Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 3770 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kabyli

Kabyli, vlastným menom Iqbayliyen — etnická skupina Berberov zo severových. Alžírska z regiónu Kabýlia (vilájety Tizi-Ouzou, Bedžája, Búíra, Bumardás, Burdž Bú Arrírídž, Stif a Džidžel) z horských oblastí Malého Atlasu; asi 6 mil. (2007). Mimo Afriky žijú početné komunity Kabylov vo Francúzsku, v Belgicku, Španielsku, Spojenom kráľovstve a USA. Územie Kabýlie (kabylsky Tamurt n Iqbayliyen), ktorého neoficiálnym hlavným mestom a kultúrnym centrom je Tizi-Ouzou, bolo osídlené už v období jeho kolonizácie Feničanmi (od 12. stor. pred n. l.), berberské kmene sa im však podmaniť nepodarilo. Neúspešní boli neskôr aj Rimania, Arabi, Španieli a Turci, po dlhých bojoch si ich až 1857 podmanili Francúzi. Po vzniku nezávislého Alžírska (1962) postupne narastala nespokojnosť Kabylov najmä v dôsledku presadzovanej politiky arabizácie krajiny, ktorá vyvrcholila 1980 (takzvaná Berberská jar, kabylsky Tafsut n Imazighen) a 2001 (Čierna jar, Tafsut Taberkant) rozsiahlymi nepokojmi, krvavo potlačenými alžírskymi bezpečnostnými silami (čiastočný úspech dosiahli 2002, keď bol jazyk Berberov pod názvom tamazight uznaný za druhý národný, nie však úradný jazyk Alžírska). Náboženstvo: islam (sunniti), v menšej miere kresťanstvo. Základným spôsobom obživy Kabylov je poľnohospodárstvo (najmä pestovanie obilnín, viniča, olivovníka a duba korkového), významné sú aj remeslá (hrnčiarstvo, výroba tapisérií, tkanie kobercov). Hovoria kabylským jazykom (kabylčina; taqbailit) patriacim do berberskej vetvy (→ berberské jazyky) afroázijskej jazykovej rodiny. Zapisuje sa latinkou (sporadicky aj písmom tifinag tiynayin, známym aj ako neo-tifinag, a arabským písmom). Väčšina Kabylov je však trojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i francúzštinu a arabčinu.

Kacav, Moše

Kacav, Moše, pôv. meno Músá Kasáb, 5. 12. 1945 Jazd, Irán — izraelský politik. R. 1951 sa s rodičmi presťahoval do Izraela, kde žil v prisťahovaleckom stanovom tábore pre židovských imigrantov (ma’abara; od 1951 plánovito budované sídlo, 1952 nazvané Kirjat Mal’achi). Vyštudoval ekonómiu a históriu na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. R. 1969 sa stal starostom Kirjat Mal’achi (najmladší v Izraeli). R. 1977 prvýkrát zvolený do Knesetu za stranu Likud (nepretržite volený až do 2000). R. 1981 – 84 minister stavebníctva, 1984 – 88 minister práce, 1988 – 92 minister dopravy, 1996 – 99 podpredseda vlády a minister pre cestovný ruch, 2000 zvolený za prezidenta. V júli 2007 rezignoval z funkcie prezidenta, 2010 odsúdený za dva prípady znásilnenia a sexuálneho obťažovania na 7 rokov väzenia, od 2011 vo väzení, 2016 predčasne prepustený.

kacírstvo

kacírstvo [gr. > lat. > nem.] —

1. v záp. (najmä v katolíckej) cirkvi v období od konca vrcholného stredoveku približne do konca 18. stor. zaužívané označenie historického typu herézy, ktorá bola kvalifikovaná ako duchovne i spoločensky nebezpečný zločin proti cirkvi a spoločnosti a ktorej hlavnými znakmi boli nesúhlas pokrsteného s cirkevnými dogmami a organizačnými formami života cirkvi, odchýlka od oficiálnej vierouky a popieranie určitého článku viery alebo pochybovanie o ňom. Názov kacírstvo je odvodený od katarov (grécky katharos = rýdzi, čistý; → albigénci), náboženského hnutia rozšíreného v 12. – 13. stor. v juž. Francúzsku, ktorí boli exkomunikovaní ako nábožensky a spoločensky nebezpeční (na základe článkov 3. lateránskeho koncilu zvolaného 1179 pápežom Alexandrom III., keď stíhanie kacírov bolo povýšené na najvyššiu a najprísnejšiu úroveň). Neskôr sa ako kacírstvo označovalo každé učenie (názor alebo konanie) odporujúce oficiálnemu učeniu cirkvi, a tým aj svetskej moci, napr. hnutia pikardov, amalrikánov (valdéncov), lollardov a husitov, v novoveku protestantizmus, jansenizmus a modernizmus. Právny rámec vyšetrovania osôb podozrivých z kacírstva, t. j. kacírov (bludárov, heretikov), stanovila inkvizícia. V súčasnosti sa odchýlka od oficiálnej doktríny označuje v rímskokatolíckej cirkvi ako zblúdenie vo viere (resp. ako heréza);

2. v prenesenom význame expresívne označenie myšlienok (názorov) alebo aktivít jednotlivcov (skupín ľudí, resp. hnutí), ktoré sú nezlučiteľné so spoločensky uznávanými či prevládajúcimi názormi alebo zásadami.

Kaçkar

Kaçkar [kač-], Kaçkar Dağları — horské pásmo v severovýchodnej časti Turecka, najvyššia časť Pontských vrchov. Na juhu ohraničené dolinou rieky Çoruh, sev. svahy klesajú strmo k pobrežiu Čierneho mora. Alpínsky reliéf, najvyšší vrch Kaçkar Dağı, 3 937 m n. m. Sev. svahy (s ročným úhrnom zrážok viac ako 3 000 mm patria medzi najvlhšie oblasti Turecka) sú porastené bujnou vegetáciou (charakteristické sú rododendrony), pestuje sa tam čajovník; juž., suché svahy porastené xerofilnou vegetáciou sú využívané ako pasienky. Vo výške 3 350 – 3 600 m n. m. hranica večného snehu, v najvyšších častiach ľadovce. Vyhľadávaná turistická oblasť (kempovanie, pešia turistika, horolezectvo, lyžovanie). Územie Kaçkaru je národným parkom (vyhlásený 1994).

Kacukawa, Šunšó

Kacukawa, Šunšó, aj Janagi Masaki, Šógasei, Ririn, Júdži, Gifu, Rokurokuan, Kjokurósei, 1726 historická oblasť Kamigata, dnes okolie Kjóta a Osaky – 1792 Edo, dnes Tokio — japonský grafik, ilustrátor a maliar štýlu ukijo-e, hlavný predstaviteľ školy Kacukawa (významná škola japonského drevorezu štýlu ukijo-e, jej príslušníci pôsobili najmä v 2. pol. 18. stor.).

V tvorbe sa sústredil najmä na svet divadla kabuki; vytvoril množstvo portrétov slávnych hercov (jakuša-e), ako aj obrázky krásavíc (bidžin-ga), bojovníkov (muša-e) a bojovníkov sumo (sumo-e). R. 1765 spolupracoval so S. Harunobuom na jeho viacfarebných tlačiach (brokátové tlače, nišikie). Začiatkom 70. rokov 18. stor. vytvoril vlastný štýl charakteristický naturalizmom, ktorým prelomil prevládajúce súdobé štýlové konvencie školy Torii; vo svojich dielach tak lepšie zachytil atmosféru divadla kabuki. Vrcholné diela vytvoril v období 1770 – 80, pričom sa preslávil najmä ako významný kolorista (séria Východné vejáre, začiatok 70. rokov 18. stor.). Jeho diela sa vyznačujú realizmom, plynúcou líniou a jasnou farebnosťou. V spolupráci s inými umelcami ukijo-e (napr. so Š. Kitaom) vytvoril aj niekoľko obrázkových kníh (ehon), v ktorých sa sústredil na zobrazenie hercov divadla kabuki a zábavnej štvrte Jošivara v Ede. Mal množstvo žiakov, z ktorých viacerí sa stali hlavnými predstaviteľmi ukijo-e, napr. Kacukawa Šunkó (*1743, †1812) a Kacukawa Šunei (*1762, †1819), k jeho žiakom patril aj Hokusai.

Kaczyński, Lech

Kaczyński [kačiň-], Lech (Aleksander), 18. 6. 1949 Varšava – 10. 4. 2010 Pečorsk (neďaleko Smolenska), Rusko, pochovaný v Krakove — poľský konzervatívny politik a právnik, prezident (2005 – 10). Vyštudoval právo na Varšavskej univerzite (1967 – 71), pôsobil na univerzite v Gdansku (1971 – 99) a na Univerzite kardinála Stefana Wyszyńského vo Varšave (1999 – 2005). Od 1977 sa v Gdansku angažoval v nezávislom odborovom hnutí, z ktorého sa postupne vyvinul Nezávislý samosprávny odborový zväz Solidarita. Po vyhlásení výnimočného stavu bol v decembri 1981 uväznený, po prepustení (1982) činný v protikomunistickom hnutí (blízky spolupracovník L. Wałesu). R. 1989 sa zúčastnil rozhovorov opozície s predstaviteľmi komunistického režimu a s cirkvami (okrúhly stôl).

R. 1989 – 91 senátor, 1991 – 93 poslanec Sejmu, zvolený za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu (1992 – 95). V 1. pol. 90. rokov 20. stor. sa dostal do ostrého sporu s L. Wałesom, proti ktorému kandidoval v prezidentských voľbách 1995 (pre nízke preferencie však odstúpil). Krátko pôsobil ako minister spravodlivosti a generálny prokurátor (2000 – 01). R. 2001 založil spolu s bratom Jarosławom (*1949) konzervatívnu stranu Právo a spravodlivosť (Prawo i Sprawiedliwość), ktorej bol 2001 – 03 predsedom; 2006 vymenovaný za jej čestného predsedu. Ako starosta Varšavy (2002 – 05) získal veľkú popularitu. R. 2005 vyhral prezidentské voľby. Presadzoval aktívnu zahraničnú politiku (poľská účasť na vojenských misiách v Iraku a Afganistane, podpora prozápadnej orientácie Gruzínska a Ukrajiny); počas gruzínsko-ruského vojenského konfliktu (2008) navštívil spolu s niektorými prezidentmi postsovietskych krajín Tbilisi. V oblasti vnútornej politiky vystupoval rezolútne, čo viedlo k napätým vzťahom s parlamentom. Veľkú dôležitosť prikladal vyrovnaniu sa s minulosťou, čo sa prejavilo pri udeľovaní štátnych vyznamenaní. Zahynul (spolu s manželkou) pri leteckom nešťastí vládneho špeciálu neďaleko Smolenska cestou na pietnu spomienku na poľských dôstojníkov zavraždených sovietskymi bezpečnostnými zložkami pri Katyni (1940).

