Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 3777 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kadaverín

kadaverín [lat.], pentán-1,5-diamín, pentametyléndiamín, H2N(CH2)5NH2 — biogénny alifatický diamín. Bezfarebná sirupovitá kvapalina s charakteristickým nepríjemným zápachom, rozpustná vo vode a v etanole, slabo rozpustná v dietyléteri; teplota topenia 9 °C, teplota varu 178 – 180 °C. Je toxická. Vzniká dekarboxyláciou lyzínu pri rozklade živočíšnych proteínov účinkom baktérií (→ hniloba), napr. v tele mŕtvych živočíchov, preto sa niekedy označuje aj ako mŕtvolný jed. Vyskytuje sa aj v koreňoch a kvetoch niektorých rastlín, napr. v kvetoch Hoodia gordonii (→ Hoodia). Používa sa napr. v poľovníctve ako návnada na zvieratá živiace sa zdochlinami a pri tréningoch záchranárskych psov.

Kadavý, Ján

Kadavý, Ján, 8. 4. 1810 Jestřebí, dnes Jestřabí v Krkonoších, okres Semily – 11. 8. 1883 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský učiteľ, hudobný skladateľ, zbormajster, vydavateľ a osvetový pracovník českého pôvodu. Študoval na gymnáziách v Trnave a Modre, na evanjelickom lýceu v Bratislave a v učiteľských ústavoch v Jičíne a Prahe. Pôsobil ako učiteľ v Čechách (v Mydliciach, Jičíne, Rudníku neďaleko Trutnova), 1839 – 47 na slovenskej evanjelickej škole v Pešti (u J. Kollára), 1851 – 56 v Liptovskom Mikuláši, 1858 – 67 v Nemeckej Ľupči (dnes Partizánska Ľupča) a 1871 – 75 na slovenskom gymnáziu v Martine, súčasne 1873 – 83 zbormajster Slovenského spevokolu v Martine. Prostredníctvom J. Kollára sa zoznámil s J. Kráľom, A. Sládkovičom, J. M. Hurbanom, V. Paulinym-Tóthom, G. K. Zechenterom-Laskomerským a inými slovenskými básnikmi a spisovateľmi a pod jeho vplyvom sa stal hlásateľom všeslovanskej vzájomnosti. Redakčne sa podieľal na vydaní niektorých Kollárových diel (Cestopis obsahujíci cestu do Horní Itálie, 1843; Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči, 2. zväzok 1844; Slávy dcera, 1845) a ako editor aj na vydaní diel iných slovenských autorov, napr. Ľudovíta Žellu (*1809, †1873; Básně, 1842), B. P. Červenáka (Zrcadlo Slovenska, 1844) a J. M. Hurbana (Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, 1846). V Pešti vydal spis Vzájemnost ve příkladech mezi Čechy, Moravany, Slováky, Slezáky i Lužičany (1843), v ktorom obhajoval Kollárovu myšlienku jazykovej a literárnej jednoty Čechov a Slovákov. Pod vplyvom štúrovcov sa s Kollárom názorovo rozišiel, angažoval sa za uzákonenie spisovnej slovenčiny (účastník porád v Hlbokom 11. – 16. 7. 1843), v ktorej 1845 vydal svoju Čítanku pre malje ďjetki a knižku pre roľníkov a remeselníkov Prjaťel ludu s ľudovýchovným zameraním. Na vlastné náklady vydal Marínu A. Sládkoviča (1846), pripravil na vydanie 3. ročník almanachu Nitra (1846) a spolupracoval s J. M. Hurbanom na redigovaní Slovenských pohľadov. V Liptovskom Mikuláši, kam prišiel v septembri 1851 na podnet M. M. Hodžu, vydal s A. H. Krčmérym kalendár Živena (1853) a 1873 – 74 vydával časopis Priateľ ľudu. V Nemeckej Ľupči sa aktívne zapojil do kultúrneho života obce úzko spätého s ochotníckym divadlom, harmonizoval ľudové piesne a upravoval ich pre zbor (každé predstavenie bolo spravidla ukončené vystúpením mužského zboru). Zaoberal sa aj teoretickými otázkami slovenského školstva, viaceré jeho práce z tejto oblasti sa považujú za priekopnícke. Vypracoval Návrh na zriadenie národnej školy pri evanjelickej cirkvi Nemeckej Ľupčanskej (1861), v ktorej navrhol zreformovať školstvo podľa aktuálnych potrieb. R. 1870 vydal v Budíne Slovenský šlabikár a Čítanku pre prvú triedu národných škôl, ako aj Návodniu knihu k Slovenskému šlabikáru a prvej Čítanke (ako prepracovaný preklad šlabikára Pavla Gönczyho *1817, †1892) a 1873 metodickú príručku spevu Malý spevák. Tieto práce predstavujú jeden z vrcholov slovenskej pedagogickej spisby 19. stor. Ako zbormajster Slovenského spevokolu sa zaslúžil o jeho všestranný rozvoj, pripravoval zborové úpravy slovenských, českých a inonárodných slovanských ľudových piesní, ktoré zoraďoval do zborníkov (vencov). Autor zborových skladieb Bratislava; Nitra, milá Nitra; Vlasť moja; Čo čušíš; Svätomartinský pochod a iných, niektoré vyšli v prvom zväzku Slovenských štvorspevov (1864) J. L. Bellu, v Slovenských štvorspevoch (1895), ktoré usporiadali a vydali J. Meličko a B. Bulla i časopisecky. Podieľal sa na zostavení unikátnej zbierky ľudových piesní Slovenské spevy (1880 – 1926), redakčne pripravil jej prvý zväzok (1880 – 82) obsahujúci 603 ľudových piesní s nápevmi a napísal úvodnú štúdiu, v ktorej sa pokúsil podať výklad o vzniku, typológii a zvláštnostiach slovenských ľudových piesní. Podnetnými článkami z oblasti pedagogiky a hospodárskej osvety pravidelne prispieval do slovenských časopisov. Člen Tatrína (1844) a výboru Matice slovenskej (1870), člen korešpondent Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni (1859).

Kaddáfí, Mu’ammar

Kaddáfí, Mu’ammar, plným menom Mu’ammar Muhammad ’Abd as-Salám Abú Minjár al-Kaddáfí, 1942 pri Surte – 20. 10. 2011 Surt — líbyjský politik. Pochádzal z beduínskej rodiny (presný dátum jeho narodenia nie je známy), po štúdiách na vojenskej škole v Bengázi vstúpil do armády. Stál na čele vojenského prevratu, ktorým bol 1. septembra 1969 zvrhnutý kráľ Idrís I. a vyhlásená Líbyjská arabská republika. Kaddáfí dal zoštátniť všetky zahraničné podniky na spracovanie a predaj ropy a vyvlastniť majetky domácich statkárov, v krajine nastolil vojenskú diktatúru a s titulom vodca revolúcie (do konca vládnutia mal hodnosť plukovníka) stál na čele štátu, 1969 – 77 ako predseda Rady revolučného vedenia (1970 – 72 predseda vlády) a 1977 – 79 generálny tajomník Všeobecného ľudového kongresu. R. 1979 sa vzdal všetkých politických funkcií a ponechal si len titul vodca revolúcie, zostal však faktickým vládcom Líbye.

Ideologickým základom jeho vnútornej politiky sa stala tzv. tretia svetová teória (neskôr ju teoreticky rozpracoval v 3-zväzkovom diele Zelená kniha, arab. al-Kitáb al-Ahdar, 1975 – 79), predstava vlastnej cesty založenej na islame a v ekonomickej oblasti na socialistických myšlienkach (tzv. islamský socializmus), ktorá sa mala stať alternatívou tak ku kapitalizmu, ako aj k socializmu a záštitou zjednotených arabských krajín proti silám imperializmu (kapitalizmus i socializmus pokladal za imperialistické; 1970 vypovedal z Líbye americké a britské vojenské základne). V duchu tejto ideológie vyhlásil 1973 ľudovú revolúciu a 1977 zaviedol v krajine systém priamej vlády ľudu (džamáhíríja; všeľudový štát alebo štát ľudových más), čoho následkami boli aj likvidácia súkromného obchodu a remesiel a hospodársky kolaps.

V zahraničnej politike sa od začiatku 70. rokov 20. stor. prostredníctvom zmlúv s arabskými štátmi usiloval zjednotiť Arabov, čo sa mu však nepodarilo (o. i. sa neúspešne usiloval o založenie federácie arabských republík namierenej proti Izraelu, jej členmi okrem Líbye mali byť Egypt, Sýria a Tunisko). Neskôr sa jeho proarabský kurz zmenil na proislamský (v iracko-iránskej vojne 1980 – 88 podporil nearabský Irán), koncom 90. rokov 20. stor. na proafrický (2002 sa zaslúžil o vznik Africkej únie, 2009 – 10 jej predseda; svoj vplyv v subsaharskej Afrike sa usiloval rozšíriť aj ekonomickou pomocou a priamymi investíciami). Súčasťou jeho zahraničnej politiky bola podpora rôznych teroristických skupín a revolučných hnutí (na Blízkom východe, v Afrike, Severnom Írsku, USA), ako aj priama účasť na teroristických útokoch v Európe (1986 líbyjský útok na diskotéku La Belle v Západnom Berlíne, po ktorom zomreli dvaja americkí vojaci, vyvolal nálety amerického letectva na Tripolis a Bengázi; 1988 atentát na dopravné lietadlo nad Lockerbie v Škótsku; 1989 útok na lietadlo francúzskej leteckej spoločnosti v Nigeri). R. 1972 Líbya napadla susedný Čad (z jeho prihraničných oblastí sa stiahla až po rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v 90. rokoch 20. stor.). Hoci sa dostala do medzinárodnej izolácie, v čase studenej vojny udržiavala priateľské styky so socialistickými krajinami, napr. s Československom, ktoré Kaddáfí navštívil dvakrát (1978, 1982).

Začiatkom 21. stor. v úsilí vymaniť sa z medzinárodnej izolácie začal Kaddáfí realizovať ekonomické reformy vrátane privatizácie, 2003 súhlasil s ukončením líbyjského programu vývoja a výroby zbraní hromadného ničenia, čo zlepšilo vzťahy s USA, a uznal zodpovednosť za líbyjské teroristické útoky (Líbya sa zaviazala zaplatiť pozostalým odškodné). Následne USA a štáty záp. Európy odvolali sankcie proti Líbyi a obnovili s ňou diplomatické styky. Vo februári 2011 vypukli v krajine proti Kaddáfího režimu silné protesty, ktoré prerástli do vzbury a otvorených bojov, v auguste 2011 povstalecké vojská (podporované silami NATO) dobyli Tripolis a moc v krajine prevzala Prechodná národná rada, ktorá bola medzinárodne uznaná za vládu Líbye. Kaddáfí zahynul v októbri 2011 po napadnutí jeho konvoja povstalcami pri pokuse uniknúť zo Surtu.

