Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 954 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

karanténa

karanténa [fr., tal.] —

1. lek., veter. dočasná izolácia, dočasné obmedzenie voľnosti pohybu osôb alebo zvierat postihnutých infekčnou chorobou alebo hromadne sa vyskytujúcim prenosným ochorením, resp. osôb alebo zvierat podozrivých z takéhoto ochorenia. Pri vysoko infekčných chorobách (napr. mor a SARS) predstavuje karanténa najvyšší stupeň karanténnych opatrení. Dĺžka karantény sa stanovuje na základe inkubačnej doby príslušnej choroby a vykonáva sa na základe rozhodnutia lekára alebo orgánu verejného zdravotníctva, pri zvieratách na základe rozhodnutia veterinárneho lekára alebo orgánu štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Termín karanténa pochádza z francúzskeho slova quarantaine (štyridsiatka) a pôvodne označoval obdobie 40 dní, počas ktorých v prípade podozrenia, že sa na palube lode nachádza nakazená osoba, bola loď pred vplávaním do prístavu zadržaná a musela byť 40 dní odstavená na určenom mieste prístavu bez kontaktu s pobrežím. Túto procedúru aplikoval napr. už v 14. stor. chorvátsky Dubrovník, ktorý sa tak chránil pred zavlečením moru;

2. zariadenie na izoláciu osôb (napr. nemocničná karanténa) alebo zvierat (napr. karanténna maštaľ) postihnutých infekčnou chorobou, resp. podozrivých z ochorenia na takúto chorobu;

3. fytopatol. súbor preventívnych, kontrolných, izolačných a eradikačných opatrení s cieľom zabrániť výskytu, potlačiť, zachovať alebo eradikovať populáciu škodlivého organizmu na určitom území (→ karanténne škodlivé organizmy);

4. inform. izolácia súboru podozrivého z napadnutia počítačovým vírusom, ktorej cieľom je zabrániť šíreniu vírusu do ďalších súborov. Podozrivý súbor je premiestnený z pôvodného adresára do špeciálneho adresára, t. j. nachádza sa v stave, akoby pre iné aplikácie (programy) neexistoval. Súbor uložený v karanténe možno antivírusovým programom analyzovať, v prípade falošného poplachu ho možno vrátiť do pôvodného adresára, vírus možno zo súboru odstrániť (ak je to možné) alebo súbor možno zmazať.

karanténna stanica

karanténna stanica — zariadenie na dočasné umiestnenie zabehnutých, opustených a túlavých zvierat.

karanténne opatrenia

karanténne opatrenia — protiepidemické opatrenia, ktorých cieľom je zabrániť šíreniu infekcie (nákazy). Zahŕňajú súbor organizačných opatrení, ktoré obmedzujú kontakt osoby podozrivej z nákazy s okolím a určujú sledovanie a vyšetrovanie jej zdravotného stavu. Karanténnymi opatreniami sú zvýšený zdravotný dozor, zdravotný dohľad a karanténa. Pri zvýšenom zdravotnom dozore sa osobe podozrivej z nákazy nariadi lekárske vyšetrenie a sledovanie jej zdravotného stavu, dočasný zákaz výkonu epidemiologicky závažných činností, zákaz činností, pri vykonávaní ktorých by sa nákaza mohla šíriť (napr. u kuchárov pri črevných infekciách zákaz manipulácie s potravinami), a úprava pracovných podmienok na pracovisku, pri lekárskom dohľade pravidelná kontrola zdravotného stavu (termíny a druh vyšetrení určujú regionálny úrad verejného zdravotníctva a lekár), pri karanténe izolácia, ktorú možno v závislosti od klinickej a epidemiologickej závažnosti nákazy vykonávať v zdravotníckom zariadení, v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom sociálnom prostredí. Karanténne opatrenia nariaďuje orgán verejného zdravotníctva alebo podľa jeho pokynov ošetrujúci lekár osobám, ktoré boli vystavené infekcii, a trvajú počas maximálnej inkubačnej doby príslušného ochorenia od posledného styku s chorým.

karanténne škodlivé organizmy

karanténne škodlivé organizmy — škodlivé organizmy (rastlinné alebo živočíšne organizmy alebo choroboplodné činitele, ktoré pre rastliny alebo rastlinné produkty sú alebo môžu byť škodlivé), ktoré v príslušnej krajine zatiaľ nie sú prítomné, alebo ak sú prítomné, nie sú veľmi rozšírené a sú pod kontrolou, ale v prípade rozšírenia by mohli mať negatívny vplyv na ekonomiku krajiny. Karanténne škodlivé organizmy môžu byť do novej oblasti zavlečené pri doprave (dopravnými prostriedkami alebo osobami), najčastejšie však dovážanými osivami, sadivom, vrúbľami, sadenicami, ako aj nespracovaným rastlinným materiálom a surovinami rastlinného pôvodu. Prenikaniu a šíreniu karanténnych škodlivých organizmov na území štátu alebo z iných štátov zabraňujú úradné orgány vnútornej a vonkajšej karantény.

Vnútorná karanténa je súbor opatrení zabraňujúcich ďalšiemu šíreniu karanténnych škodlivých organizmov, ktoré už prenikli, prípadne sa udomácnili v niektorých oblastiach štátu; ich cieľom je karanténne škodlivé organizmy úplne zničiť alebo obmedziť ich škodlivosť na najmenšiu možnú mieru. Vonkajšia karanténa je súbor opatrení na ochranu proti zavlečeniu a rozširovaniu karanténnych škodlivých organizmov pri dovoze, prevoze a vývoze rastlín a rastlinných produktov, ktoré môžu byť nositeľmi karanténnych škodlivých organizmov. Dovoz, prevoz a vývoz možno uskutočniť iba po predložení úradného dokladu osvedčujúceho ich zdravotný stav a pôvod (fytocertifikát; pri vývoze ho vydáva kontrolný ústav, pri dovoze alebo prevoze orgán rastlinolekárskej starostlivosti krajiny pôvodu alebo vývozu) okrem dovozu a prevozu malého množstva rastlín, rastlinných produktov, ako aj predmetov určených výhradne na osobnú spotrebu.

karanx

karanx [špan. > fr. > novolat.], Caranx — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes), čeľaď karangovité. Stredne veľké až veľké morské ryby žijúce v teplých vodách Atlantického, Indického a Tichého oceána. Majú 50 – 170 cm dlhé, zboku sploštené zvyčajne sivými alebo striebristými šupinami pokryté telo, ostrý lem pozdĺž bočnej čiary v jeho zadnej časti a výbežky na vnútornej strane žiaber. Živia sa rybami, mäkkýšmi a kôrovcami.

Patrí sem 18 druhov, napr. športovými rybármi veľmi cenený striebristý Caranx ignobilis s relatívne veľkou hlavou, 100 – 170 cm dlhým telom a hmotnosťou až 80 kg a sivozelenkavý Caranx melampygus s modrými nepárovými plutvami, ktorý dorastá do dĺžky okolo 1 m a hmotnosti 40 kg.

karaoke

karaoke [jap.] — forma interaktívnej zábavy, pri ktorej amatérsky spevák spieva do mikrofónu populárnu pieseň za súčasného premietania videoklipu s reprodukovanou hudbou bez pôvodného spevu (jap. kara = prázdny, óke alebo ókesutora = orchester; odtiaľ názov). Text piesne sa objavuje na obrazovke vždy v aktuálnom úseku, ktorý spevák práve spieva. Karaoke je obyčajne súčasťou spoločenských podujatí, rôznych mediálne prezentovaných speváckych šou a súťaží. Za pôvodcu karaoke je považovaný japonský hudobník a podnikateľ Daisuke Inoue (*1940), ktorý 1971 skonštruoval prvý elektronický systém karaoke. V priebehu 80. rokov 20. stor. sa karaoke rozšírilo z Japonska do južnej a juhovýchodnej Ázie a neskôr sa stalo populárne na celom svete.

Karaosmanoğlu, Yakup Kadri

Karaosmanoğlu [-ólu], Yakup Kadri, 27. 3. 1889 Káhira – 13. 12. 1974 Ankara — turecký spisovateľ, novinár, politik a diplomat. Študoval na francúzskej katolíckej škole v Alexandrii, potom na vojenskej akadémii a právnickej fakulte v Istanbule. Prvé diela začal publikovať v časopisoch asi okolo 1909 a zároveň sa pripojil k literárnej skupine Fecr-i Âtí (Úsvit budúcnosti). Podporoval národnooslobodzovací boj v Anatólii, na pozvanie Mustafu Kemala (Atatürka) prišiel 1921 do Ankary a stal sa jedným z jeho najvernejších stúpencov. Po vzniku Tureckej republiky (1923) pôsobil s prestávkami až do 1965 ako poslanec tureckého parlamentu. R. 1932 – 34 spoluvydavateľ revolučného, socialisticky zameraného časopisu Kadro (Káder), ktorý obhajoval myšlienky kemalistickej revolúce. Pre politické nezhody s niektorými protiľavicovými kemalistami odišiel do diplomatických služieb, 1934 – 54 veľvyslanec v Tirane, Prahe, Haagu, Berne a Teheráne.

