Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 215 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Atanáz

Atanáz, sv., gr. Athanasios, lat. Athanasius, okolo 296 Alexandria, Egypt – 2. 5. 373 tamže — alexandrijský biskup, cirkevný otec. Účastník nicejského koncilu (325), ktorý odsúdil arianizmus, okolo 328 vysvätený za biskupa. Hoci bol viackrát zosadený a veľkú časť života strávil vo vyhnanstve (Trevír, Rím, okolie Alexandrie), celý život s podporou pápežov obhajoval kresťanskú vieru. Dielo: Reč proti pohanom (Oratio contra gentes), Reč o vtelení slova (Oratio de incarnatione verbi) a jeho najdôležitejší polemický spis Reči proti ariánom (Orationes contra Arianos). Po smrti mu bolo pripísané autorstvo mnohých ďalších spisov, takže je ťažké určiť pravosť jeho viacerých diel.

Atanáz I.

Atanáz I., Athanasios, 1230 Drinopol, dnes Edirne – 28. 10. 1310 Konštantínopol — konštantínopolský patriarcha (1289 – 93, 1303 – 10). Pod jeho vplyvom zrušil byzantský cisár Andronikos II. Palaiologos zmluvu o únii s Rímom, konštantínopolský patriarchát sa stal strediskom pravoslávia. Jeho listy obsahujú správy o kultúrnom a sociálnom živote v Byzantskej ríši v období jeho pôsobenia.

atašé

atašé [fr.] — diplomatická hodnosť; člen diplomatického personálu stálej diplomatickej misie (veľvyslanectva) vysielajúceho štátu v prijímajúcom štáte; kultúrny, vojenský alebo obchodný pridelenec.

atavizmus

atavizmus [gr.] — súbor znakov predkov, návrat k ich fenotypu. Je dôkazom vývojovej súvislosti medzi človekom a živočíchmi. Najčastejšie sa objavuje po kombinačnom krížení pri znakoch podmienených interakciami génov. Atavistické znaky sa označujú ako regresívne, pretože u potomkov nie sú funkčné a v predchádzajúcich generáciách sa nevyskytli (→ reverzia). Potomstvo niektorých kombinácií rodičovských jedincov môže mať extrémne fenotypy podstatne presahujúce rodičovské hodnoty znaku. Atavistické abnormity sa vyskytujú u človeka a pri živočíchoch (napr. prsné bradavky u mužov), ale i pri rastlinách, keď sa na nich objaví tvar pokladaný za vývojovo starší, napr. druhý kruh tyčiniek v kvete kosatca (Iris). Zo širšieho psychologického hľadiska sa ako atavizmus označuje objavovanie primitívnych spôsobov správania vo vývine človeka. Prenesene prežitok.

atelokolagén

atelokolagén [gr.] — biopolymér získavaný enzymatickým spracovaním bielkoviny kolagénu pepsínom. Najkvalitnejší atelokolagén poskytuje kolagén z Achillových šliach hovädzieho dobytka. Atelokolagén je vhodný na výrobu materiálov pre medicínu (vlákna, gély, membrány, kontaktné šošovky a i.). Jeho prednosťou je veľmi dobrá znášanlivosť s tkanivami a krvou.

Aten

Atenasteroid č. 2062 objavený 1976 Eleanor Frances Helinovou (Helin; *1932, †2009) v Palomar Observatory (Cal.) v USA. Patrí do skupiny NEA ako typický predstaviteľ asteroidov s veľkou polosou menšou ako 1 AU a so vzdialenosťou afélia väčšou, ako je vzdialenosť perihélia dráhy Zeme. V prípade malého sklonu dráhy k rovine ekliptiky sa asteroidy typu Aten pohybujú na veľkom oblúku svojej dráhy v blízkosti dráhy Zeme. Veľká polos dráhy Atenu je 0,97 AU, sklon dráhy k rovine ekliptiky 18,9°, vzdialenosť perihélia 0,79 AU a vzdialenosť afélia 1,14 AU.

atentát

atentát [lat. > fr.] — vražedný útok na verejne činnú osobu, verejného činiteľa ap. motivovaný spravidla politicky.

atenuovaný mikroorganizmus

atenuovaný mikroorganizmus — mikroorganizmus, ktorý atenuáciou stratil svoju pôvodnú vlastnosť vyvolať ochorenie, ale zachoval si schopnosť množiť sa a vyvolať v organizme špecifickú imunologickú odpoveď.

atestácia

atestácia [lat.] —

1. overenie, hodnotenie odbornej spôsobilosti kvalifikovaných osôb, kvalifikačná skúška. Podľa slovenského práva sa atestácii podrobujú napr. vedeckí pracovníci, ktorých zvyšovanie kvalifikácie sa realizuje podľa plánu osobného rozvoja a potvrdzuje sa periodickými atestáciami pred atestačnou komisiou. Lekári a farmaceuti získavajú počas špecializačnej prípravy vedomosti potrebné na výkon kvalifikovanej činnosti v určitom odbore. Po jej skončení vykonajú kvalifikačnú atestáciu pred skúšobnou komisiou Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), ktorý vydáva diplom o špecializácii (I. a II. stupňa a nadstavbová špecializácia);

2. → atest.

Athinagoras I.

Athinagoras I. [ate-], vlastným menom Aristoklis Spyru, 6. 4. 1886 Tsaraplana, dnes Vasiliko – 7. 7. 1972 Istanbul — grécky pravoslávny cirkevný hodnostár. R. 1922 – 30 metropolita Korfu, 1930 – 48 arcibiskup Severnej a Južnej Ameriky, 1948 – 72 konštantínopolský ekumenický patriarcha. Jeho stretnutia s pápežom Pavlom VI. (1964, 1967) sa stali základom dialógu medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou.

Atlantická charta

Atlantická charta, angl. Atlantic Charter — spoločné vyhlásenie amerického prezidenta F. D. Roosevelta a ministerského predsedu Spojeného kráľovstva W. Churchilla zo 14. 8. 1941 obsahujúce spoločné zásady politiky v 2. svetovej vojne a po jej ukončení. Zásady sa týkali zrieknutia sa územnej anexie, odmietnutia územných zmien, pokiaľ nebudú v súlade s vôľou národov, ktorých sa týkajú, práva národov na voľbu formy vlády a na obnovu stratenej zvrchovanosti, slobodného obchodu a slobodného prístupu k zdrojom surovín, ďalej hospodárskej spolupráce medzi všetkými národmi s cieľom zlepšenia pracovných podmienok, sociálneho zabezpečenia a hospodárskeho rozvoja, zabezpečenia mierového vývoja po porážke fašizmu, slobody svetových morí, zrieknutia sa použitia sily v medzinárodných vzťahoch, vytvorenia systému všeobecnej bezpečnosti a regulovania zbrojenia. Charta obsahuje všeobecné demokratické ciele a pripojili sa k nej ďalšie štáty antifašistickej koalície, medzi inými aj Československo. Myšlienky Atlantickej charty boli vo veľkej miere vyjadrené v Charte OSN.