Kačacia dolina

Kačacia dolina — ľadovcom vymodelovaná dolina vo Vysokých Tatrách v hornej časti Bielovodskej doliny, od ktorej ju oddeľuje prah, cez ktorý prepadá Hviezdoslavov vodopád. V doline sú dve plesá: Zelené Kačacie pleso a Kačacie pliesko.

Kačala, Ján

Kačala, Ján, 8. 4. 1937 Dobšiná, okres Rožňava — slovenský jazykovedec a vysokoškolský pedagóg. R. 1958 – 63 pôsobil na Gymnáziu v Pezinku, 1963 – 92 v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave (1981 – 91 riaditeľ), od 1992 pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (od 1993 vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry, 1998 – 2004 Katedry slovenského jazyka) a 1997 – 2013 aj na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave; 1983 DrSc., 1995 profesor. Externe pôsobil na katedrách slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1970 – 74), na Pedagogickej fakulte v Nitre (1970 – 74, 1987 – 89) a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1991 – 92). R. 1988 – 90 člen Predsedníctva SAV, 1987 člen korešpondent SAV, 1988 člen korešpondent ČSAV. R. 1996 – 99 predseda, neskôr člen Ústrednej jazykovej rady (poradného orgánu ministra kultúry SR), 1995 – 99 predseda Akreditačnej komisie (poradného orgánu vlády SR). Zaoberá sa spisovným slovenským jazykom, predovšetkým slovenskou aj všeobecnou syntaxou, sémantickou syntaxou, lexikológiou, lexikografiou, dejinami spisovnej slovenčiny, teoretickými a praktickými otázkami jazykovej kultúry, ako aj teoretickými otázkami jazykovedy. Autor monografií Doplnok v slovenčine (1971), Sloveso a sémantická štruktúra vety (1989), Slovenčina vec politická? (1994), Návrat ku koreňom. Komentáre, úvahy, príhovory z rokov 1990 – 1994 (1994), Kultúrne rozmery jazyka (1997), Spisovná slovenčina v 20. stor. (1998), Syntaktický systém jazyka (1998), Slovenčina pri míľnikoch slovenských dejín (2002), Systém jazykových kategórií (2006), Slovenčina v literárnej praxi (2006), Dvojčlenné a jednočlenné vety v slovenčine (2009), Zložené útvary v jazyku (2010), Profily slovenských jazykovedcov 20. stor. (2011), K podstate vety (2012), Syntagmatický slovosled v slovenčine (2013), Jazykové kategórie v slovenčine (2014), Jazyk majstrov (2014), State o slovenskej kvantite a rytmickom zákone (2014), Teória vetného člena (2015), Osobnosti slovenskej jazykovedy v 20. storočí (2017), Polopredikatívne konštrukcie v slovenčine (2017) a Vyjadrovanie posesívnych vzťahov v slovenčine (2018), ako aj vyše 500 vedeckých štúdií uverejnených v domácich a v zahraničných časopisoch, spoluautor 5. zväzku Slovníka slovenského jazyka (1965), spoluautor a hlavný redaktor Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1987), vedúci autorského kolektívu pripravujúceho Pravidlá slovenského pravopisu (1991), spoluautor Encyklopédie jazykovedy (1993), Náčrtu dejín spisovnej slovenčiny (2001), Prehľadu dejín spisovnej slovenčiny (2006) a súboru štúdií Interdisciplinárne aspekty cestopisných próz Martina Kukučína Prechádzka po Patagónii a Dojmy z Francúzska (Aspectos interdisciplinarios de los libros de viajes de Martin Kukučín Paseo por la Patagonia e Impresiones de Francia, 2017). R. 1983 – 92 predseda pravopisnej a 1986 – 92 ortoepickej komisie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, dlhoročný funkcionár vedeckých kolégií SAV pre jazykovedu, 1982 – 90 podpredseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. Člen redakčných rád a hlavný redaktor časopisov Kultúra slova (1971 – 91) a Jazykovedný časopis (1991 – 93). Člen a predstaviteľ vedeckých rád, orgánov a komisií viacerých vysokých škôl a domácich i medzinárodných vedeckých spoločností. Nositeľ Radu Ľ. Štúra II. triedy (2011).

Kačalov, Vasilij Ivanovič

Kačalov, Vasilij Ivanovič, vlastným menom V. I. Šverubovič, 11. 2. 1875 Vilnius – 30. 9. 1948 Moskva — ruský divadelný herec. Počas štúdia práva (od 1893) v Petrohrade pôsobil v ochotníckom divadelnom krúžku. R. 1896 – 97 člen Divadla A. S. Suvorina v Petrohrade, 1897 – 1900 divadiel v Kazani a Saratove, od 1900 člen moskovského divadla MCHT (neskôr MCHAT, dnes znova MCHT), kde spolupracoval s režisérmi K. S. Stanislavským a V. I. Nemirovičom-Dančenkom; vo svojom herectve uplatnil metódu K. S. Stanislavského. Jedna z najvýraznejších ruských hereckých osobností 1. pol. 20. stor. Celkove stvárnil 55 veľkých divadelných postáv, zameriaval sa najmä na ruskú drámu 19. a 20. stor. (hry A. P. Čechova, M. Gorkého, A. S. Gribojedova, A. N. Ostrovského a A. S. Puškina). R. 1911 vytvoril ústrednú postavu Hamleta v jednej z najslávnejších režijných koncepcií v divadelnej histórii 20. stor. (réžia K. S. Stanislavskij a E. G. Craig, ktorý bol aj tvorcom scénografických a kostýmových návrhov a autorom výtvarného konceptu celého diela). Preslávil sa v úlohách Tuzenbacha (A. P. Čechov: Tri sestry, 1902), Baróna (M. Gorkij: Na dne, 1902), Ivanova (A. P. Čechov: Ivanov, 1904), Peťu Trofimova (A. P. Čechov: Višňový sad, 1904), Protasova (M. Gorkij: Deti slnka, 1905), Čackého (A. S. Gribojedov: Útrapy z rozumu, 1906), Pimena (A. S. Puškin: Boris Godunov, 1907), Glumova (A. N. Ostrovskij: Aj múdry schybí, 1910), Ivana Karamazova (F. M. Dostojevskij: Bratia Karamazovovci, 1910), Viktora Karenina (L. N. Tolstoj: Živá mŕtvola, 1911), Dona Juana (A. S. Puškin: Kamenný hosť, 1915) a i. R. 1919 – 22 absolvoval so skupinou hercov z MCHAT-u zahraničné turné po Európe a USA. Po návrate do ZSSR hral o. i. Cára Fiodora (A. K. Tolstoj: Cár Fiodor Ioannovič), Gajeva (A. P. Čechov: Višňový sad), Dr. Stockmanna (H. Ibsen: Nepriateľ ľudu), Veršinina (A. P. Čechov: Tri sestry) a Čackého (1938). Vynikajúci recitátor prózy a poézie (napr. rozprávač zastupujúci autora v dramatizácii románu Vzkriesenie L. N. Tolstého, 1930).

Kačáni, Vladislav

Kačáni, Vladislav, 20. 5. 1933 Mládzovo, okres Poltár – 2. 2. 2007 Bratislava — slovenský psychológ a pedagóg. Od 1958 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, od 1971 na novozaloženej Katedre pedagogickej psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, od 1995 na Katedre psychológie Pedagogickej fakulty Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici; 1982 DrSc., 1989 profesor. Zaoberal sa psychologickými problémami výchovno-vzdelávacieho procesu a sociálnou psychológiou v škole. Autor monografií Úvod do pedagogiky (1974) a Osobnosť žiaka vo výchovno-vzdelávacom procese (1983), spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc, napr. Základy učiteľskej psychológie (2004), Psychológia a pedagogika pomáhajú škole (2005).

Kačanov

Kačanov — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji na Východoslovenskej rovine na agradačnom vale Ondavy, 100 m n. m.; 414 obyvateľov (2011). Odlesnené územie s prevažne rovinným reliéfom.

Obec písomne doložená 1314 ako Kachond, 1322 Kachul, 1356 Kochand, 1378 Kochan, 1393 Koczanhaza, 1414 Kachand, 1486 Kochan, 1567 – 1600 Kachand, Kacziand, 1610, 1635 Kaczand, 1700 Kucinicz, 1773 Kacsand, Kaczanowcse, 1786 Kacschand, Kacschanowce, 1808 Kácsánd, Kačanowce, 1863 – 1913 Kácsánd, 1920 Kačanov.

V 14. – 17. stor. patrila zemanom z Veľkých Raškoviec, z Markoviec a i. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a košikárstvom. Archeologické nálezy: ojedinelé nálezy z paleolitu a badenskej kultúry, osídlenie z neolitu, zo staršej bronzovej, z halštatskej a rímskej doby, raného (9. – 10. stor.) i z vrcholného stredoveku (11. – 12. stor.). Rímskokatolícky Kostol sv. Cyrila a Metoda (60. roky 20. stor. – 1994).

Kače

Kače — miestna časť obce Mníšek nad Popradom.

Kačer, Jan

Kačer, Jan, 3. 10. 1936 Holice, okres Pardubice — český herec a režisér. Vyštudoval odbor divadelnej réžie na pražskej DAMU. R. 1959 – 65 pôsobil ako režisér a herec v divadle P. Bezruča v Ostrave, 1965 – 74 v Činohernom klube (spoluzakladateľ), 1976 – 81 v Divadle E. F. Buriana v Prahe, 1981 – 86 herec v Ostravskom štátnom divadle, 1986 – 90 v Divadle na Vinohradech, 1990 – 97 režisér, neskôr herec v Národnom divadle v Prahe. Režíroval množstvo divadelných hier (Sbohem, Sokrate; Pekař Jan Marhoul; Peer Gynt; Višňový sad; Revizor; Na dně; Othello a i.).

Na filmovom plátne sa prvýkrát objavil v dráme Probuzení (1959). Za skutočný začiatok jeho hereckej filmovej kariéry sa považujú komplikované a existenciálne ladené roly mladých mužov, napr. partizána Pavla Kubeca vo filme J. Kadára a E. Klosa Smrt si říká Engelchen (1963) a funkcionára Rudolfa Tesaříka vo filme Cesta hlubokým lesem (1963). Stvárnil úlohu rádového rytiera Armina von Heide v historickom filme Údolí včel (1967) i komickú úlohu agenta v paródii na filmy o Jamesovi Bondovi Konec agenta W4C prostřednictvím psa pana Foustky (1967), ďalej účinkoval vo filmoch Cesta ženy (1974), Výchova dívek v Čechách (1997), Modré z neba (1997), Bolero (2004) a i. Režisér filmov Den sedmý, osmá noc (1969, s E. Schormom), Jsem nebe (1970), Město mé naděje (1978), televízneho filmu Milá slečno (1993) a i. Účinkoval i v televíznych seriáloch, napr. Rodinná pouta (2004) a Velmi křehké vztahy (2007). Napísal autobiografické knihy Jedu k mámě (2003), Mírnou oklikou (2005) a K přátelům (2012). R. 1990 – 92 poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, 1995 – 2002 riaditeľ Nadácie Charty 77.

