Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 3772 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

kachle

kachle [gr. > lat. > nem.] — vykurovacie zariadenie umiestnené vo vykurovanej miestnosti. Teplo sa získava spaľovaním plynných (zemný plyn, propán-bután ap.), kvapalných (nafta, petrolej ap.) alebo tuhých palív (drevo, uhlie, koks ap.) alebo premenou elektrickej energie na teplo (elektrické akumulačné kachle); následne sa teplo môže akumulovať v materiáli s veľkou tepelnou kapacitou, čo sa využíva v elektrických akumulačných kachliach (→ akumulačné kúrenie) a v akumulačných kachliach (peciach) na tuhé palivo (→ kachľová pec). Kachle so spaľovaním musia mať zabezpečený odvod spalín mimo vykurovaného priestoru (napr. do komína). Vonkajší plášť kachiel môže byť z kovu alebo z keramického materiálu, ktorý spĺňa i akumulačnú funkciu.

kachliarstvo

kachliarstvo [gr. > lat. > nem.] — remeslo zaoberajúce sa výrobou keramických kachlíc a stavbou vykurovacích kachľových pecí. V Európe sa vyvinulo spolu s rozvojom stavby kachľových pecí v období neskorého stredoveku približne v 13. – 14. stor. Kachlice vyrábali spočiatku hrnčiari a džbankári, s rozšírením stavby pecí sa postupne vyvinulo špecializované remeslo kachliarstva.

Hoci kachliarsky cech na Slovensku nie je doložený, predpokladá sa, že kachliarske dielne existovali na našom území už v 15. stor. K vrcholom stredovekej kachliarskej tvorby patrí produkcia kachliarskej dielne v Banskej Bystrici (posledné dve desaťročia 15. stor.), ktorá vytvorila kachľové pece na Bratislavskom, Oravskom a Fiľakovskom hrade, v kláštore v Bzovíku a pravdepodobne aj v sídle komorského grófa v Banskej Štiavnici. Stredoveké kachľové pece sa na Slovensku nezachovali, známe sú len ich fragmenty. V 16. – 17. stor. boli centrami kachliarskej výroby Košice, Sabinov i oblasti Spiša a Gemera, v 19. stor. pôsobilo na Slovensku okolo 79 kachliarskych dielní, v pol. 40. rokov 20. stor. sú kachliari doložení v 68 lokalitách. Začiatkom 20. stor. sa rozšírili továrensky vyrábané kachlice dovážané z Maďarska a Čiech a kachliari sa sústredili viac na stavbu kachľových pecí ako na výrobu kachlíc.

kachlica

kachlica [gr. > lat. > nem.], kachľa — keramický dielec akumulujúci teplo, používaný na stavbu kachľových pecí, kachľových sporákov a kozubov. Ústie kachlice môže byť kruhového tvaru, štandardný je však štvorcový alebo obdĺžnikový tvar, čelná stena máva rozmanitú výzdobu.

Výroba kachlíc sa rozvíjala spolu s vývojom kachľových pecí, v záp. Európe bola známa od 2. pol. 13. stor., v Uhorsku od 14. stor. Kachlice spočiatku vyrábali hrnčiari a džbankári, neskôr sa vyvinulo špecializované remeslo kachliarstvo.

Formy a výzdobu kachlíc ovplyvňovali jednotlivé slohové obdobia (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, historizmus, secesia).

Najstaršími typmi kachlíc boli duté nádobkové kachlice (v tvare nádoby; mohli byť hrncovité alebo miskovité), ktoré mali štvorcové alebo obdĺžnikové ústie obrátené k zdroju tepla (ohnisku), čelná stena bola prázdna a smerovala od zdroja tepla do miestnosti.

Vyrábali sa aj cibuľovité kachlice s uzatvorenou čelnou stenou a ústím otvoreným k zdroju tepla. Tieto typy kachlíc sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do drevenej formy.

V období neskorého stredoveku sa vyrábali aj výklenkové (nikové) kachlice s prelamovanou čelnou stenou. V 15. stor. mali čelné steny kachlice výzdobu, ktorá napodobňovala gotické architektonické prvky (kružby, rozety, fiály). Rozšírená bola aj reliéfna výzdoba s náboženskými, profánnymi, heraldickými, mytologickými či ornamentálnymi motívmi.

Neskorogotické a renesančné kachlice mali vysokú umeleckú úroveň, mnohé z nich sú samostatnými umeleckými dielami. Jednotlivé kachlice sa vyrábali v sériách. V 16. stor. sa technickým zdokonaľovaním vykurovacieho systému rozmery kachlíc zväčšovali. Na ich výrobu sa používala špeciálna hlina, do ktorej sa pridával jemný kremičitý piesok, aby bol črep ohňovzdorný (tzv. kachliarska hlina, ktorá sa používala aj pri stavbe kachľových pecí).

V 17. stor. sa rozšírila výroba komorových kachlíc, ktorých konštrukcia bola pokročilejšia. Boli pomerne veľké a rozlične tvarované, ich vyhrievací otvor viedol do telesa kachľovej pece a ich čelná stena bola uzatvorená. Proces výroby komorových kachlíc bol pomerne zložitý. Začínal sa výrobou modelu a následne negatívnej formy jednotlivých kachlíc. Model bol z dreva (drevené formy mohli zhotovovať rezbári), z hliny alebo zo sadry. Do negatívnej formy sa vtláčali čelné steny ďalších kachlíc. Na tie sa prilepovala funkčná časť kachlíc – komora, ktorá mohla byť vytočená na hrnčiarskom kruhu alebo modelovaná rukou. Po vysušení sa kachlice vypaľovali a zdobili, pričom plné čelné steny komorových kachlíc umožňovali ich umelecké stvárnenie (povrchovo boli upravované jednofarebnou glazúrou, príp. doplnené barokovým alebo rokokovým ornamentom, najčastejšie reliéfnym, ale aj polychrómovaným dekorom). Následne sa z vypálených a naglazúrovaných kachlíc stavala kachľová pec.

Na Slovensku sa v 19. – 20. stor. používali na stavbu pecí prevažne jednoduché, jednofarebne glazované (najčastejšie hnedé alebo zelené) kachlice, ktoré sa vyrábali v kachliarskych, ale najmä v hrnčiarskych dielňach popri úžitkovom sortimente. Špecifikom dielní v Modre koncom 19. stor. boli flamované kachlice (→ flamovanie). V stredoslovenských hrnčiarskych lokalitách sa vyrábali aj kachlice s rytou výzdobou (napr. s motívom vtáčika). V ľudovom prostredí reliéfne kachlice ustúpili v 30. rokoch 20. stor. hladkým glazovaným kachliciam, ktoré sa väčšinou dovážali. Na tradíciu zdobených kachlíc nadviazal vo svojej tvorbe I. Bizmayer.

kachlička

kachlička

1. zvyčajne keramická doštička používaná na dláždenie podláh (→ dlaždica) a obkladanie stien (→ obkladačka);

2. zdrobnenina od slova kachlica.

