Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 678 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

al-Kazvíní, Zakaríjá’ ibn Muhammad ibn Mahmúd Abú Jahjá

al-Kazvíní, Zakaríjá’ ibn Muhammad ibn Mahmúd Abú Jahjá, 1203 Kazvín – 1283 Bagdad — arabský kozmograf a geograf. Žil v Perzii a po štúdiách práva pôsobil ako sudca (kádi). Počas ciest navštívil Bagdad, Damask, Mosul i ďalšie mestá v Perzii. Po dobytí Bagdadu Mongolmi (1258) sa stiahol z verejného života a venoval sa výlučne vedeckej práci. Zaoberal sa aj astronómiou, mineralógiou, botanikou, zoológiou a etnografiou, výrazne ovplyvnil neskorších kozmografov a geografov. Autor populárneho kozmografického diela Kozmografia (plný názov O zázračnosti vecí stvorených a výnimočnosti vecí jestvujúcich, arab. Adžáֹ’ib al-machlúkát va ghará’ib al-maudžúdát), v ktorom sa ako prvý v islamskom svete pokúsil podať systematický výklad kozmografie. Skladá sa z dvoch častí: v prvej sa autor zaoberá nebeskými vecami, opisuje astronomické javy, Mesiac, Slnko a hviezdy a rozpráva o obyvateľoch neba a anjeloch, v druhej časti, ktorá sa začína rozpravou o štyroch elementoch, meteoroch a vetroch, sa zaoberá pozemskými vecami. Zem rozdeľuje na sedem klimatických pásem a opisuje všetky známe moria a rieky. Vysvetľuje aj príčiny zemetrasení a vznik pohorí a venuje sa trom základným prírodninám: nerastom, rastlinám a zvieratám. Zaoberá sa aj človekom, jeho charakteristikou a anatómiou, ako aj džinmi. Dielo sa zachovalo v štyroch arabských verziách a početných perzských a tureckých rukopisoch a na mnohých miestach je obohatené tabuľkami a miniatúrami opisovaných rastlín i zvierat často vysokej umeleckej hodnoty. V diele Geografia (plný názov O pamätihodnostiach krajín a histórii ich obyvateľov, arab. Átár al-bilád va achbár al-ibád) al-Kazvíní opäť rozdeľuje Zem na sedem klimatických pásem, mestá, krajiny, pohoria a rieky v týchto pásmach opisuje v abecednom poradí. Pri mestách a krajinách sa okrem geografických a historických údajov venuje aj biografiám slávnych osobností, ktoré z daného miesta pochádzali. Čerpal najmä z diela Slovník krajín (Mu’džam al-buldán, 1228) od Jákúta. Napriek tomu, že al-Kazvíního diela sú viac-menej kompilátom dovtedy známych poznatkov z daných oblastí, jeho prínos spočíva najmä v ich syntéze a v povýšení kozmografie na literárny žáner na veľmi vysokej úrovni, pričom poznatky podáva v jasnom a zrozumiteľnom jazyku.

al-Khubar

al-Khubar [chu-], oficiálny prepis al-Khobar, tradičný prepis al-Chubar, al-Chobar — prístavné mesto vo východnej časti Saudskej Arábie vo Východnej provincii na brehu Perzského zálivu juhovýchodne od Dammánu; 455-tis. obyvateľov (2010). Významný ropný a menší rybársky (lov rýb a perlorodiek) prístav. Dôležité stredisko petrochemického priemyslu; cez mesto vedie ropovod z ropného poľa Dammán do Bahrajnu. Stredisko obchodu a remesiel. Až do objavenia ropy (30. roky 20. stor.) malá osada rybárov a lovcov perál. Prvý lodný terminál tam 1938 postavila ropná spoločnosť California-Arabian Standard Oil Company (dnes Saudi Aramco). Jeho dominantou je diaľničný Most kráľa Fahda (1986) vedúci do Bahrajnu, predstavujúci 25 km dlhý systém viaduktov a mostov.

de Keyser, Thomas Hendrickszoon

de Keyser [kej-], Thomas Hendrickszoon, 1596/97 Amsterdam – pochovaný 7. 6. 1667 tamže — holandský maliar, syn Hendricka Corneliszoona de Keyser. Vyučil sa za maliara pravdepodobne v dielni portrétistu Cornelisa van der Voorta (*1576, †1624). R. 1616 – 18 spolupracoval na stavbách svojho otca, neskôr sa venoval výlučne maľbe, a to najmä portrétu, pričom zohral kľúčovú úlohu vo vývine nového typu holandského portrétu (→ holandské výtvarné umenie). Približne v 2. polovici 20. rokov 17. stor. začal maľovať portréty malého formátu, na ktorých zobrazoval celú postavu v zariadenom interiéri (Constantijn Huygens a jeho úradník, 1627). V týchto dielach skombinoval prvky tradičnej figurálnej kompozície a dvorného reprezentačného portrétu s každodennými predmetmi (dobové realisticky zobrazené prostredie), čím vytvoril nový, originálny typ portrétu (Portrét manželov s deťmi, 1639), ktorý bol mimoriadne populárny medzi bohatým mestským patriciátom. V 30. rokoch 17. stor. namaľoval viacero diel s náboženskou tematikou. Jeho diela sa vyznačujú výnimočným citom pre farebné kontrasty, detailným stvárnením, uvoľneným rukopisom i zmyslom pre architektonický detail. Keyser významným spôsobom ovplyvnil súdobé portrétne a žánrové holandské maliarstvo.

Kauai

Kauai — ostrov sopečného pôvodu v severov. časti Tichého oceána patriaci USA, štvrtý najväčší z ôsmich hlavných Havajských ostrovov; rozloha 1 445 km2, 69-tis. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Lihue. Kauai je geologicky najstarším ostrovom súostrovia. Najvyšším vrchom je Kawaikini, 1 598 m n. m. Náveterné svahy 2. najvyššieho vrchu ostrova Waialeale, 1 560 m n. m., patria s ročným úhrnom zrážok viac než 11 500 mm k najdaždivejším miestam na svete. Kuriozitou Kauai je vysoký počet voľne žijúcich sliepok, ktoré nemajú na ostrove prirodzeného nepriateľa.

Úrodná poľnohospodárska oblasť, pestovanie guajavy, kávovníka, cukrovej trstiny, mangovníka, banánovníka, papáje, avokáda, egrešovca (karamboly), kávovníka, ananásovníka. Ekonomika ostrova je založená na cestovnom ruchu (viac ako 1 mil. návštevníkov ročne). Letecké spojenie s Honolulu (na ostrove Havaj), s Kahului (na ostrove Maui), s pevninskou časťou USA a s Vancouverom v Kanade. Väčšina obyvateľov je sústredená na vých. pobreží. Ostrov je atraktívny i pre filmárov.

kaucia

kaucia [lat.] — práv. zábezpeka, záruka, istota, ručenie;

1. peňažná suma stanovená právnym predpisom alebo zmluvou, slúžiaca na zabezpečenie existujúceho alebo budúceho právneho záväzku alebo na úhradu prípadnej škody, ktorá vznikne druhej strane po nesplnení záväzku jednou zo zmluvných strán. Termín kaucia je známy už v rímskom súkromnom práve; → cautio. Kauciu skladá jedna zo zmluvných strán (spravidla dlžník) v banke. Okrem peňažnej formy môže byť poskytnutá aj vo forme cenných papierov, drahých kovov, životných poistiek alebo iných aktív, ktoré majú charakter hnuteľného majetku a ktoré akceptuje veriteľ. Konkrétna forma kaucie sa niekedy označuje termínom kaučný depozit. Kaucia sa spravidla uplatňuje v bankovníctve, v obchodných vzťahoch, v súdnictve ap. V súčasnosti sa termín kaucia nahrádza pojmom zábezpeka, zabezpečenie, záruka;

2. peňažná záruka prijatá v zákonom stanovených prípadoch od obvineného alebo od inej osoby so súhlasom obvineného (ak existujú dôvody na jeho vzatie do väzby), ktorý po jej vyplatení môže byť ponechaný na slobode, resp. prepustený z väzby. Výšku kaucie určí súd, a to s prihliadnutím na majetkové pomery obvineného alebo inej osoby, ktorá ponúka zloženie kaucie, ako aj s prihliadnutím na povahu spáchaného činu a na jeho následok. Kaucia pripadá štátu, ak obvinený ujde, skrýva sa, neoznámi zmenu svojho pobytu, nedostaví sa na predvolanie na úkon trestného konania alebo pokračuje v trestnej činnosti, vyhýba sa výkonu trestu odňatia slobody ap. Peňažnú záruku zruší súd alebo sudca na návrh (alebo bez návrhu) prokurátora, obvineného alebo osoby, ktorá ju zložila, ak pominú dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli, a peniaze sa vrátia tomu, kto kauciu zložil.

kaučukovník

kaučukovník — hovorový názov tropického stromu hevea parakaučuková (Hevea brasiliensis; hevea), z ktorej sa získava latex (→ kaučuk).

kaučukový jed

kaučukový jed — zlúčeniny niektorých kovov (napr. medi, mangánu, kobaltu), ktoré aj v stopových množstvách (od 1 ppm) urýchľujú starnutie gumy vyrobenej z prírodného kaučuku. Najmä zlúčeniny medi a mangánu sa často nachádzajú ako prímesi v prísadách používaných pri výrobe gumy (kaolín, krieda a i.), pričom ich obsah závisí od miesta náleziska.

kaudália

kaudália [lat.] — jednotka perzistencie, jedného z kritérií používaných pri hodnotení vína.

Kaudzīteovci

Kaudzīteovci [-dzí-] — lotyšskí spisovatelia, bratia Matīss (18. 8 1848 Mādari, kraj Vecpiebalga – 8. 11. 1926 Kalna Kaibēni, kraj Vecpiebalga) a Reinis (12. 5. 1839 Mādari – 21. 8. 1920 Kalna Kaibēni). Obidvaja boli v detstve ovplyvnení protestantským hnutím herrenhutov (Matīss Kaudzīte: Bratský zbor vo Vidzemsku, Brāļu draudze Vidzemē, 1877). R. 1868 sa spoločne presťahovali do neďalekej obce Kalna Kailbēni, kde založili školu a po absolvovaní učiteľských skúšok tam aj pedagogicky pôsobili, súčasne od 70. rokov 19. stor. písali učebnice. Ich literárna činnosť bola ovplyvnená aj národnou a spoločenskou angažovanosťou (Matīss bol od 1868 členom Rižskej lotyšskej spoločnosti, Rīgas Latviešu biedrība, a obidvaja boli členmi speváckeho spolku vo Vecpiebalge, ktorý 1884 – 1891 vyvíjal viaceré dobročinné aktivity).

Matīss debutoval básnickými zbierkami Piesne (Dziesmiņas, 1872) a Básne (Dzejoļi, 1877), písal i krátku prózu, recenzie a neskôr divadelné hry. Reinis vo svojich prózach vyzdvihoval práva lotyšských roľníkov a je prvým lotyšským autorom aforizmov. Kaudzīteovci spoločne napísali prvý lotyšský realistický román Časy zememeračov (Mērnieku laiki, 1879; sfilmovaný 1968, réžia Voldemārs Pūce), v ktorom na pozadí pozemkovej reformy v Livónsku (Vidzemsku) v 60. a 70. rokoch 19. stor. realisticky vykreslili typické postavy lotyšského vidieka s ich kladnými i zápornými vlastnosťami, morálne vyznenie diela (zdôrazňovali tradičné národné a kresťanské hodnoty) ozvláštnili grotesknými prvkami z dedinského života. Román si čoskoro získal veľkú popularitu a významne ovplyvnil ďalší vývoj lotyšskej prózy, viackrát bol adaptovaný na divadelné hry, ktoré sa dodnes uvádzajú na viacerých divadelných scénach. Na spoločné dielo sa pokúsil nadviazať Matīss neúspešným pokračovaním románu pod názvom Nové časy zememeračov (Jaunie mērnieku laiki, 1924 – 27), ktoré však ostalo nedokončené. Kaudzīteovci spoločne písali aj cestopisné prózy, v ktorých zachytili zážitky z ciest po Európe, a publicistické články.

