Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 752 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kleomovité

kleomovité [novolat.], Cleomaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín, ktorá bola na základe výsledkov výskumu molekulárnej biológie vyčlenená z čeľade kaparovité. Jednoročné, dvojročné alebo trváce byliny, kry, liany alebo stromy zvyčajne rastúce v tropickom pásme, menej v subtropickom a miernom pásme. Majú spravidla vzpriamené, menej často poliehavé alebo plazivé holé alebo žliazkovito chlpaté rozkonárené alebo nerozkonárené stonky, zvyčajne striedavé stopkaté alebo prisadnuté, veľmi zriedkavo jednoduché, zvyčajne dlaňovito zložené 3- až 7-početné listy zložené z jednotlivých vajcovitých široko- alebo úzkokopijovitých, na okraji pílkovitých alebo celistvookrajových lístkov so šupinatými palístkami alebo tŕňovitými prílistkami (niekedy aj s tŕnitými stopkami listov alebo spodnou stranou listov), obojpohlavné alebo zriedkavo jednopohlavné štvorpočetné biele, žlté, oranžové, ružové, červené, fialové alebo hnedastofialové kvety s dlhými tyčinkami a s pretiahnutým kvetným lôžkom s gynéceom vyrastajúce z vrcholov stoniek alebo z pazúch listov, usporiadané v strapcovitých alebo v chocholíkovitých súkvetiach, plod mnohosemenná tobolka alebo vrecko. Patrí sem asi 15 rodov (napr. kleoma, Cleomella a Tarenaya; počet rodov nie je ustálený) približne s 300 druhmi.

Kleón

Kleón, ? – 422 pred n. l. blízko mesta Amfipolis — grécky politik a vojvodca. Pôvodne bohatý majiteľ garbiarskej dielne v Aténach, ktorý si svojou výrečnosťou dokázal získať množstvo prívržencov najmä medzi remeselníkmi a obchodníkmi a vyhlasoval sa za vodcu ľudu (→ demagóg, význam 1). Predstaviteľ radikálnych demokratov a politický súper Perikla, vo svojich rečiach útočil na neho i na jeho priateľov. Počas peloponézskej vojny (431 – 404 pred n. l.) sa po Periklovej smrti (429 pred n. l.) stal najvplyvnejším aténskym politikom a na rozdiel od svojho politického protivníka Nikia (Nikias) presadzoval tvrdú agresívnu politiku tak voči neposlušným spojencom Atén, ako aj voči Sparte. R. 428 pred n. l. po potlačení povstania na ostrove Lesbos vedeného mestom Mytiléné (dnes Mytilini), ktorého cieľom bolo zrušiť spojenectvo s Aténami a vystúpiť z Aténskeho námorného spolku, dal 427 pred n. l. popraviť vodcov povstania (pôvodne vydal nariadenie o poprave všetkých občanov Mytiléné). R. 425 pred n. l. spolu so svojím vojvodcom Démosthenom (†413) zvíťazil nad Spartou v bitkách pri meste Pylos a na priľahlom ostrove Sfaktéria (dnes Sfaktiria), kde sa mu podarilo zajať 120 spartských hoplitov a odviesť ich do Atén. Odmietol uzavretie mieru, o ktorý sa usilovali Sparta i Nikias. R. 422 pred n. l. bol zvolený za stratéga a viedol výpravu do Trácie, kde bol v bitke pri meste Amfipolis porazený a zabitý Sparťanmi vedenými Brasidom. Po smrti obidvoch veliteľov (v boji zahynul aj Brasidas) bol 421 pred n. l. medzi Aténami a Spartou uzavretý krátkotrvajúci tzv. Nikiov mier. Na Kleónove politické rozhodnutia útočil Aristofanés v komédiách Acharňania a Jazdci, nelichotivo sa o ňom vyjadroval aj historik Thukydidés v diele Dejiny peloponézskej vojny, v ktorom ho v negatívnom zmysle označil za demagóga (→ demagóg, význam 2).

Kleopatra

Kleopatra — meno kráľovien z dynastie Ptolemaiovcov vládnucej v starovekom Egypte (305 – 30 pred n. l.):

Kleopatra I., ? – po 170 pred n. l. — dcéra Antiocha III. Veľkého, manželka Ptolemaia V. Epifana, matka Ptolemaia VI. Filométóra, Ptolemaia VIII. Euergeta a Kleopatry II. Po smrti manžela (†180 pred n. l.) vládla desať rokov ako regentka za neplnoletého syna Ptolemaia VI. Filométóra;

Kleopatra II., ? – 115 pred n. l. — dcéra Ptolemaia V. Epifana a Kleopatry I., manželka a spoluvládkyňa svojich bratov Ptolemaia VI. Filométóra a Ptolemaia VIII. Euergeta, matka Ptolemaia VII. a Kleopatry III. Po smrti prvého manžela (145 pred n. l.) sa vydala za svojho mladšieho brata Ptolemaia VIII. Euergeta, ktorý ju však 130 pred n. l. vyhnal a oženil sa s jej dcérou, svojou neterou Kleopatrou III. Počas povstania v Alexandrii bol Ptolemaios VIII. Euergetés donútený ujsť z Egypta a Kleopatra II. až do jeho návratu (s pomocou Rimanov) 126 pred n. l. vládla samostatne. Po jeho smrti (116 pred n. l.) bola spoluvládkyňou svojej dcéry Kleopatry III. a jej syna Ptolemaia IX. Sótéra;

Kleopatra III., ? – 101 pred n. l. — dcéra Ptolemaia VI. Filométóra a Kleopatry II., manželka a spoluvládkyňa Ptolemaia VIII. Euergeta, matka Ptolemaia IX. Sótéra, Ptolemaia X. Alexandra, Kleopatry IV. a Kleopatry V. Po manželovej smrti vládla spoločne so svojimi synmi, pre jej panovačnosť ju údajne zabil syn Ptolemaios X. Alexander;

Kleopatra IV., 2. stor. pred n. l. — dcéra Ptolemaia VIII. Euergeta a Kleopatry III., manželka Ptolemaia IX. Sótéra a Antiocha IX. Do štátnych záležitostí nezasahovala;

Kleopatra V., 1. stor. pred n. l. — dcéra Ptolemaia VIII. Euergeta a Kleopatry III., manželka Ptolemaia IX. Sótéra, Ptolemaia X. Alexandra, Antiocha VIII., Antiocha IX. a Antiocha X., matka Kleopatry VI.;

Kleopatra VI., 1. stor. pred n. l. — dcéra Ptolemaia X. Alexandra a Kleopatry V., manželka a sestra Ptolemaia XII. Auléta (*80 pred n. l., †51 pred n. l.), s ktorým mala štyri deti, z nich najstaršia bola Kleopatra VII. Filopatór;

Kleopatra VII. Filopatór, 69 pred n. l. – 30 pred n. l. Alexandria — dcéra Kleopatry VI. a dcéra a manželka Ptolemaia XII. Auléta, ktorý ju 51 pred n. l. vymenoval za spoluvládkyňu, sestra a neskôr manželka Ptolemaia XIII. Filopatóra Filadelfa (†47 pred n. l.) a po jeho smrti Ptolemaia XIV. Thea Filopatóra (†44 pred n. l.). Jej boj o moc v Egypte s bratom Ptolemaiom XIII. ovplyvnilo zasahovanie Ríma do diania v Egypte s cieľom ovládnuť ho, ako aj občianska vojna medzi Caesarom a Pompeiom (Magnom). Po svojom vyhnaní z Alexandrie naverbovala v Sýrii vojsko, s ktorým (48 pred n. l.) tiahla proti Ptolemaiovi XIII. Získala si priazeň Caesara, ktorý po smrti Pompeia čiastočne obsadil Alexandriu. V dôsledku zasahovania Caesara do mocenských sporov medzi Kleopatrou a Ptolemaiom XIII. vypuklo v Alexandrii protirímske povstanie, na ktorého stranu prešiel aj Ptolemaios (tzv. alexandrijská vojna, 48 – 47 pred n. l.). V rozhodujúcej bitke 47 pred n. l. pri meste Kanóbos (Kanópos, pri dnešnom Abú Kire) povstanie Caesar porazil (Ptolemaios zahynul) a Kleopatra potom vládla (spolu s vtedy asi 11-ročným bratom Ptolemaiom XIV.) pod jeho ochranou. Porodila mu syna Caesara (Ptolemaios XV. Caesar, gr. Kaisar, prezývaný Caesarion, Kaisarion, Cézarček). R. 46 pred n. l. odišla (spolu so synom a s bratom) za Caesarom do Ríma. Po zavraždení Caesara (44 pred n. l.) sa vrátila do Egypta (čoskoro po návrate jej brat zomrel). Neskôr sa stala manželkou M. Antonia, s ktorým mala tri deti – Alexandra Hélia, Ptolemaia Filadelfa a Kleopatru Selenu (Kleopatra Seléné, manželka kráľa Jubu II.). Ich plány na vybudovanie mocnej ríše sa skončili vojenskou porážkou v námornej bitke proti Oktaviánovi (neskorší cisár Augustus) pri Aktiu (31 pred n. l.). Po dobytí Alexandrie rímskym vojskom spáchala Kleopatra samovraždu, následne Egypt stratil nezávislosť a stal sa provinciou Rímskej ríše.