Najvýznamnejší turecký prozaik 20. stor., jeho realistické, štylisticky prepracované romány zachytávajú premeny tureckej spoločnosti od čias neskorej Osmanskej ríše do 2. polovice 20. stor. K najvýznamnejším patria Dom na prenájom (Kiralık Konak, 1922), v ktorom zobrazil rozpad Osmanskej ríše, Šejch Nur Baba (Nur Baba, 1922; slov. Derviš a dáma, 1989), v ktorom parodoval pomery v dervišskom kláštore, Sodoma a Gomora (Sodom ve Gomore, 1928), v ktorom ostro kritizoval okupáciu Istanbulu západnými vojskami, Prišelec (Yaban, 1932), v ktorom zachytil dramatický osud istanbulského intelektuála v tureckej dedine, a Panoráma I, II (Panorama I, II, 1953 – 54), v ktorom podal kritický prierez tureckou spoločnosťou od vzniku Tureckej republiky.

karapa

karapa [lat.], Carapa — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď meliovité. Malé až stredne veľké stromy pochádzajúce z tropických oblastí záp. Afriky, z centrálnej a zo sev. časti Južnej Ameriky a zo záp. Indie. Majú jeden, niekedy už v dolnej časti rozkonárený, do 40 m vysoký kmeň so sivohnedou až s hnedou hladkou alebo nepravidelne popraskanou kôrou, párnoperovité alebo nepárnoperovité protistojné alebo striedavé, do 1,7 m dlhé listy a malé biele alebo zelenkasté štvor- až šesťpočetné sediace alebo stopkaté kvety usporiadané vo vrcholíkoch, vyrastajúce v pazuchách listov, plod veľká guľovitá štvor- až päťrebrová polodrevnatá tobolka obsahujúca veľké hranaté semená.

Patrí sem okolo 27 druhov, napr. 30 – 40 m vysoká karapa guyanská (Carapa guianensis; aj andiroba) približne so 70 cm dlhými párnoperovitými listami a s hnedými plodmi s priemerom do 10 cm (olej získavaný zo semien sa používa v kozmetike a na technické účely, drevo červenohnedého sfarbenia najmä v nábytkárstve a stavebníctve), do 20 m vysoká Carapa megistocarpa približne s 90 cm dlhými párnoperovitými listami a hnedastými plodmi s priemerom do 14 cm, ktorá je endemitom Ekvádoru (olej získavaný zo semien sa používa v kozmetike), do 20 m vysoká Carapa macrantha s 1,5 m dlhými párnoperovitými listami a tmavopurpurovými plodmi s priemerom do 15 cm, okolo 25 m vysoká Carapa longipetala s nepárnoperovitými listami dlhými do 75 cm a so svetlohnedými plodmi s priemerom do 24 cm a do 25 m vysoká karapa veľkokvetá (Carapa grandiflora) s párnoperovitými listami dlhými do 100 cm a so zelenými červenopásikavými plodmi s priemerom do 14 cm. Rozdrvená kôra a listy niektorých druhov sa používajú v ľudovom liečiteľstve najmä na liečbu kožných ochorení a ako prírodný repelent.

karapax

karapax [lat.] —

1. vonkajšia chitínová kostra niektorých kôrovcov (napr. krabov, rakov, vidlonôžok) chrániaca a spevňujúca ich telo alebo jeho časti, na ktorých sú prichytené svaly; kôrovce karapax v priebehu rastu niekoľkokrát zvliekajú;

2. chrbtová časť panciera korytnačiek epidermálneho (pokožkového) pôvodu (→ carapax).

karas

karas [lat.], Carassius — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes), čeľaď kaprovité. Str. veľké sladkovodné všežravé ryby vyskytujúce sa v teplejších stojatých alebo v mierne tečúcich vodách Ázie a Európy, dožívajúce sa maximálne 8 rokov. Majú vysoké krátke (20 – 30 cm) sploštené telo pokryté veľkými šupinami, dlhú vysokú chrbtovú plutvu, malé ústa bez fúzov, jednoradové pažerákové zuby a malé zúbky na poslednom tvrdom lúči chrbtovej a análnej plutvy.

Na Slovensku sa vyskytujú dva druhy: pôvodný, v súčasnosti však veľmi vzácny karas zlatistý (Carassius carassius, v starších zoologických systémoch karas obyčajný), ktorý má zreteľne vypuklú chrbtovú plutvu, ktorej posledný tvrdý lúč má 28 – 30 rovnako veľkých drobných zúbkov, a svetlú výstelku brušnej dutiny (veľmi zriedkavo sa kríži s kaprom, kríženec sa nazýva kaprokaras), a karas striebristý (Carassius auratus alebo Carassius gibelio), ktorý má mierne vykrojenú chrbtovú plutvu, ktorej posledný tvrdý lúč má 20 – 25 nerovnako veľkých zúbkov a čiernu škvrnitú výstelku brušnej dutiny. Karas sa rozmnožuje gynogeneticky, samice sa neresia so samcami iných kaprovitých druhov, ich potomstvo sú však opäť len samice. Divá forma karasa striebristého bola dovezená do Európy v 17. stor. z Číny, neskôr z nej boli výberom vhodných jedincov vyšľachtené rôzne tvarovo a farebne odlišné formy, tzv. zlaté rybky, ako aj ich závojnaté formy, ktoré sa chovajú v záhradných jazierkach, prípadne v akváriách.

Karas, Dušan

Karas, Dušan, 5. 1. 1939 Žilina – 9. 6. 1979 Prešov — slovenský divadelný režisér. Po skončení štúdia divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave (1962) pôsobil v činohre Divadla J. Záborského v Prešove, s ktorým bola spätá celá jeho profesionálna kariéra. Predstaviteľ moderného divadelného myslenia, do tvorby vniesol zmysel pre racionálnosť konania herca v danej situácii, prvky odstupu, ale i schopnosť poetizovať realitu. Naštudoval hry Pán Puntilla a jeho sluha Matti B. Brechta (1963), Hájnikova žena P. O. Hviezdoslava (1965), Dvaja J. Barča-Ivana (1968), ako aj Bitka pri Rozhanovciach (1972) a Felicián Sáh (1974), ktoré boli úspešnými modernými návratmi k dielu J. Záborského (v spolupráci s dramaturgom K. Horákom).

Karasburg

Karasburg — mesto v juž. časti Namíbie v regióne Karas; 45-tis. obyvateľov (2012). Stredisko regiónu chovu oviec. Letisko. V blízkosti, 7 km záp., priehrada Bondels.

Karásek, Jozef

Karásek, Jozef, 25. 6. 1930 Nemšová, okres Trenčín – 9. 5. 1993 Bratislava — slovenský sociológ. Študoval na Filozoficko-historickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde do 1956 pôsobil, od 1956 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1965 – 86 vedúci Katedry sociológie). Reprezentoval marxistický prístup k budovaniu sociologickej teórie a metodológie. Jeho rané publikácie O spoločenskom bytí a spoločenskom vedomí (1961) a Výroba, veda, technika (1965) boli orientované na problematiku vedecko-technického rozvoja v ČSSR. Neskôr sa zaoberal metodologickými otázkami skúmania verejnej mienky, spolu s M. Katriakom a Petrom Ondrejčekom (*1909, †1996) aplikoval výskumnú metodiku vypracovanú v Gallupovom ústave v USA na podmienky Slovenska. V 70. a 80. rokoch 20. stor. spolupracoval s Výskumným ústavom kultúry v rámci Kabinetu sociológie a prognostiky kultúry. Cenným prínosom boli poznatky získané v oblasti výskumu kultúrnej úrovne a kultúrnych potrieb obyvateľstva Slovenska. Autor viacerých učebných textov a metodologických príručiek z oblasti sociológie. Spoluzakladateľ (1964) Slovenskej sociologickej spoločnosti pri SAV a jej dlhoročný podpredseda.

Karásek, Miloš

Karásek, Miloš, 23. 11. 1960 Přerov — slovenský divadelník, dramatik, výtvarník, sochár a experimentátor ovplyvnený filozofiou a estetikou postmoderny. Od 1966 žil v Bratislave, od 1975 študoval v Moskve, kde 1984 ukončil štúdium na Moskovskom inštitúte architektúry. R. 1984 – 2008 žil v Bratislave, súčasne 1986 – 90 pôsobil v Prešove, od 2008 pôsobí v Paríži.

Spočiatku sa venoval divadelnému výtvarníctvu, neskôr v spolupráci s režisérom B. Uhlárom rozvíjal metódu autorského divadla kolektívnej improvizácie a dekompozície (v zmysle filozofie J. Derridu) v slovenských profesionálnych i ochotníckych divadlách, napr. v Ukrajinskom národnom divadle (dnes Divadlo A. Duchnoviča) v Prešove, Divadle pre deti a mládež (dnes Divadlo J. Palárika) v Trnave a Divadelnom súbore Disk v Trnave.

S B. Uhlárom vydali dva manifesty (1988), v ktorých odmietli vtedajšie divadelné konvencie a presadzovali úplnú nezávislosť divadelnej tvorby od dramatického textu a program dekompozície divadelného tvaru. Vlastné divadelné vízie publikoval Karásek v ďalších troch manifestoch (1991, 1992, 2004), názory na súčasné umenie vyjadril v hre Život na mieru (2003, uvedená 2007 vo vlastnej réžii) považovanej za ďalší manifest. R. 1991 sa podieľal na založení Divadla Stoka v Bratislave. Po rozchode s Uhlárom sa zameral na vlastné aktivity v oblasti divadla i výtvarného umenia ako režisér, dramatik, scénograf, sochár a ilustrátor.

