Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 901 – 936 z celkového počtu 936 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kansas

Kansas, skratka Kan. — štát USA v strednej časti krajiny v oblasti Veľkých prérií. Takmer rovinaté územie klesajúce od severozápadu na juhovýchod z 1 200 m n. m. do 200 m n. m., na západe mierne zvlnené predhorie Skalnatých vrchov. Severových. časť územia má vlhké kontinentálne podnebie so studeným zimami a s vlhkými horúcimi letami, záp. časť semiaridné podnebie so suchými horúcimi letami a s premenlivými zimami (od teplých po veľmi chladné, územie je často otepľované fönovým vetrom chinook), juh strednej časti a juhovýchod majú vlhké subtropické podnebie s vlhkými teplými letami a miernymi zimami; priemerný ročný úhrn zrážok od 400 mm na juhozápade do 1 200 mm na juhovýchode. Hlavné rieky: Missouri (na vých. hranici), Arkansas, Kansas.

Poľnohospodársko-priemyselný štát. Pestovanie pšenice (najvýznamnejšia pšeničná oblasť USA), ciroku, kukurice, jačmeňa, sóje, podzemnice olejnej; chov hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, hydiny. Priemysel ťažobný (ťažba ropy a zemného plynu), petrochemický, strojársky (dopravné a poľnohospodárske zariadenia), potravinársky, letecký, textilný. Dobre vybudovaná dopravná sieť, viacero medzinárodných letísk, najväčšie v meste Wichita. Najväčšie mestá: Wichita, Kansas City, Topeka.

Pred príchodom Európanov bolo územie dnešného Kansasu osídlené príslušníkmi rôznych indiánskych kmeňov (nazvaný podľa kmeňa Kansov), ktorí sa živili najmä lovom. R. 1541 do oblasti prvýkrát prenikli Španieli (výprava Francisca Vázqueza de Coronado y Luján, *1510, †1554) a v 17. stor. Francúzi. Kansas patril do 1762 Francúzsku (súčasť Louisiany), potom Španielsku, od 1800 (podľa tajnej zmluvy zo San Ildefonsa, 1. 10. 1800) opäť Francúzsku, ktoré ho v rámci Louisiany 1803 predalo USA. Na územie Kansasu obývané indiánskymi kmeňmi (indiánske územie bez správy) bolo po prijatí zákona o presídlení Indiánov (Indian Removal Act, 1830) presídlených vyše dvadsať ďalších kmeňov z území na východ od Mississippi. K ďalšiemu presídľovaniu došlo po vzniku teritória Kansas (1854), keď boli indiánske územia v Kansase otvorené novým osadníkom a indiánske obyvateľstvo bolo presídlené na Indiánske teritórium do oblasti dnešnej Oklahomy. V 1. polovici 19. stor. sa Kansas stal územím, kde sa križovali dôležité cesty (smerujúce do Santa Fe, spájajúce Oregon a Kaliforniu), a postupne tam bolo vybudovaných 9 vojenských pevností predovšetkým na ochranu cestujúcich (napr. 1865 pevnosť Hays).

R. 1854 prijal Kongres Zákon o Kansase a Nebraske, na základe ktorého boli vytvorené teritóriá Kansas a Nebraska a bola zavedená zásada ľudovej suverenity, podľa ktorej obyvatelia nových teritórií majú sami zaujať postoj k zavedeniu otroctva (došlo tým k zrušeniu Missourského kompromisu zabezpečujúceho rovnováhu medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi Únie), čo značne prehĺbilo rozpory medzi osadníkmi rozdelenými na stúpencov a odporcov otrokárstva (obidve skupiny boli posilňované rastúcim počtom imigrantov zo severu i z juhu), ktoré prerástli do násilností a bojov (1856 – 58, tzv. krvácajúci Kansas). V referende o ústave uskutočnenom v auguste 1858 bola odmietnutá tzv. Lecomptonská ústava, ktorá mala v budúcom štáte Kansas zaviesť otroctvo, v januári 1861 sa Kansas definitívne stal 34. slobodným štátom USA. Počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) bol Kansas na strane Únie, naďalej však prebiehali boje vnútri štátu medzi unionistami a prívržencami otrokárstva, ktorí sa pridali na stranu Konfederácie. Po vojne nastal veľký prílev obyvateľstva, ktoré podnietilo prijatie Zákona o domovinách (Homestead Act, 1862) dovoľujúceho občanom i cudzincom usadiť sa na dosiaľ neobrábanej pôde, začala sa aj výstavba železníc.

V 2. pol. 19. stor. tam došlo k viacerým konfliktom americkej armády s indiánskymi kmeňmi (→ indiánske vojny), koncom 70. rokov 19. stor. nastal veľký prílev afroamerických obyvateľov, ktorí prišli zo štátov ležiacich pri rieke Mississippi.

Kansas má v Kongrese 2 senátorov a 4 poslancov.

Kansas

Kansas — rieka v USA v štáte Kansas, pravostranný prítok Missouri; dĺžka 274 km, priemerný ročný prietok v ústí 184 m3/s. Vzniká sútokom riek Republican (679 km) a Smoky Hill (900 km) prameniacich v oblasti Veľkých prérií. Do Missouri ústi pri metropolitnej oblasti Kansas City. Väčším prítokom je Big Blue River (ľavostranný). Väčším mestom na rieke je Topeka a metropolitná oblasť Kansas City.

Kansas City

Kansas City [si-] — mesto v severových. časti štátu Kansas na pravom brehu rieky Missouri pri ústí rieky Kansas; 145-tis. obyvateľov (2011). Spolu s mestom Kansas City v štáte Missouri vytvára urbánny komplex a s ďalšími mestami tvorí metropolitnú oblasť Kansas City. Priemysel potravinársky, chemický, papiernický, automobilový. Obchodné stredisko oblasti chovu dobytka; cestný uzol.

Vzniklo v 2. pol. 19. stor. spojením viacerých samostatných miest; 1886 mesto s názvom Kansas City. V priebehu 20. stor. ho niekoľkokrát postihli záplavy (1903, 1951, 1977, 1993), ktoré spôsobili vážne škody. Univerzita a viacero múzeí.

Kansas City

Kansas City [si-] — metropolitná oblasť v USA rozkladajúca sa v štátoch Missouri a Kansas v oblasti ústia rieky Kansas do Missouri; rozloha 20 596 km2, 2,035 mil. obyvateľov (2010). Skladá sa z najväčšieho mesta oblasti Kansas City v štáte Missouri a z mesta Kansas City v štáte Kansas a z viacerých väčších i menších miest.

Kansas City

Kansas City [si-] — mesto v záp. časti štátu Missouri na rieke Missouri pri ústí rieky Kansas; 46-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,983 mil. obyvateľov (podľa počtu obyvateľov najväčšie mesto v Missouri, 2011). Spolu s mestom Kansas City v štáte Kansas vytvára urbánny komplex a s ďalšími mestami tvorí metropolitnú oblasť Kansas City. Významné obchodné, finančné a priemyselné stredisko rozľahlej poľnohospodárskej oblasti s rozvinutým potravinárskym, petrochemickým, chemickým, automobilovým, leteckým, strojárskym (výroba poľnohospodárskych a dopravných strojov a zariadení), drevárskym, polygrafickým, elektrotechnickým a odevným priemyslom. Významná dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko.

Mesto vzniklo 1838 zlúčením viacerých obchodných staníc do Town of Kansas, od 1853 mesto s názvom City of Kansas, od 1889 súčasný názov. Počas občianskej vojny v USA bolo mesto a jeho okolie dejiskom niekoľkých bitiek. Jeho rýchly rozvoj nastal po 1865, keď sa stalo jedným z miest ležiacich na budovanej železničnej trati zo Saint Louis, a po 1869 po dokončení železničného mosta cez rieku Missouri.

Stavebné pamiatky: výšková budova New York Life Insurance Building (1888 – 90), obchodný dom Boley Clothing Company Building (1909, jedna z prvých stavieb na svete so zavesenou fasádou), neoklasicistická stanica Union Station (1914), pamätník Liberty Memorial (1921 – 26, jeho súčasťou je múzeum 1. svet. vojny), neoklasicistické múzeum Nelson-Atkins Museum of Art (1930 – 33, prístavba 1999 – 2007; významná zbierka ázijského a európskeho umenia), viaceré príklady architektúry v štýle art déco (mrakodrapy K. C. Power and Light Building, 1931; 909 Walnut, 1930 – 31; Jackson County Courthouse, 1934; mestské auditórium, 1936), obchodné centrum Country Club Plaza (1922 – 30. roky 20. stor.). V centre mesta sa nachádza množstvo mrakodrapov z 20. – 21. stor. (napr. Landmark Tower, 1964; Crown Center, 1971; One Kansas City Place, 1988), ale aj niekoľko mestských parkov s promenádami a fontánami (mestský park, založený 1893). Športová hala Kemper Arena (1971 – 73, H. Jahn), výstavisko Bartle Hall Convention Center (1997), športová aréna Sprint Center (2007). Niekoľko stavieb navrhnutých F. L. Wrightom (kostol Community Christian Church, 1940; obytný dom Clarence Sodern House, 1940).

Množstvo múzeí a galérií (napr. Kemper Museum of Contemporary Art, 1994), viaceré univerzity.

kansaský džez

kansaský džez, angl. Kansas City jazz, aj southwest jazz — vyhranený štýl džezovej hudby v 20. – 30. rokoch 20. stor. v USA s hlavným strediskom v Kansas City (Missouri), kde sa v tom období stretávali viaceré džezové prúdy. Kansaský džez sa vyvinul zo syntézy bluesu, ragtimu, boogie-woogie, country bluesu a prejavu kapiel nazývaných stomp band (aj stomping piano style band; → stomp). K jeho najvýznamnejším štýlovým znakom patria preferencia fourbeatového (štvordobého) rytmu nazývaného aj bounce, väčšia kolektívna improvizácia (na rozdiel od big bandov hrajúcich iba z notového záznamu), a najmä využívanie riffov, ktoré v rámci dvanásťtaktovej bluesovej schémy slúžia improvizujúcemu sólistovi ako podklad, čím sa stupňuje napätie. Niekedy sa práca s riffmi v jednej alebo vo viacerých nástrojových skupinách big bandu stávala zmyslom celej kompozície. Riffová technika znamenala zásadný prínos do dovtedajšej orchestrálnej praxe swingových big bandov. Kansaský džez bol v 30. rokoch 20. stor. dôležitým medzníkom vo vývoji džezu od štruktúrovaného bigbandového štýlu k voľne improvizovanému bebopu (→ bop). K jeho štýlotvorným predstaviteľom patrili orchestre Bennie Moten’s Kansas City Orchestra, Walter Page’s Blue Devils a orchester C. Basieho (Count Basie Orchestra).

