Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 137 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jüe

Jüe, Yue —

1. historický štát jestvujúci v juhových. Číne v oblasti dnešnej provincie Če-ťiang počas obdobia jarí a jesení (770 pred n. l. – 476 pred n. l.) a obdobia bojujúcich štátov (475 pred n. l. – 221 pred n. l.). Po porážke susedného štátu Wu (473 pred n. l.) sa na niekoľko rokov stal dominantnou mocnosťou, 334 pred n. l. ho dobyl štát Čchu;

2. súhrnný názov rôznych historických poločínskych, resp. nečínskych etník sídliacich v období pred n. l. v juhových. Číne v dnešnej provincii Če-ťiang.

jüe-fu

jüe-fu, yuefu — čínske ľudové spevy, ktoré vznikali asi od konca 3. stor. pred n. l. (od obdobia dynastie Chan, keď existoval aj rovnomenný úrad, ktorý ich zbieral a archivoval) do 6. stor. n. l. Mali rozličnú vnútornú štruktúru, ich základ tvoril 4- až 7-slabičný verš alebo striedanie dvoch 3-slabičných veršov s jedným 7-slabičným. Podľa námetu sa delili na bojové, obradné, ľúbostné, pracovné a i. Najpopulárnejšie boli dlhé epické spevy dramatického charakteru, napr. tragický ľúbostný príbeh odlúčených manželov Pieseň o Mulan (Mu-lan cch’) a Pieseň o sirote (Ku-er sing). Neskôr sa ako jüe-fu označovali aj umelé básnické celky vytvárané v nadväznosti na pôvodné jüe-fu. Vo forme jüe-fu tvorili aj najväčší stredovekí čínski básnici Tu Fu a Po Ťü-i i poetka Cchaj Wen-ťi.

Jugorská úžina

Jugorská úžina, rus. Jugorskij Šar — prieliv v Severnom ľadovom oceáne medzi ostrovom Vajgač a pobrežím severného Ruska spájajúci Pečorské more (časť Barentsovho mora) a Karské more; dĺžka 46 km, šírka 3 – 15 km, hĺbka do 66 m. V zime pokrytý súvislým ľadom.

Jugurtha

Jugurtha [-ta], lat. Iugurtha, okolo 160 pred n. l. – 104 pred n. l. Rím — numídsky kráľ (od 118 pred n. l.), syn kráľa Mastanabala (†140 pred n. l.).

Po 135 pred n. l. ho Mastanabalov brat a spoluvládca Micipsa poslal do Hispánie na pomoc rímskemu vojvodcovi Scipionovi Africanovi Mladšiemu (→ Scipio) pri potlačení protirímskeho povstania Keltoiberov (133 pred n. l. dobytie Numantie), čím chcel vyjadriť priateľský postoj Numídie k Rimanom. Po návrate ho Micipsa adoptoval a spolu so svojimi synmi Hiempsalom a Adherbalom ustanovil za svojho nástupcu. Po Micipsovej smrti (118 pred n. l.) však vypukli mocenské boje. R. 117 pred n. l. dal Jugurtha zavraždiť Hiempsala, a aby mu rímsky senát pri rozdeľovaní Numídie medzi neho a Adherbala pridelil úrodnejší západ, podplatil senátora Lucia Opimia (†po 109 pred n. l.). Po rozdelení krajiny senátom (116 pred n. l.) však Adherbala, ktorý získal východ krajiny s hlavným mestom Cirta (dnes Constantine), napadol, zabil (112 pred n. l.) a zmocnil sa vlády nad celou Numídiou. Keďže počas dobýjania Cirty boli zabití aj rímski kupci, vyhlásil Rím Jugurthovi vojnu (začiatok tzv. jugurthskej vojny; 111 pred n. l.). Jugurtha však podplatil rímskych veliteľov a niekoľkokrát rímske vojsko porazil. Keď dal 110 pred n. l. zavraždiť Massivu (syna svojho druhého strýka Gulussu, †medzi 146 až 143 pred n. l.), boje vypukli opäť. Napriek tomu, že Jugurtha prinútil rímsku armádu vedenú konzulom Spuriom Postumiom Albinom (†po 110 pred n. l.) kapitulovať, 109 pred n. l. ho pri rieke Muthul porazil neúplatný rímsky konzul Metellus (Quintus Caecilius Metellus Numidicus, †po 98 pred n. l.). Jugurtha sa uchýlil do južných častí ríše a pokúšal sa získať pomoc od svokra, mauretánskeho kráľa Boccha I. (†33 pred n. l.). Spolu s Bocchom obnovili boje s Rímom a napadli Metellom obsadenú Cirtu. R. 107 pred n. l. prevzal velenie rímskych vojsk nový konzul, populár Marius, ktorý 106 pred n. l. boje s Jugurthom ukončil. Po rokovaniach medzi Bocchom a Mariovým pomocným veliteľom (kvestorom) Sullom (105 pred n. l.) vydal Bocchus výmenou za spojeneckú zmluvu s Rímom a za časť Numídie Jugurthu Rimanom. Ten bol 104 pred n. l. prevezený do Ríma a vo väzení zaškrtený.

Jugurthskú vojnu opísal rímsky historik Sallustius v diele Vojna s Jugurthom (Bellum Iugurthinum), v ktorom zároveň odsúdil úplatnú politiku rímskych vládnucich vrstiev počas krízy republiky.

Juh

Juh — mestská časť Košíc.

juh

juh — jedna zo štyroch základných svetových strán, smer definovaný orientovanou spojnicou od pozorovateľa k južnému geografickému pólu. Má azimut 180°, konvenčne je na mapách na spodnom okraji. Juh definovaný strelkou kompasu, t. j. geomagnetický juh, sa môže od geografického juhu líšiť až o niekoľko stupňov vzhľadom na to, že južný geografický pól a južný geomagnetický pól nie sú totožné.

Juhoafrická republika

Juhoafrická republika

1. v období 1884 – 1902 oficiálny názov Transvaalskej republiky, jednej z tzv. búrskych republík, ktorá jestvovala od 1852 (oficiálne uznaná Spojeným kráľovstvom) na území dnešnej Južnej Afriky; → Transvaal;

2. skratka JAR — plný oficiálny názov v súčasnosti jestvujúceho štátu Južná Afrika (od 1961).

Juhoafrické rozvojové spoločenstvo

Juhoafrické rozvojové spoločenstvo, anglicky Southern African Development Community, SADC — medzinárodná organizácia štátov so sídlom v Gaborone v Botswane založená 1992 na konferencii vo Windhoeku (Namíbia). Nadviazala na činnosť Juhoafrickej rozvojovej koordinačnej konferencie s cieľom vybudovať na juhu afrického kontinentu podľa vzoru Európskej únie regionálne integračné spoločenstvo (ekonomická a sociálna integrácia, politická a bezpečnostná spolupráca). R. 2010 v nej bolo združených 15 krajín: Angola, Botswana, Lesotho, Madagaskar (2009 po prevrate vylúčený), Malawi, Mozambik, Svazijsko, Tanzánia, Zambia, Zimbabwe, Namíbia, Južná Afrika (od 1994), Maurícius (od 1995), Konžská demokratická republika (od 1997), Seychely (1997 – 2004 a od 2008). Najvyšším orgánom je samit zložený z hláv štátov a vlád. R. 2000 začala v rámci SADC vznikať zóna voľného obchodu, ktorá v súčasnosti zahŕňa 12 štátov (2010 neboli v zóne Angola, Konžská demokratická republika a Seychely). Praktické fungovanie spoločenstva je však problematické, jeho členské štáty i organizácia ako celok zápasia predovšetkým s nedostatkom finančných zdrojov a s nedostatočnou dopravnou, komunikačnou a technickou infraštruktúrou.

juhoamerické indiánske jazyky

juhoamerické indiánske jazyky — jazyky pôvodného obyvateľstva Južnej Ameriky (→ Juhoamerickí Indiáni). Údaje o ich počte sú rozdielne. Najčastejšie sa uvádza vyše 500 juhoamerických indiánskych jazykov doložených jazykovým materiálom, celkove sa však ich počet odhaduje na 1 500 až vyše 2 000, pretože nie vždy je možné rozlíšiť medzi jazykom a dialektom. Nejednotné sú aj údaje o počte ich používateľov, ktoré sa často výrazne odlišujú. Odhaduje sa, že v predkolumbovskom období hovorilo juhoamerickými indiánskymi jazykmi 10 – 20 mil. ľudí, v súčasnosti nimi hovorí asi 13 – 16 mil. ľudí. Podobná nejednotnosť existuje aj v názvoch jazykových rodín a jednotlivých jazykov.

