Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 3770 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

K

K

1. fyz. značka jednotky kelvin;

2. chem. značka draslíka;

3. náb. skratka novozákonných listov (v spojení s poradovým číslom) apoštola Pavla Korinťanom: Prvý list Korinťanom (1 K), Druhý list Korinťanom (2 K); → epištola; → Pavol z Tarzu; → Biblia.

k

kfyz. a) značka jednotky karát, b) značka predpony kilo-, c) značka staršej jednotky výkonu kôň, d) označenie Boltzmannovej konštanty.

ka

ka — v starovekom Egypte jeden zo základných aspektov existencie ľudskej bytosti alebo božstva (popri ach a ba). Vyjadroval životnú silu človeka, jeho mentálne schopnosti, ochranu či osud. Rodil sa spolu s človekom a v okamihu smrti sa od neho oddelil. Ka zosnulého človeka bolo dôležitou súčasťou zádušného kultu vo forme prinášania obetných darov, ktoré boli nevyhnutné na zachovanie jeho posmrtnej existencie. Symbolom a súčasne hieroglyfickou značkou zobrazujúcou ka boli upažené ľudské ruky zohnuté v lakťoch nahor.

Kaaba

Kaaba, arabsky al-Ka’ba (Kocka) — najvýznamnejšia islamská svätyňa, od 629 – 630 hlavné duchovné centrum islamu, pútnické a najposvätnejšie miesto moslimov nachádzajúce sa uprostred nádvoria Veľkej mešity (al-Masdžid al-Harám) v Mekke v Saudskej Arábii; nazývaná aj al-Bajt al-Harám (Posvätný dom) i al-Bajt al-’Atík (Večný dom). Kaaba je opradená mnohými legendami, jej archeologický výskum sa vzhľadom na posvätnosť stavby nikdy neuskutočnil. Podľa moslimskej tradície najstaršiu Kaabu postavil prvý človek Adam po vyhnaní z raja ako prvé miesto vôbec, kde sa uctieval Alah (Alláh), táto svätyňa však zanikla a bola zabudnutá (podľa jednej z legiend ju počas potopy anjeli vyniesli do neba). Podľa Koránu (súra č. 2, verše 119 – 121) Kaabu postavil Abrahám (Ibráhím) so synom Izmaelom (Ismá’íl) na mieste, ktoré určil Boh v blízkosti posvätného prameňa Zamzam (podľa islamských teológov okolo 2130 pred n. l.). Do nej potom archanjel Džibríl (Gabriel) priniesol z raja najposvätnejšiu islamskú relikviu Čierny kameň (arabsky al-Hadžar al-asvad; podľa tradície bol pôvodne biely, ale sčernel od hriechov Adamových potomkov) považovaný za symbol Božej ruky; podľa inej verzie padol z neba na neďaleký kopec nazývaný Abú Kubajs. Boh potom Abrahámovi prikázal, aby sa ku Kaabe konali púte. Historicky je doložené, že v predislamskom období bola Kaaba svätyňou, v ktorej sa uctievali arabské pohanské božstvá, a Mekka hlavným kultovým centrom záp. Arábie. Hlavným bohom Kaaby bol Hubal (nazývaný aj Pán domu), ktorého idol vytesaný z achátu sa nachádzal vnútri Kaaby (podľa niektorých bádateľov tam bolo spolu s ním až 361 idolov). Kaaba bola pravdepodobne z kameňa, jednoduchého obdĺžnikového, na jednej strane zaobleného tvaru, bez strechy a okolo nej sa nachádzal posvätný okrsok (→ harám), územie, kde bolo zakázané bojovať a prelievať krv. V posvätných mesiacoch vykonávali príslušníci viacerých arabských kmeňov každoročne ku Kaabe púte spojené s náboženskými rituálmi. Podľa arabských historikov Kaabu zrekonštruovali okolo 600 (alebo 608) n. l. príslušníci kmeňa Kurajš. Podľa jednej z legiend vtedy do jej vých. rohu vložil Čierny kameň prorok Mohamed, ktorý už v ranom období svojho pôsobenia považoval Kaabu za posvätné miesto a po svojom úteku do Mediny ju integroval do islamského kultu aj v súvislosti s odklonom od židovských praktík. Po sporoch so Židmi sa 624 rozhodol zmeniť smer, ktorým majú byť veriaci obrátení pri modlitbách (→ kibla), na smer ku Kaabe (pôvodne od začiatku pôsobenia Mohameda sa modlili smerom k Jeruzalemu). Zároveň rozvinul učenie o Abrahámovi ako o praotcovi monoteizmu a o jeho synovi Izmaelovi ako o predkovi Arabov, ktorí podľa tohto učenia vybudovali Kaabu na Boží príkaz, čím sa stala symbolom viery v jediného Boha (Alaha). R. 629 Mohamed spolu asi s 2-tis. moslimami uskutočnil prvú púť ku Kaabe, 630 triumfálne vstúpil do Mekky a dal zničiť modly v Kaabe, samotnú svätyňu však zachoval, vyžiadal si od nej kľúč a vnútri sa pomodlil. Kaaba so svojím posvätným okrskom sa tak stala hlavným strediskom islamu. R. 632 Mohamed stanovil aj presné rituály a obrady vzťahujúce sa na púť do Mekky (→ hadždž), návšteva Kaaby aspoň raz za život patrí k piatim povinnostiam každého moslima (→ päť stĺpov viery). Pre moslimov symbolizuje Boží trón na nebesiach, obradom jej obchádzania (taváf) pútnici napodobňujú anjelov, ktorí ho v nebi neustále obchádzajú. R. 683 bola Kaaba pri požiari zničená a následne znovuvybudovaná z miestneho kameňa (Čierny kameň sa pri požiari rozpadol na niekoľko častí a bol spojený striebornou obrúčkou). R. 693 dali Umajjovci Kaabu prebudovať do pôvodnej podoby z čias Mohameda. R. 929 – 930 napadli Mekku príslušníci ortodoxnej šíitskej sekty karmatov a Čierny kameň odvliekli, pričom bol opäť poškodený, na pôvodné miesto bol vrátený 950 alebo 952. Kaaba má približne štvorcový pôdorys (šírka 10 m, dĺžka 12 m) a výšku 15 m. Je vybudovaná z miestnej žuly sivej farby na základoch z bieleho mramoru. Jej sev. roh sa nazýva Iracký, záp. Sýrsky (aj Šámsky – podľa arabského názvu Damasku v Sýrii, alebo Levantský) a juž. Jemenský. Vo vých. rohu (Čierny roh) je vsadený Čierny kameň (podľa moslimov jediná zachovaná časť z pôvodnej Abrahámovej svätyne), ktorý sa pútnici snažia pobozkať alebo aspoň sa ho dotknúť v nádeji, že z nich sníme hriechy. Exteriér Kaaby je od 7. stor. každoročne zahaľovaný čiernou ozdobnou prikrývkou (kisva), na ktorej sú zlatom vyšité verše z Koránu a islamské vyznanie viery (→ šaháda). Oproti severozápadnej stene Kaaby sa nachádza nízky múr z bieleho mramoru s polkruhovým pôdorysom (pravdepodobne súčasť pôvodnej predislamskej Kaaby) nazývaný al-hatím, ktorý je súčasťou Kaaby, pútnici však pri obrade obchádzania do neho nevstupujú. Interiér je bez okien, vchod je v severovýchodnej stene vo výške približne 2,13 m, v 2. pol. 20. stor. naň boli osadené zlaté vstupné dvere (nahradili predošlé zo striebra, resp. staršie drevené). V interiéri sú dolné časti stien obložené mramorovými platňami s vytesanými veršami z Koránu, horné časti sú pokryté zelenou látkou s vyšitými veršami z Koránu. Nachádza sa tam aj malý oltár. Strop interiéru, z ktorého visia zlaté a strieborné lampy, podopierajú tri drevené stĺpy. Vstup do Kaaby je povolený dvakrát do roka pri rituálnom obrade očisťovania, na ktorom sa každoročne zúčastňujú aj kráľ Saudskej Arábie a významní hostia. V tesnej blízkosti Kaaby stojí malá stavba z kovu a skla nazývaná Abrahámovo miesto (arabsky makám Ibráhím), ktoré označuje miesto s odtlačkami Abrahámových nôh. Prvú mešitu pri Kaabe dal postaviť už Mohamed. Podoba súčasnej Veľkej mešity je výsledkom viacerých stavebných úprav (→ Mekka).

kabačka

kabačka — hovorový názov valcovitého plodu tekvice obyčajnej kabačkovej (Cucurbita pepo convarieta giromontiina).

Kabaivanská, Rajna

Kabaivanská (Kabaivanska), Rajna, 15. 12. 1934 Burgas — bulharská operná speváčka (soprán). Študovala hru na klavíri a spev v Sofii, kde 1957 debutovala ako Tatiana (Eugen Onegin P. I. Čajkovského), od 1958 študovala u talianskej sopranistky Zity Fumagalliovej-Rivovej (Fumagalli-Riva, *1893, †1994) v Miláne a Novellare. R. 1959 vyhrala medzinárodnú spevácku súťaž vo Vercelli, čo jej umožnilo účinkovať vo veľkých talianskych divadlách vrátane La Scaly v Miláne a v 60. rokoch 20. stor. aj v Metropolitnej opere v New Yorku, v Covent Garden v Londýne, vo Viedenskej štátnej opere a i., ako aj na festivale v Salzburgu (→ Salzburger Festspiele).

Jej široký repertoár siahal od Giulie v predromantickej opere Vestálka G. Spontiniho cez hlavné verdiovské postavy, napr. Desdemonu (Otello) a Alice Fordovú (Falstaff), až po Elinu Makropulos (Věc Makropulos L. Janáčka). Preslávila sa v dramatických úlohách diel operného verizmu, napr. ako Manon (Manon Lescaut), Mimi (Bohéma), Tosca a Butterfly (Madame Butterfly) v operách G. Pucciniho, ako aj v hlavných postavách opier La Gioconda A. Ponchielliho, Komedianti R. Leoncavalla, La Wally Alfreda Catalaniho (*1854, †1893), Adriana Lecouvreur F. Cileu a Francesca da Rimini R. Zandonaia. V Taliansku je považovaná za nástupkyňu veristickej primadony (primadonna verista) M. Oliverovej.

