Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 954 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Karibi

Karibi

1. súhrnné označenie skupiny jazykovo a kultúrne príbuzných indiánskych kmeňov žijúcich v oblasti severozápadu Južnej Ameriky a na Malých Antilách. Pochádzajú pravdepodobne z Guyanskej vysočiny, odkiaľ migrovali na sever a severozápad do povodia Orinoca a asi v 14. – 15. stor. i na Malé Antily (Karibi boli smelí moreplavci a skúsení navigátori, ostrovy Karibského mora postupne osídľovali vo vydlabaných, až 12 m dlhých kanoe), odkiaľ vytlačili Arawakov a po prvýkrát tam prišli do kontaktu s Európanmi (1493 K. Kolumbus). Dnes žijú najmä v Kolumbii, sev. Brazílii, vo Venezuele, Francúzskej Guyane, v Guyane a Suriname, malé skupiny v karibských štátoch Trinidad a Tobago, Svätý Vincent a Grenadíny, Svätá Lucia a Dominika (tam nazývaní Kalinagovia). Celkový počet nie je známy, odhaduje sa na 70-tis. Živia sa roľníctvom (pestovanie batatov, banánov, manioku, ananásov) a rybolovom, doplnkom obživy sú lov a zber. Z tradičných remesiel sú významné košikárstvo, tkáčstvo a hrnčiarstvo. Spoločnosť Karibov je matrilineárna a matrilokálna, pôvodným náboženstvom bol animizmus (mnohé kmene praktizovali rituálny kanibalizmus), v súčasnosti sú väčšinou christianizovaní.

Za potomkov Karibov a čiernych otrokov sa pokladá etnikum Čiernych Karibov – Garifunov (vlastným menom Garinagu), ktorí boli 1797 z väčšej časti presídlení z ostrova Svätý Vincent (súčasť štátu Svätý Vincent a Grenadíny) v súostroví Malé Antily na ostrov Roatán v súostroví Islas de la Bahía (súčasť štátu Honduras pri jeho sev. pobreží); v súčasnosti žijú okrem Svätého Vincenta a Grenadín a Hondurasu i v štáte Dominika, ako aj v Guatemale, Belize a Nikarague, ich počet sa odhaduje asi na 80-tis. – 200-tis. (2011), pričom si zachovali aj svoj starý arawacko-karibský jazyk garif, ktorý bol (takisto ako aj ich hudba a tanec) 2001 vyhlásený za majstrovské dielo ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO a 2008 zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO;

2. vlastní Karibi, Galibiovia, vlastným menom Kali’na, Kali’na tilewuyu — juhoamerický indiánsky kmeň z Venezuely, podľa ktorého je nazvaná celá skupina indiánskych kmeňov z oblasti severozápadu Južnej Ameriky a Malých Antíl. Menšie skupiny Karibov žijú i v Guyane, Suriname, vo Francúzskej Guyane a v Brazílii; spolu asi 21-tis. (2011). Pôvodne veľmi bojovný kmeň (rozšírený bol kanibalizmus), v súčasnosti sa zaoberajú roľníctvom, významným zdrojom príjmov je výroba keramiky pre turistov. Ich náboženstvom je animizmus, sčasti sú christianizovaní.

Karibská mikrodoska

Karibská mikrodoska — litosférická doska, ktorej súčasťami sú centrálna časť Severnej Ameriky, dno Karibského mora, ostrovy Kuba, Jamajka, Hispaniola a Portoriko, ako aj Náveterné a Záveterné ostrovy. Na severe a juhu hraničí so Severoamerickou a Juhoamerickou doskou, na západe s Kokosovou doskou.

Karibská rozvojová banka

Karibská rozvojová banka, angl. Caribbean Development Bank, CDB — finančná inštitúcia Karibského spoločenstva so sídlom vo Wildey (Barbados). Založená 1969 v Kingstone (Jamajka), činnosť začala 1970 so základným kapitálom 50 mil. USD. R. 2016 mala 23 regionálnych členov (Anguilla, Antigua a Barbuda, Bahamy, Barbados, Belize, Brazília, Britské Panenské ostrovy, Dominika, Grenada, Guyana, Haiti, Jamajka, Kajmanie ostrovy, Kolumbia, Mexiko, Montserrat, Svätý Krištof a Nevis, Svätá Lucia, Svätý Vincent a Grenadíny, Surinam, Trinidad a Tobago, Turks a Caicos, Venezuela) a 5 mimoregionálnych členov (Čína, Kanada, Nemecko, Spojené kráľovstvo, Taliansko). Zameriava sa na podporu ekonomickej spolupráce a integrácie menej vyspelých členských krajín. Financuje rozvojové programy v oblasti poľnohospodárstva, cestovného ruchu, dopravy a vzdelávania, pomáha pri optimalizácii využitia zdrojov menej vyspelých členských krajín a pri ich použití na rozvoj hospodárstva i na rast výroby a obchodu. Podporuje rozvoj kapitálových trhov v regióne, ako aj regionálnych trhov, súkromných a verejných investícií i regionálnych a miestnych finančných inštitúcií, mobilizuje finančné zdroje v rámci regiónu i mimo neho. Prostredníctvom poskytovania úverov sa angažuje aj v oblasti ochrany životného prostredia a zrovnoprávňovania postavenia žien v spoločnosti.

Karibská vodná nádrž

Karibská vodná nádrž, Karibské jazero, angl. Kariba Lake — priehradná nádrž s dvoma hydroelektrárňami (celkový výkon 1 320 MW) v juž. Afrike na rieke Zambezi na hranici štátov Zambia a Zimbabwe. Vznikla vybudovaním priehradnej hrádze Kariba Dam. Priehradná hrádza bola vybudovaná 1955 – 59 v kaňone Kariba (podľa neho nazvaná; presídlených bolo okolo 57-tis. ľudí, najmä etnika Tongov, a v rámci operácie Noah i 6-tis. veľkých a nespočítateľné množstvo malých zvierat); dĺžka 579 m, výška 128 m. Nádrž bola napúšťaná 1958 – 63; plocha 5 580 km2 (jedna z najväčších vodných nádrží na svete vytvorených činnosťou človeka), dĺžka 280 km, maximálna šírka 40 km, maximálna hĺbka 97 m, objem 180,6 km3. Elektráreň na juž. brehu nádrže patrí Zimbabwe a je v prevádzke od 1962, elektráreň na sev. brehu patrí Zambii a je v prevádzke od 1976. Oblasť vyhľadávaná turistami, rozvinuté rybárstvo a chov krokodílov (krokodílie farmy).

karibské jazyky

karibské jazyky — rodina juhoamerických indiánskych jazykov. Patrí do nej približne 50 jazykov (napr. galibi, tiriyó, carijona, waiwai, macushi, yukpa, panare, bakairí, salumá, atroari, apalaí, yabarana), ktorými sa hovorilo najmä sev. od Amazonky (Guyana, Surinam, Francúzska Guyana, Venezuela, Kolumbia, sev. Brazília) a na Malých Antilách, čiastočne aj v oblasti súčasného brazílskeho štátu Mato Grosso. V súčasnosti nimi hovorí asi len 36-tis. používateľov najmä vo Venezuele a Kolumbii a postupne zanikajú. Predpokladá sa ich príbuznosť s tupijskými jazykmi. Súčasné klasifikácie karibských jazykov sa zakladajú na geografických princípoch. Český lingvista Čestmír Loukotka (*1895, †1966) ich rozdelil do 24 skupín. Stanovenie definitívnej klasifikácie je sťažené slabou prebádanosťou jestvujúcich jazykov a nedostatkom materiálov týkajúcich sa zaniknutých jazykov tradične zaraďovaných ku karibským jazykom.

Karibské more

Karibské more — okrajové polouzavreté more v záp. časti Atlantického oceána ohraničené sev. pobrežím Južnej Ameriky, vých. pobrežím Strednej Ameriky (po polostrov Yucatán) a ostrovmi Malých Antíl a Veľkých Antíl; Yucatánskym prielivom spojené s Mexickým zálivom, úžinou medzi ostrovmi Antíl s otvoreným oceánom a Panamským prieplavom s Tichým oceánom; plocha okolo 2,750 mil. km2, str. hĺbka 2 429 m, maximálna hĺbka 7 686 m (v Kajmanskej priekope).

Skladá sa z Grenadskej panvy, Venezuelskej panvy, Kolumbijskej panvy, Yucatánskej panvy a Kajmanskej priekopy.

Teplota vrchných vrstiev vody od 28 – 29 °C v lete do 25 – 26 °C v zime (jedno z najteplejších morí na svete), salinita 35,5 – 36,0 ‰, výška prílivov do 1 m. Cez Karibské more prechádza teplý Karibský prúd. Ústia doň rieky Magdaléna, Atrato a i. Množstvo koralových ostrovov (najmä na juhu a západe). Časté búrky a uragány. Rybolov, športové rybárstvo, čulá lodná doprava. Hlavné prístavy: Maracaibo, La Guaira, Santo Domingo, Santiago de Cuba, Puerto Cortés, Kingston.

Karibské spoločenstvo

Karibské spoločenstvo, angl. Caribbean Community, CARICOM — spoločenstvo štátov karibskej oblasti so sídlom v Georgetowne (Guyana) založené 1973 v Chaguaramase (tzv. Zmluva z Chaguaramasu) na ostrove Trinidad (Trinidad a Tobago). Vzniklo ako nástupnícka organizácia Karibského združenia voľného obchodu (CARIFTA) jeho pretransformovaním na organizáciu Spoločný trh (angl. Common Market) a súčasne vytvorením organizácie Karibské spoločenstvo (angl. Caribbean Community), pričom Spoločný trh sa stal jej integrálnou súčasťou; pôvodný názov Karibské spoločenstvo a Spoločný trh (Caribbean Community and Common Market, CARICOM), neskôr len Karibské spoločenstvo.

V porovnaní s CARIFTA predstavuje vyšší a efektívnejší stupeň integrácie v súlade s celosvetovými globalizačnými tendenciami a vytvára podmienky na intenzívnejšiu hospodársku spoluprácu členských krajín. Zakladajúcimi štátmi boli Barbados, Jamajka, Guyana a Trinidad a Tobago, 1974 sa pripojili štáty Antigua a Barbuda, Belize, Dominika, Grenada, Montserrat, Svätý Krištof a Nevis, Svätá Lucia a Svätý Vincent a Grenadíny, v súčasnosti (2014) združuje 15 členských krajín (1983 sa pričlenili Bahamy, 1995 Surinam, 2002 Haiti), 5 pridružených členských krajín (od 1991 Britské Panenské ostrovy a ostrovy Turks a Caicos, od 1999 Anguilla, od 2002 Kajmanie ostrovy, od 2003 Bermudy) a 8 pozorovateľských krajín (Aruba, Curaçao, Dominikánska republika, Kolumbia, Mexiko, Portoriko, holandské autonómne územie Sint Maarten, Venezuela), ktorých zástupcovia pôsobia v technických výboroch. Riadiacimi orgánmi Karibského spoločenstva sú Konferencia predsedov vlád štátov, Rada ministrov a Sekretariát.

