Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 954 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kapilaroskop

kapilaroskop [lat. + gr.] — mikroskop s posuvným stolíkom upravený na pozorovanie kapilár in vivo (→ kapilaroskopia). Pozorovaná časť (napr. nechtové lôžko u človeka) je osvetlená buď dopadajúcim svetlom, alebo svetlo prechádza pozorovaným objektom (napr. plávacia blana pri žabe). Pri príprave pozorovania je potrebné na nechtové lôžko (spravidla 4. prsta ľavej ruky) kvapnúť olej, aby sa zrohovatená vrstva stala priesvitnou. Prst je potrebné na posuvnom stolíku mierne fixovať.

kapilaroskopia

kapilaroskopia [lat. + gr.] — vyšetrovacia metóda založená na pozorovaní krvných vlásočníc (kapilár) kože a slizníc in vivo, resp. pozorovanie prúdenia krvi vo vlásočniciach väčšinou povrchových častí tela (napr. u človeka najčastejšie v nechtovom lôžku, pri žabe v plávacej blane) pomocou kapilaroskopu. Klinická kapilaroskopia je neinvazívna a relatívne jednoduchá vyšetrovacia metóda umožňujúca pozorovať predovšetkým tzv. nutričné kapiláry krvného riečiska v hĺbke 50 – 200 μm, ktoré sú za patologických okolností deformované, zmenená je ich hustota a prúdenie krvi. Kapilaroskopia nepatrí k základným vyšetreniam, využíva sa na posúdenie porúch v oblasti mikrocirkulácie, pri diagnostike a liečbe periférneho artériového ochorenia končatín i chronického žilového ochorenia, pri difúznych chorobách spojiva, ako aj v experimentálnej medicíne.

kapilícium

kapilícium [lat.], capillitium

1. vlasatá časť hlavy;

2. hrubostenné sterilné hýfy ležiace medzi výtrusmi v plodniciach bruchatiek a slizoviek.

Kapince

Kapince — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v Nitrianskej pahorkatine na str. toku Radošinky, 157 m n. m.; 187 obyvateľov (2015). Pahorkatinné odlesnené územie je budované neogénnymi usadenými horninami pokrytými sprašou. V katastri obce sa nachádza minerálny prameň.

Kapince vznikli v 19. stor. (pred 1892) zlúčením obcí Dolné Kapince (písomne doložené 1261 ako Wruuskap, 1773 Alsó-Kapp, Unter-Kapintz, Dol(né) Kapincze, 1786 Alschó-Kap, Dolné Kapnicze, 1808 Alsó-Káp, Kis-Káp, Dolní Kapince, 1877 – 88 Alsókáp) a Horné Kapince (písomne doložené 1261 ako Haloskap, 1277, 1326 Kaap, 1773 Felső-Kapp, Ober-Kapintz, Hor(né) Kapince, 1786 Felschő-Kap, Horné Kapnicze, 1808 Felső-Káp, Nagy-Káp, Horní Kapince, 1877 – 88 Felsőkáp).

Kapince 1863 doložené ako Alsókapuny és Felsőkapuny, 1873 Alsókáp és Felsőkáp, 1892 – 1902 Káp, 1965 Kapince. R. 1905 – 65 súčasť obce Merašice, 1965 – 86 samostatná obec, 1986 – 91 súčasť obce Nové Sady, od 1991 samostatná obec. Dolné Kapince a Horné Kapince patrili hradu Nitra, neskôr panstvu Topoľčany, potom miestnym zemanom Bošániovcom, Vranovičovcom, Klannerovcom a Bertalanfiovcom. V 13. stor. vlastnil pozemky v Dolných Kapinciach Vavrinec Ludanický, v 16. stor. patrila časť majetkov v Horných Kapinciach Zerdahelyiovcom. R. 1601 boli Dolné Kapince vypálené Turkami. Obyvatelia obidvoch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické sídliskové nálezy z eneolitu (lengyelská kultúra), laténskej doby a zo stredoveku, kostrové pohrebisko zo staršej bronzovej doby (nitrianska kultúra). Rímskokatolícky Kostol nepoškvrneného srdca Panny Márie (1955 – 58, rekonštruovaný 1985 – 88, znovuvysvätený 1990).

Kapiri Mposhi

Kapiri Mposhi [-ši] — mesto v Zambii sev. od hlavného mesta Lusaka v Centrálnej provincii; 65-tis. obyvateľov (2011). Významný železničný uzol, v ktorom sa križuje trať Kitwe – Lusaka s traťou spájajúcou významný prístav Tanzánie na pobreží Indického oceána Dar es Salaam so železničnou sieťou Zambie. Mesto založené 1931 v súvislosti s ťažbou medi v tejto oblasti.

kapisti

kapisti — skupina mladých poľských maliarov pôsobiacich 1924 – 30 v Paríži. Tvorili ju študenti Akadémie výtvarných umení v Krakove, ktorí v Paríži pôsobili v rámci študijných pobytov, presadili sa tam a vystavovali na prestížnych výstavách. K najvýznamnejším patrili Jan Cybis (*1897, †1972), Hanna Rudzká-Cybisowá (Rudzka-Cybisowa, *1897, †1988), Zygmunt Waliszewski (*1897, †1936) a Artur Nacht-Samborski (*1898, †1974). Kapisti sa hlásili k postimpresionizmu (inšpirovala ich napr. aj tvorba P. Bonnarda a H. Matissa), nespájal ich však spoločný umelecký program alebo manifest. Svoje umenie budovali na princípoch kolorizmu (pracovali so zmyslovými účinkami farby, zaujímali sa o jej harmonické alebo kontrastné pôsobenie; farba mala významnú modelačnú i priestorotvornú funkciu), niektoré z ich prác sa priblížili k abstrakcii. Kolorizmus, ktorý priniesli do poľského výtvarného umenia, sa stal jedným z najobľúbenejších smerov v 1. polovici 20. stor. Názov skupiny je odvodený od skratky názvu výboru Komitet Paryski (KP) organizujúceho štúdium v Paríži.

Kapišová

Kapišová — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v sev. časti Ondavskej vrchoviny, 260 m n. m.; 427 obyvateľov (2015). Prevažne odlesnené mierne zvlnené pahorkatinné územie je budované pieskovcami a ílovcami flyšu.

Obec písomne doložená 1548 ako Capyssowa, Kapyssowa, Kapysso, 1567, 1588 Kapyssowa, Kapysso, 1618 Kapissoua, 1773 Kapissova, Kapissowa, 1786 Kapissowa, 1808 Kapissó, Kapissowa, 1863 Kapissó, 1873 – 82 Kapisó, 1888 – 1902 Kapissó, 1907 – 13 Kapisó, 1920 Kapišová.

Vznikla pravdepodobne v 1. pol. 16. stor. na zákupnom práve a patrila Makovickému panstvu. Na zač. 18. stor. bola v dôsledku úteku poddaných vyľudnená, 1772 ju vlastnil šľachtický rod Aspremontovcov. R. 1878 – 1952 tam pôsobil notársky úrad pre viaceré okolité obce. R. 1896 obec postihol požiar a 1897 veľká povodeň. Počas 1. svet. vojny ju obsadila ruská armáda. V 2. svet. vojne počas oslobodzovacích bojov zničená (25. – 27. 10. 1944 sa v jej blízkosti odohrala najväčšia tanková bitka karpatsko-duklianskej operácie), po oslobodení obnovená. Pôvodné rusínske obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Gréckokatolícky Chrám narodenia Panny Márie (1892), v tzv. Údolí smrti medzi obcami Kapišová, Kružlová a Nižná Písaná pamätné miesto tankovej bitky (bojová technika rozmiestnená v teréne; expozícia v prírode je súčasťou Vojenského historického múzea v Piešťanoch).

kapitácia

kapitácia [lat.], kapitačná platba — mesačná paušálna platba, ktorú dostáva poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (lekár) od príslušnej zdravotnej poisťovne za každého poistenca, s ktorým má uzatvorenú dohodu o zdravotnej starostlivosti; platba za zaregistrovaného poistenca (tzv. platenie na hlavu – per capita, lat. caput = hlava). Kapitácia je hradená poskytovateľovi všeobecnej ambulantnej starostlivosti (lekár pre dospelých, lekár pre deti a dorast) a poskytovateľovi špecializovanej ambulantnej starostlivosti v odbore gynekológia a pôrodníctvo (gynekológ). Výška kapitácie zohľadňuje vek pacientov a je rôzna v závislosti od zdravotnej poisťovne, niekedy aj od kvality poskytovanej starostlivosti. Na Slovensku je priemerná výška kapitácie pre všeobecného lekára pre dospelých 2,01 – 2,72 eura, pre všeobecného lekára pre deti a dorast 5,69 – 1,97 eura a pre gynekológa 1,19 eura (2014).

kapitál

kapitál [lat. > tal.] — vo všeobecnom význame: a) to, čo prináša stály (resp. zvýšený) úžitok; b) nahromadený majetok, väčšia peňažná hotovosť, bohatstvo, úspory;

1. ekon. hodnota (majetok), ktorej použitie prináša jeho vlastníkovi výnos (zväčšenie majetku). Kapitál mal (a má) v priebehu ekonomického vývoja spoločnosti viacero významov i foriem a pre veľkú rôznorodosť svojej podstaty sa v ekonomickej teórii stal zdrojom kontroverzných názorov. Termín kapitál pravdepodobne pochádza z lat. caput (hlava), resp. z tal. capitale a pôvodne označoval veľkosť (počet hláv) stáda dobytka. V 16. – 18. stor. merkantilisti stotožňovali kapitál s peniazmi. Kapitál ako ekonomickú kategóriu zaviedol v 19. stor. K. Marx a chápal ho ako hodnotu prinášajúcu nadhodnotu v dôsledku vykorisťovania námezdných robotníkov (Kapitál, Das Kapital, 3 zv., 1867, 1885, 1894), pričom kapitál rozdelil na konštantný a variabilný. Konštantný (stály) kapitál predstavujú výdavky vynaložené na nákup strojov, zariadení, budov, pôdy, surovín a materiálu, ktoré sa využívajú pri výrobe statkov a pri poskytovaní služieb. Zdroje vynaložené na jeho kúpu nie sú schopné vytvoriť dodatočnú pridanú hodnotu, t. j. na vyrobené statky a služby sa prenáša len určitá časť hodnoty konštantného kapitálu použitého pri ich výrobe. Pojem konštantný kapitál použili aj viacerí predstavitelia klasickej školy ekonómie (napr. D. Ricardo). Variabilný (premenlivý) kapitál slúži na nákup pracovnej sily a predstavuje zdroj zvyšovania hodnoty kapitálu v dôsledku toho, že pracovná sila ako tovar vytvára vyššiu hodnotu, než sama stojí; → marxizmus, → kapitalizmus. Predstavitelia klasickej ekonómie (napr. A. Smith, D. Ricardo, J. S. Mill) chápali kapitál najmä ako kapitálové statky (reálny kapitál), peniaze za kapitál nepovažovali, pretože tie podľa nich slúžia iba na sprostredkovanie výmeny. Úspory považovali za výdavky na kúpu reálnych kapitálových statkov. Teóriou kapitálu sa ďalej zaoberali predstavitelia rakúskej školy hraničnej užitočnosti (rakúskej národohospodárskej školy), ktorej sa pripisuje najväčší význam v rozvoji (subjektívnej) teórie kapitálu a úroku, napr. kritik marxizmu E. Böhm-Bawerk (Kapitál a úrok, Kapital und Kapitalzins, 1884 – 89, 2 zv.) nadviazal na teoretickú koncepciu ekonomických statkov rôzneho rádu (spotrebné statky sú statky prvého rádu a kapitálové statky predstavujú statky vyšších, za sebou nasledujúcich štádií) C. Mengera a sformuloval tzv. ážiovú teóriu úroku. Rakúsky austromarxista R. Hilferding v práci Finančný kapitál (Das Finanzkapital, 1910) použil na označenie kapitálu, ktorý vlastnia banky, poisťovne a investičné spoločnosti, termín finančný kapitál. Odlišné poňatie kapitálu predstavil vo svojich prácach J. B. Clark (Pôvod kapitálu, The Genesis of Capital, 1895), ktorý rovnako ako I. Fisher (Charakter kapitálu a dôchodku, The Nature of Capital and Income, 1906), považuje kapitál za permanentný fond automaticky generujúci produktivitu v podobe úroku. F. A. Hayek (Mytológia kapitálu, The Mythology of Capital, 1936) upozornil na nutnosť pochopiť úzky vzťah medzi mikroekonomickými a makroekonomickými aspektmi tohto pojmu.

V súčasnosti sa termín kapitál najčastejšie používa v týchto významoch:

a) v ekonomickej teórii v tradičnom chápaní jeden z troch základných výrobných faktorov (popri práci a pôde), ktorý je na rozdiel od práce a pôdy vyrobený ekonomickým systémom (nie je spoločnosti daný ako práca a pôda, ale závisí od jej ekonomickej aktivity) a predstavuje fixný vstup do výroby, input. Kapitál ako základný výrobný faktor môže mať formu fyzického alebo finančného kapitálu. Fyzický kapitál (aj reálny alebo skutočný kapitál) tvoria kapitálové statky (t. j. stroje, zariadenia, budovy ap.), ktoré nie sú určené na bezprostrednú spotrebu, ale na výrobu ďalších statkov a služieb (vyrobené tovary sa používajú ako inputy, teda ako vstupy, výrobné zdroje na ďalšiu výrobu). Je výsledkom investícií, charakterizuje ho dlhodobé použitie, pôsobí vo viacerých výrobných (transformačných) procesoch, pričom sa postupne fyzicky i technicky opotrebúva; opotrebovanie sa vyjadruje pomocou odpisov. Výnosom z neho je miera výnosu z kapitálu vyjadrená ako čistá produktivita kapitálu. Finančný kapitál, ktorého súčasťou je peňažný kapitál (toto najnovšie chápanie obidvoch pojmov súvisí s rozšírením chápania pojmu peniaze), je zdrojom fyzického kapitálu (resp. kapitálových statkov). Vystupuje v podobe rôznych finančných aktív (úspor, investičných, dôchodkových, poistných a iných fondov, účastín, obligácií a iných cenných papierov), ktoré sú vytvárané ekonomickými subjektmi tak, že časť svojich súčasných dôchodkov nespotrebujú (vzdávajú sa súčasnej spotreby s cieľom zvýšiť spotrebu v budúcnosti) a poskytujú ich za určitú cenu (úrok, dividendu ap.) tým, ktorí majú investičné príležitosti. Finančný kapitál umožňuje tomu, kto ponúka svoje zdroje, rast spotreby v budúcnosti a slúži ako prostriedok uchovania hodnoty. Neopotrebúva sa ako fyzický (reálny) kapitál a je zameniteľný za iné formy hodnôt.

