Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 173 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

jen

jen [jap.], symbol ¥, ISO kód JPY — základná menová jednotka v Japonsku. V obehu sú mince s hodnotou 1, 5, 10, 50, 100 a 500 jenov, vyššie nominálne hodnoty sa vydávajú vo forme bankoviek s hodnotou 1 tis., 2 tis., 5 tis. a 10 tis. jenov; čiastkové jednotky sen a rin (1 jen = 100 senov = 1 000 rinov) sa v súčasnosti nepoužívajú. Jen bol prijatý podľa západného vzoru v rámci menovej reformy na začiatku éry Meidži (1868 – 1912). R. 1871 bola zavedená desiatková sústava, Japonsko prijalo zlatý štandard (bola určená parita jenu s americkým strieborným dolárom), boli vyrazené prvé mince a do obehu dané prvé moderné jenové bankovky. Právo emitovať bankovky mali od 1872 vládou určené prosperujúce a stabilné súkromné banky, 1882 vznikla Japonská národná banka (jap. Nippon ginkó, angl. Bank of Japan, BoJ), ktorá je dodnes jedinou centrálnou (emisnou) bankou v Japonsku. V súvislosti so vzostupom Japonska na jednu z ekonomicky najvyspelejších krajín sveta vzrastal aj význam jenu, v súčasnosti (spolu s americkým dolárom, britskou librou, eurom, švajčiarskym frankom a s čínskym jüanom) patrí k najdôležitejším svetovým menám, v ktorých sa realizujú najvýznamnejšie finančné transakcie vo svete; jedna z hlavných rezervných mien.

Jena

Jena — mesto v str. časti Nemecka v spolkovej krajine Durínsko na rieke Sála; 110-tis. obyvateľov (2017). Tradičné stredisko priemyslu jemnej mechaniky a optického priemyslu, ďalej farmaceutický, polygrafický a sklársky priemysel. Dopravná križovatka, letisko.

Mesto prvýkrát písomne doložené medzi 830 – 850, od 1236 mesto, v 13. stor. bola jeho ekonomika založená najmä na produkcii vína. R. 1286 sa tam usadili dominikáni a 1301 cisterciáni. R. 1523 sa v Jene začala šíriť reformácia, patrila k jej prvým centrám. Počas tridsaťročnej vojny bola 1636 – 37 vyplienená švédskymi vojskami. R. 1558 tam bola založená univerzita (dnes Friedrich-Schiller-Universität Jena), vďaka ktorej sa Jena stala významným univerzitným mestom; kurátorom univerzity sa 1807 stal J. W. Goethe, pôsobili na nej F. Schiller (podľa neho 1934 nazvaná), J. G. Fichte, G. W. F. Hegel a i. V bitke pri Jene a Auerstedte 14. 10. 1806 porazil Napoleon I. Bonaparte pruské vojská. Koncom 19. stor. sa Jena stala centrom strojárstva, optiky (Carl Zeiss Jena) a sklárstva. Veľká časť starého mesta bola na konci 2. svetovej vojny (1945) zničená bombardovaním, v 2. polovici 20. stor. znovuvybudovaná. Stavebné pamiatky: kostol Stadtkirche Sankt Michael (neskorogotický, vybudovaný vo dvoch fázach 1380 – 1450 a 1474 – 1557, upravovaný v 17. stor., reštaurovaný koncom 20. – začiatkom 21. stor.), kostol Sankt Johannes Baptist (založený v 9. stor., prestavaný v 13. stor., reštaurovaný v 19. – 20. stor.), neskorogotický kostol Unserer Lieben Frau (nazývaný Schillerkirche, 14. stor. – 1557, reštaurovaný v 20. stor.), gotická radnica (1377 – 1413, rekonštruovaná 1999 – 2001, dnes múzeum), Vila Zuckerkandl (1927 – 29, W. Gropius), Vila Auerbach (1924, W. Gropius), výšková budova JenTower (nazývaná aj Intershop Tower, 1970 – 72, rekonštruovaná 1999 – 2001), hlavná budova univerzity (1905 – 08, T. Fischer). Viaceré múzeá, napr. mestské (historické), optiky (založené 1922), významné muzeálne zbierky má aj univerzita (mineralogickú; botanickú, zoologicko-paleontologickú; numizmatickú, a i.), ktorej patria aj Schillerov záhradný dom (spisovateľ tam začas žil), Dom E. Haeckela, botanická záhrada (založená 1586, druhá najstaršia v Nemecku) a i.

Jenakijeve

Jenakijeve, Yenakiieve, 1928 – 36 a 1941 – 43 Rykove, 1936 – 41 Ordžonikidze — mesto na vých. Ukrajine v Doneckej oblasti v str. časti Doneckej panvy severových. od Donecka; 79-tis. obyvateľov (2018). Stredisko banského (ťažba čierneho uhlia), hutníckeho (čierna metalurgia), strojárskeho (banské stroje), koksárenského, cementárskeho a potravinárskeho priemyslu. Jenakijeve vzniklo 1898 zlúčením viacerých osád, od 1925 mesto.