Káčer, Ladislav

Káčer, Ladislav, 8. 11. 1919 Tekovský Hrádok, okres Levice – 3. 6. 1991 Bratislava — slovenský chemik. R. 1943 – 46 pôsobil na SVŠT (dnes STU), 1946 – 47 na Povereníctve techniky a 1947 – 60 v Chemických závodoch Dynamit Nobel (neskoršie Chemické závody J. Dimitrova), 1960 – 64 riaditeľ Výskumného ústavu agrochemickej technológie, 1964 – 70 technický námestník riaditeľa Chemických závodov J. Dimitrova v Bratislave, 1970 – 90 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT v Bratislave (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU; 1972 – 80 prodekan, 1977 – 82 vedúci Katedry chemickej technológie silikátov); 1980 profesor. Zaoberal sa technológiou výroby priemyselných hnojív a kyanatanu draselného ako herbicídu, neskôr aj problematikou povrchovej úpravy keramických výrobkov napr. s využitím vodného skla. Spoluautor viac ako 20 patentov.

Kačic, Ladislav

Kačic, Ladislav, 27. 5. 1951 Nové Mesto nad Váhom — slovenský muzikológ (hudobný historik). Vyštudoval hudobnú teóriu na VŠMU, 1973 – 82 pôsobil ako redaktor vydavateľstva Opus, 1983 – 98 v Ústave hudobnej vedy SAV, od 1997 pôsobí v Slavistickom ústave Jána Stanislava SAV, zároveň od 2000 vysokoškolský pedagóg na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v Bratislave. Nadviazal na modernú koncepciu dejín hudobnej kultúry na Slovensku reprezentovanú monografiou R. Rybariča Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku I (1984). Zaoberá sa základným archívnym výskumom hudobnej kultúry 17. a 18. stor. v strednej Európe s dôrazom na hudobnohistorické pramene z územia dnešného Slovenska (najmä rehoľných spoločenstiev františkánov, jezuitov a piaristov), ako aj dejinami barokovej hudby. Na svojich interdisciplinárnych projektoch spolupracuje so slavistami, s jazykovedcami, literárnymi vedcami, umenovedcami, so všeobecnými historikmi i s odborníkmi na cirkevné dejiny. Autor syntetizujúcej hudobnohistoriografickej monografie Dejiny hudby III. Barok (2008; česky 2009) o dejinách barokovej hudby vrátane krajín strednej a východnej Európy, v ktorej dejiny slovenskej hudby začlenil do celoeurópskej hudobnej histórie.

Autor vyše 100 vedeckých štúdií a knižných monografií, napr. P. Gaudentius Dettelbach OFM (1739 – 1818) Leben und Werk (1998), editor a autor pramenno-kritických notových edícií, napr. P. Georgius Zrunek OFM: Missa I pro Festis Natalitiis (ex Harmonia pastoralis) (1993), P. Pantaleon Roškovský OFM: Vesperae bachanales (1994), Organová hudba na Slovensku v 17. a 18. stor. (1996), Pestrý zborník (Tabulatura Miscellanea) (2005), P. Petrus Peťko a Sancto Martino SP Missa ex G Jesuli Nati (Vianočná omša G dur) (2009) a Joseph UmstattConcertino per violino (2013). Odborný garant realizácie zvukových nahrávok slovenskej a európskej hudby 17. a 18. stor. (aj autor odborných sprievodných textov) vytvorených súbormi starej hudby, napr. súborom Solamente Naturali (Joseph Umstatt: Concerti, 2006; Pestrý zborník. Tabulatura Miscellanea, 2007). Člen domácich a medzinárodných vedeckých organizácií, nositeľ významných ocenení, napr. Ceny Jozefa Kresánka za mimoriadny prínos k výskumu hudby baroka na Slovensku (1990), Ceny Fra Angelica za dlhodobý výskum hudby reholí na Slovensku (2009) a Čestnej plakety Ľ. Štúra SAV (2011).

kačica

kačica, Anas — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď kačicovité. Menšie až stredne veľké nepotápavé vodné vtáky so širokým plochým zobákom a s tzv. zrkadielkom na krídlach, ktoré je špecificky sfarbené podľa druhu. Pre kačice je typický výrazný pohlavný dimorfizmus, samce sú pestrofarebné, samice majú nenápadné ochranné (kryptické) sfarbenie. Hniezdia na zemi alebo na vode, veľmi frekventovaný je vnútrodruhový hniezdny parazitizmus. Sú zvyčajne bylinožravé. Patrí sem okolo 52 na celom svete sa vyskytujúcich druhov, na Slovensku hniezdia napr. kačica divá (Anas platyrhynchos), kačica hvizdárka (Anas penelope), kačica chrapkavá (Anas crecca), kačica chrapľavá (Anas querquedula), kačica lyžičiarka (Anas clypeata) a kačica ostrochvostá (Anas acuta).

Kačica divá (marcovka), ktorá žije takmer v celej Európe, v Ázii, sev. Afrike a Sev. Amerike, je na Slovensku najvýznamnejším poľovným druhom vodnej pernatej zveri. Vyskytuje sa v nížinných oblastiach južného Slovenska v blízkosti stojatých i tečúcich vôd. Na nezamŕzajúcich vodách sa zdržiava po celý rok, z miest, kde voda zamŕza, sa na jeseň sťahuje do miest s priaznivejším podnebím a v marci sa vracia (preto marcovka). Od októbra do júna sa káčer výrazne odlišuje od kačice, pretože v tom období má tzv. svadobný šat: tmavozelenú kovovolesklú hlavu, žltozelený zobák s čiernou platničkou (tzv. nechtom), na krku biely pásik, gaštanovohnedý hrvoľ a prsia, hnedosivý chrbát a na chvoste dva páry čiernych kosierikov (trofej). Kačica má po celý rok nenápadné žltohnedé sfarbenie. V lete je káčer sfarbený ako kačica, rozdiel je len v sfarbení zobáka (kačica má sivozelený zobák s tmavými škvrnami). Káčer aj kačica majú na krídlach modré zrkadlá obrúbené čiernym a bielym pásikom. Hmotnosť kačice 0,8 – 1,0 kg, káčera 1,0 – 1,3 kg. Kačica je monogamná, páriky sa začínajú vytvárať v zime, párenie však prebieha až na jar v hniezdiskách. Hniezdo si robí najčastejšie na zemi pri vode, a to zvyčajne medzi vodným rastlinstvom. Znáša 8 – 14 zelenkastých vajec, káčatá sa liahnu o 26 – 28 dní. Hneď po obschnutí sú čulé a kačica ich vedie na vodu.

Z kačice divej vznikli všetky plemená domácej kačice, len kačica pižmová (pižmovka) má vlastnú divú formu. Kačica bola domestikovaná v Číne, v Európe ju domestikovali pravdepodobne Rimania. Domestikáciou sa len v malej miere zmenili jej morfologické vlastnosti, podstatne sa však zmenili niektoré fyziologické vlastnosti (kačica domáca je polygamná, bol pri nej potlačený materský pud a pud sťahovania, zvýšila sa znáška vajec, zväčšila sa hmotnosť tela a i.). Domestikovaná kačica žila v rozličnom prostredí, preto sa v rôznych domestikačných centrách vyvinuli domáce plemená, ktoré sa líšia veľkosťou, sfarbením, tvarom a hmotnosťou tela i úžitkovosťou.

Najrozšírenejším východiskovým plemenom na šľachtenie kačice na veľkovýrobné podmienky je biela pekinská kačica amerického typu, ktorá bola vyšľachtená z pôvodnej pekinskej kačice nemeckého typu krížením s aylesburskou kačicou. Kombináciou jej línií s inými plemenami a líniami sa získavajú krížence, ktoré sa vyznačujú vynikajúcimi reprodukčnými vlastnosťami, rýchlym rastom, dobrou výťažnosťou mäsa a dobrou konverziou krmiva. V súčasnosti sa úžitkové plemená kačice delia podľa hospodárskeho cieľa a produkčného zamerania na plemená mäsového typu (biela pekinská kačica, orpingtonská kačica, rouenská kačica, pižmovka) a plemená znáškového typu (indický bežec, kampbelka). Odchov plemenných kačíc na produkciu násadových vajec sa realizuje v rozmnožovacích chovoch, trvá od vyliahnutia po dosiahnutie pohlavnej dospelosti (do veku 7 mesiacov). Kačice sa chovajú spočiatku vo vykurovaných, neskôr v nevykurovaných halách (kačičiarňach), pričom sa uplatňuje chov v halách s podstielkou (s výbehom alebo bez výbehu), v halách na roštových podlahách alebo v klietkach. Výkrm kačíc sa realizuje dvoma spôsobmi: výkrm brojlerových kačíc do hmotnosti 2,5 – 2,9 kg a veku 42 – 49 dní a nútený výkrm do hmotnosti 4 – 6 kg na produkciu pečení.

kačicovité

kačicovité, Anatidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves). Majú krátky plochý široký na okraji vrúbkovaný zobák zakončený platničkou (tzv. nechtom), stredne dlhý až dlhý krk, zavalité telo, krátky chvost a krátke silné nohy. Sú viac-menej viazané na vodu, preto majú medzi troma prednými prstami na nohách plávaciu blanu, husté, k telu dokonale priliehajúce nepriepustné perie a dobre vyvinutú nadchvostovú mazovú žľazu. Sú dobré plavce, niektoré druhy sa výborne potápajú. Pre mnohé druhy je typický pohlavný dimorfizmus; samice sú sfarbené omnoho skromnejšie. Kačicovité sa živia najmä rastlinnou potravou. Väčšina žije v prísnej monogamii. Hniezdia zvyčajne raz ročne, mláďatá sú nekŕmivé. Patrí sem okolo 42 rodov (napr. hus, kačica a labuť), približne so 147 druhmi, ktoré sa vyskytujú takmer na celom svete (okrem Antarktídy) a obývajú mokraďové biotopy; druhy z chladnejších oblastí sú prísne sťahovavé.

kačičiareň

kačičiareň

1. hospodárska stavba na chov kačíc;

2. poľov. miesto so zariadením na chytanie alebo lovenie divých kačíc.