Hranice medzi fyzickým (reálnym) a finančným kapitálom sú veľmi relatívne, pretože rast fyzického (reálneho) kapitálu je možný vďaka finančným zdrojom, ktoré zároveň vznikajú v dôsledku rastu produktívnosti fyzického (reálneho) kapitálu. Napr. účastiny možno chápať ako dokument finančného kapitálu, všetky vyvolané a s nimi súvisiace platby (napr. výška burzového kurzu, dividenda) sú však podmienené a určené efektívnosťou fungovania fyzického (reálneho) kapitálu. Kapitál je teda taký tovar (resp. služba), ktorý sa bude v budúcnosti používať na výrobu iných tovarov a služieb, sú to aj finančné zdroje, ktoré sú sprostredkujúcim faktorom na akvizíciu strojov, budov, zásob a iných foriem fyzického kapitálu, ktoré si podnik (organizácia) plánuje obstarať. Nadobúdanie kapitálu investovaním a jeho následné využitie vo výrobnom procese vychádza z rozhodnutia zvýšiť jeho hodnotu, zo získania fondov na financovanie expanzie pri akceptovaní potreby požičania si peňazí a z potrebnej diskontácie prítokov z kapitálu. Ak pri určitom použití, v určitej krajine ap. nie je možné kapitál vyššie zhodnotiť, stáva sa pri danom použití, resp. v danej krajine nadbytočným (prebytočným) a dochádza k jeho pohybu smerom k jeho vyššiemu zhodnoteniu.

K trom tradičným základným výrobným faktorom (inputom) sa v súčasnosti ako ďalší faktor priraďuje ľudský kapitál (aj intelektuálny kapitál) predstavujúci súhrn vrodených a získaných schopností, znalostí a zručností jednotlivca, ktoré zvyšujú jeho produktivitu pri vykonávaní ekonomických činností a prinášajú mu výnos (príjem) porovnateľný s výnosom z fyzického kapitálu. Delí sa na špecifický (využiteľný v určitom špecifickom type ekonomických činnosti) a nešpecifický (využiteľný v rôznych ekonomických činnostiach). Jedným z kľúčových procesov, pri ktorom dochádza k akumulácii ľudského kapitálu, je proces formálneho vzdelávania (→ teória ľudského kapitálu).

Podľa oblastí, v ktorých kapitál pôsobí, sa rozlišuje výrobný kapitál (aj produktívny kapitál, kapitál vo výrobnej forme; niektorí autori doň zahŕňajú aj pracovné sily), tovarový kapitál (kapitál vo forme tovarov) a bankový kapitál. Bankový kapitál (aj kapitál komerčnej banky) predstavuje vo všeobecnosti vlastné zdroje financovania aktív, schopnosť banky pokryť svojimi aktívami záväzky. Funkciami kapitálu komerčnej banky sú najmä financovanie (krytie) strát, vytváranie dôvery k banke a vytváranie „brzdy“ proti podstupovaniu nadmerného rizika. Kapitál komerčnej banky z kvalitatívnej a kvantitatívnej stránky sledujú inštitúcie zamerané na regulovanie bankovníctva a dohľad nad ním. Pri kvantifikácii kapitálu banky existujú dva základné prístupy: angloamerický prístup, ktorý definuje bankový kapitál ako čistú hodnotu aktív, t. j. ako hodnotu, ktorá by vlastníkovi zostala, ak by splatil všetky záväzky banky, a európsky, kontinentálny prístup vychádzajúci z účtovného stanovenia položiek kapitálu. V rámci celkových zdrojov banky (pasív) má kapitál banky nízky podiel; kapitálová primeranosť predstavuje pomer medzi kapitálom banky a rizikovo váženými aktívami. Dôležitá je nielen samotná výška bankového kapitálu, ale aj jeho kvalitatívna stránka, teda jeho štruktúra. Jednotlivé položky bankového kapitálu majú svoje osobitné účely a podmienky tvorby a použitia, preto pri vzniku problémových situácií v banke, napr. pri úhrade strát, nie sú všetky položky navzájom zastupiteľné ani rovnako dostupné (zložky kapitálu majú presne definované použitie v prípade vzniku konkrétnych rizík).

Zloženie kapitálu komerčnej banky určujú odporúčania Bazilejského výboru pre bankový dohľad (Basel Committee on Banking Supervision; jeden z výborov Banky pre medzinárodné platby), ktoré sú zakotvené v dohodách Basel I (1988), Basel II (2004) a Basel III (2010) a sú záväzné pre členské štáty výboru (pre iné štáty sa stávajú platnými po zapracovaní do národnej právnej úpravy príslušného štátu, v krajinách Európskej únie prostredníctvom smerníc).

Podľa odporúčaní Bazilejského výboru pre bankový dohľad sa kapitál komerčnej banky člení na dve vrstvy: prvú vrstvu predstavuje vlastný (základný) kapitál a druhú vrstvu dodatkový kapitál, pričom platí zásada, že prvú vrstvu tvoria kvalitnejšie a stabilnejšie zdroje než druhú vrstvu. Vlastný (základný) kapitál sa často stotožňuje s účtovným označením základné imanie. Výška základného imania banky je v jednotlivých krajinách stanovená zákonom, pričom sa zohľadňuje požiadavka na stabilitu banky a jej ochranu pred nesolventnosťou. Vymedzenie vlastného kapitálu je odvodené od právnej formy bankového subjektu a pozostáva z dvoch častí: zo splateného akciového kapitálu a z odkrytých rezerv. Splatený akciový kapitál predstavuje súčin menovitej hodnoty a počtu akcií. K odkrytým rezervám patria ážiové fondy, nerozdelený zisk, zákonné rezervy a rezervné fondy. Ážiové fondy sa vytvárajú vtedy, ak sa akcie predávajú za cenu, ktorá je vyššia než ich menovitá hodnota. Rezervy predstavujú pasíva banky, ktoré sa vytvárajú na základe predpokladaného znehodnotenia alebo úbytku aktív v budúcnosti. Rezervné fondy predstavujú fondy, ktoré sa tvoria zo zisku po zdanení. Zákonné rezervné fondy a ostatné rezervné fondy sú súčasťou vlastného kapitálu banky. Tieto fondy sa môžu použiť na krytie strát bežného obdobia, minulých rokov i na zvýšenie základného imania. Súčasťou vlastného (základného) kapitálu banky je aj hospodársky výsledok minulých rokov. Zložkami dodatkového kapitálu sú termínovaný podriadený dlh, hybridné kapitálové inštrumenty, rezervné fondy a rezervy na krytie strát z úverov, ako aj rezervy z prehodnotenia fixných aktív. Termínovaný podriadený dlh predstavuje vklad do kapitálu banky so splatnosťou nad 5 rokov. Banka pre medzinárodné platby odporúča, aby sa hodnota podriadeného dlhu diskontovala najmenej o 20 % ročne, čím sa dosiahne jeho splatenie za 5 rokov. Hybridné kapitálové inštrumenty majú charakter dlhu a súčasne sa započítavajú do kapitálu banky. Sú charakteristické najmä nezaistenosťou a podriadenosťou. R. 1996 bol ako tretia, najnižšia vrstva kapitálu komerčnej banky zavedený aj krátkodobý podriadený dlh (eliminovaný dohodou Basel III), ktorého zavedenie v rámci štátu bolo v kompetencii národných dohliadacích orgánov. Význam tohto dlhu spočíval v možnosti zavedenia kapitálového krytia nielen na úverové, ale aj na trhové riziká (kurzové, úrokové, akciové a komoditné riziko). Podmienkou jeho započítania do kapitálu banky bolo, že jeho minimálna splatnosť bola stanovená na dva roky. Skoršie splatenie krátkodobého podriadeného dlhu ani úroku z neho nebolo možné, ak by sa tým porušila požiadavka minimálneho kapitálového krytia uvedených rizík.

Vývoj pravidiel zloženia kapitálu banky smeruje k tomu, aby sa zvyšoval podiel kvalitného kapitálu banky v rámci prvej vrstvy. Dosiahnutie požadovanej úrovne kapitálu si vyžaduje určité náklady, ovplyvňuje ceny produktov, ziskovosť banky a jej konkurenčnú schopnosť. Výška kapitálu je limitujúcim faktorom pri stanovovaní úverovej angažovanosti (25 % kapitálu banky ako maximálna výška úveru jednému klientovi alebo skupine vzájomne prepojených subjektov), pri stanovovaní maximálnych hraníc otvorených devízových pozícií bánk, ako aj pri nadobúdaní majetkových podielov v spoločnostiach, ktoré nie sú bankami. Sleduje sa pri nadobúdaní majetkového podielu v banke, ak ide o zákonom sledovaný majetkový podiel (5 %, 10 %, 20 %, 33 % alebo 50 %) v jednej alebo v niekoľkých operáciách priamo alebo pri konaní v zhode. Znižovanie kapitálu banky v dôsledku strát môže byť príčinou odňatia licencie, ak pokles kapitálu presiahne zákonom stanovené tempo;

b) v mikroekonomike (v oblasti podnikového hospodárstva) predstavuje podnikový kapitál hodnotu všetkých aktív, ktoré podnik využíva v rámci výrobného (transformačného) procesu, resp. pri poskytovaní služieb. Tvoria ho dlhodobý hmotný majetok, dlhodobý nehmotný majetok, finančný majetok, zásoby a peňažné prostriedky ap. Delí sa na fixný a obežný kapitál. Fixný kapitál zahŕňa všetky nefinančné kapitálové aktíva podniku (napr. stroje), ktoré majú dlhodobú životnosť a sú charakteristické pre príslušný výrobný proces; je to teda peňažná hodnota vyjadrujúca hodnotu kapitálových statkov určených na výrobu tovarov a služieb (→ základné prostriedky). Obežný kapitál (aj obehový, obratový, cirkulujúci) je krátkodobý, spotrebúva sa v jednom výrobnom procese a musí byť neustále nahrádzaný. V procese činnosti podniku mení svoje formy (obracia sa) a jeho hodnota sa prenáša do ceny nových výrobkov. Môže byť hmotný (v podobe výrobných zásob – základné a pomocné suroviny, materiál, palivá, nakupované polotovary, zásoby náhradných dielov ap.) a nehmotný (napr. klasická ekonómia považuje za súčasť obežného kapitálu aj prostriedky vynaložené na mzdy). Podľa pôvodu zdrojov, z ktorých bol majetok podniku vytvorený, sa rozlišuje vlastný kapitál tvorený vlastnými zdrojmi (základný kapitál, rezervné fondy, nerozdelený zisk ap.) a cudzí kapitál predstavujúci dlh podniku, ktorý podnik musí v určitej lehote splatiť (bankové úvery, pôžičky, obligácie, dlžobné úpisy ap.). Podiel jednotlivých zložiek vlastného a cudzieho kapitálu na celkovom kapitáli podniku sa nazýva kapitálová štruktúra, ktorá závisí od veľkosti podniku, rýchlosti obratu kapitálu, organizácie odbytu ap. Kapitál vynaložený na preskúmanie a vytvorenie začiatočnej koncepcie podniku v etape pred začatím činnosti podniku sa nazýva zakladajúci kapitál. Prostriedky (kapitál), ktoré sú potrebné na zriadenie firmy alebo spoločnosti a ktoré do podniku vložil jeho vlastník, sa nazývajú základný kapitál, v akciových spoločnostiach a v spoločnostiach s ručením obmedzeným sa niekedy označujú aj ako akciový alebo účastinný kapitál. Podľa právnej úpravy z 1992 sa na Slovensku označuje základný kapitál ako základné imanie, v štátnych podnikoch ako kmeňové imanie. Percentuálny podiel vloženého kapitálu fyzickej alebo právnickej osoby na celkovom základnom imaní spoločnosti (podniku) sa nazýva kapitálová účasť. Rizikový kapitál (venture kapitál, rozvojový kapitál) predstavuje externý stredno- až dlhodobý zdroj financovania podnikov (firiem) spoločnosťou rizikového kapitálu výmenou za majetkovú účasť v nich, t. j. ide o investície prostredníctvom akciového alebo podielového vstupu špecializovaných spoločností (rizikového kapitálu) určené na rozvoj, rozbeh alebo na transformáciu najmä malých a stredných podnikov, ktoré sú pre svoj rastový a inovačný potenciál perspektívne. Po uskutočnení podnikateľského zámeru špecializovaná spoločnosť (spoločnosť rizikového kapitálu) odpredáva svoj majetkový podiel zväčša financovanej firme a získané financie používa na opätovné investovanie formou kapitálovej účasti v ďalších podnikoch;

c) súhrn všetkých kapitálovo silných podnikov v krajine;

2. spoločenský kapitál — v sociológii nejednoznačne definovaný pojem najčastejšie chápaný ako vlastnosť skupiny (spoločenskej siete), t. j. ako kolektívny statok, ktorý sa generuje na permanentnej výmene (materiálnej či symbolickej povahy) medzi členmi spoločenstva a produkuje ich vzájomnú solidaritu, dôveru a vnútroskupinovú súdržnosť, pričom spôsob i ciele jeho použitia takmer výlučne závisia od jednotlivcov. Pojem spoločenský kapitál bol inšpirovaný ekonomickými teóriami kapitálu a teóriami racionálneho výberu. Teórie spoločenského kapitálu sú dosť rozmanité a nesúrodé. Jedna zo snáh o ich systematizáciu vedie k odlišovaniu rôznych druhov kapitálu, napr. societálneho, ľudského, spoločenského, ekonomického, kultúrneho, symbolického, politického, verejného, viažuceho, premosťujúceho ap. Vo všeobecnosti možno odlíšiť dva ťažiskové smery teórií spoločenského kapitálu. Teória, ktorá vznikla v 1. pol. 20. stor. v USA, ho chápe najmä ako zdroj spoločenskej kontroly v podobe internalizovaných noriem správania v skupine a poukazuje na oslabenie či rozpad prvotných spoločenských väzieb. Významne ju rozvinuli najmä James Samuel Coleman (*1926, †1995), R. D. Putnam a F. Fukuyama. Druhý smer, ktorého predstaviteľom je napr. P. F. Bourdieu, považuje spoločenský kapitál za zásadu diferenciácie spoločenského priestoru, ktorá vedie k aktivizácii reálnych i potenciálnych spoločenských zdrojov prostredníctvom spoločenského konštruovania vzťahových sietí medzi jednotlivcami a skupinami. Teóriám spoločenského kapitálu sa často vyčíta, že sa sústreďujú najmä na skúmanie rozpadových tendencií súčasných spoločností (zánik sprostredkujúcich spoločenských štruktúr, oslabovanie a zánik primárnych spoločenských vzťahov, oslabovanie dôvery) a oveľa menej pozornosti venujú vzniku a priebehu nových druhov spoločenských vzťahov, často idealizujú komunitu a spoločenský kapitál chápu aktivisticky a nekriticky kladne, predpokladajúc, že ľudia by mali dobrovoľne participovať na verejných záležitostiach, pretože inak sa správajú nespoločensky a podporujú anómiu (→ anarchia). Zazlieva sa im aj podriaďovanie ľudského správania ekonomickej logike (kapitál možno vlastniť, ponúkať i zbavovať sa ho podobne, ako je to s tovarmi na trhu). V súčasnej slovenskej sociológii rozvinuli problematiku societálneho (ľudského, sociálneho a kultúrneho) kapitálu najmä P. Gajdoš a J. Pašiak.

kapitála

kapitála [lat.] —

1. aj kapitálne písmo — majuskulný typ latinského písma (používa iba veľké písmená, verzály) zapisovaný do dvojlinkovej osnovy, používaný v starovekom Ríme (rímska kapitála) približne od 7. stor. pred n. l. Najstaršia je archaická kapitála (lat. capitalis archaica) – epigrafický typ písma (→ epigraf), ktorý sa používal na nápisy na kameň a na keramiku. V 2. stor. pred n. l. boli vytvorené dva základné druhy kapitály, monumentálna a jednoduchá (rýchla). Monumentálna kapitála (lat. capitalis monumentalis), pri ktorej výška písmena len o málo prevyšovala jeho šírku, sa používala na písanie významnejších častí textov. Pri jej špeciálnom type, štvorcovej kapitále (lat. capitalis quadrata) používanej vo 4. a 5. stor., bola výška a šírka písmen rovnaká. Jednoduchá (rýchla) kapitála (lat. capitalis actuaria, capitalis rustica) s vysokými a úzkymi písmenami sa používala najmä na písanie epigrafických textov, bola však obľúbená aj pri paleografických textoch, napr. rukopis Vergilius Vaticanus obsahujúci fragmenty Vergíliových diel (okolo 400) je napísaný jednoduchou kapitálou. K najstarším epigrafickým príkladom kapitály patria texty na tzv. čiernom Romulovom kameni (Lapis Niger, nájdený na Forum Romanum v Ríme) a na zlatej spone z Praeneste (fibula praenestina, → fibula) z asi 600 pred n. l.

