Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 215 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

assignment

assignment [esajnment; angl.] — prevod vlastníctva určitého majetku vzťahujúci sa obyčajne na práva v rámci lízingu, kontraktu, hypotéky alebo i odberateľskej pohľadávky.

Assinie

Assinie-Mafia [asini] — kúpeľné mesto na juhových. pobreží Pobrežia Slonoviny v regióne Sud-Comoé; 17-tis. obyvateľov (2014). V 18. stor. pevnosť založená Francúzmi, ktorá sa stala strediskom obchodu s otrokmi. V 19. stor. sa tam začala okupácia Pobrežia Slonoviny.

Assur

Assur → Aššur (mesto), → Aššur (boh mesta Aššur)

astát

astát [gr.], astatium, zn. At — chemický prvok 17. skupiny periodickej sústavy prvkov patriaci do skupiny halogénov, protónové číslo 85, relatívna atómová hmotnosť 209,9871 (najstabilnejšieho izotopu 210At s dobou polpremeny 8,1 h), nekov s teplotou topenia asi 300 °C. Jeho existenciu predpovedal 1871 D. I. Mendelejev a nazval ho ekajód. Objavili ho 1940 na Kalifornskej univerzite Dale R. Corson (*1914, †2012), K. R. MacKenzie a E. G. Segrè. Názov je odvodený od gr. astatos (nestály). Všetky izotopy astátu sú rádioaktívne (v súčasnosti sú známe izotopy 191At – 223At) s krátkou dobou polpremeny. V prírode sa nevyskytuje (len krátko žijúce, nestabilné izotopy ako členy rozpadového aktíniového, uránového a tóriového radu); jeho izotopy sa pripravujú umelo, napr. pomocou cyklotrónu sa z bizmutu 209Bi pripravujú stopové množstvá 211At (žiarič alfa s dobou polpremeny 7,21 h), ktorý sa používa ako analóg jódových zlúčenín v rádiofarmakách na terapiu nádorov štítnej žľazy ap. Pretože je náročné pripraviť vážiteľné množstvá astátu a jeho zlúčenín, o jeho fyzikálnych a chemických vlastnostiach sa vie málo. Možno predpokladať, že zlúčeniny astátu sa podobajú zlúčeninám jódu.

astatický

astatický [gr.] — neschopný udržať rovnováhu; nestály, vratký; opak: statický.

Astbury, William Thomas

Astbury [estbari], William Thomas, 25. 2. 1898 Stoke-on-Trent – 4. 6. 1961 Leeds — britský chemik a kryštalograf. Pôsobil na University College a v Kráľovskom inštitúte v Londýne (1923 – 28 asistent W. H. Bragga), od 1928 na univerzite v Leedsi. Autor základných prác o priestorovej štruktúre keratínu, myozínu, fibrínu a kolagénu. Začiatkom 30. rokov 20. stor. na základe röntgenovej štruktúrnej analýzy β-keratínu objavil β-štruktúru bielkovín čím bola prvýkrát opísaná priestorová konfigurácia polypeptidového reťazca. Publikoval viaceré práce o štruktúre bielkovín a prírodných i umelých vláken. Člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne (od 1940) a Švédskej kráľovskej akadémie vied (od 1956).

Astelia

Astelia — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asteliovité. Pestuje sa Astelia nervosa, trsovitá rastlina s okrasnými striebristými mečovitými listami. V lete tvorí metliny drobných bledohnedých hviezdovitých kvetov. Trvalka vhodná na výslnné a vlhké stanovištia.

asténia

asténia [gr.], asthenia — telesná slabosť; príznak vyskytujúci sa pri rôznych chorobách. Asthenia universalis – celková telesná slabosť spojená so zažívacími ťažkosťami (zápcha), s malátnosťou, niekedy s anémiou.

astenosféra

astenosféra [gr.] — podľa pôvodného názoru amerického geológa Josepha Barrella (*1869, †1919; pojem astenosféra zaviedol 1914) vrstva pod litosférou s pomerne menšou pevnosťou pri dlhotrvajúcich napätiach; podľa novej globálnej tektoniky zóna najvrchnejšieho zemského plášťa od hĺbky 100 do 300 km (údaje autorov o hĺbke sa líšia), pre ktorú je charakteristický mimoriadne pomalý pohyb zemetrasných vĺn. Tento jav sa fyzikálne vysvetľuje miestnym skvapalnením hornín účinkami vysokého tlaku a teploty. Tektonicky je astenosféra významná vznikom konvekčných prúdov, ktoré vyvolávajú pohyb litosférických dosák. Horná hranica astenosféry je plochou oddeľujúcou litosférické dosky. Magmaticky je astenosféra zdrojom čadičových tavenín (→ plutonizmus, → sopečná činnosť).

astenospermia

astenospermia [gr.] — porucha motility a vitality spermií, pri ktorej pohyb dopredu vykonáva menej ako polovica spermií v ejakuláte.

Asteranthera

Asteranthera [-te-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď gesneriovité. Patrí sem iba jeden druh Asteranthera ovata, vždyzelená popínava rastlina s podlhovastými zúbkatými listami, z pazúch ktorých vyrastajú žlto-červené pyskaté kvety.

astereognózia

astereognózia [gr.] — strata schopnosti rozpoznávať predmety hmatom pri zachovaní elementárnej citlivosti. Postihnutý vie opísať jednotlivé vlastnosti predmetu (tvar, rozmery, povrch, teplotu ap.), nevie ho však identifikovať. Porucha analýzy a syntézy impulzov vychádzajúcich zo senzitívnych teliesok (receptorov) do kôry temenného laloka mozgu vznikajúca na protiľahlej strane k poškodenej mozgovej hemisfére.

asteroid

asteroid [gr.], malá planéta, planétka, planetoid — menšie neaktívne teleso podobné planéte, obiehajúce okolo Slnka. Asteroidy sa vyskytujú vo veľkom množstve najmä v oblasti medzi Marsom a Jupiterom. Vzdialenosť medzi Marsom a Jupiterom je taká veľká, že existenciu telesa v tejto oblasti predpokladal už J. Kepler. R. 1772 nemecký astronóm Johann Daniel Titius (*1729, †1796) upozornil na zákonitosť v rozložení veľkých polosí dráh planét (→ Titiusov-Bodeho zákon) a predpovedal ďalšiu planétu vo vzdialenosti 2,8 AU od Slnka. Neskôr sa ukázalo, že takýchto telies sú tisíce.