Kaufbeuren

Kaufbeuren [-boj-] — mesto v juž. časti Nemecka v spolkovej krajine Bavorsko v blízkosti hranice s Rakúskom v doline rieky Wertach; 42-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (o. i. pivovarnícky), textilný, papiernický, strojársky (výroba hydraulických zariadení), elektronický, výroba bižutérie.

Mesto sa vyvinulo z franského kráľovského dvorca (falc), ktorý vznikol okolo 740 ako správne centrum oblasti na bavorskej hranici, koncom 11. stor. bolo sídlom šľachtického rodu pánov z Beurenu. Prvýkrát písomne doložené 1126, koncom 12. stor. sa dostalo pod právomoc Štaufovcov, od 1286 slobodné mesto (potvrdené 1348). Počas tridsaťročnej vojny niekoľkokrát vyplienené a vypálené. Od 1802 súčasť Bavorska. Počas 2. svet. vojny bola na sever od mesta zriadená muničná továreň (pobočka koncentračného tábora Dachau), v ktorej pracovali vojnoví zajatci. V rámci tzv. akcie T4 bolo na psychiatrickom oddelení miestnej nemocnice zavraždených asi 2-tis. postihnutých ľudí (detí i dospelých). Po 2. svet. vojne (1946) vybudovali v Kaufbeurene sudetskí Nemci odsunutí z Jablonca nad Nisou štvrť Neugablonz a priniesli tam výrobu bižutérie.

Stavebné pamiatky: mestské hradby so strážnymi vežami (Fünfknopfturm, Gerberturm; 1420), pri hradbách kostol Sankt Blasius (15. stor.), ktorého veža (1420) bola pôvodne strážnou vežou mestských hradieb, gotický kostol Sankt Martin (pôvodne románsky, 1438 – 43 prebudovaný), Kostol Najsvätejšej Trojice (1604), novorenesančná radnica (1879 – 81); múzeá.

Kauffmanová, Angelica

Kauffmanová, (Maria Anna) Angelica (Catharina), aj Kauffmannová, Kaufmanová, 30. 10. 1741 Chur – 5. 11. 1807 Rím — švajčiarska maliarka a grafička pôsobiaca v Taliansku a v Anglicku. Na rozvoji jej maliarskeho talentu sa od detstva podieľal jej otec, švajčiarsky maliar Johann Kauffman (*1707, †1782), s ktorým cestovala do Talianska, kde študovala antické i renesančné diela. Začiatkom 60. rokov 18. stor. si doplnila maliarske vzdelanie v Ríme (ako 23-ročná bola prijatá na Akadémiu sv. Lukáša) a postupne sformovala vlastný maliarsky štýl (patrila do úzkeho kruhu umelcov a vzdelancov okolo J. J. Winckelmanna). V Taliansku maľovala predovšetkým portréty, ale aj historické maľby, ktoré boli dovtedy výhradne doménou mužov.

R. 1766 prišla do Londýna, kde sa preslávila portrétmi vysokej aristokracie, 1768 sa stala zakladajúcou členkou Kráľovskej akadémie umení (Royal Academy of Arts) a začala sa venovať historickej maľbe (Hektor a Andromacha, 1769), v ktorej sa prejavil vplyv tvorby J. Reynoldsa. Vytvárala aj návrhy na dekoratívne interiérové maľby, pričom spolupracovala najmä s architektom R. Adamom. Vo svojich figurálnych maľbách rozvíjala inovatívnu ikonografiu inšpirovanú antickou i súdobou literatúrou. Jej maliarsky štýl je ovplyvnený predovšetkým neoklasicizmom, vyznačuje sa však osobitým pôvabom a krásou, ktorými nadväzuje na rokoko (Génius, 1779 – 80). R. 1781 sa vrátila do Talianska, 1782 sa usadila v Ríme, kde vytvorila svoje vrcholné diela (Vergílius číta Aeneis Augustovi a Oktávii, 1788). Namaľovala aj množstvo autoportrétov. Bola mimoriadne populárna a úspešná, jej ateliér navštevovali rôzne významné osobnosti, o. i. J. W. Goethe a J. G. Herder, mala viacerých patrónov medzi vysokou európskou šľachtou.

Kaufman, Boris

Kaufman, Boris, 24. 8. 1906 Białystok, Poľsko – 24. 6. 1980 New York — francúzsky a americký kameraman ruského pôvodu, mladší brat ruských režisérov Dz. Vertova (vlastným menom Denis Kaufman) a M. Kaufmana. R. 1927 odišiel s rodičmi do Francúzska, kde študoval na Sorbone. Ako kameraman spolupracoval na všetkých filmoch režiséra J. Vigu, napr. Na slovíčko, Nice (À propos de Nice, dokumentárny film, 1930), Taris, plavecký šampión (Taris, roi de l’eau, dokumentárny film, 1931) a Trojka z mravov (Zéro de conduite, 1933), ako aj na niektorých filmoch ďalších francúzskych režisérov (Zuzu, Zouzou, 1934; Serenáda, Sérénade, 1940).

Po obsadení Francúzska nemeckými vojskami (jún 1940) odišiel do Kanady, kde nakrúcal dokumentárne filmy. R. 1942 sa presťahoval do USA, kde začal spolupracovať s režisérom E. Kazanom, s ktorým nakrútil filmy V prístave (On the Waterfront, 1954), za ktorý 1955 získal Oscara za kameru, ďalej Baby Doll (1956) a Trblietanie v tráve (Splendor in the Grass, 1961). Spolupracoval aj s režisérmi S. Lumetom (Dvanásť rozhnevaných mužov, Twelve Angry Men, 1957; Cesta dlhého dňa do noci, Long Day’s Journey into Night, 1962; Majiteľ záložne, The Pawnbroker, 1964; Skupina, The Group, 1966), J. Dassinom (Napätie, Uptight, 1968), O. Premingerom (Povedz, že ma miluješ, Junie Moonová, Tell Me That You Love Me, Junie Moon, 1970) a i.

Kaufman, Michail

Kaufman, Michail, 4. 9. 1897 Białystok, Poľsko – 11. 3. 1980 Moskva — ruský režisér a kameraman, brat Dz. Vertova (vlastným menom Denis Kaufman) a B. Kaufmana. Jeden zo zakladateľov sovietskeho dokumentárneho filmu. R. 1918 – 19 pracoval ako strihač kinožurnálu Kinonedeľa, 1922 – 25 nakrúcal s režisérom Dz. Vertovom kinožurnál Kino-Pravda, 1926 – 29 aj kameraman jeho filmov (Jedenásty, Odinnadcatyj, 1928; Muž s kamerou, Čelovek s kinoapparatom, 1929).

Od 1941 pôsobil ako režisér Centrálneho štúdia populárno-vedeckých filmov (Centraľnaja studija naučno-popuľarnych i učebnych fiľmov) v Moskve, samostatne režíroval filmy Veľké víťazstvo (Boľšaja pobeda, 1933), Naša Moskva (1939), Tieň mesiaca (Teň ot luny, 1945), Poéma o živote ľudu (Poema o žizni naroda, 1958), Planéta záhad (Planeta zagadok, 1964), Skladateľ Tichon Chrennikov (Kompozitor T. Ch., 1967), Veľké pranie (Boľšaja stirka, 1976) a i.

Kaufmann, Ludwig

Kaufmann, Ludwig, 1798 Levoča – 26. 7. 1852 Košice — slovenský výrobca klavírov a stolár. R. 1837 – 47 pôsobil ako majster stolárskeho cechu v Levoči, od 1848 žil v Košiciach. Z jeho dielne sa zachovali štyri klavíry (všetky s viedenskou mechanikou), ktoré sú uložené v zbierkach Spišského múzea v Levoči (dnes súčasť SNM), Východoslovenského múzea v Košiciach, Podtatranského múzea v Poprade a Maďarského národného múzea v Budapešti (Magyar Nemzeti Múzeum).

Kaukaz

Kaukaz, rusky Kavkaz —

1. hornaté územie s priľahlými nížinami medzi Čiernym morom a Kaspickým morom rozprestierajúce sa v Rusku, Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžane; rozloha 440 000 km2. Delí sa na Predkaukazsko, Veľký Kaukaz a Zakaukazsko (spolu s Malým Kaukazom). Kultúrne a jazykovo jeden z najpestrejších regiónov sveta;

2. synonymum Veľkého Kaukazu.

kaukazoidná varieta

kaukazoidná varieta, aj biela varieta, europoidná varieta, euroázijská varieta, kymotrichi, leukodermi, leiotrichi, starší názov biela rasa, aj europoidná rasa, euroázijská rasa, kaukazoidná rasa — varieta (populácia) druhu Homo sapiens charakteristická svetlou až tmavšou farbou pokožky, rovnými až vlnitými vlasmi rozličných farebných odtieňov (blond, tmavé aj červenohnedé), variabilnou pigmentáciou očnej dúhovky, stredne vysokou až vysokou postavou s vyváženým pomerom trupu a dolných končatín, dlhou a úzkou hlavou (→ dolichocefália), úzkym vystupujúcim nosom, málo výrazným bradovým výbežkom, tenkými alebo stredne hrubými perami a pomerne výrazným terciárnym ochlpením predovšetkým u mužov. Kaukazoidná varieta bola pôvodne rozšírená v Európe, na Blízkom a Strednom východe, v Indii a sev. Afrike, v súčasnosti obýva napr. aj Severnú Ameriku, Austráliu, Južnú Afriku a Pakistan. Nazvaná podľa Kaukazu, pretože autor typologickej klasifikácie ľudských skupín J. F. Blumenbach považoval ľudí žijúcich v tejto oblasti za prototyp Európanov.

Kaukazská Albánia

Kaukazská Albánia — historické územie vo vých. Zakaukazsku (približne dnešný Azerbajdžan, vých. Gruzínsko a vých. Arménsko) a v juž. oblasti Severného Kaukazu (juž. Dagestan v Ruskej federácii), v niektorých obdobiach siahalo na východe po Kaspické more a na juhu po rieky Kura a Araks, kde hraničilo so starovekou ríšou Atropatene. V staroveku bolo osídlené Kaukazskými Albáncami, ktorí podľa niektorých historikov predstavujú jej autochtónnych obyvateľov a predkov dnešných Azerbajdžancov, ako aj niektorých ďalších etník oblasti. Pôvod názvu Albánci nie je dostatočne objasnený, podľa niektorých autorov pochádza z lat. albus (biely) a je prekladom ich vlastného pomenovania, ktoré však nie je známe. V antických historických prameňoch sa Kaukazskí Albánci (ako Kaspiovia, Kaspici) spomínajú už od 5. stor. pred n. l., keď bojovali na strane perzských Achajmenovcov proti Grékom (o. i. aj 331 pred n. l. v bitke pri Gaugamele, v ktorej Alexander III. Veľký porazil perzského kráľa Dareia III.). Približne vo 4. stor. pred n. l. utvorili kmeňový zväz, ktorý podľa antických prameňov tvorilo 26 kmeňov a v ktorom vedúcu úlohu zohrával kmeň Albáncov (niekedy nazývaní aj Agvanci, resp. Aghvanci); podľa neho je nazvaný aj celý zväz. Týchto Albáncov však nemožno stotožniť s dnešnými Albáncami žijúcimi v juhových. Európe na Balkánskom polostrove, s ktorými nemajú nič spoločné; na odlíšenie sa preto používa prívlastok Kaukazskí (Albánci).