Jen-an

Jen-an, Yan’an — mesto v strednej Číne v provincii Šen-si; 129-tis. obyvateľov (2015), so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 2,233 mil. obyvateľov (2016). Priemysel hutnícky, chemický (výroba priemyselných hnojív a i.), cementársky a potravinársky; remeslá. V blízkosti ťažba čierneho uhlia a bituminóznych bridlíc. Cestný a železničný uzol, letisko.

Presné obdobie založenia mesta nie je jednoznačné, podľa niektorých prameňov jestvovalo už v staroveku, počas dynastie Sung (960 – 1279) sa úspešne ubránilo útoku Tangutov, 1082 im však bolo odovzdané ako podmienka mierovej zmluvy, v 20. rokoch 13. stor. spolu s okolitou oblasťou obsadené Mongolmi. R. 1935 – 36 sa do Jen-an presunuli vojská čínskej červenej armády (cieľ Dlhého pochodu), stalo sa základňou čínskych komunistov, centrom komunistickej revolúcie (1936 – 48) a miestom stretnutí západných ľavicovo orientovaných novinárov s Mao Ce-tungom. V marci 1947 obsadené jednotkami Kuomintangu, v apríli 1948 opäť komunistami. Do 1945 aj dôležitá základňa kórejských komunistov v exile.

Jen-čcheng

Jen-čcheng, Yancheng — mesto vo vých. Číne v severových. časti provincie Ťiang-su na Veľkej čínskej nížine v blízkosti Žltého mora; 723-tis. obyvateľov (2016), so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 7,235 mil. obyvateľov (2017). Priemysel kovoobrábací, chemický, textilný, potravinársky (o. i. cukrovarnícky), stavebných materiálov, elektrotechnický (ozvučovacia technika), tradičná výroba soli. Cestný uzol, vnútrozemský prístav (spojený s ústím Jang-c’-ťiang), medzinárodné letisko Založené 119 pred n. l. v období dynastie Chan.

Jenčík, Joe

Jenčík, Joe, vlastným menom Josef, 22. 10. 1893 Praha – 10. 5. 1945 tamže — český tanečník, choreograf, herec a scenárista. Žiak A. Viscusiho, s ktorého baletnou skupinou tancoval v Londýne (1912 – 13) a vo Viedni (1914). Najvýznamnejší choreograf medzivojnového obdobia v Čechách. Hľadal nové cesty rozvoja tanečného umenia, využíval prvky akrobatiky a výrazového i ľudového tanca, presadzoval myšlienku českého národného baletu, zakladateľ českého moderného profesionálneho tanca. R. 1913 pôsobil v Balete Národného divadla v Prahe (odišiel pre nezhody s A. Bergerom), 1914 v Divadle na Vinohradech. Od 1918 kabaretný i revuálny tanečník a choreograf na pražských i zahraničných činoherných, operných a operetných scénach, 1928 – 30 umelecký riaditeľ a choreograf kabaretu v pražskej Lucerne. Zakladateľ dievčenskej tanečnej skupiny Jenčíkovy Girls (1928 – 36) pôsobiacej v Lucerne a v Osvobozenom divadle. Od 1927 hosťoval v Národnom divadle v Prahe, najskôr v činohre, neskôr i v balete, 1937 – 43 stály choreograf a baletný majster Baletu Národného divadla. Autor množstva choreografií pre činohru (70), operu (50), operetu (20), revue (30), pantomímu (10) i pre balet, napr. Signorina Gioventù (1930), Uspávač (1932), Špalíček (1933), Maličkosti (1937), Čert na vesnici (1938), Hračková skříňka (1939), Král Lávra (1940), Lašské tance (1940) a Krysař (1942), ako aj tanečných scén (100) a akrobatických tancov, napr. Danse macabre, Apačský tanec, Danse brutale a Tanec s mrtvou. Vytvoril aj davové choreografie, napr. Nová Oresteia (1923, v Průmyslovom paláci na Výstavišti v Prahe) a Prací k svobodě (1927, na 2. robotníckej olympiáde). Spolupracoval s českým filmom (36 filmových choreografií). Autor odborných prác a teoretických úvah Tanec a jeho tváření (1926) a Anita Berberová (1930) i posmrtne vydaných diel Taneční letopisy (1946) a Skoky do prázdna (1947, obidve vydal J. Reimoser). Napísal autobiografické romány Zloděj kroků (1935), Omyl Mea Mara Indry (1944) a Byly ztráty na mrtvých (1948).