Atlantik

Atlantik — hovorovo Atlantický oceán.

Atlantis

Atlantis — americký raketoplán používaný v programe Space Shuttle. Prvýkrát vyštartoval 3. 10. 1985 s piatimi kozmonautmi na palube a na obežnej dráhe Zeme zotrval 4 dni, posledný let sa uskutočnil 8. – 21. júla 2011, celkove vzlietol 33-krát. Ako jediný z raketoplánov sa spájal s ruskou stanicou Mir. Nazvaný podľa bájnej Atlantídy.

Atlas

Atlas — séria amerických balistických jedenapolstupňových rakiet používaných na vypúšťanie umelých družíc Zeme na nízke obežné dráhy (prvý let sa uskutočnil 17. 12. 1957). R. 1962 – 63 bol Atlas použitý aj na vynesenie prvých amerických kozmonautov na obežnú dráhu okolo Zeme. Používa sa (v súčasnosti verzia Atlas 5) aj ako prvý stupeň rakiet s vrchným stupňom Agena, Centaur a i. na vypúšťanie umelých družíc Zeme na geosynchrónne obežné dráhy i na vypúšťanie kozmických sond k Mesiacu, Venuši, Marsu alebo k Jupiteru (takáto dvojstupňová raketa sa nazýva Atlas Agena, Atlas Centaur atď.). Atlas má tri motory: jeden hlavný a dva vedľajšie (vedľajšie motory pracujú počas štartu a krátko po ňom a potom sa odpájajú; preto je jedenapolstupňová raketa). Do polovice 2017 sa v rôznych obmenách rakiet uskutočnilo 585 štartov Atlasu.

Atlas

Atlas — mesiac Saturna objavený 1980 sondou Voyager 1. Priemer 60 km, vzdialenosť od stredu planéty 137-tis. km. Nazvaný podľa mytologického Atlasa.

Atlas Australis

Atlas Australis — hviezdny atlas zostavený A. Bečvářom a jeho spolupracovníkmi v observatóriu na Skalnatom plese (publikovaný 1964). Na 24 hviezdnych mapách zobrazuje juž. hviezdnu oblohu na juh od deklinácie -30°. Výber hviezd a použitie sú rovnaké ako pri Atlase Borealis.

Atlas Borealis

Atlas Borealis — hviezdny atlas vytvorený A. Bečvářom a jeho spolupracovníkmi v observatóriu na Skalnatom plese (publikovaný 1962). Na 24 hviezdnych mapách zobrazuje sev. hviezdnu oblohu na sever od deklinácie +30° v mierke 1°= 2 cm. Obsahuje všetky hviezdy do 9,5m zdanlivej hviezdnej veľkosti, ako aj slabšie hviezdy, ktorých polohy a vlastné pohyby boli známe s dostatočnou presnosťou. Vyznačené sú jasnosti (veľkosťou krúžku) a spektrálne typy (6 farbami; → spektrálna klasifikácia hviezd). Používa sa na výber štandardných hviezd pre fotografickú astrometriu a fotoelektrickú fotometriu. Ďalšie oblasti oblohy na juh od deklinačnej kružnice +30°pokrývajú Atlas Eclipticalis a Atlas Australis.

Atlas Eclipticalis

Atlas Eclipticalis [ekli- -ka-] — hviezdny atlas zostavený A. Bečvářom a jeho spolupracovníkmi v observatóriu na Skalnatom plese (publikovaný 1958). Na 32 hviezdnych mapách zobrazuje hviezdnu oblohu okolo rovníka v páse medzi deklinačnými kružnicami +30°a -30°. Výber hviezd a použitie sú rovnaké ako pri Atlase Borealis.

atlaska

atlaska — stuha tkaná alebo pletená atlasovou väzbou.

atlasky

atlasky, atlasové furé — nečokoládové cukrovinky, plnené kandity sklovitého vzhľadu s hodvábnym leskom (→ benáty).

atlas podnebia

atlas podnebia, klimatologický atlas — ucelený súbor máp prevažne s klimatologickou charakteristikou. Obsahuje predovšetkým mapy mesačných a ročných charakteristík hlavných klimatických prvkov z dostatočne dlhého časového obdobia.

Základným atlasom podnebia územia Slovenska bol donedávna Atlas podnebia Československej republiky (1958), ktorý obsahuje 89 klimatologických a i. máp v mierke 1 : 106 a 11 strán diagramov väčšinou z obdobia 1901 – 50. Vybrané klimatické a fenologické mapy obsahovali v špecializovaných kapitolách aj Atlas Slovenskej socialistickej republiky (1980) a Atlas krajiny Slovenskej republiky (2002). Najnovšie atlasové dielo, Klimatický atlas Slovenska (2015), obsahuje 175 máp (mierka nosných máp 1 : 106) a vyše 200 grafov a tabuliek väčšinou z obdobia 1961 – 2010.

átman

átman [sanskrit] — v hinduizme individuálna duša alebo duchovná substancia. Pôvodne dych, duša ako sídlo života. Átman nie je vnímateľný ľudskými zmyslami, sídli v ľudskom tele, ale nezúčastňuje sa na žiadnej ľudskej činnosti, je len vnútorným pozorovateľom. Je zároveň Najvyšším duchom, nielen jeho výtvorom. Pretože je to najvyšší duchovný princíp človeka, označuje sa ním aj osobnosť, ľudské ja. Podľa upanišad átman prechádza nekonečným reťazcom prevteľovaní, a ak má splynúť s brahmom, s ktorým je vlastne totožný, musí sa z tohto kolobehu vymaniť a dosiahnuť oslobodenie, mókšu.

atmosféra

atmosféra [gr.] —

1. nálada, ovzdušie;

2. plynný obal planéty alebo mesiaca. Atmosféra je tým stabilnejšia, čím vyššia je úniková rýchlosť planéty (a teda jej hmotnosť), čím nižšia je teplota na jej povrchu a čím viac ťažších prvkov obsahuje plyn, ktorý ju vytvára. Z planét slnečnej sústavy má pre blízkosť k Slnku a pre malú hmotnosť zanedbateľnú atmosféru Merkúr, veľmi riedku (aj pre malú hmotnosť) atmosféru Mars, veľmi hustú atmosféru Venuša. Obrie planéty majú mohutné vodíkovo-metánovo-čpavkové atmosféry, pretože vzhľadom na ich veľkú hmotnosť neunikol z ich atmosféry ani najľahší plyn vodík. Atmosféru majú aj niektoré mesiace obrích planét, napr. mesiac Saturna Titan;

3. → atmosféra Zeme;

4. povrchové vrstvy hviezdy (→ hviezdna atmosféra).

