Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 262 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Atos

Atos, starogr. Athós, Hagion Oros, novogr. Athos, Ajio(n) Oros, Agio(n) Oros — najvýchodnejší výbežok polostrova Chalkidiki, s ktorým je spojený 2 km širokou šijou, v sev. Grécku v Egejskom mori; 340 km2, dĺžka 45 km. V juž. časti vrch Atos so strmými svahmi (2 033 m n. m.) budovaný mramormi. Názov Atos pôvodne označoval len vrch Atos (nazývaný aj Svätá hora, Hora Panny Márie), neskôr celý polostrov.

Od 9. stor. stredisko byzantského a neskôr aj slovanského pravoslávia. Od pol. 9. stor. sa tam usádzali pustovníci a postupne vznikali kláštory pravoslávnej cirkvi (najviac grécke, ale aj ruský, srbský, bulharský, gruzínsky, rumunský). Prvý a dodnes najvýznamnejší kláštor Veľká lavra (starogr. Megisté laura, novogr. Mejisti lavra) založil 963 Athanasios Athonita (t. j. Athoský, starogr. Athónités, novogr. Athonitis, *medzi 925 – 930, †1000) s podporou byzantského cisára Nikefora II. Fóka (kostol zo začiatku 10. stor. viackrát prestavaný a zväčšený, významné fresky z 1300, a najmä zo 14. – 16. stor., najväčšia knižnica na vrchu Atos s množstvom písomných pamiatok), po 980 vznikali ďalšie kláštory, mníšske osady (starogr. hieres skétes, novogr. ieres, resp. jeres skites) a spoločenstvá. V 16. stor. bolo na vrchu Atos asi 40 kláštorov, z ktorých sa dodnes zachovalo 20, vybudované sú zväčša na neprístupných strmých skalných zrázoch. V kláštoroch sa uchovávajú významné stredoveké písomné a umelecké pamiatky, vzácne iluminované rukopisy, ikony, mozaiky a relikviáre. Celý polostrov je autonómnou (nie suverénnou) mníšskou republikou (od 1926 súčasť Grécka) s administratívnym centrom v osade Karyes; z hľadiska cirkevnej jurisdikcie podlieha pod konštantínopoloského ekumenického patriarchu, spravuje ho rada (starogr. Hiera Epistasia, novogr. Iera Epistasia) volená každoročne všetkými 20 kláštormi. Ženy a deti do 18 rokov majú na Atos zakázaný prístup.

atrézia

atrézia [gr.], atresia — vrodená chyba, pri ktorej sa časť dutého orgánu ľudského tela vôbec nevyvinula alebo sa vyvinula len čiastočne. Atrézie sa vyskytujú na žlčových cestách, na močovo-pohlavných orgánoch, ale aj na vývodoch slzných alebo slinných žliaz; najčastejšie však býva postihnutý tráviaci trakt, v ktorom môže chýbať časť pažeráka, dvanástnika, čreva alebo konečníka.

askalafus

askalafus [gr. > lat.], Ascalaphus — rod hmyzu z radu sieťokrídlovce (Neuroptera), čeľaď askalafusovité. Žijú v stepných a lesostepných lokalitách, dobre lietajú. Na Slovensku 2 chránené druhy: askafalus škvrnitokrídly (Ascalaphus macaronius) a askalafus žltý (Ascalaphus coccajus).

askos

askos [gr.] —

1. grécky kožený mech na vodu alebo na víno prevažne z kozej kože;

2. keramická nádoba s excentricky umiestneným hrdlom a z neho vychádzajúcim vyklenutým uchom. Askosy bývali zdobené červenofigúrovými maľbami alebo potiahnuté len čiernou glazúrou. Používali sa aj na nalievanie oleja do lampičiek. Na Slovensku sa objavili v badenskej kultúre, neskôr i v bronzovej dobe.

asparágus

asparágus [gr.], Asparagus — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asparágovité. Trváce byliny rastúce v Európe, Afrike aj v Ázii. Majú drobné šupinovité listy, z pazuchy ktorých vyrastajú sploštené bočné konáriky plniace funkciu listov. Kvitnú drobnými bielymi kvetmi, plod červená bobuľa. Je známych 300 druhov. Na Slovensku rastie v teplejších oblastiach asparágus lekársky (Asparagus officinalis), ktorý dorastá až do výšky 1,5 m. Pestuje sa pre mladé výhonky nazývané špargľa, ktoré sa používajú ako zelenina. V bytoch sa pestuje ako izbová rastlina.

Aspremontovci

Aspremontovci (Aspremont) — uhorský šľachtický rod pôvodom z Lotrinska. Do Uhorska sa dostali zač. 18. stor. manželským zväzkom cisárskeho generála Ferdinanda Goberta (*okolo 1645, †1708) s Julianou Barborou Rákociovou (*1669, †1717), sestrou Františka II. Rákociho. Získali tak polovicu rákociovských majetkov, panstvo Makovica a Veľký Šariš. R. 1769 odkúpil gróf Ján Nepomuk Gobert I. (*1732, †1805) erdödiovský park (dnešná Medická záhrada) v Bratislave a dal v ňom postaviť pavilónový palác v barokovom štýle (dnes sídlo dekanátu Lekárskej fakulty UK). Posledným mužským členom rodu bol Ján Nepomuk Gobert II. (*1757, †1819).

Asser, Tobias Michael Carel

Asser, Tobias (Michael Carel), 28. 4. 1838 Amsterdam – 29. 7. 1913 Haag — holandský právnik a politik. R. 1862 – 93 profesor obchodného a medzinárodného súkromného práva na univerzite v Amsterdame. Od 1875 právny poradca ministerstva zahraničných vecí, od 1893 člen štátnej rady, od 1898 predseda štátnej komisie pre medzinárodné právo; delegát Holandska na mierových konferenciách v Haagu (1899 a 1907). Zaoberal sa medzinárodným právom, špeciálne súkromným. V úsilí predchádzať medzinárodným právnym konfliktom presvedčil holandskú vládu o nutnosti organizovať medzinárodné konferencie s cieľom vypracovať kodifikáciu medzinárodného súkromného práva. Výsledky konferencií konaných 1893, 1894 a neskôr, ktorým T. Asser predsedal, boli uvedené do praxe 1899 nadobudnutím účinnosti dohody ustanovujúcej jednotné procesnoprávne pravidlá pri rozhodovaní o občianskoprávnych sporoch. Na konferenciách 1900 a 1904 boli dosiahnuté dohody v oblasti medzinárodného rodinného práva. R. 1869 spoluzakladateľ časopisu medzinárodného práva Revue de droit international et de législation comparée. Podieľal sa na založení Inštitútu medzinárodného práva (1873) a vyvíjal úsilie na založenie akadémie medzinárodného práva (1923). Významné diela: Náčrt medzinárodného súkromného práva (Schets van het internationaal Privatrecht,1877) a Náčrt holandského obchodného práva (Schets van het Nederlandsche Handelsrecht,1904). Nositeľ Nobelovej ceny mieru (1911, spolu s A. H. Friedom).

Astorga

Astorga — mesto v Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-León; 11-tis. obyvateľov (2015). V predrímskom období sídlo kmeňa Astúrov nazývané Asturica. V období rímskeho cisárstva významné oblastné centrum, od 3. stor. biskupské sídlo, pútnické miesto. V období napoleonských vojen 1810 sa Astorga preslávila hrdinskou, ale márnou obranou proti Francúzom. Zvyšky rímskeho opevnenia (3. stor.), gotická katedrála s barokovou fasádou (1471 – 1693), arcibiskupský palác od A. Gaudího (1889 – 15).

astra

astra [gr.], Aster — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Prevažne trvalky alebo polokry s kopijovitými listami a úborom kvetov v metlinách alebo v chocholíkoch. Na Slovensku 9 druhov pôvodných a 10 zavlečených prevažne z Ameriky, viaceré sa pestujú ako okrasné rastliny pre belasé, fialové, ružové alebo biele kvety. Plod nažka. Pestujú sa astra novoanglická (Aster novae-angliae), astra novobelgická (Aster novi-belgii), domácim druhom je napr. chránená astra alpínska (Aster alpinus), trvalka s tmavozelenými kopijovitými listami a purpurovomodrými úbormi s oranžovým terčom, ktorá rastie na vápencových skalách v horskom a podhorskom pásme, často sa pestuje aj v skalkách.