Pôvodným cieľom bolo vytvorenie spoločného trhu a spolupráce v ekonomickej i v sociálnej oblasti. Medzi členskými štátmi bola vytvorená zóna voľného pohybu tovarov, služieb, pracovných síl a kapitálu, ako aj jednotných colných sadzieb pre tretie krajiny. Integrovaná hospodárska stratégia rozvoja bola deklarovaná na 10. zasadnutí Konferencie predsedov vlád Karibského spoločenstva, ktorá sa konala v júli 1989 v Grand Anse (plážový rezort pri meste Saint George’s, Grenada). Na 22. samite Karibského spoločenstva konanom v júli 2001 v Nassau (Bahamy) podpísali predsedovia vlád revidovanú zmluvu z Chaguaramasu, ktorá vznikom Jednotného trhu a ekonomík CARICOM-u (CARICOM Single Market and Economy, CSME) vytvorila nové podmienky na transformovanie ekonomík členských štátov na vyššiu formu. Súčasťou revidovanej zmluvy je aj vytvorenie Karibského súdneho dvora (Caribbean Court of Justice). Súčasnými cieľmi sú okrem iného riešenie otázok politického zjednotenia štátov a koordinácia ich zahraničnej politiky, rozvoj obchodu aj s nečlenskými krajinami, spolupráca v oblasti zdravotníctva, sociálnych vecí, školstva, kultúry, športu, vedy a technológií, zlepšenie životnej úrovne obyvateľstva a zvýšenie zamestnanosti.

Karibské združenie voľného obchodu

Karibské združenie voľného obchodu, angl. Caribbean Free Trade Association, CARIFTA — združenie krajín karibskej oblasti založené 1965 v plážovom rezorte Dickenson Bay (tzv. Zmluva z Dickenson Bay, v platnosti od 1967) neďaleko Saint John’s na ostrove Antigua (Antigua a Barbuda). Jeho vznik priamo súvisel s rozpadom Západoindickej federácie. Zakladajúcimi štátmi boli: Antigua a Barbuda, Barbados a Guyana. V združení sa čoskoro presadil zámer otvoriť sa ďalším členom, rozšíriť svoju pôsobnosť na celú oblasť s cieľom posilniť vzťahy medzi ostrovmi Karibského mora a podporiť rozvoj regiónu prostredníctvom zvýšenia diverzifikácie a liberalizácie vzájomného obchodu. R. 1967 na konferencii v Bridgetowne (Barbados) rozhodli predsedovia vlád o rozdelení vtedajších i potenciálnych členských krajín združenia podľa hospodárskej úrovne na dve kategórie: viac rozvinuté (Barbados, Guyana, Jamajka, Trinidad a Tobago) a menej rozvinuté krajiny (Antigua a Barbuda, Dominika, Grenada, Montserrat, Svätý Krištof a Nevis, Svätá Lucia, Svätý Vincent a Grenadíny). R. 1968 sa členmi združenia stali Dominika, Grenada, Jamajka, Svätý Krištof a Nevis, Montserrat, Svätý Vincent a Grenadíny, Svätá Lucia, Trinidad a Tobago (zároveň bola 1968 podpísaná nová zmluva združenia) a 1971 Belize. R. 1972 sa rozhodlo o pretransformovaní Karibského združenia voľného obchodu na Karibské spoločenstvo, 1973 bola zóna voľného obchodu modifikovaná na spoločný trh a 1. mája 1974 vstupom všetkých členov do Karibského spoločenstva bola činnosť Karibského združenia voľného obchodu definitívne ukončená.

karibský

karibský [vl. m.] —

1. týkajúci sa Karibov;

2. týkajúci sa Karibiku.

Karibský prúd

Karibský prúd — teplý morský prúd v Karibskom mori, do ktorého priteká medzi pevninou Južnej Ameriky a ostrovmi Malých Antíl a odteká cez Yucatánsky prieliv. Rýchlosť prúdu závisí od pasátov, priemerne dosahuje asi 2 km/h, teplota vrchných vrstiev vody asi 25,0 °C v zime, 28,3 °C v lete, salinita 35,5 – 36,0 ‰.

karička

karička — východoslovenský ženský (dievčenský) ľudový tanec, → kolo.

kariéra

kariéra [fr.] —

1. vzostupná sociálna mobilita jednotlivca v spoločnosti alebo v profesii. Najčastejšie ide o úspešný postup jednotlivca k vyššiemu sociálnemu postaveniu, ktoré je spojené s vyššou prestížou, väčším podielom na moci a vyšším finančným príjmom. Úsilie jednotlivca tvrdo a bezohľadne dosiahnuť vyššie postavenie alebo popredné miesto v zamestnaní, v spoločenskom alebo v politickom živote sa označuje pojmom karierizmus;

2. profesijná dráha jednotlivca od jej začiatku až po daný okamih. Zahŕňa vzostup i zostup jednotlivca v profesii alebo v spoločnosti.

karikatúra

karikatúra [tal.] —

1. skratkovité výtvarné alebo literárne dielo zosmiešňujúce, zveličujúce alebo zámerne deformujúce nápadné charakterové alebo vonkajšie znaky osobnosti či jej prejav, veci alebo spoločensky významnej udalosti s cieľom odhaliť a zosmiešniť ich slabé, záporné stránky a vlastnosti.

Karikatúra vo výtvarnom umení je charakteristická zveličeným (zvýrazneným, zdôrazneným) zobrazovaním znakov (čŕt, vlastností) určitej osoby (prípadne situácie, javu, predmetu alebo aj myšlienky) takým spôsobom, aby vyvolali pobavenie či kritizovali. Zvýraznené prvky vychádzajú z reality (napr. z telesnej podoby alebo z psychiky určitej osoby). Podstatou karikatúry je konfrontácia skutočnosti a ideálu, ktorá zväčša prebieha v etickej rovine. Karikatúra je viazaná aj schopnosťou publika porozumieť výtvarnej štylizácii a skratke (významovej i výtvarnej), ktoré sú základnými princípmi karikatúry. Charakteristickým znakom karikatúry je jej aktuálnosť. Vychádza z predpokladu, že publikum pozná situáciu alebo osobnosť, ktorá je zobrazovaná. Často je úzko spojená so satirou a mnohé karikatúry sa aj označujú ako satira (alebo satirické kresby).

Karikatúra má najčastejšie formu kresby alebo je stvárnená rozličnými grafickými technikami, výnimočne ako socha. Ako forma výtvarného umenia sa rozvíja na celom svete. Vyznačuje sa veľkou štylistickou rozmanitosťou. V minulosti boli karikatúry ovplyvnené prevládajúcim slohom obdobia, v ktorom vznikli. Od 20. stor. sú poznačené individuálnym prístupom umelcov, ktorí ich vytvárajú. Satirické kresby, ktoré môžu byť považované za predchodcov karikatúry, vznikli už v staroveku (kresby na egyptských papyrusoch, niektoré výjavy na gréckych antických vázach a drobná helenistická plastika, rímske nástenné maľby). Karikatúrny charakter majú aj niektoré stredoveké diela (napr. skice groteskných hláv vo výzdobe rukopisov, sochárska výzdoba architektúry). Za predchodcov karikatúry sa považujú aj náčrty groteskných hláv od Leonarda da Vinci, ktorý ich koncipoval ako štúdie ľudskej fyziognómie. V období renesancie sa karikatúra rozvíjala ako protiklad k ideálnemu zobrazeniu.

Termín karikatúra pravdepodobne prvýkrát použili koncom 16. stor. Annibale a Agostino Carracciovci. V období novoveku sa v Európe rozvíjali dve základné poňatia karikatúry vychádzajúce z kultúrnych osobitostí určitých geografických oblastí. V Taliansku bola od 17. stor. karikatúra primárne humorným zveličujúcim portrétom, v záp. Európe, najmä v 18. stor. v Londýne a v 19. stor. v Paríži, sa rozvíjala karikatúra, ktorá satirickým spôsobom zobrazovala individuálne osobnosti i ľudské typy v kresbách s politickými, sociálnymi i s morálnymi námetmi. V 17. stor. talianski umelci vytvorili prvé karikatúry konkrétnych osôb (Domenichino: Portrét teológa rodiny Aldobrandiniovcov, okolo 1634; kresby Guercina a G. L. Berniniho) zväčša na svoje pobavenie. V 17. stor. sa v Ríme rozšírila móda karikatúry s pornografickým obsahom.

Za prvého umelca, ktorý sa programovo venoval karikatúre, býva považovaný taliansky portrétista Pier Leone Ghezzi (*1674, †1755), ktorý kreslil karikatúry členov rímskej spoločnosti i turistov, ktorí prišli do Ríma. Jeho kresby sa šírili prostredníctvom grafiky, a to najmä v Nemecku a v Anglicku. Karikatúra bola obľúbená najmä vo vyšších spoločenských vrstvách. V 17. stor. sa začala šíriť aj vo Francúzsku (napr. satirické kresby J. Callota). V 18. stor. boli v Anglicku populárne albumy karikatúr, ktoré vytvorili známi umelci. Významným tvorcom satirických kresieb a grafík bol W. Hogarth. V 18. stor. v Nemecku vytváral karikatúry D. N. Chodowiecki. Majstrovské, emocionálne veľmi pôsobivé karikatúry vytvoril vo svojich grafických cykloch aj F. Goya.

K masovému rozšíreniu karikatúry veľkou mierou prispel rozvoj grafiky (napr. objav litografie koncom 18. stor.), a najmä spojenie karikatúry a žurnalistiky (od 1. pol. 19. stor. sa karikatúry uverejňujú najmä v novinách a časopisoch). Publikovanie a tvorba karikatúr boli často obmedzované cenzorskými zásahmi úradov. Za zlatý vek karikatúry býva považované 19. stor. V tom období vzniklo vo Francúzsku niekoľko časopisov, ktoré sa sústreďovali výlučne na karikatúry a kresby s politickou a sociálnou satirou (politická a satirická karikatúra; napr. Le Charivari, vychádzal 1832 – 1937), v 2. pol. 19. stor. tam vychádzalo okolo 139 humoristických periodík bohato ilustrovaných karikatúrami.

K najvýznamnejším karikaturistom 19. stor. patril H. Daumier, ktorý okrem iného vytvoril množstvo kritických karikatúr príslušníkov rozličných spoločenských vrstiev v súdobom Paríži. K významným francúzskym karikaturistom 19. stor. patrili aj Jean Ignace Isidore Gérard (*1803, †1847, známy pod pseudonymom Jean-Jacques, aj J.-J. Grandville), P. Gavarni a G. Doré.

K významným anglickým humoristickým časopisom, ktoré uverejňovali karikatúry, patril Punch, or The London Charivari (vychádzal 1841 – 1992).

V Nemecku koncom 19. – zač. 20. stor. boli karikatúry ovplyvnené secesiou a expresionizmom. K najvýznamnejším periodikám tam patril humoristický časopis Simplicissimus (vychádzal 1896 – 1967, s prestávkou 1944 – 54), v ktorom okrem iných umelcov vytváral karikatúry O. L. Gulbransson považovaný za jedného z najväčších majstrov portrétnej karikatúry 20. stor. Výnimočné karikatúry súdobých pomerov v Nemecku vytvoril aj G. Grosz.

