Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 954 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kapuas

Kapuas — rieka v Indonézii, najdlhšia rieka ostrova Kalimantan považovaná i za najdlhšiu ostrovnú rieku sveta; dĺžka 1 143 km, rozloha povodia 97 000 km2. Pramení v pohorí Kapuas, ústi deltou do Juhočínskeho mora. Splavná okolo 900 km, využívaná najmä na splavovanie dreva a rybolov. V delte je veľké prístavné mesto Pontianak.

kapucíni

kapucíni [lat.], Rád menších bratov kapucínov, lat. Ordo Fratrum Minorum Capuccinorum, OFMCap — rímskokatolícka mužská rehoľa, najmladšia z troch vetiev františkánov. Vznikla po ich rozdelení na observantov (hlásiacich sa k pôvodnému ideálu chudoby) a konventuálov (hlásiacich sa k umiernenému výkladu reguly). Za jej zakladateľa sa považuje príslušník rehole observantov Matteo da Bascio (aj Matúš z Bascia, Matteo z Bassi, *1495, †1552) z kláštora Montefalcone (kraj Marche) v Taliansku, ktorý ako ľudový misionár a kazateľ hlásal (od 1525) návrat k pokániu a k jednoduchosti v duchu pravidiel Františka z Assisi. Keďže Matteo a jeho prívrženci nenašli u observantov pre svoje pôsobenie pochopenie, uchýlili sa pod ochranu konventuálov. Kapucíni boli schválení pápežom Klementom VII. bulou Religionis zelus (3. 7. 1528) ako bratstvo v pôsobnosti rehole menších bratov konventuálov, 1619 boli pápežom Pavlom V. uznaní ako samostatná vetva (rehoľa) františkánskeho rádu.

Pre kapucínov je charakteristické nosenie hrubého hnedého habitu so špicatou kapucňou (tal. cappuccio; odtiaľ názov kapucíni) prepásaného povrazom s troma jednoduchými uzlami, v minulosti aj nosenie končitej brady a chodenie naboso (sandále nosili len tí, ktorí nemohli chodiť bosí). Prvé stanovy rádu kládli dôraz na kontempláciu a pustovnícky život podľa vzoru sv. Františka (mlčanie, samota, modlitba po celý voľný čas, nočné hodinky, tzv. matutinum, dve hodiny rozjímania a okrem sviatkov len jedna omša denne, žiadna účasť na pohreboch, jedno jedlo denne; mäso, syr a vajcia si kapucíni nesmeli pýtať, ale mohli ich prijať), ako aj na kazateľskú činnosť a starostlivosť o chudobných, najmä o chorých v období moru; ako spovedníkom im boli prideľované privilégiá. Mimo obývaných miest si stavali jednoduché domy, v ktorých okolí sa nachádzali pustovne (v každom dome žilo 6 – 7 rehoľníkov, vo významnejších domoch 12, zostávali však majetkom dobrodincov), budovali aj malé jednoduché kostoly.

Po prvotných ťažkostiach v období zápasov o smerovanie rehole v 1. pol. 16. stor. (Matteo zvolený 1529 za prvého generálneho vikára sa zakrátko funkcie vzdal a vrátil sa k observantstvu, druhého generálneho vikára Ľudovíta z Fossombrone, *1490, †1560, kapucíni neprijali pre jeho prísnosť a štvrtý predstavený Bernard Ochino, *1487, †1564, prešiel k protestantom) začali kapucíni v 2. pol. 16. stor. zakladať nové kláštory najmä vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Nemecku, Čechách a Rakúsku. Na konci 16. a na začiatku 17. stor. sa významne podieľali na rekatolizácii Európy, ako aj na misiách vo vzdialených krajinách (Kongo, Etiópia, India). Z prostredia rádu vyšli viacerí svätci a významní teológovia, napr. Felix z Cantalice (*1515, †1587), Vavrinec z Brindisi (*1559, †1619), Krišpín z Viterba (*1668, †1750), Leopold Mandić (*1866, †1942), Pio z Pietrelciny (páter Pio; *1887, †1968) a i. V súčasnosti pôsobia kapucíni okrem duchovnej služby (kazatelia, spovedníci) spolu s terciármi aj v pastorácii v nemocniciach, vo väzniciach a v službe ľuďom na okraji spoločnosti. Rád sa delí na provincie, viceprovincie, komisariáty, kustódie a misijné oblasti, najvyšší predstavený, generálny minister (aj generál), sídli v Ríme. Kapucíni majú v starostlivosti aj ženskú rehoľu klarisiek kapucínok (→ klarisky), ktoré boli 1538 pápežom Pavlom III. uznané ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry a sú kontemplatívnym rádom žijúcim v pápežskej klauzúre.

Na územie dnešného Slovenska prišli kapucíni na pozvanie ostrihomského arcibiskupa J. Selepčéniho 6. 5. 1674 najmä ako protireformačná misia. Usadili sa v Pezinku, kde 1719 – 20 vybudovali kláštor a kostol. Od 1676 pôsobili aj v Bratislave (v Kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici), neskôr tam vybudovali kláštor (1712; 1737 pri ňom aj knižnicu) a kostol (1717). V Bratislave vyvíjali pastoračnú, vzdelávaciu, misijnú i charitatívnu činnosť, počas morovej epidémie (1712 – 13) sa starali o chorých. Od 1756 pôsobili aj v Holíči. Na základe dekrétov cisára Jozefa II. bola obmedzená aj činnosť kapucínov a zrušená viac ako polovica pôvodných kláštorov, napr. aj kláštor v Holíči (1786; obnovený 1940 – 45 a 1990 – 96); v Bratislave im však o. i. ostala v starostlivosti vojenská nemocnica. Z organizačného hľadiska patrili kapucíni spočiatku do Rakúskej, neskôr do Rakúsko-uhorskej provincie so sídlom vo Viedni. R. 1921 bol založený Komisariát Bratislava a Pezinok patriaci pod Viedenskú provinciu, od 1923 pod generála rádu. R. 1927 bol zriadený Generálny komisariát Slovenska pod vedením misie holandských kapucínov, ktorí 1928 založili v Bratislave serafínsku školu, 1932 boli kapucíni pričlenení k Česko-moravskej provincii so sídlom v Prahe. Po rozpade Česko-Slovenska 1939 bol 1941 zriadený Slovenský generálny komisariát patriaci opäť priamo pod generála rádu. R. 1950 po násilnej likvidácii mužských kláštorov v Československu (→ akcia K) bola činnosť kapucínov zastavená a väčšina členov rádu násilne internovaná v pracovných táboroch. V období komunizmu zriadil generál rádu 1987 v Ríme samostatnú Slovenskú provinciu v tzv. podzemných podmienkach. Členovia rehole pôsobili tajne v tzv. umlčanej (tajnej alebo skrytej) cirkvi, viacerí boli perzekvovaní, odsúdení a uväznení. Po 1989 pôsobia kapucíni na Slovensku pod názvom Slovenská provincia rádu menších bratov kapucínov (aj Kapucíni na Slovensku). V súčasnosti vlastnia a spravujú kostoly, kláštory i rehoľné domy v Bratislave (Staré Mesto, Rača), Pezinku, Žiline, Kremnických Baniach, Ponikách a Hriňovej, ako aj misijný dom na Islande (Reyðarfjörður). Klarisky kapucínky sídlia v Kopernici. Kapucíni na Slovensku sa okrem pastoračnej činnosti venujú aj vydávaniu kníh a hudobných i filmových nosičov.

kapucínkovité

kapucínkovité [lat.], Tropaeolaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Poliehavé alebo ovíjavé jednoročné alebo trváce byliny pochádzajúce z Južnej a zo Strednej Ameriky. Majú striedavé dlaňovito laločnato delené alebo okrúhle listy s dlhými stopkami a miskovité kvety s dlhými ostrohami, plod trojpuzdrová tobolka. Patrí sem jediný rod kapucínka (Tropaeolum), do ktorého patrí 89 druhov, napr. okolo 2 m vysoká liana kapucínka hľuznatá (Tropaeolum tuberosum) s jedlými koreňovými hľuzami s priemerom okolo 3 cm, s ovíjavou stonkou, so sivozelenými troj- až päťlaločnatými listami a s oranžovočervenými kvetmi, rýchlorastúca poliehavá, okolo 30 cm vysoká kapucínka väčšia (Tropaeolum majus) s okrúhlymi listami a so žltými, s oranžovými alebo s červenými kvetmi (kvetné púčiky sa nazývajú aj nepravé kapary), ktorá sa pestuje ako letnička a jej vňať a kvety sa používajú do šalátov, 2 – 4 m vysoký popínavý jednoročný druh Tropaeolum peregrinum s päťlaločnatými sivozelenými listami a s jasnožltými kvetmi a trváca popínavá do 1 m vysoká kapucínka mnoholistá (Tropaeolum polyphyllum) s päť- až deväťlaločnatými listami a so žltými alebo s oranžovými kvetmi.

kapucínska stolička

kapucínska stolička — typ sedacieho nábytku so sedadlovým a operadlovým rámom vypletaným trsťou, pedigom ap. určený pre jednu osobu. Bola pomerne rozšírená najmä vo Francúzsku v období rokoka (od 30. rokov 18. stor.). Niekedy sa takto označuje aj stolička vypletaná slamou.

kapucňovec

kapucňovec [lat.], Conocybe — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď hnojovcovité. Saprofytické huby rastúce prevažne na zemi v substráte so zvýšeným obsahom dusíka. Majú prevažne drobný, zvyčajne hrdzavohnedý, žltohnedý, zriedkavo sivastý alebo černastý vypuklý alebo takmer plochý polguľovitý zvoncovitý klobúk s priemerom 5 – 25 mm, tenký hlúbik, ktorý je zvyčajne bez plachtičky (velum), pri hlúbiku zaoblené lupene, elipsovité alebo mandľovité, na povrchu hladké hrdzavohnedé výtrusy (so zreteľným klíčnym otvorom) a svetlohrdzavý výtrusný prach.