Životné osudy a smrť Kleopatry VII. sa stali námetom výtvarných (P. da Cortona: Caesar dávajúci Kleopatre trón Egypta, 1679), literárnych (G. Boccaccio: in O slávnych ženách, 1374; G. Chaucer: in Legenda o dobrých ženách, okolo 1385; T. Gautier: Kleopatrina noc, 1845; E. Ludwig: Kleopatra, 1937; a i.), dramatických (É. Jodelle: Zajatá Kleopatra, 1553; W. Shakespeare: Antónius a Kleopatra, 1623; G. B. Shaw: Caesar a Kleopatra, 1898; a i.), hudobných (G. F. Händel: opera seria Július Cézar, 1724; D. Cimarosa: opera seria Kleopatra, 1789; H. Berlioz: kantáta Smrť Kleopatry, 1829; J. Massenet: opera Kleopatra, uvedená 1914; a i.), baletných (A. S. Arenskij: Noc v Egypte, 1908, choreografia M. Fokin; Kleopatra, 1909, choreografia S. Ďagilev; a i.) i filmových diel (Kleopatra, 1917, réžia J. Gordon Edwards; 1934, C. B. De Mille; 1963, Joseph L. Mankiewicz; Antonius a Kleopatra, 1972, Ch. Heston; a i.). Je podľa nej nazvaný asteroid 216 (Kleopatra).

klepanie spaľovacích motorov

klepanie spaľovacích motorov — kovový zvuk vznikajúci ako prejav periodického kmitania tlaku vo valci spaľovacieho motora pri nenormálnom priebehu spaľovania v strednom, respektíve v záverečnom časovom úseku spaľovania charakteristickom vysokou teplotou a tlakom v spaľovacom priestore (spôsobuje ho samovoľné vznietenie ešte nespálenej časti obsahu čerstvej palivovej zmesi prekročením podmienok jej samovznietenia). V dôsledku prudkého lokálneho stúpnutia tlaku sa v spaľovacom priestore šíria tlakové vlny, ktoré odrazmi od jeho stien spôsobujú periodické vymedzenie vôle v kľukovom mechanizme. Prejavom je zvukový efekt, dôsledkom možné mechanické opotrebenie čapov a ložísk v pieste, ojnici a kľukovom hriadeli.

klepeto

klepeto — posledný kliešťovitý článok prvého páru kráčavých nôh niektorých bezstavovcov z podkmeňa kôrovce (Branchiata, Crustacea) napr. z radu desaťnožce (Decapoda); aj posledný, kliešťovitý článok hmatadiel (pedipalp) niektorých bezstavovcov z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea) napr. z radov šťúry (Scorpionida) a šťúriky (Pseudoscorpionida).

klepietkarovité

klepietkarovité, Ischyropsalididae — čeľaď z kmeňa článkonožce (Arthropoda), oddelenie bezhryzadlovce (Amandibulata), trieda pavúkovce (Arachnida, v starších systémoch Arachnoidea), rad kosce (Opilionida). Majú 4 – 8 mm dlhé telo zrastené do vajcovitého alebo podlhovastého celku, hlavovú časť s výraznými silnými klepietkami s klieštikmi a so zúbkami na ich konci, pomocou ktorých lovia korisť (pri niektorých druhoch sú dvojnásobne dlhšie ako telo), a osemčlánkové končatiny; telo chráni vonkajšia kostra. Živia sa zvyčajne malými mäkkýšmi, ktoré vyťahujú zo schránok.

Patrí sem jediný rod klepietkar (Ischyropsalis) približne so 40 druhmi, napr. 4,5 – 8 mm dlhý klepietkar karpatský (Ischyropsalis manicata), ktorý sa vyskytuje v horských lesoch str. Európy, na Slovensku veľmi vzácne v blízkosti pramenísk a potokov, pod drevom a v jaskyniach; pri vyrušení upadá na krátky čas do meravosti.

klepietkavce

klepietkavce, Chelicerata — podkmeň z kmeňa článkonožce (Arthropoda), podskupina bezhryzadlovce (Amandibulata). Pôvodne morské, v súčasnosti prevažne suchozemské živočíchy. Majú článkované, 1 – 1 000 mm dlhé dorzoventrálne sploštené telo zvyčajne zložené z hlavohrude pokrytej rôzne pevnou kutikulou, ktorá sa počas rastu zvlieka, a z bruška; pri niektorých klepietkavcoch všetky články zrastajú do oválneho alebo guľovitého celku. V prednej časti hlavohrude sú dva páry končatín (chelicery a pedipalpy – hmatadlá), v zadnej časti 4 páry končatín (kráčavých nôh). Vodné klepietkavce dýchajú žiabrami, suchozemské klepietkavce vzdušnicami alebo pľúcnymi vakmi. Ich cievna sústava je otvorená s rúrkovitým srdcom, vylučovacími orgánmi sú nefrídie alebo Malpighiho trubice, tráviaca sústava je rúrkovitá. Živia sa rôznymi bezstavovcami. Sú oddeleného pohlavia, samice po oplodnení kladú vajíčka. Patrí sem okolo 100 000 druhov, ktoré sa rozdeľujú na tri triedy: hrotnáče (Merostomata), pavúkovce (Arachnida, v starších systémoch Arachnoidea) a nohatky (Pycnogonida, Pantopoda).

Ku klepietkavcom sa zaraďujú aj fosílne druhy, z ktorých najstaršie sa vyskytovali už v prvohorách (paleozoikum) v kambriu. Najstaršie známe fosílie klepietkavcov pochádzajú zo spodného kambria Severnej Ameriky. Klepietkavce pôvodne obývali moria kambria a ordoviku, koncom ordoviku prenikli do sladkých a brakických vôd a koncom karbónu i na súš.

klepietko

klepietko — posledný klieštikovitý článok prvého páru končatín (resp. ústnych ústrojov; → chelicery) niektorých bezstavovcov z podkmeňa klepietkavce (Chelicerata), napr. z radov šťúrovky (Palpigradida) a kosce (Opilionida).

klepietkovky

klepietkovky, Tanaidacea, Anisopoda — rad z kmeňa článkonožce (Arthropoda), oddelenie hryzadlovce (Mandibulata), podkmeň kôrovce (Branchiata, Crustacea), trieda rakovce (Malacostraca). Menšie, zvyčajne morské živočíchy s priesvitným, zvrchu splošteným, 0,5 – 120 mm dlhým telom a s krátkym karapaxom pokrývajúcim hlavu a prvé dva články hrude. Na hlave majú dva páry tykadiel a ústne orgány, na hrudi zloženej z 8 článkov hrudné končatiny (na každom článku jeden pár; prvý pár s čeľusťami, druhý pár s klepetami, ostatné sú kráčavé), na brušku zloženom zo 6 článkov dvojvetvové končatiny (pleopody); pohybujú sa behaním aj plávaním. Dýchajú žiabrami, živia sa pravdepodne rastlinným detritom.

Patrí sem okolo 1 200 druhov, väčšina sa vyskytuje v mori do hĺbky 200 m (niektoré druhy až do hĺbky 9 000 m), niektoré aj v brakických alebo v sladkých vodách, napr. v litorálnej vegetácii Stredozemného mora je bežný druh Leptochelia savignyi.

Klepoch, Jaromír

Klepoch, Jaromír, 27. 7. 1935 Bratislava — slovenský odborník v lodnej doprave. R. 1960 – 79 pôsobil v rôznych funkciách (konštruktér, vývojový pracovník, hlavný projektant) v Slovenských lodeniciach Komárno, n. p. (dnes Slovenské lodenice Komárno, a. s.), súčasne od 1963 ako externý učiteľ a konzultant na SVŠT (dnes STU) v Bratislave. R. 1979 – 2004 vedúci divízie vodnej dopravy Výskumného ústavu dopravného v Žiline, 2000 – 09 hosťujúci profesor na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov Žilinskej univerzity. R. 1993 inicioval založenie klasifikačnej a dozornej organizácie Slovenský Lloyd, spol. s r. o., v Bratislave na vykonávanie odborno-technickej a kontrolnej (dozornej) činnosti pri konštrukcii a stavbe lodí, ako aj počas ich prevádzky, v ktorej dodnes vykonáva funkciu prokuristu. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zaoberal dopravnou a spojovou technológiou, ako aj teóriou, konštrukciou a vybavením plavidiel. Aktívne sa podieľal na tvorbe strategických štúdií a nových legislatívnych noriem (zákonov a vyhlášok) SR súvisiacich s vnútrozemskou a námornou plavbou, pravidelne sa zúčastňuje aj na príprave a tvorbe celoeurópských rezolúcií a odporúčaní skupín expertov pre vodnú dopravu Hospodárskej komisie OSN pre Európu so sídlom v Ženeve. Autor viac ako 100 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a 3 patentov. Za prínos a celoživotnú prácu v oblasti dunajskej plavby bol 2010 ocenený pamätnou medailou Za prínos k rozvoju plavby na Dunaji udeľovanou Dunajskou komisiou.

Klepsatel, František

Klepsatel, František, 31. 5. 1935 Markušovce, okres Spišská Nová Ves — slovenský stavebný odborník. Od 1958 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 1995 profesor. Zaoberá sa mechanikou hornín, najmä problematikou pretláčania potrubí a razenia štôlní v zeminách s použitím tunelovacích štítov. Výsledky viac ako 100 jeho výskumných prác a expertíz boli využité pri realizácii mnohých významných stavieb na Slovensku i v Česku. Autor a spoluautor viac ako 130 vedeckých a odborných článkov, viacerých vysokoškolských učebníc a učebných textov a 12 monografií, napr. Bezvýkopová výstavba podzemných vedení (1986), Mechanika hornín a inžinierska geológia (1992), Predpoklady a skutočnosť v geotechnickom inžinierstve (2002), Výstavba tunelů ve skalních horninách (2003), Městské podzemní stavby (2005), Bezvýkopová výstavba a obnova podzemních vedení (2007). Člen viacerých odborných a vedeckých spoločností.