Asuánska priehrada

Asuánska priehrada

1. priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 592 MW) na rieke Níl (nad kataraktmi) v juž. Egypte (5 km juž. od Asuánu). Postavená Britmi 1898 – 1902, 1912 a 1933 zvýšená (výška hrádze 54 m, dĺžka koruny hrádze 2,14 km, objem vodnej nádrže 5,4 mld. m3). Využíva sa ako ochrana pred povodňami, na zavlažovanie a na zásobovanie elektrickou energiou;

2. aj as-Sadd al-Álí — priehrada s hydroelektrárňou (inštalovaný výkon 2 100 MW) na rieke Níl vybudovaná 1960 – 70 (za pomoci bývalého Sovietskeho zväzu) 7 km na juh od staršej. Výška hrádze 111 m, dĺžka koruny hrádze 5 km. Vodná nádrž nazvaná Násirovo jazero (Birkat an Naşr; podľa egyptského prezidenta G. A. an-Násira), ktorú Asuánska priehrada vytvára, patrí medzi najväčšie v Afrike (objem 160 mld. m3, plocha 5 250 km2) a zasahuje až do Sudánu (tam nazývaná Núbijské jazero, Birkat an Núbia). Priehrada sa využíva ako ochrana pred povodňami, na zavlažovanie, plavbu a na zásobovanie elektrickou energiou. Vyhľadávaná turistami. Počas výstavby prebiehala pod patronátom UNESCO záchranná akcia, pri ktorej boli premiestnené niektoré staroegyptské pamiatky na záchranu pred zatopením (→ Abú Simbel).

Athinagoras I.

Athinagoras I., vlastným menom Aristoklis Spyru, 6. 4. 1886 Tsaraplana, dnes Vasiliko – 7. 7. 1972 Istanbul — grécky pravoslávny cirkevný hodnostár. R. 1922 – 30 metropolita Korfu, 1930 – 48 arcibiskup Severnej a Južnej Ameriky, 1948 – 72 konštantínopolský ekumenický patriarcha. Jeho stretnutia s pápežom Pavlom VI. (1964, 1967) sa stali základom dialógu medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou.

Asuán

Asuán, arab. Aswán — mesto v juhových. Egypte na pravom brehu Nílu, administratívne stredisko guvernorátu Asuán; 290-tis. obyvateľov (2012). Najväčšie hospodárske stredisko juž. Egypta. Priemysel textilný, energetický, výroba hnojív. Konečná stanica železničnej trate vedúcej údolím Nílu, riečny prístav.

Kontinuálne osídlenie od egyptského staroveku, keď bol Asuán strediskom 1. hornoegyptského kraja, egypt. Sunu, gr. Syene. Za Rimanov, Turkov a Britov pohraničné posádkové mesto. V súčasnosti významná archeologická lokalita: chrám bohyne Eset datovaný až do vlády Ptolemaia III. a Ptolemaia IV., južne od mesta známe lomy, v ktorých sa ťažila žula na stavbu pyramíd. V Severných lomoch sa nachádza najväčší obelisk (nedokončený), v Južných lomoch napr. nedokončená socha niektorého egyptského panovníka. V okolí sú ďalšie významné archeologické lokality, napr. Kubbet el-Hawa, Elefantína, Sahel. Pamiatky z ostrovčeka Fílé (zaplavený vodami Asuánskej priehrady) boli 1972 – 80 premiestnené na ostrovček Agilkia. Zachované ruiny bývalého koptského Kláštora sv. Simeona (9. – 11. stor.), mešita. Turistický ruch. Južne od Asuánu priehradné nádrže (Asuánska priehrada).

atmosférický front

atmosférický front, st. názov poveternostný front —

1. úzka vrstva vzduchu oddeľujúca vzduchové hmoty s odlišnými vlastnosťami. Rozmery tejto vrstvy sú v horizontálnom smere pozdĺž frontu rádovo tisícky km, v smere kolmom na front rádovo desiatky km. Hrúbka vrstvy (po jej vertikále) je rádovo stovky metrov, niekedy 1 až 2 km. Vrstva je sklonená k zemskému povrchu približne pod uhlom 0,5°. Na zjednodušenie sa predstava úzkej vrstvy nahrádza pojmom plocha. Pri prechode z jednej vzduchovej hmoty do druhej cez atmosférický front sa menia hodnoty meteorologických prvkov náhle (skokom) a sú väčšie než zmeny meteorologických prvkov vo vzduchových hmotách, ktoré atmosférický front oddeľuje. Zánik (rozpad) frontu sa pozoruje, keď sa vyrovnajú vlastnosti vzduchových hmôt, ktoré front pôvodne oddeľoval.

Podľa vlastností vzduchu, ktorý prichádza po prechode frontu, sa rozlišuje teplý, studený a oklúzny front. Atmosférický front sa nazýva teplý, ak odstupuje studená vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza teplá vzduchová hmota. Teplý vzduch vystupuje pomaly šikmo po kline studeného vzduchu a súčasne ho odtláča. Pritom sa nad kondenzačnou hladinou tvorí oblačný systém z oblakov druhu cirus (Ci), cirostratus (Cs), altostratus (As) a nimbostratus (Ns). Najďalej, približne 900 až 600 km pred frontom, sú oblaky cirus, najbližšie, približne 300 km pred frontom, oblaky nimbostratus. Trvalé zrážky vypadávajú z nimbostratov. Atmosférický front sa nazýva studený, ak odstupuje teplá vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza studená vzduchová hmota. Studený vzduch postupuje rýchlejšie, podsúva sa pod teplý vzduch, núti ho odstupovať a súčasne i vystupovať nahor. Podľa spôsobu výstupu teplého vzduchu sa rozlišuje studený front 1. a 2. druhu. Pri studenom fronte 1. druhu teplý vzduch vertikálne vystupuje, vo výške sa aj rozteká, čiže vystupuje šikmo po celej frontálnej ploche. Pred frontom vznikajú pri vertikálnom výstupe vzduchu oblaky druhu kumulonimbus (Cb), za frontom pri šikmom výstupe oblaky druhu nimbostratus (Ns), altostratus (As), cirostratus (Cs) a cirus (Ci). Pred frontom vypadávajú z kumulonimbov prehánky alebo sa pozorujú búrky, za frontom vypadávajú z nimbostratov zrážky charakteru trvalého dažďa. Pri studenom fronte 2. druhu sa pozoruje prevažne iba vertikálny výstup teplého vzduchu s oblakmi druhu kumulonimbus s prehánkami alebo s búrkami pred prechodom frontu, a to v páse širokom 50 – 100 km. Vo vyšších vrstvách na šikmej frontálnej ploche vzduch zostupuje, preto sa tu oblaky netvoria. Oklúzny front je zložený atmosférický front vznikajúci spojením teplého a studeného frontu pri vypĺňaní (okludovaní) cyklóny. Vlastnosti oklúzneho frontu závisia od vlastností studenej hmoty pred teplým frontom a za studeným frontom ešte pred okludovaním cyklóny, ako aj od miery transformácie týchto vzduchových hmôt. V prípade, že pri okludovaní cyklóny je studený vzduch za studeným frontom teplejší než pred teplým frontom, vytváraný front sa označuje ako teplý oklúzny front (má charakter teplého frontu). Podobne pri veľmi schematickej predstave má studený oklúzny front charakter studeného frontu.

Podľa geografickej klasifikácie sa rozoznávajú arktický, resp. antarktický front oddeľujúci arktický, resp. antarktický vzduch od vzduchu miernych zemepisných šírok, polárny front oddeľujúci vzduch miernych zemepisných šírok od tropického vzduchu a tropický front oddeľujúci tropický vzduch od rovníkového;

2. na prízemnej synoptickej mape priesečnica plochy rozhrania odlišných vzduchových hmôt so zemským povrchom a na výškovej mape priesečnica takejto plochy s izobarickou hladinou.

átman

átman [sanskrit] — v hinduizme individuálna duša alebo duchovná substancia. Pôvodne dych, duša ako sídlo života. Átman nie je vnímateľný ľudskými zmyslami, sídli v ľudskom tele, ale nezúčastňuje sa na žiadnej ľudskej činnosti, je len vnútorným pozorovateľom. Je zároveň Najvyšším duchom, nielen jeho výtvorom. Pretože je to najvyšší duchovný princíp človeka, označuje sa ním aj osobnosť, ľudské ja. Podľa upanišad átman prechádza nekonečným reťazcom prevteľovaní, a ak má splynúť s brahmom, s ktorým je vlastne totožný, musí sa z tohto kolobehu vymaniť a dosiahnuť oslobodenie, mókšu.