V 20. stor. sa karikatúra stala súčasťou moderného výtvarného umenia. Vývin karikatúry vo svete v 2. pol. 20. stor. zásadným spôsobom ovplyvnila tvorba S. Steinberga. K najvýznamnejším tvorcom karikatúry patria Jules Stauber (*1920, †2008), Jean-Michel Folon (*1934, †2005), Jean Maurice Bosc (*1924, †1973), Roland Topor (*1938, †1997), Chaval (vlastným menom Yvan Le Louarn, *1915, †1968), Ronald William Fordham Searle (*1920, †2011), Jean-Jacques Sempé (*1932), Loriot (vlastným menom Vicco von Bülow, *1923, †2011), Paul Flora (*1922, †2009), Tomi Ungerer (*1931), André François (vlastným menom András Farkas, *1915, †2005), Siné (vlastným menom Maurice Sinet, *1928), Mordillo Michail Zlatkovskij (*1944) a i. Mnohí sa nevenovali iba karikatúre, je ňou však ovplyvnená ich ilustrátorská, grafická, maliarska i sochárska tvorba.

V Čechách vznikali prvé karikatúry v 19. stor., za zakladateľskú osobnosť českej karikatúry sú považovaní maliar a karikaturista S. H. Pinkas a maliar a výtvarný kritik K. Purkyně. Karikatúry kreslili aj M. Aleš, L. Marold, K. V. Klíč, F. Kupka, V. H. Brunner, Zdeněk Kratochvíl (*1883, †1961) a i. V 20. stor. v období nástupu fašizmu i počas 2. svet. vojny vynikli F. Bidlo a A. Hoffmeister, neskôr najmä portrétnymi karikatúrami i ako teoretik kariaktúry A. Pelc. Karikatúre sa príležitostne venovali aj významní výtvarní umelci, napr. J. Čapek, R. Kremlička, J. Lada, C. Bouda, F. Muzika, F. Tichý a V. Špála. Krátko po 2. svet. vojne začal v Prahe vychádzať humoristicko-satirický časopis Dikobraz (1945 – 95; 1990 – 92 ako Nový Dikobraz), ďalšou platformou výtvarnej karikatúry bol v 60. – 80. rokoch 20. stor. časopis Mladý svět. K najvýznamnejším českým tvorcom karikatúry v 2. pol. 20. stor. patrili Miroslav Barták (*1938), A. Born a Haďák (vlastným menom Miroslav Liďák, *1934, †1983), ktorý v 60. rokoch 20. stor. vytvoril najvýstižnejšie a najodvážnejšie politické karikatúry. K významným tvorcom karikatúry v Čechách patrili aj Stanislav Holý (*1943, †1998), V. Jiránek, Neprakta (vlastným menom Jiří Winter, *1924, †2011), Vladimír Renčín (*1941, †2017), Jiří Slíva (*1947), Ivan Steiger (*1939), Bohumil Štěpán (*1913, †1985) a V. Zábranský. R. 1990 vznikla Česká únia karikaturistov (ČUK), ktorá vydávala časopis KUK (1990 – 91).

Na Slovensku sa karikatúra začala rozvíjať v 2. pol. 19. stor., politicky a sociálne zamerané karikatúry boli publikované v humoristicko-satirických periodikách (→ humoristická a satirická tlač). Karikatúre sa zväčša popri svojej voľnej tvorbe venovali výtvarní umelci, najmä maliari. V 20. stor. vychádzal v Martine dvojtýždenník Sršeň (1945 – 51), ktorý bol mimoriadne populárny, Demokratická strana vydávala týždenník Šidlo (1947 – 48), pre ktorý kreslili karikatúry V. Weisskopf, Ľ. Kellenberger, L. Guderna a Jozef Babušek (od 1958 pracoval pod pseudonymom J. Schek). R. 1948 začal vychádzať časopis Roháč, ktorý bol dlhé obdobie jediným reprezentantom humoristickej a satirickej tlače na Slovensku. V 60. rokoch 20. stor. sa karikatúra presadila aj v Kultúrnom živote najmä zásluhou K. Földváriho. K najvýznamnejším tvorcom karikatúry 20. stor. na Slovensku patria V. Weisskopf, J. Schek, V. Kubal, A. Richter, M. Vanek, I. Popovič, D. Polakovič, S. Kochan, Ľ. Kotrha, F. Vico, F. Jablonovský, Marian Bachratý (*1952), B. Pernecký, Kazo Kanala (vlastným menom Kazimír Kanala, *1946). Výtvarnej karikatúre sa venovali aj D. Junek, S. Mydlo, Dana Zacharová (*1947) a i. Portrétne karikatúry (predovšetkým svojich kolegov) vytváral herec a režisér K. L. Zachar. Po 1989 začali tvoriť karikatúry Danglár (vlastným menom Jozef Gertli, *1962), Shooty (vlastným menom Martin Šútovec, *1973) a i. R. 1986 vznikol v Bratislave Klub bratislavských karikaturistov (na čele s M. Bachratým), ktorý organizoval výstavy slovenských karikaturistov vrátane autorských výstav svojich členov. R. 1992 vznikla Slovenská únia karikaturistov, ktorá okrem výstav svojich členov usporiadala aj niekoľko prehliadok európskej karikatúry, vystavovala s úspechom v zahraničí a jej členovia získali množstvo ocenení na prestížnych svetových súťažiach.

— V literárnej karikatúre je komickosť vytváraná zámerne deformovaným zobrazením (zveličenie alebo miniaturizácia) osobnosti, udalosti, javu ap., ktoré poskytuje náhle, neočakávané odhalenie nového poznania, ale aj relativizovanie zobrazených faktov. Povahové karikatúry obsahujú komédie W. Shakespeara, Molièra, M. de Cervantesa Saavedru a i. V slovenskej literatúre využíval karikatúru J. Záborský (Faustiáda, 1864). Tradíciu má najmä politická karikatúra, ktorú prinášal v 19. stor. humoristicko-satirický časopis Černokňažník, od 2. pol. 20. stor. časopisy Roháč, Kocúrkovo, Huncút a i.;

2. nepodarený výtvor alebo napodobnenina.

Kärim, Mostaj

Kärim, Mostaj, aj Mustaj Karim, rus. Mustafa Safič Karimov, 20. 10. 1919 Keläš, Šišmäjský rajón – 21. 9. 2005 Ufa — baškirský spisovateľ a politik. R. 1941 ukončil štúdium jazykov na pedagogickom inštitúte v Ufe. Účastník Veľkej vlasteneckej vojny, po skončení 2. svetovej vojny pôsobil vo Zväze spisovateľov Baškirska (1951 – 62 predseda), 1962 – 84 tajomník Zväzu spisovateľov Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR), od 1955 poslanec Najvyššieho sovietu Baškirskej ASSR a RSFSR.

Je považovaný za baškirského národného básnika, prozaika a dramatika, písal v baškirskom i v ruskom jazyku. Publikovať začal už počas štúdia, jeho prvé básne vyšli v zbierke Oddiel sa pohol (Otriad kuzgaldy; rus. Otriad tronulsia, 1938; spoluautor). V tvorbe zobrazil tematiku vojny, hrdinstva i života ľudí v období kolektivizácie baškirského vidieka. Autor viac ako 100 literárnych diel, napr. básnickej zbierky Jarné hlasy (Jazgy tauyštar; rus. Vesennije golosa, 1941), próz Radosť nášho domu (Bezzen ejzen jeme; rus. Radosť našego doma, 1951), Taganok (Es tagan; rus. T., 1962), Omilostenie (Jarlykau; rus. Pomilovanije, 1986; slov. 1988), Dlhé, predlhé detstvo (Ozon-ozak bala sak; rus. Dolgoje-dolgoje detstvo, 1976; slov. 1981), Vidiecki advokáti (rus. Derevenskije advokaty, 1987) a Večerná hostina (rus. Večerňaja trapeza, 1994), divadelných hier Nedospievaná pieseň (rus. Nespetaja pesňa, 1951), Únos nevesty (Kyz urlau; rus. Pochiščenije devuški, 1958), Pri zatmení mesiaca (Aj totolgan tende; rus. V noč lunnogo zatmenija, 1963), Krajina Ajguľ (Ajgel ile; rus. Strana Ajguľ, 1967), Salavat. Sedem snov cez skutočnosť (Salauat. En aralaš ete teš; rus. Salavat. Sem snovidenij skvoz jav, 1971), Neodhadzuj oheň, Prometeus! (Tašlama utty, Prometej!; rus. Ne brosaj ogoň, Prometej!, 1975), Koňa pre diktátora! Fraška vo dvoch častiach s prológom (Koňa Diktatoru!, 1980; slov. 1982) a Pešiak Mahmut (Jejeule Mechmut; rus. Pešij Machmut, 1981) i knihy spomienok Okamihy života (rus. Mgnovenija žizni, 1991 – 98). Nositeľ viacerých vyznamenaní a ocenení.

Karimatský prieliv

Karimatský prieliv, indonézsky Selat Karimata — prieliv v Tichom oceáne medzi ostrovmi Kalimantan a Belitung spájajúci Juhočínske more a Jávske more; minimálna šírka 20 km, hĺbka do 36 m. Početné koralové útesy a menšie ostrovy.

Karimov, Islom

Karimov, Islom, aj Islam, 30. 1. 1938 Samarkand – 2. 9. 2016 Taškent — uzbecký politik. Študoval strojárstvo a ekonómiu na polytechnickom inštitúte v Taškente. Od 1966 pôsobil v Štátnom plánovacom úrade, 1983 – 86 minister financií, od 1986 predseda Štátneho plánovacieho úradu a podpredseda vlády Uzbeckej sovietskej socialistickej republiky (USSR), 1989 – 91 prvý tajomník Komunistickej strany USSR, od 1990 prezident, 1991 vyhlásil nezávislosť Uzbeckej republiky. Súčasne 1991 – 96 predseda Ľudovodemokratickej strany Uzbekistanu. Funkciu prezidenta vykonával po niekoľkonásobnom predĺžení mandátu (1995, 2000, 2002, 2007), podľa pozmenenej ústavy v nej mal ostať až do 2019. V krajine vybudoval autoritársky režim čiastočne založený na autorite svojej osobnosti, kult svojej osobnosti však verejne nepropagoval. Vo vnútornej politike zakázal opozičné strany, ktoré by mohli ohroziť jeho pozíciu. Tvrdo potláčal akékoľvek prejavy politického islamizmu, ktorý považoval za najväčšiu hrozbu svojho režimu (po údajnom atentáte organizovanom islamskou opozíciou 1999 zaviedol systém kontroly v mestských štvrtiach i na vidieku). Za násilný zásah (streľba) proti demonštrantom z islamistickej skupiny Akromíja (2005) bol kritizovaný EÚ (2005 – 2009 mu zákazala vstup do členských krajín) a USA. V zahraničnej politike kolísal predovšetkým medzi Ruskom a USA.