Potreba rýchlejšieho zápisu textu podnietila najneskôr na prelome letopočtov vznik zjednodušeného variantu kapitály, z ktorého sa vyvinul typ staršia rímska kurzíva. Touto veľmi zjednodušenou kapitálou sa písali bežné záznamy obchodného charakteru a grafity na stenách budov (boli objavené napr. v Pompejach). V 2. stor. sa okrem kapitály a staršej rímskej kurzívy začal používať aj tretí druh majuskulného písma, unciála (vo 4. stor. aj polounciála). Kapitála a unciála slúžili ako hlavné knižné písma do 8. stor., neskôr sa používali len na písanie najvýznamnejších častí textov, napr. nadpisov (capitalis = hlavný; odtiaľ názov). V 8. – 12. stor. (v období karolovskej minuskuly) a od 15. stor. (až dodnes) sa kapitálou písali veľké písmená (unciála inšpirovala tvary veľkých gotických písmen v 13. – 15. stor.). Na Slovensku sa zachoval rímsky nápis vytesaný v skale Trenčianskeho hradu (179 n. l., → trenčiansky nápis), vyhotovený kombináciou monumentálnej (prvé dva riadky) a jednoduchej kapitály (zvyšok textu);

2. aj kapitálka — veľké písmeno latinskej abecedy s veľkosťou malého písmena (minuskuly) bežného tlačeného textu. Používanie kapitál v typografii určujú pravidlá: používajú sa v prvom slove (slovách) hneď za iniciálou, na písanie mien autorov v bibliografiách, rímskych číslic označujúcich storočie, titulkov článkov v právnych textoch a i.

kapitalizácia

kapitalizácia [lat.] — vo všeobecnom význame zhodnotenie niečoho, získanie úžitku z niečoho; kapitalizácia duševného vlastníctva — poskytnutie práva na používanie ochrannej známky a know-how za dohodnuté poplatky, ako aj predaj obchodnej značky, ochrannej známky alebo patentu; trhová kapitalizácia — celková hodnota (výška) a štruktúra akcií podielového kapitálu spoločnosti na kapitálovom trhu. Vypočítava sa ako súčin počtu akcií a ich ceny na burze; kapitalizácia pohľadávky — proces premeny pohľadávky na kapitálovú účasť v obchodnej spoločnosti; veriteľ spoločnosti sa stáva spoluvlastníkom dlžníka, pričom vklad pohľadávky veriteľa do základného imania spoločnosti sa chápe ako nepeňažný vklad; kapitalizácia záväzkov — proces premeny záväzku obchodnej spoločnosti voči dlžníkovi na kapitálovú účasť v spoločnosti; premena záväzku dlžníka na podiel veriteľa na majetku dlžníka.

kapitalizmus

kapitalizmus [lat.] — ekonomický a spoločenský systém dominujúci spočiatku v záp. časti Európy (od obdobia rozpadu feudalizmu, ktorý nahradil) a postupne v rozličných formách aj v ostatných častiach sveta. Pojem kapitalizmus nie je jednoznačne vymedzený, jeho chápanie je často kontroverzné a jeho definície sa odlišujú v závislosti od teoretického či politického postoja ich autorov, ako aj s ohľadom na charakter fungovania kapitalistických ekonomík meniaci sa v priebehu vývoja, kľúčové črty kapitalizmu sú však v každej z jeho vývojových etáp rovnaké. Z ekonomického hľadiska ide o individuálne sa rozhodujúce konkurenčné trhovo orientované hospodárstvo, v súčasnosti sa na jeho označenie uprednostňuje termín trhová ekonomika, ktorá má však užší význam; → ekonomika (trhová).

Základom kapitalizmu je existencia súkromného vlastníctva výrobných zdrojov, pričom väčšina je zvyčajne v rukách vlastníkov kapitálu (odtiaľ odvodený termín kapitalizmus), t. j. kapitalistov. Tí, čo kapitál nevlastnia, musia vstupovať do nájomného pracovného pomeru s ekonomickými subjektmi a individuálnymi podnikateľmi a za predaj svojej pracovnej sily získavajú mzdu. Výroba statkov a poskytovanie služieb sa realizujú s cieľom dosiahnuť zisk (príjem z predaja produktov musí presiahnuť vložené náklady). Hlavným predpokladom dosiahnutia zisku je existencia slobodného trhu, prostredníctvom ktorého sa riešia základné otázky organizácie výroby (vyrábať čo, ako, pre koho?). Vyrábajú sa tovary, po ktorých je na trhu kúpyschopný dopyt, konkurencia na trhu núti výrobcov využívať vo výrobe technológie, ktoré im umožnia prežiť v konkurenčnom boji. Kapitalizmus je teda založený na princípe efektívnosti využívania zdrojov. Vyrobená produkcia sa rozdeľuje medzi tých, ktorí disponujú peňažnými prostriedkami na jej kúpu. Kapitalistické ekonomiky sa vyvíjajú cyklicky a tento vývoj sa v rôznych historických obdobiach prejavuje s rôznou intenzitou (→ hospodársky cyklus, → hospodárska kríza). V kapitalizme sú jednotlivé subjekty navzájom prepojené hustou sieťou rôznorodých záväzkovoprávnych a dodávateľských vzťahov, preto v ňom musí existovať efektívny právny systém schopný zabezpečiť ich vynucovanie (ak nie sú plnené dobrovoľne), ako aj ochranu vlastníckych práv. Kapitalizmus nie je podmienený špecifickým politickým usporiadaním a môže byť kompatibilný s demokratickým, liberálnym i s autoritatívnym (napr. s fašistickým) politickým zriadením, a to tak s republikou, ako aj s konštitučnou monarchiou (nikdy však s feudálnym alebo so socialistickým systémom).

Kapitalizmus ako ekonomický systém sa vyvíjal až od 16. stor. ako špecifický európsky fenomén, hoci jeho zárodočné formy možno nájsť už v období stredoveku (14. a 15. stor.), a to najmä v najvyspelejších oblastiach sev. Talianska a Nizozemska v súvislosti s rozvojom textilnej výroby, finančného podnikania a zámorského obchodu; kapitalistické vzťahy do existujúceho politicko-hospodárskeho systému (feudálneho) prerastali postupne a v konečnom dôsledku prevládli. Podľa členenia W. Sombarta sa rozlišuje raný, vrcholný a neskorý kapitalizmus. Toto členenie je však len orientačné, v rovnakom časovom období mohol mať v rozličných geografických oblastiach (krajinách) rozličnú formu a byť v inej vývojovej etape, napr. začiatkom 19. stor. v záp. Európe (napr. v Anglicku) už prevládol vrcholný (klasický) kapitalizmus, kým vo vých. Európe (napr. v Rusku) ešte jestvovali feudálne vzťahy.

V období raného kapitalizmu (16. – 17. stor., resp. do pol. 18. stor.) bola nevyhnutným predpokladom rozvoja systému pôvodná akumulácia kapitálu a ako jeho sprievodný jav posun v systéme mravných hodnôt (renesancia a humanizmus, reformácia, osvietenstvo). S hospodárskym rozvojom sa výrazne posilňovala úloha štátu, a to najmä v podmienkach absolutizmu. Prevládala najmä politika a ekonomické myslenie merkantilizmu, ktorého cieľom bola bohatá, hospodársky vyspelá krajina. Ďalší rozvoj bol podnecovaný a urýchľovaný štátnou podporou hospodárstva, zjednotením mier a váh, likvidáciou systému cechov, stabilizáciou menového systému, zrušením vnútorných ciel ap. Toto obdobie však bolo charakteristické ťažkými pracovnými podmienkami robotníkov a dlhým pracovným časom, často sa využívala práca detí. Mzdy robotníkov boli na úrovni, ktorá im sotva umožňovala pokryť základné potreby seba a svojich rodín. Obdobie vrcholného kapitalizmu (aj klasického kapitalizmu, priemyselného kapitalizmu, kapitalizmu voľnej súťaže; pol. 18. stor. – koniec 19. stor.) bolo charakteristické zvyšovaním podielu priemyslu na ekonomike krajiny (→ priemyselná revolúcia, → industrializácia) a presunom ťažiska ekonomických činnosti z poľnohospodárskej výroby do priemyselných odvetví, čo viedlo k postupnej premene poľnohospodárskych krajín na priemyselné. Na prelome 18. a 19. stor. sa kapitalizmus definitívne presadil aj ako spoločenský systém. Využitie nových výrobných postupov umožnilo rast produktivity a stalo sa jedným z najvýznamnejších faktorov, ktoré vyvolali rozšírenie kapitalistického spôsobu výroby. S rastom špecializácie a diferenciácie produkcie vzrástol význam trhu ako miesta na interakciu medzi kupujúcimi a predávajúcimi. V Anglicku možno o vrcholnom (klasickom) kapitalizme (založenom na priemyselnom podnikaní, slobode obchodu a raste produktivity práce) hovoriť už v 2. pol. 18. stor. Jeho teóriu spracoval A. Smith v diele Rozprava o podstate a pôvode bohatstva národov (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, 1776), v ktorom navrhoval prenechať ekonomické rozhodovanie iniciatíve jednotlivcov a samoregulácii trhového mechanizmu. Podľa neho je sledovanie vlastného záujmu človeka najlepším a jediným spôsobom, ako maximalizovať blahobyt všetkých členov spoločnosti a bohatstvo národa. Odtiaľ vychádza aj hlavná zásada politiky hospodárskeho liberalizmu, ktorou sa stalo nezasahovanie štátu do ekonomiky (štát zabezpečuje len ochranu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a jeho zásahy do diania na trhu sú redukované; → laissez-faire, laissez-passer). To malo od konca 19. stor. za následok nebývalý hospodársky rozvoj predovšetkým v záp. Európe a v Severnej Amerike a predstavovalo začiatok obdobia neskorého kapitalizmu.

Na druhej strane koncentrácia výrobných prostriedkov a hromadenie majetku v rukách relatívne malej skupiny spoločnosti, a tým aj jej rastúca moc (→ monopol, → kartel) viedli k nadprodukcii, hospodárskym krízam, nezamestnanosti a zbedačovaniu najširších vrstiev obyvateľstva i k narastajúcej kritike kapitalizmu ako spoločenskému a ekonomickému systému. Kritika kapitalizmu vychádzala z faktu, že hospodárske výsledky sú rozdeľované nespravodlivo, ako aj z rastúcej sociálnej nerovnosti, z orientácie spoločnosti na materiálne hodnoty ap., čo v teoretickej rovine (v praktickej rovine štrajky, vzbury, revolúcie) podnietilo zrod rôznych učení (napr. utopický socializmus) a teórií (napr. K. Marxa, → marxizmus). Podľa marxistickej teórie je pre kapitalizmus charakteristické rozdelenie spoločnosti na dve antagonistické triedy – na kapitalistov (buržoáziu) a robotnícku triedu (proletariát), a kapitalizmus vníma ako dobovo podmienenú pokrokovú spoločensko-ekonomickú formáciu (historicky prechodné štádium vývoja spoločnosti), ktorá bude vystriedaná sociálne spravodlivou spoločnosťou, komunizmom (resp. jeho prvou fázou socializmom). Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch 20. stor. podmienila rast úlohy štátu v reprodukčnom procese kapitalistických ekonomík. S cieľom zmierniť dôsledky hospodárskych kríz a politické dôsledky sociálnej nerovnosti hľadali jednotlivé štáty východisko najčastejšie dvoma spôsobmi: posilnením demokracie alebo nastolením autoritatívnych režimov (fašizmus). Po 2. svetovej vojne, najmä od konca 40. rokov 20. stor., začali vlády záp. Európy a Severnej Ameriky (vedené najmä sociálnodemokraticky orientovanými stranami) prijímať početné hospodársko-politické opatrenia (→ intervencionizmus), čo spolu s ďalším rozvojom priemyselnej výroby, s jej koncentráciou, ako aj so zmenami v technológiách vytvorilo predpoklady trvalého rastu produktivity, umožnilo rast reálnych miezd robotníkov i zlepšenie ich sociálneho postavenia (kapitalistický systém výroby na rozdiel od raného obdobia svojho rozvoja dokázal zabezpečiť primeranú životnú úroveň širokým vrstvám populácie) a viedlo k zmenám v charaktere fungovania kapitalistických ekonomík; od tohto obdobia sa termín kapitalizmus často nahrádza pojmom zmiešaná ekonomika; → ekonomika (zmiešaná), aj trhová ekonomika. Po zrútení sa centrálne riadených (plánovaných) ekonomík, → ekonomika (príkazová), v tzv. socialistických štátoch je v súčasnom období fungovania kapitalizmu (niekedy označovanom aj ako moderný kapitalizmus) pre viaceré krajiny charakteristická koncepcia sociálneho trhového hospodárstva, resp. štátu blahobytu a slobodné trhové pomery. V súčasnosti sa objavujú názory, že tradičná kapitalistická spoločnosť bola od 2. pol. 20. stor. nahradená novým spoločenským systémom označovaným ako postindustriálna, postmoderná, informačná, globálna informačná, superindustriálna spoločnosť či korporatívny alebo manažérsky kapitalizmus.

kapitálová náročnosť

kapitálová náročnosť — množstvo kapitálu vo vzťahu k iným výrobným faktorom, najmä k práci. Možno ho vyjadriť pomerom množstva kapitálu k množstvu práce.

kapitálová spoločnosť

kapitálová spoločnosť — obchodná spoločnosť, ktorého podstatou je majetková účasť spoločníkov (vlastníctvo obchodných podielov, akcií). Minimálnu výšku základného imania ustanovuje zákon. Kapitálové vklady sú odosobnené, prevediteľné. Osobná účasť spoločníkov na obchodnom vedení spoločnosti sa nepredpokladá. Spoločnosť si vytvára osobitné orgány, ktoré ju zastupujú vo vzťahu k tretím osobám. Právne akty teda nevykonávajú spoločníci, ale orgány, ktorých činnosť upravuje zákon. Členmi týchto orgánov sa popri spoločníkoch môžu stať aj tretie osoby. Čistou kapitálovou spoločnosťou je akciová spoločnosť, za kapitálovú spoločnosť je považovaná aj spoločnosť s ručením obmedzeným, hoci má určité prvky osobnej spoločnosti., ako aj komanditná spoločnosť.

kapitálovo náročná ekonomika

kapitálovo náročná ekonomika — ekonomika využívajúca pri výrobe vysoký podiel kapitálu. Kapitálová náročnosť sa zvyšuje vtedy, ak sa v kombinácii výrobných faktorov zvyšuje podiel kapitálu a relatívne klesá podiel práce. Zvyčajne sa vyjadruje kapitálovým koeficientom.

kapitálový koeficient

kapitálový koeficient — vzťah medzi množstvom kapitálu vynaloženým na výrobu a objemom získanej produkcie. Meria sa ako pomer fixného kapitálu a získanej produkcie v hodnotovom vyjadrení, t. j. koľko jednotiek kapitálu sa musí investovať na získanie jednej jednotky produkcie.