5. staršia, od 1980 u nás nepoužívaná jednotka tlaku. Rozlišuje sa fyzikálna a technická atmosféra. Technická atmosféra, zn. at, sa definuje ako tlak vyvolaný silou 1 kilopondu na 1 cm2, t. j. 1 at = 1 kp/cm2. Jej hodnota v pascaloch (Pa) je 1 at = 98 066,5Pa. Fyzikálna atmosféra, zn. atm, vyjadrovala normálny barometrický tlak reprezentovaný tlakom ortuťového stĺpca vysokého 760 milimetrov, 1 atm = 101 325Pa. Technická a fyzikálna atmosféra sa navzájom odlišujú len málo, 1 atm = 1,033 2 at.

atmosféra Zeme

atmosféra Zeme, ovzdušie — plynný obal Zeme otáčajúci sa spolu so Zemou. Zložka klimatického systému Zeme. Tvorí ho zmes niekoľkých plynov a vodnej pary, ako aj kvapalné a tuhé prímesi, napr. prach, sadze, kryštáliky ľadu a čiastočky organického pôvodu. Z plynov najväčší podiel v suchej atmosfére pripadá na dusík (78,09 objemových %), kyslík (20,95 objemových %), oxid uhličitý (0,04 objemových %) a zvyšných 0,92 % na vzácne plyny (hélium, neón, argón, kryptón, xenón), metán, vodík a oxid dusný, v stopových množstvách ozón, oxid siričitý, oxid dusičitý, oxid uhoľnatý a ďalšie imisné plyny. Percentuálny podiel jednotlivých plynov sa až do výšky približne 100 km nemení, pretože sa vyrovnáva ustavičným premiešavaním horizontálnymi a vertikálnymi vzdušnými prúdmi. Výnimkou je oxid uhličitý, ktorého množstvo kolíše v závislosti od času (vo dne je ho menej ako v noci, pričom v posledných desaťročiach v dôsledku ľudskej činnosti badať jeho trvalo rastúci obsah v atmosfére), a ozón, ktorého množstvo sa mení s výškou (v našich zemepisných šírkach je maximum koncentrácie vo výške okolo 22 km). Vo vyšších vrstvách atmosféry sa kyslík a dusík objavujú aj v atómovej forme. Vodná para a produkty jej kondenzácie, napr. vodné kvapôčky a ľadové kryštáliky, sa v atmosfére Zeme vyskytujú v premenlivom množstve podľa konkrétnych podmienok (4 a viac objemových %; sústredené sú najmä vo vrstve ovzdušia do výšky 10 km).

Atmosféra Zeme sa delí podľa niekoľkých hľadísk na viaceré vrstvy. Podľa vertikálneho profilu teploty vzduchu sa rozlišuje troposféra (do 9 – 17 km, podľa zemepisnej šírky a ročného obdobia), stratosféra (do 50 – 55 km), mezosféra (do 80 – 90 km), termosféra (do 500 km) a exosféra (od 500 km). Úzke rozhranie medzi sférami sa nazýva pauza: tropopauza, stratopauza, mezopauza, termopauza. Podľa koncentrácie atmosférických iónov a voľných elektrónov sa atmosféra Zeme člení na neutrosféru (do výšky 70 km) a ionosféru. Vrstva atmosféry s najvyšším obsahom ozónu absorbujúca nad Zemou fyziologicky škodlivú ultrafialovú časť slnečného žiarenia sa nazýva ozonosféra (20 – 30 km). Najmä v minulosti bola ozónová vrstva rozrúšaná rozličnými antropogénnymi látkami (napr. freónmi), ktoré zmenšujú ochrannú funkciu stratosférického ozónu, po prijatí Viedenskej konvencie o ochrane ozónovej vrstvy (1985), ktorá bola 1987 doplnená Montrealským protokolom o látkach poškodzujúcich ozónovú vrstvu, sa však ozonosféra začala pozvoľna zotavovať. Atmosféra Zeme prakticky nemá hornú hranicu a prechádza plynulo do medziplanetárneho priestoru.

Charakteristickou črtou atmosféry Zeme je pokles hustoty a tlaku vzduchu s výškou: s výškou sa atmosférický tlak každých 5,5 km znižuje o polovicu. Pri hladine mora a teplote 0 °C má hodnotu 101 325 Pa. Asi polovica hmotnosti atmosféry je sústredená vo vrstve do 5 km, 90 % hmotnosti atmosféry Zeme je vo výške do 20 km. Teplota vzduchu v troposfére s výškou klesá približne až na hodnotu -55 °C vo výškach okolo 15 km, v stratosfére rastie až k 0 °C a v mezosfére opäť klesá. V termosfére teplota vzduchu s výškou rastie v dôsledku absorpcie ultrafialového žiarenia molekulami kyslíka. Preto teplota vzduchu v týchto oblastiach veľmi závisí od slnečnej aktivity a kolíše vo výškach okolo 300 km približne od 700 do 1 700°C. Vzhľadom na to, že vzduch je v týchto výškach extrémne riedky, zatienené časti telies, napr. kozmických lodí, získavajú od molekúl vzduchu len nepatrné množstvo energie, súčasne však rýchlo strácajú teplo vyžarovaním, takže výsledkom je intenzívne ochladzovanie povrchu umelých družíc alebo skafandrov kozmonautov, ktorí sa v týchto výškach môžu pohybovať.

Vlastnosti a zmeny atmosféry vrátane ozonosféry nie sú na zemskom povrchu všade rovnaké, ale v závislosti od pôsobenia meteorologických prvkov, t. j. slnečného žiarenia, teploty, tlaku, vlhkosti a pohybu vzduchu, zrážok ap., sa lokálne menia. Výsledkom dlhodobého priemerného stavu atmosféry je klíma (podnebie), ktorá výrazne ovplyvňuje vývoj a vzhľad jednotlivých krajín. Najnižšia časť troposféry, v ktorej sa bezprostredne prejavuje vplyv zemského povrchu na polia meteorologických prvkov a v závislosti od drsnosti povrchu, rýchlosti vetra a teplotného zvrstvenia siaha do výšky 1 – 1,5 km, tvorí hraničnú vrstvu atmosféry. Jej súčasťou je prízemná vrstva atmosféry s hornou hranicou nepresahujúcou zyčajne 50 m. Medzi zemským povrchom a atmosférou prebieha kolobeh vody (→ hydrologický cyklus) a výmena tepla, v atmosfére vznikajú oblaky, z ktorých môžu vypadávať zrážky (→ atmosférické zrážky). V dôsledku nerovnomerného zohrievania atmosféry od zemského povrchu vznikajú oblasti vysokého a nízkeho tlaku a nastáva výmena hmoty medzi nimi (vietor).

