Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 178 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jobs, Steven Paul

Jobs [džops], Steven Paul, 24. 2. 1955 San Francisco, Kalifornia – 5. 10. 2011 Palo Alto, Kalifornia — americký vynálezca a podnikateľ, spoluzakladateľ a jedna z vedúcich osobností počítačového priemyslu. R. 1972 absolvoval strednú školu Homestead v Cupertine (Kalifornia). R. 1976 spolu s S. Wozniakom založili v Palo Alte v Kremíkovom údolí (Silicon Valley) tzv. garážovú firmu Apple Computer na výrobu osobných počítačov, v tom istom roku predstavili svoj prvý osobný počítač Apple I, po ktorom nasledovali Apple II (1977) a Apple III (1980). R. 1984 spoločnosť uviedla na trh osobný počítač Macintosh ovládaný pomocou menu a myši. R. 1985 pre nezhody so spolupracovníkmi Jobs zo spoločnosti Apple odišiel a 1988 založil spoločnosť NeXT Computer. R. 1986 kúpil spoločnosť Graphics Group (založená 1976) zaoberajúcu sa počítačovou animáciou a premenoval ju na Pixar (Pixar Animations Studios; viaceré z tam vzniknutých animovaných dlhometrážnych filmov získali Oscara); 2006 ju predal spoločnosti Walt Disney Company. R. 1996 sa Jobs vrátil do stagnujúcej spoločnosti Apple (ktorá odkúpila jeho spoločnosť NeXT), 1997 sa stal jej dočasným a 2000 oficiálnym výkonným riaditeľom. R. 2001 spoločnosť vyvinula operačný systém Mac OS X a prenosný prehrávač iPod, 2007 mobilný telefón s dotykovým displejom iPhone a 2010 tablet iPad. Po úspechoch týchto výrobkov na svetových trhoch sa spoločnosť Apple stala jednou z najväčších svetových firiem. R. 2011 sa Jobs vedenia spoločnosti Apple zo zdravotných dôvodov vzdal. Úspech jeho obchodnej stratégie bol založený na schopnosti vycítiť aktuálne potreby trhu a ponúkať výrobky s výborným dizajnom a jednoduchou obsluhou. Je označovaný za vizionára v oblasti podnikania, inovácií a produktového dizajnu. Nositeľ viacerých ocenení, napr. národnej medaily za technológiu (National Medal of Technology and Innovation; 1985). R. 2007 bol v Kalifornii uvedený do siene slávy pri Kalifornskom múzeu (California Hall of Fame).

jódlovanie

jódlovanie [nem.] — spôsob spevu na niektorej vokalíze melódie realizovaný falzetom, ktorého hlavným znakom je rýchle striedanie hlasových polôh (preskakovanie) z hrudného do hlavového hlasového registra. Vyskytuje sa najmä v refrénoch ľudových piesní z alpských oblastí Švajčiarska a Rakúska (Tirolsko). Melódia spravidla využíva veľké intervalové skoky, príp. akordické tóny v triolovom a bodkovanom rytme. Jódlovanie slúžilo aj na vzájomné dorozumievanie ľudí v alpských oblastiach, ale aj v iných lokalitách, napr. na Šumave. V súčasnosti sa jódlovanie používa v country music a populárnej hudbe.

Jodl, Alfred

Jodl, Alfred (Josef Ferdinand), 10. 5. 1890 Würzburg – 16. 10. 1946 Norimberg (popravený) — nemecký generál. V duchu rodinnej tradície (otec bol dôstojník) sa stal vojakom a počas 1. svetovej vojny bojoval ako nižší dôstojník nemeckej armády. R. 1924 – 32 pôsobil v generálnom štábe v Mníchove, 1933 prešiel do generálneho štábu v Berlíne. Sympatizoval s nacistami a dosiahol významné úspechy vo vojenskej kariére (1935 plukovník, 1939 generálmajor, 1944 generálplukovník); dostal sa do najužšieho kruhu poradcov A. Hitlera, ktorý radil v strategických a operačných otázkach. R. 1939 bol vymenovaný za náčelníka operačného štábu Hlavného veliteľstva ozbrojených síl (OKW; do mája 1945). V mene nemeckej vlády veľkoadmirála K. Dönitza podpísal 7. mája 1945 v Reimse bezpodmienečnú kapituláciu Nemeckej ríše. Krátko nato bol zatknutý a internovaný v zajateckom tábore vo Flensburgu. Norimberský súd ho uznal vinným z vojenských zločinov a odsúdil na smrť obesením.

jodaméba

jodaméba [gr.], Iodamoeba — rod spravidla nepatogénnych meňaviek. Najvýznamnejší je druh Iodamoeba buetschlii, ktorý sa vyskytuje v hrubom čreve cicavcov vrátane človeka. Trofozoity s priemerom 9 – 20 μm vytvárajú zaoblené panôžky, obsahujú početné vakuoly a jadro s veľkým karyozómom variabilného tvaru a lokalizácie obklopeným zhlukmi granúl. Cysty s priemerom 5 – 16 μm sú nepravidelného tvaru a zvyčajne obsahujú jedno jadro a veľkú granulu glykogénu, ktorá sa farbí jódom na tmavohnedo (odtiaľ názov).

jobagióni

jobagióni [lat.] — skupiny obyvateľov v stredovekom Uhorsku patriace k vrstve podmienečne slobodných (kondicionárov), ktorých hlavnou povinnosťou bola najmä vojenská služba; od konca 13. stor. do začiatku 14. stor. označenie poddaných.

Kráľovskí jobagióni tvorili od 11. stor. skupinu osobne slobodného obyvateľstva vlastniaceho donačné majetky, za ktoré vykonávali vojenskú službu vo vojsku panovníka. Najvýznamnejšie postavenie v rámci tejto vrstvy mali tzv. jobagióni svätého kráľa a synovia jobagiónov svätého kráľa (iobbagiones Regni, aj iobbagiones Sancti Regis), ktorí svoje postavenie a majetky odvodzovali od čias kráľa Štefana I. a jeho nástupcov. Na prelome 13. a 14. stor. sa postupne zaradili do šľachtického stavu.

Najpočetnejší boli hradní jobagióni (vlastniaci najnižšie výsady), ktorí predstavovali obyvateľstvo usadené na kráľovskej pôde v okolí hradu. Tvorili jeho posádku, resp. obranný zbor, patrili k nim aj rôzni pomocníci (murári, tesári, kováči ap.). Za služby im boli prepožičiavané majetky v okolí hradu. Neboli podriadení priamo panovníkovi, ale stoličnému županovi. Po rozpade hradského zriadenia sa väčšia časť hradných jobagiónov dostala do poddanskej závislosti, iba menšia časť bola prijatá do šľachtického stavu.

Joaquín, Nick

Joaquín [choakin], Nick, plným menom Nicomedes Márquez Joaquín, pseudonym Quijano de Manila, 4. 5. 1917 Manila – 29. 4. 2004 tamže — filipínsky spisovateľ a novinár. Istý čas pracoval ako korektor, neskôr ako redaktor v kultúrno-politickom týždenníku The Philippines Free Press; považovaný za zakladateľa filipínskej investigatívnej žurnalistiky. Dôrazný zástanca umeleckej slobody s veľkou spoločenskou autoritou, verejne sa zastával politicky nepohodlných umelcov. Svoje poviedky, romány, ako aj básne a eseje písal najmä po anglicky. Autor historickej eseje Bitka v Manilskom zálive (La Naval de Manila, 1934), poviedok so znakmi magického realizmu Predvečer prvého mája (May Day Eve) a Letný slnovrat (Summer Solstice; sfilmovaná 2001 pod názvom Tatarin, réžia Tikoy Aguiluz), ktoré vyšli v zbierke Próza a básne (Prose and Poems, 1952), románu Žena s dvoma pupkami (The Woman Who Had Two Navels, 1961; slov. 1982) zaoberajúceho sa konfliktom dvoch kultúr (pôvôdnej, hispanizovanej a americkej), ako aj koexistenciou dobra a zla v človeku i vo svete, zaujímajúceho vo filipínskej literatúre osobitné miesto, divadelnej hry Portrét umelca ako Filipínca (A Portrait of an Artist as Filipino, 1966) zachytávajúcej prelínanie sa filipínskych tradícií so západnými kultúrami (špan. a amer.), detektívneho románu Jaskyňa a tiene (Cave & Shadows, 1983) z obdobia demonštrácií proti režimu F. E. Marcosa v 70. rokoch 20. stor. a historickej biografie Aquinovci z Tarlacu: Esej z histórie troch generácií (The Aquinos of Tarlac: An Essay on History as Three Generations, 1983) zobrazujúcej dramatickú históriu filipínskej prezidentskej rodiny Aquinovcov. Nositeľ viacerých ocenení.

João Pessoa

João Pessoa [žuau pesoa], do 1930 Paraíba — prístavné mesto v severových. Brazílii na rieke Paraíba v blízkosti jej ústia do Atlantického oceána, hlavné mesto členského štátu Paraíba; 800-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky, textilný, stavebných materiálov, elektronický, textilný, hutnícky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka, začiatočný bod na diaľnici Transamazônica, medzinárodné letisko, námorný prístav. Vyhľadávané prímorské letovisko s početnými plážami.