Karin, Michal

Karin, Michal, vlastným menom Knechtsberger, 30. 3. 1908 Bratislava – 27. 11. 1988 tamže — slovenský klavirista, pedagóg, dirigent a skladateľ. Základy hudobného vzdelania získal 1913 – 20 o. i. u A. Albrechta na Mestskej hudobnej škole v Bratislave. R. 1923 – 24 študoval klavírnu hru na Akadémii pre hudbu a dramatické umenie vo Viedni a 1924 – 28 u F. Kafendu na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. R. 1930 si doplnil vzdelanie na majstrovskej škole viedenského konzervatória. R. 1929 – 32 pôsobil ako klavirista v živom vysielaní rozhlasovej spoločnosti Radiojournal v Ostrave, v divadelnej sezóne 1932/33 ako korepetítor Opery SND v Bratislave, 1935 – 38 ako klavirista v hudobnom vysielaní Československého rozhlasu v Brne a od 1938 v Slovenskom rozhlase v Bratislave, kde 1939 – 45 aj dirigoval rozhlasový symfonický i salónny orchester. R. 1940 založil v spolupráci s T. Gašparkom Bratislavské komorné združenie, od 1950 koncertný majster-sólista Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, 1953 – 73 sólista Slovenskej filharmónie a člen Klavírneho tria sólistov Slovenskej filharmónie. Súčasne 1951 – 63 vyučoval hru na klavíri na konzervatóriu a 1952 – 57 a 1970 – 73 na VŠMU v Bratislave.

Jeho dlhoročná umelecká činnosť sa spájala s rozkvetom slovenského profesionálneho reprodukčného umenia a jeho prienikom na zahraničné koncertné pódiá. Koncertoval najmä v Rakúsku (vo Viedni), ako aj v Maďarsku, Švajčiarsku, Španielsku, Portugalsku, Nemecku a Taliansku. Vystupoval ako sólista i ako komorný umelecký partner mnohých slovenských inštrumentalistov i spevákov, ale aj viacerých uznávaných svetových umelcov, napr. V. Příhodu, E. Zathureczkého a Emanuela Feuermanna (*1902, †1942). Propagoval slovenskú klavírnu tvorbu doma i v zahraničí, a to najmä klavírne koncerty F. Babuška, Š. Jurovského a J. Cikkera. Jeho rozsiahly repertoár obsahoval množstvo sólových i komorných skladieb pre husle a klavír, ako aj spevácku koncertnú literatúru. Veľkú časť naštudovaných diel nahral v Slovenskom rozhlase a pre viaceré zahraničné rozhlasové stanice i gramofónové spoločnosti (Polydor, Telefunken, Supraphon). Venoval sa aj kompozícii a úpravám diel iných autorov (najmä pre potreby rozhlasového vysielania).

Karinthy, Frigyes

Karinthy [-ti], Frigyes (Ernő), 25. 6. 1887 Budapešť – 29. 8. 1938 Siófok — maďarský spisovateľ a publicista. Patril ku skupine spisovateľov združenej okolo časopisu Nyugat (Západ). Humorista, mnohostranný populárny spisovateľ. Charakteristickou črtou jeho prózy je zobrazenie obyčajnej situácie dovedenej do absurdity, vytvoril typ reflexívnej prózy so silným emotívnym dôrazom, nadchýnal sa možnosťami vedy a techniky. Autor literárnych paródií Tak píšete vy (Így írtok ti, 1912), satirických próz Krivé zrkadlo (Görbe tükör, 1912; slov. 1960), humoristických čŕt zo študentského prostredia Pán profesor, prosím (Tanár úr kérem, 1916; sfilmované 1956, réžia Frigyes Mamcserov) a Čarovné kreslo (A bűvös szék, 1918; slov. 1960), fantasticko-satirických románov ovplyvnených G. Swiftom Cesta do Faremida (Utazás Faremidóba, 1916; slov. 1974) o krajine dokonalých ľudí a Kapilária (Capillária, 1921; slov. 1974) o vzťahoch medzi mužmi a ženami, zbierky čŕt, fejtónov a esejí Kristus a Barabáš. Vojna a mier (Krisztus és Barabbás. Háború és béke, 1918), románu Cesta okolo mojej lebky (Utazás a koponyám körül, 1936; sfilmovaný 1970, réžia György Révész), v ktorom opísal vlastnú operáciu mozgu u švédskeho profesora Herberta Olivecronu (*1891, †1980), satirických publicistických článkov Grimasa (Grimasz, 1914, slov. 1960), v ktorých ostro protestoval proti vojne, a i. Nositeľ Baumgartenovej ceny (1935).

karisa

karisa [lat.], Carissa — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Vždyzelené kry alebo 2 – 10 m vysoké stromy pochádzajúce z trópov alebo zo subtrópov Afriky, Ázie a Austrálie. Majú tŕnité konáre, jednoduché celistvookrajové vajcovité, 2 – 8 cm dlhé lesklé kožovité listy, biele alebo ružové kvety, plod zvyčajne červená jedlá bobuľa.

Patrí sem okolo 30 druhov, napr. karisa karandová (Carissa carandas, karanda) pochádzajúca z Indie a Malajzie, ktorá sa pestuje v niektorých ázijských krajinách pre plody používané napr. na prípravu džemov a v ľudovom liečiteľstve; mnohé druhy sa pestujú pre kvety a dekoratívny vzhľad ako záhradné dreviny.

Karisimbi

Karisimbi — sopka na hranici Konžskej demokratickej republiky a Rwandy v pohorí Virunga, 4 507 m n. m. (najvyšší vrch Rwandy a pohoria Virunga). Vyhasnutý stratovulkán, ktorého vrchol tvorí kaldera (šírka 2 km) vyplnená viskóznymi lávovými prúdmi.

Karkavitsas, Andreas

Karkavitsas [-cas], Andreas, 1865 Lechena – 24. 10. 1922 Amarussion, dnes Marusi — novogrécky spisovateľ. R. 1888 absolvoval štúdium medicíny na univerzite v Aténach. Pôsobil ako vojenský lekár, spoznal život chudobných vrstiev, čo sa odrazilo aj v jeho tvorbe. Pôvodne písal v archaizujúcom literárnom jazyku kathareuse (poviedka z roľníckeho a malomeštiackeho prostredia Noví bohovia, I nei thei, 1892), neskôr pod vplyvom J. Psycharisa prešiel k ľudovému jazyku dimotiki.

Jeden z významnejších predstaviteľov realistickej prózy na prelome 19. a 20. stor. Niektoré jeho poviedky pripomínajú štýlom tvorbu N. V. Gogoľa, E. A. Poea a E. T. A. Hoffmanna. Úspešné boli jeho príbehy z dedinského a námorníckeho života. V novele Žobrák (O zitianos, 1897) zachytil chudobné pomery obyvateľov obce Kravora (blízko Larisy), v zbierke poviedok Príbehy lodnej provy (Ta loja tis ploris, 1899) naturalistickým i poetickým štýlom opísal život námorníkov a rybárov, v románe Archeológ (Archeologos, 1904) kritizoval prílišné uctievanie antického Grécka (Parthenónu, Perikla a i.) a vyzdvihol slávu Byzancie. Ďalšie diela: Poviedky (Diijimata, 1892), Driečna dievčina (Lyjeri, 1896), Staré lásky (Palies agapes, 1900), Poviedky o našich junákoch (Diijimata ja ta palikaria mas, 1922) a i.

Karkinitský záliv

Karkinitský záliv, ukr. Karkinitska zatoka, oficiálny prepis Karkinits’ka zatoka — záliv v sev. časti Čierneho mora pri pobreží Ukrajiny medzi severozáp. pobrežím Krymského polostrova a pevninou; dĺžka 118,5 km, hĺbka od 10 m vo vých. časti do 36 m v záp. časti. Súčasťou Karkinitského zálivu lemovaného kosami a limanmi je záliv Džarylhačka zatoka s najväčším čiernomorským ostrovom Ukrajiny, ostrovom Džarylhač (56 km2). Nízke močaristé brehy. V drsných zimách záliv zamŕza. Prístavy: Skadovsk, Chorly.

Karl II. Franz

Karl II. Franz, aj Karol II. František Štajerský, 3. 6. 1540 Viedeň – 10. 7. 1590 Graz — rakúsky a štajerský arcivojvoda (von Innerösterreich), syn cisára Ferdinanda I., otec cisára Ferdinanda II., zakladateľ štajerskej rodovej línie Habsburgovcov. Po smrti otca zdedil ako najmladší syn územie Vnútorného Rakúska (Innerösterreich), do ktorého patrili vojvodstvá Štajersko, Korutánsko a Kransko spolu s Goricou a Istriou. V jeho dŕžavách sa šírila reformácia, čo sa pokúsil zvrátiť dohodou so stavmi a rekatolizáciou, pri ktorej do krajiny pozval členov predtým založeného rádu jezuitov (1573). Pod tlakom tureckého nebezpečenstva (napriek svojmu neochvejnému katolíckemu presvedčeniu) požiadal o pomoc protestantské stavy, ktorým povolil náboženské ústupky. V záujme protitureckej obrany, ktorú riadil zo svojho sídla v Grazi, tiež budoval chorvátsku časť Vojenskej hranice, 1579 dal vybudovať pevnosť Karlstadt (→ Karlovac). Známy bol aj ako podporovateľ umenia a vied, 1585 založil v Grazi univerzitu a umelecký kabinet, v bazilike v Seckau (asi 75 km severozápadne od Grazu) dal postaviť mauzóleum (1587 – 1611). V dedinke Lipica (v dnešnom Slovinsku) založil chov ušľachtilých koní (→ lipický kôň).

Karl Alexander von Lothringen

Karl Alexander von Lothringen [fon lotrin-], slov. Karol Alexander Lotrinský, 12. 12. 1712 Lunéville – 4. 7. 1780 zámok Tervuren (pri Bruseli) — rakúsky poľný maršal a miestodržiteľ v službách Habsburgovcov, mladší brat cisára Františka I. Štefana. Do Viedne prišiel 1736 po bratovom sobáši s korunnou princeznou Máriou Teréziou, úspešne sa zúčastnil vojny s Turkami (1737 – 38) a 1740 bol vymenovaný za poľného maršala. Vo vojne o rakúske dedičstvo (1740 – 48) porazil Bavorov, počas sedemročnej vojny (1756 – 63), naopak, podľahol Prusom a bol zbavený vrchného velenia armády. R. 1744 sa oženil s Máriou Annou, mladšou sestrou Márie Terézie, a stal sa miestodržiteľom Rakúskeho Nizozemska. Ako miestodržiteľ zavádzal osvietenské reformy a snažil sa udržať osobitné postavenie krajiny v rámci habsburskej monarchie. R. 1761 bol zvolený za veľmajstra Rádu nemeckých rytierov, ktorý sa mu podarilo finančne ozdraviť.

Kárlé

Kárlé, aj Kárlí, Kárlá — komplex skalných buddhistických svätýň a kláštorov pri meste Kárlí (v blízkosti mesta Lonavla) v štáte Maháraštra v Indii. V minulosti známe aj ako Valúraka Lena. Architektonický komplex 16 jaskynných svätýň a kláštorov vznikol v blízkosti významnej obchodnej cesty spájajúcej pobrežie Arabského mora s mestom Púna na Dekanskej plošine. Jednotlivé stavby boli vytesané do skál pohoria Bhor Ghát (súčasť Západného Ghátu) postupne vo 2 fázach: v 2. stor. pred n. l. – 2. stor. n. l. a v 5. – 10. stor.

