Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 954 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

karbonylhemoglobín

karbonylhemoglobín [lat. + gr. + lat.], skr. COHb — patologický derivát hemoglobínu, ktorý nemá schopnosť prenášať kyslík z pľúc do tkanív. Vzniká väzbou oxidu uhoľnatého CO na atóm železa Fe2+ v hemoglobíne. Afinita oxidu uhoľnatého k hemoglobínu je asi 200-krát vyššia ako ku kyslíku, takže možnosť väzby kyslíka na hemoglobín za prítomnosti oxidu uhoľnatého je výrazne redukovaná. Prestup oxidu uhoľnatého cez alveoly do krvi je veľmi rýchly (napr. ak vdychovaný vzduch obsahuje 0,1 % oxidu uhoľnatého, o niekoľko minút sa 50 % hemoglobínu zmení na karbonylhemoglobín, ak obsahuje 0,3 %, na karbonylhemoglobín sa zmení až 75 % hemoglobínu), preto už jeho malá prímes vo vdychovanom vzduchu môže spôsobiť závažnú otravu. Zvýšené množstvo karbonylhemoglobínu v krvi vedie k hypoxii (tkanivová hypoxia postihuje predovšetkým centrálny nervový systém a srdce) a pri závažnej otrave až k smrti. V krvi zdravých ľudí je okolo 1,5 % karbonylhemoglobínu z celkového množstva hemoglobínu, v krvi fajčiarov a ľudí zdržujúcich sa v zadymenom prostredí (pasívni fajčiari, taxikári, dopravní policajti) 5 – 7 %. Karbonylhemoglobín sa niekedy nesprávne nazýva karboxyhemoglobín.

karbonylový proces

karbonylový proces, aj Mondov proces — hut. redukčný spôsob výroby veľmi čistého niklu z jeho oxidu. Podstata procesu spočíva v redukcii oxidu niklu na surový kov vodným plynom (zmes vodíka a oxidu uhoľnatého CO) a v následnom prevedení na prchavý tetrakarbonyl niklu Ni(CO)4 redukciou surového kovu oxidom uhoľnatým pri 50 °C. Ni(CO)4 sa následne rozkladá vo vežovom dekompozéri pri teplote 230 °C na guľôčkach čistého niklu, na ktorom sa usádza čistý kov, a uvoľnený CO sa vracia späť do výroby. Guľôčky sa z veže odstraňujú po dosiahnutí priemeru asi 10 mm. Nikel pripravený karbonylovým procesom má čistotu 99,95 %. Pôvodná nízkotlaková metóda bola väčšinou nahradená vysokotlakovou metódou, ktorá prebieha pri teplote 200 °C a tlaku do 20 MPa. Karbonylový proces adaptovaný aj na iné kovy (napr. na kobalt a železo) sa využíva na spracovanie vratných surovín alebo odpadu; nevýhodou procesu je toxicita CO. Nazývaný aj Mondov proces podľa objaviteľa, nemeckého chemika a priemyselníka Ludwiga Monda (*1839, †1909).

karbonyly kovov

karbonyly kovov — koordinačné zlúčeniny, v ktorých je na atóm prechodného kovu naviazaných toľko karbonylových skupín (dvojelektrónových ligandov), aby nadobudol elektrónovú konfiguráciu vzácneho plynu príslušnej periódy v tabuľke prvkov.

Podľa počtu atómov kovu v molekule sa rozlišujú jednojadrové (napr. pentakarbonyl železa Fe(CO)5, hexakarbonyl chrómu Cr(CO)6), dvojjadrové (napr. nonakarbonyl diželeza Fe2(CO)9, oktakarbonyl dikobaltu Co2(CO)8), trojjadrové (napr. dodekakarbonyl triželeza Fe3(CO)12, dodekakarbonyl triruténia Ru3(CO)12) a viacjadrové karbonyly kovov. V ich molekule môže byť jedna alebo viac karbonylových skupín nahradených iným dvojelektrónovým ligandom (napr. Cr(CO)5(PPh3), Cr(CO)4(PPh3)2, Cr(CO)4(CS)(PPh3); Ph je fenyl).

Karbonyly Fe(CO)5, Ni(CO)4, Os(CO)5 a Ru(CO)5 sú kvapaliny, ostatné sú kryštalické látky dobre rozpustné v organických rozpúšťadlách. Karbonyly kovov sa pripravujú reakciou príslušného prechodného kovu alebo jeho halogenidu s oxidom uhoľnatým pri zvýšenej teplote a tlaku, karbonyly niklu a železa aj pri normálnom tlaku. Zahrievaním karbonylov kovu s alkénmi, diénmi, alkínmi alebo s aromatickými zlúčeninami vznikajú komplexy obsahujúce organické ligandy (→ organokovové zlúčeniny). Karbonyly kovov a ich komplexy s organickými ligandmi majú široké uplatnenie najmä v priemyselnej výrobe (napr. pri hydroformylácii a hydrokarboxylácii alkénov a alkínov), ako aj v laboratórnej organickej syntéze. Termický rozklad karbonylov chrómu, niklu a kobaltu sa využíva na pokovovanie.

karborundový mlyn

karborundový mlyn — diskový mlyn na jemné spracovanie priemyselných surovín. Tvoria ho dva karborundové kotúče, z ktorých jeden je nepohyblivý (stator) a druhý (mlecí; rotor) horizontálne rotuje rýchlosťou 3 000 – 6 000 otáčok za minútu. Pracovný priestor tvorí medzera medzi kotúčmi, zmenou jej šírky sa mení kvalita výslednej hmoty. Karborundový mlyn sa používa na prípravu disperzií napr. pri výrobe náterív (→ dispergovanie).

karbovanec

karbovanec [ukr.] — základná menová jednotka používaná na území Ukrajiny v určitých obdobiach 20. stor. Názov pravdepodobne pochádza z názvu rubľovej mince s priečnymi ryhami (ukr. karb) namiesto kruhopisu, ktorá bola v obehu niekoľko desaťročí v 18. stor., alebo súvisí so spôsobom vysekávania zárezov (rýh) do drevenej palice alebo latky (ukr. karbuvaty), ktorý v minulosti slúžil na zápis dlhov.