V Európe rastie približne 20 druhov, na Slovensku napr. na pasienkoch a v detrite v lesoch kapucňovec polguľovitý (Conocybe semiglobata) s hrdzavohnedým, za sucha s okrovým polguľovitým klobúkom a s elipsovitými výtrusmi a kapucňovec útly (Conocybe tenera) s tmavohnedým zvoncovitým klobúkom a s mandľovitými výtrusmi a na komposte, pohnojenej pôde, pilinách alebo na hnijúcom dreve kapucňovec páperistý (Conocybe pubescens) s hrdzavohnedým alebo s oranžovohnedým vypuklým klobúkom a s pomerne veľkými elipsovitými výtrusmi.

kapucňovka

kapucňovka [lat.], Galerina — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Agaricomycetes, čeľaď pavučinovcovité. Majú drobné okrovohnedé alebo hrdzavohnedé plodnice zložené zvyčajne z vypuklého klobúka s priemerom 3 – 50 mm so zaoblenými lupeňmi a z 50 – 150 mm dlhého tenkého hlúbika, ktorý je zvyčajne bez plachtičky (velum), mandľovité alebo elipsovité, na povrchu drsné alebo zreteľne bradavičnaté výtrusy (zvyčajne bez klíčneho otvoru) a hrdzavohnedý výtrusný prach; vo výtrusorodej vrstve sú fľaškovité alebo hlavičkovité cystidy.

Patria sem zvyčajne saprofytické, zriedkavo parazitické druhy rastúce jednotlivo alebo v menších trsoch zvyčajne na zemi v tráve, machu a na dreve. V Európe sa vyskytuje okolo 50, na Slovensku asi 20 druhov, napr. na rašelinníku parazitujúca kapucňovka močiarna (Galerina paludosa) s bledookrovým klobúkom s priemerom 10 – 28 mm a s dlhým hlúbikom pokrytým aj v dospelosti bielymi vláknami plachtičky, v machu rastúca kapucňovka machová (Galerina hypnorum) s klobúkom s priemerom 5 – 15 mm, na zvyškoch dreva rastúca kapucňovka hnedohlúbiková (Galerina badipes) s klobúkom s priemerom 5 – 30 mm a so zreteľnou plachtičkou pri prsteni hlúbika a na dreve ihličnanov rastúca smrteľne jedovatá kapucňovka okrovohnedastá (Galerina marginata) s klobúkom s priemerom 10 – 40 mm.

kapúnovanie

kapúnovanie [lat. > nem.] — chirurgické odstránenie semenníkov kohúta (→ kastrácia). Robí sa zvyčajne pri mladých kohútoch pred výkrmom (vo veku 10 – 12 týždňov) s cieľom získať jedince s lahodným mäsom. Po kapúnovaní sa kohúty musia vykrmovať najmenej do veku 140 – 150 dní.

Kápúr, Rádž

Kápúr, Rádž, 14. 12. 1924 Péšávar – 2. 6. 1988 Bombaj — indický režisér. Prostredie divadla a filmu mu bolo veľmi blízke, jeho otcom bol Prithvírádž Kápúr (*1906, †1972), divadelný a filmový herec a majiteľ putovného divadla (Prithvího divadlo, 1944 – 60), kde Kápúr začínal ako herec. Neskôr sa stal nezávislým režisérom, producentom (1948 si v Bombaji založil vlastné filmové štúdio) a hercom (spočiatku predovšetkým v úlohách milovníkov). Nakrútil aj niekoľko tragikomických filmov, pri ktorých sa inšpiroval tvorbou Ch. Chaplina a v ktorých hral postavy tulákov. Ako filmový herec a režisér debutoval filmom Oheň (Ág, 1948) v hlavnej úlohe s populárnou herečkou Nargis (*1929, †1981), ktorá účinkovala vo väčšine jeho filmov. R. 1956 stvárnil hlavnú rolu vo svojom filme Pod rúškom noci (Džagté rahó), za ktorú získal 1957 na MFF v Karlových Varoch Veľkú cenu. Ďalej režíroval filmy Obdobie dažďov (Barsát, 1948), Tulák (Avárá, 1951), Sangam (S., 1963), Smutný klaun (Mera nam joker, 1966) a i.

kapusta

kapusta [rom. jazyky > nem.], Brassica — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné alebo dvojročné byliny pochádzajúce z Ázie a Európy. Majú jednoduchú alebo rozkonárenú, zvyčajne drevnatejúcu olistenú byľ so striedavými celistvými alebo lýrovitými listami a s bielymi alebo so žltými kvetmi, plod stopkatá šešuľa s krátkym zobáčikom. Pestované druhy, resp. odrody môžu mať modifikované stonky (skracovaním sa vytvára stonková hľuza alebo na jej vrchole zdužnatený hlúb), listy (zhlukovaním listov sa vytvárajú spravidla guľovité kompaktné listové hlávky) alebo súkvetia (sú zhustené a zdužnatené). Patrí sem okolo 35 druhov, najznámejší je druh pochádzajúci z oblastí okolo Stredozemného mora kapusta obyčajná (Brassica oleracea, v starších systémoch aj Crucifera brassica alebo Napus oleracea), ktorý sa odpradávna pestuje v mnohých varietách ako hlúbovitá zelenina; v minulosti sa rozdeľovali na niekoľko kultúrnych konvariet.

Systematické vnútrodruhové triedenie a s tým súvisiace názvoslovie sú vzhľadom na viacero prijatých a v rôznych vedných odboroch rozlične používaných koncepcií komplikované a neprehľadné. V najnovšej botanickej literatúre na Slovensku sa jednotlivé staršie poddruhy (variety a kultivary) považujú za skupiny odrôd (konvariet), ku ktorým patrí najmä jednoročná alebo dvojročná kapusta obyčajná hlávková (Brassica oleracea skupina Capitata, v starších systémoch Brassica oleracea varieta capitata a Brassica oleracea subspecies oleracea convarieta capitata, nazývaná aj hlávková kapusta) so skrátenou zdužnatenou stonkou (hlúbom) a s hladkými oinovatenými (pokrytými voskovým povlakom) listami, ktoré tvoria kompaktnú guľovitú hlávku. Kvitne v druhom roku žltými kvetmi vytvárajúcimi sa na predĺženej byli vyrastajúcej zo stredu hlávky. Pestuje sa ako biela hlávková kapusta (Brassica oleracea varieta capitata forma alba) zvyčajne so svetlozelenými alebo s bielymi listami alebo ako červená hlávková kapusta (Brassica oleracea varieta capitata forma rubra) zvyčajne s modrozelenými alebo s fialovočervenými listami. Konzumuje sa v čerstvom stave, napr. vo forme rozličných šalátov, rôzne tepelne upravená alebo konzervovaná (sterilizáciou, kvasením; → kvasená kapusta).

Medzi ďalšie variety, ktoré sa zvyčajne pestujú ako zelenina, patria napr. kapusta obyčajná kelová (kel hlávkový, kel), kapusta obyčajná ružičková (kel ružičkový), kapusta obyčajná kučeravá (kel kučeravý), kapusta obyčajná špargľová (brokolica), kapusta obyčajná kalerábová (kaleráb) a kapusta obyčajná karfiolová (karfiol), ako krmivo pre hospodárske zvieratá sa pestuje kapusta obyčajná kŕmna (Brassica oleracea skupina Ramosa, v starších systémoch Brassica oleracea varieta ramosa) s 50 – 80 cm vysokou rozkonárenou, na báze drevnatou, po celej dĺžke rovnomerne olistenou byľou. Ďalšími hospodársky významnými druhmi kapusty, ktoré sa pestujú ako krmoviny alebo olejniny, sú napr. kapusta repková (Brassica napus), ktorá sa pestuje vo dvoch odrodách – kapusta repková kvaková (kvaka) a kapusta repková pravá (repka olejka), a kapusta poľná (Brassica rapa, v starších botanických systémoch napr. aj Brassica napus, Sinapis rapa alebo Napus rapa), ku ktorej poddruhom patria napr. kapusta poľná pravá (okrúhlica) a kapusta poľná olejnatá (repica olejnatá). Ako listová zelenina sa pestujú druhy kapusta pekinská (Brassica pekinensis) s jasnozelenými listami s výrazným širokým stredným rebrom, ktoré sú sformované do podlhovastej hlávky, a kapusta čínska (Brassica chinensis, čínska kapusta). Pre čiernohnedé semená, ktoré sa používajú na výrobu kremžskej horčice, sa pestuje kapusta čierna (Brassica nigra) s hornými kopijovitými a dolnými lýrovitými listami a so svietivožltými kvetmi s tmavým žilkovaním, pre svetlohnedé semená, ktoré sa používajú na výrobu tzv. orientálnej alebo ruskej pikantnej horčice, kapusta sitinová (Brassica juncea) s lýrovitými listami a so žltými kvetmi.

Na území dnešného Slovenska sa kapusta stala súčasťou agrárnej kultúry v 15. stor. Pre svoju značnú trvanlivosť pri dobrom uskladnení i pre možnosť konzervovania kvasením patrila k základným zložkám potravy na Slovensku, využívala sa však aj ako krmovina (vonkajšie listy a hlúby). V 18. stor. sa z jej pestovania vyberal desiatok. Kapusta sa zo Slovenska aj vyvážala (po Dunaji do južnej oblasti Uhorska). Jej pestovanie bolo rozšírené najmä na Orave, Kysuciach, na Liptove, v Šariši a v oblasti Nízkych Beskýd, pestovanie letných odrôd najmä na Považí (Krakovany, Trebatice), v okolí Trnavy (Hrnčiarovce), v Košickej kotline a na Východoslovenskej nížine. K tradičnej oblasti intenzívneho pestovania kapusty patrí Záhorie (najmä Stupava). Pestovala sa v záhradách a na úrodných plochách každoročne hnojenej pôdy (zvyčajne pri potokoch, tzv. kapustniská). Jej výsev alebo výsadba boli spojené s mnohými zvykmi (pitie pálenky, aby dobre rástla, kropenie priesad mliekom, aby bola biela, sadenie so žihľavou). Pri okopávaní sa do kapusty sadili vetvičky z oltárikov Božieho tela a z metiel jánskych ohňov, aby ju nehubil hmyz a húsenice. Celé hlávky sa skladovali v pivniciach alebo sa zakopávali do zeme. Tradičným spôsobom konzervovania bolo kvasenie kapusty naloženej do sudov. Kapusta sa používala na prípravu každodennej stravy, obradových jedál i na liečenie, napr. na hojenie hnisavých rán prikladaním čerstvých listov, ako aj na hojenie omrzlín obkladmi z kvasenej (kyslej) kapusty.

kapustička

kapustička — hovorový názov rodu lýrovka (Lapsana).