Divadlo obohacuje o výtvarné podnety, vo výtvarnej tvorbe využíva aspekt inscenovanosti a v obidvoch princípy zmnoženej reality a invariantnosti. Autor experimentálnych multimediálnych projektov Poštové divadlo (1995), Post Voyeur Projekt (2002), Druhý dych (2002) a Destinácia – Miesta (2003), libreta alternatívnej opery Au Pair (2003; hudba Pavel Richter, Bharata Rajnošek a Michal Kořán), divadelných hier Apatia (1994), Perón (2002), Záverečná (2004), Toaletárka (2005) a Au revoir (2006), ktoré vyšli knižne v súbornom diele Šesť scenárov (2006), a experimentálnych publikácií Diera (2003) a Go-go tanečnica (2004) uverejnených pod pseudonymom Caspar Ester/Ester Caspar. Zaoberá sa aj zberateľstvom umeleckých predmetov (umenie afrických kmeňov) a sochárskou tvorbou.

karát

karát [gr.], zn. k —

1. staršia jednotka rýdzosti zlata; 1 karát = 1/24 obsahu zlata v zliatine. Rýdze zlato je 24-karátové, 14-karátové zlato obsahuje 14 hmotnostných dielov zlata, zvyšok (do 24 dielov) je doplnený iným kovom, najčastejšie meďou. Počet karátov zliatiny možno vypočítať zo vzťahu \(X = 24 \frac{m_\mathrm{Au}}{m_\mathrm{celk}}\), kde \(m_\mathrm{Au}\) je hmotnosť zlata obsiahnutého v zliatine a \(m_{\mathrm{celk}}\) celková hmotnosť zliatiny;

2. metrický karát — jednotka hmotnosti používaná pri vážení drahých kameňov a perál; 1 metrický karát = 200 mg = 0,2 g = 2 · 10-4 kg. Metrický karát bol zavedený 1907 na štvrtej Generálnej konferencii pre váhy a miery, pôvodne bol stotožňovaný s hmotnosťou jedného usušeného semienka stromu rohovníka obyčajného (svätojánsky chlieb; predpokladalo sa, že všetky semienka majú rovnakú hmotnosť; grécky kération = semienko). Doteraz najväčší nájdený diamant mal hmotnosť 3 106 karátov (→ Cullinan).

karate

karate [jap.] — tradičné východné bojové umenie, spôsob sebaobrany bez použitia zbraní (jap. kara = prázdny, te = ruka), aj športová forma tohto bojového umenia. Cieľom je krytím zastaviť útok a následným protiútokom prostredníctvom úderov (uči), výpadov (cuki) a kopov (keri) na najcitlivejšie miesta na tele vyradiť protivníka z boja, pričom sa namiesto sečných alebo bodných zbraní používajú končatiny. Pri športovej forme karate sú útoky i protiútoky len naznačované (simulované) a je dovolený len minimálny kontakt. Dôležitou súčasťou karate je ovládanie tela i mysle a duševný pokoj i vyrovnanosť bojovníka, resp. športovca (karatistu).

Pôvod karate nie je objasnený, podľa legendy jeho začiatky siahajú do Indie, odkiaľ bolo v 6. stor. spolu so zen-buddhizmom prinesené do kláštora Šao-lin v Číne a neskôr do Japonska. V 14. stor. bolo na ostrove Okinava známe bojové umenie te alebo tode (to de, to ri) vyvíjajúce sa pod čiastočným vplyvom čínskeho kung-fu (pravidlá pästí), z ktorého vzniklo karate. Od 15. stor. sa jednotlivé techniky karate postupne prepracúvali, k čomu pravdepodobne prispel zákaz nosenia zbraní na celom súostroví Rjúkju (1429) a s tým súvisiaca nevyhnutnosť ubrániť sa útočníkovi vlastnou silou, ako aj invázia samurajov z klanu Šimazu, ktorí predstavovali veľkú bojovú silu, z mesta Sacuma na Okinavu. Cvičenia tode zostávali utajovaným a v rodinnom kruhu odovzdávaným umením. Techniky sa členili na šorin rjú a šorej rjú (obidva názvy sú okinavskou verziou čínskeho názvu Šao-lin), neskôr na ďalšie štýly. O masové rozšírenie karate na Okinave sa pričinil majster Anko Itosu (*1831, †1916) zavedením karate do okinavského školského systému, významní boli aj čínski majstri Ru Ru Ko (Rjuruko; †pred 1915) a jeho žiak Kanrjó Higaonna Sensei (*1853, †1917). Moderné športové karate sa sformovalo okolo 1905, po celom Japonsku sa však rozšírilo až v 20. rokoch 20. stor., keď viacero majstrov opustilo Okinavu. Významný bol okinavský majster Gičin Funakoši (*1868, †1957), ktorý 1936 založil školu karate šótókan rjú a 1929 zaviedol názov karate dó (dó = cesta), čím tento šport povýšil na prostriedok harmonického kultivovania tela a mysle v spojení s filozofickým učením východnej Ázie. R. 1951 stanovil 20 etických pravidiel, ktoré určujú profil karatistu ako mravne vyspelej športovej osobnosti. Jeho žiak Hironori Ohcuka (*1892, †1982) predstavil štýl (školu) vadó rjú, vznikali však aj ďalšie štýly, Čódžun Mijagi (*1888, †1953) vyvinul štýl gódžú rjú uprednostňujúci oblúkové techniky boja a Masutacu Ójama (*1923, †1995) štýl kjokušin (kjokušin kai) považovaný za najtvrdšie a najbojovejšie karate. V súčasnosti je známych okolo 60 škôl karate, rozšírené sú napr. aj budókan, šito rjú, úeči rjú a i.

Športové súťaže karate sa začali v 50. rokoch 20. stor., od 80. rokov 20. stor. súťažia aj ženy. Školy karate sa delia na dva hlavné prúdy, prvý je zameraný na rozvoj svalovej sily karatistu a druhý na rýchlosť jeho pohybov. Hoci majú jednotlivé školy odlišné pravidlá, existujú dva základné typy súťaží: simulovaný boj proti jednému alebo viacerým útočníkom (kata) a športový zápas (kumite, šiai); treťou, menej rozšírenou športovou disciplínou sú prerážacie techniky (tameši wari, šiwari) predvádzané niektorými školami.

Pri cvičení kata (individuálne alebo tímové) vykonávajú súťažiaci sériu nacvičených, choreograficky spracovaných bojových techník (kopy, bloky, údery a zásahy) proti imaginárnemu súperovi (resp. súperom) a rozhodcovia hodnotia technickú precíznosť, správnosť dýchania, prejav sily, koordináciu, rytmus a koncentráciu a v súťaži družstiev aj synchronizáciu pohybov.

Kumite sa uskutočňuje na zápasisku (tatami; pole s rozmermi 8 × 8 až 10 × 10 m s hladkým dreveným alebo s PVC povrchom). Zápasníci sú oblečení v kimonách a bojujú zásadne bosí. Zápas, ktorý sa začína vzájomným úklonom, trvá 1 – 3 min., po porade zboru rozhodcov však môže byť predĺžený až na 5 min. Údery a kopy sa len naznačujú, v niektorých formách boja je dovolený iba minimálny dotyk, v iných (bojové karate) aj tzv. polovičný alebo plný kontakt neohrozujúci súperovo zdravie, vždy sú však zakázané útoky do slabín, hrdla, kĺbov, chrbtice, spánkov a zadnej časti hlavy. Všetky priame a po oblúku vedené údery a kopy, ktoré súper nemôže odvrátiť a ktoré boli vykonané v dokonale rovnovážnom postoji potrebnou rýchlosťou a silou, sa hodnotia celým bodom (ipon), polovicou bodu (wazari) sa hodnotia činnosti nezodpovedajúce kritériám celého bodu (napr. neudržanie rovnováhy pri zásahu). Víťazí zápasník, ktorý získa dva ipony, ak stanovený čas uplynul, víťazí súťažiaci s vyšším počtom získaných bodov.

Prerážacie techniky sú obľúbené len v niektorých štýloch (kjokušin) a umožňujú karatistovi predviesť vlastnú precíznosť a silu útoku, ktorú nemôže demonštrovať počas zápasu. Pri ukážkach týchto techník sa používajú drevené dosky, cementové tehly, ľad ap.

Dosiahnutá kvalifikácia sa v športovom karate označuje podobne ako v džude farbou pásu kimona. Štandardný postup je v žiackych stupňoch (kiu) od bieleho k hnedému pásu, v majstrovských stupňoch (dan) od bieleho k čiernemu pásu. V súčasnosti je v karate zavedená stupnica 10 kiu a 10 danov. Karate zastrešuje viacero medzinárodných federácií, najväčšou je Svetová federácia karate (World Karate Federation, WKF; založená 1990) so sídlom v Madride, ktorá združuje 188 krajín (2014). Každé dva roky organizuje majstrovstvá sveta v karate, medzi uznané štýly patria šótókan rjú, vadó rjú, gódžú rjú a šito rjú.

Na Slovensku predviedli prvé ukážky karate 1968 rakúski džudisti. R. 1969 vznikol prvý záujmový krúžok karate pri vysokoškolskom klube Československej mládeže (ČSM) v Bratislave, 1970 boli založené ďalšie krúžky. Významným medzníkom bol príchod japonského majstra Takedžiho Ogawu (*1942) do Bratislavy (1971), ktorý tam zaviedol štýl gódžú rjú. R. 1972 vznikla v rámci Slovenského zväzu džuda Komisia karate, začali vznikať oddiely karate (prvým bol oddiel TJ Slávia Ekonóm Bratislava) a boli usporiadané prvé majstrovstvá Slovenska v cvičení kata. R. 1973 vznikol Československý zväz džuda a karate, 1974 sa konali prvé majstrovstvá Slovenska v športovom zápase družstiev a 1979 sa Československo prvýkrát zúčastnilo majstrovstiev Európy v karate. R. 1988 vznikol Zväz karate Slovenského ústredného výboru ČSZTV, ktorý sa 1990 zmenil na Slovenský zväz karate a iných bojových umení (SZKaIBU, 1995 premenovaný na Slovenský zväz karate, SZK), pre názorové nezhody vznikla v tom období aj Slovenská federácia karate (SFK). R. 1995 sa konali v Bratislave majstrovstvá Európy juniorov a kadetov. K ďalšiemu rozkolu v slovenskom karate došlo 2002, keď sa od SZK (v súčasnosti s najväčším počtom členov) odčlenila Slovenská federácia klubov karate (SFKK). Významnou udalosťou slovenského karate boli 2007 majstrovstvá Európy seniorov v Bratislave. Aj keď karate zatiaľ nie je olympijským športom, 2008 bol SZK prijatý do Slovenského olympijského výboru.