Kansk

Kansk — mesto v ázijskej časti Ruska v Krasnojarskom kraji na rieke Kan (prítok Jeniseja) 800 km vých. od Novosibirska; 99-tis. obyvateľov (2011). Priemysel drevársky, textilný, potravinársky, strojársky. Železničná stanica na Transsibírskej magistrále, vojenské letisko. V blízkosti povrchová ťažba hnedého uhlia.

Založené 1628 asi 43 km juž. od dnešného mesta ako malá vojenská pevnosť, ktorá bola 1636 prenesená na súčasné miesto a budovaná ako obranná stavba pred nájazdami Jenisejských Kirgizov. R. 1717 tam bolo presídlených okolo 20 kozáckych rodín z Krasnojarska, neskoršie rozšírenie opevnenia (do 1735) viedlo k ďalším vlnám prisťahovalectva (roľníkov, remeselníkov, obchodníkov). V 40. rokoch 18. stor. cez Kansk prechádzal Sibírsky trakt (prepravná cesta medzi európskou časťou Ruska, Sibírou a Čínou). Od 1782 mesto. Počas občianskej vojny v Rusku (1918 – 22) jedno z centier partizánskeho hnutia proti intervenčným armádam, 29. 5. 1918 dobytý jednotkami česko-slovenských légií v Rusku (v tom čase tam žil J. Hašek). Počas 1. svet. vojny tam bol tábor pre vojnových zajatcov (asi 6-tis.), ktorý neskôr slúžil ako trestný tábor (→ gulag). Klasicistická pravoslávna Katedrála Sv. Trojice (1797 – 1804). Divadlo, múzeum (založené 1922).

Kansovia

Kansovia, aj Kanzovia, Kawovia, vlastným menom Hútañga — severoamerický indiánsky kmeň zo Stredozápadu USA. Kansovia pôvodne žili v prérii na dolnom toku rieky Missouri v oblasti dnešných štátov Kansas a Nebraska vo veľkých obydliach kužeľovitého tvaru zhotovených z kôry stromov (počas lovu používali indiánsky stan – típí) polousadlým spôsobom života. Boli organizovaní do 14 patrilineárnych a exogamných rodov. Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice, lovom, rybolovom a hrnčiarstvom, neskôr i obchodom (najmä s kožušinami) s Francúzmi. Predpokladá sa, že prvými Európanmi, s ktorými Kansovia prišli do kontaktu (1541), boli Španieli (Francisco Vázquez de Coronado y Luján, *1510, †1554), 1804 sa tam zastavila výprava amerických dôstojníkov Meriwethera Lewisa (*1774, †1809) a Williama Clarka (*1770, †1838). Kansovia mali časté konflikty so susednými i so vzdialenejšími kmeňmi (Čejeni, Osagovia, Omahovia, Líščí Indiáni – Meskwakiovia, Póníovia), bojom s Angloameričanmi sa však vyhýbali.

V súčasnosti žijú najmä na území bývalej rezervácie (Kaw Indian Reservation) v okrese Kay (Kay County) v sev. časti dnešného štátu Oklahoma, kam boli 1873 na základe federálneho zákona z 1872 aj napriek výrazným protestom presídlení; asi 3 000 príslušníkov (2010). Jazyk Kansov (kansa, kanza, kaw, kaánze Íe) patriaci do skupiny dhehiga-kansa siouxskej jazykovej rodiny je veľmi blízky jazyku Quapawov a Osagov.

Kan-su

Kan-su, Gansu — provincia na severe centrálnej časti Číny, na malom úseku na severozápade hraničiaca s Mongolskom; rozloha 464 186 km2, 25,701 mil. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Lan-čou. Až 70 % územia tvoria pohoria a náhorné plošiny, väčšina územia leží vo výške viac ako 1 000 m n. m., v záp. časti v pohorí Čchi-lien-šan (súčasť pohoria Nan-šan) dosahujú štíty viac než 5 000 m n. m., pozdĺž sev. a severových. úpätia Nan-šanu sa tiahne výrazná zníženina (dĺžka okolo 1 000 km, šírka 20 – 100 km), ktorou v minulosti prechádzala Hodvábna cesta. Oblasť častých zemetrasení.

Na východe a juhovýchode vlhké subtropické podnebie, na západe a severozápade teplé a suché, vo vyšších pohoriach chladné vlhké, priemerné teploty v januári −4 °C až 3 °C, v júli 11 – 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 300 – 860 mm. Hlavným vodným tokom je Žltá rieka. Veľkú časť územia zaberajú stepi prechádzajúce na severovýchode do polopúšťových oblastí a do púšte Ala-šan (súčasť púšťového územia Gobi), v pohoriach pozostatky lesov.

Hospodársky slabo rozvinuté územie, jedna z najchudobnejších čínskych provincií. Poľnohospodárska výroba sa na HDP podieľa asi 20 %, zamestnáva však okolo 60 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Pestovanie (väčšinou na umelo zavlažovaných pôdach) pšenice, kukurice, prosa, jačmeňa, bavlníka, podzemnice olejnej, tabaku, konopí; kočovný chov oviec, hovädzieho dobytka, jakov, tiav, koní. Priemyselná výroba sa na tvorbe HDP podieľa okolo 45 % a zamestnáva asi 20 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Priemysel ťažobný (ťažba ropy v Jü-mene, čierneho uhlia juž. od Lan-čou, rúd železa, medi a niklu, sadrovca), stavebných materiálov, chemický, petrochemický (rafinérie ropy v Jü-mene a Lan-čou), strojársky, elektronický, kovoobrábací, textilný, potravinársky. V oblasti služieb podieľajúcich sa na HDP okolo 35 % dominujú vzrastajúci cestovný ruch (atraktívna príroda, Veľký čínsky múr, viacero miest s pamiatkami vybudovanými v minulosti na Hodvábnej ceste), doprava a obchod. V doprave majú významnú úlohu vodná doprava na Žltej rieke a železničná doprava využívajúca 1 300 km tratí (územím prechádzajú železničné trate Lan-čou – Peking, Lan-čou – Si-an a Lan-čou – Urumči); cestná doprava využíva hustú (asi 40 000 km ciest), ale pomerne nekvalitnú cestnú sieť (len okolo 100 km diaľnic); letisko v Lan-čou; ropovod Lan-čou – Jü-men. Jedna z provincií s najmenšou hustotou obyvateľstva, miera urbanizácie okolo 24 %, viac ako 90 % obyvateľov predstavujú vlastní Číňania (Chanovia).

Kant, Hermann

Kant, Hermann, 14. 6. 1926 Hamburg – 14. 8. 2016 Neustrelitz — nemecký spisovateľ. Počas 2. svet. vojny sa ako vojak dostal do poľského zajatia, 1952 maturoval na robotníckej prípravke v Greifswalde, 1952 – 56 študoval germanistiku na Humboldtovej univerzite v Berlíne, od 1959 pracoval ako redaktor v časopise Neue Deutsche Literatur, 1978 – 89 prezident Združenia autorov NDR, od 1964 člen PEN klubu (1967 – 82 člen predsedníctva), 1986 – 89 člen ÚV Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED). V dielach zobrazil vojnový a povojnový život v NDR, pričom spojil vlastné skúsenosti s historickými udalosťami, využíval formu prelínania časových rovín, humor, iróniu a autobiografické skúsenosti. Debutoval zbierkou poviedok Kúsok južného mora (Ein bißchen Südsee, 1962). Úspech získal románmi Aula (Die Aula, 1965; zdramatizovaný 1967; slov. 1975) o študentoch robotníckej prípravky v povojnovej NDR, Tiráž (Das Impressum, 1972; slov. 1979) a Pobyt (Der Aufenthalt, 1977; slov. 1982; sfilmovaný 1983, réžia Frank Beyer) o nemeckom vojakovi v poľskom zajatí. Autor románov Kormorán (Kormoran, 1994), Okarína (Okarina, 2002), Kino (Kino, 2005) a Identifikačná známka (Kennung, 2010) i publicistických prác Medzi dokumentmi. Publicistika 1957 – 80 (Zu den Unterlagen. Publizistik 1957 – 80, 1981) a Vec a veci (Die Sache und die Sachen, 2007).

Kant, Immanuel

Kant, Immanuel, 22. 4. 1724 Königsberg, dnes Kaliningrad, Rusko – 12. 2. 1804 tamže — nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, jeden z najvýznamnejších svetových mysliteľov, ktorý významne prispel nielen k rozvoju filozofie, etiky, estetiky a práva, ale aj prírodných vied. Jeho život a dielo sú spojené s Königsbergom (Kaliningradom), v ktorom prežil celý život a ktorý sa v 18. stor. jeho zásluhou a zásluhou jeho žiakov stal jedným z významných centier osvietenstva. Narodil sa ako štvrté dieťa sedlára Johanna Georga Canta (Kant si zmenil písanie priezviska, aby ho prispôsobil nemeckej výslovnosti), 1732 – 40 študoval na gymnáziu, 1740 – 45 na univerzite Albertina najmä matematiku a fyziku. Po smrti otca kvôli finančnému zabezpečeniu rodiny pracoval 1746 – 55 ako domáci učiteľ. R. 1755 ukončil štúdium filozofie, habilitoval sa a stal sa súkromným docentom na Albertine, 1762 odmietol profesúru v odbore básnické umenie. R. 1766 – 72 pôsobil v zámockej knižnici, 1769 a 1770 odmietol pozvanie na univerzitu v Jene a Erlangene, 1770 sa stal profesorom logiky a metafyziky na Albertine, kde až do 1796 prednášal aj teológiu, morálku, prirodzené právo, matematiku, fyziku, zemepis a antropológiu (1786 a 1788 rektor univerzity).

