Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 752 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kliešťová zváračka

kliešťová zváračka — zariadenie na ručné alebo robotizované odporové bodové zváranie alebo švové zváranie. Má tvar klieští, na jednej strane ich ramien pôsobí sila vyvolaná ručne alebo motoricky, na druhej strane sa pritlačením bodových (pri bodovom zváraní) alebo kotúčových (pri švovom zváraní) elektród vytvorí na zvárané diely potrebný tlak a privádza sa elektrický prúd.

kliešťovce

kliešťovce, Argasina, Parasitiformes — v zoologickej systematike veľmi nestály podrad alebo v niektorých zoologických systémoch čeľaď z kmeňa článkonožce (Arthropoda), oddelenie bezhryzadlovce (Amandibulata), trieda pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v niektorých systémoch rad) roztoče. Patrí sem okolo 12-tis. suchozemských alebo vodných, prevažne parazitických, ale aj dravých a všežravých druhov.

kliešťovcovité

kliešťovcovité, Argasidae — čeľaď z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v niektorých systémoch rad) roztoče. Prevažne parazitické živočíchy, ktoré sa živia krvou cicavcov a vtákov. Majú mäkké kožovité telo bez pevného chrbtového štítu, s ústnymi orgánmi na jeho spodnej strane pred prvým párom nôh (dospelé jedince majú štyri, larvy tri páry nôh). Samičky kladú vajíčko do nory alebo do hniezda hostiteľa, prvé štádium larvy sa vyliahne o 3 dni, neprijíma potravu, ďalšie štádium a dospelé jedince už cicajú krv chelicerami premenenými na bodcovité útvary; v prípade nedostatku vhodných hostiteľov dokážu hladovať aj niekoľko mesiacov.

Patria sem z epidemiologického hľadiska významné rody kliešťovec (Argas) a Ornithodor. Do rodu kliešťovec patria napr. okolo 10 mm dlhý spravidla tmavočervenohnedý kliešťovec holubí (Argas reflexus), ktorý parazituje prevažne na holuboch a hydine, ale príležitostne aj na človeku (spôsobuje svrbiace dermatitídy, bolesti hlavy a horúčky), okolo 7 mm dlhý tmavožltý kliešťovec netopierí (Argas vespertilionis), ktorý parazituje na netopieroch, a do 10 mm dlhý Argas persicus, ktorý parazituje na domácej hydine (prenáša egyptianelózu); spôsobujú argaziázu. Do rodu Ornithodor patrí napr. do 15 mm dlhý Ornithodor moubata, ktorý sa vyskytuje v Afrike v obydliach ľudí a v stajniach zvierat. Je primárnym parazitom cicavcov, často napáda človeka, prenáša endemickú návratnú horúčku, Q-horúčku, tularémiu a kliešťovú encefalitídu.

kliešťovité

kliešťovité, Ixodidae — čeľaď z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v niektorých systémoch rad) roztoče. Ektoparazity vyskytujúce sa celosvetovo v listnatých a zmiešaných lesoch alebo na pastvinách. Sú významnými prenášačmi mikroorganizmov (napr. baktérie, vírusy, rickettsie a spirochéty), ktoré vyvolávajú ťažké až smrteľné infekčné choroby. Živia sa krvou plazov, vtákov a cicavcov (vrátane človeka). Majú ploché, 2 – 10 mm dlhé telo (články tela splývajú v jeden celok, od ktorého sa oddeľuje hlava s bodavo-cicavými ústnymi orgánmi prispôsobenými na parazitický spôsob života a s chelicerami so zúbkami, ktoré slúžia na prichytenie na tele hostiteľa) s tvrdým chrbtovým štítom (pri samčekoch vzorovaný žltý, červený alebo hnedočervený štít zvyčajne prekrýva celé telo, pri samičkách a larvách len jeho chrbtovú časť) a 8 článkovaných nôh (larválne štádiá 6) s Hallerovým orgánom na prvom páre.

Oplodnené samičky kladú na zem okolo 2- až 6-tis. oplodnených vajíčok, z ktorých sa vyvíjajú larvy cez nymfu až po dospelé štádium; aby sa všetky štádiá mohli vyvíjať, cicajú krv. Po nacicaní opustia telo hostiteľa a zvliekajú sa do ďalšieho vývinového štádia. Každé štádium potrebuje rôzny počet hostiteľov (troj-, dvoj- a jednohostiteľské druhy), napr. pri trojhostiteľských je prvým hostiteľom drobný stavovec (hraboš, krt, myš a i.), druhým hostiteľom väčší stavovec (bažant, králik, zajac a i.), tretím hostiteľom sú veľké cicavce (domáce a divé zviera) vrátane človeka. Na jednom hostiteľovi môžu súčasne cicať larvy a nymfy, na druhom nymfy a dospelé jedince. Patrí sem okolo 14 rodov so 700 druhmi, medzi epidemiologicky najvýznamnejšie patrí rod kliešť.

kliešťovitosť

kliešťovitosť, ixodóza, ixodidóza — ochorenie zvierat spôsobené ektoparazitmi rodu kliešť (Ixodes). Okrem vlastnej parazitácie (cicania krvi) spôsobujú prenášanie viacerých chorôb centrálneho nervového systému a krvi (napr. babezióz, červienky, listeriózy, tularémie, u človeka predovšetkým lymskej boreliózy a zápalu mozgu). Kliešte parazitujú najmä na pasúcich sa a voľne žijúcich zvieratách. Najčastejšie sú prisaté okolo ušníc, koreňov rohov, na hrive, šiji, lopatkách, laloku, v prednom a zadnom medzinoží, okolo vemena alebo mieška, pod ohybom a na konci chvosta a pod bruchom. Pri vysokej invazivite vyvolávajú anémiu a okrem priamych strát krvi spôsobených cicaním vyvolávajú aj krvácanie z kožných rán, ktoré vznikajú otieraním svrbiacich miest, niekedy môžu priamo ohroziť aj život zvieraťa (napr. psa a mačky). Poranená koža je vstupnou bránou sekundárnych infekcií. Výlučky slinných žliaz kliešťov pôsobia neurotoxicky a vyvolávajú obrnu panvových končatín až celého tela, následkom čoho mladé zvieratá hynú (najmä ovce). Liečba: priamo na zvieratách možno kliešťa ničiť insekticídnymi prípravkami (postreky, kúpele). Dôležitá je prevencia spočívajúca v lokálnom ošetrení zvierat pred vyháňaním na pašu, a najmä v kultivácii pasienkov, krovinatých porastov a úhorov.

kliešťovkovité

kliešťovkovité, Corixidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad bzdochy (Heteroptera). Malé alebo str. veľké vodné bzdochy vyskytujúce sa v paleoarktickej oblasti. Majú ploché člnkovité, 7 – 25 mm dlhé telo s troma pármi nôh; krátke nohy prvého páru slúžia na zahrabávanie potravy a na striduláciu (→ stridulačné orgány), dlhé nohy druhého páru na prichytávanie sa na dne a širšie nohy tretieho páru na plávanie. Žijú zvyčajne v plytkých stojatých (rybníky, jazierka, sezónne mláky) alebo v mierne tečúcich vodách ukryté medzi rastlinstvom. Sú dobré plavce, plávajú chrbtom nahor, lietajú priamo z vody; niektoré druhy sú dôležitou zložkou potravy rýb a obojživelníkov. Zvyčajne sú bylinožravé, niektoré druhy dravé (napádajú menšie článkonožce a výnimočne aj menšie stavovce); živia sa cicaním rastlinných a živočíšnych štiav.

Patrí sem okolo 170 druhov, z toho na Slovensku sa vyskytuje okolo 30, napr. do 13,5 mm dlhá kliešťovka veľká (Corixa punctata), ktorá má dve generácie ročne (prezimuje dospelý jedinec), do 2,5 mm dlhá kliešťovka najmenšia (Micronecta minutissima), 3,5 – 4,5 mm dlhá kliešťovka obyčajná (Cymatia coleoptrata) a do 7,5 mm dlhá kliešťovka močiarna (Callicorixa praeusta).

klietka

klietka — mrežami (zvyčajne kovovými alebo drevenými) alebo inak ohraničený a podľa účelu vybavený priestor;

1. ban. a) oceľová konštrukcia hranolovitého tvaru zavesená na ťažnom lane (ťažná klietka), slúžiaca na zvislú dopravu baníkov a materiálu (rúbaniny, výstuže ap.) v hlbinných baniach. Je jedno- až trojpodlažná, prípadne veľkoobjemová, ktorá je určená len na účely ťažby. Pohybuje sa v šachte, kde je vedená vodidlami. Jej pohyb nahor a nadol (t. j. spúšťanie a vyťahovanie) zabezpečuje navíjacie zariadenie riadené zo strojovne ťažného stroja. Rýchlosť pohybu klietky je obmedzená maximálnou hodnotou stanovenou banským úradom a pri jazde mužstva je vždy nižšia ako pri doprave nákladu. Klietka musí byť vybavená samočinným záchytným zariadením (v prípade pretrhnutia lana ju plynulo zabrzdí a zastaví), dvierkami a zvyčajne šikmou strechou. Banské vozy sa do klietky navážajú na nárazisku, kde prípadne nastupujú aj baníci, pričom správnu polohu nastavenia klietky zabezpečujú stavidlá a riadenie jej prevádzky sa zabezpečuje zvukovou signalizáciou; b) špeciálny druh výstuže na zabezpečenie stropu banského porubu zostrojenej z okrúhlych drevených hrád alebo z oceľových nosníkov uložených krížom na seba do tvaru klietky;

2. el.tech. → Faradayova klietka;

3. hist. klietka hanby — v stredoveku mrežami ohradený priestor, kde boli verejnej potupe vystavení ľudia, ktorí sa previnili proti morálke;

4. mrežami alebo drôteným pletivom ohradený priestor na chov drobných hospodárskych zvierat (sliepok, králikov ap.). Slúži na individuálne umiestnenie 1 – 5 zvierat. Konštrukčné riešenie klietky závisí od druhu zvierat, zásadou však je, aby v nej boli pre ne zabezpečené optimálne biologické a zdravotné podmienky;

5. stroj. klietka asynchrónneho stroja → asynchrónny stroj.

Klika, Jaromír

Klika, Jaromír, 26. 12. 1888 Praha – 12. 5. 1957 Leningrad, dnes Petrohrad, pochovaný v Prahe — český botanik. Od 1914 pôsobil na viacerých stredných školách v Čechách, od 1922 na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva pri Českom vysokom učení technickom (ČVUT) v Prahe, 1928 – 50 (okrem rokov 2. svetovej vojny) v Ústave technickej botaniky Vysokej školy chemicko-technologického inžinierstva pri ČVUT v Prahe, potom na Vysokej škole architektúry a pozemného staviteľstva pri ČVUT v Prahe, 1950 – 57 vedúci Katedry botaniky Biologickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1931 mimoriadny, 1945 riadny profesor.