kadencia

kadencia [tal.] —

1. hud. taliansky cadenza — ustálená melodická a harmonická schéma, ktorá uzatvára hudobnú skladbu, prípadne jednu z jej častí alebo úsekov. Psychologicky vytvára pocit pokoja, prestávky v toku hudobnej reči. Kadencia bola známa už v ranom stredoveku, napr. v gregoriánskom choráli, kde sa nazývala klauzula a označovala melodické schémy uzatvárajúce jeho jednotlivé nápevy. Teória základných melodických kadencií (klauzúl), podľa ktorej sa rozlišovalo členenie gregoriánskeho chorálu, existuje približne od 12. stor. Po upevnení tonálneho systému v polyfonickej hudbe (asi od konca 16. stor.) sa ako kadencia všeobecne označovali: a) akordický postup na upevnenie tóniny alebo harmonického (tonálneho) centra, ktorý má v kompozičnej praxi tonálnej hudby dôležitú formotvornú úlohu a tvorí základný postup tonálnej harmónie. V tradícii hudobnoteoretickej terminológie na Slovensku je kadencia v širšom význame záver, v užšom význame akordický (kadenčný) sled základných (prípadne zastupujúcich vedľajších) harmonických funkcií ustálený v poradí tonika (T) – subdominanta (S) – dominanta (D) – tonika (T), pocitovo vyvolávajúci dojem ukončenia (úplného záveru); b) virtuózna pasáž (improvizovaná interpretom alebo predpísaná skladateľom) vložená pred koniec spravidla prvej alebo tretej časti sólového koncertu so sprievodom orchestra, prípadne opernej árie. Často sa začína fermátou nad dominantou (D), na ktorej sa zastaví orchestrálny sprievod a sólista hrá (prípadne spieva) sám, predvádzajúc svoje virtuózne interpretačné schopnosti. Kadencia tvorí dôležitú súčasť štruktúry skladby (prípadne jej časti) a motivicky vyrastá z jej hlavných tém. Kadencie spočiatku neboli zapísané v notách, len sa improvizovali (umenie improvizovanej kadencie prekvitalo najmä v talianskej hudbe, v 2. polovici 18. stor. sa šírilo do celej Európy), od začiatku 19. stor. sú fixované notovým zápisom a tvoria homogénnu súčasť sólových koncertov, napr. inštrumentálnych koncertov L. van Beethovena;

2. jaz. melodická schéma výpovede, komunikačne (fonologicko-sémanticky) najdôležitejšia časť melódie vety (vetného úseku) začínajúca sa prízvučnou (dôrazovou) slabikou (prvou slabikou zdôrazneného slova, jadra výpovede) a pokračujúca až do konca vety (vetného úseku) po končiacu (alebo aj nekončiacu) pauzu. Kadencia sa v (konkrétnom) jazyku stabilizovala v určitej funkcii, rozlišuje sa klesavá (konkluzívna, napr. Počasie je chladné.), stúpavá (antikadencia, napr. Máte radi Mozarta?) a rovná kadencia (semikadencia, polokadencia, napr. Stál pri okne a pozeral na rušnú ulicu.) a doplňujúce kadencie (stúpavo-klesavá, klesavo-stúpavá a tzv. poprehýnaná, cirkumflexová). Na funkčnej (fonologickej) úrovni abstrakcie sa zvuková (fónicko-melodická) schéma nazýva aj melodéma (reči);

3. lit. systém usporiadania slovných prízvukov vo verši;

4. tech., voj. počet rovnakých operácií alebo nadväzujúcich činností vykonaných za časovú jednotku, napr. počet úderov pneumatického kladiva za minútu, počet výstrelov zo zbrane za minútu ap.;

5. všeob. rýchlosť v určitej činnosti alebo v bežnom živote, napr. kadencia udalostí.

káder

káder [fr.] —

1. skupina ľudí (pracovníkov, športovcov) tvoriaca na základe svojej kvalifikácie (schopností) jadro organizácie (tímu);

2. v bývalých komunistických krajinách politicky vyspelý a aktívny stranícky (komunistický) funkcionár.

kaderavka

kaderavka, Ulothrix — rod z triedy vlastné zelené riasy (Chlorophyceae), rad vláknité zelené riasy (Ulotrichales), podrad Ulotrichineae. Telo kaderavky je zložené z jednoradových vláken prichytených na podklade bazálnou bunkou. Vyskytujú sa napr. na kameňoch v čistých prúdiacich vodách; patrí sem napr. druh Ulothrix zonata.

Kadeš

Kadeš — sýrska bohyňa, ktorej uctievanie bolo v starovekom Egypte rozšírené od obdobia Novej ríše. Bola bohyňou sexuálnej rozkoše a erotiky, preto sa často spájala s bohyňou Hathor, prípadne sa uctievala s bohom plodnosti Minom. Bola zobrazovaná spredu (frontálne) ako nahá žena stojaca na chrbte leva v spoločnosti bohov Mina a Rešepa, v jednej ruke držiaca lotosové kvety a v druhej hady alebo papyrusové kvety.

Kadeš

Kadeš, akkadsky Qidšu, chetitsky Kinza, dnes Tell Nebi Mend — archeologická lokalita v západnej Sýrii juhozápadne od mesta Homs pri rieke Orontes (dnes Asi). Hoci jej najstaršie osídlenie je doložené v 6. tisícročí pred n. l., trvalo bola osídlená od 3. tisícročia pred n. l. Od začiatku 2. tisícročia pred n. l. tam jestvovalo mesto obohnané obranným valom, ktoré bolo okolo 1600 pred n. l. zničené a opustené. Zakrátko sa však opäť začalo rozvíjať. Pre jeho strategickú polohu oň súperili Egypt a Chetitská ríša. Prvá zmienka o meste Kadeš (nazvanom podľa sýrskej bohyne Kadeš) pochádza z egyptských prameňov v súvislosti s bitkou pri Megidde 1457 pred n. l., v ktorej egyptský faraón Thutmose III. porazil koalíciu sýrskych mestských štátov vedenú kadešským vládcom. Okolo 1340 pred n. l. sa Kadeš dostal pod vplyv Chetitov, začiatkom 13. stor. pred n. l. ho dobyl egyptský faraón Setchi I. R. 1275 (alebo 1274) pred n. l. sa pri Kadeši odohrala jedna z najslávnejších bitiek staroveku a pravdepodobne aj najväčšia bitka bojových vozov (asi 5-tis.) v histórii, v ktorej bojovali o vládu nad stredomorským pobrežím sýrsko-palestínskej oblasti Egypt (Ramesse II.) a Chetitská ríša (Muvatalli II.). Bitka sa skončila nerozhodne, víťazstvo si však pripisovali obidve strany. Kadeš zostal pod chetitským vplyvom a okolo 1185 pred n. l. po invázii morských národov zanikol; sporadické osídlenie lokality je doložené ešte v 1. tisícročí pred n. l.

kadet

kadet [fr.] —

1. šport. a) v krasokorčuľovaní skok z jednej nohy na druhú (zvyčajne z ľavej na pravú) s polobratom: pri pohybe v oblúku vpred na ľavej nohe (pravá je zanožená) nasleduje odraz z vonkajšej hrany korčule pri súčasnom vykopnutí pravej nohy a otočenie o 180° a napokon doskok na pravú nohu na vonkajšiu hranu korčule pri pohybe do oblúka vzad (ľavá noha sa pri doskoku zanoží); b) žiacka veková kategória v niektorých športoch. Napr. v stolnom tenise a šachu sú kadetmi športovci žiackeho veku, v basketbale hráči a hráčky do 17 rokov, ktorí vytvárajú samostatnú vekovú kategóriu najmä v medzinárodných súťažiach;

2. voj. pôvodne (asi od 17. stor.) vo Francúzsku a v Prusku mladší (druhorodený) syn šľachtickej rodiny predurčený na službu v armáde v dôstojníckej hodnosti (najstarší syn bol dedičom rodinného majetku). Neskôr žiak vojenskej školy (tzv. kadetky) pripravujúcej chlapcov zo šľachtických a zámožných rodín na dôstojnícku kariéru. Od začiatku 20. stor. v rakúsko-uhorskej armáde ašpirant na dôstojnícku hodnosť, dôstojnícky čakateľ (hodnosť medzi poddôstojníckou a dôstojníckou hodnosťou). V súčasnosti napr. oficiálny titul študentov vojenských škôl pozemného vojska a letectva v USA, v niektorých armádach (napr. v Kanade, Austrálii, Pakistane a i.) vojenská poddôstojnícka hodnosť.

Kadeti

Kadeti, rusky Kadety — zaužívaný neformálny názov Konštitučnodemokratickej strany (Konstitucionno-demokratičeskaja partija; aj Strana ľudovej slobody) odvodený od začiatočných písmen K a D v jej názve. Ruská liberálna politická strana založená v októbri 1905, k hlavným predstaviteľom patrili P. N. Miľukov a Vasilij Aleksejevič Maklakov (*1869, †1957). Kadeti žiadali demokratizáciu politického života v Rusku, najmä zavedenie konštitučnej a parlamentnej demokracie, všeobecného rovného a priameho volebného práva, zrovnoprávnenie národov a národností, ale aj agrárnu a sociálnu reformu. V prvej Štátnej dume (→ duma) tvorili Kadeti najsilnejšiu frakciu, vo štvrtej dume boli súčasťou bloku strán, z ktorého vzišiel Dočasný výbor Štátnej dumy a napokon Dočasná vláda, v ktorej ich predstavitelia spočiatku zaujali významné pozície (ministrom zahraničných vecí sa stal P. N. Miľukov). Vplyv Kadetov však postupne slabol, po Októbrovej revolúcii 1917 bola strana boľševikmi v decembri 1917 zakázaná a väčšina jej členov odišla do emigrácie.

kádi

kádi [arab.], aj kádí, množné číslo kudát — v niektorých islamských krajinách (→ islamské štáty) sudca rozhodujúci na základe práva šaría (→ islamské právo). Postavenie a právomoci kádiho sa v rôznych obdobiach a krajinách líšili. V minulosti bol predstaviteľom zákonodarnej moci kalifátu a napriek tomu, že podľa islamskej právnej vedy (fikh) mal výhradnú súdnu právomoc iba kalif, už počas vlády druhého kalifa Umara ibn al-Chattába bola táto právomoc delegovaná aj na niekoľkých kádiov ako jeho zástupcov. S rozširovaním kalifátu počet kádiov narastal, pričom najvyššie postavenie mal kádi hlavného mesta krajiny (najvyšší sudca, kádi al-kudát, vymenovaný kalifom), právomoc vymenovať kádiho v provinciách alebo v mestách mali guvernéri. Svoje rozhodnutia vydával kádi na základe hlavných zdrojov islamského práva (Koránu, hadísov a konsenzu moslimskej komunity, → idžmá), po sformovaní islamských právnych škôl sa prikláňal k názoru právnej školy, ku ktorej patril. Primárne rozhodoval v oblasti náboženského práva, v trestných záležitostiach len obmedzene, pre zložité procesné úkony a systém dokazovania sa však najmä v obchodnom, pozemkovom a trestnom práve jeho spôsob rozhodovania ukázal ako nepraktický. Preto Abbásovci (750 – 1258) poverovali rozhodovaním v týchto oblastiach ďalšie súdne dvory (mazálim). Kádiovia si však zachovali svoju nezastupiteľnú úlohu v súkromných rodinných a občianskych sporoch. V súčasnosti sa ich právomoci týkajú prevažne rodinného a dedičského práva, vymenúva ich vláda (resp. štátna moc).

Kadi Burhaneddin

Kadi Burhaneddin, aj Kádí Burhanuddín Sivasí, tur. Kadı Burhaneddin, vlastným menom Ahmed Burhanuddín, 1344 Kayseri, Turecko – 1398 Sivas, Turecko — azerbajdžanský a turecký básnik a učenec, sultán anatólskeho kniežatstva (beğlik) Eretna. Arabčinu, perzštinu, logiku a filozofiu študoval u otca, ktorý bol sudcom (arab. kádi) v Kayseri, astronómiu a lekárstvo v Egypte, kam s otcom odišiel 1358; 1364 spolu vykonali púť do Mekky. Po otcovej smrti sa 1364 vrátil do Kayseri a stal sa kádim (odvtedy používal pred menom tento titul), 1381 uzurpoval trón a vyhlásil sa za sultána Eretny (dovtedy tam vládol rod Eretnovcov), sídlil v Sivase. Počas svojej vlády čelil rôznym intrigám, bojoval proti mamlúkom a Osmanom, ktorých 1392 porazil. Pri trestnej výprave proti miestodržiteľovi Kayseri ho Osmani zajali a popravili.

