Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 137 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jouvet, Louis

Jouvet [žuve], Louis, 24. 12. 1887 Crozon, departement Finistère – 16. 8. 1951 Paríž — francúzsky herec, režisér, divadelný architekt, scénograf a organizátor. Pôvodne stúpenec a žiak J. Copeaua, s ktorým sa zhodoval v názore na divadelnú poetiku a etiku, 1913 – 14 a 1917 – 22 pôsobil v jeho divadle Théâtre du Vieux-Colombier v Paríži. R. 1922 prešiel do Comédie des Champs-Élysées, od 1934 pôsobil v parížskom konzervatóriu a 1934 – 51 (s prestávkou počas 2. svet. vojny) ako režisér a riaditeľ parížskeho divadla Athénée. Patril k modernizačnému zoskupeniu francúzskych režisérov Cartel. Inscenoval najmä hry francúzskych dramatikov, napr. J. Giraudouxa (Siegfried, 1928; Amfitryon 38, 1929; Trójska vojna nebude, 1935; Elektra, 1937; Ondine, 1939; Bláznivá zo Chaillot, 1945; a i.), Molièra (Lekárom proti svojej vôli, 1931; Škola žien, 1936; Don Juan, 1947; Tartuffe, 1950; a i.), P. Claudela (Zvestovanie Márii, 1942), J. Geneta (Slúžky, 1947) a J.-P. Sartra (Diabol a Pán Boh, 1951). Stvárnil desiatky úloh, preslávil sa v titulnej role vlastnej inscenácie hry Knock alebo Víťazstvo medicíny (1923) J. Romainsa i v úlohe Valfina v hre Profesor angličtiny (1930) Régisa Gignouxa (*1816, †1882). Hral aj vo filmoch (Hôtel du Nord, réžia M. Carné, 1938). Počas okupácie Francúzska 1941 – 45 absolvoval so súborom Athénée turné v latinskoamerických štátoch na podporu francúzskej kultúry. Autor teoretických prác Úvahy o hercovi (Réflexions du comédien, 1936) a Počúvaj, priateľ môj (Écoute, mon ami, 1951).

JUDr.

JUDr. — skratka akademického titulu doktor práv (lat. iuris utriusque doctor = doktor obidvoch práv, t. j. občianskeho i cirkevného práva) udeľovaný na Slovensku i v Česku právnikom, ktorí dosiahli magisterský titul a potom úspešne absolvovali rigoróznu skúšku; píše sa pred menom. Je na úrovni magisterského titulu, nesúvisí s doktorandským štúdiom a označuje sa ako tzv. malý doktorát v oblasti práva. V Československu sa titul JUDr. získaval po rigoróznej skúške z historického (rímskeho a cirkevného práva, ako aj z dejín práva), občianskeho a ústavného práva (zahŕňalo aj národohospodársku politiku, finančné vedy, finančné a medzinárodné právo). R. 1953 boli akademické tituly zrušené a absolventi právnických fakúlt získali len profesijné označenie promovaný právnik (prom. práv.). Od 1966 mohli akademický titul JUDr. opäť získať po vykonaní štátnej záverečnej skúšky a štátnej rigoróznej skúšky (skladala sa z obhájenia písomnej práce a ústnej skúšky); od vzniku Slovenskej republiky (1993) sa tento titul udeľuje za tých istých podmienok.

Judinová, Marija Veniaminovna

Judinová (Judina), Marija Veniaminovna, 9. 9. 1899 Neveľ, Pskovská oblasť – 19. 11. 1970 Moskva — ruská klaviristka. Študovala na konzervatóriu v Petrohrade, kde 1921 – 30 aj vyučovala, 1923 profesorka. R. 1932 – 34 pôsobila na konzervatóriu v Tbilisi, 1936 – 51 na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského a súčasne 1944 – 60 v Štátnom hudobno-pedagogickom inštitúte Gnesinovcov (dnes Ruská akadémia hudby Gnesinovcov) v Moskve. Aktívnu koncertnú činnosť začala 1921 a zakrátko patrila k popredným ruským klaviristom 1. polovice 20. stor. Počas 2. svetovej vojny vystupovala na fronte a počas blokády 1943 koncertovala v Leningrade (dnes Petrohrad). Hosťovala v Lipsku (1950) a v Poľsku (1954). Jej široký repertoár obsahoval diela J. S. Bacha, L. van Beethovena, J. Brahmsa, F. Schuberta a W. A. Mozarta, ako aj sólovú i komornú tvorbu skladateľov 20. stor., napr. I. Stravinského, S. Prokofieva, D. Šostakoviča, A. Schönberga, A. Berga, P. Hindemitha, A. Weberna a B. Bartóka. Vrchol svojho interpretačného umenia dosiahla uvádzaním klavírneho cyklu Obrázky z výstavy M. P. Musorgského.

judeţ

judeţ [žudec; rum.] — župa, tradičná administratívna jednotka najvyššej úrovne v Rumunsku (okrem niekoľkých rokov počas socializmu, keď sa štát delil podľa vzoru ZSSR na rajóny), 1998 – 2003 administratívna jednotka v Moldavsku.

Júda Makabejský

Júda Makabejský, hebrejsky Jehuda ben Matijahu alebo Jehuda ha-Makabi, ? – 160 pred n. l. pri Elase — židovský bojovník. Pochádzal z rodu Hasmoneovcov, syn veľkňaza Matatiáša (†166 pred n. l.), vodcu hnutia proti helenizácii Judska (→ helenistický judaizmus) presadzovanej Seleukovcami. Po otcovej smrti a znesvätení jeruzalemského Chrámu (167 pred n. l.) seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom sa postavil na čelo povstania Makabejcov (166 pred n. l.), 164 pred n. l. dobyl Jeruzalem a dal očistiť a znova vysvätiť Chrám (túto udalosť si Židia každoročne pripomínajú na sviatok Chanuka). R. 160 pred n. l. však v bitke pri Elase (v blízkosti dnešného mesta Ramalláh) početnému seleukovskému vojsku podľahol a padol. Pochovaný v rodinnej hrobke v Modiine (neďaleko Jeruzalema). Historicky pravdivý opis jeho činov predstavuje deuterokánonická starozákonná Prvá kniha Makabejcov (nie je súčasťou Tanachu).

Júcar

Júcar [chukar], katalánsky Xúquer — rieka vo vých. Španielsku; dĺžka 498 km, rozloha povodia 21 600 km2. Pramení v Iberských vrchoch v horskom pásme Sierrania de Cuenca, preteká územím La Mancha, ústi do Valencijského zálivu (Stredozemné more). Hlavný prítok: Cabriel (ľavostranný). Využívaná na zavlažovanie a energetiku (viacero vodných elektrární). Väčšie mestá na Júcare: Cuenca, Alzira.

jubilus

jubilus [lat.], aj jubilatio — pôvodne zvolanie (aklamácia) svetského charakteru bez slov. Využívali ho napr. roľníci ako rytmicko-melodickú podporu pri práci. Neskôr začali cirkevní otcovia používať latinský pojem iubilare (jasať) na vyjadrenie radosti v Bohu a z Boha, ktorá sa nachádza v žalmoch. V stredoveku sa pojmom jubilus označovalo melizmatické rozšírenie akéhokoľvek gregoriánskeho spevu. V novoveku sa ako jubilus označovala dlhá melizmatická často improvizovaná vokalíza na konci aleluja spievaná na poslednej hláske a. Termín jubilus na označenie melizmatického rozšírenia aleluja ako prvý použil Amalár z Metz (*775, †850).

jubileum

jubileum [hebr. > gr. > lat.] — významné výročie (osoby, inštitúcie ap.).

