Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 3770 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kafue

Kafue — mesto na juhu strednej časti Zambie v provincii Lusaka na sev. brehu rieky Kafue; 46-tis. obyvateľov (2010). Priemysel chemický, textilný, potravinársky, kovoobrábací.

Kafue

Kafue — rieka v Zambii, ľavostranný prítok Zambezi; dĺžka okolo 960 km, rozloha povodia 155 000 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku 320 m3/s. Pramení na hranici s Konžskou demokratickou republikou záp. od mesta Lubumbashi (Konžská demokratická republika), do Zambezi sa vlieva 70 km sev. od hrádze vodnej nádrže Kariba na hranici Zambie a Zimbabwe. Najväčšie prítoky: Lufupa, Mushingoshi, Lunga (pravostranné). Využívaná energeticky (dve hydroelektrárne s priehradnými nádržami) a na zavlažovanie (najmä malých fariem pestujúcich cukrovú trstinu). Splavná 240 km od ústia. Okolo stredného toku sa rozkladá národný park Kafue (→ Kafue National Park), rieka preteká územiami mokradí Lukanga Swamp a Kafue Flats (na jej území dva národné parky: Lochinvar National Park a Blue Lagoon National Park) zaradenými pre svoju jedinečnosť medzi lokality Ramsarského dohovoru. Väčšie mestá na rieke Kafue: Chingola, Kitwe, Kafue, Mazabuka. Napriek tomu, že rieka preteká urbanizovanými oblasťami a významným banským regiónom v provincii Copperbelt, čo zvyšuje riziko znečistenia, opakovane vykonávané testy vody nezaznamenávajú jej kontamináciu.

Kafue National Park

Kafue National Park [nešnl] — najväčší národný park Zambie na juhu strednej časti krajiny na strednom toku rieky Kafue; vyhlásený 1951, rozloha 22 400 km2 (jeden z najväčších národných parkov na svete). Rozkladá sa na mierne zvlnenej náhornej rovine vo výške okolo 1 000 m n. m. Územím preteká rieka Kafue. Rôznorodé územie mokradí, lesov, saván a polopúští s bohatou faunou (slony, hrochy, nosorožce, levy, leopardy, gepardy, zebry, antilopy, vodné vtáctvo a i.).

Kafzeh

Kafzeh, Džabal Kafzeh, Jebel Kafzeh, Qafzeh — vrch v Izraeli asi 2,5 km od mesta Nazaret, významné antropologické nálezisko. Počas výskumov (od 1933) tam boli v jaskyni nachádzajúcej sa vo svahu postupne objavené takmer úplné zvyšky 21 jedincov rozličného veku, raných predstaviteľov druhu Homo sapiens (pôvodný vedecký názov Homo sapiens palestinus) spolu s artefaktmi moustérienského typu, ktorých vek sa datuje na 90 tisíc – 130 tisíc rokov. Jedna žena zo skupiny pokladanej pôvodne za tzv. protokromaňoncov ležala v dvojhrobe s veľmi malým dieťaťom.

Kaga-Bandoro

Kaga-Bandoro, do 1974 Fort Crampel — mesto v centre Stredoafrickej republiky 245 km severne od hlavného mesta Bangui, administratívne stredisko ekonomickej prefektúry Nana-Grébizi; 57-tis. obyvateľov (2010). Priemysel potravinársky a odevný. Rímskokatolícke biskupstvo (od 1997).

Kagame, Alexis

Kagame, Alexis, 15. 5. 1912 Kiyanza – 2. 12. 1981 Nairobi — rwandský filozof, jazykovedec, historik, etnológ, básnik a teológ. Pochádzal z vysokopostavenej rodiny Tutsiov zo skupiny Abiru, z ktorej pochádzali tradiční historici na dvore rwandského panovníka (mwamiho). R. 1941 vyštudoval rímskokatolícku teológiu a získal doktorát na univerzite Gregoriana v Ríme, neskôr sa pridal k skupine afrických teológov Prêtres noirs, ktorí sa hlásili k teológii oslobodenia a ideám afrikanizácie kresťanstva. R. 1958 sa po návrate do vlasti angažoval aj v politike, od 1963 profesor na Národnej univerzite Rwandy v Butare.

Písal po rwandsky i po francúzsky. Medzinárodný ohlas získal prácami, v ktorých zúročil vlastný rozsiahly výskum tradičnej rwandskej histórie, kultúry a filozofie, napr. Bantusko-rwandská filozofia bytia (La Philosophie bantoue-rwandaise de l’être, 1956), ktorou nadviazal na prácu Bantuská filozofia (La philosophie bantoue, 1945) belgického misionára Placida Fransa Tempelsa (*1906, †1977) a v ktorej vypracoval vlastnú koncepciu africkej filozofie (→ bantuská filozofia), a Porovnávacia bantuská filozofia (La Philosophie bantu comparée, 1976).

Autor básnickej zbierky Dynastická poézia v Rwande (La Poésie dynastique au Rwanda, 1951) a prekladu Biblie do rwandčiny. Podieľal sa na príprave a vydaní 8-zväzkového diela Všeobecné dejiny Afriky (General History of Africa, 1981 – 93), ktoré bolo spracované pod záštitou UNESCO a vyšlo paralelne v angličtine i vo francúzštine a neskôr v skrátenej podobe aj v ďalších svetových a afrických jazykoch.

kagan

kagan [turkické jazyky], aj hakan, hagan — titul vládcu kaganátu používaný asi od 3. stor. turkickými kmeňmi; manželka kagana sa nazývala katun (katyn). Po ovládnutí turkických kmeňov Mongolmi (od 13. stor.) nahradil titul kagan jeho mongolský variant chán, s ktorým sa v literatúre často zamieňa.

Kagan, Henri

Kagan, Henri (Boris), 15. 12. 1930 Boulogne-Billancourt, departement Hauts-de-Seine — francúzsky chemik. R. 1962 – 67 pôsobil na Collège de France v Paríži, od 1967 na Université Paris-Sud v Orsay pri Paríži; 1973 profesor, 1999 emeritný profesor.

Priekopník asymetrickej katalýzy v organickej syntéze. Ako prvý opísal využitie kruhovo polarizovaného svetla pri syntéze helicénov (1971) a pri kinetickom delení racemických zmesí na enantioméry (1974), pripravil enantiomérne čisté organické difosfány (→ fosfány) a ako bidentátne ligandy ich použil na prípravu komplexov ródia, ktoré úspešne využil ako katalyzátory asymetrických hydrogenácií. Uskutočnil syntézu difosfánov s axiálnou chiralitou a navrhol nové metódy syntézy planárne chirálnych derivátov ferocénu. Za jeho najväčší prínos sa považuje objavenie a vysvetlenie nelineárnych efektov v asymetrickej katalýze (1986), keď experimentálne potvrdil, že je možné dosiahnuť aj vyššiu enantiomérnu čistotu produktu, ako je enantiomérna čistota chirálneho ligandu použitého na prípravu katalyzátora. Priekopník využitia zlúčenín lantanoidov v organickej syntéze; opísal jednoduchú syntézu jodidu samárnatého SmI2 a jodidu yterbnatého YbI2 a ich využitie ako špecifických redukčných činidiel (1980). Autor vyše 350 prác a učebnice Organická stereochémia (La stéréochimie organique, 1975), ktorá bola preložená do piatich jazykov vrátane čínštiny. Člen viacerých svetových akadémií, nositeľ mnohých vedeckých ocenení a vyznamenaní.