Založené 1585 Portugalčanmi ako Nossa Senhora das Neves, 1588 – 1634 nazývané Filipéia de Nossa Senhora das Neves (podľa španielskeho a portugalského kráľa Filipa II.). R. 1634 – 54 ho ovládli Holanďania a premenovali na Frederikstadt (podľa miestodržiteľa Spojených nizozemských provincií Frederika Henrika Oranžského, *1584, †1647), 1817 – 1930 sa nazývalo Paraíba. R. 1930 premenované na João Pessoa na počesť guvernéra Joãa Pessou (*1878, †1930). Stavebné pamiatky: Kostol sv. Františka s františkánskym kláštorom (barokový 1589 – 1779), kostol São Frei Pedro Gonçalves (1843, postavený na mieste staršieho zo 17. stor., opravovaný začiatkom 21. stor.), Pevnosť sv. Kataríny (2. polovica 16. stor.), palác Redencão (1586, pôvodne sídlo jezuitského konventu), divadlo Theatro Santa Roza (1889), obytné domy v koloniálnom štýle (17. – začiatok 20. stor.). Viaceré múzeá a galérie. Kultúrne centrum Estação Ciência Cultura e Artes (2005, O. Niemeyer). Univerzita (1955). Množstvo verejných parkov.

Joachim, Joseph

Joachim, Joseph, 28. 6. 1831 Kittsee, Burgenland – 15. 8. 1907 Berlín — rakúsky husľový virtuóz, dirigent, skladateľ a hudobný pedagóg. Od 1839 študoval vo Viedni a od 1843 na konzervatóriu v Lipsku. Už v tom období úspešne koncertoval v lipskom Gewandhause. R. 1844 uviedol v Londýne husľový koncert L. van Beethovena (dirigentom bol F. Mendelssohn-Bartholdy), následne koncertoval vo Viedni a v Prahe, 1847 podnikol koncertné turné v Anglicku, súčasne bol koncertným majstrom Gewandhausorchestra v Lipsku. Od 1849 pôsobil vo Weimare, kde sa zoznámil s F. Lisztom a H. von Bülowom, 1852 – 54 koncertný majster, sólista a dirigent v Hannoveri. Presadzoval ideály nemeckej novoromantickej školy reprezentovanej F. Lisztom a R. Wagnerom. V tom období často spolupracoval aj s J. Brahmsom a zanietene propagoval jeho tvorbu. Od 1866 pôsobil v Berlíne a stal sa jedným zo zakladateľov novej vysokej hudobnej školy (Hochschule für ausübende Tonkunst), na ktorej pôsobil ako riaditeľ a pedagóg (vychoval takmer 400 žiakov). R. 1869 založil sláčikové Joachimovo kvarteto, v ktorom účinkoval ako primárius do konca života. Teleso čoskoro získalo medzinárodné uznanie (najmä uvádzaním diel L. van Beethovena). Historicky cenné sú jeho nahrávky realizované 1903 v Berlíne pre gramofónovú spoločnosť Gramophone & Typewriter (G &T) Ltd, predstavujúce jeden z prvých zvukových dokumentov husľovej virtuozity z obdobia romantizmu. Autor symfonických, koncertantných a komorných diel, ako aj kadencií k husľovým koncertom (napr. L. van Beethovena a J. Brahmsa), zrevidoval a aranžoval mnohé skladby pre husle, o. i. partity a sonáty J. S. Bacha, ktoré sa tým opäť vrátili do hudobnej praxe. Svoje diela mu venovali viacerí skladatelia, napr. M. Bruch, A. Dvořák, F. Liszt a R. Schumann.

JNA

JNA, Jordan News Agency (PETRA) — jordánska spravodajská agentúra založená 1969 v Ammáne ako subjekt Ministerstva informácií Jordánska s cieľom zhromažďovať a poskytovať spravodajstvo o Jordánsku a arabskom svete domácim a zahraničným médiám. R. 2004 získala na základe kráľovského dekrétu plnú finančnú a administratívnu nezávislosť, je aktívnym členom Federácie arabských spravodajských agentúr (FANA), má viac ako 22 zahraničných pobočiek (v Kodani, Paríži, Londýne, New Yorku, Tokiu, Moskve a i.) a svoje správy doručuje v arabskom a anglickom jazyku.

JMA stupnica

JMA stupnica, japonsky Kišó-čó šindo kaikjú — stupnica Japonskej meteorologickej agentúry (JMA, japonsky Kišó-čó) používaná v Japonsku na charakterizovanie seizmického pohybu. Pôvodne (od 1884) mala 4 stupne (0 až 3), od 1898 8 stupňov (0 až 7). Po ničivom zemetrasení 17. januára 1995 v Kóbe boli 1996 stupne 5 a 6 rozdelené, takže súčasná stupnica rozoznáva 10 úrovní seizmického pohybu v jednotkách šindo. Okrem štandardných seizmometrov sú na území Japonska rozmiestnené aj merače seizmickej intenzity, ktoré vnímajú seizmický pohyb podobne ako seizmometre, pomocou predpísaného algoritmu však priamo určujú stupeň seizmickej intenzity. Každý stupeň charakterizuje seizmický pohyb na danom mieste pomocou účinkov, ktoré môže mať tento pohyb na ľudí, predmety, stavebné objekty, budovy a prírodu. Stupeň 0 zodpovedá otrasom, ktoré ľudia nie sú schopní vnímať, najvyšší stupeň (7) najsilnejším otrasom.

Jizerské hory

Jizerské hory, poľsky Góry Izerskie — pohorie v pohraničnej oblasti Česka a Poľska. Budované žulami, menej rulami a svormi. Široké a ploché hrebene, štyri výrazné rovnobežné pásma, najvyšší vrch Wysoka Kopa, 1 127 m n. m. (na poľskej strane, na českej strane pohraničný vrch Smrk, 1 124 m n. m.). Chrbtami pohoria prechádza rozvodie medzi Baltským morom a Severným morom, územie má hustú sieť vodných tokov s pramennou oblasťou rieky Jizera, viacerými minerálnymi prameňmi, pri ktorých vznikli liečivé kúpele (Lázně Libverda v Česku, Czierniava-Zdrój a Świeradów-Zdrój v Poľsku). V minulosti takmer súvislá lesná pokrývka územia je v dôsledku silného znečistenia ovzdušia degradovaná. Prírodovedecky najhodnotnejšími sú horské rašeliniská a zvyšky bučín. Viacero chránených území, na českej strane CHKO Jizerské hory (vyhlásená 1967, rozloha 368 km2). Vyhľadávaná turistická (obľúbené miesto cykloturistov) a rekreačná oblasť, tradičné stredisko zimných športov (udržiavané bežkárske trate).

Jizera

Jizera, poľsky Izera — rieka v Česku a Poľsku, pravostranný prítok Labe; dĺžka 164 km, rozloha povodia 2 193 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku 24 m3/s. Pramení na poľskej strane Jizerských hôr pod vrchom Smrk v tesnej blízkosti hranice s Českom (niekedy je za začiatok rieky považovaný prameň na českom území), na hornom toku na úseku 15 km tvorí štátnu hranicu, preteká po hranici Krkonošského národného parku, Podkrkonoším, pretína Ještědsko-kozákovský chrbát, pri Turnove vteká do oblasti Českej tabule, na dolnom toku meandruje, do Labe sa vlieva pri kúpeľnom mestečku Lázně Toušeň. Najväčšie prítoky: Mumlava, Oleška, Libuňka (ľavostranné), Jizerka, Kamenice, Mohelka (pravostranné). Mestá na Jizere: Jablonec nad Jizerou, Semily, Železný Brod, Turnov, Mnichovo Hradiště, Bakov nad Jizerou, Mladá Boleslav, Benátky nad Jizerou.

jive

jive [džajv; angl.] — populárny párový swingový tanec v 4/4 takte s výrazne akcentovanou druhou a štvrtou dobou. Vznikol v Amerike v 2. polovici 30. rokov 20. stor. prevažne medzi afroamerickým obyvateľstvom. Vyvinul sa z tanca jitterbug, je ovplyvnený swingom a rokenrolom. Tancuje sa aj súťažne v kategórii latinskoamerických tancov v tempe 40 – 46 taktov za minútu.

