Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 483 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

kaučukovník

kaučukovník — hovorový názov tropického stromu hevea parakaučuková (Hevea brasiliensis; hevea), z ktorej sa získava latex (→ kaučuk).

kaučukový jed

kaučukový jed — zlúčeniny niektorých kovov (napr. medi, mangánu, kobaltu), ktoré aj v stopových množstvách (od 1 ppm) urýchľujú starnutie gumy vyrobenej z prírodného kaučuku. Najmä zlúčeniny medi a mangánu sa často nachádzajú ako prímesi v prísadách používaných pri výrobe gumy (kaolín, krieda a i.), pričom ich obsah závisí od miesta náleziska.

kaudália

kaudália [lat.] — jednotka perzistencie, jedného z kritérií používaných pri hodnotení vína.

Kaudzīteovci

Kaudzīteovci [-dzí-] — lotyšskí spisovatelia, bratia Matīss (18. 8 1848 Mādari, kraj Vecpiebalga – 8. 11. 1926 Kalna Kaibēni, kraj Vecpiebalga) a Reinis (12. 5. 1839 Mādari – 21. 8. 1920 Kalna Kaibēni). Obidvaja boli v detstve ovplyvnení protestantským hnutím herrenhutov (Matīss Kaudzīte: Bratský zbor vo Vidzemsku, Brāļu draudze Vidzemē, 1877). R. 1868 sa spoločne presťahovali do neďalekej obce Kalna Kailbēni, kde založili školu a po absolvovaní učiteľských skúšok tam aj pedagogicky pôsobili, súčasne od 70. rokov 19. stor. písali učebnice. Ich literárna činnosť bola ovplyvnená aj národnou a spoločenskou angažovanosťou (Matīss bol od 1868 členom Rižskej lotyšskej spoločnosti, Rīgas Latviešu biedrība, a obidvaja boli členmi speváckeho spolku vo Vecpiebalge, ktorý 1884 – 1891 vyvíjal viaceré dobročinné aktivity).

Matīss debutoval básnickými zbierkami Piesne (Dziesmiņas, 1872) a Básne (Dzejoļi, 1877), písal i krátku prózu, recenzie a neskôr divadelné hry. Reinis vo svojich prózach vyzdvihoval práva lotyšských roľníkov a je prvým lotyšským autorom aforizmov. Kaudzīteovci spoločne napísali prvý lotyšský realistický román Časy zememeračov (Mērnieku laiki, 1879; sfilmovaný 1968, réžia Voldemārs Pūce), v ktorom na pozadí pozemkovej reformy v Livónsku (Vidzemsku) v 60. a 70. rokoch 19. stor. realisticky vykreslili typické postavy lotyšského vidieka s ich kladnými i zápornými vlastnosťami, morálne vyznenie diela (zdôrazňovali tradičné národné a kresťanské hodnoty) ozvláštnili grotesknými prvkami z dedinského života. Román si čoskoro získal veľkú popularitu a významne ovplyvnil ďalší vývoj lotyšskej prózy, viackrát bol adaptovaný na divadelné hry, ktoré sa dodnes uvádzajú na viacerých divadelných scénach. Na spoločné dielo sa pokúsil nadviazať Matīss neúspešným pokračovaním románu pod názvom Nové časy zememeračov (Jaunie mērnieku laiki, 1924 – 27), ktoré však ostalo nedokončené. Kaudzīteovci spoločne písali aj cestopisné prózy, v ktorých zachytili zážitky z ciest po Európe, a publicistické články.

Kaufbeuren

Kaufbeuren [-boj-] — mesto v juž. časti Nemecka v spolkovej krajine Bavorsko v blízkosti hranice s Rakúskom v doline rieky Wertach; 42-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (o. i. pivovarnícky), textilný, papiernický, strojársky (výroba hydraulických zariadení), elektronický, výroba bižutérie.

Mesto sa vyvinulo z franského kráľovského dvorca (falc), ktorý vznikol okolo 740 ako správne centrum oblasti na bavorskej hranici, koncom 11. stor. bolo sídlom šľachtického rodu pánov z Beurenu. Prvýkrát písomne doložené 1126, koncom 12. stor. sa dostalo pod právomoc Štaufovcov, od 1286 slobodné mesto (potvrdené 1348). Počas tridsaťročnej vojny niekoľkokrát vyplienené a vypálené. Od 1802 súčasť Bavorska. Počas 2. svet. vojny bola na sever od mesta zriadená muničná továreň (pobočka koncentračného tábora Dachau), v ktorej pracovali vojnoví zajatci. V rámci tzv. akcie T4 bolo na psychiatrickom oddelení miestnej nemocnice zavraždených asi 2-tis. postihnutých ľudí (detí i dospelých). Po 2. svet. vojne (1946) vybudovali v Kaufbeurene sudetskí Nemci odsunutí z Jablonca nad Nisou štvrť Neugablonz a priniesli tam výrobu bižutérie.

Stavebné pamiatky: mestské hradby so strážnymi vežami (Fünfknopfturm, Gerberturm; 1420), pri hradbách kostol Sankt Blasius (15. stor.), ktorého veža (1420) bola pôvodne strážnou vežou mestských hradieb, gotický kostol Sankt Martin (pôvodne románsky, 1438 – 43 prebudovaný), Kostol Najsvätejšej Trojice (1604), novorenesančná radnica (1879 – 81); múzeá.

Kaufman, Boris

Kaufman, Boris, 24. 8. 1906 Białystok, Poľsko – 24. 6. 1980 New York — francúzsky a americký kameraman ruského pôvodu, mladší brat ruských režisérov Dz. Vertova (vlastným menom Denis Kaufman) a M. Kaufmana. R. 1927 odišiel s rodičmi do Francúzska, kde študoval na Sorbone. Ako kameraman spolupracoval na všetkých filmoch režiséra J. Vigu, napr. Na slovíčko, Nice (À propos de Nice, dokumentárny film, 1930), Taris, plavecký šampión (Taris, roi de l’eau, dokumentárny film, 1931) a Trojka z mravov (Zéro de conduite, 1933), ako aj na niektorých filmoch ďalších francúzskych režisérov (Zuzu, Zouzou, 1934; Serenáda, Sérénade, 1940).

Po obsadení Francúzska nemeckými vojskami (jún 1940) odišiel do Kanady, kde nakrúcal dokumentárne filmy. R. 1942 sa presťahoval do USA, kde začal spolupracovať s režisérom E. Kazanom, s ktorým nakrútil filmy V prístave (On the Waterfront, 1954), za ktorý 1955 získal Oscara za kameru, ďalej Baby Doll (1956) a Trblietanie v tráve (Splendor in the Grass, 1961). Spolupracoval aj s režisérmi S. Lumetom (Dvanásť rozhnevaných mužov, Twelve Angry Men, 1957; Cesta dlhého dňa do noci, Long Day’s Journey into Night, 1962; Majiteľ záložne, The Pawnbroker, 1964; Skupina, The Group, 1966), J. Dassinom (Napätie, Uptight, 1968), O. Premingerom (Povedz, že ma miluješ, Junie Moonová, Tell Me That You Love Me, Junie Moon, 1970) a i.

Kaufman, Michail

Kaufman, Michail, 4. 9. 1897 Białystok, Poľsko – 11. 3. 1980 Moskva — ruský režisér a kameraman, brat Dz. Vertova (vlastným menom Denis Kaufman) a B. Kaufmana. Jeden zo zakladateľov sovietskeho dokumentárneho filmu. R. 1918 – 19 pracoval ako strihač kinožurnálu Kinonedeľa, 1922 – 25 nakrúcal s režisérom Dz. Vertovom kinožurnál Kino-Pravda, 1926 – 29 aj kameraman jeho filmov (Jedenásty, Odinnadcatyj, 1928; Muž s kamerou, Čelovek s kinoapparatom, 1929).

Od 1941 pôsobil ako režisér Centrálneho štúdia populárno-vedeckých filmov (Centraľnaja studija naučno-popuľarnych i učebnych fiľmov) v Moskve, samostatne režíroval filmy Veľké víťazstvo (Boľšaja pobeda, 1933), Naša Moskva (1939), Tieň mesiaca (Teň ot luny, 1945), Poéma o živote ľudu (Poema o žizni naroda, 1958), Planéta záhad (Planeta zagadok, 1964), Skladateľ Tichon Chrennikov (Kompozitor T. Ch., 1967), Veľké pranie (Boľšaja stirka, 1976) a i.

Kaufmann, Ludwig

Kaufmann, Ludwig, 1798 Levoča – 26. 7. 1852 Košice — slovenský výrobca klavírov a stolár. R. 1837 – 47 pôsobil ako majster stolárskeho cechu v Levoči, od 1848 žil v Košiciach. Z jeho dielne sa zachovali štyri klavíry (všetky s viedenskou mechanikou), ktoré sú uložené v zbierkach Spišského múzea v Levoči (dnes súčasť SNM), Východoslovenského múzea v Košiciach, Podtatranského múzea v Poprade a Maďarského národného múzea v Budapešti (Magyar Nemzeti Múzeum).

Kaukaz

Kaukaz, rusky Kavkaz —

1. hornaté územie s priľahlými nížinami medzi Čiernym morom a Kaspickým morom rozprestierajúce sa v Rusku, Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžane; rozloha 440 000 km2. Delí sa na Predkaukazsko, Veľký Kaukaz a Zakaukazsko (spolu s Malým Kaukazom). Kultúrne a jazykovo jeden z najpestrejších regiónov sveta;

2. synonymum Veľkého Kaukazu.

kaukazoidná varieta

kaukazoidná varieta, aj biela varieta, europoidná varieta, euroázijská varieta, kymotrichi, leukodermi, leiotrichi, starší názov biela rasa, aj europoidná rasa, euroázijská rasa, kaukazoidná rasa — varieta (populácia) druhu Homo sapiens charakteristická svetlou až tmavšou farbou pokožky, rovnými až vlnitými vlasmi rozličných farebných odtieňov (blond, tmavé aj červenohnedé), variabilnou pigmentáciou očnej dúhovky, stredne vysokou až vysokou postavou s vyváženým pomerom trupu a dolných končatín, dlhou a úzkou hlavou (→ dolichocefália), úzkym vystupujúcim nosom, málo výrazným bradovým výbežkom, tenkými alebo stredne hrubými perami a pomerne výrazným terciárnym ochlpením predovšetkým u mužov. Kaukazoidná varieta bola pôvodne rozšírená v Európe, na Blízkom a Strednom východe, v Indii a sev. Afrike, v súčasnosti obýva napr. aj Severnú Ameriku, Austráliu, Južnú Afriku a Pakistan. Nazvaná podľa Kaukazu, pretože autor typologickej klasifikácie ľudských skupín J. F. Blumenbach považoval ľudí žijúcich v tejto oblasti za prototyp Európanov.

