Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 137 z celkového počtu 137 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jovice

Jovice, Jólész — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Rožňavskej kotline na nive potoka Čremošná, 280 m n. m.; 740 obyvateľov, 23,4 % slovenskej, 69,1 % maďarskej národnosti (2017). Na nive a náplavových kužeľoch pahorkatinné odlesnené územie, na vápencovej Silickej planine s krasovými formami porasty dubovo-hrabového, na svahoch porasty bukového lesa.

Obec písomne doložená 1352 ako Pachapataka, 1427 Jolees, 1773, 1786, 1808 Jólesz, 1863 Jólész, 1873 Jolész, 1877 – 82 Jólesz, 1888 – 1913 Jólész, 1920 Jolés, 1927 – 48 Jólész, 1948 – 76, 1990 Jovice, 1976 – 90 pričlenená k mestu Rožňava. Vznikla pravdepodobne na prelome 13. a 14. stor. na území panstva Krásna Hôrka, v 15. stor. časť vlastnili Bebekovci. V 16. stor. počas valaskej kolonizácie bola obec dosídlená. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom, neskôr aj baníctvom. R. 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Stavebná pamiatka: zvonica (1892); rímskokatolícky Kostol Ducha Sv. (1997); rodný dom právnika a liečebného pedagóga Andreja Chazára (*1745, †1816), ktorého zásluhou bol vo Váci 1802 otvorený prvý ústav pre hluchonemých v Uhorsku.

Jovkov, Jordan Stefanov

Jovkov, Jordan Stefanov, 9. 11. 1880 Žeravna, Slivenská oblasť – 15. 10. 1937 Plovdiv — bulharský prozaik a dramatik. Po ukončení štúdia na gymnáziu v Sofii 1902 – 04 navštevoval školu pre dôstojníkov v zálohe v Kňaževe. R. 1904 – 12 pôsobil ako učiteľ na viacerých vidieckych školách v oblasti Dobrudže, po mobilizácii 1912 bojoval na frontoch dvoch balkánskych vojen (1912 – 13) a 1. svetovej vojny. Kontakt s dedinským prostredím a vojnové skúsenosti sa stali pre neho bohatým zdrojom literárnych námetov, ktoré rozvinul ako znalec vnútorného sveta postáv i ako pútavý rozprávač so zmyslom pre detail a vyvážený kompozičný kontrast. Jeho poviedky a románové skladby sú plastické, majú črty kritického realizmu a rezonuje v nich autorov romantický optimizmus, najmä viera v mravné ideály. Jovkov debutoval ako básnik, od 1913 začal časopisecky publikovať dokumentárne črty, novely a poviedky s vojenskou tematikou, ktoré vyšli knižne pod názvom Poviedky I (Razkazi I, 1917) a Poviedky II (Razkazi II, 1918). Zbierkami poviedok Posledná radosť (Posledna radost, 1926), Staroplaninské povesti (Staroplaninski legendi, 1927; slov. 1968), Večery v antimovskom hostinci (Večeri v Antimovskija chan, 1928), Ženské srdce (Žensko sărce, 1935) a Keby vedeli hovoriť (Ako možecha da govoriat, 1936) sa zapísal do dejín bulharskej i svetovej literatúry ako majster krátkej prózy. Autor novely Kosec (Žetvariat, 1920; slov. 1947), románu Majer na hranici (Čiflikăt kraj granicata, 1934), drám Albena (1929; slov. 1972), Boriana (1932; slov. 1973) a Obyčajný človek (Obiknoven čovek, 1936; slov. 1950), komédie Milionár (Milionerăt, 1930; slov. 1971) a nedokončeného románu Dobrodružstvá Gorolomova (Prikľučenijata na Gorolomov, 1938). Na Slovensku vyšiel výber Jovkových poviedok Pieseň kolies (1981). Jeho diela sú preložené do vyše 25 jazykov.

Jovsa

Jovsa — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji na rozhraní Východoslovenskej nížiny a Vihorlatu, 138 m n. m.; 791 obyvateľov (2017). Pahorkatinný reliéf na neogénnych a kvartérnych sedimentoch nížiny prechádza na sopečných horninách do vrchovinného reliéfu Vihorlatu. Územie je v sev. časti zalesnené. V katastri obce sa nachádzajú NPR Jovsianska hrabina a Vihorlat.

Obec písomne doložená 1418, 1419, 1427 ako Joza, 1599 Joza, Josza, 1773, 1786 Josza, 1808 Jósza, Jósa, 1863 – 1913 Jósza, 1920 Jovsa. Založená pravdepodobne okolo 1400. Patrila šľachticom z Michaloviec a Tibavy ako súčasť panstva Jasenov. V polovici 15. stor. tam bol vodný mlyn. R. 1953 bola z obce vyčlenená obec Valaškovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V katastri obce nálezy kamenných kopcov podobných mohylám pravdepodobne z halštatskej doby alebo raného stredoveku. Stavebná pamiatka: neskoroklasicistický gréckokatolícky Chrám ochrany presv. Bohorodičky (1837, opravovaný v 1. polovici 20. stor.; nemá ikonostas).

Jovsianska hrabina

Jovsianska hrabina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Jovsa v okrese Michalovce, súčasť CHKO Vihorlat; vyhlásená 1953, rozloha 257,6 ha. Zriadená na ochranu prirodzených lesných spoločenstiev dubovo-hrabového lesa s výskytom chránených druhov rastlín, najmä bledule jarnej (Leucojum vernum).

