Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 936 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

káblová televízia

káblová televízia — systém poskytovania televízneho signálu jeho zachytením z rozličných zdrojov, spracovaním a prenosom k spotrebiteľovi pomocou sústavy (siete) koaxiálnych a optických káblov. Signál z telekomunikačnej družice (satelitu), televízneho vysielača alebo miestnej televízie sa zachytáva anténou sprostredkujúceho zariadenia (v prípade miestnej televízie sa signál môže aj priamo distribuovať káblovým rozvodom alebo mikrovlnnými spojmi), kde sa aj spracúva (oddelia sa prijaté kanály, demodulujú sa, znova sa modulujú na nosné frekvencie priradených kanálov káblovej televízie a zosilnia sa širokopásmovým zosilňovačom) a vysiela. Televízny signál sa ďalej šíri koaxiálnymi alebo optickými káblami. Pri prenose koaxiálnymi káblami televízny signál s bežne používanými frekvenciami 50 – 900 MHz slabne, preto sa na jeho zosilnenie vkladajú do siete zosilňovače, ktorých počet je tým väčší, čím vzdialenejší je prijímateľ signálu od sprostredkujúceho zariadenia. Šírenie signálu optickými vláknami vyžaduje zosilňovanie len pri prenose na veľmi veľké vzdialenosti. V praxi sa od 90. rokov 20. stor. zvyčajne kombinujú obidva druhy káblov, zo sprostredkujúceho zariadenia sa signál prenáša optickými káblami do uzla alebo do iného koncového bodu, kde sa konvertuje na elektrický signál a na krátku vzdialenosť ku konečnému spotrebiteľovi (objednávateľovi) sa prenáša koaxiálnym distribučným káblom (jeden uzol slúži 100 – 250 objednávateľom) a následne do konkrétneho zariadenia pripájacím káblom.

Sieť káblovej televízie obsluhovaná jedným sprostredkujúcim zariadením sa obvykle skladá z jednej alebo z viacerých hlavných primárnych sietí, viacerých vedľajších primárnych sietí a množstva sekundárnych sietí, z ktorých sa signál vedie do domových uzlov (odovzdávacích zariadení). Rozvod káblovej televízie v obytných domoch alebo v iných budovách sa niekedy označuje ako terciárna sieť. Na príjem bežných analógových kanálov nie je potrebné v televíznom prijímači ďalšie zariadenie, pri digitálnych a platených kanáloch je potrebné dekódovanie. Rozvody káblovej televízie môžu poskytovať aj rozhlasové a telefónne služby, vysokorýchlostný internet, video na požiadanie ap. Káblová televízia sa v súčasnosti používa v mnohých štátoch sveta, jej výhodou je vyššia kvalita signálu (analógového i digitálneho) v porovnaní so signálom šíreným ovzduším prostredníctvom elektromagnetických vĺn, ako aj združovanie pozemsky i satelitne vysielaných staníc a poskytovanie ďalších (iných ako televíznych) služieb. Prvé systémy káblovej televízie vznikajúce v USA v oblastiach nepokrytých televíznym signálom (napr. 1948 v meste Mahanoy City, Pensylvánia) sa nazývali Community Antenna Television (televízia so spoločnou anténou); odtiaľ skratka CATV, ktorý sa niekedy používa na označenie káblovej televízie.

kalcit

kalcit [lat.], CaCO3 — minerál, uhličitan vápenatý. Kryštalizuje v trigonálnej sústave. Jeden z najrozšírenejších minerálov. Najčastejšie sa vyskytuje vo forme zrnitých, steblovitých a vláknitých agregátov, ale tvorí aj kryštály a guľovité, vajcovité alebo nepravidelné konkréciovité tvary. Zvyčajne je bielosivý, tmavšie zafarbenie (hnedé, modré, žlté), ktoré je zriedkavé, spôsobujú rôzne prímesi. Má sklený, na štiepnych plochách perleťový lesk a biely vryp. Vzniká rôznym spôsobom, najčastejšie vyzrážaním z vodných roztokov (morská voda, hydrotermálne žily), menej často pri magmatickej činnosti. Je hlavnou zložkou vápencov a mramorov, vypĺňa pukliny v sedimentárnych horninách. Spolu s aragonitom (líši sa od neho štruktúrou) tvorí schránky mnohých organizmov. Je ľahko rozpustný vo vode, v horninách po jeho rozpustení vznikajú v uvoľnenom priestore iné minerály (pseudomorfózy po kalcite).

Náleziská: Rusko (Chakasko), Španielsko (Baskicko), Spojené kráľovstvo (Anglicko), Srbsko, Bosna a Hercegovina, Slovinsko, Malta, Island, Faerské ostrovy, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Grónsko, Mongolsko, Nepál, India (Ásam), Guam, Šalamúnove ostrovy, Tuvalu, Konžská demokratická republika (Katanga), Somálsko, Nikaragua, Venezuela a i. Na Slovensku bežný minerál hydrotermálnych žíl a rôznych hornín. Vyskytuje sa v Štiavnických vrchoch (Banská Štiavnica), v Žitavskej pahorkatine (Pohranice) a v Slovenskom rudohorí (Gemerská Ves). Využíva sa v stavebníctve a chemickom priemysle.

Kaiser, Oldřich

Kaiser [-zer], Oldřich, 16. 5. 1955 Liberec — český herec. Štúdium herectva absolvoval na Divadelnej fakulte AMU v Prahe (1978). R. 1977 – 85 člen Divadla na Vinohradech, od 1986 Studia Ypsilon, 1993 – 99 Národného divadla, neskôr Divadla Bez zábradlí a Divadla Ungelt. Všestranný herec. Istý čas sa venoval komediálnym improvizáciám a komediálnej recesii (v komickej dvojici s Jiřím Lábusom, *1950, účinkoval v televíznych cykloch Možná přijde i kouzelník, Ruská ruleta a i.), neskôr hral vo filmoch Můj hříšný muž (1986), Slunce, seno, erotika (1991), Amerika (1993), Tmavomodrý svět (2001), Žralok v hlavě (2005), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), Líbáš jako Bůh (2009), Pouta (2010), Líbáš jako ďábel (2012), Masaryk (2016) a Po strništi bos (2017), ako aj v televíznom seriáli Nemocnice na kraji města (1977).

Svoju popularitu postavil na živelnej dynamike, zmysle pre štylizáciu a hyperbolu, ako aj na intenzívnej komike a sarkazme spojených s pointami a gagmi. V divadle stvárnil postavy Želmíra (V. K. Klicpera: Hadrián z Římsů, 1980), Lupina (J. Drda: Dalskabáty, hříšná ves aneb Zapomenutý čert, 1982), Matěja Poctivého (L. Klíma – Arnošt Dvořák, *1881, †1933; 1985), Sebevraha (N. R. Erdman, 1988) a i.

Kamerlingh Onnes, Heike

Kamerlingh Onnes [-ling ones], Heike, 21. 9. 1853 Groningen – 21. 2. 1926 Leiden — holandský fyzik. Počas štúdia na univerzite v Groningene (1870 – 76) absolvoval 1871 – 73 študijný pobyt na univerzite v Heidelbergu u G. R. Kirchhoffa a R. W. Bunsena. R. 1878 – 82 pôsobil na Technickej univerzite v Delfte, 1882 – 1923 profesor na univerzite v Leidene.

Zaoberal sa výskumom vlastností látky pri nízkych teplotách. R. 1894 založil na univerzite v Leidene kryogénne laboratórium (dnes nazvané podľa neho). R. 1892 – 94 skonštruoval vysokovýkonný kaskádový skvapalňovač a postupne v ňom skvapalnil kyslík, dusík a vzduch, 1906 aj vodík. Vyvinul metódu na skvapalnenie hélia (na chladenie použil kvapalný vodík, ďalšie ochladenie dosiahol využitím Joulovho-Thomsonovho javu), po získaní kvapalného hélia (1908) odmeral jeho teplotu a iné parametre, napr. jeho kritický bod a viskozitu (1911). Ako prvý dosiahol veľmi nízke hodnoty teploty (až 0,9 K, t. j. -273,06 °C). R. 1911 objavil supravodivosť ortuti, neskôr olova, tália a iných prvkov pri teplotách blízkych absolútnej nule. Skúmal vlastnosti supravodivých materiálov pri nízkych teplotách a 1913 zistil, že účinkom silných magnetických polí supravodivosť zaniká. Navrhol, aby sa supravodivé vinutie využilo na budenie veľmi silného magnetického poľa. Jeho objavy otvorili novú oblasť fyziky spojenú s existenciou makroskopických kvantových javov, ktorá sa ďalej intenzívne rozvíjala a prispela k novým fundamentálnym objavom s mimoriadnym významom z hľadiska technickej praxe (napr. supratekuté fázy hélia, Josephsonove javy, vysokoteplotná supravodivosť). Nobelova cena za fyziku (1913) za výskum vlastností látok pri nízkych teplotách, ktoré okrem iného viedli k výrobe kvapalného hélia. Je podľa neho nazvaný kráter na Mesiaci (Kamerlingh Onnes).

kamienka

kamienka, Lithospermum, Aegonychon, Buglossoides, Margarospermum, Rhytispermum, aj kamienkovec — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď borákovité. Jednoročné, dvojročné alebo trváce byliny. Majú stonky a listy zvyčajne s hustými drsnými chĺpkami a drobné päťpočetné biele, ružové, fialové alebo modré kvety usporiadané v závinkoch, plod tvrdka s tvrdým oplodím podobným drobnému lesklému guľatému kamienku (odtiaľ pravdepodobne názov).

Patrí sem okolo 15 druhov, na Slovensku sa vyskytuje napr. trváca, okolo 100 cm vysoká kamienka lekárska (Lithospermum officinale) s kopijovitými listami a bielymi kvetmi, ktorá rastie zvyčajne na piesočnatých a kamenistých pôdach suchých výslnných trávnato-skalnatých strání, na okrajoch krovín alebo v teplomilných dubových lesoch a používa sa v ľudovom liečiteľstve, jednoročná alebo dvojročná, 10 – 30 cm vysoká kamienka roľná (Lithospermum arvense, v starších botanických systémoch Buglossoides arvensis, Aegonychon arvense, Lithospermum calycinum, Lithospermum incrassatum, Lithospermum sibthorpianum, Rhytispermum arvense) s bielymi alebo so žltkastými kvetmi, ktorá rastie ako burina v teplejších oblastiach na poliach, popri cestách a železničných tratiach, a trváca, 40 – 50 cm vysoká kamienka modropurpurová (Lithospermum purpurocaeruleum, v starších systémoch Buglossoides purpurocaeruleum, Margarospermum purpurocaeruleum, Aegonychon purpurocaeruleum, Aegonychon repens, kamienkovec modropurpurový) s výraznými, najprv červenofialovými, neskôr modrými kvetmi rastúca v presvetlených teplomilných nížinných a pahorkatinných dubových alebo dubovo-hrabových lesoch.

kanastera

kanastera [špan.] — jednotný názov rodov Certhiaxis, Leptasthenura a Synallaxis z triedy vtáky (Aves), čeľaď hrnčiarikovité. Malé, nenápadné, okolo 15 cm veľké vtáky hnedej farby žijúce zvyčajne v pároch alebo v menších kŕdľoch v hustej vegetácii. Živia sa semenami, najmä však hmyzom, ktorý vyhľadávajú šplhaním po lianách a vysokých trávach s hrubými stonkami. Patria sem druhy vyskytujúce sa v Južnej Amerike, najmä v suchších oblastiach povodia Amazonky, napr. kanastera mlynárkovitá (Leptasthenura aegithaloides), kanastera bielohrdlá (Synallaxis albigularis) a kanastera hrdzavá (Certhiaxis vulpina).

