Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 752 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

klapka

klapka [nem.] — záklopka, uzáver, aj tlačidlo, gombík na stláčanie (napr. tlačidlo telefónu);

1. film. → filmová klapka;

2. hud. súčasť mechanizmu dychových nástrojov slúžiaca na odkrývanie a zakrývanie tónových otvorov pri vytváraní chromatických tónov;

3. let. výkyvná alebo výsuvná plocha na lietadle slúžiaca na zmenu aerodynamických pomerov počas letu; napr. brzdiaca klapka, elevón, pevná vztlaková klapka, výsuvná vztlaková klapka;

4. tech. otočný uzáver v tvare kruhovej alebo oválnej dosky, ktorý je uložený v kanáli alebo v potrubí (prípadne na otvoroch) a pomocou neho sa reguluje prietok kvapaliny alebo plynu. Podľa funkcie sa rozoznávajú uzatváracie (uzatvárajú tok kvapaliny alebo plynu), regulovacie (aj škrtiace; obmedzujú tok) a spätné (zabraňujú spätnému prúdeniu) klapky. Špecifickými druhmi sú komínové klapky, ktoré slúžia na podstatné zlepšenie odvodu dymov, plynov a pár, a dymové klapky, ktoré slúžia na odvádzanie efektových pár a dymov z javiska pri divadelných predstaveniach;

5. číslo telefónu (v organizáciách, firmách i v domácnostiach), ktoré sa zapája pomocou ústredne.

Klapka, György

Klapka, György, 7. 4. 1820 Temešvár, Rumunsko – 17. 5. 1892 Budapešť — generál maďarských revolučných domobraneckých vojsk (→ honvéd). R. 1838 ukončil štúdium na delostreleckej vojenskej škole vo Viedni, od 1842 člen uhorskej gardy vo Viedni, kde sa zoznámil s neskorším hlavným veliteľom maďarských revolučných domobraneckých vojsk A. Görgeyom. Začiatkom 1848 vystúpil z armády a po vypuknutí revolúcie v Uhorsku (→ revolúcie 1848 – 49) vstúpil do služieb maďarskej revolučnej vlády. Od decembra 1848 náčelník sekcie generálneho štábu na uhorskom ministerstve honvédstva. V januári 1849 po porážke honvédskych vojsk pod vedením generála Lázára Mészárosa (*1796, †1858) pri Košiciach prevzal velenie nad hornouhorskou armádou a dosiahol viaceré úspechy v bojoch proti cisárskej armáde vedenej generálom Franzom Schlickom (*1789, †1862). V apríli 1849 vymenovaný za generála. Spolu s Görgeyom a generálom Jánosom Damjanichom (aj Damjanics, vlastným menom Jovan Damjanić, *1804, †1849) sa zúčastnil víťazných bitiek pri Vacove (Váci), Tekovských Lužanoch a Komárne. V júli 1849 sa stal veliteľom pevnosti v Komárne a napádal nepriateľské vojská na obidvoch brehoch Dunaja. V posledných fázach bojov bránil Komárno, kapituloval (na konci septembra 1849) až niekoľko týždňov po Görgeyovej kapitulácii pri Világosi (dnes Şiria, Rumunsko) po prísľube slobodného odchodu obrancov. Emigroval do Londýna, neskôr žil v Taliansku a vo Švajčiarsku. Počas prusko-rakúskej vojny 1866 organizoval na popud O. von Bismarcka v Hornom Sliezsku dobrovoľnícku légiu, s ktorou vpadol do Trenčianskej župy, jeho akcia však bola neúspešná. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní 1867 bol amnestovaný, vrátil sa do vlasti a stal sa poslancom uhorského snemu za ilavský volebný obvod. Čoskoro sa stiahol z politického života a žil prevažne v Ženeve. Autor memoárov a vojenskohistorických kníh.

klapková hať

klapková hať — druh pohyblivej hate, v ktorej je pohyblivou časťou oceľová klapka upevnená v ložiskách v spodnej železobetónovej časti hate medzi bočnými piliermi. Sklon klapky je možné meniť ťahadlom hydraulického agregátu, a tým regulovať výšku hladiny vody v zdrži. Napr. súčasťou vodnej stavby Selice na Váhu je dvojpoľová klapková hať, ktorej každá klapka má hradiacu šírku 12 m a maximálnu výšku 2,7 m.

klaret

klaret [fr.], claret — biele víno vyrobené z modrých odrôd viniča. Získava sa ľahkým lisovaním nerozdrvených bobúľ bez nakvasenia. Tlakom pri lisovaní bobule popraskajú a vyteká z nich bezfarebný mušt s nízkym obsahom červeného farbiva. Po prekvasení muštu môže mať víno sivý alebo ružovkastý odtieň, je aromatické, ovocné, ľahké a jemné. Termín klaret sa používa aj na označenie bledoružových vín a v oblasti Bordeaux aj červených vín.

klarinet

klarinet [fr. > tal.], tal. clarinetto, angl. clarinet — jednojazýčkový drevený dychový hudobný nástroj s cylindrickým vŕtaním. Bol vyvinutý zač. 18. stor. členom norimberskej nástrojárskej rodiny Johannom Christophom Dennerom (*1655, †1707) zdokonalením hudobného nástroja chalumeau, zvukom pripomínal trúbku klarinu (tal. clarina, aj chiarina; odtiaľ názov klarinet). Vyrába sa z grenadilového (získavané z dreviny rodu dalbergia), ebenového alebo zimozeleňového dreva, príp. z plastu. Má tvar tenkej trubice, ktorá je v spodnej časti mierne kónicky rozšírená, so sústavou klapiek a otvorov. Skladá sa z horného dielu – náustka (tzv. hubičky), na ktorom je pomocou kovového prstenca (strojčeka) alebo motúzom pripevnený jednoduchý, 7 cm dlhý trstinový jazýček (v staršom názvosloví plátok), z krátkeho dielu – súdka (jeho miernym vysunutím sa nástroj dolaďuje), dvoch stredných dielov, na ktorých je umiestnený klapkový mechanizmus, a z ozvučnice lievikovitého tvaru. V priebehu historického vývoja klarinetu sa presadili dva hmatové systémy, a to Böhmov (nazvaný podľa Theobalda Böhma, *1794, †1881) a Oehlerov (aj Öhlerov; nazvaný podľa Oskara Oehlera, *1858, †1936) hmatový systém, ktoré sa navzájom líšia sústavou klapiek a dierok. Hráč pri hre nárazom výdychu rozochvieva trstinový jazýček pripevnený k náustku (hubičke), ktorý sa periodicky primkýna a odchyľuje od jeho okrajov, čím nastáva chvenie vzduchového stĺpca v nástroji a vzniká tón. Základný tónový rozsah klarinetu sa rozširuje prefukovaním do duodecimy, čím sa dosahuje rozpätie takmer štyroch oktáv (es) eg3 (c4). Nástroj sa ustálil v ladení B (najčastejšie používaný klarinet s dĺžkou 66 cm), A, Es a C, používa sa aj (od B klarinetu) o oktávu nižšie znejúci basový klarinet v ladení B. Menej často sa používajú klarinety v ladení G, As a D, basetový roh v ladení F a basetový klarinet v ladení A, ako aj altový klarinet v ladení Es a i. Prvé skladby pre klarinet vytvorili W. A. Mozart, K. Stamitz a L. van Beethoven, s obľubou sa však využíval najmä v období romantizmu, napr. v tvorbe C. M. von Webera, L. Spohra, R. Schumanna, J. Brahmsa a i. Pre svoj mnohostranný výraz sa klarinet používa vo všetkých hudobných žánroch, v sólovej, komornej i v orchestrálnej hudbe.

klarisky

klarisky [vl. m.], Rád svätej Kláry, lat. Ordo Sanctae Clarae, OSC — rímskokatolícka ženská rehoľa, druhý františkánsky rád (→ františkáni). Založená 1212 pri Assisi sv. Klárou a sv. Františkom z Assisi na podnet Kláry, ktorá pod vplyvom Františkovho účinkovania opustila rodičovský dom, vyhľadala Františka a zaviazala sa žiť mimo svetského života v úplnej chudobe podľa reguly františkánskeho rádu. Klára a jej nasledovníčky (o. i. aj jej sestry Agnes a Beatrice i matka Ortolana) sa 1214 usídlili v kláštore pri Kostole sv. Damiána v Assisi, podľa ktorého sa nazývali Chudobné panie od sv. Damiána (Pauperes dominae de San Damiano, lat. Pauperes dominae Sancti Damiani) alebo Rád chudobných panien, neskôr aj Chudobné sestry od sv. Damiána (damiánky, po smrti Kláry od 1263 klarisky), a 1215 sa Klára stala abatišou.

Klarisky v úsilí čo najlepšie sa pripodobniť chudobnému, trpiacemu a milujúcemu Ježišovi Kristovi žili v prísnej klauzúre a chudobe. Členky rádu nesmeli opustiť kláštor, ako sprostredkovateľky medzi ním a okolitým svetom slúžili tzv. vonkajšie sestry. Ideál chudoby nemohli napĺňať voľným žobraním po mestách, preto vytvorili novú formu kláštorného života, bez pozemkov, majetkov a príjmov. Klára sa pokúšala dosiahnuť u pápežov schválenie prísnej chudoby (tzv. Privilégium chudoby, Privilegium paupertatis). Po vzniku nových kláštorov na severe Talianska bol rád vystavený tlaku vzdať sa požiadavky absolútnej chudoby, čo bolo cirkevnými úradmi považované pri ženských kláštoroch za nepraktické. R. 1219 vydal pápež Honorius III. regulu vypracovanú kardinálom Hugolinom de Segni (neskorší pápež Gregor IX.), ktorá povoľovala rádu vlastniť spoločný majetok, proti čomu sa Klára postavila a regulu neprijala. R. 1228 jej Gregor IX. udelil Privilégium chudoby (Privilegium paupertatis), ktoré jej a Kláštoru sv. Damiána poskytovalo možnosť žiť len z almužien (klarisky prijímali len to, čo vyžobrali bratia františkáni), bez akéhokoľvek záväzku z vlastníctva majetku. Klára na konci života osobne spísala regulu vlastného chápania františkánskej formy zasväteného života, ktorú Inocent IV. potvrdil dva dni pred jej smrťou (9. augusta 1253) pápežskou bulou Solet annuere (uchovávaná v Kláštore sv. Kláry v Assisi).

Klarisky sa rýchlo rozšírili aj do ostatných regiónov Talianska a po celej Európe, ich kláštory sa budovali spoločne s mužskými františkánskymi kláštormi, pričom františkáni boli duchovnými správcami a vodcami klarisiek. R. 1233 prišli klarisky na pozvanie sv. Anežky Českej do Prahy (z Tridentu), kde založili kláštor (dnes Kláštor sv. Anežky Českej) ako jeden z prvých v zaalpskej časti Európy; 1420 boli vyhnané husitmi a usadili sa v Týnci (dnes Panenský Týnec, okres Louny), do Prahy sa vrátili 1627. Boj o tzv. pravú regulu v 13. stor. spôsobil rozštiepenie klarisiek na viacero vetiev, väčšina kláštorov však nakoniec prijala neskoršiu, miernejšiu regulu pápeža Urbana IV. (1263), ktorý zrušil privilégium chudoby a príslušníčky kláštorov riadiacich sa touto regulou sa začali nazývať urbanky (na odlíšenie od klarisiek, ktoré sa riadili pôvodnou, prísnejšou regulou). V 15. – 16. stor. prebehlo vnútri františkánskych hnutí niekoľko reforiem, ktoré spôsobili rozštiepenie klarisiek na ďalšie rehoľné vetvy, napr. na kolektínky založené zač. 15. stor. Colette z Corbie (vl. m. Nicolette Boilletová, Boillet, *1381, †1447), ktorá zaviedla reformu v duchu požiadavky prísnej chudoby, a klarisky-kapucínky založené 1535 v Neapole Mariou Laurenciou Longovou (Longo, *asi 1463, †asi 1542), ktoré patria pod správu kapucínov (odtiaľ ich názov; uznané 1538 pápežom Pavlom III. ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry; kontemplatívny rád žijúci v pápežskej klauzúre).

Klarisky skladajú sľub duchovnej čistoty, poslušnosti a chudoby. Žijú predovšetkým z darov dobrodincov. Venujú sa modlitbe a kontemplácii, práci v klauzúre kláštora (obyčajne v kláštorných nemocniciach) a poskytovaniu duchovnej útechy. Rehoľný odev sa skladá z hnedého (čierneho) habitu strihaného v tvare kríža (symbolizuje Ježiša Krista), opásaného namiesto opaska (akt zanechania opaska, ktorý v stredoveku vyjadroval spoločenské postavenie, priniesol František, aby tak demonštroval svoj vzťah k chudobe) bielym cingulom s 3 uzlami (symboly chudoby, poslušnosti a čistoty) a z hnedého (čierneho, u laických sestier bieleho) závoja pokrývajúceho hlavu, obmedzujúceho úplný rozhľad do strán, čím pomáha pri koncentrácii na modlitbu. Na čele kláštora stála v minulosti abatiša, v súčasnosti predstavená (opátka). Kláštory spravidla patria pod príslušnú regionálnu konfederáciu a podliehajú vedeniu provinciála františkánov alebo miestneho diecézneho biskupa. V súčasnosti existuje vo svete okolo 750 kláštorov, v ktorých žije asi 13-tis. sestier.

Na územie Slovenska prišli klarisky na pozvanie uhorského kráľa Bela IV. R. 1239 sa usadili v Trnave, o čom svedčí listina pápeža Gregora IX. adresovaná trnavským klariskám a zmienka v listine z 1240 o udelení dôchodkov z dediny Boleráz Belom IV. Koncom 13. stor. sa usadili aj v Bratislave (komunita bola schválená 1297 pápežom Bonifácom VII.), kde im Ondrej III. daroval opustený kláštor cisterciánok, v 14. stor. pri ňom vybudovali aj kostol. R. 1782 bol rád v habsburskej monarchii dekrétom cisára Jozefa II. zrušený. V súčasnosti (od 2001) sa na Slovensku nachádza jediný kláštor klarisiek-kapucínok v Kopernici (okres Žiar nad Hronom). Klarisky zo Slovenska tvoria súčasť komunity klarisiek pôvodne obývajúcej kláštor v Paderborne (Severné Porýnie-Vestfálsko) v Nemecku, ktorá sa ako konvent 2014 presťahovala do areálu františkánskeho ženského rádu v Salzkottene, kde žije v spoločenstve s ním.

klark

klark [vl. m.] — priemerné zastúpenie prvku v prírodnej sústave (zemskej kôre, hornine, hviezdnej atmosfére ap.). Najčastejšie sa vyjadruje v hmotnostných percentách a v g/t (ppm). Nazvaný podľa F. W. Clarka.

klarkia

klarkia [vl. m.], Clarkia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď pupalkovité. Jednoročné byliny pochádzajúce zo záp. časti Severnej Ameriky a z Južnej Ameriky pestované ako okrasné rastliny (letničky). Majú do 1 m vysokú vzpriamenú stonku, jednoduché čiarkovité, kopijovité alebo oválne, zriedkavo na okraji zúbkaté listy a biele, ružové, purpurovofialové alebo červené obojpohlavné štvorpočetné jednotlivé kvety usporiadané vo vzpriamených strapcoch alebo vyrastajúce v pazuchách listov, plod tobolka s početnými drobnými semenami.

Patrí sem okolo 40 druhov, napr. 20 – 100 cm vysoká klarkia príjemná (Clarkia amoena, v niektorých botanických systémoch ako Godetia amoena) s kopijovitými listami a s jednoduchými alebo s plnými rôznofarebnými (napr. bielymi, ružovými, červenými) kvetmi s priemerom 5 cm, do 30 cm vysoká klarkia Brewerova (Clarkia breweri, v niektorých systémoch ako eucharídium Brewerovo) s čiarkovitými listami a s voňavými fialovoružovými kvetmi s priemerom 5 cm a do 1 m vysoká klarkia pôvabná (Clarkia elegans) s ružovými, červenými, fialovými alebo bielymi kvetmi s priemerom 4 cm, ktoré sú endemitmi Kalifornie. Nazvaný podľa amerického prieskumníka Williama Clarka (*1770, †1838).

klas

klas — vrchná časť stebla obilnín (alebo tráv) obsahujúca zrná (semená);

bot. 1. spica — jednoduché strapcovité súkvetie zvyčajne s predĺženým vretenom, v ktorého pazuche listeňov sedia kvety s charakteristickým akropetálnym rozkvitaním (odspodu dohora), napr. pri skorocele (Plantago). Aj zložené súkvetie (zložený klas) niektorých tráv (t. j. klas kláskov);

2. strobilus — zoskupenie výtrusných listov (sporofylov), na ktorých sa vytvárajú výtrusnice (výtrusnicový klas), napr. pri rodoch plavúň (Lycopodium) a praslička (Equisetum).

Klas, Antonín

Klas, Antonín, 4. 9. 1927 Bratislava – 8. 7. 2014 tamže — slovenský ekonóm a informatik. R. 1950 – 68 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita; 1960 – 64 prorektor pre vedu), kde 1964 založil a do 1967 viedol Výskumný ústav národohospodársky, 1968 – 90 riaditeľ Výskumného výpočtového strediska (v rámci Programu OSN) a 1991 – 2012 vedúci výskumný pracovník v Ústave ekonomickej teórie SAV (dnes Ekonomický ústav SAV) v Bratislave; 1968 profesor.

Zaoberal sa teóriou štatistiky, teóriou informácií, ekonomickou kybernetikou, znalostnou ekonomikou a informatizáciou spoločnosti. R. 1971 založil odborný časopis Informačné systémy (1971 – 90 šéfredaktor) a medzinárodný seminár o integrovanom štatistickom informačnom systéme Európskej hospodárskej komisie OSN (1971 – 90 predseda), 1975 – 89 koordinátor výskumného programu Európskej hospodárskej komisie OSN na aplikáciu počítačov v štatistike (Statistical Computing), 1977 spoluzakladateľ Medzinárodnej asociácie pre výpočtovú štatistiku (International Association for Statistical Computing, IASC; 1987 organizátor Svetového kongresu IASC v Tokiu; 1997 – 2005 viceprezident), 1981 – 83 autor a koordinátor projektu OSN Metainformačný systém, 2006 – 10 vedúci riešiteľ národného projektu Dlhodobá vízia a stratégie rozvoja znalostnej ekonomiky a spoločnosti.

Autor a spoluautor viacerých publikácií, napr. Základné otázky produktivity práce (1961), Informatizácia a spoločnosť: Vyspelé kapitalistické štáty (1988), Informatizácia ako faktor rozvoja ekonomiky a spoločnosti (2002), Technologický a inovačný rozvoj v SR (2005), Vývoj inštitúcií výskumu a vyššieho vzdelávania na Slovensku (860 – 2005), vydaná 2006, ako aj vedeckých článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Klas, Ján

Klas, Ján, 3. 10. 1936 Devínska Nová Ves, dnes mestská časť Bratislavy – 10. 5. 2016 Bratislava — slovenský chemik. R. 1961 – 93 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU), 1993 – 2001 vo Vojenskom ústave hygieny a epidemiológie v Bratislave; 1988 DrSc. Zaoberal sa analytickou chémiou, špeciálne vývojom a využitím nových, najmä rádiochemických analytických metód. S J. Tölgyessym objavil metódu sub-superekvivalentovej izotopovej zrieďovacej analýzy s aplikáciou izokoncentračného princípu, navrhol a skonštruoval zariadenie na detekciu odrazeného žiarenia β a ukázal možnosti využitia takýchto metód na stanovenie farmaceutických a medicínsky významných zlúčenín. V spolupráci s J. Gažom našiel kvantitatívne vzťahy medzi koncentračným rozdelením a konštantami stability komplexov. Spoluautor monografie Sub-superekvivalentová izotopová zrieďovacia analýza (1985), viac ako 40 vedeckých článkov a 3 patentov. Ocenený Európskym strediskom lekárskeho materiálu americkej armády (U. S. Army Medical Materiel Center, Europe, 1997).

Klas, Peter

Klas, Peter, vlastným menom Ľudovít Kandra, 6. 7. 1904 Banská Štiavnica – 10. 9. 1993 Kitchener, provincia Ontário, Kanada — slovenský exilový spisovateľ a publicista. R. 1914 – 22 študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, 1922 – 24 na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Pôsobil ako učiteľ i riaditeľ školy na viacerých miestach, napr. v Banskej Hodruši (dnes Hodruša-Hámre) a v Čabradskom Vrbovku. R. 1945 emigroval do Rakúska, kde pôsobil ako učiteľ v Eitzingu (Horné Rakúsko) a na slovenskom gymnáziu v Aurolzmünsteri (Horné Rakúsko), od 1949 žil v Kanade.

Literárnej činnosti sa začal venovať až v exile, patril k najproduktívnejším slovenským exilovým prozaikom. Publikoval v krajanskej tlači, napr. v Literárnom almanachu novín Slovák v Amerike a v časopisoch Kanadský Slovák a Slovenská obrana. Autor románu Satan proti Bohu poskytujúceho nekonvenčný pohľad na politické a vojenské udalosti počas SNP (časopisecky 1951 – 52, knižne 1983 v 2 zv.: Víchrica – od príprav SNP až po jeho vyhlásenie 29. augusta 1944, Z trónu do otroctva – od vyhlásenia SNP po jeho potlačenie; na Slovensku vyšiel 2004). Autor tematicky rôznorodej zbierky noviel Na strome života (1959), románu z prostredia medzivojnovej slovenskej dediny Svetlo pod halenou (1974) a vyše 200 noviel s tematikou detstva, poľovníckych a vojenských zážitkov a života starousadlíkov v Kanade. Viaceré práce ostali v rukopise. Na Slovensku vyšli niektoré jeho krátke prózy vo výbere z tvorby Slovákov v zahraničí Medzi dvoma domovmi 2. Antológia slovenskej krátkej prózy v zahraničí (2010).

klasenie

klasenie, metanie — fenologická fáza (vývinové štádium) obilnín (alebo tráv) charakteristická prenikaním súkvetia (klasu alebo metliny) z listovej pošvy. Nastupuje po diferenciácii súkvetia, keď sa listová pošva posledného listu zdurí, neskôr pukne a následne sa objaví súkvetie. Dôležitými faktormi normálneho priebehu klasenia sú množstvo vody a teplota prostredia (optimálne 16 – 20 °C); vysoké teploty a nedostatok vody zapríčiňujú, že klasy sú krátke a často sa len čiastočne vyťahujú z listovej pošvy, čo znižuje úrodu zrna aj slamy. Klasenie je dôležitým ukazovateľom skorosti odrody.

klasicizmus

klasicizmus [lat.] — umelecký sloh časovo približne vymedzený 2. pol. 17. – okolo pol. 19. stor., ktorý, hľadajúc ideálnu podobu umeleckého diela, vedome nadväzuje na klasické umenie antického Grécka a Ríma, inšpiruje sa jeho ideálmi harmónie a racionality a spravidla sa vyznačuje pevným systémom estetických pravidiel a noriem podľa klasického (antického) vzoru (→ kánon).

Klasicizmus je úzko spätý s osvietenstvom a jeho myšlienkový základ tvorí filozofický racionalizmus (R. Descartes, B. B. Spinoza, G. W. Leibniz), pričom jeho vznik a formovanie významným spôsobom ovplyvnili teoretické diela J. J. Winckelmanna (Myšlienky o nápodobe gréckych diel v maliarstve a sochárstve, Gedanken über die Nachahmung der griechischen Werke in der Malerei und Bildhauerkunst, 1755) vyzývajúceho svojich súčasníkov na priame nasledovanie gréckych vzorov, diela G. E. Lessinga (Laokoon alebo o hraniciach medzi maliarstvom a poéziou, Laokoon oder über die Grenzen der Mahlerey und Poesie, 1766) či myšlienky J. W. Goetheho.

Vznik klasicizmu ako slohu a jeho rozvíjanie podnietili aj vykopávky v Herculaneu, Pompejach, na Blízkom východe i v sev. Afrike a nové poznatky o antickej kultúre a umení minulých období. Významnú úlohu v jeho šírení i vo vývine zohrali umelecké akadémie zakladané počas 18. stor. v celej Európe, ako aj študijné cesty umelcov do Talianska (tzv. Grand Tour), najmä do Ríma (→ Rímska cena). Klasicizmus sa utváral ako antitéza baroka, pričom obidva umelecké smery majú niektoré znaky spoločné (niekde existovali popri sebe, často sa navzájom ovplyvňovali), zásadne sa však líšili v chápaní sveta. Kým barok predstavoval umenie hypertrofickej expresívnosti, vnútorného nepokoja a mystickej úzkosti, klasicizmus zdôrazňoval prioritu rozumu, disciplínu vnútorného života, ako aj podriadenosť vzorom a autorite a umeleckú pravdu hľadal v napodobňovaní prírody, pričom sa obracal k abstraktne chápaným ideálom pravdy, harmónie a krásy. Jeho hlavným cieľom vo všetkých médiách bolo vytvoriť takú ideálnu víziu (človeka a prírody) a také presvedčivé modely alebo kánon určené na napodobňovanie, ktoré by inšpirovali a poskytovali príklad svojou vznešenosťou, autoritou, racionálnosťou a pravdivosťou. Za vizuálne vyjadrenie týchto princípov bola považovaná krása. V nazeraní na ľudskú prirodzenosť smeroval klasicizmus od jedinečnosti k univerzálnosti a hľadal všeobecne platné zákony, normy a typy. Jedným z jeho zámerov bolo vytvoriť také umelecké formy, ktoré by divákovi poskytli poučenie (podnecovali ho k cnostiam) a určitým spôsobom ho duchovne pozdvihli (na rozdiel od umenia určeného na pobavenie).

Klasicizmus je založený na presvedčení, že vrcholný umelecký kánon vytvorilo práve antické umenie (presnejšie niektoré obdobia jeho vývinu, napr. klasické obdobie gréckeho umenia v období Periklovej vlády) a že princípy, na základe ktorých vznikol, je možné racionálne študovať a zmerať; na pochopenie a objavenie týchto princípov slúži práve štúdium antického umenia a klasickej literatúry. Z toho vyplývalo úsilie umelcov aplikovať tieto princípy vo svojich dielach, a dosiahnuť tak krásu antického umenia alebo sa k nej priblížiť. Napodobňovaním a kopírovaním starého umenia považovaného za dokonalé dosiahnutie krásy sa súdobí umelci mali tejto dokonalosti naučiť (obsiahnuť ju vo svojich dielach). Preto klasicistická estetika predpokladala, že umelecká dokonalosť (krása) je podriadená normám a pravidlám, ktoré je možné objaviť (prípadne stanoviť). Vznikali rôzne poetiky a kánony (N. Boileau-Despréaux, N. Poussin, W. Hogarth). Vývoj klasicizmu však nebol vždy priamo závislý od štúdia antiky (aj keď tá bola zvyčajne jeho hlavným inšpiračným zdrojom), ďalšími charakteristickými črtami klasicizmu sú otvorenosť a tvorivosť (každá generácia klasicistov pridávala výsledky svojho úsilia, mnohí umelci neskorších období vytvorili diela, ktoré slúžili ako vzory súdobého klasicizmu), ako aj kumulovanie informácií (predstavuje zásobáreň myšlienok, motívov a foriem, ktorých množstvo sa neprestajne zväčšovalo a obohacovalo v čase) a rešpektovanie tradícií. Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná pluralita. Od napodobňovania antických vzorov v minulosti sa odlišoval najmä novým vedomím plurality historických slohov (čo sa ešte prehĺbilo počas 19. stor.), ktoré podnecovalo zámerné hľadanie nových foriem a spôsobov umeleckého vyjadrenia.

Klasicizmus sa v minulosti často spájal s vládnucimi vrstvami a so silnými panovníkmi (alebo s umelcami, ktorí pre nich pracovali), ktorí sa usilovali zvýšiť si prestíž vytvorením paralely medzi svojou vládou a vrcholnými obdobiami minulosti (hľadanie paralel medzi slávnou minulosťou a súčasnosťou, napr. monumentálna architektúra ako výraz imperiálnej ideológie). Vyjadrením spätosti klasicizmu s tzv. oficiálnym umením je aj prísna organizácia a kontrola umeleckej produkcie (najmä prostredníctvom umeleckých akadémií). Presadzovanie ideálu klasicizmu v umení je potom výrazom úsilia obnoviť nadosobný objektívny poriadok. Na formálnej úrovni je preň charakteristické zdôrazňovanie harmónie, umiernenosti, vyváženosti, symetrie, striedmosti (napr. vo výzdobe), jasnosti a jednoty.

Klasicizmus sa prejavil vo všetkých oblastiach umeleckej tvorby (architektúra, maliarstvo, sochárstvo, úžitkové umenie, literatúra, divadlo, hudba). Termín klasicizmus je odvodený od slova klasický (vo význame dokonalý, vrcholný, príkladný, majúci trvalú hodnotu), v európskej umeleckohistorickej literatúre má však viacero významov a nepoužíva sa vždy len na označenie určitej umeleckej epochy.

V architektúre a vo výtvarnom umení sa v strednej Európe ako klasicizmus označuje celistvý sloh približne v období 1760 – 1830. V umeleckohistorickej literatúre sa však ako klasicizmus (klasicizmus chápaný ako umelecký princíp) označujú všetky tendencie prítomné v rozličných umeleckých smeroch, hnutiach, štýloch, myšlienkových postojoch a tradíciách západoeurópskeho umenia od obdobia antiky až po súčasnosť, ktorého základom je návrat ku klasickému antickému umeniu.

V jednotlivých štátoch Európy mal klasicizmus niekoľko fáz: vo Francúzsku sa ako klasicizmus označuje umenie 17. stor. a ako neoklasicizmus umenie od pol. 18. stor. (vrátane štýlu Louis-seize, 70. – 90. roky 18. stor., a empíru, 10. – 30. roky 19. stor.), v Anglicku ako klasicizmus umenie a architektúra od 1713 a ako neoklasicizmus výtvarné umenie od obdobia okolo 1750, v Nemecku ako klasicizmus umenie od poslednej tretiny 18. stor. (vrátane tzv. rokokoklasicizmu) až 1. pol. 18. stor. a ako neoklasicizmus umenie konca 19. stor. (v rámci historizmu). V strednej Európe sa názory na uplatňovanie termínu neoklasicizmus rôznia, vo všeobecnosti je prepojený s paralelne sa rozvíjajúcim romantizmom. Na Slovensku sa ako neoklasicizmus označuje jeden z neoslohov historizmu 2. pol. 19. stor. – zač. 20. stor., v súčasnosti však aj v slovenskej odbornej literatúre začína prevažovať tendencia označovať ako neoklasicizmus architektúru a vybrané umelecké diela približne vymedzené poslednou tretinou 18. stor. až 1. pol. 19. stor.

Klasicizmus ako umelecký princíp je známy od obdobia antiky (aj keď sa ako klasicizmus začal označovať až neskôr), menil a vyvíjal sa zároveň s rozširovaním poznania antického umenia a kultúry a v európskej kultúre je prítomný v mnohých podobách až do súčasnosti. V dejinách umenia bol protikladný subjektívnejším slohom (napr. dynamickému baroku alebo rokoku). Klasicizujúce tendencie sa prvýkrát uplatnili v období helenizmu, keď sa umelci na dvore Alexandra III. Veľkého snažili vytvoriť reprezentačný štýl priamo vychádzajúci z gréckeho umenia klasického obdobia považovaného už vtedy za vrchol umeleckej tvorby. Nadviazať na grécke umenie klasického obdobia sa usilovali aj umelci v antickom Ríme v období vlády cisára Augusta (vtedajšie výtvarné umenie a architektúra sa označujú ako augustovský klasicizmus), klasicizujúce tendencie sa objavili v umení aj v období vlády cisára Hadriána (117 – 138 n. l.). Od obdobia raného stredoveku boli návraty k antickému umeniu prítomné a silné najmä v krajinách, kde sa zachovalo množstvo antických pamiatok. Kľúčovú úlohu vo vývine klasicizmu a v sprostredkúvaní klasickej antickej kultúry mala Byzantská ríša. V byzantskom umení boli od jeho vzniku imitované klasické vzory, pričom vzniklo viacero klasicizujúcich štýlov. Významný je aj vplyv byzantského umenia na umenie záp. Európy. Umenie v období vlády Karola Veľkého je označované ako karolovská renesancia (→ karolovské umenie), pričom štýlovo má znaky klasicizmu, ale aj ako otonská architektúra a výtvarné umenie (otonská renesancia). Klasicizujúce tendencie v umení sa prejavili aj v 12. stor. vo Francúzsku, v Taliansku a na Sicílii (označuje sa aj ako renesancia 12. stor.). Záujem o antiku a jej štúdium sa v 15. stor. stali v Taliansku hlavným zdrojom formovania umenia, pričom tento programový návrat k antike býva označovaný ako renesancia. Diela viacerých umelcov (najmä Raffaela a Michelangela Buonarrotiho, v architektúre diela A. Palladia), ktoré vznikli v období vrcholnej renesancie, sa svojou nadčasovosťou a ideálnymi, jasnými formami stali štandardom, ktorý napodobňovali nasledujúce generácie. Klasicizmus v období baroka sa označuje ako barokový klasicizmus alebo ako klasicizujúci barok, pričom od obdobia raného baroka predstavoval hlavný štýlový prúd. V 17. stor. patril k najvýznamnejším predstaviteľom klasicizmu N. Poussin, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil súdobé francúzske umenie (je považovaný za zakladateľa francúzskeho klasicizmu). Architektonický štýl, ktorý sa po 1620 rozšíril v Holandsku, sa označuje ako holandský klasicizmus (→ holandská architektúra). Klasicizmus ako umelecký princíp sa prejavil aj v umení a architektúre na zač. 20. stor., napr. dielami N. Poussina bola ovplyvnená tvorba P. Cézanna, klasicizujúce tendencie sú prítomné v dielach P. Picassa, F. Légera, J. Grisa, A. Deraina, G. de Chirica, A. Maillola, H. Matissa a i. V architektúre a v úžitkovom umení sa klasicizmus prejavil v prúde geometrickej secesie či v raných dielach väčšiny najvýznamnejších tvorcov modernej architektúry (A. Loos, L. Mies van der Rohe, V. Gropius). Princípy a formy klasicizmu boli silno prítomné aj v architektúre a vo výtvarnom umení v Taliansku a Nemecku v období fašistických diktatúr (prejavil sa aj v architektúre obdobia vojnovej Slovenskej republike) i v socialistickom realizme v ZSSR a v štátoch, ktoré boli pod jeho vplyvom (najmä v 30. – 50. rokoch 20. stor.). Zatiaľ posledná vlna európskeho klasicizmu sa prejavila v umení a architektúre postmodernizmu.

Klasicizmus (neoklasicizmus) sa začal formovať v pol. 18. stor. v Ríme, ktorý patril k jeho najvýznamnejším centrám počas celého 18. stor. i v 1. pol. 19. stor. Stretávali sa tam zberatelia, patróni umenia a najprogresívnejší súdobí umelci a dizajnéri. V 2. pol. 18. stor. sa stal medzinárodným slohom a presadil sa v Spojenom kráľovstve a vo Francúzsku, pričom hlavnými centrami boli Londýn a Paríž, následne sa rozšíril do strednej a sev. Európy, Ruska i do Sev. Ameriky a v prvých desaťročiach 19. stor. sa stal dominujúcim umeleckým slohom vo všetkých európskych krajinách i v Sev. Amerike. Nadviazal na klasicizujúce tendencie predchádzajúcich období a jeho zámerom bolo nájsť či vytvoriť nadčasový spôsob umeleckého vyjadrenia (tzv. pravý štýl). Z umeleckého hľadiska sa tento sloh v jednotlivých etapách svojho vývinu inšpiroval značne rozdielnymi fázami antickej kultúry, manierizmom i raným barokom, z čoho vyplýva aj jeho značná rozmanitosť. V súčasnosti je vnímaný ako súčasť širšieho prúdu súdobého romantizmu, resp. ako prvá fáza romantizujúceho historizmu. Na vzťah medzi klasicizmom a romantizmom existujú rozdielne názory, je ťažké ich od seba odlíšiť, preto sa používa aj termín romantický klasicizmus. Pre obidva smery je charakteristická inšpirácia minulosťou. Inšpirácie antikou boli totiž spracúvané v podobnom duchu ako inšpirácie gotikou (neogotika, Gothic Revival) alebo ázijským umením (chinoizéria, japonizmus). Romantické prvky (napr. v záhradnej architektúre) tvoria ako jedna z tendencií širší prúd klasicizmu, a, naopak, v umení a architektúre romantizmu a historizmu možno nájsť množstvo foriem a prvkov, ktoré sú typické pre klasicizmus. Mnohí výtvarní umelci i architekti z obdobia romantizmu i historizmu hľadali a čerpali inšpiráciu v antickom umení.

V architektúre je typické uplatnenie antikizujúcich motívov a zároveň dôraz na funkčnosť. Zdrojom foriem bola rímska i grécka antická architektúra (na stavbách sa uplatnili dórsky, iónsky a korintský stavebný kánon). Ideálmi v klasicistickej architektúre boli ušľachtilosť proporcií, harmónia, jednoduchosť tvarov, strohosť fasád a racionalizmus dispozícií. Uplatnili sa tektonika nosného muriva, architrávový systém (tektonický princíp podpory a bremena) i ploché klenby. Architektonická kompozícia hmôt stavieb zdôrazňovala vyváženosť a harmóniu celku (objem a pôdorys stavby sú kompaktnejšie a riešené ako jednoduché geometrické tvary). Pokoj, vyváženosť a monumentálnosť mali evokovať antickú architektúru. V kompozíciách prevládali symetria a priame línie, typické boli nízke proporcie stavieb a tlmená farebnosť. K obľúbeným architektonickým formám patrili portikus, kolonáda, trojuholníkové štíty, stĺpy, pilastre, festóny, rustika, kazetové stropy a i. odvodené zo štúdia antických stavieb, z archeologických vykopávok i z teoretickej literatúry o architektúre (najväčší vplyv mali Vitruvius a A. Palladio). Achitektúru významne ovplyvnili aj myšlienky J.-J. Rousseaua, ktorý požadoval návrat k prírodnému stavu a pravekú chatu postavenú z kmeňov stromov považoval za základný architektonický model, čo sa prejavovalo uplatňovaním jednoduchých geometrických tvarov. Používali sa nové technologické postupy a stavebné technológie (napr. železné alebo liatinové stavebné konštrukcie). Od 1770 sa vo viacerých krajinách intenzívne rozvíjala výučba architektúry (napr. využitie deskriptívnej geometrie a nový spôsob spracovania projektov), čo úzko súviselo so šírením nových myšlienok i s príklonom k architektúre ako vednému odboru. Mnohí významní neoklasicistickí architekti uplatňovali v tvorbe prvky viacerých štýlov (najmä v 19. stor.).