Jiu

Jiu [žiu] — rieka v juhozáp. Rumunsku, ľavostranný prítok Dunaja; dĺžka 331 km, rozloha povodia 10 070 km2, priemerný ročný prietok v ústí 86 m3/s. Vzniká v medzihorskej kotline Južných Karpát pri meste Petroşani sútokom Jiu de Vest a Jiu de Est, tečie na juh a kaňonom Surduk preteká Južnými Karpatmi, na dolnom toku tečie Rumunskou nížinou. Veľké výkyvy výšky vodnej hladiny. Mestá na Jiu: Petroşani (Jiu de Est), Lupeni (Jiu de Vest), Bumbeşti-Jiu, Turcineşti, Târgu Jiu, Filiaşi, Craiova.

jitterbug

jitterbug [džiterbag; angl.] — párový severoamerický spoločenský tanec v 3/4 takte, v rýchlom tempe, so skočnými, s točivými a vydupávanými pohybmi a akrobatickými prehadzovanými figúrami. Je založený na boogie-woogie a rokenrole, jeho predchodcom je lindy-hop. Popularitu získal v 40. rokoch 20. stor. v USA, po 1945 v Európe. Jeho obdobou je jive, ktorý sa tancuje súťažne.

jitter

jitter [džiter; angl.] — chvenie, vibrácia, nepravidelný pohyb;

1. el.tech. a) fázové chvenie – rozkolísanie (nestabilita) zdroja frekvencií (oscilátora) a z neho odvodených signálov v sekvenčnom logickom obvode (digitálny elektronický obvod, v ktorom stav výstupov závisí od aktuálneho i minulého stavu vstupov). Pozoruje sa aj v oscilátoroch telekomunikačných zariadení napr. ako rozkolísanie synchronizačných impulzov. Jitter vzorkovacieho signálu spôsobuje nepresnosť vzorkovania v analógovo-digitálnych prevodníkoch; b) zdvojenie alebo vynechanie krátkeho úseku pri čítaní stopy na audio CD, ktoré vzniká presunom čítacej hlavičky napr. v okamihu, keď pri aktuálnej rýchlosti nie je možné prečítať zvukové údaje a je potrebný ďalší pokus na čítanie pri nižšej rýchlosti. Jitter sa obmedzuje buď v počítači softvérom, alebo špeciálnym pomalým režimom čítania audio CD (priamo v CD mechanike);

2. inform. kolísanie veľkosti oneskorenia paketov pri prechode počítačovými sieťami. Vzniká napr. zmenami smerovania na smerovačoch.

Jitřenka

Jitřenka — slovenský literárny almanach (úplný názov Jitřenka, čili výbornější práce učenců Česko-Slovenských A. V. Levočských) vydaný 1840 členmi Ústavu reči a literatúry československej v Levoči podľa vzoru bratislavského almanachu Plody (1836). Obsahoval výber najlepších literárnych prác študentov z pamätnice (Liber memorialis...), ktoré venovali profesorom evanjelického lýcea v Levoči M. Hlaváčkovi, Jurajovi Müllerovi a J. P. Tomáškovi. Do almanachu prispeli vlasteneckými básňami B. Nosák-Nezabudov, S. B. Hroboň, D. Maróthy a i. Vydanie Jitřenky vyvolalo ostré útoky maďarských kruhov na slovenské národné hnutie a zákaz študentských krúžkov.

Jistebnice

Jistebnice — mesto v juž. Česku v Juhočeskom kraji v okrese Tábor; 2-tis. obyvateľov (2018). Elektrotechnický a kovospracujúci priemysel. Obec prvýkrát písomne doložená 1262 ako trhová obec, 1654 uvádzaná ako mesto. Viackrát vyhorela (1721, 1880). R. 1872 bol pravdepodobne na tamojšej fare objavený Jistebnický kancionál. Stavebné pamiatky: gotický Kostol sv. Michala archanjela (1380 – 85, vznikol prestavbou staršieho, románskeho z 13. stor., v 2. polovici 19. stor. neogoticky upravený), neorománska Kaplnka Márie Magdalény (1861, na mieste staršej, gotickej drevenej z 1. polovice 14. stor.), baroková budova dekanátu (1715), Starý zámoček (16. stor., barokovo upravený v 2. polovici 18. stor.), tvrdza (pravdepodobne z 15. stor., obnovená v 17. – 18. stor.), židovský cintorín (najstaršie náhrobky z 1650), bývalý mestský špitál (1724), neogotický zámok (1878 – 82) s anglickým parkom (založený 1876).

Jirsíková, Nina

Jirsíková, Nina, vlastným menom Anna Gurská, 6. 2. 1910 Praha – 23. 11. 1978 tamže — česká tanečnica, choreografka a kostýmová výtvarníčka, jedna z popredných postáv českej medzivojnovej avantgardy. Žiačka J. Nikolskej. Od 1926 pôsobila ako revuálna tanečnica v divadlách a vo varieté v Prahe (Varieté, Rokoko, Lucerna), od 1930 ako sólistka súboru Jenčíkovy Girls v Osvobozenom divadle, od 1935 ako sólistka a choreografka v divadle E. F. Buriana, kde sa choreograficky podieľala na inscenáciách Utrpenie mladého Werthera (1938) a Don Juan (1940), na tanečnej pantomíme Rozprávka o tanci (1941) a i. Po zatknutí 1941 odvlečená do koncentračného tábora v Ravensbrücku, kde však naďalej uvádzala tanečné i pantomimické programy; po návrate z tábora šéfka baletu Veľkej opery 5. května (1945 – 48), po zlúčení s Národným divadlom v Prahe zástupkyňa umeleckého šéfa Baletu Národného divadla (1948 – 52), 1955 – 59 choreografka Divadla E. F. Buriana, kde 1975 (ako hosť) naštudovala scénickú adaptáciu diela Máj (K. H. Mácha) odohrávajúcu sa vo väzenskom prostredí. Choreografie: Praha volá (1945), Don Juan (1946), Nikotína (1948), Špalíček (1949) a i.

Jirsák, Zbyněk

Jirsák, Zbyněk, 23. 12. 1910 Praha – 4. 11. 2000 tamže — český technik. R. 1933 – 37 pracoval v projekčnej kancelárii Klouček-Kamberský, 1937 – 45 stavbyvedúci ČSD, 1945 – 55 pôsobil na ministerstve dopravy, 1956 – 62 na Vysokej škole železničnej v Prahe (1960 – 62 prodekan), 1963 – 86 na Vysokej škole dopravnej v Žiline (dnes Žilinská univerzita), 1969 – 70 a 1975 – 76 prodekan na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov; 1960 profesor, 1977 DrSc. Zaoberal sa najmä projektovaním, stavbou a rekonštrukciou železníc a problematikou staníc a železničných uzlov; 1957 sa podieľal na riešení pražského metra. Autor kníh Plánování rozvoje dopravy (1956), Metro a doprava v Praze (1958), Ložné práce v dopravě: místa ložních prací (1961), Železničné stanice a uzly (1975) a i., viac ako 90 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 8 vysokoškolských učebných textov, spoluautor vysokoškolskej učebnice Projektovanie, stavba a rekonštrukcie železničných tratí (1974).

Jírovec, Otto

Jírovec, Otto, 31. 1. 1907 Praha – 7. 3. 1972 tamže — český parazitológ, zakladateľ českej humánnej parazitológie. R. 1930 – 38 pôsobil v Zoologickom ústave Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1938 – 45 v Štátnom zdravotníckom ústave v Prahe, 1945 – 72 opäť na Karlovej univerzite (1949 – 52 vedúci Katedry zoológie), súčasne 1954 – 61 vedúci Parazitologického laboratória ČSAV, 1960 – 61 predseda biologickej sekcie ČSAV; 1948 profesor, 1955 akademik ČSAV. Zaoberal sa najmä štúdiom mikrosporídií a parazitických jednobunkovcov vyskytujúcich sa v oblasti mierneho i tropického pásma a nimi spôsobenými ochoreniami, napr. trichomoniázou a toxoplazmózou. R. 1951 spolu s českým patológom Josefom Vaněkom (*1915, †1990) objavil pôvodcu pneumocystózy Pneumocystis carinii, ktorý bol neskôr podľa neho nazvaný Pneumocystis jiroveci. R. 1954 – 65 vedúci redaktor časopisu Čs. parazitológia. Autor a spoluautor viacerých knižných prác, napr. Cizopasníci člověka z říše živočišné (1937), Parasitologie pro lékaře (1948), Parasitologie pro zvěrolékaře (1948), Protozoologie (1953) a Život pod drobnohledem (1955), a vyše 270 odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch. Spoluzakladateľ Protozoologickej sekcie Českej parazitologickej spoločnosti (1964), ktorá každoročne usporadúva konferenciu Jírovcovy protozoologické dny prezentujúcu najnovšie poznatky z protozoológie. Člen viacerých vedeckých spoločností, nositeľ významných ocenení.

Jirmus, Petr

Jirmus, Petr, 26. 12. 1957 České Budějovice — český akrobatický pilot. R. 1984 a 1986 absolútny majster sveta, 1983 a 1985 absolútny majster Európy v leteckej akrobacii, štvornásobný majster ČSSR, 1985 vyhlásený za najlepšieho športovca ČSSR. Po skončení športovej kariéry (1986) dopravný pilot, pôsobil aj vo vládnej letke V. Havla. Pôsobí aj ako rozhodca akrobatických pretekov.

