Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 682 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kimlička, Štefan

Kimlička, Štefan, 9. 11. 1943 Topoľčany – 25. 11. 2006 Bratislava — slovenský informatik a knihovník. R. 1969 – 76 pôsobil v Ústrednej ekonomickej knižnici Vysokej školy ekonomickej v Bratislave (dnes Slovenská ekonomická knižnica Ekonomickej univerzity v Bratislave), 1976 – 78, 1980 – 87 a 1990 – 2006 na Katedre knihovníctva a vedeckých informácií (dnes Katedra knižničnej a informačnej vedy) Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1990 – 96 a 2001 – 2003 vedúci katedry); 1996 profesor. Zaoberal sa manažmentom knižničných projektov a záznamov, systémovou analýzou, systémovou integráciou a teóriou knižnično-informačných systémov. Podieľal sa na budovaní databázy informácií pre ekonomiku EKO-INDEX a na vytváraní koncepcie celoslovenského zaznamenávania prírastkov zahraničných kníh. Zaslúžil sa o formovanie knižničnej a informačnej vedy na Slovensku, o smerovanie jej zamerania na prax, ako aj o koncepciu výučby na katedrách knižničnej a informačnej vedy na niektorých slovenských univerzitách.

Autor a spoluautor viacerých odborných publikácií, napr. Mechanizácia a automatizácia v knižniciach a informačných strediskách (1981), Knižničná a informačná veda na prahu informačnej spoločnosti (2000), Ako citovať a vytvárať zoznamy bibliografických odkazov podľa noriem ISO 690 pre „klasické“ aj elektronické zdroje (2002), Informačné systémy: Teoretické východiská, princípy, metódy projektovania (2006). R. 1990 – 92 predseda Spolku slovenských knihovníkov.

kimeridž

kimeridž [vl. m.], aj kimmeridž, kimmeridgien — stupeň (vek) vrchnej jury (malmu); druhohory. R. 1832 ho vymedzil švajčiarsky geológ a botanik Jules Thurmann (*1804, †1855). Hlavnými skamenelinami sú amonity (→ amonitotvaré), napr. rod Aulacostephanus. Dobre faunisticky zdokumentované sú rôzne sedimenty kimeridžu v Západných Karpatoch (napr. bradlá Rochovica a Brodno pri Žiline). Nazvaný podľa obce Kimmeridge v grófstve Dorset v Anglicku.

Kimpa Vita

Kimpa Vita, aj Kimpa Mvita, Tsimpa Vita, Beatriz, Donna Beatrice, asi 1682 alebo 1684 – 1706 — konžská prorokyňa, zakladateľka a vodkyňa afrokresťanského hnutia nazývaného antonianizmus. Pochádzala z aristokratickej rodiny etnickej skupiny Kongov (Bakongov), ktorej členovia vyznávali domáci kult kimpasi zameraný na uzdravovanie, mala sa stať liečiteľkou a šamankou (nganga marinda). Krátko po narodení bola pokrstená, ku kresťanstvu sa však priklonila až neskôr pod vplyvom afrokresťanských kazateľov.

R. 1704 mala počas ťažkej choroby vízie, podľa ktorých sa do nej prevtelil sv. Anton Paduánsky (odtiaľ názov hnutia) a prostredníctvom nej požadoval obnovu Konžskej ríše a konžskej spoločnosti sužovanej vojenskými konfliktmi a portugalským obchodom s otrokmi. Kázňami šírila vlastnú verziu kresťanstva (spojenie kresťanských prvkov a elementov afrických náboženstiev) a ničila pohanské idoly. Hlásala, že Ježiš Kristus, Mária i sv. František pochádzajú z Konžskej ríše, čím si získala množstvo prívržencov. Hnutie antonianistov sa tak stalo aj prejavom odporu proti cudzím misionárom a portugalskej nadvláde. R. 1705 sa usadila v opustenom hlavnom meste Konžskej ríše M’banza Kongo (aj São Salvador de Congo) a vyzvala konžského kráľa Pedra IV. (Nsaku a Mvemba, vládol 1695 – 1718), aby sa do M’banzy Konga vrátil a znova zjednotil kráľovstvo, ktoré sa po porážke Kongov v bitke pri Ambuíle (mesto v provincii Uíge v dnešnej Angole, 1665) rozpadlo na niekoľko súperiacich štátikov. R. 1706 bola kráľovskými vojenskými oddielmi zadržaná, na podnet portugalsých kapucínskych mníchov Bernarda da Gallo (†1717) a Lorenza da Lucca (*1666, †1723) obvinená z kacírstva a bosoráctva, odsúdená a upálená na hranici. Jej učenie, ktoré vyrástlo z tradícií rímskokatolíckej cirkvi v Konžskej ríši, sa stalo predchodcom afrických nezávislých cirkví, ako aj náboženských hnutí 19. – 21. stor. Bolo ním inšpirované aj konžské výtvarné umenie (svätci zobrazovaní v podobe čiernych Afričanov).

kina

kina [z papuánskeho jazyka] — základná menová jednotka v Papui-Novej Guinei, ISO kód PGK. Bola zavedená 1975 po získaní nezávislosti krajiny, keď sa začal používať desiatkový menový systém. Čiastkovou jednotkou je toea; 1 kina = 100 toeí. V súčasnosti sú v obehu plastové bankovky v nominálnej hodnote 2, 5, 10, 20, 50 a 100 kín a mince v hodnote 5, 10, 20 a 50 toeí a 1 kina. Pre zberateľov sa razia strieborné a zlaté mince v rôznych hodnotách (1, 5, 10, 25, 50 a 100 kín).

Kingstonská menová dohoda

Kingstonská menová dohoda [kinkstn-], aj Jamajská menová dohoda — dohoda členských krajín Medzinárodného menového fondu (MMF) o reforme medzinárodného menového systému zavedeného 1944 Brettonwoodskými dohodami uzavretá 1976 v Kingstone (Jamajka). Predchádzali jej problémy súvisiace so zmenou pozície amerického dolára 1971 (v dôsledku inflácie vyvolanej najmä financovaním vietnamskej vojny) a s ropnou krízou na jeseň 1973, ktorá vyvolala hospodársku recesiu 1974 – 76 a prvú celosvetovú hospodársku krízu od skončenia 2. svetovej vojny.

K najvýznamnejším zásadám Kingstonskej menovej dohody, ktoré sa stali základom zmeny stanov MMF, patria: a) prechod na pohyblivé menové kurzy, ktoré by pružne reagovali na cenový vývoj v jednotlivých štátoch (zrušila sa zásada pevných parít, resp. upravovateľných pevných parít s priamymi alebo s nepriamymi väzbami na zlato, bol zavedený pohyblivý kurz floating); b) zrušenie vymeniteľnosti amerického dolára za zlato, ktoré prestalo byť základom kurzových vzťahov; c) demonetizácia zlata (proces znižovania úlohy zlata v menovej oblasti), v dôsledku ktorého MMF odpredal časť zlatých zásob, bola zrušená časť členského vkladu v zlate, ako aj oficiálna cena zlata a i.; d) ustanovenie SDR (Special Drawing Rights, → zvláštne práva čerpania, zavedené 1970) za základný rezervný prostriedok (namiesto zlata a amerického dolára) a za novú zúčtovaciu jednotku slúžiacu na vyrovnávanie zostatkov medzi centrálnymi bankami. SDR sa súčasne stali zdrojom financovania úverov MMF, ktorého novým poslaním bolo poskytovať dlhodobé úvery a tvorba komplexnejších politicko-ekonomických stratégií pre štáty s ekonomickými problémami. Kingstonská menová dohoda významne ovplyvnila medzinárodný menový systém a medzinárodné hospodárstvo a poskytla viac možností na regulovanie menových vzťahov, ktoré sa však nezjednodušili.

keirecu

keirecu [jap.] — veľké priemyselné zoskupenia vznikajúce v Japonsku od 60. rokov 20. stor. kvôli koncentrácii kapitálu s cieľom rozvoja krajiny po 2. svetovej vojne. Boli úzko prepojené s finančným a investičným kapitálom a so špecializovanými obchodnými spoločnosťami (→ Sogo Shosha), ktoré si vytvárali siete zahraničných pobočiek a výrobných závodov najmä v krajinách Združenia krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN).

Na čele keirecu stojí jedna spoločnosť, firmy, s ktorými spolupracuje, si zachovávajú ekonomickú a právnu samostatnosť. Keirecu existujú aj v súčasnosti, k najväčším patria (2015) Mitsubishi, Sumitomo, Fuyo, Mitsui, Dai-Ichi Kangyo, Sanwa. Keirecu pri svojom vzniku nadväzovali na tradíciu rodinných konglomerátov zaibacu, ktoré sa začali s finančnou podporou japonskej vlády vytvárať v 80. rokoch 19. stor. a v 20. rokoch 20. stor. viedli k sústredeniu hospodárskej moci v rukách úzkeho okruhu osôb (rodín) ovládajúcich značnú (zvyčajne najmodernejšiu) časť hospodárstva krajiny. Monopolizovali japonský priemysel a zaviedli do neho špecifickú organizáciu práce opierajúcu sa o princípy neokonfuciánstva. Z ekonomického hľadiska boli veľmi efektívne, pôsobili v rozličných oblastiach podnikania a vo vtedajšom období zabezpečovali hospodársky rozvoj Japonska. Zaibacu boli iniciátormi expanzie zbrojného priemyslu a aktívne podporovali vstup Japonska do 2. svetovej vojny. Po okupácii Japonska Američanmi boli 1946 zrušené, dedičné, rodinné väzby a vnútorné usporiadanie však zostali zachované.