kabala

kabala [hebr.] —

1. najvýznamnejší smer židovského mysticizmu, tajné židovské mystické učenie usilujúce sa na základe zbožnosti, židovskej tradície, novoplatonizmu a mystického výkladu Tóry (Biblie) o nový teozofický výklad sveta. Kabala netvorí jednotný nábožensko-filozofický systém, ale zahŕňa viaceré ezoterické a teozofické hnutia súhrnne označované ako teoretická kabala a predstavujúce protiklad stredovekej racionalistickej filozofie. Termín kabala pôvodne označoval v Talmude ústnu tradíciu (hebrejská kabala = prijatie, prenesene prijaté prostredníctvom tradície), na označenie židovskej mystiky študovanej spočiatku tajne v malých skupinkách a ústne odovzdávanej sa začal používať až neskôr. Kabala ako nábožensko-filozofický systém sa sformovala v 2. pol. 12. stor. – 13. stor. v prostredí sefardských židov v juž. Francúzsku (v Provensalsku), kde pôsobil Jicchak Sagi Nehor známy ako Izák Slepý (*asi 1160, †1235), považovaný za jedného z jej zakladateľov (niekedy dokonca za prvého kabalistu), a predovšetkým v Gerone v Katalánsku (sev. Španielsko), kde vyučoval Izákov žiak, kabalista rabín Azriel ben Menachem (zač. 13. stor.) a vznikala významná kabalistická literatúra, napr. Nachmanidove biblické komentáre obsahujúce kabalistické prvky. V Španielsku boli zverejnené aj základné kabalistické spisy Sefer jecira (Kniha stvorenia; podľa židovskej tradície ju napísal sám Abrahám, skutočné datovanie jej vzniku nie je spoľahlivo vyriešené, 2. – 10. stor.) a Sefer ha-bahir (Kniha jasu; doba jej vzniku nie je známa) a koncom 13. stor. tam vznikol najvýznamnejší kabalistický spis (presnejšie súbor textov) Zohar (Sefer ha-zohar, Žiara) predstavujúci zhrnutie celého dovtedajšieho učenia kabaly; autorom jeho najdôležitejších častí je podľa najnovších výskumov Moše z Leonu (Moše ben Šem Tov de Leon, *asi 1250, †1305). Základom kabaly je intenzívna viera v neprerušovaný vzájomný vzťah (spojenie) medzi Bohom ako nekonečným zdrojom sily a múdrosti v tzv. svete hore (Božom svete) a človekom v konečnom svete dolu, teda medzi Božím svetom a svetom ľudí, pričom obidva svety sa navzájom ovplyvňujú. Kabalista komunikuje s Bohom prostredníctvom modlitieb a interpretácie Božích tajomstiev ukrytých v Tóre, a tak podporuje morálnu a duchovnú obrodu ľudstva. Učenie kabaly, ktoré sa opiera o niektoré knihy Starého zákona (Ez, Dan), o židovskú apokryfickú literatúru i o novoplatonizmus, je založené na exegéze (výklade) tajného zmyslu textu Tóry prostredníctvom gematrie (mystický význam číselných hodnôt, ktoré možno pripísať jednotlivým písmenám hebrejskej abecedy) a na tzv. princípe emanácie čiže vyžarovania Božej tvorivej energie. Pretože Boh je nekonečno, nedá sa postihnúť ľudským rozumom, lebo mu chýbajú akékoľvek konkrétne atribúty, odhaľuje sa len v akte stvorenia a spoznať ho možno len prostredníctvom Tóry a desiatich, zhora sa znášajúcich emanovaných Božích tvorivých síl nazývaných sefiry (hebr. plurál sefirot, → sefira; sféra, atribút Boha, vyžarovaná čiže emanovaná Božia tvorivá sila). Každá z nich má svoju zvláštnu funkciu, prvá je emanáciou Božského, všetkých desať vytvorilo zmyslami pochopiteľný svet a ich vyžarovanie umožňuje fyzický život na zemi za účasti Boha. Človek môže tieto Božie sily ovplyvniť pôsobením zdola, a to pozitívne (zbožnosťou a potláčaním svojich zlých pudov) alebo negatívne (hriechom). Sefiry (sefirot) spolu s dvadsiatimi dvoma písmenami hebrejskej abecedy predstavujú tzv. tridsaťdva ciest múdrosti. Zobrazujú sa vo viacerých variantoch v obrazci známom ako sefirotický strom (ilan) alebo ako strom života. Na prelome 13. a 14. stor. sa v kabale vyhranili dva smery: teozofická kabala zameriavajúca sa na výklad duchovných príčin všetkého diania (hľadanie významu sefír) a skrytého významu prikázaní (→ micva) i židovských modlitieb, ku ktorej sa hlásila väčšina kabalistov, a extatická kabala (aj prorocká kabala charakteristická mystickým prístupom, ktorá študovala rôzne možnosti označenia Božieho mena a mnohosť Božieho zjavenia a pomocou tajných meditačných techník (mystická skúsenosť v extáze) sa pokúšala priblížiť k Bohu a spoznať ho (zjavenie, sebaodhalenie Boha je ukryté v Tóre, nie každý je však schopný zniesť jas, ktorý poznanie Boha prináša); jej najvýznamnejším predstaviteľom bol Avraham ben Šmuel Abulafja (Abraham ben Samuel Abulafia, *1240, †po 1291). Na rozhraní medzi teozofickou a extatickou kabalou bolo učenie Josefa ben Avrahama Gikatillu (*1248, †okolo 1325). Po vyhnaní Židov zo Španielska (1492) sa centrom kabalistických štúdií stalo mesto Safed v dnešnom Izraeli (hebr. Cfat), kde sa v 16. stor. rozvinul safedský prúd židovskej mystiky nazvaný podľa svojho zakladateľa J. Luriu luriánska kabala. Jej východiskom je spis Zohar, zaoberá sa predovšetkým otázkou zla, príčin a zmyslu rozptýlenia Židov (diaspóra), ako aj nevyhnutnosťou obnovy stratenej harmónie sveta. Luriánska kabala v rôznych formách expandovala do sev. Afriky, Turecka, Jemenu a Ázie, ako aj do Európy a v 17. stor. bola rozšírená v celej diaspóre. Kabala postupne prestala byť učením len úzkeho okruhu vyvolených, vplývala na spôsob života jednotlivcov i na život spoločnosti všeobecne a zjednotila v sebe teoretické a praktické aspekty nápravy duše. Kabala, najmä luriánskou, sa v pol. 17. stor. zaoberal Šabataj Cvi vydávajúci sa za Mesiáša (→ šabatajizmus). V 1. pol. 18. stor. sa kabala v záp. Európe pod vplyvom myšlienok židovského osvietenského hnutia (→ haskala) opäť obmedzila len na úzky okruh vyvolených. Vo vých. Európe sa však v kultúrnom prostredí aškenázskych Židov stala v 2. pol. 18. stor. ideologickým základom ľudového náboženského hnutia chasidizmu považovaného za jeden z posledných živých smerov judaizmu ovplyvnených kabalou. V rámci neho prenikli kabalistické myšlienky a literatúra medzi široké vrstvy židovského obyvateľstva a vznikol tzv. ľudový mysticizmus. Vplyv kabaly sa v súčasnosti zachoval aj v iných smeroch judaizmu (ortodoxný judaizmus), niektoré kabalistické formulácie sú dodnes súčasťou židovskej liturgie. Zakladateľom moderného výskumu kabaly v 20. stor. sa stal G. Scholem. Výskumom kabaly sa zaoberá aj nemecký judaista Klaus Samuel Davidowicz (*1963).

Kabala sa však neštudovala len v židovskom prostredí. Už na prelome 13. a 14. stor. sa o kabalistické spisy zaujímal kresťanský mysliteľ, katalánsky spisovateľ a filozof R. Lullus (sám ešte kabalistom nebol), čím dal podnet na vznik tzv. kresťanskej kabaly. Termín kresťanská kabala však neoznačuje jednotný myšlienkový prúd, ale je súhrnným označením skupiny mysliteľov (židovských konvertitov na kresťanstvo, ako aj humanisticky orientovaných kresťanských mysliteľov) od obdobia renesancie po 19. stor., ktorí sa prostredníctvom kabaly usilovali nájsť pôvodnú ideu spoločnú všetkým náboženstvám a kresťanské idey zakódované v židovských textoch. K najvýznamnejším patrili v 15. stor. G. Pico della Mirandola a J. Reuchlin. V 17. stor. nemecký protestantský učenec Christian Knorr von Rosenroth (*1636, †1689) v diele Kabbala denudata (1677 – 84, 2 zväzky), opierajúc sa o luriánsku kabalu, dokazoval, že kabala je v podstate kresťanská a jej štúdium by malo byť prostriedkom na obrátenie židov. Spojenie židovskej kabaly, hermetizmu, astrológie, alchýmie, gnosticizmu, okultizmu a i. prvkov predstavuje tzv. hermetická kabala, ku ktorej predstaviteľom patrili napr. nemecký lekár a kabalistický filozof Heinrich Cornelius Agrippa z Nettensheimu (*1486, †1535), anglický matematik, astronóm, alchymista a astrológ John Dee (*1572, †1609) a v 19. stor. napr. francúzsky okultista Eliphas Lévi (vl. m. Alphonse Louis Constant, *1810, †1875);

2. zbierka stredovekých židovských náboženských ezoterických spisov (kabalistická literatúra);

3. praktická kabala, hebrejská kabala ha-maasit — rozličné ľudové magické praktiky (mystické zaklínacie formuly, amulety ap.) vychádzajúce z nábožensko-filozofického systému kabaly, často však hraničiace s poverou;

4. prenesene tajné úklady, intrigy.

kabaleta

kabaleta, taliansky cabaletta, cobola, cobla, francúzsky cavalette — v hudobnohistorickom vývoji viacznačný pojem:

1. v 18. stor. krátka operná ária s jednoduchou piesňovou formou so spevnou melodikou a s presne diferencovaným opakujúcim sa rytmom, podobná kavatíne. Jednou z najznámejších je kabaleta La bella imagine v opere Paris a Helena Ch. W. Glucka;

2. od začiatku 19. stor. záverečný úsek árie, dueta alebo ansámblového finále opery aj oratória, ktorým sa graduje a zvýrazňuje vokálny výraz. Vyznačuje sa durovou tonalitou, rýchlym tempom, pravidelným a úderným rytmom a virtuóznymi figuráciami. V talianskej romantickej opere kabaleta spravidla nadväzuje na pokojnejšiu kavatínu (→ stretta). Vrchol dosiahla v romantických operách G. Donizettiho a v ranej tvorbe G. Verdiho.

Kabalevskij, Dmitrij

Kabalevskij, Dmitrij (Borisovič), 30. 12. 1904 Petrohrad – 14. 2. 1987 Moskva — ruský hudobný skladateľ, pedagóg a politik. R. 1929 absolvoval kompozíciu u N. J. Miaskovského a 1930 hru na klavíri u Alexandra Borisoviča Goľdenvejzera (*1875, †1961) na moskovskom konzervatóriu, kde 1932 – 80 pedagogicky pôsobil; 1939 profesor, 1965 DrSc. Súčasne 1940 – 46 šéfredaktor mesačníka Sovetskaja muzyka, 1949 – 52 vedúci vedecký pracovník Hudobného oddelenia Ústavu dejín umenia Akadémie vied ZSSR, od 1951 tajomník Zväzu sovietskych skladateľov. R. 1966 – 87 poslanec Najvyššieho sovietu ZSSR (1979 – 84 podpredseda Rady národov Najvyššieho sovietu ZSSR).

V kompozičnej tvorbe charakteristickej jednoduchosťou formy, plastickou melodikou a bohatou variačnou technikou spočiatku nadviazal na N. J. Miaskovského, P. I. Čajkovského, M. P. Musorgského a S. S. Prokofieva. V ranom období patril k moderne orientovaným skladateľom (Sonáta pre klavír, 1928; Koncert pre klavír a orchester č. 1, 1929; piesne na texty S. Jesenina a A. Achmatovovej). Od 30. rokov 20. stor. v tvorbe uplatňoval metódu socialistického realizmu, komponoval vokálne, operné a symfonické diela programovo späté s tematikou zo života ľudí v ZSSR. Autor opier Colas Bregnon (Kola Briuňon, 1938), V paľbe. Pod Moskvou (V ogne. Pod Moskvoj, 1942), Tarasova rodina (Semia Tarasa, 1947), Nikita Veršinin (1955) a Sestry (Siostry, 1967), operety Jar spieva (Vesna pojot, 1957), baletu Zlaté klasy (Zolotyje kolosia, 1940), kantát Veľká vlasť (Rodina velikaja, 1942) a O rodnej zemi (O rodnoj zemle, 1965), monumentálneho vokálno-inštrumentálneho diela Rekviem (na verše R. Roždestvenského, 1962) venovaného pamiatke obetí 2. svetovej vojny, štyroch symfónií, koncertantnej a komornej hudby i skladieb pre sólové nástroje.

Komponoval takmer vo všetkých hudobných žánroch vrátane džezu (Jazzová suita, 1940) a filmovej hudby (Biele noci petrohradské, Peterburgskaja noč, 1934, réžia Grigorij Rošaľ, *1899, †1983), upravoval diela ruských skladateľov, napr. N. Rimského-Korsakova, N. J. Miaskovského a M. P. Musorgského. Ako hudobný kritik odmietal avantgardné kompozičné smery hudby 20. stor. (napr. dodekafóniu) prezentované najmä na festivale Varšavská jeseň 1959 a v súlade s názormi T. N. Chrennikova aj štýlovú a ideovú orientáciu tvorby A. Chačaturjana, D. Šostakoviča, ako aj opier L. Janáčka. Jeho koncertantné diela uviedli mnohí významní interpreti doma (D. Šafran, V. Sofronickij) i v zahraničí (V. Horowitz, A. Toscanini).

