Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 954 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kao Čchi-pchej

Kao Čchi-pchej, Gao Qipei, aj Wej-č’, Wei Zhi, 1672 Mukden (dnes Šen-jang) – 1732 — čínsky maliar. Pôsobil ako úradník na cisárskom dvore dynastie Čching, popritom sa však intenzívne venoval aj maliarstvu. Maľoval originálnou technikou, pri ktorej používal namiesto štetcov svoje prsty alebo dlaň a línie kreslil nechtom namáčaným do tušu, čo vnieslo do jeho malieb spontánnosť a sviežosť. Spočiatku túto techniku používal pri obrazoch menších rozmerov a veľkorozmerné krajinomaľby maľoval štetcom, postupne ju však uprednostňoval čoraz viac.

kapara

kapara [gr. > lat.], Capparis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaparovité. Tropické a subtropické byliny i dreviny so štvorpočetnými kvetmi, ktoré sú zvyčajne opeľované nočnými motýľmi. Patrí sem asi 150 druhov, napr. kapara tŕnitá (Capparis spinosa) a Capparis ovata. Kapara tŕnitá je okolo 1,5 m vysoký poliehavý ker pochádzajúci z oblastí okolo Stredozemného mora, z Blízkeho východu a z Indie. Má stopkaté širokovajcovité striedavé listy, na báze listových stopiek krátke tŕne a veľké, spravidla bielofialové kvety s množstvom fialových tyčiniek, plod mnohosemenná dužinatá bobuľa.

Tvrdé nerozvinuté olivovozelené kvetné púčiky srdcovitého tvaru s priemerom okolo 1 cm, ktoré majú mierne štipľavú trpkú chuť, sa konzervujú naložením do octu, oleja alebo soli a používajú sa ako korenina (pod názvom kapary) napr. do šalátov, majonéz a studených omáčok, pri príprave tzv. rybích očiek a p. Kapary obsahujú flavonoidy rutín a viacero derivátov kamferolu a kvercetínu. Zvyšujú chuť do jedla, podporujú trávenie, znižujú krvný tlak a priaznivo stimulujú funkciu pečene. Kôra niektorých druhov sa v ľudovom liečiteľstve používala ako diuretikum.

Kapitol

Kapitol, angl. United States Capitol — budova vo Washingtone, sídlo Kongresu USA, symbol amerického národa. Stavať sa začala 1793 podľa návrhu amatérskeho architekta Williama Thorntona (*1759, †1828), ktorý navrhol stavbu s centrálnou kupolou odvodenou od Panthéonu v Paríži. R. 1800 bolo dokončené severné krídlo. V 1. desaťročí 19. stor. viedol stavbu architekt B. H. Latrobe (do 1817), ktorý pozmenil pôvodné návrhy. Počas anglicko-americkej vojny bol Kapitol britskou armádou vypálený (1814). Na následnej rekonštrukcii (ukončená 1830) sa podieľali viacerí architekti. V ďalšom období boli pôvodné krídla budovy rozšírené (ukončené 1857 a 1859) a 1855 – 63 bola podľa návrhu kapitána Montgomeryho C. Meigsa (*1816, †1892) postavená nová liatinová kupola inšpirovaná kupolou Katedrály sv. Pavla v Londýne, ukončená monumentálnou bronzovou Sochou slobody (1855 – 62).

Budova Kapitolu je postavená v neoklasicistickom štýle, stĺpy majú korintské hlavice. Pozostáva z dvoch krídel (v severnej sídli Senát, v južnej Snemovňa reprezentantov) symetricky usporiadaných okolo centrálnej časti, reprezentačnej sály zaklenutej kupolou a nazývanej rotunda. V nej sú umiestnené sochy slávnych občanov a prezidentov USA (galéria nazývaná National Statuary Hall). Vnútorná výzdoba kupoly obsahuje fresku zobrazujúcu apoteózu G. Washingtona (1865) a vlys s výjavmi z dejín histórie USA (1878 – 1953). Budova Kapitolu bola niekoľkokrát rozšírená aj v priebehu 20. stor., začiatkom 21. stor. k nej bolo pripojené moderné návštevnícke centrum. Čiastočne je prístupná návštevníkom (každoročne ju navštívi niekoľko miliónov turistov), konajú sa tam výstavy. Podľa jej vzoru boli postavené parlamentné budovy aj v ďalších štátoch USA.

Kaplický, Jan

Kaplický, Jan, 18. 4. 1937 Praha – 14. 1. 2009 tamže — český architekt, syn Josefa Kaplického. Študoval na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. R. 1968 emigroval do Spojeného kráľovstva, 1979 založil v Londýne spolu s architektom Davidom Nixonom (*1947) architektonické a dizajnérske štúdio Future Systems, ktoré sa vyznačovalo inovatívnym prístupom a netradičnou architektúrou i dizajnom. Po Nixonovom odchode (1989) sa jeho spolupracovníčkou stala Amanda Levetová (Levete, *1955), s ktorou na konci 80. rokov 20. stor. pracoval pre NASA. Počas spolupráce si obidvaja osvojili prácu s novými materiálmi a progresívnymi technológiami, ktoré následne využívali aj v architektonickej tvorbe. Pre Kaplického diela je typická estetika high-tech a výrazne organické (nazývané aj bionické) tvaroslovie. Spolupracoval s viacerými architektmi, napr. s N. R. Fosterom (1979 – 83), R. Rogersom a R. Pianom (1971 – 73), i so sochárom A. Kapoorom. Presadil sa stavbou tlačového centra Lord’s Media Centre (dokončené 1999) pre kriketové ihrisko v Londýne (Lord’s Cricket Ground), za ktoré 1999 získal prestížnu Stirlingovu cenu udeľovanú Kráľovským inštitútom britských architektov (Royal Institute of British Architects, RIBA). Navrhol obytný dom Hauer-King House v Londýne (1994) a obchodný dom Selfridges v Birminghame (2003) považovaný za prvú blobitecture (aj blob architecture, tzv. kvapková architektúra; termín zaviedol architekt Greg Lynn, *1964), ktorá je inšpirovaná prírodnými organickými tvarmi. R. 2007 vyhral architektonickú súťaž na novú budovu Národnej knižnice v Prahe, avantgardný projekt však vzbudil odpor verejnosti a nebol realizovaný. R. 2009 navrhol budovu múzea Museo Casa Enzo Ferrari v Modene (otvorené 2012) v tvare kapoty. Príležitostne sa venoval aj dizajnu (spolupráca s talianskou dizajnérskou firmou Alessi).

Kaplinski, Jaan

Kaplinski, Jaan, 22. 1. 1941 Tartu, Estónsko — estónsky básnik, esejista, prekladateľ a filozof. R. 1964 ukončil štúdium francúzskej filológie a lingvistiky na univerzite v Tartu. Vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako prekladateľ, editor, sociológ a ekológ, 1983 – 88 vedúci kabinetu umeleckého prekladu na univerzite v Tartu. R. 1986 – 91 pôsobil ako novinár doma i v zahraničí a aktívne sa podieľal na obnove nezávislosti Estónska, 1992 – 95 poslanec estónskeho parlamentu (Riigikogu).

Debutoval zbierkou básní Stopy v prameni (Jäljed allikal, 1965). V básnických zbierkach Z prachu a farieb (Tolmust ja värvidest, 1967), Biela čiara nad Võrumaa (Valge joon Võrumaa kohale, 1972), Pozrel som do okna slnku (Ma vaatasin päikese aknasse, 1976), Rast nových kameňov (Uute kivide kasvamine, 1977), Je ťažké stať sa ľahkým (Raske on kergeks saada, 1982), Večer prináša všetko späť (Õhtu toob tagasi kõik, 1985), Návrat duše (Hinge tagasitulek, 1990) a Nočné vtáky. Nočné úvahy (Öölinnud. Öömõtted, 1998) vystupuje na obranu životného prostredia, vystríha pred zhoršujúcim sa vzťahom človeka k prírode a usiluje sa o harmóniu ľudí s prírodou. Výraznou črtou jeho básnického naturelu je filozofickosť, v tvorbe sa odráža aj úsilie zachytiť duchovné skúsenosti celého ľudstva a túžba po kozmickej všeobsiahlosti. Štúdium filozofických systémov Číny a Indie (najmä taoizmu a buddhizmu) ho priviedlo ku kritike a až k odmietavému vzťahu k západnej civilizácii.

Autor drámy Deň štyroch kráľov (Neljakuningapäev, 1977), sci-fi prózy Oko. Hektor (Silm. Hektor, 2000) a autobiografického románu Tá istá rieka (Seesama jõgi, 2007). Prekladá z anglickej, čínskej, francúzskej, španielskej a švédskej literatúry.

Kapoor, Anish

Kapoor [-pur], Anish, sir (2013), 12. 3. 1954 Bombaj — britský sochár indického pôvodu. R. 1973 sa usadil v Londýne, v 80. rokoch 20. stor. sa zaradil k príslušníkom generácie neoexpresionistických umelcov. V tom období pracoval najmä s prírodnými materiálmi (pieskovec, mramor a bridlica), ktoré potieral žiarivými práškovými pigmentmi, čím dosahoval dráždivosť a krikľavosť vytvorených plastík. Od pol. 90. rokov 20. stor. pracuje s leštenou nehrdzavejúcou oceľou, pričom využíva zrkadlenie, ktorým sa tento materiál vyznačuje (Oblačná brána, Cloud Gate, Millennium Park v Chicagu, 2004; Nebeské zrkadlo, Sky Mirror, Rockefeller Center v New Yorku, 2006), v posledných rokoch často zdôrazňuje organické pôsobenie objektov a inštalácií s použitím červeného PVC (Svayambh, 2007). Autor monumentálnych plastík organických tvarov, ktoré inštaluje do verejných priestorov, pričom viaceré jeho práce prekročili hranicu oddeľujúcu sochárstvo od architektúry. Nositeľ Turnerovej ceny (1991) a ceny Praemium Imperiale (2011) udeľovanej Japonskou umeleckou asociáciou.

kapor

kapor, Cyprinus — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes), čeľaď kaprovité. Ryby so zavalitým, na bokoch mierne splošteným telom pokrytým cykloidnými šupinami a s ozubeným prvým tvrdým lúčom chrbtovej a análnej plutvy (chrbtová plutva je dlhšia než análna). Sú všežravé, v mladosti sa živia prevažne planktónom, neskôr drobnými živočíchmi žijúcimi na dne. Neresia sa v období neskorej jari a skorého leta vo vode s dlhodobou teplotou nad 15 °C v plytčinách s porastmi vodných rastlín.