Joynerová-Kerseeová, Jackie

Joynerová-Kerseeová [džoj- -sí-] (Joyner-Kersee), Jackie, 3. 3. 1962 East Saint Louis, Illinois — americká športovkyňa považovaná za jednu z najlepších v histórii ženskej atletiky a za najlepšiu v sedemboji. Na letných olympijských hrách 1984 získala striebornú medailu v sedemboji, na letných olympijských hrách 1988 zlatú medailu v sedemboji a v skoku do diaľky a na letných olympijských hrách 1992 a 1996 striebornú medailu v skoku do diaľky. Na MS v atletike získala 4 zlaté medaily (1987 v sedemboji a skoku do diaľky, 1991 v skoku do diaľky, 1993 v sedemboji). R. 1994 sa stala víťazkou ankety Atlét sveta vyhlasovanej Medzinárodnou asociáciou atletických federácií (IAAF). Jej svetový rekord v sedemboji s hodnotou 7 291 bodov z 1988 je považovaný za jeden z najlepších výkonov v histórii atletiky a dodnes (2018) nebol prekonaný.

joystick

joystick [džojstik; angl.], aj džojstik — inform. pákový ovládač patriaci medzi vstupné zariadenia počítača, používaný na riadenie programov, najmä počítačových hier (napr. na ovládanie leteckých simulátorov). Zvislá páka pohyblivo upevnená v pevnej základni vyvoláva svojím vychýlením v istom smere pohyb kurzora (resp. objektu) na obrazovke počítača. V súčasnosti sa informácia o vychýlení páky v určitom smere a o veľkosti jej výchylky dostáva do počítača v podobe analógového alebo digitálneho signálu pomocou USB kábla (predtým cez tzv. gameport, t. j. konektor pre vstupné zariadenie počítača na ovládanie počítačových hier). Niektoré joysticky sú doplnené ďalšími tlačidlami a ovládacími prvkami s programovateľnou funkciou. Od svojho prvého komerčného rozšírenia v 80. rokoch 20. stor. sa joysticky stále zdokonaľujú a na prelome 20. a 21. stor. bol vyvinutý joystick so spätnou väzbou, ktorý (na rozdiel od činnosti predchádzajúcich joystickov založených na koordinácii oka a ruky) pri hre reaguje na danú situáciu spätne svojím pohybom, čo umožňuje jednoduchšie a reálnejšie posudzovanie účinkov pohybu páky používateľom vďaka tomu, že používateľ cíti napr. odpor vzduchu, vietor, náraz na tehlovú stenu, spätnú silu alebo klzkosť ľadu a nereaguje na situáciu v hre iba na základe pohľadu na obrazovku. Joystick sa využíva aj v neherných aplikáciách napr. na ovládanie virtuálneho pohybu v súradnicovej sústave, na ovládanie pohybu priemyselných strojov (robotov, žeriavov ap.) alebo aplikácií v spotrebnej elektronike (napr. joysticky mobilných telefónov ovládané palcom).

Jozef I. Emanuel

Jozef I. Emanuel, nazývaný Reformátor, 6. 6. 1714 Lisabon – 24. 2. 1777 Sintra — portugalský kráľ (od 1750) z dynastie z Bragançy, syn Jána V. Krásneho a Márie Anny Habsburskej (*1683, †1754), dcéry rímsko-nemeckého cisára Leopolda I., manžel Marianny Viktórie (od 1729), dcéry španielskeho kráľa Filipa V., otec Márie I. Po otcovej smrti a nástupe na trón poveril starostlivosťou o vládne záležitosti významného propagátora myšlienok osvietenského absolutizmu markíza de Pombal. Na začiatku jeho vlády (1755) postihlo krajinu (najmä Lisabon) jedno z najsilnejších zemetrasení (vyše 100-tis. obetí). Z katastrofy sa už nikdy nespamätal (trpel napr. klaustrofóbiou), sídlo dočasne presunul do paláca Ajuda a hlavné mesto dal s vysokými nákladmi dôkladne zrekonštruovať. Od 1774 pre jeho zdravotnú nespôsobilosť vládla ako regentka jeho manželka Marianna Viktória. Počas Jozefovej vlády boli zreorganizované štátne financie, potláčala sa moc cirkvi a vysokej šľachty, bol podporovaný obchod a priemysel a hlavnou prioritou sa stalo pokračovanie v kolonizácii Brazílie. R. 1759 boli z Portugalska vypovedaní jezuiti a ich majetok bol skonfiškovaný. Jozefove reformy prispeli k zlepšeniu stavu poľnohospodárstva, štátnej správy, školstva, súdnictva a vojenstva. Cieľom jeho vlády bola modernizácia krajiny, ako aj ekonomické a antiklerikálne reformy, v ktorých sa však po jeho smrti už nepokračovalo.

jozefínske dištrikty

jozefínske dištrikty — územné verejnosprávne jednotky, ktoré vznikli 1785 v habsburskej monarchii územnou reorganizáciou nariadenou cisárom Jozefom II. s cieľom zefektívniť štátnu správu, zreformovať šľachtickú samosprávu a zabezpečiť absolutistickú a centralistickú formu vlády. Uhorsko, Chorvátsko a Slavónsko boli rozdelené na 10 častí (dištriktov), do každej patrilo 4 – 5 stolíc. Na čele dištriktov boli panovníkom vymenúvaní komisári, im podliehajúce stolice spravovali panovníkom dosadení podžupani. Na území dnešného Slovenska boli zriadené tri dištrikty: Nitriansky (bývalá Prešporská, Nitrianska, Trenčianska a Tekovská stolica; komisár J. Ürméni), Banskobystrický (bývalá Turčiansko-zvolenská, Hontianska, Gemerská a Liptovsko-oravská stolica; komisár Ladislav Prónai) a Košický (bývalá Spišská, Šarišská, Abovsko-turnianska a Zemplínska stolica; komisár František Sentiváni). Reforma narazila na odpor a Jozef II. ju tesne pred smrťou odvolal (nariadenie z 28. 1. 1790). Dištrikty zanikli k 1. 5. 1790 a v priebehu 1790 sa územnosprávne členenie vrátilo k stavu pred 1785.

jozefínske reformy

jozefínske reformy — súhrnné označenie opatrení (reforiem), ktoré realizoval cisár Jozef II. s cieľom vytvoriť v duchu osvietenského absolutizmu z heterogénnych habsburských dŕžav suverénny a jednotný štát a politicky, hospodársky a vojensky posilniť habsburskú monarchiu. Reformy, ktoré nariaďoval formou patentov (výnosov) a uskutočňoval s pomocou najbližších poradcov často nešľachtického pôvodu, zasiahli takmer všetky oblasti života habsburskej monarchie a podľa oblastí, v ktorých sa uplatňovali, sa spravidla členia na cirkevné a náboženské, sociálno-ekonomické, administratívne (reformy v správe štátu) a legislatívne.

