Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 3801 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

káblová televízia

káblová televízia — systém poskytovania televízneho signálu jeho zachytením z rozličných zdrojov, spracovaním a prenosom k spotrebiteľovi pomocou sústavy (siete) koaxiálnych a optických káblov. Signál z telekomunikačnej družice (satelitu), televízneho vysielača alebo miestnej televízie sa zachytáva anténou sprostredkujúceho zariadenia (v prípade miestnej televízie sa signál môže aj priamo distribuovať káblovým rozvodom alebo mikrovlnnými spojmi), kde sa aj spracúva (oddelia sa prijaté kanály, demodulujú sa, znova sa modulujú na nosné frekvencie priradených kanálov káblovej televízie a zosilnia sa širokopásmovým zosilňovačom) a vysiela. Televízny signál sa ďalej šíri koaxiálnymi alebo optickými káblami. Pri prenose koaxiálnymi káblami televízny signál s bežne používanými frekvenciami 50 – 900 MHz slabne, preto sa na jeho zosilnenie vkladajú do siete zosilňovače, ktorých počet je tým väčší, čím vzdialenejší je prijímateľ signálu od sprostredkujúceho zariadenia. Šírenie signálu optickými vláknami vyžaduje zosilňovanie len pri prenose na veľmi veľké vzdialenosti. V praxi sa od 90. rokov 20. stor. zvyčajne kombinujú obidva druhy káblov, zo sprostredkujúceho zariadenia sa signál prenáša optickými káblami do uzla alebo do iného koncového bodu, kde sa konvertuje na elektrický signál a na krátku vzdialenosť ku konečnému spotrebiteľovi (objednávateľovi) sa prenáša koaxiálnym distribučným káblom (jeden uzol slúži 100 – 250 objednávateľom) a následne do konkrétneho zariadenia pripájacím káblom.

Sieť káblovej televízie obsluhovaná jedným sprostredkujúcim zariadením sa obvykle skladá z jednej alebo z viacerých hlavných primárnych sietí, viacerých vedľajších primárnych sietí a množstva sekundárnych sietí, z ktorých sa signál vedie do domových uzlov (odovzdávacích zariadení). Rozvod káblovej televízie v obytných domoch alebo v iných budovách sa niekedy označuje ako terciárna sieť. Na príjem bežných analógových kanálov nie je potrebné v televíznom prijímači ďalšie zariadenie, pri digitálnych a platených kanáloch je potrebné dekódovanie. Rozvody káblovej televízie môžu poskytovať aj rozhlasové a telefónne služby, vysokorýchlostný internet, video na požiadanie ap. Káblová televízia sa v súčasnosti používa v mnohých štátoch sveta, jej výhodou je vyššia kvalita signálu (analógového i digitálneho) v porovnaní so signálom šíreným ovzduším prostredníctvom elektromagnetických vĺn, ako aj združovanie pozemsky i satelitne vysielaných staníc a poskytovanie ďalších (iných ako televíznych) služieb. Prvé systémy káblovej televízie vznikajúce v USA v oblastiach nepokrytých televíznym signálom (napr. 1948 v meste Mahanoy City, Pensylvánia) sa nazývali Community Antenna Television (televízia so spoločnou anténou); odtiaľ skratka CATV, ktorý sa niekedy používa na označenie káblovej televízie.

kalcit

kalcit [lat.], CaCO3 — minerál, uhličitan vápenatý. Kryštalizuje v trigonálnej sústave. Jeden z najrozšírenejších minerálov. Najčastejšie sa vyskytuje vo forme zrnitých, steblovitých a vláknitých agregátov, ale tvorí aj kryštály a guľovité, vajcovité alebo nepravidelné konkréciovité tvary. Zvyčajne je bielosivý, tmavšie zafarbenie (hnedé, modré, žlté), ktoré je zriedkavé, spôsobujú rôzne prímesi. Má sklený, na štiepnych plochách perleťový lesk a biely vryp. Vzniká rôznym spôsobom, najčastejšie vyzrážaním z vodných roztokov (morská voda, hydrotermálne žily), menej často pri magmatickej činnosti. Je hlavnou zložkou vápencov a mramorov, vypĺňa pukliny v sedimentárnych horninách. Spolu s aragonitom (líši sa od neho štruktúrou) tvorí schránky mnohých organizmov. Je ľahko rozpustný vo vode, v horninách po jeho rozpustení vznikajú v uvoľnenom priestore iné minerály (pseudomorfózy po kalcite).

Náleziská: Rusko (Chakasko), Španielsko (Baskicko), Spojené kráľovstvo (Anglicko), Srbsko, Bosna a Hercegovina, Slovinsko, Malta, Island, Faerské ostrovy, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Grónsko, Mongolsko, Nepál, India (Ásam), Guam, Šalamúnove ostrovy, Tuvalu, Konžská demokratická republika (Katanga), Somálsko, Nikaragua, Venezuela a i. Na Slovensku bežný minerál hydrotermálnych žíl a rôznych hornín. Vyskytuje sa v Štiavnických vrchoch (Banská Štiavnica), v Žitavskej pahorkatine (Pohranice) a v Slovenskom rudohorí (Gemerská Ves). Využíva sa v stavebníctve a chemickom priemysle.

Kaiser, Oldřich

Kaiser [-zer], Oldřich, 16. 5. 1955 Liberec — český herec. Štúdium herectva absolvoval na Divadelnej fakulte AMU v Prahe (1978). R. 1977 – 85 člen Divadla na Vinohradech, od 1986 Studia Ypsilon, 1993 – 99 Národného divadla, neskôr Divadla Bez zábradlí a Divadla Ungelt. Všestranný herec. Istý čas sa venoval komediálnym improvizáciám a komediálnej recesii (v komickej dvojici s Jiřím Lábusom, *1950, účinkoval v televíznych cykloch Možná přijde i kouzelník, Ruská ruleta a i.), neskôr hral vo filmoch Můj hříšný muž (1986), Slunce, seno, erotika (1991), Amerika (1993), Tmavomodrý svět (2001), Žralok v hlavě (2005), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), Líbáš jako Bůh (2009), Pouta (2010), Líbáš jako ďábel (2012), Masaryk (2016) a Po strništi bos (2017), ako aj v televíznom seriáli Nemocnice na kraji města (1977).

Svoju popularitu postavil na živelnej dynamike, zmysle pre štylizáciu a hyperbolu, ako aj na intenzívnej komike a sarkazme spojených s pointami a gagmi. V divadle stvárnil postavy Želmíra (V. K. Klicpera: Hadrián z Římsů, 1980), Lupina (J. Drda: Dalskabáty, hříšná ves aneb Zapomenutý čert, 1982), Matěja Poctivého (L. Klíma – Arnošt Dvořák, *1881, †1933; 1985), Sebevraha (N. R. Erdman, 1988) a i.

Kamerlingh Onnes, Heike

Kamerlingh Onnes [-ling ones], Heike, 21. 9. 1853 Groningen – 21. 2. 1926 Leiden — holandský fyzik. Počas štúdia na univerzite v Groningene (1870 – 76) absolvoval 1871 – 73 študijný pobyt na univerzite v Heidelbergu u G. R. Kirchhoffa a R. W. Bunsena. R. 1878 – 82 pôsobil na Technickej univerzite v Delfte, 1882 – 1923 profesor na univerzite v Leidene.

Zaoberal sa výskumom vlastností látky pri nízkych teplotách. R. 1894 založil na univerzite v Leidene kryogénne laboratórium (dnes nazvané podľa neho). R. 1892 – 94 skonštruoval vysokovýkonný kaskádový skvapalňovač a postupne v ňom skvapalnil kyslík, dusík a vzduch, 1906 aj vodík. Vyvinul metódu na skvapalnenie hélia (na chladenie použil kvapalný vodík, ďalšie ochladenie dosiahol využitím Joulovho-Thomsonovho javu), po získaní kvapalného hélia (1908) odmeral jeho teplotu a iné parametre, napr. jeho kritický bod a viskozitu (1911). Ako prvý dosiahol veľmi nízke hodnoty teploty (až 0,9 K, t. j. -273,06 °C). R. 1911 objavil supravodivosť ortuti, neskôr olova, tália a iných prvkov pri teplotách blízkych absolútnej nule. Skúmal vlastnosti supravodivých materiálov pri nízkych teplotách a 1913 zistil, že účinkom silných magnetických polí supravodivosť zaniká. Navrhol, aby sa supravodivé vinutie využilo na budenie veľmi silného magnetického poľa. Jeho objavy otvorili novú oblasť fyziky spojenú s existenciou makroskopických kvantových javov, ktorá sa ďalej intenzívne rozvíjala a prispela k novým fundamentálnym objavom s mimoriadnym významom z hľadiska technickej praxe (napr. supratekuté fázy hélia, Josephsonove javy, vysokoteplotná supravodivosť). Nobelova cena za fyziku (1913) za výskum vlastností látok pri nízkych teplotách, ktoré okrem iného viedli k výrobe kvapalného hélia. Je podľa neho nazvaný kráter na Mesiaci (Kamerlingh Onnes).

kamienka

kamienka, Lithospermum, Aegonychon, Buglossoides, Margarospermum, Rhytispermum, aj kamienkovec — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď borákovité. Jednoročné, dvojročné alebo trváce byliny. Majú stonky a listy zvyčajne s hustými drsnými chĺpkami a drobné päťpočetné biele, ružové, fialové alebo modré kvety usporiadané v závinkoch, plod tvrdka s tvrdým oplodím podobným drobnému lesklému guľatému kamienku (odtiaľ pravdepodobne názov).