Najvýznamnejšia je Veľká chrámová hala (čaitja) vybudovaná v 1. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l., patriaca k najväčším a z umeleckého hľadiska k najhodnotnejším stavbám v Indii. Na konci haly, ktorá je rozdelená dvoma radmi pilierov na tri lode, sa nachádza stúpa pôvodne určená na uloženie posvätných relikvií. Strop hlavnej lode tvorí nepravá valená klenba v tvare konskej podkovy s husto vedľa seba položenými rebrami, piliere majú bohatú sochársku figurálnu výzdobu. Pred vstupom do haly sa nachádza krytá stĺpová predsieň zdobená sochami a reliéfmi a pôvodne aj nástennými maľbami s výjavmi z Buddhovho života (zachované len čiastočne).

Karlfeldt, Erik Axel

Karlfeldt, Erik Axel, pôvodne Eriksson, 20. 7. 1864 Karlbo, dnes súčasť mesta Avesta, provincia Dalarna – 8. 4. 1931 Štokholm, pochovaný v Aveste (časť Krylbo) — švédsky básnik. Pochádzal zo sedliackej rodiny (1888 prijal nové priezvisko, aby sa dištancoval od otca, ktorý bol uväznený). R. 1885 – 1902 študoval na univerzite v Uppsale (pre nedostatok peňazí musel štúdium viackrát prerušiť). Do 1912 pracoval ako vychovávateľ a knihovník. V tvorbe vychádzal z novoromantizmu 90. rokov 19. stor., inšpiroval sa dielom V. von Heidenstama a Gustafa Frödinga (*1860, †1911), slovesnými tradíciami rodného kraja Dalarna (ságy, povesti) a Bibliou.

Jeho poézia má výrazne národný charakter, idealizoval v nej minulosť švédskeho národa, najmä však zanikajúci spôsob života sedliakov, ktorý staval do protikladu k životu v modernej spoločnosti. Veľký úspech dosiahol zbierkami Piesne pustatín a lásky (Vildmarks och kärleksvisor, 1895), Fridolínove piesne a iné básne (Fridolins visor och andra dikter, 1898) a Fridolínova záhrada rozkoše a dalarnské maľby v rýmoch (Fridolins lustgård och Dalmålningar pårim, 1901), v ktorej cez postavu Fridolína zobrazil vlastné myšlienky, melancholické nálady a túžbu po návrate k sedliackemu životu. Vytvoril v nich vlastný, osobitný štýl ironizujúci pastiš, ktorým otvoril cestu k používaniu moderných výrazových prostriedkov. Básnické zbierky Flora a Pomona (Flora och Pomona, 1906) a Flora a Bellona (Flora och Bellona, 1918) obsahujú intelektuálne básne odrážajúce dekadentné nálady spoločnosti začiatkom 20. stor. a ťaživú atmosféru 1. svetovej vojny. V poslednej básnickej zbierke Jesenný roh (Hösthorn, 1927) charakteristickej bohato štruktúrovaným symbolickým jazykom opäť čerpal námety z ľudovej tradície. Viaceré z jeho básní boli zhudobnené.

Od 1904 člen Švédskej akadémie (od 1904 člen Nobelovho inštitútu, od 1907 Nobelovho výboru), 1904 pre pracovné zväzky s akadémiou odmietol prijať Nobelovu cenu, 1931 mu bola udelená posmrtne.

Karlíková, Mária

Karlíková, Mária, 15. 4. 1943 Dej, Rumunsko — slovenská huslistka a hudobná pedagogička. R. 1958 – 63 študovala hru na husliach u J. Skladaného na konzervatóriu a 1963 – 68 u T. Gašparka na VŠMU v Bratislave. R. 1986 absolvovala študijný pobyt na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského a na Centrálnej hudobnej škole pri tomto konzervatóriu. Do 1984 pôsobila ako sólistka, komorná hráčka i ako umelecká vedúca súborov Bratislavské kvarteto (1971 – 75) a Pro arte musica (1974 – 84), s ktorými nahrala množstvo skladieb svetovej i slovenskej komornej hudby pre Československý rozhlas, Československú televíziu i pre ORF v Rakúsku.

Bola činná aj pedagogicky, 1972 – 2009 vyučovala na konzervatóriu v Bratislave (od 1987 vedúca oddelenia strunových nástrojov), 1987 – 2009 na VŠMU, kde vychovala viacerých úspešných huslistov, ktorí pôsobia ako koncertní umelci, koncertní majstri a orchestrálni hráči doma i v zahraničí, čím významne prispela k rozvoju komornej hry na Slovensku. Členka porôt domácich i zahraničných súťaží.

karling

karling [nem.], ľadovcový štít — výrazný ostrý skalný vrch v pohoriach modelovaných ľadovcom. Spravidla je obkolesený karmi, v ktorých ho tam utvorené ľadovce z rôznych strán obrusujú a zostrmujú. Typickým karlingom je alpský štít Matterhorn vo Švajčiarsku (podľa neho sa karlingy niekedy nazývajú aj matterhorny), charakter karlingu má aj veľká časť tatranských štítov. Pre veľmi ťažkú dostupnosť svojich vrcholov sú karlingy vyhľadávané horolezcami.

karlisti

karlisti [vl. m.] — stúpenci monarchistického ultrakonzervatívneho politického hnutia v 19. – 1. pol. 20. stor. v Španielsku podporujúci nároky karlistickej vetvy španielskych Bourbonovcov (Borbónovcov) na španielsky trón (tzv. prvá a druhá karlistická dynastia, → tab. Karlistickí pretendenti). Pôvodne prívrženci pretendenta španielskeho trónu Carlosa Maríu Isidra de Borbón (podľa neho nazvaní) neuznávajúci následníctvo Izabely II., čo viedlo k vypuknutiu prvej karlistickej vojny. Karlisti podporovaní aristokraciou a predstaviteľmi cirkvi zdôrazňovali myšlienky tradície a legitimizmu a okrem dynastických záujmov bojovali za upevnenie tradičného absolutistického režimu a za výlučné postavenie katolíckej cirkvi v Španielsku. Veľkú podporu mali medzi masami roľníctva najmä na severe krajiny (Baskicko, Navarra, Katalánsko), kde bolo silno zakorenené regionálne cítenie, ako aj odpor proti centralistickým snahám (bolo im zaručené dodržiavanie starých slobôd). V rozličných organizačných formách pôsobili aj po skončení karlistických vojen, ich význam v politickom živote Španielska však v dôsledku vnútorných rozporov výrazne poklesol.

Opäť sa zaktivizovali na zač. 30. rokov 20. stor. po víťazstve republikánov a vyhlásení druhej republiky (1931), keď sa zjednotili do politickej strany Comunión Tradicionalista (preto nazývaní aj tradicionalisti). R. 1932 – 34 sa podieľali na príprave protirepublikánskeho povstania, pričom dostali významnú vojenskú pomoc od talianskych fašistov (zbrane, výcvik). Tzv. requetés, príslušníci karlistickej (tradicionalistickej) vojenskej organizácie Requeté (založená 1907 pôvodne ako karlistický variant skautov, jej začiatky však siahajú už do obdobia prvej karlistickej vojny), sa stali najlepšie vyzbrojenou a vycvičenou milíciou španielskej pravice. R. 1936 sa karlisti (tradicionalisti) pridali k vojenskému puču generála F. Franca y Bahamonde (→ španielska občianska vojna, 1936 – 39), ktorý ich Dekrétom o zjednotení (1937) spojil so svojím falangistickým hnutím (→ Falanga). V rozličných zoskupeniach pôsobia dodnes, ich význam v politickom živote Španielska je však minimálny.

Karlistickí pretendenti
Prvá karlistická dynastia (karlistická vetva dynastie španielskych Bourbonovcov — Borbónovci)
Pretendenti španielskeho trónu Dynastické meno
Carlos María Isidro de Borbón (*1788, †1855), zakladateľ prvej karlistickej dynastie 1833 – 1845 Karol V.
Carlos Luis de Borbón (*1818, †1861), syn Carlosa Maríu Isidra de Borbón 1845 – 1860 Karol VI.
Juan Carlos de Borbón y Bragança (*1822, †1887), brat Carlosa Luisa de Borbón 1860 – 1868 Ján III.
Carlos María de los Dolores de Borbón y Austria-Este (*1848, †1909), vnuk Carlosa Maríu Isidra de Borbón 1868 – 1909 Karol VII.
Jaime de Borbón y Borbón (*1870, †1931), syn Carlosa Maríu de los Dolores de Borbón y Austria-Este 1909 – 1931 Jakub III.
Alfonso Carlos de Borbón y Austria-Este (*1849, †1936), brat Carlosa Maríu de los Dolores de Borbón y Austria-Este, posledný mužský potomok prvej karlistickej dynastie, ktorá jeho smrťou vymrela po meči 1931 – 1936 Alfonz Karol I.
Francisco Javier de Borbón-Parma y Bragança, regent (karlisti nemali žiadneho oficiálneho pretendenta) 1936 – 1952
Druhá karlistická dynastia (z dynastie Bourbon-Parma, vedľajšej vetvy dynastie španielskych Bourbonovcov)
Francisco Javier de Borbón-Parma y Bragança (*1889, †1977), syn vojvodu z Parmy a Piacenze Róberta I. (*1848, †1907), zakladateľ druhej karlistickej dynastie 1952 – 1975 František Xavier I.
Carlos-Hugo de Borbón-Parma y Borbón (*1930, †2010), syn Francisca Javiera de Borbón-Parma y Bragança, 1975 sa vzdal nárokov na španielsky trón v prospech nastupujúceho kráľa Juana Carlosa I. Karol Hugo I.

karlistické vojny

karlistické vojny — v 19. stor. občianske vojny v Španielsku vyvolané pretendentmi španielskeho trónu z karlistickej vetvy španielskych Bourbonovcov a ich stúpencami karlistami.

Prvú karlistickú vojnu (1833 – 39/40) vyvolal brat španielskeho kráľa Ferdinanda VII., pretendent trónu Carlos María Isidro de Borbón, ktorý podľa platného Sálskeho zákona (popierajúceho nástupníctvo žien) neuznal Ferdinandom vydanú pragmatickú sankciu (1830) umožňujúcu nástupníctvo jeho prvorodenej dcéry Izabely (II.) a jej potomkov (Ferdinand nemal mužského potomka). Po Ferdinandovej smrti (1833) sa postavil na čelo ozbrojeného povstania a ako Karol V. sa vyhlásil za španielskeho kráľa. Na strane Izabely II., resp. jej matky a regentky Márie Kristíny, bojovali liberáli usilujúci sa o liberálne reformy a nastolenie konštitučnej monarchie (konštitúcia prijatá 1837). Vojna sa skončila podpísaním tzv. dohody z Vergary 1839 (Baskicko), boje medzi karlistami a izabelistami však v menšej intenzite pokračovali až do 1840. Carlos María Isidro odišiel do Francúzska a 1845 abdikoval v prospech svojho prvorodeného syna Carlosa Luisa de Borbón.

