Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 3777 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kalibračné plyny

kalibračné plyny — zmesi plynov presného zloženia slúžiace na typové skúšky a overovanie analyzátorov výfukových plynov, na kalibrácie analyzátorov zmesí plynov na monitorovanie kvality ovzdušia (meranie emisií a imisií), na kalibrácie plynových chromatografov a analyzátorov používaných pri riadení výrobných procesov, kontrole kvality, detekcii horľavých a toxických plynov ap. Pripravujú sa zmiešaním plynov presnej hmotnosti, pričom presnosť predpísaného obsahu jednotlivých zložiek sa kontroluje analyticky alebo porovnaním s referenčnými štandardmi. Kalibračné plyny vyrábajú akreditované pracoviská, dodávajú sa s certifikátmi o analýze.

kalibrátor

kalibrátor [gr. > arab. > fr.] — el.tech. prístroj alebo zapojenie slúžiace na kalibráciu meracieho prístroja, na nastavenie jeho rozsahu a na určenie chyby merania.

kalibrovanie

kalibrovanie [gr. > arab. > fr.], kalibrácia — hut. dokončovacia operácia pri tvárnení kovov, ktorej cieľom je dosiahnuť presný tvar a rozmery, ako aj hladký povrch predmetov (najčastejšie výkovkov alebo výliskov) alebo ich súčastí (napr. kalibrovanie otvorov).

kaliciovité

kaliciovité [lat.], Caliciales — čeľaď z oddelenia vreckaté huby (Ascomycota), trieda Ascomycetes, rad lekanorotvaré (Lecanorales). Zvyčajne nelichenizované parazitické alebo saprofytické huby so stopkatými alebo s prisadnutými plodnicami a s kôrovitou, lupeňovitou alebo s kríčkovitou stielkou zanorenou v substráte alebo prítomnou na jeho povrchu; vrecká plodníc sa zvyčajne rozpadávajú na práškovitú hmotu mazédium, pri niektorých druhoch však pretrvávajú. Patria sem rody vyskytujúce sa od mierneho až po tropické podnebné pásmo severnej a južnej pologule, na Slovensku napr. kalícia (Calicium) a stopkovnica (Chaenotheca).

Kálidása

Kálidása, pravdepodobne 4. – 5. stor. — najvýznamnejší indický básnik a dramatik píšuci v sanskrite (sanskrte). Podľa legendy bol oddaným uctievačom bohyne Kálí (Kálidása = služobník Kálí). Jeden z predstaviteľov kávjovej literatúry, jeho tvorba sa vyznačuje lyrickým majstrovstvom, bohatou obraznosťou, mnohými prirovnaniami a schopnosťou spájať lyriku a epiku do pomerne jednotného celku. Námety čerpal najmä z indickej mytológie a filozofie. Za jeho najranejšie dielo sa považuje lyrická báseň Krátke vykreslenie ročných období (Rtusanhára), v ktorej opisuje ľúbostný vzťah na pozadí meniacej sa prírody počas ročných období. Lyrická báseň Oblak poslom (Méghadúta; angl. 1813) odráža autorovu lásku k prírode a schopnosť skĺbiť prírodné obrazy s ľudskými citmi (oblak nesúci od manžela, ktorý žije v exile v strednej Indii, posolstvo lásky milovanej manželke do Himalájí vidí krásy indickej prírody). Epické skladby Kumárovo zrodenie (Kumárasanbhava) a Raghuov rod (Raghuvanša) spracúvajú látku z mytologických purán a vyznačujú sa formálnou prepracovanosťou a pôsobivými lyrickými vsuvkami. Divadelná hra Málaviká a Agnimitra (Málavikágnimitra) rozpráva o láske kráľa Agnimitru k slúžke Málavike, hra Vikrama a Urvaší (Vikramórvašíja) založená na príbehu z purán príbeh o kráľovi Pururavasovi a víle Urvaší. Vrcholom Kálidásovej dramatickej tvorby je hra Šakuntalá (aj Šakuntalino poznávacie znamenie, Abhidžňánašakuntalá) o prekliatej láske kráľa Dušjantu k adoptívnej askétovej dcére Šakuntale, ktorú napísal na základe epizódy z Mahábháraty. Je to prvá indická divadelná hra preložená do angličtiny (1789), neskôr vznikli jej preklady do ďalších jazykov a stala sa zdrojom inšpirácie pre autorov rozličných žánrov. Kálidásove diela inšpirovali viacerých indických i európskych spisovateľov obdobia konca 19. a začiatku 20. stor. a patria k vrcholom staroindickej literatúry.

kalif

kalif [arab.], aj chalífa — historický titul najvyššieho náboženského i svetského vládcu moslimov, ktorý stál na čele kalifátu. Jeho povinnosťou bolo starať sa o zachovanie a rozširovanie území ovládaných moslimami, bol hlavným veliteľom svätej vojny (džihád), dbal o dodržiavanie islamského práva (šaría), a hoci bol považovaný za hlavu všetkých moslimov, v právnych a náboženských otázkach nepredstavoval najvyššiu autoritu. Pojem kalif sa spomína už v Koráne (ako kalif sú označované biblické postavy Adam a Dávid, zástupcovia Boha na zemi), používať sa začal po smrti proroka Mohameda (632), keď správu moslimskej komunity prebral Mohamedov svokor Abú Bakr s titulom chalífat rasúl alláh (nástupca Božieho posla, t. j. Mohameda; arab. chalífa = nástupca, odtiaľ názov), ako titul vládcu sa začal používať pravdepodobne počas vlády druhého kalifa Umara ibn al-Chattába.

Prví štyria kalifovia (Abú Bakr, Umar ibn al-Chattáb, Usmán ibn Affán, Alí ibn Abí Tálib) boli volení a v moslimských dejinách majú zvláštne postavenie – sú označovaní ako správne vedení alebo pravoverní kalifovia (al-chulafá’ ar-rášidún). Pre ďalšie generácie moslimov často predstavujú vzor a obdobie ich vlády sa považuje za zlatý vek islamu. Do značnej miery položili základy administratívnej a súdnej správy v moslimskom štáte (→ Arabská ríša) a podľa vzoru Mohameda pokračovali v rozširovaní jeho územia. Ešte do 641 sa im podarilo dobyť Sýriu, Jordánsko, Palestínu a územie dnešného Iraku, do 642 získali kontrolu nad celým Egyptom a úspešne pokračovali v ťaženiach do sev. Afriky, do oblasti juž. Kaukazu i na územie dnešného Iránu (Perzie). Po zavraždení tretieho kalifa Usmána ibn Affána (656) a počas následnej nevýraznej vlády štvrtého kalifa Alího ibn Abí Táliba (656 – 661) došlo k sporom o nástupníctvo (o právo viesť spoločenstvo moslimov), keď Alí súhlasil s rozhodnutím zmierovacieho súdu, podľa ktorého kalif nemusel byť volený, ale titul kalif mohol byť dedičný (→ cháridža). To spolu s otázkou pôvodu kalifa viedlo k prvému štiepeniu arabskej komunity a k rozdeleniu moslimov na šíitov a sunnitov (sunitov). Šíiti neuznávajú žiadneho z kalifov, pokiaľ nie je priamym potomkom proroka Mohameda, za jediných legitímnych panovníkov považujú Alího ibn Abí Táliba i jeho potomkov (→ Hasan, → Husajn; → isná’ašaríja) a najvyššieho vodcu moslimskej komunity označujú titulom imám. Podľa sunnitských moslimov kalif musí pochádzať z kmeňa Kurajšovcov (pochádzali z neho prorok Mohamed, ako aj neskôr vládnuce dynastie Umajjovcov a Abbásovcov). Dynastický a vnútronáboženský konflikt vyvrcholil počas vlády protivníka Alího ibn Abí Táliba a prvého umajjovského panovníka Mu’áviju I., ktorý sa 661 zmocnil vlády a za svojho nástupcu (za kalifa) vymenoval syna Jazída (I.), čím porušil tradíciu demokratickej voľby kalifa (šúrá) ako predstaviteľa výkonnej moci. Titul kalif sa tak stal dedičným.

Za najvýraznejších kalifov zo sunnitskej dynastie Umajjovcov (spolu 14 kalifov, ktorí vládli v Damasku do 750) sa pokladajú Abdalmalik (685 – 705) a jeho syn al-Valíd I. (705 – 715), ktorému sa podarilo upevniť vládu v celej sev. Afrike a konvertovať na islam miestne berberské obyvateľstvo, na západe ovládnuť takmer celý Iberský polostrov a na východe územie až po údolie rieky Indus. Počas vlády nástupcov al-Valída I. došlo k postupnému oslabovaniu moci umajjovských kalifov a 750 boli zvrhnutí Abu l-Abbásom (Abú al-Abbásom), zakladateľom dynastie Abbásovcov (svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbása, *565, †653), ktorý bol vyhlásený za kalifa. Dal vyvraždiť celú rodinu Umajjovcov, ujsť sa podarilo iba Abdarrahmánovi I., ktorý zjednotil Arabov žijúcich v Španielsku, založil španielsku vetvu Umajjovcov a 756 vytvoril Córdobský emirát, Abdarrahmánom III. (929 sa vyhlásil za kalifa) pretvorený na Córdobský kalifát (jestvoval do 1031).

Sunnitskí Abbásovci (spolu 38 kalifov vládnucich v Bagdade) sa dostali k moci vďaka podpore rôznych pietistických a extrémistických skupín, najmä ší’e, ktorá sa stala úhlavným protivníkom ortodoxnej sunnitskej väčšiny a neustálou hrozbou jej moci. K najvýznamnejším abbásovským kalifom patrili al-Mansúr (754 – 775), ktorý založil Bagdad a vybudoval centralizovaný štát podliehajúci autorite kalifa, ako aj významní podporovatelia vedy a umenia Hárún ar-Rašíd (786 – 809) a jeho syn al-Ma’mún (813 – 833). Hoci abbásovskí kalifovia formálne vládli na východe až do 1258, keď bol Bagdad dobytý Mongolmi, ich vláda sa de facto skončila 945, keď sa Bagdadu zmocnili perzskí Bújovci. Abbásovskí kalifovia sa stali len bábkovými panovníkmi formálne uznávanými za duchovných vodcov sunnitských moslimov dynastiami v Chorásáne, Transoxánii a str. Ázii.

Titul kalif používala aj dynastia šíitských Fátimovcov v Egypte (909 – 1171; svoj pôvod odvodzovala od potomkov Mohamedovej dcéry Fátimy a jej manžela Alího ibn Abí Táliba) a neskôr aj Abbásovci v Egypte (1261 – 1517), ktorí však vládli len formálne (tzv. tieňoví kalifovia, náboženskí hodnostári v Káhire) a skutočnú moc mali mamlúci (mamlúcka dynastia, 1250 – 1517), ktorí si takto zabezpečili legitimitu svojej vlády. Od zajatia posledného abbásovského tieňového kalifa v Káhire (1517) osmanským sultánom Selimom I. používali titul kalif aj vládcovia Osmanskej ríše (spolu s titulom sultán), a to až do jeho oficiálneho zrušenia po vzniku Tureckej republiky (1924).