Jirkov

Jirkov — mesto v záp. Česku v Úsťanskom kraji v okrese Chomutov na úpätí Krušných hôr na juhozáp. okraji Mosteckej panvy na rieke Bílina; 19-tis. obyvateľov (2018). Priemysel elektrotechnický, textilný, stavebných materiálov. Mesto vzniklo pravdepodobne koncom 13. stor., prvýkrát písomne doložené 1352. V jeho blízkosti vznikol pred 1413 hrad Borek (alebo od 1422 Červený hrad). V 16. stor. boli postavené okolo mestečka hradby, rozšírilo sa a vzrástol jeho hospodársky význam (železiarska výroba, od 1554 ťažba a spracovanie kamenca). Od 1606 mesto. Počas tridsaťročnej vojny bolo viackrát vyplienené, hrad zničený a po vojne prestavaný na zámok. Po 2. svetovej vojne bolo z Jirkova (nemecky Görkau) vysídlené nemecké obyvateľstvo a nahradené českým. Rozvoj mesta v 2. polovici 20. stor. súvisel predovšetkým s povrchovou ťažbou hnedého uhlia v okolí, ktorá však mala negatívne následky na okolité územie (znečistené ovzdušie ap.). Stavebné pamiatky: Kostol sv. Egídia (sv. Jiljí; renesančný z 1538, na mieste ranogotického zo začiatku 14. stor., prestavovaný v 17. – 18. stor.), súčasťou kostola je mestská veža (1540 – 45), ranobarokový zámok Červený hrádok (na mieste gotického hradu zo začiatku 15. stor., ktorý bol 1655 úplne deštruovaný, 1669 – 75 postavený barokový zámok, upravovaný v 18. – 19. stor.) s parkom (založený v 17. stor., krajinársky upravený v 18. – 19. stor.), barokový morový stĺp (J. Brokoff, 1695), socha sv. Jána Nepomuckého (J. Brokoff, 1708), klasicistická radnica (1840, zreštaurovaná v 20. stor.), v centre mesta rozsiahle podzemné priestory a chodby, pozostatok banskej činnosti zo 16. stor. (sprístupnené verejnosti).

Jiřikovský, Václav

Jiřikovský, Václav, vlastným menom Václav František Herein, 8. 5. 1891 Praha – 9. 5. 1942 Osvienčim — český divadelný podnikateľ, riaditeľ, režisér a herec. Vďaka bohatým skúsenostiam z predchádzajúcej divadelnej činnosti vo viacerých českých kočovných spoločnostiach a v brnianskom a ostravskom divadle ho riaditeľ O. Nedbal pozval 1925 do Činohry SND so zámerom zvýšiť jej umeleckú úroveň. R. 1926 – 28 spoluriaditeľ, 1928/29 samostatný riaditeľ SND. V tom čase hrali v činohernom súbore českí a slovenskí herci v obidvoch jazykoch, slovenských hier však bolo v repertoári menej. Jiřikovský v spolupráci s prvým slovenským špecializovaným dramaturgom T. J. Gašparom intenzívne rozšíril slovenský repertoár a zaslúžil sa aj o zvýšenie jeho umeleckej úrovne. Popri českých inscenáciách naštudoval aj hry slovenských dramatikov a slovenské preklady inonárodnej dramatiky (J. Mahen: Jánošík, 1925, súčasne hral titulnú postavu; I. Madách: Tragédia človeka, 1926; L. N. Andrejev: Ten, ktorého zauškujú, 1927; M. Begović: Boží človek, 1927; L. N. Tolstoj: Živá mŕtvola, 1928). Veľký význam malo Jiřikovského prvé divadelné uvedenie tragédie Herodes a Herodias P. O. Hviezdoslava (1925) k 5. výročiu založenia SND. V češtine naštudoval hry W. Shakespeara (Mnoho kriku pre nič, 1925; Rozprávka zimného večera, 1927), F. Langera (Periféria, 1925; Grand Hotel Nevada, 1927), H. Ibsena (Divá kačka, 1926; Peer Gynt, 1928) a K. a J. Čapkovcov (Adam Stvoriteľ, 1927), ako aj vlastnú dramatizáciu Dobrého vojaka Švejka (1928) J. Haška. Výrazné režijné podnety vnášal do réžií operných inscenácií SND (J. L. Bella: Kováč Wieland, 1926; M. P. Musorgskij: Boris Godunov, 1927; Z. Fibich: Nevesta messinská, 1928; N. A. Rimskij-Korsakov: Zlatý kohútik, 1928). Po dvojročnom pôsobení v pražskom Národnom divadle sa 1931 vrátil do brnianskeho Zemského divadla, ktoré viedol až do svojho zatknutia nacistami 1941. Zahynul v koncentračnom tábore.

Jiříkov

Jiříkov — mesto na severe Česka v Úsťanskom kraji v okrese Děčín v Šluknovskej pahorkatine na hranici s Nemeckom ; 3,6 tis. obyvateľov (2018). V minulosti priemyselné stredisko (tradičný priemysel textilný, závod firmy Jawa vyrábajúcej motocykle, závod firmy Petrof vyrábajúcej klavíry a piana, výroba obuvi, výroba lustrov). V súčasnosti menšie prevádzky kovospracujúceho a textilného priemyslu. Cestný a železničný priechod do Nemecka.

Mesto založené v 1. polovici 14. stor., prvýkrát písomne doložené 1346, od 1914 mesto. Po 2. svetovej vojne boli z Jiříkova (do 1947 nemecký názov Georgswalde) odsunutí Nemci a čiastočne nahradení českým obyvateľstvom.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol sv. Juraja (1724 – 28, pravdepodobne podľa čiastočne pozmeneného plánu J. L. von Hildebrandta), barokové súsošie sv. Jána Nepomuckého (1769), fara (koniec 18. stor.), v centre mesta verejné a obytné domy v štýle historizmu (koniec 19. – začiatok 20. stor.), v mestskej časti Filipov pútnický Kostol Panny Márie Pomocnice (monumentálna dvojvežová stavba v štýle historizmu, 1870 – 86) s bývalým kolégiom redemptoristov (2. polovica 19. stor.).

Jireš, Jaromil

Jireš, Jaromil, 10. 12. 1935 Bratislava – 24. 10. 2001 Praha — český režisér a scenárista. R. 1958 absolvoval na FAMU štúdium kamery (filmom Sál ztracených kroků) a 1960 réžie (adaptáciou poviedky J. Drdu Stopy s tematikou okupácie). R. 1960 – 62 a 1975 režisér divadla Laterna magica v Prahe. Jeho prvý dlhometrážny hraný film Křik (1963; zvláštna cena na MFF v Cannes 1964) zachytáva jeden deň mladých manželov, v ktorom sa im narodí dieťa. Ako kameraman sa poviedkou Romance (1965) podieľal na nakrútení súboru poviedok na námet B. Hrabala Perličky na dně (1965). V 2. polovici 60. rokov 20. stor. režíroval dokumentárne filmy Občan Karel Havlíček (1966), Hra na krále (1967), Tribunál (1969) a i. Podľa novely M. Kunderu nakrútil svoj najlepší film – drámu Žert (1968). Režíroval hrané filmy Valerie a týden divů (1970), Lidé z metra (1974), Mladý muž a bílá velryba (1978), Causa Králík (1979), Neúplné zatmění (1982), Katapult (1983), Helimadoe (1993), Učitel tance (1994) a Dvojrole (1999), hrané televízne dokumenty Leoš Janáček (1973), Antonín Dvořák (1990) a i.

Jirásková, Jiřina

Jirásková, Jiřina, 17. 2. 1931 Praha – 7. 1. 2013 tamže — česká divadelná a filmová herečka, životná partnerka Z. Podskalského. Po skončení štúdia herectva (1946 – 50) na pražskej DAMU členka súboru Krajského oblastného divadla (dnes Klicperovo divadlo) v Hradci Králové, od 1951 stála členka súboru pražského Divadla na Vinohradech (1990 – 2000 riaditeľka divadla). Svoj herecký talent dokázala naplno uplatniť predovšetkým v divadle, a to ako Anna Franková (Frances Goodrichová, Albert Hackett: Deník A. Frankové, 1957), Dorina (Molière: Tartuffe, 1960), Kleopatra (G. B. Shaw: Caesar a Kleopatra, 1965), Kristina (A. Strindberg: Královna Kristina, 1966), Lulu (P. Kohout: August, August, August, 1967), Alžběta Anglická (R. O. Bolt: Ať žije královna, 1974), Pilar (E. Hemingway – J. Hubač: Komu zvoní hrana, 1977), Mefistofela (Jan Vedral: Urmefisto, 1988), Anna (J. Topol: Hlasy ptáků, 1989), Klára Zachanasjanová (F. Dürrenmatt: Návštěva staré dámy, 1996), Helena (J.-C. Grumberg: Krejčovský salon, 2003) a i. Jej herectvo bolo intelektuálne ladené, vecné až sarkastické, niekedy s ironickým a parodickým náznakom, ale vnútorne veľmi bohaté a emocionálne vášnivé. Stvárňovala moderné ženy plné vzdoru a nadhľadu, ale aj historické kostýmové postavy s patetickým podtónom, ktorým nechýbala vznešenosť a noblesa. Zároveň však do svojej interpretácie vnášala komediálnosť až grotesknosť, ktorou ozvláštňovala vyznenie svojich postáv a ich účinok na diváka. Stvárnila aj množstvo filmových postáv, svoj špecifický, hlboko posadený hlas využila i v dabingu. Divácky obľúbené sú jej postavy v komédiách v réžii Z. Podskalského, napr. Světáci (1969) a Ďábelské líbánky (1970), ako aj Z. Trošku Slunce, seno, jahody (1983), Slunce, seno a pár facek (1989) a Slunce, seno, erotika (1991). Intelektuálnejšie ladené boli postavy vo filmoch Pohled do očí (1961), Einstein kontra Babinský (1963), Každý den odvahu (1964), Bloudění (1965) a Jak se zbavit Helenky (1967). V 70. rokoch 20. stor. nemohla z politických príčin účinkovať vo filme ani v televízii. V zrelom veku stvárnila úlohy vo filmoch Sestřičky (1983), Muka obraznosti (1989), Fany (1995) a Povodeň (2005), v televíznych inscenáciách, napr. Konečná stanice (1965), i v televíznych seriáloch, napr. Sňatky z rozumu (1968), Zlá krev (1987), Život na zámku (1995) a Pojišťovna štěstí (2004). K jej majstrovským úlohám patrí postava Hraběnky v televíznom filme M. Hollého ml. Zámek v Čechách (1993). Vynikajúca recitátorka (kládla dôraz na čistotu jazyka a zmysel výpovede).