Kaukazská Albánia

Kaukazská Albánia — historické územie vo vých. Zakaukazsku (približne dnešný Azerbajdžan, vých. Gruzínsko a vých. Arménsko) a v juž. oblasti Severného Kaukazu (juž. Dagestan v Ruskej federácii), v niektorých obdobiach siahalo na východe po Kaspické more a na juhu po rieky Kura a Araks, kde hraničilo so starovekou ríšou Atropatene. V staroveku bolo osídlené Kaukazskými Albáncami, ktorí podľa niektorých historikov predstavujú jej autochtónnych obyvateľov a predkov dnešných Azerbajdžancov, ako aj niektorých ďalších etník oblasti. Pôvod názvu Albánci nie je dostatočne objasnený, podľa niektorých autorov pochádza z lat. albus (biely) a je prekladom ich vlastného pomenovania, ktoré však nie je známe. V antických historických prameňoch sa Kaukazskí Albánci (ako Kaspiovia, Kaspici) spomínajú už od 5. stor. pred n. l., keď bojovali na strane perzských Achajmenovcov proti Grékom (o. i. aj 331 pred n. l. v bitke pri Gaugamele, v ktorej Alexander III. Veľký porazil perzského kráľa Dareia III.). Približne vo 4. stor. pred n. l. utvorili kmeňový zväz, ktorý podľa antických prameňov tvorilo 26 kmeňov a v ktorom vedúcu úlohu zohrával kmeň Albáncov (niekedy nazývaní aj Agvanci, resp. Aghvanci); podľa neho je nazvaný aj celý zväz. Týchto Albáncov však nemožno stotožniť s dnešnými Albáncami žijúcimi v juhových. Európe na Balkánskom polostrove, s ktorými nemajú nič spoločné; na odlíšenie sa preto používa prívlastok Kaukazskí (Albánci).

Približne v 1. stor. pred n. l. vytvorili albánske kmene štátny útvar Albánia, v ktorom vládli miestne kniežatá a ktorý si udržal samostatnosť napriek tomu, že sa pre svoju výhodnú obchodnú a vojenskostrategickú polohu stal predmetom záujmu Rímskej ríše. Približne v 1. stor. n. l. sa na trón dostal prvý známy albánsky vládca Vačagan I. Smelý (pochádzal z jednej z vetiev partskej dynastie Arsakovcov vládnucej v tom čase aj v Perzii), ktorý Kaukazskú Albániu pretvoril na nezávislý centralizovaný štátny útvar s hlavným mestom Kabalaka (aj Kabala, asi 15 km od súčasného mesta Gäbälä, aj Gabala, sev. Azerbajdžan). Od 3. stor. bola Kaukazská Albánia opäť predmetom súperenia medzi perzskými Sásánovcami a Rimanmi a v niektorých obdobiach sa jej darilo uskutočňovať samostatnú politiku, a to napr. za vlády Urnajra (343 – 371), ktorý sa však napokon postavil na stranu Peržanov a v bitke s Rimanmi padol; Kaukazská Albánia stratila časť území, ktoré opätovne získala až po dohode medzi Sásánovcami a Rímom (378). R. 457 prijal albánsky vládca Vače II. (vládol 440 – 463) kresťanstvo, jeho šírenie medzi obyvateľmi Kaukazskej Albánie však zastavil vpád Hunov (462). Po zosadení Vačeho II. (463) sa Kaukazská Albánia dostala pod priamu správu perzských Sásánovcov, hlavným mestom sa stal Partav (dnes Bärdä, aj Barda, str. Azerbajdžan). Jej samostatnosť bola obnovená 493, keď sa so súhlasom Peržanov dostal na albánsky trón Vačagan III. Ten zakladal kresťanské školy, nútil obyvateľstvo, aby prijalo kresťanskú vieru a 498 prijal zákony, ktoré mali viesť k posilneniu kresťanstva. Pozície kresťanstva však oslabilo sociálne hnutie mazdakistov (→ mazdakizmus) šíriace sa do Kaukazskej Albánie z Perzie (albánska kresťanská cirkev bola autokefálna do začiatku 8. stor., potom sa spojila s Arménskou apoštolskou cirkvou). Po Vačaganovej smrti (510) sa Kaukazská Albánia opäť stala súčasťou Perzie. R. 630 sa v Kaukazská Albánia dostala k moci perzská dynastia Mihránovcov a približne v tomto období sa jej územie začalo nazývať arabsko-perzským pomenovaním Arran a slúžilo ako nárazníková oblasť proti vpádom národov spoza Kaukazu. Počas vlády Džavánšíra (642 – 681) sa krajina vnútorne stabilizovala. Džavánšír sa usiloval o dobré vzťahy s Byzanciou a Chazarskou ríšou a napriek tomu, že sa 670 stal vazalom Arabského kalifátu, podarilo sa mu udržať vnútornú nezávislosť Kaukazskej Albánie. Za jeho vlády sa rozvíjalo hospodárstvo, remeslá, obchod i kultúra (na svoj dvor pozýval významných učencov, básnikov a remeselných majstrov). Po jeho zavraždení (681) sa na trón dostal posledný predstaviteľ Mihránovcov Varaz Trdat (681 – 705), za ktorého vlády vpadli 681 do krajiny Chazari a 705 Arabi, čím Kaukazská Albánia definitívne stratila nezávislosť a jej správa prešla do rúk arabského miestodržiteľa. Nespokojnosť s arabskou nadvládou vyvrcholila v 2. pol. 8. stor. sociálne orientovaným churramíjatským hnutím, ktoré zachvátilo celé územie dnešného Azerbajdžanu (pretrvalo až do 11. stor., v jeho priebehu vypuklo v Kaukazskej Albánii 15 povstaní, ktoré však boli potlačené). Povstania churramíjatov napriek neúspechu spôsobili kalifátu veľké materiálne i morálne škody. Narušili jeho základy a na Arabmi podmanených územiach sa začali formovať nezávislé panstvá (kniežatstvá) na čele s miestnymi (lokálnymi) dynastiami. R. 861 sa sev. časť Kaukazskej Albánie stala súčasťou Ríše širvánšáhov (861 – 1538; → Širván) a miestne albánske obyv. asimilovali turkické oghuzské kmene, ktoré tam začali prenikať v 11. stor. R. 1538 sa územie Kaukazskej Albánie stalo súčasťou safíjovskej Perzie, po rusko-perzských vojnách (1804 – 1813 a 1826 – 1828) bolo pripojené k cárskemu Rusku (→ Azerbajdžan, Dejiny).

Kaukazskí Albánci hovorili jazykmi patriacimi do lezginskej vetvy nachsko-dagestanskej jazykovej rodiny. Zaoberali sa poľnohospodárstvom (pestovanie obilia, zeleniny, ovocia, vinohradníctvo, chov dobytka, koní, tiav a i.), obchodom a remeslami, albánski majstri vyrábali rozličné hlinené a kovové ornamentálne nádoby i šperky (na ich výrobu využívali najmä zlato, striebro, meď, farebné kamene a sklo).

Rozvinutá bola i architektúra, viaceré pozostatky obranných valov a pevností sú zachované na území dnešného Azerbajdžanu v sídlach Kabalaka (bývalé hlavné mesto), Torpaggala (archeologická lokalita, región Gach) a Džavanšir (región Ismajylly) v sev., Täzäkänd (aj Tazakend, región Aghdžabädi) v str. Azerbajdžane, Gavurgala (archeologická lokalita, región Aghdam) a Čiläbürt (aj Čarabkert, Džraberd, región Tärtär) v záp. Azerbajdžane, zvyšky kultových stavieb v lokalitách Kabalaka a Gach (aj Kach) v sev. Azerbajdžane, Mingečaur (aj Mingäčevir, Mingačeur, dnes archeologická lokalita pri meste Mingečaur) a Kälbädžär (aj Kalbadžar) v záp. Azerbajdžane, Lačin (aj Lačyn) a Gubadly v juhozáp. Azerbajdžane a i.

Dejiny Kaukazskej Albánie zaznamenal v diele Dejiny Arménska (Pathmuthjun Hajoc, 483 – 485) arménsky historik Movses Chorenaci (aj Daschuranci). Zmieňuje sa v ňom o. i. aj o albánskom písme (aj agvanské písmo), ktoré Albánci utvorili asi v pol. 5. stor. a malo 52 znakov. Krátke epigrafické nápisy zapísané týmto písmom v albánskom jazyku boli objavené pri archeologických vykopávkach (1948 – 52) v archeologickej lokalite Mingečaur a publikované 1964.

Kaukazská prírodná rezervácia

Kaukazská prírodná rezervácia, rus. Kavkazskij gosudarstvennyj prirodnyj biosfernyj zapovednik — prírodná rezervácia v Rusku v záp. časti Veľkého Kaukazu na území Krasnodarského kraja, Adygejska a Karačajsko-Čerkeska; vyhlásená 1924, rozloha 2 848 km2. Dôvodom jej vzniku bola ochrana zubra v záp. časti Veľkého Kaukazu a bola vyhlásená pod názvom Kaukazská rezervácia zubrov, 1979 vyhlásená za biosférickú rezerváciu, 1999 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kaukazské minerálne vody

Kaukazské minerálne vody, rus. Kavkazskije Mineraľnyje Vody — oblasť v juž. časti Ruska v Stavropolskom kraji na styku Stavropolskej plošiny so sev. predhoriami Veľkého Kaukazu. Územie je budované vápencami, pieskovcami a i. sedimentárnymi horninami prestúpenými sopečnými vyvreninami vytvárajúcimi na povrchu bochníkovité lakolitové útvary. Mierne podnebie, priemerné ročné teploty 7,8 – 8,6 °C, ročný úhrn zrážok 600 mm. Oblasť je charakteristická početnými minerálnymi prameňmi (okolo 130, asi 90 je využívaných), pri ktorých vznikli kúpeľné a liečebné strediská. Stepná vegetácia prechádza v blízkosti horského masívu do lesostepí a stepí.

Najväčšie kúpeľné strediská: Kislovodsk, Jessentuki, Piatigorsk, Železnovodsk, Mineraľnyje Vody. Kúpeľné strediská sú navzájom pospájané železničnou traťou, v meste Mineraľnyje Vody je letisko. Terapeutické vlastnosti miestnych minerálnych prameňov, ako aj ílového bahna (jazero Tambukan) boli skúmané už začiatkom 18. stor., prvé podrobné analýzy prameňov vznikli koncom 18. stor. Rozvoj rekreačnej oblasti však nastal až po 1803, keď cár Alexander I. Pavlovič vydal reskript O priznaní celoštátneho významu Kaukazských minerálnych vôd a o potrebe ich budovania (O priznanii gosudarstvennogo značenija Kavkazskich Mineraľnych Vod i neobchodimosti ich ustrojstva).

kaukazský ovčiak

kaukazský ovčiak — plemeno psa zo skupiny pinče a bradáče. Molossoidné psy horského typu pochádzajúce z Ruska (z hornatých oblastí Kaukazu na hraniciach Ruska a Gruzínska). Kaukazský ovčiak má silné robustné telo, širokú masívnu hlavu s veľkým čiernym ňufákom, ovisnuté, vysoko nasadené trojuholníkovité uši, stredne veľké oválne, šikmo posadené oči, mohutný krk, dobre osvalený trup, vysoko nasadený mierne stočený chvost a rovnú hrubú, rôzne sfarbenú srsť (akákoľvek jednofarebná, strakatá alebo bodkovaná forma okrem celočiernej, čiernej v akejkoľvek kombinácii a okrem pečeňovohnedej) s hustou svetlejšou podsadou. Srsť je na hlave a predných končatinách kratšia a hrubšia, na ušiach tvorí takzvané kefy, na krku takzvanú hrivu a na zadných stranách stehien takzvané nohavice. Výška v kohútiku suky minimálne 64 cm, psa 68 cm, hmotnosť suky 45 kg, psa 50 kg.