Keïta, Modibo

Keïta [kej-], Modibo, 4. 6. 1915 Bamako – 16. 5. 1977 tamže — malijský štátnik a politik, prvý prezident (1960 – 68). Pôvodným povolaním učiteľ. Angažoval sa v boji za dekolonizáciu Francúzskeho Sudánu a celej Francúzskej západnej Afriky. R. 1945 spoluzakladateľ a 1947 – 68 predseda politickej strany Sudánsky zväz (francúzsky Union soudanaise, neskôr Union soudanaise – Rassemblement démocratic africain, skratka US-RDA). R. 1956 – 59 poslanec a 1956 – 57 podpredseda francúzskeho. Národného zhromaždenia, 1957 – 58 štátny tajomník pre zámorské územia vo francúzskej vláde. R. 1959 – apríl 1960 predseda vlády Sudánskej republiky (bývalý Francúzsky Sudán) a následne Federácie Mali (so Senegalom; apríl – august 1960). Po vzniku samostatnej republiky Mali (august 1960) jej prvý prezident (1960 – 68). V novembri 1968 zvrhnutý vojenským prevratom vedeným M. Traorém a internovaný, zomrel vo väzení. R. 1992 rehabilitovaný.

Keïta Fodéba

Keïta Fodéba [kej-], aj Fodéba Keïta, 19. 1. 1921 Siguiri – 27. 5. 1969 Konakry — guinejský choreograf, hudobník, básnik, dramatik a politik. Od 1947 študoval právo v Paríži, kde 1948 založil tanečný súbor Théâtre Africain, 1952 premenovaný na Les Ballets Africains (→ Africký balet), ktorý propagoval tradičnú guinejskú kultúru, hudbu a tanec; so súborom podnikol úspešné turné. Po návrate do Guiney spolupracoval 1956 – 57 s A. S. Tourém (od 1958 prezident Guiney) v politickej strane Africké demokratické zhromaždenie (Rassemblement démocratique africain, RDA). R. 1961 sa stal ministrom obrany a bezpečnosti, 1965 z politických príčin internovaný v koncentračnom tábore Camp Boiro (na predmestí Konakry) zriadenom pre odporcov diktátorského prezidenta A. S. Tourého, 1969 zastrelený bez súdu. Autor básnických zbierok Africké básne (Poèmes africains, 1950) a Africké zore (Aube africaine, 1957) i divadelných hier Učiteľ (Le Maître d’école, 1952) a Polnoc (Minuit, 1952).

Kelemen, Jozef

Kelemen, Jozef, 16. 3. 1951 Nové Zámky — slovenský matematik a informatik. R. 1974 – 92 pôsobil na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, 1993 – 98 na Fakulte hospodárskej informatiky Ekonomickej univerzity v Bratislave, od 1999 na Filozoficko-prírodovedeckej fakulte Sliezskej univerzity v Opave (Česká republika) a súčasne od 2005 na Vysokej škole manažmentu v Trenčíne; 1997 profesor, 1998 DrSc. Zaoberá sa umelou inteligenciou a súvisiacimi oblasťami teoretickej informatiky, poznatkových systémov a kognitívnej vedy, ako aj problematikou poznatkovej spoločnosti a znalostného manažmentu. Autor a spoluautor vyše 100 vedeckých článkov a vyše 20 knižných publikácií, napr. monografií Expertné systémy (1988), Systémy gramatík (Grammar Systems, 1994), Pozvanie do znalostnej spoločnosti (2007), Kapitoly o znalostnej spoločnosti (2008), vysokoškolských učebníc, napr. Úvod do umelej inteligencie (1992), Expertné systémy pre prax (1996), Tvorba expertních systémů v prostředí Clips (1999), ako aj publikácií obsahujúcich jeho esejistické texty, napr. Myslenie, počítač… (1989), Strojovia a agenty (1994), Budoucí Altamira (1995), Postmoderný stroj (1998), Kybergolem (2001), Iné texty (2005), Myslenie a stroj (2010). Člen viacerých vedeckých spoločností, nositeľ niekoľkých ocenení.

Kelemen, Miroslav

Kelemen, Miroslav, 14. 12. 1966 Lučenec — slovenský generál. R. 1989 ukončil štúdium na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach (dnes Letecká fakulta Technickej Univerzity v Košiciach), 1989 – 2008 pôsobil ako vojenský pilot (do 1992 Federálneho ministerstva obrany v Prahe, 1993 – 2008 Ozbrojených síl Slovenskej republiky: 1993 – 94 v Košiciach, 1994 – 98 vo Zvolene, 1998 – 2000 zástupca veliteľa leteckého krídla v Prešove, 2003 – 2005 veliteľ Leteckej základne Prešov), od 2008 brigádny generál letectva. Súčasne od 1993 pôsobil na viacerých vysokých školách, 2000 – 02 na Vojenskej leteckej akadémii generála M. R. Štefánika v Košiciach (2001 – 02 zástupca rektora), na Národnej akadémii obrany maršala A. Hadíka v Liptovskom Mikuláši (2006 – 07 veliteľ Kurzu národnej bezpečnosti) a po jej integrovaní do Akadémie ozbrojených síl generála M. R. Štefánika 2008 – 2011 rektor akadémie, ďalej externe na Technickej Univerzite v Košiciach a na Žilinskej univerzite, od 2011 pôsobí na Vysokej škole bezpečnostného manažérstva v Košiciach (2011 – 14 prorektor, od 2014 rektor); 2013 profesor, 2015 DrSc. R. 2007 – 08 vojenský poradca ministra obrany SR. Prednáša na univerzitách vo Varšave a v Londýne.

Odborník v bezpečnostných vedách. Zaoberá sa problematikou ochrany osôb a majetku, bezpečnostnými technológiami, bezpečnosťou letov a krízovými situáciami v leteckej doprave. Autor a spoluautor viacerých odborných a vedeckých článkov, niekoľkých vysokoškolských učebníc, napr. Ergatické systémy a bezpečnosť v letectve: edukácia a inteligencia zručností v leteckej prevádzke (2009), Nové využitie simulačných technológií v bezpečnostnej edukácii pre krízové stavy (2012), a monografií, napr. Vybrané problémy ochrany osôb, majetku a ďalších chránených záujmov v sektoroch bezpečnosti (2014). Člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých a odborných spoločností a redakčných rád vedeckých a odborných časopisov. Nositeľ viacerých ocenení. R. 1996 – 98 pilot-navigátor leteckej akrobatickej skupiny Biele albatrosy.

Kelemen, Vojtech

Kelemen, Vojtech, 23. 6. 1935 Poltár – 18. 1. 1996 Banská Bystrica — slovenský ekonóm. Po ukončení štúdia na Fakulte ekonomického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave pôsobil 1958 – 70 v Chemických závodoch W. Piecka v Novákoch, 1970 – 75 ako výskumný pracovník vo Výskumnom ústave technicko-ekonomickom chemického priemyslu, súčasne externý učiteľ na Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity) na Katedre ekonomiky a riadenia chemického a potravinárskeho priemyslu, 1975 – 92 na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave (1983 – 84 vedúci Katedry riadenia, 1991 – 92 vedúci Katedry manažmentu a marketingu), súčasne 1984 – 89 riaditeľ Výskumného ústavu služieb, 1992 – 96 pôsobil na Katedre manažmentu a marketingu Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici; 1996 profesor in memoriam.

Spočiatku sa zaoberal problematikou riadenia chemického priemyslu, efektívnosťou investícií a jeho štrukturálnou prestavbou. Vypracoval viaceré technicko-ekonomické a prognostické štúdie pre chemický priemysel. Neskôr sa začal orientovať na problematiku cestovného ruchu, jeho postavenie v proporcionálnom rozvoji socialistického národného hospodárstva, oblasť služieb a manažment podniku. Autor a spoluautor viacerých monografií, napr. Ekonomika cestovného ruchu (1985), vysokoškolských učebných textov, napr. Teória riadenia. Vybrané kapitoly (1978), Ekonomika cestovného ruchu (1985), Manažment podniku 1 (1992), Manažment podniku 2 (1993), článkov a príspevkov v zborníkoch a odborných časopisoch (Ekonomická revue cestovného ruchu, Ekonomické rozhľady, Socialistický obchod a i.).

Keller, Friedrich Ludwig

Keller, Friedrich Ludwig, aj Keller vom Steinbock, 17. 10. 1799 Zürich – 10. 9. 1860 Berlín — švajčiarsky právnik a politik. Právo študoval v Berlíne a v Göttingene. Od 1829 člen Veľkej rady (najvyššieho orgánu kantónu) v Zürichu, od 1831 predseda Najvyššieho súdu, pričinil sa o reformu súdnictva na úrovni konfederácie. Po založení Zürišskej univerzity (1833) mimoriadny, od 1838 riadny profesor rímskeho a partikulárneho (miestneho, zürišského) práva. Po odchode zo Švajčiarska pôsobil od 1844 ako profesor rímskeho práva na univerzite v Halle, od 1846 na Berlínskej univerzite (dnes Humboldtova univerzita). Spočiatku sa hlásil k radikálnej liberálnej opozícii, po príchode do Berlína sa však stal konzervatívnym členom pruskej poslaneckej snemovne, 1853 bol prijatý medzi pruskú šľachtu.