Jeden zo zakladateľov českej a slovenskej fytocenológie. Zaoberal sa mykológiou, fytogeografiou, geobotanikou, ekológiou, technickou mikroskopiou a ochranou prírody (skúmal najhodnotnejšie lokality českej a slovenskej prírody a navrhoval ich za chránené územia), najmä však fytocenológiou, ktorá nadviazala na medzinárodnú metodológiu zürišsko-montpellierskej školy. Na Slovensku študoval najmä xerotermné rastlinné spoločenstvá a venoval sa fytogeografickému a ekologickému výskumu Veľkej Fatry, Krivánskej Fatry, Súľovských vrchov, Brezovských Karpát, Čachtických Karpát, Slanských vrchov, Burdy a slanísk na juhu Slovenska. Jeho herbárové položky sú uložené napr. v Národnom múzeu v Prahe a na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Absolvoval mnohé cesty a vedecké expedície do rôznych oblastí Európy. Autor, spoluautor a editor viacerých stredoškolských a vysokoškolských učebníc, metodických príručiek a určovacích kľúčov. Hlavné diela: Dendrologie (1927 – 30), Rostliny ve svých vztazích k vnějšímu světu (1929), Chráněné rostliny (1940), Rostlinná sociologie (1948), Lesy Veľkej Fatry (1949) a Nauka o rostlinných společenstvech (1955). Člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých spoločností, člen redakčných rád viacerých botanických časopisov.

Klika, Miloš

Klika, Miloš, 3. 4. 1890 Praha – 21. 8. 1962 tamže — český lekár, urológ. R. 1914 – 18 lekár rakúsko-uhorskej armády, 1919 – 24 asistent, 1924 – 27 súkromný docent na Chirurgickej klinike, 1927 – 30 mimoriadny profesor chirurgickej urológie na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1930 – 33 súkromný lekár v Prahe, súčasne 1930 – 36 vedúci urologického oddelenia Chirurgickej kliniky Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1936 – 39 a 1945 – 48 na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity, 1949 – 59 vedúci urologického ambulatória v Prahe; 1938 riadny profesor.

Spoluzakladateľ československej urológie. Zaoberal sa chirurgiou a urológiou, predovšetkým endoskopickými extrakciami močových kameňov a liečbou karcinómu prostaty, do klinickej praxe zaviedol viacero nových vyšetrovacích metód a operačných zákrokov, zaslúžil sa o výchovu prvých slovenských odborníkov v urológii. Autor viacerých knižných diel, napr. Urologické formy uretrické diathesy a metodika její therapie (1928), Močové kameny, hypertrofie prostaty a jiné choroby ústrojů močových a pohlavních (1939), Nová methoda intravesikální sutury stěny měchýře (1952), prvej československej dvojdielnej urologickej učebnice Praktikum urologie I, II (1927, 1928), viacerých vysokoškolských učebníc, napr. Urologie (1950) a Urologie pro ošetřovatelky a pomocné síly lékařské (1952), ako aj vyše 250 vedeckých štúdií a popularizačných článkov publikovaných v odborných časopisoch. Člen viacerých československých a zahraničných odborných a vedeckých spoločností, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej. Nositeľ viacerých ocenení.

Klikitati

Klikitati, aj Klickitati, vlastným menom Qwû’lh-hwai-pûm — severoamerický indiánsky kmeň zo severozápadu USA, kultúrne a jazykovo blízky Yakimom; asi 500 príslušníkov (2010). Klikitati pôvodne žili sev. od rieky Columbia v str. časti Kaskádových vrchov na hornom toku riek Cowlitz, Lewis, White Salmon a Klickitat (juhozáp. časť dnešného štátu Washington) polousadlým spôsobom života v malých osadách v polozemnicových obydliach pokrytých rohožami z tŕstia a trávou (počas lovu používali típí), organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Živili sa najmä rybolovom (lososy), lovom (jelene) a zberom rastlín (kamasia), z remesiel bolo významné košikárstvo. Známi boli aj ako aktívni a podnikaví obchodníci, ktorí často pôsobili ako sprostredkovatelia medzi pobrežnými kmeňmi a kmeňmi žijúcimi na východ od Kaskádových vrchov. R. 1792 s nimi prišli do kontaktu objaviteľské expedície amerického námorného kapitána Roberta Graya (*1755, †1806) a britského námorného dôstojníka G. Vancouvera. R. 1855 uzatvorili spolu s ďalšími 13 kmeňmi (Yakimovia, Palusovia, Wenačiovia, Wishramovia, Klinquiti a i.) dohodu s USA (Yakima Treaty of Camp Stevens), v ktorej im postúpili územie od Kaskádových vrchov po Hadiu rieku a rieku Palouse a od jazera Chelan po rieku Columbia a zaviazali sa vytvoriť jedno spoločenstvo v rezervácii Yakima (dnes Yakama) pod vedením náčelníka Yakimov Kamiakina (aj Kamaiakan, *1800, †1877). V mnohých osadách však táto dohoda vyvolala nespokojnosť, čo viedlo k takzvaným yakimským vojnám (aj yakimská vojna, 1855 – 58), ktorých sa aktívne zúčastnili aj Klikitati (napr. bitka pri osade Cascades, v blízkosti dnešného mesta Stevenson, Washington). V súčasnosti žijú v rezervácii Yakama (Yakama Indian Reservation) v juž. časti štátu Washington ako jeden z členov Konfederovaných kmeňov a skupín národa Yakama (Confederated Tribes and Bands of the Yakama Nation) a v rezervácii Siletz (Siletz Indian Reservation) v stredozáp. časti štátu Oregon ako jeden z členov Konfederovaných kmeňov siletzkých Indiánov (Confederated Tribes of Siletz Indians). Jazyk Klikitatov (klikitat, klickitat) patrí do sahaptinskej skupiny penutijskej jazykovej rodiny.

klíma

klíma [gr. > lat.], podnebie — dlhodobý charakteristický režim počasia, ktorý je podmienený energetickou bilanciou, cirkuláciou atmosféry (→ všeobecná cirkulácia atmosféry), vlastnosťami aktívneho povrchu a ľudskou činnosťou (→ klimatický systém Zeme). Podľa staršej definície (1883) Juliusa Ferdinanda Hanna (*1839, †1921) je klíma súbor všetkých meteorologických prvkov, ktoré určujú priemerný stav atmosféry v ľubovoľnom bode na zemskom povrchu. Je významnou zložkou krajiny, určuje jej ráz i využiteľnosť a pre svoju geografickú podmienenosť je neopakovateľným javom na Zemi. Hovorí sa preto len o typoch klímy, ktoré sú na Zemi zvyčajne usporiadané pásmovito (→ klimatické pásmo). Klíma daného územia sa charakterizuje pomocou priemerov meteorologických prvkov získaných za dostatočne dlhé obdobie, doplnených o ich extrémy a početnosti, príp. o ďalšie štatistické charakteristiky (→ klimatický prvok). Klíma daného územia sa vyznačuje určitou stálosťou, ktorá spočíva v tom, že štatistické charakteristiky súboru klimatických prvkov za rôzne dlhé časové obdobia (desiatky rokov) sa líšia pomerne málo. To však nevylučuje výrazné zmeny klímy, ku ktorým dochádza v priebehu geologických epoch Zeme, ani miernejšie výkyvy a kolísania klímy počas kratších etáp (stovky, príp. tisícky rokov). Na utváraní klímy v globálnom i v lokálnom meradle sa podieľajú činitele nazývané klimatotvorné faktory, ku ktorým patria astronomické (vyplývajú z vlastností Zeme ako planéty slnečnej sústavy), geografické (rozloženie kontinentov, oceánov a morí, členitosť zemského povrchu, vegetačný kryt ap.), cirkulačné (prúdenie vzduchových hmôt v atmosfére, všeobecná cirkulácia atmosféry) a antropogénne (zmeny na zemskom povrchu a v atmosfére spôsobené človekom – odlesňovanie, výstavba vodných nádrží, skleníkový efekt ap.) faktory. Podľa veľkosti dejov, ktoré vytvárajú klímu alebo podľa jej priestorového rozsahu, sa rozoznávajú makroklíma, mezoklíma a mikroklíma, príp. miestna klíma. Štúdiom klímy sa zaoberá klimatológia.

Klasifikácia klímy (klasifikácia podnebia, klimatická klasifikácia) predstavuje vymedzenie základných klasifikačných jednotiek klímy a určenie ich geografického rozloženia na Zemi. Pri globálnych klasifikáciách je najväčšou klasifikačnou jednotkou klimatické pásmo, v ktorom sa podľa zvolených kritérií v závislosti od druhu klasifikácie vymedzujú klimatické typy a podtypy. Územný celok, ktorý spĺňa kritériá určitého typu klímy, sa nazýva klimatická oblasť. Pri klasifikácii klímy celej planéty je delenie klimatických pásem na jednotlivé klimatické typy vzhľadom na veľkú rozlohu územia pomerne hrubé. Preto sa robia klasifikácie klímy aj pre menšie územné celky (napr. pre štáty) umožňujúce podrobnejšie stanovenie klimatických typov (príp. podtypov). Pri takýchto klasifikáciách sa s cieľom zachytiť rôznorodosti daného územia vymedzuje väčší počet klimatických typov. Existuje množstvo klasifikácií klímy, každá z nich vychádza len z niekoľkých kritérií, preto neexistuje žiadna všeobecne platná klasifikácia.

Klasifikácie klímy sa rozdeľujú na efektívne (konvenčné) a genetické.