Kapustin Jar

Kapustin Jar — ruský kozmodróm a vojenská strelnica nachádzajúce sa 150 km juhovýchodne od Volgogradu v blízkosti mesta Znamensk (do 1993 Kapustin Jar) v Astrachánskej oblasti. Založený 1946 ako raketová strelnica (od 1998 názov 4. štátna ústredná strelnica Ruskej federácie, 4. gosudarstvennyj centraľnyj mežvidovoj poligon Rossijskoj federacii), spočiatku slúžil len na vojenské účely, testovali sa tam ukoristené nemecké rakety V-2, ruské balistické rakety typu R, ruské interkontinentálne rakety a i., neskôr sa začal využívať aj na vypúšťanie kozmických rakiet a družíc. Prvá družica Kozmos 1 štartovala z kozmodrómu 16. 3. 1962 pomocou rakety Kozmos 2, v 60. – 80. rokoch 20. stor. odtiaľ štartovali aj geofyzikálne a meteorologické rakety, družice Interkozmos, indická družica Árjabhata a i., testovali sa tam aj modely BOR (Bezpilotnyj orbitaľnyj raketoplan) pre program výstavby raketoplánov Buran. R. 1988 bol Kapustin Jar pre kozmické lety zakonzervovaný, prevádzka bola obnovená 28. 4. 1999 štartom rakety Kozmos-3M s družicami Abrixas a MegSat-0. Do konca 2008 z neho štartovalo 101 kozmických rakiet, z toho 85 úspešne, posledný štart sa uskutočnil 19. 6. 2008. V súčasnosti slúži predovšetkým na vojenské účely.

kapustovité

kapustovité [románske jazyky > nem.], Brassicaceae, aj krížokveté — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Jednoročné, dvojročné i trváce byliny, polokry alebo malé kry vyskytujúce sa prevažne v sev. miernom pásme. Majú striedavé jednoduché alebo zložené, tvarovo variabilné, zvyčajne lýrovité (perovito delené s veľkým koncovým úkrojkom) listy bez prílistkov (spodné listy pri mnohých druhoch vytvárajú prízemnú listovú ružicu) a pravidelné obojpohlavné kvety so štyrmi kališnými lístkami, štyrmi spravidla žltými, ale aj bielymi, ružovými alebo fialovými korunnými lupienkami usporiadanými do kríža (v staršej literatúre sa preto nazývajú krížokveté) a so štvormocnými tyčinkami (štyri vnútorné s dlhšími nitkami a dve vonkajšie s kratšími nitkami). Kvety vyrastajú zvyčajne v súkvetiach strapec (pri niektorých druhoch aj jednotlivo), plod suchá pukavá šešuľa alebo šešuľka pukajúca v mieste zrastu plodolistov dvoma chlopňami (vnútri plodu je blanitá priehradka – diafragma, na ktorú prirastajú semená) alebo suchá nepukavá pašešuľa rozpadávajúca sa na viacero častí (s jedným alebo s viacerými semenami).

Niektoré rastlinné orgány sú pri niektorých, najmä pestovaných druhoch modifikované. Vegetatívne orgány sú holé, oinovatené (pokryté voskovým povlakom) alebo pokryté tvarovo odlišnými chlpmi (trichómami). Pre kapustovité je charakteristická prítomnosť idioblastov v pletivách rôznych orgánov, ktoré obsahujú glukozinoláty (starší názov tioglukozidy) a enzým myrozinázu. Po poranení pletiva napr. v koreni alebo v liste enzým myrozináza štiepi glukozinoláty, pričom následne vznikajú izotiokyanáty podieľajúce sa na charakteristickej chuti a zápachu mnohých kapustovitých. Patrí sem okolo 300 rodov s vyše 3 500 druhmi.

Hospodársky význam majú napr. rody horčica a reďkev, najmä však niektoré vyšľachtené druhy a odrody patriace do rodu kapusta (Brassica), ktoré sa pestujú ako hlúbovitá zelenina, olejnina alebo krmovina. Niektoré kapustovité rastú na skalách, v lesoch alebo na lúkach, iné sa pestujú ako okrasné rastliny, na Slovensku napr. rody arábka (Arabis), cesnačka (Alliaria), horčičník (Erysimum), huľavník (Sisymbrium), chudôbka (Draba), lyžičník (Cochlearia), mesačnica (Lunaria), peniažtek (Thlaspi), potočnica (Nasturtium), roripa (Rorippa), tarica (Alyssum), večernica (Hesperis), zubačka (Dentaria), žerucha (Lepidium), žerušnica (Cardamine).

Kapušany

Kapušany — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v doline rieky Sekčov na styku Spišsko-šarišského medzihoria, Beskydského predhoria a Košickej kotliny, 275 m n. m.; 2 176 obyvateľov (2015). Rovinné až pahorkatinné územie je budované pestrými horninami vnútrokarpatského flyšu, neogénnymi usadeninami i sopečnými andezitmi a ryolitmi s riečnymi uloženinami. Prevažne odlesnená krajina, vo zvyškoch lesných porastov prevládajú dub, buk a borovica. V katastri obce je prírodná rezervácia Kapušiansky hradný vrch (vyhlásená 1980, rozloha 18,1 ha) zriadená na ochranu lokality ako významného botanického náleziska.

Obec písomne doložená 1248, 1307, 1345 ako Kapy, 1410, 1416 Kapi, 1427, 1543, 1567, 1588, 1600 Kapy, 1773 Kapi, Kapussany, 1786 Kapi, Kapussani, 1808 Kapi, Kapussany, 1863 – 1913 Kapi, 1920 Kapušany.

Vznikla pravdepodobne zač. 12. stor. R. 1248 tam existovala farnosť. V stredoveku sa tam vyberalo mýto. Vyvíjala sa ako trhové mestečko (1410), 1418 získala trhové a jarmočné právo; centrum Kapušianskeho panstva. Patrila Tököliovcom, od 18. stor. Fehérváriovcom a v 19. stor. Dežőfiovcom. V 14. stor. je v jej v blízkosti prvýkrát doložená existencia hradu (z 13. stor., nazývaný aj Maglódsky hrad, Maglovec, pravdepodobne aj Tobul, neskôr Kapušiansky hrad). Pôvodne patril kráľovi, 1312 ho dobyl Karol I. Róbert. R. 1410 – 12 bol obnovený, keď ho získali šľachtici z Koprivnice (začali používať prídomok z Kapušian). R. 1440 ho kráľ Vladislav I. (Vladislav III. Varnenčík) daroval šľachticom z Rozhanoviec. Neskôr (do 1468) bol obsadený bratríkmi. Na prelome 15. a 16. stor. bolo posilnené opevnenie novou hradbou (hrad bol prestavaný v 16. stor). R. 1709 ho vypálilo vojsko Františka II. Rákociho a 1715 zanikol. Obyvatelia Kapušian sa zaoberali poľnohospodárstvom a železiarstvom.

Archeologické nálezy: viacero lokalít s osídlením kultúry s východnou lineárnou keramikou a bukovohorskej kultúry, osídlenie z mladšej a neskorej bronzovej, halštatskej a mladšej rímskej doby, z obdobia sťahovania národov a zo stredoveku (9. – 14. stor.). Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Martina (1796 – 99, opravovaný v 2. pol. 19. stor. a v 20. stor.), asi 1,2 km severozápadne od obce ruiny (múry opevnenia a hradného paláca) Kapušianskeho hradu (od 2012 prebiehajú záchranné práce na jeho zachovanie).

Kapušianske Kľačany

Kapušianske Kľačany, Kelecsény — obec v orese Michalovce v Košickom kraji vo vých. časti Východoslovenskej roviny, 101 m n. m.; 922 obyvateľov, 9,5 % slovenskej, 60,0 % maďarskej národnosti (2015). Na riečnych uloženinách Latorice miestami prekrytých sprašou a menšími pieskovými presypmi vznikol rovinný reliéf. Územie je čiastočne odlesnené, miestami zvyšky lužného lesa.

Obec vznikla 1943 zlúčením obcí Kľačany (písomne doložená 1364, 1380 ako Kelechen, 1417 Keleche, 1427, 1567 – 99 Kelechen, 1773 Kelecseny, 1786 Kelecschény, 1808 Kelecsény, Klačany, 1863 Kelecsény, 1873 Kelecseny, 1877 – 82 Kelecsény, 1888 Kelecseny, 1892 Kelecsény, 1895 – 1902 Kelecseny, 1907 – 13 Magyarkelecsény, 1920 Kľačany, 1927 – 38 Kľačany, Kelecsény, 1938 – 43 Magyarkelecsény), Močiar (doložená 1311 ako Mochar, 1335 Machaar, 1339 Machar, 1400, 1401, 1469, 1499 Machar, 1567 – 99 Mochar, Mochiar, 1773 Mocsár, 1786 Mocschár, 1808 Mocsár, Močářany, Močárjany, 1863 – 1902 Mocsár, 1907 – 13 Magyarmocsár, 1920 Močiar, 1927 – 38 Močiar, Mocsár, 1938 – 43 Magyarmocsár) a Ňarád (doložená 1319 ako Narad, 1333 Nyraagh, 1400 Nyaraad, 1427 Narad, 1551 Nyarad, 1599 Niarad, Nyaras, 1773, 1786, 1808 Nyárad, 1863 Nyarád, 1873 – 82 Nyárád, 1888 Nyarád, 1892 – 95 Nyárad, 1898 – 1902 Nyarád, 1907 – 13 Ungnyarád, 1920 Ňarád, 1927 – 38 Ňarád, Nyarád, 1938 – 43 Ungnyarád) do obce Ňarád-Kľačany (doložená 1943 – 45 ako Nyarádkelecsény, 1945 – 48 Ňarád-Kľačany, Nyarád-Kelecsény, 1948 Kapušianske Kľačany).