Ako pedagóg sa zaoberal najmä teoreticko-didaktickými otázkami hudobnej výchovy mládeže, o. i. 1983 založil časopis Muzyka v škole (Hudba v škole). Autor hudobnoteoretických a literárnych diel, napr. B. V. Asafiev (1954), Zobrané kapitoly o hudbe (Izbrannyje staťji o muzyke, 1963), O troch veľrybách a všeličom inom. Kniha o hudbe pre mládež (Pro trioch kitov i pro mnogoje drugoje. Knižka o muzyke, 1970; slov. 1976). Člen viacerých zahraničných vedeckých spoločností, napr. od 1958 Medzinárodnej spoločnosti pre hudobnú výchovu pri UNESCO (od 1972 čestný predseda). Nositeľ viacerých vyznamenaní, národný umelec ZSSR (1963).

kabanica

kabanica — široký, obyčajne otvorený súkenný zimný kabát, súčasť mužského i ženského vrchného ľudového odevu. Druh a farba súkna, strihové varianty (pridávanie či absencia bočných klinov, tzv. krídla), ale najmä výzdoba (šnurovanie, výšivka, lemovanie a aplikácie v rôznych farebných kombináciách), ukončenie výstrihu stojatým alebo preloženým golierom a dĺžka (po boky, po stehná, alebo po kolená) sa regionálne odlišovali. Najrozšírenejší bol tzv. kimonový strih bez ramenných švov, takže predný i zadný diel a rukávy tvorili jeden celok. Pod hrdlom sa kabanica upevňovala remencami s prackou, tkanicami alebo háčikmi s očkami. Často bola len prehodená cez plecia, pričom zošité rukávy slúžili ako vrecká. Na Slovensku bola súčasťou pracovného i sviatočného odevu (prepásaná sa nosila aj ako súčasť svadobného odevu ženícha), ešte začiatkom 20. stor. ju v niektorých oblastiach striedavo používali viacerí členovia rodiny, muži i ženy (deti ju nosili zriedkavo, chlapci od 13 až od 15 rokov). Ženské kabanice sa šili ojedinele, a to najmä v Honte a na Horehroní. V polovici 19. stor. boli kabanice rozšírené ešte na celom území Slovenska, koncom 19. stor. už iba v horských oblastiach str. a sev. Slovenska s rozvinutým chovom oviec, kde ich používanie (najmä ako odev pastierov) pretrvalo do polovice 20. stor. Boli zhotovované po domácky z domáceho súkna alebo špecializovanými krajčírmi z remeselného, príp. z továrenského bieleho, zriedkavejšie tmavého (čierneho) súkna (Orava, Liptov, Podpoľanie, Spiš).

kabanos

kabanos — mäkký mäsový výrobok z menej hodnotných druhov pomletého bravčového a hovädzieho mäsa, z korenín a prísad. Má korenistú vôňu i chuť, je mierne slaný. Dodáva sa v celosti alebo skrútením obalu rozdelený na kusy po 250 g. Patrí medzi salámy.

kabar

kabar [tatársky > rusky], Moschus — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), čeľaď jeleňovité. Malé zvieratá so zreteľne kratšími prednými nohami (preto výborne a ďaleko skáču); výška v kohútiku okolo 50 cm, hmotnosť 7 – 17 kg. Samce nemajú parohy, ale v hornej čeľusti dlhé ostré špiciaky (kelce) vyčnievajúce smerom dozadu, ktoré používajú napr. v období ruje v zápasoch o samicu. Samce majú v okolí pupka vyvinutú pachovú žľazu vylučujúcu hnedú voskovitú prenikavo páchnucu látku pižmo (aj mošus, odtiaľ vedecký názov rodu), ktorou si v období párenia značkujú hranice teritória. Samice po 6-mesačnej gravidite rodia jedno, zriedkavo dve mláďatá. Žijú zvyčajne samotársky v hustom nízkom lesnom poraste, vychádzajú za súmraku alebo v noci, živia sa bylinami a lichenizovanými hubami. Patria sem napr. druhy kabar pižmový (Moschus moschiferus), ktorý žije v Himalájach, a kabar žltobruchý (Moschus chrysogaster), ktorý žije v Afganistane a Číne.

Kabarďania

Kabarďania, vlastným menom Qėbėrdejxėr, Adygėxėr, slovenský prepis Qabardejchar, Adygachar — národ tvoriaci základ obyvateľstva Kabardsko-Balkarska (490-tis., 2010). V Ruskej federácii žijú Kabarďania aj v Karačajsku-Čerkesku, Sev. Osetsku-Alanii a Stavropolskom kraji, ako aj v Moskve; spolu 516-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Turecku, Jordánsku, Sýrii, Saudskej Arábii, USA, Izraeli, Nemecku, Uzbekistane a na Ukrajine. Patria k pôvodným etnikám Sev. Kaukazu. Sú blízki príbuzní vlastných Čerkesov a Adygejcov. Ich etnogenéza má pôvod v odčlenení sa časti čerkeských kmeňov v 13. – 15. stor. a v ich presídlení do povodia rieky Terek, kde došlo k čiastočnému premiešaniu a asimilácii s tamojším usadlým obyvateľstvom (Alani a i.; → Kabardsko-Balkarsko, Dejiny). Ich tradičným náboženstvom je islam (sunniti), časť vyznáva i pravoslávie. Zaoberajú sa predovšetkým chovom koní (→ kabardský kôň), oviec a hovädzieho dobytka, pestovaním kukurice, pšenice, ovocinárstvom a vinohradníctvom. Z tradičných remesiel vynikajú spracovanie kovov a dreva, tkáčstvo, ako aj výroba zbraní a šperkov. Kabarďania majú bohatý folklór, napr. povesti (→ Narti), piesne, rozprávky a príslovia. Hovoria kabardským jazykom (→ kabardsko-čerkeský jazyk). R. 1991 bola založená Medzinárodná čerkeská asociácia (Dunejpso Adygė Xasė, slovenský prepis Dunejpso Adyga Chasa), ktorej členom sú aj Kabarďania a ktorá si kladie za cieľ návrat národov abcházsko-adygského pôvodu zo zahraničia do pôvodnej vlasti.

Kabardsko-Balkarsko

Kabardsko-Balkarsko, Kabardsko-balkarská republika, aj Kabarda-Balkarsko, kabardsky Qėbėrdej-Balqėr, Qėbėrdej-Balqėr Respublikė, slovenský prepis Qabardej-Balqar, Qabardej-Balqar Respublika, balkarsky Qabarty-Malqar, Qabarty-Malqar Respublika, rusky Kabardino-Balkarija, Kabardino-Balkarskaja Respublika — republika Ruska na juhu krajiny pri hranici s Gruzínskom, súčasť Severokaukazského federálneho okruhu. Prevažne vysokohorský reliéf, na západe a juhu predhoria a horské pásma centrálnej časti Veľkého Kaukazu, na hranici s Karačajsko-Čerkeskom najvyšší vrch Elbrus, 5 642 m n. m.; smerom na severovýchod sa územie postupne znižuje a prechádza do menej členitého reliéfu s krasovými javmi, ako i do Kabardskej roviny, ktorej najnižšia časť leží vo výške okolo 200 m n. m. Mierne teplé kontinentálne podnebie, vo vyšších nadmorských výškach drsné horské, priemerná teplota v januári od -4 °C na Kabardskej rovine do -12 °C v oblasti Kaukazu, v júli od 23 °C do 4 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 500 mm do 2 000 mm. Hlavná rieka Terek s prítokmi Baksan, Malka, Čegem a Čerek; v pohoriach početné ľadovce. Územie s pôvodnou stepnou vegetáciou na Kabardskej rovine a čiastočne v predhorí bolo premenené na poľnohospodársky využívanú krajinu. Okolo 16 % povrchu zaberajú lesy. Dominantnými odvetviami hospodárstva sú poľnohospodárska výroba a ťažba surovín (volfrámu a molybdénu). Pestovanie obilia, kukurice, slnečnice, zeleniny a ovocia; rozvinuté vinohradníctvo; chov oviec, ošípaných a koní. Väčšina poľnohospodárskej pôdy je umelo zavlažovaná. Priemysel strojársky, drevársky, hutnícky (farebná metalurgia), potravinársky, textilný, odevný, kožiarsky, stavebných materiálov, energetický (Baksanská vodná elektráreň). Oblasť vysokohorskej turistiky a alpinizmu. V doprave zohráva významnú úlohu cestná doprava, železničná sieť slabo rozvinutá, letisko v Naľčiku.

Obyvateľstvo: 55,3 % Kabarďanov, 25,1 % Rusov, 11,6 % Balkarov, 1,1 % Osetov, 1,0 % Turkov a i. (2009). Väčšie mestá: Naľčik, Prochladnyj.

Dejiny Kabardsko-Balkarska sú úzko späté s dejinami Adygejska a Karačajsko-Čerkeska. Územie dnešného Kabardsko-Balkarska bolo osídlené už v praveku, v 13. – 15. stor. tam prišli Kabarďania a Balkari a oblasť sa postupne dostala pod nadvládu Mongolov, Gruzíncov, Peržanov a Turkov. R. 1557 prijali kabardskí feudáli ochranu ruského cára Ivana IV. Vasilieviča Hrozného ako záruku proti nájazdom Krymských Tatárov a Turkov (Rusku sa tak podarilo dostať pod kontrolu nielen Kabardsko, ale aj dnešné Sev. Osetsko-Alaniu, ktoré bolo od Kabardska v lénnej závislosti; Turecko uznalo tento stav ako definitívny až 1774; → Küčük-kajnardžský mier), Balkarsko bolo pripojené k Rusku až 1827. R. 1917 vznikol vo Vladikavkaze Zväz spojených horalov Kaukazu a Dagestanu, ktorý vyhlásil nezávislú Horskú republiku (členmi boli Kabardsko, Balkarsko, Čečensko, Čerkesko, Dagestan, Ingušsko, Karačajsko a Sev. Osetsko), 1918 bola prijatá demokratická ústava, ako aj nový názov Republika horalov Sev. Kavkazu. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa Kabardsko-Balkarsko stalo 1918 – 19 súčasťou Terskej (Tereckej) sovietskej republiky, ktorá sa 1918 nakrátko (júl – december) stala súčasťou Severokaukazskej sovietskej republiky, a 1920 (január – september) Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky. Kabardsko z nej bolo vyčlenené 1. septembra 1921, Balkarsko 4. januára 1922 a 6. januára 1922 boli obidve autonómne oblasti zlúčené pod názvom Kabardsko-balkarská autonómna oblasť, ktorá sa 1936 zmenila na Kabardsko-balkarskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku. Počas 2. svet. vojny prebiehali na území republiky tvrdé boje (1942 – 43). R. 1944 boli Balkari za údajnú kolaboráciu s Nemcami násilne vysídľovaní na Sibír a do Str. Ázie (odhaduje sa, že zahynulo takmer 50 % národa) a republika bola premenovaná na Kabardskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, pôvodný názov bol obnovený až 1957 v priaznivejšej spoločenskej situácii. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky najprv pod názvom Kabardská sovietska socialistická republika, od 1991 Kabardsko-balkarská sovietska socialistická republika (koncom 1991 existovalo úsilie rozdeliť republiku na základe jazykového hľadiska, čo sa však nezrealizovalo aj napriek tomu, že 17. novembra 1991 bola proklamovaná Balkarská republika a 30. decembra 1991 Kabardská republika), od 1992 súčasný názov. R. 1996 vyhlásil kongres Balkarov vytvorenie samostatnej Balkarskej republiky v rámci Ruskej federácie (existovala 14 dní). Ústava Kabardsko-Balkarska bola prijatá 1. septembra 1997. R. 2000 sa stalo súčasťou Juž. federálneho okruhu a 2010 po vyčlenení z neho spolu s ďalšími severokaukazskými republikami (okrem Adygejska) a Stavropolským krajom súčasťou Severokaukazského federálneho okruhu.

