Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 118 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Juraj I.

Juraj I., 7. 6. 1660 Hannover – 22. 6. 1727 Osnabrück — britský kráľ (od 1714) z hannoverskej dynastie, otec Juraja II. Pôvodne hannoverský kurfirst Georg Ludwig (od 1698), pre kurfirstvo získal kniežatstvo Lüneburg (1705) a vojvodstvá Verden (1715) a Brémy (1720). R. 1682 sa oženil s brunšvicko-lüneburskou princeznou Sophiou Dorotheou (*1666, †1726), s ktorou sa však dal za preukázanú neveru rozviesť (1694) a dal ju doživotne internovať. Na britský trón bol zvolený po smrti britskej kráľovnej Anny Stuartovej (1714), pretože jeho matka Sofia Falcká (aj Hannoverská; *1630, †1714) bola vnučkou škótskeho a anglického kráľa Jakuba I. (na britskej politickej scéne však v skutočnosti išlo o vyrovnanie sporov medzi → toryovcami a → whigovcami). Jeho zvolenie narazilo na odpor veľkej časti šľachty, ktorá presadzovala kandidatúru Jakuba Eduarda Stuarta (*1688, †1766), syna Jakuba II. (→ jakobitské povstania, 1715 – 19). Juraj I. do politiky nezasahoval (nikdy sa nenaučil po anglicky), nebol príliš duchaplný a mal početné milenky. Vládu riadil prvý minister R. Walpole. Z ignorancie Juraja I. tak vznikla moderná forma britskej demokratickej správy — vláda zodpovedná Dolnej snemovni. Na svoj dvor povolal nemeckého hudobného skladateľa G. F. Händla.

Juraj II.

Juraj II., gruz. Giorgi II., ? – 1089 (alebo 1112) — kráľ zjednoteného Gruzínska (1072 – 89) z dynastie Bagrationovcov, syn Bagrata IV. Bagrationiho, otec Dávida IV. Budovateľa. R. 1073 – 74 viedol úspešné boje so Seldžukovcami o juhozáp. územia Gruzínska, v 80. rokoch 11. stor. im však musel platiť tribút. Po rozporoch s domácimi feudálmi 1089 odovzdal korunu svojmu synovi.

Juraj III.

Juraj III., gruz. Giorgi III., ? – 27. 3. 1184 Stagiri (vých. Gruzínsko), pochovaný v kláštore Gelati — kráľ zjednoteného Gruzínska (1156 – 84) z dynastie Bagrationovcov, otec kráľovnej Tamary. Viedol aktívnu vnútroštátnu a zahraničnú politiku. V 60. a 70. rokoch 12. stor. bojoval úspešne proti Turkom, oslobodil staršie arménske hlavné mesto Dvin a Ani. R. 1178 krvavo potlačil sprisahanie feudálov, 1179 vydal prísny zákon proti zlodejom. Od 1178 panoval spolu s dcérou; obdobie ich vlády je označované ako zlatý vek Gruzínska (→ Gruzínsko, Dejiny).

Juraj IV.

Juraj IV., plným menom George August Frederick, 12. 8. 1762 Londýn – 26. 6. 1830 Windsor — britský a hannoverský kráľ (od 1820) z hannoverskej dynastie, syn Juraja III. Od 1811 do otcovej smrti vládol ako princ regent. R. 1794 tajne uzatvoril morganatické manželstvo s dvakrát ovdovenou Mariou Fitzherbertovou (*1756, †1837), ktoré však parlament vyhlásil za neplatné, a 1795 bol donútený oženiť sa so sesternicou Karolínou (Caroline von Braunschweig, *1768, †1821), ktorú nenávidel. Po nástupe na trón pokračoval v konzervatívnej politike (podporoval jednostranne toryovcov). Počas jeho vlády bola 1825 postavená prvá verejná železnica s trvalou parnou trakciou (The Stockton and Darlington Railway, S & DR). Patril k veľkorysým mecenášom umenia, pre svoj neusporiadaný, resp. zhýralý súkromný život a aroganciu jeden z najneobľúbenejších britských panovníkov. Jeho jediná dcéra Charlotte Augusta (*1796, †1817) zomrela pri pôrode mŕtveho syna, jeho nástupcom sa stal mladší brat Viliam (IV.).

Juraj IV. Laša

Juraj IV. Laša, gruz. Giorgi IV. Laša, 1193 – 18. 1. 1223 Bagavani, dnes severových. Turecko — kráľ zjednoteného Gruzínska (1213 – 23) z dynastie Bagrationovcov, syn kráľovnej Tamary (od 1207 jej spoluvládca), brat kráľovnej Rusudan. Jeho prípravy na pomoc križiackym vojskám boli prerušené vpádom Mongolov (1220), zomrel na následky zranení z bojov s nimi.

Juraj V. Osvietený

Juraj V. Osvietený, gruz. Giorgi V. Brcqinvale, okolo 1286 – 1346, pochovaný v kláštore Gelati — kráľ zjednoteného Gruzínska (1299 a 1314 – 46) z dynastie Bagrationovcov, najmladší syn Demetra II. Obetovaného. Múdrou politikou hospododárstva pozdvihol a opäť zjednotil ekonomicky a politicky zničenú krajinu. S Mongolmi uzavrel prímerie, pod svoju vládu zjednotil feudálne rozdrobené Gruzínsko (Imereti v záp. a Samcche v juž. Gruzínsku), inicioval cirkevný koncil, uskutočnil ekonomické reformy a vydal dva právne kódexy (prvý pre obyvateľstvo horských oblastí, druhý obsahujúci práva a povinnosti kráľovských úradníkov). V 30. rokoch 14. stor. definitívne oslobodil krajinu od Mongolov. Udržiaval aktivne diplomatické vzťahy s Egyptom (prinavrátil Gruzínsku gruzínske kláštory v Jeruzaleme a na hore Sinaj), Francúzskom, Talianskom (obchod s Janovom a Benátkami) a rímskym pápežom (misia rímskeho pápeža bola prenesená zo Smyrny do Tbilisi a Suchumi), obnovil politický vplyv Gruzínska na Kaukaze a v Malej Ázii.

Juraj VII.

Juraj VII., gruz. Giorgi VII., ? — 1407 — kráľ zjednoteného Gruzínska (1393 – 1407) z dynastie Bagrationovcov. Za jeho vlády Gruzínsko zničili nájazdy Timúra, s ktorým 1403 uzavrel dohodu o prímerí, a tak uchránil obyvateľstvo pred totálnym vyhubením a poislamčením. Zahynul v boji s turkickými kmeňmi.

Juraj XII.

Juraj XII., gruz. Giorgi XII., 10. 11. 1746 Thelavi – 28. 12. 1800 Tbilisi — gruzínsky panovník, posledný kráľ zjednoteného Kartlijsko-kachetského (východogruzínskeho) kráľovstva (1798 – 1800) z dynastie Bagrationovcov, syn Erekleho II. Bagrationiho. Aktívne sa zúčastňoval vlády a bojov už v 60. rokoch 18. stor., na trón nastúpil ťažko chorý a znepriatelený s nevlastnou matkou, kráľovnou Daredžan, a s jej deťmi. Usiloval sa obnoviť Tbilisi (zničené 1795 Peržanmi), kostoly a kláštory, stálu armádu a tlačiareň. Za pomoci Ruska si chcel udržať trón pre seba a svoje deti, čím Rusku umožnil zasahovať do vnútroštátnej politiky Gruzínska. Po jeho smrti sa vých. Gruzínsko stalo ruskou guberniou.