Približne v 1. stor. pred n. l. vytvorili albánske kmene štátny útvar Albánia, v ktorom vládli miestne kniežatá a ktorý si udržal samostatnosť napriek tomu, že sa pre svoju výhodnú obchodnú a vojenskostrategickú polohu stal predmetom záujmu Rímskej ríše. Približne v 1. stor. n. l. sa na trón dostal prvý známy albánsky vládca Vačagan I. Smelý (pochádzal z jednej z vetiev partskej dynastie Arsakovcov vládnucej v tom čase aj v Perzii), ktorý Kaukazskú Albániu pretvoril na nezávislý centralizovaný štátny útvar s hlavným mestom Kabalaka (aj Kabala, asi 15 km od súčasného mesta Gäbälä, aj Gabala, sev. Azerbajdžan). Od 3. stor. bola Kaukazská Albánia opäť predmetom súperenia medzi perzskými Sásánovcami a Rimanmi a v niektorých obdobiach sa jej darilo uskutočňovať samostatnú politiku, a to napr. za vlády Urnajra (343 – 371), ktorý sa však napokon postavil na stranu Peržanov a v bitke s Rimanmi padol; Kaukazská Albánia stratila časť území, ktoré opätovne získala až po dohode medzi Sásánovcami a Rímom (378). R. 457 prijal albánsky vládca Vače II. (vládol 440 – 463) kresťanstvo, jeho šírenie medzi obyvateľmi Kaukazskej Albánie však zastavil vpád Hunov (462). Po zosadení Vačeho II. (463) sa Kaukazská Albánia dostala pod priamu správu perzských Sásánovcov, hlavným mestom sa stal Partav (dnes Bärdä, aj Barda, str. Azerbajdžan). Jej samostatnosť bola obnovená 493, keď sa so súhlasom Peržanov dostal na albánsky trón Vačagan III. Ten zakladal kresťanské školy, nútil obyvateľstvo, aby prijalo kresťanskú vieru a 498 prijal zákony, ktoré mali viesť k posilneniu kresťanstva. Pozície kresťanstva však oslabilo sociálne hnutie mazdakistov (→ mazdakizmus) šíriace sa do Kaukazskej Albánie z Perzie (albánska kresťanská cirkev bola autokefálna do začiatku 8. stor., potom sa spojila s Arménskou apoštolskou cirkvou). Po Vačaganovej smrti (510) sa Kaukazská Albánia opäť stala súčasťou Perzie. R. 630 sa v Kaukazská Albánia dostala k moci perzská dynastia Mihránovcov a približne v tomto období sa jej územie začalo nazývať arabsko-perzským pomenovaním Arran a slúžilo ako nárazníková oblasť proti vpádom národov spoza Kaukazu. Počas vlády Džavánšíra (642 – 681) sa krajina vnútorne stabilizovala. Džavánšír sa usiloval o dobré vzťahy s Byzanciou a Chazarskou ríšou a napriek tomu, že sa 670 stal vazalom Arabského kalifátu, podarilo sa mu udržať vnútornú nezávislosť Kaukazskej Albánie. Za jeho vlády sa rozvíjalo hospodárstvo, remeslá, obchod i kultúra (na svoj dvor pozýval významných učencov, básnikov a remeselných majstrov). Po jeho zavraždení (681) sa na trón dostal posledný predstaviteľ Mihránovcov Varaz Trdat (681 – 705), za ktorého vlády vpadli 681 do krajiny Chazari a 705 Arabi, čím Kaukazská Albánia definitívne stratila nezávislosť a jej správa prešla do rúk arabského miestodržiteľa. Nespokojnosť s arabskou nadvládou vyvrcholila v 2. pol. 8. stor. sociálne orientovaným churramíjatským hnutím, ktoré zachvátilo celé územie dnešného Azerbajdžanu (pretrvalo až do 11. stor., v jeho priebehu vypuklo v Kaukazskej Albánii 15 povstaní, ktoré však boli potlačené). Povstania churramíjatov napriek neúspechu spôsobili kalifátu veľké materiálne i morálne škody. Narušili jeho základy a na Arabmi podmanených územiach sa začali formovať nezávislé panstvá (kniežatstvá) na čele s miestnymi (lokálnymi) dynastiami. R. 861 sa sev. časť Kaukazskej Albánie stala súčasťou Ríše širvánšáhov (861 – 1538; → Širván) a miestne albánske obyv. asimilovali turkické oghuzské kmene, ktoré tam začali prenikať v 11. stor. R. 1538 sa územie Kaukazskej Albánie stalo súčasťou safíjovskej Perzie, po rusko-perzských vojnách (1804 – 1813 a 1826 – 1828) bolo pripojené k cárskemu Rusku (→ Azerbajdžan, Dejiny).

Kaukazskí Albánci hovorili jazykmi patriacimi do lezginskej vetvy nachsko-dagestanskej jazykovej rodiny. Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie obilia, zeleniny, ovocia, vinohradníctvo, chov dobytka, koní, tiav a i.), obchodom a remeslami, albánski majstri vyrábali rozličné hlinené a kovové ornamentálne nádoby i šperky (na ich výrobu využívali najmä zlato, striebro, meď, farebné kamene a sklo).

Rozvinutá bola i architektúra, viaceré pozostatky obranných valov a pevností sú zachované na území dnešného Azerbajdžanu v sídlach Kabalaka (bývalé hlavné mesto), Torpaggala (archeologická lokalita, región Gach) a Džavanšir (región Ismajylly) v sev., Täzäkänd (aj Tazakend, región Aghdžabädi) v str. Azerbajdžane, Gavurgala (archeologická lokalita, región Aghdam) a Čiläbürt (aj Čarabkert, Džraberd, región Tärtär) v záp. Azerbajdžane, zvyšky kultových stavieb v lokalitách Kabalaka a Gach (aj Kach) v sev. Azerbajdžane, Mingečaur (aj Mingäčevir, Mingačeur, dnes archeologická lokalita pri meste Mingečaur) a Kälbädžär (aj Kalbadžar) v záp. Azerbajdžane, Lačin (aj Lačyn) a Gubadly v juhozáp. Azerbajdžane a i.

Dejiny Kaukazskej Albánie zaznamenal v diele Dejiny Arménska (Pathmuthjun Hajoc, 483 – 485) arménsky historik Movses Chorenaci (aj Daschuranci). Zmieňuje sa v ňom o. i. aj o albánskom písme (aj agvanské písmo), ktoré Albánci utvorili asi v pol. 5. stor. a malo 52 znakov. Krátke epigrafické nápisy zapísané týmto písmom v albánskom jazyku boli objavené pri archeologických vykopávkach (1948 – 52) v archeologickej lokalite Mingečaur a publikované 1964.

Kaukazská prírodná rezervácia

Kaukazská prírodná rezervácia, rus. Kavkazskij gosudarstvennyj prirodnyj biosfernyj zapovednik — prírodná rezervácia v Rusku v záp. časti Veľkého Kaukazu na území Krasnodarského kraja, Adygejska a Karačajsko-Čerkeska; vyhlásená 1924, rozloha 2 848 km2. Dôvodom jej vzniku bola ochrana zubra v záp. časti Veľkého Kaukazu a bola vyhlásená pod názvom Kaukazská rezervácia zubrov, 1979 vyhlásená za biosférickú rezerváciu, 1999 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

kaukazské jazyky

kaukazské jazyky, aj iberokaukazské jazyky — súhrnné označenie približne 40 autochtónnych jazykov Zakaukazska a Severného Kaukazu. Členia sa na tri vetvy: kartvelskú (juhokaukazskú alebo južnú; → kartvelské jazyky), abcházsko-adygskú (západokaukazskú alebo severozápadokaukazskú; → abcházsko-adygské jazyky) a nachsko-dagestanskú (východokaukazskú alebo severovýchodokaukazskú; → nachsko-dagestanské jazyky), ktorá podľa niektorých vedcov pozostáva z dvoch samostatných vetiev tvorených nachskými a dagestanskými jazykmi. S výnimkou zaniknutého ubyšského jazyka (twaxəbza, twachäbza) lokalizovaného v polovici 19. stor. v záp. Turecku, ako aj jazykov kaukazskej diaspóry roztrúsených prevažne vo viacerých krajinách Blízkeho východu sa všetky kaukazské jazyky vyskytujú v oblasti Zakaukazska a Severného Kaukazu. Hovorí nimi asi 7 mil. ľudí.

Kým podľa všetkých kaukazológov sú nachské a dagestanské jazyky geneticky príbuzné, na vzájomné vzťahy uvedených troch vetiev jestvujú rozličné názory (napr.: kaukazské jazyky tvoria jednotnú jazykovú rodinu; genetické vzťahy sa vyskytujú len v abcházsko-adygskej a nachsko-dagestanskej vetve; kaukazské jazyky predstavujú tri samostatné genetické celky, čiže rodiny). Dosiaľ sa nepodarilo zrekonštruovať pravidelné hláskové korešpondencie medzi jednotlivými vetvami. Hoci sa kaukazské jazyky navzájom odlišujú z typologického hľadiska, majú i niektoré spoločné typologické črty: bohatý konsonantizmus a chudobný vokalizmus (okrem niektorých nachsko-dagestanských jazykov), častý výskyt predpôn, prevažujúcu aglutináciu, ablaut a postavenie slovesa na konci vety. V mnohých kaukazských jazykoch sa vyskytujú ergatívne vetné konštrukcie. Písomnú tradíciu má iba gruzínčina (od 5. stor.), ktorá sa zapisuje vlastným písmom. V 13. – 16. stor. boli pokusy zaznamenávať viacero dagestanských jazykov arabskou grafikou. V 20. – 30. rokoch 20. stor. prebiehalo v Zakaukazsku a na Severnom Kaukaze intenzívne jazykové hnutie; pre mnohé kaukazské jazyky bola zavedená prispôsobená cyrilika, ktorej nakrátko predchádzali takzvaný nový adžam (arabské písmo) a latinka.

Kaukazské minerálne vody

Kaukazské minerálne vody, rus. Kavkazskije Mineraľnyje Vody — oblasť v juž. časti Ruska v Stavropolskom kraji na styku Stavropolskej plošiny so sev. predhoriami Veľkého Kaukazu. Územie je budované vápencami, pieskovcami a i. sedimentárnymi horninami prestúpenými sopečnými vyvreninami vytvárajúcimi na povrchu bochníkovité lakolitové útvary. Mierne podnebie, priemerné ročné teploty 7,8 – 8,6 °C, ročný úhrn zrážok 600 mm. Oblasť je charakteristická početnými minerálnymi prameňmi (okolo 130, asi 90 je využívaných), pri ktorých vznikli kúpeľné a liečebné strediská. Stepná vegetácia prechádza v blízkosti horského masívu do lesostepí a stepí.

Najväčšie kúpeľné strediská: Kislovodsk, Jessentuki, Piatigorsk, Železnovodsk, Mineraľnyje Vody. Kúpeľné strediská sú navzájom pospájané železničnou traťou, v meste Mineraľnyje Vody je letisko. Terapeutické vlastnosti miestnych minerálnych prameňov, ako aj ílového bahna (jazero Tambukan) boli skúmané už začiatkom 18. stor., prvé podrobné analýzy prameňov vznikli koncom 18. stor. Rozvoj rekreačnej oblasti však nastal až po 1803, keď cár Alexander I. Pavlovič vydal reskript O priznaní celoštátneho významu Kaukazských minerálnych vôd a o potrebe ich budovania (O priznanii gosudarstvennogo značenija Kavkazskich Mineraľnych Vod i neobchodimosti ich ustrojstva).

kaukazský ovčiak

kaukazský ovčiak — plemeno psa zo skupiny pinče a bradáče. Molossoidné psy horského typu pochádzajúce z Ruska (z hornatých oblastí Kaukazu na hraniciach Ruska a Gruzínska). Kaukazský ovčiak má silné robustné telo, širokú masívnu hlavu s veľkým čiernym ňufákom, ovisnuté, vysoko nasadené trojuholníkovité uši, stredne veľké oválne, šikmo posadené oči, mohutný krk, dobre osvalený trup, vysoko nasadený mierne stočený chvost a rovnú hrubú, rôzne sfarbenú srsť (akákoľvek jednofarebná, strakatá alebo bodkovaná forma okrem celočiernej, čiernej v akejkoľvek kombinácii a okrem pečeňovohnedej) s hustou svetlejšou podsadou. Srsť je na hlave a predných končatinách kratšia a hrubšia, na ušiach tvorí takzvané kefy, na krku takzvanú hrivu a na zadných stranách stehien takzvané nohavice. Výška v kohútiku suky minimálne 64 cm, psa 68 cm, hmotnosť suky 45 kg, psa 50 kg.