Obec Kľačany patrila do 16. stor. šľachticom z Pavloviec, v 16. – 17. stor. zemanom Dobovcom (Dobóovcom) z Ruskej, v 18. stor. tam mala majetky rodina Hadikovcov-Barkóciovcov. Obec Močiar patrila domácim zemanom, pred 1335 Drugetovcom, 1400 leleskému prepošstvu, následne panstvu Nevické. Obec Ňarád patrila domácim zemanom. Všetky tri obce boli 1938 – 44 súčasťou Maďarska. Ich obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, obyvatelia Močiara aj ovocinárstvom a rybárstvom.

Archeologické sídliskové nálezy z vrcholného až neskorého stredoveku (12. – 13. stor.). Stavebné pamiatky: klasicistický reformovaný kostol (1834, veža 1930, obnovený v 20. stor.), rímskokatolícky Kostol sv. Joachima a Anny (1979).

Kapušianske pláňavy

Kapušianske pláňavy — geomorfologický podcelok vo vých. časti Východoslovenskej roviny. Budovaný neogénnymi sedimentmi pokrytými uloženinami riek, viatymi pieskami a sprašami. Miestami močiarne depresie so slatinami. Typický rovinný reliéf (výška 100 – 120 m n. m.), miestami pieskové presypy s výškou do 20 m. Územím pretekajú rieky Latorica a Uh, popri nich odlesnená krajina s prevahou oráčin.

Kaputikjanová, Silva

Kaputikjanová (Kaputikjan), Silva, vlastným menom Silvard, 20. 1. 1919 Jerevan – 25. 8. 2006 tamže — arménska spisovateľka a publicistka. R. 1936 – 41 študovala na Jerevanskej univerzite, potom v Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve. Veľa cestovala a bola v kontakte s predstaviteľmi arménskych diaspór vo svete, politicky sa angažovala v konflikte medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach. Napísala okolo 60 kníh v arménskom a ruskom jazyku, ktoré boli preložené do viacerých jazykov. Zaoberala sa základnými problémami potomkov arménskych utečencov (smútok, túžba po vlasti, odcudzenie, boj za sebaurčenie, hľadanie identity, snahy o uznanie vyvražďovania Arménov v Osmanskej ríši za genocídu ap.). V básnickej tvorbe rozvíjala aj témy lásky, osamelosti ženy, vlastenectva a sebaobetovania.

Autorka básnických zbierok V tieto dni (Oreri het, 1945), Na brehu Zangy (Zangvi aphhin, 1945), Otvorený rozhovor (Srtabac zrujc, 1955), Lilit (1981), Prichádza zima (Dzmer e galis, 1983) a Piesne (Jerker, 1984), prózy Karavány stále kráčajú (Karavany ješčo v puti, 1964) a niekoľkých kníh pre deti. Členka Zväzu arménskych spisovateľov (1941) a Arménskej akadémie vied (1994), nositeľka viacerých domácich i zahraničných ocenení.

Kapuvár

Kapuvár — mesto v severozáp. Maďarsku v župe Győr-Moson-Sopron v Malej dunajskej kotline v blízkosti hranice s Rakúskom; 11-tis. obyvateľov (2011). Potravinársky priemysel (najmä mäsový). Termálne kúpele.

Mesto vzniklo pravdepodobne v okolí pevnosti z 11. stor., písomne doložené 1162 ako Capuu. Pohraničné centrum na záp. hranici, tzv. brána do krajiny (maď. kapu = brána, odtiaľ názov). Pôvodne patrilo kráľovi, od 1350 Kanizsaiovcom, od 1532 Nádašdiovcom a od 1681 Esterháziovcom. Od 1558 trhové mestečko, 1594 nakrátko obsadené Turkami. Počas povstania Františka II. Rákociho bola pevnosť deštruovaná kurucmi (1709), v pol. 18. stor. bol na jej mieste postavený Esterháziho kaštieľ. V 2. pol. 19. stor. nastal ekonomický rozvoj Kapuváru. Od 1969 mesto.

Stavebné pamiatky: klasicistický Kostol sv. Anny (19. stor.), barokový kaštieľ Esterháziovcov (1750, rekonštruovaný v pol. 20. stor.), v ktorom sídli Múzeum regiónu Ráby (Rábaközi Múzeum).

Kapverďania

Kapverďania, port. cabo-verdianos — súhrnné označenie obyvateľstva Kapverd (539-tis., 2014). Najpočetnejší sú vlastní Kapverďania (kapverdskí mulati; okolo 70 %), menšiny tvoria Fulbovia (12 %), Balantovia (10 %), Mandžakovia (5 %), Portugalčania (2 %) a i. Väčšina Kapverďanov (61 %) žije v mestách, pričom polovica mestského obyvateľstva býva v hlavnom meste Praia. Vidiecke obyvateľstvo sídli v niekoľkých úrodných dolinách alebo v malých obciach na pobreží. Veriaci sú zväčša kresťania (95 %; z toho 88 % rímski katolíci), menej zastúpení sú moslimovia (3 %) a i. (2 %; animisti, bahaisti, buddhisti a i.). Mimo Kapverd žijú Kapverďania najmä v USA, Portugalsku, Angole, Senegale, vo Francúzsku, v štáte Svätý Tomáš a Princov ostrov, v Holandsku, Argentíne, Španielsku, Taliansku, Luxembursku, Švajčiarsku, Guinei-Bissau a Mozambiku (spolu asi 700-tis.).

Vlastní Kapverďania sú potomkovia európskych osadníkov (najmä Portugalčanov) a otrokov zavlečených na Kapverdy z Afriky, najmä z Guiney a zo Senegalu. Kapverdskú kultúru tvorí zmes európskych a afrických prvkov a je reprezentovaná predovšetkým kapverdskou literatúrou a kapverdskou hudbou. Úradným jazykom je portugalčina, väčšina Kapverďanov však hovorí jej kreolizovanou formou nazývanou kapverdská kreolčina (kriolu kabuverdianu).

kapverdská hudba

kapverdská hudba — hudba na území Kapverdských ostrovov, v ktorej sa prejavujú portugalské, africké, karibské a brazílske vplyvy. Jej podstatu tvorí typický národný hudobný štýl morna – melancholické a lyrické piesne interpretované v kapverdskej kreolčine kapverdskými mulatmi (kreolmi) s hudobným sprievodom cavaquinha (malá gitara pochádzajúca z Portugalska), klarinetu, huslí, akordeónu, klavíra a gitary. Najznámejšou interpretkou kapverdskej hudby bola Cesária Évora (*1941, †2011). Z morny vychádzajú aj ďalšie hudobné štýly (coladeira, funaná, batuque).

kapverdská literatúra

kapverdská literatúra — patrí k najbohatším literatúram v portugalsky hovoriacich krajinách Afriky, je písaná v portugalčine alebo v kapverdskej kreolčine, viacerí autori tvoria v obidvoch jazykoch. Za národného básnika píšuceho v kapverdskej kreolčine je považovaný spisovateľ a novinár Eugénio Tavares (*1867, †1930), ktorý sa preslávil najmä textami piesní domáceho hudobného štýlu morna. Nestorom kapverdskej literatúry písanej po portugalsky je básnik José Lopes da Silva (*1872, †1962), ktorý vydal okolo 10 básnických zbierok. Rozvoj modernej poézie aj prózy nastal po 1936 po založení literárnej revue Claridade (Jas), okolo ktorej sa združili poprední kapverdskí literáti, napr. básnik Jorge Barbosa (*1902, †1971), dlhoročný redaktor revue Baltasar Lopes da Silva (*1907, †1989), ktorý písal poéziu i prózu v obidvoch jazykoch a 1960 vydal výber z kapverdskej literatúry Antológia súčasnej kapverdskej prózy (Antologia da ficção cabo-verdiana contemporãnea), básnik a prozaik Manuel Lopes (*1907, †2005), ako aj António Aurélio Gonçalves (*1901, †1984), ktorý v tvorbe zobrazoval osudy žien. Mladšia generácia básnikov, napr. Mário Fonseca (*1939, †2009), Ovídio de Sousa Martins (*1928, †1999) a Ónesimo Silveira (*1935), sa inšpirovala tvorbou literárnej skupiny Certeza (Istota) sformovanej po 1944. K významným predstaviteľom súčasnej generácie spisovateľov patrí napr. Germano Almeida (*1945).

Kapverdská panva

Kapverdská panva — oceánska panva vo vých. časti Atlantického oceána záp. od Kapverdských ostrovov; hĺbka viac ako 7 000 m. Na západe je ohraničená Stredoatlantickým chrbtom, na juhu Guinejským prahom a Sierraleonským prahom, smerom na sever prechádza do Kanárskej panvy, s ktorou tvorí rozsiahlu Severoafrickú panvu.

Kapverdské ostrovy

Kapverdské ostrovy, Ostrovy Zeleného mysu, port. Ilhas de Cabo Verde — súostrovie v str. časti Atlantického oceána 620 km záp. od pobrežia Afriky na úrovni Zeleného mysu (najzápadnejší bod afrického kontinentu), s teritoriálnymi vodami predstavuje štát Kapverdy. Skladá sa z 10 hlavných a 5 menších ostrovov. Delí sa na dve skupiny: severozáp. ležiace ostrovy Ilhas de Barlavento (Záveterné ostrovy; najväčšie ostrovy Santo Antão, São Nicolau, São Vicente, Santa Luzia, Sal, Boa Vista) a juž. ležiace ostrovy Ilhas de Sotavento (Náveterné ostrovy; najväčšie ostrovy Santiago, Fogo, Maio, Brava).