Cirkevné a náboženské reformy (sekulárne) upravovali predovšetkým vzťah štátu a rímskokatolíckej cirkvi a regulovali jej pastoračnú, organizačnú, sociálnu a hospodársku činnosť (označované aj ako jozefinizmus v užšom význame). V úsilí obmedziť monopol katolíckeho kléru, ktorý prekážal plánom na vytvorenie jednotnej osvietenskej absolutistickej monarchie, vydal Jozef II. postupne výnosy týkajúce sa vzťahu štátu a cirkvi. Boli to napr. výnosy, podľa ktorých sa pápežské buly mohli vyhlasovať len po súhlase panovníka (1781, → placetum regium), výnosy o zrušení reholí nevykonávajúcich charitatívnu alebo vzdelávaciu činnosť (kontemplatívne rády, ktoré považoval za neproduktívne; podporoval však učiteľské rehole), o zatvorení niektorých kláštorov (asi tretiny) a o radikálnom znížení počtu mníchov a mníšok. Zjednodušil cirkevné obrady (napr. omšu a pohreb) a dôraz položil na pastoračnú činnosť kňazov medzi ľudom. Majetok zrušených rádov a kláštorov sústredil do tzv. náboženského fondu a použil na mzdy kňazov (stali sa zamestnancami štátu, čím sa obmedzil vplyv pápežskej kúrie najmä na vyšších duchovných) a na zriadenie učilíšť na ich výchovu, t. j. generálnych seminárov (v každej krajine zriadil jeden, v Uhorsku 1784 dva, z toho jeden v Bratislave; → generálny seminár). Štátom spravované generálne kňazské semináre mali za cieľ vychovávať kňazov v duchu osvietenstva, v materinskom jazyku svojich veriacich, schopných byť ich radcami v každodennom živote a uznávajúcich ideu kresťanskej tolerancie. Podľa svojho programu duchovnej správy Jozef II. postupne zriadil (v porovnaní s počtom zrušených kláštorov) až štvornásobne väčší počet nových farností a diecéznych štruktúr (tzv. farská reforma, podľa ktorej nikto nemal mať do kostola ďalej ako dve hodiny cesty). Katolíckej cirkvi sa dotkla aj štátna racionalizácia a profesionalizácia starostlivosti o chorých (nemocnice). Jozef II. pritom nepostupoval ako odporca cirkvi, ale ako reformátor v prospech viery (resp. kresťanskej znášanlivosti). Osobitný význam mali jeho patenty zakladajúce náboženskú toleranciu a zavádzajúce právo nekatolíkov nerušene vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a rozmnožovať ho. Obmedzenú náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť stúpencov nekatolíckeho vyznania (luteráni, kalvíni, pravoslávni) vyhlásil Tolerančným patentom vydaným už v prvom roku svojej samostatnej vlády (1781). Možnosť obmedzene vyznávať náboženstvo udelil aj Židom. Patent o židoch (1782) im síce prikazoval odložiť všetky vonkajšie znaky svojho náboženstva (napr. nosiť bradu), zakázal používať jazyk jidiš a uložil povinnosť osvojiť si jazyk tej-ktorej krajiny ríše, nadobudli však obmedzenú možnosť slobodne vyznávať svoje náboženstvo, právo ochrany v školách i pri učení sa remeslám, ako aj právo ochrany proti osobnému prenasledovaniu, ujme či urážkam, ktorým bývali v minulých storočiach vystavovaní. Práva dané nekatolíkom mali pritom povahu vrchnostensky udelenej výsady, nekatolíci, ich viera a spoločenstvo neboli chápané ako rovnoprávne, ale len ako tolerované, znášané, povolené ako výnimka. Zrovnoprávnenie nekatolíkov v majetkových otázkach však významne prispelo k hospodárskemu rastu monarchie.

K najvýznamnejším sociálno-ekonomickým reformám patril patent o zrušení nevoľníctva (v rakúskych a českých krajinách 1781, v Sedmohradsku 1783, v Uhorsku 1785), podľa ktorého roľníci síce nezískali pôdu ani oslobodenie od nových poddanských dávok, mohli sa však vykúpiť z poddanstva a stať sa osobne slobodnými, rozhodovať o svojom hnuteľnom majetku, dávať deti na remeslo a štúdiá a slobodne sa sťahovať. Sťahovanie obyvateľstva do miest tak vytváralo pracovné zdroje pre vznikajúce továrne a začal sa dlhodobý proces industrializácie, čo napomáhalo hospodársky rozmach monarchie. R. 1785 nariadil Jozef II. zmerať všetky roľnícke a 1786 všetky šľachtické pozemky (tzv. jozefínsky kataster), čo sa stalo základom rovnakého zdanenia pôdy poddaných aj šľachty. Berný a urbariálny patent (1789) zrušil povinnosť poddanskej roboty a nahradil ju peňažnými dávkami; obidva patenty však boli zrušené ešte počas cisárovho života. Sčítanie obyvateľstva (v Uhorsku od 1. 11. 1784 do konca leta 1785) bolo všeobecné, týkalo sa všetkých vrstiev stavovskej spoločnosti, teda aj šľachty a duchovenstva, a uplatnila sa pri ňom zásada rovnosti obyvateľov bez ohľadu na stavovskú príslušnosť. Množstvo osvietenských nariadení Jozefa II. sa týkalo zdravotnej starostlivosti (budovanie nemocníc, sirotincov a chudobincov, ochrana pitnej vody presunom cintorínov na okraj miest ap.) a vzdelávania, osobitne univerzitného, vznikali obecné a priemyselné školy i vojenské, technické a obchodné akadémie slúžiace na výchovu odborníkov pre prax s atribútmi racionalizmu a moderného správneho centralizmu.