Vo vývoji Kantových názorov sa s ohľadom na názvy jeho hlavných diel (Kritiky) tradične rozlišujú dve základné obdobia: predkritické (do 1770) a kritické (od 1781), pričom termín kritika Kant nechápe ako posudzovanie poukazovaním na nedostatky, ale ako analýzu (osvetlenie, preskúmanie, vymedzenie); roky 1770 – 81, t. j. roky medzi predkritickým a kritickým obdobím, sa označujú ako perióda prípravy kriticizmu alebo ako tichá dekáda.

V prvom, tzv. predkritickom období sa Kant zaoberal predovšetkým prírodnými vedami. V práci Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels, 1755) na základe výsledkov novovekej matematickej prírodovedy, a najmä Newtonovej fyziky sformuloval nebulárnu hypotézu (z lat. nebula = hmla, → hmlovinová hypotéza), podľa ktorej je usporiadanosť vesmíru v rozhodujúcej miere výsledkom interakcií príťažlivých a odpudivých prírodných síl bez priameho stvoriteľského aktu Boha, pričom Slnko a planéty v slnečnej sústave mohli vzniknúť z prvotnej chladnej prachovo-plynovej hmloviny (→ Kantova hypotéza). V ďalšom prírodovednom spise skrátene nazývanom Fyzická monadológia (Physische Monadologie, plný názov Metaphysicae cum geometria iunctae usus in philosophia naturalis, cuius specimen I. continet monadologiam physicam, 1756) sa v nadväznosti na G. W. Leibniza a jeho pojem monáda usiluje bližšie určiť podstatu najmenších čiastočiek, z ktorých vzniká priestor, a túto podstatu definuje ako silu (nie ako látku). Kant dobre poznal tak antickú, ako aj modernú filozofiu, najtesnejší kontakt však mal s myslením novoveku a postupne upriamil svoju pozornosť na noetické otázky (F. Bacon, R. Descartes a i.), na skúmanie predpokladov poznania. Spočiatku bol ovplyvnený racionalizmom G. W. Leibniza a Ch. Wolffa, podľa ktorého všetko poznanie je odvodené z používania rozumu a správny obraz sveta, jeho úplný opis, si možno vytvoriť aj bez skúsenosti vďaka axiómam, ktoré sú rozumu vlastné, imanentné. Kant zároveň rešpektoval závery empiristov, najmä J. Locka a D. Huma, ktorí podmieňujú pôvod, obsah a platnosť poznania skúsenosťou. Neakceptoval ani presvedčenie racionalistov o neobmedzených možnostiach intelektu a celkom nesúhlasil ani s empiristami. V úsilí zachrániť metafyziku rozdelil svet na dve časti: na svet skúsenosti, javov, fenoménov (phaenomena) a na transcendentálny svet, svet vecí osebe (→ vec osebe, Ding an sich; → noumenon; → bytie osebe). Tu Kant nachádzal kľúč k svojmu kritickému obdobiu, v ktorom si kládol nielen otázku Čo môžem vedieť?, ale aj Čo mám robiť? a V čo môžem dúfať?. Skúmal možnosti a hranice poznávania a menil perspektívu nazerania na svet, pričom do nového vzťahu postavil poznávanú vec (res) a intelekt (intellectus).

Túto novú orientáciu vyjadril už 1770 vo svojej po latinsky napísanej profesorskej inauguračnej dizertácii O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta (De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis) a plne sa na ňu sústredil v druhom, tzv. kritickom období (od 1781) v dielach Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu a Kritika súdnosti. Prvé vydanie Kritiky čistého rozumu (Kritik der reinen Vernuft) vyšlo 1781, keďže mu však bola vyčítaná nezrozumiteľnosť, vydal Kant 1783 spis Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť stať vedou (Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können) chápaný ako úvod do svojej kritickej filozofie. R. 1787 vyšlo druhé, prepracované a rozšírené vydanie Kritiky čistého rozumu (slov. 1979, preklad T. Münz). V ňom sa Kant venuje kritickému preskúmavaniu hraníc objektívneho poznania, t. j. základov ľudských poznávacích možností vo vede. Skúma schopnosť zmyslového poznania (→ zmyslovosť), ktoré sa realizuje v priestore a čase. Ľudské poznanie začína tým, že veci osebe pôsobia (afikujú; nem. affizieren) na naše zmysly; poznávaný objekt vychádza v ústrety poznávajúcemu subjektu svojou schopnosťou byť poznaný. Keďže priestor a čas sú dané a priori (len vo forme predstáv), poznanie si okrem zmyslovosti vyžaduje aj um (nem. Verstand), teda schopnosť produkovať predstavy, vytvárať z obsahov zmyslového nazerania pojmy. Kant potom rozlišuje empirické (aposteriórne) poznanie, t. j. poznanie odvodené zo skúsenosti (a posteriori), ktoré je vždy získané, a apriórne poznanie, t. j. také, ktoré neobsahuje nič empirické (nazýva ho čisté poznanie a rozum zaoberajúci sa čistým poznaním čistý, t. j. teoretický rozum), a formuluje dvanásť apriórne daných základných foriem tvorenia pojmov, ktoré nazval kategórie (→ filozofické kategórie). Kategórie jestvujú len v ľudskom ume, neviažu sa na skúsenosť (na poznanie vecí ich možno použiť len ich aplikáciou na predmety zmyslovej skúsenosti) a majú zabezpečiť jednotu empirického poznania. Um vytvára súvislú skúsenosť a napokon aj fyzikálne poznanie prírody. Z toho vyplýva, že všetko, čo je v našom poznaní všeobecne platné, vytvoril ľudský um (tzv. nová orientácia, antropologický alebo kopernikovský obrat). Vďaka formám nazerania a kategóriám rozumu môže človek spracúvať chaotické fakty získané skúsenosťou a vyjadriť ich súdmi, ktoré majú kvalitu objektívneho, vedeckého poznania. Keďže ľudské myslenie sa s výsledkami umu neuspokojuje (hranice teoretického, resp. čistého rozumu sú tam, kde sa končí oblasť skúsenostného poznania), hľadá prvotnú príčinu všetkého jestvujúceho, kladie si metafyzické otázky o svete ako celku, o prapríčine sveta (Bohu) a o slobode či nesmrteľnosti duše. Rozum vytvára čisté (rozumové) pojmy, tzv. regulatívne idey (Boha, sveta ako celku a duše), ktorým v reálnom svete nezodpovedá žiadna vec a pomocou ktorých sa usiluje presiahnuť skúsenosť a priblížiť k cieľu poznania. Pomocou ideí ako výhradne regulatívnych princípov riadiacich proces poznania, vyjadrujúcich niečo nepodmienené a absolútne a vedúcich človeka k najvyššej jednote poznania tak rozum dáva poznatkom jednotu. Kant rozlišuje tri základné, najvyššie, tzv. transcendentné idey čistého rozumu: svet (základ kozmológie), dušu (základ psychológie) a Boha (základ teológie). Tieto otázky však tradičná metafyzika nie je schopná riešiť, naopak, dochádza k chybným (→ paralogizmus) či rozporným úsudkom (nedokáže ich vyvrátiť ani potvrdiť; → antinómia). Čím je vedecké poznanie hlbšie, čím viac sa vzďaľuje fenomenálnemu svetu a približuje sa k noumenálnemu svetu, tým väčšie problémy zakrývajú jeho duševný obzor. Metafyzika ako veda o pravej podstate bytia nie je možná. Teoretický (čistý) rozum sa musí vzdať pred hranicou, ktorú tvorí praktický rozum. Ten človeku umožňuje nájsť základy morálneho života, pevné princípy mravného konania a tiež vyznačiť smer jeho vôle. Ľudský rozum teda vystupuje v teoretickej funkcii, keď poznáva to, čo je (Sein), a v praktickej funkcii, keď poznáva to, čo má byť (Sollen). Ak sa Kant doteraz usiloval odpovedať na otázku Čo môžem vedieť? (noetika), teraz prešiel do oblasti praktickej filozofie, kde sa usiloval odpovedať na otázky Čo mám robiť? (etika) a V čo mám dúfať? (filozofia náboženstva), ktoré napokon zhrnul do jedinej, štvrtej otázky Čo je človek? (antropológia).

Kým Kritika čistého rozumu osvetľuje myslenie a poznanie, druhá Kantova kritika, Kritika praktického rozumu (Kritik der praktischen Vernunft, 1788; slov. 1990, preklad T. Münz), osvetľuje chcenie a konanie. Prípravou na jej vydanie bol spis Základy metafyziky mravov (Grundlegung zur Metaphysik der Sitten, 1785; slov. 2004, preklad Patrícia Elexová), v ktorom Kant načrtol základné etické otázky. V Kritike praktického rozumu sa potom normatívnym spôsobom venuje ľudskému konaniu z aspektu mravnosti a pokúša sa určiť podiel rozumu (teda toho, čo je apriórne) na jeho princípoch. Praktický rozum (na rozdiel od teoretického, ktorý smeruje k poznaniu prostredníctvom názorov, pojmov, zásad a ideí) smeruje k určeniu vôle prostredníctvom praktických zásad, pričom Kant rozlišuje subjektívne (platia len pre jednotlivého človeka; → maxima) a všeobecne platné zásady (t. j. zákony určujúce vôľu každého človeka). Hoci všetky etické systémy sú založené na heteronómii vôle (zákony sú mimo dobrej vôle človeka, t. j. sú prikazované zvonka), autonómia vôle (slobodná vôľa, teda zákony, ktoré sú vo vlastnom rozume človeka, maxima) umožňuje človeku spoznať, čo je dobré. Tam, kde nestačia ľudská skúsenosť a rozum, zapĺňa priestor viera, ktorá spočíva v pevnom presvedčení, že svet je ovládaný mravným poriadkom a človek sa na ňom zúčastňuje svojou slobodnou vôľou. Doménou praktického rozumu je sféra povinnosti a normativity. Všeobecne platný mravný príkaz praktického rozumu (→ kánon) má potom podobu pravidiel ľudského správania obsahujúcich povinnosť, Kant ich nazýva imperatívmi a delí ich na hypotetické a kategorické. Hypotetické imperatívy (→ hypotetický) vznikajú zo skúsenosti a sú podmienené úsilím dosiahnuť určité empirické ciele. Sú teda subjektívne, podmienené túžbami a potrebami jedinca. Nepodmienený príkaz rozumu, kategorický imperatív, je adresovaný vôli vykonať niečo bez ohľadu na osobné ciele a prospech. Prvá formulácia kategorického imperatívu vyznieva ako rýdzo formálne určenie: Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp, podľa ktorého konáš) mohla stať základom všeobecného zákonodarstva. Preto ho Kant dopĺňa druhou formuláciou kategorického imperatívu požadujúcou chápať človeka ako účel (ako cieľ morálneho konania), a nie iba ako prostriedok. Žiada úctu k človeku, rešpekt k jeho dôstojnosti (→ etika). Kantova praktická filozofia vymedzuje nezávislosť človeka od požiadaviek sociálneho konformizmu, pretože týmto svojím postojom jasne poukázal na nebezpečenstvo absolutistického štátu (T. Hobbes) a nekorigovaného utilitarizmu. Konzekventné mravné konanie však nie je možné bez viery v slobodu, v nesmrteľnosť a v Boha. Náboženstvo je poznanie našich povinností ako Božích príkazov.