Kačičovci

Kačičovci (Kačič, chorv. Kačić, maď. Kacsics) — uhorský šľachtický rod pôvodom z okolia Omiša v Chorvátsku. Členov rodu priviedol do Uhorska na prelome 12. a 13. stor. neskorší kráľ Ondrej II., ktorý v tom čase spravoval Chorvátsko a Dalmáciu. Rodové majetky Kačičovcov sa nachádzali na území Novohradu, v prvej polovici 14. stor. získali do vlastníctva veľkú časť územia Malohontu, vlastnili napr. hradné panstvá Fiľakovo, Šomoška a Hajnáčka. Rod Kačičovcov sa v priebehu desaťročí rozvetvil na niekoľko ďalších línií, napr. na farkašovskú, gerebovskú, leustachovskú (aj zagyvafőovská, podľa zaniknutého hradu Zagyvafő v dnešnom Salgótarjáne; vlastnila Slatinu, Szalatna, dnes zaniknutá lokalita na území Lučenca, časť Opatová), ľuborečskú, séčéniovskú (vlastnila hrady a panstvá Hollókő, Baglyaskő, Sztrahora, dnes všetky na území Maďarska, a panstvo Šomoška), šalgovskú a i.

Významní predstavitelia rodu: Michal (13. stor.) — sedmohradský vojvoda (1209 – 12) a slavónsky bán; Šimon (13. stor.) — sedmohradský vojvoda (1215), pravdepodobne slavónsky bán, brat Michala. R. 1213 sa podieľal na sprisahaní uhorských magnátov a zavraždení manželky Ondreja II. Gertrúdy, začo bol potrestaný konfiškáciou majetkov; Tomáš (Tomáš zo Sečian, *okolo 1285, †1354) — sedmohradský vojvoda, taverník, krajinský sudca, zakladateľ významnej rodovej vetvy zo Sečian (Szécsény; → Séčéniovci). V mocenských zápasoch o trón po vymretí Arpádovcov (1301) podporoval Karola I. Róberta a zúčastnil sa bitky pri Rozhanovciach (1312); Šimon (14. stor.) — syn Michala. Bojoval na strane M. Čáka Trenčianskeho a 1317 viedol trestnú výpravu proti Nitre, ktorá bola verná Karolovi I. Róbertovi. Jeho vojská ju dobyli a počas bojov bola jej veľká časť vypálená a spustošená (zničené boli aj pozostatky patrónov sv. Svorada a Benedikta), vyhnaný bol aj nitriansky biskup Ján III. (biskup 1302 – 1328); Štefan (14. stor.) — stoličný hodnostár, doložený ako jeden z prvých županov Oravy (1355) vyčlenenej zo Zvolenskej stolice.

V 15. – 16. stor. získali v Uhorsku významné postavenie príslušníci gerebovskej línie rodu (Gerebovci z Vingardu v Rumunsku), z nich Peter Gereb (†1503) — krajinský sudca (koniec 15. stor.) a uhorský palatín (1499 – 1503).

Kačík, František

Kačík, František, 19. 9. 1958 Považská Bystrica — slovenský chemik. Od 1982 pôsobí na Drevárskej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene; 2000 profesor. Zaoberá sa technológiou chemického, termického a hydrotermického spracovania biomasy, vývojom analytických metód na charakterizáciu zložiek dreva a environmentálnymi problémami drevárskeho priemyslu. Autor a spoluautor okolo 80 vedeckých publikácií, vysokoškolských učebníc Analytická chémia dreva (1999), Chémia (2005) a Prírodné a syntetické polyméry (2007), ako aj viacerých vysokoškolských učebných textov.

Kačjini

Kačjini, vlastným menom Jinghpaw, Jinghpaw Wunpawng — národ v Mjanmarsku žijúci prevažne v Kačjinskom štáte a priľahlých oblastiach Šanského štátu a Sagainskej oblasti. Po Barmčanoch, Karenoch, Šanoch, Chanoch (vlastných Číňanoch), Monoch a Arakáncoch siedme najpočetnejšie etnikum v Mjanmarsku. Okrem Mjanmarska žijú aj v Číne (provincia Jün-nan, 1953 v rámci nej zriadený Tajsko-kačjinský autonómny okres Te-chung, od 1956 Tajsko-kačjinská autonómna prefektúra Te-chung; tam nazývaní Ťingpchovia) a v Indii (štáty Arunáčalpradéš a Ásam; tam nazývaní Singphovia); spolu asi 1 mil. (2000). Základnými spoločenskými jednotkami sú patrilineárne rody, politickými jednotkami obce vedené náčelníkom (duwa) a radou starších. Náboženstvo: animizmus, kresťanstvo (najmä rímski katolíci a baptisti; christianizácia prebehla v 2. polovici 19. stor.) a buddhizmus. Zaoberajú sa poľnohospodárstvom (najmä pestovanie ryže, cukrovej trstiny, kukurice, tabaku a maku, chov domácich zvierat) a remeslami (najmä košikárstvo), lov a zber majú iba doplnkový charakter; významným zdrojom príjmov je výroba a predaj ópia. Hovoria kačjinským jazykom (kačjinčinou, jinghpaw ga) patriacim do tibetsko-barmskej vetvy sinotibetskej jazykovej rodiny. Má 6 dialektov, slúži aj ako lingua franca menších etnických skupín. Zapisuje sa latinkou.

Predkovia Kačjinov sa začali sťahovať do sev. Mjanmarska asi v 8. stor. z vých. Tibetu, hlavná migrácia prebehla v 13. – 17. stor. Ako národ sa sformovali až v polovici 20. stor. Napriek tomu, že po vzniku nezávislej republiky Barmský zväz (1948, dnes Mjanmarsko) získali obmedzenú autonómiu v rámci zväzového Kačjinského štátu (založený 1948), sa kresťanskí kačjinskí vojaci, ktorí tvorili jednu z etnických zložiek barmskej armády, na protest proti vyhláseniu buddhizmu za štátne náboženstvo (1961) vzbúrili a utvorili vlastnú Armádu kačjinskej nezávislosti (1961) ako ozbrojenú zložku ilegálnej Organizácie kačjinskej nezávislosti (Kachin Independence Organization, KIO, založená 1961) usilujúcej sa o nezávislosť Kačjinského štátu; neskôr do Armády kačjinskej nezávislosti vstupovali i kačjinskí buddhisti a príslušníci ďalších menších etnických skupín žijúcich v Kačjinskom štáte. V 60. a 70. rokoch 20. stor. sa Armáda kačjinskej nezávislosti stala jednou z najsilnejších zložiek roztriešteného ilegálneho hnutia barmských etnických menšín, ovládala väčšinu Kačjinského štátu a operovala i na severovýchode Šanského štátu. Spolupracovala s Komunistickou stranou Barmy (založená 1936) a bola podporovaná Čínou. R. 1991 časť vojenských jednotiek Armády kačjinskej nezávislosti podpísala v Šanskom štáte dohodu o prímerí s mjanmarskou vládou, 1993 ukončila boj s vládou i Organizácia kačjinskej nezávislosti a zvyšok jej ozbrojených síl (mierová dohoda bola podpísaná 24. februára 1994). Výsledkom bolo získanie čiastočnej autonómie pre Kačjinov. V júni 2011 sa však v dôsledku úsilia mjanmarskej vojenskej vlády o prevzatie kontroly nad niektorými lukratívnymi oblasťami Kačjinského štátu boje opäť obnovili (→ Mjanmarsko, Dejiny).

Kačjinský štát

Kačjinský štát, barmsky Kačjin pyijne, kačjinsky Jinghpaw Mungdaw — štát v sev. časti Mjanmarska hraničiaci s Čínou a Indiou; rozloha 89 041 km2, 1,528 mil. obyvateľov (2010), hlavné mesto Myitkyina. Hornatý povrch, početné horské pásma poludníkového smeru prerezané hlbokými riečnymi dolinami, najvyšší vrch Hkakabo Razi, 5 889 m n. m. (najvyšší vrch Mjanmarska). Hlavnou riekou je Iravadi, na juhozápade najväčšie jazero Mjanmarska Indawgyi (dĺžka 24 km, šírka 13 km). Pestovanie ryže, tabaku, cukrovej trstiny, bavlníka, zeleniny a maku. Ťažba tíkového dreva. Ťažba rúd chrómu, olova, titánu a zlata a drahých kameňov (najmä jadeitov). Obyvateľstvo: Barmčania, Kačjini, Šani, Nágovia a i. Náboženstvo: kresťanstvo, buddhizmus. Významné mestá: Myitkyina, Bhamo.

Kačjinský štát bol utvorený 1948 po vzniku nezávislej republiky Barmský zväz (dnes Mjanmarsko) v sev. hornatých hraničných oblastiach obývaných prevažne Kačjinmi. Jeho hranica (teda aj hranica Barmského zväzu) na severovýchode s Čínou nebola do 1960 presne vymedzená, čo viedlo k častým pohraničným sporom. Od 1961 dejisko ozbrojených konfliktov medzi Armádou kačjinskej nezávislosti a mjanmarskými vládnymi jednotkami (→ Kačjini, → Mjanmarsko, Dejiny).

Kačkanar

Kačkanar — mesto v Rusku vo Sverdlovskej oblasti na vých. svahoch Stredného Uralu; 43-tis. obyvateľov (2010). Priemysel banský (ťažba železných rúd), hutnícky, strojársky. Vzniklo po objavení ložísk magnetitových rúd a po rozhodnutí (1956) vybudovať bansko-spracovateľský závod. R. 1958 štatút osady, od 1968 mesto.

Kačmár, Ján

Kačmár, Ján, 5. 12. 1951 Kobylnice, okres Svidník – 27. 12. 2012 Košice — slovenský generál. Vyštudoval Vysokú vojenskú školu pozemného vojska vo Vyškove (ČR), 1973 – 82 pracoval v nižších veliteľských funkciách. R. 1983 – 87 veliteľ tankového pluku, 1987 – 90 zástupca veliteľa organizačného prvku tankovej divízie, 1990 – 96 zástupca veliteľa mechanizovanej divízie. R. 1996 – 97 absolvoval interné štúdium na Vojenskej akadémii Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruskej federácie v Moskve. R. 1997 – 99 náčelník štábu 1. armádneho zboru a 2000 – 01 náčelník štábu pre plánovanie operácií Generálneho štábu Armády SR, 2001 – 02 náčelník správy operácií – zástupca náčelníka štábu pre koordináciu velenia operáciám Generálneho štábu Armády SR; 2002 brigádny generál, 2005 generálmajor. R. 2002 – 04 zástupca veliteľa, 2004 – 07 veliteľ Síl výcviku a podpory Ozbrojených síl SR, od 2007 vo výslužbe.