K hlavným stavebným typom patrili veľké reprezentačné verejné budovy (napr. súdy, divadlá, múzeá), hospodárske a účelové budovy, nemocnice, školy, vedecké ústavy, väznice, šľachtické vidiecke sídla, mestské paláce, vily i obytné meštianske nájomné domy, ale aj rôzne stavby určené na zábavu a odpočinok. Rozvíjala sa aj sakrálna a memoriálna architektúra (kostoly, triumfálne oblúky, pamätníky). V sakrálnej architektúre bol od pol. 18. stor. často napodobňovaným vzorom Pantheon v Ríme (spojenie centrálnej rotundy a portika chrámovej fasády). Populárne bolo zakladanie verejných parkov (napr. na mieste hradieb) s drobnými architektúrami. Klasicizmus sa uplatnil aj vo fortifikačnej architektúre (novozakladané vojenské pevnostné mestá).

Jedným z najvýraznejších prejavov klasicizmu bol súdobý urbanizmus, ktorý nadviazal najmä na renesančné vzory a ovplyvnili ho predovšetkým myšlienky osvietenstva. V období klasicizmu väčšina európskych miest stratila stredoveký charakter a bola prestavaná na základe klasicistických princípov. Dôraz sa kládol na celkovú kompozíciu, funkčnosť, ale aj na presvetlenie a prevzdušnenie mestských priestorov, na bezpečnosť a zdravie obyvateľstva, ako aj na rovnosť, čo sa prejavilo napr. v rovnakých fasádach obytných stavieb, čo malo eliminovať sociálne rozdiely. Typické boli symetrická uličná sieť, prehľadné uličné osi zvyčajne s novými alebo so staršími dominantami v ďalekom osovom pohľade. Vznikli mnohé utopické urbanistické projekty, ktoré neboli realizované. Klasicistický urbanizmus sa rozvíjal najmä vo Francúzsku, v Rusku, USA a Spojenom kráľovstve.

Vo Francúzsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil na niektorých stavbách už v 1. pol. 18. stor. Nadviazal na silnú lokálnu klasicistickú tradíciu zo 17. stor. (napr. na diela F. Mansarta). Jednotlivé vývinové fázy francúzskeho klasicizmu sa označujú vlastnými, francúzskymi názvami, čo súvisí najmä s politickou situáciou, napr. najranejšia fáza klasicizmu sa nazýva goût grec (grécky štýl), prechod medzi rokokom a klasicizmom štýl Louis-seize (štýl Ľudovíta XVI., aj strohý klasicizmus), ďalej napr. štýl Directoire (→ Direktórium), štýl Consulat či empír; všetky tieto štýly sa súhrnne označujú ako neoklasicizmus.

K najvýznamnejším predstaviteľom raného klasicizmu patrili Jacques IV. Ange Gabriel (→ Gabrielovci) a Pierre Contant d’Ivry (*1698, †1777), ktorý vytvoril nerealizovaný projekt kostola Église de la Madeleine v Paríži (1761). Za jednu z najvýznamnejších stavieb je považovaný Panthéon v Paríži postavený 1764 – 90 J. G. Soufflotom. Má pôdorys gréckeho kríža a kupolu na vysokom tambure v krížení, viacerými architektonickými inováciami predstavoval model sakrálnej architektúry. K významným architektom patrili aj Charles de Wailly (*1730, †1798) a C. N. Ledoux, ktorého diela sa vyznačujú harmóniou i citom pre jednoduché geometrické formy (napr. solivar Saline Royale v Arc-et-Senans, 1775 – 79; čiastočne realizovaný projekt utopického mesta). Klasicizmus sa uplatnil najmä na verejných budovách (napr. divadlo Théâtre de L’Odéon v Paríži, 1779 – 82, Ch. de Wailly; Chirurgická škola, 1769 – 74 v Paríži) i na šľachtických sídlach (napr. zámok Bénouville pri Caen, C. N. Ledoux, od 1768). Francúzski architekti, ktorí zväčša študovali na akadémii (Académie royale d’architecture, založená 1671, zatvorená 1793, jej pokračovateľkou je od 1816 Académie des beaux-arts, v súčasnosti súčasť Francúzskeho inštitútu) v Paríži, sa významnou mierou podieľali na šírení myšlienok klasicizmu v celej Európe, často boli pozývaní do zahraničia, kde pracovali pre panovníkov a šľachtu, a svoje architektonické návrhy šírili prostredníctvom grafiky a vedeckých publikácií, naopak, do Francúzska prichádzali od 2. pol. 18. stor. študovať mnohí architekti zo zahraničia.

Najvýznamnejším predstaviteľom tzv. revolučnej architektúry, ktorá vyjadrovala ideály Francúzskej revolúcie, bol É. L. Boullée, tvorca viacerých utopických architektonických projektov založených na jednoduchých geometrických formách (návrh kenotafu I. Newtona, 1784 – 85). V období Francúzskej revolúcie sa klasicizmus stal oficiálnym slohom. Revolučná architektúra sa usilovala oslobodiť od zložitých architektonických foriem minulosti a využívať jednoduché architektonické formy, typické sú pre ňu monumentálnosť a úsilie o symbolické vyjadrenie. V poslednej fáze revolúcie sa rozšíril štýl Directoire, v 1. štvrtine 19. stor. v období Prvého cisárstva empír. Prísne formy gréckeho antického umenia boli vystriedané formami umenia cisárskeho Ríma, ktoré sa uplatnili v tvorbe monumentálnych urbanistických projektov i nábytku a interiérových dekorácií (politicky motivovaný klasicizmus so zámerom propagovať absolutizmus). Viaceré monumentálne stavby, ktoré vtedy vznikli, mali priamo evokovať cisársky Rím (napr. Víťazný oblúk na Námestí Ch. de Gaulla v Paríži, 1806 – 36, J.-F. T. Chalgrin; Víťazný oblúk na Námestí Carrousel v Paríži, 1806 – 08, Ch. Percier a P. F. L. Fontaine; triumfálny stĺp na Námestí Vendôme v Paríži, 1810). K najvýznamnejším architektom 1. pol. 19. stor. patrili J.-F. T. Chalgrin, P. F. L. Fontaine a Pierre Alexandre Vignon (*1763, †1828). K najvýznamnejším sakrálnym stavbám patrí kostol Église de la Madeleine v Paríži (1807 – 42, P.-A. Vignon), ktorý má podobu gréckeho korintského periptera a v interiéri je zaklenutý sériou kupol.

V Spojenom kráľovstve sa klasicizmus (neoklasicizmus) prejavil už na začiatku 18. stor. vznikom viacerých umeleckých štýlov, ktoré sa označujú rozličnými názvami. Strohé formy odvodené z antiky vyhovovali vkusu aristokracie viac ako barok, ktorý sa navyše spájal s katolíckymi krajinami. Hlavnými stavebnými typmi boli šľachtické sídlo a meštiansky obytný dom, vzniklo aj množstvo verejných budov. V 18. stor. sa architektonické experimenty s rozličnými štýlmi rozvíjali najmä v drobnej záhradnej architektúre, ktorá bola súčasťou rozsiahlych parkov pri šľachtických sídlach. V 1. štvrtine 18. stor. sa rozšíril palladianizmus, ktorý bol vnímaný ako typický britský architektonický štýl (v kontraste s bujnosťou kontinentálneho baroka) a čerpal z diel A. Palladia. Viaceré umelecké štýly (často rozdielneho charakteru) 18. stor., ktoré sa rozvíjali v architektúre, interiérovom dizajne a v úžitkovom umení a ktorých hlavným zdrojom inšpirácie bol klasicizmus, sa súhrnne nazývajú georgiánsky štýl (Georgian style, aj jurajovský štýl; rozšírený aj v britských kolóniách v Sev. Amerike, Indii a v Austrálii). V interiérovom dizajne 18. stor. boli obľúbené aj štýly priamo vychádzajúce z antického umenia (napr. pompejský alebo etruský štýl). Koncom 18. stor. sa rozšíril štýl Regency (Regenstvo), ktorý mal formálne blízko k francúzskemu empíru a bol populárny v období okolo 1790 – 1830. Na začiatku 19. stor. sa rozšíril štýl inšpirovaný gréckou antickou architektúrou, nazývaný Greek Revival. K priekopníkom klasicizmu patril archeológ, architekt a výtvarný umelec James Athenian Stuart (*1713, †1788). K najvýznamnejším predstaviteľom patrili W. Chambers, R. Adam, J. Soane a J. Nash. Každý z nich vytvoril originálny štýl, ktorý ovplyvnil architektúru i výtvarné umenie. K najvýznamnejším klasicistickým stavbám patrila budova Bank of England v Londýne (1788 – 1830/33, deštruovaná v 20. rokoch 20. stor.), ktorú navrhol J. Soane. K významným príkladom klasicizmu patria aj kostol Saint Martin in the Fields v Londýne (1722 – 26, J. Gibbs), Radcliffova knižnica v Oxforde (1737 – 48, J. Gibbs), Somerset House v Londýne (1776-zač. 19. stor., W. Chambers), obytné domy Cumberland Terrace v Londýne (1826, J. Nash a James Thomson, *1800, †1883), kostol Saint Pancras New Church v Londýne (1819 – 22), Britské múzeum v Londýne (1842 – 47, Robert Smirke, *1781, †1867) a i. K najvýznamnejším realizáciám patria aj interiéry šľachtického sídla Syon House v Brentforde, ktoré v 60. rokoch 18. stor. navrhol R. Adam.

V Taliansku bol najvýznamnejším centrom klasicistickej architektúry Rím, kde sa v 1. pol. 18. stor. o. i. výrazne zmenil dobový vkus (odklon od berniniovského a borominiovského baroka smerom k architektúre založenej na prísnom dodržiavaní vitruviovských princípov) a myšlienky klasicizmu sa odtiaľ šírili do celej Európy. Kľúčovú úlohu vo vývine klasicizmu zohrali Akadémia sv. Lukáša (Accademia di San Luca, založená 1577 v Ríme) a Francúzska akadémia v Ríme (Académie de France à Rome, založená 1666), kde sa stretávali a vymieňali si názory mladí architekti z viacerých krajín. Veľký vplyv mala populárna grafická tvorba architekta G. B. Piranesiho, ktorý vytvoril nový spôsob vnímania antických pamiatok (nielen gréckych a rímskych, ale aj etruských a egyptských). V 2. pol. 18. stor. vyniklo ako centrum Miláno, kde vzniklo množstvo stavieb a prejavil sa tam aj vplyv súdobej viedenskej a v 1. štvrtine 19. stor. aj napoleonskej architektúry (napr. regulačný plán výstavby mesta z 1807; návrhy na námestie Foro Bonaparte, 1800). K najvýznamnejším architektom patrili Giuseppe Piermarini (*1734, †1808), ku ktorého najvýznamnejším stavbám v Miláne patria divadlo La Scala (1776 – 78) a palác Palazzo Belgioioso (1772 – 81), Luigi Cagnola (*1762, †1833), ktorý v Miláne navrhol triumfálnu bránu Porta Ticinese (1801 – 14) a triumfálny oblúk Arco della Pace (nazývaný aj Porta Sempione, 1806 – 38). K najvýznamnejším stavbám patria aj monumentálne námestie obkolesené kolonádou s kostolom San Francesco di Paola, pôvodne nazývané Foro Murat (aj Foro Ferdinandeo, dnes Piazza dell Plebiscito, 1809 – 36), v Neapole, kostol Chiesa di Gran Madre de Dio v Turíne (1818), kostol San Carlo al Corso v Miláne (1832 – 47) a kostol Tempio Canoviano v Possagne (1819 – 33), ktorý navrhol sochár A. Canova v spolupráci s architektom Giovannim Antoniom Selvom (*1751, †1819).

V Španielsku sa klasicizmus (neoklasicizmus) stal oficiálnym štátnym slohom už v pol. 18. stor. a v španielskej architektúre dominoval do 40. rokov 19. stor. Na jeho šírení sa významnou mierou podieľala Kráľovská akadémia krásnych umení sv. Ferdinanda (španielsky Real Academia de las Tres Nobles Artes de San Fernando, založená 1752 v Madride podľa vzoru francúzskych a rímskych akadémií), ktorá kontrolovala a usmerňovala umeleckú produkciu v celej krajine. Klasicistickú architektúru intenzívne presadzoval aj kráľovský dvor. Od 2. pol. 18. stor. sa presadili francúzske a talianske vzory a na kráľovskom dvore pôsobilo viacero zahraničných umelcov. Zdrojom inšpirácie bola aj strohá architektúra El Escorialu, ktorá bola považovaná za národnú (→ desornamentado). Prechod od baroka ku klasicizmu sa prejavil v tvorbe Venturu Rodrígueza (*1717, †1785), ktorý o. i. navrhol fasádu katedrály v Pamplone (1783) a konvent augustiniánskych misionárov Filipín vo Valladolide (1760). Najvýznamnejšiu úlohu v šírení klasicizmu zohral architekt J. de Villanueva, ku ktorého najvýznamnejším stavbám patria múzeum Prado (1785 – 1819) a astronomické observatórium v Madride (1790 – 1808). V 2. pol. 18. stor. boli prestavané aj viaceré kráľovské rezidencie v okolí Madridu, pri ktorých vznikli rozsiahle záhrady s drobnou architektúrou. Vznikli aj viaceré významné urbanistické návrhy ovplyvnené myšlienkami osvietenstva, na základe ktorých boli prestavané niektoré mestá (napr. od 60. rokov 18. stor. Madrid).

Klasicizmus (neoklasicizmus) sa od pol. 18. stor. rozšíril aj v Portugalsku. Prejavil sa v urbanistickej koncepcii a na architektúre v Lisabone, ktorý bol 1755 zničený zemetrasením a následne znovuvystavaný. K najvýznamnejším stavbám patria kostol Basilica da Estrela (1779 – 92), divadlo Teatro Nacional de São Carlos (1793) a palác Palácio da Ajuda (1802 – 35) v Lisabone, budova burzy v Oporte (1842) a palác Palácio dos Séteais v Sintre (od 1787).

V Nemecku sa klasicistická architektúra rozvíjala v období 2. pol. 18. – 1. pol. 19. stor., ktoré bolo z hľadiska vývinu nemeckej architektúry kľúčovým (boli položené základy vývinu architektúry 2. pol. 19. stor., na ktoré nadviazala moderná európska architektúra 1. pol. 20. stor.). Architektúra bola vo významnej miere ovplyvnená vedeckovýskumnou činnosťou nemeckých archeológov a architektov (napr. Carl Haller von Hallerstein, *1774, †1817; J. J. Winckelmann; G. Semper; L. von Klenze a i.), ktorí priamo skúmali grécku antickú architektúru. Vzniklo množstvo vedeckých publikácií a periodík o architektúre, ktoré významným spôsobom ovplyvnili jej vývin, v 1. pol. 19. stor. boli položené základy moderného architektonického školstva (architektúra sa od pol. 18. stor. vyučovala na akadémiách, v 1. pol. 19. stor. vzniklo množstvo polytechnických škôl a technických univerzít, napr. 1825 v Karlsruhe, 1826 v Darmstadte, 1827 v Mníchove a 1828 v Drážďanoch, kde sa vyučovala). Hlavnými centrami sa stali Berlín (najmä koncom 18. stor.) a Mníchov (v období vlády bavorského kráľa Ľudovíta I.). V klasicistickom štýle boli budované najmä verejné stavby (divadlá a osobitne múzeá, napr. dnešné Altes Museum v Berlíne, 1823 – 30, K. F. Schinkel; Glyptotéka v Mníchove, 1816 – 30, L. von Klenze), pamätníky (napr. Walhalla pri Regensburgu, 1830 – 42, L. von Klenze) i sakrálne stavby. K najvýznamnejším predstaviteľom raného klasicizmu patrili P. M. d’Ixnard a G. W. von Knobelsdorf, ktorého diela boli ovplyvnené palladianizmom i francúzskym klasicizmom. K významným architektom patrili K. F. Schinkel, C. G. Langhans (autor Brandenburskej brány v Berlíne), L. von Klenze, Johann Jakob Friedrich Weinbrenner (*1766, †1826), Georg Friedrich Ziebland (*1800, †1873), Simon Louis du Ry (*1726, †1799) a Georg Moller (*1784, †1852).

Klasicizmus sa rozšíril v poslednej tretine 18. stor. aj v sev. štátoch USA. Klasicistická architektúra sa tam stala nositeľkou ideí novozaloženej republiky. V britských kolóniách sa objavila už koncom 17. stor. a výrazne ju ovplyvnila súdobá anglická (najmä diela Ch. Wrena a J. Gibbsa) a holandská architektúra. V 18. stor. sa nový sloh šíril aj prostredníctvom francúzskych architektov. Kľúčovú úlohu v presadení klasicizmu zohral priekopník americkej architektúry T. Jefferson, ktorého diela nadviazali na palladianizmus i na súdobú francúzsku architektúru. Tzv. federálny štýl (Federal Style) sa rozvíjal v období okolo 1780 – 1830 a uplatnil sa najmä na verejných stavbách. K významným architektom patril aj Charles Bulfinch (*1763, †1844), ktorý sa inšpiroval dielami W. Chambersa a R. Adama a v Bostone navrhol množstvo rezidencií bohatých obchodníkov, ktoré sa stali prototypom súkromných domov. K najvýznamnejším klasicistickým urbanistickým projektom patrilo založenie Washingtonu (1790), ktorého plán navrhol francúzsky architekt a inžinier Pierre Charles L’Enfant (*1754, †1825) s T. Jeffersonom. Jeho základom je pravouhlá uličná sieť, ktorú pretínajú diagonály spájajúce najvýznamnejšie budovy. Vo Washingtone postupne vznikli aj najvýznamnejšie klasicistické stavby Biely dom (1792 – 1803, J. Hoban) a Kapitol (1793 – 1830; William Thornton, *1759, †1828; B. H. Latrobe). B. H. Latrobe zohral významnú úlohu v šírení štýlu Greek Revival, ktorý sa niekedy označuje aj ako rímsky klasicizmus. K významným architektom patrili aj Robert Mills (*1781, †1855), ktorého diela sú charakteristické racionalizmom a pragmatizmom (kostol Monumental Church, Richmond, 1812 – 14), a William Strickland (*1788, †1854), ktorého diela sa vyznačujú eleganciou (Second Bank of the United States, Philadelphia, 1818 – 24).

V Rusku sa klasicizmus rozšíril za Kataríny II. Veľkej, ktorej vláda reprezentovala myšlienky osvietenského absolutizmu, ktorých vyjadrením boli aj architektúra a urbanizmus. Pôsobili tam viacerí zahraniční architekti, mnohí ruskí architekti študovali vo Francúzsku alebo v iných európskych krajinách, živé boli aj ich kontakty s Rímom. Klasicizmus sa uplatnil predovšetkým na verejných stavbách (najmä na sídlach rozličných inštitúcií), sakrálnej architektúre, šľachtických mestských palácoch, vidieckych sídlach i na obytnej architektúre a v urbanizme. V 1. pol. 18. stor. sa rozšírila architektúra čerpajúca zo súdobého vývinu vo viacerých európskych krajinách, pričom sa uplatnili rozličné (často protichodné) architektonické koncepcie (silný bol vplyv francúzskej a anglickej architektúry). K najvýznamnejším realizáciám patrilo viacero verejných budov v Petrohrade (Sankt Peterburgu) a v Moskve, odkiaľ sa klasicizmus rozšíril aj do provincií. Významnú úlohu zohrávala Cárska akadémia umení v Petrohrade (založená 1757), ktorej budova (1765 – 88) patrí k najvýznamnejším raným realizáciám ruského klasicizmu. K predstaviteľom raného klasicizmu v Rusku patrili francúzsky architekt Jean-Baptiste Vallin de la Mothe (*1729, †1800), ktorý o. i. navrhol aj Malú Ermitáž (1764 – 75), a Jurij Matvejevič Feľten (*1730, †1830), ktorý o. i. navrhol Veľkú Ermitáž (1771 – 87) a Arménsku katedrálu (1771 – 80) v Petrohrade. K najvýznamnejším architektom neskoršieho obdobia patrili V. I. Baženov a I. J. Starov, ktorí študovali u Ch. de Waillyho, M. F. Kazakov, A. N. Voronichin a Andrejan Dimitrijevič Zacharov (*1761, †1811). Jedným z najväčších projektov bola klasicistická prestavba Moskvy (plán navrhol francúzsky architekt pôsobiaci v Rusku Nicolas Legrand, *1741, †1791), a hoci sa urbanistická prestavba úplne nezrealizovala, charakter mesta sa výrazne zmenil a vzniklo tam množstvo nových stavieb, z ktorých najvýznamnejšie navrhli V. I. Baženov (návrhy na prestavbu Kremľa, 1767 – 75; Paškovov palác, 1784 – 86) a M. F. Kazakov (budova univerzity, 1782 – 93). Inšpirácia antikou sa prejavila v dielach škótskeho architekta Ch. Camerona (napr. Cameronova galéria v komplexe Carskoje Selo v meste Puškin, 1783 – 86; palác v letnom sídle cárov v Pavlovsku neďaleko Puškina, 1781 – 96) a talianskeho architekta G. Quarenghiho (Alexandrovský palác v Carskom Sele, 1792 – 96). K významným zahraničným architektom pôsobiacim v Rusku patrili aj talianski architekti C. I. Rossi a Vincenzo Brenna (*1747, †1820), švajčiarsky architekt Domenico Gilardi (*1785, †1845), francúzsky architekt Auguste Ricard de Montferrand (*1786, †1858) a i. Klasicizmus dominoval v ruskej architektúre počas 1. pol. 19. stor. (19. stor. sa v ruskej architektúre nazýva aj európskym storočím) a doznieval až začiatkom 20. stor. (v rámci historizmu). K najvýznamnejším klasicistickým stavbám patria Katedrála Kazanskej Panny Márie (1800 – 11, A. N. Voronichin), budova admirality (1806 – 23, A. D. Zacharov), budova Senátu a Synody (1829 – 34, C. I. Rossi), Katedrála Sv. Trojice (Troická; 1827 – 35) a Katedrála sv. Izáka (1818 – 53, A. R. de Montferrand) v Petrohrade, ako aj palác Šeremetevovcov v Ostankine (dnes súčasť Moskvy; 1791 – 98, G. Quarenghi).

Vo Švédsku sa klasicizmus rozšíril počas vlády Gustáva III. (1771 – 92), ktorý bol významným patrónom umenia a architektury, a preto je raný klasicizmus vo Švédsku nazývaný aj gustávovský (aj gustaviánsky) štýl. K významným stavbám patria palácové divadlo v Gripsholme (1781, prestavané 1786 podľa vzoru divadla v Herculaneu) a Linnéanum v Uppsale (1788). V Dánsku sa klasicizmus rozšíril v 2. pol. 18. stor. (napr. Kaplnka Frederika V. v katedrále v Roskilde, 1774, podľa návrhu Caspara Frederica Harsdorffa, *1735, †1799). K najvýznamnejším predstaviteľom patril Ch. F. Hansen, ktorý o. i. navrhol aj kostol Vor Frue Kirke v Kodani (1817 – 29). K najvýznamnejším reprezentantom klasicizmu vo Fínsku (→ fínska architektúra) patril Carl Ludwig Engel (*1778, †1840), autor najvýznamnejšej stavby – Katedrály sv. Mikuláša v Helsinkách (1830 – 52).

V Poľsku sa klasicizmus začal rozvíjať v období vlády Stanislava II. Augusta Poniatowského, keď v rámci celej kultúry zaznamenala výrazný rozvoj aj architektúra (raná fáza klasicistickej architektúry sa nazýva aj stanislavovský štýl). Najvýznamnejším centrom bola Varšava. Vplyv súdobej francúzskej architektúry sa prejavil približne od 1770 v sakrálnej architektúre i na stavbách šľachtických sídel. Okrem domácich (napr. Efraim Szreger, *1727, †1783) tam pôsobili aj zahraniční architekti, napr. taliansky architekt Domenico Merlini (*1730, †1797). K najvýznamnejším architektom patril Szymon Bogumił Zug (*1733, †1807), ktorý pracoval pre šľachtu i pre bohatú buržoáziu a navrhoval najmä zámky a paláce. K jeho najvýznamnejším dielam patrí evanjelický Kostol Sv. Trojice vo Varšave (1777 – 81). K významným architektom patrili aj Jan Chrystian Kamsetzer (*1753, †1795), ktorého štýl sa vyznačuje eleganciou a jasnosťou (palác Tyszkiewiczovcov, 1786 – 92, Varšava), a Chrystian Piotr Aigner (*1756, †1841), ktorého štýl bol ovplyvnený palladianizmom (Kostol sv. Anny, 1786 – 88, Varšava; Palác Marinky, 1791 – 96, Puławy; Kostol sv. Alexandra, 1818 – 26, Varšava). K najvýznamnejším stavbám 18. stor. patria palác Łazienky (1784 – 85, D. Merlini) a palác Królikarnia (1782 – 86, D. Merlini) vo Varšave a zámok v Jabłonnej (1775 – 79, D. Merlini), k najvýznamnejším realizáciám v 19. stor. patrí Veľké divadlo vo Varšave (1825 – 33, deštruované 1939, rekonštruované v 2. pol. 20. stor.), ktoré navrhol najvýznamnejší predstaviteľ klasicistickej architektúry 1. pol. 19. stor. v Poľsku, taliansky architekt Antonio Corazzi (*1792, †1877).

V Rakúsku sa klasicizmus začal rozvíjať v pol. 18. stor. a úzko súvisel s upevňovaním osvietenského absolutizmu počas vlády Márie Terézie a Jozefa II. K zmene dobového vkusu dochádzalo postupne, a to najmä od 60. rokov 18. stor. Najvýznamnejším centrom bola Viedeň, odkiaľ prenikali nové, progresívne umelecké názory do celej monarchie. Hlavným zdrojom inšpirácie boli francúzska a ku koncu 18. stor. aj anglická architektúra (najmä šľachtické sídla s rozsiahlymi parkovými úpravami a s drobnou architektúrou). Celá 2. pol. 18. stor. bola obdobím štýlovej plurality a syntézy umeleckých druhov, popri doznievajúcom baroku sa rozvíjal klasicizmus importovaný najmä z Francúzska, ako aj rokoko a rozličné smery vychádzajúce z neho (napr. Vorklassik, miestna viedenská klasicistická reakcia na barok). Architekt niekedy na jednom diele použil prvky z viacerých súdobých štýlových tendencií. Okolo 1750 sa začala presadzovať nová generácia architektov, pre ktorých diela je charakteristický prechod k tzv. barokovému klasicizmu. Prvky francúzskej architektúry obdobia osvietenstva priniesol do str. Európy J.-N. Jadot de Ville-Issey. K významným predstaviteľom raného klasicizmu patrili taliansko rakúsky architekt Nikolaus Franz Leonhard von Pacassi (*1716, †1790) a F. A. Hillebrandt. Najvplyvnejším architektom v období vlády Jozefa II. bol francúzsky architekt Marcellus Amandus Isidore Canevale (*1730, †1786), ktorý navrhoval najmä verejné budovy (nemocnica Allgemeines Krankenhaus, 1783 – 84, a lekárska akadémia Josephinum, 1783 – 85, vo Viedni). K významným architektom tohto obdobia patril aj Johann Ferdinand Hetzendorf von Hohenberg (*1733, †1816). V 1. štvrtine 19. stor. sa popri dominujúcom klasicizme objavila aj romantická neogotika, opätovne sa prejavil záujem o taliansku renesančnú a súdobú architektúru i o palladianizmus. V 2. štvrtine 19. stor. sa rozvíjal biedermeier (nazývaný aj meštiansky empír), ktorý sa prejavil aj v architektúre. K významným predstaviteľom vrcholného klasicizmu (okolo 1790 – 1. štvrtina 19. stor.), ktorý bol oficiálnym štýlom cisárskeho dvora a vyznačuje sa monumentálnosťou a pompéznosťou, patrili belgicko rakúsky architekt Louis Montoyer (*okolo 1749, †1811), francúzsky architekt Karl (Charles von) Moreau (*1758, †1840), Johann Nepomuk Aman (*1765, †1834), A. Pichl, a najmä Joseph Georg Kornhäusel (*1782, †1860), ktorý o. i. navrhoval obytné nájomné domy vo Viedni vyznačujúce sa puristickou jednoduchosťou. Druhá štvrtina 19. stor. je charakteristická návratom k racionálnej architektúre zameranej na funkčnosť (vznikali najmä verejné stavby v mestách) a postupným presadzovaním sa princípov raného romantického historizmu.

V Česku patria k najvýznamnejším príkladom klasicizmu Nový palác a Ústav šľachtičien na Pražskom hrade (1753 – 55), kvôli ktorých klasicistickej prestavbe bol z Viedne povolaný dvorný architekt N. F. L. von Pacassi, Stavovské divadlo v Prahe (1781 – 83) od A. Haffeneckera, Kostol vzkriesenia Pána v Slavkove (1786 – 89) od J. F. Hetzendorfa von Hohenberg, ako aj zámok Kačina neďaleko Kutnej Hory (1806 – 24).

V Maďarsku sa klasicizmus presadzoval sporadicky počas 2. pol. 18. stor. Nový sloh šírili viedenskí architekti, napr. M. A. I. Canevale, ktorý navrhol katedrálu (1762 – 70) a triumfálny oblúk Márie Terézie (1764) vo Váci. Vrcholné obdobie klasicizmu bolo spojené najmä s obdobím politických reforiem v 1. pol. 19. stor., keď sa rozšíril klasicizmus čerpajúci z palladianizmu. Výzvou pre architektov bolo prispôsobenie európskych vzorov domácemu prostrediu. Veľký vplyv na domácu architektúru mali diela K. Moreaua, ktorý pracoval pre Esterháziovcov a ovplyvnil viacerých maďarských architektov. K najvýznamnejším stavbám patrí monumentálna arcibiskupská Bazilika nanebovzatia blahoslavenej Panny Márie a sv. Vojtecha v Ostrihome (1820, vysvätená 1856, práce ukončené 1869), na ktorej výstavbe sa podieľali architekti Pál Kühnel (*1765, †1824), János Packh (*1796, †1839), József Hild (*1789, †1867) a József Lippert (*1826, †1902). Ako vzor architektúry protestantských kostolov (aj na Slovensku) slúžili evanjelický kostol (1799 – 1808, M. Pollack) a reformovaný kostol (1813 – 16) v Budapešti. Prototypom monumentálneho protestantského kostola bol aj reformovaný Veľký kostol v Debrecíne (1803 – 22). K najvýznamnejším architektom patril M. Pollack, ktorý navrhol budovu Maďarského národného múzea v Budapešti (1837 – 47). Ako vzor architektúry synagóg slúžila synagóga v Budapešti (1820 – 21) s priečelím v tvare portika antického chrámu.

Na Slovensku možno klasicistickú architektúru rozdeliť približne na dve obdobia: na barokový klasicizmus (posledná tretina 18. stor.) a romantický klasicizmus (1. pol. 19. stor.). Klasicizmus vrcholil v 30. rokoch 19. stor. a v ojedinelých prípadoch doznieval do pol. 60. rokov 19. stor. V 40. rokoch 19. stor. začali do architektúry postupne prenikať princípy historizmu.

Klasicistická architektúra sa začala presadzovať postupne v 2. pol. 18. stor. v rámci neskorého baroka. Barokovoklasicistická architektúra tohto obdobia sa označuje ako klasicizujúci barok (alebo barokový klasicizmus). Charakteristickými znakmi boli ubúdanie monumentálnosti v oblasti sakrálnej architektúry a presun stavebnej činnosti na mestské stavby verejnej správy, na šľachtické paláce a meštianske domy. Na vidieku vznikali najmä župné domy, reduty, divadlá, sociálne a výrobné objekty, novostavby kaštieľov a kúrií či adaptácie starších stavieb. Striedme klasicistické tendencie sa šírili z Viedne. Na ich aplikácii v domácom prostredí sa významnou mierou podieľala činnosť stavebnej kancelárie Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave (založená 1741 Máriou Teréziou, zanikla 1783; 1770 vzniklo vo Viedni Dvorské alebo všeobecné stavebné riaditeľstvo, ktoré usmerňovalo stavebnú činnosť v celej monarchii).

K raným realizáciám klasicizujúceho prúdu patrí palác Uhorskej kráľovskej komory (1753 – 56, dnes Univerzitná knižnica) v Bratislave, ktorý navrhol G. B. Martinelli. K významným stavbám patrí aj Aspremontov palác (okolo 1770, dnes Dekanát Lekárskej fakulty UK) v Bratislave, ktorý navrhol J. J. Tallherr. Na domáce stavebné realizácie klasicizujúceho prúdu mal najväčší vplyv F. A. Hillebrandt, ktorý presadzoval klasicistické tendencie (striedme, geometricky zjednodušené formy, puristický dekor) a racionalizmus (napr. prestavba Bratislavského hradu, pri ktorej podľa jeho návrhu vzniklo 1767 – 70 Tereziánum, 1811 vyhorelo). Definitívny príklon ku klasicizmu znamenala stavba Primaciálneho paláca v Bratislave (1778 – 81) podľa návrhu M. Hefeleho. Od poslednej tretiny 18. stor. sa výraznejšie menila aj urbanistická štruktúra miest (Bratislava, Košice; likvidácia hradieb, vytvorenie nových komunikácií medzi mestom a predmestiami).

Členovia Uhorskej kráľovskej komory šírili myšlienky nového slohu aj v regiónoch (v mestách i na vidieku), pre ktoré projektovali najmä sakrálnu architektúru protestantských kostolov vznikajúcich najmä po vydaní Tolerančného patentu (1781). Prvé z nich boli postavené v štýle barokového klasicizmu a vyznačujú sa jednoduchosťou. Architekti pri ich návrhoch variovali rôzne typy centrálnej dispozície (napr. sieňový priestor zaklenutý kupolou, najčastejší bol pôdorys gréckeho kríža, časté sú poschodové galérie). Neskoršie nariadenia umožnili aj výstavbu veží (dovtedy boli na protestantských kostoloch zakázané), čo sa prejavilo v hmotovej skladbe kostola (k starším kostolom bola veža pristavaná, v nových bola najčastejšie komponovaná v hlavnej osi priečelia). K najvýznamnejším príkladom raného klasicizmu patria Veľký evanjelický kostol (1776) a Malý evanjelický kostol (1778) v Bratislave navrhnuté bratislavským staviteľom Matejom Walchom. K významným stavbám patria aj evanjelické kostoly v Banskej Štiavnici (1794 – 96, J. J. Tallherr) a Banskej Bystrici (1803 – 07, M. Pollack), ako aj v Zemianskom Podhradí (1784 – 1801) a Levoči (1823 – 37, A. Povolný). Rímskokatolícka cirkev pristupovala ku klasicistickým motívom rezervovane, na stavbách rímskokatolíckych kostolov sa klasicizmus prejavil až na zač. 19. stor. (Katedrála povýšenia Sv. kríža, Žiar nad Hronom, 1806 – 13). K významným sakrálnym rímskokatolíckym stavbám patria Kostol sv. Ladislava s mestským špitálom a chudobincom v Bratislave, ktorý bol vybudovaný 1828 – 30 podľa návrhu I. Feiglera st., Kostol sv. Margity Antiochijskej v Čataji (1820 – 30), Kostol sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici (klasicistická prestavba 1844) a Kostol sv. Rozálie v Komárne (1848, elipsovitá hlavná loď zaklenutá kupolou). Výnimočnou stavbou je Kostol sv. Petra a Pavla v Jelšave (1831 – 49) charakteristický monumentálnosťou. Mnohé staršie rímskokatolícke kostoly boli klasicisticky upravené (napr. Kostol nanebovzatia Panny Márie v Banskej Štiavnici, 1807, podľa návrhu J. J. Tallherra). Klasicizmus sa uplatnil aj v architektúre synagóg, k najvýznamnejším patria synagóga v Stupave (1803), Stará synagóga v Bardejove (1836) a neskoroklasicistická synagóga v Liptovskom Mikuláši (1846, prestavaná 1878 a 1906).

V 1. pol. 19. stor. vznikali najmä stavby v mestách, predovšetkým nové typy obytnej architektúry (obytný nájomný mestský dom – typ pavlačového domu s vnútorným átriom) charakteristické účelovým pragmatizmom a zjednodušenými antickými prvkami tvoriacimi dekor fasád. Vznikali aj reprezentačné sídla šľachty a bohatej buržoázie v mestách (mestské paláce), napr. Čákiho palác (1807) a palác Forgáčovcov (1820) v Košiciach. Z verejných stavieb vynikli novostavby alebo klasicistické úpravy župných domov (Levoča, 1807; A. Povolný) i polyfunkčné budovy redút (Jelšava, 1810; Kežmarok, 1818; Trnava, 1831). Klasicizmus sa uplatnil aj v šľachtických sídlach na vidieku (kaštieľoch a kúriách), ktorých návrhy boli ovplyvnené francúzskou a najmä súdobou anglickou architektúrou (prejavil sa na nich vplyv palladianizmu). Mnohé staršie sídla boli prestavané a upravené. Pre vidiecke šľachtické sídla je charakteristické ich kompozičné prepojenie s prírodným prostredím (anglickým parkom). V parkoch pri kaštieľoch sa budovali menšie stavby, napr. pavilóny, skleníky, gloriety a výnimočne aj menšie súkromné šľachtické divadlá (napr. divadlo pri kaštieli v Hlohovci, 1802; divadlo v Dolnej Krupej, asi 1813, 1945 deštruované). Výnimočnou stavbou je pôvodne renesančný kaštieľ v Topoľčiankach (klasicistická prestavba 1818 – 25, ktorý pre vzdelaného mecenáša umenia, grófa J. N. Kegleviča, navrhol A. Pichl). K významným stavbám patria aj kaštieľ v Dolnej Krupej (1749 – 53, podľa návrhu G. B. Martinelliho, prestavaný J. J. Tallherrom a 1821 – 22 podľa návrhu Antona Pia Rigela, *1789, †1866) a kaštieľ vo Veľkom Blhu (klasicisticky upravený 1815). V období klasicizmu vznikali aj prvé murované stavby v kúpeľoch. K najvýznamnejším patria kúpeľné budovy v Piešťanoch (tzv. napoleonské kúpele, 1821 – 23) a v Sliači (po 1819).