Kapitálový rozvojový fond OSN

Kapitálový rozvojový fond OSN, angl. United Nations Capital Development Fund, UNCDF — fond OSN podporujúci ekonomický rast rozvojových krajín, založený 1966 na základe rozhodnutia Valného zhromaždenia OSN. Formou pôžičiek a dotácií poskytuje kapitálovú pomoc 49 (2013) najmenej rozvinutým krajinám Afriky a Ázie, pričom sa zameriava na podporu malých rozvojových projektov najmä vo vidieckych oblastiach, ktorým chýbajú alternatívne zdroje financovania. V súčasnosti sa zameriava na splnenie programu Rozvojové ciele tisícročia (aj Miléniové rozvojové ciele, angl. Millennium Development Goals, MDG’s) obsahujúceho osem globálnych cieľov sformulovaných v Deklarácii tisícročia (aj Miléniová deklarácia, angl. United Nations Millennium Declaration), ktorá bola prijatá OSN na Samite tisícročia (aj Miléniový samit, 2000) v New Yorku 189 členskými krajinami a ktorých naplnenie sa očakávalo 2015 (v ďalšom období ju nahradí Rozvojová agenda OSN po roku 2015). Najvýznamnejším cieľom UNCDF je zníženie chudoby v rozvojových krajinách s nízkymi príjmami najmä podporou inštitúcií mikrofinancovania a programu Miestny ekonomický rozvoj (Local Economic Development, LED) zameraného na budovanie určitej oblasti s cieľom posilniť miestny ekonomický potenciál a zlepšiť kvalitu života spojeným úsilím štátnych inštitúcií, mimovládnych organizácií a súkromného sektora.

kapitálový trh

kapitálový trh, trh kapitálu, angl. capital market — právno-politicky determinovaný a inštitucionalizovaný ekonomický podnikateľský priestor určený ako jedna z organizovaných súčastí finančného trhu na obchodovanie so všetkými druhmi strednodobých a dlhodobých peňažných prostriedkov (kapitálu); trh strednodobého alebo dlhodobého kapitálu (→ finančný trh).

kapitálový vklad

kapitálový vklad, uloženie kapitálu — minimálna výška kapitálu zaručujúca očakávaný výnos a podmienená spôsobom uplatnenia kapitálu. Určujúcimi faktormi sú potrebné technológie, situácia na trhu (konkurencia, ceny, vzdialenosti), optimálny rozsah podniku so zreteľom na rentabilitu ap.

kapitán

kapitán [lat.] —

1. hist. a) v období španielskej a portugalskej kolonizácie správca (guvernér) a zároveň hlavný vojenský veliteľ určitého územia (kapitanátu), v oblasti kolonizovaných Španielmi sa nazýval generálny kapitán;

b) lat. capitaneus — v Uhorsku v 15. – 17. stor. hlavný vojenský veliteľ určitého územia, hradu alebo mesta. Funkcia kapitána bola prvýkrát uplatnená 1445, keď pre maloletosť nového kráľa Ladislava V. Pohrobka zvolil uhorský snem na zabezpečenie obrany krajiny pred Turkami, ako aj jej vnútorného poriadku siedmich kapitánov, ktorých voľba zodpovedala rozloženiu mocenských síl v krajine: za tzv. národnú (huňadyovskú) stranu bol zvolený J. Huňady, Juraj Rozgoni (z Rozhanoviec; → Rozgoniovci), Mikuláš Ujlaki (→ Ujlakiovci) a M. Orság, za dvorskú (prohabsburskú, Ladislavovu) stranu J. Jiskra z Brandýsa, Pongrác II. (→ Pongrácovci) a Imrich Bubek (→ Bubekovci). Po zvolení J. Huňadyho za gubernátora (správcu) Uhorského kráľovstva (1446), uhorský snem koncom marca 1447 zrušil právomoci a poverenia všetkých siedmich kapitánov. Neskôr prešla starostlivosť o bezpečnosť krajiny na krajinského kapitána, ktorý mohol v mene kráľa na žiadosť žúp a obyvateľstva zakročiť proti páchateľom trestných činov. R. 1453 bol do tohto úradu vymenovaný J. Huňady, po jeho smrti (1456) Ulrich Celjský (→ Celjskovci) a po ňom L. Huňady. S cieľom potlačiť bratrícke hnutie vytvoril Matej I. Korvín po svojom nástupe na trón (1458) funkciu kapitána Horného Uhorska (capitaneus partium superiorium). V tejto funkcii pôsobili napr. J. Jiskra z Brandýsa, Sebastián Rozgoni (z Rozhanoviec), Štefan Zápoľský (→ Zápoľskovci) a Blažej Maďar (*?, †1492). Po potlačení bratríckeho hnutia pôsobili stoliční kapitáni, ktorí boli vymenúvaní stoličným županom a zabezpečovali obranu stolice (napr. po 1500 spišský kapitán Štefan Mariáši z Markušoviec).

Funkcia kapitána bola opäť vytvorená v súvislosti s tureckou expanziou (po bitke pri Moháči, 1526), keď obranu Kráľovského Uhorska zabezpečovali posádky jednotlivých hradov a miest. Veliteľ hradnej posádky, hradný kapitán (capitaneus castri), mal na starosti obranu a ochranu hradu, udržiavanie opevnenia a opravu hradieb. Úlohou hlavného vojenského veliteľa mesta, mestský kapitán (capitaneus civitatis), bolo zabezpečenie obrany mesta a vnútorného poriadku v ňom, ako aj budovanie a údržba opevnenia, hradieb a brán. Jeho veleniu podliehali ich strážcovia, v prípade ohrozenia sa do obrany mesta pod jeho velením zapojili všetci obyvatelia. Mestskými kapitánmi sa stávali predovšetkým členovia mestského patriciátu. Ak sa priamo v meste nachádzal hrad (napr. Kežmarok), mohli byť funkcie hradného a mestského kapitána spojené do jednej osoby (capitaneus castri et civitatis). Kapitán banských miest (supremus capitaneus in partibus montanis) zabezpečoval pravdepodobne od 30. rokov 16. stor. obranu stredoslovenských banských miest; túto funkciu vykonávali zväčša zvolenskí župani. Po rozdelení Kráľovského Uhorska (1564) na šesť hlavných kapitanátov bola vytvorená funkcia hlavného kapitána, pričom funkcia preddunajského hlavného kapitána splynula s funkciou kapitána banských miest (→ kapitanát);

2. v súčasnosti: a) v niektorých krajinách najvyšší stupeň nižšej dôstojníckej hodnosti (medzi nadporučíkom a majorom), napr. v SR v Ozbrojených silách SR, v Policajnom zbore, v Slovenskej informačnej službe, v Národnom bezpečnostnom úrade a v Zbore väzenskej a justičnej stráže. Kapitán spravidla velí menším vojenským jednotkám (čata, rota, prápor); b) vo vojenskom námorníctve a letectve vyššia dôstojnícka hodnosť, veliteľ vojenského lietadla alebo vojenskej lode; hodnosť námorného kapitána zodpovedá hodnosti plukovníka, fregatného kapitána hodnosti podplukovníka a korvetného kapitána hodnosti majora; c) v civilnej lodnej a leteckej doprave funkcia veliteľa lode alebo lietadla; vznikla prenesením významu vojenskej hodnosti; d) vedúci hráč športového (futbalového, hokejového, volejbalového a i.) družstva; e) kapitán regent (tal. Capitano Reggente) — titul hlavy štátu v San Maríne; od 1243 sú na polročné funkčné obdobie volení dvaja kapitáni;

3. prenesene vedúca osobnosť.

kapitanát

kapitanát [lat.] —

1. kapitánia — hist. administratívno-vojenská jednotka zriaďovaná od 16. stor. v oblastiach kolonizovaných Španielskom (ako generálny kapitanát napr. v Čile, Guatemale, Kolumbii) a Portugalskom (1530 bolo na území dnešnej Brazílie 15 kapitanátov, 1821 boli zrušené a administratívnosprávnymi jednotkami sa stali provincie; → Brazília);

2. lat. capitaneatus — v Uhorsku (resp. v Kráľovskom Uhorsku) v 15. – 17. stor. vojenské veliteľstvo zabezpečujúce obranu určitej časti územia predovšetkým proti Turkom (na jeho čele stál kapitán); aj územie, ktoré mu ako vojenskosprávna jednotka (obvod) podliehalo. Pôvodné kapitanáty zriadené uhorským snemom 1445 boli vyčlenené územia, ktorých správou boli počas neplnoletosti Ladislava V. Pohrobka poverení 7 kapitáni. Po zvolení J. Hyňadyho za gubernátora (správcu) Uhorského kráľovstva (1446) ich funkciu uhorský snem 1447 zrušil, od nástupu Mateja I. Korvína na trón (1458) však existoval Hornouhorský kapitanát, ktorého funkcia súvisela s potláčaním bratríckeho hnutia.

Po bitke pri Moháči (1526), ktorá otvorila cestu tureckej expanzii do Uhorska, bolo nevyhnutné zreorganizovať obranu krajiny. Kým obranu sev. časti územia dnešného Slovenska zabezpečovali posádky jednotlivých hradov, obranu stredoslovenských banských miest zabezpečoval pravdepodobne od 30. rokov 16. stor. (uvádza sa aj 1541 alebo 1554) Banskomestský hlavný kapitanát (nepresne Banský kapitanát) so sídlom vo Zvolene, pod ktorého právomoc patrili i Zvolenská, Liptovská, Oravská, Turčianska, Trenčianska, Hontianska, Tekovská a Novohradská stolica (celé dnešné str. Slovensko). Po dobytí Budína (1541) sa v Kráľovskom Uhorsku formovali ďalšie kapitanáty, ktoré však nedokázali zabezpečiť takú účelnú obranu ako Banskomestský kapitanát, zväčša len organizovali vojenskú posádku na hradoch a nemali centrálne vedenie. Územie Slovenska patrilo pod Preddunajský hlavný kapitanát (vznikol 1542), pod ktorého právomoc patrili aj Zakarpatská Ukrajina a Potisie. R. 1559 bol z Preddunajského hlavného kapitanátu vyčlenený Hornouhorský hlavný kapitanát (územie od Tatier smerom na východ: vých. Slovensko a priľahlé časti dnešného Maďarska, Ukrajiny a Rumunska).

R. 1563 bola uhorským snemom schválená reorganizácia obrany Kráľovského Uhorska a 1564 bolo jeho územie vojenskosprávne rozdelené na 6 hlavných kapitanátov na čele s hlavným kapitánom. Na území Slovenska sa nachádzali Preddunajský hlavný kapitanát (1564 – 68 mal sídlo v Nitre, 1568 – 81 v Šuranoch, 1581 – 89 v Leviciach, 1589 – 1663 v Nových Zámkoch a 1663 – 86 v Komárne), s ktorým bol v súvislosti so zlepšovaním účinnosti obrany spojený aj Banskomestský hlavný kapitanát (spolu zahŕňali desať stolíc: Bratislavskú, Nitriansku, Trenčiansku, Tekovskú, Turčiansku, Oravskú, Liptovskú, Hontiansku, Novohradskú, Zvolenskú), a Hornouhorský (alebo Košický) hlavný kapitanát so sídlom v Košiciach (do 1699; na území Slovenska zahŕňal šesť stolíc – Gemersko-Malohontskú, Spišskú, Šarišskú, Abovskú, Zemplínsku, Turniansku). Na dnešné juhozáp. Slovensko čiastočne zasahoval aj Zadunajský hlavný kapitanát spočiatku so sídlom v Rábe (Győr; sídlo sa často menilo, neskôr bolo aj v Bratislave) a Balatonsko-dunajský hlavný kapitanát (pod jeho správu patrila oblasť Žitného ostrova). Mimo územia Slovenska sa nachádzali Chorvátsky (Karlovský) a Vendský (Varaždínsky) hlavný kapitanát. Zač. 17. stor. slúžilo v posádkach Preddunajského hlavného kapitanátu vyše 6 200 vojakov a v posádkach Hornouhorského hlavného kapitanátu vyše 4 500 vojakov. Funkcia kapitanátov postupne zanikla po vyhnaní Turkov z Uhorska (1686);

2. prvostupňová banská vrchnosť 1854 – 1934; → banský kapitanát;

3. lodiarsky úrad, organizácia poverená správou určitého prístavu alebo úseku lodnej cesty, napr. kapitanát Štátnej plavebnej správy Bratislava.

Kapitol

Kapitol, angl. United States Capitol — budova vo Washingtone, sídlo Kongresu USA, symbol amerického národa. Stavať sa začala 1793 podľa návrhu amatérskeho architekta Williama Thorntona (*1759, †1828), ktorý navrhol stavbu s centrálnou kupolou odvodenou od Panthéonu v Paríži. R. 1800 bolo dokončené severné krídlo. V 1. desaťročí 19. stor. viedol stavbu architekt B. H. Latrobe (do 1817), ktorý pozmenil pôvodné návrhy. Počas anglicko-americkej vojny bol Kapitol britskou armádou vypálený (1814). Na následnej rekonštrukcii (ukončená 1830) sa podieľali viacerí architekti. V ďalšom období boli pôvodné krídla budovy rozšírené (ukončené 1857 a 1859) a 1855 – 63 bola podľa návrhu kapitána Montgomeryho C. Meigsa (*1816, †1892) postavená nová liatinová kupola inšpirovaná kupolou Katedrály sv. Pavla v Londýne, ukončená monumentálnou bronzovou Sochou slobody (1855 – 62).

Budova Kapitolu je postavená v neoklasicistickom štýle, stĺpy majú korintské hlavice. Pozostáva z dvoch krídel (v severnej sídli Senát, v južnej Snemovňa reprezentantov) symetricky usporiadaných okolo centrálnej časti, reprezentačnej sály zaklenutej kupolou a nazývanej rotunda. V nej sú umiestnené sochy slávnych občanov a prezidentov USA (galéria nazývaná National Statuary Hall). Vnútorná výzdoba kupoly obsahuje fresku zobrazujúcu apoteózu G. Washingtona (1865) a vlys s výjavmi z dejín histórie USA (1878 – 1953). Budova Kapitolu bola niekoľkokrát rozšírená aj v priebehu 20. stor., začiatkom 21. stor. k nej bolo pripojené moderné návštevnícke centrum. Čiastočne je prístupná návštevníkom (každoročne ju navštívi niekoľko miliónov turistov), konajú sa tam výstavy. Podľa jej vzoru boli postavené parlamentné budovy aj v ďalších štátoch USA.