Predstaviteľ švajčiarskej právnej vedy 19. stor., orientoval sa prevažne na oblasť rímskeho práva. Autor viacerých prác, napr. Litis Contestatio a rozsudok podľa klasického rímskeho práva (Über Litis Contestation und Urtheil nach klassischem Römischen Recht, 1827), Nové teórie v zürišskom súdnictve (Die neuen Theorien in der Zürcherischen Rechtspflege, 1828), Rímsky civilný proces a žaloby v sumarizácii na účely prednášok (Der römische Civilprozess und die Actionen in summarischer Darstellung zum Gebrauch bei Vorlesungen, 1852), Inštitúcie (Institutionen, 1861).

keltské jazyky

keltské jazyky — jazyky najzápadnejšej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny. Predpokladá sa, že spoločný jazyk keltských kmeňov a skupín (prakeltčina) vznikol už okolo 1300 pred n. l., dôkazy o tom však chýbajú. Keltské jazyky sa zvyčajne delia na kontinentálne a ostrovné. Kontinentálnymi keltskými jazykmi sa hovorilo v Európe v období približne 800 pred n. l. – 500 n. l., keď všetky tieto jazyky zanikli. Zaraďuje sa k nim galčina (→ galský jazyk), lepontčina a iberokeltské jazyky. Všetky sú známe najmä z nápisov vytesaných etruským, gréckym alebo latinským písmom do kameňa, z nápisov na minciach (→ keltské mince), z mien (osobných i miestnych) a z citácií zaznamenaných v iných jazykoch; napr. tzv. Kalendár z Coligny, ktorý bol nájdený koncom 19. stor. vo francúzskej obci Coligny (departement Ain) a predstavuje zvyšky keltského kalendára z galsko-rímskeho obdobia (1. alebo 2. stor. n. l.) zaznamenaného latinským písmom na bronzových platniach v keltskom (galskom) jazyku, pravdepodobne keltského pôvodu sú na Slovensku napr. mená riek Váh (v podobe Cusus, Duria) alebo Hron (Granua). Vedomosti o keltských jazykoch sú však minimálne. Galčina sa používala v dnešnom Francúzsku, v častiach Švajčiarska, Belgicka a Talianska, ako aj v str. Turecku (Anatólii), lepontčina v častiach juž. Švajčiarska a sev. Talianska a iberokeltské jazyky na severe str. Španielska.

Ostrovné keltské jazyky vznikli okolo 500 pred n. l., keď sa Kelti presídlili z pevniny na Britské ostrovy. Delia sa na 2 podskupiny: na britskú podskupinu, do ktorej sa zaraďuje waleština (→ waleský jazyk), kornčina (→ kornský jazyk), bretónčina (→ bretónsky jazyk; za ostrovný keltský jazyk sa pokladá na základe toho, že bol na pevninu prenesený imigrantmi z juhozápadu ostrova Veľká Británia v 5. – 7. stor.), kumbrijčina a pravdepodobne aj piktčina, a na goidelskú podskupinu (→ goidelské jazyky), do ktorej sa zaraďuje írčina (→ írsky jazyk), mančina (→ manský jazyk) a gaelčina (→ gaelský jazyk). Rozpad britskej podskupiny na jednotlivé jazyky prebiehal v 6. – 8. stor., goidelskej podskupiny v 12. – 13. stor. Z obidvoch podskupín ostrovných keltských jazykov sa do súčasnosti zachovali iba waleština (cymraeg), bretónčina (brezhoneg), írčina (gaeilge, ghaeilge) a gaelčina (gàidhlig). Kornčina (kernewek, kernowek) sa prestala používať v 18. stor. Mančina (ghailck vanninagh, ghaelg vanninagh) sa bežne používala až do 19. stor. a ešte donedávna (1974) ju ovládali niekoľkí príslušníci najstaršej generácie na ostrove Man.

Okrem zvyčajného delenia keltských jazykov sa často uvádza aj delenie na p-keltské jazyky a q-keltské jazyky (qu-keltské jazyky), t. j. podľa toho, ako sa v nich zmenilo indoeurópske kw. Do prvej skupiny patria galčina, lepontčina, waleština, kornčina a bretónčina, v ktorých sa kw zmenilo na p, a do druhej iberokeltské a goidelské jazyky, v ktorých sa kw zmenilo na qu (k, c).

V súčasnosti hovorí keltskými jazykmi asi 3 mil. ľudí. Gaelčinu používa asi 65-tis. ľudí v severozáp. Škótsku a menej ako 10-tis. ľudí v Novom Škótsku (Severná Amerika), írčinu 62-tis. ľudí v záp. a juž. časti Írska (takzvaný Gaeltacht), obidva jazyky sa však hojne používajú v masmédiách. Hoci vo Walese bola v pol. 20. stor. waleština na ústupe, v súčasnosti prekvitá. Je oficiálne uznávaným jazykom waleského parlamentu a povinným predmetom v štátnych školách. Obežníky tamojšej vlády i návrhy zákonov vychádzajú vo waleštine i v angličtine, dopravné značky sú takisto dvojjazyčné. Podľa sčítania obyvateľstva 2001 ovláda waleský jazyk 582-tis. ľudí (20,8 % obyvateľstva Walesu) a takmer 798-tis. (28,4 %) má istú znalosť jazyka. Odhaduje sa, že mimo Walesu ovláda waleštinu asi 200-tis. ľudí v Anglicku. Používajú ju i vysťahovalci z Walesu v Patagónii (prví prišli 1865) v argentínskej provincii Chubut, ktorí však ovládajú aj španielčinu. Počet používateľov waleského jazyka rastie a možno ho označiť za najživotaschopnejší keltský jazyk. Od 1904 prebiehajú pokusy o oživenie kornčiny, ktoré sa od 50. rokov 20. stor. ešte zintenzívnili (Kornský jazykový výbor, Rada pre kornský jazyk, Kornské jazykové spoločenstvo), a od konca 20. stor. i mančiny (vyučovanie v školách, vydávanie publikácií, používanie pri ceremoniálnych príležitostiach ap.). Bretónčina sa udržala do pol. 20. stor., ale v období 1950 – 90, keď ju centralistická francúzska vláda zakázala, klesol počet jej používateľov v Bretónsku zo 70 % na 20 %. V súčasnosti francúzska vláda podporuje publikačnú činnosť v bretónčine, sčasti v nej vysielajú miestny rozhlas a televízia, vyučuje sa v školách (popri francúzštine).

Keltské jazyky majú mnohé osobitosti, ktoré sa hodnotia ako archaizmy, napr. v dôsledku pôsobenia prízvukových faktorov zanikli koncové slabiky, vznikli početné striedania začiatočných spoluhlások v slove, pričom nadobudli dôležité syntaktické funkcie, napr. waleské slovo ci (pes) má podľa okolností podoby ci, gi, nghi, chi. V keltských jazykoch existuje len určitý člen, neurčitý chýba. Pri podstatných menách sa rozlišuje mužský a ženský rod. Prídavné meno nasleduje za podstatným a zhoduje sa s ním v čísle, rode a páde. Slovesá sa časujú pravidelne, nepravidelných slovies je málo. Neexistuje sloveso mať – vyjadruje sa slovesom byť v kombinácii s predložkami. Neexistujú ani jednoduché ekvivalenty výrazov áno a nie. V slovnej zásobe keltských jazykov je značný počet anglických slov, v bretónčine francúzskych. Všetky keltské jazyky používané v súčasnosti sa zapisujú latinkou.

Kempirsajský masív

Kempirsajský masív — masív ultrabázických hornín a hadcov (serpentinitov) v pohorí Južný Ural v záp. Kazachstane v administratívnej oblasti Aqtöbe asi 75 km vých. od mesta Aqtöbe (bývalý Akťubinsk) v blízkosti obce Kempirsaj. Rozloha asi 920 km2 (dĺžka 82 km, maximálna šírka 31,6 km). Vyskytujú sa v ňom rudy kobaltu, niklu a chrómu. Objavený 1932, ťažba rúd sa začala 1938. Viaže sa na kôru zvetrávania hadcov (serpentinitov), ktoré vznikli metamorfózou ultrabázických magmatických hornín.

Kennedyho kolo

Kennedyho kolo — šiesta konferencia mnohostranných obchodných rokovaní v rámci Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT), ktorá sa uskutočnila 1964 – 67 v Ženeve. Jej obsahom bolo prerokovanie návrhu amerického prezidenta J. F. Kennedyho (podľa neho názov Kennedyho kolo), aby členské krajiny Všeobecnej dohody o clách a obchode znížili výšku uplatňovaných ciel o polovicu, ktorým reagoval na prehĺbenie rozporov medzi Európskym združením voľného obchodu a Európskym hospodárskym spoločenstvom. Výsledkom rokovaní Kennedyho kola bolo zníženie ciel asi o 35 % a týkalo sa približne 70 % tovarov podliehajúcich clu. Pri vývoze poľnohospodárskych produktov a odstraňovaní netarifných prekážok neboli uzavreté žiadne dohody, bola podpísaná iba dohoda o poskytnutí potravinovej pomoci menej rozvinutým krajinám a o podpore vývozu ich produkcie. Presadenie záverov Kennedyho kola vytvorilo aj priestor na lepšie prenikanie amerických firiem na európske trhy.

kenofytikum

kenofytikum [gr.], neofytikum — obdobie vo vývoji Zeme vymedzené na základe vývoja rastlinstva; termín používaný vo fytopaleontológii. Začalo sa v druhohorách vo vrchnej kriede a trvá do súčasnosti. Pre kenofytikum je charakteristický rapídny rozvoj krytosemenných rastlín.

kenozoikum

kenozoikum [gr.] — geologické obdobie, éra (eratém) vo vývoji Zeme nasledujúca po druhohorách (mezozoiku). Zahŕňa treťohory (terciér) a štvrtohory (kvartér). Spodná hranica kenozoika sa kladie do obdobia asi pred 65 mil. rokov.

