Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 954 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

karagana

karagana [lat.], Caragana — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Opadavé kry alebo nízke stromy pochádzajúce z Ázie a vých. Európy. Patrí sem asi 80 druhov, napr. 130 – 150 cm vysoká karagana stromovitá (Caragana arborescens) s prevísajúcimi konármi s párnoperovito zloženými listami a s jednotlivo vyrastajúcimi drobnými žltými kvetmi s motýľovitou korunou; pre listy a kvety sa pestuje ako okrasná drevina.

Karaganda

Karaganda, kazašsky Qaraghandy — mesto v str. časti Kazachstanu v severových. časti Kazašskej plošiny v centre Karagandskej panvy, administratívne stredisko Karagandskej oblasti; 421-tis. obyvateľov (2012, podľa počtu obyvateľov 4. najväčšie mesto krajiny po Alma-Ate, Nursultane a Šymkente). Významné stredisko priemyslu, vedy a kultúry. Priemysel banský (stredisko ťažby čierneho uhlia), strojársky, kovoobrábací, chemický, stavebných materiálov, potravinársky. Zásobovanie mesta vodou a zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy v oblasti zabezpečuje vodný kanál Karaganda – Irtyš (vybudovaný 1974, dĺžka 458 km). Dopravná križovatka, letisko.

Pôvodne banícka osada, ktorá vznikla po objavení ložísk uhlia (1833), ťažba sa začala 1856. R. 1904 získali bane Francúzi, 1907 Briti, 1920 boli znárodnené sovietskou vládou. Ťažba uhlia bola v 20. rokoch 20. stor. pozastavená, 1931 obnovená, 1934 sa Karaganda stala mestom. Ťažobný priemysel sa rozvíjal o. i. aj vďaka vybudovaniu železničnej trate, Karaganda zásobovala uhlím celý uralský priemyselný región. V 30. rokoch 20. stor. vznikol v jej blízkosti veľký trestanecký tábor (gulag), v ktorom sa vystriedalo okolo milióna (väčšinou politických) väzňov pracujúcich v uhoľných baniach. Na prelome 30. a 40. rokov tam bolo deportované veľké množstvo príslušníkov rôznych etník (príslušníci kórejskej menšiny – Korjo saram, Ukrajinci, Bielorusi, Nemci, Kalmyci, Čečeni, Gréci, Tatári, príslušníci pobaltských národov a i.). Význam mesta a celej oblasti vzrástol počas 2. svetovej vojny, keď nemecká armáda obsadila uhoľné závody v Donecku a do Karagandy boli evakuované niektoré ťažobné a výrobné prevádzky, a v povojnovom období v súvislosti s industrializáciou.

Stavebné pamiatky: pravoslávny chrám (2010), rímskokatolícka Katedrála Fatimskej Panny Márie (2004 – 12), mešity (2000 a 2011), viacero múzeí a divadiel. Univerzita (1972). Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva.

Karagandská panva

Karagandská panva, Karagandská uhoľná panva, kazašsky Qaraghandy kömir bassejni, rus. Karagandinskij ugoľnyj bassejn — čiernouhoľná panva v str. časti Kazachstanu v Karagandskej oblasti v oblasti Kazašskej plošiny sev. od Balchašského jazera; rozloha asi 3-tis. km2. Celkové zásoby čierneho uhlia (do hĺbky 1 200 m) sa odhadujú na 34,4 mld. ton. Karagandská panva patrí medzi morské (paralické) panvy. Je budovaná sedimentárnymi horninami prvohôr (devón, karbón). Jej centrálnu časť tvorí karagandská synklinála v tvare trojuholníka pretiahnutého v smere juhozápad – severovýchod, v ktorej sa ťaží čierne uhlie karbónskeho veku. Sled vrstviev sa začína vápencami a slieňovcami devónu, nad ktorými je niekoľko sto metrov hrubý komplex morských vápencov, slieňovcov, ílovcov, pieskovcov a prachovcov s uhoľnými slojmi spodného karbónu (turnén). Dobývateľné sloje čierneho uhlia, ktorých je 20, sa objavujú aj v ílovitých a slienitých horninách z rozhrania turnénu a visénu. Z nich sa ťaží iba jeden sloj s hrúbkou 4,5 m, ktorý má menší podiel technologicky neodstrániteľných popolovín. Sloje čierneho uhlia sú aj v ďalšom morskom súvrství, ktoré prechádza do jazerných, riečnych a deltových sedimentov visénu. Vrstvy namúru sú bez slojov čierneho uhlia. Ďalšie súvrstvie jazerného pôvodu s prevahou ílovcov a prachovcov je z namúru podobne ako nadložné deltové a proluviálne cykly, ktoré obsahujú uhoľné sloje (spolu 13, s celkovou hrúbkou 19,7 m) a horľavé bituminózne ílovce. Jazerné a proluviálne sedimenty vestfálu sú bez slojov čierneho uhlia. Hnedé uhlie jurského veku (druhohory) sa v Karagandskej panve vyskytuje iba sporadicky v zanedbateľnom a neťažiteľnom množstve. Hlavné centrá ťažby: Saran, Karaganda, Abaj, Šachtinsk.

Karagijská preliačina

Karagijská preliačina, kazašsky Batyr — najhlbšia suchá preliačina Kazachstanu na juhozápade krajiny na polostrove Mangyšlak pri vých. pobreží Kaspického mora, ktorej dno leží 132 m pod hladinou mora; dĺžka 85 km, šírka 10 – 25 km. Je krasového pôvodu, dno pokrývajú slaniská.

Karaginský ostrov

Karaginský ostrov, rus. ostrov Karaginskij — ostrov v Karaginskom zálive Beringovho mora pri severových. pobreží polostrova Kamčatka, od ktorého je oddelený Litčianskym prielivom; patrí Rusku, administratívne predstavuje súčasť Kamčatského kraja; dĺžka 101 km, maximálna šírka 27 km, rozloha 2 404 km2, trvalo neobývaný.

Záp. brehy sú nízke, vých. vrchovité, stredom ostrova sa tiahne horský chrbát, maximálna výška 912 m n. m. Chladné podnebie, nepretržitá snehová pokrývka trvá 7 mesiacov, priemerná teplota najchladnejšieho mesiaca februára −11,0 °C, priemerná teplota najteplejšieho mesiaca júla 11,8 °C. Prevažne tundrová vegetácia, v blízkosti ostrova výskyt veľrýb.

Karaginský záliv

Karaginský záliv, rus. Karaginskij zaliv — záliv Beringovho mora pri severových. pobreží polostrova Kamčatka; dĺžka 117 km, hĺbka 30 – 60 m. Od decembra do júna pokrytý ľadom. Ležia v ňom Karaginský ostrov a Verchoturov ostrov. Ústi doň viacero riek.

karagöz

karagöz [tur.] — turecké satirické bábkové tieňové divadlo. Jeho hlavnými protagonistami sú nevzdelaný, prefíkaný šibal Karagöz (tur. Čierne oko, Čiernoočko), podľa ktorého je divadlo nazvané, a vzdelaný, ale prospechársky malomeštiak Hacivat, ktorého Karagöz vždy prekabáti. Ich vzájomné komické, sčasti improvizované dialógy (muhavere) sú založené na rozdielnostiach ich charakterov a reči. Vtipný a prefíkaný grobian Karagöz, hrbáč s krivým nosom, hustou čiernou bradou a turbanom na veľkej holej hlave, ktorý chodí bosý a v poplátaných šatách, rozpráva neliterárnym jazykom ľudových vrstiev a predstavuje naivného ľudového hrdinu, kým veselý Hacivat sa vyjadruje spisovnou turečtinou, používa poetický literárny jazyk a reprezentuje triedu vzdelancov. Z ďalších postáv sa na scéne objavujú napr. elegán Çelebi, fajčiar ópia Tiryaki, trpaslík Bebe Ruhi, Albánec a i.

Hlavnými témami hier divadla karagöz (k najobľúbenejším patria napr. Verejné kúpele, Hamam; Miestny pisár, Yazıcı; Falošná nevesta, Sahte Gelin; Ferhat a Şirin, Ferhat ile Şirin) sú morálka a politika. Karagöz v nich vystupuje v rôznych rolách (ako básnik, kuchár, predavač a i.), často je poverený určitou úlohou, pričom zažíva rôzne dobrodružstvá (napr. ako sluha pomáha zamilovanej dvojici a zo zamotanej situácie sa dostane pomocou bystrého umu).

Tieňové bábky sa do Turecka dostali v 16. stor., postava Karagöza sa objavila v 17. stor. Výtvarné stvárnenie postáv je inšpirované maliarskou tradíciou osmanských miniatúr zo 16. – 18. stor., na ktorých boli postavy šašov a bláznov. Priesvitné plošné bábky veľké 30 – 36 cm sú z tvrdej, zvyčajne ťavej kože, zafarbené priehľadnými prírodnými farbami a pripevnené na tyčkách, pomocou ktorých nimi hýbe bábkar (karagözdžü, tur. karagözcü; niekedy s pomocníkom) za plátnom (pôvodne malo rozmery 2 x 2,5 m, neskôr 1 x 0,6 m). V páse a v kolenách majú kĺby, niektoré majú aj ďalší pohyblivý kĺb v ramene. Farebný priemet (tieň) plošných bábok sa dostáva na plátno ich presvietením svetelným zdrojom. Bábkar interpretuje (hovorí) repliky všetkých postáv so sprievodom hudby.

Pôvodne sa predstavenia hrávali počas ramadánu, od konca 19. stor. však bol ich počet obmedzovaný pre časté používanie vulgarizmov a predvádzanie obscénností. Približne v 19. stor. preniklo divadlo karagöz aj do Grécka (1453 – 1830 ovládané Osmanskou ríšou), pričom grécke tieňohry, v ktorých ako hrdinovia vystupovali Karagöz (gr. Karagiozis) a Hacivat (gr. Chatziavatis), čerpali tak z gréckych folklórnych (rozprávkové motívy), ako aj z historických tradícií (postava Alexandra III. Veľkého), častým námetom bol národnooslobodzovací boj Grékov. V súčasnosti sú tieňové hry s Karagözom určené väčšinou detskému publiku, ktorému je prispôsobená aj dramaturgia textov. R. 2009 bolo divadlo karagöz zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.