Cieľom administratívnych reforiem (reforiem v správe štátu) Jozefa II. bolo vytvoriť jednotný centralizovaný (unitárny) štát, prekonať jeho dovtedajší charakter (súštátie – konglomerát kráľovstiev, kniežatstiev, vojvodstiev ap.) radikálnym obmedzením stavovského charakteru správy monarchie, ako aj likvidáciou feudálnej roztrieštenosti v štátnej správe (od najvyšších úradov vo Viedni cez jednotlivé krajiny ríše až po mestá a vidiek), napr. zlúčil do jednej kancelárie politickú a finančnú správu rakúskych krajín (1782; vrátane Haliče) a v Čechách štyri pražské mestá (1784; Staré Mesto, Nové Mesto, Malá Strana, Hradčany) do jedného správneho celku so spoločným magistrátom. V Uhorsku zrušil šľachtické stolice (1785) a krajinu rozdelil na 10 správnych, tzv. jozefínskych dištriktov. S územnými dištriktmi korešpondovali školské dištrikty (obvody) na čele s vymenovanými riaditeľmi; pôvodne ich bolo desať, od 1786 päť, z toho na Slovensku Prešporský školský dištrikt (riaditeľ Gabriel Prónai) a Košický školský dištrikt (riaditeľ Ľudovít Török, *1748, †1810), ktoré fungovali aj po 1790 (po zrušení správnych dištriktov). Vykonávaním správy s osobitným vzdelaním a praxou bol poverený zbor úradníkov platených štátom, pričom ich vlastnosťami mali byť usilovnosť, byrokratická horlivosť a oddanosť štátu; sám cisár sa podľa svojho reskriptu z 1783 pokladal za prvého úradníka a služobníka štátu. Efektívnemu fungovaniu monarchie mal napomôcť aj jednotný úradný, súdny a vyučovací jazyk, ktorým sa stala nemčina (1784); jej znalosť bola podmienkou zotrvania v úradnej funkcii. Toto opatrenie vyvolalo odpor v nenemeckých krajinách ríše (Uhorsko, Rakúske Nizozemsko, Česko, Halič) a chápalo sa ako germanizácia. V jednotlivých krajinách ríše vyvolalo národné pohyby, iniciovalo národné obrodenie (aj slovenského národa) a v konečnom dôsledku viedlo k rozpadu monarchie podľa sebaurčovacieho práva konštituovaných národov. V Uhorsku napr. zrušenie latinčiny ako úradného jazyka zmenilo jazykový problém na politický (tzv. vojna o latinčinu), k čomu prispela aj ďalšia zjednocovacia reforma (rozdelenie krajiny na desať dištriktov), ako aj skutočnosť, že Jozef II. sa za uhorského kráľa nedal korunovať svätoštefanskou korunou a 1784 dal tento klenot (Maďarmi považovaný za akúsi sakrálnu až mystickú osobu, nie iba za historicko-umelecký artefakt) preniesť do kráľovskej klenotnice vo Viedni.

Pri legislatívnych reformách vychádzal Jozef II. zo zásad právnej istoty, rovnosti pred zákonom a jednoty práva, čo už dlho požadovali osvietení právnici v monarchii i v zahraničí. Už 1781 vydal Všeobecný súdny poriadok (nemecky Allgemeine Gerichtsordnung) upravujúci občianske procesné právo a zaručujúci o. i. rovnosť všetkých osôb v súdnom konaní. V oblasti civilného (občianskeho) práva vydal pre dedičné habsburské krajiny a Čechy (nebol zavedený v Uhorsku a Rakúskom Nizozemsku) výnos o tzv. jozefínskom, resp. Všeobecnom občianskom zákonníku (nemecky Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, v právnickej literatúre označovaný skratkou ABG). Prvý diel zákonníka bol vydaný 1786 a platil až do 1811, keď ho nahradil Všeobecný občiansky zákonník (na rozlíšenie v právnickej literatúre označovaný skratkou ABGB). R. 1787 bol vydaný tzv. jozefínsky trestný zákonník (Všeobecný zákonník o zločinoch a trestoch za ne, nemecky Allgemeines Gesetzbuch über Verbrechen und derselben Bestrafung; platil do 1803) skrátene nazývaný Josephina. Hoci mučenie (tortúra) bolo zrušené ešte za života Márie Terézie a bol zrušený aj inštitút civilnej smrti (straty všetkých majetkových a osobných práv rozsudkom súdu), zákonník Josephina znamenal úplnú reformu trestného práva zakotvením zásady nulla poena sine lege, nullum crime sine lege (niet trestu bez zákona, niet zločinu bez zákona). Podľa tejto zásady, ktorá je platná dodnes, sa mohli trestať iba delikty, ktoré presne opisoval zákon; predstavovala tak trestnoprávne vyjadrenie a záruku nedotknuteľnosti osoby a zákonnosti. Ďalším prevratným rozhodnutím bolo zrušenie trestu smrti v riadnom súdnom procese (inšpirované o. i. dielom milánskeho právnika C. Beccariu), čo predstavovalo podstatný krok k humanizácii trestného práva. Cisár namiesto trestu smrti zaviedol drastické náhradné tresty (prikovanie, verejné práce, bitie palicou, pripútanie na pranier, odsúdenie na vlečenie lodí a i.), pre ktoré bol označovaný ako despotický panovník. Významné však je, že namiesto trestu s funkciou odplaty presadil trest s funkciou odstrašovania, ponaučenia pre delikventa s možnosťou jeho nápravy a ochrany spoločnosti; preexponované odstrašovanie však malo za následok vládu s autoritárskym a vyzvedačským policajným systémom. R. 1783 vydal Patent o manželstve (nemecky Ehepatent), ktorým chcel vyňať rodinné právo z kánonického práva, a tak manželstvo už nemalo byť iba cirkevnou, ale aj svetskou zmluvou; upraviť sa mali aj majetkové práva žien. R. 1786 nasledoval mimoriadne významný Patent o dedičstve (nemecky Erbfolgepatent), ktorý postavil na rovnakú úroveň synov aj dcéry, v dedičskom práve tak mala platiť rovnosť pre osoby rovnakého príbuzenského stupňa bez ohľadu na pohlavie.