Juba

Juba, 2. – 3. stor. — rímsky gramatik afrického pôvodu. Zaoberal sa antickým časomerným veršovým systémom, autor (nezachovanej) Učebnice metriky (Ars metrica, 8 kníh), ktorá sa stala prameňom ďalších učebníc prozódie i gramatík rôznych autorov z 3. – 6. stor.

Juba

Juba, lat. Iuba, gr. Ioba(s) alebo Iubas, resp. Iúbas — meno viacerých panovníkov v období antiky;

Juba I., asi 85 pred n. l. – 46 pred n. l. blízko Zamy — kráľ v Numídii (60 – 46 pred n. l.), otec Jubu II. Počas občianskej vojny medzi Caesarom a Pompeiom (Magnom), ktorá sa po Pompeiovej porážke pri Farsale v Grécku (48 pred n. l.) presunula do sev. Afriky, stál na strane Pompeiových stúpencov. Po Pompeiovej smrti (48 pred n. l.) bojoval po boku jeho zaťa Quinta Metella Scipióna (Metellus Scipio) a (Pompeiom ustanoveného správcu provincie Afriky) Publia Attia Vara (Varus; †45 pred n. l.). R. 46 pred n. l. po Caesarovom víťazstve v bitke pri Thapse (dnes Rás Dímás) spáchal v blízkosti Zamy samovraždu;

Juba II., okolo 50 pred n. l. – 23 n. l. — kráľ v Mauretánii (od 25 pred n. l.), syn Jubu I. Po smrti otca prišiel ešte ako dieťa 46 pred n. l. do Ríma (viedli ho ako zajatca v Caesarovom triumfálnom sprievode). Približne 30 pred n. l. ho Oktavián vymenoval za vládcu rímskeho vazalského štátu Numídie a po jej pripojení k rímskej provincii Africa (25 pred n. l.) mu (už ako cisár Augustus) zveril vládu nad Mauretániou. Okolo 20 pred n. l. sa oženil s ptolemaiovskou princeznou Kleopatrou Selenou (Kleopatra Seléné; *40 pred n. l., †?), dcérou egyptskej kráľovnej Kleopatry VII. Preslávil sa učenosťou, bol literárne činný, v starogréčtine napísal množstvo historických, prírodovedných či etnografických spisov a kompendií o umení (divadlo, hudba, maliarstvo), z ktorých sa zachovali len zlomky, zmienky o nich sú u Plínia Staršieho a Plutarcha. Zaslúžil sa o romanizáciu Mauretánie, v jej hlavnom meste Jol (neskôr Caesarea, → Cherchell) dal vybudovať množstvo knižníc a múzeí.

Juazeiro do Norte

Juazeiro do Norte [žuazejru du norťi] — mesto vo vých. časti Brazílie v členskom štáte Ceará; 271-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (spracovanie cukrovej trstiny), textilný (najmä bavlnársky), výroba šperkov. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Železničné spojenie s prístavným mestom Fortaleza, hlavným mestom členského štátu. Pôvodne súčasť neďalekého mesta Crato, 1911 sa na podnet kňaza a neskoršieho prvého starostu Romãa Batistu Cícera (*1844, †1934) osamostatnilo, od 1914 mesto.

Juazeiro

Juazeiro [žuazejru] — mesto vo vých. časti Brazílie v členskom štáte Bahia na juž. brehu rieky São Francisco; 215-tis. obyvateľov (2018); s mestom Petrolina (členský štát Pernambuco) ležiacom na protiľahlom brehu rieky a spojenom s Juazeirským mostom tvorí aglomeráciu. Obchodné stredisko úrodnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie manga, kokosovníka, banánovníka, viniča, broskýň a i.). Priemysel potravinársky (vinársky). Cestná (diaľničná) a železničná križovatka. Založené 1833, od 1878 mesto.

Jüan Š’-kchaj

Jüan Š’–kchaj, Yuan Shi-kai, 16. 9. 1859 Siang-čcheng, provincia Che-nan – 6. 6. 1916 Peking — čínsky politik a generál. R. 1880 vstúpil do armády, 1885 – 94 cisársky rezident v Kórei. Po porážke Číny v prvej japonsko-čínskej vojne o Kóreu (1894 – 95) sa stal hlavným veliteľom čínskej armády, ktorú zreformoval a zmodernizoval podľa západného vzoru. Chránenec cisárovnej Cch’–si, ktorá ho za pomoc pri potlačení hnutia Sto dní reforiem vymenovala 1898 za guvernéra provincie Šan-tung, od 1901 generálny guvernér provincie Č’–li (v súčasnosti Che-pej), po smrti Cch’–si (1908) musel odísť do výslužby. Po vypuknutí sinchajskej revolúcie (1911) bol povolaný späť na cisársky dvor, stal sa veliteľom cisárskych vojsk v sev. Číne a posledným predsedom cisárskej vlády (1911 – 12). Dohodol abdikáciu posledného cisára Pchu-iho a bol oficiálne splnomocnený sformovať prvú republikánsku vládu, popri funkcii ministerského predsedu vykonával aj funkciu hlavného veliteľa armády. Po abdikácii dočasného prezidenta Sunjatsena (1912) sa stal prezidentom Čínskej republiky (vo funkcii bol formálne potvrdený až v októbri 1913). R. 1914 postavil Sunjatsena a stranu Kuomintang mimo zákon, zaviedol vojenskú diktatúru, 11. decembra 1915 sa vyhlásil za cisára a oficiálny názov krajiny zmenil na Čínske cisárstvo. Po protestoch a povstaní v juž. Číne však 1916 republikánske zriadenie v Číne obnovil.