Karbovanec sa 1917 stal menovou jednotkou Ukrajinskej ľudovej republiky, 1918 bola zavedená hrivna (význam 4; 1 hrivna = 0,5 karbovanca), ktorá sa však používala súčasne s karbovancom. Po vzniku Sovietskeho zväzu (1922) sa 1922 – 24 uskutočnila menová reforma, ktorá zaviedla sovietsky červonec; neskôr boli zavedené sovietske karbovance a sovietsky rubeľ. Počas 2. svetovej vojny vydávala Ukrajinská banka so sídlom v Rovne bankovky karbovance, ktoré obiehali výlučne na území obsadenom nacistickým Nemeckom (Ríšsky komisariát Ukrajina, nem. Reichskomissariat Ukraine). Po vyhlásení nezávislosti Ukrajiny 24. augusta 1991 bola zavedená dočasná mena karbovanec v podobe kupónov (kupón karbovanec), ktoré boli v obehu paralelne s ruskými rubľami. Keďže v dôsledku inflácie v porovnaní s rubľom strácali svoju hodnotu, Ukrajinská národná banka v septembri 1996 uskutočnila menovú reformu a karbovanec nahradila hrivnou (1 hrivna = 100 000 karbovancov).

karboxyl

karboxyl [lat. + gr.], karboxylová skupina — jednoväzbová skupina –COOH, charakteristická skupina karboxylových kyselín. Jej karbonylová skupina CO je menej reaktívna než v karbonylových zlúčeninách (aldehydoch a ketónoch), hydroxylová skupina OH je kyslejšia než v alkoholoch.

karboxylácia

karboxylácia [lat. + gr.] — chemická reakcia, pri ktorej sa do molekuly organickej zlúčeniny zavádza pomocou jednouhlíkových reaktantov (oxid uhličitý CO2, kyselina mravčia HCOOH ap.) karboxylová skupina COOH. Napr. Grignardove činidlá a niektoré iné organokovové zlúčeniny reagujú s CO2 za vzniku solí karboxylových kyselín, fenolát sodný reaguje s CO2 pri teplote 135 °C a vysokom tlaku v polohe orto za vzniku soli kyseliny salicylovej. Rozvetvené nasýtené uhľovodíky sa karboxylujú na terciárnom uhlíkovom atóme pôsobením kyseliny mravčej. Reakcie niektorých organických zlúčenín s oxidom uhoľnatým CO a vodou za vzniku kyselín majú významné priemyselné využitie (→ hydrokarboxylácia).

karbro

karbro [lat. + gr.], aj karbrotlač, carbro — jedna z prvých techník tzv. ušľachtilých fotografických tlačí používaná v období fotografickej secesie (okolo 1912 – 30). Bola vyvinutá z uhľotlače založenej na objave Louisa Alphonsa Poitevina (*1819, †1882), ktorý 1855 zistil, že želatína obsahujúca pigment (uhlík) a dichróman draselný sa pôsobením slnečného svetla stane nerozpustnou vo vode (vytvrdí sa).

Pri uhľotlači sa podklad (papier, porcelán, kov a i.) s takto upravenou želatínovou vrstvou prikrytou negatívom vystavil slnečnému svetlu. Na viac exponovaných miestach (svetlé miesta negatívu) sa želatína (spolu s pigmentom) vytvrdila viac, na menej exponovaných menej a spolu s pigmentom sa premývaním odstránila.

Aj pri karbre sa používal papier so želatínovou vrstvou obsahujúcou dichróman draselný a uhlík ako pigment, obraz sa však neprenášal z negatívu, ale z pozitívu naexponovaného na papieri s vrstvou bromidu strieborného jeho pritlačením na želatínovú vrstvu. Viac exponované miesta pozitívu obsahovali viac častíc elementárneho striebra, ktoré na mieste kontaktu spôsobili v kúpeli s oxidačným činidlom vytvrdenie želatínovej vrstvy. Takto spracovaná želatínová vrstva sa potom odtlačila na finálny podklad a vodou sa vymyli nevytvrdené časti želatíny spolu s pigmentom. Na farebné karbro bolo potrebné zhotoviť tri negatívne obrazy objektu s použitím červeného, zeleného a modrého filtra. Príslušný pozitív sa potom pritlačil na želatínovú vrstvu obsahujúcu dichróman draselný a pigment s farbou doplnkovou k farbe použitého filtra (pri červenom filtri s azúrovou, pri zelenom s purpurovou a pri modrom so žltou farbou) a aplikoval sa oxidačný kúpeľ. Získali sa tak tri želatínové vrstvy, ktoré sa postupne odtlačili na finálny podklad, čím vznikol mnohofarebný obraz. Významnou prednosťou karbra bola dlhodobá farebná stálosť vyrobených fotografií.