Mecenáš umenia a priekopník azerbajdžanskej literatúry. Svoje básne písal v azerbajdžanskom dialekte, ktorý sa usiloval prispôsobiť arabskej metrike (aruz). Jeho verše sú emotívne, do ich mystického tónu však prenikli aj obrazy zo všedného života. V niektorých sa odráža autorova drsná a výbušná povaha. Významné sú aj jeho staroturecké štvorveršia (tur. tuyuğ, azerbajdžansky tuyuq) so sylabickou prízvučnou metrikou, ako aj dva po arabsky napísané islamské vieroučné spisy Elixír šťastia (Iksuru’s-Saádát) a Tajomstvá modlitby (Tercihu’l-Tavzih). Jeho poézia zoradená do Dívánu (originál je v Britskom múzeu v Londýne, v tlačenej podobe vyšiel 1944) obsahuje 1 500 gazelov, 119 tuyugov a 20 rubáí.

kadidelnica

kadidelnica — prenosná nádoba určená na spaľovanie kadidla (gumoživice olibanum, ako aj rozličných rastlinných drog, kúskov živicového dreva ap. alebo ich zmesí), z ktorého sa pri tlení uvoľňujú vonné látky. Kadidelnice sa používajú najmä pri náboženských obradoch, môžu však mať aj čisto úžitkovú funkciu (osvieženie a vyčistenie vzduchu, terapeutické využitie dymových výparov v aromaterapii). Sú rôznej veľkosti (od malých objektov určených na stôl po monumentálne kadidelnice), ako aj tvaru, môžu byť vyrobené z rozličných materiálov (najčastejšie z kovu, v Číne a Japonsku aj z keramiky a porcelánu).

V Európe vznikol typ kadidelnice (latinsky turibulum, aj incensarium, thymiamaterium) v tvare misky pevne umiestnenej na malých nožičkách alebo na jednej väčšej nohe (podstave). Vnútri misky je zvyčajne malý rošt s drevným uhlím, ktorý umožňuje lepšie spaľovanie vonných látok. Miska je pripevnená k držadlu retiazkou, za ktorú môže byť kadidelnica zavesená v priestore alebo ho môže v ruke držať osoba, ktorá kyvadlovým pohybom šíri z kadidla dym. Najstaršie kadidelnice sú doložené z obdobia okolo 700 pred n. l. v antickom Grécku a v Rímskej ríši, kde sa používali najmä pri náboženských rituáloch a pri pohreboch (spaľovali sa v nich vonné obete bohom). Vyrábali sa z drahých kovov (zo zlata a striebra, nezachovali sa, známe sú z vyobrazení), s bohatým dekorom a často slúžili ako votívne dary v chrámoch. V antike sa kadidelnice používali aj v lekárstve na osvieženie vzduchu a inhalovanie výparov, uplatnili sa aj pri rôznych slávnostiach a cisárskych procesiách. Kadidelnice zo zlata boli súčasťou výbavy jeruzalemského Chrámu (Šalamúnovho Chrámu).

Kresťania začali kadidelnice používať pravdepodobne začiatkom 4. stor. pri pohreboch a pri slávení liturgie (vydymovanie osôb, predmetov a chrámových interiérov). Najstaršie kresťanské kadidelnice mali cylindrický tvar s troma nožičkami a boli zavesené na retiazkach alebo mali polguľový tvar s nohou v spodnej časti a s perforovaným polguľovým vekom. Tvar kadidelníc používaných v kresťanskej liturgii sa ustálil v období stredoveku. Bežne sa odlievali z bronzu alebo z mosadze a často sa postriebrovali alebo pozlacovali, na výnimočné príležitosti sa zhotovovali zo striebra alebo zo zlata a dovnútra sa vkladala vložka z obyčajného kovu. Pri ich zdobení sa uplatňovali rôzne umelecko-remeselné techniky, najmä tepanie a cizelovanie. Najčastejším typom bola kadidelnica skladajúca sa zo spodnej polguľovitej alebo viacbokej nádoby umiestnenej na nízkej nohe (podstave), v hornej časti s očkami na pripevnenie retiazok, a z posuvného perforovaného vrchnáka (striešky). Od 11. stor. kadidelnice preberali formy súdobej architektúry, častým bol typ kadidelnice, ktorý symbolizoval Nebeský Jeruzalem (alebo Šalamúnov Chrám). V 14. stor. pripomínala kadidelnica kostolnú vežu s fiálami a oporným systémom, v 15. stor. sa v jej dekore uplatnili flamboyantné kružby. V období renesancie a stredoveku sa kadidelnice používali aj počas morových epidémií na čistenie vzduchu. Súčasťou výzdoby renesančných kadidelníc bývali aj drobné ľudské postavy alebo figúrky zvierat.

V Číne sa kadidelnice začali používať pri taoistických náboženských rituáloch pravdepodobne v období vlády dynastie Vých. Čou (770 – 221 pred n. l.), keď sa stali jedným z klasických typov čínskych bronzov, pričom sa vyvinulo niekoľko typov. Základným typom boli kadidelnice v tvare jednoduchej misky alebo obdĺžnikovej nádoby so štyrmi valcovitými nohami a bez vrchnáka. K najpopulárnejším patrili kadidelnice, ktorých perforované veko má tvar čínskej posvätnej mýtickej hory Kunlun (alebo mýtickej hory Penglai), v období dynastie Ming (1368 – 1644) boli časté aj kadidelnice v tvare zvierat alebo vtákov (dym vychádzal zvyčajne z ich úst) zdobené emailom. V Japonsku sa kadidelnice (kóro) využívajú pri čajovom obrade. Najčastejšie sa vyrábajú z porcelánu alebo z keramiky, výnimočne z kovu s emailovou výzdobou. Majú oválny tvar s troma malými nožičkami v spodnej časti.

V Str. Amerike vyrábali kadidelnice z keramiky Mayovia. Používali ich pri náboženských rituáloch, mali bohatú výzdobu a často zobrazovali posvätného jaguára.

kadidlo

kadidlo — v širšom význame vonné gumoživice, rastlinné drogy, kúsky živicového dreva ap. alebo ich zmesi, pri ktorých tlení sa uvoľňujú vonné látky; v užšom význame stvrdnutá gumoživica olibanum kríkov a stromov rodu kadidlovník, najmä druhu kadidlovník Carterov, ktorá na rozžeravenom drevnom uhlí tlie za vzniku bieleho dymu citrónovo-ihličnanovej vône. Okrem gumoživice olibanum môže kadidlo obsahovať aj myrhu, styrax, benzoe, toluánsky balzam alebo iné aromatizujúce prímesi.

Kadidlo sa už v staroveku používalo najmä pri náboženských obradoch (Čína, Egypt, Rím), slúžilo však aj na dezinfekciu a odpudzovanie hmyzu a pripisovali sa mu očistné i liečivé vlastnosti. Základná zložka kadidla, gumoživica olibanum, bola preto veľmi cenená a drahá (dokonca drahšia než zlato); do oblasti Stredomoria sa dopravovala karavánami z Južnej Arábie po Kadidlovej ceste. Kadidlová obeta bola súčasťou náboženských obradov aj v judaizme (do zničenia jeruzalemského Chrámu), v kresťanstve bolo kadidlo spočiatku zakazované, pretože sa používalo v pohanských kultoch, neskôr bolo chápané ako symbol modlitieb vystupujúcich k nebu. V Novom zákone sa kadidlo uvádza ako jeden zo vzácnych (kráľovských) darov prinesených novonarodenému Ježišovi. V súčasnosti sa používa najmä v rámci liturgie rímskokatolíckej cirkvi, ako aj v liturgických sláveniach cirkví východného obradu.

Kadidlová cesta

Kadidlová cesta, arab. Tarík al-bachúr — staroveká obchodná karavánová cesta spájajúca Južnú Arábiu s pobrežím Stredozemného mora a s Mezopotámiou, nazvaná podľa hlavného prepravovaného tovaru, kadidla. Slúžila na obojsmernú prepravu vzácneho tovaru, okrem kadidla zo starovekých kráľovstiev v dnešnom Jemene a Ománe (Ma’ín, Sába, Hadramaut) aj myrhy a afrického korenia zo Sokotry a vých. Afriky (Africký roh, Etiópia a Somálsko), perál z Perzského zálivu, zlata a slonoviny z Afriky a drahých kameňov a textílií z Indie. Tovar privážali lode z Perzie, Afriky a Indie do juhoarabských prístavov, hlavná línia Kadidlovej cesty sa začínala v najvýchodnejšom juhoarabskom kráľovstve Hadramaut, viedla cez Hidžáz a popri záp. okraji Arabskej púšte a končila sa v Gaze na pobreží Stredozemného mora. Prosperita oblasti na jej rozvetvených juž. (juhoarabské kráľovstvá) aj sev. (Nabatejské kráľovstvo) koncoch úzko súvisela s intenzitou prepravy, napr. prosperita (pôvodne obchodného) mesta Mekka, ktoré sa nachádzalo približne v jej strede, od nej priamo závisela. Po obsadení Egypta Rímskou ríšou sa na obchod s Orientom začala asi od začiatku n. l. využívať vo veľkej miere námorná trasa cez Červené more a význam Kadidlovej cesty značne poklesol. K jej úpadku taktiež prispela novovyužívaná cesta cez Mezopotámiu do Perzského zálivu. Neskôr jej význam vzrástol a pretrval až do nástupu islamu v 7. stor. Niektoré časti Kadidlovej cesty sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO: kadidlovníkový háj vo Vádí Dauka, archeologické lokality Chúr Rúrí a Šisr a al-Balid v Ománe (2000) a ruiny nabatejských miest Haluza, Mamšit, Avdat a Šivta v Negevskej púšti v Izraeli (2005).

kadidlovník

kadidlovník, Boswellia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď burzerovité. Zvyčajne opadavé, 2 – 8 m vysoké stromy (niekedy s viacerými kmeňmi) alebo kry pochádzajúce z tropických aridných oblastí vých. Afriky (Africký roh), juhu Arabského polostrova a Indie. Majú nepárnoperovité listy s krátkou stopkou, pílkovitými okrajmi a so svetlozelenou spodnou stranou, ktoré vyrastajú na koncoch konárikov, a drobné jednopohlavné päťpočetné svetlobiele alebo svetložlté kvety na krátkych stopkách usporiadané v súkvetiach strapec, plod tobolka.

Patrí sem okolo 25 druhov, napr. kadidlovník Carterov (Boswellia sacra), Boswellia papyrifera, Boswellia frereana a Boswellia serrata. V dreve a kôre kadidlovníka sa nachádzajú schizogénne kanáliky obsahujúce gumoživicu olibanum (→ gumoživice), ktorá po narezaní vyteká a na vzduchu tvrdne za vzniku teliesok slzovitého alebo nepravidelného tvaru smotanového, žltastého až hnedastého sfarbenia (v závislosti od druhu kadidlovníka a poradia zberu v sezóne), ktoré sa hromadia okolo stromu a asi po dvoch týždňoch od narezania sa zbierajú.