Patrí sem okolo 15 druhov, na Slovensku sa vyskytuje napr. trváca, okolo 100 cm vysoká kamienka lekárska (Lithospermum officinale) s kopijovitými listami a bielymi kvetmi, ktorá rastie zvyčajne na piesočnatých a kamenistých pôdach suchých výslnných trávnato-skalnatých strání, na okrajoch krovín alebo v teplomilných dubových lesoch a používa sa v ľudovom liečiteľstve, jednoročná alebo dvojročná, 10 – 30 cm vysoká kamienka roľná (Lithospermum arvense, v starších botanických systémoch Buglossoides arvensis, Aegonychon arvense, Lithospermum calycinum, Lithospermum incrassatum, Lithospermum sibthorpianum, Rhytispermum arvense) s bielymi alebo so žltkastými kvetmi, ktorá rastie ako burina v teplejších oblastiach na poliach, popri cestách a železničných tratiach, a trváca, 40 – 50 cm vysoká kamienka modropurpurová (Lithospermum purpurocaeruleum, v starších systémoch Buglossoides purpurocaeruleum, Margarospermum purpurocaeruleum, Aegonychon purpurocaeruleum, Aegonychon repens, kamienkovec modropurpurový) s výraznými, najprv červenofialovými, neskôr modrými kvetmi rastúca v presvetlených teplomilných nížinných a pahorkatinných dubových alebo dubovo-hrabových lesoch.

kanastera

kanastera [špan.] — jednotný názov rodov Certhiaxis, Leptasthenura a Synallaxis z triedy vtáky (Aves), čeľaď hrnčiarikovité. Malé, nenápadné, okolo 15 cm veľké vtáky hnedej farby žijúce zvyčajne v pároch alebo v menších kŕdľoch v hustej vegetácii. Živia sa semenami, najmä však hmyzom, ktorý vyhľadávajú šplhaním po lianách a vysokých trávach s hrubými stonkami. Patria sem druhy vyskytujúce sa v Južnej Amerike, najmä v suchších oblastiach povodia Amazonky, napr. kanastera mlynárkovitá (Leptasthenura aegithaloides), kanastera bielohrdlá (Synallaxis albigularis) a kanastera hrdzavá (Certhiaxis vulpina).

Kănčev, Nikolaj Christov

Kănčev, Nikolaj Christov, 25. 11. 1936 Biala Voda – 9. 10. 2007 Sofia — bulharský básnik a prekladateľ. Vyštudoval bulharskú filológiu na Univerzite sv. Klimenta Ochridského v Sofii. Od 1957 publikoval časopisecky, knižne debutoval básnickou zbierkou Prítomnosť (Prisăstvie, 1965). Predstaviteľ alternatívneho prúdu bulharskej poézie 20. stor., jeho asociatívnu poéziu charakteristickú nezvyčajnou metaforikou a senzitívnym vnímaním sveta označila súdobá bulharská kritika za nezrozumiteľnú, preto sa po vydaní básnickej zbierky Ako horčičné zrnko (Kolkoto sinapenoto zărno, 1968) venoval iba umeleckým prekladom a tvorbe pre deti (napr. Ďateľ, Kălvač, 1966; Zázraky, Čudesii, 1973). V neskoršej tvorbe (od 1980) inšpirovanej bulharským folklórom, biblickými príbehmi i starými východnými kultúrami vyjadril túžbu po morálnej čistote sveta. Pre Kănčevovu filozofickú lyriku, napr. v básnických zbierkach Pešiakovo posolstvo (Poslanie ot pešechodec, 1980), Nočný strážca úsvitu (Nošten pazač na zorata, 1983), Yetiho odtlačky prstov (Otpečatăci ot prăstite na Jeti, 1992), Vietor unáša môj klobúk (Viatărăt otnasia mojta šapka, 1993), Galaktizácia prázdnoty (Galaktizirane na praznotata, 1996) a Úsmev Sfingy (Usmivkata na Sfinksa, 1998), je typická osobitá percepcia univerza a nevšedná hra slov. Prekladal z americkej, anglickej, francúzskej, gruzínskej, ruskej a poľskej literatúry, zostavil niekoľko národných antológií poézie (francúzsku, gruzínsku, srbskú). Na Slovensku vyšiel výber Kănčevovej poézie časopisecky (1981 – 2008) a v antológii Viery Prokešovej (*1957, †2008) Nedeľné zemetrasenie (1988).

kandík

kandík [turkické jazyky > rus.], Erythronium — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ľaliovité. Trváce byliny s podzemnou cibuľou rastúce prevažne v Severnej Amerike, ojedinele v Európe a Ázii. Pestujú sa pre ovisnuté kvety a niekedy aj pre atraktívne listy. Majú 2 zelené protistojné kopijovité až vajcovité listy s purpurovými alebo s bielymi škvrnami a obojpohlavné kvety, plod tobolka.

Patrí sem okolo 30 druhov, napr. jediný európsky druh kandík psí (aj kandík psí zub, Erythronium dens-canis) s purpurovofialovými škvrnitými listami a s 10 – 20 cm vysokou stonkou zakončenou zvyčajne jedným nápadným ružovofialovým kvetom s priemerom okolo 3 cm a so zahnutými okvetnými lístkami, ktorý rastie v presvetlených listnatých dubovo-hrabových lesoch na vápencových podkladoch prevažne v juž. časti Európy, najmä na Balkáne, na Slovensku napr. v Slovenskom krase a v jedinej lokalite na Muránskej planine; pre dekoratívny vzhľad patrí ku kriticky ohrozeným druhom.

Kändler, Johann Joachim

Kändler, Johann Joachim, 15. 6. 1706 Fischbach (dnes súčasť Arnsdorfu neďaleko Drážďan) – 18. 5. 1775 Meissen — nemecký sochár a modelár porcelánu. Od 1723 žiak drážďanského dvorného sochára Johanna Benjamina Thomaeho (*1682, †1751), 1730 sa podieľal na výzdobe zámockej klenotnice Grünes Gewölbe v Drážďanoch. R. 1731 sa stal dvorným sochárom saského kurfirsta Augusta II. Silného, k jeho prvým prácam z tohto obdobia patrili početné modely cudzokrajných zvierat často v životnej veľkosti, určené na výzdobu schodiska, galérie a sál Japonského paláca v Drážďanoch. Od 1731 pôsobil aj ako modelár kráľovskej manufaktúry na porcelán v Meissene, od 1733 modelársky majster a od 1740 vedúci modelárov.

Jeho tvorba, najmä v oblasti monumentálnej a drobnej plastiky, sa na dlhé obdobie stala nedosiahnuteľným vzorom pre umelcov celej Európy a meissenskej porcelánke priniesla svetovú slávu. Bol priekopníkom európskej porcelánovej plastiky, ktorú jeho tvorba výrazne ovplyvnila, vytvoril asi 900 modelov. K jeho najvýznamnejším prácam patria veľké reprezentatívne servisy – Sulkowského servis (1735 – 38) a Labutí servis (Schwanenservice, 1737 – 42), ktorý údajne obsahoval okolo 2 200 kusov. Podľa predlôh rôznych umelcov z okruhu G. L. Berniniho vytvoril plastiky 12 apoštolov spolu s oltárnou súpravou pre svokru Augusta III. Amáliu Vilhelmínu Brunšvicko-Lüneburskú (*1673, †1742). R. 1744 – 46 s Petrom Reinickem (*1715, †1768) vymodeloval rad drobných, 33 cm vysokých búst habsburských cisárov pravdepodobne určených ako dar pre viedenský cisársky dvor. Okolo 1747 vytvoril sériu plastík Opičia kapela, ktorá bola neskôr mnohokrát imitovaná. Za vrchol svojho sochárskeho diela považoval Kändler porcelánový jazdecký portrét Augusta III. v nadživotnej veľkosti (10 m), ktorý však nedokončil.

kanelúra

kanelúra [fr.], aj kanelovanie, starogr. rhabdósis, lat. striatura — zvislé (vertikálne) žliabkovanie drieku stĺpa, piliera alebo pilastra. Dodáva stĺpu dojem väčšej štíhlosti a pružnosti, hrou svetla a tieňa stĺp zjemňuje.

Najstaršie doklady o kanelúre pochádzajú z Egypta (kanelované stĺpy sa nachádzajú napr. v posmrtnej rezidencii faraóna Džosera v Sakkáre, okolo 2700 pred n. l.). Kanelúra sa uplatnila najmä v antickej gréckej a rímskej architektúre.

V dórskom stavebnom kánone má stĺp 16 – 22 (zvyčajne 20) plytkých žliabkov (kanelúr), ktoré sa dotýkajú ostrými hranami, vyústenie žliabkov pod echinom hlavice sa nazýva meniskus. V iónskom stavebnom kánone má stĺp 20 – 24 (zvyčajne 24, zriedkavo 20 – 44) hlbších polkruhových žliabkov, ktoré sú oddelené zvislými pásikmi. V korintskom stavebnom kánone má stĺp zvyčajne 24 žliabkov, najmä v rímskej architektúre však boli spodné časti kanelúry vypĺňané vloženými paličkami (píšťalami).

Kanelúra sa uplatnila aj v perzskej achajmenovskej architektúre. Od obdobia renesancie sa používa ako dekoratívny prvok na stĺpoch, pilastroch, pilieroch a kandelábroch, v baroku bola vytváraná aj zo štuky a v 19. stor. bývala aplikovaná aj na driekoch liatinových stĺpov. Kanelúru môžu výnimočne tvoriť aj špirálovito komponované žliabky ovíjajúce sa okolo drieku zvyčajne tordovaného stĺpa.

Kanizius, Peter

Kanizius, Peter, sv., aj Petrus Canisius, Pieter Kanijs, 8. 5. 1521 Nijmegen – 21. 12. 1597 Fribourg — nemecký jezuita a teológ holandského pôvodu. R. 1536 – 46 študoval filozofiu a civilné i kánonické právo na univerzite v Kolíne nad Rýnom, súčasne 1539 – 40 aj na katolíckej univerzite v Leuvene vo Flámsku, 1540 získal doktorát z filozofie. Ovplyvnený spiritualitou sv. Ignáca z Loyoly vstúpil 1543 do novozaloženej jezuitskej rehole ako jej ôsmy člen a zároveň prvý člen z Nemecka. R. 1544 založil v Kolíne nad Rýnom prvé nemecké jezuitské kolégium a stal sa prvým nemeckým provinciálnym predstaveným (provinciál) jezuitov; 1546 vysvätený za kňaza. Jeden z hlavných predstaviteľov katolíckej reformy a rekatolizácie v Nemecku, ako jeden z najvzdelanejších teológov svojej doby aktívny účastník rokovaní tridentského koncilu (1545 – 63). R. 1548 vyučoval na kolégiu v Messine na Sicílii, po zložení rehoľných sľubov v Ríme (1549) sa vrátil do Nemecka a istý čas vyučoval teológiu na univerzite v Ingolstadte. R. 1554 odišiel na žiadosť rímsko-nemeckého cisára Ferdinanda I. do Viedne, kde pôsobil ako diecézny administrátor. V cirkevnej oblasti sa usiloval o obnovu katolíckej cirkvi v strednej Európe, okrem rozsiahlej kazateľskej činnosti sa angažoval v zakladaní jezuitských kláštorov a kolégií (ako provinciál jezuitov vo Viedni podporil 1554 iniciatívu ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha založiť jezuitské kolégium v Trnave, čo sa však podarilo uskutočniť až 1561). R. 1556 založil kolégium Klementinum v Prahe. R. 1580 odišiel do Kolégia sv. Michala vo Fribourgu, kde strávil zvyšok života ako kazateľ a spisovateľ.