Prvá všeobecná klasifikácia juhoamerických indiánskych jazykov je z 1891 a pochádza od amerického archeológa a etnológa Daniela Garrisona Brintona (*1837, †1899), ďalšie vypracovali 1924 francúzsky etnológ Paul Rivet (*1876, †1958), 1935, 1939, 1944, 1950 (spolu s Rivetom) a 1968 český lingvista Čestmír Loukotka (*1895, †1966), 1956 a 1987 americký lingvista Joseph Harold Greenberg (*1915, †2001) a 1959 ďalší americký lingvista Morris Swadesh (*1909, †1967). Súčasná klasifikácia je založená na zhodách v triedení Č. Loukotku (1968), J. H. Greenberga (1987) a M. Swadesha (1959). Podľa nich sa všetky zdokumentované juhoamerické indiánske jazyky delia na 118 genetických jednotiek, z ktorých je 70 izolovaných jazykov a 48 skupín pozostáva najmenej z 2 jazykov. Viacerí vedci zastávajú názor, že všetky juhoamerické indiánske jazyky sú si príbuzné, ale značne sa líšia v detailoch. Najvýznamnejšími jazykovými rodinami juhoamerických indiánskych jazykov sú makročibčská (→ makročibčské jazyky), arawacká (→ arawacké jazyky), karibská (→ karibské jazyky), tupijská (→ tupijské jazyky), makro-geská (→ makro-ge), quechumaraská (→ quechumaraské jazyky), tucanoská (→ tucanoské jazyky) a makropanosko-tacanaská (→ makropanosko-tacanaské jazyky), z iných jazykových oblastí araukánsky jazyk. Väčšina malých jazykových rodín a izolovaných jazykov sa vyskytuje v nížinách, ktoré tvoria oblúk (s centrom na Amazonke) od Venezuely po Bolíviu (zahŕňajú i hraničné oblasti Brazílie). V povodí Amazonky prežíva okrem niekoľkých jazykových rodín viac ako 10 geneticky izolovaných jazykov, pričom mnohé sú zdokumentované len čiastočne a zväčša sú ohrozené, majú však veľký význam z hľadiska výskumu, pretože obsahujú prvky, ktoré sú v rámci jazykových univerzálií výnimočné.

Do makročibčskej jazykovej rodiny patrí asi 40 jazykov, ktorými sa hovorí nielen v juhoamerických štátoch Kolumbia, Ekvádor a Venezuela, ale aj v stredoamerických štátoch Honduras, Nikaragua, Kostarika a Panama. Najpoužívanejšími makročibčskými jazykmi sú jazyk guaymí (asi 160-tis. hovoriacich) v strednej Paname a miskito (100-tis.) v Nikarague a Hondurase. Čibčským jazykom hovorilo v čase conquisty v horských oblastiach severných Ánd takmer 300-tis. ľudí, ale už 1765 tento jazyk zanikol. Arawacké jazyky boli kedysi rozšírené od Floridy (resp. Kuby a Bahám) v Severnej Amerike po súčasnú paraguajsko-argentínsku hranicu a od predhoria Ánd po Atlantický oceán. Doložených je vyše 55 jazykov, mnohými sa v súčasnosti ešte hovorí. Okrem wayúštiny (wayuunaiki; asi 300-tis. používateľov) v Kolumbii a vo Venezuele používa ďalších okolo 27 nepočetných skupín arawacké jazyky v Brazílii, Peru, Bolívii, Kolumbii, Venezuele, Guyane, Francúzskej Guyane a Suriname (spolu asi 122-tis. používateľov). Hovorilo sa nimi i na Antilách, kde prevažoval jazyk taino (prvý indiánsky jazyk, s ktorým prišli do styku Španieli). Karibskými jazykmi, ktorých je približne 50, sa hovorilo najmä severne od Amazonky, zasahovali však až do brazílskeho štátu Mato Grosso. V súčasnosti sú zastúpené len nepočetne (asi 36-tis. používateľov) najmä vo Venezuele a v Kolumbii a pomaly zanikajú. Tupijská jazyková rodina je rozsiahla, zahŕňa okolo 50 jazykov, ktorými sa hovorilo južne od Amazonky, od Ánd po Atlantický oceán a Río de la Plata (výnimky tvoria jazyky emerillon a oyampi vo Francúzskej Guyane a v severovýchodnej Brazílii). Jazyk tupinambá, ktorým sa hovorilo pri pobreží Atlantického oceána v období objavenia Ameriky, sa stal v modifikovanej poportugalčenej podobe linguou francou (prostriedkom komunikácie medzi Európanmi a Indiánmi i medzi Indiánmi navzájom). Tupijčinu (už zaniknutá) používali portugalskí misionári v 17. – 18. stor. a vznikla v nej rozsiahla literatúra. Guaraníjčina bola zasa jazykom jezuitských misií, tiež v nej vznikala bohatá literatúra, a to až do 1768, keď boli misie zrušené a jezuiti vyhnaní, udržala sa však v Paraguaji ako jazyk obyvateľstva s neindiánskou kultúrou a v súčasnosti je jediným celonárodným indiánskym jazykom (→ guaraníjsky jazyk). Počet ostatných tupijských jazykov výrazne klesol (hovorí nimi približne 400-tis. Indiánov). Makro-geská jazyková rodina je geograficky najkompaktnejšia. Jazyky, ktoré do nej patria, sú súvislo rozšírené vo vnútrozemí východnej Brazílie takmer až po Uruguaj (výnimku tvorí jazyk chuquitano v bolívijskom Gran Chacu). Hovorí nimi asi 82-tis. ľudí, z toho geskými jazykmi okolo 38-tis. Jazykmi quechumaraskej jazykovej rodiny hovorí zo všetkých indiánskych jazykov najväčší počet ľudí, a to najmä vo vysokohorských oblastiach Ánd od južnej Kolumbie po severnú Argentínu. Pozostáva z kečuánskeho (asi 14 mil. používateľov) a aymarského (asi 2,2 mil.) jazyka a jazyka jaqaru (jaqaru-kawki; asi 2-tis. používateľov v Peru). Kečuánčina odolala nátlaku španielčiny, navyše od čias Inkov do súčasnosti sa zvýšil počet jej používateľov, keď si ju osvojili príslušníci iných skupín. Jazykmi tucanoskej jazykovej rodiny hovoria príslušníci viacerých príbuzných skupín v severozápadnej Amazónii, najmä v Brazílii, Peru a Kolumbii (asi 23-tis. používateľov), pričom jazyk tucano sa v tejto oblasti používa ako lingua franca. Makropanosko-tacanaská jazyková rodina zahŕňa okolo 30 vzdialenejšie príbuzných jazykov v severozápadnej Brazílii, vo východnom Peru a v západnej Bolívii (asi 39-tis. používateľov). Z ostatných juhoamerických indiánskych jazykov je dôležitá araukánčina (mapudungun), ktorou sa hovorí v oblasti stredného Čile a Argentíny (asi 440-tis. používateľov).