K najväčším svetovým producentom živice patria Omán (guvernorát Zufár), Etiópia a Somálsko. Kôra, koreň, kvety a plody kadidlovníka, ale najmä olibanum sa vo vhodnej forme oddávna používali v miestnom ľudovom liečiteľstve (napr. na hojenie rán a opuchov i pri bolestiach žalúdka); v staroveku sa gumoživica používala v Egypte pri balzamovaní. Dym z tlejúcej gumoživice sa používal napr. proti bolestiam hlavy a pri prechladnutí, najmä však na očistné a náboženské účely (→ kadidlo). Rezinoid olibanum a silica získaná z gumoživice olibanum sa používajú pri výrobe parfumov, silica aj v aromaterapii.

kádiríja

kádiríja [vl. m.] — súfijské bratstvo (taríka), jedno z najstarších v islame. Za jeho zakladateľa sa podľa niektorých bádateľov považuje teológ a učenec hanbalovskej právnej školy Abd al-Kádir al-Džílání (*1077, †1166), ktorý založil vlastnú školu (madrasa) v Bagdade, kde sa nachádza duchovné centrum kádiríje aj al-Džíláního hrob. Jeho stúpenci nevytvorili klasické súfijské bratstvo, voľne však nasledovali príklad al-Džíláního života. Členovia bratstva sa usilujú o duchovný pokrok opakovaným vyslovovaním mena Alah (→ zikr) a o očistu srdca od zla nasledovaním života proroka Mohameda v súlade s vybranou právnou školou. Ich symbolom je plstená čiapka so zelenou ružou. V 1. pol. 20. stor. zohrala kádiríja dôležitú úlohu v sev. Afrike (dnešné Alžírsko, Maroko) v protikolonialistickom boji miestnych kmeňov. V súčasnosti žijú jej prívrženci najmä v Maroku, Iraku, Pakistane, Turecku a na Balkáne.

Kadiš

Kadiš [aramejsky], aj Kaddiš — židovská responzóriová modlitba, chválospev. Hlavnú časť Kadišu tvoria slová Nech je požehnané Jeho veľké meno na večné veky vyjadrujúce vieru v Božiu svätosť (aramejsky kadiš = svätý) a veľkosť, oddanie sa Božej vôli a nádej na skorý príchod Božieho kráľovstva. Modlí sa v synagóge počas všetkých spoločných modlitieb a po skončení spoločného štúdia Talmudu. Jestvuje vo viacerých formách, z ktorých najvýznamnejšie sú štyri. Ako jednu z najdôležitejších častí židovskej liturgie sa ho v aramejčine a za prítomnosti najmenej desiatich židovských mužov (→ minjan) modlí kantor (chazan) po každej časti bohoslužby (chaci Kadiš, polovičný Kadiš – pôvodne kratšia forma vyjadrujúca nádej v skorý príchod Mesiáša) a na záver bohoslužby (Kadiš šalem, úplný Kadiš, ktorý je prosbou k Bohu o prijatie všetkých predchádzajúcich modlitieb). Rabínsky Kadiš (Kadiš de-rabanan) sa modlí po ukončení štúdia určitej časti ústnej Tóry a na šabat ním rabín končí svoju kázeň. Najznámejší je Kadiš sirôt (Kadiš jatom), ktorý predrieka syn zomretého na pohrebe alebo v smútočnom dome a potom denne počas 11 mesiacov a na výročie úmrtia (jidiš jarcajt). Preto sa Kadiš všeobecne nesprávne považuje len za pohrebnú modlitbu (napriek tomu, že hlása Božiu moc a nesmrteľnosť Izraela a o smrti nehovorí).

Kádisíja

Kádisíja, arab. Qádisíja — historická lokalita v str. Iraku na Mezopotámskej nížine neďaleko dnešného mesta Hilla. R. 637 sa tam odohrala bitka medzi arabským moslimským vojskom kalifa Umara ibn al-Chattába, ktoré pokračovalo v expanzii po víťaznej bitke pri rieke Jarmúk, a perzským vojskom posledného sásánovského kráľa Jazdegerda III. (aj Jazdagert, Jazdgert, Jazdkaert; vládol 632 – 641, resp. 651). V trojdňovom boji mala spočiatku perzská armáda (okolo 40-tis.) disponujúca bojovými slonmi nad arabským jazdectvom a pechotou (25- až 30-tis., vyzbrojení mečmi, lukmi a kopijami) prevahu, nakoniec však (po veľkých stratách na obidvoch stranách) podľahla, čím sa Arabom otvorila cesta na obsadenie Perzie. Jazdegerd najprv ponúkol Arabom odstúpenie územia na západ od rieky Tigris, tí však dohodu odmietli a obsadili sásánovské sídelné mesto Ktésifón na vých. brehu Tigrisu, 637 – 641 získali územie dnešného Iraku a po zdrvujúcej porážke Peržanov v bitke pri Nihávande (aj Nehávand, asi 50 km od Hamadánu; 641) si 642 – 644 podmanili aj veľkú časť územia dnešného Iránu (Perziu).

kadisko

kadisko — technická súčasť rybníka, spevnené vyvýšené miesto pri lovisku, kde sa umiestňuje náradie (napr. kaďa a váhy) potrebné pri výlove rybníka. Povrch kadiska má byť asi 30 cm nad hladinou vody v lovisku; s korunou hrádze je spojené schodmi.

Kadlec, Karel

Kadlec, Karel, 11. 1. 1865 Přehořov, okres Tábor – 4. 12. 1928 Praha — český právnik a právny historik. Krátko pracoval ako advokátsky koncipient, 1890 – 1905 tajomník Družstva Národného divadla v Prahe, od 1905 mimoriadny, od 1909 riadny profesor dejín slovanského práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1911 a 1927 dekan fakulty). Spočiatku sa zaoberal otázkami autorského práva, neskôr dejinami štátu a práva slovanských národov, ako aj rumunskými a uhorskými právnymi dejinami, napr. Rodinný nedíl čili zádruha v právu slovanském (1898), Verböczyovo Tripartitum a soukromé právo uherské i chorvatské šlechty v něm obsažené (1902) a Dějiny veřejného práva ve střední Evropě I-IV (1920, 1921, 1923, 1928), najvýznamnejšie dielo Slovník slovanského práva sa mu však nepodarilo dokončiť. Spoluautor slovníka Německo-česká terminologie úřední a právnická (1897) a Ottovho slovníka naučného, prekladateľ z francúzštiny a chorvátčiny. R. 1920 – 28 generálny tajomník Českej akademie věd a umění, riadny člen viacerých svetových akadémií vied.

Kadlečík, Ivan

Kadlečík, Ivan, 8. 4. 1938 Modra, okres Pezinok – 15. 7. 2014 Pukanec — slovenský spisovateľ a literárny kritik. Pochádza z rodiny evanjelického kňaza, 1956 – 61 študoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1963 – 68 pôsobil ako redaktor denníka Pravda v Košiciach, zároveň 1966 – 67 spoluzakladateľ literárneho časopisu Krok v Košiciach, 1968 – 71 šéfredaktor kultúrneho časopisu Matičné čítanie a odborný pracovník Biografického ústavu Matice slovenskej v Martine, po nástupe normalizácie bol prepustený zo zamestnania, vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov a mal zákaz publikovať, 1971 – 76 nezamestnaný, 1976 – 77 pracovník Slovenského národného múzea v Martine, 1977 – 90 kníhkupec v Pukanci, 1990 – 2003 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, žije v Pukanci. Jeho prvá kniha literárnych kritík a esejí zo 60. rokov 20. stor. Z rečí v nížinách vyšla až 1993. Počas zákazu publikovania pripravil na vydanie práce J. M. Hurbana Slovensko a jeho život literárny a Životopisy a články (1972 – 73) i biografickú knihu Štefan Marko Daxner (pod cudzím menom E. Hleba) a v edícii L. Vaculíka Petlice vydal v podobe samizdatových strojopisných rozmnoženín literárnokritické úvahy o slovenských, českých a svetových autoroch Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990) i eseje o normalizácii Rapsódie a miniatúry (1981, knižne Kolín nad Rýnom, 1988, Brno, 1992). Esejistické knihy Dvanásť (1989), Vlastný horo(r)skop (1991), Lunenie (1993), Hlavolamy (1995, Cena D. Tatarku), Vlani ako dnes (1997), Taroky (1997), Chronoskop (2006) a Škoda knižke nerozpredanej ležať (2009), korešpondencia a denníky Epištoly (1992), epištoly Lístoky (1999), reflexie o hudbe J. S. Bacha Malé prelúdiá (2002) a kniha spomienok Žiť sa dá len autobiograficky (2004) obsahujú motívy viery, domova i vzťahu k prírode a filozofické reflexie o človeku, umení a spoločnosti. Autor básnickej zbierky Srdce sa volá ň (1994) a románu Spytovanie (Román) (2010, s Olegom Pastierom, *1952) koncipovaného z rozhovorov a korešpondencie. Nositeľ Radu Ľ. Štúra II. triedy (2003).

Kadlečík, Ondrej

Kadlečík, Ondrej, 10. 2. 1948 Ivanovce, okres Trenčín — slovenský poľnohospodársky odborník, manžel M. Kadlečíkovej. R. 1971 – 72 pôsobil vo Výskumnom ústave chovu a šľachtenia hydiny v Ivanke pri Dunaji, od 1972 pôsobí na Agronomickej fakulte (dnes Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov) Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre; 2010 profesor. Absolvoval viaceré zahraničné pobyty na univerzitách a výskumných pracoviskách v USA, Holandsku, Dánsku, Rakúsku, Nórsku, Španielsku, Taliansku a Nemecku. Zaoberá sa genetikou a šľachtením hospodárskych zvierat, biodiverzitou vlastností ohrozených plemien hospodárskych zvierat a poľovnej zveri, genetickou diverzitou plemien dobytka a koní, šľachtením zvierat, ako aj poradenstvom v tejto oblasti. Podieľa sa na budovaní Excelentného centra ochrany a využívania agrobiodiverzity na Fakulte agrobiológie a potravinových zdrojov. Ako riešiteľ a koordinátor sa podieľal na projektových aktivitách Európskej asociácie pre živočíšnu produkciu (European Association of Animal Production, EAAP) a Organizácie Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO), pracoval ako člen riadiaceho výboru pracovnej skupiny Cattle Network pri EAAP. Člen Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied. Autor a spoluautor vyše 150 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch, 5 monografií, napr. Ohrozené plemená zvierat na Slovensku (2004) a Optimalizácia šľachtiteľského programu pinzgauského plemena na Slovensku (2010), vysokoškolskej učebnice Všeobecná zootechnika (2007) a 13 učebných textov a odborných kníh.

Kadlečíková, Mária

Kadlečíková, Mária, 6. 4. 1948 Kolárovo, okres Komárno — slovenská poľnohospodárska odborníčka, manželka O. Kadlečíka. R. 1972 – 92 pôsobila na Prevádzkovo-ekonomickej fakulte (dnes Fakulta ekonomiky a manažmentu) Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre (1985 – 90 prorektorka), 1993 – 97 stála predstaviteľka Slovenskej republiky v Organizácii Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) v Ríme (1995 – 97 členka Finančného výboru Rady FAO, 1996 predsedníčka Skupiny krajín strednej a východnej Európy pri FAO), 1997 – 2001 riaditeľka Agroinštitútu v Nitre, súčasne 1997 – 99 prvá podpredsedníčka Poľnohospodárskeho výboru FAO, 1999 – 2002 podpredsedníčka Výkonného výboru pre poľnohospodárstvo Európskej kancelárie FAO, súčasne 1998 – 2001 poslankyňa NR SR, 2001 – 02 podpredsedníčka Vlády SR pre európsku integráciu, 2002 – 07 subregionálna zástupkyňa FAO pre strednú a východnú Európu v Budapešti, 2007 – 10 regionálna zástupkyňa FAO pre Európu a Strednú Áziu v Budapešti, od 2010 pôsobí na Fakulte ekonomiky a manažmentu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Zaoberá sa teóriou riadenia, poľnohospodárskym poradenstvom, personálnym manažmentom a rozvojom vidieka. Do vzdelávacieho procesu zaviedla dva nové predmety – personálny manažment a poľnohospodárske poradenstvo. Autorka a spoluautorka viacerých monografií a vysokoškolských učebníc, napr. Riadenie poľnohospodárstva: Návody na cvičenia (1984), Spoločná poľnohospodárska politika: modul 04 (2001), The European Handbook. Všeobecný sprievodca európskymi inštitúciami (2002), Základy manažmentu (2012), Manažment (Management, 2013) a Poľnohospodárske poradenstvo v krajinách EÚ (Agricultural Extension in European Union Countries, 2013), 3 učebných textov a vyše 400 vedeckých článkov a odborných príspevkov v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Členka viacerých vedeckých a redakčných rád, komisií a spoločností, nositeľka viacerých ocenení, napr. maďarského štátneho vyznamenania Maďarský rad za zásluhy (Dôstojnícky kríž) za výsledky dosiahnuté v službách verejnosti (2010), Dr. h. c. Ukrajinskej národnej univerzity prírodných a environmentálnych vied v Kyjeve (2008), Dillíjskej školy profesionálnych štúdií a výskumu v Dillí (2010) a Univerzity sv. Štefana v Gödöllő (2004).