Prvý asteroid objavil 1801 taliansky astronóm Giuseppe Piazzi (*1746, †1826) a nazval ho Ceres (2006 bola ustanovená nová trieda objektov, tzv. trpasličích planét, kam sa zaraďuje aj Ceres). Na rozdiel od planét nebol pozorovaný žiadny kotúčik, preto nové teleso dostalo názov asteroid (t. j. podobný hviezde), po zistení jeho malých rozmerov pribudli i názvy planétka, malá planéta, planetoid. R. 1802 bol objavený asteroid Pallas, 1804 Juno a 1807 Vesta. Po uplatnení fotografickej metódy 1892 počet známych asteroidov rýchlo vzrástol, na ich objavovanie boli vyvinuté špeciálne metódy (Wolfova metóda, Metcalfova metóda). Do konca 19. stor. bolo známych 452 asteroidov, koncom marca 2017 viac ako 488-tis. očíslovaných a viac ako 241-tis. objavených, ale ešte neočíslovaných asteroidov (očíslujú sa po napozorovaní dostatočného počtu údajov na určenie presnej dráhy).

Každý asteroid dostáva predbežné označenie, ktoré sa skladá z roku objavu a z dvoch písmen charakterizujúcich polmesiac objavu (rok je rozdelený na 24 polmesiacov) a poradie v danom polmesiaci (napr. prvý asteroid objavený v 1. pol. februára 1986 má označenie 1986 CA). Po určení presnej dráhy sa asteroidom priraďujú okrem poradového čísla aj mená (spočiatku sa používali ženské mená, neskôr aj mená podľa priezvisk významných osobností, postáv z umeleckých diel a geografických názvov); do konca 2016 malo 66 asteroidov meno vzťahujúce sa k Slovensku.

Až 97 % asteroidov je sústredených v oblasti medzi Marsom a Jupiterom, kde tvoria hlavný pás so šírkou až 2 AU (odhaduje sa, že v hlavnom páse je 1,1 mil. – 1,9 mil. asteroidov väčších ako 1 km a niekoľkonásobné množstvo menších). Asteroidy sa tam nevyskytujú vo všetkých heliocentrických vzdialenostiach rovnomerne; niektoré komenzurability s obežnou dobou Jupitera sú prázdne, v iných sú pozorované skupiny asteroidov. Asteroidy obiehajú okolo Slnka rovnakým smerom ako všetky veľké planéty, sklon rovín ich dráh k rovine ekliptiky je malý. Rodiny asteroidov sú tvorené asteroidmi s podobnými dráhami a fyzikálnymi vlastnosťami. Známe sú 2 významné skupiny asteroidov, ktoré sa nenachádzajú v hlavnom páse: asteroidy na dráhach približujúcich sa k Zemi (→ NEA) a asteroidy v libračných centrách sústavy Slnko – Jupiter (→ Trójania). Existujú aj asteroidy na prechodných dráhach, ktoré nepatria do žiadnej z uvedených skupín, napr. Pholus alebo 1996 objavený asteroid 1996 PW, ktorý má vzdialenosť afélia až 2 537 AU.

Asteroidy sú z kozmického hľadiska malé telesá. Po preradení Ceresu medzi trpasličie planéty je najväčším asteroidom Vesta s priemerom 525 km (25 asteroidov má priemer nad 200 km, 140 asteroidov nad 120 km). Najmenší pozorovaný asteroid, 2015 TC25, má priemer len 2 m (pri týchto rozmeroch asteroidy prechádzajú plynulo do meteoroidov). Asteroidy s výnimkou desiatky najväčších telies nie sú sféricky symetrické, ale veľmi nepravidelne tvarované. Gravitačná sila na ich povrchu nie je dostatočne veľká na vytvorenie guľového tvaru. Najnepravidelnejší tvar má asteroid Geographos s pomerom osí 1 : 6. Asteroid s najväčšou hmotnosťou, Vesta, má hmotnosť približne 2,6 · 1020 kg. Hmotnosť všetkých asteroidov je menšia ako tridsatina hmotnosti Mesiaca. Hustota asteroidov sa pohybuje v širokom rozsahu hodnôt, najviac ich je v intervale 1 200 – 3 700 kg/m3, čo je v priemere menej ako polovica hustoty Zeme. Iba jeden z asteroidov, Vesta, leží na hranici viditeľnosti voľným okom, ostatné vidno len ďalekohľadom.

Prevažná časť asteroidov má rotačnú periódu 8 – 11 h (známych je viac ako 5 500 rotačných periód). Rozptyl hodnôt je však pomerne veľký, najdlhšie rotačné časy sa pohybujú mierne nad 1 000 hodín. Zloženie asteroidov je dosť rozdielne. Podľa typu nameraného infračerveného spektra a hodnoty albeda sa rozlišujú 4 základné typy asteroidov: C, D, S, M. Typ C (75 % asteroidov) má veľmi nízke albedo; jeho zloženie je podobné uhlíkovým meteorickým chondritom. Asteroidy typu D (5 %) sú tiež veľmi tmavé. Podobajú sa objektom vo vonkajších oblastiach slnečnej sústavy, napr. nízkoaktívnym kométam. Typ S (15 % asteroidov) má vysoké albedo, jeho zloženie môže byť podobné železno-kamenným meteoritom. Asteroidy typu M (4 %) majú albedo približne 0,10 a zloženie podobné železným meteoritom. Najprimitívnejšie, najmenej metamorfované typy C a D sa vyskytujú vo väčších vzdialenostiach od Slnka.

Na rozdiel od minulosti sa asteroidy nepovažujú za zvyšky rozpadnutej planéty. Pravdepodobne sú to zvyšky pôvodného materiálu, z ktorého sa tvorili planéty. V oblasti silného rušivého pôsobenia Jupitera sa nemohli pospájať a vytvoriť väčšie teleso. V oblasti mimo tejto majoritnej skupiny sa k asteroidom zaraďujú aj pravdepodobne vyhasnuté alebo oddychujúce kometárne jadrá.

Asteroxylon

Asteroxylon [gr.] — rod primitívnych prapapraďorastov; cievnaté výtrusné suchozemské rastliny s plazivým koreňom, rozkonárenými stonkami s hviezdicovitým priečnym prierezom a nepravidelne usporiadanými tŕňovitými listami. Na konci vetvičiek boli vo výtrusniciach (spórangiách) uložené výtrusy. Asteroxylon sa vyskytovali v str. devóne, boli predchodcami čeľade papraďovité.

Asti

Asti — mesto v sev. Taliansku v kraji Piemont na rieke Tanaro (prítok Pádu), administratívne stredisko provincie Asti; 76-tis. obyvateľov (2009). Preslávené výrobou šumivého vína Asti spumante. Dopravná križovatka. Románske a gotické pamiatky.

astilba

astilba [gr. > lat.], Astilbe — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď lomikameňovité. Trsovité trvalky so širokými zloženými listami a s hustými klasmi hviezdovitých prevažne červených kvetov. Pestujú sa napr. astilba čínska (Astilbe chinensis) a astilba jednoducholistá (Astilbe simplicifolia).