Jozefínske reformy usilujúce sa o odstránenie nerovnosti obyvateľov na základe urodzenosti, resp. pôvodu, zakladajúce náboženskú toleranciu vrátane práva nekatolíkov nerušene vlastniť majetok, slobodne s ním nakladať a rozmnožovať ho a doplnené právami sedliakov (prevažne však poddaných) obrábať pôdu vo svojom záujme a na svoj prospech vyvolali v habsburskej monarchii pozoruhodný hospodársky rozkvet. Napriek tomu, že ich nebolo možné presadzovať vo všetkých krajinách monarchie rovnako (habsburská monarchia bola konglomerátom krajín s rozdielnymi politickými, hospodárskymi, sociálnymi, náboženskými, etnickými a kultúrnymi podmienkami; najviac sa im bránilo Uhorsko a Rakúske Nizozemsko) a odpor proti nim nevychádzal len zo strany starých feudálnych štruktúr (šľachty a cirkevnej hierarchie, ktorých moc obmedzovali), ale často vzbudzovali nesúhlas aj u jednoduchých ľudí, ich modernizačný potenciál postavený na nových myšlienkach bol v tej dobe značný. Hoci viaceré z nich (s výnimkou zrušenia nevoľníctva, Tolerančného patentu, zrušenia kláštorov a tzv. farskej reformy) cisár tesne pred smrťou odvolal alebo boli krátko po nej zrušené, resp. nerealizovali sa, časť z nich sa stala prirodzenou súčasťou systému habsburskej monarchie.

Jóža, Mikuláš

Jóža, Mikuláš, 7. 10. 1911 Rimavská Sobota – 3. 3. 1969 Zvolen — slovenský právnik a ekonóm. R. 1934 – 38 pôsobil v advokátskych poradniach v Rimavskej Sobote a 1942 – 45 v pracovnom tábore pre rasovo prenasledovaných v Hatvane (Maďarsko), 1945 tajomník Mestského národného výboru v Rimavskej Sobote, 1946 – 48 pôsobil v advokátskej kancelárii v Rimavskej Sobote, 1948 – 50 vedúci tajomník Krajského akčného výboru Národného frontu v Banskej Bystrici, 1951 predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici, 1952 pedagóg na Strednej ekonomickej škole v Banskej Bystrici, 1952 – 59 na Katedre spoločenských vied VŠLD (dnes Technická univerzita) vo Zvolene (1955 – 59 vedúci katedry), 1963 – 69 prorektor VŠLD; 1966 mimoriadny profesor. Zaoberal sa politickou ekonómiou, cenotvorbou i ekonomikou lesného hospodárstva a drevárskeho priemyslu. Autor a spoluautor vedeckých štúdií i referátov publikovaných v odborných časopisoch a zborníkoch. Člen viacerých spoločností a organizácií.

JPEG

JPEG, angl. Joint Photographic Expert Group —

1. metóda stratovej kompresie údajov používaná pri ukladaní obrázkov do pamäte počítača. Formát súboru, ktorý túto kompresiu používa, je najčastejšie doplnený príponami .jpg, .jpeg, .jfif alebo .jpe;

2. skupina fotografických expertov (vytvorená 1986 Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu, ISO, a Medzinárodnou telekomunikačnou úniou, ITU), ktorá túto metódu navrhla; → digitálne spracovanie obrazu.

jüan

jüan [čín.] — základná menová jednotka používaná na čínskom území od konca 19. stor. (jüan = okrúhla minca), do 1912 emitovaná čínskou vládnou bankou;

1. čínsky jüan, aj žen-min-pi, renminbi (ľudová mena), kód RMB, ISO kód CNY, symbol ¥ – oficiálna mena Čínskej ľudovej republiky, ktorú emituje od 1949 Čínska ľudová banka (založená 1948 v Pekingu); 1 čínsky jüan = 10 ťiaí (ťiao) = 100 fenov (centov). V súčasnosti sú v obehu mince v hodnote 1, 2 a 5 fenov, 1 a 5 ťiaí a 1 čínsky jüan i bankovky v hodnote 1, 5, 10, 20, 50 a 100 čínskych jüanov. Začiatkom 50. rokov 20. stor. postihla čínsky jüan veľká inflácia, ktorú 1955 zastavila menová reforma (1 čínsky jüan = 10-tis. starých jüanov), zaviedli sa nové (hliníkové) mince. V období od polovice 90. rokov 20. stor. do 2005 bol čínsky jüan pevne fixovaný na americký dolár a platili prísne menové pravidlá (intervencie štátu v prospech čínskeho jüanu ap.), v súčasnosti (od 2016) je spojený so skupinou silných mien v rámci tzv. menového koša (americký dolár, euro, japonský jen a i.);

2. neoficiálny (ľudový) názov nového taiwanského dolára (skr. TWD, od 1949 oficiálna mena Čínskej republiky na Taiwane).

Jüan

Jüan, Yuan — mongolská dynastia vládnuca v Číne 1279 – 1368, prvá nečínska dynastia (Jüan = Prvopočiatok), ktorá vládla celej Číne; vystriedala dynastiu Južný Sung. Založená mongolským chánom Chubilajom (Kublajchánom), ktorý sa 1271 vyhlásil za cisára, 1264 preniesol hlavné mesto svojej ríše z Karakorumu (Mongolsko) do oblasti dnešného Pekingu, 1267 tam dal vybudovať nové hlavné mesto Čung-tu (Ta-tu, mongolsky Chánbalyk) a po definitívnej porážke juhočínskej dynastie Južný Sung ovládol celú Čínu (1279) a pripojil ju k Mongolskej ríši. Územie ovládané dynastiou Jüan siahalo až do Kórey a čiastočne až do Vietnamu a Barmy, pokusy vojensky obsadiť Japonsko však neboli úspešné. Panovníci dynastie sa počas vlády v Číne opierali o mongolských vojakov, kým moslimských úradníkov zo Strednej Ázie a Číňanov diskriminovali. Podporovali tibetský buddhizmus, tolerovali konfucianizmus i nestoriánske kresťanstvo, čínsky taoizmus však potláčali. Napriek tomu, že sa v kultúrnej oblasti neopierali o čínske, ale o mongolské vzory, usilovali sa nakloniť si čínske intelektuálne elity (napr. Chubilaj bol veľkým obdivovateľom čínskeho maliarstva, čínski maliari tohto obdobia však dlho odmietali pozvanie na cisársky dvor). Pod ochranou vládcov dynastie sa rozvíjala predovšetkým meštianska kultúra, došlo k novému rozvoju napr. čínskeho divadla či čínskej opery (jej klasická podoba sa vykryštalizovala práve v 13. – 14. stor.). V tomto období navštívili Čínu viacerí európski kresťanskí misionári (napr. Odorik z Pordenone, †1331; ako vyslanec pápeža Jána XXII.) a cestovatelia (Marco Polo), vzrástol obchod medzi vých. a záp. Áziou, Veľký prieplav (Cisársky kanál) bol predĺžený až do hlavného mesta. Do obdobia vlády dynastie Jüan patrí aj začiatok výroby (okolo 1300) osobitného druhu čínskeho porcelánu s modro-bielou podglazúrovou výzdobou, ktorý sa vyvážal do Prednej Ázie a neskôr aj do Európy. Po Chubilajovej smrti (1294) sa jeho nástupcom nepodarilo rozsiahlu ríšu udržať, 1368 bola v Číne mongolská dynastia Jüan zvrhnutá povstaním Červených turbanov (1351 – 68) a nahradená čínskou dynastiou Ming (1368 – 1644). Mongolská vládnuca dynastia sa stiahla na sever do mongolských stepí, kde formálne pokračovala pod názvom Severný Jüan.