Kadlický, Roman

Kadlický, Roman, 25. 12. 1879 Brozany nad Ohří, okres Litoměřice – 9. 7. 1948 Praha — český lekár, oftalmológ. R. 1906 – 19 pôsobil na Očnej klinike profesora Deyla v Prahe, zakladateľ a prvý prednosta (1915 – 30) Očnej kliniky Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1923 – 24 dekan, 1924 – 25 prodekan fakulty), 1930 – 48 prednosta I. očnej kliniky Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe (1943 – 45 perzekvovaný nacistami); 1919 profesor.

Zaoberal sa patogenézou a liečbou glaukómu a sietnice, chirurgiou katarakty a prevenciou očných chorôb. Priekopník intrakapsulárnej extrakcie šošovky, akinézy mihalníc a retrobulbárnej anestézie. Zakladateľ a prvý predseda Zemského spolku pre starostlivosť o nevidomých na Slovensku, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej. R. 1922 – 30 člen redakčnej rady Bratislavských lekárskych listov. Autor mnohých významných prác, napr. o glaukóme, trachóme, extrakcii teliesok z oka a o operačných technikách v očnom lekárstve.

kadlub

kadlub

1. prenosná zásobnica valcového tvaru na uskladnenie obilia zhotovená z kmeňa zoťatého stromu alebo jeho časti, v ktorej je vydlabaná priehlbina alebo dutina. Na výrobu kadluba sa využívali aj bútľavé kmene stromov (jedľa, topoľ, čerešňa, buk), ktorých vnútro sa vydlabalo až po zdravé drevo a na jednom, príp. na obidvoch koncoch sa vsadilo dno. Kadluby bývali stojaté s otvoreným horizontálnym ústím alebo ležaté s otvorom v strede kmeňa (ich výhodou bolo, že sa pri požiari dali odkotúľať). Vyrábali sa najmä na severovýchode a západe Slovenska a používali sa v celej horskej oblasti Slovenska, a to až do začiatku 20. stor., ojedinele až do 50. rokov 20. stor. Podobným spôsobom (dlabaním, dávnejšie pravdepodobne aj vypaľovaním) sa na území Slovenska vyrábali aj člny (odborne nazývané monoxyly), korytá, válovy na napájanie dobytka, stupy, úle (dlabáky) a mažiare;

2. forma na odlievanie alebo na formovanie predmetov (→ forma, význam 11). Kadluby sa zhotovovali z mäkkého kameňa (jemnozrnné pieskovce, bridlice, mastenec), z hliny (tzv. stratené formy na jednorazové odlievanie unikátov), ale najčastejšie z vosku. Najjednoduchšie boli jednodielne jednostranné kadluby na odlievanie jednoduchých kusov alebo surových hrivien. Dvojdielne kadluby boli podľa tvaru požadovaného výrobku jednostranné alebo dvojstranné. Na presné a pevné spájanie viacdielnych kadlubov boli na nich otvory na čapovacie nity, rysky na lícovanie a zárezy na šnúry. Roztavený kov sa lial zhora cez jeden alebo cez viac otvorov, v bočných a dolných partiách kadluba boli kanáliky na odvod plynov. Umožňovali odlievanie predmetov s dutinou (sekerky, hroty oštepov s tuľajkou), neskôr aj zložitejších výrobkov (výroba kovových kolies so spicami). Prvýkrát sa kadluby použili na juhovýchode Európy okolo polovice 4. tisícročia pred n. l. na odlievanie medených sekeromlatov (typ Vydra a Varna). Na území Slovenska pochádzajú najstaršie nálezy kadlubov už z bronzovej doby. Väčší počet kadlubov sa našiel v Pobedime (sídlisko lužickej kultúry). V ľudovom prostredí sa kadluby používali najmä pri odlievaní šperkov. Okrem hliny, bridlice alebo mastenca sa zhotovovali aj z dreva (na olovené a cínové predmety), príp. zo zemiaka. Sadrové a kovové kadluby sa používali vo fajkárstve;

3. obruba studne;

4. prieruba v ľade.

Kadłubek, Wincenty

Kadłubek [-vu-], Wincenty, aj majster Wincenty, okolo 1150 Karwów alebo Kargów (pri Opatówe) – 8. 3. 1223 Jędrzejów — poľský kronikár. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, 1167 – 85 študoval v Paríži alebo v Bologni, bol kaplánom a notárom kráľa Kazimíra II. Spravodlivého, 1208 – 18 krakovský biskup, 1218 vstúpil do cisterciánskeho kláštora v Jędrzejówe. Autor latinskej kroniky Chronica Polonorum (knižne prvý raz 1612), ktorá obsahuje výpožičky z diel antických autorov, príbehy o bojoch Poliakov proti pohanom, Pomoranom, Jatvingom a o výpravách do Pruska, ako aj cyklus povestí o legendárnom kniežati Krakovi, jeho dcére Wande a drakovi na Waweli; vyznačuje sa kvetnatým alegorickým štýlom. R. 1764 blahorečený.

kadmiová červeň

kadmiová červeň — triviálny názov selenidu kademnatého CdSe, syntetický pigment. Podobne ako kadmiová žlť sa vyznačuje kryštálovou štruktúrou, mäkkou textúrou a vysokou farbivosťou. Pripravuje sa reakciou selénu s kadmiom, oxidom kademnatým CdO alebo s uhličitanom kademnatým CdCO3. Časť selénu sa môže nahradiť sírou, takže produkt je zmesou kadmiovej červene a kadmiovej žlte a dosahuje oranžový až tmavočervený odtieň, pričom so stúpajúcim podielom selénu sa dosahuje sýtejší červený odtieň. Kadmiová červeň sa pridáva do umeleckých farieb (vyrába sa v piatich odtieňoch od žiarivo červenej po takmer kraplakové odtiene), glazúr a smaltov, na farbenie plastov a pigmentáciu náterových látok.

kadmiovanie

kadmiovanie [gr.] — vytváranie tenkého povlaku ochrannej alebo ozdobnej vrstvy kadmia na povrchu kovových alebo nekovových predmetov, napr. na kadmiovanie ocelí sa používa galvanické pokovovanie alebo pokovovanie ponorom.

kadmiová žlť

kadmiová žlť, aj kadmiová žltá — triviálny názov sulfidu kademnatého CdS, syntetický pigment. Kadmiová žlť sa pripravuje reakciou kadmia, oxidu kademnatého CdO alebo uhličitanu kademnatého CdCO3 so sírou pri 300 – 500 °C alebo zrážaním roztokov kademnatých solí alkalickými sulfidmi alebo sulfánom. Môže byť pripravená v rôznych odtieňoch od svetložltého po tmavooranžový, a to v závislosti od veľkosti častíc a kryštálovej štruktúry. V zmesi so selenidom kademnatým CdSe sa získajú červené až tmavočervené odtiene (→ kadmiová červeň). Má veľmi vysoký index lomu, a preto aj dobrú kryciu schopnosť. Je najviac používaným žltým pigmentom v umeleckých farbách, používa sa aj na pigmentáciu náterových látok a pri výrobe plastov, glazúr a emailov. Jej zmiešaním s dihydrátom oxidu chromitého Cr2O3 · 2H2O (→ Guignetova zeleň) vzniká svetlozelený odtieň niekedy označovaný ako kadmiová zeleň.

kadmium

kadmium [gr.], cadmium, zn. Cd — chemický prvok 12. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 48, relatívna atómová hmotnosť 112,414, teplote topenia 320,8 °C, teplota varu 765 °C, hustota 8,65 g/cm3. Striebrobiely mäkký lesklý kov, ktorý reaguje s kyslíkom zo vzduchu, preto rýchlo stráca lesk. Vytvorený tenký povlak oxidu kademnatého CdO bráni ďalšej oxidácii. Kadmium objavil 1817 F. Stromeyer pri skúmaní minerálu smithsonitu a takmer súčasne aj nemecký chemik Carl Samuel Hermann (*1765, †1846) pri výskume prímesí oxidu zinočnatého ZnO. Názov kadmia pochádza z gr. kadmeia, čo bol pôvodný názov zinkovej rudy s obsahom ZnO alebo ZnCO3 (smithsonitu). Podľa výskytu v zemskej kôre (0,16 g/t) je 63. prvkom v poradí. Získava sa ako vedľajší produkt pri spracovaní zinkových rúd. Pri oddeľovaní kadmia od zinku sa využívajú skutočnosti, že oxid kademnatý CdO sa ľahšie redukuje ako oxid zinočnatý ZnO a zároveň teplota varu kadmia je nižšia ako teplota varu zinku (907 °C), preto kadmium možno od zinku oddeliť destiláciou. Svetová produkcia kadmia je okolo 20-tis. ton ročne. Používa sa najmä na výrobu niklovo-kadmiových (Ni-Cd) akumulátorov a na tvorbu ochranných antikoróznych vrstiev, tvorí súčasť rôznych spájok a iných zliatin s nízkou teplotou topenia (napr. Woodov kov). Izotop 113Cd je veľmi dobrým absorbátorom neutrónov, využíva sa napr. v regulačných tyčiach jadrových reaktorov.

Je to neušľachtilý kov, ktorý s neoxidujúcimi kyselinami (HCl, zriedená H2SO4) reaguje za vývoja vodíka. V zlúčeninách má atóm kadmia oxidačné číslo II, veľmi zriedkavo aj oxidačné číslo I (napr. v ióne \(\require{mhchem}\ce{Cd_2^2+}\)). Z halogenidov je biely fluorid kademnatý CdF2 málo rozpustný vo vode, ostatné halogenidy (biely CdCl2, žltý CdBr2 a biely CdI2) sú hygroskopické a vo vode veľmi dobre rozpustné. Rozpustné halogenidy Cd(II) majú vrstevnatú štruktúru, pričom štruktúry CdCl2 a CdI2 slúžia ako štandardné štruktúrne typy, s ktorými sa porovnávajú štruktúry iných halogenidov a hydroxidov dvojmocných kovov. Oxid kademnatý CdO vzniká pri zahrievaní kadmia na vzduchu, pri pražení sulfidu kademnatého CdS alebo pri žíhaní Cd(OH)2, príp. Cd(NO3)2. V závislosti od podmienok termickej reakcie sa môže jeho sfarbenie meniť od žltého cez červené a hnedé až po čierne, pričom zmenu sfarbenia spôsobujú najmä defekty v jeho kryštálovej štruktúre (kryštalizuje v kubickej sústave). Používa sa pri výrobe dekoratívneho skla a glazúr a niklovo-kadmiových akumulátorov i ako katalyzátor hydrogenačných a dehydrogenačných reakcií. Hydroxid kademnatý Cd(OH)2 vzniká ako biela zrazenina po pridaní alkalického hydroxidu k roztoku soli Cd(II), sulfid kademnatý CdS ako žltá zrazenina pri reakcii sulfánu H2S s roztokmi solí Cd(II). Keďže CdS je nerozpustný vo vode, jeho toxicita je nízka. Patrí medzi termicky najstabilnejšie a najkvalitnejšie anorganické pigmenty (→ kadmiová žlť), v zmesi so selenidom kademnatým CdSe je súčasťou pigmentov s oranžovým až s tmavočerveným odtieňom (→ kadmiová červeň), využíva sa aj pri výrobe solárnych článkov a svetloemitujúcich diód. Telurid kademnatý CdTe slúži na výrobu senzorov citlivých na infračervené svetlo a fotočlánkov. Najvýznamnejšie kademnaté soli kyslíkatých kyselín sú vo vode rozpustné 3 CdSO4 · 8H2O a Cd(NO3)2 · 4H2O. Kadmium vytvára aj množstvo komplexov, ktoré sú často tetraédrické, napr. [CdCl4]2− a [Cd(SCN)4]2−, trigonálne bipyramidálne, napr. [CdCl5]3−, alebo oktaédrické, napr. [Cd(NH3)6]2+. Podobne ako zinok tvorí veľa organokovových zlúčenín, napr. typu R2Cd, RCdX (R je alkyl alebo aryl, X je halogenidový anión). Všetky zlúčeniny kadmia rozpustné vo vode sú mimoriadne toxické, hromadia sa v obličkách a v pečeni a môžu spôsobiť až zlyhanie obličiek. Kadmium sa viaže najmä na sulfanylové skupiny proteínov, nahrádza tam pôvodne prítomný zinok, a tým inhibuje funkciu enzýmov.