Astley, William

Astley [estli], William, pseudonym Price Warung, 13. 8. 1855 Liverpool, Spojené kráľovstvo – 5. 10. 1911 Sydney, Austrália — austrálsky prozaik, novinár. Postupne redigoval viacero časopisov. Autor početných krátkych próz o osudoch trestancov deportovaných do Austrálie: Príbehy z trestaneckého systému (Tales of the Convict System, 1892), Príbehy z ostrova smrti (Tales of the Isle of Death, 1898) a i.

astma

astma [gr.], asthma — choroba prejavujúca sa náhlym pocitom nedostatku vzduchu prichádzajúcim v záchvatoch. Rozoznávajú sa dve hlavné formy: priedušková astma (asthma bronchiale) – opuch sliznice spôsobuje zúženie až uzavretie dolných dýchacích ciest (priedušky a priedušničky), následkom čoho nastáva narušenie ventilácie plynov najmä pri výdychu (výdychová expiračná dýchavica). Najčastejšie je zapríčinená alergiou, ale môže sa dostaviť aj po fyzickej alebo psychickej záťaži. Jej typickým prejavom je tzv. astmatický záchvat, ktorý sa začína suchým kašľom s následnou výdychovou dýchavicou s počuteľným piskotom pri výdychu. V ťažkých prípadoch sa objavuje cyanóza. Komplikáciou prieduškovej astmy je respiračná insuficiencia alebo chronická obštrukčná choroba pľúc. Liečba: obmedzenie kontaktov s alergénom, antialergická terapia liekmi rozširujúcimi priedušky, uvoľňujúcimi hlienové zátky a opuch sliznice v prieduškách. Podávajú sa kortikoidy vo forme sprejov, v tabletkách alebo vnútrožilovo. V ťažkých prípadoch pomáha umelá ventilácia; srdcová astma (asthma cardiale) – prejav nedostatočnej funkcie ľavej srdcovej komory. Hromadením krvi pred ňou nastáva zvýšené prekrvenie v oblasti pľúcnych mechúrikov a priedušiek. Ich dráždenie a vznik opuchu na ich sliznici je podkladom astmatického záchvatu, ktorý prichádza typicky v noci. Lieči sa podobne ako srdcová nedostatočnosť.

Astor, John Jacob ml.

Astor [estr], John Jacob ml., lord z Heveru, 20. 5. 1886 New York – 19. 7. 1971 Cannes, Francúzsko — britský novinový magnát, politik, pravnuk Johna Jacoba Astora st. R. 1922 kúpil londýnsky denník The Times. Ako predseda jeho správnej rady (1922 – 59) sa usiloval, aby sa denník nestal nástrojom osobných ambícií. R. 1922 – 45 konzervatívny poslanec za Dover, 1956 povýšený do šľachtického stavu. Od 1959 predseda Všeobecnej tlačovej rady, neskôr Tlačovej rady (britského etického súdu).

Astorga

Astorga — mesto v Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-León; 11-tis. obyvateľov (2015). V predrímskom období sídlo kmeňa Astúrov nazývané Asturica. V období rímskeho cisárstva významné oblastné centrum, od 3. stor. biskupské sídlo, pútnické miesto. V období napoleonských vojen 1810 sa Astorga preslávila hrdinskou, ale márnou obranou proti Francúzom. Zvyšky rímskeho opevnenia (3. stor.), gotická katedrála s barokovou fasádou (1471 – 1693), arcibiskupský palác od A. Gaudího (1889 – 15).

astra

astra [gr.], Aster — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Prevažne trvalky alebo polokry s kopijovitými listami a úborom kvetov v metlinách alebo v chocholíkoch. Na Slovensku 9 druhov pôvodných a 10 zavlečených prevažne z Ameriky, viaceré sa pestujú ako okrasné rastliny pre belasé, fialové, ružové alebo biele kvety. Plod nažka. Pestujú sa astra novoanglická (Aster novae-angliae), astra novobelgická (Aster novi-belgii), domácim druhom je napr. chránená astra alpínska (Aster alpinus), trvalka s tmavozelenými kopijovitými listami a purpurovomodrými úbormi s oranžovým terčom, ktorá rastie na vápencových skalách v horskom a podhorskom pásme, často sa pestuje aj v skalkách.

Astrachán

Astrachán, oficiálny prepis Astrahan’, pôvodný názov Chadži-Tarchan — prístavné mesto na juhovýchode európskej časti Ruska v delte Volgy na obidvoch stranách jej hlavného koryta a na priľahlých ostrovoch, administratívne stredisko Astrachánskej oblasti; 531-tis. obyvateľov (2016). Stredisko rybolovu a spracovania rýb. Priemysel lodiarsky, chemický, drevársky (spracovanie tŕstia). V okolí ťažba a spracovanie zemného plynu. Železničná stanica na trati spájajúcej Povolžie s vých. oblasťami Kaukazu, letisko.

Prvá zmienka z 13. stor., tatárske sídlo, 1396 zničené Timúrom, od pol. 15. stor. do 1556 stredisko Astrachánskeho chanátu. V 16. – 19. stor. významné stredisko obchodu so Strednou Áziou, Kaukazom, Iránom a Indiou. Za sovietskej vlády výstavba moderného mesta. Vysoké školy, divadlo, galérie, múzeá. Stavebné pamiatky: kremeľ (1580), Uspenský (1699 – 1710) a Troický chrám (17. stor.).

Astrachánska prírodná rezervácia

Astrachánska prírodná rezervácia — najstaršia veľkoplošná rezervácia na juhovýchode európskej časti Ruska v Astrachánskej oblasti v delte Volgy; 625 km2. Vyhlásená 1919. Chránené sú najmä vodné a sťahovavé vtáctvo (pelikán, hus divá, kačica, volavka) a neresiská rýb (jeseter). Územie rezervácie má svojrázne prírodné podmienky s množstvom ostrovov a riečnych ramien. Pri brehoch rastú vŕba, trstina a lotos kaspický.