Juan Carlos I.

Juan Carlos I. [chu- kar-], plným menom Juan Carlos Alfonso Víctor María de Borbón y Borbón-Dos Sicilias, 5. 1. 1938 Rím — španielsky kráľ (1975 – 2014) z dynastie Bourbonovcov, syn Juana de Borbón y Battenberg (*1913, †1993), vnuk Alfonza XIII., od 1962 manžel gréckej princeznej Sofíe (*1938), dcéry gréckeho kráľa Pavla I.; používa o. i. aj titul jeruzalemský kráľ. R. 1947 generál Franco formálne obnovil v Španielsku monarchiu a Juan Carlos (I.) bol určený za jeho posmrtného nástupcu, čo 1969 definitívne schválili Kortesy. Po nástupe na trón (22. 11. 1975) vybudoval základy modernej parlamentnej monarchie na princípoch demokracie. R. 1981 úspešne čelil vojenskému puču v krajine, čím si získal v Španielsku popularitu a autoritu. R. 2014 abdikoval v prospech svojho syna, ktorý dosadol na trón ako Felipe VI. (Španielsko tradične uprednostňuje nástupníctvo mužských potomkov).

Juan de Nova

Juan de Nova [chu-], francúzsky Île Juan de Nova — ostrov v Indickom oceáne v najužšom mieste Mozambického prielivu 140 km záp. od Madagaskaru a 300 km vých. od Mozambiku, súčasť Francúzskych južných území, zámorského územia Francúzska; dĺžka asi 6 km, maximálna šírka 1,6 km, rozloha 4,4 km2, trvalo neobývaný (dočasne obývaný členmi francúzskej vojenskej posádky z ostrova Réunion). Rovinný ostrov obkolesený koralovými útesmi; asi polovica územia je zalesnená. Na severových. pobreží kotvisko lodí; pristávacia dráha lietadiel; meteorologická stanica. Od začiatku 20. stor. do 1970 ťažba guána. Ostrov je nazvaný podľa galícijského moreplavca Joãa da Nova (*1460, †1509), ktorý ho v službách Portugalska 1501 objavil. Od 1897 patrí Francúzsku. Na Juan de Nova s jeho výlučnou ekonomickou zónou (pásmo morských vôd maximálne 200 námorných míľ od základnej línie pobrežia daného územia, t. j. od línie najväčšieho odlivu, v ktorej má vlastniaci štát zákonnú právomoc na využívanie nerastného bohatstva, na rybolov, reguláciu znečistenia, výskum a i.) si nárokuje Madagaskar.

Jüan Š’-kchaj

Jüan Š’–kchaj, Yuan Shi-kai, 16. 9. 1859 Siang-čcheng, provincia Che-nan – 6. 6. 1916 Peking — čínsky politik a generál. R. 1880 vstúpil do armády, 1885 – 94 cisársky rezident v Kórei. Po porážke Číny v prvej japonsko-čínskej vojne o Kóreu (1894 – 95) sa stal hlavným veliteľom čínskej armády, ktorú zreformoval a zmodernizoval podľa západného vzoru. Chránenec cisárovnej Cch’–si, ktorá ho za pomoc pri potlačení hnutia Sto dní reforiem vymenovala 1898 za guvernéra provincie Šan-tung, od 1901 generálny guvernér provincie Č’–li (v súčasnosti Che-pej), po smrti Cch’–si (1908) musel odísť do výslužby. Po vypuknutí sinchajskej revolúcie (1911) bol povolaný späť na cisársky dvor, stal sa veliteľom cisárskych vojsk v sev. Číne a posledným predsedom cisárskej vlády (1911 – 12). Dohodol abdikáciu posledného cisára Pchu-iho a bol oficiálne splnomocnený sformovať prvú republikánsku vládu, popri funkcii ministerského predsedu vykonával aj funkciu hlavného veliteľa armády. Po abdikácii dočasného prezidenta Sunjatsena (1912) sa stal prezidentom Čínskej republiky (vo funkcii bol formálne potvrdený až v októbri 1913). R. 1914 postavil Sunjatsena a stranu Kuomintang mimo zákon, zaviedol vojenskú diktatúru, 11. decembra 1915 sa vyhlásil za cisára a oficiálny názov krajiny zmenil na Čínske cisárstvo. Po protestoch a povstaní v juž. Číne však 1916 republikánske zriadenie v Číne obnovil.

Juantorena, Alberto

Juantorena [chu-], Alberto, plným menom Alberto Juantorena Danger, 3. 12. 1950 Santiago de Cuba — kubánsky atlét. Dvojnásobný olympijský víťaz v behu na 400 m a 800 m (utvoril nový svet. rekord časom 1:43,50 min) na letných olympijských hrách 1976 v Montreale.