Juan de Nova

Juan de Nova [chu-], francúzsky Île Juan de Nova — ostrov v Indickom oceáne v najužšom mieste Mozambického prielivu 140 km záp. od Madagaskaru a 300 km vých. od Mozambiku, súčasť Francúzskych južných území, zámorského územia Francúzska; dĺžka asi 6 km, maximálna šírka 1,6 km, rozloha 4,4 km2, trvalo neobývaný (dočasne obývaný členmi francúzskej vojenskej posádky z ostrova Réunion). Rovinný ostrov obkolesený koralovými útesmi; asi polovica územia je zalesnená. Na severových. pobreží kotvisko lodí; pristávacia dráha lietadiel; meteorologická stanica. Od začiatku 20. stor. do 1970 ťažba guána. Ostrov je nazvaný podľa galícijského moreplavca Joãa da Nova (*1460, †1509), ktorý ho v službách Portugalska 1501 objavil. Od 1897 patrí Francúzsku. Na Juan de Nova s jeho výlučnou ekonomickou zónou (pásmo morských vôd maximálne 200 námorných míľ od základnej línie pobrežia daného územia, t. j. od línie najväčšieho odlivu, v ktorej má vlastniaci štát zákonnú právomoc na využívanie nerastného bohatstva, na rybolov, reguláciu znečistenia, výskum a i.) si nárokuje Madagaskar.

jüan

jüan [čín.] — základná menová jednotka používaná na čínskom území od konca 19. stor. (jüan = okrúhla minca), do 1912 emitovaná čínskou vládnou bankou;

1. čínsky jüan, aj žen-min-pi, renminbi (ľudová mena), kód RMB, ISO kód CNY, symbol ¥ – oficiálna mena Čínskej ľudovej republiky, ktorú emituje od 1949 Čínska ľudová banka (založená 1948 v Pekingu); 1 čínsky jüan = 10 ťiaí (ťiao) = 100 fenov (centov). V súčasnosti sú v obehu mince v hodnote 1, 2 a 5 fenov, 1 a 5 ťiaí a 1 čínsky jüan i bankovky v hodnote 1, 5, 10, 20, 50 a 100 čínskych jüanov. Začiatkom 50. rokov 20. stor. postihla čínsky jüan veľká inflácia, ktorú 1955 zastavila menová reforma (1 čínsky jüan = 10-tis. starých jüanov), zaviedli sa nové (hliníkové) mince. V období od polovice 90. rokov 20. stor. do 2005 bol čínsky jüan pevne fixovaný na americký dolár a platili prísne menové pravidlá (intervencie štátu v prospech čínskeho jüanu ap.), v súčasnosti (od 2016) je spojený so skupinou silných mien v rámci tzv. menového koša (americký dolár, euro, japonský jen a i.);

2. neoficiálny (ľudový) názov nového taiwanského dolára (skr. TWD, od 1949 oficiálna mena Čínskej republiky na Taiwane).

Jüan

Jüan, Yuan — mongolská dynastia vládnuca v Číne 1279 – 1368, prvá nečínska dynastia (Jüan = Prvopočiatok), ktorá vládla celej Číne; vystriedala dynastiu Južný Sung. Založená mongolským chánom Chubilajom (Kublajchánom), ktorý sa 1271 vyhlásil za cisára, 1264 preniesol hlavné mesto svojej ríše z Karakorumu (Mongolsko) do oblasti dnešného Pekingu, 1267 tam dal vybudovať nové hlavné mesto Čung-tu (Ta-tu, mongolsky Chánbalyk) a po definitívnej porážke juhočínskej dynastie Južný Sung ovládol celú Čínu (1279) a pripojil ju k Mongolskej ríši. Územie ovládané dynastiou Jüan siahalo až do Kórey a čiastočne až do Vietnamu a Barmy, pokusy vojensky obsadiť Japonsko však neboli úspešné. Panovníci dynastie sa počas vlády v Číne opierali o mongolských vojakov, kým moslimských úradníkov zo Strednej Ázie a Číňanov diskriminovali. Podporovali tibetský buddhizmus, tolerovali konfucianizmus i nestoriánske kresťanstvo, čínsky taoizmus však potláčali. Napriek tomu, že sa v kultúrnej oblasti neopierali o čínske, ale o mongolské vzory, usilovali sa nakloniť si čínske intelektuálne elity (napr. Chubilaj bol veľkým obdivovateľom čínskeho maliarstva, čínski maliari tohto obdobia však dlho odmietali pozvanie na cisársky dvor). Pod ochranou vládcov dynastie sa rozvíjala predovšetkým meštianska kultúra, došlo k novému rozvoju napr. čínskeho divadla či čínskej opery (jej klasická podoba sa vykryštalizovala práve v 13. – 14. stor.). V tomto období navštívili Čínu viacerí európski kresťanskí misionári (napr. Odorik z Pordenone, †1331; ako vyslanec pápeža Jána XXII.) a cestovatelia (Marco Polo), vzrástol obchod medzi vých. a záp. Áziou, Veľký prieplav (Cisársky kanál) bol predĺžený až do hlavného mesta. Do obdobia vlády dynastie Jüan patrí aj začiatok výroby (okolo 1300) osobitného druhu čínskeho porcelánu s modro-bielou podglazúrovou výzdobou, ktorý sa vyvážal do Prednej Ázie a neskôr aj do Európy. Po Chubilajovej smrti (1294) sa jeho nástupcom nepodarilo rozsiahlu ríšu udržať, 1368 bola v Číne mongolská dynastia Jüan zvrhnutá povstaním Červených turbanov (1351 – 68) a nahradená čínskou dynastiou Ming (1368 – 1644). Mongolská vládnuca dynastia sa stiahla na sever do mongolských stepí, kde formálne pokračovala pod názvom Severný Jüan.

JPEG

JPEG, angl. Joint Photographic Expert Group —

1. metóda stratovej kompresie údajov používaná pri ukladaní obrázkov do pamäte počítača. Formát súboru, ktorý túto kompresiu používa, je najčastejšie doplnený príponami .jpg, .jpeg, .jfif alebo .jpe;

2. skupina fotografických expertov (vytvorená 1986 Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu, ISO, a Medzinárodnou telekomunikačnou úniou, ITU), ktorá túto metódu navrhla; → digitálne spracovanie obrazu.

Jóža, Mikuláš

Jóža, Mikuláš, 7. 10. 1911 Rimavská Sobota – 3. 3. 1969 Zvolen — slovenský právnik a ekonóm. R. 1934 – 38 pôsobil v advokátskych poradniach v Rimavskej Sobote a 1942 – 45 v pracovnom tábore pre rasovo prenasledovaných v Hatvane (Maďarsko), 1945 tajomník Mestského národného výboru v Rimavskej Sobote, 1946 – 48 pôsobil v advokátskej kancelárii v Rimavskej Sobote, 1948 – 50 vedúci tajomník Krajského akčného výboru Národného frontu v Banskej Bystrici, 1951 predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici, 1952 pedagóg na Strednej ekonomickej škole v Banskej Bystrici, 1952 – 59 na Katedre spoločenských vied VŠLD (dnes Technická univerzita) vo Zvolene (1955 – 59 vedúci katedry), 1963 – 69 prorektor VŠLD; 1966 mimoriadny profesor. Zaoberal sa politickou ekonómiou, cenotvorbou i ekonomikou lesného hospodárstva a drevárskeho priemyslu. Autor a spoluautor vedeckých štúdií i referátov publikovaných v odborných časopisoch a zborníkoch. Člen viacerých spoločností a organizácií.

jozefínske dištrikty

jozefínske dištrikty — územné verejnosprávne jednotky, ktoré vznikli 1785 v habsburskej monarchii územnou reorganizáciou nariadenou cisárom Jozefom II. s cieľom zefektívniť štátnu správu, zreformovať šľachtickú samosprávu a zabezpečiť absolutistickú a centralistickú formu vlády. Uhorsko, Chorvátsko a Slavónsko boli rozdelené na 10 častí (dištriktov), do každej patrilo 4 – 5 stolíc. Na čele dištriktov boli panovníkom vymenúvaní komisári, im podliehajúce stolice spravovali panovníkom dosadení podžupani. Na území dnešného Slovenska boli zriadené tri dištrikty: Nitriansky (bývalá Prešporská, Nitrianska, Trenčianska a Tekovská stolica; komisár J. Ürméni), Banskobystrický (bývalá Turčiansko-zvolenská, Hontianska, Gemerská a Liptovsko-oravská stolica; komisár Ladislav Prónai) a Košický (bývalá Spišská, Šarišská, Abovsko-turnianska a Zemplínska stolica; komisár František Sentiváni). Reforma narazila na odpor a Jozef II. ju tesne pred smrťou odvolal (nariadenie z 28. 1. 1790). Dištrikty zanikli k 1. 5. 1790 a v priebehu 1790 sa územnosprávne členenie vrátilo k stavu pred 1785.