Kalifovia (632 – 1258)
Rok vlády Kalif (panovnícke meno, úplné meno)
pravoverní kalifovia
632 – 634 Abú Bakr (Abú Bakr Abdalláh ibn Abí Kuháfa as-Siddik)
634 – 644 Umar ibn al-Chattáb
644 – 656 Usmán ibn Affán
656 – 661 Alí ibn Abí Tálib (Alí ibn Abí Tálib ibn Abd al-Muttalib ibn Hášim ibn Abd al-Manáf)
umajjovskí kalifovia
661 – 680 Mu’ávija I. (Mu Mu’ávija ibn Abí Sufján)
680 – 683 Jazíd I. (Jazíd ibn Mu’ávija)
683 Mu’ávija II. (Mu’ávija ibn Jazíd)
684 – 685 Marván I. (Marván ibn al Hakam)
685 – 705 Abdalmalik (Abdalmalik ibn Marván)
705 – 715 al-Valíd I. (al-Valíd ibn Abdalmalik)
715 – 717 Sulajmán (Sulajmán ibn Abdalmalik)
717 – 720 Umar II. (Umar ibn Abdalazíz)
720 – 724 Jazíd II. (Jazíd ibn Abdalmalik)
724 – 743 Hišám (Hišám ibn Abdalmalik)
743 – 744 al-Valíd II. (al-Valíd ibn Jazíd)
744 Jazíd III. (Jazíd ibn al-Valíd)
744 Ibráhím (Ibráhím ibn al-Valíd)
744 – 749/750 Marván II. (Marván ibn Muhammad)
abbásovskí kalifovia
749/750 – 754 Abu l-Abbás (Abú al-Abbás as-Saffáh Abdalláh ibn Muhammad)
754 – 775 al-Mansúr (Abú Džafar al-Mansúr Abdalláh ibn Muhammad ibn Alí)
775 – 785 al-Mahdí (Muhammad al-Mahdí ibn Abdalláh al-Mansúr)
785 – 786 al-Hádí (Abú Abdalláh al-Hádí Músa ibn Muhammad al-Mahdí)
786 – 809 Hárún ar-Rašíd (Hárún ibn Muhammad al-Mahdí)
809 – 813 al-Amín (Abú Abdalláh al-Amín Muhammad ibn Hárún ar-Rašíd)
813 – 833 al-Ma’mún (Abú Džafar al-Ma’mún Abdalláh ibn Hárún ar-Rašíd)
833 – 842 al-Mu’tasim Billáh (Abú Ishák al-Mu’tasim Billáh Muhammad ibn Hárún ar-Rašíd)
842 – 847 al-Vátik Billáh (Abú Džafar al-Vátik Billáh Hárún ibn Muhammad al-Mu’tasim)
847 – 861 al-Mutavakkil ’Alá Alláh (Abú Fadl al-Mutavakkil ’Alá Alláh Dža’far ibn Muhammad al-Mu’tasim)
861 – 862 al-Muntasir Billáh (Abú Dža’far al-Muntasir Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
862 – 866 al-Musta’ín Billáh (Abú al-Abbás al-Musta’ín Billáh Ahmad ibn Muhammad al-Mu’tasim)
866 – 869 al-Mu’tazz Billáh (Abú Abdalláh al-Mu’tazz Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
869 – 870 al-Muhtadí Billáh (Abú Ishák al-Muhtadí Billáh Muhammad ibn Hárún al-Vátik)
870 – 892 al-Mu’tamid Billáh (Abú al-Abbás al-Mu’tamid Billáh Ahmad ibn Dža’far al-Mutavakkil)
892 – 902 al-Mu’tadid Billáh (Abú al-Abbás al-Mu’tadid Billáh Ahmad ibn Táhá al-Muvaffak ibn Dža’far al-Mutavakkil)
902 – 908 al-Muktafí Billáh (Abú Ahmad al-Muktafí Billáh Alí ibn Ahmad al-Mu’tadid)
908 – 908 Abdalláh (Abdalláh ibn al-Mu’tazz) – zavraždený po jednom dni vlády
908 – 932 al-Muktadir Billáh (Abú al-Fadl al-Muktadir Billáh Dža’far ibn Ahmad al-Mu’tadid)
932 – 934 al-Káhir Billáh (Abú al-Mansúr al-Káhir Billáh Muhammad ibn Ahmad al-Mu’tadid)
934 – 940 ar-Rádí Billáh (Abú al-Abbás ar-Rádí Billáh Muhammad ibn Dža’far al-Muktadir)
940 – 944 al-Muttakí Lilláh (Abú Ishák al-Muttakí Lilláh Ibráhím ibn Dža’far al-Muktadir)
944 – 946 al-Mustakfí Billáh (Abú al-Kásim al-Mustakfí Billáh Abdalláh ibn al-Muktafí)
946 – 974 al-Mutí’ Lilláh (Abú al-Kásim al-Mutí’ Lilláh al-Fadl ibn Dža’far al-Muktadir)
974 – 991 at-Tá’i Billáh (Abú Bakr at-Tá’i Billáh Abdalkarím ibn al-Fadl al-Mutí’)
991 – 1031 al-Kádir Billáh (Abú al-Abbás al-Kádir Billáh Ahmad ibn Ishák ibn Dža’far al-Muktadir)
1031 – 1075 al-Káim bi-Amrilláh (Abú Dža’far al-Káim bi-Amrilláh Abdalláh ibn Ahmad al-Kádir)
1075 – 1094 al-Muktadí bi-Amrilláh (Abú al-Kásim al-Muktadí bi-Amrilláh Abdalláh ibn Muhammad az-Záhír ibn Abdalláh al-Káim)
1094 – 1118 al-Mustazhir Billáh (Abú al-Abbás al-Mustazhir Billáh Ahmad ibn Abdalláh al-Muktadí)
1118 – 1135 al-Mustaršid Billáh (Abú al-Mansúr al-Mustaršid Billáh al-Fadl ibn Ahmad al-Mustazhir)
1135 – 1136 ar-Rášid Billáh (Abú Dža’far ar-Rášid Billáh al-Mansúr ibn al-Fadl al-Mustaršid)
1136 – 1160 al-Muktafí li-Amrilláh (Abú Abdalláh al-Muktafí li-Amrilláh Muhammad ibn Ahmad al-Mustazhir)
1160 – 1170 al-Mustandžid Billáh (Abú al-Muzaffar al-Mustandžid Billáh Júsuf ibn Muhammad al-Muktafí)
1170 – 1180 al-Mustadí bi-Amrilláh (Abú Muhammad al-Mustadí bi-Amrilláh al-Hassan ibn Júsuf al-Mustandžid)
1180 – 1225 an-Násir li-Dínalláh (Abú al-Abbás an-Násir li-Dínalláh Ahmad ibn al-Hassan al-Mustadí)
1225 – 1226 az-Záhir bi-Amrilláh (Abú an-Násir az-Záhir bi-Amrilláh Muhammad ibn Ahmad an-Násir)
1226 – 1242 al-Mustansir Billáh (Abú Dža’far al-Mustansir Billáh al-Mansúr ibn Muhammad az-Záhir)
1242 – 1258 al-Musta’sim Billáh (Abú Ahmad al-Musta’sim Billáh Abdalláh ibn Mansúr al-Mustansir)
umajjovskí kalifovia v Španielsku
929 – 961 Abdarrahmán III. (912 – 929 emir)
961 – 976 Hakam II. (Abú al-Ás al-Mustansir Billáh al-Hakam ibn Abdarrahmán)
976 – 1009 Hišám II. (Abú al-Valíd Hišám al-Mu’ajjad Billáh) – faktickým vládcom bol Almanzor
1009 – 1026 obdobie úpadku – osem kalifov
1026 – 1031 Hišám III. (Hišám ibn Muhammad al-Mu’tad Billáh)

kalifát

kalifát [arab.] — centralizovaný štátny úvar spravovaný kalifom ako najvyšším moslimským svetským i duchovným predstaviteľom. Termín Arabský kalifát sa používa ako súhrnné označenie teokratického štátu (resp. historického územia), ktorý vznikol 632 po smrti proroka Mohameda. Jeho sídelným mestom bola spočiatku Medina, resp. Kúfa, od 661 Damask a od 762 Bagdad (→ Arabská ríša). Najväčší územný nárast dosiahol v prvých dvoch stor. od vzniku, keď zaberal územia juhozáp. Ázie, sev. Afriky a väčšiu časť územia dnešného Španielska. Koncom 10. stor. ako jednotný celok zanikol, k jeho úplnému zániku došlo 1258, keď Mongoli (na čele s Hülegüom) dobyli a vyplienili Bagdad. Ako kalifát sa označujú aj historické územia (štátne útvary) spravované kalifmi jednotlivých dynastií vládnucich v Arabskom kalifáte (umajjovský kalifát, 661 – 750, → Umajjovci; abbásovský kalifát, 750 – 945, → Abbásovci), ako aj štátne útvary, ktoré vznikli koncom 10. stor. osamostatnením sa od Arabského kalifátu (fátimovský kalifát v Egypte, 969 – 1171; → Fátimovci; Córdobský kalifát, 929 – 1031, utvorený španielskou vetvou Umajjovcov), a turecký moslimský štátny útvar Osmanská ríša (→ Turecko), ktorého vládcovia (sultáni) používali od dobytia Egypta (1517) do jej zániku (1924) aj titul kalif.

Kalifornia

Kalifornia, California, skratka Calif. aj Cal. — štát v záp. časti USA pri pobreží Tichého oceána pri hranici s Mexikom, podľa rozlohy 3. najväčší (po Aljaške a Texase) štát USA. Väčšinu územia tvorí hornatinný a vrchovinný reliéf, pozdĺž pobrežia sa tiahnu riečnymi dolinami rozčlenené Prímorské vrchy, str. časť vypĺňa tektonicky podmienená Kalifornská dolina (morfologický prejav zlomu San Andreas tiahnuceho sa pozdĺž jej záp. okraja, oblasť najsilnejších zemetrasení v USA), vých. časť poludníkovo sa tiahnuce pohorie Sierra Nevada s najvyšším vrchom územia Whitney, 4 418 m n. m. (druhý najvyšší vrch USA), juhových. časť polopúšťové a púšťové hornaté územia (Mohavská púšť) a kotliny (Dolina smrti na hranici so štátom Nevada s najnižším miestom Kalifornie, 86 m pod hladinou mora). Pobrežie nie je veľmi členité, najväčší záliv San Francisco Bay, v juž. časti pobrežia niekoľko ostrovov (Channel Islands).

Mierne stredomorské podnebie, na juhu extrémne suché. Najväčšie rieky Sacramento a San Joaquin tečú poludníkovým smerom, majú početné prítoky najmä zo Sierry Nevady, ústia spoločnou deltou do zálivu San Francisco; rieka Colorado na juhovýchode tvorí čiastočnú hranicu so štátom Arizona; na juhu a východe viacero bezodtokových území; v horských oblastiach jazerá (často slané). Rôznorodá vegetácia, na sev. pobreží sekvojové lesy, na juž. pobreží a v Kalifornskej doline suché lesy a porasty typu chaparral (miestny názov vegetácie macchia), v Sierre Nevade borovicové, vo vyšších nadmorských výškach jedľové lesy, nad 3 300 m n. m. vysokohorská, v púšťach suchomilná vegetácia (kaktusy, agávy), v oázach palmy. Viacero národných parkov a chránených území (Yosemitský národný park, Dolina smrti, Sequoia and Kings Canyon National Parks a i.).

Priemyselne aj poľnohospodársky silno rozvinutý región, významný priemysel kozmický a letecký, automobilový, kovoobrábací, elektronický, elektrotechnický a informačných technológií (v blízkosti San Francisca v doline Kremíkové údolie), ďalej priemysel lodný, zbrojný, chemický, potravinársky (najmä spracovanie ovocia a zeleniny), stavebných materiálov, filmový (výroba filmov v Hollywoode v Los Angeles), energetický (početné tepelné, vodné a solárne elektrárne) a ťažobný (ťažba ropy a zemného plynu, rúd železa, chrómu, niklu, zlata a platiny, pyritov, azbestu, sadrovca) priemysel. Asi štyri pätiny územia sú umelo zavlažované (najmä Kalifornská dolina), prevládajú farmy s veľkosťou okolo 150 ha, ťažiskom poľnohospodárstva je sadovníctvo (pestovanie citrusov, jabloní, sliviek, hrušiek, višní) a zeleninárstvo, ďalej pestovanie bavlníka, cukrovej repy, jačmeňa, ryže, viniča, jahôd, kvetín; chov hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, hydiny; rozvinutý rybolov a lesné hospodárstvo.