Patrí sem 23 druhov pôvodne rozšírených v sladkých vodách najmä str., vých. a juhových. Ázie, ktoré sa vďaka introdukcii v súčasnosti vyskytujú na celom svete vo všetkých typoch pomaly tečúcich alebo stojatých vôd; v miestach, kde sa pôvodne nevyskytovali, sa stávajú vážnou hrozbou a konkurenciou pôvodných druhov rýb (napr. v Austrálii je kapor považovaný za extrémne nebezpečný invázny druh, ktorý devastuje sladkovodné ekosystémy). V Európe sa vyskytujú dve formy kapra, prevažne v Dunaji a v jeho veľkých prítokoch pôvodne divá nezošľachtená forma kapor sazan (nazývaná aj sazan) s pretiahnutým, na priereze takmer okrúhlym valcovitým, až 1 m dlhým telom s hmotnosťou do 15 kg, ktorý je na pokraji vyhynutia, a z nej chovom v rybníkoch vzniknutá kultúrna forma kapor rybničný (Cyprinus carpio, v niektorej odbornej literatúre kapor pontokaspický) so zavalitým, do 1,2 m dlhým telom s hmotnosťou 5 – 45 kg, s koncovými vysúvateľnými ústami s dvoma pármi fúzov a s trojradovými pažerákovými zubmi. Podľa typu šupín (tzv. ošupenia) sa rozlišuje šupinatá (šupinatý kapor), lysá (lysý kapor, tzv. lysec), riadková (riadkový kapor) a hladká (hladký kapor) forma.

Kapor rybničný bol pravdepodobne prvou domestikovanou rybou v histórii, s jeho šľachtením sa pre rýchly rast a kvalitné mäso začalo už v stredoveku, a to najmä pre nedostatok iných zdrojov proteínov, choval sa predovšetkým v kláštoroch, pretože v pôstne dni sa (na rozdiel od mäsa iných zvierat) konzumácia rybieho mäsa povoľovala; od 19. stor. je na území Slovenska typickým vianočným jedlom. Na okrasné účely sa chovajú rôzne farebné formy kapra, ktoré sa v Japonsku, odkiaľ pochádzajú, nazývajú nišikigoi, z čoho vznikol všeobecne používaný názov koi. Chovatelia rozlišujú 11 foriem koi, najpopulárnejšia je čistobiela forma s červenými škvrnami (kohaku), päťfarebná forma s mozaikou bielych, čiernych, červených, žltých a modrých škvŕn sa nazýva gošiki.

kaprovce

kaprovce, Branchiura — podtrieda z kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeň kôrovce (Branchiata, Crustacea), trieda čeľusťonôžky (Maxillopoda). Ektoparazity rýb, zriedkavejšie obojživelníkov, žijúce v sladkých alebo v slaných vodách na celom svete. Ich dorzoventrálne (od chrbtovej steny smerom k brušnej stene) sploštené, 5 – 13 mm dlhé, oválnym priesvitným štítom kryté telo je zložené z hlavohrude (hlava zrastená s prvým hrudným článkom), z troch voľných hrudných článkov a z bruška zakončeného tzv. lístkovou plutvičkou. Na hlave majú jeden pár pohyblivých zložených očí, dva páry krátkych jednovetvových tykadiel (prvý pár s hákmi slúži na prichytávanie sa k telu hostiteľa), jeden pár hryzadiel premenených na bodec, ktorým prebodávajú pokožku hostiteľa, a dva páry čeľustí (prvý pár má pri rode Dolops na konci hák, pri rode kaprovec je pretvorený na dve prísavky), na hrudných článkoch štyri páry dvojvetvových plávacích nôh. Tráviaca sústava kaprovcov sa skladá z ústnej dutiny, z hltana, zo žalúdka, z čreva a z análneho otvoru na konci bruška. Dýchajú celým povrchom tela. Sú oddeleného pohlavia, z oplodnených vajíčok sa liahnu larvy, ktoré sú podobné dospelým jedincom a hneď po vyliahnutí sa prichytávajú na telo hostiteľa.

Patria sem rody kaprovec (Argulus), Binoculus, Dipteropeltis, Dolops, Huargulus a Chonopeltis približne so 173 druhmi. Do rodu kaprovec patrí okolo 50 druhov, v Európe sa vyskytujú 3: kaprovec obyčajný (Argulus foliaceus), Argulus pellucidus, Argulus coregoni.

kapsička

kapsička [lat.], Capsella — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné alebo dvojročné byliny pôvodne rozšírené v oblastiach okolo Stredozemného mora, v súčasnosti sa vyskytujú celosvetovo. Patrí sem asi 5 druhov, napr. na Slovensku hojne rastúca kapsička pastierska (Capsella bursa-pastoris, aj pastierska kapsička obyčajná). Má okolo 30 cm vysokú slabo rozkonárenú stonku s prízemnou ružicou podlhovastých, perovito delených listov a s celistvookrajovými striedavými sediacimi stonkovými listami, drobné biele kvety usporiadané v riedkom strapci, plod obrátenotrojuholníkovitá šešuľka. Rastie ako burina na poliach a rumoviskách, popri cestách a železničných tratiach alebo v trávnikoch od nížin až po horský stupeň. Pre obsah biogénnych amínov, flavonoidov, saponínov a trieslovín sa používa ako liečivá rastlina s homeostatickými účinkami, v ľudovom liečiteľstve sa odporúča pri ateroskleróze, vykašliavaní krvi, ťažkostiach pri močení, bolestiach obličiek a sleziny, na zastavenie krvácania a i.

kapucínkovité

kapucínkovité [lat.], Tropaeolaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Poliehavé alebo ovíjavé jednoročné alebo trváce byliny pochádzajúce z Južnej a zo Strednej Ameriky. Majú striedavé dlaňovito laločnato delené alebo okrúhle listy s dlhými stopkami a miskovité kvety s dlhými ostrohami, plod trojpuzdrová tobolka. Patrí sem jediný rod kapucínka (Tropaeolum), do ktorého patrí 89 druhov, napr. okolo 2 m vysoká liana kapucínka hľuznatá (Tropaeolum tuberosum) s jedlými koreňovými hľuzami s priemerom okolo 3 cm, s ovíjavou stonkou, so sivozelenými troj- až päťlaločnatými listami a s oranžovočervenými kvetmi, rýchlorastúca poliehavá, okolo 30 cm vysoká kapucínka väčšia (Tropaeolum majus) s okrúhlymi listami a so žltými, s oranžovými alebo s červenými kvetmi (kvetné púčiky sa nazývajú aj nepravé kapary), ktorá sa pestuje ako letnička a jej vňať a kvety sa používajú do šalátov, 2 – 4 m vysoký popínavý jednoročný druh Tropaeolum peregrinum s päťlaločnatými sivozelenými listami a s jasnožltými kvetmi a trváca popínavá do 1 m vysoká kapucínka mnoholistá (Tropaeolum polyphyllum) s päť- až deväťlaločnatými listami a so žltými alebo s oranžovými kvetmi.

kapybara

kapybara [tupijské jazyky > port.], Hydrochoerus — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce (Rodentia), čeľaď morčatovité. Najväčšie žijúce hlodavce na svete vyskytujúce sa v Južnej a Strednej Amerike. Patria sem dva druhy: kapybara močiarna (Hydrochoerus hydrochaeris), ktorá má valcovité, do 130 cm dlhé telo s hmotnosťou 50 – 70 kg, sivohnedú srsť s dlhými hrubými pesíkmi a s hustou mäkkou podsadou, nohy s malými plávacími blanami (predné nohy sú kratšie so štyrmi prstami, zadné dlhšie s troma prstami) a zakrpatený chvost, a o niečo menší druh Hydrochoerus isthmius (v starších zoologických systémoch uvádzaný ako poddruh kapybary močiarnej).

Kapybary žijú v okolí vodných plôch, napr. na zaplavovaných savanách a pozdĺž riek v tropických lesoch. Živia sa predovšetkým trávou, vodnými rastlinami a kôrou stromov. Žijú zvyčajne v 10- až 30-členných skupinách (zriedkavo aj v 100-členných), samice rodia 2 – 8 mláďat, ktoré samostatne behajú a plávajú niekoľko hodín po pôrode. Vo voľnej prírode sa dožívajú 4 – 8 rokov, zvyčajne však menej než 4 roky, pretože sú obľúbenou potravou veľkých predátorov (napr. jaguára, pumy, anakondy). Lovia sa pre chutné mäso a kvalitnú kožu, zo zubov domorodci vyrábajú ozdobné predmety.

Karaimovia

Karaimovia, Karaímovia, Karaji, aj Krymskí Karaimovia, Krymskí Karaímovia, Krymskí Karaji, vlastným menom Qaraylar, Karajlar — autochtónna východoeurópska národnosť turkického pôvodu žijúca na Krymskom polostrove (640 príslušníkov; 2002) a vo Volynskej, Ľvivskej, v Charkivskej, Zaporizskej, Odeskej, Mykolajivskej, Dnipropetrovskej a Kyjivskej oblasti Ukrajiny (spolu 1 200 príslušníkov; 2002). Mimo Ukrajiny žijú Karaimovia aj v Litve, Poľsku, Rusku, vo Francúzsku, v Izraeli, Turecku a USA (spolu asi 8-tis.; 2002). Presný počet Karaimov je ťažké stanoviť v dôsledku ich asimilácie, nedostatku údajov zo sčítania a praxe hlásiť sa k inej národnosti, odhady ich celkového počtu preto značne kolíšu. Etnicky i nábožensky sú často pokladaní za Židov, hoci sú osobitnou národnosťou viac ako šesť stor. a majú i odlišnú kultúru a náboženstvo.

Ako národnosť sa sformovali v 11. stor. Pokladajú sa za potomkov Chazarov, ktorí sa po rozpade Chazarského kaganátu koncom 10. stor. udržali v oblasti Krymského polostrova, ich hlavnými centrami boli mestá Staryj Krym a Čufut-Kale (dnes zaniknutá lokalita neďaleko mesta Bachčisaraj). Časť z nich sa presídlila v 14. stor. do Litvy (Trakai, neďaleko Vilniusu, vtedajšie sídelné mesto Litovského veľkokniežatstva), kde pôsobili (podobne ako Krymskí Tatári) ako osobná stráž a elitná vojenská jednotka veľkokniežaťa Vitolda (Vytautasa). Migrácia Karaimov do Litovského veľkokniežatstva pokračovala niekoľko ďalších stor., neusádzali sa však len v oblasti vlastnej Litvy (Biržai, Naujamiestis, Pasvalys, Upytė), ale aj v iných častiach krajiny (Luck, Halyč, Kukeziv; dnes severozáp. Ukrajina). V 17. a 18. stor. sa mnoho Karaimov predovšetkým z Trakai odsťahovalo do Poľska a počas 19. stor., keď bola väčšina územia vých. Európy súčasťou cárskeho Ruska (1837 tam boli uznaní za samostatnú náboženskú entitu), i do Moskvy a Petrohradu (1897 sa v ruskom impériu hlásilo ku Karaimom 12-tis. ľudí). Po Októbrovej revolúcii 1917 časť Karaimov emigrovala z Ruska do štátov záp. Európy, do Turecka a USA. Počas 2. svetovej vojny (13. 6. 1943) vydalo ríšske Ministerstvo pre obsadené vých. územia (Reichsministerium für die besetzten Ostgebiete) v Berlíne komuniké, v ktorom uznáva Karaimov za zvláštnu etnickú skupinu (nežidovského pôvodu), napriek tomu však bolo mnoho Karaimov vyvraždených spolu so Židmi. Po skončení vojny, ako aj po zániku ZSSR (1991) emigrovali niektorí Karaimovia aj do Izraela.

