Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 138 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Junger, Ján

Junger, Ján, 16. 9. 1953 Rožňava — slovenský športový vedec a pedagóg. R. 1997 – 2004 vedúci Katedry telesnej výchovy a športu na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity (PU), zakladateľ a prvý dekan Fakulty športu PU (od 2004); 2001 profesor. R. 1997 – 2001 prezident Slovenskej asociácie univerzitného športu, spoluzakladateľ Vedeckej spoločnosti pre telesnú výchovu a šport na Slovensku, má osobný podiel na vzniku systému vied o športe s troma vednými odbormi. Zaoberá sa problematikou pohybovej aktivity detí predškolského veku, športu pre všetkých a životného štýlu, filozofiou a sociológiou športu, metodológiou vied o športe ap. Autor viacerých monografií a mnohých odborných knižných prác z oblasti športu, napr. Didaktika športu pre všetkých (1991), Telesná výchova a šport (1995), Tréner a cvičiteľ rekreačnej telesnej výchovy a športu (1995), Úvod do športovej kinantropológie (1996), Pohybové programy pre všetkých alebo Ty, Ja a všetci spolu (1998), Telesný a pohybový rozvoj detí predškolského veku (2000) a Turistika a športy v prírode (2002).

jungle style

jungle style [džangl stájl; angl.] — špecifický spôsob hry na dychových hudobných nástrojoch uplatňovaný v džezovej hudbe, odvodený z vokálneho charakteru tradičného džezu. Hráči nástrojmi vytvárali pomocou sordín zvukové efekty pripomínajúce hlasy zvierat v džungli (angl. jungle = džungľa; odtiaľ názov). Termín sa spája s určitým obdobím pôsobenia orchestra D. Ellingtona a jeho sólistov, ktorí jungle style uviedli do umeleckej praxe (trubkár James Wesley „Bubber“ Miley, *1903, †1932; a pozaunista Joe „Tricky Sam“ Nanton, *1904, †1946).

junior

junior [lat.] — mladší; opak: senior;

1. skratka jr. (anglický spôsob písania Jr.), jun. — mladší z dvoch mužov rovnakého mena, ktorí sú v príbuzenskom vzťahu (zvyčajne syn); skratka sa uvádza za menom;

2. športovec (pretekár) v nižšej vekovej kategórii, podľa druhu športu od 18 do 20 (21 – 23) rokov.

junkeri

junkeri [nem.] —

1. pôvodne synovia kniežat v Nemecku, neskôr všeobecne mladí šľachtici (zo starohornonemeckého juncherre, t. j. mladý pán), od polovice 19. stor. veľkí pozemkoví vlastníci (veľkostatkári) najmä z oblasti Pruska a Meklenburska, ktorí s využitím svojich ekonomických a politických pozícií vybudovali tzv. pruskú cestu vývoja kapitalizmu, čo poznamenalo zvláštny (junkerský) charakter nemeckého imperializmu. Junkeri, ktorých záujmy zastupoval Zväz poľnohospodárov (Bund der Landwirte, od 1921 Reichslandbund), zaujímali popredné miesta vo vláde, v štátnej správe, a najmä v nemeckej armáde. Boli stúpencami extrémneho konzervativizmu a militarizmu, po 1918 mali negatívny vzťah k Weimarskej republike, čo 1933 prispelo k prevzatiu moci A. Hitlerom;

2. v cárskej ruskej armáde: a) od 18. do polovice 19. stor. poddôstojníci šľachtického pôvodu v jazdectve a v streleckých i v karabinierskych plukoch pred povýšením na prvú dôstojnícku hodnosť; absolvovali prípravu v špeciálnych školách; b) od 1864 poslucháči vojenského učilišťa.

Jünnanská plošina

Jünnanská plošina — vrchovinná oblasť na juhu Číny pri hranici s Vietnamom, Laosom a Mjanmarskom juž. od Sečuanských vrchov na severovýchode prechádzajúca do Kuejčouskej plošiny. Územie budované najmä vápencami (krasové javy), bridlicami a pieskovcami, silno rozčlenené riečnymi dolinami, priemerná výška 1 800 – 2 000 m n. m., ojedinelé horské masívy do 4 000 m n. m. Subtropické monzúnové podnebie. Najväčšie rieky: Mekong, Salwin, Jang-c’-ťiang, Červená rieka; viacero jazier v tektonických depresiách. Subtropické lesy. Ložiská uhlia a rúd kovov (najmä cínu a medi). Oblasť častých zemetrasení.

Juno

Juno, lat. Iuno, genitív Junóny — rímska bohyňa stotožňovaná s gréckou Hérou. Bola dcérou Saturna a Rey (Rimanmi pôvodne uctievanej pod menom Ops; ich obdobou v gréckej mytológii boli Hérini rodičia Kronos a Reia), sestrou i manželkou najvyššieho boha Jupitera (Jova, grécky Zeus) a matkou boha Marta (rímsky Mars, grécky Arés). Kult Junóny vznikol zosobnením pôvodných početných ochranných síl každej ženy (juno, latinsky iuno; s podobnou funkciou ako u mužov génius) v jednej bohyni. Stala sa kráľovnou bohýň (Iuno Regina), ako Iuno Capitolina tvorila spolu s Jupiterom a Minervou tzv. kapitolskú trojicu a spoločne s nimi sídlila na Kapitole v Ríme. Bola hlavnou ochrankyňou Ríma a Rímskej ríše (nazývaná aj Iuno Sospita). Na hroziace nebezpečenstvo upozorňovala ako Iuno Moneta, bola ochrankyňou domáceho života, dievčat (Iuno Virginensis), manželiek (Iuno Matrona) a i. Patrónka svadieb (Iuno Pronuba, t. j. Zásnubná; aj Iuga, Iugalis, Domiduca), pomocníčka pri pôrode (Iuno Lucina; pomáhala novorodencom na svetlo, lat. lux; v iných verziách tak bola nazvaná aj jej dcéra Lucina, grécka Eileithyia). V Ríme jej bolo zasvätených niekoľko chrámov, jej starobylý kult bol v meste Lanuvium v Latiu, kde bola uctievaná ako Iuno Sospita Mater Regina. Ako matka boha Marta, nazývaná Iuno Martialis, prenasledovala a trestala Jupiterove nemanželské deti a milenky. Bol jej zasvätený prvý deň každého mesiaca (→ kalendy), ako aj mesiac jún (Iunius, v niektorých obciach v Latiu nazývaný Iunonius alebo Iunonalis), na jej počesť sa konali marcové slávnosti matronálie. Zo zvierat jej bola zasvätená hus, neskôr páv (Hérin atribút). Obdobou starovekého obradu hieros gamos bol u Rimanov sobáš Junóny a Jupitera, pričom flamen Dialis (→ flaminovia) a jeho manželka flaminica zastupovali obidve božstvá. Vo Vergíliovej Aeneide je Juno (rovnako ako Héra v Homérovej Iliade) nepriateľkou Trójanov (pre Paridov súd, → Paris) i Aenea, obľúbila si mesto Kartágo. Vo výtvarnom umení býva zobrazovaná rovnakým spôsobom a s totožnými atribútmi ako Héra, najmä ako dôstojná stojaca matróna so zlatým žezlom a zlatou korunou, s pávom, ako aj v hrubšej tunike (prepásanej pásom) so zbraňou v ruke; známa je socha Iuno Sospita (asi 2. stor.) z lanuvijského chrámu (dnes vo Vatikánskych múzeách).

junónsky

junónsky — majestátny, urastený, hrdý (podľa bohyne Junony; → Juno).