Jedna z turisticky najatraktívnejších oblastí USA. Zložitý moderný a dynamicky sa rozvíjajúci dopravný systém Kalifornie má hlavné dopravné tepny vedené v smere sever – juh; hoci má krajina jeden z najrozsiahlejších systémov diaľnic a rýchlostných komunikácií v USA, jej cestná sieť je považovaná za nedostatočnú a nestačí plne pokrývať potreby rozľahlej a ľudnatej krajiny (pre väčšinu obyvateľov Kalifornie je štandardom využívať automobily na dennú dochádzku do zamestnania, na návštevu kina, na výlety, vychádzky či na dovolenky), v dôsledku čoho vznikajú najmä v mestách rozsiahle dopravné zápchy; železničná doprava spája všetky hospodársky významné oblasti krajiny (v preprave osôb má význam v prímestských oblastiach), na transkontinentálnej železnici sú koncovými bodmi San Francisco a Los Angeles, plánovaná je výstavba prvej vysokorýchlostnej železičnej siete v Severnej Amerike; rozvinutá letecká doprava s medzinárodnými letiskami v Los Angeles a San Franciscu predstavujúcimi významné uzly transkontinentálnej a transtichooceánskej leteckej dopravy; významné námorné prístavy v Los Angeles, Long Beach (jeden z najväčších prístavov na svete, druhý najväčší kontajnerový prístav USA), Oaklande a San Diegu. Štát s najvyšším počtom obyvateľov a najvyššou hustotou zaľudnenia, najsilnejšie urbanizovaný štát USA. Najväčšie mestá: Los Angeles, San Diego, San Jose, San Francisco.

Územie dnešnej Kalifornie bolo pôvodne osídlené indiánskymi kmeňmi, ktoré sa živili lovom, rybárstvom a primitívnym poľnohospodárstvom (→ Indiáni). Po príchode španielskych dobyvateľov bola oblasť čiastočne zmapovaná (1542) počas španielskej výpravy Juana Rodrigueza Cabrilla (*asi 1499, †1543), ktorý sa plavil z Mexika na sever pozdĺž záp. amerického pobrežia (výsledky jeho cesty boli spracované v 60. rokoch 16. stor.), pobrežie podrobnejšie zmapoval Sebastián Vizcaíno (*1548, †1624), ktorý 1602 pomenoval niektoré geografické objekty (zálivy San Diego, Monterey a i.). Španieli postupne dobývali územia na sever a severovýchod od Kalifornského polostrova, začleňovali ich do vicekráľovstva Nové Španielsko a spolu s Kalifornským polostrovom ich nazývali Kalifornia (California), pričom územie ležiace na Kalifornskom polostrove sa nazývalo Dolná Kalifornia (špan. Baja California, angl. Lower California; v súčasnosti štáty Mexika Baja California a Baja California Sur) a územie na severe Nového Španielska Horná Kalifornia (špan. Alta California, angl. Upper California; okrem dnešnej Kalifornie zaberalo aj územie dnešných štátov USA Arizona, Nevada, Utah, záp. Colorado a juž. Wyoming). Významnejšia kolonizácia sa však začala uskutočňovať až v pol. 18. stor., 1769 bola v San Diegu založená františkánska misia (františkáni založili v Kalifornii 21 misií, v ktorých indiánske obyvateľstvo učili poľnohospodárstvu a remeslám) a bol tam vybudovaný veľký zásobovací prístav pre španielske lode, ktorý sa postupne stal centrom Hornej Kalifornie (ako provincie Nového Španielska), 1777 sa hlavným mestom stalo Monterey. Okrem španielskych sídel boli na pobreží zakladané aj obchodné stanice USA a Ruska (napr. ruská kolónia Fort Ross, 1812). Po vyhlásení nezávislosti Mexika (1821) sa Horná Kalifornia (Alta California) stala súčasťou (provinciou) Mexika.

Okolo 1826 začali do oblasti prichádzať americkí osadníci, 1833 – 40 boli podľa nariadenia mexickej vlády pozemky misií rozparcelované a odovzdané novým majiteľom. Počas americko-mexickej vojny (1846 – 48) americkí osadníci po tzv. povstaní medvedej vlajky vyhlásili 14. júna 1846 v meste Sonoma nezávislý štát Kalifornská republika (nazývaná aj Republika medvedej vlajky, angl. Bear Flag Republic; podľa vlajky s vyobrazením medveďa, ktorý je dodnes symbolom štátu), ktorý 9. júla 1846 anektovali USA. Mexiko sa po porážke vo vojne definitívne vzdalo nárokov na územie Kalifornie zmluvou uzatvorenou 2. 2. 1848 v meste Guadalupe Hidalgo a 9. 9. 1850 sa Kalifornia stala 31. štátom USA, jej hlavným mestom je od 1854 (resp. od 1879) Sacramento. Veľký význam pre hospodársky rozmach Kalifornie malo 1848 objavenie zlata (→ zlatá horúčka), čo o. i. znamenalo obrovský prílev obyvateľstva (viac ako štvrť milióna ľudí). Dôsledkom však bolo aj zdecimovanie pôvodného indiánskeho obyvateľstva zapríčinené zničením prírodných zdrojov, ktoré Indiáni potrebovali na obživu, a šírením sa epidémií (najmä cholery). Počas občianskej vojny v USA patrila Kalifornia k štátom Únie. Rast ekonomiky (od 1860) prudko zmenil podmienky na život v Kalifornii, silné prisťahovalectvo (najmä čínske a japonské) vyvolávalo obavy a nepokoj v radoch belošského obyvateľstva, ktoré požadovalo federálny zásah v podobe prijatia zákona o prisťahovalectve (1882 bol prijatý federálny zákon, ktorý zakazoval prisťahovanie Číňanov do USA, formálne platil do 1943, resp. do 1965). Prílev cudzincov (najmä z Mexika) sa však zastaviť nepodarilo, od 1964 patrí Kalifornia k najľudnatejším štátom USA. V Kongrese má 2 senátorov a 45 poslancov.

Kalifornská dolina

Kalifornská dolina, angl. Great Central Valley, Central Valley, Valley of California — dolina tektonického pôvodu v USA v centrálnej časti štátu Kalifornia tiahnuca sa od severozápadu na juhovýchod medzi Prímorskými vrchmi a pohorím Sierra Nevada; dĺžka okolo 700 km, šírka okolo 80 km. Široká plochá dolina (výšky do 120 m n. m.) pozostáva z čiastkových dolín Sacramento Valley (na severe) a San Joaquin Valley (na juhu). Kalifornská dolina je morfologickým prejavom zlomu San Andreas tiahnuceho sa pozdĺž jej záp. okraja; oblasti najsilnejších zemetrasení v USA. Budovaná ílovitými horninami s polohami diatomitov striedajúcimi sa s vulkanitmi. Subtropické extrémne suché kontinentálne podnebie, ročný úhrn zrážok od 150 mm na juhu do 800 mm na severe. Hlavné rieky: Sacramento, San Joaquin. Intenzívne poľnohospodársky využívané územie väčšinou s umelo zavlažovanými pôdami (pestovanie viniča, bavlníka, zeleniny, ovocia); ťažba ropy, zemného plynu, zlata, platiny.

kalifornská ozdobná mačka

kalifornská ozdobná mačka, kalifornská trblietavá mačka — plemeno mačiek vyšľachtené v 70. rokoch 20. stor. v Kalifornii. Je produktom kríženia nečistokrvných afrických a ázijských mačiek, najmä však siamskej mačky, britskej dvojfarebnej mačky a mačky manx; zatiaľ nebolo uznané žiadnou chovateľskou organizáciou. Má dlhé štíhle svalnaté telo, stredne dlhé svalnaté nohy, pri koreni mohutný a k hrotu sa zužujúci chvost, guľatú hlavu, široké líca, mierne šikmé oválne oči, vzpriamené, dozadu nasadené uši s okrúhlymi hrotmi a krátku hustú lesklú, v dospelosti škvrnitú srsť s podsadou. Chová sa v modrej, hnedej, striebornej a zlatej farbe; spoločenská mačka s miernou povahou.

Kalifornská univerzita

Kalifornská univerzita, angl. University of California, UC — verejná univerzita v Kalifornii so sídlom v Oaklande pozostávajúca z 10 univerzít (v Berkeley, Los Angeles, San Franciscu, Davise, Santa Barbare, Riverside, San Diegu – La Jolle, Irvine, Santa Cruz a Mercede). Jedna z najvýznamnejších vzdelávacích inštitúcií v USA, ktorá poskytuje všetky stupne vysokoškolského vzdelania viac než 230-tis. študentom a súčasne rozvíja špičkový vedecký výskum vo všetkých oblastiach vied.

Za rok jej založenia sa považuje 1868, keď bola založená jej najstaršia univerzita UC Berkeley, ktorá vznikla zlúčením súkromného College of California (založené 1855) a Agricultural, Mining and Mechanical Arts College (založené 1866) v Oaklande, a 1873 sa presťahovala do Berkeley. Poskytuje vzdelanie viac než 36-tis. študentom (2012) na 14 fakultách a v 350 študijných odboroch vysokoškolského a doktorandského štúdia, jej súčasťou je aj niekoľko desiatok vedeckovýskumných laboratórií, ústavov a centier, 8 múzeí, sústava knižníc a i. Je s ňou spojených viacero nositeľov Nobelovej ceny a i. ocenení.

UC Los Angeles (UCLA; založená 1919 ako južná pobočka UC Berkeley, od 1927 UCLA) je najväčšia, poskytuje vzdelanie okolo 40-tis. študentom (2012) na 12 fakultách, jej súčasťou je i veľký počet vedeckovýskumných laboratórií, ústavov a centier, knižnice, múzeá, galérie ap.; je s ňou spojených viacero nositeľov Nobelovej ceny.

Ďalšie univerzity:

UC San Francisco (založená 1873, zameraná na vzdelávanie a výskum v medicínskych a príbuzných odboroch),

UC Davis (založená 1905),

UC Santa Barbara (UCSB; založená 1909 ako Santa Barbara State Normal School, od 1944 súčasť UC),

UC Riverside (UCR; založená 1954),

UC San Diego (UCSD; založená 1960),

UC Irvine (UCI; založená 1965),

UC Santa Cruz (UCSC; založená 1965),

UC Merced (UCM; založená 2005 v blízkosti mesta Merced v doline San Joaquin Valley).

Súčasťou UC je i centrum UC – Washington Center, ktoré poskytuje študentom UC možnosť absolvovať časť štúdia vo Washingtone. UC bola zapojená do činnosti troch národných ústavov (Los Alamos National Laboratory, Lawrence Livermore National Laboratory, Lawrence Berkeley National Laboratory) zastrešovaných Ministerstvom energetiky USA, ktorých hlavnou úlohou bol v minulosti výskum spojený s vývojom jadrových zbraní. Väzby UC s Los Alamos National Laboratory sú v súčasnosti už len minimálne.

Výraznejšie sa UC podieľa na riadení Lawrence Livermore National Laboratory a v celom rozsahu spravuje Lawrence Berkeley National Laboratory, ktoré sa v súčasnosti orientujú najmä na základný výskum v prírodných vedách (boli v nich pripravené viaceré nové prvky zo skupiny transuránov), na chemický a fyzikálny výskum hmoty vo vesmíre, na obnoviteľné zdroje energie a jej efektívne využívanie, na biologický a medicínsky výskum, výskum v oblasti počítačových vied ap. Univerzita rozvíja moderné technológie prostredníctvom UC Santa Cruz, UC Berkeley a UC Davis v Kremíkovom údolí (Silicon Valley), spolu s Amesovým výskumným centrom NASA vyvíja najnovšie kozmické technológie. Na astronomický výskum jej slúži aj Lick Observatory na vrchu Mount Hamilton neďaleko San Jose a W. M. Keck Observatory na vrchole sopky Mauna Kea na ostrove Havaj (UC sa podieľala na vývoji a konštrukcii Keckových ďalekohľadov). Jej súčasťami sú i Scrippsov oceánografický inštitút (Scripps Institution of Oceanography, UC San Diego, založený 1903) a sústava prírodných rezervácií (Natural Reserve System, založená 1965 s cieľom zachovať v Kalifornii niektoré pôvodné ekosystémy).

