Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 936 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kałecki, Michal

Kałecki, Michal, 22. 6. 1899 Lodž – 18. 4. 1970 Varšava — poľský ekonóm. R. 1936 – 38 pôsobil v London School of Economics and Political Science, 1938 – 39 na Cambridgeskej a 1939 – 45 na Oxfordskej univerzite, 1946 – 54 na ekonomickom odbore Sekretariátu OSN v New Yorku. Po návrate do Poľska 1955 – 57 ekonomický poradca v poľskej štátnej plánovacej komisii, 1957 – 60 viedol hlavnú komisiu perspektívneho plánu, pri zostavovaní ktorého uplatnil svoje názory na ekonomickú dynamiku a rast v socialistickej ekonomike, plán bol však odmietnutý. R. 1930 sformuloval teóriu úspor, investícií a zamestnanosti (podobnú teórii J. M. Keynesa, ktorú však vytvoril nezávisle od neho). Zaviedol pojem stupeň monopolu (degree of monopoly) definovaný ako podiel zisku a ceny, ktorý je indikátorom neexistencie cenovej konkurencie a pomocou ktorého sa vysvetľujú neklesajúce ceny počas depresie (krízy) i podiel miezd a zisku v národnom príjme (HDP).

Hlavné diela: Eseje o teórii ekonomických fluktuácií (Essays in the Theory of Economic Fluctuations, 1939), Teória ekonomickej dynamiky (The Theory of Economic Dynamics, 1954), Úvod do teórie rastu v socialistickom hospodárstve (Introduction to the Theory of Growth in a Socialist Economy, 1969). Člen viacerých odborných komisií a spoločností, nositeľ viacerých ocenení.

Kaledónia

Kaledónia, latinsky Caledonia — pôvodne v staroveku územie ležiace na sever od rímskej provincie Británia (lat. Britannia), t. j. približne dnešné Škótsko. Pôvod názvu Kaledónia dodnes nie je vyjasnený, Kaledóncami (pravdepodobne z keltského caledoni = tvrdí, neľútostní, suroví ľudia) nazývali Rimania barbarské kmene sídliace na území dnešného Škótska a podnikajúce nájazdy na Rimanmi obsadené územia (→ Piktovia). Kaledónske kmene sídliace v juž. Škótsku porazil okolo 84 n. l. v bitke pri Mons Grapius (dodnes neidentifikovaná lokalita) rímsky miestodržiteľ Agricola a ich územie pripojil k Británii, už okolo 90 n. l. sa však Rimania museli z dobytých pozícií stiahnuť. Hranice medzi Kaledóniou a Britániou boli napokon stanovené Hadriánovým valom (vybudovaný 122 – 128 n. l.; siahal od Wallsendu na rieke Tyne po Bowness v zátoke Solway Firth), Rimania ich však na krátke obdobie posunuli na sever vybudovaním Antoninovho valu (postavený cisárom Antoninom Piom okolo 143 n. l. asi 160 km severnejšie približne v línii medzi zálivmi Firth od Clyde a Firth of Fort, v polovici 60. rokov 2. stor. opustený); → limes. Názov Kaledónia sa na označenie Škótska používal aj neskôr, sú od neho odvodené aj niektoré geografické názvy (Kaledónsky prieplav, Kaledónska vysočina, ostrov Nová Kaledónia) a odborné termíny (minerál kaledonit, kaledónsky geotektonický cyklus ap.).

kaledonidy

kaledonidy [vl. m.] — pohoria vzniknuté počas kaledónskeho geotektonického cyklu. V Európe k nim patria napr. Grampiány, Kaledónska vysočina a Škandinávske vrchy, v Ázii napr. Sajany, sev. Ťanšan a Jabloňový chrbát, v Severnej Amerike napr. severových. časť Apalačských vrchov. Horninovú náplň kaledoníd tvoria rôzne metamorfované horniny sedimentárneho (napr. fylity) a vulkanického pôvodu (napr. zelené bridlice). Metamorfované komplexy sú preniknuté granitovými intrúziami.

Kaledónska vysočina

Kaledónska vysočina, angl. Northwest Highlands — horský masív v Spojenom kráľovstve v severozápadnom Škótsku sev. od tektonickej doliny Glen More nan Albin, ktorá ho oddeľuje od pohoria Grampiány. Vznikol počas kaledónskeho geotektonického cyklu; reliéf poznačený štvrtohorným zaľadnením, silno erodované a zarovnané vrcholy, najvyšší vrch Càrn Eige, 1 182 m n. m. Mierne oceánske podnebie. Početné jazerá, rašeliniská a vresoviská, málo lesov. Pastierstvo oviec, rybolov. Turistika.

kaledónsky geotektonický cyklus

kaledónsky geotektonický cyklus, kaledónska orogenéza, kaledónske vrásnenie — celosvet. tektonické pohyby v starších prvohorách. Začali sa v ordoviku, kulminovali v silúre a doznievali začiatkom devónu. Počas kaledónskeho geotektonického cyklu, ktorý pozostával z takonskej, sardskej, ardenskej a erijskej tektonickej udalosti (fázy), vznikli kaledonidy. Časti Európy vytvorené pri kaledónskom geotektonickom cykle nazval H. Stille Paleoeurópa. Nazvaný podľa historického názvu Škótska (→ Kaledónia); názov kaledónsky geotektonický cyklus bol pôvodne použitý len na označenie preddevónskej orogenézy v sev. oblastiach Európy.

Kaledónsky prieplav

Kaledónsky prieplav, angl. Caledonian Canal — prieplav v Spojenom kráľovstve v Škótsku spájajúci zálivy Moray Firth (Severné more) na východe a Firth of Lorne (Atlantický oceán) na západe; dĺžka 100 km. Vedie od severozápadu na juhozápad dnom tektonicky podmienenej doliny Glen More nan Albin z mesta Inverness cez jazerá Loch Dochfour, Loch Ness, Loch Oich a Loch Lochy do zálivu Firth of Lorn, ústi neďaleko mesta Fort William. Prekonanie výškového rozdielu je vyriešené systémom 29 vzdúvadiel, súčasťou plavebného kanála sú štyri akvadukty a desať mostov. Kaledónsky prieplav bol vybudovaný 1803 – 22.

Kalemie

Kalemie [-mi], pôvodne Albertville — mesto vo vých. časti Konžskej demokratickej republiky v provincii Katanga na záp. brehu jazera Tanganika v mieste výtoku rieky Lukuga; 93-tis. obyvateľov (2010). Priemysel rybársky, textilný, cementársky, potravinársky, farmaceutický, lodenica. Obchodné stredisko. Prístav, konečná stanica na železničnej trati Kamina – Kabalo – Kalemie, letisko. V blízkosti ťažba čierneho uhlia.

Založené 1892 Belgičanmi ako vojenská stanica pod názvom Albertville (podľa belgického kráľa Alberta I.) asi 15 km juž. od súčasného Kalemie. Od 1915 konečná stanica železnice a britsko-belgická vojenská stanica, postupne sa stalo významným prístavom (postavený 1924 – 25); od 1966 súčasný názov. Univerzita (založená 2004).

kalendár

kalendár [lat.] —

1. systém počítania času v dňoch a dlhších časových úsekoch (týždňoch, mesiacoch, rokoch) platný v danom kultúrnom, civilizačnom alebo geografickom priestore, pričom jednotlivé časové úseky sú spravidla označené číselne. Názov kalendár je odvodený z latinského slova Kalendae označujúceho v rímskom kalendári prvý deň v mesiaci (kalendy), keď sa platili úroky z dlhov, resp. zo slova calendarium, t. j. knihy dlhov, do ktorých sa dlhy zapisovali.

Základom každého kalendára je najmenej jeden z troch periodických astronomických dejov: rotácia Zeme okolo svojej osi, od ktorej je odvodená dĺžka dňa, obeh Mesiaca okolo Zeme, od ktorého je približne odvodená dĺžka mesiaca, a obeh Zeme okolo Slnka, od ktorého je odvodená dĺžka roka spojeného so striedaním ročných období. Z pozorovania pravidelného striedania dňa a noci, fáz Mesiaca a ročných období prirodzene vyplynulo využitie periodických astronomických dejov na počítanie času, pričom sa ukázalo, že rok je účelné rozdeliť na 12 mesiacov, z ktorých každý pokrýva cyklus lunácie (vystriedanie fáz Mesiaca) trvajúci okolo 30 dní. To od staroveku viedlo k vytváraniu kalendárov, t. j. chronologických systémov zachytávajúcich opakovanie prírodných javov, pričom každý z nich odrážal úroveň astronomického poznania danej spoločnosti a reflektoval jej hospodárske, politické a náboženské potreby (predstavy).