Kabardsko-Balkarsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (rusky Parlament Kabardino-Balkarskoj Respubliki), ktorý má 72 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Kabardsko-Balkarska
1992 – 2005 Valerij Kokov
2005 – 2013 Arsen Kanokov
2013 – 2018 Jurij Kokov
2018 – Kazbek Kokov (zastupujúci)

kabardsko-čerkeský jazyk

kabardsko-čerkeský jazyk, kabardo-čerkeština, kabardsky a čerkesky qėbėrdej-šėrdžėsybzė, slovenský prepis qabardej-šardžasybza — jazyk adygskej podskupiny abcházsko-adygských jazykov kaukazskej jazykovej rodiny. Má päť dialektov: kabardský, čerkeský (má vlastný grafický systém a zastupuje takmer všetky funkcie literárneho jazyka, preto býva často označovaný aj ako čerkeský jazyk), beslenejevský (beslenejský), mozdocký a kubánsky. Väčšina Kabarďanov a Čerkesov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú ako druhý jazyk i ruštinu. Kabardsko-čerkeský jazyk je úradným jazykom v Kabardsko-Balkarsku (tam sa nazýva kabardský jazyk, kabardčina, qėbėrdejbzė, qabardejbza) popri ruštine a balkarčine a v Karačajsko-Čerkesku (tam sa nazýva čerkeský jazyk, čerkeština, šėrdžėsybzė, šardžasybza) popri ruštine, karačajčine, abazštine a nogajčine. V obidvoch republikách sa v kabardsko-čerkeskom jazyku vyučuje, vychádzajú v ňom noviny, časopisy a krásna i vedecká literatúra, vysielajú v ňom rozhlas i televízia. V 19. stor. vzniklo na zápis kabardsko-čerkeského jazyka viacero abecied najmä na základe cyriliky, ale aj arabského písma, ktoré sa však neujali. R. 1924 – 36 sa používala abeceda zostavená na základe latinky, od 1936 sa kabardsko-čerkeský jazyk zapisuje cyrilikou. Podobne ako ostatné abcházsko-adygské jazyky sa vyznačuje bohatým konsonantizmom, v spisovnom jazyku (vytvorený na základe kabardského dialektu) sa vyskytuje 51 spoluhlások a 7 samohlások.

kabardský kôň

kabardský kôň, aj kabardinský kôň — plemeno koňa pochádzajúce z Kabardsko-Balkarska, vyšľachtené z horských kaukazských koní mongolského prapôvodu, na zošľachtení ktorých sa ďalej podieľali karabašský a arabský kôň a kone juhoruských a východných stepí. Má dlhú hlavu, stredne dlhý dobre osvalený krk, robustnejší trup s krátkym rovným chrbtom a s hlbokým a širokým hrudníkom, hustú hrivu a chvost, krátke nohy a pevné kopytá; najčastejšie je hnedej alebo tmavej farby (tmavý hnedák, vraník) bez odznakov alebo s malými odznakmi. Výška v kohútiku okolo 150 cm. Inteligentný, ľahko ovládateľný a poslušný kôň, ktorého možno dobre vycvičiť. Pre svoju vytrvalosť, nenáročnosť a schopnosť pohybu v náročnom horskom teréne je považovaný za ideálne plemeno na jazdeckú turistiku, vytrvalostné jazdenie, ako aj na záprahové práce a nosenie bremien v horách (aj na veľké vzdialenosti). V súčasnosti je jedným z najlepších horských plemien koní.

kabaret

kabaret [fr.] —

1. komorný literárno-hudobný scénický žáner zábavného charakteru s parodickým, satirickým a kritickým zameraním. Býva komponovaný ako mozaika krátkych monologických alebo dialogických výstupov (scénok, skečov), pantomimických a iných čísel, hudby, spevu (šansóny, kuplety), prípadne tanca. Jednotlivé výstupy, ktoré nemusia na seba nadväzovať, uvádza konferencier (kabaretiér), pričom sú dôležité improvizácia a interaktívny kontakt s divákom, účinkujúci umelci sú často aj autormi scénok či hudobných čísel. Absenciou jednotnej dejovej línie je kabaret blízky revue, estráde a varieté, na rozdiel od nich je však spoločensky a politicky angažovaný, glosuje a paroduje spoločenské a politické pomery, pričom jeho cieľom je reflektovať každodennú realitu, byť zrkadlom aktuálneho spoločenského diania. Vzniká spravidla vo veľkomestskom prostredí, hráva sa však v komornom prostredí kaviarní a reštaurácií (hľadisko má stolovú úpravu).

Kabaret vznikol vo Francúzsku v Paríži v prostredí bohémskych lokálov (francúzsky le cabaret = krčma; od 15. stor. od čias F. Villona tradičné miesto stretávania sa a zabávania umelcov) koncom 19. stor. ako umelecký kabaret (cabaret artistique); ako najmladšie divadelné umenie bol nazývaný aj desiata múza. Prvý kabaret založil v novembri 1881 v Paríži na Montmartri Rodolphe Salis (*1851, †1897) pod názvom Chat noir (zanikol 1897), kde sa stretávali príslušníci parížskej bohémy – básnici (P. Verlaine, Ch. Cros a i.), herci, hudobníci (C. Debussy, E. Satie a i.) i maliari (E. Degas, H. Toulouse-Lautrec a i.). Predvádzali sa tam improvizované vystúpenia (jednou z produkcií bolo napr. aj tieňové divadlo), piesne so sociálnokritickými textami a protimeštiacky orientované šansóny (šansonier Aristide Bruant, *1851, †1925). Podľa vzoru Chat noir vznikali v 80. rokoch 19. stor. v Paríži ďalšie kabarety (Mirliton, založený 1885 A. Bruantom; Moulin Rouge; L’Ange Rouge; Quat’z Arts; Lapin Agile a i.).

Z Francúzska prenikol kabaret do ďalších krajín, a to najmä do nemeckej jazykovej oblasti (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko). R. 1901 založil Ernst von Wolzogen (*1855, †1934) v Berlíne prvý kabaret pod názvom Überbrettl (krátko v ňom pôsobil napr. A. Schönberg), vzápätí vznikli aj ďalšie kabarety, z ktorých najvýznamnejší bol literárny kabaret Schall und Rauch (1901, režisér M. Reinhardt, ktorý tam pôsobil i autorsky). V tom istom roku vznikol v Mníchove v intelektuálnom prostredí kabaret Elf Scharfrichter (pôsobil v ňom o. i. F. Wedekind). Nemecký kabaret zaznamenal najväčší rozkvet v 20. rokoch 20. stor., keď nadobudol ostré spoločensko-kritické a politicko-kritické črty. Kabaretnými centrami sa stali aj Viedeň v Rakúsku (kabaret Jung-Wiener Theater zum lieben Augustin, 1901; Fledermaus, 1907; Simpl, 1912), Zürich vo Švajčiarsku (Cabaret Voltaire, 1916, centrum dadaistického hnutia), Krakov v Poľsku (Zielony Balonik, 1905), Moskva (Letučaja myš, 1908) a Petrohrad (Krivoje zerkalo, 1908) v Rusku a Praha v Česku.

Kabaret poskytoval priestor novým umeleckým a myšlienkovým smerom (dadaizmus, expresionizmus) a bol protikladom šantánu s prevažujúcim hudobným programom (fr. café chantant = kaviareň so spevom) obľúbeného koncom 19. a začiatkom 20. stor. vo Francúzsku, v Španielsku, Taliansku, Nemecku (tingl-tangl), Rakúsku, Česku a i. Po 1. svet. vojne sa v Paríži vo viacerých kabaretoch (napr. od 1926 v Moulin Rouge) začal uvádzať revuálny program a kabarety sa zmenili na zariadenia musichallového typu. Vznikol však aj moderný literárny kabaret, ktorého zakladateľkou (1938) bola autorka a interpretka šansónov Agnès Capri (vlastným menom Sophie Rose Fridmannová, *1907, †1976) spolupracujúca o. i. so J. Prévertom a s J. Kosmom. Vo viacerých krajinách sa kabaret v tom období ľavicovo radikalizoval (napr. v Berlíne Revue Roter Rummel E. Piscatora, založený 1924), a najmä v časoch nastupujúceho nacizmu aj viac politicky angažoval.

Druhá svetová vojna prerušila kontinuitu vývoja kabaretu (mnohí kabaretní umelci museli emigrovať alebo boli zatknutí či deportovaní do koncentračných táborov). Po 1945 bol hlavným centrom kabaretu opäť Paríž, kde (napr. v kabarete Le Tabou a Le Lido) vyrástli významné osobnosti francúzskeho šansónu (J. Gréco, É. Piaf, Y. Montand). Kabaretné scény sa však rozvíjali aj v ďalších veľkomestách (New York, San Francisco, Buenos Aires, Londýn, Madrid, Berlín, Varšava, Praha, Viedeň, Budapešť, Bukurešť a i.), pričom tradičné formy kabaretu sa obohacovali o prvky grotesky, absurdného divadla alebo existencializmu. Rozvoj kabaretu bol jedným z prejavov demokratizácie spoločenského života (v krajinách východného bloku však musel neskôr čeliť cenzúre). Okrem ansámblovej tvorby boli koncom 20. stor. populárne vystúpenia kabaretných sólistov. Kabaret bol aj súčasťou rozhlasového vysielania, neskôr sa prvky kabaretu (humoristické scénky, skeče, piesne) uplatnili i v televíznych programoch.

Český kabaret sa začal rozvíjať na začiatku 20. stor., pričom čerpal z tradície šantánových scén a komorných autorských divadiel kabaretného typu. K prvým kabaretom v Prahe patrili Lucerna (založený 1910, zakladateľ K. Hašler) a literárny kabaret Červená sedma (od 1907 amatérsky kabaret v Hradci Králové, 1918 – 22 profesionálny kabaret v Prahe), ktorého dramaturgom, autorom a začas i riaditeľom bol E. Bass (umelecký potenciál kabaretu Červená sedma v období 1. svetovej vojny využil kabaret Rokoko založený 1915/16), ďalšími boli napr. satiricky vyhranená Revoluční scéna (1920 – 22, zakladateľ E. A. Longen, na programe sa autorsky podieľal i E. E. Kisch) a sčasti i Divadlo Vlasty Buriana (1925 – 44). Vystupovali v nich V. Burian, F. Futurista, K. Noll, J. Plachta, S. Rašilov a i. Kabaretný charakter mal i program divadla Dada (1927 – 29, zakladateľ J. Frejka, pôsobili tam E. F. Burian, J. Ježek a i.) i Osvobozeného divadla (1925 – 38 a 1946 – 48; J. Werich, J. Voskovec, J. Ježek a i., v 30. rokoch 20. stor. so silným protifašistickým nábojom). Od konca 50. rokov 20. stor. pestovali kabaretné žánre divadlá malých javiskových foriem, napr. Divadlo satiry (1955, od 1958 názov Divadlo ABC; charakteristické predscény – forbíny, M. Horníčka s J. Werichom a neskôr s M. Kopeckým), moderný literárny kabaret Reduta (1957, poviedky, scénky s pôsobivým textom, tzv. text-appealy I. Vyskočila a i.), divadlá Paravan (1959 – 65), Semafor (1959), Divadlo Járy Cimrmana (1967, najmä texty L. Smoljaka a Z. Svěráka) v Prahe a Divadlo Večerní Brno (1959).

Slovenské kabaretné umenie sa rozvíjalo najmä pod vplyvom českého v 30. rokoch 20. stor. v amatérskych študentských a robotníckych divadelných skupinách (Bratislava, Žilina, Košice). Počas 2. svetovej vojny využívali prvky kabaretu dve frontové divadlá pôsobiace 1943 pri bojujúcich jednotkách Slovenskej armády na Kryme a v Bielorusku (účinkovali tam František Brestovanský, *1923, †1985; František Kabrheľ, *1914, †1982; Z. Mikula; Ján Klimo, *1921, †2001; Rajmund Lukáči, *1923; Ladislav Longauer, *1919, †2004; Eugen Medek, *1905, †1949; Mária Svobodová, *1911, †1987; a i.) a 1944 frontové divadlo na povstaleckom území (A. Bagar; F. Zvarík; Anna Cveková-Bašistová, *1923, †2011; Eugen Medek, *1905, †1949; Andrej Vandlík, *1925, †1985; a i.).

