Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 752 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kitaibela

kitaibela, Kitaibela — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď slezovité; v niektorých botanických systémoch uvádzaný nesprávne ako kitaibelia (Kitaibelia). Trváce byliny pochádzajúce z oblastí Stredozemného mora. Patria sem dva druhy: do 2 m vysoká kitaibela viničolistá (Kitaibela vitifolia) so striedavými laločnatými, na okraji pílkovitými listami, s riedkymi strapcovitými súkvetiami zloženými z nápadných bielych alebo ružovočervených kvetov s priemerom 5 cm a so suchým rozpadavým diskovitým plodom (rozpadá sa na jednosemenné časti), ktorá rastie v Slovinsku, Srbsku, Chorvátsku, Bosne a Macedónsku, a Kitaibela balansae s kopijovitými alebo s trojuholníkovitými, na okraji zúbkatými listami a s tmavoružovými alebo s červenými kvetmi, ktorá rastie prevažne v Turecku a Izraeli. Nazvaná podľa P. Kitaibela.

Kitaj, Roland Brooks

Kitaj, Roland Brooks, 29. 10. 1932 Chagrin Falls, Ohio – 21. 10. 2007 Los Angeles, Kalifornia — americký maliar, grafik a kresliar. Od konca 50. rokov 20. stor. žil v Spojenom kráľovstve, 1997 sa vrátil do USA. Jeho rané diela sú charakteristické silným vplyvom surrealizmu (Tarotové variácie, 1958). Na začiatku 60. rokov sa sústredil na naratívne figurálne kompozície založené na kolážovom prístupe kombinovania rozličných fragmentov (Červený banket, 1961; I. Babel s S. M. Buďonným na koňoch, 1962). Vytvoril originálny maliarsky štýl ovplyvnený americkým pop-artom (jeho diela výrazne ovplyvnili vývin pop-artu v Spojenom kráľovstve) i abstraktným expresionizmom. Inšpiroval sa surrealizmom, postimpresionizmom, literatúrou (najmä dielami F. Kafku), európskymi dejinami (holokaustom), francúzskym maliarstvom 19. stor., dejinami umenia a ikonológiou.

Kitakjúšú

Kitakjúšú, Kitakyúshú — prístavné mesto v Japonsku na severe ostrova Kjúšu na pobreží Vnútorného mora v prefektúre Fukuoka; 965-tis. obyvateľov (2013). Významné stredisko hutníckeho priemyslu (najväčší kombinát v Japonsku na spracovanie železa), ďalej priemysel strojársky, chemický, stavebných materiálov, papiernický. Významná dopravná križovatka medzi Honšu a Kjúšu, konečná stanica rýchlovlaku Šinkansen, významný obchodný a rybársky prístav, letisko, podmorským tunelom (železničným a cestným) a visutým mostom spojené s mestom Šimonoseki na ostrove Honšu.

Vzniklo 1963 zlúčením piatich samostatných miest (Modži, Kokura, Wakamacu, Jawata, Tobata). Pôvodne malé rybárske obce s výnimkou Kokury (dnes centrum Kitakjúšú), kde sa nachádzal hrad. Na konci 19. stor. v oblasti rozvoj ťažby uhlia, 1901 výstavba oceliarne v obci Jawata.

Stavebné pamiatky: hrad Kokura (1602, 1866 vypálený, 1959 prestavaný, 1990 obnovený, od 1998 tam sídli múzeum spisovateľa Seičóa Macumota, *1909, †1992). Technická univerzita (1909), viacero súkromných vysokých škôl.

Kitale

Kitale — mesto v záp. časti Kene v blízkosti hranice s Ugandou v provincii Rift Valley, administratívne stredisko dištriktu Trans-Nzoia, 1 900 m n. m.; 86-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie kukurice, slnečnice, strukovín, kávovníka, kakaovníka a i.) a oblasti ťažby dreva. V blízkosti národný park Saiwa Swamp National Park (vyhlásený 1974, rozloha 3 km2). Mesto založené 1908, od 1998 sídlo diecézy. Národné múzeum záp. Kene (1926).

Kitamori, Kazó

Kitamori, Kazó, 2. 1. 1916 Kumamoto – 29. 9. 1998 Takasaki, prefektúra Gunma — japonský protestantský teológ, pastor a spisovateľ. Študoval na Luteránskom teologickom seminári v Tokiu (1935 – 38) a na Kjótskej cisárskej univerzite (1938 – 41). Prednášal vo Východojaponskom teologickom seminári, systematickú teológiu vyučoval na Tokijskom zjednotenom teologickom seminári. Predstaviteľ teológie bolesti Boha, ktorá sa sústreďuje na utrpenie Boha a ľudské utrpenie; jej koncepciu predstavil v diele Teológia bolesti Boha (Kami no itami no šingaku, 1946). Do 1986 bol aktívne činný v najväčšej japonskej povojnovej únii protestantských denominácií Zjednotená Kristova cirkev (Nihon Kirisuto Kjódan; angl. Kyodan Church, United Church of Christ in Japan, skr. UCCJ).

Kitanská ríša

Kitanská ríša — historický štátny útvar jestvujúci 907 – 1125 na území dnešnej severovýchodnej Číny (približne dnešné čínske provincie Chej-lung-ťiang, Ťi-lin a Liao-ning a autonómna oblasť Vnútorné Mongolsko). Vytvorený Kitanmi, etnikom sídliacim asi od 5. stor. na území dnešnej severovýchodnej Číny (v čínskych prameňoch nazývaným Čchi-tan), považovaným za potomkov jednej vetvy Sien-piov a v mongolských prameňoch spolu s nimi za predkov moderných Mongolov. Kitani hovorili kitanským jazykom (kitančinou) zaraďovaným do mongolskej skupiny altajskej jazykovej rodiny (→ altajské jazyky). Zapisoval sa tzv. veľkým (vytvorené okolo 920 na základe čínskym písma) a malým kitanským písmom (vytvorené okolo 925 na základe ujgurského písma), v ktorom sa zachovalo viacero písomných pamiatok, dodnes však nebolo úplne rozlúštené. Od etnonymu Kitan je odvodený ruský a bulharský názov Číny (Kitaj).

Kitani boli pôvodne lovci a nomádi, ich náboženstvom bol šamanizmus. V 7. stor. podliehali autorite cisárov čínskej dynastie Tchang, od 2. polovice 8. stor. boli spojencami Ujgurskej ríše. Po jej zničení Jenisejskými Kirgizmi (840) časť ujgurskej vládnucej elity ušla ku Kitanom. Na prelome 8. a 9. stor. sa začali zjednocovať a vytvorili (spočiatku voľný) kmeňový zväz. Na začiatku 10. stor. využili krízu dynastie Tchang a rozdrobenie Číny (→ Päť dynastií a desať kráľovstiev) na územnú expanziu (o. i. dobyli aj rozdelené panstvá Kirgizského kaganátu) a 907 sa ich vodcom (kaganom) stal Ambagan (aj Ambakjen, Apoki, čín. A-pao-t’i) z klanu Jie-lü; tento rok je považovaný za rok založenia Kitanskej ríše. R. 916 Ambagan zrušil voľby chána, vyhlásil sa za cisára a začal používať výhradne čínsky cisársky titul chuang-ti, čím sa pôvodné kmeňové spoločenstvo premenilo na dedičnú monarchiu na čele s klanom Jie-lü. Za pomoci čínskych radcov a vďaka ekonomickej prosperite (v ekonomike začalo prevládať poľnohospodárstvo nad pastierstvom, významná bola aj ťažba soli a železnej rudy) jeho moc rýchlo narastala. Hoci sa pri budovaní ríše inšpiroval čínskym vzorom (Kitani čiastočne prijali čínsku kultúru, napr. dvorské rituály, podľa čínskeho vzoru sa budovali politické inštitúcie, dominantnými sa stali čínske buddhistické školy, ktoré nahradili pôvodnú vieru v prírodné sily a útvary) a sám ovládal čínsky jazyk, dôraz kládol na zachovanie kitanskej identity (napr. dal vytvoriť vlastné, kitanské písmo). Súčasťou Kitanskej ríše sa postupne stali aj Číňanmi osídlené oblasti na južnom okraji severovýchodnej Číny, 938 ovládla severnú Čínu od mesta Ta-tchung po dnešný Peking.

R. 946 (podľa iných zdrojov 947) sa ríša začala oficiálne nazývať Liao. Mala päť hlavných (sídelných) miest, najdôležitejšie bolo Šang-t’ing (v blízkosti dnešného Lin-chuangu vo Vnútornom Mongolsku) a na spravovanie ríše boli vytvorené dva druhy administratívnych orgánov (duálny systém vlády): tzv. sev. dvor, ktorý spravoval oblasti osídlené nomádmi a Kitanmi (sídlil v meste Ta-tchung), a juž. dvor, ktorý spravoval oblasti osídlené usadenými čín. roľníkmi (v oblasti dnešného Pekingu). Kitanská ríša takmer po celú dobu svojho jestvovania predstavovala vojenskú hrozbu pre čín. dynastiu Sung; 1004 počas vojenskej výpravy proti Sungskej ríši sa Kitani dostali do blízkosti sungského hlavného mesta Kchaj-feng a na základe následnej tzv. Čchanjüanskej zmluvy (podpísaná 1005 v Čchan-jüane v blízkosti Kchaj-fengu) sa čínska dynastia Sung zaviazala platiť Kitanskej ríši každoročne tribút v striebre a hodvábe, 1042 boli Sungovia pod hrozbou ďalšej invázie prinútení tribút zvýšiť. Začiatkom 11. stor. sa vplyv Kitanskej ríše rozšíril aj do severnej časti Kórejského polostrova, do kráľovstva Korjo, kde v tom čase vládla dynastia Wang (918 – 1392). Úpadok Kitanskej ríše sa začal 1065 vnútornými konfliktmi (boje o nástupníctvo, pokus jednej z cisárových konkubín uzurpovať si moc). Zanikla po vpádoch Džürčenov, keď dynastiu Liao porazil A-ku-ta (1124, definitívne 1125), zakladateľ džürčenskej dynastie Ťin. Posledný kitanský panovník Jie-lü Ta-š’ odišiel spolu s časťou Kitanov na západ, kde založil dynastiu Západný Liao a Karakitanskú ríšu. Ostatní Kitani splynuli s jazykovo blízkymi Mongolmi.