Podľa princípu, na základe ktorého boli zostavené, sa kalendáre delia na lunárne (mesačné), solárne (slnečné) a lunisolárne (kombinované). Najstarší je lunárny (mesačný) kalendár vychádzajúci z pohybu Mesiaca okolo Zeme, jeho základnou jednotkou je zvyčajne synodický mesiac (časový interval medzi dvoma rovnakými fázami Mesiaca), ktorý trvá približne 29,5 dňa. Lunárnym kalendárom bol napr. pôvodne egyptský kalendár (4. tisícročie pred n. l.) či dokonale prepracovaný antický rímsky kalendár (do juliánskej reformy 46 pred n. l.), z ktorého sa niektoré prvky (napr. názvy mesiacov) preniesli až do súčasnosti, ako aj v niektorých arabských krajinách aj v súčasnosti používaný arabský kalendár (zavedený v 7. stor. n. l.). Solárny (slnečný) kalendár je odvodený od pohybu Zeme okolo Slnka a jeho základnou jednotkou je tropický rok, ktorý má 365,242 20 dňa. Jeho mesiace nie sú v súlade s lunáciou. K tomuto typu kalendára patria napr. vysoko vyspelé kalendáre Aztékov (Slnečný kameň), Mayov (mayský kalendár) a Inkov, ktoré vznikli na území predkolumbovskej Strednej a Južnej Ameriky. Lunisolárny kalendár je kombinovaný, zohľadňuje synodický mesiac i tropický rok (napr. čínsky kalendár; 3. tisícročie pred n. l.). Počas tropického roka sa vystriedajú všetky štyri ročné obdobia, predstavuje teda akýsi ideál, prirodzený cyklus, ku ktorému sa snažia priblížiť všetky kalendáre. Lunárny (mesačný) rok má 354,367 06 dňa, je teda takmer o 11 dní kratší než tropický rok. Trvanie tropického ani lunárneho roka nie je možné vyjadriť celočíselným počtom dní. Keďže synodický mesiac a tropický rok nie sú súmerateľné jednotky (dĺžka tropického roka nie je násobkom dĺžky synodického mesiaca), dátum v kalendári sa dostáva do nesúladu s astronomickým javom, od ktorého je odvodený, resp. sa s ním dostáva do súladu len po určitom čase, čím vznikla potreba odstrániť túto nezrovnalosť. Napr. v pôvodnom lunárnom egyptskom kalendári spôsobovala každoročne nezohľadňovaná 1/4 dňa vzhľadom na skutočnú dĺžku tropického roka posúvanie začiatku roka (heliaktického východu Síria, s ktorým bol spojený začiatok záplav na Níle) cez všetky ročné obdobia. Na pôvodné miesto sa dostal po 1 461 egyptských rokoch (1 460 tropických rokov) nazývaných sotická perióda, ktorej názov je odvodený od staroegyptského názvu Síria (Sothis). Preto bol do egyptského kalendára 238 pred n. l. zavedený raz za štyri roky jeden priestupný deň. Vysokú úroveň prepracovanosti mal lunisolárny grécky kalendár (najstaršie grécke kalendáre vznikali od 1. tisícročia pred n. l.), v ktorom bol v 5. stor. pred n. l. zavedený dokonalý systém na vyrovnanie lunárneho a solárneho roka, Metonov cyklus, ktorý trval 19 rokov. Obsahoval systém pevne stanovených rokov s priestupnými a nepriestupnými mesiacmi, pričom priemerná hodnota tropického roka v ňom dosiahla takmer presnú hodnotu 365,25 dňa. Jeho hlavnou výhodou bolo, že zosúladil základné astronomické deje – deň, lunáciu a rok. Metonov cyklus zdokonalili Kallippos z Kyzika (4. stor. pred n. l.) a Hipparchos, ich cykly však neboli zavedené do praxe. Systém podobný Metonovmu cyklu sa objavil už v kalendároch niektorých sumerských miest (→ sumerský kalendár; 4. tisícročie pred n. l.) a v babylonskom kalendári (2. tisícročie pred n. l.), ktorý bol pôvodne lunárny, v jednotlivých oblastiach, resp. mestách ríše sa však značne líšil. Vo 4. stor. pred n. l. bol zjednotený zavedením lunisolárneho cyklu trvajúceho 19 rokov, počas ktorých sa v 3., 6., 8., 11., 14., 17. a 19. roku pridával priestupný mesiac. Babylonský kalendár, ktorý obsahoval aj sedemdňový týždeň, mal veľký vplyv na kalendáre v celej oblasti, zvlášť výrazne ovplyvnil lunisolárny židovský kalendár. Základom kalendára používaného vo väčšine súčasného sveta je pôvodne lunárny rímsky kalendár používaný v Rímskej ríši, ktorý dal 46 pred n. l. zreformovať Gaius Iulius Caesar. Výsledkom tejto reformy bol juliánsky kalendár, v ktorom rok (→ juliánsky rok) so začiatkom 1. januára trvá 365,25 dňa, preto sa doň raz za štyri roky vsúva jeden priestupný deň. Rímsky ani juliánsky kalendár neobsahoval sedemdňový týždeň, do kalendára ho 321 n. l. zaviedol Konštantín I. Veľký. Juliánsky kalendár, ktorý 325 n. l. prevzala aj kresťanská cirkev (→ cirkevný kalendár), bol v záujme zosúladenia juliánskeho roka so skutočnou dĺžkou tropického roka na príkaz pápeža Gregora Xlll. zreformovaný a 1582 bol zavedený gregoriánsky kalendár. Gregoriánsky kalendár novým spôsobom – pomocou cyklov epákt, vyriešil otázku priestupných rokov i stanovenie dátumu Veľkonočnej nedele (súvisí s dátumom jarnej rovnodennosti a s lunáciou), od ktorého sa odvíja dátum iných pohyblivých cirkevných sviatkov. Keďže kalendáre používané v rôznych častiach sveta sa značne líšili (napr. spôsobom zavádzania priestupných mesiacov, zvoleným začiatkom letopočtu a roka, názvami mesiacov), pri datovaní historických udalostí bolo veľmi komplikované určiť, kedy sa daná historická udalosť skutočne stala. Preto v 16. stor. vytvoril J. J. Scaliger juliánsku periódu v trvaní 7 980 rokov (súčin trvania Metonovho cyklu, slnečného kruhu a indikcie), o ktorej predpokladal, že je dostatočným časovým intervalom na pokrytie minulých a budúcich historických udalostí, a v ktorom sa dni od zvoleného začiatku nepretržite číslujú. Hoci prijímanie gregoriánskeho kalendára nebolo najmä v dôsledku rozdelenia cirkvi spočiatku jednoznačné (1582 a v bezprostredne nasledujúcich rokoch ho prijali rímskokatolícke krajiny, v 17. a 18. stor. protestantské krajiny, 1752 Anglicko a jeho kolónie), postupne sa presadil vo väčšine krajín sveta (1873 v Japonsku, 1875 v Egypte, v 2. desaťročí 20. stor. vo viacerých východoeurópskych a ázijských krajinách). V súčasnosti používajú juliánsky kalendár ako cirkevný kalendár niektoré pravoslávne cirkvi (napr. ruská, ukrajinská, srbská a gruzínska, kláštory na hore Atos a jeruzalemský patriarchát), zvyšná časť novojuliánsky kalendár prijatý na synode pravoslávnej cirkvi 1923, ktorý je v súlade s gregoriánskym kalendárom (s výnimkou určovania dátumu Veľkej noci a od neho sa odvíjajúcich dátumov pohyblivých cirkevných sviatkov). Koptská cirkev používa vlastný koptský kalendár (založený na egyptskom kalendári), ktorý má s juliánskym kalendárom skoordinovaný výpočet priestupných rokov. S cieľom demonštrovať úplný odklon od tradičných náboženských a cirkevných hodnôt platil vo Francúzsku 1793 – 1806 kalendár Francúzskej revolúcie, v ktorom boli cirkevné sviatky zrušené, názvy mesiacov nahradené novými a začiatok kalendárneho roka pripadal na dátum začiatku revolúcie (22. 9. 1792, začiatok roka I).

V súčasnosti platný gregoriánsky kalendár má rok s dĺžkou 365,242 5 dňa, ktorý sa člení na 12 mesiacov (január, február, marec, apríl, máj, jún, júl, august, september, október, november, december) a 52 alebo 53 týždňov. Január, marec, máj, júl, august, október a december majú 31 dní, február 28 (v priestupnom roku 29) a ostatné mesiace 30 dní. Priestupný je každý rok označený číslom deliteľným 4, ak sa končí dvoma nulami, deliteľným 400. Týždeň sa člení na 7 dní po 24 h (pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota, nedeľa), ktoré sa začínajú o polnoci. Podľa normy ISO (ISO 8 601) sa za začiatok týždňa považuje pondelok a týždne v danom roku sa číslujú tak, že 1. týždeň v roku je ten, na ktorý pripadne 1. štvrtok v novom roku (ak 1. január pripadne na piatok, sobotu alebo nedeľu, patrí do posledného týždňa starého roka). Za začiatok letopočtu sa od 6. stor. považuje narodenie Ježiša Krista. Keďže v gregoriánskom kalendári je dátum Veľkej noci a na ňu nadväzujúcich sviatkov pohyblivý, existujú tendencie zaviesť nový kalendár, v ktorom by boli všetky sviatky fixné. Ďalší zámer uskutočniť zmenu v kalendári súvisí s úpravou počtu mesiacov v roku tak, aby mali rovnaký počet dní, čo si však vyžaduje ďalšie úpravy kalendára;

2. tlačený materiál obsahujúci súpis dní, týždňov a mesiacov v danom roku doplnený rôznymi údajmi a často aj obrazovým materiálom. Býva v rozličnom formáte a v polygrafickom vyhotovení, napr. nástenný kalendár (jednolistový, spravidla doplnený reprodukciou kresby či maľby alebo fotografiami; viaclistový, obyčajne mesačný alebo dvojmesačný, jednotlivé listy sú zvyčajne spojené špirálou; blokový trhací s pevnejšou podložkou); stolový kalendár (zvyčajne týždňový, umiestňovaný na pracovný stôl, najčastejšie preklápací a poznámkový, doplnený obrazovým materiálom, jednotlivé listy sú obyčajne spojené špirálou; zriedkavejší je denný stolový kalendár); kartičkový kalendár (jednolistový vo formáte malej kartičky, ktorej druhá strana býva využitá na reklamné účely); vreckový kalendár (vo forme malého notesa, spravidla členený na týždne, je určený na denné záznamy); diár (kalendár na denné záznamy zvyčajne v knižnej veľkosti);

3. aj kalendárium — súpis rozličných udalostí a faktov v časovom slede, napr. pracovný kalendár, splátkový kalendár, historický kalendár, liturgický kalendár, kalendár poľnohospodárskych prác, storočný kalendár;

4. ročné periodikum, knižná publikácia spájajúca kalendár a ročenku. Predpokladá sa, že má pôvod v stredovekej veršovanej mnemotechnickej pomôcke cizioján. V minulosti zohrali kalendáre na Slovensku významnú úlohu ako najdôležitejšia forma ľudového čítania (ľudový kalendár). Obsahovali poučné a zábavné texty, praktické rady, informácie týkajúce sa poľných prác, pranostiky, neskôr aj krátke literárne útvary (bájky, anekdoty, poviedky, básne), informácie o technických vynálezoch ap. Najmä medzi vidieckym obyvateľmi boli významným prostriedkom šírenia osvety. Najstarším slovenským kalendárom je Nowy ai starý kalendárž na rok... 1640... na Horní i Dolní uherskou zemi sprawený zostavený D. Frölichom, vytlačený 1639 u V. Brewera v Levoči (→ Brewerovci). V 2. pol. 17. stor. vychádzali kalendáre v Žiline, v 1. pol. 18. stor. v Levoči. K najvýznamnejším kalendárom patrili Nový domovní i pocestní kalendář vychádzajúci 1743 – 68 v Košiciach a 1751 – 1823 v Bratislave (redigoval ho a neskôr aj zostavoval jeho zábavnú časť J. Chrastina), Větší a zvláštnější Nový a Starý Kalendář vydávaný 1805 – 48 J. Palkovičom, Nový i starý vlastenský kalendář vydávaný 1830 – 93 (1830 – 53 G. Fejérpatakym-Belopotockým), kalendár Domová pokladnica vydávaný D. G. Lichardom 1847 – 51 a 1863 – 64, Národní kalendár vydávaný 1866 – 67 Maticou slovenskou, Nová domová pokladnica (1898 – 1914) vydávaná P. Blahom, ďalej Domový kalendár (1883 – 92) a Slovenský domový kalendár (1893 – 1905) vydávané K. Salvom, Zora (1909 – 19) a Slovenský rodinný kalendár (1911 – 31) vydávané J. Páričkom a i., po 1948 napr. Priateľ rodiny (1970 – 90). Z konfesionálnych kalendárov do súčasnosti vychádzajú Pútnik svätovojtešský (Spolok sv. Vojtecha, od 1871 okrem 1918) a Tranovský evanjelický kalendár (1894 – 97 ho vydával K. Salva, od 1901 Tranoscius).

kalendárium

kalendárium [lat.] —

1. súpis rozličných udalostí a faktov v časovom slede; → kalendár (význam 3);

2. hist. rukopisný kalendárový súpis dní a mesiacov v cirkevnom roku používaný v stredoveku v kresťanskej cirkvi na liturgické účely. V kalendáriu sa uvádzali pevné sviatky cirkevného roka (dátumy pohyblivých sviatkov sa vypočítali pomocou tabuliek zvyčajne pripojených ku kalendáriu) a sviatky Panny Márie, apoštolov, mučeníkov, svätcov a svätíc vybraných do kalendária na daný cirkevný rok ap. V kalendáriu sa prejavovala aj ranokresťanská tradícia a právo miestnych cirkví mať vlastné lokálne liturgické slávnosti. Občas sa do nich zapisovali aj informácie o smrti významných osôb (panovníkov, patrónov a členov konkrétneho cirkevného spoločenstva); v súčasnosti sa v rímsko-katolíckej cirkvi na liturgické účely používa liturgický kalendár;

3. žáner vecnej literatúry založený na chronologickom súpise udalostí a faktov života vybranej osobnosti (zvyčajne od jej narodenia až po smrť) a jej diela, napr. Biografické kalendárium J. Záborského zostavené F. Štrausom (In: Biografické štúdie 14, Martin 1987, strana 9 – 99) a Biografické kalendárium P. J. Šafárika zostavené A. Maťovčíkom (In: Biografické štúdie 29, Martin 2003, strana 167 – 181).

kalendárne obyčaje

kalendárne obyčaje, aj výročné obyčaje — súbor obradov a magických úkonov viažucich sa na určité dni v kalendári alebo na určité obdobie v roku. Ich vykonávanie malo zabezpečiť hospodársku prosperitu, zdravie a ochranu (rodiny, jednotlivca, majetku ap.) pred vplyvom démonických bytostí alebo zlých síl, preto v predkresťanskom období patrilo k obradom aj obetovanie božstvám, démonom a predkom. Kalendárne obyčaje súviseli najmä s obdobím zimného a letného slnovratu, ich súčasťou boli obchôdzky (najmä v zimnom období), príprava a konzumácia obradových jedál (predovšetkým v období viacdňových výročných sviatkov – Vianoc, Nového roka, fašiangov a Veľkej noci, ako aj pri stavaní májov, na Turíce, na Jána, na Luciu), pri niektorých i veštenie. Ich rovnocennou zložkou bol obradový folklór (piesne, vinše, koledy, tance, hry), osobitne kalendárny obradový folklór. V roľníckej kultúre sa kalendárne obyčaje viazali aj na vykonávanie niektorých prác (najmä začiatok poľných prác a prvé vyháňanie dobytka na pastvu v jarnom období), poznatky z dlhodobého pozorovania prejavov počasia a prírody, ktoré sa vzťahovali na určité dni alebo obdobia, sa zachovali v pranostikách. Kalendárne obyčaje boli výrazne ovplyvnené kresťanstvom, ktoré časť z nich stabilizovalo pevným datovaním v cirkevnom kalendári. V súčasnosti sa kalendárne obyčaje zachovávajú vo forme ľudovej zábavy (fašiangy, hody, dožinky) alebo v tradičných prejavoch počas sviatkov (vianočný stromček, koledy, betlehemci).

