Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 126 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Jofan, Boris Michajlovič

Jofan, Boris Michajlovič, 28. 4. 1891 Odesa, Ukrajina – 11. 3. 1976 Barvicha neďaleko Moskvy — sovietsky architekt.

Študoval na umeleckej škole v Odese a architektúru v Ríme (absolvoval 1916). R. 1917 – 24 pôsobil ako samostatný architekt v Ríme, kde o. i. navrhol budovu sovietskeho veľvyslanectva (1923). Jeho rané diela predstavujú syntézu neoklasicizmu a modernej architektúry (najmä konštruktivizmu, ktorý sa prejavil v inovatívnych dispozičných riešeniach). Princípy konštruktivizmu sa najviac prejavili na stavbe vládneho sanatória v Barviche v blízkosti Moskvy (1929 – 34), ktorého architektúra sa vyznačuje modernou ľahkosťou a eleganciou. Jeho najvýznamnejším raným dielom bol obytný dom v Moskve nazývaný Dom na nábreží (1928 – 31, oficiálny názov Dom vlády), mohutná bloková stavba s viacerými vnútornými dvormi, kde boli byty vysokých vládnych úradníkov. Okrem bytov, ktoré mali na to obdobie vysoký štandard, tam bolo i kino, divadlo, reštaurácie a obchody. V 30. rokoch 20. stor. prevážili v jeho tvorbe neoklasické princípy a formy (napr. ťažké blokové vertikálne piliere na fasádach), pričom sa prispôsobil doktrínam stalinistickej architektúry socialistického realizmu. Jeho najvýznamnejším nerealizovaným dielom bol návrh na Palác sovietov v Moskve (projekt 1931 – 32 s V. G. Geľfrejchom a Vladimirom Alexejevičom Ščukom, *1878, †1939) koncipovaný ako syntéza architektúry, sochárstva a dekoratívnych umení v monumentálnom meradle. V podobnom neoklasickom duchu realizoval Sovietsky pavilón na Výstave umení a techniky v modernom živote v Paríži (1937), ktorému dominovala monumentálna socha V. I. Muchinovej. V neskoršej tvorbe sa venoval najmä návrhom obytnej architektúry (obytný dom v Moskve, 1962 – 69).

Joffrey, Robert

Joffrey [džofri], Robert, vlastným menom Abdullah Jaffa Anver Bey Khan, 24. 12. 1930 Seattle, Washington – 25. 3. 1988 New York — americký tanečník afgansko-talianskeho pôvodu, choreograf, pedagóg a baletný riaditeľ. Študoval v Seattli u americkej priekopníčky výučby moderného tanca Mary Ann Wellsovej (Wells, *1894, †1971), od 1948 na School of American Ballet v New Yorku. R. 1949 – 50 tancoval u R. Petita v Ballets de Paris v New Yorku, 1950 – 53 v May O’Donnell Company. Ako choreograf pôsobil od 1950 v New Yorku. R. 1953 založil a umelecky viedol skupinu Robert Joffrey Ballet Concert, z ktorej 1956 vznikol Robert Joffrey Theatre Ballet (→ Joffrey Ballet). Choreografie: Persephone (1952), Scaramouche (1953), Umpateedle (1953), Pas des déesses (1954), Le Bal masqué (1954), Pierrot lunaire (1955), Gamelan (1962), Astarte (1967), Remembrances (1973), Postcards (1980) a i.

Joffrey Ballet

Joffrey Ballet [džofri balej] — americký baletný súbor, ktorý pod názvom Robert Joffrey Theater Ballet založili 1956 v New Yorku R. Joffrey (riaditeľ) a G. Arpino (vedúci choreograf) z tanečníkov skupiny Robert Joffrey Ballet Concert (založená 1953) a zo žiakov American Ballet Center (založený 1953, neskôr názov Joffrey Ballet School). Prvé turné uskutočnili 1956, prvé predstavenie vo väčšom meste 1957 v Chicagu. R. 1960 bol súbor premenovaný na Robert Joffrey Ballet, 1962 – 64 ho finančne podporovala filantropka Rebekah Harknessová (Harkness, *1915, †1982; o. i. umožnila zahraničné turné, napr. 1963 do Sovietskeho zväzu), ako choreografi tam pôsobili A. Ailey, L. Christensen, T. Bolender a i. Po rozchode s R. Harknessovou (1964 odišla s časťou súboru a založila Harkness Ballet) sformoval R. Joffrey nový súbor, ktorý debutoval 1965 a 1966 sa stal stálym telesom City Center v New Yorku ako City Center Joffrey Ballet. Od 1977 pôsobil pod súčasným názvom v New Yorku a jeho časť 1982 – 92 v Los Angeles. Po smrti R. Joffreyho (1988) prevzal umelecké vedenie súboru (do 2007) choreograf G. Arpino, ktorý ho 1995 presunul do Chicaga. Od 2007 vedie súbor jeho bývalý tanečník Ashley C. Wheater (*1958), od augusta 2008 pôsobí v Joffrey Tower Auditorium Theater v Chicagu. Od januára 2009 sídli v budove aj tanečná škola Joffrey Academy of Dance. Súbor patril k priekopníkom súčasného tanca, v repertoári má však aj klasické baletné diela.

jogín

jogín [sanskrit] — učiteľ, propagátor alebo stúpenec jogy.

Jogjakarta

Jogjakarta — zaužívaný (nesprávny) prepis názvu mesta Yogyakarta.

Jóhannesson, Ólafur

Jóhannesson [jou-], Ólafur, 1. 3. 1913 Stórholt – 20. 5. 1984 Reykjavík — islandský politik a právnik. R. 1947 – 78 pôsobil na Islandskej univerzite v Reykjavíku, zároveň 1947 – 71 na Najvyššom súde. Výrazne ovplyvnil islandský politický a kultúrny život, 1959 – 84 poslanec Althingu za Pokrokovú stranu (Framsóknarflokkurinn), 1968 – 79 jej predseda. R. 1971 – 74 a 1978 – 79 premiér, 1980 – 83 minister zahraničných vecí.