Aššurbanipalova knižnica

Aššurbanipalova knižnica — súbor vyše 25-tis. hlinených klinopisných tabuliek objavený 1849 – 54 pri archeologických vykopávkach v paláci kráľa Aššurbanipala v Ninive. Bola na nich zaznamenaná asýrsko-babylonská, čiastočne aj sumerská literatúra zapísaná klinovým písmom na hlinených tabuľkách (našli sa tam aj zlomky Eposu o Gilgamešovi) a archív. Tabuľky sa označovali názvom a poradovým číslom, a vytvárali tak jednotlivé série a knihy, čo zjednodušovalo ich používanie. Väčšina zbierok bola zničená 612 pred n. l. po dobytí Ninive. V súčasnosti je vyše 20-tis. tabuliek a ich fragmentov pochádzajúcich z vykopávok realizovaných 1850 Angličanom A. H. Layardom v Britskom múzeu v Londýne.

atak

atak [fr.] —

1. útok, nápor, napadnutie (vojenské a i.);

2. lek. prudký záchvat choroby.

Aten

Atenasteroid č. 2062 objavený 1976 Eleanor Frances Helinovou (Helin; *1932, †2009) v Palomar Observatory (Cal.) v USA. Patrí do skupiny NEA ako typický predstaviteľ asteroidov s veľkou polosou menšou ako 1 AU a so vzdialenosťou afélia väčšou, ako je vzdialenosť perihélia dráhy Zeme. V prípade malého sklonu dráhy k rovine ekliptiky sa asteroidy typu Aten pohybujú na veľkom oblúku svojej dráhy v blízkosti dráhy Zeme. Veľká polos dráhy Atenu je 0,97 AU, sklon dráhy k rovine ekliptiky 18,9°, vzdialenosť perihélia 0,79 AU a vzdialenosť afélia 1,14 AU.

Atlas

Atlas — séria amerických balistických jedenapolstupňových rakiet používaných na vypúšťanie umelých družíc Zeme na nízke obežné dráhy (prvý let sa uskutočnil 17. 12. 1957). R. 1962 – 63 bol Atlas použitý aj na vynesenie prvých amerických kozmonautov na obežnú dráhu okolo Zeme. Používa sa (v súčasnosti verzia Atlas 5) aj ako prvý stupeň rakiet s vrchným stupňom Agena, Centaur a i. na vypúšťanie umelých družíc Zeme na geosynchrónne obežné dráhy i na vypúšťanie kozmických sond k Mesiacu, Venuši, Marsu alebo k Jupiteru (takáto dvojstupňová raketa sa nazýva Atlas Agena, Atlas Centaur atď.). Atlas má tri motory: jeden hlavný a dva vedľajšie (vedľajšie motory pracujú počas štartu a krátko po ňom a potom sa odpájajú; preto je jedenapolstupňová raketa). Do polovice 2017 sa v rôznych obmenách rakiet uskutočnilo 585 štartov Atlasu.

atlas podnebia

atlas podnebia, klimatologický atlas — ucelený súbor máp prevažne s klimatologickou charakteristikou. Obsahuje predovšetkým mapy mesačných a ročných charakteristík hlavných klimatických prvkov z dostatočne dlhého časového obdobia.

Základným atlasom podnebia územia Slovenska bol donedávna Atlas podnebia Československej republiky (1958), ktorý obsahuje 89 klimatologických a i. máp v mierke 1 : 106 a 11 strán diagramov väčšinou z obdobia 1901 – 50. Vybrané klimatické a fenologické mapy obsahovali v špecializovaných kapitolách aj Atlas Slovenskej socialistickej republiky (1980) a Atlas krajiny Slovenskej republiky (2002). Najnovšie atlasové dielo, Klimatický atlas Slovenska (2015), obsahuje 175 máp (mierka nosných máp 1 : 106) a vyše 200 grafov a tabuliek väčšinou z obdobia 1961 – 2010.

atmosféra

atmosféra [gr.] —

1. nálada, ovzdušie;

2. plynný obal planéty alebo mesiaca. Atmosféra je tým stabilnejšia, čím vyššia je úniková rýchlosť planéty (a teda jej hmotnosť), čím nižšia je teplota na jej povrchu a čím viac ťažších prvkov obsahuje plyn, ktorý ju vytvára. Z planét slnečnej sústavy má pre blízkosť k Slnku a pre malú hmotnosť zanedbateľnú atmosféru Merkúr, veľmi riedku (aj pre malú hmotnosť) atmosféru Mars, veľmi hustú atmosféru Venuša. Obrie planéty majú mohutné vodíkovo-metánovo-čpavkové atmosféry, pretože vzhľadom na ich veľkú hmotnosť neunikol z ich atmosféry ani najľahší plyn vodík. Atmosféru majú aj niektoré mesiace obrích planét, napr. mesiac Saturna Titan;

3. → atmosféra Zeme;

4. povrchové vrstvy hviezdy (→ hviezdna atmosféra).

5. staršia, od 1980 u nás nepoužívaná jednotka tlaku. Rozlišuje sa fyzikálna a technická atmosféra. Technická atmosféra, zn. at, sa definuje ako tlak vyvolaný silou 1 kilopondu na 1 cm2, t. j. 1 at = 1 kp/cm2. Jej hodnota v pascaloch (Pa) je 1 at = 98 066,5Pa. Fyzikálna atmosféra, zn. atm, vyjadrovala normálny barometrický tlak reprezentovaný tlakom ortuťového stĺpca vysokého 760 milimetrov, 1 atm = 101 325Pa. Technická a fyzikálna atmosféra sa navzájom odlišujú len málo, 1 atm = 1,033 2 at.

atmosférická elektrina

atmosférická elektrina — súhrn elektrických javov, ktoré sa vyskytujú v atmosfére Zeme. Atmosférická elektrina sa zvyčajne rozdeľuje na elektrinu pokojného ovzdušia a na búrkovú elektrinu. Elektrina pokojného ovzdušia je spôsobená prítomnosťou kladných a záporných iónov, ktoré vznikajú pôsobením rádioaktívneho a kozmického žiarenia. Rádioaktívne žiarenie je vyžarované rádioaktívnymi prvkami v pôde a ionizáciu vzduchu (→ ionizácia ovzdušia) ovplyvňuje len do výšky niekoľko km. Vo veľkých výškach pôsobí kozmické žiarenie a ionizácia vzduchu je tam aj oveľa výraznejšia. Hustota atmosférických iónov určuje elektrickú vodivosť vzduchu, ktorá rastie exponenciálne s nadmorskou výškou. Vo výške 50 km má vzduch takú veľkú vodivosť, že ho možno považovať za dobrý vodič. Búrková elektrina vzniká v oblakoch v dôsledku vertikálnych pohybov v nich, v dôsledku elektrostatickej indukcie, vzájomných zrážok kvapiek vody a kryštálikov ľadu, pri fázových premenách vody ap. Indukuje sa aj pri piesočných búrkach a sopečných výbuchoch.

Atlas Australis

Atlas Australis — hviezdny atlas zostavený A. Bečvářom a jeho spolupracovníkmi v observatóriu na Skalnatom plese (publikovaný 1964). Na 24 hviezdnych mapách zobrazuje juž. hviezdnu oblohu na juh od deklinácie -30°. Výber hviezd a použitie sú rovnaké ako pri Atlase Borealis.

Atlas Borealis

Atlas Borealis — hviezdny atlas vytvorený A. Bečvářom a jeho spolupracovníkmi v observatóriu na Skalnatom plese (publikovaný 1962). Na 24 hviezdnych mapách zobrazuje sev. hviezdnu oblohu na sever od deklinácie +30° v mierke 1°= 2 cm. Obsahuje všetky hviezdy do 9,5m zdanlivej hviezdnej veľkosti, ako aj slabšie hviezdy, ktorých polohy a vlastné pohyby boli známe s dostatočnou presnosťou. Vyznačené sú jasnosti (veľkosťou krúžku) a spektrálne typy (6 farbami; → spektrálna klasifikácia hviezd). Používa sa na výber štandardných hviezd pre fotografickú astrometriu a fotoelektrickú fotometriu. Ďalšie oblasti oblohy na juh od deklinačnej kružnice +30°pokrývajú Atlas Eclipticalis a Atlas Australis.