UC vlastní aj viacero vysoko rozvinutých nemocničných a výskumných centier (v Davise, Irvine, Los Angeles, San Diegu a San Franciscu), ktoré podporujú klinické výučbové programy, vývoj i testovanie nových diagnostických a terapeutických metód a zároveň patria k najvýznamnejším poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v Kalifornii. UC je súčasťou štátneho kalifornského vysokoškolského vzdelávacieho systému, ktorý okrem UC (orientovaná na vedeckú prípravu) a Kalifornskej štátnej univerzity (California State University; orientovaná na pedagogickú prípravu) poskytujúcich úplné univerzitné vzdelanie zahŕňa aj sústavu vyšších stredných škôl California Community Colleges System poskytujúcich nadstavbové vzdelávanie.

Kalifornský polostrov

Kalifornský polostrov, špan. Península de California — polostrov v severozáp. časti Mexika medzi Tichým oceánom a Kalifornským zálivom, ktorý ho oddeľuje od pevniny; dĺžka okolo 1 200 km, šírka 50 – 250 km, rozloha 143 390 km2. Strednú časť zaberajú pásma vrchov Sierra de Juárez, Sierra de San Pedro Mártir s najvyšším vrchom územia Diablo, 3 096 m n. m. (pohorie je národným parkom vyhláseným 1947, rozloha 72 909 ha), a Sierra de la Encantada; pozdĺž pobrežia úzky pás nížin rozširujúci sa na juhozápad. Ťažko dostupné pobrežie bez väčších prístavov. Subtropické suché podnebie, priemerná teplota v januári od 10 °C na severe do 18 °C na juhu, v júli 25 – 38 °C; ročný úhrn zrážok 150 – 250 mm. Rastlinstvo púští a polopúští. V sev. časti pestovanie pšenice, ryže a rajčiakov, na úpätiach pastviny. Ložiská medi, mangánu, magnezitu, kamennej soli, striebra a zlata. Potravinársky priemysel. Rozvinutý cestovný ruch (vysoký podiel turistov z USA).

Kalifornský prúd

Kalifornský prúd — studený povrchový morský prúd v severových. časti Tichého oceána, súčasť systému anticyklonálnych morských prúdov, vetva Severného tichomorského prúdu, od ktorého smeruje na juhovýchod, tečie pozdĺž záp. pobrežia Severnej Ameriky od približne 45° sev. zemepisnej šírky po približne 20° sev. zemepisnej šírky, v smere pasátov sa stáča na juh až západ a splýva so Severným rovníkovým prúdom; rýchlosť okolo 1 – 2 km/h, teplota vrchných vrstiev vody v lete od 17 °C na severe do 26 °C na juhu, v zime 12 – 25 °C, slanosť 30,0 – 34,5 ‰.

Kalifornský technologický inštitút

Kalifornský technologický inštitút, angl. California Institute of Technology, aj Caltech — súkromná univerzita so sídlom v Pasadene (Kalifornia). Založená 1891 Amosom Gagerom Throopom (*1811, †1894) pod názvom Throop University, od 1893 Throop Polytechnic Institute, od 1921 súčasný názov. Patrí k menším výberovým univerzitám, poskytuje vzdelanie okolo tisíc študentom vysokoškolského a vyše tisíc študentom doktorandského štúdia (2012). Jej veľký rozvoj sa začal začiatkom 20. stor. zásluhou astronóma G. E. Hala a pokračoval v 20. rokoch 20. stor. zásluhou Arthura Amosa Noyesa (*1866, †1936) a R. A. Millikana, postupne sa vyprofilovala na univerzitu svetového mena zameranú na výchovu študentov pre základný a aplikovaný výskum a zároveň uskutočňujúcu špičkový výskum najmä v oblasti prírodných, technických a lekárskych vied. Vo vedeckovýskumnej práci sa sústreďuje na rozvoj nových bezodpadových technológií (programy v oblasti chémie, chemického inžinierstva, fyziky, nanotechnológií a informatických vied), výskum Zeme a jej atmosféry vrátane globálnych environmentálnych problémov, seizmologický výskum, výskum v oblasti lekárskych vied (vývoj nových diagnostických metód a mechanizmov, vývoj nových liečebných postupov na molekulárnej úrovni, nových liečiv ap.), vývoj nových elektronických zariadení pre všetky oblasti prírodných a technických vied a medicíny, vývoj nových materiálov, ako aj na kozmický výskum. Vlastní alebo spravuje vedeckovýskumné centrá, napr. seizmologický ústav Caltech Seismological Laboratory a Jet Propulsion Laboratory, observatóriá, napr. Palomar Observatory, W. M. Keck Observatory (→ Keckove ďalekohľady) a Caltech Submillimeter Observatory na Havaji, ako aj rádiové observatórium Owens Valley Radio Observatory v pohorí Sierra Nevada. Je s ňou spojených okolo 30 vedcov, ktorí sú nositeľmi Nobelovej ceny.

Kalifornský záliv

Kalifornský záliv, špan. Golfo de California — záliv Tichého oceána medzi pevninou Severnej Ameriky (Mexikom) a Kalifornským polostrovom; dĺžka 1 240 km, šírka do 220 km, plocha 177 000 km2, priemerná hĺbka 818 m, maximálna hĺbka 3 400 m. Viacero ostrovov, najväčšie Tiburón a Ángel de la Guarda. Do Kalifornského zálivu ústi rieka Colorado. Rybolov (najmä žralokov, makrel a tuniakov). Prístavy: La Paz, Guaymas, Topolobampo, Puerto Peñasco. V januári až v marci plávajú do zálivu veľryby, aby tam priviedli na svet mláďatá. Kalifornský záliv unikátny svojou biologickou rozmanitosťou bol 2005 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

kaligrafia

kaligrafia [gr.], krasopis, aj umelecký krasopis —

1. umenie písania krásneho písma rukou pomocou rozličných nástrojov a na rozličné druhy podkladových materiálov, druh výtvarného umenia, ktorého základom je písmo. Cieľom kaligrafie je vytvoriť písmo krásnych, harmonických, funkčne dokonalých a jasných tvarov, ktoré okrem splnenia informačnej funkcie zdôrazní vonkajšiu, estetickú hodnotu textu. Pri kaligrafii je na rozdiel od postupného konštruovania písma rozhodujúca spontánnosť prejavujúca sa vo vytvorení línie jedným ťahom, pre kaligrafický rukopis je preto obvykle charakteristická expresivita, dynamika a plynulosť línií;

2. dielo vytvorené kaligrafickou technikou, v širšom význame každé precízne, rukou písané písmo, ktoré je vyhotovené profesionálom alebo laikom a má určitú umeleckú úroveň i estetickú hodnotu a rozličnú funkciu. Kaligrafia sa najčastejšie vytvára štetcom a tušom (v Číne, Japonsku a Kórei) alebo perom a tušom (v islamských krajinách a v Európe), ako podkladový materiál slúžia predovšetkým papier a hodváb, ale aj iné materiály (napr. pergamen, kameň, textil, drevo alebo bronz). Využíva sa v písanej komunikácii ako prostriedok na odovzdanie informácie a zároveň ako forma čisto umeleckého prejavu. Uplatňuje sa vo výtvarnom a v úžitkovom umení i v architektúre, pričom technika a štýl jej vyhotovenia závisia od jej umiestnenia, účelu a želaného výsledku, ako aj od kultúrneho a náboženského kontextu, v ktorom dielo vzniká. Kaligrafia môže byť včlenená do jednotne riešenej plochy listu (strany) knihy s maľbou (ilustráciami), ornamentom, odtlačkami pečatí ap. Osobitnú formu kaligrafie predstavujú tzv. obrazové básne, v ktorých sú slová usporiadané v podobe nejakého reálneho objektu; kompozície kaligrafických textov môžu dosahovať formu kaligramov.

Kaligrafia ako umenie písania sa rozvíjala postupne vo viacerých kultúrach, podoba jej diel úzko súvisí s vývinom a formami písma. Najmä v minulosti bola úzko spojená s činnosťou vzdelancov a učencov. Postupne sa v Ázii začala rozvíjať ako samostatný druh výtvarného umenia, mimoriadne vysokú úroveň dosiahla v Číne (začala sa vyvíjať v 2. tisícročí pred n. l.; → čínska kaligrafia, → čínske výtvarné umenie a architektúra), kde sa vyvinulo množstvo kaligrafických štýlov a aj v súčasnosti je zaraďovaná na úroveň poézie a maliarstva (tzv. tri dokonalosti, čínsky san-jüe), ako aj v Japonsku (→ japonská kaligrafia), kde je vnímaná nielen ako majstrovstvo krasopisu, ale z kultúrneho hľadiska je rovnocenná s poéziou a maliarstvom (niekedy je dokonca považovaná za nadradenú maliarstvu).

V islamskej kultúre má kaligrafia ústredné a najvýznamnejšie postavenie medzi všetkými druhmi výtvarného umenia a je považovaná za vrcholnú formu umeleckého výrazu (→ islamská kaligrafia).

V Európe sa rozvíjala kaligrafia latinkového písma (latinková kaligrafia), v menšej miere aj kaligrafia gréckeho a cyrilského písma. Vývoj latinkovej kaligrafie bol podmienený predovšetkým súdobou kultúrou, výtvarným umením, umeleckými štýlmi a vkusom (v minulosti bola kultúra písma v Európe vo všeobecnosti na vysokej úrovni). V neskorej antike boli kaligraficky stvárňované tzv. obrazové básne (gr. technopaignion, lat. carmen figuratum, → carmen), ktoré sa dajú považovať za najstaršie príklady kaligrafie na západe (v Európe). V období stredoveku sa kaligrafia rozvíjala v kláštorných skriptóriách, kde boli kopírované aj neskoroantické kaligrafické rukopisy. Samotný písaný text stredovekých rukopisov mal vysokú kaligrafickú úroveň (napr. karolovská minuskula; gotické písmo), zámerne dekoratívne stvárnené boli najmä iniciály a významné časti textu (so zámerom ich zvýraznenia, napr. chryzografia). V období renesancie, manierizmu a baroka sa kaligrafia uplatňovala najmä v listinách vydávaných štátnymi úradmi (napr. v erbových listinách – armálesoch, na titulných listoch významných listín). Pre obdobie manierizmu a baroka je charakteristická ornamentálnosť písma často hraničiaca s nečitateľnosťou. Okrem profesionálnych pisárov sa kaligrafii príležitostne venovali aj vzdelaní laici. Vrcholným dielom európskej kaligrafie je kaligrafický vzorník písem Mira calligraphiae monumenta, ktorý 1561 – 62 vytvoril sekretár cisára Ferdinanda I. Juraj Bočkaj (Georg Bocskay, †1575) a pre cisára Rudolfa II. ho pravdepodobne 1594 – 96 vyzdobil miniatúrami Joris Hoefnagel (→ Hoefnagelovci). Rozvoj modernej kaligrafie sa začal na konci 19. stor. V súčasnosti sa uplatňuje v grafickom dizajne, maliarstve, sochárstve a v nových médiách. Z kaligrafie čerpajú aj knižná úprava, typografia a konštruovanie písmen od vynájdenia kníhtlače až do súčasnosti. Mnohé kaligrafické písma sa stávajú vzorom pri vyhotovovaní písmových fontov používaných v typografii.

kaligram

kaligram [gr.] — báseň napísaná v podobe obrazca, ktorý naznačuje jej obsah. Slovo kaligram vytvoril zo slov kaligrafia a ideogram (grécky kalos = krásny, gramma = písmeno, doslovný význam krásne písmeno) francúzsky básnik G. Apollinaire na označenie svojich avantgardných básní, ktoré 1914 začal uverejňovať v revue Soirées de Paris; súborne vyšli v zbierke Kaligramy (Calligrammes, 1918) s podtitulom Básne z vojny a mieru. Kaligramy sú však prítomné aj v jeho zbierkach Básne pre Lou (Poèmes à Lou, 1947), Nájdené básne (Poèmes retrouvés, 1956) a i. V Kaligramoch Apollinaire realizoval syntézu básnického významu s pikturálnym vyjadrením témy básne. Jej výsledkom sú figurálne básne (básne-predmety), v ktorých dominuje vizuálna podoba textu spontánne zasahujúca vnímanie čitateľa: básnický text je usporiadaný tak, že slová a verše vizuálne predstavujú obrysy predmetu ako témy (pôvodným zámerom autora bolo predstaviť báseň v jej vizuálnej bezprostrednosti a potlačiť pojmový aspekt textu). Výsledný efekt je prekvapujúci a spočíva v nezvyčajnom významovom spojení verša a jeho vizuálnej realizácie.