Jóhannes úr Kötlum

Jóhannes úr Kötlum [jou-], vlastným menom Jóhannes Bjarni Jónasson, 4. 11. 1899 Goddastaðir – 27. 4. 1972 Reykjavík — islandský básnik a prozaik. Patril k najpozoruhodnejším autorom lyriky, jeho románová tvorba upadla do zabudnutia (napísal dvadsať básnických zbierok a päť románov). Priekopník modernizmu, ako prvý v islandskej literatúre začal používať voľný verš. Debutoval zbierkami Hajaj, búvaj (Bí bí og blaka, 1926) a Labute spievajú (Álftirnar kvaka, 1929), v ktorých použil tradičné výrazové prostriedky (aliteráciu ap.). V zbierke Tvárim sa, akoby som spal (Ég læt sem ég sofi, 1932) a v románe A skaly pukali (Og björgin klofnudu, 1932) vyzdvihol myšlienky socializmu, spoluzakladateľ ľavicového časopisu Rauðir pennar (Červené perá, zal. 1935). Revolučne ladená je aj zbierka A predsa budem bdieť (Samt mun ég vaka, 1935). Po 2. svetovej vojne sa usiloval o nový poetický výraz, svoje postoje k závažným otázkam života spoločnosti vyjadril napr. v lyrickej poéme Pieseň o Sóley (Sóleyjarkvæði, 1952), v ktorej vyjadril protest proti studenej vojne. Vyvrcholením jeho tvorby je zbierka Sedemdenná (Sjödægra, 1955), ktorá sa vyznačuje vrúcnou lyrickosťou a majstrovským štýlom (obrazný jazyk). V zbierke Antibásne (Óljóð, 1962) a v anonymne (pod menom Anonymus) vydaných prekladoch svetovej poézie reagoval na európske modernistické prúdy v literatúre a kritizoval aroganciu ľudí z bohatých spoločenských vrstiev.

Johansson, Christian

Johansson, Christian, 20. 5. 1817 Štokholm – 25. 12. 1903 Petrohrad, Rusko — švédsky tanečník a pedagóg. Od 1829 študoval na baletnej škole Švédskeho kráľovského baletu, neskôr žiak A. Bournonvilla v Kodani. Od 1837 tancoval ako premier danseur (o. i. s M. Taglioniovou) v Štokholme. R. 1841 debutoval v Petrohrade v titulnej postave baletu Cigánka (F. Taglioni: La Gitana) a do 1869 pôsobil ako prvý tanečník Cárskeho baletu, súčasne od 1860 aj ako pedagóg na Cárskej baletnej škole (dnes Akadémia ruského baletu A. J. Vaganovovej), kde vychoval viacero ruských tanečníkov, o. i. M.-M. F. Kšesinskú, O. J. Preobraženskú, J. P. Sokolovovú, A. P. Pavlovovú a P. A. Gerdta.

johimbín

johimbín [afr. jazyky], yohimbín, C21H26N2O3 — indolový alkaloid, blokátor α2-adrenergických receptorov. Kryštalická látka rozpustná v etanole, chloroforme a horúcom benzéne, mierne rozpustná v dietyléteri, slabo rozpustná vo vode; teplota topenia 234 °C. Tvorí soli s minerálnymi kyselinami. Nachádza sa napr. v kôre tropického stromu johimbovník vzpružujúci (Pausinystalie yohimba) a v koreňoch kra rauvolfia hadovitá (Rauwolfia serpentina). Pôsobí ako sympatolytikum, jeho podanie spôsobuje rozšírenie periférnych ciev a zníženie krvného tlaku. Svojím účinkom na vegetatívnu nervovú sústavu zvyšuje sexuálnu aktivitu a zlepšuje priebeh sexuálneho aktu (→ afrodiziakum). Používa sa na liečbu erektilnej dysfunkcie.

johimbovník vzpružujúci

johimbovník vzpružujúci, Pausinystalie yohimba, Corynanthe yohimba — druh dvojklíčnolistovej rastliny, čeľaď marenovité. Vždyzelený strom vysoký do 30 m, pochádzajúci z tropických oblastí západnej Afriky. Má priamy kmeň, kožovité vajcovité alebo elipsovité, do 15 cm dlhé špicaté listy s listovou stopkou a drobné päťpočetné svetlosmotanové kvety usporiadané v súkvetí vidlica, plod tobolka obsahuje veľa semien; kôra, ktorá je na povrchu červenohnedá až sivá a vnútri zlatohnedá, obsahuje rôzne alkaloidy, napr. johimbín.

John, Radek

John [jón], Radek, 6. 12. 1954 Praha — český publicista, spisovateľ, scenárista a politik. R. 1979 absolvoval štúdium dramaturgie na FAMU v Prahe, 1980 – 93 redaktor časopisu Mladý svět, 1981 – 90 zároveň scenárista vo Filmovom štúdiu Barrandov, 1994 – 2009 pracoval v televízii Nova v Prahe (1997 – 2007 vedúci redakcie publicistiky). Autor scenárov k filmom Jen si tak trochu písknout (1980), Jako zajíci (1981), Sněženky a machři (1983), Proč? (1987), Ta naše písnička česká II (1990), Tankový prapor (1991, podľa románu J. Škvoreckého), Prachy dělaj člověka (2006), Sněženky a machři po pětadvaceti letech (2008) a i. Vo svojej literárnej tvorbe sa zaoberá sociálnymi problémami a negatívnymi javmi v živote mladých ľudí v dnešnom svete (alkohol, drogy, tuláctvo, šikanovanie, násilie, prostitúcia, rozvodovosť). Autor kníh Džínový svět (1980), Začátek letopočtu (1984), Memento (1986), Bony a klid (1987; sfilmovaná 1988, réžia V. Olmer), Jak jsem viděl Ameriku (1990) a Drogy! (1995, s Jiřím Preslom). R. 2009 – 13 predseda politickej strany Věci veřejné, v júli 2010 – apríli 2011 minister vnútra ČR, v apríli – máji 2011 podpredseda vlády ČR.

Johnson, Andrew

Johnson [džon-], Andrew, 29. 12. 1808 Raleigh, Severná Karolína – 31. 7. 1875 Carter Station, Tennessee — americký politik, 17. prezident USA (1865 – 69). Pochádzal z chudobnej rodiny, vyučil sa za krajčíra a 1825 si v Greeneville (Tennessee) otvoril vlastnú dielňu. Čítať a písať sa naučil s pomocou manželky. Vďaka úsiliu a prirodzenému rečníckemu talentu sa ako člen Demokratickej strany stal poslancom Kongresu (1843 – 53). R. 1853 – 57 guvernér štátu Tennessee, 1861 zvolený do Senátu, počas občianskej vojny v USA jediný senátor z odtrhnutých južných štátov (Konfederácia), ktorý podporoval Úniu. R. 1862 vymenovaný za vojenského guvernéra Tennessee, v prezidentských voľbách 1864 (spolukandidát A. Lincolna) bol zvolený za viceprezidenta USA. Po zavraždení A. Lincolna (15. 4. 1865) sa stal prezidentom. Pokračoval v Lincolnovej umiernenej politike voči štátom bývalej Konfederácie (→ Rekonštrukcia Juhu USA), 1865 rozšíril amnestiu vyhlásenú 1863 A. Lincolnom a podporoval obmedzené volebné právo pre bývalých černošských otrokov. Dostal sa však do sporu s radikálnymi republikánmi v Kongrese, ktorí odmietali prijať za jeho členov zástupcov štátov bývalej Konfederácie, vystupovali proti zákonom prijatým v týchto štátoch okliešťujúcim občianske práva bývalých černošských otrokov a zasadzovali sa za to, aby im bolo udelené volebné právo. Johnsonova podpora v Kongrese slabla, napr. 1866 Kongres prehlasoval Johnsonovo veto zákona, ktorý zaručoval federálne občianstvo všetkým osobám narodeným v USA (okrem Indiánov), a, naopak, prijal 14. dodatok k ústave, ktorý okrem iného tieto práva zaručoval, 1867 prijal zákony oslabujúce prezidentovu moc. Vo februári 1868 bol Johnson obvinený z porušovania zákona o zastávaní úradu (→ impeachment). Senát ho zbavil obžaloby (26. 5. 1868) chýbajúcim jedným hlasom z požadovaných dvoch tretín a Johnson dokončil svoje funkčné obdobie. R. 1875 sa stal opäť členom Senátu za štát Tennessee.