Silný, vyrovnaný, proti poveternostným podmienkam odolný pes pokojnej povahy s dobre vyvinutou obrannou reakciou, s vynikajúcimi vlohami na stráženie a s vrodenou nedôverčivosťou voči neznámym ľuďom, oddaný svojmu pánovi. V minulosti sa používal najmä ako pastiersky a strážny pes, v súčasnosti sa používa zvyčajne na stráženie väčších objektov a osamotených stavieb; patrí výhradne do rúk skúseného kynológa. Koncom 60. rokov 20. stor. sa využíval ako služobný pes pohraničnej stráže (najmä na stráženie Berlínskeho múru).

Kauket

Kauket, aj Kekekut — egyptská bohyňa. Ženský protipól boha Kuka, s ktorým tvorila božskú manželskú dvojicu v ešmunénskom mýte o vzniku sveta Osmoro. Bola symbolom temnoty, zobrazovaná v antropomorfnej podobe pôvodne s telom ženy a s hlavou hada, neskôr aj s hlavou mačky alebo paviána. Spolu s manželom do chodu tohto sveta nezasahovali.

kauliflória

kauliflória [gr. + lat.] — vývin kvetov zo spiacich púčikov vyrastajúcich priamo na starších zdrevnatených konároch alebo na kmeňoch niektorých tropických stromov, napr. pri rodoch judášovec (Cercis), kakaovník (Theobroma) a egrešovec (Averrhoa); nelietavým opeľovačom alebo roznášačom semien (napr. mravcom) uľahčuje kauliflória prístup ku kvetom alebo k plodom.

Kaunas

Kaunas, do 1917 Kovno — mesto v strednej časti Litvy pri ústí rieky Neris do Nemanu, administratívne stredisko kraja Kaunas; 340-tis. obyvateľov (2. najväčšie mesto Litvy, 2012). Stredisko priemyslu, obchodu a služieb. Významný informačný, elektrotechnický, elektronický a strojársky (výroba turbín, dopravných a stavebných strojov a i.) priemysel, ďalej kovoobrábací, textilný, chemický, potravinársky, liehovarnícky, farmaceutický (jediný výrobca homeopatík v Litve), polygrafický, drevársky, nábytkársky a papiernický priemysel; tradičné stredisko umeleckých remesiel. Významná dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko. V blízkosti na Nemane bola vybudovaná najväčšia priehradná nádrž krajiny (64 km2) s hydroelektrárňou.

Mesto bolo založené pravdepodobne v 11. stor., prvýkrát písomne doložené 1361. V 13. stor. tam bola postavená pevnosť na ochranu pred nájazdmi Rádu nemeckých rytierov. Strategický význam malo najmä v 14. a 15. stor., viackrát zničené (1362, 1385, 1391, 1400). R. 1408 získalo mestské práva a 1441 sa stalo členom Hanzy. Postupne sa rozvinulo na remeselné a obchodné centrum, od 1569 patrilo poľsko-litovskej únii, 1665 bolo viackrát zničené ruskou armádou a 1701 obsadené Švédmi, 1731 a 1732 bola časť mesta značne poškodená požiarmi. R. 1795 – 1919 súčasť Ruska. R. 1812 nakrátko obsadené napoleonskými vojskami. R. 1830 – 31 a 1863 – 64 jedno z centier poľsko-litovských národnooslobodzovacích povstaní. Od 1843 centrum Kovnianskej gubernie (do 1917 Kovno). R. 1882 – 1911 tam bol postavený systém 9 vojenských pevností ako súčasť západného obranného systému Ruska (v deviatej pevnosti boli počas stalinských čistiek zhromažďovaní väzni deportovaní na Sibír, počas 2. svetovej vojny tam boli zavraždené tisíce Židov). Počas 1. svetovej vojny od augusta 1915 obsadené nemeckou armádou, 1919 – 39 (po obsadení Vilniusu Poľskom) hlavné mesto samostatnej Litvy. R. 1940 obsadené Červenou armádou, 1941 – 44 okupované nacistickým Nemeckom, ktoré tam zriadilo židovské geto (v medzivojnovom období žila v Kaunase početná židovská komunita). Od 1944 v rámci Litovskej SSR súčasť ZSSR, od 1991 samostatnej Litvy.

Stavebné pamiatky: na sútoku riek zvyšky hradu z 13. stor. (1362 zničený a znova obnovený, 1812 ťažko poškodený), zvyšky systému vojenských pevností (1882 – 1911; v deviatej pevnosti múzeum), Kostol nanebovzatia Panny Márie (aj Vitolda; 1400), gotická Katedrála sv. Petra a Pavla (15. stor.), gotický Perkúnov dom (15. stor., prestavaný v 19. stor.), radnica (1542), neskororenesančný Kostol Najsvätejšej Trojice (1634), jezuitský kostol Františka Xaverského (od 1666, po 1944 zmenený na športovú halu, v 90. rokoch 20. stor. rekonštruovaný), evanjelický kostol (1683), Kostol sv. krstu (1700), funkcionalistický Kostol Kristovho vzkriesenia (1934 – 40, od 1952 továreň, v 90. rokoch 20. stor. – 2004 rekonštruovaný), synagóga (1871 – 72), Kostol sv. Michala Archanjela (1893, pôvodne pravoslávny) a i., asi 12 km od Kaunasu barokový kláštorný komplex Pažaislis (17. stor., viackrát zničený, v 90. rokoch 20. stor. rekonštruovaný). Univerzita Vitolda Veľkého (1922 – 50, obnovená 1989 – 90), technická univerzita (1922), niekoľko múzeí, divadlá. Botanická záhrada (založená 1923), zoologická záhrada (jediná v Litve, 1938).

Kaunitz, Wenzel Anton

Kaunitz [-nic], Wenzel Anton, gróf, čes. Václav Antonín Kounic, 2. 2. 1711 Viedeň – 27. 6. 1794 tamže — rakúsky politik a diplomat, ríšske knieža (ako Kaunitz-Rietberg, od 1764), české knieža (od 1776). Pochádzal zo starobylého moravského šľachtického rodu Kounicovcov.

V Lipsku vyštudoval právo a dejiny (1732), po skončení univerzitného štúdia cestoval po Európe a 1735 vstúpil do služieb Habsburgovcov. Slúžil piatim panovníkom, najväčší vplyv mal za vlády Márie Terézie. Spočiatku sa osvedčil pri rôznych diplomatických misiách, 1742 – 44 bol mimoriadnym vyslancom v Turíne, 1748 sa významne podieľal na Aachenskom mieri, ktorým sa skončili vojny o rakúske dedičstvo, 1750 – 52 bol habsburským vyslancom v Paríži. Od návratu do Viedne (1753) až takmer do smrti pôsobil ako dvorský a štátny kancelár zodpovedný predovšetkým za zahraničné záležitosti.

Patril do kruhu osvietenských poradcov a spoluautorov vnútroštátnych reforiem Márie Terézie. R. 1760 inicioval vznik štátnej rady, poradného orgánu panovníka pre celé územie monarchie, po ktorej nasledovali ďalšie reformy ústrednej správy. Významný úspech dosiahol v zahraničnej politike, keď sa mu po dlhých rokovaniach podarilo presmerovať tradičné európske koalície (fr. renversement des alliances alebo tzv. revolúcia diplomatov), v máji 1756 nadviazal obranné spojenectvo so stáročným nepriateľom Habsburgovcov – s Francúzskom; k tejto novej koalícii sa pripojilo aj Rusko. Aliancia vstúpila do sedemročnej vojny s Pruskom, ktorá však nakoniec znamenala pre Rakúsko stratu Sliezska. Naopak, získaním nových území sa skončilo prvé delenie Poľska (1772), ktoré Kaunitz presadzoval aj proti odporu Márie Terézie. Po jej smrti sa stal poradcom Jozefa II. a jeho predchádzajúce návrhy založené na osvietenských ideách pripravili cestu jozefínskym reformám. S cisárom mal však kontroverzný vzťah, často sa nezhodovali vo vnútornej ani v zahraničnej politike a po jeho smrti Kaunitz stratil politický vplyv.

kaurí

kaurí [hindsky] — drobná ozdobná ulita, ktorá sa používala v niektorých častiach Ázie a Afriky ako platidlo, šperk, amulet, hracia kocka, kultový predmet alebo ako mnemotechnická pomôcka (→ aroko). Kaurí sú ulity morských mäkkýšov z čeľade porcelánovcovité, napr. druhov porcelánovec peňažný (Monetaria moneta, starší názov Cypraea moneta), porcelánovec prstencový (Monetaria annulus, starší názov Cypraea annulus) a porcelánovec zlatistý (Lyncina aurantium, starší názov Cypraea aurantium), ktoré sa vyskytujú v plytkých pobrežných vodách Indického oceána.

Nálezy z egyptských pohrebísk spred 6-tis. rokov a z prehistorických nálezísk v Európe a Ázii dokumentujú používanie kaurí ako amuletu a ozdoby, okolo 1200 pred n. l. sa začalo v Číne používať ako platidlo (v 6. stor. pred n. l. Číňania zaviedli bronzové mince v tvare kaurí). Neskôr sa ako platidlo rozšírilo aj do Indie a Afriky, kde túto funkciu plnilo ešte v 20. stor., pričom jeho cena rástla úmerne so vzdialenosťou od jeho prírodného zdroja (→ importy). Dnes sa kaurí používajú najmä ako šperky a dekoračné i ozdobné predmety.

kauri

kauri [maorijsky] —

1. do 50 m vysoké stromy rodu damarovník, ako aj ich mäkké stredne ťažké drevo žltej až svetlohnedej farby, ktoré sa používa na výrobu nábytku a pri stavbe lodí. Termínom kauri sa označuje aj jedna z najstarších lesných formácií na svete, ktorá vznikla v období druhohôr asi pred 135 – 190 miliónmi rokov na Novom Zélande a tvorí ju damarovník juž. (Agathis australis) spolu s inými druhmi, ako sú napr. slzník cyprusový (Dacrydium cupressinum) a Rhopalostylis sapida;

2. aj kauri-kopal, → kopal.

kauterizácia

kauterizácia [gr.] — odstránenie porušeného alebo nežiaduceho tkaniva vypaľovaním. V minulosti sa na kauterizáciu používalo vhodne upravené rozžeravené železo (drôt), dnes sa uskutočňuje pomocou špeciálneho nástroja (kauter, elektrokauter), ktorého aktívna elektróda sa rozžeravuje vysokofrekvenčným elektrickým prúdom (elektrokauterizácia). Následkom vznikajúceho veľkého tepla je koagulácia tkanív (→ elektrokoagulácia, → elektrotóm). Kauterizačný efekt má aj zmrazenie tkaniva na veľmi nízku teplotu (kryokauterizácia) najčastejšie kvapalným dusíkom.