Kadmos

Kadmos, genitív Kadma, lat. Cadmus — v gréckej mytológii syn fenického kráľa Agénora (gr. Agénór) a Telefassy (gr. Télefassa), mýtický praotec Tébanov. Na otcov príkaz sa vydal hľadať Diom unesenú sestru Európu a prišiel až do Grécka. Na pokyn boha Apolóna (prednesený prostredníctvom Pýtie v delfskej veštiarni) nasledoval kravu, ktorá zašla do Boiótie. Na mieste, kde si ľahla, vybudoval neskôr pevnosť Kadmeiu (jadro mesta Téby). Pri hľadaní vody však zabil hada s dračou hlavou strážiaceho prameň, ktorý patril bohovi Areovi. Na príkaz bohyne Atény vytrhal hadovi zuby a polovicu z nich zasial do zeme (druhú polovicu zubov dostal neskôr Jáson). Zo sejby (v antických prameňoch zaznamenanej ako dračia sejba) vyrástli bojovníci (tzv. zasiati muži, gr. spartoi), ktorí sa navzájom pozabíjali. Zostalo ich päť a od nich odvodzovalo svoj pôvod päť tébskych šľachtických rodov. Kadmos, aby odčinil zabitie hada (draka), musel odslúžiť u Area osem rokov. Potom sa stal tébskym kráľom. Za ženu mu olympskí bohovia vybrali Harmóniu, dcéru Area a Afrodity, a osobne sa zúčastnili svadby. Ich dary však prinášali manželom a ich príbuzným nešťastie (→ siedmi proti Tébam). Napriek tomu, že Kadmos vládol spravodlivo, bohovia ho prenasledovali. Tragicky zahynuli Kadmove dcéry (Inó, Semela) a vnuci (o. i. Aktaión), Arés vyvolal spor medzi Eteoklom a Polyneikom (ich otec Oidipus bol Kadmovým prapravnukom). Po tragickej smrti vnuka Penthea (v bakchickom vytržení ho roztrhala Kadmova dcéra Agaué; námet Euripidovej tragédie Bakchantky), v prospech ktorého sa Kadmos vzdal vlády, prenechal moc synovi Polydórovi (Oidipovmu pradedovi) a odišiel z Téb. Podľa jednej z verzií o Kadmovej smrti boli spolu s Harmóniou premenení na hady (Ovídius), podľa inej boli prevezení do ríše blažených (Pindaros). Podľa mýtov Kadmos zaviedol v Grécku fenické písmo (tzv. Kadmove značky; pochádza z neho aj grécka alfabeta). Príbeh Kadma a Harmónie je častým námetom hudobných (J.-B. Lully: opera Kadmos a Harmónia, 1673), literárnych (Roberto Calasso: Svadba Kadma a Harmónie, Le nozze di Cadmo e Armonia, 1988) a výtvarných diel (antické vázové maľby zo 6. a z 5. stor. pred n. l. zobrazujúce o. i. boj Kadma s hadom, resp. s drakom).

Kadnár, Juraj

Kadnár, Juraj, 5. 9. 1972 Bratislava — slovenský rýchlostný kanoista, syn Ľubomíra Kadnára. Počas profesionálnej športovej kariéry (1989 – 2004) mnohonásobný reprezentant bývalého Česko-Slovenska a Slovenska. Účastník letných olympijských hier 1992 v Barcelone (4. miesto v disciplíne K4 na 1 000 m), 1996 v Atlante (v K2 s Attilom Szabóom) a 2000 v Sydney (náhradník v K4). Držiteľ bronzovej medaily z majstrovstiev sveta 1991 v Paríži (v K2 na 10 000 m, s Róbertom Erbanom, *1972), zlatej medaily z majstrovstiev Európy 2000 v Poznani (v K4 na 200 m) a striebornej medaily z majstrovstiev Európy 2002 v Szegede (v K2 s R. Erbanom). Od skončenia športovej kariéry pôsobí v klube Vodácky klub (VK) Tatran Karlova Ves v Bratislave vo funkcii kapitána kanoistiky. R. 2004 ukončil štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave so špecializáciou rýchlostná kanoistika.

Kadnár, Ľubomír

Kadnár, Ľubomír, 27. 9. 1941 Bratislava – 9. 11. 2008 tamže — slovenský rýchlostný kanoista, tréner a športový funkcionár, otec Juraja Kadnára. Účastník letných olympijských hier 1972 v Mníchove (9. miesto v disciplíne K4), majstrovstiev sveta (1963, 7. miesto v K2 na 10 000 m; 1966, 6. miesto v K4 na 1 000 m; 1971, 8. miesto v K4 na 1 000 m a 9. miesto v K4 na 10 000 m) a majstrovstiev Európy (1961, 5. miesto v K 4 na 10 000 m; 1965, 4. miesto v K2 na 10 000 m); získal 26 československých majstrovských titulov. Po skončení športovej kariéry predseda Slovenského zväzu kanoistiky (1985 – 88), Zväzu kanoistiky Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV, 1988 – 90), Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky (1993 – 2000) a zároveň Vodáckeho klubu (VK) Tatran Karlova Ves v Bratislave (1987 – 2008). Pod jeho vedením dosiahli československí a slovenskí reprezentanti viaceré úspechy. Spoluzakladateľ Slovenského olympijského výboru (SOV), 1992 – 97 podpredseda pre ekonomiku, neskôr čestný člen. R. 1982 – 2007 pôsobil ako riaditeľ Správy telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta SR Bratislavy (STaRZ), podieľal sa aj na obnove Národného cestného behu Devín – Bratislava (od 1992 riaditeľ pretekov) a stál pri vzniku mnohých športových podujatí na území Bratislavy a jej okolia. Nositeľ viacerých ocenení za prácu pre rozvoj vrcholového, ale aj rekreačného športu, napr. vyznamenania Zlaté kruhy SOV (2007).

Kádner, Otakar

Kádner, Otakar, 11. 5. 1870 Úhonice, okres Praha-západ – 6. 5. 1936 Poděbrady, okres Nymburk — český pedagóg. Od 1907 pôsobil na Karlovej univerzite v Prahe, kde od 1921 viedol Školu vysokých studií pedagogických, v ktorej sa ako v prvej v Československej repubike začala vyučovať pedagogika; 1919 profesor. R. 1919 – 22 riaditeľ Československého pedagogického ústavu J. A. Komenského, od 1929 prvý dekan súkromnej pedagogickej fakulty a 1931 – 36 riaditeľ Štátnej pedagogickej akadémie v Prahe. Významne prispel k rozvoju českej pedagogickej vedy, ktorej vývoj považoval za súčasť rozvoja národnej kultúry v spojitosti s filozofickým myslením v duchu pozitivizmu. V rámci systematickej pedagogiky spracoval klasifikáciu pedagogických vied a vied súvisiacich s pedagogikou, zaoberal sa aj pedagogickým výskumom v zahraničí (bol polyglot, čítal a písal v desiatich jazykoch) i pedagogickou psychológiou (O typech představivosti dětské a jejich významu pedagogickém, 1907; Příspěvky k pedagogice experimentální I – III, 1909 – 12), dejinami pedagogiky (Dějiny pedagogiky, 3 zväzky, 1909 – 23; Základy obecné pedagogiky, 3 zväzky, 1925 – 26), teóriou výchovy a vyučovania (Škola v lese, 1908; Rodina a škola, 1917; Náboženství a škola, 1918) a vzdelávaním pedagógov. Hlavný redaktor časopisu Pedagogické rozhledy (1919 – 32) a zároveň spoluredaktor Veškerých spisů J. A. Komenského (do 1923), redaktor edícií Škola vševědná (od 1925 hlavný redaktor), Knihovny pedagogických klasiků (od 1923) a 10 zväzkovej Československej vlastivědy (1931), v ktorej spracoval rozsiahlu štúdiu o školstve v Československej republike.

Kadoma

Kadoma, do 1982 Gatooma — mesto v strednej časti Zimbabwe v provincii Mashonaland West, 1 200 m n. m.; 78-tis. obyvateľov (2010). Priemysel banský (stredisko regiónu ťažby zlata, medi a niklu), kovoobrábací, stavebných materiálov, textilný (bavlnársky), drevársky. Stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie tabaku, kukurice a i.).

Kadoma bola založená koncom 19. stor. ako banská osada, 1917 získala štatút mesta. Nazvaná podľa neďaleko ležiaceho kraalu (osady) náčelníka Katumu, ktorý je zobrazený aj na mestskom erbe. Koloniálna architektúra z konca 19. – 1. pol. 20. stor.

Kadosa, Pál

Kadosa [-ša], Pál, vlastným menom Pál Veisz, 6. 9. 1903 Levice, Slovensko – 30. 3. 1983 Budapešť — maďarský hudobný skladateľ, klavirista a pedagóg. Vyrastal v Trnave, 1918 sa spolu s matkou presídlil do Budapešti, kde 1921 – 27 študoval kompozíciu u Z. Kodálya, hru na klavíri u Arnolda Székelya (*1874, †1958) a komornú hudbu u L. Weinera na Hudobnej akadémii F. Liszta. Od 1923 koncertoval doma i v zahraničí. Významný klavírny pedagóg, pôsobil na viacerých hudobných školách, 1945 – 83 vyučoval hru na klavíri a kompozíciu na Hudobnej akadémii F. Liszta v Budapešti; 1945 profesor. Jeho najvýznamnejšími žiakmi boli klaviristi Z. Kocsis, D. Ránki a A. Schiff a hudobní skladatelia T. Sárai, A. Mihály, G. Lehel a G. Kurtág. Aktívne organizoval maďarský hudobný život. R. 1920 inicioval vznik zoskupenia Modern Magyar Muzsikusok (Moderní maďarskí hudobníci), ktoré sa 1930 pod názvom Új Magyar Zene Egyesület (Nový maďarský hudobný spolok) včlenil ako maďarská sekcia do Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu. R. 1948 usporiadal prvú Medzinárodnú súťaž súčasnej hudby B. Bartóka (Concours international Béla Bartók de musique contemporaine) v Budapešti. Autor scénických, orchestrálnych, vokálno-inštrumentálnych, komorných a iných diel, napr. opery Dobrodružstvo v Huszte (A Huszti kaland, 1949 – 50), 9 symfónií (1927 – 68), inštrumentálnych koncertov, kantát a piesní. Nositeľ Ceny L. Kossutha (1950, 1975) a Ceny F. Erkela (1955, 1962), čestný člen Kráľovskej hudobnej akadémie v Londýne (1967).