Gramatika juhoamerických indiánskych jazykov sa vyznačuje skôr rozmanitosťou ako spoločnými črtami. Pravdepodobne najpočetnejšie sú jazyky využívajúce iba prípony (quechumaraské a huitotoské) alebo prevažne prípony (arawacké a panoské), vyskytujú sa však aj jazyky, ktoré využívajú málo predpôn i prípon (geské, karibské, tupijské). Čisto predponové jazyky sú v Južnej Amerike neznáme, zriedkavé sú aj jazyky bez prípon (ona a tehuelche). Počet foném sa pohybuje od 17 (arawacký jazyk campa) po 42 (quechumaraský jazyk jaqaru). Pádové významy sa obyčajne vyjadrujú sufixmi alebo postpozíciami. Časté je podmetné i predmetné časovanie, bežne sa vyskytujú kategórie času a vidu. Veľké rozdiely badať v tvorbe slov. Veľa jazykov je aglutinujúcich (kečuánčina, araukánčina, panoské jazyky). V juhoamerických indiánskych jazykoch sa vyskytujú slová (dotýkali sa všetkých oblastí slovnej zásoby) prevzaté najmä z oblastí, kde boli v intenzívnom kontakte so španielčinou a s portugalčinou a kde žije značný počet dvojjazyčného obyvateľstva. Vplyv juhoamerických indiánskych jazykov na miestnu španielčinu a portugalčinu bol taktiež výrazný, napr. z tupijčiny pochádza väčšina indiánskych slov vyskytujúcich sa v portugalčine používanej v Brazílii, z guaraníjčiny zasa väčšina indiánskych slov v španielčine používanej v Paraguaji a severovýchodnej Argentíne a z kečuánčiny väčšina indiánskych slov v španielčine používanej v oblasti na juh od Kolumbie (po Čile a Argentínu). Okrem španielčiny a portugalčiny prebrali slová z juhoamerických indiánskych jazykov i ďalšie európske jazyky, a to najviac z arawackého jazyka taino (napr. bataty, kanoe, kolibrík, tabak), menej z kečuánskeho jazyka (kondor, pampa, vikuňa) a tupijských jazykov (jaguár, tapír, tukan). Väčšina juhoamerických indiánskych jazykov nemá písomnú tradíciu, z predkolumbovského obdobia je známy len jeden základný typ starého písma nazývaného andské písmo (hieroglyfické písmo na zápis textu v kečuánskom a aymarskom jazyku).

Juhoaustrálska panva

Juhoaustrálska panva — oceánska panva v juhových. časti Indického oceána; hĺbka prevažnej časti má viac ako 5 000 m, max. hĺbka 5 670 m. Na severe ohraničená pevninou Austrálie, na východe Tasmanovým prahom, na juhu a západe Austrálsko-antarktickým prahom.

Juhoázijské združenie pre regionálnu spoluprácu

Juhoázijské združenie pre regionálnu spoluprácu, anglicky South Asian Association for Regional Cooperation, SAARC — regionálna organizácia juhoázijských štátov so sídlom v Káthmandu. Založená 1985 v Dháke s cieľom zrýchliť ekonomický rast a sociálny i kultúrny rozvoj v členských štátoch (Bangladéš, Bhután, India, Maldivy, Nepál, Pakistan, Srí Lanka, od 2007 aj Afganistan) a zmierniť, resp. odstrániť napätie v oblasti, zlepšiť kvalitu života obyvateľstva juž. Ázie, posilniť kolektívnu bezpečnosť krajín juž. Ázie a spoluprácu medzi jednotlivými členskými štátmi, ako aj s ostatnými rozvojovými krajinami a s medzinárodnými i s regionálnymi organizáciami podobného zamerania. Základné oblasti spolupráce boli spočiatku definované v integrovanom akčnom programe a realizované prostredníctvom viacerých odborných komisií, neskôr boli rozšírené a v súčasnosti zahŕňajú poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, zdravie a aktivity obyvateľstva, zlepšenie postavenia žien, mládeže a detí, životné prostredie a lesníctvo, vedu, technológiu a meteorológiu, ako aj rozvoj ľudských zdrojov a dopravu, špeciálna pracovná skupina zabezpečuje podporu spolupráce krajín v oblasti informačných a komunikačných technológií, biotechnológie, práv duševného vlastníctva, turizmu a energetiky. R. 2006 vstúpila do platnosti Dohoda o voľnom obchode juž. Ázie (Agreement on South Asian Free Trade Area, SAFTA), ktorej cieľom je prehlbovať obchodnú spoluprácu medzi krajinami.

Juhočínska krasová oblasť

Juhočínska krasová oblasť — krasové územie v Číne v provinciách Jün-nan a Kuej-čou a v autonómnej oblasti Kuang-si; rozloha okolo 500-tis. km2. Pre svoju bohatú biodiverzitu a rozmanitý krasový reliéf zapísané 2007 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Juhočínske more

Juhočínske more — okrajové more v záp. časti Tichého oceána medzi pobrežím juž. Číny, polostrovom Zadná India, Malajským polostrovom a ostrovmi Kalimantan, Palawan, Luzon a Taiwan; plocha okolo 3,537 mil. km2, priemerná hĺbka 1 060 m, maximálna hĺbka 5 559 m. Taiwanským prielivom spojené s Východočínskym morom, Bašickým prielivom a Luzonským prielivom s Filipínskym morom, Mindorským prielivom a Balabackým prielivom so Suluským morom, Karimatským prielivom s Jávskym morom, Melackým prielivom s Andamanským morom. Najväčšie zálivy: Bacboský záliv, Thajský záliv. Okolo 55 % povrchu dna predstavuje šelf s početnými plytčinami, ostrovmi a koralovými útesmi (najväčší ostrov Chaj-nan, Bunguranské ostrovy, Anambaské ostrovy, Paracelské ostrovy a i.). Teplota vrchných vrstiev vody 20 – 28 °C vo februári a 28 – 29 °C v auguste, salinita od 31,5 ‰ na juhu do 34,0 – 34,5 ‰ na severe; výška prílivov 2 – 3 m, max. do 5,4 m (pri pobreží Kalimantanu). Najväčšie rieky ústiace do Juhočínskeho mora: Chao Phraya, Mekong, Červená rieka, Si-ťiang. Podmorská ťažba ropy a zemného plynu, významná rybolovná oblasť (tuniaky, sardinky, makrely a i.). Prístavy: Hongkong, Kanton, Chaj-kchou, Hajfong, Hočiminovo Mesto, Bangkok, Singapur, Kuching, Manila.