kenská literatúra

kenská literatúra — literatúra napísaná vo swahilčine, v angličtine a v lokálnych afrických jazykoch autormi pochádzajúcimi z územia dnešnej Kene. Patrí sem aj orálna literatúra, ktorá má dlhú tradíciu a zachovala sa v lokálnych jazykoch, ako aj písaná literárna tvorba vo swahilčine (najmä poézia a kroniky); najstaršie zachované literárne pamiatky pochádzajú z 18. stor. K najznámejším swahilským dielam patrí epos Príbeh o Tambuke (Utendi wa Tambuka, 1728) ktorý napísal Mwengo (18. stor.) na dvore sultána mesta Pate na rovnomennom ostrove. Najvýznamnejším súčasným spisovateľom píšucim po anglicky je kikujský prozaik, dramatik, literárny kritik a esejista Ngũgĩ wa Thiong'o, ktorého prvý román Neplač, dieťa (Weep Not, Child, 1964) je prvým po anglicky napísaným východoafrickým románom. K významným autorom píšucim po anglicky patria aj Grace Ogotová (Ogot, *1930, †2015), Meja Mwangi (*1948), Margaret Ogolová (Ogola; *1958, †2011) a Binyavanga Wainaina (*1971), k autorom píšucim po swahilsky patria básnici Nassir Juma Bhalo (*1942, †2014), ktorý bol známy aj ako hudobník (v hudobnom žánri taarab), Abdilatif Abdalla (*1946) a Ahmed Sheikh Nabahany (*1927), z prozaikov je najznámejší Kyallo Wadi Watimila (*1965), ktorý debutoval románom Moc modlitby (Nguvu ya Sala, 1999).

Kent, Allen

Kent, Allen, 24. 10. 1921 New York – 1. 5. 2014 Pittsburgh — americký odborník na informatiku a jej využívanie v knižničných službách. Od 1951 pôsobil v Massachusettskom technologickom inštitúte (MTI), kde sa s J. W. Perrym podieľal na riešení problému triedenia informácií. Neskôr prednášal knižničnú vedu na Western Reserve University (dnes Case Western Reserve University) v Clevelande (Ohio), kde s J. W. Perrym 1955 založili Centrum pre dokumentáciu a komunikačný výskum (Center for Documentation and Communication Research) a vyvinuli stroj na vyhľadávanie a triedenie informácií využívajúci dierne štítky. Od 1963 pôsobil na Pittsburskej univerzite, kde vybudoval Centrum systémov pre dostupnosť vedomostí (Knowledge Availability Systems Center), ako aj Katedru informačnej vedy. Autor Učebnice mechanizovaného informačného vyhľadávania (Textbook on mechanized information retrieval, 1962; prvá v oblasti informačnej vedy), ktorá bola preložená do mnohých jazykov (slovensky vyšla pod názvom Základy mechanizácie prieskumu informácií, 1966). Editor, spoluautor a spoluvydavateľ prvého vydania Encyklopédie knihovníctva a informačnej vedy (Encyclopedia of Library and Information Sciences, 35 zv. vrátane dvoch indexových, 1968 – 82), editor Encyklopédie telekomunikácií (Encyclopedia of Telecommunications, 1991 – 99) a Encyklopédie mikropočítačov (Encyclopedia of Microcomputers, 1988 – 2001).

Keplerova rovnica

Keplerova rovnica — vzťah medzi strednou a excentrickou anomáliou pri pohybe telesa po eliptickej dráhe: \(M = E - e\sin E\), kde \(M\) je stredná a \(E\) excentrická anomália a \(e\) číselná excentricita dráhy. Keplerova rovnica slúži na výpočet excentrickej anomálie zo strednej anomálie a následne aj na výpočet polohy telesa na eliptickej dráhe (napr. planéty, kométy, asteroidu na dráhe okolo Slnka) v určitom čase, ktorý je opísaný hodnotou pravej anomálie. Nazvaná podľa J. Keplera, ktorý ju odvodil.

keplerovská rotácia

keplerovská rotácia — synonymum diferenciálnej rotácie vyjadrujúce skutočnosť, že zložky sústavy nebeských telies alebo časti plynných alebo kvapalných nebeských telies obiehajú okolo spoločného ťažiska v zhode s tretím Keplerovým zákonom (rôznou uhlovou rýchlosťou). Nazvaná podľa J. Keplera.

Kerametal

Kerametal — obchodná a výrobná spoločnosť so sídlom v Bratislave. Založená 1970 ako akciová spoločnosť zahraničného obchodu zameraná na nákup a predaj surovín a polotovarov v oblasti čiernej a farebnej metalurgie, magnezitového, hlinikárskeho a strojárskeho priemyslu; zakladajúci akcionári: štátne podniky Východoslovenské železiarne Košice (dnes U. S. Steel Košice), Nová huť Klementa Gottwalda Ostrava (dnes ArcelorMittal Ostrava), Třinecké železárny, Oravské ferozliatinárske závody Istebné (dnes OFZ, a. s.), Závod Slovenského národného povstania Žiar nad Hronom (dnes ZSNP, a. s.), Slovenské magnezitové závody Košice (dnes Slovenské magnezitové závody Jelšava) a banky (Československá obchodná banka).

Vo viacerých komoditách bola spoločnosť hlavným zásobovateľom československých hutníckych a strojárskych podnikov. Po privatizácii 1990 prešla zložitou transformáciou, prostredníctvom 12 kancelárií (Alma-Ata, Naí Dillí, Šanghaj, Moskva, Kyjev, Havana a i.) si vybudovala sieť partnerských vzťahov po celom svete a vytvorila viacero dcérskych spoločností (v Nemecku, vo Švajčiarsku, v USA). R. 1993 boli podľa komodít vytvorené dve obchodné skupiny (divízie), divízia I špecializujúca sa na vývoj, výrobu a predaj najmodernejších systémov obrannej techniky (kanónová húfnica Zuzana, obrnené vozidlá typu Aligator a Tatrapan, ťahače leteckej techniky Talet) pre potreby Armády Slovenskej republiky (dnes Ozbrojené sily Slovenskej republiky) a zahraničných zákazníkov (tieto systémy spĺňajú požiadavky noriem NATO i vysoké kritériá na moderné obranné systémy vo svete) a divízia II špecializujúca sa na oblasť metalurgie, nekovových surovín a materiálov i na strojársku produkciu. R. 1994 založila spoločnosť v regióne Berehove na Ukrajine spoločný podnik SP Keramnedra zameraný na ťažbu, spracovanie a predaj kaolínu, na základe ktorého vyvinula bezchrómové žiaruvzdorné materiály (stavivá a torkrétovacie látky).

keratofýr

keratofýr [gr.] — paleovulkanická hornina (→ efuzívne horniny) charakteristická intenzívnou sekundárnou premenou. Podľa porfyrických výrastlíc, ktorými sú albit, draselné živce alebo kremeň, sa spravidla rozlišujú sodné, draselné alebo kremenné keratofýry. Keratofýry majú všeobecne nízky obsah tmavých minerálov, z ktorých sú niekedy prítomné sodné amfiboly a pyroxény. Vystupujú v asociácii s bázickými vulkanitmi.

keremet

keremet [arab.], aj kiremet, keremeť, kiremeť — v tradičných náboženstvách turkických a ugrofínskych etník Povolžia termín označujúci náboženskú koncepciu spojenú s kultom predkov, kultové miesta i duchovné bytosti. Pôvodný (islamský) význam pojmu keremet (arab. karamat = schopnosť prorokov a svätcov konať zázraky) sa zachoval u Tatárov a Baškirov, ktorí vyznávajú islam, u susedných, neislamizovaných etník prešiel sémantickými zmenami. V náboženstve Čuvašov keremet (keremet kardi) znamenal duchovný princíp spájajúci svet živých a mŕtvych i posvätné miesto pod stromom, kde sa ľudia stretávali so svojimi predkami a prinášali im obety. Každá čuvašská obec mala svoj keremet, kde sa raz do roka konali obrady (existovali i keremety spoločné pre viac obcí, kde sa raz za 3 – 7 rokov konali väčšie obrady). V náboženstve Marijčanov a Mordvanov označoval keremet ducha predka, ako aj posvätný háj, kde sa duchom predkov prinášali obety, ale aj negatívne božstvo známe aj ako Jyn. Ako negatívny pozemský demiurg (nepriateľský k nebeskému bohu) sa keremet objavuje aj v mytológii Udmurtov.

Kerma

Kerma — archeologická lokalita v sev. Sudáne juž. od 3. nílskeho kataraktu na vých. brehu Nílu asi 50 km sev. od mesta Dongola, v staroveku mesto, centrum starej africkej ríše Kerma (asi od 2500 pred n. l.; po Egypte druhý najstarší štátny útvar v Afrike), ktorého obyvatelia boli nositeľmi kermskej kultúry. Mesto Kerma s palácmi a chrámovým areálom (v jeho centre sa nachádzal hlavný chrám z nepálených tehál nazývaný Záp. Deffufa) bolo obohnané mohutnými hlinenými valmi, malo vlastný prístav. V nekropole s viac ako 30-tis. hrobmi sa našlo množstvo predmetov z bronzu a glazovaná keramika vysokej úrovne, v hroboch vládcov pochovávaných do veľkých mohýl bohatá pohrebná výbava, ako aj obetovaní ľudia a lebky zvierat. Ríša Kerma dosiahla najväčší rozkvet okolo 1650 pred n. l., keď sa jej územie rozprestieralo v doline Nílu od 1. po 4. nílsky katarakt (v dejinách starovekého Egypta nazývané Horná Núbia, v súčasnosti na území dnešného sev. Sudánu a juž. Egypta). Profitovala z obchodu s luxusným tovarom (zlatom, slonovinou, ebenom, kadidlom a živými zvieratami) z Arábie, z afrického vnútrozemia a z Afrického rohu (kráľovstva Punt), ktorého trasy prechádzali cez jej územie do Egypta. V egyptskom Druhom prechodnom období (→ Egypt, Dejiny) vytvorila politickú alianciu s Hyksósmi, s ktorými sa pokúsila dobyť Egypt. V období 1575 – 1550 pred n. l. vpadla hlboko na jeho územie, čím prispela k jeho rozvratu (predpokladá sa, že táto porážka bola jednou z najponižujúcejších v egyptskej histórii, preto faraóni neskôr nariadili odstrániť z historických análov akúkoľvek zmienku o nej). Egypt po znovuzjednotení v období Novej ríše (okolo 1500 pred n. l.) a upevnení centrálnej moci opäť nadviazal s kráľovstvom Punt obchodné styky a napadol, dobyl a okupoval územie Kermy až po 4. katarakt, čo viedlo k jej zániku. Na tradície Kermy nadviazal až Kuš, ktorý sa v oblasti ako nový štátny útvar sformoval okolo 1000 pred n. l. (→ Núbia). Lokalitu opísal 1844 egyptológ K. R. Lepsius, archeologický výskum prebiehal 1913 – 15, v súčasnosti od pol. 90. rokov 20. stor.