Kitao Masanobu

Kitao Masanobu, aj Rissai, Seisai, literárny pseudonym Santó Kjóden, vlastné meno Iwase Samuru, 1761 Edo, dnes Tokio – 1816 tamže — japonský grafik, ilustrátor a spisovateľ. Žiak Kitaa Šigemasu, ktorého štýlom bol výrazne ovplyvnený v ranej tvorbe. Navrhoval grafické listy drevorezov ukijo-e, ktorými ilustroval populárne romány, vytváral obrázkové romány (obrázkové knihy), navrhoval aj jednolisty zobrazujúce hercov (jakuša-e) a súdobé krásavice (bidžin-ga). Zač. 80. rokov 18. stor. ilustroval extravagantné obrázkové knihy a vytváral plnofarebné tzv. brokátové tlače (nišikie). Od konca 80. rokov 18. stor. sa venoval výlučne literárnej tvorbe.

Kitao Šigemasa

Kitao Šigemasa, aj Kitabatake Kanetomo, Karan, Kósuisai, 1739 Edo, dnes Tokio – 1820 tamže — japonský grafik a ilustrátor, významný predstaviteľ umenia drevorezu ukijo-e. Bol samouk, čo bolo medzi tvorcami ukijo-e výnimočné. V ranej tvorbe vytváral dvojfarebné tlače (benizurie) a portréty hercov (jakuša-e), od pol. 60. rokov 18. stor. aj plnofarebné tzv. brokátové tlače (nišikie). Preslávil sa ako ilustrátor, ilustroval množstvo kníh a významne ovplyvnil knižnú ilustráciu v Japonsku v posledných desaťročiach 18. stor. V jeho dielni študovali viacerí grafici a ilustrátori, založil školu ilustrátorov, ktorá sa označuje ako škola Kitao.

Kitara

Kitara, aj Kitwara — stará africká ríša (kráľovstvo) vo vých. Afrike v Medzijazerí (oblasť Veľkých afrických jazier). Podľa ústnej tradície ju v 10. – 12. stor. založila dynastia Tembuziovcov (Tembuzi, Batembuzi; prvým panovníkom bol Ruhanga), ktorú neskôr vystriedala dynastia Čweziovcov (Chwezi, Bachwezi). V čase najväčšieho rozkvetu v 14. a 15. stor. zaberala územie dnešnej Ugandy, Rwandy, Burundi, sev. Tanzánie a vých. oblasti Konžskej demokratickej republiky. Existenciu vyspelej spoločnosti dokladá jej hlavné mesto Bigo bya Mugenyi, dnes archeologická lokalita v str. Ugande (rozloha asi 4 ha) v údolí rieky Katonga, obohnané hlinenými valmi a asi 4 m hlbokou a vyše 10 km dlhou priekopou. Nájazdy nilótskych Luov a Atekerov migrujúcich na územie Kitary zo severu (z územia dnešného Južného Sudánu) viedli v 16. stor. k rozpadu ríše (kráľovstva). Jej nástupcom sa stalo na severe ležiace Buňoro (aj Bunyoro, Buňoro-Kitara, Bunyoro-Kitara), v juž. častiach vznikli ríše (kráľovstvá) Ankole, Karagwe, Kyamutwara, Burundi a Rwanda.

Kitasato, Šibasaburó

Kitasato, Šibasaburó, 20. 12. 1853 Oguni, prefektúra Kumamoto – 13. 6. 1931 Tokio — japonský lekár, bakteriológ. R. 1883 ukončil štúdium medicíny v Tokiu, 1885 odišiel do Berlína, kde bol žiakom a spolupracovníkom R. Kocha. Počas pôsobenia v Berlíne 1889 získal ako prvý čistú kultúru pôvodcu tetanu, 1890 s E. A. Behringom získal a prakticky uplatnil antitoxíny proti diftérii a tetanu. Po návrate do Japonska (1892) založil a do 1914 viedol Ústav pre výskum infekčných chorôb. R. 1894 počas epidémie moru v Hongkongu identifikoval pôvodcu tohto ochorenia (nezávisle od A. Yersina), 1898 izoloval a opísal pôvodcu dyzentérie. Vypracoval nové metodiky pozorovania mikroorganizmov a pestovania ich kultúr, ako prvý vyrobil proticholerové sérum. R. 1914 založil v Tokiu súkromný Kitasatov ústav. R. 1917 zvolený za člena hornej snemovne parlamentu, 1917 zakladateľ a prvý dekan fakuty medicíny na Univerzite Keió v Tokiu. R. 1923 prvý prezident Japonskej lekárskej spoločnosti.

kitawala

kitawala [bantuské jazyky] — africké synkretické náboženské hnutie, syntéza domorodých a kresťanských náboženských prvkov. Vzniklo začiatkom 20. stor. počas pôsobenia Elliotta Kenana Kamwanu (*1872, †1956), ktorý sa pod vplyvom anglického misionára Josepha Bootha (*1852, †1932) stal stúpencom hnutia Strážna veža (Jehovovi svedkovia) a toto učenie začal šíriť 1908 v britskej kolónii Ňasko (dnes Malawi). Odtiaľ sa šírilo do Severnej Rodézie (dnes Zambia), do Ubangi-Šari (dnes Stredoafrická republika) a v 20. rokoch 20. stor. do Belgického Konga (dnes Konžská demokratická republika). Na čelo hnutia sa postavil radikálny mysliteľ Tomo Nyirenda (*okolo 1890, †1926), pôvodom z Ňaska, ktorý v Belgickom Kongu v provincii Katanga pracoval na výstavbe železnice. Nyirenda vo svojom učení kombinoval myšlienky kimbanguizmu, prorockého kresťansko-afrického náboženstva, a učenia hnutia Strážna veža (od neho odvodený miestny názov kitawala).

Hnutie malo od začiatku radikálny politický postoj k európskemu kolonializmu. Hlásalo rasovú rovnosť, boj o návrat moci v Afrike domorodým Afričanom a príchod Božieho kráľovstva. Všetky formy autority (vrátane daní, nútenej práce a väčšiny ďalších donucovacích prvkov koloniálnej nadvlády) odsudzovalo ako dielo satana. Pôsobí aj v súčasnosti najmä v Konžskej dem. rep. (napriek vládnym snahám o jeho potlačenie) a radikalizuje sa (jeho príslušníci odmietajú platiť dane a rešpektovať štátne inštitúcie a symboly).

kithara

kithara [gr.] — starogrécky rámový strunový brnkací hudobný nástroj, jeden z najdôležitejších typov lýry. Vyvinul sa v 8. – 7. stor. pred n. l., jeho predchodcom bol forminx. Drevený korpus kithary tvorí rezonančná skriňa (vpredu plochá, vzadu vypuklá) s dvoma vybiehajúcimi ramenami spojenými priečkou. Od priečky je kolmo k strunníku vedených 5 až 12 črevových strún (ladené diatonicky v základnej dórskej stupnici). Pri hre držal hráč nástroj ľavou rukou zvislo pred sebou. Struny sa rozochvievali plektrom alebo prstami pravej ruky, ľavou rukou sa struny tlmili. V gréckej mytológii bola kithara hudobným atribútom boha Apolóna, virtuózna hra na kithare bola v antickom Grécku jednou zo súťažných disciplín na pýtických hrách usporadúvaných na Apolónovu počesť v Delfách.

kitharódia

kitharódia — v antickej gréckej hudbe spev (ódé) sprevádzaný hrou na kithare; jeho obdobou bol spev sprevádzaný hrou na nástroji aulos (→ aulódia). Sólová hra na kithare (príp. na inom strunovom nástroji) bez spevu sa nazývala kitharistika (gr. kitharisis). Melódie (→ nomos) sa v gréckej antickej hudbe rozlišovali podľa toho, či boli len inštrumentálne alebo spojené so spevom a na akom nástroji sa pri nich hralo. Popri auletických (gr. nomos aulétikos) či aulódických (gr. nomos aulódikos) nomoch existovali aj kitharistické (gr. nomos kitharistikos) a kitharódické (gr. nomos kitharódikos) nomy.

Kitchener

Kitchener [-če-], do 1916 Berlin — mesto v Kanade v juž. časti provincie Ontário asi 100 km záp. od Toronta; 219-tis. obyvateľov (2013), aglomerácia Kitchener-Waterloo 441-tis. obyvateľov (2011). Finančné a priemyselné stredisko. Priemysel automobilový, elektrotechnický, kovoobrábací, nábytkársky, textilný, gumársky, potravinársky. Dopravná križovatka.

Založené zač. 19. stor. nemeckými prisťahovalcami, od 1833 názov Berlin. Od 1912 mesto, 1916 nazvané podľa britského poľného maršala H. H. Kitchenera.

Kitchener, Horatio Herbert

Kitchener [-če-], Horatio Herbert, gróf (1914), 24. 6. 1850 Crotter House (Gunsborough Villa) pri Listoweli, Kerry, Írsko – 5. 6. 1916 na mori pri Orknejach — britský poľný maršal (od 1909) a politik. Po absolvovaní Kráľovskej vojenskej akadémie vo Woolwichi slúžil od 1874 ako dôstojník britskej armády na Strednom východe (Palestína) a od 1882 v Egypte, kde o. i. viedol vďaka dobrej znalosti arabčiny viaceré špionážne akcie. R. 1896 – 98 velil britsko-egyptskej expedícii do Sudánu, kde vo víťaznej bitke pri Omdurmáne (2. 9. 1898) porazil mahdistov, a získal tak späť územia, ktoré obsadili od 1881. Od 1899 náčelník štábu, 1900 – 1902 vrchný veliteľ britských vojsk v Južnej Afrike počas anglo-búrskej vojny, kde počas jej tretej etapy zaviedol taktiku vypálenej krajiny a používanie brutálnych metód proti búrskemu obyvateľstvu (o. i. vytváranie systému koncentračných táborov). R. 1902 – 09 pôsobil ako vrchný veliteľ britských bojových oddielov v Indii, kde sa zaslúžil o reorganizáciu armády. R. 1911 – 14 vicekráľ Egypta a Sudánu. Počas 1. svetovej vojny bol ako minister vojny (1914 – 16) úspešný pri nábore a výcviku dobrovoľníkov do tzv. novej armády. Po tragickej porážke spojeneckej expedičnej armády na polostrove Gelibolu nebola síce jeho rezignácia prijatá, jeho zasahovanie do riadenia bojových operácií však bolo značne obmedzené. R. 1916 bol vyslaný na diplomatickú misiu do Ruska, počas cesty zahynul pri potopení krížnika HMS Hampshire nemeckým torpédom (jeho telo sa nikdy nenašlo). Je podľa neho nazvané mesto Kitchener (Kanada).