Jozef I. Emanuel

Jozef I. Emanuel, nazývaný Reformátor, 6. 6. 1714 Lisabon – 24. 2. 1777 Sintra — portugalský kráľ (od 1750) z dynastie z Bragançy, syn Jána V. Krásneho a Márie Anny Habsburskej (*1683, †1754), dcéry rímsko-nemeckého cisára Leopolda I., manžel Marianny Viktórie (od 1729), dcéry španielskeho kráľa Filipa V., otec Márie I. Po otcovej smrti a nástupe na trón poveril starostlivosťou o vládne záležitosti významného propagátora myšlienok osvietenského absolutizmu markíza de Pombal. Na začiatku jeho vlády (1755) postihlo krajinu (najmä Lisabon) jedno z najsilnejších zemetrasení (vyše 100-tis. obetí). Z katastrofy sa už nikdy nespamätal (trpel napr. klaustrofóbiou), sídlo dočasne presunul do paláca Ajuda a hlavné mesto dal s vysokými nákladmi dôkladne zrekonštruovať. Od 1774 pre jeho zdravotnú nespôsobilosť vládla ako regentka jeho manželka Marianna Viktória. Počas Jozefovej vlády boli zreorganizované štátne financie, potláčala sa moc cirkvi a vysokej šľachty, bol podporovaný obchod a priemysel a hlavnou prioritou sa stalo pokračovanie v kolonizácii Brazílie. R. 1759 boli z Portugalska vypovedaní jezuiti a ich majetok bol skonfiškovaný. Jozefove reformy prispeli k zlepšeniu stavu poľnohospodárstva, štátnej správy, školstva, súdnictva a vojenstva. Cieľom jeho vlády bola modernizácia krajiny, ako aj ekonomické a antiklerikálne reformy, v ktorých sa však po jeho smrti už nepokračovalo.

Jovsianska hrabina

Jovsianska hrabina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Jovsa v okrese Michalovce, súčasť CHKO Vihorlat; vyhlásená 1953, rozloha 257,6 ha. Zriadená na ochranu prirodzených lesných spoločenstiev dubovo-hrabového lesa s výskytom chránených druhov rastlín, najmä bledule jarnej (Leucojum vernum).

Jovice

Jovice, Jólész — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Rožňavskej kotline na nive potoka Čremošná, 280 m n. m.; 740 obyvateľov, 23,4 % slovenskej, 69,1 % maďarskej národnosti (2017). Na nive a náplavových kužeľoch pahorkatinné odlesnené územie, na vápencovej Silickej planine s krasovými formami porasty dubovo-hrabového, na svahoch porasty bukového lesa.

Obec písomne doložená 1352 ako Pachapataka, 1427 Jolees, 1773, 1786, 1808 Jólesz, 1863 Jólész, 1873 Jolész, 1877 – 82 Jólesz, 1888 – 1913 Jólész, 1920 Jolés, 1927 – 48 Jólész, 1948 – 76, 1990 Jovice, 1976 – 90 pričlenená k mestu Rožňava. Vznikla pravdepodobne na prelome 13. a 14. stor. na území panstva Krásna Hôrka, v 15. stor. časť vlastnili Bebekovci. V 16. stor. počas valaskej kolonizácie bola obec dosídlená. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom, neskôr aj baníctvom. R. 1938 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Stavebná pamiatka: zvonica (1892); rímskokatolícky Kostol Ducha Sv. (1997); rodný dom právnika a liečebného pedagóga Andreja Chazára (*1745, †1816), ktorého zásluhou bol vo Váci 1802 otvorený prvý ústav pre hluchonemých v Uhorsku.

jovel

jovel [hebr.] — jubilejný, každý 50. rok židovského kalendára, rok všeobecného zmierenia a nápravy krívd. Počas neho sa podľa Božieho príkazu (3 M 25,8 – 17 a 23 – 55) vyrovnávali medzi Židmi sociálne nerovnosti, napr. odpúšťali sa dlhy, hebrejskí otroci sa prepúšťali na slobodu, založené veci sa vracali pôvodným majiteľom ap. Jovel nasledoval po siedmich šabatových rokoch, t. j. po siedmich cykloch šmity (sedem rokov v židovskom kalendári predstavovalo jeden šabatový rok; posledný šabatový rok sa nazýval šmita; zákony šmity platili aj pre jovel). Vyhlasovali ho kňazi trúbením na baraňom rohu (hebr. jovel; odtiaľ názov) na začiatku sviatku Jom Kipur (→ Deň zmierenia). Po zničení Druhého jeruzalemského Chrámu (70 n. l.) sa jovel prestal sláviť.

jotnien

jotnien [vl. m.] — jedna z prekambrických formácií Fennoskandie (Baltického štítu) s pomerne malým paleogeografickým rozšírením. Jotnien je reprezentovaný červenými kontinentálnymi jotnickými pieskovcami, ktoré vznikli v aridných podmienkach pred 1,2 – 11,4 mld. rokov. Vyskytujú sa v nich časté hrance, čeriny a stopy vyschýnania. Nachádzajú sa v podobe denudačných zvyškov na zvrásnenom podloží v juhozápadnom Fínsku a strednom Švédsku. Miestami sú intrudované žulami rapakivi s ružovými oválnymi živcami.

jota

jota [cho-; špan.] — rýchly španielsky ľudový tanec v 3/8 alebo v 3/4 takte, skočného charakteru, sprevádzaný spevom a hudbou (najčastejšie kastanetami, gitarami, bandurami, zriedkavo bubnami a píšťalami), často zakončený strettou. Pochádza z Aragónska, kde vznikol aj jeho najznámejší variant jota aragonesa, ktorý tancujú traja ľudia. Bol obľúbený aj na šľachtických dvoroch, tancoval sa i na španielskom kráľovskom dvore.

Joškar-Ola

Joškar-Ola, do 1919 Carevokokšajsk, do 1927 Krasnokokšajsk — mesto v európskej časti Ruska severovýchodne od Kazane na rieke Malaja Kokšaga (prítok Volgy), hlavné mesto Marijska; 268-tis. obyvateľov (2018). Významné priemyselné, obchodné, kultúrne a vedeckovýskumné stredisko republiky. Priemysel strojársky, kovoobrábací, stavebných materiálov, potravinársky, textilný, kožiarsky, elektronický, nábytkársky, chemický, farmaceutický, polygrafický. Dopravná križovatka, letisko.