Kernaševič, Peter

Kernaševič, Peter, 14. 11. 1914 Čertižné, okres Medzilaborce – 29. 12. 1985 Lučenec — slovenský pravoslávny teológ rusínsko-ukrajinského pôvodu. R. 1929 – 35 študoval v duchovnom seminári v Bitole v Macedónsku a 1950 – 53 na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove. R. 1936 bol vysvätený za kňaza, 1936 – 50 vykonával pastoračnú činnosť v Stakčíne (okres Snina), kde sa pričinil o výstavbu chrámu, 1951 – 53 správca katedrálneho Chrámu sv. kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove, zároveň pôsobil na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove, 1951 – 77 vedúci Katedry praktického bohoslovia (dnes Katedra praktickej a systematickej teológie), 1955 – 60 dekan fakulty; 1954 profesor.

Zaoberal sa liturgikou, homiletikou, pastorálnou teológiou, pedagogikou a katechetikou. Autor odborných kníh Sv. liturgia (1954), Homiletika (1957), Pastorálka (1958), Zrovnávacie bohoslovie a sektológia (1965), Všeobecný typikon obsahujúci bohoslužobný poriadok pravoslávnej cirkvi na každý rok (1966). R. 1965 – 77 zodpovedný redaktor slovensko-ukrajinského časopisu Odkaz sv. Cyrila a Metoda — Zapovit sv. Kyryla i Mefodija.

kerogén

kerogén [gr.] — tuhá organická hmota nahromadená počas geologického vývoja (v geologickom čase za milióny rokov) v materských sedimentárnych horninách (spravidla v čiernych bridliciach); zmes makromolekulových látok s vysokou molekulovou hmotnosťou, ktoré nie sú rozpustné v organických rozpúšťadlách ani v minerálnych kyselinách. Kerogén vznikol z organickej hmoty rastlín, rias a planktónu sladkovodných jazier a morí, ktoré spolu so sedimentmi prešli zvyčajne v hĺbke niekoľko km teplotnou premenou. Predstavuje najrozšírenejšiu formu organického uhlíka v zemskej kôre a východiskový materiál na tvorbu uhľovodíkov (ropy a zemného plynu); → nekonvenčná ropa.

kerygma

kerygma [gr.] —

1. v starovekom Grécku a Ríme vyhlásenie uskutočnené úradným hlásateľom (gr. kérygma = posolstvo, vyhlásenie, rozkaz, zvestovanie);

2. v kresťanskej teológii ohlasovanie, zvestovanie radostnej zvesti (evanjelia) o Božom kráľovstve. Je základným posolstvom kresťanstva predstavujúcim Boží plán spásy pre každého človeka. Obsah kerygmy, ktorým je zvesť o spasiteľskom účinku smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista, je zachytený v novozákonných spisoch Biblie, neskôr bol sformulovaný do vyznaní viery a premietnutý do základného učenia cirkvi (dogiem). Prvotné hlásanie kerygmy (po Ježišovi Kristovi) vykonávali apoštoli a ich nasledovníci (prví kresťania), v súčasnosti je o. i. pevnou súčasťou homílie. Začiatkom 20. stor. vznikol v protestantskej i v katolíckej cirkvi nový kritický prúd teológie, tzv. kerygmatická teológia, ktorá kladie dôraz na kerygmu a oddeľuje historickú skutočnosti v živote Ježiša Krista od viery. K jej najvýznamnejším predstaviteľom patria protestantskí teológovia K. Barth, R. K. Bultmann a P. Tillich a rímskokatolícky teológ jezuita Josef Andreas Jungmann (*1889, †1975).

keťasenie

keťasenie [nem.] — zastarané hovorové pejoratívne označenie obchodovania na čiernom trhu s nedostatkovým alebo s nekvalitným tovarom; → čierny obchod.

Keti

Keti, vlastným menom Ostygan, Deng — jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Časť Ketov ovláda ketský jazyk (ketčinu); → jenisejské jazyky.

keynesovstvo

keynesovstvo [kej-; vl. m.] —

1. Keynesov teoretický model — makroekonomická teória, ktorej východiská rozpracoval britský ekonóm J. M. Keynes (najmä vo svojom diele Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí, The General Theory of Employment, Interest and Money, 1936). Vznikla ako reakcia na veľkú svetovú hospodársku krízu v 30. rokoch 20. stor. a významne prispela k novej orientácii makroekonomickej teórie po 2. svetovej vojne (tzv. keynesovská revolúcia), pričom sa do popredia dostala makroekonomická analýza. Podľa tejto teórie je objem investícií určený hraničnou efektívnosťou kapitálu, rovnovážnu úrokovú mieru určuje preferencia likvidity a množstvo peňazí v obehu, objem zamestnanosti je určený objemom investícií a ich multiplikačným účinkom a veľkosť investičného multiplikátora je negatívne korelovaná s veľkosťou hraničného sklonu k úsporám.

Keynesov teoretický model je statickým modelom rovnováhy ekonomiky fungujúcej pri nižšom ako plnom využití výrobných zdrojov. Jeho východiskom je teória efektívneho (kúpyschopného) dopytu, ktorá vychádza z objasnenia spotrebnej funkcie a funkcie úspor. Dosiahnutie makroekonomickej rovnováhy pri plnom využití výrobných kapacít podľa neho nezávisí od celkových výrobných možností danej ekonomiky, ale od celkového kúpyschopného (agregátneho) dopytu spoločnosti v dvojsektorovom modeli predstavujúcom sektor domácností vytvárajúcich dopyt po spotrebných statkoch a sektor firiem vytvárajúcich dopyt po investičných statkoch. Keynes pri formulovaní svojho teoretického systému vychádzal z kritiky Sayovho zákona trhov a neoklasickej teórie zamestnanosti (→ neoklasická škola ekonómie), ktorá predpokladá dosahovanie rovnováhy medzi agregátnym dopytom a agregátnou ponukou na úrovni plnej zamestnanosti (agregátny dopyt sa vždy prispôsobuje agregátnej ponuke a akékoľvek odchýlenie sa ekonomiky od úrovne plnej zamestnanosti bude mať krátkodobý charakter). Keynes zastával názor, že faktory určujúce veľkosť agregátnej ponuky sa automaticky nepremietajú do veľkosti efektívneho (kúpyschopného) dopytu tak, aby nastala rovnováha pri plnom využití zdrojov. Dospel k záveru, že agregátna ponuka a agregátny dopyt môžu byť v rovnováhe aj pri neúplnom využití zdrojov. Skutočná veľkosť zamestnanosti musí vychádzať z celkového efektívneho dopytu.

Východiskom Keynesovej analýzy je dvojsektorový model, v ktorom sa agregátny dopyt skladá z dvoch častí: dopytu po spotrebných statkoch C a dopytu po investičných statkoch I. Makroekonomický dôchodok (produkt) Y vyjadruje súčasne aj celkový efektívny dopyt. Z naturálneho hľadiska sa vytvorený produkt delí na spotrebné a investičné statky a možno ho vyjadriť dvojakým spôsobom: Y = C + S a Y = C + I. Prvá rovnica ukazuje, že dôchodok Y domácností sa využije na spotrebu C a úspory S, ktoré tvoria tú jeho časť, ktoré domácnosti nepoužijú na spotrebu. Podľa druhej rovnice vyrobený produkt Y tvoria spotrebné statky C a investičné statky I. Z porovnania obidvoch rovníc vyplýva, že ak sa má ekonomika v tomto dvojsektorovom modeli nachádzať v stave výdavkovej rovnováhy (t. j. všetko, čo sa v ekonomike vyrobilo, sa v danom období aj použije), musí platiť S = I. Problémom v období veľkej svetovej hospodárskej krízy, na ktorú Keynes vo svojej Všeobecnej teórii... reagoval, bol prebytok úspor nad investíciami, resp. nedostatočná veľkosť súkromných investícií vedúca k nedostatočnému agregátnemu dopytu. Zatiaľ čo spotreba má relatívne stabilný charakter, investície sú premenlivé a sú najviac volatilnou (kolísavou) zložkou agregátneho dopytu. Nedostatočný efektívny dopyt vplýva aj na veľkosť zamestnanosti, keďže ovplyvňuje dopyt po práci.