Kapitol

Kapitol, lat. mons Capitolinus, aj Capitolium, pôvodne mons Tarpeius, tal. Colle del Campidoglio — pahorok v Ríme medzi Forum Romanum (na západe) a Martovým poľom (na východe), najmenší zo 7 pahorkov, na ktorých sa rozkladal antický Rím. Pôvodne ho tvorili dva výbežky (juž. výbežok nazývaný Capitolium a sev. výbežok nazývaný Arx) oddelené malým údolím (intermontium, dnes Piazza del Campidoglio). Na sev. výbežku sa pôvodne nachádzala hlavná mestská citadela slúžiaca ako útočisko (preto nazývaný Arx). Na juž. výbežku dali Etruskovia koncom 6. stor. pred n. l. vybudovať chrám zasvätený Jovovi Najlepšiemu Najväčšiemu (Iuppiter Optimus Maximus, → Jupiter); pri kopaní jeho základov bola nájdená ľudská hlava, čo predznamenalo, že Rím bude hlavou (lat. caput) sveta (odtiaľ názov Capitolium, ktorý sa neskôr začal vzťahovať na obidva výbežky).

Pôvodný chrám bol z dreva a hliny, s dreveným stĺporadím, po viacerých prestavbách (83 pred n. l., 69 pred n. l. a 80 n. l.) z mramoru a so strechou z pozláteného bronzu. R. 509 pred n. l. (podľa tradície v prvom roku rímskej republiky) bol zasvätený tzv. kapitolskej trojici (Jupiter, Juno, Minerva) a stal sa hlavnou kultovou svätyňou Ríma a až do konca staroveku celej Rímskej ríše. Konali sa tam obety počas íd, konzuli pri slávnostnom zasadnutí senátu tam začínali svoj úradný rok, víťazní vojvodcovia zakončovali triumf a dospelí občania začínali svoj občiansky život. V období cisárstva sa kult kapitolskej trojice rozšíril aj do provincií, kde vznikali miestne chrámy zasvätené kapitolskej trojici (kapitol, lat. capitolium) ako prejav lojálnosti k Rímskej ríši.

Na úbočiach rímskeho Kapitolu boli vybudované menšie chrámy, napr. na výbežku Arx Chrám Junony Napomínateľky (Iuno Moneta, 344 pred n. l.), svätyne, oltáre, sochy bohov, ale aj významných Rimanov. Nachádzali sa tam aj Romulov dom (casa Romuli), štátny archív (Tabularium, 78 pred n. l., čiastočne zachovaný v Palazzo dei Senatori), popravisko a i. Podľa legendy počas útoku Galov na Rím (387/386 pred n. l.) zobudili Rimanov svojím gagotom posvätné, tzv. kapitolské husi zasvätené Junone, a tak zachránili Kapitol. Antické stavby sa nezachovali, sú známe len z archeologických vykopávok.

V stredoveku bol Kapitol svetským politickým centrom Ríma (1143 – 44 tam bola založená Rímska republika). V súčasnosti sa na ňom nachádza Kapitolské námestie (tal. Piazza del Campidoglio) predstavujúce jeden z najlepších a najúplnejších príkladov renesančného urbanizmu. Jeho podobu s geometrickou dlažbou vytvárajúcou ovál (vzniklo zasypaním údolia medzi obidvoma výbežkami) a s budovami palácov symetricky umiestnenými po jeho obvode navrhol Michelangelo Buonarroti (po 1561; návrh námestia bol realizovaný až po jeho smrti; 1940 bola podľa jeho návrhu zrekonštruovaná dlažba). V strede námestia je kópia sochy Marca Aurelia (originál v Kapitolských múzeách). Na námestie sa vchádza schodiskovou rampou nazývanou Cordonata (1559), oproti ktorej (na opačnom konci námestia) je Palazzo Senatorio (Senátorský palác; vybudovaný v 12. stor. na mieste starorímskeho Tabularia, renesančne prestavaný v 13. a v 16. stor.; schodisko pred palácom z 1544 – 52), južne od neho Palazzo dei Conservatori (Palác konzervátorov, po 1561 prestavbou staršieho stredovekého paláca z 15. stor., dokončený 1568 – 84 G. della Portom), severne Palazzo Nuovo (Nový palác, 1603 – 60). V Palazzo dei Conservatori a v Palazzo Nuovo v súčasnosti sídlia Kapitolské múzeá (ich súčasťou je aj Palazzo Caffarelli, Palác Caffarelliovcov, 1538 – 1680). V blízkosti Palazzo Nuovo je bazilika Santa Maria in Aracoeli, jedna z titulárnych rímskych bazilík, pôvodne nazývaná Santa Maria in Capitolio. Vznikla na mieste sídla augurov, resp. byzantského kláštora doloženého v 6. stor., ktorý bol v 9. stor. premenený na benediktínsky a 1249 – 50 na františkánsky. Jej súčasná románsko-gotická podoba pochádza z prestavby v 50. rokoch 13. stor., pričom jej stavitelia použili antické spoliá. V interiéri sa nachádzajú fresky od P. Cavalliniho (začiatok 14. stor.), freska od Pinturicchia (1486) a i. významné umelecké diela. Monumentálne schodisko pred bazilikou dal 1347/48 vybudovať Cola di Rienzo.

kapitola

kapitola [lat.] — rozsiahlejšia, obsahovo pomerne samostatná časť väčšieho textového celku (umeleckého a vedeckého diela, spisu). Od ostatného textu je oddelená typograficky, na jej označenie sa používajú rímske alebo arabské číslice. Jej obdobou v dramatickom diele je dejstvo (obraz).

Kapitolské múzeá

Kapitolské múzeá, tal. Musei dei Capitolini — múzeum v Ríme sídliace v Palazzo dei Conservatori, Palazzo Nuovo a Palazzo Caffarelli na Kapitole. Jeho základom je zbierka antických sôch, ktoré pápež Sixtus IV. daroval 1471 rímskemu ľudu a pôvodne boli nainštalované pred fasádou a vo dvore Palazzo dei Conservatori. Sochárska zbierka sa v 16. stor. postupne rozrastala o nové diela venované najmä pápežmi. V 2. polovici 17. stor. bola veľká časť zbierky premiestnená do Palazzo Nuovo. R. 1734 pápež Klement XII. otvoril múzeum pre verejnosť, v polovici 18. stor. pápež Benedikt XIV. založil Kapitolskú obrazáreň. Koncom 19. stor. bol pre verejnosť sprístupnený aj Palazzo dei Conservatori, 1925 boli zbierky inštalované aj v Palazzo Caffarelli, v 2. polovici 20. stor. boli Kapitolské múzeá rozšírené o nové priestory (napr. 1952 Nové krídlo, Braccio Nuovo). V Kapitolských múzeách sa nachádza jedna z najvýznamnejších zbierok antického rímskeho sochárstva na svete, napr. socha Kapitolská vlčica (5. stor. pred n. l.; → Romulus a Remus), monumentálna bronzová jazdecká socha Marca Aurelia (161 – 180 n. l.), fragment kolosálnej sochy Konštantína I. Veľkého (4. stor.) a i.

kapitula

kapitula [lat.] — v katolíckej cirkvi kolégium kňazov (kanonikov) pri katedrálnom alebo kolegiátnom kostole, ktorých úlohou je vykonávať slávnostné liturgické obrady a plniť iné úlohy určené diecéznym biskupom a štatútom kapituly. Kapitula zriadená pri katedrálnom kostole sa nazýva katedrálna (aj sídelná) kapitula pri ostatných, t. j. pri kolegiátnych (nekatedrálnych) kostoloch kolegiátna (pridružená, družná). Katedrálnu kapitulu zriaďuje a počet kanonických miest (kanonikátov, štalumov) pri nej stanovuje pápež.

Kapituly sa vyvinuli zo spoločenstiev (presbytérií) kňazov, ktorí žili spoločným spôsobom života pri chrámoch, neskladali však rehoľné sľuby (4. – 5. stor.), a v 8. stor. sa stali významnými cirkevnými inštitúciami. Na čele katedrálnej kapituly stál veľprepošt, na čele kolegiátnej kapituly prepošt. Počet kanonikov (najčastejšie 12 – 24) závisel predovšetkým od hmotného zabezpečenia kapituly (benefícia). Postavenie kanonikov bolo diferencované, k najvyššie postaveným patril dekan, ktorý mal súdnu právomoc, lektor mal na starosti administratívu a strážil pečať, kantor bohoslužby a liturgické spevy, kustód hmotné majetky, scholasticus kapitulskú školu. Každá kapitula mala úrad kapitulského teológa, ktorý vysvetľoval Sv. písmo, náuku viery a cirkevnú disciplínu, a kapitulského penitenciára, ktorý mohol dať rozhrešenie od rezervovaných hriechov a oslobodiť od cirkevných trestov. V období stredoveku predstavovali kapituly dôležité verejno-právne inštitúcie, disponovali funkciou hodnoverných miest s právom vyhotovovať a vydávať overené odpisy listín (spísomňovať právny stav) a vykonávať ďalšie dôležité úradné úkony. Zároveň boli významným kultúrnym činiteľom. Sústreďovala sa v nich rozvinutá skriptorská činnosť, ktorej produkcia (cirkevné a svetské kódexy, viaceré so vzácnymi ilumináciami) bola súčasťou kapitulských knižníc, vznikali pri nich kapitulské školy.

Možno predpokladať, že najstaršia kapitula na území dnešného Slovenska, Nitrianska kapitula, vznikla už 874, keď sa Metod stal arcibiskupom a pápežským legátom u Slovanov na str. Dunaji. Po zániku Veľkomoravskej ríše zaniklo aj arcibiskupstvo. V 11. stor. vznikla (resp. bola obnovená) kapitula pri Bazilike sv. Emeráma v Nitre pôvodne ako kolegiátna (pridružená), po obnovení Nitrianskej diecézy na prelome 11. a 12. stor. sa však stala katedrálnou (sídelnou). V 11. stor. vznikla aj kolegiátna Bratislavská kapitula pri Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. V 12. stor. vznikla Spišská kapitula pri dnešnej Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule (dnes súčasť Spišského Podhradia), ktorá od 1198 pôsobila ako kolegiátna, od zač. 13. stor. (1229) je doložená ako hodnoverné miesto pre Spiš, Šariš, Zemplín, Liptov a Oravu (archívne materiály pochádzajú z 1248) a 1776 sa stala katedrálnou. R. 1543 sa Trnava stala sídlom Ostrihomskej (metropolitnej) kapituly, ktorá tam bola prenesená v dôsledku obsadenia Ostrihomu Turkami. Po jej presídlení naspäť do Ostrihomu 1820 zostala Trnava sídlom vikariátu Ostrihomskej arcidiecézy s vlastným konzistóriom, z ktorého 1844 vznikla kolegiátna a 1977 katedrálna kapitula. Okrem nich na Slovensku aktívne pôsobili aj Jágerská kapitula (pre oblasť severových. Uhorska, resp. vých. Slovenska) a gréckokatolícka Mukačevská kapitula (od 1771); kapituly však vznikli aj pri ostatných biskupstvách (1776 v Banskej Bystrici a Rožňave, 1804 v Košiciach, 1818 gréckokatolícka v Prešove).

Po vydaní prepracovaného Kódexu kánonického práva (platný od 1983) sa postavenie kapitúl zmenilo. Každá diecéza, ktorá vznikla pred 1983, musela mať vlastnú kapitulu, nové diecézy ich však nemajú (okrem prípadu, keď predtým v sídle nového biskupstva existovala kolegiátna kapitula, ktorá bola pretransformovaná na katedrálnu). V súčasnosti existujú na území Slovenska Bratislavská, Trnavská, Nitrianska, Banskobystrická, Spišská, Rožňavská, Košická a Prešovská kapitula, pričom činnosť niektorých je vakantná (nemajú vymenovaných titulárnych kanonikov). Kapitulu nemajú Žilinská diecéza a dve gréckokatolícke eparchie (Košická a Bratislavská);

2. zasadnutie regulovaných (rehoľných) kanonikov, na ktorých sa riešia vnútrorehoľné otázky.

kapitulácia

kapitulácia [lat.] —

1. priznanie porážky, podrobenie sa, vzdanie sa (spravidla ozbrojených síl alebo opevneného miesta nepriateľskej armáde; symbolom kapitulácie je biela zástava vztýčená kapitulujúcou stranou); prenesene podľahnutie okolnostiam, rezignácia;

2. zmluva (členená na články, kapitoly, lat. capitulum, odtiaľ názov):

a) v medzinárodnom práve v zmysle Haagskeho dohovoru o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny (resp. Poriadku pozemnej vojny, 1907) ústna alebo písomná dohoda (kapitulačná zmluva, kapitulačný akt) medzi vojnovými stranami alebo ich ozbrojenými silami o zastavení vojenských akcií, popri prerušení boja a prímerí jeden zo spôsobov zastavenia vojenských akcií. Obsahuje konkrétne podmienky zastavenia bojov a zloženia zbraní kapitulujúcej strany. Príslušníci porazených ozbrojených síl sa stávajú vojnovými zajatcami víťaznej strany a všetok vojenský materiál v danej oblasti sa stáva jej vojnovou korisťou. Pri podmienečnej kapitulácii si kapitulujúca strana určuje niektoré podmienky, napr. zvláštny režim zajatia alebo ponechanie si istých druhov zbraní. Pri bezpodmienečnej kapitulácii víťazná strana rozhoduje o všetkých podmienkach ukončenia ozbrojeného konfliktu, ale len v medziach platného medzinárodného práva ozbrojeného konfliktu. Napr. akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka z 8. mája 1945 obsahoval ustanovenia o zastavení vojenských akcií, odzbrojení nemeckej armády, vydaní všetkých lietadiel, vojnových lodí, vojenských zariadení a materiálov, vojenských stavieb a výzbroje, navrátení vojnových zajatcov, prepustení všetkých internovaných osôb a vydaní hlavných nacistických predákov i osôb obvinených z vojnových zločinov. Podobné podmienky obsahoval akt o bezpodmienečnej kapitulácii Japonska z 2. septembra 1945, japonské štátne orgány však zostali zachované a právomoci cisára a vlády boli podriadené spojeneckému Okupačnému štábu;

b) volebná kapitulácia — v stredoveku a novoveku písomný právny dokument, zmluva medzi voleným (budúcim) vládcom a jeho voliteľmi určujúca hranice jeho budúcej moci. Od volebnej prísahy sa odlišovala tým, že jej dodržiavanie ešte pred volebným aktom písomne potvrdili a odprisahali všetky zúčastnené strany. Mohla mať rozličnú formu a uplatňovala sa napr. pri voľbe dóžu v Benátskej republike (promissione ducale, od 1192) alebo pri voľbe panovníka v monarchiách Európy medzi uchádzačom o trón a zhromaždením jeho voliteľov výlučne z radov šľachty (snem, kolégium kurfirstov), pričom budúceho panovníka zaväzovala dodržiavať zemskú (krajinskú) stavovskú ústavu, politické, majetkové a osobné práva stavov (napr. pri voľbe kráľa v škandinávskych krajinách). V Uhorsku mala zvyčajne formu inauguračných diplomov vydávaných pravidelne od obdobia vlády Vladislava III. Varnenčíka (korunovaný 1440 ako Vladislav I.), ktorý podpísaním volebnej zmluvy (lat. pactum conventum) písomne potvrdil sľub dodržiavať kolektívne výsady šľachty (zakotvené už 1222 v Zlatej bule Ondreja II.). Odvtedy panovník zvyčajne pred aktom korunovácie, prípadne už pred aktom voľby, podpisoval a prísahou potvrdzoval inauguračný diplom garantujúci dodržiavanie stavovských výsad, neporušiteľnosť hraníc a celistvosť krajiny, dosadzovanie do úradov iba príslušníkov miestnej šľachty, nie cudzincov, ap. Vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa volebná kapitulácia obmedzovala inak neobmedzené výsady monarchu v prospech práv kurfirstov, ktorí určovali jej podmienky v mene ríše.