V súčasnosti sa spôsobom života nelíšia od ostatného obyvateľstva. Majú bohatý folklór. Veriaci sú takzvaného karaimského vyznania (forma karaitského judaizmu; → karaiti; uznávajú len takzvanú písanú Tóru, → Tanach, neskoršie komentáre odmietajú a uznávajú Mohameda ako proroka; hlavou cirkvi je hacham, resp. novšie hachan, centrom ich náboženského života je modlitebňa nazývaná kenesa), niektorí Karaimovia sú i moslimovia. Karaimovia hovoria karaimským jazykom.

karakal

karakal [tur. > fr.], rys karakal, Caracal caracal, v niektorých systémoch aj Lynx caracal al. Felis caracal — druh z triedy cicavce (Mammalia), rad šelmotvaré (Carnivora; v starších zoologických systémoch mäsožravce), čeľaď mačkovité. Má štíhle, 65 cm dlhé telo, približne 30 cm dlhý chvost, úzke špicaté čierne uši na konci s dlhými chlpmi (turecky karakal = čierne ucho; odtiaľ názov), krátku žltohnedú alebo červenkastohnedú, na brade, krku a bruchu bielu srsť, od ňufáka k očiam a nad oči smerujúce úzke čierne pásy, hmotnosť 6 – 19 kg. Žije v stepiach a suchých krovinatých púšťových oblastiach Afriky a Ázie. Samotárske, veľmi pohyblivé zviera, ktoré si značkuje teritórium. Do párov sa karakaly združujú iba v období párenia, samice rodia po 11 týždňoch 2 – 6 mláďat, ktoré sťahujú každý deň do inej nory, aby ich ochránili pred predátormi. Karakal sa živí napr. hlodavcami a damanmi, a najmä vtákmi. Loví najmä v noci rýchlym prenasledovaním na krátku vzdialenosť alebo skokom (dokáže vyskočiť až do výšky 3 m). Dožíva sa okolo 18 rokov.

Karakalpaci

Karakalpaci, vlastným menom Qaraqalpaqlar — turkický národ tvoriaci pôvodné obyvateľstvo Karakalpacka v Uzbekistane (asi 400-tis.; 2012). Karakalpaci žijú i v Chórezmskej (Xorazm viloyati) a Ferganskej oblasti (Farg‘ona viloyati) Uzbekistanu (spolu 522-tis.; 2012), mimo Uzbekistanu i v Turecku, Iráne, Turkménsku, Afganistane, Rusku, Kazachstane a Kirgizsku. Blízki príbuzní Kazachov.

Prvá historická zmienka o Karakalpakoch pochádza z 1598 (listina bucharského chána Abdalláha II.). Ako národnosť sa sformovali koncom 16. stor. Predpokladá sa, že na ich etnogenéze sa podieľali Sakovia, Massageti, Huni, Avari, Chazari, Oghuzi, Pečenehovia, Kumáni, Karakitani i Nogaji. Do polovice 18. stor. žili pozdĺž str. a dolného toku rieky Syrdarja, v pol. 18. stor. sa väčšina Karakalpakov presídlila k Žanadarji, juž. ramenu starej delty rieky Syrdarja. R. 1811 si ich podrobil Chivský chanát, boli presťahovaní k delte rieky Amudarja a 1873 po anektovaní Chivského chanátu ruskými vojskami sa spolu s ním stali súčasťou Ruska (→ Karakalpacko, Dejiny). Ich oficiálnym náboženstvom je sunnitský islam, ale zachovávajú aj mnohé predislamské rituály. Zaoberali sa najmä pastierstvom (najmä hovädzieho dobytka) v kombinácii so závlahovým poľnohospodárstvom a s rybolovom. Vyše 60 % Karakalpakov žije v mestách. Z tradičných remesiel vynikajú rezbárstvo, razba do kože, tkanie kobercov, tkáčstvo a výroba šperkov. Karakalpaci hovoria karakalpackým jazykom.

karas

karas [lat.], Carassius — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes), čeľaď kaprovité. Str. veľké sladkovodné všežravé ryby vyskytujúce sa v teplejších stojatých alebo v mierne tečúcich vodách Ázie a Európy, dožívajúce sa maximálne 8 rokov. Majú vysoké krátke (20 – 30 cm) sploštené telo pokryté veľkými šupinami, dlhú vysokú chrbtovú plutvu, malé ústa bez fúzov, jednoradové pažerákové zuby a malé zúbky na poslednom tvrdom lúči chrbtovej a análnej plutvy.

Na Slovensku sa vyskytujú dva druhy: pôvodný, v súčasnosti však veľmi vzácny karas zlatistý (Carassius carassius, v starších zoologických systémoch karas obyčajný), ktorý má zreteľne vypuklú chrbtovú plutvu, ktorej posledný tvrdý lúč má 28 – 30 rovnako veľkých drobných zúbkov, a svetlú výstelku brušnej dutiny (veľmi zriedkavo sa kríži s kaprom, kríženec sa nazýva kaprokaras), a karas striebristý (Carassius auratus alebo Carassius gibelio), ktorý má mierne vykrojenú chrbtovú plutvu, ktorej posledný tvrdý lúč má 20 – 25 nerovnako veľkých zúbkov a čiernu škvrnitú výstelku brušnej dutiny. Karas sa rozmnožuje gynogeneticky, samice sa neresia so samcami iných kaprovitých druhov, ich potomstvo sú však opäť len samice. Divá forma karasa striebristého bola dovezená do Európy v 17. stor. z Číny, neskôr z nej boli výberom vhodných jedincov vyšľachtené rôzne tvarovo a farebne odlišné formy, tzv. zlaté rybky, ako aj ich závojnaté formy, ktoré sa chovajú v záhradných jazierkach, prípadne v akváriách.

Karatkevič, Uladzimir Siamionavič

Karatkevič, Uladzimir Siamionavič, 26. 11. 1930 Orša – 25. 7. 1984 Minsk — bieloruský spisovateľ. Písal poéziu, prózu, drámu a filmové scenáre podľa námetov svojich prozaických diel. Bieloruskú literatúru obohatil o intelektuálny a filozofický obsah a národné ideály. Tradičnú kultúru chápal vo vzťahu k národným dejinám, tvorbou a kultúrnymi aktivitami vystupoval na obranu bieloruského jazyka a kultúrnych i prírodných pamiatok Bieloruska.

Prvé básne uverejnil časopisecky (1951), básnické zbierky Matkina duša (Matčyna duša, 1958), Večerné plachty (Viačernija vetrazi, 1960), Moja Iliada (Maja Ilijada, 1969) a Bol som. Som. Budem. (Byv. Josc. Budu., 1986) sú charakteristické dramatickosťou citového napätia, prvkami lyrizmu, výraznou obraznosťou a epickosťou i kultúrnymi a historickými asociáciami.

V prózach (niekedy s prvkami mystiky a paradoxu) sa prelínajú konkrétne udalosti bieloruských dejín a romantické folklórno-legendické obrazy minulosti s príbehmi zo súčasnosti. Jeho rozprávačské umenie je ovplyvnené emocionálnosťou, dialogickosťou a pozorovacím talentom. V románe Kristus pristál v Harodni (Chrystos pryziamlivsia v Harodni, 1966; sfilmované 1967, réžia Uladzimir Byčkov a Siarhej Skvarcov) štylizovanom ako renesančný román s gotickými postmodernými prvkami spracoval tematiku boja proti útlaku vládnucich vrstiev v malomestskom prostredí a v novele Divoká poľovačka kráľa Stacha (Dzikaje paľavanne karaľa Stacha, 1964; sfilmované 1979, réžia Valeryj Rubinčyk; na jej motívy 1987 napísal Uladzimir Soltan rovnomennú operu) s prvkami historickej detektívky zachytil život bieloruskej šľachty.

Autor románov Klasy pod kosákom tvojím (Kalasy pad siarpom tvajim, 1968) o živote povstalca V. K. Kalinovského, Čierny palác Aľšanský (Čorny zamak Aľšanski, 1980; sfilmované 1983, réžia Michail Ptašuk) a Nie je možné zabudnúť. Leonidy sa nevrátia na Zem (Neľha zabyc. Leanidy ne vernucca da Ziamli, 1982), noviel Chosenia, moja láska (Čazenija, 1967; slov. 1978) a Zbraň (Zbroja, 1981), divadelných hier Trocha ďalej od Mesiaca (Troški dalej ad Mesiaca, 1959 – 60) a Zvony Vicebska (Zvany Vicebska, 1974), sociálno-historickej drámy Kolíska štyroch čarodejníc (Kalyska čatyroch čaravnic, 1982), tragédie Matka uragánu (Maci urahanu, 1988; sfilmované 1990, réžia Jury Maruchin) a poviedky Dávna legenda (Sivaja lehenda, 1961; na jej motívy 1991 napísal Dzmitryj Smoľski rovnomennú operu). Prekladal zo svetovej (i slovenskej) literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Karažáovia