Juraj Maniakés

Juraj Maniakés, grécky Geórgios Maniakés, ? – 1043 pri Solúne — byzantský vojvodca. Vojenskú slávu si vydobyl v bojoch Byzancie s Arabmi, ale najmä opätovným získaním (1032) niekdajšieho významného kresťanského mesta Edessy (dnes Şanlıurfa). R. 1038 bol cisárom Michalom IV. Paflagonským poverený velením výpravy na Sicíliu, kde dosiahol viaceré víťazstvá nad mohutnými silami arabských Fátimovcov. Ovládol vých. časti ostrova, kde sa zmocnil viacerých bohatých miest. Stal sa však obeťou intríg, stratil podporu dvora a na základe falošných obvinení (pokus o vzburu proti cisárovi) bol 1040 povolaný naspäť do Konštantínopola, kde ho dočasne uväznili. Počas vlády cisára Michala V. dostal opäť dôveru a stal sa veliteľom výpravy proti Normanom v juž. Itálii, cisár Konštantín IX. Monomachos ho však znova odvolal z prebiehajúcej vojenskej akcie. Juraj Maniakés sa vyhlásil za cisára a vstúpil do otvorenej vzbury, 1043 však v bitke neďaleko Solúna zahynul.

Jurajova zem

Jurajova zem, medzinárodný prepis Zamlja Georga, rusky Zemľa Georga — ostrov v záp. časti súostrovia Zem Františka Jozefa v Barentsovom mori patriaci Rusku (Archangeľská oblasť); 2 821 km2 (najväčší ostrov súostrovia), neobývaný. Maximálna výška územia 416 m n. m. Takmer 90 % územia je zaľadnených. Drsné studené podnebie, priemerná teplota v januári -23 °C až -24 °C, v júli 1 – 2 °C. Na nezaľadnenom území porasty machov a lišajníkov. Chudobná fauna reprezentovaná medveďom bielym a polárnou líškou, na pobreží tuleňom a mrožom.

Jurášek, Prokop

Jurášek, Prokop, 24. 10. 1929 Poiana Micului, judeţ Suceava, Rumunsko — slovenský agroekonóm. R. 1952 – 53 pôsobil vo Výskumnom ústave poľnohospodárskej ekonomiky (do 2014 Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva, v súčasnosti Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum) v Bratislave, 1953 – 2005 na Ekonomickej univerzite v Bratislave (1966 – 69 prodekan Fakulty ekonomiky a riadenia výrobných odvetví, 1990 prorektor univerzity); 1993 profesor, 1994 DrSc. Absolvoval viacero študijných pobytov na zahraničných vysokých školách. Zaoberal sa problematikou svetového poľnohospodárstva. Vypracoval podrobnú metodiku komparatívnej analýzy úrovne poľnohospodárskej výroby v jednotlivých krajinách sveta. Autor a spoluautor viacerých monografií, napr. Svet v boji proti hladu (1966), Svetové poľnohospodárstvo I, II (1998, 1999) a Poľnohospodárstvo krajín Európskej únie I, II (2009), učebníc, učebných textov a výskumných prác, ako aj vyše 200 odborných článkov a štúdií. Nositeľ viacerých ocenení.

Jurecký, Móric

Jurecký, Móric (Samoslav), 23. 8. 1825 Ružomberok – 23. 7. 1898 tamže — slovenský básnik a právnik. Študoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku, od 1838 na evanjelickom lýceu v Levoči (člen tamojšieho Ústavu reči a literatúry československej), potom právo v Bratislave. Pôsobil ako právnik v Trenčíne, neskôr v Bratislave (1848 člen redakčnej rady Slovenských národných novín), v 60. rokoch 19. stor. právnik v Liptovskom Mikuláši, potom v Ružomberku, na Orave a v okolí Nového Mesta nad Váhom. Autor viacerých vlasteneckých článkov a latinských, nemeckých a slovenských básní, 1844 uverejnil v časopise Jitřenka báseň Nářek vlastence ku spolubratru napísanú v intenciách Slávy dcery J. Kollára. Člen Tatrína (od 1844) a zakladajúci člen MS (1863).

Jurica, Rudolf

Jurica, Rudolf, 23. 7. 1940 Sabinov – 05. 02. 2017 Praha — slovenský generál. R. 1959 absolvoval Delostrelecké technické učilište v Martine, 1959 – 62 styčný technik, 1961 – 63 náčelník skupiny, 1963 – 67 inžinier oddielu – náčelník rádiolokačnej stanice, 1968 – 71 dôstojník pre rádiolokáciu a navádzací systém, 1971 – 72 veliteľ palebného protilietadlového oddielu. R. 1972 – 76 študoval na Vojenskej veliteľskej akadémii protivzdušnej obrany v Kalinine v ZSSR, po skončení štúdia náčelník štábu a neskôr veliteľ protilietadlovej raketovej brigády (1976 – 78). R. 1978 – 80 študoval na Vojenskej akadémii Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR K. J. Vorošilova v Moskve, po jej absolvovaní 1980 – 86 náčelník štábu a neskôr veliteľ divízie protivzdušnej obrany štátu (PVOŠ), 1985 generálmajor, 1986 – 90 náčelník štábu – 1. zástupca veliteľa PVOŠ, 1990 – 92 vedúci vedecký pracovník Inštitútu pre strategické štúdie, 1993 – 2001 veliteľ posádkového veliteľstva v Bratislave.

Juriev, Jurij Michajlovič

Juriev, Jurij Michajlovič, 15. 1. 1872 Moskva – 13. 3. 1948 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský herec a divadelný organizátor. Presadil sa ako milovník a tragéd, nadviazal na tradíciu ruského romantického herectva, zdôrazňoval dokonalosť a krásu deklamácie a gesta. Začínal v súbore Malého divadla v Moskve, 1893 – 1917 pôsobil v Alexandrinskom divadle v Petrohrade, 1918 založil Divadlo tragédie, ktoré čoskoro zaniklo. R. 1919 stál pri zrode Veľkého činoherného divadla (Boľšoj dramatičeskij teatr) v Petrohrade. Patril k vedúcim hereckým osobnostiam v Leningrade a Moskve, najdlhšie (znova 1921 – 28 a 1935 – 45) pôsobil v Alexandrinskom divadle. Vynikol najmä v postavách Dona Juana (Molière), Arbenina (M. J. Lermontov: Maškaráda) a Krečinského (A. V. Suchovo-Kobylin: Krečinskij sa žení) vytvorených v spolupráci s režisérom V. E. Mejerchoľdom (1907 – 17 Petrohrad; 1932 – 34 Moskva); hral i vo filme. Autor kníh Herecké rozhovory (Besedy akťora, 1947) a Zápisky (Zapiski, 2 zväzky, 1948). Nositeľ viacerých ocenení.