Z formálneho hľadiska za prvú volebnú kapituláciu vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa možno považovať zmluvu uzavretú 1519 medzi budúcim rímsko-nemeckým cisárom, španielskym kráľom Karolom I. (ako rímsko-nemecký cisár Karol V.) a kurfirstami. Volebná kapitulácia tak nadobudla charakter ústavného aktu a vymedzila formu štátu ako stavovskej monarchie (nemožnosť nastoliť v ríši absolutizmus španielskeho typu). Podpis volebnej kapitulácie ako obligatórnu podmienku nástupu rímsko-nemeckého panovníka na trón zakotvil Vestfálsky mier (1648), ktorý zároveň rozšíril garancie práv na všetky ríšske stavy (vrátane dodržiavania dohôd zakotvených v Augsburskom náboženskom mieri, 1555). Posledná volebná kapitulácia Svätej rímskej ríše nemeckého národa bola podpísaná pri nástupe cisára Františka II. na trón (1792) a predstavovala komplexný zákonodarný akt regulujúci práva panovníka a stavov (1806 bol František II. donútený vzdať sa titulu cisára a rozpustil rímsko-nemeckú ríšu, čo formálne zdôvodnil nemožnosťou splniť záväzky vyplývajúce z volebnej kapitulácie). V Anglicku mali volebné kapitulácie formu listín slobôd (charty) vydávaných panovníkmi počnúc inauguráciou kráľa Henricha I. (1100) a boli považované za súčasť rozšírenej korunovačnej prísahy. Najväčší význam mala Veľká listina slobôd (lat. Magna charta libertatum) vydaná Jánom I. Bezzemkom 1215, ktorá o. i. rozšírila dovtedy zaručené práva zárukou práva na odpor (lat. ius resistendi) a z dlhodobého hľadiska sa stala východiskom ustanovenia konštitučnej monarchie s parlamentnou formou vlády po Slávnej revolúcii 1688;

c) špan. capitulación — dohoda medzi španielskym kráľom a vodcom alebo organizátorom prieskumnej alebo dobyvateľskej výpravy počas conquisty (15. – 16. stor.), ktorá stanovovala podmienky výpravy. Napriek tomu, že dobyvateľovi zaručovala viaceré, najmä ekonomické privilégiá, bola sformulovaná tak, aby nebolo možné spochybniť či obmedziť suverenitu španielskeho kráľa nad novozískanými územiami. Ako vzor slúžili kapitulácie zo Santa Fe (špan. Capitulaciones de Santa Fe), dokument podpísaný 17. 4. 1492 katolíckymi kráľmi Ferdinandom II. Katolíckym a Izabelou I. Katolíckou na jednej a K. Kolumbom na druhej strane. Jeho nasledovníkom sa však také rozsiahle práva a monopoly už získať nepodarilo;

d) nerovnoprávne, spravidla obchodné zmluvy uzatvárané medzi Osmanskou ríšou (Tureckom) a európskymi mocnosťami, zabezpečujúce zahraničným (európskym) obchodníkom v Osmanskej ríši rozsiahle privilégiá (napr. osobitný, tzv. kapitulačný režim, nižšie dovozné ako vývozné clo ap.). Kapitulácie však neboli recipročné, podobné výhody tureckí obchodníci v zahraničí nemali, čo malo negatívne dôsledky na turecké hospodárstvo. Prvá (neratifikovaná) kapitulácia bola uzavretá 1536 s Francúzskom, neskôr ďalšie so Spojeným kráľovstvom a Ruskom. Kapitulácie stratili platnosť vstupom Turecka do 1. svet. vojny, resp. po podpise Lausannskej mierovej zmluvy (1923). Zmluvy podobného charakteru boli uzatvárané aj s inými ázijskými a africkými štátmi; → nerovnoprávna zmluva.

kapitulačný režim

kapitulačný režim — štátna závislosť, ktorú na základe kapitulačných nerovnoprávnych zmlúv najmä v 18. a 19. stor. vnucovali vyspelé západné štáty menej rozvinutým štátom, a tak si pre seba a svojich príslušníkov zabezpečovali privilegované postavenie a rozsiahle hospodárske a i. výhody, napr. konzulárnu jurisdikciu (nepodliehali právomoci miestnych súdov); → otvorený prístav.

kapituláre

kapituláre, lat. capitularia —

1. nariadenia (výnosy) vydávané panovníkmi Franskej ríše (Merovejovcami, majordómami, a najmä Karolovcami, predovšetkým Karolom Veľkým) od jej vzniku asi do 887. Upravovali správu ríše, kráľovských majetkov a financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo, trestné, procesné a súkromné právo, súdne konania ap. a neboli obsiahnuté v obyčajových (nepísaných) normách inkorporovaných v zbierkach lex (leges) barbarorum (→ barbarské pravdy). Najvýznamnejšie z nich obsahujúce právo Frankov (resp. pôvodne Sálskych Frankov) spísané v Sálskom zákone (Lex Salica, aj Pactus legis Salicae; asi zač. 6. stor.) a dopĺňané a rozvíjané početnými kapitulármi postupne nadobudli v kontexte rozšírenia ich politickej nadvlády nad ostatnými germánskymi kmeňovo-zväzovými útvarmi prevahu, čím sa začal jednotný rozvoj nemeckého práva, ktorý pretrval aj samotnú existenciu Franskej ríše. Kapituláre platili na celom území ríše alebo len v jej časti. Ako prejav doktríny, že Franská ríša je obnovenou Rímskou ríšou (renovatio imperii), boli písané po latinsky a zvyčajne formálne rozdelené na kapitoly (lat. capitulum, odtiaľ názov).

Rozlišujú sa capitularia per se scribenda (boli vydané z nariaďovacej moci panovníka a platili iba do konca jeho života), capitularia legibus addenda (boli vydané panovníkom, vyžadovali si však schválenie na ríšskom zhromaždení – synode, a až potom sa s trvalou platnosťou stali súčasťou práva a dopĺňali jednotlivé nariadenia barbarských právd – leges barbarorum; spravidla boli pripojené k zákonom ako doplnky a zmeny v zákonodarstve) a capitularia missorum (kráľovské nariadenia, resp. inštrukcie pre vyslancov, poslov a kráľovských kontrolórov). Podľa predmetu úpravy sa kapituláre členia na capitularia mundana (regulujú svetské záležitosti), capitularia ecclesiastica (cirkevné záležitosti) a capitularia mixta (zmiešané kapituláre; týkajú sa svetských i cirkevných záležitostí).

K najznámejším kapitulárom patrí napr. kapitulár Karola Veľkého Admonitio generalis zo 789 pozostávajúci z dvoch častí, z ktorých prvá sa zaoberá cirkevnými záležitosťami a druhá jeho reformami. Úradná zbierka kapitulárov franských kráľov nebola nikdy vyhotovená, zachovali sa však vo viacerých súkromných zbierkach. Najznámejšia z nich je zbierka Capitularia regnum Francorum zostavená opátom Ansegisiom z Fontanelly (†833), ktorá obsahuje 29 kapitulárov Karola Veľkého (spolu ich vydal vyše sto), Ľudovíta I. Pobožného a Lotara I. Cirkevné koncily a snemy konané v tomto období ju uznávali ako dočasne platné všeobecné kánonické právo, pričom niektoré kapituláre z nej neskôr podnietili jeho rozvoj. Známa a obsiahlejšia zbierka (3 zväzky) údajného, historicky nedoloženého mohučského opáta Benedikta Levitu obsahuje viaceré falzifikáty, a preto je priraďovaná ku komplexu pseudoizidorských dekretálov;

2. biskupské kapituláre, lat. capitularia episcoporum — nariadenia, ktoré podľa vzoru kapitulárov vydávaných franskými panovníkmi (najmä podľa vzoru Admonitio generalis) vyhotovovali biskupi vo Franskej ríši (ale aj v Anglicku a na území dnešného Španielska) na základe synodálnych ustanovení alebo všeobecných predpisov, predovšetkým však ako osobitné predpisy týkajúce sa zvláštnych potrieb svojich diecéz. K najvýznamnejším zachovaným biskupským kapitulárom patria napr. dva biskupské kapituláre od orleánskeho biskupa a poradcu Karola Veľkého Théodulfa z Orléansu (†821). Biskupské kapituláre sa stali jedným z prameňov kánonického práva.

kapitulná sieň

kapitulná sieň — hlavná zhromažďovacia miestnosť stredovekej náboženskej komunity, napr. mníchov v kláštore, kanonikov v sídle kapituly, výnimočne aj laikov. V kláštoroch tvorí súčasť konventu, pričom sa nachádza v blízkosti kostola na východnej strane ambitu rajského dvora (v cisterciánskych kláštoroch), zväčša neďaleko sakristie, knižnice alebo archívu, výnimočne je vybudovaná ako samostatná stavba. Ako miestnosť určená predovšetkým na spoločné čítanie náboženských textov alebo na spoločné porady mníchov bola len v zriedkavých prípadoch prístupná laikom. Napr. v kapitulných sieňach benediktínskych kláštorov sa denne nahlas čítali kapitoly (lat. capitulum, odtiaľ názov) z Reguly sv. Benedikta z Nursie, pričom v ich strede sa obvykle nachádzal pulpit. Niektoré kapitulné siene najmä v kláštoroch žobravých rádov slúžili aj ako kaplnky (nachádzal sa tam jeden alebo viacero oltárov). Kapitulné siene sa budovali v západnej Európe od 9. – 10., najmä však od 11. stor. v období stredoveku, renesancie a baroka, v niektorých moderných kláštoroch sa výnimočne budujú aj v súčasnosti.

Z architektonického hľadiska bola kapitulná sieň obyčajne najhonosnejšie stvárnenou časťou konventu. Mávala rozličnú formu, rozmery i výzdobu v závislosti od významu a bohatstva komunity, ktorá ju využívala. V období stredoveku mohla byť klenutá, najčastejšie dvojloďová, pričom klenba bola podopretá jedným alebo viacerými stĺpmi. Okrem pozdĺžnej sa uplatňovala aj centrálna dispozícia (najmä v Anglicku od 12. stor.). Niekedy bola na jej východnej strane umiestnená apsida alebo k nej priliehala malá kaplnka. Podlaha interiéru bola často zapustená pod úrovňou podláh iných miestností. Vzorom stredovekej kapitulnej siene bola sieň v kláštore v Cluny vo Francúzsku vybudovaná v 20. – 30. rokoch 11. stor. (obdĺžniková dvojloďová dispozícia, popri stenách lavice pre mníchov, arkádami otvorená do ambitu rajského dvora), ktorá sa však nezachovala. Kapitulná sieň bývala bohato zdobená ornamentálnymi i figurálnymi freskami, často so zložitým ikonografickým programom (jeho centrom bol Kristus najčastejšie zobrazovaný ako ukrižovaný a umiestnený na stene oproti hlavnému vstupu), k mobiliáru patrili bohato vyrezávané stally a predmety, ktoré v nej boli umiestnené dočasne (napr. pri slávnostiach). V období stredoveku i v renesancii boli v kapitulnej sieni (podobne ako v chóre kostola) pochovávané významné osobnosti (napr. opáti kláštora).

kapitulské knižnice

kapitulské knižnice — historické knižnice pôvodne budované pri kapitulách pre potreby kapitulského kléru, ich fondy slúžili na liturgiu, vzdelávanie i praktickú činnosť. Z hľadiska kultúrnych dejín Slovenska mali podstatný význam Bratislavská, Nitrianska, Spišská a Ostrihomská kapitula.

Bratislavská kapitulská knižnica predstavuje jeden z najucelenejších a najzachovanejších stredovekých knižničných komplexov na Slovensku. Jej vznik súvisí so založením Bratislavskej kapituly pravdepodobne už v 11. stor. (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Pôvodne bola umiestnená v sídle kapituly na Bratislavskom hrade, od 13. stor. v Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. Najstaršie rukopisy boli odcudzené alebo zničené počas vpádu Přemysla Otakara II. do Bratislavy (1271 a 1273), nové rukopisy obstarali v 14. stor. darmi aj vlastnou pisárskou činnosťou kanonici, od 15. stor. často objednávali rukopisy aj mešťania. Knižnica bola prvýkrát skatalogizovaná 1425. R. 1813 – 14 bola časť rukopisov darovaná vznikajúcemu Maďarskému národnému múzeu (Magyar Nemzeti Múzeum). R. 1829 boli na príkaz uhorského palatína, arcikniežaťa Jozefa (Joseph Anton von Habsburg-Lothringen, *1776, †1847), prevezené ďalšie prvotlače do Krajinskej Séčéniho knižnice (Országos Széchényi Könyvtár) v Budapešti. R. 1870 sa v knižnici nachádzalo 248 rukopisov (z toho 105 stredovekých a 34 zo 16. stor.) a 42 stredovekých kódexov. Jej fondy v súčasnosti predstavujú náš najstarší, najväčší a historicky najcennejší knižničný fond, ktorý ako kultúrna pamiatka tvorí súčasť národného kultúrneho dedičstva. Z obsahového a typologického hľadiska ide o liturgické knihy (antifonáre, misály, žaltáre), rozsiahly a pestrý komplex náboženskej a teologickej spisby (biblické texty, exegetika, kázne), zbierky kánonického i svetského práva, ako aj o profánnu literatúru (slovníky, jazykové glosáre, encyklopédie). Sú to napr. výklad ku Gratianovmu dekrétu (prelom 12. a 13. stor.) Glossa ordinaria (13. stor.) od Bartholomaea Brixiensa (Brixiensis, *okolo 1200, †1258), fragmenty francúzskej proveniencie z 13. stor., kódex severotalianskej proveniencie Summa totius artis notariae (prelom 13. a 14. stor.) od Rolandina Passaggeriho (*okolo 1215, †1300) a odpis štatútov Bolonskej univerzity (1317), ktorý bol vzorom aj pre štatúty bratislavskej Univerzity Istropolitana, z jazykovedných pamiatok napr. latinsko-český Glosář (koniec 14. stor.) Bartoloměja z Chlumce (Klareta), ďalej synodálne štatúty olomouckého biskupa Jána VII. z 1349 (o. i. obsahujú najstaršiu stredovekú rukopisnú zmienku o kulte Cyrila a Metoda v str. Európe), ako aj pozoruhodné domáce dielo zo začiatku 16. stor. Bratislavská kronika. Veľkú historickú a umeleckú cenu má Bratislavský misál I – VII a A – I, ako aj súbor piatich zväčša bohato iluminovaných Bratislavských antifonárov I – V, pričom antifonáre I – IV (vrátane antifonára II nazývaného aj Hanov kódex) boli vytvorené v 80. rokoch 15. stor. v kapitulskej skriptorskej dielni za účasti podunajskej iluminátorskej školy, antifonár V je pražskej proveniencie a vznikol v posledných desaťročiach 15. stor. Celý súbor Bratislavských antifonárov I – V bol 1997 zaradený do zoznamu vzácneho dokumentárneho dedičstva sveta UNESCO – do Registra Pamäti sveta. V súčasnosti má knižnica 43 rukopisných kódexov, 86 inkunábul a stovky starých tlačí a je uložená v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Fondom knižnice, jej dejinami, súpisom kníh a rozborom písma i výzdoby sa zaoberali F. Knauz a J. Sopko, inkunábulami I. Kotvan, najnovšie Dušan Buran (*1969), a najmä Juraj Šedivý (*1971) v diele Mittelalterliche Schriftkultur im Pressburger Kollegiatkapitel (2007), notované rukopisy a fragmenty analyzovala Eva Veselovská (*1974). R. 2000 – 07 bol z iniciatívy Ľubomíra Jankoviča (*1960) zo Slovenskej národnej knižnice v Martine a Jozefa Hanusa (*1949) zo Slovenského národného archívu celý súbor Bratislavských antifonárov I – V vydaný na CD-ROM-och v rámci slovenskej edície stredovekých kódexov Memoria Slovaciae medii aevi manuscripta ako komentované faksimile s audioukážkami stredovekých spevov.