Kănčev, Nikolaj Christov

Kănčev, Nikolaj Christov, 25. 11. 1936 Biala Voda – 9. 10. 2007 Sofia — bulharský básnik a prekladateľ. Vyštudoval bulharskú filológiu na Univerzite sv. Klimenta Ochridského v Sofii. Od 1957 publikoval časopisecky, knižne debutoval básnickou zbierkou Prítomnosť (Prisăstvie, 1965). Predstaviteľ alternatívneho prúdu bulharskej poézie 20. stor., jeho asociatívnu poéziu charakteristickú nezvyčajnou metaforikou a senzitívnym vnímaním sveta označila súdobá bulharská kritika za nezrozumiteľnú, preto sa po vydaní básnickej zbierky Ako horčičné zrnko (Kolkoto sinapenoto zărno, 1968) venoval iba umeleckým prekladom a tvorbe pre deti (napr. Ďateľ, Kălvač, 1966; Zázraky, Čudesii, 1973). V neskoršej tvorbe (od 1980) inšpirovanej bulharským folklórom, biblickými príbehmi i starými východnými kultúrami vyjadril túžbu po morálnej čistote sveta. Pre Kănčevovu filozofickú lyriku, napr. v básnických zbierkach Pešiakovo posolstvo (Poslanie ot pešechodec, 1980), Nočný strážca úsvitu (Nošten pazač na zorata, 1983), Yetiho odtlačky prstov (Otpečatăci ot prăstite na Jeti, 1992), Vietor unáša môj klobúk (Viatărăt otnasia mojta šapka, 1993), Galaktizácia prázdnoty (Galaktizirane na praznotata, 1996) a Úsmev Sfingy (Usmivkata na Sfinksa, 1998), je typická osobitá percepcia univerza a nevšedná hra slov. Prekladal z americkej, anglickej, francúzskej, gruzínskej, ruskej a poľskej literatúry, zostavil niekoľko národných antológií poézie (francúzsku, gruzínsku, srbskú). Na Slovensku vyšiel výber Kănčevovej poézie časopisecky (1981 – 2008) a v antológii Viery Prokešovej (*1957, †2008) Nedeľné zemetrasenie (1988).

kandík

kandík [turkické jazyky > rus.], Erythronium — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ľaliovité. Trváce byliny s podzemnou cibuľou rastúce prevažne v Severnej Amerike, ojedinele v Európe a Ázii. Pestujú sa pre ovisnuté kvety a niekedy aj pre atraktívne listy. Majú 2 zelené protistojné kopijovité až vajcovité listy s purpurovými alebo s bielymi škvrnami a obojpohlavné kvety, plod tobolka.

Patrí sem okolo 30 druhov, napr. jediný európsky druh kandík psí (aj kandík psí zub, Erythronium dens-canis) s purpurovofialovými škvrnitými listami a s 10 – 20 cm vysokou stonkou zakončenou zvyčajne jedným nápadným ružovofialovým kvetom s priemerom okolo 3 cm a so zahnutými okvetnými lístkami, ktorý rastie v presvetlených listnatých dubovo-hrabových lesoch na vápencových podkladoch prevažne v juž. časti Európy, najmä na Balkáne, na Slovensku napr. v Slovenskom krase a v jedinej lokalite na Muránskej planine; pre dekoratívny vzhľad patrí ku kriticky ohrozeným druhom.

Kändler, Johann Joachim

Kändler, Johann Joachim, 15. 6. 1706 Fischbach (dnes súčasť Arnsdorfu neďaleko Drážďan) – 18. 5. 1775 Meissen — nemecký sochár a modelár porcelánu. Od 1723 žiak drážďanského dvorného sochára Johanna Benjamina Thomaeho (*1682, †1751), 1730 sa podieľal na výzdobe zámockej klenotnice Grünes Gewölbe v Drážďanoch. R. 1731 sa stal dvorným sochárom saského kurfirsta Augusta II. Silného, k jeho prvým prácam z tohto obdobia patrili početné modely cudzokrajných zvierat často v životnej veľkosti, určené na výzdobu schodiska, galérie a sál Japonského paláca v Drážďanoch. Od 1731 pôsobil aj ako modelár kráľovskej manufaktúry na porcelán v Meissene, od 1733 modelársky majster a od 1740 vedúci modelárov.

Jeho tvorba, najmä v oblasti monumentálnej a drobnej plastiky, sa na dlhé obdobie stala nedosiahnuteľným vzorom pre umelcov celej Európy a meissenskej porcelánke priniesla svetovú slávu. Bol priekopníkom európskej porcelánovej plastiky, ktorú jeho tvorba výrazne ovplyvnila, vytvoril asi 900 modelov. K jeho najvýznamnejším prácam patria veľké reprezentatívne servisy – Sulkowského servis (1735 – 38) a Labutí servis (Schwanenservice, 1737 – 42), ktorý údajne obsahoval okolo 2 200 kusov. Podľa predlôh rôznych umelcov z okruhu G. L. Berniniho vytvoril plastiky 12 apoštolov spolu s oltárnou súpravou pre svokru Augusta III. Amáliu Vilhelmínu Brunšvicko-Lüneburskú (*1673, †1742). R. 1744 – 46 s Petrom Reinickem (*1715, †1768) vymodeloval rad drobných, 33 cm vysokých búst habsburských cisárov pravdepodobne určených ako dar pre viedenský cisársky dvor. Okolo 1747 vytvoril sériu plastík Opičia kapela, ktorá bola neskôr mnohokrát imitovaná. Za vrchol svojho sochárskeho diela považoval Kändler porcelánový jazdecký portrét Augusta III. v nadživotnej veľkosti (10 m), ktorý však nedokončil.

kanelúra

kanelúra [fr.], aj kanelovanie, starogr. rhabdósis, lat. striatura — zvislé (vertikálne) žliabkovanie drieku stĺpa, piliera alebo pilastra. Dodáva stĺpu dojem väčšej štíhlosti a pružnosti, hrou svetla a tieňa stĺp zjemňuje.

Najstaršie doklady o kanelúre pochádzajú z Egypta (kanelované stĺpy sa nachádzajú napr. v posmrtnej rezidencii faraóna Džosera v Sakkáre, okolo 2700 pred n. l.). Kanelúra sa uplatnila najmä v antickej gréckej a rímskej architektúre.

V dórskom stavebnom kánone má stĺp 16 – 22 (zvyčajne 20) plytkých žliabkov (kanelúr), ktoré sa dotýkajú ostrými hranami, vyústenie žliabkov pod echinom hlavice sa nazýva meniskus. V iónskom stavebnom kánone má stĺp 20 – 24 (zvyčajne 24, zriedkavo 20 – 44) hlbších polkruhových žliabkov, ktoré sú oddelené zvislými pásikmi. V korintskom stavebnom kánone má stĺp zvyčajne 24 žliabkov, najmä v rímskej architektúre však boli spodné časti kanelúry vypĺňané vloženými paličkami (píšťalami).

Kanelúra sa uplatnila aj v perzskej achajmenovskej architektúre. Od obdobia renesancie sa používa ako dekoratívny prvok na stĺpoch, pilastroch, pilieroch a kandelábroch, v baroku bola vytváraná aj zo štuky a v 19. stor. bývala aplikovaná aj na driekoch liatinových stĺpov. Kanelúru môžu výnimočne tvoriť aj špirálovito komponované žliabky ovíjajúce sa okolo drieku zvyčajne tordovaného stĺpa.

Kanizius, Peter

Kanizius, Peter, sv., aj Petrus Canisius, Pieter Kanijs, 8. 5. 1521 Nijmegen – 21. 12. 1597 Fribourg — nemecký jezuita a teológ holandského pôvodu. R. 1536 – 46 študoval filozofiu a civilné i kánonické právo na univerzite v Kolíne nad Rýnom, súčasne 1539 – 40 aj na katolíckej univerzite v Leuvene vo Flámsku, 1540 získal doktorát z filozofie. Ovplyvnený spiritualitou sv. Ignáca z Loyoly vstúpil 1543 do novozaloženej jezuitskej rehole ako jej ôsmy člen a zároveň prvý člen z Nemecka. R. 1544 založil v Kolíne nad Rýnom prvé nemecké jezuitské kolégium a stal sa prvým nemeckým provinciálnym predstaveným (provinciál) jezuitov; 1546 vysvätený za kňaza. Jeden z hlavných predstaviteľov katolíckej reformy a rekatolizácie v Nemecku, ako jeden z najvzdelanejších teológov svojej doby aktívny účastník rokovaní tridentského koncilu (1545 – 63). R. 1548 vyučoval na kolégiu v Messine na Sicílii, po zložení rehoľných sľubov v Ríme (1549) sa vrátil do Nemecka a istý čas vyučoval teológiu na univerzite v Ingolstadte. R. 1554 odišiel na žiadosť rímsko-nemeckého cisára Ferdinanda I. do Viedne, kde pôsobil ako diecézny administrátor. V cirkevnej oblasti sa usiloval o obnovu katolíckej cirkvi v strednej Európe, okrem rozsiahlej kazateľskej činnosti sa angažoval v zakladaní jezuitských kláštorov a kolégií (ako provinciál jezuitov vo Viedni podporil 1554 iniciatívu ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha založiť jezuitské kolégium v Trnave, čo sa však podarilo uskutočniť až 1561). R. 1556 založil kolégium Klementinum v Prahe. R. 1580 odišiel do Kolégia sv. Michala vo Fribourgu, kde strávil zvyšok života ako kazateľ a spisovateľ.

Autor katechizmov Suma kresťanskej náuky (Summa doctrinae christianae, v tlačenej podobe 1555) určeného kňazom a vzdelaným laikom, Najmenší katechizmus (Catechismus minimus, v tlačenej podobe 1556; obsahuje krátke modlitby pre laikov) a Malý katolícky katechizmus (Parvus catechismus catholicorum, 1558; zbierka citátov zo Svätého písma, z diel cirkevných otcov i z koncilov spracovaná ako doplnok k Sume kresťanskej náuky). R. 1925 vyhlásený pápežom Piom XI. za svätého a zároveň za učiteľa cirkvi. Je považovaný za druhého apoštola Nemecka (po sv. Bonifácovi). Zobrazovaný s lebkou, krížom a katechizmom. Sviatok (spomienka) 21. decembra, v nemeckej jazykovej oblasti 27. apríla.