Astrachánsky chanát

Astrachánsky chanát — historický štátny útvar na východe európskej časti Ruska s centrom v Astracháne rozprestierajúci sa v predkaukazských stepiach a v dolnom Povolží. Vznikol okolo 1460 po rozpade Zlatej hordy. Predstavoval významnú strategickú oblasť z hľadiska medzinárodného obchodu (obchodná cesta z Ázie do Európy). Strážnu službu na Volge a na obchodných trasách vykonávali kozáci. Už krátko po vzniku sa Astrachánsky chanát dostal do konfliktu s moskovským štátom. Vojenskou výpravou Ivana IV. Vasilieviča Hrozného 1556 bol pripojený k Rusku.

astrálny

astrálny [gr. > lat.] —

1. hviezdny;

2. nehmotný, nadpozemský.

astrild

astrild — starší rodový názov druhov z triedy vtáky (Aves), čeľaď astrildovité, v súčasných zoologických systémoch napr. rody motýlik a zebrička.

astrildovité

astrildovité, Estrildidae — veľká čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Drobné spevavce vyskytujúce sa v Afrike, južnej Ázii a v Austrálii. Aktívne vtáky zvyčajne vyhľadávajúce potravu na zemi. Majú bohaté prejavy sociálneho správania, operenie značne varíruje v krikľavých farbách, zvyčajne dimorfné. Patrí sem 33 rodov so 145 druhmi, mnohé sú obľúbené u chovateľov.

astro-

astro- [gr.] — prvá časť zložených slov vyjadrujúca vzťah k hviezdam.

astrobiológia

astrobiológia [gr.], exobiológia — hraničná vedná disciplína skúmajúca možnosti existencie života, biologické podmienky jeho vzniku a udržania sa, jeho možné formy a prejavy v mimozemskom priestore. V rámci slnečnej sústavy sa zameriava najmä na planéty zemského typu a mesiace Marsu a obrích planét, kde je okrem nepriameho výskumu možný aj priamy výskum materiálu z týchto telies. V poslednom období zaznamenala astrobiológia veľkých rozmach vďaka štúdiu podmienok na novoobjavovaných planétach iných hviezd (exoplanétach).

astrodynamika

astrodynamika [gr.] — časť nebeskej mechaniky aplikujúca jej teoretické závery na praktické výpočty letov umelých kozmických telies.

astrofia

astrofia [gr.] — veršová organizácia básne nečlenenej na jednotlivé strofy, ale na tematické odseky. Je príznačná pre epos, lyrickoepické skladby, reflexívnu i modernú lyriku.

astrofóbia

astrofóbia [gr.] — chorobný strach z búrky a iných prírodných úkazov.

astrofylit

astrofylit [gr.], (K,NA)3(Fe2+,Mn2+)7Ti2Si8O24(O,OH)7 — minerál, zložitý zásaditý silikát (kremičitan) draslíka, sodíka, dvojmocného železa, mangánu a titánu. Kryštalizuje v triklinickej sústave. Tvorí šesťuholníkové tabuľkovité kryštály, často aj hviezdicovité alebo lúčovité skupiny. Je žltohnedý až zlatožltý. Vyskytuje sa v syenitoch a alkalických žulách. Náleziská sú v Nórsku, Grónsku, Rusku (polostrov Kola), USA (Colorado) a i.

astrofyzika

astrofyzika [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa skúmaním fyzikálnych a chemických vlastností, zloženia a vývoja nebeských telies a medzihviezdnej hmoty. Rozvinul sa so vznikom fotografie, fotometrie a spektroskopie v 2. pol. 19. a začiatkom 20. stor. Základom astrofyziky je analýza elektromagnetického a korpuskulárneho žiarenia kozmických objektov nesúceho všetky informácie o fyzikálnych podmienkach a chemickom zložení materiálneho prostredia, v ktorom vzniká. Prvé astrofyzikálne pozorovania uskutočnené 1814 J. von Fraunhoferom boli spektroskopické pozorovania Slnka; v slnečnom spektre objavil tmavé miesta, spektrálne čiary (Fraunhoferove čiary).

Kým praktická astrofyzika sa zaoberá konštrukciou prístrojov potrebných na astrofyzikálne pozorovania (spektrografy, fotometre, detektory), vlastnými pozorovaniami a vypracúvaním metód na ich vyhodnocovanie, teoretická astrofyzika skúma a vysvetľuje pozorované javy na základe fyzikálnych zákonov. Astrofyzika využíva viacero výskumných metód; jej základné odbory sú astrofotometria, fotoelektrická fotometria (meranie toku žiarenia kozmických telies), astrospektroskopia, gama, röntgenová, ultrafialová, optická a infračervená astronómia, polarimetria, rádioastronómia, družicová a neutrínová astronómia, relativistická astrofyzika, ako aj astrofyzika vysokých energií. Podľa predmetu výskumu sa astrofyzika delí na hviezdnu (stelárnu) astrofyziku, fyziku Slnka, fyziku kozmického žiarenia, fyziku planét, fyziku hmlovín a fyziku medziplanetárnej hmoty.

astrograf

astrograf [gr.] — typ ďalekohľadu určený na fotografovanie väčších plôch oblohy. Refraktor s troj- alebo štvoršošovkovým objektívom, achromátom (→ achromatická sústava), pri ktorom sú vykorigované všetky chyby v celom zornom poli. Svetelnosť optickej sústavy astrografu je väčšia ako 1 : 8. Normálny astrograf má ohniskovú vzdialenosť 3,44 m a zobrazuje jednu oblúkovú minútu oblohy na 1 mm. Zonálny astrograf má ohniskovú vzdialenosť 2,06 m a 1 mm zodpovedá 100 oblúkovým sekundám pri zornom poli 5 × 5°.

astroláb

astroláb [gr. > lat.] — astronomický prístroj používaný v minulosti na meranie času, výšok a uhlov i na určovanie polôh nebeských telies. Mosadzný alebo medený kruh, ktorý je rozdelený na stupne a pri meraní sa zavesí. Okolo stredu sa otáča rameno s 2 priezormi, ktoré umožňujú zamerať hviezdu. Astroláb vynašiel pravdepodobne Hipparchos v pol. 2. stor. pred n. l. a používal sa až do 17. stor.

astrológia

astrológia [gr.] — učenie, podľa ktorého vzájomná poloha nebeských telies (Slnka, Mesiaca, planét) ovplyvňuje a určuje osudy ľudí a národov. Astrológia sa rozvíjala od čias raných kultúr zo spoločného poznatkového základu spolu s astronómiou (do 4. stor. n. l. ako jej synonymum). Oporu na svoj rozvoj nachádzala vo filozofickej koncepcii jednoty sveta.