Klepsch, Egon

Klepsch [klepš], Egon (Alfred), 30. 1. 1930 Podmokly, dnes súčasť Děčína, ČR – 18. 9. 2010 Koblenz, Porýnie-Falcko — nemecký politik. R. 1963 – 69 vedúci spolkový predstaviteľ Únie mladých (Junge Union). R. 1965 pred parlamentnými voľbami krátko pracoval ako vedúci volebnej kampane kancelára L. Erharda, 1965 – 80 poslanec Bundestagu (za Kresťanskodemokratickú úniu, CDU). Od 1964 aktívne vystupoval aj v európskej politike, od 1973 člen Európskeho parlamentu. Po prvých priamych voľbách do Európskeho parlamentu (1979) sa stal predsedom parlamentnej skupiny Európskej ľudovej strany (EPP). R. 1982 neúspešne kandidoval za predsedu Európskeho parlamentu, do tejto funkcie bol zvolený až 1992 s podporou parlamentných skupín európskych ľudovcov (EPP) a európskych socialistov (Strany európskych socialistov, PES). R. 1994 z Európskeho parlamentu odišiel. R. 1989 – 97 predseda nemeckej sekcie (Europa-Union Deutschland) Únie európskych federalistov (UEF).

klepsinovité

klepsinovité, Glossiphoniidae — čeľaď z kmeňa obrúčkavce (Annelida), trieda pijavice (Hirudinea), rad rynchobdely (Rhynchobdellida; v starších zoologických systémoch rad chobotnatky). Ektoparazity vodných živočíchov (s výnimkou rýb) s článkami tela na vonkajšej strane delenými troma priečnymi brázdami, s malou prednou prísavkou alebo bez nej, s 1 – 4 pármi malých očiek uložených v prednej časti tela a s hltanom s vyduteľným chobotom; samice nosia vajíčka aj mláďatá určitý čas na brušnej strane tela.

Patrí sem jediný rod – klepsina (Batrachobdella, Theromyzon, Hemiclepsis, Helobdella, Placobdella, Glossiphonia), s množstvom veľmi ťažko identifikovateľných druhov vyskytujúcich sa na celom svete okrem Antarktídy, napr. 15 – 30 mm dlhá klepsina zelená (Hemiclepsis marginata) vyskytujúca sa najmä na kameňoch a rastlinách v stojatých vodách a parazitujúca na obojživelníkoch, 50 mm dlhá klepsina vtáčia (Theromyzon tesselatum) parazitujúca v ústnej dutine a v hrtane vodných vtákov a 25 mm dlhá klepsina vodniaková (Glossiphonia complanata) vyskytujúca sa v stojatých i v prúdiacich vodách pod kameňmi a v zárastoch a parazitujúca najmä na vodných slimákoch, ale aj na hmyze a na iných pijaviciach.

kleptománia

kleptománia [gr.] — lek., psychol. opakujúce sa chorobné nutkanie kradnúť nepotrebné alebo bezcenné predmety. Ide o impulzívnu poruchu (→ impulzívnosť), pri ktorej osoba napriek uvedomeniu si dôsledkov svojho konania nedokáže odporovať impulzom ukradnúť predmety, ktoré nepotrebuje a neznamenajú pre ňu finančný zisk. Chorý (kleptoman) kradne sám, bez predchádzajúceho plánu a často i v nevhodnej situácii, keď hrozí odhalenie jeho konania. Pred krádežou zvyčajne pociťuje výrazné napätie, pri nej vzrušenie a hneď po nej uspokojenie.

kleptoparazitizmus

kleptoparazitizmus [gr.] — pri niektorých živočíchoch spôsob získavania potravy alebo neživých objektov (napr. hniezdneho materiálu) okrádaním iných živočíchov toho istého druhu (vnútrodruhový kleptoparazitizmus) alebo iných druhov (medzidruhový kleptoparazitizmus). Kleptoparazitizmus znižuje časové a energetické náklady živočíchov (kleptoparazitov) na získanie živej koristi (resp. neživého materiálu), zvyšuje však riziko ich poranenia brániacou sa korisťou (resp. živočíchom, do ktorého teritória vošli).

Kleptoparazitizmus sa vyskytuje napr. pri hmyze z radu blanokrídlovce (Hymenoptera), pri pavúkoch, ale aj pri cicavcoch, napr. pri hyenách a levoch, typický je pri vtákoch napr. z čeľadí čajkovité (Laridae) a kačicovité (Anatidae) a pri druhoch z radu spevavce (Passeriformes).

Vnútrodruhový kleptoparazitizmus sa pri vtákoch vyskytuje napr. pri druhu drozd čierny (Turdus merula; kradne potravu iným druhom drozdov) a vrabec domový (Passer domesticus; kradne hniezdny materiál iným druhom vrabcov), medzidruhový kleptoparazitizmus pri druhu strakoš bieločelý (Lanius nubicus; okráda o potravu skaliariky). Takmer výhradne kleptoparaziticky sa živia druhy z čeľadí fregatovité (Fregatidae) a pomorníkovité (Stercorariidae; ustavične dorážajú na iné vtáky s potravou v zobáku alebo v hrvoli, až kým ju prenasledovaná korisť nevypustí alebo nevyvrhne), príležitostne dravce.

klér

klér [fr.] — koncentrovaný cukrový roztok, ktorý sa pri výrobe cukru získava rozpustením afinády (→ afinácia) v sirupe alebo vo vode. Vzniknutý klér sa odfarbuje aktívnym uhlím alebo vymieňačmi iónov, príp. ultramarínom, filtruje sa na naplavovacích filtroch a následne sa z neho varí rafinádová cukrovina. Odstredením cukroviny sa získava rafináda, ktorá je takmer čistá sacharóza (až 99,8 %); → rafinácia.

Klerides, Glafkos

Klerides, Glafkos, 24. 4. 1919 Nikózia – 15. 11. 2013 tamže — cyperský právnik a politik gréckeho pôvodu, prezident (1993 – 2003). Počas 2. svetovej vojny slúžil v britských vzdušných silách (Royal Air Force), bol zostrelený nad Nemeckom a zajatý. Po skončení štúdia práva v Londýne (1948) sa venoval advokátskej praxi na Cypre, kde sa zapojil do protibritského a protikoloniálneho odboja. Od 1955 člen Národnej organizácie cyperských bojovníkov (Ethniki Organosis Kyprijon Agoniston, EOKA), ktorá sa usilovala o opätovné spojenie Cypru s Gréckom (enosis), známym sa stal obhajobou zatknutých spolubojovníkov. R. 1959 sa v Londýne zúčastnil rozhovorov o budúcnosti Cypru. V období prechodu Cypru od koloniálnej správy k nezávislosti zastával funkciu ministra spravodlivosti (1959 – 60), po vyhlásení nezávislej Cyperskej republiky (1960) funkciu predsedu Poslaneckej snemovne (1960 – 76). R. 1969 založil a do 1976 viedol Zjednotenú demokratickú stranu (Eniaion Party). Po vojenskom prevrate 15. 7. 1974 a začatí invázie tureckých jednotiek na sever ostrova (20. 7. 1974) bol zvolený za dočasne úradujúceho prezidenta (v úrade 23. 7. – 7. 12. 1974). R. 1976 zakladateľ a do 1993 predseda strany Demokratické zhromaždenie (Demokratikos Synagermos, DISY), 1993 – 2003 prezident republiky. (1998 zvolený druhýkrát). Klerides úspešne zavŕšil prístupové rokovania o vstupe Cyperskej republiky (grécka časť Cypru) do EÚ a podporil mierový plán OSN na zjednotenie Cypru. Počas jeho úradu Cyperská republika významne ekonomicky prosperovala, pri vstupe do EÚ (2004) bola najbohatšou krajinou z 10 pristupujúcich štátov.

klerik

klerik [gr.] —

1. v kresťanských cirkvách duchovný vykonávajúci kňazskú službu na základe príslušných svätení (v katolíckej cirkvi diakonát, presbyteriát, episkopát) alebo ordinácie (v protestantských cirkvách). V protestantských cirkvách sa termín klerik používa len neoficiálne (hovorovo). Postavenie, práva a povinnosti klerikov v rímskokatolíckej cirkvi upravuje Kódex kánonického práva (najmä kánony 232 – 264, 266 a 1024 – 1052). Až do vydania apoštolskej konštitúcie pápeža Pavla VI. Pontificalis Romani (1972) bol za klerika považovaný aj kandidát, ktorý prijal tonzúru alebo tzv. nižšie svätenia, v súčasnosti sa kandidát kňazstva stáva klerikom až prijatím diakonského svätenia. Vo východných katolíckych cirkvách vymedzujú postavenie klerikov kánony Kódexu kánonov východných cirkví a cirkevné uznesenia. Klerik sa od laikov navonok odlišuje predpísaným liturgickým odevom noseným počas liturgických slávení. Klerici určitej cirkvi tvoria klérus;

2. študent teológie na katolíckej bohosloveckej fakulte a v kňazskom seminári pripravujúci sa na kňazstvo.

klerika

klerika [gr.] — starší, menej používaný názov odevu príslušníkov kléru kresťanských cirkvi; → reverenda.

klerikalizmus

klerikalizmus [gr.] —

1. v katolíckej cirkvi právny stav zdôrazňujúci postavenie duchovných (klerikov) na úkor laikov, na základe ktorého všetku moc pri dôležitých rozhodnutiach majú klerici; laici nerozhodujú (nemôžu spolurozhodovať) vo vieroučných, v ekonomických či v personálnych otázkach. Tento stav pretrvával až do 2. vatikánskeho koncilu (1962 – 65), ktorý prelomil jednostranné zdôrazňovanie pozície kléru a vyzdvihol úlohu laikov. Klerikalizmus ako ideologická predstava pretrváva však aj v súčasnej cirkvi a uplatňuje sa v praxi;

2. zasahovanie predstaviteľov cirkvi do života spoločnosti s cieľom ovplyvniť rozhodovanie o spoločenskom a politickom dianí. Vo filozofii a v politických vedách sa ako klerikalizmus označuje priama alebo nepriama (zákulisná) vláda kňazov (kléru; aj klérokracia) v spoločnosti, pričom ostatní občania (či sú alebo nie sú členmi cirkvi) majú podriadenú pozíciu. Klerikalizmus vyúsťuje do rôznych spoločenských a politických systémov, ako sú štátne náboženstvo a teokracia. Za klerikalizmus však nemožno považovať vyjadrovanie sa cirkvi k otázkam verejného života. Začiatky klerikalizmu v katolíckej cirkvi sa objavili v 2. pol. 11. stor. za pontifikátu pápeža Gregora VII., ktorý sa usiloval vymaniť cirkev spod priamej moci a vplyvu svetskej moci (libertas ecclesiae) a právnou úpravou Dictatus Gregorii Papae (Pápežov diktát) vyhlásil pápežský supremát nad svetskou mocou (→ boj o investitúru). Tento proces kulminoval vydaním buly Unam Sanctam (1302) pápežom Bonifácom VIII. a požiadavkou zakotviť pápežskú nadriadenosť vo vtedajšej, dobovo chápanej politickej filozofii. Upevňovanie politického vplyvu cirkvi viedlo k vzniku antiklerikalizmu najprv v hnutiach chudoby počas vrcholného a neskorého stredoveku a neskôr v reformačných hnutiach (→ reformácia) i počas osvietenstva (v niektorých štátoch, napr. vo Francúzsku, sa za klerikalizmus považoval každý prejav cirkvi v spoločnosti a v privátnej oblasti a bol považovaný za nežiaduci).