Kaňka, František Maximilián

Kaňka, František Maximilián, aj Franz Maximilian, Ganka, Kanka, Khanka, pokrstený 19. 8. 1674 Praha – 14. 7. 1766 tamže — český barokový architekt, predstaviteľ vrcholného baroka. Vyučil sa v Prahe, vo Viedni a v Taliansku. Spočiatku spolupracoval s G. Santinim (Aichlom) a Giovannim Battistom Alliprandim (*asi 1665, †1720), po ich smrti sa podieľal na dokončení niektorých ich stavieb. Ako architekt bol mimoriadne činný a úspešný, navrhol množstvo profánnych i sakrálnych stavieb pre významné šľachtické rody (Valdštejnovci, Černínovci z Chudeníc, Mansfeldovci a i.) i pre rehoľné rády (najmä pre jezuitov). Prispel k udomácneniu baroka v Čechách, niektoré jeho diela predznamenávajú rokoko.

V tvorbe sa priklonil ku klasicizujúcemu smeru barokovej architektúry, výnimočne uplatňoval i prvky barokovej gotiky. Navrhoval aj zámocké záhrady, oltáre, náhrobky a sochy. R. 1709 sa s M. W. Halbaxom a so sochárom Františkom Preissom (*okolo 1660, †1712) spolupodieľal na pokuse o založenie prvej Akadémie výtvarných umení v Čechách. K jeho najvýznamnejším dielam patria lovecký zámoček vo Vinoři v Prahe (1718 – 21), bývalý augustiniánsky konvent v Prahe (1716 – 19), dostavba Klementina v Prahe (1719 – 26, Astronomická veža a Zrkadlová kaplnka), úprava Karolina v Prahe (1715 – 18), dostavba zámku Karlova koruna v Chlumci nad Cidlinou (1721 – 23, podľa projektu G. Santiniho), Kostol sv. Jána Nepomuckého v Kutnej Hore (od 1734), viaceré paláce a obytné nájomné domy na Hradčanoch a na Malej Strane v Prahe a i.

kanovité

kanovité [lat.], Cannaceae — čeľaď jednoklíčnolistových rastlín. Trváce byliny pochádzajúce z tropických a zo subtropických oblastí Ameriky. Majú hľuzovitý podzemok, hrubú stonku so širokými podlhovastými striedavými zelenými alebo červenofialovými listami, asymetrické rúrkovité červené, ružové, žlté alebo oranžové kvety s dozadu ohnutými korunnými lupienkami usporiadané v klase, plod tobolka.

Patrí sem jediný rod kana (Canna) približne so 60 druhmi, najznámejšie sú 1 – 2,2 m vysoká kana indická (Canna indica), ktorá sa pestuje pre atraktívne kvety a ozdobné listy ako okrasná rastlina, a 1 – 2 m vysoká, z horských údolí Ánd pochádzajúca kana jedlá (Canna edulis), ktorej škrobnaté podzemky sa konzumujú ako zemiaky, listy sa používajú ako krmovina a guľaté čierne lesklé semená na výrobu šperkov a ozdobných predmetov alebo sa z nich získava farbivo.

Kansas

Kansas, skratka Kan. — štát USA v strednej časti krajiny v oblasti Veľkých prérií. Takmer rovinaté územie klesajúce od severozápadu na juhovýchod z 1 200 m n. m. do 200 m n. m., na západe mierne zvlnené predhorie Skalnatých vrchov. Severových. časť územia má vlhké kontinentálne podnebie so studeným zimami a s vlhkými horúcimi letami, záp. časť semiaridné podnebie so suchými horúcimi letami a s premenlivými zimami (od teplých po veľmi chladné, územie je často otepľované fönovým vetrom chinook), juh strednej časti a juhovýchod majú vlhké subtropické podnebie s vlhkými teplými letami a miernymi zimami; priemerný ročný úhrn zrážok od 400 mm na juhozápade do 1 200 mm na juhovýchode. Hlavné rieky: Missouri (na vých. hranici), Arkansas, Kansas.

Poľnohospodársko-priemyselný štát. Pestovanie pšenice (najvýznamnejšia pšeničná oblasť USA), ciroku, kukurice, jačmeňa, sóje, podzemnice olejnej; chov hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, hydiny. Priemysel ťažobný (ťažba ropy a zemného plynu), petrochemický, strojársky (dopravné a poľnohospodárske zariadenia), potravinársky, letecký, textilný. Dobre vybudovaná dopravná sieť, viacero medzinárodných letísk, najväčšie v meste Wichita. Najväčšie mestá: Wichita, Kansas City, Topeka.

Pred príchodom Európanov bolo územie dnešného Kansasu osídlené príslušníkmi rôznych indiánskych kmeňov (nazvaný podľa kmeňa Kansov), ktorí sa živili najmä lovom. R. 1541 do oblasti prvýkrát prenikli Španieli (výprava Francisca Vázqueza de Coronado y Luján, *1510, †1554) a v 17. stor. Francúzi. Kansas patril do 1762 Francúzsku (súčasť Louisiany), potom Španielsku, od 1800 (podľa tajnej zmluvy zo San Ildefonsa, 1. 10. 1800) opäť Francúzsku, ktoré ho v rámci Louisiany 1803 predalo USA. Na územie Kansasu obývané indiánskymi kmeňmi (indiánske územie bez správy) bolo po prijatí zákona o presídlení Indiánov (Indian Removal Act, 1830) presídlených vyše dvadsať ďalších kmeňov z území na východ od Mississippi. K ďalšiemu presídľovaniu došlo po vzniku teritória Kansas (1854), keď boli indiánske územia v Kansase otvorené novým osadníkom a indiánske obyvateľstvo bolo presídlené na Indiánske teritórium do oblasti dnešnej Oklahomy. V 1. polovici 19. stor. sa Kansas stal územím, kde sa križovali dôležité cesty (smerujúce do Santa Fe, spájajúce Oregon a Kaliforniu), a postupne tam bolo vybudovaných 9 vojenských pevností predovšetkým na ochranu cestujúcich (napr. 1865 pevnosť Hays).

R. 1854 prijal Kongres Zákon o Kansase a Nebraske, na základe ktorého boli vytvorené teritóriá Kansas a Nebraska a bola zavedená zásada ľudovej suverenity, podľa ktorej obyvatelia nových teritórií majú sami zaujať postoj k zavedeniu otroctva (došlo tým k zrušeniu Missourského kompromisu zabezpečujúceho rovnováhu medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi Únie), čo značne prehĺbilo rozpory medzi osadníkmi rozdelenými na stúpencov a odporcov otrokárstva (obidve skupiny boli posilňované rastúcim počtom imigrantov zo severu i z juhu), ktoré prerástli do násilností a bojov (1856 – 58, tzv. krvácajúci Kansas). V referende o ústave uskutočnenom v auguste 1858 bola odmietnutá tzv. Lecomptonská ústava, ktorá mala v budúcom štáte Kansas zaviesť otroctvo, v januári 1861 sa Kansas definitívne stal 34. slobodným štátom USA. Počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) bol Kansas na strane Únie, naďalej však prebiehali boje vnútri štátu medzi unionistami a prívržencami otrokárstva, ktorí sa pridali na stranu Konfederácie. Po vojne nastal veľký prílev obyvateľstva, ktoré podnietilo prijatie Zákona o domovinách (Homestead Act, 1862) dovoľujúceho občanom i cudzincom usadiť sa na dosiaľ neobrábanej pôde, začala sa aj výstavba železníc.

V 2. pol. 19. stor. tam došlo k viacerým konfliktom americkej armády s indiánskymi kmeňmi (→ indiánske vojny), koncom 70. rokov 19. stor. nastal veľký prílev afroamerických obyvateľov, ktorí prišli zo štátov ležiacich pri rieke Mississippi.

Kansas má v Kongrese 2 senátorov a 4 poslancov.

kantharos

kantharos [gr.] — druh gréckej nádoby určenej na pitie (→ grécke vázy). Má dve oproti sebe umiestnené ušká, ktoré zvyčajne prevyšujú jej horný okraj. Najstaršie príklady kantharosu pochádzajú z obdobia strednej heladskej kultúry (začiatok 2. tisícročia – 16. stor. pred n. l.), znova sa začal používať až v 8. stor. pred n. l. Najčastejšie sa vyrábal z kovu (napr. zo zlata a striebra), menej často z keramiky. Jeden z atribútov boha Dionýza. Pravdepodobne mal symbolickú funkciu, slúžil pri rituálnych ulievaniach vína.

Kanurijčania

Kanurijčania — západoafrická etnická skupina v severových. Nigérii (najmä v štátoch Yobe a Borno, čiastočne aj Jigawa a Bauchi). Šiesta najpočetnejšia národnosť Nigérie (po Hausoch, Joruboch, Iboch, Fulboch a Ibibioch; 6 mil., 2013). Menšie skupiny Kanurijčanov žijú i v Nigeri, Kamerune, Čade a Sudáne; spolu asi 10 mil. (2013). Väčšina Kanurijčanov žije v malých dedinách, mnohí sa však prisťahovali aj do miest (Maiduguri). Ako etnikum sa sformovali v období existencie kráľovstva Kánem-Bornu a expanzie štátu Kánem. Obyvatelia, ktorí na nových územiach žili, sa asimilovali a do 13. stor. vytvorili jedno etnikum so spoločným jazykom. V minulosti sa Kanurijčania venovali najmä transsaharskému obchodu, v súčasnosti sa zaoberajú poľnohospodárstvom – pestovateľstvom (proso, cirok, dioskórea, kukurica, bavlník, podzemnica olejná) a pastierstvom (hovädzí dobytok, kozy, ovce), v mestách najmä remeslami (garbiarstvo, tkáčstvo, hrnčiarstvo). Náboženstvo: islam (od 11. stor.), zachovávajú však aj veľa predislamských tradícií a obyčají.

Kanurijský jazyk (kanurijčina; kanuri) patrí do západosaharskej skupiny saharskej vetvy nílsko-saharskej jazykovej rodiny, v ktorej je najpočetnejšie zastúpený (väčšina Kanurijčanov je štvorjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj arabčinu, hauštinu a angličtinu alebo francúzštinu). Člení sa na niekoľko príbuzných nárečí. Patrí medzi málo jazykov subsaharskej Afriky s rozvinutou predkoloniálnou literárnou tradíciou. Zapisuje sa písmom ajami (adžami), modifikovanou arabskou abecedou.

kanónová húfnica

kanónová húfnica — univerzálny druh delostreleckej zbrane spájajúci vlastnosti húfnice a kanóna. Oproti húfnici má masívnejšiu hlaveň, ktorej dĺžka sa rovná 25- až 40-násobku kalibru (hodnota kalibra je okolo 150 mm). Vyznačuje sa veľkou mobilitou, ďalekým dostrelom a vysokou presnosťou streľby. Rýchlosť strely dosahuje 550 – 700 m/s, dostrel maximálne okolo 25 km (i viac) s kadenciou 3 až 5 výstrelov za minútu. Používa sa delená munícia a premenné prachové náplne rôznej hmotnosti (pri malých prachových náplniach môže plniť bojové úlohy húfnice, pri plnej, najväčšej prachovej náplni bojové úlohy kanóna). Kanónové húfnice sa delia na samohybné (majú väčšiu hmotnosť, pretože sú vybavené pásovým alebo kolesovým podvozkom) a ťažné (s menšou hmotnosťou).