Karagöz

Karagöz — ústredná postava tureckého satirického bábkového tieňového divadla karagöz.

Karagwe

Karagwe

1. stará africká ríša (kráľovstvo) existujúca od predkoloniálneho obdobia (založená asi 1450) v oblasti Veľkých afrických jazier na území dnešnej severozáp. Tanzánie, hlavné mesto Bweranyange. Jej väčšinové obyvateľstvo, Ňambovia (aj Nyambovia, Ragweovia, Karagweovia), odvodzovalo svoj pôvod od ríše (kráľovstva) Kitara a dynastie Čweziovcov (Chwezi, Bachwezi). Najväčší rozmach dosiahlo Karagwe v 19. stor. za vlády kráľov Ndagaru I. (1820 – 55) a Rumanyiku I. Rugundua (1855 – 81), keď sa vďaka rozvinutému obchodu so swahilským východoafrickým pobrežím začalo v kráľovstve pestovať mnoho nových plodín (napr. kukurica a maniok). Príchod nemeckých kolonizátorov do oblasti (asi od 1884; → Nemecká východná Afrika), epidémie importovaných chorôb (chrípka, kiahne), ako aj epidémia dobytčieho moru koncom 19. stor. zdecimovali nielen obyvateľstvo Karagwe, ale aj dobytok. Začiatkom 20. stor. Nemci zaviedli komerčné pestovanie kávy, v ktorej pokračovala aj britská koloniálna správa (Nemecká východná Afrika sa 1920 stala mandátnym územím Spojeného kráľovstva);

2. jeden zo šiestich okresov regiónu Kagera v Tanzánii. Na severe hraničí s Ugandou a na západe s Rwandou, od ktorej je oddelený riekou Kagera. V 90. rokoch 20. stor. sa tam usadilo 165-tis. utečencov z Rwandy.

Karacháni

Karacháni — turkický kmeňový zväz nazvaný podľa dynastie Karachánovcov (Čiernych chánov; tur./turkicky kara = čierny), ktorá asi od polovice 9. stor. stála na jeho čele. Jadro Karachánov pravdepodobne tvorili kmene Karlukov, Jaghmov a Čigilov, ktorí spočiatku kočovali v oblasti dnešného Kirgizska, kazašského Sedemriečia a historického východného Turkestanu. Podľa tradície vládca Karachánov Satuk Bughra Chán (aj Satyq Bughra Chán, †955), pôvodne kmeňový vodca (hakan) Karlukov, konvertoval (spolu s kmeňovým zväzom Karachánov) pod vplyvom potulných dervišov na islam. Od konca 10. stor. začali Karacháni napádať stredoázijské oázy a od 943 utvárať tzv. Karachánovský štát. R. 999 zosadili posledného panovníka sámánovskej ríše a ovládli jej sídlo Bucharu, ako aj väčšiu časť stredoázijských oáz a mestá východného Turkestanu. Ich expanziu na juh zastavil (pri rieke Amudarja) ghazníjsky sultán Mahmúd z Ghazní, s ktorým 1025 uzavreli mier.

Karachánovský štát nebol centralizovaný, podobne ako pri väčšine ostatných kočovných stredoázijských kmeňoch v ňom paralelne vládlo niekoľko vodcov (ilek cháni). Hlavnými centrami boli mestá Balasagun (dnes zaniknutá lokalita v severnom Kirgizsku), Kašgar (západná Čína), Özgön (aj Uzgen; vo východnej časti Ferganskej doliny v dnešnom južnom Kirgizsku) a Samarkand (Uzbekistan), ďalšími Buchara (Uzbekistan), Chotan (západná Čína), Talas (dnes Taraz, Kazachstan) a i. Karacháni boli rozdelení na dva klany a podľa nich sa aj Karachánovský štát 1032 rozdelil na dve hlavné časti, východnú a západnú (v ich rámci existovali aj územia s paralelnou vládou). Neskoršie pokusy o centralizáciu Karachánovského štátu narazili na rastúcu moc tureckých Seldžukovcov, ktorí si koncom 11. stor. podmanili jeho západnú časť, východná časť bola 1141 nútená podriadiť sa nastupujúcej moci mongolských Karakitanov. R. 1211 východnú časť okupoval najmanský vodca Küčlüg (vládol 1211 – 18), ktorý sa zmocnil karakitanského trónu, západnú časť dobyl chórezmský šáh Alá’uddín Muhammad (vládol 1199 – 1220).

Počas vlády Karachánovcov došlo k výraznej turkizácii Strednej Ázie, v ktorej sa prelínali arabská a perzská kultúra. V tom období tam vzniklo aj prvé známe turkické literárne dielo z islamského obdobia, filozoficko-didaktická poéma Obšťastňujúca veda (Kutadgu Bilig, 1069) J. H. H. Balasaguniho a prvé turkicko-arabské encyklopedické dielo Kompendium turkických jazykov (Díwán ul-lughát at-Turk, 1075, dokončené 1083) M. Kašgarího s bohatým materiálom o všetkých turkických kmeňoch a štátnych útvaroch. Významná bola aj stavebná činnosť Karachánovcov, napr. v Buchare (minaret Kalian, 1127 – 29), v Özgöne (minaret a mauzóleum, 12. stor.) a i.

Vládcovia Karachánovského štátu
Karachánovskí hlavní vládcovia v Transoxánii
? – 955 Satuk Bughra Chán (aj Satyq Bughra Chán)
956 – 958 Músá Bughra Chán
958 – 970 Sulajmán Arslan Chán
970 – 998 Alí Arslan Chán
998 – 1015 Ahmad I. Arslan Kara Chán
1015 – 1024 Mansúr Arslan Chán
1024 – 1026 Ahmad II. (aj Toghan Chán)
1026 – 1032 Júsuf I. Kadír Chán
Karachánovskí vládcovia východnej časti (hlavné centrá Balasagun, Kašgar, ďalšie Özgön, Chotan, Talas)
1032 – 1056 Sulajmán, lokálny vládca (Balasagun, Kašgar a Chotan)
1032 – 1057 Muhammad I., lokálny vládca (Talas, od 1056 aj Balasagun, Kašgar a Chotan)
1057 – 1059 Ibrahím I.
1059 – 1074 Mahmúd
1074 – 1075 Umar
1075 – 1103 Hasan Hárún
1103 – 1128 Ahmad Hárún
1128 – 1158 Ibrahím II.
1158 – ? Muhammad II.
? – 1211 Júsuf
1211 Muhammad III.
Karachánovskí vládcovia západnej časti (hlavné centrum Samarkand, ďalšie Buchara)
1020 – 1034 Alí Tegin Bughra Chán, lokálny protivládca Mansúra Arslan Chána (Buchara a Samarkand)
1042 – 1052 Muhammad Ajn ad-Dawla
1052 – 1068 Ibrahím I. Böri Tegin
1068 – 1080 Nasr I.
1080 – 1081 Chidr
1081 – 1089 Ahmad I.
1089 – 1095 Jakúb
1095 – 1097 Masúd I.
1097 Sulajmán
1097 – 1099 Mahmúd I.
1099 – 1102 Džibráíl
1102 – 1129 Muhammad II.
1129 Nasr II.
1129 – 1130 Ahmad II.
1130 – 1132 Hasan
1132 Ibrahím II.
1132 – 1141 Mahmúd II.
1141 – 1156 Ibrahím III.
1156 – 1161 Alí Čaghri Chán
1161 – 1171 Masúd II. Tabghač Chán
1171 – 1178 Muhammad III.Tabghač Chán
1178 – 1204 Ibrahím IV. Arslan Chán
1204 – 1211 Osmán Ulugh Chán

Karaimovia

Karaimovia, Karaímovia, Karaji, aj Krymskí Karaimovia, Krymskí Karaímovia, Krymskí Karaji, vlastným menom Qaraylar, Karajlar — autochtónna východoeurópska národnosť turkického pôvodu žijúca na Krymskom polostrove (640 príslušníkov; 2002) a vo Volynskej, Ľvivskej, v Charkivskej, Zaporizskej, Odeskej, Mykolajivskej, Dnipropetrovskej a Kyjivskej oblasti Ukrajiny (spolu 1 200 príslušníkov; 2002). Mimo Ukrajiny žijú Karaimovia aj v Litve, Poľsku, Rusku, vo Francúzsku, v Izraeli, Turecku a USA (spolu asi 8-tis.; 2002). Presný počet Karaimov je ťažké stanoviť v dôsledku ich asimilácie, nedostatku údajov zo sčítania a praxe hlásiť sa k inej národnosti, odhady ich celkového počtu preto značne kolíšu. Etnicky i nábožensky sú často pokladaní za Židov, hoci sú osobitnou národnosťou viac ako šesť stor. a majú i odlišnú kultúru a náboženstvo.

Ako národnosť sa sformovali v 11. stor. Pokladajú sa za potomkov Chazarov, ktorí sa po rozpade Chazarského kaganátu koncom 10. stor. udržali v oblasti Krymského polostrova, ich hlavnými centrami boli mestá Staryj Krym a Čufut-Kale (dnes zaniknutá lokalita neďaleko mesta Bachčisaraj). Časť z nich sa presídlila v 14. stor. do Litvy (Trakai, neďaleko Vilniusu, vtedajšie sídelné mesto Litovského veľkokniežatstva), kde pôsobili (podobne ako Krymskí Tatári) ako osobná stráž a elitná vojenská jednotka veľkokniežaťa Vitolda (Vytautasa). Migrácia Karaimov do Litovského veľkokniežatstva pokračovala niekoľko ďalších stor., neusádzali sa však len v oblasti vlastnej Litvy (Biržai, Naujamiestis, Pasvalys, Upytė), ale aj v iných častiach krajiny (Luck, Halyč, Kukeziv; dnes severozáp. Ukrajina). V 17. a 18. stor. sa mnoho Karaimov predovšetkým z Trakai odsťahovalo do Poľska a počas 19. stor., keď bola väčšina územia vých. Európy súčasťou cárskeho Ruska (1837 tam boli uznaní za samostatnú náboženskú entitu), i do Moskvy a Petrohradu (1897 sa v ruskom impériu hlásilo ku Karaimom 12-tis. ľudí). Po Októbrovej revolúcii 1917 časť Karaimov emigrovala z Ruska do štátov záp. Európy, do Turecka a USA. Počas 2. svetovej vojny (13. 6. 1943) vydalo ríšske Ministerstvo pre obsadené vých. územia (Reichsministerium für die besetzten Ostgebiete) v Berlíne komuniké, v ktorom uznáva Karaimov za zvláštnu etnickú skupinu (nežidovského pôvodu), napriek tomu však bolo mnoho Karaimov vyvraždených spolu so Židmi. Po skončení vojny, ako aj po zániku ZSSR (1991) emigrovali niektorí Karaimovia aj do Izraela.