Jurík, Ľubomír

Jurík, Ľubomír, 21. 12. 1923 Liptovský Hrádok, okr. Liptovský Mikuláš – 15. 1. 1998 Zvolen — slovenský lesný inžinier. R. 1946 – 49 pôsobil v Ústave geodézie Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach, 1951 – 55 ako projektant, neskôr vedúci výrobného strediska v národnom podniku Lesostav v Liptovskom Hrádku, 1955 – 91 na Katedre lesníckych stavieb VŠLD (dnes Technická univerzita) vo Zvolene (1961 – 66 vedúci katedry), 1963 – 66 prodekan Lesníckej fakulty, 1966 – 72 a 1982 – 85 prorektor VŠLD, súčasne 1985 – 91 pôsobil na Stavebnej fakulte Univerzity prírodných a technických vied v Orane (Alžírsko); 1972 profesor. Absolvoval pracovné a študijné cesty a pobyty v Alžírsku, Bulharsku, vo Francúzsku, v Juhoslávii a Nórsku, napr. 1947 – 48 postgraduálne štúdium na Vysokej škole lesníckej v Nancy. Zaoberal sa problematikou lesných inžinierskych stavieb, najmä projektovaním a výstavbou lesných ciest, ako aj novou stavebnou technológiou, ekonomikou stavebných prác, mechanickými vlastnosťami zemín, podmienkami mechanizácie zemných a trhacích prác a novými konštrukčnými úpravami vozoviek. Spolupodieľal sa na vytvorení základných pokynov týkajúcich sa obsahu a grafickej úpravy projektovej dokumentácie lesných ciest. Spoluautor monografie Stavba lesných ciest (1963), autor a spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc (napr. Lesné cesty, 1983), učebných textov, štúdií a článkov publikovaných v odborných časopisoch a vo vedeckých zborníkoch. Člen viacerých odborných spoločností, nositeľ viacerých ocenení.

jurisdikcia

jurisdikcia, lat. iuris dictio —

1. v širšom význame právomoc orgánov verejnej moci (t. j. zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ako aj územnej a záujmovej samosprávy) ustanovovať alebo vyhlasovať (lat. ius dicere) právo v konkrétnej oblasti definovanej územne, vecne a personálne. V užšom, najčastejšie používanom význame sa pod jurisdikciou rozumie štátom vynútiteľná právomoc súdnej aplikácie práva a výkonu súdnych rozhodnutí, t. j. právomoc súdov rozhodovať v trestnoprávnej a súkromnoprávnej oblasti a príslušnosť tejto právomoci, jej rozsah a obvod (t. j. súdna príslušnosť, → kompetencia). Spravidla ide o jurisdikciu vykonávanú štátom na jeho území. Ak štát (vysielajúci) vykonáva svoju jurisdikciu na území iného štátu, ide o tzv. jurisdikčnú imunitu (štátu a jeho majetku) vykonávanú na diplomatických miestach (napr. na konzuláte, veľvyslanectve) alebo napr. na vojenských základniach v prijímajúcom štáte, ako aj na lodiach, v lietadlách ap., čo však miestne i osobne obmedzuje výkon jurisdikcie prijímajúceho štátu na jeho území;

2. v kánonickom práve riadiaca moc.

Jurko, Anton

Jurko, Anton, 28. 8. 1924 Ličartovce, okr. Prešov – 23. 3. 1997 Bratislava — slovenský botanik a ekológ. R. 1951 – 59 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UK, 1959 – 63 v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (dnes Pamiatkový úrad SR), 1963 – 75 v Botanickom ústave SAV, 1975 – 90 v Ústave experimentálnej biológie a ekológie SAV (dnes Ústav krajinnej ekológie SAV) v Bratislave; 1974 DrSc. Absolvoval niekoľko študijných a pracovných ciest a pobytov napr. v Rakúsku (1961), Nemecku (1964 – 66), Rumunsku a Juhoslávii (1967), Spojenom kráľovstve (1968), Belgicku a Španielsku (1969), Taliansku (1970), vo Fínsku (1971), v USA (1970), Nórsku (1973), na Kube (1976 – 77) a i.

Zaoberal sa najmä lesnými, krovinovými, skalnými, lúčnymi, pasienkovými a synantropnými spoločenstvami, opísal mnoho nových syntaxónov na všetkých úrovniach, zúčastnil sa na geobotanickom mapovaní Slovenska, vypracoval novú metódu klasifikácie rastlinných spoločenstiev (1974) a zaslúžil sa o ochranu viacerých historicky cenných stromov. Podieľal sa na organizovaní a riešení úloh projektu medzinárodného biologického programu UNESCO MaB (výskumný objekt Báb), zaslúžil sa o vznik samostatnej Katedry geobotaniky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (1955). Člen viacerých odborných spoločností a komisií, ako aj edičných a redakčných rád odborných časopisov, vedúci lexikálnej skupiny rastlinstvo v Encyklopédii Slovenska 5 – 6 (1981 – 82), iniciátor založenia a vydávania celoštátneho zborníka Československá ochrana prírody. Autor a spoluautor odborných monografií a príručiek, napr. Ochrana prírody na východnom Slovensku. Chránené územia, prírodné výtvory, rastliny a živočíchy (1967), Ekologické a socioekonomické hodnotenie vegetácie (1990), Biotopy Slovenska. Príručka k mapovaniu a katalóg biotopov (1996), viacerých geobotanických máp a učebných textov, ako aj vyše 150 vedeckých štúdií a odborných článkov publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, autor televíznych scenárov a odborných rozhlasových príspevkov. Nositeľ viacerých ocenení.

Jurkova Voľa

Jurkova Voľa — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v sev. časti Ondavskej vrchoviny, 301 m n. m.; 88 obyvateľov, 60,2 % slovenskej, 30,7 % rusínskej, 3,4 % ukrajinskej národnosti (2017). Mierne zvlnené, prevažne odlesnené územie. Obec písomne doložená 1618 ako Jurkowauola, 1773 Jurko-Volya, Jurkó-Volya, 1786 Jurko-Wolya, 1808 Jurko-Vólya, Jurkowa Wola, 1863 – 1902 Jurkovolya, 1907 – 13 Györgyfölde, 1920 Jurkova Voľa. Vznikla pravdepodobne na prelome 16. a 17. stor., patrila panstvu Makovica. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec. Stavebné pamiatky: neobarokový gréckokatolícky Chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky (1874, opravený v 2. polovici 19. stor.).

Jurkovič, Miloš

Jurkovič, Miloš, 30. 7. 1900 Modra (časť Kráľová) — 13. 12. 1987 Bratislava — slovenský muzeológ, publicista a bibliograf, otec flautistu Miloša Jurkoviča. Po absolvovaní štúdia poľnohospodárskeho inžinierstva na ČVUT v Prahe (1919 – 23) pôsobil 1924 – 26 v Štátnych výskumných ústavoch zemedelských. R. 1927 bol poverený budovaním Zemedelského múzea v Bratislave, 1930 – 40 jeho hlavný správca, zaslúžil sa o sprístupnenie jeho prvej expozície (1930) a po jeho zlúčení (1940) so Slovenským vlastivedným múzeom do Slovenského múzea (dnes SNM v Bratislave) 1940 – 48 jeho hlavný správca, 1948 – 55 riaditeľ (z funkcie musel z politických príčin odstúpiť), 1955 – 59 vedúci prírodovedného oddelenia a 1960 krátko Kabinetu múzejnej a vlastivednej práce (musel odísť do dôchodku); súčasne 1955 – 57 prednášal všeobecnú muzeológiu na Filozofickej fakulte UK. Zakladateľská osobnosť a organizátor slovenského múzejníctva. V Slovenskom múzeu sa venoval systematickému dopĺňaniu zbierok, budovaniu knižnice a odborných oddelení poľnohospodárskeho i vlastivedného zamerania, spolupracoval na budovaní stálych expozícií aj príležitostných výstav. Koncom 2. svetovej vojny zabezpečil pred príchodom frontu evakuáciu zbierok, po vojne opravu budovy, navrátenie zbierok a obnovenie činnosti múzea a 1949 sa s J. Gerykom zaslúžil o jeho zoštátnenie, ako aj o zoštátnenie SNM v Martine. Od 1939 pokladník Zväzu slovenských múzeí, od 1945 jeho podpredseda. Autor a spoluautor viacerých prác, odborných štúdií a článkov uverejňovaných v odborných muzeologických časopisoch, v zborníkoch a vo vlastivedných periodikách, v ktorých sa zaoberal dejinami a aktuálnymi problémami slovenského múzejníctva, zostavil a zredigoval súhrnnú publikáciu Slovenské múzeá, ich vznik a prehľad sbierok (1945). Zaoberal sa dokumentovaním spôsobu života slovenských roľníkov, a tým aj vývoja slovenského poľnohospodárstva, ďalej botanikou, dejinami vinohradníctva a ovocinárstva (Slovenské ovocinárstvo kedysi a dnes, 1970, spoluautor; Kronika ovocinárstva na Slovensku, 1974 – 76), autor viacerých bibliografií z oblasti poľnohospodárstva, vinohradníctva a lesníctva, člen komisie SAV pre poľnohospodársku terminológiu. Písal o významných osobnostiach slovenských kultúrnych dejín (Dr. Jozef Ľudovít Holuby, 1943; Ľudovít Orphanides – ovocinár, 1946), významne prispel ku genealogickému výskumu na Slovensku (spracoval napr. genealógiu rodu Jurkovičovcov). Autorsky spracoval heslá do Slovenského náučného slovníka (1932) a Encyklopédie Slovenska (1979 – 82). Organizátor amatérskeho fotografovania na Slovensku. Svetský funkcionár evanjelickej a. v. cirkvi. Nositeľ viacerých ocenení a vyznamenaní; 1968 vyznamenaný Cenou A. Kmeťa.

