Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 948 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kao-cu

Kao-cu, Gaozu —

1. chrámové meno cisára Li Jüana;

2. chrámové meno cisára Liou Panga.

Kao-cung

Kao-cung, Gaozong — chrámové meno cisára Čchien-lunga.

Kao-cung

Kao-cung, Gaozong, vlastným menom Čao Kou, Zhao Gou, 12. 6. 1107 – 9. 11. 1187 — čínsky cisár (vládol 1127 – 62), desiaty cisár dynastie Sung (960 – 1279), zakladateľ dynastie Južný Sung (1127 – 1279). Deviaty syn cisára Chuej-cunga z dynastie Severný Sung. Po vpáde Džürčenov a zajatí Chuej-cunga (1126) i jeho nástupcu cisára Čchin-cunga (Qinzong, 1127) ušiel Kao-cung na juh, postavil sa na čelo odporu proti džürčenskej ríši Ťin, vyhlásil sa za cisára a založil dynastiu Južný Sung. Hlavným mestom jeho ríše sa stal Lin-an (dnešné Chang-čou). R. 1138 odmietol ďalšie vojenské riešenie konfliktu s ríšou Ťin a 1141 uzavrel mierovú zmluvu (formálne ratifikovaná 1142), podľa ktorej ríši Južný Sung pripadla južná časť územia bývalej ríše Sung (hranicou sa stala rieka Chuaj-che) so záväzkom platiť ríši Ťin každoročne tribút. R. 1162 abdikoval v prospech adoptívneho syna Siao-cunga (Xiaozong, vládol 1162 – 89). Kao-cung sa preslávil aj ako významný kaligraf a patrón výtvarného umenia.

Kao Čchi-pchej

Kao Čchi-pchej, Gao Qipei, aj Wej-č’, Wei Zhi, 1672 Mukden (dnes Šen-jang) – 1732 — čínsky maliar. Pôsobil ako úradník na cisárskom dvore dynastie Čching, popritom sa však intenzívne venoval aj maliarstvu. Maľoval originálnou technikou, pri ktorej používal namiesto štetcov svoje prsty alebo dlaň a línie kreslil nechtom namáčaným do tušu, čo vnieslo do jeho malieb spontánnosť a sviežosť. Spočiatku túto techniku používal pri obrazoch menších rozmerov a veľkorozmerné krajinomaľby maľoval štetcom, postupne ju však uprednostňoval čoraz viac.

Kao E

Kao E, Gao E, asi 1738 – 1815 — čínsky literárny zberateľ, úradník a vojenský hodnostár. Pôvodne slúžil v cisárskej armáde tzv. Žltého práporu dynastie Čching (1644 – 1911/12), neskôr pracoval na úrade hlavného cisárskeho cenzoriátu v Pekingu a popritom sa venoval zbieraniu a spracúvaniu kópií vrcholného čínskeho literárneho diela Sen o Červenom pavilóne (Chung lou meng) Cchao Süe-čchina. R. 1792 ho vďaka finančnej podpore svojho priateľa Čcheng Wej-jüana prvý raz publikoval knižne v úplnej verzii (120 kapitol), pričom posledných, dovtedy neznámych 40 kapitol zrekonštruoval z rôznych častí pôvodného autorovho rukopisu. Na Slovensku vyšla kniha 2001 – 04 (4 zväzky) v preklade M. Čarnogurskej.

Kao-chou

Kao-chou, Gaohou, aj Kao Chuang-chou, Gao Huanghou, vlastným menom Lü Č’, Lü Zhi, asi 241 pred n. l. – 180 pred n. l. — manželka cisára Liou Panga, zakladateľa čínskej dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Počas vlády svojho syna cisára Chuej-tiho (Huidi, †188 pred n. l., vládol od 195 pred n. l.) mala na cisárskom dvore rozhodujúci vplyv, vymenúvala členov svojho rodu do významných úradníckych a vojenských funkcií a udeľovala im aristokratické tituly. R. 188 pred n. l. – 180 pred n. l. fakticky vládla sama namiesto svojich maloletých vnukov, cisárov Čchien-šaa (Qianshao, †184 pred n. l., vládol od 188 pred n. l.) a Chou-šaa (Houshao, †180 pred n. l., vládol od 184 pred n. l.). Po smrti Kao-chou boli všetci členovia jej rodiny popravení.

Kao Jing-siang

Kao Jing-siang, Gao Yingxiang, ? provincia Šen-si – 1636 Peking — čínsky vodca povstania 1628 – 44 proti dynastii Ming (1368 – 1644), ktorá v tom čase upadala. Povstanie, ktorej iniciátorom bol Kao Jing-siang, vypuklo v Šen-si a postupne sa rozšírilo aj do ďalších provincií v severnej a strednej Číne. Kao Jing-siang si udelil titul Čchuang-wang (t. j. vpadnúci kráľ). R. 1636 bol však obkľúčený a zajatý cisárskou armádou, dovlečený do Pekingu a odsúdený na smrť. Po jeho smrti sa vodcom povstalcov stal jeden z veliteľov Kao Jing-siangového vojska, jeho synovec Li C’–čcheng, ktorý dynastiu Ming porazil (1644).

Kaolack

Kaolack [-lak] — mesto v záp. Senegale na rieke Saloum (ústi do Atlantického oceána), administratívne stredisko regiónu Kaolack; 182-tis. obyvateľov (2011). Priemysel potravinársky (konzervárenský, mliekarský), kožiarsky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (najmä pestovanie podzemnice olejnej). Cestný uzol, riečny prístav dostupný pre námorné lode.

Založené zač. 16. stor. neďaleko Kahone, hlavného mesta historického kráľovstva Saloum (1494 – 1969). Jeho význam vzrástol v pol. 19. stor. v súvislosti s pestovaním a so spracovaním podzemnice olejnej. Od zač. 20. stor. význ. centrum islamského súfijského (mystického) bratstva tidžáníja, ktoré zohralo významnú úlohu pri šírení islamu v Senegale a v Kaolacku vybudovalo svoje ribáty. Významné centrum islamskej vzdelanosti. Mešita v ribáte Medina Baay (2. pol. 20. stor.).

Kao Ming

Kao Ming, Gao Ming, aj Kao Ce-čcheng, Gao Zecheng, asi 1305 – 1359 — čínsky dramatik obdobia dynastie Jüan (1279 – 1368). Napísal jedinú divadelnú hru Lutna (Pchi-pcha ťi), ktorú dokončil až krátko pred smrťou. Na rozdiel od vtedy bežného typu klasických čínskych spevohier, tzv. rozmanitých hier ca-ťü, je napísaná v štýle tzv. južných hier – spevohier nan-si s množstvom lyrických árií, a má až 42 dejstiev. Jej námetom je etický problém úspešného mladého literáta Cchaj Po-ťieho, ktorý sa má rozhodnúť medzi sľubne sa rozbiehajúcou kariérou a s tým spojenou vidinou budúceho blahobytu v hlavnom meste a záväzkami voči svojim rodičom a manželke na hladomorom zmietanom vidieku.

Kao-seng-can-feng

Kao-seng-can-feng, Gaosengzanfeng — čínsky názov štítu Šišapangma v str. časti Vysokých Himalájí v juhozáp. Číne v Tibete, starší názov Gosainthan (bydlisko boha).

Kao Siao-šeng

Kao Siao-šeng, Gao Xiaosheng, 6. 6. 1928 Wu-t’in, provincia Ťiang-su – 6. 6. 1999 Wu-si, provincia Ťiang-su — čínsky spisovateľ. Pochádzal z roľníckej rodiny. Pôsobil v Pekingu, literárne tvoriť začal v 50. rokoch 20. stor. R. 1958 bol z politických príčin poslaný na vidiek, do Pekingu sa mohol vrátiť až po 1979, pracoval v rôznych kultúrnych inštitúciách. Autor zbierky poézie Filantrop Wang (Wang šan-žen, 1951), drámy Novou cestou (Cou-šang sin lu, 1954), zbierok poviedok Malý azúrový drak (Siao čching lung, 1956), Li Šun-ta stavia dom (Li Šun-ta cao wu, 1979; slov. 2008 v rovnomennej antológii poviedok 10 čínskych autorov v preklade Anny Doležalovej), Zbierka poviedok ’79 (Š’-t’iou siao-šuo t’i, 1980), Zbierka poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng i-t’iou-pa-ling-nien siao-šuo t’i, 1980), Voda tečie na východ (Šuej tung liou, 1981) a Výber z poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng, siao-šuo süan, 1983) i esejí O tvorbe (Čchuang-cuo tchan, 1981).