V súčasnosti sa spôsobom života nelíšia od ostatného obyvateľstva. Majú bohatý folklór. Veriaci sú takzvaného karaimského vyznania (forma karaitského judaizmu; → karaiti; uznávajú len takzvanú písanú Tóru, → Tanach, neskoršie komentáre odmietajú a uznávajú Mohameda ako proroka; hlavou cirkvi je hacham, resp. novšie hachan, centrom ich náboženského života je modlitebňa nazývaná kenesa), niektorí Karaimovia sú i moslimovia. Karaimovia hovoria karaimským jazykom.

karaimský jazyk

karaimský jazyk, karaimčina, aj karaímsky jazyk, karaímčina, karajský jazyk, karajčina, karaimsky qaray tili, karaj tili — turkický jazyk patriaci do severozáp. (kypčackej) skupiny altajskej jazykovej rodiny. Jeden z viacerých regionálnych alebo menšinových jazykov Ukrajiny a Poľska. Tradične sa delí na 2 skupiny: vých. s krymským dialektom a záp. s trakaiským a halyčským (halyčsko-luckým) dialektom. Z morfologického i z lexikologického hľadiska nie sú medzi nimi veľké rozdiely, základná slovná zásoba je turkická. Rozdiely sa týkajú najmä prevzatých slov z jazykov susedných národov (litovčiny, poľštiny, ukrajinčiny, ruštiny, krymskej tatárčiny), ako aj z hebrejčiny a jidiš. V súčasnosti sa karaimčina používa ako hovorový jazyk v rodinnom kruhu (ovláda ho už len asi 100 až 500 ľudí), komunikujú ním zväčša starší ľudia, prevažne ženy. Väčšina Karaimov je dvoj- a viacjazyčná, ich bilingvizmus a multilingvizmus závisí od miesta pobytu, ako aj od veku. Karaimský jazyk sa pôvodne zapisoval hebrejským písmom, v súčasnosti sa používa cyrilika (Ukrajina) a latinka (Litva, Poľsko).

karaiti

karaiti [hebr.] — príslušníci tzv. karaitského judaizmu, náboženského smeru (niekedy označovaného ako sekta), ktorý odmieta rabínsky judaizmus a za jediný normatívny zdroj svojho učenia pokladá Tanach (hebr. Bibliu), t. j. tzv. písanú Tóru (hebr. karaim = čítajúci, odtiaľ názov). Karaiti ústnu tradíciu (→ ústna Tóra) síce principiálne neodmietajú, nepokladajú ju však za autoritatívnu. Odmietaním talmudsko-rabínskej tradície sa usilovali preniesť učenie Tóry zhrnuté v Mišne a neskôr v Gemare (→ Talmud) priamo do života bez sprostredkovania učením rabínov.

Hnutie karaitov založil v polovici 8. stor. v Babylonii (dnešný Irak) Anan ben David (preto sa do 9. stor. jeho stúpenci nazývali ananiti), ktorý základy vierouky zhrnul v diele Kniha nariadení (Sefer ha-micvot, 770). Najväčší rozmach hnutie dosiahlo v 10. – 11. stor., keď sa rozšírilo na celý Blízky východ a cez severnú Afriku až do Španielska, v 12. stor. na Krymský polostrov a odtiaľ neskôr na územie dnešnej Litvy, Ukrajiny a Poľska (→ Karaimovia). V súčasnosti žijú menšie skupiny karaitov v Rusku, na Ukrajine, v Litve, Poľsku, Izraeli, Turecku, Egypte, na Blízkom východe, v Severnej i v Južnej Amerike, západnej Európe a v Austrálii.

Karajan, Herbert von

Karajan, Herbert von, vlastným menom Heribert Ritter von Karajan, 5. 4. 1908 Salzburg – 16. 7. 1989 Anif (pri Salzburgu) — rakúsky dirigent. Pochádzal z rodiny, ktorej predok Jeorjios Ioannis Karajannis (*1743, †1813) sa v 18. stor. presťahoval z gréckej Macedónie do Saska a 1792 získal šľachtický titul. R. 1926 Karajan absolvoval konzervatórium Mozarteum a súčasne gymnázium v Salzburgu, 1926 – 28 študoval vo Viedni na Akadémii hudby a dramatického umenia (dnes Universität für Musik und darstellende Kunst) hru na klavíri u Josefa Hofmanna (*1876, †1957) a dirigovanie u Franza Schalka (*1863, †1931) a Alexandra Wunderera (*1877, †1955). R. 1929 dirigoval svoj prvý koncert v Mozarteu. R. 1930 – 34 pôsobil ako dirigent v Ulme, 1935 – 41 ako šéf opery v Aachene, súčasne od 1937 ako hosťujúci dirigent Berlínskych filharmonikov. R. 1938 uskutočnil prvé nahrávky s orchestrom Staatskapelle Berlin pre spoločnosť Deutsche Grammophon. R. 1939 – 45 šéfdirigent Štátnej opery v Berlíne, od 1941 umelecký vedúci Staatskapelle Berlin. Počas 2. svetovej vojny vystupoval ako hosťujúci dirigent v európskych metropolách okupovaných fašistickým Nemeckom (Paríž, Amsterdam, Štokholm, Brusel, Bukurešť a i.).

Po vojne žil v Rakúsku, 1946 – 48 mal pre členstvo v NSDAP zákaz verejne vystupovať. R. 1948 sa stal riaditeľom a 1949 doživotným čestným členom Spoločnosti priateľov hudby (Gesellschaft der Musikfreunde) vo Viedni. V tomto období uskutočnil sériu nahrávok s novozaloženým symfonickým telesom Philharmonia Orchestra pre gramofónovú spoločnosť Columbia Records (neskôr EMI) v Londýne, ktoré patrili k prvým záznamom symfonickej hudby na dlhohrajúcich gramofónových platniach (LP). R. 1948 – 68 pôsobil ako hosťujúci dirigent a operný režisér v La Scale, súčasne 1955 – 89 ako šéfdirigent orchestra Berlínski filharmonici (nástupca W. Furtwänglera), ktorý umelecky pozdvihol na dovtedy nebývalú svetovú úroveň, a 1957 – 64 ako umelecký riaditeľ Viedenskej štátnej opery (nástupca K. Böhma), ktorá sa pod jeho vedením stala významnou európskou opernou scénou a angažovaním popredných operných spevákov dosiahla svetovú umeleckú úroveň. R. 1957 sa stal umeleckým riaditeľom festivalu Salzburger Festspiele v Salzburgu, 1967 tam založil veľkonočný festival Salzburger Osterfestspiele, na ktorom postupne vytvoril tradíciu svetovo uznávaných operných inscenácií vo výnimočnom sólistickom obsadení. R. 1965 spolupracoval na realizácii prvého filmového spracovania opery Bohéma G. Pucciniho (réžia F. Zeffirelli). R. 1977 hosťoval vo Viedenskej štátnej opere, kde o. i. uviedol opery Trubadúr G. Verdiho, Bohéma G. Pucciniho a Figarova svadba W. A. Mozarta.

Karajan patril k najvýznamnejším dirigentským osobnostiam 20. stor. Obsiahol široký symfonický i operný repertoár, opakovane realizoval nahrávky mnohých diel, ktoré sa vyznačujú muzikantskou senzibilitou, zvukovou čistotou a pôsobivosťou orchestrálnych farieb (symfónie L. van Beethovena a J. Brahmsa). Napriek zdravotným ťažkostiam (od polovice 70. rokov 20. stor.) pokračoval v umeleckej činnosti. Objavoval a angažoval aj mladých talentovaných interpretov (spevákov aj inštrumentalistov), napr. G. Janowitzovú (Janowitz), A.-S. Mutterovú (Mutter), sopranistku Hildegardu Behrensovú (Behrens, *1937, †2009), klaviristu Françoisa-Reného Duchâbla (Duchâble, *1952) a i. Obdivoval možnosti videotechniky (v tejto oblasti spolupracoval s mníchovskou spoločnosťou Unitel), 1982 založil vlastnú firmu Télémondial v Monte Carle, s ktorou realizoval množstvo videozáznamov svojich koncertov s Viedenskými i s Berlínskymi filharmonikmi, ako aj operných predstavení.

Karajev, Kara

Karajev, Kara (Abulfaz ogly), 5. 2. 1918 Baku – 13. 5. 1982 Moskva — azerbajdžanský hudobný skladateľ, zakladateľ národnej školy nového folklorizmu. R. 1930 – 38 študoval na konzervatóriu v Baku, 1938 – 42 a 1943 – 46 na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského, ktoré ukončil štúdiom kompozície u D. Šostakoviča. R. 1941 – 42 umelecký riaditeľ Azerbajdžanskej filharmónie v Baku. R. 1946 – 82 vyučoval kompozíciu na konzervatóriu v Baku (1949 – 53 riaditeľ, od 1959 profesor), súčasne 1948 – 49 riaditeľ hudobného oddelenia Umenovedného ústavu Azerbajdžanskej akadémie vied (dnes Ústav architektúry a umení Národnej akadémie vied Azerbajdžanu). Vo svojej tvorbe sa v 1. polovici 50. rokov 20. stor. inšpiroval dielami perzského básnika I. Nizámího, na ktorých motívy skomponoval symfonickú báseň Lejli a Medžnun (1947), balet Sedem krásavíc (Sem krasavic, 1952), ako aj zbory a cappella Uspávanka (Kolybeľnaja, 1939) a Jeseň (Oseň, 1947). Autor baletu Cesta búrky (Tropoju groma, 1957, podľa rovnomenného románu P. Abrahamsa), troch symfónií (1943, 1946, 1965), Azerbajdžanskej suity (Azerbajdžanskaja siuita, 1939) a Albánskej rapsódie (Albanskaja rapsodija, 1952), symfonických obrazov Don Quijote (Don Kichot, 1960), spoluautor opery Vlasť (Vätän, 1945, s Džovdatom Gadžijevom, *1917, †2002) a i. Komponoval aj scénickú hudbu k divadelným predstaveniam a filmom. K jeho najvýznamnejším žiakom patria Rauf Soltan ogly Gadžijev (*1922, †1995) a Andrej Babajev (*1923, †1964). Nositeľ viacerých vyznamenaní, o. i. Národný umelec ZSSR (1959).