Pojem klerikalizmus sa však začal používať až v 19. stor., pričom jeho jednotlivé formy boli v súvislosti s rozvojom kapitalizmu a so sekularizáciou spoločnosti kritizované a odmietané. Koncom 19. stor. v rámci rozvoja parlamentarizmu boli založené viaceré politické strany (v Taliansku, Rakúsko-Uhorsku, Belgicku, Holandsku, Luxembursku), ktorých činnosť bola považovaná za klerikálnu. Počas 2. svetovej vojny bolo nadmerné zasahovanie katolíckeho kléru do politického a spoločenského diania krajín, ktoré rôznym spôsobom spolupracovali s nacistickým Nemeckom, označované (najmä jeho oponentmi) za klérofašizmus. Od pol. 20. stor. strácal klerikalizmus v kresťanskej kultúre svoj význam, pretože v niektorých štátoch bola realizovaná odluka cirkvi od štátu a katolícka cirkev začala obmedzovať pôsobenie svojich duchovných (kňazov) v politike; podľa Kódexu kánonického práva (kánon 287) sa politické aktivity kléru neodporúčajú. V bývalých socialistických štátoch str. a vých. Európy bol klerikalizmus eliminovaný spolu s potláčaním náboženských slobôd a s presadzovaním ateistického svetonázoru, po páde komunistických režimov sa tam objavili snahy o zvýšenie vplyvu cirkvi vo verejnom živote. V modernej spoločnosti sa klerikalizmus objavuje už iba okrajovo v podobe aktivít malých skupín (niekedy najmä prostredníctvom lobistických a zákulisných praktík) usilujúcich sa zvýšiť svoj politický vplyv, nedominuje ani v moderných kresťanských a kresťanskodemokratických stranách. Niekedy sa ako klerikalizmus nepresne označujú aj politické smery a hnutia v štátoch s islamskou kultúrou.

klerodendron

klerodendron [lat. + gr.], Clerodendron — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď železníkovité; v niektorých botanických systémoch uvádzaný ako rod klerodendrum (Clerodendrum), čeľaď hluchavkovité. Vždyzelené alebo opadavé stromy, kry a popínavé liany pochádzajúce z tropických a teplých miernych oblastí Afriky a Ázie. Majú jednoduché širokokopijovité alebo srdcovité, celistvookrajové alebo zúbkaté, niekedy dlhostopkaté protistojné alebo v praslenoch usporiadané listy a voňavé rôznofarebné kvety s dlhými tyčinkami usporiadané vo vrcholových alebo v pazušných vrcholíkoch, v metlinách alebo v chocholíkoch, plod kôstkovička so 4 semenami.

Patrí sem okolo 400 druhov, napr. vždyzelený popínavý, 3 – 7 m vysoký ker klerodendron Thomasonovej (klerodendron Thomsonovej, Clerodendron thomasoniae, Clerodendron thomsonae alebo Clerodendrum thomsoniae) pochádzajúci z tropických oblastí záp. Afriky, ktorý má kvety s karmínovočervenými korunnými lupienkami a s bielymi kalichmi usporiadanými v 10 cm dlhých metlinách, vždyzelený, 3 – 4 m vysoký ker klerodendron nádherný (Clerodendron speciosissimum, Clerodendrum speciosissimum alebo Clerodendrum fallax) pochádzajúci z Jávy, ktorý má fialovočervené rúrkovité kvety usporiadané v 30 cm dlhých metlinách, ovíjavá vždyzelená liana klerodendron lesklý (Clerodendron splendens, Clerodendrum aurantium, Clerodendrum qiletii alebo Siphonanthus splendens) pochádzajúca z tropických oblastí Afriky, ktorý má fialovočervené kvety usporiadané v 13 cm dlhých metlinách, vždyzelený alebo opadavý, do 2,5 m vysoký ker klerodendron filipínsky (Clerodendron philippinum, Clerodendron chinense varieta chinense, Clerodendrum fragrans, Clerodendrum philippinum, Clerodendrum fragrans varieta pleniflorum, volkaméria alebo Volkameria fragrans) pochádzajúci z juhu Číny, ktorý má ružové alebo biele kvety usporiadané vo vrcholových chocholíkoch s priemerom 10 cm, opadavý alebo vždyzelený, do 2 m vysoký ker alebo poloker Clerodendrum bungei (Clerodendrum foetidum, Clerodendrum yatschuense alebo Pavetta esquirolii) pochádzajúci z Číny, ktorý má tmavoružové kvety usporiadané vo vrcholových metlinách s priemerom 5 cm, a do 4 m vysoká vždyzelená liana klerodendron ugandský (Clerodendron ugandense alebo Rotheca myricoides) pochádzajúca z tropických oblastí Afriky, ktorý má modré, svetlo- alebo tmavofialové alebo bielo-modré kvety s dlhým dolným pyskom usporiadané v 15 cm dlhých vrcholových metlinách, ktoré sa pre efektné voňavé kvety pestujú ako okrasné rastliny.

klérofašizmus

klérofašizmus [gr. + tal.] — politický smer kombinujúci prvky klerikalizmu a fašizmu; aj forma vlády spájajúca klerikalizmus (najmä vplyv katolíckej cirkvi) a mocenské prostriedky fašizmu. Termín vznikol v 20. rokoch 20. stor. ako politické pomenovanie používané (najmä oponentmi klérofašizmu) na označenie klerikalizmu v politike štátov, ktoré podporovali fašizmus. Po 2. svetovej vojne ho komunistická (najmä sovietska) ideológia používala na označenie vzťahov medzi cirkvami a fašizmom (v modernej slovenskej i zahraničnej historiografii a politológii sa už nepoužíva); ako klérofašisti boli označovaní príslušníci cirkvi (členovia kléru alebo laici), ktorí boli priamo členmi fašistického hnutia alebo prejavovali podporu fašizmu. Režim štátu, ktorý vznikol na Slovensku 14. 3. 1939 po rozbití Česko-Slovenska na nátlak nacistického Nemecka a na čele ktorého stál rímskokatolícky kňaz J. Tiso, sa zvykne v literatúre označovať ako klérofašistický.

klérus

klérus [gr.] — príslušníci kňazského stavu, duchovní, ktorí majú status klerika. Pojem klérus vznikol v konfesnom práve na odlíšenie stavu duchovných od veriacich laikov, ktorí nie sú nositeľmi sviatostnej vysviacky a neplnia kňazskú funkciu (→ duchovenstvo). V katolíckej a pravoslávnej cirkvi môžu byť členmi kléru len muži. Príslušníci kléru majú (v závislosti od cirkvi alebo od krajiny, v ktorej pôsobia) rozdielne povinnosti a práva, k najdôležitejším povinnostiam patria povinnosť rešpektovania cirkevného práva a poslušnosti voči predstaveným, povinnosť vykonávania duchovnej služby a (v rímskokatolíckej cirkvi) dodržiavania celibátu a povinnosť vyššej úrovne morálneho a duchovného života, k najdôležitejším právam právo na plácu a niektoré spoločenské výhody (oslobodenie od vojenskej služby).

Klesch, Daniel

Klesch [kleš], Daniel, aj Kleš, 22. 2. 1624 alebo 1619 Spišská Nová Ves – 1697 Berlín — nemecký náboženský spisovateľ a básnik, evanjelický kňaz. Pochádzal z rodiny spišských karpatských Nemcov. Študoval na gymnáziách v Rožňave, Prešove, Bratislave a Prahe, 1644 – 49 filozofiu na univerzitách vo Wittenbergu, v Helmstadte, vo Wartburgu a v Štrasburgu. R. 1650 – 59 konrektor v Šoprone, 1660 evanjelický kňaz v Kőszegu, 1660 – 63 vo Svätom Jure, 1664 – 67 v Spišskom Podhradí a 1667 – 74 v Spišských Vlachoch. R. 1674 odišiel pred náboženským prenasledovaním do Nemecka, 1674 – 90 rektor mestskej školy v Jene, súčasne 1682 profesor na gymnáziu vo Weißenfelse (Sasko), 1683 – 86 superintendent v Heldrungene (Durínsko), od 1690 žil v Halle a Berlíne. Písal po latinsky a nemecky, autor vyše 50 prác prevažne príležitostnej poézie, filozoficko-teologických dišpút i náboženskovýchovných próz (kázne, polemiky, proroctvá) aj s tematikou života exulantov. R. 1652 bol povýšený do šľachtického stavu (predikát von Iglo).