Silný, vyrovnaný, proti poveternostným podmienkam odolný pes pokojnej povahy s dobre vyvinutou obrannou reakciou, s vynikajúcimi vlohami na stráženie a s vrodenou nedôverčivosťou voči neznámym ľuďom, oddaný svojmu pánovi. V minulosti sa používal najmä ako pastiersky a strážny pes, v súčasnosti sa používa zvyčajne na stráženie väčších objektov a osamotených stavieb; patrí výhradne do rúk skúseného kynológa. Koncom 60. rokov 20. stor. sa využíval ako služobný pes pohraničnej stráže (najmä na stráženie Berlínskeho múru).

Kauket

Kauket, aj Kekekut — egyptská bohyňa. Ženský protipól boha Kuka, s ktorým tvorila božskú manželskú dvojicu v ešmunénskom mýte o vzniku sveta Osmoro. Bola symbolom temnoty, zobrazovaná v antropomorfnej podobe pôvodne s telom ženy a s hlavou hada, neskôr aj s hlavou mačky alebo paviána. Spolu s manželom do chodu tohto sveta nezasahovali.

Kaula, William Mason

Kaula, William Mason, 19. 5. 1926 Sydney, Austrália – 1. 4. 2000 Los Angeles — americký geofyzik a geodet. Študoval na Vojenskej akadémii vo West Pointe a na Ohio State University v Columbuse. R. 1957 – 60 pôsobil v Army Map Service v Bethesde (Maryland), 1960 – 63 v Goddardovom stredisku kozmických letov NASA v Greenbelte (Maryland). R. 1963 – 92 profesor geofyziky na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA), zároveň 1984 – 87 riaditeľ geodetického oddelenia v Národnom oceánskom a atmosférickom úrade (National Oceanic and Atmospheric Administration, NOAA) v Rockville (Maryland). R. 1971 a 1972 vedúci tímu NASA pre laserové výškomery lunárnych misií Apollo 15, Apollo 16 a Apollo 17, 1989 sa podieľal na príprave misie sondy Magellan zameranej na prieskum Venuše.

Zaoberal sa najmä gravitačným poľom Zeme, akréciou a vnútornou stavbou terestrických planét, ich dynamikou a tepelným vývojom, ako aj teóriou slapov Zeme, vznikom a vývojom slnečnej sústavy, vznikom Mesiaca a i. Zakladateľ kozmickej geodézie a systému GPS satelitov. Autor vyše 250 vedeckých prác. Hlavné diela: Teória družicovej geodézie: aplikácia družíc v geodézii (Theory of Satellite Geodesy: Application of Satellites to Geodesy, 1966), Úvod do planetárnej fyziky (An Introduction to Planetary Physics, 1968). Nositeľ viacerých ocenení. Je podľa neho nazvaný asteroid číslo 5485 (Kaula).

Kaulbach, Wilhelm von

Kaulbach, (Bernhard) Wilhelm (Eliodorus) von, 15. 10. 1804 Bad Arolsen, Hesensko – 7. 4. 1874 Mníchov — nemecký maliar a ilustrátor. Spočiatku študoval u svojho otca, zlatníka a rytca Philippa Karla Friedricha Kaulbacha (*1775, †1846), 1822 – 24 na akadémii v Düsseldorfe u P. von Cornelia, s ktorým 1824 odišiel do Mníchova, kde sa podieľal na maliarskej výzdobe významných verejných stavieb. V 30. rokoch 19. stor. sa postupne odklonil od Corneliovho lineárneho štýlu, od 1837 pôsobil ako dvorný maliar bavorského kráľa Ľudovíta I. (*1786, †1868). R. 1849 – 74 pôsobil ako riaditeľ maliarskej akadémie v Mníchove (presadzoval tam historizujúci štýl, ktorý ovplyvnil niekoľko generácií študentov).

Maľoval veľkoformátové portréty, monumentálne reprezentatívne historické maľby v idealizujúcom duchu (Bitka s Hunmi, 1834 – 37; Zničenie Jeruzalema, 1836 – 46), vytvoril aj niekoľko rozsiahlych freskových cyklov pre verejné stavby, napr. cyklus 19 fresiek v Neue Pinakothek v Mníchove oslavujúci Ľudovíta I. ako patróna umení (1850 – 53, deštruované 1945) a 39 fresiek v Neues Museum v Berlíne zobrazujúcich štádiá kultúrnych dejín ľudstva (1847 – 65, deštruované počas 2. svetovej vojny). Pracoval aj ako ilustrátor. Vynikajúci kresliar, jeho kresby z 30. – 40. rokov 19. stor. sa vyznačujú iróniou a kritickým realistickým poňatím, v kresbách z neskoršieho obdobia sa prispôsobil dobovému vkusu.

kauliflória

kauliflória [gr. + lat.] — vývin kvetov zo spiacich púčikov vyrastajúcich priamo na starších zdrevnatených konároch alebo na kmeňoch niektorých tropických stromov, napr. pri rodoch judášovec (Cercis), kakaovník (Theobroma) a egrešovec (Averrhoa); nelietavým opeľovačom alebo roznášačom semien (napr. mravcom) uľahčuje kauliflória prístup ku kvetom alebo k plodom.

Kaunas

Kaunas, do 1917 Kovno — mesto v strednej časti Litvy pri ústí rieky Neris do Nemanu, administratívne stredisko kraja Kaunas; 340-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto Litvy, 2012). Stredisko priemyslu, obchodu a služieb. Významný informačný, elektrotechnický, elektronický a strojársky (výroba turbín, dopravných a stavebných strojov a i.) priemysel, ďalej kovoobrábací, textilný, chemický, potravinársky, liehovarnícky, farmaceutický (jediný výrobca homeopatík v Litve), polygrafický, drevársky, nábytkársky a papiernický priemysel; tradičné stredisko umeleckých remesiel. Významná dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko. V blízkosti na Nemane bola vybudovaná najväčšia priehradná nádrž krajiny (64 km2) s hydroelektrárňou.

Mesto bolo založené pravdepodobne v 11. stor., prvýkrát písomne doložené 1361. V 13. stor. tam bola postavená pevnosť na ochranu pred nájazdmi Rádu nemeckých rytierov. Strategický význam malo najmä v 14. a 15. stor., viackrát zničené (1362, 1385, 1391, 1400). R. 1408 získalo mestské práva a 1441 sa stalo členom Hanzy. Postupne sa rozvinulo na remeselné a obchodné centrum, od 1569 patrilo poľsko-litovskej únii, 1665 bolo viackrát zničené ruskou armádou a 1701 obsadené Švédmi, 1731 a 1732 bola časť mesta značne poškodená požiarmi. R. 1795 – 1919 súčasť Ruska. R. 1812 nakrátko obsadené napoleonskými vojskami. R. 1830 – 31 a 1863 – 64 jedno z centier poľsko-litovských národnooslobodzovacích povstaní. Od 1843 centrum Kovnianskej gubernie (do 1917 Kovno). R. 1882 – 1911 tam bol postavený systém 9 vojenských pevností ako súčasť západného obranného systému Ruska (v deviatej pevnosti boli počas stalinských čistiek zhromažďovaní väzni deportovaní na Sibír, počas 2. svetovej vojny tam boli zavraždené tisíce Židov). Počas 1. svetovej vojny od augusta 1915 obsadené nemeckou armádou, 1919 – 39 (po obsadení Vilniusu Poľskom) hlavné mesto samostatnej Litvy. R. 1940 obsadené Červenou armádou, 1941 – 44 okupované nacistickým Nemeckom, ktoré tam zriadilo židovské geto (v medzivojnovom období žila v Kaunase početná židovská komunita). Od 1944 v rámci Litovskej SSR súčasť ZSSR, od 1991 samostatnej Litvy.

Stavebné pamiatky: na sútoku riek zvyšky hradu z 13. stor. (1362 zničený a znova obnovený, 1812 ťažko poškodený), zvyšky systému vojenských pevností (1882 – 1911; v deviatej pevnosti múzeum), Kostol nanebovzatia Panny Márie (aj Vitolda; 1400), gotická Katedrála sv. Petra a Pavla (15. stor.), gotický Perkúnov dom (15. stor., prestavaný v 19. stor.), radnica (1542), neskororenesančný Kostol Najsvätejšej Trojice (1634), jezuitský kostol Františka Xaverského (od 1666, po 1944 zmenený na športovú halu, v 90. rokoch 20. stor. rekonštruovaný), evanjelický kostol (1683), Kostol sv. krstu (1700), funkcionalistický Kostol Kristovho vzkriesenia (1934 – 40, od 1952 továreň, v 90. rokoch 20. stor. – 2004 rekonštruovaný), synagóga (1871 – 72), Kostol sv. Michala Archanjela (1893, pôvodne pravoslávny) a i., asi 12 km od Kaunasu barokový kláštorný komplex Pažaislis (17. stor., viackrát zničený, v 90. rokoch 20. stor. rekonštruovaný). Univerzita Vitolda Veľkého (1922 – 50, obnovená 1989 – 90), technická univerzita (1922), niekoľko múzeí, divadlá. Botanická záhrada (založená 1923), zoologická záhrada (jediná v Litve, 1938).

Kaunda, Kenneth David

Kaunda, Kenneth David, 28. 4. 1928 Chinsali — zambijský štátnik a politik, prvý prezident (1964 – 91) Zambie. Pôvodným povolaním učiteľ, od 1951 sa začal angažovať v politike, 1953 – 58 generálny tajomník Severorodézskeho afrického národného kongresu (Northern Rhodesian African National Congress, NRANC), ktorý 1958 opustil a založil novú politickú stranu Zambijský africký národný kongres (Zambia African National Congress, ZANC). Ostro vystupoval proti britským koloniálnym úradom vo Federácii Rodézie a Ňaska, začo bol viackrát väznený a strana bola zakázaná. R. 1960 sa stal predsedom Zjednotenej národnej strany nezávislosti (United National Independence Party, UNIP), organizoval kampane občianskej neposlušnosti. R. 1962 kandidoval v Severnej Rodézii za UNIP vo voľbách, od januára do októbra 1964 predseda vlády Severnej Rodézie, po vzniku nezávislej Zambie (október 1964) prvý prezident Zambie. Ústavou z 1973 bola v Zambii zavedená vláda jednej strany (UNIP) a Kaunda bol ako jediný kandidát opakovane viackrát zvolený za prezidenta.