Jun Son-do

Jun Son-do, júl 1587 Soul – 1671 ostrov Pogil-do, provincia Čolla-namdo — kórejský básnik, učenec a politik. Jeho život i tvorba bývajú prirovnávané k čínskemu básnikovi Čchü Jüanovi, jeho lyrické verše plné obrazov snových krajín s majstrovským vyjadrením ich farebnosti a atmosféry majú aj filozofické vyústenie odrážajúce kontemplatívny život v súlade s prírodou. Preslávil sa najmä cyklickými básňami sidžo s prírodnými motívmi, v ktorých sa prelína klasická oslava prírody s postrehmi zo sveta rybárov a dedinčanov. Autor básnických zbierok Pieseň o piatich priateľoch (Ouga, 1642 – 45) a Rybárove ročné obdobia (Obusasisa, 1651), ktorá obsahuje 40 básní. Výber jeho básní vyšiel v českých antológiách kórejskej poézie Chryzantémy (1958, zostavil O. Vyhlídal) a Jasná luna v prázdných horách (2001, Vladimír Pucek a Petr Borkovec).

Jur

Jur — miestna časť obce Hubošovce.

Jura

Jura [fr. žü-; nem. ju-] — kantón v severozáp. Švajčiarsku pri hranici s Francúzskom v pohorí Jura; rozloha 839 km2, 73-tis. obyvateľov (2017), administratívne stredisko Delémont. Úradný jazyk: francúzština. Priemysel strojársky, jemnej mechaniky (najmä výroba hodiniek), tabakový, textilný. Významná poľnohospodárska oblasť, pestovanie krmovín, zemiakov a i.; chov dobytka a koní.

Juraj I.

Juraj I., 7. 6. 1660 Hannover – 22. 6. 1727 Osnabrück — britský kráľ (od 1714) z hannoverskej dynastie, otec Juraja II. Pôvodne hannoverský kurfirst Georg Ludwig (od 1698), pre kurfirstvo získal kniežatstvo Lüneburg (1705) a vojvodstvá Verden (1715) a Brémy (1720). R. 1682 sa oženil s brunšvicko-lüneburskou princeznou Sophiou Dorotheou (*1666, †1726), s ktorou sa však dal za preukázanú neveru rozviesť (1694) a dal ju doživotne internovať. Na britský trón bol zvolený po smrti britskej kráľovnej Anny Stuartovej (1714), pretože jeho matka Sofia Falcká (aj Hannoverská; *1630, †1714) bola vnučkou škótskeho a anglického kráľa Jakuba I. (na britskej politickej scéne však v skutočnosti išlo o vyrovnanie sporov medzi → toryovcami a → whigovcami). Jeho zvolenie narazilo na odpor veľkej časti šľachty, ktorá presadzovala kandidatúru Jakuba Eduarda Stuarta (*1688, †1766), syna Jakuba II. (→ jakobitské povstania, 1715 – 19). Juraj I. do politiky nezasahoval (nikdy sa nenaučil po anglicky), nebol príliš duchaplný a mal početné milenky. Vládu riadil prvý minister R. Walpole. Z ignorancie Juraja I. tak vznikla moderná forma britskej demokratickej správy — vláda zodpovedná Dolnej snemovni. Na svoj dvor povolal nemeckého hudobného skladateľa G. F. Händla.

Juraj I. Vladimirovič Dolgorukij

Juraj I. Vladimirovič Dolgorukij, okolo 1090 – 15. 5. 1157 Kyjev — rostovsko-suzdaľské knieža (od 1125) a kyjevské veľkoknieža (od 1149) z dynastie Riurikovcov (nepatrí do rodu Dolgorukovcov), syn Vladimíra I. Monomacha, brat Mstislava I. Vladimiroviča Veľkého, otec A. Bogoľubského. Zo svojho kniežatstva sa usiloval vybudovať silnú vojenskú mocnosť, 1125 preniesol svoje sídlo z Rostova do Suzdaľa a od 1132 bojoval proti Novgorodu a Povolžským Bulharom, pokúšal sa dobyť juhoruské územia, najmä Kyjev (odtiaľ jeho prímeno – dlhé ruky ako symbol expanzívnej politiky). Kyjev prvýkrát dobyl 1149 (vyhlásil sa za kyjevské veľkoknieža) a opätovne 1155 (plánoval ho povýšiť na centrum Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva). V tom čase založil rad opevnených sídel (napr. 1152 Pereslavľ-Zalesskij a Juriev-Poľskij), z obdobia jeho vlády pochádza aj prvá písomná správa o Moskve (1147), ktorú dal 1156 obohnať valom a palisádami. Pravdepodobne bol otrávený kyjevskými bojarmi počas hostiny.

Juraj II.

Juraj II., gruz. Giorgi II., ? – 1089 (alebo 1112) — kráľ zjednoteného Gruzínska (1072 – 89) z dynastie Bagrationovcov, syn Bagrata IV. Bagrationiho, otec Dávida IV. Budovateľa. R. 1073 – 74 viedol úspešné boje so Seldžukovcami o juhozáp. územia Gruzínska, v 80. rokoch 11. stor. im však musel platiť tribút. Po rozporoch s domácimi feudálmi 1089 odovzdal korunu svojmu synovi.

Juraj III.

Juraj III., gruz. Giorgi III., ? – 27. 3. 1184 Stagiri (vých. Gruzínsko), pochovaný v kláštore Gelati — kráľ zjednoteného Gruzínska (1156 – 84) z dynastie Bagrationovcov, otec kráľovnej Tamary. Viedol aktívnu vnútroštátnu a zahraničnú politiku. V 60. a 70. rokoch 12. stor. bojoval úspešne proti Turkom, oslobodil staršie arménske hlavné mesto Dvin a Ani. R. 1178 krvavo potlačil sprisahanie feudálov, 1179 vydal prísny zákon proti zlodejom. Od 1178 panoval spolu s dcérou; obdobie ich vlády je označované ako zlatý vek Gruzínska (→ Gruzínsko, Dejiny).

Juraj IV.

Juraj IV., plným menom George August Frederick, 12. 8. 1762 Londýn – 26. 6. 1830 Windsor — britský a hannoverský kráľ (od 1820) z hannoverskej dynastie, syn Juraja III. Od 1811 do otcovej smrti vládol ako princ regent. R. 1794 tajne uzatvoril morganatické manželstvo s dvakrát ovdovenou Mariou Fitzherbertovou (*1756, †1837), ktoré však parlament vyhlásil za neplatné, a 1795 bol donútený oženiť sa so sesternicou Karolínou (Caroline von Braunschweig, *1768, †1821), ktorú nenávidel. Po nástupe na trón pokračoval v konzervatívnej politike (podporoval jednostranne toryovcov). Počas jeho vlády bola 1825 postavená prvá verejná železnica s trvalou parnou trakciou (The Stockton and Darlington Railway, S & DR). Patril k veľkorysým mecenášom umenia, pre svoj neusporiadaný, resp. zhýralý súkromný život a aroganciu jeden z najneobľúbenejších britských panovníkov. Jeho jediná dcéra Charlotte Augusta (*1796, †1817) zomrela pri pôrode mŕtveho syna, jeho nástupcom sa stal mladší brat Viliam (IV.).

Juraj IV. Laša

Juraj IV. Laša, gruz. Giorgi IV. Laša, 1193 – 18. 1. 1223 Bagavani, dnes severových. Turecko — kráľ zjednoteného Gruzínska (1213 – 23) z dynastie Bagrationovcov, syn kráľovnej Tamary (od 1207 jej spoluvládca), brat kráľovnej Rusudan. Jeho prípravy na pomoc križiackym vojskám boli prerušené vpádom Mongolov (1220), zomrel na následky zranení z bojov s nimi.