Druhá karlistická vojna, tzv. vojna ranných vtáčat (katalánsky guerra dels matiners, 1846 – 49), vypukla po neúspešnom pokuse pretendenta trónu Carlosa Luisa de Borbón (ako Karol VI.) oženiť sa s Izabelou II. Mala charakter povstania a nedosiahla intenzitu prvej karlistickej vojny. Prebiehala najmä v Katalánsku, kde sa za karlistov vydávali aj rôzne bandy lúpežníkov (tzv. trabucaires), ktoré však reagovali skôr na zlé ekonomické pomery v krajine a na rôzne nepopulárne opatrenia vlády. R. 1866 sa Carlos María de los Dolores de Borbón y Austria-Este stal vodcom karlistov a po tom, čo sa jeho otec Juan Carlos de Borbón y Bragança (Ján III.) vzdal nárokov na španielsky trón (1868), novým pretendentom. R. 1872 vyvolal povstanie v Navarre a Baskicku, čím sa začala tretia karlistická vojna (1872 – 76). Po abdikácii kráľa Amadea I. a vyhlásení prvej republiky (1873) sa dal vyhlásiť za španielskeho kráľa (ako Karol VII.), bojujúc na čele svojich stúpencov za obnovenie monarchie. Po reštaurácii Bourbonovcov a nastolení vlády syna Izabely II. Alfonza XII. (december 1874), ktorý skonsolidoval pomery v monarchii, bolo postupne potlačené aj povstanie karlistov, čo znamenalo ich konečnú porážku (→ Španielsko, dejiny).

Ako štvrtá karlistická vojna sa v literatúre niekedy označuje španielska občianska vojna 1936 – 39.

Karl Ludwig Johann

Karl Ludwig Johann, aj Karol Ľudovít Ján, 5. 9. 1771 Florencia – 30. 4. 1847 Viedeň — rakúsky arcivojvoda z habsbursko-lotrinského rodu, tešínsky vojvoda, tretí syn cisára Leopolda II., brat cisára Františka II. (I.). Pre chorobu (epilepsia) bol určený na kňazskú dráhu, zaujímal sa však o vojenské záležitosti a podarilo sa mu presadiť sa v tejto oblasti. V prvom období napoleonských vojen velil rakúskym cisárskym jednotkám v Nemecku, Taliansku a vo Švajčiarsku, 1799 pre nezhody s bratom cisárom opustil vojenskú službu. R. 1801 sa stal prezidentom dvorskej vojenskej rady a podarilo sa mu zrealizovať viaceré armádne reformy (napr. zrušil celoživotnú vojenskú službu). R. 1809 sa vrátil do velenia protinapoleonských armád, utrpel viacero porážok, v máji 1809 výrazným víťazstvom nad vojskami Napoleona I. Bonaparta v bitke pri Asperne (dnes časť Viedne) si však získal veľké uznanie. Ďalšia veľká bitka vojny s Francúzmi sa odohrala v júli 1809 pri Wagrame (dnes Deutsch-Wagram, severovýchodne od Viedne), skončila sa však jeho drvivou porážkou. Po nej bol zbavený velenia a stiahol sa do ústrania. Napísal spisy o vojenstve a armáde, napr. príručku pre generálov rakúskej armády (1806) a príručku Zásady stratégie... (Grundsätze der Strategie..., 3 zv., 1814).

Karloff, Boris

Karloff, Boris, vlastným menom William Henry Pratt, 23. 11. 1887 Londýn – 2. 2. 1969 Midhurst, Sussex, Spojené kráľovstvo — americký herec. Pôvodne študoval diplomaciu, štúdium však nedokončil a 1909 emigroval do Kanady, kde pracoval ako robotník a hrával v kočovnom divadle. Počas krátkeho pobytu v Los Angeles debutoval 1916 v nemom filme, do Hollywoodu natrvalo prišiel 1919.

Hral takmer v 150 filmoch (z toho vo viac ako 100 zvukových). Medzinárodný úspech dosiahol v úlohe netvora v horore Frankenstein (1931) a imidž obludy ho sprevádzal počas celej kariéry. Hral v desiatkach hororov, súperil s Belom Lugosim (*1882, †1956) o najúspešnejšieho herca stvárňujúceho zloduchov a monštruózne bytosti. Hral aj náročnejšie, charakterové úlohy, z ktorých vynikla postava náboženského fanatika vo filme J. Forda Stratená patrola (The Lost Patrol, 1934). Jednu z najlepších úloh vytvoril vo filme P. Bogdanovicha Terče (Targets, 1968).

Ďalej účinkoval vo filmoch Jeho Veličenstvo Fairbanks (His Majesty, the American, 1919), Posledný mohykán (The Last of the Mohicans, 1920), Dobyvatelia morí (Old Ironsides, 1926), Strašná noc (The Unholy Night, 1929), Trestný zákonník (The Criminal Code, 1931), Upíri v bielom (Behind the Mask, 1932), Zjazvená tvár (Scarface: Shame of the Nation, 1932), Rothschildovci (The House of Rothschild, 1934), Neviditeľný slnečný lúč (The Invisible Ray, 1936), Frankensteinov syn (Son of Frankenstein, 1939), Kráľovský kat (Tower of London, 1939), Diablov ostrov (Devil’s Island, 1940), Frankensteinov dom (House of Frankenstein, 1944), Vykrádač hrobov (The Body Snatcher, 1945), Čierny hrad (The Black Castle, 1952), Frankenstein 1970 (1958), Havran (The Raven, 1963), Čarodejníci (The Sorcerers, 1967) a i.

Karlová

Karlová — obec v okrese Martin v Žilinskom kraji v Turčianskej kotline pri ľavostrannom prítoku Blatnického potoka, 470 m n. m.; 106 obyvateľov (2015). Na nive a náplavovom kuželi Blatnického potoka vznikol pahorkatinný reliéf. Územie je odlesnené.

Obec písomne doložená 1272 ako Wyfalu, 1331 terram filiorum, ac inter filios Karoli, 1406 Karlova seu Karulhaza, 1489 Karolyowawez, 1552 Karlova, Carolfalva, 1571 – 73 Karolffalwa, 1773 Károlyfalva, Karlowa, 1786 Karolyfalwa, Karlowe, 1808 Károlyfalva, Karlowá, 1863 – 1907 Károlyfalu, 1913 Turóckárolyfalva, 1920 Karlová.

R. 1272 sa uvádza ako majetok Gregorovho syna Murína. Od 1406 patrila Košútovcom, 1600 – 1848 Benickovcom. R. 1904 ju postihol veľký požiar. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a olejkárstvom.

Karlovarská vrchovina

Karlovarská vrchovina — vrchovina v záp. časti Česka; člení sa na Slavkovský les a Tepelskú vrchovinu. Územie budované kryštalickými bridlicami, granitmi a diabasmi. Priemerná výška okolo 700 m n. m., najvyšší vrch Lesný, 983 m n. m. Prevažne porasty jedľo-bučín.

karlovarské požiadavky

karlovarské požiadavky — autonomisticko-federalistické požiadavky Sudetonemeckej strany (Sudetendeutsche Partei, SdP) na československú vládu vypracované v spolupráci s nacistickým Nemeckom, vyhlásené 24. 4. 1938 K. Henleinom na zjazde SdP v Karlových Varoch ako nový program strany. Ich osem bodov zahŕňalo úplnú rovnoprávnosť obyvateľov nemeckej národnosti (v karlovarských požiadavkách ako nemecká národná skupina) v Českých zemiach s Čechmi, uznanie nemeckej národnostnej skupiny za právnickú osobu, vymedzenie presne ohraničeného uzatvoreného nemeckého územia v ČSR, úplnú samosprávu tohto územia vo všetkých oblastiach verejného života týkajúcich sa nemeckej národnostnej skupiny, zákonnú ochranu všetkých Nemcov žijúcich v ČSR mimo uzatvoreného nemeckého územia, kompenzáciu hospodárskych a národnopolitických krívd spôsobených Nemcom československými orgánmi od 1918, uznanie a splnenie zásady, podľa ktorej na vytýčenom nemeckom území majú byť len nemeckí verejní a štátni zamestnanci a úplnú slobodu priznávania sa k nemectvu a k tzv. nemeckému svetonázoru (nacistická ideológia, voľnosť nacistickej propagandy a organizácií).

SdP svoje požiadavky ako základ rokovaní o národnostnom vyrovnaní v ČSR predložila 7. 6. 1938 československej vláde. Tá pod tlakom západných mocností (Spojeného kráľovstva a Francúzska) na prijatie požiadaviek sudetských Nemcov ponúkla národnostným menšinám v ČSR národnostné vyrovnanie na základe kultúrnej autonómie (tzv. národnostného statusu), ktoré však všetky menšiny odmietli. Rokovania československej vlády a vedenia SdP sprostredkúvané W. Runcimanom (→ Runcimanova misia) vyústili do návrhu československej vlády (5. 9. 1938), v ktorom fakticky vo všetkých bodoch vyhovela požiadavkám sudetských Nemcov, tí ho však odmietli pod zámienkou brutálneho zásahu polície proti demonštrantom 7. 9. 1938 v Ostrave. Po následnom vypuknutí ozbrojeného povstania sudetských Nemcov v československom pohraničí, ktoré však bolo československáým vojskom zlikvidované, K. Henlein utiekol do Nemecka. Destabilizačná politika Nemecka, Spojeného kráľovstva a Francúzska napokon vyústila do rozbitia ČSR na základe Mníchovskej dohody (29. – 30. 9. 1938).

karlovarské uznesenia

karlovarské uznesenia — závery tajného rokovania zástupcov desiatich najsilnejších členských štátov Nemeckého spolku v Karlových Varoch 6. – 31. 8. 1819, ktorého cieľom bolo zabrániť šíreniu liberálnych myšlienok, ako aj buržoáznych a národných hnutí po protinapolenských vojnách. Na schôdzke pod vedením rakúskeho kancelára, kniežaťa C. Metternicha, bolo dohodnuté prijatie návrhu zákonov chrániacich reštauračný systém Svätej aliancie, čo bolo bezprostrednou reakciou na narastajúci vplyv a činnosť nemeckých burschenschaftov. Medzi najdôležitejšie uznesenia patrilo vyšetrovanie protiústavnej činnosti tzv. demagogických združení (predovšetkým študentských spolkov), obmedzenie univerzitných slobôd a zostrenie cenzúry. Represívne zákony boli na základe karlovarských uznesení schválené spolkovým snemom v septembri 1819, platili v celom Nemeckom spolku a posilňovali postavenie rakúskej monarchie a Pruska. Zákony zrušil spolkový snem v priebehu Marcovej revolúcie 1848.

Karlova univerzita

Karlova univerzita, čes. Univerzita Karlova v Praze, lat. Universitas Carolina Pragensis — česká verejná univerzita so sídlom v Prahe, jedna z najstarších európskych univerzít, najstaršia česká a stredoeurópska univerzita.

Založená podľa vzoru univerzity v Paríži a Bologni rímskym a českým kráľom Karolom IV. (podľa neho nazvaná) listinou Littera fundationis Universitatis Carolinae Pragensis zo 7. 4. 1348 na základe buly pápeža Klementa VI. z 26. 1. 1347 ako tzv. úplná univerzita (lat. studium generale; mala 4 fakulty: artistickú, teologickú, právnickú a lekársku). Jej prvým kancelárom sa stal pražský arcibiskup Arnošt z Pardubíc. Predstavovala samosprávne združenie učiteľov a študentov na čele s voleným rektorom, ktorý riadil univerzitu a vykonával súdnu právomoc nad členmi akademickej obce. O vnútorných záležitostiach univerzity rozhodovali učitelia (magistri, majstri) i študenti rozdelení do štyroch univerzitných národov: českého (tvoril asi 20 %), bavorského, saského a poľského. R. 1366 založil Karol IV. univerzitné kolégium (Karlova kolej) slúžiace na ubytovanie i na výučbu, 1383 daroval Václav IV. kolégiu komplex budov Karolinum (pôv. Collegium Carolinum), od 1386 kolégium majstrov a sídlo univerzity; postupne vznikali ďalšie kolégiá. R. 1372 vytvorila právnická fakulta samostatnú univerzitu, čím Karlova univerzita stratila štatút úplnej univerzity (do školského roku 1417/18). V 80. rokoch 14. stor. mala Karlova univerzita porovnateľný počet študentov s univerzitou v Paríži, po založení ďalších európskych univerzít však ich počet opäť klesol.