Atlas Eclipticalis

Atlas Eclipticalis [ekli- -ka-] — hviezdny atlas zostavený A. Bečvářom a jeho spolupracovníkmi v observatóriu na Skalnatom plese (publikovaný 1958). Na 32 hviezdnych mapách zobrazuje hviezdnu oblohu okolo rovníka v páse medzi deklinačnými kružnicami +30°a -30°. Výber hviezd a použitie sú rovnaké ako pri Atlase Borealis.

atmosférická optika

atmosférická optika — odbor meteorológie skúmajúci vzťah medzi fyzikálnymi vlastnosťami atmosféry a šírením svetla v nej. Tento vzťah sa prejavuje napr. rozptylom, absorpciou, lomom, odrazom a polarizáciou svetla v atmosfére; → optické javy v atmosfére.

atmosférická porucha

atmosférická porucha

1. akékoľvek narušenie rovnovážneho stavu v atmosfére Zeme;

2. zastarané označenie malej vyvíjajúcej sa cyklóny alebo meteorologických podmienok v oblasti, kde sa táto cyklóna vyvíja.

atmosférické okno

atmosférické okno — oblasť elektromagnetického žiarenia, pre ktoré je atmosféra Zeme takmer priepustná, t. j. elektromagnetické žiarenie je v nej relatívne málo absorbované (→ absorpcia žiarenia). Väčšia časť žiarenia dopadajúceho z vesmíru cez atmosféru neprenikne (absorbuje sa alebo sa od nej odráža). V celom spektre je niekoľko oblastí, v ktorých žiarenie preniká až na zemský povrch (optické okno, rádiové okno). Z hľadiska radiačného a tepelného režimu systému Zem – atmosféra sú významné najmä dve oblasti: 3,4 – 4,1 μm (malé atmosférické okno vodnej pary) a 8,5 – 12,5 μm (veľké atmosférické okno vodnej pary). Využívajú sa pri zhotovovaní snímok oblačnosti a zemského povrchu z meteorologických družíc.

atmosférické zrážky

atmosférické zrážky, starší názov ovzdušné zrážky — častice vody, ktoré vznikajú kondenzáciou alebo desublimáciou vodnej pary, vyskytujú sa v ovzduší pri poklese teploty vzduchu na teplotu rosného bodu a dopadajú na zemský povrch alebo vznikajú na ňom alebo na predmetoch v atmosfére. Ide teda o vodu v kvapalnom alebo v tuhom skupenstve, ktorá vypadáva z rôznych druhov oblakov (príp. z hmly) alebo sa usádza na zemskom povrchu. Atmosférické zrážky patria k hydrometeorom, ale nie všetky hydrometeory sú atmosférickými zrážkami (k zrážkam nepatria hydrometeory ako hmla, dymno, zvírený sneh, vodná triešť). V prípade, že vypadávajúce zrážky nedosahujú zemský povrch, nazývajú sa virga alebo zrážkové pruhy.

Podľa skupenstva sa atmosférické zrážky delia na kvapalné (dážď, mrholenie, rosa) a tuhé (sneh, mrznúci dážď, krúpy), podľa pôvodu (vzniku) na padajúce, t. j. vertikálne (dážď, mrholenie, sneh, snehové krúpky, krúpy a ľadové ihličky), a usadené, t. j. horizontálne, ktoré sú produktmi kondenzácie vodnej pary na zemskom povrchu a na predmetoch na zemi. Vodná para pri dotyku vlhkého vzduchu so studeným povrchom kondenzuje alebo desublimuje, čím vzniká voda alebo ľad, ktoré tieto predmety pokrývajú. Podľa podmienok, za ktorých kondenzácia nastáva, vznikajú tekuté (rosa a ovlhnutie) a tuhé horizontálne zrážky často nazývané aj námrazky (sivý mráz, inovať, námraza, ľadovica a námraza na lietadlách). V prípade ľadovice a námrazy na lietadlách spravidla nejde o vznik ľadu na povrchu predmetov, ale o zamŕzanie prechladenej vody oblakov alebo zrážok. Z hľadiska dĺžky trvania výskytu sa atmosférické zrážky delia na trvalé (padajúce nepretržite alebo s malými prestávkami dlhší čas, a to spravidla z dažďovej slohy alebo z nimbostratu), občasné (prerušované zrážky, ktoré však nemajú charakter prehánok) a prehánky (zrážky s krátkym trvaním, s náhlym začiatkom a koncom, s častým kolísaním intenzity, predovšetkým z búrkového oblaku kumulonimbu), podľa podmienok vzniku na frontálne, ktoré vypadávajú v oblasti atmosférického frontu (spravidla teplého) a môžu byť trvalejšieho charakteru, orografické, ktoré vypadávajú spravidla na náveterných svahoch horských masívov pri ochladzovaní stúpajúceho vzduchu (môžu zosilňovať frontálne zrážky), a miestne, ktoré vypadávajú na pomerne malú plochu z izolovaných skupín oblakov na rozdiel od regionálnych zrážok, ktoré pokrývajú veľkú plochu.

Pri pozorovaní zrážok na meteorologických staniciach sa určuje ich druh, dĺžka trvania a intenzita (t. j. množstvo spadnutých zrážok za určitý časový úsek) a meria sa úhrn zrážok, ako aj výška snehovej pokrývky a jej vodnej hodnoty. Úhrn (množstvo) zrážok udáva výška vodného stĺpca v milimetroch: 1 mm zrážok zodpovedá 1 litru vody na ploche 1 m2. Je to vrstva vody zo spadnutých a z usadených zrážok, ktorá by sa na vodorovnom povrchu vytvorila bez vyparovania, vsiaknutia a odtoku (množstvo zrážok spadnutých v tuhom skupenstve, ako sneh a krúpy, sa určuje po ich voľnom roztopení v miestnosti). Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od nemerateľných množstiev (púšť Atacama, Južná Amerika) až po 12-metrovú vrstvu vody (Čerápundží, India). Priemerný ročný úhrn zrážok na území Slovenska je 768 mm a pohybuje sa od 550 mm (juž. Slovensko) do 1 200 mm (Vysoké Tatry). Najväčší nameraný úhrn dažďa za hodinu na Slovensku bol 110 mm. Ročný chod zrážok sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou v závislosti od klimatických zvláštností danej oblasti.

Úhrn zrážok sa meria zrážkomerom, intenzita zrážok ombrografom, automatickými zrážkomermi, ako aj pomocou meteorologického rádiolokátora.

atmosférický aerosól

atmosférický aerosól — tuhé a kvapalné častice (alebo ich zmes) suspendované vo vzduchu tak, že sa vznášajú. Podľa vzniku sa rozlišuje atmosférický aerosól prirodzeného a antropogénneho pôvodu. Atmosférický aerosól prirodzeného pôvodu je tvorený priamou emisiou častíc do atmosféry (vodné kvapky, ľadové kryštáliky, kryštáliky morskej soli, prízemný prach, sopečný prach, častice vznikajúce pri lesných požiaroch, rastlinný peľ) a chemickou reakciou plynov v atmosfére (vznik solí). Odhaduje sa, že do atmosféry sa dostane za rok z prirodzených zdrojov 3,1 Gt častíc. Atmosférický aerosól antropogénneho pôvodu pochádza najmä zo spaľovania fosílnych palív, za rok okolo 0,46 Gt.

Atmosférický aerosól je z atmosféry odstraňovaný mokrou a suchou depozíciou. Najdlhší čas zotrvania v atmosfére (desiatky dní) majú častice s polomerom 0,1 – 5 μm, ktoré sú z atmosféry vymývané najmä zrážkami. Veľmi malé častice s polomerom do 0,1 μm (Aitkenove častice) sú odstraňované najmä koaguláciou, veľké častice s polomerom viac ako 5 μm opúšťajú atmosféru najmä v dôsledku sedimentácie. Životnosť veľmi malých a veľkých častíc je 1 h až 1 deň. V spodnej časti stratosféry sa môžu častice udržať aj niekoľko rokov. Najväčší počet častíc v 1 cm3 vzduchu vo veľkých mestách sa pohybuje od 5 · 104 do 4 · 105, na vidieku od 1 · 103 do 7 · 104. Najčistejší vzduch je nad morom, kde sa počet častíc v 1 cm3 pohybuje od 8 · 102 do 5 · 103. Atmosférický aerosól sa podieľa na významných atmosférických dejoch, akými sú tvorba a vypadávanie atmosférických zrážok, ako aj na bilancii žiarenia Zeme. Koncentrácia častíc aerosólu a jeho vlastnosti sú vzhľadom na vplyv aerosólu na rastlinstvo, živočíšstvo a zdravie človeka predmetom sledovania.

atmosférický tlak

atmosférický tlak — tlak vzduchu číselne sa rovnajúci tiaži mysleného vzduchového stĺpca s jednotkovou plochou prierezu (napr. 1 m2), ktorého spodný okraj je na úrovni nadmorskej výšky mernej hladiny a horný okraj na hornom okraji atmosféry. Na základe konvencie sa prepočítava na úroveň hladiny mora na 45° severnej šírky pri teplote 0 °C. Najčastejšie sa udáva v hektopascaloch (1 HPa = 100 N/m2). Typické hodnoty atmosférického tlaku - 1000 HPa - znamenajú, že vzduchový stĺpec so základňou 1 m2 má hmotnosť 10 000 kg. Atmosférický tlak sa meria aneroidmi a barometrami, príp. sa jeho zmeny registrujú barografmi.

atóm

atóm [gr.] — najmenšia stavebná časť chemických prvkov, ktorá je nositeľom ich vlastností a môže vstupovať do chemických reakcií. Pojem atóm je známy už od staroveku (Démokritos z Abdéry), keď vznikla predstava atómu ako absolútne najmenšej časti látky, ktorá s menšími zmenami pretrvala takmer 25 storočí. Koncepcia atómu ako nositeľa chemických vlastností prvku pochádza od J. Daltona (zač. 19. stor.). Súčasná predstava o štruktúre atómu sa začala rozvíjať po pokusoch E. Rutherforda (→ modely atómu).