Juanulloa

Juanulloa [chu- -ľoa; špan.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď ľuľkovité. Epifytické alebo terestrické lianovité vždyzelené kry, ktoré pochádzajú z oblasti tropických lesov Strednej Ameriky; ojedinele sa pestujú ako skleníkové liany. Patrí sem okolo 10 druhov, napr. Juanulloa mexicana s podlhovastými striedavými, až 20 cm dlhými kožovitými, zo spodnej strany plstnatými listami a s 5 cm dlhými oranžovožltými rúrkovitými kvetmi usporiadanými v strapcoch.

Juazeiro

Juazeiro [žuazejru] — mesto vo vých. časti Brazílie v členskom štáte Bahia na juž. brehu rieky São Francisco; 215-tis. obyvateľov (2018); s mestom Petrolina (členský štát Pernambuco) ležiacom na protiľahlom brehu rieky a spojenom s Juazeirským mostom tvorí aglomeráciu. Obchodné stredisko úrodnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie manga, kokosovníka, banánovníka, viniča, broskýň a i.). Priemysel potravinársky (vinársky). Cestná (diaľničná) a železničná križovatka. Založené 1833, od 1878 mesto.

Juazeiro do Norte

Juazeiro do Norte [žuazejru du norťi] — mesto vo vých. časti Brazílie v členskom štáte Ceará; 271-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (spracovanie cukrovej trstiny), textilný (najmä bavlnársky), výroba šperkov. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Železničné spojenie s prístavným mestom Fortaleza, hlavným mestom členského štátu. Pôvodne súčasť neďalekého mesta Crato, 1911 sa na podnet kňaza a neskoršieho prvého starostu Romãa Batistu Cícera (*1844, †1934) osamostatnilo, od 1914 mesto.

Juba

Juba, 2. – 3. stor. — rímsky gramatik afrického pôvodu. Zaoberal sa antickým časomerným veršovým systémom, autor (nezachovanej) Učebnice metriky (Ars metrica, 8 kníh), ktorá sa stala prameňom ďalších učebníc prozódie i gramatík rôznych autorov z 3. – 6. stor.

Juba

Juba, lat. Iuba, gr. Ioba(s) alebo Iubas, resp. Iúbas — meno viacerých panovníkov v období antiky;

Juba I., asi 85 pred n. l. – 46 pred n. l. blízko Zamy — kráľ v Numídii (60 – 46 pred n. l.), otec Jubu II. Počas občianskej vojny medzi Caesarom a Pompeiom (Magnom), ktorá sa po Pompeiovej porážke pri Farsale v Grécku (48 pred n. l.) presunula do sev. Afriky, stál na strane Pompeiových stúpencov. Po Pompeiovej smrti (48 pred n. l.) bojoval po boku jeho zaťa Quinta Metella Scipióna (Metellus Scipio) a (Pompeiom ustanoveného správcu provincie Afriky) Publia Attia Vara (Varus; †45 pred n. l.). R. 46 pred n. l. po Caesarovom víťazstve v bitke pri Thapse (dnes Rás Dímás) spáchal v blízkosti Zamy samovraždu;

Juba II., okolo 50 pred n. l. – 23 n. l. — kráľ v Mauretánii (od 25 pred n. l.), syn Jubu I. Po smrti otca prišiel ešte ako dieťa 46 pred n. l. do Ríma (viedli ho ako zajatca v Caesarovom triumfálnom sprievode). Približne 30 pred n. l. ho Oktavián vymenoval za vládcu rímskeho vazalského štátu Numídie a po jej pripojení k rímskej provincii Africa (25 pred n. l.) mu (už ako cisár Augustus) zveril vládu nad Mauretániou. Okolo 20 pred n. l. sa oženil s ptolemaiovskou princeznou Kleopatrou Selenou (Kleopatra Seléné; *40 pred n. l., †?), dcérou egyptskej kráľovnej Kleopatry VII. Preslávil sa učenosťou, bol literárne činný, v starogréčtine napísal množstvo historických, prírodovedných či etnografických spisov a kompendií o umení (divadlo, hudba, maliarstvo), z ktorých sa zachovali len zlomky, zmienky o nich sú u Plínia Staršieho a Plutarcha. Zaslúžil sa o romanizáciu Mauretánie, v jej hlavnom meste Jol (neskôr Caesarea, → Cherchell) dal vybudovať množstvo knižníc a múzeí.

jubéa

jubéa, Jubaea — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď palmovité (→ palmy). Patrí sem jediný druh jubéa medová (Jubaea chilensis, tzv. medová palma) pochádzajúci z Čile. Má sivý, do 25 m vysoký kmeň, z ktorého pri poranení vyteká sladká miazga s vysokým obsahom cukru (vyrába sa z nej palmový med, cukor, sirup a palmové víno), 5 m dlhé perovité listy a miskovité špinavožlté alebo purpurové kvety usporiadané v 1,5 m dlhých metlinách, jedlý plod drevnatá žltá kôstkovica s priemerom 5 cm; pre veľkoplošné výruby donedávna ohrozený druh. Nazvaná podľa mauretánskeho panovníka Jubu II.

jubilato

jubilato [tal.], jubiloso — hud. jasavo, velebne, nadšene.

jubileum

jubileum [hebr. > gr. > lat.] — významné výročie (osoby, inštitúcie ap.).

jubilus

jubilus [lat.], aj jubilatio — pôvodne zvolanie (aklamácia) svetského charakteru bez slov. Využívali ho napr. roľníci ako rytmicko-melodickú podporu pri práci. Neskôr začali cirkevní otcovia používať latinský pojem iubilare (jasať) na vyjadrenie radosti v Bohu a z Boha, ktorá sa nachádza v žalmoch. V stredoveku sa pojmom jubilus označovalo melizmatické rozšírenie akéhokoľvek gregoriánskeho spevu. V novoveku sa ako jubilus označovala dlhá melizmatická často improvizovaná vokalíza na konci aleluja spievaná na poslednej hláske a. Termín jubilus na označenie melizmatického rozšírenia aleluja ako prvý použil Amalár z Metz (*775, †850).