Johnson, Earvin

Johnson [džon-], Earvin, prezývaný Magic Johnson, 14. 8. 1959 Lansing, Michigan — americký basketbalista. R. 1979 – 91 a 1996 hráč klubu Los Angeles Lakers, s ktorým získal 5 majstrovských titulov Národnej basketbalovej asociácie (NBA; 1980, 1982, 1985, 1987, 1988). R. 1992 člen amerického basketbalového tímu, ktorý získal na letných olympijských hrách v Barcelone zlatú medailu.

Johnson, Hiram

Johnson [džon-], Hiram (Warren), 2. 9. 1866 Sacramento, Kalifornia – 6. 8. 1945 Bethesda, Maryland — americký právnik, publicista a politik. Patril k vedúcim politikom Republikánskej strany, po rozkole vnútri strany 1912 jeden zo zakladateľov Progresívnej strany (Progressive Party). R. 1911 – 17 guvernér Kalifornie (vo volebnej kampani presadzoval program Progresívnej strany, ktorý po zvolení do značnej miery naplnil, napr. volebné právo žien, zavedenie poistenia proti nezamestnanosti, odvolacích volieb, ktorými možno predčasne odvolať volených štátnych predstaviteľov, priamej voľby senátorov a i.), 1917 – 45 senátor za štát Kalifornia. Ako senátor podporoval kroky na zamedzenie nezamestnanosti v 30. rokoch 20. stor., v zahraničnej politike bol zástancom princípu izolacionizmu.

Johnson, Prince Yormie

Johnson [džon-], Prince Yormie, 6. 7. 1959 Tapeta, provincia Nimba — libérijský politik. Príslušník libérijskej armády, po neúspešnom pokuse o zvrhnutie prezidenta S. K. Doea (1985) odišiel do exilu do Pobrežia Slonoviny, kde vstúpil do Národného vlasteneckého frontu Libérie (National Patriotic Front of Liberia, NPFL) vedeného Ch. Taylorom, v decembri 1989 prekročili libérijské hranice a začali vojenské operácie, čím rozpútali prvú občiansku vojnu v Libérii. Pre nezhody s Ch. Taylorom vytvoril Johnson odštiepeneckú frakciu NPFL, Nezávislý národný vlastenecký front Libérie (Independent National Patriotic Front of Liberia, INPFL), s ktorým 1990 dobyl a obsadil hlavné mesto Monrovia a 9. alebo 10. septembra 1990 dal popraviť prezidenta S. K. Doea. Niekoľko týždňov (9. 9. – 22. 11. 1990) si robil nároky na prezidentský post, po konsolidácii situácie a uchopení moci Ch. Taylorom (neskorším prezidentom) odišiel do exilu, z ktorého sa vrátil 2004. R. 2005 sa zúčastnil parlamentných volieb a stal sa senátorom za provinciu Nimba. R. 2011 neúspešne kandidoval na funkciu prezidenta.

Johnson, Reynold Benjamin

Johnson [džon-], Reynold Benjamin, 16. 7. 1906 Dassel, Minnesota – 15. 9. 1998 Palo Alto, Kalifornia — americký priekopník v oblasti počítačov a počítačových vzdelávacích systémov. R. 1932 – 33 pôsobil ako učiteľ na strednej škole v Ironwoode (Michigan), 1934 – 71 v spoločnosti IBM (1934 – 51 v New Yorku, potom v San José, Kalifornia). V 30. rokoch 20. stor. vyvinul zariadenie na automatické vyhodnocovanie testov, 1956 vyvinul technológiu výroby magnetického disku a v spolupráci s firmou Sony vyvinul polpalcovú videopásku (→ videokazeta). Autor mnohých vynálezov (viac ako 90 patentovaných), ktoré sa týkali najmä manipulácie, dierovania a čítania údajov z diernych štítkov (napr. Johnsonov kód). Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Národnej medaily za technológiu (National Medal of Technology, 1986) udeľovanej prezidentom USA a ceny IEEE Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award, 1987). Od 1992 udeľuje združenie IEEE každoročne na jeho počesť cenu Reynold B. Johnson Information Storage Systems Award za vynikajúce výsledky v oblasti nosičov informácií s dôrazom na údajové systémy.

Johnson City

Johnson City [džon- siti] — mesto v USA v štáte Tennessee v medzihorskej doline Apalačských vrchov; 67-tis. obyvateľov, aglomerácia 508-tis. obyvateľov (2016). Priemysel elektrotechnický, textilný, chemický, jemnej mechaniky, potravinársky. Stredisko obchodu s poľnohospodárskymi produktmi. V blízkosti vápencové kameňolomy. Cestná križovatka, letisko.

Johnsonová-Sirleafová, Ellen

Johnsonová-Sirleafová [džon- sérli-] (Johnson-Sirleaf), Ellen, 29. 10. 1938 Monrovia — libérijská politička. R. 1948 – 55 študovala ekonómiu v Monrovii, od 1961 v USA na University of Wisconsin-Madison a na University of Colorado Boulder, 1969 – 71 na Harvardovej univerzite. Po návrate do Libérie pôsobila 1972 – 73 ako štátna tajomníčka na ministerstve financií, 1979 – 80 ako ministerka financií vo vláde Williama Richarda Tolberta Jr. (*1913, †1980). R. 1980 po vojenskom puči S. K. Doea a zavraždení W. R. Tolberta Jr. odišla do exilu do Nairobi a zastávala významné funkcie v medzinárodných finančných a bankových inštitúciách. Po návrate do Libérie (1985) sa uchádzala o miesto v senáte, pre svoj odmietavý postoj k vláde S. K. Doea bola nakrátko uväznená, po prepustení odišla opäť do exilu do USA, kde o. i. 1986 – 92 pôsobila ako viceprezidentka banky Equator a 1992 – 97 ako riaditeľka regionálnej kancelárie pre Afriku pri Rozvojovom programe Spojených národov (UNDP) vo Washingtone, pracovala aj pre Svetovú banku. R. 1997 sa vrátila do Libérie a neúspešne kandidovala v prezidentských voľbách, ktorých víťazom sa stal Ch. Taylor. R. 2003 sa zúčastnila na rokovaniach v Accre, ktorých výsledkom bola mierová dohoda ukončujúca 14 rokov trvajúcu druhú občiansku vojnu v Libérii, a v novovytvorenej prechodnej vláde Charlesa Gyuda Bryanta (*1949, †2014) viedla komisiu pre vládne reformy. V prezidentských voľbách 2005 získala 60 % hlasov. Napriek tomu, že jej neúspešný protikandidát výsledky volieb napadol, vyšetrovanie jej víťazstvo potvrdilo a 16. 1. 2006 bola uvedená do prezidentského úradu ako prvá žena na africkom kontinente, 2011 bola za prezidentku zvolená opätovne. Pre úspešné reformné opatrenia je označovaná za libérijskú železnú lady. Nobelova cena mieru (2011, s Leymah Robertou Gboweeovou, *1972 a T. Karmanovou) za nenásilný boj za bezpečnosť žien a za ich právo na plnú účasť v mierovej práci.