Jenčková, Eva

Jenčková, Eva, vydatá Sklyarová, 8. 3. 1977 Michalovce — slovenská tanečnica, manželka M. Sklyara. R. 1992 – 94 študovala na konzervatóriu v Košiciach, 1996 absolvovala štúdium na Tanečnom konzervatóriu E. Jaczovej v Bratislave (o. i. u I. Čiernikovej). R. 1996 – 98 a 1999 – 2001 členka Baletu SND, 1998 – 99 pôsobila v Izraelskom balete (The Israel Ballet) v Tel Avive-Jaffe. Od 2001 sólistka baletu Štátneho divadla Košice. Stvárnila viaceré titulné baletné postavy, napr. Nevestu (Krvavá svadba, hudobná koláž), FrasquituCarmen (Carmen), Ženu (Requiem G. Verdiho, Carmina Burana, Vták ohnivák, Zjasnená noc, Ja som sa svetu vytratil), Lásku (Zvláštna radosť žiť, Magnificat), Giselle, Esmeraldu (Zvonár z Notre Dame), Svetlušku (Narodil sa chrobáčik), Quiteriu (Don Quijote), Ružu (Malý princ), Lízu (Márna opatrnosť), Kláru (Luskáčik), Zuzanku (Svadba podľa Figara /Mozarta/), Izoldu (Tristan a Izolda) a Hanku (Jánošík), tancovala aj v baletoch Andersen (O. Nedbal), Memories for Šmok (S. V. Rachmaninov), Stmívaníčko (aj Hra na Lásku; hudobná koláž) a i.

Jengibarov, Leonid Georgijevič

Jengibarov, Leonid Georgijevič, 15. 3. 1935 Moskva – 25. 7. 1972 tamže — sovietsky cirkusový klaun, artista, mím, filmový herec a scenárista arménskeho pôvodu. R. 1959 absolvoval moskovskú národnú školu cirkusového umenia a vystupoval s arménskym cirkusom Jerevan (koncom 60. rokov 20. stor. účinkoval aj v Bratislave), 1971 založil v Moskve Estrádne divadlo pantomímy. Jeho výrečná mimika bola plná citu a dramatickosti. Vytvoril vyše sto pantomimických a klaunovských etúd, v ktorých predstavil svojský, charakterovo súčasný typ klauna s jemným a láskavým humorom, s civilným prejavom (vystupoval bez masky, parochne a bez nápadného kostýmu) a s výrazom uličníka i melancholického rojka. Účinkoval aj vo filmoch, napr. Cesta do manéže (Puť na arenu, 1963), Tiene zabudnutých predkov (Teni zabytych predkov, 1964), Leonid Jengibarov, zoznámte sa! (Leonid Jengibarov, znakomtes!, 1966), Breh mladosti (Bereg junosti, 1969), 2-Leonid-2 (1971), Náhrdelník pre moju milú (Ožerelie dľa mojej ľubimoj, 1971) a Tresky-plesky (Pečki-lavočki, 1972). Autor poézie a krátkych próz, ktoré vyšli časopisecky, napr. Volga (1969), Moskva (1970) a Ural (1971). Nositeľ viacerých ocenení.

Jeníček, Jiří

Jeníček, Jiří, 8. 3. 1895 Beroun – 22. 2. 1963 Praha — český fotograf a publicista. R. 1921 – 29 pôsobil v Trnave a v Ružomberku, kde sa významne podieľal na činnosti Klubu fotografov amatérov (spoluzakladateľ, 1924). Od 1934 sa po názorových nezhodách v Českom klube fotografov amatérov výrazne angažoval v Klube priateľov amatérskej fotografie. Ako teoretik presadzoval od 30. rokov 20. stor. v rámci civilizmu záujem o prostredie moderného veľkomesta, kládol dôraz na funkciu zobrazenia i na schopnosť fotografie zachytávať problematiku súčasného života. V období stalinizmu sa svojimi článkami zaslúžil o opätovné ocenenie fotografov F. Drtikola, J. Sudka, J. Funkeho a i., podporoval i mladšiu generáciu (napr. J. Koudelku). Ako fotograf prešiel postupne od piktorializmu k fotografii novej vecnosti, často používal funkcionalistické kompozície (Sám, 1930; Schody, 1931) a metaforické princípy živej fotografie. Venoval sa sociálnej tematike, neskôr pracovnej, miestopisnej (zábery všedného života Prahy) a krajinárskej fotografii. Vydal fotografické knihy Chrám sv. Víta v obrazech, Vojáci v horách (obidve 1947) a Praha jasem okřídlená (1948). Autor publicistických a teoretických prác z oblasti fotografie (Fotografie jako zření světa a života, Úvahy o fotografii, obidve 1947).

