Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 3770 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kajmanie ostrovy

Kajmanie ostrovy, angl. Cayman Islands — zámorské územie Spojeného kráľovstva, súostrovie vo Veľkých Antilách v Karibskom mori juž. od Kuby a severozápadne od Jamajky. Skladá sa z 3 ostrovov: Grand Cayman, Cayman Brac, Little Cayman.

Ostrovy budované prevažne vápencami sú lemované koralovými útesmi. Nížinný reliéf, najvyšším bodom je The Bluff vo vých. časti Cayman Brac, 43 m n. m. Tropické oceánske podnebie s obdobím dažďov v máji až októbri a obdobím sucha v novembri až apríli; v období júl – november riziko hurikánov. Slabo rozvinutá riečna sieť, ostrovy trpia nedostatkom sladkej vody. Prirodzenú vegetáciu tvoria rovníkové lesy.

Dominantnými sektormi ekonomiky sú cestovný ruch (územie vyhľadávané najmä potápačmi, ostrovy navštívi okolo 700-tis. turistov ročne) a finančný sektor (ostrovy majú zvláštny daňový režim, vďaka ktorému je tam registrovaných viac ako 550 bánk, množstvo poisťovacích spoločností ap., zakladajú sa tam firmy a uzatvárajú zmluvy), ktoré sa na tvorbe HDP podieľajú 70 – 80 %. Ich postavenie bolo podmienené rozvojom a modernizáciou telekomunikácií a dopravy uskutočňujúcich sa od 2. pol. 20. stor. Tradičnými odvetviami hospodárstva sú rybolov (najmä lov žralokov), stavba lodí, pestovanie bavlníka, ovocia a zeleniny, chov dobytka mliečneho typu a korytnačiek (na export) i produkcia mahagónového dreva. Na ostrovy sa dováža až 90 % potravín a spotrebného tovaru. Životná úroveň patrí medzi najvyššie v karibskej oblasti. Väčšina obyvateľov, viac než 90 %, žije na ostrove Grand Cayman, kde leží i hlavné mesto Georgetown. Obyvatelia: 40 % miešancov, 20 % belochov, 20 % černochov, 20 % ostatných. Náboženstvo: 34 % anglikánov, 32 % protestantov. Mena: kajmanský dolár. Úradný jazyk: angličtina.

Pôvodne neobývané ostrovy objavil 1503 K. Kolumbus a dostali sa pod zvrchovanosť španielskej a 1670 britskej koruny (pod administratívnu správou Jamajky, jej dependencia). Od polovice 18. stor. príchod osadníkov. Po vyhlásení nezávislosti Jamajky (1962) samostatná britská korunná kolónia s čiastočnou samosprávou, 2002 zámorské územie Spojeného kráľovstva.

generálni guvernéri
1971 – 1972 Athelstan Charles Ethelwulf Long
1972 – 1974 Kenneth Roy Crook
1974 – 1981 Thomas Russell
1982 – 1987 George Peter Lloyd
1987 – 1992 Alan James Scott
1992 – 1995 Michael Edward John Gore
1995 – 1999 John Wynne Owen
1999 – 2002 Peter Smith
2002 James Ryan
2002 – 2005 Bruce Harry Dinwiddy
2005 George McCarthy
2005 – 2009 Stuart Duncan Macdonald Jack
2009 – 2010 Donovan Ebanks
2010 – 2013 Duncan John Rushworth Taylor
2013 Franz Manderson
2013 – 2018 Helen Marjorie Kilpatricková (Kilpatrick)
od 2018 Anwar Choudhury

Kajmanie ostrovy
Rozloha: 259 km2
Počet obyvateľov: 57 000 (2012)
Hlavné mesto: Georgetown

kajmanka

kajmanka [indiánske jazyky] — jednotný názov korytnačiek rodov Chelydra a Macrochelys z čeľade kajmankovité (Chelydridae); v starších zoologických systémoch rodov z triedy (Reptilia), rad korytnačky (Testudinata), čeľaď kajmankovité (Chelydridae). Majú nízky hrboľatý carapax tmavoolivovej až špinavohnedej farby, do krížového tvaru výrazne redukovaný plastrón, silné končatiny s mohutnými pazúrmi a plávacími blanami, dlhý silný chvost, na nekrytých častiach drsnú vráskavú bradavičnatú kožu, veľkú trojuholníkovú hlavu a pevné ostré na konci hákovité čeľuste bez zubov. Žijú spravidla v močiaroch a jazerách alebo v pomaly tečúcich vodách, zimujú v bahnitom dne alebo v dierach pri brehu. Živia sa prevažne rybami, obojživelníkmi, vtákmi a vodným hmyzom. Samica znáša 25 – 30, zriedkavo okolo 80 vajec, ktoré zahrabáva do piesku blízko vody, inkubačná doba je 70 – 80 dní; mláďatá sú oveľa svetlejšie ako dospelé jedince.

Patria sem štyri druhy, napr. okolo 50 cm dlhá kajmanka dravá (Chelydra serpentina) a najväčšia sladkovodná korytnačka, okolo 80 cm dlhá kajmanka supia (Macrochelys temminckii) s hmotnosťou až okolo 100 kg, ktoré sa vyskytujú najmä v Kanade, USA, Strednej Amerike a na severe Južnej Ameriky.

Kajmanská priekopa

Kajmanská priekopa, Kajmanská priehlbeň — oceánska priekopa v sev. časti Karibského mora medzi Jamajkou a Kajmaními ostrovmi tiahnuca sa pozdĺž Kajmanského chrbta; dĺžka 350 km, maximálna šírka 20 km, maximálna hĺbka 7 725 m. Viaže sa na systém transformných zlomov na kontakte Severoamerickej dosky a Karibskej mikrodosky. Jej súčasťou sú menšie podmorské chrbty. Podložie tvorí bazaltová oceánska kôra.

Kajmanský chrbát

Kajmanský chrbát — podmorský chrbát v Karibskom mori na sev. okraji Kajmanskej priekopy vystupujúci nad hladinu v podobe Kajmaních ostrovov; dĺžka 1 500 m. Sformoval sa na kontakte Karibskej mikrodosky a Severoamerickej dosky. V súčasnosti nie je vulkanicky aktívny. Vo vrtných jadrách, ktoré sa z chrbta získali, sa našli vzorky sopečného prachu a vulkanoklastické turbiditné sedimenty z obdobia paleogénu.