Základným zámerom poslednej Kantovej kritiky, Kritiky súdnosti (Kritik der Urteilskraft, 1790), bolo úsilie preklenúť priepasť medzi oblasťou pojmu príroda a oblasťou pojmu sloboda, t. j. medzi jeho teóriou poznania a etickou teóriou. V prvej časti (Kritika estetickej súdnosti) hľadal zdôvodnenie špecifickosti estetických súdov, vkusu a estetických kvalít. Odmietol úvahy o objektívnych vlastnostiach krásy, ale pýtal sa, ako posudzujeme krásu a kde nachádzame všeobecné kritériá krásy. Zdôvodňoval nadindividuálny charakter vkusu, v ktorom človek nie je zainteresovaný na existencii veci. Človek esteticky posudzuje predmet, akoby predmet mal nejaký účel a akoby ho poznal, ale to sú len predpoklady nevyhnutné na to, aby prekonal jednoduchý príjemný pocit. V súlade s rozumom sa tak rozvíja slobodná hra obrazotvornosti a vzniká estetický zážitok. Preto krása vzniká aj bez praktického záujmu o predmet, je subjektívna a zároveň univerzálna. Kant analyzoval aj vznešené a od krásy ho odlíšil tým, že presahuje zmyslovú skúsenosť človeka a protirečí zmyslovému pôžitku. Hľadal zdôvodnenie umeleckej tvorby a povahu umeleckých schopností. Génius tvorí podľa Kanta ako príroda, teda bez vopred určeného plánu, z vytvoreného umeleckého diela však možno rekonštruovať proces tvorby. Génius sa vyznačuje tým, že je schopný znázorňovať estetické idey. Predpokladom estetického pôsobenia je účelnosť predmetu chápaná ako zladenie jeho rozmanitých častí do jednotného celku, ako harmónia jeho formy a jeho podstaty. Tým sa Kant v druhej časti Kritiky súdnosti (Kritika teleologickej súdnosti) dostal k teleologickému výkladu (→ teleológia), k uvažovaniu zameranému na objektívnu účelnosť predmetu, ktoré v snahe preniknúť k skrytej jednote prekračuje hranice skúsenostných poznatkov (hranice poznania).

R. 1795 uverejnil Kant traktát K večnému mieru. Filozofický návrh (Zum ewigen Frieden. Ein philosophischer Entwurf; slov. 1963, preklad T. Münz, druhé prepracované vydanie 1996), v ktorom rozvinul názory na štát a právo, vyzdvihol princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov, vymedzil kritériá spravodlivej vojny a ako prvý vyslovil domnienku o objektívnej zákonitosti, ktorá povedie k nastoleniu mieru a federácie národov. Začiatkom 1797 vyšiel spis Metafyzika mravov (Die Metaphysik der Sitten, 1797) predstavujúci Kantovo učenie o formálnych princípoch myslenia o práve, ktoré je sférou uskutočňovania kategorického imperatívu vo vzájomných vzťahoch ľudí garantovanou štátom. Účelom práva je zabezpečiť slobodu, uchovávať spoločenstvo slobodných ľudí tým, že určuje podmienky ich koexistencie. Kým mravnosť apeluje na svedomie, právne povinnosti sa týkajú vonkajších prejavov, ku ktorým možno donucovať. Kant chápe právo ako súhrn podmienok, za ktorých možno ľubovôľu jednotlivca uviesť do súladu s ľubovôľou ostatných podľa všeobecného zákona slobody. Kantova teória štátu vyjadrovala základné princípy liberalizmu: aj bytie štátu vyplýva z požiadaviek kategorického imperatívu, štát je spojením slobodných bytostí pod panstvom práva, ktoré vzniklo zo spoločenskej zmluvy medzi vládnucimi a ovládanými. Despotická moc, ktorá nerešpektuje prísne právne zásady, sa odsudzuje na morálnu izoláciu. Kant bol prívržencom parlamentného, zastupiteľského systému založeného na princípe deľby moci, v čom videl základ právneho štátu a slobody občianskej spoločnosti. Právo a štát tvoria u Kanta jeden celok. Štát je legitímny, ak je právnym štátom.

Tzv. malé Kantove spisy (kleine Schriften) sú venované otázkam človeka a jeho dejín, kultúry, politiky, osvety, výchovy a vzdelávania, slobody, ako aj možností a predpokladov hodnoverného vysvetlenia sociálneho života vo všeobecnosti. K základným identifikačným kritériám vymedzujúcim túto oblasť Kantovej filozofie tvorby patrí vzťah malých spisov k veľkým prácam, najmä ku Kritike čistého rozumu, pričom ich vzťah ku kritickým spisom možno charakterizovať ako viacvrstvový a pomerne zložitý. Často sa z aspektu vypracovania kriticizmu zdôrazňuje ich tzv. prípravný charakter. Na druhej strane do oblasti Kantových skúmaní obsiahnutých v malých spisoch, ktoré boli publikované už v období po vydaní prvej kritiky, sú zapracované výsledky kriticizmu. Malé spisy sa odlišujú od kritických i svojím štýlom. Pretože Kant v nich nepoužíva ťažkopádnu (podľa Hegla barbarskú) terminológiu, často sa robili závery, že tieto Kantove práce sú filozoficky nezaujímavé alebo majú iba príležitostný charakter. Pokiaľ pri veľkých prácach (najmä pri Kritike čistého rozumu) sa Kant usiloval predovšetkým o presnosť a určitosť terminológie v záujme dosiahnutia dôkladnosti v pojmových určeniach a rozdeleniach a jeho jediným cieľom bola požiadavka prísnej pojmovej dedukcie a pojmovej systematiky, malé spisy sú charakteristické predovšetkým štýlom plným vtipu, krásy a obraznosti (obsahujú aj majstrovské zhrnutia na čo najúspornejšom priestore), ale aj porozumením pre ľudské slabosti. Kant sa v nich prejavuje ako bystrý pozorovateľ ľudského sveta prezentujúci výstižné myšlienky, ktoré sú fundované jeho skúsenosťou. Práve v tejto oblasti Kantovej filozofickej tvorby sa výraznejšie než v systémových prácach odzrkadlila jeho osobnosť, ako aj mnohostrannosť jeho záujmov a teoretických sklonov.

Kantove malé spisy vychádzajú v redakcii mnohých zostavovateľov, ich jadro však v zásade ostáva štandardné. Zvyčajne sa k nim zaraďujú napr. spisy Jediný možný dôvod na dokazovanie existencie Boha (Der einzige mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseins Gottes, 1763), Postrehy o pocite krásy a vznešenosti (Beobachtungen über das Gefühl des Schönen und Erhabenen, 1764), Správa o príprave prednášok na zimný semester 1765 – 1766 (Nachricht von der Einrichtung seiner Vorlesungen in dem Winterhalbenjahre von 1765 – 1766, 1765), Sny duchovidca objasnené snami metafyziky (Träume eines Geistersehers erläutet durch die Träume der Metaphysik, 1766), O rozličných ľudských rasách (Über die verschiedenen Rassen der Menschen, 1775), Idea ku všeobecným dejinám vo svetoobčianskom zmysle (Idee zu einer allgemeinen Geschichte in weltbürgerlicher Absicht, 1784), Odpoveď na otázku: Čo je osvietenstvo? (Beantwortung der Frage: Was ist Aufklärung?, 1784), Recenzie na Herderovu prácu Idey k filozofii dejín ľudstva (Recensionen von J. G. Herders Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 2 zv., 1785), O všeobecnom výroku: môže to byť správne v teórii, ale nehodí sa to pre prax (Über den Gemeinspruch: Das mag in der Theorie richtig sein, taugt aber nicht für die Praxis, 1793), Koniec všetkých vecí (Das Ende aller Dinge, 1794), ako aj spisy Antropológia z pragmatického hľadiska (Anthropologie in pragmatischer Hinsicht, 1798) a Spor fakúlt (Der Streit der Fakultäten, 1798), v ktorom skúma vzťah morálky a politiky, pričom politika sa musí podrobiť morálke (pravá politika nemôže urobiť ani jediný krok bez toho, aby si predtým nectila mravnosť). Kantove myšlienky obsiahnuté v tzv. malých spisoch sa vyznačujú neobyčajnou aktuálnosťou, a to predovšetkým vo vzťahu k debatám o možnej rehabilitácii filozofie dejín ako systematickej disciplíny. Ich význam spočíva najmä v tom, že dokladajú a precizujú niektoré normatívne záležitosti praktickej filozofie, napr. keď Kant ako o dôvode zavedenia kategorických imperatívov ako bezpodmienečne platných príkazov čistého praktického rozumu hovorí o nedokonalosti alebo o zakalenosti ľudskej prirodzenosti, ktorá spôsobuje, že vôľa je určovaná empiricky. Jeho argumentácia sa spája so sociálno-psychologickou konšteláciou, ktorú nazýva nedružná družnosť. Podľa neho sa človek hnaný ctibažnosťou, panovačnosťou alebo chamtivosťou usiluje dosiahnuť isté postavenie medzi inými, príp. ich ovládať a stať sa ich pánom.