Kagan, Oleg

Kagan, Oleg, 22. 11. 1946 Južno-Sachalinsk – 15. 7. 1990 Mníchov — ruský huslista, manžel N. Gutmanovej. R. 1953 – 59 študoval na Lotyšskom štátnom konzervatóriu u Joachima Brauna (*1929, †2013) v Rige, 1959 – 65 na Centrálnej hudobnej škole u Borisa Kuznecova a krátko na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského u D. Oistracha v Moskve. Umeleckú dráhu aktívne rozvíjal sólisticky i v spolupráci s viacerými ruskými umelcami, o. i. s klaviristkami Jelizavetou Leonskou (*1945), Elisou Virsaladzeovou (*1942), ako aj s N. Gutmanovou, D. Oistrachom (pod jeho dirigentským vedením nahral husľové koncerty W. A. Mozarta) a violistom Jurijom Bašmetom (*1953). So S. Richterom realizoval nahrávky diel W. A. Mozarta i skladateľov súčasnej hudby (A. Berga, E. V. Denisova, S. A. Gubajdulinovej, A. Šnitkeho) a od 1969 s ním pravidelne účinkoval. V spolupráci s N. Gutmanovou a inými realizoval viaceré komorné koncerty z tvorby J. S. Bacha, L. van Beethovena, F. Schuberta, J. Brahmsa, M. Ravela a A. Honeggera. Virtuózna Kaganova hra inšpirovala jeho súčasníkov na napísanie viacerých hudobných diel, ktoré mu venovali a ktoré aj premiérovo uviedol, napr. Koncert pre husle a orchester č. 3 (1979) a Dvojkoncert pre husle a violončelo (1982) A. Šnitkeho, Koncert pre husle a violončelo (1980) A. Vieru a Sonátu pre husle a violončelo Gioisci (1981) S. A. Gubajdulinovej. Víťaz prestížnych súťaží v hre na husliach, napr. Medzinárodnej husľovej súťaže J. Sibelia v Helsinkách (1965) a J. S. Bacha v Lipsku (1968), nositeľ viacerých ocenení na medzinárodných súťažiach G. Enesca v Bukurešti (1964) a P. I. Čajkovského v Moskve (1966).

kaganát

kaganát [turkické jazyky] — názov štátneho útvaru, resp. ríše, ktorej vládol kagan. Kaganát utvárali od 3. stor. turkické kmene, napr. Turkický kaganát, Avarský kaganát (→ Avari), Chazarský kaganát (→ Chazari). Od 13. stor. (od ovládnutia Mongolmi) nahradil termín kaganát jeho mongolský variant chanát, s ktorým sa v literatúre často zamieňa, napr. Turkický kaganát sa často označuje ako Turkický chanát.

Kagel, Mauricio

Kagel [-chel], Mauricio (Raúl), 24. 12. 1931 Buenos Aires – 18. 9. 2008 Kolín nad Rýnom — argentínsky skladateľ a dirigent. Hudbu študoval súkromne (hra na klavíri, organe a violončele, spev, dirigovanie, hudobná teória) a na univerzite v Buenos Aires popri štúdiu dejín literatúry a filozofie. V kompozícii bol samoukom. R. 1957 sa usadil v Nemecku v Kolíne nad Rýnom, kde začal spolupracovať s elektroakustickým hudobným štúdiom a dirigoval komorný súbor Kölner Ensemble für Neue Musik. Od 1958 sa aktívne zúčastňoval Letných kompozičných kurzov novej hudby v Darmstadte, ktoré viedol 1960 – 66 a 1972 – 76. R. 1964 – 65 prednášal na univerzite v Buffale (New York), 1969 pôsobil v rámci hudobnej univerzity v Kolíne nad Rýnom ako riaditeľ Inštitútu pre novú hudbu a 1974 – 97 v hudobnom divadle. Každoročne usporadúval Kurzy novej hudby; podnikol koncertné turné v Str. a vých. Ázii, Juž. Amerike, USA a Kanade. V tvorbe využíval prostriedky elektroakustickej a konkrétnej hudby. Preslávil sa novým hudobným žánrom, tzv. inštrumentálnym divadlom, v ktorom účinkujúci inštrumentalisti vystupujú aj ako herci. Autor scénickej, filmovej a televíznej, ako aj orchestrálnej, komornej a vokálnej hudby, napr. Anagrama (1957 – 58) pre štyri sólové hlasy, recitujúci zbor a komorný súbor a Hétérophonie (1959 – 61) pre veľký symfonický orchester, štyroch sláčikových kvartet (1965, 1967, 1986, 1993), scénických a multimediálnych kompozícií Staatstheater (1967 – 70) a Kantrimiusik (1975) i hudobných filmov Hallelujah (1968) a Ludwig van (1969). Svoje kompozičné princípy vysvetlil vo viacerých teoretických prácach, napr. Tamtam... (T., 1975) a Slová o hudbe... (Worte über Musik..., 1991).

Kagemni

Kagemni, aj Memi alebo Gemni — staroegyptský vezír. Žil počas vlády Tetiho, faraóna 6. dynastie Starej ríše. Jeho manželkou bola Tetiho dcéra Nebtejnebuchet. Ako faraónov zať dosiahol v štátnej správe vysoké postavenie, čo dokladá množstvo jeho titulov. Jeho hrobka typu mastaby sa nachádza v Sakkáre sev. od Tetiho pyramídy; v 40. rokoch 19. stor. ju objavil K. R. Lepsius. Vďaka veľmi dobre zachovanej reliéfnej výzdobe patrí k najnavštevovanejším pamiatkam v sakkárskej oblasti, súčasťou jej výzdoby sú aj biografické texty. Podľa niektorých bádateľov je Kagemni totožný s adresátom tzv. Naučení pre Kagemniho patriacich k žánru tzv. egyptských naučení (nazývané aj knihy múdrych rád do života) a k vrcholným dielam staroegyptskej literatúry. Zachoval sa však len koniec textu v neskoršom odpise pravdepodobne z obdobia Strednej ríše (12. dynastia, asi 1994 – 1797 pred n. l.), ktorý spolu s Naučením Ptahhotepa (→ Ptahhotep) tvorí Prissov papyrus (Papyrus Prisse) v súčasnosti uchovávaný v Národnej knižnici v Paríži.

Kagera

Kagera, rwandsky Akagera — rieka vo vých. Afrike v Burundi, Rwande, Tanzánii a Ugande (tvorí hranicu medzi Rwandou a Tanzániou a medzi Tanzániou a Ugandou) považovaná za jednu zo zdrojníc Nílu; dĺžka okolo 420 km. Vzniká v Burundi sútokom riek Nyawarongu (pramení v Rwande) a Ruvuvu (pramení v Burundi), ústi do Viktóriinho jazera. Početné vodopády, na dolnom toku splavná. Na str. toku na území Rwandy národný park Akagera (vyhlásený 1934, rozloha 2 500 km2). Kagera bola objavená 1876 H. M. Stanleym. Do povedomia verejnosti sa dostala 1994, keď sa počas tzv. rwandskej genocídy (→ Rwanda) telá zavraždených Tutsiov a Hutuov dostali riekou až do Viktóriinho jazera.

Kaggwa, Apolo

Kaggwa, Apolo, aj Kagwa, sir, 1869 – február 1927 Nairobi, Keňa — ugandský politik a etnograf. V nábožensko-občianskych vojnách 1885 – 87 sa stal lídrom protestantskej frakcie, podporoval šírenie kresťanstva a kolonizáciu Ugandy. R. 1890 – 1926 premiér (katikkiro) kráľovstva Buganda na území juž. Ugandy. Zaslúžil sa o uzatvorenie bugandsko-britskej zmluvy (Agreement of 1900), ktorý Bugande zabezpečila nadštandardné ekonomické a i. výhody v rámci britského protektorátu Uganda. V protikoloniálnom povstaní 1897 – 99 sa postavil na stranu Spojeného kráľovstva proti kráľovi (kabaka) Mwangovi II. (*1868, †1903). Po Mwangovom zosadení (1897) bol jedným z troch regentov počas vlády maloletého Mwangowho syna Daudiho Chwu II. (*1896, †1939). Ako prvý Afričan bol povýšený do šľachtického stavu. Spolupracoval s misionárom Johnom Roscoeom (*1861, †1932) pri zbieraní ústnej ľudovej slovesnosti Bagandov (→ Gandovia). Autor viacerých kníh o ich dejinách, kultúre a zvykoch napísaných v gandskom jazyku (ganda, aj luganda). Jeho Kniha o kráľoch Bugandy (Ekitabo Kya Basekabaka be Buganda, 1900) bola prvou knihou v tomto jazyku a podnietila rozvoj gandskej historiografie a umeleckej literatúry. Kaggwove rukopisné súkromné dokumenty a korešpondencia sú uložené v knižnici univerzity Makerere v Kampale.