Karažáovia, aj Karajáovia, Karayáovia, Carajáovia, Carayaovia, vlastným menom Inã, Yñâ — juhoamerický indiánsky kmeň z Brazílie (štáty Pará, Goiás, Tocantins, Mato Grosso); 3-tis. príslušníkov (2010). Delí sa na 3 podkmene: vlastní Karažáovia, Xambioáovia a Javahéovia. Karažáovia žijú na záp. okraji Brazílskej vysočiny v povodí rieky Araguaia (na riečnom ostrove Bananal a v jeho okolí) v stálych osadách v domoch pokrytých slamou. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku), lovom (pekari, tapír) a rybolovom. V tradičných remeslách vynikajú najmä vo výrobe hlinených plastík a výrobkov z peria vzácnych vtákov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Karažáovia do kontaktu, boli 1658 jezuitský páter Tomé Ribeiro a 1718 – 46 bandeiranti zo São Paula vedení Antôniom Piresom de Campos. Hoci Karažáovia mali časté konflikty so susednými kmeňmi (Kayapóovia, Xavantovia, Xerentovia, Bororovia), bojom s portugalskými kolonistami sa snažili vyhýbať. R. 1811 ich (a ich susedov) však Portugalčania napadli a Karažáovia (spolu so Xavantmi a Xerentmi) 1812 na odvetu zničili portugalskú vojenskú základňu v Santa Maria do Araguaia. V polovici 20. stor. sa kmeň dostal pod ochranu Služby na ochranu Indiánov (Serviço de Proteção ao Índio, SPI), predchodcu súčasného Národného fondu Indiánov (Fundação Nacional do Índio, FUNAI). Karažáovia si čiastočne zachovali tradičnú spoločenskú organizáciu (mužské a ženské spoločenstvo) i niektoré tradičné rituály (iniciačné obrady, kuváda, mužské tance v maskách). Karažásky jazyk (karažáština; inã, yñâ), sa zaraďuje do jazykovej rodiny makro-ge.

kardamóm malabársky

kardamóm malabársky, Elettaria cardamomum, amómum koreninové — druh jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ďumbierovité. Bylina pochádzajúca z Malabárskeho pobrežia v Indii, v súčasnosti sa pestuje aj na Cejlóne, v Tanzánii a Guatemale. Má hrubý hľuzovitý podzemok, z ktorého vyrastajú najprv asi 2 m vysoké neplodné stonky s kopijovitými, 30 – 60 cm dlhými listami, neskôr kvetné stonky, ktoré majú v pazuchách dvojradových listeňov krátke strapce svetložltých kvetov s bielym alebo so svetloružovým fialovožilkovaným pyskom, plod 1 – 2 cm dlhá vajcovitá alebo elipsovitá pozdĺžne ryhovaná zelená tobolka obsahujúca 15 – 20 tmavohnedých priečne vráskavých semien. Semená, ktoré majú mierne štipľavú chuť a príjemnú aromatickú vôňu, obsahujú 3,5 – 7 % silice (jej hlavnými zložkami sú 1,8-cineol, α-terpinylacetát a (+)-limonén), 1 – 10 % oleja, olejoživicu a až 50 % škrobu.

Plody sa zbierajú tesne pred dozretím, potom sa na slnku alebo v sušiacich komorách sušia a následne čistia a triedia, príp. bielia. Sušené tobolky (celé alebo drvené) a semená (celé alebo mleté) známe ako zelený kardamóm (aj kardamón) sa používajú do rôznych zmesí mletého korenia (napr. do karí), ďalej v cukrárstve, pekárstve, údenárstve, likérnictve a lekárstve (kardamóm má antiseptické, diuretické a karminatívne účinky, zvyšuje vylučovanie slín a chuť do jedla; v tradičnom indickom lekárstve sa predpisuje pri kašli, prechladnutí, bronchitíde, astme a poruchách trávenia). V arabských krajinách sa pridáva do kávy a čaju, vo Francúzsku a v USA sa používa v tabakovom a kozmetickom priemysle.

Podobné využitie ako semená kardamómu malabárskeho majú aj semená niektorých iných druhov z čeľade ďumbierovité, napr. Aframomum melegueta a Amomum costatum známe pod názvom čierny kardamóm, a semená druhu amóm kapulágový známe ako siamský kardamóm; najcennejší je však zelený kardamóm.

kardinál

kardinál [lat.] — jednotný názov rodov (napr. Cardinalis, Cyanocompsa a Passerina) z triedy vtáky (Aves), čeľaď kardinálovité (Cardinalidae); názov podľa výrazného červeného sfarbenia samcov z rodu Cardinalis pripomínajúceho červenú kardinálsku reverendu. Menšie spevavce žijúce v otvorených lesoch Severnej a Južnej Ameriky. Majú robustné, 12 – 25 cm dlhé pestrofarebné telo so silným zobákom. Živia sa prevažne semenami, ale aj rôznym hmyzom.

Patrí sem 15 druhov, napr. okolo 21 cm dlhý kardinál červený (Cardinalis cardinalis), ktorý žije na okrajoch lesov, v parkoch a záhradách v blízkosti mokradí na juhu a východe Severnej Ameriky (samec je sýtočervený s chocholom na temene hlavy, samica hnedá s červeným odtieňom na krídlach a chvoste), kardinál zelenkavý (Caryothraustes canadensis), ktorý obýva vlhké nížinné lesy Južnej Ameriky (samec je žltozelený, samica hnedozelená), a kardinál tmavomodrý (Cyanocompsa cyanoides), ktorý sa vyskytuje v tropických a subtropických lesoch Strednej a Južnej Ameriky (samec je sýtotmavomodrý, samica tmavohnedá).

Kareni

Kareni

1. vlastní Kareni, Bieli Kareni, vlastným menom Karenpyu, Kanyaw, Pwa Ka Nyaw Po — národ v Mjanmarsku žijúci prevažne v Karenskom štáte a priľahlých oblastiach Šanského štátu a Peguskej oblasti, ako aj v Iravadijskej a Tenaserimskej oblasti. Druhé najpočetnejšie etnikum v Mjanmarsku (po Barmčanoch). Okrem Mjanmarska žijú Kareni aj v severozáp. Thajsku (tam nazývaní Kariangovia, Yangovia); spolu asi 4 mil. (2012). Delia sa na niekoľko podskupín (Sgawovia, Pwovia a i.). Blízki príbuzní Kajahov. Náboženstvo: buddhizmus, kresťanstvo, animizmus, islam. Kareni sa zaoberajú najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, prosa, bavlníka, tabaku, ovocia, zeleniny, korenia; chov byvolov, kôz), doplnkovo lovom, rybolovom, ako aj ťažbou bambusu a rotangu i zberom liečivých rastlín. Z tradičných remesiel vynikajú tkáčstvo, farbiarstvo, košikárstvo a výroba predmetov z laky. Kareni majú bohatý folklór. Hovoria karenským jazykom, mnohí z nich však ovládajú aj barmčinu.

Predkovia Karenov sa do juhových. Mjanmarska začali sťahovať pravdepodobne z Mongolska (alebo z vých. Tibetu) v 2. tisícročí pred n. l. V 9. stor. boli po príchode Barmčanov zatlačení do hornatých oblastí, ich územie tvorilo postupne súčasť viacerých barmských kráľovstiev. R. 1823 – 26 a 1851 – 52 (počas prvej a druhej britsko-barmskej vojny) obsadili územie Karenov Briti. Keďže si Kareni od britskej správy sľubovali zlepšenie svojho postavenia, znova osídlili úrodné nížiny v oblasti dolného toku rieky Salwin a k britskej správe sa správali lojálne (časť Karenov vtedy prijala kresťanstvo; lojalitu k Britom si zachovali i počas japonskej okupácie Barmy počas 2. svetovej vojny, a to i za cenu krvavých konfliktov s Barmčanmi). R. 1886 sa ich územie stalo súčasťou Britskej Indie a 1937 Britskej Barmy. Vo februári 1947 predstavitelia Karenov odmietli podpísať dohodu o vytvorení nezávislého Barmského zväzu ako jednotného štátneho celku vlastnej Barmy a menšinových oblastí, v apríli 1947 založili Karenský národný zväz (angl. Karen National Union, KNU) a požiadali Britov o vytvorenie separátneho štátu v rámci Britského impéria. Ich požiadavka nebola Britmi ani Barmčanmi akceptovaná, preto Kareni následné vyhlásenie nezávislosti Barmy (1948, Barmský zväz, dnes Mjanmarsko) neuznali a začali prostredníctvom vojenskej zložky KNU – Karenskej národnooslobodzovacej armády (angl. Karen National Liberation Army, KNLA), ozbrojený boj s cieľom vytvoriť vlastný, nezávislý štát. R. 1952 proklamovali na nimi ovládanej časti územia Karenského štátu vznik nezávislého štátu Kawthoolei, v ktorom sa im aj napriek vojnovému stavu podarilo vybudovať ústrednú a miestnu správu a infraštruktúru, posilňovať národnú identitu, rozvíjať jazyk, tradície, kultúru Karenov ap. Kontrolovali takisto hranice s Thajskom, ktoré síce Kawthoolei nikdy neuznalo, ale jeho existenciu tolerovalo (Kareni mohli do Thajska vstupovať a voľne sa tam pohybovať). Po potlačení hnutia za demokraciu v Mjanmarsku koncom 80. rokov 20. stor. ušli do oblasti Kawthoolei tisíce barmských disidentov a 1990 tam vznikla aj paralelná mjanmarská vláda. V januári 1995 sa podarilo mjanmarským vojskám dobyť mesto Manerplaw, ktoré bolo hlavným sídlom vedenia KNU, a do začiatku 1997 aj ďalšie sídla KNU. V januári 2012 bola v Pa-ane po viacerých neúspešných pokusoch o zastavenie bojov podpísaná medzi KNU a ústrednou vládou dohoda o prímerí; → Mjanmarsko, Dejiny;

2. Červení Kareni → Kajahovia.

karetovité

karetovité [taliansky, španielsky], Cheloniidae — čeľaď korytnačiek (Testudinata). Morské živočíchy žijúce v teplých moriach a oceánoch tropického, subtropického a mierneho pásma. Majú 90 – 270 cm dlhé telo s mierne klenutým pancierom, veľké silné čeľuste s ostrými okrajmi a končatiny podobné plutvám, na rozdiel od ostatných korytnačiek nedokážu ukryť hlavu ani končatiny dovnútra panciera. Výborne plávajú, vodu opúšťajú iba samice v období kladenia vajec. Samice znášajú 50 – 200 okrúhlych vajec, ktoré kladú do hlbokých jám vyhrabaných v piesku; na kladiská (piesočnaté pobrežia) preplávajú v čase rozmnožovania aj tisíce kilometrov. Mláďatá sa ihneď po vyliahnutí snažia dostať do vody, často sú korisťou predátorov. Reprodukčný cyklus dospelých (17 – 33 ročných) samíc trvá 1 – 3 roky. Karetovité sa dožívajú vyše 60 rokov; v súčasnosti sú ohrozené najmä úbytkom vhodných pláží na kladenie vajec, zberom vajec a lovom dospelých jedincov. Živia sa zvyčajne riasami, kôrovcami a mäkkýšmi.