Kao Sing-t’ien

Kao Sing-t’ien, Gao Xingjian, 4. 1. 1940 Kan-čou, provincia Ťiang-su — čínsky dramatik, novelista, prekladateľ a maliar. R. 1957 – 62 študoval francúzštinu na Pekinskom inštitúte cudzích jazykov (dnes Pekinská univerzita zahraničných štúdií), potom pôsobil ako prekladateľ. R. 1970 bol z politických príčin poslaný na vidiek, 1975 sa mohol vrátiť späť do Pekingu a pôsobil v multijazykovom časopise Budovanie Číny (od 1990 Čína dnes). Od 1977 pôsobil vo Zväze čínskych spisovateľov v oddelení pre medzinárodné styky, 1979 navštívil Francúzsko a Taliansko, 1981 začal pracovať pre Pekinské ľudovoumelecké divadlo.

R. 1986 mu mylne diagnostikovali rakovinu pľúc, preto v domnení, že čoskoro umrie, cestoval 10 mesiacov po Číne. Svoje pocity z putovania zachytil v autobiografickom románe Hora duše (Ling šan, dokončený 1989, vydaný 1990 na Taiwane; čes. 2010, preklad Denis Molčanov), v ktorom opisuje cestu čínskou vidieckou krajinou i hľadanie miesta vnútornej slobody, tzv. hory duše. Prelínajú sa v ňom dve postavy – Ty a Ja, ktoré sú fakticky dve egá tej istej osoby, dejové línie i snové predstavy s úvahami. Od 1987 žije vo Francúzsku v Bagnolet pri Paríži; od 1998 francúzsky občan.

Priekopník čínskej absurdnej drámy a avantgardnej literatúry. Autor divadelných hier Úkryt pred dažďom (Tuo jü, 1981), Signál alarmu (Ťüe-tuej sin-chao, 1982), Autobusová zastávka (Čche-čan, 1983), Divý človek (Je-žen, 1985) a Druhý breh (Pi-an, 1986), v ktorej polemizuje s buddhistickou ideou osvietenia, spochybňuje existenciu života na tzv. druhej strane a zároveň kritizuje čínsku politiku, Temné mesto (Ming čcheng, 1988), Utečenci (Tchao-wang, 1990) a Svet medzi životom a smrťou (Šeng-s’ t’ie, 1991), zbierok poviedok Holub nazývaný Červené pery (Jou č’ ke-c’ t’iao chung čchun er, 1984) a Rybársky prút pre môjho starého otca (Kej wo lao-je maj jü-kan, 1986 – 90) i románov Súhvezdie chladnej noci (Chan jie te sing-čchen, 1979) a Biblia jedného človeka (I-ke-žen-te šeng-t’ing, 1990; čes. 2012, preklad D. Molčanov). Venuje sa aj prekladaniu (S. Becket, E. Ionesco) a maľovaniu. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2000) a viacerých ocenení.

Kao-siung

Kao-siung, Gaoxiong — prístavné mesto v Číne na juhozáp. pobreží Taiwanu; 1,536 mil. obyvateľov (2. najväčšie mesto ostrova, po Tchaj-peji; 2011). V miestnom správnom systéme je to centrálne spravované mesto. Hlavné priemyselné stredisko Taiwanu, priemysel hutnícky (spracovanie železa a hliníka), petrochemický., strojársky, lodný (jedny z najväčších lodeníc v Ázii a jedny z najväčších závodov na demontáž lodí na svete), drevársky, potravinársky (cukrovarnícky), cementársky. Najväčší prístav Taiwanu, základňa čínskeho vojenského námorníctva, medzinárodné letisko.

Pôvodne rybárska osada vznikla na konci obdobia dynastie Ming (1368 – 1644), 1624 tam holandskí kolonizátori postavili pevnosť Fort Zeelandia, v 2. pol. 17. stor. ju osídlili prisťahovalci z kontinentálnej Číny, 1680 tam bol vybudovaný prístav. R. 1895 bol Kao-siung spolu s Taiwanom odstúpený Japonsku (Šimonosecká zmluva, 1895), počas japonskej nadvlády zaznamenal prudký rozvoj (od 1924 mesto), počas 2. svetovej vojny 1944 – 45 zničený bombardovaním americkým letectvom, 1945 prinavrátený Číne. V decembri 1979 sa tam odohral tzv. kaosiungský incident, počas ktorého opozičné sily protestovali proti autokratickej vláde Kuomintangu. Pri tvrdom zákroku polície bola zatknutá väčšina opozičných aktivistov, konflikt však prispel k postupnej demokratizácii Taiwanu v 80. rokoch 20. stor.

Stavebné pamiatky: pevnosť Čchi-chou (založená v 18. stor., úplne prestavaná v 19. stor.), rímskokatolícka Katedrála sv. ruženca (1860, prestavaná 1928), bývalý britský konzulát (1865), v časti Cuo-jing zvyšky pevnosti (18. stor.) a konfuciánsky chrám (1974, v štýle tradičnej čínskej architektúry z obdobia Sev. Sung). Centrum mesta má moderný charakter s množstvom výškových budov a mrakodrapov (svetové obchodné centrum Čang-ku, 1992; Tuntex Sky Tower, 1994 – 97) a verejných stavieb (Kao-siungský národný štadión, 2009). Viaceré múzeá (Múzeum výtvarného umenia, 1994; Národné múzeum vedy a technológie, 1997; Historické múzeum, 1992), a univerzity.

kapa

kapa [semitské jazyky > gr.], gr. kappa, κ — desiate písmeno gréckej abecedy (→ grécke písmo); astron. označenie vyjadrujúce poradie hviezdy podľa jasnosti v danom súhvezdí, zodpovedajúce poradiu písmena v gréckej abecede (spravidla ide o 10. najjasnejšiu hviezdu).

kapacita

kapacita [lat.] — schopnosť niečo pojať do seba, niečo obsiahnuť, ako aj miera, objem alebo rozsah tejto schopnosti;

1. antropol. kapacita lebky — objem mozgovej časti lebky (mozgovne) vyjadrený v cm3; údaj poskytujúci informáciu o veľkosti mozgu, využívaný predovšetkým pri štúdiu kostrových pozostatkov vývojového radu človeka. Pri dobre zachovanej lebke sa jej kapacita zisťuje priamo naplnením mozgovne kvapalinou alebo drobnými semenami (zvyčajne semenami horčice) a odmeraním objemu náplne pomocou odmerného valca, najčastejšie však z jednotlivých rozmerov lebky získaných jej meraním alebo z röntgenových alebo tomografických snímok lebky. Kapacita lebky človeka sa počas evolúcie postupne a nepravidelne zväčšovala od živočíšnych predchodcov človeka až po neandertálskeho človeka, u predstaviteľov Homo sapiens sa mierne zmenšila a jej priemerná hodnota u dospelého jedinca v dnešnej populácii dosahuje 1 350 cm3. Určovanie kapacity lebky sa používa na približný odhad inteligencie, resp. duševných schopností hominidov, jej hodnota však pomerne úzko súvisí s veľkosťou, resp. s hmotnosťou tela a čiastočne aj so životnými podmienkami;

2. ekon. → výrobná kapacita;

3. el.tech. kapacita kódu → dĺžka (kódu);

4. fyz. veličina charakterizujúca: a) mieru schopnosti vodiča, sústavy vodičov alebo kondenzátora uchovávať elektrický náboj, → elektrická kapacita; b) mieru schopnosti telesa prijať teplo; → tepelná kapacita;