Vplyv ovzdušia na prírodu a krajinu je mnohostranný a veľmi významný. Prejavuje sa pri zvetrávaní hornín a vytváraní pôd, vo vodnom režime, vývoji rastlinného krytu a živočíšstva, ako aj v produkcii potravy. V súčasnosti je atmosféra znečisťovaná rôznymi tuhými, kvapalnými a plynnými látkami. V takmer čistom stave je len pri obzvlášť priaznivých podmienkach (nad morom, v rozsiahlych zalesnených horských komplexoch ap.). Ak sa za východisko hodnotenia stavu znečistenia atmosféry pokladá jej čistota nad morom, znečistenie ovzdušia na vidieku je v priemere 10-, nad malými mestami 35-, nad veľkomestami 150- a v priemyselných centrách za nepriaznivých meteorologických podmienok až 1 000-násobne väčšie. Takéto znečistenie je už veľmi nebezpečné a môže spôsobiť ťažké hospodárske problémy a zdravotné poruchy obyvateľov, úmrtie desiatok ľudí, čoho dôkazom sú napr. niektoré katastrofálne prípady (1930 v Liège , 1940 v Los Angeles, 1952 v Londýne a i.). Priemyselné emisie sa rozptyľujú asi do výšky 2 km, z toho vo výške do 50 m sa priebežne akumuluje 60 % z celkového množstva, ďalších 35 % vo výške do 200 m. Zároveň sa šíria v horizontálnom smere a znečisťujú atmosféru lokálne, regionálne i globálne. Zlepšovať stav atmosféry možno technickými opatreniami (odprašovanie a odlučovanie), ale aj pomocou vegetácie. Lesné porasty (a dreviny vôbec) majú veľký filtračný účinok. Odhaduje sa tiež, že fotosyntetizujúce rastliny spotrebujú ročne 2,38 · 1014 kg oxidu uhličitého, teda približne 5 % jeho obsahu v atmosfére a vo vrchných vrstvách hydrosféry. Pri fotosyntetickej asimilácii oxidu uhličitého sa súčasne uvoľňuje úmerné množstvo kyslíka, takže rastlinstvo našej zemegule ho vyprodukuje ročne 1,2 · 1014 kg.

atmosférická elektrina

atmosférická elektrina — súhrn elektrických javov, ktoré sa vyskytujú v atmosfére Zeme. Atmosférická elektrina sa zvyčajne rozdeľuje na elektrinu pokojného ovzdušia a na búrkovú elektrinu. Elektrina pokojného ovzdušia je spôsobená prítomnosťou kladných a záporných iónov, ktoré vznikajú pôsobením rádioaktívneho a kozmického žiarenia. Rádioaktívne žiarenie je vyžarované rádioaktívnymi prvkami v pôde a ionizáciu vzduchu (→ ionizácia ovzdušia) ovplyvňuje len do výšky niekoľko km. Vo veľkých výškach pôsobí kozmické žiarenie a ionizácia vzduchu je tam aj oveľa výraznejšia. Hustota atmosférických iónov určuje elektrickú vodivosť vzduchu, ktorá rastie exponenciálne s nadmorskou výškou. Vo výške 50 km má vzduch takú veľkú vodivosť, že ho možno považovať za dobrý vodič. Búrková elektrina vzniká v oblakoch v dôsledku vertikálnych pohybov v nich, v dôsledku elektrostatickej indukcie, vzájomných zrážok kvapiek vody a kryštálikov ľadu, pri fázových premenách vody ap. Indukuje sa aj pri piesočných búrkach a sopečných výbuchoch.

atmosférická optika

atmosférická optika — odbor meteorológie skúmajúci vzťah medzi fyzikálnymi vlastnosťami atmosféry a šírením svetla v nej. Tento vzťah sa prejavuje napr. rozptylom, absorpciou, lomom, odrazom a polarizáciou svetla v atmosfére; → optické javy v atmosfére.

atmosférická porucha

atmosférická porucha

1. akékoľvek narušenie rovnovážneho stavu v atmosfére Zeme;

2. zastarané označenie malej vyvíjajúcej sa cyklóny alebo meteorologických podmienok v oblasti, kde sa táto cyklóna vyvíja.

atmosférické okno

atmosférické okno — oblasť elektromagnetického žiarenia, pre ktoré je atmosféra Zeme takmer priepustná, t. j. elektromagnetické žiarenie je v nej relatívne málo absorbované (→ absorpcia žiarenia). Väčšia časť žiarenia dopadajúceho z vesmíru cez atmosféru neprenikne (absorbuje sa alebo sa od nej odráža). V celom spektre je niekoľko oblastí, v ktorých žiarenie preniká až na zemský povrch (optické okno, rádiové okno). Z hľadiska radiačného a tepelného režimu systému Zem – atmosféra sú významné najmä dve oblasti: 3,4 – 4,1 μm (malé atmosférické okno vodnej pary) a 8,5 – 12,5 μm (veľké atmosférické okno vodnej pary). Využívajú sa pri zhotovovaní snímok oblačnosti a zemského povrchu z meteorologických družíc.

atmosférické zrážky

atmosférické zrážky, starší názov ovzdušné zrážky — častice vody, ktoré vznikajú kondenzáciou alebo desublimáciou vodnej pary, vyskytujú sa v ovzduší pri poklese teploty vzduchu na teplotu rosného bodu a dopadajú na zemský povrch alebo vznikajú na ňom alebo na predmetoch v atmosfére. Ide teda o vodu v kvapalnom alebo v tuhom skupenstve, ktorá vypadáva z rôznych druhov oblakov (príp. z hmly) alebo sa usádza na zemskom povrchu. Atmosférické zrážky patria k hydrometeorom, ale nie všetky hydrometeory sú atmosférickými zrážkami (k zrážkam nepatria hydrometeory ako hmla, dymno, zvírený sneh, vodná triešť). V prípade, že vypadávajúce zrážky nedosahujú zemský povrch, nazývajú sa virga alebo zrážkové pruhy.