Efektívne (konvenčné) klasifikácie klímy sú založené na hodnotení vplyvu klímy na okolité prírodné prostredie. Klímu klasifikujú podľa výrazných geomorfologických a vegetačných javov alebo znakov v prírodnom prostredí a podľa ich zmien počas roka, ktoré sú podmienené pretrvávaním určitých klimatických podmienok. Hranice medzi jednotlivými klimatickými typmi sú určené na základe konvenčne zvolenej veľkosti klimatických alebo iných prvkov či klimatologických indexov, príp. ich kombinácie, bez ohľadu na podmienky vytvárania klímy. Najpoužívanejšou efektívnou klasifikáciou je Köppenova klasifikácia klímy zostavená W. Köppenom, ktorá vychádza z rozloženia hodnôt teploty vzduchu a atmosférických zrážok vo vzťahu k vegetácii. Rozlišuje 5 hlavných klimatických pásem zodpovedajúcich 5 hlavným druhom klímy (A až E), ktoré sa ďalej delia podľa rozloženia atmosférických zrážok a teploty vzduchu v priebehu roka na 11 základných klimatických typov detailnejšie charakterizujúcich osobitosti klímy. V skupine A (tropické podnebie) vymedzuje typy klíma tropického dažďového pralesa (Af) a periodicky suchá savanová klíma (Aw), v skupine B (suchá klíma, → aridné podnebie) typy stepná klíma (BS) a púšťová klíma (BW), v skupine C (teplá dažďová klíma) typy teplá klíma so suchou zimou (Cw), teplá klíma so suchým letom (Cs) a teplá vlhká klíma (Cf), v skupine D (→ boreálne podnebie) typy klíma so studenou a s vlhkou zimou s rovnomerným rozložením zrážok (Df) a klíma so studenou a suchou zimou s výrazným ročným chodom zrážok (Dw), v skupine E (snehová, resp. ľadová klíma; → polárne podnebie) typy klíma tundry alebo výšková klíma (nad 3 000 m n. m.; ET) a klíma trvalého mrazu (EF). V tejto klasifikácii klímy sú hranice klimatických typov určené izotermami najteplejších a najchladnejších mesiacov a pomerom priemernej ročnej teploty vzduchu a ročného úhrnu zrážok so zreteľom na ich ročné rozdelenie.

Genetické klasifikácie klímy klasifikujú klímu podľa rozhodujúcich fyzikálnych podmienok jej vytvárania, najmä podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry. Najpoužívanejšou z nich je Alisovova klasifikácia klímy zostavená ruským klimatológom Borisom Pavlovičom Alisovom (*1891, †1972), ktorá klímu rozdeľuje podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry na klimatické pásma, pričom základom klasifikácie je prevládajúci výskyt určitých (geografických) typov vzduchových hmôt v danej geografickej oblasti. Podľa Alisovovej klasifikácie klímy sú hlavné klimatické pásma územia, v ktorých sa po celý rok vyskytuje rovnaký typ vzduchovej hmoty (napr. v rovníkovom pásme rovníkový vzduch) a prechodné klimatické pásma územia, v ktorých dochádza k sezónnemu striedaniu dvoch rôznych vzduchových hmôt (napr. v pásme rovníkových monzúnov sa striedajú rovníkový a tropický vzduch). Alisovova klasifikácia klímy rozlišuje hlavné klimatické pásma, ktorými sú rovníkové (ekvatoriálne) pásmo, 2 tropické pásma, 2 pásma miernych šírok (→ podnebie miernych zemepisných šírok), arktické (→ arktické podnebie) a antarktické pásmo (→ antarktické podnebie), a vedľajšie (prechodné) pásma, ktoré sú subekvatoriálne (pásmo rovníkových monzúnov), subtropické (→ subtropické podnebie), subarktické (→ subarktické podnebie) a subantarktické pásmo. V každom pásme vyčleňuje Alisovova klasifikácia štyri základné typy klímy: kontinentálny (pevninský; → kontinentálne podnebie), maritímny (oceánsky; → maritímne podnebie), typ záp. pobreží a typ vých. pobreží.

K ďalším známym klasifikáciám klímy patria Bergova, Flohnova, Thornthwaitova klasifikácia a i. Klasifikácia klímy Československa bola 1957 vypracovaná konvenčnou metódou navrhnutou M. Končekom, v ktorej boli na vymedzenie klimatických typov a podtypov použité jednak klimatické prvky (napr. teplota vzduchu), jednak klimatolodické indexy (napr. vlahový index).

Klíma, Ivan

Klíma, Ivan, vlastným menom Ivan Kauders, 14. 9. 1931 Praha — český spisovateľ, syn Viléma Klímu. Počas 2. svetovej vojny prežil tri a pol roka v koncentračnom tábore v Terezíne, 1952 – 56 študoval češtinu a literárnu vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1956 – 59 pôsobil ako redaktor týždenníka Květy, 1959 – 63 vydavateľstva Československý spisovatel, 1963 – 69 týždenníkov Literární noviny, Literární listy a Listy, 1969 – 70 hosťujúci profesor na Michiganskej univerzite v Ann Arbore v USA. Počas normalizácie nesmel publikovať, pracoval ako robotník. Roku 1989 spoluzakladateľ Obce spisovatelů, 1990 – 93 predseda českého PEN klubu. Klímovo literárne dielo poznamenal pobyt v koncentračnom tábore (témy straty ľudskosti, odporu proti pasivite a bezpráviu, mravnej sily a dôstojnosti človeka, samoty, mechanizmu moci, svedomia a zodpovednosti), využíval humor, iróniu a sebairóniu. Debutoval zbierkou poviedok Bezvadný den (1960) a románom Hodina ticha (1963; sfilmovaný). V najvýznamnejšom románe Stojí, stojí šibenička (samizdat 1976/78, Švajčiarsko 1979; prepracovaný ako Soudce z milosti, Londýn 1986, Praha 1991) a vo voľne spojenom cykle poviedkových kníh s autobiografickými prvkami Má veselá jitra (samizdat 1978, Toronto 1979, Praha 1990), Moje první lásky (samizdat 1981, Toronto 1985, Praha 1990) a Moje zlatá řemesla (1990) zobrazil absurditu bytia jednotlivca v totalitnom režime, v najúspešnejšom románe Láska a smetí (samizdat 1987, Londýn 1988, Praha 1990), v súboroch poviedok Milenci na jednu noc (1964) a Milenci na jeden den (1970, náklad čiastočne zničený; Londýn 1985, Praha 1993) i v románoch Milostné léto (samizdat 1972, Toronto 1979, Praha 1992; sfilmovaný) a Poslední stupeň důvěrnosti (1996) ľúbostné vzťahy a ich nenaplnenosť a pominuteľnosť. V románoch Čekání na tmu, čekání na světlo (1993) a Ani svatí, ani andělé (1999; sfilmované 2001, réžia Viktor Polesný) sa zaoberal otázkou zmyslu života. Autor divadelných hier Zámek (1964), Porota (vydaná 1968, uvedená 1969), Cukrárna Myriam (vydaná 1968, uvedená 1969 v New Yorku), Klára a dva páni (vydaná 1968, uvedená 1969 v New Yorku) ovplyvnených poetikou absurdného divadla, štúdie Karel Čapek (1962), monografie Velký věk chce mít též velké mordy (2001) o živote a diele K. Čapka, súboru esejí a článkov Už se blíží meče (exil 1983, Praha 1991), eseje Jak přežít blahobyt (2001), pamätí Moje šílené století (2009 – 10, 2 zv.), tvorby pre deti a mládež (o. i. literárne predlohy niektorých častí animovaného seriálu O krtkovi od Zdeňka Milera, 1957 – 2002) a i. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov (patrí k najprekladanejším českým autorom). Nositeľ viacerých ocenení.

Klima, Viktor

Klima, Viktor, 4. 6. 1947 Schwechat, Dolné Rakúsko — rakúsky politik, manažér. Od 1969 pracoval pre štátnu ropnú spoločnosť ÖMV. Ako dlhoročný člen Sociálnodemokratickej strany Rakúska (Sozialdemokratische Partei Österreichs, SPÖ) vstúpil 1992 do politiky. R. 1992 – 96 minister dopravy a priemyslu vo vláde kancelára F. Vranitzkého, od januára 1996 minister financií. Po rezignácii F. Vranitzkého v januári 1997 zvolený za predsedu SPÖ (od apríla 2000 čestný predseda), od 28. 1. 1997 spolkový kancelár. Počas jeho funkčného obdobia vládla koalícia SPÖ a Rakúskej ľudovej strany (Österreichische Volkspartei, ÖVP). V parlamentných voľbách 1999 síce SPÖ zvíťazila (65 mandátov), po prekvapivom úspechu pravicového politika Jörga Haidera (*1950, †2008) a jeho Slobodnej strany Rakúska (Freiheitliche Partei Österreichs, FPÖ), ktorá získala rovnaký počet mandátov ako ÖVP (52), sa však Klima neúspešne pokúšal presadiť formu menšinovej vlády SPÖ (resp. pokračovanie koalície s ÖVP). Po vzniku koalície ÖVP a FPÖ 4. 2. 2000 rezignoval aj z funkcie predsedu SPÖ a odišiel z politiky. Usadil sa v Argentíne, 2000 – 2011 pôsobil ako manažér koncernu Volkswagen Argentina S. A. v Buenos Aires.

Klíma, Vilém

Klíma, Vilém, vlastným menom Wilhelm Kauders, 10. 4. 1906 Sládkovičovo, okres Galanta – 6. 10. 1985 Praha — český elektrotechnik, otec Ivana Klímu. R. 1928 skončil štúdium na Nemeckej vysokej škole technickej v Prahe (1945 zrušená) a začal pracovať v ČKD Praha. Po okupácii Čiech bol 1941 – 44 väznený v koncentračnom tábore v Terezíne, 1947 zakladateľ a 1947 – 51 riaditeľ Vývojového závodu Moravských elektrotechnických závodov v Brne, od 1951 vedúci pracovník Výskumného ústavu silnoprúdovej elektrotechniky v Běchoviciach (dnes súčasť Prahy), 1975 – 80 na univerzite v Hannoveri. Zaoberal sa teóriou a vývojom točivých elektrických strojov. Spoluautor publikácií Trojfázové komutátorové derivační motory: jejich teorie a praxe (1962) a Asynchrónne stroje (Asynchronmaschinen, 1975).

Klimáček, Fedor

Klimáček, Fedor, 26. 2. 1913 Ružomberok – 1. 10. 1975 Banská Bystrica — slovenský maliar, grafik a ilustrátor. R. 1937 – 46 pôsobil ako učiteľ kreslenia na viacerých slovenských stredných školách, 1955 – 57 na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, 1957 – 64 na Pedagogickom inštitúte v Martine, 1964 – 75 vedúci Katedry výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici; 1969 prof. V ranej tvorbe sa sústredil na krajiny a žánrové motívy z mestského a pracovného prostredia (Stavba továrne, 1949), neskôr sa venoval kresbe (prispieval do detských časopisov), a najmä ilustrácii (ilustroval množstvo kníh pre deti a mládež, ako aj školské učebnice).

