Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 3777 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kala

kala [lat.] —

1. hovorový názov kvetu kornútovky (africkej), v starších botanických systémoch kala etiópska, resp. diablik etiópsky (Calla aethiopica);

2. hovorový názov diablika močiarneho (Calla palustris).

kala-azar

kala-azar [hindsky] — parazitol. viscerálna forma leishmaniózy.

Kaláb, Emanuel

Kaláb, Emanuel, 16. 5. 1895 Prostějov – 9. 8. 1982 tamže — český vojenský kapelník, dirigent a hudobný skladateľ. R. 1919 – 20 študoval na konzervatóriu v Brne u O. Chlubnu a F. Neumanna, 1923 – 25 hru na organe v hudobnej škole Matice školskej v Ostrave a 1944 – 45 dirigovanie u P. Dědečka na konzervatóriu v Prahe. Od 1913 pôsobil v armáde ako člen vojenskej hudby, neskôr ako dirigent a kapelník. R. 1931 – 38 kapelník vojenskej hudby vo Zvolene a v Banskej Bystrici, kde v spolupráci s Mestským divadelným združením uviedol takmer 20 operetných titulov. Od 1953 štábny kapitán-kapelník v súboroch vojenskej hudby najmä v Čechách. Autor príležitostných skladieb.

kalabasa

kalabasa [arab. > špan.] —

1. hovorový názov plodu fľaškovca (obyčajného);

2. aj kalebasa — nádoba v tvare fľašky alebo banky, z ktorej sa pije maté za pomoci bambusovej alebo kovovej slamky s odnímateľným sitkom na konci (tzv. bombilla); môže byť vytvorená z plodu fľaškovca obyčajného alebo fľaškovníka obyčajného (→ kalebasa) alebo vyrobená z vypálenej hliny.

kaláber

kaláber, kalabrén, kalabrien — geol. stupeň najstaršieho pleistocénu mediteránnej oblasti. Hlavnými skamenelinami kalábru sú lastúrniky (napr. druh Chama placentina) a dierkavce (Hyalinea baltica). Kaláber 1910 definoval francúzsky geológ M. Gignoux. Nazvaný podľa regiónu Kalábria v juž. Taliansku.

Kalabis, Viktor

Kalabis, Viktor, 27. 2. 1923 Červený Kostelec – 28. 9. 2006 Praha — český hudobný skladateľ, manžel Z. Růžičkovej. R. 1945 – 48 študoval na konzervatóriu u E. Hlobila a 1948 – 52 na Akadémii múzických umení u J. Řídkeho v Prahe. R. 1953 – 72 pôsobil v hudobnej redakcii pre mládež v Československom rozhlase v Prahe, kde sa o. i. zaslúžil o vznik medzinárodnej rozhlasovej súťaže mladých hudobníkov Concertino Praga. Od 1972 v slobodnom povolaní. Autor mnohých komorných, symfonických a koncertantných inštrumentálnych diel, napr. 7 sláčikových kvartet (1949 – 93), 5 symfónií (1957 – 76), z ktorých druhá, Sinfonia pacis (1961), patrí k najznámejším dielam súčasnej českej symfonickej hudby, 10 koncertov pre rôzne sólové nástroje, baletu Dva světy (1980) a komorných kantát Vojna (1977) a Canticum canticorum (Pieseň piesní, 1986). Bol činný vo viacerých organizáciách českého hudobného života, napr. prezident Nadácie B. Martinů (1991 – 2003).

Kalábria

Kalábria, tal. Calabria, novogr. Kalavria — administratívna oblasť, kraj v juž. Taliansku na Kalábrijskom polostrove; rozloha 15 079 km2, 1,958 mil. obyvateľov (2010), administratívne stredisko Catanzaro. Väčšinou hornatý povrch (→ Kalábrijský polostrov). Jeden z najslabšie ekonomicky rozvinutých krajov Talianska, podstatou hospodárstva je roľníctvo, pestovanie olivovníka, citrusov, pšenice a cukrovej trstiny; tradičné vinohradníctvo; chov somárov, ošípaných, oviec, kôz a hovädzieho dobytka; priemysel potravinársky, vinársky (90 % produkcie predstavuje červené víno), cementársky, keramický, chemický, hutnícky; ťažba síry a kamennej soli; cestovný ruch (pobrežia vyhľadávané najmä milovníkmi potápania).

Územie Kalábrie bolo v staroveku osídlené italickým kmeňom Bruttiov. V 8. stor. pred n. l. tam začali prenikať Gréci, grécke kolónie, z ktorých najvýznamnejšie boli Krotón (dnes Crotone), Rhégion (Reggio di Calabria), Taras (Tarent), Sybaris a Lokri Episefiri (Locri), boli súčasťou tzv. Veľkého Grécka (gr. Megalé Hellas, lat. Graecia Magna). V 3. stor. pred n. l. ovládli Kalábriu Rimania a nazvali ju Bruttium. Po páde Západorímskej ríše sa stala súčasťou ríše Ostrogótov, od 6. stor. ovládaná Byzanciou. Prevaha gréckeho obyvateľstva určovala charakter kultúry (stavba pravoslávnych kostolov a kláštorov). V 9. stor. čelila Kalábria útokom Arabov zo Sicílie, v 11. stor. ju dobyli Normani a spolu s Apúliou sa stala vojvodstvom. Obyvateľstvo bolo nútené prestúpiť na katolícku vieru a bolo romanizované. R. 1128 sa Kalábria stala súčasťou neskoršieho Sicílskeho kráľovstva. Po vzájomných sporoch medzi významnými európskymi dynastiami (→ sicílske nešpory, 1282) sa Kalábria stala súčasťou Neapolského kráľovstva, od 1816 Kráľovstva oboch Sicílií a od 1861 Talianska.