Autor katechizmov Suma kresťanskej náuky (Summa doctrinae christianae, v tlačenej podobe 1555) určeného kňazom a vzdelaným laikom, Najmenší katechizmus (Catechismus minimus, v tlačenej podobe 1556; obsahuje krátke modlitby pre laikov) a Malý katolícky katechizmus (Parvus catechismus catholicorum, 1558; zbierka citátov zo Svätého písma, z diel cirkevných otcov i z koncilov spracovaná ako doplnok k Sume kresťanskej náuky). R. 1925 vyhlásený pápežom Piom XI. za svätého a zároveň za učiteľa cirkvi. Je považovaný za druhého apoštola Nemecka (po sv. Bonifácovi). Zobrazovaný s lebkou, krížom a katechizmom. Sviatok (spomienka) 21. decembra, v nemeckej jazykovej oblasti 27. apríla.

Kaňka, František Maximilián

Kaňka, František Maximilián, aj Franz Maximilian, Ganka, Kanka, Khanka, pokrstený 19. 8. 1674 Praha – 14. 7. 1766 tamže — český barokový architekt, predstaviteľ vrcholného baroka. Vyučil sa v Prahe, vo Viedni a v Taliansku. Spočiatku spolupracoval s G. Santinim (Aichlom) a Giovannim Battistom Alliprandim (*asi 1665, †1720), po ich smrti sa podieľal na dokončení niektorých ich stavieb. Ako architekt bol mimoriadne činný a úspešný, navrhol množstvo profánnych i sakrálnych stavieb pre významné šľachtické rody (Valdštejnovci, Černínovci z Chudeníc, Mansfeldovci a i.) i pre rehoľné rády (najmä pre jezuitov). Prispel k udomácneniu baroka v Čechách, niektoré jeho diela predznamenávajú rokoko.

V tvorbe sa priklonil ku klasicizujúcemu smeru barokovej architektúry, výnimočne uplatňoval i prvky barokovej gotiky. Navrhoval aj zámocké záhrady, oltáre, náhrobky a sochy. R. 1709 sa s M. W. Halbaxom a so sochárom Františkom Preissom (*okolo 1660, †1712) spolupodieľal na pokuse o založenie prvej Akadémie výtvarných umení v Čechách. K jeho najvýznamnejším dielam patria lovecký zámoček vo Vinoři v Prahe (1718 – 21), bývalý augustiniánsky konvent v Prahe (1716 – 19), dostavba Klementina v Prahe (1719 – 26, Astronomická veža a Zrkadlová kaplnka), úprava Karolina v Prahe (1715 – 18), dostavba zámku Karlova koruna v Chlumci nad Cidlinou (1721 – 23, podľa projektu G. Santiniho), Kostol sv. Jána Nepomuckého v Kutnej Hore (od 1734), viaceré paláce a obytné nájomné domy na Hradčanoch a na Malej Strane v Prahe a i.

kanovité

kanovité [lat.], Cannaceae — čeľaď jednoklíčnolistových rastlín. Trváce byliny pochádzajúce z tropických a zo subtropických oblastí Ameriky. Majú hľuzovitý podzemok, hrubú stonku so širokými podlhovastými striedavými zelenými alebo červenofialovými listami, asymetrické rúrkovité červené, ružové, žlté alebo oranžové kvety s dozadu ohnutými korunnými lupienkami usporiadané v klase, plod tobolka.

Patrí sem jediný rod kana (Canna) približne so 60 druhmi, najznámejšie sú 1 – 2,2 m vysoká kana indická (Canna indica), ktorá sa pestuje pre atraktívne kvety a ozdobné listy ako okrasná rastlina, a 1 – 2 m vysoká, z horských údolí Ánd pochádzajúca kana jedlá (Canna edulis), ktorej škrobnaté podzemky sa konzumujú ako zemiaky, listy sa používajú ako krmovina a guľaté čierne lesklé semená na výrobu šperkov a ozdobných predmetov alebo sa z nich získava farbivo.

Kansas

Kansas, skratka Kan. — štát USA v strednej časti krajiny v oblasti Veľkých prérií. Takmer rovinaté územie klesajúce od severozápadu na juhovýchod z 1 200 m n. m. do 200 m n. m., na západe mierne zvlnené predhorie Skalnatých vrchov. Severových. časť územia má vlhké kontinentálne podnebie so studeným zimami a s vlhkými horúcimi letami, záp. časť semiaridné podnebie so suchými horúcimi letami a s premenlivými zimami (od teplých po veľmi chladné, územie je často otepľované fönovým vetrom chinook), juh strednej časti a juhovýchod majú vlhké subtropické podnebie s vlhkými teplými letami a miernymi zimami; priemerný ročný úhrn zrážok od 400 mm na juhozápade do 1 200 mm na juhovýchode. Hlavné rieky: Missouri (na vých. hranici), Arkansas, Kansas.

Poľnohospodársko-priemyselný štát. Pestovanie pšenice (najvýznamnejšia pšeničná oblasť USA), ciroku, kukurice, jačmeňa, sóje, podzemnice olejnej; chov hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec, hydiny. Priemysel ťažobný (ťažba ropy a zemného plynu), petrochemický, strojársky (dopravné a poľnohospodárske zariadenia), potravinársky, letecký, textilný. Dobre vybudovaná dopravná sieť, viacero medzinárodných letísk, najväčšie v meste Wichita. Najväčšie mestá: Wichita, Kansas City, Topeka.

Pred príchodom Európanov bolo územie dnešného Kansasu osídlené príslušníkmi rôznych indiánskych kmeňov (nazvaný podľa kmeňa Kansov), ktorí sa živili najmä lovom. R. 1541 do oblasti prvýkrát prenikli Španieli (výprava Francisca Vázqueza de Coronado y Luján, *1510, †1554) a v 17. stor. Francúzi. Kansas patril do 1762 Francúzsku (súčasť Louisiany), potom Španielsku, od 1800 (podľa tajnej zmluvy zo San Ildefonsa, 1. 10. 1800) opäť Francúzsku, ktoré ho v rámci Louisiany 1803 predalo USA. Na územie Kansasu obývané indiánskymi kmeňmi (indiánske územie bez správy) bolo po prijatí zákona o presídlení Indiánov (Indian Removal Act, 1830) presídlených vyše dvadsať ďalších kmeňov z území na východ od Mississippi. K ďalšiemu presídľovaniu došlo po vzniku teritória Kansas (1854), keď boli indiánske územia v Kansase otvorené novým osadníkom a indiánske obyvateľstvo bolo presídlené na Indiánske teritórium do oblasti dnešnej Oklahomy. V 1. polovici 19. stor. sa Kansas stal územím, kde sa križovali dôležité cesty (smerujúce do Santa Fe, spájajúce Oregon a Kaliforniu), a postupne tam bolo vybudovaných 9 vojenských pevností predovšetkým na ochranu cestujúcich (napr. 1865 pevnosť Hays).

R. 1854 prijal Kongres Zákon o Kansase a Nebraske, na základe ktorého boli vytvorené teritóriá Kansas a Nebraska a bola zavedená zásada ľudovej suverenity, podľa ktorej obyvatelia nových teritórií majú sami zaujať postoj k zavedeniu otroctva (došlo tým k zrušeniu Missourského kompromisu zabezpečujúceho rovnováhu medzi otrokárskymi a slobodnými štátmi Únie), čo značne prehĺbilo rozpory medzi osadníkmi rozdelenými na stúpencov a odporcov otrokárstva (obidve skupiny boli posilňované rastúcim počtom imigrantov zo severu i z juhu), ktoré prerástli do násilností a bojov (1856 – 58, tzv. krvácajúci Kansas). V referende o ústave uskutočnenom v auguste 1858 bola odmietnutá tzv. Lecomptonská ústava, ktorá mala v budúcom štáte Kansas zaviesť otroctvo, v januári 1861 sa Kansas definitívne stal 34. slobodným štátom USA. Počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) bol Kansas na strane Únie, naďalej však prebiehali boje vnútri štátu medzi unionistami a prívržencami otrokárstva, ktorí sa pridali na stranu Konfederácie. Po vojne nastal veľký prílev obyvateľstva, ktoré podnietilo prijatie Zákona o domovinách (Homestead Act, 1862) dovoľujúceho občanom i cudzincom usadiť sa na dosiaľ neobrábanej pôde, začala sa aj výstavba železníc.

V 2. pol. 19. stor. tam došlo k viacerým konfliktom americkej armády s indiánskymi kmeňmi (→ indiánske vojny), koncom 70. rokov 19. stor. nastal veľký prílev afroamerických obyvateľov, ktorí prišli zo štátov ležiacich pri rieke Mississippi.

Kansas má v Kongrese 2 senátorov a 4 poslancov.

kantharos

kantharos [gr.] — druh gréckej nádoby určenej na pitie (→ grécke vázy). Má dve oproti sebe umiestnené ušká, ktoré zvyčajne prevyšujú jej horný okraj. Najstaršie príklady kantharosu pochádzajú z obdobia strednej heladskej kultúry (začiatok 2. tisícročia – 16. stor. pred n. l.), znova sa začal používať až v 8. stor. pred n. l. Najčastejšie sa vyrábal z kovu (napr. zo zlata a striebra), menej často z keramiky. Jeden z atribútov boha Dionýza. Pravdepodobne mal symbolickú funkciu, slúžil pri rituálnych ulievaniach vína.