Kitka, Miroslav

Kitka, Miroslav, 31. 5. 1955 Košice — slovenský lekár, chirurg. Od 1980 pôsobí na Klinike úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice s poliklinikou (dnes Fakultná nemocnica Louisa Pasteura) v Košiciach (1995 námestník riaditeľa), súčasne od 1990 na Lekárskej fakulte UPJŠ (1997 – 2003 prodekan), od 1999 prednosta Kliniky úrazovej chirurgie Lekárskej fakulty UPJŠ a Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach; 2004 profesor. Absolvoval krátkodobé študijné pobyty a kurzy v Rakúsku (1987, 1995), vo Švajčiarsku (1984, 2011) a v USA (1992).

Zaoberá sa nízko invazívnymi technikami na hornej končatine a panve, ako aj chirurgickou liečbou instabilného hrudníka, rozpracoval endoskopické techniky pri dutinových poraneniach hrudníka a brucha, do klinickej praxe zaviedol replantácie hornej končatiny a navrhol flexibilný externý fixátor hornej a dolnej končatiny. Od 1990 súdny znalec v odbore chirurgia. Od 1986 člen Rakúskej spoločnosti pre úrazovú chirurgiu (Österreichische Gesellschaft für Traumachirurgie), člen a 2004 – 06 predseda Slovenskej spoločnosti pre úrazovú chirurgiu Slovenskej lekárskej spoločnosti. Autor a spoluautor monografií Diafyzárne zlomeniny predlaktia (2000), Kryté osteosyntézy humeru (2000) a Poranenia orgánov brušnej dutiny (2003), ako aj vyše 70 vedeckých prác publikovaných v odborných domácich a zahraničných časopisoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Kitonič, Ján

Kitonič, Ján, aj János Kithonich, Joannes Kithonich de Kozthanicza, vlastným menom Ivan Kitonić, 1560 (podľa chorvátskych údajov 1561) Kostajnica, Chorvátsko – 20. 12. 1619 Trnava — uhorský právnik chorvátskeho pôvodu. R. 1587 – 88 študoval umenie a filozofiu na univerzite v Grazi, 1590 povýšený do šľachtického stavu. Podžupan Mošonskej stolice a kráľovský finančný prokurátor, poslanec uhorského snemu v Budíne. Od 1608 predseda odvolacieho súdu pre rozsudky kráľovskej tabule. Ku koncu života pôsobil v Trnave.

Zaoberal sa uhorským procesným právom a rozborom Tripartita, ktoré bolo základným prameňom uhorského stredovekého práva. Autor diel Centuria certarum contrarietatum et dubietatum, ex decreto Tripartito desumptarum et resolutarum (1619), v ktorom sa zaoberal protirečeniami v Tripartite, a Directio methodica processus iudicarii iuris consuetudinarii inclyti Regni Hungariae (1619), v ktorom opísal procesnoprávnu prax v Uhorsku. Dielo Directio methodica bolo začlenené ako dodatok ku zbierke uhorského práva Corpus iuris Hungarici a predstavuje základ poznania uhorského novovekého procesného práva.

Kittler, Ferdinand

Kittler, Ferdinand, 22. 4. 1839 Bratislava – 1906 tamže — slovenský architekt a stavebný podnikateľ. Pochádzal z bratislavskej rodiny staviteľov. R. 1876 založil so stavebným podnikateľom Karlom Gratzlom stavebnú firmu Kittler a Gratzl, ktorá bola mimoriadne úspešná a v rámci veľkého územného rozvoja Bratislavy v posledných desaťročiach 19. stor. realizovala celý rad stavieb. Firma navrhla a realizovala viaceré paláce, nájomné domy a vily najmä v novobudovanej oblasti dnešných Palisád, Štefánikovej ulice a Štúrovej ulice.

Kittler vo svojich dielach uplatňoval neorenesančné a neobarokové stavebné formy, ktoré eklekticky kombinoval na fasádach. Jeho stavby sa vyznačujú kvalitnými dispozičnými riešeniami, v ktorých zohľadnil súdobé trendy obytnej architektúry.

K jeho najvýznamnejším stavbám patria obytný dom bratislavského evanjelického a. v. cirkevného zboru prepájajúci Laurinskú ulicu s Kamenným námestím (1875 – 81, zložitý pôdorys s pasážou a vnútorným dvorom kruhového pôdorysu), evanjelická škola na Konventnej ulici (1882, dnes sídlo evanjelického farského úradu), Karáčoniho palác (1883 – 84), vila dr. Tauschera (1891) na Štefánikovej ulici, obytný dom s Lekárňou u Salvátora (1904) na Panskej ulici, obytná a administratívna budova na Štúrovej ulici (1891, bývalý hotel Krym), ktorá slúžila ako sídlo firmy, a hrobka rodiny Kittlerovcov (1900). Jeho najvýznamnejším eklektickým dielom je romanticky poňatý kaštieľ grófa Edmunda Čákiho v Prievoze (1901, dnes kláštor Kongregácie Dcér sv. Františka z Assisi v Bratislave v mestskej časti Ružinov), pri ktorom sa inšpiroval anglickými šľachtickými vidieckymi sídlami.

Kittler, Richard

Kittler, Richard, 6. 12. 1930 Bratislava — slovenský stavebný fyzik. Od 1954 pôsobí v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave, 1967 – 89 vedúci oddelenia stavebnej fyziky; 1966 DrSc. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na domácich (STU) a zahraničných univerzitách (Austrália, USA, Japonsko). Celosvetovo uznávaný vedec a odborník v oblasti denného osvetlenia budov. Vypracoval výpočtové metódy na insoláciu a denné osvetlenie budov a interiérov, navrhol a vybudoval model umelej oblohy na výskum distribúcie svetla, vypracoval normy a vzťahy na výpočet rozloženia jasov na oblohe; autor praktických pomôcok na navrhovanie denného osvetlenia v budovách (Kittlerove protraktory). Navrhol systém jasov a osvetleností z 15 homogénnych oblôh, ktorý bol prijatý ako ISO/CIE štandard zdroja oblohového osvetlenia.

Autor a spoluautor viac ako 320 vedeckých a odborných prác s vysokou citovanosťou, 29 monografií a 7 kníh, napr. Slnko a svetlo v architektúre (1956), Návrh a hodnotenie denného osvetlenia (1968), Základy využívania slnečného žiarenia (1986) a Osvětlování světlovody (2009). Člen viacerých odborných komisií a medzinárodných spoločností, napr. Európskej akadémie vied a umení (2002), Učenej spoločnosti SAV (2005), CIE (Commission internationale de l’eclairage, Medzinárodná komisia pre osvetľovanie) a CIB (International Council for Research and Innovation in Building and Construction, Medzinárodná rada pre výskum a inovácie v budovách a konštrukciách). Nositeľ viacerých vyznamenaní, o. i. Wyszeckého ceny udeľovanej CIE za mimoriadny a dlhoročný prínos v základnom výskume osvetlenia (2007).

Kitui

Kitui — mesto v Keni, administratívne stredisko provincie Kitui; 15-tis. obyvateľov (2013). Oblasť mesta bola pôvodne obývaná pastiermi dobytka z etnika Akamba, ktoré tam prišlo okolo 1600. Po 1888 tam prišli britskí kolonisti.

Kitwe

Kitwe, aj Kitwe-Nkana — mesto v Zambii v provincii Copperbelt; 578-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,245 mil. obyvateľov (2. najväčšie mesto krajiny po hlavnom meste Lusaka, 2013). Najväčšie banské stredisko štátu (ťažba medi), ďalej hutnícky (spracovanie medi a kobaltu), chemický, drevársky, potravinársky, odevný, papiernický, sklársky, automobilový a strojársky (výroba banských zariadení) priemysel. Letisko.

Mesto vzniklo neďaleko banského centra Nkana (bane na meď a kobalt v prevádzke od 1932). R. 1936 tam bola postavená železničná stanica. Kitwe postupne prerástlo význam Nkany a stalo sa centrom jednej z najrozvinutejších oblastí Zambie. Sídlo viacerých univerzít.

Kitzberg, August

Kitzberg [kidz-], August, vlastným menom August Kits, 29. 12. 1855 Laatre, kraj Viljandi – 10. 10. 1927 Tartu — estónsky dramatik a prozaik. Pôvodne pracoval ako učiteľ v Karksi. Predstaviteľ staršej generácie estónskych realistických spisovateľov, jeden zo zakladateľov estónskej drámy, podporovateľ literárneho hnutia Noor-Eesti (Mladé Estónsko).

V dramatickej tvorbe sa predstavil hrou Vo víchrici (Tuulte pöörises, 1906), ktorú uviedlo prvé estónske profesionálne divadlo Vanemuine v Tartu pri otvorení svojej novej budovy. Najviac uvádzanou hrou je psychologická dráma Vlkolak (Libahunt, 1911; na jej námet skomponovala Lydia Austerová, Auster, hudbu k baletu Tiina, 1955; dráma sfilmovaná 1968, réžia Leida Laiusová, Laius) o konflikte nepokornej vidiečanky Tiiny s konzervatívnymi dedinčanmi v Livónsku, ako aj divadelná hra Mamon (Kauka Jumal, 1912) o zhubnom vplyve peňazí na charakter človeka. Viaceré Kitzbergove diela patria do klasického repertoáru estónskych i zahraničných divadiel. Písal i kratšie prózy, v ktorých humorne a idylicky zachytil problematiku dedinského života (Dedinské poviedky, Külajutud, 5 zväzkov, 1915 – 21). Prekladal z nemeckej literatúry.