V dejinách filozofického myslenia zanechal Kant výraznú stopu v riešení mnohých zásadných a naliehavých problémov viažúcich sa na problém existencie človeka v jej rozličných rovinách a súvislostiach. V jeho filozofii majú svoj prazáklad všetky dominantné filozofické smery 20. stor. (→ kantovstvo). Doteraz najkompletnejšie kritické vydanie Kantových diel, listov, prednášok ap. vydala Pruská (Berlínska) akadémia vied (tzv. berlínske vydanie; od 1900, 27 zväzkov), kritické vydanie všetkých jeho spisov usporiadali napr. Karl Rosenkranz (1838 – 42, 12 zväzkov) a Gustav Hartenstein (1839 – 49, 2. vydanie 1867 – 69, 8 zväzkov), výber z jeho najdôležitejších teoretických spisov zredigoval a vydal Wilhelm Weischedel (1974 – 2000, 12 zväzkov). Výber z Kantových prác (Deines Lebens Sinn, 1957), ktorý usporiadal rakúsky spisovateľ W. Kraus, vyšiel v slovenčine pod názvom Zmysel tvojho života (1993, preklad T. Münz).

Kanta, Ľudovít

Kanta, Ľudovít, 9. 7. 1957 Bratislava — slovenský violončelista. R. 1972 – 78 študoval hru na violončele na konzervatóriu v Bratislave a 1978 – 82 na AMU v Prahe u S. Večtomova. R. 1982 – 97 pôsobil v SF (koncertný majster skupiny violončiel a sólista), s ktorou reprezentoval slovenské interpretačné umenie o. i. v Poľsku, Bulharsku, Rusku, Španielsku a Japonsku. Spolupracoval aj s ďalšími slovenskými i zahraničnými orchestrami (Symfonický orchester Slovenského rozhlasu v Bratislave, Štátna filharmónia Košice, Symfonický orchestr hlavního města Prahy FOK, Štátna filharmónia Iaşi a i.) i s telesami komornej hudby (Slovenské klavírne trio — s E. Danelom a M. Lapšanským, Cappella Istropolitana, Slovenský komorný orchester B. Warchala). Od začiatku 90. rokov 20. stor. pôsobí v Japonsku, kde účinkuje ako sólista a koncertný majster s poprednými symfonickými orchestrami v Kanazawe, Tokiu, Osake a Nagoji, súčasne od 1995 pedagogicky pôsobí na univerzite v Nagoji. Jeho široký repertoár obsahuje náročné diela svetovej violončelovej literatúry (o. i. Šesť suít pre sólové violončelo, BWV 1007 – 1012 J. S. Bacha).

Kantábria

Kantábria, Cantabria — autonómna oblasť v sev. časti Španielska pri Biskajskom zálive; rozloha 5 321 km2, 603-tis. obyvateľov (2012), administratívne strediskom je prístavné mesto Santander. Väčšinou hornaté územie vypĺňajú Kantábrijské vrchy s najvyšším vrchom Torre de Cerredo, 2 648 m n. m., na severe úzky pruh (šírka okolo 10 km) prímorskej mierne zvlnenej nížiny. Územie ovplyvňované Golfským prúdom má mierne oceánske podnebie. Krátke prudké rieky. Priemyselno-poľnohospodársky región, významnú úlohu zohrávajú banský (ťažba rúd železa, olova a zinku) a hutnícky priemysel, ďalej strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), chemický a potravinársky priemysel. V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba (najmä chov hovädzieho dobytka a ošípaných); rybolov; lesníctvo. Turisticky príťažlivé územie, viacero chránených prírodných území, o. i. národný park a biosférická rezervácia Parque Nacional de Picos de Europa (→ Picos de Europa); viacero vtáčích území patriacich do sústavy chránených území Natura 2000 a i.

V staroveku bola oblasť osídlená kmeňom Kantábrijcov (odtiaľ názov) a čiastočne i predkami Baskov. R. 26 – 19 pred n. l. podrobená Rimanmi, súčasť rímskej provincie Hispánia (uchovala si však relatívnu samostatnosť), od 5. stor. n. l. Vizigótskej ríše (opäť so značnou mierou samostatnosti). Po vpáde Arabov v 8. stor. zostala nezávislá (samostatné vojvodstvo), potom súčasť kráľovstva Astúria. V 10. stor. sa v rámci Astúrie dostalo územie pod nadvládu Leónu, ktorý bol postupne ovládnutý Kastíliou. V ovzduší reformnej vlády Karola III. sa kantábrijským stavom podarilo 28. 7. 1778 na zhromaždení Generálnych kortesov v meste Puente San Miguel presadiť konštituovanie provincie Kantábria. Od 1982 má Kantábria štatút samostatnej autonómnej oblasti.

Početné archeologické nálezy z mladšieho paleolitu a viacero jaskýň so zachovanými nástennými maľbami, z ktorých najznámejšia je Altamira (1985 zapísaná do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO).

Kantábrijské vrchy

Kantábrijské vrchy, špan. Cordillera Cantábrica — horský systém v sev. Španielsku tiahnuci sa rovnobežne s Biskajským zálivom; dĺžka okolo 300 km, maximálna šírka 50 km. Záp. časť je budovaná usadenými horninami (najmä vápencami), mramormi, bridlicami a kremeňmi, vých. časť kriedovými horninami silno rozrušenými eróziou. Územie má hojné krasové javy a formy, vo vyšších nadmorských výškach stopy štvrtohorného zaľadnenia. Najvyšší vrch celého horského systému, Torre Cerredo, 2 648 m n. m., leží v pohorí Picos de Europa. Dôležitá klimatická bariéra; vlhkejšie sev. svahy sú porastené vždyzelenými listnatými lesmi, juž. svahy suchomilnými krovinami a spoločenstvami typu macchia. Na území Kantábrijských vrchov sa nachádza viacero výnimočných chránených území, o. i. najstarší národný park Španielska a biosférická rezervácia Parque Nacional de Picos de Europa (→ Picos de Europa), pôvodne Covadonga. Oblasť vyhľadávaná horolezcami a milovníkmi vysokohorskej turistiky. Ložiská čierneho uhlia, rúd železa a cínu.

Kantakuzénovci

Kantakuzénovci — byzantský aristokratický rod pochádzajúci z okolia Smyrny (dnes İzmir, Turecko). Prvým doloženým členom rodu bol generál pôsobiaci za vlády byzantského cisára Alexia I. Komnéna (1081 – 1118). Aj počas vlády ďalších cisárov komnénovskej dynastie patrili Kantakuzénovci k významným držiteľom vojenských funkcií. V čase 4. križiackej výpravy a dobytia Konštantínopola (1204) patrili už k najbohatším pozemkovým vlastníkom v ríši. Po obnovení Byzantskej ríše (1261) počas vlády prvých Palaiologovcov dosiahli na cisárskom dvore veľký vplyv. R. 1347 sa stal cisárom Ján VI. Kantakuzénos a 1353 bol korunovaný za spolucisára jeho syn Matthaios (Matúš Kantakuzénos, *asi 1325, †1391; vládol do 1357; 1380 – 83 vládca Morejského despotátu na Peloponéze). V Morejskom despotáte boli v 14. stor. vládcami aj ďalší predstavitelia rodu.

kantáta

kantáta [tal.] — vokálno-inštrumentálna, spravidla viacčasťová skladba pre sólové hlasy s inštrumentálnym sprievodom alebo pre spevácky zbor a orchester. Názov kantáta (tal. cantare = spievať) vznikol ako protiklad pomenovania skladieb hraných na hudobných nástrojoch (→ sonáta). Označenie kantáta sa prvý raz objavilo v Taliansku začiatkom 17. stor. v názve zbierky Cantade et arie (zväzok 1 až 4; 1620 – 29) Alexandra Grandiho (*1586, †1630). Vývoj kantáty sa prelína s vývojom oratória a opery. Ich spoločný základ spočíva v prijatí nového monodického deklamačného štýlu nazývaného stille rappresentativo, zavedeného vo Florencii v 2. polovici 16. stor. Uplatňoval sa v prvých operách J. Periho, G. Cacciniho a C. Monteverdiho a okolo 1600 sa už používal spolu s bassom continuom (rané kantáty vznikli z barokovej monódie ako rozsiahlejšie skladby pre sólový spev a basso continuo). Kantáta sa však od opery i oratória líši svojím určením (spievala sa spočiatku v domácom prostredí, neskôr v chrámoch a na koncertoch, nie však v divadle) a lyrickým charakterom (v protiklade k dramatickému a naratívnemu obsahu oratória). Na prelome 17. a 18. stor. vzniklo viacero príbuzných vokálno-inštrumentálnych skladieb blízkych kantáte, napr. symphonia sacra, moteto concertato (→ moteto) a anthem. Kantáty spočiatku obsahovali len árie a recitatívy, v ďalšom vývoji aj duetá a tercetá striedané s recitatívmi a na prelome 17. a 18. stor. (najmä pod vplyvom opery) aj zbor. S meniacim sa zvukom klasicistického orchestra sa inštrumentácia kantáty postupne obohacovala a v priebehu 17. a 18. stor. sa stala najvýznamnejším hudobným druhom vokálno-inštrumentálnej hudby. Podľa charakteru textu sa rozdeľovala na duchovnú (cantata da chiesa) a svetskú (cantata da camera).

Duchovná kantáta sa rozvíjala najmä v Nemecku, kde nadviazala na duchovný koncert; patrí k najvýznamnejším druhom nemeckej evanjelickej chrámovej hudby, pričom vrchol dosiahla v kantátovej tvorbe J. S. Bacha.