Kara Júsuf

Kara Júsuf, pravdepodobne 1335 – 1420 — vládca (od 1388) turkického kmeňového zväzu Kara Kojunlu. Počas svojej vlády výrazne rozšíril jeho územie. R. 1389 ovládol Tebríz (dnes Tabríz) a urobil z neho hlavné mesto svojej ríše. R. 1394 – 1400 viedol väčšinou neúspešné vojny s Timúrom, po obsadení územia Kara Kojunlu timúrovskými vojskami ušiel z Tebrízu (1400) a uchýlil sa pod ochranu osmanského sultána Bajezida I. (Yıldırıma). Počas bojov medzi Bajezidom a Timúrom prevzal na krátky čas vládu nad Bagdadom, 1401 však musel pred Timúrom znova ujsť k mamlúkom do Egypta. Okolo 1405 sa vrátil na južný Kaukaz a porazil timúrovského správcu perzskej provincie Azerbajdžan Abú Bakra (†1408). Po Timúrovej smrti (1405) využil oslabenie timúrovskej ríše a 1406 porazil vojská správcu západnej časti ríše Miránšáha (aj Mirán Šáh, †1408, vládol od 1405; Timúrov syn, Abú Bakrov otec) a znova obsadil Tebríz. R. 1408 v rozhodujúcej bitke o znovuzískanie Tebrízu porazil Miránšáha a Abú Bakra a naďalej vládol ako poručník svojho syna Pira Budaka (vládol 1408 – 18). V bitke pri Tebríze (1410) porazil svojho bývalého spojenca, džalájírovského panovníka Ahmeda Džalájíra (vládol 1382 – 1410 s prerušením na území dnešného Iraku), ktorý sa pokúšal napadnúť územie Azerbajdžanu, Kara Júsuf potom obsadil aj Bagdad a územie dnešného Iraku. Po synovej smrti sa 1418 opäť ujal vlády a 1419 rozšíril svoj vplyv na celú západnú Perziu (obsadil mestá Sultáníja a Kazvín). Na začiatku výpravy proti timúrovskému vládcovi Šáhruchovi (aj Šáh Ruch, *1377, †1447, vládol od 1407) zomrel. Po jeho smrti upadla ríša opäť do vazalstva Timúrovcov (1435) a do závislosti od rozpínajúceho sa turkického kmeňového zväzu Ak Kojunlu (aj Aq Qoyunlu, Biela ovca; z neho vyšiel aj zakladateľ dynastie Safíjovcov Ismá’íl I.).

karaka

karaka [špan. alebo port.] — plachetnica používaná v 14. – 17. stor., podobná karavele, predchodkyňa galeóny. Zvyčajne mala tri sťažne, pričom stredný (hlavný) sťažeň bol najvyšší, väčšie karaky boli niekedy vybavené aj štvrtým (tzv. bonaventurovým) sťažňom. Predný a hlavný sťažeň mali priečne rahnové plachty, bezanový sťažeň na korme mal latinskú plachtu. Pre karaku bol charakteristický pomerne široký trup s dvoma mohutnými nadstavbami (nižšou na čele, neskôr vyššou na korme; → kastel), dĺžka 30 – 45 m, nosnosť viac než 1 000 t. Bola vyvinutá Portugalčanmi na obchodnú plavbu po Stredozemnom mori, v 15. – 16. stor. slúžila aj na objaviteľské cesty (Afrika, Ázia, Amerika). Bývala dobre vyzbrojená, o. i. aj delami (ich počet v 16. stor. dosahoval až 40), ktoré boli umiestnené aj na bokoch lode a v medzipalubí.

Karakačani

Karakačani [bulh.], aj Sarakacani [gr.] — vysoko asimilovaná gréckojazyčná etnická skupina žijúca v horských oblastiach Bulharska (najmä v oblasti Starej planiny) a Grécka (Tesália, Macedónia, Epirus, polostrov Peloponéz; v Grécku nazývaní Sarakacani, Sarakatsanoi), ako aj v Sev. Macedónsku a Albánsku; asi 14-tis. (2014).

Až do pol. 20. stor. žili Karakačani kočovným spôsobom života v nestálych osadách v kruhových kopulovitých obydliach (kolibách) postavených z prírodných materiálov (vetvy, slama, lístie), organizovaní boli v rodinných spoločenstvách. Zaoberali sa najmä pastierstvom (ovce, kozy, kone). Hovoria starým severogréckym dialektom gréčtiny (romaika, sarakatsanika). O ich pôvode existuje viacero hypotéz, najrozšírenejšia tvrdí, že sú potomkami autochtónneho obyvateľstva Balkánskeho polostrova Ilýrov a Trákov, z ktorých jedna skupina bola romanizovaná (Arumuni) a druhá helenizovaná (Karakačani). Veriaci sú pravoslávni kresťania. Kultúrnymi centrami sú mestá Sliven v Bulharsku a Serres v Grécku.

karakal

karakal [tur. > fr.], rys karakal, Caracal caracal, v niektorých systémoch aj Lynx caracal al. Felis caracal — druh z triedy cicavce (Mammalia), rad šelmotvaré (Carnivora; v starších zoologických systémoch mäsožravce), čeľaď mačkovité. Má štíhle, 65 cm dlhé telo, približne 30 cm dlhý chvost, úzke špicaté čierne uši na konci s dlhými chlpmi (turecky karakal = čierne ucho; odtiaľ názov), krátku žltohnedú alebo červenkastohnedú, na brade, krku a bruchu bielu srsť, od ňufáka k očiam a nad oči smerujúce úzke čierne pásy, hmotnosť 6 – 19 kg. Žije v stepiach a suchých krovinatých púšťových oblastiach Afriky a Ázie. Samotárske, veľmi pohyblivé zviera, ktoré si značkuje teritórium. Do párov sa karakaly združujú iba v období párenia, samice rodia po 11 týždňoch 2 – 6 mláďat, ktoré sťahujú každý deň do inej nory, aby ich ochránili pred predátormi. Karakal sa živí napr. hlodavcami a damanmi, a najmä vtákmi. Loví najmä v noci rýchlym prenasledovaním na krátku vzdialenosť alebo skokom (dokáže vyskočiť až do výšky 3 m). Dožíva sa okolo 18 rokov.

Karakala

Karakala [lat. > slov.] — poslovenčená podoba mena rímskeho cisára Caracallu, napr. Karakalove kúpele, lat. Thermae Antoninianae, tal. Terme di Caracalla, aj Antoninove (Caracallove) kúpele.

Karakalpaci

Karakalpaci, vlastným menom Qaraqalpaqlar — turkický národ tvoriaci pôvodné obyvateľstvo Karakalpacka v Uzbekistane (asi 400-tis.; 2012). Karakalpaci žijú i v Chórezmskej (Xorazm viloyati) a Ferganskej oblasti (Farg‘ona viloyati) Uzbekistanu (spolu 522-tis.; 2012), mimo Uzbekistanu i v Turecku, Iráne, Turkménsku, Afganistane, Rusku, Kazachstane a Kirgizsku. Blízki príbuzní Kazachov.

Prvá historická zmienka o Karakalpakoch pochádza z 1598 (listina bucharského chána Abdalláha II.). Ako národnosť sa sformovali koncom 16. stor. Predpokladá sa, že na ich etnogenéze sa podieľali Sakovia, Massageti, Huni, Avari, Chazari, Oghuzi, Pečenehovia, Kumáni, Karakitani i Nogaji. Do polovice 18. stor. žili pozdĺž str. a dolného toku rieky Syrdarja, v pol. 18. stor. sa väčšina Karakalpakov presídlila k Žanadarji, juž. ramenu starej delty rieky Syrdarja. R. 1811 si ich podrobil Chivský chanát, boli presťahovaní k delte rieky Amudarja a 1873 po anektovaní Chivského chanátu ruskými vojskami sa spolu s ním stali súčasťou Ruska (→ Karakalpacko, Dejiny). Ich oficiálnym náboženstvom je sunnitský islam, ale zachovávajú aj mnohé predislamské rituály. Zaoberali sa najmä pastierstvom (najmä hovädzieho dobytka) v kombinácii so závlahovým poľnohospodárstvom a s rybolovom. Vyše 60 % Karakalpakov žije v mestách. Z tradičných remesiel vynikajú rezbárstvo, razba do kože, tkanie kobercov, tkáčstvo a výroba šperkov. Karakalpaci hovoria karakalpackým jazykom.

karakalpacká literatúra

karakalpacká literatúra — literatúra písaná Karakalpakmi v karakalpackom, uzbeckom alebo v ruskom jazyku. Najstaršími žánrami karakalpackej literatúry sú folklórne diela – lyrické a obradné piesne (qosyq), improvizované dialogické piesne (ajtys qosyqlary) predvádzané formou súťaže, pohrebné plače (žoqlaw), plače neviest (syn’syw), príslovia a porekadlá (maqal, naqyl), zaklínadlá proti chorobe (ba’dik), byliny a rozprávky (jertek), legendy (an’yz), hádanky (žumbaq) a hrdinské i ľúbostné eposy (da’stan, žyr) prezentované až dodnes ľudovými rozprávačmi (žyraw, baqsy alebo qosyqši) so sprievodom hry na hudobných nástrojoch. Najznámejšími eposmi sú Štyridsať dievčat (Qyrq qyz), Alpamyš (čes. 1989 v knihe Bohatýři dávných časů Václava A. Černého, Michaely Tvrdíkovej a Iva Vaculína), ako aj Koblan, Maspatša a Ga’rib ašyq, ktoré sú známe v menších alebo vo väčších obmenách aj u ďalších stredoázijských národov.