Kalábrijský polostrov

Kalábrijský polostrov, tal. Calabria — polostrov v Taliansku, juhozáp. časť Apeninského polostrova medzi Iónskym morom na východe a Tyrrhenským morom na západe, od Sicílie oddelený Messinským prielivom; rozloha okolo 15-tis. km2 (územne takmer totožný s administratívnou oblasťou Kalábria). Veľkú časť územia vypĺňajú Kalábrijské Apeniny budované granitmi, rulami a kryštalickými bridlicami, vo vých. časti vápencami, slieňmi a pieskovcami; najvyšší vrch Montalto, 1 955 m n. m. (v horskom masíve Aspromonte), pri pobreží nížiny. Časté zemetrasenia. Stredomorské podnebie. Krátke občasné rieky, viacero umelých vodných nádrží.

Kalábša

Kalábša — obec v juž. Egypte (v starovekej Núbii) na záp. brehu Nílu asi 50 km juž. od Asuánu, v súčasnosti zatopená vodami Násirovho jazera (Asuánskej priehrady), významná archeologická lokalita. V staroveku mesto (grécky Talmis), v ktorom bol na želanie rímskeho cisára Augusta na základoch staršieho chrámu z 18. dynastie a podľa vzoru chrámov z Ptolemaiovského obdobia postavený okolo 30 n. l. jeden z najväčších egyptských chrámov v Núbii. Boli v ňom uctievané božstvá Mandulis (núbijský boh Slnka a plodnosti; podľa neho nazývaný Mandulisov chrám), Usir a Eset. Súčasťami chrámového komplexu obklopeného mohutnými hradbami boli aj malý chrám nazývaný Dom zrodenia a nílometer. Nápisy a dekorácie v chráme však ostali nedokončené. V 6. stor. n. l. bol Mandulisov chrám upravený na kresťanský kostol, neskôr poškodený zemetrasením. Počas záchrannej akcie UNESCO v 60. rokoch 20. stor. bol rozobraný a opätovne postavený asi 40 km severnejšie na ostrove Nová Kalábša (Kalábša al-džadída) v severozápadnej časti Násirovho jazera. Tam boli premiestnené aj ďalšie významné staroegyptské pamiatky z Núbie, napr. z dediny Kertassi ležiacej pôvodne na záp. brehu Nílu tzv. Kiosk z Kertassi (1. – 2. stor. n. l.), skalný chrám z Beit el-Vali, ako aj časti Ptahovho chrámu z obdobia vlády Ramesseho II. z Gerf Husseinu. Pamiatky v Novej Kalábši boli 1979 spolu s ďalšími núbijskými pamiatkami zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

kalabura

kalabura — zaužívaný názov plodu muntingie (kalaburovej).

kaládium

kaládium [lat.], Caladium — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď áronovité. Hľuznaté trvalky pochádzajúce z tropických oblastí Južnej a Strednej Ameriky. Majú ozdobné dlhostopkaté trojuholníkovité listy a kvety usporiadané v šúľku podopretom tulcom, plod bobuľa. Patria sem napr. druhy kaládium dvojfarebné (Caladium bicolor) so zelenými listami s tmavoružovou žilnatinou a ružovými škvrnami alebo so zelenou žilnatinou a smotanovými škvrnami a kaládium hybridné (Caladium x hortulanum) s bielymi listami s tmavoružovou alebo so zelenou žilnatinou a s ružovými škvrnami.

Kalahari

Kalahari — bezodtoková kotlina v str. časti juž. Afriky prevažne na území Botswany, z menšej časti na území Namíbie a Južnej Afriky (okrajové oblasti zasahujú na územie Angoly, Zambie a Zimbabwe); rozloha okolo 1 mil. km2. Mierne pretiahnuté územie v smere sever – juh ohraničujú pásma juhoafrických pohorí, v centrálnej časti výšky 800 – 1 000 m n. m., na vých. a záp. okrajoch 1 000 – 1 500 m n. m. Vyplnené najmä usadeninami treťohorného veku (najmä pieskami, ílmi a pieskovcami kontinentálneho pôvodu) uloženými na prvohornom podloží. Na juhu oblasť viatych pieskov s dlhými piesočnými valmi a dunami (výška do 100 m), v str. časti plytké zníženiny periodicky vypĺňané vodou a suché riečne korytá vádí, na severe močiare Okavango, soľná panva Makarikari a jazero Ngami.

Suché tropické kontinentálne podnebie, na východe vlhšie, priemerný ročný úhrn zrážok od menej ako 100 mm na juhozápade a juhu do približne 500 mm na severe a východe, priemerná teplota vzduchu v lete 24 °C až 30 °C, v zime 12 °C až 20 °C. Väčšina vodných tokov má občasný charakter, jedinou permanentnou riekou je Okavango. Xerofilná krovinatá až polokrovinatá vegetácia na viatych pieskoch spomaľuje až úplne stabilizuje pohyb pieskových presypov, preto Kalahari nemá charakter pravej púšte, ale suchej savany až polopúšte so zastúpením halofytných druhov bylinno-trávnatých rastlín, sukulentov, tŕnistých kríkov a riedkych lesných xerotermných drevín. Veľká časť územia je súčasťou prírodných rezervácií a národných parkov (Kgalagadi Transfrontier Park, ktorý vznikol zlúčením národných parkov Kalahari Gemsbok National Park v Južnej Afrike a Gemsbok National Park v Botswane, Chobe National Park, Central Kalahari Game Reserve a i.).

Kálal, Karel

Kálal, Karel, 9. 1. 1860 Rakov, dnes časť obce Bernartice, okres Písek, Česká republika – 4. 8. 1930 Praha — český učiteľ, publicista a spisovateľ. Od 1880 pôsobil ako učiteľ a riaditeľ na viacerých školách, 1918 – 20 pracovník Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe pre ľudovýchovu a organizáciu školstva na Slovensku, 1922 – 23 riaditeľ obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, od 1923 žil v Prahe.