Kanurijčania

Kanurijčania — západoafrická etnická skupina v severových. Nigérii (najmä v štátoch Yobe a Borno, čiastočne aj Jigawa a Bauchi). Šiesta najpočetnejšia národnosť Nigérie (po Hausoch, Joruboch, Iboch, Fulboch a Ibibioch; 6 mil., 2013). Menšie skupiny Kanurijčanov žijú i v Nigeri, Kamerune, Čade a Sudáne; spolu asi 10 mil. (2013). Väčšina Kanurijčanov žije v malých dedinách, mnohí sa však prisťahovali aj do miest (Maiduguri). Ako etnikum sa sformovali v období existencie kráľovstva Kánem-Bornu a expanzie štátu Kánem. Obyvatelia, ktorí na nových územiach žili, sa asimilovali a do 13. stor. vytvorili jedno etnikum so spoločným jazykom. V minulosti sa Kanurijčania venovali najmä transsaharskému obchodu, v súčasnosti sa zaoberajú poľnohospodárstvom – pestovateľstvom (proso, cirok, dioskórea, kukurica, bavlník, podzemnica olejná) a pastierstvom (hovädzí dobytok, kozy, ovce), v mestách najmä remeslami (garbiarstvo, tkáčstvo, hrnčiarstvo). Náboženstvo: islam (od 11. stor.), zachovávajú však aj veľa predislamských tradícií a obyčají.

Kanurijský jazyk (kanurijčina; kanuri) patrí do západosaharskej skupiny saharskej vetvy nílsko-saharskej jazykovej rodiny, v ktorej je najpočetnejšie zastúpený (väčšina Kanurijčanov je štvorjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj arabčinu, hauštinu a angličtinu alebo francúzštinu). Člení sa na niekoľko príbuzných nárečí. Patrí medzi málo jazykov subsaharskej Afriky s rozvinutou predkoloniálnou literárnou tradíciou. Zapisuje sa písmom ajami (adžami), modifikovanou arabskou abecedou.

Kao Čchi-pchej

Kao Čchi-pchej, Gao Qipei, aj Wej-č’, Wei Zhi, 1672 Mukden (dnes Šen-jang) – 1732 — čínsky maliar. Pôsobil ako úradník na cisárskom dvore dynastie Čching, popritom sa však intenzívne venoval aj maliarstvu. Maľoval originálnou technikou, pri ktorej používal namiesto štetcov svoje prsty alebo dlaň a línie kreslil nechtom namáčaným do tušu, čo vnieslo do jeho malieb spontánnosť a sviežosť. Spočiatku túto techniku používal pri obrazoch menších rozmerov a veľkorozmerné krajinomaľby maľoval štetcom, postupne ju však uprednostňoval čoraz viac.

kapara

kapara [gr. > lat.], Capparis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaparovité. Tropické a subtropické byliny i dreviny so štvorpočetnými kvetmi, ktoré sú zvyčajne opeľované nočnými motýľmi. Patrí sem asi 150 druhov, napr. kapara tŕnitá (Capparis spinosa) a Capparis ovata. Kapara tŕnitá je okolo 1,5 m vysoký poliehavý ker pochádzajúci z oblastí okolo Stredozemného mora, z Blízkeho východu a z Indie. Má stopkaté širokovajcovité striedavé listy, na báze listových stopiek krátke tŕne a veľké, spravidla bielofialové kvety s množstvom fialových tyčiniek, plod mnohosemenná dužinatá bobuľa.

Tvrdé nerozvinuté olivovozelené kvetné púčiky srdcovitého tvaru s priemerom okolo 1 cm, ktoré majú mierne štipľavú trpkú chuť, sa konzervujú naložením do octu, oleja alebo soli a používajú sa ako korenina (pod názvom kapary) napr. do šalátov, majonéz a studených omáčok, pri príprave tzv. rybích očiek a p. Kapary obsahujú flavonoidy rutín a viacero derivátov kamferolu a kvercetínu. Zvyšujú chuť do jedla, podporujú trávenie, znižujú krvný tlak a priaznivo stimulujú funkciu pečene. Kôra niektorých druhov sa v ľudovom liečiteľstve používala ako diuretikum.

Kapitol

Kapitol, angl. United States Capitol — budova vo Washingtone, sídlo Kongresu USA, symbol amerického národa. Stavať sa začala 1793 podľa návrhu amatérskeho architekta Williama Thorntona (*1759, †1828), ktorý navrhol stavbu s centrálnou kupolou odvodenou od Panthéonu v Paríži. R. 1800 bolo dokončené severné krídlo. V 1. desaťročí 19. stor. viedol stavbu architekt B. H. Latrobe (do 1817), ktorý pozmenil pôvodné návrhy. Počas anglicko-americkej vojny bol Kapitol britskou armádou vypálený (1814). Na následnej rekonštrukcii (ukončená 1830) sa podieľali viacerí architekti. V ďalšom období boli pôvodné krídla budovy rozšírené (ukončené 1857 a 1859) a 1855 – 63 bola podľa návrhu kapitána Montgomeryho C. Meigsa (*1816, †1892) postavená nová liatinová kupola inšpirovaná kupolou Katedrály sv. Pavla v Londýne, ukončená monumentálnou bronzovou Sochou slobody (1855 – 62).

Budova Kapitolu je postavená v neoklasicistickom štýle, stĺpy majú korintské hlavice. Pozostáva z dvoch krídel (v severnej sídli Senát, v južnej Snemovňa reprezentantov) symetricky usporiadaných okolo centrálnej časti, reprezentačnej sály zaklenutej kupolou a nazývanej rotunda. V nej sú umiestnené sochy slávnych občanov a prezidentov USA (galéria nazývaná National Statuary Hall). Vnútorná výzdoba kupoly obsahuje fresku zobrazujúcu apoteózu G. Washingtona (1865) a vlys s výjavmi z dejín histórie USA (1878 – 1953). Budova Kapitolu bola niekoľkokrát rozšírená aj v priebehu 20. stor., začiatkom 21. stor. k nej bolo pripojené moderné návštevnícke centrum. Čiastočne je prístupná návštevníkom (každoročne ju navštívi niekoľko miliónov turistov), konajú sa tam výstavy. Podľa jej vzoru boli postavené parlamentné budovy aj v ďalších štátoch USA.

Kaplický, Jan

Kaplický, Jan, 18. 4. 1937 Praha – 14. 1. 2009 tamže — český architekt, syn Josefa Kaplického. Študoval na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. R. 1968 emigroval do Spojeného kráľovstva, 1979 založil v Londýne spolu s architektom Davidom Nixonom (*1947) architektonické a dizajnérske štúdio Future Systems, ktoré sa vyznačovalo inovatívnym prístupom a netradičnou architektúrou i dizajnom. Po Nixonovom odchode (1989) sa jeho spolupracovníčkou stala Amanda Levetová (Levete, *1955), s ktorou na konci 80. rokov 20. stor. pracoval pre NASA. Počas spolupráce si obidvaja osvojili prácu s novými materiálmi a progresívnymi technológiami, ktoré následne využívali aj v architektonickej tvorbe. Pre Kaplického diela je typická estetika high-tech a výrazne organické (nazývané aj bionické) tvaroslovie. Spolupracoval s viacerými architektmi, napr. s N. R. Fosterom (1979 – 83), R. Rogersom a R. Pianom (1971 – 73), i so sochárom A. Kapoorom. Presadil sa stavbou tlačového centra Lord’s Media Centre (dokončené 1999) pre kriketové ihrisko v Londýne (Lord’s Cricket Ground), za ktoré 1999 získal prestížnu Stirlingovu cenu udeľovanú Kráľovským inštitútom britských architektov (Royal Institute of British Architects, RIBA). Navrhol obytný dom Hauer-King House v Londýne (1994) a obchodný dom Selfridges v Birminghame (2003) považovaný za prvú blobitecture (aj blob architecture, tzv. kvapková architektúra; termín zaviedol architekt Greg Lynn, *1964), ktorá je inšpirovaná prírodnými organickými tvarmi. R. 2007 vyhral architektonickú súťaž na novú budovu Národnej knižnice v Prahe, avantgardný projekt však vzbudil odpor verejnosti a nebol realizovaný. R. 2009 navrhol budovu múzea Museo Casa Enzo Ferrari v Modene (otvorené 2012) v tvare kapoty. Príležitostne sa venoval aj dizajnu (spolupráca s talianskou dizajnérskou firmou Alessi).

Kaplinski, Jaan

Kaplinski, Jaan, 22. 1. 1941 Tartu, Estónsko — estónsky básnik, esejista, prekladateľ a filozof. R. 1964 ukončil štúdium francúzskej filológie a lingvistiky na univerzite v Tartu. Vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako prekladateľ, editor, sociológ a ekológ, 1983 – 88 vedúci kabinetu umeleckého prekladu na univerzite v Tartu. R. 1986 – 91 pôsobil ako novinár doma i v zahraničí a aktívne sa podieľal na obnove nezávislosti Estónska, 1992 – 95 poslanec estónskeho parlamentu (Riigikogu).

Debutoval zbierkou básní Stopy v prameni (Jäljed allikal, 1965). V básnických zbierkach Z prachu a farieb (Tolmust ja värvidest, 1967), Biela čiara nad Võrumaa (Valge joon Võrumaa kohale, 1972), Pozrel som do okna slnku (Ma vaatasin päikese aknasse, 1976), Rast nových kameňov (Uute kivide kasvamine, 1977), Je ťažké stať sa ľahkým (Raske on kergeks saada, 1982), Večer prináša všetko späť (Õhtu toob tagasi kõik, 1985), Návrat duše (Hinge tagasitulek, 1990) a Nočné vtáky. Nočné úvahy (Öölinnud. Öömõtted, 1998) vystupuje na obranu životného prostredia, vystríha pred zhoršujúcim sa vzťahom človeka k prírode a usiluje sa o harmóniu ľudí s prírodou. Výraznou črtou jeho básnického naturelu je filozofickosť, v tvorbe sa odráža aj úsilie zachytiť duchovné skúsenosti celého ľudstva a túžba po kozmickej všeobsiahlosti. Štúdium filozofických systémov Číny a Indie (najmä taoizmu a buddhizmu) ho priviedlo ku kritike a až k odmietavému vzťahu k západnej civilizácii.