Kleskeň, Juraj

Kleskeň, Juraj, pseudonym Maloveský, 7. 3. 1883 Malá Vieska, dnes súčasť Turčianskych Teplíc – 29. 4. 1959 Bellevue, provincia Alberta, Kanada — slovenský krajanský pracovník, novinár a typograf. Vyučil sa za sadzača v tlačiarni Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine. Začiatkom 20. stor. sa vysťahoval do USA a potom do Kanady. Bol typografom v Baltimore (USA), v Bellevue a i. R. 1909 založil a viedol vzdelávací spolok Lipa v Clevelande. R. 1910 – 11 a 1940 vydával v Blairmore jeden z prvých slovenských časopisov v Kanade – Slovenské slovo, 1920 – 21 bol redaktorom slovenskej časti novín Kanadský Čechoslovák vychádzajúcich v Bellevue, 1932 spoluzakladateľom a funkcionárom Prvého slovenského podporovacieho spolku a vydavateľom jeho tlačových orgánov (Úvahy, okolo 1934; Hlas národa, 1934 – 37; obidva v Bellevue; 1940 bolo tlačovým orgánom spolku aj Slovenské slovo). R. 1914 – 18 sa angažoval v česko-slovenskom zahraničnom odboji.

Klesl, Melchior

Klesl, Melchior, aj Khlesl, 19. 2. 1552 Viedeň – 18. 9. 1630 Wiener Neustadt — rakúsky rímskokatolícky cirkevný hodnostár a politik. Pochádzal z protestantskej rodiny, počas štúdia filozofie na Viedenskej univerzite konvertoval na katolicizmus. R. 1579 sa stal prepoštom viedenskej katedrálnej kapituly, 1580 kancelárom biskupa v Passau, 1588 administrátorom diecézy Wiener Neustadt. Ako cisársky generálny reformátor pre Rakúsko (od 1590) a rektor univerzity vo Viedni (od 1591) bol rozhodujúcim podporovateľom protireformácie a propagátorom rekatolizácie. R. 1598 vymenovaný za viedenského biskupa, 1615 za kardinála.

R. 1590 – 1601 pôsobil na pražskom dvore cisára Rudolfa II., od 1599 bol však hlavným poradcom jeho brata, arcivojvodu Matthiasa (neskorší cisár Matej II.), a v tejto pozícii určoval a podnecoval jeho protiuhorskú politiku, ako aj plány smerujúce k Rudolfovmu odstráneniu. Po nástupe Mateja II. na trón (1612) bol jeho hlavným ministrom, ako vedúci štátnik monarchie sa usiloval o posilnenie vplyvu Habsburgovcov v európskej politike a súčasne hľadal spojencov na spoločnú obranu proti Turkom. Jeho ústretová politika voči rímsko-nemeckým protestantským kniežatám sa stala zámienkou pre neskoršieho cisára Ferdinanda II., ktorý ho dal po vypuknutí českého stavovského povstania uväzniť (20. 7. 1618). Na žiadosť pápeža Gregora XV. bol 1622 odvezený do Ríma a do 1623 zadržiavaný na Anjelskom hrade (→ Castel Sant’Angelo). Po prepustení na podnet nového pápeža Urbana VIII. zostal žiť v Ríme, do Rakúska sa vrátil 1627, do politiky však už nezasahoval.

Klestil, Thomas

Klestil, Thomas, 4. 11. 1932 Viedeň – 6. 7. 2004 tamže — rakúsky diplomat a politik, spolkový prezident (1992 – 2004). R. 1957 začal diplomatickú kariéru v úrade rakúskeho spolkového kancelára v sekcii zahraničných vzťahov (neskoršie ministerstvo zahraničných vecí). R. 1959 – 62 člen rakúskej delegácie pri Organizácii pre európsku ekonomickú spoluprácu (Organisation for European Economic Cooperation, OEEE, od 1961 Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, OECD) v Paríži. R. 1962 – 66 pôsobil na rakúskom veľvyslanectve vo Washingtone, kde mal na starosti hospodársku agendu, 1966 – 69 v úrade spolkového kancelára J. Klausa, kde sa zblížil s mladými politikmi z Rakúskej ľudovej strany (Österreichische Volkspartei, ÖVP), napr. s A. Mockom. R. 1969 – 74 generálny konzul v Los Angeles (USA), 1974 – 78 pôsobil na Oddelení pre medzinárodné organizácie rakúskeho Ministerstva zahraničných vecí, 1978 – 82 rakúsky zástupca pri OSN, 1982 – 87 rakúsky veľvyslanec v USA vo Washingtone, 1987 – 92 genrálny tajomník Ministerstva zahraničných vecí.

Ako kandidát Rakúskej ľudovej strany (bez straníckej príslušnosti) v máji 1992 zvolený za spolkového prezidenta (znovuzvolený 1998); nástupca K. Waldheima. Klestil sa zaviazal zachovávať a dodržiavať základné hodnoty európskej demokracie, 1994 podpísal vstupnú zmluvu Rakúska do EÚ. Po prekvapivom úspechu pravicového politika Jörga Haidera (*1950, †2008) v parlamentných voľbách 1999, v ktorých jeho strana Slobodná strana Rakúska (Freiheitliche Partei Österreichs, FPÖ) získala rovnaký počet mandátov ako ÖVP (52), Klestil s cieľom zabrániť štátnej kríze a zahraničnopolitickým ťažkostiam apeloval na vytvorenie funkčnej koalície ÖVP a Sociálnodemokratickej strany Rakúska (Sozialdemokratische Partei Österreichs, SPÖ). V kľúčových rozhovoroch medzi predstaviteľmi obidvoch strán mal zásadný vplyv na rozhodnutí, aby sa zostavovateľom novej vlády a spolkovým kancelárom stal kandidát ÖVP W. Schüssel; po neúspechu v rokovaniach však vznikla koalícia ÖVP a FPÖ, ktorú bol Klestil nútený akceptovať (→ Rakúsko, dejiny). Zomrel dva dni pred uplynutím svojho 2. funkčného obdobia.

klezmer

klezmer [hebr.] — pôvodne inštrumentálna, neskôr vokálno-inštrumentálna hudba aškenázskych Židov (jeden z prejavov kultúry v jazyku jidiš), v súčasnosti hudobný žáner vychádzajúci z tejto hudby. Názov je odvodený z hebrejských slov klej (nástroje) a zemer (pieseň), klezmer = hudobné nástroje, prenesene pieseň hraná na hudobných nástrojoch. Hudba aškenázskych Židov sa rozvíjala od 13. stor. v západnej Európe, kde sa pojmom klezmer označovali len hudobné nástroje potulných židovských hudobníkov nazývaných lejconim, v 16. stor. sa ako klezmorim začali vo východnej Európe označovať židovskí hudobníci. Prelínaním hudby západnej a východnej aškenázskej tradície s prvkmi tradičnej ukrajinskej, poľskej, bieloruskej, bukovinskej, moldavskej a rumunskej (doina), slovenskej i maďarskej ľudovej hudby a cigánskej (rómskej) hudby sa vytvoril špecifický hudobný žáner klezmer rozvíjaný východoeurópskymi aškenázskymi Židmi najmä v 18. a 19. stor. a do 30. rokov 20. stor. Klezmer je svetská hudba priamo čerpajúca zo židovskej náboženskej tradície. Je charakteristická prudkými zmenami tempa a improvizáciou. Od 2. polovice 16. stor. sa formovala pomocou dvoch základných hudobných nástrojov – husieľ a cimbalu (resp. hackbretu), v 18. stor. sa uplatňovala trojčlenná (dvoje husieľ, cimbal), štvor- až päťčlenná (dvoje husieľ, cimbal, violončelo alebo kontrabas a flauta) zostava nástrojov. V 19. stor. sa na Ukrajine a v Rusku začali používať aj bubienky, bubny, tympany a dychové nástroje, z ktorých sa postupne (v polovici 19. stor.) najviac presadil klarinet, postavenie huslí a klarinetu v klezmeri sa vyrovnalo na prelome 19. a 20. stor., na konci 19. stor. sa začal používať aj akordeón. Hudobníci hrávali predovšetkým na svadbách a tanečných zábavách v židovských i v nežidovských komunitách, hudobné skupiny sa často sťahovali za prácou, tradícia a hudobné majstrovstvo sa odovzdávali v rodinách. Klezmer obohatený o prvky osmanskej a tatárskej hudby (bubon) vznikal najmä v Rusku (zaznamenávaný aj notovým zápisom). Koncom 19. a začiatkom 20. stor. sa klezmer štýlovo menil najmä v etnicky diferencovanej komunite židovských prisťahovalcov v USA. Autentický štýl klezmeru v Európe postupne zanikol v období od vypuknutia Októbrovej revolúcie 1917 v Rusku až do ukončenia 2. svetovej vojny, počas ktorej bola európska židovská komunita z veľkej časti vyhladená. V USA vzniklo v 70. rokoch 20. stor. hnutie klezmer revival, ktoré sa vracalo ku koreňom americkej a neskôr aj európskej židovskej hudby. Klezmer sa v USA začal intenzívnejšie rozvíjať v polovici 80. rokov 20. stor. a stal sa symbolom tradičnej ľudovej a národnej židovskej hudby, zásluhou médií a koncertov sa presadil ako druh zábavnej a tanečnej hudby reprezentujúci židovskú identitu. Pri svojom rozvoji asimiloval rôznorodé hudobné prúdy (džez, populárnu hudbu, žánre tzv. world music, ako aj židovskú folk music). Interpretuje sa v židovských i v nežidovských hudobných komunitách, pričom v speve sa popri angličtine uplatňuje aj jazyk jidiš. Záujem o klezmer sa začiatkom 90. rokov 20. stor. rozšíril aj mimo USA; na Slovensku pôsobí skupina Pressburger Klezmer Band založená 1995 v Bratislave.

kliant

kliant [lat.], Clianthus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Vždyzelené drevnaté popínavé kry pochádzajúce z Nového Zélandu. Majú striedavé nepárnoperovito zložené listy a motýľovité kvety s výrazným dlhým zahnutým člnkom usporiadané v strapcoch, plod struk s olivovozelenými čiernostrakatými semenami s priemerom 3,5 mm.