Jenin

Jenin [dže-], Dženín, Džanín — mesto v sev. časti Západného brehu Jordánu, súčasť Palestínskych autonómnych území, administratívne stredisko guvernorátu Jenin; 48-tis. obyvateľov, v rovnomennom utečeneckom tábore v blízkosti 16-tis. obyvateľov (2016). Priemysel potravinársky, textilný, stavebných materiálov. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia a viniča); remeslá. Univerzita.

Jenis, Dalibor

Jenis, Dalibor, 21. 7. 1966 Bratislava — slovenský operný spevák (barytón), manžel E. Jenisovej. Spev študoval na konzervatóriu v Bratislave, neskôr na Accademia Italiana v Osime. Laureát viacerých medzinárodných speváckych súťaží (A. Dvořáka v Karlových Varoch, Alfreda Krausa v Las Palmas, súťaže Belvedere vo Viedni, všetky 1990). R. 1991 – 97 sólista a od 1997 stály hosť Opery SND v Bratislave, súčasne hosťuje na významných svetových operných scénach, o. i. vo Viedenskej štátnej opere, v Drážďanoch a vo Frankfurte nad Mohanom, v Hamburskej štátnej opere, v Nemeckej opere v Berlíne, v Covent Garden v Londýne, v Opéra Bastille v Paríži a v Teatro Real v Madride, ako aj v Tokiu a na významných scénach v Taliansku (Teatro Regio v Turíne, Teatro dell’Opera v Ríme, Teatro Massimo v Palerme), 2008 účinkoval v otváracom predstavení sezóny v milánskej La Scale (Markíz Posa v novom naštudovaní opery Don Carlos G. Verdiho). Jenisov lyrický barytón sa postupne rozvinul do dramatickejších polôh. Jeho široký repertoár zahŕňa hlavné postavy opier W. A. Mozarta (Gróf AlmavivaFigaro, Figarova svadba; Don Giovanni; Guglielmo, Così fan tutte), predverdiovskej talianskej romantickej opery (Figaro, Barbier zo Sevilly G. Rossiniho; Enrico, Lucia z Lammermooru, Malatesta, Don Pasquale G. Donizettiho), opier G. Verdiho (Germont, La Triaviata; Markíz Posa, Don Carlos; Renato, Maškarný bál; Gróf Luna, Trubadúr), G. Pucciniho (Marcello, Bohéma) a Ch. Gounoda (Valentino, Faust) i zriedkavo uvádzaných operných diel, napr. Doktor Faust (F. Busoni), Marion Delorme (A. Ponchielli) a Cristoforo Colombo (Alberto Franchetti). Vynikol aj ako predstaviteľ hlavných postáv slovanských opier, napr. ako Jeleckij (Piková dáma) a Eugen Onegin P. I. Čajkovského. Jenis vďaka výrazovo bohatému hlasu, výnimočnej muzikalite, interpretačnej flexibilite, ako aj citlivému rozlíšeniu štýlových nuansí jednotlivých postáv patrí k popredným barytonistom svetových operných scén.

Jenisej

Jenisej, Enisej, po evenkovsky Joanesi (Veľká rieka) — rieka v ázijskej časti Ruska v strednej Sibíri; dĺžka od sútoku Veľkého Jeniseja a Malého Jeniseja 3 487 km (dĺžka od prameňa Malého Jeniseja 4 090 km), rozloha povodia 2 580 000 km2 (podľa veľkosti povodia 2. najväčšia rieka Ruska, po rieke Ob), priemerný ročný prietok v ústí 19 800 m3/s (najvodnatejšia rieka Sibíri). Vzniká v Tuviansku pri jeho hlavnom meste Kyzyl sútokom Veľkéh Jeniseja a Malého Jeniseja (väčšina toku preteká Krasnojarským krajom), na hornom úseku preteká Tuvianskou kotlinou ako Horný Jenisej (188 km, po Sajansko-šušenskú priehradu), vetví sa na ramená, úzkymi strmými prielomami preteká cez Západný Sajan a severozáp. okraj Východného Sajanu; od ústia Angary tečie vých. okrajom Západosibírskej nížiny a popri úpätí Stredosibírskej plošiny, šírka doliny 15 – 20 km (miestami do 40 km); v oblasti dolného toku sa koryto rozširuje na 2 – 3 km, asi 300 km od ústia sa začína delta Jeniseja, rieka sa delí na viac ramien ústiacich do Jenisejského zálivu Karského mora. Má prevažne pravostranné prítoky, pravostranná časť povodia je 5,6-krát väčšia ako ľavostranná. Hlavné prítoky: Kan, Angara, Podkamenná Tunguzka, Dolná Tunguzka, Kurejka (pravostranné), Abakan, Turuchan (ľavostranné). V nížinách je Jenisej zamrznutý od začiatku októbra do začiatku júna, vo vyšších polohách od polovice novembra do konca apríla. Rieka je využívaná energeticky (Sajansko-šušenská hydroelektráreň s výkonom 6 300 MW, Majnská hydroelektráreň s výkonom 321 MW, Krasnojarská hydroelektráreň s výkonom 6 000 MW), dopravne (významná vodná cesta s pravidelnou dopravou na úseku od ústia po Sajanogorsk v dĺžke 3 013 km, pre námorné lode dostupná po Igarku v dĺžke 970 km), na splavovanie dreva, na rybolov (najmä na dolnom toku, kde sa loví jeseter, sleď, vyza, belica a i.), v lete turisticky (plavba parníkmi). Väčšie prístavy na Jeniseji: Abakan, Krasnojarsk, Strelka, Jenisejsk, Turuchansk, Igarka, Usť-Port.