kalendárny obradový folklór

kalendárny obradový folklór — folklórne prejavy funkčne späté s kalendárnymi obyčajami. V rámci obradového folklóru tvoria rôznorodú skupinu folklórnych druhov a foriem, ktorých charakteristickým znakom je cyklickosť vyplývajúca z väzby na určitý úsek roka (deň alebo obdobie viacerých dní) a na konkrétnu príležitosť. Prejavy kalendárneho obradového folklóru sú zvyčajne kolektívne a vnútri jednotlivých cyklov sa prelínajú. Kalendárny obradový folklór sa člení na zimný cyklus s dôrazom na predvianočné, vianočné, novoročné a trojkráľové obdobie (patria sem napr. zaklínania, zariekania, veršované recitatívy, vinše, koledy, betlehemské a trojkráľové hry a obchôdzky) a na jarno-letno-jesenný cyklus, pričom jarný cyklus zahŕňa fašiangy, Kvetnú a Smrtnú nedeľu (vynášanie Moreny), Veľkú noc, Turíce (jarné chorovody) a folklórnymi prejavmi na deň sv. Juraja (obradové a ľúbostné piesne) plynulo prechádza do letného cyklu, ktorého ťažisko tvorí deň sv. Jána (→ jánske piesne). Do kalendárneho obradového folklóru jesenného cyklu patria najmä dožinkové piesne. Aj keď v súčasnosti predstavuje kalendárny obradový folklór neúplný a do značnej miery narušený systém folklórnych prejavov, je dôležitým prameňom dejín folklóru, slúži na uchovávanie zanikajúcich reálií i na rekonštrukciu starších foriem kalendárnych obyčají, prejavov viery a svetonázorových predstáv.

kalenderberská kultúra

kalenderberská kultúra — kultúra staršej železnej (halštatskej) doby (2. pol. 8. stor. pred n. l. – 6. stor. pred n. l.) nazvaná podľa hradiska Kalenderberg na vých. okraji Viedenského lesa (pri Mödlingu) v Rakúsku. Vyvinula sa z podložia kultúrneho komplexu stredodunajských popolnicových polí na území Burgenlandu, Dolného Rakúska a severozápadného Maďarska a v záp. časti juhozápadného Slovenska po rieku Váh. Sídlami vládnucej elity boli opevnené hradiská, ktoré boli správnymi, remeselníckymi, obchodnými a náboženskými centrami regiónov, napr. Devín (dnes súčasť Bratislavy), Molpír (v katastri obce Smolenice), Burgstall (pri Šoprone). Prevládal žiarový pohrebný rítus (kostrové hroby sú vzácne), okrem plochých hrobov pospolitého ľudu boli objavené aj posmrtné pamätníky veľmožov pochovaných v mohylách s komorovou konštrukciou a s prepychovou výbavou (v Dunajskej Lužnej-Nových Košariskách, Novej Dedinke a Reci na Slovensku, v Bernhardsthale a Gemeinlebarne v Dolnom Rakúsku). O rozvinutom obchode svedčia priame importy z juž. Európy (v Kufferne, dnes súčasť Statzendorfu v Dolnom Rakúsku), ako aj imitácie etruských a gréckych kovových výrobkov (v Donnerskirchene v Burgenlande, v Dunajskej Lužnej-Nových Košariskách, v Burgstalle). Nádoby s antropomorfnými a zoomorfnými motívmi s geometrickou výzdobou a hlinené, tzv. mesiacovité idoly dokladajú nielen vyspelosť hrnčiarstva, ale aj neobyčajne rozvinuté náboženské predstavy a kultúru.

kalendy

kalendy, lat. Kalendae — prvý deň v mesiaci v rímskom kalendári, jeden z troch pevne určených dní mesiaca (→ ídy, → nóny). Jeho začiatok (novolunie), t. j. deň kalend, ako aj počet dní, ktoré uplynú od kalend po nóny, oznamoval každý mesiac úradníkom a obyvateľom Ríma rímsky najvyšší kňaz (pontifex maximus), odtiaľ názov (lat. calare = vyhlasovať, vyvolávať). Podobne ako pri nónach a ídach sa k názvu dňa v ablatíve pridávalo označenie mesiaca, napr. Kalendis Ianuariis (počas januárových kalend), t. j. 1. januára. Kalendy boli zasvätené rímskym bohom Janovi (Janus) a Junóne (Juno). V stredoveku sa termínom kalendy označovala aj druhá časť mesiaca, ktorá mala dni nazvané podľa kalend nasledujúceho mesiaca.

Kalendžinovia

Kalendžinovia, aj Kalendjinovia, Kalenjinovia — východoafrická etnická skupina v záp. Keni, štvrtá najpočetnejšia národnosť Kene (po Kikujoch, Luhjoch a Luoch; 3,5 mil., 2004). Menšie skupiny Kalendžinov žijú i vo vých. Ugande a v sev. Tanzánii; spolu asi 4 mil. (2004). Delia sa na Nandiov, Pokotov (Sukov), Elgeyov (Keiyov), Sabaotov (Sebeiov), Marakwetov, Kipsigisov, Ogiekov (Okiekov, Akiekov), Terikov a Tugenov.

Na územie záp. Kene prišli pred viac ako 2-tis. rokmi pravdepodobne z oblasti Južného Sudánu a premiešali sa s miestnou kušitskou populáciou. Žijú tradične v roztrúsených osadách v chyžiach z vetiev a trávy (niekoľko osád tvorí politickú jednotku na čele s radou starších), organizovaní sú v patrilineárnych rodoch. Náboženstvo: animizmus a kresťanstvo. Zaoberajú sa kočovným a polokočovným pastierstvom (hovädzí dobytok), v menšej miere pestovaním kukurice, prosa a batatov. Jazyky Kalendžinov patria k východosudánskym jazykom nilótskej skupiny šari-nílskej vetvy nílsko-saharskej jazykovej rodiny.

kalenie

kalenie — spôsob tepelného spracovania kovov (najmä ocelí a výrobkov z nich) i nekovov (napr. sklo) spočívajúci v ohreve na kaliacu teplotu, v krátkej výdrži pri tejto teplote a v následnom rýchlom ochladení. Pri kalení ocele sa so zmenou teploty v závislosti od obsahu uhlíka mení jej štruktúra, a tým aj vlastnosti.

Voľný uhlík (grafit) sa v oceli takmer nenachádza, je v nej prítomný ako súčasť feritu a cementitu, ktoré môžu spolu vytvárať lamelárnu štruktúru, perlit. Pri nižšej teplote, než je kaliaca teplota, sa v štruktúre ocele s obsahom uhlíka menším než 0,8 hmotnostných % (presne 0,765 hmotnostných %; podeutektoidná oceľ) nachádzajú ferit a perlit, v štruktúre ocele s obsahom uhlíka rovnajúcim sa 0,8 % (eutektoidná oceľ) iba perlit a v štruktúre ocele s obsahom uhlíka 0,8 – 2,11 % (nadeutektoidná oceľ) perlit a cementit. Pri ohreve na teplotu nad 727 °C (jej hodnota však závisí od obsahu uhlíka v oceli) dochádza postupne k zmene štruktúry ocele tvorbou austenitu; v podeutektoidnej oceli vzniká zmes austenitu a feritu, v eutektoidnej oceli čistý austenit a v nadeutektoidnej oceli zmes austenitu a cementitu; pri ďalšom zvýšení teploty na kaliacu teplotu vzniká oceľ s čisto austenitickou štruktúrou. Rýchlym ochladením ocele sa zabraňuje opätovnému vytvoreniu pôvodnej štruktúry a v závislosti od podmienok ochladenia vzniká bezdifúznou premenou austenitu, pri ktorom atómy uhlíka zostávajú súčasťou kryštálovej mriežky železa, nová štruktúra martenzit alebo bainit; podľa toho sa rozlišuje martenzitické a bainitické kalenie. Rýchlosť ochladzovania musí byť rovnaká alebo väčšia ako kritická rýchlosť ochladzovania, pri ktorej vzniká výlučne štruktúra martenzitu alebo bainitu (nevytvoria sa spätne ferit a cementit). Pri príliš rýchlom ochladzovaní môžu v kalenom predmete vznikať nežiaduce napätia a z toho vyplývajúce deformácie (možno ich odstrániť dodatočným jemným lisovaním).

Pri martenzitickom kalení prudkým ochladením ocele prebehne premena austenitu na martenzit; uskutočňuje sa nepretržite a prerušovane. Pri nepretržitom (spojitom) martenzitickom kalení (najjednoduchší a najpoužívanejší spôsob kalenia) sa po ohreve predmetu na kaliacu teplotu ihneď uskutočňuje plynulé ochladzovanie v kaliacom prostredí až na teplotu blízku teplote prostredia. Prerušované martenzitické kalenie sa môže uskutočniť ako lomené kalenie (zakalený predmet sa ochladzuje vo dvoch prostrediach za sebou – v prvom prebieha rýchle ochladzovanie, v druhom pomalšie dochladenie), termálne kalenie (dovoľuje znížiť rozdiel medzi teplotou povrchu a teplotou jadra kaleného predmetu; je vhodné na kalenie menších súčiastok zložitejších tvarov a nástrojov z uhlíkových a nízkolegovaných ocelí) a kalenie so zmrazovaním (používa sa na získanie veľmi tvrdých štruktúr a na kalenie nástrojových ocelí). Po martenzitickom kalení zvyčajne nasleduje popúšťanie (proces kalenia ocele s následným popúšťaním sa nazýva zošľachťovanie ocele).

Pri bainitickom kalení sa austenit premieňa na bainit; uskutočňuje sa izotermicky alebo nepretržite. Izotermické bainitické kalenie sa môže uskutočniť ako izotermické zošľachťovanie (predmet sa po ohreve na kaliacu teplotu ochladzuje na teplotu premeny austenitu na bainit vyššou rýchlosťou, než je kritická rýchlosť ochladzovania, nasleduje výdrž na tejto teplote až do ukončenia bainitickej premeny, potom ochladenie; zakalená oceľ sa nepopúšťa) alebo ako izotermické kalenie (premena austenitu na bainit sa uskutočňuje tesne pod teplotou začatia martenzitickej premeny, oceľ po ochladení obsahuje aj martenzit a následne sa popúšťa). Pri nepretržitom bainitickom kalení sa predmet po ohreve na kaliacu teplotu dostatočne rýchlo ochladzuje na zabezpečenie premeny austenitu na bainit alebo na zmes bainitu a martenzitu (vtedy nasleduje popúšťanie); dochladzovanie prebieha v samotnom chladiacom prostredí.

Ohrev predmetov na kaliacu teplotu sa uskutočňuje v kaliacich peciach, pri povrchovom kalení sa môže použiť plameň, laserový lúč, indukčný ohrev ap. Ochladzovanie sa uskutočňuje v kvapalnom (kaliaci kúpeľ) alebo v plynnom kaliacom prostredí vhodnou rýchlosťou, aby sa v kalenom predmete predišlo vzniku nežiaduceho vysokého vnútorného napätia a prípadne následných trhlín. Najrýchlejšie ochladenie sa dosahuje vo vode (používa sa pri kalení uhlíkových ocelí), pomalšie v oleji (najčastejšie v minerálnom s teplotou vzplanutia okolo 1 700 °C; využíva sa pri kalení legovaných ocelí a drobných súčiastok z nízkouhlíkových ocelí), plynulo v soľnom kúpeli (napr. zmes dusitanu sodného NaNO2 a dusičnanu draselného KNO3 alebo chloridu sodného NaCl a chloridu bárnatého BaCl2), najpomalšie na vzduchu (urýchľuje sa ofukovaním). Ocele schopné podliehať procesu kalenia a dosiahnuť požadované vlastnosti sa nazývajú kaliteľné (→ kaliteľnosť ocele).

kaleráb

kaleráb [lat. > tal. > nem.] — hovorový názov poddruhu kapusta obyčajná kalerábová (Brassica oleracea convarieta gongylodes) z dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Má zväzkovitý, pomerne slabo vyvinutý koreň, dlhostopkaté mierne laločnaté na okraji vrúbkované listy a krátku stonku, ktorá postupne hrubne a dužnatie do tvaru guľovitej alebo sploštenej stonkovej jedlej hľuzy (nepravá buľva), plod dvojpuzdrová šešuľa. Podľa sfarbenia hľuzy sa rozlišujú dve základné formy, a to biely a modrý kaleráb.