Kájoni, Ján

Kájoni, Ján, aj Ioan Căianu, Ioannes Caioni, Joannes Kajoni, Joan Kaioni, János Kájoni, asi 8. 3. 1629 Kiskájon, Sedmohradsko, dnes Căianu Mic, judeţ Bistriţa-Năsăud, Rumunsko – 25. 4. 1687 Szárhegy, Sedmohradsko, dnes Lăzarea, judeţ Harghita, Rumunsko — rumunský organista a organár, skladateľ, hudobný teoretik a kníhtlačiar, člen františkánskeho rádu. Študoval teológiu okrem iného aj na území dnešného Slovenska (1655 vysvätený za kňaza v Trnave), kde sa oboznámil s novými prúdmi hudobného baroka, neskôr pôsobil v kláštoroch na území dnešného Rumunska. Autor a spoluautor troch významných, dodnes zachovaných rukopisných hudobnohistorických prameňov, z ktorých najvýznamnejší a najrozsiahlejší je Kájoniho kódex (Codex Caionii, 1634 – 71, prvú časť zostavil 1634 – 52 Mátiás Seregély, druhú časť 1652 – 71 Kájoni; od konca 2. svet. vojny považovaný za stratený, objavený 1988 v kláštore v meste Lăzarea) obsahujúci 346 sakrálnych i profánnych skladieb rôznych autorov najmä talianskej a nemeckej proveniencie (33 je uvedených menovite, ostatní sú anonymní) zapísaných novou nemeckou organovou tabulatúrnou notáciou, a to viachlasné úpravy duchovných piesní, polyfonických omší, magnifikátov a motet (o. i. zápis skladby J. Šimbrackého, zápisy skladieb hudobníka spišského pôvodu Jána Spielenbergera, *1636, †1684) i svetské skladby, napr. úpravy tancov (aj ľudových, o. i. jeden z najstarších zápisov lopatkového tanca dodnes známeho aj v ľudovej tradícii na Slovensku). R. 1994 bol kódex vydaný v modernej notovej edícii. Rukopisný zborník Organo Missale (1667) vytvorený pre františkánsky konvent minoritov v sedmohradskom meste Mikháza (dnes Călugăreni v judeţi Mureş, Rumunsko) obsahuje duchovné skladby (omše, litánie, antifóny), aj Kájoniho vlastné kompozície, zborník Sacri Concentus (1669) diela rôznych autorov.

Kajruván

Kajruván, Kairouan — mesto v severovýchodnom Tunisku asi 50 km od pobrežia Stredozemného mora, administratívne stredisko guvernorátu Kajruván; 127-tis. obyvateľov (2010). Priemysel textilný, odevný, tabakový; remeslá (tkanie kobercov, výrobky z kože a medi). Obchodné stredisko (obchod s obilím, kožou a vlnou). Turistické stredisko. Dopravná križovatka, letisko.

Založené 670 alebo 671 arabským vojvodcom Ukbom ibn Náfím (*asi 622, †683) na mieste staršej byzantskej pevnosti ako islamský vojenský tábor (perzsky kárván = tábor) a základňa arabských výbojov v Magribe. Podľa severoafrickej tradície, ktorá však nemá oporu v Koráne a ani v hadísoch, bola v Kajruváne v tomto období (2. polovica 7. stor.) založená Veľká mešita, prvé miesto modlitieb moslimov v sev. Afrike. Kajruván sa preto stal neformálnym štvrtým posvätným mestom islamu (sedem pútí do Kajruvánu sa rovná púti do Mekky). R. 688 ho dobyli Berberi. Stal sa strediskom Ifríkíje, provincie Arabského kalifátu, neskôr hlavným mestom emirátu Aghlabovcov (800 – 909). Vrchol rozvoja dosiahol v 9. stor., keď sa stal hlavným kultúrnym centrom islamskej sev. Afriky, koncom 9. stor. tam bol založený Dom múdrosti (Bajt al-hikma), náučná inštitúcia, ktorá v štúdiu medicíny a astronómie konkurovala dokonca bagdadskému Domu múdrosti. Rozkvet zaznamenal aj v období vlády Fátimovcov (od 910). R. 1054 bol zničený arabským kmeňom Banú Hilál a stratil pozíciu politického centra sev. Afriky (resp. jej časti), zachoval si však význam náboženského centra a posvätného mesta islamu v Magribe, naďalej zostal jedným z centier arabskej vedy, známy bol slávnou lekárskou a filozofickou školou. Stavebné pamiatky: historický charakter si zachovala štvrť Medina (pôvodné staré mesto) v centre súčasného mesta, ktorá je v dĺžke asi 3 km obkolesená hradbami (čiastočne zachované, pôvodne z 2. polovice 8. stor., prestavané v 17. stor.) s niekoľkými pôvodnými bránami. Nachádzajú sa tam tradičné obydlia typické ústredným dvorom (najmä 18. – 19. stor.), viaceré bazáre i najvýznamnejšie sakrálne pamiatky: významné islamské náboženské centrum Veľká mešita (nazývaná aj mešita Sidiho Ukbu, založená v 2. polovici 7. stor., úplne prebudovaná 836, prestavovaná 862 a v 9. stor., doplnená v 11. stor., reštaurovaná v 13., 17. a 18. stor.; mihráb 862 – 863; maksúra 1025 – 42; minbar 862 – 863, jeden z najstarších zachovaných v islamskom umení), mešita Mohameda ibn Kajrúna (nazývaná aj Mešita troch brán, Džámí Tleta Bibane, 866, prestavaná v 1. polovici 15. stor.), mauzóleum Sidiho Sahiba (hrobka Abú Džamú al-Balavího, jedného zo spoločníkov proroka Mohameda, založená v 14. stor., prestavaná 1627 – 90, reštaurovaná v 19. stor., v záviji, ktorá bola pôvodne súčasťou mauzólea, sa dnes nachádza múzeum), Ansárova mešita (založená v 2. polovici 7. stor., dnešná stavba v polovici 17. stor.), mešita Beja Husajna (2. polovica 17. stor.), dve cisterny na vodu (9. stor.). R. 1988 bolo staré mesto (Medina) s najvýznamnejšími pamiatkami Kajruvánu zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Neďaleko mesta sa nachádzajú archeologické lokality Rakkada s ruinami bývalej rezidencie Aghlabovcov (9. stor., dnes upravené na Národné múzeum islamského umenia) a Sabra al-Mansúríja s ruinami bývalej rezidencie Fátimovcov (polovica 10. stor.).

Kajské ostrovy

Kajské ostrovy, Kepulanan Kai — skupina ostrovov v Indonézii v Bandskom mori v juhových. časti súostrovia Moluky pri juhozáp. pobreží Novej Guiney, súčasť provincie Moluky; rozloha 1 438 km2, okolo 130-tis. obyvateľov. Najväčšie ostrovy: Kai Besar a Kai Kecil. Budované najmä treťohornými pieskovcami a zlepencami, pri pobreží koralové útesy. Porastené najmä vlhkými vždyzelenými rovníkovými lesmi. Pestovanie kokosovníka, dioskórey, ryže, kukurice a tabaku, ťažba vzácneho dreva. Rybolov, lov holotúrií a korytnačiek; chov perlorodiek. Strediskom Kajských ostrovov a hlavným prístavom je mesto Tual na ostrove Kai Kecil (42-tis. obyvateľov, 2010).

kajtóniovité

kajtóniovité, Caytoniaceae — čeľaď vyhynutých nahosemenných rastlín z radu Glossopteridales z obdobia druhohôr (vrchol vývoja dosiahli v triase a jure). Patria sem rody Caytonia, Sagenopteris a Caytonanthus. Kajtóniovité sa vyznačovali náznakmi krytosemennosti (ich megaspórangiá chránil stočený výtrusný list), preto sa v starších botanických systémoch pokladali za možného predchodcu krytosemenných rastlín, podľa súčasných poznatkov sa radia k slepej vývojovej vetve. Nazvané podľa zálivu Cayton Bay v Anglicku, kde boli objavené ich fosílie.