Kapverdské ostrovy sú vulkanického pôvodu, aktívny vulkán Pico do Fogo (2 829 m n. m.; posledná erupcia 1995) na ostrove Fogo je najvyšším vrchom územia; väčšinou hornatý povrch a ťažko prístupné pobrežie s výnimkou ostrovov Sal, Boa Vista a Maio, ktoré sú pomerne ploché, piesčité a suchšie než ostatné ostrovy. Najväčším ostrovom, ako aj ostrovom s najvyšším počtom obyvateľov je Santiago (991 km2), na ktorom je i hlavné mesto Kapverd Praia. Dĺžka pobrežnej línie súostrovia 965 km. Pasátové podnebie, v lete horúce a suché (priemerná teplota v auguste 29 °C), na jeseň teplé (okolo 27 °C) a vlhké, priemerný ročný úhrn zrážok 100 – 300 mm. V blízkosti sa často tvoria silné vetry nezriedka s ničivými účinkami. Ostrovy trpia nedostatkom vody, častá je erózia pôdy. Polopúšťové a púšťové rastlinstvo (mliečniky, tamarišky a i.), ostrovy sú významným hniezdiskom morských vtákov, žijú tam 4 endemické druhy vtákov a 11 endemických druhov plazov.

Kapverdy

Kapverdy, Kapverdská republika, port. Cabo Verde, República de Cabo Verde — ostrovný štát v Atlantickom oceáne rozkladajúci sa na Kapverdských ostrovoch. Člení sa na 22 administratívnych jednotiek, tzv. concelhos. Prírodné pomery → Kapverdské ostrovy.

Kapverdy sa zaraďujú k rozvojovým krajinám a v prepočte na jedného obyvateľa zaujímajú popredné miesto z hľadiska prijatej zahraničnej pomoci. Krajina nemá dostatok prírodných zdrojov (vrátane vodných) a vyhovujúce podmienky na výnosné poľnohospodárstvo (obdobia sucha, erózia pôdy a i.). Výrazná emigrácia obyvateľstva v minulosti viedla k tomu, že v súčasnosti žije v zahraničí väčšina vlastných Kapverďanov a ich potomkov, ktorí poskytujú silnú ekonomickú pomoc príbuzným na ostrovoch. Súčasná ekonomika krajiny je orientovaná na sektor služieb (najmä na cestovný ruch), ktorý sa na tvorbe HDP podieľa rozhodujúcou mierou, až 71,9 %, priemysel 18,8 % a poľnohospodárstvo 9,3 % (2013). Rast HDP 1,5 % (2013). Miera nezamestnanosti 21 % (2000), miera inflácie 1,9 % (2013).

Nízkoproduktívna poľnohospodárska výroba zamestnávajúca okolo 50 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva je sústredená najmä na ostrovoch Santiago, Fogo, Brava a Santo Antão. Nie je rozvinuté umelé zavlažovanie, z ornej pôdy predstavujúcej okolo 11,5 % rozlohy krajiny je zavlažovaných menej ako 10 %. Okolo 82 % potravín sa musí dovážať. Pestovanie kukurice, zemiakov, manioku, ovocia, zeleniny, strukovín (hrach) a i., na export cukrovej trstiny, kokosu, banánov, datlí a i. Rozvinutý rybolov (tuniaky, langusty, homáre a i.). Priemysel potravinársky (vrátane výroby nápojov), rybný, obuvnícky, odevný, lodný (oprava lodí); ťažba sadrovca, kaolínu, bazaltov, získavanie soli odparovaním morskej vody. Produkciu elektrickej energie (287 mil. kWh, 2010) v minulosti zabezpečovali len tepelné elektrárne, po dobudovaní veterného parku v októbri 2011 sa veterná energia podieľa na celkovej produkcii elektrickej energie 25 %. Vďaka strategickej polohe Kapverdských ostrovov na križovatke námorných a leteckých ciest, príjemným plážam a nízkej kriminalite je krajina zaujímavou turistickou destináciou (287-tis. zahraničných turistov, 2009), v období 1994 – 2000 smerovalo až 58 % zahraničných investícií do rozvoja cestovného ruchu; výstavba moderných hotelov, podpora turizmu skvalitnením dopravy (rozvoj cestnej siete, výstavba letísk). Vývoz rýb, odevov, obuvi, kože. Dovoz potravín, pohonných látok, dopravných zariadení a i. priemyselných produktov. Hlavní obchodní partneri: Španielsko, Portugalsko, Holandsko, Maroko, Čína.

Doprava medzi jednotlivými ostrovmi je v najväčšej miere zabezpečovaná letecky, krajina má 9 fungujúcich letísk so spevnenou pristávacou dráhou, z toho 4 medzinárodné (2013), trajektová medziostrovná doprava je využívaná v menšej miere a je menej spoľahlivá; ostrovy nemajú železničnú sieť; 1 350 km ciest, z toho 932 km so spevneným povrchom (2013; okolo 360 km asfaltových ciest bolo vybudovaných v posledných rokoch vďaka medzinárodnej pomoci, zvyšok predstavujú dláždené cesty vykladané dlažbovými kockami, tzv. mačacími hlavami pochádzajúcimi najmä z miestnych čadičových lomov); veľký námorný prístav Porto Grande pri meste Mindelo na ostrove São Vicente. Národnostné a náboženské zloženie obyvateľstva → Kapverďania. Viac ako polovica obyvateľov žije na ostrove Santiago (274-tis., 2010). Podiel mestského obyvateľstva: 63 % (2011). Najväčšie mestá: Praia (na Santiagu), Mindelo (na São Vicente), Santa Maria (na Sale).

Kapverdské ostrovy boli neobývané až do príchodu Portugalčanov počas prvých výprav v 15. stor., ktoré s cieľom preskúmať záp. pobrežie Afriky organizoval 1431 – 60 portugalský infant Henrich Moreplavec. V jeho (resp. v portugalských) službách 1456 pristál na ostrovoch benátsky moreplavec Alviso Cadamosto (*1432, †1483) a 1460 taliansky bádateľ Antonio de Noli (*okolo 1415, †okolo 1497), ktorý ich nazval Ostrovy Zeleného mysu (port. Ilhas de Cabo Verde; podľa Zeleného mysu, najzápadnejšieho bodu afrického kontinentu ležiaceho oproti ostrovom a významného z hľadiska navigácie) a 1462 založil na ostrove Santiago prvé portugalské sídlo Ribeira Grande (dnes Cidade Velha, do 1770 oficiálne hlavné mesto Kapverd; 2009 bolo historické centrum mesta s ukážkami európskej koloniálnej architektúry z 15. stor. zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO). R. 1496 boli ostrovy oficiálne vyhlásené za súčasť portugalskej koloniálnej ríše. Spočiatku slúžili ako zásobovacia stanica pri námorných cestách do Indie, postupne boli osídľované portugaskými kolonistami, ktorí tam zakladali plantáže na cukrovú trstinu a bavlnu a na prácu privážali otrokov z Guiney a Senegalu, ako aj trestancov z Portugalska; z týchto skupín vzniklo väčšinové obyvateľstvo dnešných Kapverd kapverdskí mulati (vlastní Kapverďania). R. 1500 – 1620 sa Kapverdy (ostrov Santiago) na základe kráľovského privilégia (1466) stali hlavným prekladiskom afrických otrokov vyvážaných zo záp. Afriky do Ameriky. V 17. stor. začali ekonomicky upadať, k čomu prispeli aj nájazdy pirátov, ktorí viackrát vyplienili vtedajšie hlavné mesto Ribeira Grande (1614 sa jeho obyvateľstvo i vláda presťahovali kvôli väčšej bezpečnosti do Praie) a v 2. pol. 17. stor. odtiaľ podnikali lúpežné výpravy do okolia. Ekonomický úpadok v 2. pol. 18. stor. a tri vlny hladomorov (1773 – 1866 zomrelo asi 40 % obyvateľstva) mali za následok emigráciu Kapverďanov do USA a Brazílie. Ďalší ekonomický úpadok Kapverd prinieslo otvorenie Suezského prieplavu (1869), v dôsledku čoho ostrov São Vicente prestal byť tranzitným prístavom pre veľrybárske a transatlantické lode.

Katastrofálny stav ekonomiky (1903 – 48 ďalšie hladomory, viac ako 83-tis. obetí) na začiatku 20. stor. viedol k rastu odporu proti portugalskej nadvláde a k aktivizácii národnooslobodzovacieho hnutia. R. 1951 bola portugalská vláda A. de Oliveiru Salazara prinútená zmeniť štatút Kapverd z kolónie na zámorskú provinciu. K zmene koloniálneho postavenia Kapverd však fakticky nedošlo a 1956 založil A. L. Cabral Africkú stranu nezávislosti Guiney a Kapverdských ostrovov (Partido Africano da Independência da Guiné e Cabo Verde, PAIGC), ktorej cieľom bolo dosiahnuť nezávislosť Kapverd a Guiney-Bissau a zjednotiť ich do spoločného štátneho celku. Tieto pokusy vychádzali z rovnakých kultúrnych koreňov obidvoch krajín a zo spoločnej koloniálnej minulosti (17. stor. – 1878 boli administratívne spojené a riadené portugalským guvernérom). Po Aprílovej revolúcii (1974) a páde vlády v Portugalsku dosiahli Kapverdy autonómiu a bola vymenovaná dočasná vláda. V prvých voľbách (30. 6. 1975) presvedčivo zvíťazila PAIGC (92 %) a 5. 7. 1975 vyhlásili Kapverdy nezávislosť. Prvým prezidentom sa stal Aristides Pereira (*1923, †2011; vo funkcii do 1991) a predsedom vlády Pedro Pires (*1934; do 1991). Plánovaná únia s Guineou-Bissau sa však po vojenskom prevrate v Guinei-Bissau (1980) nezrealizovala. R. 1981 bola vládnuca strana PAIGC premenovaná na Africkú stranu nezávislosti Kapverdských ostrovov (Partido Africano da Independência de Cabo Verde, PAICV). Od 1990 prebiehali v krajine demokratické zmeny, bol zavedený pluralitný systém a povolená činnosť politických strán. V prvých demokratických voľbách 1991 zvíťazilo Hnutie za demokraciu (Movimento para a Democracia, MpD) a prezidentom sa stal António Mascarenhas Monteiro (*1944). R. 2001 – 11 bol prezidentom P. Pires, od 2011 je na čele štátu Jorge Carlos Fonseca (*1950).