Johnsonov kód

Johnsonov kód [džon-] — inform. spôsob zobrazenia čísel desiatkovej sústavy v počítači pomocou piatich dvojkových číslic (piatich bitov) charakteristický tým, že akékoľvek dve za sebou nasledujúce kódové slová sa líšia v jedinom ráde. Johnsonov kód patrí do kategórie reťazových kódov, t. j. kódové slovo možno vytvoriť z predchádzajúceho slova posunom bitov vľavo alebo vpravo a vhodným nastavením krajného (pravého alebo ľavého) bitu. Číslice desiatkovej sústavy a ich ekvivalenty v Johnsonovom kóde sú uvedené v tabuľke. Nazvaný podľa autora R. B. Johnsona.

Číslice desiatkovej sústavy v Johnsonovom kóde
číslica a b c d e
0 0 0 0 0 0
1 0 0 0 0 1
2 0 0 0 1 1
3 0 0 1 1 1
4 0 1 1 1 1
5 1 1 1 1 1
6 1 1 1 1 0
7 1 1 1 0 0
8 1 1 0 0 0
9 1 0 0 0 0

Johnston

Johnston [džon-], anglicky Johnston Atoll — atol v sev. časti Tichého oceána asi 1 330 km juhozáp. od Havaja, súčasť Menších odľahlých ostrovov USA; rozloha 2,7 km2, neobývaný (do mája 2005 tam pôsobilo okolo 1 100 amerických vojakov a civilistov). Pozostáva z ostrovov Johnston Island a Sand Island a z umelých ostrovov Akau a Hikina. Suché tropické podnebie; bez zdrojov pitnej vody; skromná vegetácia. R. 1926 vyhlásený za vtáčie útočisko, neskôr za národnú prírodnú rezerváciu, od 2009 je s príbrežnými vodami (celkové územie 276,6 km2) súčasťou národnej pamiatky Pacific Remote Islands Marine National Monument. Nazvaný podľa anglického námorného kapitána Charlesa Jamesa Johnstona, ktorý ho 1807 údajne objavil. V marci 1858 obsadený USA na základe zákona o guánových ostrovoch (Guano Islands Act, 1856; podľa neho akýkoľvek ostrov s ložiskami guána, ktorý bol objavený občanom USA, obsadený nenásilným spôsobom, nepatril v tom čase pod jurisdikciu iného štátu a nemal obyvateľov iných národností, môže pripadnúť USA), v júli 1858 anektovaný Havajským kráľovstvom, od 1898 definitívne patrí USA. V 50. – 60. rokoch 20. stor. bol využívaný na testovanie jadrových zbraní a do 2000 na uskladňovanie a zneškodňovanie chemických a biologických zbraní.

Johnstonov orgán

Johnstonov orgán [džon-], pedicelový orgán — chordotonálny orgán uložený v druhom tykadlovom článku hmyzu. Má tvar dutého cylindra, ktorého steny tvoria obojstranne zavesené skolopídie (→ skolopáriový orgán) obklopujúce tykadlový nerv. Pravdepodobne má viacero funkcií. Pri niektorých dvojkrídlovcoch (Diptera) registruje chvenie vzduchu, pri chrobákoch z čeľade krútňavcovité (Gyrinidae) aj chvenie povrchovej blanky vody. Samčeky pomocou Johnstonovho orgánu zachytávajú určitú zvukovú frekvenciu vysielanú krídlami letiacich samičiek. Nazvaný podľa amerického prírodovedca Christophera Johnstona (*1822, †1891), ktorý ho 1855 opísal ako prvý.

Jochum, Eugen

Jochum, Eugen, 1. 11. 1902 Babenhausen, Bavorsko – 26. 3. 1987 Mníchov — nemecký dirigent. Hru na klavíri a organe študoval v Augsburgu a dirigovanie od 1922 v Mníchove. Debutoval 1926 v Mníchove uvedením 7. symfónie A. Brucknera. Ako operný dirigent pôsobil v Mníchove, Kiele, Lübecku, Mannheime a vo Viedni. R. 1930 – 32 generálny hudobný riaditeľ v Duisburgu, od 1932 v Berlíne a 1934 – 49 v Hamburskej štátnej opere. R. 1949 založil v Mníchove Symfonický orchester bavorského rozhlasu, ktorý viedol do 1960. Propagoval diela C. Orffa, M. Regera a P. Hindemitha, patril k uznávaným dirigentom symfonickej tvorby A. Brucknera. Z uvádzaných operných diel sa k interpretačne najvýznamnejším zaradilo jeho naštudovanie tetralógie Prsteň Nibelungov R. Wagnera. R. 1961 – 64 viedol holandský kráľovský symfonický orchester Concertgebouw Orkest v Amsterdame (spolu s B. Haitinkom). R. 1969 – 73 šéfdirigent Bamberských symfonikov, v neskorších rokoch hosťoval najmä v Berlíne, Amsterdame a Londýne. Realizoval viacero nahrávok pre nemecké gramofónové spoločnosti, napr. diela J. Brahmsa, R. Wagnera a C. Orffa, ako aj Omšu h mol J. S. Bacha a dve súborné nahrávky symfónií A. Brucknera. V interpretácii uprednostňoval citový výraz, plný vibratový orchestrálny zvuk a napäté, pomaly sa stupňujúce crescendá v dlhých líniách.