5. chem. kapacita adsorbentu — miera schopnosti adsorbentu viazať určitú zložku (adsorptív) alebo skupinu zložiek z plynnej alebo z kvapalnej zmesi; rovnovážna veličina, ktorá závisí od vlastností adsorbentu, od stavových a procesných podmienok (teplota, tlak, pH, iónová sila) i od zloženia plynnej alebo kvapalnej zmesi. Pri dostatočne vysokej koncentrácii adsorbovanej látky často dochádza k úplnému nasýteniu povrchu aktívnych centier adsorbentu a dosahuje sa maximálna (saturačná) kapacita adsorbentu. V technickej praxi sa kapacita adsorbentu najčastejšie vyjadruje ako látkové množstvo (alebo hmotnosť) naadsorbovanej látky (adsorbátu) pripadajúce na jednotkovú hmotnosť suchého adsorbentu. Prepočtom na celkovú hmotnosť adsorbentu (resp. jeho objem) v adsorpčnej kolóne (adsorbéri) sa určí kapacita celej náplne. Adsorpcia prebieha v kolóne iba v tzv. adsorpčnej zóne, čo je vrstva adsorbentu medzi tou jeho časťou, v ktorej už došlo k stavu nasýtenia, a miestom, v ktorom sa práve dosiahne fakticky nulová koncentrácia adsorbátu v pretekajúcej zmesi (čelo adsorpčnej zóny). Adsorpčná zóna sa teda na začiatku procesu vytvára pri vstupe do kolóny a postupne sa pohybuje smerom k výstupu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v momente, keď čelo adsorpčnej zóny dosiahne výstup z kolóny, sa označuje ako dynamická kapacita adsorbentu. V praxi sa táto hodnota často vzťahuje na neskorší moment, keď už koncentrácia adsorptívu vo vytekajúcej zmesi dosiahne určité, ešte prijateľné percento (ako podiel koncentrácie adsorptívu v zmesi na výstupe a jeho začiatočnej koncentrácie pri vstupe do kolóny), teda keď výstup z kolóny dosiahne významnú časť adsorpčnej zóny. Dynamická kapacita adsorbentu nie je výlučne rovnovážnou veličinou, na jej hodnotu vplývajú aj kinetické efekty. Ak pretekanie zmesi pokračuje, celá náplň adsorbéra sa nasýti, adsorpčná zóna zanikne a koncentrácia adsorptívu vo vystupujúcej zmesi dosiahne začiatočnú koncentráciu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v stave jeho úplného nasýtenia sa označuje ako statická kapacita adsorbentu. Z hľadiska praktického návrhu adsorpčných kolón je kľúčová dynamická kapacita adsorbentu, ktorá zvyčajne tvorí menej ako 80 % hodnoty statickej kapacity;

6. inform. kapacita pamäte — množstvo pamäťových buniek digitálneho zariadenia uchovávajúcich informácie pomocou logických hodnôt 0 a 1 (→ bit). Kapacita pamäte určuje maximálne množstvo údajov, ktoré je možné uložiť do pamäte zariadenia a vyjadruje sa v základných jednotkách bajtoch (angl. byte, slov. slabika, označenie B) alebo v odvodených väčších jednotkách kilo-, mega-, giga-, tera-, peta-, exa-, zetta- alebo yottabajtoch (napr. kapacita pamäte kompaktného disku je 700 MB). Kým v začiatkoch vývoja počítačov obsahoval bajt 6, 7, 8 alebo 9 bitov, takmer všetky súčasné pamäťové zariadenia obsahujú 8-bitové bajty (tzv. oktety, angl. octet). Z technologických príčin sa kapacita počítačových pamätí udáva aj ako násobok mocniny dvoch (napr. 210) a vyjadruje sa pomocou binárnych predpôn kibi-, mebi-, gibi-, tebi-, pebi-, exbi-, zebi-, yobi- alebo zodpovedajúcich skratiek pred značkou bajtu. Spôsob vyjadrenia kapacity pamäte pomocou predpôn sústavy SI a pomocou binárnych predpôn podľa normy IEC 60027 – 2 je uvedený v tabuľke Jednotky kapacity pamäte;

7. lek. kapacita pľúc → dychový objem;

8. molek. biol.klonovacia kapacita;

9. pedol. kapacita pôdy schopnosť pôdy viazať (adsorbovať) alebo pohlcovať (absorbovať) teplo, vzduch, vodu a iné chemické látky. Tepelná kapacita pôdy charakterizuje mieru jej schopnosti prijímať a zadržiavať teplo. Vyjadruje sa v J/m3. Najviac tepla sa spotrebuje na zahriatie kvapalnej, menej na zahriatie tuhej a najmenej na zahriatie plynnej fázy pôdy (→ fáza). Najväčšiu tepelnú kapacitu majú preto zamokrené ílovité a najmenšiu tepelnú kapacitu výsušné piesočnaté pôdy. Vzdušná kapacita pôdy je mierou schopnosti pôdy zadržiavať vo svojich póroch vzduch. Vyjadruje sa v objemových % ako podiel objemu vzduchu v póroch a celkovej pórovitosti pôdy (pomer objemu pórov k celkovému objemu pôdy vyjadrený v percentách). Celková vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu prítomného v pôde obsahujúcej len hygroskopickú vodu (pôda vysušená na vzduchu s 95 % vlhkosťou). Minimálna vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu v póroch pôdy po jej nasýtení kapilárnou vodou. Dostatočná prevzdušnenosť pôdy je dôležitá pre rastliny, optimálny obsah vzduchu v pôde by mal byť 20 – 25 % z celkovej pórovitosti, pri väčšine rastlín by nemal klesnúť pod 10 % (pri trávach pod 5 %). Póry nenaplnené vzduchom sú zaplnené vodou. Miera schopnosti prijať a udržať vodu sa označuje ako vodná kapacita pôdy a súvisí s vododržnosťou pôdy. Najčastejšie sa vyjadruje v objemových % ako podiel objemu vody v póroch a celkovej pórovitosti. Pri jej stanovovaní sa môže merať stav, keď sú všetky póry naplnené vodou (→ plná vodná kapacita), alebo sa osobitne berú do úvahy kategórie pôdnej vody (napr. gravitačná, kapilárna, hygroskopická). Niektoré z takto stanovených hodnôt patria medzi hydrolimity (napr. poľná vodná kapacita, koeficient hygroskopickosti). Ak je obsah vody v pôde vyšší než poľná vodná kapacita, pôda už nie je dostatočne prevzdušnená. Na druhej strane aj nižší obsah vody, než je bod vädnutia, je pre rastliny škodlivý. Sorpčná kapacita pôdy vyjadruje schopnosť pôdy viazať chemické látky (najčastejšie vo forme katiónov) v sorpčnom komplexe pôdy. Celková sorpčná kapacita predstavuje maximálne látkové množstvo katiónov, ktoré môžu byť viazané v 1 kg pôdy. Najväčšiu sorpčnú kapacitu má humózna ílovitá, najmenšiu piesočnatá pôda. Viazanie a výmena iónov v pôde majú veľký význam z hľadiska funkcií pôdy, ale najmä pri výžive rastlín;

10. tech. kapacita akumulátora — množstvo elektrického náboja, ktoré je možné nahromadiť v akumulátore, resp. množstvo náboja, ktoré môže akumulátor dodávať istý čas; udáva sa v ampérhodinách (značka Ah). Závisí najmä od materiálu a objemu elektród akumulátora, od spôsobu jeho nabíjania a vybíjania i od teploty. S rastúcim nabíjacím alebo vybíjacím prúdom klesá nielen v dôsledku rastúcich strát na vnútornom odpore článkov, ale aj preto, lebo chemické procesy v akumulátore prebiehajú ohraničenou rýchlosťou. Na objektívne posudzovanie akumulátorov sa používa menovitá kapacita akumulátora vzťahujúca sa na menovitý vybíjací prúd a na časový interval, za ktorý dosiahne akumulátor minimálne napätie, na ktoré je dovolené akumulátor vybiť z nabitého stavu. Menovitá kapacita akumulátora je potom daná súčinom menovitého prúdu (v ampéroch) a doby vybíjania (v hodinách). Menovité hodnoty kapacity akumulátora sú pri rôznych typoch akumulátorov rôzne a zvyčajne ich uvádza výrobca;

11. v prenesenom význame vynikajúci odborník.