Klimáček, Viliam

Klimáček, Viliam, 14. 9. 1958 Trenčín — slovenský spisovateľ a divadelník. R. 1977 – 83 študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1984 – 93 pôsobil ako chirurg, neskôr anestéziológ v Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave. R. 1985 spoluzakladateľ alternatívneho divadla GUnaGU v Bratislave, 1994 – 98 spisovateľ a divadelník v slobodnom povolaní, od 1998 umelecký vedúci divadla GUnaGU. Jeho dramatická tvorba, v ktorej sa odráža predovšetkým ľudská skúsenosť v súčasných i v historických slovenských súvislostiach, predstavuje jedinečné prepojenie postupov neskorej avantgardy (absurdnosť, surrealizmus), postmoderny (odmietavý postoj ku konzumu, využitie paródie, citácie, intermediálnosť) a postdramatického divadla i tzv. novej drámy: dráma in-yer-face (aj cool dráma; rozklad medziľudských a rodinných vzťahov, sexualita, drogy, dokumentárne až naturalistické zobrazovanie, kompozícia založená na princípoch montáže a filmového strihu), fantasy dráma (snová atmosféra, iracionálnosť, rozprávkovosť), dokumentárna dráma (nadväznosť hier na historický a kultúrny kontext), politické divadlo a tzv. verbatim divadlo (využitie jazyka televízie, rozhlasu, reklamy, počítačových hier). Pre divadlo (najmä pre GUnaGU) napísal alebo bol spoluautorom viac ako 60 dramatických textov. Začiatočné obdobie dramatickej tvorby predstavujú hry s prvkami kabaretu (Vestpoketka, 1985, s I. Mizerom) a hudobno-literárnych pásem (Osídla mladého muža, 1986), v ktorých využil vtip, iróniu, persifláž a jazykovú hru. V 90. rokoch 20. stor. v divadelných hrách Koža (1987), Poveternostná situácia (1989) a Loj (1992), ktoré majú kritický charakter a čerpajú z absurdnej drámy, zobrazil rozpornosť doby a postavenie človeka uprostred totality obmedzovaného systémom, predpismi a životným stereotypom.

Po roku 1989 vytvoril hry s politickým podtextom s témami balkánskej krízy (Nuda na pláži, 1993) a praktík policajného štátu, mystifikácie kultu osobnosti a falšovania dejín i národnej identity (Pressburger Blut, 1994), ako aj tzv. horskú trilógiu obsahujúcu hry Mária Sabína (1995; prelína sa v nej ľudová rozprávka so surrealistickými víziami), Angeleo (1996; buñuelovské expresívne motívy s filmovými prvkami) a Ohne ohnivé (1996; historická tematika s mytológiou a so surrealizmom), ďalej hry, v ktorých kombinuje historické fakty s fantazijnými i so surrealistickými motívmi a so súčasnými pomermi (trilógia Eva Tatlin, 1997; Jawa nostalgická, 1997; Argentína, 1998), a hry zachytávajúce porevolučné spoločenské zmeny (Gotika, 1995; adaptoval ju na filmový scenár, sfilmovaná 2007 pod názvom Polčas rozpadu, réžia Vladimír Fischer). Neskôr písal hry s koncíznejšou dramatickou stavbou s témou straty etických hodnôt, napr. English is easy, Csaba is dead (2000, s kolektívom autorov) o živote mafiánskeho podsvetia i s jeho autentickým jazykom, Je dobré vycítiť (2001) o splynutí televíznej a životnej reality dedinčanov vedúcom k strate etiky, Rozkvitli sekery (2001) s tematikou rozpadu rodinných vzťahov a Čechovboxer (2001) o postavení spisovateľa v súčasnom slovenskom kontexte, ako aj hry inšpirované počítačovými hrami a virtuálnou realitou, napr. LARA (2002), Slovenský raj (2002), Som hot dog (true story of my Facebook) (2009), Kill Hill (pochovajte ma s mojimi rolexkami) (2013). V dramatických útvaroch (dotváraných kolektívnou improvizáciou) s tematikou súčasného spôsobu života, napr. Díleri (všetko je na predaj) (2006), Závisláci (Som bilbord) (2006), Historky z fastfoodu (2007), In Da Hous (žúrka v Londýne) (2008), Veľká kilovačka na Námestí Billa Gatesa (2011), Mutanti (posledný valčík v hoteli Kriváň) (2012), Divná doba, Divná láska, Divné životy (tri malé hry s dvomi piesňami a jedným ukrižovaním) (2015), Milujem svoj mobil (americká jazda) (2016) zachytáva aktuálne témy s postavami dneška, typické znaky životného štýlu, konzumu, popkultúry i politické a spoločenské problémy, využíva bizarnosť, iróniu a zmysel pre grotesku (viac než satiru). Napísal hry aj pre tzv. kamenné divadlá, v SND bola uvedená jeho dramatizácia románu J. Jesenského Demokrati (1997) a hry Hypermarket (2003; sfilmovaná 2007, réžia Janusz Klimsza), Kto sa bojí Beatles (2007), Mojmír II. alebo Súmrak ríše (2015) a Zjavenie (hrobárova dcéra) (2017), v Divadle Aréna hry Dr. Gustáv Husák (2006), Komunizmus (2008) a Holokaust (2012), na Novej scéne v Bratislave komix Agent Krowiak zasahuje (2007), v Slovenskom komornom divadle v Martine hra Staré lásky (2004) a v Divadle J. Záborského v Prešove muzikál Mária Antoinetta (2009, autor libreta). Niektoré hry s podobným tematickým zameraním boli uvedené v zahraničných, zväčša v českých divadlách, napr. Dračí doupě (2008), Horúce leto 68 (2009 v Torontskom slovenskom divadle), Elektrárna/Jsem Kraftwerk (2010).

Pre básnické zbierky Až po uši (1988) a Karamelky (1992) je charakteristická jazyková hra, humorný nadhľad, porušovanie pravidiel syntaxe a slovotvorby. V zbierke poviedok Ďalekohladenie (1991), románovej trilógii Panic v podzemí (1997), Váňa Krutov (1999) a Naďa má čas (2002) i v románoch Námestie kozmonautov (2007) a Satanove dcéry (2007) využil prvky postmoderny (princíp irónie a paródie vystupňovanej do absurdnosti). Autor rozhlasových hier Vytetovaná žena (1995), Denník nežnej (1996), rozhlasových dramatizácií románov Pán prsteňov (2001) J. R. R. Tolkiena a Baudolino (2006, v spolupráci s Dagmar Sabolovou) U. Ecca, televíznych scenárov Niekedy by som ťa zabila (1997), Zborovňa (1999 – 2000), knihy spomienok GUnaGU. Príbeh jedného divadla (2005) a i. Sedemnásobný držiteľ Ceny A. Radoka za najlepšiu českú a slovenskú divadelnú hru roka (1993 – 96, 2000, 2002, 2005), dvojnásobný víťaz súťaže pôvodných dramatických textov na Slovensku Dráma (2000, 2003). Jeho hry boli preložené do viacerých jazykov.

klimageografia

klimageografia [gr.] — čiastková vedná disciplína fyzickej geografie, resp. hraničná vedná disciplína medzi klimatológiou a fyzickou geografiou. Zaoberá sa štúdiom vzťahov medzi klimatickými charakteristikami a ostatnými zložkami krajiny, ako aj zákonitosťami priestorovej diferenciácie klímy. Zvláštnu pozornosť venuje výskumu topoklímy a mikroklímy, ktoré sa formujú intenzívnou interakciou slnečnej radiácie, vzduchových hmôt a aktívneho povrchu krajiny (georeliéfu, pôd a krajinnej pokrývky).

klimaktérium

klimaktérium [gr. > lat.], klimax, prechod — postupný prechod z plnej pohlavnej zrelosti ženy do staroby spojený s hormonálnymi, so somatickými a psychickými zmenami. V období klimaktéria sa znižuje hladina pohlavných hormónov, postupne sa končí vaječníkmi riadené menštruačné krvácanie a žena prestáva byť plodnou. Posledné vaječníkmi riadené menštruačné krvácanie sa nazýva menopauza (obdobie klimaktéria pred menopauzou je premenopauza, obdobie po menopauze postmenopauza, po 60. roku nastáva obdobie staroby s úplnou nečinnosťou pohlavných orgánov). Začiatok klimaktéria je individuálny, nastupuje zvyčajne vo veku 45 – 55 rokov a trvá niekoľko mesiacov až rokov. Niektoré ženy prechádzajú týmto obdobím bez zjavných ťažkostí, u väčšiny žien však hormonálne zmeny (najmä pokles hladiny estrogénu) vyvolávajú rôzne neurovegetatívne (návaly horúčosti, potenie, bolesti hlavy, závraty, poruchy srdcovej činnosti), psychické (labilitu, dráždivosť, nespavosť) a telesné (atrofiu kože a slizníc pohlavných orgánov, zrýchlenú demineralizáciu kostí, zvýšené riziko vzniku kardiovaskulárnych ochorení) zmeny, ktoré sa označujú ako klimakterický syndróm. Pri liečbe klimakterických ťažkostí sa odporúča hormonálna substitučná liečba (podávanie estrogénov a gestagénov), strava bohatá na proteíny a vyvážená fyzická aktivita (prevencia osteoporózy). Alternatívnou možnosťou liečby je podávanie prípravkov, ktoré obsahujú fytoestrogény, priaznivý účinok fytoestrogénov pri liečbe klimakterických ťažkostí však nie je jednoznačne dokázaný. Podobný proces ako klimaktérium u žien prebieha aj u mužov po 50. roku, keď sa oslabuje funkcia semenníkov a postupne sa znižuje produkcia androgénov. Dostavujú sa však menej nápadné funkčné zmeny (napr. ťažšie vyvolanie a udržanie erekcie) označované aj ako mužské klimaktérium (climacterium virile). Reprodukčná schopnosť muža je spravidla zachovaná do neskoršieho veku. Tak u žien, ako aj u mužov býva s klimaktériom spájaný pocit beznádeje a straty osobnej hodnoty i prežívanie viny alebo sebanenávisti.

klimatická anomália

klimatická anomália — odchýlka hodnoty klimatického prvku od klimatologického normálu. Klimatická anomália vyjadruje odchýlky hodnôt klimatického prvku od dlhodobého normálu v čase (napr. odchýlky priemernej teploty vzduchu jednotlivých mesiacov uvažovaného obdobia od teplotného normálu), ako aj odchýlky hodnôt klimatického prvku daného miesta od dlhodobého normálu toho istého prvku v širšej oblasti (napr. odchýlky množstva zrážok nameraných na určitej stanici od priemerného množstva zrážok v rovnakej nadmorskej výške v širšom území – tzv. výšková zrážková anomália).

klimatická charakteristika

klimatická charakteristika, charakteristika klímy —

1. charakteristika klímy územia (oblasti) alebo jeho časti. K najdôležitejším činiteľom vplývajúcim na vytváranie mezoklimatických a mikroklimatických pomerov územia alebo jeho časti patria reliéf i orientácia a sklon svahov, ktoré priamo ovplyvňujú množstvo slnečného žiarenia dopadajúceho na povrch a tepelnú bilanciu zemského povrchu, ďalej vietor (jeho rýchlosť a smer) a druh aktívneho povrchu (pôda, vodná plocha, snehová pokrývka, vegetácia, mestská zástavba);

2. zaužívané synonymum klimatologickej charakteristiky (→ klimatický prvok).

klimatická oblasť

klimatická oblasť — oblasť na zemskom povrchu v rámci klimatického pásma vyznačujúca sa pomerne rovnorodou klímou zodpovedajúcou určitému klimatickému typu. Napr. podľa Köppenovej klasifikácie v klimatickom pásme so skupinou klímy D (boreálna klíma) klimatickému typu Df charakterizovanému klímou so studenou a vlhkou zimou s rovnomerným rozložením zrážok prináleží klimatická oblasť (územný celok alebo celky) s klimatickým typom Df.

klimatická zmena

klimatická zmena, zmena podnebia — zmena klímy prebiehajúca počas relatívne veľmi dlhého obdobia v jednom smere, napr. smerom k otepleniu alebo smerom k ochladeniu. Hoci sa uskutočňuje na celej Zemi, na jej rôznych miestach sa môže prejaviť s rôznou intenzitou. Môže byť zapríčinená prírodnými činiteľmi (napr. zmenami parametrov obežnej dráhy Zeme okolo Slnka, zmenami v rozložení pevnín a oceánov) alebo antropogénnou činnosťou (napr. zmenami v chemickom zložení atmosféry, vo využívaní zemského povrchu).