Korene figurálnych básní siahajú až do gréckej antiky k Theokritovi zo Syrakúz (3. stor. pred n. l.) a k alexandrijskému básnictvu v helenistickom období. V renesancii ich využil F. Rabelais v diele Piata kniha o hrdinských činoch a výrokoch dobrého Pantagruela (Le Cinquième et dernier livre des faicts et dicts héroïques du bon Pantagruel, 1564), konkrétne v Speve Božskej fľaše. Apollinaire však pri tvorbe kaligramov nadviazal na svojho predchodcu S. Mallarmého, ktorý svojou experimentálnou básňou Vrh kockami nikdy nezruší náhodu (Un coup de dés jamais n’abolira le hasard, 1897) poukázal na dosiaľ nevyužité možnosti typografie, rovnako je dôležité jeho spojenie s talianskym antitradicionalistickým futurizmom, ktorý sa usiloval vymaniť báseň zo všetkých väzieb a vytváral tzv. oslobodené slová. Princíp kaligramu sa v ďalších obdobiach uplatňoval len sporadicky, vo väčšej miere sa začalo využívať spojenie básne a koláže, ako aj nové postupy typografie, ktorá nahradila pôvodný apollinairovský spôsob rukopisného zápisu verša tvoriaceho obrazec básne.

V staršej slovenskej literatúre existoval graficky výnimočný spôsob zápisu básne už v baroku, napr. latinsky písaná básnická kniha M. Tarnóciho obsahuje aj texty v podobe rozličných geometrických obrazcov a emblémov. V modernej slovenskej básnickej tvorbe uplatňovali princíp kaligramu P. Bunčák, V. Turčány, Š. Moravčík a i.

kalich

kalich [gr. > lat.] —

1. bot. lat. calyx (z pôvodne gr. kalyx) — vonkajšia sterilná časť kvetného obalu rôznoobalových kvetov (vnútorný obal sa nazýva koruna). Zvyčajne býva kratší ako koruna, niekedy (napr. pri čeľadiach ružovité a slezovité) ho dopĺňa kalištek. Spravidla je zložený zo zelených asimilujúcich kališných lístkov, ktoré môžu byť voľné (voľnolístkový – chorisepálny kalich) alebo zrastené (zrastenolístkový – synsepálny kalich). Kalich chráni kvetný púčik pred poškodením, podieľa sa na výžive kvetu a tvorí mechanickú oporu koruny. Je typickým znakom dvojklíčnolistových rastlín;

2. náb., lat. calix — v kresťanských cirkvách ozdobná liturgická nádoba určená na prijímanie vína počas obradu eucharistie (rímskokatolícka cirkev), večere Pánovej (evanjelická a. v. cirkev) či tajiny (pravoslávne cirkvi); → liturgické predmety. Používanie kalicha pri kresťanských obradoch vychádza z novozákonných biblických textov, podľa ktorých toto používanie ustanovil Ježiš Kristus počas poslednej večere (Mt 26,27; Mk 14,23; Lk 22,20; 1 K 11,25). Používané spojenie vypiť kalich horkosti až do dna sa odvodzuje od slov Ježiša Krista Azda nemám vypiť kalich, ktorý mi dal Otec? (Jn 18,11) a neskôr sa začalo používať vo význame všetko vytrpieť, pretrpieť, resp. mať účasť na utrpení Ježiša Krista. Od začiatku 15. stor. a vypuknutia náboženského reformačného husitského hnutia sa kalich stal symbolom kališníkov, utrakvistov.

Kalichy patria k vzácnym umelecko-remeselným výrobkom, v ich vyhotovení a zdobení sa odrážajú dobové slohové vplyvy. Pozostávajú z pätky (noha, lat. pes), drieku s prstencom (orech, lat. nodus) a z vlastnej nádoby (kupa, lat. cupa) niekedy vloženej do ozdobného liateho koša. Bývajú zhotovené z rôznych materiálov, najmä z pozláteného striebra a cínu, výnimočne aj z ušľachtilého tokársky zdobeného a polychrómovaného dreva, príp. z drahých kameňov (ónyx, jaspis, záhneda, krištáľ). Sú zdobené tepaným, rytým alebo plastickým dekorom (reliéfne výjavy z Biblie, sakrálne symboly, Kristov monogram IHS, kríž a i.) či drahými kameňmi, časté sú aj dedikačné nápisy. Tvar kalicha s vekom má aj cibórium slúžiace na uchovávanie konsekrovaných hostií vo svätostánku;

3. sklená alebo kovová nádoba tulipánového tvaru na stopke používaná na pitie, čaša.

kalichovka

kalichovka [gr. > lat.], Omphalina — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď čírovkovité. Majú drobné biele, okrové alebo bledohnedé, niekedy ružovkasté plodnice s lievikovito preliačeným, 20 – 40 mm širokým, na povrchu hladkým alebo šupinatým klobúkom, zo zbiehavých lupeňov zložený hymenofor, zvyčajne krátky hlúbik a krehkú tenkú dužinu. Vyskytujú sa na otvorených priestranstvách na zemi alebo na hnijúcom dreve či v machu. V starších botanických systémoch patrilo do rodu kalichovka niekoľko druhov, napr. kalichovka vrúbkovaná (v súčasnosti Lichenomphalia umbellifera) a kalichovka matná (v súčasnosti Chrysomphalina grossula), podľa najnovších výsledkov molekulárneho výskumu sem patrí okolo 16 druhov, napr. ohrozený druh kalichovka fialovoružová (Omphalina discorosea) s ružovkastohnedým klobúkom s nápadne hlboko zbiehavými fialovoružovými lupeňmi, ktorá rastie na odumretých spráchnivených kmeňoch listnatých stromov.

kalichovky

kalichovky [gr. > lat.], Lucernarida alebo Stauromedusae — rad z triedy kalichovce (Staurozoa), podkmeň medúzovníky (Medusozoa), kmeň pŕhlivce (Cnidaria), vývojový stupeň eumetazoa. Morské živočíchy, ktoré žijú trvalo prisadnuto na dlhých stopkách; krátke ramená sa nachádzajú na ôsmich výbežkoch. Sú oddeleného pohlavia, oplodnenie pohlavných buniek prebieha vo vode. V ich životnom cykle nedochádza k striedaniu medúzového a polypového štádia, dospelé štádium sa interpretuje ako prisadnutá medúza, ktorá spôsobom života pripomína polypové štúdium. Patrí sem napr. 5 – 6 cm dlhý druh kalichovka atlantická (Lucernaria quadricornis), ktorý sa vyskytuje na severe Atlantického oceána.

Kalikat

Kalikat, Calicut — zaužívaný názov indického mesta Kóžikkót.

kalilógia

kalilógia [gr.] — veda o cibrení, kultivovaní reči, zvukovej stránky jazyka, hovoreného jazykového prejavu. Zaoberá sa ortofonickou (→ ortofónia), ortoepickou (→ ortoepia) a modulačnou zložkou reči, a to aj z hľadiska rešpektovania jazykovej normy v oblasti výslovnosti, ako aj hlasovou a artikulačnou technikou a otázkami správnej dikcie, teda podmienkami a zákonitosťami výkonu pri realizácii hovoreného textu. Ide aj o výber výrazových prostriedkov s cieľom vylúčiť ťažko vysloviteľné kombinácie hlások a slabík. Kalilógia sa zaoberá aj časovou, silovou, tónovou a kvalitatívnou moduláciou artikulačného prúdu (hlasu), a to aj z eufonického a estetického hľadiska.

Kalima

Kalima — mesto v Konžskej demokratickej reublike v provincii Maniema; 48-tis. obyvateľov (2010). Letisko. V blízkosti ťažba cínu.

kalima

kalima [arab.], Kallima — rod z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera). Motýle pochádzajúce z tropických oblastí juž., juhových. a vých. Ázie; pri odpočinku so zloženými krídlami sa podobajú na suchý list (takzvané listové mimikry). V priebehu roka má kalima zvyčajne dve generácie, z ktorých jedna žije v období dažďov (motýle sú menšie a sýtejšie sfarbené) a druhá v období sucha; húsenice sú chránené výrastkami (tŕňmi) a chlpmi.

Patrí sem okolo 10 druhov, napr. Kallima inachus s tmavofialovou vrchnou stranou krídel zakončených ostrým čiernym hrotom, so svetlooranžovým pásom na predných krídlach a s hnedou spodnou stranou krídel s kresbou imitujúcou žilnatinu suchého listu (rozpätie okolo 12 cm), ktorá sa vyskytuje v juž. Ázii a na Ďalekom východe.

kalimiko

kalimiko — hovorový názov opice kosmáč kalimiko (Callimico goeldii); → kosmáčovité.

kalina

kalina, Viburnum — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď pižmovkovité (podľa najnovších výsledkov molekulárneho výskumu; v starších botanických systémoch čeľaď zemolezovité). Kry alebo nižšie stromy vyskytujúce sa zvyčajne na sev. pologuli ako súčasť prirodzených biotopov. Majú protistojné, zvyčajne opadavé listy a kvety usporiadané vo vrcholíkovitých súkvetiach, plod bobuľa, kôstkovica alebo tobolka.

Patrí sem okolo 120 druhov. Na Slovensku sa vyskytujú dva druhy: najmä na vápencových podkladoch v lesoch a krovinách nižších a stredných polôh rastúci, do 4 m vysoký ker kalina siripútková (Viburnum lantana, siripútka) s vajcovitými, na rube belavo plstnatými, na okraji pílkovitými listami a so súkvetiami bielych kvetov s priemerom 6 – 8 mm, plod spočiatku červená, neskôr čierna kôstkovica, a najmä na vlhkých miestach od nížin po horský stupeň rastúci, 1 – 3 m vysoký ker kalina obyčajná (Viburnum opulus) so stopkatými dlaňovito laločnatými listami a s hustými súkvetiami s priemerom 5 – 8 cm, v ktorých okrajové biele kvety s priemerom 15 – 25 mm sú sterilné a vnútorné zelenkastobiele s priemerom 4 – 5 mm fertilné, plod spočiatku červená, neskôr čierna mierne jedovatá kôstkovica. Odvar z kôry kaliny obyčajnej sa v minulosti používal v ľudovom liečiteľstve, napr. pri bolestivej menštruácii a kŕčoch, pri hemoroidoch, hystérii, nespavosti a zápaloch tráviacej sústavy, v súčasnosti sa používa len na výrobu homeopatík.