Jednotky kapacity pamäte
Predpona SI Binárna predpona
názov značka násobok názov značka násobok
kilobajt kB 103 = 1 000 B kibibajt KiB 210 = 1 024 B
megabajt MB 106 = 1 000 000 B mebibajt MiB 220 = 1 048 576 B
gigabajt GB 109 = 1 000 000 000 B gibibajt GiB 230 = 1 073 741 824 B
terabajt TB 1012 = 1 000 000 000 000 B tebibajt TiB 240 = 1 099 511 627 776 B
petabajt PB 1015 = 1 000 000 000 000 000 B pebibajt PiB 250 = 1 125 899 906 842 624 B
exabajt EB 1018 = 1 000 000 000 000 000 000 B exbibajt EiB 260 = 1 152 921 504 606 846 976 B
zettabajt ZB 1021 = 1 000 000 000 000 000 000 000 B zebibajt ZiB 270 = 1 180 591 620 717 411 303 424 B
yottabajt YB 1024 = 1 000 000 000 000 000 000 000 000 B yobibajt YiB 280 = 1 208 925 819 614 629 174 706 176 B

kapacitná dekáda

kapacitná dekáda — prepínateľná skupina presných kondenzátorov s dekadicky odstupňovanými hodnotami elektrickej kapacity (→ dekáda). V meracej technike slúži ako precízne zariadenie pri kalibrácii meracích prístrojov i na nastavenie požadovaných hodnôt kapacity.

kapacitná dióda

kapacitná dióda — kremíková dióda, ktorá má veľkú elektrickú kapacitu pri polarizovaní PN prechodu v závernom smere. Využíva sa pri nej závislosť šírky oblasti s priestorovým nábojom na rozhraní polovodičov typu P a N od priloženého záverného napätia. Takýto PN prechod sa potom správa ako napäťovo závislý kondenzátor (→ varikap), ktorého kapacitu možno vyjadriť vzťahom \(C=\frac{K}{{\left(U_0+U\right)}^n}\), kde \(K\) je konštanta úmernosti, \(U_0\) kontaktný potenciál, \(U\) priložené záverné napätie a \(n\) exponent závislý od rozloženia prímesí v PN prechode. Pri strmom (zliatinovom) PN prechode platí \(n\) = 1/2, pri lineárnom (difúznom) PN prechode \(n\) = 1/3. Kapacitné diódy sa používajú ako premenlivé ladiace kondenzátory v elektrických obvodoch ladených napätím. Závislosť elektrickej kapacity od napätia je však nelineárna a dochádza k jej zmene aj pri pôsobení striedavého signálu, preto by na kapacitnej dióde malo byť čo najmenšie striedavé napätie.

kapacitná väzba

kapacitná väzba — väzba medzi dvoma elektrickými obvodmi vytvorená kondenzátorom (nazývaný aj väzbový kondenzátor), najčastejšie používaná v nízkofrekvenčných zosilňovačoch a v sústave dvoch viazaných rezonančných obvodov. V nízkofrekvenčných zosilňovačoch oddeľuje väzbový kondenzátor nerovnaké napäťové úrovne na výstupe jedného a na vstupe druhého zosilňovacieho stupňa. Toto usporiadanie sa používa takmer všade tam, kde treba oddeliť nerovnaké napäťové úrovne, možno ho však použiť aj na zmenšenie úrovne signálu. Medzi dvoma rezonančnými obvodmi sa môže vytvoriť napäťová (vonkajšia) kapacitná väzba s činiteľom väzby

\(k= \frac{C_\nu}{\sqrt{C_1+C_\nu}\sqrt{C_2+C_\nu}}\)

alebo prúdová (vnútorná) kapacitná väzba s činiteľom väzby

\(k= \sqrt{\frac{C_1C_2}{\left(C_1+C_\nu\right)\left(C_2+C_\nu\right)}},\)

kde \(C_\nu\) je kapacita väzbového kondenzátora a \(C_1\) a \(C_2\) sú kondenzátory rezonančných obvodov 1 a 2.

kapacitný pomer

kapacitný pomer, retenčný faktor — jedna z odvodených elučných charakteristík v kolónovej chromatografii. Kapacitný pomer \(k\) je definovaný ako pomer látkového množstva \(n_s\) uvažovanej zložky zmesi v stacionárnej fáze a látkového množstva \(n_m\) uvažovanej zložky zmesi v mobilnej fáze: \(k=\frac{n_s}{n_m}\). Hodnota \(n_s\) je úmerná redukovanému elučnému času \(t_R^\prime\) danej zložky (časovému intervalu, počas ktorého je zložka v stacionárnej fáze) vyjadrenému rozdielom elučného času \(t_R\) a mŕtveho elučného času \(t_M\), hodnota \(n_m\) je úmerná mŕtvemu elučnému času \(t_M\) (časovému intervalu, počas ktorého je zložka v mobilnej fáze). Na základe toho možno kapacitný pomer vypočítať ako pomer redukovaného a mŕtveho elučného času, \(k=\frac{t_R^{\prime }}{t_M}=\frac{t_R-t_M}{t_M}\), alebo ako pomer zodpovedajúcich objemov (→ elučný objem): \(k=\frac{V_R^{\prime }}{V_M}=\frac{V_R-V_M}{V_M}\).

Niekedy sa kapacitný pomer vyjadruje aj pomocou distribučného koeficientu \(K\), ktorý je definovaný ako pomer koncentrácií zložky v obidvoch fázach, \(K=\frac{c_s}{c_m}\), čo možno vyjadriť aj pomocou príslušných látkových množstiev a objemov, \(K=\frac{n_sV_m}{n_mV_s}\), kde \(V_s\) je objem stacionárnej a \(V_m\) objem mobilnej fázy. Z toho vyplýva, že pre kapacitný pomer platí \(k=\frac{{KV}_s}{V_m}\). Čím je hodnota kapacitného pomeru väčšia, tým je silnejšia retencia zlúčeniny; jeho ideálna hodnota sa pohybuje medzi 1 a 5. Keďže kapacitný pomer nezávisí od prietoku a tlaku v kolóne ani od jej dĺžky, umožňuje porovnávať údaje získané pri rôznych experimentálnych podmienkach.

Pomocou kapacitného pomeru sa vypočítava aj selektivitný faktor \(\alpha\), ktorý je pre dve látky A a B, z ktorých A sa eluuje rýchlejšie než B, daný vzťahom \(\alpha =\frac{k_B}{k_A}\).

kapacitný prúd

kapacitný prúd, nabíjací prúd — chem. elektrický prúd spotrebovaný na nabitie elektródovej dvojvrstvy (molekulového kondenzátora) na hodnotu elektróde vnúteného potenciálu. Kapacitný prúd vzniká vždy, keď sa mení potenciál elektródy. Na rozdiel od faradického prúdu (→ elektrolytický prúd) nie je spojený s chemickými reakciami na elektróde ani v jej blízkosti. Vo väčšine analytických voltampérometrických metód využívajúcich ako analytický signál faradický prúd je žiaduce kapacitný prúd eliminovať, aby sa znížil ich detekčný limit. Zmeny kapacitného prúdu v dôsledku zmeny štruktúry a kapacity elektródovej dvojvrstvy adsorpciou povrchovo aktívnych látok sa využívajú na ich dôkaz a stanovenie.

kapacitný snímač

kapacitný snímač — druh pasívneho snímača tvorený jedným alebo viacerými kondenzátormi s premennými parametrami, ktorých kapacita závisí od hodnoty meranej neelektrickej veličiny. Zmenou meranej veličiny sa ovplyvňuje vzdialenosť medzi elektródami kondenzátora, veľkosť prekrytia jeho elektród alebo veľkosť relatatívnej permitivity prostredia medzi elektródami. Kapacitný snímač sa používa napr. na meranie malých dĺžkových zmien, zmien tlaku, výšky hladiny paliva v nádrži lietadla, zmien vzájomnej polohy súčastí snímaného objektu ap. Výstupnou veličinou zo snímača môže byť jeho kapacita alebo elektrické napätie, ktoré sú úmerné hodnote snímanej veličiny.

Kapadócia

Kapadócia, gr. Kappadokia, lat. Cappadocia — historické územie vo vých. časti Malej Ázie. V antickom období sa Kapadócia rozprestierala od rieky Halys (dnes Kizilirmak) na západe po pohorie Taurus na juhu a Antitaurus na východe, v období najväčšieho rozsahu až po Čierne more na severe. Pôvodne obývaná rôznymi anatólskymi etnikami, podľa záznamov z tzv. Kapadóckych tabuliek tam v 20. – 18. stor. pred n. l. existovali osady asýrskych kupcov, okolo 1700 pred n. l. sa územie Kapadócie stalo súčasťou Chetitskej ríše, v 1. tisícročí pred n. l. tam vznikli neskorochetitské štáty Tabal a Melid. V 7. stor. pred n. l. napádali územie Kimerijci a Skýti a usadilo sa tam etnikum Kapadóčanov (etnicky príbuzní Peržanom). Od 585 pred n. l. súčasť Médskej ríše, od polovice 6. stor. pred n. l. satrapia Perzskej ríše siahajúca na severe až po Čierne more (názov Kapadócia pravdepodobne súvisí so staroperzským názvom územia Katpatuka, ktorý sa dnes obvykle prekladá ako Krajina krásnych koní), 333 pred n. l. podriadená Alexandrovi III. Veľkému. Za vlády Seleukovcov sa na prelome 4. a 3. stor. pred n. l. utvorila v sev. časti Kapadócie Pontská ríša, v juž. časti v 3. – 2. stor. pred n. l. existoval samostatný štát (kráľovstvo) Kapadócia, okolo 100 pred n. l. pod nadvládou pontského vládcu Mithradata VI. Eupatora, v rímskej dobe dočasne samostatná (ako vazalský štát). R. 17 n. l. počas vlády cisára Tiberia bola Kapadócia pripojená k Rímskej ríši ako provincia Cappadocia (zahŕňala aj oblasť Pontu a Malého Arménska) s hlavným mestom Caesarea Cappadociae (dnes Kayseri v Turecku), koncom 3. stor. za vlády Diokleciána rozdelená na záp. (Cappadocia Prima) a vých. časť (Armenia Secunda), od 395 súčasť Východorímskej, neskôr Byzantskej ríše.