Oblasť mesta pôvodne obývali ugrofínski Marijčania a patrila ku Kazanskému chanátu, ktorý 1552 pripojil Ivan IV. Vasilievič Hrozný k Moskovskému štátu. Mesto založil 1584 ako vojenskú pevnosť na obranu proti tatárskemu obyvateľstvu búriacemu sa proti moskovskej nadvláde Ivanov syn, cár Fiodor I. Ivanovič, na počesť ktorého bolo nazvané Cárovo mesto (Carev gorod). Stalo sa obchodným a remeselným centrom Kazanskej provincie. Od pol. 19. stor. tam cárska vláda posielala do vyhnanstva politických oponentov. R. 1920 – 36 hlavné mesto Marijskej autonómnej oblasti, 1936 – 90 Marijskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, od 1992 Marijskej republiky ako súčasti Ruskej federácie. Viaceré univerzity, múzeá (napr. Marijské národné múzeum, založené 1920), národná galéria, divadlá (napr. Marijské národné divadlo, založené 1929).

Jošida Kenkó, Urabe Kanejoši

Jošida Kenkó, vlastným menom Urabe Kanejoši, asi 1282 Kjóto – asi 1350 tamže — japonský básnik a esejista. Pochádzal z aristokratickej rodiny dedične spätej so šintoistickou svätyňou Jošida v Kjóte, podľa ktorej si dal meno. Spočiatku slúžil na cisárskom dvore ako vysokopostavený dvoran, 1313 sa stal buddhistickým mníchom a žil ako pustovník. Podľa sinojaponského čítania znakov svojho pôvodného mena (Kanejoši) sa začal nazývať Kenkó. Patril k najvzdelanejším osobnostiam svojej doby, znalec dvorskej etikety, japonskej a čínskej literatúry i tradičných obradov. Patril k významným básnikom poézie waka a žánru zuihicu, autor Zápiskov z voľných chvíľ (Curezuregusa, asi 1330; čes. 1984), v ktorých uvažuje o japonskej poézii a umení, o rôznych vtedajších i minulých udalostiach, o prírodných krásach, ako aj o ľudskom živote i ľudskej povahe, a i.

Jošikawa, Eidži

Jošikawa, Eidži, vlastným menom Hidecugu Jošikawa, 11. 8. 1892 prefektúra Kanagawa – 7. 9. 1962 Tokio — japonský spisovateľ, najvýraznejší predstaviteľ populárnej japonskej literatúry, tvorca historických románov. V ranom období uverejnil na pokračovanie niekoľko próz s premyslenými a zaujímavými zápletkami, napr. Ťažkosti s mečom, ťažkosti so ženami (Kennan džonan, 1925). R. 1936 – 39 napísal svoj najúspešnejší román Mijamoto Musaši (Mijamoto Musaši; čes. Musaši, 2007) o významnom šermiarovi a kaligrafovi zo začiatku 17. stor. Čitateľsky obľúbené boli aj romány Nové zápisky o Hidejošim (Šinšo Taikóki, 1941; čes. Taiko, 2001) a Nový príbeh rodu Tairovcov (Šin Heike monogatari, 1951), v ktorom originálnym spôsobom vykreslil udalosti z klasického vojenského eposu Heike monogatari. Nositeľ viacerých ocenení.

Jošida, Šigeru

Jošida, Šigeru, 22. 9. 1878 Jokosuka, prefektúra Kanagawa – 20. 10. 1967 Tokio — japonský politik a diplomat. Pred 2. svetovou vojnou pôsobil ako diplomat v Anglicku, Taliansku, Číne a Kórei a na rozdiel od vtedajšej japonskej zahraničnopolitickej orientácie na Nemecko sa orientoval na USA a Spojené kráľovstvo. Na protest proti japonskému obsadeniu Mandžuska 1932 odmietol miesto na veľvyslanectve v USA, 1936 – 39 pôsobil ako veľvyslanec v Spojenom kráľovstve. Po vojne počas americkej okupačnej správy 1945 a 1945 – 46 minister zahraničných vecí. Od 1946 predseda Liberálnej strany, 1946 – 47 a 1948 – 54 predseda vlády. Jeho autoritárska vláda určila základné smerovanie povojnového vývoja Japonska, stál na čele úsilia o jeho povojnovú hospodársku a spoločenskú obnovu. Podporoval reformy japonského hospodárstva navrhnuté okupačnou správou, odmietol sa však zapojiť do zbrojárskeho súperenia USA a Sovietskeho zväzu. R. 1951 podpísal na mierovej konferencii v San Franciscu separátnu zmluvu s USA (podľa nej sa Japonsko vzdalo všetkých územných ziskov, v Japonsku sa skončila americká okupačná správa a získalo nezávislosť), ako aj bilaterálnu bezpečnostnú zmluvu s USA, v ktorej sa Japonsko zaviazalo poskytovať americkým vojenským silám základne na svojom území, čím sa začala jeho úzka spolupráca s USA.

Josu

Josu, kórejsky Yeosu — mesto v juž. časti Kórejskej republiky v provincii Čollanamdo na polostrove Josu vybiehajúcom do Kórejského prielivu; 291-tis. obyvateľov (2017). Priemysel petrochemický (najväčšie stredisko v krajine), chemický (umelé hnojivá), energetický (tepelná elektráreň), gumársky, lodný, textilný, potravinársky. Obchodný (dovoz ropy, vývoz produktov ropného priemyslu, ryže, hodvábu, rýb a i.) a rybársky prístav, letisko. Dejisko medzinárodnej výstavy Expo 2012.

Jostedalsbreen

Jostedalsbreen [-brén] — ľadovec na záp. pobreží juž. Nórska v kraji (fylke) Sogn og Fjordae; rozloha 487 km2, dĺžka 60 km, hrúbka do 300 m, najväčší ľadovec pevninskej Európy. Do okolitých dolín z neho vybieha 24 ľadovcových splazov. Časť územia predstavuje národný park Jostedalsbreen nasjonalpark (vyhlásený 1991, rozloha 1 310 km2).

Josko, Matej

Josko, Matej, 19. 6. 1907 Liptovský Mikuláš – 11. 6. 1969 Washington — slovenský politik, právnik a krajanský pracovník. R. 1927 – 32 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1933 – 40 redaktor Lidových novín, potom prokurista spoločnosti Slovenská papiereň v Ružomberku. Sympatizant a od 1935 člen Československej strany národně socialistickej, od 1938 člen jej Zemského výkonného výboru na Slovensku. Stúpenec spoločného československého štátu, odmietal autonómiu a vznik Slovenskej republiky v marci 1939. Zúčastnil sa domáceho občianskeho odboja, 1942 bol krátko uväznený v Ilave. Člen ilegálnej SNR a 1943 signatár Vianočnej dohody, ktorá bola podpísaná v jeho byte. Počas SNP vedúci úradu Predsedníctva SNR, 1944 spoluzakladateľ Demokratickej strany, 1946 signatár Aprílovej dohody. R. 1945 – 48 povereník financií, po voľbách v máji 1946 poslanec Ústavodarného národného zhromaždenia. Po februárovom prevrate 1948 emigroval, usadil sa v USA, pôsobil v krajanských spolkoch s československou orientáciou a venoval sa politickej a spoločenskej publicistike. R. 1951 – 55 spoluvydavateľ exilového časopisu Hlas Československa. Rad SNP I. triedy (1945).