Keynesov teoretický systém sa opiera o tri základné psychologicko-ekonomické kategórie: o sklon k spotrebe (resp. k úsporám), o hraničnú efektívnosť kapitálu a o preferenciu likvidity. Prvou kategóriou ovplyvňujúcou veľkosť efektívneho dopytu je priemerný sklon k spotrebe (pomer medzi spotrebou a dôchodkom, ktorý ukazuje, aká časť dôchodku sa spotrebuje), resp. priemerný sklon k úsporám (pomer medzi úsporami a dôchodkom, ktorý ukazuje, aká časť dôchodku sa usporí). Okrem nich Keynes definoval aj hraničné veličiny – hraničný sklon k spotrebe a hraničný sklon k úsporám, ktoré predstavujú zmenu spotreby, resp. úspor a sú vyvolané zmenou dôchodku. Predpokladal platnosť základného psychologického zákona, podľa ktorého spotreba absolútne rastie spolu s rastom dôchodku, ale jej prírastok je pomalší ako rast dôchodku (t. j. jej podiel na dôchodku klesá). Sklon k spotrebe závisí od veľkosti dôchodku, ale aj od subjektívnych potrieb, psychologických sklonov a zvykov jednotlivcov. Z makroekonomického hľadiska sklon k spotrebe predstavuje priemer rozličných sklonov k spotrebe pri rôznych úrovniach dôchodkov. Do určitej výšky sa dôchodky vydávajú na spotrebu celé, následne podiel spotreby na dôchodku klesá, z čoho vyplýva, že s každou zmenou v rozdelení dôchodkov sa v spoločnosti mení aj priemerný sklon k spotrebe. Hraničný sklon k spotrebe využil Keynes pri objasňovaní kategórie investičného multiplikátora, ktorý ukazuje, ako sa zmena investícií prejaví v zmene dôchodku; veľkosť investičného multiplikátora je pozitívne korelovaná so sklonom k spotrebe (a negatívne korelovaná so sklonom k úsporám). Vplyv zmeny investícií je ešte znásobený ich multiplikačným efektom (pri poklese investícií výrobcovia znižujú výrobu a zamestnanosť, čím klesá dopyt v iných odvetviach, čo vedie k ďalšiemu poklesu investícií a vyvoláva reťazovú reakciu vedúcu k väčšiemu poklesu dôchodkov a zamestnanosti).

Druhou kategóriou ovplyvňujúcou veľkosť investičného dopytu je hraničná efektívnosť kapitálu (vzťah medzi očakávanými výnosmi z dodatočnej jednotky investičného statku počas jeho životnosti a bežnou úrokovou mierou vyjadrujúcou náklady na investície), ktorá ovplyvňuje veľkosť investícií. Keynes vychádzal z toho, že objem investícií závisí od úrokovej miery a očakávaní investorov týkajúcich sa budúceho vývoja ekonomiky. Podľa Keynesa investori striedavo podliehajú vlnám pesimizmu a optimizmu, čo sa prejavuje v kolísaní veľkosti investičnej činnosti. Poukázal na to, že investície (najmä zásluhou výkyvov hraničnej efektívnosti kapitálu) sú hlavným zdrojom nestability kapitalistického hospodárstva. Za celkovú úroveň efektívneho dopytu má teda prevziať zodpovednosť štát, ktorý by mal zvyšovať priemerný sklon k spotrebe (prerozdeľovaním dôchodkov) a investičnú činnosť (doplnením nedostatočných súkromných investícií verejnými investíciami). Keďže podľa Keynesa úroková miera nie je dostatočne účinným nástrojom na zabezpečenie rovnosti úspor a investícií, rozhodovanie investorov o veľkosti investícií závisí aj od ich očakávaní vo vzťahu k budúcemu vývoju ekonomiky.

Súčasťou Keynesovho systému je aj Keynesova teória peňazí preferencie likvidity, pričom najvyššiu likviditu predstavujú hotovostné peniaze, pretože ich možno okamžite použiť ako prostriedok výmeny. Preferencia likvidity má podľa neho tri motívy: motív obehu alebo transakčný motív, motív opatrnosti a motív špekulácie. Predstavuje ďalší psychologický sklon, ktorý ovplyvňuje správanie jednotlivcov aj firiem. Jednotlivec sa rozhoduje, akú časť svojho dôchodku bude držať v najlikvidnejšej (hotovostnej) forme a akú časť vo forme menej likvidných aktív (ktoré mu prinášajú výnos ako odmenu za vzdanie sa výhod likvidity). Vychádzajúc z analýzy motívov držby hotovostných peňazí, Keynes tvrdí, že dopyt po peniazoch je nestabilný (čím sa zásadne odlišuje od stúpencov kvantitatívnej teórie peňazí), čo vedie k nižšej účinnosti monetárnej politiky. Keynes vytvoril ucelený teoretický systém fungovania ekonomiky, v ktorom existujú nevyužité výrobné zdroje a nepružné mzdy.

Ďalší predstavitelia keynesovstva (Paul Davidson, *1930; R. F. Kahn, N. Kaldor, M. Kałecki, J. V. Robinsonová a i.) sa zamerali na rozvíjanie autentického odkazu J. M. Keynesa a na dovŕšenie keynesovskej revolúcie (→ postkeynesovstvo), z jeho učenia vyšli nové smery v keynesovstve, ktoré ho ďalej rozvinuli, neokeynesovstvo (J. E. Stiglitz; A. M. Spence; George A. Akelrof, *1940) a nové keynesovstvo (Gregory Mankiw, *1958; Olivier Blanchard, *1948), ako aj neokeynesovské teórie ekonomického rastu (napr. modely vypracované nezávisle od seba britským ekonómom H. R. F. Harrodom a americkým ekonómom E. D. Domarom; → Harrodov-Domarov model). Spojenie prvkov neoklasickej školy ekonómie a keynesovskej teórie viedlo k vzniku neoklasickej syntézy. K najvýznamnejším kritikom keynesovstva patria stúpenci ekonomického liberalizmu, najmä predstavitelia neorakúskej školy (F. A. Hayek), monetarizmu (M. Friedman) a teórie racionálnych očakávaní (R. E. Lucas);

2. v širšom význame koncepcie praktickej hospodárskej politiky vychádzajúce z teórie J. M. Keynesa, podľa ktorých je na ovplyvnenie fungovania ekonomiky potrebné využívať aktívne hospodársko-politické opatrenia (najmä fiškálneho typu), v užšom význame makroekonomická politika zameraná na stabilizáciu ekonomiky a udržanie nízkej úrovne nezamestnanosti. Keynesovstvo dominovalo od konca 2. svetovej vojny do 70. rokov 20. stor. vo väčšine záp. štátov. Na označenie keynesovskej formy hospodárskej politiky sa používa aj termín štátny intervencionizmus.

Khami

Khami — archeologická lokalita v juhozáp. Zimbabwe 22 km záp. od mesta Bulawayo. Bývalé mesto Khami bolo založené asi v pol. 15. stor. etnikom Mašonov (Šonov) ako hlavné mesto ríše Torwa (aj Butua, Butwa). Zaniklo koncom 17. stor. po vyplienení armádou ríše Monomotapa. Významné centrum obchodu (zdroj zlata pre arabských a portugalských obchodníkov). Zvyšky opevnenia, palácového komplexu a i. R. 1986 bolo Khami zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO (Khami Ruins National Monument).

Khasiovia

Khasiovia, Khásíovia, vlastným menom Ki Hynñiew trep — národ v severových. Indii (najmä v štáte Meghálaj, čiastočne aj štátoch Ásam, Západné Bengálsko a Manípur); asi 1,3 mil. (2012). Khasiovia žijú okrem Indie i v Bangladéši, spolu asi 1,4 mil. (2012). Väčšina Khasiov obýva juž. a sev. časť Ásamských hôr (Khasijské a Džaintijské vrchy), takzvané Khasijsko (Khasiland, Ri Hynñiew trep) pozostávajúce z dištriktov West Khasi Hills, East Khasi Hills, Jaintia Hills a Ri-Bhoi.

Khasiovia sú jednou z najstarších etnických skupín na indickom subkontinente. Delia sa na vlastných Khasiov, Džaintijov, Bhojov, Warov, Pnarov a Lyngngamov, ktorí sa ďalej členia na početné klany. Predpokladá sa, že do oblasti prišli pred vyše 2-tis. rokmi a v staroveku obývali oveľa väčšie územie. Z nížin ustúpili do hôr pred postupnými vlnami prisťahovalcov. Tradičná khasijská spoločnosť je matrilineárna (aj pôda sa dedí po ženskej línii). Náboženstvo: kresťanstvo (okolo 66 %, z toho vyše tretiny protestantov, štvrtina rímskych katolíkov), v ktorom pretrvávajú prvky tradičného náboženstva, v menšej miere hinduizmus a islam. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, zemiakov, chov hovädzieho dobytka, oviec, ošípaných a hydiny), doplnkom je lov, rybolov a zber. Z tradičných remesiel vyniká najmä stolárstvo, výroba a spracovanie železa a textilu.

Hovoria khasijským jazykom (khasijčina, aj khásíjsky jazyk, khásíjčina), jediným jazykom monsko-khmérskej vetvy austroázijskej jazykovej rodiny, ktorým sa hovorí tak ďaleko na západe. Tradične sa delí na 6 dialektových skupín, pričom z lingvistického hľadiska je správnejšie pokladať ich za malú skupinu príbuzných jazykov. Patria medzi ne vlastná khasijčina (aj khynriam, cherrapunji), amwi, bhoi, lyngngam, pnar (aj synteng, jaintia) a war. Khasijčina je literárnym jazykom a v Meghálaji sa používa aj v médiách a v štátnej správe, vysielajú v nej rozhlas i televízia. Zapisuje sa latinkou.

khmérsky jazyk

khmérsky jazyk, khmérčina, khmérsky phéasa khmér — jazyk monsko-khmérskej vetvy austroázijskej jazykovej rodiny. Druhý najvýznamnejší jazyk tejto jazykovej rodiny (po vietnamčine). Hovorí ním väčšina obyvateľstva Kambodže (11,6 mil., 2011), kde je úradným jazykom, ako aj 1,1 mil. Khmérov v juž. Vietname, 810-tis. v severových. a juhových. Thajsku a menší počet v Laose. Má niekoľko dialektov, základom spisovného jazyka je dialekt z okolia hlavného mesta Phnom Pénh.