Kaleráb sa pestuje z predpestovanej priesady. Skoré odrody sa vysádzajú koncom marca až začiatkom apríla do sponu 0,25 m × 0,25 – 0,30 m (odrody s väčšími hľuzami do sponu 0,30 m × 0,30 m), neskoré odrody v máji až júni do sponu 0,3 – 0,4 m × 0,4 m. Vegetačné obdobie skorých odrôd je 60 – 70 dní, neskorých odrôd okolo 130 dní. Pri pestovaní kalerábu je dôležitá pravidelná závlaha, pretože pri nedostatku vody hľuzy drevnatejú a pri nadbytku praskajú. Kaleráb je obľúbenou hlúbovitou zeleninou. Má vysoký obsah vitamínov (A, B1, B2, C, PP) a minerálnych látok (vápnik, fosfor a železo), je ľahko stráviteľný a výraznej chuti. Môže sa konzumovať čerstvý alebo tepelne upravený.

Kalesný, František

Kalesný, František, 19. 2. 1918 Stará Halič, okres Lučenec – 10. 4. 2007 Bratislava — slovenský etnograf a múzejník. R. 1941 – 42 pôsobil ako stredoškolský učiteľ na gymnáziu v Banskej Bystrici, 1942 – 50 v Matici slovenskej a ako redaktor viacerých denníkov a časopisov (Matičné čítanie), 1950 – 55 v Ústredí ľudovej umeleckej výroby, 1955 – 58 v Slovenskom dome ľudovej umeleckej tvorivosti (predchodca dnešného Národného osvetového centra), 1958 – 62 v ľudovom výrobnom družstve Kroj, 1962 – 84 v Mestskom múzeu v Bratislave. Zaoberal sa problematikou ľudovej umeleckej výroby, remesiel, vinohradníctva a života habánov. Autor mnohých odborných štúdií, libriet, scenárov a katalógov výstav i expozícií a prác Ľudové umenie na Slovensku a Ľudové výtvarné umenie (obidve 1956), Habáni na Slovensku (1981), spoluautor monografií Ornament a jeho použitie vo výtvarnej tvorivosti (1959), Matej Bel v Bratislave (1984), Záhorská Bratislava (1986), Po stopách Jana Amosa Komenského (1993). R. 1965 založil a do 1976 redigoval Ročenku Mestského múzea v Bratislave.

kaleša

kaleša [fr.] — ľahký odpružený zvyčajne štvorkolesový dvoj- až štvormiestny koč s oddeleným sedadlom pre pohoniča ťahaný jedným, prípadne 2 až 4 koňmi. Kaleša mala farebný náter, pohodlné čalúnené sedadlá a typickú skladaciu strechu. V Európe sa používala v 18. a 19. stor.

Kalevala

Kalevala — fínsky národný epos zostavený v 1. pol. 19. stor. E. Lönnrotom na základe karelských a fínskych ľudových piesní a povestí (a ich fragmentov) prednášaných pôvodne ľudovými spevákmi v sprievode ľudového strunového nástroja kantele. Lönnrot vydal Kalevalu vo viacerých verziách, súčasnú podobu nadobudla jeho postupnými redakciami. Prvú Kalevalu (Alku Kalevala), ktorá mala 16 spevov (rún), zostavil 1833 na základe karelských epických a hrdinských piesní zozbieraných počas svojich ciest po Karélii. Za prvé vydanie Kalevaly sa však zvyčajne považuje Stará Kalevala (Vanha Kalevala, 1835), ktorá obsahovala 32 spevov a 12 078 veršov. Neskôr Lönnrot zapracoval do karelských príbehov aj piesne a povesti z ostatných oblastí Fínska, čím vznikla súčasne (štandardná) verzia nazývaná aj Nová Kalevala (Uusi Kalevala, 1949), ktorá obsahuje 50 spevov a 22 795 veršov; jej skrátená verzia pre školy, Školská Kalevala (Koulu Kalevala, 1862), pozostáva z 9 732 veršov. Spevy (runy) sú napísané takzvaným kalevalským metrom, t. j. osemslabičným trochejom, charakteristické sú pre ne aj paralelizmus, aliterácia, asonancia a rýmy.

Názov eposu je odvodený od mytologického praotca fínskeho národa Kalevu, ktorý mal božský pôvod a bol otcom 12 bohatierov, zakladateľov fínskeho národa (Kalevala = Kalevova zem, krajina, t. j. Fínsko). Kalevala nemá pevnú dejovú líniu, tvoria ju rámcové príbehy vo väčšine prípadov dotvorené Lönnrotom. Dej sa začína stvorením sveta a končí obdobím rozšírenia kresťanstva vo Fínsku, symbolicky vykresľuje víťazný boj dobra so zlom v podobe boja južne ležiacej Kalevaly so severnou Pohjolou (Zemou tmy). Ústrednými postavami sú starý spevák a čarodejník Väinämöinen, mladý múdry kováč Ilmarinen, ktorý pre Louhi, vládkyňu Pohjoly, ukul magický predmet Sampo zabezpečujúci ľuďom blahobyt (interpretovaný ako mlynček, niekedy ako železný stĺp, okolo ktorého sa otáča nebo), a mladý poľovník a rybár, záletník Lemminkäinen. Ich dve výpravy do Pohjoly sú symbolickým vyjadrením boja za osobnú i národnú slobodu a svojbytnosť. Ukutie a neskoršie zničenie Sampa symbolizujú začiatok a koniec ľudského snaženia, zachované črepy zo Sampa vyjadrujú nádej na nový život Kalevových synov (fínskeho národa). Hoci Kalevala nezobrazuje dejiny fínskeho národa, zohrala významnú úlohu pri jeho novodobom formovaní, mala prispieť k vytvoreniu povedomia o jeho mýtickom pôvode od takzvaného zlatého veku (veku hrdinov) cez úpadok k novému obrodeniu. Výročie jej prvého vydania sa vo Fínsku oslavuje ako Deň Kalevaly (28. február).

Kalevala bola preložená do vyše 30 jazykov (česky 1894, preklad J. Holeček; slovenský výber 1962, preklad M. Prídavková-Mináriková a Miroslav Válek), inšpirovala viacerých umelcov, v literatúre napr. E. Leina v zbierke balád a legiend Svätodušné piesne I, II (Helkavirsiä I, II, 1903, 1916), H. W. Longfellowa, ktorý použil kalevalské metrum vo svojej poéme vychádzajúcej z indiánskych legiend Pieseň o Hiawathovi (The Song of Hiawatha, 1855) či J. R. R. Tolkiena, v hudbe napr. J. Sibelia v symfonických básňach Kullervo (1892) a Tapiola (1926) a symfonickej suite Lemminkäinen (1893), R. Kajanusa v symfonickej básni Aino (1885), vo výtvarnom umení A. Gallena-Kallelu napr. v triptychu Aino (1891), nástenných maľbách vo fínskom pavilóne na svetovej výstave v Paríži (1900) a vo freskách v mauzóleu Juselius v Pori (1901 – 03).

Kalevipoeg

Kalevipoeg — estónsky národný epos zostavený v polovici 19. stor. lekárom a spisovateľom F. R. Kreutzwaldom. Myšlienkou vytvoriť národný epos podľa vzoru fínskeho národného eposu Kalevala sa zaoberal už filológ Friedrich Robert Faehlmann (*1798, †1850), ktorý v 30. rokoch 19. storočia začal zbierať ľudové texty. Po jeho smrti začal Kreutzwald nanovo zbierať folklórny materiál a dotvárať ho, prvú verziu eposu, ktorá mala 12 spevov, dokončil 1835, druhú (konečnú), ktorá má 20 spevov a 19 087 veršov, vydal postupne 1857 – 61.

Základ eposu Kalevipoeg tvoria zlomky takmer zabudnutého archaického eposu, ľudové rozprávky, mýty, povesti, piesne a balady. Jeho dej úzko súvisí s dejinami Estónska, odzrkadľuje spoločenské a politické boje na konci 12. a začiatku 13. stor. Hlavným hrdinom je obor Kalevipoeg, syn Kalevu (Kalevipoeg = Kalevov syn), ktorý mal božský pôvod, a krásnej Lindy, zobrazený ako bojovník so zlými silami, s utláčateľmi ľudu a cudzími nepriateľmi. Po rôznych hrdinských činoch sa stal kráľom Estónska (pripisujú sa mu mnohé činy, napr. vytvorenie reliéfu krajiny – pohoria sú skaly, ktoré nahádzal po krajine pri hre s bratmi, roviny vytvoril skosením lesa a rozoraním krajiny ap.), vybojoval víťazný boj so zlým vládcom podsvetia Sarvikom (spútal ho a vzal mu majetok) a premohol ďalších nepriateľov. Nakoniec však nešťastne zomrel (čím sa vyplnila kliatba), keď mu zázračný meč, ktorý našiel v jazere, prerezal obidve nohy. Po smrti však namiesto odpočinku v ríši mŕtvych musel strážiť pekelnú bránu, čím ho poveril vládca bohov. V závere eposu je vyjadrená nádej v Kalevipoegov návrat, ktorý prinesie obnovu estónskeho národa.

Kalevipoeg bol ústredným dielom estónskeho národného obrodenia v 19. stor., inšpiroval vytvorenie viacerých umeleckých diel v hudbe, napr. prvého estónskeho baletu Kalevov syn (Kalevipoeg, 1948) od E. Kappa, v literatúre (→ estónska literatúra) i vo výtvarnom umení.

Kalf, Willem

Kalf, Willem, 1619 Rotterdam – 31. 7. 1693 Amsterdam — holandský barokový maliar a obchodník s umením. Od 1639 pôsobil v Paríži, 1646 sa vrátil do Rotterdamu, 1653 sa usadil v Amsterdame. V Paríži sa zoznámil s flámskymi maliarmi zátiší a začal sa špecializovať na maľovanie prepychových zátiší. Svoj štýl zdokonalil v Holandsku, kde sa preslávil luxusnými zátišiami nazývanými pre svoju okázalosť pronkstilleven (holandsky nádherné zátišie), v ktorých často zobrazoval drahé orientálne predmety zo svojej zbierky a zo zbierok iných zberateľov (napr. orientálne zlaté a strieborné vázy, sklené poháre, čínske porcelánové taniere a turecké koberce) a exotické ovocie. Zaujímal sa o rôznu kvalitu povrchov a štruktúr, kompozíciu dômyselne budoval tak, aby vynikli materiálové odlišnosti jednotlivých predmetov. Vo svojom úsilí o realizmus nadobudol veľké majstrovstvo a bol prirovnávaný k J. Vermeerovi van Delft. Kalfove maľby vidieckych interiérov, stodôl a kuchýň mali významný vplyv na tvorbu francúzskych maliarov bratov Nainovcov (→ Le Nainovci). Na sklonku života sa jeho profesionálny záujem sústredil už iba na obchodovanie s umením.

Kalhana

Kalhana, 12. stor. — kašmírsky historik. O jeho živote sa zachovalo len málo údajov. Pravdepodobne bol synom ministra Čampaku na dvore kašmírskeho kráľa Haršu (vládol 1089 – 1101) z prvej lóharskej dynastie (1003 – 1101) a bráhmanom. Autor kroniky kašmírskych kráľov v 8 knihách Rieka kráľov (Rádžataranginí, 1148 – 50), ktorú tvorí 7 826 veršov a v ktorej podrobne opisuje históriu kráľovských dynastií panujúcich v Kašmíre od najranejších čias do 12. stor. Kronika je zdrojom informácií o susedoch Kašmíru a je považovaná za jediné zachované historické dielo sanskritskej (sanskrtskej) literatúry.

Kalchas

Kalchas, genitív Kalchanta, lat. Calchas — v gréckej mytológii veštec, ktorý sprevádzal Achájcov do vojny proti Tróji. Predpovedal jej deväťročné obliehanie a dobytie v desiatom roku vojny (Ilias, 2. spev, verše 326 – 329). Vysvetlil príčinu uviaznutia Agamemnónovho loďstva smerujúceho do Tróje (bezvetrie spôsobené urazenou bohyňou Artemidou, ktorú mal Agamemnón uzmieriť obetovaním Ifigénie v Aulide). V desiatom roku trójskej vojny sa Agamemnón na Kalchantov pokyn vzdal dcéry Apolónovho kňaza Chrysa (gr. Chrysés), otrokyne Chryseidy (gr. Chryséis), čím zmiernil Apolónov hnev; vzápätí však rozhneval Achilla, ktorému odňal milenku Briseidu (gr. Briséis). Kalchantov veštecký konkurent Laokoón vystríhal Trójanov pred dreveným koňom, ktorého dal (podľa niektorých zdrojov) skonštruovať Kalchas, podľa mytologickej tradície však túto myšlienku vnukla Aténa Odyseovi. Kalchas (vo Vergíliovej Aeneide Calchas) predpovedal Aeneovi založenie nového kráľovstva v Itálii. Kalchas zahynul (užialil sa) v maloázijskom meste Kolofón (južne od dnešného mesta İzmir v Turecku), keď nad ním vo vešteckej súťaži zvíťazil v súlade s predpoveďou lepší veštec Mopsos.