JOIDES

JOIDES, Joint Oceanographic Institutions for Deep Earth Sampling, Výbor oceánografických inštitúcií pre odber hlbinných vzoriek — združenie zástupcov pôvodne štyroch vedeckých organizácií USA (Miamská univerzita, Kolumbijská univerzita, Woods Hole Oceanographic Institution, Scripps Institution of Oceanography) založené 1964 a podieľajúce sa na vedeckom projekte výskumu oceánskeho dna nazvanom Projekt hlbokomorských vrtov (Deep See Drilling Project, DSDP), ktorého realizácia sa začala 1967 pomocou výskumnej lode Glomar Challenger. R. 1974 – 76 pristúpením Francúzska, Japonska, NSR, Spojeného kráľovstva a ZSSR získal projekt medzinárodný charakter (názov Medzinárodná etapa oceánskych vrtov, International Phase of Ocean Drilling, IPOD). R. 1985 bola Glomar Challenger nahradená loďou JOIDES Resolution (9 479 – 18 720 BRT) registrovanou v Libérii v novom projekte nazvanom Oceánsky vrtný program (Ocean Drilling Program, ODP), od 2001 Spojený oceánsky vrtný program (Integrated Ocean Drilling Program, IODP). IODP pomocou viacerých vrtných plošín a nových technológií značne rozširuje rozsah predchádzajúcich programov oceánskeho výskumu. Koncentruje sa na poznanie histórie Zeme, globálnych geodynamických procesov prostredníctvom štúdia hornín oceánskeho dna, oceánskej biosféry, podmorského života na dne oceánov i na zmenu klímy. Ide o spoluprácu medzi USA, Japonskom (od 2001 používa vlastnú výskumnú loď Čikjú Hakken, Chikyú Hakken, s nosnosťou 57 087 BRT), 17 štátmi Európy (Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Island, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko) združenými (s výnimkou Belgicka, Islandu a Poľska) v Európskom konzorciu pre oceánske výskumné vŕtanie (European Consortium for Ocean Research Drilling, ECORD) a šiestimi asociovanými členmi Čínou, Kórejskou republikou, Austráliou, Novým Zélandom, Brazíliou a Indiou. Vŕtacie operácie riadia a spravujú tri organizácie IODP (v USA, Európe a v Japonsku), prostredníctvom ktorých sa aj realizujú. Získané výsledky v oblasti výskumu sedimentácie na dne oceánov, asociácií fauny, vzniku rudných ložísk, pohybu litosférických dosiek a i. sú priekopnícke a majú základný vplyv na súčasné geotektonické koncepcie, ako aj na rôzne vedné disciplíny (geológiu, geofyziku, seizmológiu, mikrobiológiu a i.).

joint venture

joint venture [džojnt venčr; angl.] — právna forma podnikania dvoch alebo viacerých partnerov z rôznych krajín založená na vytvorení spoločného podniku. Významnými kritériami pri vzniku joint venturu sú výška kapitálovej účasti, doba trvania spolupráce partnerov, účel a predmet spoločnej činnosti, získanie odbytového trhu, využívanie predajnej siete jedného z partnerov ap., pričom každý z partnerov využíva na presadenie svojich podnikateľských zámerov kapitálové alebo iné možnosti (know-how). Joint venture sa využíva najmä ako forma zahraničných investícií (s rôznou výškou vkladu investora) v krajinách s transformujúcimi sa ekonomikami, kde nie sú vytvorené podmienky na priamy vstup zahraničného investora alebo kde je možné pri vzniku spoločného podniku získať rôzne formy domácich podporných stimulov.

Joinville

Joinville [žuinvili, aj žuenvil] — mesto v juž. Brazílii vo vých. časti členského štátu Santa Catarina na rieke Rio Cachoeira v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána; 537-tis. obyvateľov (2010; najväčšie mesto členského štátu). Významné priemyselné (sídlo viacerých najväčších brazílskych korporácií), finančné (množstvo bánk) a obchodné (miesto konania obchodných stretnutí a konferencií) stredisko krajiny. Priemysel informatický (sídlo najväčších brazílskych softvérových spoločností), automobilový, potravinársky, nábytkársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Cestný uzol, letisko. Životná úroveň obyvateľov mesta patrí k najvyšším v Brazílii. Založené 1851 Hamburskou kolonizačnou spoločnosťou, ktorá 1849 získala pôdu od Françoisa d’Orléans, princa de Joinville (*1818, †1900, syn francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa I.), a od jeho manželky Franciscy de Bragança (*1824, †1898, dcéra brazílskeho kráľa Petra I.; → Peter IV.), podľa ktorého bolo v určitých obdobiach nazvané (1849 – 66 kolónia Dona Francisca, od 1866 obec Dona Francisca); od 1887 mesto Joinville. Prví kolonisti prichádzali najmä z Nemecka, zo Švajčiarska a z Nórska. Dodnes tam žije početná skupina obyvateľstva nemeckého pôvodu a prejavuje sa silný vplyv nemeckej kultúry na miestne jedlá, životný štýl a architektúru. Zachovali sa viaceré obytné stavby nemeckých osadníkov z 2. polovice 19. stor. – 1. polovice 20. stor., ktoré si uchovali pôvodný charakter nemeckej architektúry (hrazdené domy). Viaceré múzeá, napr. múzeum nemeckých emigrantov sídliace v bývalom kráľovskom paláci (2. polovica 19. stor.). Univerzita, biskupstvo. Každoročný medzinárodný festival tanca. Zoologická a botanická záhrada.

Joinville

Joinville [žuenvil] — najväčší ostrov ostrovnej skupiny Joinville v Atlantickom oceáne pri pobreží Antarktického polostrova; dĺžka 60 km, šírka 20 km, rozloha 1 607 km2, neobývaný. Najvyšší vrch 825 m n. m. Objavený 1838 francúzskou expedíciou vedenou kapitánom J. S. C. Dumontom d’Urville, ktorý ho nazval podľa Françoisa d’Orléans (*1818, †1900), princa de Joinville. Ostrov sa nachádza v oblasti nárokovanej Argentínou, Čile a Spojeným kráľovstvom.

jojo

jojo [jap.] — detská hračka pozostávajúca z dvoch kotúčikov spojených osou, okolo ktorej je namotaný tenký povrázok na konci so slučkou. Tá sa obyčajne pripevní na prst, povrázok sa po spustení kotúčika začne samočinne odvíjať, jojo rýchlo rotuje okolo svojej osi a po odvinutí celého povrázka sa začne zotrvačnosťou navíjať naspäť. Pohyb joja sa docieľuje opakovanými jemnými pohybmi ruky zhora nadol.

jojo efekt

jojo efekt — nežiaduce dosiahnutie pôvodnej hmotnosti (často v krátkom čase) po ukončenej redukčnej diéte.

Jókaiho kódex

Jókaiho kódex — najstaršia maďarská ručne písaná kniha, jedna z najvýznamnejších pamiatok maďarského jazyka. Vznikla v polovici 15. stor. na neznámom mieste. Obsahuje životné príbehy sv. Františka z Assisi a jeho spoločníkov kompilované a preložené z viacerých latinských zdrojov. Na základe jazykových a ortografických charakteristík sa predpokladá, že samotný preklad vznikol v poslednej tretine 14. stor. a v Jókaiho kódexe sa zachoval jeho odpis. Dodnes nebolo jednoznačne zistené, pre koho boli pôvodné dielo a jeho neskorší odpis určené. Predpokladá sa však, že pôvodné dielo vytvoril neznámy františkánsky mních pre klarisky. Jókaiho kódex sa nezachoval celý, v súčasnosti má 81 listov (162 strán), asi 27 listov sa z neho stratilo ešte pred objavením. Jeho jazyk je veľmi archaický a obsahuje veľké množstvo latinských prvkov; viaceré časti nie sú bez poznania latinského originálu celkom zrozumiteľné. Pravopis pochádza z väčšej časti od odpisovateľa, ale (zrejme pod vplyvom originálu) v niektorých prípadoch obsahuje aj archaické formy; text obsahuje aj chyby v dôsledku odpisu. História Jókaiho kódexu až do polovice 19. stor. nie je známa. Na základe nárečových charakteristík sa predpokladá, že vznikol v severnej oblasti maďarského jazykového územia, odkiaľ sa dostal (možno vďaka mníchom alebo mníškam utekajúcim pred Turkami) do Nitry. Tam ho 1851 náhodou objavil študent tamojšieho gymnázia Adolf Ehrenfeld (*okolo 1830, †1919); na počesť objaviteľa sa kódex až do 1925 nazýval Ehrenfeldov kódex, od 1925 sa nachádza v rukopisnom archíve Krajinskej Séčéniho knižnice v Budapešti pod názvom Jókaiho kódex.