Od 18. stor. sa rozvíjala predovšetkým klasická poézia, ktorej najvýznamnejšími predstaviteľmi boli básnici Tagaj uly Žijen (nazývaný aj Tagaj uly Žijen žyraw, *1730, †1784 alebo *1720, †1770), Ibrajym uly Kunchoža (vlastné meno Žijemurat, *1799, †1880), Kosybaj uly Ažinijaz (pseudonym Zijuar, *1824, †1878), Berdach (vlastné meno Kargabaj uly Berdymurat, *1827, †1900), Alšynbaj uly Oteš (aj Oteš-šajyr, *1828, †1902), Narabulla žyraw (*1862, †1922), Sugirimbet uly Omar (aj Omar-šajyr, *1879, †1922), Gulmurat-šajyr (1. pol. 19. stor.) a Sarybaj (2. polovica 19. stor.). Ich básne mali výrazný kritický až satirický sociálny podtón.

Po Októbrovej revolúcii 1917 sa rozvíjala literatúra s typickými črtami socialistického realizmu, okrem poézie aj próza i dráma, k významným autorom tohto obdobia patrili Sejfulgabit Mažitov (*okolo 1867, †1938), Ajapbergen Musajev (*1880, †1936), Abbaz Dabylov (*1898, †1970), Sadyk Nurumbetov (*1900, †1972), Asan Begimov (*1906 alebo 1907, †1958), Chožamet Achmetov (*1908, †1932), Izbasar Fazylov (*1908 alebo 1909, †1961) a Žolmurza Ajmurzajev (*1910, †1996). Od 30. rokov 20. stor. tvorili dramatici Kasym Auezov (*1897, †1937), Achmet Utepov (*1904 alebo 1905, †1934), Nažim Davkarajev (*1905, †1953) a Sapar Chožanijazov (*1910, †1983), v 30. – 40. rokoch 20. stor. vynikli aj básnici Myrzagali Daribajev (*1907 alebo 1909, †1942), Abitaj Turumbetov (*1912), Amet Šamuratov (*1912 alebo 1913, †1953), Dali Nazbergenov (*1913, †1942), Nauryz Žapakov (*1914, †1975), Tleubergen Žumamuratov (*1915, †1990) a Chožabek Seitov (*1917, †2001).

V 50. – 60. rokoch 20. stor. vstúpili do literatúry spisovatelia, ktorí sa zaoberali témami budovania socializmu a históriou, napr. Chožamurat Turumbetov (*1922, †1968), Tažetdin Sejtžanov (*1924), Babaš Ismailov (*1926), Ismail Kurbanbajev (*1929), Galym Seitnazarov (*1927), Žoldasbaj Dil’muratov (*1928), Ibrajym Jusupov (*1929, †2008), Chalmurat Saparov (*1932), Daulen Ajtmuratov (*1933), Maten Seitnijazov (*1934), Šaudyrbaj Seitov (*1937, †1996), Ulmambet Chožanazarov (*1938), Tulepbergen Matmuratov (*1939) a Kenesbaj Rachmanov (*1942, †2004). K významným povojnovým prozaikom patria aj Tulepbergen Kaipbergenov (*1929, †2010) a Tolybaj Kabulov (*1939). Významným literárnym časopisom je A’mu da’r’ja (Amudarja; vychádza od 1932 pod názvami Mijnet a’debijaty, Literatúra práce; 1934 – 35 Awdaryspaq žalyny, Plameň revolúcie; 1935 – 39 Žen’is hawazy, Hlas víťazstva; 1939 – 58 Qaraqalpaqstan a’debijaty hám iskusstvosy, Literatúra a umenie Karakalpacka).

Karakalpacko

Karakalpacko, Karakalpakstan, Karakalpacká republika, uzbecky Qaraqalpog’iston, Qaraqalpog’iston Respublikasi, karakalpacky Qaraqalpaqstan, Qaraqalpaqstan Respublikası, oficiálny prepis Qaraqalpoghiston, Qaraqalpoghiston Respublikasi — autonómna republika v severozáp. časti Uzbekistanu; rozloha 164 900 km2, 1,811 mil. obyvateľov (2012), hlavné mesto Nukus.

Väčšinu územia zaberá Turanská nížina s časťami púští Kyzylkum na severovýchode a Karakum na juhozápade, v str. časti delta Amudarje, na severozápade časť plošiny Usťurt. Mierne teplé a extrémne suché kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári −5 °C, v júni 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok okolo 100 mm (najviac zrážok na prelome zimy a jari). Hlavná rieka územia Amudarja (využívaná hydroenergeticky a na zavlažovanie) sa asi 100 km od ústia do Aralského jazera zasahujúceho do Karakalpacka zo severu rozvetvuje na početné ramená a vytvára rozľahlú deltu. Polopúšťová a púšťová vegetácia zastúpená riedkymi porastmi saxaulu, paliny a trsmi ostrice, pozdĺž Amudarje vŕbovo-topoľové lesy, v delte porasty trstiny. Ložiská draselných solí a surovín na výrobu stavebných materiálov. Na zavlažovaných pôdach a v oázach pestovanie kukurice, zeleniny, ovocia, viniča, lucerny, bavlníka a i.; v púšťových oblastiach chov karakulských oviec a tiav, v oázach chov dobytka a koní, v oblastiach s porastmi moruše a topoľa pozdĺž zavlažovacích kanálov chov priadky morušovej. Priemysel textilný (spracovanie bavlny), potravinársky (výroba jedlých olejov, rybný, mäsový), strojársky, lodný, energetický, spracovanie kože a kožušín.

Národnostné zloženie: 36 % Uzbekov, 33 % Karakalpakov, 25 % Kazachov, 6 % Turkménov, Rusov a i. Úradný jazyk: karakalpačtina, uzbečtina.

Územie Karakalpacka obývané už vo 4. tisícročí pred n. l. bolo v pol. 18. – zač. 19. stor. osídlené Karakalpakmi. R. 1811 ho obsadil Chivský chanát. R. 1873 bola pravobrežná časť Karakalpacka (územie na pravom brehu Amudarje) na základe Chivsko-ruskej mierovej zmluvy pripojená k Rusku, po Októbrovej revolúcii 1917 bola od apríla 1918 súčasťou Turkestanskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (ASSR), Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). Ľavobrežná časť Karakalpacka (územie na ľavom brehu Amudarje) zostala súčasťou Chivského chanátu až do apríla 1920, keď sa stala súčasťou Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky. R. 1924 bola z časti Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky (Chodžejlický a Kungradský rajón) a Turkestanskej ASSR (Amudarská oblasť) vyčlenená Kara-kalpacká autonómna oblasť s hlavným mestom Turtkuľ (1929 – 32 bol hlavným mestom Čimbaj), ktorá sa 1925 stala súčasťou Kirgizskej (neskoršej Kazašskej) ASSR v rámci RSFSR a 1930 bola priamo začlenená do RSFSR a premenovaná na Kara-kalpackú ASSR, 1933 sa jej hlavným mestom stal Nukus. R. 1936 bola začlenená do Uzbeckej SSR, 1964 premenovaná na Karakalpackú ASSR. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky pod názvom Karakalpacká SSR (SSR Karakalpakstan), 1992 bol prijatý súčasný názov (pripojenie k jazykovo blízkemu Kazachstanu, ktorý požadoval nielen samotný Kazachstan, ale aj väčšina Karakalpakov, pretože v ňom videli väčšiu záruku rozvoja republiky, sa neuskutočnilo) a 10. apríla 1993 ústava republiky, podľa ktorej Karakalpacko naďalej zostáva súčasťou Uzbekistanu (od 2008 existuje v krajine hnutie za samostatnosť vedené Stranou národného obrodenia Karakalpacka, Yerkin Qaraqalpaqstan).

Karakalpacko je republika (subjekt) v rámci Uzbekistanu. Hlavou republiky je predseda Zákonodarného zhromaždenia volený parlamentom na odporúčanie prezidenta Uzbekistanu, parlament (Zákonodarné zhromaždenie) má 75 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Predsedovia Zákonodarného zhromaždenia Karakalpacka
1992 – 1997 Ubbinijaz Aširbekov
1997 – 2002 Timur Kamalov
od 2002 Musa Ernijazov

karakalpacký jazyk

karakalpacký jazyk, karakalpačtina, karakalpacky qaraqalpaq tili — turkický jazyk patriaci do severozáp. (kypčackej) skupiny altajskej jazykovej rodiny. Úradný jazyk Karakalpackej republiky (popri uzbečtine). Ako prvým jazykom ním hovorí asi 96 % Karakalpakov, väčšina je však dvojjazyčná (okrem karakalpackého jazyka ovládajú i uzbečtinu), v niektorých oblastiach až trojjazyčná (štáty bývalého ZSSR; okrem karakalpackého jazyka a úradného jazyka príslušnej krajiny ovládajú aj ruštinu). Niektorí vedci klasifikujú karakalpacký jazyk len ako dialekt kazaštiny, hoci sa po 1917 vyvinul ako samostatný jazyk. Vyučuje sa na základných a str. školách, niektoré predmety sa v karakalpackom jazyku prednášajú na Karakalpackej štátnej univerzite Berdaqa (Berdaq atindag’i Qaraqalpaq Ma’mleketlik Universiteti) v Nukuse, vychádza v ňom krásna a vedecká literatúra, noviny a časopisy. Od 1924 sa zapisoval reformovanou arabskou abecedou, ktorú 1928 vystriedala latinka, od 1940 abeceda na základe cyriliky. Naplánovaný prechod na zapisovanie karakalpackého jazyka latinkou (2005) sa zatiaľ neuskutočnil.

karakara

karakara [tupijské jazyky > port. alebo špan.], karančo — v najnovších zoologických systémoch jednotný názov rodov Caracara, Daptrius, Ibycter, Milvago a Phalcoboenus z triedy vtáky (Aves), čeľaď sokolovité. Stredne veľké až veľké štíhle pestrofarebné dravce s dlhšími krídlami a so silným zobákom. Spoločenské inteligentné vtáky, ktoré žijú v pároch alebo v menších kŕdľoch spravidla v otvorených, nižšie položených suchších oblastiach popri riekach Južnej a Strednej Ameriky a na juhu Severnej Ameriky. Lietajú veľmi pomaly, zvyčajne sa pohybujú po zemi. Hniezdia na stromoch; živia sa menšími stavovcami a zdochlinami, zriedkavo aj hmyzom a ovocím.