Vo výtvarnom umení zobrazený napr. na etruskom bronzovom zrkadle (rytina z 5./4. stor. pred n. l., Vatikánske múzeá) a na rímskej freske z Pompejí Obetovanie Ifigénie (1. stor. n. l., Národné archeologické múzeum, Neapol).

Kalchbrenner, Karol

Kalchbrenner, Karol, 5. 5. 1807 Pöttelsdorf, Burgenland, Rakúsko – 5. 6. 1886 Spišské Vlachy, okres Spišská Nová Ves — uhorský botanik, zakladateľ modernej mykológie na Slovensku, evanjelický kňaz. Študoval na gymnáziách v Győri a Pešti, na evanjelickom lýceu v Šoprone, Bratislave (1823 – 26) a Banskej Štiavnici a teológiu v Šoprone a na univerzite v Halle. Krátko pôsobil ako kaplán v Pešti, 1832 – 81 farár v Spišských Vlachoch, 1858 konsenior, 1870 senior 13 spišských miest.

R. 1847 sa ako samouk začal zaujímať o botaniku, spočiatku skúmal semenné, neskôr výtrusné rastliny, venoval sa však najmä hubám, opísal 13 nových rodov a okolo 400 nových taxónov húb z Európy (zo Slovenska najmä zo Spiša a z okolia Vysokých Tatier), juž. Austrálie, juž. Afriky, z Ázie (Mongolsko a Čína) a i. Zbieral aj riasy (1866 uverejnil zoznam spišských rias), lichenizované huby a machorasty. Jeho herbárová zbierka obsahovala okolo 20 000 položiek a bohatý typový materiál, zachovalo sa však len 2 860 položiek vyšších a 2 800 položiek nižších rastlín, ktoré sú uložené prevažne v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, menší počet položiek v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi, v Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici a vo viacerých svet. herbároch.

Venoval sa aj pestovaniu okrasných rastlín, maľovaniu (ilustroval svoje mykologické práce), paleontológii, geológii, ako aj náboženskej spisbe, poézii a štúdiu antickej literatúry. Od 1864 člen korešpondent, od 1872 riadny člen Uhorskej akadémie vied, od 1873 člen, od 1876 podpredseda Uhorského karpatského spolku, od 1875 člen Zoologicko-botanickej spoločnosti vo Viedni, od 1882 dopisujúci člen austrálskej botanickej spoločnosti Linnean Society of New South Wales v Sydney. Autor viacerých odborných príručiek a okolo 70 vedeckých prác, ktoré aj ilustroval, spoluautor diela Obrázky vybraných rúchoviek Uhorska (Icones selectae Hymenomycetum Hungariae, 1873 – 77). R. 1977 mu bola odhalená pamätná tabuľa v Spišských Vlachoch.

Kalchu

Kalchu [akkadsky], aj Kalach [akkadsky, hebr.], dnes Nimrud — archeologická lokalita v sev. Iraku neďaleko ústia rieky Veľký Záb do Tigrisu asi 40 km juhových. od mesta Mosul. V staroveku významné mesto v sev. Mezopotámii ležiace južne od Ninive na ceste do Aššuru. Osídlené bolo už v 6. – 5. tisícročí pred n. l. v období chaláfskej kultúry a obejdskej kultúry (→ Tell el-Obejd), potom v 3. – 2. tisícročí pred n. l. V 13. stor. pred n. l. obnovené asýrskym panovníkom Salmanasarom I. V novoasýrskom období okolo 878 pred n. l. preniesol Aššurnasirpal II. sídlo Asýrskej ríše z Aššuru do Kalchu, čím sa mesto stalo metropolou tamojších vládcov až po Asarhaddona (vládol 680 – 669 pred n. l.) okrem obdobia vlády kráľa Sargona II. (721 – 705 pred n. l.), keď bolo sídlo ríše prenesené do Chorsábádu. R. 614 pred n. l. a 612 pred n. l. bolo Kalchu zničené Médmi.

Mesto sa rozprestieralo na ploche 361 ha a bolo obkolesené monumentálnymi hradbami v dĺžke 8 km. Na citadele boli počas archeologického výskumu, ktorý sa začal v polovici 19. stor., objavené viaceré kráľovské paláce z 9. – 7. stor. pred n. l., v severozáp. časti palác kráľa Aššurnasirpala II. (najstarší; pri jeho stavbe boli použité jedny z najstarších známych glazovaných tehál), v juhozáp. časti paláce kráľov Salmanasara III. (vzácne slonovinové rezby z umeleckých dielní), Adad-nárárího III. (vládol 810 – 783 pred n. l.), Tiglatpilesara III., Asarhaddona i Sargona II. a zikkurat, v ktorého blízkosti stál chrám boha Ninurtu a bohyne Šarrat nipchi (kráľovnej slnečného kotúča). Pod juž. krídlom paláca kráľa Aššurnasirpala II. boli 1990 objavené hrobky manželiek kráľov Tiglatpilesara III., Salmanasara V. i Sargona II. s bohatými nálezmi zlatých šperkov, ozdôb, nádob ap. Súkromné miestnosti palácov boli obložené veľkoplošnými alabastrovými platňami zobrazujúcimi činy kráľov počas vojen, poľovačiek či náboženských obradov. Pochádza odtiaľ o. i. Aššurbanipalova stéla (7. stor. pred n. l.). Brány medzi palácmi a chrámami boli vyzdobené monumentálnymi plastikami levov alebo okrídlených býkov s ľudskými hlavami (→ lamassu), významným nálezom je čierny obelisk Salmanasara III. (dnes v Britskom múzeu v Londýne) s vyobrazením izraelského kráľa Jehua a ďalších vazalských vládcov prinášajúcich tribút. V súkromných miestnostiach severozáp. palácov i v jednej studni boli nájdené početné výrobky zo slonoviny (pravdepodobne súčasť nábytku). Celkove na 17 miestach boli v Kalchu objavené archívy s nálezmi záznamov v klinovom písme. Nálezy z Kalchu sa nachádzajú v Britskom múzeu v Londýne, v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku, v Múzeu výtvarného umenia (Museum of Fine Arts) v Bostone, v súkromných zbierkach, ako aj v Irackom národnom múzeu v Bagdade, ktoré však bolo 2003 počas tretej vojny v Perzskom zálive čiastočne vyrabované (viaceré cenné exponáty z Kalchu však boli po 1990 uschované a zachovali sa), počas bojov boli poškodené aj niektoré objekty v Kalchu.

Kálí

Kálí, aj Káliká — hinduistická bohyňa, personifikácia prenikajúcej energie (šakti) a prírody, manželka boha Šivu. Bola spájaná so smrťou (v sanskrite Kálí = čierna) a skazou a zároveň uctievaná aj ako bohyňa matka. Býva zobrazovaná s čiernym alebo s modrým telom so štyrmi (resp. s viacerými) rukami, s vyplazeným jazykom a okolo bokov s pásom z odseknutých rúk nepriateľov, ozdobená náhrdelníkom z ľudských hláv alebo lebiek a často stojaca alebo tancujúca na Šivovi ležiacom na chrbte. Obľúbená je najmä v Bengálsku, v 20. stor. jej popularita vzrástla aj v USA a v záp. Európe.

kali-

kali- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom krása, krásny, kraso-.

kália

kália [lat.] — hovorový názov kvetu kornútovky (africkej).

kaliaca pec

kaliaca pec — technické zariadenie slúžiace na kalenie alebo na popúšťanie kovových i nekovových (napr. skla) materiálov, výrobkov a polotovarov, čím sa výrazne zlepšujú ich mechanické vlastnosti, napr. tvrdosť. Obyčajne sa skladá z plášťa, pracovnej komory s vhodnou výmurovkou, z vykurovacích telies a meracích prístrojov na sledovanie a reguláciu procesu. Rozlišujú sa stacionárne kaliace pece (napr. komorové, kruhové, šachtové, téglikové), v ktorých sa ohrievaný materiál nepohybuje, a priebežné kaliace pece (napr. karuselové), v ktorých sa ohrievaný materiál pohybuje na podloží poháňanom elektromotorom (patria medzi hnané stroje). Kaliace pece môžu byť vykurované plynom alebo elektricky.

Kaliakra

Kaliakra, nos Kaliakra — mys v Bulharsku vybiehajúci do Čierneho mora 12 km vých. od mesta Kavarna a 60 km severových. od mesta Varna. Prírodná rezervácia s výskytom delfínov, plutvonožcov a kormoránov. Na strmom skalnatom pobreží sa nachádzajú zvyšky pevnosti, ktorej najstaršie časti pochádzajú zo 4. stor. pred n. l.

kaliareň

kaliareň — prevádzka hutníckeho alebo strojárskeho závodu, v ktorej sa uskutočňujú všetky procesy tepelného spracovania kovov. Nachádzajú sa v nej kaliace, žíhacie a cementačné pece, prístroje na meranie teploty kúpeľa a ďalšie potrebné zariadenia a nástroje.

kaliber

kaliber [gr. > arab. > fr.] —

1. vnútorný priemer okrúhlych otvorov, rúr, dutín a i.; voj. vnútorný priemer (vývrt) vodiacej časti hlavne palných zbraní. Pri zbraniach s drážkovým vývrtom hlavne sa určuje priemerom vývrtu medzi dvoma protiľahlými poľami (→ guľovnica), pri hladkých hlavniach priemerom hladkého vývrtu (→ broková zbraň). Pri guľových zbraniach je kaliber číslo udávajúce buď priemer strely (→ náboj), alebo priemer vývrtu hlavne v mm (v krajinách s metrickým systémom) alebo v stotinách, resp. v tisícinách palca (v krajinách, v ktorých je zaužívaná britsko-americká sústava jednotiek, 1 palec = 25,4 mm). Pri brokových zbraniach je kaliber číslo udávajúce počet guliek rovnakého priemeru odliatych z jednej libry olova (453,6 g), ktoré posuvne prejdú cez vývrt hlavne (napr. kaliber 12 znamená, že z jednej libry olova bolo odliatych 12 guliek). Medzi číslom kalibra a vnútorným priemerom hlavne preto platí nepriama závislosť (čím viac guliek bolo odliatych, tým majú menší priemer a tým menší je aj vnútorný priemer hlavne);

2. pevné meradlo na kontrolu rozmerov a tvaru výrobkov porovnaním ich rozmerov (resp. tvaru) s nastavenou hodnotou (resp. tvarom) meradla. Kalibrom sa teda nemeria skutočný rozmer predmetu, ale zisťuje sa, či je rozmer súčiastky správny (leží v predpísanom intervale hodnôt; → medzný rozmer) alebo nie. Vyrábajú sa normálne (majú iba jeden menovitý rozmer) a medzné kalibre. Na kontrolu otvorov sa používa napr. valčekový a plochý kaliber, na kontrolu vonkajších rozmerov jednostranný a dvojstranný strmeňový kaliber, na kontrolu závitov závitový kaliber, na kontrolu kalibrov porovnávací kaliber, na kontrolu tvaru výrobku tvarový kaliber. Výhodou kalibra je rýchla a ľahká kontrola výrobkov, nevýhodou postupné opotrebovanie meracích plôch kalibra;

3. hut. otvor medzi dvoma pracovnými valcami valcovacej stolice vytvorený dvoma zodpovedajúcimi, protiľahlo postavenými zábermi v telách valcov, ktoré spolu tvoria žiadaný výsledný tvar prierezu valcovaného predmetu – predvalku. Pri prechode kalibrom mení predvalok svoj tvar podľa tvaru kalibra a súčasne sa predlžuje. Na získanie požadovaného tvaru a veľkosti musí predvalok často prejsť viacerými kalibrami (napr. so zmenšujúcimi sa prierezmi) usporiadanými v rade. Ploché kalibre sa používajú na začiatočné valcovanie ingotov a na valcovanie brám a pásov, skriňové kalibre na valcovanie blokov, kosoštvorcové, resp. štvorcové kalibre na získanie vývalku s kosoštvorcovým, resp. so štvorcovým prierezom, utĺkacie kalibre na úpravu šírky plochého predvalku a získanie zaoblených tvarov ap. (→ kalibrácia valcov).