V geologickej minulosti Zeme došlo viackrát k výrazným klimatickým zmenám, dlhé obdobia miernej teplej klímy bez trvalej ľadovej pokrývky v polárnych oblastiach boli z času na čas vystriedané obdobím chladnej klímy, keď pevninské ľadovce zasahovali z polárnych oblastí hlboko do oblastí zemepisných šírok mierneho pásma (→ kolísanie klímy). Veľmi teplým obdobím boli napr. druhohory a prvá pol. treťohôr (Grónsko vtedy pokrývali husté teplomilné lesy). V priebehu neogénu (treťohory) sa začalo podnebie postupne ochladzovať a v Antarktíde, Grónsku, Severnej Amerike a Škandinávii sa vytvárali ľadovcové štíty. Počas tejto dlhodobej klimatickej zmeny sa vyskytovali kratšie výkyvy klímy.

V klimatológii sa niekedy rozlišujú pojmy klimatické zmeny a klimatická zmena. Pod pojmom klimatické zmeny a kolísanie klímy sa chápu len tie zmeny klímy, ktoré sú spôsobené prírodnými činiteľmi (existujú nezávisle od aktívnej činnosti človeka), pod pojmom klimatická zmena sa chápe zmena klímy zapríčinená antropogénne podmieneným rastom skleníkového efektu atmosféry Zeme (→ globálne otepľovanie atmosféry). V súčasnosti však nie je možné spoľahlivo oddeliť prirodzené zmeny klímy od zmeny spôsobenej zväčšujúcim sa skleníkovým efektom atmosféry. Podľa Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu (Intergovernmental Panel on Climate Change, IPCC) zmena podnebia v období 1880 – 2010 je v globálnom meradle vyjadrená zvýšením ročného priemeru teploty vzduchu asi o 0,8 °C.

klimatické kúpele

klimatické kúpele — liečebné zariadenia poskytujúce liečebné a relaxačné služby, vybudované na miestach alebo v oblastiach s podnebím s priaznivým vplyvom na ľudský organizmus. Klimatické kúpele zvyčajne využívajú priaznivú klímu vysokohorského alebo prímorského prostredia.

klimatické pásmo

klimatické pásmo — veľký územný celok tvaru pásu (zóna) na Zemi s rovnakým charakterom makroklímy; najväčšia jednotka klasifikácie klímy. Klimatické pásmo sa vyznačuje klimatickými pomermi, ktoré sú preň v základných črtách natoľko typické, že sa nimi podstatne odlišuje od iného klimatického pásma. Zavedenie klimatických pásem pri opise klímy Zeme vychádza zo známeho faktu pásmovitosti (zonality) vlastností klímy pozdĺž rovnobežiek (základnými hranicami sú obratníky a polárne kružnice).

Všeobecne sa rozlišujú tropické pásmo, ktoré leží medzi obratníkom Raka a obratníkom Kozorožca, mierne pásma, ktoré ležia medzi obratníkom Raka a severnou polárnou kružnicou na severnej pologuli, resp. medzi obratníkom Kozorožca a južnou polárnou kružnicou na južnej pologuli, a polárne pásma, ktoré ležia medzi severnou polárnou kružnicou a severným pólom (arktické pásmo), resp. medzi južnou polárnou kružnicou a južným pólom (antarktické pásmo). Prechodnými pásmami medzi nimi sú subtropické a subpolárne pásmo. V každom pásme existujú typy maritímnej (oceánskej), kontinentálnej a horskej klímy. Keďže vzťahy medzi klímou, prúdením vody v oceánoch a atmosférickou cirkuláciou sú veľmi zložité, skutočné klimatické pásma nie sú najmä vzhľadom na vegetáciu totožné s týmto všeobecným rozdelením.

klimatické podmienky

klimatické podmienky — charakteristika klímy určitého miesta alebo oblasti najmä z hľadiska jej vplyvu na prírodné javy, hospodársku činnosť či na spoločenské udalosti (napr. klimatické podmienky vzniku pôd, šírenia exhalátov, pestovania plodín). Určuje sa na základe zistenia dlhodobého režimu počasia najmenej počas 30 rokov.

klimatický potenciál krajiny

klimatický potenciál krajiny, krajinný klimatický potenciál — označenie stupňa vhodnosti klímy určitého miesta alebo oblasti na rôzne druhy hospodárskej činnosti človeka. Najčastejšie sa hovorí o agroklimatickom potenciáli krajiny, ktorý vyjadruje stupeň vhodnosti klímy krajiny na poľnohospodársku, predovšetkým rastlinnú výrobu, ako aj o energetickom klimatickom potenciáli krajiny, ktorý vyjadruje stupeň využiteľnosti veternej alebo slnečnej energie na určitom mieste alebo území a vyhodnocuje sa napr. pre potreby veterných alebo slnečných elektrární.

klimatický prvok

klimatický prvok

1. súbor hodnôt meteorologického prvku (napr. teploty vzduchu a úhrnu zrážok) nameraných v konvenčne stanovenom časovom intervale. Štatistická charakteristika tohto súboru (napr. aritmetický priemer, medián, rozptyl, extrémne hodnoty, početnosť, kalendárny začiatok, koniec výskytu) sa nazýva klimatologická charakteristika (aj klimatická charakteristika; napr. priemerná ročná teplota vzduchu a priemerný ročný úhrn zrážok) a používa sa v klimatológii na charakteristiku klímy (→ klimatologický normál). K najdôležitejším klimatickým prvkom patria teplota vzduchu, vlhkosť vzduchu, výpar, oblačnosť, slnečný svit, atmosférické zrážky, rýchlosť a smer vetra, slnečné žiarenie a snehová pokrývka. Z klimatických prvkov sú odvodené niektoré klimatologické indexy, napr. Končekov vlahový index;

2. niekedy aj synonymum meteorologického prvku používaného na klimatologické účely.

klimatický systém Zeme

klimatický systém Zeme, úplný klimatický systém Zeme — systém tvorený atmosférou, hydrosférou, litosférou, kryosférou a biosférou Zeme utvárajúci klímu Zeme ako výsledok ich vzájomných vzťahov (vzájomná výmena hmoty a energie). Klimatický systém Zeme má vnútornú dynamiku, ktorá jednak zapríčiňuje premenlivosť klímy, jednak môže zoslabovať alebo zosilňovať klimatické zmeny. Najdynamickejšou zložkou klimatického systému Zeme je atmosféra s rýchlou výmenou hmoty (vody vo forme vodnej pary alebo atmosférických zrážok) medzi pevninou a oceánom. Najvýraznejšiou zložkou hydrosféry je svetový oceán, ktorý je svojou tepelnou kapacitou stabilizačným prvkom klímy. Pevninská litosféra zaberajúca tretinu povrchu Zeme ovplyvňuje tvarom pevnín oceánske i atmosférické prúdenie. K formovaniu klímy ďalej prispieva vegetačným krytom, existenciou veľkých pevninských ľadovcov i sopečnou činnosťou, prostredníctvom ktorej sa do atmosféry dostávajú plynné a tuhé častice, a i. Kryosféra (snehová pokrývka, ľad, dlhodobo zamrznutá pôda) má na zemskú klímu ochladzovací efekt, pritom však oproti iným druhom povrchu Zeme odráža viac dopadajúceho slnečného žiarenia. Biosféra je aktívnou súčasťou uhlíkového cyklu, prostredníctvom zelených rastlín, ktoré fotosyntézou zabezpečujú zloženie atmosféry, sa aktívne zapája aj do vodného cyklu.

Človek síce nie je zložkou klimatického systému Zeme, jeho vplyv naň je však vysoký. Ľudská činnosť ovplyvňuje chemické zloženie atmosféry (najmä spaľovaním biomasy a fosílnych palív) a fyzikálne i biologické vlastnosti zemského povrchu (urbanizácia, odlesňovanie, poľnohospodárstvo). Dôsledkom je zosilňovanie skleníkového efektu atmosféry a potenciálny vplyv na regionálnu a globálnu klímu (→ globálne otepľovanie atmosféry, → klimatická zmena).

klimatický typ

klimatický typ — druh klímy stanovený v klimatickom pásme na základe určitých kritérií daných zvolenou klimatickou klasifikáciou; jednotka klasifikácie klímy. Konkrétny klimatický typ sa vyskytuje s pomerne malými obmenami v rozličných častiach Zeme, a to najmä v oblastiach s rovnakou zemepisnou šírkou (približne s rovnakým príkonom slnečného žiarenia). Z hľadiska konvenčnej klimatickej klasifikácie sú klimatické typy vymedzené určitými, vopred stanovenými intervalmi hodnôt klimatických prvkov alebo klimatologickými indexmi, z hľadiska genetickej klimatickej klasifikácie typmi prevládajúcich vzduchových hmôt. V rámci klimatických typov môžu byť zadefinované klimatické podtypy umožňujúce podrobnejšie charakterizovať klímu v rámci zvolenej klimatickej klasifikácie.

klimatický výpar

klimatický výpar, celkový výpar, územný výpar — prvok hydrologickej bilancie územia charakterizujúci výpar z definovaného územia (napr. povodia) za hydrologický rok. Získava sa štatistickým spracovaním viacročných (spravidla niekoľkodesaťročných) meraní alebo výpočtov jednotlivých prvkov hydrologickej bilancie územia. Napr. ročný klimatický výpar z územia Slovenska predstavuje priemernú hodnotu klimatického výparu za mnohoročné obdobie a rovná sa 497 mm (vrstva vody s výškou 497 mm), čo je 0,647 priemerného ročného úhrnu zrážok na území Slovenska. Je blízky klimatickému výparu z celého európskeho kontinentu (489 mm).

klimatizácia

klimatizácia [gr.] —

1. angl. air condition — technický proces na zabezpečenie požadovanej teploty, vlhkosti, kvality (obsahu oxidu uhličitého, čistoty) a optimálneho prúdenia vzduchu v uzavretom objekte (resp. v interiéri) so zreteľom na druh stavby a činnosť vykonávanú v objekte a nezávisle od pôsobenia vnútorných zdrojov tepla a vlhkosti (ľudí, osvetlenia, prístrojov) a vonkajšieho prostredia (teploty a vlhkosti vzduchu, vetra, slnečného žiarenia), ktoré v objekte (interiéri) spôsobujú tepelné zisky alebo tepelné straty. Na klimatizáciu sa používajú klimatizačné zariadenia, ktoré teplo z priestorov odvádzajú (ochladzujú ich) alebo ho do priestorov privádzajú (vykurujú ich), prípadne zvlhčovaním a odvlhčovaním zvyšujú a znižujú vlhkosť vzduchu. Do oblasti klimatizácie nepatrí prirodzené (aeračné) vetranie, ktoré môže byť vyvolané rozdielom tlakov medzi dolnou a hornou úrovňou objektu, spôsobené rozdielnou teplotou vzduchu a gravitáciou, jednou z nutných podmienok klimatizácie je totiž vynútená doprava upraveného vzduchu (ventilátorom) do interiérov. Klimatizácia sa delí na hygienickú, technologickú a špeciálnu.