Karatepe

Karatepe — archeologická lokalita v južnom Turecku v provincii Adana na rieke Ceyhan; ležia tam zvyšky neskorochetitskej pevnosti Azatiwadija (aj Azitavatija), ktorá vznikla v 1. tisícročí pred n. l. na ceste vedúcej z Kilikie cez Taurus do centrálnej Anatólie a strážila hranicu medzi neskorochetitskými štátmi Ku’e a Gurgum. Karatepe objavil nemecký chetitológ Helmuth Theodor Bossert (*1889, †1961) a od 1947 tam prebiehali archeologické výskumy istanbulskej univerzity, ktoré odkryli vnútri opevnenia zvyšky osídlení (palác, komplexy budov, chrám).

Pevnosť bola postavená v troch fázach, takmer všetky nálezy však pochádzajú z tretej (najmladšej) fázy, resp. jej vrstvy. Do pevnosti sa vstupovalo dvoma bránami (severnou a južnou), ktoré boli bohato zdobené plastikami levov a sfingami a obložené čadičovými ortostatmi s paralelnými dvojjazyčnými nápismi (fenickými a chetitskými) vo fenickom písme a v luvijských hieroglyfoch (tzv. bilingvy z Karatepe), ktorými miestny vládca Azatiwada (Azitavata) zachytil históriu výstavby mesta Azatiwadija (Azitavatija). Stali sa jedným z dokladov o vývoji neskorochetitských mestských štátov, ako aj významnou pomôckou pri lúštení luvijských hieroglyfov (→ chetitský jazyk, → chetitské písmo). Ich datovanie (ako aj celej pevnosti) je dosiaľ sporné, podľa údajov v záznamoch asýrskeho kráľa Tiglatpilesara III. môžu pochádzať z 2. pol. 8. stor. pred n. l., podľa niektorých bádateľov však tretia stavebná vrstva pochádza už z 9. stor. pred n. l.

Karatkevič, Uladzimir Siamionavič

Karatkevič, Uladzimir Siamionavič, 26. 11. 1930 Orša – 25. 7. 1984 Minsk — bieloruský spisovateľ. Písal poéziu, prózu, drámu a filmové scenáre podľa námetov svojich prozaických diel. Bieloruskú literatúru obohatil o intelektuálny a filozofický obsah a národné ideály. Tradičnú kultúru chápal vo vzťahu k národným dejinám, tvorbou a kultúrnymi aktivitami vystupoval na obranu bieloruského jazyka a kultúrnych i prírodných pamiatok Bieloruska.

Prvé básne uverejnil časopisecky (1951), básnické zbierky Matkina duša (Matčyna duša, 1958), Večerné plachty (Viačernija vetrazi, 1960), Moja Iliada (Maja Ilijada, 1969) a Bol som. Som. Budem. (Byv. Josc. Budu., 1986) sú charakteristické dramatickosťou citového napätia, prvkami lyrizmu, výraznou obraznosťou a epickosťou i kultúrnymi a historickými asociáciami.

V prózach (niekedy s prvkami mystiky a paradoxu) sa prelínajú konkrétne udalosti bieloruských dejín a romantické folklórno-legendické obrazy minulosti s príbehmi zo súčasnosti. Jeho rozprávačské umenie je ovplyvnené emocionálnosťou, dialogickosťou a pozorovacím talentom. V románe Kristus pristál v Harodni (Chrystos pryziamlivsia v Harodni, 1966; sfilmované 1967, réžia Uladzimir Byčkov a Siarhej Skvarcov) štylizovanom ako renesančný román s gotickými postmodernými prvkami spracoval tematiku boja proti útlaku vládnucich vrstiev v malomestskom prostredí a v novele Divoká poľovačka kráľa Stacha (Dzikaje paľavanne karaľa Stacha, 1964; sfilmované 1979, réžia Valeryj Rubinčyk; na jej motívy 1987 napísal Uladzimir Soltan rovnomennú operu) s prvkami historickej detektívky zachytil život bieloruskej šľachty.

Autor románov Klasy pod kosákom tvojím (Kalasy pad siarpom tvajim, 1968) o živote povstalca V. K. Kalinovského, Čierny palác Aľšanský (Čorny zamak Aľšanski, 1980; sfilmované 1983, réžia Michail Ptašuk) a Nie je možné zabudnúť. Leonidy sa nevrátia na Zem (Neľha zabyc. Leanidy ne vernucca da Ziamli, 1982), noviel Chosenia, moja láska (Čazenija, 1967; slov. 1978) a Zbraň (Zbroja, 1981), divadelných hier Trocha ďalej od Mesiaca (Troški dalej ad Mesiaca, 1959 – 60) a Zvony Vicebska (Zvany Vicebska, 1974), sociálno-historickej drámy Kolíska štyroch čarodejníc (Kalyska čatyroch čaravnic, 1982), tragédie Matka uragánu (Maci urahanu, 1988; sfilmované 1990, réžia Jury Maruchin) a poviedky Dávna legenda (Sivaja lehenda, 1961; na jej motívy 1991 napísal Dzmitryj Smoľski rovnomennú operu). Prekladal zo svetovej (i slovenskej) literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

karavána

karavána [perzsky > tal.] —

1. väčšia skupina obchodníkov alebo pútnikov cestujúcich kvôli väčšej bezpečnosti spoločne. Obchodné alebo pútnické karavány (smerujúce najmä do Mekky) putovali riedko osídlenými oblasťami, výhody spoločného putovania spočívali v ľahšom prekonávaní zložitého terénu, ako aj v lepšej ochrane pred útokmi lúpežníkov. Pri preprave tovaru a osôb sa využívali rôzne zvieratá, v sev. Afrike a v Ázii najčastejšie ťavy, v iných oblastiach aj osly, kone, voly a mulice. Pri hlavných cestách, po ktorých karavány putovali, sa stavali karavanseraily určené na oddych cestujúcich. V súčasnosti sa karavány využívajú na prepravu najmä v ťažko dostupných oblastiach (púšte, horské oblasti);

2. v prenesenom význame akýkoľvek pohybujúci sa rad ľudí, dobytka alebo vozidiel, kolóna.

karavaning

karavaning [perzsky > tal. > angl.] — forma cestovania a mototuristiky využívajúca motorové vozidlo s obytným prívesom na pohodlné prenocovanie a pobyt vo vyhradených táboriskách (→ kemping) a parkoviskách.

Do 1989 bol karavaning v Československu organizovaný v rámci Československého zväzu telesnej výchovy, Zväzarmu a cestovnej kancelárie Autoturist. Na Slovensku od 1990 združovala priaznivcov karavaningu organizácia Slovenský camping a caravaning club (SCCC), ktorý sa 2008 premenoval na Slovenskú asociáciu campingu a caravaningu (SACC). Od 1993 je SACC (zapísaná pod pôvodným názvom) členom Medzinárodnej federácie kempingu, karavaningu a autokaravaningu (Fédération internationale de camping, caravaning et autocaravaning, FICC, založená 1933), ktorá má celosvetovú pôsobnosť.

karavanserail

karavanserail [perzsky] — druh profánnej islamskej architektúry, stavba určená na dočasné ubytovanie obchodných karaván, obchodníkov, pútnikov a cestovateľov (perzsky karván = karavána, sará = palác, resp. budova s uzavretým dvorom), v minulosti rozšírená v celom islamskom svete. Karavanseraily sa budovali na obchodných cestách (obvykle vo vzdialenosti 30 km, t. j. vo vzdialenosti, ktorú karavána prejde za 1 deň), na vidieku i v mestách.

Najčastejšie mali pravidelný pôdorys a zväčša pevnostný charakter (zvonka boli uzatvorené múrmi, ktoré bývali posilnené baštami), zvyčajne mali len jeden hlavný chránený vstup a jeden veľký pravouhlý nekrytý dvor po obvode s ubytovacími a so skladovacími priestormi i so stajňami (zvyčajne v podobe veľkých zaklenutých priestorov bez priečok), väčšie karavanseraily mohli mať aj viacero dvorov. Dvor bol obkolesený arkádou, v strede sa obvykle nachádzala malá stavba chrániaca prameň alebo cisternu s vodou. Niektoré karavanseraily mali aj dve podlažia (v hornej časti s arkádou po obvode). Súčasťou karavanserailu bola obvykle aj mešita alebo modlitebňa, vo väčších karavenserailoch aj kúpele.

Karavanseraily často budovali panovníci, vládni úradníci alebo bohatí jednotlivci, ktorí takto podporovali rozvoj obchodu a zároveň poskytovali potrebné služby cestujúcim. Niektoré boli náročne architektonicky stvárnené, s bohatou výzdobou (sústredenou v mešite alebo na vstupnom portáli). Mestské karavanseraily (perzsky chán, nazývané aj dár, arab. aj vakála alebo funduk) slúžili ako cieľ karaván, miesto obchodných transakcií i na uskladnenie tovaru. Boli budované v centrách miest, často priamo v bazároch (v Káhire sa v 17. stor. nachádzalo okolo 200 karavanserailov; k najstaršie zachovaným príkladom mestského karavanserailu patrí Chán al-Mirdžan v Bagdade, 1359). Často boli zakladané so zámerom, aby zisk z nich slúžil na podporovanie mešity, madrasy alebo mauzóleua zakladateľa. Zvyčajne sú to rozsiahle niekoľkopodlažné architektonické komplexy s viacerými dvormi, ktoré sú obklopené arkádami, s fontánami a mešitou, na prízemí smerom do ulice s radom obchodov.