Jenisejsk

Jenisejsk, Enisejsk — mesto v ázijskej časti Ruska v Krasnojarskom kraji na ľavom brehu Jeniseja pod ústím jeho prítoku Angary 338 km sev. od Krasnojarska; 18-tis. obyvateľov (2018). Priemysel drevársky, potravinársky, lodenica. Riečny prístav, letisko.

Mesto založili 1619 kozáci ako vojenskú pevnosť na rieke Jenisej. R. 1677 povýšené na oblastné mesto, ku ktorému patrili všetky okolité osady na rieke. V 17. stor. zohrával Jenisejsk dôležitú úlohu pri kolonizácii vých. Sibíri a Ďalekého východu, kozácke výpravy zakladali nové vojenské pevnosti v okolí rieky Jenisej a jej prítokov (dnešný Irkutsk, Krasnojarsk a i.). Koncom 17. a v 18. stor. bolo mesto významným centrom sibírskeho ikonopisectva, 1724 – 96 hlavným mestom Jenisejskej provincie, v polovici 18. stor. významným remeselno-obchodným centrom (ťažba zlata, obchod s kožušinami) vých. Sibíri, ako aj základňou etnografického, geografického, astronomického a archeologického výskumu (napr. druhej kamčatskej výpravy vedenej V. J. Beringom, 1733). V 30. rokoch 19. stor. bolo významným centrom ťažby zlata, v 60. rokoch však jeho produkcia poklesla. Prírodné katastrofy (1869 požiar, 1870 povodeň), ktoré koncom 19. stor. Jenisejsk postihli, mali za následok prudký pokles výroby i obchodu. V novembri 1917 sa mesto pridalo na stranu boľševickej vlády, v auguste 1918 ho ovládli bielogvardejci, ktorí tam vo februári 1919 potlačili ozbrojené povstanie a popravili asi 600 povstalcov. Stavebné pamiatky: Preobraženský kláštor Spasiteľa (založený 1642), Katedrála zjavenia Pána (Bogojavlenský sobor, 1738 – 64), Uspenský chrám (1793 – 1818), Chrám zmŕtvychvstania (1735 – 47), Chrám Sv. Trojice (1772 – 76) a i. Jenisejské vlastivedné múzeum (sídli v budove z 1747 – 53).

Jenisejská pahorkatina

Jenisejská pahorkatina, rus. Jenisejskij kriaž, medzinárodný prepis Enisejskij krjaž — juhozáp. časť Stredosibírskej plošiny na juhu ázijskej časti Ruska v Krasnojarskom kraji rozprestierajúca sa pozdĺž pravého brehu Jeniseja medzi jeho prítokmi Podkamenná Tunguzka na severe a riekou Kan na juhu; dĺžka okolo 700 km. Budovaná rulami, kryštalickými bridlicami, vápencami a intrúziami granitov. Reliéf má stredohorský charakter, svahy sú rozčlenené sieťou dolín, vrcholové časti sú hladko modelované, maximálna výška 1 104 m n. m. Na svahoch ihličnaté lesy s prevahou jedle. Ložiská rúd zlata a železa, magnezitu a bauxitov.