Kantova hypotéza

Kantova hypotéza — hypotéza vzniku planetárnej sústavy z prvotnej prachovo-plynovej hmloviny. I. Kant v nej 1755 podrobne rozpracoval pôvodnú myšlienku hmlovinovej hypotézy navrhnutú 1734 švédskym vedcom a filozofom E. Swedenborgom. Podľa Kantovej hypotézy v pomaly rotujúcej prahmlovine bola látka v malých čiastočkách menších než 0,001 mm dokonale rovnomerne rozptýlená v priestore. Pôsobením príťažlivých a odpudivých síl sa čiastočky začali zoskupovať, čím vznikali hustejšie a redšie oblasti hmoty. Zhusťovaním I. Kant vysvetlil zrýchlenie rotácie a vzrastajúcu teplotu systému, čoho dôsledkom bolo vytvorenie Slnka a planét. Kantovu hypotézu rozvinul a matematicky rozpracoval P. S. Laplace (→ Laplaceova hypotéza).

kantovstvo

kantovstvo [vl. m.] — filozofické hnutia nadväzujúce na myšlienkový odkaz I. Kanta. Kantovstvo možno rozdeliť na dve základné obdobia. K predstaviteľom prvého obdobia patria priami Kantovi žiaci a nasledovníci pôsobiaci do pol. 19. stor. (J. G. Fichte, F. Schelling, G. W. Hegel). Raní kantovci Karl Leonhard Reinhold (*1757, †1823) a Salomon Maimon (*1753, †1800) popularizovali Kantovo učenie a obohacovali ho najmä o problematiku funkcie ľudského myslenia a transcendentálneho subjektu. Z ďalších predstaviteľov prvého obdobia kantovstva vynikli Jacob S. Beck (*1761, †1840), Gottlob E. Schulze (*1761, †1833) a J. F. Fries, v porovnaní s pôvodnou Kantovou kritickou teóriou sa však v ich učeniach už výrazne prejavuje úsilie o nové zdôvodnenie psychologickej analýzy poznania. Druhé obdobie kantovstva, nazývané novokantovstvo, sa v Nemecku začalo formovať pod heslom Späť ku Kantovi v 2. pol. 19. stor. vo dvoch nových filozofických školách: v marburskej škole a v badenskej škole.

kántry

kántry [lat.] — v rímskokatolíckej cirkvi štyri trojdňové pôsty pripadajúce na začiatok ročných období. Trojice pôstnych dní (vždy streda, piatok a sobota príslušného týždňa) sú zaradené v pôstnom období liturgického roka (po prvej pôstnej nedeli pred Veľkou nocou) ako jarné, vo veľkonočnom období (pred nedeľou Zoslania Ducha Svätého) ako letné, v cezročnom období (po Sviatku povýšenia Svätého kríža) ako jesenné a v adventnom období (v druhom adventnom týždni) ako zimné kántrové dni. Počas kántier sa veriacim odporúča zriecť sa (mäsitých) pokrmov, vykonávať dobročinnosť a duchovne sa obnoviť.

Kántry sa vyvinuli pravdepodobne z rímskych sezónnych osláv, začiatky ich dodržiavania siahajú do obdobia raného kresťanstva. Ustanovené boli v 5. stor. pápežom Levom I. Veľkým, ktorý zaviedol trojdňový pôst (streda, piatok, sobota) trikrát do roka ako súčasť príprav na najväčšie sviatky (Vianoce, Veľká noc, Zoslanie Ducha Svätého, t. j. Turíce), záväzne ich zaviedol 1085 Gregor VII.

Kalina, Ján L.

Kalina, Ján L. (Ladislav), pôvodne Ladislav Schwarz, 23. 2. 1913 Košice – 3. 1. 1981 Mníchov, od 2015 pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave — slovenský spisovateľ, autor kabaretných programov, humorista a prekladateľ, manžel A. Kalinovej. R. 1937 absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Od 1935 písal pre Československý rozhlas v Košiciach a 1939 – 45 pre Slovenský rozhlas v Bratislave (dnes Rozhlas a televízia Slovenska, RTVS) kabaretné scénky pod rôznymi pseudonymami, keďže bol počas 2. svetovej vojny prenasledovaný a 1942 väznený v deportačnom tábore v Žiline. R. 1945 – 52 umelecký šéf výroby Slovenského filmu, 1953 – 60 v slobodnom povolaní (autor rozhlasových, silvestrovských a divadelných kabaretných programov). Priekopník malých javiskových foriem a kabaretu na Slovensku. Iniciátor vzniku prvého slovenského profesionálneho estrádno-kabaretného divadla Tatra revue (1958) a autor jeho prvého programu Rendez-vous v Bratislave, dramaturg (1960 – 63) a autor celovečerných programov Mimoriadne vydanie (1959), Orfeus v polosvete (1961), Ja nič, ja muzikant (1962), spoluautor viacerých programov. R. 1963 – 70 pôsobil na Divadelnej fakulte VŠMU (od 1965 vedúci Katedry filmovej a televíznej dramaturgie).

R. 1966 pripravil do tlače knihu Tisíc a jeden vtip, ktorá zaznamenala veľký úspech (vyšla 1969 v náklade 25 000 kusov a rýchlo sa vypredala), keďže obsahovala aj politické vtipy, bola následne zakázaná. Po nástupe normalizácie bol prepustený zo zamestnania, vylúčený z KSČ a nesmel publikovať. R. 1972 bol v politickom procese odsúdený na 2 roky väzenia za poburovanie. Vzhľadom na veľký ohlas jeho procesu v zahraničí mu bolo 1978 povolené vysťahovať sa s rodinou do NSR. Autor kníh Lúče z východu (1954) o dejinách sovietskeho filmu, Svet kabaretu (1966), v ktorej spracoval dejiny a stav kabaretného umenia v zahraničí a vo vtedajšom Československu, humoristickej knihy Nič na smiech (Nichts zu lachen, 1980) vydanej v NSR a posmrtne vydaných kníh spomienok Obzri sa s úsmevom (1999), Zavinili to židia a bicyklisti (2000) a Usmievavé Slovensko (2003) s doslovom historika Viléma Prečana (*1933) a knihy o skúsenostiach z väzenia Odpočúvaj v pokoji. Basa story (2004).

ka

ka — v starovekom Egypte jeden zo základných aspektov existencie ľudskej bytosti alebo božstva (popri ach a ba). Vyjadroval životnú silu človeka, jeho mentálne schopnosti, ochranu či osud. Rodil sa spolu s človekom a v okamihu smrti sa od neho oddelil. Ka zosnulého človeka bolo dôležitou súčasťou zádušného kultu vo forme prinášania obetných darov, ktoré boli nevyhnutné na zachovanie jeho posmrtnej existencie. Symbolom a súčasne hieroglyfickou značkou zobrazujúcou ka boli upažené ľudské ruky zohnuté v lakťoch nahor.

Kadeš

Kadeš — sýrska bohyňa, ktorej uctievanie bolo v starovekom Egypte rozšírené od obdobia Novej ríše. Bola bohyňou sexuálnej rozkoše a erotiky, preto sa často spájala s bohyňou Hathor, prípadne sa uctievala s bohom plodnosti Minom. Bola zobrazovaná spredu (frontálne) ako nahá žena stojaca na chrbte leva v spoločnosti bohov Mina a Rešepa, v jednej ruke držiaca lotosové kvety a v druhej hady alebo papyrusové kvety.

Kadeti

Kadeti, rusky Kadety — zaužívaný neformálny názov Konštitučnodemokratickej strany (Konstitucionno-demokratičeskaja partija; aj Strana ľudovej slobody) odvodený od začiatočných písmen K a D v jej názve. Ruská liberálna politická strana založená v októbri 1905, k hlavným predstaviteľom patrili P. N. Miľukov a Vasilij Aleksejevič Maklakov (*1869, †1957). Kadeti žiadali demokratizáciu politického života v Rusku, najmä zavedenie konštitučnej a parlamentnej demokracie, všeobecného rovného a priameho volebného práva, zrovnoprávnenie národov a národností, ale aj agrárnu a sociálnu reformu. V prvej Štátnej dume (→ duma) tvorili Kadeti najsilnejšiu frakciu, vo štvrtej dume boli súčasťou bloku strán, z ktorého vzišiel Dočasný výbor Štátnej dumy a napokon Dočasná vláda, v ktorej ich predstavitelia spočiatku zaujali významné pozície (ministrom zahraničných vecí sa stal P. N. Miľukov). Vplyv Kadetov však postupne slabol, po Októbrovej revolúcii 1917 bola strana boľševikmi v decembri 1917 zakázaná a väčšina jej členov odišla do emigrácie.

Kadlečíková, Mária

Kadlečíková, Mária, 6. 4. 1948 Kolárovo, okres Komárno — slovenská poľnohospodárska odborníčka, manželka O. Kadlečíka. R. 1972 – 92 pôsobila na Prevádzkovo-ekonomickej fakulte (dnes Fakulta ekonomiky a manažmentu) Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre (1985 – 90 prorektorka), 1993 – 97 stála predstaviteľka Slovenskej republiky v Organizácii Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) v Ríme (1995 – 97 členka Finančného výboru Rady FAO, 1996 predsedníčka Skupiny krajín strednej a východnej Európy pri FAO), 1997 – 2001 riaditeľka Agroinštitútu v Nitre, súčasne 1997 – 99 prvá podpredsedníčka Poľnohospodárskeho výboru FAO, 1999 – 2002 podpredsedníčka Výkonného výboru pre poľnohospodárstvo Európskej kancelárie FAO, súčasne 1998 – 2001 poslankyňa NR SR, 2001 – 02 podpredsedníčka Vlády SR pre európsku integráciu, 2002 – 07 subregionálna zástupkyňa FAO pre strednú a východnú Európu v Budapešti, 2007 – 10 regionálna zástupkyňa FAO pre Európu a Strednú Áziu v Budapešti, od 2010 pôsobí na Fakulte ekonomiky a manažmentu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Zaoberá sa teóriou riadenia, poľnohospodárskym poradenstvom, personálnym manažmentom a rozvojom vidieka. Do vzdelávacieho procesu zaviedla dva nové predmety – personálny manažment a poľnohospodárske poradenstvo. Autorka a spoluautorka viacerých monografií a vysokoškolských učebníc, napr. Riadenie poľnohospodárstva: Návody na cvičenia (1984), Spoločná poľnohospodárska politika: modul 04 (2001), The European Handbook. Všeobecný sprievodca európskymi inštitúciami (2002), Základy manažmentu (2012), Manažment (Management, 2013) a Poľnohospodárske poradenstvo v krajinách EÚ (Agricultural Extension in European Union Countries, 2013), 3 učebných textov a vyše 400 vedeckých článkov a odborných príspevkov v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Členka viacerých vedeckých a redakčných rád, komisií a spoločností, nositeľka viacerých ocenení, napr. maďarského štátneho vyznamenania Maďarský rad za zásluhy (Dôstojnícky kríž) za výsledky dosiahnuté v službách verejnosti (2010), Dr. h. c. Ukrajinskej národnej univerzity prírodných a environmentálnych vied v Kyjeve (2008), Dillíjskej školy profesionálnych štúdií a výskumu v Dillí (2010) a Univerzity sv. Štefana v Gödöllő (2004).