Jiránek, Vladimír

Jiránek, Vladimír, 6. 6. 1938 Hradec Králové – 6. 11. 2012 Praha — český výtvarník (karikaturista a ilustrátor), scenárista a režisér animovaných filmov.

Od 1956 žil v Prahe, 1962 absolvoval štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, pôsobil však ako kresliar a ilustrátor v slobodnom povolaní. Spolupracoval napr. s časopismi Dikobraz, Mladý svět, Melodie, Technický magazín, Literární noviny, Živa ap. Po okupácii Československa vojskami štátov Varšavskej zmluvy (1968) nemohol publikovať v novinách a časopisoch a začal pracovať v Krátkom filme Praha. V 70. rokoch 20. stor. sa ako výtvarník, scenárista a režisér podieľal napr. na filmoch Traja chrobáci (1975), Co jsme udělali slepicím (1977, Zlatý medveď 1978 na MFF v Berlíne) a Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), vytvoril aj legendárne postavy králikov v animovaných televíznych večerníčkoch Bob a Bobek, králíci z klobouku (1979, 91 epizód) i postavy Pata a Mata v seriáli Pat a Mat... A je to! (1976, 79 epizód). V 80. rokoch 20. stor. sa vrátil ku kresleniu a ilustrovaniu, ilustroval napr. knihy Josefa Veleka Jak jsem bránil přírodu (1980) a Příběhy pro dvě nohy (1988), po 1990 sa začal venovať politickej karikatúre, pričom prispieval do Lidových novin, Mladej fronty DNES a Reflexu. Pre jeho tvorbu je charakteristická jednoduchá linka a svojrázny humor. Autor kníh kresieb Anekdoty o civilizaci (1977), Jak je tomu u lidí (1983), Humor a psychoanalýza (1984), Všichni jsme demokrati (1992), Hamleti, klauni a ti druzí (1997), Zakázaný Jiránek (1998), Knížka pro blázny (2006), Člověk za volantem (2009) a i. Ako výtvarník spolupracoval na filmoch Automatic (1973), Pivo přes ulici (1974), ŠŠŠ (1975), Děkujeme, pánové! (1976), Hokej je hra (1978), Zpráva o stavu civilizace (1981), Zpráva o medvědech (1983), Olympijský oheň (1984), Jam-session (1985), Computerland (1987) a i. Nositeľ českého štátneho vyznamenania Medaila Za zásluhy II. stupňa (2005) a ocenenia Rad Bielej opice (2009) udeľovaného Českou úniou karikaturistov.

Jiránek, Jaroslav

Jiránek, Jaroslav, 21. 8. 1922 Praha – 19. 7. 2001 tamže — český hudobný vedec. Študoval na konzervatóriu v Prahe hru na klavíri u V. Štěpána a 1943 – 47 na majstrovskej škole pražského konzervatória u I. Kurzovej-Štěpánovej, súčasne filozofiu a estetiku na Karlovej univerzite v Prahe u J. Mukařovského a J. Patočku. R. 1950 – 52 vedúci umeleckého programu a zástupca riaditeľa programového vysielania Československého rozhlasu v Prahe, súčasne pôsobil na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe, 1953 – 60 šéfredaktor a predseda redakčnej rady časopisu Hudební rozhledy, 1953 – 62 vedecký pracovník Kabinetu pre štúdium diela Z. Nejedlého pri ČSAV, 1962 – 71 riaditeľ Ústavu hudobnej vedy ČSAV, vedecký redaktor a šéfredaktor zborníka Hudební věda, od 1971 riaditeľ obnoveného Kabinetu Z. Nejedlého. R. 1982 – 2000 (od 1991 externe) prednášal estetiku a teóriu hudby na Hudobnej fakulte AMU v Prahe; súčasne 1993 – 97 hosťujúci profesor v Ústave hudobnej vedy Palackého univerzity v Olomouci; 1966 DrSc., 1990 profesor. V 50. a v 60. rokoch 20. stor. patril k popredným československým reprezentantom marxistickej hudobnej vedy vo vtedajšej východnej Európe (celý život bol ľavicovo zameraný, i keď bol vylúčený z KSČ). Propagoval intonačnú teóriu B. V. Asafieva (napr. v diele Asafjevova teorie intonace, její geneze a význam, 1967), neskôr bol prívržencom hudobnej semiotiky a sémantiky. Autor teoretických prác Zdeněk Nejedlý, učitel mladé generace (1952), Zdeněk Fibich (1963, 2000), Vztah hudby a slova v tvorbě Bedřicha Smetany (1976), Tajemství hudebního významu (1979; nem. Zu Grundfragen der musikalischen Semiotik, 1985), Muzikologické etudy (1981), Smetanova operní tvorba I, II (1984, 1989), Eseje o romantismu (1989) a i.

Jirák, Karel Boleslav

Jirák, Karel Boleslav, 28. 1. 1891 Praha – 30. 1. 1972 Chicago, pochovaný v Prahe — český dirigent, skladateľ, pedagóg a hudobný kritik. Študoval právo a hudobnú vedu na Karlovej univerzite v Prahe, súkromne kompozíciu u V. Nováka a J. B. Foerstera. R. 1915 krátko zbormajster opery Vinohradského divadla v Prahe, 1915 – 18 opery v Hamburgu. Po návrate do vlasti pôsobil ako operný dirigent v Brne, kde o. i. naštudoval a 1919 uviedol operu Nevěsta messinská a scénickú melodrámu (trilógiu) Hippodamie od Z. Fibicha. R. 1920 – 21 zbormajster pražského speváckeho spolku Hlahol a súčasne druhý dirigent Českej filharmónie. R. 1920 – 30 profesor pražského konzervatória, kde vychoval viacero novoorientovaných českých skladateľov, napr. J. Ježka, I. Krejčího, M. Kabeláča, K. Slavického a i. R. 1930 – 45 šéf hudobného odboru Československého rozhlasu v Prahe. Písal kritické a polemické články najmä do hudobného týždenníka Smetana, neskôr do Československých novín (1922) a do denníka Národní osvobození (1924 – 30). Venoval sa aj organizačnej práci, významný funkcionár českej sekcie ISCM. Ako dirigent aktívne propagoval českú hudbu doma i v zahraničí. Po 2. svetovej vojne emigroval do USA, 1947 – 69 pedagóg na Musical College of Roosevelt University v Chicagu. V hudobnej tvorbe spočiatku vychádzal zo smetanovsko-fibichovskej tradície, neskôr sa inšpiroval dielami O. Ostrčila, G. Mahlera a R. Straussa, ako aj impresionizmom a európskou hudobnou avantgardou 30. rokov 20. stor., najmä neoklasicizmom. Autor orchestrálnych, koncertantných, komorných a vokálno-inštrumentálnych skladieb a mnohých scénických diel, napr. 6 symfónií, Symfonických variácií (1940), symfonickej predohry Mládí (1940 – 41), Koncertu pre klavír a orchester (1946), Symfonického scherza pre dychový orchester (1950), Concertina pre husle a komorný orchester (1957), opery Žena a Bůh (pôvodne Apollonius z Tyany, 1912 – 13), ako aj teoretickej práce Nauka o hudebních formách (1922), monografií Z. Fibich (1947) a W. A. Mozart (1948), hesiel v encyklopédii Pazdírkův hudební slovník naučný (1937) a i.

Jiráček, Václav

Jiráček, Václav, 3. 8. 1920 Hradec Králové – 24. 11. 1966 v katastri obce Sv. Jur, okres Pezinok (zahynul pri leteckom nešťastí), pochovaný v Prahe — český dirigent a skladateľ. Študoval na konzervatóriu v Prahe skladbu o. i. u K. Janečka a dirigovanie u P. Dědečka a V. Talicha. R. 1945 – 48 dirigent baletu Národného divadla v Prahe, 1948 – 51 operného divadla v Ostrave, neskôr šéfdirigent Štátnej filharmónie Ostrava; ako hosť spolupracoval aj so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Prahe a Bratislave. Vynikal v interpretácii diel českej hudby (najmä B. Smetanu, A. Dvořáka, L. Janáčka, V. Talicha, J. Suka, B. Martinů a i.), ako aj európskej hudby klasikov 20. stor. Naštudoval viacero premiér baletov, opier i symfonických skladieb svojich súčasníkov (napr. Symfóniu č. 7 A. Moyzesa). R. 1957 na festivale Pražská jar uviedol svetovú premiéru Koncertu č. 2 pre klavír a orchester D. Šostakoviča. Autor komornej hudby a piesňových cyklov.