Národnostné rozpory medzi českými majstrami a majstrami troch ďalších univerzitných národov o pozície vo vedení univerzity vyvrcholili v spore o učenie anglického reformného mysliteľa J. Viklefa medzi tzv. realistami (skupina českých majstrov sústredená okolo J. Husa a ovplyvnená Viklefovými myšlienkami; sformulovala program reformy cirkvi; → husitské hnutie) a tzv. nominalistami (odporcovia Viklefa, najmä nemeckí majstri). Cirkev, ktorá Viklefovo učenie odsudzovala, ho 1408 na univerzite zakázala hlásať. Národnostný spor ukončilo vydanie Kutnohorského dekrétu (v januári 1409) Václavom IV., ktorý okrem iného zmenil pomer hlasov rozhodujúcich o univerzitných záležitostiach v prospech českého univerzitného národa (v októbri 1409 bol J. Hus zvolený za rektora univerzity), dôsledkom čoho bol odchod väčšiny nemeckých majstrov, bakalárov a študentov na univerzity do Viedne a Heidelbergu a do Lipska, kde založili novú univerzitu. R. 1417 sa univerzita prihlásila ku kališníctvu (→ utrakvisti) a v otázkach vierouky sa stala najvyššou inštanciou. R. 1419 sa zredukovala iba na jedinú fakultu (slobodných umení), počas husitských vojen (1419 – 36) stratila väčšinu majetku a stala sa tzv. zemskou univerzitou, na ktorej študovali len študenti z utrakvistických oblastí. Počas českého stavovského povstania (1618 – 20) stála na strane českej šľachty a po jeho porážke bola 1622 odovzdaná jezuitom. R. 1654 ju Ferdinand III. spojil s jezuitskou univerzitou v Klementine do spoločnej univerzity pod názvom Karlova-Ferdinandova univerzita (lat. Universitas Carolo-Ferdinandea) a boli obnovené všetky 4 fakulty.

Po zrušení jezuitského rádu (1773) boli 1781 – 85 zavedené viaceré osvietenské školské reformy (zrušenie univerzitnej jurisdikcie, umožnenie štúdia nekatolíkom, zavedenie nemeckého jazyka namiesto latinského), univerzita čiastočne stratila svoju autonómiu, bola podriadená štátnym úradníkom a postupne sa zmenila na štátnu vzdelávaciu inštitúciu. Koncom 18. stor. jej význam opäť vzrástol, pribudli nové odbory, napr. 1787 – 1815 bola súčasťou filozofickej fakulty Stavovská inžinierska škola (dnešné ČVUT), rozvíjala sa aj vedecká činnosť. V polovici 19. stor. došlo k zrovnoprávneniu filozofickej fakulty s ostatnými fakultami, boli zavedené rigorózne a štátne záverečné skúšky a na všetkých fakultách sa konali prednášky aj v českom jazyku. R. 1882 bola Karlova-Ferdinandova univerzita rozdelená na českú a nemeckú a na prelome 19. a 20. stor. dosahovali obidve univerzity vysokú vedeckú úroveň. R. 1920 bola česká univerzita premenovaná na Karlovu univerzitu. Počas 2. svetovej vojny (1939 – 45) bola Karlova univerzita po protinacistických študentských demonštráciách (17. 11. 1939) zatvorená a viacerí študenti i pedagógovia boli perzekvovaní, niektorí väznení v koncentračných táboroch a viacerí zabití. Nemecká univerzita bola pričlenená k Nemeckej ríši.

R. 1945 po skončení vojny bola nemecká univerzita zrušená a Karlova univerzita obnovená (v tomto období zaznamenala výrazný rozvoj). R. 1945 vznikli pobočky lekárskej fakulty v Hradci Králové (od 1958 samostatná fakulta) a v Plzni, 1946 pedagogická fakulta a 1969 farmaceutická fakulta v Hradci Králové. Po nežnej revolúcii (1989), ktorej iniciátormi boli aj študenti Karlovej univerzity (demonštrácia 17. 11. 1989), sa univerzita pretransformovala na modernú európsku univerzitu, od 1990 pod dnešným názvom. V súčasnosti (2018) poskytuje všetky stupne vysokoškolského vzdelania vyše 49-tis. študentom a rozvíja vedecký výskum v oblasti vied o živej i neživej prírode, ako aj humanitných a spoločenských vied. Má 17 fakúlt (dve sídlia v Hradci Králové, jedna v Plzni), vysokoškolské ústavy (Ústav dejín Karlovej univerzity a Archív Karlovej univerzity, Centrum pre teoretické štúdiá, Centrum pre ekonomický výskum a doktorandské štúdium, Centrum pre otázky životného prostredia), Ústav výpočtovej techniky, Centrum pre prenos poznatkov a technológií, Ústav jazykovej a odbornej prípravy, knižnice jednotlivých fakúlt, ktoré zastrešuje Ústredná knižnica Karlovej univerzity, a i. Sídlami fakúlt a katedier sú viaceré historické budovy i moderné areály (v rôznych mestských častiach Prahy), najstarší je komplex budov Karolinum (v mestskej časti Staré Mesto; historické sídlo univerzity, ktorej jadro tvorí pôvodný meštiansky palác zo 14. stor., v 18. stor. prestavaný F. M. Kaňkom, v 19. stor. upravený, 1946 – 50 a 1969 zrekonštruovaný podľa návrhu J. Fragnera, 1996 – 97 podľa návrhu Tomáša Šantavého, *1951; v súčasnosti sú tam auly a reprezentačné priestory rektora). Súčasťou univerzity je viacero múzeí (napr. Hrdličkovo múzeum človeka, založené 1922; Mineralogické múzeum Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity, založené 1725; České farmaceutické múzeum, založené 1994 a i.), Botanická záhrada Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity (založená 1775) a vydavateľstvo Karolinum (založené 1990).

Karlova univerzita predstavuje nielen dôležitú vzdelávaciu, ale aj kultúrnu a spoločenskú inštitúciu. Študovalo alebo pôsobilo na nej mnoho významných českých a svetových osobností z rozličných oblastí kultúrneho, spoločenského, politického a vedeckého života, napr. C. F. Cori, G. T. Coriová a J. Heyrovský, A. Einstein (nositelia Nobelovej ceny), T. G. Masaryk, E. Beneš, M. Brod, F. Kafka, J. E. Purkyně, J. Janský, M. Horáková a iní. Významnú úlohu zohrala a zohráva aj vo vzťahu k Slovensku. Pôsobili na nej viaceré slovenské osobnosti, napr. V. Benedikt z Nedožier a J. Jessenius (1617 – 20 rektor univerzity), študoval tam okrem iných aj M. R. Štefánik (prostredníctvom slovenských absolventov sa na Slovensku šírila znalosť českého jazyka a kultúry, pestovali sa česko-slovenské vzťahy). Viacerí českí profesori z Karlovej univerzity sa významne podieľali na vzniku Univerzity Komenského v Bratislave a na jej činnosti (napr. jej prvým rektorom bol K. Hynek).

Karlova Ves

Karlova Ves — mestská časť Bratislavy (Bratislava IV) rozkladajúca sa na úpätí a svahoch Malých Karpát a na nive Dunaja, 165 m n. m.; 33 056 obyvateľov (2015). Na členitejšom reliéfe Malých Karpát sa zachovali zvyšky teplomilných dubových lesov, na nive Dunaja zvyšky lužných lesov. Súčasťou Karlovej Vsi je ostrov Sihoť nachádzajúci sa medzi hlavným tokom Dunaja a Karloveským ramenom, ktorý bol 2012 vyhlásený za chránený areál predstavujúci súčasť európskej sústavy ochrany prírody Natura 2000. Väčšina zastavanej časti Karlovej Vsi má sídliskový charakter.

Pôvodná obec Karlova Ves písomne doložená 1780 ako Károlyfalva, Karlsdorf, 1786 Carlsdorf, 1787 Carolfalva, Carolowa, 1799 Károlyfalva, 1808 Károlyfalva, Karlsdorf, Karlowa, 1851 Károlyfalva, Karlsdorf, 1863 Károlyfalva, 1920 Karlova Ves, 1938 – 44 Karlova Ves, Vydrica. Založená 1780 na devínskom panstve rodu Pálfiovcov na základe zmluvy grófa Karola Hieronymusa Pálfiho s poddanými, podľa neho aj nazvaná. Až do 1848 patrila Pálfiovcom (do 1932 tam vlastnili pozemky, najmä lesy, a budovu bývalého majera). Pôvodne mala nemecký charakter, postupne sa však poslovenčovala (1851 sa uvádza ako slovenská obec). Až do 1938 osada Devína. R. 1938 – 44 po pričlenení Devína a časti Karlovej Vsi (Dlhých dielov) k Veľkonemeckej ríši samostatná obec. Od 1944 súčasť Bratislavy, 1951 – 55 sa nachádzala v hraničnom pásme so vstupom na povolenie. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, mlynárstvom a prácou v lesoch. Archeologické nálezy: najstaršie stopy osídlenia pochádzajú z polohy Dlhé diely; ojedinelé nálezy pravdepodobne staropaleolitickej okruhliakovej industrie, v intraviláne bývalej obce Karlova Ves boli objavené sídliskové nálezy ludanickej skupiny a skupiny Bajč-Retz, velatickej a kalenderberskej kultúry, sídlisko z neskorej laténskej doby a z 8. stor., v Mlynskej doline ojedinelé nálezy pravdepodobne staropaleolitickej okruhliakovej industrie, ako aj pästný klin mandľovitého tvaru patriaci do strednej a mladšej acheuleénskej kultúry. Objavené boli aj sídliská, ojedinelé nálezy a hroby z obdobia staršej i mladšej lineárnej keramiky a želiezovskej skupiny, sídlisko staršieho stupňa lengyelskej kultúry s nálezmi antropomorfných plastík (venúš), sídlisko stredodunajskej mohylovej kultúry, sídliskové nálezy a pohrebisko z 9. – 10. stor. a osada z 11. – 13. stor. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1935 prestavaný z Kaplnky sv. Jána Nepomuckého z 1860) a rímskokatolícky františkánsky Kostol a Kláštor sv. Františka z Assisi (1999 – 2003), na sídlisku Dlhé diely rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (1995). Areály viacerých vysokých škôl a študentských domovov, areál RTVS (1975). Botanická záhrada Prírodovedeckej fakulty UK (založená 1942), Zoologická záhrada (založená 1959 v časti Mlynská dolina, sprístupnená 1960); lodenica (1934 – 35, Karloveská zátoka), Vodárenské múzeum (založené 2007, sídli v historických priestoroch bývalej strojovne čerpacej stanice z 1886) s vysunutou expozíciou technických pamiatok na ostrove Sihoť (historický objekt vodárenskej studne, 1884; prvá elektrická čerpacia stanica, 1910 – 12, s betónovým tunelom na vodovodné potrubia vedúcim popod Karloveské rameno; 1985 vyhlásené za národné kultúrne pamiatky). Cintorín Slávičie údolie (založený 1912) s hrobmi významných osobností, pri vstupnej bráne dom smútku (začiatok 20. stor.).