kalibrácia

kalibrácia [gr. > arab. > fr.] —

1. ekon. výpočtová simulačná procedúra používaná zväčša v makroekonómii na skúmanie hospodárskych cyklov (ich makroekonomických modelov), v ktorých nemá hlavnú úlohu tradičná ekonometrická analýza (odhad parametrov, testovanie), ale ekonomická teória. Model sa kalibruje tak, že sa zvolia hodnoty parametrov predstavujúce spravidla priemer empiricky získaných hodnôt ekonomických veličín a počítačová simulácia výsledku modelu vzhľadom na kalibrované hodnoty zvoleného parametra sa opakuje dovtedy, kým výsledky modelu nezískajú kvalitatívne charakteristiky zodpovedajúce reálnym podmienkam. Pri kalibrácii sa nehodnotí kvalita parametra (napr. jeho testovaním) a nepoužíva sa žiadna odhadová procedúra známa v ekonometrii (napr. metóda najmenších štvorcov);

2. hut. a) → kalibrácia valcov; b) → kalibrovanie;

3. chem. určenie funkcie, ktorá v analytickej chémii vyjadruje vzťah medzi meranými hodnotami analytického signálu a veličinami charakterizujúcimi druhy analytov a ich množstvo. V kvalitatívnej analýze ide o priradenie polohy analytického signálu na stupnici energie (vyjadrenej napr. prostredníctvom vlnovej dĺžky, vlnočtu, potenciálu elektródy ap.) alebo na súradnici času (na chromatograme) jednotlivým analytom. Tento proces zahŕňa voľbu modelu (funkčného vzťahu), odhad jeho parametrov a ich neistôt i validáciu. Zvolený model môže byť svojou podstatou deterministický (napr. Moseleyho zákon závislosti frekvencie röntgenového žiarenia od protónového čísla prvku), môže byť empirickou funkciou (napr. závislosť Kovátsových indexov homológov od ich retenčných údajov z plynovej chromatografie) alebo empirickým vzťahom (využívajú sa priamo tabuľkové hodnoty, ktoré vznikli spracovaním experimentálnych výsledkov). V kvantitatívnej analýze sa zabezpečuje prevod nameraných údajov s rozmermi meraného signálu na údaj o množstve alebo o koncentrácii analytu. S použitím štandardov sa konštruuje analytická kalibračná krivka a pomocou nej sa z nameranej hodnoty analytického signálu stanovuje množstvo alebo koncentrácia analytu. Kalibrácia sa vykonáva metódou vonkajších štandardov alebo niektorou z metód štandardných prídavkov;

4. kyb. → kalibrácia robota, → kalibrácia vizuálneho systému;

5. v metrológii experimentálne stanovenie závislosti medzi hodnotami meranej veličiny nameranými určitým meradlom alebo meracím prístrojom alebo reprezentovanými referenčným materiálom a hodnotami tejto veličiny zistenými pomocou etalónov vyššej úrovne, ktoré sa vykonáva za určených podmienok. Výsledky kalibrácie môžu byť usporiadané v tabuľke alebo vyjadrené kalibračnou funkciou (kalibračnou krivkou) alebo kalibračným alebo korekčným koeficientom (pri ich výpočte sa najčastejšie používa metóda najmenších štvorcov). Umožňujú zistiť chyby údajov meradla, meracieho prístroja alebo miery a určiť korekcie indikácií meradiel. Na základe kalibrácie je možné označiť polohu meracej značky pri zhotovovaní ľubovoľných stupníc na meradle (graduácii). Úradné kalibrácie vykonávajú autorizované metrologické pracoviská (od 1991 platí pre túto činnosť úradný názov overovanie a kalibrovanie), ktoré vystavujú kalibračné certifikáty (protokoly) skúšaných meradiel alebo meracích prístrojov.

V elektrotechnike sa pri kalibrácii určuje miera zhody vlastností meraného objektu a kalibrátora, v elektrickej meracej technike sa kalibráciou určuje citlivosť prístroja alebo rozsah elektrického meracieho prístroja porovnávaním s overeným etalónom. Pri kalibrácii analógových a jednoduchších digitálnych prístrojov sa na vstup prístroja pripoja veličiny presne odmeraných hodnôt a nastavovacími prvkami sa nastavia správne údaje kalibrovaného prístroja. Ak prístroj nemožno nastaviť, priloží sa k nemu pre danú veličinu kalibračná krivka. V prístrojoch s procesormi sa robí softvérová kalibrácia, pri ktorej sa z nameraných chýb prístroja vypočítajú kalibračné koeficienty a kalibračná funkcia (prípadne sa zhotoví len tabuľka), uložia sa do pamäte prístroja a používajú sa na korekciu nameraných hodnôt prístroja. Jednoduchá kalibrácia sa niekedy robí pri každom zapnutí prístroja, využíva sa pritom vstavaný referenčný zdroj danej veličiny. Takáto kalibrácia umožňuje na rozdiel od justácie presne nastaviť prístroj bez zásahu dovnútra.

kalibrácia robota

kalibrácia robotakyb. proces určenia konštánt matematického modelu robota charakterizujúcich jeho danú realizáciu. Vyplýva z úlohy riadenia robota na základe matematického modelu systému. Správne určenie konštánt je dôležité napr. na presné riadenie polohy robota a na výpočet priamej a inverznej kinematickej úlohy. V praxi sa kalibruje každý jednotlivý robot, pri sériovej výrobe sa však uskutočňuje len kalibrácia daného typového radu robotov.

kalibrácia valcov

kalibrácia valcov — určenie správneho tvaru a rozmeru kalibrov valcov (→ kaliber), ktorým sa dosiahne požadovaný profil vývalkov s presnými rozmermi a dobrým povrchom pri najvyššej výkonnosti valcovania a najmenšom opotrebení valcov. Uskutočňuje sa výpočtom podľa vlastností valcovaného materiálu.

kalibrácia vizuálneho systému

kalibrácia vizuálneho systémukyb. nastavenie vnútorných (ohnisková vzdialenosť, veľkosť snímky, zakrivenie ap.) a vonkajších (poloha a orientácia) parametrov kamery ako hlavnej časti vizuálneho systému, ktoré sa vykonáva z dôvodu eliminácie jej nedostatkov skresľujúcich parametre reálneho prostredia. Obidve skupiny parametrov kamery sa používajú pri výpočte súradníc bodov trojrozmerného priestoru. Na kalibráciu vizuálneho systému sa štandardne používajú kalibračné telesá, ktorých súradnice v trojrozmernom priestore sú s veľkou presnosťou určené. Zosnímaním kalibračného telesa sa získa kalibračný obrázok, ktorého body sú ľahko identifikovateľné a pokrývajú celý priestor snímaný kamerou. Súčasťou kalibrácie vizuálneho systému je nájdenie párov (korešpondujúcich bodov) na dvoch kalibračných obrázkoch nasnímaných napr. pod rôznym uhlom, ktoré určujú ten istý bod v trojrozmernom priestore. Uvedená úloha sa rieši metódou spracovania obrazu, pri ktorej sa na obrázkoch hľadajú charakteristické črty jednotlivých snímok (napr. rohy, hrany a iné značky).

kalibračná funkcia

kalibračná funkcia — experimentálne zistená závislosť medzi údajmi meradla a konvenčne pravými hodnotami meranej veličiny. Môže byť vyjadrená tabuľkovo, graficky (ako kalibračná krivka; → analytická kalibračná krivka) alebo vhodným matematickým výrazom. Jej inverzná funkcia (v analytickej chémii označovaná ako vyhodnocovacia funkcia alebo krivka) sa využíva pri stanovovaní hodnoty meranej veličiny metódou kalibračnej krivky.

kalibračné plyny

kalibračné plyny — zmesi plynov presného zloženia slúžiace na typové skúšky a overovanie analyzátorov výfukových plynov, na kalibrácie analyzátorov zmesí plynov na monitorovanie kvality ovzdušia (meranie emisií a imisií), na kalibrácie plynových chromatografov a analyzátorov používaných pri riadení výrobných procesov, kontrole kvality, detekcii horľavých a toxických plynov ap. Pripravujú sa zmiešaním plynov presnej hmotnosti, pričom presnosť predpísaného obsahu jednotlivých zložiek sa kontroluje analyticky alebo porovnaním s referenčnými štandardmi. Kalibračné plyny vyrábajú akreditované pracoviská, dodávajú sa s certifikátmi o analýze.

kalibrátor

kalibrátor [gr. > arab. > fr.] — el.tech. prístroj alebo zapojenie slúžiace na kalibráciu meracieho prístroja, na nastavenie jeho rozsahu a na určenie chyby merania.

kalibrovanie

kalibrovanie [gr. > arab. > fr.], kalibrácia — hut. dokončovacia operácia pri tvárnení kovov, ktorej cieľom je dosiahnuť presný tvar a rozmery, ako aj hladký povrch predmetov (najčastejšie výkovkov alebo výliskov) alebo ich súčastí (napr. kalibrovanie otvorov).

kaliciovité

kaliciovité [lat.], Caliciales — čeľaď z oddelenia vreckaté huby (Ascomycota), trieda Ascomycetes, rad lekanorotvaré (Lecanorales). Zvyčajne nelichenizované parazitické alebo saprofytické huby so stopkatými alebo s prisadnutými plodnicami a s kôrovitou, lupeňovitou alebo s kríčkovitou stielkou zanorenou v substráte alebo prítomnou na jeho povrchu; vrecká plodníc sa zvyčajne rozpadávajú na práškovitú hmotu mazédium, pri niektorých druhoch však pretrvávajú. Patria sem rody vyskytujúce sa od mierneho až po tropické podnebné pásmo sev. a juž. pologule, na Slovensku napr. kalícia (Calicium) a stopkovnica (Chaenotheca).

Kálidása

Kálidása, pravdepodobne 4. – 5. stor. — najvýznamnejší indický básnik a dramatik píšuci v sanskrite (sanskrte). Podľa legendy bol oddaným uctievačom bohyne Kálí (Kálidása = služobník Kálí). Jeden z predstaviteľov kávjovej literatúry, jeho tvorba sa vyznačuje lyrickým majstrovstvom, bohatou obraznosťou, mnohými prirovnaniami a schopnosťou spájať lyriku a epiku do pomerne jednotného celku. Námety čerpal najmä z indickej mytológie a filozofie. Za jeho najranejšie dielo sa považuje lyrická báseň Krátke vykreslenie ročných období (Rtusanhára), v ktorej opisuje ľúbostný vzťah na pozadí meniacej sa prírody počas ročných období. Lyrická báseň Oblak poslom (Méghadúta; angl. 1813) odráža autorovu lásku k prírode a schopnosť skĺbiť prírodné obrazy s ľudskými citmi (oblak nesúci od manžela, ktorý žije v exile v strednej Indii, posolstvo lásky milovanej manželke do Himalájí vidí krásy indickej prírody). Epické skladby Kumárovo zrodenie (Kumárasanbhava) a Raghuov rod (Raghuvanša) spracúvajú látku z mytologických purán a vyznačujú sa formálnou prepracovanosťou a pôsobivými lyrickými vsuvkami. Divadelná hra Málaviká a Agnimitra (Málavikágnimitra) rozpráva o láske kráľa Agnimitru k slúžke Málavike, hra Vikrama a Urvaší (Vikramórvašíja) založená na príbehu z purán príbeh o kráľovi Pururavasovi a víle Urvaší. Vrcholom Kálidásovej dramatickej tvorby je hra Šakuntalá (aj Šakuntalino poznávacie znamenie, Abhidžňánašakuntalá) o prekliatej láske kráľa Dušjantu k adoptívnej askétovej dcére Šakuntale, ktorú napísal na základe epizódy z Mahábháraty. Je to prvá indická divadelná hra preložená do angličtiny (1789), neskôr vznikli jej preklady do ďalších jazykov a stala sa zdrojom inšpirácie pre autorov rozličných žánrov. Kálidásove diela inšpirovali viacerých indických i európskych spisovateľov obdobia konca 19. a začiatku 20. stor. a patria k vrcholom staroindickej literatúry.

kalif

kalif [arab.], aj chalífa — historický titul najvyššieho náboženského i svetského vládcu moslimov, ktorý stál na čele kalifátu. Jeho povinnosťou bolo starať sa o zachovanie a rozširovanie území ovládaných moslimami, bol hlavným veliteľom svätej vojny (džihád), dbal o dodržiavanie islamského práva (šaría), a hoci bol považovaný za hlavu všetkých moslimov, v právnych a náboženských otázkach nepredstavoval najvyššiu autoritu. Pojem kalif sa spomína už v Koráne (ako kalif sú označované biblické postavy Adam a Dávid, zástupcovia Boha na zemi), používať sa začal po smrti proroka Mohameda (632), keď správu moslimskej komunity prebral Mohamedov svokor Abú Bakr s titulom chalífat rasúl alláh (nástupca Božieho posla, t. j. Mohameda; arab. chalífa = nástupca, odtiaľ názov), ako titul vládcu sa začal používať pravdepodobne počas vlády druhého kalifa Umara ibn al-Chattába.