Autor drámy Deň štyroch kráľov (Neljakuningapäev, 1977), sci-fi prózy Oko. Hektor (Silm. Hektor, 2000) a autobiografického románu Tá istá rieka (Seesama jõgi, 2007). Prekladá z anglickej, čínskej, francúzskej, španielskej a švédskej literatúry.

Kapoor, Anish

Kapoor [-pur], Anish, sir (2013), 12. 3. 1954 Bombaj — britský sochár indického pôvodu. R. 1973 sa usadil v Londýne, v 80. rokoch 20. stor. sa zaradil k príslušníkom generácie neoexpresionistických umelcov. V tom období pracoval najmä s prírodnými materiálmi (pieskovec, mramor a bridlica), ktoré potieral žiarivými práškovými pigmentmi, čím dosahoval dráždivosť a krikľavosť vytvorených plastík. Od pol. 90. rokov 20. stor. pracuje s leštenou nehrdzavejúcou oceľou, pričom využíva zrkadlenie, ktorým sa tento materiál vyznačuje (Oblačná brána, Cloud Gate, Millennium Park v Chicagu, 2004; Nebeské zrkadlo, Sky Mirror, Rockefeller Center v New Yorku, 2006), v posledných rokoch často zdôrazňuje organické pôsobenie objektov a inštalácií s použitím červeného PVC (Svayambh, 2007). Autor monumentálnych plastík organických tvarov, ktoré inštaluje do verejných priestorov, pričom viaceré jeho práce prekročili hranicu oddeľujúcu sochárstvo od architektúry. Nositeľ Turnerovej ceny (1991) a ceny Praemium Imperiale (2011) udeľovanej Japonskou umeleckou asociáciou.

kapor

kapor, Cyprinus — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes), čeľaď kaprovité. Ryby so zavalitým, na bokoch mierne splošteným telom pokrytým cykloidnými šupinami a s ozubeným prvým tvrdým lúčom chrbtovej a análnej plutvy (chrbtová plutva je dlhšia než análna). Sú všežravé, v mladosti sa živia prevažne planktónom, neskôr drobnými živočíchmi žijúcimi na dne. Neresia sa v období neskorej jari a skorého leta vo vode s dlhodobou teplotou nad 15 °C v plytčinách s porastmi vodných rastlín.

Patrí sem 23 druhov pôvodne rozšírených v sladkých vodách najmä str., vých. a juhových. Ázie, ktoré sa vďaka introdukcii v súčasnosti vyskytujú na celom svete vo všetkých typoch pomaly tečúcich alebo stojatých vôd; v miestach, kde sa pôvodne nevyskytovali, sa stávajú vážnou hrozbou a konkurenciou pôvodných druhov rýb (napr. v Austrálii je kapor považovaný za extrémne nebezpečný invázny druh, ktorý devastuje sladkovodné ekosystémy). V Európe sa vyskytujú dve formy kapra, prevažne v Dunaji a v jeho veľkých prítokoch pôvodne divá nezošľachtená forma kapor sazan (nazývaná aj sazan) s pretiahnutým, na priereze takmer okrúhlym valcovitým, až 1 m dlhým telom s hmotnosťou do 15 kg, ktorý je na pokraji vyhynutia, a z nej chovom v rybníkoch vzniknutá kultúrna forma kapor rybničný (Cyprinus carpio, v niektorej odbornej literatúre kapor pontokaspický) so zavalitým, do 1,2 m dlhým telom s hmotnosťou 5 – 45 kg, s koncovými vysúvateľnými ústami s dvoma pármi fúzov a s trojradovými pažerákovými zubmi. Podľa typu šupín (tzv. ošupenia) sa rozlišuje šupinatá (šupinatý kapor), lysá (lysý kapor, tzv. lysec), riadková (riadkový kapor) a hladká (hladký kapor) forma.

Kapor rybničný bol pravdepodobne prvou domestikovanou rybou v histórii, s jeho šľachtením sa pre rýchly rast a kvalitné mäso začalo už v stredoveku, a to najmä pre nedostatok iných zdrojov proteínov, choval sa predovšetkým v kláštoroch, pretože v pôstne dni sa (na rozdiel od mäsa iných zvierat) konzumácia rybieho mäsa povoľovala; od 19. stor. je na území Slovenska typickým vianočným jedlom. Na okrasné účely sa chovajú rôzne farebné formy kapra, ktoré sa v Japonsku, odkiaľ pochádzajú, nazývajú nišikigoi, z čoho vznikol všeobecne používaný názov koi. Chovatelia rozlišujú 11 foriem koi, najpopulárnejšia je čistobiela forma s červenými škvrnami (kohaku), päťfarebná forma s mozaikou bielych, čiernych, červených, žltých a modrých škvŕn sa nazýva gošiki.

kaprovce

kaprovce, Branchiura — podtrieda z kmeňa článkonožce (Arthropoda), podkmeň kôrovce (Branchiata, Crustacea), trieda čeľusťonôžky (Maxillopoda). Ektoparazity rýb, zriedkavejšie obojživelníkov, žijúce v sladkých alebo v slaných vodách na celom svete. Ich dorzoventrálne (od chrbtovej steny smerom k brušnej stene) sploštené, 5 – 13 mm dlhé, oválnym priesvitným štítom kryté telo je zložené z hlavohrude (hlava zrastená s prvým hrudným článkom), z troch voľných hrudných článkov a z bruška zakončeného tzv. lístkovou plutvičkou. Na hlave majú jeden pár pohyblivých zložených očí, dva páry krátkych jednovetvových tykadiel (prvý pár s hákmi slúži na prichytávanie sa k telu hostiteľa), jeden pár hryzadiel premenených na bodec, ktorým prebodávajú pokožku hostiteľa, a dva páry čeľustí (prvý pár má pri rode Dolops na konci hák, pri rode kaprovec je pretvorený na dve prísavky), na hrudných článkoch štyri páry dvojvetvových plávacích nôh. Tráviaca sústava kaprovcov sa skladá z ústnej dutiny, z hltana, zo žalúdka, z čreva a z análneho otvoru na konci bruška. Dýchajú celým povrchom tela. Sú oddeleného pohlavia, z oplodnených vajíčok sa liahnu larvy, ktoré sú podobné dospelým jedincom a hneď po vyliahnutí sa prichytávajú na telo hostiteľa.

Patria sem rody kaprovec (Argulus), Binoculus, Dipteropeltis, Dolops, Huargulus a Chonopeltis približne so 173 druhmi. Do rodu kaprovec patrí okolo 50 druhov, v Európe sa vyskytujú 3: kaprovec obyčajný (Argulus foliaceus), Argulus pellucidus, Argulus coregoni.

kapsička

kapsička [lat.], Capsella — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné alebo dvojročné byliny pôvodne rozšírené v oblastiach okolo Stredozemného mora, v súčasnosti sa vyskytujú celosvetovo. Patrí sem asi 5 druhov, napr. na Slovensku hojne rastúca kapsička pastierska (Capsella bursa-pastoris, aj pastierska kapsička obyčajná). Má okolo 30 cm vysokú slabo rozkonárenú stonku s prízemnou ružicou podlhovastých, perovito delených listov a s celistvookrajovými striedavými sediacimi stonkovými listami, drobné biele kvety usporiadané v riedkom strapci, plod obrátenotrojuholníkovitá šešuľka. Rastie ako burina na poliach a rumoviskách, popri cestách a železničných tratiach alebo v trávnikoch od nížin až po horský stupeň. Pre obsah biogénnych amínov, flavonoidov, saponínov a trieslovín sa používa ako liečivá rastlina s homeostatickými účinkami, v ľudovom liečiteľstve sa odporúča pri ateroskleróze, vykašliavaní krvi, ťažkostiach pri močení, bolestiach obličiek a sleziny, na zastavenie krvácania a i.

kapucínkovité

kapucínkovité [lat.], Tropaeolaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Poliehavé alebo ovíjavé jednoročné alebo trváce byliny pochádzajúce z Južnej a zo Strednej Ameriky. Majú striedavé dlaňovito laločnato delené alebo okrúhle listy s dlhými stopkami a miskovité kvety s dlhými ostrohami, plod trojpuzdrová tobolka. Patrí sem jediný rod kapucínka (Tropaeolum), do ktorého patrí 89 druhov, napr. okolo 2 m vysoká liana kapucínka hľuznatá (Tropaeolum tuberosum) s jedlými koreňovými hľuzami s priemerom okolo 3 cm, s ovíjavou stonkou, so sivozelenými troj- až päťlaločnatými listami a s oranžovočervenými kvetmi, rýchlorastúca poliehavá, okolo 30 cm vysoká kapucínka väčšia (Tropaeolum majus) s okrúhlymi listami a so žltými, s oranžovými alebo s červenými kvetmi (kvetné púčiky sa nazývajú aj nepravé kapary), ktorá sa pestuje ako letnička a jej vňať a kvety sa používajú do šalátov, 2 – 4 m vysoký popínavý jednoročný druh Tropaeolum peregrinum s päťlaločnatými sivozelenými listami a s jasnožltými kvetmi a trváca popínavá do 1 m vysoká kapucínka mnoholistá (Tropaeolum polyphyllum) s päť- až deväťlaločnatými listami a so žltými alebo s oranžovými kvetmi.

kapybara

kapybara [tupijské jazyky > port.], Hydrochoerus — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad hlodavce (Rodentia), čeľaď morčatovité. Najväčšie žijúce hlodavce na svete vyskytujúce sa v Južnej a Strednej Amerike. Patria sem dva druhy: kapybara močiarna (Hydrochoerus hydrochaeris), ktorá má valcovité, do 130 cm dlhé telo s hmotnosťou 50 – 70 kg, sivohnedú srsť s dlhými hrubými pesíkmi a s hustou mäkkou podsadou, nohy s malými plávacími blanami (predné nohy sú kratšie so štyrmi prstami, zadné dlhšie s troma prstami) a zakrpatený chvost, a o niečo menší druh Hydrochoerus isthmius (v starších zoologických systémoch uvádzaný ako poddruh kapybary močiarnej).