Jurkovičová, Anna

Jurkovičová, Anna, 17. 6. 1861 Turá Lúka, dnes mestská časť Myjavy – 21. 1. 1931 Skalica — slovenská osvetová pracovníčka, zberateľka výšiviek a i. ľudovoumeleckých výrobkov, vnučka S. Jurkoviča, sestra D. S. Jurkoviča. Žila v Brezovej pod Bradlom, neskôr v Skalici. R. 1910 spoluzakladateľka Družstva pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, 1911 – 30 jeho tajomníčka. Cestovala po Slovensku, venovala sa výskumu a zberu ľudovoumeleckých výrobkov (výšiviek, krojov, čipiek, výrobkov z dreva, hračiek, košíkov, keramiky, obrázkov maľovaných na skle). Organizovala ľudovoumeleckú výrobu, udržiavala kontakty s výrobcami, najmä s výšivkárkami, archivovala vzory ľudových výšiviek s ohľadom na regionálne špecifiká, organizovala výstavky výšiviek a i. výrobkov družstva, zostavila výstavné kolekcie družstva na Dunajské veľtrhy v Bratislave. Kresbová dokumentácia vzorov a výšiviek bola zaradená do viazaných vzorníkov družstva, ktoré sa po jeho zániku (1952) stali súčasťou zbierok múzea v Skalici (dnes Záhorské múzeum v Skalici).

Jur nad Hronom

Jur nad Hronom, Garamszentgyörgy — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji vo vých. časti Podunajskej pahorkatiny na ľavom brehu Hrona, 147 m n. m.; 969 obyvateľov, 65,4 % slovenskej, 31,0 % maďarskej národnosti (2017). Rovinné odlesnené územie, pozdĺž Hrona zvyšky lužného lesa.

Obec písomne doložená 1276, 1292, 1312 a 1332 ako Sanctus Georgius, 1559 Zenthgyewrgh, 1571 Zenth Georgy, 1663 Szentgyörgy, 1773 Sz(ent)–György, 1786 S(ent)–György, 1808 Szent-György, 1863 Szentgyörgy, 1873 – 82 Garamszentgyörgy, 1888 – 1902 Szentgyörgy, 1907 – 13 Garamszentgyörgy, 1920 Hronský Sv. Jur, 1927 – 38 Sv. Jur nad Hronom, 1938 – 45 Garamszentgyörgy, 1945 – 48 Garam-Szentgyörgy, 1948 – 55 Sv. Jur nad Hronom, 1955 Jur nad Hronom. V 30. rokoch 14. stor. mala samostatnú farnosť. Od 15. stor. patrila predialistom Ostrihomského arcibiskupstva. R. 1558 ju vypálili Turci a 1644 im bola poplatná. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, po 2. svetovej vojne presídlenie časti maďarských občanov do Maďarska a príchod Slovákov z Maďarska. Archeologické nálezy: sídliská z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou), eneolitu (skupina brodziansko-nitrianska, badenská kultúra), z bronzovej (severopanónska a čačianska kultúra), halštatskej, laténskej a rímskej doby i z raného (9. stor.) a vrcholného stredoveku. Stavebné pamiatky: na návrší na okraji obce románsky rímskokatolícky Kostol sv. Juraja (2. štvrtina 13. stor., obnovený koncom 15. stor. a v 18. stor., rozšírený 1937, reštaurovaný v polovici 20. stor.), kostol reformovanej cirkvi (neskoroklasicistický z 1878, upravený v 2. polovici 20. stor.), evanjelický kostol (1956), zvonica (19. stor.), technická pamiatka železobetónový most cez Hron (20. roky 20. stor.), v sedliackom dome z 19. stor. múzeum Ľudový dom (expozícia tradičného bývania a života).

Jurová

Jurová, Dercsika — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v Podunajskej rovine v juž. časti Žitného ostrova, 117 m n. m.; 461 obyvateľov, 17,8% slovenskej, 80,0 % maďarskej národnosti (2017). Rovinné odlesnené územie, miestami sa vyskytuje rašelina. V katastri obce sa nachádza prírodná rezervácia Jurovský les (vyhlásená 1993, rozloha 2,1 ha) zriadená na ochranu zvyškov lužného lesa uprostred poľnohospodársky využívanej krajiny.

Obec písomne doložená 1253 ako Gurgsuka, Gyurgsuka, 1307 Georgy, 1312 Gurschka, 1322 Gurchka, 1329 Geursoka, 1413 Gyersoka, 1431 Gyerczeka, 1773 Dercsika, 1786 Derczika, 1808, 1863 – 1948 Dercsika, 1948 Jurová. Pôvodne patrila Bratislavskému hradu, od 14. stor. miestnym zemanom, v 17. stor. Mékesovcom, Balogovcom a i. R. 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Klasicistický rímskokatolícky Kostol Nanebovzatia Panny Márie (1778, upravený 1927), prícestná socha Panny Márie (2. polovica 19. stor.).

Jurské

Jurské — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v severozáp. časti Levočských vrchov, 647 m n. m.; 1 192 obyvateľov (2017). Vrchovinné prevažne odlesnené územie. Obec založená v 13. stor. Görgeyovcami, písomne doložená 1294 ako Sanctus Georgius, 1329 Sentgurg, Sentgurgk, 1330 Scentgewrg, 1345 Sentgytgh, 1808 Szent-György, Sankt-Georgen, Jurské, Djurské, 1863 – 1902 Szentgyörgy, 1907 – 13 Szepesszentgyörgy, 1920 Jurské. Obyvatelia sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom. R. 1953 bola časť katastra obce začlenená do bývalého vojenského obvodu Javorina (do 2010). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Juraja (pôvodne ranogotický z 13. stor., prestavaný v 17. stor., upravený v 20. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1865, upravený v 1. polovici 20. stor.).