Kačmár, Peter

Kačmár, Peter, 19. 7. 1934 Hrabovčík, okres Svidník – 25. 7. 2000 Košice — slovenský veterinárny lekár. R. 1960 – 99 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie), 1960 bol poverený vybudovaním a riadením (do 1989) toxikologického pracoviska (neskôr Oddelenia toxikológie a chémie) na Katedre chémie, biochémie a toxikológie a 1980 zriadením a vedením Referenčného pracoviska pre toxikológiu pesticídov a ich rezíduí vo vzťahu k zdraviu zvierat a hygienickej bezchybnosti živočíšnej produkcie (dnes Národné referenčné laboratórium pre pesticídy Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie); 1991 DrSc., 1997 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Berlíne, Lipsku, Kyjeve, Moskve a Edinburghu. Zaoberal sa ekotoxikológiou a výskumom vplyvu agrochemikálií a priemyselných exhalácií na hospodárske a voľne žijúce zvieratá, poradenskou, expertíznou a posudzovateľskou činnosťou, ako aj výučbou nadstavbovej špecializovanej toxikológie v rámci doškoľovania veterinárnych lekárov. Spoluautor vysokoškolskej učebnice Veterinární toxikologie (1985), troch učebných textov a vyše 110 odborných a vedeckých publikácií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch.

Kačmárik, Juraj

Kačmárik, Juraj, 5. 5. 1941 Kojšov, okres Gelnica — slovenský veterinárny lekár. R. 1968 – 2006 pôsobil na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, 1986 – 2006 vedúci Katedry pôrodníctva, gynekológie a andrológie a súčasne Kliniky pôrodníctva a gynekológie, 1989 prorektor pre mimoriadne formy štúdia, riadenie školského poľnohospodárskeho podniku a styk s praxou; 1993 profesor. Zaoberal sa veterinárnym pôrodníctvom a gynekológiou, riadením reprodukčných procesov zvierat, predovšetkým prežúvavcov, ako aj poradenskou činnosťou pre chovateľov zvierat. Významnou mierou sa podieľal na zavádzaní nových metód synchronizácie ruje jalovíc a dojníc skracovaním luteálnej fázy pohlavného cyklu indukciou luteolýzy na báze prirodzených (prírodných) alebo syntetických prostaglandínov. Spoluautor 8 monografií, napr. Predčasný pôrod (1995) a Produkcia a analýza transgénnych králikov (2006), autor a spoluautor vyše 200 pôvodných vedeckých prác a odborných publikácií. Nositeľ viacerých ocenení.

Kačské močiare

Kačské močiare, angl. Rann of Kachchh, hindsky Kaččh kí Rann, urdsky Ranne Kačh — nížina v záp. Indii v štáte Gudžarát a čiastočne v juž. Pakistane v provincii Sindh medzi deltou Indusu na západe a pohorím Arávalí a rovinným územím Gudžarát na východe a medzi Thárskou púšťou na severe a Kačským zálivom a polostrovom Káthijávár na juhovýchode; dĺžka okolo 400 km, rozloha viac ako 30 000 km2. Budovaná morskými a riečnymi usadeninami. V minulosti záliv Arabského mora, neskôr (okolo 4. stor. pred n. l.) izolované jazero, v súčasnosti územie mokradí, sezónnych slanísk zaplavovaných počas monzúnových dažďov a vyschýnajúcich v období sucha, v juž. časti miestami pahorky vulkanického pôvodu s chudobným trávnatým a krovitým porastom. Hospodársky málo významné územie, pastierstvo oviec a tiav; na malých plochách pestovanie pšenice, prosa a bavlníka; ťažba morskej soli.

Kačský záliv

Kačský záliv, angl. Gulf of Kachchh — záliv v severových. časti Arabského mora pri záp. pobreží Indie medzi severozáp. pobrežím polostrova Káthijávár a juž. pobrežím Kačského regiónu; dĺžka okolo 180 km, šírka 16 – 65 km, hĺbka do 122 m. Členité pobrežie, na juhu niekoľko menších ostrovov. Nízke bahnité brehy. Na pobreží ležia prístavné mestá Bedi, Okha a Kandla.

Kačur, Eliáš

Kačur, Eliáš, aj Ilija, Iľja, 25. 7. 1908 Nove Davydkovo, Zakarpatská oblasť, Ukrajina – 20. 7. 1974 Košice — slovenský teológ byzantského obradu a cirkevný historik. Po štúdiu na teologickej fakulte v Olomouci bol 1933 vysvätený za gréckokatolíckeho kňaza. R. 1933 – 50 pôsobil ako farár v Šarišskom Čiernom a vo Vyšnom Mirošove, od 1950 arcidekan v Košiciach, 1954 – 74 vedúci Katedry cirkevných dejín a archeológie na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove. Po 1945 vstúpil do KSČ, 1945 – 46 tajomník Okresného národného výboru vo Svidníku, 1945 – 52 člen predsedníctva Krajského výboru Národného frontu v Prešove. Po februári 1948 vyvíjal snahy o pripojenie gréckokatolíckej cirkvi k pravoslávnej, 1950 sa aktívne zúčastnil tzv. Prešovského soboru, ktorý znamenal likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi v Československu, inicioval odovzdanie piatich gréckokatolíckych kostolov pravoslávnej cirkvi a na verejnosti začal vystupovať ako pravoslávny kňaz. Autor monografií Dejiny pravoslávnej cirkvi v ČSSR (1962) a Cirkevná archeológia (1964).

Kačur, Jozef

Kačur, Jozef, 5. 7. 1942 Podolínec, okres Stará Ľubovňa — slovenský matematik. R. 1964 – 67 a 1971 – 85 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, 1967 – 70 na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a od 1980 na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK (dnes Fakulta matematiky, fyziky a informatiky) v Bratislave; 1985 DrSc., 1994 profesor. Zaoberá sa matematickou analýzou, numerickou a aplikovanou matematikou (špeciálne funkcionálnou analýzou), modernými metódami riešenia parciálnych diferenciálnych rovníc, matematickou fyzikou a i. Autor a spoluautor viac než 90 vedeckých článkov, autor monografie Rotheho metóda v evolučných rovniciach (Method of Rothe in Evolution Equations, 1985), ako aj viacerých vysokoškolských učebných textov. Absolvoval mnohé zahraničné študijné a prednáškové pobyty, člen redakčných rád dvoch zahraničných a jedného domáceho vedeckého časopisu, nositeľ viacerých ocenení.

kaďa

kaďaetnogr. väčšia, v hornej časti otvorená nádoba vyrobená zvyčajne z dreva alebo z plastu. V minulosti drevená sudovitá nádoba na hrozno, ktorú vyhotovovali debnári z dúžok (špeciálne zaoblených drevených častí spojených drevenými alebo železnými obručami). Najrozšírenejšie boli nižšie kade s okrúhlym dnom, ktoré sa používali na sústreďovanie hrozna pri lisovaní a na predkvasenie pri výrobe červeného vína, kade na šliapanie hrozna na dne s medenou rúrkou slúžiacou na odtekanie muštu a vysoké kade s okrúhlym (tunka, kapustnák) alebo s oválnym (ovál, vana) dnom, ktoré sa používali na transport hrozna. V súčasnosti nádoby rôznych rozmerov a tvarov, ktoré sa používajú napr. na uskladnenie a transport rozličných sypkých a tekutých látok, na krátkodobé uskladnenie rýb pri výlove pred transportom, na kvasenie kapusty alebo muštu (kvasné kade) a na kúpanie (kúpacie kade, relaxačné kade, ochladzovacie kade).

Kadaň

Kadaň — mesto v Česku v Úsťanskom kraji v okrese Chomutov na ľavom brehu rieky Ohře v podhorí Doupovských hôr; 18-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky, ťažobný (povrchová ťažba hnedého uhlia, ťažba kaolínu, bentonitu a i.), keramický, textilný, odevný, stavebných materiálov, potravinársky, energetický (tepelné elektrárne Prunéřov a Tušimice). Turistické a kultúrne stredisko severozápadných Čiech.

Založené pravdepodobne koncom 11. alebo v 1. polovici 12. stor. ako trhová osada, prvýkrát písomne doložené 1186, keď sa stalo majetkom johanitov (špitálnikov), v 1. polovici 13. stor. povýšené na slobodné kráľovské mesto a bol tam postavený hrad. R. 1362 vyhorelo, následne bolo obnovené, 1366 mu Karol IV. udelil právo úplnej samosprávy a o rok neskôr právo výročného trhu. Na jar 1421 dobyté husitmi, v septembri 1421 vojskami druhej križiackej výpravy proti husitom. Počas tridsaťročnej vojny niekoľkokrát vyplienené a vypálené (1631, 1635), počas vojen o rakúske dedičstvo znova spustošené (1746 časť mesta vyhorela). R. 1750 – 55 bol hrad na príkaz Márie Terézie prestavaný na kasárne a až do 1. svetovej vojny bolo mesto sídlom rakúsko-uhorskej armády. R. 1938 – 45 súčasť Nemecka. Po 2. svetovej vojne bolo vysídlené nemecké obyvateľstvo a nahradené českým a slovenským. Koncom 20. stor. sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia historického centra a prestavba mesta.

Stavebné pamiatky: z veľkej časti zachované pôvodné hradby (koniec 13. – 1. štvrtina 14. stor., prestavané v 15. stor.) s Mikulovickou bránou (14. stor., nazývaná aj Svätá) a s barbakánom nezachovanej Kováčskej brány (15. stor.). Kráľovský mestský hrad (13. stor., prestavaný v 14. – 15. stor., neskorogoticky rozšírený v 1. polovici 16. stor., 1750 – 55 prestavaný na kasárne, upravený v 19. stor., reštaurovaný v 2. polovici 20. stor.), Kostol povýšenia sv. kríža (1654 – 1716, opravovaný v 18. – 19. stor., na mieste staršieho, písomne doloženého v 2. polovici 13. stor., prestavaného v 2. polovici 15. stor., z ktorého sa zachovala klenutá predsieň a časti veže), bývalý špitálsky Kostol sťatia sv. Jána Krstiteľa (pôvodne z poslednej štvrtiny 12. stor., obnovený v polovici 15. stor., barokovo upravený v 18. stor. a opravený 1812 – 13), bývalý kláštor alžbetínok so špitálom (založený 1746, upravovaný v 19. – 20. stor.) a s barokovým Kostolom sv. Alžbety a sv. rodiny (1753 – 55), cintorínsky Kostol sv. Anny (1592 – 1600, opravený pred 1804, na mieste staršieho, dreveného zo 16. stor.), kláštor františkánov s Kostolom Panny Márie a 14 sv. pomocníkov (neskorogotický z 2. polovice 15. stor. – začiatku 16. stor., rozšírený v 16. stor. a barokovo upravený v 17. – 18. stor., kostol 1473 – 80, celý areál reštaurovaný v 90. rokoch 20. stor., dnes Mestské múzeum), bývalý kláštor minoritov (15. – 16. stor., prestavaný v 18. stor., začiatkom 19. stor. upravený na piaristické gymnázium), barokový stĺp Najsvätejšej Trojice (1753 – 55), Kaplnka sv. Jána Krstiteľa (1641), kalvária (posledné desaťročie 17. stor.). Radnica (15. stor., neskorogoticky prestavaná 1502 – 20, barokovo prestavaná 1719 – 21, upravená v 19. stor.), bývalá mestská škola (16. stor.). V centre mesta sa zachovalo viacero pôvodných neskorogotických a renesančných meštianskych domov barokovo upravených s cennými architektonickými detailmi a klenbami, na námestí fontána s barokovou balustrádou (18. stor.).