Kapybary žijú v okolí vodných plôch, napr. na zaplavovaných savanách a pozdĺž riek v tropických lesoch. Živia sa predovšetkým trávou, vodnými rastlinami a kôrou stromov. Žijú zvyčajne v 10- až 30-členných skupinách (zriedkavo aj v 100-členných), samice rodia 2 – 8 mláďat, ktoré samostatne behajú a plávajú niekoľko hodín po pôrode. Vo voľnej prírode sa dožívajú 4 – 8 rokov, zvyčajne však menej než 4 roky, pretože sú obľúbenou potravou veľkých predátorov (napr. jaguára, pumy, anakondy). Lovia sa pre chutné mäso a kvalitnú kožu, zo zubov domorodci vyrábajú ozdobné predmety.

Karaimovia

Karaimovia, Karaímovia, Karaji, aj Krymskí Karaimovia, Krymskí Karaímovia, Krymskí Karaji, vlastným menom Qaraylar, Karajlar — autochtónna východoeurópska národnosť turkického pôvodu žijúca na Krymskom polostrove (640 príslušníkov; 2002) a vo Volynskej, Ľvivskej, v Charkivskej, Zaporizskej, Odeskej, Mykolajivskej, Dnipropetrovskej a Kyjivskej oblasti Ukrajiny (spolu 1 200 príslušníkov; 2002). Mimo Ukrajiny žijú Karaimovia aj v Litve, Poľsku, Rusku, vo Francúzsku, v Izraeli, Turecku a USA (spolu asi 8-tis.; 2002). Presný počet Karaimov je ťažké stanoviť v dôsledku ich asimilácie, nedostatku údajov zo sčítania a praxe hlásiť sa k inej národnosti, odhady ich celkového počtu preto značne kolíšu. Etnicky i nábožensky sú často pokladaní za Židov, hoci sú osobitnou národnosťou viac ako šesť stor. a majú i odlišnú kultúru a náboženstvo.

Ako národnosť sa sformovali v 11. stor. Pokladajú sa za potomkov Chazarov, ktorí sa po rozpade Chazarského kaganátu koncom 10. stor. udržali v oblasti Krymského polostrova, ich hlavnými centrami boli mestá Staryj Krym a Čufut-Kale (dnes zaniknutá lokalita neďaleko mesta Bachčisaraj). Časť z nich sa presídlila v 14. stor. do Litvy (Trakai, neďaleko Vilniusu, vtedajšie sídelné mesto Litovského veľkokniežatstva), kde pôsobili (podobne ako Krymskí Tatári) ako osobná stráž a elitná vojenská jednotka veľkokniežaťa Vitolda (Vytautasa). Migrácia Karaimov do Litovského veľkokniežatstva pokračovala niekoľko ďalších stor., neusádzali sa však len v oblasti vlastnej Litvy (Biržai, Naujamiestis, Pasvalys, Upytė), ale aj v iných častiach krajiny (Luck, Halyč, Kukeziv; dnes severozáp. Ukrajina). V 17. a 18. stor. sa mnoho Karaimov predovšetkým z Trakai odsťahovalo do Poľska a počas 19. stor., keď bola väčšina územia vých. Európy súčasťou cárskeho Ruska (1837 tam boli uznaní za samostatnú náboženskú entitu), i do Moskvy a Petrohradu (1897 sa v ruskom impériu hlásilo ku Karaimom 12-tis. ľudí). Po Októbrovej revolúcii 1917 časť Karaimov emigrovala z Ruska do štátov záp. Európy, do Turecka a USA. Počas 2. svetovej vojny (13. 6. 1943) vydalo ríšske Ministerstvo pre obsadené vých. územia (Reichsministerium für die besetzten Ostgebiete) v Berlíne komuniké, v ktorom uznáva Karaimov za zvláštnu etnickú skupinu (nežidovského pôvodu), napriek tomu však bolo mnoho Karaimov vyvraždených spolu so Židmi. Po skončení vojny, ako aj po zániku ZSSR (1991) emigrovali niektorí Karaimovia aj do Izraela.

V súčasnosti sa spôsobom života nelíšia od ostatného obyvateľstva. Majú bohatý folklór. Veriaci sú takzvaného karaimského vyznania (forma karaitského judaizmu; → karaiti; uznávajú len takzvanú písanú Tóru, → Tanach, neskoršie komentáre odmietajú a uznávajú Mohameda ako proroka; hlavou cirkvi je hacham, resp. novšie hachan, centrom ich náboženského života je modlitebňa nazývaná kenesa), niektorí Karaimovia sú i moslimovia. Karaimovia hovoria karaimským jazykom.

karakal

karakal [tur. > fr.], rys karakal, Caracal caracal, v niektorých systémoch aj Lynx caracal al. Felis caracal — druh z triedy cicavce (Mammalia), rad šelmotvaré (Carnivora; v starších zoologických systémoch mäsožravce), čeľaď mačkovité. Má štíhle, 65 cm dlhé telo, približne 30 cm dlhý chvost, úzke špicaté čierne uši na konci s dlhými chlpmi (turecky karakal = čierne ucho; odtiaľ názov), krátku žltohnedú alebo červenkastohnedú, na brade, krku a bruchu bielu srsť, od ňufáka k očiam a nad oči smerujúce úzke čierne pásy, hmotnosť 6 – 19 kg. Žije v stepiach a suchých krovinatých púšťových oblastiach Afriky a Ázie. Samotárske, veľmi pohyblivé zviera, ktoré si značkuje teritórium. Do párov sa karakaly združujú iba v období párenia, samice rodia po 11 týždňoch 2 – 6 mláďat, ktoré sťahujú každý deň do inej nory, aby ich ochránili pred predátormi. Karakal sa živí napr. hlodavcami a damanmi, a najmä vtákmi. Loví najmä v noci rýchlym prenasledovaním na krátku vzdialenosť alebo skokom (dokáže vyskočiť až do výšky 3 m). Dožíva sa okolo 18 rokov.

Karakalpaci

Karakalpaci, vlastným menom Qaraqalpaqlar — turkický národ tvoriaci pôvodné obyvateľstvo Karakalpacka v Uzbekistane (asi 400-tis.; 2012). Karakalpaci žijú i v Chórezmskej (Xorazm viloyati) a Ferganskej oblasti (Farg‘ona viloyati) Uzbekistanu (spolu 522-tis.; 2012), mimo Uzbekistanu i v Turecku, Iráne, Turkménsku, Afganistane, Rusku, Kazachstane a Kirgizsku. Blízki príbuzní Kazachov.

Prvá historická zmienka o Karakalpakoch pochádza z 1598 (listina bucharského chána Abdalláha II.). Ako národnosť sa sformovali koncom 16. stor. Predpokladá sa, že na ich etnogenéze sa podieľali Sakovia, Massageti, Huni, Avari, Chazari, Oghuzi, Pečenehovia, Kumáni, Karakitani i Nogaji. Do polovice 18. stor. žili pozdĺž str. a dolného toku rieky Syrdarja, v pol. 18. stor. sa väčšina Karakalpakov presídlila k Žanadarji, juž. ramenu starej delty rieky Syrdarja. R. 1811 si ich podrobil Chivský chanát, boli presťahovaní k delte rieky Amudarja a 1873 po anektovaní Chivského chanátu ruskými vojskami sa spolu s ním stali súčasťou Ruska (→ Karakalpacko, Dejiny). Ich oficiálnym náboženstvom je sunnitský islam, ale zachovávajú aj mnohé predislamské rituály. Zaoberali sa najmä pastierstvom (najmä hovädzieho dobytka) v kombinácii so závlahovým poľnohospodárstvom a s rybolovom. Vyše 60 % Karakalpakov žije v mestách. Z tradičných remesiel vynikajú rezbárstvo, razba do kože, tkanie kobercov, tkáčstvo a výroba šperkov. Karakalpaci hovoria karakalpackým jazykom.

karas

karas [lat.], Carassius — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes), čeľaď kaprovité. Str. veľké sladkovodné všežravé ryby vyskytujúce sa v teplejších stojatých alebo v mierne tečúcich vodách Ázie a Európy, dožívajúce sa maximálne 8 rokov. Majú vysoké krátke (20 – 30 cm) sploštené telo pokryté veľkými šupinami, dlhú vysokú chrbtovú plutvu, malé ústa bez fúzov, jednoradové pažerákové zuby a malé zúbky na poslednom tvrdom lúči chrbtovej a análnej plutvy.

Na Slovensku sa vyskytujú dva druhy: pôvodný, v súčasnosti však veľmi vzácny karas zlatistý (Carassius carassius, v starších zoologických systémoch karas obyčajný), ktorý má zreteľne vypuklú chrbtovú plutvu, ktorej posledný tvrdý lúč má 28 – 30 rovnako veľkých drobných zúbkov, a svetlú výstelku brušnej dutiny (veľmi zriedkavo sa kríži s kaprom, kríženec sa nazýva kaprokaras), a karas striebristý (Carassius auratus alebo Carassius gibelio), ktorý má mierne vykrojenú chrbtovú plutvu, ktorej posledný tvrdý lúč má 20 – 25 nerovnako veľkých zúbkov a čiernu škvrnitú výstelku brušnej dutiny. Karas sa rozmnožuje gynogeneticky, samice sa neresia so samcami iných kaprovitých druhov, ich potomstvo sú však opäť len samice. Divá forma karasa striebristého bola dovezená do Európy v 17. stor. z Číny, neskôr z nej boli výberom vhodných jedincov vyšľachtené rôzne tvarovo a farebne odlišné formy, tzv. zlaté rybky, ako aj ich závojnaté formy, ktoré sa chovajú v záhradných jazierkach, prípadne v akváriách.