Planéty, ku ktorým sa priraďuje aj Slnko a Mesiac, majú v astrológii veľký význam. Pripisujú sa im charakteristické vlastnosti a ich poloha v okamihu narodenia človeka sa pokladá za veľmi dôležitú. V tradičnej astrológii sa s planétami spájalo posvätné číslo 7, priraďovali sa k nim jednotlivé dni v týždni. Pás oblohy, ktorým počas roka planéty prechádzajú, sa delí na 12 znamení, súhvezdí zvieratníka (Baran, Blíženci, Býk, Kozorožec, Lev, Panna, Rak, Ryby, Strelec, Škorpión, Váhy, Vodnár), s charakteristikami vyplývajúcimi z ich názvov. Polohy planét v rôznych súhvezdiach poskytujú bohatý výber kombinácií dobrých a zlých vplyvov, ktoré sa ešte znásobujú pri konjunkciách (približnom prekrytí) alebo v opozíciách (polohách vzdialených o 180°), príp. v iných konšteláciách. Predpoveď budúcnosti človeka vyčítaná z polôh planét a hviezd v okamihu jeho narodenia sa nazýva horoskop.

Začiatky záp. astrológie siahajú do Mezopotámie, kde sa z postavenia planét, zatmení a atmosférických javov zisťovala vôľa bohov. Odtiaľto sa astrológia šírila do Perzie, Indie a Číny, do helenistického Grécka, Egypta a Ríma. Astrológiou sa zaoberali aj sýrski a arabskí učenci. Najväčší záujem o astrológiu nastal počas spontánneho rozvoja vedy v období renesancie. Astrológia ovplyvňovala záp. astronómiu, alchýmiu, medicínu a filozofiu až do 17. stor. Ustupovať začala až po vytvorení Kopernikovej heliocentrickej sústavy a v období osvietenstva. V staroveku, ako aj v období najväčšieho rozkvetu boli astrológovia veľmi vážení. Radili sa s nimi panovníci pred uskutočnením dôležitých štátnych rozhodnutí a obľúbené boli aj osobné horoskopy. Keďže predpovede museli byť často protirečivé (víťazstvo jedného panovníka znamenalo porážku iného), množili sa dvojznačné predpovede typu ibis, redibis, non morieris in bello (pôjdeš, vrátiš sa, nezomrieš vo vojne), čo sa mohlo vykladať aj ako ibis, redibis non, morieris in bello (pôjdeš, nevrátiš sa, zomrieš vo vojne).

Astrológia je aj v súčasnosti stále populárna, najmä ako forma ľudovej zábavy (aj astrológmi odmietané novinové horoskopy). Kritici pokladajú jej učenie za prekonané a pseudovedecké, aj keď používa moderné metódy (napr. výpočtovú techniku). Testy astrologických predpovedí štatistickou analýzou ukázali, že medzi nimi a osudmi ľudí narodenými v rôznych znameniach neexistuje žiadna korelácia. V dôsledku precesie zemskej osi sa zmenili aj vonkajšie pomery, takže astrologické predpovede sú posunuté približne o mesiac vzhľadom na dátum, pre ktoré sa robia. Slnko je v porovnaní s oblohou pred 2-tis. rokmi v jarnom slnovrate o 30° ďalej. Takže 21. marec je v skutočnosti v súhvezdí Rýb, a nie v znamení Barana, ako to predpokladajú astrológovia.

astrometria

astrometria [gr.], pozičná astronómia — odvetvie astronómie zaoberajúce sa meraním polôh nebeských telies ako súčasti určovania ich dráh. Astrometria používa prevažne optické metódy. Najstaršia je vizuálna metóda – meranie polôh telies okom pomocou mikrometra priamo v ohnisku ďalekohľadu. Fotografická metóda umožňuje opakované meranie z fotografickej platne, čo sa využíva pri určovaní vlastných pohybov hviezd. Najmodernejšia metóda pomocou prvkov CCD podstatne rozširuje možnosti meraní a skracuje expozičné doby. Rádioastrometria používa na určovanie polohy rádiových zdrojov rádiové interferometre.

Určovanie polohy nebeských telies úzko súvisí so zavedením astronomických súradníc. Jedným z cieľov astrometrie je pomocou detailného štúdia vybraných asteroidov systematicky spresňovať základné siete astronomických súradníc a následne polohy hviezd v pozičných hviezdnych katalógoch. V slnečnej sústave astrometria získava presné polohy planét a ich mesiacov, komét a asteroidov, ktoré sú potrebné na výpočet dráh a efemeríd. Polohy nebeských telies sa merajú vzhľadom na slabé vzdialené zdroje (relatívne meranie) alebo nezávisle od údajov vo hviezdnych katalógoch (absolútne meranie). Absolútne súradnice sa určujú pomocou meridiánových kruhov. Vzhľadom na neveľký optický dosah týchto prístrojov sa absolútne merajú len najjasnejšie hviezdy a objekty. Určenie dráh telies približujúcich sa k Zemi (→ NEA) umožňuje predpovedať možnú kolíziu Zeme s telesom a zmenšiť alebo vylúčiť dôsledky očakávanej katastrofy. Pretože polohu nebeských objektov ovplyvňuje aj zmena pohybu pozorovateľa, astrometria sa venuje aj štúdiu pohybu a rotácie Zeme. V poslednom období má astrometria aj ďalšiu úlohu. Niektoré kométy a asteroidy boli alebo budú cieľom kozmických letov (napr. Halleyho kométa, kométy 21P/Giaccobiniho-Zinnerova a 26P/Griggova-Skjellerupova, asteroidy Gaspra, Ida, Mathilde a Eros), čo si vyžaduje znalosť ich dráh s veľkou presnosťou. Astrometria je v takom prípade životne dôležitá pri správnom navedení sond.

Astron 1

Astron 1 — sovietske kozmické observatórium špecializované na výskum vzdialeného vesmíru v ultrafialovej a röntgenovej oblasti spektra (štúdium hviezdneho vetra, výskytu ťažkých prvkov v atmosférach hviezd, trpasličích nov a galaxií, prenosu hmoty v dvojhviezdnych sústavách ap.). Na excentrickú dráhu okolo Zeme bolo vypustené v marci 1983, funkčné bolo do júna 1989. Bolo vybavené ultrafialovým ďalekohľadom Spica (hlavné zrkadlo s priemerom 0,8 m, sekundárne s priemerom 0,26 m, zorné pole ďalekohľadu 0,5°, ekvivaletná ohnisková dĺžka 8 m) s trojkanálovým spektrometrom vybaveným fotonásobičmi a pracujúcim v oblasti 110 – 350 nm, ako aj röntgenovým spektrometrom citlivým v oblasti 2 – 25 keV. Astron 1 priniesol celý rad nových poznatkov, ktoré pri výskume hviezd, galaxií a Halleyho kométy nebolo možné získať zo Zeme.

astronómia

astronómia [gr.] — veda skúmajúca vesmír a jeho jednotlivé časti (planéty a ich mesiace, hviezdy a hviezdne sústavy, meteoroidy, asteroidy, kométy, medzihviezdny a medziplanetárny prach atď.), jeho vznik, vývoj a stavbu, ako aj povahu, pohyb a vzájomné vzťahy jeho jednotlivých telies. Súčasná astronómia sa delí na astronómiu a astrofyziku, ktorá sa začala v rámci astronómie rozvíjať v 19. stor. Astronómia v užšom zmysle zahŕňa astrometriu (pozičnú astronómiu), nebeskú mechaniku, stelárnu astronómiu, kozmogóniu a kozmológiu. V 20. stor. sa začala rozvíjať rádioastronómia.