Juraj V. Osvietený

Juraj V. Osvietený, gruz. Giorgi V. Brcqinvale, okolo 1286 – 1346, pochovaný v kláštore Gelati — kráľ zjednoteného Gruzínska (1299 a 1314 – 46) z dynastie Bagrationovcov, najmladší syn Demetra II. Obetovaného. Múdrou politikou hospododárstva pozdvihol a opäť zjednotil ekonomicky a politicky zničenú krajinu. S Mongolmi uzavrel prímerie, pod svoju vládu zjednotil feudálne rozdrobené Gruzínsko (Imereti v záp. a Samcche v juž. Gruzínsku), inicioval cirkevný koncil, uskutočnil ekonomické reformy a vydal dva právne kódexy (prvý pre obyvateľstvo horských oblastí, druhý obsahujúci práva a povinnosti kráľovských úradníkov). V 30. rokoch 14. stor. definitívne oslobodil krajinu od Mongolov. Udržiaval aktivne diplomatické vzťahy s Egyptom (prinavrátil Gruzínsku gruzínske kláštory v Jeruzaleme a na hore Sinaj), Francúzskom, Talianskom (obchod s Janovom a Benátkami) a rímskym pápežom (misia rímskeho pápeža bola prenesená zo Smyrny do Tbilisi a Suchumi), obnovil politický vplyv Gruzínska na Kaukaze a v Malej Ázii.

Juraj VI.

Juraj VI., plným menom Albert Frederick Arthur George, 14. 12. 1895 Sandringham House, Norfolk – 6. 2. 1952 tamže — britský kráľ (od 1936) a indický cisár (do 1948) z windsorskej dynastie, syn Juraja V., brat Eduarda VIII., otec Alžbety II. Počas 1. svetovej vojny sa ako námorný dôstojník zúčastnil námornej bitky pri Skagerraku (1916). Od 1920 mal titul vojvoda z Yorku. R. 1923 sa oženil s lady Elisabeth Bowesovou-Lyonovou (Bowes-Lyon, *1900, †2002; nazývaná kráľovná Alžbeta alebo kráľovná matka, angl. Queen Mother, Queen Mom). Na trón nastúpil po abdikácii staršieho brata Eduarda VIII. (vzdal sa trónu pre vzťah s rozvedenou Američankou Wallis Simpsonovou), namiesto pôvodného mena Albert prijal otcovo meno Juraj a spolu s manželkou bol 12. 5. 1937 korunovaný. V tom istom roku vyhlásilo Írsko nezávislosť, zostalo však spojené s Veľkou Britániou v rámci Commonwealthu (→ Spoločenstvo národov). Počas 2. svetovej vojny, najmä počas bitky o Anglicko, prejavoval veľkú osobnú statočnosť a spolu s manželkou boli vzorom pre svojich občanov. Po vyhlásení nezávislosti Indie (1947) sa 1948 oficiálne vzdal titulu indický cisár (začiatok rozpadu britskej koloniálnej ríše). R. 1949 sa Írsko vyhlásilo za republiku (Republic of Ireland Act) a prestalo byť považované za domínium. Juraj VI. sa svojím súkromným životom a obetavosťou zaslúžil o spopularizovanie britskej kráľovskej rodiny a dvora medzi ľudom.

Juraj VII.

Juraj VII., gruz. Giorgi VII., ? — 1407 — kráľ zjednoteného Gruzínska (1393 – 1407) z dynastie Bagrationovcov. Za jeho vlády Gruzínsko zničili nájazdy Timúra, s ktorým 1403 uzavrel dohodu o prímerí, a tak uchránil obyvateľstvo pred totálnym vyhubením a poislamčením. Zahynul v boji s turkickými kmeňmi.

Juraj XII.

Juraj XII., gruz. Giorgi XII., 10. 11. 1746 Thelavi – 28. 12. 1800 Tbilisi — gruzínsky panovník, posledný kráľ zjednoteného Kartlijsko-kachetského (východogruzínskeho) kráľovstva (1798 – 1800) z dynastie Bagrationovcov, syn Erekleho II. Bagrationiho. Aktívne sa zúčastňoval vlády a bojov už v 60. rokoch 18. stor., na trón nastúpil ťažko chorý a znepriatelený s nevlastnou matkou, kráľovnou Daredžan, a s jej deťmi. Usiloval sa obnoviť Tbilisi (zničené 1795 Peržanmi), kostoly a kláštory, stálu armádu a tlačiareň. Za pomoci Ruska si chcel udržať trón pre seba a svoje deti, čím Rusku umožnil zasahovať do vnútroštátnej politiky Gruzínska. Po jeho smrti sa vých. Gruzínsko stalo ruskou guberniou.

Juraj Maniakés

Juraj Maniakés, grécky Geórgios Maniakés, ? – 1043 pri Solúne — byzantský vojvodca. Vojenskú slávu si vydobyl v bojoch Byzancie s Arabmi, ale najmä opätovným získaním (1032) niekdajšieho významného kresťanského mesta Edessy (dnes Şanlıurfa). R. 1038 bol cisárom Michalom IV. Paflagonským poverený velením výpravy na Sicíliu, kde dosiahol viaceré víťazstvá nad mohutnými silami arabských Fátimovcov. Ovládol vých. časti ostrova, kde sa zmocnil viacerých bohatých miest. Stal sa však obeťou intríg, stratil podporu dvora a na základe falošných obvinení (pokus o vzburu proti cisárovi) bol 1040 povolaný naspäť do Konštantínopola, kde ho dočasne uväznili. Počas vlády cisára Michala V. dostal opäť dôveru a stal sa veliteľom výpravy proti Normanom v juž. Itálii, cisár Konštantín IX. Monomachos ho však znova odvolal z prebiehajúcej vojenskej akcie. Juraj Maniakés sa vyhlásil za cisára a vstúpil do otvorenej vzbury, 1043 však v bitke neďaleko Solúna zahynul.

Jurajova zem

Jurajova zem, medzinárodný prepis Zamlja Georga, rusky Zemľa Georga — ostrov v záp. časti súostrovia Zem Františka Jozefa v Barentsovom mori patriaci Rusku (Archangeľská oblasť); 2 821 km2 (najväčší ostrov súostrovia), neobývaný. Maximálna výška územia 416 m n. m. Takmer 90 % územia je zaľadnených. Drsné studené podnebie, priemerná teplota v januári -23 °C až -24 °C, v júli 1 – 2 °C. Na nezaľadnenom území porasty machov a lišajníkov. Chudobná fauna reprezentovaná medveďom bielym a polárnou líškou, na pobreží tuleňom a mrožom.

Jurášek, Prokop

Jurášek, Prokop, 24. 10. 1929 Poiana Micului, judeţ Suceava, Rumunsko — slovenský agroekonóm. R. 1952 – 53 pôsobil vo Výskumnom ústave poľnohospodárskej ekonomiky (do 2014 Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva, v súčasnosti Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum) v Bratislave, 1953 – 2005 na Ekonomickej univerzite v Bratislave (1966 – 69 prodekan Fakulty ekonomiky a riadenia výrobných odvetví, 1990 prorektor univerzity); 1993 profesor, 1994 DrSc. Absolvoval viacero študijných pobytov na zahraničných vysokých školách. Zaoberal sa problematikou svetového poľnohospodárstva. Vypracoval podrobnú metodiku komparatívnej analýzy úrovne poľnohospodárskej výroby v jednotlivých krajinách sveta. Autor a spoluautor viacerých monografií, napr. Svet v boji proti hladu (1966), Svetové poľnohospodárstvo I, II (1998, 1999) a Poľnohospodárstvo krajín Európskej únie I, II (2009), učebníc, učebných textov a výskumných prác, ako aj vyše 200 odborných článkov a štúdií. Nositeľ viacerých ocenení.