Podľa skupenstva sa atmosférické zrážky delia na kvapalné (dážď, mrholenie, rosa) a tuhé (sneh, mrznúci dážď, krúpy), podľa pôvodu (vzniku) na padajúce, t. j. vertikálne (dážď, mrholenie, sneh, snehové krúpky, krúpy a ľadové ihličky), a usadené, t. j. horizontálne, ktoré sú produktmi kondenzácie vodnej pary na zemskom povrchu a na predmetoch na zemi. Vodná para pri dotyku vlhkého vzduchu so studeným povrchom kondenzuje alebo desublimuje, čím vzniká voda alebo ľad, ktoré tieto predmety pokrývajú. Podľa podmienok, za ktorých kondenzácia nastáva, vznikajú tekuté (rosa a ovlhnutie) a tuhé horizontálne zrážky často nazývané aj námrazky (sivý mráz, inovať, námraza, ľadovica a námraza na lietadlách). V prípade ľadovice a námrazy na lietadlách spravidla nejde o vznik ľadu na povrchu predmetov, ale o zamŕzanie prechladenej vody oblakov alebo zrážok. Z hľadiska dĺžky trvania výskytu sa atmosférické zrážky delia na trvalé (padajúce nepretržite alebo s malými prestávkami dlhší čas, a to spravidla z dažďovej slohy alebo z nimbostratu), občasné (prerušované zrážky, ktoré však nemajú charakter prehánok) a prehánky (zrážky s krátkym trvaním, s náhlym začiatkom a koncom, s častým kolísaním intenzity, predovšetkým z búrkového oblaku kumulonimbu), podľa podmienok vzniku na frontálne, ktoré vypadávajú v oblasti atmosférického frontu (spravidla teplého) a môžu byť trvalejšieho charakteru, orografické, ktoré vypadávajú spravidla na náveterných svahoch horských masívov pri ochladzovaní stúpajúceho vzduchu (môžu zosilňovať frontálne zrážky), a miestne, ktoré vypadávajú na pomerne malú plochu z izolovaných skupín oblakov na rozdiel od regionálnych zrážok, ktoré pokrývajú veľkú plochu.

Pri pozorovaní zrážok na meteorologických staniciach sa určuje ich druh, dĺžka trvania a intenzita (t. j. množstvo spadnutých zrážok za určitý časový úsek) a meria sa úhrn zrážok, ako aj výška snehovej pokrývky a jej vodnej hodnoty. Úhrn (množstvo) zrážok udáva výška vodného stĺpca v milimetroch: 1 mm zrážok zodpovedá 1 litru vody na ploche 1 m2. Je to vrstva vody zo spadnutých a z usadených zrážok, ktorá by sa na vodorovnom povrchu vytvorila bez vyparovania, vsiaknutia a odtoku (množstvo zrážok spadnutých v tuhom skupenstve, ako sneh a krúpy, sa určuje po ich voľnom roztopení v miestnosti). Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od nemerateľných množstiev (púšť Atacama, Južná Amerika) až po 12-metrovú vrstvu vody (Čerápundží, India). Priemerný ročný úhrn zrážok na území Slovenska je 768 mm a pohybuje sa od 550 mm (juž. Slovensko) do 1 200 mm (Vysoké Tatry). Najväčší nameraný úhrn dažďa za hodinu na Slovensku bol 110 mm. Ročný chod zrážok sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou v závislosti od klimatických zvláštností danej oblasti.

Úhrn zrážok sa meria zrážkomerom, intenzita zrážok ombrografom, automatickými zrážkomermi, ako aj pomocou meteorologického rádiolokátora.

atmosférický aerosól

atmosférický aerosól — tuhé a kvapalné častice (alebo ich zmes) suspendované vo vzduchu tak, že sa vznášajú. Podľa vzniku sa rozlišuje atmosférický aerosól prirodzeného a antropogénneho pôvodu. Atmosférický aerosól prirodzeného pôvodu je tvorený priamou emisiou častíc do atmosféry (vodné kvapky, ľadové kryštáliky, kryštáliky morskej soli, prízemný prach, sopečný prach, častice vznikajúce pri lesných požiaroch, rastlinný peľ) a chemickou reakciou plynov v atmosfére (vznik solí). Odhaduje sa, že do atmosféry sa dostane za rok z prirodzených zdrojov 3,1 Gt častíc. Atmosférický aerosól antropogénneho pôvodu pochádza najmä zo spaľovania fosílnych palív, za rok okolo 0,46 Gt.

Atmosférický aerosól je z atmosféry odstraňovaný mokrou a suchou depozíciou. Najdlhší čas zotrvania v atmosfére (desiatky dní) majú častice s polomerom 0,1 – 5 μm, ktoré sú z atmosféry vymývané najmä zrážkami. Veľmi malé častice s polomerom do 0,1 μm (Aitkenove častice) sú odstraňované najmä koaguláciou, veľké častice s polomerom viac ako 5 μm opúšťajú atmosféru najmä v dôsledku sedimentácie. Životnosť veľmi malých a veľkých častíc je 1 h až 1 deň. V spodnej časti stratosféry sa môžu častice udržať aj niekoľko rokov. Najväčší počet častíc v 1 cm3 vzduchu vo veľkých mestách sa pohybuje od 5 · 104 do 4 · 105, na vidieku od 1 · 103 do 7 · 104. Najčistejší vzduch je nad morom, kde sa počet častíc v 1 cm3 pohybuje od 8 · 102 do 5 · 103. Atmosférický aerosól sa podieľa na významných atmosférických dejoch, akými sú tvorba a vypadávanie atmosférických zrážok, ako aj na bilancii žiarenia Zeme. Koncentrácia častíc aerosólu a jeho vlastnosti sú vzhľadom na vplyv aerosólu na rastlinstvo, živočíšstvo a zdravie človeka predmetom sledovania.

atmosférický front

atmosférický front, st. názov poveternostný front —

1. úzka vrstva vzduchu oddeľujúca vzduchové hmoty s odlišnými vlastnosťami. Rozmery tejto vrstvy sú v horizontálnom smere pozdĺž frontu rádovo tisícky km, v smere kolmom na front rádovo desiatky km. Hrúbka vrstvy (po jej vertikále) je rádovo stovky metrov, niekedy 1 až 2 km. Vrstva je sklonená k zemskému povrchu približne pod uhlom 0,5°. Na zjednodušenie sa predstava úzkej vrstvy nahrádza pojmom plocha. Pri prechode z jednej vzduchovej hmoty do druhej cez atmosférický front sa menia hodnoty meteorologických prvkov náhle (skokom) a sú väčšie než zmeny meteorologických prvkov vo vzduchových hmotách, ktoré atmosférický front oddeľuje. Zánik (rozpad) frontu sa pozoruje, keď sa vyrovnajú vlastnosti vzduchových hmôt, ktoré front pôvodne oddeľoval.