Počas prvých storočí n. l. významná oblasť šírenia kresťanstva (biblický Prvý list Petrov je adresovaný aj kresťanskej diaspóre v Kapadócii), vo 4. stor. tam pôsobili kapadócki cirkevní otcovia (→ kapadócka škola). V 7. – 12. stor. vzniklo v Kapadócii (na ochranu pred útokmi nepriateľov) viacero podzemných miest (okrem obydlí sa tam nachádzali aj zásobárne, dielne a priestory na osobnú hygienu), z ktorých k najväčším patrili Kaymaklı a Derınkuyu. V 12. – 13. stor. tam napriek podrobeniu Kapadócie Seldžukovcami (od 1071) vzniklo množstvo kresťanských stavieb (kaplnky s freskami predstavujúcimi vrchol byzantského umenia). Od 14. do zač. 20. stor. bola Kapadócia súčasťou Osmanskej ríše.

Jadro historického územia Kapadócie, najmä vrchovina Göreme, je vyhľadávanou turistickou oblasťou s množstvom historických pamiatok (skalné mestá vhĺbené a vytesané do mäkkých tufov) a unikátnych geomorfologických útvarov (zemné pyramídy, ihlicové útvary a svedecké vrchy vytvorené eróziou v tufoch); 1985 bolo Göreme zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Národný park Göreme a skalné mestá Kapadócie.

kapadócka škola

kapadócka škola — teologicko-filozofická škola v 2. pol. 4. stor. Jej hlavnými predstaviteľmi boli traja kapadócki cirkevní otcovia Bazil Veľký, jeho mladší brat Gregor Nysský a Gregor Naziánsky, ktorí sa podieľali na formovaní nicejskej ortodoxie, exegézy, christologickej teológie, učenia o Svätej Trojici a kresťanskej spirituality (najmä asketického a duchovného života). V oblasti teologickej terminológie prekonali problém nerozlišovania medzi podstatou (gr. usia) a osobou (→ hypostáza, gr. hypostasis), a tak sformovali základnú teologickú formuláciu o tajomstve Boha Boh je bytie v troch osobách (gr. mia usia, treis hypostaseis). Boli ovplyvnení platonizmom a novoplatonizmom. Vychádzajúc zo Starého zákona, používali niektoré pojmy známe aj v platonizme, napr. pojem podobnosť Bohu (gr. homoiósis theó), ktorý chápali ako rozvíjanie Božieho obrazu (gr. eikón) vsadeného do duše krstom, vplyvom milosti a spolupráce človeka s Bohom.

Kapadócke tabuľky

Kapadócke tabuľky — hlinené tabuľky s právnymi, administratívnymi a účtovnými informáciami napísané klinovým písmom v asýrčine (→ akkadský jazyk); najstaršie písomné pramene o živote v strednej Anatólii (dnešnom Turecku) v 2. pol. 20. až 1. pol. 19. stor. pred n. l. napísané pravdepodobne asýrskymi kupcami pôsobiacimi v tamojšej oblasti. Našli sa v niektorých domoch v ruinách starovekého mesta Kaneš (dnes archeologická lokalita Kültepe v Kapadócii v Turecku) v špeciálne chránených miestnostiach (archívoch). Prvé z nich sa objavili 1881 na starožitníckom trhu v kapadóckom meste Kayseri, ich presné nálezisko spočiatku nebolo známe (preto názov Kapadócke tabuľky). Rozlúštil ich 1893 nemecký orientalista F. Delitzsch. Nálezisko a archívy s tabuľkami objavil 1925 pri archeologickom výskume B. Hrozný.

Kapampangani

Kapampangani, aj Pampangani, Pampangovia — siedme najpočetnejšie etnikum na Filipínach (2,8 mil., 2013). Kapampangani obývajú juhozáp. a centrálnu časť ostrova Luzon (najmä provincie Pampango a Tarlac, čiastočne aj Nueva Ecija, Bataan, Bulacan a Zambales), okrem Filipín žijú i v USA. Etnicky sú im najbližší Pangasinani. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie cukrovej trstiny, mangovníka, chov byvolov) a remeslami (tkáčstvo, hrnčiarstvo). Patria medzi filipínske národnosti najviac ovplyvnené španielskou kultúrou. Náboženstvo: kresťanstvo (katolicizmus), miestami aj animizmus.

Kapampanganský jazyk (kapampangančina; kapampangan) patrí do záp. podskupiny malajsko-polynézskej vetvy austronézskej jazykovej rodiny, podľa počtu používateľov (2,8 mil., 2013) siedmy najvýznamnejší filipínsky jazyk (po tagalčine, cebuánčine, ilokančine, hiligaynončine, bikolčine a waray-warayčine).

Kapan

Kapan, do 1990 Kafan, Ghapan — mesto v juž. časti Arménska, administratívne stredisko provincie Sjunik; 46-tis. obyvateľov (2011). Priemysel banský, hutnícky (farebná metalurgia, tradičné spracovanie medi), textilný, nábytkársky, potravinársky.

Prvé písomné zmienky o pôvodnom meste pochádzajú z 5. stor. R. 970 sa stalo hlavným mestom Sjunikského (aj Bachkského) kráľovstva (v rámci ríše Bagratovcov) založeného vládcom Sjuniku, kniežaťom Smbatom Sjunim (Smbat I., 970 – 998), ktorý sa vyhlásil za kráľa a preniesol svoje sídlo z mesta Vajk do Kapanu. Po krátkom období rozkvetu ho 1003 dobyli seldžuckí Turci a stratil svoje postavenie, po prenesení sídla kráľovstva do pevnosti Bagaberd (asi 14 km severozáp. od Kapanu) sa z neho postupne stala obec (z pôvodného mesta sa zachovali ruiny pevnostného múru a niekoľkých domov). V 20. rokoch 18. stor. stredisko národnooslobodzovaích bojov Arménov pod vedením Davith-Beka proti iránskym (perzským) a tureckým dobyvateľom.

Dnešný Kapan leží asi 15 km od pôvodného Kapanu, vznikol v 19. stor. zlúčením viacerých obcí, od 1938 mesto. V okolí sa nachádzajú bohaté ložiská farebných kovov (najmä meď a molybdén), ktoré sa na obchodné účely začali ťažiť v 90. rokoch 19. stor., v 1. pol. 20. stor. bol v meste vybudovaný závod na spracovanie medi. V blízkosti sa nachádza kláštor Vahanavank s Chrámom sv. Gregora Lusavoriča (založený zač. 10. stor., prestavaný v 12. – 13. stor., reštaurovaný v 2. pol. 20. stor.) a ruiny pevnosti Bagaberd (pravdepod. založená vo 4. stor., deštruovaná 1170).

kapara

kapara [gr. > lat.], Capparis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaparovité. Tropické a subtropické byliny i dreviny so štvorpočetnými kvetmi, ktoré sú zvyčajne opeľované nočnými motýľmi. Patrí sem asi 150 druhov, napr. kapara tŕnitá (Capparis spinosa) a Capparis ovata. Kapara tŕnitá je okolo 1,5 m vysoký poliehavý ker pochádzajúci z oblastí okolo Stredozemného mora, z Blízkeho východu a z Indie. Má stopkaté širokovajcovité striedavé listy, na báze listových stopiek krátke tŕne a veľké, spravidla bielofialové kvety s množstvom fialových tyčiniek, plod mnohosemenná dužinatá bobuľa.