Jurecký, Móric

Jurecký, Móric (Samoslav), 23. 8. 1825 Ružomberok – 23. 7. 1898 tamže — slovenský básnik a právnik. Študoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku, od 1838 na evanjelickom lýceu v Levoči (člen tamojšieho Ústavu reči a literatúry československej), potom právo v Bratislave. Pôsobil ako právnik v Trenčíne, neskôr v Bratislave (1848 člen redakčnej rady Slovenských národných novín), v 60. rokoch 19. stor. právnik v Liptovskom Mikuláši, potom v Ružomberku, na Orave a v okolí Nového Mesta nad Váhom. Autor viacerých vlasteneckých článkov a latinských, nemeckých a slovenských básní, 1844 uverejnil v časopise Jitřenka báseň Nářek vlastence ku spolubratru napísanú v intenciách Slávy dcery J. Kollára. Člen Tatrína (od 1844) a zakladajúci člen MS (1863).

Jurica, Rudolf

Jurica, Rudolf, 23. 7. 1940 Sabinov – 05. 02. 2017 Praha — slovenský generál. R. 1959 absolvoval Delostrelecké technické učilište v Martine, 1959 – 62 styčný technik, 1961 – 63 náčelník skupiny, 1963 – 67 inžinier oddielu – náčelník rádiolokačnej stanice, 1968 – 71 dôstojník pre rádiolokáciu a navádzací systém, 1971 – 72 veliteľ palebného protilietadlového oddielu. R. 1972 – 76 študoval na Vojenskej veliteľskej akadémii protivzdušnej obrany v Kalinine v ZSSR, po skončení štúdia náčelník štábu a neskôr veliteľ protilietadlovej raketovej brigády (1976 – 78). R. 1978 – 80 študoval na Vojenskej akadémii Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR K. J. Vorošilova v Moskve, po jej absolvovaní 1980 – 86 náčelník štábu a neskôr veliteľ divízie protivzdušnej obrany štátu (PVOŠ), 1985 generálmajor, 1986 – 90 náčelník štábu – 1. zástupca veliteľa PVOŠ, 1990 – 92 vedúci vedecký pracovník Inštitútu pre strategické štúdie, 1993 – 2001 veliteľ posádkového veliteľstva v Bratislave.

Juriev, Jurij Michajlovič

Juriev, Jurij Michajlovič, 15. 1. 1872 Moskva – 13. 3. 1948 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský herec a divadelný organizátor. Presadil sa ako milovník a tragéd, nadviazal na tradíciu ruského romantického herectva, zdôrazňoval dokonalosť a krásu deklamácie a gesta. Začínal v súbore Malého divadla v Moskve, 1893 – 1917 pôsobil v Alexandrinskom divadle v Petrohrade, 1918 založil Divadlo tragédie, ktoré čoskoro zaniklo. R. 1919 stál pri zrode Veľkého činoherného divadla (Boľšoj dramatičeskij teatr) v Petrohrade. Patril k vedúcim hereckým osobnostiam v Leningrade a Moskve, najdlhšie (znova 1921 – 28 a 1935 – 45) pôsobil v Alexandrinskom divadle. Vynikol najmä v postavách Dona Juana (Molière), Arbenina (M. J. Lermontov: Maškaráda) a Krečinského (A. V. Suchovo-Kobylin: Krečinskij sa žení) vytvorených v spolupráci s režisérom V. E. Mejerchoľdom (1907 – 17 Petrohrad; 1932 – 34 Moskva); hral i vo filme. Autor kníh Herecké rozhovory (Besedy akťora, 1947) a Zápisky (Zapiski, 2 zväzky, 1948). Nositeľ viacerých ocenení.

Jurík, Ľubomír

Jurík, Ľubomír, 21. 12. 1923 Liptovský Hrádok, okr. Liptovský Mikuláš – 15. 1. 1998 Zvolen — slovenský lesný inžinier. R. 1946 – 49 pôsobil v Ústave geodézie Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach, 1951 – 55 ako projektant, neskôr vedúci výrobného strediska v národnom podniku Lesostav v Liptovskom Hrádku, 1955 – 91 na Katedre lesníckych stavieb VŠLD (dnes Technická univerzita) vo Zvolene (1961 – 66 vedúci katedry), 1963 – 66 prodekan Lesníckej fakulty, 1966 – 72 a 1982 – 85 prorektor VŠLD, súčasne 1985 – 91 pôsobil na Stavebnej fakulte Univerzity prírodných a technických vied v Orane (Alžírsko); 1972 profesor. Absolvoval pracovné a študijné cesty a pobyty v Alžírsku, Bulharsku, vo Francúzsku, v Juhoslávii a Nórsku, napr. 1947 – 48 postgraduálne štúdium na Vysokej škole lesníckej v Nancy. Zaoberal sa problematikou lesných inžinierskych stavieb, najmä projektovaním a výstavbou lesných ciest, ako aj novou stavebnou technológiou, ekonomikou stavebných prác, mechanickými vlastnosťami zemín, podmienkami mechanizácie zemných a trhacích prác a novými konštrukčnými úpravami vozoviek. Spolupodieľal sa na vytvorení základných pokynov týkajúcich sa obsahu a grafickej úpravy projektovej dokumentácie lesných ciest. Spoluautor monografie Stavba lesných ciest (1963), autor a spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc (napr. Lesné cesty, 1983), učebných textov, štúdií a článkov publikovaných v odborných časopisoch a vo vedeckých zborníkoch. Člen viacerých odborných spoločností, nositeľ viacerých ocenení.

jurisdikcia

jurisdikcia, lat. iuris dictio —

1. v širšom význame právomoc orgánov verejnej moci (t. j. zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ako aj územnej a záujmovej samosprávy) ustanovovať alebo vyhlasovať (lat. ius dicere) právo v konkrétnej oblasti definovanej územne, vecne a personálne. V užšom, najčastejšie používanom význame sa pod jurisdikciou rozumie štátom vynútiteľná právomoc súdnej aplikácie práva a výkonu súdnych rozhodnutí, t. j. právomoc súdov rozhodovať v trestnoprávnej a súkromnoprávnej oblasti a príslušnosť tejto právomoci, jej rozsah a obvod (t. j. súdna príslušnosť, → kompetencia). Spravidla ide o jurisdikciu vykonávanú štátom na jeho území. Ak štát (vysielajúci) vykonáva svoju jurisdikciu na území iného štátu, ide o tzv. jurisdikčnú imunitu (štátu a jeho majetku) vykonávanú na diplomatických miestach (napr. na konzuláte, veľvyslanectve) alebo napr. na vojenských základniach v prijímajúcom štáte, ako aj na lodiach, v lietadlách ap., čo však miestne i osobne obmedzuje výkon jurisdikcie prijímajúceho štátu na jeho území;

2. v kánonickom práve riadiaca moc.

Jurko, Anton

Jurko, Anton, 28. 8. 1924 Ličartovce, okr. Prešov – 23. 3. 1997 Bratislava — slovenský botanik a ekológ. R. 1951 – 59 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UK, 1959 – 63 v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (dnes Pamiatkový úrad SR), 1963 – 75 v Botanickom ústave SAV, 1975 – 90 v Ústave experimentálnej biológie a ekológie SAV (dnes Ústav krajinnej ekológie SAV) v Bratislave; 1974 DrSc. Absolvoval niekoľko študijných a pracovných ciest a pobytov napr. v Rakúsku (1961), Nemecku (1964 – 66), Rumunsku a Juhoslávii (1967), Spojenom kráľovstve (1968), Belgicku a Španielsku (1969), Taliansku (1970), vo Fínsku (1971), v USA (1970), Nórsku (1973), na Kube (1976 – 77) a i.