Patrí sem 11 druhov, z ktorých mnohé sa chovajú v zoologických záhradách, napr. okolo 60 cm dlhý tmavohnedý druh s výrazným červeným ozobím karakara pásikavá (Caracara plancus, v starších zoologických systémoch Polyborus plancus); o niečo menší, tmavšie sfarbený druh karakara chochlatá (Caracara cheriway) je národným symbolom Mexika.

Karakitanská ríša

Karakitanská ríša, Karakitanský chanát, Západný Liao — historický štátny útvar jestvujúci v 12. – začiatkom 13. stor. v Strednej Ázii. Založený časťou Kitanov vedených Jie-lü Ta-š’om (príslušníkom kitanského vládnuceho rodu, dynastie Liao), ktorí po podmanení Kitanskej ríše tunguzskými Džürčenmi (1124, definitívne porazení 1125) odtiahli cez Mongolsko na západ do Strednej Ázie, kde sa 1131 definitívne usadili a kvôli odlíšeniu od pôvodných Kitanov sa začali nazývať Karakitani, t. j. Čierni Kitani.

Hlavným mestom ríše sa stal Balasagun (dnes zaniknutá lokalita v severnom Kirgizsku). Karakitanská ríša od začiatku kontrolovala oblasť na východe od Aralského mora až po strednú časť Mongolska. Jej vládnuca elita bola do veľkej miery počínštená; spôsob vládnutia a štruktúra centrálnych vládnych orgánov boli prebraté od Číňanov, úradným jazykom bola čínština, používal sa čínsky kalendár a čínske úradnícke tituly. Organizácia armády a silné klanové väzby však vychádzali z nomádskych tradícií Karakitanov (resp. Kitanov), ktorí (rovnako ako Kitani) vyznávali buddhizmus (čiastočne aj šamanizmus) a boli ovplyvnení čínskymi buddhistickými školami. Voči viacerým moslimským etnikám Strednej Ázie, ktoré si postupne podriadili, však vládcovia Karakitanskej ríše uplatňovali tolerantnú náboženskú politiku. R. 1211 sa trónu zmocnil najmanský vodca Küčlüg (vládol 1211 – 18), čo následne vyvolalo vnútorné konflikty. Ríša definitívne zanikla 1218, keď jej územie dobyli Džingischánove vojská. Časť karakitanských elít potom vstúpila do úradníckych služieb rozpínajúcej sa Mongolskej ríše.

Kara Kojunlu

Kara Kojunlu, aj Karakojunlu, Qara Qoyunlu, Čierna ovca — turkický kmeňový zväz. Jeho príslušníci, ktorí boli pôvodne súčasťou oghuzského kmeňa Jiwa (→ Oghuzský zväz), sa v 11. stor. počas oghuzskej migrácie na západ usadili na území dnešného západného Iránu, severného Iraku a východného Turecka a prijali šíitský islam. Ďalšia migračná vlna prebehla začiatkom 13. stor. pod tlakom Mongolov, keď sa Kara Kojunlu dostali pod ich nadvládu. Z nej sa vymanili v 30. rokoch 14. stor., v polovici 14. stor. však ovládli ich pastviská Džalájírovci (aj Dželairovci). Za zakladateľa ríše Kara Kojunlu s centrom v Mosule je považovaný Kara Muhammad Turmuš (vládol 1379 – 89). Jej územie výrazne rozšíril jeho syn Kara Júsuf (vládol 1389 – 1400 a 1406 – 20), ktorý 1389 ovládol Tebríz (dnes Tabríz) a urobil z neho hlavné mesto.

Ríšu ohrozovali kypčacké kmene, ktoré do oblasti presídlil Timúr (Tamerlán) a správou oblasti poveril svojho syna Miránšáha (aj Mirán Šáh, †1408, vládol od 1405). Po Timúrovej smrti (1405) však kmene Kara Kojunlu pod vedením Kara Júsufa spolu so spojencami z kmeňa Džalájírovcov proti Timúrovcom povstali a 1406 sa Kara Júsuf opäť postavil na čelo zväzu ako fakticky nezávislý vládca. R. 1410 porazil aj Džalájírovcov a stal sa najsilnejším vládcom oblasti. Vládcovia Kara Kojunlu však oblasť ovládali len veľmi obmedzene a často im nepodliehali viaceré kurdské rody, iné turkické kmene či usadlé obyvateľstvo západného Iránu a východného Turecka. Vo východných častiach ríše museli navyše počítať s rozpínajúcim sa timúrovským štátom pod vládou Šáhrucha (Šáh Ruch, *1377, †1447, vládol 1407 – 47). K najvýznamnejším panovníkom Kara Kojunlu patril Džahánšáh (Džahan-šah, 1438 – 67), ktorý nakrátko rozšíril panstvo Kara Kojunlu až do Chorásánu (severovýchodný Irán) a ovládol aj zvyšok Perzie, značnú časť Malej Ázie a časť Mezopotámie. V neskoršom období však jeho moc upadla. V 60. rokoch 15. stor. vypukli vnútri vládnuceho rodu spory a povstali niektoré konkurenčné kmene. R. 1467 pri pokuse dobyť Diyabakır (dnešné východné Turecko), hlavné mesto kmeňového zväzu Ak Kojunlu, bol Džahánšáh porazený a padol. Príslušníci Kara Kojunlu sa postupne podriadili kmeňom Ak Kojunlu (→ turkické kmene) a v 16. stor. vstúpili do služieb azerbajdžanských Safíjovcov. Za potomkov turkického kmeňového zväzu Kara Kojunlu sa pokladajú turkické národnosti Blízkeho východu žijúce pod etnonymom Turkméni v Sýrii (tam nazývani aj Sýrski Turkméni alebo Sýrski Turci) a Iraku (tam nazývaní aj Irackí Turkméni alebo Turkomani). Od nich odvodzujú svoj pôvod aj Azerbajdžanci (ich historiografia zdôrazňuje azerbajdžanský charakter kmeňov Kara Kojunlu).

Náčelníci a vládcovia kmeňového zväzu Kara Kojunlu
1379 – 1389 Kara Muhammad Turmuš
1389 – 1400, 1406 – 1420 Kara Júsuf
1420 – 1438 Iskandar
1438 – 1467 Džahánšáh (aj Džahan-šah)
1467 – 1469 Hasan Alí

Karakol

Karakol, 1889 – 1921 a 1939 – 91 Prževaľsk — mesto vo vých. časti Kirgizska na úpätí horského chrbta Terskej-Alatau na rieke Karakol v blízkosti jej ústia do jazera Issyk-Kuľ, administratívne stredisko Issykkuľskej oblasti; 69-tis. obyvateľov (4. najväčšie mesto krajiny, 2013). Priemysel potravinársky, odevný, obuvnícky, elektrotechnický, stavebných materiálov. Cestný uzol. Turistické stredisko (centrum alpinistov, vyznávačov trekingu i tradičnej turistov). V blízkosti, pri jazere Issyk-Kuľ, pamätník N. M. Prževaľského.

Založené 1869 ako ruské vojensko-administratívne centrum v str. Ázii. Prvými obyvateľmi boli vysídlenci z Turkestanu a postupne prisťahovalci z centrálneho Ruska a Ukrajiny. Po 1877 výrazný rozvoj mesta. R. 1888 tam pri príprave na expedíciu do Tibetu zomrel ruský cestovateľ a geograf N. M. Prževaľskij a mesto bolo na jeho počesť 1889 premenované na Prževaľsk, 1922 – 39 Karakol, 1939 – 91 znova Prževaľsk, po získaní nezávislosti Kirgizska od 1992 opäť pôvodný názov Karakol. Stavebné pamiatky: pravoslávna Katedrála Najsvätejšej Trojice (1895), Dunganská mešita (1907 – 10).

Karakorum

Karakorum, Qara Qorum, mongolsky Charchorum, pôvodne Char Chorum — archeologická lokalita v strednom Mongolsku v Övörchangajskom ajmaku v administratívnej jednotke Charchorin v doline rieky Orchon asi 300 km juhozápadne od Ulanbátaru, 1235 – 64 hlavné mesto Mongolskej ríše. Mesto bolo založené 1235 Džingischánovým synom, chánom Ögedejom, počas ktorého vlády bol vybudovaný opevnený palácový komplex Palác nesmierneho mieru (Tumen Amgalan ord) a mestské hradby. Vo výstavbe pokračoval chán Möngke, ktorý dal zväčšiť palác a vybudovať buddhistickú stúpu. Počas jeho vlády vznikol aj legendárny Strieborný strom z Karakorumu (socha stromu zo striebra vyhotovená francúzskym zlatníkom, zároveň slúžiaca ako automat nalievajúci alkoholické nápoje počas chánových osláv). Po rozpade Mongolskej ríše na štyri časti (ulusy) a po prenesení hlavného mesta Chubilajom z Karakorumu do oblasti dnešného Pekingu význam mesta poklesol. Nakrátko jeho význam stúpol po porážke Mongolov (dynastie Jüan, 1368) v Číne dynastiou Ming (1368 – 1644), keď sa tam stiahol mongolský vládnuci rod. Okolo 1400 počas konfliktov medzi mongolskými kmeňmi však bolo Karakorum zničené. Na jeho mieste severomongolský vládca Abataj-chán 1586 (podľa niektorých prameňov aj 1585) založil najstarší tibetský buddhistický kláštor v Mongolsku Erdenedzú.