Najstaršie karavanseraily pochádzajú z 8. stor. zo Sýrie. Kalifovia z dynastie Abbásovcov (749 – 1258) dávali budovať karavanseraily na pútnickej ceste z Iraku do Mekky. Výstavba karavanserailov sa rozšírila v období panovania Seldžukovcov (1038 – 1157) v Iráne, ktorí dali vybudovať mnohé architektonicky náročne stvárnené karavanseraily na podporu medzinárodného obchodu. Seldžukovci vládnuci v Anatólii (1077 – 1307) budovali karavanseraily so vstupnými portálmi bohato zdobenými kamennými reliéfmi (napr. karavanserail v lokalite Tuzhisar na ceste medzi mestami Sivas a Kayseri, 1236 – 37). Mnohé karavanseraily dali vybudovať aj panovníci z dynastie Safíjovcov (1501 – 1732) v Iráne na obchodných cestách do Indie. Množstvo karavanserailov z obdobia 16. – zač. 20. stor. sa zachovalo aj v Halabe, Damasku, Burse, Edirne a Istanbule.

karavela

karavela [port. > fr.] — zvyčajne trojsťažňová plachetnica, ktorá sa vyvinula v 12. (resp. v 13.) stor. z malých portugalských rybárskych lodí. Jej charakteristickými znakmi boli pevnosť, štíhlosť a rýchlosť; dĺžka najviac 25 m, nosnosť 50 – 100 t. Raná karavela latina mala dva alebo tri sťažne vybavené latinskými plachtami, najvyšší bol predný (čelný) sťažeň, výška ďalších postupne klesala. Karavela redonda mala latinskú plachtu len na poslednom, bezlanovom sťažni, na hlavnom (strednom) a prednom sťažni boli priečne rahnové plachty, ktoré umožňovali jej lepšiu ovládateľnosť pri silných vetroch. S nárastom veľkosti karavely bol doplnený aj štvrtý (tzv. bonaventurový) sťažeň. Karavela redonda už mala najvyšší stredný sťažeň (podobne ako karaka) a na korme hranatý kastel, ktorý vzadu mierne presahoval obrys trupu; na čele sa neskôr objavila trojuholníková nadstavba (nižšia ako kormová). V začiatočných štádiách vývoja sa karavely a karaky rozlišovali podľa výšky kastelov. Neskôr vzájomne preberali stavebné prvky, ako aj znaky iných lodí (napr. obchodných alebo vojnových lodí koga a hulk z baltskej a severomorskej oblasti), takže sa ich posledné typy ťažšie navzájom rozlišovali. Karavely (tak ako aj karaky) sa osvedčili v období veľkých geografických objavov a koloniálnej expanzie Španielska a Portugalska v 15. a na začiatku 16. stor.

Karavelov, Petko

Karavelov, Petko, plným menom Petko Stojčev Karavelov, 24. 3. 1843 Koprivštica – 24. 1. 1903 Sofia — bulharský politik, brat Ľubena Karavelova. Počas štúdia na historicko-filologickej fakulte moskovskej univerzity sa priklonil k ideológii národníctva. R. 1878 bojoval ako príslušník ruskej armády v rusko-tureckej vojne, začo dostal funkciu zástupcu gubernátora Svištovskej gubernie, v ktorej však pôsobil iba krátko. Po Berlínskom kongrese a oslobodení Bulharska spod nadvlády Osmanskej ríše (1878) sa stal poslancom Ústavodarného zhromaždenia ako vodca ľavého krídla novovytvorenej Liberálnej strany. R. 1879 predseda Národného zhromaždenia, marec-november 1880 minister financií, november 1880 – apríl 1881 predseda vlády.

Po štátnom prevrate (apríl 1881) emigroval do Východnej Rumélie, kde vydával noviny Nezavisimost (Nezávislosť). R. 1883 sa vrátil do Sofie, 1884 – 86 opäť vykonával funkciu predsedu vlády. Po páde vlády Alexandra I. (Battenberga) bol krátko členom regentskej rady (1886), na svoje členstvo však rezignoval hneď na prvom zasadnutí nového Národného zhromaždenia (október 1886), čo bolo reakciou na prenasledovanie rusofilov. Počas režimu S. Stambolova (1887 – 94) bol ako obhajca demokratických slobôd a prorusky orientovaný liberál perzekvovaný (1891 – 94 väznený). V tomto období sa stal členom novozaloženej Demokratickej strany, ktorá neskôr už pod jeho vedením zvíťazila v parlamentných voľbách. R. 1901 (február-december) premiér.

Karay, Refik Halid

Karay [-raj], Refik Halid, 14. 3. 1888 Istanbul – 18. 7. 1965 tamže — turecký spisovateľ a novinár. Do 1908 pracoval ako úradník na ministerstve financií a autorsky prispieval do rôznych novín a časopisov. R. 1909 založil noviny Son Havadis (Najnovšie udalosti; vyšlo iba 15 čísel) a pripojil sa k literárnej skupine Fecr-i Âtí (Úsvit budúcnosti). Pod pseudonymom Kirpi (Ježko) písal do humoristických časopisov Kalem (Pero) a Cem satirické politické články o vládnucich mladoturkoch (→ mladoturecké hnutie), začo bol 1913 poslaný do vyhnanstva do Anatólie. Po návrate do Istanbulu pracoval ako učiteľ turečtiny a po páde vlády mladoturkov (1918) sa stal generánlnym riaditeľom pošty (1919). Pre svoje sympatie a pomoc istanbulskej vláde proti národnooslobdzovaciemu hnutiu (nacionalistom) v Anatólii vedenému Mustafom Kemalom (Atatürkom) bol na neho po víťazstve nacionalistov vydaný zatykač. R. 1922 ušiel do Bejrútu a neskôr do Halabu (Aleppo). Do vlasti sa vrátil až po udelení amnestie 1938, do konca života sa venoval žurnalistike a písaniu anekdot, pamätí, poviedok a románov.

Autor zbierok poviedok Príbehy z vlasti (Memleket Hikâyeleri, 1919) a Poviedky z exilu (Gurbet Hikâyeleri, 1940), románov Vnútorná tvár Istanbulu (İstanbul’un İç Yüzü, 1920), v ktorých predstavil mozaiku sarkastických až cynických portrétov postáv z rôznych vrstiev tureckej spoločnosti, a Jazídova dcéra (Yezidin Kızı, 1939).

Karažáovia

Karažáovia, aj Karajáovia, Karayáovia, Carajáovia, Carayaovia, vlastným menom Inã, Yñâ — juhoamerický indiánsky kmeň z Brazílie (štáty Pará, Goiás, Tocantins, Mato Grosso); 3-tis. príslušníkov (2010). Delí sa na 3 podkmene: vlastní Karažáovia, Xambioáovia a Javahéovia. Karažáovia žijú na záp. okraji Brazílskej vysočiny v povodí rieky Araguaia (na riečnom ostrove Bananal a v jeho okolí) v stálych osadách v domoch pokrytých slamou. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku), lovom (pekari, tapír) a rybolovom. V tradičných remeslách vynikajú najmä vo výrobe hlinených plastík a výrobkov z peria vzácnych vtákov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Karažáovia do kontaktu, boli 1658 jezuitský páter Tomé Ribeiro a 1718 – 46 bandeiranti zo São Paula vedení Antôniom Piresom de Campos. Hoci Karažáovia mali časté konflikty so susednými kmeňmi (Kayapóovia, Xavantovia, Xerentovia, Bororovia), bojom s portugalskými kolonistami sa snažili vyhýbať. R. 1811 ich (a ich susedov) však Portugalčania napadli a Karažáovia (spolu so Xavantmi a Xerentmi) 1812 na odvetu zničili portugalskú vojenskú základňu v Santa Maria do Araguaia. V polovici 20. stor. sa kmeň dostal pod ochranu Služby na ochranu Indiánov (Serviço de Proteção ao Índio, SPI), predchodcu súčasného Národného fondu Indiánov (Fundação Nacional do Índio, FUNAI). Karažáovia si čiastočne zachovali tradičnú spoločenskú organizáciu (mužské a ženské spoločenstvo) i niektoré tradičné rituály (iniciačné obrady, kuváda, mužské tance v maskách). Karažásky jazyk (karažáština; inã, yñâ), sa zaraďuje do jazykovej rodiny makro-ge.

karbaborány

karbaborány [lat. + arab. > lat.], karborány — chemické zlúčeniny odvodené od boránov náhradou jedného alebo viacerých atómov bóru atómami uhlíka. Najvýznamnejšou skupinou karbaboránov sú analógy kloso-dodekaboránu, ktorého molekuly tvoria pravidelné dvadsaťsteny. Nahradením jedného atómu bóru v molekule kloso-dodekaboránu atómom uhlíka vzniká karbaborán so zložením CH2(BH)11. Nahradením všetkých atómov vodíka na atómoch bóru atómami chlóru vzniká derivát CH2(BCl)11, ktorý je najsilnejšou z doteraz známych kyselín (106-krát silnejšia ako kyselina sírová), schopnou vytvoriť izolovateľné soli protonizáciou benzénu alebo fullerénu C60.

Najviac preskúmané sú dikarbadodekaborány a z nich 1,2-dikarba-kloso-dodekaborán, často zjednodušene nazývaný orto-karborán (CH)2(BH)10, ktorý tvorí kryštály s teplotou topenia 320 °C. Je stabilný do 420 °C, pri vyššej teplote sa mení na 1,7-dikarbaizomér (meta-karborán) a ten pri 600 – 700 °C prechádza na 1,12-dikarbaizomér (para-karborán). Najčastejšie sa orto-karborán pripravuje reakciou nido-dekaboránu s acetylénom za prítomnosti slabej Lewisovej bázy, napr. dietylsulfidu. Na atómoch bóru v orto-karboráne dobre prebiehajú elektrofilné substitúcie. Pôsobením butyllítia sa odštepujú protóny z atómov uhlíka a lítne soli potom slúžia na prípravu rôznych derivátov. Podobne ako z benzénu vzniká dehydrobenzén (→ dehydroarény), vzniká aj z karbaboránu 1,2-dehydrokarbaborán, ktorý ako dienofil reaguje v Dielsových-Alderových reakciách. Po odstránení jedného atómu bóru a dvoch protónov z orto-karboránu vzniká stabilný nido-anión (C2B9H11)2−. Dva takéto anióny s katiónmi prechodných kovov tvoria tzv. dikarbolidové komplexy, ktoré majú sendvičovú štruktúru (→ metalocény). Tieto komplexy, ako aj iné typy štruktúr s atómami kovov viazanými s atómami bóru a uhlíka v karbaboránoch sa súhrnne nazývajú metalakarbaborány.