Klasicistické sochárstvo sa rozvíjalo v priamom vzťahu s pomerne bohato zachovaným sochárskym materiálom z obdobia antiky. Vychádzalo z kánonu antického figurálneho sochárstva (v kompozičných typoch, postojoch figúr, proporcií tela a typoch tváre), ako aj z jeho ďalších formálnych a obsahových charakteristík. Inšpiráciu poskytlo aj nové poznávanie autentického materiálu (sochárskych artefaktov i úžitkových predmetov) vďaka archeologickým objavom antických lokalít – Herculanea a Pompejí. Väčšina sochárov absolvovala tzv. Grand Tour (študijnú cestu do Talianska) a rozhodujúci význam prikladala priamemu poznávaniu antických diel, a to najčastejšie v Ríme (napr. A. Canova, J. Flaxman, B. Thorvaldsen).

Významným impulzom formovania klasicizmu boli aj reakcie na doznievajúcu kultúru rokoka a podnety J. J. Winckelmanna. Klasicistickí sochári napĺňali Winckelmannove požiadavky vznešenej jednoduchosti a umiernenej veľkosti výrazovými prostriedkami stojacimi v priamom kontraste s rokokom. Zdôrazňovali zjednodušovanie foriem (často na geometrickom základe), poriadok, jasnosť, racionalitu, ale aj požiadavku vyššieho morálneho posolstva odvodenú od ideálov osvietenstva. Preferovaným materiálom klasicistického sochárstva bol biely mramor (najčastejšie carrarský). Prevažovalo figurálne sochárstvo, v ktorom sa uplatnili typy odvodené z antickej sochárskej praxe: voľné a reliéfne kompozície pomníkov, sarkofágov, stél či vlysov, pri portréte poprsie a busta. Plná stojaca figúra mohla mať kontrapost. Popri najčastejšie zobrazovanom nahom ľudskom tele vynikalo uplatňovanie drapérií a odevov vo forme tógy, rúcha alebo brnenia, ale aj zobrazovanie antických predmetov (olejové kahany, amfory ap.). V témach odvodených najčastejšie z antickej mytológie prevládali (hoci nie výlučne) zobrazenia ženského pôvabu a mužskej (heroickej) sily. Najvýznamnejším klasicistickým umelcom, ktorý zosobňoval ideál sochárstva klasicizmu, bol A. Canova.

Vo Francúzsku boli najvplyvnejší sochári činní v prostredí kráľovského dvora a Kráľovskej akadémie maliarstva a sochárstva (Académie royale de peinture et de sculpture, založená 1648, zatvorená 1793, jej pokračovateľkou je od 1816 Académie des beaux-arts, v súčasnosti súčasť Francúzskeho inštitútu). Ich tvorba oscilovala medzi tendenciami osvietenstva, rokoka a neoklasicizmu. Prechodnú fázu od rokoka k neoklasicizmu možno sledovať v dielach J.-B. Lemoyna (významného pedagóga na akadémii), jeho žiaka Jeana-Baptista Pigalla (*1714, †1785) i Jeana-Pierra Antoina Tassaerta (*1727, †1788), ktorý pochádzal z Belgicka a pôsobil vo Francúzsku i na dvore Fridricha II. Veľkého v Prusku. Klasicizujúce tendencie sú zreteľné v diele É. M. Falconeta, prof. akadémie a vedúceho sochárskeho oddelenia porcelánky v Sèvres, ktorý bol 1766 ruskou cárovnou Katarínou II. Veľkou povolaný do Petrohradu, kde rozvinul svoj talent aj v monumentálnej tvorbe (bronzová jazdecká socha Petra I.). Portrétni sochári ako Augustin Pajou (*1730, †1809) a J.-A. Houdon, zachytili významné osobnosti svojej doby (B. Pascal, G. L. L. Buffon, Voltaire). Vrchol klasicistickej tvorby dosiahol A. Pajou mytologickými postavami, z ktorých k najznámejším patrí Opustená Psycha (1790). Ku generácii sochárov 1. pol. 19. stor., ktorých tvorba stála na pomedzí neoklasicizmu a romantizmu, patril David d’Angers (*1788, †1856), člen akadémií v Ríme, Londýne, Berlíne a New Yorku a tvorca sochy prezidenta T. Jeffersona (1832) i početných búst rôznych osobností (J. W. Goetheho, H. de Balzaca, K. F. Schinkela a i.). Za jeho hlavné dielo možno považovať alegorickú figurálnu výzdobu tympanónu na priečelí Panthéonu v Paríži (1837). Jedným z najvýznamnejších sochárov bol aj F. Rude, ktorý vytvoril reliéf Pochod dobrovoľníkov (1792) na Víťaznom oblúku v Paríži, kde nad neoklasicistickou štylizáciou, ako aj prezentáciou odevu a nahých tiel dolnej časti kompozície prevláda romanticky poňatý pohyb a pátos ústredných postáv. Naopak, v prísnom neoklasicistickom štýle pracoval sochár Jean-Pierre Cortot (*1787, †1843), ktorý o. i. vytvoril jeden z reliéfov na Víťaznom oblúku v Paríži.

V Spojenom kráľovstve patril k prvým predstaviteľom klasicistického sochárstva Thomas Banks (*1735, †1805), ktorého významne ovplyvnili myšlienky J. J. Winckelmana i 7-ročný pobyt v Ríme. Jeho najvýznamnejším dielom je Pomník Penelopy Boothbyovej v kostole Saint Oswald’s Church v Ashbourne (1793). Najvýraznejší úspech zaznamenal koncom 18. stor. Joseph Nollekens (*1737, †1823) vyhľadávaný najmä ako portrétista. Jeho najznámejším dielom je Portrét Laurencea Sterna (1776), v ktorom sa idealizovaný portrétny typ rímskeho cisárstva spája s novým, realistickým výrazom. Za najvýznamnejšieho predstaviteľa anglického klasicistického sochárstva a jeho vedúcu osobnosť možno považovať sochára a grafika J. Flaxmana. Po pobyte v Ríme bol vyhľadávaný predovšetkým ako sochár, jeho pomníkové realizácie sú v kostoloch v celom Spojenom kráľovstve. K najvýznamnejším patrí Pomník Horatia Nelsona (1808 – 18) v katedrále Saint Paul’s Cathedral v Londýne, v ktorom sa klasicizujúce prvky (alegorická postava Británie odvodená od antickej Minervy) prelínajú so súdobými. V dielni A. Canovu v Ríme sa vyučil Richard Wesmacott (*1775, †1856), jeho hlavným dielom je monumentálny Pomník Charlesa Jamesa Foxa (1810 – 23) vo Westminsterskom opátstve v Londýne, ktorý zaujal súčasníkov živo rozvinutým dejom. V diele Francisa Chantreyho (*1781, †1841) je pozorovateľný odklon od umelého a alegorického štýlu v prospech prirodzeného a verného stvárnenia, o čom svedčí napr. pomník dvoch dcér rodiny Robinsonovcov v katedrále v Lichfielde (Spiace deti, 1816), ktorý bol vystavený najprv na výstave kráľovskej akadémie (1816) a u dojatého publika spôsobil senzáciu. Priamosťou bez alegórie sa vyznačuje aj jeho reprezentatívna jazdecká socha Juraja IV. na Trafalgarskom námestí v Londýne (1838).

Najvýznamnejším predstaviteľom klasicistického sochárstva v Nemecku bol J. G. von Schadow, zakladateľ tzv. berlínskej sochárskej školy (okolo 1785). Uprednostňoval vplyvy helenizmu pred skoršími fázami klasicistického gréckeho sochárstva, čím sa vymedzil voči kánonickému, chladne racionálnemu klasicizmu. Po návrate z Ríma (kde sa spriatelil s A. Canovom) vytvoril kvadrigu na Brandenburskej bráne v Berlíne (1793) symbolizujúcou Triumf mieru. Za jeho najjemnejšie dielo sa pokladá súsošie sestier, princezien Luizy a Frederiky Pruských (1797). Najúspešnejším žiakom J. G. von Schadowa bol Ch. D. Rauch, člen berlínskej sochárskej školy a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov nemeckého klasicizmu, ktorý čistý a hladký štýl reprezentovaný A. Canovom a B. Thorvaldsenom obohatil o naturalistický detail prevzatý od svojho učiteľa, čím vyvinul vlastný, nezávislý (a vplyvný) sochársky štýl. Ťažisko jeho tvorby tvoria pomníky, napr. Pomník kráľovnej Luizy (1811 – 14) a Jazdecká socha Fridricha Veľkého (1851) v Berlíne.

V Rakúsku bol najvýraznejšou postavou klasicistického sochárstva Franz Anton von Zauner (*1746, †1822), nasledovník J. R. Donnera, pod ktorého vplyvom tvoril najmä rané diela (Neptúnova fontána, 1775, Schönbrunn, Viedeň). Celoeurópsky vplyv mala jeho obroda takmer zabudnutých techník monumentálneho odlievania bronzu, ktorú aplikoval pri svojom hlavnom diele, Jazdeckej soche Jozefa II. pred Dvorskou knižnicou vo Viedni (1795 – 1806). Tvorba Johanna Nepomuka Schallera (*1777, †1842) bola zásadným spôsobom ovplyvnená A. Canovom a B. Thorvaldsenom.

V Taliansku pôsobil najvýznamnejší predstaviteľ klasicistického sochárstva A. Canova, autor heroických kompozícií z antickej mytológie, bustových aj celofigurálnych portrétov (k najslávnejším patrí ležiaci portrét sestry Napoleona I. Bonaparta Pauliny Borgheseovej ako Venuše Victrix, 1805 – 07) či výpravných pomníkov, napr. náhrobkov pápežov Klementa XIII. a Klementa XIV. v Ríme či kenotafu manželky kniežaťa Alberta (Albrechta) Kazimíra, arcivojvodkyne Márie Kristíny v Augustinerkirche vo Viedni (1800 – 05). A. Canova viedol rozsiahlu sochársku dielňu. Okrem objednávok z pápežského dvora či Napoleonovej rodiny realizoval reprezentatívne objednávky z celej Európy. Hoci dôsledne sledoval grécke vzory, vyhýbal sa imitácii a zachoval si pôvodnosť. Pre jeho dielo je typické využívanie bieleho mramoru, ktorého povrch upravoval do maximálnej možnej hladkosti. V súlade s kánonom najortodoxnejšieho klasicizmu sa usiloval o estetiku dokonalého, čistého, ideálneho, trváceho či univerzálneho krásna.

V okruhu A. Canovu pôsobili bratia Carlo (*1785, †1853) a Pietro (*1770, †1812) Finelliovci. Strohým klasicistickým poňatím sa vyznačujú diela Lorenza Bartoliniho (*1777, †1850) z Florencie, ktorý počas pobytu v Paríži (1799) získal viacero významných objednávok vrátane busty Napoleona I. Bonaparta a stal sa oficiálnym sochárom jeho rodiny. Posledné diela vytvoril v kontexte tzv. purizmu.

Ústrednou osobnosťou komunity zahraničných umelcov usadených v Ríme bol v období 1797 – 1838 dánsky sochár B. Thorvaldsen. Osobný rival a umelecký konkurent A. Canovu viedol veľkú dielňu, v ktorej s pomocou viacerých tímov pomocníkov vznikli sochárske diela a ich repliky pre bohatú klientelu v celej Európe (Jasón, 1803 – 28; Ganymedes, 1817; Tri Grácie, 1817 – 18). Vytvoril aj reprezentatívne verejné diela vo viacerých mestách (Varšava, Luzern, Mainz a i.).

V Thorvaldsenovej dielni študovali a pracovali ďalší klasicistickí sochári – Pietro Tenerani (*1789, †1869) a I. Ferenczy, ktorý počas rímskeho pobytu vytvoril svoje najznámejšie diela (Portrét Csokonaiho, 1818; Pastierka, 1820 – 22). Viac ako štýl B. Thorvaldsena ho však inšpirovalo sochárske dielo A. Canovu, s ktorým sa priatelil. Po návrate z pobytu v Ríme (1818 – 24) pôsobil v Pešti a stal sa najvýznamnejším klasicistickým sochárom v Uhorsku. Viacerými dielami je zviazaný so Slovenskom, a to najmä v oblasti sakrálneho (reliéf hlavného oltára evanjelického kostola v Tisovci, 1825) a náhrobneho sochárstva (náhrobok Brunšvikovcov v Dolnej Krupej, 1834 – 37), viaceré jeho diela sa zachovali v múzeu v rodnej Rimavskej Sobote. Diela klasicistického charakteru vytvoril aj sochár slovenského pôvodu Vavrinec (Lőrinc) Dunajský (→ Dunajskovci) pôsobiaci v Budapešti.

V Česku klasicizmus v sochárstve reprezentujú diela Josefa Malínskeho (Malínský, *1752, †1827; náhrobky na Olšanských cintorínoch v Prahe a fontána v Josefove, 1817), Františka Xavera Lederera (*1758, †1811; náhrobky na Olšanských cintorínoch a tzv. Wimmerova fontána na Uhoľnom trhu v Prahe, 1797) a Václava Prachnera (*1784, †1832; alegorická socha Vltavy na fontáne na Mariánskom námestí v Prahe, 1812; náhrobok pasovského biskupa Leopolda Thuna-Hohensteina na Malostranskom cintoríne v Prahe, 1831).

Pre maliarstvo v 2. pol. 18. stor. bol charakteristický zvyšujúci sa vplyv umenia antického Grécka na umelecký štýl a rozvoj vkusu. Maliarskych pamiatok z obdobia antiky (vázové a v menšej miere nástenné maliarstvo) sa zachovalo nepomerne menej ako sochárskych. Inšpiračné zdroje maliarov v sochárstve dokladajú koncentrácia na figurálne motívy uzavretých a uhladených foriem, meravé pózy, splývavý rukopis, strojenosť gest a častá redukcia pozadia v prospech nediferencovaného priestoru či plochy.

Najmä štúdium antického vázového maliarstva podporovalo sústredenie sa maliarov na líniu, istú tvarovú strohosť, redukciu farebnosti (prevládala tzv. suchá farebnosť) a rezignáciu na detail. Tieto princípy (hoci nie v maľbe) doviedol do najvyhranenejšej polohy vo svojom rozsiahlom kresliarskom diele J. Flaxman. Kresba bola vnímaná ako hlavná esencia obrazu nadradená farbe. Rozpor medzi líniou a farbou vyvrcholil nástupom romantizmu, ktorý je chápaný ako protichodná reakcia na klasicistický prúd. Na opačných póloch ho reprezentovali romantik a kolorista E. Delacroix a klasik a kresliar J. A. D. Ingres. Napriek proklamovaným odlišnostiam neskorý klasicizmus splynul s prúdom romantizmu, čo sa prejavilo v tvorbe J. A. D. Ingra.

Klasicistické maliarstvo sa formovalo aj väzbami s rokokom, od ktorého sa vo všeobecnosti usilovalo odlíšiť, a s biedermeierom, ktorý rozšíril rozsah skôr elitného klasicistického smeru na meštianske a každodenné prostredie. V elitnej podobe malo klasicistické maliarstvo reprezentatívny charakter, identifikovali sa s ním vládnuce autority a aristokracia. Zo žánrov prevládali historická maľba a portrét (menej krajina), zvyčajne s figurálnou štafážou. Historická maľba zobrazuje naratívny príbeh plný teatrálnych gest, neraz s morálnym posolstvom (J. L. David: Prísaha Horatiovcov, 1784). Autori čerpali námety z mytologických (J. A. D. Ingres: Oidipus a sfinga, 1808) a literárnych predlôh, ako aj z gréckych a rímskych dejín (J. L. David: Smrť Sokrata, 1787), v menšej miere zobrazovali biblické scény a scény zo súčasného života. Príznačná je heroizácia dosahovaná gestami postáv i celkovou kompozíciou obrazu (J. L. David: Zavraždený Marat, 1793). Pri portrétoch prevláda reprezentatívna podobizeň v ideálnej, často alegorickej forme. Ustálilo sa využívanie rekvizít, napr. rímskej tógy, vavrínového venca, stĺpa, stavby či ruiny antického chrámu v pozadí ap. Takisto pri krajinách prevažujú opisné prvky z antickej mytológie i zo života v podobe figurálnej štafáže a i. architektonických doplnkov (napr. arkádske pastorálne krajiny). Dominovala talianska krajinná morfológia, ktorú autori zvyčajne poznali z autopsie, zo študijných ciest. Maliarstvo v klasicizmu sa opieralo o teoretické diela J. J. Winckelmanna a G. E. Lessinga. Najvernejším stúpencom J. J. Winckelmanna a jeho chránencom i priateľom bol nemecký maliar A. R. Mengs pôsobiaci v Ríme.

K najvýznamnejším predstaviteľom klasicizmu vo Francúzsku patril maliar Joseph Marie Vien (*1716, †1809). Najvýznamnejším európskym maliarom vrcholného klasicizmu bol Vienov žiak J. L. David, ktorý viackrát pobudol v Ríme (1775 – 80, 1784 – 85). Svoj štýl inšpirovaný antickými reliéfmi a založený na obrysovej kresbe a plastickej modelácii uplatnil v maľbách, pri ktorých čerpal z antickej mytológie a histórie, i v dielach heroizujúcich súdobú prítomnosť (napr. Napoleon prechádza cez Alpy, 1800). Vo Francúzsku maľoval obrazy oslavujúce bitky a činy Napoleona I. Bonaparta aj A. J. Gros (Bonaparte na návšteve obetí moru v Jaffe, 1804), Napoleona ako vládcu na tróne (1806) zobrazil J. A. D. Ingres, ktorý portrétoval aj rodinu Napoleonovho švagra – generála J. Murata. Hlavným výrazovým prostriedkom diel J. A. D. Ingra bola kresba. Jeho maľby sú charakteristické vecnosťou, chladným koloritom, harmonickou kompozíciou a eklektickým štýlom.

V Taliansku zabezpečili milánskemu maliarovi Andremu Appianimu (*1754, †1817) osobné kontakty s Napoleonom I. Bonapartom viacero významných objednávok (Apoteóza Napoleona, 1808, Palazzo Reale v Miláne). V Miláne po smrti Appianiho a Giuseppeho Bossiho (*1777, †1815) pokračovala klasicistická tradícia v diele a vo výučbe Pelagia Palagiho (*1775, †1860) a Luigiho Sabatelliho (*1772, †1850). P. Palagi sa spolu s pedagógmi a členmi Akadémie sv. Lukáša (Accademia di San Luca) v Ríme Gasparem Landim (*1756, †1830) a Vincenzom Camuccinim (*1771, †1841) zúčastnil na výzdobe najvýznamnejšieho diela rímskeho klasicizmu – Palazzo del Quirinale v Ríme (1812 – 13). Vplyv V. Camucciniho bol v oblasti maliarskej tvorby a pedagogickej činnosti porovnateľný s vplyvom A. Canovu v sochárstve. Maľby s námetmi z rímskych dejín (Smrť Virgínie, 1793 – 1804; Smrť Caesara, 1793 – 1807) reprezentujú jeho ranú tvorbu inšpirovanú rímskym maliarstvom 17. stor. Významný protagonista dobovej oficiálnej scény (1806 riaditeľ Akadémie sv. Lukáša) vytvoril okrem obrazov historického a biblického žánru aj celý rad portrétov osobností umenia (Portrét B. Thorvaldsena, 1808), cirkevných hodnostárov a aristokracie (Portrét Ferdinanda IV., 1820). G. Landi uprednostňoval benátsky kolorizmus a na rozdiel od klasicistami a samotným V. Camuccinim preferovaného raffaelovského vzoru sa inšpiroval dielami Correggia a benátskych maliarov 16. stor. V benátskom prostredí mal pravdepodobne najbližšie k prísnemu rímskemu klasicizmu Odorica Politiho (*1785, †1846), ktorý absolvoval rímsky pobyt v okruhu A. Canovu. Archeológ, historik umenia a riaditeľ Benátskej akadémie krásnych umení (Accademia di belle arti di Venezia, založená 1750) Leopoldo Cicognara (*1767, †1834) sa usiloval prepojiť klasicistický štýl s tradíciou benátskeho maliarstva, najmä s tvorbou Tiziana.

V Nemecku sa klasicistický štýl šíril prostredníctvom diel maliarov pôsobiacich v Ríme, napr. A. R. Mengsa a Jacoba Asmusa Carstensa (*1754, †1798). A. R. Mengs pracoval i ako dvorný maliar v Drážďanoch a Madride a za jeho najvplyvnejšie dielo sa považuje freska Parnas (1761, Vila Albani, Rím). Pre diela J. A. Carstensa, maliara dánskeho pôvodu pôsobiaceho v Berlíne, a Christiana Gotlieba Schicka (*1776, †1812) je charakteristické prelínanie sa klasicistického štýlu s prvkami romantizmu. Ch. G. Schick pred pobytom v Ríme študoval 1799 – 1802 v ateliéri J. L. Davida v Paríži a patril k významným portrétistom (Portrét Wilhelmine von Cotta, 1802). Žiakom A. R. Mengsa v Ríme bol absolvent viedenskej akadémie, rakúsky figuratívny maliar Anton von Maron (*1733, †1808), ktorý mal až do svojej smrti na starosti rímskych štipendistov viedenskej akadémie.

V Rakúsku k významným predstaviteľom klasicistickej historickej maľby a portrétu patrili H. F. Füger, Franco Caucig (aj Franc Kavčič, *1755, †1828), Johann Baptist von Lampi st. (*1751, †1830) a Johann Baptist von Lampi ml. (*1775, †1837). Riaditeľ viedenskej akadémie F. H. Füger sa usadil vo Viedni po absolvovaní štúdií v Lipsku u bratislavského rodáka A. F. Oesera. Za najvýznamnejšie diela H. F. Fügera sa pokladajú maľby Apoteóza arcivojvodu Karola (1800) a Prometeus prinášajúci ľuďom oheň (1817). Maliar a kresliar slovinského pôvodu F. Caucig študoval taliansku maľbu v Ríme (1779 – 87) a i. talianskych mestách (Bologna, Mantova, Benátky). Po návrate do Viedne pôsobil ako pedagóg na viedenskej akadémii (od 1799) a jeho najznámejším dielom je maľba Súd kráľa Šalamúna (1817). Pod vedením F. H. Fügera študoval vo Viedni rakúsky maliar nemeckého pôvodu J. P. Krafft, ktorý štúdium dokončil v Paríži v ateliéri J. L. Davida a v Ríme. Za najvýznamnejšie osobnosti medzinárodnej komunity umelcov v Ríme a zároveň za autority klasicistického maliarstva sa považujú A. Kauffmanová a Joseph Anton Koch (*1768, †1839). V krajinomaľbách J. A. Kocha klasicistický model tzv. heroickej komponovanej krajiny (napr. Vodopád pri Subiacu, 1813; Heroická krajina s dúhou, 1815) prestupujú formy, ktorých citové a elegické poňatie má blízko k romantickému názoru a k tvorbe nazarénov.

V Česku bol typickým predstaviteľom klasicizmu prvý riaditeľ pražskej akadémie výtvarných umení J. Bergler, ktorý vytvoril obrazy s námetmi z antickej mytológie, českých dejín a Biblie (Samson a Dalila, 1784). Maľoval oltárne maľby aj portréty. V jeho neskorších dielach, ako aj v dielach jeho študenta F. Tkadlíka a krajinára A. Mánesa, ktorých raná tvorba bola ešte zviazaná s princípmi klasicizmu, sa už prejavuje vplyv romantického maliarskeho štýlu. A. Mánes bol študentom najvýznamnejšieho krajinára českého klasicizmu Karla Postla (*1769, †1818), ktorý od 1806 vyučoval krajinomaľbu na pražskej akadémii. Postlovo poňatie krajinomaľby prepája štandardné východiská ideálnej komponovanej krajinomaľby s romantickými prvkami (cyklus Štyri denné doby, okolo 1810). V kresliarskych a grafických dielach nadviazal na tradíciu stredoeurópskeho vedutizmu.

Na Slovensku sa vyskytujú klasicistické obrazy s mytologickou tematikou, resp. s námetmi z antických dejín a s biblickými námetmi i portréty najmä od maliarov z okruhu viedenskej akadémie (V. Fischer, H. F. Füger, F. Caucig, C. Caspar). Maľbu klasicizmu reprezentuje tvorba absolventa viedenskej akadémie Jána Donáta (*1744, †1830), ktorý sa venoval portrétu (Portrét F. Kazinczyho, 1812) a mytologickému žánru (Hébé, 1830); vďaka podpore grófa Antona Aponiho žil 1821 – 30 v Miláne a Ríme. Maliar Eduard Spiro (*1805, †1856) bol pôvodom z Bratislavy, študoval v Taliansku (Miláno, Rím), kde jeho diela vzbudili ohlas v okruhu talianskych klasicistov (články v rímskom periodiku Giornale arcadico). Po návrate do Bratislavy a Viedne vystavoval na výstavách viedenskej akadémie portréty, maľby s mytologickými a biblickými námetmi a žánrové obrazy s talianskymi reáliami. Jedným z jeho mála zachovaných diel je Portrét dámy s lorňonom (pred 1835). Z klasicizmu vychádzala aj tvorba dánskeho maliara žijúceho na Slovensku J. J. Stundera a sčasti aj J. Caucika, ktorí sa venovali portrétu a sakrálnej maľbe. Štýlovú čistotu ich malieb narúšali prvky romantizmu a biedermeiera. J. J. Stunder získal objednávky od viacerých uhorských šľachtických rodov, usadil sa v Levoči a pravdepodobne bol prvým učiteľom J. Caucika a J. Rombauera. Jeho obraz Gróf Hadik portrétuje Stundera (okolo 1800) sa považuje za vrcholný prejav klasicistického maliarstva na Slovensku. Klasicistickú krajinomaľbu absorboval do romantického prúdu európskej poetickej krajinomaľby Ján Jakub Müller (*1780, †1828), ktorý sa odklonil od jej idealizovanej podoby a analytickým prístupom dospel k stvárneniu konkrétnej slovenskej krajiny s figurálnou štafážou (Krajina so Spišským hradom, 1805 – 10). Maliar K. Marko st. po štúdiu na viedenskej akadémii odišiel 1834 do Talianska, kde pôsobil až do smrti. V 30. rokoch 19. stor. ustúpila topografická, opisná krajinomaľba ideálnej komponovanej krajinomaľbe lorrainovského typu a inšpiroval sa ňou aj Marko vo svojich mytologických (Diana na love, 1836) a biblických krajinách (Tobiáš a anjel, 1843). V Taliansku sa charakter Markovej krajinomaľby zmenil pod vplyvom súdobých umeleckých tendencií (romantizmus, žánrová maľba all’italiana) a skúseností z plenéru (napr. Krajina pri Tivoli, 1839, 1846).

V úžitkovom umení (umeleckých remeslách) je pre klasicizmus typický úplný odklon od estetiky a foriem rokoka. Inšpirácia antikou sa postupne objavovala už od zač. 18. stor. (napr. v ornamentike). Klasicizmus sa prejavil v dizajne interiérov a nábytku, v keramike, porceláne, skle i v textíliách a vo výrobkoch z kovov. Presadili sa zásady súmernosti a jednoduchosti, prípadne strohej výzdoby. V keramike vynikol J. Wedgwood, ktorého manufaktúra Etruria (založená 1769 v Etrurii, dnes súčasť súmestia Stoke-on-Trent) vyrábala antikou inšpirovaný úžitkový kameninový riad vysokej umeleckej úrovne i busty a sošky známych spisovateľov určené na výzdobu knižníc. Klasicistický štýl vyznačujúci sa eleganciou a jednoduchosťou tvarov sa v 18. stor. len pomaly presadzoval vo výrobe porcelánu, rokokový štýl sa vo väčšine európskych porcelánok udržal až do 19. stor. (Sèvres, Meissen).

Ako klasicizmus sa v dejinách hudby označuje spravidla obdobie, v ktorom prevládal umelecký sloh zameraný v duchu antických ideálov racionálnosti a harmónie na individualitu tvorivého hudobného prejavu a zároveň vyjadrujúci ideu hudobného univerzalizmu. Predstavuje európsky kultúrny fenomén, na ktorého vzniku, rozvíjaní a upevňovaní sa podieľali európske národy v rovnakom časovom úseku dejín (približne 2. pol. 18. stor. – začiatok 19. stor.), zahŕňa však iba časť hudobnej produkcie tohto obdobia, pretože ide o epochu viacerých odlišných slohov a štýlov. V nadväznosti na hudobný odkaz vrcholného baroka sa klasicizmus rozvinul ako ucelený a samostatný sloh. Keďže v odbornej muzikologickej literatúre nie je významový vzťah termínov klasický sloh a klasicistický sloh presne vymedzený, používajú sa často obidva synonymne. Rámcovo zahŕňajú kompozičnú prax tohto obdobia i osobný štýl skladateľov, ktoré sa spájajú s predstavou vyrovnanosti, súladu a statickosti na základe harmónie umeleckých prostriedkov. Pojem klasický sloh (ako synonymum klasicistického slohu) sa potom často chápe ako historická kategória na ohraničenie časového obdobia (približne 1720 – 1830) spájajúceho sa s tvorbou skladateľov od predstaviteľov tzv. predklasického obdobia až po obdobie vrcholného klasicizmu, teda po generáciu L. van Beethovena. Predklasické obdobie (približne do 1750, resp. 1760) zahŕňa tvorbu skladateľov D. Scarlattiho, J. P. Rameaua, G. Ph. Telemanna a i., ktorí boli generačnými druhmi predstaviteľa vrcholného baroka J. S. Bacha, tvorbu predstaviteľov druhej fázy, tzv. galantného štýlu (1750 – 75), napr. B. Galuppiho, G. B. Sammartiniho, L. Boccheriniho a J. Ch. Bacha, ako aj ranú tvorbu J. Haydna a W. A. Mozarta, ktorí kriticky reagovali na barokový pátos a veľkoleposť. Podľa inej periodizácie sa však druhá fáza galantného štýlu považuje za začiatok raného klasicizmu (niekedy časovo vymedzený 1760 – 80). Obdobie vrcholného klasicizmu (1780 – 1810, resp. 1815) reprezentuje predovšetkým tvorba prvej viedenskej školy (2. tretina 18. stor.), t. j. predstaviteľov tzv. viedenského klasicizmu, resp. viedenskej klasiky (Wiener Klassik) J. Haydna, W. A. Mozarta a L. van Beethovena (jeho posledné sláčikové kvartetá a deviata symfónia však už predznamenávajú nástup romantizmu). V hudobnej historiografickej literatúre však jestvuje mnoho ďalších spôsobov klasifikácie obdobia klasicizmu. Podľa miesta pôsobenia zoskupení skladateľov a podľa ich rovnakých hudobnoestetických zámerov, resp. podľa zjednocujúcich hudobných štýlových znakov sa rozlišuje berlínska škola, ktorej skladatelia vynikali interpretačnými schopnosťami a individuálnym prístupom ku kompozičnej technike a výrazu (J. J. Quantz; C. Ph. E. Bach; Carl Heinrich Graun, *1704, †1759; F. Benda; J. A. Benda; Carl Friedrich Christian Fasch, *1736, †1800; a i.), mannheimská škola známa konkrétnymi hudobnými znakmi, napr. zdôrazňovaním prízvuku na druhej dobe taktu (J. V. Stamic; F. X. Richter; J. Ch. Cannabich; Anton Filtz, *1733, †1760; Johann Baptist Wendling, *1723, †1797; a i.) a prvá viedenská škola, do ktorej sa okrem vrcholných predstaviteľov viedenského klasicizmu, resp. klasiky (J. Haydn, W. A. Mozart, L. van Beethoven) zaraďujú aj M. G. Monn a G. Ch. Wagenseil pôsobiaci tiež vo Viedni. Tvorba obdobia hudobného klasicizmu sa prejavila aj v teoretickej spisbe, napr. v dielach J. J. Quantza Pokus o návod, ako hrať na priečnej flaute (Versuch einer Anweisung die Flöte traversiere zu spielen, 1752), C. Ph. E. Bacha Pokus o pravdivé umenie klavírnej hry (Versuch über die wahre Art das Clavier zu spielen, 1753), F. Algarottiho Esej o opere (Saggio sopra l’opera in musica, 1755), L. Mozarta Pokus o základy hry na husliach (Versuch einer gründlichen Violinschule, 1756), D. Diderota Rameauov synovec (Le neveu de Rameau, 1762), J.-J. Rousseaua Hudobný slovník (Dictionnaire de la musique, 1767), A. E. M. Grétryho Pamäti alebo eseje o hudbe (Mémoires ou essais sur la musique, 1789), Ch. F. D. Schubarta Myšlienky o estetike hudby (Ideen zu einer Ästhetik der Tonkunst, vyšlo posmrtne 1806) a i.

Rozhodujúcim prvkom štruktúry klasicistického hudobného diela sa stala melódia rozvíjaná ako ucelený tvar s nepravidelným vyvrcholením a spádom. K jej vnútornému členeniu dochádza tematickou prácou, prácou s motívom a vsúvaním epizodických úsekov, čo sa v hudobnom klasicizme pokladá za najvýznamnejší prínos. Skladatelia pracovali s krátkym členením hudobnej frázy, so zmenou tvarovej línie melódie i so zvýrazňovaním tvarového myslenia, kládli dôraz na rytmickú prehľadnosť, uvoľnený harmonický priebeh a zrýchlený harmonický rytmus. V 70. rokoch 18. stor. sa v hudobných dielach už nevyskytovalo basso continuo (→ generálny bas), uvoľnením faktúry sa ťažisko prenieslo z polyfónnej faktúry na homofónnu, čo v období vrcholného klasicizmu vyústilo do kvalitatívne novej úrovne polyfónie. Individuálny hudobný štýl sa prehĺbil u C. Ph. E. Bacha sústredením sa na klavírnu tvorbu, pričom v jeho dielach sa objavujú prudké až prekvapujúce harmonické zmeny, hudobné motívy zložené z malých a veľkých intervalov a prehlbovanie ich pomalých častí. Podobne sa subjektívny výraz prejavil u W. F. Bacha, ktorý ho na rozdiel od J. Ch. Bacha uplatňoval v invenčnosti, arióznosti melodiky a piesňovosti i v inštrumentálnej hudbe. Hudba vo funkcii ideového posolstva je reprezentovaná dielami F. J. Gosseca, A. E. M. Grétryho a E. N. Méhula, podľa ktorých má byť nositeľkou ideí, pokrokových myšlienok dôležitých pre národ, má ho zjednocovať, byť revolučná, čiže sprostredkúvať pozitívne myšlienky spoločnosti, a vyjadrovať myšlienky slobody, rovnoprávnosti ľudí a cti, ale aj všeobecný smútok. V dielach sa preferovali jednoduché melodické tvary, tempo smútočného pochodu, ale aj tanečné rytmy a hudobný výraz nazvaný élan terrible (mobilizačná funkcia hudby) a éclat triomphal (triumfálna žiara, lesk); tieto požiadavky vysoko prevýšil L. van Beethoven v 3. symfónii Es dur Eroica (1804). Hudobný klasicizmus priniesol rovnováhu medzi hudobným obsahom a formou, t. j. hranice medzi hudobnými formami (druhmi, žánrami) sa prostredníctvom idiómov (→ idiomatický sloh) a koloristiky stali menej výraznými. Rozšírili sa typy vokálno-inštrumentálnej hudby, vznikol atribút meštianskej kultúry (pieseň, spevohra), rozvíjali sa komické operné žánre ako napr. singspiel, opera buffa a komická opera. R. 1752 vznikla v Paríži (po uvedení talianskej opery buffa La serva padrona G. B. Pergolesiho) polemika medzi zástancami opery buffa (intermezzom Le devin du village, 1752, sa k nim pridal aj J.-J. Rousseau) a jej odporcami (tradicionalistami), zástancami francúzskej komickej opery (opéra comique); opera buffa nadobudla novú štylistiku, v rámci ktorej sa zvýraznil kontrast medzi recitatívom a áriou (resp. arietou), prebehla reštrukturácia operného žánru v zmysle nového cítenia. R. 1762 bola uvedená prvá reformná opera Orfeus a Eurydika Ch. W. Glucka. Tvorcom dramaticky koncipovaných opier koncom 18. stor. bol L. Cherubini. V inštrumentálnej hudbe vznikli nové formové typy a druhy ako napr. divertimento, serenáda, kasácia, koncert, koncertantná symfónia, symfónia, sláčikové kvarteto, dychové kvinteto, sólová sonáta a sonáta pre klávesový nástroj. Samostatnými inštrumentálnymi hudobnými druhmi sa stali rondo a scherzo. Formový a druhový vývoj hudby klasicizmu dospel k svojmu vrcholu v podobe variačného cyklu, sonátovej hudobnej formy a sonátového cyklu (→ cyklická hudobná forma). Podľa rakúskeho muzikológa G. Adlera sa z hľadiska upevnenia hudobného klasicizmu ako slohu stala smerodajnou kompozično-technická úroveň sláčikových Ruských kvartet op. 33 J. Haydna (1781) v oblasti inštrumentálnej hudby a v opere Únos zo serailu W. A. Mozarta (1782). Haydnov kompozičný štýl má subjektívny výraz, ktorý vychádza napr. z jednoty a svojbytnosti štyroch kvartetových hlasov, ktoré sú hudobno-sémanticky zrovnoprávnené. Hudobný motív je redukovaný na minimum, pričom v priebehu diela dochádza k ďalšiemu redukovaniu hlasov, ktoré sú súčasne nanovo zaraďované do nových, celostných súvislostí; je to nový spôsob Haydnovho kontrapunktického myslenia. Formový druh spevohry 18. stor. štylisticky vrcholí Mozartovou operou, ktorá je v skutočnosti spevohrou písanou v nemeckom jazyku, ale s využitím prostriedkov talianskej opery buffa. Mozart v nej spája princípy spevohry, opery serie a exotizmus tureckého prvku. Napodobiteľnosť jeho tvorby sa prejavovala v melodickej invencii, ktorá nesie typické kompozičné znaky v melodike, rytme i v metrike. Jednotlivé postavy sú charakterizované hudobno-psychologicky (napr. Selim v Únose zo serailu je nositeľom humanistickej idey). V období klasicizmu vznikla nová podoba orchestra, ustálilo sa jeho zloženie. Základ inštrumentára tvorilo sláčikové kvarteto (1. a 2. husle hrajúce tému, viola ako výplňový nástroj, violončelo vedené paralelne s kontrabasom). Typickým nástrojom sa stala priečna flauta, hoboj súčasťou orchestrálneho tutti, klarinet pevným článkom orchestra, pozauny a trúbky prevažne výplňovými orchestrálnymi nástrojmi s pridaním lesného rohu. Ustálenie hudobného inštrumentára úzko súviselo s narastajúcou inštitucionalizáciou a organizovaním hudobného diania, ktoré sa odohrávalo v meštianskych domoch, v palácoch šľachty i vo verejných budovách s prístupom meštianskeho stavu. Vznikali koncertné sály a operné divadlá.