Nitrianska kapitulská knižnica, aj Nitrianska katedrálna knižnica, vznikla pri Bazilike sv. Emeráma (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Jej základom boli rukopisné kódexy, ktoré sa pri kapitule zhromažďovali už od 12. stor. Z tohto obdobia pochádzajú aj v nej pôvodne uchovávané Zoborské listiny z 1111 (spor o dôchodky medzi zoborským benediktínskym kláštorom a kráľovskými vyberačmi daní) a z 1113 (súpis majetku Zoborského opátstva), v súčasnosti uložené v Archíve Nitrianskeho biskupstva. Knižnica utrpela straty najmä v 1. tretine 14. stor. počas dobytia Nitry M. Čákom Trenčianskym. Po zániku zoborského opátstva v 15. stor. kapitula prevzala jeho archív a zbierku rukopisov a disponovala väčším množstvom kódexov a inkunábul. R. 1606 počas Bočkajovho povstania obsadil Nitru Bočkajov generál František Rédei (*okolo 1560, †1621), ktorý z kapituly odniesol listiny a rukopisy v hodnote 10-tis. zlatých. V 1. pol. 17. stor. biskup J. Selepčéni (Pohronec) daroval kapitule Nitriansky evanjeliár z 11. stor. (dnes v Archíve Nitrianskeho biskupstva). Za pôsobenia biskupa Augustína Roškovániho (*1807, †1892) boli knižničné fondy prenesené z katedrálnej veže do novovzniknutej Diecéznej knižnice (Bibliotheca Dioecesana), ktorú dal 1879 – 85 vybudovať v priestoroch kňazského seminára.

Spišská kapitulská knižnica vznikla pri Spišskej kapitule (v Spišskej Kapitule, dnes súčasť Spišského Podhradia), pričom existencia knižnice s liturgickými knihami sa predpokladá od začiatku jestvovania kapituly (začiatok 12. stor.), jej najstaršie listiny pochádzajú z 1248, staršie rukopisy boli počas útoku Tatárov (1241) zrejme zničené. R. 1273 jej prepošt Mutimír (Muthmerius) testamentárne venoval Bibliu, zbierku dekrétov, školskú históriu, pasionál, kázne, misál a dve liturgické pomôcky. Ďalšie rukopisy získala testamentárne 1348 od prepošta Jána Stocka a 1350 od kanonika Pavla Benediktiho. V 15. stor. tam vznikli dva notované kódexy Spišský graduál Juraja z Kežmarku (1426) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), ako aj Spišské kázňové modlitby (1479) patriace k najstarším literárnym pamiatkam v slovenčine. R. 1622 sa v súpise cenností nachádzali misály, graduály, antifonáre, žaltáre a breviáre, pred 1650 mohla mať knižnica asi 250 zv., 1699 asi 407 zv. V súčasnosti tvorí jej fond asi 6-tis. zv., nachádza sa vo veži Katedrály sv. Martina v Spišskom Podhradí a je skatalogizovaná zásluhou Slovenskej národnej knižnice v Martine. Najnovšie výskumy potvrdzujú, že viaceré rukopisné inkunábuly a tlače zo 16. stor., ktoré jej pôvodne patrili, sa nachádzajú aj v iných knižniciach.

Na územie dnešného Slovenska bola po bitke pri Moháči (1526) a obsadení Ostrihomu (1543) Turkami spolu s Ostrihomskou kapitulou prenesená aj Ostrihomská kapitulská knižnica, a to najskôr nakrátko do Bratislavy a potom do Trnavy, kde kapitula sídlila do 1820, potom tam bol zriadený vikariát Ostrihomskej arcidiecézy. V 2. pol. 16. stor. obsahovala približne 200 – 300 zv., ich počet sa zvýšil, keď bolo na provinciálnej synode 1611 v Trnave ustanovené, že knihy kanonikov sa majú po ich smrti odovzdať knižnici. R. 1674 a 1676 ju skatalogizoval Ján Henrik Hunger. Podľa jeho prvého katalógu obsahovala 3 032 diel, z ktorých asi pol. tvorila svetská a pol. náboženská literatúra, pričom knihy boli zaradené podľa 23 vedných odborov. Jej súčasťou bola aj významná knižnica Fuggerovcov získaná v pol. 17. stor., ďalej knižnice arcibiskupov Juraja Lipaia a J. Selepčéniho (Pohronca). V druhom Hungerovom (abecednom) katalógu je zapísaných do 2 500 kníh. R. 1853 pri prevoze knižnice naspäť do Ostrihomu sa v nej nachádzalo už 20-tis. kníh a bol k nej pripojený aj knižný fond z Primaciálneho paláca v Bratislave; do Ostrihomu bolo teda odvezených 54 816 zv. kníh prevažne zo staršieho obdobia, z toho 1 391 rukopisov.

kapitulské školy

kapitulské školy — v širšom význame stredoveké latinské cirkevné školy zriaďované pri katedrálnych alebo kolegiátnych kapitulách; niekedy v užšom význame len školy jestvujúce pri kolegiátnych kapitulách. Organizáciu a obsah vyučovania kapitulskej školy určovali štatúty kapitúl. Vyučovali na nich členovia kapitúl (za vyučovanie zodpovedal kanonik scholasticus). Kým kapitulské školy pri kolegiátnej kapitule (kapitulské školy v užšom význame) vychovávali kňazský dorast, kapitulské školy zriaďované pri katedrálnej kapitule (katedrálne školy) vzdelávali aj laikov.

Za prvú kapitulskú školu na Slovensku je považovaná škola v Nitre písomne doložená 1111 Zoborskou listinou, v ktorej sa ako jeden zo svedkov uvádza učiteľ Willermus Grammaticus. V 14. stor. je v Nitre doložená kapitulská škola v časti Horné mesto, v ktorej vyučovali nitrianski kanonici Lukáš (1323) a Ján (1328), 1275 existovala kapitulská škola pri Spišskej kapitule a 1302 pri Bratislavskej kapitule (podľa správy z 1338 v nej študovali aj synovia mešťanov a chudobní a podporovalo ju aj mesto).

kaplán

kaplán [lat.] —

1. v katolíckej cirkvi: a) na Slovensku (aj v Česku) obyčajový pojem označujúci kňaza, ktorý pôsobí vo farnosti ako spolupracovník a pomocník farára. Vymenúva a odvoláva ho diecézny biskup; úradný latinský text Kódexu kánonického práva (CIC) a Kódexu kánonov východných cirkví (CCEO) ho označuje termínom vicarius paroecialis, t. j. farský vikár; b) podľa latinského textu Kódexu kánonického práva úradné pomenovanie kňaza povereného pastoráciou osobitnej skupiny veriacich v určitej inštitúcii existujúcej v partikulárnej cirkvi (napr. vojenský, nemocničný alebo väzenský kaplán); na Slovensku (aj v Česku) je kňaz s touto kompetenciou označovaný zvyčajne pojmom duchovný správca.

Termín kaplán sa odvodzuje od latinského pomenovania kňazov (capellani, jednotné číslo = capellanus) opatrujúcich plášť (lat. capella, resp. cappa) sv. Martina patriaci k posvätným relikviám franských kráľov, neskôr sa rozšíril na označenie kňazov vykonávajúcich duchovnú správu v kaplnkách;

2. v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania absolvent evanjelického teologického štúdia, ktorý úspešne vykonal kaplánsku skúšku a pôsobí ako pomocník farára, seniora alebo biskupa. Do funkcie ho vymenúva dištriktuálny biskup po prerokovaní v zbore biskupov.

Kaplán, Peter

Kaplán, Peter, 26. 6. 1956 Martin — slovenský biochemik. Od 1980 pôsobí v Ústave lekárskej biochémie Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine; 2011 profesor. Zaoberá sa výskumom účinkov starnutia na srdce, výskumom ischemicko-reperfúzneho poškodenia srdca i vplyvu voľných radikálov na membrány mozgu a srdca. Autor monografie Kardiovaskulárne ochorenia a voľné radikály (2010) a vysokoškolskej učebnice Lekárska chémia (Medical Chemistry, 2008), autor a spoluautor vyše 90 odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen viacerých vedeckých spoločností, nositeľ viacerých ocenení.

Kaplan, Viktor

Kaplan, Viktor, 27. 11. 1876 Mürzzuschlag, Štajersko – 23. 8. 1934 usadlosť Rochuspoint, Unterach am Attersee, Horné Rakúsko — rakúsky technik a vynálezca. R. 1900 ukončil štúdium strojárstva na Vysokej škole technickej vo Viedni (dnes Technická univerzita Viedeň), po krátkej praxi v továrni na vznetové motory v Leobersdorfe pôsobil 1903 – 31 na Nemeckej vysokej škole technickej v Brne (dnes Vysoké učení technické), od 1914 vedúci Katedry teórie a stavby vodných motorov; 1918 riadny profesor.

Zaoberal sa vodnými strojmi, osobitne zlepšením účinnosti Francisovej turbíny. R. 1910 – 12 v laboratóriu, ktoré si s podporou firmy Storek zriadil v pivničných priestoroch univerzity, vyvinul jeden z najrozšírenejších druhov vodnej turbíny vo svete, Kaplanovu turbínu (patentovaná 1918). R. 1919 bola prvá Kaplanová turbína nainštalovaná v továrni na pletaciu priadzu vo Velme (dnes súčasť Himbergu) v Rakúsku, 1925 zdokonalený prototyp veľkej turbíny s výkonom viac než 8 MW vo vodnej elektrárni Lilla Edet vo Švédsku. R. 1931 sa Kaplan presťahoval na usadlosť Rochuspoint v Rakúsku. Jeho pozostalosť, ktorá je uložená v Technickom múzeu v Brne, obsahuje agendu týkajúcu sa asi 280 patentov v 27 štátoch.

Kaplanova turbína

Kaplanova turbína — druh pretlakovej vodnej turbíny radiálno-axiálnej konštrukcie s natáčavými lopatkami rozvádzacieho i obežného kolesa. Obežné koleso má malý počet lopatiek (3 – 10), ktorých natáčanie sa ovláda olejovým servomotorom nachádzajúcim sa v rozšírenej časti axiálne uloženého hriadeľa. Kaplanova turbína sa uplatňuje pri malých a stredných spádoch do 80 m (maximálne do 100 m) a pri stredných a veľkých prietokoch (50 – 1 000 m3/s). Keďže lopatky rozvádzacieho i obežného kolesa sa súčasne natáčajú, umožňuje to prispôsobiť prevádzku turbíny premenlivým podmienkam vodného režimu (kolísaniu spádu i prietoku) pri zachovaní maximálnej účinnosti. Pre Kaplanovú turbínu je typický veľký bezlopatkový priestor medzi výstupom z rozvádzacieho kolesa a vstupom do obežného kolesa. Kvôli zabráneniu vzniku kavitácie sa Kaplanová turbína umiestňuje najčastejšie tak, aby obežné koleso bolo pod úrovňou hladiny výstupnej nádrže vodného diela. Nazvaná podľa vynálezcu V. Kaplana.

Kaplice

Kaplice — mesto v Česku v Juhočeskom kraji v okrese Český Krumlov pri severozáp. okraji Novohradských hôr pri rieke Malše; 7,5 tis. obyvateľov (2011). Priemysel strojársky, stavebných materiálov, potravinársky.

Vzniklo ako trhová obec na významnej obchodnej ceste spájajúcej Horné Rakúsko s juž. Čechami. Prvýkrát písomne doložené 1257, od 1. pol. 14. stor. sa uvádza ako mestečko. Postupne získavalo ďalšie výsady, ktoré mali vplyv na hospodársky rozvoj. V 15. stor. ho postihli požiare (1411 a 1415) a počas husitských vojen bolo vyplienené a vypálené. R. 1771 – 75 tam pôsobil farár a pedagóg F. Kindermann, ktorý pozdvihol tamojšiu školu. Od 1936 mesto. R. 1938 – 45 pripojené k Nemecku, veľa českého obyvateľstva sa muselo vysťahovať. Po 2. svet. vojne bolo z mesta odsunuté nemecké obyvateľstvo a nahradené českým a slovenským.

Stavebné pamiatky: neskorogotický farský Kostol sv. Petra a Pavla (1. pol. 16. stor., na mieste staršieho románskeho pravdepodobne z 13. stor., barokovo upravený v 18. stor.), neskorogotický Kostol sv. Floriána (1. pol. 16. stor.), Kaplnka sv. Jozefa a sv. Barbory (16. stor., v 18. stor. barokovo prestavaná na špitál s kaplnkou), radnica (pôvodne renesančná z 1555, barokovo prestavaná v 18. stor., upravená v 19. stor.), v centre mesta viaceré meštianske pôvodne renesančné domy, neskôr prestavované (16. – 19. stor.; v jednom z domov sídli historická expozícia regiónu Kaplicko), baroková fontána (1646), renesančno-baroková budova bývalého pivovaru (založený 1648), baroková prícestná Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (18. stor.), asi 5 km od mesta ruiny hradu Pořešín (založený v 13. stor., deštruovaný v 15. stor.).

Kaplický, Jan

Kaplický, Jan, 18. 4. 1937 Praha – 14. 1. 2009 tamže — český architekt, syn Josefa Kaplického. Študoval na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. R. 1968 emigroval do Spojeného kráľovstva, 1979 založil v Londýne spolu s architektom Davidom Nixonom (*1947) architektonické a dizajnérske štúdio Future Systems, ktoré sa vyznačovalo inovatívnym prístupom a netradičnou architektúrou i dizajnom. Po Nixonovom odchode (1989) sa jeho spolupracovníčkou stala Amanda Levetová (Levete, *1955), s ktorou na konci 80. rokov 20. stor. pracoval pre NASA. Počas spolupráce si obidvaja osvojili prácu s novými materiálmi a progresívnymi technológiami, ktoré následne využívali aj v architektonickej tvorbe. Pre Kaplického diela je typická estetika high-tech a výrazne organické (nazývané aj bionické) tvaroslovie. Spolupracoval s viacerými architektmi, napr. s N. R. Fosterom (1979 – 83), R. Rogersom a R. Pianom (1971 – 73), i so sochárom A. Kapoorom. Presadil sa stavbou tlačového centra Lord’s Media Centre (dokončené 1999) pre kriketové ihrisko v Londýne (Lord’s Cricket Ground), za ktoré 1999 získal prestížnu Stirlingovu cenu udeľovanú Kráľovským inštitútom britských architektov (Royal Institute of British Architects, RIBA). Navrhol obytný dom Hauer-King House v Londýne (1994) a obchodný dom Selfridges v Birminghame (2003) považovaný za prvú blobitecture (aj blob architecture, tzv. kvapková architektúra; termín zaviedol architekt Greg Lynn, *1964), ktorá je inšpirovaná prírodnými organickými tvarmi. R. 2007 vyhral architektonickú súťaž na novú budovu Národnej knižnice v Prahe, avantgardný projekt však vzbudil odpor verejnosti a nebol realizovaný. R. 2009 navrhol budovu múzea Museo Casa Enzo Ferrari v Modene (otvorené 2012) v tvare kapoty. Príležitostne sa venoval aj dizajnu (spolupráca s talianskou dizajnérskou firmou Alessi).