Kauterizácia sa využíva napr. na zastavenie krvácania pri chirurgických zákrokoch, na odstraňovanie povrchových výrastkov na koži, na extrakciu zubov ap., vo veterinárstve na dekornuáciu (odrohovanie), na skracovanie zobákov pri kanibalizme hydiny, na leptanie kože pri chronických zápaloch šliach, šľachových pošiev, kĺbov, príp. iných tkanív.

Kautman, Václav st.

Kautman, Václav st., 25. 9. 1922 Brno – 24. 9. 1981 Bratislava — český sochár, dizajnér a výtvarný pedagóg pôsobiaci na Slovensku R. 1942 – 45 študoval rezbárstvo na Škole umeleckých remesiel v Brne a 1945 – 50 sochárstvo na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe u K. Dvořáka a súčasne výtvarnú výchovu na Pedagogickom inštitúte v Prahe. Po skončení štúdia pôsobil v Bratislave. R. 1950 – 61 pracoval v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), ktorého produkciu ovplyvnil významným spôsobom, od 1956 vedúci výtvarník, po 1961 odborný poradca. Intenzívne študoval ľudové rezbárstvo, absolvoval kurzy priamo u ľudových výrobcov a osvojil si tradičné techniky spracovania dreva, ktoré následne vo svojich dielach tvorivo rozvíjal.

Navrhol množstvo drobných úžitkových (najmä do kuchyne a na jedálenský stôl) i dekoratívnych predmetov, v ktorých skĺbil tradíciu a formy ľudového umenia s požiadavkami moderného dizajnu. Pre ÚĽUV organizačne pripravil desiatky výstav na Slovensku i v zahraničí, publikoval množstvo odborných článkov o tradičných technológiách spracovania dreva, realizoval aj niekoľko terénnych výskumov (zaoberal sa najmä bačovským riadom; vytvoril základ vedeckej typológie črpákov).

Od 1960 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU), kde 1966 založil oddelenie tvarovania priemyslových výrobkov (dnes Katedra dizajnu VŠVU). V tomto období v jeho tvorbe nastal odklon od navrhovania úžitkových predmetov, intenzívnejšie sa venoval voľnému sochárstvu. Pracoval najmä s drevom (výnimočne aj s kovom), inšpiráciu čerpal v prírode a ľudovom umení. Ťažisko jeho tvorby spočívalo v komornej drevenej plastike (aj väčšinu jeho úžitkových a dekoratívnych predmetov je možné považovať za sochárske diela). Vytvoril originálny sochársky štýl charakteristický sofistikovanými štylizovanými organickými formami abstrahovanými z prírodných tvarov (napr. kolekcia vtákov a rýb, v neskoršom období tvorby séria ženských torz), jemnosťou a výnimočným citom pre vlastnosti materiálu (vychádzal zo štruktúry a z prirodzených vlastností dreva). Realizoval aj niekoľko diel z dreva i z kovu pre architektúru.

Autor a spoluautor publikácií Hudobné a zvukové nástroje v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe (1958), Bačovský riad v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe (1959) a Výtvarník a drevo (1976). Realizoval viacero samostatných výstav doma i v zahraničí. Nositeľ viacerých ocenení.

kauzalgia

kauzalgia [gr.] — úporná, pálčivá bolesť vznikajúca pri poškodení niektorého z veľkých periférnych nervov končatín. Hlavným príznakom je spontánna bolesť v inervačnej oblasti poraneného nervu, ktorá sa často šíri do okolia a stupňuje sa po rôznych podnetoch (napr. ľahký dotyk, zmena teploty, aktívny pohyb, otrasy, náhly hluk, ostré svetlo, emócie, stres). Bolesť vzniká bezprostredne alebo krátky čas po poranení nervu, po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch môže spontánne ustúpiť, často však pretrváva roky. Najčastejšie bývajú postihnuté nervy obsahujúce väčší podiel vegetatívnych vláken (stredový nerv, sedací nerv, píšťalový nerv, lakťový nerv; kauzalgia vretenného nervu je veľmi zriedkavá). Liečba: vlhký obklad, podávanie ópioidných analgetík, pri nezlepšovaní stavu sympatektómia.

kauzalita

kauzalita [lat.] — príčinnosť, vzťah vzájomnosti medzi príčinou a účinkom (následkom), resp. medzi akciou a reakciou, pričom príčina je jav objektívnej reality (stav, predmet, t. j. to, z čoho niečo vzniká, čo niečo spôsobuje), ktorý v rámci príčinnej súvislosti (príčinnej previazanosti, → kauzálny nexus) vo vzťahu k inému javu (stavu, predmetu) vyvoláva účinok (následok), t. j. iný jav (stav reality); príčina nikdy nezostane bez účinku (následku), následok nevzniká bez príčiny; aj poriadok (forma), v ktorej sa tento vzťah realizuje. Sled udalostí, ktoré vedú k určitému účinku (následku, konečnému výsledku), sa nazýva kauzálny reťazec.

Riešenie problematiky kauzality (kauzálneho vzťahu), teda zodpovedanie otázky prečo a ako (za akých okolností) prebieha následnosť zmien a dejov, sa stalo jedným z predmetov skúmania filozofie (metafyzika, epistemológia a i.), metodológie vied, fyziky, medicíny a i. Pojem príčina je predmetom mnohých filozofických diskusií a nie je možné poskytnúť jeho záväzné vymedzenie. V súčasných filozofických diskusiách má pojem kauzality viacero súčastí: a) kauzálny vzťah (teda vzťah medzi príčinou a účinkom); b) kauzálny zákon (t. j. formulácia vedeckého zákona, ktorá narába s pojmom príčiny alebo sa týka kauzálneho vzťahu); c) kauzálny princíp (t. j. princíp formulujúci všeobecnú platnosť a záväznosť kauzálneho vzťahu); d) kauzálne vysvetlenie (t. j. vedecké vysvetlenie, ktoré používa kauzálny zákon); e) kauzálny determinizmus (filozofické učenie, ktoré predpokladá, že každú udalosť, jav je možné vysvetliť kauzálnym zákonom).

Kauzalita ako recipročný vzťah závislosti sa v dejinách záp. vedy (filozofie, prírodných vied) chápe ako relácia metafyzickej povahy (Aristoteles), ako súvzťažnosť zvykového vnímania regularít procesov (D. Hume) alebo ako apriórna kategória mohúcnosti nášho poznávania (I. Kant). Aristoteles zasadzuje kauzalitu do poriadku metafyzickej nutnosti a rozlišuje štyri aspekty kauzality, štyri príčiny (kauzy; → causa), z ktorých jedna, hybná príčina (lat. causa efficiens), sa stala významnou z hľadiska ďalšieho vývoja moderných prírodných i spoločenských vied (možno ju vyjadriť matematicky, je kontrolovateľná a jasne empiricky interpretovateľná). G. Galilei definoval hybnú príčinu ako nevyhnutnú podmienku (lat. conditio sine qua non) vzniku všetkého, T. Hobbes chápal filozofiu ako racionálne poznanie účinkov z príčin (a naopak).

Podľa D. Huma je kauzalita (príčinnosť) pochopiteľná len na základe induktívneho odvodzovania z pozorovania a porovnávania dejov a ich následného zovšeobecňovania, ale bez možnosti preukázať nutnosť kauzálnej väzby medzi príčinou a účinkom; kauzálnu súvislosť medzi príčinou a účinkom teda nemožno zistiť a priori, ale len a posteriori (zo skúsenosti). Človek zaznamenáva pravidelný sled skúseností a len zvyk vzbudzuje očakávanie, že po istom jave bude obvyklý jav nasledovať aj v budúcnosti. Len zo zvyku vyplýva domnienka, že v budúcnosti je možné očakávať to isté, ten istý následný jav. Kauzalitu teda nemožno poznať len výhradne zmyslovou skúsenosťou. Zmyslovo je daná len časová následnosť javov, nie však kauzálna súvislosť medzi vecami. V dôsledku toho nie je možné mať istotu, že jedna udalosť vyplýva z druhej, dá sa trvať len na určitej miere pravdepodobnosti. Podľa I. Kanta je kauzalita ako filozofická kategória nevyhnutnou (apriórnou) podmienkou možnosti poznávania sveta našou skúsenosťou a prírodnými vedami, zo základnej predstavy kauzality (vzťahu príčiny a následku) sa odvodzuje smer plynutia času (príčina nevyhnutne predchádza následok, nikdy nie naopak). G. W. Leibniz a jeho princíp dostatočného dôvodu (fr. principe de raison suffisante) ukazuje, že metafyzický stav sveta a poriadok jeho vecí nemôže byť bez dostatočnej príčiny či určujúceho dôvodu.

Základnými východiskami klasickej novovekej vedy sa stali princíp kauzality a zákon kauzality. Podľa princípu kauzality sa nič neudeje bez príčiny, každá skutočnosť a každá zmena vo svete je zapríčinená a každý jav má svoju príčinu. Podľa zákona kauzality príčina (akcia) za určitých podmienok nevyhnutne vyvoláva následok (reakciu), pričom najdôležitejším sprievodným javom je časový odstup medzi vznikom následku (reakcie) a jeho príčinou (akciou), t. j. následok (reakcia) nikdy nemôže vzniknúť súčasne s príčinou (akciou). Táto časová postupnosť príčiny a následku tvorí najdôležitejší princíp prírody, prírodný zákon. Kauzalitu potom možno definovať ako objektívne existujúci vzťah medzi dvoma alebo viacerými časopriestorovými stavmi (resp. udalosťami, javmi, objektmi), z ktorých jeden spôsobuje druhý alebo je príčinou druhého.

Vzťah príčinnosti ako špecifický vzťah medzi objektmi časopriestoru je asymetrický, pretože stav (resp. udalosť, jav, objekt), ktorý je príčinou iného stavu (resp. udalosti, javu, objektu), nemôže byť zároveň v tých istých časopriestorových podmienkach aj účinkom, resp. kauzálnym účinkom tohto stavu (udalosti, javu, objektu). Časová následnosť jedného javu za druhým je nutnou, ale nie postačujúcou podmienkou príčinnej väzby, keďže mnohé javy síce za sebou nasledujú, ale jeden nemusí byť príčinou druhého (napr. blesk a hrom sú dva za sebou nasledujúce javy, ani jeden nie je príčinou druhého, obidva sú však účinkami elektrického výboja v atmosfére).

Vzťah príčinnej závislosti medzi udalosťami P a U možno vymedziť aj takto: udalosť P je príčinou udalosti U vtedy a len vtedy, keď platí, že ak by nedošlo k udalosti P, nedošlo by ani k udalosti U. Vo všeobecnosti potom možno pod kauzalitou (t. j. súvislosťou podľa zákona príčiny a následku) rozumieť špecifický vzťah fyzikálnej nutnosti. Klasická (newtonovská) fyzika definuje kauzalitu ako všeobecnú vlastnosť fyzikálnych procesov vyjadrujúcu skutočnosť, že následok fyzikálneho deja nepredbieha jeho príčinu (príčinou je napr. sila pôsobiaca na teleso a následkom jeho zrýchlenie; → Newtonove pohybové zákony). Pri kauzálne súvisiacich javoch sa vzťahy medzi fyzikálnymi veličinami dajú matematicky vyjadriť pomocou reálnych analytických funkcií. To umožňuje zo znalosti veličín charakterizujúcich pohybový stav sústavy a síl pôsobiacich na sústavu v danom časovom okamihu určiť pohybový stav sústavy v nasledujúcich časových okamihoch. Dodatočné poznanie faktov z istého odboru umožňuje vyvodiť očakávanie nových faktov sveta (→ determinizmus); ak sa tento prístup zakladá výlučne na zákonoch prírodného sveta, ide o formu determinizmu (→ naturalizmus).