kajúcne dni

kajúcne dni — v kresťanstve osobitne určené dni alebo obdobia v liturgickom roku, počas ktorých sa vykonávajú rôzne úkony (skutky) pokánia, napr. dobrovoľné odriekanie sa (pôst), duchovné cvičenia, púte a kajúcne liturgické pobožnosti (krížové cesty a litánie), podpora charitatívnych a misijných diel ap. Ku kajúcnym dňom patria napr. štyridsaťdňové pôstne obdobie (pôst) pred Veľkou nocou a všetky piatky ako spomienky na Kristovo umučenie a smrť, v evanjelickej cirkvi a. v. je tzv. Kajúca nedeľa (aj Nedeľa pokánia, v 10. nedeľu po sviatku Sv. Trojice) spomienkou na skazu mesta Jeruzalem (586 pred n. l. a 70 n. l.).

kajúcniky

kajúcniky — súbor ostrých vežovitých výčnelkov na povrchu ľadovcov alebo snehových polí. Utvárajú sa vplyvom intenzívneho slnečného žiarenia selektívnou abláciou (menej topením) na povrchu ľadu alebo snehu najmä vo vysokohorských oblastiach nižších zemepisných šírok. Kajúcniky dosahujú výšku od niekoľko centimetrov až do niekoľko metrov.

kajuta

kajuta [hol. > nem.] — miestnosť na lodi určená na ubytovanie posádky alebo cestujúcich. Jej vybavenie (napr. počet lôžok) sa líši podľa triedy a požadovaného komfortu; lodná kabína.

Kakabadze, David

Kakabadze, David, 20. 8. 1889 Kuchi, v blízkosti Kutaisi – 10. 5. 1952 Tbilisi — gruzínsky maliar, scénický výtvarník a filmár, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov moderného umenia v Gruzínsku. Študoval prírodné vedy a 1910 – 15 súkromne maliarstvo v Petrohrade, kde sa zoznámil s ruským avantgardným maliarom, básnikom a teoretikom moderného umenia P. N. Filonovom, ktorý ho významne ovplyvnil. V ranej tvorbe sa inšpiroval secesiou (Autoportrét, 1913; Imereti – Moja matka, 1918; Imeretské zátišie, 1918). R. 1919/20 – 27 žil v Paríži, kde vytvoril najmä žánrové kresby, abstraktné maľby a minimalisticky poňaté koláže a asambláže, v ktorých uplatnil zrkadlá. Po návrate do Gruzínska maľoval krajiny s figurálnou štafážou, ako aj monumentálne dekoratívne a industriálne krajiny (Vodná elektráreň Rioni, 1934) ovplyvnené súdobým socialistickým realizmom. Celá jeho tvorba bola silno ovplyvnená gruzínskym stredovekým i ľudovým umením, vedecky sa zaoberal stredovekou gruzínskou ornamentikou i toreutikou. Po 1928 vytvoril aj viacero scénických návrhov pre divadlá v Tbilisi, 1934 režíroval film o gruzínskych pamiatkach (Starobylé pamiatky Gruzínska).

kakadu

kakadu [malajsky > hol. > nem.] — jednotný názov rodov Cacatua, Calyptorhynchus a Eolophus z triedy vtáky (Aves), rad papagájotvaré (Psittaciformes), čeľaď kakaduovité (Cacatuidae). Stredne veľké až veľké biele, žlté, ružové alebo čierne spoločenské vtáky so stredne veľkým až masívnym zobákom, tvrdým mäsitým jazykom a niekedy so značne veľkým pohyblivým chocholom. Hniezdia v dutinách stromov. Samica znáša 1 – 3 vajcia, na ktorých asi 30 dní striedavo sedia obidvaja partneri, o mláďatá sa starajú spoločne okolo 90 dní. Živia sa rôznymi plodmi a semenami, niektoré druhy aj živočíšnou potravou. Dožívajú sa okolo 70 rokov.

Patrí sem okolo 20 druhov žijúcich najmä v Austrálii, Indonézii a Oceánii, napr. kakadu zlatochochlý (Cacatua galerita), kakadu tmavý (Calyptorhynchus magnificus) a kakadu ružový (Eolophus roseicapillus).

Kakadu National Park

Kakadu National Park [nešnl] — národný park v sev. Austrálii v Severnom teritóriu na polostrove Arnhemská zem; vyhlásený 1979, rozloha 19 804 km2 (najväčší národný park Austrálie). Pre svoje prírodné a kultúrne hodnoty zapísaný 1981 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaradený i medzi lokality Ramsarského dohovoru. Rozkladá sa od Van Diemenovho zálivu na severe cez vnútrozemie polostrova Arnhemská zem, zaberá povodia riek South Alligator (tvorí najväčšiu časť územia, na jej pravostrannom prítoku vodopády Jim Jim Falls a Twin Falls), Wildmann, West Alligator a East Alligator.

Tropické podnebie s obdobím sucha a obdobím silných dažďov, priemerná teplota v januári (v lete) 28,2 °C, maximá presahujú 35 °C. Rôznorodý charakter krajiny, v blízkosti mora rozľahlá oblasť mokradí vytvorená riekou East Alligator, na ktorú nadväzuje čiastočne močaristé zátopové územie, ktoré je v období dažďov zaliate vodou, smerom do vnútrozemia nízka hornatina miestami s nezvyčajnými skalnými útvarmi a so strmými pieskovcovými masívmi s kolmými stenami prechádzajúca do aridnej náhornej plošiny. Vegetácia je zastúpená mangrovovými porastmi na pobrežiach, nížinnými tropickými dažďovými lesmi, mokraďovou vegetáciu a rastlinstvom savanovej parkovej krajiny s porastmi scrub, miestami eukalyptové lesy. Rôznorodá fauna, k charakteristickým živočíchom patria vodné vtáky, krokodíly, psy dingo, malé a veľké druhy kengúr. V centre národného parku leží banské mesto Jabiru, v okolí ktorého sa ťaží urán, čo vyvoláva protesty ochrancov prírody.

Na území Kakadu National Park sa nachádza skupina archeologických lokalít, z ktorých najstaršie majú takmer 40-tis. rokov. Okrem nálezov zvyškov sídel a kamenných nástrojov tam boli objavené početné maľby na skalných stenách (súbory farebných obrazov a piktogramov), ktoré vznikali postupne asi od 18. tisícročia pred n. l., ale najmä po 2. tisícročí pred n. l. až do súčasnosti. Maľby sú zdrojom informácií o aktivitách (love, rybolove), rituálnych obradoch a živote pôvodných domorodých obyvateľov. Zobrazujú duchovné postavy, pôvodnú miestnu faunu a flóru vrátane viacerých vyhynutých druhov, detaily tradičného života a odievania ap. K najvýznamnejším lokalitám s maľbami na skalných stenách patria Ubirr, Nanguluwur a Nourlangie Rock.

kakaové bôby

kakaové bôby — semená plodu kakaovníka obyčajného (Theobroma cacao). Čerstvé kakaové bôby sú dlhé okolo 2 cm, zvyčajne vajcovitého tvaru a žltastej alebo fialkastej, na reze červenkastej, svetlohnedej alebo bielej farby; typickú farbu, chuť a vôňu získavajú až spracovaním. Surové kakaové bôby obsahujú 55 % tuku (kakaové maslo), 18 % sacharidov, 11 % proteínov, 5 % polyfenolových látok (napr. antokyanínové farbivá a triesloviny, ktoré sú významné antioxidanty s ochranným účinkom na cievy, pľúca a srdce), 3 % minerálnych látok, 0,5 % kyselín, ako aj alkaloidy teobromín a kofeín, ktoré majú povzbudivý účinok na organizmus.