Juruá

Juruá [churua], portugalsky Rio Juruá — rieka v Peru a v záp. Brazílii, pravostranný prítok Amazonky; dĺžka 3 280 km, rozloha povodia 225 800 km2, priemerný ročný prietok v ústí 8 440 m3/s. Pramení v Peru vo vých. predhorí Peruánskych Ánd, ústi pri meste Fonte Boa v Brazílii. Najväčší prítok Tarauacá (pravostranný). Splavná 1 823 km od ústia po mesto Cruzeiro do Sul.

jury

jury [žü-; lat. > fr.] —

1. skupina odborníkov, ktorá riadi a posudzuje umelecké, spoločenské, športové, obchodné a iné súťaže, rozhoduje o ich regulárnosti, o výbere účastníkov, resp. prác (diel) prihlásených do súťaže, o výslednom poradí, o udelení cien a i.; porota. V športe skupina športovo-technických pracovníkov poverená riadením športových súťaží spravidla v medzinárodnom meradle. Zabezpečuje najmä športovo-technické riadenie súťaže, sleduje prácu rozhodcov (v prípade potreby je oprávnená odvolať ich z funkcie), vyhlasuje vylúčenie alebo diskvalifikáciu športovcov a rozhoduje v prvej inštancii o námietkach proti porušeniu pravidiel daného športu či iných súťažných noriem. Jej zloženie a rozsah jej pôsobnosti stanovujú pravidlá jednotlivých športov. Funkciu jury v domácich súťažiach obvykle plní súťažná komisia, usporiadateľský súťažný alebo turnajový výbor, technické riaditeľstvo súťaže, resp. iný orgán vytvorený podľa pravidiel jednotlivých športov alebo podľa súťažných pravidiel športových zväzov, prípadne zložený z hlavných rozhodcov;

2. práv. v niektorých štátoch (Francúzsko, Spojené kráľovstvo, USA a i.) porota pri porotnom súde.

Juskova Voľa

Juskova Voľa — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji na rozhraní Slanských vrchov a Východoslovenskej nížiny, 273 m n. m.; 314 obyvateľov (2017). Vrchovinné územie je zalesnené prevažne dubovými a bukovými lesmi. Obec písomne doložená 1547 ako Jwzkowa Vola, 1567 Juskoua Volya, 1570 Juszkoua Volia deserta, 1623 Juzkowolia, 1635 Jusko Volia, 1648 Juskowolia, 1773 Juszko-Volya, Volya, Wolya, 1786 Juszko-Wolya, 1808 Juszko-Vólya, Jusko-Wola, 1863 Volya, 1873 Juszkovolya, 1877 Juszkóvólya, 1882 Juszkovolya, 1888 – 1902 Juszkóvolya, 1907 – 13 Józsefvölgy, 1920 Jusko Voľa, 1927 Juskova Voľa. Založená pred 1547 šoltýsom Juskom, 1570 opustená. V 16. a 17. stor. patrila panstvu Vranov, od 17. stor. vlastnila jej časť rodina Hadikovcov-Barkóciovcov. Obyvatelia obce boli rusínskeho pôvodu, zaoberali sa poľnohospodárstvom, kolárstvom, uhliarstvom a prácou v lesoch. Gréckokatolícky Chrám sv. Cyrila a Metoda (1930 na mieste staršieho z polovice 19. stor.).

justácia

justácia [lat.], justáž — v meracej technike súhrn operácií slúžiacich na nastavenie meracích alebo optických prístrojov tak, aby bola zabezpečená presnosť, správnosť a spoľahlivosť ich činnosti. Odborný zásah do prístroja, ktorý sa vykonáva automaticky, poloautomaticky alebo ručne. Pri justácii meracieho prístroja sa jeho údaj nastavuje podľa niektorej známej hodnoty vybraného objektu, napr. podľa normálu, pri justácii optickej sústavy sa nastavuje vzájomná poloha šošoviek, hranolov a zrkadiel tak, aby predstavovali centrovanú sústavu zabezpečujúcu kvalitné zobrazovanie. Justácia je nevyhnutná po zhotovení prístroja, ale napr. aj po náraze alebo pri výraznej zmene vonkajších podmienok (teploty, tlaku ap.). Justáciu treba odlíšiť od kalibrácie, ktorá nie je spojená so zásahom do prístroja.

Justícia

Justícia, lat. Iustitia — starorímska bohyňa práva a spravodlivosti, alegorická personifikácia morálnej sily v právnych systémoch. Za jej otca bol považovaný Jupiter, inokedy Saturn. V rímskej mytológii vznikla splynutím gréckej bohyne Themis (Grékmi uctievaná ako bohyňa zákonného poriadku) a jej dcéry, bohyne spravodlivosti Diké.

Justícia ako dôstojná žena s mečom (symbol trestu) v pravej a s váhami (presným odhadom viny a neviny) v ľavej ruke (vychýlené váhy symbolizovali zásadu in dubio pro reo) je najznámejším alegorickým zobrazením v európskej kultúre (Rimania ju takto spodobňovali na minciach) a umení (neskôr aj s uhlomerom, glóbusom a zákonníkom). Pôvodne bola zobrazovaná ako vidiaca, od konca stredoveku s páskou na očiach symbolizujúcou slepotu justície, podľa iného chápania nestrannosť (prvá známa socha Justície s páskou pochádza z roku 1543 od Hansa Gienga, †1562). Zachovalo sa množstvo sôch a vyobrazení Justície, od renesancie sa jej maliarske a sochárske vyobrazenia stali súčasťou interiérovej výzdoby radníc, resp. justičných palácov.

justícia

justícia [lat.] —

1. v rímskom práve spravodlivosť, princíp spravodlivosti často spájaný s pojmom aequitas; idea, podľa ktorej okrem písaného zákona (resp. zároveň s ním) existuje aj pojem objektívna spravodlivosť (lat. iustitia), t. j. nepísané morálne pravidlá, ktorými by sa mal v právnych vzťahoch riadiť každý a podľa ktorých by mali rozhodovať súdne orgány. Justícia vplývala na rozhodovaciu prax aj na tvorbu práva, odvolávali sa na ňu najmä cisárske rozhodnutia;

2. v súčasnosti orgány ochrany práva a ich činnosť, t. j. orgány, ktoré sú rôznou mierou spojené s výkonom súdnej moci; súdne orgány, súdnictvo. Pod justíciou sa chápu napr. aj orgány správy súdov, ku ktorým patrí predovšetkým ministerstvo spravodlivosti (preto sa vo viacerých štátoch označuje ako ministerstvo justície), v niektorých štátoch aj prokuratúra.

Justícia

Justícia — protifašistická odbojová občianska skupina, ktorá 1939 – 45 pôsobila na Slovensku ako jedna z najaktívnejších v rámci občianskeho odboja. Nazvaná podľa kníhkupectva Justícia v Bratislave, ktoré jeho spolumajiteľ, poručík Oldřich Seiler (*1915, †1945, bývalý dôstojník česko-slovenskej armády českej národnosti, zahynul v koncentračnom tábore Mauthausen), dal k dispozícii na ilegálnu činnosť. Vedúcou osobnosťou skupiny bol lekár, profesor K. Koch. Skupina združovala prevažne českých antifašistov z radov inteligencie, pracovníkov hospodárskych a zdravotných inštitúcií, súkromných podnikateľov ap. Nemala vybudovanú pevnú konšpiračnú a organizačnú sieť. Väčšina jej spolupracovníkov bola zapojená v ilegálnej činnosti i v ďalších skupinách. Politicky sa orientovala na československú vládu v londýnskom exile, čím bola najbližšie k skupine Flóra, s ktorou aj úzko spolupracovala. Udržiavala styky s viacerými spravodajskými skupinami v Protektoráte Čechy a Morava i na Slovensku, ako aj s dôstojníkmi slovenskej armády (najmä prostredníctvom J. Goliana), príslušníkmi žandárstva a Ústredňou štátnej bezpečnosti. Pomáhala českým dôstojníkom, väzneným a prenasledovaným antifašistom a rasovo prenasledovaným a ich rodinám najmä pri ilegálnych prechodoch cez Slovensko na Balkán a do záp. Európy, spoluorganizovala partizánske hnutie najmä na vých. Slovensku a v Bratislave a plnila aj spravodajské úlohy pre československú vládu v Londýne. Po ochabnutí činnosti Flóry v polovici 1944 fakticky prevzala jej odbojové aktivity na záp. Slovensku a v Bratislave a počas SNP ich rozšírila o spoluprácu s vedením KSS na povstaleckom území. R. 1944 – 45 nemecké nacistické bezpečnostné orgány odhalili a zatkli viacerých jej členov, niektorí neskôr zahynuli v koncentračných táboroch.