Kaffková, Margit

Kaffková (Kaffka), Margit (Emília Johanna), 10. 6. 1880 Nagykároly (rum. Careii Mari), dnes Carei, Rumunsko – 1. 12. 1918 Budapešť — maďarská spisovateľka a publicistka. Prvá významná maďarská autorka, členka skupiny spisovateľov združených okolo časopisu Nyugat (Západ). V autobiografickom románe Farby a roky (Szinek és évek, 1912; slov. 1972) zobrazila rozpadávajúci sa svet provinčnej šľachty a problematiku žien, v románe Máriine roky (Mária évei, časopisecky 1912, knižne 1913) nový typ nezávislej ženy a v románe Mravenisko (Hangyaboly, 1917; slov. 1977) prostredie kláštornej školy. Autorka básnických zbierok Verše (Versek, 1903) a Cestou života (Az élet útján, 1918), zbierky poviedok Tiché krízy (Csendes válságok, 1909) a i.

Kagan, Henri

Kagan, Henri (Boris), 15. 12. 1930 Boulogne-Billancourt, departement Hauts-de-Seine — francúzsky chemik. R. 1962 – 67 pôsobil na Collège de France v Paríži, od 1967 na Université Paris-Sud v Orsay pri Paríži; 1973 profesor, 1999 emeritný profesor.

Priekopník asymetrickej katalýzy v organickej syntéze. Ako prvý opísal využitie kruhovo polarizovaného svetla pri syntéze helicénov (1971) a pri kinetickom delení racemických zmesí na enantioméry (1974), pripravil enantiomérne čisté organické difosfány (→ fosfány) a ako bidentátne ligandy ich použil na prípravu komplexov ródia, ktoré úspešne využil ako katalyzátory asymetrických hydrogenácií. Uskutočnil syntézu difosfánov s axiálnou chiralitou a navrhol nové metódy syntézy planárne chirálnych derivátov ferocénu. Za jeho najväčší prínos sa považuje objavenie a vysvetlenie nelineárnych efektov v asymetrickej katalýze (1986), keď experimentálne potvrdil, že je možné dosiahnuť aj vyššiu enantiomérnu čistotu produktu, ako je enantiomérna čistota chirálneho ligandu použitého na prípravu katalyzátora. Priekopník využitia zlúčenín lantanoidov v organickej syntéze; opísal jednoduchú syntézu jodidu samárnatého SmI2 a jodidu yterbnatého YbI2 a ich využitie ako špecifických redukčných činidiel (1980). Autor vyše 350 prác a učebnice Organická stereochémia (La stéréochimie organique, 1975), ktorá bola preložená do piatich jazykov vrátane čínštiny. Člen viacerých svetových akadémií, nositeľ mnohých vedeckých ocenení a vyznamenaní.

Kagemni

Kagemni, aj Memi alebo Gemni — staroegyptský vezír. Žil počas vlády Tetiho, faraóna 6. dynastie Starej ríše. Jeho manželkou bola Tetiho dcéra Nebtejnebuchet. Ako faraónov zať dosiahol v štátnej správe vysoké postavenie, čo dokladá množstvo jeho titulov. Jeho hrobka typu mastaby sa nachádza v Sakkáre sev. od Tetiho pyramídy; v 40. rokoch 19. stor. ju objavil K. R. Lepsius. Vďaka veľmi dobre zachovanej reliéfnej výzdobe patrí k najnavštevovanejším pamiatkam v sakkárskej oblasti, súčasťou jej výzdoby sú aj biografické texty. Podľa niektorých bádateľov je Kagemni totožný s adresátom tzv. Naučení pre Kagemniho patriacich k žánru tzv. egyptských naučení (nazývané aj knihy múdrych rád do života) a k vrcholným dielam staroegyptskej literatúry. Zachoval sa však len koniec textu v neskoršom odpise pravdepodobne z obdobia Strednej ríše (12. dynastia, asi 1994 – 1797 pred n. l.), ktorý spolu s Naučením Ptahhotepa (→ Ptahhotep) tvorí Prissov papyrus (Papyrus Prisse) v súčasnosti uchovávaný v Národnej knižnici v Paríži.

Kachovskij, Piotr Grigorievič

Kachovskij, Piotr Grigorievič, 1797 Smolenská gubernia – 25. 7. 1826 Petrohrad (popravený) — ruský revolucionár, dekabrista. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, ako dôstojník cárskej armády bol zo Smolenska prevelený do Petrohradu, kde sa začiatkom 1825 stal členom Severného spolku. Bol kritikom cárskej rodiny a presadzoval v Rusku republikánske zriadenie. Patril k najvýznamnejším predstaviteľom novodobých politicko-ekonomických názorov na vývoj ruskej spoločnosti. Počas povstania dekabristov bol jedným z prvých, ktorý so svojou jednotkou dorazil na Senátne námestie v Petrohrade, smrteľne zranil generálneho gubernátora Petrohradu Michaila Andrejeviča Miloradoviča (*1771, †1825) a švajčiarskeho dôstojníka v ruských službách Ludwiga Niklausa von Stürler (*1784, †1825). Po krvavej porážke povstania bol uväznený a odsúdený na smrť obesením. Počas väznenia napísal cárovi Mikulášovi I. niekoľko listov, v ktorých sa kriticky vyjadroval k pomerom v Rusku.

kakofónia

kakofónia [gr.] — zvuk (skupina zvukov) nepríjemný na počúvanie; zvukový nesúlad, nesúzvuk; opak: eufónia;

1. hud. zvukový nesúlad; hudobnoteoretický pojem zavedený do hudby začiatkom 20. stor. na označenie neľubozvučného súzvuku, pri ktorom sa často využívajú disonancie (napr. v atonálnej hudbe);

2. jaz. vlastnosť zvukových jednotiek (predovšetkým ich tzv. zajakavých zoskupení), ktorá sa auditívne, percepčne prejavuje ako nepríjemná (neľubozvučná). Za kakofonické sa pokladajú rovnaké alebo podobné kombinácie hlások a slabík vyžadujúce značnú artikulačnú (a percepčnú) námahu, napr. aj Juro fujaruje; pštros s pštrosíčatami; a aj jej jedlo; prišli i ich chlapci; v dome sme smelí. Pri tvorbe textu, ktorý je určený na zvukovú realizáciu, sa treba kakofonickým zoskupeniam hlások a slabík vyhýbať. Z kakofonických kombinácií možno utvoriť eufonické (ľubozvučné) zmenou slovosledu alebo nahradením niektorých slov synonymami;

3. lit. neľubozvučné zoskupenie hlások. Funkčne sa môže využívať na vyjadrenie nepríjemného obsahu textu, napr.

Bŕŕ! Dážď fŕka. Každý smrká, v krpcoch škŕka,

naša samostatná vláda popri hymne buksou štŕka.

(J. Jesenský: Zimná polnoc)

Kaledónia

Kaledónia, latinsky Caledonia — pôvodne v staroveku územie ležiace na sever od rímskej provincie Británia (lat. Britannia), t. j. približne dnešné Škótsko. Pôvod názvu Kaledónia dodnes nie je vyjasnený, Kaledóncami (pravdepodobne z keltského caledoni = tvrdí, neľútostní, suroví ľudia) nazývali Rimania barbarské kmene sídliace na území dnešného Škótska a podnikajúce nájazdy na Rimanmi obsadené územia (→ Piktovia). Kaledónske kmene sídliace v juž. Škótsku porazil okolo 84 n. l. v bitke pri Mons Grapius (dodnes neidentifikovaná lokalita) rímsky miestodržiteľ Agricola a ich územie pripojil k Británii, už okolo 90 n. l. sa však Rimania museli z dobytých pozícií stiahnuť. Hranice medzi Kaledóniou a Britániou boli napokon stanovené Hadriánovým valom (vybudovaný 122 – 128 n. l.; siahal od Wallsendu na rieke Tyne po Bowness v zátoke Solway Firth), Rimania ich však na krátke obdobie posunuli na sever vybudovaním Antoninovho valu (postavený cisárom Antoninom Piom okolo 143 n. l. asi 160 km severnejšie približne v línii medzi zálivmi Firth od Clyde a Firth of Fort, v polovici 60. rokov 2. stor. opustený); → limes. Názov Kaledónia sa na označenie Škótska používal aj neskôr, sú od neho odvodené aj niektoré geografické názvy (Kaledónsky prieplav, Kaledónska vysočina, ostrov Nová Kaledónia) a odborné termíny (minerál kaledonit, kaledónsky geotektonický cyklus ap.).

kalenderberská kultúra

kalenderberská kultúra — kultúra staršej železnej (halštatskej) doby (2. pol. 8. stor. pred n. l. – 6. stor. pred n. l.) nazvaná podľa hradiska Kalenderberg na vých. okraji Viedenského lesa (pri Mödlingu) v Rakúsku. Vyvinula sa z podložia kultúrneho komplexu stredodunajských popolnicových polí na území Burgenlandu, Dolného Rakúska a severozápadného Maďarska a v záp. časti juhozápadného Slovenska po rieku Váh. Sídlami vládnucej elity boli opevnené hradiská, ktoré boli správnymi, remeselníckymi, obchodnými a náboženskými centrami regiónov, napr. Devín (dnes súčasť Bratislavy), Molpír (v katastri obce Smolenice), Burgstall (pri Šoprone). Prevládal žiarový pohrebný rítus (kostrové hroby sú vzácne), okrem plochých hrobov pospolitého ľudu boli objavené aj posmrtné pamätníky veľmožov pochovaných v mohylách s komorovou konštrukciou a s prepychovou výbavou (v Dunajskej Lužnej-Nových Košariskách, Novej Dedinke a Reci na Slovensku, v Bernhardsthale a Gemeinlebarne v Dolnom Rakúsku). O rozvinutom obchode svedčia priame importy z juž. Európy (v Kufferne, dnes súčasť Statzendorfu v Dolnom Rakúsku), ako aj imitácie etruských a gréckych kovových výrobkov (v Donnerskirchene v Burgenlande, v Dunajskej Lužnej-Nových Košariskách, v Burgstalle). Nádoby s antropomorfnými a zoomorfnými motívmi s geometrickou výzdobou a hlinené, tzv. mesiacovité idoly dokladajú nielen vyspelosť hrnčiarstva, ale aj neobyčajne rozvinuté náboženské predstavy a kultúru.