Slovakofil, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti a národnej jednoty, otázku slovenského spisovného jazyka považoval za záležitosť Slovákov, ktorá nemá viesť k česko-slovenskému rozkolu. Od 1885 pravidelne navštevoval Slovensko, 1887 sa na výstave slovenského ľudového umenia v Martine zoznámil s K. Salvom, s ktorým spolupracoval na vydávaní viacerých časopisov (Priateľ dietok, Dom a škola, Slovenské listy, Noviny mladých, Dennica a i.) a bol spoluautorom Slovníka slovensko-českého a česko-slovenského (1896), česko-slovenského zborníka Od Šumavy k Tatrám (1898) a i. Od konca 19. stor. spolupracoval aj s D. Makovickým, A. Heydukom, T. G. Masarykom a s predstaviteľmi slovenského národného hnutia, najmä s hlasistami. Bol členom Českoslovanskej jednoty, iniciátorom viacerých zjazdov, na ktorých predkladal návrhy na českú pomoc Slovensku v priemyselnej a kultúrnej oblasti. Postavil sa proti prenasledovaniu slovenských politikov (A. Hlinku a V. Šrobára).

R. 1903 vydal brožúru na obranu Slovákov určenú pre zahraničnú verejnosť Útlak Slovákov Maďarmi (Die Unterdrückung der Slowaken durch die Magyaren, 1903; česky pod pseudonymom R. Targo a s názvom Vyhubit. Obraz slovenského utrpení, 1907). R. 1907 upozornil na národný útlak Slovákov a maďarizáciu a informoval B. Bjørnsona o udalostiach v Černovej, článok vyšiel aj v zahraničnej tlači (napr. v Le Courrier Européen v Paríži). Vo svojich prácach sa venoval šíreniu poznatkov o dejinách a súvekých problémoch Slovenska, popularizácii jeho prírodných krás a spôsobu života ľudu, ako aj výchove slovenskej mládeže (Zpod Tater, 1896; Na krásném Slovensku, 1903; Slovensko a Slováci, 1905; Obrázky zpod Tater, 1907; Životní program, 1909; Slovenská revolúcia, 1914; Slovenské pohledy, 1917; Tri rozprávky, 1917; Rozhled po dějinách Slovenska, 1918; Slovensko země budoucnosti, 1919; Obrazy z dejín Slovenska, 1919; Češi na Slovensku, 1919; Dějiny Slovenska, 1920; Na cestu životem, 1921; a i.). Súborné vydanie jeho prác vyšlo pod názvom Sebrané spisy Karla Kálala, ktoré sú rozdelené na Karla Kálala Spisy slovakofilské I – VI (1928), Karla Kálala Spisy pro mládež I – VI (1929) a Karla Kálala Spisy etické I – VI (1931).

kalám

kalám [arab.] — islamská teologická veda (ilm al-kalám), jeden z hlavných smerov arabskoislamskej filozofie. Zaoberá sa dokazovaním viery (resp. odstraňovaním pochybností o nej) a je spätá s islamským právom. Vychádza z gréckej filozofie a logiky, jej začiatky siahajú do 7. stor., keď sa moslimskí myslitelia zaoberali otázkami viery a podmienkami spasenia, zodpovednosťou človeka za jeho činy, povahou Koránu (stvorený, nestvorený), Božími atribútmi, jedinosťou Boha ap. Kalám významne ovplyvnilo rozdelenie pôvodne jednotnej moslimskej náboženskej obce na rôzne nábožensko-politické skupiny (ší’a, cháridža, sunna) a diskusie s predstaviteľmi iných náboženstiev. Na rozdiel od islamskej dogmatickej ortodoxie a mystiky sa odvolával na rozum a jeho predstavitelia mutakallimovia (t. j. diskutujúci, arab. mutakallimún; kalám = rozprava, diskusia, reč) sa na rozdiel od tradicionalistov opierali pri rozpracúvaní otázok dogmatickej teológie o formálno-logické dôvody (napr. vzťahy medzi božskou prirodzenosťou a atribútmi, slobodnou vôľou a predurčenosťou, Božou vôľou a prirodzenou príčinnou súvislosťou). Ako neortodoxná metóda teologického myslenia vznikol kalám až v 8. stor. v prostredí filozofického smeru (školy) mu’tazila pravdepodobne v Basre v okruhu nasledovníkov a žiakov teológa a mysliteľa Hasana z Basry (*642, †728), Vásila ibn Atu (*700, †748) a Amra ibn Ubajda (†762). Predstavitelia mu’tazily považovali vo vieroučných sporoch za jedno z kritérií rozum, stavali sa proti doslovnému chápaniu Božích atribútov a ich odčleňovaniu od Božej podstaty. V sporoch s dogmatickými skupinami, pre ktoré boli typické antropomorfné predstavy Boha, používali symbolické výklady Koránu a hadísov. Ich tvrdenia o slobode ľudskej vôle a o stvorení Božieho slova boli v protiklade k názorom ortodoxie (podľa ortodoxie je Korán večný, teda nestvorený). Popri škole mu’tazila jestvovala v Basre aj tzv. bagdadská škola (9. a 10. stor.). Kalám mal najväčšiu podporu v 9. stor., počas vlády abbásovského kalifa al-Ma’múna (vládol 813 – 833) sa stal štátnou ideológiou. Po znovuzavedení ortodoxie abbásovským kalifom al-Mutavakkilom (vládol 847 – 861) začala mu’tazila postupne strácať na význame. Jej metódy si však osvojili iné islamské smery (vrátane ortodoxie). Koncom 9. a v 10. stor. bol kalám upravený sunnitskou ortodoxiou v dielach teológov Abú al-Hasana al-Aš’arího (*874, †935) v Iraku a Abú Mansúra al-Mátúrídího (†944) v Chórezme. Učenie mu‘tazily bolo neskôr v dielach teológa al-Aš’arího Kniha výkladu o základoch náboženstva (Kitáb al-ibána ’an usúl ad-dijána) a Islamské články (Makálát al-islámijín) odmietané, v hlavných sporných otázkach však boli nachádzané kompromisné výklady. K legalizovaniu kalámu v rámci ortodoxie došlo v učení školy ašaríja (aš’aríja). V súčasnosti je kalám uznávanou náboženskou vedou, okrem diel M. Abduha sa však neobjavil žiadny pokus o jeho obnovenie.

kalamár

kalamár [lat.] — nádobka na atrament.