Hygienická klimatizácia sa zameriava na vytvorenie tepelnej pohody v administratívnych, verejných a obytných budovách (zdravotnícke zariadenia, divadelné a koncertné sály, kinosály, hotely, športové haly vrátane zimných štadiónov, obchodné domy a supermakety) i v dopravných prostriedkoch – automobiloch, vlakoch, lietadlách, lodiach ap. (požadované vlastnosti vzduchu zvyčajne sú: teplota 19 – 27 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 30 – 60 %, pohyb vzduchu v pásme pobytu bez vyvolania pocitu prievanu menší než 0,2 m/s), technologická klimatizácia na vytvorenie prostredia s pomerne úzkym rozmedzím teploty a vlhkosti vzduchu potrebného na zabezpečenie bezporuchového chodu zariadení (napr. v rozhlasových, televíznych a filmových štúdiách) a priemyselných technologických procesov (v textilnom, papierenskom, polygrafickom, farmaceutickom, chemickom a potravinárskom priemysle), na uskladňovanie produktov citlivých na teplotu a vlhkosť (potraviny, ovocie, zelenina) a na úschovu umeleckých a knižných diel (v múzeách, galériách, knižniciach ap.), špeciálna klimatizácia na vytvorenie prostredia s požadovanou teplotou a vlhkosťou a s mimoriadnou čistotou vzduchu (v operačných sálach, laboratóriách, prevádzkach elektronického priemyslu, jadrových elektrárňach, metrologických zariadeniach ap.).

Spôsob klimatizácie objektov je zvyčajne daný ich veľkosťou, tvarom, konštrukciou a účelom, ako aj ich geografickou a miestnou polohou. Pri návrhu klimatizácie sa vychádza z meteorologických údajov platných pre územie, v ktorom sa klimatizovaný objekt (priemyselná hala, budova) nachádza, z hygienických predpisov na určovanie potrebných prietokov vonkajšieho (čerstvého) vzduchu na jednu osobu v klimatizovanom priestore, z tepelných záťaží a tepelných strát tohto priestoru, ako aj z kritérií na zabezpečenie požadovanej kvality vnútorného vzduchu. Pri technologickej klimatizácii sú nevyhnutné aj údaje o parametroch vzduchu (požadovanej teplote, vlhkosti a čistote), ktoré vyžaduje realizácia technologických procesov. Najmä pri hygienickej klimatizácii sa musia rešpektovať kritériá hospodárnosti prevádzky, preto sú klimatizované budovy z hľadiska celoročnej spotreby energií certifikované na prevádzku klimatizácie a zaraďované do príslušných tried (podobne ako domáce elektrické spotrebiče). Za nedostatky, resp. obmedzenia klimatizácie možno pokladať pomerne vysoké investičné náklady, pri neodbornej prevádzke veľkú spotrebu energie, vytváranie podmienok na vznik baktérií a plesní pri nedostatočnej alebo zanedbávanej údržbe, ako aj na vznik prievanu pri nesprávnom rozdeľovaní vzduchu v klimatizovaných priestoroch;

2. technický odbor, ktorého jednou zo základných úloh je skúmať kvalitu vnútorného vzduchu a vytvárať podmienky a prostriedky na celoročné zabezpečenie požadovaného stavu vzduchu v interiéri a na jeho udržanie nezávisle od pôsobenia faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia. Jeho základy položil americký inžinier a vynálezca Willis (Haviland) Carrier (*1876, †1950), ktorý 1902 skonštruoval prvé zariadenie (sprchovú komoru) na úpravu teploty a vlhkosti vzduchu v interiéri a napísal prvé teoretické práce týkajúce sa problematiky klimatizácie budov.

klimatografia

klimatografia [gr.] — odbor klimatológie zaoberajúci sa opisom klímy určitého miesta, oblasti alebo celej Zeme pomocou vybraných klimatických prvkov, javov a ich charakteristík. Výstupy klimatografie sú spravidla vo forme textu, tabuliek a máp.

klimatológia

klimatológia [gr.] — veda o klíme Zeme skúmajúca dlhodobý režim počasia, súvislosti a príčiny vzniku klimatických podmienok v jej oblastiach, ako aj celkový účinok meteorologických procesov, ktoré na nej prebiehajú, na prírodné prostredie. Hoci klimatológia úzko súvisí s meteorológiou (niekedy sa pokladá za jej súčasť), obidve vedné disciplíny sa vyvíjali samostatne. Kým meteorológia sa profilovala ako fyzikálna veda zameraná predovšetkým na skúmanie počasia a jeho predpovedanie, klimatológia, ktorá zdôrazňovala význam regionálnych geografických činiteľov pri formovaní klímy, sa vyvíjala na rozhraní geofyzikálnych a geografických vied. Hlavné úlohy klimatológie sú štúdium klímy Zeme, opis a vysvetľovanie globálnych, regionálnych a lokálnych zvláštností klímy; klasifikácia klímy (→ klíma); štúdium kolísania a zmien klímy v geologických obdobiach, v histórii a súčasnosti ľudstva, ako aj vysvetľovanie príčin a dôsledkov týchto zmien a vytváranie scenárov možného vývoja klímy (aj na základe predpokladov pravdepodobného správania ľudstva v budúcnosti). Na tento účel využíva klimatológia viaceré druhy modelov klimatického systému Zeme. Akceleráciu týchto aktivít v posledných desaťročiach 20. stor. a na zač. 21. stor. vyvolalo globálne otepľovanie atmosféry Zeme, na ktorom sa podieľajú prírodné faktory i ľudská činnosť.

Klimatológia využíva na svoje účely výsledky meteorologických meraní a pozorovaní (→ klimatický prvok) získaných v predpísaných podmienkach meteorologických a klimatických staníc, ktoré spracúva pomocou matematických metód (teória pravdepodobnosti, štatistické metódy) a matematického modelovania, v súčasnosti najmä pomocou výkonnej počítačovej techniky. Zložité environmentálne problémy (napr. klimatická zmena) vyžadujú nové metody skúmania spájajúce poznatky prírodných a spoločenských vied.

Klimatológia sa rozdeľuje na teoretickú, ktorá sa zaoberá komplexným vysvetlením základných vlastností klímy, čo umožňuje predpovedať jej ďalší vývoj, a aplikovanú, ktorá analýzou a syntézou klimatologických údajov poskytuje klimatologické výstupy využiteľné v praxi na operatívne alebo dlhodobé účely (v poľnohospodárstve, zdravotníctve, stavebníctve, priemysle ap.), ďalej na všeobecnú, ktorá sa zaoberá všeobecnými zákonitosťami utvárania klímy, vzájomnými vzťahmi medzi klimatickými prvkami, ako aj vplyvmi podnebia na ostatné zložky prírodného prostredia, a regionálnu, ktorá sa zaoberá klimatickými pomermi vymedzených území rozličnej veľkosti (napr. mesta, povodia, štátu). Súčasťami aplikovanej klimatológie sú letecká, technická a mestská klimatológia. Podľa priestorového rozsahu skúmaných klimatických javov sa rozlišuje makroklimatológia zaoberajúca sa klimatickými pomermi oblastí s rozmermi stoviek a viac km, mezoklimatológia zaoberajúca sa klimatickými pomermi oblastí s rozmermi jednotiek až desiatok km a mikroklimatológia zaoberajúca sa klimatickými pomermi relatívne malých priestorov s rozmermi do 1 km. Ďalej sa rozlišuje klasická klimatológia, ktorá vychádza z chápania klímy ako priemerného stavu ovzdušia, preto skúma klimatické prvky vyjadrené v priemerných hodnotách (napr. priemerná ročná teplota vzduchu), v úhrnoch (ročný úhrn zrážok) a v početnosti (počet letných dní) a ako ich denný a ročný chod, a dynamická klimatológia, ktorá skúma a interpretuje klimatické prvky (alebo odvodené parametre atmosféry) najmä v spojitosti s typmi všeobecnej cirkulácie atmosféry a s ich dynamikou v regionálnom alebo v globálnom meradle, ako aj v spojitosti s dlhodobými zmenami a trendmi klímy. Súčasťou dynamickej klimatológie je synoptická klimatológia, ktorá sa zaoberá cirkulačnými podmienkami utvárania klímy. Komplexná klimatológia skúma klímu podľa súborov klimatických prvkov s vopred určenými intervalmi ich hodnôt, pomocou ktorých sa hodnotia triedy a typy počasia. Podľa objektu analýzy sa rozlišuje agroklimatológia, balneoklimatológia, bioklimatológia a dendroklimatológia, ktoré sú hraničnými vednými disciplínami. Skúmaním klímy minulých geologických období Zeme sa zaoberá paleoklimatológia, opisom klímy klimatografia. Klimatológia skúma aj atmosféru Zeme ako dynamickú zložku klimatického systému Zeme, rozlišuje sa napr. klimatológia prízemnej vrstvy a hraničnej vrstvy atmosféry a klimatológia voľnej atmosféry (aeroklimatológia).