Praktický výskum astronómie sa dotýka vývoja astronomických prístrojov a techník (astronomická optika, rádiové ďalekohľady, fotografické materiály, kozmická technika, metódy pozorovaní a spracovania údajov), otázok týkajúcich sa astrometrie a nebeskej mechaniky (astronomické konštanty a referenčné systémy, rotácia Zeme a pohyb pólov, astronomická a družicová geodézia a navigácia, výpočet efemeríd, určovanie času, kalendárne údaje), kozmického výskumu (navigácia kozmických lodí, umelé družice, kozmické sondy), problémov teoretickej astrofyziky (nukleosyntéza, elementárne častice, plazma, prenos žiarenia, hviezdna atmosféra, stavba a evolúcia hviezd, gravitačná teória, neutrónové hviezdy, čierne diery), výskumu Slnka, Zeme (stavba a tvar Zeme, jej atmosféra vo vzťahu k astronomickým pozorovaniam, vzťahy Slnka a Zeme), slnečnej sústavy, hviezd, medzihviezdnej hmoty a hmlovín, rádiových zdrojov, röntgenových zdrojov a kozmického žiarenia, hviezdnych systémov – galaxií (otázky kinematiky a dynamiky, naša Galaxia a jej zložky, galaxie a ich kopy, kvazary), výskumu vesmíru ako celku (otázky kozmológie, reliktové žiarenie). Astronómia využíva poznatky matematiky, fyziky, chémie, biológie a filozofie, ale aj prispieva do ich poznatkovej bázy skúmaním hmoty v podmienkach vesmíru, ktoré sú nedosiahnuteľné v pozemských laboratóriách. Stála pri zrode kozmonautiky, ktorá priniesla nesmierny rozvoj techniky a technológií.

Základným zdrojom informácií pri astronomickom výskume sú astronomické pozorovania a merania. Nositeľom informácií o jednotlivých objektoch je žiarenie dopadajúce z vesmíru na Zem, ktoré sa analyzuje kvantitatívne i kvalitatívne astrofyzikálnymi metódami, najmä fotometrickými a spektrálnymi (→ astrofyzika). Astronomické pozorovania sa uskutočňujú v astronomických observatóriách vybavených astronomickými prístrojmi, najmä optickými alebo rádiovými ďalekohľadmi, zariadeniami na spracúvanie údajov, výpočtovou technikou atď.

Astronómia je jednou z najstarších vied, vyvinula sa z praktických potrieb dávnych spoločností. Správy o astronomických pozorovaniach sa vyskytujú už v najstarších historických záznamoch a sú predmetom štúdia astroarcheológie. Korene súčasnej astronómie siahajú do starého Egypta, Mezopotámie a Číny a spájajú sa so systematickým pozorovaním astronomických javov (zatmenie, pohyb planét), s určovaním času a so vznikom kalendára. Napr. prvé objavenie Síria na svitaní v Egypte (→ heliaktický východ) znamenal začiatok obdobia záplav na Níle a pokladal sa za začiatok nového roka. Čínski astronómi vedeli predpovedať zatmenia Slnka a Mesiaca, zostavili katalóg polôh 809 hviezd (4. stor. pred n. l.) a presné tabuľky na výpočet zatmení (1. stor. n. l.). Významný je záznam o novej hviezde z 1054 n. l., supernove, ktorej pozostatkom je Krabia hmlovina v súhvezdí Býka. Tabuľky Chaldejcov (200 pred n. l.) založené na veľkom množstve pozorovaných údajov boli také presné, že umožňovali predpovedať pohyby planét a okamihy zatmení. Využívali sa najmä v astrológii. Písomné zmienky v Indii zaznamenávajúce pohyb Mesiaca sa datujú do obdobia okolo 1500 pred n. l. Indický kalendár založený na slnečnom roku pochádza z obdobia okolo 1100 pred n. l. V 10. stor. pred n. l. vznikli presné tabuľky planetárnych pohybov. Záznamy dokladajú, že v Číne i v Indii poznali precesiu. O astronomických poznatkoch stredo- a juhoamerických civilizácií (Aztéci, Mayovia, Inkovia) svedčia skôr architektonické pamiatky (orientácia významných stavieb a ulíc), pretože písomné záznamy zničili španielski dobyvatelia.

O skutočný rozkvet astronómie sa zaslúžila grécka civilizácia. Základy astronómie ako vedy sa spájajú s Tálesom z Miléta, ktorý pozoroval a úspešne predpovedal zatmenia Slnka a dokazoval, že Mesiac iba odráža slnečné svetlo, kým hviezdy sú zdrojom vlastného svetla. Jeho nasledovníci zaviedli predstavy o guľatosti Zeme (Pytagoras) a jej obehu okolo centrálneho ohňa (Filolaova sústava), vypočítali vzdialenosť Mesiaca a Slnka, navrhli prvú heliocentrickú teóriu (→ Aristarchova sústava) a zostavili rozsiahly katalóg polôh hviezd (Hipparchov katalóg). Rozvoj astronómie v starom Grécku a neskôr v celej Európe však ovplyvnil najmä Aristoteles, ktorý síce odvodil guľový tvar Zeme, ale odmietal jej pohyb a umiestnil ju do stredu svojej svetovej sústavy (→ Aristotelova sústava). K. Ptolemaios staval na myšlienkach Aristotela a všetky dovtedy dostupné astronomické poznatky zhrnul v diele Almagest. Potreba presného kalendára bola hlavným dôvodom záujmu arabských učencov o astronómiu. Vďaka nim sa zachovalo veľké poznatkové bohatstvo gréckej astronómie. Arabská stredoveká astronómia dosahovala vysokú úroveň a opierala sa o Ptolemaiovu geocentrickú sústavu. Medzi arabskými astronómami boli viacerí vynikajúci učenci: al-Battání, Abu ’l-Vafá, al-Birúní, Ibn Síná (Avicenna), O. Chajjám, al-Káší a i.