Po 2. svetovej vojne písal kabaretné scénky J. L. Kalina, neskorší iniciátor vzniku profesionálneho estrádno-kabaretného divadla Tatra revue (1958 – 70, 1958 – 59 názov Bratislavská estráda), okolo ktorého sa sústredili hudobníci, herci a speváci J. Berczeller, F. Brestovanský, F. Dibarbora, Jozef Hanúsek (*1927, †1971), G. Hermelyová, Michal Slivka (*1929, †2007), Hana Slivková (*1923, †1984), Maja Velšicová (*1936) a i., režiséri a autori textov J. Kákoš, F. Rell, R. Skukálek, J. Tallo a i. Začiatkom 60. rokov 20. stor. v ňom na nedeľných mládežníckych (tzv. zväzáckych) predpoludniach ako študenti účinkovali s kabaretnými scénkami M. Lasica a J. Satinský, ktorí neskôr uvádzali svoje televízne kabaretné programy Večery pre dvoch a Ktosi je za dverami a založili vlastné intelektuálne kabaretné Divadlo Lasicu a Satinského (Divadlo L + S, 1967 – 70) pôsobiace v rámci Divadla na korze (1968 – 70, komponované predstavenia Soirée, 1968, a Radostná správa, 1969, zložené z dialógov, krátkych scénok a kupletov) a od 1982 v Štúdiu S (od 1999 Štúdio L + S) v priestoroch bývalej Tatra revue (predstavenia Deň radosti, 1986; Náš priateľ René, 1991; a i.). Predstavenia kabaretného typu uvádzali aj Radošinské naivné divadlo (založené 1963, umelecký šéf a autor S. Štepka) a bratislavský súbor alternatívneho typu Divadlo GUnaGU (1985, umelecký šéf a autor V. Klimáček);

2. zábavný podnik s kabaretným programom.

Kabát, Ladislav

Kabát, Ladislav, 13. 10. 1943 Kozárovce, okres Levice — slovenský ekonóm. R. 1967 – 70 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave (dnes Ekonomická univerzita), 1970 – 96 na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita; 1990 – 96 rektor), 1996 – 2001 riaditeľ Štatistickej divízie FAO v Ríme, 2001 – 07 pôsobil na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského (2002 – 06 dekan) a od 2007 na Fakulte ekonómie a podnikania Paneurópskej vysokej školy v Bratislave (2007 – 12 dekan); 2000 profesor. Zaoberá sa príjmovou a sociálnou diferenciáciou v spoločnosti a problematikou chudoby a potravinovej nedostatočnosti v rozvojových krajinách. Autor vysokoškolskej učebnice Ekonomicko-matematické metódy (1988), spoluautor kapitoly v monografii Privatizácia, pozemková reforma a reštrukturalizácia poľnohospodárskych podnikov v str. a vých. Európe (Agricultural Privatization, Land Reform and Farm Restructuring in Central and Eastern Europe, 1997) a monografií Možnosti aplikácie bonitných a predikčných modelov v podnikateľskom prostredí SR (2011) a Podnikanie v nových ekonomických a sociálnych podmienkach (2011). Od 2008 člen expertnej skupiny Eurostatu, od 1990 Inštitútu pre operačný výskum a manažment (Institute for Operations Research and the Management Sciences, INFORMS) so sídlom v Hannoveri (USA), od 1996 Medzinárodného štatistického ústavu (ISI) v Haagu, od 1998 Americkej ekonomickej asociácie (AEA) v Nashville a iných medzinárodných organizácií.

kabátik

kabátik — kratší vrchný voľný alebo priliehavý dámsky odev s rukávmi, ktorý je na zapínanie alebo otvorený. Má zvyčajne jednoduchý strih a vypracovanie, býva bez podšívky alebo bez vložky. Typické sú kabátiky k spoločenským šatám šité z rovnakého materiálu.

Kabbání, Nizár

Kabbání, Nizár, 21. 3. 1923 Damask – 30. 4. 1998 Londýn — sýrsky básnik. Po skončení štúdia práva pôsobil istý čas ako diplomat vo viacerých ázijských, afrických a európskych krajinách. Je považovaný za jedného z najmodernejších básnikov arabskej literatúry, venoval sa témam lásky a ženskej krásy, ako aj nerovnoprávnemu postaveniu žien v tradičnej moslimskej spoločnosti. Autor zbierok poetických esejí a asi 35 básnických zbierok, napr. Povedala mi tmavovláska (Kálat lí as-samrá’, 1942), Mladosť ženských pŕs (Tufúlat nahd, 1948), Si moja (Anti lí, 1950), Básne (Kasá’id, 1956), Moja milá (Habíbatí, 1961), Poézia je zelený kahanec (Aš-Ši’r kindíl achdar, 1963) a Kreslenie slovami (Ar-Rasm bil-kalimát, 1967). Po šesťdňovej vojne (1967) vyjadroval vo svojich básňach sklamanie z vojenských konfliktov v arabskom svete a reagoval na politické pomery.

Kabeirovia

Kabeirovia, grécky Kabeiroi — v gréckej mytológii nižší ochranní bohovia uctievaní ako ochrancovia plavby na mori. Patrili k démonom, medzi ktorými však mali výnimočné postavenie (tzv. veľkí bohovia, gr. megaloi theoi). Pôvod Kabeirov je neistý, podľa jednej z verzií bol ich otcom Kasmilos (aj Kadmilos či Kamillos), syn Héfaista a nymfy Kabeiró, podľa inej verzie boli ich rodičmi Kasmilos a Kabeiró. Vzhľad a presný počet Kabeirov nie je známy, vystupovali napr. ako dvojica (starec a mladík, alebo boli stotožňovaní so súrodeneckou dvojicou Dioskúrov), trojica či štvorica (traja muži a dievča), neskôr so skupinami ochranných božstiev Kurétov a Korybantov. Ich kult, ktorý Gréci prevzali pravdepodobne od fenických moreplavcov, sa obmedzoval na určité teritóriá. V archaickom období bol rozšírený v pevninskej Boiótii (tam neskôr splynul s kultom Demetry a Kóry; v háji neďaleko Téb bola uctievaná Démétér Kabeiraia), najmä však na ostrovoch Samothraké (dnes Samothraki) a Lémnos (dnes Limnos), kde sa v tamojších svätyniach (Kabeirion) na počesť Kabeirov konali najmä v helenistickom a rímskom období slávnosti (pravdepodobne išlo o mystériá umožňujúce zasvätencom obracať sa na Kabeirov s prosbou o pomoc). V antických prameňoch sú o nich zmienky u Hérodota, Strabóna, Pausania a Accia (tragédia Filoktétés, Philocteta).

Kabeláč, Miloslav

Kabeláč, Miloslav, 1. 8. 1908 Praha – 17. 9. 1979 tamže — český hudobný skladateľ a dirigent. R. 1928 – 31 študoval kompozíciu u K. B. Jiráka, 1930 – 32 dirigovanie u P. Dědečka na pražskom konzervatóriu a 1931 – 34 klavír u V. Kurza na majstrovskej škole pražského konzervatória. R. 1932 – 41 pôsobil v Československom rozhlase v Prahe ako jeden z prvých hudobných režisérov v ČSR a 1945 – 54 aj ako šéfdirigent rozhlasového symfonického orchestra, 1958 – 67 profesor kompozície na pražskom konzervatóriu. Súčasne bol činný v Umeleckej besede, vo Zväze československých skladateľov a v Československom rozhlase v Plzni, kde v 2. polovici 60. rokov 20. stor. ako jeden z prvých českých skladateľov propagoval elektroakustickú a konkrétnu hudbu a viedol jej kompozičné kurzy. Spolupracoval aj s Centrom pre elektroakustickú hudbu v Utrechte a inicioval obnovenie kontaktov českých skladateľov s tvorcami západoeurópskej novej hudby.

Jeho hudobné myslenie formovali viacerí českí i európski skladatelia. Inšpiroval sa harmóniou V. Nováka, polyfóniou a tektonikou K. B. Jiráka, ako aj seriálnou hudbou O. Messiaena a A. Schönberga. Umelecká tvorba Kabeláča s vyhraneným kompozičným rukopisom obsiahla s výnimkou opery všetky hudobné žánre a formy. V ranej tvorbe sa sústredil prevažne na komorné (Passacaglia TGM pro klavír, 1937; Dechový sextet, 1940) a orchestrálne (1. symfónia D dur pre sláčiky a bicie nástroje, 1942; 2. symfónia C dur, 1946; Předehra, 1947) skladby. Z vokálno-inštrumentálnych diel patria k najvýznamnejším emotívna kantáta Neustupujte! (1939) na slová ľudovej poézie a husitský chorál Ktož jsú Boží bojovníci proti okupácii Česka nemeckými nacistami. Neskôr komponoval najmä symfónie, v ktorých v netradičnom nástrojovom obsadení majstrovsky spojil českú hudobnosť s prvkami európskej avantgardy i mimoeurópskych kultúr, napr. 3. symfónia F dur (1957) pre organ, plechové dychové nástroje a tympany, 4. symfónia A dur Komorní (1958) pre komorný orchester, 5. symfónia b mol Dramatická (1960) pre vysoký ženský hlas a orchester a 6. symfónia Koncertantní (1961) pre klarinet a orchester. V 7. symfónii (1968) pre recitátora a orchester zhudobnil vlastný text podľa Evanjelia podľa Jána a Zjavenia Jána, v 8. symfónii Antiphony (1970) pre soprán, zmiešaný zbor, bicie nástroje a organ na úryvky z biblických textov monumentalizoval humanistické poslanie človeka. K posledným dielam inšpirovaným českou históriou patria elektroakustická kompozícia v šiestich častiach E fontibus Bohemicis. 6 obrazů z českých letopisů (1965 – 72), v ktorej spracoval zvuk najväčšieho pražského zvona Žigmunda, a skladby pre miešaný zbor Proměny I, II (1978, 1979), v ktorých tematicky čerpal z českého chorálu Hospodine, pomiluj ny. Kabeláč patril aj k uznávaným dirigentom hudby 20. stor. Autor viacerých hudobnoteoretických prác, z ktorých najvýznamnejšia je Skladatel ve zvukové laboratoři (1964).

kabernet

kabernet, fr. cabernet — zaužívané súhrnné označenie viacerých modrých odrôd viniča hroznorodého, z ktorých najznámejšia je odroda cabernet sauvignon, ako aj zaužívané označenie ušľachtilého korenistého vína tmavočervenej farby s buketom po čiernych ríbezliach vyrábaného z týchto odrôd.

Kabila, Laurent-Désiré

Kabila, Laurent-Désiré, 27. 11. 1939 Jadotville, dnes Likasi – 18. 1. 2001 v lietadle cestou do Harare, pochovaný v Kinshase — prezident Konžskej demokratickej republiky (1997 – 2001). Od mladosti inklinoval k marxizmu, začiatkom 60. rokov 20. stor. spolupracoval s P. Lumumbom. Patril k zakladateľom Ľudovej revolučnej strany (Parti de la révolution populaire; 1967 – 88), ktorá viedla gerilový ozbrojený boj v horských oblastiach provincie Južné Kivu podľa vzoru kubánskych revolucionárov F. Castra Ruz a E. (Che) Guevaru Sernu. V 80. a 90. rokoch 20. stor. sa zdržiaval v okolitých štátoch (Rwanda, Uganda, Angola, Zimbabwe). R. 1996 sa dostal na čelo Aliancie demokratických síl za oslobodenie Konga-Zairu (Alliance des forces démocratique pour la libération du Congo-Zaire, AFDL). Po zvrhnutí prezidenta Mobutua (1997) sa vyhlásil za prezidenta a Zair premenoval na Konžskú demokratickú republiku. Očakávané demokratizačné zmeny však neuskutočnil. R. 1998 vypovedal z Konžskej demokratickej republiky vojenské jednotky svojich dovtedajších spojencov, Ugandy a Rwandy, čo vyvolalo vznik rozsiahleho vojenského konfliktu. Dňa 16. januára 2001 bol na Kabilu spáchaný atentát. Vo funkcii ho nahradil jeho syn, generál Joseph Kabila Kabange (*1971).

kabína

kabína [lat. > fr. > angl.] — zvyčajne menší uzatvárateľný priestor (alebo miestnosť) určený na určitú činnosť (lakovacia kabína, sprchovacia kabína, skúšobná kabína a i.), na výkon povolania (žeriavnická kabína, kabína rušňovodiča, rozhodcovská kabína, dispečerská kabína a i.), na ubytovanie (kajuta na lodi), na prepravu (kabína lanovky) ap. Konštrukcia a vybavenie kabíny sú dané účelom použitia (pretlaková kabína, zvukotesná kabína).