Patria sem štyri druhy, kareta veľkohlavá (Caretta caretta) s hnedým alebo s červenohnedým karapaxom, hlavou i nohami a s hmotnosťou 100 – 150 kg, kareta obrovská (Chelonia mydas) s hmotnosťou 250 – 400 kg, kareta pravá (Eretmochelys imbricata) s výrazným hrebeňovitým zúbkovaním na okrajoch karapaxu a s hmotnosťou 125 kg a kareta zúbkovaná (Lepidochelys kempii) s hmotnosťou do 60 kg.

Karibská vodná nádrž

Karibská vodná nádrž, Karibské jazero, angl. Kariba Lake — priehradná nádrž s dvoma hydroelektrárňami (celkový výkon 1 320 MW) v juž. Afrike na rieke Zambezi na hranici štátov Zambia a Zimbabwe. Vznikla vybudovaním priehradnej hrádze Kariba Dam. Priehradná hrádza bola vybudovaná 1955 – 59 v kaňone Kariba (podľa neho nazvaná; presídlených bolo okolo 57-tis. ľudí, najmä etnika Tongov, a v rámci operácie Noah i 6-tis. veľkých a nespočítateľné množstvo malých zvierat); dĺžka 579 m, výška 128 m. Nádrž bola napúšťaná 1958 – 63; plocha 5 580 km2 (jedna z najväčších vodných nádrží na svete vytvorených činnosťou človeka), dĺžka 280 km, maximálna šírka 40 km, maximálna hĺbka 97 m, objem 180,6 km3. Elektráreň na juž. brehu nádrže patrí Zimbabwe a je v prevádzke od 1962, elektráreň na sev. brehu patrí Zambii a je v prevádzke od 1976. Oblasť vyhľadávaná turistami, rozvinuté rybárstvo a chov krokodílov (krokodílie farmy).

Karlfeldt, Erik Axel

Karlfeldt, Erik Axel, pôvodne Eriksson, 20. 7. 1864 Karlbo, dnes súčasť mesta Avesta, provincia Dalarna – 8. 4. 1931 Štokholm, pochovaný v Aveste (časť Krylbo) — švédsky básnik. Pochádzal zo sedliackej rodiny (1888 prijal nové priezvisko, aby sa dištancoval od otca, ktorý bol uväznený). R. 1885 – 1902 študoval na univerzite v Uppsale (pre nedostatok peňazí musel štúdium viackrát prerušiť). Do 1912 pracoval ako vychovávateľ a knihovník. V tvorbe vychádzal z novoromantizmu 90. rokov 19. stor., inšpiroval sa dielom V. von Heidenstama a Gustafa Frödinga (*1860, †1911), slovesnými tradíciami rodného kraja Dalarna (ságy, povesti) a Bibliou.

Jeho poézia má výrazne národný charakter, idealizoval v nej minulosť švédskeho národa, najmä však zanikajúci spôsob života sedliakov, ktorý staval do protikladu k životu v modernej spoločnosti. Veľký úspech dosiahol zbierkami Piesne pustatín a lásky (Vildmarks och kärleksvisor, 1895), Fridolínove piesne a iné básne (Fridolins visor och andra dikter, 1898) a Fridolínova záhrada rozkoše a dalarnské maľby v rýmoch (Fridolins lustgård och Dalmålningar pårim, 1901), v ktorej cez postavu Fridolína zobrazil vlastné myšlienky, melancholické nálady a túžbu po návrate k sedliackemu životu. Vytvoril v nich vlastný, osobitný štýl ironizujúci pastiš, ktorým otvoril cestu k používaniu moderných výrazových prostriedkov. Básnické zbierky Flora a Pomona (Flora och Pomona, 1906) a Flora a Bellona (Flora och Bellona, 1918) obsahujú intelektuálne básne odrážajúce dekadentné nálady spoločnosti začiatkom 20. stor. a ťaživú atmosféru 1. svetovej vojny. V poslednej básnickej zbierke Jesenný roh (Hösthorn, 1927) charakteristickej bohato štruktúrovaným symbolickým jazykom opäť čerpal námety z ľudovej tradície. Viaceré z jeho básní boli zhudobnené.

Od 1904 člen Švédskej akadémie (od 1904 člen Nobelovho inštitútu, od 1907 Nobelovho výboru), 1904 pre pracovné zväzky s akadémiou odmietol prijať Nobelovu cenu, 1931 mu bola udelená posmrtne.

Katarína Howardová

Katarína Howardová [ha-], okolo 1521/1524 pravdepodobne Wingate, grófstvo Durham – 13. 2. 1542 Londýn — anglická kráľovná, piata manželka anglického kráľa Henricha VIII. (od 1540), sesternica Anny Boleynovej. Bola vychovávaná na dvore nevlastnej starej matky Agnes Tilneyovej, vojvodkyne z Norfolku (*1477, †1545). Na kráľovský dvor vstúpila ako dvorná dáma kráľovnej Anny Klévskej, s ktorou sa Henrich rozviedol. Po dvoch rokoch manželstva s Henrichom bola obvinená z vlastizrady (za mimomanželský pomer) a sťatá.

kapa

kapa [semitské jazyky > gr.], gr. kappa, κ — desiate písmeno gréckej abecedy (→ grécke písmo); astron. označenie vyjadrujúce poradie hviezdy podľa jasnosti v danom súhvezdí, zodpovedajúce poradiu písmena v gréckej abecede (spravidla ide o 10. najjasnejšiu hviezdu).

kapadócka škola

kapadócka škola — teologicko-filozofická škola v 2. pol. 4. stor. Jej hlavnými predstaviteľmi boli traja kapadócki cirkevní otcovia Bazil Veľký, jeho mladší brat Gregor Nysský a Gregor Naziánsky, ktorí sa podieľali na formovaní nicejskej ortodoxie, exegézy, christologickej teológie, učenia o Svätej Trojici a kresťanskej spirituality (najmä asketického a duchovného života). V oblasti teologickej terminológie prekonali problém nerozlišovania medzi podstatou (gr. usia) a osobou (→ hypostáza, gr. hypostasis), a tak sformovali základnú teologickú formuláciu o tajomstve Boha Boh je bytie v troch osobách (gr. mia usia, treis hypostaseis). Boli ovplyvnení platonizmom a novoplatonizmom. Vychádzajúc zo Starého zákona, používali niektoré pojmy známe aj v platonizme, napr. pojem podobnosť Bohu (gr. homoiósis theó), ktorý chápali ako rozvíjanie Božieho obrazu (gr. eikón) vsadeného do duše krstom, vplyvom milosti a spolupráce človeka s Bohom.

kapilarióza

kapilarióza [lat.], capillariosislek., veter. parazitárne ochorenie rýb, obojživelníkov, plazov, vtákov i cicavcov vrátane človeka. Pôvodcom ochorenia sú hlístovce z rodu Capillaria, napr. v sliznici tenkého čreva hydiny parazituje Capillaria obsignata (synonymum Capillaria columbae), v sliznici tenkého čreva prežúvavcov Capillaria bovis, v dýchacej sústave líšok, mačiek, psov a zriedka aj človeka Capillaria aerophila, v pečeni mäsožravcov a človeka Capillaria hepatica, v tenkom čreve človeka Capillaria philippinensis.

Človek sa najčastejšie nakazí požitím tepelne neupravených alebo surových rýb (Capillaria philippinensis), požitím zrelých vajíčok v tepelne neupravenej pečeni, nedodržiavaním hygienických pravidiel (Capillaria hepatica) a výnimočne aj pri pojedaní hliny. Črevná kapilarióza sa prejavuje bolesťami brucha, atrofiou svalov, malabsorpčným syndrómom a opuchmi; niekedy sa v priebehu 2 – 4 mesiacov končí smrťou. Pri pečeňovej kapilarióze červy i uvoľňované vajíčka spôsobujú granulomatózny zápal pečene; ťažké infekcie sa môžu končiť cirhózou pečene i smrťou. Liečba: podávanie antihelmintík.

Pri zvieratách sa kapilarióza najčastejšie vyskytuje v letnom a jesennom období. Zvyčajne má akútny priebeh, prejavuje sa kŕčmi, ochrnutím, silno napadnuté jedince hynú (príznaky sú rozdielne podľa druhu hostiteľa a druhu parazita; pri postihnutí dýchacej sústavy sa kapilarióza prejavuje zápalom slizníc, priedušiek a priedušnice, pri postihnutí tráviacej sústavy zápalom tenkého čreva, pri napadnutí pečene tvorbou granulómov). Pri chronickom priebehu sú príznaky miernejšie, vyskytujú sa nechutenstvo, hnačky, chudnutie a zaostávanie v raste. Najťažší priebeh ochorenia je pri mladých zvieratách. Dospelá hydina môže byť parazitonosičom bez príznakov ochorenia. Liečba: podávanie širokospektrálnych antihelmintík. Dôležitá je prevencia.

kapitácia

kapitácia [lat.], kapitačná platba — mesačná paušálna platba, ktorú dostáva poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (lekár) od príslušnej zdravotnej poisťovne za každého poistenca, s ktorým má uzatvorenú dohodu o zdravotnej starostlivosti; platba za zaregistrovaného poistenca (tzv. platenie na hlavu – per capita, lat. caput = hlava). Kapitácia je hradená poskytovateľovi všeobecnej ambulantnej starostlivosti (lekár pre dospelých, lekár pre deti a dorast) a poskytovateľovi špecializovanej ambulantnej starostlivosti v odbore gynekológia a pôrodníctvo (gynekológ). Výška kapitácie zohľadňuje vek pacientov a je rôzna v závislosti od zdravotnej poisťovne, niekedy aj od kvality poskytovanej starostlivosti. Na Slovensku je priemerná výška kapitácie pre všeobecného lekára pre dospelých 2,01 – 2,72 eura, pre všeobecného lekára pre deti a dorast 5,69 – 1,97 eura a pre gynekológa 1,19 eura (2014).

kapitalizácia

kapitalizácia [lat.] — vo všeobecnom význame zhodnotenie niečoho, získanie úžitku z niečoho; kapitalizácia duševného vlastníctva — poskytnutie práva na používanie ochrannej známky a know-how za dohodnuté poplatky, ako aj predaj obchodnej značky, ochrannej známky alebo patentu; trhová kapitalizácia — celková hodnota (výška) a štruktúra akcií podielového kapitálu spoločnosti na kapitálovom trhu. Vypočítava sa ako súčin počtu akcií a ich ceny na burze; kapitalizácia pohľadávky — proces premeny pohľadávky na kapitálovú účasť v obchodnej spoločnosti; veriteľ spoločnosti sa stáva spoluvlastníkom dlžníka, pričom vklad pohľadávky veriteľa do základného imania spoločnosti sa chápe ako nepeňažný vklad; kapitalizácia záväzkov — proces premeny záväzku obchodnej spoločnosti voči dlžníkovi na kapitálovú účasť v spoločnosti; premena záväzku dlžníka na podiel veriteľa na majetku dlžníka.

kapitalizmus

kapitalizmus [lat.] — ekonomický a spoločenský systém dominujúci spočiatku v záp. časti Európy (od obdobia rozpadu feudalizmu, ktorý nahradil) a postupne v rozličných formách aj v ostatných častiach sveta. Pojem kapitalizmus nie je jednoznačne vymedzený, jeho chápanie je často kontroverzné a jeho definície sa odlišujú v závislosti od teoretického či politického postoja ich autorov, ako aj s ohľadom na charakter fungovania kapitalistických ekonomík meniaci sa v priebehu vývoja, kľúčové črty kapitalizmu sú však v každej z jeho vývojových etáp rovnaké. Z ekonomického hľadiska ide o individuálne sa rozhodujúce konkurenčné trhovo orientované hospodárstvo, v súčasnosti sa na jeho označenie uprednostňuje termín trhová ekonomika, ktorá má však užší význam; → ekonomika (trhová).