Kitzbühelske Alpy

Kitzbühelske Alpy [kidzbűl-], nem. Kitzbüheler Alpen — horské pásmo v Centrálnych Alpách v Rakúsku medzi pohoriami Steinberge a Vysoké Taury tiahnuce sa v smere východ – západ; dĺžka okolo 80 km, šírka 25 – 35 km. Budované najmä metamorfovanými horninami (kryštalickými bridlicami a i.), ale i dolomitmi a žulami; najvyšší vrch Kreuzjoch, 2 558 m n. m. Turistický ruch; na vrchu Hahnenkamm (nad mestom Kitzbühel, 1 712 m n. m.) so zjazdovkou považovanou za jednu z najťažších sa každoročne (od 1931) usporadúvajú preteky Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní.

Kiverci

Kiverci — mesto v severozáp. časti Ukrajiny vo Volynskej oblasti; 16-tis. obyvateľov (2013). Priemysel strojársky, drevársky, stavebných materiálov, železničné opravovne. Železničný uzol.

Mesto bolo založené 1873 ako železničná stanica asi 7 km od obce Kiverci (nazvaná podľa nej) na novovybudovanej železničnej trase medzi mestami Rovno (Rivne) a Koveľ. Neskôr významný železničný uzol. V máji 1919 – júli 1920 okupované Poľskom, potom obsadené Červenou armádou. Rižskou zmluvou (1921) však pripadlo Poľsku, od septembra 1939 po napadnutí Poľska Sovietskym zväzom súčasť Ukrajinskej SSR. Počas 2. svetovej vojny v júli 1941 – februári 1944 okupované nemeckými vojskami. Od 1951 mesto.

kivi

kivi [maorijsky] —

1. plod aktinídie čínskej (Actinidia chinensis; → aktinídia; pôvodný názov čínsky alebo opičí egreš). Hnedá chlpatá bobuľa vajcovitého alebo guľovitého tvaru zvyčajne so zelenou dužinou (pri vyšľachtených odrodách aj s červenou) so smotanovobéžovým stredom a s drobnými čiernymi semenami, dĺžka okolo 6 cm, hmotnosť asi 150 g. Kivi obsahuje veľké množstvo vitamínu C (konzumácia jedného kivi pokrýva odporučenú dennú dávku); konzumuje sa čerstvé alebo sa konzervuje. Nazvané podľa rodu vtákov kivi žijúcich na Novom Zélande. Termín kivi sa používa aj ako hovorový názov aktinídie čínskej;

2. rod vtákov (Apteryx) z radu kiviotvaré.

Kivi, Aleksis

Kivi, Aleksis, vlastným menom Alexis Stenvall, 10. 10. 1834 Palojoki (neďaleko Nurmijärvi), provincia Uusimaa – 31. 12. 1872 Tuusula, provincia Uusimaa — fínsky spisovateľ a dramatik. Pochádzal z chudobných pomerov, po čase sa u neho prejavila duševná choroba, ktorej podľahol. Štúdiá absolvoval vo švédskom jazyku, rozhodol sa však písať po fínsky.

Zakladateľ fínskeho románu a tvorca moderného fínskeho jazyka, v tvorbe bol ovplyvnený dielami významných svetových autorov (Homér, Dante Alighieri, M. de Cervantes Saavedra, W. Shakespeare, F. Schiller). Debutoval v 50. rokoch 19. stor. v období pred nástupom naturalizmu vo fínskej literatúre. Písal básne, v ktorých takmer nepoužíval rýmy, experimentoval v nich s kalevalským metrom a s rytmom hovorovej reči (básnická zbierka Kanervala, 1866), a divadelné hry, ktoré boli spočiatku inšpirované eposom Kalevala; v tragédii Kullervo (1860; ocenená Fínskou literárnou spoločnosťou) s témami krvnej pomsty, incestu, vzdoru i samovraždy vykreslil príbeh hrdinu túžiaceho po slobodnom živote. Úspech získal ľudovou komédiou Obuvníci z Nummi (Nummisuutarit, 1864), v ktorej zobrazil vitalitu i naivitu dedinčanov a remeselníkov, romantickou tragédiou Dezertéri (Karkurit, 1867) a divadelnou hrou s biblickým námetom Lea (1868), ktorej uvedenie 1869 sa pokladá za zrod fínskeho divadla. K najvýznamnejším dielam patrí román Sedem bratov (Seitsemän veljestä, 1870; slov. 1992; preložený do viac ako 20 jazykov), ktorý je zaraďovaný k základným dielam fínskej literatúry. Kivi v ňom zachytil príbeh siedmich súrodencov, ktorí ušli pred civilizáciou do lesov v juž. Fínsku, kde bojujú s krutou prírodou a vlastnými neresťami, a po desiatich rokoch po zložitom psychickom a sociánom dozrievaní k spoločenskej zodpovednosti sa vracajú domov. Román obsahuje množstvo povestí, ság a prísloví. Autor divadelnej hry Margareta (1871).

kiviotvaré

kiviotvaré, Apterygiformes — rad z triedy vtáky (Aves). Stredne veľké nelietavé vtáky žijúce na Novom Zélande. Majú zvyčajne hnedé alebo sivohnedé hrubé vlasovité perie, dlhý mierne zahnutý ohybný zobák s otvorenými nozdrami na konci (majú dokonalý čuch, ktorý využívajú pri vyhľadávaní potravy, najmä pôdnych bezstavovcov), hrudnú kosť bez hrebeňa, zakrpatené, 4 – 5 cm dlhé krídla, úplne redukovaný chvost a krátke silné trojprsté nohy, ktoré používajú na beh, hrabanie alebo na obranu. Kiviotvaré sú najmenšie bežce, žijú v lesoch a krovitých porastoch, živia sa semenami, plodmi, ale najmä pôdnymi bezstavovcami; aktívne sú prevažne v noci. Hniezdia v diere, ktorú vyhrabe zvyčajne samec; samica znáša 1 – 3 žltasté vajcia s hmotnosťou okolo 0,5 kg, na ktorých 2 – 3 mesiace sedí samec.

Patrí sem jediná čeľaď kiviovité (Apterygidae) s jediným rodom kivi (Apteryx) s piatimi druhmi, z ktorých najznámejší je kivi južný (Apteryx australis) so sivohnedým perím s hrdzavým nádychom.

Kivirähk, Andrus

Kivirähk, Andrus, 17. 8. 1970 Tallinn — estónsky prozaik, dramatik a fejtonista. Debutoval prózou Pamäti Ivana Oravu alebo Minulosť ako modrasté hory (Ivan Orava mälestused ehk Minevik kui helesinised mäed, 1995). Jeho špecifický humor je základom úspešného poviedkového románu Dráb (Rehepapp, 2000), v ktorom využíva folklórne prvky (rozprávkové postavy, povery) na groteskné vykreslenie sveta estónskej dediny v období nevoľníctva. V románe Muž, ktorý rozumel hadej reči (Mees, kes teadis ussisõnu, 2007), v ktorom sa fantastické prvky striedajú so skutočnými historickými udalosťami, sa zaoberá zánikom starého spôsobu života spätého s prírodou, tradíciami a pohanským náboženstvom.

Autor novely Umelec Jakub (Kunstlik Jaagup, 1997), komédie Precházka po dúhe (Jalutuskäik vikerkaarel, 1997) obsahujúcej prvky absurdity, románu Motýlik (Liblikas, 1999), v ktorom na pozadí tallinnského divadla Estonia zobrazil osud tanečnice, literatúry pre deti (Siim, Sirli a tajomstvo, Siim, Sirli ja saladused, 1999; Lotka z osady vynálezcov, Laiutajateküla Lotte, 2006), fejtónov, paródií a humoresiek.

Kizak, Jozef

Kizak, Jozef, 23. 3. 1898 Kamienka, okres Stará Ľubovňa – 21. 12. 1966 Košice — gréckokatolícky teológ, verejný činiteľ, publicista. Teológiu študoval v Budapešti, teológiu a prírodné vedy v Prahe. Od 1920 pôsobil v kantorsko-učiteľskom ústave (tzv. preparandia), na gréckokatolíckej ruskej meštianskej škole a na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove (dnes Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity). R. 1928 založil a viedol prvú rusínsku skautskú organizáciu, 1929 založil a do 1939 viedol Literárny kruh A. Duchnoviča. R. 1929 delegát Prešovského biskupstva pre katolícke školstvo na Slovensku, od 1932 titulárny kanonik Gréckokatolíckej eparchie v Prešove. Po 1945 pôsobil na odborných školách v Prešove, od 1945 na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove (1947 – 48 prodekan). Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1950 (→ Prešovský sobor) prijal pravoslávie a bol vymenovaný za profesora na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove (1954 – 55 prodekan). Autor viacerých prác z filozofie, zo všeobecnej a špeciálnej dogmatiky a z cirkevného práva, ako aj rozhlasových relácií a divadelných hier.

Kizel

Kizel — mesto na východe európskej časti Ruska v Permskej oblasti severových. od Permu na záp. svahoch Stredného Uralu v Kizelskej uhoľnej oblasti na rieke Kizel (povodie Kamy); 18-tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (ťažba čierneho uhlia), strojársky (opravy banských strojov), odevný, nábytkársky, stavebných materiálov, potravinársky.

Mesto vzniklo 1750, keď tam boli objavené ložiská železnej rudy. R. 1762 bola otvorená prvá baňa a 1789 železiarsky závod, 1786 boli objavené ložiská čierneho uhlia, 1797 sa začala ťažba. R. 1879 napojené na železničnú trať. Od 1926 mesto. Od 60. rokov 20. stor. začalo v dôsledku obmedzenia ťažby a jej definitívneho zastavenia (2000) hospodársky upadať.

Kiži

Kiži — ostrov v Rusku v Karelsku v sev. časti Onežského jazera v systéme ostrovov Kižskije šchery; dĺžka 7 km, šírka 0,5 km. Nachádza sa tam skanzen tradičnej ruskej architektúry založený 1951. Jeho súčasťou je Kižský pogost, unikátny príklad tradičnej ruskej drevenej architektúry 18. stor., ktorý vznikol na mieste starších chrámov doložených v 16. stor. a zničených požiarom 1693.