V Anglicku sa veľké podujatia – koncerty, konali v Londýne, napr. v Hickford’s Room (1713 – 79) či vo Vauxhall Gardens (1730 – 59), operné predstavenia napr. v Covent Garden (založené 1733) či v Drury Lane Theatre (pôvodne otvorené 1663). Vznikol nový typ komédie nazývaný ballad opera; prvou bola Žobrácka opera (The Beggar’s Opera, 1728) od J. Gaya a J. Ch. Pepuscha, ktorá prvýkrát v dejinách priniesla typ politického kabaretu. K významným anglickým klasicistickým skladateľom (väčšinou zábavnej hudby) patrili napr. Thomas Augustine Arne (*1710, †1778), Thomas Linley st. (*1733, †1795), Thomas Carter (*1735, †1804), Samuel Arnold (*1740, †1802) a Charles Dibdin (*1745, †1814), pre nedostatok vlastnej produkcie pôsobili v Anglicku aj hudobné osobnosti z cudziny.

Vo Francúzsku sa hudobné predstavenia a koncerty organizovali na šľachtických dvoroch, ale už s prístupom širšej verejnosti. Napr. v koncertnej sále v kráľovskom paláci Tuileries v Paríži sa koncerty začali organizovať 1725 (→ concerts spirituels), koncerty súkromného orchestra mecenáša umenia, veľkofinančníka a výbercu daní Alexandra Le Riche de La Pouplinière (*1693, †1762) sa v jeho sídlach konali od 1731.

V Nemecku už od 16. stor. vznikali voľné združenia profesionálnych hudobníkov, amatérov a milovníkov hudby (→ collegium musicum), ktoré organizovali spoločné podujatia – koncerty. Niektoré z nich, napr. vo Frankfurte nad Mohanom (1739) a v Hamburgu (1722), sa postupne pretransformovali na hudobné telesá nazývané Grosse Konzert. Grosse Konzert pôsobiaci 1743 – 78 v Lipsku sa 1781 pretvoril na jednu z najstarších koncertných inštitúcií Gewandhausorchester (existuje dodnes). Operné predstavenia sa konali už s prístupom meštianskeho obecenstva prevažne v pôvodných budovách z obdobia baroka, vznikali však aj nové divadlá, napr. 1777 bolo vybudované Národné divadlo v Mannheime, 1741 – 42 dal Fridrich II. Veľký postaviť dvorskú Kráľovskú operu v Berlíne (dnes Štátna opera Berlín).

V Rakúsku vo Viedni 1771 založil Florian Leopold Gassmann (*1729, †1774) ako ojedinelý spolok svojho druhu Hudobnú spoločnosť vdov a sirôt (Musikalische Societät der freyen Tonkunst der Witwen und Weisen, aj Wiener Tonkünstler-Verein), jej prvým koncertom 29. 3. 1772 sa v meste začali verejné koncerty. R. 1812 tam bola založená dodnes pôsobiaca Spoločnosť priateľov hudby (Gesellschaft der Musikfreunde, aj Wiener Musikverein), ktorej budova nazývaná Musikverein (vybudovaná 1867 – 69) s koncertnou sálou (Grosser Musikvereinssaal, aj Goldener Saal, Zlatá sála) známou svojou vynikajúcou akustikou je sídlom jedného z najvýznamnejších symfonických orchestrov sveta, Viedenských filharmonikov (Wiener Philharmoniker, orchester založený 1842). R. 1741 bolo vo Viedni založené Dvorské divadlo (→ Burgtheater), v ktorom sa spočiatku hrávali aj opery, 1787 zriadil E. Schikaneder v obytnom komplexe Freihaus na viedenskom predmestí Wieden divadlo Freihaustheater (aj Theater an der Wieden).

V Česku v Prahe pôsobí od 1783 Stavovské divadlo (dnes jedna zo scén českého Národného divadla), ktoré o. i. uviedlo opery W. A. Mozarta (1787 svetová premiéra opery Don Giovanni). Viacerí významní českí skladatelia a interpreti sa uplatnili v Nemecku (skladatelia mannheimskej a berlínskej školy J. V. Stamic, F. X. Richter; J. A. Benda a i.), Taliansku (J. Mysliveček), Rakúsku (J. K. Vaňhal, L. Koželuh, bratia A. Vranický a Pavel Vranický, *1756, †1808, a i., pôsobiaci prevažne vo Viedni) a vo Francúzsku (A. Rejcha, J. L. Dusík a i.).

Rozvoj klasicistickej hudby na Slovensku úzko súvisel s blízkosťou Viedne, centrom hudobného života európskeho významu sa stala Bratislava. R. 1766 – 79 sídlil na Bratislavskom hrade miestodržiteľ Uhorska, sasko-tešínske knieža Albert (Albrecht) Kazimír, ktorý si tam vydržiaval hudobný súbor a usporadúval koncerty prístupné aj verejnosti. Svetská hudba sa pestovala aj v šľachtických palácoch, vystupovali tam významní hudobníci (napr. J. Haydn, L. van Beethoven, podľa niektorých autorov aj W. A. Mozart). Známa bola kapela pôsobiaca v paláci Antona II. Grasalkoviča (od 1782), v ktorej pôsobili J. Družecký, F. V. Kramář (Krommer), A. Kraft, Franz Kurzweil (*1754, †1789), Martin Schlesinger (*1754, †1818) a i., príležitostne ju viedol J. Haydn. Gróf Ján Nepomuk Erdődi angažoval 1785 vo svojom bratislavskom paláci opernú spoločnosť vedenú Hubertom Kumpfom (*1757, †1811), ktorá uviedla celouhorskú premiéru opery W. A. Mozarta Únos zo serailu (1785) a v ktorej pôsobil ako kapelník J. Chudý. Od 1776 si vydržiaval kapelu aj prímas Uhorska J. Baťán (Batthian), pôsobili v nej A. Zimmermann, Josef Zistler (*1744, †1794), Franz Xaver Hammer (*1741, †1817), Theodor Lotz (*1748, †1820) a Johann Matthias Sperger (*1750, †1812). Operné predstavenia sa 1740 konali v drevenom divadle pod Rybárskou bránou, kde účinkovala talianska operná spoločnosť Pietra Mingottiho (*1702, †1759), krátko nato v divadle pod Michalskou bránou a v Zelenom dome (Grünstübel, Grünstübelhaus), od 1776 v novovybudovanom kamennom Mestskom divadle (stálo na mieste dnešnej historickej budovy SND). Cirkevná hudba sa pestovala v kostoloch. R. 1815 bol v Bratislave založený Spolok slobodných umelcov a profesorov rečí (Verein der Pressburger Freyen Künstler und Sprachlehrer), z ktorého členov vznikol 1828 Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein) vedený spočiatku H. Kleinom. Spolok sa orientoval na pestovanie cirkevnej i svetskej hudby. Z Bratislavy pochádzal J. N. Hummel, pôsobili tam skladateľ a hudobný pedagóg (o. i. aj Hummelov učiteľ) F. P. Rigler, skladateľ F. X. Tost, skladateľ a spoluzakladateľ Cirkevného hudobného spolku J. Kumlik a i. Z obce Leštiny na Orave pochádzal hudobník, skladateľ a osobný priateľ L. van Beethovena Mikuláš Zmeškal (*1759, †1833). Ďalšími centrami hudobného života na Slovensku v období klasicizmu boli napr. Košice (pôsobil tam F. X. Zomb), Kremnica (Anton Aschner, *1732, †1793, jeden z najvýznamnejších tvorcov duchovnej hudby na Slovensku), Banská Štiavnica, Rožňava, Levoča, Ľubica a i. Výskum hudobného života na Slovensku v období klasicizmu však do súčasnosti nie je uzavretý, pretože v archívoch sa nachádzajú hudobniny aj bez signatúr a mená skladateľov bez identifikácie s ich tvorbou, pričom treba rátať s ich veľkou migráciou (→ slovenská hudba).

Vývoj klasicizmu v balete prebiehal súbežne s vrcholným rokokom. Tanečné umenie vo svojej javiskovej podobe nadviazalo v 2. pol. 18. stor. na tanečné vystúpenia prezentované v tzv. storočí tanca (aj veľké storočie, Le grand siècle) na dvoroch francúzskych kráľov Ľudovíta XIV. a Ľudovíta XV. a na barokovú divadelnú produkciu 1. pol. 18. stor. (→ opéra-ballet). Postupne sa rozvinuli nové formy javiskového tanca – baletná pantomíma (ballet-pantomime) a dejový dramatický balet (→ ballet d’action), v technike tanca sa objavili nové prvky v práci horných (port de bras) i dolných končatín (en dehors – vytáčanie, battu – úder jednej dolnej končatiny o druhú, entrechat – výskok, pri ktorom si dolné končatiny vo vzduchu vymenia miesto, pirouette – rotácia, ap.). Dominovali dve školy – francúzska, typická eleganciou, a talianska, charakteristická technickou virtuozitou. Námety baletov čerpali tvorcovia z vidieckeho prostredia a z gréckej a rímskej mytológie. Radikálny zvrat nastal v baletnej estetike, keď bezduchú virtuozitu a vyumelkovanosť postupne nahrádzali tanečný výraz, mimika tváre i elegantné gesto vyjadrujúce bohatstvo citov. Zmenami prechádzal aj ženský tanečný kostým, ťažká a nepohodlná baroková krinolína sa skracovala, resp. nahrádzala mušelínovým chitónom; k prvým reformátorkám patrila M. Salléová. O dramatický balet sa prvýkrát pokúsil v balete Médea (1745) choreograf F. A. Ch. Hilverding, na ktorého nadviazali G. Angiolini a J. G. Noverre úzko spolupracujúci s reformátorom opery Ch. W. Gluckom; balet G. Angioliniho Don Juan alebo Kamenná hostina (Don Juan ou Le festin de pierre, 1761, hudba Ch. W. Gluck) je považovaný za prvý ballet d’action v dejinách baletu a baletný klasicizmus v Európe. J. G. Noverre v teoretickom traktáte Listy o tanci a baletoch (Lettres sur la danse et sur les ballets, 1760) požadoval rovnocenné postavenie baletu s ostatnými dramatickými žánrami a spoločnú prácu libretistu, skladateľa, výtvarníka, choreografa a tanečníka (tieto zásady však vo svojej tvorbe prakticky nerealizoval). Z jeho baletov sú najznámejšie Médea a Jason (Médée et Jason, 1763, na hudbu Jeana Josepha Rodolpha, *1730, †1812) a Maličkosti (Les petits riens, 1778, na hudbu W. A. Mozarta). Idey J. G. Noverra ďalej rozvinuli jeho žiaci Ch. L. Didelot, V. Galeotti, A. Bournonville a i. Neskorý klasicizmus v balete predstavuje tvorba M. Gardela, P. Gardela, J. Daubervala, ktorého komediálne ladený balet s námetom z francúzskeho vidieka Márna opatrnosť (La Fille mal gardée, 1789) na francúzske ľudové melódie je dodnes súčasťou svetového baletného repertoáru, a tvorba talianskeho choreografa S. Vigana, ktorého baletné predstavenia vynikali dramatickým účinkom (nazývaný Shakespeare baletu) a uvedenie jeho baletu Stvorenie Prométhea (Die Geschöpfe des Prometheus, 1801, hudba L. van Beethoven) vo Viedni sa považuje za zavŕšenie vývoja klasicistického baletu. Čoraz významnejšie zastúpenie baletu medzi klasicistickými dramatickými žánrami sa prejavovalo aj v tendencii najväčších svetových divadiel sformovať stále súbory s profesionálnymi tanečníkmi (Opera v Paríži, Burgtheater a Divadlo pri Korutánskej bráne vo Viedni, La Scala v Miláne, Cárske divadlo v Petrohrade).

V literatúre a divadle je klasicizmus umelecký smer, ktorého základom je normatívna estetika vyžadujúca prísne dodržiavanie formálnych pravidiel, preferujúca ideál krásy a hľadajúca svoj vzor v antike. Vznikol v 1. pol. 17. stor. vo Francúzsku v období postupujúcej centralizácie absolutistickej monarchie a následne sa rozšíril aj do ostatných európskych krajín. Od svojho vzniku až do rozkladu na začiatku 19. stor. prešiel viacerými vývojovými štádiami, resp. vlnami. Doktrína klasicizmu sa vyvíjala od začiatku 17. stor. spočiatku paralelne s estetikou baroka, systematicky najmä po vzniku Francúzskej akadémie (1635) a postupne vytvorila celý systém pravidiel, ktoré literatúru a umenie chápali ako službu absolutistickej monarchii, ako jej oslavu a potvrdenie. Klasicizmus filozoficky vyšiel z racionalistickej filozofie R. Descarta a z jeho diela Rozprava o metóde (Le Discours de la méthode, 1637), formálne sa pridŕžal antických vzorov (významným prameňom klasicistickej doktríny bola Aristotelova Poetika, 4. stor. pred n. l., ktorej latinský preklad vyšiel 1498 v Benátkach). Klasicizmus 18. storočia (osvietenský klasicizmus) sa spájal s osvietenskou filozofiou (→ osvietenstvo), ale naďalej využíval klasicistickú formu, ktorá však už bola naplnená novým, osvietenským myšlienkovým obsahom. Od 2. pol. 18. stor. sa klasicizmus prelínal aj s novými umeleckými tendenciami (→ sentimentalizmus, → preromantizmus, → romantizmus). Estetika klasicizmu odrážala úsilie idealizovať skutočnosť, opierala sa o stanovený kánon pravidiel, zdôrazňovala ideál harmónie, krásy, dokonalosti, symetrie, poriadku a jasnosti, pričom krása je v pravde a pravda umenia spočíva v napodobňovaní (gr. mimésis) prírody. Za jedno zo základných kritérií umeleckosti sa považovala jasnosť myšlienky a pravdepodobnosť zobrazenia. Významnou črtou klasicistickej metódy bol kult dokonalej umeleckej formy a prísne pravidlá – medzi jednotlivými žánrami a štýlmi existovala nepreklenuteľná priepasť. Vysoké žánre (óda, epos, tragédia) spracúvali vznešené námety (historické, nadčasové) a zobrazovali urodzených hrdinov, nízke žánre (bájka, satira, komédia) námety zo života meštianstva, pričom sa mohli stvárniť aj komicky. Dominantným žánrom bola tragédia inšpirovaná antickou tragédiou. Vyžadovalo sa, aby v hrdinovi vždy zvíťazil rozum nad citmi a vášňami. Charaktery hrdinov sa konštruovali podľa zásady jedinej vášne (personifikácia určitej ľudskej vlastnosti). Hrdinovia sa delili na kladných a záporných, ich psychológia bola podriadená ústrednej idei, hlavný hrdina musel konať v súlade s princípom povinnosti voči spoločnosti. Pre dramatické žánre okrem používania dvanásťslabičného verša alexandrínu bolo stanovené aj pravidlo troch jednôt – miesta, času a deja (zobrazované udalosti sa museli odohrať na jednom mieste počas 24 hodín, dej musel obsahovať jednu centrálnu epizódu s minimom digresií) a rozčlenenie na päť častí (expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa). K základným normám klasicistického divadla patrili aj pravidlá pravdepodobnosti (fr. règle de la vraisemblance) a dekóru (règle de la bienséance, prvenstvo vkusu) i úsilie o univerzálneho človeka. Klasicistické divadlo odmietalo dovtedy dominantné kultúrne normy, ako sú hojnosť, nádhera, spektakulárnosť, rozmanitosť, vonkajší pohyb, prekvapenia, ohurujúce efekty i prejavy násilia na scéne, a preferovalo pravidelnosť, koncentráciu, vyváženosť a udalostný minimalizmus.

Presadzovanie sa klasicizmu vo Francúzsku úzko súviselo s estetickými princípmi zavedenými F. de Malherbom a so vznikom Francúzskej akadémie ako inštitúcie, ktorej úlohou bola v prvom období jej existencie úprava normy francúzskeho jazyka, vytvorenie jednotných pravidiel, ktoré by formovali jazykový a literárny vkus. Gramatik C. F. de Vaugelas určil za normu (le bon usage) jazyk aristokracie a kráľovského dvora, čím sa vznešený spôsob vyjadrovania stal pre klasicizmus záväzným. Prvými tvorcami klasicistickej doktríny boli prozaik J. L. G. de Balzac, básnik V. Voiture a dramatici J. Mairet, a najmä P. Corneille. Všetky existujúce estetické pravidlá zhrnul vo veršovanej poetike Básnické umenie (L’Art poétique, 1674) N. Boileau-Despréaux. Poetika vychádza z Horáciovho posledného listu Pisonovcom (Ad Pisones, 3. list 2. knihy Epištol, neskôr známy samostatne ako O umení básnickom, lat. Ars poetica, tal. De arte poetica) a až do nástupu romantizmu sa uznávala ako estetická norma klasicistickej poézie. V užšom význame sa za klasicizmus vo francúzskej literatúre pokladá len literárna tvorba 17. stor. a za jeho vrcholné obdobie tvorba dramatikov J. Racina a Molièra, prozaičky Madame de La Fayette, básnika J. de La Fontaina a i. v rokoch 1660 – 85 (prvé obdobie vlády Ľudovíta XIV.). Významné dramatické diela francúzskeho literárneho klasicizmu predstavujú historicko-politické tragédie P. Corneilla Cid (Le Cid, 1636), Horácius (Horace, 1640), Cinna (1640) a Nicomède (1651). Hra Cid ešte obsahuje barokové prvky (napr. princíp prekvapenia) a žánrovo bola označená ako tragikomédia, čo poetika klasicizmu neakceptovala (diskusia o čistote klasicistického umenia, tzv. spor o Cida). Novosť spočíva v tom, že hra neobsahuje vedľajšie epizódy, vystupuje v nej malý počet osôb a dej i psychologická kresba postáv sa sústreďujú na hlavný cieľ – premáhanie osobných citov hrdinov kvôli splneniu svojich morálnych povinností. Vrcholom francúzskeho literárneho klasicizmu sú psychologické tragédie J. Racina Andromacha (Andromaque, 1667), Britannicus (1669), Berenika (Bérénice, 1670), a najmä Faidra (Phèdre, 1677), ktorá je najvýznamnejšou tragédiou francúzskeho klasicizmu. Racine dokázal úplne minimalizovať dej, dramatickosť zápletky prispôsobil všetkým klasicistickým pravidlám, zobrazil hrdinov podliehajúcich vášňam, a dosiahol tak psychologickú pravdepodobnosť konania postáv. Najvýznamnejším tvorcom komédie bol Molière, ktorý využil tradíciu stredovekej ľudovej frašky, vytvoril pravdivé charaktery a zovšeobecnil ich pomocou konkrétnych obrazov a typizácie ľudských vlastností. Na tomto základe vytvoril originálny žáner tzv. vysokej komédie, resp. komédie typov (Mizantrop, Le Misanthrope, 1666; Lakomec, L’Avare, 1668; Tartuffe, 1669; Meštiak šľachticom, Le Bourgeois gentilhomme, 1670; a i.). Divadelný klasicistický štýl dozrieval v parížskom divadle Burgundský palác (Hôtel de Bourgogne, založený 1548) v čase, keď sa tam uvádzali veľké tragédie P. Corneilla a J. Racina a na scéne dominoval herec Floridor (vlastným menom Josias de Soûlas, *1608, †1671). Spojením hercov divadla Burgundský palác a Molièrovej hereckej skupiny (sídlila v divadle na ulici Guénégaud) vzniklo 1680 divadlo Comédie-Française uvádzajúce diela najvýznamnejších francúzskych a svetových klasicistických dramatikov, k jeho významným hercom patrili napr. Baron (vlastným menom Michel Boyron) a A. Lecouvreurová. Klasicistické divadlo bolo monumentálne, založené na deklamácii, sošnom výraze, harmonickosti prejavu a symetrickosti priestorového usporiadania. V oblasti hudobného divadla sa klasicizmus rozvíjal v parížskej Académie royale de musique (založená 1669), na čele ktorej stál od 1672 skladateľ a choreograf J.-B. Lully. Jeho predstavenia sa vyznačovali bohatým výtvarným stvárnením, využitím baletu a rytmického tanca i pestrým kostýmovaním postáv. V klasicistickej poézii sú reprezentatívnym dielom Bájky (Fables, 1668) J. de La Fontaina, v próze pokus o psychologický román v modernom chápaní Kňažná de Clèves (La Princesse de Clèves, 1678) od Madame de La Fayette. Obľúbené boli memoáre (kardinál de Retz), drobné moralizujúce prozaické útvary, ďalej kázne (J. B. Bossuet), listy (Madame de Sévigné) a filozofická literatúra (R. Descartes, B. Pascal). Krízu klasicizmu na prelome 17. a 18. stor. predznamenal vo Francúzsku tzv. spor starých a moderných (fr. Querelle des Anciens et des Modernes), v ktorom proti sebe stáli tzv. starí (napr. N. Boileau a J. de La Fontaine) – zástancovia oficiálneho klasicizmu a napodobňovania antiky, a tzv. moderní (Ch. Perrault, B. de Fontenelle), ktorí tvrdili, že súčasná doba, veda, umenie a literatúra stoja vyššie ako antika. Spor predstavoval jednu z prvých zásadných diskusií o smerovaní literatúry, položil základy literárnej kritiky a zároveň bol prechodom k novej epoche myslenia a literatúry – myšlienku konformného umenia v duchu antických vzorov tak vystriedalo osvietenské myslenie (predchodca encyklopedistov P. Bayle). Jeho základom sa stali kult rozumu, kritika namierená proti kráľovskému a náboženskému absolutizmu a viera v neustály pokrok ako základ osvietenského optimizmu; náboženské a morálne dogmy minulosti boli nahradené toleranciou a vierou v prirodzené dobro človeka. Literatúra tzv. osvietenstva nadobudla novú funkciu, stala sa myšlienkovo a politicky angažovanou, do popredia kládla otázky morálky, výchovy a tolerancie, ako aj úctu ku kultúre a k vzdelaniu, striktne nedodržiavala tematické obmedzenia a strohé klasicistické formy; základným žánrom sa stal román.

Klasicizmus v Anglicku (v angl. literatúre nazývaný neoklasicizmus) sa vyvíjal v období 1660 – 1798 (do vydania manifestu romantizmu, básnickej zbierky S. T. Coleridgea a W. Wordswortha Lyrické balady, Lyrical Ballads). Predstaviteľom raného obdobia bol básnik a dramatik J. Dryden, najvýznamnejší satirický básnik 17. stor. a zakladateľ žánru komédie mravov (Esej o dramatickej poézii, Essay of Dramatic Poetry, 1668). Na jeho tvorbu a rímske vzory (Horácia) nadviazal najvýznamnejší klasicistický básnik A. Pope, ktorý v básni Esej o kritike (An Essay on Criticism, 1711) zhrnul zásady klasicistickej estetiky a kritiky. Významné sú najmä jeho preklady Homérovej Iliady (Ilias) a Odysey (Odysseia). Do obdobia 1. pol. 18. stor. patria začiatky moderného anglického románu spojené s autormi D. Defoeom (román Robinson Crusoe, 1719) a J. Swiftom (satirický román Gulliverove cesty, Gulliver’s Travels, 1726). K literárnej skupine Scriblerus Club A. Popa a J. Swifta patril aj básnik, prozaik a dramatik J. Gay (hra so spevmi Žobrácka opera, The Beggar’s Opera, 1728). Do tohto obdobia patrí aj dramatická tvorba H. Fieldinga, ku ktorého najúspešnejším hrám patrí burleska Tragédia tragédií (The Tragedy of Tragedies, 1731). Vedúcou osobnosťou neskorého klasicizmu bol literárny kritik, novinár, prozaik a básnik S. Johnson, ku ktorého Literárnemu klubu sa pripojil R. B. Sheridan, významný predstaviteľ anglického osvietenstva a tvorca najlepšej anglickej hry 18. stor., satirickej komédie Škola klebiet (The School for Scandal, 1777). V duchu sentimentalizmu tvorili S. Richardson a L. Sterne, ako aj O. Goldsmith, ktorý jeho tradíciu rozvíjal nielen v próze (Wakefieldsky farár, The Vicar of Wakefield, 1766), ale aj v poézii (Opustená dedina, Deserted Village, 1770). Kontrastom k moralizujúcej klasicistickej poézii bola citová, sentimentálna poézia oslavujúca idylický vidiecky život (E. Young, T. Gray, O. Goldsmith). V polovici 18. stor. bola významná najmä tvorba románov (H. Fielding: Najdúch Tom Jones, The History of Tom Jones, a Foundling, 1749; L. Sterne: Život a názory Tristrama Shandyho, The Life and Opinions of Tristram Shandy, 1767; T. G. Smollett: Výprava Humphreyho Clinkera, The Expedition of Humphrey Clinker, 1771). V dráme bola rozšírená tvorba tzv. komédie mravov (W. Congreve, R. B. Sheridan), ktorú uvádzalo londýnske divadlo Drury Lane Theatre (dnes Theatre Royal, Drury Lane). Anglické divadlo sa rozvíjalo podľa vzoru francúzskeho klasicistického divadla, ale vplyvom vlastnej divadelnej tradície, najmä W. Shakespeara a alžbetínskych dramatikov, nedospelo k natoľko viazanej forme. K najvýznamnejším hercom anglického klasicizmu patrili Thomas Patrick Betterton (*1635, †1710) a J. Ph. Kemble.

V Nemecku a v nemeckej literatúre (na rozdiel od výtvarného umenia a hudby) nemožno hovoriť o klasicizme ako o prevládajúcom prúde, ale skôr o tvorivom a zároveň protirečivom prijímaní jednotlivých podnetov z antickej, francúzskej i z anglickej kultúry v osvietenskom 18. storočí. Pri recepcii francúzskej kultúry zohral významnú úlohu J. Ch. Gottsched, ktorý reformoval nemecké divadlo (z francúzskej klasicistickej poetiky prebral zásadu jednoty času, miesta a deja). Nadväzujúc na francúzskeho teoretika N. Boileaua-Despréauxa, vydal knihu Pokus o kritiku básnického umenia pre Nemcov (Versuch einer kritischen Dichtkunst vor die Deutschen, 1730) a s herečkou F. C. Neuberovou a jej manželom Johannom Neuberom (*1697, †1759) boli priekopníkmi moderného nemeckého divadla. Bojovali proti úpadkovému žánru tzv. hanswurstiád, ktoré predtým spopularizoval viedenský herec Josef Anton Stranitzky (*1676, †1726), predstaviteľ ľudovej vulgárnej improvizovanej postavy Hanswursta. S J. Ch. Gottschedom zásadne polemizoval G. E. Lessing, ktorý klasicistické pravidlá pociťoval ako putá a oproti francúzskej klasicistickej dráme vyzdvihoval W. Shakespeara. Antické vzory sa vo svojich nerýmovaných ódach i elégiách usiloval napodobňovať významný predstaviteľ poézie F. G. Klopstock, ktorý v protiklade k J. Ch. Gottschedovi zdôrazňoval postavenie básnika ako tvorcu. Pri sprostredkúvaní hodnôt antickej kultúry zohral v Nemecku dôležitú úlohu J. H. Voss (preklady Homérových eposov) a v širšom európskom kontexte J. P. Winckelmann (antické umenie chápal ako prejav ušľachtilej jednoduchosti a tichej veľkosti), ktorý svoje hlavné dielo Dejiny starovekého umenia (Geschichte der Kunst des Altertums, 1764) venoval analýze gréckej antiky a významne ovplyvnil weimarskú klasiku (Weimarer Klasik) i jej predstaviteľov J. W. Goetheho a F. Schillera. Ich prechod na klasicistické pozície (v kontexte nemeckej literatúry nazývané klasické) súvisí s obdivom antického umenia a antického sveta. Klasický (t. j. klasicistický) spôsob písania si Goethe osvojil už počas pobytu v Taliansku (1786 – 88), pričom uprednostňoval harmóniu pred priepastnými rozpormi, využíval niektoré antické veršové modely (elegické distichon v zbierke Rímske elégie, Römische Elegien, 1795), ktoré však nenapodobňoval mechanicky (napr. blankversom zveršovaná divadelná hra Ifigénia v Tauride, Iphigenie auf Tauris, 1787, má na rozdiel od antických tragédií zmierlivý záver). F. Schiller vytvoril klasické (klasicistické) drámy taktiež vo forme shakespearovského blankversu a tematicky sa zameriaval na významné historické udalosti a osobnosti, ktoré povýšil na modely osudov sveta (Wallenstein, 1798 – 99; Mária Stuartová, Maria Stuart, 1800; Wiliam Tell, Wilhelm Tell, 1804; nedokončený Demetrius; a i.). Goethe i Schiller v období spoločného pôsobenia vo weimarskom dvorskom divadle (1791 – 1817 ho viedol Goethe) rozvinuli nielen klasickú, majestátnu podobu drámy a divadla inšpirovanú antickou tragédiou, ale dali ich aj do služieb demokratických revolučných myšlienok. Obidvaja tzv. weimarskí klasici napísali aj významné teoretické diela, ktoré výrazne ovplyvnili estetické myslenie (Goetheho články Jednoduché napodobňovanie, maniera, štýl, Einfache Nachahmung, Manier, Stil, 1789; O umení a staroveku v oblasti Rýna a Mohanu, Ueber Kunst und Altertum in den Rhein und Mayn Gegenden, 1816; Schillerove úvahy Divadlo ako morálna inštitúcia, Die Schaubühne als moralische Anstalt betrachtet, 1785; O tragickom umení, Über die tragische Kunst, 1792; O vznešenosti, Über das Erhabene, 1795). Do obdobia medzi klasicizmom a romantizmom sa zvyčajne zaraďuje literárne dielo F. Hölderlina (klasicistický je jeho hlboký záujem o antiku prejavujúci sa v obsahu i vo forme básní, romantická je jeho rozorvanosť). K najvýznamnejším nemeckým klasicistickým hercom patril A. W. Iffland.

V Rusku sa klasicizmus začal formovať až v 30. rokoch 18. stor., ako prvý uviedol jeho princípy do ruskej literatúry A. D. Kantemir. Teoretické základy klasického básnictva (vypracovanie základov ruskej sylabotonickej prozódie) položili V. K. Trediakovskij (Nový a stručný návod, ako skladať ruské verše, Novyj i kratkij sposob k složeniju stichov rossijskich, 1735) a M. V. Lomonosov (rozprava List o pravidlách ruského verša, Pismo o pravilach rossijskogo stichotvorstva, 1739). Vedúcou osobnosťou bol básnik, filológ, vedec a mysliteľ M. V. Lomonosov, ktorý kultivoval takmer všetky klasicistické formy, jeho slávnostné a duchovné ódy boli vzorom počas celého 18. stor. Napísal 20 slávnostných ód pri príležitosti oficiálnych udalostí na cárskom dvore, napr. Ódu na deň vstúpenia na trón Alžbety Petrovny (Oda na deň vosšestvija na prestol Jelizavety Petrovny, 1746); jeho óda Na dobytie Chotina (Na vziatie Chotina, 1742) sa považuje za prvé dielo novodobej ruskej literatúry. Významné miesto v oblasti poézie zaujala tvorba A. D. Kantemira (5 veršovaných satír, napr. Môjmu rozumu, K umu svojemu, 1729; Filaret a Jevgenij alebo Na závisť a pýchu nemravných šľachticov, Filaret i Jevgenij, ili na zavisť i gordosť dvorian zlonravnych, 1730; O výchove, O vospitanii; 1737; a i.) a všestranná básnická tvorba (bájky, básne, piesne, satiry, eklogy, ódy, sonety, elégie) A. P. Sumarokova, ktorý zohral priekopnícku úlohu i vo vývine ruskej drámy, jeho tragédie sú napísané presne podľa klasicistických pravidiel (9 veršovaných tragédií, najvýznamnejšia Dmitrij Samozvanec, 1771, komédie, napr. Tresotinius, 1750; Hašterivá žena, Vzdorščica, 1770; Nepravý paroháč, Rogonosec po voobraženiju; 1772; a i.). Divadelné hry písal aj M. V. Lomonosov (tragédia z ruských dejín Tamira a Selim, Tamira i Selim, 1750; tragédia situovaná do antického Grécka Démofoón, Demofont, 1751). Širšie publikum sa s ruskou klasicistickou dramatikou oboznámilo v 2. pol. 18. stor., keď popri dvorských a šľachtických divadlách začali pôsobiť aj divadlá prístupné širokej verejnosti. Prvý takýto súbor vznikol 1750 v Jaroslavli vďaka F. G. Volkovovi, ktorý 1752 vystúpil pred cárovnou Katarínou II. Veľkou a následne dostal povolenie založiť si v Petrohrade profesionálne divadlo; Volkovov súbor sa stal základom dnešného Alexandrinského divadla (1756). Ruské klasicistické divadlo sa vyznačovalo zdôrazňovaním patriotizmu a osvetovými cieľmi, autori síce využívali francúzsku klasicistickú formu, ale hry napĺňali ruským obsahom. Od 60. rokov 18. stor. sa postupne začali narúšať prísne klasicistické normy, objavili sa prvé prejavy sentimentálnej poézie a prózy (Fiodor Alexandrovič Emin, *1735, †1770). Výrazne sa táto tendencia prejavila v tvorbe najvýznamnejšieho ruského klasicistického básnika G. R. Deržavina. Klasicistickými pravidlami je ovplyvnená najmä jeho raná tvorba, neskoršie diela zásadami žánrovej diferenciácie klasicizmu neohraničoval, napr. v originálnej óde Felicia (Felica, 1783) spojil prvky slávnostnej ódy s prvkami ostrej satiry. V poslednej tretine 18. stor. bol ruský klasicizmus ovplyvnený sentimentalizmom, ktorý po desaťročiach nadvlády veršovaných foriem priniesol rozkvet prózy. Do popredia sa dostala ľúbostná tematika, tematika rodinného života, dôraz sa kládol na vnútorné prežívanie hrdinov, preferoval sa žáner denníka, epištolárnych foriem, cestopisu a ľúbostnej poviedky (N. M. Karamzin, A. N. Radiščev). Veľkým rozvojom prechádzala dráma. V duchu tradícií klasicistickej poetiky je napísaná komédia Brigadír (Brigadir, 1769) D. I. Fonvizina, ktorá patrí k vrcholným dielam tohto žánru v 18. stor. a uplatňujú sa v nej novátorské prístupy (realistická typizácia záporných postáv pomocou jazykového prejavu). Od 70. rokov 18. stor. sa klasicistická poetika drámy začala pod vplyvom sentimentalizmu uvoľňovať, mimoriadne obľúbené boli komické opery (Alexandr Onisimovič Ablesimov, *1742, †1783: Mlynár – zariekavač, klamár a svat, Meľnik – koldun, obmanščik i svat, 1779).

V Taliansku sa klasicizmus rozvíjal v 2. pol. 17. stor. a označuje sa termínom neoklasicizmus. Na rozdiel od francúzskej klasicistickej poetiky, ktorá zdôrazňovala krásu založenú na proporčnosti, vyváženosti a harmónii, sa v talianskej literatúre preferovala krása, ktorá nevylučovala fantáziu a emócie. Vzorom v poézii bolo básnické dielo F. Petrarcu, v próze dielo G. Boccaccia. V poézii vynikol G. Parini, ktorý do klasických žánrov ódy a hymnu uviedol politický, spoločenský a morálny obsah. Básnik a libretista P. Metastasio obnovil žáner melodrámy, ktorej dal podobu sentimentálnej komédie. V. Alfieri písal tragédie komponované presne podľa klasicistickej schémy (dodržiaval jednotu miesta, času a deja) a využíval najmä námety z antiky. Tragédii chcel dať novú podobu, ktorú nazval tragédia slobody, pričom myslel na budúci taliansky národ, ktorý sa sformoval v priebehu 19. stor. C. Goldoni reformoval divadlo, tradičnú improvizáciu typickú pre commediu dell’arte nahradil zavedením scenára. Doznievajúci klasicizmus sa prejavil v diele básnika a prozaika G. Leopardiho. V Čechách a na Slovensku sa literárny klasicizmus rozvíjal od konca 18. stor. do 1. tretiny 19. stor. v rámci národného obrodenia.

Ku klasicistickým autorom v Česku sa zaraďujú napr. A. J. Puchmajer, V. M. Kramerius, a predovšetkým F. Palacký, J. Dobrovský a J. Jungmann (autor prvej českej učebnice poetiky Slovesnost aneb Sbírka příkladů s krátkým pojednáním o slohu, 1820, 2., prepracované vydanie 1845).