Základom kapitalizmu je existencia súkromného vlastníctva výrobných zdrojov, pričom väčšina je zvyčajne v rukách vlastníkov kapitálu (odtiaľ odvodený termín kapitalizmus), t. j. kapitalistov. Tí, čo kapitál nevlastnia, musia vstupovať do nájomného pracovného pomeru s ekonomickými subjektmi a individuálnymi podnikateľmi a za predaj svojej pracovnej sily získavajú mzdu. Výroba statkov a poskytovanie služieb sa realizujú s cieľom dosiahnuť zisk (príjem z predaja produktov musí presiahnuť vložené náklady). Hlavným predpokladom dosiahnutia zisku je existencia slobodného trhu, prostredníctvom ktorého sa riešia základné otázky organizácie výroby (vyrábať čo, ako, pre koho?). Vyrábajú sa tovary, po ktorých je na trhu kúpyschopný dopyt, konkurencia na trhu núti výrobcov využívať vo výrobe technológie, ktoré im umožnia prežiť v konkurenčnom boji. Kapitalizmus je teda založený na princípe efektívnosti využívania zdrojov. Vyrobená produkcia sa rozdeľuje medzi tých, ktorí disponujú peňažnými prostriedkami na jej kúpu. Kapitalistické ekonomiky sa vyvíjajú cyklicky a tento vývoj sa v rôznych historických obdobiach prejavuje s rôznou intenzitou (→ hospodársky cyklus, → hospodárska kríza). V kapitalizme sú jednotlivé subjekty navzájom prepojené hustou sieťou rôznorodých záväzkovoprávnych a dodávateľských vzťahov, preto v ňom musí existovať efektívny právny systém schopný zabezpečiť ich vynucovanie (ak nie sú plnené dobrovoľne), ako aj ochranu vlastníckych práv. Kapitalizmus nie je podmienený špecifickým politickým usporiadaním a môže byť kompatibilný s demokratickým, liberálnym i s autoritatívnym (napr. s fašistickým) politickým zriadením, a to tak s republikou, ako aj s konštitučnou monarchiou (nikdy však s feudálnym alebo so socialistickým systémom).

Kapitalizmus ako ekonomický systém sa vyvíjal až od 16. stor. ako špecifický európsky fenomén, hoci jeho zárodočné formy možno nájsť už v období stredoveku (14. a 15. stor.), a to najmä v najvyspelejších oblastiach sev. Talianska a Nizozemska v súvislosti s rozvojom textilnej výroby, finančného podnikania a zámorského obchodu; kapitalistické vzťahy do existujúceho politicko-hospodárskeho systému (feudálneho) prerastali postupne a v konečnom dôsledku prevládli. Podľa členenia W. Sombarta sa rozlišuje raný, vrcholný a neskorý kapitalizmus. Toto členenie je však len orientačné, v rovnakom časovom období mohol mať v rozličných geografických oblastiach (krajinách) rozličnú formu a byť v inej vývojovej etape, napr. začiatkom 19. stor. v záp. Európe (napr. v Anglicku) už prevládol vrcholný (klasický) kapitalizmus, kým vo vých. Európe (napr. v Rusku) ešte jestvovali feudálne vzťahy.

V období raného kapitalizmu (16. – 17. stor., resp. do pol. 18. stor.) bola nevyhnutným predpokladom rozvoja systému pôvodná akumulácia kapitálu a ako jeho sprievodný jav posun v systéme mravných hodnôt (renesancia a humanizmus, reformácia, osvietenstvo). S hospodárskym rozvojom sa výrazne posilňovala úloha štátu, a to najmä v podmienkach absolutizmu. Prevládala najmä politika a ekonomické myslenie merkantilizmu, ktorého cieľom bola bohatá, hospodársky vyspelá krajina. Ďalší rozvoj bol podnecovaný a urýchľovaný štátnou podporou hospodárstva, zjednotením mier a váh, likvidáciou systému cechov, stabilizáciou menového systému, zrušením vnútorných ciel ap. Toto obdobie však bolo charakteristické ťažkými pracovnými podmienkami robotníkov a dlhým pracovným časom, často sa využívala práca detí. Mzdy robotníkov boli na úrovni, ktorá im sotva umožňovala pokryť základné potreby seba a svojich rodín. Obdobie vrcholného kapitalizmu (aj klasického kapitalizmu, priemyselného kapitalizmu, kapitalizmu voľnej súťaže; pol. 18. stor. – koniec 19. stor.) bolo charakteristické zvyšovaním podielu priemyslu na ekonomike krajiny (→ priemyselná revolúcia, → industrializácia) a presunom ťažiska ekonomických činnosti z poľnohospodárskej výroby do priemyselných odvetví, čo viedlo k postupnej premene poľnohospodárskych krajín na priemyselné. Na prelome 18. a 19. stor. sa kapitalizmus definitívne presadil aj ako spoločenský systém. Využitie nových výrobných postupov umožnilo rast produktivity a stalo sa jedným z najvýznamnejších faktorov, ktoré vyvolali rozšírenie kapitalistického spôsobu výroby. S rastom špecializácie a diferenciácie produkcie vzrástol význam trhu ako miesta na interakciu medzi kupujúcimi a predávajúcimi. V Anglicku možno o vrcholnom (klasickom) kapitalizme (založenom na priemyselnom podnikaní, slobode obchodu a raste produktivity práce) hovoriť už v 2. pol. 18. stor. Jeho teóriu spracoval A. Smith v diele Rozprava o podstate a pôvode bohatstva národov (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, 1776), v ktorom navrhoval prenechať ekonomické rozhodovanie iniciatíve jednotlivcov a samoregulácii trhového mechanizmu. Podľa neho je sledovanie vlastného záujmu človeka najlepším a jediným spôsobom, ako maximalizovať blahobyt všetkých členov spoločnosti a bohatstvo národa. Odtiaľ vychádza aj hlavná zásada politiky hospodárskeho liberalizmu, ktorou sa stalo nezasahovanie štátu do ekonomiky (štát zabezpečuje len ochranu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a jeho zásahy do diania na trhu sú redukované; → laissez-faire, laissez-passer). To malo od konca 19. stor. za následok nebývalý hospodársky rozvoj predovšetkým v záp. Európe a v Severnej Amerike a predstavovalo začiatok obdobia neskorého kapitalizmu.

Na druhej strane koncentrácia výrobných prostriedkov a hromadenie majetku v rukách relatívne malej skupiny spoločnosti, a tým aj jej rastúca moc (→ monopol, → kartel) viedli k nadprodukcii, hospodárskym krízam, nezamestnanosti a zbedačovaniu najširších vrstiev obyvateľstva i k narastajúcej kritike kapitalizmu ako spoločenskému a ekonomickému systému. Kritika kapitalizmu vychádzala z faktu, že hospodárske výsledky sú rozdeľované nespravodlivo, ako aj z rastúcej sociálnej nerovnosti, z orientácie spoločnosti na materiálne hodnoty ap., čo v teoretickej rovine (v praktickej rovine štrajky, vzbury, revolúcie) podnietilo zrod rôznych učení (napr. utopický socializmus) a teórií (napr. K. Marxa, → marxizmus). Podľa marxistickej teórie je pre kapitalizmus charakteristické rozdelenie spoločnosti na dve antagonistické triedy – na kapitalistov (buržoáziu) a robotnícku triedu (proletariát), a kapitalizmus vníma ako dobovo podmienenú pokrokovú spoločensko-ekonomickú formáciu (historicky prechodné štádium vývoja spoločnosti), ktorá bude vystriedaná sociálne spravodlivou spoločnosťou, komunizmom (resp. jeho prvou fázou socializmom). Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch 20. stor. podmienila rast úlohy štátu v reprodukčnom procese kapitalistických ekonomík. S cieľom zmierniť dôsledky hospodárskych kríz a politické dôsledky sociálnej nerovnosti hľadali jednotlivé štáty východisko najčastejšie dvoma spôsobmi: posilnením demokracie alebo nastolením autoritatívnych režimov (fašizmus). Po 2. svetovej vojne, najmä od konca 40. rokov 20. stor., začali vlády záp. Európy a Severnej Ameriky (vedené najmä sociálnodemokraticky orientovanými stranami) prijímať početné hospodársko-politické opatrenia (→ intervencionizmus), čo spolu s ďalším rozvojom priemyselnej výroby, s jej koncentráciou, ako aj so zmenami v technológiách vytvorilo predpoklady trvalého rastu produktivity, umožnilo rast reálnych miezd robotníkov i zlepšenie ich sociálneho postavenia (kapitalistický systém výroby na rozdiel od raného obdobia svojho rozvoja dokázal zabezpečiť primeranú životnú úroveň širokým vrstvám populácie) a viedlo k zmenám v charaktere fungovania kapitalistických ekonomík; od tohto obdobia sa termín kapitalizmus často nahrádza pojmom zmiešaná ekonomika; → ekonomika (zmiešaná), aj trhová ekonomika. Po zrútení sa centrálne riadených (plánovaných) ekonomík, → ekonomika (príkazová), v tzv. socialistických štátoch je v súčasnom období fungovania kapitalizmu (niekedy označovanom aj ako moderný kapitalizmus) pre viaceré krajiny charakteristická koncepcia sociálneho trhového hospodárstva, resp. štátu blahobytu a slobodné trhové pomery. V súčasnosti sa objavujú názory, že tradičná kapitalistická spoločnosť bola od 2. pol. 20. stor. nahradená novým spoločenským systémom označovaným ako postindustriálna, postmoderná, informačná, globálna informačná, superindustriálna spoločnosť či korporatívny alebo manažérsky kapitalizmus.

kapitálová náročnosť

kapitálová náročnosť — množstvo kapitálu vo vzťahu k iným výrobným faktorom, najmä k práci. Možno ho vyjadriť pomerom množstva kapitálu k množstvu práce.

kapitálová spoločnosť

kapitálová spoločnosť — obchodná spoločnosť, ktorého podstatou je majetková účasť spoločníkov (vlastníctvo obchodných podielov, akcií). Minimálnu výšku základného imania ustanovuje zákon. Kapitálové vklady sú odosobnené, prevediteľné. Osobná účasť spoločníkov na obchodnom vedení spoločnosti sa nepredpokladá. Spoločnosť si vytvára osobitné orgány, ktoré ju zastupujú vo vzťahu k tretím osobám. Právne akty teda nevykonávajú spoločníci, ale orgány, ktorých činnosť upravuje zákon. Členmi týchto orgánov sa popri spoločníkoch môžu stať aj tretie osoby. Čistou kapitálovou spoločnosťou je akciová spoločnosť, za kapitálovú spoločnosť je považovaná aj spoločnosť s ručením obmedzeným, hoci má určité prvky osobnej spoločnosti., ako aj komanditná spoločnosť.

kapitálový koeficient

kapitálový koeficient — vzťah medzi množstvom kapitálu vynaloženým na výrobu a objemom získanej produkcie. Meria sa ako pomer fixného kapitálu a získanej produkcie v hodnotovom vyjadrení, t. j. koľko jednotiek kapitálu sa musí investovať na získanie jednej jednotky produkcie.