Podľa vlastností vzduchu, ktorý prichádza po prechode frontu, sa rozlišuje teplý, studený a oklúzny front. Atmosférický front sa nazýva teplý, ak odstupuje studená vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza teplá vzduchová hmota. Teplý vzduch vystupuje pomaly šikmo po kline studeného vzduchu a súčasne ho odtláča. Pritom sa nad kondenzačnou hladinou tvorí oblačný systém z oblakov druhu cirus (Ci), cirostratus (Cs), altostratus (As) a nimbostratus (Ns). Najďalej, približne 900 až 600 km pred frontom, sú oblaky cirus, najbližšie, približne 300 km pred frontom, oblaky nimbostratus. Trvalé zrážky vypadávajú z nimbostratov. Atmosférický front sa nazýva studený, ak odstupuje teplá vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza studená vzduchová hmota. Studený vzduch postupuje rýchlejšie, podsúva sa pod teplý vzduch, núti ho odstupovať a súčasne i vystupovať nahor. Podľa spôsobu výstupu teplého vzduchu sa rozlišuje studený front 1. a 2. druhu. Pri studenom fronte 1. druhu teplý vzduch vertikálne vystupuje, vo výške sa aj rozteká, čiže vystupuje šikmo po celej frontálnej ploche. Pred frontom vznikajú pri vertikálnom výstupe vzduchu oblaky druhu kumulonimbus (Cb), za frontom pri šikmom výstupe oblaky druhu nimbostratus (Ns), altostratus (As), cirostratus (Cs) a cirus (Ci). Pred frontom vypadávajú z kumulonimbov prehánky alebo sa pozorujú búrky, za frontom vypadávajú z nimbostratov zrážky charakteru trvalého dažďa. Pri studenom fronte 2. druhu sa pozoruje prevažne iba vertikálny výstup teplého vzduchu s oblakmi druhu kumulonimbus s prehánkami alebo s búrkami pred prechodom frontu, a to v páse širokom 50 – 100 km. Vo vyšších vrstvách na šikmej frontálnej ploche vzduch zostupuje, preto sa tu oblaky netvoria. Oklúzny front je zložený atmosférický front vznikajúci spojením teplého a studeného frontu pri vypĺňaní (okludovaní) cyklóny. Vlastnosti oklúzneho frontu závisia od vlastností studenej hmoty pred teplým frontom a za studeným frontom ešte pred okludovaním cyklóny, ako aj od miery transformácie týchto vzduchových hmôt. V prípade, že pri okludovaní cyklóny je studený vzduch za studeným frontom teplejší než pred teplým frontom, vytváraný front sa označuje ako teplý oklúzny front (má charakter teplého frontu). Podobne pri veľmi schematickej predstave má studený oklúzny front charakter studeného frontu.

Podľa geografickej klasifikácie sa rozoznávajú arktický, resp. antarktický front oddeľujúci arktický, resp. antarktický vzduch od vzduchu miernych zemepisných šírok, polárny front oddeľujúci vzduch miernych zemepisných šírok od tropického vzduchu a tropický front oddeľujúci tropický vzduch od rovníkového;

2. na prízemnej synoptickej mape priesečnica plochy rozhrania odlišných vzduchových hmôt so zemským povrchom a na výškovej mape priesečnica takejto plochy s izobarickou hladinou.

atmosférický tlak

atmosférický tlak — tlak vzduchu číselne sa rovnajúci tiaži mysleného vzduchového stĺpca s jednotkovou plochou prierezu (napr. 1 m2), ktorého spodný okraj je na úrovni nadmorskej výšky mernej hladiny a horný okraj na hornom okraji atmosféry. Na základe konvencie sa prepočítava na úroveň hladiny mora na 45° severnej šírky pri teplote 0 °C. Najčastejšie sa udáva v hektopascaloch (1 HPa = 100 N/m2). Typické hodnoty atmosférického tlaku - 1000 HPa - znamenajú, že vzduchový stĺpec so základňou 1 m2 má hmotnosť 10 000 kg. Atmosférický tlak sa meria aneroidmi a barometrami, príp. sa jeho zmeny registrujú barografmi.

atóm

atóm [gr.] — najmenšia stavebná časť chemických prvkov, ktorá je nositeľom ich vlastností a môže vstupovať do chemických reakcií. Pojem atóm je známy už od staroveku (Démokritos z Abdéry), keď vznikla predstava atómu ako absolútne najmenšej časti látky, ktorá s menšími zmenami pretrvala takmer 25 storočí. Koncepcia atómu ako nositeľa chemických vlastností prvku pochádza od J. Daltona (zač. 19. stor.). Súčasná predstava o štruktúre atómu sa začala rozvíjať po pokusoch E. Rutherforda (→ modely atómu).

Atóm sa skladá z elektricky kladne nabitého atómového jadra a z elektrónového obalu atómu tvoreného záporne nabitými elektrónmi. Počet elektrónov v obale elektricky neutrálneho atómu sa rovná protónovému číslu Z , t. j. počtu protónov v jadre, a je poradovým číslom prvku v periodickej tabuľke prvkov. Rozmer atómu je rádovo 10-10 m, jeho hmotnosť 10-27 – 10-25 kg, pričom takmer celá hmotnosť atómu je sústredená v atómovom jadre. Hmotnosť atómu vyjadrená v atómových hmotnostných jednotkách sa svojou hodnotou približne rovná nukleónovému číslu A, t. j. súčtu počtu neutrónov a protónov v atómovom jadre (→ relatívna atómová hmotnosť).

Elektróny obalu sa môžu nachádzať iba v určitých kvantových stavoch vyjadrených pomocou štyroch kvantových čísel. Každému kvantovému stavu zodpovedá určitá hladina energie. Číselné hodnoty hlavného kvantového čísla n = 1, 2, 3, 4, 5... zodpovedajú energetickým hladinám, ktoré sa označujú písmenami K, L, M, N, O... Reálnosť kvantových stavov a im zodpovedajúce diskrétne energetické hladiny 1914 experimentálne overili J. Franck a G. Hertz. Elektróny sú v obale usporiadané v súlade s Pauliho vylučovacím princípom, podľa ktorého jeden kvantový stav nemôže byť obsadený viac ako jedným elektrónom.

Atóm ako celok sa môže nachádzať v základnom alebo v excitovanom stave. V excitovanom stave zotrváva krátko, rádovo 10-8 s, s výnimkou tzv. metastabilných stavov. Pri prijatí energie sa atóm dostáva do vzbudeného stavu, t. j. do kvantového stavu s vyššou energiou. Do základného stavu sa vracia vyžiarením elektromagnetickej energie. Vyžiarenie nastáva vtedy, ak sa mení kvantový stav niektorého z elektrónov atómu, pričom sa mení jeho energia. Pri prechode z vyššej energetickej hladiny na nižšiu môže atóm vyžiariť fotón, v niektorých prípadoch emitovať elektrón (→ Augerov jav), príp. môže nastať aj nežiarivý prechod. Pri žiarivých prechodoch (→ kvantový prechod) izolované atómy vyžarujú čiarové spektrum. Prvé pozorované spektrá boli z viditeľnej oblasti, atómy však vyžarujú vo veľmi širokej oblasti elektromagnetického žiarenia (mikrovlnnej, infračervenej, ultrafialovej, röntgenovej.). Po prijatí alebo po strate elektrónu (ionizácii) atóm prestáva byť elektricky neutrálnym, stáva sa z neho ión.