Technika farebného karbra sa používala po 1930 najmä na umelecké a reklamné fotografie, po 1950 bola nahradená technikou prenosu farby.

karbunkul

karbunkul [lat.] — hĺbková stafylokoková infekcia viacerých vlasových (chlpových) folikulov s výraznou zápalovou reakciou okolia, ktorá môže vyústiť až do flegmóny. Vyskytuje sa takmer výlučne u starších mužov najmä v oblasti šije a chrbta, kde sa splynutím niekoľkých susediacich furunkulov vytvoria rozsiahle tuhé vyvýšené bolestivé hnisavé ložiská jasnočervenej farby, neskôr s fistulami vylučujúcimi hnis. Liečba: podávanie antibiotík, lokálnych antiseptických obkladov a mastí, niekedy sú potrebné chirurgická incízia a drenáž.

karburácia

karburácia [fr.] — vytváranie palivovej zmesi (kvapalného paliva a vzduchu vo vhodnom pomere) v karburátore.

karburátor

karburátor [fr.] — zariadenie zážihového spaľovacieho motora, v ktorom sa kvapalné palivo nasáva prúdiacim vzduchom a rozprašuje sa v prúde vzduchu nasávaného motorom, pričom sa vytvára palivová zmes potrebného zloženia (teoreticky obsahuje 1 hmotnostný diel benzínu a takmer 15 hmotnostných dielov vzduchu) a v potrebnom množstve; karburátor teda pracuje ako zmiešavač. V 90. rokoch 20. stor. sa v motoroch novej konštrukcie karburátory prestali používať, pretože ani pri veľmi zložitej konštrukcii nedokázali regulovať zloženie palivovej zmesi tak presne, aby výfukové plyny motora spĺňali prísne emisné normy. Ich funkcia bola najmä preto nahradená elektronickým vstrekovaním paliva pomocou vstrekovacieho systému.

Jednoduchý karburátor sa skladá z plavákovej komory, do ktorej sa palivo dopravuje z palivovej nádrže dopravným palivovým čerpadlom alebo samospádom a v ktorej ventil ovládaný plavákom udržiava hladinu paliva na rovnakej výške, a z hrdla (zmiešavacej komory), v ktorom sa vytvára palivová zmes a sú v ňom umiestnené rozprašovač s dýzou, difúzor a škrtiaca klapka. Vzduch sa nasáva cez hrdlo karburátora a prechádza difúzorom, pričom v zúženom priestore difúzora sa zvyšuje rýchlosť prúdenia vzduchu a klesá tlak. V mieste s najnižším tlakom ústi do difúzora rozprašovač s dýzou, ktorou sa nasáva palivo privádzané z plavákovej komory. Nasávanie paliva je umožnené podtlakom vytvoreným vzduchom, ktorý rýchlo prúdi okolo dýzy (→ Venturiho trubica) a v ktorom sa palivo súčasne rozprašuje. Za difúzorom v smere prúdenia vzduchu sa nachádza škrtiaci orgán (škrtiaca klapka, zriedkavejšie posúvač) regulujúci množstvo vytvorenej zmesi (podtlak v difúzore), a tým aj výkon motora. Z karburátora sa palivová zmes nasávacím potrubím nasáva do jednotlivých valcov motora. Podtlak v najužšom mieste hrdla karburátora je úmerný prietoku vzduchu. Takto sa stáva, že pri malom prietoku vzduchu sa nevysáva dostatok paliva a palivová zmes je príliš chudobná, pri veľkom prietoku vzduchu sa zas vysáva príliš veľa paliva a zmes sa príliš obohatí, teda správny chod motora by bol možný iba vo veľmi úzkej oblasti otáčok a zaťažení. Aby sa dosiahlo približne konštantné zloženie palivovej zmesi nezávisle na prevádzkovom stave motora, hlavná dávkovacia sústava karburátora má tzv. vyrovnávacie zariadenie, ktoré udržiava súčiniteľ prebytku vzduchu na približne stálej hodnote. Z karburátora sa palivová zmes nasávacím potrubím nasáva do jednotlivých valcov motora. Karburátory sú vybavené aj funkčnými sústavami na spustenie studeného motora (sýtič), na beh naprázdno (voľnobeh), na chod motora na nižších a stredných zaťaženiach (hlavná dávkovacia sústava), na zrýchlenie (akceleračná pumpička) a na plný výkon motora (obohacovací systém palivovej zmesi); na dosiahnutie plynulého chodu motora pri prechode z voľnobehu na prevádzkový režim slúži prechodová sústava.

Dvojité karburátory majú dve rovnobežné hrdlá (zmiešavacie komory), spoločnú plavákovú komoru a súčasné otváranie škrtiacich klapiek, dvojstupňové karburátory (registrové karburátory) dve rovnobežné hrdlá (zmiešavacie komory) a postupné otváranie škrtiacich klapiek (používajú sa vo štvor- a viacvalcových motoroch).

Podľa použitia sa karburátory delia na automobilové, motocyklové (väčšinou nie sú vybavené škrtiacou klapkou, ale posúvačom), letecké a karburátory na špeciálne účely, podľa smeru prúdenia vzduchu a podľa pripojenia na nasávacie potrubie motora na spádové (najpoužívanejšie, vzduch prúdi zhora nadol, os hrdla je vertikálna, na nasávacie potrubie sa montujú zhora), polospádové (os hrdla je naklonená, na nasávacie potrubie sa montujú zboku), horizontálne (smer prúdenia vzduchu a os hrdla sú horizontálne) a vertikálne karburátory (takmer sa nepoužívajú, vzduch prúdi zhora nadol, na nasávacie potrubie sa montujú zdola). Bezplavákové karburátory nemajú plavákovú komoru (stálu hladinu paliva), umožňujú prevádzku motora vo všetkých polohách (napr. pri motorových pílach, akrobatických lietadlách). Z hľadiska udržiavania optimálneho zloženia palivovej zmesi pri všetkých režimoch motora je najdokonalejší elektronický karburátor, ktorý je riadený elektronickými prvkami podobne ako elektronická vstrekovacia sústava. Elektronický karburátor umožňuje presnejšie ovládať dodávku paliva najmä v prechodových režimoch motora (spúšťanie, ohrev, akcelerácia, zastavenie) a pri behu naprázdno, preto má zjednodušenú hlavnú dávkovaciu sústavu, nie je vybavený sýtičom, prídavným okruhom pri behu naprázdno, obohacovacím systémom palivovej zmesi pri plnom zaťažení, ani akceleračnou pumpičkou.