V zahraničnej politike sa angažoval v boji proti kolonializmu, rasizmu a apartheidu, stál na čele krajín juž. Afriky vystupujúcich proti politike rasovej diskriminácie v Južnej Afrike a vo vtedajšej Južnej Rodézii (dnes Zimbabwe). Bol presvedčený zástanca panafrických ideálov, podporoval založenie Organizácie africkej jednoty (OAJ, 25. mája 1963; dnes Africká únia; 1970 – 71 a 1987 – 88 predseda OAJ) aj členstvo Zambie v Hnutí nezúčastnených krajín (od 1964). V domácej politike sa spočiatku sústredil na podporu vzdelávania a rozvoj školstva, v ekonomickej oblasti na diverzifikovanie ekonomiky zaoženej na ťažbe medi. Načrtol vlastnú víziu rozvoja Zambie, ktorú nazval humanizmus. Zaviedol plánované hospodárstvo s dôrazom na štátnu kontrolu ťažby a vývozu medi, ktoré v kombinácii s nepriaznivou situáciou na medzinárodných trhoch v konečnom dôsledku viedli v 80. rokoch 20. stor. ku katastrofálnemu zadlženiu krajiny. Zbedačenie obyvateľstva vyvolané aj úpadkom poľnohospodárstva, ako aj vysoká korupcia vyvolali nespokojnosť a vlnu nepokojov. R. 1990 bol Kaunda donútený povoliť vznik politických strán a 1991 usporiadať slobodné voľby, v ktorých zvíťazila strana Hnutie za pluralitnú demokraciu (Movement for Multiparty Democracy, MMD), prezidentom sa stal F. Chiluba. Kaunda sa stal hlavným predstaviteľom opozície a plánoval kandidovať v prezidentských voľbách 1996. V úsilí zabrániť mu v tom bol prijatý účelový dodatok ústavy, ktorý požadoval, aby rodičia prezidentského kandidáta boli Zambijčania (Kaundovi rodičia pochádzali z Malawi). R. 1997 bol obvinený z pokusu o štátny prevrat a nakrátko uväznený, potom prepustený do domáceho väzenia, 1998 sa vzdal funkcie prezidenta UNIP, 1999 – 2000 bol zbavený štátneho občianstva.

R. 2003 rehabilitovaný a prezident Levy Patrick Mwanawasa (*1948, †2008) mu udelil najvyššie štátne vyznamenanie. Napísal autobiografiu Zambia bude slobodná (Zambia Shall Be Free, 1962), autor diel o politickom, spoločenskom a náboženskom smerovaní Afriky a Zambie Čierna vláda (Black Government, 1961), Humanista v Afrike (A Humanist in Africa, 1966) a Humanizmus v Zambii a jeho implementácia (Humanism in Zambia and Its Implementation, 1967), v ktorých načrtol víziu špecifickej cesty rozvoja Zambie.

Kaunitz, Wenzel Anton

Kaunitz [-nic], Wenzel Anton, gróf, čes. Václav Antonín Kounic, 2. 2. 1711 Viedeň – 27. 6. 1794 tamže — rakúsky politik a diplomat, ríšske knieža (ako Kaunitz-Rietberg, od 1764), české knieža (od 1776). Pochádzal zo starobylého moravského šľachtického rodu Kounicovcov.

V Lipsku vyštudoval právo a dejiny (1732), po skončení univerzitného štúdia cestoval po Európe a 1735 vstúpil do služieb Habsburgovcov. Slúžil piatim panovníkom, najväčší vplyv mal za vlády Márie Terézie. Spočiatku sa osvedčil pri rôznych diplomatických misiách, 1742 – 44 bol mimoriadnym vyslancom v Turíne, 1748 sa významne podieľal na Aachenskom mieri, ktorým sa skončili vojny o rakúske dedičstvo, 1750 – 52 bol habsburským vyslancom v Paríži. Od návratu do Viedne (1753) až takmer do smrti pôsobil ako dvorský a štátny kancelár zodpovedný predovšetkým za zahraničné záležitosti.

Patril do kruhu osvietenských poradcov a spoluautorov vnútroštátnych reforiem Márie Terézie. R. 1760 inicioval vznik štátnej rady, poradného orgánu panovníka pre celé územie monarchie, po ktorej nasledovali ďalšie reformy ústrednej správy. Významný úspech dosiahol v zahraničnej politike, keď sa mu po dlhých rokovaniach podarilo presmerovať tradičné európske koalície (fr. renversement des alliances alebo tzv. revolúcia diplomatov), v máji 1756 nadviazal obranné spojenectvo so stáročným nepriateľom Habsburgovcov – s Francúzskom; k tejto novej koalícii sa pripojilo aj Rusko. Aliancia vstúpila do sedemročnej vojny s Pruskom, ktorá však nakoniec znamenala pre Rakúsko stratu Sliezska. Naopak, získaním nových území sa skončilo prvé delenie Poľska (1772), ktoré Kaunitz presadzoval aj proti odporu Márie Terézie. Po jej smrti sa stal poradcom Jozefa II. a jeho predchádzajúce návrhy založené na osvietenských ideách pripravili cestu jozefínskym reformám. S cisárom mal však kontroverzný vzťah, často sa nezhodovali vo vnútornej ani v zahraničnej politike a po jeho smrti Kaunitz stratil politický vplyv.

kaurí

kaurí [hindsky] — drobná ozdobná ulita, ktorá sa používala v niektorých častiach Ázie a Afriky ako platidlo, šperk, amulet, hracia kocka, kultový predmet alebo ako mnemotechnická pomôcka (→ aroko). Kaurí sú ulity morských mäkkýšov z čeľade porcelánovcovité, napr. druhov porcelánovec peňažný (Monetaria moneta, starší názov Cypraea moneta), porcelánovec prstencový (Monetaria annulus, starší názov Cypraea annulus) a porcelánovec zlatistý (Lyncina aurantium, starší názov Cypraea aurantium), ktoré sa vyskytujú v plytkých pobrežných vodách Indického oceána.

Nálezy z egyptských pohrebísk spred 6-tis. rokov a z prehistorických nálezísk v Európe a Ázii dokumentujú používanie kaurí ako amuletu a ozdoby, okolo 1200 pred n. l. sa začalo v Číne používať ako platidlo (v 6. stor. pred n. l. Číňania zaviedli bronzové mince v tvare kaurí). Neskôr sa ako platidlo rozšírilo aj do Indie a Afriky, kde túto funkciu plnilo ešte v 20. stor., pričom jeho cena rástla úmerne so vzdialenosťou od jeho prírodného zdroja (→ importy). Dnes sa kaurí používajú najmä ako šperky a dekoračné i ozdobné predmety.

kauri

kauri [maorijsky] —

1. do 50 m vysoké stromy rodu damarovník, ako aj ich mäkké stredne ťažké drevo žltej až svetlohnedej farby, ktoré sa používa na výrobu nábytku a pri stavbe lodí. Termínom kauri sa označuje aj jedna z najstarších lesných formácií na svete, ktorá vznikla v období druhohôr asi pred 135 – 190 miliónmi rokov na Novom Zélande a tvorí ju damarovník juž. (Agathis australis) spolu s inými druhmi, ako sú napr. slzník cyprusový (Dacrydium cupressinum) a Rhopalostylis sapida;

2. aj kauri-kopal, → kopal.

Kaus Australis

Kaus Australis — hviezda epsilon v súhvezdí Strelca. Horúci modrý obor zdanlivej jasnosti 1,79m (najjasnejšia hviezda súhvezdia), vzdialený od Zeme 44 pc. Priemer Kaus Australis sa rovná 6,7-násobku priemeru Slnka a svietivosť až 320-násobku svietivosti Slnka. Názov hviezdy sa vzťahuje na juž. časť luku súhvezdia Strelca.

kaustika

kaustika [gr.], kaustická plocha — obalová plocha širokého zbiehajúceho sa zväzku optických lúčov vznikajúcich pri nedokonalom optickom zobrazovaní (napr. šošovkou). Na rozdiel od zobrazovania paraxiálnymi lúčmi (zvierajúcimi s optickou osou veľmi malé uhly) sa v tomto prípade bod ležiaci na optickej osi nezobrazí ako bod, ale ako plôška. Jej veľkosť predstavuje najmenší prierez kaustickej plochy a určuje tzv. otvorovú chybu (→ chyby optického zobrazenia).

kaustobiolit

kaustobiolit [gr.] — horľavý biolit. Zvyčajne sa delí na uhoľný (napr. uhlie, rašelina) a živicový (napr. bituminózne bridlice, asfalt).

kauterizácia

kauterizácia [gr.] — odstránenie porušeného alebo nežiaduceho tkaniva vypaľovaním. V minulosti sa na kauterizáciu používalo vhodne upravené rozžeravené železo (drôt), dnes sa uskutočňuje pomocou špeciálneho nástroja (kauter, elektrokauter), ktorého aktívna elektróda sa rozžeravuje vysokofrekvenčným elektrickým prúdom (elektrokauterizácia). Následkom vznikajúceho veľkého tepla je koagulácia tkanív (→ elektrokoagulácia, → elektrotóm). Kauterizačný efekt má aj zmrazenie tkaniva na veľmi nízku teplotu (kryokauterizácia) najčastejšie kvapalným dusíkom.

Kauterizácia sa využíva napr. na zastavenie krvácania pri chirurgických zákrokoch, na odstraňovanie povrchových výrastkov na koži, na extrakciu zubov ap., vo veterinárstve na dekornuáciu (odrohovanie), na skracovanie zobákov pri kanibalizme hydiny, na leptanie kože pri chronických zápaloch šliach, šľachových pošiev, kĺbov, príp. iných tkanív.

Kautman, Václav st.

Kautman, Václav st., 25. 9. 1922 Brno – 24. 9. 1981 Bratislava — český sochár, dizajnér a výtvarný pedagóg pôsobiaci na Slovensku R. 1942 – 45 študoval rezbárstvo na Škole umeleckých remesiel v Brne a 1945 – 50 sochárstvo na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe u K. Dvořáka a súčasne výtvarnú výchovu na Pedagogickom inštitúte v Prahe. Po skončení štúdia pôsobil v Bratislave. R. 1950 – 61 pracoval v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), ktorého produkciu ovplyvnil významným spôsobom, od 1956 vedúci výtvarník, po 1961 odborný poradca. Intenzívne študoval ľudové rezbárstvo, absolvoval kurzy priamo u ľudových výrobcov a osvojil si tradičné techniky spracovania dreva, ktoré následne vo svojich dielach tvorivo rozvíjal.

Navrhol množstvo drobných úžitkových (najmä do kuchyne a na jedálenský stôl) i dekoratívnych predmetov, v ktorých skĺbil tradíciu a formy ľudového umenia s požiadavkami moderného dizajnu. Pre ÚĽUV organizačne pripravil desiatky výstav na Slovensku i v zahraničí, publikoval množstvo odborných článkov o tradičných technológiách spracovania dreva, realizoval aj niekoľko terénnych výskumov (zaoberal sa najmä bačovským riadom; vytvoril základ vedeckej typológie črpákov).

Od 1960 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU), kde 1966 založil oddelenie tvarovania priemyslových výrobkov (dnes Katedra dizajnu VŠVU). V tomto období v jeho tvorbe nastal odklon od navrhovania úžitkových predmetov, intenzívnejšie sa venoval voľnému sochárstvu. Pracoval najmä s drevom (výnimočne aj s kovom), inšpiráciu čerpal v prírode a ľudovom umení. Ťažisko jeho tvorby spočívalo v komornej drevenej plastike (aj väčšinu jeho úžitkových a dekoratívnych predmetov je možné považovať za sochárske diela). Vytvoril originálny sochársky štýl charakteristický sofistikovanými štylizovanými organickými formami abstrahovanými z prírodných tvarov (napr. kolekcia vtákov a rýb, v neskoršom období tvorby séria ženských torz), jemnosťou a výnimočným citom pre vlastnosti materiálu (vychádzal zo štruktúry a z prirodzených vlastností dreva). Realizoval aj niekoľko diel z dreva i z kovu pre architektúru.

Autor a spoluautor publikácií Hudobné a zvukové nástroje v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe (1958), Bačovský riad v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe (1959) a Výtvarník a drevo (1976). Realizoval viacero samostatných výstav doma i v zahraničí. Nositeľ viacerých ocenení.