jenisejské jazyky

jenisejské jazyky — skupina jazykov pôvodného obyvateľstva záp. Sibíri (vo vedeckej literatúre známych pod súhrnným názvom Jenisejci) s areálom rozšírenia pozdĺž rieky Jenisej a jeho prítokov zaraďovaná do spoločenstva paleoázijských jazykov. Patria medzi ne assančina, arinčina, pumpokolčina (zanikli v 18. stor.), kottčina (zanikla v polovici 19. stor.), jughčina (zanikla koncom 20. stor.) a ketčina (ostyganna ka’; zachovala sa až do súčasnosti). Z historického hľadiska sa jenisejské jazyky členia na tri blízko príbuzné podskupiny: arinsko-pumpokolskú, assansko-kottskú a ketsko-jughskú. Jenisejské jazyky (okrem ketčiny) nemajú vlastné písmo. Ketský jazyk (ketčina) ako jediný živý jazyk nedostatočne preskúmanej skupiny jenisejských jazykov patrí k ohrozeným jazykom, z celkového počtu asi 1 200 Ketov (vlastným menom Ostygan, Deng) ho ovláda iba necelá štvrtina. Ketskú abecedu utvoril na základe latinky začiatom 30. rokov 20. stor. ruský bádateľ Nestor Konstantinovič Karger (*1904, †po 1937 alebo 1942), s výučbou ketčiny v škole sa však čoskoro prestalo a autor písma bol perzekvovaný. R. 1988 bola vytvorená nová ketská abeceda na základe cyriliky a v niekoľkých školách sa v súčasnosti ketčina aj vyučuje. Jenisejské jazyky nie sú príbuzné s europskymi ani s ázijskými jazykmi, preukázala sa však ich príbuznosť s indiánskou jazykovou rodinou na-dené.

Jenisejský záliv

Jenisejský záliv, rus. Jenisejskij zaliv, medzinárodný prepis Enisejskij zaliv, — záliv Karského mora medzi Gydským polostrovom a polostrovom Tajmýr (ázijská časť Ruska); dĺžka okolo 225 km, šírka pri vchode okolo 150 km, hĺbka 6 – 20 m. Do Jenisejského zálivu ústi rieka Jenisej. Leží v ňom Sibiriakovov ostrov. Rozvinutý rybolov. Prístavy: Dikson (na vých. brehu), v blízkosti ústia Jeniseja prístavy Igarka a Dudinka dostupné námorným lodiam. Plavba je možná len v letných mesiacoch. V zime (najmä v juž. časti) súvislý ľad, v sev. časti plávajúce ľady.

Jenisová, Eva

Jenisová, Eva, 14. 4. 1963 Prešov — slovenská operná speváčka (soprán), manželka D. Jenisa. Študovala na konzervatóriu v Bratislave, 1986 – 91 a 1994 – 97 sólistka, od 1997 stály hosť Opery SND v Bratislave, od 1990 vystupuje prevažne na zahraničných javiskách (o. i. vo Viedni, v Mníchove, Zürichu, Paríži, Londýne, Ríme, Madride a Buenos Aires). Významná predstaviteľka hlavných postáv diel klasickej slovanskej literatúry, napr. Mařenky (Predaná nevesta), Rusalky a Tatiany (Eugen Onegin), ako aj hlavných úloh opier L. Janáčka Jenůfa (Její pastorkyně), Káťa Kabanová a Liška Bystrouška. Jej sýty lyrický soprán sa uplatnil aj v širokom repertoári klasických úloh, najmä v sólových partoch operných diel W. A. Mozarta (napr. ZuzankaGrófka, Figarova svadba; Zerlina, Donna ElviraDonna Anna, Don Giovanni; Fiordiligi, Così fan tutte; Vittelia, Titus; PapagenaPamina, Čarovná flauta), ako aj v titulných postavách talianskych a francúzskych opier 19. stor. (Violetta, La Traviata; Čo-čo-san, Madame Butterfly; Mimi, Bohéma; Liù, Turandot; Micaela, Carmen; Margaréta, Faust). Je vyhľadávanou koncertnou umelkyňou doma i v zahraničí, účinkuje napr. v sólových partoch diel L. van Beethovena (Missa Solemnis), A. Dvořáka, (Stabat Mater), C. Orffa (Carmina Burana) a i.

Jenkins, David

Jenkins [džen-], David, 29. 6. 1936 Akron, Ohio — americký krasokorčuliar. Olympijský víťaz zo zimných olympijských hier 1960, majster sveta 1957 – 59.

Jenkovce

Jenkovce — obec v okrese Sobrance v Košickom kraji vo vých. časti Východoslovenskej nížiny, 109 m n. m.; 430 obyvateľov (2018). Rovinné odlesnené územie. V katastri obce sa nachádza prameň kyselky. Obec písomne doložená 1288 ako Vngh Inke, Jenke, 1300, 1333, 1366 Jenke, 1427 Jeke, Jekow, 1551, 1573 Jenke, 1773, 1786 Jenke, 1808 Jenke, Jenkowce, 1863 – 13 Jenke, 1920 – 39 Jenkovce, 1939 – 45 Jenke, 1945 Jenkovce. Patrila lastomírskym zemanom, od 16. stor. viacerým šľachticom. Okolo 1573 obyvatelia prestúpili na protestantizmus (reformovanú vieru). R. 1789 tam bolo zriadené rímskokatolícke kaplánstvo a od 1810 samostatná farnosť. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, roľníctvom, povozníctvom, tkáčstvom a výšivkárstvom. Archeologické nálezy: osídlenie gávskej kultúry a nález meča z mladšej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Štefana kráľa (1852 – 55, na mieste staršieho zo 14. stor. a dreveného zrubového z 1793 – 94, rekonštruovaný začiatkom 21. stor.), neoklasicistický kostol reformovanej cirkvi (1903 – 04), bývalý klasicistický kaštieľ (začiatok 19. stor., prestavaný v 20. stor.) s parkom (založený v 1. polovici 19. stor.).