Špecifickosť klasicizmu v slovenskej literatúre spočíva v pestovaní národnej kultúrnej tradície vychádzajúcej z kresťanských cyrilo-metodských tradícií. Niektoré črty (vlastenecká tematika, duchovný rozmer) má spoločné s ruským klasicizmom. R. 1780 nastalo v spoločnosti celkové uvoľnenie (reformy Jozefa II.) a vyšlo dielo J. Papánka Historia gentis Slavae (Dejiny slovenského národa), ktoré sa považuje nielen za zdroj národného obrodenia, ale aj obrodzovania cyrilo-metodskej tradície ako slovenskej tradície. Je to prelomové obdobie nástupu moderného kritického myslenia a literárneho prejavu predstavujúce zároveň kontinuitu s domácimi kultúrnymi tradíciami a s vývinom, ktorý získal nový umelecký rozmer. Literárny klasicizmus na Slovensku sa vyvíjal v troch fázach. V prvej (1780 – 1800) sa vytvárali základné predpoklady na rozvoj slovenskej literatúry, a to jednotný jazyk (bernolákovská kodifikácia 1787) a pravidlá literárneho klasicizmu, teda časomiery. Uplatňovanie časomernej prozódie v slovenskom jazyku sledovalo od začiatku najmä ideový cieľ – vznešenou klasickou prozódiou poukázať na vznešenosť domáceho kodifikovaného jazyka, a povýšiť ho tak na úroveň gréckej a latinskej kultúry aj prozodicky. Na základné prozodické pravidlá upozornil A. Bernolák ako ústredná osobnosť Spoločnosti pre pestovanie slovenského jazyka na generálnom seminári v Bratislave v osobitnej kapitole O prozódii v základnom diele Grammatica slavica (1790). Dominantné postavenie v tomto období mala národnovzdelávacia próza v bernolákovskej slovenčine, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom je J. Fándly (Zeľinkár, 1783; Piľní domajší a poľní hospodár..., 1792; Slovenskí včelár, 1802; a i.). J. I. Bajza vytvoril prvý slovenský román René mláďenca príhodi a skúsenosťi (1783). Vznikali učené spoločnosti (spoločenstvá vzdelancov), najvýznamnejšou bolo Slovenské učené tovarišstvo (1792 – 1800), najväčšie a najaktívnejšie v stredoeurópskom priestore. Pre druhú fázu vývinu klasicizmu (1800 – 18) bola charakteristická anakreontská poézia ako výraz doznievajúceho rokoka, zastúpená básnickými zbierkami Muza ze Slovenských hor (1801) J. Palkoviča, Poezye (1806 – 12, 4 zv.) B. Tablica a Tatranská muza s lýrou slovanskou (1814) P. J. Šafárika. Títo autori patria k priekopníkom klasicizmu na Slovensku, ich poézia obsahuje znaky typické pre nastupujúci klasicizmus: klasicistické žánrové formy a strofické útvary, využívanie prízvučnej i časomernej prozódie, inšpirácia osvietenským racionalizmom, vlastenecké motívy. Tretiu, vrcholnú fázu (1818 – 36) predstavuje nástup klasickej časomiery v PředspěveSlávy dcere (1824) J. Kollára. Dokonalé časomerné preklady antických básnikov, najmä Vergíliovej Eneidy (1828, jediný preklad v slovanských jazykoch) od Jána Hollého, vzbudili záujem v celom slovanskom svete. Jedným z najvýznamnejších diel slovenského klasicizmu je Hollého hrdinský epos Svatopluk (1833), ktorý svojou dokonalosťou a ideami vyvolal generačný prevrat, zjednotil národné hnutie na ceste k spisovnej slovenčine a stal sa pevnou súčasťou národného povedomia. Dôležité postavenie slovenského klasicizmu upevňovali aj Hollého eposy Cirillo-Metodiada (1835), alegorický epos Sláv (1839) s národnohistorickým posolstvom, ako aj Selanki (1835 – 40) a Pesňe a Básňe (1841 – 42). Myšlienky slovenského literárneho klasicizmu sa stali zdrojom slovenského literárneho romantizmu a národnej ideológie.

klasická filológia

klasická filológia — vedný odbor zaoberajúci sa štúdiom starej gréčtiny a latinčiny, ako aj znením a interpretáciou textov grécko-rímskeho staroveku. Hlavnými disciplínami klasickej filológie sú gramatika, literárna veda a politické a kultúrne dejiny, špeciálnymi a pomocnými disciplínami metrika, topografia, paleografia, numizmatika, epigrafika a papyrológia. Niektoré disciplíny sa od klasickej filológie oddelili (napr. klasická archeológia, staroveké dejiny), iné vznikli ako príbuzné (napr. byzantológia, lat. medievalistika, neolatinistika, orientalistika). Vzhľadom na široký komplex disciplín, ktoré klasická filológia zahŕňa, uprednostňujú niektorí bádatelia označenie veda (vedy) o antickom staroveku (nem. Altertumswissenschaft). Zúžené vymedzenie predstavujú grécistika (veda o gréckom písomníctve) a latinistika (veda o latinskom písomníctve), oddeľovanie grécistiky a latinistiky je však vzhľadom na kultúrnu prepojenosť antického sveta problematické. Vrcholnou syntetickou disciplínou klasickej filológie je textová kritika (→ textológia), ktorá zabezpečuje vedeckú úroveň vydávaného textu. Má stanoviť vzájomný vzťah odpisov ako svedkov podania textu, po vyhodnotení odchýlok (variae lectiones) ho zachytiť v rodokmeni (stemma) a rekonštruovať archetyp, t. j. najstaršie zachytiteľné znenie textu. Na opravu jednoduchšieho porušenia textu (corruptela) slúži emendácia (emendatio), zložitejšie chýbajúce časti (lacuna) sa podľa možností vypĺňajú (coniectura) alebo nechávajú nevyriešené (locus desperatus).

Klasická filológia vznikla v Alexandrii v 3. stor. pred n. l., kde vzdelanci (gr. grammatikoi) sústredení pri knižnici pracovali na vedeckom vydaní diel Homéra a ďalších školských autorov, zostavovali príručky na ich pochopenie i výklad a ustálili terminológiu. V Ríme prevažoval záujem o gramatiku a komentáre ku klasikom. V latinskej Európe v období renesančného humanizmu sa klasická filológia etablovala ako veda s názvom filológia; v 19. stor. získala prívlastok klasická na vyjadrenie elitnej kvality a na odlíšenie od novších filológií (germanistika, romanistika, slavistika, indoeuropeistika ap.). V 15. a 17. stor. vynikli talianski (L. Valla, A. Poliziano, M. Ficino), francúzski (G. Budé, J. C. a J. J. Scaligerovci), nizozemskí (Erazmus Rotterdamský, J. Lipsius, H. Grotius, Daniel Heinsius, *1580, †1655) a nemeckí (J. Reuchlin, J. Camerarius, F. Melanchton) filológovia, v 18. stor. Angličan R. Bentley. Nástupom neohumanizmu získala dominantné postavenie nemecká klasická filológia najmä vďaka významným predstaviteľom (August Boeckh, *1785, †1867; Karl Lachmann, *1793, †1851; Ulrich von Wilamowitz-Moellendorf, *1848, †1931) a udržala si ho až do polovice 20. stor. V súčasnosti sa výskum čoraz viac internacionalizuje, pričom hlavnými centrami klasickej filológie sú tradičné anglické, francúzske a nemecké univerzity, od 2. svet. vojny aj severoamerické. Vychádza vyše 700 odborných periodík (pozri tabuľku Významnejšie a širšie zamerané zahraničné klasickofilologické periodiká). Bádatelia v oblasti klasickej filológie (resp. vedy o staroveku) sa združujú v národných spoločnostiach, vrcholnou medzinárodnou organizáciou je Medzinárodná federácia spoločností klasických štúdií (fr. Fédération internationale des associations d’études classiques, FIEC; angl. International Federation of Associations of Classical Studies) založená 1948. Od 1924 každoročne vychádza aj najvýznamnejšia a najrozsiahlejšia bibliografia z oblasti vied o staroveku Année philologique. Za najkvalitnejšie kritické vydania textov gréckych a latinských autorov sa považujú edície Bibliotheca Teubneriana (skratka BT, plným názvom Bibliotheca scriptorum Graecorum et Romanorum Teubneriana, vychádza od 1849, spočiatku v Lipsku, v súčasnosti vo vydavateľstve de Gruyter v Berlíne), Oxford Classical Texts (skratka OCTs, plným názvom Scriptorum classicorum bibliotheca Oxoniensis, založená 1898 v Oxforde), tzv. Collection Budé (aj Budé, La Collection des universités de France, skratka CUF, vydávaná od 1920 spoločnosťou Association G. Budé vo vydavateľstve Belles Lettres v Paríži) a i., za svojho druhu jedinú vedeckú encyklopédiu sa považuje Paulyho a Wissowova vecná encyklopédia klasickej vedy o staroveku (Pauly’s Wissowa’s Realencyclopädie der classischen Altertumswissenschaft, 1893 – 1980, 84 zväzkov, hlavní zostavovatelia: August Friedrich Pauly a Georg Wissowa).

Na Slovensku bolo štúdium klasickej filológie úzko späté s postavením latinčiny vo verejnom, v kultúrnom a spoločenskom živote vo vtedajšom Uhorsku. Vyučovanie latinského jazyka si vyžadovalo tvorbu učebníc, gramatík a slovníkov, ako aj vydávanie a prekladanie diel latinských autorov. Diela antických autorov sa na Slovensku dostávali ako rukopisy, o čom svedčia aj zachované kódexy z 15. stor. O používaní latinských gramatík ešte pred vynálezom kníhtlače svedčí množstvo fragmentov gramatík v rukopisnej podobe. Spomedzi vtedajších vokabulárov a lexikónov je pozoruhodný tzv. Klaretov latinsko-český glosár, t. j. Glosář (Glossarius, 1359 – 64), česká učenca Bartoloměja z Chlumce. Obdobie humanizmu a renesancie spojené s rozšírením tlačených kníh prinieslo sprístupnenie nových poznatkov z oblasti antiky. Záujem o štúdium diel antických autorov vzrástol najmä v 2. pol. 16. stor. Rektormi viacerých mestských škôl sa stali humanistickí vzdelanci, ktorí vydávali študijné pomôcky s výňatkami diel Ciceróna, Horácia, Vergília a i. V Bardejove pôsobil V. Ecchius (popri vlastnej tvorbe v latinčine vydal diela Horácia, Prudentia, sv. Augustína a i.). Najvýznamnejším slovenským klasickým filológom v tomto období bol trnavský rodák J. Sambucus, ktorý vydal diela viacerých gréckych a rímskych autorov. Najstarší údaj o zavedení klasickej gréčtiny do vyučovania na Slovensku pochádza z 1539 a súvisí s bardejovskou latinskou školou pod vedením L. Stöckela. Sambucov súčasník (a žiak L. Stöckela) M. Rakovský vydával v zahraničí preklady, ale aj vlastné básnické a prozaické diela v latinčine. V tomto období vzniklo množstvo prekladov z gréčtiny do latinčiny (napr. Euripidove tragédie v latinských prekladoch Ž. Tordu). K najviac vydávaným antickým autorom na Slovensku patrili Cicero, Vergílius, Ovídius a Seneca Ml. V 17. – 18. stor. boli vydávané (s poznámkovým aparátom) diela Horácia, Vergília a Juvenála, ale aj dramatické texty (Terentiove a Plautove komédie) a rétorické príručky s výňatkami, sentenciami a citátmi antických rétorov.

Základnou pomôckou pri výučbe latinčiny boli po dlhý čas učebnice rímskeho gramatika A. Donata Menšia gramatika (Ars minor) a na ňu nadväzujúca Väčšia gramatika (Ars maior), ktoré na Slovensku prvýkrát vytlačil bardejovský kníhtlačiar D. Gutgesel a 1578 upravil P. Kyrmezer. Z Donatových gramatík vychádzal aj Lukáš Fabinus (†1586) pri zostavovaní učebnice Exempla declinationum et conjugationum (2. pol. 16. stor.) o skloňovaní a časovaní v latinčine. V evanjelických školách sa uprednostňovali gramatiky latinského a gréckeho jazyka F. Melanchtona, v katolíckych školách latinská gramatika portugalského jezuitu Manuela Álvaresa (*1526, †1582). Viacero vydaní mala aj učebnica latinčiny J. A. Komenského Janua linguarum reserata (1631; v Komenského vlastnom preklade do češtiny ako Dvéře jazyků otevřené, 1633) známa ako Brána jazykov otvorená. Na začiatku 18. stor. M. Bel prepracoval a vydal o. i. dve učebnice latinčiny, v ktorých vychádzal z pôvodných diel svojho učiteľa, profesora na univerzite v Halle, Christophora Cellaria (aj Keller, *1638, †1707): Latinskú gramatiku podľa ľahkej učebnej metódy Ch. Cellaria (doslovne Latinská gramatika s obnovenou ľahkosťou učebnej metódy Ch. Cellaria, Grammatica Latina facilitati restituta ad modum Christophori Cellarii, 1717) a štvorjazyčný latinsko-nemecko-maďarsko-český (resp. v slovakizovanej češtine písaný) slovník Cellariov osvedčený a vyskúšaný slovníček latinčiny zostavený podľa určitého prirodzeného poriadku (Christophori Cellarii latinitatis probatae et exercitae liber memorialis naturali ordine dispositus, 1719); samostatne vypracoval a vydal o. i. Základy starej a novej rétoriky s Poetikou (Retorices veteris et novae praecepta. Accessit Poetica, 1717) obsahujúce metodiku vyučovania latinčiny. V tomto období vychádzali aj viacrečové lexikóny a obsiahle glosáre, najmä latinsko-nemecké, neskôr latinsko-nemecko-maďarsko-české, ale aj slovenské. A. Bernolák dovŕšil kodifikáciu spisovnej slovenčiny 6-zväzkovým dielom Slovár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí (Lexikon slavicum, bohemico-latino-germanico-ungaricum, 1825 – 27). V 19. stor. vychádzali stručnejšie školské slovníky obsahujúce slovnú zásobu jednotlivých diel antických autorov. Významnými prekladateľmi antických textov na začiatku 19. stor. bol o. i. J. Palkovič, v 20. rokoch 19. stor. J. Hollý a v 2. pol. 19. stor. Emil Černý (*1840, †1913), ktorý však (od 1868) pôsobil v emigrácii v Rusku, kde zostavil aj niekoľko učebníc gréčtiny a dva grécko-ruské slovníky.

V 20. stor. sa klasická filológia rozvíjala na Slovensku spočiatku zásluhou českých klasických filológov. Krátko po vzniku Univerzity Komenského v Bratislave (1919) založil A. Kolář na Filozofickej fakulte Klasický seminár (1922), ktorý od 1929 viedol J. Ludvíkovský. Po 2. svet. vojne tam pôsobili slovenskí profesori a prekladatelia M. Okál, J. Špaňár, P. Kuklica, D. Škoviera, J. Burian, P. Valachovič a i., ktorí spoločne prispeli k rozvoju filologických, filozofických a kultúrnohistorických disciplín. Pozornosť sa okrem výskumu venovala prekladom základných antických umeleckých a filozofických diel, ktorých autormi boli M. Okál (Ilias a Odysseia, Aristofanove komédie, Sofoklove tragédie, diela gréckych atomistov, Epikurove diela a i.), J. Špaňár (Platónove dialógy, preklady z diel Lukiana, Aristotela, Hérakleita z Efezu a i.), P. Kuklica (Aristotelova Rétorika, Thukydidés a i.). Dnešná Katedra klasickej a semitskej filológie (ako pokračovateľka Klasického seminára) spolupracuje o. i. s Rakúskou akadémiou vied a ako jediná na Slovensku má akreditáciu na postgraduálne štúdium v klasickej filológii; od 90. rokov 20. stor. tam pôsobia o. i. Jana Grusková (*1970) a Ľudmila Buzássyová (*1968). Dejiny katedry i klasickej filológie na Slovensku sčasti opísal D. Škoviera v knihe Miloslav Okál. Prvý slovenský profesor klasickej filológie (2013).

Slovenskú produkciu v oblasti klasickej filológie zaznamenáva Bibliografia gréckych a latinských štúdií v Slovenskej republike za roky 1993 – 2005 (2006, zostavili Erika Juríková, *1974, D. Škoviera a P. Valachovič). Vývin klasickej filológie približuje publikácia 10 rokov Slovenskej republiky – 10 rokov klasických štúdií (2004). Problematikou vyučovania latinčiny sa zaoberá D. Škoviera v príspevku Poznámky k vyučovaniu latinčiny v univerzitnom štúdiu do reformy školstva roku 2008 (Sambucus VIII/2012). Dlhoročnými pomôckami študentov klasickej filológie boli diela Gramatika latinského jazyka. Pomocná vysokoškolská učebnica (1960, 3. vydanie pod názvom Latinská gramatika, 1998) J. Špaňára a J. Horeckého a Latinsko-slovenský slovník – Slovensko-latinský slovník (1962, 8. vydanie 2012) J. Špaňára a Jozefa Hrabovského (*1909, †1996). R. 2009 vyšiel Latinsko-slovenský slovník Marty Hlušíkovej (*1952). Absenciu grécko-slovenského slovníka nahrádzali od 2. pol. 19. stor. až do súčasnosti grécko-české prekladové slovníky českého klasického filológa Františka Lepařa (*1831, †1899). R. 2012 vyšiel obsiahly (32-tis. hesiel), dôsledne spracovaný Grécko-slovenský slovník Heleny Panczovej (*1975). Na klasickú i na novozákonnú gréčtinu (koiné) sa zameriava vysokoškolská učebnica Biblická gréčtina (2014) H. Panczovej a D. Škovieru nadväzujúca na skriptá Mathemata Graeca (1999, 2002, 2008). P. Kuklica zostavil Slovník latinských skratiek (1995) a Slovník stredovekej latinčiny (2000). Literatúru a reálie v rozsahu stredoškolskej látky spracovali Ján Janovjak (*1893, †1977) a J. Špaňár v knihe Život a literatúra v antickom Ríme (1961, 1969). Od 1969 vychádza na Filozofickej fakulte UK cudzojazyčná univerzitná ročenka Graecolatina et orientalia, ktorú redigovali M. Okál (1969 – 79), L. Drozdík (1969 – 95), Etela Šimovičová (*1921, †2013; 1980 – 89), D. Škoviera (od 1997 dodnes), J. Grusková (od 2014 dodnes) a Zuzana Gažáková (*1977; od 2014 dodnes).

V súčasnosti sa latinistika s gréckym minimom vyučuje aj na Trnavskej univerzite (od 1992), kde vychádza periodikum Sambucus, na Prešovskej univerzite (od 1992) i na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach (od 2010) v rámci študijného programu klasické jazyky alebo v podobe akcentujúcej latinistiku v rámci študijného programu latinský jazyk a literatúra (v kombinácii s inými odbormi). R. 1969 bola na Filozofickej fakulte UK z iniciatívy M. Okála a J. Horeckého založená Jednota klasických filológov (dnes Slovenská jednota klasických filológov pri SAV, SJKF), ktorej publikačným orgánom je periodikum Auriga Zprávy Jednoty klasických filologů vydávané v Prahe, ktoré nadviazalo na Zprávy jednoty klasických filologů (1959 – 92/93) i na predchádzajúce Listy filologické (založené 1873). R. 1998 vznikla z iniciatívy bratislavskej katedry aj Spoločnosť novogréckych štúdií.

Významnejšie a širšie zamerané zahraničné klasickofilologické periodiká (výber)
Acta antiqua Academiae Scientiarum Hungaricae Maďarsko (Budapešť)
American Journal of Philology USA (Baltimore, Md.)
Antike und Abendland Nemecko (Berlín)/USA (New York, N. Y.)
Argos Argentína (Buenos Aires)
Classical Quarterly Spojené kráľovstvo (Oxford)
Classical Revue Spojené kráľovstvo (Oxford)
Eirene Česko (Praha)
Emerita Španielsko (Madrid)
Eos Poľsko (Varšava)
Gnomon Nemecko (Berlín/Mníchov)
Hermes Nemecko (Berlín/Stuttgart)
Latomus Belgicko (Brusel)
Les Études classiques Belgicko (Namur)
Lustrum Nemecko (Göttingen)
Mnemosyne Holandsko (Leiden)
Museum Helveticum Švajčiarsko (Bazilej)
Philologus Nemecko (Berlín)
Revue des études grecques Francúzsko (Paríž)
Revue des études romaines Francúzsko (Paríž)
Rheinisches Museum Nemecko (Frankfurt nad Mohanom)
Studii clasice Rumunsko (Bukurešť)
Vestnik drevnej istorii Rusko (Moskva)
Wiener Studien Rakúsko (Viedeň)
Živa antika Macedónsko (Skopje)

Preklady diel antických autorov do slovenčiny v 20. – 21. stor.
Autor starogréckeho alebo latinského originálu Názov slovenského prekladu Prekladateľ Rok vydania
Aischylos Orestea. Prikovaný Prometeus Vojtech Mihálik, Miloslav Okál 1995
Aischylos Oresteia Vojtech Mihálik 1988
Aischylos Prikovaný Prometheus Miloslav Okál 1960, 2010
Alkmaión z Krotónu * Július Špaňár
Ammianus Marcellinus Rímske dejiny Daniel Škoviera (Cena J. Hollého za umelecký preklad) 1988
Anaxagoras z Klazomén * Július Špaňár
Anaximandros z Miléta * Július Špaňár
Anaximenés z Miléta * Július Špaňár
Anonymus Iamblichi * Július Špaňár
Antifón * Július Špaňár
Antisthenés Antisthenés (Zlomky) Andrej Kalaš 2010
apokryfy Apokryfy. Mimokánonické (deuterokánonické) spisy Starej zmluvy podľa Septuaginty Karol Gábriš 1990
Apuleius (lat. Lucius Apuleius) Amor a Psycha Ignác Šafár 1944, 1959
Apuleius Premeny čiže Zlatý somár Viera Bunčáková 1962, 1979
Aristofanés Acharňania. Jazdci Miloslav Okál 2014
Aristofanés Jazdci. Oblaky Miloslav Okál 1992
Aristofanés Komédie (Lysistrata. Acharňania. Ženy na sneme. Vtáci. Plutos) Miloslav Okál 1966
Aristofanés Lysistrata Miloslav Okál 2015
Aristofanés Lýsistrata Vojtech Mihálik 1969, 1971, 1996
Aristofanés Mier. Plutos Miloslav Okál 2014
Aristofanés Oblaky Miloslav Okál 1947
Aristofanés Oblaky. Osy Miloslav Okál 2014
Aristofanés Osy. Mier. Sviatok žien Miloslav Okál 1992
Aristofanés Sviatok žien. Na sneme Miloslav Okál 2015
Aristofanés Vtáci. Žaby Miloslav Okál 2010
Aristofanés Žaby Miloslav Okál 1982
Aristón z Chia **** Miloslav Okál
Aristoteles (gr. Aristotelés) Aténska ústava editori Alexander Bröstl, Pavel Holländer 2009
Aristoteles Etika Nikomachova Július Špaňár 1979, 2011
Aristoteles Fyzika (in: **) Július Špaňár
Aristoteles Hymnus na Hermeia. Epigram na Hermeia; in: Diogenés Laërtský: Životopisy slávnych filozofov I, II Miloslav Okál 1954
Aristoteles O duši. Malé spisy o prírode Peter Kuklica pravdepodobný rok vydania 2018
Aristoteles O nebi. O vzniku a zániku Miloslav Okál 1985, 2012
Aristoteles Poetika Miloslav Okál 1944
Aristoteles Poetika Miloslav Okál (súčasťou diela je VIII. kniha Politiky, preklad Peter Kuklica) 2009
Aristoteles Poetika. Rétorika. Politika Miloslav Okál (Poetika), Peter Kuklica (Rétorika, Politika) 1980
Aristoteles Politika Július Špaňár 1988, 2006, 2009
Aristoteles Rétorika Peter Kuklica 1980, 2009
atomisti * Miloslav Okál
sv. Augustín (lat. Augustinus Aurelius Madauriensis) Boží štát I, II Matej Pätoprstý, Štefan Dian, Ján Kováč 1948
sv. Augustín O kresť. náuke – O milosti a slobodnej vôli Marcela Andoková, Róbert Horka 2004
sv. Augustín O Trojici, kniha XIV (in: Antológia. Patristika a scholastika) Marcela Andoková 2009
sv. Augustín O učiteľovi Daniel Škoviera 1995
sv. Augustín Proti akademikom. O blaženom živote. O pravom náboženstve (in: ***) Augustín Valentovič
sv. Augustín Vyznania Ján Kováč 1948, 1997
sv. Bazil Veľký (gr. Basileios) Listy II (roky 375 – 378). Hexaémeron Daniel Škoviera 2002
sv. Bazil Veľký Povzbudenie mladým. Listy I (roky 357 – 374) Daniel Škoviera 1999
Caesar (lat. Gaius Iulius Caesar) Zápisky o vojne v Galii Jozef Hrabovský 1966
Caesar Zápisky o vojne v Galii. Zápisky o občianskej vojne. Alexandrijská vojna. Africká vojna. Hispánska vojna Jozef Hrabovský, Adriena Slamová, Tomáš Oravec 1988
Catullus (lat. Gaius Valerius Catullus) (in) Múza odvracia smrť Viera Bunčáková, Ignác Šafár 1970
Catullus Nenávidím a ľúbim Vojtech Mihálik (prémia ceny J. Hollého) 1994
Catullus Nenávidím a milujem Ignác Šafár 1962
Cicero (lat. Marcus Tullius Cicero) Rečník. Reči proti Catilinovi. Filipiky a iné Adriana Oravcová, Jana Rovenská, Adriena Slamová, Daniel Škoviera, Martin Vozák 1982
Cicero Reč za básnika A. Licinia Archiu Gustav Erhart (český klasický filológ) 1927
Cicero Tuskulské rozhovory. Laelius o priateľstve a iné Jana Bartosiewiczová, Etela Šimovičová, Daniel Škoviera 1982
Curtius Rufus (lat. Quintus Curtius Rufus) Dejiny Makedónca Alexandra Veľkého I-V, Dejiny Makedónca Alexandra Veľkého VI-X Ivan Janek 2015
Cyprián z Kartága (lat. Thascius Caecilius Cyprianus) O správaní panien (in: O nepravej ženskej kráse) Helena Panczová 2007
Démokritos z Abdéry * Miloslav Okál
Démokritos z Abdéry Demokritos a iní gr. atomisti Miloslav Okál 1952
Diogenés Laërtský (gr. Diogenés Laërtios) Životopisy slávnych filozofov I, II Miloslav Okál 1954
Diogenés Laërtský Životopisy slávnych filozofov Miloslav Okál 2007, 2016
Dionysius Areopagita (gr. Dionysios Areiopagités) Timotejovi o mystickej teológii (in: Antológia. Patristika a scholastika) Juraj Vittek 2009
Egeria Púť do Svätej Zeme. Itinerarium Egeriae Helena Panczová 2006
Empedoklés z Akragantu * Július Špaňár
Epikuros ** Miloslav Okál
Epikuros O šťastnom živote Miloslav Okál 1989
Epikuros O šťastnom živote I, II Miloslav Okál 2013
Euripidés Medea Vojtech Mihálik 1995
Euripidés Médeia Vojtech Mihálik 1986
Euripidés Trójanky Miloslav Okál 2010
Ezop (gr. Aisópos)/Phaedrus Ezopove bájky Eugen Rott 1944
Ezop /Phaedrus Ezopove bájky Etela Šimovičová 1. vydanie pod názvom Ezopské bájky, 1966; 5. vydanie Ezopove bájky/ Aesop’s fables, 2009
Faleas * Július Špaňár
Filolaos z Krotónu * Július Špaňár
Gellius (lat. Aulus Gellius) Attické noci Eleonóra Vallová 1987
Gorgias z Leontín * Július Špaňár
sv. Gregor Naziánsky (gr. Grégorios) Listy vo veršoch Erika Brodňanská 2012
sv. Gregor Naziánsky Proti ženám, čo sa príliš krášlia (in: O nepravej ženskej kráse) Erika Brodňanská 2007
Hérakleitos z Efezu Život a učenie Herakleita z Efezu Július Špaňár 1954
Hérakleitos z Efezu * Július Špaňár
Hérodotos Dejiny Július Špaňár 1985
Hippasos * Július Špaňár
Hippias z Elidy * Július Špaňár
Hippodamos z Miléta * Július Špaňár
Homér (gr. Homéros) Ílias Miloslav Okál 1962, 1986
Homér Ílias I-XII, Ílias XIII-XXIV Miloslav Okál 2011
Homér Odysseia Miloslav Okál 1966, 1986
Homér Odysseia I-XII, Odysseia XIII-XXIV Miloslav Okál 2011
Horácius (lat. Quintus Horatius Flaccus) (in) Múza odvracia smrť Viera Bunčáková, Ignác Šafár 1970
Horácius Ódy a epódy Ignác Šafár 1965
Horácius O umení básnickom. Satiry. Listy Ignác Šafár, Július Špaňár; prebásnili Ľubomír Feldek, Daniel Hevier a Štefan Moravčík 1986
Chrysippos **** Miloslav Okál
Iustinus (lat. Marcus Iunianus Iustinus) Výťah z Filippských dejín Pompeia Troga I, II Ivan Janek 2016
Juvenál (lat. Decimus Iunius Iuvenalis) O mužskej skazenosti (satiry č. 2, 5, 9, 13) Vojtech Mihálik 1987
Juvenál O spisbe a učbároch (satiry č. 1, 7, 14) Vojtech Mihálik 1989
Juvenál O ženskej skazenosti (satira č. 6) Vojtech Mihálik 1984
Kleanthés **** Miloslav Okál
Kratylos * Július Špaňár
Kritias * Július Špaňár
Lactantius (lat. Lucius Caecilius Firmianus Lactantius) O hneve Božom Tomáš F. Bajus 2005
Leukippos * Miloslav Okál
Lívius (lat. Titus Livius) Hrdinské báje Ríma Etela Šimovičová 1978
Longos Dafnis a Chloe Július Špaňár 1963
Lukianos zo Samosaty Rozhovory bohov a iné satirické prózy Július Špaňár 1962
Marcus Aurelius (lat. Marcus Aurelius Antoninus) Hovory so sebou (Denník rímskeho cisára) Miloslav Okál 1995
Marcus Aurelius Myšlienky Miloslav Okál 1976
Marcus Aurelius Myšlienky k sebe Miloslav Okál 2006
Marcus Aurelius Myšlienky k sebe samému Miloslav Okál 1943, 2015
Melissos zo Samu * Július Špaňár
Menandros Odľud Miloslav Okál 2010
Minucius Felix (lat. Marcus Minucius Felix) Marka Minúcia Felixa Oktávius Ján Marko 1950
Musaios Héro a Leander Ignác Šafár 1971, 2000, 2004
Nepos (lat. Cornelius Nepos) Životopisy znamenitých vojvodcov cudzích národov Ivan Janek 2015
Ovídius (lat. Publius Ovidius Naso) Lieky proti láske Vojtech Mihálik, Viera Bunčáková 1964, 1966, 1974
Ovídius (in) Ľúbostné elégie Ignác Šafár 1961, 2013
Ovídius Metamorfózy Ignác Šafár (laureát Ceny J. Hollého za umelecký preklad) 1979
Ovídius Metamorfózy I-VIII, Metamorfózy IX-XV Ignác Šafár 2012
Ovídius (in) Múza odvracia smrť Viera Bunčáková, Ignác Šafár 1970
Ovídius Premeny básnicky prerozprával pre deti Viliam Turčány 1970
Ovídius Premeny Viliam Turčány 2000, 2003
Ovídius Umenie milovať I, Umenie milovať II,
Umenie milovať III
Vojtech Mihálik 1970, 1971, 1972
Ovídius Umenie milovať. Lieky proti láske Vojtech Mihálik (v jaz. spolupráci s Vierou Bunčákovou) 1974, 2011
Ovídius Výber z poézie Ignác Šafár 1954
Parmenidés z Eley * Ignác Šafár
Petronius (lat. Gaius Petronius Arbiter) Satirikon Ján Žigo 1963
Platón Dialógy Július Špaňár 1980
Platón Dialógy (zv. I-III) Július Špaňár (laureát Ceny J. Hollého za umelecký preklad) 1990
Platón Obrana Sokrata. Siedmy list. Teaitetos. Faidon. Faidros. Symposion. Parmenides. Sofista. Timaios. Štát (in:*)
Platón Sokratova obrana (in: Xenofón: Spomienky na Sokrata. Platón: Sokratova obrana) Július Špaňár 1970
Platón Štát Július Špaňár 2006, 2009 (2. a 3. vydanie)
Platón Ústava Július Špaňár 1980
Plautus (lat. Titus Maccius Plautus) Chvastúň Ignác Šafár 1962, 1973
Plautus Strašidlo Ignác Šafár 1982
Plótinos ** Július Špaňár
Plutarchos Životopisy (výber) Miloslav Okál 1953, 2014
Plutarchos Životopisy slávnych Grékov a Rimanov I, II Peter Kuklica, Daniel Škoviera 2008
predsokratovci * Miloslav Okál, Július Špaňár
Prodikos * Július Špaňár
Propertius (lat. Sextus Propertius) (in) Ľúbostné elégie Ignác Šafár 1961, 2013
Propertius (in) Múza odvracia smrť Viera Bunčáková, Ignác Šafár 1970
Prótagoras * Július Špaňár
Pytagoras zo Samu * Július Špaňár
Sallustius (lat. Gaius Sallustius Crispus) Vojna s Jugurtom. Catilinovo sprisahanie Viera Bunčáková 1973
Sallustius Vojna s Jugurtom. Catilinovo sprisahanie (in: Velleius: Dejiny Ríma. Sallustius: Vojna s Jugurtom. Catilinovo sprisahanie) Viera Bunčáková, Jana Bartosiewiczová 1987
Sapfó Piesne Vojtech Mihálik 1980, 1984
Seneca Mladší (lat. Lucius Annaeus Seneca Minor) Hry (Agamemnón, Oidipus, Faidra, Médeia, Trójanky) Martina Borodovčáková; prebásnil Ľubomír Feldek 2017
Seneca Mladší Listy I, II Miloslav Okál 1947
Seneca Mladší Listy Luciliovi I-X Listy Luciliovi XI-XX Miloslav Okál 2012
Seneca Mladší Myšlienky Tomáš Oravec 1997
Sextus Empiricus (gr. Sextos Empeirikos) Základy pyrrhonskej skepsy Július Špaňár 1984
Sofoklés Antigona Miloslav Okál, František Šubík (Andrej Žarnov) 1958
Sofoklés Antigona Ľubomír Feldek, Július Špaňár 1974, 1982
Sofoklés Elektra Viera Bunčáková 1979
Sofoklés Kráľ Oidipus Miloslav Okál, František Šubík (Andrej Žarnov) 1957
Sofoklés Kráľ Oidipus. Oidipus na Kolóne. Antigona Miloslav Okál, František Šubík (Andrej Žarnov) 2011
Sofoklés Oidipus na Kolóne Miloslav Okál 1961
Sofoklés Vládca Oidipus Vojtech Mihálik 1965
Suetonius Životopisy rím. cisárov Etela Šimovičová 1964, 1974, 2010
Sulpicia (in) Ľúbostné elégie Ignác Šafár 1961, 2013
Tacitus, lat. Publius (al. Gaius) Cornelius Tacitus Agricola. Anály. Germánia. Histórie Jana Rovenská, Ján Žigo, Mariana Paulinyová 1980
Tacitus Letopisy František Kašpar (český klasický filológ) 1926
Tacitus Od skonu božského Augusta (Annales a Historiae) Ján Žigo 1970
Táles z Miléta * Július Špaňár
Tertullianus (lat. Quintus Septimius Florens Tertullianus) O pestovaní ženskej krásy. O závoji panien (in: O nepravej ženskej kráse) Helena Panczová 2007
Theofrastos z Eresu Metafyzika. O vnímaní (in:**) Miloslav Okál
Thrasymachos * Július Špaňár
Thukydidés Dejiny peloponézskej vojny I-IV, Dejiny peloponézskej vojny V-VIII Peter Kuklica 1985, 2010
Tibullus (lat. Albius Tibullus) (in) Ľúbostné elégie Ignác Šafár 1961, 2013
Tibullus (in) Múza odvracia smrť Viera Bunčáková, Ignác Šafár 1970
Velleius Paterculus (lat. Gaius Velleius Paterculus) Dejiny Ríma (in: Velleius: Dejiny Ríma. Sallustius: Vojna s Jugurtom. Catilinovo sprisahanie) Viera Bunčáková, Jana Bartosiewiczová 1987
Vergílius (lat. Publius Vergilius Maro) Aeneas. Pradávne príbehy básnicky prerozprával pre deti Viliam Turčány 1981
Vergílius Aeneis Viera Bunčáková, Pavel Bunčák 2013
Vergílius Bukoliky (in: Vergilius: Bukoliky. Anonymní autori: Recepty Salernskej lekárskej školy) Viliam Turčány (Prémia ceny J. Hollého) 1993
Vergílius Eneida Ján Hollý 1950 (1. vydanie 1828)
Vergílius Eneida Viera Bunčáková, Pavel Bunčák 1969
Vergílius (in) Múza odvracia smrť Viera Bunčáková, Ignác Šafár 1970
Xenofanés z Kolofónu * Július Špaňár
Xenofón Anabáza Július Špaňár 1987
Xenofón Grécke dejiny Július Špaňár 1985
Xenofón Hostina. Sokratova obhajoba Ivan Kalaš 2006
Xenofón O prosperujúcej domácnosti Ivan Kalaš 2007
Xenofón Spomienky na Sokrata (in: Xenofón: Spomienky na Sokrata. Platón: Sokratova obrana) Etela Šimovičová 1970
Xenofón z Efezu Efezský príbeh o láske Daniel Škoviera 1977
Zénón z Eley * Július Špaňár
Zénón z Kitia **** Miloslav Okál

Pozn.: Preklady diel jedného autora sú usporiadané abecedne (nie chronologicky)

Preklady označené * vyšli v týchto súboroch (antológiách):

* Antológia z diel filozofov. Predsokratici a Platón (1. zväzok série), 1970; 2. vydanie pod názvom Antológia z diel filozofov. Predsokratovci a Platón, 1998

** Antológia z diel filozofov. Od Aristotela po Plotina (2. zväzok série), 1972; 2. vydanie 2007

*** Antológia z diel filozofov. Patristika a scholastika (3. zväzok série), 1975

**** Zlomky starých stoikov, 1984, pravdepodobný rok nového vydania 2018

Súbory prekladov
Názov Prekladateľ Rok vydania
Amazonky Jana Bartosiewiczová, Daniel Škoviera 1983
Antológia. Patristika a scholastika Marcela Andoková, Michal Chabada a kolektív prekladateľov 2009
Antológia z diel filozofov. Predsokratici a Platón (1. zväzok série);

2. vydanie pod názvom Antológia z diel filozofov. Predsokratovci a Platón

Miloslav Okál, Július Špaňár 1970, 1998
Antológia z diel filozofov. Od Aristotela po Plotina (2. zväzok série) Miloslav Okál, Július Špaňár 1972, 2007
Antológia z diel filozofov. Patristika a scholastika (3. zväzok série) Viera Bunčáková, Július Špaňár, Augustín Valentovič 1975
Múza odvracia smrť Viera Bunčáková, Ignác Šafár 1970
O nepravej ženskej kráse Erika Brodňanská, Helena Panczová 2007
Po cestách Asklépiových Jana Bartosiewiczová, Daniel Škoviera (v rámci širšieho kolektívu prekladateľov) 1994
Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I (časť venovaná latinským a gréckym antickým prameňom) Daniel Škoviera, Pavol Valachovič 1998, 2011
Únoscovia ohňa kolektív prekladateľov 1986
Zlomky starých stoikov Miloslav Okál 1984, pravdepodobný rok nového vydania 2018

Pozn.: Súpis neobsahuje preklady diel byzantskej gréckej ani stredovekej a novovekej latinskej literatúry

Editorom 1. vydania série Antológia z diel filozofov (10 zväzkov) bol Igor Hrušovský ml.