Karbaborány sa využívajú na prípravu tepelne stabilných polymérov alebo zlúčenín, ktoré v medicíne slúžia na selektívne vnášanie izotopu 10B do nádorových buniek pred aplikovaním špeciálnej rádioterapie využívajúcej neutrónové žiarenie (angl. boron neutron capture therapy).

karbamáty

karbamáty [lat.], uretány — organické zlúčeniny, estery hypotetickej kyseliny karbamovej H2NCOOH všeobecného vzorca R2R1N–CO–OR, kde R a R1 je alkyl alebo aryl a R2 atóm vodíka alebo alkyl. Bezfarebné kryštalické látky veľmi málo rozpustné vo vode. Pripravujú sa reakciou alkoholov s močovinou CO(NH2)2, karbamoylchloridmi R2NCOCl alebo s izokyanátmi R–N=C=O, resp. reakciou amínov s estermi kyseliny chlórmravčej ClCOOR. Niektoré sa využívajú ako insekticídy (napr. karbaryl, aldikarb a fenoxykarb), fungicídy (napr. karbendazím a benomyl), herbicídy (napr. barban a fenyldifam) alebo liečivá (napr. neostigmín pri liečbe myasténie gravis; rivastigmín pri liečbe Alzheimerovej choroby; karbacholín; v minulosti aj ako liečivá s anxiolytickými účinkami, etyl-karbamát a meprobamat). Veľký význam majú polymérne karbamáty s relatívnou molekulovou hmotnosťou 15- až 40-tis. známe ako penové polyuretány alebo uretánové elastoméry.

karbaryl

karbaryl [lat. + gr.], 1-naftylester kyseliny N-metylkarbamovej — kontaktný širokospektrálny insekticíd. Kryštalická látka málo rozpustná vo vode, teplota topenia 142 °C. Karbaryl je biologicky odbúrateľný, málo toxický pre cicavce, u ľudí však môže vyvolať podráždenie pokožky, očí a slizníc. Karbaryl bol prvým, komerčne úspešným karbamátovým insekticídom (→ karbamáty), na trh ho 1956 uviedla americká spoločnosť Union Carbide. Vyrába sa z α-naftolu, fosgénu COCl2 a metylamínu CH3NH2 alebo z α-naftolu a metylizokyanátu CH3–N=C=O. Používa sa na ochranu proti hmyzu napádajúcemu ovocie, zeleninu a bavlník, ako aj proti pôdnym škodcom (drôtovcom). Na Slovensku sa využíva najmä proti pásavke zemiakovej (prípravok Sevin).

karbazol

karbazol [lat. + gr. + lat.], dibenzopyrol — dusíkatá heterocyklická zlúčenina. Tvorí bezfarebné lesklé kryštály nerozpustné vo vode, málo rozpustné v etanole a benzéne, rozpustné v acetóne a pyridíne; teplota topenia 245 °C. Pri pôsobení ultrafialového svetla prejavuje silnú fluorescenciu a fosforescenciu. Hoci sú známe syntetické postupy výroby karbazolu, ekonomicky výhodnejšie je získavať ho z uhoľného dechtu alebo ako vedľajší produkt pri výrobe antracénu. V chemickom priemysle sa používa ako medziprodukt pri výrobe insekticídov, farbív a pigmentov, vo farmaceutickom priemysle pri výrobe niektorých antihypertenzív a protizápalových i protirakovinových liekov. Používa sa aj pri výrobe fotografických platní citlivých na ultrafialové žiarenie. Polyméry vyrobené z jeho N-vinylderivátu sa využívajú ako fotoreceptory v kopírovacích prístrojoch, hydrogenovaný N-etylderivát je perspektívny ako recyklovateľný zdroj vodíka v palivových článkoch.

karbid kremičitý

karbid kremičitý, karbid kremíka, SiC — zlúčenina zo skupiny kovalentných karbidov. Bezfarebná alebo svetložltá kryštalická látka, technický karbid kremičitý (karborundum) má vplyvom nečistôt tmavé sfarbenie. V prírode sa vyskytuje ako veľmi zriedkavý minerál moissanit. Tvorí množstvo kryštálových modifikácií, ktorých základom je hexagonálna alebo kubická (ako pri diamante) kryštálová štruktúra. Je veľmi tvrdý (tvrdosť 9,5 v Mohsovej stupnici tvrdosti), termicky stály až do 2 700 °C, odoláva aj silným kyselinám, nie však silným zásadám. Pôsobením kyslíka sa pri teplote okolo 800 °C vytvára na jeho povrchu sklovitý film oxidu kremičitého SiO2, ktorý bráni ďalšej oxidácii (pasivuje ho) až do teploty 1 600 °C. Karbid kremičitý prvýkrát pripravil 1824 J. J. Berzelius, keď sa pokúšal syntetizovať diamant. R. 1891 objavil americký chemik Eugene Goodrich Acheson (*1856, †1931) jeho výrobu reakciou kremičitého piesku s koksom v elektrickej odporovej peci pri 2 000 °C a tento spôsob sa v podstate využíva dodnes:

SiO2 + 3 C → SiC + 2 CO.

Karbid kremičitý má rozsiahle použitie pri opracúvaní tvrdých materiálov, pri výrobe žiaruvzdorných tehál a ako vysokoteplotný polovodič. Sublimáciou práškového karbidu kremičitého v argónovej atmosfére pri 2 500 °C sa získavajú veľké monokryštály s využitím v elektronike a v klenotníctve (syntetický moissanit). Svetová ročná produkcia karbidu kremičitého je približne 600-tis. t.

karbidová lampa

karbidová lampa — prenosné plynové svietidlo, v ktorom je zdrojom svetla horenie acetylénu. Acetylén sa získava priamo, vo svietidle pri reakcii karbidu vápenatého s vodou: CaC2 + 2 H2O → C2H2 + Ca(OH)2.

Svietidlo je rozdelené na dve samostatné komory. V spodnej komore je uložený karbid vápenatý a nad ním je komora s vodou. Z hornej komory voda kvapká na karbid v spodnej nádobe, kde vzniká acetylén a ten je odvádzaný k horáku, kde je po zapálení zdrojom plameňa, hydroxid vápenatý zostáva v nádobe ako odpad. Podľa spôsobu dávkovania vody sa karbidové lampy delia na tlakové a prekvapkávajúce. Karbidové lampy sa na začiatku 20. stor. používali ako banícke kahany, ako reflektory bicyklov a prvých automobilov, ale aj ako súčasť verejného osvetlenia.

karbid tetrabóru

karbid tetrabóru, B4C — zlúčenina zo skupiny kovalentných karbidov. Čierna veľmi tvrdá (tvrdosť 9,3 v Mohsovej stupnici tvrdosti, nazýva sa aj čierny diamant) kryštalická látka vytvárajúca kryštály v tvare romboédra alebo oktaédra; teplota topenia 2 350 °C. Má vysokú chemickú aj tepelnú odolnosť, a pritom nízku hustotu 2,51 g/cm3. Kryštálová štruktúra je zložitá, na trojicu lineárne usporiadaných atómov C–B–C pripadá jedna štruktúrna jednotka B11C (jeden atóm uhlíka a 11 atómov bóru umiestnených vo vrcholoch dvadsaťstena), preto sa molekulový vzorec karbidu tetrabóru uvádza aj B12C3 (trikarbid dodekabóru). Vyrába sa najčastejšie reakciou oxidu boritého B2O3 a uhlíka v elektrickej peci pri 2 500 °C:

2 B2O3 + 7 C → B4C + 6 CO.

Získava sa aj ako povlak na iných materiáloch alebo ako jemný prášok pri reakcii niektorých zlúčenín bóru (B2H6, BCl3) s metánom v plynnej fáze. Lisovaním práškového karbidu tetrabóru pri 1 900 – 2 200 °C v inertnej atmosfére alebo vo vákuu sa vyrábajú rôzne tvarované výrobky. Karbid tetrabóru sa používa na výrobu brúsnych materiálov, obrábacích nástrojov či nepriestrelných viest, na ľahké pancierovanie tankov a lietadiel, na tepelné štíty kozmických lodí ap. Ako absorbent neutrónov sa využíva v jadrovej energetike na výrobu riadiacich tyčí a ochranných štítov.

karbid vápenatý

karbid vápenatý, karbid vápnika, acetylid vápenatý, CaC2 — zlúčenina zo skupiny iónových karbidov. Bezfarebná kryštalická látka bez výrazného zápachu; teplota topenia 2 160 °C. Technický karbid vápenatý je tmavý od prímesi uhlíka a zapácha po fosfáne PH3, ktorý sa účinkom vzdušnej vlhkosti tvorí z ďalšej prímesi – z fosfidu vápenatého Ca3P2. Vyrába sa reakciou páleného vápna a koksu v elektrickej oblúkovej peci s grafitovými elektródami pri teplote okolo 2 200 °C:

CaO + 3 C → CaC2 + CO.