Kalambo Falls

Kalambo Falls [fóls] — kaskádový vodopád na rieke Kalambo na hranici Zambie a Tanzánie v blízkosti juhovýchodného brehu jazera Tanganika; výška 215 m (jeden z najvyšších vodopádov Afriky). V blízkosti archeologická lokalita s odkrytým prehistorickým osídlením (kamenné nástroje) staropaleolitickej acheuléenskej kultúry (300-tis. – 150-tis. pred n. l.) a mladších kultúr (sangoanská 100-tis. – 80-tis. pred n. l., lupembanská 30-tis. – 12-tis. pred n. l. a magosianska 10-tis. pred n. l.).

kalambúr

kalambúr [fr.] — slovná hračka založená na využití zvukovej podobnosti alebo totožnosti (→ homonymia) významovo rôznych slov, príp. mnohoznačnosti pomenovania (polysémia, → viacvýznamovosť), napr.

Súdy nie sú sudy, no znejú rovnako prázdno, keď v nich nič nie je. To je zasa moja filozofia, doktor. A moje súdy nie sú sudy. Nemával som prázdne súdy ani sudy!

(P. Andruška: Lepší ľudia)

Kaľamenová

Kaľamenová — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhozáp. časti Turčianskej kotliny, 480 m n. m.; 83 obyvateľov (2011). Pahorkatinné prevažne odlesnené územie. V katastri obce je minerálny prameň.

Obec písomne doložená 1240 ako Lazkouch, 1315 Leskocz, 1391 Lazkouch, 1534 Kelemenfalwa, 1553 Kelemynfalua, 1570 Kelemenfalva alias Thoran, 1571 – 73 Kelemenfalua, 1619 Kelemenfalva aliter Kelemenovec, 1736 Kelemenfalva olim terra Laszkowetz, 1773 Kalamenova, Kalamenowa, 1786 Kalamanowa, Kelemenfalwa, Kamelfalwa, 1808 Kelemenfalva, Kelemenowá, Kalamanová, 1863 Kelemenfalu, 1873 – 77 Kelemenfalu és Csernakov, 1882 – 1907 Kelemenfalu, 1913 Turóckelemenfalva, 1920 Kalamenová, 1927 Kaľamenová.

Vznikla na území patriacom Diviackovcom, potom patrila Lieskovskovcom, v 15. stor. Kaľamenovcom, od 1546 Rakovskovcom a Horvátovcom. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. V súčasnosti je v Kaľamenovej farma s najväčším súkromným chovom arabských koní na Slovensku. Pôvodná neskororenesančná kúria (17. stor.), v 18. stor. barokovo prestavaná a rozšírená, v 19. stor. upravená.

Kalameny

Kalameny — obec v okrese Ružomberok v Žilinskom kraji na rozhraní Liptovskej kotliny a Chočských vrchov, 560 m n. m.; 477 obyvateľov (2011). Pahorkatinný odlesnený povrch kotliny prechádza do vrchovinnej zalesnenej krajiny.

Obec vznikla na území vyčlenenom z chotára obce Liptovská Teplá. Písomne doložená 1283 ako Clementini, 1375 Kelemenfalwa, 1391 Kelemenfalua, 1412 Kelemenfalva, 1584 Kelemenfalwa, 1600 Kelemenni, 1773 Kelemenfalva, Kelemenfalu, Kalameny, 1786 Kelemenfalwa, Kalameni, 1808 Kelemenfalva, Kalamany, 1863 – 1913 Kelemenfalu, 1920 Kalameny.

Patrila domácim zemanom, neskôr Lófaiovcom a Madočániovcom. R. 1720 bola úplne opustená, znova osídlená v 80. rokoch 18. stor. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom oviec. Rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1921). V katastri obce sú minerálny a termálny prameň.

kalamita

kalamita [lat.] — nepriaznivý stav alebo udalosť primárne zapríčinená nadmerným alebo nedostatočným výskytom niektorého činiteľa prírodného prostredia (napr. snehová kalamita, veterná kalamita, lykožrútová kalamita) alebo vznikajúca sekundárne v dôsledku primárnej kalamity alebo inej príčiny (dopravná kalamita); prenesene aj nepriaznivý stav alebo udalosť v hospodárskej alebo v ekonomickej oblasti (finančná kalamita).

V ekológii sa pod kalamitou rozumie najvyšší stupeň premnoženia škodcu (napr. hraboša poľného Microtus arvalis, obaľovača smrekovcového Zeiraphera griseana, lykožrúta smrekového Ips typographus a i.), ktorého početnosť už dosiahla vrchol a jeho hubenie sa stáva veľmi nákladné. Premnoženie určitého druhu škodcu je jedným z činiteľov zapríčiňujúcich lesnú kalamitu, t. j. nepriaznivý stav lesných porastov alebo celých lesných komplexov, resp. poškodenie lesa väčšieho rozsahu. Lesná kalamita môže byť spôsobená abiotickými (napr. hrubá námraza, ťažký sneh, dlhotrvajúce sucho, silný vietor), biotickými (premnoženie niektorých druhov hmyzu a stavovcov, nadmerný výskyt drevokazných húb) alebo antropogénnymi činiteľmi (napr. nelegálny výrub stromov, znečistenie ovzdušia a pôdy). Poškodenie môže vzniknúť jednorazovo na celom lesnom poraste či na jeho časti alebo sa tvorí postupne (napr. pri premnožení určitého druhu hmyzu, pri pôsobení vetra, ktorý počas jedného alebo viac rokov poškodzuje jednotlivé stromy za vzniku vývratov a zlomov). Často pôsobia viaceré škodlivé činitele súčasne alebo sa navzájom podmieňujú (napr. v smrekových porastoch poškodených rozsiahlou veternou kalamitou dochádza k premnoženiu podkôrneho hmyzu). Kalamitu môže vyvolať aj nesprávne hospodárenie v lesoch (nevhodné zakladanie obnovných prvkov, nevhodný postup obnovy, zanedbanie výchovy a hygieny porastov ap.). V posledných desaťročiach v dôsledku extrémov počasia a imisného zaťaženia narastá počet i rozsah lesných kalamít, pričom najrozsiahlejšie kalamity zapríčiňuje vietor. Veterné kalamity sa opakujú vo viacročných periódach a postihujú lesy celej Európy. Slovensko postihla rozsiahla veterná kalamita v novembri 2004 a poškodila okolo 330-tis. hektárov lesných pozemkov (najviac boli postihnuté lesné spoločenstvá Tatranského národného parku a Národného parku Nízke Tatry), objem kalamitného dreva dosiahol 4,7 – 5,3 milióna m3. Kalamity výrazne narúšajú obhospodarovanie lesov, ich následkom sa zvyšuje množstvo náhodných ťažieb, ktoré v niektorých oblastiach Slovenska dosahuje 90 – 100 % z podielu úmyselných ťažieb stanovených programom starostlivosti o lesy (do 2010 označovaný ako lesný hospodársky plán).