Karatkevič, Uladzimir Siamionavič

Karatkevič, Uladzimir Siamionavič, 26. 11. 1930 Orša – 25. 7. 1984 Minsk — bieloruský spisovateľ. Písal poéziu, prózu, drámu a filmové scenáre podľa námetov svojich prozaických diel. Bieloruskú literatúru obohatil o intelektuálny a filozofický obsah a národné ideály. Tradičnú kultúru chápal vo vzťahu k národným dejinám, tvorbou a kultúrnymi aktivitami vystupoval na obranu bieloruského jazyka a kultúrnych i prírodných pamiatok Bieloruska.

Prvé básne uverejnil časopisecky (1951), básnické zbierky Matkina duša (Matčyna duša, 1958), Večerné plachty (Viačernija vetrazi, 1960), Moja Iliada (Maja Ilijada, 1969) a Bol som. Som. Budem. (Byv. Josc. Budu., 1986) sú charakteristické dramatickosťou citového napätia, prvkami lyrizmu, výraznou obraznosťou a epickosťou i kultúrnymi a historickými asociáciami.

V prózach (niekedy s prvkami mystiky a paradoxu) sa prelínajú konkrétne udalosti bieloruských dejín a romantické folklórno-legendické obrazy minulosti s príbehmi zo súčasnosti. Jeho rozprávačské umenie je ovplyvnené emocionálnosťou, dialogickosťou a pozorovacím talentom. V románe Kristus pristál v Harodni (Chrystos pryziamlivsia v Harodni, 1966; sfilmované 1967, réžia Uladzimir Byčkov a Siarhej Skvarcov) štylizovanom ako renesančný román s gotickými postmodernými prvkami spracoval tematiku boja proti útlaku vládnucich vrstiev v malomestskom prostredí a v novele Divoká poľovačka kráľa Stacha (Dzikaje paľavanne karaľa Stacha, 1964; sfilmované 1979, réžia Valeryj Rubinčyk; na jej motívy 1987 napísal Uladzimir Soltan rovnomennú operu) s prvkami historickej detektívky zachytil život bieloruskej šľachty.

Autor románov Klasy pod kosákom tvojím (Kalasy pad siarpom tvajim, 1968) o živote povstalca V. K. Kalinovského, Čierny palác Aľšanský (Čorny zamak Aľšanski, 1980; sfilmované 1983, réžia Michail Ptašuk) a Nie je možné zabudnúť. Leonidy sa nevrátia na Zem (Neľha zabyc. Leanidy ne vernucca da Ziamli, 1982), noviel Chosenia, moja láska (Čazenija, 1967; slov. 1978) a Zbraň (Zbroja, 1981), divadelných hier Trocha ďalej od Mesiaca (Troški dalej ad Mesiaca, 1959 – 60) a Zvony Vicebska (Zvany Vicebska, 1974), sociálno-historickej drámy Kolíska štyroch čarodejníc (Kalyska čatyroch čaravnic, 1982), tragédie Matka uragánu (Maci urahanu, 1988; sfilmované 1990, réžia Jury Maruchin) a poviedky Dávna legenda (Sivaja lehenda, 1961; na jej motívy 1991 napísal Dzmitryj Smoľski rovnomennú operu). Prekladal zo svetovej (i slovenskej) literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Karažáovia

Karažáovia, aj Karajáovia, Karayáovia, Carajáovia, Carayaovia, vlastným menom Inã, Yñâ — juhoamerický indiánsky kmeň z Brazílie (štáty Pará, Goiás, Tocantins, Mato Grosso); 3-tis. príslušníkov (2010). Delí sa na 3 podkmene: vlastní Karažáovia, Xambioáovia a Javahéovia. Karažáovia žijú na záp. okraji Brazílskej vysočiny v povodí rieky Araguaia (na riečnom ostrove Bananal a v jeho okolí) v stálych osadách v domoch pokrytých slamou. Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku), lovom (pekari, tapír) a rybolovom. V tradičných remeslách vynikajú najmä vo výrobe hlinených plastík a výrobkov z peria vzácnych vtákov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Karažáovia do kontaktu, boli 1658 jezuitský páter Tomé Ribeiro a 1718 – 46 bandeiranti zo São Paula vedení Antôniom Piresom de Campos. Hoci Karažáovia mali časté konflikty so susednými kmeňmi (Kayapóovia, Xavantovia, Xerentovia, Bororovia), bojom s portugalskými kolonistami sa snažili vyhýbať. R. 1811 ich (a ich susedov) však Portugalčania napadli a Karažáovia (spolu so Xavantmi a Xerentmi) 1812 na odvetu zničili portugalskú vojenskú základňu v Santa Maria do Araguaia. V polovici 20. stor. sa kmeň dostal pod ochranu Služby na ochranu Indiánov (Serviço de Proteção ao Índio, SPI), predchodcu súčasného Národného fondu Indiánov (Fundação Nacional do Índio, FUNAI). Karažáovia si čiastočne zachovali tradičnú spoločenskú organizáciu (mužské a ženské spoločenstvo) i niektoré tradičné rituály (iniciačné obrady, kuváda, mužské tance v maskách). Karažásky jazyk (karažáština; inã, yñâ), sa zaraďuje do jazykovej rodiny makro-ge.

kardamóm malabársky

kardamóm malabársky, Elettaria cardamomum, amómum koreninové — druh jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ďumbierovité. Bylina pochádzajúca z Malabárskeho pobrežia v Indii, v súčasnosti sa pestuje aj na Cejlóne, v Tanzánii a Guatemale. Má hrubý hľuzovitý podzemok, z ktorého vyrastajú najprv asi 2 m vysoké neplodné stonky s kopijovitými, 30 – 60 cm dlhými listami, neskôr kvetné stonky, ktoré majú v pazuchách dvojradových listeňov krátke strapce svetložltých kvetov s bielym alebo so svetloružovým fialovožilkovaným pyskom, plod 1 – 2 cm dlhá vajcovitá alebo elipsovitá pozdĺžne ryhovaná zelená tobolka obsahujúca 15 – 20 tmavohnedých priečne vráskavých semien. Semená, ktoré majú mierne štipľavú chuť a príjemnú aromatickú vôňu, obsahujú 3,5 – 7 % silice (jej hlavnými zložkami sú 1,8-cineol, α-terpinylacetát a (+)-limonén), 1 – 10 % oleja, olejoživicu a až 50 % škrobu.

Plody sa zbierajú tesne pred dozretím, potom sa na slnku alebo v sušiacich komorách sušia a následne čistia a triedia, príp. bielia. Sušené tobolky (celé alebo drvené) a semená (celé alebo mleté) známe ako zelený kardamóm (aj kardamón) sa používajú do rôznych zmesí mletého korenia (napr. do karí), ďalej v cukrárstve, pekárstve, údenárstve, likérnictve a lekárstve (kardamóm má antiseptické, diuretické a karminatívne účinky, zvyšuje vylučovanie slín a chuť do jedla; v tradičnom indickom lekárstve sa predpisuje pri kašli, prechladnutí, bronchitíde, astme a poruchách trávenia). V arabských krajinách sa pridáva do kávy a čaju, vo Francúzsku a v USA sa používa v tabakovom a kozmetickom priemysle.

Podobné využitie ako semená kardamómu malabárskeho majú aj semená niektorých iných druhov z čeľade ďumbierovité, napr. Aframomum melegueta a Amomum costatum známe pod názvom čierny kardamóm, a semená druhu amóm kapulágový známe ako siamský kardamóm; najcennejší je však zelený kardamóm.

kardinál

kardinál [lat.] — jednotný názov rodov (napr. Cardinalis, Cyanocompsa a Passerina) z triedy vtáky (Aves), čeľaď kardinálovité (Cardinalidae); názov podľa výrazného červeného sfarbenia samcov z rodu Cardinalis pripomínajúceho červenú kardinálsku reverendu. Menšie spevavce žijúce v otvorených lesoch Severnej a Južnej Ameriky. Majú robustné, 12 – 25 cm dlhé pestrofarebné telo so silným zobákom. Živia sa prevažne semenami, ale aj rôznym hmyzom.

Patrí sem 15 druhov, napr. okolo 21 cm dlhý kardinál červený (Cardinalis cardinalis), ktorý žije na okrajoch lesov, v parkoch a záhradách v blízkosti mokradí na juhu a východe Severnej Ameriky (samec je sýtočervený s chocholom na temene hlavy, samica hnedá s červeným odtieňom na krídlach a chvoste), kardinál zelenkavý (Caryothraustes canadensis), ktorý obýva vlhké nížinné lesy Južnej Ameriky (samec je žltozelený, samica hnedozelená), a kardinál tmavomodrý (Cyanocompsa cyanoides), ktorý sa vyskytuje v tropických a subtropických lesoch Strednej a Južnej Ameriky (samec je sýtotmavomodrý, samica tmavohnedá).

Kareni

Kareni

1. vlastní Kareni, Bieli Kareni, vlastným menom Karenpyu, Kanyaw, Pwa Ka Nyaw Po — národ v Mjanmarsku žijúci prevažne v Karenskom štáte a priľahlých oblastiach Šanského štátu a Peguskej oblasti, ako aj v Iravadijskej a Tenaserimskej oblasti. Druhé najpočetnejšie etnikum v Mjanmarsku (po Barmčanoch). Okrem Mjanmarska žijú Kareni aj v severozáp. Thajsku (tam nazývaní Kariangovia, Yangovia); spolu asi 4 mil. (2012). Delia sa na niekoľko podskupín (Sgawovia, Pwovia a i.). Blízki príbuzní Kajahov. Náboženstvo: buddhizmus, kresťanstvo, animizmus, islam. Kareni sa zaoberajú najmä poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, prosa, bavlníka, tabaku, ovocia, zeleniny, korenia; chov byvolov, kôz), doplnkovo lovom, rybolovom, ako aj ťažbou bambusu a rotangu i zberom liečivých rastlín. Z tradičných remesiel vynikajú tkáčstvo, farbiarstvo, košikárstvo a výroba predmetov z laky. Kareni majú bohatý folklór. Hovoria karenským jazykom, mnohí z nich však ovládajú aj barmčinu.