Kaduna

Kaduna — mesto v strednej časti Nigérie na rieke Kaduna, hlavné mesto spolkového štátu Kaduna; 2,128 mil. obyvateľov (2010). Priemysel textilný (najmä bavlnársky), potravinársky (výroba nealkoholických nápojov, pivovarníctvo a i.), strojársky (výroba dopravných prostriedkov, ložísk, železničné dielne a i.), hutnícky (výroba železa a hliníka), kovoobrábací, petrochemický, chemický (výroba priemyselných hnojív), kožiarsky, drevársky, gumársky, odevný, papiernický; remeslá (hrnčiarstvo). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka na železničnej trati Lagos – Kano, dve letiská. Veľká dostihová dráha.

Kaduna bola založená 1913, od 1917 hlavné mesto Severnej provincie (dnes spolkový štát Kaduna). Po odtrhnutí sa Biafry od Nigérie a počas následnej občianskej vojny (1967 – 70) prišlo do Kaduny ležiacej na prevažne moslimskom severe množstvo utečencov, dôsledkom čoho sa tam vytvorili sociálne, náboženské a etnicky rôznorodé skupiny obyvateľov, medzi ktorými neustále vznikajú nepokoje a zrážky (najmä medzi moslimami a kresťanmi pre zavedenie islamského práva šaría; od 2001). Mesto je dodnes segregované, v sev. časti žijú moslimovia, v juž. časti kresťania.

Sídlo rímskokatolíckeho arcibiskupstva, anglikánskeho biskupstva, viacerých univerzít, napr. vojenskej akadémie (Nigerian Defence Academy, založená 1964), polytechniky (Kaduna Polytechnic, 1968), štátnej univerzity (Kaduna State University, 2007) a pobočky Ahmadu Bello University (založená 1962 so sídlom v Zarii), ako aj výskumných ústavov, napr. inštitútu pre výskum trypanozomiázy (Nigerian Institute for Trypanosomiasis Research, založený 1947); archeologické a etnologické múzeum, knižnice a i.

Kaduna

Kaduna — rieka v Nigérii, ľavostranný prítok Nigeru; dĺžka 580 km. Pramení v záp. časti náhornej plošiny Jos, na hornom toku má charakter periodickej rieky. Splavná na dolnom toku počas vysokých vodných stavov. Väčšie mestá na Kadune: Kaduna, Zungeru. V Kadune a v priľahlej oblasti žijú krokodíly, podľa ktorých je rieka nazvaná (v hauskom jazyku kada = krokodíl).

Kaďuveovia

Kaďuveovia, aj Kadiwéuovia, Caduvéovia, Caduvíovia, vlastným menom Ejiwajigi — juhoamerický indiánsky kmeň v juhozáp. Brazílii. Prvé zmienky o Kaďuveoch pochádzajú z 15. stor., keď ovládali rozľahlé oblasti v povodí rieky Paraguaj, v Pantanale a v pohorí Serra Bodoquena (podľa niektorých bádateľov sú poslednou prežívajúcou skupinou kmeňa Mbayáov žijúcich v sev. a severozáp. Paraguaji a juhozáp. Brazílii, od ktorých sa odtrhli v polovici 19. stor.). Bojový kmeň, boli známi predovšetkým ako skvelí jazdci a obávaní bojovníci zotročujúci iné kmene. Tradícia tolerovať v rodine len jedno dieťa, ktoré vládze matka nosiť dovtedy, kým nie je natoľko samostatné, že sa v prípade vojny dokáže pralesom prebiť samo, a až potom sa môže narodiť ďalšie, takmer viedla k ich zániku. R. 1791 uzatvorili mierovú zmluvu s Portugalčanmi a 1865 – 70 pomohli Brazílii, Argentíne a Uruguaju vyhrať vojnu proti Paraguaju. V minulosti sa zaoberali najmä chovom koní, z remesiel najmä hrnčiarstvom (maľovaná keramika), tkáčstvom a kováčstvom, ktoré prevzali od Španielov, preslávené boli aj ich maľby na tele. V súčasnosti sa zaoberajú lovom, rybolovom a poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice a manioku), žijú prevažne v rezervácii Terra Indígena Kadiwéu (založená 1903) v štáte Mato Grosso do Sul; asi 1,7 tis. príslušníkov (2010). Jazyk Kaďuveov (kadiwéu) patrí do jazykovej rodiny guaycurú.

Kádžárovci

Kádžárovci — dynastia turkického pôvodu vládnuca 1794 – 1925 v Iráne (Perzii). Jej členovia boli potomkami prevažne turkického šíitského zväzu Kizilbašov (resp. ich azerbajdžanskej vetvy v Iráne nazývanej Kádžári) a turkických kmeňov Oghuzov. Zakladateľ dynastie Ághá Mohammad Chán (1742 Astarábád, dnes Gorgán – 17. 6. 1797 Šuša, Náhorný Karabach, zavraždený) bol v detstve zajatý v tom čase v Iráne vládnucimi Zandovcami a držaný ako rukojemník v Širáze, odkiaľ sa mu 1778 podarilo ujsť. Využil vnútornú krízu Zandovcov a porazil ich posledného predstaviteľa, čo znamenalo zánik dynastie Zandovcov, zjednotil Kádžárov a 1785 obsadil Isfahán, 1788 Širáz, 1794 Kermán (jeho obyvateľstvo dal vyvraždiť) a 1795 vých. Gruzínsko (vrátane Tbilisi; obyvateľstvo dal zmasakrovať). R. 1796 (po dobytí Mašhadu, čím sa skončila vláda Afšárovcov v Chorásáne) sa dal korunovať za šáha, za hlavné mesto vyhlásil Teherán a pod svoju vládu zjednotil Chorásán, Perziu a juž. Kaukaz. Mohutná ruská invázia proti Iránu, ktorej cieľom bolo opätovne získať vých. Gruzínsko (1796), sa neuskutočnila pre smrť ruskej panovníčky Kataríny II. Veľkej. Pretože Ághá Mohammad Chán nemal potomkov (Zandovci ho dali vykastrovať), po jeho zavraždení nastúpil na trón (1798) jeho synovec Fath Alí (5. 9. 1772 Damghán, dnešný Irán – 23. 10. 1834 Isfahán), ktorý nadviazal kontakty s európskymi krajinami (najmä s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom) a pokúsil sa s nimi vytvoriť spojenectvo proti Rusku a obrániť iránske záujmy v Zakaukazsku. Po dvoch prehratých vojnách s Ruskom (1804 – 13, 1826 – 28) však stratil oblasť v juž. Kaukaze (→ rusko-perzské vojny). Známym sa stal predovšetkým mnohými manželkami a potomkami. Počas vlády (od 1834) jeho vnuka Mohammada (5. 1. 1805 Tabríz – 4. 10. 1848 Teherán) došlo k čiastočnému oslabeniu moci Kádžárovcov najmä v okrajových oblastiach ríše (Chorásán, Kermán a Herát, ktorý obsadili britské vojská). Mohammadov syn Náseroddín (17. 7. 1831 Teherán – 1. 5. 1896 tamže, zavraždený), ktorý vládol od 1848, bol najdlhšie vládnucim panovníkom celej dynastie. Krátko po nástupe na trón dal krvavo potlačiť bábistické povstanie (1848 – 52; → bábizmus). S pomocou hlavného ministra Amíra Kabíra (*1807, †1852) uskutočnil viaceré reformy, ktoré mali Irán pretvoriť na moderný štát podľa európskeho vzoru (napr. zavedenie pošty a telegrafu, budovanie manufaktúr, 1851 založenie prvej univerzity v Teheráne). Na nátlak dvora však Kabíra odvolal a dal zavraždiť, čím sa reformy zastavili. Udržiaval čulé styky s európskymi mocnosťami (trikrát absolvoval cestu po Európe), čo však v konečnom dôsledku malo za následok rast európskeho vplyvu. Do iránskych záležitostí sústavne zasahovali tak Rusko, ako aj Spojené kráľovstvo, ktoré sledovali vlastné strategické záujmy, predovšetkým súperili o získanie obchodných koncesií, ktoré Náseroddín udeľoval za finančné protislužby (napr. 1872 udelil koncesiu na stavbu železníc, ako aj na ťažbu nerastných surovín s výnimkou zlata a striebra britskému podnikateľovi P. J. Reuterovi; 1873 bola po proteste Ruska zrušená). Iránske hospodárstvo sa dostalo pod zahraničný vplyv, poklesla poľnohospodárska produkcia (dôsledkom boli hladomory, najväčší 1870 – 71). Náseroddín zreformoval armádu, 1879 vytvoril podľa ruského vzoru a pod velením ruských dôstojníkov elitnú, tzv. perzskú kozácku brigádu. V domácej politike zápasil s narastajúcou politickou i ekonomickou silou duchovenstva, čo sa prejavilo napr. aj v spore o tabak, keď 1890 udelil britskému dôstojníkovi Geraldovi Francisovi Talbotovi koncesiu (výlučné právo) na predaj, nákup a export tabaku. V krajine pod vedením duchovných vypukli nepokoje (1891 – 92), obyvateľstvo začalo bojkotovať tabakové výrobky a Náseroddín napokon 1892 koncesiu zrušil. Po jeho zavraždení vládol jeho najstarší syn Mozaffaroddín (23. 3. 1853 Teherán – 3. 1. 1907 tamže), ktorý rovnako ako jeho otec pokračoval v udeľovaní koncesií a navyše si bral vysoké pôžičky od ruských a britských bánk, aby tak mohol financovať svoje cesty po Európe a vydržiavať finančne nákladný dvor. Krajina sa postupne dostala do polokoloniálnej závislosti od Ruska, ako aj od Spojeného kráľovstva (1901 získalo ropnú koncesiu na dve tretiny iránskeho územia). To viedlo k nárastu protišáhovskej opozície vystupujúcej vo dvoch ideologických prúdoch (liberálno-národnom a duchovnom). V jeseni 1905 vypukli v Teheráne masové demonštrácie podporované obchodníkmi, duchovenstvom a prozápadne orientovanou inteligenciou (začiatok tzv. perzskej revolúcie), v auguste 1906 bol Mozaffaroddín prinútený podpísať príkaz, ktorým nariaďoval zvolanie parlamentu (madžles); prvýkrát sa zišiel v októbri 1906 a následne prijal tzv. ústavodarné zákony (madžles-e šúrá-je mellí), ktoré Mozaffaroddín ratifikoval 30. decembra 1906 (päť dní pred smrťou). Jeho nástupca a syn Mohammad Alí (21. 6. 1872 Tabríz – 5. 4. 1925 San Remo, Taliansko) sa napriek tomu, že po nástupe na trón (1907) sľúbil vernosť ústave, usiloval o obnovenie absolutistickej monarchie. Keď v auguste 1907 podpísali Rusko a Spojené kráľovstvo Petrohradskú zmluvu, na základe ktorej si rozdelili sféry vplyvu nad Iránom (ruská, britská a neutrálna zóna), v krajine opäť vypukli nepokoje. Koncom júna 1908 Mohammad Alí podporovaný Ruskom (za pomoci perzskej kozáckej brigády) obsadil parlament a viacerých jeho členov dal zatknúť a popraviť (štátny prevrat 1908). Zaviedol prísnu diktatúru podporovanú kozáckymi oddielmi, postavili sa však proti nemu vodcovia turkických kmeňov v okolí Tabrízu a Gílánu i bachtijárski kmeňoví vodcovia zo str. Iránu. Z obavy o život sa 1909 ukryl na ruskom veľvyslanectve a bol vyvezený do Ruska. Posledným kádžárovským šáhom, ktorého ešte ako neplnoletého 1909 zvolili povstalci po úteku jeho otca do exilu, bol Ahmad (21. 1. 1898 Tabríz – 21. 2. 1930 Paríž). Do 1910 za neho vládol vodca kádžárovského kmeňa, regent a strýc Ahmad Šáh Azúd ol-Molk (Azúd al-Mulk; †1910) a po jeho smrti do 1914 kádžárovský predák Náser ol-Molk (Abolqasem Náser al-Mulk; *1863, †1927). Počas Ahmadovej vlády došlo k dočasnému obnoveniu činnosti parlamentu, ktorý sa pokúšal presadiť finančné reformy, s čím nesúhlasili Spojené kráľovstvo a Rusko. Po štátnom prevrate (21. febr. 1921), ktorý uskutočnil vtedajší kozácky generál Rezá Chán Pahlaví, a po vymenovaní Rezá Chána za ministra vojny a 1923 za predsedu vlády (→ Pahlavíovci) bol prinútený odísť do exilu v Európe. V októbri 1925 ho parlament zosadil, čím bola ukončená vláda dynastie Kádžárovcov v Iráne. Niektorí potomkovia dynastie Kádžárovcov žijú v súčasnosti v Európe a USA, ďalší emigrovali v 20. rokoch 20. stor. do Strednej Ázie a dodnes žijú v Uzbekistane (v Taškente a Buchare). Od 2011 je hlavným predstaviteľom dynastie Kádžárovcov Mohammad Hassan Mirza (*1949).