Juhočínske vrchy

Juhočínske vrchy — horský systém vrásových pásem v juhových. Číne tiahnuci sa od Kuejčouskej plošiny na západe po Changčouský záliv (Východočínske more) na východe; dĺžka okolo 1 400 km, výška v str. časti 200 – 800 m n. m., na záp. a sev. okrajoch viac ako 1 000 m n. m., najvyšší vrch Wu-i–šan, 2 120 m n. m. Budovaný pieskovcami, vápencami (krasové javy) a bridlicami s magmatickými intrúziami. Člení sa na pásma tiahnuce sa zväčša z juhozápadu na severovýchod (dve hlavné pásma Nan-ling a Wu-i-šan), oddelené hlbokými kotlinami a dolinami riek. Na juhu sa Juhočínske vrchy strmo zvažujú k Východočínskemu moru a tvoria riasové pobrežie. Monzúnové podnebie, na juhozáp. okrajoch tropické, na ostatnom území subtropické, ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm, časté tajfúny. Hlavné rieky: Si-ťiang, Min-ťiang, Siang-ťiang, Kan-ťiang. Pôvodná, prirodzená vegetácia reprezentovaná vždyzelenými tropickými lesmi (na juhu) a subtropickými horskými lesmi (na severe) je zachovaná iba v ťažko dostupných oblastiach. Najväčšie mestá: Wu-čou, Liou-čou, Kuej-jang a Kanton. Rozvinuté poľnohospodárstvo, pestovanie ryže (dve úrody ročne), čajovníka, cukrovej trstiny a tropického ovocia; chov hovädzieho dobytka a ošípaných. Ťažba rúd cínu, volfrámu, mangánu, železa, antimónu a uránu, ako aj čierneho uhlia. Hustá cestná sieť, viacero železničných tratí spájajúcich pobrežie s vnútrozemím.

Juhokórejské vrchy

Juhokórejské vrchy, Sobäksanmäk — pohorie na juhu Kórejskej republiky, najvyšší vrch Čirisan, 1 915 m n. m. Budované prekambrickými rulami, granitmi, porfýrmi, na vých. okrajoch mezozoickými vápencami. Skladá sa z viacerých horských pásem. Svahy sú silno poznačené eróznymi a denudačnými procesmi. Pestovanie ryže, bavlníka, jačmeňa, pšenice a sóje. Ťažba molybdénu.

Juhopolárna plošina

Juhopolárna plošina — centrálna časť Antarktídy. Územie pokryté ľadom s hrúbkou okolo 2 100 m, miestami viac ako 4 700 m.

juhoruský ovčiak

juhoruský ovčiak — plemeno psa zo skupiny ovčiarskych a pastierskych psov pochádzajúce z juž. oblasti európskej časti Ruska a Kazachstanu, kde sa jeho predkovia dostali pravdepodobne z Tibetu; v Európe uznané ako plemeno až v 20. stor. Juhoruský ovčiak má podlhovastú hlavu s veľkým čiernym ňufákom, malé trojuholníkové visiace uši, hrubú hustú mierne zvlnenú, 10 – 15 cm dlhú srsť bielej farby so žltým alebo so slamovým odtieňom, ktorá je rovnako dlhá na hlave, končatinách i na chvoste. Juhoruský ovčiak má dobre vyvinutú kostru a svaly, výška v kohútiku okolo 65 cm. Dokáže sa dobre prispôsobiť rôznym klimatickým podmienkam, je veľmi čulý a pohyblivý, rýchlo reaguje, je schopný služobného i športového výcviku; dobrý strážca.

Juhosandwichská priekopa

Juhosandwichská priekopa [-sendvič-] — oceánska priekopa v juhozáp. časti Atlantického oceána tiahnuca sa vých. od Južných Sandwichových ostrovov; max. hĺbka 8 428 m.

juhosibírsky geoelement

juhosibírsky geoelement — geoelement s ťažiskom rozšírenia najmä v oblasti juhozáp. Sibíri. Jeho taxóny znášajú dlhé mrazivé zimy a horúce letá a vzhľadom na krátke prechodné ročné obdobia jar a jeseň majú kratšie vegetačné obdobie.

juhoslavizmus

juhoslavizmus — v širšom význame jazykový prvok z južnoslovanského jazykového areálu v inom jazyku, v užšom význame nezápadoslovanský jazykový jav v praslovanskom základe strednej slovenčiny, ktorý má obdobu v jazykoch juž. Slovanov, napr. skupiny rat-, lat- namiesto praslovanských ort-, olt- v slovách rakyta, ražeň, lakeť a i., l namiesto praslovanských dl, tl v slovách šilo, omelo, salo a iných a s namiesto praslovanského ch v slovách Česi, ženísi. Na vysvetlenie týchto osobitostí existovali počas vývoja slavistiky viaceré teórie. Pôvodne prevládal názor, že nezápadoslovanské javy prenikli do praslovanského základu strednej slovenčiny z južnoslovanského prostredia ešte v praslovanskom období. S. Cambel (Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov, 1906) hodnotil juhoslavizmy v strednej slovenčine ako stopy po zaniknutom južnoslovanskom jazyku v podunajskej oblasti, F. Trávníček (Historická mluvnice československá, 1935) ich pokladal za autochtónne, tzv. československé javy pochádzajúce z 13. – 15. stor., Samuil Borisovič Bernštejn (*1911, †1997; Náčrt porovnávacej gramatiky slovanských jazykov, Očerk sravniteľnoj grammatiki slavianskich jazykov, 1961) za výsledok expanzívnosti starej slovinčiny. Podrobný prehľad javov nezápadoslovanského pôvodu v slovenčine uvádza R. Krajčovič v monografii Slovenčina a slovanské jazyky (1974). Štúdium juhoslavizmov v strednej slovenčine je dôležité z hľadiska poznania vývinu slovenského jazyka.