Svetská kantáta, ktorej interpretácia si vyžadovala vrcholnú spevácku techniku, dominovala najmä v Taliansku a je zastúpená napr. v tvorbe A. Scarlattiho a A. Vivaldiho. Začiatkom 18. stor. sa uplatnila vo Francúzsku napr. v dielach M. A. Charpentiera a J. Ph. Rameaua, ako aj v nemecky hovoriacich krajinách, napr. v oratóriu Štyri ročné obdobia (1801) J. Haydna, ktoré je v skutočnosti súborom viacerých kantát. V 19. a 20. stor. sa vyskytovali obidva typy kantáty. Ako príležitostné skladby veľkého rozsahu pre sóla, zbor a orchester so znakmi kantáty vznikli monumentálne duchovné diela, napr. Nemecké rekviem (1868) J. Brahmsa, Rekviem (1874) G. Verdiho, Te Deum (1881 – 84) A. Brucknera, Stabat Mater (1877) a Rekviem (1890) A. Dvořáka a Glagolská omša (1926) L. Janáčka.

S rozvojom symfonickej hudby vznikla kantáta-symfónia (nazývaná aj vokálna symfónia), napr. 9. symfónia (1824) L. van Beethovena, dramatická symfónia Rómeo a Júlia (1839) H. Berlioza, 8. symfónia (1906 – 07) G. Mahlera, 13. a 14. symfónia (1962, 1969) D. Šostakoviča. V tvorbe viacerých skladateľov boli zastúpené aj kantáty pre zbor a cappella i kantáty ako široko koncipované vokálne diela so sprievodom klavíra alebo malého inštrumentálneho súboru. Novodobá kantáta predstavuje náročný kompozičný útvar s rozmanitou formou i obsadením, vyskytuje sa ako jednočasťová i ako cyklická skladba suitového, prípadne sonátového typu. K najvýznamnejším svetovým kantátam 20. stor. patria Svadba (1914) I. Stravinského, Cantata profana (1930) B. Bartóka, Carmina burana (1936) C. Orffa, Alexander Nevský (1938) S. Prokofieva a i., k najvýznamnejším slovenským kantátam patrí Žalm zeme podkarpatskej (1938) E. Suchoňa.

kantele

kantele [fínsky] — fínsky ľudový brnkací strunový hudobný nástroj. Tradičné kantele má obyčajne 5 diatonicky ladených kovových strún napnutých na drevenej rezonančnej skrinke v tvare krídla. Moderné kantele môže mať až 36 strún a jeho prelaďovací mechanizmus umožňuje chromatickú hru. Nástroj sa pri hre drží na kolenách, prípadne je položený na stole podobne ako citara, struny sa rozoznievajú prstami alebo plektrom (brnkadlom).

Kanteletar

Kanteletar — zbierka fínskej ľudovej poézie, balád a piesní zostavená 1840 – 41 E. Lönrottom ako sprievodné dielo k fínskemu národnému eposu Kalevala. Vyšla vo 4 zväzkoch pod názvom Kanteletar alebo staré spevy a piesne fínskeho národa (Kanteletar taikka Suomen kansan vanhoja lauluja ja virsiä) a obsahuje okolo 660 piesní, ktoré sú rozdelené do troch oddielov. V prvom oddiele sú príležitostné piesne, v druhom piesne rozdelené na mužské, ženské a detské a v treťom balady (tzv. výpravné piesne) a žartovné zvieracie bájky. Názov Kanteletar (voľný preklad = múza kantele) vznikol spojením názvu fínskeho ľudového nástroja kantele, v sprievode ktorého sa piesne a poézia prednášali, a morfémy -tar (tytär = dcéra). Kanteletar i Kalevala sa opierajú o rovnaké pramene (fínska a karelská ľudová slovesnosť), preto sa v lyrických pasážach sčasti prekrývajú. Obidve diela zohrali významnú úlohu pri novodobom formovaní fínskeho národa. Kanteletar bola preložená do viacerých jazykov, v češtine vyšiel obsiahly výber J. Holečka Kanteletar: finská národní lyrika (2 zv., 1904, 1905).

Kantemir, Antioch Dmitrijevič

Kantemir, Antioch Dmitrijevič, aj Antioh Cantemir, 21. 9. 1708 Konštantínopol (dnes Istanbul) — 11. 4. 1744 Paríž, pochovaný v Moskve — ruský spisovateľ a diplomat moldavského pôvodu. Pochádzal z aristokratickej rodiny (otec Dimitrie Cantemir bol moldavské knieža, významný humanistický spisovateľ a vedec; → Cantemirovci), mal vynikajúce domáce vzdelanie, ovládal západné i klasické jazyky. R. 1731 – 37 pôsobil ako diplomat v Londýne a 1738 – 44 v Paríži, kde sa stretával s francúzskymi filozofmi (Ch. de Montesquieu, Voltaire) a spisovateľmi. Jeden zo zakladateľov ruského klasicizmu a satirickej poézie. Literárnu činnosť začal prekladmi z latinčiny (Horácius), gréčtiny (Anakreón) a francúzštiny (Rozhovory o mnohosti svetov B. de Fontenella, Perzské listy Ch. de Montesquieho, štyri satiry N. Boileaua-Despréauxa). Napísal deväť satír, z ktorých najvýznamnejšia je Na hanobiteľov vzdelania. Môjmu rozumu (Na chuľaščich učenije. K umu svojemu, 1729), kde kritizoval cirkev a duchovenstvo. Autor epigramov, bájok, lyrických piesní a ód.

kantharos

kantharos [gr.] — druh gréckej nádoby určenej na pitie (→ grécke vázy). Má dve oproti sebe umiestnené ušká, ktoré zvyčajne prevyšujú jej horný okraj. Najstaršie príklady kantharosu pochádzajú z obdobia strednej heladskej kultúry (začiatok 2. tisícročia – 16. stor. pred n. l.), znova sa začal používať až v 8. stor. pred n. l. Najčastejšie sa vyrábal z kovu (napr. zo zlata a striebra), menej často z keramiky. Jeden z atribútov boha Dionýza. Pravdepodobne mal symbolickú funkciu, slúžil pri rituálnych ulievaniach vína.

kantilácia

kantilácia [lat.] — vo všeobecnosti spievané čítanie liturgického textu. Pôvodne synagogálny spôsob spevnej recitácie (čítania) biblických textov známy už v 10. stor. pred n. l. Riadil sa tradičnými pravidlami zahŕňajúcimi deklamačné a interpunkčné formuly a kadencie prirodzenej reči, pripúšťali sa však improvizačné odchýlky v intonácii (na rozdiel od neskoršieho ranokresťanského liturgického spevu, v ktorom bola akákoľvek forma improvizácie úplne odstránená). Slová a frázy, ktoré sa mali spievať vyššie alebo nižšie, a záverečné formuly spevov sa označovali kantilačnými znakmi (hebr. teamim; v jazykovede niekedy nazývané akcent, v hudobnej vede punktácia, resp. punktuácia). Tento spôsob notácie sa neskôr používal aj pri zaznamenávaní sýrskych a byzantských spevov.

Hebrejský biblický text 1 M 1,9, kantilačné znaky sú vyznačené farebne

kantiléna

kantiléna [lat. > tal.] —

1. hud. všeobecne sólová vokálna alebo inštrumentálna spevná (často vedúca) melódia lyrického charakteru. V hudobnohistorickom vývoji viacvýznamový pojem, ktorého korene siahajú až do staroveku a sú úzko spojené s kantiláciou. Rozvoj vokálnych foriem kresťanského liturgického spevu v období raného kresťanstva vyústil do vzniku kantilény ako spevnej formy prednesu žalmov. Neskôr nachádzala širšie uplatnenie v sakrálnom, a najmä v liturgickom speve v bohoslužobných obradoch. V 13. – 15. stor. sa pojmom kantiléna označovali kratšie svetské vokálne skladby epického a lyrického charakteru, ako aj tanečné piesne so žartovným obsahom, v 16. – 17. stor. viachlasné vokálne skladby, na konci 17. stor. piesne s inštrumentálnym sprievodom a v 19. stor. aj inštrumentálne skladby so spevnou melódiou (→ charakteristická skladba). V súčasnosti sa pod pojmom kantiléna chápe spevnosť ako charakteristický znak vokálnej (→ belkanto) a inštrumentálnej hudby vyplývajúci z jej interpretácie;

2. lit. duchovná pieseň zo 14. stor. v rozsahu 8 až 10 veršov kompozične rozpísaných vo dvojveršiach, spojených jednoslabičným rýmom alebo asonanciou; prednášala sa so sprievodom hudby.

kantón

kantón [fr.] —

1. vo Švajčiarsku autonómny členský (spolkový) štát s vlastnou ústavou a zákonodarnými, výkonnými i súdnymi orgánmi. Spojenie troch historických kantónov, tzv. prakantónov (Uri, Schwyz, Unterwalden; Unterwalden bol 1648 rozdelený na Obwalden a Nidwalden), do Večného spolku (1291) sa považuje za začiatok Švajčiarskej konfederácie. V súčasnosti je územie Švajčiarska rozdelené na 26 kantónov (→ Švajčiarsko);

2. vo viacerých štátoch Európy a v niektorých štátoch Strednej a Južnej Ameriky nižšia (ako súčasť vyššej územnej jednotky) a z hľadiska počtu obyvateľstva i rozlohy menšia administratívnosprávna územná jednotka, napr. vo Francúzsku volebný obvod (fr. canton) v rámci vyššieho územnosprávneho celku (arrondissementu), ktorého nadradeným územnosprávnym celkom je departement, v Kostarike nižšia správna jednotka v rámci provincie ap.;

3. hist. a) v rímsko-nemeckej ríši územná jednotka v rámci systému regionálnej vojenskej brannej povinnosti ríšskych rytierov; b) územný vojenskosprávny obvod v Prusku. Kantóny boli vytvorené Fridrichom Wilhelmom I. (1733) zavedením tzv. kantonálneho systému, na základe ktorého boli všetci muži v štáte (okrem šľachticov a niektorých kategórií majetnejšieho obyvateľstva) povinní slúžiť v príslušnom regimente svojho kantónu. Kantonálny systém sa tak stal predchodcom všeobecnej brannej povinnosti.