Kachlík, Antonín

Kachlík, Antonín, 26. 2. 1923 Kladno — český filmový režisér. R. 1956 začal pracovať v Československom štátnom filme v Prahe na Barrandove ako pomocný režisér, samostatne začal režírovať 1960. Významné filmy: Bylo nás deset (1963), Já, truchlivý bůh (1969, podľa scenára M. Kunderu), rozprávka Princ Bajaja (1971, ocenená na filmovom festivale v Benátkach), ďalej Radost až do rána (1978), Kouzelníkův návrat (1984) a i.

kachľová pec

kachľová pec — vykurovacie zariadenie zo šamotových dielcov s vonkajším plášťom z keramických kachlíc. Jeho súčasťou je uzavreté ohnisko na tuhé palivo (drevo, uhlie, brikety ap.) a systém šamotových prieduchov, ktorými prechádzajú spaliny, pričom teplo vzniknuté horením sa akumuluje v telese kachľovej pece a formou sálavého tepelného žiarenia sa šíri z jej povrchu do vykurovanej miestnosti; ochladené spaliny sa odvádzajú komínom do ovzdušia. Vďaka vertikálnej orientácii veľkej výhrevnej plochy sa kúrením v kachľovej peci dosahuje v porovnaní s inými vykurovacími zariadeniami rovnomernejšie rozloženie teploty v miestnosti.

Vznik kachľových pecí súvisí s rozvojom bytovej kultúry v záp. Európe na prelome 13. a 14. stor., keď postupne začali nahrádzať kozuby a vznikali tzv. svetlé izby (zbavené dymu). Vykurovanie kachľovou pecou umožnilo rozšíriť počet obytných miestností v budove. Kachľová pec bola zvyčajne najnákladnejšou súčasťou interiéru, okrem funkčného uplatnenia reprezentovala svojho majiteľa (napr. nachádzali sa na nej erby). Pre väčšinu typov kachľových pecí bolo charakteristické, že ohnisko sa nachádzalo mimo pecí, vo vedľajšej miestnosti, odkiaľ boli vykurované. Obyčajne bývali postavené v malej vzdialenosti od steny (najčastejšie v rohu miestnosti) a s ohniskom boli spojené tunelom alebo rúrou.

Najjednoduchším typom kachľovej pece bola uzatvorená kupolovitá pec vykurovaná z čiernej kuchyne. Jej kupola bola vytvorená z dutých nádobkových kachlíc čelnou stenou otvorených do priestoru, čím sa zväčšila výhrevná plocha pece. K základným neskorším typom patrí dvojposchodová kachľová pec rozšírená v 15. stor. Skladala sa zo spodnej a z vrchnej časti, ktoré boli vymurované z kachlíc a stáli na hranolovitom, obvykle kamennom sokli. Spodná časť v tvare valca alebo hranola stála obyčajne na nôžkach, vrchná časť v tvare valca bola užšia než spodná. Najčastejším typom bola trojposchodová kachľová pec na nôžkach skladajúca sa zo spodného dielu (najčastejšie hranolového tvaru), vrchného telesa (kupolového alebo valcového tvaru) a z lievikovitého dymníka navrchu. Kachľové pece sa stavali z miskových alebo nádobkových kachlíc, z pálených alebo nepálených tehál alebo z malých keramických segmentových alebo polkruhových článkov (bahríkov), ktoré sa spájali kachliarskou hlinou, prípadne aj drôtom. Gotická kachľová pec bola obyčajne navrchu dotvorená cimburím, drobnou plastikou alebo plasticky stvárneným architektonickým dekorom.

Používanie kachľových pecí sa na území dnešného Slovenska rozšírilo z Rakúska, Nemecka a Čiech. Prvé kachľové pece sa objavili na prelome 14. a 15. stor. v panských sídlach a v bohatých kláštoroch (napr. v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku, okolo polovice 15. stor.) a v 16. stor. sa rozšírili aj do bohatých meštianskych domov. V ľudových obydliach sa uplatňovali od 18. stor. spočiatku v kombinácii so sporákom ako kachľový nadstavec (do začiatku 20. stor.), od 19. stor. aj samostatne. Klasické kachľové pece sa stavali do začiatku 20. stor. V súčasnosti majú kachľové pece rozmanitý dizajn. Stavebne môžu byť riešené tak, že vykurujú viac susediacich miestností, prípadne pomocou zabudovaného teplovzdušného výmenníka aj miestnosti na poschodí.

Kachovka

Kachovka, Kakhovka — mesto na juž. Ukrajine v Chersonskej oblasti na ľavom brehu Kachovskej vodnej nádrže; 38-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky, kovoobrábací, potravinársky.

Založené 1791 ako trhová osada, počas Krymskej vojny (1853 – 56) tam boli zriadené poľné sklady a nemocnica. V 2. pol. 19. stor. sa Kachovka stala obchodným centrom (predovšetkým vývoz obilia do Odesy), od konca 19. stor. rozvoj priemyslu, od 1918 mesto. Počas 2. svet. vojny bola Kachovka 1941 – 43 okupovaná nemeckými nacistickými vojskami, po skončení vojny sa stala jedným z industriálnych centier Chersonskej oblasti. R. 1950 – 55 bola v jej blízkosti vybudovaná Kachovská vodná nádrž s hydroelektrárňou. Pevnosť (1771), monumentálny pamätník bojov občianskej a 2. svet. vojny (1967).

Kachovská vodná nádrž

Kachovská vodná nádrž, ukr. Kachovske vodoschovyšče — vodná nádrž s hydroelektrárňou (351 MW) na Ukrajine v Chersonskej, Dnepropetrovskej a Záporožskej oblasti na rieke Dneper 10 km juž. od mesta Kachovka. Vybudovaná 1950 – 55 prehradením toku kombinovanou betónovou a zemnou hrádzou. Rozloha 2 155 km2, dĺžka 230 km, šírka (maximálna) 25 km, objem 18,2 tis. km3. Využívaná na lodnú dopravu, zavlažovanie a zásobovanie vodou. Rozvinuté rybárstvo (kapor, zubáč, pleskáč).

Kachovskij, Piotr Grigorievič

Kachovskij, Piotr Grigorievič, 1797 Smolenská gubernia – 25. 7. 1826 Petrohrad (popravený) — ruský revolucionár, dekabrista. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, ako dôstojník cárskej armády bol zo Smolenska prevelený do Petrohradu, kde sa začiatkom 1825 stal členom Severného spolku. Bol kritikom cárskej rodiny a presadzoval v Rusku republikánske zriadenie. Patril k najvýznamnejším predstaviteľom novodobých politicko-ekonomických názorov na vývoj ruskej spoločnosti. Počas povstania dekabristov bol jedným z prvých, ktorý so svojou jednotkou dorazil na Senátne námestie v Petrohrade, smrteľne zranil generálneho gubernátora Petrohradu Michaila Andrejeviča Miloradoviča (*1771, †1825) a švajčiarskeho dôstojníka v ruských službách Ludwiga Niklausa von Stürler (*1784, †1825). Po krvavej porážke povstania bol uväznený a odsúdený na smrť obesením. Počas väznenia napísal cárovi Mikulášovi I. niekoľko listov, v ktorých sa kriticky vyjadroval k pomerom v Rusku.