Kagjüpa

Kagjüpa, aj Gampopa, Kagjü — jedna zo štyroch škôl (Kagjüpa, Gelugpa, Ňingmapa, Sakjapa) tibetského buddhizmu (Kagjüpa = škola ústnej tradície). Za jej zakladateľov sa pokladajú indickí učenci Tilópa (*988, †1069) a Nárópa (*1016, †1100), v Tibete ju rozšírili jogíni Marpa (*1012, †1097) a Milaräpa, ktorí okolo seba sústreďovali žiakov a učenie im odovzdávali ústne. Kláštornú tradíciu školy Kagjüpa vytvoril až Milaräpov žiak Gampopa. Prvý kláštor školy Kagjüpy vznikol v 12. stor. v Densathile v centrálnom Tibete. Neskôr sa Kagjüpa rozčlenila na viacero škôl (napr. Karma-Kagjü, Dagpo-Kagjü, Dugpa-Kagjü) s vlastnou genealógiou majstrov. K najdôležitejším učeniam školy Kagjüpa patria metódy buddhistickej meditácie – tzv. šesť jóg (náuk) Nárópu, kľúčovým tantrickým učením je učenie mahámúdra (t. j. veľká pečať), ktorá je podľa učencov Kagjüpy esenciou buddhovskej prirodzenosti a jadrom všetkých buddhistických učení. Mahámúdra nie je sprostredkovaná v textoch, ale osobne učiteľom a má viesť k náhlemu precitnutiu (bódhi). Škola Dugpa-Kagjü sa na prelome 16. a 17. stor. rozšírila do Bhutánu, kde je dodnes štátom podporovaným náboženstvom. Škola Karma-Kagjü (jej sídelným kláštorom bol Cchurphu sev. od Lhasy, založený v 12. stor., do pol. 20. stor. sídlo jej najvyššieho duchovného predstaviteľa karmapu) sa v 2. pol. 20. stor. rozšírila na západ a v súčasnosti patrí k najrozšírenejším školám Kagjüpy.

Kagošima

Kagošima, Kagoshima — prístavné mesto v Japonsku v juž. časti ostrova Kjúšu v zálive Kagošima (Východočínske more) v blízkosti stratovulkánu Sakuradžima, administratívne stredisko prefektúry Kagošima; 613-tis. obyvateľov (2010). Priemysel textilný (najmä bavlnársky), potravinársky, chemický, lodný, porcelánový. Železničná križovatka, obchodný a rybársky prístav, letisko. Stredisko kozmického výskumu.

Vzhľadom na svoju polohu (zálivom chránený prístav) bola Kagošima už od stredoveku významným obchodným centrom bývalej provincie Sacuma. R. 1549 tam pôsobil jezuitský misionár František Xaverský. V období Tokugawa bola centrom moci rodu Šimazuovcov, ktorý ekonomicky ovládal aj susedné Rjúkjuské kráľovstvo. R. 1863 ju bombardovalo britské kráľovské loďstvo. R. 1877 sa stala centrom tzv. Sacumského povstania samurajov vedeného T. Saigóom, jednou z najvýznamnejších osobností reštaurácie Meidži. Od 1889 mesto.

Stavebné pamiatky: hrad (1601), verejný park Išibaši (koniec 19. stor., zachovaných niekoľko kamenných mostov). Múzeum reštaurácie Meidži.

Kagul

Kagul, moldavsky Cahul — mesto v juž. Moldavsku na rieke Prut v blízkosti hranice s Rumunskom, administratívne stredisko okresu Kagul; 29-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky, potravinársky, vinársky, obuvnícky, textilný. Dopravná križovatka, medzinárodné letisko.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1502, osídlené však bolo omnoho skôr. Do 1812 a 1856 – 78 súčasť Moldavska, 1812 – 56 (1836 mu bol udelený cárom Mikulášom I. štatút mesta) a 1878 – 1920 Ruska, 1920 – 44 Rumunska, počas 2. svet. vojny 1940 – 41 a od 1944 ZSSR. Od 1991 je súčasťou samostatného Moldavska. Múzeum (1958).

Kagul

Kagul, ukr. Kahul — jazero v juhozáp. časti Ukrajiny pri hraniciach s Moldavskom (zasahuje doň malou sev. časťou) a Rumunskom v Odeskej oblasti na Čiernomorskej nížine v blízkosti Dunaja, od ktorého je oddelené hrádzou; plocha 82 – 93,5 km2, hĺbka do 7 m. Ústi doň rieka Kagul, vyteká z neho vodný tok ústiaci do Dunaja. Pri vysokých vodných stavoch sa vody jazera Kagul zlievajú s Dunajom. Využívané na zavlažovanie (moldavská časť) a na rybolov.

kaguovité

kaguovité [polynézske jazyky], Rhynocetidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves). Patrí sem jediný, stredne veľký druh kagu vlasatý (Rhynochetos jubatus) s relatívne dlhým zobákom, nápadným chocholom na hlave a s nohami červenej farby, ktorý sa vyskytuje len v hustých lesoch Novej Kaledónie. Ohrozený druh, prežíva len niekoľko sto jedincov. Hniezdi na zemi, samica znáša len jedno vajce, starostlivosť o nekŕmivé mláďa trvá asi tri mesiace. Spoločenské, takmer nelietavé vtáky prevažne s nočnou aktivitou, dobré bežce. Živia sa živočíšnou potravou.

kagura

kagura [jap.] — tradičný japonský rituálny tanec s hudobným sprievodom (→ japonská hudba), súčasť šintoistických tanečných obradov počas sviatkov macuri. Tematická línia predstavení kagura je založená na významnom mýte starovekých japonských kroník, podľa ktorých bohyňa Uzume tancom vylákala bohyňu Slnka Amaterasu-ómikami z jaskyne, kde sa ukryla vo svojom hneve. Tanec kagura sa spočiatku predvádzal pred oltárom bohyne Amaterasu-ómikami vo svätyniach, ktoré jej boli zasvätené (najmä v meste Ise), mal viacero foriem, v plnej verzii trval aj niekoľko týždňov. Neskôr sa ako kagura začali označovať všetky šintoistické tance predvádzané ako obeta božstvám (starojaponsky kamu-kura = tance pre božstvo). Možno k nim priradiť aj archaické rituálne tanečné vystúpenia Okina (Starec), v ktorých božstvo v podobe starca požehnáva ľuďom i krajine. Svojráznu formu má kagura v centrálnej oblasti ostrova Kjúšu, kde sa počas niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujú mýty zaznamenané v najstaršej japonskej kronike Kodžiki (712); významným strediskom je Park kagury v obci Čójó (dnes súčasť obce Minamiaso, prefektúra Kumamoto).

kahal

kahal [hebr.] — v období pred zničením druhého jeruzalemského Chrámu (70 n. l.), ako aj v židovskej diaspóre výkonná rada spravujúca vnútorné záležitosti (náboženské, právne, komunálne) židovskej komunity kehila; termíny kahal a kehila sa často zamieňali.

kahan

kahan, aj kahanec — jednoduché prenosné svietidlo s otvoreným (nekrytým) plameňom. Kahany sa používali už v prehistorickom období (v neolite; zhotovovali sa úpravou kameňov vhodných tvarov a spaľovali živočíšny tuk), bežne sa používali v staroveku (Egypt, Grécko, Rím). Najjednoduchšie kahany boli nízke rozložité nádobky naplnené olejom alebo tukom, v ktorých bol ponorený knôt, dokonalejšie kahany mali uzavretú nádobku s osobitnými otvormi na napĺňanie a na knôt a držadlo, prípadne hák na zavesenie; najčastejšie sa zhotovovali z keramiky, zriedkavejšie z bronzu a mramoru, často boli bohato zdobené.

Na Slovensku sa kahan vo vidieckom prostredí zachoval v podobe hlinenej alebo kovovej mištičky so zobáčikom vybavenej držadlom alebo hákom, v ktorej sa spaľoval rozličný domáci tuk a olej. Svietenie kahanom sa udržalo na vidieku až do rozšírenia petrolejovej lampy, pretrváva však aj v súčasnosti (náladové osvetlenie, ezoterické účely). Banský (banícky) kahan sa začal používať najmä po začatí hlbinného dobývania (na Slovensku v 13. – 15. stor.) a v klasickom vyhotovení sa udržal až do prelomu 19. a 20. stor., keď bol nahradený novším druhom svietidla karbidovou lampou. Spočiatku spaľoval loj, neskôr olej (najmä repkový) a mal hák na zavesenie na výdrevu. Používal sa v baniach bez výskytu výbušných plynov. Termínom kahan sa aj v súčasnosti hovorovo označujú prenosné banské svietidlá. Laboratórny kahan sa používa v chemických laboratóriách najmä na zahrievanie, ale aj na orientačné plameňové skúšky (v analytickej chémii), ako aj v mikrobiologických laboratóriách na jednoduchú sterilizáciu očkovacích ihiel. Rozoznávajú sa liehové (sklené alebo kovové) a plynové (najčastejšie Bunsenove alebo Tecluove) kahany.