Karlovo

Karlovo, 1953 – 62 Levskigrad — mesto v str. časti Bulharska v administratívnej oblasti Plovdiv na juž. úpätí Starej planiny na rieke Striama (pravostranný prítok Marice) 145 km vých. od hlavného mesta Sofia a 56 km sev. od Plovdivu; 26-tis. obyvateľov (2012). Priemysel strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov), textilný, vinársky, kozmetický (o. i. produkcia éterických olejov, najmä svetoznámeho ružového oleja); v okolí v oblasti Ružovej doliny (územie pozostávajúce z dolín riek Tundža a Striama; dĺžka okolo 120 km) pestovanie špeciálnych druhov ruže, levandule a mäty používaných na získavanie éterických olejov. Dopravná križovatka. Turistické stredisko.

Oblasť dnešného Karlova bola v 6. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l. obývaná Trákmi, v 4. – 6. stor. tam vznikli pevnosti na ochranu obchodnej cesty spájajúcej pobrežie Čierneho mora a Sofiu, v 13. stor. si ju podmanili bulharskí bojari, koncom 14. stor. osmanskí Turci. Karlovo sa vyvinulo okolo mešity Kuršum vybudovanej 1485 Turkami. V stredoveku sa stalo známym výrobou ružového oleja, ktorý bol vyvážaný do Konštantínopola (dnes Istanbul), Anglicka a Francúzska, ako aj výrobou medeného a cínového riadu. Vrchol hospodárskeho a kultúrneho rozvoja dosiahlo v 2. pol. 19. stor. R. 1953 – 62 názov Levskigrad podľa revolucionára V. Levského, ktorý sa tam narodil.

Stavebné pamiatky: mešita Kuršum (1485), pravoslávny Chrám sv. Mikuláša (1848) so samostatne stojacou vežou (1890), pravoslávny Chrám sv. Bohorodičky (pol. 19. stor.). Národné múzeum V. Levského (založené 1937; súčasťou je jeho rodný dom), historické múzeum (1987, sídli v budove bývalej školy z 1871).

Karlovský, Ján

Karlovský, Ján, aj Carlowszky, 16. 2. 1721 Bystrička, okres Martin – 21. 10. 1794 Prešov — slovenský filozof, otec Žigmunda Karlovského. Študoval na gymnáziu v Lučenci a na univerzite v Halle i v Göttingene. Pôsobil ako učiteľ na gymnáziu v Bratislave, 1760 rektor gymnázia v Kežmarku a od 1770 evanjelického kolégia v Prešove. Významný predstaviteľ osvietenstva na Slovensku. Svoj filozofický systém delil na úvod filozofie (logiku), teoretickú filozofiu (metafyziku) a praktickú filozofiu (etiku). Zástanca metafyzicko-racionalistického chápania filozofie, spájal dobový mechanicizmus s leibnizovskou pluralistickou monadológiou. V slovenských podmienkach podal najsystematickejší výklad predkantovskej metafyziky. Bol ovplyvnený (najmä v etike) filozofickými názormi Ch. von Wolffa. Patril k osvietencom deistom, priekopník myšlienky prirodzenej teológie na Slovensku. Načrtol typ moderného človeka riadiaceho sa osvietenskými zásadami. Bojoval proti poverám. Jeho filozofické a teologické práce, ako aj práca o dejinách prešovského kolégia zostali v rukopise (viaceré sa však už počas jeho života odpisovali), tlačou vyšli jeho verše.

Karlovský, Žigmund

Karlovský, Žigmund, aj Carlowszky, 5. 12. 1772 Prešov – 6. 12. 1821 Košice — slovenský filozof, syn Jána Karlovského. Študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove, na univerzite v Tübingene a od 1817 právo v Pešti (dnes Budapešť). R. 1795 – 1803 učiteľ a konrektor, 1803 – 17 profesor filozofie na evanjelickom kolégiu v Prešove, po štúdiách práva pôsobil v Košiciach.

Významný predstaviteľ osvietenstva na Slovensku. Vo filozofii vychádzal z Kantovho kriticizmu a empirizmu, mal však k nim kritický vzťah. Podľa Karlovského je skúsenosť poznatok získaný zmyslami, kompetencia poznávať pravdu je vyhradená rozumu. Pri overovaní pravdivosti poznatkov odporúčal descartovskú skepsu a princíp praxe podľa F. Bacona. V súlade s I. Kantom oddeľoval formu od obsahu, na rozdiel od neho však tvrdil, že zmysly verne odrážajú skutočnosť a pravdivosť zmyslového obrazu overuje prax. Pravdu delil na formálnu a materiálnu, pričom materiálnu definoval ako zhodu poznania s poznávanou vecou. Hľadanie pravdy si podľa neho vyžaduje kritický prístup, upozorňoval však aj na to, že i prehnaná kritickosť (rovnako ako nekritickosť), môže viesť k diktátorstvu, dogmatizmu a skepticizmu. Písal učebnice, príležitostné verše a reči. Dielo: Cum Franciscus II. (1805), Prosodia Latina (1806), Joannam Roth... Josephi Teleki... conjugis dignitate... (1815), Logika (Logica, 1815).

Karlovský mier

Karlovský mier, nesprávne Karlovacký mier — mierová zmluva o ukončení vojny medzi Svätou ligou (habsburská monarchia, Benátska republika, Poľsko, Rusko) a Osmanskou ríšou uzavretá 26. januára 1699 v srbskom meste Sremski Karlovci.

Jej uzatvoreniu predchádzali vojenské akcie Turkov proti habsburskej monarchii, ktoré sa začali v júli 1682 na podporu povstania I. Tököliho (spoločným postupom dobyli Košice, Fiľakovo a banské mestá a prenikli na Považie). Turci napriek podpisu prímeria (október 1682) obnovili už na jar 1683 vojenské akcie. Po začiatočných úspechoch (dobytie a vyplienenie Trnavy) utrpeli turecké vojská na čele s Kara Mustafom Pašom z Merzifonu 1683 ťažkú porážku pri Viedni (→ bitka pri Viedni). Následne boli porazení 1686 v Budíne, 1687 pri Moháči a 1691 pri Slankamene (dnes Stari Slankamen, Srbsko). Po rozhodujúcej porážke 11. septembra 1697 v bitke pri Zente (dnes Senta, Srbsko) cisárskym vojskom pod velením Eugena Savojského boli donútení uzavrieť s Habsburgovcami mier.

Mierové rokovania sa začali v novembri 1698 a vyvrcholili 26. januára 1699 podpísaním mierovej zmluvy s platnosťou 25 rokov, ktorá definitívne zastavila prenikanie Turkov do str. Európy a znamenala obnovenie celistvosti územia Uhorska. Turci boli nútení vzdať sa takmer všetkých území, ktoré v rámci Uhorska obsadili počas posledných vyše 150 rokov, habsburskej monarchii bolo vrátené celé územie Uhorska, Sedmohradska (s výnimkou Temešvárskeho ejáletu a Banátu), Chorvátska a Báčky i časť Slavónska, Poľsku Podolie a pravobrežná Ukrajina, Benátskej republike polostrov Peloponéz. Rusko podpísalo s Osmanskou ríšou dvojročné prímerie, 1700 však uzavretím Konštantínopolského mieru získalo prístav Azov, a tým aj prístup k Čiernemu moru. V Uhorsku vyvolal priebeh rokovaní nevôľu, pretože predstavitelia uhorskej šľachty neboli k rozhovorom prizvaní a mierová zmluva s nimi nebola prerokovaná. Nespokojnosť s politickými a spoločenskými pomermi zachvátila všetky vrstvy obyvateľstva v Uhorsku a 1703 vyústila do posledného protihabsburského povstania pod vedením Františka II. Rákociho.

Karłowicz, Mieczysław

Karłowicz [-vič], Mieczysław, 11. 12. 1876 Wiśniew, Mazovské vojvodstvo – 8. 2. 1909 Zakopané — poľský hudobný skladateľ a dirigent. R. 1890 – 95 študoval kompozíciu na konzervatóriu vo Varšave a 1895 – 1901 v Berlíne a 1906 – 07 dirigovanie u A. Nikischa v Lipsku. R. 1904 založil a viedol sláčikový orchester pri Varšavskej hudobnej spoločnosti, súčasne dirigoval svoje diela v Berlíne, vo Viedni a Varšave. R. 1906 sa stal členom skupiny Mladé Poľsko, od 1907 žil v Zakopanom, jeden z priekopníkov vysokohorskej turistiky v Tatrách (zahynul pri zosuve lavíny).

Popri K. Szymanowskom patrí k najvýznamnejším poľským skladateľom začiatku 20. stor. Autor prvej poľskej programovej symfónie Obrodenie (Odrodzenie, 1902) i symfonických básní Litovská rapsódia (Rapsodia litewska, 1906) s prvkami litovsko-bieloruského folklóru, Stanisław a Anna Oświecimowci (Stanisław i Anna Oświecimowie, 1907), ktorá spolu s trilógiou Starobylé piesne (Odwieczne pieśni, 1906) nadväzuje na dielo R. Straussa a i. K najčastejšie uvádzaným Karłowiczovým skladbám patria piesne z jeho ranej tvorby (okolo 25), ktoré skomponoval na texty básní K. Tetmajera-Przerwu, a Koncert pre husle a orchester A dur (1902).

Karl-Schwarzschild-Observatorium

Karl-Schwarzschild-Observatorium [švarcšild], Observatórium Karla Schwarzschilda — astronomické observatórium v Nemecku pri meste Tautenburg (neďaleko Jeny) založené 1960 Akadémiou vied v Berlíne (NDR), od 1969 súčasť Inštitútu astrofyziky (Zentralinstitut für Astrophysik, ZIAP) v Postupime. R. 1992 rozhodnutím spolkovej krajiny Durínsko znovuzaložené ako verejnoprávna inštitúcia Durínske krajinské observatórium Karla Schwarzschilda Tautenburg (Thüringer Landessternwarte Karl Schwarzschild Tautenburg, TLS). Nachádza sa tam Schmidtov ďalekohľad (známy aj ako Ďalekohľad Alfreda Jenscha, Alfred-Jensch-Teleskop) s priemerom primárneho zrkadla 2 m vyrobený spoločnosťou VEB Carl Zeiss Jena, ktorý je najväčším ďalekohľadom v Nemecku a súčasne najväčším ďalekohľadom tohto typu na svete. Observatórium sa orientuje na výskum hviezd, galaxií, exoplanét, trpasličích planét, medzihviezdnej hmoty ap., v posledných rokoch aj na výskum v rádiovej oblasti spektra (rádiový ďalekohľad LOFAR). Nazvané podľa nemeckého fyzika a astronóma K. Schwarzschilda.