Jokkaiči

Jokkaiči, Yokkaichi — prístavné mesto v Japonsku na juhových. pobreží ostrova Honšu v zálive Ise (Tichý oceán) v prefektúre Mie; 310-tis. obyvateľov (2018). Priemysel keramický (výroba porcelánu banko), automobilový, elektrotechnický (výroba komponentov do počítačov), strojársky, petrochemický (rafinéria ropy), hutnícky, chemický, potravinársky (spracovanie čaju), cementársky, sklársky, textilný (bavlnársky). Obchodný prístav, cestná a železničná križovatka. Prímorské kúpeľné stredisko. Mesto sa vyvinulo z trhového miesta a v období Tokugawa (Edo) sa rozvíjalo ako poštová a prepriahacia stanica.

Jokl, Karol

Jokl, Karol, 29. 8. 1945 Partizánske – 28. 10. 1996 Bratislava — slovenský futbalista (útočník a záložník), jeden z najtechnickejších hráčov v histórii československého futbalu. R. 1963 – 75 hráč Slovana Bratislava, v lige odohral 238 zápasov (69 gólov), s klubom získal 3 tituly majstra Československa a víťazstvo v medzinárodnom Pohári víťazov pohárov 1969 (Slovan Bratislava – FC Barcelona 3 : 2). Mnohonásobný československý reprezentant (27), strelil 11 gólov, účastník MS v Mexiku 1970; v ankete Futbalista storočia na Slovensku obsadil 5. miesto.

Jokohama

Jokohama, Yokohama — prístavné mesto v Japonsku na východnom pobreží ostrova Honšu v regióne Kantó v Tokijskom zálive (časť Tichého oceána), súčasť metropolitnej oblasti Tokia, administratívne stredisko prefektúry Kanagawa; 3,732 mil. obyvateľov (2. najväčšie mesto Japonska podľa počtu obyvateľov, 2018). Významné priemyselné, obchodné a finančné stredisko štátu. Priemysel hutnícky (výroba ocele), lodný, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), elektronický, elektrotechnický, chemický, petrochemický, textilný, odevný, potravinársky. Hlavná železničná stanica v mestskej časti Niši patrí k najfrekventovanejším staniciam Japonska (2,260 mil. pasažierov denne, 2016). Najvýznamnejší prístav Japonska a jeden z najväčších prístavov sveta (realizuje sa cezeň tretina japonského exportu a importu).

Pôvodne málo významná rybárska obec ležiaca v blízkosti jednej z poštových staníc a malého prístavu Kanagawa. R. 1854 bola v Kanagawe medzi americkou vládou (zastúpenou M. C. Perrym) a Japonskom podpísaná zmluva, ktorá ukončila dovtedajšiu politiku izolácie Japonska a určila prvé dva otvorené prístavy (Šimoda na polostrove Izu a Hakodate na ostrove Hokkaido). R. 1859 sa otvoreným prístavom stala aj Kanagawa (bolo tam vybudované prekladisko tovaru určené na obchod so západom), ktorá sa stala hlavným centrom zahraničného obchodu a východiskom modernizácie celej krajiny (odtiaľ sa do Japonska začali šíriť prvky západnej kultúry, napr. po požiari 1862 bola väčšina nových stavieb navrhnutá v európskych štýloch, začali vychádzať prvé moderné japonské noviny). R. 1889 bola Kanagawa pripojená k Jokohame (dnes tvorí jej mestskú časť), ktorá dostala štatút mesta. Veľký rozvoj mesta na začiatku 20. stor. bol 1923 prerušený katastrofálnym zemetrasením (vyše 30-tis. mŕtvych), veľké škody utrpelo aj koncom 2. svetovej vojny, keď sa stalo terčom amerických náletov, pri ktorom zahynulo mnoho ľudí (29. 5. 1945 viac ako 8-tis.).

Stavebné pamiatky: v mestskej časti Kanazawa buddhistický chrám Šomjódži (založený 1260, záhrada založená 1320; zničené zemetrasením 1923, obnovené 1989) vybudovaný rodom Hódžóovcov, s knižnicou Kanazawa Bunko (založená na konci 13. stor., dnes súčasť múzea Kanazawa Bunko); v Jokohame množstvo mrakodrapov, napr. Jokohamská veža (Jokohama Randomáku Tavá; 1990 – 93, jedna z najvyšších stavieb v Japonsku), Jokohamská námorná veža (Jokohama Marin Tavá; 1961, zrekonštruovaná 2001), most ponad Tokijský záliv (1989, dĺžka 860 m). Viaceré múzeá a galérie, napr. Jokohamské múzeum umenia (založené 1989, budova z 1988, architekt K. Tange), Jokohamské múzeum hodvábu (sprístupnené 1906), mestské múzeum (neobaroková budova, 1904). Jokohamská štátna univerzita (založená 1949), Mestská univerzita (pôvodne obchodná a právnická akadémia založená 1882, od 1949 súčasný názov), Kanagawská univerzita (založená 1928).

jokohamka

jokohamka [vl. m.] — okrasné plemeno kúr pochádzajúce z Japonska. Má malý, nízko nasadený hnedastý hrebeň, žlté beháky a dlhý chvost, ktorý je pri kohútovi bohato operený a položený takmer horizontálne; dlhé úzke kosieriky len mierne klesajú k zemi. Perie má bielej, najčastejšie však smotanovobielej, na krídlach červenohnedej farby. Hmotnosť kohúta okolo 2 kg, sliepky 1 – 1,5 kg; ročne znáša okolo 90 malých červenkastých vajec. Nazvaná podľa japonského prístavného mesta Jokohama, odkiaľ ju importovali do Európy.