Kachyňa, Karel

Kachyňa, Karel, 1. 5. 1924 Vyškov – 12. 3. 2004 Říčany, okres Praha-východ — český filmový režisér. R. 1947 – 51 študoval réžiu na FAMU v Prahe. Spočiatku sa venoval réžii dokumentárnych filmov (prvé filmy dokončil ešte počas štúdia), napr. Za život radostný (1950), Věděli si rady (1950), Není stále zamračeno (1950), Neobyčejná léta (1952), Lidé jednoho srdce (1953), Z čínského zápisníku (1954), Stará čínská opera (1954). Neskôr začal režírovať hrané i televízne filmy. V polovici. 50. rokov 20. stor. zaujal filmami Král Šumavy (1959) a Práče (1960), neskôr sa jeho tvorba priblížila k tvorbe českej novej vlny. V 60. rokoch 20. stor. sa jeho filmy stavali kriticky ku komunistickému režimu, a preto boli po nástupe normalizácie zakázané, napr. film Ucho (1970), ktorý mal premiéru až 1990. V 70. a 80. rokoch 20. stor. bol Kachyňa nútený nakrúcať filmy, ktoré svojím obsahom neodporovali vládnucej komunistickej moci, napriek tomu však patria k najlepším súdobým českým a československým filmom. Režisér filmov Noc nevěsty (1967), Už zase skáču přes kaluže (1970), Pozor, vizita! (1981), Smrt krásných srnců (1986, podľa poviedok O. Pavla), Oznamuje se láskám vašim (1988), Poslední motýl (1991), Fany (1995), Hanele (1999) a i., televízneho seriálu Tři králové (1998) i televíznych filmov Zlatí úhoři (1979, podľa poviedok O. Pavla, hlavná cena na Medzinárodnom televíznom festivale Prix Italia), Otec neznámý aneb cesta do hlubin duše výstrojního náčelníka (2001), Kožené slunce (2002), Cesta byla suchá, místy mokrá (2003) a i. Nositeľ Českého leva za dlhoročný umelecký prínos k českému filmu (1995) a zvláštnej ceny na MFF v Karlových Varoch za dlhoročný prínos k svetovej kinematografii (1999).

Kaieteur Falls

Kaieteur Falls [-tur fóls] — vodopády na rieke Potaro v záp. časti Guyany v blízkosti hranice s Venezuelou; výška 226 m, šírka 90 – 105 m, priemerný ročný prietok 663 m3/s. Ležia v národnom parku Kaieteur National Park. Vyhľadávaná turistická atrakcia krajiny, Európanom známe od 1870 po ich objavení britským geológom Charlesom Barringtonom Brownom (*1839, †1917).

Kaifúsó

Kaifúsó, Piesne smútku — najstaršia japonská zbierka poézie napísaná po čínsky (kanši), zostavená 751. Obsahuje 120 básní, niektoré pochádzajú z 1. pol. 7. stor. z obdobia úmrtia princa Šótokua (Šótoku taiši; †622). Z hľadiska štýlu napodobňovali elegantnú ozdobnú poéziu tvorenú na dvoroch čínskych juž. dynastií Liang (502 – 557) a Čchen (557 – 589). Z hľadiska obsahu to boli väčšinou oslavné básne, ktoré vznikli počas banketov a vychádzok do okolia hlavného (sídelného) mesta. Väčšina básní však opisuje čínsku krajinu, len niektoré japonskú krajinu; za typicky japonský býva považovaný samotný názov zbierky. Smútok a nostalgia sú prítomné v úvode zbierky, v ktorej sa pripomína obdobie rozkvetu počas vlády cisára Tendžiho (662 – 671). Pre napodobňovanie čínskej poézie bola zbierka často zatracovaná.

Kaigecudó

Kaigecudó — japonská maliarska škola pôsobiaca v 1. pol. 18. stor. v meste Edo (dnes Tokio). Jej príslušníci, ktorí pracovali v štýle ukijo-e, sa špecializovali výlučne na maľby a grafiky kurtizán zo zábavnej štvrte Jošivara v Ede, ktoré zobrazovali ako celé postavy v monumentálnych pózach, oblečené v prepychových kimonách, a to najčastejšie vo formáte kakemono. Diela príslušníkov školy Kaigecudó sa vyznačujú štýlovou i technologickou uniformitou, ovplyvnili štýl ukijo-e i viacerých umelcov, o. i. aj Hokusaia. Zakladateľom školy bol maliar Kaigecudó Andó (vlastným menom Okazawa Jasunori) činný okolo 1700 – 14, ktorý bol ovplyvnený H. Moronobuom. Vytváral polychrómne maľby (nikuhicuga), pričom sa špecializoval na maľby elegantných krásavíc (nikuhicu bidžin-ga), ktorými vytvoril kánon ženskej krásy štýlu ukijo-e v 1. pol. 18. stor. K jeho priamym žiakom patril Kaigecudó Anči (nazývaný Čójódó) činný v 1. tretine 18. stor., ktorého obrazy kurtizán sa vyznačujú ľahkým erotickým nádychom i aristokratickou eleganciou; okrem malieb navrhoval aj monochrómne tlače. K žiakom Kaigecudóa Andóa a významným predstaviteľom školy Kaigecudó patril aj maliar a návrhár grafík Kaigecudó Dohan činný v 1. tretine 18. stor.

Kailás

Kailás, medzinárodný pepis Gangdisi Shan — horský systém v Číne v juhozápadnej časti autonómnej oblasti Tibet v Transhimalájach; dĺžka okolo 1 000 km, maximálna šírka do 300 km. Budovaný najmä granitmi. Najvyšší vrch Kailás (Kangrinboqê Feng), 6 714 m n. m.

Územie je pramennou oblasťou riek Indus, Brahmaputra, Satladž a Kárnali (názov horného toku rieky Gághra). Asi 50 km od najvyššieho vrchu ležia dve posvätné jazerá Mapam-jümco (najvyššie položené sladkovodné jazero na svete, 4 557 m n. m.) a Rakas (aj Langag alebo Rakšastal, Rakastal). Vrch Kailás, ktorý je posvätným miestom hinduistov, buddhistov, džinistov a vyznávačov náboženstva bön, nebol horolezecky zdolaný. Pokusy dobyť ho narážajú na protesty miestnych obyvateľov, ktorí znemožňujú horolezcom výstup; horolezec R. Messner, ktorý ako prvý zdolal všetky osemtisícovky a ktorému čínska vláda 1985 povolila výstup, od svojich plánov odstúpil na znak úcty k miestnemu obyvateľstvu a jeho tradíciám.

Kailas, Uuno

Kailas, Uuno, vlastným menom Frans Uuno Salonen, 29. 3. 1901 Heinola, Juž. Fínsko – 22. 3. 1933 Nice, Francúzsko, pochovaný v Helsinkách — fínsky básnik, prekladateľ a literárny kritik. Patril k literárnej skupine Tulenkantajat (Nositelia ohňa), ktorá sa usilovala prepojiť fínsku literatúru s novými európskymi myšlienkovými prúdmi. Jeho tvorba je ovplyvnená expresionizmom (uviedol ho do fínskej literatúry prekladmi diel nemeckých básnikov), vojnovými udalosťami (1919 počas občianskej vojny v Rusku bol zabitý jeho blízky priateľ) a zlým zdravotným stavom (psychické choroby a tuberkulóza, ktorej v mladom veku podľahol); významnou inšpiráciou jeho poézie bola aj introspekcia. Autor básnických zbierok Vietor a klas (Tuuli ja tähkä, 1922) a Moreplavci (Purjehtijat, 1925), ktoré sú poznačené pocitmi neistoty a skľúčenosti, prelínajú sa v nich však myšlienky o bratstve ľudí. V zbierkach Zoči-voči (Silmästä silmään, 1926), ktorá z hľadiska formy smeruje k parnasizmu, a Bosými nohami (Paljain jaloin, 1928) stotožňuje svoje pocity s pocitom osobnej viny v duchu starozákonného myslenia. Vrcholom jeho tvorby je zbierka Sen a smrť (Uni ja kuolema, 1931). Kailas písal aj novely a poviedky, posmrtne boli vydané Novely (Novelleja, 1936).