Existencia Karakorumu bola dlho spochybňovaná. Správy o ňom a jeho opis ako prosperujúceho mesta sa zachovali v čínskych letopisoch a zápisoch európskych cestovateľov, napr. v cestopise flámskeho františkánskeho mnícha Villema van Rubroeck (aj Rubruk, *medzi 1215 – 20, †okolo 1270), ktorý Karakorum 1253 – 54 navštívil a podľa ktorého bolo opevnené hradbami so 4 vstupnými bránami a rozdelené na 2 štvrte (moslimskú a čínsku), nachádzalo sa tam 12 buddhistických a taoistických chrámov (ktoré označil ako pohanské), dve mešity a nestoriánsky kostol. Polohu Karakorumu sa podarilo lokalizovať koncom 19. stor. a jeho zvyšky boli objavené 1948 – 49. R. 2004 boli ruiny Karakorumu spolu s kultúrnou krajinou v doline rieky Orchon zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Karakoz, Andrej

Karakoz, Andrej, 29. 1. 1900 Kyjev – 9. 1. 1972 Nitra — slovenský zootechnik, genetik. R. 1930 – 32 pôsobil v Ústredí kontroly úžitkovosti a dedičnosti hospodárskych zvierat, 1932 – 35 na Vysokej škole zemědělskej, od 1935 v Zemskom výskumnom ústave zootechnickom v Brne, 1946 a 1949 – 50 prednosta Ústavu pre technológiu jatočných výrobkov Zemských výskumných ústavov pre živočíšnu výrobu v Brne, 1948 pracovník Ministerstva poľnohospodárstva v Prahe, 1951 poverený vybudovaním a vedením Výskumného ústavu pre chov prasiat v Kostelci nad Orlicí, od 1955 vedúci oddelenia pre plemenársku biológiu vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Uhříněvsi (dnes súčasť Prahy), 1956 – 72 pracovník Výskumného ústavu živočíšnej výroby vo Vígľaši (od 1963 v Nitre, dnes Centrum výskumu živočíšnej výroby), súčasne 1965 – 71 externý učiteľ na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita).

Zaoberal sa predovšetkým plemenárskou biológiou a genetikou hospodárskych zvierat, umelou reguláciou pohlavia, biológiou rozmnožovania a umelou insemináciou, fyziológiou vylučovania mlieka a rastu, vývinovou mechanikou, endokrinológiou a cytogenetikou. Výsledky svojho výskumu z oblasti prvovýroby mäsa a technológie spracovania jatočných produktov prenášal do plemenárskej a chovateľskej praxe. Vypracoval metodiku technologických a chemických analýz jatočných produktov a teoretické základy fenogenézy úžitkových vlastností hospodárskych zvierat, položil základy slovenskej fenogenetickej školy. Člen viacerých odborných spoločností, vedeckých rád a komisií. Člen redakčnej rady časopisov Náš chov a Živočíšna výroba. Autor a spoluautor viacerých odborných knižných diel, z ktorých najvýznamnejšie sú Theoretické základy plemenné analysy (1947), Základy plemenitby hospodárskych zvierat (1962), O zootechnickom výskumníctve (1968) a Súčasné poznatky o fenogenetike úžitkových vlastností hospodárskych zvierat (1976), vedeckých štúdií a odborných článkov publikovaných v odborných časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Karakozov, Dmitrij Vladimirovič

Karakozov, Dmitrij Vladimirovič, 4. 11. 1840 Šmakino, Saratovská gubernia – 15. 9. 1866 Petrohrad (popravený) — ruský revolucionár. Pochádzal z rodiny nižšej šľachty. Počas štúdia na univerzite v Moskve (1861 – 64) člen tajnej revolučnej organizácie Išutinovcov (pôsobili 1863 – 66). Na jar 1866 odišiel do Petrohradu, kde rozširoval vlastnoručne napísaný manifest Priateľom-robotníkom (Druziam-rabočim), v ktorom vyzýval k revolúcii, a 4. 4. 1866 spáchal neúspešný atentát na cára Alexandra II. Nikolajeviča.

Karakumský prieplav

Karakumský prieplav — vodný kanál v Turkménsku v juž. časti púšte Karakum začínajúci sa v blízkosti mesta Kerki a odvádzajúci vody Amudarje na juž. časť územia; dĺžka 1 445 km, prietok v hornej časti kanála 600 m3/s. Budovaný 1954 – 88. Slúži na zavlažovanie (zásobuje zavlažovacie systémy riek Murgab, Tedžen a i., jeden z najdlhších zavlažovacích kanálov na svete), na zásobovanie vodou na ňom ležiacich miest, na prepravu (splavný 450 km) i na rybolov. Na jeho hornom úseku vznikla začiatkom 21. stor. najväčšia priehrada Turkménska. Popri kanáli vedie významná železničná trať krajiny. Na Karakumskom prieplave leží hlavné mesto Turkménska Ašchabad.

karaluma

karaluma [arab.], Caralluma — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zimozeleňovité. Trsovité trváce sukulenty pochádzajúce z Ázie, Afriky a oblastí okolo Stredozemného mora. Majú 4- až 6-rebrové, okolo 20 cm vysoké modrosivé alebo modrozelené stonky, listy zvyčajne zredukované na šupiny a drobné nepríjemne zapáchajúce hviezdicovité kvety.

Patrí sem okolo 120 druhov, napr. karaluma európska (Caralluma europaea) s hrubými 4-rebrovými modrosivými vzpriamenými alebo poliehavými, zvyčajne oblúkovito ohnutými zakoreňujúcimi stonkami a so žltými alebo s hnedastopurpurovými kvetmi, Caralluma joannis s modrozelenými stonkami s rudimentárnymi listami na stonkových hranách a s purpurovými kvetmi, karaluma jedlá (Caralluma edulis) s hrubými vzpriamenými sivastozelenými stonkami a s hnedočervenými kvetmi so svetložltými škvrnami, ktorá sa konzumuje ako zelenina, a Caralluma fimbriata so 4-rebrovými bezlistými svetlo- alebo tmavozelenými stonkami a s hnedastopurpurovými kvetmi, ktorá sa konzumuje ako zelenina alebo sa používa v tradičnej indickej medicíne (pripisujú sa jej najmä protizápalové a antioxidačné účinky, potláča hlad a chuť do jedla; priaznivé účinky extraktu pri znižovaní hmotnosti sa však nepotvrdili).

karáma

karáma [arab.] — v islame termín označujúci milosť, resp. charizmatický dar alebo schopnosť robiť zázraky (resp. činy pod. zázrakom), čo prináleží najmä prorokom. Pre moslimov je karáma prejavom Božej priazne a požehnania.

Karamaj

Karamaj, Karamay, Qaramay, čín. Kche-la-ma-i, Kelamayi — mesto v severozáp. Číne na severe autonómnej oblasti Sin-ťiang v záp. časti Džungárskej panvy; 232-tis. obyvateľov (2012), so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, okolo 290-tis. obyvateľov. Stredisko ťažby a rafinácie ropy. Väčšinu obyvateľov (75 %) tvoria Chanovia, okrem nich tam žijú aj Ujguri, Kazachovia, Mongoli a Chuejovia. Letisko. Ropovod.

Karamanlis, Konstantinos

Karamanlis, Konstantinos, 8. 3. 1907 Proti, okres Serres – 23. 4. 1998 Atény — grécky politik a právnik, prezident (1980 – 85 a 1990 – 95), strýko Konstantina Karamanlisa ml. Od 1935 poslanec parlamentu, po 2. svet. vojne minister vo viacerých vládach (o. i. pre národné zjednotenie 1950 – 52, verejných prác 1952 – 55), 1955 – 63 s krátkymi prestávkami (1958 a 1961) predseda vlády. R. 1956 založil pravicovú stranu Národný radikálny zväz (Ethniki Risospastiki Enosis, ERE), do 1963 jej predseda. Po porážke strany vo voľbách (1963) abdikoval a odišiel do exilu do Paríža. Po páde vojenskej diktatúry 1974 sa vrátil do Grécka a ako predseda vlády (1974 – 80) sa usiloval o obnovenie parlamentnej demokracie. Na podporu politickej platformy svojho vládneho programu založil 1974 stranu Nová demokracia (Nea Dimokratia, ND), ktorej bol do 1980 predsedom. Presadil vstup Grécka do Európskeho hospodárskeho spoločenstva (1981 plné členstvo). V zahraničnopolitickej oblasti boli jeho kroky určované riešením napätých vzťahov s Tureckom v dôsledku cyperskej krízy (→ Cyprus).

Karamanlis, Konstantinos ml.

Karamanlis, Konstantinos (Kostas), ml., 14. 9. 1956 Atény — grécky politik a právnik, synovec Konstantina Karamanlisa. Počas štúdia vstúpil do mladého krídla strany Nová demokracia (Organosi neoi Nea Dimokratia, ONNED). Od 1989 poslanec gréckeho parlamentu za Novú demokraciu (Nea Dimokratia, ND), 1997 – 2009 predseda strany. R. 2004 – 07 a 2007 – 09 predseda vlády.

karambol

karambol [indoárijské jazyky > port. > fr.] —

1. hovorovo náraz, zrážka napr. vozidiel;

2. pri biliarde a biliardových hrách kontakt (dotyk) tágom odrazenej gule so zvyšnými guľami na stole (→ biliard, karambolový biliard); dosiahnutý karambol má hodnotu 1 bodu.

Kara Mustafa Paša Kemankeš

Kara Mustafa Paša Kemankeš, ? Elbasan, podľa niektorých zdrojov asi 1592 Vlorë – 31. 1. 1644 Istanbul — osmanský veľkovezír (od 1638). Pôvodne janičiar, u janičiarov získal vďaka lukostreleckej zručnosti prímeno (tur. kemankeş = lukostrelec). Bol vymenovaný za hlavného veliteľa janičiarskeho zboru s titulom aga a za admirála (kapudan-ı derya) osmanskej flotily (1635). Zúčastnil sa vojenských ťažení do Jerevanu (1635) a proti safíjovskej Perzii (1638 – 39), počas ktorých bol vymenovaný za veľkovezíra. Po sprostredkovaní mieru s Perziou (1639) sa vrátil do Istanbulu, kde začal uskutočňovať viaceré reformy (výrazne znížil počty janičiarov a palácovej stráže, rozsiahlou výstavbou lodí podporoval osmanskú mocenskú orientáciu na Stredomorie a zavádzal pravidlá merkantilizmu do hospodárstva), jeho ekonomické reformy však neboli úspešné. Popravený na príkaz sultána Ibrahima I.