Prví štyria kalifovia (Abú Bakr, Umar ibn al-Chattáb, Usmán ibn Affán, Alí ibn Abí Tálib) boli volení a v moslimských dejinách majú zvláštne postavenie – sú označovaní ako správne vedení alebo pravoverní kalifovia (al-chulafá’ ar-rášidún). Pre ďalšie generácie moslimov často predstavujú vzor a obdobie ich vlády sa považuje za zlatý vek islamu. Do značnej miery položili základy administratívnej a súdnej správy v moslimskom štáte (→ Arabská ríša) a podľa vzoru Mohameda pokračovali v rozširovaní jeho územia. Ešte do 641 sa im podarilo dobyť Sýriu, Jordánsko, Palestínu a územie dnešného Iraku, do 642 získali kontrolu nad celým Egyptom a úspešne pokračovali v ťaženiach do sev. Afriky, do oblasti juž. Kaukazu i na územie dnešného Iránu (Perzie). Po zavraždení tretieho kalifa Usmána ibn Affána (656) a počas následnej nevýraznej vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) došlo k sporom o nástupníctvo (o právo viesť spoločenstvo moslimov), keď Alí súhlasil s rozhodnutím zmierovacieho súdu, podľa ktorého kalif nemusel byť volený, ale titul kalif mohol byť dedičný (→ cháridža). To spolu s otázkou pôvodu kalifa viedlo k prvému štiepeniu arabskej komunity a k rozdeleniu moslimov na šíitov a sunnitov (sunitov). Šíiti neuznávajú žiadneho z kalifov, pokiaľ nie je priamym potomkom proroka Mohameda, za jediných legitímnych panovníkov považujú Alího ibn Abí Táliba i jeho potomkov (→ Hasan, → Husajn; → isná’ašaríja) a najvyššieho vodcu moslimskej komunity označujú titulom imám. Podľa sunnitských moslimov kalif musí pochádzať z kmeňa Kurajšovcov (pochádzali z neho prorok Mohamed, ako aj neskôr vládnuce dynastie Umajjovcov a Abbásovcov). Dynastický a vnútronáboženský konflikt vyvrcholil počas vlády protivníka Alího ibn Abí Táliba a prvého umajjovského panovníka Mu’áviju I., ktorý sa 661 zmocnil vlády a za svojho nástupcu (za kalifa) vymenoval syna Jazída (I.), čím porušil tradíciu demokratickej voľby kalifa (šúrá) ako predstaviteľa výkonnej moci. Titul kalif sa tak stal dedičným.

Za najvýraznejších kalifov zo sunnitskej dynastie Umajjovcov (spolu 14 kalifov, ktorí vládli v Damasku do 750) sa pokladajú Abdalmalik (685 – 705) a jeho syn al-Valíd I. (705 – 715), ktorému sa podarilo upevniť vládu v celej sev. Afrike a konvertovať na islam miestne berberské obyvateľstvo, na západe ovládnuť takmer celý Iberský polostrov a na východe územie až po údolie rieky Indus. Počas vlády nástupcov al-Valída I. došlo k postupnému oslabovaniu moci umajjovských kalifov a 750 boli zvrhnutí Abu l-Abbásom (Abú al-Abbásom), zakladateľom dynastie Abbásovcov (svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbása, *565, †653), ktorý bol vyhlásený za kalifa. Dal vyvraždiť celú rodinu Umajjovcov, ujsť sa podarilo iba Abdarrahmánovi I., ktorý zjednotil Arabov žijúcich v Španielsku, založil španielsku vetvu Umajjovcov a 756 vytvoril Córdobský emirát, Abdarrahmánom III. (929 sa vyhlásil za kalifa) pretvorený na Córdobský kalifát (jestvoval do 1031).

Sunnitskí Abbásovci (spolu 38 kalifov vládnucich v Bagdade) sa dostali k moci vďaka podpore rôznych pietistických a extrémistických skupín, najmä ší’e, ktorá sa stala úhlavným protivníkom ortodoxnej sunnitskej väčšiny a neustálou hrozbou jej moci. K najvýznamnejším abbásovským kalifom patrili al-Mansúr (754 – 775), ktorý založil Bagdad a vybudoval centralizovaný štát podliehajúci autorite kalifa, ako aj významní podporovatelia vedy a umenia Hárún ar-Rašíd (786 – 809) a jeho syn al-Ma’mún (813 – 833). Hoci abbásovskí kalifovia formálne vládli na východe až do 1258, keď bol Bagdad dobytý Mongolmi, ich vláda sa de facto skončila 945, keď sa Bagdadu zmocnili perzskí Bújovci. Abbásovskí kalifovia sa stali len bábkovými panovníkmi formálne uznávanými za duchovných vodcov sunnitských moslimov dynastiami v Chorásáne, Transoxánii a str. Ázii.

Titul kalif používala aj dynastia šíitských Fátimovcov v Egypte (909 – 1171; svoj pôvod odvodzovala od potomkov Mohamedovej dcéry Fátimy a jej manžela Alího ibn Abí Táliba) a neskôr aj Abbásovci v Egypte (1261 – 1517), ktorí však vládli len formálne (tzv. tieňoví kalifovia, náboženskí hodnostári v Káhire) a skutočnú moc mali mamlúci (mamlúcka dynastia, 1250 – 1517), ktorí si takto zabezpečili legitimitu svojej vlády. Od zajatia posledného abbásovského tieňového kalifa v Káhire (1517) osmanským sultánom Selimom I. používali titul kalif aj vládcovia Osmanskej ríše (spolu s titulom sultán), a to až do jeho oficiálneho zrušenia po vzniku Tureckej republiky (1924).

Kalifovia (632 – 1258)
Rok vlády Kalif (panovnícke meno, úplné meno)
pravoverní kalifovia
632 – 634 Abú Bakr (Abú Bakr Abdalláh ibn Abí Kuháfa as-Siddik)
634 – 644 Umar ibn al-Chattáb
644 – 656 Usmán ibn Affán
656 – 661 Alí ibn Abí Tálib (Alí ibn Abí Tálib ibn Abd al-Muttalib ibn Hášim ibn Abd al-Manáf)
umajjovskí kalifovia
661 – 680 Mu’ávija I. (Mu Mu’ávija ibn Abí Sufján)
680 – 683 Jazíd I. (Jazíd ibn Mu’ávija)
683 Mu’ávija II. (Mu’ávija ibn Jazíd)
684 – 685 Marván I. (Marván ibn al Hakam)
685 – 705 Abdalmalik (Abdalmalik ibn Marván)
705 – 715 al-Valíd I. (al-Valíd ibn Abdalmalik)
715 – 717 Sulajmán (Sulajmán ibn Abdalmalik)
717 – 720 Umar II. (Umar ibn Abdalazíz)
720 – 724 Jazíd II. (Jazíd ibn Abdalmalik)
724 – 743 Hišám (Hišám ibn Abdalmalik)
743 – 744 al-Valíd II. (al-Valíd ibn Jazíd)
744 Jazíd III. (Jazíd ibn al-Valíd)
744 Ibráhím (Ibráhím ibn al-Valíd)
744 – 749/750 Marván II. (Marván ibn Muhammad)
abbásovskí kalifovia
749/750 – 754 Abu l-Abbás (Abú al-Abbás as-Saffáh Abdalláh ibn Muhammad)
754 – 775 al-Mansúr (Abú Džafar al-Mansúr Abdalláh ibn Muhammad ibn Alí)
775 – 785 al-Mahdí (Muhammad al-Mahdí ibn Abdalláh al-Mansúr)
785 – 786 al-Hádí (Abú Abdalláh al-Hádí Músa ibn Muhammad al-Mahdí)
786 – 809 Hárún ar-Rašíd (Hárún ibn Muhammad al-Mahdí)
809 – 813 al-Amín (Abú Abdalláh al-Amín Muhammad ibn Hárún ar-Rašíd)
813 – 833 al-Ma’mún (Abú Džafar al-Ma’mún Abdalláh ibn Hárún ar-Rašíd)
833 – 842 al-Mu’tasim Billáh (Abú Ishák al-Mu’tasim Billáh Muhammad ibn Hárún ar-Rašíd)
842 – 847 al-Vátik Billáh (Abú Džafar al-Vátik Billáh Hárún ibn Muhammad al-Mu’tasim)
847 – 861 al-Mutavakkil ’Alá Alláh (Abú Fadl al-Mutavakkil ’Alá Alláh Dža’far ibn Muhammad al-Mu’tasim)
861 – 862 al-Muntasir Billáh (Abú Dža’far al-Muntasir Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
862 – 866 al-Musta’ín Billáh (Abú al-Abbás al-Musta’ín Billáh Ahmad ibn Muhammad al-Mu’tasim)
866 – 869 al-Mu’tazz Billáh (Abú Abdalláh al-Mu’tazz Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
869 – 870 al-Muhtadí Billáh (Abú Ishák al-Muhtadí Billáh Muhammad ibn Hárún al-Vátik)
870 – 892 al-Mu’tamid Billáh (Abú al-Abbás al-Mu’tamid Billáh Ahmad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
892 – 902 al-Mu’tadid Billáh (Abú al-Abbás al-Mu’tadid Billáh Ahmad ibn Táhá al-Muvaffak ibn Dža’far al-Mutavakkil)
902 – 908 al-Muktafí Billáh (Abú Ahmad al-Muktafí Billáh Alí ibn Ahmad al-Mu’tadid)
908 – 908 Abdalláh (Abdalláh ibn al-Mu’tazz) – zavraždený po jednom dni vlády
908 – 932 al-Muktadir Billáh (Abú al-Fadl al-Muktadir Billáh Dža’far ibn Ahmad al-Mu’tadid)
932 – 934 al-Káhir Billáh (Abú al-Mansúr al-Káhir Billáh Muhammad ibn Ahmad al-Mu’tadid)
934 – 940 ar-Rádí Billáh (Abú al-Abbás ar-Rádí Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Muktadir)
940 – 944 al-Muttakí Lilláh (Abú Ishák al-Muttakí Lilláh Ibráhím ibn Dža’far al-Muktadir)
944 – 946 al-Mustakfí Billáh (Abú al-Kásim al-Mustakfí Billáh Abdalláh ibn al-Muktafí)
946 – 974 al-Mutí’ Lilláh (Abú al-Kásim al-Mutí’ Lilláh al-Fadl ibn Dža’far al-Muktadir)
974 – 991 at-Tá’i Billáh (Abú Bakr at-Tá’i Billáh Abdalkarím ibn al-Fadl al-Mutí’)
991 – 1031 al-Kádir Billáh (Abú al-Abbás al-Kádir Billáh Ahmad ibn Ishák ibn Dža’far al-Muktadir)
1031 – 1075 al-Káim bi-Amrilláh (Abú Dža’far al-Káim bi-Amrilláh Abdalláh ibn Ahmad al-Kádir)
1075 – 1094 al-Muktadí bi-Amrilláh (Abú al-Kásim al-Muktadí bi-Amrilláh Abdalláh ibn Muhammad az-Záhír ibn Abdalláh al-Káim)
1094 – 1118 al-Mustazhir Billáh (Abú al-Abbás al-Mustazhir Billáh Ahmad ibn Abdalláh al-Muktadí)
1118 – 1135 al-Mustaršid Billáh (Abú al-Mansúr al-Mustaršid Billáh al-Fadl ibn Ahmad al-Mustazhir)
1135 – 1136 ar-Rášid Billáh (Abú Dža’far ar-Rášid Billáh al-Mansúr ibn al-Fadl al-Mustaršid)
1136 – 1160 al-Muktafí li-Amrilláh (Abú Abdalláh al-Muktafí li-Amrilláh Muhammad ibn Ahmad al-Mustazhir)
1160 – 1170 al-Mustandžid Billáh (Abú al-Muzaffar al-Mustandžid Billáh Júsuf ibn Muhammad al-Muktafí)
1170 – 1180 al-Mustadí bi-Amrilláh (Abú Muhammad al-Mustadí bi-Amrilláh al-Hassan ibn Júsuf al-Mustandžid)
1180 – 1225 an-Násir li-Dínalláh (Abú al-Abbás an-Násir li-Dínalláh Ahmad ibn al-Hassan al-Mustadí)
1225 – 1226 az-Záhir bi-Amrilláh (Abú an-Násir az-Záhir bi-Amrilláh Muhammad ibn Ahmad an-Násir)
1226 – 1242 al-Mustansir Billáh (Abú Dža’far al-Mustansir Billáh al-Mansúr ibn Muhammad az-Záhir)
1242 – 1258 al-Musta’sim Billáh (Abú Ahmad al-Musta’sim Billáh Abdalláh ibn Mansúr al-Mustansir)
umajjovskí kalifovia v Španielsku
929 – 961 Abdarrahmán III. (912 – 929 emir)
961 – 976 Hakam II. (Abú al-Ás al-Mustansir Billáh al-Hakam ibn Abdarrahmán)
976 – 1009 Hišám II. (Abú al-Valíd Hišám al-Mu’ajjad Billáh) – faktickým vládcom bol Almanzor
1009 – 1026 obdobie úpadku – osem kalifov
1026 – 1031 Hišám III. (Hišám ibn Muhammad al-Mu’tad Billáh)