Kain

Kain — podľa Biblie prvorodený syn Adama a Evy (teda prvý človek narodený na Zemi), roľník. Zo závisti zabil svojho mladšieho brata Ábela, pretože Boh jeho obetu z plodov zeme neprijal (1 M 4,1 – 8). K vražde sa pred Bohom nepriznal a klamal, čím uvalil na seba Boží trest v podobe prekliatia a vyhnanstva. Musel zanechať roľníctvo, opustiť domov a skrývať sa. Kočoval z miesta na miesto, nakoniec sa usadil v kraji Nód. Splodil syna Henocha a založil prvé mesto na svete a nazval ho Henoch (1 M 4,17). Za jeho zločin ho však Boh poznačil zvláštnym, presne nešpecifikovaným znakom (Kainovo znamenie), aby sa mu za bratovraždu nikto nemohol pomstiť a zabiť ho (1 M 4,15). Podľa exegézy si Boh takto nechal potrestanie Kaina pre seba a Kain musel žiť s výčitkami svedomia. Kainovo znamenie sa stalo predmetom rôznych výkladov a špekulácií, podľa niektorých to bolo viditeľné znamenie alebo znak, napr. ohnivý kríž.

kainit

kainit [gr.], caenit, KMg(SO4)Cl · 3 H2O — minerál, hydratovaný síran draselno-horečnatý. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Je súčasťou ložísk draselných solí, ktoré vznikli odparením morskej vody. Tvorí zrnité až celistvé agregáty, ojedinele i tabuľkovité kryštály. Je priehľadný a bezfarebný, ale aj žltý, sivý alebo červený. Má sklený lesk a biely vryp. Vzniká pri metamorfóze soľných ložísk, ktorá prebieha pri ich deformácii. Vo vode sa veľmi ľahko rozpúšťa, pričom tvorí roztok slanotrpkej chuti. Pomletý slúži ako výborné hnojivo. Náleziská: Rusko (Samarská oblasť), Nemecko (Sasko-Anhaltsko), Island, Irán.

kainito

kainito — hovorový názov jedlého plodu zlatolistu (jablkového).

Kainji Lake

Kainji Lake [-dži lejk] — vodná nádrž v záp. Nigérii na rieke Niger na hranici štátov Niger a Kebbi; plocha 1 300 km2. Vznikla vybudovaním priehradného múru 1968 – 69. Využívaná energeticky (Kainji Dam je najväčšou hydroelektrárňou na Nigeri, výkon 720 MW), ako aj na zavlažovanie a intenzívny rybolov. Priľahlé okolie predstavuje národný park Kainji Lake National Park (vyhlásený 1979, rozloha 5 341 km2) s rôznorodým živočíšstvom.

kairos

kairos [gr.] — vhodný okamih, rozhodujúca chvíľa.

Pojem kairos znamenal pôvodne v antickom Grécku na správnom mieste, neskôr označoval čas v kvalitatívnom zmysle (ako protiklad pojmu chronos, t. j. času v kvantitatívnom zmysle, ktorý plynie rovnomerne a dá sa merať), a tak nadobudol význam priaznivého (rozhodujúceho) okamihu, ktorý sa osudovo objaví pred jednotlivcom, ten by ho mal rozpoznať a využiť ako správny moment na svoje konanie (jeho nevyužitie môže mať nepriaznivé následky). Personifikáciou kairosu bol v gréckej mytológii Kairos. V kresťanstve v Novom zákone má pojem kairos soteriologický a eschatologický význam, znamená priaznivý alebo stanovený čas naplnený milosťou (ale aj čas súdu; Lk 19,44), začatý príchodom Ježiša Krista, čas spásy predpovedaný prorokmi, ktorý Boh ponúkol izraelskému národu a celému ľudstvu, ktorý ho môže prijať alebo odmietnuť (Mk 1,15; 2 K 6,2).

Kairos

Kairos, genitív Kaira, lat. Caerus — v gréckej mytológii personifikácia vhodného okamihu (→ kairos). Kairos bol uctievaný v palaistrách, zobrazovaný ako mladík, jeho sochu vytvoril v 4. stor. pred n. l. Lysippos (nezachovaná).

Kaisareia

Kaisareia — starogrécky názov Caesarey.

Kaiser, Jaroslav

Kaiser [-zer], Jaroslav, 18. 12. 1930 Senec – 20. 8. 2010 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1954 – 2000 pôsobil na Katedre stavebnej mechaniky Stavebnej fakulty SVŠT, resp. STU, 1991 – 94 jej vedúci; 1986 DrSc., 1988 profesor. Zaoberal sa stavebnou mechanikou, najmä teóriou viacvrstvových škrupín a ich kategorizáciou, ako aj riešením nelineárnych úloh súvisiacich s vplyvom teplotných zmien na nadpätosť a deformáciu škrupín. Riešil mnoho výskumných úloh pre prax, napr. projekty pyritovej pece Niklovej huty v Seredi, veľkokapacitného sila cementárne v Prachaticiach (ČR) a veľkorozponových zastrešení kruhových stavieb na báze dreva pre Výskumný ústav drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu vo Zvolene. Spoluautor celoštátnej učebnice Pružnosť a plasticita (1990), viacerých vysokoškolských učebných textov (napr. Pružnosť a pevnosť, 1963; viacnásobne vydané po prepracovaní) a 22 vedeckých článkov. R. 1969 – 85 riaditeľ vysokoškolského umeleckého súboru Technik pri SVŠT.

Kaiser, Oldřich

Kaiser [-zer], Oldřich, 16. 5. 1955 Liberec — český herec. Štúdium herectva absolvoval na Divadelnej fakulte AMU v Prahe (1978). R. 1977 – 85 člen Divadla na Vinohradech, od 1986 Studia Ypsilon, 1993 – 99 Národného divadla, neskôr Divadla Bez zábradlí a Divadla Ungelt. Všestranný herec. Istý čas sa venoval komediálnym improvizáciám a komediálnej recesii (v komickej dvojici s Jiřím Lábusom, *1950, účinkoval v televíznych cykloch Možná přijde i kouzelník, Ruská ruleta a i.), neskôr hral vo filmoch Můj hříšný muž (1986), Slunce, seno, erotika (1991), Amerika (1993), Tmavomodrý svět (2001), Žralok v hlavě (2005), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), Líbáš jako Bůh (2009), Pouta (2010), Líbáš jako ďábel (2012), Masaryk (2016) a Po strništi bos (2017), ako aj v televíznom seriáli Nemocnice na kraji města (1977).

Svoju popularitu postavil na živelnej dynamike, zmysle pre štylizáciu a hyperbolu, ako aj na intenzívnej komike a sarkazme spojených s pointami a gagmi. V divadle stvárnil postavy Želmíra (V. K. Klicpera: Hadrián z Římsů, 1980), Lupina (J. Drda: Dalskabáty, hříšná ves aneb Zapomenutý čert, 1982), Matěja Poctivého (L. Klíma – Arnošt Dvořák, *1881, †1933; 1985), Sebevraha (N. R. Erdman, 1988) a i.

Kaiserslautern

Kaiserslautern [kajzers-] — mesto v záp. časti Nemecka na juhu spolkovej krajiny Porýnie-Falcko na severozápadnom okraji Falckého lesa; 97-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky (tradičná výroba šijacích strojov firmy Pfaff), automobilový (automobily Opel), hutnícky, textilný, potravinársky, tabakový. Dopravná križovatka.