Proces 1892 náhodne objavil kanadský vynálezca Thomas Leopold Willson (*1860, †1915) pri pokuse vyrobiť kovový vápnik. Technický produkt obsahuje približne 80 % karbidu vápenatého, 15 % oxidu vápenatého CaO a 5 % iných prímesí. Používa sa najmä na výrobu acetylénu rozkladom karbidu vápenatého vodou,

CaC2 + 2 H2O → C2H2 + Ca(OH)2,

a v hutníctve na odsírenie surového železa. Z jemne mletého karbidu vápenatého a z dusíka vzniká pri vysokej teplote kyánamid vápenatý CaCN2, ktorý slúži ako priemyselné hnojivo (→ dusíkaté vápno). Najviac karbidu vápenatého sa vyrába v Číne (až 95 % svet. dopytu), na Slovensku ho vyrábajú chemické závody v Novákoch (spoločnosť Fortischem, bývalé Novácke chemické závody, a. s.) v množstve 100-tis. t za rok (2010).

karbid volfrámu

karbid volfrámu, WC — zlúčenina zo skupiny intersticiálnych karbidov. Sivý prášok rôznej zrnitosti, s veľkou hustotou (15,63 g/cm3) a veľkou tvrdosťou (8,5 – 9,5 Mohsovej stupnice), ktorou sa vyrovná korundu; teplota topenia 2 870 °C. Najčastejšie sa vyrába reakciou práškového volfrámu s uhlíkom pri teplote 1 400 – 2 000 °C. Patentovaný je aj spôsob výroby reakciou volfrámu, príp. oxidu volfrámového WO3 so zmesou oxidu uhoľnatého a vodíka pri 900 – 1 200 °C. Príprava z chloridu volfrámového WCl6, vodíka a metánu ako zdroja uhlíka,

WCl6 + H2 + CH4 → WC + 6 HCl,

prebieha pri 670 °C v plynnej fáze a využíva sa na nanášanie tenkej vrstvy karbidu volfrámu na povrch rôznych materiálov. Viac ako 85 % svet. produkcie karbidu volfrámu sa spotrebúva ako základná surovina na výrobu výrobkov zo spekaných karbidov.

karbidy

karbidy [lat.] — binárne zlúčeniny uhlíka s prvkami s nízkou hodnotou elektronegativity (kovy, polokovy). Podľa prevažujúceho charakteru väzieb možno karbidy rozdeliť na iónové, kovalentné a intersticiálne.

V iónových karbidoch má väzba medzi katiónom kovu a jedno- až trojuhlíkovým aniónom prevažne iónový charakter. Patria k nim metanidy obsahujúce anióny C4− (napr. Li4C, Be2C, Al4C3), acetylidy s aniónmi \(\require{mhchem}\ce{C_2^2-}\) (napr. karbid vápenatý CaC2, explozívne karbidy Cu2C2 a Ag2C2) a alenidy s aniónmi \(\require{mhchem}\ce{C_3^4-}\) (Li4C3, Mg2C3) odvodenými od alénu. Iónové karbidy reagujú s vodou za vzniku uhľovodíka (od ktorého sú odvodené ich anióny) a hydroxidu príslušného kovu.

V štruktúre kovalentných karbidov (napr. karbid kremičitý SiC a karbid tetrabóru B4C) sú všetky atómy navzájom pospájané kovalentnými väzbami, preto majú tieto karbidy vysokú tvrdosť a termickú stabilitu, s vodou nereagujú.

Prvky 4., 5. a 6. skupiny (okrem chrómu) periodickej sústavy tvoria intersticiálne karbidy (V2C, Ta2C, WC, HfC, Mo3C2 a i.). V štruktúre týchto karbidov atómy uhlíka obsadzujú dutiny (intersticiálne polohy) v mriežke daného kovu. Aj intersticiálne karbidy sa vyznačujú veľkou tvrdosťou a termickou i chemickou stabilitou, čo ich predurčuje na využitie pri opracúvaní tvrdých materiálov (→ karbid volfrámu) alebo ako materiálov súčastí chemickotechnologických zariadení. Najvyššiu termickú stabilitu (teplota topenia 3 890 °C) zo všetkých karbidov má karbid hafnia HfC, ktorý však veľmi ľahko podlieha oxidácii.

Prvky skupiny železa (Fe, Mn, Cr, Co, Ni a i.) vytvárajú karbidy, ktoré sa nezaraďujú ani do jednej z uvedených troch skupín. Ich štruktúra je komplikovaná, niekedy nedostatočne známa a sú reaktívnejšie ako intersticiálne karbidy. Do tejto skupiny patria napr. Cr3C2, Mn3C, Co3C a karbid triželeza Fe3C (cementit), ktorý je súčasťou ocelí.

Väčšina karbidov sa vyrába zahrievaním zmesi práškového kovu a uhlíka na vysokú teplotu (pod teplotu topenia) alebo zahrievaním zmesi oxidu kovu s uhlíkom (CaC2 sa pripravuje redukciou CaO koksom). Kovalentné karbidy bóru a kremíka sa vyrábajú v elektrickej oblúkovej peci zo zmesi oxidov a uhlíka. Niektoré intersticiálne karbidy (karbid volfrámu a titánu) tvoria základnú zložku výrobkov zo spekaných karbidov.

karbinol

karbinol [lat.] — zastaraný názov metanolu.

karbochémia

karbochémia [lat. + gr.] — odvetvie chémie a chemickej technológie, ktoré sa zaoberá spracúvaním uhlia na rôzne tuhé, kvapalné a plynné produkty. Základné výrobné smery karbochémie sú karbonizácia uhlia, výroba syntézneho plynu a jeho ďalšie spracovanie na organické chemikálie alebo kvapalné palivá s využitím Fischerovej-Tropschovej syntézy, výroba karbidu vápenatého CaC2 a z neho výroba acetylénu, ako aj priame skvapalňovanie (hydrogenácia) uhlia.

karbol

karbol [lat.] — zastaraný názov fenolu.

karbón

karbón [lat.] —

1. geol. systém (perióda) mladších prvohôr (paleozoika) nadväzujúci na devón. Začal sa asi pred 360 mil. rokov a trval asi 60 mil. rokov. Karbón sa podľa rôznych zdrojov členil odlišne. Podľa najnovšieho chronostratigrafického členenia, ktoré sa v súčasnosti používa aj na Slovensku, sa delí na dve série (epochy), a to na mississip a pennsylván, ktoré sa členia na ďalšie stupne (veky). Spodná hranica karbónu je vymedzená objavením sa konodonta Siphonodella sulcata, vrchná sa dá určiť ťažšie, preto sa karbón a nadložný perm spoločne označujú ako permokarbón.

V období karbónu sa objavili prvé veľké druhy dierkavcov (napr. rody Fusinella, Triricites), hojne sa vyskytovali aj ramenonožce, koraly, pražraloky a dvojdyšné ryby, vývojom prechádzali hlavonožce (amonity, → amonitotvaré) a plazy. Značný rozvoj dosiahol bezkrídly i krídlatý hmyz (po prvý raz sa objavili napr. stonožky Myriapoda a pravážky Paleodictyoptera s rozpätím krídel až 75 cm). Mimoriadny rozvoj dosiahli v karbóne rastliny. Veľmi bohatou na flóru bola súš, kde rástli rozsiahle pralesy výtrusných rastlín, napr. rody Lepidodendron, Sigillaria a Calamites stromovitého vzrastu (výška až 40 m), ktorých kmene sa stali neskôr základom ložísk čierneho uhlia. Počas geologického vývoja došlo v karbóne k pohybu litosférických dosiek (→ hercýnsky geotektonický cyklus), ktorého výsledkom bol vznik hercyníd. Plošne rozsiahly prakontinent juž. pologule Gondwana sa pohyboval smerom na sever, pričom došlo k styku jeho sev. okraja s juž. okrajom Európy a Severnej Ameriky. Kolíziou bloku Európy s blokom Sibíri vznikol superkontinent Eurázia. V priebehu karbónu sa výrazne zmenili klimatické podmienky. Teplá klíma v Európe, Severnej Amerike a vo vých. Ázii (Číne), ktorú dokumentuje rozšírenie teplovodných morských karbonátových fácií, ostro kontrastovala s chladnou klímou a rozsiahlym zaľadnením Gondwany a juhu Sibíri (toto zaľadnenie bolo po prekambrickom zaľadnení Zeme najrozsiahlejšie a plošne výrazne prevýšilo zaľadnenie vo štvrtohorách). V Západných Karpatoch sa stopy po karbóne zachovali v gemeriku, a to najmä v Slovenskom rudohorí, kde sa vyskytujú biohermné vápence s bohatou faunou mora a ložiskami kryštalického magnezitu (Podrečany, Lubeník) a metasomatického kryštalického sideritu (Dobšiná, Mlynky). Výskyt slojov kamenného uhlia je sporadický (Zemplínske vrchy).

Karbón ako samostatný útvar definoval 1808 belgický geológ a mineralóg Jean-Baptiste Julien d’Omalius d’Halloy (*1783, †1875), názov (podľa typickej usadeniny tohto útvaru – kamenného uhlia) zaviedli 1822 anglickí geológovia W. D. Conybeare a W. Phillips;

2. stroj. nespálené zvyšky paliva a mastiaceho oleja usadené na stenách pracovného priestoru spaľovacieho motora.