Juhoslovanská zväzová republika

Juhoslovanská zväzová republika, JZR, srbsky Savezna republika Jugoslavija, aj Zväzová republika Juhoslávia, ZRJ — historický štátny útvar v záp. časti Balkánskeho polostrova 1992 – 2006; hlavné mesto Belehrad. JZR vznikla 27. 4. 1992 po rozpade Juhoslávie na základe dohody medzi bývalými juhoslovanskými zväzovými republikami Srbskom a Čiernou Horou podpísanej 12. 2. 1992 v Titograde (dnes Podgorica) a tvorili ju dve zväzové republiky: Srbsko (s provinciami Kosovo a Vojvodina) a Čierna Hora. Považovala sa za jediný nástupnícky štát bývalej SFRJ (z nástupníctva vylučovala ostatné štyri bývalé juhoslovanské republiky Chorvátsko, Slovinsko, Bosnu a Hercegovinu, Macedónsko), čo sa spolu s jej militantnou expanzívnou politikou voči Chorvátsku a Bosne a Hercegovine (Srbsko otvorene vojensky podporovalo odbojné akcie srbských menšín v Chorvátsku, ako aj v Bosne a Hercegovine) stalo prekážkou jej medzinárodného uznania (riadnym členom OSN sa stala až v novembri 2000). Rozhodujúcu úlohu v nej zohrával S. Milošević. Vnútropolitickú situáciu v krajine komplikoval najmä odpor Albáncov v Kosove proti výraznému obmedzeniu (február 1989) a zrušeniu (1990) autonómie, ktorý sa spočiatku prejavoval len pasívne (I. Rugova), 1997 však radikáli z Kosovskej oslobodzovacej armády (Ushtria Çlirimtare e Kosovës, UÇK) začali partizánsku vojnu proti srbským policajným silám a následne Milošević nariadil nasadiť proti UÇK armádu. V máji – júni 1998 boje v Kosove eskalovali do novej občianskej vojny. V októbri 1998 Bezpečnostná rada OSN a vedenie NATO ultimátom nariadili Miloševićovi stiahnuť z Kosova vojská. Keď však srbské vojská Kosovo opustili, obsadila UÇK väčšinu jeho územia a začala vyháňať a masakrovať kosovských Srbov. Preto v januári 1999 začala srbská armáda novú ofenzívu. Úsilie medzinárodného spoločenstva o politické riešenie konfliktu neprinieslo želaný výsledok, text dohody, ktorá mala zavŕšiť mierové rokovania medzi Srbmi a kosovskými Albáncami v zámku Rambouillet pri Paríži (od februára 1999), Srbi odmietli podpísať, pretože výrazne obmedzovala suverenitu JZR. Následne sa 24. marca 1999 bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN začalo bombardovanie srbských vojenských cieľov v Kosove a Belehrade letectvom krajín NATO (operácia Spojenecká sila, anglicky Allied Force), ktoré sa postupne rozšírilo i na ďalšie ciele v Srbsku. Hľadanie politického riešenia pokračovalo. Na rokovaniach 20. mája 1999 v Belehrade medzi ruským splnomocnencom V. Černomyrdinom a S. Miloševićom boli predložené podmienky zastavenia leteckých útokov NATO (ukončenie násilností, stiahnutie všetkých vojsk, garantovanie návratu utečencov, ochota vlády rokovať s kosovskými Albáncami o statuse Kosova), ktoré však Milošević odmietol. Letecké útoky NATO pokračovali a 27. mája boli Milošević a ďalší srbskí politici obžalovaní Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu. To napokon prinútilo srbskú vládu (31. mája) i Miloševića (3. júna) súhlasiť s belehradským plánom. Na rokovaniach medzi predstaviteľmi NATO a predstaviteľmi srbskej armády 5. júna 1999 boli dohodnuté podmienky stiahnutia srbskej armády z Kosova (dohoda podpísaná 6. júna). Letecké útoky NATO však pokračovali do 10. júna 1999. Konflikt ukončilo vyslanie mnohonárodných vojenských jednotiek pod velením NATO, ktoré pod názvom KFOR (anglicky Kosovo Force) prišli do Kosova 12. júna 1999 na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Kosovo zostalo aj naďalej súčasťou JZR a napriek tomu, že 2008 vyhlásilo jednostranne nezávislosť, viacero štátov vrátane Slovenska jeho suverenitu neuznáva (→ Kosovo). Pod tlakom opozície však moc S. Miloševića považovaného za kľúčovú postavu občianskej vojny v Juhoslávii začala slabnúť. Keď sa v septembri 2000 vyhlásil za víťaza celoštátnych prezidentských volieb, vypukli masové demonštrácie, čo ho prinútilo odstúpiť. Prezidentom sa stal umiernený politik V. Koštunica (do úradu nastúpil 7. 10. 2000), ktorý sa spočiatku usiloval o spoluprácu všetkých politických síl (predsedom novej koaličnej zväzovej vlády sa stal čiernohorský politik Zoran Žižić, *1951, †2013), o demokratické reformy, o udržanie zväzku Srbska (vrátane Kosova) a Čiernej Hory (počas leteckých útokov NATO a v nasledujúcom období sa usilovala o osamostatnenie) i o prelomenie medzinárodnej izolácie JZR. Jednou z podmienok medzinárodného uznania JZR však bolo vydanie Miloševića a srbských vojenských veliteľov obvinených z vojnových zločinov Medzinárodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu v Haagu, čo však Koštunica odmietal. Až v apríli 2001 dal srbský ministerský predseda Zoran Djindjić (*1952, †2003, zavraždený) Miloševića zatknúť a vydal ho do Haagu. Vnútropolitickú situáciu v JZR charakterizovali katastrofálna hospodárska situácia, nespokojnosť obyvateľov, nepopulárna spolupráca s haagskym tribunálom, ako aj mocenský boj medzi nacionalisticky a konzervatívne orientovaným Koštunicom a prozápadne a reformne orientovaným Djindjićom. Situácia napokon vyústila do transformácie JZR (4. 2. 2003) na voľnejšie súštátie, konfederáciu Srbsko a Čierna Hora, ktorá zanikla 3. 6. 2006 rozpadom na dva samostatné štáty: Srbsko a Čiernu Horu.

Juhoslovanská zväzová republika
Prezidenti
1992 – 1993 Dobrica Ćosić
1993 – 1997 Zoran Lilić
1997 – 2000 Slobodan Milošević
2000 – 2003 Vojislav Koštunica
Predsedovia vlád
1992 – 1993 Milan Panić
1993 – 1998 Radoje Kontić
1998 – 2000 Momir Bulatović
2000 – 2001 Zoran Žižić
2001 – 2003 Dragiša Pešić

juhoslovanské divadlo

juhoslovanské divadlo — divadlo na území bývalej Juhoslávie. Vyvíjalo sa v prostredí kultúrnych kontextov jej jednotlivých národov tvoriacich 1918 – 41 a 1945 – 91 spoločný štát; → chorvátske divadlo, → macedónske divadlo, → slovinské divadlo, → srbské divadlo. Počas existencie Juhoslávie boli niektoré divadelné inštitúcie, napr. Juhoslovanská činohra (Jugoslovensko dramsko pozorište) v Belehrade (1947) a Juhoslovanské divadelné hry (Jugoslovenske pozorišne igre) v Novom Sade (1956), orientované nadnárodne, pričom vychádzali z idey spoločného štátu a juhoslovanstva.

juhoslovanský film

juhoslovanský film — kinematografia vytvorená na území bývalej Juhoslávie. Jej korene siahajú do začiatku 20. stor., keď prvý srbský režisér Čiču Ilija Stanojević (*1859, †1930) nakrútil nemý film Karadjordje (K., 1911) s tematikou srbského protitureckého povstania (1804 – 17). Rozvoj juhoslovanského filmu však nastal až po 2. svetovej vojne po vzniku filmových štúdií v jednotlivých federatívnych republikách: v Srbsku v Belehrade vznikli štúdiá Avala Film (založené 1945) a UFUS (1951) a v Novom Sade Neoplanta Film (1969), v Chorvátsku v Záhrebe Jadran Film (1946), v Slovinsku v Ľubľane Triglav Film (1947), v Bosne a Hercegovine v Sarajeve Bosna Film (1947), v Macedónsku v Skopje Vardar Film (1947) a v Čiernej Hore v Cetinje Lovćen Film (1949). Počas dlhého obdobia zobrazovania národnostnej a povstaleckej tematiky vznikli napr. filmy Veľkí i malí (Veliki i mali, 1956; réžia Vladimir Pogačić, *1919, †1999), Vojna (Rat, 1960; réžia Veljko Bulajić, *1928), Deviaty kruh (Deveti krug, 1960; réžia France Štiglic, *1919, †1993) či Neobzeraj sa, synu! (Ne okreći se sine, 1956; réžia Branko Bauer, *1921, †2002). Významné medzinárodné úspechy zaznamenala aj juhoslovanská animovaná tvorba, v rámci ktorej vznikol v polovici 20. stor. avantgardný prúd záhrebská škola animovaného filmu. K jej najvýznamnejším predstaviteľom patrili D. Vukotić, ktorého krátky animovaný film Náhradník (Surogat, 1961) získal 1962 Oscara ako prvý neamerický animovaný film, V. Mimica, ktorého animovaný film Samotár (Samac, 1958) získal Veľkú cenu (Grand Prix) na festivale krátkych filmov v Benátkach, Nikola Kostelac (*1920, †1999) a Vladislav Kristl (*1923, †2004). R. 1962 vstúpil do platnosti nový filmový zákon, ktorý dal jednotlivým republikám väčšiu autonómiu vo filmovej tvorbe a autorom umožňoval realizovať nezávislé projekty s podporou štátu. Čoskoro sa počet produkčných spoločností strojnásobil. Vzniklo umelecké hnutie nový film (novi film), ktoré, podobne ako hnutie nová vlna v ostatných krajinách, vychádzalo z neorealizmu. Filmári zakladali rôzne skupiny, prispievali do odborných časopisov a prekladali zahraničné články. Tvorba nového filmu vyvrcholila 1963 – 68, keď boli jeho centrá v Belehrade, Záhrebe a Ľubľane. Z režisérov tohto obdobia sa vo svetovom kontexte presadili Aleksandar Petrović (*1929, †1994) a D. Makavejev. Za prvé dielo v duchu nového filmu je považovaný film Dvaja (Dvoje, 1961) A. Petrovića, ktorý nakrútil aj filmy Dni (Dani, 1963), Traja (Tri, 1965), Nakupovači peria (Skupljači perja, 1967; vo filme hral aj slovenský herec Ivan Palúch, *1940, †2015) a i. Jeho režisérsky štýl sa vyznačoval príklonom ku komorným témam a k otvoreným metaforám ponechávajúcim priestor fantázii diváka. Filmy D. Makavejeva mali formálne bližšie k experimentom novej vlny a patria skôr k hnutiu čierneho filmu (crni film; názov vznikol až dodatočne na začiatku 70. rokov 20. stor., keď boli filmári tohto hnutia odsudzovaní kritikou a niektorí nemohli ďalej tvoriť). Jeho film Ľúbostný príbeh čiže tragédia zamestnankyne pôšt a telegrafov (Ljubavni slučaj ili tragedija službenice P. T. T., 1967) svojou kolážovitou formou pripomínal postupy A. Resnaisa či J.-L. Godarda. Režíroval aj filmy Človek nie je vták (Čovek nije tica, 1965), Nevinnosť bez ochrany (Nevinost bez zaštite, 1968) a i. K hnutiu čierneho filmu patrili aj Ž. Pavlović, Želimir Žilnik (*1942) a i. Rozmach nezávislej juhoslovanskej filmovej produkcie bol v 80. rokoch 20. stor. prerušený ekonomickým kolapsom v krajine a 1991 občianskou vojnou, ktorá viedla k rozdeleniu Juhoslávie a k vzniku národných kinematografií.