kadzura

kadzura [jap.], Kadsura — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď schizandrovité. Vždyzelené drevnatejúce dvojdomé popínavé rastliny pochádzajúce z vých. a juhových. Ázie. Majú tmavozelené lesklé, zvyčajne kopijovité alebo široko vajcovité striedavé listy a jednotlivé čiaškovité kvety. Patrí sem 22 druhov, napr. do 4 m vysoká kadzura japonská (Kadsura japonica) s 10 cm dlhými na okraji zúbkatými listami a s červeným jedlým plodom, ktorá sa pestuje aj ako okrasná rastlina.

Kaédi

Kaédi — mesto v juž. časti Mauritánie na rieke Senegal, administratívne stredisko regiónu Gorgol; 56-tis. obyvateľov (2010). Priemysel potravinársky, textilný. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie prosa, ciroku, kukurice, batatov a zeleniny; získavanie arabskej gumy; chov dobytka). Riečny prístav, letisko.

Mesto bolo v stredoveku jedným z islamských centier na juž. okraji Sahary. V 90. rokoch 19. stor. ho obsadili francúzske koloniálne jednotky a vybudovali si tam základňu, neskôr sa stalo centrom administratívnej oblasti. R. 1929 v meste Kaédi a jeho okolí vypuklo protifrancúzske povstanie vedené radikálnym kazateľom Jaqúbom Syllom zo súfijského rádu tídžáníja, ktoré francúzska vláda potlačila. Po vyhlásení nezávislosti Mauritánie (1960) nastal rozvoj mesta, koncom 90. rokov 20. stor. však v dôsledku rasových a občianskych nepokojov došlo k jeho čiastočnému ekonomickému úpadku. Nemocnica Hôpital de Kaédi (1989), na ktorej boli moderným spôsobom uplatnené formy tradičnej ľudovej architektúry.

Kafanchan

Kafanchan — mesto v strednej časti Nigérie v spolkovom štáte Kaduna; 33-tis. obyvateľov (2010). Dopravná križovatka. Sídlo rímskokatolíckej diecézy (1995).

Kafenda, Frico

Kafenda, Frico (Fridrich), 2. 11. 1883 Mošovce, okres Martin – 3. 9. 1963 Bratislava — slovenský skladateľ, dirigent, klavirista a hudobný pedagóg, manžel Anny Kafendovej-Zochovej. Základy systematického hudobného vzdelania (hra na klavíri, skladba) získal už ako gymnazista v Ružomberku u českého organistu Josefa Chládka (*1856, †1928), ktorý tam od 1879 pôsobil ako regenschori a učiteľ hudby. Od 1901 študoval hru na klavíri u Roberta Teichmüllera (*1863, †1939), dirigovanie u A. Nikischa a kompozíciu u S. Jadassohna na konzervatóriu v Lipsku, súčasne od 1902 aj hudobnú vedu u H. Riemanna a H. Kretzschmara na filozofickej fakulte tamojšej univerzity, absolvoval 1906. Potom striedavo pôsobil ako dirigent, klavirista a korepetítor vo viacerých nemeckých operetných divadlách, 1906 vo Zwickau, 1907 v Intersburgu a v Tilsite (dnes Sovetsk, Rusko), 1908 – 09 vyučoval na Opernschule des Westens v Berlíne, 1909 – 11 dirigent v Bielsku-Białe a 1911 – 12 v Colmare. R. 1913 sa usadil v Drážďanoch, kde podľa vzoru berlínskej Opernschule založil súkromnú školu pre korepetítorov. Popri divadelnej činnosti pravidelne koncertoval. Udržiaval styky so slovenskými národovcami (o. i. s Vajanským) a zúčastňoval sa matičných slávností v Martine. Po vypuknutí 1. svet. vojny padol 1915 do ruského zajatia. Vstúpil do československých légií, kde bol činný ako klavirista, skladateľ i ako organizátor. Po 1. svetovej vojne sa vrátil na Slovensko. Významná osobnosť slovenskej hudobnej kultúry, zakladateľ slovenského hudobného školstva, priekopník slovenskej klavírnej pedagogiky a hudobnej kompozície, položil základy profesionálnej slovenskej hudby. Od 1920 bol pedagógom klavírnej hry, 1922 – 49 riaditeľom Hudobnej školy pre Slovensko v Bratislave, ktorá sa 1928 aj jeho zásluhou pretransformovala na Hudobnú a dramatickú akadémiu. V náročných podmienkach (nedostatok finančných prostriedkov) sa podstatnou mierou zaslúžil o udržanie chodu školy, kodifikoval obsahovú náplň štúdia a systematicky sa staral o odborný rast študentov (o. i. získal pre školu právo konať skúšky a vydávať vysvedčenia o spôsobilosti vykonávať hudobnícke povolania na území celej republiky). R. 1949 – 53 vyučoval klavírnu hru, teoretické predmety i kompozíciu na VŠMU. Vychoval mnohých významných slovenských klaviristov, napr. M. Karina a E. Fischerovú-Martvoňovú, jeho žiakom bol aj hudobný skladateľ E. Suchoň. R. 1922 založil komorné združenie Bratislavské trio, v ktorom hral do 1939 ako klavirista. Jeho hra sa vyznačovala charizmatickým výrazom a diferencovaným, kultivovaným tónom. Niekedy vystupoval ako sólista či dirigent. Ťažiskom jeho hudobnej tvorby sú komorné inštrumentálne a piesňové skladby. Už v Ružomberku vytvoril salónne tance a pochody, napr. Polku-mazúrku D dur (1899), Elzin valčík (1899), Pochod G dur (1900) a Pochod maturantov (1900). V Lipsku vznikli diela ovplyvnené nemeckým romantizmom, napr. cyklická Suita v starom slohu pre klavír (1904), Sonáta pre violončelo a klavír (1905), v ruskom zajatí Sláčikové kvarteto G dur (1916) a Sonáta D dur pre husle a klavír (1917 – 18), ktoré patria k jeho najvýznamnejším dielam. Z ranej piesňovej tvorby sú najvýznamnejšie Štyri piesne pre vysoký hlas a klavír (Nevinné veršíky, Potecha, Nápis na dome a Kukučka na verše Vajanského, 1913), z neskoršej tvorby Tri piesne pre mužský hlas a klavír (Listy, Okúzlenie a Pieseň na verše J. Smreka, 1955) a Tri miniatúrne piesne (na verše A. Plávku, 1962). Zo zborovej tvorby okrem raného Offertoria (1906) pre miešaný zbor, malý orchester a organ patria k význačným Kafendovým dielam Tri mužské zbory (Išli hudci horou, Marikovská veža, Sedemdesiat sukieň mala, 1949) na texty a nápevy slovenskej ľudovej poézie, malá kantáta Pieseň mieru (na verše A. Plávku, 1951) pre miešaný zbor a klavír (alebo symfonický orchester) a i. Už v čase pôsobenia v Nemecku využíval náznaky slovenských národných prvkov (napr. odzemok v 3. časti Sonáty pre violončelo), ktoré plnšie rozvinul v neskoršej tvorbe. Autor teoretickej práce O prírodnej stupnici (rukopis), v ktorej sa zaoberal analýzou slovenskej ľudovej melodiky v ľudových piesňach a jej tonálnym i modálnym charakterom. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Kafendová-Zochová, Anna

Kafendová-Zochová, Anna, 24. 6. 1895 Záriečie, okres Púchov – 13. 4. 1977 Myjava — slovenská klaviristka a hudobná pedagogička, manželka F. Kafendu. Základy hry na klavíri získala u učiteľa evanjelickej školy Matheusa Rehlinga a na dievčenskej škole u K. Gräserovej v Modre, 1907 – 12 študovala na Hudobnej škole hudobného spolku (Musikschule des Musikvereins) u Josefa Pembaura (*1875, †1950; žiaka A. Brucknera) v Innsbrucku, kde získala diplom najlepšieho poslucháča, tzv. Jakob Steiner-Preis, 1912 – 17 na pražskom konzervatóriu u Josefa Procházku (*1874, †1956), ako aj u K. Hoffmeistra, u ktorého 1919 – 20 pokračovala v štúdiu na majstrovskej škole pražského konzervatória. R. 1920 sa na požiadanie M. Ruppeldta vrátila do Bratislavy, kde spolu s F. Kafendom položila základy hudobného školstva a pedagogickou prácou sa pričinila o rozvoj profesionálneho hudobného umenia na Slovensku. R. 1917 – 18 pôsobila ako učiteľka hry na klavíri v Tábore, potom v Bratislave: od 1920 na Hudobnej a dramatickej akadémii (pôvodne Hudobná škola pre Slovensko) zmenenej 1941 na konzervatórium, kde pôsobila do 1965, súčasne 1949 – 53 externe a 1958 – 70 interne na VŠMU (1965 – 69 vedúca Katedry klávesových nástrojov, 1966 – 69 prorektorka); 1962 profesorka. Od 1919 vystupovala ako sólistka a komorná interpretka (1920 účinkovala napr. na prvom Slovenskom koncerte v Prahe). Propagovala pôvodnú slovenskú tvorbu, a to najmä diela F. Kafendu i nastupujúcej generácie slovenských skladateľov (A. Moyzesa i jeho žiakov a E. Suchoňa). Jej progresívny repertoár obsahoval i klavírne diela predstaviteľov českej hudby (B. Smetanu, A. Dvořáka, J. Suka, V. Nováka, L. Janáčka a i.). Slovenské ľudové piesne interpretovala doma i v zahraničí v triu Slovensko v piesni. R. 1926 – 42 aktívne spolupracovala s hudobnou redakciou Československého a Slovenského rozhlasu v Bratislave. Uznávaná pedagogička klavírnej hry, jedna z priekopníčok najnovších európskych klavírnych metodík na Slovensku. V pedagogickej činnosti nadväzovala na skúsenosti prestížnych európskych škôl a citlivo rozvíjala individualitu svojich žiakov; vychovala niekoľko generácií slovenských hudobníkov (vyše 140 absolventov) – klavírnych virtuózov (K. Havlíkovú, M. Starostu, I. Paloviča, T. Fraňovú, J. Hodžovú-Medveckú, Z. Poulovú-Majerskú), pedagógov (E. Pappovú), dirigentov a skladateľov (T. Freša, J. Haluzického, T. Andrašovana, J. Zimmera, D. Martinčeka). Nositeľka viacerých ocenení.