Chemické vlastnosti atómu sa dajú študovať metódami kvantovej chémie. Atómy majú magnetický moment (s výnimkou inertných plynov), ktorý je základným predpokladom ich paramagnetických vlastností a feromagnetizmu. Vplyvom vonkajších elektromagnetických polí získavajú elektrický dipólový moment a štiepia sa ich energetické hladiny (→ Starkov jav, → Zeemanov jav, → spektrálna čiara).

atomária

atomária [gr.], Atomaria — rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď krytohlodovité. Na Slovensku sa vyskytuje atomária repová (Atomaria linearis) s úzkym žltohnedým až tmavohnedým telom dlhým 1,2 – 1,5 mm, škodca cukrovej repy.

atomizátor

atomizátor [gr.] — zariadenie na premenu (atomizáciu) kvapalnej vzorky (analytu) do stavu atómových pár (látka vo forme voľných atómov). K atomizácii dochádza pri vysokej teplote (2 000 – 3 000 K). Na atomizáciu látok sa používajú plameňové horáky s palivom acetylén – vzduch, acetylén – oxid dusný alebo bezplameňové elektrotermické atomizátory (elektricky vyhrievaná grafitová trubica alebo tantalový pásik). Atomizátor je súčasťou niektorých zariadení na získavanie absorpčných, emisných alebo fluorescenčných atómových spektier.

atómová absorpčná spektrometria

atómová absorpčná spektrometria, AAS — optická metóda analytickej chémie založená na meraní absorpcie elektomagnetického žiarenia s vlnovou dĺžkou 190 – 850 nm voľnými atómami analyzovanej vzorky v plynnej fáze. Alan Walsh (*1916, †1998) využil pri zavedení AAS (1953) poznatok, že každá látka absorbuje žiarenie tej vlnovej dĺžky, ktorú môže sama emitovať (G. R. Kirchhoff, 1859). Táto vlnová dĺžka je pre daný prvok charakteristická.

Analyzovaná vzorka sa prevádza do stavu atómových pár v atomizátoroch a vystavuje sa pôsobeniu takého žiarenia, aby sa voľnými atómami stanovovaného prvku absorbovalo. Nameraná absorbancia vyjadrujúca úbytok elektromagnetického žiarenia je úmerná koncentrácii prvku. Zdrojom absorbujúceho sa žiarenia bývajú najmä výbojky s dutou katódou, bezelektródové výbojky obsahujúce stanovovaný prvok a kontinuálne zdroje žiarenia (vysokotlakové xenónové lampy). AAS je vhodná na kvantitatívnu elementárnu analýzu asi 70 prvkov, prevažne kovových.

atómová fluorescenčná spektrometria

atómová fluorescenčná spektrometria, AFS — optická metóda analytickej chémie založená na meraní intenzity charakteristického fluorescenčného žiarenia vyžiareného voľnými atómami stanovovaného prvku v plynnej fáze po ich excitácii absorpciou primárneho elektromagnetického žiarenia. V AFS sa pozoruje prevažne rezonančná fluorescencia, pri ktorej je vlnová dĺžka emitovaného žiarenia zhodná s vlnovou dĺžkou excitačného žiarenia. Použitie AFS je obdobné ako pri atómovej absorpčnej spektrometrii. Používa sa najmä na stanovenie ťažkých prvkov (aj stopových množstiev) pri analýze poľnohospodárskych, geologických, farmaceutických a petrochemických vzoriek.

atómová hmotnosť

atómová hmotnosť — pokojová hmotnosť atómu v základnom stave. Vyjadruje sa v kilogramoch, gramoch alebo v atómových hmotnostných jednotkách (u). Napr. atómová hmotnosť vodíka je 1,673 6 · 10-27 kg, čo je 1,007 9 u, atómová hmotnosť chlóru 58,8 · 10-27 kg, čo je 35,453 u, atómová hmotnosť uránu 395,26 · 10-27 kg, čo je 238,029 u; → relatívna atómová hmotnosť.

atómová hmotnostná jednotka

atómová hmotnostná jednotka, zn. u — vedľajšia jednotka hmotnosti (popri kilograme) používaná v jadrovej a atómovej fyzike: 1/12 pokojovej hmotnosti neutrálneho nuklidu 12C, t. j. 1 u = 1,660 539 040 (20) × 10-27 kg.

atómové jadro

atómové jadro — centrálna časť atómu s priemerom približne 100 000-krát menším ako celý atóm, v ktorej je sústredená takmer celá jeho hmotnosť. Skladá sa z protónov a neutrónov (nukleónov). Celkový počet nukleónov v jadre udáva nukleónové číslo \(A\), ktoré je súčtom protónového čísla \(Z\) a neutrónového čísla \(N\). Veľkosť polomeru atómového jadra sa vyjadruje empirickým vzťahom \(R\cong \mathrm{1,4}\cdotp {10}^{-15}\cdotp {A}^{1/3}\mathrm m\). Hustota atómového jadra dosahuje až 1017 kg · m-3. Náboj jadra je určený súčinom protónového čísla \(Z\) a kladného elementárneho náboja \(e\). Číslo \(Z\) udáva miesto v periodickej tabuľke prvkov. Jadro s konkrétnym počtom protónov a neutrónov sa nazýva nuklid. Nuklid chemického prvku so značkou \(X\) sa označuje symbolom \({}_{Z}^{A}X\). Jadrá s rovnakým protónovým číslom, ale líšiace sa počtom neutrónov, tvoria izotopy daného chemického prvku, jadrá s rovnakými nukleónovými číslami, odlišujúce sa protónovým číslom, sú izobary. Atómové jadro môže mať spin, magnetický moment (→ jadrový magnetón) aj kvadrupólový moment (→ kvadrupól). Stabilitu jadra udáva väzbová energia \(E\), ktorá je daná hmotnostným schodkom (defektom) \(\Delta M\mathrm{\colon }E=\Delta \mathit{M\cdotp }{c}^{2}\), kde \(c\) je rýchlosť svetla vo vákuu. Pre hmotnostný schodok jadra platí \(\Delta M={\mathit{Zm}}_{p}+{\mathit{Nm}}_{n}-{M}_{A}\), kde \({m}_{p}\) je hmotnosť voľného protónu, \({m}_{n}\) hmotnosť voľného neutrónu a \({M}_{A}\) hmotnosť nimi vytvoreného jadra. Väzbová energia pripadajúca na 1 nukleón má pre väčšinu jadier hodnotu 7 – 8 MeV, klesá len pri jadrách s počtom nukleónov menším ako 20 alebo väčším ako 180. Okolo 2 000 známych nuklidov sa delí na stabilné a nestabilné. Nuklid je stabilný, ak jeho hmotnosť je menšia ako celková hmotnosť možných produktov jeho rozpadu. Nestabilné jadrá sa menia rozpadom \(\alpha\), premenou \(\beta\), vyžiarením kvanta \(\gamma\), klastrovým rozpadom a zriedkavo aj emisiou neutrónov či protónov. Nestabilné jadrá charakterizuje ich stredná doba života. Interakciou s inými jadrami alebo elementárnymi časticami vznikajú jadrové reakcie, pri ktorých sa môže energia z jadra uvoľniť alebo jadrom pohltiť. Informácie o stave jadier sa získavajú štúdiom spontánnych premien, procesov rozptylu a jadrovými reakciami; (→ Mössbauerov jav, → rádioaktivita).