Kanton

Kanton, čín. Kuang-čou, Guangzhou — prístavné mesto v juhových. Číne na Perlovej rieke v blízkosti jej ústia do Juhočínskeho mora, administratívne stredisko provincie Kuang-tung; 2,918 mil. obyvateľov, aglomerácia 5,869 mil. obyvateľov (2011). Významné stredisko obchodu, priemyslu, vedy a kultúry. Priemysel hutnícky (výroba železa a ocele), strojársky (o. i. výroba poľnohospodárskych strojov), lodný, automobilový, petrochemický (veľká ropná rafinéria), chemický, farmaceutický, elektrotechnický, elektronický, stavebných materiálov., textilný (hodvábnický, bavlnársky), potravinársky, tabakový, papiernický, porcelánový; umelecké remeslá (výrobky z bambusu, zo slonoviny, z dreva, jadeitu a cínu). Medzinárodné veľtržné stredisko. Dopravná križovatka, významný námorný aj vnútrozemský prístav, medzinárodné letisko.

Oblasť okolo dnešného Kantonu bola osídlená už asi 2000 pred n. l. Prvé zmienky o meste pochádzajú z 214 pred n. l., v 2. stor. pred n. l. sa stalo hlavným mestom nezávislého štátu Nam Viet (panovník Čao Mo, vietnamsky Trieu Muoi, *175 pred n. l., †124 pred n. l., vládol od 137 pred n. l., pochovaný v Kantone), ktorý sa 111 pred n. l. dostal pod kontrolu dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.). Od zač. obdobia Troch ríš (220 – 280) až do zač. obdobia dynastie Tchang (618) sa intenzívne rozvíjalo (od 229 názov Kuang-čou). V 7. stor. predstavovalo významné obchodné a dopravné centrum Číny, v ktorom sa usadili veľké komunity cudzincov (Arabi a Peržania), ďalší intenzívny rozvoj zaznamenalo v období dynastie Ming (1368 – 1644). Od zač. 16. stor. tam pristávali lode z Európy (1517 Portugalčania, vznikla latinizovaná podoba názvu – Kanton), od konca 17. stor. bolo jedným zo 4 prístavov, v ktorom Čína umožnila obchodovať s cudzincami (Portugalčania, Španieli, Holanďania, Angličania, Francúzi) a od 1759 jediným prístavom otvoreným Európanom; Kanton sa stal centrom prenikania záp. vplyvov do krajiny. Počas prvej ópiovej vojny (1839 – 42) ho obsadili Briti (po 1842 na základe Nankinskej zmluvy jeden z piatich otvorených prístavov) a po porážke Číny tam na základe nerovnoprávnych zmlúv získali viaceré privilégiá (napr. exteritoriálne právo) aj iné štáty. Počas druhej ópiovej vojny (1856 – 60) až do 1861 bol Kanton okupovaný britsko-francúzskymi vojskami. Po zvrhnutí dynastie Čching a vzniku Čínskej republiky (1911, resp. 1912) sa stal centrom Kuomintangu. Pôsobili tam Sunjatsen i Čankajšek, 1921 bola pod Sunjatsenovým vedením sformovaná nová republikánska vláda, 1924 sa konal prvý celoštátny zjazd Kuomintangu, 1924 bola založená a do 1926 sídlila kuomintangská vojenská akadémia Chuang-pchu (aj Whampoa), 1925 sa sformovala kuomintangská Čínska národná revolučná armáda. R. 1927 tam s cieľom vyhnať z Kantonu Kuomintang vypuklo Kantonské povstanie organizované Komunistickou stranou Číny. R. 1938 – 45 bol Kanton okupovaný Japonskom.

Stavebné pamiatky: buddhistický chrám Kuang-siao-s’ (založený pravdepodobne vo 4. stor., rekonštruovaný v 10. stor., úplne prestavaný v 17. – 19. stor.), buddhistický Chrám šiestich figovníkov (banyanov, čín. Liou-žung-s’, založený 537, rekonštruovaný v 11. stor.; nachádza sa tam monumentálna socha buddhistického patriarchu Chuej-nenga z 10. stor.) s tehlovou Kvetinovou pagodou Chua-tcha (1097, reštaurovaná v 14. stor. a 1900), najstaršia mešita na čínskom území Chuaj-šeng-s’ (založená pravdepodobne v 1. pol. 7. stor., prestavaná v 14. a v 17. stor.), strážna veža Čen-chaj-lou (17. – 18. stor., od 1953 historické múzeum), neogotická rímskokatolícka Katedrála božského srdca Ježišovho (1888), Chrám predkov rodiny Čchen (1890 – 94, od 1958 múzeum ľudového umenia), múzeum panovníka Čao Moa (otvorené 1988) a i. Centrum mesta má moderný charakter s množstvom mrakodrapov z konca 20. – zač. 21. stor. (mrakodrap Kantonského medzinárodného finančného centra, 2005 – 10, vyhliadková televízna Kantonská veža, 2005 – 10, výška 600 m, jedna z najvyšších stavieb na svete, a i.), budova opery (2010, Z. Hadidová). Viaceré múzeá a galérie (napr. múzeum provincie Kanton, založené 1953, s významnou zbierkou čínskeho výtvarného umenia). Viaceré vedeckovýskumné ústavy, vysoké školy a univerzity (napr. Sunjatsenova univerzita, založená 1924). Botanická záhrada.

Kantonské povstanie

Kantonské povstanie — čínske komunistické povstanie. Vypuklo 11. decembra 1927 na popud J. V. Stalina (pri jeho príprave sa angažovala aj Komunistická internacionála) s cieľom nastoliť v Kantone robotnícku a roľnícku vládu a zároveň odtiaľ vyhnať Kuomintang. Jedno z viacerých komunistických povstaní namierených proti Čankajškovej diktatúre nastolenej po aprílovom puči 1927 (Čankajškov aprílový puč). Hlavným orgánom povstania bola Rada ľudových komisárov na čele s Čang Tchaj-lejom (*1898, †1927), ktorá 11. decembra prevzala v meste moc a na ovládnutom území vyhlásila tzv. Kantonský soviet (podľa vzoru Parížskej komúny nazývaný aj Kantonská komúna; tento výraz sa často používa aj na označenie Kantonského povstania). Čankajškovo vojsko 13. decembra 1927 protiofenzívou znova získalo v Kantone moc a Kantonské povstanie bolo tvrdo potlačené. Počas krvavých pouličných bojov bolo zmasakrovaných vyše 5-tis. stúpencov Komunistickej strany Číny, sovietski poradcovia boli zatknutí alebo zastrelení. Vo všeobecnosti sa v čínskej historiografii považuje Kantonské povstanie za začiatok ozbrojeného boja čínskych komunistov za zvrhnutie Čankajškovej diktatúry.

kantor

kantor [lat.] —

1. v kresťanských cirkvách osoba zabezpečujúca hudobnú časť liturgie (organista, vedúci chrámového zboru, predspevák ap.). Pôvodne v ranom stredoveku spevák (lat. cantor) sólových bohoslužobných spevov v kresťanských chrámoch. Rozlišovali sa kantori per usum (bez teoretického vzdelania, ktorí spievali podľa tradície, t. j. podľa sluchu) a kantori per artem (s teoretickým i praktickým hudobným vzdelaním). Neskôr hudobník poverený vyučovaním liturgických spevov, ako aj iných predmetov v kláštorných, kapitulských alebo vo farských školách, vedením klerikov spievajúcich v chrámových chóroch a hrou na hudobných nástrojoch (najmä na organe).

S umeleckým rozvojom chrámovej hudby nadobúdalo postavenie kantora väčší spoločenský význam a v 18. stor. sa stal kľúčovou osobnosťou mestského aj vidieckeho hudobného života. Popri pedagogických povinnostiach často aj komponoval (jedným z najvýznamnejších kantorov bol J. S. Bach počas svojho pôsobenia v Škole sv. Tomáša v Lipsku). Ak kantor súčasne zastával aj úrad vedúceho miestneho chóru, nazýval sa regenschori (lat. regere = spravovať, chorus = zbor). Na slovenskom vidieku funkciu kantora často spĺňal učiteľ ľudovej školy (príprava kandidátov učiteľstva zahŕňala aj hudobné vzdelávanie);

2. hovorové označenie učiteľa základnej, strednej a vysokej školy.

Kantor, Tadeusz

Kantor, Tadeusz, 16. 4. 1915 Wielopole Skrzyńskie, Podkarpatské vojvodstvo – 8. 12. 1990 Krakov — poľský režisér, scénograf, výtvarník a autor divadelných scenárov. R. 1934 – 39 študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove. Už počas 2. svet. vojny organizoval divadelnú činnosť (1942 – 44 Nezávislé divadlo), ako režisér uviedol hry Návrat Odysea (Powrót Odysa) S. Wyspiańskeho a Balladyna J. Słowackého. Ako scénograf debutoval 1945 v Starom divadle (Teatr Stary) v Krakove. R. 1955 založil v Krakove experimentálne avantgardné divadlo Cricot 2 (nadväzovalo na avantgardné predvojnové varšavské divadlo Cricot, 1933 – 39, založené J. Osterwom), v ktorom inscenoval predovšetkým drámy S. I. Witkiewicza.

Propagátor myšlienok výtvarného a autonómneho divadla (nezávislého od tradičnej drámy). Z režijného a zo scénografického hľadiska patrili jeho divadelné inscenácie na konci 20. stor. k najosobitejším. Uplatňoval v nich jedinečný jazyk, v ktorom sa prelínali a kombinovali znakové systémy výtvarného, divadelného, hudobného a literárneho umenia, jeho osobitý výtvarný štýl sa však len ťažko presadzoval na divadelných scénach. Jednotlivé obdobia svojej tvorby – divadlo informel (1961), nulté divadlo (1963), happeningové divadlo (1968), divadlo nemožného (1970) a divadlo smrti (1975 – 90), predznačil manifestmi; divadlo smrti bolo jeho najvýnimočnejším obdobím a preslávilo ho na celom svete. Predlohy svojich inscenácií písal vo forme scenárov, pričom čerpal najmä z vlastných životných skúseností, ktoré prepájal s metaforickými víziami sveta. Od 1975 cestoval po Európe i po Amerike s predstaveniami Mŕtva trieda (Umarła Klasa, 1975), Wielopole, Wielopole (1980), Nech pokapú umelci (Niech sczezną artyści, 1985) a Už sa sem nikdy nevrátim (Nigdy tu już nie powrócę, 1988). Inscenácia Dnes mám narodeniny (Dzisiaj są moje urodziny, 1991) bola dokončená po Kantorovej smrti a mala premiéru v Paríži.