Kapverdy sú parlamentnou republikou (od 1975), hlavou štátu je prezident volený v priamych všeobecných voľbách na päťročné funkčné obdobie. Zákonodarným orgánom je jednokomorové Národné zhromaždenie (Assembléia Nacional), ktoré má 72 poslancov volených na 5 rokov. Volebné právo je od 18 rokov. Výkonným orgánom je vláda vymenúvaná prezidentom na návrh predsedu vlády. Na jej čele stojí predseda vlády (spravidla predseda strany, ktorá vyhrala parlamentné voľby) vymenúvaný prezidentom. V platnosti je ústava z 1992, 1995 však v nej boli vykonané zmeny, na základe ktorých získal prezident viac právomocí. Revíziou ústavy z 1999 bola vytvorená nová funkcia ombudsmana.

Kapverdy
Rozloha: 4 036 km2
Počet obyvateľov: 539 000 (2014)
Priemerná hustota zaľudnenia: 134 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Praia
Úradný jazyk: portugalčina
Mena: 1 kapverdské escudo = 100 centáv
HDP na obyvateľa: 3 810 USD (2012)
Export: 73 mil. USD (2011)
Import: 947 mil. USD (2011)
Stredná dĺžka života mužov/žien: 69/73 rokov (2012)
Prirodzený prírastok: 1,46 % (2014)
Gramotnosť mužov/žien: 90/80 % (2011)

Prezidenti Kapverd
1975 – 1991 Aristides Pereira
1991 – 2001 António Mascarenhas Monteiro
2001 – 2011 Pedro Pires
od 2011 Jorge Carlos Fonseca

kapybara

kapybara [tupijské jazyky > port.], Hydrochoerus — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce (Rodentia), čeľaď morčatovité. Najväčšie žijúce hlodavce na svete vyskytujúce sa v Južnej a Strednej Amerike. Patria sem dva druhy: kapybara močiarna (Hydrochoerus hydrochaeris), ktorá má valcovité, do 130 cm dlhé telo s hmotnosťou 50 – 70 kg, sivohnedú srsť s dlhými hrubými pesíkmi a s hustou mäkkou podsadou, nohy s malými plávacími blanami (predné nohy sú kratšie so štyrmi prstami, zadné dlhšie s troma prstami) a zakrpatený chvost, a o niečo menší druh Hydrochoerus isthmius (v starších zoologických systémoch uvádzaný ako poddruh kapybary močiarnej).

Kapybary žijú v okolí vodných plôch, napr. na zaplavovaných savanách a pozdĺž riek v tropických lesoch. Živia sa predovšetkým trávou, vodnými rastlinami a kôrou stromov. Žijú zvyčajne v 10- až 30-členných skupinách (zriedkavo aj v 100-členných), samice rodia 2 – 8 mláďat, ktoré samostatne behajú a plávajú niekoľko hodín po pôrode. Vo voľnej prírode sa dožívajú 4 – 8 rokov, zvyčajne však menej než 4 roky, pretože sú obľúbenou potravou veľkých predátorov (napr. jaguára, pumy, anakondy). Lovia sa pre chutné mäso a kvalitnú kožu, zo zubov domorodci vyrábajú ozdobné predmety.

kapybarovité

kapybarovité [tupijské jazyky > port.], Hydrochoeridae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce; podľa najnovších poznatkov molekulárnej biológie sa v súčasnosti uvádza v zoologických systémoch ako podčeľaď kapybarorodé (Hydrochoerinae), čeľaď morčatovité.

Kapys

Kapys [gr.], genitív Kapya, lat. Capys —

1. v gréckej mytológii dardanský kráľ. Jeho synom bol (budúci kráľ) Anchisés a vnukom dardanský vodca Aineias (→ Aeneas);

2. v rímskej tradícii zakladateľ mesta Capua. Priateľ hrdinu Aenea, s ktorého družinou prišiel z dobytej Tróje do Itálie.

kar

kar [zo starohornonem. chara = plač, nárek] — spoločná pohrebná hostina pozostalých a pozvaných hostí konaná na počesť mŕtveho bezprostredne po pohrebe. V náboženskom zmysle sa kar považuje za súčasť pohrebných zvykov, má očisťujúcu psychosociálnu funkciu, pomáha preklenúť bolestné spomienky na koniec života zosnulej osoby. Súčasne je typom tzv. obradov prechodu (fr. rites de passage), ktorým rodina a komunita dávajú pozostalým na vedomie, že v okamihoch po pochovaní príbuzného nie sú so svojím smútkom sami. U vyspelých starovekých národov sa pohrebná hostina konala po pohrebe priamo na hrobe. V tradičnej slovenskej ľudovej kultúre sa kar konal väčšinou v dome zomretého alebo v krčme, zvyčajne naň boli pozvaní všetci účastníci pohrebu. Okrem predkresťanskej tradície (bohatá a veselá hostina) ho ovplyvnilo aj kresťanstvo s úkonmi modlenia, spievania náboženských piesní a so skromným až pôstnym pohostením. V súčasnosti sa však obradový a náboženský charakter karu stráca a je chápaný skôr ako spoločenská udalosť a príležitosť na stretnutie celej rodiny.

kar

kar [zo starohornonem. char = kotol, koryto], ľadovcový kotol — výrazná polouzavretá polkruhovitá zníženina v závere doliny alebo na svahu utvorená alpínskym ľadovcom. Je obklopená strmými a vysokými svahmi, na otvorenej strane sa končí strmým skalným stupňom (prahom), ktorý ho spája s ľadovcovou dolinou (→ trog). Má mierne zvlnené dno, na ktorom po roztopení ľadovca často ostávajú drobné ľadovcové jazerá (→ pleso).

Kar vzniká najčastejšie z nivačnej depresie (karoidu), v ktorej medziročne sa hromadiaci sneh dosiahne úroveň snežnej čiary a jeho diagenézou sa postupne utvorí karový ľadovec. Ten priamo, mechanicky (ľadovcovou eróziou) i prostredníctvom mrazového zvetrávania pôsobí na svoje podložie a okolie, čím vzniká kar, ktorý sa prehlbuje a rozširuje. Pri opakovaných zaľadneniach pohoria sa do dna staršieho karu môže vhĺbiť mladší, čím sa utvára stupňovitý kar. Postupným rozširovaním karov sa formujú ľadovcové štíty (→ karling), následne môže medzi karmi dôjsť k likvidácii rozvodných hrebeňov a v konečnom dôsledku až k lokálnemu zarovnaniu reliéfu aj vo vysokých nadmorských výškach.

kára

kára — ľahký dvojkolesový vozík určený na prevážanie menších nákladov. Na území Slovenska boli rozšírené jednoojové a dvojojové káry, ktorých vrchná časť bola prispôsobená druhu prevážaného nákladu. Na dopravu menšieho nákladu sa používala jednoduchá kára s klanicami, na dopravu väčšieho nákladu kára s rebrinami, prípadne s vloženou prútenou košinou, na vyvážanie maštaľného hnoja kára s doštenou debnou obdĺžnikového tvaru vo vrchnej časti. Na kratšie vzdialenosti a pri nedostatku záprahových zvierat sa na ťahanie káry používala ľudská sila, na ťahanie ťažších nákladov dobytčí záprah (kravský, zriedkavejšie konský, na južnom Slovensku ojedinele aj oslí). Dvojkolesovú káru, ktorá bola ťahaná záprahom a slúžila pri ťažbe dreva na sťahovanie guľatiny a haluziny, tvorilo predné súkolie štvorkolesového voza (tzv. predné snice, polvoz), jedným koncom sa náklad upevnil o hlavničku súkolia (oplen) a druhým sa kĺzal po zemi. Kára sa používala aj pri obchode s tovarom domácej i remeselnej výroby, s ovocím a zeleninou alebo pri podomovom obchode.

Novšiu konštrukciu káry tvorí kovový rúrkový rám s rúčkou a s drevenou korbou, kolesá sú opatrené pneumatikami. Osobitným variantom káry určeným na ručný rozvoz stavebných materiálov na stavenisku je japonka.

Kára, Ľubor

Kára, Ľubor, 10. 4. 1927 Praha – 25. 4. 1994 Bratislava — slovenský výtvarný kritik a kurátor výstav, manžel O. Bartošíkovej. R. 1946 – 51 študoval dejiny umenia na Karlovej univerzite v Prahe u A. Matějčeka. R. 1957 – 71 šéfredaktor časopisu Výtvarný život.

Zaoberal sa súčasným výtvarným umením a európskou i slovenskou avantgardou. Venoval sa aj koncepčnej príprave výstav súdobého výtvarného umenia na Slovensku i v zahraničí. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. kurátorsky pripravil niekoľko legendárnych výstav súdobého umenia (Danuvius ’68, Bratislava 1968; Socha piešťanských parkov 1969, Piešťany 1969; Polymúzický priestor I. Socha – objekt – svetlo – hudba, Piešťany 1970), na ktorých priekopníckym spôsobom prezentoval tvorbu významných svetových i mladých slovenských umelcov. Aktívne sa zúčastňoval súdobého výtvarného diania v Československu, dlhoročný člen Medzinárodnej asociácie výtvarných kritikov AICA.

V období normalizácie mu bolo znemožnené publikovať a venovať sa odbornej činnosti. Kára publikoval množstvo článkov o súdobom slovenskom, českom i svetovom umení. Okrem maľby a sochárstva sa zaoberal aj fotografiou, scénografiou, umeleckými remeslami a tvorbou pre architektúru. Autor viacerých monografií (Ladislav Guderna, 1960; Peter Matejka, 1963; Rudolf Uher, 1960; a i.) i výstavných katalógov.

karabašský kôň

karabašský kôň — plemeno koňa pochádzajúce z oblasti Náhorného Karabachu. Má hlavu so širokým čelom zužujúcu sa k nozdrám, dlhý svalnatý krk, úzky trup s rovným chrbtom, dlhé štíhle silné nohy s tvrdými kopytami a lesklú, zvyčajne ryšavú, svetlohnedú alebo sivú srsť s bielymi, na hrive, chvoste a chrbte s tmavšími znakmi. Výška v kohútiku 140 – 155 cm. Ušľachtilý, rýchly, ľahko ovládateľný jazdecký kôň pokojnej povahy; mimoriadne obratný v horskom teréne.