Kapitálový rozvojový fond OSN

Kapitálový rozvojový fond OSN, angl. United Nations Capital Development Fund, UNCDF — fond OSN podporujúci ekonomický rast rozvojových krajín, založený 1966 na základe rozhodnutia Valného zhromaždenia OSN. Formou pôžičiek a dotácií poskytuje kapitálovú pomoc 49 (2013) najmenej rozvinutým krajinám Afriky a Ázie, pričom sa zameriava na podporu malých rozvojových projektov najmä vo vidieckych oblastiach, ktorým chýbajú alternatívne zdroje financovania. V súčasnosti sa zameriava na splnenie programu Rozvojové ciele tisícročia (aj Miléniové rozvojové ciele, angl. Millennium Development Goals, MDG’s) obsahujúceho osem globálnych cieľov sformulovaných v Deklarácii tisícročia (aj Miléniová deklarácia, angl. United Nations Millennium Declaration), ktorá bola prijatá OSN na Samite tisícročia (aj Miléniový samit, 2000) v New Yorku 189 členskými krajinami a ktorých naplnenie sa očakávalo 2015 (v ďalšom období ju nahradí Rozvojová agenda OSN po roku 2015). Najvýznamnejším cieľom UNCDF je zníženie chudoby v rozvojových krajinách s nízkymi príjmami najmä podporou inštitúcií mikrofinancovania a programu Miestny ekonomický rozvoj (Local Economic Development, LED) zameraného na budovanie určitej oblasti s cieľom posilniť miestny ekonomický potenciál a zlepšiť kvalitu života spojeným úsilím štátnych inštitúcií, mimovládnych organizácií a súkromného sektora.

kapitálový vklad

kapitálový vklad, uloženie kapitálu — minimálna výška kapitálu zaručujúca očakávaný výnos a podmienená spôsobom uplatnenia kapitálu. Určujúcimi faktormi sú potrebné technológie, situácia na trhu (konkurencia, ceny, vzdialenosti), optimálny rozsah podniku so zreteľom na rentabilitu ap.

kapituláre

kapituláre, lat. capitularia —

1. nariadenia (výnosy) vydávané panovníkmi Franskej ríše (Merovejovcami, majordómami, a najmä Karolovcami, predovšetkým Karolom Veľkým) od jej vzniku asi do 887. Upravovali správu ríše, kráľovských majetkov a financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo, trestné, procesné a súkromné právo, súdne konania ap. a neboli obsiahnuté v obyčajových (nepísaných) normách inkorporovaných v zbierkach lex (leges) barbarorum (→ barbarské pravdy). Najvýznamnejšie z nich obsahujúce právo Frankov (resp. pôvodne Sálskych Frankov) spísané v Sálskom zákone (Lex Salica, aj Pactus legis Salicae; asi zač. 6. stor.) a dopĺňané a rozvíjané početnými kapitulármi postupne nadobudli v kontexte rozšírenia ich politickej nadvlády nad ostatnými germánskymi kmeňovo-zväzovými útvarmi prevahu, čím sa začal jednotný rozvoj nemeckého práva, ktorý pretrval aj samotnú existenciu Franskej ríše. Kapituláre platili na celom území ríše alebo len v jej časti. Ako prejav doktríny, že Franská ríša je obnovenou Rímskou ríšou (renovatio imperii), boli písané po latinsky a zvyčajne formálne rozdelené na kapitoly (lat. capitulum, odtiaľ názov).

Rozlišujú sa capitularia per se scribenda (boli vydané z nariaďovacej moci panovníka a platili iba do konca jeho života), capitularia legibus addenda (boli vydané panovníkom, vyžadovali si však schválenie na ríšskom zhromaždení – synode, a až potom sa s trvalou platnosťou stali súčasťou práva a dopĺňali jednotlivé nariadenia barbarských právd – leges barbarorum; spravidla boli pripojené k zákonom ako doplnky a zmeny v zákonodarstve) a capitularia missorum (kráľovské nariadenia, resp. inštrukcie pre vyslancov, poslov a kráľovských kontrolórov). Podľa predmetu úpravy sa kapituláre členia na capitularia mundana (regulujú svetské záležitosti), capitularia ecclesiastica (cirkevné záležitosti) a capitularia mixta (zmiešané kapituláre; týkajú sa svetských i cirkevných záležitostí).

K najznámejším kapitulárom patrí napr. kapitulár Karola Veľkého Admonitio generalis zo 789 pozostávajúci z dvoch častí, z ktorých prvá sa zaoberá cirkevnými záležitosťami a druhá jeho reformami. Úradná zbierka kapitulárov franských kráľov nebola nikdy vyhotovená, zachovali sa však vo viacerých súkromných zbierkach. Najznámejšia z nich je zbierka Capitularia regnum Francorum zostavená opátom Ansegisiom z Fontanelly (†833), ktorá obsahuje 29 kapitulárov Karola Veľkého (spolu ich vydal vyše sto), Ľudovíta I. Pobožného a Lotara I. Cirkevné koncily a snemy konané v tomto období ju uznávali ako dočasne platné všeobecné kánonické právo, pričom niektoré kapituláre z nej neskôr podnietili jeho rozvoj. Známa a obsiahlejšia zbierka (3 zväzky) údajného, historicky nedoloženého mohučského opáta Benedikta Levitu obsahuje viaceré falzifikáty, a preto je priraďovaná ku komplexu pseudoizidorských dekretálov;

2. biskupské kapituláre, lat. capitularia episcoporum — nariadenia, ktoré podľa vzoru kapitulárov vydávaných franskými panovníkmi (najmä podľa vzoru Admonitio generalis) vyhotovovali biskupi vo Franskej ríši (ale aj v Anglicku a na území dnešného Španielska) na základe synodálnych ustanovení alebo všeobecných predpisov, predovšetkým však ako osobitné predpisy týkajúce sa zvláštnych potrieb svojich diecéz. K najvýznamnejším zachovaným biskupským kapitulárom patria napr. dva biskupské kapituláre od orleánskeho biskupa a poradcu Karola Veľkého Théodulfa z Orléansu (†821). Biskupské kapituláre sa stali jedným z prameňov kánonického práva.

kapitulské knižnice

kapitulské knižnice — historické knižnice pôvodne budované pri kapitulách pre potreby kapitulského kléru, ich fondy slúžili na liturgiu, vzdelávanie i praktickú činnosť. Z hľadiska kultúrnych dejín Slovenska mali podstatný význam Bratislavská, Nitrianska, Spišská a Ostrihomská kapitula.

Bratislavská kapitulská knižnica predstavuje jeden z najucelenejších a najzachovanejších stredovekých knižničných komplexov na Slovensku. Jej vznik súvisí so založením Bratislavskej kapituly pravdepodobne už v 11. stor. (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Pôvodne bola umiestnená v sídle kapituly na Bratislavskom hrade, od 13. stor. v Kostole sv. Martina (dnes Dóm sv. Martina) v Bratislave. Najstaršie rukopisy boli odcudzené alebo zničené počas vpádu Přemysla Otakara II. do Bratislavy (1271 a 1273), nové rukopisy obstarali v 14. stor. darmi aj vlastnou pisárskou činnosťou kanonici, od 15. stor. často objednávali rukopisy aj mešťania. Knižnica bola prvýkrát skatalogizovaná 1425. R. 1813 – 14 bola časť rukopisov darovaná vznikajúcemu Maďarskému národnému múzeu (Magyar Nemzeti Múzeum). R. 1829 boli na príkaz uhorského palatína, arcikniežaťa Jozefa (Joseph Anton von Habsburg-Lothringen, *1776, †1847), prevezené ďalšie prvotlače do Krajinskej Séčéniho knižnice (Országos Széchényi Könyvtár) v Budapešti. R. 1870 sa v knižnici nachádzalo 248 rukopisov (z toho 105 stredovekých a 34 zo 16. stor.) a 42 stredovekých kódexov. Jej fondy v súčasnosti predstavujú náš najstarší, najväčší a historicky najcennejší knižničný fond, ktorý ako kultúrna pamiatka tvorí súčasť národného kultúrneho dedičstva. Z obsahového a typologického hľadiska ide o liturgické knihy (antifonáre, misály, žaltáre), rozsiahly a pestrý komplex náboženskej a teologickej spisby (biblické texty, exegetika, kázne), zbierky kánonického i svetského práva, ako aj o profánnu literatúru (slovníky, jazykové glosáre, encyklopédie). Sú to napr. výklad ku Gratianovmu dekrétu (prelom 12. a 13. stor.) Glossa ordinaria (13. stor.) od Bartholomaea Brixiensa (Brixiensis, *okolo 1200, †1258), fragmenty francúzskej proveniencie z 13. stor., kódex severotalianskej proveniencie Summa totius artis notariae (prelom 13. a 14. stor.) od Rolandina Passaggeriho (*okolo 1215, †1300) a odpis štatútov Bolonskej univerzity (1317), ktorý bol vzorom aj pre štatúty bratislavskej Univerzity Istropolitana, z jazykovedných pamiatok napr. latinsko-český Glosář (koniec 14. stor.) Bartoloměja z Chlumce (Klareta), ďalej synodálne štatúty olomouckého biskupa Jána VII. z 1349 (o. i. obsahujú najstaršiu stredovekú rukopisnú zmienku o kulte Cyrila a Metoda v str. Európe), ako aj pozoruhodné domáce dielo zo začiatku 16. stor. Bratislavská kronika. Veľkú historickú a umeleckú cenu má Bratislavský misál I – VII a A – I, ako aj súbor piatich zväčša bohato iluminovaných Bratislavských antifonárov I – V, pričom antifonáre I – IV (vrátane antifonára II nazývaného aj Hanov kódex) boli vytvorené v 80. rokoch 15. stor. v kapitulskej skriptorskej dielni za účasti podunajskej iluminátorskej školy, antifonár V je pražskej proveniencie a vznikol v posledných desaťročiach 15. stor. Celý súbor Bratislavských antifonárov I – V bol 1997 zaradený do zoznamu vzácneho dokumentárneho dedičstva sveta UNESCO – do Registra Pamäti sveta. V súčasnosti má knižnica 43 rukopisných kódexov, 86 inkunábul a stovky starých tlačí a je uložená v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Fondom knižnice, jej dejinami, súpisom kníh a rozborom písma i výzdoby sa zaoberali F. Knauz a J. Sopko, inkunábulami I. Kotvan, najnovšie Dušan Buran (*1969), a najmä Juraj Šedivý (*1971) v diele Mittelalterliche Schriftkultur im Pressburger Kollegiatkapitel (2007), notované rukopisy a fragmenty analyzovala Eva Veselovská (*1974). R. 2000 – 07 bol z iniciatívy Ľubomíra Jankoviča (*1960) zo Slovenskej národnej knižnice v Martine a Jozefa Hanusa (*1949) zo Slovenského národného archívu celý súbor Bratislavských antifonárov I – V vydaný na CD-ROM-och v rámci slovenskej edície stredovekých kódexov Memoria Slovaciae medii aevi manuscripta ako komentované faksimile s audioukážkami stredovekých spevov.