Patria sem 2 kriticky ohrozené druhy (v niektorých botanických systémoch poddruhy), ktoré sa v súčasnosti vo voľnej prírode už takmer nevyskytujú (pre atraktívne kvety sa pestujú ako okrasné dreviny): do 2 m vysoký kliant granátový (Clianthus puniceus) zvyčajne s matnými tmavosivozelenými alebo tmavozelenými, 8 – 13 cm dlhými listami zloženými zo 14 – 21 úzkych podlhovastých lístkov a so svetloružovočervenými alebo s lososovoružovými kvetmi s 3 – 4,5 mm dlhými zubmi na okraji kalicha a do 4 m vysoký kliant nádherný (Clianthus maximus) s lesklými zelenými alebo tmavozelenými, 10 – 15 cm dlhými listami zloženými z 19 – 23 úzkych podlhovastých lístkov a s tmavoružovočervenými, červenými alebo s oranžovočervenými kvetmi s 5 – 8 mm dlhými zubmi na okraji kalicha.

kliatba

kliatba

1. vedomé a zvyčajne nahlas vyslovené privolávanie zla a nešťastia na človeka alebo na skupinu ľudí. Pôvodné funkcie kliatby boli magické a rituálne. Vzťahovala sa na jednotlivca, ktorý sa jej vyslovením stal prekliatym, mohla však zahŕňať aj jeho potomstvo, resp. celý rod (napr. do siedmeho pokolenia). V obyčajovom a neskôr i v zákonnom práve bola prostriedkom potvrdzujúcim pravdivosť vlastnej výpovede (v rámci prísahy). Kliatba mala aj okultistický význam, napr. pri zaklínaní (ako psychoterapia a pri chorobách) alebo pri vyvolávaní duchov a zvláštnych udalostí. Predstavy o účinnosti kliatby sa premietli do mnohých ľudových podaní (povesti, rozprávky, balady) a stali sa inšpiráciou viacerých umeleckých diel;

2. verejné vylúčenie zo spoločenstva, vyobcovanie spojené so stratou občianskych alebo náboženských práv; v katolíckej a pravoslávnej cirkvi a v judaizme exkomunikácia (v kresťanstve nazývaná aj anatéma, v judaizme cherem). V dejinách ľudstva jestvovala kliatba ako druh sankcie s rôznymi formami a stupňami. Osoba, nad ktorou rod, obec, panovník, súdna inštitúcia alebo cirkev vyslovili kliatbu, bola čiastočne alebo úplne a dočasne alebo natrvalo vylúčená (exkomunikovaná) zo spoločenstva obce alebo rodu alebo z verejného či z náboženského života, mohla byť zbavená majetku alebo právnej ochrany, vypovedaná z miestneho spoločenstva či z regiónu. Cirkevná kliatba predstavovala najvyšší cirkevný trest, ktorý mohol byť udelený bežným ľuďom, významným osobám (svetským predstaviteľom a cirkevným hodnostárom) či náboženským komunitám najčastejšie pri obvinení z herézy (vzťahovala sa aj na knihy a spisy; → index zakázaných kníh), ako aj z politických príčin (napr. kliatba nad panovníkom pri boji o investitúru);

3. prenesene nepriazeň osudu, zlý údel, prekliatie.

Klíč, Karel Václav

Klíč, Karel Václav, aj Karl Wenzel Klietsch, 30. 5. 1841 Hostinné, okres Trutnov – 16. 11. 1926 Viedeň — český kresliar, maliar, grafik, karikaturista, fotograf a vynálezca. Študoval na akadémii v Prahe, pôsobil v Brne a Budapešti, 1869 sa usadil vo Viedni, v 90. rokoch 19. stor. žil v Spojenom kráľovstve. Vynikajúci kresliar, pracoval ako ilustrátor a karikaturista viacerých českých i zahraničných časopisov. Jeho kresby sa vyznačujú mondénnou linkou, zobrazoval námety z meštiackeho prostredia, zriedkavejšie politickú satiru. R. 1878 objavil na základe svojich experimentov s reprodukčnými technikami heliogravúru, 1890 rotačnú stieraciu hĺbkotlač.

klíčenie

klíčenie

1. germinácia, germinatio — začiatočná fáza rastu semenných rastlín, obnovenie rastu embrya (klíčka) v semene. Je charakteristická fyzikálnymi, fyziologickými a biochemickými procesmi (semeno pri dostatočnom množstve vody nasaje vodu z prostredia, pri vhodnej teplote napučí, rozprúdia sa v ňom enzýmové procesy, pri ktorých sa rozkladajú prítomné zásobné látky a syntetizujú sa najmä proteíny a nukleové kyseliny za súčasnej iniciácie a diferenciácie pletív na tvorbu orgánov novej rastliny). Z fyziologického hľadiska sa za klíčenie považuje roztrhnutie osemenia, z ktorého sa dostávajú von hypokotyl, klíčne listy, korienok a rastový púčik (z ktorého sa vyvíjajú stonka, listy a reprodukčné orgány rastlín). Klíčenie semien ovplyvňujú rôzne faktory prostredia (teplota, dostatok vody, kyslíka a pri semenách niektorých druhov i svetla; klíčenie semien citlivých na svetlo stimulujú giberelíny). Rastliny môžu klíčiť jedným klíčnym listom (jednoklíčnolistové rastliny) alebo dvoma klíčnymi listami (dvojklíčnolistové rastliny), pričom klíčne listy môžu byť vynášané nad povrch pôdy (epigeické klíčenie) alebo zostávajú pod jej povrchom (hypogeické klíčenie). V poľnohospodárskej praxi sa ako klíčenie nesprávne označuje rast vegetatívnych púčikov hľúz niektorých rastlín, napr. zemiakov;

2. klíčenie peľového zrnka — proces, ktorý nastáva po prichytení peľového zrnka na blizne krytosemenných rastlín (z peľového zrnka vyrastá peľové vrecúško, ktoré prerastá cez bliznu a čnelku semenníka k vajíčku);

3. klíčenie výtrusu — časť vývinu machorastov a papraďorastov, pri ktorom sa bunka výtrusu začne deliť a vzniká pohlavná generácia (prvoklík a celá zelená časť pri machorastoch, zelený alebo nezelený prvorast pri papraďorastoch).

klíčivosť semien

klíčivosť semien — schopnosť rastlinných semien klíčiť (→ klíčenie). Kvantitatívne sa udáva ako počet vyklíčených semien zo vzorky obsahujúcej 100 kusov semien v konštantných podmienkach za určitý čas vyjadrený v percentách. Zisťovanie klíčivosti semien sa využíva v poľnohospodárstve a v lesníctve na stanovenie výsevku.

klíčny list

klíčny list, kotyledón — základ budúcej rastliny uložený v semene, vyvíjajúci sa v embryu (zárodku, rastlinnom klíčku); prvý list klíčiacej rastliny, ktorý je však morfologicky odlišný od pravých listov. Klíčny list je zdrojom zásobných látok pri klíčení, po vyklíčení má zvyčajne asimilačnú funkciu. Nahosemenné rastliny majú dva, tri alebo viac klíčnych listov, krytosemenné jeden alebo dva (→ jednoklíčnolistové rastliny, → dvojklíčnolistové rastliny). Pri niektorých rodoch, napr. záraza (Orobanche) a kukučina (Cuscuta), klíčne listy zakrpatievajú (embryo nie je rozlíšené na jednotlivé časti).

klíčny otvor

klíčny otvorbiol. zúžený otvor na peľovom zrnku (→ apertúra) alebo v bunkovej stene húb, kde začínajú klíčiť výtrusy. Vo svetelnom mikroskope je klíčny otvor viditeľný ako malá svetlá škvrna. Typickými hubami s klíčnym otvorom na výtrusoch sú napr. holohlavec (Psilocybe) a zvonovec (Panaeolus).

Klicpera, Václav Kliment

Klicpera, Václav Kliment, 23. 11. 1792 Chlumec nad Cidlinou, okres Hradec Králové – 15. 9. 1859 Praha — český dramatik, prozaik a básnik. Od 1813 študoval filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe (štúdium nedokončil) a súčasne bol členom ochotníckej skupiny, ktorá vystupovala v českých predstaveniach v Stavovskom divadle. Roku 1819 – 46 pôsobil na gymnáziu v Hradci Králové (neskôr sa stal riaditeľom tamojšieho ochotníckeho divadla), od 1846 na akademickom gymnáziu v Prahe (od 1852 nakrátko riaditeľ), 1853 penzionovaný.

Jeden zo zakladateľov českej novodobej drámy. Napísal okolo 53 divadelných hier, ktoré vynikali aktuálnosťou myšlienok, pôvabom jazyka a živosťou deja. K jeho najúspešnejším dielam patria veselohry (nazývaný aj tvorca českej veselohry) Divotvorný klobouk (1820), Hadrián z Římsů (1822) a Každý něco pro vlast (1829), v ktorých uplatnil originálne zápletky a komiku založenú na psychologických črtách postáv a na ich pitoresknosti. Autor komédií Lhář a jeho rod (1820), Rohovín Čtverrohý (1825), Ženský boj (1827), Veselohra na mostě (1828; na jej motívy napísal B. Martinů rovnomennú operu, premiéra 1935) a Zlý jelen (1849), tragédie Libušin soud (1820), historické hry Eliška Přemyslovna (okolo 1855), rozprávok Blaník (1813) a Jan za chrta dán (1829), próz s historickými i so zbojníckymi námetmi, románov a vlasteneckých poviedok Pindar a Korina (pred 1823), První mlýn v Praze (1827), Točník (1827) a Příchod Karla IV. do Čech (1855) i žartovných básní (Deklamovánky, 1841). Svojou tvorbou významne ovplyvnil ďalších českých dramatikov (J. K. Tyl).