Po zbere v pestovateľských krajinách sa zrelé kakaové bôby vylupujú z dužiny plodov, 1 – 6 dní sa fermentujú (zbavujú sa prílišnej horkosti, umŕtvuje sa ich klíčivosť a dosahuje sa typická kakaová aróma), následne sa sušia a v spracovateľských krajinách sa čistia, triedia a pražia. Pražené kakaové bôby sa nahrubo drvia, získaná drvina sa zbavuje šupiek a klíčkov a následne sa melie na kakaovú hmotu, ktorá sa ďalej spracúva na čokoládovú hmotu (→ čokoláda) alebo sa z nej lisovaním získava kakaové maslo a zvyšná hmota (kakaové výlisky) sa ďalej spracúva na kakaový prášok.

kakaové maslo

kakaové maslo — tuk získaný lisovaním kakaovej hmoty. Obsahuje zmes nasýtených (58 – 65 %) a nenasýtených mastných kyselín s jednou (33 – 36 %; vrátane omega-3 a omega-6 nenasýtených mastných kyselín) alebo s viacerými (2 – 4 %) dvojitými väzbami. Má polymorfné vlastnosti, kryštalizuje vo viacerých kryštalických modifikáciách s teplotou topenia od 17,3 °C do 36,4 °C, ktoré sa vyznačujú odlišnou stabilitou a vlastnosťami, čo sa zohľadňuje pri výrobe a uskladňovaní čokolády.

Pri výrobe kakaového masla sa kakaová hmota (obsahuje okolo 55 % tuku) najprv za miešania zahreje na teplotu 70 – 80 °C a následne sa lisuje v hydraulických lisoch. Vytekajúce kakaové maslo (najprv vyteká samovoľne, potom pod tlakom až 100 MPa) sa prefiltruje a nechá sa stuhnúť alebo sa zhromažďuje vo vyhrievaných zásobníkoch. Kakaové maslo má špecifickú príjemnú chuť a charakteristickú arómu. Používa sa v potravinárskom priemysle najmä na výrobu čokolády, pre jeho odolnosť proti oxidácii aj vo farmaceutickom a v kozmetickom priemysle.

kakaovník

kakaovník [indiánske jazyky > špan.], Theobroma — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď lajnovcovité. Patrí sem okolo 20 druhov vyskytujúcich sa v tropických oblastiach Južnej a Strednej Ameriky. Hospodársky najvýznamnejším je kakaovník obyčajný (Theobroma cacao), 6 – 8 m vysoký vždyzelený nízko rozkonárený strom s hustou korunou pochádzajúci pravdepodobne z dažďových lesov Južnej Ameriky, v súčasnosti plantážnicky pestovaný v Afrike, Amerike i v Ázii. Má tmavozelené kožovité, podlhovastovajcovité celistvookrajové striedavé listy s kopijovitými čepeľami a zvyčajne ružové jednotlivé alebo v malých zväzkoch usporiadané, z kmeňa alebo z hrubších starších konárov vyrastajúce (→ kauliflória) obojpohlavné kvety s 10 tyčinkami, ktoré sa v menšom množstve tvoria po celý rok, plod okolo 30 cm dlhá elipsovitá rôznofarebná (žltá, červená až hnedá) bobuľa s hladkým alebo s bradavičnatým povrchom rozdeleným pozdĺžnymi brázdami a s masívnym oplodím uzatvárajúcim zvyčajne päť komôrok (približne z 500 kvetov dozreje jeden plod). V každej z nich je 4 – 14 semien s belavým osemením (→ kakaové bôby), z ktorých sa po ďalšom spracovaní vyrába kakaová hmota.

Kakaovníky plodia od 6. – 7. roku veku, a to aj viac ako 30 rokov. Z pestovateľského a komerčného hľadiska sa kultúrne formy (odrody) kakaovníka obyčajného rozdeľujú do 3 skupín. Najrozšírenejšia je skupina Forastero, ktorá predstavuje vyše 90 % svet. produkcie. Odrody patriace do tejto skupiny majú žlté plody s hrubým tvrdým oplodím a sploštené guľovité semená zvyčajne trpkej chuti. Pestujú sa najmä v Brazílii a záp. Afrike. Odrody skupiny Criollo majú žlté alebo červené hlboko rozbrázdené plody s tenkým mäkkým oplodím, ktoré rastú len na kmeni, a guľovité semená výbornej kvality, ktoré sa používajú na výrobu kvalitnej čokolády. Pestujú sa najmä v Strednej Amerike, na pobreží Venezuely, na Madagaskare, na Srí Lanke a v Indonézii. Skupina Trinitario tvorí v súčasnosti okolo 10 – 15 % svet. produkcie. Odrody patriace do tejto skupiny sú pravdepodobne výsledkom prirodzeného kríženia medzi určitými odrodami skupín Criollo a Forastero. Ich plody sa vyznačujú značnou variabilitou tvaru a sfarbenia i kvalitou semien. Rozšírené sú na Trinidade a niektorých ostrovoch karibskej oblasti. V súčasnosti sa v hlavných pestovateľských oblastiach pestujú rozličné krížence týchto skupín.

Kakaovník obyčajný je stará kultúrna rastlina. Už asi od 12. stor. ho na území dnešného Mexika pestovali Aztéci a Mayovia, ktorí používali kakaové bôby ako platidlo a pripravovali z nich výživné nápoje. V 16. stor. ich priviezli do Európy Španieli a pitie nápoja z nich sa postupne rozšírilo i do ostatných krajín, v polovici 19. stor. sa začala výroba tabuľkovej čokolády.

kakapo

kakapo [maorijsky], Strigops — rod z triedy vtáky (Aves), rad papagájotvaré (Psittaciformes), čeľaď papagájovité. Patrí sem jediný, str. veľký bylinožravý zeleno-žlto-čierny druh kakapo sovovitý (Strigops habroptila), ktorý sa pôvodne vyskytoval na celom Novom Zélande, v súčasnosti však patrí medzi najohrozenejšie vtáky na svete (na niekoľkých izolovaných ostrovoch prežíva okolo 120 jedincov); dožíva sa až sto rokov. Nelietavý nočný vták, ktorý si pri opakovanom pohybe na zemi vytvára cestičky podobné cestičkám malých cicavcov. Hniezdi v skalných dutinách alebo medzi koreňmi stromov, samica znáša raz za 4 – 5 rokov najviac tri vajcia, mláďatá sa liahnu o 30 dní; rozmnožovaniu predchádza tokanie a výber samcov na tokaniskách.