Učebnice latinskej a starogréckej gramatiky, čítanky (s výňatkami antických textov) a cvičebnice vydané na Slovensku v 20. – 21. stor.

(v chronologickom poradí)

Július Špaňár, Jarmila Vajcíková: Latinská čítanka pre 2. – 4. triedu gymnázií, 1950
Július Špaňár, Emanuel Kettner: Cvičebnica latinského jazyka pre 9. – 10. postupný ročník všeobecnovzdelávacích škôl, 1955, 4. vydanie 1961
Július Špaňár, Alfréd Bollardt: Cvičebnica latinského jazyka pre zdravotnícke školy, 1957, 5. vydanie 1964
Július Špaňár, Ján Horecký: Gramatika latinského jazyka. Pomocná vysokoškolská učebnica, 1960, 3. vydanie pod názvom Latinská gramatika, 1998
Július Špaňár, Emanuel Kettner: Latinčina pre 1. – 3. ročník SVŠ, 3. vydanie, 1968
Július Špaňár, Emanuel Kettner: Latinčina pre gymnáziá, 6. vydanie, 2006
Ľudmila Ozábalová: Latinský jazyk pre farmaceutov, 1997, 5. vydanie pod názvom Latinčina pre farmaceutov, 2013
Daniel Škoviera, Helena Panczová: Mathemata Graeca. Základy biblickej gréčtiny, 1999, 3. vydanie 2008
František Šimon, Silvia Gerecová: Latinčina pre medikov, 2003
Helena Panczová: Ars Grammatica, 2004
František Šimon, Jozefa Artimová, Artur Kolařík: Latinčina pre ošetrovateľov, 2006
Alexandra Dekanová, Emanuel Jirkal: Ita! Latinčina (Základy + slovníček), 2007
František Šimon, Mária Bujalková: Latinský jazyk pre medikov, 2012
Daniel Škoviera, Helena Panczová: Biblická gréčtina, 2014

Slovníky (v chronologickom poradí)
Peter Tvrdý: Slovník latinsko-slovenský, 1923
Peter Tvrdý: Slovník slovensko-latinský, 1926
Július Špaňár, Jozef Hrabovský: Latinsko-slovenský slovník – Slovensko-latinský slovník, 1962, 8. vydanie 2012
Augustín Valentovič: Grécko-slovenský slovník, 1995
Peter Kuklica: Slovník latinských skratiek, 1995
Peter Kuklica: Slovník stredovekej latinčiny, 2000
Peter Hudymač, Peter Pristáš: Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, 2000
Marta Hlušíková: Latinsko-slovenský slovník, 2009
Helena Panczová: Grécko-slovenský slovník. Od Homéra po kresťanských autorov, 2012
František Šimon, Mária Bujalková: Terminologia medica latina, 2015
František Šimon, Ján Danko, Jozefa Artimová, Martin Zborovjan: Anatomický slovník, 2015

Klasická kniha hôr a vôd

Klasická kniha hôr a vôd, čín. Šan-chaj-ťing, Shanhaijing — zbierka čínskych mýtov a legiend, najstaršie dielo čínskej kozmografie. Vznikla spojením textov viacerých autorov napísaných od obdobia bojujúcich štátov (475 – 221 pred n. l.) do obdobia Západných Chanov (206 pred n. l. – 8 n. l.), dnešnú podobu získala v 3. – 4. stor. n. l. Je rozčlenená na 18 kapitol, ktoré sú rozdelené do štyroch kategórií: Klasická kniha hôr (Šan-ťing, Shanjing), Klasická kniha morí (Chaj-ťing, Haijing), Klasická kniha pustatiny (Ta-chuang-ťing, Dahuangjing) a Klasická kniha oblasti medzi štyrmi morami (Chaj-nej-ťing, Haineijing). Jednotlivé kategórie obsahujú rozprávania o bájnych krajinách, nezvyčajných zvieratách a bytostiach, liečivých bylinách a nerastoch, starovekých čínskych náboženstvách a zvykoch, o geografii, histórii a medicíne. Klasická kniha hôr a vôd bola pôvodne ilustrovaná, dnešné ilustrácie pochádzajú až z obdobia dynastie Ming (1368 – 1644). Významný zdroj etnologických poznatkov.

klasická literatúra

klasická literatúra

1. označenie najvýznamnejších literárnych diel určitej národnej literatúry;

2. diela antických gréckych a rímskych spisovateľov;

3. najvýznamnejšie literárne diela určitého obdobia alebo tematického okruhu.

klasická škola ekonómie

klasická škola ekonómie, klasická ekonómia — smer ekonomického myslenia, ktorý sa rozvíjal v 2. pol. 18. stor. – 19. stor. a položil základy liberálneho prístupu k fungovaniu ekonomiky. Jeho vznik je spätý s rozvojom priemyselnej výroby v Spojenom kráľovstve, ako aj s nástupom priemyselnej revolúcie a s ňou súvisiacim zvyšovaním významu priemyselnej výroby z hľadiska ekonomiky štátu. Za predstaviteľa klasickej školy ekonómie v jej začiatkoch (resp. za bezprostredného predchodcu klasickej školy ekonómie) sa považuje W. Petty, k ďalším významným predstaviteľom patria A. Smith, D. Ricardo, T. R. Malthus, J.-B. Say a J. S. Mill, ktorí svojím dielom síce nadviazali na merkantilizmus a fyziokratizmus, pozornosť však sústredili na materiálnu výrobu, makroekonomické subjekty i na ekonomické procesy, ktoré posudzovali z dlhodobého hľadiska. Za historický prelom vo formovaní ekonomického myslenia možno považovať dielo A. Smitha Rozprava o podstate a príčinách bohatstva národov (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, 1776; skrátene Bohatstvo národov), v ktorom skúmal a analyzoval podstatu a príčiny bohatstva národov a sformuloval základné črty formovania trhu a trhovej ekonomiky. Fungovanie trhového mechanizmu, ekonomickú slobodu jednotlivca a slobodu konkurencie považoval za spôsob zabezpečenia ekonomickej prosperity jednotlivcov i spoločnosti ako celku (nie je potrebné zasahovanie štátu do hospodárstva; → laissez-faire, laisser-passer), pričom za zdroj rastu bohatstva považoval prácu (zdôrazňoval úlohu deľby práce).

Klasická škola ekonómie rozlišovala medzi prirodzenou a trhovou cenou, pričom podľa jej predstaviteľov trhová cena má tendenciu pohybovať sa okolo prirodzenej ceny, ktorá ovplyvňuje hodnotu statkov, resp. výrobných faktorov. Predstavitelia klasickej školy ekonómie sa zaoberali aj faktormi určujúcimi hodnotu statkov a podali viaceré vysvetlenia tvorby hodnoty (napr. prácou, výrobnými nákladmi). Poukazovali aj na ekonomické prínosy vyplývajúce zo špecializácie výroby a z rozvoja výmeny tovarov prekračujúcich národné hranice (medzinárodný obchod). Sformulovali viacero teórií, napr. teóriu absolútnych nákladov (A. Smith) a teóriu relatívnych (komparatívnych) nákladov (D. Ricardo). Vznikom klasickej školy ekonómie sa ekonómia oddelila od filozofie a stala sa samostatnou spoločenskou vedou. Nadviazala na ňu neoklasická škola ekonómie a ďalšie liberálne smery v ekonomickom myslení. Niektoré prvky učenia klasickej školy ekonómie (napr. teóriu pracovnej hodnoty) využil vo svojej teórii aj K. Marx.

klasická tepláreň

klasická tepláreň — tepláreň využívajúca na výrobu tepla a elektrickej energie spaľovanie klasického, t. j. fosílneho tuhého (uhlie), kvapalného (mazut) alebo plynného paliva (→ tepláreň).

klasické jazyky

klasické jazyky — termín používaný na označenie dvoch mŕtvych indoeurópskych jazykov – starej gréčtiny a latinčiny. Ich skúmanie je kľúčovou súčasťou vedného odboru klasická filológia.

klasické knihy Číny

klasické knihy Číny — čínske kánonické knihy predstavujúce súhrn tradičnej čínskej vzdelanosti od najstarších čias až do pádu čínskeho cisárstva (1911).

Pôvodne ich tvorilo Šesť kánonických kníh (čín. Liou-ťing, aj Liou-i, Liujing, Liuyi), ktoré predstavovali najstaršie zachované staroveké čínske texty a ktorých znalosť bola v Číne podmienkou zloženia štátnych skúšok: Kniha premien (I-ťing), Kniha piesní (Š’–ťing), Kniha dokumentov (Šu-ťing), Kniha obradov (Li-ťi), Anály jarí a jesení (aj Kronika od jari do jesene, Čchun-čchiou) a Kniha hudby (čín. Jüe-ťing, aj Jüe-ťi, Yuejing, Yueji), ktorá sa však počas pálenia kníh (213 pred n. l.) cisárom Čchin Š’-chuang-tim stratila a v období vlády cisára Wu-tiho (2. stor. pred n. l.) sa celý súbor začal nazývať Päť kánonických kníh (Wu-ťing, Wujing). Konečné znenie Knihy piesní, Knihy dokumentov a Kroniky od jari do jesene (Análov jarí a jesení) sa podľa tradície pripisuje Konfuciovi, historicky to však nie je potvrdené. Po priradení kníh Čouské rituály (aj Čouské obrady, čín. Čou-li, Zhouli) a Obrady a rituály (čín. I-li, Yili), ako aj dvoch komentárov k Análom jarí a jesení – Kung-jangovho komentára (Kung-jang-čuan, Gungyangzhuan) a Ku-liangovho komentára (Ku-liang-čuan, Guliangzhuan) k Piatim kánonickým knihám sa celý súbor označoval ako Deväť kánonických kníh (čín. Ťiou-ťing, Jiujing).

V 9. stor. n. l. bol súbor Deviatich kánonických kníh rozšírený o Knihu o synovskej oddanosti (čín. Siao-ťing, Xiaojing), o Konfuciove Rozhovory a výroky (čín. Lun-jü, Lunyu) a o najstarší čínsky slovník Pravý vzor (čín. Er-ja, Erya), čím vzniklo Dvanásť kánonických kníh (čín. Kchaj-čcheng-š’–ťing, Kaichengshijing), ktoré boli počas dynastie Sung (960 – 1279 n. l.) doplnené o Menciovo dielo (čín. Meng-c’, Mengzi), čím vzniklo Trinásť kánonických kníh (čín. Š’–san-ťing, Shisanjing).

V 12. stor. zostavil najvýznamnejší neokonfuciánsky filozof Ču Si súbor Štyroch klasických kníh konfucianizmu (čín. S’–šu, Sishu), do ktorých zaradil filozofické texty Veľká náuka (aj Veľké učenie, čín. Ta-süe, Daxue), O princípe stredu (aj Traktát o princípe stredu, Cesta stredu, Nemenný stred, čín. Čung-jung, Zhongyong), Konfuciove Rozhovory a výroky (čín. Lun-jü, Lunyu) a spis Menciovo dielo (čín. Meng-c’, Mengzi).

klasický

klasický [lat.] —

1. týkajúci sa kultúry starovekého Grécka a Ríma v období antiky (12. stor. pred n. l. – 5., niekedy 6. stor. n. l.; v tomto prípade sa termíny antický a klasický považujú za synonymné), zaoberajúci sa jej štúdiom, napr. klasická archeológia skúmajúca antické pamiatky, klasická filológia študujúca starú gréčtinu a latinčinu, t. j. klasické jazyky;

2. majúci vysokú úroveň, trvalú hodnotu a nadčasový charakter, dokonalý, vrcholný, prvotriedny, najlepší, príkladný. Pôvodne v antickom Ríme označenie príslušníkov jednej z piatich majetkových tried (latinsky civic classicus), ktoré sa neskôr obmedzilo len na označenie občanov prvej, najvyššej triedy (latinsky classis prima; najmajetnejších občanov) a nadobudlo význam prvotriedny. Postupne sa termín klasický rozšíril a ako klasické sa začali označovať diela antických autorov, ktoré sa vyučovali na školách ako vzorové a ich autori (tzv. školskí autori) sa nazývali klasici (školským autorom, klasikom, bol napr. Homér a jeho diela Ilias a Odysseia sa označovali ako klasické). V období osvietenstva (od 17. stor.) sa ako klasické začali označovať aj diela súdobých autorov (napr. N. Boileau-Despréaux, J. Racine, Molière, P. Corneille, J. de La Fontaine) vytvorené podľa kánonov odvodených z antických vzorov. Na označenie estetických princípov vzťahujúcich sa na termín klasický, resp. obdobia, v ktorom sa tieto princípy presadzovali, a potom spätne na rozhraní 18. a 19. stor., keď sa v protiklade k tejto estetickej doktríne začal formovať romantizmus, vznikli termíny klasicistický a klasicizmus. Používanie termínov klasický a klasicistický však nie je presne vymedzené, napr. časť tvorby J. W. Goetheho a F. Schillera vytvorená počas ich pôsobenia vo Weimare a s ohľadom na estetické princípy zaraďovaná do klasicizmu sa označuje ako weimarská klasika (nem. Weimarer Klassik), vrcholné klasicistické obdobie tvorby J. Haydna, W. A. Mozarta a L. van Beethovena ako viedenská klasika (Wiener Klassik).

V súčasnosti sa termín klasický vo význame vrcholný, prvotriedny, najlepší, príkladný používa:

a) na označenie určitého, časovo ohraničeného úseku, určitej, zvyčajne pomerne krátko trvajúcej fázy kultúry minulosti považovanej za vrchol vývinu, napr. klasické obdobie vo vývine starogréckej architektúry, výtvarného umenia či literatúry (6. – 4. stor. pred n. l.; termín klasický sa v tomto prípade viaže na konkrétne historické obdobie, a preto termíny antický a klasický nie sú synonymné),

b) na označenie najvýznamnejších (vzorových, majúcich trvalú hodnotu) diel vytvorených v ktoromkoľvek historickom období. Termín klasický sa v tomto prípade neviaže na konkrétne historické obdobie, umelecký smer, druh či žáner, dielo môže byť zaraďované do kontextu ktorejkoľvek národnej kultúry, napr. v literatúre sa ako klasický označujú drámy Peržania, Siedmi proti Tébam, Prikovaný Prométheus a i. starogréckeho dramatika Aischyla, hry Hamlet, Othelo, Sen noci svätojánskej a i. W. Shakespeara či básnické skladby A. Sládkoviča Marína a Detvan, v hudbe diela trvalej hodnoty, → klasická hudba (význam 1), ap.;

3. osvedčený, tradičný, zaužívaný, vžitý, často ako opozitum k pojmom súčasný, moderný, napr. klasická čínska literatúra (od 3. – 2. tisícročia pred n. l. do 1919) ako opozitum k modernej čínskej literatúre, klasický balet (klasická baletná technika, resp. balet 2. pol. 19. stor.; → akademický balet) ako opozitum k modernému baletu (baletný štýl, ktorý vznikol v 20. stor.; moderný tanec); klasická ekonómia (ekonomické myslenie pol. 18. stor. – 19. stor.; → klasická škola ekonómie), klasická fyzika (fyzika považovaná do konca 19., resp. do zač. 20. stor., t. j. do vzniku kvantovej fyziky, za ucelenú a konzistentnú teóriu vysvetľujúcu takmer všetky dovtedy pozorované fyzikálne javy);

4. typický, príznačný.

klasický polomer elektrónu

klasický polomer elektrónu — polomer elektrónu odvodený na základe predstáv elektrostatiky a teórie relativity. Predstavuje veľkosť elektrónu za predpokladu, že celá jeho hmotnosť je určená vlastnou elektrostatickou potenciálnou energiou. Takto určený klasický polomer elektrónu (2,8 · 10-15 m) nezodpovedá skutočnej veľkosti elektrónu. Výsledky experimentov z oblasti fyziky elementárnych častíc naznačujú, že polomer elektrónu je menší než 10-22 m.

klasický tanec

klasický tanec — v širšom význame historickým vývojom ustálený a kodifikovaný európsky systém pohybovo-výrazových prostriedkov využívaný v umeleckom procese tvorby baletných inscenácií, resp. v baletnej choreografii; druh javiskového tanca (balet, divadelný tanec). V užšom význame technika klasického tanca, ktorá pozostáva z techniky dolných končatín (cinq positions de pieds, battements), horných končatín (positions de bras, port de bras), hlavy a trupu (épaulement), skokov (entrechat), otáčania (tours, pirouettes), póz a smerov (arabesque, attitude, croisé, effacé, écarté, en dehors, en dedans, aplomb) a od 19. stor. i z techniky tanca na špičkách (en pointe). Systém techniky klasického tanca sa stabilizoval v priebehu 16. – 19. stor., pričom jeho najväčší rozvoj nastal v 17. stor., keď 1661 vznikla v Paríži Académie royale de danse, na pôde ktorej sa kodifikoval a vytvorilo sa prvé názvoslovie vo francúzskom jazyku používané dodnes. Termín klasický tanec sa začal používať koncom 19. stor. v Rusku na odlíšenie od charakterového tanca, pričom v sebe zahŕňal aj dovtedy používané pojmy (seriózny, ušľachtilý, akademický ap.).

klasifikácia

klasifikácia [lat.] —

1. vedecká metóda organizácie poznania a zároveň spôsob spracovania údajov s cieľom ich efektívnejšieho použitia alebo hľadania súvislostí medzi nimi; a) konceptuálna analytická metóda slúžiaca na usporiadanie a zatriedenie entít (údajov) do skupín na základe zvoleného klasifikačného princípu (kritéria klasifikácie), aj aplikácia tejto metódy na usporiadanie a zaraďovanie entít podľa ich vlastností. Tradične je klasifikačným princípom logické delenie (úplná dichotómia, dichotómia bez zostatku) vlastností určitej iniciálnej vzorky entít (summum genus) do podmnožín na základe ich spoločných prvkov (resp. na základe podobností a odlišností ich vlastností) nazývané aj klasifikácia zhora. U Aristotela je základom logického delenia dvojčlenná (binomická) definícia použitá na označenie jednotlivej entity a určujúcej vlastnosti tejto entity, t. j. jej rodu (genus) a druhu (špecifická vlastnosť, differentia specifica). Množina spoločných vlastností určitého charakteru predstavuje rod, ktorý zároveň zahŕňa komplementárne podmnožiny špecifických vlastností (differentia). Špecifické vlastnosti určujú (definujú) druh entity, ktorý sa odlišuje od iných členov toho istého rodu, pričom špecifická vlastnosť určuje druh úplne (a formuje ďalej nedeliteľnú podmnožinu) alebo ho neurčuje úplne a dá sa ďalej podľa ďalších subordinovaných spoločných a odlišujúcich vlastností entít hierarchicky deliť na menšie podmnožiny atď., až kým odlišujúce vlastnosti nie sú vyčerpané. Takto určené množiny entít predstavujú klasifikačné skupiny s jedinečným klasifikačným miestom nazývané kategórie alebo taxa. Niektorí autori považujú logické delenie (klasifikácia zhora) za jediný druh klasifikácie ako metódy. Podľa tradičného prístupu vychádzajúceho z esencialistického stanoviska je druhom klasifikácie zhora aj taxonómia; b) výsledok klasifikačnej aktivity (klasifikačný zoznam, klasifikačný systém), ktorý má charakter hierarchickej štruktúry vytvárajúcej logický strom, mriežku alebo iné usporiadanie. Môže byť štrukturálny (napr. periodická sústava prvkov) alebo historický (napr. evolučný strom).

V súčasnosti sa ako klasifikácia označuje nielen triedenie vlastností, ale aj triedenie predmetov, javov ap. (klasifikácia jazykov, → jazyk, význam 2; klasifikácia múzeí; klasifikácia zbierok; klasifikácia klímy; klasifikácia oblakov; klasifikácia stromov; klasifikácia zemín; klasifikácia vied, → veda; klasifikácia hviezd, → Harvardská klasifikácia, → spektrálna klasifikácia hviezd; klasifikácia knižničných dokumentov, → knihovnícko-bibliografická klasifikácia), ako aj iné spôsoby organizácie vedeckého poznania – hierarchické (systematizácia, druhy polytetickej taxonómie) a nehierarchické (typológia, nomenklatúra, stratifikácia), ktoré nie sú výsledkom aplikácie klasifikačnej metódy. Napr. Deweyho desatinné triedenie považované za klasifikáciu začalo vznikať ako taxonómia, časom sa však jemnejším triedením, parcializáciou a premostením oddelených kategórií stalo menným zoznamom (nomenklatúrou), podobne Medzinárodná štatistická klasifikácia chorôb a príbuzných zdravotných problémov je triedením na základe aplikácie rôznych klasifikačných princípov a nepredstavuje klasifikáciu, ale nomenklatúru.

V biológii predstavuje klasifikácia usporadúvanie organizmov podľa určitých kritérií do logicky organizovanej schémy, do skupín, resp. do taxonomických jednotiek. Táto schéma je zvyčajne hierarchická, pozostáva z veľkých zoskupení organizmov – ríš (napr. rastlinná a živočíšna ríša; → klasifikácia rastlín, → klasifikácia živočíchov), ktoré sa ďalej delia na podskupiny (napr. rady a čeľade). Biologickou klasifikáciou sa zaoberajú systematická biológia (→ taxonómia), fenetika, fylogenetika (→ fylogenéza) a kladistika. Biologické klasifikačné systémy prechádzajú neustálym vývojom; údaje získané metódami molekulárnej biológie a genetiky v mnohých prípadoch podporujú hypotézy o monofyletickosti skupín, ktoré sa rozlišujú na základe podobnosti morfologických znakov, čo potvrdzuje, že určitý klasifikačný systém pravdivo odráža evolúciu a príbuzenské vzťahy medzi organizmami.

V matematike klasifikácia predstavuje rozdeľovanie objektov do tried ekvivalencie (relácia, rozklad množiny) vzhľadom na určitú reláciu ekvivalencie podľa charakteristických vlastností. Napr. klasifikácia nenulových, konečne generovaných vektorových priestorov nad daným poľom vzhľadom na reláciu lineárnej izomorfnosti (lineárna transformácia) je úplne daná rozmerom (dimenziou) ako charakteristickou vlastnosťou: dva konečne generované reálne vektorové priestory patria do tej istej triedy ekvivalencie práve vtedy, keď majú ten istý reálny rozmer. Na druhej strane však napr. nie je známy súbor charakteristických vlastností, ktorý by úplne určoval klasifikáciu topologických priestorov vzhľadom na reláciu homeomorfnosti (topologický priestor X je homeomorfný s priestorom Y, ak existuje spojité zobrazenie g: X → Y, ktoré je bijektívne (→ bijekcia) a ktorého inverzné zobrazenie g-1: Y → X je spojité). Hľadanie klasifikácie alebo aj uvedomenie si ťažkostí s ňou spojených bolo a je dôležitým činiteľom v rozvoji matematiky, keďže často vedie k nachádzaniu nových súvislostí medzi teóriami a k vypracúvaniu nových konštrukcií, metód i celých teórií. Napr. ťažkosti s klasifikáciou topologických priestorov vzhľadom na reláciu homeomorfnosti boli dôležitým impulzom na vznik a rozvoj veľmi plodných, relatívne mladých oblastí matematiky, napr. algebrickej topológie a diferenciálnej topológie (teória, ktorá sa zaoberá najmä diferencovateľnou varietou a diferencovateľným zobrazením medzi varietami). Všeobecnými otázkami klasifikácie v matematike (napr. mierou ťažkostí spojených s klasifikáciou vzhľadom na danú reláciu ekvivalencie) sa zaoberá matematická logika;

2. ped. forma hodnotenia vzdelávacích (študijných) výsledkov a správania žiakov (študentov) vyjadrená kvantitatívne hodnotiacim stupňom (známkou). Na Slovensku sa hodnotenie žiakov (študentov), ktoré má informatívnu, korekčnú, motivačnú a i. funkciu, riadi metodickými pokynmi Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, pričom sa uskutočňuje v súlade s požiadavkami jednotlivých vzdelávacích (študijných) programov, výkonových štandardov a rozvoja všeobecných kompetencií žiakov (študentov). Vo výchovno-vzdelávacom procese sa uskutočňuje priebežná (čiastkových výsledkov a prejavov) a celková (na konci 1. a 2. polroka na základných a stredných školách, resp. na konci semestra na vysokých školách) klasifikácia žiakov (študentov). Na základných a stredných školách sa vyjadruje piatimi (1 = výborný, 2 = chválitebný, 3 = dobrý, 4 = dostatočný, 5 = nedostatočný) a na vysokých školách šiestimi (A = výborne, B = veľmi dobre, C = dobre, D = uspokojivo, E = dostatočne, FX = nedostatočne) klasifikačnými stupňami. Správanie sa klasifikuje iba na základných a stredných školách, a to štyrmi stupňami (veľmi dobré, uspokojivé, menej uspokojivé, neuspokojivé). Ďalšou formou hodnotenia je slovné hodnotenie, ktorým sa hodnotia výsledky žiakov v prípravnom a nultom ročníku i v jednotlivých ročníkoch 1. stupňa základných škôl; používa sa aj kombinácia klasifikácie a slovného hodnotenia.

Klasifikácia Kongresovej knižnice

Klasifikácia Kongresovej knižnice, Library of Congress Classification, LC Classification, LCC — knihovnícko-bibliografická klasifikácia Kongresovej knižnice vo Washingtone (USA). Dokumenty zatrieďuje do 21 základných tried označených veľkým písmenom abecedy, rozdeľujúcich sa ďalej na podtriedy označené dvoma alebo troma veľkými písmenami. Každá podtrieda obsahuje sústavu na ňu sa vzťahujúcich predmetových hesiel a podhesiel usporiadaných hierarchicky od najvšeobecnejších po špecifické a označených číslicami. Klasifikácia bola vyvinutá na konci 19. a začiatkom 20. stor. kvôli potrebám Kongresovej knižnice a stále sa vyvíja zavádzaním nových predmetových hesiel (týždenne sa aktualizuje). V súčasnosti je jednou z najpoužívanejších klasifikácií na svete.

klasifikácia rastlín

klasifikácia rastlín — triedenie a usporadúvanie rastlinných organizmov podľa určitých kritérií (→ klasifikácia). Prvé usporiadanie rastlín (4. – 3. stor. pred n. l.) pochádza od Aristotelovho žiaka Theofrasta z Eresu, ktorý vo svojich 10 knihách o rastlinách a v 8 knihách o vlastnostiach rastlín rozdelil rastliny na stromy, kry, polokry a byliny a ďalej ich delil na podskupiny, napr. byliny na jednoročné, dvojročné a trváce. V 12. stor. mnoho rastlín opísala a prvý zoznam liečivých rastlín zostavila abatiša Hildegarda z Bingenu. V 13. stor. Albert Veľký triedil rastliny na jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové. Zač. 16. stor. Otto Brunfels (*1488, †1534) v diele Herbarium vivae eicones rozdelil rastliny na kvitnúce a nekvitnúce. Koncom 17. stor. anglický prírodovedec J. Ray rozdelil rastliny na dve skupiny – Imperfectae (riasy, huby, machorasty, cievnaté výtrusné rastliny) a Perfectae (semenné rastliny), ktoré ďalej rozdelil na dve podskupiny – jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové. V 18. stor. švédsky botanik C. Linné zhrnul takmer všetky dovtedy známe znalosti botaniky a vytvoril botanický systém, ktorého základnými rozlišovacími znakmi boli počty tyčiniek a vlastnosti piestikov kvetov (rozdelil rastliny do 23 tried a nekvitnúce rastliny zaradil do osobitnej, 24. triedy). Tento systém bol však umelý (zdôrazňoval len jeden alebo viacero morfologických znakov bez ohľadu na ich systematickú hodnotu) a neodrážal prirodzený vzťah medzi rastlinami.

Z hľadiska klasifikácie rastlín bola významným prínosom binomická nomenklatúra C. Linného. Okrem Linného vytvoril v 18. stor. vlastný systém aj francúzsky botanik M. Adanson, ktorý ním takmer o 200 rokov predbehol svoju dobu (bol založený na princípoch fenetickej klasifikácie; → fenetika; zaviedol taxonomickú jednotku čeľaď). V 19. stor. sa o rozvoj prirodzených systémov rastlín zaslúžili viacerí botanici, najmä švajčiarsky botanik A. P. de Candolle, ktorý sa pri klasifikácii usiloval priradiť rovnakú dôležitosť rôznym znakom aspoň pri príbuzných skupinách rastlinách (rozdelil ich na dve skupiny – bezcievnaté a cievnaté), a nemecký botanik A. W. Eichler, ktorý sa pokúsil vytvoriť systém založený na princípoch fyletickej klasifikácie, zameraný najmä na fylogenetickú príbuznosť organizmov na základe homológií a analógií (napr. prvý raz rozdelil semenné rastliny na nahosemenné a krytosemenné). V 20. stor. najucelenejšie systémy (predovšetkým kvitnúcich rastlín) založené na fyletickej klasifikácii vytvorili nezávisle od seba americký botanik Arthur Cronquist (*1919, †1992) a arménsky botanik A. L. Tachtadžjan, ktorí rozdelili krytosemenné rastliny na dve triedy – jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové, a triedy ďalej delili na podtriedy, rady a čeľade (Tachtadžjan aj na nadrady). Koncom 20. stor. prevládal pri tvorbe systémov fylogenetický prístup (kladistická klasifikácia; → kladistika), ktorej základné myšlienky definoval Will Emil Hans Hennig (*1913, †1976); neskôr ich rozpracovali mnohí autori a aj v súčasnosti sú hlavným nástrojom na vyhodnocovanie fylogenetickej príbuznosti rastlín na základe morfologických znakov a údajov získaných metódami molekulárnej biológie a genetiky a následnej kladistickej analýzy.

Medzinárodná skupina vedcov Angiosperm Phylogeny Group (APG) vytvorila jednotný klasifikačný systém, ktorý odráža veľké množstvo nových poznatkov o monofyletických skupinách rastlín a ktorý bol podľa nej nazvaný APG (prvýkrát publikovaný 1998, aktualizovaný 2003 – APG II, a 2009 – APG III). V tomto systéme používanom aj na Slovensku sú z klasických taxonomických jednotiek zachované rady, čeľade (napr. APG III rozlišuje 415 čeľadí krytosemenných rastlín), rody a druhy, ale vyššie taxonomické jednotky sú nahradené neformálnymi monofyletickými skupinami (kladistickými vetvami). Suchozemské rastliny sú rozdelené na dve vývojové vetvy – bezcievnaté machorasty a ostatné cievnaté rastliny (plavúne a ostatné papraďorasty, nahosemenné a krytosemenné rastliny). Krytosemenné rastliny sú ďalej rozdelené na tzv. bazálne vetvy (patria sem napr. jedna z najprimitívnejších krytosemenných rastlín Amborella trichopoda z Novej Kaledónie, ale aj lekná a čeľaď leknovité), magnóliovú vetvu (patria sem niektoré dvojklíčnolistové rastliny, napr. magnólia, vavrín a vlkovec), vetvu jednoklíčnolistových rastlín (približne 52 tisíc druhov) a vetvu tzv. pravých dvojklíčnolistových rastlín (okolo 193 tisíc druhov).

klasifikácia živočíchov

klasifikácia živočíchov — triedenie a zaraďovanie živočíšnych organizmov podľa určitých kritérií (→ klasifikácia). Prvé delenie živočíchov je známe od Aristotela, ktorý ich na základe svojich poznatkov (skúmal telesnú stavbu živočíchov, pitval ich a porovnával) rozdelil na dve hlavné skupiny: živočíchy bez krvi (dnešné bezstavovce, Anaima) a na živočíchy s krvou (dnešné stavovce, Enaima), ktoré delil ďalej na podskupiny: živočíchy bez krvi na mäkké (hlavonožce), mäkkoškrupinaté (vyššie kôrovce), tvrdoškrupinaté (ulitníky a lastúrniky) a hmyz (hmyz, červy a pavúkovce), živočíchy s krvou na živorodé štvornožce (cicavce), vajcorodé štvornožce (plazy), vajcorodé dvojnožce (vtáky), živorodé vodné pľúcnaté beznožce (veľryby), vajcorodé šupinaté alebo hladkokožé beznožce a žiabernaté (ryby); v diele Dejiny živočíchov (lat. Historia animalium, 10 zv.) opísal asi 400 druhov živočíchov.

Ďalšie významné delenie živočíchov pochádza od Plínia Staršieho, ktorý sa však nedržal dovtedajších poznatkov a netriedil živočíchy podľa spoločných príbuzenských znakov, ale podľa prostredia, v ktorom žijú, ich rozdelil do troch hlavných skupín: suchozemské, vodné a žijúce vo vzduchu. Aj keď išlo o primitívne, umelé delenie, používalo sa mnohé stáročia. Až C. Gesner vo svojom diele Dejiny živočíchov (Historia animalium, 4 zv., 1551 – 58), ktoré bolo v 16. a 17. stor. považované za základnú zoologickú prácu, rozdelil živočíchy podľa Aristotelovej klasifikácie a abecedne ich zoradil. Koncom 17. stor. sa anglický prírodovedec J. Ray pokúsil vytvoriť prirodzený systém recentných živočíchov a za základnú jednotku sústavy použil druh. Pojem druh presnejšie definoval a prvý vedecký systém triedenia živočíšnych organizmov zaviedol v pol. 18. stor. C. Linné, ktorý na základe morfologických znakov opísal a do 6 tried (1. cicavce, 2. vtáky, 3. plazy a obojživelníky, 4. ryby, 5. hmyz, 6. červy) začlenil okolo 4 400 druhov živočíchov; v každej triede je základnou jednotkou druh (species), príbuzné druhy spojil do rodu (genus), príbuzné rody do radu (ordo) a rady do triedy (classis). Živočíchy nazval dvoma menami, pričom prvé meno je meno rodu a druhé meno druhu (→ binomická nomenklatúra). V 19. stor. sa otázkou klasifikácie živočíchov zaoberali najmä francúzski zoológovia G. de Cuvier, ktorý na základe porovnávacej anatómie určil 4 kmene živočíchov nazvané neskôr typy (stavovce, mäkkýše, živočíchy s článkovaným telom a živočíchy s lúčovitou stavbou tela, ktoré neskôr rozdelil do 19 tried; živočíchy patriace do daného typu majú rovnaké alebo podobné telesné znaky a istú jednotnosť v stavbe tela), a jeho názorový odporca J.-B. Lamarck, ktorý zohľadňoval myšlienku evolúcie a živočíchy rozdelil na dve hlavné skupiny: bezstavovce s 10 triedami a stavovce so 4 triedami.

Koncom 20. a začiatkom 21. stor. sa na základe rozvoja molekulárnej biológie a používania kladistických metód nazhromaždilo množstvo nových poznatkov o monofyletických skupinách živočíchov a vznikli nové systémy, ktoré boli vytvorené na základe molekulárnych údajov získaných metódami molekulárnej biológie a genetiky (predovšetkým analýzy DNA), nie sú však zjednotené; napr. trieda ulitníky (Gastropoda) z kmeňa mäkkýše (Mollusca), ktorá sa v starších zoologických systémoch členila na 3 podtriedy s 12 radmi, je v súčasnosti rozčlenená do 22 kladistických vetiev aj s množstvom nových čeľadí. Vo vetve môžu pri sebe stáť primitívne i veľmi pokročilé druhy (taxóny), všetky však musia mať spoločný fylogenetický pôvod; v systéme ulitníkov sú aj vetvy s nerovnakou hierarchickou úrovňou, ktoré stoja medzi nadčeľaďou a triedou.

klasik

klasik [lat.] —

1. vynikajúci, všeobecne uznávaný umelec, vedec ap., tvorca diel trvalej hodnoty;

2. starogrécky alebo starorímsky (latinský) spisovateľ; → klasický.

klasnatka

klasnatka, Elsholtzia, aj elsholtzia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hluchavkovité. Trváce opadavé kry a polokry pochádzajúce z vých. a zo str. Ázie. Majú protistojné kopijovité, elipsovité alebo vajcovité aromatické listy a dvojpyskové rúrkovité kvety usporiadané v úzkych metlinách alebo v strapcoch, plod vajcovitá tvrdka.