Tvorí ho súbor dvoch drevených pravoslávnych chrámov – Chrámu premenenia Pána (Spassko-preobraženskij sobor, nazývaný aj Letný chrám, 1713 – 14; s centrálnym pôdorysom a s charakteristickou vysokou stupňovitou vežovou strechou s valenými, tzv. bočkovými strechami nad bočnými loďami ukončenými 22 cibuľovými helmicami, ktoré vytváraju bohato členenú siluetu; v interiéri zaklenutom viacerými kupolami je umiestnený ikonostas s ikonami zo 17. – 18. stor.) a Chrámu ochrany presv. Bohorodičky (Pokrovskij sobor, nazývaný aj Zimný chrám, 1694; prestavaný 1720 – 49, do súčasnej podoby prestavaný 1764), a oktogonálnej zvonice (1862, rekonštruovaná 1874 a 1900) opevnených drevenou palisádou (vybudovaná v 17., opravovaná v 20. stor.). Architektonický súbor Kižský pogost bol 1990 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kizilbaši

Kizilbaši, aj Kyzylbaši, Qizilbaši, Qezelbaši, t. j. Červenohlaví — turkický šíitský kmeňový zväz. Vznikol v 2. pol. 15. stor., sídlil a čiastočne aj kočoval v oblasti dnešného severozápadného Iránu, východného Turecka a Azerbajdžanu. Súčasťou zväzu boli kmene Afšárov, Tekelov a Kádžárov (→ Kádžárovci), ku ktorým sa neskôr pripojili ďalšie turkické kmene, iránskojazyční Tályši a niektoré kurdské kmene. Kizilbaši patrili k šíitskej sekte isná’ašaríja uznávajúcej dedičnú postupnosť dvanástich imámov (jedným z ich znakov bol turban s dvanástimi červenými prúžkami na počesť imámov, odtiaľ označenie Červenohlaví, Kizilbaši). Boli prívržencami súfijského dervišského bratstva safavíja založeného šejkom Safím (Safíuddín Ardabílí, *1252, †1334) so strediskom v Ardabíle (severozápadný Irán), z ktorého vzišla dynastia Safíjovcov vládnuca v Perzii od začiatku 16. stor., vojensky podporovali jej zakladateľa Ismá’íla I. a predstavovali hlavnú vojenskú silu safíjovskej ríše. Kizilbaši na prelome 15. a 16. stor. napádali gruzínske dŕžavy a Širván, 1502 rozvrátili štát kmeňového zväzu Ak Kojunlu (aj Aq Qoyunlu, Biela ovca), 1514 ich však v bitke na Čaldiráne (náhorná plošina v dnešnom severovýchodnom Iráne) porazil osmanský sultán Selim I. Yavuz. V safíjovskej Perzii (označovaná aj ako Kizilbašský štát; v 16. a 17. stor. sa v tureckom a ruskom jazyku ako Kizilbaši označovali všetci Peržania) Kizilbaši zastávali vysoké funkcie dvorných úradníkov, vojenských veliteľov i gubernátorov, boli správcami a taktiež vlastníkmi poľnohospodárskej pôdy. Ich význam výrazne upadol po reformách šáha Abbása I. Veľkého (vládol 1587 – 1629), ktorý kizilbašskú armádu nahradil regulárnym vojskom. Kizilbašská identita sa následne takmer vytratila, zachovala sa iba v Afganistane, kam odišla časť kizilbašských vojsk počas územnej expanzie afganského rodu Durráníovcov (1743 – 93), na ktorých dvore kizilbašskí vojaci slúžili ako osobná garda šáha. Koncom 19. stor. sa afganskí emiri pokúsili obrátiť Kizilbašov na sunnitskú vetvu islamu, čo viedlo k zdvojeniu náboženskej identity (→ takíja). V súčasnosti sa počet Kizilbašov v Afganistane odhaduje na niekoľko tisíc, Kizilbašovia z intelektuálskych vrstiev sa opäť hlásia k svojej identite. Menšie etnografické skupiny Kizilbašov sú v severovýchodnom Iráne a v Azerbajdžane.

Kizľar

Kizľar, Kizljar — mesto v Rusku v Dagestane v blízkosti hranice s Čečenskom v delte rieky Terek, administratívne stredisko regiónu Kizľar; 48-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (mlynársky, spracovanie ovocia a zeleniny), vinársky (výroba vína a vínovice), elektrotechnický.

Založené v 2. pol. 16. stor. ruskými a tadžickými kupcami ako osada, dnešný názov písomne doložený 1652. R. 1735 tam bola založená prvá ruská pevnosť v systéme pohraničných kaukazských opevnených línií a Kizľar získal štatút mesta. V 18. stor. významné obchodné centrum, usádzali sa tam kozáci, 1755 bola otvorená mýtna stanica (colnica). R. 1798 prišlo do Kizľaru mnoho Arménov z Náhorného Karabachu v dôsledku tlaku tureckých a iránskych vojsk. Od zač. 19. stor. politické a ekonomické centrum severného Kaukazu a centrum miestneho vinohradníckeho regiónu, 1805 tam bola otvorená prvá vinárska škola v Rusku. R. 1922 – 91 súčasť Dagestanskej SSR. R. 1996 obyvateľstvo negatívne zasiahla prvá vojna v Čečensku (1994 – 96).

Stavebné pamiatky: Chrám sv. Mikuláša (Nikolajevskij sobor, 1795). Regionálne múzeum. Pobočky univerzít.

Kizlink, Karel

Kizlink, Karel, 10. 10. 1895 Uherské Hradiště – 8. 5. 1976 Bratislava — slovenský právnik českého pôvodu. R. 1923 – 29 pôsobil na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, 1929 – 50 na Právnickej fakulte UK v Bratislave (v školskom roku 1935/36 dekan, 1936/37, 1939/40 a 1945/46 prodekan), 1946/47 rektor a 1947/48 prorektor univerzity, súčasne riaditeľ Seminára obchodného a zmenkového práva a 1945 – 50 Ústavu právnej filozofie Právnickej fakulty UK; 1929 mimoriadny, 1934 riadny profesor. Od 1950 poradca Československej obchodnej komory, od 1969 člen Rozhodcovského súdu Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Zaoberal sa obchodným právom a právom cenných papierov, osobitne zmenkovým právom (medzinárodne uznávaný odborník), ako aj právnou históriou. Autor a spoluautor viacerých vedeckých kníh a štúdií, napr. Obchodné právo na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi (1935), Úvod do obchodního práva (1935), Verejná a komanditná spoločnosť (1945), Cenné papiere (1944), Zmenkové právo (1944), Právo Veľkej Moravy (1967). Člen viacerých vedeckých spoločností.

Kjærholm, Poul

Kjærholm [kjer-], Poul, 8. 1. 1929 Østervrå – 18. 4. 1980 Hillerød — dánsky dizajnér. Od 1959 pedagogicky pôsobil na Kráľovskej dánskej akadémii umení v Kodani, 1976 profesor.

Najvýznamnejší predstaviteľ funkcionalizmu v Dánsku. Jeho diela sa vyznačujú minimalistickým tvaroslovím, logickou konštrukciou a jednoduchou montážou. Nadviazal na škandinávske tradície, využíval však nové technológie a materiály (namiesto dreva používal najmä oceľ, sklo, kožu alebo rotangový výplet) s dôrazom na jednoduchosť línií a na detaily. Do súčasnosti sa vyrába ním navrhnutý sedací nábytok a stoly, ktoré majú výlučne anonymné označenie, a to monogram a číslo (hojdacie kreslo PK20, 1958; stolička PK22, 1957; písací stôl PK55, 1957; taburetka PK91, 1961; sedačka PK31, 1964; ležadlo PK24, 1965; stolík PK65, 1979; a i.). Ako popredný výstavný architekt získal viacero ocenení za dánske expozície (Trienále Miláno 1960, EXPO Montreal 1967).

Kjeldahlova metóda

Kjeldahlova metóda [-dálo-] — analytická metóda stanovenia obsahu dusíka viazaného v organických zlúčeninách (s výnimkou dusíka, ktorý je súčasťou nitro-, nitrózo-, kyano- alebo hydrazinoskupín). Je založená na oxidačnej degradácii vzorky jej zahrievaním s koncentrovanou kyselinou sírovou pri 350 – 400 °C za prítomnosti oxidovadiel alebo katalyzátorov (peroxid vodíka, síran draselný, síran meďnatý, selén), čím v organických molekulách vzniká z dusíka síran amónny (NH4)2SO4. Po zalkalizovaní zmesi sa uvoľnený amoniak destilácou s vodnou parou zavádza do roztoku so známou koncentráciou kyseliny (napr. chlorovodíkovej alebo boritej) a množstvo amoniaku sa stanoví alkalimetrickou titráciou nespotrebovanej kyseliny (→ alkalimetria). Výhodou Kjeldahlovej metódy je, že vzorky (napr. mliečne, mäsové a i. potravinárske výrobky, ale aj pôda alebo krvné sérum) možno použiť priamo a netreba ich osobitne upravovať. Stanovený obsah dusíka sa môže prepočítať na obsah proteínov vo vzorke vynásobením faktorom, ktorého hodnota pri rôznych potravinách sa pohybuje okolo 6,25 (priemerný obsah dusíka v proteínoch je 16 %). Nazvaná podľa dánskeho chemika Johana Kjeldahla (*1849, †1900), ktorý ju 1883 zaviedol.

Kjellén, Rudolf

Kjellén [če-], (Johan) Rudolf, 13. 6. 1864 ostrov Torsö – 14. 11. 1922 Uppsala, Švédsko — švédsky politológ a politik. R. 1891 – 1916 pôsobil na novozaloženej univerzite v Göteborgu (1901 profesor politických vied a geografie), od 1916 na univerzite v Uppsale, súčasne 1905 – 08 a 1911 – 17 poslanec švédskeho parlamentu.

V dielach Úvod do švédskej geografie (Inledning till Sveriges geografi, 1900) a Štát ako živá forma (Staten som livsform, 1916) rozvinul koncepciu geopolitiky (autor termínu) a v nadväznosti na myšlienky F. Ratzela (u ktorého študoval), jeho koncept organického štátu (štát je živým geografickým organizmom). Podľa Kjelléna štát a spoločnosť nie sú protiklady, ale tvoria syntézu; štát sa má postarať nielen o právo a poriadok, ale aj o sociálny a ekonomický blahobyt a pokrok. Kjellénova koncepcia, podľa ktorej rozvoj štátu ako živého organizmu nie je možný bez jeho priestorovej expanzie, inšpirovala nemeckého geografa a generála K. E. Haushofera k vytvoreniu teórie tzv. životného priestoru (→ Lebensraum) a školy geopolitického myslenia Geopolitik zdiskreditovanej najmä zdôvodňovaním expanzných plánov nacistického Nemecka. Autor diel Veľmoci v súčasnosti (Samtidens stormakter, 1914), Politické problémy svetovej vojny (Världskrigets politiska problem, 1915) a i., väčšina jeho prác bola preložená do nemčiny.