kalendy

kalendy, lat. Kalendae — prvý deň v mesiaci v rímskom kalendári, jeden z troch pevne určených dní mesiaca (→ ídy, → nóny). Jeho začiatok (novolunie), t. j. deň kalend, ako aj počet dní, ktoré uplynú od kalend po nóny, oznamoval každý mesiac úradníkom a obyvateľom Ríma rímsky najvyšší kňaz (pontifex maximus), odtiaľ názov (lat. calare = vyhlasovať, vyvolávať). Podobne ako pri nónach a ídach sa k názvu dňa v ablatíve pridávalo označenie mesiaca, napr. Kalendis Ianuariis (počas januárových kalend), t. j. 1. januára. Kalendy boli zasvätené rímskym bohom Janovi (Janus) a Junóne (Juno). V stredoveku sa termínom kalendy označovala aj druhá časť mesiaca, ktorá mala dni nazvané podľa kalend nasledujúceho mesiaca.

kanón

kanón [tal.] — druh dela určený na ničenie mohutných stacionárnych i odolných pohybujúcich sa pozemných a letiacich vzdušných cieľov priamou paľbou. Má dlhú hlaveň (27- až 80-násobok kalibru kanónu, výnimočne aj viac) a vysokú úsťovú rýchlosť (700 – 1 500 m/s). Hlaveň je masívna, pretože tlak plynov v nej je vysoký (asi 300 MPa a viac), dráha strely plochá (s výnimkou protilietadlových kanónov), najrozšírenejší účinný dostrel kanónu (napr. s kalibrom 75 mm) pri priamej paľbe je 2 – 5 km (maximálne do 13 km), pri nepriamej paľbe (v závislosti od kalibru) až do 50 km. Kaliber kanónu môže byť 20 – 175 mm, raritou sú mamutie lodné kanóny (napr. lodné kanóny používané v 2. svet. vojne mali kaliber až 410 mm), ktoré sa používajú na priamu streľbu na lode na mori alebo na objekty na pobreží, ako aj na nepriamu streľbu na ciele vo vnútrozemí. V porovnaní s húfnicami majú kanóny rovnakého kalibru väčší dostrel, sú ťažšie i vyššie. Vlastnosti kanónu a húfnice spája kanónová húfnica. Prvé kanóny sa používali v Číne v 11. – 12. stor. po vynáleze čierneho strelného prachu, v Európe od konca 13. stor. Spočiatku mali hladký vývrt hlavne a nabíjali sa ústím, do hlavne sa nasypal strelný prach (neskôr sa vkladali papierové alebo látkové vrecúška naplnené prachom) a naň sa nasunula strela. V súčasnosti sú kanóny vybavené záverovým mechanizmom, ktorý umožňuje otvoriť hlaveň zozadu, vložiť nový náboj a bezpečne ju uzavrieť. Vývrty hlavne sú opatrené drážkami stočenými do závitu, ktoré umožňujú roztočiť strelu okolo svojej osi, a tým zabezpečiť jej stabilitu pri lete. Vývrty hlavní moderných tankových kanónov sú hladké a používajú sa do nich strely, ktoré sú v zadnej časti stabilizované krídelkami. Do kanónu menšieho kalibru sa používajú jednotné náboje (nábojnice s nasypaným strelným prachom, so vsadenou trieštivou, zápalnou, trhavou, priebojnou alebo kumulatívnou strelou a so zápalkou), do kanónov väčších kalibrov delené strelivo (samostatne sa vloží strela a na ňu polospáliteľná nábojnica alebo iba výmetná náplň v tvare valcov zvyčajne z lisovanej nitrocelulózy). K základným druhom kanónov patria tankový, protitankový, protilietadlový, letecký (rýchlorotačný), lodný, automatický (→ automatické zbrane) a bezzáklzový (→ bezzáklzové delo) kanón, k špeciálnym druhom ženijný demolačný a nízkotlakový kanón.

Kánon medicíny

Kánon medicíny, arab. Kánún fí at-tibb, lat. Canon medicinae — arabské encyklopedické dielo (spis) napísané okolo 1025 Avicennom (arab. Abú Alí al-Husajn ibn Abdalláh Ibn Síná), prehľadne sumarizujúce dovtedajšie medicínske poznatky. Pozostáva z piatich častí (kníh), prvá sa zaoberá všeobecnymi princípmi medicíny, opisom ľudského tela a otázkami zdravia a ochorení, druhá obsahuje opis fyzikálnych vlastností jednotlivých liečivých látok a poskytuje návod, ako ich zbierať a uchovávať, tretia podáva prehľad špecifických ochorení jednotlivých orgánov tzv. spôsobom od hlavy po päty spolu s ich etiológiou, symptomatológiou, diagnostikou, prognózou a liečbou, štvrtá sa zaoberá chorobami, ktoré postihujú celé telo, napr. horúčkou, piata rôznymi druhmi liečiv a spôsobom ich užívania. Niektoré kratšie časti (traktáty) boli dostupné v samostatnej podobe, čo umožňovalo ich lepšie šírenie (napr. traktát o pulze, tráviacich ťažkostiach a rôznych liečivách). V 12. stor. bol Kánon medicíny preložený do latinčiny a na dlhý čas bol hlavným prameňom praktických medicínskych poznatkov v islamskom i v kresťanskom svete. Slúžil ako základ medicínskej výučby i odborných diskusií a ako štandardná učebnica lekárstva ovplyvňoval až do 17. stor. vývin medicíny a prírodných vied v Európe.

kalendár

kalendár [lat.] —

1. systém počítania času v dňoch a dlhších časových úsekoch (týždňoch, mesiacoch, rokoch) platný v danom kultúrnom, civilizačnom alebo geografickom priestore, pričom jednotlivé časové úseky sú spravidla označené číselne. Názov kalendár je odvodený z latinského slova Kalendae označujúceho v rímskom kalendári prvý deň v mesiaci (kalendy), keď sa platili úroky z dlhov, resp. zo slova calendarium, t. j. knihy dlhov, do ktorých sa dlhy zapisovali.

Základom každého kalendára je najmenej jeden z troch periodických astronomických dejov: rotácia Zeme okolo svojej osi, od ktorej je odvodená dĺžka dňa, obeh Mesiaca okolo Zeme, od ktorého je približne odvodená dĺžka mesiaca, a obeh Zeme okolo Slnka, od ktorého je odvodená dĺžka roka spojeného so striedaním ročných období. Z pozorovania pravidelného striedania dňa a noci, fáz Mesiaca a ročných období prirodzene vyplynulo využitie periodických astronomických dejov na počítanie času, pričom sa ukázalo, že rok je účelné rozdeliť na 12 mesiacov, z ktorých každý pokrýva cyklus lunácie (vystriedanie fáz Mesiaca) trvajúci okolo 30 dní. To od staroveku viedlo k vytváraniu kalendárov, t. j. chronologických systémov zachytávajúcich opakovanie prírodných javov, pričom každý z nich odrážal úroveň astronomického poznania danej spoločnosti a reflektoval jej hospodárske, politické a náboženské potreby (predstavy).