Jen Li-pen, Yan Liben

Jen Li-pen, Yan Liben, okolo 600 – 673 — čínsky dvorný maliar panovníkov dynastie Tchang a vysoký úradník. Pochádzal z umeleckej rodiny, jeho otec bol maliar, kaligraf a odborník v oblasti architektúry, maliarom bol aj jeho brat. Jen Li-pen sa venoval portrétnemu a náboženskému maliarstvu (buddhistické a taoistické témy). Používal pevnú a precíznu dodatočne kolorovanú kresbu tušom, ktorou sa mu darilo vystihnúť charakter, tváre a gestá portrétovaných. K najvýznamnejším a najlepšie zachovaným prácam patria zvitky Trinásť cisárov, z ktorých prvých šesť sa zachovalo len ako kópie (z polovice 11. stor.), ostatných sedem sú originály (z 2. polovice 7. stor.).

Jenner, Edward

Jenner [džener], Edward, 17. 5. 1749 Berkeley, Gloucestershire – 26. 1. 1823 tamže — britský lekár. Vyštudoval chirurgiu, 1770 – 73 pôsobil v Londýne u J. Huntera, od 1773 praktický lekár v Berkeley. Objaviteľ očkovania proti pravým kiahňam pomocou vakcíny získanej z kravských kiahní. K tomuto objavu dospel po tom, ako si všimol, že ľudia (najmä ošetrovateľky a dojičky kráv), ktoré často prichádzali do styku s dobytkom a nakazili sa kravskými kiahňami, takmer nikdy nedostali pravé kiahne. Na základe týchto poznatkov vpichol 14. 5. 1796 tekutinu z pľuzgiera dojičky chorej na kravské kiahne zdravému osemročnému chlapcovi, u ktorého sa následne prejavili vo veľmi miernej forme kravské kiahne. O niekoľko týždňov neskôr vpichol chlapcovi tekutinu z pľuzgiera človeka postihnutého pravými kiahňami. Ako predpokladal, ochorenie nevypuklo a chlapec ostal zdravý. Svoj objav publikoval 1798 v spise Rozprava o príčinách a následkoch očkovania proti variole (An inquiry into the Causes and Effects of the Variolae Vaccinae), v ktorom svoju metódu nazval vakcinácia (z lat. vacca – krava; pre pôvodcu nákazy zaviedol termín vírus). Táto metóda je považovaná za prvé preventívne očkovanie proti vírusom. Jenner neskôr začal vo svojej záhrade masovo očkovať chudobných ľudí, 1803 založil očkovací ústav pre chudobných.

Jens, Walter

Jens, Walter, pseudonymy Walter Freiburger, Momos, 8. 3. 1923 Hamburg – 9. 6. 2013 Tübingen — nemecký literárny kritik a spisovateľ. Od 1956 mimoriadny profesor klasickej filológie, 1963 – 88 profesor aj rétoriky na univerzite v Tübingene. Od 1950 člen Skupiny 47, angažoval sa za demokratickú spoločnosť v Nemecku, 1989 – 97 prezident Akadémie umení v Berlíne. Autor poviedok Slepec (Der Blinde, 1951), Odyseov testament (Das Testament des Odysseus, 1957) a Prípad Judáš (Der Fall Judas, 1975), románov Nie. Svet obvinených (Nein. Die Welt der Angeklagten, 1950) a Zabudnuté tváre (Vergessene Gesichter, 1952; slov. 1973; sfilmovaný napr. 1959, réžia Hans Lietzau), v ktorých zobrazil intelektuálov stojacich mimo spoločnosti, ale podliehajúcich jej tlaku, Muž, ktorý nechcel starnúť (Der Mann, der nicht alt werden wollte, 1955) a Pán Majster. Dialóg o románe (Herr Meister. Dialog über einen Roman, 1963), drám Zánik. Podľa Euripidových Trójaniek (Der Untergang. Nach den Troerinnen des Euripides, vydaná 1982; uvedená 1983) a Žena mieru. Podľa Aristofanovej Lysistraty (Die Friedensfrau. Nach der Lysistrate des Aristophanes, 1985; vydaná i uvedená 1986), zbierok esejí Namiesto literárnych dejín (Statt einer Literaturgeschichte, 1957), Republikánske prejavy (Republikanische Reden, 1976), Miestom deja je Nemecko (Ort der Handlung ist Deutschland, 1981), Vo veci Lessinga (In Sachen Lessing, 1983), televíznej hry Červená Róza (Die rote Rosa, 1966, réžia Franz Josef Wild) i životopisu manželky T. Manna Katie Mannovej (Mann, *1883, †1980) Manželka Thomasa Manna (Frau Thomas Mann, 2003; s Inge Jensovou, Jens, *1927). Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Jensen, Jacob