Poznatky modernej fyziky a ostatných prírodných vied však postupne vážne spochybnili tradičný mechanistický pohľad na kauzalitu ako determinovanú kontinuitu reťazenia príčiny a účinku. Ďalším vážnym problémom sa stalo prenášanie pojmu fyzikálne ponímanej kauzality do poriadku života ľudskej slobody (Kantova koncepcia kauzality prostredníctvom slobody), do dejín, psychického života a do etiky. V 19. stor. A. Comte zavrhol metafyzický model kauzality a problematiku príčinnosti preniesol do poriadku zákonitosti pozitivisticky založených vied, a to na základe funkčnej korelácie medzi nemennými jednotkami prírodnej následnosti. Tieto vedy sa začali prikláňať k probabilistickému vysvetľovaniu javu kauzality (na báze regularít a poznania fungovania systémov).

Aplikovanie tradičnej kauzálnej determinovanosti sa stalo vysoko problematickým aj z hľadiska poznania súčasnej fyziky. Napr. z hľadiska teórie relativity kauzálna súvislosť medzi dvoma bodovými udalosťami môže existovať iba vtedy, ak ich vzájomná priestorová vzdialenosť je menšia než vzdialenosť, ktorú by prešlo svetlo za časový interval oddeľujúci tieto udalosti. V opačnom prípade by sa informácia o prvej udalosti musela šíriť rýchlosťou väčšou než rýchlosť svetla (ktorá je podľa Einsteinovej teórie relativity najvyššia možná rýchlosť). V oblasti mikrosveta sa otázka platnosti kauzality skomplikovala po vzniku kvantovej mechaniky vzhľadom na výrazne sa prejavujúce vlnové vlastnosti častíc (atómov, ich jadier, elementárnych častíc), ktoré neumožňujú uvažovať s absolútne bodovým charakterom udalostí. Kauzalita sa v týchto prípadoch prejavuje pri pravdepodobnostnej interpretácii zmien dynamických premenných charakterizujúcich stav fyzikálnej sústavy, t. j. kvantová mechanika dokáže len predpovedať pravdepodobnosť nasledujúceho stavu sústavy. Táto nemožnosť jednoznačne určiť výsledok pôsobenia príčiny vyúsťuje do vyjadrenia pravdepodobnosti výsledku pomocou matematických rovníc a modelov pravdepodobnosti.

Skúmanie kauzality je jednou z podmienok poznávania aj v medicíne, predovšetkým vo fyziológii, v patologickej fyziológii a (pato)biochémii, ako aj v genetike a molekulárnej biológii, ktoré skúmajú primárne príčiny chorôb. Poznanie a definovanie príčin chorôb predstavujú základ efektívnej liečby, prevencie a podpory zdravia. Napr. v epidemiológii sa kauzalita chápe ako príčinný vzťah medzi expozíciou rizikového faktora (príčinou) a zdravotným následkom (chorobou). Jeho dokazovanie je založené na logickom vylučovaní náhody, systematickej chyby a zavádzajúcich faktorov a spĺňa určité hľadiská, určitý súbor podmienok (napr. sila asociácie, časová súvislosť, biologická prijateľnosť, vzťah dávky a účinku, špecifickosť, koherencia, experimentálne overenie). Absolútnou požiadavkou na dôkaz kauzality je podmienka časovej súvislosti (vzťah dávky a účinku, časový vzťah medzi expozíciou a vznikom choroby a i.), ostatné podmienky sú relevantné. Rovnako ako fyzika aj medicína pri vysvetľovaní vzťahu príčiny a následku prekročila hranice kauzality klasickej vedy 19. stor., kde musí byť príčina len jedna a v každom prípade musí viesť k následku. Napr. tuberkulóza je v priamej súvislosti s pôsobením bacila tuberkulózy, ale tuberkulózu nedostanú všetci ľudia, ktorí sú v kontakte s pôvodcom tuberkulózy. Významnú úlohu tu majú aj ďalšie faktory, ktorých môžu byť desiatky a ktoré sú v populácii zastúpené v rôznom pomere. V súčasnosti sa preto vzťah medzi príčinou a následkom vyjadruje štatisticky, mierou korelácie. Veľký význam má individuálne pozorovanie (→ kazuistika), t. j. opis konkrétneho ochorenia u konkrétneho pacienta, ktorý je okrem iného aj dokladom variability ochorenia (zriedkavé chyby srdca, vývinové chyby rôznych orgánov, atypický priebeh ochorenia ap.).

káva

káva [arab.] —

1. semená rôznych druhov kávovníka zbavené oplodia a osemenia (kávové zrná), ako aj výrobok získaný rozomletím pražených semien kávovníka. Semená získané prvotným spracovaním plodov kávovníka (kávové zrná, zelená káva, surová káva) sa pražia zvyčajne až na mieste spotreby, a to za stáleho miešania horúcim vzduchom v pražiacich strojoch pri teplote 160 – 220 °C (najčastejšie 200 – 220 °C). Pri pražení, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje kvalitu kávy, vznikajú látky podmieňujúce jej vôňu, chuť a sfarbenie. Káva obsahuje organické zlúčeniny (fenolické látky, foláty, flavonoidy), z ktorých viaceré majú antioxidačné účinky (napr. kyselina kávová, 3,4-dihydroxyškoricová, a jej deriváty), ako aj anorganické látky (minerálne látky, stopové prvky). Arómu kávy vytvára okolo 200 zlúčenín, z toho 60 výrazne – patria k nim najmä heterocyklické zlúčeniny (deriváty furánu, pyrolu, indolu, pyridínu, chinolínu, tiofénu, tiazolu, oxazolu) vznikajúce Maillardovou reakciou a pyrolytickými reakciami pri pražení kávy, ale aj alifatické a aromatické zlúčeniny (uhľovodíky, karbonylové zlúčeniny, fenoly, karboxylové kyseliny a ich estery, sírne a dusíkaté zlúčeniny).

Po upražení sa káva chladí studeným vzduchom v chladiacich bubnoch 4 – 10 minút kvôli zachovaniu jej arómy a následne sa balí (vákuovo alebo v atmosfére inertného plynu); ak má byť výsledným produktom mletá káva, proces mletia prebieha pred balením. Z mletej kávy sa pripravuje kávový nápoj cenený pre svoje organoleptické a povzbudzujúce vlastnosti. Keďže viaceré dôležité zložky arómy kávy ľahko oxidujú, mletá pražená káva pri skladovaní na vzduchu rýchlo stráca arómu. Instantná káva sa získava z vodného extraktu mletej praženej kávy odstránením vody (napr. sušením, sušením pri zníženom tlaku alebo kryosikáciou) a následnou úpravou (napr. granuláciou), extrakt sa zahusťuje vo vákuových alebo v rozprašovacích odparkách. Odstránením kofeínu extrakciou zo zelenej zaparenej kávy sa vyrába káva bez kofeínu. Káva predávaná v obchodnej sieti je zvyčajne zmesou 6 – 12 druhov zelenej kávy, ktoré sa zmiešajú pred pražením kvôli vyváženej chuti a aróme;

2. aromatický, zvyčajne horúci nápoj horkej chuti pripravený z rozomletých pražených semien kávovníka obvykle sparených a vylúhovaných horúcou až vriacou vodou za normálneho alebo za zvýšeného tlaku. Obsahuje alkaloid kofeín, ktorý má povzbudzujúci, hypertonický a močopudný účinok (v jednej šálke kávy je asi 64 – 95 mg kofeínu), a množstvo ďalších látok, ktoré jej dodávajú charakteristickú chuť a arómu. Jej kvalita závisí od druhu kávy, spôsobu praženia, jemnosti mletia, kvality vody, nádoby použitej na varenie, ako aj od spôsobu prípravy, ktorý je ovplyvnený prostredím, zvyklosťami, podnebím a kultúrou konzumácie.

Najjednoduchšie sa pripravuje tzv. zalievaná káva (s usadeninou; často pripravovaná aj na Slovensku, niekedy nesprávne nazývaná turecká káva, hovorovo turek), pri ktorej sa zomleté kávové zrná priamo zalejú vriacou vodou a nechajú vylúhovať, a filtrovaná káva, pri ktorej sa mletá káva umiestnená na papierovom, plastovom alebo na kovovom filtri preleje vriacou vodou, čím sa čiastočne vylúhuje, alebo sa káva pripravuje v špeciálnej nádobe tvaru valca zaliatím zomletej kávy vriacou vodou, ktorá sa dodatočne prefiltruje zatlačením filtra zapadajúceho do nádoby, alebo v elektrických filtrovacích kávovaroch. Tlak vodnej pary sa využíva na prípravu kávy v elektrických kávovaroch typu espreso alebo v tzv. kanvičkách (kávovaroch) mokka, ktoré sa zohrievajú vonkajším zdrojom tepla (stavajú sa na sporák), pričom pomaly zohrievaná voda v spodnej časti kanvice vytvára paru, ktorá vytlačí vriacu vodu cez lievik s jemne pomletou kávou nasypanou v hornej časti nádoby. Tlak vodnej pary pri kanvičke mokka je však podstatne nižší (1,5 baru) ako pri prístrojoch typu espreso (od 9 barov). Osobitným spôsobom sa pripravuje grécka (turecká, aj arabská) káva, pri ktorej sa jemne pomletá káva nasype do džezvy (nádoba kónického tvaru s dlhou rovnou rúčkou), zaleje sa studenou vodou, nechá sa rýchlo prejsť varom (niekedy viacnásobne) a naleje sa do šálky. V súčasnosti rastie popularita kávy pripravenej za zvýšeného tlaku v elektrických kávovaroch typu espreso (dostupné na trhu aj vo vyhotoveniach vhodných do domácností), ako aj kávy z kávových kapsúl pripravovanej v špeciálnych druhoch elektrických kávovarov.

Káva sa často dochucuje rôznymi prísadami, napr. cukrom, vanilkou, kardamómom a škoricou, ale aj koňakom či whisky (írska káva) a i. Rozličné varianty má káva dochutená mliekom alebo smotanou, k najčastejšie konzumovaným patria kapučíno (tal. cappuccino; horúce espreso s mliekom a našľahanou mliečnou penou), caffè latte (na nahriate mlieko sa naleje espreso; podáva sa vo vysokom pohári) či v Rakúsku obľúbená melanž (espreso s mliekom alebo so šľahačkou). V Stredomorí, najmä v Grécku, je obľúbeným nápojom najmä v lete káva frapé (fr. frappé) pripravovaná zmixovaním osobitným spôsobom upraženej, najemno zomletej kávy, ľadových kociek a vody. Tzv. americké frapé sa pripravuje rozpustením instantnej kávy v studenom mlieku a pridaním ľadu.