Kabina, František

Kabina, František, 13. 10. 1844 Bzenica, okres Žiar nad Hronom – 12. 11. 1931 Budapešť — slovenský právnik, politik a publicista. Už počas štúdia práva vo Viedni aktívne pôsobil v národnom hnutí, 1870 prvý predseda akademického spolku Tatran. Po absolvovaní štúdia (1872) pôsobil ako advokát v Banskej Štavnici, 1872 – 74 sa podieľal na organizovaní divadelných predstavení v Hodruši (dnes Hodruša-Hámre), Banskej Štiavnici a i. Od 1880 advokát v Budapešti, 1919 – 21 riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom. Stúpenec Novej školy slovenskej, prispieval do Slovenských novín J. N. Bobulu. R. 1869, 1896 a 1901 kandidát na poslanca do uhorského snemu za obvod Nová Baňa. Popredný publicista pomatičného obdobia, 1878 vydával časopis Perún, 1883 Uhorské noviny a 1902 – 03 Hlas ľudu, prispieval do Katolíckych novín, Národných novín, Slovenských listov, Slováka, Robotníckych novín a i.

Kabina, Pavol

Kabina, Pavol, 20. 6. 1932 Nitra – 27. 2. 2015 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1955 – 60 pôsobil v Agroprojekte Nitra, od 1960 na Agronomickej fakulte (dnes Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov), 1964 – 67 zakladateľ a dočasný vedúci Katedry poľnohospodárskych meliorácií, ktorá bola neskôr premenovaná na Katedru krajinného inžinierstva a 1995 začlenená do novovzniknutej Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre (SPU, 1995 – 2001 prodekan pre medzinárodnú spoluprácu), 1992 – 94 prorektor SPU; 1994 profesor. Zaoberal sa poľnohospodárskymi melioráciami, najmä problematikou odvodňovania poľnohospodársky využívaných pôd, podieľal sa na zavedení výroby drenážnych potrubí z plastov i na zavedení bezvýkopovej technológie ukladania drenážnych potrubí, inicioval výrobu netkaných textilných filtrov používaných pri ochrane drenáží a podieľal sa na zavedení strojného obaľovania flexibilných drenážnych rúr netkanými textilnými filtrami v jednej pracovnej operácii pri výrobe drenážnych flexibilných rúrok. Zaslúžil sa o vytvorenie študijného odboru poľnohospodárske meliorácie (1963) a zavedenie novej študijnej disciplíny teória tvorivej práce. Autor a spoluautor 27 patentov z oblasti hydromeliorácií a iných technických odborov, 2 učebných textov a 10 odborných článkov publikovaných v časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

kabinetka

kabinetka [fr.] — druh fotografie formátu 16,5 × 11,4 cm používaný od 2. pol. 19. stor. najmä na portréty. Kabinetky nahradili dovtedy módne, ale menšie vizitky. Spočiatku sa na výrobu kabinetiek používal predovšetkým albumínový papier, mali typicky žltohnedú alebo fialovomodrú farebnosť. Od 90. rokov 19. stor. boli už bežné čiernobiele kabinetky robené kolódiovým a neskôr želatínovým procesom. Ich obľúbenosť pretrvala v Európe až do 20. rokov 20. stor.

kabinetné víno

kabinetné víno — najjednoduchší produkt z kategórie akostné víno s prívlastkom (→ víno). Prívlastok kabinetné označuje jeho výrobu z hrozna v plnej zrelosti s cukornatosťou najmenej 19 kg/100 l muštu a s obsahom alkoholu najmenej 9,5 objemových %. Vyznačuje sa príjemnou odrodovou arómou a ľahšou sviežou chuťou. Fľašovú zrelosť získava po jedno- až dvojročnom skladovaní. Jeho originalitu overujú štátne orgány, ktoré každej fľaši prideľujú štátne kontrolné číslo podľa osvedčenia o zatriedení.

kabinetný list

kabinetný list, aj uvádzací list —

1. listina vystavená a podpísaná ministrom zahraničných vecí vysielajúceho štátu, adresovaná ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu, slúžiaca na predstavenie vedúceho diplomatickej misie (→ chargé d’affaires en pied), ktorý ho odovzdáva ministrovi zahraničných vecí prijímajúceho štátu pri nástupnej audiencii;

2. hist. neoficiálny list jedného vládcu (panovníka) druhému.

Kabír

Kabír, asi 1440 Váránasí, Uttarpradéš – 1518 Maghar, Uttarpradéš — indický básnik a mystik. Vyrastal ako adoptívny syn v rodine moslimského tkáča. Stal sa žiakom višnuistického svätca a sociálneho reformátora Rámánandu (*okolo 1400, †okolo 1470), ktorý propagoval rámaistické bhakti v sev. Indii. Kabír sa usiloval o syntézu hinduistického a moslimského učenia na základe čistého teizmu. Boha chápal ako všetkým prenikajúceho najvyššieho ducha, ku ktorému sa možno priblížiť len oddanosťou a mravnou dokonalosťou. Odmietal vonkajšie prejavy religiozity a rituály, odsudzoval kastový systém. Písal v hindčine, jeho poézia je ovplyvnená védántou a súfizmom, ako aj symbolickým jazykom jogisticko-tantrickej tradície.

Kabírovo dielo sa zachovalo v niekoľkých zbierkach, najznámejšia je zbierka básní a postrehov Semeno (Bídžak, okolo 1550), ktoré zozbieral jeden z jeho žiakov. Na Kabírovo myslenie nadviazal sikhizmus, jeho 541 básní sa stalo súčasťou sikhskej posvätnej knihy Ádi Granth (Ádigranth, Prvá kniha). Po Kabírovej smrti vytvorili jeho stúpenci náboženské spoločenstvo Kabírpanth (Kabírova cesta), ktoré dodnes združuje hinduistov aj moslimov v Indii.

Kablo

Kablo — podnik na výrobu silových i oznamovacích káblov, vodičov, elektrotechnických izolantov, silových častí rozvodov a kondenzátorov a i. Založený 1895 Ottom Bondym (*1844, †1928) v Bratislave ako Továreň na káble, účastinná spoločnosť. Spočiatku vyrábala vodivý materiál, neskôr výrobky z gumy a rôzne druhy káblov. R. 1911 založila pobočný závod Gumon, 1918 kúpila továreň v Budapešti a 1928 vo Viedni, 1927 založila továrne v poľskom Krakove a českom Kolíne, 1935 pobočný závod v Topoľčanoch. Po znárodnení (1945) bolo súčasťou Kabla 33 závodov na území ČSR, ktoré sa po reorganizácii československého priemyslu v 60. – 70. rokoch 20. stor. postupne odčleňovali. R. 1952 sa odčlenilo Kablo, výskumný a vývojový závod, n. p. (dnes VUKI). R. 1964 sa začala výstavba závodu v Malackách, 1978 v Kráľovskom Chlmci. V povojnovom období sa v Kable vyrábali o. i. koaxiálne káble, celoplastové silové káble s izoláciou zo zosieteného polyetylénu (1970) a ďalšie špeciálne káble, ako aj páskové vysokofrekvenčné vodiče do počítačov (1976). Od 1981 bol podnik začlenený do Závodov silnoprúdovej elektrotechniky, koncern Praha (ZSE), a 1991 bol po osamostatnení pretransformovaný na Kablo Bratislava, spol. s r. o. R. 1992 do Kabla kapitálovo vstúpila spoločnosť Kabel- und Drahtwerke AG Baden z koncernu Siemens, 1998 sa stalo súčasťou koncernu Pirelli, od 2005 po predaji divízie káblov sa názov Kablo zmenil na Prysmian Kablo. R. 2006 bola na Slovensku výroba ukončená a výrobné linky presunuté do Maďarska a Rumunska. Na prelome rokov 2007 a 2008 boli v Bratislave zbúrané pôvodné, architektonicky cenné budovy Kabla (kotolňa, funkcionalistické administratívne budovy a výrobné haly) postavené podľa návrhov architekta Alexandra Feiglera (*1856, †1932).

káblová sieť

káblová sieť

1. sústava káblov spájajúcich rôzne elektrické obvody a zariadenia, prenášajúcich elektrickú energiu i komunikačné signály rôzneho druhu (impulzové, digitálne, analógové). Napr. v káblovej televízii tvorí káblovú sieť sústava koaxiálnych alebo optických káblov slúžiaca na prenos televízneho signálu; je uložená v zemi a vedená od napájacieho zariadenia poskytovateľa do budov, v bytových domoch rozvod pokračuje od miesta pripojenia v dome do jednotlivých bytov.

Káblovou sieťou je aj podmorský alebo podzemný káblový komunikačný systém zložený väčšinou z optických káblov spájajúci dva alebo viac štátov, napr. systém Ulysses spája Spojené kráľovstvo, Holandsko, Nemecko, Belgicko a Francúzsko, systém SAFE (South Africa Far East) Južnú Afriku, Réunion, Maurícius, Indiu a Malajziu (nadväzuje na systém SAT3/WASC, ktorý spája Portugalsko, Španielsko, Senegal, Pobrežie Slonoviny, Ghanu, Benin, Nigériu, Kamerun, Gabon, Angolu a Južnú Afriku), systém APCN (Asia-Pacific Cable Network) Thajsko, Malajziu, Singapur, Indonéziu, Hongkong, Filipíny, Taiwan, Južnú Kóreu a Japonsko a systém NPC (North Pacific Cable) Aljašku, USA a Japonsko;

2. najmä v USA hovorové označenie televízneho kanála (cable network) dostupného prostredníctvom káblovej televízie, satelitnej televízie ap.

káblová televízia

káblová televízia — systém poskytovania televízneho signálu jeho zachytením z rozličných zdrojov, spracovaním a prenosom k spotrebiteľovi pomocou sústavy (siete) koaxiálnych a optických káblov. Signál z telekomunikačnej družice (satelitu), televízneho vysielača alebo miestnej televízie sa zachytáva anténou sprostredkujúceho zariadenia (v prípade miestnej televízie sa signál môže aj priamo distribuovať káblovým rozvodom alebo mikrovlnnými spojmi), kde sa aj spracúva (oddelia sa prijaté kanály, demodulujú sa, znova sa modulujú na nosné frekvencie priradených kanálov káblovej televízie a zosilnia sa širokopásmovým zosilňovačom) a vysiela. Televízny signál sa ďalej šíri koaxiálnymi alebo optickými káblami. Pri prenose koaxiálnymi káblami televízny signál s bežne používanými frekvenciami 50 – 900 MHz slabne, preto sa na jeho zosilnenie vkladajú do siete zosilňovače, ktorých počet je tým väčší, čím vzdialenejší je prijímateľ signálu od sprostredkujúceho zariadenia. Šírenie signálu optickými vláknami vyžaduje zosilňovanie len pri prenose na veľmi veľké vzdialenosti. V praxi sa od 90. rokov 20. stor. zvyčajne kombinujú obidva druhy káblov, zo sprostredkujúceho zariadenia sa signál prenáša optickými káblami do uzla alebo do iného koncového bodu, kde sa konvertuje na elektrický signál a na krátku vzdialenosť ku konečnému spotrebiteľovi (objednávateľovi) sa prenáša koaxiálnym distribučným káblom (jeden uzol slúži 100 – 250 objednávateľom) a následne do konkrétneho zariadenia pripájacím káblom.