Jeho hry vychádzali v Čechách v súborných vydaniach (J. H. Pospíšil: Divadlo Klicperovo, 1820 – 22, 4 zväzky; Almanach dramatických her od V. Klicpery, 1825 – 30, 6 zväzkov; J. A. Gabriel: Dramatické spisy V. K. Klicpery, 1847 – 50, 11 zväzkov) a boli ľahko prístupné českým i slovenským ochotníkom. Roku 1832 – 43 uviedol časť klicperovského repertoáru (popri hrách J. Chalupku) prvý slovenský ochotnícky divadelný súbor (založený 1830 G. Fejérpatakym-Belopotockým) v Liptovskom Mikuláši a pred revolučným rokom 1848 sa Klicperove hry uvádzali v českom origináli aj v ďalších slovenských mestách (Zvolen, Levoča, Martin, Partizánska Ľupča, Myjava, Banská Štiavnica, Modra), v 60. rokoch 19. storočia sa zásluhou J. Palárika hrali už v slovenských prekladoch (Divotvorný klobúk, Luhár a jeho rod, Rohovín Štvorrohý, Kytka a aktovka Dobré ráno).

Klīdzējs, Jānis

Klīdzējs [klídžéjs], Jānis, 6. 5. 1914 usadlosť Livžās, kraj Viļāni – 2. 5. 2000 Napa, Kalifornia, USA — lotyšský spisovateľ. Študoval na poľnohospodárskej univerzite v Rige, štúdium však pre finančné problémy nedokončil a venoval sa literárnej tvorbe. Písal v rodnom, latgalskom jazyku i po lotyšsky, prvé básne a prózy publikoval časopisecky. R. 1944 emigroval do Nemecka a 1950 do USA, kde popri rôznych robotníckych zamestnaniach vyštudoval sociálnu psychológiu na univerzite v Berkeley a pracoval v psychiatrickej liečebni v Nape.

Jeho romány, poviedky a eseje sú typické psychologickým pohľadom, farebnosťou jazyka a publicistickou ostrosťou. Popularitu si získal románom Mládež (Jaunieši, 1942) a zbierkou poviedok Pieseň sťahovavých vtákov (Gōjputnu dzīsme, 1944). Autor románov Dieťa človeka (Cilvēka bērns, 1956; sfilmovaný 1991, réžia Jānis Streičs) o malom latgalskom chlapcovi Boņuksovi, Modravé hory (Zilie kalni, 1960), Snehy (Sniegi, 1963; sfilmovaný 1998, réžia Jānis Streičs), Život, život, hojdám sa v tebe (Dzīvīte, dzīvīte, šūpojos tevī, 1979), Druhý v nás (Otrais mūsos, 1983) a Darované duše (Dāvātās dvēseles, 1986), v ktorom opísal život v predvojnovom Latgalsku i v celom Lotyšsku, ako aj postavenie lotyšských emigrantov v USA. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

klient

klient [lat.] —

1. hist. lat. cliens, lat. množné číslo clientes — v období antickej rímskej republiky schudobnený rímsky občan, ktorý sa dával do ochrany vplyvného a bohatého patróna (väčšinou patricija). Klienti sa pôvodne nazývali cluentes (tí, ktorí poslúchajú; v archaickej latinčine cluere = poslúchať, podliehať). Do klientského vzťahu s patrónom sa spočiatku dostávali neúspešní príslušníci patricijských, neskôr plebejských rodov, ako aj ambiciózni príslušníci nobility (nazývaní čestnejším označením amicus = priateľ) v snahe získať zásluhou patróna určité výhody; bývalí otroci (→ prepustenci) sa automaticky stávali klientmi svojho pána. Zo začiatku boli v klientskom vzťahu jednotlivci, neskôr celé mestá v Itálii, takže jeden patrón mohol mať aj niekoľko tisíc klientov. Ich vzťah upravovali a chránili náboženské predpisy. Klienti boli povinní podporovať patróna pri voľbách (politicky činní Rimania boli posudzovaní podľa počtu a kvality klientov), skladali sa na svadobný dar patrónovej dcéry, prípadne aj na výkupné, ak patrónov syn padol do zajatia. Patróni poskytovali svojim klientom ochranu (napr. na súdoch), pozývali ich na hostiny a dávali im výslužky, prípadne peniaze. V cisárskom období klientský vzťah stratil politický význam, pretrvával najmä medzi mestským obyvateľstvom a stal sa východiskom chudobných vrstiev pri získavaní obživy;

2. fyzická alebo právnická osoba (aj štát) vystupujúca ako stály alebo jednorazový zákazník (konzument určitej odplatnej služby, požitku) najmä v oblasti advokácie, audítorstva, elektronických služieb, peňažníctva, sociálnych a verejných služieb, zdravotníctva ap. V bankovníctve sa rozlišujú retailoví a korporátni klienti (podľa delenia bankovníctva na retailové a korporátne). Retailovými klientmi (drobní klienti) sú domácnosti a obyvateľstvo. Pre banky sú ekonomicky veľmi významní, pretože od nich získavajú najvyšší objem zdrojov, ktoré banky využívajú na podnikateľskú činnosť. Pri poskytovaní investičných služieb a produktov im banky zabezpečujú maximálnu mieru ochrany (služby finančného poradcu ponúkajú retailovým klientom s pravidelným mesačným príjmom určitej výšky na účet, pričom každá banka si požadovanú výšku prispôsobuje svojim podmienkam), vytvárajú osobitné útvary pracovníkov špeciálne slúžiace len retailovým klientom. Korporátnymi klientmi sú stredné a veľké podnikateľské subjekty (národné a nadnárodné spoločnosti, resp. korporácie s obratom niekoľko mil. eur) vystupujúce ako prijímatelia, prípadne poskytovatelia bankového produktu, služby alebo úveru (začo dostávajú rozličné dohodnuté nadštandardné exkluzívne benefity pre seba, resp. pre svojich zamestnancov). Komerčná banka k nim zaujíma individuálny prístup a vynakladá maximálne úsilie na splnenie ich potrieb. Korporátni klienti si spravidla krátkodobo ukladajú do bánk na účty vysoké sumy peňazí, a preto ich banky nemôžu použiť napr. na poskytovanie dlhodobých úverov (na tie získavajú peniaze od domácností a obyvateľstva, ktorí si ich ukladajú dlhodobo). Banky a iné peňažné inštitúcie vytvárajú vlastné osobitné organizačné útvary špeciálne slúžiace iba potrebám korporátnych klientov. Podľa skúseností, vedomostí a postoja k riziku, a teda podľa potrebnej miery ochrany pred rizikom rozlišujú banky 3 kategórie klientov, ktoré aj zohľadňujú pri poskytovaní bankových služieb (hlavných a vedľajších investičných služieb): profesionálni klienti s nízkou mierou ochrany, pri ktorých sa predpokladá schopnosť riadne posúdiť riziká spojené s príslušnou investičnou službou, pričom celé riziko znášajú sami, finančne gramotní klienti so strednou mierou ochrany, ktorí sú schopní využívať poznatky, zručnosti a skúsenosti na efektívne riadenie vlastných finančných prostriedkov s cieľom finančne zabezpečiť seba i svoju rodinu, ich finančná gramotnosť sa neustále vyvíja a umožňuje im efektívne reagovať na stále sa meniacu situáciu na finančných trhoch v závislosti od veku, vzdelania, kultúry a krajiny, v ktorej žijú, a neprofesionálni klienti s najvyššou mierou ochrany, ktorým sa poskytuje najviac informácií o investičných službách a produktoch (sú upozorňovaní na možné riziká). Banka priebežne overuje a hodnotí kritériá na zaradenie klienta do príslušnej kategórie. Profesionálni klienti sú povinní informovať o zmenách, ktoré by mohli ovplyvniť ich zaradenie do príslušnej kategórie. Klient môže banku požiadať aj o prestup z jednej kategórie do druhej na základe podmienok určených bankou;

3. inform. a) jeden z procesov v systéme klient-server; b) počítač pripojený k hostiteľskému počítaču.

klientela

klientela [lat.] — klienti (zákazníci) využívajúci služby určitého poskytovateľa.

klientelizmus

klientelizmus [lat.] — zneužívanie politického alebo profesionálneho postavenia (napr. v štátnej správe) na uprednostňovanie a podporovanie záujmov jednotlivcov alebo záujmových skupín za určitú protislužbu (poskytnutie daru alebo určitých výhod od týchto jednotlivcov alebo skupín); → korupcia.

klient-server

klient-server, architektúra klient-server — inform. architektúra programového systému, v ktorom je riešenie úlohy rozdelené medzi poskytovateľa služieb (server) a zvyčajne viacerých žiadateľov služieb (klient). Klient a server sú procesy, ktoré spravidla prebiehajú v rôznych počítačoch a navzájom komunikujú prostredníctvom počítačovej siete na základe komunikačného protokolu. Komunikáciu pritom začína klient, server je pasívny a čaká na oslovenie klientom. Typický príklad je webový prehliadač, ktorý si ako klient vyžiada od webového servera obsah stránky, ktorú po jeho prijatí zobrazí. Na tomto princípe sú založené aj mnohé ďalšie služby, napr. e-mail, sprístupnenie tlačiarní, sprístupnenie úložiska súborov, možnosť vzdialeného prístupu k počítaču a i.