Atóm sa skladá z elektricky kladne nabitého atómového jadra a z elektrónového obalu atómu tvoreného záporne nabitými elektrónmi. Počet elektrónov v obale elektricky neutrálneho atómu sa rovná protónovému číslu Z , t. j. počtu protónov v jadre, a je poradovým číslom prvku v periodickej tabuľke prvkov. Rozmer atómu je rádovo 10-10 m, jeho hmotnosť 10-27 – 10-25 kg, pričom takmer celá hmotnosť atómu je sústredená v atómovom jadre. Hmotnosť atómu vyjadrená v atómových hmotnostných jednotkách sa svojou hodnotou približne rovná nukleónovému číslu A, t. j. súčtu počtu neutrónov a protónov v atómovom jadre (→ relatívna atómová hmotnosť).

Elektróny obalu sa môžu nachádzať iba v určitých kvantových stavoch vyjadrených pomocou štyroch kvantových čísel. Každému kvantovému stavu zodpovedá určitá hladina energie. Číselné hodnoty hlavného kvantového čísla n = 1, 2, 3, 4, 5... zodpovedajú energetickým hladinám, ktoré sa označujú písmenami K, L, M, N, O... Reálnosť kvantových stavov a im zodpovedajúce diskrétne energetické hladiny 1914 experimentálne overili J. Franck a G. Hertz. Elektróny sú v obale usporiadané v súlade s Pauliho vylučovacím princípom, podľa ktorého jeden kvantový stav nemôže byť obsadený viac ako jedným elektrónom.

Atóm ako celok sa môže nachádzať v základnom alebo v excitovanom stave. V excitovanom stave zotrváva krátko, rádovo 10-8 s, s výnimkou tzv. metastabilných stavov. Pri prijatí energie sa atóm dostáva do vzbudeného stavu, t. j. do kvantového stavu s vyššou energiou. Do základného stavu sa vracia vyžiarením elektromagnetickej energie. Vyžiarenie nastáva vtedy, ak sa mení kvantový stav niektorého z elektrónov atómu, pričom sa mení jeho energia. Pri prechode z vyššej energetickej hladiny na nižšiu môže atóm vyžiariť fotón, v niektorých prípadoch emitovať elektrón (→ Augerov jav), príp. môže nastať aj nežiarivý prechod. Pri žiarivých prechodoch (→ kvantový prechod) izolované atómy vyžarujú čiarové spektrum. Prvé pozorované spektrá boli z viditeľnej oblasti, atómy však vyžarujú vo veľmi širokej oblasti elektromagnetického žiarenia (mikrovlnnej, infračervenej, ultrafialovej, röntgenovej.). Po prijatí alebo po strate elektrónu (ionizácii) atóm prestáva byť elektricky neutrálnym, stáva sa z neho ión.

Chemické vlastnosti atómu sa dajú študovať metódami kvantovej chémie. Atómy majú magnetický moment (s výnimkou inertných plynov), ktorý je základným predpokladom ich paramagnetických vlastností a feromagnetizmu. Vplyvom vonkajších elektromagnetických polí získavajú elektrický dipólový moment a štiepia sa ich energetické hladiny (→ Starkov jav, → Zeemanov jav, → spektrálna čiara).

atómový čas

atómový čas, angl. Atomic Time, skr. AT — čas udávaný atómovými hodinami. Stupnica atómového času využíva stabilné frekvencie atómov a molekúl a je rovnomerná s presnosťou do 10-11 sekundy. Z niekoľkých nezávislých škál atómového času bol 1971 zavedený Medzinárodný atómový čas (angl. International Atomic Time, skr. IAT) ako súradnicová časová škála definovaná v geocentrickej referenčnej sieti so sekundou definovanou v Medzinárodnej sústave jednotiek SI a realizovanou na geoide ako škálovej jednotke. Spoľahlivosť IAT určovaného v praxi Medzinárodným úradom pre miery a váhy na základe váženého priemeru je zaručená údajmi z viac ako 400 atómových hodín v 50 národných laboratóriách (2013) z celého sveta. Trvanie sekundy v IAT je definované na rotačnom geoide (fakticky na hladine mora); s výškou sa sekunda skracuje o hodnotu 1,1 · 10-13 na 1 km výšky nad geoidom. Atómový čas je veľmi blízky efemeridovému času.

Atria

Atria — hviezda alfa v súhvezdí Južného trojuholníka na juž. oblohe, u nás neviditeľná. Vzdialenosť Atrie od Zeme je 120 pc. Obor zdanlivej jasnosti 1,9m, absolútnej jasnosti -3,7m, patrí do spektrálneho typu K4 III.

Atwood, George

Atwood [etvúd], George, október 1745 Londýn – 11. 7. 1807 Londýn — anglický fyzik. Profesor na Trinity College v Cambridgei (1769), člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1776). Zaoberal sa elektrinou, optikou a mechanikou. Skonštruoval prístroj na demonštráciu zákona voľného pádu (Atwoodov pádostroj), ktorý opísal v Traktáte o mechanike (1784). Skúmal stabilitu telies na hladine vody.

atypický

atypický [gr.] — odkláňajúci sa od pravidla, normy; netypický, nepravidelný.

atómové jadro

atómové jadro — centrálna časť atómu s priemerom približne 100 000-krát menším ako celý atóm, v ktorej je sústredená takmer celá jeho hmotnosť. Skladá sa z protónov a neutrónov (nukleónov). Celkový počet nukleónov v jadre udáva nukleónové číslo \(A\), ktoré je súčtom protónového čísla \(Z\) a neutrónového čísla \(N\). Veľkosť polomeru atómového jadra sa vyjadruje empirickým vzťahom \(R\cong \mathrm{1,4}\cdotp {10}^{-15}\cdotp {A}^{1/3}\mathrm m\). Hustota atómového jadra dosahuje až 1017 kg · m-3. Náboj jadra je určený súčinom protónového čísla \(Z\) a kladného elementárneho náboja \(e\). Číslo \(Z\) udáva miesto v periodickej tabuľke prvkov. Jadro s konkrétnym počtom protónov a neutrónov sa nazýva nuklid. Nuklid chemického prvku so značkou \(X\) sa označuje symbolom \({}_{Z}^{A}X\). Jadrá s rovnakým protónovým číslom, ale líšiace sa počtom neutrónov, tvoria izotopy daného chemického prvku, jadrá s rovnakými nukleónovými číslami, odlišujúce sa protónovým číslom, sú izobary. Atómové jadro môže mať spin, magnetický moment (→ jadrový magnetón) aj kvadrupólový moment (→ kvadrupól). Stabilitu jadra udáva väzbová energia \(E\), ktorá je daná hmotnostným schodkom (defektom) \(\Delta M\mathrm{\colon }E=\Delta \mathit{M\cdotp }{c}^{2}\), kde \(c\) je rýchlosť svetla vo vákuu. Pre hmotnostný schodok jadra platí \(\Delta M={\mathit{Zm}}_{p}+{\mathit{Nm}}_{n}-{M}_{A}\), kde \({m}_{p}\) je hmotnosť voľného protónu, \({m}_{n}\) hmotnosť voľného neutrónu a \({M}_{A}\) hmotnosť nimi vytvoreného jadra. Väzbová energia pripadajúca na 1 nukleón má pre väčšinu jadier hodnotu 7 – 8 MeV, klesá len pri jadrách s počtom nukleónov menším ako 20 alebo väčším ako 180. Okolo 2 000 známych nuklidov sa delí na stabilné a nestabilné. Nuklid je stabilný, ak jeho hmotnosť je menšia ako celková hmotnosť možných produktov jeho rozpadu. Nestabilné jadrá sa menia rozpadom \(\alpha\), premenou \(\beta\), vyžiarením kvanta \(\gamma\), klastrovým rozpadom a zriedkavo aj emisiou neutrónov či protónov. Nestabilné jadrá charakterizuje ich stredná doba života. Interakciou s inými jadrami alebo elementárnymi časticami vznikajú jadrové reakcie, pri ktorých sa môže energia z jadra uvoľniť alebo jadrom pohltiť. Informácie o stave jadier sa získavajú štúdiom spontánnych premien, procesov rozptylu a jadrovými reakciami; (→ Mössbauerov jav, → rádioaktivita).