Jokomicu, Riiči

Jokomicu, Riiči, vlastným menom Tošikazu Jokomicu, 17. 3. 1898 Higašijama onsen, dnes súčasť mesta Aizuwakamacu, prefektúra Fukušima – 30. 12. 1947 Tokio — japonský spisovateľ, predstaviteľ japonskej moderny. Svoje literárne prvotiny písal už ako študent. Podieľal sa na sformovaní literárnej skupiny šinkankakuha (neosenzualisti, 1924), ktorá sa vyhranila voči väčšinovému štýlu watakuši šósecu (t. j. ich-román) i proletárskej literatúre a ktorej základom sa stal Jokomicuho štýl kladúci dôraz na rytmus a symboliku. Autor románu Slnečný kotúč (Ničirin, 1923) situovaného do obdobia bájnej vládkyne Himiko, autobiografie Jar sa vezie v kočiari (Haru wa baša ni notte, 1926) i zbierky poviedok Mucha (Hae, 1923), ktorá predstavuje typické nesenzualistické dielo zahŕňajúce originálne vizuálne predstavy. Po návšteve Číny (1928) napísal rozsiahly román Šanghaj (Šanhai, 1928 – 31). O literatúru v štýle prúdu vedomia sa pokúšal v poviedkach Mechanizmus (Kikai, 1930) a Čas (Džikan, 1931). Neskoršie diela, napr. Rodinný znak (Monšó, 1934), písal už jednoduchším štýlom. Svojou esejou Teória čistého románu (Džunsui šósecuron, 1935) spôsobil rozruch, pretože podľa neho rozdiel medzi tzv. čistou literatúrou (džun bungaku) a populárnou literatúrou (taišú bungaku) je len zdanlivý. Autor cestopisov Európsky cestovný denník (Óšú kikó, 1937), v ktorom zachytáva dojmy z cesty po Európe (1936), a nedokončeného románu ovplyvneného japonskou oficiálnou nacionalistickou ideológiou Clivota na cestách (Rjošú, 1937 – 44, súborne vyšlo až 1946), v ktorom konfrontoval východnú a západnú civilizáciu.

Jokosuka

Jokosuka, Yokosuka — prístavné mesto v Japonsku na vých. pobreží ostrova Honšu na polostrove Miura v regióne Kantó v prefektúre Kanagawa, súčasť metropolitnej oblasti Tokia; 398-tis. obyvateľov (2018). Priemysel lodný, strojársky, automobilový (výroba automobilov Nissan), energetický (tepelná elektráreň), potravinársky (najmä spracovanie rýb), chemický, farmaceutický. Obchodný a rybársky (veľrybárska základňa) prístav.

V období Tokugawa (Edo) tam sídlil námorný úrad, ktorý kontroloval plavidlá pri plavbe do hlavného mesta Edo (dnes Tokio), 1866 boli v spolupráci s Francúzskom vybudované prvé moderné námorné doky, po 2. svetovej vojne základňa amerických námorných síl, v súčasnosti hlavná základňa japonského vojenského námorníctva. Viaceré múzeá a galérie (napr. Múzeum moderného umenia, 2007). Univerzita.

jokulátor

jokulátor, latinsky ioculator — v stredovekej latinskej literatúre označenie potulného zabávača (šaša, komika, hudobníka, speváka, tanečníka, žongléra, akrobata, krotiteľa zvierat ap.) i umelca (často profesionálneho hudobníka a speváka), ktorý spieval, recitoval a hral piesne v miestnom jazyku (fr. jongleur, nem. Gaukler, v slovanskom prostredí igric) a svoje zručnosti predvádzal na verejných priestranstvách a uliciach najmä počas konania trhov a cirkevných slávností.

Jökulsá á Fjöllum

Jökulsá á Fjöllum [-sau au] — rieka na Islande; dĺžka 206 km (2. najdlhšia rieka ostrova), rozloha povodia 7 380 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku 183 m3/s. Vyteká z ľadovca Vatnajökull, tečie na sever, ústi do Grónskeho mora. Na rieke sú početné vodopády, z ktorých najväčšie sú Selfoss, Dettifoss (považovaný za najmohutnejší vodopád Európy; šírka 100 m, výška 44 m, prietok 200 – 500 m3/s) a Hafragilsfoss. Kaňon Jökulsárgljúfur, ktorým rieka preteká, je s priľahlým okolím súčasťou národného parku Vatnajökull (1973 – 2008 samostatný národný park Jökulsárgljúfur).

Jolivet, André

Jolivet [žolive], André, 8. 8. 1905 Paríž – 20. 12. 1974 tamže — francúzsky skladateľ. Študoval harmóniu a kontrapunkt u Paula Le Flema (*1881, †1984) a kompozíciu a inštrumentáciu u E. Varèsa. R. 1936 bol jedným zo zakladateľov skupiny Mladé Francúzsko, popri O. Messiaenovi patril k jej najvýznamnejším členom. R. 1945 – 59 pôsobil ako hudobný riaditeľ divadla Comédie-Française v Paríži, 1966 – 70 ako profesor kompozície na parížskom konzervatóriu. Autor žánrovo bohatej orchestrálnej, scénickej, koncertantnej i komornej hudby, napr. 3 symfónií (1953, 1959, 1964), Trois chants des hommes (1937), Soir et Défilé pre dychové nástroje (1937), Cinq danses rituelles (1939), Symphonie des danses (1940), Psyché (1946) a Suite transocéane (1955), teoretických prác, napr. Odpoveď do ankety (Réponse à une enquête: André Jolivet ou la magie expérimentale, 1946) a L. van Beethoven (1955), ako aj komentárov k dielam L. van Beethovena, H. Berlioza, F. Liszta, F. Mendelssohna-Bartholdyho, W. A. Mozarta a R. Wagnera. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Veľkej hudobnej ceny mesta Paríž (1951) a Veľkej medzinárodnej ceny skladateľov (1954).

Jon

Jon — skr. Knihy proroka Jonáša; → Jonáš, → Biblia.

Jóna, Eugen

Jóna, Eugen, 20. 2. 1909 Veľká Suchá, dnes súčasť obce Hrnčiarska Ves, okres Poltár – 24. 11. 2004 Bratislava — slovenský jazykovedec, otec chemika Eugena Jónu. R. 1928 – 32 študoval slavistiku a romanistiku na Karlovej univerzite v Prahe, 1932 – 34 absolvoval študijný pobyt v Slovanskom seminári Karlovej univerzity. R. 1934 – 45 pôsobil na gymnáziu a 1945 – 50 v Jazykovednom odbore Matice slovenskej v Martine, 1950 – 53 v Jazykovednom ústave Slovenskej akadémie vied a umení, 1953 – 60 na Katedre slovenského jazyka a literatúry Fakulty spoločenských vied Vysokej školy pedagogickej, 1960 – 76 a 1981 – 85 v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Zároveň 1947 – 2004 redaktor časopisu Slovenská reč. Venoval sa výskumu dejín slovenského jazyka a slovenskej jazykovedy, dialektológii a súčasnému slovenskému spisovnému jazyku, najmä lexikológii, lexikografii, jazykovej kultúre a jazykovej výchove, pôsobil vo viacerých odborných komisiách, napr. 1939 – 45 člen stálej komisie pre určenie úradných názvov miest pri Ministerstve vnútra SR, 1964 – 83 člen predsedníctva slovenskej pravopisnej komisie a i. Autor prác Martin Hattala a spisovná slovenčina 1821 – 1903 (1961) a Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej (1985) i vysokoškolskej príručky Úvod do jazykovedy (1954), spoluautor nedokončeného Slovníka spisovného jazyka slovenského (1946 – 49), Pravidiel slovenského pravopisu (1963), Slovníka slovenského jazyka VI (1968), viacerých vysokoškolských učebníc, napr. Slovenčina (1957), Čeština (1972) a Dejiny spisovnej slovenčiny (1974), viacerých stredoškolských učebníc a posmrtne vydanej práce Novohradské nárečia (2009). Autor komentára Vznik Štúrovej gramatiky v komentovanom akademickom vydaní diela Ľ. Štúra Nauka reči Slovenskej I, II (2006), ktoré pripravili Ľ. Ďurovič a S. Ondrejovič.