Tvrdé nerozvinuté olivovozelené kvetné púčiky srdcovitého tvaru s priemerom okolo 1 cm, ktoré majú mierne štipľavú trpkú chuť, sa konzervujú naložením do octu, oleja alebo soli a používajú sa ako korenina (pod názvom kapary) napr. do šalátov, majonéz a studených omáčok, pri príprave tzv. rybích očiek a p. Kapary obsahujú flavonoidy rutín a viacero derivátov kamferolu a kvercetínu. Zvyšujú chuť do jedla, podporujú trávenie, znižujú krvný tlak a priaznivo stimulujú funkciu pečene. Kôra niektorých druhov sa v ľudovom liečiteľstve používala ako diuretikum.

kaparovité

kaparovité [gr. > lat.], Capparaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Vždyzelené stromy, kry, zriedkavejšie liany alebo byliny vyskytujúce sa v tropickom a subtropickom, zriedkavejšie v miernom pásme. Majú celistvookrajové jednoduché alebo dlaňovito trojpočetné striedavé alebo protistojné stopkaté alebo prisadnuté listy a súmerné obojpohlavné kvety so 4 – 16 korunnými lupienkami, so semenníkom na dlhej stopke a zvyčajne so štyrmi (zriedkavo s mnohými) tyčinkami s dlhými nitkami usporiadané v strapcovitých súkvetiach, plod stopkatá tobolka, kôstkovica alebo bobuľa. Patrí sem vyše 50 rodov s asi 500 druhmi, ktoré sa zvyčajne pestujú ako okrasné rastliny.

kapce

kapce [slovanské jazyky > maď.] — zimná obuv s vysokými hrubými súkennými sárami domácej, remeselnej alebo priemyselnej výroby. V minulosti sa jednoduché kapce šili doma. Obvykle pozostávali z podošvy, priehlavku, vrška a sáry, ktorá siahala vždy vyše členkov (do polovice lýtok, pod kolená), formy na pravú a ľavú nohu sa neodlišovali. Farby (prírodné farby domáceho súkna) a formy (hrúbka podošvy, výška sáry, výzdoba) kapcov sa líšili podľa kraja, nositeľa (vek, pohlavie) a určenia. Kapce s jednoduchou podošvou sa používali ako tepelná izolácia do krpcov, ale aj ako obuv pre mŕtveho do truhly. V horských oblastiach sa kapce nosili po celý rok ako pracovná obuv. Remeselne vyrobené kapce mali viacvrstvovú podošvu alebo podrážku, prípadne i kožou obšitý priehlavok. S poklesom výroby domáceho súkna (polovica 20. stor.) domáca výroba kapcov zanikla a začali sa nosiť kapce priemyselnej výroby.

kapciózna otázka

kapciózna otázka — klamlivá, úskočná, viaczmyselná (zákerná) otázka kladená so zámerom naviesť opýtaného na odpoveď, ktorú si praje pýtajúci sa. Často sa v nej predstierajú nepravdivé alebo iba predpokladané a nepotvrdené skutočnosti alebo okolnosti. V rámci procesného trestného práva môžu kapciózne otázky napr. ovplyvniť pravdivosť výpovede a viesť k prekrúteniu skutočnosti, a preto pri výsluchu osôb patria (spolu so sugestívnymi otázkami) k neprípustným a niekedy (právnou úpravou) aj k zakázaným otázkam.

Kapčagaj

Kapčagaj, Qapshaghay — mesto v juhových. Kazachstane v Almaatskej oblasti na rieke Ili a na brehu Kapčagajskej vodnej nádrže 76 km od Alma-Aty; 50-tis. obyvateľov (2012). Priemysel rybný a porcelánový, lodenica. Vyhľadávaná víkendová destinácia obyvateľov Alma-Aty. Vzniklo v súvislosti s budovaním Kapčagajskej vodnej elektrárne, od 1970 mesto.

kapčiarka

kapčiarka, Dasypoda — rod z triedy hmyz (Insecta), rad blanokrídlovce (Hymenoptera), čeľaď melitovité. Hmyz vyskytujúci sa na piesčitých trávnatých pôdach Európy a Ázie. Samičky majú na holeniach a chodidlách zadných (zberacích) nôh dlhé husté chĺpky, takzvané zberné kefky; peľ zmiešaný s nektárom tvorí hlavnú zložku potravy lariev. Patrí sem okolo 40 druhov, najrozšírenejším druhom je aj na Slovensku žijúca 12 – 15 mm dlhá kapčiarka chrastavcová (Dasypoda hirtipes), ktorá v piesčitej pôde vyhrabáva pre svoje potomstvo (larvy) hniezdne chodbičky (hlavná chodba je dlhá až 60 cm). Zvyčajne sadá na kvety čakanky alebo iných rastlín z čeľade astrovité; lieta od júla do októbra.

kapela

kapela [tal.] — menší inštrumentálny súbor (orchester) populárnej hudby s rôznym obsadením (napr. džezová kapela, kapela dychovej alebo vojenskej hudby). V minulosti sa termín používal na označenie speváckeho zboru, neskôr aj inštrumentálneho súboru, ktorý účinkoval v súkromnej kaplnke (tal. capella; odtiaľ názov) v sídlach duchovnej a svetskej šľachty, od 17. stor. aj názov orchestra.

Kapela

Kapela — horské pásmo v Chorvátsku, súčasť Dinárskych pohorí; dĺžka okolo 130 km. Budované vápencami a dolomitmi. Delí sa na pohoria Velika Kapela (najvyšší vrch Bjelolasica, 1 533 m n. m.) a Mala Kapela (najvyšší vrch Seliški vrh, 1 279 m n. m.), medzi ktorými sa nachádza národný park Plitvické jazerá (1979 a 2000 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Územie pokrývajú listnaté lesy a horské lúky.

Kapeller, Karol

Kapeller, Karol, 12. 11. 1926 Chtelnica, okres Piešťany — slovenský lekár, anatóm a histológ, manžel Alice Kapellerovej. Pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave (1953 – 80 v Anatomickom ústave, 1980 – 95 v Ústave histológie a embryológie, 1980 – 90 jeho prednosta, 1967 – 80 vedúci Vedeckého strediska elektrónovej mikroskopie, 1968 – 76 prodekan), súčasne 1968 – 2013 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave; 1973 DrSc. a profesor, 2006 emeritný profesor Lekárskej fakulty UK.

Zaoberal sa makroskopickým, svetelnomikroskopickým a elektrónovomikroskopickým výskumom autonómneho nervového systému spojeným s mikrochemickým a farmakologickým pozorovaním v zdravom i v pokusne zmenenom dynamickom systéme (zastavenie axónového prúdenia jedným a dvojitým podviazaním periférneho autonómneho nervu). Dosiahol svetovú prioritu vo výskume tvorby, hromadenia a transportu noradrenalínu v sympatikových nervových vláknach (1967). Od 1953 člen Slovenskej lekárskej spoločnosti, 1953 – 93 Československej anatomickej spoločnosti, čestný člen viacerých medzinárodných anatomických spoločností, editor a člen redakčnej rady medzinárodného časopisu Zeitschrift für mikroskopische anatomische Forschung. Autor a spoluautor 7 knižných diel, napr. Štruktúra autonómneho nervového vlákna (1977), Cytomorfológia (1990), Embryológia človeka (1991), Embryologický atlas – Atlas of Embryology (1996), 192 článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch, autor 7 básnických zbierok, napr. V rodisku láska zrodená (2000), Žiť je krásne (2008) a Lov dobrých slov (2011). Nositeľ viacerých ocenení.

Kapellerová, Alica

Kapellerová, Alica, 21. 10. 1933 Košice – 24. 1. 2014 Bratislava — slovenská lekárka, pediatrička, manželka Karola Kapellera. R. 1958 – 2008 pôsobila na II. detskej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1991 – 99 jej prednostka); 1989 DrSc., 1990 profesorka. Zaoberala sa príčinami, priebehom a prognózou recidivujúcich a chronických chorôb dýchacieho systému, najmä mykoplazmovými a pneumokokovými infekciami, faktormi lokálnej obrany dýchacieho systému, ako aj liečebno-preventívnou činnosťou zameranou okrem pediatrickej problematiky aj na priebeh a prognózu akútnych zápalov pľúc u detí a na diagnostiku a liečbu opakovaných a chronických chorôb dýchacieho systému. Od 1960 členka Slovenskej lekárskej spoločnosti (1990 – 91 členka predsedníctva) a Slovenskej pediatrickej spoločnosti (1977 – 86 vedecká sekretárka, 1989 – 94 podpredsedníčka), členka viacerých medzinárodných odborných spoločností. Autorka a spoluautorka 9 knižných prác, napr. Choroby dýchacích orgánov u detí (1981), Funkčné vyšetrenie dýchacích orgánov detí v prvých rokoch života (1986), Zápaly pľúc u detí (2004), 3 vysokoškolských učebníc, napr. Pediatria (2010), ako aj vyše 180 článkov publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Nositeľka Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2010), ako aj viacerých domácich a zahraničných ocenení.

kapelník

kapelník [tal.] — dirigent kapely (súboru dychovej hudby, tanečného orchestra ap.). V stredoveku bol kapelník vedúci kapely (lat. magister cappellae), ktorá interpretovala sakrálnu, neskôr aj profánnu, najmä dvorskú hudbu (napr. v dvorských divadlách). Od polovice 19. stor. synonymné označenie dirigenta symfonického alebo operného orchestra. V súčasnosti v niektorých krajinách (Nemecko, Rakúsko) označenie druhého alebo tretieho dirigenta veľkého symfonického alebo operného orchestra, na Slovensku sa termín v tomto význame nepoužíva.