Kjellgren, Josef

Kjellgren [čel-], Josef, 13. 12. 1907 ostrov Mörkö – 8. 4. 1948 Štokholm — švédsky spisovateľ. Debutoval 1929 básňami v almanachu robotníckych autorov Fem unga (Päť mladých). V lyrike inšpirovanej W. Whitmanom stvárnil krásu i otroctvo moderného sveta práce, ako aj socálnu biedu veľkomiest (básnické zbierky Žiara majáka, Fyrsken, 1931; Okcident, Occident, 1933). V kolektívnom románe Ľudia okolo mosta (Människor kring en bro, 1935), ktorý je oslavou ľudského života a viery v pokrok, ale aj kritikou meštiackych hodnôt, vychádzal z vlastného prežívania. Preslávil sa románovou tetralógiou Smaragd (Smaragd, Smaragden, 1939; Zlatá reťaz, Guldkedjan, 1940; Priateľstvo medzi mužmi, Kamratskap mellan män, 1947; Plavím sa, Nu seglar jag, vydaný posmrtne 1948) o živote posádky nákladnej lode na mori. Autor zbierky poviedok Raz v živote (En gång i livet, 1950), divadelnej hry Neznámy švédsky vojak (Okänd svensk soldat, 1938), v ktorej odsúdil nástup nacizmu v Nemecku, a knihy pre mládež Dunderhake a vydra Krištof (Äventyr i skärgården, 1941; slov. 1962).

kjógen

kjógen [jap.] — forma tradičného japonského divadla, krátky útvar komického charakteru, fraška (kjógen = bláznivé slová) tradične vkladaná medzi jednotlivé predstavenia alebo časti lyrickej drámy nó, v súčasnosti uvádzaná aj samostatne. Námet kjógenu a spracovanie sú väčšinou ľudového pôvodu, text je prevažne prozaický s krátkymi veršovanými úsekmi. Vyznačuje sa láskavým humorom, ktorého cieľom je uvoľniť tragické napätie z hlavnej hry (nó) a zabaviť diváka. Na rozdiel od nó kladie dôraz na komické dialógy a menej používa hudbu, od nó sa odlišuje aj kostýmami, ktoré sú realistickejšie a tlmenejších farieb (s ľudovými vzormi), ďalej pohybmi a javiskovou rečou, ktorá je bližšia súčasnej japončine.

Kjógen sa rovnako ako dráma nó vyvinul z modlitebného tanca Okina a z čínskych komických scénok sangaku prevzatých asi v 8. stor., ktoré sa postupne (asi od roku 1000) menili na japonské žartovné scénky sarugaku (opičie hry) a ďalšie divadelné formy, napr. klasický dialóg (mondó). Hoci bol kjógen súčasťou divadla nó (používal to isté javisko) a obidve formy divadelných vystúpení sa navzájom kombinovali, herci kjógenu a nó vždy tvorili samostatné skupiny. Pre odľahčujúci charakter predstavení mali herci kjógenu spoločensky nižšie postavenie, boli však rovnako podporovaní patrónmi z radov najvyššej šľachty.

Prvé zmienky o kjógene sú v japončine doložené v zbierke japonskej poézie Zbierka desaťtisíc listov (Manjóšú, po 759), ako pomenovanie komických frašiek je kjógen doložený až od 14. stor. napr. v historických prameňoch o kjótskom mníchovi Gen’e Hoinovi (†1350) z buddhistickej sekty tendai-šú, ktorý je údajne autorom 59 hier kjógen, a v teoretických spisoch Zeamiho Motokija Cesta učenia (Šudóšo, asi 1430) a Rozpravy o sarugaku (Sarugaku dangi, asi 1430), v ktorom sa spomína majster kjógenu Cučidajú. V 17. stor. sa v japonskom divadle ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó, medzi ktoré sa ako interlúdiá vkladali odľahčujúce frašky kjógen. Do začiatku 17. stor. sa scenáre kjógenu presne nezapisovali a tradovali sa väčšinou ústne, hrubý náčrt osnovy deja vznikal až tesne pred začiatkom predstavenia (improvizácia hercov), od 1642 scenáre kjógenu písomne zaznamenával významný herec Ókura Toraaki (*1597, †1662), ktorý o. i. napísal príručku pre hercov Bylina smiechu (Warambegusa, 1642). Vnútorná organizačná štruktúra kjógenu sa začala meniť na začiatku obdobia Tokugawa (aj obdobie Edo, 1603 – 1868), keď šógun Tokugawa Iemicu vydal príkaz na reorganizáciu hereckých rodov, ktoré vytvorili tri herecké školy kjógenu (rjúha): Ókura, Izumi a Sagi. Každá zo škôl si v nasledujúcich troch storočiach vytvorila vlastné, navzájom odlišné úpravy scenárov a dialógov, ako aj hereckú techniku a repertoár každej obsahoval okolo 180 – 250 hier. Na začiatku 20. stor. školy kjógenu fakticky zanikli, v súčasnosti sú opäť činné školy Ókura a Izumi.

Hry kjógenu sa delia na tri základné skupiny: prvú tvoria rola Sanbasó a tanečné výstupy furjú v blahoprajnej hre Okina divadla nó (hogaibito, macutake furjú, curukame furjú), druhú predstavuje tzv. vsunutý kjógen (aikjógen), ktorý sa zväčša hráva medzi prvou a druhou polovicou hry nó, a tretiu tzv. samostatný kjógen (dokuricu kjógen alebo hon kjógen).

V kjógene najčastejšie účinkujú traja alebo štyria herci s vopred vymedzenými rolami protagonistu (šite), protihráča (ado) a vedľajších postáv (koado, tačišú); stvárňujú pánov, sluhov, démonov, zvieratá (opica, kôň, krab, komár, líška) ap. Repertoár kjógenu sa člení podľa úlohy protagonistu (šite), ktorý môže stvárňovať karikatúrnu postavu feudálneho pána (daimjó kjógen), prešibaného sluhu Tarókadžu (šómjó kjógen), ženícha alebo vzdorovitú ženu (muko onna kjógen), karikatúru démona alebo asketického pustovníka (oni jamabuši kjógen), slepca či inak postihnutého človeka (šukke zató kjógen) alebo iné postavy, tzv. ostatné kjógeny (acume kjógen). Štruktúra predstavenia kjógenu je podobná hre nó. Na začiatku sa každá postava predstaví (nanori) a uvedie divákov do deja. V peripetii sa postavy uzmieria (šagiri), prípadne sa na seba hnevajú (šikaridome).

Herci (na rozdiel od drámy nó) nepoužívajú jazyk zo 14. a z 15. stor., ale omnoho živší jazyk zo 17. stor., plne využívajú satiru (zosmiešňujú predstaviteľov moci a sveta duchov), slovné hračky, zvukomalebné slová i jemnú paródiu. Ich prejav je realistickejší, spontánny, neviazaný, naplno prejavujú emócie a pri hre využívajú celý priestor javiska, na ktorom sa pohybujú technikou kĺzavej chôdze v palcových ponožkách tabi. Jednotlivé postavy (hrané len mužmi) často vyjadrujú ľudské slabosti (opilstvo, hlúposť a i.) a humorným pohľadom predstavujú každodenný život obyčajného človeka, čím však nenarúšajú tragickú a poetickú náladu hier nó. Rekvizity, napr. motyka, kosa, rýľ a vejár (najpoužívanejšia rekvizita zastupujúca ostatné), ako aj zriedkavo používané masky (väčšinou drevené tvárové masky starcov, starien, závistlivých žien, démonov, ale aj prevtelených zvierat) sú veľmi jednoduché (pozornosť divákov sa má sústrediť na herectvo).

Frašky kjógen sú populárne dodnes, pričom na javiskách sa uvádzajú tradičné hry, ktorých scenár, ale i hlasový a pohybový prejav sa odovzdávajú v rámci rodov z generácie na generáciu, i tzv. novovytvorené kjógeny (šinsaku kjógen) napísané v súčasnosti s použitím pôvodných scenáristických postupov a realizované klasickou hereckou technikou. R. 2001 bol kjógen (spolu s divadlom nó) zapísaný do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO. Na Slovensku sa frašky kjógen prvýkrát hrali 2013 v Košiciach (Malé divadlo kjógenu z Brna uviedlo v Štátnom divadle Košice hry Bóšibari a Buaku).

Kjongdžu

Kjongdžu, iné prepisy Kyŏngju, Gyeongju; v minulosti Sorabol — mesto na juhových. pobreží Kórejskej republiky v blízkosti pobrežia Japonského mora v provincii Kjongsang-pukto; 266-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky, rybný. Obchodné stredisko významnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, bavlníka a i.). Dopravná križovatka, cestné spojenie so Soulom a s Pusanom. Jedno z najvýznamnejších turistických stredísk krajiny. V okolí ťažba kaolínu a fluoritu.