Josif Bradati

Josif Bradati, vlastným menom Josif Stojanov, okolo 1695 západné Bulharsko – okolo 1757 Rilský kláštor — bulharský spisovateľ, zakladateľ rilskej damaskinskej školy. Pôsobil ako mních v Rilskom kláštore, kde prekladal diela Jána Zlatoústeho a Damaskina Studita (Damaskinos Studitis, aj Damaskénos Studités, *začiatok 16. stor., †1577), pričom do prekladov vkladal vlastné originálne myšlienky odzrkadľujúce viaceré stránky života súdobej bulharskej spoločnosti. Z prekladov a vlastných textov zostavoval zborníky kázní a poučení, tzv. damaskiny, v ktorých osobitne zdôrazňoval zachovávanie kresťanských mravov, písal napr. o zmysle pôstu, pokánia a milodarov, kritizoval neprístojné praktiky duchovenstva a vystupoval proti nemiernemu pitiu, smilstvu, úžerníkom a zbohatlíkom. Pripisuje sa mu autorstvo 15 zborníkov (zachovaných je päť originálov, ostatné sú kópie – prepisy jeho žiakov a pokračovateľov). Dielo Josifa Bradatého je dôležitým medzníkom bulharskej literatúry 18. stor., pre osvietenské názory je považovaný za predchodcu predstaviteľa bulharského národného obrodenia Paisija Chilendarského (*1722, †1773). Vlastenecky a mravoučne zamerané zborníky Josifa Bradatého boli veľmi populárne, jeho literárna a národnobuditeľská činnosť mala veľký vplyv na súčasníkov i na nasledujúce generácie.

José, Francisco Sionil

José [chose], Francisco Sionil, pseudonym F. Sionil José, 3. 12. 1924 Rosales, provincia Pangasinan, ostrov Luzon — filipínsky spisovateľ píšuci po anglicky. Štúdium medicíny nedokončil a začal sa venovať literatúre a žurnalistike. R. 1965 založil v Manile nakladateľstvo Solidaridad, kde sa stretávali významní filipínski umelci z PEN klubu (1958 jeho zakladateľ a národný sekretár), od 1966 vydáva kultúrno-politický mesačník Solidarity (Solidarita). Bol ovplyvnený dielami J. Rizala, hlboko ho zaujala téma sociálnej nespravodlivosti. V jeho tvorbe sa odráža silné sociálne a národné cítenie i kritický postoj k amerikanizácii filipínskej spoločnosti. Vrcholom jeho tvorby je 5-dielna románová, tzv. rosaleská sága o večnom hľadaní etických hodnôt a sociálnej spravodlivosti Karieristi (The Pretenders, 1962; čes. Zajatec bludného kruhu, 1981), Strom (Tree, 1978), Môj brat, môj kat (My Brother, My Executioner, 1979), Masa (Mass, 1983) a Súmrak (Po-on, 1984), v ktorom stvárnil obdobie od 80. rokov 19. stor. (vrátane protišpanielskej revolúcie 1896 – 98) až do 70. rokov 20. stor., keď bol v krajine vyhlásený výnimočný stav. Autor románov Ermita (Ermita, 1988), v ktorom zobrazil vzburu hlavnej hrdinky, zavrhnutej nemanželskej dcéry Ermity, proti nemorálnosti v bohatých kruhoch, Pavúk (Gagamba, 1991), Cestovateľ (Viajero, 1993), Hriech (Sin, 1994) a Ben Singkol (Ben Singkol, 2001), v ktorom poukázal na devastujúce spoločenské následky 2. svetovej vojny, i Vretenica (Vibora, 2007) voľne vychádzajúceho zo životného príbehu kontroverzného generála Artemia Ricarteho (*1866, †1945), ktorý ako budovateľ filipínskej armády preukázal vlastenecký postoj počas americko-filipínskej vojny (1899 – 1901), počas 2. svetovej vojny sa však dal do služieb japonskej armády; napísal viacero poviedok. Josého diela boli preložené do viacerých jazykov, na Slovensku vyšla jeho poviedka Zlodej bohov (The God Stealer, 1959) v antológii Zlodej bohov. Antológia filipínskych poviedok (1983). Nositeľ domácich i zahraničných ocenení.

Josanová, Akiko

Josanová (Josano), Akiko, 7. 12. 1878 Sakai – 29. 5. 1942 Tokio — japonská poetka, manželka T. Josana. Patrila k najvýraznejším predstaviteľom romantizmu. Spolu s manželom sa výrazne podieľala na obnove a modernizácii básnickej formy tanka. Jej prvá básnická zbierka Rozpustené vlasy (Midaregami, 1901) zaujala úprimnosťou a vášnivosťou básnických obrazov. Angažovala sa v hnutí za práva žien a 1921 bola spoluzakladateľkou dievčenskej univerzity Daitó Bunka Gakuin v Tokiu. Podieľala sa aj na spracovaní rozsiahleho výberu japonskej poézie Nová zbierka desaťtisíc listov (Šin Manjóšú, 1937 – 39) obsahujúcej 26 783 básní od 6 657 básnikov. Do modernej japončiny preložila klasické dielo japonskej autorky Murasaki Šikibu Príbeh princa Gendžiho (→ Gendži monogatari).

Josano, Tekkan

Josano, Tekkan, vlastným menom Hiroši Josano, 26. 2. 1873 Kjóto – 26. 3. 1935 Tokio — japonský básnik, publicista a prekladateľ, manžel A. Josanovej. Na prianie otca sa stal buddhistickým mníchom, neskôr kláštor opustil a začal sa venovať publicistike a literárnej činnosti. Od 1919 pôsobil ako profesor japonskej literatúry na Univerzite Keió. Spolu s manželkou sa usiloval o obnovu a modernizáciu básnickej formy tanka. R. 1900 založili literárny časopis Mjódžó (Zornička), v ktorom publikovali prevažne romantickí básnici. Autor básnických zbierok Svetové strany (Tózai nanboku, 1896) a Purpurová (Murasaki, 1901), ktorá okrem básní vo forme tanka obsahuje i poéziu šintaiši (poézia novej formy) populárnu na konci 19. stor. Prekladal z francúzskej a talianskej poézie.

jorkširský teriér

jorkširský teriér, yorkshirský teriér — plemeno psa zo skupiny spoločenských (trpasličích) teriérov pochádzajúce z Anglicka z grófstva Yorkshire. Jorkširský teriér má malú plochú hlavu so vzpriamenými ušami v tvare písmena V, stredne dlhú, na hlave dlhú rovnú lesklú jemne hodvábnu srsť tmavooceľovosivej farby, ktorá si vyžaduje pravidelnú starostlivosť; hmotnosť okolo 3 kg. Temperamentný a inteligentný pes so strážnymi vlohami, ktorý je rád stredobodom pozornosti; veľmi obľúbený a rozšírený spoločenský pes.