Zaoberal sa najmä lesnými, krovinovými, skalnými, lúčnymi, pasienkovými a synantropnými spoločenstvami, opísal mnoho nových syntaxónov na všetkých úrovniach, zúčastnil sa na geobotanickom mapovaní Slovenska, vypracoval novú metódu klasifikácie rastlinných spoločenstiev (1974) a zaslúžil sa o ochranu viacerých historicky cenných stromov. Podieľal sa na organizovaní a riešení úloh projektu medzinárodného biologického programu UNESCO MaB (výskumný objekt Báb), zaslúžil sa o vznik samostatnej Katedry geobotaniky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (1955). Člen viacerých odborných spoločností a komisií, ako aj edičných a redakčných rád odborných časopisov, vedúci lexikálnej skupiny rastlinstvo v Encyklopédii Slovenska 5 – 6 (1981 – 82), iniciátor založenia a vydávania celoštátneho zborníka Československá ochrana prírody. Autor a spoluautor odborných monografií a príručiek, napr. Ochrana prírody na východnom Slovensku. Chránené územia, prírodné výtvory, rastliny a živočíchy (1967), Ekologické a socioekonomické hodnotenie vegetácie (1990), Biotopy Slovenska. Príručka k mapovaniu a katalóg biotopov (1996), viacerých geobotanických máp a učebných textov, ako aj vyše 150 vedeckých štúdií a odborných článkov publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, autor televíznych scenárov a odborných rozhlasových príspevkov. Nositeľ viacerých ocenení.

Jurkova Voľa

Jurkova Voľa — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v sev. časti Ondavskej vrchoviny, 301 m n. m.; 88 obyvateľov, 60,2 % slovenskej, 30,7 % rusínskej, 3,4 % ukrajinskej národnosti (2017). Mierne zvlnené, prevažne odlesnené územie. Obec písomne doložená 1618 ako Jurkowauola, 1773 Jurko-Volya, Jurkó-Volya, 1786 Jurko-Wolya, 1808 Jurko-Vólya, Jurkowa Wola, 1863 – 1902 Jurkovolya, 1907 – 13 Györgyfölde, 1920 Jurkova Voľa. Vznikla pravdepodobne na prelome 16. a 17. stor., patrila panstvu Makovica. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec. Stavebné pamiatky: neobarokový gréckokatolícky Chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky (1874, opravený v 2. polovici 19. stor.).

Jurkovič, Miloš

Jurkovič, Miloš, 30. 7. 1900 Modra (časť Kráľová) – 13. 12. 1987 Bratislava — slovenský muzeológ, publicista a bibliograf, otec flautistu M. Jurkoviča. Po absolvovaní štúdia poľnohospodárskeho inžinierstva na ČVUT v Prahe (1919 – 23) pôsobil 1924 – 26 v Štátnych výskumných ústavoch zemedelských. R. 1927 bol poverený budovaním Zemedelského múzea v Bratislave, 1930 – 40 jeho hlavný správca, zaslúžil sa o sprístupnenie jeho prvej expozície (1930) a po jeho zlúčení (1940) so Slovenským vlastivedným múzeom do Slovenského múzea (dnes SNM v Bratislave) 1940 – 48 jeho hlavný správca, 1948 – 55 riaditeľ (z funkcie musel z politických príčin odstúpiť), 1955 – 59 vedúci prírodovedného oddelenia a 1960 krátko Kabinetu múzejnej a vlastivednej práce (musel odísť do dôchodku); súčasne 1955 – 57 prednášal všeobecnú muzeológiu na Filozofickej fakulte UK.

Zakladateľská osobnosť a organizátor slovenského múzejníctva. V Slovenskom múzeu sa venoval systematickému dopĺňaniu zbierok, budovaniu knižnice a odborných oddelení poľnohospodárskeho i vlastivedného zamerania, spolupracoval na budovaní stálych expozícií aj príležitostných výstav. Koncom 2. svetovej vojny zabezpečil pred príchodom frontu evakuáciu zbierok, po vojne opravu budovy, navrátenie zbierok a obnovenie činnosti múzea a 1949 sa s J. Gerykom zaslúžil o jeho zoštátnenie, ako aj o zoštátnenie SNM v Martine. Od 1939 pokladník Zväzu slovenských múzeí, od 1945 jeho podpredseda.

Autor a spoluautor viacerých prác, odborných štúdií a článkov uverejňovaných v odborných muzeologických časopisoch, v zborníkoch a vo vlastivedných periodikách, v ktorých sa zaoberal dejinami a aktuálnymi problémami slovenského múzejníctva, zostavil a zredigoval súhrnnú publikáciu Slovenské múzeá, ich vznik a prehľad sbierok (1945). Zaoberal sa dokumentovaním spôsobu života slovenských roľníkov, a tým aj vývoja slovenského poľnohospodárstva, ďalej botanikou, dejinami vinohradníctva a ovocinárstva (Slovenské ovocinárstvo kedysi a dnes, 1970, spoluautor; Kronika ovocinárstva na Slovensku, 1974 – 76), autor viacerých bibliografií z oblasti poľnohospodárstva, vinohradníctva a lesníctva, člen komisie SAV pre poľnohospodársku terminológiu. Písal o významných osobnostiach slovenských kultúrnych dejín (Dr. Jozef Ľudovít Holuby, 1943; Ľudovít Orphanides – ovocinár, 1946), významne prispel ku genealogickému výskumu na Slovensku (spracoval napr. genealógiu rodu Jurkovičovcov). Autorsky spracoval heslá do Slovenského náučného slovníka (1932) a Encyklopédie Slovenska (1979 – 82). Organizátor amatérskeho fotografovania na Slovensku. Svetský funkcionár evanjelickej cirkvi a. v. Nositeľ viacerých ocenení a vyznamenaní; 1968 vyznamenaný Cenou Andreja Kmeťa.

Jurkovič, Miloš

Jurkovič, Miloš, 7. 7. 1937 Bratislava — slovenský flautista a pedagóg, organizátor hudobného života, syn muzeológa M. Jurkoviča, zať A. Moyzesa. R. 1956 – 63 študoval hru na flaute u V. Brunnera st. na konzervatóriu i na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. R. 1961 – 65 prvý flautista Symfonického orchestra Československého rozhlasu (dnes Slovenský rozhlas, súčasť RTVS) v Bratislave, zároveň od 1963 koncertný umelec (sólista i komorný hráč), 1995 – 97 generálny riaditeľ vydavateľstva Opus, súčasne 1993 – 2003 riaditeľ Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, 2003 – 04 vedúci hudobnej redakcie Rádia Devín. R. 1965 – 2007 pôsobil aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (vybudoval triedu hry na flaute a cieľavedome rozvíjal vysokoškolskú pedagogiku), 1979 – 81 dekan Hudobnej fakulty, 1985 – 94 rektor; 1985 profesor.