Kakčikelovia

Kakčikelovia, aj Kakčikeli, Kaqchikelovia, Kaqchiquelovia, Cakchiquelovia — stredoamerický indiánsky kmeň z juhozáp. Guatemaly (departementy Chimaltenango, Sololá a Sacatepéquez); 832-tis. (2002). Zaoberajú sa poľnohospodárstvom (pestovaním kukurice, zemiakov, cesnaku a kávovníka) i remeslami (najmä hrnčiarstvom a tkáčstvom). Náboženstvo: kresťanstvo (rímski katolíci) so silnými pozostatkami pôvodnej viery. Hovoria kakčikelským jazykom (kakčikelčinou, cakchiquel, kaqchikel ch’ab’äl), ktorý patrí do skupiny quiché vetvy quiché-mam mayskej jazykovej rodiny; väčšina Kakčikelov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i španielčinu.

V predkolumbovskom období utvorili Kakčikelovia asi v polovici 15. stor. v oblasti pohoria Sierra Madre vlastný štátny útvar (vládnuci rod odvodzoval svoj pôvod od Toltékov), ktorého kultovým a správnym centrom bolo Iximché (v departemente Chimaltenango na náhornej plošine v pohorí Sierra Madre asi 90 km západne od dnešného mesta Guatemala). Takmer nepretržite viedli vojny proti Kičéom, v boji proti ktorým sa napokon po príchode Španielov (1524) spojili so španielskymi dobyvateľmi. R. 1530 však Španieli pod vedením P. de Alvarada dobyli aj Iximché, ktoré je v súčasnosti významnou archeologickou lokalitou s pamiatkami patriacimi v mayskom kultúrnom okruhu k najzachovanejším. Počas archeologického výskumu tam boli objavené štyri stupňovité chrámové pyramídy, viacero palácov a i. Významnou pamiatkou sú Rukopisy Kakčikelov (aj Kakčikelské anály, zachované ako rukopisný odpis, koniec 16. a začiatok 17. stor.) zachytávajúce kakčikelské legendy a mýty a poskytujúce dôležité informácie o civilizácii mayského kultúrneho okruhu v postklasickom období.

kakemono

kakemono [jap.] — v japonskom umení závesná maľba alebo kaligrafia úzkeho vertikálneho formátu.

kaki

kaki [indoárijské jazyky > angl.] — majúci hnedozelenú až špinavozelenú farbu.

kaki

kaki [jap.] — plod ebenovníka rajčiakového (→ ebenovník).

Kákináda

Kákináda, angl. Cocanada — prístavné mesto v Indii vo vých. časti polostrova Predná India v štáte Ándhrapradéš v Bengálskom zálive v delte rieky Gódávarí; 306-tis. obyvateľov, aglomerácia 408-tis. obyvateľov (2010). Priemysel potravinársky (ryžové mlyny, cukrovar, spracovanie rýb), chemický (výroba hnojív), petrochemický, automobilový, hutnícky (výroba ocele), energetický (v okolí viacero tepelných elektrární), informačných technológií, elektronický, textilný, papiernický; významný rybolov a chov rýb. Obchodný prístav (vývoz rýb a plodov mora, chemikálií, železných rúd, bauxitu, biopalív, bavlny a poľnohospodárskych produktov, napr. ryže, kukurice, arašidov, tabaku a cukru). Súčasť špeciálnej ekonomickej zóny. V blízkosti náleziská ropy a zemného plynu.

Kákináda sa vyvinula z pôvodne prímorskej osady (dnes juž. predmestie Džagannáthapuram), kde Holanďania v polovici 17. stor. vybudovali obchodnú stanicu. R. 1781 ju ovládli Angličania, 1825 bola pričlenená k britskej Východoindickej spoločnosti. Viaceré univerzity, hinduistické chrámy.

Kakinomoto no Hitomaro

Kakinomoto no Hitomaro, 2. pol. 7. stor. – začiatok 8. stor. — japonský básnik. Pravdepodobne mal nízku dvorskú hodnosť, jediné údaje o ňom pochádzajú z najväčšej zbierky japonskej poézie Zbierka desaťtisíc listov (Manjóšú, po 759), ktorá obsahuje aj jeho vlastné básne. Je pokladaný za prvého skutočného dvorského básnika a za najväčšieho básnika formy čóka (dlhá báseň), písal však i vo forme tanka (krátka báseň). Jeho poézia sa delí na verejnú, ktorá sa vyznačuje množstvom rôznych básnických postáv i rôznymi metaforami, a súkromnú, v ktorej je menej rétorických postáv. V tvorbe oslavoval cisára Temmua (vládol asi 673 – 686) a cisárovnú Džitó (vládla 690 – 697) a nariekal nad smrťou rôznych princov a princezien. Po smrti bol vyhlásený za patróna japonskej poézie (uta no hidžiri).

kako-

kako- [gr.], kak- — prvá časť zložených slov s významom zlý, nepekný, nepríjemný; chorobný; opak: eu-.

kakodyl

kakodyl [gr.], tetrametyldiarzán, (CH3)2As–As(CH3)2 — organická zlúčenina arzénu, prvá známa organokovová zlúčenina. Jedovatá olejovitá, na suchom vzduchu samozápalná kvapalina s mimoriadne nepríjemným zápachom (s tým súvisí názov odvodený od gr. kakódés = páchnuci), teplota topenia −6 °C, teplota varu 165 °C. Pripravuje sa napr. zahrievaním chloridu kyseliny kakodylovej (CH3)2As(O)Cl so zinkom v atmosfére CO2 alebo reakciou dimetylchlórarzánu (CH3)2AsCl s dimetylarzánom (CH3)2AsH. Môže sa uplatniť ako ligand pri tvorbe komplexov s prechodnými kovmi.

kakofemizmus

kakofemizmus [gr.] — zveličený, hrubý alebo hanlivý výraz s negatívnym štylistickým zafarbením použitý namiesto bezpríznakového slova, napr. skapal namiesto zomrel; dysfemizmus; opak → eufemizmus.

kakofónia

kakofónia [gr.] — zvuk (skupina zvukov) nepríjemný na počúvanie; zvukový nesúlad, nesúzvuk; opak: eufónia;

1. hud. zvukový nesúlad; hudobnoteoretický pojem zavedený do hudby začiatkom 20. stor. na označenie neľubozvučného súzvuku, pri ktorom sa často využívajú disonancie (napr. v atonálnej hudbe);

2. jaz. vlastnosť zvukových jednotiek (predovšetkým ich tzv. zajakavých zoskupení), ktorá sa auditívne, percepčne prejavuje ako nepríjemná (neľubozvučná). Za kakofonické sa pokladajú rovnaké alebo podobné kombinácie hlások a slabík vyžadujúce značnú artikulačnú (a percepčnú) námahu, napr. aj Juro fujaruje; pštros s pštrosíčatami; a aj jej jedlo; prišli i ich chlapci; v dome sme smelí. Pri tvorbe textu, ktorý je určený na zvukovú realizáciu, sa treba kakofonickým zoskupeniam hlások a slabík vyhýbať. Z kakofonických kombinácií možno utvoriť eufonické (ľubozvučné) zmenou slovosledu alebo nahradením niektorých slov synonymami;

3. lit. neľubozvučné zoskupenie hlások. Funkčne sa môže využívať na vyjadrenie nepríjemného obsahu textu, napr.

Bŕŕ! Dážď fŕka. Každý smrká, v krpcoch škŕka,

naša samostatná vláda popri hymne buksou štŕka.