Jørgensen, Johannes

Jørgensen [jör-], Johannes, vlastným menom Jens Johannes Jørgensen, 6. 11. 1866 Svendborg – 29. 5. 1956 tamže — dánsky spisovateľ. Spočiatku pôsobil ako novinár a zahraničný spravodajca, 1896 konvertoval na katolícku vieru, 1912 pôsobil na katolíckej univerzite v Leuvene v Belgicku. Neskôr žil väčšinou v zahraničí, najmä v Assisi (1914 – 39, 1946 – 53) a počas 2. svetovej vojny vo Švédsku. Prvá zbierka básní Verše (Vers, 1887) bola napísaná v duchu naturalizmu. Postupne sa od naturalizmu odklonil a 1893 – 95 sa stal vodcom symbolistickej skupiny združenej okolo časopisu Taarnet (Veža). Jeho zrelé verše Pútnikova kniha (Pilgrimsbogen, 1903) a novely sú naplnené hlbokou religiozitou. Autor životopisov Sv. František z Assisi (Den hellige Frans af Assisi, 1907), Sv. Katarína zo Sieny (Den hellige Katerina af Siena, 1915) a Sv. Brigita z Vadsteny (Den hellige Birgitta af Vadstena, 2 zväzky, 1941, 1943), ako aj pamätí Legenda môjho života (Mit livs legende, 7 zväzkov, 1916 – 27).

Jørgensen, Anker Henrik

Jørgensen [jör-], Anker Henrik, 13. 7. 1922 Kodaň – 20. 3. 2016 tamže — dánsky politik. Od 1950 sa angažoval v odborovom hnutí, neskôr aj v komunálnej politike, od 1964 poslanec dánskeho parlamentu. R. 1972 – 87 viedol dánsku sociálnodemokratickú stranu (Socialdemokratiet), 1972 – 73 a 1975 – 82 predseda vlády. Zásadný odporca americkej intervencie vo Vietname, vyslovoval sa za vstup Dánska do EHS, čo vytváralo v strane napätie, ktoré sa Jørgensenovi darilo tlmiť. V problematike Blízkeho východu stál jednoznačne na izraelskej strane. Za otvorenosť, s akou sa vyjadroval k zahraničnopolitickým témam, bol často kritizovaný. Vydal výber z denníkov z vrcholného obdobia svojej politickej kariéry Z môjho denníka (Fra mine dagbøger, 3 zväzky, 1989 – 90).

Jordanov, Neďalko Asenov

Jordanov, Neďalko Asenov, 18. 1. 1940 Burgas — bulharský básnik, satirik, dramatik, divadelný dramaturg a režisér. R. 1962 ukončil štúdium bulharskej filológie na Sofijskej univerzite sv. Klimenta Ochridského v Sofii, 1963 – 83 pôsobil ako dramaturg v Činohernom divadle Adriany Budevskej (Dramatičen teatăr Adriana Budevska; 1983 – 90 jeho umelecký vedúci) v Burgase, 1990 – 99 dramaturg a súčasne režisér divadla Vazraždane v Sofii. Okrem básnickej (ľúbostná lyrika) a dramatickej tvorby je známy aj ako autor poézie a divadelných hier pre deti a mládež, úspechy dosiahol aj v rozhlasovej a filmovej tvorbe. Autor poémy Dieťa hovorí so svojím otcom (Edno dete govori s bašta si, 1964), básnických zbierok Keď sa z nás stávajú otcovia (Kogato stavame bašti, 1965), Lyrika (Lirika, 1973), Básne (Stichotvorenija, 1983), Starneme pomaly (Ostariavame bavno, 1990), Rané verše (Ranni stichove, 1999), Nestarni, láska (Ne ostariavaj, ľubov, 1991) a Vitaj, láska (Zdravej, ľubov, 2006) a divadelných hier Neveríme na bociany (Nije ne viarvame na štărkeli, 1968), Máme 25 (Nije sme na 25, 1969), Moped (Motopedăt, 1971; slov. 1972), Vec princípu (Văpros na princip, 1972), Máte oheň? (Imate li ogănče?, 1974; slov. 1981), Rozvod po bulharsky (Razvod po bălgarski, 1978), Jedna za všetky, všetky za jednu (Edna za vsički, vsički za edna, 1986), V starej dedine na konci sveta (V staro selo na kraj sveta, 1996) a i. Jeho divadelné hry boli uvedené na viacerých európskych scénach.

jordanon

jordanon — autogamická mikrospecies, tzv. drobný rastlinný druh; označenie taxónu, ktorý sa rozmnožuje autogamicky a od iného taxónu sa odlišuje nenápadnými, drobnými (niekedy ťažko postrehnuteľnými) znakmi. Nazvaný podľa A. Jordana, ktorý jordanon opísal napr. pri rode jarmilka (Erophila); → linnéon.

Jordanes

Jordanes, latinsky Iordanes, aj Iordanis, ? – asi leto 552 — ranostredoveký historik. O jeho živote jestvuje len málo dokladov. Bol gótskeho alebo alanského pôvodu. Romanizoval sa a prijal katolícke kresťanstvo. Pôsobil v Ravenne ako úradník (notarius) v kancelárii Guntigisa, východorímskeho vojenského veliteľa z ostrogótskeho kráľovského rodu Amalovcov. Podporoval politiku byzantského cisára Justiniána I. Veľkého. Autor dvoch historických kompilácií Dejiny Gótov (De origine actibusque Getarum) a Rímske dejiny (De summa temporum vel origine actibusque gentis Romanorum) známych pod skrátenými názvami Getica a Romana. V Dejinách Gótov podal cenné informácie o Gótoch (ich najstaršie dejiny však zmiešal s dejinami tráckych Getov), Vizigótoch i Ostrogótoch od 3. do 6. stor., ako aj informácie o Hunoch a ďalších kmeňoch (vrátane Slovanov) obdobia vrcholiaceho sťahovania národov a zachytil genealógiu gótskeho vládnuceho rodu Amalovcov. Opieral sa najmä o dielo Cassiodora Senatora, o ranobyzantského historika Priska z mesta Panion (*okolo 415, †po 472), ako aj o nezachované dielo historika gótskych dejín Ablavia (latinsky Ablavius, grécky Ablabios) či o gótsku ústnu tradíciu. Vo svetovej kronike Rímske dejiny, v ktorej zachytáva dejiny sveta od najstarších čias cez dejiny Ríma až po udalosti z 551, resp. 552 n. l., čerpal o. i. z diel Hieronyma a z iných historických diel 4. a 5. stor. Za veľkú dejinnú udalosť pokladal sobáš Mataswinthy (*518/20, †po 551), príslušníčky gótskeho rodu Amalovcov a vnučky Teodoricha I. Veľkého, s Germanom (†550), synovcom cisára Justiniána I. Veľkého a príslušníkom starého rímskeho rodu Aniciovcov, ktorý znamenal spojenie gótskej a rímskej histórie.