karcer

karcer [lat.] —

1. v minulosti vyhradená miestnosť, do ktorej boli pôvodne zatváraní študenti univerzít, neskôr aj žiaci stredných škôl, aby si odpykali trest za vážnejšie previnenie; školské väzenie;

2. hovorovo väznica, miestnosť alebo budova pre väzňov.

karcerulus

karcerulus, lat. carcerulus

1. plod rozpadávajúci sa na 4 tvrdky; vyskytuje sa pri čeľadiach borákovité a hluchavkovité;

2. suchý nepukavý plod podobný nažke (zvláštny typ viacplodolistovej jednosemennej nažky), ktorého jediné plodné semenné puzdro zatláča ostatné, čím vytvára celý obsah plodu; vyskytuje sa napr. pri lipe (Tilia).

Karcevskij, Sergej Josipovič

Karcevskij, Sergej Josipovič, 28. 8. 1884 Toboľsk – 7. 11. 1955 Ženeva — ruský jazykovedec. R. 1907 emigroval z politických príčin do Švajčiarska, kde študoval lingvistiku na univerzite v Ženeve u A. Sechehayeho a Ch. Ballyho. Po páde cárskeho režimu sa nakrátko (1917 – 19) vrátil do Ruska, od 1920 pôsobil na univerzite v Štrasburgu, 1922 – 27 v Prahe a 1927 – 54 opäť na univerzite v Ženeve; 1929 profesor.

Jeden z predstaviteľov ženevskej lingvistickej školy, prostredníctvom Karcevského sa pražská lingvistická škola dostala do styku s jej myšlienkami a s teóriami F. de Saussura. Autor prác Jazyk, vojna a revolúcia (Jazyk, vojna i revoľucija, 1923) a Systém ruského slovesa. Štúdia zo synchrónnej lingvistiky (Système du verbe russe. Essai de linguistique synchronique, 1927). Karcevskij pracoval na veľkom diele Štruktúrna gramatika ruského jazyka (Grammaire structurale de la langue russe), publikoval z neho však iba niekoľko fragmentov, z ktorých najdôležitejšie sú štúdie Asymetrický dualizmus jazykového znaku (Du dualisme asymétrique du signe linguistique, 1929; čes. v zborníku Principy strukturní syntaxe I, 1974) a O fonológii vety (Sur la phonologie de la phrase, 1931).

karcino

karcino– [gr.], kancero- — prvá časť zložených slov s významom zhubný, rakovinový.

karcinofóbia

karcinofóbia [gr.], kancerofóbia — chorobný strach z rakoviny.

karcinogén

karcinogén [gr.], kancerogén — chemická látka, biologický alebo fyzikálny faktor, ktorý môže za určitých podmienok vyvolať alebo urýchliť premenu zdravej bunky na nádorovú (→ karcinogenéza). Chemické karcinogény sa rozdeľujú na anorganické (azbest, niektoré zlúčeniny arzénu, ťažké kovy a ich zlúčeniny a i.) a organické (nitrózoamíny, niektoré aromatické a alifatické amíny, halogénderiváty, benzén, viacjadrové aromatické uhľovodíky a i.). Niektoré sú prírodného pôvodu (napr. azbest, aflatoxíny), väčšina z nich sa však do prírodného prostredia dostáva v dôsledku ľudskej činnosti. Benzén, viacjadrové aromatické uhľovodíky (napr. benzo[a]pyrén), polycyklické karbonylové zlúčeniny, niektoré nitroderiváty a iné zlúčeniny možno považovať za prokarcinogény, pretože ako karcinogény pôsobia v organizme ich metabolity (látky, ktoré vznikajú z prokarcinogénov biochemickými reakciami v organizme). Biologické karcinogény sú napr. onkogénne vírusy a niektoré baktérie, fyzikálne karcinogény napr. ultrafialové žiarenie a röntgenové žiarenie.

Podľa mechanizmu účinku sa karcinogény rozdeľujú na genotoxické, ktoré vyvolávajú nádorové bujnenie zmenou genetického materiálu somatickej bunky a vznik mutácií, a epigenetické (negenotoxické), ktoré podmieňujú vznik a vývin nádorov iným mechanizmom ako modifikáciou genetickej informácie (spoločným znakom týchto karcinogénov je reverzibilnosť ich účinku a existencia prahových dávok). Karcinogény podobne ako mutagény poškodzujú DNA, mutagény na rozdiel od karcinogénov nevyvolávajú zákonite premenu zdravej bunky na nádorovú, platí však, že mnohé mutagény (asi 85 %) sú zároveň karcinogény.