Jíra, Jindřich

Jíra, Jindřich, 21. 4. 1925 Praha — český lekár, parazitológ. R. 1950 – 51 pôsobil v Nemocnici s poliklinikou v Zlíne, 1951 – 53 v Ústrednej vojenskej nemocnici, 1953 – 56 na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity, 1956 – 85 v Parazitologickom ústave ČSAV, 1983 – 91 v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Inštitút postgraduálneho vzdelávania v zdravotníctve), súčasne 1972 – 90 externý pedagóg na Fakulte detského lekárstva Karlovej univerzity (dnes 2. lekárska fakulta) v Prahe; 1982 DrSc., 1991 profesor. Od 1994 vedecký konzultant vo vydavateľstve Galén v Prahe. Spočiatku sa zaoberal parazitárnymi zoonózami, najmä urogenitálnou trichomoniázou u mužov, neskôr spolu s O. Jírovcom toxoplazmózou. V posledných rokoch sa venuje publikačnej a redakčnej činnosti. Autor viacerých monografií, napr. Lékařská helmintologie (1998) a Lékařská protozoologie (2009), spoluautor monografií Toxoplazmóza (1974), Imunodiagnostika a epidemiologie toxoplasmosy (1983), autor a spoluautor vysokoškolských učebníc i učebných textov a vyše 300 vedeckých článkov v domácich a zahraničných časopisoch. Člen viacerých vedeckých spoločností, nositeľ významných ocenení.

Jin-sü

Jin-sü, Yinxu — archeologická lokalita vo východnej Číne v provincii Che-nan na území mesta An-jang. Počas archeologických vykopávok (od 1928) tam boli objavené pozostatky (tzv. jinské ruiny) najstaršieho čínskeho cisárskeho hlavného mesta nazývaného Jin (1300 – 1027 pred n. l.) z obdobia dynastie Šang (Jin; vládla 1600 – 1100 pred n. l.). Bolo odkrytých viacero cisárskych hrobiek, základov palácov i obetných chrámov, ako aj bronzových rituálnych nádob, umeleckých predmetov z nefritu i z laky a vyše 100-tis. úlomkov vešteckých kostí s textami vyrytými v najstarších čínskych ideografických znakoch. R. 2006 bola lokalita zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Jin Si

Jin Si, Yin Xi,aj Kuan Jin-c’, Guan Yinzi asi 6./5. stor. pred n. l. — čínsky taoistický spisovateľ. Pôvodne vojenský veliteľ pohraničnej strážnice v Lou-kuan-tchaj, kde sa podľa legendy počas cesty na západ zastavil filozof a zakladateľ taoizmu Lao-c’ a napísal kánon O Ceste Tao a jej tvorivej energii Te (Tao-te-t’ing; slov. 1993). Neskôr Jin Si vystúpil z vojenských služieb a v Lou-kuan-tchaj založil prvú taoistickú komunitu, v ktorej bol dlho uchovávaný pôvodný originál Lao-c’ovho diela. Ako spomienku na slávne stretnutie s Lao-c’om napísal vlastný komentár ku kánonu Výstup na Západ (Si-šeng-ťing), v ktorom sa ako prvý pokúsil vysvetliť Lao-c’ovo učenie a ktorý sa neskôr stal súčasťou základného taoistického náboženského kánonu. Autor taoistického diela Kuan Jin-c’, známeho tiež ako Pravá kniha počiatku písma (čín. Wen-š’ čen-ťing, Wenshi zhenjing).

Jinotega

Jinotega [chi-] — mesto v str. Nikarague sev. od mesta Matagalpa, administratívne stredisko departementu Jinotega; 53-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (mlynársky, spracovanie kávy a kakaa); remeslá. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie kávovníka). Mesto založené Španielmi v polovici 17. stor.

jin-jang

jin-jang [čín.], yinyang — základné komplementárne pojmy bipolárnych strán jednej spoločnej procesuality životných premien, ktorými klasická čínska filozofia definuje povahu a podstatu nekonečného Univerza v jeho neustálom kolobehu Cesty Tao. V kozmológii predstavujú jin a jang metafyzicky komplementárne nábojové protipóly bytia, ktoré svojím vzájomne synergickým striedaním určujú všetky prírodné procesy a celý vesmírny poriadok časopriestorovej reality. Sú protikladnými pólmi i nábojmi základnej a prapodstatnej energie univerza (Te), vďaka ktorej v časopriestore vesmíru (v Nebesiach) neprestajne vznikajú a zanikajú všetky jeho reálne, nielen hmotné, ale aj duchovné formy a obsahy bytia. Je to organicky živý a nerozfragmentovateľný kolobeh vznikov a zánikov v rámci tzv. Cesty Nebies, t. j. celého reálne sa dejúceho a pohybujúceho vesmíru. Jin a jang sú zároveň označenia dvoch protikladných strán jednej a tej istej hory, konkrétne znamenajú jej tienistú (jin) a slnečnú stranu (jang). Jin je zároveň symbolom Zeme predstavujúcim ženský (pasívny) princíp, chlad a tmu, naopak, jang symbolom mužského (aktívneho) princípu reprezentujúceho nebo, svetlo a teplo. Jin všetko znehybňuje a oslabuje, jang uvádza všetko do pohybu a tvorivo premieňa. Jin zároveň symbolizuje párne čísla, jang nepárne čísla. Jin a jang sú zároveň jeden v druhom, a pritom sú si neoddeliteľne vždy tvorivo i likvidačne vzájomne nápomocné, ich kooperácia je stelesnením harmónie protikladov, pričom každý z atribútov obsahuje vždy aj zárodok toho druhého. Graficky sa jin-jang znázorňuje ako dve navzájom sa prelínajúce vlny (tmavá a svetlá).

Objav jinovo-jangovej komplementarity a grafické znázornenie v tzv. trigramoch (pa-kua) sa pripisuje legendárnemu čínskemu cisárovi Fu-simu (3. tisícročie pred n. l.). Jedna z prvých zmienok o pojme jin-jang je v Knihe premien z obdobia dynastie Sia (2100 – 1600 pred n. l.), ktorá zachytáva aj prvý spôsob zobrazenia jin-jang 64 hexagramami (→ hexagram). Podľa nej to, čo sa deje a jestvuje vďaka jin a jang, sa nazýva Tao (Cesta). Prejavom všezahŕňajúceho princípu tejto Cesty je nebeská (vesmírna) energia Te chápaná aj ako jej mravná sila (resp. každému súcnu inherentný mravný princíp, vlastnosť a zákonitosť), ktorá každé jednotlivé súcno determinuje v rámci Cesty Tao a ktorá činí v danej chvíli jednotlivé súcna tým, čím sú a čím sa v javovom svete prejavujú. Takto jinovo-jangové komplementárne Te v čínskej filozofii označuje aj hlavnú konfuciánsku etickú kategóriu – dokonalú cnosť symbolizujúcu schopnosť konať podľa princípu stredu, čiže podľa princípu ustavičného vyvažovania a harmonizácie protikladov jin-jang v spoločenskom bytí. V čínskych historických prameňoch sa zmienka o jinovo-jangovej komplementarite premien prvýkrát objavila v Kronike od jari do jesene (aj Anály jarí a jesení, Čchun-čchiou), ktorá obsahuje stručné zápisy o vybraných udalostiach v Konfuciovom rodnom štáte Lu v období 722 – 468 pred n. l. Neskôr, v období tzv. zlatého veku klasickej čínskej filozofie (5. – 3. stor. pred n. l.), vznikla filozofická škola prírodnej dialektiky jin-jang (Jin-jang-t’ia, Yinyangjia) ako jeden z dôležitých smerov vtedajšej čínskej filozofie. Na tejto filozofickej doktríne obohatenej o tzv. teóriu piatich elementov (→ wu-sing) vytvoril v období dynastie Chan jej hlavný ideológ, filozof Tung Čung-šu, základy klasickej čínskej monarchistickej štátnej doktríny, podľa ktorej sú všetky prírodné i spoločenské procesy v komplementárne synergickej jinovo-jangovej súčinnosti, pričom jedna strana predstavuje jinový a druhá strana jangový protipól v spoločenskom bytí a naopak (napr. v súžití vládcu a poddaného, otca a syna, muža a ženy ap.). V rámci toho sa má všetko v ríši udržiavať pomocou štátneho aparátu vo vzájomnom vyvažovaní a udržiavaní na princípe stredu podľa svojej konkrétnej funkčnosti. Každý odklon od tohto fiktívneho stredu hrozí katastrofou a spoločenskými rebéliami.

Jinja

Jinja [džindža] — mesto v juhových. Ugande na sev. brehu Viktóriinho jazera, administratívne stredisko dištriktu Jinja; 76-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky (spracovanie medi a ocele), potravinársky (pivovarnícky, rybný, mlynársky, cukrovarnícky, olejársky), automobilový, tabakový, kožiarsky, papiernický, farmaceutický, energetický (v blízkosti na hornom toku Nílu, na tzv. Viktóriinom Níle, sa nachádza priehrada s hydroelektrárňou Nalubaale, pôvodne Owen-Falls-Dam, s výkonom 180 MW; 12 km sev. od mesta je od 2009 v prevádzke hydroelektráreň Bujagali s plánovaným maximálnym výkonom 250 MW). Druhé najvýznamnejšie obchodné stredisko Ugandy (po Kampale), stredisko poľnohospodárskej oblasti (produkcia bioovocia, kávy na export, olejnice guinejskej a i.). Železničná stanica na historickej železnici (dĺžka 940 km, výstavba začatá 1896) spájajúcej Ugandu a vnútrozemie Kene s pobrežím Indického oceána (vedie po prístavné mesto Mombasa), cestné spojenie s hlavným mestom, prístav na Viktóriinom jazere, v blízkosti (4 km sev.) malé civilné a vojenské letisko.