Asnyk, Adam

Asnyk, Adam, 11. 9. 1838 Kalisz – 2. 8. 1897 Krakov — poľský básnik. V tvorbe zobrazoval revolučné idey poľského vlastenectva, za prípravu a účasť v januárovom povstaní 1863 väznený, po jeho porážke odišiel do zahraničia a po návrate (1870) sa usadil v Krakove, kde zastával významné spoločenské a kultúrno-literárne funkcie.

Jeden z hlavných predstaviteľov pozitivistickej poézie, svojimi básňami horlil za sociálne, kultúrne a vzdelanostné povznesenie ľudových vrstiev. Autor štvorzväzkových Básní (Poezje, 1869 – 94), v ktorých spájal idey národného historizmu s prírodnou lyrikou a filozofickou úvahou, ako aj komédií, spoločenských a historických drám: Halúzka heliotropu (Gałązka heliotropu, 1869), Bratia Lerchovci (Bracia Lerche, uvedená 1886, vydaná 1888), Cola Rienzi (1873), Kiejstut (1878) a i.

Asturias, Miguel Ángel

Asturias, Miguel Ángel, 19. 10. 1899 Guatemala – 9. 6. 1974 Madrid — guatemalský spisovateľ. R. 1905 sa presťahoval k starým rodičom do mesta Salamá, kde jeho budúcu tvorbu ovplyvnila indiánska vychovávateľka. Do Guatemaly sa vrátil 1908 a na univerzite absolvoval 1923 právo. R. 1924 – 33 žil v Paríži, kde na Sorbone študoval antropológiu a zoznámil sa so surrealistami združenými okolo A. Bretona. Prekladal tam mýty a indiánske legendy (napr. posvätnú mayskú knihu Popol Vuh), ich výklad podal v Guatemalských legendách (Leyendas de Guatemala, 1930). Staré mýty sa v nich spájajú so surrealistickými prvkami a poetickou mágiou slova. Po návrate do Guatemaly novinár, poslanec parlamentu a 1946 – 54 diplomat v Mexiku, San Salvadore, Argentíne a vo Francúzsku. Od nástupu režimu Carlosa Castilla Armasa (*1914, †1957) žil 1954 – 66 v exile v Buenos Aires, od 1966 diplomat vo Francúzsku, posledné roky života strávil v Španielsku.

V románe Pán prezident (El señor Presidente, 1946; sfilmovaný 1970, réžia Marcos Madanes), inšpirovanom diktatúrou Manuela Estradu Cabreru (*1857, †1924), sugestívne vykreslil hrôzu, utrpenie a degradáciu hodnôt v bližšie neurčenej latinskoamerickej krajine za vlády despotického diktátora. Vytvoril univerzálny obraz neľudskosti sveta ovládaného tyraniou. Nadviazal naň tzv. banánovou trilógiou o vykorisťovaní karibských krajín severoamerickými monopolmi Silný vietor (Viento fuerte, 1950), Zelený pápež (El papa verde, 1954; slov. 1968), Oči pochovaných (Los ojos de los enterrados, 1960; slov. 1979) a politicky radikálnou zbierkou poviedok Víkend v Guatemale (Week-end en Guatemala, 1956; slov. 1975 vo výbere Vikend v Guatemale a i. prózy). V románe Ľudia kukurice (Hombres de maíz, 1949), považovanom za jeden z prvých prejavov magického realizmu, využil prvky mayskej mytológie. Indiánska tematika dominuje aj v románoch Nazdobený (El alhajadito, 1961), Taká mulatka (Mulata de tal, 1963), Maladrón (1969) a v zbierke poviedok Zrkadlo Lida Sal (El espejo de Lida Sal, 1967). Autor zbierky esejí Latinská Amerika a i. eseje (Latinoamérica y otros ensayos, 1968). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1967).

Aub, Max

Aub, Max, plným menom Max Aub Mohrenwitz, 2. 6. 1903 Paríž – 22. 7. 1972 Mexiko — španielsky spisovateľ a literárny kritik. Príslušník Generácie 27. Pôvodne ovplyvnený experimentálnymi výdobytkami avantgardy, po páde republiky sa usadil v Mexiku, kde sa preorientoval na realisticky a sociálne koncipovanú literatúru.

Autor divadelných hier Narcis (Narciso, 1928) a Svätý Ján (San Juan, 1943), románu Luis Álvarez Petreña (1934), románového cyklu z občianskej vojny, ktorý vyšiel v exile pod názvom Magický labyrint (El laberinto mágico) a skladal sa z častí Uzavreté pole (Campo Cerrado, 1943), Krvavé pole (Campo de Sangre, 1945), Otvorené pole (Campo Abierto, 1951), Maurovo pole (Campo del Moro, 1963), Francúzske pole (Campo Francés, 1965) a Mandľovníkové pole (Campo de los Almendros, 1968). Aub v ňom použil brilantnú rozprávačskú techniku, precízne vystaval psychiku postáv a prelínal historickú realitu s románovou fikciou. V románe Dobré úmysly (Las buenas intenciones, 1954) na pozadí občianskej vojny realisticky vykreslil tragický ľúbostný príbeh. Autor literárnokritickej práce Rozprava o súčasnom španielskom románe (Discurso de la novela española contemporánea, 1945), románov Jusep Torres Campalans (1958), Valverdská ulica (La calle de Valverde, 1961) a zbierok poviedok Mexické poviedky (Cuentos mexicanos, 1959) a Pravdivá história smrti Francisca Franca a i. poviedky (La verdadera historia de la muerte de Francisco Franco y otros cuentos, 1960).

Atwoodová, Margaret

Atwoodová [etvú-] (Atwood), Margaret (Eleanor), 18. 11. 1939 Ottawa — kanadská spisovateľka feministickej literatúry a literárna kritička. R. 1957 – 61 na univerzite v Toronte a 1961 – 62 na Radcliffe College v Cambridge (Massachusetts) študovala anglickú literatúru, pričom sa prostredníctvom literárneho kritika Nortrhropa Frya (Frye; *1912, †1991) oboznámila s tvorbou W. Blaka. Ovplyvnená jeho výraznou mytologickou metaforikou, vydala prvú zbierku básní Dvojitá Persefona (Double Persephone, 1961), v ktorej sa prezentovala obratným metaforickým jazykom. V zbierke Kruhová hra (The Circle Game, 1964; prepracovaná 1966) vymedzila rámec svojej poetiky: rozporuplnosť a nestálosť sebapercepcie, paradoxnú povahu jazyka i kanadskej identity a konflikt medzi ľudstvom a prírodou a životom a umením. V nasledujúcich rokoch vyučovala anglickú literatúru a kreatívne písanie na Sir George Williams University v Montreale (1967 – 68), University of Alberta v Edmontone (1969 – 70) a York University v Toronte (1971 – 72).

Na jej tvorbu mal výrazný vplyv vzostup feministického hnutia v Severnej Amerike (predovšetkým založením Národnej organizácie pre ženy, National Organization for Women, 1966), s čím súvisí aj typológia jej postáv: ide prevažne o mladé ženy so vzťahom (pôvodom) k prírode, ktoré však žijú v mestskom prostredí charakterizovanom materializmom, vykorisťovaním, mužským šovinizmom a inými neduhmi. Ženy vnímané iba ako objekt a produkt konzumnej spoločnosti aktívne participujú na zlepšení svojho postavenia. Vo svojom prvom románe Žena na zjedenie (The Edible Woman, 1969) humorne kritizuje spoločnosť prostredníctvom hlavnej protagonistky, ktorá si na protest proti materializmu konzumujúcemu nielen ženské telo, ale aj identitu vedome privodí anorexiu. V zbierke básní Mocenská politika (Power Politics, 1971) sa na pozadí výskumu medziľudských vzťahov (deštruovaných stereotypnými rolami) a medzinárodnej politiky, v ktorej je Kanada subordinovaná USA, zameriava na vzťah medzi sexuálnymi rolami a mocenskými štruktúrami. Tento protirečivý vzťah (víťaz – obeť) motivicky rozvíjala aj v ďalších dielach.