Predkovia Karenov sa do juhových. Mjanmarska začali sťahovať pravdepodobne z Mongolska (alebo z vých. Tibetu) v 2. tisícročí pred n. l. V 9. stor. boli po príchode Barmčanov zatlačení do hornatých oblastí, ich územie tvorilo postupne súčasť viacerých barmských kráľovstiev. R. 1823 – 26 a 1851 – 52 (počas prvej a druhej britsko-barmskej vojny) obsadili územie Karenov Briti. Keďže si Kareni od britskej správy sľubovali zlepšenie svojho postavenia, znova osídlili úrodné nížiny v oblasti dolného toku rieky Salwin a k britskej správe sa správali lojálne (časť Karenov vtedy prijala kresťanstvo; lojalitu k Britom si zachovali i počas japonskej okupácie Barmy počas 2. svetovej vojny, a to i za cenu krvavých konfliktov s Barmčanmi). R. 1886 sa ich územie stalo súčasťou Britskej Indie a 1937 Britskej Barmy. Vo februári 1947 predstavitelia Karenov odmietli podpísať dohodu o vytvorení nezávislého Barmského zväzu ako jednotného štátneho celku vlastnej Barmy a menšinových oblastí, v apríli 1947 založili Karenský národný zväz (angl. Karen National Union, KNU) a požiadali Britov o vytvorenie separátneho štátu v rámci Britského impéria. Ich požiadavka nebola Britmi ani Barmčanmi akceptovaná, preto Kareni následné vyhlásenie nezávislosti Barmy (1948, Barmský zväz, dnes Mjanmarsko) neuznali a začali prostredníctvom vojenskej zložky KNU – Karenskej národnooslobodzovacej armády (angl. Karen National Liberation Army, KNLA), ozbrojený boj s cieľom vytvoriť vlastný, nezávislý štát. R. 1952 proklamovali na nimi ovládanej časti územia Karenského štátu vznik nezávislého štátu Kawthoolei, v ktorom sa im aj napriek vojnovému stavu podarilo vybudovať ústrednú a miestnu správu a infraštruktúru, posilňovať národnú identitu, rozvíjať jazyk, tradície, kultúru Karenov ap. Kontrolovali takisto hranice s Thajskom, ktoré síce Kawthoolei nikdy neuznalo, ale jeho existenciu tolerovalo (Kareni mohli do Thajska vstupovať a voľne sa tam pohybovať). Po potlačení hnutia za demokraciu v Mjanmarsku koncom 80. rokov 20. stor. ušli do oblasti Kawthoolei tisíce barmských disidentov a 1990 tam vznikla aj paralelná mjanmarská vláda. V januári 1995 sa podarilo mjanmarským vojskám dobyť mesto Manerplaw, ktoré bolo hlavným sídlom vedenia KNU, a do začiatku 1997 aj ďalšie sídla KNU. V januári 2012 bola v Pa-ane po viacerých neúspešných pokusoch o zastavenie bojov podpísaná medzi KNU a ústrednou vládou dohoda o prímerí; → Mjanmarsko, Dejiny;

2. Červení Kareni → Kajahovia.

karetovité

karetovité [taliansky, španielsky], Cheloniidae — čeľaď korytnačiek (Testudinata). Morské živočíchy žijúce v teplých moriach a oceánoch tropického, subtropického a mierneho pásma. Majú 90 – 270 cm dlhé telo s mierne klenutým pancierom, veľké silné čeľuste s ostrými okrajmi a končatiny podobné plutvám, na rozdiel od ostatných korytnačiek nedokážu ukryť hlavu ani končatiny dovnútra panciera. Výborne plávajú, vodu opúšťajú iba samice v období kladenia vajec. Samice znášajú 50 – 200 okrúhlych vajec, ktoré kladú do hlbokých jám vyhrabaných v piesku; na kladiská (piesočnaté pobrežia) preplávajú v čase rozmnožovania aj tisíce kilometrov. Mláďatá sa ihneď po vyliahnutí snažia dostať do vody, často sú korisťou predátorov. Reprodukčný cyklus dospelých (17 – 33 ročných) samíc trvá 1 – 3 roky. Karetovité sa dožívajú vyše 60 rokov; v súčasnosti sú ohrozené najmä úbytkom vhodných pláží na kladenie vajec, zberom vajec a lovom dospelých jedincov. Živia sa zvyčajne riasami, kôrovcami a mäkkýšmi.

Patria sem štyri druhy, kareta veľkohlavá (Caretta caretta) s hnedým alebo s červenohnedým karapaxom, hlavou i nohami a s hmotnosťou 100 – 150 kg, kareta obrovská (Chelonia mydas) s hmotnosťou 250 – 400 kg, kareta pravá (Eretmochelys imbricata) s výrazným hrebeňovitým zúbkovaním na okrajoch karapaxu a s hmotnosťou 125 kg a kareta zúbkovaná (Lepidochelys kempii) s hmotnosťou do 60 kg.

Karibská vodná nádrž

Karibská vodná nádrž, Karibské jazero, angl. Kariba Lake — priehradná nádrž s dvoma hydroelektrárňami (celkový výkon 1 320 MW) v juž. Afrike na rieke Zambezi na hranici štátov Zambia a Zimbabwe. Vznikla vybudovaním priehradnej hrádze Kariba Dam. Priehradná hrádza bola vybudovaná 1955 – 59 v kaňone Kariba (podľa neho nazvaná; presídlených bolo okolo 57-tis. ľudí, najmä etnika Tongov, a v rámci operácie Noah i 6-tis. veľkých a nespočítateľné množstvo malých zvierat); dĺžka 579 m, výška 128 m. Nádrž bola napúšťaná 1958 – 63; plocha 5 580 km2 (jedna z najväčších vodných nádrží na svete vytvorených činnosťou človeka), dĺžka 280 km, maximálna šírka 40 km, maximálna hĺbka 97 m, objem 180,6 km3. Elektráreň na juž. brehu nádrže patrí Zimbabwe a je v prevádzke od 1962, elektráreň na sev. brehu patrí Zambii a je v prevádzke od 1976. Oblasť vyhľadávaná turistami, rozvinuté rybárstvo a chov krokodílov (krokodílie farmy).

Karlfeldt, Erik Axel

Karlfeldt, Erik Axel, pôvodne Eriksson, 20. 7. 1864 Karlbo, dnes súčasť mesta Avesta, provincia Dalarna – 8. 4. 1931 Štokholm, pochovaný v Aveste (časť Krylbo) — švédsky básnik. Pochádzal zo sedliackej rodiny (1888 prijal nové priezvisko, aby sa dištancoval od otca, ktorý bol uväznený). R. 1885 – 1902 študoval na univerzite v Uppsale (pre nedostatok peňazí musel štúdium viackrát prerušiť). Do 1912 pracoval ako vychovávateľ a knihovník. V tvorbe vychádzal z novoromantizmu 90. rokov 19. stor., inšpiroval sa dielom V. von Heidenstama a Gustafa Frödinga (*1860, †1911), slovesnými tradíciami rodného kraja Dalarna (ságy, povesti) a Bibliou.

Jeho poézia má výrazne národný charakter, idealizoval v nej minulosť švédskeho národa, najmä však zanikajúci spôsob života sedliakov, ktorý staval do protikladu k životu v modernej spoločnosti. Veľký úspech dosiahol zbierkami Piesne pustatín a lásky (Vildmarks och kärleksvisor, 1895), Fridolínove piesne a iné básne (Fridolins visor och andra dikter, 1898) a Fridolínova záhrada rozkoše a dalarnské maľby v rýmoch (Fridolins lustgård och Dalmålningar pårim, 1901), v ktorej cez postavu Fridolína zobrazil vlastné myšlienky, melancholické nálady a túžbu po návrate k sedliackemu životu. Vytvoril v nich vlastný, osobitný štýl ironizujúci pastiš, ktorým otvoril cestu k používaniu moderných výrazových prostriedkov. Básnické zbierky Flora a Pomona (Flora och Pomona, 1906) a Flora a Bellona (Flora och Bellona, 1918) obsahujú intelektuálne básne odrážajúce dekadentné nálady spoločnosti začiatkom 20. stor. a ťaživú atmosféru 1. svetovej vojny. V poslednej básnickej zbierke Jesenný roh (Hösthorn, 1927) charakteristickej bohato štruktúrovaným symbolickým jazykom opäť čerpal námety z ľudovej tradície. Viaceré z jeho básní boli zhudobnené.

Od 1904 člen Švédskej akadémie (od 1904 člen Nobelovho inštitútu, od 1907 Nobelovho výboru), 1904 pre pracovné zväzky s akadémiou odmietol prijať Nobelovu cenu, 1931 mu bola udelená posmrtne.

Kladivo, Bohumil

Kladivo, Bohumil, 24. 6. 1888 Křtiny, okres Blansko – 8. 2. 1943 Brno — český geofyzik, geodet a astronóm. R. 1912 – 40 pôsobil na Vysokej škole technickej (dnes Vysoké učení technické, VUT) v Brne (1921 mimoriadny, 1927 riadny profesor; 1924 – 25 a 1933 – 34 dekan odboru inžinierske staviteľstvo a zememeračské inžinierstvo, 1926 – 27 dekan odboru architektúra a pozemné staviteľstvo), súčasne 1922 – 39 na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity (1924 – 39 správca astronomického ústavu) v Brne. R. 1912 – 14 absolvoval krátkodobé pobyty vo vedeckých inštitúciách v zahraničí (Rakúsko, Rusko, Nemecko, Francúzsko).

Zaoberal sa geofyzikou (najmä gravimetriou; v Brne vybudoval základnú gravimetrickú stanicu pre Československo, ktorú pripojil na stanice vo Viedni a v Postupime, a vypracoval program budovania ďalších gravimetrických staníc v Československu), geodéziou, matematikou a astronómiou. Autor viac ako 400 publikácií. Najvýznamnejšie diela: O výpočtu tížnicových odchylek se zřetelem k isostasii pro velké vzdálenosti (1922), Měřické chyby a jejich vyrovnání podle metody nejmenších čtverců (1943). Člen viacerých odborných a záujmových organizácií. Je podľa neho nazvané observatórium Stavebnej fakulty Vysokého učení technického v Brne.