Kaplický, Josef

Kaplický, Josef, 19. 3. 1899 Vysoké Mýto, okr. Ústí nad Orlicí – 1. 2. 1962 Praha — český maliar, grafik a sochár, otec Jana Kaplického. R. 1917 – 21 študoval u V. H. Brunnera na Uměleckoprůmyslovej škole (dnes Vysoká škola uměleckoprůmyslová), kde aj neskôr (1945 – 62) pôsobil, a 1921 – 23 u M. Švabinského na Akadémii výtvarných umení v Prahe. R. 1927 – 35 člen Spolku výtvarných umělců Mánes a od 1935 Uměleckej besedy v Prahe. Venoval sa najmä monumentálnej maľbe určenej pre architektúru, v 30. rokoch 20. stor. osobitne návrhom vitráží. Navrhol niekoľko figurálnych vitráží pre súkromné i verejné stavby, napr. vitráž okna v Kostole sv. Václava v Prahe (1931, architekt J. Gočár). Súčasne tvoril aj sochy (Sedící žena, 1931; Torso, 1934), drobné plastiky, mozaiky (Řeky, 1940; v dvorane Zemskej banky v Prahe) a pamätníky. Venoval sa aj úžitkovej grafike (návrhy knižných úprav, plagátov, grafických značiek a knižných obálok) a sporadicky aj úpravám a zariaďovaniu interiérov. Jeho teoretické názory sú zhrnuté v knihe Záznamy (1970).

Kaplinski, Jaan

Kaplinski, Jaan, 22. 1. 1941 Tartu, Estónsko — estónsky básnik, esejista, prekladateľ a filozof. R. 1964 ukončil štúdium francúzskej filológie a lingvistiky na univerzite v Tartu. Vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako prekladateľ, editor, sociológ a ekológ, 1983 – 88 vedúci kabinetu umeleckého prekladu na univerzite v Tartu. R. 1986 – 91 pôsobil ako novinár doma i v zahraničí a aktívne sa podieľal na obnove nezávislosti Estónska, 1992 – 95 poslanec estónskeho parlamentu (Riigikogu).

Debutoval zbierkou básní Stopy v prameni (Jäljed allikal, 1965). V básnických zbierkach Z prachu a farieb (Tolmust ja värvidest, 1967), Biela čiara nad Võrumaa (Valge joon Võrumaa kohale, 1972), Pozrel som do okna slnku (Ma vaatasin päikese aknasse, 1976), Rast nových kameňov (Uute kivide kasvamine, 1977), Je ťažké stať sa ľahkým (Raske on kergeks saada, 1982), Večer prináša všetko späť (Õhtu toob tagasi kõik, 1985), Návrat duše (Hinge tagasitulek, 1990) a Nočné vtáky. Nočné úvahy (Öölinnud. Öömõtted, 1998) vystupuje na obranu životného prostredia, vystríha pred zhoršujúcim sa vzťahom človeka k prírode a usiluje sa o harmóniu ľudí s prírodou. Výraznou črtou jeho básnického naturelu je filozofickosť, v tvorbe sa odráža aj úsilie zachytiť duchovné skúsenosti celého ľudstva a túžba po kozmickej všeobsiahlosti. Štúdium filozofických systémov Číny a Indie (najmä taoizmu a buddhizmu) ho priviedlo ku kritike a až k odmietavému vzťahu k západnej civilizácii.

Autor drámy Deň štyroch kráľov (Neljakuningapäev, 1977), sci-fi prózy Oko. Hektor (Silm. Hektor, 2000) a autobiografického románu Tá istá rieka (Seesama jõgi, 2007). Prekladá z anglickej, čínskej, francúzskej, španielskej a švédskej literatúry.

Kaplna

Kaplna — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji na styku Podunajskej roviny s Podunajskou pahorkatinou, 149 m n. m.; 739 obyvateľov (2015). Rovinné odlesnené a intenzívne poľnohospodársky využívané územie je budované neogénnymi usadenými horninami prekrytými sprašou.

Obec písomne doložená 1289 ako Capolna, 1297 Capella, 1310 Kapulna, 1316 Capulna, 1330 Kapulna, 1342 Kapulna, Capella, 1460 Kappeln, 1543 Capeln, 1773 Kapolna, Kepeln, 1786 Kapolna, Kapellen, Kaplna, 1808 Kápolna, Kapeln, Kaplna, 1863 – 1907 Kápolna, 1913 Erzsébetkápolna, 1920 – 73, 1990 – 95 Kaplná, 1996 Kaplna.

R. 1974 – 90 pričlenená k obci Báhoň. Listina z 1244, v ktorej sa obec spomína ako Capulna, je považovaná za falzum z neskoršieho obdobia. Pôvodne patrila miestnym zemanom, od 16. stor. panstvu Červený Kameň. R. 1530 zničená Turkami, následne osídlená Chorvátmi. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, sídlisko z bronzovej a laténskej doby a zo stredoveku (10. – 11. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety Durínskej (1. tretina 13. stor., tehlový, neomietnutý, postavený v neskororománskom slohu s gotickými prvkami, poškodený v 16. stor., barokovo opravený v 17. – 18. stor., reštaurovaný v 2. pol. 20. stor.), barokovo-klasicistická prícestná socha sv. Jána Nepomuckého (koniec 18. stor.).

kaplnka

kaplnka [lat.] —

1. kresťanská sakrálna stavba alebo kultový priestor obyčajne menších rozmerov určené na vykonávanie modlitieb (modlitebňa) a náboženských obradov. Architektonicky je koncipovaná ako (súkromná alebo verejná) samostatná stavba alebo ako oddelená súčasť sakrálnej či profánnej budovy. Výzdoba a ikonografický program kaplnky sú vzhľadom na jej malé rozmery pomerne jednotné, zvyčajne sa tam nachádza len jeden oltár (vo väčších kaplnkách i viac). Sviatosť oltárna (eucharistia) sa v nej prechováva len krátkodobo alebo so špeciálnym povolením (existujú však aj výnimky).

Architektonické formy a výzdoba kaplniek sa v jednotlivých historických obdobiach menili a boli ovplyvnené architektonickými slohmi daného obdobia, preto nevznikol určitý špecifický architektonický typ kaplniek a ich architektúra sa vyznačuje rozmanitosťou. Kaplnka sa pravdepodobne vyvinula v rámci ranokresťanskej architektúry, jej formovanie súvisí s tradíciou uctievania svätcov a mučeníkov, s výstavbou pamätníkov nad ich hrobmi a s kultom svätých, ktorý sa šíril od 2. stor. (→ cibórium, → martýrium). Ako kaplnka sa pôvodne označovala malá komôrka v kráľovskom paláci v Paríži, v ktorom sa ako relikvia uschovával plášť (latinsky capella, resp. cappa) sv. Martina (prvýkrát doložené 741). Budovanie kaplniek bolo rozšírené najmä v stredoveku, ale aj v období renesancie a baroka. Mali rozličnú funkciu, uchovávali sa v nich relikvie, korunovačné klenoty ap. Samostatne stojace kaplnky dosahovali často značné rozmery a mnohé vynikali prepychovou výzdobou (kráľovské kaplnky). Kaplnky však tvorili aj bežnú (oddelenú) súčasť interiéru kostolov (napr. bočná kaplnka, chórová kaplnka) alebo boli postavené v ich blízkosti (niekedy s kostolom spojené chodbou alebo ambitom). Súčasťou jedného kostola mohlo byť viacero kaplniek.

Osobitné typy predstavujú krstná (→ baptistérium), loretánska (→ loreta), pohrebná (určená na pochovávanie jednotlivcov alebo členov jedného rodu) a pútnická kaplnka (obvykle dookola s ambitmi). Kaplnky sa stavali aj v rámci hradov (hradná kaplnka), palácov (palácová kaplnka), patricijských domov, cintorínov (cintorínska kaplnka; karner), mostov i veží mestských opevnenia.

Z architektonického hľadiska k najvýznamnejším zachovaným kaplnkám patria kaplnky hradu (falce) v Aachene (Oktogon, okolo 800, dnes súčasť gotického dómu), kaplnka Scrovegniovcov (Arena) v Padove (vysvätená 1305), ktorej fresky vytvoril Giotto (1302 – 06), kráľovská kaplnka Sainte-Chapelle v Paríži (1241/43 – 48; → dvojitá kaplnka), pápežská Kaplnka nanebovzatia Panny Márie vo Vatikánskom paláci v Ríme (→ Sixtínska kaplnka; prestavaná 1477 – 80, vyzdobená freskami Michelangela Buonarrotiho, 1508 – 12 a 1536 – 41), Kaplnka sv. kríža na hrade Karlštejn (vysvätená 1365), Kaplnka Panny Márie (Lady Chapel, aj kaplnka Henricha VII.) vo Westminstri v Londýne (1502/03 – 10), kaplnka Mediciovcov (Nová sakristia) pri kostole San Lorenzo vo Florencii (od 1520, Michelangelo Buonarroti) a i.

Na území Slovenska z architektonického hľadiska k najvýznamnejším zachovaným kaplnkám patria: z obdobia gotiky Kaplnka sv. Jána Evanjelistu pri Kostole zvestovania Panny Márie (františkánov) v Bratislave (po 1370 – 80), Kaplnka sv. Michala archanjela pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach (2. pol. 14. stor., dnes Kostol sv. Michala), Kaplnka nanebovzatia Panny Márie (aj Kaplnka Zápoľskovcov) pri Kostole sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku (po 1450), Kaplnka sv. Barbory (okolo 1500) a Kaplnka sv. Jána Almužníka (okolo 1500) v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, Kaplnka Zápoľskovcov pri Kostole sv. Martina v Spišskej Kapitule (90. roky 15. stor.) a i.; z obdobia renesancie Kaplnka sv. Michala archanjela na Oravskom hrade (1606 – 11); z obdobia baroka Kaplnka Panny Márie Trnavskej pri Kostole sv. Mikuláša v Trnave (1739 – 41), Kaplnka sv. Jána Almužníka pri Dóme sv. Martina v Bratislave (1732 – 34), Kaplnka sv. studne v Marianke (1696), Kaplnka nanebovzatia Panny Márie na hrade Červený Kameň (17. – 18. stor.), Loretánska kaplnka (Loreta) pri Kostole zvestovania Panny Márie (františkánov) v Bratislave (1708), Kaplnka sv. Ladislava v Primaciálnom paláci v Bratislave (1778 – 81) a i. Na Slovensku v sídlach bez vlastnej farskej správy samostatne stojace kaplnky nahrádzali kostol. Stavali sa aj mimo sídel v rôznych častiach chotára, niektoré boli vybudované v čase cholery alebo moru ako ochrana obyvateľov pred epidémiami, prípadne ako pamätníky na miestach hromadných hrobov ich obetí;

2. v architektúre niektorých starovekých kultúr (v mezopotámskej, buddhistickej a hinduistickej architektúre) zaužívané prenesené označenie menšieho sakrálneho priestoru alebo samostatnej stavby menších rozmerov určených na kultové účely.

kapnofilné mikroorganizmy

kapnofilné mikroorganizmy — mikroorganizmy (baktérie), ktoré na svoj optimálny rast vyžadujú prostredie, v ktorom je koncentrácia oxidu uhličitého vyššia ako v atmosfére (o 10 – 15 %).

kápo

kápo [tal. alebo fr. > nem.] —

1. v nacistických koncentračných táboroch hovorové pomenovanie dozorcu z radov väzňov. Fyzicky zdatný väzeň, ktorého úlohou bolo plniť príkazy profesionálnych dozorcov a zabezpečiť absolútnu kontrolu nad väzňami (väčšinou mal na starosti pracovnú skupinu alebo vykonával dozor v nemocnici či v kuchyni). Mal osobitné výhody (napr. lepšiu stravu, ubytovanie alebo odev). Niektorí kápovia sa snažili získať si priazeň dozorcov tým, že tyranizovali ostatných väzňov;

2. prenesene krutý a egocentrický človek, ktorý utláča, mučí alebo vykorisťuje iných ľudí.

kapodaster

kapodaster [tal. > nem.], starší názov kapotasto — posuvný hmatový pražec na hmatníku strunových brnkacích nástrojov (napr. na lutne a gitare), pomocou ktorého možno zmeniť základné ladenie strún. Slúži ako technická pomôcka pri náročných hmatových polohách, ako aj na zmenu farby zvuku nástroja.

Kapodistrias, Jannis

Kapodistrias, Jannis, gróf, 11. 2. 1776 Korfu – 9. 10. 1831 Nauplion — grécky politik a diplomat. Pochádzal zo šľachtického rodu odvodzujúceho svoj pôvod (od konca 14. stor.) z mesta Koper v Slovinsku (tal. Capo d’Istria). Po štúdiu filozofie a medicíny na univerzite v Padove (1802) sa začal politicky angažovať. R. 1803 sa stal ministrom Republiky siedmich spojených ostrovov (pod ruskou patronáciou), 1809 vstúpil do ruských diplomatických služieb. R. 1812 bol vymenovaný za šéfa ruského vyslanectva vo Viedni, kde vyvíjal diplomatické aktivity v rámci protinapoleonských vojen (1813 misia vo Švajčiarsku). R. 1814 – 15 zastupoval cára Alexandra I. Pavloviča na Viedenskom kongrese. Súčasne zanietene podporoval grécke národnooslobodzovacie hnutie proti osmanskej nadvláde. Od 1815 pôsobil na cárskom dvore ako druhý štátny tajomník pre zahraničie (popri K. V. Nesselrodem), pre nezhody s Alexandrom I. v otázke podpory gréckeho boja za nezávislosť 1822 odstúpil a odišiel do Švajčiarska, neskôr do ďalších európskych krajín, odkiaľ sa usiloval mobilizovať pomoc pre Grécko. Po vytvorení prvej revolučnej gréckej republiky bol 14. 4. 1827 zvolený Národným zhromaždením v Trezene (na polostrove Peloponéz) za jej prezidenta (do úradu nastúpil v januári 1828). V krajine, ktorá sa aj po dosiahnutí nezávislosti zmietala v občianskej vojne, chaose a hospodárskej kríze, vládol autoritatívne. Bol odporcom liberálov a usiloval sa bojovať proti klientelizmu a rôznym záujmovým skupinám, pre ktoré sa jeho politika stala nepohodlnou. Bol zavraždený členmi vplyvnej rodiny Mavromichalisovcov, ktorí bojovali za autonómiu oblasti Mani na Peloponéze.