karcinogenéza

karcinogenéza [gr.], kancerogenéza, onkogenéza — viacstupňový multifaktoriálny proces vzniku a vývinu zhubného nádoru. Má tri štádiá: iniciáciu, promóciu a progresiu. Iniciácia je začiatočné štádium, počas ktorého účinkom chemických, fyzikálnych a biologických mutagénov vznikajú v bunke geneticky ireverzibilné (nevratné) zmeny na úrovni DNA; iniciovaná bunka sa fenotypovo nelíši od ostatných, podlieha však mutáciám, ktoré ju predisponujú na vznik malignity – zvyšujú proliferáciu a zabraňujú úplnej diferenciácii buniek. Iniciovaná bunka zostáva v latentnom štádiu alebo sa môže automaticky deliť, čím spôsobí nárast počtu iniciovaných buniek odolných proti apoptóze. Spontánna iniciácia buniek sa bežne vyskytuje v zdravom organizme a vzniknuté bunky sa zatiaľ nepovažujú za rakovinové. Promócia je skryté (latentné) štádium nádorového rastu súvisiace s pôsobením externého faktora (promótora) na iniciovanú bunku. Je charakteristické postupným nahromadením ďalších genetických a epigenetických zmien (napr. zmeny metylácie promótorových oblastí protoonkogénov), ktoré zvyšujú replikačný potenciál iniciovaných buniek. V tomto štádiu sa okrem mutagénov ako externý faktor uplatňujú aj kokarcinogény, ktoré priamo nereagujú s DNA (napr. hormóny, steroidy a pesticídy), ovplyvňujú však citlivosť buniek na rastové faktory a vyvolávajú zmeny v bunkovej membráne, v metabolizme buniek ap. Ak je v organizme dostatok ochranných faktorov, môže dôjsť k oprave DNA alebo nastane apoptóza, pri ich nedostatku alebo pri nevhodných genetických podmienkach vznikajú prekancerózne dysplastické bunky. Progresia je posledné štádium karcinogenézy, v ktorom sa zmenené dysplastické bunky začínajú nekontrolovane deliť vplyvom nahromadenia ďalších mutácií v určitých génoch (napr. v protoonkogénoch a tumor-supresorových génoch), ktorých produkty sa podieľajú na prirodzenej regulácii bunkového delenia. Dochádza k zmene fenotypu buniek na charakteristický nádorový fenotyp. Toto štádium je ireverzibilné. Nádorové bunky vytvárajú zhubný nádor, prerastajú do okolitých tkanív, kostí a orgánov a nadobúdajú charakteristické vlastnosti, napr. schopnosť prechádzať bunkovou membránou, prenikať do krvného obehu a lymfatického systému, usádzať sa v iných orgánoch a vytvárať v nich druhotné nádory (→ metastáza), stimulovať tvorbu nových ciev, stať sa rezistentnými proti toxickým účinkom protinádorovej terapie a paralyzovať imunitný systém.

karcinogenita

karcinogenita [gr.], kancerogenita — schopnosť vyvolať nádorové bujnenie, viesť k vzniku zhubného nádoru.

karcinoid

karcinoid — zriedkavý polozhubný (semimalígny) nádor vznikajúci z buniek difúzneho neuroendokrinného systému. Najčastejšie sa vyskytuje v gastrointestinálnom trakte (najmä v červovitom prívesku, tenkom čreve a konečníku, menej v pažeráku, žalúdku, dvanástniku a hrubom čreve), podžalúdkovej žľaze, zriedkavejšie v prieduškách a pľúcach, vo vaječníkoch, v semenníkoch a obličkách. Bunky karcinoidu produkujú biogénne amíny (dopamín, histamín, najmä však sérotonín) a polypeptidové hormóny (gastrín, glukagón, kalcitonín a i.). Sérotonín sa z nádoru dostáva do krvi a vyvoláva karcinoidový syndróm, ktorý charakterizujú kožné (záchvatové začervenanie tváre, krku a hornej časti hrudníka, tzv. flush, hyperkeratóza, pelagra, teleangiektázia), gastrointestinálne (kolikové bolesti, hnačka alebo zápcha), respiračné (priedušková astma) a kardiálne (srdcová nedostatočnosť) príznaky. Diagnóza sa stanovuje histologickým vyšetrením (histochemické farbenie striebrom a chrómom). Liečba: chirurgická a symptomatická podľa jednotlivých prejavov.

karcinóm

karcinóm [gr.] — zhubný nádor vznikajúci z krycieho (výstelkového) epitelu, ktorý pokrýva vonkajší povrch tela a vystiela telové a orgánové dutiny, a zo žľazového epitelu. Z karcinómov krycieho epitelu (koža, sliznice) sa u človeka najčastejšie vyskytujú bazalióm (bazocelulárny karcinóm), ktorý vzniká z bazálnych buniek pokožky, epidermoidný spinocelulárny karcinóm, ktorý vzniká z dlaždicového epitelu a postihuje hrtan, kožu, priedušky a krček maternice, a karcinóm vznikajúci z prechodného epitelu (urotelu), ktorý vystiela močový mechúr a močové cesty. Karcinóm zo žľazového epitelu sa nazýva adenokarcinóm. Karcinómy tvoria asi 80 % zhubných nádorov.

karcinomatózny

karcinomatózny [gr.] — týkajúci sa karcinómu, zhubného nádoru.

karcinotrón

karcinotrón [gr.] — druh mikrovlnnej elektrónky so spätnou väzbou a s elektronickým prelaďovaním využívajúci na vznik oscilácií interakciu priestorovej harmonickej zložky elektromagnetického poľa spomaľovacieho vedenia a elektrónového zväzku, ktorého postupná rýchlosť je približne rovnaká ako fázová rýchlosť spätnej priestorovej harmonickej zložky. Rozlišujú sa karcinotróny typu M a typu O.

V karcinotróne typu M (magnetrónové karcinotróny) sú elektrické a magnetické pole na seba kolmé. Pracujú s účinnosťou takmer 40 %, s možnosťou preladenia až o pol oktávy a s výkonom približne 500 W v neprerušovanom režime a stoviek W v impulznom režime. Na frekvenciách rádovo 10 GHz existujú tieto elektrónky s výkonom až desiatok kW a v impulznom režime až 100 kW. Používajú sa najmä v zariadeniach na rušenie rádiolokátorov. V karcinotróne typu O sa magnetické pole používa len na zaostrovanie elektrónového zväzku. Rýchlosť elektrónového zväzku, a tým aj frekvencia oscilátora sa menia zmenou napätia na poslednej elektróde elektrónového dela systému elektrónky. Nízkovýkonné elektrónky funkčne pokrývajú vlnové pásmo od 30 cm až do 1 mm s vysokofrekvenčným výkonom 10 – 100 mW a preladiteľnosťou v rámci jednej oktávy. Používajú sa v meracej a komunikačnej technike.

karcinóza

karcinóza, karcinomatóza — metastatický rozsev nádoru napr. na pobrušnici pri nádoroch v brušnej dutine (peritoneálna karcinóza).