Klimatológia sa vyvíjala z pôvodnej, opisnej disciplíny k modernej, analytickej vede so širokým praktickým uplatnením svojich výsledkov. Jej začiatky siahajú do starovekého Grécka. V súlade s predstavou, že podnebie závisí len od sklonu slnečných lúčov dopadajúcich na zemský povrch, grécky astronóm a matematik Hipparchos zaviedol termín klima (sklon). Predpokladom vzniku klimatológie ako vedy boli vynálezy meteorologických prístrojov (teplomer, zrážkomer, tlakomer) a zjednotenie a systematickosť pozorovacích metód, čo umožnilo porovnávať klimatické pomery jednotlivých geografických celkov. Základy modernej svet. klimatológie položili A. Humboldt, nemecký fyzik a meteorológ Heinrich Wilhelm Dove (*1803, †1879), rakúsky meteorológ Julius (Ferdinand) Hann (*1839, †1921), A. I. Vojejkov, W. Köppen a i. Moderná klimatológia postupne prekonala pôvodnú, opisnú formu a začala používať porovnávacie metódy, dlhšie pozorovacie rady klimatických prvkov dovolili rozvinúť mapové prostriedky vyjadrovania. Zistenie vzájomných vzťahov medzi atmosférou, oceánmi a povrchom kontinentov umožnilo odhaľovať zákonitosti klimatického systému Zeme. Dôležitým pokrokom bolo cielené využitie štatistických analýz. Výskum klímy vo svete koordinuje Svetová meteorologická organizácia so sídlom v Ženeve, na Slovensku Slovenský hydrometeorologický ústav (SHMÚ). Výsledky výskumu globálneho otepľovania atmosféry Zeme pravidelne sumarizuje a interpretuje Medzivládny panel pre klimatickú zmenu OSN. Vedecké články z odboru klimatológie uverejňujú vedecké časopisy zamerané spoločne na meteorológiu a klimatológiu.

Na Slovensku sa klimatológia začala rozvíjať 1939 v Štátnom hydrologickom a meteorologickom ústave, ktorého pokračovateľom je SHMÚ (založený 1959), ďalej v Ústave pre meteorológiu a klimatológiu Prírodovedeckej fakulty UK (založený 1946, prednosta M. Konček), z ktorého 1952 vznikla Katedra astronómie, geofyziky a meteorológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (dnes oddelenie meteorológie a klimatológie Katedry astronómie, fyziky Zeme a meteorológie Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK). R. 1953 bolo v Geografickom ústave SAV v Bratislave zriadené oddelenie klimatológie, 1966 vznikol Ústav meteorológie a klimatológie SAV (1975 začlenený do Geofyzikálneho ústavu SAV ako Oddelenie fyziky atmosféry). Zakladateľskými osobnosťami klimatológie na Slovensku sú M. Konček a Š. Petrovič. Základnou klimatografickou prácou na Slovensku je Atlas podnebia Československej republiky (1958), na ktorý nadviazal rad klimatických štúdií i Atlas krajiny Slovenskej republiky (2002). Špecializovanými klimatologickými a meteorologickými časopismi vychádzajúcimi na Slovensku sú Acta Meteorologica Universitatis Comenianae, založený 1971, vydávaný raz ročne oddelením meteorológie a klimatológie Katedry astronómie, fyziky Zeme a meteorológie Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK a Meteorologický časopis vydávaný od 1998 SHMÚ. Vedecké články z meteorológie a klimatológie uverejňuje aj časopis Contributions to Geophysics and Geodesy, zal. 1969, vydávaný Ústavom vied o Zemi SAV.

klimatologická mapa

klimatologická mapa — geografická mapa poskytujúca klimatologické informácie. Vzniká na základe spracovania výsledkov dlhodobých klimatologických pozorovaní, znázorňuje plošné rozloženie klimatologických charakteristík (priemerné hodnoty, maximá, minimá, dátumy výskytu, trvanie) jednotlivých klimatických prvkov (napr. teploty vzduchu) alebo plošné rozloženie rôznych charakteristík podnebia (napr. mapy klimatických typov, podtypov, rôznych indexov a ďalších informácií o podnebí podľa rôznych klimatických klasifikácií). Klimatologické mapy sú hlavným produktom klimatografických štúdií. Klimatologické mapy môžu tvoriť súčasť atlasu podnebia (klimatologického atlasu).

klimatologický index

klimatologický index — veličina slúžiaca na podrobnejšie charakterizovanie niektorých vlastností klímy. Spravidla je daná empirickým vzorcom, v ktorom figurujú hodnoty rozličných klimatických prvkov a klimatologických charakteristík. Využíva sa na triedenie a rajonizáciu klímy, napr. Končekov vlahový index na rajonizáciu klímy z hľadiska vlahových pomerov bol použitý aj na stanovenie klimatických podtypov pri klimatickej klasifikácii Československa.

klimatologický normál

klimatologický normál — klimatologická charakteristika získaná na základe dlhodobých nepretržitých pozorovaní a meraní trvajúcich spravidla 30 a viac rokov. Používa sa v klimatológii ako štandard (etalón) na určenie extremality (výkyvov) danej klimatologickej charakteristiky v určitom období (v mesiaci, ročnom období alebo v roku) v danej oblasti, ako aj na predpovedanie budúcej klímy na základe súčasnej za predpokladu stacionárnosti časového radu vyhodnocovaného klimatického prvku. Ak má priebeh klimatického prvku (napr. teploty vzduchu) v danom období výrazný jednosmerný trend, klimatologický normál získaný z tohto obdobia má výrazne menšie využitie ako indikátor budúcej klímy v danej oblasti. Podľa Svetovej meteorologickej organizácie (WMO) sa za štandardné považujú klimatologické normály získané v rokoch 1901 – 30, 1931 – 60, 1961 – 90 atď. a tie sa aj celosvetovo porovnávajú. Pri hodnotení extrémov meteorologických prvkov sa používajú klimatologické normály získané za 50, príp. aj za 100 rokov (1951 – 2000, resp. 1901 – 2000). Pre globálne otepľovanie zvažujú mnohé meteorologické služby z dôvodu naplnenia požiadaviek praxe a s podporou WMO použitie normálov z iných tridsaťročí (napr. 1981 – 2010), hoci nie sú z klimatologického hľadiska stacionárne.

klimatop

klimatop [gr.] —

1. súbor klimatologických charakteristík určitého stanovišťa (→ ekotop);

2. v inom chápaní (najmä v oblasti krajinnej ekológie) najmenší homogénny priestorový taxón jednotný z hľadiska teplotných, zrážkových, vlhkostných a i. klimatologických charakteristík v dlhoročnom priemere; areál jedného typu miestneho podnebia tvoriaci jednu časť abiotickej zložky v geotope.

klimatoterapia

klimatoterapia [gr.] — liečebná metóda využívajúca priaznivý vplyv klímy na liečbu a prevenciu rôznych ochorení. Prirodzená klimatoterapia, pri ktorej ide o pobyt a pohyb na čerstvom vzduchu, sa realizuje v klimatických kúpeľoch, umelá klimatoterapia sa uskutočňuje v uzavretých priestoroch (komorách, jaskyniach), kde je vytvorená klíma líšiaca sa od prirodzenej klímy. Fyziologickými reakciami organizmu na klimatické faktory sa zaoberá bioklimatológia.

klimax

klimax [lat.] — najvyšší stupeň, vrcholná fáza určitého procesu, vyvrcholenie;

1. ekol. konečné štádium vývoja (sukcesie) rastlinného spoločenstva s príslušnou biocenózou. Má zvyčajne najväčšiu druhovú rozmanitosť, najviac potravinových väzieb a vyznačuje sa i veľkou stabilitou, produkciou, najekonomickejším kolobehom látok a jednosmerným energetickým tokom. Trvá, pokým sa napr. vplyvom prírodnej katastrofy alebo človeka nezmenia ekologické faktory. Rozlišuje sa klimatický klimax (určený klímou) a edafický klimax (vplyv vlastností pôdy prevláda nad vlastnosťami klímy). Na území Slovenska sú klimaxom napr. zmiešaný opadavý les a smrečina (nižšie nadmorské výšky), porasty kosodreviny (subalpínske pásmo) a alpínske lúky (alpínske pásmo);

2. lek.klimaktérium;

3. lit. štylistická figúra vyjadrujúca postupné stupňovanie, zosilňovanie významu prostredníctvom slov alebo slovných spojení blízkeho významu, napr.

Pred domom mať, rodina i celý svet známy

obhŕkli ho dokola; vitaj medzi nami!

(J. Botto: Smrť Jánošíkova)

Opakom klimaxu je → antiklimax.

Klimeková, Anna

Klimeková, Anna, 22. 6. 1949 Mojmírovce, okres Nitra — slovenská filozofka. R. 1973 absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1973 – 78 pôsobila na Filozofickej fakulte a 1978 – 97 na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, 1997 – 2010 na Fakulte humanitných a prírodných vied a 2010 – 13 na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzite v Prešove, od 2013 na Univerzite M. Bela v Banskej Bystrici; 2006 profesorka.

Zaoberá sa filozofickou antropológiou, etikou a etickou výchovou. Autorka prác Filozofická antropológia. Náčrt problematiky autenticity človeka (1999), Filozoficko-etické problémy človeka a spoločnosti. Historicko-filozofický náčrt problematiky človeka, spoločnosti a humanity (2000), Od filozofickej antropológie k autenticite človeka a sveta. K náčrtu dejinno-filozofických problémov (2003), Súčasné etické teórie. Genealógia modelov (2006), Filozofická antropológia. Človek a svet. Filozoficko-historická analýza problému (2007), Postmoderne o etike, etickej výchove, humanizme a tolerancii. Historicko-filozofická genealógia problémov človeka a spoločnosti (2013).

Kliment, Ján

Kliment, Ján, 15. 1. 1946 Horné Strháre, okres Veľký Krtíš — slovenský lekár, urológ. Od 1969 pôsobí na Urologickej klinike Jesseniovej lekárskej fakulty UK a Univerzitnej nemocnice v Martine, od 1987 jej prednosta; 1997 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Prahe (1984), Aténach (1985), Janove (1989), Nijmegene (1992), Londýne (1992) a Mníchove (1993). Zaoberá sa najmä urologickou onkológiou, predovšetkým karcinómom prostaty, rekonštrukčnou chirurgiou v urológii, pediatrickou urológiou a ochoreniami prostaty. Autor a spoluautor 8 vedeckých monografií, napr. Benígna hyperplázia prostaty (1996), Karcinóm prostaty (1999), a viac ako 200 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. R. 2000 – 2010 hlavný odborník pre urológiu Ministerstva zdravotníctva SR. Od 2005 čestný člen, 2010 – 2014 predseda Slovenskej urologickej spoločnosti, člen viacerých zahraničných odborných a vedeckých spoločností. Vedúci redaktor časopisu Klinická urológia, člen redakčnej rady časopisov Acta Medica Martiniana a Urologické listy. Nositeľ viacerých ocenení.