Juhoslovanský výbor

Juhoslovanský výbor, srb. a chorv. Jugoslovenski odbor — orgán politickej emigrácie Srbov, Chorvátov a Slovincov počas 1. svetovej vojny. Založený v novembri 1914 vo Florencii, formálne sa konštituoval 30. 4. 1915 v Paríži, vyhlásenie o svojom ustanovení vydal v tom istom roku v Londýne. K vedúcim osobnostiam patrili predstavitelia chorvátskej inteligencie: právnik a politik A. Trumbić, novinár a politik F. Supilo, sochár I. Meštrović a i.

Cieľom Juhoslovanského výboru bolo rozbitie Rakúsko-Uhorska (od začiatku sa predpokladalo víťazstvo štátov Dohody) a vytvorenie nezávislého juhoslovanského štátu. Spočiatku prevládal názor, že spoločný štát môže vzniknúť len za podpory Srbska (bolo samostatným štátom), k územiu ktorého by boli pripojené ďalšie územia obývané južnými Slovanmi (idea jednotného juhoslovanského národa). Neskôr došlo k ostrým názorovým rozporom pre kľúčovú otázku o vnútornej podobe budúceho štátu (rozšírenie Srbska o územia obývané Chorvátmi, Slovincami a inými národmi žijúcimi na západnom Balkáne alebo ich spojenie ako rovnoprávnych subjektov v rámci federácie). Po nadviazaní kontaktu Juhoslovanského výboru s juhoslovanskou komunitou v USA, ktorá finančne podporovala väčšinu jeho aktivít, prestal byť závislý od srbskej podpory a po dlhých rokovaniach podpísal 20. 7. 1917 so srbskou vládou Korfskú deklaráciu, ktorou boli vymedzené základné body fungovania budúceho spoločného štátu. Vznikom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (1. 12. 1918) Juhoslovanský výbor zanikol; → Juhoslávia.

Juhoslovenská kotlina

Juhoslovenská kotlina — geomorfologický celok Lučensko-košickej zníženiny pretiahnutého tvaru v rovnobežkovom smere. Na severe susedí s Krupinskou planinou, Ostrôžkami a Revúckou vrchovinou, na východe so Slovenským krasom a s Bodvianskou pahorkatinou, na juhu s Cerovou vrchovinou, za hranicou Maďarska charakter reliéfu pokračuje a kotlina je ohraničená pohoriami Börzsöny a Cserhát. Územie je budované paleogénnymi a neogénnymi usadenými horninami (sliene, slienité pieskovce, vápnité íly, zlepence), na ktorých sú v sev. časti pokrovy spraší a sprašových hlín a pozdĺž vodných tokov uloženiny štrkov a pieskov. Juhoslovenská kotlina je tektonického pôvodu, vznikla mohutným priehybom zemskej kôry v neogéne, pričom sa uplatnili diferenciačné pohyby počas vulkanickej činnosti v priľahlých sopečných pohoriach. Základ morfológie dna kotliny vytvorili erózno-denudačné a akumulačné procesy vo vrchnom pliocéne a počas pleistocénu. Pahorkatinný reliéf tvoria ploché chrbty, široké doliny Ipľa, Rimavy, Slanej a ich prítokov s nivami a riečnymi terasami. Relatívne výšky územia 20 – 180 m, nadmorské výšky od 128 m n. m. (niva Ipľa pri Ipeľskom Predmostí) do 390 m n. m. (pri Modrom Kameni). Juhoslovenská kotlina je rozčlenená na povrchové podcelky, Ipeľskú kotlinu, Lučenskú kotlinu a Rimavskú kotlinu. Územie patrí do teplej klimatickej oblasti s miernou zimou, priemerná teplota v lete 18 – 20 °C, v zime -1 až -3 °C. Viacero prameňov minerálnych a termálnych vôd, pri ktorých vznikli kúpele (Číž), termálne kúpaliská (Dolná Strehová, Tornaľa) alebo plniarne minerálnych vôd (v Tornali sa plní Gemerka). Juhoslovenská kotlina je zväčša odlesnená, miestami sú zachované zvyšky teplomilných dubín, dubo-hrabín a agátových lesov, miestami pozdĺž Ipľa lužné lesy. Priaznivé klimatické a pôdne pomery umožňujú intenzívnu poľnohospodársku výrobu: pestovanie obilnín, cukrovej repy, tabaku a viniča; chov dobytka a hydiny. Väčšie mestá: Lučenec, Rimavská Sobota, Fiľakovo, Veľký Krtíš.

juhoslovenská uhoľná panva

juhoslovenská uhoľná panva — hnedouhoľná panva v povodí Ipľa a Slanej medzi Šahami na západe a Tornaľou na východe, na juhu pokračuje do Maďarska. Predstavuje čiastkovú okrajovú panvu veľkej mladotreťohornej Panónskej panvy. V smere severozápad – juhovýchod je zlomami rozčlenená na niekoľko tektonických celkov. K jej segmentácii spojenej s vývojom jazier a močiarov došlo v karpate. Vyskytujú sa v nej hnedouhoľné sloje, z ktorých dva majú ekonomický význam: sloj tiahnuci sa záp. časťou panvy (od obce Horné Plachtince juž. smerom k obci Dolné Plachtince) a sloj v oblasti mesta Modrý Kameň (modrokamenská uhoľná panva; na jej juhových. okraji sa v Bani Dolina pri meste Veľký Krtíš ťaží hnedé uhlie dodnes).