Jonas, Franz Josef

Jonas, Franz Josef, 4. 10. 1899 Viedeň – 24. 4. 1974 tamže — rakúsky sociálnodemokratický politik. Pochádzal z českej rodiny z Moravy. R. 1919 – 32 pracoval ako tlačiarenský korektor. Už v mladosti sa zapojil do činnosti sociálnodemokratickej strany, v čase svetovej hospodárskej krízy stratil zamestnanie a 1932 – 34 pôsobil ako sekretár okresnej organizácie Sociálnodemokratickej robotníckej strany vo Viedni-Florisdorfe. Po porážke robotníckeho povstania vo februári 1934 bol jedným z piatich členov ilegálneho vedenia rakúskej sociálnej demokracie. Začiatkom 1935 bol uväznený, po prepustení (1936) pracoval ako účtovník v továrni na lokomotívy vo Florisdorfe. Po 1945 pokračoval v politickej činnosti, zúčastnil sa vytvorenia celorakúskej sociálnodemokratickej organizácie (SPÖ) a angažoval sa vo viedenskej komunálnej politike, od 1945 člen mestskej rady, 1951 – 65 starosta a krajinský hajtman Viedne, súčasne 1952 – 53 poslanec druhej komory (Bundesrat, Spolková rada) a 1953 – 65 prvej komory rakúskeho parlamentu (Nationalrat, Národná rada). V tom čase bol aj prezidentom Zväzu rakúskych miest. R. 1965 vyhral prezidentské voľby a stal sa štvrtým prezidentom povojnovej rakúskej spolkovej republiky. Zomrel počas svojho druhého volebného obdobia (od 1971).

Jonáš, Gabriel

Jonáš, Gabriel, 23. 11. 1948 Kukučínov, okres Levice — slovenský džezový klavirista a multiinštrumentalista. R. 1964 – 69 študoval na konzervatóriu v Bratislave spočiatku hru na akordeóne, gitare a neskôr na klavíri, hrával však aj na saxofóne, trúbke, flaute a basovej gitare. R. 1969 krátko pôsobil v orchestri Tatra revue v Bratislave. R. 1972 – 73 žil v New Yorku, kde spolupracoval s viacerými americkými džezovými hráčmi. R. 1974 člen bratislavskej rockovej skupiny Gattch, 1974 – 75 vystupoval na džezových festivaloch v Poľsku (Lublin, Gdansk, Kalisz). Po úspechu na Československom amatérskom jazzovom festivale v Kroměříži 1975 spolupracoval s českými hudobníkmi (J. Stivín; K. Velebný; Luboš Andršt, *1948; Emil Viklický, *1948; Rudolf Ticháček, *1943, †1982; Josef Vejvoda, *1945; Svatopluk Košvanec, *1936, †2013; a i.). Od 1977 opäť pôsobí na Slovensku v rôznych džezových zoskupeniach ako líder alebo spoluhráč (trio Jonáš – Brisuda – Döme, VV Systém, Esprit, Kvinteto Dušana Húščavu, duo s klaviristom J. Hajnalom, so speváčkou J. Kocianovou). R. 1990 – 93 spolupracoval s gitaristom M. Jakabčicom, trubkárom J. Bartošom a českým kontrabasistom Robertom Balzarom (*1962), od 1995 člen zoskupenia Matúš Jakabčic Tentet. R. 1999 vzniklo zoskupenie Gabo Jonáš Quartet, pre ktoré komponuje džezové skladby, od 2002 účinkuje aj s americkým saxofonistom Petrom Cardarellim (*1950) žijúcim na Slovensku, od 2010 v Latino Triu. Jonáš disponuje vyspelou klavírnou technikou, patrí k introvertným hudobníkom s bohatou invenciou pri rozvíjaní improvizácií vlastných tém i svetovo uznávaných džezových štandardov. Najvýznamnejšie nahrávky na hudobných nosičoch: Impresie (1978), Klávesová konkláva (1978), Gentle Rain (1990), Jonáš & Jakabčic: Live (2000), Gabo Jonáš Quartet: Live (2002), Jonáš Jakabčic Balzar: Trio ’04 (1994), Hot House Jazz na hradě (2009), Personal Suite (2012). Nositeľ Ceny Ladislava Martoníka (1991) a i.

Jones, Allen

Jones [džouns], Allen, 1. 9. 1937 Southampton — anglický maliar, sochár a grafik, predstaviteľ britského pop-artu. Študoval na Hornsey College of Art v Londýne (1955 – 59) a na Royal College of Art v Londýne (1959 – 60), kde sa zoznámil s D. Hockneym a R. B. Kitajom. Jeho výrazové prostriedky vychádzajú z reklamného sveta, inšpirovali ho erotické ilustrácie v časopisoch, ale aj diela F. Nietzscheho, S. Freuda a C. G. Junga. V tvorbe sa zaoberá ženským telom a sexualitou, ktoré často spracúva až explicitne fetišistickým a sadomasochistickým jazykom, napr. v sérii ženských figúr pretvorených na nábytok (Kreslo, 1969).

Jones, Daniel

Jones [džouns], Daniel, 12. 9. 1881 Londýn – 4. 12. 1967 Gerrards Cross, Buckinghamshire — britský jazykovedec, fonetik. R. 1921 – 49 profesor na University College v Londýne. Ako jeden z prvých bádateľov sa zaoberal intonačným priebehom reči v rôznych (aj exotických) jazykoch. Niektorými autormi je považovaný za spolutvorcu pojmu fonéma, ktorú definoval ako súbor realizácií (kombinatórnych variantov) zvuku patriacich do jedného typu (rodiny). Tvorca tzv. kardinálnych vokálov, ktoré zaujímajú základné a zároveň krajné pozície v ním navrhnutom vokalickom štvoruholníku a vzhľadom na ktoré sa vymedzujú vokály v jednotlivých jazykoch. Zaslúžil sa o rozširovanie Medzinárodnej fonetickej abecedy. Autor prác Slovník anglickej výslovnosti (An English Pronouncing Dictionary, 1917), Fonetika angličtiny (Phonetics of English, 1950) a Fonéma: jej podstata a používanie (The Phoneme: Its Nature and Use, 1950). Člen Medzinárodnej fonetickej asociácie (International Phonetic Association, 1950 – 67 predseda).