Kahan, William Morton

Kahan [kehen], William Morton (Velvel), 5. 6. 1933 Toronto — kanadský matematik a informatik. R. 1960 – 68 pôsobil na univerzite v Toronte, od 1968 profesor na Kalifornskej univerzite v Berkeley (Kalifornia). Zaoberá sa numerickou analýzou, zdokonaľovaním aritmetických výpočtov s pohyblivou rádovou čiarkou (anglicky floating-point computations) a od 1985 tvorbou štandardu IEEE 754, ktorý definuje spôsob vykonávania týchto operácií prostredníctvom počítača. Autor sčítavacieho algoritmu (nazvaný podľa neho), ktorý minimalizuje chyby vznikajúce pri sčítaní reálnych čísel uložených v počítači vo formáte s pohyblivou rádovou čiarkou. Autor vyše 40 vedeckých prác uverejnených v rôznych odborných časopisoch, spoluautor viacerých kníh, napr. Výpočty s riedkymi maticami (Sparse Matrix Computations, 1976), Numerická analýza (Numerical Analysis, 1991) a Aplikované paralelné výpočty (Applied Parallel Computing, 2006). Člen niekoľkých odborných združení a organizácií, napr. od 1994 spoločnosti ACM, od 2003 Americkej akadémie umení a vied a od 2005 Americkej národnej akadémie inžinierov. Nositeľ viacerých významných ocenení, napr. Turingovej ceny udeľovanej spoločnosťou ACM (1989) a ceny Emanuela R. Piora (2000) udeľovanej združením IEEE, ako aj označenia ACM Fellows (1994) udeľovaného spoločnosťou ACM svojim najvýznamnejším členom.

kahanec

kahanec

1.kahan;

2. sviečka, ktorej horľavý materiál (parafín, vosk) je spolu s knôtom umiestnený v plastovej, hliníkovej alebo sklenej nádobke; aj lampáš, v ktorom je zdrojom svetla takáto sviečka.

kahau

kahau [malajsky], Nasalis — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad primáty (Primates), čeľaď mačiakovité. Patrí sem napr. v skupinách žijúca opica kahau nosatý (Nasalis larvatus), ktorý sa vyskytuje v juhových. Ázii na ostrove Kalimantan. Má tehlovočervený chrbát, sivé končatiny, béžový chvost i spodok tela a dočervena sfarbenú tvár. Výrazný je pohlavný dimorfizmus: dospelé samce majú výšku okolo 70 cm, hmotnosť asi 24 kg a veľmi výrazný previsnutý nos dlhý až 10 cm, samice majú výšku okolo 60 cm, hmotnosť asi 10 kg a krátky nos smerujúci nahor. Živia sa rastlinnou potravou.

V niektorých zoologických systémoch sem patrí aj druh kahau mentavejský (Nasalis concolor, Simias concolor) žijúci v Indonézii na Mentavejských ostrovoch pri Sumatre, ktorého samce majú nos rovnaký ako samice.

káhin

káhin [arab.] — v predislamskej Arábii hlavný predstaviteľ kultu, resp. duchovný vodca kmeňa. V mene kmeňa prinášal obety božstvu, bol strážcom svätyne (príp. veštcom, ktorý vykladal vôľu božstva alebo predpovedal budúcnosť), znalcom nadprirodzených skutočností (’arráf), hovorcom kmeňa (chatíb), liečiteľom (tabíb), básnikom (šá’ir) a rozhodcom sporov (hakam). V jeho rukách často spočíval osud kmeňa počas vojen, ale aj v čase mieru. Veštecké a prorocké úlohy káhina sú známe najmä z arabského folklóru. S nástupom a šírením islamu jeho kmeňová funkcia zanikla.

Káhira

Káhira, arab. al-Káhira, medzinárodný prepis Al Qáhirah, angl. Cairo — hlavné mesto Egypta v severovýchodnej časti krajiny na vých. brehu Nílu bezprostredne pri juž. okraji nílskej delty (v mieste rozvetvovania sa rieky) asi 160 km od pobrežia Stredozemného mora (k mestu patria aj nílske ostrovy Gezíra a Róda), administratívne stredisko guvernorátu Káhira; 8,183 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť Veľká Káhira (dvojmestie Káhira-Gíza s priľahlými mestami) 19,440 mil. obyvateľov (2010), najväčšie mesto Afriky a Blízkeho východu.

Politické a kultúrne centrum krajiny, sídlo egyptskej vlády, parlamentu, najvyššieho súdu a ďalších štátnych úradov, ako aj zahraničných diplomatických zastupiteľstiev a Arabskej ligy. Obchodné (stredisko obchodu s bavlnou, obilím, drevom, tabakom a i.) a finančné stredisko štátu i Blízkeho východu, sídlo významných bánk, burzy (od 1865), priemyselných koncernov a hospodárskych organizácií, veľtrhové mesto. Významné stredisko hutníckeho (oceliarstvo) a textilného (najmä bavlnárskeho) priemyslu, ďalej strojárskeho (o. i. výroba dopravných prostriedkov), chemický, elektrotechnický, kožiarsky, odevný, tabakový, nábytkársky a polygrafický priemysel; rozvinuté umelecké remeslá (zlatníctvo, výrobky z kovov, tkáčstvo a i.). Cestovný ruch. Dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko (významná križovatka svet. leteckých liniek), metro (od 1987, prvé v Afrike).

Káhira patrí k mestám s výrazným znečistením ovzdušia, vody a pôdy, je tam desaťnásobne horšia kvalita ovzdušia, ako odporúčajú smernice OSN (zvýšená hladina aromatických uhľovodíkov, oxidu uhličitého a siričitého, medi, olova a i.). V dôsledku nedostatku zrážok, vysokých budov a úzkych ulíc (faktory zhoršujúce rozptyl smogu), prevahy starších automobilov (viac ako 60 % z nich má vyše 10 rokov) a vypaľovania strnísk v poľnohospodárskom zázemí vznikajú v Káhire časté hmly. K zhoršeniu viditeľnosti dochádza i počas prúdenia púšťového vetra chamsín prinášajúceho horúci vzduch s prímesou piesku.

Dejiny – Dnešná Káhira vznikla splynutím viacerých sídel ležiacich v delte Nílu na významných obchodných cestách spájajúcich Arábiu, Sýriu a Palestínu so sev. Afrikou a mestá na africkom pobreží Stredozemného mora s vnútrozemím. Na jej území sa už v staroveku nachádzalo staroegyptské mesto Iunu (grécky Heliopolis), v jej blízkosti sú aj ďalšie významné staroegyptské centrá, napr. záp. od nej Gíza a južne Mennofer (Memfis). Okolo 100 n. l. založil rímsky cisár Traján na pravom (vých.) brehu Nílu v blízkosti ostrova Róda na mieste pôvodného staroegyptského sídla Grékmi nazývaného Babylon mesto a pevnosť (neskôr Arabmi nazvaná Kasr al-Šam), ktorá mala chrániť lodný most cez Níl a kanál (nazývaný Amnis Trajani) vedúci do Červeného mora; v neskoršom období sa mesto stalo centrom byzantskej administratívy a začali sa tam usádzať koptskí kresťania (→ Kopti), pravdepodobne v 1. pol. 5. stor. tam bolo založené biskupstvo. R. 641 dobyli Babylon Arabi a vojvodca kalifa Umara ibn al-Chattába a neskorší prvý guvernér Egypta Amr ibn al-Ás založil sev. od Babylonu opevnený vojenský tábor, ktorý nazval Fustát (Veľký stan). Tábor sa postupne rozrástol na mesto a stal sa hlavným mestom krajiny; vzniklo tam viacero palácov, obytných domov a mešít (väčšina pôvodných stavieb sa nezachovala, dodnes jestvujúca mešita Amra ibn al-Ása, najstaršia v Káhire, bola mnohokrát prestavaná). Na mieste týchto dvoch starých sídelných jadier leží dnes mestská časť Káhiry, Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima). R. 750 Fustát vyhorel a následne vzniklo nové administratívne a vojenské centrum al-Askar, ktoré si však pozíciu hlavného mesta udržalo len niečo vyše storočie. Počas vlády dynastie Túlúnovcov (868 – 905), predovšetkým jej zakladateľa, neskoršieho egyptského sultána Ahmada ibn Túlúna, vzniklo nové mesto al-Katái’ (870). Boli vybudované nové administratívne budovy a kasárne, mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879), rezidencia guvernéra, verejná nemocnica, akvadukt a paláce (905 boli všetky stavby s výnimkou mešity Ahmada ibn Túlúna deštruované). Ahmad ibn Túlún dal na ostrove Róda postaviť pevnosť a 861 znovuvybudovať nílometer (stavba slúžiaca na meranie výšky hladiny Nílu). Mesto sa stalo významným umeleckým a politickým centrom, významným centrom výroby textilu, v 10. – 11. stor. spracovania horského krištáľu a v 11. – 12. stor. výroby vysokokvalitnej listrovej keramiky.