Karčchadze, Džemal

Karčchadze, Džemal, aj Kharčchadze, 13. 5. 1936 Uchuti, región Imereti – 8. 11. 1998 Tbilisi — gruzínsky spisovateľ. Hrdinovia jeho diel sú nositeľmi trvalých morálnych hodnôt, často vnútorne rozpoltení, hľadajúci miesto v pragmatickej spoločnosti. Vo svojej tvorbe niekedy Karčchadze ironicky analyzoval vnútorný svet človeka. Autor zbierok poviedok Zázrak (Sascauli, 1967) a Jedenáste prikázanie (Metherthmete mcneba, 1979), románov z hereckého prostredia Podnájomník (Mdgmuri, 1979; čes. 1983) a Karavána (Kharavani, 1983; čes. 1988) a románu Rozmer (Ganzomileba, 1999); viaceré boli preložené do niekoľkých jazykov.

kardamóm malabársky

kardamóm malabársky, Elettaria cardamomum, amómum koreninové — druh jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ďumbierovité. Bylina pochádzajúca z Malabárskeho pobrežia v Indii, v súčasnosti sa pestuje aj na Cejlóne, v Tanzánii a Guatemale. Má hrubý hľuzovitý podzemok, z ktorého vyrastajú najprv asi 2 m vysoké neplodné stonky s kopijovitými, 30 – 60 cm dlhými listami, neskôr kvetné stonky, ktoré majú v pazuchách dvojradových listeňov krátke strapce svetložltých kvetov s bielym alebo so svetloružovým fialovožilkovaným pyskom, plod 1 – 2 cm dlhá vajcovitá alebo elipsovitá pozdĺžne ryhovaná zelená tobolka obsahujúca 15 – 20 tmavohnedých priečne vráskavých semien. Semená, ktoré majú mierne štipľavú chuť a príjemnú aromatickú vôňu, obsahujú 3,5 – 7 % silice (jej hlavnými zložkami sú 1,8-cineol, α-terpinylacetát a (+)-limonén), 1 – 10 % oleja, olejoživicu a až 50 % škrobu.

Plody sa zbierajú tesne pred dozretím, potom sa na slnku alebo v sušiacich komorách sušia a následne čistia a triedia, príp. bielia. Sušené tobolky (celé alebo drvené) a semená (celé alebo mleté) známe ako zelený kardamóm (aj kardamón) sa používajú do rôznych zmesí mletého korenia (napr. do karí), ďalej v cukrárstve, pekárstve, údenárstve, likérnictve a lekárstve (kardamóm má antiseptické, diuretické a karminatívne účinky, zvyšuje vylučovanie slín a chuť do jedla; v tradičnom indickom lekárstve sa predpisuje pri kašli, prechladnutí, bronchitíde, astme a poruchách trávenia). V arabských krajinách sa pridáva do kávy a čaju, vo Francúzsku a v USA sa používa v tabakovom a kozmetickom priemysle.

Podobné využitie ako semená kardamómu malabárskeho majú aj semená niektorých iných druhov z čeľade ďumbierovité, napr. Aframomum melegueta a Amomum costatum známe pod názvom čierny kardamóm, a semená druhu amóm kapulágový známe ako siamský kardamóm; najcennejší je však zelený kardamóm.

Kardamómové vrchy

Kardamómové vrchy, aj Kardamonové vrchy, khmérsky Chuór Phnum Kravanh, thajsky Banthat — pohorie v juhozáp. Kambodži a juhových. Thajsku. Kardamómové vrchy boli vyvrásnené počas hercýnskej orogenézy, sú budované prekambrickými a staropaleozoickými horninami. Silno zdenudované a eróziou rozčlenené územie pozostáva z viacerých oddelených masívov, priemerná výška územia 500 m n. m., najvyšší vrch Aural, 1 813 m n. m.

Oblasť je porastená vždyzelenými rovníkovými lesmi s výskytom vzácnych drevín (tíkové stromy, t. j. tektóna veľká). Pestovanie kardamómu, čierneho korenia a i. Juhovýchodne od pohoria leží horské pásmo Damrei (Slonie vrchy) niekedy považované za jeho súčasť. Územie je obývané Drávidmi, skupinou národov, ktorá tam prišla z Koromandelského pobrežia Indie.

Kardamómové vrchy

Kardamómové vrchy, aj Kardamonové vrchy, hindsky Kardamon, Elamalaj, Elamala, angl. Cardamom Hills — pohorie v Indii v juhozáp. časti polostrova Predná India v členských štátoch Kérala a Tamilnádu, juž. ukončenie pohoria Západný Ghát. Vzniklo počas alpínskej orogenézy a je budované prekambrickými horninami. Najvyšší vrch Mahendragiri, 1 654 m n. m.

Kardamómové vrchy sú porastené rovníkovými lesmi, na záp. svahoch vždyzelenými, na vých. svahoch opadavými lesmi zhadzujúcimi lístie v obdobiach sucha (s podielom tíkových stromov čiže tektóny veľkej a porastmi bambusu). Pestovanie čajovníka, kaučukovníka, kardamómu a kávovníka.

kardanový kĺb

kardanový kĺb, krížový kĺb — kĺbové spojenie umožňujúce prenos krútiaceho momentu medzi dvoma rôznobežnými hriadeľmi (zvierajú uhol maximálne 90°), krížová kĺbová spojka. Na koncoch hriadeľov sú vidlice s okami na čapy spojovacieho kríža, ktorý prenáša pohyb z hnacieho hriadeľa na hnaný. Kardanový kĺb sa používa napr. v pohonoch motorových vozidiel a obrábacích a poľnohospodárskych strojov. Nazvaný podľa G. Cardana.