Podľa záznamov v kórejských kronikách Samguk jusa a Samguk sagi bola oblasť mesta obývaná v 1. stor. pred n. l. šiestimi klanmi, z ktorých konfederácie vzniklo kráľovstvo Silla. Mesto bolo založené v 5. stor., v 6. stor. prebudované podľa vzoru čínskeho cisárskeho mesta Čchang-an (dnes Si-an). V období Troch kráľovstiev hlavné mesto kráľovstiev Silla (57 pred n. l. – 668) a Zjednotená Silla (668 – 935) pod názvom Kumsong (Zlaté mesto). Po ovládnutí Silly (935) kráľovstvom Korjo (s hlavným mestom Käsong) administratívne centrum provincie Kjongsang pod názvom Tonggjong (Východné hlavné mesto). Za dynastie I (aj Ri) do 1600 provinčné hlavné mesto, počas japonskej invázie 1592 – 98 vypálené. V meste a v jeho blízkosti sa nachádza 5 lokalít s významnými pamiatkami z obdobia kráľovstiev Silla a Zjednotená Silla (57 pred n. l. – 935), a to najmä z obdobia najväčšieho rozkvetu mesta v 7. – 10. stor., ktoré boli 2000 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO: posvätná buddhistická hora Namsan – pozostatky okolo 120 buddhistických chrámov, množstvo pagod a sôch Buddhu, ako aj zvyšky horskej pevnosti Namsan (budovaná od 6. stor.) a zvyšky kráľovskej vily so záhradou a s pavilónom Pchosokčong (8. stor.); Wolsong – pozostatky kráľovských palácov (budované od 1. stor.), vodná nádrž Anapči (674) a kamenné astronomické observatórium Čchomsongdä (vybudované v 1. polovici 7. stor. za vlády kráľovnej Sondok, vládla 632 – 647, považované za najstaršie vo vých. Ázii); Hwangnjongsa – pozostatky buddhistických chrámov Hwangnjongsa (6. stor., rozlohou najväčší buddhistický chrám vybudovaný v Kórei) a Punhwangsa (založený okolo 634, čiastočne sa z neho zachovala tehlová pagoda); lokalita so skupinou monumentálnych kráľovských hrobiek tumulovitého typu, ktoré majú väčšinou kruhový pôdorys (2. polovica 7. stor.); v horách na pobreží pevnostný systém Sansong (5. stor.). V blízkosti Kjongdžu sa nachádza aj posvätná hora Tchohamsan, ktorá mala v Zjednotenej Sille významnú rituálnu funkciu. Nachádzajú sa na nej buddhistický chrámový komplex Pulguksa (751 – 774, rekonštruovaný v 18. stor.; 1995 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Prabhútaratnova pagoda nazývaná Tabotchap (polovica 8. stor.) a umelo vybudovaný jaskynný buddhistický chrám Sokkuram (742 – 774, rekonštruovaný v 18. stor.; 1995 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) s bohatou sochárskou výzdobou. Asi 16 km od Kjongdžu sa nachádzajú dve tradičné klanové dediny Hahö a Jangdong (založené v 15. stor.) z obdobia dynastie I (Ri, 1392 – 1910) s aristokratickými obydliami jangbanov, konfuciánskymi školami a i. stavbami a s dobre zachovanou tradičnou drevenou ľudovou architektúrou; 2010 obidve zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kjótska cena

Kjótska cena — medzinárodná cena od 1985 každoročne udeľovaná v oblasti filozofie, umenia, vedy a techniky japonskou Inamoriho nadáciou (Inamori Foundation; založenou 1984 japonským filantropom a podnikateľom Kazuom Inamorim, *1932). Udeľuje sa nielen za vynikajúce výsledky v danom odbore, ale aj za príspevok k ľudskosti v práci. Často býva označovaná ako japonský ekvivalent Nobelovej ceny.

Kjótsky protokol

Kjótsky protokol — vykonávací protokol Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy prijatý 1997 v Kjóte zmluvnými stranami dohovoru s cieľom zamedziť nárast antropogénnych emisií skleníkových plynov v atmosfére Zeme, a tým zvyšovanie jej teploty (→ globálne otepľovanie atmosféry). Medzinárodná dohoda, ktorou sa hospodársky vyspelé krajiny zaviazali, že v období 2008 – 12 znížia množstvo emisií skleníkových plynov v porovnaní s 1990 najmenej o 5,2 %. Týka sa šiestich skleníkových plynov: oxidu uhličitého CO2, metánu CH4, oxidu dusného N2O, halogénovaných uhľovodíkov obsahujúcich fluór (HFCs), perfluórovaných uhľovodíkov (PFCs) a fluoridu sírového SF6. Protokol bol otvorený na podpis v období marec 1998 – marec 1999, platnosť nadobudol 16. februára 2005 (po ratifikácii Ruskom 2004). Celkove ho ratifikovalo 191 štátov a EÚ ako celok (Slovensko v máji 2002), viaceré štáty (o. i. USA) ho však neratifikovali (Kanada 2012 od svojich záväzkov odstúpila).

Kjótsky protokol určuje jednotlivým štátom redukciu emisií skleníkových plynov, napr. Európskej únii o 8 %, USA o 7 %, Japonsku o 6 % a Rusku o 0 %, niektorým štátom však povoľuje aj ich nárast, napr. Austrálii o 8 % a Islandu o 10 %. Povoľuje aj obchodovanie s emisnými kvótami medzi štátmi navzájom, napr. ak má krajina kvóty emisií stanovené nad ich skutočné hodnoty alebo opatreniami dosiahne ušetrenie emisií, rozdiel môže predať iným krajinám, ale získané prostriedky musí využiť na opatrenia vedúce k ďalšiemu znižovaniu emisií skleníkových plynov. Do inventúr emisií jednotlivých štátov sa započítavajú aj efekty programov na znižovanie obsahu skleníkových plynov v atmosfére, napr. zalesňovanie (resp. zastavenie odlesňovania), podpora rozvoja obnoviteľných energetických zdrojov, efektívneho využívania existujúcich energetických zdrojov ap. Prijatím Kjótskeho protokolu boli prvýkrát v histórii kvantitatívne stanovené ciele, ktoré súvisia s redukciou emisií skleníkových plynov a ktoré sú pre zúčastnené strany právne záväzné, ďalšie opatrenia majú viesť k prijatiu dohovoru záväzného pre všetky hospodársky vyspelé, ako aj pre menej vyspelé (rozvojové) štáty. Na konferencii OSN o klimatických zmenách 2012 v Katare v Dauhe bola platnosť Kjótskeho protokolu predĺžená do 2020, keď ho nahradí Parížska dohoda prijatá v decembri 2015 na konferencii OSN o klimatických zmenách v Paríži.

Kjustendil

Kjustendil, Kyustendil — kúpeľné mesto v záp. časti Bulharska v doline rieky Struma 85 km od hlavného mesta Sofia, administratívne stredisko oblasti Kjustendil a občiny Kjustendil; 51-tis. obyv.ateľov (2013). Priemysel potravinársky (najmä spracovanie ovocia a zeleniny), vinársky, liehovarnícky, tabakový. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti zásobujúcej Sofiu (pestovanie ovocia, viniča, zeleniny, tabaku a i.). Cestný uzol. Balneologické kúpele s viac ako 40 minerálnymi prameňmi (teplota viacerých dosahuje 74 °C), liečba pohybového ústrojenstva, pľúcnych a gynekologických chorôb. Turistické stredisko. V okolí ťažba zinku a olova.

Kjustendil patrí k najstarším mestám v Bulharsku, bolo osídlené už v 5. stor. pred n. l. Trákmi. R. 45 n. l. tam bolo postavené hradisko. V rímskej dobe názov Pautalia, od 45 súčasť rímskej provincie Trácia, ležalo na dôležitej križovatke rímskych obchodných ciest Via Egnatia a Via militaris pozdĺž údolia Strumy, významné bolo najmä za vlády cisára Trajána. Od 106 mesto (nazývané Ulpia, Pautalia Ulpia aj Ulpia Pautalia), v 2. – 3. stor. dosiahlo najväčší rozvoj (administratívne, kultúrne a hospodárske centrum regiónu). Počas vlády cisárov Antonina Pia a Caracallu sa tam razili vlastné mince. V polovici 2. stor. opevnené, vo 4. stor. poškodené inváziou barbarov, koncom 4. a začiatkom 5. stor. postavená pevnosť Hisarlaka (Chisarlăk), 533 mesto a pevnosť spustošené Slovanmi, v 6. stor. pevnosť obnovená. Pravdepodobne koncom 8. stor. alebo zač. 9. stor. začlenené do Bulharskej ríše, po christianizácii sídlo arcibiskupa bulharskej cirkvi. Pravdepodobne 1019 tam bolo založené nezávislé kniežatstvo (prvýkrát doložené 1372 ako Velbăžd, aj Velbužd). Po začlenení Bulharska do Osmanskej ríše (1393 – 96) správne centrum sandžaku v osmanskej provincii Rumélia (tur. Rumeli). Od 15. stor. súčasný názov. Do 18. stor. významné obchodné centrum. R. 1878 obsadené ruskými vojskami a súčasť Bulharského kniežatstva. Stavebné pamiatky: zvyšky rímskeho kúpeľného komplexu (Pautalijský asklépieion, 1. – 2. stor.), na základoch ktorého boli postavené turecké kúpele (15. stor., prestavané 1913, rekonštruované, dodnes v prevádzke), dervišské kúpele (16. stor., prestavané začiatkom 17. a v 19. stor., rekonštruované 2005), Chrám sv. Georgija (pôvodne z 10. – 11. stor., prestavaný 1878 – 80), stredoveká obranná veža, tzv. Pirgova kula (koniec 14. stor. – začiatok 15. stor.), Mešita Ahmeda Beja a Mešita Fatiha Mehmeda (polovica 15. stor.), Chrám zosnutia Panny Márie (1816), Chrám sv. Minu (1859), Chrám sv. Dimităra (1866), katedrálny chrám sv. veľkomučeníka Minu (1934), asi 2 km juhových. od mesta ruiny pevnosti Hisarlaka (Chisarlăk; 4./5. stor., obnovená koncom 6. stor.); v okolí mesta sa nachádza mnoho dokladov tráckej kultúry. Divadlo (1873). Viaceré múzeá, galérie.

Kjúšu

Kjúšu, Kjúšú, Kyúshú — tretí najväčší ostrov Japonska, najjužnejší a najzápadnejší zo štyroch hlavných ostrovov; dĺžka okolo 340 km, šírka do 190 km, rozloha 36 752 km2, 13,062 mil. obyvateľov (2014). Od ostrova Honšu oddelený Šimonoseckým prielivom, od ostrova Šikoku Vnútorným morom, na východe obmývaný Tichým oceánom, na západe a juhozápade Východočínskym morom, na severozápade oddelený Cušimským prielivom a Kórejským prielivom od Kórejskej republiky. Kjúšu sa administratívne člení na 7 prefektúr: Fukuoka, Óita, Saga, Nagasaki, Kumamoto, Mijazaki, Kagošima; ako súčasť geografického regiónu Kjúšu a Okinava sa člení na 8 prefektúr (vrátane prefektúry Okinava tvorenej asi 160 menšími ostrovmi tiahnucimi sa v dĺžke okolo 1 000 km juhozápadne od Kjúšu).