Júcar

Júcar [chukar], katalánsky Xúquer — rieka vo vých. Španielsku; dĺžka 498 km, rozloha povodia 21 600 km2. Pramení v Iberských vrchoch v horskom pásme Sierrania de Cuenca, preteká územím La Mancha, ústi do Valencijského zálivu (Stredozemné more). Hlavný prítok: Cabriel (ľavostranný). Využívaná na zavlažovanie a energetiku (viacero vodných elektrární). Väčšie mestá na Júcare: Cuenca, Alzira.

judaikum

judaikum [vl. m.] — literárne dielo, kniha, listina ap. týkajúce sa Židov alebo pochádzajúce zo židovského prostredia.

Júda Makabejský

Júda Makabejský, hebrejsky Jehuda ben Matijahu alebo Jehuda ha-Makabi, ? – 160 pred n. l. pri Elase — židovský bojovník. Pochádzal z rodu Hasmoneovcov, syn veľkňaza Matatiáša (†166 pred n. l.), vodcu hnutia proti helenizácii Judska (→ helenistický judaizmus) presadzovanej Seleukovcami. Po otcovej smrti a znesvätení jeruzalemského Chrámu (167 pred n. l.) seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom sa postavil na čelo povstania Makabejcov (166 pred n. l.), 164 pred n. l. dobyl Jeruzalem a dal očistiť a znova vysvätiť Chrám (túto udalosť si Židia každoročne pripomínajú na sviatok Chanuka). R. 160 pred n. l. však v bitke pri Elase (v blízkosti dnešného mesta Ramalláh) početnému seleukovskému vojsku podľahol a padol. Pochovaný v rodinnej hrobke v Modiine (neďaleko Jeruzalema). Historicky pravdivý opis jeho činov predstavuje deuterokánonická starozákonná Prvá kniha Makabejcov (nie je súčasťou Tanachu).

Judenburg

Judenburg — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko na rieke Mura; 9-tis. obyvateľov (2018). Priemysel kovospracujúci (výroba oceľových konštrukcií), chemický (výroba plastov), drevársky.

Judenburg prvýkrát písomne doložený 1075, od 1224 mesto. Postupne sa tam usádzali židovskí obchodníci (Židia boli z Judenburgu vyhnaní 1496). Na prelome 13. a 14. stor. predstavovalo významné obchodné centrum (o. i. tam existovala mincovňa). Mesto viackrát vyhorelo. Po 2. svetovej vojne tam bol zriadený tábor pre presídlených Židov.

Stavebné pamiatky: kostol Sankt Nikolaus (15. – 16. stor., prestavaný v 17. stor.), mestská veža (1449, prestavaná v 16. stor.), kostol Magdalenenkirche (okolo 1360, s vitrážami asi z 1400 a s freskami asi z 1370), bývalý kostol Jesuitenkirche (1364, prestavaný 1621 – 58) s bývalým jezuitským kláštorom (1620, na mieste staršieho, augustiniánskeho kláštora založeného 1364), kostol Kalvarienbergkirche (1720). Mestské historické múzeum (založené 1948). V blízkosti mesta ruiny hradu Liechtenstein (1140, prestavaný v 13. stor.), zámok Neu Liechtenstein (okolo 1650).

judeţ

judeţ [žudec; rum.] — župa, tradičná administratívna jednotka najvyššej úrovne v Rumunsku (okrem niekoľkých rokov počas socializmu, keď sa štát delil podľa vzoru ZSSR na rajóny), 1998 – 2003 administratívna jednotka v Moldavsku.

Judinová, Marija Veniaminovna

Judinová (Judina), Marija Veniaminovna, 9. 9. 1899 Neveľ, Pskovská oblasť – 19. 11. 1970 Moskva — ruská klaviristka. Študovala na konzervatóriu v Petrohrade, kde 1921 – 30 aj vyučovala, 1923 profesorka. R. 1932 – 34 pôsobila na konzervatóriu v Tbilisi, 1936 – 51 na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského a súčasne 1944 – 60 v Štátnom hudobno-pedagogickom inštitúte Gnesinovcov (dnes Ruská akadémia hudby Gnesinovcov) v Moskve. Aktívnu koncertnú činnosť začala 1921 a zakrátko patrila k popredným ruským klaviristom 1. polovice 20. stor. Počas 2. svetovej vojny vystupovala na fronte a počas blokády 1943 koncertovala v Leningrade (dnes Petrohrad). Hosťovala v Lipsku (1950) a v Poľsku (1954). Jej široký repertoár obsahoval diela J. S. Bacha, L. van Beethovena, J. Brahmsa, F. Schuberta a W. A. Mozarta, ako aj sólovú i komornú tvorbu skladateľov 20. stor., napr. I. Stravinského, S. Prokofieva, D. Šostakoviča, A. Schönberga, A. Berga, P. Hindemitha, A. Weberna a B. Bartóka. Vrchol svojho interpretačného umenia dosiahla uvádzaním klavírneho cyklu Obrázky z výstavy M. P. Musorgského.

JUDr.

JUDr. — skratka akademického titulu doktor práv (lat. iuris utriusque doctor = doktor obidvoch práv, t. j. občianskeho i cirkevného práva) udeľovaný na Slovensku i v Česku právnikom, ktorí dosiahli magisterský titul a potom úspešne absolvovali rigoróznu skúšku; píše sa pred menom. Je na úrovni magisterského titulu, nesúvisí s doktorandským štúdiom a označuje sa ako tzv. malý doktorát v oblasti práva. V Československu sa titul JUDr. získaval po rigoróznej skúške z historického (rímskeho a cirkevného práva, ako aj z dejín práva), občianskeho a ústavného práva (zahŕňalo aj národohospodársku politiku, finančné vedy, finančné a medzinárodné právo). R. 1953 boli akademické tituly zrušené a absolventi právnických fakúlt získali len profesijné označenie promovaný právnik (prom. práv.). Od 1966 mohli akademický titul JUDr. opäť získať po vykonaní štátnej záverečnej skúšky a štátnej rigoróznej skúšky (skladala sa z obhájenia písomnej práce a ústnej skúšky); od vzniku Slovenskej republiky (1993) sa tento titul udeľuje za tých istých podmienok.