Kardašova Řečice

Kardašova Řečice — mesto v Česku v Juhočeskom kraji v okrese Jindřichův Hradec; 2,2 tis. obyvateľov (2012). Priemysel drevársky a potravinársky. Železničná stanica na trati Jihlava – Veselí nad Lužnicí.

Prvýkrát písomne doložené 1267 ako trhová obec rozdelená na dve časti (Dolní a Horní strana), ktoré boli 1490 zlúčené, ich vývoj však bol naďalej do značnej miery samostatný. Od 1921 mesto. Stavebné pamiatky: románsko-gotický Kostol sv. Jána Krstiteľa (pravdepodobne z poslednej tretiny 13. stor.), zámok (1720 – 55, prestavaný v 19. – 20. stor.).

Kardelj, Edvard

Kardelj [-del aj -deľ], Edvard, 27. 1. 1910 Ľubľana – 10. 2. 1979 tamže — juhoslovanský politik slovinského pôvodu. Absolvoval učiteľský seminár v Ľubľane, od 1928 člen komunistickej strany, 1930 – 32 väznený. R. 1934 – 37 žil v exile, po návrate sa stal najbližším spolupracovníkom J. B. Tita, od 1938 člen politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany (ÚV KS) Juhoslávie. Počas 2. svet. vojny 1941 – 44 jeden z organizátorov národnooslobodzovacieho boja a vodcov slovinských partizánov, 1943 – 45 podpredseda Antifašistickej rady národného oslobodenia Juhoslávie (AVNOJ).

Po vojne 1945 – 53 podpredseda vlády, súčasne 1948 – 53 minister zahraničných vecí. R. 1953 – 63 námestník predsedu vlády (resp. predseda zväzovej výkonnej rady), 1963 – 67 predseda Národného zhromaždenia, od 1974 člen prezídia SFRJ, súčasne od 1960 profesor politickej ekonómie na univerzite v Ľubľane. R. 1952 – 66 člen výkonného výboru a 1958 – 66 tajomník ÚV KS Juhoslávie, od 1966 člen predsedníctva ÚV. Patril k hlavným teoretikom tzv. titoizmu, navrhol model robotníckej samosprávy, 1964/65 bol spolu s Vladimirom Bakarićom (*1912, †1983) hlavným iniciátorom hospodárskych reforiem v Juhoslávii, podieľal sa na vypracovaní novej ústavy z 1953 i nasledujúcich ústav, najmä z 1974, ktorá posilňovala federatívne usporiadanie Juhoslávie.

kardiak

kardiak [gr.] — človek s ochorením srdca.

kardinál

kardinál [lat.] — jednotný názov rodov (napr. Cardinalis, Cyanocompsa a Passerina) z triedy vtáky (Aves), čeľaď kardinálovité (Cardinalidae); názov podľa výrazného červeného sfarbenia samcov z rodu Cardinalis pripomínajúceho červenú kardinálsku reverendu. Menšie spevavce žijúce v otvorených lesoch Severnej a Južnej Ameriky. Majú robustné, 12 – 25 cm dlhé pestrofarebné telo so silným zobákom. Živia sa prevažne semenami, ale aj rôznym hmyzom.

Patrí sem 15 druhov, napr. okolo 21 cm dlhý kardinál červený (Cardinalis cardinalis), ktorý žije na okrajoch lesov, v parkoch a záhradách v blízkosti mokradí na juhu a východe Severnej Ameriky (samec je sýtočervený s chocholom na temene hlavy, samica hnedá s červeným odtieňom na krídlach a chvoste), kardinál zelenkavý (Caryothraustes canadensis), ktorý obýva vlhké nížinné lesy Južnej Ameriky (samec je žltozelený, samica hnedozelená), a kardinál tmavomodrý (Cyanocompsa cyanoides), ktorý sa vyskytuje v tropických a subtropických lesoch Strednej a Južnej Ameriky (samec je sýtotmavomodrý, samica tmavohnedá).

kardinál

kardinál, lat. cardinalis — v katolíckej cirkvi najvyšší cirkevný hodnostár po pápežovi, člen poradného zboru pápeža (kolégia kardinálov), ktorý mu pomáha pri správe cirkvi. Kardinálov vymenúva (kreuje; lat. creare = vymenovať) pápež, a to zvyčajne z biskupov rôznych cirkevných provincií, môže však vymenovať aj kňaza, ktorý nie je biskupom, ten po vymenovaní za kardinála prijme biskupskú konsekráciu. Rozhodnutie o vymenovaní kardinála vyhlasuje pápež pred zhromaždením kardinálov (→ konzistórium), meno novovymenovaného kardinála však nemusí najmä z politických alebo z bezpečnostných príčin zverejniť (reservatio in pectore = uchovanie v srdci), kardinál nadobúda všetky práva a povinnosti až po zverejnení svojej hodnosti.

Kardináli pôsobia v Rímskej kúrii (kuriálni kardináli) alebo naďalej spravujú arcidiecézy alebo diecézy (extrakuriálni kardináli) v partikulárnych cirkvách, všetci však získavajú vatikánske štátne občianstvo. Rozlišujú sa tri stupne kardinálskej hodnosti, ktoré však majú len historický alebo ceremoniálny význam: kardinál biskup – najvyšší stupeň, príslušný biskup má titul jedného zo siedmich zaniknutých (titulárnych) prímestských rímskych biskupstiev, kardinál kňaz – stredný stupeň, príslušný biskup má titul jedného z titulárnych kostolov v Ríme, ktorý pravidelne navštevuje, zastáva však úrad vo svojej diecéze alebo arcidiecéze kdekoľvek na svete, kardinál diakon – najnižší stupeň, príslušný kardinál má titul jednej z už zaniknutých 14 rímskych diakonií a zastáva úrad v Rímskej kúrii.