Hoci sa na začiatku, ako aj v závere sólistickej kariéry venoval džezu (1962 na Svetovom festivale demokratickej mládeže v Helsinkách získal zlatú medailu), presadil sa koncertnou umeleckou činnosťou v oblasti klasickej hudby. V jeho mnohostrannom repertoári dominuje hudba baroka, ale i 20. stor. s významným zastúpením (a tým aj s propagáciou) slovenskej hudby (premiéry mnohých, jemu dedikovaných diel). Vystupoval na významných hudobných festivaloch a na koncertoch doma i v zahraničí (napr. v Musikverein vo Viedni, v Rudolfine v Prahe, v Gewandhause v Lipsku, v Schauspielhause v Berlíne, vo Wigmore Hall v Londýne, ďalej v Egypte, na Filipínach a v USA). Účinkoval s mnohými orchestrami, ako aj v recitáloch so sprievodom klávesových nástrojov, gitary i harfy. Umelecký partner početných slovenských (H. Gáfforová, M. Karin, R. Macudziński, K. Havlíková, F. Klinda, I. Sokol, A. Cattarino, J. Zsapka a i.) i zahraničných interpretov (Z. Růžičková; Zdeněk Tylšar, *1945, †2006; Klaus Thunemann, *1937; Angela Brownbridgeová; a i.). Spolupracoval s viacerými hudobnými vydavateľstvami (najčastejšie s Opusom), nahral vyše 20 zvukových nosičov (o. i. diela G. F. Händla, A. Vivaldiho a I. Paríka). Ako pedagóg zdôrazňoval jednotu praxe a teoretických vedomostí, presadzoval moderné trendy i techniky tvorenia tónu či zvukov na flaute (mikrointervaly, glissando, frullato, pizzicato, whistle tóny a i.). K jeho najvýznamnejším žiakom patria V. Samec, T. Jánošík, M. Turner a D. Zsapková. Počas pôsobenia v Slovenskom rozhlase zaviedol novú štruktúru hudobného vysielania a cieľavedomou dramaturgiou zrovnocennil vystúpenia Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu s podujatiami Slovenskej filharmónie, zaslúžil sa napr. o kompletné uvedenie, nahratie a vydanie symfónií A. Moyzesa (2003, dirigent L. Slovák).

R. 2003 – 08 predseda festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností. Popredný funkcionár stavovských organizácií (napr. bývalého Zväzu slovenských skladateľov a Slovenskej hudobnej únie), 2000 – 04 sa ako predseda Slovenskej hudobnej spoločnosti zaslúžil o revitalizáciu a úspešné pôsobenie jej Mládežníckeho orchestra. Člen predstavenstva Spolku koncertných umelcov v Bratislave, viceprezident Dvořákovej spoločnosti pre českú a slovenskú hudbu v Londýne. Nositeľ Ceny Frica Kafendu (1970) a iných ocenení.

Jurkovičová, Anna

Jurkovičová, Anna, 17. 6. 1861 Turá Lúka, dnes mestská časť Myjavy – 21. 1. 1931 Skalica — slovenská osvetová pracovníčka, zberateľka výšiviek a i. ľudovoumeleckých výrobkov, vnučka S. Jurkoviča, sestra D. S. Jurkoviča. Žila v Brezovej pod Bradlom, neskôr v Skalici. R. 1910 spoluzakladateľka Družstva pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici, 1911 – 30 jeho tajomníčka. Cestovala po Slovensku, venovala sa výskumu a zberu ľudovoumeleckých výrobkov (výšiviek, krojov, čipiek, výrobkov z dreva, hračiek, košíkov, keramiky, obrázkov maľovaných na skle). Organizovala ľudovoumeleckú výrobu, udržiavala kontakty s výrobcami, najmä s výšivkárkami, archivovala vzory ľudových výšiviek s ohľadom na regionálne špecifiká, organizovala výstavky výšiviek a i. výrobkov družstva, zostavila výstavné kolekcie družstva na Dunajské veľtrhy v Bratislave. Kresbová dokumentácia vzorov a výšiviek bola zaradená do viazaných vzorníkov družstva, ktoré sa po jeho zániku (1952) stali súčasťou zbierok múzea v Skalici (dnes Záhorské múzeum v Skalici).

Jurkovičová, Anna

Jurkovičová, Anna, vydatá Hurbanová, 6. 4. 1824 Nové Mesto nad Váhom – 2. 2. 1905 Martin, pochovaná na Národnom cintoríne — slovenská ochotnícka herečka, dcéra S. Jurkoviča, manželka J. M. Hurbana, matka S. Hurbana (→ Vajanský), stará matka Vladimíra Hurbana Vladimírova (→ VHV) a V. Roya.

Od 1831 žila v Sobotišti. Ako ochotnícka herečka podporovala formou divadelných predstavení šírenie národného povedomia a bojovala proti spoločenským predsudkom. R. 1841 – 42 vystupovala v rámci divadelných aktivít svojho otca ako jedna z prvých divadelných ochotníčok na Slovensku v ochotníckej družine bratislavských študentov, ktorí boli členmi Slovenského národního divadla nitranského. Účinkovala v troch predstaveniach: v aktovke Starý vozka Petra III. (ako Anička Dobrožilová, 1841 Sobotište) A. von Kotzebueho, vo veselohre Divotvorný klobauk (krčmárova dcéra Betuška, 1841 Myjava) V. K. Klicperu a v tragédii Nevolníci aneb Isidor a Olga (Olga, 1842 Sobotište, Liptovský Mikuláš) Ernsta Benjamina Saloma Raupacha (*1784, † 1852). Mala vystúpiť aj v titulnej postave vo Voltairovej tragédii Zaira aneb Boj víry a lásky (v preklade A. Braxatorisa ml.), ale z organizačných príčin sa predstavenie na Myjave (1842) neuskutočnilo. Po sobáši s J. M. Hurbanom (1845) už v divadle nevystupovala a venovala sa len rodine a miestnej osvetovo-výchovnej činnosti. R. 1845 – 48 žila v Hlbokom, v období prenasledovania rodiny počas Slovenského povstania 1848 – 49 sa 1848 ukrývala s rodinou v Rusave (dnes okres Kroměříž) na Morave a v Prahe, 1849 opäť v Rusave, potom žila v Brezovej pod Bradlom, od 1850 v Hlbokom a po manželovej smrti od 1888 v Martine.

Jej životný príbeh opísala A. Lacková (Zora) v románoch Anička Jurkovičová (1948) a Z čírej lásky (1958), v réžii J. Lacku bol nakrútený trojdielny televízny film Anička Jurkovičová (1983). Od 1998 sa v Novom Meste nad Váhom každoročne koná prehliadka neprofesionálnych divadelných súborov Festival Aničky Jurkovičovej.

Jūrmala

Jūrmala [júr-] — kúpeľné mesto s osobitným štatútom (republikové mesto) v Lotyšsku na brehu Rižského zálivu v regióne Livónsko asi 25 km západne od hlavného mesta Riga; 57-tis. obyvateľov (2016). Priemysel celulózovo-papiernický. Klimatické a balneologické liečebné kúpele, najväčšie kúpeľné mesto krajiny (pramene sírovodíkových minerálnych vôd, liečba chorôb pohybového aparátu, porúch látkového metabolizmu, srdcovo-cievnych a ženských chorôb), morské kúpele a prímestská rekreačná oblasť Rigy (dostupné predmestskou železnicou).

Pôvodne rybárska osada, ako kúpeľné stredisko sa začala rozvíjať na začiatku 19. stor., keď sa tam liečili vojaci po napoleonských vojnách. R. 1827 tam bol postavený prvý liečebný dom (Kursaal) a 1834 prvý hotel, rozvoj kúpeľov nastal koncom 19. stor. Po 1. svetovej vojne sa osada stala súčasťou nezávislého Lotyšska, 1920 sa zlúčila so 16 okolitými obcami a získala štatút mesta s názvom Rigas-Jūrmala. V medzivojnovom období vznikli v Jūrmale ďalšie kúpeľné a kultúrne zariadenia. Počas 2. svetovej vojny v júni 1940 bola obsadená sovietskymi vojskami (od augusta 1940 bolo Lotyšsko súčasťou Sovietskeho zväzu), v júni 1941 – októbri 1944 okupovaná nacistickým Nemeckom. Po oslobodení tam sovietska moc organizovala masové deportácie a zatýkanie civilného obyvateľstva. R. 1946 – 59 bola Jūrmala súčasťou mesta Riga, od 1959 samostatné mesto. Univerzita, múzeá.