Kaliny sa pre svoj dekoratívny vzhľad pestujú ako okrasné rastliny v parkoch, záhradách a sídliskách, a to najčastejšie také formy, ktorých súkvetia sú zložené len zo sterilných kvetov (hovorovo tzv. snehová guľa), napr. kalina Carlesiova (Viburnum carlesii) so smotanovobielymi alebo s ružovými kvetmi, ktorá pochádza z Kórey, kalina voňavá (Viburnum fragrans) s ružovými, bledofialovými alebo bielymi kvetmi, ktorá pochádza zo sev. oblastí Číny, a vždyzelený druh kalina vráskolistá (Viburnum rhytidophyllum) so smotanovobielymi kvetmi, ktorý pochádza zo záp. oblastí Číny.

Kalina, Ivan

Kalina, Ivan, 2. 11. 1939 Žilina – 1. 10. 2014 Košice — slovenský genetik. R. 1964 – 84 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte, 1984 – 2009 na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach, 1984 – 2006 prednosta Ústavu lekárskej biológie; 1986 DrSc., 1988 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Belgicku a Turecku. Vo vedeckovýskumnej práci sa zaoberal štúdiom mutagenézy a diagnostikou genotoxických faktorov životného prostredia. R. 1973 – 2009 súdny znalec v odbore genetika, odvetvie analýzy DNA. Spoluautor monografie Biológia: podklady na prijímacie skúšky (2000, 2004), vysokoškolskej učebnice Medical biology. Compendium (1996), 6 učebných textov, ako aj vyše 130 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch a zborníkoch. Člen Európskej akadémie vied, Európskej spoločnosti pre environmentálnu mutagenézu (European Environmental Mutagen Society), Európskej rádiobiologickej spoločnosti (European Radiobiology Society) a Českej a slovenskej společnosti pro mutagenezi zevním prostředím Československej biologickej společnosti. Nositeľ viacerých ocenení.

Kalina, Ján L.

Kalina, Ján L. (Ladislav), pôvodne Ladislav Schwarz, 23. 2. 1913 Košice – 3. 1. 1981 Mníchov, od 2015 pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave — slovenský spisovateľ, autor kabaretných programov, humorista a prekladateľ, manžel A. Kalinovej. R. 1937 absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Od 1935 písal pre Československý rozhlas v Košiciach a 1939 – 45 pre Slovenský rozhlas v Bratislave (dnes Rozhlas a televízia Slovenska, RTVS) kabaretné scénky pod rôznymi pseudonymami, keďže bol počas 2. svetovej vojny prenasledovaný a 1942 väznený v deportačnom tábore v Žiline. R. 1945 – 52 umelecký šéf výroby Slovenského filmu, 1953 – 60 v slobodnom povolaní (autor rozhlasových, silvestrovských a divadelných kabaretných programov). Priekopník malých javiskových foriem a kabaretu na Slovensku. Iniciátor vzniku prvého slovenského profesionálneho estrádno-kabaretného divadla Tatra revue (1958) a autor jeho prvého programu Rendez-vous v Bratislave, dramaturg (1960 – 63) a autor celovečerných programov Mimoriadne vydanie (1959), Orfeus v polosvete (1961), Ja nič, ja muzikant (1962), spoluautor viacerých programov. R. 1963 – 70 pôsobil na Divadelnej fakulte VŠMU (od 1965 vedúci Katedry filmovej a televíznej dramaturgie).

R. 1966 pripravil do tlače knihu Tisíc a jeden vtip, ktorá zaznamenala veľký úspech (vyšla 1969 v náklade 25 000 kusov a rýchlo sa vypredala), keďže obsahovala aj politické vtipy, bola následne zakázaná. Po nástupe normalizácie bol prepustený zo zamestnania, vylúčený z KSČ a nesmel publikovať. R. 1972 bol v politickom procese odsúdený na 2 roky väzenia za poburovanie. Vzhľadom na veľký ohlas jeho procesu v zahraničí mu bolo 1978 povolené vysťahovať sa s rodinou do NSR. Autor kníh Lúče z východu (1954) o dejinách sovietskeho filmu, Svet kabaretu (1966), v ktorej spracoval dejiny a stav kabaretného umenia v zahraničí a vo vtedajšom Československu, humoristickej knihy Nič na smiech (Nichts zu lachen, 1980) vydanej v NSR a posmrtne vydaných kníh spomienok Obzri sa s úsmevom (1999), Zavinili to židia a bicyklisti (2000) a Usmievavé Slovensko (2003) s doslovom historika Viléma Prečana (*1933) a knihy o skúsenostiach z väzenia Odpočúvaj v pokoji. Basa story (2004).

Kalina, Václav

Kalina, Václav, 17. 12. 1882 Praha – 22. 11. 1968 tamže — český tanečník a choreograf. R. 1920 – 22 prvý šéf a choreograf Baletu SND, kde 1920 uviedol balet Coppélia (prvé baletné predstavenie profesionálneho súboru), v ktorom vystúpil ako Coppélius. Jeho umelecká činnosť sa spájala najmä s českými divadlami (Národní divadlo Praha, divadelná spoločnosť Vladimíra Housu, divadlo v Kladne i v Plzni).

Kaliňák, Robert

Kaliňák, Robert, 11. 5. 1971 Bratislava — slovenský právnik a politik. R. 1994 absolvoval štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave. R. 1995 – 2002 sa venoval advokátskej praxi. Od 2002 poslanec NR SR a podpredseda strany SMER – sociálna demokracia, 2002 – 06 predseda Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť a predseda Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Národneho bezpečnostného úradu, 2010 – 12 predseda Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby. R. 2005 – 10 poslanec zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja. R. 2006 – 10 a 2012 – 18 podpredseda vlády a minister vnútra SR.

Kalinčák, Daniel

Kalinčák, Daniel, 27. 1. 1947 Vrútky, okr. Martin — slovenský odborník v doprave. R. 1971 – 73 pôsobil vo Výskumno-vývojovom ústave Turčianskych strojární, národný podnik Martin, od 1973 na Strojníckej fakulte Vysokej školy dopravnej (dnes Žilinská univerzita; 1993 – 94 a 2000 – 04 vedúci Katedry koľajových vozidiel, motorov a zdvíhadiel, dnes Katedra dopravnej a manipulačnej techniky); 2007 prof. Zaoberá sa dynamickými, náhodne budenými sústavami koľajových vozidiel, problematikou pohonov a prenosov výkonu koľajových vozidiel a traťových strojov a technickými prostriedkami intermodálnych prepráv. Autor asi 160 článkov v domácich a zahraničných vedeckých i odborných časopisoch a 7 učebných textov, spoluautor vysokoškolskej učebnice Dopravný prostriedok. Výpočtové metódy (2005) a monografie Analýza vlastností dopravných prostriedkov (Transport Means Properties Analysis, 2005).

Kalinčiak, Ján

Kalinčiak, Ján, 10. 8. 1822 Horné Záturčie, dnes súčasť Martina – 16. 6. 1871 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský spisovateľ a literárny kritik. Jeho otec bol evanjelický kňaz, matka pochádzala zo starého zemianskeho rodu (z jej rozprávania získal poznatky o živote zemanov). R. 1836 – 39 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, 1839 – 43 na bratislavskom evanjelickom lýceu (aktívne sa zapojil do práce Ústavu reči a literatúry československej, čítal svoje prvé práce, niektoré uverejnil 1841 v rukopisnom časopise Buben), 1843 – 45 filozofiu a históriu na univerzite v Halle, 1845 – 46 vychovávateľ v rodine Landererovcov vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane), 1846 – 58 profesor a riaditeľ gymnázia v Modre, 1858 – 69 riaditeľ nemeckého evanjelického gymnázia v Tešíne, 1870 – 71 vydával a redigoval literárny mesačník Orol.

Priateľ a spolupracovník Ľ. Štúra, rozchádzal sa s ním však v názoroch na podriadenie osobného života službám národu, na úlohu individuality a originality spisovateľa a na vzťah ľudovej a umelej poézie (Kalinčiak nepovažoval ľudovú slovesnosť za hotové umenie, ale iba za podnet na umeleckú prácu). Prvé práce, napr. báseň Králův stůl (napísaná 1840, uverejnená v Tatranke 1842) a prózu Bozkovci (almanach Nitra, 1842) napísal po česky, ako jeden z prvých však začal písať v Štúrovej spisovnej slovenčine (historická povesť Milkov hrob ako prvá próza v slovenčine, Orol tatránski, 1845 – 46). V osobnej lyrike (v almanachu Nitra vydané básne Márii od Jána, 1846; Rada, Moja mladosť a Smutný pohrab, všetky 1847) rozvíjal témy sklamanej lásky, niektoré básne sú ponáškami na ľudovú pieseň, napr. zľudovená báseň Bojovník (Koníček môj hrdý, vraný..., almanach Nitra, 1846). Tvorca slovenskej romantickej estetickej koncepcie a zakladateľ slovenskej historickej novely. Pre jeho prózy, ktoré sám žánrovo vymedzil ako povesti, sú charakteristické živé opisy prostredia, najmä prírody, výrazná charakterizácia postáv a zaujímavý dej. Na historickom pozadí (od obdobia Veľkej Moravy po 1848) zobrazil ľudské vášne a drámy i konflikt jednotlivca so spoločnosťou, napr. v historických povestiach Milkov hrob (1845 – 46) a Púť lásky (1846 – 47) tému tragickej lásky, v historických novelách Mládenec slovenský (1847 – 48), Serbianka (1847 – 48), Knieža liptovské (1852) a Orava (1870) konflikt lásky a povinnosti; historické povesti Svätý Duch (1847 – 48), Láska a pomsta (1858) a Mních (1864) sú inšpirované miestnymi povesťami.

Kalinčiakovým najvýznamnejším dielom je próza Reštavrácia (1860; sfilmovaná 1957 pod názvom Zemianska česť, režisér V. Bahna) s podtitulom Obrazy z nedávnych čias, v ktorej humorným a satirickým spôsobom zobrazil intrigy a podvody pred voľbami župných úradníkov v Uhorsku v polovici 19. stor. i boj o moc v stolici medzi vplyvnými rodinami Jána Potockého a Adama Bešeňovského. Na charakterizáciu postáv a oživenie vety využil príslovia, porekadlá a hovorovú reč. Najvýznamnejší teoretik romantizmu v slovenskej literatúre, svoje estetické názory sformuloval v polemike o básnickej zbierke J. Záborského Žehry (1851), v rozbore poézie A. Sládkoviča Rozpomienky na Andreja Sládkoviča (1862) a v recenzii knihy Ľ. Štúra O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1854). R. 1862 vyšla jeho autobiografia Vlastný životopis.

Kalinčiak bol jednou z najvyhranenejších osobností štúrovskej generácie, aktívne sa zúčastňoval na tvorbe a formovaní slovenského národného života i na upevňovaní povedomia národnej súdržnosti. Jeho súborné dielo vyšlo prvýkrát ako Spisy Jána Kalinčiaka (zv. I – VII, 1871 – 73; zv. VIII, 1889). Pri budove evanjelickej fary v Martine-Záturčí sa nachádza jeho pomník (1938, F. Štefunko), 1948 bola obec Varšany premenovaná na Kalinčiakovo (od 1976 mestská časť Levíc).

Kalinga

Kalinga — historické územie a historický štát v Indii na vých. pobreží Indického polostrova na území dnešného štátu Urísa, sev. Ándhrapradéša a časti Madhjapradéša. Vo 4. stor. pred n. l. pripojil Mahápadma Nanda z dynastie Nandovcov (vládli 343 – 321 pred n. l.) územie Kalingy k Magadhskej ríši, 260 pred n. l. opätovne magadhský panovník Ašóka z dynastie Maurjovcov (násilie a krviprelievanie počas invázie ho údajne priviedlo k vláde bez násilia a k buddhizmu), po rozpade Maurjovskej ríše získala Kalinga nezávislosť. Najväčší územný rozmach dosiahla počas vlády Kháravélu (1. stor. pred n. l.), ktorý z Kalingy vytvoril mocné námorné impérium. V pol. 4. stor. n. l. musela Kalinga uznať vazalskú závislosť od ríše Guptovcov (počas vlády Samudraguptu), neskôr aj od kráľa Haršu z Kanaudža (vládol 606 – 647), bola súčasťou kráľovstiev Višnukundinovcov (5. – 6. stor.), Bhaumakárovcov (8. stor.) a Sómavanšíovcov (9. – 11. stor.). Od 11. stor. tam vládli miestne hinduistické dynastie, najvýznamnejší z nich boli najmä Východní Gangovia (1038 – 1435), ktorí vybudovali Džagannáthov chrám v Purí (12. stor.) a chrám boha Slnka (okolo 1250) v Kónáraku, a Gadžapatiovci (aj Kapiléndrovci, 1435 – 1540). R. 1568 Kalinga podľahla invázii islamskej afganskej dynastie Karráníovcov z Bengálska a 1586 sa stala súčasťou ríše Veľkých Mogulov (Mughalov).