Vyvinulo sa pri franskom dvorci prvýkrát písomne doloženom okolo 830 ako Villa Luthra, po 1152 tam Fridrich I. Barbarossa dal postaviť hrad, 1276 slobodné ríšske mesto, od 1322 Kaiserslautern. Počas tridsaťročnej vojny niekoľkokrát dobyté a obsadené, počas vojen o falcké (1688 – 97) a španielske dedičstvo (1701 – 14) obsadené Francúzmi. R. 1713 boli hrad a mesto zničené, 1793 znova obsadené Francúzmi, a to až do 1816, keď Falcko (a s ním aj Kaiserslautern) pripadlo Bavorsku. Po 1. svet. vojne až do 1930 bolo mesto okupované Francúzskom, počas 2. svet. vojny (1944 – 45) z veľkej časti zničené. V marci 1945 ho obsadila americká armáda, americké jednotky (v rámci NATO) sú tam umiestnené aj v súčasnosti.

Stavebné pamiatky: ruiny bývalej cisárskej rezidencie Pfalzgrafensaal (založená 1152 Fridrichom I. Barbarossom, 1570 – 80 na jej mieste vybudovaný renesančný zámok, deštruovaný v 18. stor.), protestantský farský kostol (pôvodne kostol premonštrátskeho kláštora založený 1176 Fridrichom I. Barbarossom, ranogoticky prestavaný 1250 – 90, goticky prestavaný v 14. stor., kláštor zrušený 1511), kostol Sankt Martinskirche (pôvodne súčasť františkánskeho kláštora, začiatok 14. stor., prestavaný v 15. stor., interiér barokovo upravený začiatkom 18. stor.), barokový kostol Kleine Kirche (1711 – 17), neorenesančná Fruchthalle (1843 – 46, pôvodne tržnica, po viacerých prestavbách v súčasnosti využívaná na koncerty a iné kultúrne podujatia), barokový hrazdený dom Spinnrädl (bývalý hostinec, 1740), výšková budova Novej radnice (1964 – 68), vyhliadková veža Humbergturm (1900).

Viaceré výskumné ústavy, technická univerzita (Technische Universität Kaiserslautern, založená 1970), divadlá, galérie, napr. Pfalzgalerie Kaiserlautern (založená 1874, sídli v neorenesančnej budove z 1875 – 80), múzeá, napr. Theodor-Zink-Museum (založené 1926), botanická a zoologická záhrada.

Kaja

Kaja, aj Karak — konfederácia šiestich malých štátov jestvujúca 43 pred n. l. – 562 n. l. na dolnom toku rieky Naktonggang v juhových. časti dnešnej Kórejskej republiky (Južná Kórea) v oblasti medzi kráľovstvami Päkče a Silla. Podľa legendy z kroniky Samguk jusa (Odkazy Troch kráľovstiev) ju 43 pred n. l. založil Suro, ktorého poslali nebesá na zem s piatimi bratmi vo vajci, postupne ju však ovládol štát Silla. Podľa nálezísk v okolí dnešného mesta Kimhe bola v Kaji rozvinutá výroba keramiky a kovových predmetov, ktoré sa pravdepodobne vyvážali do Číny a Japonska. Podľa kórejských prameňov sa niektorí obyvatelia z Kaje usadili v Japonsku a založili tradíciu keramických dielní v oblasti Jamato. Japonská kronika Nihon šoki a neskoršia japonská historiografia však označovali Kaju za svoju kolóniu v bližšie nelokalizovanej oblasti na Kórejskom polostrove označovanej japonsky Mimana a kórejsky Imna, čo však kórejskí historici odmietajú. Od názvu Kaja sa odvodzuje pomenovanie tradičného kórejského hudobného nástroja kajagum (t. j. citara z Kaje).

kája

kája [afrikánsky], Khaya — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď meliovité. Mohutné stromy pochádzajúce z tropickej Afriky (vrátane Madagaskaru). Majú párnoperovito zložené listy a biele kvety, plod guľovitá drevnatá tobolka s masívnym oplodím, ktorá puká štyrmi chlopňami. Viaceré druhy, napr. kája mahagónová (Khaya anthotheca), kája senegalská (Khaya senegalensis), kája veľkolistá (Khaya grandifolia) a Khaya ivorensis, poskytujú hospodársky významné dobre opracovateľné tvrdé drevo zvyčajne svetloružovej alebo červenosivej farby nazývané nepravý alebo africký mahagón (→ mahagónové drevá).

Kajaani

Kajaani [-já-] — mesto v str. Fínsku na rieke Kajaani juhových. od jazera Oulu, administratívne stredisko regiónu Kainuu; 37-tis. obyvateľov (2010). Priemysel drevársky (píla), papiernický. Obchodné stredisko. Dopravná križovatka.

Založené 1651 švédskym guvernérom vo Fínsku Perom Blahem (*1602, †1680). Stavebné pamiatky: zrúcaniny hradu (1604 – 66), neogotický kostol (1897). Umelecké múzeum (Kajaanin taidemuseo).

Kajabová-Peňašková, Anna

Kajabová-Peňašková, Anna, 28. 10. 1937 Prievidza – 9. 5. 2018 Bratislava — slovenská operná speváčka (soprán). Študovala v Bratislave na konzervatóriu u M. Móryovej-Szakmáryovej a 1960 – 63 na VŠMU u J. Blahu. R. 1960 – 93 sólistka Opery SND. Debutovala už počas štúdia ako Parasia (Soročinský jarmok, 1959). R. 1961 po úspechu v titulnej postave Sedliakovej dcéry v opere C. Orffa Múdra žena sa zaradila k protagonistom súboru a v 60. rokoch 20. stor. patrila k najobsadzovanejším sopranistkám. Jej lyrický, neskôr mladodramatický soprán sa uplatnil v širokom repertoári. Vynikla najmä v úlohách z opier obdobia klasicizmu, napr. ako Eurydika (Orfeus a Eurydika), Grófka (Figarova svadba), Donna Elvíra (Don Giovanni) a Pamina (Čarovná flauta), ako aj v titulných úlohách talianskej opery 19. stor., napr. ako Aida, Mimi (Bohéma), Liù (Turandot) a Čo-čo-san (Madame Butterfly), a opier klasického slovanského repertoáru, napr. ako Mařenka (Predaná nevesta), Rusalka, Karolína (Dve vdovy) a Tatiana (Eugen Onegin). Vytvorila aj hlavné postavy v operách domácich skladateľov J. Cikkera (Mary, Mister Scrooge) a E. Suchoňa (Milena, Svätopluk; Katrena, Krútňava). Ako koncertná speváčka účinkovala s poprednými orchestrami doma i v zahraničí, realizovala viacero nahrávok pre Československú televíziu a Československý rozhlas v Bratislave (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) i pre vydavateľstvo Opus, napr. profilovú platňu Anna Kajabová-Peňašková (1973) a Staré talianske árie (1975).

Kajahovia

Kajahovia, Kayahovia, Karenniovia, aj Červení Kareni, vlastným menom Kayah, Karenni — národ v Mjanmarsku žijúci prevažne v Kajaskom štáte a v priľahlých oblastiach Karenského štátu a Peguskej oblasti. Okrem Mjanmarska žijú aj v Thajsku (provincia Mae Hong Son); spolu asi 600-tis. (2000). Blízki príbuzní Karenov (niekedy sú považovaní aj za jednu z ich skupín, oni sami sa však s nimi neidentifikujú). Náboženstvo: animizmus, kresťanstvo (rímski katolíci, baptisti). Zaoberajú sa poľnohospodárstvom (najmä pestovaním bavlníka a tabaku a chovom domácich zvierat), obchodom (tíkové drevo) a spracovaním kovov (preslávili sa najmä odlievaním bronzových bubnov – pazi), doplnkom je rybolov. Hovoria kajaským (kajažským) jazykom (kajaštinou, kayah) patriacim do tibetsko-barmskej vetvy sinotibetskej jazykovej rodiny. Zapisuje sa slabičným písmom (kayah, kayah li), ktoré 1962 vytvoril kajaský politik a lingvista Khu Hteh Bu Peh (*1937, †2011) na základe indického písma bráhmí.