kalamitovité

kalamitovité [gr.], Calamitaceae — čeľaď vyhynutých stromovitých prasličiek z obdobia prvohôr (karbón až perm) príbuzných súčasným prasličkám (→ prasličkovité); výška 30 m, priemer kmeňa 1 m. S druhmi z čeľade kordaitovité a so stromovitými plavúňmi sa ako súčasť uhoľnotvorných slatinných lesov podieľali na tvorbe čierneho uhlia; v slojoch sa zvyčajne nachádzajú odtlačky ich listov, konárov alebo celých kmeňov. Patril sem jediný rod Calamites (podľa neho názov celej čeľade) s vyše 10 druhmi (napr. Calamites carinatus, Calamites ramosus, Calamites suckowi a Calamites undulatus).

Kalamitský záliv

Kalamitský záliv, ukr. Kalamitska zatoka, oficialny prepis Kalamits’ka zatoka — záliv Čierneho mora pri pobreží Ukrajiny v záp. časti Krymského polostrova; dĺžka okolo 13 km, šírka v ústí 41 km, hĺbka okolo 30 m, maximálna hĺbka 100 m. Nížinné pobrežie s početnými slanými jazerami. Do Kalamitského zálivu ústi rieka Alma. V sev. časti zálivu leží kúpeľné mesto Jevpatorija.

Kalandadzeová, Ana

Kalandadzeová (Kalandadze), Ana, 15. 12. 1924 Chidistavi, oblasť Guria, záp. Gruzínsko – 11. 3. 2008 Tbilisi — gruzínska poetka. Študovala kaukazské jazyky na Tbiliskej štátnej univerzite Ivane Džavachišviliho, od 1952 pôsobila v Jazykovednom ústave Arnolda Stepanoviča Čikobavu Gruzínskej akadémie vied v Tbilisi. Jej poetický štýl sa vyznačuje jednoduchosťou a harmonickou formou, do gruzínskej poézie 20. stor. vniesla nehu a krehkosť. Popularitu si získala básnickou zbierkou Básne (Leksebi, 1953). Autorka básnických zbierok Ty hlboké gruzínske nebo (Šen ise ghrma char, kharthulo cao, 1945), v ktorom stvárnila témy národných dejín, Gruzínsko krásne (Sakharthvelo lamazo, 1952) a Tomu alaverdskému slávnemu chrámu (Mas alaverdis didebul tadzars, 1959) s nádychom patriotizmu, Dakedy zamilované vetry (Šeqvarebuli odes kharebi, 1954) s témou lásky ako smutného romantického citu a Opäť otvor moje srdce (Isev gachseni guli čemi, 1961), v ktorom obraňuje morálne hodnoty človeka. Niektoré básne boli zhudobnené. Kalandadzeovej básne boli preložené do viacerých jazykov, v slovenčine vyšiel výber jej básní Spievam slnku (1983) v preklade Juraja Andričíka (*1937, †2017). Nositeľka viacerých literárnych ocenení.

kalandra

kalandra [lat.], Callandra, Calliandra — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď citlivkovité. Vždyzelené stromy, kry alebo liany vyskytujúce sa v tropických oblastiach Ameriky. Majú nepárnoperovito zložené listy s čepeľami rozdelenými na početné drobné lístky a drobné kvety so 4 – 7 cm dlhými farebnými tyčinkami, pre ktoré sa pestujú ako okrasné rastliny, plod struk. Patria sem napr. druhy kalandra bezbranná (Callandra inermis), Calliandra surinamensis a Calliandra haematocephala.

kalanetika

kalanetika [gr.] — cvičebná technika zameraná na posilňovanie svalov, spevňovanie tela a formovanie postavy vyvinutá v 80. rokoch 20. stor. americkou cvičiteľkou fitnes Callan Pinckneyovou (*1939, †2012). Je založená na cielenom naťahovaní hlbokých svalov pomocou cvikov spočívajúcich v mnohonásobnom opakovaní pomalých pohybov s malým rozsahom.

kalanchoa

kalanchoa [gr.], Kalanchoë — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď tučnolistovité. Trváce kry alebo sukulenty s mäsitými, zvyčajne vajcovitými okrúhlastými listami a s rúrkovitými alebo so zvončekovitými kvetmi. Patrí sem napr. rozkonárený, do 30 cm vysoký sukulent kalanchoa Blossfeldova (Kalanchoë blossfeldiana) s okrúhlastými lesklými tmavozelenými pílkovitými listami a s červenými rúrkovitými kvetmi pochádzajúci z Madagaskaru; existuje množstvo odrôd s rozlične sfarbenými kvetmi.

Kalanin, Peter

Kalanin, Peter, 14. 3. 1970 Košice — slovenský lekár, internista, geriater a všeobecný lekár. Od 1998 pôsobí na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach (od 2005 prednosta Ústavu rodinného lekárstva, od 2008 garant špecializačného odboru všeobecné lekárstvo) a na Fakulte zdravotníctva Katolíckej univerzity v Ružomberku; 2011 profesor. Zaoberá sa lekárskou etikou v praxi všeobecného lekára, sociálnou geriatriou a pastorálnou medicínou. Autor 4 monografií, napr. Vybrané kapitoly z medicínskej etiky – eutanázia (2003) a Základy paliatívnej starostlivosti v geriatrii: viacrozmerný pohľad na starostlivosť o nevyliečiteľne chorého starého človeka (2008), a vyše 80 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Člen viacerých domácich a zahraničných odborných lekárskych spoločností, nositeľ viacerých ocenení.