Nitrianska kapitulská knižnica, aj Nitrianska katedrálna knižnica, vznikla pri Bazilike sv. Emeráma (spomínajú ju už zákonníky kráľa Kolomana, okolo 1100). Jej základom boli rukopisné kódexy, ktoré sa pri kapitule zhromažďovali už od 12. stor. Z tohto obdobia pochádzajú aj v nej pôvodne uchovávané Zoborské listiny z 1111 (spor o dôchodky medzi zoborským benediktínskym kláštorom a kráľovskými vyberačmi daní) a z 1113 (súpis majetku Zoborského opátstva), v súčasnosti uložené v Archíve Nitrianskeho biskupstva. Knižnica utrpela straty najmä v 1. tretine 14. stor. počas dobytia Nitry M. Čákom Trenčianskym. Po zániku zoborského opátstva v 15. stor. kapitula prevzala jeho archív a zbierku rukopisov a disponovala väčším množstvom kódexov a inkunábul. R. 1606 počas Bočkajovho povstania obsadil Nitru Bočkajov generál František Rédei (*okolo 1560, †1621), ktorý z kapituly odniesol listiny a rukopisy v hodnote 10-tis. zlatých. V 1. pol. 17. stor. biskup J. Selepčéni (Pohronec) daroval kapitule Nitriansky evanjeliár z 11. stor. (dnes v Archíve Nitrianskeho biskupstva). Za pôsobenia biskupa Augustína Roškovániho (*1807, †1892) boli knižničné fondy prenesené z katedrálnej veže do novovzniknutej Diecéznej knižnice (Bibliotheca Dioecesana), ktorú dal 1879 – 85 vybudovať v priestoroch kňazského seminára.

Spišská kapitulská knižnica vznikla pri Spišskej kapitule (v Spišskej Kapitule, dnes súčasť Spišského Podhradia), pričom existencia knižnice s liturgickými knihami sa predpokladá od začiatku jestvovania kapituly (začiatok 12. stor.), jej najstaršie listiny pochádzajú z 1248, staršie rukopisy boli počas útoku Tatárov (1241) zrejme zničené. R. 1273 jej prepošt Mutimír (Muthmerius) testamentárne venoval Bibliu, zbierku dekrétov, školskú históriu, pasionál, kázne, misál a dve liturgické pomôcky. Ďalšie rukopisy získala testamentárne 1348 od prepošta Jána Stocka a 1350 od kanonika Pavla Benediktiho. V 15. stor. tam vznikli dva notované kódexy Spišský graduál Juraja z Kežmarku (1426) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), ako aj Spišské kázňové modlitby (1479) patriace k najstarším literárnym pamiatkam v slovenčine. R. 1622 sa v súpise cenností nachádzali misály, graduály, antifonáre, žaltáre a breviáre, pred 1650 mohla mať knižnica asi 250 zv., 1699 asi 407 zv. V súčasnosti tvorí jej fond asi 6-tis. zv., nachádza sa vo veži Katedrály sv. Martina v Spišskom Podhradí a je skatalogizovaná zásluhou Slovenskej národnej knižnice v Martine. Najnovšie výskumy potvrdzujú, že viaceré rukopisné inkunábuly a tlače zo 16. stor., ktoré jej pôvodne patrili, sa nachádzajú aj v iných knižniciach.

Na územie dnešného Slovenska bola po bitke pri Moháči (1526) a obsadení Ostrihomu (1543) Turkami spolu s Ostrihomskou kapitulou prenesená aj Ostrihomská kapitulská knižnica, a to najskôr nakrátko do Bratislavy a potom do Trnavy, kde kapitula sídlila do 1820, potom tam bol zriadený vikariát Ostrihomskej arcidiecézy. V 2. pol. 16. stor. obsahovala približne 200 – 300 zv., ich počet sa zvýšil, keď bolo na provinciálnej synode 1611 v Trnave ustanovené, že knihy kanonikov sa majú po ich smrti odovzdať knižnici. R. 1674 a 1676 ju skatalogizoval Ján Henrik Hunger. Podľa jeho prvého katalógu obsahovala 3 032 diel, z ktorých asi pol. tvorila svetská a pol. náboženská literatúra, pričom knihy boli zaradené podľa 23 vedných odborov. Jej súčasťou bola aj významná knižnica Fuggerovcov získaná v pol. 17. stor., ďalej knižnice arcibiskupov Juraja Lipaia a J. Selepčéniho (Pohronca). V druhom Hungerovom (abecednom) katalógu je zapísaných do 2 500 kníh. R. 1853 pri prevoze knižnice naspäť do Ostrihomu sa v nej nachádzalo už 20-tis. kníh a bol k nej pripojený aj knižný fond z Primaciálneho paláca v Bratislave; do Ostrihomu bolo teda odvezených 54 816 zv. kníh prevažne zo staršieho obdobia, z toho 1 391 rukopisov.

kaplán

kaplán [lat.] —

1. v katolíckej cirkvi: a) na Slovensku (aj v Česku) obyčajový pojem označujúci kňaza, ktorý pôsobí vo farnosti ako spolupracovník a pomocník farára. Vymenúva a odvoláva ho diecézny biskup; úradný latinský text Kódexu kánonického práva (CIC) a Kódexu kánonov východných cirkví (CCEO) ho označuje termínom vicarius paroecialis, t. j. farský vikár; b) podľa latinského textu Kódexu kánonického práva úradné pomenovanie kňaza povereného pastoráciou osobitnej skupiny veriacich v určitej inštitúcii existujúcej v partikulárnej cirkvi (napr. vojenský, nemocničný alebo väzenský kaplán); na Slovensku (aj v Česku) je kňaz s touto kompetenciou označovaný zvyčajne pojmom duchovný správca.

Termín kaplán sa odvodzuje od latinského pomenovania kňazov (capellani, jednotné číslo = capellanus) opatrujúcich plášť (lat. capella, resp. cappa) sv. Martina patriaci k posvätným relikviám franských kráľov, neskôr sa rozšíril na označenie kňazov vykonávajúcich duchovnú správu v kaplnkách;

2. v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania absolvent evanjelického teologického štúdia, ktorý úspešne vykonal kaplánsku skúšku a pôsobí ako pomocník farára, seniora alebo biskupa. Do funkcie ho vymenúva dištriktuálny biskup po prerokovaní v zbore biskupov.

Kapp, Otto

Kapp, Otto, 3. 11. 1889 Napajedla, okres Zlín – 18. 8. 1982 Praha — český technik, ekonóm, národohospodár. Vyštudoval strojárske a elektrotechnické inžinierstvo vo Viedni. R. 1913 – 18 pôsobil v zbrojnici rakúsko-uhorského námorníctva v Pule a v mestskej rozvodni v Terste, 1921 – 32 prvý tajomník Ústredného združenia slovenského priemyslu, súčasne 1921 – 40 tajomník Zväzu banských a hutníckych závodov na Slovensku, 1926 – 40 riaditeľ Slovenského banského revíru, 1941 – 45 hlavný banský správca Štátnych banských a hutníckych závodov na Slovensku, 1946 – 47 vedúci oddelenia baní Povereníctva priemyslu a obchodu v Bratislave, 1947 – 51 vedúci obchodného odboru národného podniku Československé doly v Prahe.

Zaoberal sa rozvojom slovenského hospodárstva (najmä obmedzením vplyvu českého hospodárstva na Slovensku), riešením problémov v oblasti baníctva a dopravy (navrhol zdokonalenie dopravnej siete výstavbou tratí Handlová – Horná Štubňa a Červená Skala – Margecany), podporoval industrializáciu Slovenska. Autor viacerých knižných prác, napr. O hospodářských poměrech Slovenska a Podkarpatské Rusi (1924), Potřeba soustavné hospodářské politiky na Slovensku (1928), Hospodářské styky Slovenska s historickými zeměmi (1928), O vynálezoch a ich sociálnom význame (1940), a štúdií, napr. Slovenské baníctvo v roku 1934 a jeho výhľady do budúcnosti (1935). Prispieval do odborných novín a časopisov, člen redakčných rád viacerých z nich. Člen viacerých vedeckých spoločností, napr. od 1932 Učenej spoločnosti Šafárikovej.

kaprál

kaprál [tal. > fr. > nem.] —

1. hovorové označenie vojenskej poddôstojníckej hodnosti udeľovanej v minulosti v niektorých armádach (pôvodne v Taliansku, od 16. stor. aj vo Francúzsku a v rímsko-nemeckej ríši, kde nahradila hodnosť rotmajstra). Zodpovedá približne hodnosti desiatnika;

2. prenesene rázny, panovačný človek.

kapric

kapric [tal. > fr.] — vrtoch, rozmar.