Juhovýchodné atlantické lesy

Juhovýchodné atlantické lesy — územie v juhových. Brazílii v členských štátoch Paraná a São Paulo v pobrežnom pohorí Serra do Mar zahŕňajúce 25 chránených území zaradených do rôznych stupňov a kategórií ochrany (ekologické stanice, štátne parky, štátne turistické parky, národné parky, čiastočné rezervácie prírodného dedičstva, zóny voľnej prírody); rozloha 4 682 km2 (ochranná zóna pozostávajúca z 5 areálov chráneného životného prostredia je 12 236 km2). Vzhľadom na zachované ekosystémy pôvodných atlantických dažďových lesov a pridružených spoločenstiev so značnou rozmanitosťou druhov flóry a fauny bolo územie 1999 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Juhozápad

Juhozápad, anglicky Southwestern — geografický a kultúrno-historický región na juhozápade USA, ktorého hranice nie sú presne vymedzené. Najčastejšie sa doň začleňujú územia štátov Kalifornia, Nevada, Utah, Arizona, Nové Mexiko a Colorado a záp. časti štátov Oklahoma a Texas.

Juhozápadný mys

Juhozápadný mys, anglicky South West Cape — mys na juhozáp. pobreží Tasmánie, 43°34‘16“ juž. zemepisnej šírky, 146°01‘53“ vých. zemepisnej dĺžky.

Juiz de Fora

Juiz de Fora [žuiz di], bývalá Paraibuna — mesto vo východnej Brazílii v členskom štáte Minas Gerais na rieke Paraibuna (prítok rieky Paraíba); 564-tis. obyvateľov (2018). Významné stredisko textilného priemyslu, ďalej hutnícky, potravinársky (cukrovarnícky) a papiernický priemysel, kovospracujúci, nábytkársky. Vzhľadom na svoju polohu (leží medzi troma finančne a ekonomicky významnými mestami juhovýchodnej Brazílie: Rio de Janeiro, Belo Horizonte, São Paulo) rýchlo sa rozvíjajúce mesto. Dopravná križovatka.

Vzniklo 1850 odčlenením od mesta Barbacena, od 1865 mesto. Ležalo na obchodnej ceste postavenej začiatkom 18. stor. a spájajúcej Rio de Janeiro s Minas Gerais. Univerzita (1960), múzeá (napr. prírodovedné Museu Mariano Procópio, založené 1915, ktoré sídli v rezidencii Villa Ferreira Lage, 1856 – 61).

Jujuy

Jujuy [chuchuj] — provincia v severozáp. Argentíne pri hranici s Bolíviou a Čile; rozloha 53 219 km2, 728-tis. obyvateľov (2015), administratívne stredisko San Salvador de Jujuy. Väčšinu územia vypĺňajú náhorné plošiny pohoria Puna de Atacama. Viacero slaných jazier a slanísk. Pestovanie cukrovej trstiny, tabaku, rajčín, fazule a ovocných stromov; chov oviec, lám a koní; ťažba dreva. Ťažba rúd železa, striebra, olova, zinku, medi, zlata a cínu. Priemysel hutnícky, potravinársky (cukrovarníctvo).

juka

juka [indiánske jazyky > špan.], Yucca — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asparágovité. Vždyzelené stromy, kry alebo ružicovité, niekedy na báze drevnatejúce trvalky pochádzajúce z púšťových a suchých oblastí Severnej a Strednej Ameriky. Majú čiarkovité až kopijovité listy usporiadané v ružiciach a zvončekovité zvyčajne biele kvety usporiadané v metlinách, plod tobolka alebo bobuľa. Patrí sem okolo 40 druhov, napr. v Európe pestovaný úplne mrazuvzdorný, 1 m vysoký druh juka vláknitá (Yucca filamentosa), 0,55 m vysoká juka chabá (Yucca flaccida) a v skleníkoch pestovaná, 8 m vysoká juka aloolistá (Yucca aloifolia), 2 m vysoká juka nádherná (Yucca gloriosa) a 10 m vysoká juka obrovská (Yucca elephantipes); niektoré druhy sa pestujú ako textilné, iné ako okrasné a izbové rastliny. Výťažky z niektorých druhov juky sú súčasťou rôznych výživových doplnkov a krmív, pri viacerých druhoch sú niektoré časti rastliny (plody, semená, kvety, kvetné stonky alebo korene) jedlé.

jukagirsko-čuvanské jazyky

jukagirsko-čuvanské jazyky — skupina blízko príbuzných jazykov pôvodného obyvateľstva vých. Sibíri s areálom rozšírenia medzi riekami Lena a Anadyr zaraďovaná do spoločenstva paleoázijských jazykov. Patria k nim omočtina a čuvančina (zaniknuté v 18. stor. pod asimilačným tlakom najprv Čukčov a neskôr Rusov), ako aj jukagirčina (→ Jukagiri), ktorá sa zachovala až do súčasnosti.

jukebox

jukebox [džug-; angl.], džuboks —

1. automatizované zariadenie, ktoré po vhodení mince reprodukuje zvolenú hudobnú nahrávku zaznamenanú na hudobnom nosiči. Predchodcom jukeboxu bol tzv. nickelodeon, ktorý začal reprodukovať hudbu po vhodení päťcentovej mince, tzv. nikláku (odtiaľ názov Nickel in the Slot Machine, nickelodeon); zostrojil ho Louis T. Glass (*1845, †1924), ktorý ho 1889 nainštaloval v San Franciscu. Hudba bola zaznamenaná na fonografickom valčeku (→ fonograf) a spočiatku sa dala počúvať len pomocou štyroch načúvadiel (načúvacích trubíc). Fonografické valčeky boli neskôr nahradené gramofónovými platňami, výber skladby sa už realizoval automaticky (po zvolení príslušného kódu pomocou mechanického podávača zo zásobníka gramofónových platní). Počet skladieb bol limitovaný mechanikou zariadenia. Od 1927 sa k hracej skrinke pridával reproduktor (tzv. amplión) a hudbu mohli počúvať viacerí poslucháči. Jukeboxy vyrábali viaceré americké firmy, napr. Wurlitzer (založená 1856, Cincinnati), Rock-Ola (1927, Chicago), Automated Musical Instrument Company (AMI, 1909, Grand Rapids) a Seeburg (1907, Chicago). Najväčšiu popularitu dosiahol jukebox v 50. rokoch 20. stor. v USA, keď sa v celej krajine používalo okolo 750-tisíc kusov. Gramofónové platne boli neskôr nahradené novšími zvukovými nosičmi (kompaktné disky alebo súbory uložené v pamäti počítača s moderným softvérom vrátane spojenia s internetom). Moderné jukeboxy sú umiestnené v pestrých nástenných skrinkách a môžu obsahovať viac ako 30-tisíc skladieb (priemerná kapacita pamäte 200 – 400 GB);

2. hudobná knižnica, kolekcia hudby alebo vreckový audioprehrávač či softvérový prehrávač na počítači (audio software player) umožňujúci používateľovi pracovať s databázou skladieb a s ich opismi a obsahujúci prehliadač zložiek alebo skladieb so stromovou štruktúrou;

3. inform. magnetopáskový zálohovací automat na celoročné automatické zálohovanie údajov počítača (→ kazetovopásková pamäť).

Jü Kuang-čung

Jü Kuang-čung, Yu Guangzhong, 21. 10. 1928 Nanking – 14. 12. 2017 Kao-siung, Taiwan — taiwanský básnik. V jeho poézii prevláda téma nostalgie po domovine – kontinentálnej Číne (na Taiwane žil od 1950). Autor okolo 17 básnických zbierok, napr. Modré pierko (Lan-se te jü-mao, 1954), Roky studenej vojny (Caj leng-čan te nien-taj, 1969) a Lotosová bohyňa (Ou-šen, 2008). Zaoberal sa aj literárnou kritikou a prekladmi najmä z anglickej literatúry. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

júl

júl [lat.] — v poradí siedmy mesiac v roku; nazvaný podľa Gaia Iulia Caesara.