atómový čas

atómový čas, angl. Atomic Time, skr. AT — čas udávaný atómovými hodinami. Stupnica atómového času využíva stabilné frekvencie atómov a molekúl a je rovnomerná s presnosťou do 10-11 sekundy. Z niekoľkých nezávislých škál atómového času bol 1971 zavedený Medzinárodný atómový čas (angl. International Atomic Time, skr. IAT) ako súradnicová časová škála definovaná v geocentrickej referenčnej sieti so sekundou definovanou v Medzinárodnej sústave jednotiek SI a realizovanou na geoide ako škálovej jednotke. Spoľahlivosť IAT určovaného v praxi Medzinárodným úradom pre miery a váhy na základe váženého priemeru je zaručená údajmi z viac ako 400 atómových hodín v 50 národných laboratóriách (2013) z celého sveta. Trvanie sekundy v IAT je definované na rotačnom geoide (fakticky na hladine mora); s výškou sa sekunda skracuje o hodnotu 1,1 · 10-13 na 1 km výšky nad geoidom. Atómový čas je veľmi blízky efemeridovému času.

atónia

atónia [gr.], atonia — znížené napätie svalstva. Nastáva po úrazoch a ochoreniach svalstva, ale aj pri dlhodobej nehybnosti pacienta. Pretože dlhotrvajúca atónia môže vyústiť do ubúdania svalovej hmoty (atrofia), treba každodenne cvičiť (rehabilitácia).

Atos

Atos, starogr. Athós, Hagion Oros, novogr. Athos, Ajio(n) Oros, Agio(n) Oros — najvýchodnejší výbežok polostrova Chalkidiki, s ktorým je spojený 2 km širokou šijou, v sev. Grécku v Egejskom mori; 340 km2, dĺžka 45 km. V juž. časti vrch Atos so strmými svahmi (2 033 m n. m.) budovaný mramormi. Názov Atos pôvodne označoval len vrch Atos (nazývaný aj Svätá hora, Hora Panny Márie), neskôr celý polostrov.

Od 9. stor. stredisko byzantského a neskôr aj slovanského pravoslávia. Od pol. 9. stor. sa tam usádzali pustovníci a postupne vznikali kláštory pravoslávnej cirkvi (najviac grécke, ale aj ruský, srbský, bulharský, gruzínsky, rumunský). Prvý a dodnes najvýznamnejší kláštor Veľká lavra (starogr. Megisté laura, novogr. Mejisti lavra) založil 963 Athanasios Athonita (t. j. Athoský, starogr. Athónités, novogr. Athonitis, *medzi 925 – 930, †1000) s podporou byzantského cisára Nikefora II. Fóka (kostol zo začiatku 10. stor. viackrát prestavaný a zväčšený, významné fresky z 1300, a najmä zo 14. – 16. stor., najväčšia knižnica na vrchu Atos s množstvom písomných pamiatok), po 980 vznikali ďalšie kláštory, mníšske osady (starogr. hieres skétes, novogr. ieres, resp. jeres skites) a spoločenstvá. V 16. stor. bolo na vrchu Atos asi 40 kláštorov, z ktorých sa dodnes zachovalo 20, vybudované sú zväčša na neprístupných strmých skalných zrázoch. V kláštoroch sa uchovávajú významné stredoveké písomné a umelecké pamiatky, vzácne iluminované rukopisy, ikony, mozaiky a relikviáre. Celý polostrov je autonómnou (nie suverénnou) mníšskou republikou (od 1926 súčasť Grécka) s administratívnym centrom v osade Karyes; z hľadiska cirkevnej jurisdikcie podlieha pod konštantínopoloského ekumenického patriarchu, spravuje ho rada (starogr. Hiera Epistasia, novogr. Iera Epistasia) volená každoročne všetkými 20 kláštormi. Ženy a deti do 18 rokov majú na Atos zakázaný prístup.

atraktanty

atraktanty [lat.] — biologicky aktívne prchavé látky, ktoré selektívne pôsobia na živočíchy prostredníctvom vône, farby alebo chuti a podmieňujú orientovaný pohyb živočícha k zdroju. Môžu byť rastlinného (kvetné vône) alebo živočíšneho pôvodu (pohlavné feromóny); mnoho druhov atraktantov sa v súčasnosti vyrába synteticky. Sú špecifické pre každý druh hmyzu, veľmi účinné sú sexuálne vábidlá, menej účinné potravinové vábidlá. Ich vysoká účinnosť sa využíva na kontrolu výskytu škodlivého hmyzu, ktorý priťahujú na veľkú vzdialenosť do lapačov, kde sa v prípade premnoženia ničí inými prostriedkami. Využívajú sa v boji proti švábom, muchám alebo pri ochrane rastlín proti živočíšnym škodcom. V integrovanej ochrane lesa sa využívajú predovšetkým feromóny syntetického pôvodu, ktoré lákajú hmyzích škodcov (najmä kôrovce a škodlivé motýle) do lapačov systematicky rozložených v lesných porastoch, kde zahynú.

atrament

atrament [lat.] — koloidný roztok zvyčajne tmavomodrej alebo čiernej farby používaný na písanie. Tvorí ho anorganický pigment alebo farbivo rozpustené, prípadne dispergované vo vhodnom médiu. V minulosti sa na jeho prípravu používali tzv. lampové sadze vznikajúce pri spaľovaní tungového oleja získavaného zo semien rastlín z čeľade prýštecovité (→ tuš), ale aj extrakty, prípadne látky z rastlín, zvierat a minerálov (alizarín, indigo, karmín, sépia). Mnoho storočí slúžila na písanie zmes rozpustných solí železa a tanínu (železodubienkový atrament). V súčasnosti sa používa najmä síran železnatý s malým množstvom minerálnej kyseliny, pridávajú sa aj syntetické farbivá, ktoré zvýrazňujú farebnosť a zabezpečujú farebnú stálosť atramentu počas mnohých rokov.