Kantorowicz, Hermann

Kantorowicz [-vič], Hermann, 18. 11. 1877 Poznaň – 12. 2. 1940 Cambridge — nemecký právnik. Od 1907 pôsobil na univerzite vo Freiburgu ako súkromný docent, 1923 – 29 profesor, 1927 hosťujúci profesor na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, 1929 – 33 profesor trestného práva na univerzite v Kiele, 1933 prepustený z politických a rasových príčin. Po krátkom pobyte v USA, kde prednášal na City College of New York, pôsobil v Spojenom kráľovstve, od 1935 na London School of Economics and Political Science, 1937 – 40 na Cambridgeskej univerzite.

Zaoberal sa právnou teóriou, právnou filozofiou a právnou históriou a rímskym i trestným právom. Inšpiroval sa myšlienkami historickoprávnej školy (F. C. Savigny) a obhajoval sociálny aspekt práva. Autor práce Boj za právnu vedu (Der Kampf um die Rechtswissenschaft, 1906; napísaná pod pseudonymom Gnaeus Flavius), v ktorej položil základy teórie voľného práva zdôrazňujúcej legislatívny aspekt súdnych rozhodnutí a aktívnu úlohu sudcu pri tvorbe práva. Ďalšie práce: O pôvode Digest. Doplnenie Mommsena (Über die Entstehung der Digestenvulgata. Ergänzungen zu Mommsen, 1910), Právna veda a sociológia (Rechtswissenschaft und Soziologie, 1911), Úvod do textovej kritiky. Systematické zhrnutie princípov textovej kritiky pre filológov a právnikov (Einführung in die Textkritik. Systematische Darstellung der textkritischen Grundsätze für Philologen und Juristen, 1921), Zo začiatkov dejín teórie voľného práva (Aus der Vorgeschichte der Freirechtslehre, 1925), Právna veda. Zhrnutie jej metodológie (Legal Science. A Summary of its Methodology, 1928), Skutok a vina (Tat und Schuld, 1933), Definícia práva (Definition of Law, napísaná 1938, publikovaná posmrtne 1958) a i.

Kantova hypotéza

Kantova hypotéza — hypotéza vzniku planetárnej sústavy z prvotnej prachovo-plynovej hmloviny. I. Kant v nej 1755 podrobne rozpracoval pôvodnú myšlienku hmlovinovej hypotézy navrhnutú 1734 švédskym vedcom a filozofom E. Swedenborgom. Podľa Kantovej hypotézy v pomaly rotujúcej prahmlovine bola látka v malých čiastočkách menších než 0,001 mm dokonale rovnomerne rozptýlená v priestore. Pôsobením príťažlivých a odpudivých síl sa čiastočky začali zoskupovať, čím vznikali hustejšie a redšie oblasti hmoty. Zhusťovaním I. Kant vysvetlil zrýchlenie rotácie a vzrastajúcu teplotu systému, čoho dôsledkom bolo vytvorenie Slnka a planét. Kantovu hypotézu rozvinul a matematicky rozpracoval P. S. Laplace (→ Laplaceova hypotéza).

kantovstvo

kantovstvo [vl. m.] — filozofické hnutia nadväzujúce na myšlienkový odkaz I. Kanta. Kantovstvo možno rozdeliť na dve základné obdobia. K predstaviteľom prvého obdobia patria priami Kantovi žiaci a nasledovníci pôsobiaci do pol. 19. stor. (J. G. Fichte, F. Schelling, G. W. Hegel). Raní kantovci Karl Leonhard Reinhold (*1757, †1823) a Salomon Maimon (*1753, †1800) popularizovali Kantovo učenie a obohacovali ho najmä o problematiku funkcie ľudského myslenia a transcendentálneho subjektu. Z ďalších predstaviteľov prvého obdobia kantovstva vynikli Jacob S. Beck (*1761, †1840), Gottlob E. Schulze (*1761, †1833) a J. F. Fries, v porovnaní s pôvodnou Kantovou kritickou teóriou sa však v ich učeniach už výrazne prejavuje úsilie o nové zdôvodnenie psychologickej analýzy poznania. Druhé obdobie kantovstva, nazývané novokantovstvo, sa v Nemecku začalo formovať pod heslom Späť ku Kantovi v 2. pol. 19. stor. vo dvoch nových filozofických školách: v marburskej škole a v badenskej škole.

kántry

kántry [lat.] — v rímskokatolíckej cirkvi štyri trojdňové pôsty pripadajúce na začiatok ročných období. Trojice pôstnych dní (vždy streda, piatok a sobota príslušného týždňa) sú zaradené v pôstnom období liturgického roka (po prvej pôstnej nedeli pred Veľkou nocou) ako jarné, vo veľkonočnom období (pred nedeľou Zoslania Ducha Svätého) ako letné, v cezročnom období (po Sviatku povýšenia Svätého kríža) ako jesenné a v adventnom období (v druhom adventnom týždni) ako zimné kántrové dni. Počas kántier sa veriacim odporúča zriecť sa (mäsitých) pokrmov, vykonávať dobročinnosť a duchovne sa obnoviť.

Kántry sa vyvinuli pravdepodobne z rímskych sezónnych osláv, začiatky ich dodržiavania siahajú do obdobia raného kresťanstva. Ustanovené boli v 5. stor. pápežom Levom I. Veľkým, ktorý zaviedol trojdňový pôst (streda, piatok, sobota) trikrát do roka ako súčasť príprav na najväčšie sviatky (Vianoce, Veľká noc, Zoslanie Ducha Svätého, t. j. Turíce), záväzne ich zaviedol 1085 Gregor VII.

kaňúr

kaňúr, Busarellus

1. rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď jastrabovité. Patrí sem jediný druh kaňúr hrdzavý (Busarellus nigricollis) žijúci v lesoch a močiaroch Strednej a Južnej Ameriky. Stredne veľký dravec s bielou hlavou, nápadnou čiernou škvrnou na hrudi a čiernymi letkami a chvostovými perami. Hniezdi zvyčajne vo vysokých stromoch v blízkosti vody, do ktorej sa strmhlav vrhá za rybami a i. vodnými živočíchmi, ktorými sa živí, samica kladie 3 – 5 žltohnedých alebo červenohnedých škvrnitých vajec;

2. v starších zoologických systémoch slovenský názov rodov Buteogallus a Parabuteo (→ myšiak).

Kanurijčania

Kanurijčania — západoafrická etnická skupina v severových. Nigérii (najmä v štátoch Yobe a Borno, čiastočne aj Jigawa a Bauchi). Šiesta najpočetnejšia národnosť Nigérie (po Hausoch, Joruboch, Iboch, Fulboch a Ibibioch; 6 mil., 2013). Menšie skupiny Kanurijčanov žijú i v Nigeri, Kamerune, Čade a Sudáne; spolu asi 10 mil. (2013). Väčšina Kanurijčanov žije v malých dedinách, mnohí sa však prisťahovali aj do miest (Maiduguri). Ako etnikum sa sformovali v období existencie kráľovstva Kánem-Bornu a expanzie štátu Kánem. Obyvatelia, ktorí na nových územiach žili, sa asimilovali a do 13. stor. vytvorili jedno etnikum so spoločným jazykom. V minulosti sa Kanurijčania venovali najmä transsaharskému obchodu, v súčasnosti sa zaoberajú poľnohospodárstvom – pestovateľstvom (proso, cirok, dioskórea, kukurica, bavlník, podzemnica olejná) a pastierstvom (hovädzí dobytok, kozy, ovce), v mestách najmä remeslami (garbiarstvo, tkáčstvo, hrnčiarstvo). Náboženstvo: islam (od 11. stor.), zachovávajú však aj veľa predislamských tradícií a obyčají.

Kanurijský jazyk (kanurijčina; kanuri) patrí do západosaharskej skupiny saharskej vetvy nílsko-saharskej jazykovej rodiny, v ktorej je najpočetnejšie zastúpený (väčšina Kanurijčanov je štvorjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj arabčinu, hauštinu a angličtinu alebo francúzštinu). Člení sa na niekoľko príbuzných nárečí. Patrí medzi málo jazykov subsaharskej Afriky s rozvinutou predkoloniálnou literárnou tradíciou. Zapisuje sa písmom ajami (adžami), modifikovanou arabskou abecedou.

kanyla

kanyla [lat. > fr.] — lek. plastová alebo kovová rúrka s malým priemerom určená na zavedenie do ľudského tela. Kanyla zavedená do žily slúži na odber krvi, na infúziu liekov alebo na diagnostické účely (môže sa v žile ponechať aj dlhodobejšie najmä pri potrebe opakovaného podávania infúzií). Používa sa aj ako vyústenie umelého telového vývodu.

Kanyza, Jan

Kanyza, Jan, 25. 10. 1947 Lipník nad Bečvou, okr. Přerov — český divadelný a filmový herec. R. 1967 – 74 pôsobil v Divadle Na zábradlí a 1980 – 83 v Laterne magike v Prahe. Debutoval vo filme Utrpení mladého Boháčka (1969). V 70. rokoch 20. stor. hral vo filmoch i v televíznych filmoch (najmä v detektívnych, v rolách vyšetrovateľov i zločincov), napr. Zatykač na královnu (1973), 30 případů majora Zemana (televízny seriál, 1974), Královský gambit (televízny film, 1974), Noc klavíristy (1976), Ve znamení Tyrkysové hory (1977). Popularitu si udržal aj v 80. a 90. rokoch 20. stor. i na začiatku 21. stor. úlohami vo filmoch Jak napálit advokáta (1980), Kam zmizel kurýr (1981), Hořký podzim s vůní manga (1983), Příliš velká šance (1984), Lekár umierajúceho času (1990), Nexus 2.431 (1994), Nebát se a nakrást (1999) a Jménem krále (2008), ako aj v televíznych seriáloch, napr. Hříchy pro pátera Knoxe (1992), Hospoda (1996), Všichni musí zemřít (2005), Ordinace v růžové zahradě 2 (2010), Kriminálka Staré Mesto 2 (2013). Popri herectve sa venuje dabingu, maľbe a knižnej ilustrácii (najmä kníh pre deti).