(J. Jesenský: Zimná polnoc)

Kakogawa

Kakogawa — prístavné mesto v Japonsku v juhozápadnej časti ostrova Honšu v prefektúre Hjógo v ústí rieky Kako do Vnútorného mora; 269-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky, chemický, gumársky, textilný (vlnársky a hodvábnický), kožiarsky.

Miesto osídlené už v 5. stor., v období Tokugawa (aj Edo, 1603 – 1868) sa rozvíjalo ako poštová a prepriahacia stanica s ubytovacími a inými službami i s prosperujúcim riečnym prístavom. Stavebné pamiatky: chrám Totasan Kakurin-dži (založený 589, komplex viacerých stavieb z rozličných období, k najvýznamnejším patrí Taišidó, 1112; hlavná ceremoniálna hala, 1397; zvonica 1407; brána Sanmon, 1672; a i.).

Kakojannis, Michalis

Kakojannis, Michalis, aj Michael Cacoyannis, 11. 6. 1922 Lemesós, Cyprus – 25. 7. 2011 Atény — grécky režisér. Študoval na dramatickej škole Old Vic v Londýne. Počas 2. svetovej vojny pracoval v gréckom vysielaní BBC, po krátkom pôsobení na anglickej divadelnej scéne sa vrátil do Grécka, kde debutoval filmovou komédiou Nedeľné precitnutie (Kyriakatiko xypnima, 1954). Na dlhé roky ovplyvnil vývoj gréckej kinematografie, ako jediný v jej histórii bol päťkrát nominovaný na Oscara. Jeho najúspešnejší film Grék Zorba (Zorba the Greek, grécky Alexis Zorbas, 1964) v hlavnej úlohe s A. Quinnom získal 1964 troch Oscarov; 1983 režíroval na Broadwayi muzikál na motívy tohto filmu. Vo filmovej tvorbe sa inšpiroval námetmi klasickej gréckej drámy a často spolupracoval s gréckou herečkou I. Papasovou. Ďalšie filmy: Stella (S., 1955) v hlavnej úlohe s M. Mercouriovou, Dievča v čiernom (To koritsi me ta mavra, 1956), Naša posledná jar (Eroica, anglicky Our Last Spring, 1960), Elektra (Ilektra, 1962; 1963 nominácia na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film), Trójanky (The Trojan Women, 1971) v hlavnej úlohe s K. Hepburnovou, Atilla 74 (Attilas ’74, 1975), Ifigénia (Ifigenia, 1977; 1978 nominácia na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film), Sladká vlasť (Glykeia patrida, anglicky Sweet Country, 1986), Višňový sad (The Cherry Orchard, 1999) a i.

kakon

kakon — grécky výraz označujúci zlo, filozofickú kategóriu chápanú prevažne ako radikálny protiklad dobra (→ agathon) alebo ako následok neúplného ľudského poznania; → dobro a zlo.

Kákoni, Rajmund

Kákoni, Rajmund, 12. 1. 1950 Bratislava — slovenský akordeonista a pedagóg. R. 1965 – 71 študoval hru na akordeóne na konzervatóriu v Bratislave u M. Szökeovej a pod jej vedením aj 1971 – 75 na VŠMU. R. 1976 – 87 pôsobil ako hráč na bicích nástrojoch v orchestri Novej scény, súčasne externe vyučoval hru na akordeóne na VŠMU v Bratislave, kde od 1987 trvalo pôsobí; 2013 profesor. Už počas štúdia vyvíjal bohatú koncertnú činnosť doma i v zahraničí, laureát a víťaz mnohých medzinárodných súťaží akordeonistov, napr. prestížnej svetovej súťaže Trophée mondiale de l’accordéon organizovanej Svetovou konfederáciou hry na akordeóne (Confédération mondiale de l’accordéon, CMA) konanej vo Francúzsku (1967) a v Taliansku (1969) i medzinárodnej súťaže Tage der Harmonika v Nemecku (1967, 1970). Vystupuje ako sólista i ako komorný hráč. R. 1985 – 89 člen komorného dua s pozaunistom Tiborom Winklerom (*1953), 1992 – 98 akordeónového dua s B. Lenkom a od 2002 komorného dua s violončelistom E. Prochácom. Svoj široký repertoár spočiatku budoval na transkripciách skladieb pre organ, klavír alebo čembalo (J. S. Bach, G. F. Händel, D. Scarlatti, J. Haydn), čím prispel k uznaniu akordeónu ako plnohodnotného koncertného nástroja. Postupne sa preorientoval na interpretáciu pôvodnej tvorby pre akordeón domácich i zahraničných autorov. Podnietil viacerých slovenských skladateľov na napísanie skladieb pre akordeón, napr. P. Cóna (Musica fisarmonica, 1982), J. Gahéra (Immaginazione rapsodico, 1982; Dva fragmenty pre flautu, husle, violončelo a akordeón, 1983; Monodráma bez slov pre soprán, akordeón a bicie, 1989; a i.), J. Hatríka (Partita giocosa, 1992; Tri intermezzá pre akordeónové duo, pred 1995), M. Nováka (Dekamerón na dórickú tému – desať variácií pre akordeón a R. Kákoniho, 2001; P. F. 2002 pre dva akordeóny, 2002) a I. Zeljenku (Giocomobile pre akordeón, 1996); mnohé z nich uviedol v koncertných premiérach a nahral na zvukové nosiče, ktoré vyšli pod názvami Choral fantasia: Contemporary Slovak Accordion (1994, prvá CD platňa so slovenskou tvorbou pre akordeón), Visions Slovak Music for Cello and Accordion (2006), Accordion Monologue Rajmund Kákoni (2008), Accelerande (2015, akordeón a violončelo) a i. Jeho hra sa vyznačuje obdivuhodnou technikou a iskrivým temperamentom. R. 1990 sa preorientoval na gombíkový akordeón (systém bajan). Zaslúžil sa o rozvoj akordeónovej hry na Slovensku, aktívne sa podieľa na príprave domácich i medzinárodných podujatí s tvorbou pre akordeón, častý člen porôt akordeónových súťaží, viacerí z jeho poslucháčov získali popredné umiestnenia v domácich i v medzinárodných súťažiach.

Kákoš, Ján

Kákoš, Ján, 14. 8. 1927 Nitra – 11. 9. 1996 Bratislava — slovenský dramatik a režisér, otec Martina Kákoša. R. 1948 – 49 pôsobil ako asistent réžie v bratislavskej pobočke Československého štátneho filmu, 1949 – 50 režisér v Československom rozhlase (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave, 1952 – 54 dramaturg a umelecký šéf Mládežníckeho súboru Národného divadla (1953 – 54 pod názvom Nová scéna mladého diváka, dnes Nová scéna), 1954 – 70 riaditeľ Novej scény (1954 – 60 pod názvom Nová scéna, činohra pre mládež) v Bratislave. R. 1970 – 87 riaditeľ SND, 1987 – 96 kustód historických fondov Národného divadelného centra (dnes Divadelný ústav) v Bratislave; 1978 – 90 predseda Zväzu československých dramatických umelcov. Spočiatku režíroval inscenácie pre deti a mládež, nedostatok vhodných textov ho motivoval k vlastnej autorskej tvorbe (Za šťastím do sveta, 1949; Včielka Bzučalka, 1953; a i.), ako aj k dramatizáciám prozaických diel, napr. románu M. Kukučína Mladé letá (1955) i rozprávok J. C. Hronského Budkáčik a Dubkáčik (bábková hra, 1966; uvedená i ako televízny seriál, 1968; spoluautor) a O troch krásach sveta (bábková hra, 1967).