V 12. stor. prenikla arabská a sprostredkovane aj grécka astronómia do západoeurópskej civilizácie cez Španielsko. Tam aj v 13. stor. vznikli nové tabuľky planetárnych pohybov, pretože polohy planét vypočítané podľa Ptolemaiových tabuliek sa už vôbec nezhodovali s pozorovanou skutočnosťou (→ Alfonzínske tabuľky). Až do začiatku renesancie sa astronomické pozorovania robili najmä pre potreby moreplavby. Európska astronómia na sklonku 16. stor. stála na základoch položených starými Grékmi. V jeho 1. pol. M. Kopernik oživil ideu obehu planét okolo centrálneho ohňa (Slnka) na základe svojich pozorovaní, pomocou ktorých určil pomerné vzdialenosti planét od Slnka a zistil, že rýchlosť pohybu planéty závisí od jej vzdialenosti od Slnka. Tycho Brahe v 2. pol. 16. stor. zhromaždil veľké množstvo presných pozorovaní pohybov planét. Na ich základe J. Kepler sformuloval zákony, podľa ktorých planéty obiehajú okolo Slnka po eliptických dráhach (→ Keplerove zákony). Začiatkom 17. stor. G. Galilei skonštruoval a použil na pozorovania ďalekohľad a objavil, že povrch Mesiaca je pokrytý krátermi, Mliečna cesta sa skladá z nespočetného množstva hviezd, Jupiter má mesiace a Venuša ukazuje fázy podobne ako Mesiac. Najmä posledné dva objavy vážne narušili geocentrickú koncepciu usporiadania sveta. Rozvoj matematiky (infinitezimálny počet), mechaniky (gravitačný zákon, zákony pohybu), fyziky (podstata svetla) a optiky (konštrukcia optických prístrojov a ďalekohľadov) mal vplyv aj na rozvoj astronómie.

Osemnáste storočie prinieslo aplikáciu Newtonovej teórie gravitácie na riešenie astronomických problémov (predpovedanie a objavy nových planét), rozvíjala sa nebeská mechanika. E. Halley študoval historické záznamy o pozorovaniach komét a vyslovil domnienku o jedinej kométe zjavujúcej sa každých 75 rokov; jej návrat predpovedal na 1758. Do riešenia teoretických problémov astronómie sa zapojili aj matematici, napr. A. C. Clairaut, Bernoulliovci, L. Euler, J. d’Alembert, J. L. Lagrange a P. S. Laplace (problém troch telies aplikovaný na vzťah Slnko – Zem – Mesiac). R. 1781 W. Herschel objavil planétu Urán, 1846 J. G. Galle planétu Neptún. V 18. stor. bol sformulovaný aj Titiusov-Bodeho zákon ako matematická postupnosť charakterizujúca rozdelenie vzdialeností planét v rámci slnečnej sústavy, čo viedlo k objavu asteroidu Ceres a i.; bola objavená aberácia svetla (1728 J. Bradley), študoval sa pohyb hviezd (E. Halley, W. Herschel a i.), dráhy asteroidov (K. F. Gauss), kométy (J. F. Encke), veľká pozornosť sa venovala meraniu polôh nebeských telies (F. W. Bessel). Veľký prínos z hľadiska astronómie 19. stor. znamenali objav a rozvoj fotografie a zdokonalenie ďalekohľadu. Objav spektrálnej analýzy podnietil vznik astrofyziky. Študovalo sa spektrum Slnka (J. von Fraunhoffer, A. E. Becquerel, A. J. Ångström, J. N. Lockyer, P. J. C. Janssen, H. A. Rowland), spektrálny výskum hviezd (A. Secchi, H. Draper; E. C. Pickering a i.) viedol k zavedeniu spektrálnej klasifikácie a zostaveniu spektrálnych katalógov hviezd. Rozvoj fotometrických metód umožnil určovanie jasnosti hviezd a ich zostavovanie do katalógov (fotometrický katalóg hviezd). R. 1912 – 13 bol uverejnený diagram vyjadrujúci vzťah medzi spektrálnym typom a svietivosťou hviezd (→ Hertzsprungov-Russellov diagram), z ktorého možno získať informácie o veku a vývoji hviezd. Od 2. pol. 19. stor. sa veľká pozornosť venovala štúdiu vnútornej stavby hviezd; prelom v tejto problematike znamenal objav termonukleárnych procesov.

Rozvoj rádioastronómie v 20. stor. priniesol množstvo nových poznatkov (objavy rádiových zdrojov, kvazarov, objav reliktového žiarenia) najmä po konštrukcii veľkých ďalekohľadov a následnom vzniku významných centier astronomického výskumu, v súčasnosti je najväčším rádiovým ďalekohľadom na svete ďalekohľad FAST v Číne s priemerom antény 500 m, uvedený do prevádzky 2016. V rámci astrofyziky sa rozvíjajú aj metódy pozorovania nebeských telies v neviditeľných oblastiach spektra (infračervená astronómia, ultrafialová astronómia, röntgenová astronómia, gamaastronómia). Cenným zdrojom poznatkov o telesách slnečnej sústavy je súbežne sa rozvíjajúci kozmický výskum pomocou kozmických sond a umelých družíc Zeme.

V 2. pol. 20. stor. sa vyspelé štáty združujú do medzinárodných konzorcií (Európske juž. observatórium, Cerro Tololo Inter-American Observatory, konzorcium spravujúce ďalekohľad SALT, Southern African Large Telescope, v Juhoafrickom astronomickom observatóriu v Južnej Afrike), v ktorých koncentrujú sily a prostriedky na najdôležitejšie smery astronomického výskumu. V súčasnosti je na svete viac ako 10-tis. profesionálnych astronómov, väčšinou z USA a zo západoeurópskych krajín. Najmodernejšie a najväčšie pozemské ďalekohľady, napr. GTC (Gran Telescopio Canarias; priemer primárneho zrkadla 10,4 m, v prevádzke od 2009) na Kanárskych ostrovoch, HET (Hobby Eberly Telescope; efektívny priemer segmentovaného primárneho zrkadla 10 m, 1997) v McDonald Observatory v záp. Texase v USA, Keckove ďalekohľady na ostrove Havaj (→ havajské observatóriá), SALT (Southern African Large Telescope; efektívny priemer segmentovaného primárneho zrkadla 9,2 m, 2005), 4 veľké ďalekohľady (VLT, Very Large Telescope; priemer primárneho zrkadla 8,2 m, spolu v prevádzke od 2001) v Čile spravované Európskym južným observatóriom, ako aj Hubblov vesmírny ďalekohľad sa zameriavajú najmä na výskum exoplanét v našej Galaxii, na mimogalaktickú astronómiu, otázky vzniku a vývoja kozmických telies (kozmogóniu) a vzniku a vývoja vesmíru (kozmológiu). Rozvoj astronómie na celom svete podporuje Medzinárodná astronomická únia, ktorá vznikla 1919.