R. 969 dobyl Egypt fátimovský vojvodca Džauhar as-Sikillí (as-Saklabí), ktorý v tom istom roku založil severovýchodne od Fustátu nový vojenský tábor (alebo satelitné mesto) opevnený mohutnou hradbou z nepálených tehál s ôsmimi bránami a nazval ho Káhira (arab. Al-Kahira = Dobyvateľka). Káhira sa stala hlavným mestom Egypta, sídlom kalifa a jeho dvora (panovnícky palác postavený 953 – 973; nezachoval sa) i významným centrom islamskej vzdelanosti, 970 – 992 bola postavená mešita al-Azhar, pri ktorej 972 vznikla madrasa (dnešná univerzita al-Azhar), a 990 – 1013 Hákimova mešita. V 2. pol. 11. stor. postihli mesto viaceré katastrofy (hladomor a mor), ktoré spôsobili vyľudnenie a čiastočný zánik Fustátu. Remeselníci z Fustátu sa presťahovali do Káhiry, ktorá sa v tom období začala značne rozširovať (napr. 1087 – 92 boli vybudované nové hradby, z ktorých sa zachovali napr. mestské brány Báb al-Nasr, 1087 – 92, a Báb al-Futúh, koniec 11. stor.).

V Káhire a v jej okolí vzniklo množstvo nových stavieb z kameňa s bohato dekorovanými fasádami (napr. mešita al-Akmar, od 1125) a v jej blízkosti viacero mauzóleí a funerálnych komplexov. R. 1168 bol vzhľadom na nebezpečenstvo útoku križiakov Fustát deštruovaný. Počas vlády dynastie Ajjúbovcov (1171 – 1250) boli časti mesta na brehu Nílu prestavané na remeselné a obchodné štvrte (od najstarších čias sa tam nachádzali prístavy). Sultán Saláhaddín inicioval vznik nového obranného systému s hradbami, ktoré by spájali Fustát a Káhiru. Z tohto plánu sa realizovala len citadela (1176; nachádzali sa tam paláce a sídla štátnych inštitúcií) postavená na Mukattamských vrchoch medzi Fustátom a Káhirou. Počas vlády dynastie mamlúkov (1250 – 1517) bola Káhira hlavným obchodným, náboženským a rezidenčným centrom ríše a po zničení Bagdadu Mongolmi (1258) i centrom islamskej kultúry. Vznikli nové štvrte, intenzívna stavebná činnosť prebiehala v al-Kahire, kde bola rozšírená hlavná ulica (nazývaná kasaba), ktorá slúžila aj na náboženské sprievody a bolo na nej vybudovaných množstvo prepychových súkromných rezidencií i charitatívnych inštitúcií založených mamlúckymi sultánmi. Vzniklo aj množstvo mešít, madrás, škôl a pitných fontán (v budove tzv. sabíl-kuttáb). K najvýznamnejším zachovaným stavbám patrí mešita sultána Bajbarsa (1266 – 69), ktorú dal vybudovať pri hipodróme (v neskoršom období vlády mamlúkov zohrával významnú úlohu ako športové a ceremoniálne centrum). O rozšírenie mesta, ako aj o vznik a prestavbu mnohých verejných stavieb sa zaslúžil mamlúcky sultán Muhammad an-Násir (vládol 1294 – 1340), významný patrón architektúry. Okolo 1340 mala Káhira asi 500-tis. obyvateľov. Koncom 14. stor. nastal ekonomický úpadok mesta. V 2. pol. 15. stor. počas vlády sultána Kájtbája boli vybudované a reštaurované mnohé verejné stavby a mesto bolo opäť rozšírené (vznikli nové štvrte, pohrebiská a rezidencie aristokracie za hradbami al-Kahiry).

Po dobytí Egypta Osmanmi a počas ich nadvlády (1517 – 1914) sa Káhira stala provinčným mestom, ale zároveň aj jedným z najvýznamnejších obchodných stredísk v Osmanskej ríši. Mnohí remeselníci a umelci však odišli do Istanbulu. Stavebná aktivita výraznejšie nenarušila pôvodný charakter starého mesta. Stavali sa mešity s centrálnymi kupolami, štíhle minarety a od 16. stor. tradičné arabské kaviarne. Prístavy vo Fustáte upadli, rozvíjal sa nový prístav Búlák, kde vzniklo množstvo skladov a mešít (napr. mešita Sinana Pašu, 1571) v architektonickom štýle spájajúcom mamlúcke a osmanské architektonické prvky. Stavebná činnosť sa sústreďovala v predmestiach, mimo hradieb starého mesta, kde vznikali významné charitatívne a verejné inštitúcie i mešity. Architektúra v Káhire bola ovplyvnená mamlúckymi vzormi až do 18. stor., keď prevážil vplyv osmanskej dvornej architektúry a dekorácie. Staršie stavby boli opravované. Zachované tradičné obytné domy v historických častiach mesta sú charakteristické drevenými arkiermi na fasádach a zdobené panelmi s vyrezávanými geometrickými alebo florálnymi ornamentmi a s oknami prekrytými drevenými ornamentálnymi mrežami.

Výrazné zmeny nastali v Káhire počas jej obsadenia (1798 – 1801) francúzskymi vojskami Napoleona I. Bonaparta, keď boli deštruované celé historické štvrte a množstvo významných pamiatok. Mesto bolo rozdelené na 8 častí a boli vydané regulácie týkajúce sa hygieny. Trend modernizácie pokračoval počas celého 19. stor., a najmä v jeho 2. polovici, keď boli v európskom štýle postavené nové štvrte. Hlavným zámerom bolo vytvoriť z Káhiry modernú metropolu. Pôsobili tam mnohí európski architekti, viacerí na svojich stavbách uplatňovali štýl vychádzajúci z islamskej architektúry, vzorom pri budovaní Káhiry bol aj Paríž. Staré mesto si však uchovalo pôvodný stredoveký charakter. V 20. stor. v súvislosti s nárastom obyvateľstva sa Káhira rozrástla o ďalšie nové štvrte s modernou architektúrou. Začiatkom 20. stor. vznikla na základe európskych urbanistických koncepcií nová štvrť Heliopolis, ktorej architektúra sa vyznačuje zmesou európskych a islamských foriem (napr. palác baróna Éduarda d’Empain, 1907 – 11). V súčasnosti je Káhira výrazne kozmopolitné mesto na kultúrnom rozhraní Afriky, Ázie a Európy, ako aj významné kultúrne a duchovné centrum arabského a islamského sveta.

Stavebné pamiatky – Stará Káhira (arab. Misr al-Kadima): čiastočne zachované zvyšky rímskej pevnosti (okolo 100 n. l., neskôr niekoľkokrát prestavaná, arab. Kasr al-Šam), v ktorej areáli sa nachádza viacero koptských chrámov bazilikovej dispozície, napr. Chrám sv. Sergia a Bakcha (Abu Serga, založený v 5. stor., prestavaný v 11. a v 17. stor., reštaurovaný 2000, podľa legendy tam odpočívala Svätá rodina počas pobytu v Egypte), Chrám sv. Barbory (Sitt Barbara, 13. stor.), Koptské múzeum (založené 1910), ako aj Konvent sv. Juraja (10. stor., upravený v 19. stor.) a Chrám sv. Juraja (10. stor., prestavaný začiatkom 20. stor.) gréckej pravoslávnej cirkvi.

Pamiatky islamskej architektúry: zachovalo sa okolo 600 významných pamiatok islamskej architektúry, čím sa Káhira zaraďuje k najvýznamnejším mestám islamského sveta; 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. K najvýznamnejším zachovaným stavbám patria mešita Amra ibn al-Ása (založená 641 vo Fustáte ako prvá mešita v Egypte, prestavaná 673, koncom 7. stor., v 1. pol. 9. stor. a neskôr, súčasná podoba je z 19. stor.), mešita Ahmada ibn Túlúna (876 – 879, jej špirálovitý minaret bol kópiou minaretu Veľkej mešity v Sámarre, koncom 13. stor. prestavaná), mešita (al-)Azhar (970 – 992; v interiéroch sa zachovali pôvodné štukové epigrafické a florálne ornamenty), Hákimova mešita (Veľká mešita kalifa al-Hákima, 990 – 1013, reštaurovaná 1980), mešita al-Akmar (od 1125, fasáda s bohatou reliéfnou výzdobou a kaligrafickými nápismi) a mešita al-Sáliha Talá’iho (1160).