Kardináli svoje úlohy vykonávajú zborovo v konzistóriách zvolávaných pápežom i jednotlivo (kuriálni kardináli ako prefekti a úradníci v dikastériách – orgánoch Rímskej kúrie, napr. v kongregáciách, príp. ako osobitní pápežskí legáti). Kardináli, ktorí neprekročili vek 80 rokov, sa v čase sedisvakancie zúčastňujú voľby nového pápeža (→ konkláve). Od 1630 patrí kardinálom čestný titul (oslovenie) eminencia. Znakmi kardinálskej hodnosti, ktorú kardinál prijíma pri vymenúvaní od pápeža, sú kardinálsky prsteň (znak spojenia s pápežom) a červený biret symbolizujúci vernosť v službe cirkvi. Slávnostným rúchom je červená reverenda (tzv. chórový odev), každodenným odevom čierna reverenda s červenými gombíkmi a červeným lemovaním (ak je kardinál členom rehole, nosí rúcho farby príslušnej rehole) prepásaná červeným pásom (→ cingulum) a pokrývka hlavy (→ solideo) červenej farby.

Kardináli boli spočiatku (8. stor.) predstavenými najdôležitejších titulárnych chrámov v Ríme, tzv. tituli cardinales (oporné body cirkvi; lat. cardo = oporný, hlavný bod; odtiaľ názov kardinál), a 7 prímestských biskupstiev. Termíny kardinál biskup a kardinál kňaz sú prvýkrát doložené v období pontifikátu pápeža Štefana III. (768 – 772), termín kardinál diakon 1116. Do pol. 11. stor. plnili kardináli iba liturgické úlohy a nemali významné právomoci. Spočiatku boli za kardinálov vymenúvaní rímski kňazi a diakoni, od prelomu 11. a 12. stor. bola táto hodnosť udeľovaná aj biskupom a arcibiskupom mimo rímskeho kléru. R. 1059 im pápež Mikuláš II. bulou In nomine Domini vyhradil právo voľby nového pápeža. R. 1179 uzákonil 3. lateránsky koncil (zvolaný pápežom Alexandrom III.) voľbu pápeža dvojtretinovou väčšinou hlasov kolégia kardinálov, ktorého členmi sú všetci kardináli (predtým pápeža volili len kardináli biskupi, ktorí si následne vyžiadali súhlas ostatných kardinálov a ľudu). V súčasnosti počet kardinálov nie je pevne stanovený, kolégium kardinálov má 217 členov (november 2017) pochádzajúcich z Európy, Južnej a Severnej Ameriky, Ázie, Afriky a Oceánie, z nich 120 je voličov.

Z kňazov slovenského pôvodu boli napr. kreovaní kardináli A. Rudnay (1826), J. (Krstiteľ) Scitovský (1856), Juraj Haulik de Váralya (1856; *1788, †1869), J. Černoch (1914), J. Tomko (1985), J. Ch. Korec (1991).

kardinalizmus

kardinalizmus [lat. + gr.] — v mikroekonómii teoretický prístup k analýze rovnováhy spotrebiteľa (stavu, keď spotrebiteľ vzhľadom na svoje rozpočtové obmedzenie dosiahol maximálny úžitok zo spotrebúvaných statkov) založený na teórii hraničnej užitočnosti. Vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je schopný vyjadriť v absolútnych veličinách užitočnosť, ktorú dosiahne zo spotreby ktorejkoľvek jednotky statku alebo služby nachádzajúcej sa v jeho spotrebnom koši. Zástancovia kardinalizmu predpokladali, že užitočnosť možno merať v peňažných alebo v osobitných jednotkách (tzv. utiloch). Tento prístup sa v praxi nikdy neuplatnil v širšej miere, poskytuje však vysvetlenie uskutočňovania spotrebných rozhodnutí spotrebiteľov, stal sa súčasťou teoretickej analýzy ich správania a uplatňuje sa vo vybraných, špecifických prípadoch (napr. ekonómia blahobytu, rozhodovanie v podmienkach neistoty). Častejšie sa využíva ordinálny prístup (→ ordinalizmus). Z predpokladu absolútnej merateľnosti užitočnosti vychádzali J. Bentham, H. H. Gossen, F. Y. Edgeworth, predstavitelia rakúskej školy neoklasickej ekonómie a i.

kardinálka

kardinálka [lat.], Tanichthys — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes), čeľaď kaprovité. Drobné sladkovodné ryby žijúce v pobrežných vodách juhových. Ázie (Čína a Vietnam). Majú štíhle, okolo 4 cm dlhé pestrofarebné telo. Rozmnožujú sa partenogenézou; živia sa zooplanktónom.

Patria sem napr. u akvaristov veľmi obľúbené druhy kardinálka čínska (Tanichthys albonubes), ktorá má olivovohnedé telo s červeným a modrým pruhom na bokoch, kardinálka vietnamská (Tanichthys micagemmae) s čiernym a neónovým pruhom na bokoch a menej známy druh Tanichthys thacbaensis.

kardinálny

kardinálny [lat.] — tvoriaci podstatu niečoho, základný, hlavný, zásadný.

kardinálska misa

kardinálska misa — habánska fajansová misa (→ habánska fajansa) v tvare kardinálskeho klobúka, t. j. s malým splošteným (preliačeným) dnom a so širokým rovným okrajom. Kardinálske misy sa zhotovovali v 17. stor. a im podobný tvar sa uplatnil aj v súdobom cinárstve.

kardio-

kardio- [gr.], kardi- — v zložených slovách prvá časť s významom srdce, srdcový.

kardiograf

kardiograf [gr.] — prístroj na registráciu elektrickej aktivity srdcového svalu; → elektrokardiograf; → elektrokardiografia.