Kalaš, Ivan

Kalaš, Ivan, 8. 11. 1957 Bratislava — slovenský informatik, syn Václava Kalaša. Od 1981 pôsobí na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, 1995 – 2013 vedúci Katedry základov a vyučovania informatiky; 2007 profesor. Prednášal na viacerých svetových univerzitách, napr. na Sorbone v Paríži, na univerzite v Londýne, Hongkongu, Bostone, Riu de Janeiro, Moskve a i. Venuje sa výskumu v oblasti vyučovania informatiky a informatizácii poznávacieho procesu a podieľa sa na vytváraní všeobecnovzdelávacieho predmetu informatika na základných a stredných školách. Spoluautor vzdelávacieho softvéru a programovacích prostredí pre žiakov všetkých vekových kategórií (napr. programov Comenius Logo, Cirkus šaša Tomáša, Vizuálne zlomky alebo Imagine Logo), ktoré sa používajú v mnohých krajinách sveta. Garant národného projektu Ďalšie vzdelávanie učiteľov informatiky, spoluriešiteľ viacerých zahraničných výskumných projektov, od 2008 člen medzinárodného poradného zboru spoločnosti Microsoft pre program Partners in Learning, od 2009 člen správnej rady UNESCO pre informačné technológie vo vzdelávaní, od 2011 vedúci medzinárodného tímu expertov UNESCO, ktorý realizuje štúdiu Informačné a komunikačné technológie v základných školách (Information and Communication Technology in Primary Education, ICT). Spoluautor viacerých učebníc a knižných publikácií o detskom programovaní, monografie Comenius Logo: Tvorivá informatika (2 zväzky, 1998; vyšlo aj v angličtine a litovčine), autor analytickej štúdie UNESCO Recognizing the potential of ICT in early childhood education (2010; slovensky Spoznávame potenciál digitálnych technológií v predprimárnom vzdelávaní, 2011), editor zborníkov viacerých slovenských a svetových konferencií.

Kalaš, Václav

Kalaš, Václav, 28. 9. 1928 Považská Bystrica – 24. 11. 2013 Bratislava — slovenský kybernetik, otec Ivana Kalaša. Od 1953 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta elektrotechniky a informatiky STU; FEI STU) v Bratislave, spoluzakladateľ (1959) a vedúci (1959, 1963 – 64, 1974 – 76, 1981 – 89) Katedry automatizácie a regulácie (dnes Ústav riadenia a priemyselnej informatiky FEI STU). R. 1963 – 66 a 1970 – 74 prodekan, 1976 – 79 dekan fakulty; 1978 DrSc., 1980 prof., 1977 člen korešpondent SAV, 1984 člen korešpondent ČSAV, 1987 akademik SAV. Zaoberal sa analýzou a syntézou nelineárnych pohybových systémov, invariantnosťou a robustnosťou pohybových systémov s premenlivými parametrami (najmä pre robotiku) so zachovaním referenčných responzií, rozvojom senzorových systémov pre pohybové systémy a nelineárnou filtráciou signálov. Významne prispel k rozvoju vysokého školstva na Slovensku v oblasti kybernetiky (viedol študijný odbor technická kybernetika, vybudoval výučbu predmetov v oblasti kybernetiky a založil študijný odbor robotika). Autor a spoluautor 21 kníh a vysokoškolských učebníc, napr. Technická kybernetika elektrických pohonov (1978) a Nelineárne a číslicové servosystémy (1986), viac než 200 publikovaných vedeckých prác a 23 patentov. Nositeľ mnohých ocenení.

Kalašová, Alica

Kalašová, Alica, 15. 2. 1951 Žilina — slovenská odborníčka v oblasti dopravy. Od 1974 pôsobí na Katedre cestnej a mestskej dopravy Fakulty prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov Žilinskej univerzity; 2007 profesorka. Zaoberá sa dopravným inžinierstvom, špeciálne organizáciou i riadením dopravy a teóriou dopravného prúdu. Autorka 153 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, autorka a spoluautorka troch učebníc, šiestich vysokoškolských učebných textov a monografií Satelitné navigačné systémy (2004) a Upokojená doprava (2007).

Kalát

Kalát, Qalat — mesto v juhových. Afganistane na rieke Tarnak (prítok Helmandu), administratívne stredisko provincie Zabul; 9,8 tis. obyvateľov (2010). Stredisko remesiel (odevy, výrobky z kože a kovu), obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie cukrovej trstiny a bavlníka). Dopravná križovatka, letisko.

Kalát

Kalát, Qalat — mesto v Pakistane v provinci Balúčistan; 23-tis. obyvateľov (2010). Stredisko obchodu.

Založené pred 7. stor. n. l., keď oblasť osídlenú prevažne drávidským etnikom Bráhujov ovládli Arabi, od konca 10. stor. patrilo Ghazníjskemu sultanátu, v 2. polovici 12. stor. sultanátu Ghórovcov, po medzivládí Mongolov (13. – 14. stor.) bolo striedavo pod nadvládou safíjovskej Perzie a ríše Veľkých Mogulov (16. – 17. stor.). R. 1666 sa stalo hlavným mestom chanátu Kalát, ktorý bol vazalom Perzie (Iránu) a neskôr Afganistanu (18. – 19. stor.), 1854 sa dostal pod britskú kontrolu, od 1877 súčasť provincie Britskej Indie Balúčistan, 1948 pripojený k Pakistanu.

kalatea

kalatea [lat.], Calathea — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď marantovité. Tropické rastliny pochádzajúce z Juž. a zo Str. Ameriky. Patrí sem napr. okolo 90 cm vysoký druh kalatea pásikovaná (Calathea zebrina, maranta pásikovaná), vždyzelená trsovitá trvalka s dlhostopkatými tmavozelenými, okolo 60 cm dlhými listami s bledšou žilnatinou a okrajmi a s kvetmi usporiadanými v súkvetiach klas.