Karabekir, Kâzim

Karabekir, Kâzim, aj Kâzim Zeyrek, 1882 Istanbul – 26. 1. 1948 Ankara — turecký generál a politik. Po štúdiách na vojenských školách v Istanbule krátko slúžil v Macedónii, potom v Istanbule a Edirne. Počas balkánskych vojen (1912 – 13) bol neďaleko Edirne zajatý Bulharmi a držaný ako rukojemník. Počas 1. svetovej vojny sa zúčastnil obrany Dardanel (1915), istý čas bojoval proti Britom v Iraku, neskôr na Kaukaze proti Arménom a Rusom; 1917 generál. Po skončení vojny sa na žiadosť Mustafu Kemala (Atatürka) stal jedným z veliteľov tureckej národnooslobodzovacej vojny (kemalistická revolúcia). R. 1920 viedol vojenské operácie proti Arménsku, ktorému kemalovská turecká vláda odmietla ponechať územie východotureckých vilájetov (provincií) a prinútila Arménov podpísať mierovú zmluvu (Alexandropolský mier; arménsko-turecká vojna 1920). Po vojne sa angažoval politicky, ale s mnohými Atatürkovými názormi (vrátane otázky zrušenia kalifátu) sa nezhodoval. R. 1924 bol spoluzakladateľom Pokrokovej republikánskej strany (Terakkiperver Cumhuriyet Fırkası) a stal sa jej vodcom. Po obvinení zo spojenia členov strany s kurdskou rebéliou a s pokusom o atentát na Atatürka bola strana 1925 zrušená a Karabekir i viacerí členovia boli uväznení. Po prepustení odišiel z politiky a venoval sa písaniu pamätí z obdobia národnooslobodzovacieho boja, ktoré však boli na rozkaz vtedajšej vlády spálené. Rehabilitovaný až po Atatürkovej smrti (1938) İ. İnönüom. Od decembra 1938 poslanec, 1946 – 48 predseda parlamentu.

Karabin, Dan

Karabin, Dan, 18. 2. 1955 Nitra — slovenský zápasník vo voľnom štýle (váhová kategória do 74 kg). R. 1980 reprezentoval Československo na letných olympijských hrách 1980 v Moskve, kde získal bronzovú medailu. Držiteľ zlatej medaily z majstrovstiev Európy 1976 a striebornej medaily z majstrovstiev Európy 1975 a majstrovstiev sveta 1982.

karabína

karabína [fr.] —

1. puška so skrátenou hlavňou (dĺžka najviac 560 mm, resp. 22 palcov), s nižšou úsťovou rýchlosťou a menším dostrelom, než má klasická puška. Karabíny boli vyvinuté v 17. – 18. stor., pre svoju kompaktnosť a ľahšiu manipulovateľnosť počas jazdy boli pôvodne určené na výzbroj ľahkého jazdectva (→ karabinieri). Počas 1. svetovej vojny boli čiastočne zavedené aj do výzbroje pechoty, využívali sa najmä v zákopových bojoch. V súčasnosti sa ako karabíny označujú krátke pušky na pištoľové náboje, samopaly upravené na streľbu jednotlivými ranami a špeciálne upravené samonabíjacie útočné pušky so skrátenou hlavňou, sklopnou ramennou opierkou a s teleskopickou pažbou zväčša určené pre výsadkové a i. špeciálne jednotky (k najznámejším značkám patrili v minulosti Mauser 1898, Mannlicher 1895, Mosin Nagant 1891 a M1 Garand, v súčasnosti Ruger PC4, Heckler & Koch UMP a M4);

2. pevné kovové oko uzatvárateľné západkou, ktorá je proti samočinnému otvoreniu chránená poistkou. Používa sa na zavesenie predmetov alebo na spojenie lán či rôznych prvkov pri horolezeckých, leteckých, vodných a i. športoch, záchranárskej činnosti, prácach vo výškach ap.

karabinieri

karabinieri [fr.] —

1. pôvodne v 17. – 18. stor. druh jazdeckého vojska vo Francúzsku vyzbrojeného krátkou puškou karabínou (význam 1), neskôr boli karabinieri zaradení aj do pruskej, rakúskej a ruskej armády. Paľbou pripravovali útok jazdectva, neskôr sa zmenili na ťažké jazdectvo;

2. tal. Arma dei carabinieri — vojenská policajná zložka v Taliansku, četníci. Karabinieri vznikli 1814 ako súčasť piemontskej armády, tvorili oddiely pešiakov a jazdcov, ktoré boli zapájané do vojenských akcií. Do 2001 boli súčasťou talianskej armády, v súčasnosti majú autonómne postavenie v rámci ministerstva obrany. Ich hlavnou úlohou (vyše 115 000 príslušníkov) je boj s organizovaným zločinom, terorizmom a obchodom s drogami. Plnia aj úlohy na úseku verejného poriadku. Jednotky karabinierov sú dislokované v malých mestách a okresoch so zvýšeným stupňom kriminality.

Kara-Bogaz-Gol

Kara-Bogaz-Gol, turkménsky Garabogazköl — záliv (lagúna) pri vých. pobreží Kaspického mora v severozáp. časti Turkménska; plocha 12 000 km2, maximálna hĺbka 3,5 m. Od Kaspického mora je oddelený kosou prerušenou úzkym prielivom (šírka 200 – 1 000 m, dĺžka 11 km), ktorý sa v dôsledku nižšej vodnej hladiny Kara-Bogaz-Golu oproti moru (4,5 m) zmenil na stálu rieku tvoriacu jediný prítok lagúny (rýchlosť toku 1 – 3 m/s). Kara-Bogaz-Gol nemá žiaden odtok, má však silný výpar vody z hladiny. Od 1980 po oddelení od Kaspického mora priehradnou hrádzou do 1983 úplne vyschol, od 1984 sa začala morská voda opäť privádzať cez priepusť v hrádzi, od 1992 preteká prielivom voda v množstve približne 2 km3/rok a v lagúne sa silno odparuje, v dôsledku čoho je veľmi slaná (280 – 305 ‰). Na území slaniska Kara-Bogaz-Gol sú najväčšie ložiská mirabilitu na svete.

Karabük

Karabük — mesto v sev. Turecku na rieke Filyos (ústi do Čierneho mora), administratívne stredisko provincie (ilu) Karabük; 114-tis. obyvateľov (2012). Významné stredisko hutníckeho priemyslu (sídlo firmy Kardemir, najväčšej oceliarskej firmy štátu), ďalej chemický a strojársky (výroba dopravných prostriedkov) priemysel. Severozáp. od mesta ťažba čierneho uhlia.

Karabük sa pôvodne vyvíjal ako súčasť obce Öğlebeli, rozvoj nastal v 30. rokoch 20. stor. v súvislosti s industrializáciou a objavením zásob železnej rudy. Súčasné mesto vzniklo 1939, keď tam bol postavený jeden z prvých oceliarskych závodov v Turecku. Asi 9 km severových. sa nachádza historické mesto Safranbolu (1994 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Univerzita (2007).

Karácsonyi, János

Karácsonyi [-čoňi], János, 15. 12. 1858 Gyula, župa Békés – 1. 1. 1929 Oradea, Rumunsko — maďarský historik. Po štúdiu teológie na univerzite v Budapešti bol 1882 vysvätený za kňaza. Pôsobil na biskupskom lýceu v Oradei, kde prednášal cirkevné dejiny a právo, 1904 – 05 profesor na teologickej fakulte v Budapešti; od 1905 kanonik, od 1923 titulárny biskup v Oradei. Aktívny dopisovateľ (korešpondent) Maďarskej akadémie vied, od 1904 jej riadny člen. Autor viacerých historických prác, najmä z oblasti cirkevných dejín stredoveku, napr. Dejiny františkánskeho rádu v Maďarsku do 1711, I – II (Szent Ferenc rendjének története Magyarországon 1711-ig, I – II, 1923, 1924).

Karačaji

Karačaji, vlastným menom Qaračajlyla — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Karačajsko-Čerkeska (194-tis.; 2010). Karačaji žijú i v Kabardsko-Balkarsku a Stavropolskom kraji Ruskej federácie (spolu 218-tis.; 2010), mimo Ruskej federácie aj v Kazachstane, Kirgizsku, Uzbekistane a na Ukrajine. Blízki príbuzní Balkarov. Na ich etnogenéze sa okrem pôvodného, kaukazského obyvateľstva usadeného v oblasti už v bronzovej dobe podieľali Alani, Protobulhari a Kypčakovia (podľa vlastnej tradície Karačaji pochádzajú z Krymského polostrova). Ako národnosť sa sformovali v priebehu 13. – 14. stor. Začiatkom 19. stor. bolo ich územie pripojené k Rusku (→ Karačajsko-Čerkesko, Dejiny).