Podľa princípu, na základe ktorého boli zostavené, sa kalendáre delia na lunárne (mesačné), solárne (slnečné) a lunisolárne (kombinované). Najstarší je lunárny (mesačný) kalendár vychádzajúci z pohybu Mesiaca okolo Zeme, jeho základnou jednotkou je zvyčajne synodický mesiac (časový interval medzi dvoma rovnakými fázami Mesiaca), ktorý trvá približne 29,5 dňa. Lunárnym kalendárom bol napr. pôvodne egyptský kalendár (4. tisícročie pred n. l.) či dokonale prepracovaný antický rímsky kalendár (do juliánskej reformy 46 pred n. l.), z ktorého sa niektoré prvky (napr. názvy mesiacov) preniesli až do súčasnosti, ako aj v niektorých arabských krajinách aj v súčasnosti používaný arabský kalendár (zavedený v 7. stor. n. l.). Solárny (slnečný) kalendár je odvodený od pohybu Zeme okolo Slnka a jeho základnou jednotkou je tropický rok, ktorý má 365,242 20 dňa. Jeho mesiace nie sú v súlade s lunáciou. K tomuto typu kalendára patria napr. vysoko vyspelé kalendáre Aztékov (Slnečný kameň), Mayov (mayský kalendár) a Inkov, ktoré vznikli na území predkolumbovskej Strednej a Južnej Ameriky. Lunisolárny kalendár je kombinovaný, zohľadňuje synodický mesiac i tropický rok (napr. čínsky kalendár; 3. tisícročie pred n. l.). Počas tropického roka sa vystriedajú všetky štyri ročné obdobia, predstavuje teda akýsi ideál, prirodzený cyklus, ku ktorému sa snažia priblížiť všetky kalendáre. Lunárny (mesačný) rok má 354,367 06 dňa, je teda takmer o 11 dní kratší než tropický rok. Trvanie tropického ani lunárneho roka nie je možné vyjadriť celočíselným počtom dní. Keďže synodický mesiac a tropický rok nie sú súmerateľné jednotky (dĺžka tropického roka nie je násobkom dĺžky synodického mesiaca), dátum v kalendári sa dostáva do nesúladu s astronomickým javom, od ktorého je odvodený, resp. sa s ním dostáva do súladu len po určitom čase, čím vznikla potreba odstrániť túto nezrovnalosť. Napr. v pôvodnom lunárnom egyptskom kalendári spôsobovala každoročne nezohľadňovaná 1/4 dňa vzhľadom na skutočnú dĺžku tropického roka posúvanie začiatku roka (heliaktického východu Síria, s ktorým bol spojený začiatok záplav na Níle) cez všetky ročné obdobia. Na pôvodné miesto sa dostal po 1 461 egyptských rokoch (1 460 tropických rokov) nazývaných sotická perióda, ktorej názov je odvodený od staroegyptského názvu Síria (Sothis). Preto bol do egyptského kalendára 238 pred n. l. zavedený raz za štyri roky jeden priestupný deň. Vysokú úroveň prepracovanosti mal lunisolárny grécky kalendár (najstaršie grécke kalendáre vznikali od 1. tisícročia pred n. l.), v ktorom bol v 5. stor. pred n. l. zavedený dokonalý systém na vyrovnanie lunárneho a solárneho roka, Metonov cyklus, ktorý trval 19 rokov. Obsahoval systém pevne stanovených rokov s priestupnými a nepriestupnými mesiacmi, pričom priemerná hodnota tropického roka v ňom dosiahla takmer presnú hodnotu 365,25 dňa. Jeho hlavnou výhodou bolo, že zosúladil základné astronomické deje – deň, lunáciu a rok. Metonov cyklus zdokonalili Kallippos z Kyzika (4. stor. pred n. l.) a Hipparchos, ich cykly však neboli zavedené do praxe. Systém podobný Metonovmu cyklu sa objavil už v kalendároch niektorých sumerských miest (→ sumerský kalendár; 4. tisícročie pred n. l.) a v babylonskom kalendári (2. tisícročie pred n. l.), ktorý bol pôvodne lunárny, v jednotlivých oblastiach, resp. mestách ríše sa však značne líšil. Vo 4. stor. pred n. l. bol zjednotený zavedením lunisolárneho cyklu trvajúceho 19 rokov, počas ktorých sa v 3., 6., 8., 11., 14., 17. a 19. roku pridával priestupný mesiac. Babylonský kalendár, ktorý obsahoval aj sedemdňový týždeň, mal veľký vplyv na kalendáre v celej oblasti, zvlášť výrazne ovplyvnil lunisolárny židovský kalendár. Základom kalendára používaného vo väčšine súčasného sveta je pôvodne lunárny rímsky kalendár používaný v Rímskej ríši, ktorý dal 46 pred n. l. zreformovať Gaius Iulius Caesar. Výsledkom tejto reformy bol juliánsky kalendár, v ktorom rok (→ juliánsky rok) so začiatkom 1. januára trvá 365,25 dňa, preto sa doň raz za štyri roky vsúva jeden priestupný deň. Rímsky ani juliánsky kalendár neobsahoval sedemdňový týždeň, do kalendára ho 321 n. l. zaviedol Konštantín I. Veľký. Juliánsky kalendár, ktorý 325 n. l. prevzala aj kresťanská cirkev (→ cirkevný kalendár), bol v záujme zosúladenia juliánskeho roka so skutočnou dĺžkou tropického roka na príkaz pápeža Gregora Xlll. zreformovaný a 1582 bol zavedený gregoriánsky kalendár. Gregoriánsky kalendár novým spôsobom – pomocou cyklov epákt, vyriešil otázku priestupných rokov i stanovenie dátumu Veľkonočnej nedele (súvisí s dátumom jarnej rovnodennosti a s lunáciou), od ktorého sa odvíja dátum iných pohyblivých cirkevných sviatkov. Keďže kalendáre používané v rôznych častiach sveta sa značne líšili (napr. spôsobom zavádzania priestupných mesiacov, zvoleným začiatkom letopočtu a roka, názvami mesiacov), pri datovaní historických udalostí bolo veľmi komplikované určiť, kedy sa daná historická udalosť skutočne stala. Preto v 16. stor. vytvoril J. J. Scaliger juliánsku periódu v trvaní 7 980 rokov (súčin trvania Metonovho cyklu, slnečného kruhu a indikcie), o ktorej predpokladal, že je dostatočným časovým intervalom na pokrytie minulých a budúcich historických udalostí, a v ktorom sa dni od zvoleného začiatku nepretržite číslujú. Hoci prijímanie gregoriánskeho kalendára nebolo najmä v dôsledku rozdelenia cirkvi spočiatku jednoznačné (1582 a v bezprostredne nasledujúcich rokoch ho prijali rímskokatolícke krajiny, v 17. a 18. stor. protestantské krajiny, 1752 Anglicko a jeho kolónie), postupne sa presadil vo väčšine krajín sveta (1873 v Japonsku, 1875 v Egypte, v 2. desaťročí 20. stor. vo viacerých východoeurópskych a ázijských krajinách). V súčasnosti používajú juliánsky kalendár ako cirkevný kalendár niektoré pravoslávne cirkvi (napr. ruská, ukrajinská, srbská a gruzínska, kláštory na hore Atos a jeruzalemský patriarchát), zvyšná časť novojuliánsky kalendár prijatý na synode pravoslávnej cirkvi 1923, ktorý je v súlade s gregoriánskym kalendárom (s výnimkou určovania dátumu Veľkej noci a od neho sa odvíjajúcich dátumov pohyblivých cirkevných sviatkov). Koptská cirkev používa vlastný koptský kalendár (založený na egyptskom kalendári), ktorý má s juliánskym kalendárom skoordinovaný výpočet priestupných rokov. S cieľom demonštrovať úplný odklon od tradičných náboženských a cirkevných hodnôt platil vo Francúzsku 1793 – 1806 kalendár Francúzskej revolúcie, v ktorom boli cirkevné sviatky zrušené, názvy mesiacov nahradené novými a začiatok kalendárneho roka pripadal na dátum začiatku revolúcie (22. 9. 1792, začiatok roka I).

V súčasnosti platný gregoriánsky kalendár má rok s dĺžkou 365,242 5 dňa, ktorý sa člení na 12 mesiacov (január, február, marec, apríl, máj, jún, júl, august, september, október, november, december) a 52 alebo 53 týždňov. Január, marec, máj, júl, august, október a december majú 31 dní, február 28 (v priestupnom roku 29) a ostatné mesiace 30 dní. Priestupný je každý rok označený číslom deliteľným 4, ak sa končí dvoma nulami, deliteľným 400. Týždeň sa člení na 7 dní po 24 h (pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota, nedeľa), ktoré sa začínajú o polnoci. Podľa normy ISO (ISO 8 601) sa za začiatok týždňa považuje pondelok a týždne v danom roku sa číslujú tak, že 1. týždeň v roku je ten, na ktorý pripadne 1. štvrtok v novom roku (ak 1. január pripadne na piatok, sobotu alebo nedeľu, patrí do posledného týždňa starého roka). Za začiatok letopočtu sa od 6. stor. považuje narodenie Ježiša Krista. Keďže v gregoriánskom kalendári je dátum Veľkej noci a na ňu nadväzujúcich sviatkov pohyblivý, existujú tendencie zaviesť nový kalendár, v ktorom by boli všetky sviatky fixné. Ďalší zámer uskutočniť zmenu v kalendári súvisí s úpravou počtu mesiacov v roku tak, aby mali rovnaký počet dní, čo si však vyžaduje ďalšie úpravy kalendára;

2. tlačený materiál obsahujúci súpis dní, týždňov a mesiacov v danom roku doplnený rôznymi údajmi a často aj obrazovým materiálom. Býva v rozličnom formáte a v polygrafickom vyhotovení, napr. nástenný kalendár (jednolistový, spravidla doplnený reprodukciou kresby či maľby alebo fotografiami; viaclistový, obyčajne mesačný alebo dvojmesačný, jednotlivé listy sú zvyčajne spojené špirálou; blokový trhací s pevnejšou podložkou); stolový kalendár (zvyčajne týždňový, umiestňovaný na pracovný stôl, najčastejšie preklápací a poznámkový, doplnený obrazovým materiálom, jednotlivé listy sú obyčajne spojené špirálou; zriedkavejší je denný stolový kalendár); kartičkový kalendár (jednolistový vo formáte malej kartičky, ktorej druhá strana býva využitá na reklamné účely); vreckový kalendár (vo forme malého notesa, spravidla členený na týždne, je určený na denné záznamy); diár (kalendár na denné záznamy zvyčajne v knižnej veľkosti);

3. aj kalendárium — súpis rozličných udalostí a faktov v časovom slede, napr. pracovný kalendár, splátkový kalendár, historický kalendár, liturgický kalendár, kalendár poľnohospodárskych prác, storočný kalendár;

4. ročné periodikum, knižná publikácia spájajúca kalendár a ročenku. Predpokladá sa, že má pôvod v stredovekej veršovanej mnemotechnickej pomôcke cizioján. V minulosti zohrali kalendáre na Slovensku významnú úlohu ako najdôležitejšia forma ľudového čítania (ľudový kalendár). Obsahovali poučné a zábavné texty, praktické rady, informácie týkajúce sa poľných prác, pranostiky, neskôr aj krátke literárne útvary (bájky, anekdoty, poviedky, básne), informácie o technických vynálezoch ap. Najmä medzi vidieckym obyvateľmi boli významným prostriedkom šírenia osvety. Najstarším slovenským kalendárom je Nowy ai starý kalendárž na rok... 1640... na Horní i Dolní uherskou zemi sprawený zostavený D. Frölichom, vytlačený 1639 u V. Brewera v Levoči (→ Brewerovci). V 2. pol. 17. stor. vychádzali kalendáre v Žiline, v 1. pol. 18. stor. v Levoči. K najvýznamnejším kalendárom patrili Nový domovní i pocestní kalendář vychádzajúci 1743 – 68 v Košiciach a 1751 – 1823 v Bratislave (redigoval ho a neskôr aj zostavoval jeho zábavnú časť J. Chrastina), Větší a zvláštnější Nový a Starý Kalendář vydávaný 1805 – 48 J. Palkovičom, Nový i starý vlastenský kalendář vydávaný 1830 – 93 (1830 – 53 G. Fejérpatakym-Belopotockým), kalendár Domová pokladnica vydávaný D. G. Lichardom 1847 – 51 a 1863 – 64, Národní kalendár vydávaný 1866 – 67 Maticou slovenskou, Nová domová pokladnica (1898 – 1914) vydávaná P. Blahom, ďalej Domový kalendár (1883 – 92) a Slovenský domový kalendár (1893 – 1905) vydávané K. Salvom, Zora (1909 – 19) a Slovenský rodinný kalendár (1911 – 31) vydávané J. Páričkom a i., po 1948 napr. Priateľ rodiny (1970 – 90). Z konfesionálnych kalendárov do súčasnosti vychádzajú Pútnik svätovojtešský (Spolok sv. Vojtecha, od 1871 okrem 1918) a Tranovský evanjelický kalendár (1894 – 97 ho vydával K. Salva, od 1901 Tranoscius).