Kadár, Ján

Kadár, Ján, 1. 4. 1918 Budapešť – 1. 6. 1979 Los Angeles, Kalifornia — slovenský filmový režisér a scenárista. Štúdium práva na Karlovej univerzite v Prahe neukončil, 1938 – 39 navštevoval filmový kurz K. Plicku v Škole umeleckých remesiel (dnes Škola úžitkového výtvarníctva J. Vydru) v Bratislave. Počas 2. svetovej vojny bol pre svoj židovský pôvod prenasledovaný a nasadený na nútené práce v Maďarsku. R. 1945 – 46 spočiatku pracoval ako asistent produkcie a neskôr režisér dokumentárnych filmov v Bratislave (Na troskách vyrastá život, 1945), 1947 – 52 ako scenárista a asistent réžie vo filmovom štúdiu v Prahe. Zakladateľská osobnosť modernej slovenskej a spolutvorca československej povojnovej kinematografie. Režijne debutoval veselohrou z továrenského prostredia Katka (1949). V 50. rokoch 20. stor. začal spolupracovať s českým režisérom E. Klosom, s ktorým dlhé obdobie (1952 – 69) tvorili neoddeliteľnú autorskú dvojicu. Ich filmy vyznačujúce sa spoločenskou angažovanosťou a hlbokým humanistickým posolstvom často zachytávajú jednotlivca v hraničných životných situáciách. Výraznú líniu v ich tvorbe predstavujú komédie (na viacerých z nich spolupracovali s dramatikom V. Blažkom). Nakrútili spolu osem dlhometrážnych hraných filmov, napr. Únos (1952), hudobnú veselohru Hudba z Marsu (1955), satirickú komédiu Tři přání (1958), vojnovú drámu Smrt si říká Engelchen (1963, podľa románu L. Mňačka; Zlatá medaila na 3. medzinárodnom filmovom festivale v Moskve) analyzujúcu charaktery ľudí v dramatických životných okamihoch a psychologickú drámu Obžalovaný (1964, podľa literárnej predlohy Lenky Haškovej, *1923; Veľká cena na 14. medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch) odhaľujúcu lživosť pomerov v socialistickej spoločnosti. Ich spolupráca vyvrcholila tragikomédiou z obdobia vojnovej Slovenskej republiky Obchod na korze (1965, podľa literárnej predlohy Ladislava Grosmana, *1921, †1981; 1966 získal, ako prvý československý film Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film, herci I. Kamińská a J. Kroner získali za svoje postavy viacero významných hereckých ocenení) o bezmocnosti obyčajného človeka, ktorý sa dá vtiahnuť do praktík totalitného systému. Ich posledným spoločným dielom bol film z prostredia dunajských rybárov Touha zvaná Anada (1969, podľa literárnej predlohy L. Zilahyho), v ktorom na pozadí príbehu fascinácie osudovou ženou riešia otázku viny a trestu. Kadár žil od 1968 v emigrácii v USA, 1968 – 75 pôsobil ako televízny a filmový režisér v New Yorku a 1975 – 79 v Los Angeles, kde zároveň prednášal v Americkom filmovom inštitúte. Režisér filmov Anjel Levine (Angel Levine, 1970, podľa literárnej predlohy B. Malamuda) o tom, či môže židovského krajčíra zachrániť černošský anjel, Čo mi otec naklamal (Lies My Father Told Me, 1975; Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film, 1976) o dozrievaní detí v imigrantskej štvrti v Toronte na začiatku 20. stor., televíznych filmov Modrý hotel (The Blue Hotel, 1974), Odvrátená strana pekla (The Other Side of Hell, 1978) a i. Do svojho posledného filmu Cesta slobody (Freedom Road, 1979, podľa literárnej predlohy H. Fasta) obsadil do hlavnej úlohy boxera M. Aliho. R. 2008 vyšla monografia V. Maceka Ján Kadár (2011 aj anglicky).

Kádár, János

Kádár, János, vlastným menom János Csermanek, 26. 5. 1912 Fiume, dnes Rijeka, Chorvátsko – 6. 6. 1989 Budapešť — maďarský komunistický politik. Pochádzal z chudobných pomerov, od 1918 žil v Budapešti, vyučil sa za mechanika, príležitostne pracoval ako robotník. Od mladosti sa aktívne zapájal do činnosti odborov, robotníckeho hnutia a ilegálnych mládežníckych komunistických združení. R. 1930 vstúpil do ilegálnej Strany maďarských komunistov (SMK) a vystupoval pod krycím menom János Barna. Viackrát bol zatknutý, 1933 odsúdený na dvojročný trest odňatia slobody (trest si odpykával v Segedíne, kde sa spoznal s M. Rákosim). Po rozpustení SMK 1936 bol poverený preniknúť do Maďarskej sociálnodemokratickej strany (od 1940 člen jej výkonného výboru). Po obnovení SMK sa 1942 stal členom Ústredného výboru a 1943 tajomníkom ÚV strany; odvtedy používal meno Kádár. Podieľal sa na vypracovaní programu SMK, po jej rozpustení v júni 1943 inicioval založenie Strany mieru, ktorá bola faktickou pokračovateľkou SMK. V apríli 1944 bol vyslaný do Juhoslávie nadviazať kontakty s komunistickými emigrantmi. Pri prechode hraníc bol zatknutý a odsúdený na dva roky väzenia ako vojnový dezertér. Počas prevozu do Nemecka sa mu podarilo utiecť a vrátiť sa do Budapešti. Po obsadení mesta Červenou armádou obnovila komunistická strana svoju činnosť pod názvom Maďarská komunistická strana (MKS, 1948 – 56 po spojení sa s Maďarskou sociálnodemokratickou stranou názov Maďarská strana pracujúcich, MSP).

V povojnovom období patril Kádár k hlavným postavám prevzatia moci v krajine komunistami. R. 1945 – 51 poslanec parlamentu, od 1946 člen politbyra, 1946 – 51 námestník tajomníka Ústredného výboru MKS (resp. ÚV MSP), od augusta 1948 do 23. 6. 1950 minister vnútra. Zo svojej ministerskej pozície sa podieľal na príprave vykonštruovaného procesu s Lászlóom Rajkom (bývalý minister vnútra a minister zahraničných vecí, popravený v októbri 1949). Na začiatku 50. rokov 20. stor. sa však sám stal obeťou politických čistiek v MSP, koncom apríla 1951 bol zatknutý, zbavený všetkých straníckych funkcií a odsúdený na doživotie. Po Stalinovej smrti (1953), odvolaní M. Rákosiho z postu predsedu vlády a následnom uvoľnení spoločensko-politických pomerov bol v júli 1954 rehabilitovaný a prepustený z väzenia. Postupne opäť získal stratené pozície v strane, v júni 1956 bol zvolený za tajomníka MSP a v októbri 1956 za tajomníka novovzniknutej Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS). Napriek tomu, že sa 30. októbra 1956 stal členom reformnej vlády Imreho Nagya, ktorá odštartovala demokratizačný proces, mal výrazný podiel na potlačení maďarského protikomunistického povstania 1956. Keď vláda I. Nagya vyhlásila neutralitu Maďarska (1. 11. 1956), odišiel na sovietske veľvyslanectvo v Budapešti, odkiaľ bol prevezený do Moskvy. Po rokovaniach v Moskve odcestoval 4. 11. do Szolnoku, kde sa pod jeho vedením sformovala kolaborantská, promoskovsky orientovaná revolučná robotnícko-roľnícka vláda. So sovietskym vojenským konvojom sa 7. 11. vrátil do Budapešti. Po krvavom potlačení povstania od februára 1957 predseda ÚV a od júla 1957 – 85 prvý tajomník Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS), 1958 – 61 štátny minister, 1961 – 65 predseda vlády, 1985 – 89 generálny tajomník MSRS.

Po stabilizovaní vnútropolitickej situácie pripustil čiastočnú decentralizáciu centrálne riadenej ekonomiky a čiastočnú liberalizáciu režimu, čo sa v 60. rokoch 20. stor. prejavilo na zvyšovaní životnej úrovne obyvateľstva (prispeli k tomu aj pôžičky zo západných krajín, ktoré sa aj napriek nepriaznivému obrazu z revolučných rokov podarilo Kádárovej vláde získať); toto obdobie sa v dejinách Maďarska označuje ako kádárizmus, resp. gulášový socializmus. V zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval predovšetkým na úzku spoluprácu so Sovietskym zväzom; v auguste 1968 podporil intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Napriek určitému oživeniu ekonomiky, povoleniu drobného podnikania a zvýšeniu počtu súkromne hospodáriacich roľníkov pretrvávala neefektívnosť centrálne plánovaného hospodárstva a zároveň sa zvyšovala zahraničná zadlženosť Maďarska. V 80. rokoch 20. stor. už Kádár nedokázal čeliť reformným snahám silnejúcim od nástupu M. Gorbačova k moci v ZSSR (1985), čo 1988 viedlo k jeho odvolaniu z funkcie generálneho tajomníka MSRS (ostal však v čestnej funkcii prezidenta strany), v máji 1989 bol odvolaný zo všetkých straníckych funkcií.