Predkovia Kajahov sa do vých. Mjanmarska začali sťahovať z Mongolska okolo 2015 pred n. l. Ich prítomnosť na planine Deemawso (Nywedaung) je prvýkrát doložená 739 pred n. l. Ako národ sa sformovali po 13. stor., vytvorili malé kniežatstvá (Kantarawaddy, Kyebogyi, Bawlake, Nammekon, Naungpale). R. 1875 s nimi podpísalo Spojené kráľovstvo dohodu, na základe ktorej zostali nezávislí, t. j. nepripojili sa k Britskej Barme ani k Britskému impériu a 1946 ani k Správnej rade pohraničných oblastí (Frontier Areas Administrative Board, FAAB), ktorej súčasťou boli územia obývané Čjinmi, Kačjinmi, Karenmi a Šanmi. Počas rokovaní o nezávislosti Barmy Kajahovia dosiahli, že ich územie bude mať postavenie zväzového štátu. R. 1948 bol na základe ústavy z 1947 utvorený Kajaský štát (pôvodne pod názvom Karennijský štát, od 1952 súčasný názov) ako jeden zo zväzových štátov novovzniknutej nezávislej republiky Barmský zväz (dnes → Mjanmarsko), pričom podľa ústavy mal (rovnako ako Šanský štát) právo požiadať po desaťročnom prechodnom období o oddelenie od Barmského zväzu. To však zo strany ústrednej barmskej vlády nebolo dodržané a už krátko po vzniku Barmského zväzu ich sídelné územie obsadilo barmské vojsko. Kajahovia proti centrálnej vláde povstali, boje však nadobudli charakter vojny až 1962. Hlavným nositeľom až do súčasnosti pokračujúceho boja za samostatnosť Kajahov sa stala Karennijská národná pokroková strana (Karenni National Progressive Party, KNPP; založená 1955) a jej ozbrojená zložka Karennijská armáda (Karenni Army). R. 1993 sa pod názvom Karennijský štát (Karenni State) stali Kajahovia členom Organizácie nezastúpených národov a národností (UNPO).

kajak

kajak [eskimácke jazyky] — malý štíhly zhora uzavretý (opalubovaný) čln (loď) uvádzaný do pohybu dvojlistovým pádlom. Kajak pôvodne používali Eskimáci (Inuiti) na pobrežný lov tuleňov, mrožov alebo vtákov. Eskimácky kajak býva jedno- alebo veľmi zriedkavo dvojmiestny (dĺžka asi 3,5 m) a má drevenú alebo kostenú kostru (napr. z rebier z mrožích klov) s obšívkou z tulenej alebo z mrožej kože impregnovanej veľrybím tukom. Je veľmi obratný, pri plavbe proti vlnám ho lovec, ktorý s ním tvorí vodotesný celok, môže otočiť okolo jeho osi o 360°. Jednotlivé typy sa odlišujú podľa geografického pôvodu (východné Grónsko, západné Grónsko, Aljaška) alebo podľa funkcie (lov mrožov, tuleňov). Od eskimáckeho kajaku odvodený turistický alebo športový kajak sa v súčasnosti väčšinou vyrába zo špeciálnych plastov a kompozitných materiálov; turistický kajak mal v minulosti drevenú skladaciu konštrukciu s gumotextilným poťahom. Športový kajak je uzavretá loď (medzinárodné označenie K, číslica za písmenom označuje počet osôb v lodi, napr. K4 = štvorkajak), v ktorom pretekár sedí a do pohybu ho uvádza dvojlistovým pádlom. Presné rozmery a hmotnosť lodí určujú pravidlá kanoistiky na divokej vode a rýchlostnej kanoistiky podľa jednotlivých pretekárskych disciplín a vekových kategórií.

Kajal

Kajal, Nemeskajal — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v sev. časti Podunajskej roviny na nive Váhu, 116 m n. m.; 1 520 obyvateľov, 29,6 % slovenskej, 66,8 % maďarskej národnosti (2011). Rovinné odlesnené územie, miestami zvyšky lužného lesa.

Obec písomne doložená 1297 ako Quayol, 1361 Kayul, 1380 Kayal, 1476 Alsokayal, Felsewkayal, 1773 Kajall, 1786, 1808, 1863 – 1907 Kajal, 1913 Nemeskajal, 1920 Zemanský Kajal, 1927 – 38 Kajal, 1938 – 45 Nemeskajal, 1945 Kajal.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1894 bola celá obec zničená povodňou, 1938 – 45 bola pričlenená k Maďarsku. Stopy osídlenia z laténskej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Ružencovej Panny Márie (pôvodne renesančný z 2. pol. 16. stor., barokovo prestavaný 1750, koncom 19. stor. rozšírený), neogotický evanjelický kostol (1898).

kajan

kajan [malajsky], Cajanus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Byliny, kry alebo polokry pochádzajúce pravdepodobne z Afriky. Patrí sem asi 37 druhov rastúcich v tropických a subtropických oblastiach Afriky, Ameriky a Indie. Najznámejším druhom je 1 – 4 m vysoký ker kajan obyčajný (Cajanus cajan; kajan indický, C. indicus,) s trojpočetnými dlhostopkatými kopijovitými listami a so žltými, bielymi alebo ružovými kvetmi usporiadanými v súkvetiach strapec, plod do 10 cm dlhý struk s 2 – 9 guľatými bielymi, sivými alebo hnedými semenami. Nezrelé semená sa používajú ako zelenina, zrelé ako strukovina (tzv. brazílsky hrach alebo kajanská fazuľa) alebo sa z nich melie múka, nadzemné časti rastlín sa využívajú ako krmovina alebo na zelené hnojenie, kry sa niekedy vysádzajú ako vetrolamy proti veternej erózii.

Kajang

Kajang — mesto v Malajzii v sev. časti členského štátu Selangor 21 km od hlavného mesta Kuala Lumpur; 295-tis. obyvateľov, aglomerácia 540-tis. obyvateľov (2008). Významné priemyselné stredisko. Turisticky vyhľadávaná oblasť pre kulinárske špeciality. Významný cestný uzol.

Kajanus, Robert

Kajanus, Robert, 2. 12. 1856 Helsinki – 6. 7. 1933 tamže — fínsky dirigent a hudobný skladateľ. Študoval v Helsinkách, Lipsku a Paríži. Jeden zo zakladateľov fínskej národnej hudby. R. 1882 založil Helsinský mestský orchester (Helsingin kaupunginorkesteri; do 1914 pod názvom Helsinská orchestrálna spoločnosť, Helsingin orkesteriyhdistyksen), kde pôsobil nepretržite do 1932 ako šéfdirigent a zaslúžil sa o jeho medzinárodnú umeleckú prestíž. Popri klasickom repertoári pravidelne uvádzal diela J. Sibelia. R. 1900 orchester pod Kajanusovým dirigentským vedením reprezentoval fínsku hudbu na Svetovej výstave v Paríži. Autor dvoch Fínskych rapsódií (Suomalainen rapsodia, 1881, 1886), symfonickej básne Aino (1885), Sinfonietty (1915) pre sláčikový orchester, suít, ako aj komornej, inštrumentálnej a vokálnej hudby.