Striedme pitie kávy nemá nepriaznivé zdravotné účinky, nadmerná konzumácia (viac ako 5 šálok denne) však môže viesť k podráždenosti, nespavosti, bolestiam hlavy, búšeniu srdca, srdcovým arytmiám alebo k vredovej chorobe žalúdka a dvanástnika.

Predpokladá sa, že používanie kávy pre jej povzbudzujúce účinky, ako aj pestovanie kávovníka bolo známe už v 14. stor. v severnej Etiópii (oblasť Kaffa), odkiaľ sa v 15. stor. rozšírilo do Jemenu, najmä do okolia Mokky (odtiaľ označenie silnej čiernej kávy), ktorá sa potom na niekoľko storočí stala centrom obchodu s kávou (v Jemene sa kávovník aj pestoval a z dôvodu zachovania obchodného monopolu bol jeho vývoz prísne zakázaný, vyvážať sa mohli len pražené alebo varené semená). V arabskom svete sa káva rozšírila v 16. stor. najmä prostredníctvom pútnikov do Mekky a stala sa veľmi obľúbenou, hoci sa jej pitie spočiatku z náboženských príčin zakazovalo. Do Európy sa dostala v 2. pol. 16. stor., na čom mali veľkú zásluhu arabskí a tureckí obchodníci. V 17. stor. boli otvorené prvé európske kaviarne. Na začiatku 17. stor. sa Holanďanom podarilo preniesť pestovanie kávovníka do svojej kolónie na Jáve, Európania zakladali plantáže vo svojich kolóniách v rôznych častiach sveta. V 18. a 19. stor. nastal veľký rozmach pestovania kávovníka v Strednej a Južnej Amerike, Indonézii a Afrike a káva sa stala významným obchodným artiklom. Až v priebehu 19. stor. sa z kávy ako luxusného nápoja určeného bohatým postupne stal dostupný nápoj pre široké vrstvy obyvateľstva.

kaval

kaval [tur.] — pozdĺžna flauta s cylindrickou, na konci otvorenou trubicou; ľudový dychový nástroj (aerofón), ktorý sa vyvinul ako súčasť pastierskej kultúry južnej a juhovýchodnej Európy a Turecka. Spravidla sa skladá z troch častí, pričom stredná časť má osem dierok a spodná časť zvyčajne štyri, ktoré sa pri hraní nezakrývajú. Tónový rozsah je vymedzený takmer troma oktávami chromatickej stupnice. Celková dĺžka kavalu je 60 – 90 cm, vyrába sa z trstiny alebo z dreva. Na kavaloch hrajú zvyčajne súčasne dvaja hráči, pričom jeden hráč hrá melódiu a druhý bourdonový sprievod.

Kavarattí

Kavarattí, angl. Kavaratti — prístavné mesto v Indii na atole Kavarattí v Arabskom mori, administratívne stredisko zväzového územia Lakadivy; 11-tis. obyvateľov (2012). Rybársky a osobný prístav. Cestovný ruch a pestovanie kokosovníka predstavujú hlavné ekonomické aktivity ostrova (3,5 km2), ktorý je pre pláže s bielym pieskom a bezveterné lagúny obľúbeným rekreačným strediskom.

Ostrov bol osídlený už v prehistorickom období. V 5. – 6. stor. n. l. sa tam rozšíril buddhizmus, v 7. stor. súčasť ríše Pallavovcov. Podľa tradície kolonizácia z indickej pevniny zosilnela za éry vládcu Kéraly z tamilskej dynastie Čérovcov Čéramána Perumála (9. stor.). V 11. stor. bolo mesto pod nadvládou dynastie Čolovcov, v 12. stor. pod právomocou severokéralského kráľovstva Kolattunádu (aj Kannúr, angl. Cannanore). V 14. stor. väčšina hinduistického obyvateľstva konvertovala na islam. Od 1854 pod správou britskej Východoindickej spoločnosti, od 1908 súčasť Britskej Indie, od 1947 nezávislej Indie. Od 1956 administratívne stredisko zväzového územia Lakadivy.

kavatína

kavatína, tal. cavatina — sólový vokálny útvar so sprievodom orchestra, ariózne zakončenie recitatívu v ranotalianskej opere. Má meditatívny, lyrický obsah, často viacdielnu formu árie da capo (→ ária). Je pre ňu typická jednoduchá a spevná melódia bez koloratúr a častých opakovaní textu. V talianskej romantickej opere sa pokojnejšia kavatína spravidla zaraďuje pred expresívnu kabaletu.

Kavečany

Kavečany — mestská časť Košíc.

Kávérí

Kávérí, angl. Kaveri Falls, v staršej transkripcii Cauvery Falls, aj Čivačamuttiram, angl. Shivanasamudra Falls — vodopád na rieke Kávérí v Indii v členskom štáte Karnátaka vo Východnom Gháte východne od mesta Maisúr; výška 98 m. Ostrovom Čivačamuttiram (častý cieľ pútnikov) je rozdelený na dve časti.

kaverna

kaverna [lat.] — dutina, dutý priestor, vnútro;

1. prírodnými procesmi vzniknutá dutina, napr. nezaplnená dutina v krasovom útvare (jaskyni);

2. lek. aj caverna — dutina vzniknutá rozpadom tkaniva, napr. v pľúcach pri tuberkulóze;

3. umelo vytvorený podzemný priestor slúžiaci na umiestnenie podzemných elektrární, tovární, skladov ap. V minulosti sa kaverny (z betónu a kamenného muriva) stavali na vojenské účely ako úkryty pre delostrelcov a na uskladnenie munície. Budovali sa v blízkosti delostreleckých postavení hĺbením banským spôsobom alebo vo výkope a potom sa zahrnuli. Okrem hlavného vchodu mali obyčajne aj núdzový východ. Na Slovensku sa v okolí Bratislavy zachovali viaceré kaverny pochádzajúce z 1. svetovej vojny.

kavernikol

kavernikol [lat.] — živočích žijúci v jaskyniach a i. podzemných alebo nadzemných prírodných dutinách, v dierach a vo vyhĺbeninách (kavernách). Podľa spôsobu života a prispôsobenia sa podzemným podmienkam (neprítomnosť svetla, stála nízka teplota a vysoká vlhkosť) sa kavernikolné organizmy delia na troglobionty, troglofily a trogloxény.

kaviár

kaviár [iránske jazyky > tur. > tal.] — potravinársky výrobok z ikier rýb z čeľade jeseterovité (Acipenseridae) považovaný za delikatesu. Pri jeho výrobe sa neoplodnené rybie ikry najskôr pretláčajú cez jemné sito, potom sa premývajú studenou vodou a následne sa triedia, sušia, solia a balia do špeciálnych tlakových obalov. Kvalitný kaviár má zrnitú štruktúru, ikry sú svetlé a sklovité (tmavnú až po nasolení), pružné, suché, rovnomernej farby a veľkosti, jemnej chuti (nesmie byť slaná alebo horká) a príjemnej vône. Podľa veľkosti ikier sa rozlišujú tri druhy kaviáru (nazvané podľa druhu jesetera, z ktorého boli odobrané): kaviár beluga (priemer ikier 2 – 3,5 mm, striebrosivej až tmavosivej farby, získava sa z vyzy veľkej, Huso huso), kaviár osetra (priemer ikier viac ako 2 mm, žltosivej farby a jemne orieškovej chuti, získava sa z jesetera ruského, Acipenser gueldenstaedtii) a kaviár sevruga (priemer ikier menej ako 2 mm, oceľovosivej farby, s výraznou korenistou arómou, získava sa z jesetera hviezdnatého, Acipenser stellatus). Z poškodených ikier sa vyrába lisovaný kaviár konzistenciou pripomínajúci džem. Na zvýšenie skladovateľnosti sa môže kaviár plniť do sterilných pohárov alebo plechoviek a pasterizovať (1 hodinu pri teplote 65 – 70 °C, po 24 hodinách sa pasterizácia opakuje). Mierne solený kaviár obsahujúci menej než 3 % soli sa nazýva malosol. V minulosti sa kaviár vyrábal z ikier získavaných z vypitvanej ryby, v súčasnosti sa vyrába aj z ikier vytlačených zo živej ryby.

Kaviár je ľahko stráviteľný, obsahuje najmä proteíny a tuky. Konzumuje sa ako predjedlo, príloha alebo ako nátierka, výborne sa hodí k vínu alebo k sektu. Najväčšími exportérmi kaviáru sú Rusko, Azerbajdžan, Kazachstan a Irán. Kaviárové náhrady (tzv. nepravý kaviár s priemerom ikier 1 – 3 mm, zvyčajne žltej, oranžovej, červenej a čiernej farby) sa vyrábajú z ikier iných druhov rýb, napr. z čeľade lososovité (Salmonidae).

kavita

kavita [lat.] —

1. dutina, nevyplnený priestor v hmote, napr. nežiaduca kavita vznikajúca vo zvare pri bodovom zváraní, spôsobená zmrštením tuhnúceho kovu; kavita v molekulách kavitandov;

2. tech. bublinka vznikajúca v prúdiacej kvapaline pri náhlom poklese tlaku; → kavitácia.

kavitácia

kavitácia [lat.] — tech. jav vznikajúci v prúdiacej kvapaline pri prudkom lokálnom poklese jej tlaku, sprevádzaný tvorbou kavít (bubliniek) zaplnených plynom rozpusteným v kvapaline (najčastejšie para). Po zániku podtlaku kavity zanikajú implóziou, pričom okolitá kvapalina prudko vyplní ich priestor a vznikne hydrodynamická rázová vlna, ktorá sa v kvapaline šíri do okolia. Kavitácia je spojená s veľkým nárastom lokálnej teploty a tlaku, so vznikom vibrácií a silného hluku, pričom na vznik kavít má vplyv najmä rýchlosť prúdenia, povrchové napätie a viskozita kvapaliny. Ak sa v mieste vzniku a zániku kavít nachádza tuhý materiál, kavitácia spôsobuje jeho rýchlu povrchovú deštrukciu (kavitačná erózia).