V ďalších dielach sa usiluje definovať kanadskú identitu: v básnickej zbierke Denníky Susanny Moodieovej (The Journals of Susanna Moodie, 1970) podáva príbeh britskej kolonistky – archetypálnej Kanaďanky, ktorá po imigrácii do Kanady 1832 opisuje svoje skúsenosti s tamojšou prírodou. Jej balansovanie medzi starým a novým svetom symbolizuje rozorvanú povahu duše (psyché) kanadského národa, ktorú Atwoodová označuje ako kultúrnu paranoidnú schizofréniu. Na zbierku nadviazala literárnokritickým dielom Prežitie. Tematický sprievodca kanadskou literatúrou (Survival. A Thematic Guide to Canadian Literature, 1972), v ktorom vyslovila názor, že Kanaďania konštantne vnímajú samých seba ako obete či už v dôsledku nehostinných prírodných podmienok, alebo vplyvu koloniálnych mocností na ich kultúru a politiku. Podľa nej by domáci autori mali vytvárať pozitívnejší obraz kanadskej histórie a identifikovať sa viac s Indiánmi a francúzskymi Kanaďanmi než so Spojeným kráľovstvom a USA. V románe Vynáranie (Surfacing, 1972; slov. 1979; sfilmovaný 1981, réžia Claude Jutra) podniká anonymná hrdinka výpravu do quebeckej divočiny, aby našla svojho nezvestného otca, pričom sa jej v mysli vynárajú spomienky, ktoré sa snažila potlačiť, až im napokon podľahne a v spojení s indiánskou spiritualitou sa usiluje vrátiť k svojim koreňom a odmietne modernú civilizáciu.

R. 1973 – 80 žila Atwoodová na farme pri meste Alliston (Ontario), kde vytvorila zbierky básní Si šťastný (You Are Happy, 1974) a Dvojhlavé básne (Two-Headed Poems, 1978), romány Pýtia (Lady Oracle, 1976) a Múzeum skamenelín (Life Before Man, 1979), a predovšetkým prvú zbierku poviedok Tancujúce dievčatá (Dancing Girls, 1977), v ktorej zobrazila medailóny žien utlačených v patriarchálnej spoločnosti. Jej hrdinky sú inteligentné, odcudzené svojmu spoločenskému prostrediu a mnohokrát trpiace duševnými chorobami, pretože namiesto sebarealizácie im je nanútená určitá spoločenská rola. Po návrate do Toronta (1980) pôsobila 1981 – 82 ako predsedníčka Kanadského zväzu spisovateľov a 1984 – 86 Kanadského PEN Clubu. Jej spoločenská aktivizácia našla výraz v románe Ublíženie na tele (Bodily Harm, 1981) odohrávajúcom sa na fiktívnom karibskom ostrove tesne pred vypuknutím revolúcie a kritizujúcom apatiu kanadskej zahraničnej politiky. Reakciou na neúspechy feministického hnutia v USA (odmietnutie ústavného dodatku o rovnoprávnosti 1982) bol mimoriadne úspešný román Príbeh služobníčky (The Handmaid’s Tale, 1985; slov. 2001; sfilmovaný 1990, réžia V. Schlöndorff; televízny seriál 2017, producent Bruce Miller), v ktorom Atwoodová prezentuje dystopickú víziu spoločenského postavenia ženy: v krajine Gilead (alegória USA v budúcnosti) zasiahnutej jadrovým žiarením je prevažná časť žien neplodná; moc prevezmú fundamentálni kresťania, ktorí zvyšok plodných žien deklasujú na úroveň služobníc – objektov inseminácie – s cieľom rodiť deti vládnucej elite. Aj v nasledujúcich dielach sa sústreďuje prevažne na svet ženy, nevyhýba sa však ani širším spoločenským témam. V postapokalyptickej trilógii MaddAddam skladajúcej sa z románov Oryx a Crake (Oryx and Crake, 2003), Rok potopy (The Year of the Flood, 2009) a MaddAddam (2013) varuje pred možnými dôsledkami nezodpovedného používania nových biotechnológií, ale aj pred environmentálnou degradáciou, stratou biodiverzity a klimatickými zmenami.

Autorka románov Mačacie oko (Cat’s Eye, 1988), Nevesta zbojníčka (The Robber Bride, 1993; slov. 1998; sfilmovaný 2007, réžia David Evans) s portrétom manipulatívnej ženy, Alias Grace (1996; televízny seriál 2017, réžia Mary Harronová, Harron), Slepý vrah (The Blind Assassin, 2000), Penelopiáda. Mýtus o Penelope a Odyseovi (The Penelopiad, 2005; slov. 2005) a i. Román Bosorák (Hag-Seed, 2016), odohrávajúci sa vo väzenskom prostredí, vychádza z motívov hry Búrka W. Shakespeara.

Nositeľka viacerých ocenení, napr. Ceny Generálneho guvernéra Kanady (1966 za zbierku básní Kruhová hra; 1985 za román Príbeh služobníčky), Man Bookerovej ceny (2000 za román Slepý vrah), Ceny Nelly Sachsovej (2009), Ceny Franza Kafku (2017).

atmosféra Zeme

atmosféra Zeme, ovzdušie — plynný obal Zeme otáčajúci sa spolu so Zemou. Zložka klimatického systému Zeme. Tvorí ho zmes niekoľkých plynov a vodnej pary, ako aj kvapalné a tuhé prímesi, napr. prach, sadze, kryštáliky ľadu a čiastočky organického pôvodu. Z plynov najväčší podiel v suchej atmosfére pripadá na dusík (78,09 objemových %), kyslík (20,95 objemových %), oxid uhličitý (0,04 objemových %) a zvyšných 0,92 % na vzácne plyny (hélium, neón, argón, kryptón, xenón), metán, vodík a oxid dusný, v stopových množstvách ozón, oxid siričitý, oxid dusičitý, oxid uhoľnatý a ďalšie imisné plyny. Percentuálny podiel jednotlivých plynov sa až do výšky približne 100 km nemení, pretože sa vyrovnáva ustavičným premiešavaním horizontálnymi a vertikálnymi vzdušnými prúdmi. Výnimkou je oxid uhličitý, ktorého množstvo kolíše v závislosti od času (vo dne je ho menej ako v noci, pričom v posledných desaťročiach v dôsledku ľudskej činnosti badať jeho trvalo rastúci obsah v atmosfére), a ozón, ktorého množstvo sa mení s výškou (v našich zemepisných šírkach je maximum koncentrácie vo výške okolo 22 km). Vo vyšších vrstvách atmosféry sa kyslík a dusík objavujú aj v atómovej forme. Vodná para a produkty jej kondenzácie, napr. vodné kvapôčky a ľadové kryštáliky, sa v atmosfére Zeme vyskytujú v premenlivom množstve podľa konkrétnych podmienok (4 a viac objemových %; sústredené sú najmä vo vrstve ovzdušia do výšky 10 km).

Atmosféra Zeme sa delí podľa niekoľkých hľadísk na viaceré vrstvy. Podľa vertikálneho profilu teploty vzduchu sa rozlišuje troposféra (do 9 – 17 km, podľa zemepisnej šírky a ročného obdobia), stratosféra (do 50 – 55 km), mezosféra (do 80 – 90 km), termosféra (do 500 km) a exosféra (od 500 km). Úzke rozhranie medzi sférami sa nazýva pauza: tropopauza, stratopauza, mezopauza, termopauza. Podľa koncentrácie atmosférických iónov a voľných elektrónov sa atmosféra Zeme člení na neutrosféru (do výšky 70 km) a ionosféru. Vrstva atmosféry s najvyšším obsahom ozónu absorbujúca nad Zemou fyziologicky škodlivú ultrafialovú časť slnečného žiarenia sa nazýva ozonosféra (20 – 30 km). Najmä v minulosti bola ozónová vrstva rozrúšaná rozličnými antropogénnymi látkami (napr. freónmi), ktoré zmenšujú ochrannú funkciu stratosférického ozónu, po prijatí Viedenskej konvencie o ochrane ozónovej vrstvy (1985), ktorá bola 1987 doplnená Montrealským protokolom o látkach poškodzujúcich ozónovú vrstvu, sa však ozonosféra začala pozvoľna zotavovať. Atmosféra Zeme prakticky nemá hornú hranicu a prechádza plynulo do medziplanetárneho priestoru.