Na území dnešného Slovenska sa astronómia rozvíjala od 2. pol. 15. stor. so zriadením Academie Istropolitany. R. 1578 vyšiel prvý odborný astronomický spis Tractatus de Cometa od J. Pribicera, 1632 Anatomae revolutionibus mundanae od D. Frölicha. R. 1670 bolo v Prešove založené astronomické observatórium. Samostatnú katedru astronómie zriadili 1740 na Trnavskej univerzite, kde bolo 1753 podľa projektov M. Hella postavené aj astronomické observatórium vybavené 3 zrkadlovými ďalekohľadmi, kvadrantmi a hodinami. Observatórium pracovalo až do 1777, keď bola univerzita presťahovaná do Budapešti. R. 1871 gróf M. Konkoly-Thege založil hvezdáreň v Starej Ďale (dnešné Hurbanovo). Mala 11 kupol s prístrojmi, chemické laboratórium, dielňu na výrobu astronomických prístrojov podľa vlastných návrhov a dobre vybavenú knižnicu; 1919 sa stala Československým štátnym astrofyzikálnym observatóriom Štátnej hvezdárne v Prahe, významné vedecké výsledky sa tam dosiahli 1927 – 38 pod vedením B. Šternberka (dnes Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo). R. 1941 – 43 sa zásluhou A. Bečvářa vybudovalo observatórium na Skalnatom plese, kde sa zaviedlo systematické pozorovanie slnečnej fotosféry, bolo objavených 18 nových komét a bol zostavený v minulom storočí na celom svete používaný atlas hviezdnej oblohy (→ Atlas Coeli Skalnaté Pleso 1950.0). Z tohto pracoviska vznikol 1953 Astronomický ústav SAV so sídlom v Tatranskej Lomnici. R. 1955 sa astronómia začala prednášať na Prírodovedeckej fakulte UK ako špecializácia a 1989 vznikla samostatná Katedra astronómie a astrofyziky Matematicko-fyzikálnej fakulty UK (dnes Katedra astronómie, fyziky Zeme a meteorológie Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK), 1992 bolo dobudované Astronomické a geofyzikálne observatórium UK v Modre. R. 1997 bolo otvorené štúdium astronómie na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, ktoré zabezpečuje Katedra teoretickej fyziky a astrofyziky v spolupráci s Astronomickým ústavom SAV. Pozorovací pavilón je umiestnený v Astronomickom observatóriu Vihorlatskej hvezdárne na Kolonickom sedle. Zameranie astronomického výskumu na Slovensku sa historicky vyvinulo najmä v oblasti výskumu komét, asteroidov a meteorov, fyziky Slnka a hviezdnej astrofyziky, v súčasnosti je doplnené aj o výskum exoplanét. Na Slovensku je aj sieť ľudových hvezdární, kultúrno-osvetových zariadení so Slovenskou ústrednou hvezdárňou v Hurbanove ako ich metodickým centrom. Slovenská astronómia má silné medzinárodné postavenie, čo dokazuje aj zvolenie Ľ. Kresáka za viceprezidenta Medzinárodnej astronomickej únie na obdobie 1979 – 85.

Vo svete vychádza viac ako 100 titulov astronomických časopisov. Z tých, ktoré pokrývajú celú problematiku astronómie, sú najvýznamnejšie: The Astronomical Journal, Astronomy and Astrophysics, The Astrophysical Journal, Monthly Notices of the Royal Astronomical Society a Astronomische Nachrichten. Užšie špecializované sú Icarus a Solar Physics. Z astronomických časopisov určených pre záujemcov neprofesionálov je najznámejší Sky and Telescope. Na Slovensku vychádza v tlačenej podobe vedecký časopis Contributions of the Astronomical Observatory Skalnaté Pleso (od 1955), odborná periodická publikácia Meteorické správy (od 1978) a populárno-vedecký časopis Kozmos (od 1970).

Astronomical Almanac

Astronomical Almanac [estronomikl elmenek] — najprestížnejšia astronomická ročenka, ktorá vznikla 1981 zlúčením britskej ročenky Astronomical Ephemeris a americkej ročenky American Ephemeris and Nautical Almanac. Uvádza fázy Mesiaca, viditeľnosť planét, zákryty hviezd Mesiacom, prechody komét cez perihélium, východy a západy Slnka, Mesiaca a planét, začiatok a koniec súmraku, zatmenia Slnka a Mesiaca, svet. a hviezdny čas, precesiu a nutáciu Zeme, pohyb pólu, údaje o mesiacoch planét a najväčších asteroidoch, zoznam jasných hviezd, štandardné hviezdy v niekoľkých fotometrických systémoch, polohy observatórií a zoznam najväčších prístrojov, juliánsky dátum a sústavu astronomických konštánt. V súčasnosti je k dispozícii aj online verzia.

Astronomical Ephemeris

Astronomical Ephemeris [estronomikl ife-] — najstaršia astronomická ročenka, ktorú vydávalo od 1767 Kráľovské observatórium v Greenwichi, do 1959 pod názvom Nautical Almanac and Astronomical Ephemeris. Obsahovala všetky údaje potrebné na astronomické pozorovania v danom roku, ako aj podrobný opis výpočtu všetkých uvedených údajov. R. 1981 sa zlúčila s American Ephemeris and Nautical Almanac do Astronomical Almanac.

astronomická jednotka

astronomická jednotka, angl. astronomical unit, skr. AU — jednotka vzdialenosti používaná najmä v rámci slnečnej sústavy (používa sa aj vo viacnásobných hviezdnych sústavách a dvojhviezdach); jedna zo základných astronomických konštánt. Pôvodne bola definovaná ako str. vzdialenosť Zeme od Slnka, t. j. priemer vzdialeností Zeme od Slnka v perihéliu a aféliu rovnajúci sa veľkej polosi dráhy Zeme. Keďže priamo súvisí s Gaussovou gravitačnou konštantou, každé jej spresnenie malo za následok aj zmenu Gaussovej gravitačnej konštanty, ktorá sa používa i v iných vedných disciplínach. Preto bol prijatý opačný postup: z pevne definovanej hodnoty Gaussovej gravitačnej konštanty a veľkosti stredného slnečného dňa bola odvodená veľkosť astronomickej jednotky, ktorá sa rovná 149 597 870 km. Určovanie astronomickej jednotky úzko súvisí s určovaním slnečnej paralaxy. Astronomickú jednotku možno určiť pomocou rôznych astronomických javov, napr. prechodov Venuše pred slnečným kotúčom, z presných meraní polohy blízkych asteroidov z rôznych miest na zemskom povrchu, z presného pomeru hmotnosti sústavy Zem – Mesiac k hmotnosti Slnka, z hodnoty aberačnej konštanty, z radarových meraní vzdialenosti Venuše ap.