Členité pobrežie (najmä záp. a sev. časť), početné polostrovy (Osumi, Sacuma a i.) a viacero pobrežných ostrovov a ostrovných skupín (Amakusa, Gotó-rettó a i.). Ostrovom prechádza tektonický zlom deliaci územie na sev. časť budovanú prvohornými rulami a metamorfovanými bridlicami a na juž. časť budovanú najmä druhohornými, ale i treťo- a štvrtohornými pieskovcami a metamorfovanými bridlicami. Vrchovinno-hornatinný reliéf, tektonicky aktívne územie, viacero činných sopiek, najvyššia Kujú-san, 1 788 m n. m., je i najvyšším vrchom celého ostrova; v dolinách riek a pozdĺž pobrežia nížiny. Subtropické oceánske podnebie monzúnového typu. Priemerná teplota v januári od okolo 0 °C v pohoriach do 7 °C v nížinách, v júli od 20 °C do 28 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 1 500 – 3 000 mm, v jeseni časté tajfúny. Hustá riečna sieť tvorená krátkymi, na vodu bohatými vodnými tokmi predstavujúcimi významné energetické zdroje, najdlhšou riekou je Čikugo (dĺžka 119 km). Lesy pokrývajú okolo 60 % územia. Viacero národných parkov: Saikai (vyhlásený 1955, rozloha 246 km2), Aso-Kujú (vyhlásený 1934, rozloha 727 km2), Kirišima-Jaku (vyhlásený 1934, 548 km2, súčasťou je ostrov Jakušima, ktorého vnútrozemie bolo 1993 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Unzen-Amakusa (vyhlásený 1934, rozloha 283 km2).

Pestovanie ryže (dve úrody ročne), sóje, pšenice, jačmeňa, batatov, cukrovej trstiny, repy, tabaku, čajovníka, zeleniny, ovocných drevín; chov dobytka a priadky morušovej; rybolov. Ťažba dreva. Priemysel (sústredený najmä na severozápade) banský (ťažba čierneho uhlia, zlata, rúd zinku, cínu a olova, kaolínu), hutnícky (spracovanie železa), chemický, petrochemický, strojársky, automobilový, kovoobrábací, drevársky, papiernický, potravinársky, keramický. Dobre rozvinutá železničná (sieť vysokorýchlostných železníc Šinkansen) a cestná doprava, spojenie s Honšu mostom a dvoma podmorskými tunelmi (železničný tunel vybudovaný 1941 bol prvým podmorským tunelom na svete), trajektové spojenie s okolitými ostrovmi; hlavné námorné prístavy: Kitakjúšú, Fukuoka, Kagošima, Sasebo. Obyvateľstvo je sústredené najmä na severozápade ostrova. Najväčšie mestá: Fukuoka, Kitakjúšú, Kumamoto, Kagošima, Nagasaki.

Územie Kjúšu bolo osídľované od najstarších čias, v sev. časti ostrova bola rozšírená kultúra lovcov a zberačov džómon, ktorú okolo 3. stor. pred n. l. vystriedala kultúra jajoi. Podľa starojaponských čiastočne mytologických kroník Kodžiki a Nihongi zostúpil z nebies na končiar na západe ostrova Kjúšu Ninigi, vnuk bohyne Slnka Amaterasu-ómikami, ktorého pravnuk Džimmu (vládol 660 – 585 pred n. l.) založil dynastiu vládnucu v Japonsku dodnes. V 1. stor. sa na Kjúšu sformoval administratívny štátny útvar Na (súčasť ríše Wa, čo je v súdobých čínskych kronikách názov Japonska), ktorý je doložený archeologickými nálezmi (zlaté pečatidlo). Zač. 2. stor. si jeden z princov podmanil barbarské kmene na Kjúšu, neskôr sever ostrova začali osídľovať kórejskí migranti. Vo 4. stor. súčasť štátu Jamato (význam 2) s politickým centrom na ostrove Honšu a po reformách Taika (pol. 7. stor.) súčasť centralizovaného japonského štátu (→ Japonsko, Dejiny); ostrov bol nazývaný Cukuši no šima, aj Kjúkoku alebo Kukoku (Deväť provincií), politickým centrom sa stalo mesto Dazaifu.

R. 1274 a 1281 bol ostrov ohrozovaný vojenskými výpravami chána Chubilaja, ktorý sa usiloval podmaniť si Japonsko, obidva pokusy vylodiť sa na severozáp. pobreží Kjúšu však boli neúspešné (→ kamikadze). V 16. stor. prišli na Kjúšu európski misionári (1549 prišiel do Kagošimy jezuita František Xaverský) a obchodníci, na záp. pobreží bol 1571 otvorený prístav Nagasaki (2015 bol s ďalšími 10 lokalitami zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Lokality japonskej priemyselnej revolúcie Meidži), ktorý sa stal centrom obchodu s Portugalčanmi. Pokusy zabrániť šíreniu kresťanstva vyústili do veľkého povstania kresťanských roľníkov 1637 – 38 v oblasti Šimabara na západe Kjúšu, ktoré bolo krvavo potlačené a fakticky znamenalo koniec kresťanstva v Japonsku. V období izolácie Japonska (17. – 19. stor.) bol prístav Nagasaki na ostrove Kjúšu jediným miestom, kde bolo v obmedzenej miere povolené obchodovať s Holanďanmi (obchodná faktória na ostrove Dedžima pri Nagasaki). R. 1877 vypuklo na ostrove tzv. Sacumské povstanie samurajov, počas ktorého sa 20-tis. bývalých sacumských a i. samurajov (šizoku) vydalo z Kagošimy na pochod na Tokio, boli však porazení cisárskou armádou. V 20. stor. na konci 2. svet. vojny bola 9. 8. 1945 na mesto Nagasaki (predtým 6. 8. 1945 na Hirošimu) zvrhnutá jadrová bomba, čo viedlo ku kapitulácii Japonska a ku skončeniu vojny.

Klaatsch, Hermann

Klaatsch [kláč], Hermann, 10. 3. 1863 Berlín – 5. 1. 1916 Eisenach, Durínsko — nemecký lekár, antropológ a evolucionista. Po skončení štúdia medicíny a biológie na univerzite v Heidelbergu pôsobil v laboratóriu R. Virchowa v Berlíne, 1890 – 1907 na univerzite v Heidelbergu (1895 profesor) a 1912 – 16 na univerzite vo Vroclave.

Zaoberal sa biologickou (fyzickou) antropológiou, najmä porovnávacou anatómiou primátov a dermatoglyfikou (študoval papilárne línie na koži prstov rúk orangutanov, goríl, ako aj človeka). R. 1904 – 07 cestoval po Austrálii a Jáve a študoval pôvodné domorodé obyvateľstvo. Publikoval mnoho prác, 1910 opísal kostrové pozostatky z paleoantropologického náleziska Combe-Capelle vo Francúzsku charakteristické viacerými znakmi neandertálskeho človeka. Jeden z prvých zástancov oddelenia antropológie od náboženstva.

kľačadlo

kľačadlo, kľakadlo — druh nábytku slúžiaci na modlitbu pokľačiačky. Skladá sa zo spodnej, zošikmenej dosky na kľačanie, z vrchnej dosky (pultu) na opretie rúk a z dvoch bočníc. Kľačadlo býva zhotovené prevažne z dreva, prípadne s čalúnenou spodnou doskou, niekedy môže byť zdobené rezbou, intarziou ap. Bohatšie vyzdobené typy kľačadiel majú nad vrchnou doskou aj kríž, reliéf, obraz, prípadne malý domáci oltárik. Zriedkavejšie sú kľačadlá vytesané z kameňa alebo murované kľačadlá.

Kľačadlá sa používali v kostoloch i v domácnostiach približne od raného stredoveku, pričom ich výzdoba odrážala slohový vývoj nábytkárstva; pre barokové kľačadlá je typický bohatý vyrezávaný dekor. Ako samostatný kus alebo ako súčasť spovednice tvoria kľačadlá súčasť zariadenia interiéru kostolov, vyskytujú sa však aj vo svetských objektoch. Domáce kľačadlá určené na súkromné potreby majú zvyčajne podobu jedno- až dvojdverovej skrinky, v hornej časti s pultom, na kľačanie často slúži vytiahnutá zásuvka v spodnej časti. Kľačadlá sa rozšírili v 16. – 17. stor. vo Francúzsku, v Taliansku a str. Európe.

kľačanie

kľačanie — poloha tela na kolenách;

1. náb. vonkajší neverbálny prejav úcty a podriadenosti Bohu (božstvu). Praktizuje sa pri modlitbe a meditácii vo viacerých náboženstvách (v buddhizme, hinduizme, judaizme, islame i v niektorých pohanských kultoch), typický je pre kresťanstvo, kde je prejavom vnútorného postoja veriaceho v modlitbe, výrazom pokánia, pokory a ľútosti. Človek ním pri úpenlivej modlitbe (Lk 22,41; Sk 9,40; Ef 3,14) uznáva svoju nepatrnosť pred Bohom a závislosť od neho i nekonečný rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením a prejavuje chválu jeho svätosti a velebnosti. Rozlišuje sa medzi kľačaním ako osobným prejavom úcty (podľa vlastného prežívania veriaceho) a kľačaním v spoločenstve, zvlášť pri niektorých obradoch počas bohoslužby, keď sa považuje za liturgický postoj tela.

V rímskokatolíckej liturgii sa na znak úcty uplatňuje aj pokľaknutie na jednom kolene pred eucharistiou, oltárom a krížom (v západnej kresťanskej liturgii sa praktizuje od začiatku novoveku, v byzantskom obrade a v pravoslávnej liturgii sa neuplatňuje). V kresťanských chrámoch sa nachádzajú aj lavice prispôsobené na kľačanie i kľačadlá.

V judaizme je kľačanie výrazom klaňania sa jedinému živému Bohu (2 Krn 6,13 – 14; Dan 6,11 – 12).

V islame sa na kľačanie počas modlitby používa modlitebný koberček (sadždžáda).

V staroveku Gréci a Rimania kategoricky odmietali kľačanie pred svojimi bohmi. Kľačanie sa považovalo za nehodné pre slobodného rímskeho občana a rímski filozofi (napr. Plutarchos) ho charakterizovali ako výraz povery;

2. druh trestu; v minulosti sa kľačaním na tvrdej podložke trestali najmä deti (napr. za neposlušnosť).