Kajaský štát

Kajaský štát, barmsky Kaja pyijne, pôvodne Karenni — štát vo vých. časti Mjanmarska hraničiaci s Thajskom; rozloha 11 733 km2, 285-tis. obyvateľov (2010), hlavné mesto Loi-kaw. Hornatý povrch výrazne rozčlenený dolinami rieky Salwin a jej prítokov, maximálna výška územia 2 620 m n. m. Vegetácia vlhkých vždyzelených rovníkových lesov. Pestovanie najmä ryže na umelo zavlažovanej pôde, ďalej kukurice, prosa, sezamu, podzemnice olejnej a zeleniny. Ťažba tíkového a borovicového dreva (nelegálna ťažba viedla k výraznému úbytku lesov), produkcia laky. Ťažba alabastru, rúd cínu a volfrámu. Pri vodopádoch na rieke Balu Chaung hydroelektráreň Lawpita, ktorá je najväčšou hydroelektrárňou Mjanmarska (na celkovej produkcii elektrickej energie krajiny sa podieľa 20 %). Kajaský štát má obrovský potenciál z hľadiska rozvoja cestovného ruchu (mohutné pohoria, dravé rieky, viacero jazier a vodopádov). Slabšie vyvinutá cestná sieť, väčší význam má riečna doprava, letisko v Loi-kaw. Obyvatelia: Kajahovia, Kareni, Šani, Barmčania a i. Náboženstvo: buddhizmus, kresťanstvo, animizmus.

Kajaský štát bol utvorený po vzniku nezávislej republiky Barmský zväz (1948; dnes Mjanmarsko) vo vých. časti krajiny v oblasti obývanej prevažne Kajahmi pod názvom Karennijský štát, od 1952 súčasný názov. Už od svojho vzniku dejisko ozbrojených konfliktov medzi Kajahmi (→ Kajahovia) vedenými Karennijskou národnou pokrokovou stranou (Karenni National Progressive Party, KNPP; založená 1955) a jej ozbrojenou zložkou Karennijskou armádou (Karenni Army); → Mjanmarsko, Dejiny.

kajenská paprika

kajenská paprika — plod papriky kríčkovitej (Capsicum frutescens, → paprika), ktorý sa po usušení a pomletí používa ako korenie na ochutenie jedál alebo ako hlavná zložka čili.

Kajetán

Kajetán, aj Tomáš Kajetánsky (Gaetánsky), Tommaso (Tomáš) de Vio, vlastným menom Jacopo (Jakub) de Vio, 20. 2. 1469 Gaeta – 10. 8. 1534 Rím — taliansky teológ a filozof. R. 1484 vstúpil v Neapole do dominikánskeho rádu a prijal meno Tomáš (Tommaso, Tomás). Študoval filozofiu a teológiu v Neapole, Bologni a Padove, pôsobil na univerzite v Pavii a Ríme. Veľký úspech mu priniesla verejná dišputa s G. Picom della Mirandola vo Ferrare (1494). R. 1508 – 18 generálny predstavený dominikánskeho rádu a pápežský poradca, 1517 pápežom Levom X. vymenovaný za kardinála, 1517 – 19 arcibiskup v Palerme, od 1519 v Gaete. R. 1517 – 18 bol pápežom Levom X. vyslaný ako pápežský legát do Nemecka, kde podporil zvolenie Karola V. za rímsko-nemeckého kráľa (1519) a 1518 na ríšskom sneme v Augsburgu vypočúval M. Luthera. Podieľal sa na zostavení a šírení pápežskej buly Exsurge Domine (1520) odsudzujúcej Lutherovo učenie. R. 1523 sa ako pápežský legát Hadriána VI. usiloval v Nemecku, Poľsku a Uhorsku získať podporu na boj s Turkami.

Významný tomistický teológ. Autor prvého komplexného komentára k dielu Tomáša Akvinského Summa theologiae (al. Summa theologica, okolo 1225 – 74), viacerých exegetických prác založených na dôkladnom štúdiu originálnych gréckych a hebrejských textov, napr. nového prekladu Biblie (1523 – 32), viaczväzkových komentárov k Starému a Novému zákonu v prísnom literárnom zmysle, čím prispel k rozvoju modernej katolíckej exegetiky a hermeneutiky, diel Traktát o porovnaní pápežskej autority a koncilov (Tractatus de comparatione auctoritatis Papae et Concilii, 1511), ktoré však bolo podrobené ostrej kritike na Sorbone a na žiadosť Ľudovíta XII. spálené, a O božom ustanovení pontifikátu rímskeho pápeža (De divina Institutione Pontificatus Romani Pontificis, 1521), v ktorom sa usiloval vyvrátiť učenie M. Luthera.

kajetáni

kajetáni, aj teatíni, Rád rehoľných klerikov, lat. Ordo Clericorum Regularium vulgo Theatinorum, CR — rímskokatolícky rád založený 1524 v Ríme Kajetánom z Thiene (podľa neho nazvaný) a Gianom Pietrom Carafom (neskorší pápež Pavol IV.), ktorý bol v tom čase biskupom v Chieti (lat. Theate, odtiaľ ďalší názov rádu). Regulu rádu vypracovanú podľa princípov reguly sv. Augustína schválil 1524 pápež Klement VII. Základ rádu tvoria kňazi riadiaci sa istými pravidlami (regulami), preto bývajú označovaní aj ako rehoľní (regulovaní) klerici. Na čele jednotlivých domov (kolégií) stojí prepošt, predstaveným rádu je generálny prepošt (so sídlom v Ríme). Rehoľným odevom je čierny talár s bielou tunikou, znakom vysoký červený kríž na striebornom trojvrší v zlatom poli.

Vznik rehole kajetánov súvisel (podobne ako rehole jezuitov, kapucínov alebo redemptoristov) s reformáciou, so snahou o vnútornú duchovnú reformu rímskokatolíckej cirkvi (cirkevná reforma, tzv. katolícka reforma) a s úsilím zachovať jednotu s pápežom a zreformovať morálku kléru i ľudu. Hlavným cieľom kajetánov bola výchova mládeže, predovšetkým mravných a vzdelaných kňazov, ktorí by (vychádzajúc z dokumentov tridentského koncilu) túto reformu viedli. Spočiatku pôsobili len na území Talianska, neskôr aj vo Francúzsku, v nemecky hovoriacich krajinách, napr. v Rakúsku (Viedeň, Salzburg), v Čechách (Praha) a v Poľsku. V súčasnosti sa venujú výchove detí a mládeže najmä v misiách, ako aj starostlivosti o hendikepovaných.

R. 1583 založila v Neapole Uršuľa Benincasová (Orsola Benincasa; *okolo 1547, †1618) pod názvom Kongregácia oblátok Nepoškvrnenej Panny ženskú vetvu kajetánov, ktorú pápež Urban VIII. 1633 pričlenil pod správu kajetánov (preto sú jej príslušníčky nazývané kajetánky či teatínky), od 1904 používajú oficiálny názov Teatínske sestry nepoškvrneného počatia Panny Márie (tal. Suore Teatine dell’Immacolata Concezione di Maria Vergine).