Členenie karbónu na série (epochy) a stupne (veky)
Séria (epocha) Stupeň (vek) Vek
pennsylván vrchný gžel 303,7 mil. – 298,9 mil. rokov
kasimov 307,0 mil. – 303,7 mil. rokov
stredný moskov 315,2 mil. – 307,0 mil. rokov
spodný baškir 323,2 mil. – 315,2 mil. rokov
mississip vrchný serpuchov 330,9 mil. – 323,2 mil. rokov
stredný visén 346,7 mil. – 330,9 mil. rokov
spodný turnén 358,9 mil. – 346,7 mil. rokov

karbonádo

karbonádo [špan.], karbonát — nepriehľadný polykryštalický diamant sivej až čiernej farby (spôsobenej grafitom) obsahujúci agregáty diamantových zŕn veľkosti nano- až mikrometrov. Býva zrnitý alebo celistvý a veľmi jemne pórovitý. Vyskytuje sa najmä v tvare okruhliakov. Pre jeho štruktúrnu odlišnosť od iných diamantov a veľmi zriedkavý výskyt niektorí vedci predpokladajú, že je kozmického pôvodu. Náleziská: Indonézia, Stredoafrická republika, Brazília (Bahia), Venezuela. Je mimoriadne tvrdý, využíva sa ako prírodné abrazívum (brúsidlo) v rôznych priemyselných technológiách, v súčasnosti aj v šperkárstve.

karbonári

karbonári, tal. carbonari — príslušníci tajných revolučných organizácií, ktoré vznikli na zač. 19. stor. v Taliansku pod ideovým vplyvom slobodomurárov. Prvý spolok karbonárov vznikol pravdepodobne 1806 v Neapole. Spočiatku bola ich činnosť zameraná proti francúzskej okupácii, po 1815 proti systému Svätej aliancie a nadvláde Rakúska v sev. Taliansku. Karbonárske bunky, tzv. venty, vznikali na celom území Talianska, nepredstavovali však jednotné myšlienkové hnutie, ich zloženie bolo veľmi rôznorodé (dôstojníci, liberálni šľachtici, študenti, obchodníci, farmári). Spoločným cieľom bolo dosiahnuť jednotné a nezávislé Taliansko a prijať ústavu. Karbonári stáli na čele revolúcií v Neapole (1820) a v Piemonte (1821). Napriek pomerne vysokému počtu členov nedokázali získať širšiu verejnosť, pripravili však cestu na vznik talianskeho oslobodzovacieho hnutia Risorgimento. Zač. 30. rokov 19. stor. ich význam poklesol, väčšina karbonárov sa pripojila k hnutiu G. Mazziniho Mladé Taliansko.

Organizačné formy a skúsenosti talianskych karbonárov prevzali aj karbonári (utečenci z Neapola a severotalianskych miest) vo Francúzsku (fr. charbonniers), ktorí zakladali tajné krúžky namierené proti bourbonovskému reštauračnému režimu. Francúzski karbonári organizovali sprisahania a viaceré neúspešné povstania (napr. 1822 v La Rochelle), ktoré podnietili revolučné nálady pred vypuknutím Júlovej revolúcie.

karbonatit

karbonatit [lat.] — veľmi zriedkavá magmatická hornina tvorená kalcitom, dolomitom alebo ankeritom, priestorovo viazaná na intrúzie alkalického a ultrabázického zloženia. Vyznačuje sa zvyčajne nehomogénnou páskovanou textúrou. Na karbonatity sú viazané ložiská nióbu, vzácnych zemín, apatitu a i. Výskyt: Kanada (okolie obce Oka v provincii Quebec), Švédsko (ostrov Alnön), Nórsko (oblasť Fensfeltet), Rusko (polostrov Kola), Mongolsko, Uganda.

karbonátová platforma

karbonátová platforma — platforma, ktorá vzniká plytkovodnou sedimentáciou karbonátových hornín na kontinentálnom svahu. Vyznačuje sa horizontálnym uložením karbonátových lavíc, rovným povrchom a prevažne strmými okrajmi. Niektoré karbonátové platformy sú popretínané hlbokomorskými kaňonmi a oceánskymi zálivmi. Karbonátové platformy sa v geologickej histórii Zeme vyvíjali v rôznom čase a na rôznych miestach jej povrchu.

karbonizácia

karbonizácia [lat.] —

1. chem. priemyselne uskutočňovaná premena organických materiálov na plynné a kvapalné produkty a na tuhý zvyšok s vysokým obsahom uhlíka pôsobením vysokej teploty bez prístupu kyslíka. Stupeň karbonizácie závisí najmä od teploty, pri 900 °C vznikajú tuhé produkty s obsahom okolo 90 % uhlíka, pri 1 300 °C s obsahom viac ako 99 % uhlíka. Veľký význam má karbonizácia uhlia, termický rozklad dreva, novšie aj karbonizácia rôznych iných druhov biomasy (odpadových poľnohospodárskych a lesníckych produktov). Ak sa karbonizácia uskutočňuje pri zvýšenom tlaku, proces sa urýchli a zvýši sa výťažnosť tuhého produktu. Nové technológie využívajú aj hydrotermálnu karbonizáciu, ktorá prebieha za prítomnosti vody vo vysokotlakových reaktoroch. Špeciálne metódy karbonizácie sa používajú na výrobu uhlíkových vláken z prírodných alebo zo syntetických polymérov, najčastejšie z polyakrylonitrilových vláken. Karbonizáciou niektorých organických aerogélov alebo hydrotermálnou karbonizáciou glukózy a i. cukrov sa pripravujú uhlíkové aerogély;

2. text. chemický spôsob odstraňovania rastlinných nečistôt z vlny. Pri karbonizácii pôsobením kyselín vzniká z celulózových rastlinných zvyškov drobivá hydrocelulóza, ktorá sa z vlny ľahko odstráni, pričom vlna sa nepoškodí. Pri suchom procese karbonizácie sa na vlnu pôsobí plynným chlorovodíkom, pri mokrom procese karbonizácie zriedenou kyselinou sírovou, chlorovodíkovou alebo roztokmi niektorých solí (chlorid hlinitý, síran amónny a i.). Pri mokrom procese sa z vlny následne odstráni prebytočný roztok (žmýkanie, odstreďovanie), vlna sa predsuší a zahreje na teplotu 90 – 110 °C. Po rozdrvení a vyklepaní nečistôt sa zvyšková kyselina neutralizuje roztokom uhličitanu sodného a materiál sa následne vypiera vodou. Nevýhodou karbonizácie je čiastočné zníženie kvality vlny (je drsnejšia) a negatívny vplyv agresívnych chemikálií na životné prostredie, preto sa skúšajú iné metódy, napr. biodegradácia rastlinných nečistôt enzýmami (celulázami, xylanázami, pektinázami ap.).

karbonizácia uhlia

karbonizácia uhliachem. premena uhlia na tuhé, kvapalné a plynné produkty jeho zahrievaním na vysokú teplotu bez prístupu vzduchu. Stupeň termochemickej premeny uhlia a zloženie produktov závisia od teploty, trvania procesu, druhu uhlia a ďalších parametrov. Pri vysokoteplotnej karbonizácii uhlia, ktorá prebieha pri teplote 900 – 1 100 °C, sa spracúva výhradne kvalitné čierne uhlie. Hlavným produktom je koks potrebný na výrobu železa, ďalšími produktmi sú koksárenský decht a surový koksárenský plyn (→ koksovanie). Pri nízkoteplotnej karbonizácii uhlia, ktorá prebieha pri teplote 600 – 800 °C, je najčastejšie surovinou hnedé uhlie. Hlavným produktom je hnedouhoľný decht, tuhým produktom polokoks, ďalšími produktmi karbonizačný plyn a fenolová voda. Hnedouhoľný decht môže byť surovinou v chemickom priemysle, obsahuje najmä alkány a fenoly, v menšom množstve aromatické uhľovodíky, hnedouhoľný polokoks nie je vhodný na výrobu železa, spracúva sa priemyselne (napr. splyňovaním). Karbonizačný plyn sa používa ako palivo na ďalšiu karbonizáciu, jeho výhrevnosť je však nízka (okrem spáliteľných plynov vodíka, metánu a oxidu uhoľnatého obsahuje viac ako 60 % dusíka a oxidu uhličitého). Nízkoteplotná karbonizácia uhlia nemá v súčasnosti veľký význam, pretože je ekonomicky výhodnejšie získavať organické látky z ropy.

karbonyl

karbonyl [lat.], karbonylová skupina — dvojväzbová skupina –CO–, v ktorej atóm uhlíka viaže dvojitou väzbou atóm kyslíka. Je charakteristickou skupinou v molekulách karbonylových zlúčenín alebo ligandom v karbonyloch kovov a v príbuzných komplexoch.

karbonylácia

karbonylácia [lat.] —

1. chemická reakcia, pri ktorej sa do molekuly organickej zlúčeniny pôsobením oxidu uhoľnatého CO zavádza karbonylová skupina –CO– (→ karbonyl). Karbonylácia prebieha pri vysokom tlaku (často viac ako 10 MPa), preto sa menej využíva v laboratóriách, má však veľký význam z hľadiska chemickej priemyselnej výroby, keďže sa používa na výrobu viacerých dôležitých produktov a medziproduktov. Napr. aromatické estery, amidy, aldehydy alebo ketóny sa vyrábajú pôsobením oxidu uhoľnatého na halogénarény v prítomnosti paládiového katalyzátora a príslušného ďalšieho reaktanta (alkoholu, amoniaku, amínov a i.). Karbonyláciou alkénov za prítomnosti vodíka vznikajú aldehydy (→ hydroformylácia), karbonyláciou alkénov a alkínov za prítomnosti vody karboxylové kyseliny a za prítomnosti alkoholov príslušné estery karboxylových kyselín (→ hydrokarboxylácia);

2. metóda prípravy karbonylov kovov reakciou príslušného prechodného kovu alebo jeho halogenidu s oxidom uhoľnatým CO pri zvýšenej teplote a tlaku;

3. lek. karbonylácia proteínov — vznik karbonylových skupín v bočných aminokyselinových reťazcoch proteínov vyvolaný oxidačnými reakciami pôsobením voľných kyslíkových radikálov (→ oxidačný stres). Poškodené karbonylované proteíny sú dôležitými markermi pri sledovaní účinkov oxidačného stresu.