justicia

justicia, Justicia, Beloperone, Jacobinia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď akantovité. Vždyzelené trvalky, polokry a kry vyskytujúce sa v tropických a subtropických oblastiach. Majú protistojné zvyčajne jednoduché listy a nápadné pestrofarebné rúrkovité alebo pyskovité kvety usporiadané v strapcoch alebo v metlinách obklopených pestrofarebnými podpornými listeňmi, plod tobolka. Patrí sem okolo 420 druhov, napr. z Mexika pochádzajúca 1 m vysoká justicia bodkovaná (Justicia brandegeana, Beloperone guttata) s 10 cm dlhými ovisnutými súkvetiami zloženými z bielych kvetov a zo žltých alebo z tmavoružových podporných listeňov, z Južnej Ameriky pochádzajúca do 2 m vysoká justicia nádherná (Justicia carnea, Jacobinia carnea) s ružovými, 5 cm dlhými kvetmi obklopenými omnoho menšími zelenými podpornými listeňmi (známe sú aj biele, žlté alebo oranžové odrody) a Justicia rizzinii (Justicia floribunda, Jacobinia pauciflora), ktoré sa pestujú v skleníkoch alebo ako izbové rastliny. Nazvaná podľa škótskeho záhradníka Jamesa Justicea (*1698, †1763).

Justičná akadémia Slovenskej republiky

Justičná akadémia Slovenskej republiky — nezávislá vzdelávacia inštitúcia s celoštátnou pôsobnosťou so sídlom v Pezinku, ktorá zabezpečuje, organizuje a vykonáva vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov. Založená 2003 ako rozpočtová organizácia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, činnosť začala 2004. R. 2017 mala Katedru verejného práva a Katedru súkromného práva.

justičná stráž

justičná stráž — ozbrojený zbor, ktorý plní úlohy súvisiace s ochranou poriadku a bezpečnosti súdnych objektov a objektov prokuratúry a zabezpečuje nerušené súdne konanie (→ Zbor väzenskej a justičnej stráže).

justičný omyl

justičný omyl — spravidla odsúdenie nevinnej osoby súdom v trestnom konaní najmä na základe chybného posúdenia skutkového stavu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom, ktoré viedlo k jej usvedčeniu, resp. k obvineniu zo zločinu. V právnom poriadku existuje možnosť nápravy justičného omylu prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku obnovy konania, ktorú možno povoliť, ak vyjdú najavo nové, predtým súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy. Ak si neprávom odsúdená osoba odpykala trest alebo jeho časť, má v prípade justičného omylu nárok na odškodné od štátu. Nebezpečenstvo justičného omylu je častým argumentom odporcov trestu smrti vzhľadom na povahu tohto trestu, pretože neexistuje žiadna možnosť nápravy po jeho vykonaní. Kritici trestu smrti používajú aj spojenie justičná vražda, ak bol trest smrti vykonaný na nevinnej osobe (často na základe zinscenovaného procesu).

Justinián II. Rinotmétos

Justinián II. Rinotmétos, okolo 668 Konštantínopol, dnes Istanbul – 7. 11. 711 Bitýnia (zavraždený) — byzantský cisár (685 – 695 a 705 – 711), syn Konštantína IV. Úspešne bránil ríšu proti turkickým Bulharom (Protobulhari) a Arabom. R. 688 podnikol výpravu proti macedónskym Slovanom, ktorých časť presídlil do Malej Ázie. V náboženskej politike sa pridŕžal ortodoxie. R. 691 zvolal do Konštantínopola synodu vých. cirkvi (nadväzovala na 5. a 6. ekumenický koncil, nazývaná aj piatošiesty snem, → trullské synody), na ktorej boli prijaté kánony zavádzajúce odlišnosti v porovnaní s cirkevnou praxou katolíckeho Západu. Po sprisahaní 695 zosadený, zmrzačený (sprisahanci mu odrezali nos – odtiaľ prezývka Rinotmétos, t. j. beznosý) a poslaný do vyhnanstva na Krym. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť k Chazarom, 703 si vzal za manželku sestru chazarského kagana Teodoru (neskoršia cisárovná; prvá, ktorá nepochádzala z Byzancie) a 705 získal s podporou bulharského chána Tervela opäť byzantský trón. R. 711 ho však nová revolta prinútila opustiť Konštantínopol a ujsť do Malej Ázie, kde zakrátko zomrel násilnou smrťou.

just in time

just in time [džast tajm; angl.], JIT — stratégia výroby (logistická technológia) zameraná na minimalizovanie všetkých zložiek vstupujúcich do výrobného procesu (prostriedkov, času, kapacít ap.); pohyb zásob, materiálu, tovaru ap. v správnom čase na správne miesto. Nadväzuje na marketingové stratégie trhového spomaľovania (pull stratégie), ktoré sú zamerané na konečného spotrebiteľa. Prvýkrát bola použitá 1926 v závodoch spoločnosti Toyota, najväčší rozmach dosiahla v 80. rokoch 20. stor. v Japonsku a USA. Základná filozofia JIT spočíva v takom spôsobe riadenia výrobného procesu, v ktorom sa všetky jeho činnosti a operácie synchronizujú a podriaďujú sa aktuálnej potrebe, pričom sa minimalizujú priebežné časy výroby (t. j. vyrába sa len to, čo je potrebné a efektívne, v správnom čase, bez hromadenia zásob surovín, jednotlivých dielov výrobkov a nedokončených i hotových výrobkov, a to s minimálnym pohybom materiálu). JIT vyžaduje presné plánovanie výroby, výrobu len na objednávku a v malých sériách s častými dodávkami materiálu. Predpokladmi jej zavedenia do praxe sú kvalitné odberateľsko-dodávateľské vzťahy a spoľahlivá doprava. Celý proces je riadený pomocou zavedených jednoduchých signálov určujúcich napr. štart výroby ďalšieho dielu, doplnenie chýbajúcich dielov, objednanie nového tovaru ap. Výhodami JIT sú zvýšenie produktivity a kvality práce, zníženie nákupných cien surovín, tovarov a služieb, zníženie nákladov na skladové hospodárstvo (zníženie výrobných zásob, zásob hotových výrobkov, úspora skladovacích plôch ap.), skrátenie dodacej lehoty výrobkov ap. a nevýhodami veľká závislosť výroby od dodávateľov, problémové plnenie neočakávanej objednávky, nárast rozsahu prepravy a v dôsledku toho zhoršenie prejazdnosti na miestnych komunikáciách a diaľniciach ap. JIT je jednou z koncepcií štíhlej výroby.