Asi 62 % Karačajov žije vo vidieckych oblastiach v komunitách rozdelených na klany a rodiny. Hlavným sídlom Karačajov je Karačajevsk (karačajsky Qaračaj šaxar). Ich oficiálnym náboženstvom je (asi od 1780) sunnitský islam (do náboženských obradov však miešajú i mnohé pôvodné, pohanské prvky). V minulosti sa zaoberali najmä pastierstvom, v súčasnosti chovajú kone, ovce (merino a karačajské ovce) a kozy, vo vhodných oblastiach sa zaoberajú aj poľnohospodárstvom, pestujú zemiaky, kukuricu, pšenicu a ovos. Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní kože, v rezbárstve, vo výrobe plstených klobúkov, plášťov a kobercov, pletených vlnených produktov a zlatých výšiviek. Hovoria karačajsko-balkarským jazykom.

karačajsko-balkarský jazyk

karačajsko-balkarský jazyk, karačajsko-balkarčina, karačajsky a balkarsky qaračaj-malqar til — jazyk severozáp. (kypčackej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Má dva dialekty, karačajský a balkarský, ktoré sa v súčasnosti považujú i za dva samostatné jazyky, a to aj napriek tomu, že sú fakticky totožné, spisovný jazyk je len jeden. Ako prvým jazykom ním hovorí asi 97 % Karačajov a 94 % Balkarov (väčšina Karačajov a Balkarov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú ako druhý jazyk ruštinu). Popri ruštine, čerkeštine, abazštine a nogajčine je úradným jazykom v Karačajsko-Čerkesku (tam nazývaný karačajský jazyk, qaračaj til) a popri ruštine a kabardčine v Kabardsko-Balkarsku (tam nazývaný balkarský jazyk, malqar til). V obidvoch republikách prebieha v karačajsko-balkarskom jazyku výučba, vychádzajú v ňom noviny, časopisy a krásna literatúra, vysielajú v ňom rozhlas i televízia. Karačajsko-balkarský jazyk má tristoročnú písomnú tradíciu, prvá pamiatka zaznamenaná arabským písmom pochádza z 1715. Týmto písmom (1920 doplneným o písmená označujúce samohlásky) sa karačajsko-balkarský jazyk zapisoval do 1924, 1924 – 36 sa používala latinka, od 1936 sa zapisuje cyrilikou. Najbližšie príbuzným jazykom karačajsko-balkarského jazyka je kumycký jazyk.

Karadjordje

Karadjordje [-džordže], vlastným menom Djordje Petrović, 14. 11. 1768 Viševac (pri Kragujevci) – 25. 7. 1817 Radovanje (pri Smederevskej Palanke), pochovaný v rodinnej hrobke pri meste Topola (neďaleko Kragujevca) — srbský národnooslobodzovací bojovník, vodca prvého protitureckého povstania, prvé srbské knieža (1806 – 13).

Syn roľníka, 1787/88 vstúpil ako srbský dobrovoľník do rakúskych služieb a zúčastnil sa bojov proti Turkom (pravdepodobne odvtedy prímeno Karadjordje, Čierny Juraj, z tur. kara = čierny). Po vypuknutí protitureckého povstania v Srbsku 1804 (v oblasti belehradského pašalíka) bol zvolený za vrchného veliteľa. Jeho armáda dosiahla bojové úspechy a povstalecké teritórium sa ďalej rozširovalo. R. 1806 bol pod jeho vedením dobytý Belehrad, čo povstalcom umožnilo klásť Turkom zvýšené požiadavky (rozsiahla autonómia). Počas rusko-tureckej vojny 1806 – 12 získal Karadjordje od ruského cára za poskytnutú pomoc prísľub plnej nezávislosti. R. 1806 sa ustanovil za knieža (oficiálne hlavný vodca) a vyhlásil dedičnú vládu Karadjordjevićovcov. Usiloval sa o nastolenie neobmedzenej autoritatívnej vlády, čím sa dostal do rozporu s ostatnými vodcami povstania. Po sérii porážok tureckou armádou a Bukureštskom mieri (1812) bolo povstanie 1813 zlikvidované. Karadjordje žil od 1814 pod ruskou ochranou v Besarábii. Počas druhého srbského povstania (1815) sa tajne vrátil do Srbska. Na príkaz Miloša Obrenovića bol 1817 zavraždený.

Karadjordjevićovci

Karadjordjevićovci [-džordževičov-] (Karadjordjević) — srbská kniežacia a neskôr kráľovská dynastia vládnuca 1806 – 13, 1842 – 58 a 1903 – 18 v Srbsku, 1918 – 29 v Kráľovstve SHS, resp. 1929 – 41 (oficiálne do 1946) v Kráľovstve Juhoslávie.

Zakladateľom dynastie bol Djordje Petrović nazývaný Karadjordje. R. 1815 sa v Srbsku dostal k moci rod Obrenovićovcov, s ktorými po zavraždení Karadjordjeho (1817) viedli Karadjordjevićovci dlhotrvajúce boje o vládu. Po zosadení kniežaťa Michala Obrenovića vládol 1842 – 58 Karadjordjeho syn, knieža Alexander Karadjordjević. Po jeho abdikácii sa opäť ujali vlády Obrenovićovci. Po ich zosadení a vyvraždení počas krvavého puču (1903) nastúpil na trón ako srbský kráľ a od 1918 panovník Kráľovstva SHS Peter I. Karadjordjević (11. 7. 1844 Belehrad – 16. 8. 1921 tamže). V tomto období však úrad fakticky vykonával jeho syn, princ Alexander (ako regent), ktorý po otcovej smrti nastúpil na trón Kráľovstva SHS ako Alexander I. Karadjordjević, od 1929 kráľ Juhoslávie. Po jeho zavraždení pri atentáte v Marseille (1934) sa stal panovníkom jeho syn Peter II. Karadjordjević (6. 9. 1923 Belehrad – 3. 11. 1970 Denver), počas ktorého neplnoletosti vládol bratanec jeho otca Pavol Karadjordjević (15. 4. 1893 Petrohrad – 14. 9. 1976 Paríž).

Počas 2. svet. vojny (od 1941) a nacistickej okupácie žila rodina v exile, trón oficiálne stratila 1946, kráľ Peter II. však nikdy neabdikoval. V súčasnosti je hlavným predstaviteľom rodu jeho syn, princ Alexander II. Karadjordjević (*1945).

karadok

karadok, caradoc, caradocien — stupeň (vek) vrchného ordoviku (prvohory). Hlavnými skamenelinami sú graptolity (napr. rody Climacograptus, Dicranograptus, Nemagraptus, Pleurograptus). Karadok vymedzil 1835 (alebo 1839) R. I. Murchison. Nazvaný podľa vrchu Caer Caradoc v Anglicku v Spojenom kráľovstve (grófstvo Shropshire).

Karadž

Karadž, Karaj — mesto v sev. Iráne v provincii (ostáne) Teherán na juž. úpätí pohoria Elborz záp. od Teheránu; 1,658 mil. obyvateľov (2012). Priemysel potravinársky (cukrovarnícky a i.), chemický, kovoobrábací. Stredisko remesiel a obchodu. Cestný uzol. Rekreačné stredisko. Severových. od mesta na rieke Karadž (ústi do jazera Darjačaje-namak) hydroenergetický uzol s priehradami, hydroelektrárňami a i. objektmi zabezpečujúcimi vodou hlavné mesto Teherán. V blízkosti ťažba rúd železa.

Karadža, Stefan

Karadža, Stefan, vlastným menom Stefan Todorov Dimov, máj 1840 alebo 1842 Ičme, dnes Stefan Karadžovo, Jambolská oblasť – 30. alebo 31. 7. 1868 Ruse — bulharský národnooslobodzovací bojovník proti tureckej nadvláde. Pochádzal z roľníckej rodiny, 1861 emigroval do Srbska, kde sa 1862 stal členom prvej bulharskej légie. Po jej rozpustení však aktívne pokračoval v boji proti Turkom, stal sa veliteľom (vojvoda) četníkov operujúcich prevažne v oblasti Starej planiny. Začiatkom júla 1868 sa zúčastnil výpravy do Bulharska pod vedením P. Chitova. Karadžova četa (asi 125 mužov) sa 6. 7. 1868 preplavila cez Dunaj. Počas bojov s tureckou armádou bol Karadža smrteľne zranený, zajatý Turkami a uväznený v Ruse. Príslušníci jeho čety boli 18. 7. 1868 obkľúčení v okolí Buzludže, kde takmer všetci zahynuli.

Karadžić, Radovan

Karadžić [-džič], Radovan, 19. 6. 1945 Petnjica (pri Šavniku), Čierna Hora — srbský politik v Bosne a Hercegovine. Pôvodne psychiater. R. 1990 spoluzakladateľ Srbskej demokratickej strany, strany bosnianskych Srbov v Bosne a Hercegovine, ktorí odmietli deklaráciu zvrchovanosti Bosny a Hercegoviny (15. 10. 1991) a na území obývanom Srbmi vyhlásili 9. 1. 1992 Republiku srbskú (mala zostať súčasťou Juhoslávie), od apríla 1992 jej prvý prezident a hlavný veliteľ ozbrojených síl. Počas jeho pôsobenia na čele Republiky srbská vypukla v Bosne a Hercegovine občianska vojna (po vyhlásení nezávislosti Bosny a Hercegoviny 3. 3. 1992), do októbra 1992 obsadili jednotky bosnianskych Srbov vyše dvoch tretín územia Bosny a Hercegoviny.

Karadžić je považovaný za hlavného iniciátora a strojcu etnických čistiek na obsadených územiach obývaných bosnianskymi Moslimami a Chorvátmi uskutočnených v mene idey tzv. veľkého Srbska, ako aj masakrovania nesrbského obyvateľstva v Srebrenici (1995) a počas obliehania Sarajeva 1992 – 95 (spolu s hlavným vojenským veliteľom Ratkom Mladićom, *1943). V júli 1995 bol Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu v Haagu v neprítomnosti obvinený zo zločinov genocídy a prenasledovania i zo zločinov proti ľudskosti na území Bosny a Hercegoviny, v novembri 1995 za podiel na zločinoch v Srebrenici a bol na neho vydaný zatykač. R. 1996 musel pod tlakom medzinárodnej verejnej mienky odstúpiť z pozície prezidenta a predsedu Srbskej demokratickej strany (koncom decembra 2001 bol ako vojnový zločinec zo strany vylúčený). Až do 2008, keď bol zatknutý srbskou políciou a deportovaný do Haagu, žil v Belehrade pod cudzou identitou. Po mnohoročnom procese pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu v Haagu (od 2009), pred ktorým popieral svoju vinu, bol 2016 odsúdený na 40 rokov väzenia.

karafa

karafa [arab. > tal. > fr.] — sklená nádoba na tekutiny, zväčša na vodu a víno. Má pretiahnutý valcovitý tvar, býva ukončená vysokým zúženým hrdlom a sklenou zátkou (obvykle zabrúsenou), spravidla má obsah 1 liter. Popri čisto úžitkových typoch sa zhotovovali aj bohato zdobené karafy predovšetkým z brúseného, často krištáľového skla. V období 1830 – 1930 boli obľúbené karafy so striebornou alebo s postriebrenou montážou.