Juliaca

Juliaca [chuliaka] — mesto v juhových. Peru v departemente Puno na náhornej plošine Altiplano severozáp. od jazera Titicaca, 3 825 m n. m., administratívne stredisko provincie San Román; 261-tis. obyvateľov (2014). Priemysel textilný, strojársky, potravinársky. Obchodné stredisko. Železničná križovatka, letisko. Obec založená Španielmi 1565, od 1908 mesto. Barokový Kostol sv. Kataríny (1649 – 1774).

júliovité

júliovité, Juliidae — čeľaď z kmeňa mäkkýše (Mollusca), trieda ulitníky (Gastropoda), podtrieda zadožiabrovce (Opistobranchia). Ich systematické zaradenie bolo v minulosti sporné; morfologicky sú prechodným článkom medzi lastúrnikmi a ulitníkmi, v 19. stor. patrili medzi lastúrniky (Bivalvia) do čeľade slávkovité (Mytilidae), v súčasnosti sa na základe viacerých anatomických znakov zaraďujú medzi ulitníky. Drobné morské živočíchy s oválnosrdcovitou hrubou pevnou schránkou nenápadnej farby (prispôsobenou zeleným riasam rodu Caulerpa, ktorými sa živia) zloženou z dvoch častí spojených väzom, v ktorej sa nachádza zvyčajne zelené telo. Júliovité sú známe už od treťohôr (okolo 40 miliónov rokov), dlhé obdobie však len ako fosílie alebo prázdne schránky bez živočíchov; živé jedince boli po prvýkrát objavené až 1956 pri japonskom pobreží. Patrí sem napr. rod júlia (Berthelinia, Julia) s druhmi Julia japonica, Julia burni a Julia zebra, ktoré sa vyskytujú prevažne v tropických moriach.

Július

Július — mužské meno; angl. Julius, fr. Jules, lat. Iulius, maď. Gyula, nem. Julius, port. Júlio, rum. Iuliu, špan. Julio, tal. Giulio.

Julius Africanus

Julius Africanus [júlijus áfriká-], Sextus, gr. Iulios (resp. Iúlios) Afrikanos, lat. Sextus Iulius Africanus, 180 – približne 250 — grécky spisovateľ a historiograf. Žil a pôsobil v Rímskej ríši. Autor svetovej kroniky Chronografiai (5 kníh, zachovali sa len zlomky) považovanej za prvé synchrónne dejiny starovekých Židov, Grékov a Rimanov od stvorenia sveta po 221 n. l., z ktorej často citoval Eusebios z Caesarey, ako aj čiastočne zachovaného tematicky rôznorodého (vojenská stratégia, medicína, mágia ap.) encyklopedického diela Výšivky (Kestoi, 24 kníh). Výkladu biblických kníh sa venoval v Liste Aristeidovi (Epistolé pros Aristeidén) a v Liste Origenovi (Epistolé pros Órigenén).

Jumo

Jumo — v marijskej mytológii meno viacerých bohov, z ktorých najvyšší, hlavný boh sa nazýval Kugu Jumo (Veľký boh). V posvätnom háji mu bol zasvätený najvýchodnejší strom a každý Marijčan mu musel aspoň raz v živote priniesť obetu (koňa alebo kravu). V 19. stor. bol stotožnený s kresťanským Bohom a bol vytvorený obraz jediného boha Tyn Oš Poro Kugu Jumo (Jediný svetlý, dobrý, veľký boh, aj boh života a sveta).

jump

jump [džamp; angl.] — skok;

1. hud. spôsob hry v džezovej hudbe, keď sa v oblasti melodiky, harmónie alebo rytmu nepostupuje po malých krokoch, ale skokom. Ide o džezový prejav sprevádzaný rýchlym tempom a výrazným rovnomerným alebo ostro akcentovaným rytmom s jednoduchou riffovou melodikou (opakujúca sa melodická, príp. harmonická fráza alebo motív) a offbeatovým frázovaním (mimo pravidelnej rytmickej pulzácie);

2. inform. prechod z jedného miesta v programe na iné miesto realizovaný inštrukciou go to (→ príkaz skoku).

jún

jún [lat.] — v poradí šiesty mesiac v roku. Pôvodne (pred juliánskou reformou) v rímskom kalendári štvrtý mesiac. Zasvätený bohyni Junone (Juno). Názov súvisí pravdepodobne s komparatívom latinského prídavného mena iunior (mladší), t. j. mesiac rastu, keď je príroda v rozpuku.

Jundiaí

Jundiaí [žundjai] — mesto v juhových. Brazílii vo vých. časti členského štátu São Paulo; 415-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, potravinársky, hutnícky, papiernický, stavebných materiálov (výroba tehál); remeslá (výroba hlineného riadu). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (najmä pestovanie viniča). Dopravná križovatka, letisko. Do oblasti pôvodne obývanej indiánskym obyvateľstvom (Tupíovia, Guaraníovia) prišli prví európski osadníci okolo 1615. Obec založená 1655, od 1865 mesto. V 2. polovici 19. stor. významné centrum produkcie kávy, cukrovej trstiny a bavlny, rozvoj mesta spojený s veľkým prisťahovalectvom; dnes 75 % obyvateľstva mesta tvoria potomkovia talianskych prisťahovalcov. Stavebné pamiatky: neogotická katedrála Nossa Senhora do Desterro (1886 – 1921, na mieste staršieho barokového kostola z 1651). Viaceré múzeá, vysoké školy a univerzity, rímskokatolícke biskupstvo.

Juneau

Juneau [džúnou] — prístavné mesto v USA v úžine Gastineau (Tichý oceán) v oblasti Alexandrových ostrovov, hlavné mesto štátu Aljaška; 32-tis. obyvateľov (2017). Priemysel rybársky, energetický (v blízkosti mesta hydroelektráreň), drevársky; rybolov (lov lososov); lesníctvo. Turistické stredisko. Nezamŕzajúci prístav, medzinárodné letisko; Juneau nemá železničné ani cestné spojenie s vnútrozemím.

Vzniklo v oblasti pôvodne obývanej indiánskymi kmeňmi a 1794 objavenej členmi expedície G. Vancouvera. Založené 1880 po objavení zlata prospektormi Joeom Juneauom (*1836, †1899) a Richardom Harrisom (*1833, †1907) a nazvané Harrisburg, neskôr premenované na Rockwell, od 1881 Juneau. Od 1900 mesto a formálne hlavné mesto Aljašky, 1906 tam bolo presunuté aj sídlo vlády a úrady z bývalého hlavného mesta Sitka. R. 1944 bola ťažba zlata ukončená. Rozvoj mesta nastal po 1959, keď sa Aljaška stala 49. štátom USA, súčasnú podobu nadobudlo po spojení (1970) s mestom Douglas ležiacom na ostrove Douglas (patrí do Alexandrových ostrovov), prepojené sú mostom ponad úžinu Gastineau (otvorený 1980).

Stavebné pamiatky: sídlo guvernéra Aljašky (Alaska Governor’s Mansion, 1911 – 12, viackrát rekonštruované), vládna budova Alaska State Capitol (1929 – 31). Univerzita (University of Alaska Southeast, založená 1980), divadlo.

junec

junec — mladý vykastrovaný samec hovädzieho dobytka.