V blízkosti mesta boli vybudované citadela (1176, prestavaná v 13. – 15. stor., aj v 19. stor.) a viacero mauzóleí i funerálnych komplexov, napr. mešita emira al-Džujúšiho (1085), funerálny komplex sultána Kalávúna (1284 – 85, mauzóleum, madrasa, nemocnica), funerálny komplex sultána Hasana (1356 – 63, okrem sultánovho mauzólea ho pôvodne tvorili mešita, 4 madrasy, sirotinec, krytý bazár s obchodmi, kúpele a kuchyňa pre chudobných), funerálny komplex sultána Kájtbája (1472 – 74), mešita Abdalghániho al-Fachriho (1418), mešita sultána Kájtbája (1481 – 91), mešita Abdalkádira al-Daštútiho (1506), mešita Abú Dahaba (1774), mešita Muhammada Alího (aj Alabastrová mešita, 1828 – 57, postavená v areáli citadely), mauzóleum abbásovských kalifov (1242 – 66), mauzóleum Aliho Badra al-Karafího (1300), mauzóleum Abú al-Jusufajna (1329 – 30), funerálny komplex emira Šamsuddína Aksunkura (nazývaný aj Modrá mešita, 1346 – 47), funerálny komplex sultána Faradža ibn Barkúka (1398 – 1411), funerálny komplex sultána al-Mu’ajjada (1415 – 22), mauzóleum Abdullaha al-Dakrúrího (1466), mauzóleum Fadavíja (1479), mauzóleum emira Chajrbaka (1502 – 20).

Madrasy: madrasa a funerálny komplex emira Ahmada al-Mihmandara (1324 – 25), madrasa a funerálny komplex emira Aslama al-Silahdára (1344 – 45), madrasa emira Sargatmiša (1356), madrasa al-Ghannamíja (1372 – 73), madrasa sultána Barkúka (1384 – 86), madrasa a funerálny komplex emira Achúra Kanibaja (1503 – 04).

Súkromné rezidencie a mestské paláce: Ka’a al-Dardir (pol. 12. stor.), palác emira Alina Aka (aj palác emira Chajrbaka, 1293, 1502 – 03), palác emira Taza (1352, prestavaný v 17. a v 19. stor.), palác Baštak (1334 – 39, dnes múzeum), palác sultána Kájtbája (1485), palác al-Gavhara (1814, v areáli citadely) a i. Sabíl-kuttáb (budova s pitnou fontánou a školou) Abdarrahmána Katchudu (1744), karavanserail sultána Kansuha al-Ghúriho (1504 – 05) a i. Na nílskom ostrove Róda nílometer (861, pôvodne jestvoval už v staroveku).

Káhira je významným vedeckým a vzdelávacím centrom, sídlia tam Egyptská akadémia vied, početné výskumné ústavy, knižnice a viaceré univerzity, napr. univerzita al-Azhar (pôvodne madrasa založená 972 pri mešite al-Azhar), najvýznamnejšia a druhá najstaršia vzdelávacia inštitúcia v arabskom svete, ďalej Káhirská univerzita (založená 1908), Americká univerzita (1919), Univerzita Ain-Šams (1950) a i. V Káhire sa nachádza množstvo múzeí a galérií, z ktorých k najvýznamnejším patria Egyptské múzeum (založené 1857, súčasná budova v neoklasicistickom štýle z 1902), Koptské múzeum (1908) a Múzeum islamského umenia (1910), na nílskom ostrove Gezíra nové egyptské Národné kultúrne centrum (otvorené 1988) s Múzeom moderného umenia a budovou opery (predošlá budova opery, tzv. chedívska, postavená 1869 pri príležitosti otvorenia Suezského kanála, bola 1971 deštruovaná). Sídlo koptského patriarchu. Botanická a zoologická záhrada.

Káhirská dohoda

Káhirská dohoda — tajný dohovor o postavení Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) v Libanone uzavretý v Káhire 3. 11. 1969 predsedom Výkonného výboru OOP J. Arafátom a hlavným veliteľom libanonskej armády Emilom al-Bustáním (*1909, †2002) zastupujúcim libanonského prezidenta Charla Heloua (Charles Helou, arab. Hulw, *1913, †2001). Predchádzal jej konflikt medzi libanonskou armádou a OOP (október 1969) sprevádzaný ozbrojenými zrážkami v juž. Libanone a vo viacerých libanonských mestách (Tripolis, Bejrút, Sajdá). Rokovania urýchlila aj hrozba sýrskej intervencie na podporu palestínskych ozbrojencov, ako aj ich podpora zo strany libanonských moslimov usilujúcich sa o oslabenie maronitskej dominancie v štáte (→ maroniti). Káhirskou dohodou získali Palestínčania autonómiu v oblasti civilných a vojenských záležitostí v šestnástich palestínskych utečeneckých táboroch na území Libanonu a OOP právo slobodne operovať v juhových. Libanone, ktorý dostala skoro úplne pod svoju kontrolu (vznikol tam akýsi štát v štáte), a využívať oblasť ako základňu na útoky proti Izraelu, čo sa ešte zvýraznilo po Čiernom septembri (1970) a vyhnaní OOP z Jordánska, ďalej prístup k sýrskym hraniciam a k zásobovaniu po tzv. Arafátovej ceste, ktorá viedla z juž. Libanonu do Sýrie. S cieľom obnoviť suverenitu nad celým libanonským územím bola Káhirská dohoda libanonským parlamentom 21. 5. 1987 zrušená.

Káhirská konferencia

Káhirská konferencia

1. krycí názov Sextant — konferencia konaná 22. – 26. 11. 1943 počas 2. svet. vojny v Káhire za účasti USA (F. D. Roosevelt), Spojeného kráľovstva (W. L. Churchill) a Číny (Čankajšek), ktorá riešila otázku ďalšieho vedenia vojny v Barme, na Ďalekom východe a v Tichomorí, ako aj povojnového usporiadania tejto oblasti. Prijala Káhirskú deklaráciu (zverejnená 1. 12. 1943), podľa ktorej mali Spojenci spoločne pokračovať vo vojne až do bezpodmienečnej kapitulácie Japonska a Japonsko muselo vrátiť všetky územia anektované od začiatku vojny;

2. konferencia konaná 3. – 7. 12. 1943 v Káhire (tzv. druhá Káhirská konferencia), na ktorej rokovali americký prezident F. D. Roosevelt a britský ministerský predseda W. L. Churchill s tureckým prezidentom İ. İnönüom o prípadnom ustúpení Turecka od neutrality a o vstupe do vojny proti Nemecku, čo İnönü odmietol.

Kahiwa Falls

Kahiwa Falls [fóls] — vodopád na Havajských ostrovoch na sev. brehu ostrova Molokai pozostávajúci zo 6 výrazných stupňov; výška 660 m. Dá sa pozorovať len z mora alebo zo vzduchu.

Kahla

Kahla [kála] — mesto v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; 7,3 tis. obyvateľov (2012). Prvýkrát písomne doložené 876 ako Calo, medzi 1283 – 1333 získalo mestské práva. R. 1844 tam bola založená továreň na výrobu porcelánu (dnes KAHLA/Thüringen Porzellan GmbH). Počas 2. svet. vojny (1944 – 45) bola na okraji mesta (Walpersberg) zriadená podzemná vojenská letecká továreň na výrobu stíhacích lietadiel Messerschmitt (Me 262), v ktorej pracovali vojnoví zajatci.

Stavebné pamiatky: v centre mesta zachovaná pôvodná stredoveká uličná sieť (13. stor.), zvyšky hradieb (13. – 15. stor.), kostol Sankt Margarethen (neskorogotický chór z 15. stor., loď zo 17. stor.) a meštianske domy zo 16. – 19. stor. (napr. hrazdený dom Metznersches Haus, 16. stor., prestavaný v 17. stor., dnes mestské múzeum), v blízkosti mesta hrad Leuchtenburg (12. – 13. stor., reštaurovaný v 19. stor., hradné múzeum, 1906).

Kahn, Richard Ferdinand

Kahn [kán], Richard Ferdinand, barón (od 1965), 10. 8. 1905 Londýn – 6. 6. 1989 Cambridge, Spojené kráľovstvo — britský ekonóm. Študoval na Cambridgeskej univerzite (najskôr fyziku a matematiku; 1927 – 28 ekonómiu, žiak a spolupracovník J. M. Keynesa, štúdium ukončil 1931), 1933 – 72 tam aj pôsobil; 1951 profesor.