Kliment, Jozef

Kliment, Jozef, 3. 7. 1928 Čierny Balog, okres Brezno – 30. 6. 2007 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 55 pôsobil na Povereníctve pôdohospodárstva v Bratislave, 1955 – 60 na Správe štátnych plemenárskych staníc v Bratislave, 1960 – 61 ako vedúci odboru živočíčnej výroby Slovenskej národnej rady, od 1961 na Agronomickej fakulte (dnes Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov) Vysokej školy poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1963 – 66 dekan fakulty, 1967 – 78 a 1980 – 85 vedúci Katedry genetiky a plemenárskej biológie, 1970 – 80 rektor SPU; 1970 mimoriadny profesor, 1976 DrSc. a riadny profesor. Zaoberal sa plemenárstvom, najmä šľachtením hovädzieho dobytka a medzidruhovým krížením zubra európskeho s hovädzím dobytkom. Autor a spoluautor mnohých odborných článkov, viacerých mnonografií a vysokoškolských učebníc, napr. Základy chovu hospodárskych zvierat (1962), Špeciálna zootechnika I (1963), Chov hovädzieho dobytka (1967), Reprodukcia hospodárskych zvierat (1983), Všeobecná zootechnika (1985). Člen viacerých odborných spoločností, nositeľ mnohých ocenení, Dr. h. c. Univerzity Martina Luthera v Halle (1978).

Kliment Ochridský

Kliment Ochridský, sv., aj Kliment Sloviensky, Bulharský, Velický, okolo 840 – 916 Ochrid, dnes archeologická lokalita Plaošnik, Macedónsko, pochovaný 27. 7. 916 v Chráme sv. Pantelejmona — veľkomoravský a bulharský misionár, náboženský hodnostár a spisovateľ. Jeho pôvod nie je spoľahlivo objasnený, pravdepodobne pochádzal z Byzantskej alebo z Bulharskej ríše, podľa niektorých názorov z Veľkej Moravy. Významnými prameňmi o jeho živote sú diela Veľký Klimentov životopis (Obširno Klimentovo žitie, aj Bulharská legenda) od arcibiskupa Theofylakta Ochridského, ktorý vznikol podľa staršej slovienskej predlohy, a Stručný Klimentov životopis (Kratko Klimentovo žitie, aj Ochridská legenda) od ochridského arcibiskupa Dimitria Chomatiana (aj Démétrios Chomaténos, †asi 1236, pôsobil okolo 1216 – 34) v podobe kratšieho výberu z Theofylaktovho diela. Žiak a spolupracovník sv. Cyrila a sv. Metoda, s ktorými pôsobil na Veľkej Morave. Okolo 868 bol v Ríme (spolu s Metodom, Gorazdom a Naumom Ochridským) vysvätený za kňaza. Po Metodovej smrti (885) bol na Veľkej Morave asi 886 uväznený a spolu s ďalšími Metodovými žiakmi (Naumom Ochridským a Angelárom) vyhnaný z krajiny.

Útočisko našiel u bulharského kniežaťa Borisa I., ktorý ho poveril misijnou činnosťou na juhozápade Bulharska, na území v oblasti Kutmičevica (dnes v západnom Macedónsku a v Albánsku) obývanom macedónskymi Slovanmi, kde vyučoval a šíril evanjelium. R. 893 ho knieža (cár) Simeon I. Veľký ustanovil za biskupa vo Velickej oblasti (okolo rieky Velika, t. j. časti dnešnej rieky Treska v Macedónsku, severne od Ochridského jazera) s rezidenciou na východnom brehu jazera v Ochride (dnes archeologická lokalita Plaošnik), kde založil Kláštor (Manastir) sv. Pantelejmona s učilišťom pre bohoslovcov (jedna z prvých európskych vzdelávacích inštitúcií na úrovni vysokej školy), ktoré sa stalo strediskom slovanskej bohoslužby i vzdelanosti (podľa tradície ho absolvovalo 3 500 žiakov, pôsobil tam i Naum Ochridský). Založil aj študijné centrá v Devole (Devol, dnes v Albánsku, odtiaľ ho po ustanovení za biskupa preniesol do Ochridu) a Glavinici (dnes Ballshi v Albánsku). Zakladateľ a vedúca osobnosť ochridskej literárnej školy, jeden zo zakladateľov staroslovienskeho písomníctva, tvorca originálnej staroslovienskej literatúry. Napísal vyše 43 spisov, ktoré sa vyznačujú vysokou umeleckou úrovňou, vyspelou textáciou, štylistikou a básnickou elégiou. Viaceré vznikli na území Slovenska, počas prenasledovania sa však veľa z nich stratilo. Pripisuje sa mu spoluautorstvo významných staroslovienskych legiend Život Konštantína a Život Metoda (→ Moravsko-panónske legendy) i chváloreči Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, ako aj autorstvo oslavných spisov Pochvala blahoslavenému otcovi nášmu i učiteľovi slovienskemu Cyrilovi Filozofovi (skrátene Pochvala Cyrilovi Filozofovi), kázní, liturgických hymnov (sv. Bohorodičke, Jánovi Krstiteľovi), životov prorokov a apoštolov, činov mučeníkov a kánonov na počesť svätých. Preložil niektoré časti Sinajského euchológia a veľkú časť liturgickej knihy kvetného triódia (→ triódion) – Pentekostára (Päťdesiatnice).

Podľa Klimenta Ochridského sú pomenované mnohé ustanovizne v Bulharsku (univerzita v Sofii) a v Macedónsku (univerzita v Bitole), ako aj asteroid č. 3093 (Kliment Ohridski). V Bulharsku je uctievaný ako národný svätec a tvorca slovanskej liturgickej tradície; aj patrón Macedónska a Ochridu. Je zaradený v zozname svätých, tzv. sedempočetníkov, ktorých sviatok sa v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi slávi každoročne 27. júla.

Klimeš, Iwar

Klimeš, Iwar, 26. 9. 1951 Bratislava — slovenský lekár, endokrinológ. Od 1975 pôsobí v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave, 1990 – 2007 vedúci Laboratória diabetu a porúch metabolizmu, 2002 zakladateľ a vedúci DNA diagnostického laboratória pre monogénový diabetes, 2007 – 13 riaditeľ ústavu; 1995 DrSc., 2005 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Nemecku (1979), USA (1980 – 82 a 1991), Austrálii (1992) a Spojenom kráľovstve (1996). Zaoberá sa diabetológiou a poruchami metabolizmu, opodstatnenosťou liečby diabetikov 2. typu intenzifikovaným inzulínovým režimom i mechanizmami priaznivých účinkov diét s modifikovaným obsahom a zložením lipidov na vznik a rozvoj syndrómu inzulínorezistencie. Zaslúžil sa o zavedenie DNA diagnostiky a skríningu monogénne podmienených foriem cukrovky, obezity, familiárnej hypercholesterolémie a senzorineurálnej poruchy sluchu na Slovensku. Autor a spoluautor 5 monografií (z toho 4 zahraničných), napr. Klinická obezitológia (2013), editor a spoluautor 3 vysokoškolských učebníc Praktická endokrinológia, klinika a patofyziológia endokrinných ochorení (1993), Diabetes mellitus (1998) a Všeobecná a klinická endokrinológia (2004), autor viac ako 250 odborných prác a článkov publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch a zborníkoch s veľkým citačným ohlasom. Člen viacerých redakčných rád medzinárodných vedeckých časopisov, člen Americkej diabetologickej spoločnosti, Európskej asociácie pre štúdium diabetu, Slovenskej endokrinologickej spoločnosti (2002 – 06 predseda), Slovenskej diabetologickej spoločnosti (1996 – 2002 podpredseda) a Učenej spoločnosti SAV. Nositeľ mnohých ocenení.

Klimko, Jozef

Klimko, Jozef, 10. 2. 1942 Prievidza — slovenský právnik. R. 1965 – 2009 pôsobil na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1994 – 98 a 2004 – 07 veľvyslanec Slovenskej republiky v Rakúsku. Od 1998 pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky (1999 – 2004 v Slovenskom inštitúte medzinárodných štúdií, dnes Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku), od 2007 na Fakulte práva Bratislavskej vysokej školy práva (dnes Paneurópska vysoká škola; 2008 – 09 rektor) v Bratislave; od 2017 aj na Právnickej fakulte UK, 1991 DrSc. a profesor. Absolvoval viaceré študijné pobyty v zahraničí (1969 – 70 vo Würzburgu, 1974 – 77 v Paríži). Zaoberá sa dejinami štátu a práva s osobitným zameraním na problematiku utvárania československých štátnych hraníc. Autor niekoľkých monografií, napr. Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc (1980), Politické a právne dejiny hraníc predmníchovskej republiky 1918 – 1938 (1986), Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku (1986). Člen redakčných rád viacerých vedeckých a odborných časopisov a komisií. Nositeľ rakúskeho štátneho vyznamenania – Veľkej zlatej medaily so stuhou za zásluhy o Rakúsku republiku (1998).

Klimkovice

Klimkovice — kúpeľné mesto v Česku v Moravskosliezskom kraji v okrese Ostrava na vých. výbežkoch Nízkeho Jeseníka a na okraji Ostravskej panvy; 3,5 tis. obyvateľov (2013). Výroba nábytku. Kúpele využívajúce jodobrómovú minerálnu vodu patria k najmladším a najmodernejším kúpeľom v Česku (založené 1994).

Klimkovice vznikli pravdepodobne v pol. 14. stor. na mieste alebo v blízkosti staršej slovanskej osady. Prvýkrát písomne doložené 1386, 1526 doložené ako Konssberg (1655 Königsberg), 1650 doložené ako mesto. Najväčší rozvoj dosiahlo v 1. pol. 19. stor., 1848 a 1854 vyhorelo. R. 1938 – 45 bolo okupované nacistickým Nemeckom a znova nazvané Königsberg, výrazne narástol počet nemeckých obyvateľov. Počas oslobodzovacích bojov (koncom apríla 1945) silno poškodené (oslobodené 1. mája). R. 1946 nastal odsun nemeckého obyvateľstva.

Stavebné pamiatky: zámok (vybudovaný 1578 – 79 z pôvodnej tvrdze doloženej v 80. rokoch 15. stor., 1945 vypálený Nemcami, následne zrekonštruovaný) spojený krytou chodbou s Kostolom sv. Kataríny Alexandrijskej (po 1579, na mieste pôvodného, gotického približne z 1400, 1859 prestavaný), gotický Kostol Najsvätejšej Trojice (16. stor., v 2. pol. 18. stor. – 70. rokoch 20. stor. cintorínsky kostol, zač. 21. stor. zrekonštruovaný, miesto kultúrnych podujatí).