Charakteristickou črtou atmosféry Zeme je pokles hustoty a tlaku vzduchu s výškou: s výškou sa atmosférický tlak každých 5,5 km znižuje o polovicu. Pri hladine mora a teplote 0 °C má hodnotu 101 325 Pa. Asi polovica hmotnosti atmosféry je sústredená vo vrstve do 5 km, 90 % hmotnosti atmosféry Zeme je vo výške do 20 km. Teplota vzduchu v troposfére s výškou klesá približne až na hodnotu -55 °C vo výškach okolo 15 km, v stratosfére rastie až k 0 °C a v mezosfére opäť klesá. V termosfére teplota vzduchu s výškou rastie v dôsledku absorpcie ultrafialového žiarenia molekulami kyslíka. Preto teplota vzduchu v týchto oblastiach veľmi závisí od slnečnej aktivity a kolíše vo výškach okolo 300 km približne od 700 do 1 700°C. Vzhľadom na to, že vzduch je v týchto výškach extrémne riedky, zatienené časti telies, napr. kozmických lodí, získavajú od molekúl vzduchu len nepatrné množstvo energie, súčasne však rýchlo strácajú teplo vyžarovaním, takže výsledkom je intenzívne ochladzovanie povrchu umelých družíc alebo skafandrov kozmonautov, ktorí sa v týchto výškach môžu pohybovať.

Vlastnosti a zmeny atmosféry vrátane ozonosféry nie sú na zemskom povrchu všade rovnaké, ale v závislosti od pôsobenia meteorologických prvkov, t. j. slnečného žiarenia, teploty, tlaku, vlhkosti a pohybu vzduchu, zrážok ap., sa lokálne menia. Výsledkom dlhodobého priemerného stavu atmosféry je klíma (podnebie), ktorá výrazne ovplyvňuje vývoj a vzhľad jednotlivých krajín. Najnižšia časť troposféry, v ktorej sa bezprostredne prejavuje vplyv zemského povrchu na polia meteorologických prvkov a v závislosti od drsnosti povrchu, rýchlosti vetra a teplotného zvrstvenia siaha do výšky 1 – 1,5 km, tvorí hraničnú vrstvu atmosféry. Jej súčasťou je prízemná vrstva atmosféry s hornou hranicou nepresahujúcou zyčajne 50 m. Medzi zemským povrchom a atmosférou prebieha kolobeh vody (→ hydrologický cyklus) a výmena tepla, v atmosfére vznikajú oblaky, z ktorých môžu vypadávať zrážky (→ atmosférické zrážky). V dôsledku nerovnomerného zohrievania atmosféry od zemského povrchu vznikajú oblasti vysokého a nízkeho tlaku a nastáva výmena hmoty medzi nimi (vietor).

Vplyv ovzdušia na prírodu a krajinu je mnohostranný a veľmi významný. Prejavuje sa pri zvetrávaní hornín a vytváraní pôd, vo vodnom režime, vývoji rastlinného krytu a živočíšstva, ako aj v produkcii potravy. V súčasnosti je atmosféra znečisťovaná rôznymi tuhými, kvapalnými a plynnými látkami. V takmer čistom stave je len pri obzvlášť priaznivých podmienkach (nad morom, v rozsiahlych zalesnených horských komplexoch ap.). Ak sa za východisko hodnotenia stavu znečistenia atmosféry pokladá jej čistota nad morom, znečistenie ovzdušia na vidieku je v priemere 10-, nad malými mestami 35-, nad veľkomestami 150- a v priemyselných centrách za nepriaznivých meteorologických podmienok až 1 000-násobne väčšie. Takéto znečistenie je už veľmi nebezpečné a môže spôsobiť ťažké hospodárske problémy a zdravotné poruchy obyvateľov, úmrtie desiatok ľudí, čoho dôkazom sú napr. niektoré katastrofálne prípady (1930 v Liège , 1940 v Los Angeles, 1952 v Londýne a i.). Priemyselné emisie sa rozptyľujú asi do výšky 2 km, z toho vo výške do 50 m sa priebežne akumuluje 60 % z celkového množstva, ďalších 35 % vo výške do 200 m. Zároveň sa šíria v horizontálnom smere a znečisťujú atmosféru lokálne, regionálne i globálne. Zlepšovať stav atmosféry možno technickými opatreniami (odprašovanie a odlučovanie), ale aj pomocou vegetácie. Lesné porasty (a dreviny vôbec) majú veľký filtračný účinok. Odhaduje sa tiež, že fotosyntetizujúce rastliny spotrebujú ročne 2,38 · 1014 kg oxidu uhličitého, teda približne 5 % jeho obsahu v atmosfére a vo vrchných vrstvách hydrosféry. Pri fotosyntetickej asimilácii oxidu uhličitého sa súčasne uvoľňuje úmerné množstvo kyslíka, takže rastlinstvo našej zemegule ho vyprodukuje ročne 1,2 · 1014 kg.

atomizátor

atomizátor [gr.] — zariadenie na premenu (atomizáciu) kvapalnej vzorky (analytu) do stavu atómových pár (látka vo forme voľných atómov). K atomizácii dochádza pri vysokej teplote (2 000 – 3 000 K). Na atomizáciu látok sa používajú plameňové horáky s palivom acetylén – vzduch, acetylén – oxid dusný alebo bezplameňové elektrotermické atomizátory (elektricky vyhrievaná grafitová trubica alebo tantalový pásik). Atomizátor je súčasťou niektorých zariadení na získavanie absorpčných, emisných alebo fluorescenčných atómových spektier.

atómová absorpčná spektrometria

atómová absorpčná spektrometria, AAS — optická metóda analytickej chémie založená na meraní absorpcie elektomagnetického žiarenia s vlnovou dĺžkou 190 – 850 nm voľnými atómami analyzovanej vzorky v plynnej fáze. Alan Walsh (*1916, †1998) využil pri zavedení AAS (1953) poznatok, že každá látka absorbuje žiarenie tej vlnovej dĺžky, ktorú môže sama emitovať (G. R. Kirchhoff, 1859). Táto vlnová dĺžka je pre daný prvok charakteristická.

Analyzovaná vzorka sa prevádza do stavu atómových pár v atomizátoroch a vystavuje sa pôsobeniu takého žiarenia, aby sa voľnými atómami stanovovaného prvku absorbovalo. Nameraná absorbancia vyjadrujúca úbytok elektromagnetického žiarenia je úmerná koncentrácii prvku. Zdrojom absorbujúceho sa žiarenia bývajú najmä výbojky s dutou katódou, bezelektródové výbojky obsahujúce stanovovaný prvok a kontinuálne zdroje žiarenia (vysokotlakové xenónové lampy). AAS je vhodná na kvantitatívnu elementárnu analýzu asi 70 prvkov, prevažne kovových.

atómová fluorescenčná spektrometria

atómová fluorescenčná spektrometria, AFS — optická metóda analytickej chémie založená na meraní intenzity charakteristického fluorescenčného žiarenia vyžiareného voľnými atómami stanovovaného prvku v plynnej fáze po ich excitácii absorpciou primárneho elektromagnetického žiarenia. V AFS sa pozoruje prevažne rezonančná fluorescencia, pri ktorej je vlnová dĺžka emitovaného žiarenia zhodná s vlnovou dĺžkou excitačného žiarenia. Použitie AFS je obdobné ako pri atómovej absorpčnej spektrometrii. Používa sa najmä na stanovenie ťažkých prvkov (aj stopových množstiev) pri analýze poľnohospodárskych, geologických, farmaceutických a petrochemických vzoriek.

atraktanty

atraktanty [lat.] — biologicky aktívne prchavé látky, ktoré selektívne pôsobia na živočíchy prostredníctvom vône, farby alebo chuti a podmieňujú orientovaný pohyb živočícha k zdroju. Môžu byť rastlinného (kvetné vône) alebo živočíšneho pôvodu (pohlavné feromóny); mnoho druhov atraktantov sa v súčasnosti vyrába synteticky. Sú špecifické pre každý druh hmyzu, veľmi účinné sú sexuálne vábidlá, menej účinné potravinové vábidlá. Ich vysoká účinnosť sa využíva na kontrolu výskytu škodlivého hmyzu, ktorý priťahujú na veľkú vzdialenosť do lapačov, kde sa v prípade premnoženia ničí inými prostriedkami. Využívajú sa v boji proti švábom, muchám alebo pri ochrane rastlín proti živočíšnym škodcom. V integrovanej ochrane lesa sa využívajú predovšetkým feromóny syntetického pôvodu, ktoré lákajú hmyzích škodcov (najmä kôrovce a škodlivé motýle) do lapačov systematicky rozložených v lesných porastoch, kde zahynú.