Sieť káblovej televízie obsluhovaná jedným sprostredkujúcim zariadením sa obvykle skladá z jednej alebo z viacerých hlavných primárnych sietí, viacerých vedľajších primárnych sietí a množstva sekundárnych sietí, z ktorých sa signál vedie do domových uzlov (odovzdávacích zariadení). Rozvod káblovej televízie v obytných domoch alebo v iných budovách sa niekedy označuje ako terciárna sieť. Na príjem bežných analógových kanálov nie je potrebné v televíznom prijímači ďalšie zariadenie, pri digitálnych a platených kanáloch je potrebné dekódovanie. Rozvody káblovej televízie môžu poskytovať aj rozhlasové a telefónne služby, vysokorýchlostný internet, video na požiadanie ap. Káblová televízia sa v súčasnosti používa v mnohých štátoch sveta, jej výhodou je vyššia kvalita signálu (analógového i digitálneho) v porovnaní so signálom šíreným ovzduším prostredníctvom elektromagnetických vĺn, ako aj združovanie pozemsky i satelitne vysielaných staníc a poskytovanie ďalších (iných ako televíznych) služieb. Prvé systémy káblovej televízie vznikajúce v USA v oblastiach nepokrytých televíznym signálom (napr. 1948 v meste Mahanoy City, Pensylvánia) sa nazývali Community Antenna Television (televízia so spoločnou anténou); odtiaľ skratka CATV, ktorý sa niekedy používa na označenie káblovej televízie.

kabombovité

kabombovité [indiánske jazyky > špan.], Cabombaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín vývojovo zreteľne príbuzných s jednoklíčnolistovými rastlinami, ktorá zahŕňa trváce vodné rastliny s plávajúcimi celistvookrajovými listami alebo s ponorenými listami s rôzne širokými úkrojkami. Žlté alebo purpurové pravidelné trojpočetné kvety sú vždy na hladine. Vyskytujú sa v tropickej a subtropickej Amerike. Patrí sem napr. rod kabomba (Cabomba) so siedmimi druhmi, ktorého stonka s dĺžkou 2 – 3 m sa pod vodou silno rozvetvuje. Ponorené listy sú nitkovito delené na jemné úkrojky. Druhy patriace do tohto rodu sú obľúbené akváriové rastliny, napr. opadavý alebo poloopadavý druh kabomba karolínska (Cabomba caroliniana) so svetlozelenými listami a s bielymi kvetmi so žltým stredom vytvárajúci husté vejárovité trsy a kabomba južná (Cabomba australis) s menšími listami so stredne širokými úkrojkami a žltými kvetmi, ktoré majú na báze nápadnú oranžovú škvrnu.

Kaboš, Pavel

Kaboš, Pavel, 24. 7. 1947 Košice — slovenský elektrotechnik. R. 1971 – 2007 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave (dnes Fakulta elektrotechniky a informatiky STU) a súčasne 1992 – 2001 na Coloradskej štátnej univerzite vo Fort Collins (Colorado, od 1995 ako hosťujúci profesor) a od 1998 v National Institute of Standards and Technology (NIST) v Boulderi (Colorado) v USA; 1994 DrSc. Zaoberá sa fyzikou tuhých látok s orientáciou na experimentálne štúdium vysokofrekvenčných javov, spinovo závislým transportom, nelineárnymi spinovo-vlnovými excitáciami, vysokofrekvenčnými zobrazeniami pomocou skenovacích mikroskopov s rozlišovacou schopnosťou na úrovni atómov, elektromagnetickými vlastnosťami látok a nanomagnetizmom. Spoluautor knihy Magnetostatické vlny a ich aplikácie (Magnetostatic Waves and Their Applications, 1994) a viac než 110 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch. Autor troch patentov a nositeľ viacerých ocenení, napr. cenu organizácie IEEE (IEEE Fellow, 2005).

kabošon

kabošon [fr.] —

1. v klenotníctve výbrus drahokamu s klenutou hornou a s rovnou alebo s klenutou spodnou plochou;

2. dopr. odrazové sklo, odrazka.

kabotáž

kabotáž [fr.] —

1. v lodnej doprave pravidelná plavba námorných lodí pri pobreží toho istého mora, medzi pevninou a priľahlými ostrovmi, ako aj medzi ostrovmi v súostroví. Rozlišuje sa malá kabotáž (medzi prístavmi toho istého štátu) a veľká kabotáž (medzi prístavmi viacerých štátov);

2. preprava tovaru alebo osôb na území daného štátu spoločnosťou sídliacou v inom štáte prostredníctvom cestnej, železničnej a leteckej dopravy, ako aj vnútrozemskej vodnej dopravy. Napr. v leteckej doprave môže lietadlo registrované v cudzom štáte prepravovať cestujúcich medzi letiskami domáceho štátu, v cestnej doprave sa dočasne prepravuje tovar z jedného miesta na druhé prepravcom sídliacim v inom štáte. Podmienky vykonávania kabotáže v rámci členských štátov Európskej únie upravujú príslušné nariadenia, napr. cestní dopravcovia sú oprávnení dočasne vykonávať kabotáž v inom členskom štáte na základe povolenia Európskeho spoločenstva na vykonávanie medzinárodnej cestnej nákladnej dopravy.

kabrinec

kabrinec [rom.] — stav. kusové veľmi trvanlivé stavivo zhotovené z vhodných keramických surovín pálením pri vysokých teplotách až do bodu slinutia. Má žltú alebo červenú až hnedú farbu. Odoláva mrazu a kyselinám. Ako kameninová tehla sa používa na veľmi zaťažené murivo, ako aj pri vodných a kanalizačných stavbách; glazovaným kabrincom sa obkladajú fasády budov.

kabriolet

kabriolet [fr.] —

1. osobný automobil s meniteľnou (skladacou, sklápacou alebo pevnou odnímateľnou) strechou a s dvojdverovou alebo so štvordverovou trojpriestorovou karosériou určený pre dve až štyri osoby; aj názov karosérie tohto typu automobilu. Predné sklo kabrioletu je uchytené v pevnom nesklopnom ráme, zadné okno (väčšinou plastové) je súčasťou strechy. Dvere buď nemajú okenné rámy, alebo sa rámy sťahujú spolu s oknami; → roadster, → roadster-kabriolet;

2. otvorený dvojmiestny dvojkolesový jednozáprahový koč s vidlicovým ojom vybavený skladacou strechou, vyvinutý koncom 18. stor. vo Francúzsku. Pohonič stojí na platforme nachádzajúcej sa v zadnej časti koča alebo je ním jeden z pasažierov;

3. typ čalúnenej alebo vypletanej sedačky (stoličky, ale najmä kresla) so zaobleným operadlom sledujúcim líniu chrbta. Vznikla vo Francúzsku okolo 1740, módna bola najmä v období vlády Ľudovíta XV. Milovaného a Ľudovíta XVI. Kapeta.

kabriolimuzína

kabriolimuzína [fr. + vl. m.] — otvorený variant limuzíny.

kabuki

kabuki [jap.] — forma tradičného japonského divadla charakteristická spojením herectva, hudby, spevu a tanca s výraznou expresívnosťou prejavu. Vznikla ako ľudová zábava na prelome 16. a 17. stor. Pôvodne sa ako kabuki označovali tance a scénky so silným erotickým podtextom predvádzané okolo 1600 bývalou kňažkou Okuni a jej tanečnou skupinou v cisárskom meste Kjóto. Okuni odetá do mužského vojenského odevu stvárňovala výstredným tancom kabuki odori muža flirtujúceho v čajovni s neviestkami (japonsky kabuki = odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; odtiaľ pomenovanie, neskôr tradične písané znakmi ka = spev, bu = tanec, ki = majstrovstvo). Kabuki sa stalo výrazom formujúcej sa meštianskej spoločnosti, vystupovali v ňom ženy preoblečené za mužov (ženské kabuki, onna kabuki). Oddávanie sa erotike a splývanie tanečníckej profesie s prostitúciou však odporovalo šógunátom presadzovanej neokonfuciánskej morálke a v 1. pol. 17. stor. viedlo k viacerým vládnym zásahom, 1629 k zákazu ženského kabuki (ženám bolo zakázané vystupovať na javisku). Nahradilo ho chlapčenské kabuki (wakašu kabuki), v ktorom síce vystupovali chlapci (aj v ženských rolách), ale jeho obsah bol rovnako erotický ako pri ženskom kabuki, a preto bolo 1652 tiež zakázané. Vzniklo mužské kabuki (jaró kabuki), keď chlapcov nahradili dospelí muži (jaró), ktorí stvárňovali aj ženské postavy. V priebehu 17. stor. sa kabuki sformovalo do dnešnej podoby a vo forme realistickej inscenácie sa stalo prijateľným aj pre šógunát. Najväčší rozvoj kabuki nastal v ére Genroku (1688 – 1704), keď vznikla väčšina jeho charakteristických techník a kabuki (dovtedy improvizovaná zábava) sa stalo umením s presne stanovenými zásadami. Jeho vývoj ako tradičného divadla sa ukončil v 2. pol. 19. stor. (na konci obdobia Tokugawa).

Kabuki ako divadelný žáner prevzalo prvky z komických frašiek kjógen, na začiatku 70. rokov 17. stor. bolo ovplyvnené bábkovým divadlom bunraku, čerpalo z jeho námetov a v 18. stor. prevzalo aj mnohé hry z jeho repertoáru vrátane pohybového napodobňovania bábky a javiskovej reči. Okrem hier prevzatých z bunraku sa predvádzali aj tanečné hry a hry napísané špeciálne pre kabuki, ktoré sa delia na sewamono a džidaimono. Hry sewamono sú kratšie, námety čerpajú zo súdobého meštianskeho prostredia a najčastejšie zobrazujú konflikt medzi láskou a povinnosťou. Námetmi historických hier džidaimono sú zidealizované príbehy zo života feudálnych kniežat, samurajov, pričom historická pravdivosť deja nie je záväzná. Väčšina hier kabuki predstavuje voľný sled epizód, nerozlišuje sa medzi vážnou hrou a komédiou. Predstavenie kabuki malo až do polovice 19. stor. štyri časti a trvalo viac ako dvanásť hodín: ako prvá sa hrala historická hra džidaimono, nasledovali tanec (niekedy bol súčasťou historickej hry) oslavujúci tradičné samurajské hodnoty, hra sewamono a na záver jednodejstvová, často žartovná tanečná hra.

Najznámejším autorom hier kabuki v 17. stor. bol M. Čikamacu (Čikamacu Monzaemon), v 18. a 19. stor. tvorili dramatici Namiki Gohei I. (*1747, †1808) a Curuja Nanboku IV. (*1755, †1829), ktorý spolupracoval o. i. s hercom Onoem Macusukem I. (*1744, †1815), poslednými významnými dramatikmi kabuki boli Segawa Džokó III. (*1806, †1881) a Kawatake Mokuami (*1816, †1893).

Charakteristickým znakom kabuki je expresívnosť prejavujúca sa v bohatých kostýmoch, vo svojráznom nápadnom líčení, výraznej gestikulácii a mimike s prvkami pantomímy, ako aj v zdôrazňovaní tanečnej zložky s akrobatickými prvkami. Herecký prejav je kombináciou hovoreného i tanečného prejavu. Hoci herec nikdy nespieva, jeho repliky sa riadia niektorými ustálenými intonačnými vzormi. Rozlišuje sa niekoľko základných typov hereckých úloh: verný, dobrý, odvážny muž (tačijaku), zlosyn (katakijaku), komická rola (dókegata) a ženská rola predvádzaná mužom (onnagata). Základy hereckého stvárnenia ženskej roly vytvorili v 17. stor. herci Ukon Genzaemon (*okolo 1622, †1670) a Tamagawa Sennodžó I. (†po 1666); ženskosť postavy sa vyjadruje nápadným (až prehnaným) napodobňovaním ženského správania, čomu bola prispôsobená herecká technika (gestá, pohyby, fistulový hlasový prejav), ako aj kostýmy a líčenie. Z hľadiska umeleckého stvárnenia postavy sa rozoznáva jemný herecký štýl wagoto (stvárňoval sa ním mladý, jemný, graciózny, romantický a galantný hrdina), ktorý vytvorili herci Araši San’emon I. (*1635, †1690) a Sakata Tódžúró I. (*1647, †1709), a drsný štýl aragoto (stvárňoval sa ním udatný bojovník, strašný démon ap.) zveličený vatovanými kostýmami zvýrazňujúcimi postavu, navoskovanými parochňami, výrazným líčením (kumadori), prehnanými gestami a deklamáciou s hlasovým prejavom prechádzajúcim až do chrčania, ktorého najvýraznejším predstaviteľom bol v 2. pol. 17. stor. Ičikawa Dandžúró I., zakladateľ najslávnejšieho a dodnes pôsobiaceho rodu hercov kabuki (→ Ičikawovci). Účinkujúcich hercov, rozprávača (uvádza a komentuje dej, recituje, spieva, prípadne namiesto hercov prednáša dialógy) a spevákov sprevádza súbor hudobníkov hrajúcich na tradičných hudobných nástrojoch (→ šamisen, bubny, flauty), pričom hudobníci sedia za scénou. Základným štýlom hudby je nagauta (dlhé piesne), prostredníctvom ktorého sa zvýrazňujú nástupy a odchody hercov, dialógy a bojové scény. Tanec v kabuki pôvodne predstavovali rytmické pohyby kombinované s pózami a konvencionalizovanými gestami a slúžil na stvárnenie ženských postáv. Od 2. pol. 18. stor. začal byť zložitejší, stal sa podstatnou súčasťou predstavenia a jeho tvorcom začal byť profesionálny choreograf (choreografi viedli i školy, ktoré sa zameriavali na výučbu tanca kabuki). Úlohou tanca kabuki je v nadväznosti na textovú predlohu hry prostredníctvom štylizovaných pohybov, gest a ustálených póz vyjadriť emócie a skutky. Slávnostným úvodom ku kabuki, predvádzaným najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu, býva ustálená časť dramatizovaného archaického modlitebného tanca Okina (Starec) nazývaná Sanbasó. Tanečné hry kabuki sa predvádzajú so sprievodom orchestra, spevákov a rozprávača, ktorý komentuje dej. Hudobný sprievod (hra na hudobných nástrojoch a spev) je komponovaný osobitne pre každú hru, pričom hudobníci odetí v tradičných odevoch sedia na scéne.