Kara Mustafa Paša z Merzifonu

Kara Mustafa Paša z Merzifonu (tur. Merzifonlu), 1634/35 Marınca pri Merzifone, provincia Amasya – 25. 12. 1683 Belehrad — osmanský veľkovezír (od 1676). Chránenec a neskôr adoptovaný člen rodiny veľkovezíra Köprülüa Mehmeda Pašu (→ Köprülüovci), ktorý mu po nástupe do úradu (1656) udelil titul aga. R. 1658 sa zúčastnil na výprave do Sedmohradska a obsadil pevnosť Jenő (dnes Ineu v Aradskom judeţi, Rumunsko). R. 1660 sa stal beglerbegom Silistry, 1661 bol vymenovaný za váliho Diyarbakıru a kapitána egejskej flotily. R. 1663 sa stal v Istanbule zástupcom (kajmakam) nového veľkovezíra Fazıla Ahmeda Pašu Köprülüa a 1666 bol vymenovaný za druhého vezíra (funkciu kajmakama zastával aj naďalej). Počas ťaženia proti Poľsku (1672) sa zúčastnil obliehania pevností Chotin (dnes Chotyn, Ukrajina) a Kamenec Podoľský (Kamianec-Podiľskyj, Ukrajina), viedol osmanskú delegáciu na mierových rokovaniach a dohodol podmienky mierovej zmluvy. Získal si priazeň sultána Mehmeda IV. a po smrti Fazıla Ahmeda Pašu Köprülüa (1676) sa stal veľkovezírom. Viedol pomerne konzervatívnu politiku, jeho vojenské ťaženia proti Rusku (1677, 1678, 1680) sú považované za pokus o stabilizáciu tamojšieho regiónu nachádzajúceho sa už pod osmanskou nadvládou. Zakladal náboženské nadácie (→ vakf), mešity, knižnice a vývarovne v Istanbule, Galate (dnes súčasť Istanbulu), Edirne a Merzifone. V máji 1683 ho sultán Mehmed IV. poveril velením osmanského vojska s cieľom dobyť Viedeň. Skoro dva mesiace (od 13. júla do 11. septembra) trvajúce obliehanie Viedne však nebolo úspešné (→ bitka pri Viedni). Kara Mustafa Paša z Merzifonu stratil dôveru sultána a bol nútený stiahnuť sa do Budína, odkiaľ organizoval obranu hraníc. Po ďalších vojenských neúspechoch (bitka pri Parkane, dnes Štúrovo; strata Ostrihomu) bol na sultánov príkaz popravený uškrtením (→ turecké vojny).

Karamzin, Nikolaj Michajlovič

Karamzin, Nikolaj Michajlovič, 12. 12. 1766 Michajlovka, dnes Preobraženka, Buzulucký rajón, Orenburská oblasť – 3. 6. 1826 Petrohrad — ruský spisovateľ, publicista a historik. Vyrastal na panstve otca, ktorý pochádzal zo strednej šľachty a bol potomkom tatárskych kniežat. Študoval v šľachtických ústavoch v Simbirsku a v Moskve, 1784 – 89 bol členom slobodomurárskej lóže N. I. Novikova, 1789 – 90 cestoval po Európe (Francúzsko, Anglicko, Nemecko, Švajčiarsko), kde sa zoznámil s významnými osobnosťami (I. Kant, J. G. von Herder, L. Sterne, J.-J. Rousseau), vo Francúzsku bol svedkom zrútenia sa absolutistickej monarchie (→ Francúzska revolúcia). R. 1791 – 92 vydával prvý ruský literárny časopis Moskovskij žurnal (Moskovské noviny), v ktorom propagoval sentimentalizmus, 1802 – 03 časopis Vestnik Jevropy (Eur. vestník). R. 1803 – 26 bol oficiálnym historiografom cára Alexandra I. Pavloviča, od 1818 člen Ruskej akadémie.

Hlavný predstaviteľ ruského sentimentalizmu a tvorca moderného ruského jazyka. V literárnej tvorbe vyjadril názory strednej šľachty v období začiatku rozvoja kapitalizmu. Položil základy romantického a realistického psychologizmu, sústredil sa na vykreslenie vnútorného života postáv, prvýkrát postavil do centra rozprávania vlastnú, autorskú osobnosť, vytvoril nový literárny jazyk blízky hovorovej reči. Na začiatku literárnej činnosti prekladal diela W. Shakespeara, G. E. Lessinga, S. Gessnera a i. a písal sentimentálnu poéziu. V časopise Moskovskij žurnal publikoval základné dielo ruského sentimentalizmu – cestopis Listy ruského cestovateľa (Pisma russkogo putešestvennika, 1791 – 92) ovplyvnené L. Sternom a novelu Úbohá Líza (Bednaja Liza, 1792) o nešťastnej láske kvetinárky Lízy k šľachticovi Erastovi.

Autor sentimentálnych poviedok Jevgenij a Júlia (Jevgenij i Julija, 1789) a Natália, bojarská dcéra (Natalija, bojarskaja doč, 1792), lyrických básní a próz Moje drobnôstky (Moi bezdelki, 1794), gotickej novely Ostrov Bornholm (Ostrov Borngoľm, 1794), historickej poviedky Miestodržiteľka Marfa (Marfa posadnica, 1803) z obdobia neúspešného boja Novgorodu za nezávislosť v 15. stor. a diela Dejiny ruského štátu (Istorija gosudarstva rossijskogo, 1816 – 29, 12 zv.; posledný zväzok vydaný posmrtne), v ktorom na základe pramenného výskumu spracoval ruské dejiny od najstarších čias do začiatku 17. stor.

Podal prvý ucelený výklad vývoja ruského národa s osvietensko-sentimentalistickým pohľadom na historické udalosti, zdôraznil potrebu štátnej jednoty. Jeho názory ovplyvnili osobné zážitky počas Francúzskej revolúcie (jakobínsky teror), odmietal revolúciu ako prostriedok pokroku (odsudzoval však tyraniu) a pokúšal sa nájsť pre Rusko vlastnú špecifickú podobu štátnosti (prikláňal sa ku konzervatívnemu absolutizmu). Jeho dielo malo vplyv na viacero generácií a pomohlo budovať ruské národné uvedomenie. Karamzinova literárna tvorba ovplyvnila najmä V. A. Žukovského, K. N. Baťuškova a A. S. Puškina.

Karanč

Karanč — najvyšší vrch Cerovej vrchoviny neďaleko Fiľakova na hranici s Maďarskom, 728 m n. m. Budovaný sopečnými porfyrickými pyroxenicko-amfibolickými andezitmi s granátmi a biotitmi. Na jeho vrchole rozhľadňa (19 m) navštevovaná turistami z obidvoch strán hranice. Karanč je súčasťou CHKO Cerová vrchovina.

karangovité

karangovité [špan. > fr. > novolat.], Carangidae — čeľaď z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad ostriežotvaré (Perciformes). Dravé, rýchlo plávajúce morské ryby žijúce v teplých oblastiach Atlantického, Indického a Tichého oceána. Majú 30 – 170 cm dlhé vysoké valcovité alebo prevažne zboku sploštené telo pokryté zvyčajne striebristými šupinami, ktoré pozdĺž bočnej čiary vytvárajú ostré výrastky, dve chrbtové plutvy a hlboko vykrojenú chvostovú plutvu. Živia sa rybami a bezstavovcami.

Patrí sem asi 30 rodov a okolo 150 druhov; mnohé druhy (napr. z rodov lodivod a stavrida) sú pre chutné mäso dôležitými priemyselnými rybami, niektoré druhy (napr. z rodu karanx) sú cenné z hľadiska športového rybolovu.

Karanovo

Karanovo — archeologická lokalita v str. Bulharsku asi 10 km sz. od mesta Nova Zagora.

Tell vysoký asi 12 m, s prerušovaným osídlením od neolitu (mladšej kamennej doby) po staršiu bronzovú dobu sa svojím klasickým zvrstvením stal základom relatívnej chronológie bulharského neolitu, eneolitu (neskorej kamennej doby) a staršej bronzovej doby. Rozlišuje sa pri ňom sedem kultúrnych vrstiev.

Vrstva I pochádza zo staršieho neolitu, keramika z nej má bielu výzdobu nanesenú ešte pred vyleštením povrchu, príbytky sú pravouhlé, nadzemné, s hlinenými pecami. Kultúrny komplex vrstvy II nazývaný karanovská kultúra reprezentuje druhú etapu staršieho neolitu Trácie. Vrstva III patrí do veselinovskej kultúry, ktorá predstavuje stredný neolit v Trácii, a vrstva IV do neskoroneolitickej kalojanoveckej kultúry. Vrstva V je zastúpená veľmi slabo a datuje sa do záverečného stupňa kultúry Marica. Najhrubšou vrstvou tellu je vrstva VI, ktorá obsahuje pamiatky bulharského neskorého eneolitu, južný variant kultúry Kodžadermen Gumelniţa, ktorá je časovo zhodná s tiszapolgárskou kultúrou v Karpatskej kotline. Záverečná vrstva VII už patrí do tretieho stupňa staršej bronzovej kultúry Ezero, ktorá v istých vývojových etapách korešponduje s badenskou kultúrou. Archeologický výskum lokality prebiehal s prestávkami 1936 – 57 a 1984 – 92.

Karantánia

Karantánia — historické územie vo vých. Alpách, na ktorom vzniklo zač. 7. stor. jedno z prvých slovanských kmeňových kniežatstiev, aj názov tohto kniežatstva. Zaberalo časť dnešného Rakúska (Korutánsko, Štajersko, časť Tirolska) a severových. Slovinska, jeho centrom bol pravdepodobne Karnburg (slovinsky Krnski grad). Prvým známym vládcom Slovanov, nazývaných neskôr aj alpskí Slovania alebo Karantánci (za ich potomkov sa pokladajú dnešní Slovinci), ktorí na toto územie prišli koncom 6. stor., bol knieža Valuk (Wallux dux Winedorum). V boji proti Avarom sa 623 pravdepodobne pripojili k ďalším slovanským kmeňom vedeným franským kupcom Samom (→ Samova ríša). Po jeho smrti a rozpade kmeňového zväzu (658) si však Karantánci zachovali samostatnosť. Ich christianizácia sa začala 751 a kniežatstvo sa postupne dostalo pod bavorsko-franský vplyv. Po definitívnom začlenení Bavorska do Franskej ríše sa Karantánia stala 828 jej hraničnou markou, slovanských vládcov nahradili franskí (osobitne bavorskí). R. 976 cisár Oto II. povýšil Karantániu na vojvodstvo (→ Korutánsko), ktoré však bolo územne menšie ako pôvodná Karantánia. R. 1335 získali vojvodstvo Habsburgovci (→ Rakúsko, dejiny).