kalifát

kalifát [arab.] — centralizovaný štátny úvar spravovaný kalifom ako najvyšším moslimským svetským i duchovným predstaviteľom. Termín Arabský kalifát sa používa ako súhrnné označenie teokratického štátu (resp. historického územia), ktorý vznikol 632 po smrti proroka Mohameda. Jeho sídelným mestom bola spočiatku Medina, resp. Kúfa, od 661 Damask a od 762 Bagdad (→ Arabská ríša). Najväčší územný nárast dosiahol v prvých dvoch stor. od vzniku, keď zaberal územia juhozáp. Ázie, sev. Afriky a väčšiu časť územia dnešného Španielska. Koncom 10. stor. ako jednotný celok zanikol, k jeho úplnému zániku došlo 1258, keď Mongoli (na čele s Hülegüom) dobyli a vyplienili Bagdad. Ako kalifát sa označujú aj historické územia (štátne útvary) spravované kalifmi jednotlivých dynastií vládnucich v Arabskom kalifáte (umajjovský kalifát, 661 – 750, → Umajjovci; abbásovský kalifát, 750 – 945, → Abbásovci), ako aj štátne útvary, ktoré vznikli koncom 10. stor. osamostatnením sa od Arabského kalifátu (fátimovský kalifát v Egypte, 969 – 1171; → Fátimovci; Córdobský kalifát, 929 – 1031, utvorený španielskou vetvou Umajjovcov), a turecký moslimský štátny útvar Osmanská ríša (→ Turecko), ktorého vládcovia (sultáni) používali od dobytia Egypta (1517) do jej zániku (1924) aj titul kalif.

Kalifornia

Kalifornia, California, skratka Calif. aj Cal. — štát v záp. časti USA pri pobreží Tichého oceána pri hranici s Mexikom, podľa rozlohy 3. najväčší (po Aljaške a Texase) štát USA. Väčšinu územia tvorí hornatinný a vrchovinný reliéf, pozdĺž pobrežia sa tiahnu riečnymi dolinami rozčlenené Prímorské vrchy, str. časť vypĺňa tektonicky podmienená Kalifornská dolina (morfologický prejav zlomu San Andreas tiahnuceho sa pozdĺž jej záp. okraja, oblasť najsilnejších zemetrasení v USA), vých. časť poludníkovo sa tiahnuce pohorie Sierra Nevada s najvyšším vrchom územia Whitney, 4 418 m n. m. (druhý najvyšší vrch USA), juhových. časť polopúšťové a púšťové hornaté územia (Mohavská púšť) a kotliny (Dolina smrti na hranici so štátom Nevada s najnižším miestom Kalifornie, 86 m pod hladinou mora). Pobrežie nie je veľmi členité, najväčší záliv San Francisco Bay, v juž. časti pobrežia niekoľko ostrovov (Channel Islands).

Mierne stredomorské podnebie, na juhu extrémne suché. Najväčšie rieky Sacramento a San Joaquin tečú poludníkovým smerom, majú početné prítoky najmä zo Sierry Nevady, ústia spoločnou deltou do zálivu San Francisco; rieka Colorado na juhovýchode tvorí čiastočnú hranicu so štátom Arizona; na juhu a východe viacero bezodtokových území; v horských oblastiach jazerá (často slané). Rôznorodá vegetácia, na sev. pobreží sekvojové lesy, na juž. pobreží a v Kalifornskej doline suché lesy a porasty typu chaparral (miestny názov vegetácie macchia), v Sierre Nevade borovicové, vo vyšších nadmorských výškach jedľové lesy, nad 3 300 m n. m. vysokohorská, v púšťach suchomilná vegetácia (kaktusy, agávy), v oázach palmy. Viacero národných parkov a chránených území (Yosemitský národný park, Dolina smrti, Sequoia and Kings Canyon National Parks a i.).

Priemyselne aj poľnohospodársky silno rozvinutý región, významný priemysel kozmický a letecký, automobilový, kovoobrábací, elektronický, elektrotechnický a informačných technológií (v blízkosti San Francisca v doline Kremíkové údolie), ďalej priemysel lodný, zbrojný, chemický, potravinársky (najmä spracovanie ovocia a zeleniny), stavebných materiálov, filmový (výroba filmov v Hollywoode v Los Angeles), energetický (početné tepelné, vodné a solárne elektrárne) a ťažobný (ťažba ropy a zemného plynu, rúd železa, chrómu, niklu, zlata a platiny, pyritov, azbestu, sadrovca) priemysel. Asi štyri pätiny územia sú umelo zavlažované (najmä Kalifornská dolina), prevládajú farmy s veľkosťou okolo 150 ha, ťažiskom poľnohospodárstva je sadovníctvo (pestovanie citrusov, jabloní, sliviek, hrušiek, višní) a zeleninárstvo, ďalej pestovanie bavlníka, cukrovej repy, jačmeňa, ryže, viniča, jahôd, kvetín; chov hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, hydiny; rozvinutý rybolov a lesné hospodárstvo.

Jedna z turisticky najatraktívnejších oblastí USA. Zložitý moderný a dynamicky sa rozvíjajúci dopravný systém Kalifornie má hlavné dopravné tepny vedené v smere sever – juh; hoci má krajina jeden z najrozsiahlejších systémov diaľnic a rýchlostných komunikácií v USA, jej cestná sieť je považovaná za nedostatočnú a nestačí plne pokrývať potreby rozľahlej a ľudnatej krajiny (pre väčšinu obyvateľov Kalifornie je štandardom využívať automobily na dennú dochádzku do zamestnania, na návštevu kina, na výlety, vychádzky či na dovolenky), v dôsledku čoho vznikajú najmä v mestách rozsiahle dopravné zápchy; železničná doprava spája všetky hospodársky významné oblasti krajiny (v preprave osôb má význam v prímestských oblastiach), na transkontinentálnej železnici sú koncovými bodmi San Francisco a Los Angeles, plánovaná je výstavba prvej vysokorýchlostnej železičnej siete v Severnej Amerike; rozvinutá letecká doprava s medzinárodnými letiskami v Los Angeles a San Franciscu predstavujúcimi významné uzly transkontinentálnej a transtichooceánskej leteckej dopravy; významné námorné prístavy v Los Angeles, Long Beach (jeden z najväčších prístavov na svete, druhý najväčší kontajnerový prístav USA), Oaklande a San Diegu. Štát s najvyšším počtom obyvateľov a najvyššou hustotou zaľudnenia, najsilnejšie urbanizovaný štát USA. Najväčšie mestá: Los Angeles, San Diego, San Jose, San Francisco.

Územie dnešnej Kalifornie bolo pôvodne osídlené indiánskymi kmeňmi, ktoré sa živili lovom, rybárstvom a primitívnym poľnohospodárstvom (→ Indiáni). Po príchode španielskych dobyvateľov bola oblasť čiastočne zmapovaná (1542) počas španielskej výpravy Juana Rodrigueza Cabrilla (*asi 1499, †1543), ktorý sa plavil z Mexika na sever pozdĺž záp. amerického pobrežia (výsledky jeho cesty boli spracované v 60. rokoch 16. stor.), pobrežie podrobnejšie zmapoval Sebastián Vizcaíno (*1548, †1624), ktorý 1602 pomenoval niektoré geografické objekty (zálivy San Diego, Monterey a i.). Španieli postupne dobývali územia na sever a severovýchod od Kalifornského polostrova, začleňovali ich do vicekráľovstva Nové Španielsko a spolu s Kalifornským polostrovom ich nazývali Kalifornia (California), pričom územie ležiace na Kalifornskom polostrove sa nazývalo Dolná Kalifornia (špan. Baja California, angl. Lower California; v súčasnosti štáty Mexika Baja California a Baja California Sur) a územie na severe Nového Španielska Horná Kalifornia (špan. Alta California, angl. Upper California; okrem dnešnej Kalifornie zaberalo aj územie dnešných štátov USA Arizona, Nevada, Utah, záp. Colorado a juž. Wyoming). Významnejšia kolonizácia sa však začala uskutočňovať až v pol. 18. stor., 1769 bola v San Diegu založená františkánska misia (františkáni založili v Kalifornii 21 misií, v ktorých indiánske obyvateľstvo učili poľnohospodárstvu a remeslám) a bol tam vybudovaný veľký zásobovací prístav pre španielske lode, ktorý sa postupne stal centrom Hornej Kalifornie (ako provincie Nového Španielska), 1777 sa hlavným mestom stalo Monterey. Okrem španielskych sídel boli na pobreží zakladané aj obchodné stanice USA a Ruska (napr. ruská kolónia Fort Ross, 1812). Po vyhlásení nezávislosti Mexika (1821) sa Horná Kalifornia (Alta California) stala súčasťou (provinciou) Mexika.

Okolo 1826 začali do oblasti prichádzať americkí osadníci, 1833 – 40 boli podľa nariadenia mexickej vlády pozemky misií rozparcelované a odovzdané novým majiteľom. Počas americko-mexickej vojny (1846 – 48) americkí osadníci po tzv. povstaní medvedej vlajky vyhlásili 14. júna 1846 v meste Sonoma nezávislý štát Kalifornská republika (nazývaná aj Republika medvedej vlajky, angl. Bear Flag Republic; podľa vlajky s vyobrazením medveďa, ktorý je dodnes symbolom štátu), ktorý 9. júla 1846 anektovali USA. Mexiko sa po porážke vo vojne definitívne vzdalo nárokov na územie Kalifornie zmluvou uzatvorenou 2. 2. 1848 v meste Guadalupe Hidalgo a 9. 9. 1850 sa Kalifornia stala 31. štátom USA, jej hlavným mestom je od 1854 (resp. od 1879) Sacramento. Veľký význam pre hospodársky rozmach Kalifornie malo 1848 objavenie zlata (→ zlatá horúčka), čo o. i. znamenalo obrovský prílev obyvateľstva (viac ako štvrť milióna ľudí). Dôsledkom však bolo aj zdecimovanie pôvodného indiánskeho obyvateľstva zapríčinené zničením prírodných zdrojov, ktoré Indiáni potrebovali na obživu, a šírením sa epidémií (najmä cholery). Počas občianskej vojny v USA patrila Kalifornia k štátom Únie. Rast ekonomiky (od 1860) prudko zmenil podmienky na život v Kalifornii, silné prisťahovalectvo (najmä čínske a japonské) vyvolávalo obavy a nepokoj v radoch belošského obyvateľstva, ktoré požadovalo federálny zásah v podobe prijatia zákona o prisťahovalectve (1882 bol prijatý federálny zákon, ktorý zakazoval prisťahovanie Číňanov do USA, formálne platil do 1943, resp. do 1965). Prílev cudzincov (najmä z Mexika) sa však zastaviť nepodarilo, od 1964 patrí Kalifornia k najľudnatejším štátom USA. V Kongrese má 2 senátorov a 45 poslancov.