Patrí sem asi 35 druhov, napr. do 1,5 m vysoká Elsholtzia stauntonii s 15 cm dlhými zúbkatými, mätovo voňajúcimi tmavozelenými, na jeseň červenými listami a s purpurovoružovými kvetmi, ktorá sa pestuje ako okrasná rastlina, do 60 cm vysoká klasnatka brvitá (Elsholtzia ciliata) s fialovými kvetmi a s 8,5 cm dlhými vajcovitými listami, ktoré sa využívajú v tradičnej ľudovej medicíne (napomáhajú pri trávení a urýchľujú hojenie kože a slizníc, zo semien sa pripravuje balzam) a najmä vo Vietname sa jedia surové alebo ako súčasť pokrmov, a medonosná, do 150 cm vysoká Elsholtzia rugulosa so 7,5 cm dlhými elipsovitými listami a zvyčajne s bielymi, niekedy so žltými alebo s fialovými kvetmi, čajovina z listov sa v tradičnej ľudovej medicíne používa proti prechladnutiu a horúčke (najmä v Číne).

klások

klások, spicula — základné jednoduché súkvetie tráv z čeľade lipnicovité (Poaceae) alebo rastlín z čeľade šachorovité (Cyperaceae) so špecifickou stavbou. Tvorí ho zoskupenie jedného, dvoch alebo viacerých kvetov, ktoré sú z vonkajšej strany obalené plevicou (niekedy z nej vyrastá osť) a z vnútornej strany plievočkou. Kvet je tvorený piestikom a dvoma alebo troma tyčinkami, podopretý je dvoma (zriedkavo jednou či troma) plevami alebo nie je podopretý. Klásky sa združujú do zložených súkvetí a tvoria metliny napr. pri rodoch ovos (Avena) a lipnica (Poa), klasy kláskov napr. pri rodoch pšenica (Triticum) a pýr (Elytrigia), alebo stiahnuté metliny nakopených kláskov valcovitého tvaru napr. pri rodoch psiarka (Alopecurus) a timotejka (Phleum).

Klasonov lignín

Klasonov lignín — množstvo zvyškového lignínu obsiahnutého v buničine vyrobenej delignifikáciou dreva. Stanovuje sa vo vzorke buničiny ako nerozpustný podiel po dvojstupňovej hydrolýze kyselinou sírovou (v prvom stupni sa pôsobí 72 %, v druhom stupni 3 % kyselinou sírovou pri vyššej teplote). Nazvaný podľa švédskeho chemika Johana Petra Klasona (*1848, †1937), ktorý túto metódu stanovenia zaviedol.

Klasov

Klasov, Kalász — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v str. časti Žitavskej pahorkatiny, 177 m n. m.; 1 318 obyvateľov, 62,8 % slovenskej, 31,4 % maďarskej národnosti (2015). Pahorkatinné odlesnené územie je poľnohospodársky využívané (tradičné rozvinuté vinohradníctvo).

Obec písomne doložená 1111 ako Caliz, 1156 Qualiz, 1232, 1274 Kaluz, 1298 Kaluzd, 1318 Kaloz, 1579 Kalaz, 1773 Kálaz, 1786, 1808, 1863 Kalász, 1873 Kálász, 1877 – 82 Kalász, 1888 Kálasz, 1892 – 1900 Kálaz, 1902 – 13 Kalász, 1920 Kálaz, 1927 – 1938 Kalaz, Kalász, 1938 – 45 Kalász, 1945 – 48 Kalaz, Kalász, 1948 Klasov.

Pôvodne patrila Huntovcom-Poznanovcom, v 2. pol. 14. stor. Forgáčovcom, neskôr Fánčiovcom, zač. 18. stor. Paluškovcom, koncom 18. stor. Weiszovcom, v 19. stor. Klobušickovcom a i. V 16. a 17. stor. ju postihli turecké nájazdy, 1663 bola poplatná Turkom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. R. 1939 – 45 pripojená k Maďarsku. R. 1976 – 96 bola ku Klasovu pričlenená obec Babindol.

Archeologické nálezy: halštatské sídlisko, osídlenie z obdobia stredoveku (14. – 15. stor.).

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (pôvodne barokový 1750, postavený na starších základoch, klasicisticky prestavaný 1828, upravený 1896, rozšírený 1956, rekonštruovaný 2009), neogotický kaštieľ Weiszovcov (1866, opravený 1886, rozšírený 1967, v súčasnosti zariadenie sociálnych služieb) s parkom (2. pol. 19. stor.).

klasovníkovité

klasovníkovité, Aponogetonaceae — čeľaď jednoklíčnolistových rastlín. Trváce vodné rastliny s hľuzovitými podzemkami pochádzajúce z miernych oblastí Afriky, Ázie a Austrálie. Majú dva typy listov – elipsovité alebo kopijovité jednoduché celistvookrajové zelené alebo fialovočervené listy s dlhými stopkami plávajúce na hladine alebo čiarkovité listy ponorené pod hladinou, a zvyčajne voňavé biele, modré alebo fialové kvety s dlhými stopkami rastúce jednotlivo alebo usporiadané v klasoch, plod mechúrik.

Patrí sem jediný rod klasovník (Aponogeton) približne s 50 druhmi, napr. klasovník madagaskarský (Aponogeton madagascariensis, v niektorých botanických systémoch klasovník dierkatý alebo Aponogeton fenestralis) s ponorenými čiarkovitými, 15 – 55 cm dlhými listami, s bielymi, nad vodnou hladinou rastúcimi kvetmi a s jedlými hľuzami, ktorý je obľúbenou akváriovou rastlinou, a Aponogeton distachyos s plávajúcimi oválnymi zvyčajne tmavozelenými, často purpurovo striekanými listami a s voňavými bielymi kvetmi, ktorý sa pestuje pre jedlé púčiky a kvety; ako akváriové alebo jazierkové rastliny sa pestujú aj Aponogeton crispus s 20 – 35 cm dlhými ponorenými čiarkovitými svetlo- až olivovozelenými listami s vlnitým okrajom a s bielymi kvetmi, Aponogeton longiplumulosus s 25 – 30 cm dlhými olivovohnedými ponorenými listami a tmavofialovými kvetmi a Aponogeton ulvaceus so svetlozelenými, okolo 50 cm dlhými ponorenými listami a so žltými kvetmi.

klast

klast [gr.] — geol. úlomok horniny alebo minerálu akejkoľvek veľkosti, úlomok živočíšnych a rastlinných tiel, schránok živočíchov ap., ktorý je súčasťou sedimentárnych hornín (→ klastické sedimenty). Klasty sa podľa pôvodu delia na intraklasty (z prostredia vlastného sedimentačného bazéna) a extraklasty (z oblasti mimo sedimentačného bazéna), bioklasty (klasty organického pôvodu) a olistolity. Materiál vzniknutý nahromadením klastov sa nazýva detrit.

klaster

klaster, angl. cluster — zhluk, skupina, zväzok;

1. fyz. a) zhluk (súbor) častíc, ktoré sú na základe svojich vlastností odlíšiteľné od svojho okolia, napr. malé kryštalické časti polykryštalického materiálu alebo zhluky atómov s rovnako orientovanými magnetickými momentmi v paramagnetickom materiáli. Spontánny vznik a zväčšovanie takýchto klastrov sa pozoruje v blízkosti kritického bodu (→ kritický stav), keď látka mení fázu, napr. pri prechode látky z paramagnetickej do feromagnetickej fázy pri poklese teploty (→ fázová premena); b) súbor väčšieho počtu vzájomne interagujúcich častíc (atómov, molekúl), ktorý má vďaka svojmu konečnému rozmeru špecifické fyzikálne vlastnosti odlišné od makroskopicky veľkých sústav, napr. magnetický klaster zložený približne zo 100 atómov. Na približný výpočet štatistickej sumy takéhoto súboru interagujúcich častíc sa používa metóda teoretickej fyziky nazývaná klastrový rozvoj;

2. genet. klaster génov — väčšinou zdvojením vzniknutý zhluk (zoskupenie) dvoch alebo viacerých génov, ktoré kódujú rovnaký alebo podobný génový produkt. Klastre génov tvoria približne 5 % ľudskej genetickej informácie (sú evolučne konzervatívne, v genóme človeka sa vyskytujú odpradávna a používajú sa napr. pri výskume evolúcie príbuzných druhov);

3. hud. zoskupenie alebo zhluk niekoľkých (najmenej troch) súčasne znejúcich priľahlých tónov s minimálnou intervalovou vzdialenosťou (veľká a malá sekunda) vytvárajúcich disonantný akord. Klaster nie je nositeľom harmonickej funkcie v zmysle kritérií klasickej harmónie, patrí k výrazovým kompozičným prostriedkom súčasnej (najmä aleatorickej) hudby. Používa sa na vytvorenie nekonvenčných zvukomalebných efektov najčastejšie v skladbách pre klávesové nástroje, na ktorých sa hrá päsťou, dlaňou alebo predlaktím. Klastre po prvý raz použil vo svojich klavírnych skladbách Henry Cowell (*1897, †1965), inovoval ich B. Bartók a teoretické pokyny na ich interpretáciu vypracovali K. Stockhausen a G. Ligeti. V orchestrálnych dielach vzniká klaster mikrointervalovými súzvukmi v sláčikovej alebo v dychovej sekcii, príp. v ich kombináciách. Orchestrálne klastre sa stali bežnou kompozičnou praxou v 50. rokoch 20. stor.;

4. chem. komplexná častica (molekula alebo ión), ktorá obsahuje tri alebo viac navzájom viazaných kovových atómov. Klastre tvoria najmä ťažšie prechodné kovy s nižšími oxidačnými číslami. Vo forme klastrov sa často vyskytujú karbonyly kovov, napr. [Os3(CO)12], [Cu4(CO)12], alebo halogenidové komplexy, napr. [Re3Cl9], [Mo6Cl8]Cl4. Oxidačné čísla atómov kovu v halogenidových klastroch nie sú vždy zhodné. Napr. v komplexnom katióne [Nb6Cl12]2+ majú štyri atómy nióbu oxidačné číslo 2 a dva atómy oxidačné číslo 3, takže celkové formálne (priemerné) oxidačné číslo je 2,33;

5. inform. a) počítačový klaster — počítačový systém vytvorený z viacerých počítačov pomocou počítačovej siete a špeciálneho softvéru, zvonka sa javiaci ako jeden celok. Počítačový klaster má väčšiu výpočtovú kapacitu, kapacitu pamäte alebo dostupnosť ako jednotlivé počítače. Podľa účelu využitia sa hovorí o databázovom klastri, výpočtovom klastri ap. Rozsiahle klastre, zvyčajne určené na vedecké výpočty, sa nazývajú superpočítače; b) označenie diskového bloku používaného v súvislosti s operačným systémom MS DOS;

6. mat. → zhluková analýza.

klastické sedimenty

klastické sedimenty — nespevnené a spevnené sedimenty rôznych prostredí (suchozemského, jazerného, riečneho, morského) zložené z klastov, ktoré vznikli najmä mechanickým (menej aj chemickým) rozrúšaním existujúcich hornín v zóne zvetrávania. Vznikali už počas začiatočného formovania sa pevnej zemskej kôry a vznikajú aj v súčasnosti.

Klastické sedimenty sa členia podľa rôznych kritérií, a to najčastejšie na klastické sedimenty, ktoré zostali na mieste vzniku (in situ), a na premiestnené klastické sedimenty (tie sa delia podľa spôsobu transportu na premiestnené vetrom, tečúcou vodou, pevninským a vysokohorským ľadovcom a morskými prúdmi), ďalej podľa prevládajúcej veľkosti jednotlivých minerálnych a horninových súčastí (na psefity, psamity, aleurity a pelity, podľa typu tmeliacej hmoty v psefitoch a psamitoch na karbonát, ílovú hmotu, oxidy, hydroxidy železa a i.) a i. Ku klastickým sedimentom sa zaraďujú aj vulkanoklastické a zmiešané sedimenty, ktoré vznikajú pri explozívnej vulkanickej činnosti, keď sa na zemský povrch dostávajú rôzne veľké úlomky hornín (od jemného popola a vulkanického piesku až po kamene a sopečné bomby). Klastické sedimenty majú zásadný význam z hľadiska interpretácie minulého geologického vývoja oblasti zemského povrchu, napr. psefity (hruboúlomkovité klastické sedimenty) dokumentujú transgresiu mora na súš. Niektoré klastické sedimenty (štrky, piesky, íly, spraš) majú značný hospodársky význam v rôznych priemyslených odvetviach (stavebníctvo, zlievarenstvo, výroba skla, porcelánu, tehál, žiaruvzdorných materiálov a i.). Ako synonymá termínu klastické sedimenty sa v geologickej literatúre používajú aj termíny siliciklastické sedimenty, epiklastické sedimenty, detritické sedimenty, terigénne sedimenty a úlomkovité sedimenty.

kláštor

kláštor [lat. > nem.] — v širšom význame sídlo hierarchicky usporiadanej komunity mníchov alebo mníšok (→ mníšstvo) uzatvorenej pred vonkajším svetom a praktizujúcej v duchu určitých osobitných duchovno-asketických pravidiel život zasvätený predovšetkým kontemplácii a modlitbám, v užšom význame budova alebo skupina budov (architektonický komplex), v ktorom akékoľvek takéto spoločenstvo (kresťanské, buddhistické, taoistické, islamské) žije.

— Termín kláštor sa v prípade kresťanského kláštora používa v širšom význame spravidla na označenie sídla každej rádovej komunity, v užšom význame na označenie len sídel rímskokatolíckych mužských alebo ženských reholí (podľa Kódexu kánonického práva rehoľný dom), napr. benediktínov, cisterciánov a augustiniánov, jestvujú však aj osobitné názvy, napr. sídlo kartuziánov sa nazýva kartúza. Sídlo mníšskej komunity patriacej k cirkvám vých. obradu (pravoslávne, gréckokatolícke, autokefálne) sa nazýva monastier.

Kláštorné spoločenstvo tvoria mnísi (mních bez kňazského svätenia, nekňaz, sa pri oslovení nazýva brat, → fráter; rehoľník s kňazským svätením otec, → páter) alebo mníšky (sestra, latinsky soror; matka, latinsky mater), ktorí zložili rehoľný sľub (sľub chudoby, čistoty a poslušnosti), ako aj mnísi-laici (→ laik). Nosia rehoľné rúcho (habit, rehoľný odev) a žijú v uzavretom priestore (→ klauzúra; z latinského claustrum = uzatvorený priestor, odtiaľ aj termín kláštor). Obdobie, v ktorom čakatelia na vstup do kláštora žijú spoločne s rehoľníkmi, ale ešte nezložili večný (doživotný) rehoľný sľub, sa nazýva → noviciát.

Život mníchov (zasvätený život) v kláštoroch patriacich rímskokatolíckej cirkvi sa v závislosti od príslušnosti k reholi riadi osobitnými pravidlami (→ regula); prvú regulu vypracoval Bazil Veľký (pol. 4. stor., dodnes sa ňou riadia komunity na kresťanskom Východe), ďalšie sv. Augustín, biskup v meste Hippo Regius (zač. 5. stor.; → augustiniáni), a Benedikt z Nursie (529; → benediktíni), ktorého regula dominantne ovplyvnila kresťanský Západ.

Základnými pravidlami života v kláštore, v súčasnosti upraveného Kódexom kánonického práva, sú modlitby (→ hodinky), rozjímanie, askéza a vzdanie sa svetských cieľov a pôžitkov. Samostatný (autonómny), z hľadiska kánonického práva od jurisdikcie diecéznych biskupov nezávislý kláštor (podlieha priamo Sv. stolici) sa u cisterciánov, benediktínov a premonštrátov nazýva opátstvo (jeho predstavený opát alebo nižší prelát, predstavená, resp. matka predstavená, opátka alebo abatiša), u augustiniánov a dominikánov priorstvo (jeho predstavený prior).

Vo vých. cirkvách neexistujú mnohoraké mníšske rehole ako na Z, život mníchov v každom kláštore je regulovaný zakladajúcou listinou (→ typikon); podľa zakladateľa môžu byť kláštory cisárske, patriarchálne (stauropegiálne), biskupské, súkromné alebo nezávislé. Mnísi alebo mníšky sa riadia zvrchovaným vedením igumena (predstavený v mužských kláštoroch) alebo igumeny (predstavená v ženských kláštoroch).

Jestvujú osobitné mužské a ženské kláštory, v minulosti výnimočne vznikali aj tzv. dvojkláštory – podvojné kláštory (v jednom kláštore žili rehoľníci i rehoľníčky, ale v oddelených častiach), ktoré umožňovala Augustínova i benediktínska regula a neskôr existovali u regulovaných kanonikov. Početné podvojné kláštory na Východe boli v Egypte, ale pre porušenia čistoty ich zakázali cisár Justinián I. Veľký a 2. nicejský koncil (787). Na Západe (najmä v Anglicku, vo Francúzsku, v Španielsku, Nemecku a Taliansku) existovali podvojné kláštory v 5. – 8. stor. u írsko-škótskych mníchov, zakázali ich synody v Agde (506) a Seville (619), zanikli v 9. stor., znova sa však objavili v 11. – 12. stor. u premonštrátov a až do reformácie pretrvali v Škandinávii. Príkladom podvojného kláštora bol napr. Kláštor sv. Anežky Českej v Prahe (kláštor ženského rádu klarisiek a mužskej rehole minoritov) založený okolo 1233 – 34 alebo 1231. Počet mníchov (mníšok) v kláštore môže byť rôzny, od malých kláštorov obývaných len niekoľkými rehoľníkmi (vo vých. cirkvách nazývaný skyt, spravidla je podriadený väčšiemu monastieru) po veľké kláštory so stovkami rehoľníkov.

Obdobím najväčšieho rozvoja kláštorného života bol vrcholný stredovek (asi od pol. 11. do pol. 13. stor.), keď niektoré kláštory predstavovali intelektuálne centrá, strediská vzdelanosti a kultúry. V kláštoroch vznikla významná časť kresťanskej literatúry, vďaka nim sa zachovali viaceré filozofické, prírodovedné a iné texty antických autorov, ktoré sa uschovávali v → kláštorných knižniciach a spolu s rozličnými súdobými listinami právneho charakteru, ako aj s novovzniknutými dielami kresťanských autorov sa odpisovali v skriptóriách; mnohé skriptóriá výraznou mierou ovplyvnili vývoj písma, napr. skriptórium v kláštora Montecassino (→ montecassinsko-beneventské písmo, → paleografia). V knižných dielňach pri skriptóriách sa iluminovali rukopisné kódexy (→ iluminácie), pri východokresťanských kláštoroch vznikali početné ikonopisecké školy (→ ikona). Západokresťanské rehoľné komunity (cisterciánov, dominikánov, františkánov, kartuziánov, paulínov a i.) predstavovali jedno z miest, kde sa v rámci omšovej liturgie a hodiniek sformoval → gregoriánsky chorál; východokresťanské kláštory boli významnými strediskami byzantského bohoslužobného spevu (→ byzantská hudba). Viaceré z kláštorných škôl pôvodne určených na vzdelávanie rehoľníkov a rehoľných kňazov sa pretvorili na tzv. studiá (→ studium generale), predchodcov dnešných univerzít.

Kláštory plnili aj politické úlohy, napr. kláštory v Írsku (→ írska cirkev) či kláštory v Cluny, ktorého opáti boli radcami viacerých cisárov, kniežat a pápežov. Špecifickú funkciu mali viaceré kláštory v Uhorsku (v rámci neho i na území Slovenska), ktoré asi od 13. stor. vykonávali verejnonotárske úkony (napr. kláštor v Hronskom Beňadiku), odpisy uchovávali vo vlastných archívoch, a predstavovali tak zároveň osobitnú inštitúciu v rámci verejnej správy (→ hodnoverné miesta). Od čias Konštantína I. Veľkého poskytovali kláštory (spolu s kostolmi) právo azylu.

Stredoveké kláštory rozvíjali hospodársku činnosť, vznikali pri nich napr. pivovary a vínne pivnice, v kláštorných záhradách sa pestovali liečivé rastliny, z ktorých výťažky sa používali v kláštorných špitáloch a vo verejne prístupných lekárňach, v kláštoroch sa vyvíjali nové metódy pestovania plodín a poskytovali priestor aj na bádateľskú činnosť a výskum.

Architektúra kláštorov, kláštorné archívy, knižnice a rôzne umelecké zbierky patria v súčasnosti k najcennejšiemu kultúrnemu dedičstvu národov i štátov, a preto s ohľadom na kultúrnu, ako aj architektonickú výnimočnosť kláštorov bolo veľké množstvo z nich zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

— Prvé kláštory vznikli na kresťanskom Východe (Egypt, Palestína) a majú pôvod v ranokresťanskom pustovníctve. V Egypte sa asi v 2. pol. 3. stor. začali utvárať prvé komunity pustovníkov eremitov, ktoré na rozdiel od anachorétov už nežili jednotlivo, osamote v pustovniach (jaskyniach alebo v jednoduchých stavbách z netrvanlivých materiálov), ale začali sa združovať a svoje pustovne zoskupovať. Vytvárali tzv. lavry, v ktorých žili mnísi podobne ako pustovníci v celách (mohli žiť aj v prírodných alebo v umelo vytvorených jaskyniach), podriaďovali sa však spoločným pravidlám. Za zakladateľa prvej lavry, a teda aj mníšstva, sa považuje sv. Anton Veľký (Anton Pustovník). Rozmach mníšstva a výstavby kláštorov nastal po Milánskom edikte (313), ktorý v Rímskej ríši (v jej vých. i záp. časti) zrovnoprávnil všetky náboženstvá vrátane kresťanstva.

Základy organizovaného mníšskeho života položil pustovník sv. Pachomius (*okolo 287, †347), ktorý okolo 320 založil v dedine Tabenna (aj Tabennísi, pri Dendere) v Egypte prvé cenóbium, kde mnísi žili spoločne pod vedením predstaveného a podľa jednotnej reguly. Stretávali sa na spoločných modlitbách počas liturgie hodín a na omši (okrem modlitieb bola ich hlavnou náplňou misia, ako aj vyučovanie a výchova mládeže, venovali sa i manuálnej práci). Cenóbium vo svojej vyvinutej dispozícii malo pravouhlý uzatvorený pôdorys, po obvode múr s rohovými vežami a s miestnosťou na spoločné bývanie, uprostred bol hlavný kostol, vedľa neho spoločná jedáleň a krstná studňa.

Vo vývine kláštornej architektúry zohrala významnú úlohu Sýria (v tom období súčasť Byzantskej ríše), kde v 5. – 7. stor. vzniklo množstvo kláštorov a vývin kláštora ako stavby smeroval k uzatvorenému pravouhlému plánu (v centre sa obvykle nachádzal chrám). Už v 5. stor. sa tam vyvinuli kláštory, ktoré mali spoločnú jedáleň a spálňu, ubytovne pre pútnikov a hospodárske budovy, ktoré boli navzájom prepojené portikmi (napr. kláštor v komplexe Kal’at Sim’an, okolo 480).

Kláštory v sev. Afrike a v Hornom Egypte boli od zač. 5. stor. silno opevnené a ich architektúra bola ovplyvnená súdobými neskoroantickými fortifikačnými stavbami (napr. Tébessa v Alžírsku, okolo 400). Opevnený typ kláštora, ktorý tak zároveň plnil aj obrannú funkciu, sa rozšíril v období vlády byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (527 – 565), príkladom takéhoto kláštora je Kláštor sv. Kataríny na vrchu Sinaj (okolo 540).

Na území Byzantskej ríše vznikalo vo viacerých oblastich blízko seba viacero kláštorov, napr. na vrchu Olympos v maloázijskej Bitýnii (dnes nazývaný Ulu Dağ, v sz. Turecku), do jedného z nich sa utiahol slovanský vierozvest Metod (bol zvolený za jeho predstaveného – igumena) a neskôr aj jeho brat Cyril (Konštantín); na území dnešného Grécka vznikli napr. kláštory na vrchu Atos na polostrove Chalkidiki (→ Atos), kde sa od pol. 9. stor. usádzali pustovníci a okolo 936 tam bol založený prvý a dodnes najvýznamnejší kláštor Veľká lavra (Megisti Laura), či podľa nich utvorený komplex kláštorov Meteora v str. Grécku (od 9. stor.). Od 9. stor. sa rozdiely medzi lavrou a cenóbiom postupne stierali, v súčasnosti sa ako lavry (čestný titul) označujú len veľké pravoslávne kláštory, napr. Veľká lavra na vrchu Atos. V 14. stor. vznikol ďalší typ východokresťanského kláštora – idiorytmický kláštor, ktorý neriadil predstavený, ale rada (synaxis) zvolených mníchov (mnísi v nich žijú úplne individuálne vo svojich celách, nezhromažďujú sa napr. ani na spoločné jedlo, schádzajú sa len na spoločné bohoslužby, povolené je aj súkromné vlastníctvo – jestvujú bohatí aj chudobní mnísi) a ku ktorému patrí napr. sedem veľkých kláštorov na vrchu Atos v Grécku (medzi nimi aj Veľká lavra). Vývoj kláštorných komunít na Východe významne ovplyvnili baziliáni riadiaci sa regulou sv. Bazila Veľkého, ktorí najmä počas misií k Slovanom zakladali kláštory po celom kresťanskom Východe (v dnešnom Bulharsku, Srbsku, Grécku, Poľsku, Rusku a na Ukrajine, napr. 1051 založili najstarší kláštor na území Kyjevskej Rusi, Kyjevsko-pečorskú lavru).

Z hľadiska architektúry predstavuje kláštor vo východokresťanských cirkvách dovnútra orientovanú stavbu uzatvorenú hradbou alebo múrom, pozdĺž ktorého sa nachádzajú obydlia pre mníchov; mnísi (na rozdiel od kláštorov na Západe) bývajú zväčša samostatne v celách (môžu byť umiestnené aj nad sebou, niekedy až na 4 podlažiach) a len výnimočne v spoločných spálňach. Pri hradbách sú sklady a dielne. V strede otvoreného priestoru sa nachádza chrám (→ katolikon), pred ktorým je zvyčajne studňa (krstná studňa i zdroj pitnej vody), oproti katolikonu je spoločná jedáleň (trapéza). Súčasťou kláštorov bývali aj ubytovne pre pútnikov, prídavné hospodárske budovy, nemocnica alebo ošetrovňa pre chorých a kúpeľ.

Množstvo významných, dnes už neexistujúcich kláštorov sa nachádzalo v Konštantínopole (→ Istanbul), napr. kláštor Studios (462/463), Chora (asi 6. – zač. 7. stor.) a Myrelaion (okolo 930). K ďalším významným východokresťanským (pravoslávnym) kláštorom v Grécku patria napr. Kláštor blahoslaveného Lukáša (Osios Lukas; okolo 1030) neďaleko Delf, kláštor Nea Moni (okolo 1042 – 55) na ostrove Chios, kláštor Dafni pri Aténach (6. stor., prestavaný okolo 1080), ako aj mohutne opevnený Kláštor sv. Jána (Ajios Ioannis Theologos) na ostrove Patmos (založený 1088), v Arménsku napr. kláštory Geghard (4. stor.) a Tatev (8. stor.), v Gruzínsku napr. kláštorný komplex Gelati (1106), na území dnešnej Ukrajiny Uspenský, resp. Uspensko-peščerný monastier (pravdepodobne 8. stor.) na Kryme pri meste Bachčisaraj, Počajivská lavra (13. stor.) v Počajive pri meste Kremenec, v Rusku napr. Jurievsky monastier (11. stor.) a Antonievsky monastier (1117) v Novgorode, duchovné centrum Ruskej pravoslávnej cirkvi Trojicko-sergijevská lavra (1345) v meste Sergijev Posad, Monastier Savu Storoževského vo Zvenigorode (zač. 15. stor.), Solovecký monastier (1420) na Soloveckých ostrovoch, Ivanovský monastier (založený v 1. pol. 12. stor.) a Pskovsko-peščerný monastier (pol. 15. stor.) v Pskove, Kirillo-belozerský monastier (1397) a Novodevičí monastier (1524) v Moskve, Valaamský monastier (10. – 15. stor.) a Monastier Nový Jeruzalem v Istre (1656), Lavra Alexandra Nevského (1713) v Petrohrade, v Bulharsku napr. Rilský kláštor (10. stor.), v Rumunsku kláštory Neamț (2. pol. 14. stor.), Putna (pol. 15. stor.) a Horezu (1690), v Srbsku (Kosove) srbský pravoslávny Pećský patriarchálny monastier (8. stor.) v meste Peć (albánsky Peja), Monastir Gračanica (1315) v obci Gračanica neďaleko Prištiny a Dečani, resp. Visoki Dečani (1327) a i. Viaceré východokresťanské kláštory sú funkčné dodnes a mnísi v nich si zachovali pôvodný spôsob života.

— Vznik kláštorov na kresťanskom Západe v období raného stredoveku súvisel podobne ako na Východe s rozšírením pustovníctva a s christianizáciou pohanov. Jeden z prvých kláštorov vznikol v pol. 4. stor. v Galii (v dnešnom Francúzsku) okolo Pustovne sv. Martina (Tourskeho) v obci Ligugé (pri Poitiers), sv. Martin podľa tradície založil v 2. pol. 4. stor. aj kláštor Marmoutier pri Tours, medzi 400 – 410 založil sv. Honoratius (†429 alebo 430), neskorší biskup v Arles, kláštory na ostrove Saint-Honorat (súostrovie Îles de Lérins v blízkosti Cannes). Veľké množstvo kláštorov vznikalo od pol. 5. stor. v Írsku (→ írska architektúra), prvý podľa tradície založil sv. Patrik v Armaghu (dnes v Sev. Írsku v Spojenom kráľovstve). Najstaršie kláštory pozostávali z nepravidelne usporiadaných stavieb zoskupených okolo kostola alebo kaplnky. Celý areál mohol byť opevnený hradbami (napr. v Írsku v 6. – 7. stor.). Sv. Patrik a jeho nasledovníci sa významnou mierou podieľali na christianizácii pohanských národov a v 6. – 9. stor. na vzniku kláštorov na území dnešného Francúzska, Švajčiarska, Anglicka, Škótska, Belgicka, Nemecka, Rakúska, Talianska a i. (→ írske misie).

Organizáciu rehoľných komunít na Západe zásadným spôsobom ovplyvnil Benedikt z Nursie považovaný za patriarchu záp. rehoľníctva. Okolo 529 založil na vrchu Monte Cassino nad mestom Cassino v Taliansku kláštor Montecassino (deštruovaný počas 2. svetovej vojny, prestavaný 1964) a vypracoval základné pravidlá (regulu) kláštorného života komunity, ktorými sa neriadili len benediktíni, ale stali sa vzorom aj regúl ďalších reholí. Benediktínska regula ovplyvnila aj kláštornú architektúru, jej koncepcia (štandardizovaný plán) bola sformulovaná na synode v Aachene (817). Vyjadrením týchto teórií je ideálny plán opátstva Sankt Gallen (okolo 820; → karolovské umenie), kde sú hlavné budovy (kostol, dormitár, refektár, hospodárske stavby) pravidelne usporiadané okolo otvoreného rajského dvora, ktorý bol zvyčajne ústredným priestorom kláštora. Tento štandardizovaný typ kláštora (tzv. benediktínsky plán) sa začal šíriť v 10. stor. a len s malými obmenami (napr. v 12. stor. pribudla kapitulná sieň ako hlavný denný zhromažďovací priestor mníchov), ale s množstvom variantov sa rozvíjal až do 16. stor. Dispozícia kláštora bola určená funkciou jednotlivých stavieb i rehoľnými regulami, ich architektúra i umelecká výzdoba boli ovplyvnené súdobými umeleckými štýlmi. Z umeleckého hľadiska je najvýznamnejšou časťou kláštora kostol. Na jeho bočnej strane k nemu prilieha obytná budova konvent, ktorý je zväčša neprístupný laikom, a najmä príslušníkom opačného pohlavia (klauzúra), jeho jadrom je rajský dvor (po stranách obklopený krížovými chodbami; → ambit), kde sa zvyčajne nachádza studňa alebo fontána, a okolo neho v jednotlivých krídlach priestory s náboženskou, obytnou a hospodárskou funkciou. Mimo klauzúry boli sídlo predstaveného (opáta), nemocnica, priestory pre čakateľov na vstup do rehoľného života (noviciát), ubytovne študentov kláštorných škôl (→ konvikt), záhrady, budovy určené laickým členom, ktorí zabezpečovali hospodársky chod kláštora, ďalej dielne, hospodárske budovy, cintorín ap. Vznikali veľké kláštory predstavujúce rozsiahle architektonické komplexy (mali obyčajne viacero rajských dvorov, množstvo hospodárskych budov, nemocnicu, budovy na ubytovanie laických bratov, hospice a ubytovne pre návštevníkov a pútnikov), ktorí vlastnili značný majetok (aj celé dediny s obyvateľmi).

Kláštory sa preto usilovali o právnu samostatnosť, o vyňatie (exempciu) spod svetskej (feudálnej) i cirkevnej (biskupskej) jurisdikcie, o bezprostrednú podriadenosť pápežovi i o centralizáciu správy kláštorov v rámci rehole. Spájali sa do kongregácií, z ktorých najvýznamnejšia sa stala Clunyjská kongregácia. Pri benediktínskom kláštore v Cluny (založený 910), ktorý už pri svojom vzniku dostal privilégium slobodnej voľby predstaveného (nezávisle od cirkevnej a svetskej vrchnosti), vzniklo reformné clunyjské hnutie (10. – 12. stor.). Pod jurisdikciu predstaveného (opáta) kláštora v Cluny (ako materského kláštora) sa tak dostalo vyše 300 už jestvujúcich alebo novozaložených tzv. sesterských kláštorov.

K najvýznamnejším benediktínskym kláštorom ďalej patrili v Taliansku napr. Pomposa (založený v 7. stor.) v provincii Ferrara a San Giorgio Maggiore (založený 982) v Benátkach, v Anglicku Saint Albans v Saint Albans (založený v 8. stor., zrušený 1538) a Westminsterské opátstvo v Londýne (založené okolo 960, zrušené 1540), v Luxembursku kláštor v Echternachu (založený 698), v Španielsku kláštor Montserrat (založený v 2. pol. 11. stor.), vo Francúzsku Jumièges (založený 661; dnes v ruinách) v dpt. Seine-Maritime v Normandii a Mont-Saint-Michel (založený 966), v Nemecku Reichenau (založený 728), Ottobeuren (založený 764), Corvey (založený 822, 1802 – 03 sekularizovaný), Hirsau (založený 830, dnes v ruinách) a Maria Laach (založený 1093) v dnešnom Porýní-Falcku, vo Švajčiarsku Sankt Gallen (založený 719); v Rakúsku Kremsmünster (založený 777) v Hornom Rakúsku jz. od mesta Wels a kláštor v Melku (založený 1089), v Maďarsku kláštor Pannonhalma (založený 996), v Česku Břevnovský kláštor v Prahe (založený 993), kláštor Broumov (1322) a na Slovensku Zoborský kláštor v Nitre na vrchu Zobor (Opátstvo sv. Hypolita na Zobore, založené pravdepodobne už v 2. pol. 9. stor. ako prvý kláštor na Slovensku; zaniklo v 2. pol. 15. stor.), najväčší a najbohatší benediktínsky kláštor bol v Hronskom Beňadiku (založený 1075).

V pol. 12. stor. začala Clunyjská kongregácia upadať. Narastajúce bohatstvo kláštorov viedlo k nedodržiavaniu rehoľných zásad a k mravnému úpadku mníšstva. Ako reakcia na obohacovanie sa benediktínskych opátstiev, a to najmä v Cluny, vznikali od 11. stor. nové rehole, ktoré sa síce tiež riadili regulou sv. Benedikta z Nursie, zdôrazňovali však návrat k prvotným ideálom mníšstva. R. 1098 založil benediktínsky opát Róbert z Molesme (†1111) v pustatine pri obci Cîteaux (latinsky Cistercium, podľa nej nazvaná) neďaleko Dijonu vo Francúzsku rehoľu cisterciánov, ktorí striktne dodržiavali regulu sv. Benedikta z Nursie. Ich kláštory zakladané obvykle na neobývanom území pri zdroji pitnej vody (mali kolonizačnú funkciu) a so zámerom vytvoriť z nich sebestačný uzatvorený komplex sa stali strediskami kultúry a priekopníkmi nových metód v poľnohospodárstve. Architektúra cisterciánskych kláštorov sa vyznačuje striedmosťou (napr. kostol bez veže, obmedzený architektonický dekor stavieb; → cisterciánska architektúra). K najvýznamnejším vo Francúzsku patria kláštor La Ferté (založený 1113, zničený počas Francúzskej revolúcie), Pontigny (1114), Clairvaux (1115) a Fontenay (1119) ako štyri sesterské kláštory opátstva Cîteaux, ďalej kláštor Le Thoronet (1160, rozpustený počas Francúzskej revolúcie) a Royaumont (1228) asi 30 km sev. od Paríža, v Taliansku kláštory Fossanova (1135) a Chiaravalle Milanese v Miláne (1136) a San Galgano pri Siene (1201), v Nemecku kláštory Chorin (1258) v Brandenbursku, Ebrach (1127) v Bavorsku, Eberbach (1136), Maulbronn (1138) a kláštor v Bad Doberane (1171), v Rakúsku kláštor pri Heiligenkreuzi (1133) a v meste Zwettl (1138), v Írsku kláštory Jerpoint Abbey (1180) a Mellifont Abbey (1142, dnes v ruinách), v Anglicku kláštory Rievaulx (založený 1131, zrušený 1538/39, dnes v ruinách) a Fountains (založený 1132, zrušený 1538/39, dnes v ruinách), v Španielsku kláštory Poblet (1153) a Huelgas (1187), v Portugalsku kláštor Alcobaça (12. stor.), v Česku kláštor Sedlec v Kutnej Hore (založený 1142, dnes sekularizovaný), Plasy (1144), Osek (okolo 1199) v okr. Teplice a Zlatá Koruna (1263) pri Českom Krumlove, na území dnešného Slovenska sa cisterciánske kláštory nezachovali.

Ďalšou rehoľou, ktorá sa začiatkom 11. stor. sformovala pod vplyvom clunyjského hnutia, boli kamalduli. Ich kláštory odrážali spojenie pustovníckeho a kláštorného života v prísnej chudobe a kontemplácii. Žili asketickým životom v malých samostatných domoch, resp. v celách so záhradou. Prísne zachovávali mlčanie, venovali sa aj starostlivosti o chudobných a pútnikov i ochrane lesov, zakladali veľké knižnice a archívy. Na Slovensku vznikol prvý kamaldulský kláštor 1691 na záp. úpätí vrchu Zobor pri Nitre (na mieste bývalého benediktínskeho kláštora), z hľadiska kultúrnych dejín Slovenska mal mimoriadny význam kamaldulský kláštor založený 1711 v dnešnej obci Červený Kláštor (pôvodne kartuziánsky, založený 1320, nazývaný aj Lechnický kláštor), z ktorého prostredia vyšiel prvý preklad Biblie do slovenčiny (→ Kamaldulská Biblia).