Kadare, Ismail

Kadare, Ismail, 28. 1. 1936 Gjirokastër — albánsky básnik a prozaik. Po štúdiách na univerzite v Tirane (1958) a na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve (1958 – 60) pôsobil ako novinár, neskôr sa venoval len literárnej tvorbe. R. 1990 požiadal o politický azyl vo Francúzsku, žije striedavo vo Francúzsku a v Albánsku. Debutoval básnickou zbierkou Moje storočie (Shekulli im, 1961). Neskôr sa venoval najmä próze, preslávil sa románom Generál mŕtvej armády (Gjenerali i ushtrisë së vdekur, 1963; slov. 1983) o vykopávaní ostatkov talianskych vojakov padlých v Albánsku počas 2. svet. vojny. Ústrednou témou jeho tvorby je utláčanie jedinca totalitnou štátnou mocou, ktorej kritiku vyjadroval nepriamo (pomocou alegórií), napr. román Zamestnanec paláca snov (Nëpunësi i pallatit të ëndrrave, 1981; neskôr vyšiel pod názvom Palác snov, Pallati i ëndrrave) je politickou alegóriou o kontrole snov predstaviteľmi štátnej moci, ktorá zbavuje obyvateľov aj ich najvnútornejšej slobody. Po páde komunizmu v Európe (1989 – 90) vyjadroval kritiku aj otvorene, napr. v románe Spiritus (1996; slov. 2002) zobrazil atmosféru v meste, v ktorom sa používajú najmodernejšie metódy odpočúvania obyvateľov, v románe Pochybená večera (Darka e gabuar, 2008) zachytil príbeh lekára obvineného z protištátneho sprisahania. Autor románov Rozčesnutý apríl (Prilli i thyer, 1978) o krvnej pomste, v ktorom sa inšpiroval albánskou kultúrnou tradíciou, a Nehoda (Aksidenti, 2010) o smrteľnej autonehode milencov, ktorá bola pravdepodobnej zinscenovaná z politických príčin, ďalej výberu prekladov poézie a literárnych reflexií o aktuálnych udalostiach Pozvanie do spisovateľovej pracovne (Ftesë në studio, 1990), triptychu kratších próz Tri žalospevy za Kosovo (Tri këngë zie për Kosovën, 1998) venovaného problematike osamostatnenia Kosova, knihy rozhovorov Barbarské časy. Z Albánska do Kosova (Kohë barbare. Nga Shqipëria në Kosovë, 2000) a knihy esejí Aischylos, ten veľký smoliar (Eskili, ky humbës i madh, 2001; slov. 2006), v ktorej sa zamýšľa nad vývojom dramatickej tvorby. Prvý nositeľ medzinárodnej literárnej ceny Man Booker International Prize (2005) a nositeľ Ceny astúrskeho princa za literatúru (Premio Principe de Asturias de las Letras, 2009).

kadaríja

kadaríja [arab.] — klasická islamská teologická škola založená okolo 690. Odmietala absolútnu predurčenosť a verila v ľudskú moc a slobodnú vôľu (kadr, odtiaľ názov). Podľa spisu Posolstvo (Risála) od súfijského duchovného Hasana al-Basrího (*okolo 642, †okolo 728) je dôležitá slobodná vôľa jednotlivca. Boh tvorí iba dobro, preto zlo môže pochádzať jedine od satana alebo od človeka, ktorý si vyberá medzi dobrom a zlom. Človek je preto sám zodpovedný za svoje skutky a ich dôsledky, i keď Boh vopred vie, aká bude jeho voľba. Podľa tejto náuky je Boh zbavený zodpovednosti za zlo vo svete, čo však iné islamské smery odmietajú. K ďalším predstaviteľom kadaríje patria Gajlán ad-Dimaškí (†okolo 742) a Ma’bad al-Džuhaní (†okolo 699/700 alebo 703/704).

Kadaríja býva považovaná za predchodkyňu mu’tazily. Protichodný názor zastával smer džabríja, ktorý zdôrazňoval prísnu predurčenosť a podľa ktorého je akékoľvek konanie človeku vnútené Bohom (arab. džabr = donútenie). Jeho hlavným predstaviteľom bol Džahm Ibn Safwán (†745), ktorého prívrženci (džahmiti) sa neskôr priklonili k učeniu ašaríje. Z polemík kadaríje a džabríje sa neskôr vyvinul spor medzi mu’tazilou a ašaríjou.

Kádaši, Ľudevít

Kádaši, Ľudevít, 20. 3. 1952 Vyškovce nad Ipľom, okres Levice — slovenský genetik. R. 1975 – 85 pôsobil na Oddelení klinickej genetiky Fakultnej nemocnice s poliklinikou akademika L. Dérera v Bratislave (spoluzakladateľ oddelenia), 1985 – 2015 v Ústave molekulárnej fyziológie a genetiky SAV (spoluzakladateľ, od 1992 vedúci Laboratória genetiky človeka), od 2016 v Ústave klinického a translačného výskumu Biomedicínskeho centra SAV (vedúci Oddelenia genetiky človeka), súčasne 1995 – 2000 na Subkatedre lekárskej genetiky Slovenskej postgraduálnej akadémie medicíny (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), od 2005 aj na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 2004 DrSc., 2013 profesor. Spočiatku sa zaoberal zavádzaním nových antropogenetických vyšetrovacích metód do praxe, v súčasnosti sa zaoberá genetickou výbavou človeka na úrovni DNA, genetickou podstatou dedičných ochorení a zavádzaním techník rekombinantnej DNA (génového inžinierstva) na pre- a postnatálnu DNA diagnostiku dedičných ochorení u ľudí. Spolupodieľal sa na identifikácii génov zodpovedných za kongenitálny glaukóm, degeneráciu retiny a hluchoty u slovenských Rómov a charakterizácii génov zodpovedných za mnohé dedičné ochorenia časté v populácii Slovenska. Od 1992 súdny znalec v odbore genetika, odvetvie analýza DNA. Autor a spoluautor 3 monografií: Molekulárna genetika vybraných monogénne dedičných ochorení (2005, autor), Vrodené vývinové chyby očí (A szem fejlődési rendellenességei, 2009, spoluautor) a Časté monogénne dedičné ochorenia na Slovensku (2014, spoluautor), vyše 120 vedeckých článkov s vysokým citačným ohlasom publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch, ako aj mnohých vedecko-popularizačných článkov. Od 2002 prezident Slovenskej spoločnosti lekárskej genetiky, 2002 – 15 člen etickej komisie Ministerstva zdravotníctva SR, člen viacerých domácich i zahraničných spoločností, od 2008 člen Učenej spoločnosti SAV, nositeľ mnohých ocenení.

kadáver

kadáver [lat.] —

1. lek. mŕtve telo, mŕtvola;

2. veter., poľov. telo mŕtveho (uhynutého) zvieraťa. Likviduje sa v kafilérii.

kadaverín

kadaverín [lat.], pentán-1,5-diamín, pentametyléndiamín, H2N(CH2)5NH2 — biogénny alifatický diamín. Bezfarebná sirupovitá kvapalina s charakteristickým nepríjemným zápachom, rozpustná vo vode a v etanole, slabo rozpustná v dietyléteri; teplota topenia 9 °C, teplota varu 178 – 180 °C. Je toxická. Vzniká dekarboxyláciou lyzínu pri rozklade živočíšnych proteínov účinkom baktérií (→ hniloba), napr. v tele mŕtvych živočíchov, preto sa niekedy označuje aj ako mŕtvolný jed. Vyskytuje sa aj v koreňoch a kvetoch niektorých rastlín, napr. v kvetoch Hoodia gordonii (→ Hoodia). Používa sa napr. v poľovníctve ako návnada na zvieratá živiace sa zdochlinami a pri tréningoch záchranárskych psov.

Kadavý, Ján

Kadavý, Ján, 8. 4. 1810 Jestřebí, dnes Jestřabí v Krkonoších, okres Semily – 11. 8. 1883 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský učiteľ, hudobný skladateľ, zbormajster, vydavateľ a osvetový pracovník českého pôvodu. Študoval na gymnáziách v Trnave a Modre, na evanjelickom lýceu v Bratislave a v učiteľských ústavoch v Jičíne a Prahe. Pôsobil ako učiteľ v Čechách (v Mydliciach, Jičíne, Rudníku neďaleko Trutnova), 1839 – 47 na slovenskej evanjelickej škole v Pešti (u J. Kollára), 1851 – 56 v Liptovskom Mikuláši, 1858 – 67 v Nemeckej Ľupči (dnes Partizánska Ľupča) a 1871 – 75 na slovenskom gymnáziu v Martine, súčasne 1873 – 83 zbormajster Slovenského spevokolu v Martine. Prostredníctvom J. Kollára sa zoznámil s J. Kráľom, A. Sládkovičom, J. M. Hurbanom, V. Paulinym-Tóthom, G. K. Zechenterom-Laskomerským a inými slovenskými básnikmi a spisovateľmi a pod jeho vplyvom sa stal hlásateľom všeslovanskej vzájomnosti. Redakčne sa podieľal na vydaní niektorých Kollárových diel (Cestopis obsahujíci cestu do Horní Itálie, 1843; Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči, 2. zväzok 1844; Slávy dcera, 1845) a ako editor aj na vydaní diel iných slovenských autorov, napr. Ľudovíta Žellu (*1809, †1873; Básně, 1842), B. P. Červenáka (Zrcadlo Slovenska, 1844) a J. M. Hurbana (Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, 1846). V Pešti vydal spis Vzájemnost ve příkladech mezi Čechy, Moravany, Slováky, Slezáky i Lužičany (1843), v ktorom obhajoval Kollárovu myšlienku jazykovej a literárnej jednoty Čechov a Slovákov. Pod vplyvom štúrovcov sa s Kollárom názorovo rozišiel, angažoval sa za uzákonenie spisovnej slovenčiny (účastník porád v Hlbokom 11. – 16. 7. 1843), v ktorej 1845 vydal svoju Čítanku pre malje ďjetki a knižku pre roľníkov a remeselníkov Prjaťel ludu s ľudovýchovným zameraním. Na vlastné náklady vydal Marínu A. Sládkoviča (1846), pripravil na vydanie 3. ročník almanachu Nitra (1846) a spolupracoval s J. M. Hurbanom na redigovaní Slovenských pohľadov. V Liptovskom Mikuláši, kam prišiel v septembri 1851 na podnet M. M. Hodžu, vydal s A. H. Krčmérym kalendár Živena (1853) a 1873 – 74 vydával časopis Priateľ ľudu. V Nemeckej Ľupči sa aktívne zapojil do kultúrneho života obce úzko spätého s ochotníckym divadlom, harmonizoval ľudové piesne a upravoval ich pre zbor (každé predstavenie bolo spravidla ukončené vystúpením mužského zboru). Zaoberal sa aj teoretickými otázkami slovenského školstva, viaceré jeho práce z tejto oblasti sa považujú za priekopnícke. Vypracoval Návrh na zriadenie národnej školy pri evanjelickej cirkvi Nemeckej Ľupčanskej (1861), v ktorej navrhol zreformovať školstvo podľa aktuálnych potrieb. R. 1870 vydal v Budíne Slovenský šlabikár a Čítanku pre prvú triedu národných škôl, ako aj Návodniu knihu k Slovenskému šlabikáru a prvej Čítanke (ako prepracovaný preklad šlabikára Pavla Gönczyho *1817, †1892) a 1873 metodickú príručku spevu Malý spevák. Tieto práce predstavujú jeden z vrcholov slovenskej pedagogickej spisby 19. stor. Ako zbormajster Slovenského spevokolu sa zaslúžil o jeho všestranný rozvoj, pripravoval zborové úpravy slovenských, českých a inonárodných slovanských ľudových piesní, ktoré zoraďoval do zborníkov (vencov). Autor zborových skladieb Bratislava; Nitra, milá Nitra; Vlasť moja; Čo čušíš; Svätomartinský pochod a iných, niektoré vyšli v prvom zväzku Slovenských štvorspevov (1864) J. L. Bellu, v Slovenských štvorspevoch (1895), ktoré usporiadali a vydali J. Meličko a B. Bulla i časopisecky. Podieľal sa na zostavení unikátnej zbierky ľudových piesní Slovenské spevy (1880 – 1926), redakčne pripravil jej prvý zväzok (1880 – 82) obsahujúci 603 ľudových piesní s nápevmi a napísal úvodnú štúdiu, v ktorej sa pokúsil podať výklad o vzniku, typológii a zvláštnostiach slovenských ľudových piesní. Podnetnými článkami z oblasti pedagogiky a hospodárskej osvety pravidelne prispieval do slovenských časopisov. Člen Tatrína (1844) a výboru Matice slovenskej (1870), člen korešpondent Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni (1859).