Kalingga

Kalingga — historické buddhistické kráľovstvo na severe str. Jávy v 6. a 7. stor. n. l. patriace k najstarším v Indonézii. Poloha ani názov jeho hlavného mesta nie sú známe. Kalingga mala obchodné styky s Čínou (v čínskych kronikách nazývaná Che-ling) a so sev. Indiou (s panovníkom Haršom z Kanaudža, vládol 606 – 647). Podľa indonézskych legiend vládla v Kalingge v 7. stor. kráľovná Shima, ktorá zaviedla veľmi prísny trestný zákonník. Za jej pravnuka bol považovaný Sanjaya, zakladateľ dynastie Sanjaya a hinduistického kráľovstva Mataram (8. – 11. stor.).

Kalinin

Kalinin — názov mesta Tver v období 1931 – 90.

Kalinin, Gennadij Pavlovič

Kalinin, Gennadij Pavlovič, 23. 11. 1916 Baku – 2. 1. 1975 Moskva — ruský hydrológ. R. 1942 – 61 pôsobil v Ústrednom ústave predpovedí Hlavnej správy hydrometeorologickej služby ZSSR, 1961 – 75 na Geografickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity (1963 – 75 vedúci Katedry hydrológie pevniny) a zároveň (po jeho založení) 1968 – 75 v Ústave vodných problémov Akadémie vied ZSSR; 1954 profesor. Zaoberal sa tvorbou odtoku a krátkodobými hydrologickými predpoveďami odtoku, vytvoril vlastnú školu hydrologických predpovedí. Priekopník využívania matematických modelov tvorby odtoku v hydrologických predpovediach a výpočtovej techniky. Najvýznamnejšie diela: Problémy globálnej hydrológie (Problemy globaľnoj gidrologii, 1972), Od leteckých snímok k prognózam a výpočtom odtoku (Ot aerokosmičeskich snimkov k prognozam i rasčotam stoka, 1974), Výpočet riečneho odtoku na všeobecnej krivke zabezpečenosti (Rasčot rečnogo stoka po obobščonnym krivym obespečennosti, spoluautor, 1975). Člen korešpondent Akadémie vied ZSSR (1970). Výsledky jeho prác našli uplatnenie aj na Slovensku.

Kalinin, Michail Ivanovič

Kalinin, Michail Ivanovič, 19. 11. 1875 Verchňaja Troica, Tverská oblasť – 3. 6. 1946 Moskva — sovietsky komunistický politik. Pochádzal z roľníckej rodiny, 1889 sa presťahoval do Petrohradu, kde sa vyučil za sústružníka. R. 1898 vstúpil do Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska (Rossijskaja social-demokratičeskaja rabočaja partija, RSDRP). Za svoje politické aktivity (organizovanie robotníckych demonštrácií a štrajkov) bol 1899 – 1903 viackrát uväznený (Tbilisi, Petrohrad), neskôr žil pod policajným dozorom na viacerých miestach. Po ilegálnom príchode do Petrohradu začiatkom 1905 sa stal v decembri 1905 jedným z organizátorov Ruskej revolúcie 1905 – 07, 1906 bol zvolený za člena petrohradského výboru RSDRP. Od augusta 1906 žil v Moskve, kde sa aktívne zapojil do práce tamojšej boľševickej organizácie. V januári 1912 kandidát ÚV RSDRP a po 6. (pražskej) konferencii RSDRP člen byra. Od februára 1913 redaktor straníckych novín Pravda. R. 1916 bol odsúdený do vyhnanstva na Sibír, podarilo sa mu však ukryť v Petrohrade, kde naďalej aktívne stranícky pracoval. R. 1917 účastník Februárovej revolúcie, od septembra 1917 tajomník predsedu mestského sovietu L. Trockého v Petrohrade, po Októbrovej revolúcii sa v marci 1918 stal komisárom petrohradskej oblasti. R. 1919 člen Ústredného výboru KS Ruska a kandidát politbyra, ako predseda prezídia Celoruského ústredného exekutívneho výboru (Vserossijskij centraľnyj ispolniteľnyj komitet) pracoval na čele komisie na boj proti hladu. Po vytvorení ZSSR (1922) sa stal predsedom všezväzového výkonného výboru, po 14. zjazde Komunistickej strany ZSSR 1925 členom politbyra ÚV KS ZSSR. R. 1938 – 46 predseda prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR (hlava štátu). Počas Stalinovej diktatúry a teroru nesúhlasil s jeho politickými praktikami, napriek tomu z obavy o svoju rodinu (jeho manželka bola 1938 – 44 väznená) podpísal súhlas s masakrou pri Katyni (1940) a s ďalšími popravami. Kalinin bol veľmi obľúbený medzi obyčajnými ľuďmi, a to najmä pre svoj vzťah k roľníkom. Je podľa neho nazvané mesto Kaliningrad (do 1946 Königsberg), v minulosti aj mesto Tver (1931 – 90 Kalinin).

Kaliningrad

Kaliningrad, do 1946 Königsberg, slovenský historický názov Kráľovec — mesto na západe európskej časti Ruska na rieke Pregoľa v blízkosti jej ústia do Kaliningradského (Vislianskeho) zálivu (Baltské more), administratívne stredisko Kaliningradskej oblasti; 418-tis. obyvateľov (2010). Priemysel strojársky (výroba stavebných zariadení, vagónov, železničné dielne), lodný, elektrotechnický, papiernický, potravinársky (vrátane rybárskeho), stavebných materiálov. Dopravná križovatka, nezamŕzajúci obchodný a rybársky prístav dostupný námorným lodiam, spojený morským prieplavom (dĺžka 42 km) s prístavom Baltijsk, ropný terminál, letisko.

Založené 1255 Rádom nemeckých rytierov ako pevnosť (pôvodne drevený hrad) na území podmanených pohanských baltských Prusov a nazvaný Königsberg (slov. Kráľov vrch, odtiaľ Kráľovec) na počesť českého kráľa Přemysla Otakara II., ktorý sa pod zámienkou šírenia kresťanstva podieľal na križiackej výprave proti nim (1. pol. 13. stor.). R. 1262 – 63 bol pôvodný hrad deštruovaný, okolo 1300 na jeho mieste postavený nový, kamenný hrad (1466 – 1525 sídlo veľmajstra rádu). R. 1290 získal Königsberg mestské práva a rozvíjal sa ako prístavné mesto a člen Hanzy (asi od 1340). R. 1466 po uzavretí druhého Torunského mieru (1466) musel Rád nemeckých rytierov odstúpiť Poľsku záp. Prusko vrátane svojho sídla Marienburgu (dnes Malbork) a Königsberg sa stal novým centrom rádového štátu a sídlom veľmajstra. R. 1525, keď posledný veľmajster rádu Albrecht Hohenzollernský (aj Albert Brandenburský, resp. Albert Pruský) pretvoril rádový štát na svetské Pruské vojvodstvo (→ Prusko, → Východné Prusko) ako dedičné léno poľského kráľovstva, sa Königsberg stal jeho hlavným mestom. Za vlády Albrechta, ktorý prestúpil na protestantizmus, sa mesto stalo jedným z hlavných centier reformácie a vedeckým i kultúrnym centrom. R. 1544 tam bola založená univerzita Albertina (o. i. na nej vyučoval aj I. Kant, ktorý sa v Königsbergu narodil a prežil tam celý život). Bol prestavaný a zväčšený hrad, v 80. rokoch 16. stor. vzniklo vých. krídlo s kaplnkou, ktorá sa stala vzorom pre protestantské stavby v sev. Európe. Albrecht bol mecenášom výtvarného umenia a jeho dvor v Königsbergu významným centrom manieristického umenia, pôsobili tam viacerí slávni európski umelci (napr. C. Floris).

V 16. stor. bol Königsberg centrom umeleckého spracovania jantáru (v oblasti sa nachádza 90 % jeho svetových zásob). R. 1618 sa v rámci Východného Pruska stal súčasťou Brandenburska pod vládou Hohenzollernovcov. Počas tridsaťročnej vojny ho 1626 dobyl švédsky kráľ Gustáv II. Adolf. R. 1701 (po povýšení Pruského vojvodstva na kráľovstvo) tam bol korunovaný Fridrich I. za pruského kráľa; Königsberg sa však nestal hlavným mestom (stal sa ním Berlín). Aj napriek tomu sa ďalej rozvíjal, 1724 k nemu boli úradne pričlenené pôvodne samostatné obce Löbenicht (mestské práva získal 1300) a Kneiphof (na ostrove juž. od hradu). Počas sedemročnej vojny (1756 – 63) bol od 31. decembra 1757 do marca 1763 súčasťou Ruského impéria, 1807 prechodne obsadený francúzskymi vojskami, 1871 pričlenený k zjednotenému Nemecku a súčasťou Nemecka (Weimarskej republiky) spolu s územím Východného Pruska zostal aj po 1. svet. vojne.

Počas 2. svet. vojny bol ako dôležitý prístav nacistického Nemecka bombardovaný britskými vzdušnými silami (bolo zničené historické jadro mesta vrátane hradu), ďalšie štvrte neskôr zničili sovietske vojská, ktoré ho dobyli 9. apríla 1945. Po 2. svet. vojne bolo pruské územie rozdelené; mesto spolu so sev. časťou Východného Pruska pripadlo Sovietskemu zväzu, 4. júla 1946 bolo oficiálne premenované na Kaliningrad (podľa sovietskeho politika M. I. Kalinina) a stalo sa hlavným mestom militarizovanej Kaliningradskej oblasti. Počas studenej vojny bol Kaliningrad dôležitou vojenskou námornou základňou uzavretou pre návštevníkov až do 1991. Príchodom prisťahovalcov z rôznych častí Ruska sa zmenil jeho etnický i konfesionálny obraz, Rusi nahradili Nemcov, ktorí ušli alebo boli 1945 odsunutí. Po rozpade ZSSR sa mesto s Kaliningradskou oblasťou stalo exklávou Ruska.

Stavebné pamiatky: Kaliningradská katedrála (vybudovaná okolo 1330 – 80 v štýle tehlovej gotiky, 1944 deštruovaná, v 90. rokoch 20. stor. rekonštruovaná; nachádza sa pri nej mauzóleum I. Kanta z 1923 – 24), stará burza (1870 – 75, počas 2. svet. vojny deštruovaná, v 70. rokoch 20. stor. obnovená, dnes mládežnícke centrum), hradby (1843 – 61) so 6 mestskými bránami v neogotickom štýle (napr. Sackheimská brána, Kráľovská brána, Rossgartenská brána), neogotický Kostol Sv. rodiny (1904 – 07), divadlo (1910), Katedrála Krista Spasiteľa (2005/06), pamätník I. Kanta (1864, 1945 deštruovaný, kópia originálu 1992).

Ruská štátna univerzita I. Kanta (pôvodne univerzita Albertina, založená 1544, 1967 – 2005 Kaliningradská štátna univerzita). Viaceré múzeá (napr. Múzeum I. Kanta, Umelecko-historické múzeum sídliace v bývalej secesnej radnici z 1912, Múzeum jantáru a i.).