Kautsky, Karl

Kautsky, Karl, 18. 10. 1854 Praha – 17. 10. 1938 Amsterdam — nemecký filozof, národohospodár, sociálnodemokratický politik a novinár. R. 1863 sa s rodičmi presťahoval do Viedne, kde od 1874 študoval históriu a filozofiu. R. 1875 vstúpil do rakúskej sociálnodemokratickej strany, 1883 založil a až do 1917 viedol a vydával jej orgán, mesačník (od 1890 týždenník) Die Neue Zeit (Nový čas). Od 1880 žil v Zürichu, kde sa zoznámil s E. Bernsteinom a pod jeho vplyvom sa priklonil k marxizmu. R. 1881 navštívil v Londýne, kde 1885 – 90 (s prestávkami) žil, K. Marxa a F. Engelsa a stal sa ich blízkym spolupracovníkom, a najmä pod vplyvom F. Engelsa jedným z vedúcich marxistických teoretikov. R. 1890 sa vrátil do Nemecka a až do 1897 žil v Stuttgarte. R. 1891 spolu s A. Bebelom a E. Bernsteinom vypracovali tzv. Erfurtský program, ktorý programovo posunul Sociálnodemokratickú stranu Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands, SPD) k tzv. ortodoxnému marxizmu.

Kautsky sa stal jednou z vedúcich osobností Druhej internacionály. Koncom 90. rokov 19. stor. vystupoval proti revizionizmu E. Bernsteina a ostatných socialistov, ktorí sa stavali proti Marxovej doktríne i proti revolučnému radikalizmu (napr. R. Luxemburgová). Po vypuknutí 1. svetovej vojny (1914) sa zriekol marxizmu a postavil sa proti SPD, ktorá podporovala angažovanosť Nemecka vo vojne, neskôr odmietol aj Leninovu interpretáciu marxizmu (ruskú Októbrovú revolúciu 1917 označil ako nedemokratickú a protimarxistickú, otvorene vystupoval proti sovietskej moci a komunizmu). R. 1917 z SPD vystúpil a pomohol založiť Nezávislú sociálnodemokratickú stranu Nemecka (Unabhängige Sozialdemokratische Partei Deutschlands, USPD), ktorá združovala revolučných socialistov. R. 1920 po rozdelení USPD sa opäť stal členom SPD a usadil sa vo Viedni, po anexii Rakúska Nemeckom v marci 1938 sa presťahoval do Amsterdamu. Autor teoretických prác Ekonomické učenie K. Marxa (Karl Marx’ ökonomische Lehren, 1887), F. Engels (F. E., 1895), Sociálna revolúcia (Die Soziale Revolution, 1903), Diktatúra proletariátu (Die Diktatur des Proletariats, 1918), Terorizmus a komunizmus (Terrorismus und Kommunismus, 1919) a i.

kauza

kauza, lat. causa —

1. filoz. to, čo spôsobuje účinok (následok), príčina (lat. causa, význam 1); → kauzalita;

2. práv. princíp platný vo väčšine kontinentálnych európskych právnych poriadkov, podľa ktorého platnosť právneho úkonu závisí o. i. od predloženého zámeru (účelu, dôvodu). Zámer sledovaný každou zo zmluvných strán musí byť v súlade so zákonom, s verejným poriadkom a dobrými mravmi. Posúdenie kauzy ovplyvňuje výber právnej úpravy, ktorá sa bude aplikovať na právny úkon (kúpa, zámena, pôžička, nájom ap.), spravidla vymedzuje typ právneho úkonu. Kauza však na rozdiel od právneho dôvodu nespôsobuje právne následky. V rímskom práve kauza označovala napr. predmet plnenia, ako aj účel zmluvy alebo úmysel strán (→ causa, význam 2). V stredoveku bola indikátorom vážnosti úmyslu zmluvných strán a chápala sa ako prejav recipročnej spravodlivosti alebo štedrého úmyslu, začiatkom 19. stor. sa interpretovala ako subjektívny motív zmluvných strán. V súčasnosti má význam predovšetkým v záväzkovom práve.

V súvislosti s kauzou možno právne úkony rozdeliť z hľadiska: a) existencie kauzy – kauzálne (majúce kauzu, čo je väčšina právnych úkonov) a abstraktné (bez vyjadrenia kauzy); b) vyjadrenia kauzy – rozlišujú sa obligatórne abstraktné právne úkony, v ktorých vyjadrenie kauzy nie je prípustné (zmenka, poukážka na cenné papiere), obligatórne kauzálne právne úkony, v ktorých musí byť kauza vyjadrená (napr. uznanie dlhu), a fakultatívne kauzálne právne úkony, v ktorých kauza môže, ale aj nemusí byť vyjadrená (najpočetnejšia skupina právnych úkonov); c) dokazovania kauzy – rozlišujú sa kauzálne alebo abstraktné právne úkony podľa toho, či veriteľ má alebo nemá povinnosť existenciu kauzy dokázať, pričom všeobecne platí, že veriteľ túto povinnosť má (okrem určitých výnimiek ustanovených právnym poriadkom). Pokiaľ veriteľ nepreukáže kauzu záväzku, samotná zmluva pri vymáhaní plnenia neobstojí, jej platnosť však nebude dotknutá;

3. hovorovo predmet súdneho konania, právny prípad; aj všeobecne známy a médiami sledovaný nepríjemný, podozrivý, resp. sporný prípad (škandál).

kauzalgia

kauzalgia [gr.] — úporná, pálčivá bolesť vznikajúca pri poškodení niektorého z veľkých periférnych nervov končatín. Hlavným príznakom je spontánna bolesť v inervačnej oblasti poraneného nervu, ktorá sa často šíri do okolia a stupňuje sa po rôznych podnetoch (napr. ľahký dotyk, zmena teploty, aktívny pohyb, otrasy, náhly hluk, ostré svetlo, emócie, stres). Bolesť vzniká bezprostredne alebo krátky čas po poranení nervu, po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch môže spontánne ustúpiť, často však pretrváva roky. Najčastejšie bývajú postihnuté nervy obsahujúce väčší podiel vegetatívnych vláken (stredový nerv, sedací nerv, píšťalový nerv, lakťový nerv; kauzalgia vretenného nervu je veľmi zriedkavá). Liečba: vlhký obklad, podávanie ópioidných analgetík, pri nezlepšovaní stavu sympatektómia.

kauzalita

kauzalita [lat.] — príčinnosť, vzťah vzájomnosti medzi príčinou a účinkom (následkom), resp. medzi akciou a reakciou, pričom príčina je jav objektívnej reality (stav, predmet, t. j. to, z čoho niečo vzniká, čo niečo spôsobuje), ktorý v rámci príčinnej súvislosti (príčinnej previazanosti, → kauzálny nexus) vo vzťahu k inému javu (stavu, predmetu) vyvoláva účinok (následok), t. j. iný jav (stav reality); príčina nikdy nezostane bez účinku (následku), následok nevzniká bez príčiny; aj poriadok (forma), v ktorej sa tento vzťah realizuje. Sled udalostí, ktoré vedú k určitému účinku (následku, konečnému výsledku), sa nazýva kauzálny reťazec.

Riešenie problematiky kauzality (kauzálneho vzťahu), teda zodpovedanie otázky prečo a ako (za akých okolností) prebieha následnosť zmien a dejov, sa stalo jedným z predmetov skúmania filozofie (metafyzika, epistemológia a i.), metodológie vied, fyziky, medicíny a i. Pojem príčina je predmetom mnohých filozofických diskusií a nie je možné poskytnúť jeho záväzné vymedzenie. V súčasných filozofických diskusiách má pojem kauzality viacero súčastí: a) kauzálny vzťah (teda vzťah medzi príčinou a účinkom); b) kauzálny zákon (t. j. formulácia vedeckého zákona, ktorá narába s pojmom príčiny alebo sa týka kauzálneho vzťahu); c) kauzálny princíp (t. j. princíp formulujúci všeobecnú platnosť a záväznosť kauzálneho vzťahu); d) kauzálne vysvetlenie (t. j. vedecké vysvetlenie, ktoré používa kauzálny zákon); e) kauzálny determinizmus (filozofické učenie, ktoré predpokladá, že každú udalosť, jav je možné vysvetliť kauzálnym zákonom).

Kauzalita ako recipročný vzťah závislosti sa v dejinách záp. vedy (filozofie, prírodných vied) chápe ako relácia metafyzickej povahy (Aristoteles), ako súvzťažnosť zvykového vnímania regularít procesov (D. Hume) alebo ako apriórna kategória mohúcnosti nášho poznávania (I. Kant). Aristoteles zasadzuje kauzalitu do poriadku metafyzickej nutnosti a rozlišuje štyri aspekty kauzality, štyri príčiny (kauzy; → causa), z ktorých jedna, hybná príčina (lat. causa efficiens), sa stala významnou z hľadiska ďalšieho vývoja moderných prírodných i spoločenských vied (možno ju vyjadriť matematicky, je kontrolovateľná a jasne empiricky interpretovateľná). G. Galilei definoval hybnú príčinu ako nevyhnutnú podmienku (lat. conditio sine qua non) vzniku všetkého, T. Hobbes chápal filozofiu ako racionálne poznanie účinkov z príčin (a naopak).

Podľa D. Huma je kauzalita (príčinnosť) pochopiteľná len na základe induktívneho odvodzovania z pozorovania a porovnávania dejov a ich následného zovšeobecňovania, ale bez možnosti preukázať nutnosť kauzálnej väzby medzi príčinou a účinkom; kauzálnu súvislosť medzi príčinou a účinkom teda nemožno zistiť a priori, ale len a posteriori (zo skúsenosti). Človek zaznamenáva pravidelný sled skúseností a len zvyk vzbudzuje očakávanie, že po istom jave bude obvyklý jav nasledovať aj v budúcnosti. Len zo zvyku vyplýva domnienka, že v budúcnosti je možné očakávať to isté, ten istý následný jav. Kauzalitu teda nemožno poznať len výhradne zmyslovou skúsenosťou. Zmyslovo je daná len časová následnosť javov, nie však kauzálna súvislosť medzi vecami. V dôsledku toho nie je možné mať istotu, že jedna udalosť vyplýva z druhej, dá sa trvať len na určitej miere pravdepodobnosti. Podľa I. Kanta je kauzalita ako filozofická kategória nevyhnutnou (apriórnou) podmienkou možnosti poznávania sveta našou skúsenosťou a prírodnými vedami, zo základnej predstavy kauzality (vzťahu príčiny a následku) sa odvodzuje smer plynutia času (príčina nevyhnutne predchádza následok, nikdy nie naopak). G. W. Leibniz a jeho princíp dostatočného dôvodu (fr. principe de raison suffisante) ukazuje, že metafyzický stav sveta a poriadok jeho vecí nemôže byť bez dostatočnej príčiny či určujúceho dôvodu.

Základnými východiskami klasickej novovekej vedy sa stali princíp kauzality a zákon kauzality. Podľa princípu kauzality sa nič neudeje bez príčiny, každá skutočnosť a každá zmena vo svete je zapríčinená a každý jav má svoju príčinu. Podľa zákona kauzality príčina (akcia) za určitých podmienok nevyhnutne vyvoláva následok (reakciu), pričom najdôležitejším sprievodným javom je časový odstup medzi vznikom následku (reakcie) a jeho príčinou (akciou), t. j. následok (reakcia) nikdy nemôže vzniknúť súčasne s príčinou (akciou). Táto časová postupnosť príčiny a následku tvorí najdôležitejší princíp prírody, prírodný zákon. Kauzalitu potom možno definovať ako objektívne existujúci vzťah medzi dvoma alebo viacerými časopriestorovými stavmi (resp. udalosťami, javmi, objektmi), z ktorých jeden spôsobuje druhý alebo je príčinou druhého.