Autor viacerých rozhlasových hier pre dospelých a pre mládež, často poznačených schematizujúcim prístupom ku skutočnosti, napr. Chlapec z Gori o mladosti J. V. Stalina (1949) a Buď pripravený (1952), úspešných rozhlasových hier pre dospelých Clown (1960; predloha filmu Trio Angelos, 1963, réžia S. Barabáš), Mohérový pléd (1966; uvedená aj ako divadelná hra, 1967), Pavučina (1972) a i., ako aj divadelných hier, napr. Na každej ceste križovatka (1963) a Dom pre najmladšieho syna (1974), ktorý sa stal predlohou úspešného televízneho filmu Demeterovci (1976, réžia K. Spišák), a televíznych scenárov.

Kákoš, Martin

Kákoš, Martin, 9. 7. 1955 Bratislava — slovenský divadelný režisér a scenárista, syn Jána Kákoša. Po absolvovaní VŠMU (1978) pôsobil ako režisér Divadla A. Bagara (DAB) v Nitre, kde sa orientoval na novšiu slovenskú a svetovú drámu, naštudoval napr. drámy Pozor na anjelov J. Soloviča (1978), Don Juan sa vracia z vojny Ö. von Horvátha (1982), Heš, zubatá, heš! S. Šaltenisa (1983), ako aj drámu Herodes a Herodias P. O. Hviezdoslava (1983), ktorú výrazne aktualizoval (so S. Šmatlákom). R. 1987 – 90 režisér Poetického súboru Novej scény v Bratislave, kde premiérovo naštudoval hru K. Horáka Evanjelium podľa Jonáša (Záborského). R. 1990 – 91 umelecký šéf Komornej činohry Novej scény, 1996 – 2006 režisér programového centra dramatických programov Slovenského rozhlasu, 2007 – 11 umelecký riaditeľ Novej scény, v súčasnosti hosťujúci režisér vo viacerých divadlách.

V jeho inscenáciách sa uplatňujú prvky brechtovského odcudzovacieho efektu, dôraz kladie na racionálnu motiváciu konania v situácii. Pozoruhodné inscenácie vytvoril v spolupráci s Divadlom A. Bagara v Nitre (A. de Musset: S láskou sa neradno zahrávať, 1992 a 1997; K. Horák: Nulový bod, 1993; J. C. Hronský: Jozef Mak, 1995; L. Holberg: Jeppe z Vŕšku, 1997), so Štátnym divadlom Košice (Ö. von Horváth: Návrat Dona Juana, 1994), s Divadlom J. Záborského v Prešove (muzikál na vlastné libreto a hudbu Gabriela Dušíka František z Assisi, 2007, ktorú uviedol 2009 aj na Novej scéne v Bratislave) i s Divadlom J. G. Tajovského vo Zvolene (muzikál Prekliaty básnik, 2013; libreto Marek Maďarič, *1966; hudba Henrich Leško, *1964). Paralelne s prácou v divadlách externe spolupracuje ako režisér a scenárista so Slovenskou televíziou (Rozhlas a televízia Slovenska), režíroval viac ako 50 televíznych filmov a inscenácií, napr. Čierna ovca (1985), Balada o mŕtvych očiach (1988), Infantkine narodeniny (1991), Neznámy (1992), Hon na čarodejnice (1994), Národný hriešnik (1994), Herodes a Herodias (1996), Zázračná láska (1996), Obrus s monogramom (1998), Knieža (1998), Prekliaty služobník lásky (2000) a Mačka na horúcej plechovej streche (2007), dokumentov, seriálov, umelecko-dokumentárnych pásem i hudobných a zábavných programov. R. 2009 – 11 predseda Rady Slovenskej televízie, od 2012 člen Rady Rozhlasu a televízie Slovenska.

kaktusovité

kaktusovité [gr.], Cactaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín zvyčajne pochádzajúcich zo suchých teplých oblastí Ameriky; v starších botanických systémoch čeľaď opunciovité. Sukulentné byliny alebo dreviny rôzneho tvaru a veľkosti (od 1 cm do niekoľko m) prispôsobené extrémnym (suchým) podmienkam. Majú guľovitú, valcovitú, hranolovitú alebo sploštenú, niekedy článkovanú, husto rozkonárenú dužinatú stonku (preto dobre zadržiavajú vodu). Primitívne typy čeľade kaktusovité mali pravdepodobne ešte normálne vyvinuté listy, mladšie rody okrem rodu Pereskia majú redukované (šupinovité) alebo metamorfované listy (niekedy sa vyvinula iba spodná časť listu vo forme bradavičiek, ktoré pri niektorých typoch splývajú do rebier, prípadne do líšt; v pazuchách metamorfovaných listov sú areoly s tŕňmi, ostňami alebo s chlpmi) alebo sú bez listov (kaktusovité majú špecifický typ fotosyntézy – prieduchy v listoch alebo v stonkách sú cez deň uzavreté, oxid uhličitý prijímajú v noci), pravidelné obojpohlavné, rôzne veľké rôznofarebné kvety s množstvom tyčiniek, plod mäsitá, zvyčajne jedlá bobuľa alebo tobolka.

Obľúbené okrasné rastliny, ktoré sa pre svoju zvláštnu stavbu pestujú na celom svete. Patrí sem okolo 100 rodov približne s 1 500 druhmi, napr. astrofyt (Astrophytum), bradavkovec (Mammilaria), epifylum (Epiphyllum), fakľovec (Cereus), hlavovec (Cephalocereus), ježica (Echinocereus), opuncia (Opuntia), pereskia (Pereskia) a rebrovec (Echinocactus).

kaktusy

kaktusy [gr.] — súhrnné označenie všetkých rodov a druhov z čeľade kaktusovité.

kala

kala [lat.] —

1. hovorový názov kvetu kornútovky (africkej), v starších botanických systémoch kala etiópska, resp. diablik etiópsky (Calla aethiopica);

2. hovorový názov diablika močiarneho (Calla palustris).

kala-azar

kala-azar [hindsky] — parazitol. viscerálna forma leishmaniózy.