Kalatozov, Michail Konstantinovič

Kalatozov, Michail Konstantinovič, vlastným menom Kalatozišvili, Micheil, 28. 12. 1903 Tbilisi – 26. alebo 27. 3. 1973 Moskva — sovietsky filmový režisér a scenárista gruzínskeho pôvodu. Vo filme začínal ako strihač a pomocný kameraman, 1928 nakrútil svoj prvý film ako režisér. Po skončení doktorandského štúdia (1934) na Odbornej škole scénických umení v Leningrade (dnes Petrohradská štátna akadémia divadelného umenia) sa stal riaditeľom tbiliských filmových štúdií (1934 – 38). Po 2. svet. vojne pôsobil ako režisér. Jeho umelecky najvýznamnejšími filmami sú Žeriavy tiahnu (Leťat žuravli, 1957; Veľká cena na MFF v Cannes 1958) a Neodoslaný list (Neotpravlennoje pismo, 1959). Na obidvoch filmoch spolupracoval s kameramanom Sergejom Urusevským (*1908, †1974). Ďalej režíroval filmy Soľ Svanetie (Soľ Svanetii, 1930), Statočnosť (Mužestvo, 1939), Pilot Čkalov (Valerij Č., 1941), Odhalená zrada (Zagovor obrečonnych, 1950), Verní priatelia (Vernyje druzia, 1954) a Červený stan (Krasnaja palatka, 1970), na ktorom sa podieľal aj ako scenárista, a i.

Kaľava

Kaľava — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji na juž. okraji Braniska, 560 m n. m.; 427 obyvateľov (2011). Pahorkatinné až vrchovinné prevažne odlesnené územie, les sa zachoval v doline potoka Jasenovec.

Obec písomne doložená 1300 ako Kaloua, 1301 Caloy, Kaloy, 1310 Kalawa, 1316 Kalew, 1322 Kaiua, 1340 Kaliua, 1454 Kalo, 1460 Kalyo, 1773 Kalyava, Kolyawa, 1786 Kalyawa, 1808 Kalyava, Kalawa, 1863 Kallyava, 1873 – 1902 Kalyava, 1907 – 13 Szepeskárolyfalva, 1920 Kaľava.

Patrila panstvu Richnava, ktoré od 1693 vlastnili Čákiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v Krompachoch. Rímskokatolícka Kaplnka sv. kríža (1932).

Kalávún

Kalávún, plným menom al-Malik al-Mansúr Sajf ad-Dín Kalávún, okolo 1222 – 10. 11. 1290 Káhira — egyptský mamlúcky sultán (od 1279), zakladateľ bahríjskej dynastie, ktorá s dvoma krátkymi prestávkami vládla v Egypte až do 1382.

Pochádzal z neznámeho turkického kmeňa. V mladosti ho predali do otroctva a dostal sa do vlastníctva egyptského emira Alá ad-Dína (†1249), neskôr sultána As-Sáliha Nadžma ad-Dína Ajjúba (*1205, †1249), ktorý ho spolu s ostatnými mamlúkmi poslal do novozaloženého výcvikového tábora na nílskom ostrove Róda (dnes súčasť Káhiry). Keď dal prvý mamlúcky sultán Ajbak (†1257, vládol od 1250) zavraždiť predáka bahríjskych mamlúkov Fárisa ad-Dína Aktaja (†1254), Kalávún spolu s niekoľkými ďalšími mamlúkmi (o. i. aj s neskorším sultánom Bajbarsom) ušiel do Sýrie, kde bol v Aleppe (dnes Halab) v službách ajjúbovského emira An-Násira Júsufa (*1228, †1260, vládol od 1236). Po návrate do Egypta po Ajbakovej smrti sa 1260 zúčastnil sprisahania vedúceho k zavraždeniu mamlúckeho sultána Kutuza (Sajf ad-Dína, vládol od 1259), ktorého nahradil sultán Bajbars (vládol 1260 – 77). Počas bábkovej vlády sultána Badra ad-Dína Sulámiša (*1272, †1291, vládol 1279) mal v rukách moc Kalávún, získal titul atabeg a po Sulámišovom odchode do exilu sa ujal vlády. Rozšíril hranice ríše od Sudánu až po dnešný Irak. V bitke pri sýrskom Homse (1281) porazil Mongolov, čím zastavil ich pokusy podrobiť si Sýriu, dobyl Latakiu (1287) a Tripolis (1289). Jeho konečným cieľom bolo úplné vyhnanie križiakov z Levanty, preto 1290 začal obliehanie Akka, počas príprav však náhle zomrel (Akko 1291 dobyl jeho syn al-Ašraf Chalíl, *okolo 1262, †1293, vládol od 1290). Kalávún vydržiaval veľkú armádu, v ktorej zaviedol používanie pušného prachu. Podporoval rozvoj obchodu, vydal nariadenia zaisťujúce bezpečnosť janovským lodiam dovážajúcim do Egypta otrokov a tovar (1288) a uzavrel obchodné dohody s Francúzskom, Janovom a so Sicíliou (1290). Dal postaviť viacero verejných budov (v Káhire rozsiahly funerálny komplex zahŕňajúci mauzóleum, madrasu a nemocnicu, 1284 – 85).

Kalbá

Kalbá — mesto vo vých. časti Spojených arabských emirátov v emiráte Šardžá na brehu Ománskeho zálivu; okolo 4-tis. obyvateľov (2010). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ovocia a zeleniny). Rybársky prístav. Do 1957 administratívne stredisko emirátu. Múzeum Al-Hisn (sídli v pevnosti z 19. stor.).