Kaaba

Kaaba, arabsky al-Ka’ba (Kocka) — najvýznamnejšia islamská svätyňa, od 629 – 630 hlavné duchovné centrum islamu, pútnické a najposvätnejšie miesto moslimov nachádzajúce sa uprostred nádvoria Veľkej mešity (al-Masdžid al-Harám) v Mekke v Saudskej Arábii; nazývaná aj al-Bajt al-Harám (Posvätný dom) i al-Bajt al-’Atík (Večný dom). Kaaba je opradená mnohými legendami, jej archeologický výskum sa vzhľadom na posvätnosť stavby nikdy neuskutočnil. Podľa moslimskej tradície najstaršiu Kaabu postavil prvý človek Adam po vyhnaní z raja ako prvé miesto vôbec, kde sa uctieval Alah (Alláh), táto svätyňa však zanikla a bola zabudnutá (podľa jednej z legiend ju počas potopy anjeli vyniesli do neba). Podľa Koránu (súra č. 2, verše 119 – 121) Kaabu postavil Abrahám (Ibráhím) so synom Izmaelom (Ismá’íl) na mieste, ktoré určil Boh v blízkosti posvätného prameňa Zamzam (podľa islamských teológov okolo 2130 pred n. l.). Do nej potom archanjel Džibríl (Gabriel) priniesol z raja najposvätnejšiu islamskú relikviu Čierny kameň (arabsky al-Hadžar al-asvad; podľa tradície bol pôvodne biely, ale sčernel od hriechov Adamových potomkov) považovaný za symbol Božej ruky; podľa inej verzie padol z neba na neďaleký kopec nazývaný Abú Kubajs. Boh potom Abrahámovi prikázal, aby sa ku Kaabe konali púte. Historicky je doložené, že v predislamskom období bola Kaaba svätyňou, v ktorej sa uctievali arabské pohanské božstvá, a Mekka hlavným kultovým centrom záp. Arábie. Hlavným bohom Kaaby bol Hubal (nazývaný aj Pán domu), ktorého idol vytesaný z achátu sa nachádzal vnútri Kaaby (podľa niektorých bádateľov tam bolo spolu s ním až 361 idolov). Kaaba bola pravdepodobne z kameňa, jednoduchého obdĺžnikového, na jednej strane zaobleného tvaru, bez strechy a okolo nej sa nachádzal posvätný okrsok (→ harám), územie, kde bolo zakázané bojovať a prelievať krv. V posvätných mesiacoch vykonávali príslušníci viacerých arabských kmeňov každoročne ku Kaabe púte spojené s náboženskými rituálmi. Podľa arabských historikov Kaabu zrekonštruovali okolo 600 (alebo 608) n. l. príslušníci kmeňa Kurajš. Podľa jednej z legiend vtedy do jej vých. rohu vložil Čierny kameň prorok Mohamed, ktorý už v ranom období svojho pôsobenia považoval Kaabu za posvätné miesto a po svojom úteku do Mediny ju integroval do islamského kultu aj v súvislosti s odklonom od židovských praktík. Po sporoch so Židmi sa 624 rozhodol zmeniť smer, ktorým majú byť veriaci obrátení pri modlitbách (→ kibla), na smer ku Kaabe (pôvodne od začiatku pôsobenia Mohameda sa modlili smerom k Jeruzalemu). Zároveň rozvinul učenie o Abrahámovi ako o praotcovi monoteizmu a o jeho synovi Izmaelovi ako o predkovi Arabov, ktorí podľa tohto učenia vybudovali Kaabu na Boží príkaz, čím sa stala symbolom viery v jediného Boha (Alaha). R. 629 Mohamed spolu asi s 2-tis. moslimami uskutočnil prvú púť ku Kaabe, 630 triumfálne vstúpil do Mekky a dal zničiť modly v Kaabe, samotnú svätyňu však zachoval, vyžiadal si od nej kľúč a vnútri sa pomodlil. Kaaba so svojím posvätným okrskom sa tak stala hlavným strediskom islamu. R. 632 Mohamed stanovil aj presné rituály a obrady vzťahujúce sa na púť do Mekky (→ hadždž), návšteva Kaaby aspoň raz za život patrí k piatim povinnostiam každého moslima (→ päť stĺpov viery). Pre moslimov symbolizuje Boží trón na nebesiach, obradom jej obchádzania (taváf) pútnici napodobňujú anjelov, ktorí ho v nebi neustále obchádzajú. R. 683 bola Kaaba pri požiari zničená a následne znovuvybudovaná z miestneho kameňa (Čierny kameň sa pri požiari rozpadol na niekoľko častí a bol spojený striebornou obrúčkou). R. 693 dali Umajjovci Kaabu prebudovať do pôvodnej podoby z čias Mohameda. R. 929 – 930 napadli Mekku príslušníci ortodoxnej šíitskej sekty karmatov a Čierny kameň odvliekli, pričom bol opäť poškodený, na pôvodné miesto bol vrátený 950 alebo 952. Kaaba má približne štvorcový pôdorys (šírka 10 m, dĺžka 12 m) a výšku 15 m. Je vybudovaná z miestnej žuly sivej farby na základoch z bieleho mramoru. Jej sev. roh sa nazýva Iracký, záp. Sýrsky (aj Šámsky – podľa arabského názvu Damasku v Sýrii, alebo Levantský) a juž. Jemenský. Vo vých. rohu (Čierny roh) je vsadený Čierny kameň (podľa moslimov jediná zachovaná časť z pôvodnej Abrahámovej svätyne), ktorý sa pútnici snažia pobozkať alebo aspoň sa ho dotknúť v nádeji, že z nich sníme hriechy. Exteriér Kaaby je od 7. stor. každoročne zahaľovaný čiernou ozdobnou prikrývkou (kisva), na ktorej sú zlatom vyšité verše z Koránu a islamské vyznanie viery (→ šaháda). Oproti severozápadnej stene Kaaby sa nachádza nízky múr z bieleho mramoru s polkruhovým pôdorysom (pravdepodobne súčasť pôvodnej predislamskej Kaaby) nazývaný al-hatím, ktorý je súčasťou Kaaby, pútnici však pri obrade obchádzania do neho nevstupujú. Interiér je bez okien, vchod je v severovýchodnej stene vo výške približne 2,13 m, v 2. pol. 20. stor. naň boli osadené zlaté vstupné dvere (nahradili predošlé zo striebra, resp. staršie drevené). V interiéri sú dolné časti stien obložené mramorovými platňami s vytesanými veršami z Koránu, horné časti sú pokryté zelenou látkou s vyšitými veršami z Koránu. Nachádza sa tam aj malý oltár. Strop interiéru, z ktorého visia zlaté a strieborné lampy, podopierajú tri drevené stĺpy. Vstup do Kaaby je povolený dvakrát do roka pri rituálnom obrade očisťovania, na ktorom sa každoročne zúčastňujú aj kráľ Saudskej Arábie a významní hostia. V tesnej blízkosti Kaaby stojí malá stavba z kovu a skla nazývaná Abrahámovo miesto (arabsky makám Ibráhím), ktoré označuje miesto s odtlačkami Abrahámových nôh. Prvú mešitu pri Kaabe dal postaviť už Mohamed. Podoba súčasnej Veľkej mešity je výsledkom viacerých stavebných úprav (→ Mekka).

Kálí

Kálí, aj Káliká — hinduistická bohyňa, personifikácia prenikajúcej energie (šakti) a prírody, manželka boha Šivu. Bola spájaná so smrťou (v sanskrite Kálí = čierna) a skazou a zároveň uctievaná aj ako bohyňa matka. Býva zobrazovaná s čiernym alebo s modrým telom so štyrmi (resp. s viacerými) rukami, s vyplazeným jazykom a okolo bokov s pásom z odseknutých rúk nepriateľov, ozdobená náhrdelníkom z ľudských hláv alebo lebiek a často stojaca alebo tancujúca na Šivovi ležiacom na chrbte. Obľúbená je najmä v Bengálsku, v 20. stor. jej popularita vzrástla aj v USA a v záp. Európe.

kalendárium

kalendárium [lat.] —

1. súpis rozličných udalostí a faktov v časovom slede; → kalendár (význam 3);

2. hist. rukopisný kalendárový súpis dní a mesiacov v cirkevnom roku používaný v stredoveku v kresťanskej cirkvi na liturgické účely. V kalendáriu sa uvádzali pevné sviatky cirkevného roka (dátumy pohyblivých sviatkov sa vypočítali pomocou tabuliek zvyčajne pripojených ku kalendáriu) a sviatky Panny Márie, apoštolov, mučeníkov, svätcov a svätíc vybraných do kalendária na daný cirkevný rok ap. V kalendáriu sa prejavovala aj ranokresťanská tradícia a právo miestnych cirkví mať vlastné lokálne liturgické slávnosti. Občas sa do nich zapisovali aj informácie o smrti významných osôb (panovníkov, patrónov a členov konkrétneho cirkevného spoločenstva); v súčasnosti sa v rímsko-katolíckej cirkvi na liturgické účely používa liturgický kalendár;

3. žáner vecnej literatúry založený na chronologickom súpise udalostí a faktov života vybranej osobnosti (zvyčajne od jej narodenia až po smrť) a jej diela, napr. Biografické kalendárium J. Záborského zostavené F. Štrausom (In: Biografické štúdie 14, Martin 1987, strana 9 – 99) a Biografické kalendárium P. J. Šafárika zostavené A. Maťovčíkom (In: Biografické štúdie 29, Martin 2003, strana 167 – 181).

Kačalov, Vasilij Ivanovič

Kačalov, Vasilij Ivanovič, vlastným menom V. I. Šverubovič, 11. 2. 1875 Vilnius – 30. 9. 1948 Moskva — ruský divadelný herec. Počas štúdia práva (od 1893) v Petrohrade pôsobil v ochotníckom divadelnom krúžku. R. 1896 – 97 člen Divadla A. S. Suvorina v Petrohrade, 1897 – 1900 divadiel v Kazani a Saratove, od 1900 člen moskovského divadla MCHT (neskôr MCHAT, dnes znova MCHT), kde spolupracoval s režisérmi K. S. Stanislavským a V. I. Nemirovičom-Dančenkom; vo svojom herectve uplatnil metódu K. S. Stanislavského. Jedna z najvýraznejších ruských hereckých osobností 1. pol. 20. stor. Celkove stvárnil 55 veľkých divadelných postáv, zameriaval sa najmä na ruskú drámu 19. a 20. stor. (hry A. P. Čechova, M. Gorkého, A. S. Gribojedova, A. N. Ostrovského a A. S. Puškina). R. 1911 vytvoril ústrednú postavu Hamleta v jednej z najslávnejších režijných koncepcií v divadelnej histórii 20. stor. (réžia K. S. Stanislavskij a E. G. Craig, ktorý bol aj tvorcom scénografických a kostýmových návrhov a autorom výtvarného konceptu celého diela). Preslávil sa v úlohách Tuzenbacha (A. P. Čechov: Tri sestry, 1902), Baróna (M. Gorkij: Na dne, 1902), Ivanova (A. P. Čechov: Ivanov, 1904), Peťu Trofimova (A. P. Čechov: Višňový sad, 1904), Protasova (M. Gorkij: Deti slnka, 1905), Čackého (A. S. Gribojedov: Útrapy z rozumu, 1906), Pimena (A. S. Puškin: Boris Godunov, 1907), Glumova (A. N. Ostrovskij: Aj múdry schybí, 1910), Ivana Karamazova (F. M. Dostojevskij: Bratia Karamazovovci, 1910), Viktora Karenina (L. N. Tolstoj: Živá mŕtvola, 1911), Dona Juana (A. S. Puškin: Kamenný hosť, 1915) a i. R. 1919 – 22 absolvoval so skupinou hercov z MCHAT-u zahraničné turné po Európe a USA. Po návrate do ZSSR hral o. i. Cára Fiodora (A. K. Tolstoj: Cár Fiodor Ioannovič), Gajeva (A. P. Čechov: Višňový sad), Dr. Stockmanna (H. Ibsen: Nepriateľ ľudu), Veršinina (A. P. Čechov: Tri sestry) a Čackého (1938). Vynikajúci recitátor prózy a poézie (napr. rozprávač zastupujúci autora v dramatizácii románu Vzkriesenie L. N. Tolstého, 1930).