Kavitácia sa nepriaznivo prejavuje na technických zariadeniach (lopatky turbín, lodné vrtule, potrubia) vystavených prúdiacej kvapaline, zvyčajne vode. Na jej minimalizovanie sa na obežné kolesá turbín a čerpadiel navárajú plátky z austenitického materiálu alebo sa celé koleso vyrobí z legovanej ocele (Kaplanove turbíny sú menej náchylné na vznik kavitácie než Francisove). Kavitácia vzniká aj pôsobením ultrazvuku na kvapalinu, čo sa využíva v sonochémii na urýchľovanie chemických reakcií, pri ktorých sa uplatňujú fyzikálne efekty kavitácie, ako aj pri ultrazvukovom čistení a obrábaní materiálov.

kavitandy

kavitandy [lat.] — v supramolekulovej chémii v širšom význame rôzne typy makrocyklických organických zlúčenín, ktorých štruktúra umožňuje vstup menších molekúl alebo iónov do vnútorného priestoru (dutiny, kavity) makromolekuly (→ inklúzia). Medzi kavitandy patria napr. crown-étery, cyklodextríny, kalixarény, ako aj kukurbiturily, ktorých makrocyklus tvoria heterocyklické jednotky pripravené z glyoxálu OHC–CHO a močoviny CO(NH2)2. V užšom význame sa ako kavitandy označujú analógy kalixarénov, v ktorých sú rezorcínové jednotky prepojené prostredníctvom hydroxylových skupín aj pri hornom okraji makrocyklu.

kávjová literatúra

kávjová literatúra — staroindická dvorská literatúra písaná v sanskrite (→ indická literatúra, → indické divadlo). Rozvíjala sa od prvých stor. n. l. (doložená v 2. stor. n. l.) najmä v severných častiach Indie na kniežacích dvoroch a v mestských centrách vzdelanosti pod patronátom vladárov a mecenášov, ktorých aj často oslavovala. Postupným vymanením sa zo závislosti od náboženskej literatúry znamenala ďalšiu etapu vo vývoji staroindickej literatúry. Je pre ňu príznačná esteticky ponímaná poézia (kávja = báseň, poézia, resp. skutočná poézia) vyznačujúca sa kvetnatým, obrazným vyjadrovaním, uprednostňovaním formálnej stránky pred obsahovou stránkou a kladením dôrazu na navodenie určitej nálady (rasa), resp. citovo-estetického účinku pomocou hojne využívaných básnických prostriedkov, najmä metafor a prirovnaní, zložitých metrických foriem a majstrovsky zvládnutého jazyka (slovné hračky). Dôležitá bola aj zvuková stránka verša, využívali sa aliterácia a asonancia, niekedy verše obsahovali len určité hlásky. Základnými témami boli láska, erotika a príroda, objavovali sa aj náboženské motívy. Zastúpené boli panegyrika i veršované didaktické a moralistické porekadlá a príslovia (s pevnou veršovou formou). Klasickým vyjadrením kávjového literárneho štýlu boli tzv. muktaka (jednostrofová, zväčša ľúbostná lyrická báseň) a mahákávja (veľká epická báseň, kávjový epos), pričom mnohé básne (prevažne vyjadrujúce city žien) boli (popri sanskrite) písané aj v prákritoch, najmä v prákrite máháráštrí. Vznikali veľké lyrické zbierky, tzv. subhásity, napr. zbierka Sedemsto básní (Sattasaí, začiatok 1. stor.) pripisovaná Hálovi, kráľovi z dynastie Sátaváhanovcov. Okrem lyrickej a epickej poézie sa pestovala aj kávjová dráma a neskôr próza.

K majstrom ranej kávjovej tvorby (1. – 2. stor.) patril Ašvaghóša (autor najstarších zachovaných diel kávjovej literatúry), vo 4. – 5. stor. vynikol básnik a dramatik Kálidása. V tzv. pokálidásovskom období lyrickú poéziu (jednostrofová lyrika) tvorili Amaru, ktorý písal najmä ľúbostnú lyriku (Stovka Amaruových básní, Amarušataka), a Bhartrihari (Stovka strof o múdrosti, Nítišataka; Stovka strof o láske, Šringárašataka; Stovka strof o odriekaní, Vairágjašataka; súborne nazývané Trojica stoviek, Šatakatrají). Autori epickej poézie, ktorá vznikala koncom 6. – začiatkom 7. stor., čerpali námety prevažne z eposov Mahábhárata a Rámájana, dôležitejšia než dej však bola formálna stránka diela. K najvýznamnejším tvorcom eposov patrili Bhatti (Rávanovo zabitie, Rávanavadha, nazývaný aj Bhattiho báseň, Bhattikávja) a Bháravi (Báseň o Kirátovi a Ardžunovi, Kirátárdžuníja) a v 8. stor. Mágha (Šišupálovo zabitie, Šišupálavadha).

Súčasne s kávjovou poéziou vznikla aj vedná disciplína alamkárašástra (poetika), boli napísané viaceré literárne príručky (napr. v 7./8. stor. Zrkadlo poézie, Kávjadarša, od Dandina). V kávjovej próze, ktorá sa pestovala od 7. stor., sa rozlišovali tzv. ákhjájiká (príbehy s námetmi zo života) a kathá (väčšinou ľúbostné príbehy prevzaté z iných literárnych prameňov). K najvýznamnejším prozaickým dielam patria Dandinov Príbeh desiatich princov (Dašakumáračarita), Subandhuova Vásavadatta (pol. 7. – zač. 8. stor.) a Bánov (7. stor.) Haršov život (Haršačarita), ktorého námetom je kráľ Harša z dynastie Pušjabhútiovcov (Haršavardhana, *590, †647, vládol od 606), a preto sa označuje aj ako kráľovský román.

V kávjovej dráme vyniklo viacero významných autorov, napr. na prelome 5. a 6. stor. Višákhadatta, ktorý napísal politicky ladenú divadelnú hru Rákšasov pečatný prsteň (Mudrárákšasa), v 7. stor. kráľ Harša (Haršavardhana), ktorému sa pripisujú divadelné hry Perlový náhrdelník (Prijadaršiká), Radosť hadov (Nágánanda) a Stratená princezná (Ratnávalí), ako aj Bhavabhúti (2. pol. 7. stor.), ktorý napísal divadelné hry Život veľkého hrdinu (Mahávíračarita) a Ďalší Rámov život (Uttararámačarita) inšpirované Rámájanou a hru Málatí a Mádhava (Málatímádhava) s ľúbostným námetom.

kavka

kavka, Coloeus — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď krkavcovité. Patrí sem jediný druh kavka tmavá (Coloeus monedula, v niektorých zoologických systémoch označovaná ako kavka obyčajná, Corvus monedula). Malý čierny vták so zavalitým telom vyskytujúci sa takmer v celej Európe. Má popolavosivé záhlavie, ktoré kontrastuje s lesklým čiernym temenom a hrdlom, nápadnú bielu dúhovku a krátky hrubý čierny zobák. Žije na okrajoch lesov, v skalných útesoch a v otvorenej poľnohospodárskej krajine, v súčasnosti aj v mestách a na dedinách. Hniezdi v kolóniách, hniezda si stavia v dutinách stromov, skalných puklinách alebo na vysokých budovách a zrúcaninách. Živí sa prevažne hmyzom, zvyškami jedál i semenami a plodmi rastlín, požiera aj vajcia a mláďatá iných vtákov. Nespieva, ozýva sa typickým kav-kav (odtiaľ názov). Veľmi spoločenské vtáky, v zime sa združujú do kŕdľov s inými druhmi, napr. s havranom poľným (Corvus frugilegus). Stredoeurópske populácie sú prevažne stále, severské (napr. poddruh Coloeus monedula soemmerringii, aj Corvus monedula soemmerringii) čiastočne sťahovavé (najmä mladé jedince). Na Slovensku sa vyskytujú nesúvisle na celom území, najmä však na severnom Slovensku, na Východoslovenskej rovine a Podunajskej rovine.

kavografia

kavografia [lat. + gr.] — röntgenové znázornenie dolnej dutej žily pomocou kontrastnej látky; → flebografia.

kávoviny

kávoviny [arab.] — kávové náhradky (nahrádzajú kávu) alebo kávové prísady (zlepšujú organoleptické vlastnosti nápoja) používané na prípravu nápojov podobných káve. Neobsahujú kofeín a majú malú energetickú a výživovú hodnotu. Vyrábajú sa z rastlinných surovín bohatých na polysacharidy, kávové náhradky najmä z obilnín (jačmeň a raž), kávové prísady z koreňa čakanky obyčajnej (Cichorium intybus; → cigória), z cukrovej repy, fíg, zo žaluďov, sušeného ovocia ap.

Kvalitné očistené a usušené suroviny sa pražia (každá oddelene) pri teplote asi 200 °C, rozdrvia sa alebo pomelú a následne sa zmiešajú podľa typu výrobku. Kávoviny zo sladového obilia sa vyrábajú zo suroviny obsahujúcej najmenej 70 hmotnostných % naklíčených zŕn (napr. sladová káva sa vyrába pražením jačmenného sladu a ako zrnková káva sa balí bez drvenia do obalov neprepúšťajúcich arómu).

Kávoviny sa používajú aj v zmesiach s mletou kávou. Zmes kávovej náhradky, kávovej prísady (cigórie) a i. prísad sa nazýva melta. Extrakciou kávovinových zmesí vodou sa získavajú kávovinové extrakty (instantné výrobky).

kávovník

kávovník, Coffea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď marenovité. Dreviny pochádzajúce z tropických oblastí Afriky a Ázie, ktorých semená, tzv. kávové zrná, sa používajú na výrobu kávy. Patrí sem 60 – 100 druhov, najvýznamnejším je kávovník arabský (Coffea arabica, v niektorých botanických systémoch Coffea vulgaris), vždyzelený ker alebo 2 – 3 m vysoký strom pochádzajúci z Etiópie (provincia Kaffa), v súčasnosti pestovaný v klimaticky vhodných podmienkach takmer na všetkých kontinentoch. Má vajcovité alebo kopijovité celistvookrajové mierne zvlnené protistojné, 12 – 15 cm dlhé listy a biele výrazne voňavé obojpohlavné kvety s priemerom do 5 cm usporiadané v krátkych súkvetiach v pazuchách listov, plod okolo 1,5 cm dlhá elipsovitá, zvyčajne oranžovočervená alebo fialovočervená kôstkovica (existujú i žltoplodé odrody) s dvoma zelenými semenami s hlbokou pozdĺžnou ryhou. Na svetovej produkcii kávy sa podieľa asi 70 – 90 % (káva z tohto druhu je tzv. arabika). Druhým najvýznamnejším druhom je kávovník mohutný (Coffea canephora, v niektorých botanických systémoch nazývaný kávovník konžský alebo Coffea robusta) poskytujúci menšie semená nižšej kvality, ktoré sa používajú do zmesí s arabikou a z veľkej časti sa spracúvajú na instantnú kávu; na svetovej produkcii kávy sa podieľa 10 – 30 % (káva z tohto druhu je tzv. robusta).

Semená kávovníka obsahujú 10 – 15 % proteínov, 10 – 15 % tukov, 6 – 12 % sacharidov, 9 – 12 % vody a 0,5 – 2,8 % kofeínu (obsah kofeínu závisí od druhu kávovníka, napr. arabika obsahuje priemerne 1,2 %, robusta 2,2 % kofeínu v sušine), ktorý má povzbudivý účinok na organizmus, ako aj triesloviny, pektíny, organické kyseliny a i. látky. Zber a prvotné spracovanie plodov (v podstate sa spracúvajú dvoma spôsobmi) závisí od pestovateľskej krajiny. Pri suchom spôsobe, ktorý je najrozšírenejší, sa najskôr perú vo vode, aby sa zbavili nečistôt, potom sa asi dva týždne sušia na slnku za častého prehrabávania, následne sa suché plody na lúpacích strojoch zbavujú oplodia a vrchnej časti osemenia, čistia sa a triedia. Pretože sa pri tomto spôsobe spracúvajú aj menej kvalitné plody, získané kávové zrná sú zvyčajne nižšej akosti. Pri mokrom spôsobe sa použitím veľkého množstva vody najskôr oddelia nečistoty a nezrelé a nevyvinuté plody. Kvalitné plody sú potom prúdom vody unášané do špeciálneho stroja, kde sa oddelí dužinaté oplodie, a následne do fermentačných nádrží, kde sa počas 12- až 24-hodinovej fermentácie zbavia semená zvyšku oplodia a potom sa perú, sušia a triedia. V lúpacích strojoch sa odstráni suchý endokarp a pri leštení aj vrchná časť osemenia. Výsledkom obidvoch spôsobov spracovania plodov sú kávové zrná označované aj ako zelená alebo surová káva, dodávané na svetový trh ako surovina na praženie kávy. Pre semená sa pestujú aj druhy kávovník libérijský (Coffea liberica) poskytujúci semená nižšej kvality používané do zmesí a Coffea excelsa poskytujúci semená nižšej kvality a výraznej ostrej vône s vysokým obsahom kofeínu; od 2008 je známy nový druh Coffea charrieriana pochádzajúci z Kamerunu, ktorého semená neobsahujú kofeín.