Jur nad Hronom

Jur nad Hronom, Garamszentgyörgy — obec v okrese Levice v Nitrianskom kraji vo vých. časti Podunajskej pahorkatiny na ľavom brehu Hrona, 147 m n. m.; 969 obyvateľov, 65,4 % slovenskej, 31,0 % maďarskej národnosti (2017). Rovinné odlesnené územie, pozdĺž Hrona zvyšky lužného lesa.

Obec písomne doložená 1276, 1292, 1312 a 1332 ako Sanctus Georgius, 1559 Zenthgyewrgh, 1571 Zenth Georgy, 1663 Szentgyörgy, 1773 Sz(ent)–György, 1786 S(ent)–György, 1808 Szent-György, 1863 Szentgyörgy, 1873 – 82 Garamszentgyörgy, 1888 – 1902 Szentgyörgy, 1907 – 13 Garamszentgyörgy, 1920 Hronský Sv. Jur, 1927 – 38 Sv. Jur nad Hronom, 1938 – 45 Garamszentgyörgy, 1945 – 48 Garam-Szentgyörgy, 1948 – 55 Sv. Jur nad Hronom, 1955 Jur nad Hronom. V 30. rokoch 14. stor. mala samostatnú farnosť. Od 15. stor. patrila predialistom Ostrihomského arcibiskupstva. R. 1558 ju vypálili Turci a 1644 im bola poplatná. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, po 2. svetovej vojne presídlenie časti maďarských občanov do Maďarska a príchod Slovákov z Maďarska. Archeologické nálezy: sídliská z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou), eneolitu (skupina brodziansko-nitrianska, badenská kultúra), z bronzovej (severopanónska a čačianska kultúra), halštatskej, laténskej a rímskej doby i z raného (9. stor.) a vrcholného stredoveku. Stavebné pamiatky: na návrší na okraji obce románsky rímskokatolícky Kostol sv. Juraja (2. štvrtina 13. stor., obnovený koncom 15. stor. a v 18. stor., rozšírený 1937, reštaurovaný v polovici 20. stor.), kostol reformovanej cirkvi (neskoroklasicistický z 1878, upravený v 2. polovici 20. stor.), evanjelický kostol (1956), zvonica (19. stor.), technická pamiatka železobetónový most cez Hron (20. roky 20. stor.), v sedliackom dome z 19. stor. múzeum Ľudový dom (expozícia tradičného bývania a života).

Jurová

Jurová, Dercsika — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v Podunajskej rovine v juž. časti Žitného ostrova, 117 m n. m.; 461 obyvateľov, 17,8% slovenskej, 80,0 % maďarskej národnosti (2017). Rovinné odlesnené územie, miestami sa vyskytuje rašelina. V katastri obce sa nachádza prírodná rezervácia Jurovský les (vyhlásená 1993, rozloha 2,1 ha) zriadená na ochranu zvyškov lužného lesa uprostred poľnohospodársky využívanej krajiny.

Obec písomne doložená 1253 ako Gurgsuka, Gyurgsuka, 1307 Georgy, 1312 Gurschka, 1322 Gurchka, 1329 Geursoka, 1413 Gyersoka, 1431 Gyerczeka, 1773 Dercsika, 1786 Derczika, 1808, 1863 – 1948 Dercsika, 1948 Jurová. Pôvodne patrila Bratislavskému hradu, od 14. stor. miestnym zemanom, v 17. stor. Mékesovcom, Balogovcom a i. R. 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Klasicistický rímskokatolícky Kostol Nanebovzatia Panny Márie (1778, upravený 1927), prícestná socha Panny Márie (2. polovica 19. stor.).

Jurské

Jurské — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v severozáp. časti Levočských vrchov, 647 m n. m.; 1 192 obyvateľov (2017). Vrchovinné prevažne odlesnené územie. Obec založená v 13. stor. Görgeyovcami, písomne doložená 1294 ako Sanctus Georgius, 1329 Sentgurg, Sentgurgk, 1330 Scentgewrg, 1345 Sentgytgh, 1808 Szent-György, Sankt-Georgen, Jurské, Djurské, 1863 – 1902 Szentgyörgy, 1907 – 13 Szepesszentgyörgy, 1920 Jurské. Obyvatelia sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom. R. 1953 bola časť katastra obce začlenená do bývalého vojenského obvodu Javorina (do 2010). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Juraja (pôvodne ranogotický z 13. stor., prestavaný v 17. stor., upravený v 20. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1865, upravený v 1. polovici 20. stor.).

Juruá

Juruá [churua], portugalsky Rio Juruá — rieka v Peru a v záp. Brazílii, pravostranný prítok Amazonky; dĺžka 3 280 km, rozloha povodia 225 800 km2, priemerný ročný prietok v ústí 8 440 m3/s. Pramení v Peru vo vých. predhorí Peruánskych Ánd, ústi pri meste Fonte Boa v Brazílii. Najväčší prítok Tarauacá (pravostranný). Splavná 1 823 km od ústia po mesto Cruzeiro do Sul.

jury

jury [žü-; lat. > fr.] —

1. skupina odborníkov, ktorá riadi a posudzuje umelecké, spoločenské, športové, obchodné a iné súťaže, rozhoduje o ich regulárnosti, o výbere účastníkov, resp. prác (diel) prihlásených do súťaže, o výslednom poradí, o udelení cien a i.; porota. V športe skupina športovo-technických pracovníkov poverená riadením športových súťaží spravidla v medzinárodnom meradle. Zabezpečuje najmä športovo-technické riadenie súťaže, sleduje prácu rozhodcov (v prípade potreby je oprávnená odvolať ich z funkcie), vyhlasuje vylúčenie alebo diskvalifikáciu športovcov a rozhoduje v prvej inštancii o námietkach proti porušeniu pravidiel daného športu či iných súťažných noriem. Jej zloženie a rozsah jej pôsobnosti stanovujú pravidlá jednotlivých športov. Funkciu jury v domácich súťažiach obvykle plní súťažná komisia, usporiadateľský súťažný alebo turnajový výbor, technické riaditeľstvo súťaže, resp. iný orgán vytvorený podľa pravidiel jednotlivých športov alebo podľa súťažných pravidiel športových zväzov, prípadne zložený z hlavných rozhodcov;

2. práv. v niektorých štátoch (Francúzsko, Spojené kráľovstvo, USA a i.) porota pri porotnom súde.