Osobitný architektonický typ kláštora predstavovali kartúzy, ktoré budovala kontemplatívna rehoľa kartuziánov (založená 1084). K významným patria napr. Chartreuse de Champmol v Dijone (1377) vo Francúzsku a Certosa di Pavia (založená 1396, v súčasnosti patrí cisterciánom) v Taliansku.

K významným kláštorom rehole augustiniánov patrí napr. Sankt Florian (založený pravdepodobne v 8. stor., od 1071 augustiniánsky) pri Linzi.

V 12. stor., keď najmä v súvislosti s križiackymi výpravami vznikali križiacke rytierske rády, napr. johaniti (ako rád formálne uznaní 1113), templári (1118) a Rád nemeckých rytierov (1190), sa vyvinul osobitný typ kláštora komenda (rádový hrad, napr. Kláštor sv. Jána na ostrove Patmos v Grécku, založený koncom 11. stor.; Malbork v Poľsku, založený krátko pred 1280). Jej dispozícia je vyjadrením charakteru rytierskych rádov (ako kombinácie mníšstva a rytierstva), predstavuje spojenie kláštora (má kapitulnú sieň, kostol, krížovú chodbu, refektár a i.) a hradu (je opevnená, má charakteristické znaky hradu).

Žobravé mníšske rehole (mendikanti), napr. františkáni (založení 1209) či dominikáni (začiatok 13. stor.), už neviedli čisto kontemplatívny život, ale v službách cirkvi kázali medzi ľuďmi, dôraz kládli na vzdelanie. Svoje kláštory stavali preto na okrajoch stredovekých miest spravidla pri mestských hradbách. Nevytvorili štandardizovaný typ kláštora, architektúra ich kláštorov sa vyznačuje jednoduchosťou a striedmosťou, architektonické usporiadanie bolo ovplyvnené benediktínskym plánom (jadrom komplexu je rajský dvor, mnísi väčšinou žili v samostatných celách), vzhľadom na verejné pôsobenie reholí boli ich kláštory obvykle prístupné z ulice (pri kláštoroch vznikali špitály, lazarety ap.). K najvýznamnejším františkánskym kláštorom patria napr. v Taliansku kláštor v Assisi (založený 1209 sv. Františkom z Assisi) a kláštor františkánov-minoritov Santa Croce (založený 1295) vo Florencii, k dominikánskym kláštorom Les Jacobins v Toulouse (založený 1215) vo Francúzsku, kláštor v Batalhe (založený 1385) v Portugalsku a i.

Architektonicky významný je aj komplex El Escorial (1563 – 84) v Španielsku, zahŕňajúci o. i. aj kláštor hieronymitov.

Rehoľa premonštrátov (založená 1120) spojila monastický (duchovný) život s pastoračnými povinnosťami a zamerala sa na misijnu činnosť, ako aj na rozvoj vzdelávania a vedy. K významným premonštrátskym kláštorom patria vo Francúzsku Prémontré v dpt. Aisne (založený 1120, sekularizovaný), v Nemecku Cappenberg (1. pol. 12. stor., dnes sekularizovaný), Magdeburg (založený 1129) a Jerichow (založený 1144), v Česku je najstarším premonštrátskym kláštorom Strahovský kláštor v Prahe (založený 1143), na Slovensku patrí z architektonického hľadiska k najvýznamnejším kláštor v Jasove (založený okolo 1170).

V období reformácie (1517 – 1648) viaceré kláštory napr. v Nemecku či v severských krajinách zanikli (protestantizmus odmietal kláštorný život; M. Luther v spise O rehoľných sľuboch, De votis monasticis iudicium, z 1521 dokazuje, že nezrušiteľný rehoľný sľub nie je dovolený, pretože sľubujúci je ním uvedený do omylu, že si ním získa odpustenie u Boha), resp. boli sekularizované (ich majetok prešiel do rúk svetských kniežat). V Anglicku po odtrhnutí sa anglikánskej cirkvi (1534) dal kráľ Henrich VIII. všetky kláštory postupne zatvoriť.

Významnú úlohu v protireformácii a rekatolizácii zohrala novozaložená kongregácia jezuitov (1534). V 18. stor. vznikali rozsiahle reprezentačné architektonické komplexy, ktoré sa podobali súdobej palácovej architektúre (napr. Sankt Gallen, Melk, Klosterneuburg, Strahov, Jasov a i.). Vo veľkých barokových kláštoroch sídlil predstavený kláštora (prelát alebo opát) v oddelenej časti, v tzv. prelatúre, s bohatou umeleckou výzdobou. Jej súčasťami boli súkromná kaplnka, jedáleň a okrem obytných aj reprezentačné miestnosti určené na styk s laikmi. V mnohých významných barokových kláštoroch vznikli rozsiahle knižnice s umeleckou výzdobou reprezentujúcou bohatstvo a moc kláštora, ich súčasťou boli aj školy (tzv. jezuitské kolégiá), napr. Collegio Romano (od 1583) v Ríme, tzv. Alte Akademie alebo Wilhelminum (od 1581) v Mníchove, Klementinum (1556) v Prahe a i.

K ďalšej sekularizácii kláštorov došlo pod vplyvom myšlienok osvietenstva a Francúzskej revolúcie, napr. v habsburskej monarchii v dôsledku reforiem Jozefa II. (→ jozefínske reformy). Koncom 19. stor. boli síce viaceré sekularizované kláštory vrátené cirkvi, nemali však už na život spoločnosti taký vplyv ako v stredoveku. Osobitný vývoj kláštorného života nastal v bývalých komunistických krajinách. Po Októbrovej revolúcii (1918) boli v Rusku (resp. v ZSSR) všetky kláštory zrušené a ich majetok znárodnený, obdobný vývoj nastal po 1945 aj v ostatných krajinách vých. bloku. V bývalom Československu boli 1950 rehole zbavené práva disponovať svojím majetkom a ich príslušníci internovaní (→ akcia K, akcia R), po 1989 bol majetok kláštorov opäť vrátený cirkvi a viaceré rehole opäť vyvíjajú činnosť (najmä v oblasti školstva, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti).

Buddhistické kláštory boli budované od 2. pol. 1. tisícročia pred n. l. a ich vznik a vývoj je nerozlučne spätý so spoločenstvom mníchov alebo mníšok nazývaným sangha, ktorá patrí k tzv. trojklenotu buddhizmu (triratnam). Mníšstvo je v buddhizme ústrednou inštitúciou (v sanghe pojmy kňaz a mních splývajú). Väčšina buddhistických náboženských objektov sú kláštory a ich súčasťou bývajú chrámové (uctievacie) budovy s buddhistickou sochou nazývanou v sanskrite rúpam (podoba). Buddhistickí mnísi pôvodne putovali po krajine (žobraví putujúci mnísi) a do kláštora, kde žili spoločne, sa uchyľovali len na niekoľko mesiacov v období monzúnových dažďov. Prvé kláštory vznikli už počas života Buddhu (→ buddhistická architektúra), neskôr sa budovali v Thajsku (2. – 3. stor.), vo Vietname a v Číne (4. stor.), v Kórei a Japonsku (6. – 8. stor.) a v Indonézii a Tibete (7. stor.). Stali sa vlastníkmi rozsiahlych pozemkov a viaceré z nich sa aktívne zúčastňovali politického života. Rozšírením ďalších náboženstiev (hinduizmus, šintoizmus, konfuciánstvo) ich význam začal upadať, v niektorých oblastiach (Tibet, Mongolsko) sú však až do súčasnosti centrami vzdelanosti a miestami uchovávania a rozvíjania náboženského učenia. Viaceré buddhistické kláštory vznikli v 2. pol. 20. stor. v záp. Európe. Štandardizovaný architektonický typ buddhistického kláštora nebol vytvorený a kláštorná architektúra sa vyvíjala podľa potreby. V každom regióne, kde sa buddhizmus rozšíril, vznikli osobité varianty kláštorov. Vo všetkých kláštoroch sa nachádzajú miestnosti (cely) na ubytovanie mníchov usporiadané okolo otvoreného dvora (rezidenčná časť) a veľká zhromažďovacia miestnosť (čaitja), kde sa môže stretnúť celá komunita a ktorá zároveň slúži aj ako hlavná svätyňa. Okrem toho môže byť súčasťou kláštoru aj niekoľko menších chrámov vrátane vysokej monumentálnej stavby, ktorá je podľa oblasti označovaná ako stúpa, čédí či pagoda, ďalej spoločná jedáleň, takmer vždy knižnica a škola a niekedy aj nemocnica. Niektoré kláštory sa špecializovali na prekladanie a odpisovanie posvätných textov, iné na ich zhromažďovanie a uskladňovanie, v iných sa texty tlačili a mnohé slúžili aj ako nemocnice a školy pre laikov. Od pol. 3. stor. pred n. l. sa v horách záp. Indie vyvinul špecifický typ v skale vytesaného kláštora, ktorý sa nazýva vihára. Jednotlivé priestory (napr. zhromažďovacie miestnosti so stúpami a cely mníchov) boli vytesané priamo v skale. V Mjanmarsku, Thajsku a Laose sú súčasťou kláštorov okrem rezidenčnej časti aj stúpa, jedna alebo viacero zhromažďovacích siení (jedna z nich je špecificky určená na vysviacku mníchov) a knižnica zvyčajne vybudovaná na vysokej platforme (na ochranu pred vodou a hmyzom). Špecifické typy kláštorov vznikli v oblasti Himalájí (Nepál a Tibet). V Nepále sa budovali kláštory s pravouhlým otvoreným vnútorným dvorom a s viacpodlažnými budovami na všetkých stranách. Oproti vstupnej hale je hlavná svätyňa, v budovách po bokoch dvora sú ubytovacie a služobné miestnosti a knižnica. Architektúra a architektonická štruktúra kláštorov v Tibete boli od najstarších čias (7. – 8. stor.) poňaté ako trojrozmerná podoba mandaly. V strede sa nachádzala hlavná svätyňa (alebo chrám), ktorá symbolizovala posvätnú horu Meru, okolo nej boli na štyroch stranách umiestnené čhörteny (stúpy) predstavujúce kontinenty a moria. Celý komplex bol uzatvorený múrom, ktorý ohraničoval mandalu. Obytné časti sa nachádzali mimo múrom uzatvoreného areálu. Zachovalo sa iba niekoľko kláštorov, ktoré sú priamymi spodobneniami mandaly, väčšina kláštorov v Tibete však vo svojom architektonickom usporiadaní z mandaly vychádza. Okrem hlavnej svätyne sa tam nachádzajú zhromažďovacia miestnosť, chrám určený ochranným božstvám, knižnica, otvorené nádvorie, kde sa konajú náboženské tance a rituály, kuchyňa a cely mníchov, časť budovy slúži ako rezidencia opáta. Niekt. kláštory dosiahli značné rozmery a mohlo tam žiť aj niekoľko tisíc mníchov (napr. v Lhase žilo do 1951 okolo 10-tis. mníchov). Kláštory v Bhutáne bývali opevnené, chrámy sa nachádzali v centrálnej veži. Buddhistické kláštory v Číne a Japonsku pozostávajú z viacerých pravouhlých dvorov rozličných rozmerov, ktoré sú obkolesené kolonádami alebo stenami (→ japonská architektúra). Boli budované na vidieku i v mestách. Najstaršie buddhistické kláštory v Číne mali pravouhlý (najčastejšie štvorcový) pôdorys v strede s pagodou, od 6. stor. prijali dispozíciu čínskej palácovej architektúry (viacero nádvorí s rozličnými stavbami symetricky usporiadanými pozdĺž centrálnej osi). Administratívna a rezidenčná časť sa nachádza za hlavným chrámom. Čchan-buddhistické kláštory boli zväčša budované na odľahlých miestach v prírode (malé pustovne mníchov sa nachádzali v prírode v blízkosti hlavného chrámu). Súčasťou kláštorov v Číne a Japonsku boli obvykle záhrady a jazierko (→ čínske záhrady, → japonské záhrady).

Taoistické kláštory v Číne sa začali budovať pod vplyvom buddhistických kláštorov v období dynastie Suej (581 – 618) väčšinou na miestach, kde už predtým existovali rôzne liečiteľsko-šamanské taoistické centrá, napr. v Lou-kuan-tchaji zdokumentovateľne už od 3. stor. pred n. l. Približne od obdobia dynastie Tchang (618 – 907) je známy štandardizovaný typ ich jinovo-jangového usporiadania, ktorý sa dodržiava dodnes. Na jangovej (južnej, slnečnej) strane kláštorného vrchu (resp. v prvej polovici kláštora na rovine) sú chrámové a meditačné časti kláštoru zasvätené rôznym prírodným božstvám a na vrchole vrchu sa nachádza chrám najčastejšie so sochou Lao-cֹ’a na hlavnom oltári. Na jinovej (severnej, tienistej) strane kláštorného vrchu (resp. v druhej polovici kláštora na rovine) je obytná časť určená pre mníchov a mníšky a nachádzajú sa tam záhradky na pestovanie potrebných plodín a liečivých bylín. Mnohé kláštory boli vybudované na odľahlých posvätných vrchoch (Mao-šan, Lung-chu-šan, Čchin-čcheng-šan a i.) v ťažko prístupnom teréne. Jednotlivé budovy a dvory boli pospájané schodiskami, mostami, ako aj krytými chodbami a v skalných stenách vrchov sa nachádzali posvätné oltáre rôznych prírodných bohýň, božstiev a démonov.

— V islame má funkciu kláštora závija (perzsky nazývaná chánika), ktorá slúži ako rádový útulok pre islamské mystické náboženské bratstvá (napr. dervišské rády).

— Podľa niektorých autorov osobitné spoločenstvo kláštorného typu predstavuje kresťanská ekumenická komunita Communauté de Taizé (založená 1949), ako aj hinduistická náboženská komunita ášram; charakter kláštora mali aj budovy postavené židovskou sektou esénov v Kumráne v Izraeli.

kláštorné knižnice

kláštorné knižnice — systematicky usporiadané zbierky kníh a písomností uschovávané v kláštoroch; aj priestory, v ktorých sa tieto zbierky nachádzajú. Kláštorné knižnice sústreďovali potrebnú liturgickú, teologickú, právnickú, ale aj školskú literatúru vytvorenú v kláštore (pôvodné texty alebo odpisy rukopisov vyhotovené v kláštorných skriptóriách) alebo získanú kúpou, výmenou, darom či na základe testamentu. Boli to predovšetkým teologické a filozoficko-teologické traktáty, Biblie a konkordancie k nim, homiletická literatúra, legendy, misály, knihy z oblasti práva a histórie, v menšej miere i z filológie, prírodných vied, medicíny a astronómie. Veľkým podielom boli zastúpení starovekí autori, preklady ich diel, a najmä podrobné komentáre k nim. Kláštorné knižnice vlastnili aj domáce archívne materiály, napr. zakladacie listiny, zápisy histórie konventu alebo vlastnú diplomatickú produkciu. Knihy boli relatívne drahé a boli nevyhnutné z hľadiska každodennej kláštornej činnosti, preto sa knižniciam v kláštoroch venovala veľká pozornosť. V jednotlivých rádoch platili v rámci provinciálneho systému osobitné nariadenia. Napr. dominikáni už krátko po založení rádu vydávali nariadenia súvisiace s knihami, 1465 generálna kapitula vydala predpis o nevyhnutnosti doplniť chýbajúce tituly a o zákaze vynášať knihy z kláštora (členovia rehole si mohli knihy požičať, mohli ich však používať výlučne v kláštore), porušenie sa mohlo trestať exkomunikáciou.

Knihy sa spočiatku uschovávali na policiach v sakristii alebo v skriptóriu, neskôr v drevených skriniach (armárium) v nike na chodbe rajského dvora pri vchode do transeptu kostola. Nárast ich počtu viedol k vyčleňovaniu samostatných priestorov, resp. budov v rámci kláštora, dokladom je napr. knižnica ako samostatne stojaca dvojpodlažná stavba so skriptóriom na prízemí zobrazená na ideálnom pláne benediktínskeho opátstva Sankt Gallen vo Švajčiarsku vyhotovenom okolo 820. V období baroka sa budovali reprezentačné, bohato zdobené knižnice, napr. knižnica v benediktínskom kláštore Admont (1776) v Rakúsku, ktorej sála je považovaná za jednu z najväčších na svete (dĺžka 70 m, šírka 14 m, výška 13 m), na Slovensku napr. knižnica pri premonštrátskom kláštore v Jasove.

Knihy v knižniciach sa umiestňovali podľa stanoveného poriadku, spisovali sa inventáre kníh a do kníh sa vpisovali rukopisné exlibrisy alebo aspoň prírastkové čísla. Známy je napr. katalóg knižnice v benediktínskom kláštore v Bobbiu (kláštor založený 612/614) v Taliansku z konca 9. stor., podľa ktorého mala knižnica vyše 600 zväzkov (dnes uschovávané v zbierkach knižnice Ambrosiana v Miláne, vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a i.). K ďalším významným kláštorným knižniciam patrili v Taliansku knižnica pri benediktínskom kláštore Montecassino, vo Švajčiarsku dodnes jestvujúca knižnica benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (opátstvo založené 719; súčasná budova knižnice 1758 – 67, uschováva vyše 2 100 rukopisov, 1 650 inkunábul a vyše 170-tis. kníh), v Nemecku knižnica pri bývalom benediktínskom kláštore Corvey (dnes v správe inštitútu Corvey pri Univerzite v Paderborne; asi 74-tis. zväzkov), knižnice pri kláštoroch vo Fulde, v Reichenau a i., v Rakúsku knižnica pri augustiniánskom kláštore v Klosterneuburgu, v Čechách knižnica Strahovského kláštora založeného v Prahe, vo Francúzsku knižnice pri benediktínskych kláštoroch v Cluny (väčšina zbierok je v súčasnosti v Národnej knižnici v Paríži), knižnice Saint-Victor v Marseille, Saint-Germain-des-Prés v Paríži a i., z knižníc pri kláštoroch východných kresťanských cirkví napr. knižnica v Kláštore sv. Kataríny na vrchu Sinaj (Egypt); bohaté zbierky rukopisov sa nachádzajú aj v kláštoroch na vrchu Atos (→ Atos; Grécko).

Na území dnešného Slovenska patria k najcennejším historické františkánske knižnice, napr. Františkánska knižnica v Malackách (2 453 kníh) a Františkánska knižnica v Skalici (podľa katalógu zostaveného 1662 predstaveným kláštora Klementom Padelom mala 1 009 kníh; v súčasnosti 2 596 kníh), ktoré sú v súčasnosti obidve v správe Slovenskej národnej knižnice, ďalej Historická knižnica františkánskeho konventu v Kremnici (vyše 8-tis. knižničných jednotiek), ako aj knižnice jezuitov, piaristov, kapucínov a dominikánov (ich knižnica v Košiciach vlastnila začiatkom 16. stor. 13 kódexov a 56 inkunábul a postinkunábul). Počas reformácie a neskôr pod vplyvom osvietenstva a počas Francúzskej revolúcie viaceré kláštorné knižnice spolu so zrušením kláštorov zanikli (boli prenesené do iných kláštorov alebo sekularizované). Územia dnešného Slovenska sa týkalo predovšetkým zrušenie rádu jezuitov a kláštorov niektorých kontemplatívnych reholí v 2. pol. 18. stor. (→ jozefínske reformy), keď bola napr. väčšia časť jezuitskej knižnice v Trnave prevezená do Univerzitnej knižnice (Egyetemi Könyvtár) v Pešti (dnes súčasť Budapešti) a menšia časť do Bratislavy. Fondom kláštorných knižníc na Slovensku však najviac uškodili tzv. zvozy v 50. rokoch 20. stor., keď boli po zrušení kláštorov (→ akcia K) znárodnené, knihy z nich zvezené na jedno miesto a bolo s nimi nešetrne zaobchádzané (pomiešali sa dohromady, mnohé boli dlhší čas vystavené poveternostným vplyvom ap.). Podľa pasportizácie kláštorných knižníc, ktorú vykonala v 80. rokoch 20. stor. Slovenská národná knižnica (v tom čase súčasť Matice slovenskej) v Martine, obsahovala napr. knižnica dominikánov v Košiciach 4 600, knižnica kapucínov v Bratislave 17-tis., knižnica minoritov v Levoči 4-tis. a v Spišskom Štvrtku 1 600 a knižnica piaristov v Podolínci, resp. v Trenčíne, až okolo 24-tis. knižničných jednotiek. Za umiestnenie, spracovanie a reštaurovanie týchto historických knižných fondov boli v tom čase zodpovedné Univerzitná knižnica v Bratislave (získala okolo 400 inkunábul), Matica slovenská v Martine (získala 128 inkunábul) a Slovenské národné múzeum v Bratislave. Na základe reštitučných zákonov z 1990, 1991 a 1993 boli niektoré knižnice vrátené ich pôvodným majiteľom (napr. knižnica premonštrátov v Jasove). V súčasnosti sa v rámci výskumu dejín knižnej kultúry spisujú rukopisy, inkunábuly a tlače zo 16. a z neskorších storočí a v rámci posesorských indexov sú postupne objavované vzácne jednotliviny pochádzajúce z historických kláštorných knižníc. Ojedinele sa na základe záznamov v knihách, v starých inventároch, v testamentoch a v mnohých ďalších archívnych materiáloch rekonštruuje a analyzuje história najstarších dávno zničených kláštorných knižníc a ich zoznamov.

kláštorné školy

kláštorné školy — v širšom význame vzdelávacie zariadenia v kláštoroch niektorých svetových náboženstiev (kresťanských, buddhistických, taoistických), v užšom význame stredoveké latinské školy zakladané od 6. stor. pri kláštoroch na kresťanskom západe na podnet Benedikta z Nursie, ktorý v regule pre rehoľu benediktínov okrem iného zdôrazňoval potrebu rozvíjať učenosť a každému kláštoru nariadil zriadiť školu a knižnicu (→ benediktínske školy). Vzdelávacím obsahom boli okrem náboženských a liturgických predmetov aj slobodné umenia (trívium a kvadrívium), v niektorých sa vyučovala aj medicína a základy poľnohospodárstva, remesiel i kánonického práva. Na rozšírení siete kláštorných škôl v záp. a str. Európe sa od 6., a najmä v 7. – 9. stor. výrazne podieľali írski benediktíni (→ írske misie), jednu z prvých kláštorných škôl založil v pol. 6. stor. aj Cassiodorus Senator v kláštore Vivarium v Kalábrii, ktorý v súčasnosti už neexistuje (jeho presná poloha nie je známa).

Kláštorné školy boli pôvodne určené na vzdelávanie rehoľníkov (tzv. vnútorné školy, scholae interiores), po reforme Benedikta z Aniane (okolo 800) a po vzniku nových reholí (napr. cisterciánov, premonštrátov a iných) sa pri nich zriaďovali aj tzv. vonkajšie školy (scholae exteriores) na vzdelávanie laikov, napr. aj nešľachtických dievčat. Kláštorné školy sa tak stali najvýznamnejšími strediskami intelektuálneho života a stredovekej vzdelanosti, v 8. – 9. stor. vo Franskej ríši šíriteľmi reformy vzdelávania Karola Veľkého (→ karolovská renesancia). Vedúce postavenie v oblasti vzdelávania si udržali asi do 11. stor., neskôr so vznikom katedrálnych škôl, ako aj mestských škôl a univerzít začal ich význam upadať. Na Slovensku sú doložené kláštorné školy viacerých reholí, napr. kláštorná škola benediktínov pri Kláštore sv. Hypolita na Zobore pri Nitre (pravdepodobne koniec 10. stor.) a pri kláštore v Hronskom Beňadiku (asi od 11. stor.). V súčasnosti sú školy spravované rehoľami zaradené v sieti cirkevných škôl.

Kláštorská roklina

Kláštorská roklina — tiesňava v Národnom parku Slovenský raj; dĺžka 1,5 km. Je vymodelovaná v krasových horninách potokom prameniacim v blízkosti turistického centra Kláštorisko a ústiacim do Hornádu. Je v nej viacero vodopádov prekonávajúcich skalné stupne. Pre turistov sprístupnená po vybudovaní lanovej lávky 1960.

Kláštorské lúky

Kláštorské lúky — národná prírodná rezervácia v katastri obcí Laskár, Kláštor pod Znievom a Socovce v okrese Martin; vyhlásená 1974, rozloha 86,0 ha. Zriadená na ochranu komplexu močarísk, mokrých, vlhkých až mezofilných lúk so zriedkavými pôvodnými rastlinnými spoločenstvami a viacerými zriedkavými a chránenými druhmi rastlín a živočíchov na alúviu rieky Turiec.

Kláštor svätej Kataríny

Kláštor svätej Kataríny, plný názov Kláštor sv. Kataríny na vrchu Sinaj, novogr. Iera moni ajias Ekaterinis sto oros Sina, aj Kláštor premenenia Pána — grécky pravoslávny kláštor v Egypte v juž. časti Sinajského polostrova, jeden z najstarších kontinuálne fungujúcich kresťanských kláštorov na svete, významné pútnické miesto.

Založený v 6. stor. byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým na úpätí vrchu Músá stotožňovaného s biblickým vrchom Sinaj (aj Mojžišov vrch). Podľa biblickej tradície (2 M 19 – 20) tam Boh v podobe horiaceho kríka zjavil Mojžišovi desať Božích prikázaní. Vrch Sinaj považujú za posvätné miesto židia, kresťania i moslimovia. Podľa tradície kláštor údajne stojí na mieste, kde bol pochovaný apoštol Jakub (aj Jakub st. alebo väčší; podľa jednej z legiend boli jeho ostatky prenesené z Jeruzalema na Sinaj). Pôvodne bol zasvätený premeneniu Pána, v 9. stor. mučeníčke, sv. Kataríne Alexandrijskej (podľa niektorých zdrojov však kláštor získal jej relikvie až v 10. – 11. stor.). Ako biskupské sídlo je doložený 869, od 1575 má status autokefálnej Pravoslávnej cirkvi vrchu Sinaj na čele s biskupom, ktorý je volený mníchmi a formálne podlieha gréckemu pravoslávnemu jeruzalemskému patriarchovi. Mnísi v kláštore sa riadia regulou sv. Bazila Veľkého.

Najstaršie stavby boli vybudované 548 – 565 na mieste staršieho kláštora (pravdepodobne z 3. alebo 4. stor.). Z tohto obdobia pochádza bazilikálny trojloďový chrám s kaplnkami na stranách bočných lodí. Za sakristiou je kaplnka horiaceho kríka, nazývaná aj Kaplnka sv. Heleny, ktorú dala podľa legendy 330 n. l. vybudovať byzantská cisárovná Helena a podľa kresťanskej tradície označuje miesto, kde sa Mojžišovi zjavil Boh. V chráme sa nachádza mozaiková výzdoba patriaca k najvýznamnejším dokladom ranokresťanského umenia (v apside mozaika Premenenie Pána orámována portrétnymi medailónmi, 548 – 565). Kláštor je opevnený mohutnou hradbou (z väčšej časti pochádza zo 6. stor., začiatkom 19. stor. reštaurovaná) a pôvodne slúžil aj ako pohraničná pevnosť chrániaca juž. časť Byzantskej ríše pred nájazdmi beduínov. Kláštorné budovy (refektár, knižnica, viaceré kaplnky, ubytovňa pre pútnikov) boli postupne vybudované v neskorších obdobiach a viackrát prestavané (1106 bola ubytovňa pre pútnikov prestavaná na mešitu, 1871 bola vybudovaná zvonica), ale kláštor si až do súčasnosti zachoval charakter kláštora-pevnosti z čias Justiniána I. Veľkého.

Kláštorná knižnica (súčasná budova bola postavená 1942) vlastní okolo 3-tis. rukopisov v rozličných jazykoch, napr. rukopisy Sinajské euchológium a Sinajský žaltár z 11. stor. patriace k najstarším zachovaným staroslovienskym literárnym pamiatkam zapísaným v hlaholike (v 11. – 14. stor. žila v kláštore početná komunita slovanských mníchov). V knižnici bol objavený aj Sinajský kódex (Codex Sinaiticus zo 4. stor., dnes v Britskom múzeu v Londýne), jeden z najstarších (neúplných) prekladov Biblie.

Kláštor uschováva aj jednu z najvýznamnejších zbierok ikon na svete (okolo 2-tis. ikon zo 6. – 20. stor.), jej súčasťou sú aj najstaršie zachované ikony maľované technikou enkaustiky (6. stor.), ako aj unikátne ikony zo 6. – 7. stor., ktoré sa podarilo zachrániť pred zničením v období ikonoklazmu (Kristus Pantokrator, 6. stor., pravdepodobne vytvorená v cisárskych dielňach v Konštantínopole).

Celý komplex bol reštaurovaný a dobudovaný v 19. stor., v 20. stor. viackrát reštaurovaný. R. 2002 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Klátik, Zlatko

Klátik, Zlatko, 24. 1. 1922 Stará Pazova, Srbsko – 24. 8. 1990 Bratislava — slovenský literárny vedec, autor kníh pre deti a mládež. R. 1936 – 41 študoval na učiteľskom ústave v Sombore, 1946 – 49 na univerzite v Belehrade, 1949 – 52 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1943 – 44 účastník protifašistického odboja v bývalej Juhoslávii, 1946 – 49 profesor na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci a redaktor novín Hlas ľudu. Od 1949 žil na Slovensku, 1950 – 52 redaktor časopisov Československého zväzu mládeže, 1952 – 60 pracovník Zväzu slovenských spisovateľov, 1960 – 64 pôsobil v Československo-sovietskom inštitúte SAV, 1964 – 73 v Ústave svetovej literatúry SAV, od 1973 v Literárnovednom ústave (dnes Ústav slovenskej literatúry) SAV v Bratislave.

V zbierkach veršov V boji a pokoji (1946) a Hurá, pionieri! (1951) i v krátkych prózach Neodovzdaný odkaz (1960) a Zázračná puška (1963) spracoval vlastné zážitky z národnooslobodzovacieho boja. Jeden zo zakladateľov literárnovedného výskumu slovenskej literatúry pre deti a mládež. Zaoberal sa analýzou života diela F. Kráľa (Fraňo Kráľ, zakladateľ slovenskej socialistickej literatúry pre mládež, 1953), Ľ. Podjavorinskej (Ľ. Podjavorinská a detská literatúra, 1955; Ľ. Podjavorinská: 1872 – 1951, 1971; Album Ľ. Podjavorinskej, 1978), M. Rázusovej-Martákovej (Poetka detstva a bolesti. Život a dielo Márie Rázusovej-Martákovej, 1957), Ľ. Ondrejova (Ondrejovov mýtus o slobode, 1969), Hronského (Krajina plná detstva. Hronského tvorba pre mládež, 1971) a H. Ch. Andersena (Veľký rozprávkár, 1962).

Autor publikácií Slovo, kľúč k detstvu (1975), ktorá obsahuje monografické štúdie o zakladateľských osobnostiach slovenskej literatúry pre deti a mládež, a Svetová literatúra pre mládež (1978) o tvorbe pre deti a mládež podľa národných literatúr od klasicizmu do polovice 20. stor., komparatívnych publikácií Štúrovci a Juhoslovania (1965), Slovensko a slovanský romantizmus (1977), Slovensko a juhoslovanská literatúra. Vývinové aspekty medziliterárnych vzťahov (1987), próz pre deti Rozprávky spod slnečníka (1964) a Tulák a Čakanka (1978), monografie o slovenskej cestopisnej literatúre Vývin slovenského cestopisu (1968) a i.

Klatovy

Klatovy — mesto v Česku v Plzenskom kraji vo Švihovskej vrchovine, administratívne stredisko okresu Klatovy; 23-tis. obyvateľov (2013). Priemysel strojársky, textilný, kožiarsky, drevársky, potravinársky; tradičné pestovanie klinčekov (od 1813). Železničná a významná cestná križovatka. Turistické východisko na Šumavu.

Mesto založil 1260 kráľ Přemysl Otakar II. v blízkosti pravdepodobne trhovej osady so slovanským osídlením (doložená 1253) na obchodnej ceste spájajúcej Čechy s Bavorskom, malo strategický význam pri obrane hraníc. Obyvatelia boli prevažne nemeckého pôvodu. V 13. a 14. stor. boli vybudované hradby s priekopami, v 14. stor. získalo mesto mnohé výsady a stalo sa remeselným, obchodným a poľnohospodárskym centrom. Po 1380 postupne osídlené českým obyvateľstvom (v dôsledku husitských vojen nemecké obyvateľstvo mesto opustilo). V 16. stor. rozvoj mesta. R. 1641 postihnuté požiarom, 1645 vyplienené švédskym vojskom. Ďalší rozvoj nastal v 2. polovici 17. stor., keď tam jezuiti postavili kolégium (1655) so seminárom (1692 – 93) a barokový kostol (1656 – 79) s katakombami (1656 – 76). V 18. stor. rozvoj plátenníctva a garbiarstva, od začiatku 19. stor. rozvoj obchodu, ktorý podporila výstavba nových ciest a v 2. polovici 19. stor. výstavba železnice. Stavebné pamiatky: pôvodne ranogotický Kostol Panny Márie (2. polovica 13. stor., niekoľkokrát prestavaný a rozšírený, 1692 zbarokizované záp. priečelie kostola, ktoré bolo začiatkom 20. stor. neogoticky prestavané; v interiéri sa nachádza podľa legendy zázračný obraz Panny Márie Klatovskej), časti hradieb (13. – 14. stor.), Čierna veža (1547 – 55), radnica (1548 – 59, 1923 – 25 neorenesančne upravená a zvýšená o ďalšie poschodie), Biela veža (aj zvonica, 1581, po požiari 1689 prestavaná a 1758 po požiari zvýšená a upravená do súčasnej podoby), baroková lekáreň (v dome zo 16. stor.; zariadenie z 1773, od 1966 múzeum), jezuitský Kostol nepoškvrneného počatia Panny Márie a sv. Ignáca s katakombami (1656, do súčasnej podoby upravený 1810), Kaplnka zjavenia Panny Márie – Chalúpka (1686 na mieste domčeka, v ktorom bol pôvodne uchovávaný obraz Panny Márie Klatovskej, dnešná podoba z 1758 – 66), Kostol sv. Vavrinca s dominikánskym kláštorom (1694 – 1709, kostol zrekonštruovaný v 80. – 90. rokoch 20. stor., od 2000 výstavná sieň, kláštor zrekonštruovaný začiatkom 21. stor.), secesná budova Vlastivedného múzea Dr. Hostaša (1905 – 07), v priľahlej záhrade Pavilón skla (60. roky 20. stor.) s expozíciou umeleckého skla (koniec 19. – začiatok 20. stor.) firmy Lötz.

klatráty

klatráty [gr. > lat.] — inklúzne zlúčeniny, v ktorých sú atómy alebo molekuly jednej zlúčeniny (hosťa) uzavreté v štruktúre alebo v dutinách kryštálov inej zlúčeniny (hostiteľa); → inklúzia. Hostiteľom je zvyčajne väčšia molekula obsahujúca dutinu vhodnej veľkosti a tvaru a hosťom menšia molekula, ktorá môže do dutiny hostiteľa dobre zapadnúť. Stabilita klatrátov je vyvolaná interakciou hosť – hostiteľ spočívajúcou v pôsobení van der Waalsových síl medzi hosťom a hostiteľom, stabilitu zvyšuje prítomnosť vodíkových väzieb medzi hosťom a hostiteľom.

Dávno známym príkladom klatrátov sú tzv. ľadové huby prítomné v plynovodných potrubiach a na dne oceánov, v ktorých sú hostiteľom molekuly vody vytvárajúce ľadové útvary, v ktorých sú uzavreté molekuly metánu CH4 ako hosťa. Veľmi častým hostiteľom v klatrátoch je hydrochinón vytvárajúci dutiny zložené z 3 molekúl viazaných vodíkovými väzbami, v ktorých bývajú hosťami metanol CH3OH (nie však etanol CH3CH2OH), oxid uhličitý CO2, oxid siričitý SO2, molekuly chlóru, ale aj inertný plyn argón (nie však neón). Mnoho klatrátov tvoria cyklodextríny, ktoré sa využívajú napr. na chránenie vonných a svetlocitlivých látok, pesticídov a liečiv. Patria sem aj komplexy katiónov kovov s makrocyklickými polyétermi (→ crown-étery) alebo s kryptandmi, ktoré sú stabilizované veľkou energiou uvoľnenou pri solvatácii katiónu viacerými atómami kyslíka. Táto energia je taká veľká, že po pridaní kovového sodíka (resp. draslíka) k roztoku 18-crown-6 v tetrahydrofuráne sa tvorí kryštalická soľ, v ktorej je katión sodíka Na+ (resp. draslíka K+) uzavretý v dutine crownu a mimo dutiny sa nachádza anión sodíka Na (resp. draslíka K); takéto soli sa nazývajú alkalidy. Podobné komplexy ako klatráty tvoria aj kalixarény.

Klaučo, Adam

Klaučo, Adam, 20. 8. 1914 Pribylina, okres Liptovský Mikuláš – 11. 5. 1964 Bratislava — slovenský staviteľ a architekt. R. 1945 – 50 študoval staviteľstvo na SVŠT v Bratislave. R. 1933 – 37 stavbyvedúci a projektant na železničných tratiach Červená Skala – Margecany a Púchov – Horní Lideč (dnes v ČR), potom stavebný dozorca a projektant na železničných stavbách na Považí. Po 1945 pôsobil vo viacerých vedúcich funkciách na Povereníctve dopravy (1952 – 60 vedúci stavebného odboru a náčelník technického odboru) a na Oblastnom riaditeľstve Československej automobilovej dopravy (ČSAD; 1959 – 62 prednosta stavebného oddelenia). R. 1960 – 63 náčelník expertízy na Ministerstve dopravy a spojov v Prahe, 1963 – 64 zastupujúci profesor na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave.

Po 2. svetovej vojne viedol rekonštrukciu 16 vodární, neskôr výstavbu cesty zo Štrbského Plesa cez Podbanské do Pribyliny a Liptovského Hrádku. Iniciátor typizovania projekcie závodov ČSAD. Vypracoval projektovú dokumentáciu množstva inžinierskych stavieb (najmä mostov a cestných úsekov), projekt stanice v Čiernej nad Tisou, ústrednej budovy pošty v Prahe a i. a závodné smernice na projektovanie veľkých dopravných stavieb. Publikoval viaceré odborné články o výstavbe a technickom rozvoji.