Justovci

Justovci (Just), aj Juštovci (maď. Justh) — uhorský zemiansky rod. Prvým významným predstaviteľom rodu bol Jodok (slov. Jušt) pochádzajúci z Kusavy v Čechách. Ako kapitán Vígľašského zámku bol 1451 povýšený do šľachtického stavu a na základe záložného práva získal Vígľašské hradné panstvo. Jeho syn Andrej získal 1479 po vymretí turčianskeho rodu Necpalskovcov ich majetky v Turčianskej stolici – Necpaly, Žabokreky a i., pričom Necpaly sa stali rodovým sídlom Justovcov (začali používať predikát z Necpál). Obec vlastnili až do konca 19. stor. Rodinnými zväzkami získali ďalšie majetky v Turčianskej, Liptovskej a Spišskej župe, v pol. 16. stor. Veľký Lél (dnes súčasť Zlatnej na Ostrove) v Komárňanskej župe a v 18. stor. aj ďalšie majetky v Nitrianskej župe. Viacerí predstavitelia rodu zastávali významné funkcie v Turčianskej župe, ako aj štátne úrady. Významný členovia: Andrej, 17. stor. — náboženský spisovateľ. Hospodáril na majetku v Hozelci. Autor piesní a veršovaných modlitieb o prenasledovaní protestantov po odhalení protihabsburského Vešeléniho sprisahania; František (Fraňo), 10. 2. 1780 Necpaly – 13. 10. 1851 tamže — stoličný hodnostár a statkár. Hospodáril na rodinnom majetku, pôsobil v stoličnej správe ako turčiansky podžupan, 1843 – 47 kráľovský radca a prísediaci kráľovskej tabule. Hoci vyznával ideu o jednotnom uhorskom politickom národe (natio Hungarica), 1832 – 36 ako vyslanec Turčianskej stolice na bratislavskom sneme v rozprave o rokovacom jazyku žiadal uznať aj slovenčinu; František, 12. 12. 1863 Slovenské Pravno – 2. 10. 1936 Budapešť — hospodársky odborník, verejný činiteľ a župný úradník, syn Kolomana, brat Juraja (*1856, †1923). Venoval sa správe svojich majetkov v Necpaloch a Slovenskom Pravne, 1906 – 10 hlavný župan Turčianskej župy. Odborník na hospodárske otázky, 1890 – 98 minister a župný hospodársky radca, 1900 člen poroty Svetovej výstavy v Paríži, predseda hospodárskeho spolku Turčianskej župy, 1898 – 1911 poslanec uhorského snemu; Jozef, 12. 5. 1809 Necpaly – 5. 12. 1875 Budapešť — stoličný hodnostár a statkár. Hospodáril na rodinnom majetku, 1842 druhý turčiansky podžupan, 1848 – 49 tekovský župan a súčasne 1849 krátko vládny komisár Turčianskej župy, 1839 – 40, 1847 – 48 a 1861 poslanec uhorského snemu. Predstaviteľ slovenského zemianstva, spolupracoval s predstaviteľmi slovenského národného hnutia, zúčastnil sa memorandového zhromaždenia v Martine (1861). Podporil založenie Matice slovenskej (1863) a slovenského evanjelického gymnázia v Martine (1867). Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) prešiel ako funkcionár Deákovej strany do vládneho tábora a bojoval proti tzv. panslavizmu; Jozef, 8. 11. 1836 Necpaly – 7. 4. 1883 tamže — župný hodnostár a statkár, syn Jozefa (*1809, †1875). Hospodáril na rodinnom majetku. R. 1872 – 76 turčiansky podžupan. Spočiatku spolupracoval so slovenským národným hnutím, podporil založenie slovenského evanjelického gymnázia v Martine (1867), neskôr sa priklonil k vládnej maďarizačnej politike, 1875 sa podieľal na zrušení martinského gymnázia a Matice slovenskej; Július, 13. 1. 1850 Necpaly – 9. 10. 1917 Budapešť — politik a veľkostatkár. R. 1872 notár Békešskej župy, 1876 slúžny v Gyule. Na protest proti politike Liberálnej strany sa vzdal miesta v župnej a štátnej správe. Od 1878 hospodáril na svojom majetku v Turni v Čanádskej župe a pôsobil najmä v hospodárskej oblasti, moderné spôsoby hospodárenia študoval aj na cestách v zahraničí (Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Švajčiarsko, Francúzsko), bol zakladateľom a funkcionárom župných hospodárskych spolkov. Po návrate do politiky predstaviteľ Strany nezávislosti (resp. Nezávislej a osemaštyridsiatnickej strany), 1891 jej podpredseda a 1893 – 95 predseda, 1905 – 09 predseda uhorského snemu, po 1909 vodca opozície v sneme; Juraj, 26. 8. 1819 Slovenské Pravno – 21. 9. 1909 Necpaly — župný úradník, verejný činiteľ a veľkostatkár, syn Františka (*1780, †1851), brat Kolomana. Venoval sa hospodáreniu na majetkoch v Necpaloch a Slovenskom Pravne, 1866 prvý podžupan a 1882 – 86 hl. župan Turčianskej župy; Juraj, 4. 12. 1856 Slovenské Pravno — 10. 11. 1923 Zsámbok, Maďarsko — župný hodnostár a statkár, syn Kolomana, brat Františka (*1863, †1936). R. 1898 – 1905 hlavný župan Turčianskej župy, 1892 – 98 poslanec uhorského snemu. Predstaviteľ záujmov maďarskej šľachty, odporca slovenského národného hnutia; Koloman, 29. 1. 1830 Necpaly – ? — župný hodnostár a statkár, syn Františka (*1780, †1851), brat Juraja (*1819, †1909). Hospodáril na rodinnom majetku, 1886 – 98 hlavný župan Turčianskej župy, 1865 – 85 poslanec uhorského snemu. Predstaviteľ záujmov maďarskej šľachty a vládnej Liberálnej strany, odporca slovenského národného hnutia; Ladislav, 17. – 18. stor. — náboženský spisovateľ a statkár. Pôsobil na rodinnom majetku v Necpaloch. V rkp zanechal jednu neveršovanú a dve veršované dialogické scénky nábožensko-mravoučného charakteru; Vojtech, 14. 6. 1867 Necpaly – ? Budapešť — básnik. Autor básní pesimistického charakteru, ktoré uverejňoval v budapeštianskych i vo vidieckych novinách a almanachoch, neskôr ich zhrnul do 2 zbierok, viaceré boli preložené do nemčiny, taliančiny, francúzštiny a holandčiny.

Jü Süan-t’i

Jü Süan-t’i, Yu Xuanji, asi 8. stor. — čínska poetka, predstaviteľka klasickej čínskej ženskej poézie. Jej tragickému koncu života (bola odsúdená a popravená za údajnú vraždu) predchádzal ťažký a potupný život konkubíny, prostitútky a taoistickej mníšky. Jej básnická tvorba je zaujímavým súdobým dokumentom o životných predstavách a feministických názoroch čínskych intelektuálok, zaujímavým spôsobom zachytila rozmarný život vo vtedajších taoistických kláštoroch i postrehy zo svojich ciest po Číne. Tvorila prírodnú, ako aj osobnú lyriku vychádzajúcu z hlbokých citových vzťahov k niektorým mužom, ale aj básne sociálneho charakteru.