Juskova Voľa

Juskova Voľa — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji na rozhraní Slanských vrchov a Východoslovenskej nížiny, 273 m n. m.; 314 obyvateľov (2017). Vrchovinné územie je zalesnené prevažne dubovými a bukovými lesmi. Obec písomne doložená 1547 ako Jwzkowa Vola, 1567 Juskoua Volya, 1570 Juszkoua Volia deserta, 1623 Juzkowolia, 1635 Jusko Volia, 1648 Juskowolia, 1773 Juszko-Volya, Volya, Wolya, 1786 Juszko-Wolya, 1808 Juszko-Vólya, Jusko-Wola, 1863 Volya, 1873 Juszkovolya, 1877 Juszkóvólya, 1882 Juszkovolya, 1888 – 1902 Juszkóvolya, 1907 – 13 Józsefvölgy, 1920 Jusko Voľa, 1927 Juskova Voľa. Založená pred 1547 šoltýsom Juskom, 1570 opustená. V 16. a 17. stor. patrila panstvu Vranov, od 17. stor. vlastnila jej časť rodina Hadikovcov-Barkóciovcov. Obyvatelia obce boli rusínskeho pôvodu, zaoberali sa poľnohospodárstvom, kolárstvom, uhliarstvom a prácou v lesoch. Gréckokatolícky Chrám sv. Cyrila a Metoda (1930 na mieste staršieho z polovice 19. stor.).

justácia

justácia [lat.], justáž — v meracej technike súhrn operácií slúžiacich na nastavenie meracích alebo optických prístrojov tak, aby bola zabezpečená presnosť, správnosť a spoľahlivosť ich činnosti. Odborný zásah do prístroja, ktorý sa vykonáva automaticky, poloautomaticky alebo ručne. Pri justácii meracieho prístroja sa jeho údaj nastavuje podľa niektorej známej hodnoty vybraného objektu, napr. podľa normálu, pri justácii optickej sústavy sa nastavuje vzájomná poloha šošoviek, hranolov a zrkadiel tak, aby predstavovali centrovanú sústavu zabezpečujúcu kvalitné zobrazovanie. Justácia je nevyhnutná po zhotovení prístroja, ale napr. aj po náraze alebo pri výraznej zmene vonkajších podmienok (teploty, tlaku ap.). Justáciu treba odlíšiť od kalibrácie, ktorá nie je spojená so zásahom do prístroja.

Justícia

Justícia, lat. Iustitia — starorímska bohyňa práva a spravodlivosti, alegorická personifikácia morálnej sily v právnych systémoch. Za jej otca bol považovaný Jupiter, inokedy Saturn. V rímskej mytológii vznikla splynutím gréckej bohyne Themis (Grékmi uctievaná ako bohyňa zákonného poriadku) a jej dcéry, bohyne spravodlivosti Diké.

Justícia ako dôstojná žena s mečom (symbol trestu) v pravej a s váhami (presným odhadom viny a neviny) v ľavej ruke (vychýlené váhy symbolizovali zásadu in dubio pro reo) je najznámejším alegorickým zobrazením v európskej kultúre (Rimania ju takto spodobňovali na minciach) a umení (neskôr aj s uhlomerom, glóbusom a zákonníkom). Pôvodne bola zobrazovaná ako vidiaca, od konca stredoveku s páskou na očiach symbolizujúcou slepotu justície, podľa iného chápania nestrannosť (prvá známa socha Justície s páskou pochádza z roku 1543 od Hansa Gienga, †1562). Zachovalo sa množstvo sôch a vyobrazení Justície, od renesancie sa jej maliarske a sochárske vyobrazenia stali súčasťou interiérovej výzdoby radníc, resp. justičných palácov.

justícia

justícia [lat.] —

1. v rímskom práve spravodlivosť, princíp spravodlivosti často spájaný s pojmom aequitas; idea, podľa ktorej okrem písaného zákona (resp. zároveň s ním) existuje aj pojem objektívna spravodlivosť (lat. iustitia), t. j. nepísané morálne pravidlá, ktorými by sa mal v právnych vzťahoch riadiť každý a podľa ktorých by mali rozhodovať súdne orgány. Justícia vplývala na rozhodovaciu prax aj na tvorbu práva, odvolávali sa na ňu najmä cisárske rozhodnutia;

2. v súčasnosti orgány ochrany práva a ich činnosť, t. j. orgány, ktoré sú rôznou mierou spojené s výkonom súdnej moci; súdne orgány, súdnictvo. Pod justíciou sa chápu napr. aj orgány správy súdov, ku ktorým patrí predovšetkým ministerstvo spravodlivosti (preto sa vo viacerých štátoch označuje ako ministerstvo justície), v niektorých štátoch aj prokuratúra.

Justícia

Justícia — protifašistická odbojová občianska skupina, ktorá 1939 – 45 pôsobila na Slovensku ako jedna z najaktívnejších v rámci občianskeho odboja. Nazvaná podľa kníhkupectva Justícia v Bratislave, ktoré jeho spolumajiteľ, poručík Oldřich Seiler (*1915, †1945, bývalý dôstojník česko-slovenskej armády českej národnosti, zahynul v koncentračnom tábore Mauthausen), dal k dispozícii na ilegálnu činnosť. Vedúcou osobnosťou skupiny bol lekár, profesor K. Koch. Skupina združovala prevažne českých antifašistov z radov inteligencie, pracovníkov hospodárskych a zdravotných inštitúcií, súkromných podnikateľov ap. Nemala vybudovanú pevnú konšpiračnú a organizačnú sieť. Väčšina jej spolupracovníkov bola zapojená v ilegálnej činnosti i v ďalších skupinách. Politicky sa orientovala na československú vládu v londýnskom exile, čím bola najbližšie k skupine Flóra, s ktorou aj úzko spolupracovala. Udržiavala styky s viacerými spravodajskými skupinami v Protektoráte Čechy a Morava i na Slovensku, ako aj s dôstojníkmi slovenskej armády (najmä prostredníctvom J. Goliana), príslušníkmi žandárstva a Ústredňou štátnej bezpečnosti. Pomáhala českým dôstojníkom, väzneným a prenasledovaným antifašistom a rasovo prenasledovaným a ich rodinám najmä pri ilegálnych prechodoch cez Slovensko na Balkán a do záp. Európy, spoluorganizovala partizánske hnutie najmä na vých. Slovensku a v Bratislave a plnila aj spravodajské úlohy pre československú vládu v Londýne. Po ochabnutí činnosti Flóry v polovici 1944 fakticky prevzala jej odbojové aktivity na záp. Slovensku a v Bratislave a počas SNP ich rozšírila o spoluprácu s vedením KSS na povstaleckom území. R. 1944 – 45 nemecké nacistické bezpečnostné orgány odhalili a zatkli viacerých jej členov, niektorí neskôr zahynuli v koncentračných táboroch.

justicia

justicia, Justicia, Beloperone, Jacobinia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď akantovité. Vždyzelené trvalky, polokry a kry vyskytujúce sa v tropických a subtropických oblastiach. Majú protistojné zvyčajne jednoduché listy a nápadné pestrofarebné rúrkovité alebo pyskovité kvety usporiadané v strapcoch alebo v metlinách obklopených pestrofarebnými podpornými listeňmi, plod tobolka. Patrí sem okolo 420 druhov, napr. z Mexika pochádzajúca 1 m vysoká justicia bodkovaná (Justicia brandegeana, Beloperone guttata) s 10 cm dlhými ovisnutými súkvetiami zloženými z bielych kvetov a zo žltých alebo z tmavoružových podporných listeňov, z Južnej Ameriky pochádzajúca do 2 m vysoká justicia nádherná (Justicia carnea, Jacobinia carnea) s ružovými, 5 cm dlhými kvetmi obklopenými omnoho menšími zelenými podpornými listeňmi (známe sú aj biele, žlté alebo oranžové odrody) a Justicia rizzinii (Justicia floribunda, Jacobinia pauciflora), ktoré sa pestujú v skleníkoch alebo ako izbové rastliny. Nazvaná podľa škótskeho záhradníka Jamesa Justicea (*1698, †1763).

Justičná akadémia Slovenskej republiky

Justičná akadémia Slovenskej republiky — nezávislá vzdelávacia inštitúcia s celoštátnou pôsobnosťou so sídlom v Pezinku, ktorá zabezpečuje, organizuje a vykonáva vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov. Založená 2003 ako rozpočtová organizácia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, činnosť začala 2004. R. 2017 mala Katedru verejného práva a Katedru súkromného práva.