Javisko kabuki má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi a so strechou. Je umiestnené pozdĺž celej zadnej (z pohľadu diváka) steny sály. Má bohaté kulisy aj rekvizity a na ľavej strane z neho vychádza kolmo cez celé hľadisko vyvýšený most nazývaný hanamiči (kvetná cesta, zavedený okolo 1724 – 36), na ktorom sa odohrávajú efektné a vrcholné scény; od 70. rokov 18. stor. do 1. pol. 20. stor. jestvovalo na opačnej strane hľadiska aj ďalšie, pomocné hanamiči. Priestor medzi nimi bol rozdelený na početné štvorhranné prízemné lóže (sadžiki), v ktorých na rohožiach sedeli diváci, ďalšie dve úrovne lóží boli situované pozdĺž každej strany hľadiska (od 1. pol. 20. stor. lóže nahradilo hľadisko európskeho typu). Rozvoj kabuki výrazne napomohli aj vynálezy z oblasti javiskovej techniky: 1736 malé a 1753 veľké prepadlisko, 1758 javisková točňa (od 1827 konštruovaná z dvoch nezávislých, samostatne sa otáčajúcich sekcií) umožňujúca rýchlu premenu scény. Obľúbení herci divadla kabuki sa od konca 17. stor. stali známymi aj prostredníctvom portrétov (jakuša-e) a neskôr aj divadelných plagátov (kanban) a ilustrovaných programov s poznámkami (ebanzuke), ktoré vznikali vďaka zdokonaleniu techniky tlače v priebehu 18. stor. (→ japonský drevorez).

Kabuki je populárne aj v súčasnosti. Okrem profesionálneho kabuki predvádzaného napr. v japonskom Národnom divadle (Kokuricu Gekidžó, založené 1966) a v divadle Kabukiza (založené 1889) v Tokiu či v divadle Minamiza (založené 1610) v Kjóte existuje aj amatérske kabuki v dedinách a v školách (tzv. detské kabuki). R. 2008 bolo kabuki zapísané do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.

Kábul

Kábul — rieka vo vých. Afganistane a v severozáp. Pakistane, pravostranný prítok Indusu; dĺžka okolo 460 km, rozloha povodia okolo 66 000 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku 200 m3/s. Pramení v Afganistane v pohorí Kúhe Bábá asi 70 km záp. od hlavného mesta Kábul, do Indusu ústi v Pakistane severozáp. od Islamabadu v blízkosti mesta Attock. Využívaná energeticky (viacero hydroelektrární) a na zavlažovanie; splavná 120 km. Väčšie mestá na rieke: Kábul, Džalálábád (Afganistan). Dolinou rieky Kábul vedie automobilová cesta spájajúca Afganistan a Pakistan (Kábul – Džalálábád – Péšávar).

Kábul

Kábul — hlavné mesto Afganistanu vo vých. časti krajiny v medzihorskej kotline Hindúkuša na rieke Kábul, okolo 1 800 m n. m., administratívne stredisko provincie Kábul; 2,287 mil. obyvateľov (2010). Hospodárske, kultúrne a obchodné stredisko štátu. Priemysel textilný, kovoobrábací, strojársky (výroba streliva, poľnohospodárskych strojov a i.), potravinársky (cukrovarnícky a i.), stavebných materiálov, nábytkársky, kožiarsky, drevársky, farmaceutický; remeslá (výroba kobercov, odevov, bižutérie, výrobkov z kovov). Dopravná križovatka, medzinárodné letisko.

Najstaršie zmienky o Kábule sa nachádzajú v Rigvéde (1500 pred n. l.), patril k starobylým obchodným centrám. Asi okolo 500 pred n. l. ho ovládali staroperzskí Achajmenovci, okolo 250 pred n. l. sa stal súčasťou grécko-baktrijského kráľovstva (→ Baktria), v 1. – 3. stor. n. l. Kušánskej ríše. Po podrobení oblasti Arabmi v 7. stor. bol islamizovaný. V 2. polovici 9. stor. ho ovládli Saffárovci, v 10. stor. sa stal súčasťou Ghazníjskeho sultanátu (Mahmúd z Ghazní) a v 12. stor. centrom perzskej šansabovskej ríše (dynastia Šansabovcov). V 13. stor. bol vyplienený nájazdmi Mongolov, koncom 14. stor. Timúrova vojenská základňa počas dobývania Indie, veľký politický, kultúrny a hospodársky rozkvet zaznamenal v 15. stor. za vlády Timúrovcov. R. 1504 sa tam načas usadil Bábur, zakladateľ ríše Veľkých Mogulov, Kábul patril k jej najvýznamnejším mestám. R. 1738 ho dobyl iránsky šáh Nádir. Po vzniku jednotnej afganskej ríše (1747) preniesol 1773 Timúr Šáh (syn zakladateľa ríše Ahmeda Šáha Duráního) jej hlavné mesto z Kandaháru do Kábulu. Po rozpade ríše na štyri samostatné celky sa Kábul stal centrom kábulského kniežatstva a koncom 18. stor. bol už veľkým mestom s 10-tis. obyvateľmi. Po skončení tretej anglo-afganskej vojny (→ britsko-afganské vojny) a porážke Spojeného kráľovstva sa stal 1919 hlavným mestom Afganistanu. V medzivojnovom období a po 2. svet. vojne vďaka zahraničným investíciám (Francúzsko, Nemecko, ZSSR) zaznamenal hospodársky i kultúrny rozkvet. Status významného mesta si zachoval aj počas sovietskej okupácie Afganistanu (1979 – 89), koncom 80. rokov a v 90. rokoch 20. stor. bol však vystavený vlnám násilností a počas občianskej vojny sa stal miestom bojov, 1992 ho obsadili afganskí mudžáhidi a 1996 oddiely fundamentalistického hnutia Taliban. Hoci formálne zostal hlavným mestom Afganistanu, všetky významné rozhodnutia sa uskutočňovali v Kandaháre. Po páde Talibanu v dôsledku ofenzívy vojsk Sev. aliancie (Jednotný islamský front na záchranu Afganistanu, založený 1996) so vzdušnou podporou USA a Spojeného kráľovstva bol Kábul v novembri 2001 obsadený vojskami Sev. aliancie a stal sa sídlom afganskej vlády i bezpečnostných koaličných síl (Medzinárodné bezpečnostné podporné sily, International Security Assistance Force, ISAF) pod vedením NATO. V 80. – 90. rokoch 20. stor. bola väčšina historických pamiatok v centre mesta zničená, deštruovaná bola najmä tradičná obytná architektúra z nepálených tehál z 19. a zo začiatku 20. stor.; od začiatku 21. stor. prebieha rekonštrukcia viacerých objektov.

Stavebné pamiatky: opevnená terasovitá záhrada Bagh-i Bábur (založená pravdepodobne 1528, reštaurovaná 2002 – 05) s mauzóleom Bábura (koniec 16. stor.; jeho pozostatky tam boli prenesené 1597), mešitou (1656, reštaurovaná 1964 – 66) a s Kráľovniným palácom (koniec 19. stor.), pevnosť Bálá Hissar (založená asi v 5. stor. n. l., prestavaná v 10. – 12. a v 15. – 16. stor., deštruovaná koncom 19. stor. a v 20. stor.), mauzóleum šáha Timúra (1816, reštaurované 2002 – 05), mauzóleum Amira Abdura Rahmana Chána (pôvodne palác prestavaný na hrobku 1880 – 1919), mauzóleá Ašekana a Arefa (začiatok 18. stor., reštaurované 2005), madrasa Pachta Furuši (koniec 19. stor., reštaurovaná od 2005), palác Darul Aman (pôvodne parlament, 20. roky 20. stor., dnes v ruinách). Národné múzeum Afganistanu (aj Kábulské múzeum, založené 1919). Viaceré univerzity (Kábulská univerzita, založená 1930).

Kábús bin Sa’íd

Kábús bin Sa’íd, plným menom Kábús bin Sa’íd bin Tajmúr Ál Sa’íd, 18. 11. 1940 Salálah — ománsky sultán (od 1970), syn sultána Sa’ída bin Tajmúra (*1910, †1972, vládol 1932 – 70). Vyštudoval na Kráľovskej vojenskej akadémii v Sandhurste (grófstvo Berkshire, Spojené kráľovstvo). Po návrate do Ománu (1965) bol otcom držaný v domácom väzení. Vlády sa ujal 1970 po palácovom prevrate podporovanom Spojeným kráľovstvom a následnom odchode otca do exilu. Inicioval rozsiahle reformy s cieľom vymaniť Omán z medzinárodnej izolácie. Modernizoval krajinu a napomáhal jej rozvoj budovaním ciest, nemocníc, škôl, priemyselných zariadení a prístavov. Vedie pomerne liberálnu vnútornú i zahraničnú politiku, ustanovil 17-členný vládny kabinet a parlamentné voľby s pasívnou i aktívnou účasťou žien, moc však naďalej ponechal v rukách kráľovskej rodiny. Počas jeho vlády sa 1971 stal Omán členom OSN a Arabskej ligy a neskôr ako jediná krajina v oblasti Perzského zálivu uznal mierovú zmluvu z 1979 medzi Egyptom a Izraelom.

Kabwe

Kabwe, do 1966 Broken Hill — mesto v Zambii, administratívne stredisko provincie Central, 1 180 m n. m.; 218-tis. obyvateľov (2010). V minulosti (v 20. stor.) významné stredisko banského a hutníckeho priemyslu, v súčasnosti priemysel textilný, potravinársky a stavebných materiálov. Dôležitá dopravná križovatka na železničnej trati Lusaka – Ndola (najvýznamnejší železničný uzol štátu), letisko. V okolí pestovanie kukurice a tabaku. Kabwe patrí (podľa vyhodnotení neziskovej organizácie Blacksmith Institute z 2007) v dôsledku banskej činnosti (znečistenie olovom) medzi 10 najznečistenejších miest sveta.

Vzniklo začiatkom 20. stor. v súvislosti s objavom bohatých ložísk olova (1902), 1903 tam bola založená banská spoločnosť a otvorená prvá baňa v krajine, od 30. rokov 20. stor. do 1994 významné stredisko banského (ťažba zinku, olova, kadmia, vanádu, titánu a iných kovov) a hutníckeho priemyslu.

Významné antropologické nálezisko. R. 1921 a 1925 tam boli počas banských prác odkryté pozostatky 3 – 4 jedincov (lebka bez sánky a zlomky ďalších lebiek, sedacie kosti panvy, zlomky kostí končatín, jedna takmer úplná stehnová kosť) druhu Homo heidelbergensis (človek z Broken Hill; pôvodne opísaný ako druh Cyphanthropus rhodesiensis), ktorého vek sa odhaduje na 280- až 300-tis. rokov. Hlavné znaky lebky jedinca z Broken Hill 1 sú mohutný nadočnicový val, pomerne veľká kapacita lebky (1 300 cm3), pokazený chrup s početnými dutinami po zápaloch a tomograficky zistené chorobné zmeny vnútorného ucha indikujúce jeho hluchotu.