Jordan, Neil Patrick

Jordan [džorden], Neil Patrick, 25. 2. 1950 Sligo — írsky režisér a scenárista. Vyštudoval históriu a literatúru na University College v Dubline. Spočiatku sa presadil ako spisovateľ zbierkou poviedok Noc v Tunisku (Night in Tunisia, 1976) a románom Minulosť (The Past, 1980). K filmu ho priviedol anglický režisér J. Boorman, ktorý ho angažoval ako scenáristického konzultanta pre film Excalibur (1981). Jordanovým režijným debutom bola kriminálna dráma Anjel (Angel, 1982) o nepokojnej politickej situácii v rozdelenom Írsku. Presadil sa melodrámou z londýnskeho podsvetia Mona Lisa (M. L., 1986). Jeho najvýznamnejším filmom sa stala psychologická dráma o členovi Írskej republikánskej armády (IRA) poznamenanom tragickým stretnutím so zajatým britským vojakom Hra na plač (The Crying Game, 1992) odmenená mnohými cenami, napr. Oscarom za scenár a cenou A. Kordu za najlepší britský film. K ďalším úspešným filmom patrí americká dráma Michael Collins (M. C., 1996) o zakladateľovi IRA a americká dráma Malý mäsiar (The Butcher Boy, 1997) o 12-ročnom chlapcovi prežívajúcom neradostné detstvo na začiatku 60. rokov 20. stor. Úspešná bola aj ľúbostná dráma Hranice lásky (The End of the Affair, 1999) podľa románu G. Greena Koniec dobrodružstva. Ďalšie filmy: Dom veselých duchov (High Spirits, 1988), Nie sme žiadni anjeli (We’re No Angels, 1989), Zázrak (The Miracle, 1991), Interview s upírom (Interview with the Vampire, 1994), Prízraky zo snov (In Dreams, 1999), Férový zlodej (The Good Thief, 2002), Raňajky na Plute (Breakfast on Pluto, 2005), Niet návratu (The Brave One, 2007), Ondine (O., 2009), Byzantium (2012), Tréner (The Trainer, 2018) a i.

Jordan, Michael

Jordan [džorden], Michael, prezývaný Air Jordan, Lietajúci Jordan, 17. 2. 1963 New York — americký basketbalista považovaný za najlepšieho hráča v histórii basketbalu. Vrcholnú časť svojej kariéry odohral ako krídelník v klube Chicago Bulls (1984 – 93, 1995 – 98), s ktorým šesťkrát (1991, 1992, 1993, 1996, 1997, 1998) vyhral súťaž NBA. Patrí mu prvé miesto v historických tabuľkách NBA za najlepší priemer bodov na zápas (30,12 bodu). Držiteľ dvoch zlatých olympijských medailí (1984, 1992). Neskôr sa stal spolumajiteľom klubu Washington Wizards (2001 – 03 zaň nastúpil aj ako hráč a potom ukončil svoju hráčsku kariéru), od 2010 je spolumajiteľom klubu Charlotte Bobcats v Charlotte (Severná Karolína).

Jordan, Alexis

Jordan [žor-], (Claude Thomas) Alexis, 29. 10. 1814 Lyon – 7. 2. 1897 tamže — francúzsky botanik. Zaoberal sa pozorovaním morfologických znakov rastlín z okolia Lyonu, porovnával ich s rastlinami zo vzdialenejších lokalít a experimentálne ich pestoval s cieľom zistiť, či sa v kultúre premenia alebo či sa budú krížiť. Podľa neho vedecké opisy rastlinných druhov nie sú úplne presné (pri opise jedného druhu zvyčajne pozoroval viaceré morfologické odlišnosti), preto sa takúto variabilitu samoopelivých rastlinných druhov usiloval podrobne klasifikovať v rámci jordanonov (napr. pri rode jarmilka, Erophila, zistil 200 rozdielnych druhov). Jeho nová vedecká metóda viedla k vzniku tzv. jordanovskej školy (École jordanienne); stúpenci jeho názorov nachádzali stále nové druhy. Jeho herbár bol v 2. polovici 19. stor. považovaný za jeden z najväčších v Európe.

Jóny, Ján

Jóny, Ján, 27. 12 1695 Kežmarok – 6. 11. 1755 Spišská Nová Ves — uhorský právnik a právny historik. Pôsobil ako advokát v Levoči, venoval sa aj podnikaniu v oblasti baníctva. Autor diela o vplyve rímskeho práva na uhorské právo, ktoré vyšlo 1718 v Levoči pod názvom De Auctoritate Iuris Civilis Romanorum in Regno Hungariae Schediasma Historico-Iuridicum a štúdie o poddanstve v Uhorsku De Servitute Hungarica, ktorá sa mala stať súčasťou širšieho vlastivedného výskumu M. Bela a ktorá zostala v rukopise, a i.

Jordaens, Jacob st.

Jordaens [-dáns], Jacob, st. , 19. 5. 1593 Antverpy – 18. 10. 1678 tamže — flámsky barokový maliar, návrhár tapisérií a kresliar, spolu s P. P. Rubensom a A. van Dyckom patrí k najvýznamnejším flámskym umelcom.

Žiak Adama van Noorta (*asi 1561, †1641), svojho neskoršieho tesťa. R. 1615 sa ako autor akvarelom maľovaných plátenných a papierových tapiet stal členom antverpskej Gildy sv. Lukáša, 1621 jej dekan. Spočiatku maľoval akvarely, neskôr aj olejomaľby. V 30. a 40. rokoch 17. stor. už patril k vyhľadávaným umelcom (prijímal cirkevné objednávky, pracoval pre európske kráľovské dvory, vytváral predlohy na tapisérie) a po Rubensovej smrti sa dopyt po jeho prácach ešte zvýšil. Na niektorých zákazkách spolupracoval s Rubensom, ktorého tvorbu veľmi obdivoval (napr. maľby pre poľovnícky zámoček Torre de la Parada pri Madride, 1637 – 38). K významným prácam pre kráľovské dvory patrí napr. cyklus malieb Príbeh o Psyche (1639 – 40) pre Karola I., séria 35 malieb pre zámok v Uppsale, ktoré si objednal švédsky kráľovský dvor. K tapisériám, ktoré boli utkané podľa jeho predlôh, patria napr. cykly Príbeh o Odyseovi (1630 – 35) a Výjavy z dedinského života (asi 1635). Asi 1656 prestúpil z rímskokatolíckej do reformovanej cirkvi, aj naďalej však prijímal objednávky na výzdobu rímskokatolíckych kostolov. Okrem Rubensa ho ovplyvnil aj Caravaggio, od ktorého prevzal drsný realizmus pri zobrazovaní ľudských typov a používanie silnejších kontrastov svetla a tieňa. Jordaensovo umelecké dielo sa vyznačuje všestrannosťou. Maľoval mytologické a náboženské obrazy (Utrpenie sv. Apolónie pre augustiniánsky konvent v Antverpách, 1628), príbehy z histórie a legendy, alegórie, portréty a ilustrácie flámskych prísloví. Jeho obrazy sú plné postáv a emócií, charakterizuje ich vitalita a energia (napr. Ježiš vyháňa kupcov z chrámu, 1645 – 50). Namaľoval aj množstvo žánrových obrazov s pitkami, hodovaním a zábavou, ktoré sa vyznačujú zemitým humorom. Vytvoril množstvo prípravných kresieb, ktoré skicoval rôzne kombinovanými technikami.