Klierovci

Klierovci [klí-] — česká husliarska rodina pôsobiaca aj na Slovensku. Známi členovia: Andrej (aj Andreas, 19. 1. 1875 Schönbach, dnes Luby, okres Cheb – 6. 12. 1943 tamže) — vyučil sa 1889 – 92 u svojho otca Benedikta (*1847, †1920) pôsobiaceho okolo 1870 – 1904 v Luboch. Pôsobil v Nemecku (Hamburg), Rakúsku a vo Švédsku, od 1895 v brnianskej firme Josefa Lídla (*1864, †1946), 1918 – 27 majster husliarskej výroby. R. 1927 – 38 viedol v Bratislave rodinnú firmu, kde sa vyučili husliarstvu jeho synovia Otto, Oskár a Kurt, 1938 – 43 pôsobil v Luboch; Otto (22. 3. 1906 Schönbach, dnes Luby – 10. 10. 1983 Neunkirchen am Brand, Bavorsko, Nemecko) bol tovarišom v Luboch, Trossingene (Nemecko), Budapešti a od 1927 u otca v Bratislave, kde 1933 – 38 zhotovil desiatky majstrovských a koncertných husieľ podľa talianskych modelov (na jeho nástrojoch hrali o. i. T. Gašparek a M. Schneider-Trnavský). R. 1938 – 45 pôsobil v Krajkovej neďaleko Chebu, potom niekoľko rokov v Brne, asi 1948 sa vrátil do Krajkovej, kde do 1967 vyrábal majstrovské nástroje pre závod Cremona v Luboch. R. 1967 sa vysťahoval do NSR, kde pokračoval v husliarskej činnosti so synom Gerhardom Ottom (*1942), ktorý má od 1974 vlastnú dielňu v Neunkirchene am Brand a je ďalším významným pokračovateľom rodinnej tradície výroby sláčikových nástrojov; Oskár (23. 7. 1910 Přísečnice, dnes zaniknutá lokalita v okrese Chomutov – 3. 1. 1943 Stalingrad, dnes Volgograd) — od 1927 pracoval v rodinnej firme v Bratislave, 1938 odišiel do Viedne, kde bol husliarom vo firme Müller. R. 1942 nastúpil na vojenskú službu a o rok neskôr padol pri Stalingrade; Kurt (12. 9. 1912 Brno – 27. 8. 2003 Echental, Bavorsko) — po vyučení pracoval v rodinnej firme v Bratislave, 1950 – 67 vyrábal nástroje pre závod Cremona v Luboch, 1967 sa vysťahoval do NSR, kde do odchodu do dôchodku (1976) pracoval vo firme na výrobu strunových hudobných nástrojov (najmä gitár) Josef Höfner v Bubenreuthe.

kliešť

kliešť — slovenský názov rodov Ixodes a Haemaphysalis z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v starších zoologických systémoch rad) roztoče (Acarina), čeľaď Amblyommidae alebo v starších zoologických systémoch kliešťovité. Patria sem napr. najrozšírenejší a z epidemiologického hľadiska najvýznamnejší, okolo 2 – 4 mm dlhý (samička po nacicaní až 10 mm) kliešť obyčajný (Ixodes ricinus), ktorý sa vyskytuje od marca do novembra na lúkach a v listnatých lesoch Európy a na severe Afriky zvyčajne do nadmorskej výšky 600 – 800 m n. m. (typický trojhostiteľský kliešť, jeho vývin trvá tri roky, jednotlivé vývinové štádiá čakajú na hostiteľa v rôznej výške vegetácie) a na človeka prenáša najmä kliešťovú encefalitídu, lymskú boreliózu a Q-horúčku, na zvieratá napr. anaplazmózu a babeziózu, ďalej 4 mm dlhý euroázijský druh kliešť lužný (Haemaphysalis concinna), ktorý sa vyskytuje v oblastiach s miernou a vlhkou klímou (najmä v záplavových oblastiach nížinných, zvyčajne listnatých lesov s množstvom krovín) a na človeka prenáša kliešťovú encefalitídu a na psy babeziózu, a okolo 3 mm dlhý kliešť netopierí (Ixodes vespertilionis), ktorý parazituje na netopieroch žijúcich v suchších jaskyniach (→ kliešťovitosť).

klieštikovité

klieštikovité, Dermanyssidae — čeľaď z triedy pavúkovce (Arachnida, v starších zoologických systémoch Arachnoidea), podtrieda (v starších zoologických systémoch rad) roztoče (Acarina); hovorovo nazývané čmelíkovité. Parazitické živočíchy (roztoče) dlhé 0,2 – 0,8 mm, ktoré sa živia krvou cicavcov a vtákov. Žijú v norách alebo v hniezdach hostiteľa, kde samička kladie aj vajíčka (prvé vývinové štádium larvy sa liahne o 3 dni a neprijíma potravu, ďalšie vývinové štádium a dospelé jedince cicajú krv hostiteľa chelicerami premenenými na bodcovité útvary; v prípade nedostatku vhodných hostiteľov dokážu hladovať aj niekoľko mesiacov).

Patrí sem asi 25 kozmopolitne rozšírených druhov, napr. klieštikovec netopierí (Spinturnix plecotinus) parazitujúci výlučne na netopieroch, klieštikovec kurí (Dermanyssus gallinae) parazitujúci na domácej hydine a holuboch, menej na voľne žijúcich vtákoch (hostiteľov oslabuje do takej miery, že masívne napadnuté kuriatka môžu uhynúť) a napáda aj ľudí, u ktorých spôsobuje silnú kožnú reakciu (vyrážky), a epidemiologicky významný druh klieštikovec potkaní (Bdellonyssus bacoti, Ornithonyssus bacoti alebo Liponyssus bacoti) parazitujúci prevažne na krysách, potkanoch a na laboratórnych zvieratách, môže však parazitovať aj na človeku (spôsobuje zápal kože); prenáša škvrnitý týfus a môže sa podieľať na prenose moru.

klieštikovitosť

klieštikovitosť, varroóza, varroosis — parazitárne ochorenie včelstiev včely medonosnej vyvolané klieštikom (roztočom) Varroa destructor (pôvodne označovaný ako Varroa jacobsoni). Samičky klieštika majú oválne, 1,2 – 1,9 mm široké a 1,1 – 1,5 mm dlhé telo spočiatku žltobielej, neskôr červenohnedej až hnedej farby, samčeky sú výrazne menšie, okrúhle s priemerom 0,8 mm, sivobielej farby. Samička z tela dospelej včely prechádza pred zaviečkovaním do bunky s včelím plodom, prisaje sa na včeliu larvu a živí sa jej hemolymfou. V bunke nakladie 2 – 5 vajíčok, z ktorých sa o 5 – 6 dní vyliahnu samčeky a o 7 – 8 dní samičky klieštika. V bunke sa spária (samčeky potom uhynú), samičky sa prichytia na telo vyvinutej včely (alebo trúda) a spolu s ňou opúšťajú bunku. Niekoľko dní parazitujú na včele (trúdovi), kým znovu neinfikujú včelí plod. Samičky sú schopné prežívať na včelách dlhé obdobie (napr. cez zimu). Prenos klieštika medzi včelstvami sa uskutočňuje prostredníctvom trúdov.

Šírenie klieštika v chove je spočiatku pomalé, klinické príznaky ochorenia sa objavia 2 – 3 roky po nakazení. Charakteristické príznaky sa zisťujú na mladých včelách, ktoré sa liahnu s nedokonale vyvinutými alebo s chýbajúcimi nohami alebo krídlami, so skráteným bruškom ap. Včelstvo masovo napadnuté klieštikom, ktorý spôsobuje aj sekundárne infekcie včiel, uhynie. Klieštikovitosť sa diagnostikuje laboratórnym, klinickým alebo chemickým vyšetrením meliva, včelieho plodu alebo dospelých včiel. Liečba: používajú sa syntetické liečivá, organické kyseliny (kyselina mravčia) a esenciálne oleje. Významnú úlohu zohráva prevencia, ktorá spočíva najmä v chove včiel v dobrej kondícii so silným čistiacim pudom, v dodržiavaní zásad premiestňovania včelstiev, v pravidelnom celoročnom sledovaní výskytu klieštika na vložených chránených podložkách, v používaní úľov s odnímateľným dnom, v dodržiavaní hygienických zásad chovu včiel, v odstraňovaní trúdieho plodu, v ošetrení každého roja a i.

Roztoč spôsobujúci klieštikovitosť bol do Európy zavlečený v 70. rokoch 20. stor. z Ázie, kde pôvodne parazitoval na včele východnej (Apis cerona), ale bez likvidačných účinkov na včelstvo. Klieštikovitosť patrí medzi nákazlivé choroby podliehajúce povinnému hláseniu, na Slovensku bola prvýkrát diagnostikovaná 1978.

klieština

klieština

1. stav. súčasť drevených krovov slúžiaca na ich priečne spevnenie. Tvorí ju dvojica fošní s prierezom najčastejšie 80 × 160 mm, ktoré sa v krovoch so stojatou stolicou vodorovne upevňujú tesne nad pomúrnicou z obidvoch strán krokvy, vzpery a stĺpika svorníkovými spojmi. V hornej časti krovu sa môžu ďalšie klieštiny pripevniť tesne pod stredovými väznicovými trámami na obidve párové krokvy a obidva stĺpiky;

2. stroj. nástroj (zariadenie) na pevné upnutie vkladacieho nástroja (frézy ap.) v elektrickom náradí. Pozostáva z rozrezaného puzdra na hnacom vretene, ktoré zachytí upínaciu stopku vkladacieho nástroja a zatvorením upínacej matice ju pevne zovrie.

Klieština

Klieština — obec v okrese Považská Bystrica v Trenčianskom kraji v juž. časti Javorníkov v Marikovskej kotlinke, 370 m n. m.; 349 obyvateľov (2015). Prevažne odlesnené územie, po obvode kotliny zachované listnaté lesy.

Obec písomne doložená 1408 ako Klystyna, 1438, 1439 Kleschyna, 1466 Closthina, Kelezchyna, 1498 Klezchyne, 1504 Klescina, 1507 Kleschina, Kliesczina, 1508 Klesczina, 1511 Klesthyna, 1520 Kliesthina, 1584 Klestna, 1586 Klezina, 1773 Kliescsina, Kliessčina, 1786 Klieschčina, 1808 Kliéstina, Klésstina, Kléssčina, 1863 Kliestina, 1873 Klostina, 1877 – 82 Klestina, 1888 – 1902 Kliestina, 1907 – 13 Kelestény, 1920 – 79, 1990 Klieština.

R. 1408 ju kráľ Žigmund Luxemburský daroval Vavrincovi z Lieskova. Patrila postupne Lieskovskovcom, Hatňanskovcom a od 1439 Podmanickovcom. R. 1930 postihol obec požiar, ktorý zničil jej veľkú časť. R. 1979 – 90 bola pričlenená k obci Dolná Mariková. Obyvatelia sa zaoberali ovocinárstvom, poľnohospodárstvom, košikárstvom a sitárstvom. Stavebné pamiatky: zrubové domy z 19. stor., drevená zrubová zvonica (1916).