Najstaršie písomné pamiatky v khmérskom jazyku sa datujú do 7. stor. O širokom používaní a prestíži khmérskeho jazyka svedčia monumentálne nápisy zo 7. – 15. stor. v Kambodži, juž. Vietname a v častiach Thajska. V khmérskom jazyku je značne rozvinutý samohláskový systém – 18 samohlások a 13 dvojhlások, spoluhlások je 18. Khmérsky jazyk je síce izolačný typ jazyka, ale má veľký počet derivačných prefixov a infixov, ktoré však nie sú pri tvorbe slov produktívne. Nové slová sa tvoria skladaním.

Khmérsky jazyk značne ovplyvnil okolité jazyky, čo dokazuje veľký počet výpožičiek v thajčine, laoštine, čamčine a i. jazykoch. Khmérsky jazyk zasa hojne preberal slová zo sanskritu (sanskrtu) a z jazyka páli, a to najmä filozofické, administratívne a odborné výrazy. Z európskych jazykov do khmérskej lexiky prenikli najmä slová z francúzštiny, jazyka bývalých kolonizátorov. Khmérsky jazyk sa zapisuje khmérskym písmom, ktoré pochádza z juž. Indie (zaraďuje sa do juhových. vetvy indických písem) a patrí k najstarším v pevninovej juhových. Ázii.

kieserit

kieserit [kíze-], MgSO4 · H2O — minerál, hydratovaný síran horečnatý. Kryštalizuje v monoklinickej sústave, tvorí zrnité agregáty. Je priehľadný až priesvitný a prevažne biely. Má sklený až matný lesk a biely vryp. Vzniká dehydratáciou primárneho hexahydrátu a epsomitu v procese odparovania morskej vody, súčasť evaporitovej formácie (→ evapority).

Náleziská: Rusko (Čeľabinská oblasť), Rakúsko (Štajersko), Dánsko, Holandsko (Gelderland), Česko, Grécko, Island, Kazachstan, Austrália (Queensland). Na Slovensku sa vyskytuje vo vých. časti Slovenského rudohoria (Gelnica). Využíva sa ako surovina na výrobu hnojív a v medicíne. Nazvaný podľa nemeckého lekára a psychiatra Dietricha Georga von Kieser (*1779, †1862).

Kiki, Albert Maori

Kiki, Albert Maori, sir (1975), 21. 9. 1931 Orokolo, provincia Gulf – 13. 3. 1993 Port Moresby — papuánsky politik a publicista. R. 1967 založil s M. T. Somarem a Barrym Blythom Hollowayom (*1934, †2013) politickú stranu Pangu Pati (Papua na Niugini Union Pati, angl. Pangu Party), ktorá zohrala významnú úlohu v boji za nezávislosť Papuy-Novej Guiney (v tom čase pod správou Austrálie). R. 1972 – 75 minister pôdohospodárstva a životného prostredia vo vláde M. T. Somareho a 1975 – 77 po získaní nezávislosti Papuy-Novej Guiney (1975) podpredseda vlády. Napísal autobiografiu Kiki: Desaťtisíc rokov za jeden život (Kiki: Ten Thousand Years in a Lifetime, 1968).

kimbanguizmus

kimbanguizmus [vl. m.], aj kimbangizmus, konžsky Dibûndu ya Kimbangu — africké synkretické náboženstvo založené 1921 v Belgickom Kongu (dnes Konžská demokratická republika), syntéza kresťanstva a tradičného afrického náboženstva. Vychádza z učenia Simona Kimbangua, ktorý hlásal novú vieru na základe svojich zjavení, pričom predpovedal skorý koniec kolonizátorov a podľa tradície konal zázraky a uzdravenia. Kimbanguizmus stotožňuje kresťanského Boha s Nzambim, najmocnejším božstvom etnika Kongov (Bakongov), za vtelenie Ducha Svätého však považuje S. Kimbangua. Udeľuje sviatosti krstu, manželstva, svätého prijímania a hodnosti duchovným. Vyznávači kimbanguizmu sa nesmú zúčastňovať šamanských rituálov, odmietajú tradičné náboženské symboly, násilie, polygamiu (mnohoženstvo), odhaľovanie tela, erotický tanec a požívanie alkoholu, tabaku a bravčového mäsa. Okrem náboženských úkonov sa zapájajú do sociálnej práce v oblasti poľnohospodárstva, zdravotníctva, vzdelávania a práce s mládežou. Na zápis náboženských textov používajú vlastné písmo nazývané mandombe.

Kimbanguizmus sa začal masovo šíriť v apríli 1921 po návrate S. Kimbagua do Nkamby, po jeho zatknutí a uväznení belgickými úradmi v októbri 1921 bol zakázaný. Jeho vyznávači a Kimbanguovi učeníci boli prenasledovaní, väznení a deportovaní (podľa niektorých zdrojov až 150-tis.), napriek tomu sa v rôznych formách udržal ako tajná cirkev. Po Kimbanguovej smrti vo väzení (1951) sa stal duchovným vodcom Kimbanguov syn Joseph Diangienda Kuntima (*1918, †1992), ktorý po zrušení zákazu vyznávať kimbanguizmus (1959) hnutie zjednotil a vytvoril z neho najpočetnejšiu nezávislú afrokresťanskú cirkev (→ africké nezávislé cirkvi) známu pod skráteným názvom Kimbanguistická cirkev (oficiálne Cirkev Ježiša Krista a jeho zástupcu na Zemi Simona Kimbangua, fr. Église de Jésus Christ sur la terre par le prophète Simon Kimbangu, EJCSK). Cirkev je od 1969 členom Svet. rady cirkví, od 1974 Celoafrickej rady cirkví (All Africa Conference of Churches, AACC). Predstavuje najväčšiu africkú nezávislú cirkev, má vyše 10 mil. členov; okrem Konžskej demokratickej republiky, kde je uznaná za národnú cirkev, je rozšírená aj v Kongu (Konžskej republike), Angole, Zambii, Burundi a Keni, mimo Afriky vo Francúzsku, v Belgicku, USA, Portugalsku a i. Hlavným centrom kimbanguizmu je Nkamba (N’Kamba, provincia Bas-Congo), rodisko S. Kimbangua a miesto, kde je pochovaný, posvätné miesto kimbanguizmu nazývané aj Nový Jeruzalem (Nkamba Nouvelle Jérusalem). Najdôležitejšími sviatkami sú 6. apríl (začiatok misijnej činnosti S. Kimbangua), 12. október (deň úmrtia S. Kimbangua) a 25. máj (Vianoce, slávia sa v deň narodenia druhého syna S. Kimbangua Paula Salomona Dialunganu Kianganiho, *1916, †2001). Od 1992 je najvyšším predstaviteľom cirkvi vnuk S. Kimbangua Simon Kimbangu Kiangani (*1951).

kimberlit

kimberlit [vl. m.] — magmatická hornina tvorená väčšinou olivínom. Vedľajšími minerálmi sú granáty, apatit a i. Kimberlit tvorí komínovité vertikálne orientované telesá (žily, ktoré prerážajú naprieč okolitými horninami) zasahujúce do hĺbky viac ako 100 km alebo výplne sopečných prívodných kanálov. Je materskou horninou diamantu, ktorý sa však v nej vyskytuje zriedkavo. Nazvaná podľa mesta Kimberley v Južnej Afrike (provincia Severné Kapsko).

khoisanské jazyky

khoisanské jazyky — jazyky (jazyková rodina), ktorou hovoria Khoini, Sani a i. nebantuskí obyvatelia juž. Afriky. Ich najnápadnejšou črtou sú mľaskavé hlásky (mľaskavky), ktoré tvoria podsystém spoluhlások a graficky sa zaznačujú doplnkovými (nie písmenovými) znakmi (napr. │, !, ╪), na zápis khoisanských jazykov sa používa latinka. Všetky khoisanské jazyky sú tónové. Slovná zásoba je prispôsobená potrebám života v extrémnom prírodnom prostredí, najmä lovu a zberu potravy (prevzaté slová pochádzajú z bantuských a európskych jazykov). V khoisanských jazykoch síce jestvujú podobnosti medzi gramatickými systémami, ale je len málo gramatických znakov, ktoré majú spoločné všetky jazyky.