Predstaviteľ postkeynesovskej ekonómie (→ postkeynesovstvo), sformuloval výdavkový multiplikátor (1931), ktorý sa stal východiskom investičného multiplikátora J. M. Keynesa; kritik neoklasickej ekonómie v USA a monetarizmu. V 60. rokoch 20. stor. sa spolu s J. V. Robinsonovou, N. Kaldorom a Luigim Lodovicom Pasinettim (*1930) podieľal na formovaní taliansko-cambridgeskej ekonomickej školy, zároveň 1955 pôsobil vo Výskumnej divízii Hospodárskej komisie OSN pre Európu a 1956 spolupracoval na príprave Ekonomického prehľadu o Európe 1955 (Economic Survey of Europe in 1955). R. 1959 člen odbornej skupiny Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorá skúmala rast cien vo vzťahu k mzdám, od 1960 Britskej akadémie.

Autor prác Vybrané eseje o zamestnanosti a ekonomickom raste (Selected Essays on Employment and Growth, 1972), Ekonomika krátkeho obdobia (L’economia del breve periodo, 1983) a Tvorba Keynesovej všeobecnej teórie (The Making of Keynes’ General Theory, 1984).

Kahneman, Daniel

Kahneman [káne-], Daniel, 5. 3. 1934 Tel Aviv, dnes Tel Aviv-Jaffa — izraelsko-americký psychológ. R. 1970 – 78 pôsobil na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, 1978 – 86 na University of British Columbia vo Vancouveri, 1986 – 94 na Kalifornskej univerzite v Berkeley, od 1993 na Princetonskej univerzite. Integroval poznatky z kognitívnej psychológie a psychologického výskumu do ekonómie, čím ekonomickú teóriu obohatil o nové zistenia týkajúce sa ľudskej motivácie pri riadení rizík. Spolu s Amosom Nathanom Tverským (*1937, †1996) je považovaný za zakladateľa behaviorálnej ekonómie. Vytvorili tzv. prospektovú teóriu (prospect theory), ktorá sa zaoberá preferenciami na základe potenciálnej hodnoty strát a ziskov v porovnaní s užitočnosťou a popiera, že v podmienkach neistoty sa ľudia vždy rozhodujú podľa zákonov matematickej logiky (Posudzovanie v podmienkach neistoty: heuristiky a skreslenia, Judgment under Uncertainty: Heuristics and Biases, 1982, s Paulom Slovicom, *1938). R. 2009 bola na Slovensku vydaná kniha Vladimíra Baláža (*1961) Riziko a neistota. Úvod do behaviorálnej ekonómie a financií (2009), ktorá sa zaoberá behaviorálnou ekonómiou a Kahnemanovou a Tverského prospektovou teóriou. Kahneman neskôr rozvinul výskumný program tzv. hedonickej psychológie. Člen viacerých vedeckých spoločností. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (2002) za integrovanie poznatkov psychologického výskumu (týkajúcich sa najmä posudzovania a rozhodovania ľudí v podmienkach neistoty) do ekonomickej vedy.

Kahnweiler, Daniel-Henry

Kahnweiler [kánvaj-], Daniel-Henry, 25. 6. 1884 Mannheim, Nemecko – 11. 1. 1979 Paríž — obchodník s umením, zberateľ, vydavateľ a spisovateľ. Pochádzal zo židovskej rodiny z Mannheimu. Od 1902 žil Paríži, kde 1907 otvoril galériu (Galerie Kahnweiler), v ktorej propagoval kubizmus, ale aj fauvizmus. Významne podporoval P. Picassa, G. Braqua, A. Deraina, M. de Vlamincka, F. Légera, J. Grisa a i. Počas 1. svetovej vojny žil vo Švajčiarsku, kde sa zaoberal písaním teoretických prác o kubizme. R. 1920 v Paríži otvoril Galerie Simon. Významná je jeho publikačná a vydavateľská činnosť, vydal viaceré teoretické diela o modernom umení i významné diela modernej literatúry ilustrované súdobými umelcami. Autor pamätí Moje galérie a moji maliari (Mes galeries et mes peintres, 1961).

Kahoolawe

Kahoolawe — ostrov v Tichom oceáne, najmenší z ôsmich hlavných ostrovov súostrovia Havajské ostrovy; dĺžka 18 km, šírka 10 km, rozloha 119 km2, neobývaný. Maximálna výška 452 m n. m.

Kahoun, Karol

Kahoun, Karol, 13. 9. 1930 Boleráz, okres Trnava – 18. 5. 2019 Bratislava — slovenský historik umenia a pamiatkar, brat E. Drábikovej, manžel D. Kahounovej. Po štúdiu dejín umenia a národopisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave pôsobil 1954 – 95 na UK v Bratislave a 1995 – 2010 na Trnavskej univerzite v Trnave, prednášal aj na Vysokej škole muzických umení v Bratislave. Venoval sa vedeckovýskumnej práci, ako aj galerijnej, muzeálnej, pamiatkarskej a publicistickej činnosti, pričom sa orientoval najmä na staršie dejiny slovenskej architektúry a slovenské sochárstvo 20. stor.

Popredný odborník najmä v oblasti výskumu a interpretácie gotickej architektúry na Slovensku. Autor monografických a syntetických knižných publikácií o slovenskej gotike a slovenskom sochárstve, v ktorých venoval pozornosť najmä špecifikám slovenského umeleckohistorického a kultúrneho dedičstva, napr. Neskorogotická architektúra na Slovensku a stavitelia východného okruhu (1973), Ladislav Snopek (1974), Klára Patakiová (1978), Bratislavská primátorská reťaz: dejiny a prítomnosť mesta (1983), Vojtech Löffler (1984), Tibor Bartfay (1988) a Gotická sakrálna architektúra Slovenska (2002). R. 1995 – 2005 predseda Umeleckohistorickej spoločnosti Slovenska pri SAV. Od polovice 60. rokov 20. stor. člen a neskôr aj podpredseda Medzinárodnej organizácie výtvarných kritikov AICA pri UNESCO (Association internationale des critiques d’art založenej 1950 so sídlom v Paríži). Nositeľ viacerých významných ocenení, napr. Radu Ľ. Štúra II. triedy (2005).

Kahounová, Denisa

Kahounová, Denisa, 3. 4. 1934 Spišská Nová Ves — slovenská historička umenia, manželka K. Kahouna. R. 1953 – 58 študovala dejiny umenia a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1958 – 61 pôsobila v Galérii mesta Bratislavy, 1961 – 69 v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, neskôr pôsobila pedagogicky na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave. Autorka monografií Henri de Toulouse-Lautrec (1966) a Alina Ferdinandy (1978).

Kahramanmaraş

Kahramanmaraş [-raš], do 1973 Maraş — mesto v juž. Turecku na úpätí pohoria Taurus, administratívne stredisko provincie (ilu) Kahramanmaraş; 394-tis. obyvateľov (2010). Priemysel potravinársky (tradičná výroba zmrzliny a tureckého nápoja salep), textilný (jedno z najvýznamnejších turistických stredísk); remeslá (najmä tkanie kobercov). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Cestný uzol. Turistické stredisko. V okolí ťažba rúd železa a striebra.

Osídlené od staroveku, už v 12. stor. pred n. l. centrum novochetitského mestského štátu Gurgum, v 8. stor. pred n. l. nazývané Markasi, v rímskej dobe Germanicia Caesarea, v byzantskej dobe Germanikeia. R. 645 n. l. dobyté Arabmi (nazvané Maraš, turecky Maraş), 1097 križiakmi (nazvané Sebastia) a v 12. stor. Seldžukovcami, od 1515 súčasť Osmanskej ríše. V decembri 1978 tam počas útokov na alevitov (vyznávači synkretickej formy islamu so starotureckými prvkami) zahynulo vyše 100 ľudí (tzv. kahramanmaraşský pogrom). Stavebné pamiatky: Veľká mešita (Ulu Camii, koniec 15. stor.). Univerzita (založená 1992), viaceré múzeá, napr. archeologické so zbierkami chetitského umenia.