Kalinka

Kalinka — miestna časť obce Vígľašská Huta-Kalinka.

Kalinka, Joachim

Kalinka, Joachim, 1601 Ružomberok – 17. 6. 1678 Zittau, Sasko, Nemecko — náboženský spisovateľ, učiteľ, evanjelický kňaz a cirkevný predstaviteľ slovenského pôvodu. Pochádzal z rodiny evanjelického kazateľa, po štúdiách pôsobil 1624 – 25 ako učiteľ v Radvani, od 1625 rektor, 1627 diakon v Ružomberku a farár v Hradnej (dnes Súľov-Hradná), 1634 – 36 v Rajci, od 1636 v Ilave (zároveň dvorný kazateľ Ostrožičovcov), od 1646 superintendent, od 1673 farár v Neusalzi (v Sasku, dnes Nowa Sól v Poľsku). Významný predstaviteľ evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, obhajca ortodoxného luteranizmu. Usiloval sa o zjednotenie evanjelických cirkevných zborov v otázkach vierouky a liturgie, ako aj o zjednotenie vnútrocirkevných predpisov (dielo Symmetria legum, 1647), jeho návrhy však neboli prijaté. Napísal Katechizmus (nepodarilo sa ho vydať) a podporoval zakladanie evanjelických škôl.

Po konvertovaní patrónov Ostrožičovcov na katolícku vieru sa jeho postavenie zhoršilo a po odhalení Vešeléniho sprisahania bol 1671 v Bratislave súdený ako údajný prívrženec M. Drábika. R. 1673 bol predvolaný na cirkevný súd v Bratislave 1673 – 74, ktorým bol prinútený vzdať sa náboženských funkcií a (po podpísaní reverzu) odísť do exilu. Autor duchovnej poézie, kázní (napr. Lemma funereum, quod... in obitum Spectabilis et Magnifici Domini Joannis Ostrozith de Ghyletincz, 1637) a duchovných piesní, ktoré boli zaradené do evanjelického kancionála Cithara sanctorum J. Tranovského (napr. pieseň Kdež mám hledat Ježíše na motívy Šalamúnovej Piesne piesní). Zážitky zo súdneho vyšetrovania a väznenia 1671 v Bratislave opísal v rukopisnom latinskom denníku Diarium (1671 – 72), v ktorom zachytil aj historický vývoj protestantizmu v Uhorsku.

Kalinkovo

Kalinkovo — obec v okrese Senec v Bratislavskom kraji na Podunajskej rovine v záp. časti Žitného ostrova na brehu Vodného diela Gabčíkovo, 129 m n. m.; 1 193 obyvateľov, 71,4 % slovenskej, 27,7 % maďarskej národnosti (2011). Rovinné odlesnené územie na uloženinách Dunaja, miestami zachované zvyšky lužného lesa.

Obec písomne doložená 1288 ako Scemet, 1306 Zemet, 1336 Scemeth, 1343 Zemeth, 1351 Oduarnokzemeth, Zemet Oduarnicale, Nogyzemet, 1429 Zemety, 1773 Szemeth, 1786 Semét, 1808 Szemeth, Semethdorf, 1863 Szemeth, 1873 – 1948 Szemet, 1948 Kalinkovo.

Už v 13. stor. je tam doložený kostol (zbúraný 1936). Patrila hradu Bratislava, neskôr panstvám Sv. Jur a Malinovo (Eberhard). Majetok grófov zo Sv. Jura a Pezinka prešiel v pol. 16. stor. do vlastníctva rodov Méreiovcov a Serédiovcov. R. 1864 takmer celá obec zhorela pri požiari. R. 1938 – 45 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Františka Serafínskeho (1927 – 29), božie muky (19. stor.), technická pamiatka – úsek Hornožitnoostrovnej protipovodňovej hrádze (pol. 19. stor., vyhlásená 1995).

Kalinov

Kalinov, Kalyniv — obec v okrese Medzilaborce v Prešovskom kraji pri hraniciach s Poľskom v sev. časti Laboreckej vrchoviny, 453 m n. m.; 273 obyvateľov, 32,2 % slovenskej, 65,6 % rusínskej národnosti (2015). Vrchovinné územie je zalesnené prevažne bukovými lesmi s prímesou brezy.

Obec písomne doložená 1600 ako Kalino, 1623 Kaleno, 1773 Kaleno, Kalenow, 1786, 1808 Kaleno, 1863 – 1913 Kalenó, 1920 Kalenov, 1927 Kalinov.

Založili ju Drugetovci a bola súčasťou panstva Humenné, od 17. stor. patrila Sirmaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch, uhliarstvom a pastierstvom. Kalinov bol prvou oslobodenou obcou (21. septembra 1944) počas 2. svet. vojny na území Česko-Slovenska, počas frontových bojov zničený, po oslobodení obnovený. V katastri obce ojedinelý archeologický nález kamennej industrie z paleolitu i nález väčšieho množstva rímskych mincí.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám nanebovzatia Panny Márie (2. pol. 18. stor., rekonštruovaný v 1. pol. 20. stor.), Pamätník prvej oslobodenej obce v 2. svet. vojne na území Česko-Slovenska (1969, F. Gibala). Cintorín z 2. svet. vojny s hrobmi sovietskych vojakov.

Kalinov

Kalinov — mestská časť Krásna nad Kysucou.

Kalinová, Agneša

Kalinová, Agneša, 15. 7. 1924 Košice – 18. 9. 2014 Mníchov, od 2015 pochovaná na Ondrejskom cintoríne v Bratislave — slovenská novinárka a prekladateľka, manželka J. L. Kalinu. Počas 2. svetovej vojny rasovo prenasledovaná (pred deportáciou sa jej na jar 1942 podarilo utiecť do Maďarska), po jej skončení študovala filozofiu a anglický i francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, štúdium nedokončila. Zaoberala sa prekladaním odbornej literatúry z oblasti filmu a teórie umenia, ako aj francúzskej, nemeckej a maďarskej beletrie (J. Anouilh, G. Lukács, E. Patalas). R. 1946 – 48 pôsobila ako prekladateľka a tlmočníčka na Francúzskom generálnom konzuláte v Prahe, neskôr vo Francúzskom ústave v Bratislave, súčasne uverejňovala filmové kritiky a redigovala filmovú rubriku v denníku Pravda, 1948 – 52 pôsobila ako redaktorka kultúrneho oddelenia v týždenníku Nové slovo, uverejňovala však aj filmové kritiky v iných časopisoch (Film a divadlo, Film a doba, Kino, Náš film), denníkoch a týždenníkoch (Literární noviny), čím významne prispela k formovaniu slovenskej filmovej kritiky a publicistiky. R. 1952 – 68 pôsobila v týždenníku Kultúrny život (od 1956 členka redakčnej rady a vedúca rubriky divadla, filmu a hudby; aktívne sa podieľala na formovaní jeho línie), ktorého vydávanie bolo v septembri 1968 zakázané. Následne pôsobila ako slovenská redaktorka českého dvojtýždenníka Filmové a televizní noviny v Prahe, ktorého činnosť bola 1970 tiež zastavená. Súčasne bola vylúčená z KSČ, nesmela publikovať ani pracovať v žiadnom odbore súvisiacom s kultúrou, neskôr (1972) bola z politických príčin tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z poburovania (prepustená pre nedostatok dôkazov). R. 1972 – 74 pracovala ako pomocná technička v Geologickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK (dnes Ústav laboratórneho výskumu geomateriálov Prírodovedeckej fakulty UK), 1974 – 78 pôsobila ako prekladateľka v podniku výpočtovej techniky Datasystém. R. 1978 jej bolo režimom umožnené po predchádzajúcom prenasledovaní sa s rodinou legálne vysťahovať do NSR. Usadila sa v Mníchove, kde do 1995 pôsobila ako politická komentátorka Českého a slovenského vysielania Rádia Slobodná Európa, po presťahovaní rádia do Prahy (1995) bola až do 2002 jeho prispievateľkou a dopisovateľkou. Životný príbeh Kalinovej zachytáva kniha rozhovorov Jany Juráňovej Mojich 7 životov (2012).

Kalinová, Vlasta

Kalinová, Vlasta, 1. 8. 1934 Praha — slovenská knihovníčka. Od 1959 pracovala v Mestskej knižnici v Bratislave, 1962 – 72 zastávala funkciu ústrednej knižničnej inšpektorky na ministerstve kultúry, neskôr pôsobila v Ústrednej ekonomickej knižnici v Bratislave a v Slovenskej národnej knižnici (pracovisko v Bratislave). V 70. rokoch 20. stor. sa podieľala na obsahovom experimente Okresnej knižnice v Čadci (dnes Kysucká knižnica v Čadci). Pôsobila v Spolku slovenských knihovníkov (1992 – 99 jeho prvá podpredsedníčka), 1993 výkonná riaditeľka medzinárodného holandsko-slovenského projektu Bibliobusy (prvého na Slovensku), v rámci ktorého bolo prostredníctvom pojazdnej knižnice (bibliobusu) zavedené poskytovanie knižnično-informačných služieb v obciach v okrese Svidník. Organizáciou zbierok kníh od talianskych darcov (získaných bolo niekoľko tis. zväzkov kníh vrátane vzácnych publikácií a encyklopédií zo súkromných knižníc) sa podieľala na znovuvytváraní knižnice Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave.

Kalinovo

Kalinovo — obec v okrese Poltár v Banskobystrickom kraji v sev. časti Lučenskej kotliny v doline Ipľa, 200 m n. m.; 2 188 obyvateľov (2015); miestne časti: Hrabovo, Kalinovo, Petrovec. Rovinný reliéf územia prechádza smerom k Slovenskému rudohoriu do vrchovinného, oblasť je čiastočne odlesnená, na severozápade je teplomilný listnatý les. V katastri obce sa vyskytujú minerálne pramene a prírodná rezervácia Hrabovo (vyhlásená 1997, rozloha 15,5 ha) s výskytom vlhkomilných lúčnych spoločenstiev s chráneným a ohrozeným druhom flóry korunovkou strakatou (Fritillaria meleagris).

Obec písomne doložená 1246 ako Eghruh, 1279 Calnou, 1339 Kalna, Kalnaw, Kolnou, Kolnow, 1342 Kalna, 1348 Calno, 1441 Kalno, 1773, 1786 Kalno, Kalinowo, 1808 Kálnó, Kalinow, 1863 – 1913 Kálnó, 1920 Kalinovo.

Patrila Etreovcom. R. 1554 – 93 bola súčasťou tureckého Sečianskeho sandžaku. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, debnárstvom a hrnčiarstvom.

R. 1960 bola ku Kalinovu pričlenená obec Hrabovo (doložená 1246, 1271, 1299, 1302, 1435, 1451 ako Garab, 1332 – 34 Garaab, 1786 Garab, 1808 Garáb, Hr(a)bowé, 1863 – 1913 Kálnógaráb, 1920 – 60 Hrabovo), v ktorej bola v 30. rokoch 14. stor. písomne doložená fara. Pôvodne patrila fiľakovskému panstvu. V 15. – 16. stor. ju tvorili obce Dolné a Horné (alebo Pusté) Hrabovo. R. 1554 – 94 bolo Horné Hrabovo obsadené Turkami, potom pustlo až do 2. pol. 17. stor., keď bolo obnovené ako osada. V Dolnom Hrabove sa nachádzali minerálne pramene.

Ku Kalinovu patria aj samoty Dolný Petrovec a Horný Petrovec. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Archeologické nálezy: mladopaleolitické úštepové nástroje, severových. od obce nálezy dokladajúce eneolitické a stredoveké (13. – 15. stor.) sídlisko; pohrebisko (14. – 17. stor.).

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol (pôvodne románsky, 1. pol. 13. stor., prestavaný v 18. stor.), zvonica (barokovo-klasicistická z 2. pol. 18. stor.).