Kaddáfí, Mu’ammar

Kaddáfí, Mu’ammar, plným menom Mu’ammar Muhammad ’Abd as-Salám Abú Minjár al-Kaddáfí, 1942 pri Surte – 20. 10. 2011 Surt — líbyjský politik. Pochádzal z beduínskej rodiny (presný dátum jeho narodenia nie je známy), po štúdiách na vojenskej škole v Bengázi vstúpil do armády. Stál na čele vojenského prevratu, ktorým bol 1. septembra 1969 zvrhnutý kráľ Idrís I. a vyhlásená Líbyjská arabská republika. Kaddáfí dal zoštátniť všetky zahraničné podniky na spracovanie a predaj ropy a vyvlastniť majetky domácich statkárov, v krajine nastolil vojenskú diktatúru a s titulom vodca revolúcie (do konca vládnutia mal hodnosť plukovníka) stál na čele štátu, 1969 – 77 ako predseda Rady revolučného vedenia (1970 – 72 predseda vlády) a 1977 – 79 generálny tajomník Všeobecného ľudového kongresu. R. 1979 sa vzdal všetkých politických funkcií a ponechal si len titul vodca revolúcie, zostal však faktickým vládcom Líbye.

Ideologickým základom jeho vnútornej politiky sa stala tzv. tretia svetová teória (neskôr ju teoreticky rozpracoval v 3-zväzkovom diele Zelená kniha, arab. al-Kitáb al-Ahdar, 1975 – 79), predstava vlastnej cesty založenej na islame a v ekonomickej oblasti na socialistických myšlienkach (tzv. islamský socializmus), ktorá sa mala stať alternatívou tak ku kapitalizmu, ako aj k socializmu a záštitou zjednotených arabských krajín proti silám imperializmu (kapitalizmus i socializmus pokladal za imperialistické; 1970 vypovedal z Líbye americké a britské vojenské základne). V duchu tejto ideológie vyhlásil 1973 ľudovú revolúciu a 1977 zaviedol v krajine systém priamej vlády ľudu (džamáhíríja; všeľudový štát alebo štát ľudových más), čoho následkami boli aj likvidácia súkromného obchodu a remesiel a hospodársky kolaps.

V zahraničnej politike sa od začiatku 70. rokov 20. stor. prostredníctvom zmlúv s arabskými štátmi usiloval zjednotiť Arabov, čo sa mu však nepodarilo (o. i. sa neúspešne usiloval o založenie federácie arabských republík namierenej proti Izraelu, jej členmi okrem Líbye mali byť Egypt, Sýria a Tunisko). Neskôr sa jeho proarabský kurz zmenil na proislamský (v iracko-iránskej vojne 1980 – 88 podporil nearabský Irán), koncom 90. rokov 20. stor. na proafrický (2002 sa zaslúžil o vznik Africkej únie, 2009 – 10 jej predseda; svoj vplyv v subsaharskej Afrike sa usiloval rozšíriť aj ekonomickou pomocou a priamymi investíciami). Súčasťou jeho zahraničnej politiky bola podpora rôznych teroristických skupín a revolučných hnutí (na Blízkom východe, v Afrike, Severnom Írsku, USA), ako aj priama účasť na teroristických útokoch v Európe (1986 líbyjský útok na diskotéku La Belle v Západnom Berlíne, po ktorom zomreli dvaja americkí vojaci, vyvolal nálety amerického letectva na Tripolis a Bengázi; 1988 atentát na dopravné lietadlo nad Lockerbie v Škótsku; 1989 útok na lietadlo francúzskej leteckej spoločnosti v Nigeri). R. 1972 Líbya napadla susedný Čad (z jeho prihraničných oblastí sa stiahla až po rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v 90. rokoch 20. stor.). Hoci sa dostala do medzinárodnej izolácie, v čase studenej vojny udržiavala priateľské styky so socialistickými krajinami, napr. s Československom, ktoré Kaddáfí navštívil dvakrát (1978, 1982).

Začiatkom 21. stor. v úsilí vymaniť sa z medzinárodnej izolácie začal Kaddáfí realizovať ekonomické reformy vrátane privatizácie, 2003 súhlasil s ukončením líbyjského programu vývoja a výroby zbraní hromadného ničenia, čo zlepšilo vzťahy s USA, a uznal zodpovednosť za líbyjské teroristické útoky (Líbya sa zaviazala zaplatiť pozostalým odškodné). Následne USA a štáty záp. Európy odvolali sankcie proti Líbyi a obnovili s ňou diplomatické styky. Vo februári 2011 vypukli v krajine proti Kaddáfího režimu silné protesty, ktoré prerástli do vzbury a otvorených bojov, v auguste 2011 povstalecké vojská (podporované silami NATO) dobyli Tripolis a moc v krajine prevzala Prechodná národná rada, ktorá bola medzinárodne uznaná za vládu Líbye. Kaddáfí zahynul v októbri 2011 po napadnutí jeho konvoja povstalcami pri pokuse uniknúť zo Surtu.

kadencia

kadencia [tal.] —

1. hud. taliansky cadenza — ustálená melodická a harmonická schéma, ktorá uzatvára hudobnú skladbu, prípadne jednu z jej častí alebo úsekov. Psychologicky vytvára pocit pokoja, prestávky v toku hudobnej reči. Kadencia bola známa už v ranom stredoveku, napr. v gregoriánskom choráli, kde sa nazývala klauzula a označovala melodické schémy uzatvárajúce jeho jednotlivé nápevy. Teória základných melodických kadencií (klauzúl), podľa ktorej sa rozlišovalo členenie gregoriánskeho chorálu, existuje približne od 12. stor. Po upevnení tonálneho systému v polyfonickej hudbe (asi od konca 16. stor.) sa ako kadencia všeobecne označovali: a) akordický postup na upevnenie tóniny alebo harmonického (tonálneho) centra, ktorý má v kompozičnej praxi tonálnej hudby dôležitú formotvornú úlohu a tvorí základný postup tonálnej harmónie. V tradícii hudobnoteoretickej terminológie na Slovensku je kadencia v širšom význame záver, v užšom význame akordický (kadenčný) sled základných (prípadne zastupujúcich vedľajších) harmonických funkcií ustálený v poradí tonika (T) – subdominanta (S) – dominanta (D) – tonika (T), pocitovo vyvolávajúci dojem ukončenia (úplného záveru); b) virtuózna pasáž (improvizovaná interpretom alebo predpísaná skladateľom) vložená pred koniec spravidla prvej alebo tretej časti sólového koncertu so sprievodom orchestra, prípadne opernej árie. Často sa začína fermátou nad dominantou (D), na ktorej sa zastaví orchestrálny sprievod a sólista hrá (prípadne spieva) sám, predvádzajúc svoje virtuózne interpretačné schopnosti. Kadencia tvorí dôležitú súčasť štruktúry skladby (prípadne jej časti) a motivicky vyrastá z jej hlavných tém. Kadencie spočiatku neboli zapísané v notách, len sa improvizovali (umenie improvizovanej kadencie prekvitalo najmä v talianskej hudbe, v 2. polovici 18. stor. sa šírilo do celej Európy), od začiatku 19. stor. sú fixované notovým zápisom a tvoria homogénnu súčasť sólových koncertov, napr. inštrumentálnych koncertov L. van Beethovena;

2. jaz. melodická schéma výpovede, komunikačne (fonologicko-sémanticky) najdôležitejšia časť melódie vety (vetného úseku) začínajúca sa prízvučnou (dôrazovou) slabikou (prvou slabikou zdôrazneného slova, jadra výpovede) a pokračujúca až do konca vety (vetného úseku) po končiacu (alebo aj nekončiacu) pauzu. Kadencia sa v (konkrétnom) jazyku stabilizovala v určitej funkcii, rozlišuje sa klesavá (konkluzívna, napr. Počasie je chladné.), stúpavá (antikadencia, napr. Máte radi Mozarta?) a rovná kadencia (semikadencia, polokadencia, napr. Stál pri okne a pozeral na rušnú ulicu.) a doplňujúce kadencie (stúpavo-klesavá, klesavo-stúpavá a tzv. poprehýnaná, cirkumflexová). Na funkčnej (fonologickej) úrovni abstrakcie sa zvuková (fónicko-melodická) schéma nazýva aj melodéma (reči);

3. lit. systém usporiadania slovných prízvukov vo verši;

4. tech., voj. počet rovnakých operácií alebo nadväzujúcich činností vykonaných za časovú jednotku, napr. počet úderov pneumatického kladiva za minútu, počet výstrelov zo zbrane za minútu ap.;

5. všeob. rýchlosť v určitej činnosti alebo v bežnom živote, napr. kadencia udalostí.

káder

káder [fr.] —

1. skupina ľudí (pracovníkov, športovcov) tvoriaca na základe svojej kvalifikácie (schopností) jadro organizácie (tímu);

2. v bývalých komunistických krajinách politicky vyspelý a aktívny stranícky (komunistický) funkcionár.

kaderavka

kaderavka, Ulothrix — rod z triedy vlastné zelené riasy (Chlorophyceae), rad vláknité zelené riasy (Ulotrichales), podrad Ulotrichineae. Telo kaderavky je zložené z jednoradových vláken prichytených na podklade bazálnou bunkou. Vyskytujú sa napr. na kameňoch v čistých prúdiacich vodách; patrí sem napr. druh Ulothrix zonata.

Kadeš

Kadeš — sýrska bohyňa, ktorej uctievanie bolo v starovekom Egypte rozšírené od obdobia Novej ríše. Bola bohyňou sexuálnej rozkoše a erotiky, preto sa často spájala s bohyňou Hathor, prípadne sa uctievala s bohom plodnosti Minom. Bola zobrazovaná spredu (frontálne) ako nahá žena stojaca na chrbte leva v spoločnosti bohov Mina a Rešepa, v jednej ruke držiaca lotosové kvety a v druhej hady alebo papyrusové kvety.