Mesto založené 1907 Britmi na mieste pôvodnej rybárskej osady nachádzajúcej sa na obchodnej trase. V období kolonializmu predstavovalo administratívne centrum provincie Busoga so segregovanými štvrťami pre Európanov, indických obchodníkov a podnikateľov (tvorili ich katolíci z portugalskej kolónie Goa na záp. pobreží Indie, ktorí sa sem začali sťahovať po 1910) a Afričanov. Univerzita, biskupstvo.

Jing-tchan

Jing-tchan, Yingtan — mesto v juhových. Číne v provincii Ťiang-c’ na rieke Si-ťiang pri jazere Pcho-jang-chu; 643-tis. obyvateľov, so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, okolo 1,153 mil. obyvateľov (2015). Hutnícky a chemický priemysel. Železničný uzol a diaľničné spojenie so Šanghajom. Mesto založené 1765. Neďaleko sa nachádza jedno z významných centier taoizmu v Číne – hora Lung-chu-šan s komplexom chrámov.

Jing-kchou

Jing-kchou, Yingkou — prístavné mesto v severových. Číne v provincii Liao-ning pri ústí rieky Liao-che do Liaotunského zálivu; 1,009 mil. obyvateľov, aglomerácia 1,567 mil. obyvateľov (2015), so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 2,443 mil. obyvateľov (2015). Priemysel hutnícky, strojársky, chemický, textilný, papiernický, farmaceutický, potravinársky, výroba žiaruvzdorných materiálov. V okolí ťažba magnezitu. Dopravná križovatka, letisko, 2 ropovody končiace v prístave. Prístav vznikol v období dynastie Ming (1368 – 1644) na obranu pobrežia, od 1861 patril medzi tzv. otvorené prístavy, v ktorých mohli na základe dohôd podpísaných po ópiových vojnách sídliť a obchodovať zastupiteľstvá západných mocností.

Jindřichův Hradec

Jindřichův Hradec — mesto v juž. časti Česka v Juhočeskom kraji v Křemešnickej vrchovine na rieke Nežárka, administratívne stredisko okresu Jindřichův Hradec; 21-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný, odevný, potravinársky, strojársky, drevársky, chemický (výroba plastov), stavebných materiálov. Dopravná križovatka, železničná doprava využíva i dve úzkorozchodné trate Jindřichův Hradec – Nová Bystřice a Jindřichův Hradec – Obrataň (rozchod koľajníc 760 mm; dané do prevádzky 1897) slúžiace nielen na pravidelnú osobnú a nákladnú dopravu, ale i ako turistická atrakcia. Turistické stredisko, východiskové miesto do oblasti rybníkov a lesnatej krajiny.

Územie mesta bolo osídlené asi na konci 8. stor., pravdepodobne v 10. stor. tam bolo vybudované hradisko, začiatkom 13. stor. kráľovský hrad (doložený 1220). Od 13. stor. stredisko remesiel, najmä pivovarníctva a súkenníctva. Pred 1237 tam prišli príslušníci Rádu nemeckých rytierov, ktorí založili špitál a vybudovali vlastné panstvo (po 1450 mesto opustili). Pred 1255 sa Jindřichův Hradec stal mestom. V 2. polovici 15. stor. rozvoj mesta, v 15. a 16. stor. dosiahlo súkenníctvo najväčší rozkvet.

Stavebné pamiatky: architektonický komplex hradu a zámku vybudovaný na mieste přemyslovského hradiska (pravdepodobne z 10. stor.) a románskeho hradu (začiatok 13. stor.), 1260 – 70 rozšírený a prestavaný, koncom 13. stor. vznikla Kaplnka Sv. Ducha, v 14. stor. upravený, niektoré reprezentačné miestnosti boli 1338 vyzdobené ranogotickými freskami, v 2. polovici 15. stor. výrazne neskorogoticky prestavaný. V 2. polovici 16. stor. bol hrad pod vedením talianskych stavebných majstrov radikálne prestavaný na reprezentatívny renesančný zámok (v súčasnosti patrí k najvýznamnejším renesančným stavbám v str. Európe). R. 1586 – 92 vzniklo renesančné spojovacie krídlo Veľké arkády, 1590 – 92 Malé arkády a v 90. rokoch 16. stor. renesančná záhrada s manieristickým záhradným hudobným pavilónom kruhového pôdorysu nazývaným Rondel (so štukovou interiérovou výzdobou z konca 16. stor. ukončenou 1676). Komplex bol upravovaný v 17. – 18. stor., čiastočne konzervovaný začiatkom 20. stor. a úplne zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.; dnes múzeum.

V meste: Kostol Nanebovzatia Panny Márie (14. – 15. stor., neskorogotická kaplnka z 1489 – 1506, upravovaný v 16. – 17. stor., zrekonštruovaný v 19. stor.; leží na 15. poludníku východnej dĺžky pretínajúcom mesto), Kostol sv. Václava (pôvodne gotický zo 14. stor., v 17. stor. barokovo prestavaný), pútnický neogotický Kostol sv. Jakuba (2. polovica 19. stor., na mieste neskorogotického kostola zo začiatku 16. stor., pri kostole krížová cesta založená 1518, barokovo prestavaná 1693, zrekonštruovaná 1900), neskorogoticko-renesančný Kostol Najsvätejšej Trojice (1590 – 94), kláštor minoritov s Kostolom sv. Jána Krstiteľa (kostol z 13. – 14. stor., v 2. polovici 15. stor. neskorogoticky prestavaný, zreštaurovaný koncom 19. stor., okolo 1369 pri kostole vznikla Kaplnka sv. Mikuláša; kláštorné budovy z 2. polovice 14. stor. – 15. stor., renesančný špitál z 1560 – 61), kláštor františkánov s Kostolom sv. Kataríny (koniec 15. stor., opravený a rozšírený v 1. polovici 17. stor., zreštaurovaný v 2. polovici 20. stor.), bývalé jezuitské kolégium s Kostolom sv. Márie Magdalény (založené 1594, kostol pôvodne neskorogotický, ranobarokovo prestavaný 1628 – 32, kolégium zrušené v 2. polovici 18. stor.). V centre mesta viaceré meštianske, v jadre pôvodne neskorogotické a renesančné domy s arkádami na prízemí (15. – 16. stor.), barokovo a klasicisticky upravené v 18. – 19. stor., k najvýznamnejším patrí Dom pánov z Hradca (neskorogotický, 1530 – 40 renesančne prestavaný, v interiéroch diamantové a hrebienkové klenby). Na hlavnom námestí barokový morový stĺp Sv. Trojice (1764 – 68).

Regionálne múzeum (Múzeum Jindřichohradecka, založené 1882, sídli v barokovej budove bývalého jezuitského seminára zo 17. stor.), Národné múzeum fotografie (založené 2002, sídli v bývalom jezuitskom kolégiu). Budova bývalého mlyna (1551, prestavaná v 18. stor., zrekonštruovaná koncom 20. stor.) s technickou pamiatkou Křižíkova elektrárna (1871).

Jindrák, Jindřich

Jindrák, Jindřich, 4. 11. 1931 Strakonice – 26. 11. 1993 Ústí nad Labem — český operný spevák (barytón). Absolvent AMU v Prahe. Od 1958 sólista pražského Národného divadla. Muzikalitu, kultivovaný vokálny prejav, vrúcny výraz, ako aj osobitý zmysel pre smetanovskú kantilénu najvýraznejšie uplatnil v postavách Přemysla (Libuša), Vladislava (Dalibor), Kalinu (Tajomstvo) a Voka (Čertova stena). Zo svetového repertoáru dosiahol významný úspech ako Simone Boccanegra G. Verdiho. Patril k profilovým osobnostiam českého operného spevu 2. polovice 20. stor. Venoval sa aj koncertnej a pedagogickej činnosti.

Jin

Jin

1. jeden z názvov čínskej dynastie → Šang;

2. názov hlavného mesta dynastie Šang (Jin) v poslednej fáze jej vlády (asi 1300 – 1100 pred n. l.), dnes archeologická lokalita → Jin-sü.

Jílové u Prahy

Jílové u Prahy — mesto v Česku v Stredočeskom kraji v okrese Praha-západ v Benešovskej pahorkatine; 4,7 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, stavebných materiálov, drevársky, farmaceutický, gumárenský. Dopravná križovatka, mesto obsluhuje pražská integrovaná doprava. Vzniklo pravdepodobne začiatkom 13. stor. ako banská obec s hlbinnými baňami na ťažbu zlata. Prvýkrát písomne doložené 1331, okolo 1352 (resp. v období vlády Karola IV.) kráľovské banské mesto. Na začiatku husitských vojen boli bane zatopené a zasypané a mesto vypálené. Ťažbu sa usiloval oživiť Vladislav II. Jagelovský, ktorý mestu potvrdil jeho privilégiá. R. 1567 postihol mesto požiar. R. 1760 – 1930 tam boli tzv. Svatováclavské lázně. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Vojtecha (pôvodne románsky z 2. štvrtiny 13. stor., goticky prestavaný v 14. stor., barokovo upravený v 17. – 18. stor.), baroková Kaplnka sv. Václava (1763), radnica (pôvodne zo 14. stor., barokovo prestavaná v 1. polovici 18. stor.), mestský dom Minca (pôvodne gotický z polovice 14. stor., barokovo prestavaný v 18. stor., upravený v 2. polovici 18. stor., dnes regionálne múzeum, založené 1891), technická pamiatka Žampašský most (1898).