Kajetánová-Michaleková, Emanuela

Kajetánová-Michaleková, Emanuela, 29. 11. 1874 Viedeň – 4. 5. 1944 Bratislava — slovenská klaviristka a pedagogička. R. 1890 – 95 študovala hru na klavíri na konzervatóriu a 1895 – 97 na Majstrovskej škole vo Viedni u T. Leszetyckého, kde začala aj koncertovať. R. 1900 – 07 pôsobila v Krakove, 1908 – 15 v Maribore a od 1916 v Bratislave, kde vystupovala ako sólistka i umelecká partnerka komornej hry. R. 1919 – 34 vyučovala hru na klavíri v Hudobnej škole pre Slovensko (resp. na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko) v Bratislave. Viaceré z jej žiačok sa ako pedagogičky klavírnej hry uplatnili na bratislavskom konzervatóriu a na hudobných školách v Bratislave, Nových Zámkoch a Trenčíne.

Kajfáš

Kajfáš, aj Kaifáš, plným menom Jozef Kajfáš — biblický židovský veľkňaz 18 – 36/37 n. l. za vlády rímskeho cisára Tibéria (Lk 3,1 – 2), najvyšší predstaviteľ židovskej veľrady (sanhedrinu). Do úradu ho po zosadení jeho tesťa Annáša dosadil msky miestodržiteľ Judska (15 – 26 n. l.) Valerius Gratus, zotrval v ňom počas pôsobenia Piláta, zosadený bol rímskym miestodržiteľom v Sýrii Luciom Vitelliom, ktorý na toto miesto ustanovil Annášovho syna Jonatána. Do obdobia pôsobenia Kajfáša v úrade veľkňaza sa datuje verejné účinkovanie Jána Krstiteľa i Ježiša Krista. Podľa evanjelií veľkňazi rozhodli o Ježišovom chytení a zabití v dvorane Kajfášovho paláca v Jeruzaleme (Mt 26,3), potom Kajfáš predsedal veľrade, pred ktorú predviedli zajatého Ježiša (Mt 26,57; Jn 18,24), ktorého najprv vypočúval Annáš (odtiaľ úslovie „chodiť od Annáša ku Kajfášovi“). Veľrada však nemala právomoc odsúdiť Ježiša na smrť, preto ho Kajfáš dal odviesť do vládnej budovy k Pilátovi (Jn 18,28). Ježišovo odsúdenie Kajfáš podporil aj výrokom: ... je pre vás užitočnejšie, aby zomrel jeden človek za ľud, akoby zahynul celý národ. (Jn 11,49, Jn 18,14). O Kajfášovi sa zmieňuje aj Jozef Flavius v Židovských starožitnostiach.

Kajipbergen, Tölek

Kajipbergen, Tölek, aj Tulepbergen Kajipbergenov, 7. 5. 1929 Šortan-baj, Karakalpacko – 14. 9. 2010 Nukus, Karakalpacko — karakalpacký spisovateľ. Od 1947 pôsobil ako učiteľ, neskôr redaktor karakalpackého rozhlasu a mládežníckého časopisu Džas leninši (Mladý Leninovec) a riaditeľ nakladateľstva Sovet Karakalpakstany (Sovietske Karakalpacko). Jeden z najvýznamnejších spisovateľov modernej karakalpackej literatúry, autor viacerých poviedok a románov, napr. Ďakujem, pán učiteľ (Rahmet mugallim, 1958), Dcéra Karakalpaka (Karakalpak Kyzy, I, II, 1963 – 65), Zornička oka (Közdyn karašygy, 1984) a Sekretár (Sekretar, 1956), i románovej trilógie Povesť o Karakalpakoch (Karakalpak Dastani, karakalpacky 1968 – 76, uzbecky 1973 – 78, rus. 1982). R. 1980 – 2010 predseda Zväzu spisovateľov Karakalpacka. Národný umelec Karakalpacka (1974) a Uzbekistanu (1994).

kajka

kajka [rus.] — jednotný názov rodov Polysticta a Somateria z triedy vtáky (Aves), čeľaď kačicovité. Stredne veľké až veľké vodné vtáky so silným priamym zobákom, ktoré sa vyskytujú na pobrežiach chladných sev. morí; typický je výrazný pohlavný dimorfizmus. Živia sa najmä živočíšnou potravou. Samice vystielajú hniezdo vlastným perím, ktoré je veľmi jemné. Patria sem štyri druhy, na Slovensku sa v zime vyskytuje kajka morská (Somateria mollissima, kajka obyčajná), ktorá poskytuje cenné prachové perie.

Kajka’ús

Kajka’ús, plným menom Unsuru’l-ma’alí Kajká’ús ibn Iskandar ibn Kábus, arabsky Unsur al-Ma’álí Kaj-Káús, perzsky Onsorolma’lí Kejká’ús, 1021 alebo 1022 – 1090 severových. Irán — perzský básnik a filozof. Pochádzal z rodu Zijárovcov vládnuceho v Tabaristane (dnes severových. Irán), bol vnukom kniežaťa Šamsu’l-ma’alího Kábúsa ibn Vašmgíra (†1012). Po dobytí Tabaristanu Ghaznovcami (začiatok 11. stor.) odišiel do Gazny (dnes Ghazní), kde žil ako dvoran Ghaznovcov. Autor dodnes populárneho diela Kniha rád (Nasíhatnáme, 1080 alebo 1082; neskôr nazývané aj Kábúsova kniha, Kábúsnáme) obsahujúceho poučenia vo forme listov pre princov a mladých kráľov, ako aj úvahy o vtedajších mravoch a sociálnych problémoch, ktoré bolo do 19. stor. praktickým návodom na výchovu v rodinách perzských (iránskych) šáhov a spolu s knihou Sijásatnáme Nizáma al-Mulka patrí k najvýznamnejších dokladom vzdelávacej a výchovnej literatúry tej doby. Bolo preložené do mnohých svetových jazykov, najstarší zachovaný je preklad do turečtiny (pol. 15. stor.), 1977 vyšiel český preklad Jiřího Osvalda Kniha rad. Ďalšie Kajka’úsove diela Dokonalosť rečníctva (Kamál al-balaga), Perla príslovia a porekadiel (Al-fárida fi al-amsál va al-adab) a Listy o apoteóze a pokáraní (Risála fi al-iftichár va al-itáb) sa nezachovali, sú známe len prostredníctvom diel iných autorov.

kajman

kajman [indiánske jazyky > španielsky] — jednotný názov rodov Caiman, Melanosuchus a Paleosuchus zo skupiny krokodíly (Crocodylia), čeľaď aligátorovité; v starších zoologických systémoch z triedy plazy (Reptilia), rad krokodílotvaré alebo krokodíly (Crocodylia). Kajmany majú relatívne krátku hlavu, vpredu širšiu a zaoblenejšiu, zuby dolnej čeľuste pri zavretej papuli nevidno, veľký štvrtý zub je skrytý v hornej čeľusti. Sladkovodné druhy, ktoré žijú v pomaly tečúcich riekach, jazerách a močiaroch, pri vyschýnaní biotopov migrujú do väčších vôd, obdobie sucha prežívajú zahrabané v bahne, pri extrémnych suchách však hynú. Živia sa najmä rybami, ale aj vtákmi a menšími cicavcami, napr. kapybarami. Samce sa správajú teritoriálne. Samice kladú vajcia do rozkladajúcej sa vegetácie a zeminy pri brehu, hniezdo strážia pred predátormi. Mladé jedince kajmanov sa zvyčajne stávajú korisťou anakondy.

Patrí sem päť druhov pochádzajúcich z tropických oblastí Južnej a Strednej Ameriky: najdlhší, okolo 5 m dlhý kajman čierny (Melanosuchus niger), kajman širokonosý (Caiman latirostris), najznámejší kajman okuliarnatý (Caiman crocodilus) a malé menej známe druhy kajman trpasličí (Paleosuchus palpebrosus) a kajman pralesný (Paleosuchus trigonatus).