Vzťah príčinnosti ako špecifický vzťah medzi objektmi časopriestoru je asymetrický, pretože stav (resp. udalosť, jav, objekt), ktorý je príčinou iného stavu (resp. udalosti, javu, objektu), nemôže byť zároveň v tých istých časopriestorových podmienkach aj účinkom, resp. kauzálnym účinkom tohto stavu (udalosti, javu, objektu). Časová následnosť jedného javu za druhým je nutnou, ale nie postačujúcou podmienkou príčinnej väzby, keďže mnohé javy síce za sebou nasledujú, ale jeden nemusí byť príčinou druhého (napr. blesk a hrom sú dva za sebou nasledujúce javy, ani jeden nie je príčinou druhého, obidva sú však účinkami elektrického výboja v atmosfére).

Vzťah príčinnej závislosti medzi udalosťami P a U možno vymedziť aj takto: udalosť P je príčinou udalosti U vtedy a len vtedy, keď platí, že ak by nedošlo k udalosti P, nedošlo by ani k udalosti U. Vo všeobecnosti potom možno pod kauzalitou (t. j. súvislosťou podľa zákona príčiny a následku) rozumieť špecifický vzťah fyzikálnej nutnosti. Klasická (newtonovská) fyzika definuje kauzalitu ako všeobecnú vlastnosť fyzikálnych procesov vyjadrujúcu skutočnosť, že následok fyzikálneho deja nepredbieha jeho príčinu (príčinou je napr. sila pôsobiaca na teleso a následkom jeho zrýchlenie; → Newtonove pohybové zákony). Pri kauzálne súvisiacich javoch sa vzťahy medzi fyzikálnymi veličinami dajú matematicky vyjadriť pomocou reálnych analytických funkcií. To umožňuje zo znalosti veličín charakterizujúcich pohybový stav sústavy a síl pôsobiacich na sústavu v danom časovom okamihu určiť pohybový stav sústavy v nasledujúcich časových okamihoch. Dodatočné poznanie faktov z istého odboru umožňuje vyvodiť očakávanie nových faktov sveta (→ determinizmus); ak sa tento prístup zakladá výlučne na zákonoch prírodného sveta, ide o formu determinizmu (→ naturalizmus).

Poznatky modernej fyziky a ostatných prírodných vied však postupne vážne spochybnili tradičný mechanistický pohľad na kauzalitu ako determinovanú kontinuitu reťazenia príčiny a účinku. Ďalším vážnym problémom sa stalo prenášanie pojmu fyzikálne ponímanej kauzality do poriadku života ľudskej slobody (Kantova koncepcia kauzality prostredníctvom slobody), do dejín, psychického života a do etiky. V 19. stor. A. Comte zavrhol metafyzický model kauzality a problematiku príčinnosti preniesol do poriadku zákonitosti pozitivisticky založených vied, a to na základe funkčnej korelácie medzi nemennými jednotkami prírodnej následnosti. Tieto vedy sa začali prikláňať k probabilistickému vysvetľovaniu javu kauzality (na báze regularít a poznania fungovania systémov).

Aplikovanie tradičnej kauzálnej determinovanosti sa stalo vysoko problematickým aj z hľadiska poznania súčasnej fyziky. Napr. z hľadiska teórie relativity kauzálna súvislosť medzi dvoma bodovými udalosťami môže existovať iba vtedy, ak ich vzájomná priestorová vzdialenosť je menšia než vzdialenosť, ktorú by prešlo svetlo za časový interval oddeľujúci tieto udalosti. V opačnom prípade by sa informácia o prvej udalosti musela šíriť rýchlosťou väčšou než rýchlosť svetla (ktorá je podľa Einsteinovej teórie relativity najvyššia možná rýchlosť). V oblasti mikrosveta sa otázka platnosti kauzality skomplikovala po vzniku kvantovej mechaniky vzhľadom na výrazne sa prejavujúce vlnové vlastnosti častíc (atómov, ich jadier, elementárnych častíc), ktoré neumožňujú uvažovať s absolútne bodovým charakterom udalostí. Kauzalita sa v týchto prípadoch prejavuje pri pravdepodobnostnej interpretácii zmien dynamických premenných charakterizujúcich stav fyzikálnej sústavy, t. j. kvantová mechanika dokáže len predpovedať pravdepodobnosť nasledujúceho stavu sústavy. Táto nemožnosť jednoznačne určiť výsledok pôsobenia príčiny vyúsťuje do vyjadrenia pravdepodobnosti výsledku pomocou matematických rovníc a modelov pravdepodobnosti.

Skúmanie kauzality je jednou z podmienok poznávania aj v medicíne, predovšetkým vo fyziológii, v patologickej fyziológii a (pato)biochémii, ako aj v genetike a molekulárnej biológii, ktoré skúmajú primárne príčiny chorôb. Poznanie a definovanie príčin chorôb predstavujú základ efektívnej liečby, prevencie a podpory zdravia. Napr. v epidemiológii sa kauzalita chápe ako príčinný vzťah medzi expozíciou rizikového faktora (príčinou) a zdravotným následkom (chorobou). Jeho dokazovanie je založené na logickom vylučovaní náhody, systematickej chyby a zavádzajúcich faktorov a spĺňa určité hľadiská, určitý súbor podmienok (napr. sila asociácie, časová súvislosť, biologická prijateľnosť, vzťah dávky a účinku, špecifickosť, koherencia, experimentálne overenie). Absolútnou požiadavkou na dôkaz kauzality je podmienka časovej súvislosti (vzťah dávky a účinku, časový vzťah medzi expozíciou a vznikom choroby a i.), ostatné podmienky sú relevantné. Rovnako ako fyzika aj medicína pri vysvetľovaní vzťahu príčiny a následku prekročila hranice kauzality klasickej vedy 19. stor., kde musí byť príčina len jedna a v každom prípade musí viesť k následku. Napr. tuberkulóza je v priamej súvislosti s pôsobením bacila tuberkulózy, ale tuberkulózu nedostanú všetci ľudia, ktorí sú v kontakte s pôvodcom tuberkulózy. Významnú úlohu tu majú aj ďalšie faktory, ktorých môžu byť desiatky a ktoré sú v populácii zastúpené v rôznom pomere. V súčasnosti sa preto vzťah medzi príčinou a následkom vyjadruje štatisticky, mierou korelácie. Veľký význam má individuálne pozorovanie (→ kazuistika), t. j. opis konkrétneho ochorenia u konkrétneho pacienta, ktorý je okrem iného aj dokladom variability ochorenia (zriedkavé chyby srdca, vývinové chyby rôznych orgánov, atypický priebeh ochorenia ap.).

kauzálna analýza

kauzálna analýza — zisťovanie kauzálnych (príčinných) súvislostí medzi viacerými javmi alebo premennými. Pojem kauzálna analýza sa používa spravidla v prípadoch, ak sa analyzuje súbor údajov, medzi ktorými sa predpokladá kauzálna súvislosť. Pri kauzálnej analýze je možné využiť celý rad štatistických metód, ako sú lineárna korelácia, lineárna regresia a faktorová analýza. Kauzálna analýza vždy vychádza z teoreticky zdôvodnených predpokladov kauzality a slúži na overenie ich platnosti a ich kvantifikáciu na základe empirických údajov. Jedným z používaných spôsobov overovania kauzálnych súvislostí je súbor postupov označovaný ako kauzálne modelovanie.

kauzálny nexus

kauzálny nexus

1. filoz. príčinná previazanosť, príčinná súvislosť — vyjadrenie logicky nutnej nadväznosti príčiny a účinku (→ kauzalita). Logicko-metafyzicky chápaný aristotelovský kauzálny nexus bol teoreticky spochybnený D. Humom, podľa ktorého kauzálnu súvislosť nemožno určiť a priori, ale len zistiť a posteriori (zo skúsenosti). Namiesto nutnosti príčinnej previazanosti ide o holú, odpozorovanú následnosť javov, človek zaznamenáva pravidelný sled skúseností a len zvyk vzbudzuje očakávanie, že po istom jave bude obvyklý jav nasledovať aj v budúcnosti. Skúsenostné zvykovo podmienené poznanie človeka nezdôvodnene pripisuje javom povahu nutnej príčinno-účinkovej väzby. Logicko-metafyzická povaha nutnosti, ktorá je kauzálnemu nexu vlastná, je vysvetliteľná pomocou induktívnej metódy pozorovania javov;

2. práv. príčinná súvislosť — vzťah príčiny a následku medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym konaním) škodcu a vznikom škody. Je jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu; ak je vznik škody (podľa obvyklého chodu vecí a skúseností) adekvátnym následkom protiprávneho úkonu, musí sa súčasne preukázať, že bez tejto príčiny by škoda nenastala (ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne). Posudzovanie kauzálneho nexu však nie je právnou, ale skutkovou otázkou, ktorá sa môže riešiť len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní kauzálneho nexu treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, rozhodujúca je iba vecná súvislosť príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade preukázaná, nemožno ju len predpokladať. V prípade, že vo vzťahu ku škode existuje niekoľko relevantných príčin, je nevyhnutné zistiť a vyhodnotiť ich vplyv (vrátane miery vplyvu) vo vzťahu k následku (škode). V rímskom práve bolo nexum (lat. nexus = spojenie, nectere = zaväzovať) záväzkom zmluvy o pôžičke, ktorá slávnostne garantovala zaväzkové plnenie obligácie dlžníka voči veriteľovi, a to spôsobom osobného ručenia. V prípade neplnenia záväzku sa dlžník odovzdal do moci veriteľa. Ak nedošlo k vyrovnaniu, ako posledný prostriedok hrozil predaj dlžníka do otroctva.

kauzálny reťazec

kauzálny reťazec — sled udalostí vedúci k určitému konečnému výsledku, pričom každá časť tohto sledu spôsobuje, že nastane jej nasledujúca časť. Kauzálny reťazec musí byť aplikovaný na konkrétny prípad (potknutie je príčinou pádu, ktorý je príčinou zlomeniny a tá zapríčiňuje návštevu nemocnice, atď.), aby bolo jasné, či príčinnosť môže byť vo všeobecnosti analyzovaná v lineárnom reťazci oddelených súvislostí. Metodologicky je niekedy vhodné roztriediť jednotlivé články kauzálneho reťazca z chronologického hľadiska na príčinu, dôvod, jav, následok a dôsledok. Ku klasickým filozofickým problémom kauzálneho reťazca patria otázky časovej príčinnosti: Je skoršia udalosť predchodcom tej neskoršej? Ako môže mať udalosť kauzálny účinok po tom, čo prestala existovať? Ak niektoré javy nastali simultánne, možno zistiť súvislosť medzi nimi?

káva

káva [arab.] —

1. semená rôznych druhov kávovníka zbavené oplodia a osemenia (kávové zrná), ako aj výrobok získaný rozomletím pražených semien kávovníka. Semená získané prvotným spracovaním plodov kávovníka (kávové zrná, zelená káva, surová káva) sa pražia zvyčajne až na mieste spotreby, a to za stáleho miešania horúcim vzduchom v pražiacich strojoch pri teplote 160 – 220 °C (najčastejšie 200 – 220 °C). Pri pražení, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje kvalitu kávy, vznikajú látky podmieňujúce jej vôňu, chuť a sfarbenie. Káva obsahuje organické zlúčeniny (fenolické látky, foláty, flavonoidy), z ktorých viaceré majú antioxidačné účinky (napr. kyselina kávová, 3,4-dihydroxyškoricová, a jej deriváty), ako aj anorganické látky (minerálne látky, stopové prvky). Arómu kávy vytvára okolo 200 zlúčenín, z toho 60 výrazne – patria k nim najmä heterocyklické zlúčeniny (deriváty furánu, pyrolu, indolu, pyridínu, chinolínu, tiofénu, tiazolu, oxazolu) vznikajúce Maillardovou reakciou a pyrolytickými reakciami pri pražení kávy, ale aj alifatické a aromatické zlúčeniny (uhľovodíky, karbonylové zlúčeniny, fenoly, karboxylové kyseliny a ich estery, sírne a dusíkaté zlúčeniny).