Kahuzi-Biega

Kahuzi-Biega, fr. Parc national de Kahuzi-Biega — národný park vo vých. časti Konžskej demokratickej republiky na hranici s Rwandou na záp. brehu jazera Kivu; vyhlásený 1970, rozloha 6 000 km2. Zaberá časť pohoria Mitumba záp. od Východoafrickej priekopovej prepadliny vrátane vyhasnutých sopiek Kahuzi, 3 308 m n. m. (najvyšší vrch územia), a Biega, 2 790 m n. m., podľa ktorých je nazvaný. Pokrytý prevažne tropickými dažďovými lesmi, vo vých. časti bambusovými lesmi, mokraďami a subalpínskymi spoločenstvami. Jedno z posledných útočísk gorily pralesnej východnej (Gorilla beringei graueri). R. 1980 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kachaňák, Štefan

Kachaňák, Štefan, 20. 8. 1927 Vysoká nad Kysucou, okres Čadca – 21. 11. 2017 Bratislava — slovenský chemik. R. 1952 – 92 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU) v Bratislave (1962 – 66 prodekan fakulty, 1969 – 72 prorektor SVŠT, 1970 – 81 vedúci Katedry anorganickej technológie); 1969 DrSc., 1971 profesor. Zaoberal sa kinetikou adsorpčných a katalytických procesov, technológiou čistenia odpadových vôd a vývojom sorbentov a katalyzátorov na minimalizáciu produkcie exhalátov. Spoluautor viac ako 60 vedeckých prác.

kachektín

kachektín [gr.], starší názov faktor nekrotizujúci nádory, angl. tumour necrosis factor, skratka TNF — cytokín s cytotoxickým a cytostatickým účinkom na niektoré nádorové bunky produkovaný najmä aktivovanými makrofágmi. Pôsobí aj ako spúšťač zápalovej reakcie, ako endogénny pyrogén (spôsobuje horúčku) i ako endogénny mediátor toxického účinku endotoxínov gramnegatívnych baktérií. Pretrvávajúca tvorba kachektínu môže vyvolať kachexiu (odtiaľ názov); jeho vysoká koncentrácia spôsobuje septický (endotoxínový) šok.

Kacheti

Kacheti, gruz. Kachethi —

1. historické územie vo vých. Gruzínsku. Je osídlené od najstarších čias, v bronzovej dobe tam bola rozšírená kursko-arakská (3000 pred n. l.), neskôr trialetská kultúra (koncom 3. tisícročia a v 2. tisícročí pred n. l.). Od 4. stor. pred n. l. bolo súčasťou Kartlijského kráľovstva (→ Kartli), 787 tam vzniklo samostatné Kachetské kniežatstvo s hlavným mestom Udžarma, ktoré ovládlo na severe horské oblasti Chevi, Pšavi, Tušeti a Chevsureti a na juhu Gardabani. V 9. a 10. stor. bojovali kachetské kniežatá proti arabskej nadvláde a za zjednotenie gruzínskych kniežatstiev. V 11. stor. Kvirike III. (†okolo 1037, vládol od 1010) pripojil ku Kacheti vých. časť Hereti a hlavné mesto preniesol do Telavi. Od začiatku 12. stor. bolo Kacheti súčasťou zjednoteného feudálneho Gruzínska. R. 1466 – 1762 tam jestvoval neskorofeudálny štát Kachetské kráľovstvo (1466 – 1616 s hlavným mestom Gremi ležiacim na Hodvábnej ceste), ktoré čelilo vojenským útokom najmä Perzie (Iránu) a Osmanskej ríše. R. 1659 (alebo 1660) vypuklo v Kacheti protiperzské Kachetské povstanie. Po zničení Gremi vojskami perzského (iránskeho) šáha Abbása I. Veľkého sa v 70. rokoch 17. stor. stalo hlavným mestom opäť Telavi. R. 1762 – 1801 bolo Kacheti súčasťou zjednoteného Kartlijsko-kachetského kráľovstva, ktoré sa po anexii Ruskom stalo samostatnou ruskou guberniou. R. 1918 – 21 bolo súčasťou nezávislej Gruzínskej demokratickej republiky a po jej anexii ZSSR (1921 – 90) Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky;

2. jeden z deviatich administratívnych regiónov v Gruzínsku, jeho hranice však nie sú úplne identické s historickým Kacheti; hlavné mesto Telavi.

Kachetské povstanie

Kachetské povstanie — gruzínske povstanie 1659 alebo 1660 na území Kacheti proti perzskej (iránskej) vláde usilujúcej sa vysídliť gruzínske obyvateľstvo, osídliť oblasť turkickými kmeňmi Kizilbašov (aj Qezelbaši, t. j. Červenohlaví) a islamizovať ju. Jeho hlavnými vodcami boli Bidzina Čolokašvili (†1661 alebo 1662), aragvský vojvoda (eristavi) Zaal (†1660), ksanskí vojvodovia Šalva (†1661 alebo 1662) a jeho brat Elizbar (†1661 alebo 1662) i vodcovia horských oblastí Tušeti, Pšavi a Chevsureti. Hoci gruzínski povstalci dobyli Peržanmi obsadené gruzínske pevnosti Bachtrioni a Alaverdi a povstanie bolo potlačené a jeho vodcovia umučení, Perzia (Irán) od plánu vysídľovania gruzínskeho obyvateľstva odstúpila. Vodcovia Bidzina Čolokašvili, Šalva a Elizbar boli krátko po svojej smrti za hrdinstvo a mučenícku smrť vyhlásení Gruzínskou apoštolskou autokefálnou pravoslávnou cirkvou za svätcov.

kachexia

kachexia [gr.], cachexia — výrazné schudnutie a vysilenie, strata hmotnosti, chradnutie počas závažného chronického ochorenia alebo následkom duševnej choroby. Výrazné schudnutie v pokročilom veku sa nazýva marazmus (starecká alebo senilná kachexia). Napr. pri chronickom zlyhaní srdca vzniká kardiálna kachexia, v dôsledku chronického zlyhania obličiek renálna kachexia (môže vzniknúť aj pri iných, neliečených chorobách spojených s polyúriou – napr. pri cukrovke alebo močovej úplavici), v dôsledku poruchy resorpcie živín pri nedostatku pankreatických enzýmov v čreve pankreatická kachexia (úbytok telesnej hmotnosti spolu s bolesťou je najčastejším príznakom chronického zápalu podžalúdkovej žľazy), pri poškodení alebo odstránení štítnej žľazy tyreoprivná kachexia (cachexia thyreopriva). Hypofýzová, pituitárna kachexia (Simmondsova choroba, panhypopituitarizmus) je nezadržateľne postupujúce celkové vysilenie organizmu pri nedostatočnej činnosti predného laloku hypofýzy (→ podmozgová žľaza) vznikajúce v dôsledku úrazu, vaskulárnej lézie alebo nádoru. Najčastejšie sa diagnostikuje po pôrode, keď vzniká ischémia a neskôr nekróza hypofýzového tkaniva počas pôrodnej hypotenzívnej epizódy. Typickými príznakmi sú asténia, úbytok telesnej hmotnosti a vlasov, arteriálna hypotenzia a rôzne manifestácie hypofunkcie štítnej žľazy, nadobličiek a pohlavných žliaz. Kachexia môže byť aj sprievodným javom pri progredujúcich zhubných nádorových ochoreniach, niektorých infekčných (neliečené chronické hnačkovité ochorenia) a cudzokrajných chorobách (→ leishmanióza, → schistosomiáza, → trypanozomiáza) i niektorých autoimunitných ochoreniach (napr. systémový lupus erythematosus). Komplikáciou kachektických stavov môže byť poškodenie mozgu (Wernickeho encefalopatia) pri hypovitaminóze vitamínu B1, somnolencia alebo, naopak, zvýšená dráždivosť, anémia, infekcie a kožné príznaky pri hypovitaminóze vitamínu B6, ako aj arteriálna trombóza v dôsledku hyperkoagulácie. Liečba: liečba základného ochorenia, obnovenie výživy (enterálna a parenterálna výživa), rehabilitácia, v niektorých prípadoch podávanie anabolík. Akákoľvek kachexia je kontraindikáciou kúpeľnej liečby.

kach koní

kach koní, coryza contagiosa equorum — akútne infekčné ochorenie koní prejavujúce sa zápalom sliznice horných dýchacích ciest (najmä nosovej a hltana) a hnisavým zápalom regionálnych miazgových uzlín. Vyskytuje sa len pri čeľadi koňovité (kôň, osol, mulica), najčastejšie pri žriebätách, ale aj pri starších alebo oslabených jedincoch.

Pôvodcom ochorenia je Streptococcus equi, ktorý sa nachádza v hliene a hnise chorých zvierat. K nakazeniu dochádza dýchacími cestami, resp. priamym alebo nepriamym kontaktom. Inkubačná doba je zvyčajne 4 – 8 dní. Ochorenie sa začína vysokou horúčkou, malátnosťou a zníženým príjmom potravy, o 1 – 2 dni pokračuje akútnym zápalom nosovej sliznice s hnisavým výtokom z nozdier, opuchom a následným abscesom príslušných miazgových uzlín. Liečba: podávanie antibiotík; dôležitá je izolácia chorých zvierat a častá dezinfekcia ustajňovacích priestorov.