Kaláb, Emanuel

Kaláb, Emanuel, 16. 5. 1895 Prostějov – 9. 8. 1982 tamže — český vojenský kapelník, dirigent a hudobný skladateľ. R. 1919 – 20 študoval na konzervatóriu v Brne u O. Chlubnu a F. Neumanna, 1923 – 25 hru na organe v hudobnej škole Matice školskej v Ostrave a 1944 – 45 dirigovanie u P. Dědečka na konzervatóriu v Prahe. Od 1913 pôsobil v armáde ako člen vojenskej hudby, neskôr ako dirigent a kapelník. R. 1931 – 38 kapelník vojenskej hudby vo Zvolene a v Banskej Bystrici, kde v spolupráci s Mestským divadelným združením uviedol takmer 20 operetných titulov. Od 1953 štábny kapitán-kapelník v súboroch vojenskej hudby najmä v Čechách. Autor príležitostných skladieb.

kalabasa

kalabasa [arab. > špan.] —

1. hovorový názov plodu fľaškovca (obyčajného);

2. aj kalebasa — nádoba v tvare fľašky alebo banky, z ktorej sa pije maté za pomoci bambusovej alebo kovovej slamky s odnímateľným sitkom na konci (tzv. bombilla); môže byť vytvorená z plodu fľaškovca obyčajného alebo fľaškovníka obyčajného (→ kalebasa) alebo vyrobená z vypálenej hliny.

kaláber

kaláber, kalabrén, kalabrien — geol. stupeň najstaršieho pleistocénu mediteránnej oblasti. Hlavnými skamenelinami kalábru sú lastúrniky (napr. druh Chama placentina) a dierkavce (Hyalinea baltica). Kaláber 1910 definoval francúzsky geológ M. Gignoux. Nazvaný podľa regiónu Kalábria v juž. Taliansku.

Kalabis, Viktor

Kalabis, Viktor, 27. 2. 1923 Červený Kostelec – 28. 9. 2006 Praha — český hudobný skladateľ, manžel Z. Růžičkovej. R. 1945 – 48 študoval na konzervatóriu u E. Hlobila a 1948 – 52 na Akadémii múzických umení u J. Řídkeho v Prahe. R. 1953 – 72 pôsobil v hudobnej redakcii pre mládež v Československom rozhlase v Prahe, kde sa o. i. zaslúžil o vznik medzinárodnej rozhlasovej súťaže mladých hudobníkov Concertino Praga. Od 1972 v slobodnom povolaní. Autor mnohých komorných, symfonických a koncertantných inštrumentálnych diel, napr. 7 sláčikových kvartet (1949 – 93), 5 symfónií (1957 – 76), z ktorých druhá, Sinfonia pacis (1961), patrí k najznámejším dielam súčasnej českej symfonickej hudby, 10 koncertov pre rôzne sólové nástroje, baletu Dva světy (1980) a komorných kantát Vojna (1977) a Canticum canticorum (Pieseň piesní, 1986). Bol činný vo viacerých organizáciách českého hudobného života, napr. prezident Nadácie B. Martinů (1991 – 2003).

Kalábria

Kalábria, tal. Calabria, novogr. Kalavria — administratívna oblasť, kraj v juž. Taliansku na Kalábrijskom polostrove; rozloha 15 079 km2, 1,958 mil. obyvateľov (2010), administratívne stredisko Catanzaro. Väčšinou hornatý povrch (→ Kalábrijský polostrov). Jeden z najslabšie ekonomicky rozvinutých krajov Talianska, podstatou hospodárstva je roľníctvo, pestovanie olivovníka, citrusov, pšenice a cukrovej trstiny; tradičné vinohradníctvo; chov somárov, ošípaných, oviec, kôz a hovädzieho dobytka; priemysel potravinársky, vinársky (90 % produkcie predstavuje červené víno), cementársky, keramický, chemický, hutnícky; ťažba síry a kamennej soli; cestovný ruch (pobrežia vyhľadávané najmä milovníkmi potápania).

Územie Kalábrie bolo v staroveku osídlené italickým kmeňom Bruttiov. V 8. stor. pred n. l. tam začali prenikať Gréci, grécke kolónie, z ktorých najvýznamnejšie boli Krotón (dnes Crotone), Rhégion (Reggio di Calabria), Taras (Tarent), Sybaris a Lokri Episefiri (Locri), boli súčasťou tzv. Veľkého Grécka (gr. Megalé Hellas, lat. Graecia Magna). V 3. stor. pred n. l. ovládli Kalábriu Rimania a nazvali ju Bruttium. Po páde Západorímskej ríše sa stala súčasťou ríše Ostrogótov, od 6. stor. ovládaná Byzanciou. Prevaha gréckeho obyvateľstva určovala charakter kultúry (stavba pravoslávnych kostolov a kláštorov). V 9. stor. čelila Kalábria útokom Arabov zo Sicílie, v 11. stor. ju dobyli Normani a spolu s Apúliou sa stala vojvodstvom. Obyvateľstvo bolo nútené prestúpiť na katolícku vieru a bolo romanizované. R. 1128 sa Kalábria stala súčasťou neskoršieho Sicílskeho kráľovstva. Po vzájomných sporoch medzi významnými európskymi dynastiami (→ sicílske nešpory, 1282) sa Kalábria stala súčasťou Neapolského kráľovstva, od 1816 Kráľovstva oboch Sicílií a od 1861 Talianska.

Kalábrijský polostrov

Kalábrijský polostrov, tal. Calabria — polostrov v Taliansku, juhozáp. časť Apeninského polostrova medzi Iónskym morom na východe a Tyrrhenským morom na západe, od Sicílie oddelený Messinským prielivom; rozloha okolo 15-tis. km2 (územne takmer totožný s administratívnou oblasťou Kalábria). Veľkú časť územia vypĺňajú Kalábrijské Apeniny budované granitmi, rulami a kryštalickými bridlicami, vo vých. časti vápencami, slieňmi a pieskovcami; najvyšší vrch Montalto, 1 955 m n. m. (v horskom masíve Aspromonte), pri pobreží nížiny. Časté zemetrasenia. Stredomorské podnebie. Krátke občasné rieky, viacero umelých vodných nádrží.

Kalábša

Kalábša — obec v juž. Egypte (v starovekej Núbii) na záp. brehu Nílu asi 50 km juž. od Asuánu, v súčasnosti zatopená vodami Násirovho jazera (Asuánskej priehrady), významná archeologická lokalita. V staroveku mesto (grécky Talmis), v ktorom bol na želanie rímskeho cisára Augusta na základoch staršieho chrámu z 18. dynastie a podľa vzoru chrámov z Ptolemaiovského obdobia postavený okolo 30 n. l. jeden z najväčších egyptských chrámov v Núbii. Boli v ňom uctievané božstvá Mandulis (núbijský boh Slnka a plodnosti; podľa neho nazývaný Mandulisov chrám), Usir a Eset. Súčasťami chrámového komplexu obklopeného mohutnými hradbami boli aj malý chrám nazývaný Dom zrodenia a nílometer. Nápisy a dekorácie v chráme však ostali nedokončené. V 6. stor. n. l. bol Mandulisov chrám upravený na kresťanský kostol, neskôr poškodený zemetrasením. Počas záchrannej akcie UNESCO v 60. rokoch 20. stor. bol rozobraný a opätovne postavený asi 40 km severnejšie na ostrove Nová Kalábša (Kalábša al-džadída) v severozápadnej časti Násirovho jazera. Tam boli premiestnené aj ďalšie významné staroegyptské pamiatky z Núbie, napr. z dediny Kertassi ležiacej pôvodne na záp. brehu Nílu tzv. Kiosk z Kertassi (1. – 2. stor. n. l.), skalný chrám z Beit el-Vali, ako aj časti Ptahovho chrámu z obdobia vlády Ramesseho II. z Gerf Husseinu. Pamiatky v Novej Kalábši boli 1979 spolu s ďalšími núbijskými pamiatkami zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.