Khoisanské jazyky sa zvyčajne delia na tri skupiny: severokhoisanské jazyky, napr. !xung (!khung), ju│’hoan, stredokhoisanské jazyky, ktoré zahŕňajú nielen khoinské jazyky, napr. namský jazyk, !kora (korana), ale aj stredosanské jazyky, napr. naro, ║ganakhoe, a juhokhoisanské jazyky, napr. ╪khomanî (╪khomani), │xam (│kham). Sanské jazyky sa predtým nazývali bušmenské a khoinské jazyky hotentotské. Všeobecne prijímaná klasifikácia khoisanských jazykov zatiaľ nejestvuje. Ku khoisanským jazykom patria aj sandawe a hadza, jazyky malých etník žijúcich vo východoafrickej Tanzánii. Väčšina khoisanských jazykov už zanikla, dodnes sa ich zachovalo iba okolo 30. Napriek tomu, že jazykovedci a misionári zaznamenali písmom niekoľko khoisanských jazykov, jediným khoisanským jazykom používaným v súčasnosti v písanej podobe je namský jazyk.

khoinské jazyky

khoinské jazyky, zastarano hotentotské jazyky — jazyky stredokhoisanskej skupiny khoisanskej jazykovej rodiny (→ khoisanské jazyky). Sú rozšírené na severe Južnej Afriky a Botswany, na juhu a severe Namíbie a v Tanzánii (jazyk sandawe). Celkový počet používateľov khoinských jazykov sa odhaduje na 300-tis. Najcharakteristickejšou črtou týchto jazykov sú mľaskavé hlásky, takzvané mľaskavky, ktoré tvoria podsystém spoluhlások. Mľaskavky sa vyskytujú len v začiatočnom postavení v slovných koreňoch, zriedkavo v afixoch a časticiach. V porovnaní s inými jazykmi (sanskými a niektorými bantuskými) je v khoinských jazykoch najvyššia frekvencia mľaskaviek. Väčšina khoinských jazykov nemá písmo alebo je len nedávno zachytené. Na zápis sa používa latinka s doplnkovými (nie písmenovými) znakmi mľaskaviek (napr. │, !). Najrozšírenejším je namský jazyk, namčina (nàmá; zastarano aj hotentotský jazyk, hotentotčina) známa aj ako khoekhoegowabčina (khoekhoegowab), ktorú okrem Namov používajú i Damarovia a menšia skupina Sanov v Namíbii (asi 200-tis. používateľov) a ktorá je spomedzi khoinských jazykov (popri jazyku sandawe) najviac preskúmaná. Ku khoinským jazykom patria i kxoe, !kora (korana), naro, hietshware (hiechware, tshwa), shuakhoe (shwakhwe, shwa), xiri a i.

kaucia

kaucia [lat.] — práv. zábezpeka, záruka, istota, ručenie;

1. peňažná suma stanovená právnym predpisom alebo zmluvou, slúžiaca na zabezpečenie existujúceho alebo budúceho právneho záväzku alebo na úhradu prípadnej škody, ktorá vznikne druhej strane po nesplnení záväzku jednou zo zmluvných strán. Termín kaucia je známy už v rímskom súkromnom práve; → cautio. Kauciu skladá jedna zo zmluvných strán (spravidla dlžník) v banke. Okrem peňažnej formy môže byť poskytnutá aj vo forme cenných papierov, drahých kovov, životných poistiek alebo iných aktív, ktoré majú charakter hnuteľného majetku a ktoré akceptuje veriteľ. Konkrétna forma kaucie sa niekedy označuje termínom kaučný depozit. Kaucia sa spravidla uplatňuje v bankovníctve, v obchodných vzťahoch, v súdnictve ap. V súčasnosti sa termín kaucia nahrádza pojmom zábezpeka, zabezpečenie, záruka;

2. peňažná záruka prijatá v zákonom stanovených prípadoch od obvineného alebo od inej osoby so súhlasom obvineného (ak existujú dôvody na jeho vzatie do väzby), ktorý po jej vyplatení môže byť ponechaný na slobode, resp. prepustený z väzby. Výšku kaucie určí súd, a to s prihliadnutím na majetkové pomery obvineného alebo inej osoby, ktorá ponúka zloženie kaucie, ako aj s prihliadnutím na povahu spáchaného činu a na jeho následok. Kaucia pripadá štátu, ak obvinený ujde, skrýva sa, neoznámi zmenu svojho pobytu, nedostaví sa na predvolanie na úkon trestného konania alebo pokračuje v trestnej činnosti, vyhýba sa výkonu trestu odňatia slobody ap. Peňažnú záruku zruší súd alebo sudca na návrh (alebo bez návrhu) prokurátora, obvineného alebo osoby, ktorá ju zložila, ak pominú dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli, a peniaze sa vrátia tomu, kto kauciu zložil.

kaukazské jazyky

kaukazské jazyky, aj iberokaukazské jazyky — súhrnné označenie približne 40 autochtónnych jazykov Zakaukazska a Severného Kaukazu. Členia sa na tri vetvy: kartvelskú (juhokaukazskú alebo južnú; → kartvelské jazyky), abcházsko-adygskú (západokaukazskú alebo severozápadokaukazskú; → abcházsko-adygské jazyky) a nachsko-dagestanskú (východokaukazskú alebo severovýchodokaukazskú; → nachsko-dagestanské jazyky), ktorá podľa niektorých vedcov pozostáva z dvoch samostatných vetiev tvorených nachskými a dagestanskými jazykmi. S výnimkou zaniknutého ubyšského jazyka (twaxəbza, twachäbza) lokalizovaného v polovici 19. stor. v záp. Turecku, ako aj jazykov kaukazskej diaspóry roztrúsených prevažne vo viacerých krajinách Blízkeho východu sa všetky kaukazské jazyky vyskytujú v oblasti Zakaukazska a Severného Kaukazu. Hovorí nimi asi 7 mil. ľudí.

Kým podľa všetkých kaukazológov sú nachské a dagestanské jazyky geneticky príbuzné, na vzájomné vzťahy uvedených troch vetiev jestvujú rozličné názory (napr.: kaukazské jazyky tvoria jednotnú jazykovú rodinu; genetické vzťahy sa vyskytujú len v abcházsko-adygskej a nachsko-dagestanskej vetve; kaukazské jazyky predstavujú tri samostatné genetické celky, čiže rodiny). Dosiaľ sa nepodarilo zrekonštruovať pravidelné hláskové korešpondencie medzi jednotlivými vetvami. Hoci sa kaukazské jazyky navzájom odlišujú z typologického hľadiska, majú i niektoré spoločné typologické črty: bohatý konsonantizmus a chudobný vokalizmus (okrem niektorých nachsko-dagestanských jazykov), častý výskyt predpôn, prevažujúcu aglutináciu, ablaut a postavenie slovesa na konci vety. V mnohých kaukazských jazykoch sa vyskytujú ergatívne vetné konštrukcie. Písomnú tradíciu má iba gruzínčina (od 5. stor.), ktorá sa zapisuje vlastným písmom. V 13. – 16. stor. boli pokusy zaznamenávať viacero dagestanských jazykov arabskou grafikou. V 20. – 30. rokoch 20. stor. prebiehalo v Zakaukazsku a na Severnom Kaukaze intenzívne jazykové hnutie; pre mnohé kaukazské jazyky bola zavedená prispôsobená cyrilika, ktorej nakrátko predchádzali takzvaný nový adžam (arabské písmo) a latinka.

Kaus Australis

Kaus Australis — hviezda epsilon v súhvezdí Strelca. Horúci modrý obor zdanlivej jasnosti 1,79m (najjasnejšia hviezda súhvezdia), vzdialený od Zeme 44 pc. Priemer Kaus Australis sa rovná 6,7-násobku priemeru Slnka a svietivosť až 320-násobku svietivosti Slnka. Názov hviezdy sa vzťahuje na juž. časť luku súhvezdia Strelca.

kaustobiolit

kaustobiolit [gr.] — horľavý biolit. Zvyčajne sa delí na uhoľný (napr. uhlie, rašelina) a živicový (napr. bituminózne bridlice, asfalt).

kauza

kauza, lat. causa —

1. filoz. to, čo spôsobuje účinok (následok), príčina (lat. causa, význam 1); → kauzalita;

2. práv. princíp platný vo väčšine kontinentálnych európskych právnych poriadkov, podľa ktorého platnosť právneho úkonu závisí o. i. od predloženého zámeru (účelu, dôvodu). Zámer sledovaný každou zo zmluvných strán musí byť v súlade so zákonom, s verejným poriadkom a dobrými mravmi. Posúdenie kauzy ovplyvňuje výber právnej úpravy, ktorá sa bude aplikovať na právny úkon (kúpa, zámena, pôžička, nájom ap.), spravidla vymedzuje typ právneho úkonu. Kauza však na rozdiel od právneho dôvodu nespôsobuje právne následky. V rímskom práve kauza označovala napr. predmet plnenia, ako aj účel zmluvy alebo úmysel strán (→ causa, význam 2). V stredoveku bola indikátorom vážnosti úmyslu zmluvných strán a chápala sa ako prejav recipročnej spravodlivosti alebo štedrého úmyslu, začiatkom 19. stor. sa interpretovala ako subjektívny motív zmluvných strán. V súčasnosti má význam predovšetkým v záväzkovom práve.

V súvislosti s kauzou možno právne úkony rozdeliť z hľadiska: a) existencie kauzy – kauzálne (majúce kauzu, čo je väčšina právnych úkonov) a abstraktné (bez vyjadrenia kauzy); b) vyjadrenia kauzy – rozlišujú sa obligatórne abstraktné právne úkony, v ktorých vyjadrenie kauzy nie je prípustné (zmenka, poukážka na cenné papiere), obligatórne kauzálne právne úkony, v ktorých musí byť kauza vyjadrená (napr. uznanie dlhu), a fakultatívne kauzálne právne úkony, v ktorých kauza môže, ale aj nemusí byť vyjadrená (najpočetnejšia skupina právnych úkonov); c) dokazovania kauzy – rozlišujú sa kauzálne alebo abstraktné právne úkony podľa toho, či veriteľ má alebo nemá povinnosť existenciu kauzy dokázať, pričom všeobecne platí, že veriteľ túto povinnosť má (okrem určitých výnimiek ustanovených právnym poriadkom). Pokiaľ veriteľ nepreukáže kauzu záväzku, samotná zmluva pri vymáhaní plnenia neobstojí, jej platnosť však nebude dotknutá;

3. hovorovo predmet súdneho konania, právny prípad; aj všeobecne známy a médiami sledovaný nepríjemný, podozrivý, resp. sporný prípad (škandál).