juta

juta [bengálsky > angl.] — prírodné textilné vlákno zo stoniek niektorých druhov jutovníka (Corchorus); aj starší názov jutovníka. V textilnom priemysle sa využíva vlákno jutovníka pravého (Corchorus capsularis) známe pod názvom biela juta (na svetovej produkcii sa podieľa asi 75 %) a vlákno jutovníka dlhoplodého (Corchorus olitorius) známe pod názvom tossa juta (asi 15 %). Technické vlákna juty sú viacbunkové, skladajú sa z množstva elementárnych jednobunkových vláken, ktoré sú v stonkách uložené vo forme zväzkov lyka spojených pektínmi. Vlákna obsahujú celulózu, hemicelulózu a asi 13 % lignínu. Dĺžka elementárneho vlákna je 1 – 5 mm, hrúbka 10 – 25 μm, dĺžka technického vlákna 1,5 – 4,5 m, hrúbka asi 200 μm. Farba vlákna je svetlá až biela, kvalitnejšie vlákna sú sfarbené dožlta alebo dočervena a majú hodvábny lesk, vo vlhkom prostredí hnednú a strácajú pevnosť. Juta sa zberá po odkvitnutí, nedozreté stonky sa máčajú vo vode a drevnaté časti sa odstraňujú lúpaním. Z macerovaného materiálu sa získavajú pevné lykové vlákna, ktoré sa ďalej prepierajú a sušia. Svetlejšia a jemnejšia juta sa používa na výrobu dekoračných a bytových textílií, tmavšia a hrubšia na výrobu vriec, plachtovín a obalových a izolačných tkanín. Jutové tkaniny a siete sú biologicky rozložiteľné, preto sa využívajú aj ako ochrana proti erózii na cestných a železničných násypoch, ako aj pri terénnych úpravách parkov, zjazdoviek, golfových ihrísk ap. Svetovou ročnou produkciou asi 3,5 mil. ton sa juta radí na druhé miesto medzi prírodnými vláknami (po bavlne), najviac juty sa vyrobí v Indii, Číne a Bangladéši.

Jü Ta-fu

Jü Ta-fu, Yu Dafu, vlastným menom Jü Wen, 7. 12. 1896 Fu-jang, provincia Če-t’iang – 17. 9. 1945 Sumatra — čínsky spisovateľ, esejista a básnik. R. 1913 – 22 študoval v Japonsku. Debutoval zbierkou poviedok Úpadok (Čchen-lun, 1921). R. 1938 ušiel do Singapuru a neskôr na Sumatru. Autor zbierok poviedok Minulosť (Kuo-čchü, 1928) a Neskoré kvety škoricovníka (Čch’ kuej-chua, 1932). Zomrel za nevyjasnených okolností. V slovenčine vyšiel výber jeho poviedok pod názvom Večer opitý jarným vetrom (1960) v preklade Anny Doležalovej.

Jutaí

Jutaí [žutai], portugalsky Rio Jutaí — rieka v záp. Brazílii v členskom štáte Amazonas, pravostranný prítok Amazonky; dĺžka 1 200 km. Pramení na Amazonskej nížine. Na dolnom toku rozvinutá lodná doprava.

Juti

Juti

1. latinsky Eutii, Euthiones, staroseversky Jotar, anglicky Jutes, dánsky Jyder — starogermánsky kmeň pôvodne sídliaci na pobreží Sev. mora v stredozáp. časti Jutského polostrova, prvýkrát ho spomína Tacitus v 1. stor. Po vpáde Dánov (5. stor.) na Jutský polostrov sa časť Jutov s nimi asimilovala, časť sa presunula viac na juh do oblasti ležiacej sev. od rieky Eider (dnešné Šlezvicko) a časť na ostrov Veľká Británia (do juž. a juhových. oblastí dnešného Anglicka), kde ako jeden z anglosaských kmeňov (→ Anglosasi) založili anglosaské Kentské kráľovstvo (→ Kent). Podieľali sa aj na etnogenéze niektorých západoeurópskych národov (Dáni, Angličania);

2. v súčasnosti označenie obyvateľstva Jutského polostrova.

jutovník

jutovník [bengálsky > angl.], Corchorus, starší názov juta — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď lipovité. Jednoročné byliny pochádzajúce pravdepodobne z Prednej Indie. Majú vzpriamenú, v hornej časti rozvetvenú, 2 – 4 m vysokú stonku, striedavé, na okraji zúbkaté listy a drobné žltobiele kvety usporiadané v strapci, plod tobolka. Patrí sem okolo 40 druhov. Najvýznamnejšie sú druhy jutovník pravý a jutovník dlhoplodý. Do 4,5 m vysoký druh jutovník pravý (Corchorus capsularis) má svetlozelenú stonku, striedavé kopijovité zúbkaté listy a žlté kvety usporiadané vo zväzočkoch, plod päťpuzdrová tobolka s priemerom do 2 cm, ktorá drevnatie, nepuká a obsahuje trojboké svetlohnedé semená; listy sa používajú ako čajovina. Jutovník dlhoplodý (Corchorus olitorius) má zelenú až purpurovú rozvetvenú stonku, plod pukavá tobolka dlhá 6 – 10 cm, obsahujúca zelenkasté semená, ktoré ľahko vypadávajú. Jutovník sa pestuje v tropických a subtropických oblastiach a je významnou textilnou rastlinou. Jeho stonky poskytujú pevné lykové vlákno nazývané juta. Listy jutovníka dlhoplodého sa napr. v Egypte, Sudáne a na Blízkom východe konzumujú ako listová zelenina (v arabských krajinách sa nazýva moluchija); obsahujú betakarotén, železo, vápnik, vitamín C a E.

jutro

jutro, lat. iugerum; nem. Jauch(ert), Joch, Morgen, Tagwerk; maď. hold — stará plošná miera, základná jednotka poľnohospodárskej pôdy, časť poplužia (1/150). Jutro pôvodne označovalo rozlohu pôdy, ktorú zoral za deň jeden pluh. V stredoveku sa používalo kráľovské jutro (iugerum regalis mensurae; rozloha 7 981,38 m²) a zvykové lokálne jutro (iugerum vulgaris, usualis mensurae; 1/3 kráľovského jutra). Existovalo aj tzv. malé a veľké kráľovské jutro. V novoveku sa jutro definovalo množstvom vysiateho obilia, jeho veľkosť sa potom upravovala v urbárskej regulácii, jutro predstavovalo rozlohu, na ktorú sa vysiali 2 bratislavské merice, čo bolo podľa bonity pôdy 1 000 – 1 300 štvorcových siah (3 950 – 5 135 m²). V 18. stor. sa ako jutro označovala denná pracovná jednotka (Tagwerk). Veľkosť jutra bola v jednotlivých regiónoch rozdielna. R. 1858 boli v Uhorsku zavedené dolnorakúske miery a váhy vrátane viedenského (katastrálneho) jutra (5 754,6 m²) a uhorského (tzv. menšieho) jutra (4 315,19 m²). R. 1876 sa začali v Uhorsku používať miery a váhy metrickej sústavy.

Jutsko

Jutsko — zaužívaný skrátený názov Jutského polostrova.

Jutský polostrov

Jutský polostrov, dánsky Jylland, nemecky Jütland — polostrov v strednej časti sev. Európy na západe obmývaný Severným morom a na východe Baltským morom, od Škandinávskeho polostrova oddelený prielivmi Skagerrak a Kattegat; rozloha okolo 40-tis. km2. Sev. časť polostrova (asi dve tretiny) patrí Dánsku, juž. časť Nemecku. Nížinný povrch, max. výška 171 m n. m. Záp. pobrežie je málo členité, ploché a bez prirodzených prístavov na rozdiel od vých. pobrežia, ktoré je členité, s úrodnými pôdami a hustou sieťou malých a stredne veľkých miest. Podnebie mierne prímorské. Väčšie mestá: Århus, Ålborg, Frederikshavn (Dánsko).

juvenílie

juvenílie [lat.] — diela z mladších rokov tvorby autora, jeho prvotiny.