Po upražení sa káva chladí studeným vzduchom v chladiacich bubnoch 4 – 10 minút kvôli zachovaniu jej arómy a následne sa balí (vákuovo alebo v atmosfére inertného plynu); ak má byť výsledným produktom mletá káva, proces mletia prebieha pred balením. Z mletej kávy sa pripravuje kávový nápoj cenený pre svoje organoleptické a povzbudzujúce vlastnosti. Keďže viaceré dôležité zložky arómy kávy ľahko oxidujú, mletá pražená káva pri skladovaní na vzduchu rýchlo stráca arómu. Instantná káva sa získava z vodného extraktu mletej praženej kávy odstránením vody (napr. sušením, sušením pri zníženom tlaku alebo kryosikáciou) a následnou úpravou (napr. granuláciou), extrakt sa zahusťuje vo vákuových alebo v rozprašovacích odparkách. Odstránením kofeínu extrakciou zo zelenej zaparenej kávy sa vyrába káva bez kofeínu. Káva predávaná v obchodnej sieti je zvyčajne zmesou 6 – 12 druhov zelenej kávy, ktoré sa zmiešajú pred pražením kvôli vyváženej chuti a aróme;

2. aromatický, zvyčajne horúci nápoj horkej chuti pripravený z rozomletých pražených semien kávovníka obvykle sparených a vylúhovaných horúcou až vriacou vodou za normálneho alebo za zvýšeného tlaku. Obsahuje alkaloid kofeín, ktorý má povzbudzujúci, hypertonický a močopudný účinok (v jednej šálke kávy je asi 64 – 95 mg kofeínu), a množstvo ďalších látok, ktoré jej dodávajú charakteristickú chuť a arómu. Jej kvalita závisí od druhu kávy, spôsobu praženia, jemnosti mletia, kvality vody, nádoby použitej na varenie, ako aj od spôsobu prípravy, ktorý je ovplyvnený prostredím, zvyklosťami, podnebím a kultúrou konzumácie.

Najjednoduchšie sa pripravuje tzv. zalievaná káva (s usadeninou; často pripravovaná aj na Slovensku, niekedy nesprávne nazývaná turecká káva, hovorovo turek), pri ktorej sa zomleté kávové zrná priamo zalejú vriacou vodou a nechajú vylúhovať, a filtrovaná káva, pri ktorej sa mletá káva umiestnená na papierovom, plastovom alebo na kovovom filtri preleje vriacou vodou, čím sa čiastočne vylúhuje, alebo sa káva pripravuje v špeciálnej nádobe tvaru valca zaliatím zomletej kávy vriacou vodou, ktorá sa dodatočne prefiltruje zatlačením filtra zapadajúceho do nádoby, alebo v elektrických filtrovacích kávovaroch. Tlak vodnej pary sa využíva na prípravu kávy v elektrických kávovaroch typu espreso alebo v tzv. kanvičkách (kávovaroch) mokka, ktoré sa zohrievajú vonkajším zdrojom tepla (stavajú sa na sporák), pričom pomaly zohrievaná voda v spodnej časti kanvice vytvára paru, ktorá vytlačí vriacu vodu cez lievik s jemne pomletou kávou nasypanou v hornej časti nádoby. Tlak vodnej pary pri kanvičke mokka je však podstatne nižší (1,5 baru) ako pri prístrojoch typu espreso (od 9 barov). Osobitným spôsobom sa pripravuje grécka (turecká, aj arabská) káva, pri ktorej sa jemne pomletá káva nasype do džezvy (nádoba kónického tvaru s dlhou rovnou rúčkou), zaleje sa studenou vodou, nechá sa rýchlo prejsť varom (niekedy viacnásobne) a naleje sa do šálky. V súčasnosti rastie popularita kávy pripravenej za zvýšeného tlaku v elektrických kávovaroch typu espreso (dostupné na trhu aj vo vyhotoveniach vhodných do domácností), ako aj kávy z kávových kapsúl pripravovanej v špeciálnych druhoch elektrických kávovarov.

Káva sa často dochucuje rôznymi prísadami, napr. cukrom, vanilkou, kardamómom a škoricou, ale aj koňakom či whisky (írska káva) a i. Rozličné varianty má káva dochutená mliekom alebo smotanou, k najčastejšie konzumovaným patria kapučíno (tal. cappuccino; horúce espreso s mliekom a našľahanou mliečnou penou), caffè latte (na nahriate mlieko sa naleje espreso; podáva sa vo vysokom pohári) či v Rakúsku obľúbená melanž (espreso s mliekom alebo so šľahačkou). V Stredomorí, najmä v Grécku, je obľúbeným nápojom najmä v lete káva frapé (fr. frappé) pripravovaná zmixovaním osobitným spôsobom upraženej, najemno zomletej kávy, ľadových kociek a vody. Tzv. americké frapé sa pripravuje rozpustením instantnej kávy v studenom mlieku a pridaním ľadu.

Striedme pitie kávy nemá nepriaznivé zdravotné účinky, nadmerná konzumácia (viac ako 5 šálok denne) však môže viesť k podráždenosti, nespavosti, bolestiam hlavy, búšeniu srdca, srdcovým arytmiám alebo k vredovej chorobe žalúdka a dvanástnika.

Predpokladá sa, že používanie kávy pre jej povzbudzujúce účinky, ako aj pestovanie kávovníka bolo známe už v 14. stor. v severnej Etiópii (oblasť Kaffa), odkiaľ sa v 15. stor. rozšírilo do Jemenu, najmä do okolia Mokky (odtiaľ označenie silnej čiernej kávy), ktorá sa potom na niekoľko storočí stala centrom obchodu s kávou (v Jemene sa kávovník aj pestoval a z dôvodu zachovania obchodného monopolu bol jeho vývoz prísne zakázaný, vyvážať sa mohli len pražené alebo varené semená). V arabskom svete sa káva rozšírila v 16. stor. najmä prostredníctvom pútnikov do Mekky a stala sa veľmi obľúbenou, hoci sa jej pitie spočiatku z náboženských príčin zakazovalo. Do Európy sa dostala v 2. pol. 16. stor., na čom mali veľkú zásluhu arabskí a tureckí obchodníci. V 17. stor. boli otvorené prvé európske kaviarne. Na začiatku 17. stor. sa Holanďanom podarilo preniesť pestovanie kávovníka do svojej kolónie na Jáve, Európania zakladali plantáže vo svojich kolóniách v rôznych častiach sveta. V 18. a 19. stor. nastal veľký rozmach pestovania kávovníka v Strednej a Južnej Amerike, Indonézii a Afrike a káva sa stala významným obchodným artiklom. Až v priebehu 19. stor. sa z kávy ako luxusného nápoja určeného bohatým postupne stal dostupný nápoj pre široké vrstvy obyvateľstva.

Kavadarci

Kavadarci — mesto v Severnom Macedónsku v kotline Tikveš, administratívne stredisko samosprávneho celku Kavadarci; 39-tis. obyvateľov (2012). Najväčšie vinárske stredisko Severného Macedónska ležiace v tradičnej vinohradníckej oblasti, vinohradníctvu a vinárstvu sa venuje okolo 85 % obyvateľov oblasti. Pestovanie hrozna (ročná produkcia okolo 85-tis. t, z toho 80 % sa používa na výrobu vína), ako aj maku a vysokokvalitného tabaku. Priemysel hutnícky (spracovanie železa a niklu z bohatých ložísk južne od mesta). R. 2000 vznikla v Kavadarci prvá voľná ekonomická zóna Severného Macedónska. Na vodnom toku Crna Reca (12 km juhozápadne od mesta) veľká priehradná nádrž.

Územie dnešného mesta bolo osídlené už v 7. – 6. stor. pred n. l., a to prerušovane počas celého staroveku a stredoveku. Ležalo na rímskej obchodnej a vojenskej ceste Via Egnatia spájajúcej mestá Dyrrachium (dnes Drač, Albánsko) a Byzantion (dnes Istanbul, Turecko), predstavovalo dôležité vojenské, hospodárske a kultúrne centrum. Na prelome 5. a 6. stor. bolo zničené Avarmi a Slovanmi, od 14. stor. pod Osmanskou nadvládou, v 17. stor. centrum regiónu Tikva. Po balkánskych vojnách (1912 – 13) a rozpade Osmanskej ríše (1922) Turci mesto a jeho okolie opustili (definitívne 1935 – 36), od 1918 bolo súčasťou Kráľovstva SHS, resp. od 1929 Juhoslávie. Počas 2. svetovej vojny okupované nacistickým Nemeckom a Bulharskom, utrpelo veľké materiálne škody. Stavebné pamiatky: Markova veža (18. stor.), v blízkosti mesta kláštor Pološki s Kostolom sv. Juraja (14. stor.).

Kavafis, Konstantinos

Kavafis, Konstantinos, 29. 4. 1863 Alexandria, Egypt – 29. 4. 1933 tamže — novogrécky básnik. Pochádzal zo zámožnej rodiny, po otcovej náhlej smrti (1870) žil od 1872 s matkou (spočiatku používal meno po matke – Konstantinos Fotiadis Kavafis, neskôr aj Konstantinos Petru Kavafis) v Liverpoole, od 1877 študoval v Londýne. Neskôr odišiel do Alexandrie, 1882 – 84 žil v Istanbule, 1885 sa natrvalo usadil v Alexandrii, kde od 1892 pracoval v štátnej správe. Uskutočnil niekoľko ciest do Francúzska a Grécka, udržiaval osobné kontakty s N. Kazantzakisom, E. M. Forsterom a F. T. Marinettim.

Básne začal písať ako 19-ročný (uverejňované na voľných listoch), najvýznamnejšie diela vytvoril v 20. rokoch 20. stor. Do začiatku 20. stor. bol ovplyvnený dekadentným romantizmom, symbolizmom (básne Hradby, Tichi; Sviečky, Keria; Túžby, Epithymies; Hlasy, Fones; Mesto, Polis; Itaka, Ithaki) a parnasizmom (prevažná časť tvorby s historickými námetmi, o. i. 12 básní, v ktorých ovplyvnený spismi Gregora Naziánskeho útočil na Juliána Apostatu) a vyjadroval sympatie k Byzancii (báseň V kostole, Stin ekklisia), na začiatku 20. stor. sa v jeho tvorbe objavili aj prvky realizmu. Odmietal dobové literárne tendencie, písal jambickým aj voľným veršom vo svojsky obmenenom jazyku kathareusa, jeho tvorba námetmi, ako aj formou krátkych básní pripomínala tvorbu alexandrijských autorov z 3. stor. pred n. l.

V básňach Dvaja mladíci (Dyo nei), Krásne a biele kvety (Orea luludia ki aspra) a Pri vstupe do kaviarne (Stu kafeniu tin isodo) spracoval tému homosexuálnej lásky. Prvú zbierku Básne (Piimata) obsahujúcu 14 básní vydal 1904, 1910 vyšla rozšírená o ďalších 7 básní, doplnené a prepracované súborné vydanie vyšlo posmrtne 1935. R. 1966 vyšiel cyklus kresieb ku Kavafisovým veršom Ilustrácie k 14 básňam Konstantina P. Kavafisa (Illustrations for Fourteen Poems from Constantine Petrou Cavafy) D. Hockneyho. Na Slovensku vyšiel výber Kavafisových básní v zbierke Dokonané je (1989, preklad Ivan Gavora, prebásnil P. Janík).