Jílové

Jílové — mesto v sev. Česku v Úsťanskom kraji v okrese Děčín v Děčínskej vrchovine; 5-tis. obyvateľov (2018). Priemysel chemický, kovoobrábací, papiernický, polygrafický. Osídlenie vzniklo pravdepodobne začiatkom 14. stor., mesto prvýkrát písomne doložené 1348. Jednotlivé mestské časti existovali pôvodne ako samostatné obce. Od 1963 mesto. Stavebné pamiatky: Kostol Najsvätejšej Trojice (1682, prestavaný po 1859), zámok (pôvodne vodný hrad pravdepodobne zo 14. stor., renesančne prestavaný v 16. stor., v 2. polovici 17. stor. prestavaný na barokový zámok, upravovaný v 19. stor., neorenesančne upravený 1932).

Jilemnice

Jilemnice — mesto v sev. Česku v Libereckom kraji v okrese Semily v Krkonošskom podhorí; 5,4 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, textilný, chemický (výroba potravinárskych obalov). Rekreačné a turistické stredisko (východisko do záp. časti Krkonôš), stredisko zimných športov.

Mesto vzniklo pravdepodobne začiatkom 14. stor., prvýkrát písomne doložené 1356. R. 1492 – 1701 bolo rozdelené na dve samostatné časti, 1634 počas tridsaťročnej vojny vypálené Švédmi. V 18. stor. rozvoj tkáčstva a plátenníctva, ktoré však nedokázalo konkurovať továrenskej výrobe a postupne upadalo. Koncom 18. a v 1. polovici 19. stor. postihlo Jilemnice niekoľko požiarov. Stavebné pamiatky: zámok (pôvodne malá pevnosť z 2. polovice 15. stor., v 2. polovici 16. stor. prestavaná na renesančný zámok, úplne prestavaný a rozšírený v 18. stor., neorenesančne prestavaný 1895 – 98, od 1953 sídlo Krkonošského múzea založeného 1891), bývalý pivovar pri zámku (pôvodne barokový zo začiatku 18. stor., úplne prestavaný 1897), Kostol sv. Vavrinca (baroková centrála z 1729 – 35, na mieste staršieho, dreveného pravdepodobne zo 14. stor., upravovaný v 19. stor.), Kaplnka sv. Izidora (1718, upravovaná v 19. – 20. stor.), barokové súsošie Panny Márie (1723), radnica (1788, na mieste staršej, klasicisticky prestavaná v polovici 19. stor., veža prístupná verejnosti), neskorobaroková fara (koniec 18. stor.), v centre mesta niekoľko meštianskych domov (v jadre barokové a klasicistické z 18. stor., upravené v 19. – začiatkom 20. stor.), viaceré verejné budovy v štýle historizmu a secesie a i. Rodný dom spisovateľa J. Havlíčka (2. polovica 19. stor.).

Jílek, Vlastimil

Jílek, Vlastimil, 2. 9. 1925 Jihlava – 16. 4. 1996 Praha — český tanečník. Študoval u I.-V. Psotu v Brne, kde sa 1939 stal členom a 1941 – 44 (s prestávkami; počas protektorátu bolo divadlo 1941 uzavreté, činnosť povolená nakrátko 1943 – 44) sólistom Zemského (dnes Národného) divadla, 1945 – 78 sólista a choreograf v Národnom divadle v Prahe (1951 – 53 šéf baletu). Stvárnil okolo 50 postáv (dramatických i komediálnych), o. i. Franza (Coppélia), Otroka (Šeherezáda), Li-šan-fua (Červený mak), Šándora (Jánošík), Dorcona (Dafnis a Chloe), Princa, Šaša (Popoluška), Romea, Tybalta (Romeo a Júlia), Rotbarta, Šaša (Labutie jazero), Václava, Nuraliho (Bachčisarajská fontána), Harlekýna, Pierota (Karneval), ako aj Petrušku (I. Stravinskij) i Truffaldina (Sluha dvoch pánov). Ako choreograf uviedol v Národnom divadle v Prahe Jánošíka (1953), Moravské tanečné fantázie (1964), Z rozprávky do rozprávky (1968), Popolušku (s V. Harapesom, 1994) a i.

Jílek, František

Jílek, František, 22. 5. 1913 Brno – 16. 9. 1993 tamže — český dirigent a pedagóg. Študoval na brnianskom konzervatóriu dirigovanie o. i. u Z. Chalabalu i kompozíciu u J. Kvapila a na majstrovskej škole pražského konzervatória u V. Nováka. R. 1939 – 48 dirigent operného divadla v Ostrave, 1958 – 78 šéf opery Štátneho divadla v Brne, 1978 – 83 šéfdirigent Štátnej filharmónie Brno (dnes Filharmónia Brno), v ktorej do 1992 pôsobil ako čestný dirigent. Popri umeleckej práci sa venoval aj pedagogickej činnosti (JAMU). Zmysel pre pôsobivú dramatickú výstavbu uplatnil najmä v naštudovaní kompletných cyklov opier B. Smetanu a L. Janáčka, ako aj koncertných diel českej vokálno-inštrumentálnej tvorby A. Dvořáka, Z. Fibicha, J. Suka, V. Nováka, L. Janáčka a B. Martinů. Okrem svetovej opernej tvorby vrátane ruských a sovietskych skladateľov, napr. P. I. Čajkovského, N. Rimského-Korsakova, A. P. Borodina, M. P. Musorgského a D. Šostakoviča, jeho široký repertoár obsahoval aj symfonickú tvorbu L. van Beethovena, J. Brahmsa, H. Berlioza, D. Šostakoviča, ako aj C. Debussyho, M. Ravela, O. Respighiho a A. Honeggera. Uviedol množstvo premiér z novej tvorby českých skladateľov 20. stor., z ktorých mnohé nahral na hudobné nosiče. Často hosťoval ako dirigent Symfonického orchestra Československého (dnes Slovenského) rozhlasu v Bratislave. Autor komornej, symfonickej a scénickej hudby. Národný umelec (1978), za nahrávku opery Jenůfa od L. Janáčka získal 1980 cenu Zlatý Orfeus (Orphée d’or de l’Academie national du disque lyrique v Paríži; známa aj ako Prix Arturo Toscanini – Paul Vergnes).

Jiji Tsushin

Jiji Tsushin [džidži cúšin], aj Jiji Tsushin-sha, anglicky Jiji Press Ltd. — japonská tlačová agentúra so sídlom v Tokiu; akciová spoločnosť v úplnom vlastníctve zamestnancov. Založená 1945 s cieľom poskytovať objektívne, spoľahlivé a vyvážené spravodajstvo o dianí z domova i zo sveta. Denne poskytuje 120 správ z 10 hlavných tematických kategórií 140 domácim novinám, vysielateľom a vydavateľom, ako aj japonským diplomatickým predstaviteľom v zahraničí; prostredníctvom internetu sú správy dostupné aj verejnosti. Jej spravodajcovia pôsobia vo viacerých domácich (okolo 80) a zahraničných (okolo 30) kanceláriách na všetkých kontinentoch (napr. v Moskve, Berlíne, Bruseli, Londýne, Paríži, New Yorku, vo Washingtone a i.). Finančné a komoditné spravodajstvo je určené najmä nemediálnym klientom. Agentúra doručuje takmer okamžite svoje správy na zahraničné kurzové a akciové trhy, čím ovplyvňuje pohyb cien vo svete. Spolupracuje so svetovými agentúrami, napr. s francúzskou AFP a s britskou Reuters, ako aj s najvýznamnejšími databázami (Reuters Business Briefing, LexisNexis a i.).

Jihomoravské Karpaty

Jihomoravské Karpaty, nemecky Österreichisch-Südmährische Karpaten — geomorfologická oblasť v Česku na juž. Morave a v severových. Rakúsku, súčasť Vonkajších Západných Karpát. Člení sa na geomorfologické celky Mikulovská vrchovina (Česko) a Niederösterreichische Inselbergschwelle (Rakúsko). Pahorkatinný až vrchovinný reliéf. Územie budované flyšovými horninami, z ktorých vystupujú bradlá z jurských vápencov. Najvyšší vrch Děvín, 550 m n. m., sa nachádza na moravskej strane v podcelku Pavlovské vrchy.

Jihomoravská pánev

Jihomoravská pánev — zníženina v Česku na juž. Morave, súčasť subprovincie Viedenská panva. Jej súčasťou je oblasť juhomoravskej hnedouhoľnej panvy; uhoľné ložiská (hrúbka okolo 4 m) sú v okolí Kyjova a Hovoran (spodnopanónsky kyjovský sloj) a v oblasti od Dubňan cez Hodonín až k hranici s Rakúskom (vrchnopanónsky dubňanský sloj). Od 1824 ťažba lignitu, 1983 – 2009 bola v prevádzke baňa pri Mikulčiciach s priemernou ťažbou okolo 460-tis. t uhlia ročne (najmä pre potreby tepelnej elektrárne v Hodoníne).