Kalb Loze

Kalb Loze — obec v Sýrii asi 40 km od Halabu v provincii Idlib. Nachádzajú sa tam ruiny ranokresťanskej kamennej baziliky (pôvodne nazývaná katedrála) postavenej v 60. – 70. rokoch 5. stor. (niektorí bádatelia ju datujú do polovice 5. stor.). Trojloďová bazilika s loďami oddelenými polkruhovými arkádami na masívnych pilieroch patrí k najlepšie zachovaným ranokresťanským stavbám v Sýrii. Jej architektúra sa vyznačuje monumentálnosťou a uplatnením klasických prvkov a ornamentiky (profilácia okien, korintské a kompozitné hlavice ap.). Hlavná loď pôvodne s otvoreným krovom má apsidu polkruhového pôdorysu zaklenutú konchou. Hlavná fasáda mala vstup do nartexu lemovaný dvoma nízkymi vežami (charakteristický znak súdobej sýrskej sakrálnej architektúry). R. 2011 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (v rámci skupiny 40 neskoroantických a byzantských sídel v sev. Sýrii).

kalci-

kalci- [lat.] — prvá časť zložených slov s významom vápno, vápnik, vápencový, vápenatý, vápenec, vápno-.

kalciferoly

kalciferoly [lat.], vitamíny skupiny D — steroidné zlúčeniny patriace k vitamínom rozpustným v tukoch (vitamín D sa v súčasnosti zaraďuje k steroidným hormónom). V organizme sa podieľajú na regulácii metabolizmu vápnika a fosforu i na tvorbe kostného tkaniva. Fyziologicky najvýznamnejšími formami sú rastlinný ergokalciferol (vitamín D2) a živočíšny cholekalciferol (vitamín D3), ktoré vznikajú z provitamínov, 5,7-nenasýtených sterolov (ergokalciferol z ergosterolu, cholekalciferol zo 7-dehydrocholesterolu) vplyvom ultrafialového žiarenia zo slnečného žiarenia alebo z umelých zdrojov. Cholekalciferol sa pôsobením slnečného žiarenia bežne tvorí v koži, čím ľudský organizmus dokáže pokryť až 80 % (v závislosti od zemepisnej šírky a ročného obdobia) jeho dennej odporúčanej dávky (5 – 10 μg podľa veku). Z kože je transportovaný do pečene, kde vzniká 25-hydroxycholekalciferol, z ktorého sa v bunkách obličiek vytvára kalcitriol (1,25-dihydroxycholekalciferol), aktívna forma vitamínu D3 (10-krát účinnejšia než vitamín D3), ktorý zvyšuje absorpciu vápnika (iónov Ca2+) v tenkom čreve. Aktívnu formu vitamínu D3 tvoria aj bunky kostí, pokožky, placenty a i. Tvorba kalcitriolu je podmienená regulačným pôsobením parathormónu, ktorý vzniká v prištítnych telieskach (prištítna žľaza). Z celkového množstva vitamínu D v krvnej plazme je 95 % vo forme provitamínu D3 a 5 % vo forme provitamínu D2.

Vitamín D3 sa vyskytuje v niektorých produktoch živočíšneho pôvodu (napr. v mäse a tuku rýb, v mlieku, pečeni, syroch a vo vaječnom žĺtku), vitamín D2 najmä v plodniciach vyšších húb. Nedostatok vitamínu D spôsobuje mäknutie a deformáciu kostí u detí (→ rachitída), u dospelých demineralizáciu kostí (→ osteomalácia, → osteoporóza) s ich následnou vyššou lámavosťou. Nadbytok vitamínu D spôsobuje nadmerné zadržiavanie vápnika a fosforu v organizme, ktoré je sprevádzané poklesom telesnej hmotnosti a stratou chuti do jedla. Pri nadmernom ukladaní vápnika a jeho solí v mäkkých tkanivách alebo v orgánoch vzniká kalcinóza.

kalcifikácia

kalcifikácia [lat.] —

1. geol. proces skamenenia (petrifikácie) rastlinných a živočíšnych tiel pôsobením uhličitanu vápenatého (kalcitu) rozpusteného v presakujúcej vode. Uhličitan vápenatý nahrádza organickú hmotu a vypĺňa dutiny v organizme. Ak sú niektoré časti odumretých organizmov primárne tvorené nestálym aragonitom, je tento v procese kalcifikácie nahradený stálejším kalcitom;

2. lek. → zvápenatenie;

3. pedol. kalcifikácia pôdy → zavápnenie pôdy.

kalcifilný

kalcifilný [lat. + gr.], vápnomilný — biol., ekol. označenie organizmu (rastliny alebo živočícha) vyskytujúceho sa na vápenatých pôdach a podkladoch alebo vo vápenatých vodách, napr. plesnivec alpínsky (Leontopodium alpinum) a ulitníky chondrína skalná (Chondrina clienta) a kochlikopa blýskavá (Cochlicopa nitens). Opak: kalcifóbny.

kalcifóbny

kalcifóbny [lat. + gr.] — biol., ekol. označenie organizmu (rastliny alebo živočícha), ktorý sa vyhýba vápenatej pôde a vode a preferuje kyslé pôdy a vody, napr. brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus). Opak: kalcifilný.

kalcifyt

kalcifyt [lat. + gr.] — vápnomilná rastlina, ktorá rastie na rendzine alebo na iných typoch vápenatých pôd, napr. vápnička skalná (Kernera saxatilis).

Kalčík, Josef

Kalčík, Josef, 16. 2. 1904 Praha – 16. 1. 1980 tamže — český strojársky odborník. Od 1929 pracoval v rôznych firmách ako konštruktér a šéfkonštruktér, 1948 – 54 pôsobil v Ústave kompresorov a chladiacich strojov na Strojníckej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1953 – 54 vedúci jeho nástupníckej Katedry tepelnej techniky, 1951 – 53 prodekan fakulty; 1954 – 72 pôsobil na Strojníckej fakulte ČVUT v Prahe, 1963 – 64 prodekan fakulty; 1953 profesor. Zaslúžil sa o vybudovanie Katedry tepelnej techniky Strojníckej fakulty SVŠT. Autor vysokoškolských učebníc, napr. Technická termodynamika (1960, 1963 a 1972), Technická termomechanika (1973, spoluautor).