Najvýznamnejšími producentmi kávy sú (v klesajúcom poradí; 2014) Brazília, Vietnam, Indonézia, Kolumbia, India, Honduras, Etiópia, Peru, Guatemal a Mexiko.

Kawaguči

Kawaguči, Kawaguchi — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Saitama na nížine Kantó na rieke Arakawa v aglomerácii Tokia v metropolitnej oblasti Tokia; 504-tis. obyvateľov (2012). Obchodné a priemyselné stredisko. Priemysel hutnícky (zlievarne), elektrotechnický, textilný, potravinársky, jemnej mechaniky, začiatkom 20. stor. významné stredisko zbrojárskeho priemyslu.

Oblasť bola obývaná už v prehistorickom období džómon (8000 – 300 pred n. l.). Mesto vzniklo v období Edo (Tokugawa; 1603 – 1868) ako prepriahacia stanica na dôležitej obchodnej ceste spájajúcej Edo (dnešné Tokio) a Nikkó (cesta slúžila aj na každoročné štátne procesie z Eda do Nikkó do šintoistickej svätyne Tóšógú zasvätenej šógunovi Tokugawovi Iejasuovi). Jeho rozvoj súvisel s rozvojom spracovania kovov a s blízkosťou mesta Edo (spojené riekou Arakawa), ktoré podporovalo miestne remeslá (pod dohľadom šógunátu). Mesto bolo často postihnuté prírodnými katastrofami (záplavy, zemetrasenia) a mnohokrát bombardované pre vojenskú výrobu (odlievanie kanónov). Značná časť zlievarenských závodov zanikla v 60. rokoch 20. stor. Univerzita (založená 1972).

Kawasaki Heavy Industries, Ltd.

Kawasaki Heavy Industries, Ltd. [hevi indastris limitid], Kawasaki — japonský medzinárodný strojársky koncern s centrálami v mestách Kóbe a Tokio. Založený 1878 v Tokiu ako lodenice, nazvaný podľa zakladateľa Šózóa Kawasakiho (*1837, †1912); od 1939 súčasný názov. Koncern postupne expandoval z lodiarstva (vrátane výroby tankerov a ponoriek) do ďalších oblastí strojárstva, napr. do výroby lokomotív, elektrických vlakov (rýchlovlak Šinkansen, 1964), lietadiel, vrtuľníkov, automobilov, motocyklov (populárny motocykle Kawasaki), prúdových motorov, priemyselných robotov, elektronických zariadení ap.

Kayes

Kayes [kaj] — mesto v záp. časti Mali v blízkosti hranice so Senegalom na rieke Senegal, administratívne stredisko regiónu Kayes; 148-tis. obyvateľov (3. najväčšie mesto štátu, 2012). Priemysel strojársky (železničné dielne), potravinársky, kožiarsky. Dopravná križovatka na železničnej trati Dakar – Niger (otvorená 1924, dĺžka 1 287 km; názov odvodený od rieky Niger) spájajúcej krajinu s hlavným mestom Senegalu Dakarom, diaľničné spojenie s hlavným mestom Bamako, riečny prístav (konečné miesto plavby po Senegale), letisko. Pôvodne bolo Kayes malou bezvýznamnou obcou, postupne po vybudovaní železničného spojenia Dakar – Niger sa z neho vyvinulo obchodné centrum (1881). R. 1892 – 99 (počas francúzskej koloniálnej éry) hlavné mesto Francúzskeho Sudánu. Juhových. od Kayes sa nachádza pevnosť Medina (vybudovaná 1855).

Kayová, Nora

Kayová [kejo-] (Kaye), Nora, vlastným menom Nora Koreff, 17. 1. 1920 New York – 28. 2. 1987 Los Angeles, Kalifornia — americká tanečnica a primabalerína. Pochádzala z rodiny ruských emigrantov. Od 1928 študovala v baletnej škole Metropolitnej opery a neskôr v School of American Ballet v New Yorku pod vedením M. Fokina a G. Balanchina. R. 1936 sa stala členkou tanečného súboru American Ballet a 1939 spoluzakladateľkou Ballet Theatre (od 1957 → American Ballet Theatre). Ako primabalerína sa predstavila 1942 v úlohe Hagar v balete Pillar of Fire (hudba A. Schönberg) choreografa A. Tudora, ako aj v ďalších choreografiách A. Tudora, G. Balanchina a B. Nižinskej, v ktorých zaujala spojením tanečnej kreácie s neobvyklým dramatickým nábojom a charakterovým herectvom, čím si vyslúžila prezývku Duse of Dance (podľa talianskej herečky E. Duseovej). R. 1951 – 54 tancovala v súbore New York City Ballet (NYCB), kde účinkovala v choreografiách J. Robbinsa (The Cage, I. Stravinskij; Age of Anxiety, L. Bernstein) a A. Tudora (La Gloire, L. van Beethoven). Po návrate do American Ballet Theater účinkovala o. i. v baletných predstaveniach svojho neskoršieho manžela, amerického choreografa a producenta Herberta Rossa (*1927, †2001), s ktorým 1960 založila súbor Ballet of Two Worlds. R. 1961 ukončila kariéru primabaleríny a o. i. bola producentkou Rossových filmov (Bod zvratu, The Turning Point, 1977; Tanečníci, Dancers, 1987).

Kayseri

Kayseri [kaj-], gr. Kaisareia, lat. Caesarea Cappadociae — mesto v strednom Turecku na Anatólskej plošine severne od sopky Erciyas Dağı, administratívne stredisko provincie (ilu) Kayseri; 850-tis. obyvateľov (2012). Jedno z hlavných obchodných, finančných (viacero bánk) a priemyselných stredísk strednej časti krajiny. Priemysel textilný, letecký, potravinársky (cukrovarnícky, mäsový s tradičnou výrobou údenín, mliekarský), nábytkársky, cementársky, hutnícky (spracovanie farebných kovov); remeslá (zlatníctvo, tkanie kobercov). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ovocia, zeleniny, pšenice, jačmeňa, zemiakov, cukrovej repy, viniča, produkcia sušených hrozienok). Cestný uzol pri medzinárodnej železničnej trati spájajúcej Európu s Iránom, medzinárodné letisko. Turistické stredisko.

Mesto vzniklo v oblasti osídlenej Asýrčanmi a Chetitmi už v 2. tisícročí pred n. l., v minulosti jedno z najvýznamnejších kapadóckych miest (→ Kapadócia). V období helenizmu sa spočiatku nazývalo Mazaka, od vlády kapadóckeho kráľa Ariaratha V. Euseba Filopatóra (163 – 130 pred n. l.) Eusebeia. Po vytvorení rímskej provincie Kapadócia (Cappadocia) počas vlády cisára Tiberia (17 n. l.) sa stalo jej hlavným mestom a bolo nazvané Caesarea Cappadociae, po rozdelení provincie na dve časti (4. stor.) hlavným mestom západného územia Cappadocia Prima. Predpokladá sa (na základe biblického Prvého listu Petrovho adresovaného kapadóckej kresťanskej diaspóre), že v oblasti Kayseri sa v prvých storočiach n. l. rozšírilo kresťanstvo. Začiatkom 3. stor. bolo mesto centrom kresťanskej vzdelanosti, vo 4. stor. sídlom tzv. kapadóckych cirkevných otcov Bazila Veľkého, jeho brata Gregora Nysského a Gregora Naziánskeho. Okolo 1080 ho dobyli Seldžukovci, 1096 križiaci, krátko nato opäť Seldžukovci, v polovici 12. stor. nastal rozkvet mesta. Od 14. stor. do zač. 20. stor. súčasť Osmanskej ríše (okrem obdobia 1401 – 67, keď mestu vládol Timúr), potom súčasť Turecka.

Stavebné pamiatky: citadela (pôvodne 3. stor. n. l., prebudovaná v 6. stor. cisárom Justiniánom I. Veľkým, neskôr Seldžukovcami aj Osmanmi); viaceré významné príklady seldžuckej architektúry, napr. Veľká mešita (Ulu Camii; založená 1135, dostavaná v ranom seldžuckom štýle 1205 – 06 a neskôr viackrát prestavaná; bazilikálny pôdorys s kupolou pred mihrábom), komplex sultánky Hunat Hatun (1237 – 38, prestavaný v 19. stor.; pozostáva z Veľkej mešity, hrobky, madrasy a hamámu), madrasa Çifte medrese (1205, jej súčasťami boli aj nemocnica a hrobka; dnes Múzeum seldžuckej civilizácie), Sáhibova madrasa (Sahibiye medrese; 1267 – 68, s bohato zdobeným vstupným portálom), Seraceddinova madrasa (Seraceddin medrese; 1238 – 39), viaceré hrobky valcového alebo oktogonálneho tvaru s pyramídovou strechou (napr. Çifte Kümbet, 1247 – 48; Döner Kümbet, okolo 1275; Alaca Kümbet, 13. stor.; a i.), mešita Kurşunlu Camii (1575 – 85/86, architekt Sinan); arménsky Chrám sv. Gregora Lusavoriča (Surup Krikor Lusavoriç Kilise, 19. stor.); viacero tradičných osmanských obytných mestských domov z 18. – 19. stor. (napr. Atatürk Evi, 19. stor.) a i. Viaceré múzeá, napr. archeologické (nachádzajú sa tam nálezy z Kaneša, ktorý leží v blízkosti Kayseri). Univerzita (založená 1978).

kazačok

kazačok [rus.] — ľudový tanec v 2/4 takte pochádzajúci z oblastí juhovýchodnej Ukrajiny a južného Ruska, pôvodne ho tancovali kozáci (kazačok = kozáčik). Má svižné až ohnivé, neustále sa zrýchľujúce tempo, typická je preň improvizácia. Tancuje sa v rade, v kruhu a v pároch, časté sú sólové čísla s typickými tanečnými figúrami, napr. tanečný pohyb v drepe so striedavým vyhadzovaním nôh, s prekríženými rukami na hrudi ap. Podobá sa na ukrajinský tanec hopak, obsahuje však menej akrobatických prvkov, je lyrickejší, bez bojového nádychu. Známe sú ukrajinská, ruská, kubánska (podľa historického územia Kubáň) a terská (terecká; podľa Terskej, resp. Tereckej gubernie) verzia kazačka. Obľúbené tanečné číslo ukrajinských aj ruských súborov, vo svojich skladbách ho spracovali aj viacerí hudobní skladatelia, napr. A. S. Dargomyžskij, Alexander Nikolajevič Serov (*1820, †1871) a P. I. Čajkovskij.