Kapetovci

Kapetovci — francúzska kráľovská dynastia vládnuca v priamej línii na území dnešného Francúzska 987 – 1328. Zakladateľ dynastie Hugo Kapet z rodu Róbertovcov (vnuk západofranského kráľa Róberta I.) dostal prímeno podľa kapucne (lat. cappa) na krátkom plášti, ktorú nosil (odtiaľ názov kráľovského rodu). Róbertovci v boji o francúzsku korunu s vládnucou dynastiou Karolovcov postupne získavali politické výhody a po smrti posledného Karolovca, západofranského kráľa Ľudovíta V., bol 987 Hugo Kapet v Remeši (Reims) korunovaný za kráľa. Zohral významnú úlohu pri vytváraní stredovekého Francúzska; hoci jeho kráľovská doména bola pôvodne nepatrná, podstatne ju rozšíril (Île-de-France, Fr. Vexin, Orleánsko), k čomu prispeli jeho rafinovaná sobášna politika a podpora zo strany cirkvi.

Jeho potomkovia a nástupcovia postupne získavali moc nad ďalšími lénnymi územiami (Burgundsko, Anjou, Artois, Vermandois), sobášmi s dedičkami veľkých feudálov získali Provensalsko, Bretónsko, Toulouse a Champagne. Od obdobia vlády Ľudovíta VI. Tučného sa dynastia Kapetovcov upevňovala, predstavovala zjednocujúce puto všetkých oblastí a francúzski králi sa stali skutočnými predstaviteľmi rodiaceho sa francúzskeho národa. Počas vlád Filipa II. Augusta, Ľudovíta IX. Sv., a najmä Filipa IV. Pekného pretrvával vo Francúzsku mocenský rozmach. R. 1328 smrťou Karola IV. Pekného vymrela najstaršia a hlavná vetva rodu Kapetovcov. Jeho vedľajšie vetvy (Valoisovci, Valoisovci-Orleánskovci, Bourbonovci) vládli vo Francúzsku s výnimkou obdobia 1792 – 1814 až do 1848 (počas Francúzskej revolúcie bol Ľudovít XVI. 1793 odsúdený na smrť a popravený ako občan Kapet). Členovia vedľajších vetiev (Anjouovci, Bourbonovci) nastúpili na trón vo viacerých európskych krajinách (Neapolské kráľovstvo, Sicília, Navarra, Uhorsko, Poľsko, Portugalsko), v súčasnosti vládnu v Španielsku (Felipe VI., *1968) a fakticky aj v Luxembursku (Henri, *1955).

Kapetovci, polotučne sú uvedení panujúci členovia rodu, znakom » príslušníci rodu Róbertovcov, priami predchodcovia Kapetovcov.

Kapfenberg

Kapfenberg — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko na rieke Mürz; 22-tis. obyvateľov (2011). Priemysel hutnícky (oceliarstvo), chemický, elektrotechnický.

Mesto pravdepodobne vzniklo v okolí hradu postaveného okolo 1144 (písomne doložený 1173), 1256 doložené ako trhová obec. V 14. – 15. stor. sa tam ťažilo železo. Koncom 18. a zač. 19. stor. Kapfenberg trpel napoleonskými vojnami, v 19. stor. ho postihli prírodné katastrofy (1814 požiar). Jeho rozvoj je spojený s rozmachom železiarskeho a oceliarskeho priemyslu koncom 19. stor. Od 1924 mesto. Počas 2. svet. vojny tam bola sústredená zbrojárska výroba, 1944 a 1945 bombardované.

Stavebné pamiatky: hrad Oberkapfenberg (pol. 12. stor., v 16. stor. renesančne prestavaný, v 18. stor. spustol, v 20. stor. opravený, v súčasnosti múzeum a mestské kultúrne centrum), Kostol Sankt Oswald (1330, barokovo prestavaný 1752 – 55), kostol Sankt Martin (pôvodne románky, neskorogoticky prestavaný v 15. – zač. 16. stor.), zámok Schloss Wieden (17. – 18. stor.), v centre mesta meštianske domy (16. – 18. stor.), barokový mariánsky stĺp (1738).

kapia

kapia [tur. > bulh.] — odroda zeleninovej hrubostennej neštipľavej papriky zvyčajne červenej (zriedkavejšie žltej) farby; je vhodná na nakladanie.

Kapijev, Effendi Mansurovič

Kapijev, Effendi Mansurovič, 13. 3. 1909 Kumuch, Dagestan – 27. 1. 1944 Piatigorsk — dagestanský spisovateľ lackého pôvodu. R. 1928 krátko vyučoval ruštinu, 1930 po predčasnom ukončení štúdia na Strojárskom inštitúte v Leningrade pôsobil 1931 – 35 ako redaktor viacerých dagestanských denníkov a časopisov, neskôr tajomník dagestanskej organizácie proletárskych spisovateľov a Zväzu dagestanských spisovateľov, člen Zväzu spisovateľov ZSSR. R. 1941 v období Veľkej vlasteneckej vojny (1941 – 45) bol vojenským korešpondentom piatigorských novín Mladý leninovec. Písal po rusky. Zbieral a básnicky spracúval dagestanský folklór, do ruštiny preložil ústnu tvorbu dagestanského básnika Sülejmana Staľského (*1869, †1937).

Autor básnických zbierok Piesne vrchárov (Pesni gorcev, 1939) a Vytesané na kameni (Rezba po kamňu, 1940), kníh Reportáže z frontu (Frontovyje očerki, 1943) a Zápisníky (Zapisnyje knižki, 1956) i zbierky noviel Básnik (Poet, 1940, vydaná 1944; čes. 1947) o S. Staľskom. Po česky vyšli výbery zo zápiskov z obdobia 2. svetovej vojny Nedokončená mozaika (Izbrannoje, 1971) a Ostny hvězd (Dagestanskije tetradi, Frontovyje tetradi, 1977) v preklade Vlasty Tafelovej a Vladimíra Novotného.

kapilára

kapilára [lat.] —

1. tenká trubica s veľmi malým vnútorným priemerom zhotovená z rôznych materiálov (sklo, plast, kov). Často je súčasťou rôznych prístrojov a meracích zariadení (teplomery, pyknometre, chromatografy, viskozimetre ap.). Ako kapilára sa niekedy označujú aj jemné úzke póry v sypkých a pórovitých materiáloch (napr. v pôde, v stavebných materiáloch, v murive), v ktorých sa prejavujú kapilárne javy (→ kapilarita);

2. biol., lek. → vlásočnica.

kapilarióza

kapilarióza [lat.], capillariosislek., veter. parazitárne ochorenie rýb, obojživelníkov, plazov, vtákov i cicavcov vrátane človeka. Pôvodcom ochorenia sú hlístovce z rodu Capillaria, napr. v sliznici tenkého čreva hydiny parazituje Capillaria obsignata (synonymum Capillaria columbae), v sliznici tenkého čreva prežúvavcov Capillaria bovis, v dýchacej sústave líšok, mačiek, psov a zriedka aj človeka Capillaria aerophila, v pečeni mäsožravcov a človeka Capillaria hepatica, v tenkom čreve človeka Capillaria philippinensis.

Človek sa najčastejšie nakazí požitím tepelne neupravených alebo surových rýb (Capillaria philippinensis), požitím zrelých vajíčok v tepelne neupravenej pečeni, nedodržiavaním hygienických pravidiel (Capillaria hepatica) a výnimočne aj pri pojedaní hliny. Črevná kapilarióza sa prejavuje bolesťami brucha, atrofiou svalov, malabsorpčným syndrómom a opuchmi; niekedy sa v priebehu 2 – 4 mesiacov končí smrťou. Pri pečeňovej kapilarióze červy i uvoľňované vajíčka spôsobujú granulomatózny zápal pečene; ťažké infekcie sa môžu končiť cirhózou pečene i smrťou. Liečba: podávanie antihelmintík.

Pri zvieratách sa kapilarióza najčastejšie vyskytuje v letnom a jesennom období. Zvyčajne má akútny priebeh, prejavuje sa kŕčmi, ochrnutím, silno napadnuté jedince hynú (príznaky sú rozdielne podľa druhu hostiteľa a druhu parazita; pri postihnutí dýchacej sústavy sa kapilarióza prejavuje zápalom slizníc, priedušiek a priedušnice, pri postihnutí tráviacej sústavy zápalom tenkého čreva, pri napadnutí pečene tvorbou granulómov). Pri chronickom priebehu sú príznaky miernejšie, vyskytujú sa nechutenstvo, hnačky, chudnutie a zaostávanie v raste. Najťažší priebeh ochorenia je pri mladých zvieratách. Dospelá hydina môže byť parazitonosičom bez príznakov ochorenia. Liečba: podávanie širokospektrálnych antihelmintík. Dôležitá je prevencia.

kapilarita

kapilarita [lat.] — súhrnný názov javov spôsobených silami vznikajúcimi v dôsledku povrchového napätia kvapalín. Najznámejšie z týchto javov sú kapilárna elevácia a kapilárna depresia, t. j. vzostup hladiny zmáčajúcej kvapaliny, resp. pokles hladiny nezmáčajúcej kvapaliny vo zvislých kapilárach spojený so zakrivením hladiny kvapaliny predovšetkým pri stenách kapiláry (zakrivený povrch hladiny sa nazýva meniskus). Sily spôsobujúce kapilaritu (kapilárne sily) vznikajú ako výsledok vzájomného pôsobenia medzi molekulami kvapaliny a medzi molekulami kvapaliny a tuhým telesom (napr. nádobou). Zmeny výšky hladiny v kapiláre sú spojené s existenciou kapilárneho tlaku, pričom platí, že v ustálenom stave musia byť všetky tlaky v kapiláre v rovnováhe. Pri kapilárnej depresii stláča kapilárny tlak kvapalinu nadol pod úroveň jej hladiny v nádobe, do ktorej je kapilára ponorená. Hladina kvapaliny klesá pri stene kapiláry hlbšie než v jej strede (meniskus hladiny je vypuklý, t. j. konvexný). Pri kapilárnej elevácii ťahá kapilárny tlak kvapalinu v kapiláre nahor nad úroveň jej hladiny v nádobe, v ktorej je kapilára ponorená. Výška h, na ktorú vystúpi hladina kvapaliny v kapiláre s polomerom r nad hladinu kvapaliny v nádobe, je daná vzťahom \(h=\frac{2\sigma }{\mathit{r\rho }g}\), kde σ je povrchové napätie kvapaliny, ρ jej hustota a g tiažové zrýchlenie. V dôsledku zmáčania steny kapiláry hladina kvapaliny vystupuje pri stene kapiláry vyššie ako v jej strede (meniskus hladiny je dutý, t. j. konkávny).

Kapilarita sa ako vzlínavosť pozoruje v pórovitom prostredí, predovšetkým v pôde obsahujúcej vodu. Kapilarita pôdnej vody (vzlínavosť pôdnej vody) predstavuje vertikálny pohyb vody prítomnej v úzkych (kapilárnych) póroch pôdy (→ kapilárna voda) smerom k povrchu proti pôsobeniu gravitačných síl. Pôdna voda vzlína nad voľnú hladinu podzemnej vody, pričom miera vzlínania je ovplyvnená predovšetkým veľkosťou pórov v pôde, ktorá je o. i. daná pôdnym typom. Kapilarita sa prejavuje už v póroch s priemerom 8 mm, najintenzívnejšie v póroch s priemerom 0,1 – 0,001 mm. V piesočnatých pôdach stúpa voda do výšky 0,5 m, v hlinitých pôdach do výšky 1,5 m a v ílovitých pôdach až do výšky 3 m nad voľnú hladinu podzemnej vody. Kapilárna voda v pôde je v pohybe, rozlišuje sa slabá (20 mm/h), stredná (20 – 50 mm/h) a intenzívna (viac než 50 mm/h) rýchlosť jej prúdenia. Kapilarita pôdnej vody je významná z hľadiska zadržiavania (retencie) vody v pôdach, čo umožňuje jej využívanie rastlinami, napr. v pôdach s voľnou hladinou podzemnej vody blízko pri povrchu je kapilárna voda zdrojom až tretiny vody spotrebovanej rastlinami.

Kapilarita sa prejavuje aj v poréznych stavebných materiáloch. Pri nedostatočnej hydroizolácii stavby je murivo v priamom kontakte s vlhkou zeminou podložia, dochádza k vzlínaniu vody a v nej rozpustených solí (uhličitanov, síranov, dusičnanov, chloridov a i.) v telese muriva do značnej výšky nad úroveň vonkajšieho vlhkého prostredia, a tým k poškodzovaniu muriva a k zhoršeniu jeho tepelnoizolačných vlastností.

V hydrológii sa oblasť pôdy (resp. iného pórovitého prostredia) obsahujúca kapilárnu vodu nazýva kapilárne pásmo.

Kapilárne sily zohrávajú úlohu aj pri transporte vody z koreňov do všetkých častí rastlín, ktorý sa uskutočňuje v cievach spĺňajúcich úlohu kapilár (→ transpirácia). Medzi kapilárne javy patrí aj tvorenie kvapiek, bubliniek peny ap.

kapilárne elektroseparačné metódy

kapilárne elektroseparačné metódy — súborný názov metód separácie látok založených na elektromigrácii (pohybe iónov alebo iných nabitých častíc v elektricky vodivom prostredí pôsobením elektrického poľa; → elektroforéza), uskutočňujúcich sa v kapilárach. Patria k nim kapilárna izoelektrická fokusácia, kapilárna izotachoforéza, kapilárna zónová elektroforéza a i.

kapilárne pásmo

kapilárne pásmo, kapilárna zóna — hydrol. oblasť v pórovitom prostredí (pôda, zemina, stavebný materiál) nad hladinou vody (najčastejšie nad voľnou hladinou podzemnej vody) obsahujúca kapilárnu vodu a udržiavaná predovšetkým kapilárnymi silami (→ kapilarita). Výška kapilárneho pásma závisí od vlastností pórovitého prostredia (najmä od priemeru pórov v ňom) a pohybuje sa od niekoľkých cm (hrubozrnný piesok) až do desiatok cm (hlinité a ílovité pôdy, tehly, betón).

kapilárny tlak

kapilárny tlak — rozdiel medzi tlakom pôsobiacim na kvapalinu pod jej zakriveným povrchom v kapiláre a tlakom pod rovným voľným povrchom kvapaliny; v obidvoch prípadoch ide o tlak vyvolaný len vzájomným pôsobením molekúl (→ kapilarita). Ak má malá časť povrchu kvapaliny s povrchovým napätím \(\sigma\) hlavné polomery krivosti \(r_1\) a \(r_2\), podľa Laplaceovho zákona sa kapilárny tlak vyjadruje vzťahom \(p_k=\sigma \left(\frac1{r_1}+\frac1{r_2}\right)\). Kapilárny tlak sa sčítava s tlakom, ktorý by pôsobil na tú istú kvapalinu s rovinným povrchom a v kapiláre sa prejavuje silou, ktorá pôsobí na kvapalinu zvislo nahor alebo zvislo nadol. Ak je v kapiláre nezmáčajúca kvapalina, nastáva kapilárna depresia a na hladine kvapaliny sa vytvorí vypuklý (konvexný) meniskus (vtedy kapilárny tlak stláča kvapalinu nadol). Ak je v kapiláre zmáčajúca kvapalina, nastáva kapilárna elevácia a vytvorí sa dutý (konkávny) meniskus (vtedy kapilárny tlak dvíha kvapalinu nahor). Z Laplaceovho zákona vyplýva, že pri guľovom povrchu menisku (\(r_1 = r_2 = r\)) sa kapilárny tlak vyjadruje vzťahom \(p_k=\frac{2\sigma }r\) a pri rovinnom povrchu menisku (\(r\to\infty\)) vymizne.