Jensen, Jacob, 29. 4. 1926 Kodaň – 15. 5. 2015 Virksund — dánsky dizajnér. R. 1948 – 52 študoval na Škole umeleckých remesiel v Kodani. R. 1958 založil vlastný ateliér Jacob Jensen Design najskôr v Kodani, 1966 v Hejlskove (na severe Jutského polostrova; od 1990 vedie ateliér jeho syn Timothy Jacob Jensen, *1962). R. 1964 – 91 pôsobil ako hlavný dizajnér dánskej firmy Bang & Olufsen, pričom až do súčasnosti významným spôsobom ovplyvňuje dizajn jej produktov. Autor návrhov vyše 500 produktov z oblasti priemyslového dizajnu (načúvacie prístroje, lekárske nástroje, telefónne aparáty, automobily) i bežných úžitkových predmetov (nábytok, hodinky, šperky, okuliare, kuchynské náradie), ktoré sú charakteristické jednoduchou až minimalistickou formou a elegantnou funkčnosťou. Držiteľ mnohých ocenení, jeho diela sa nachádzajú vo významných svetových zbierkach moderného umenia.

Jensen, Johannes Vilhelm

Jensen, Johannes Vilhelm, 20. 1. 1873 Farsø, okr. Nordjylland – 25. 11. 1950 Kodaň — dánsky básnik a prozaik. Pochádzal z rodiny veterinára a svojím presvedčením inklinoval k ideám sociálneho darvinizmu. Počas štúdia medicíny, ktoré nedokončil, si zarábal na živobytie písaním kolportážnych románov. Pracoval ako zahraničný korešpondent dánskych denníkov, precestoval Európu, Ameriku i Áziu. Novinársky telegrafický štýl svojich prvotín postupne pretváral na úsečný, skratkovitý a výsostne umelecký štýl, ktorý sa stal príznačným i pre jeho lyriku vyznačujúcu sa súhrou tradicionalistických a modernistických prvkov i hľadaním výrazových možností medzi voľným veršom a lyrizovanou prózou. Jensenova tvorba sa jazykovým majstrovstvom zaraďuje k vrcholom dánskej prózy 20. stor., ako úspešný štylista ovplyvnil aj generácie mladších dánskych autorov. Debutoval románmi Dáni (Danskere, 1896) a Einar Elkjær (1898), v ktorých zobrazil skepsu a bezradnosť protagonistov v duchu fin de siècle. Rodné Jutsko zachytil v prózach Ľudia z Himmerlandu. Historky (Himmerlandsfolk. Historier, 1898), v ktorých farbisto načrtol aj svetlé i temné stránky ľudského života. V historickom románe Kráľov pád (Kongens Fald, 1901), v ktorom sa prelína epika s lyricky zafarbenými epizódami a vizionárskymi obrazmi i snami, spracoval námet z obdobia neskorého stredoveku, keď sa vládou Kristiána II. skončila veľmocenská éra dánskych dejín. V zbierke esejí Gótska renesancia (Den gotiske renaissance, 1901) načrtol ideové základy svojho diela v 20. stor., oslavoval moderný technologický vývoj ako záruku rozvoja spoločnosti a odsúdil dekadentné myšlienky 90. rokov 19. stor. opovrhujúce obyčajným pozemským životom a zdôrazňujúce sny (duchovno). Aj v románe Koleso (Hjulet, 1905) z veľkomestského prostredia sa jeho pozornosť sústredila na modernú spoločnosť a otázky technického pokroku. Jeho najrozsiahlejším dielom je románový cyklus Dlhá cesta (Den lange rejse, 1908 – 22; slov. 1972), v ktorom sa venoval etickej stránke severských dejín a načrtol symbolickú víziu ľudstva vyjadrenú myšlienkou, že o pokroku a napredovaní ľudskej civilizácie sa rozhoduje v neúprosnom boji ľudí s prírodou. Prózy Mýty a lovy (Myter og Jagter, 1907 – 44), v ktorých sa inšpiroval tvorbou H. Ch. Andersena, sú tematicky rozmanité, mnohé majú modernistický charakter. Autor poviedok a čŕt z rodného Jutska Nové historky z Himmerlandu (Nye Himmerlandshistorier, 1904 – 26) a básnickej zbierky Básne (Digte, 1906) s námetmi zo sveta moderného veľkomesta, v ktorej naplno rozvinul jazykové novátorstvo (hovorové a slangové výrazy). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1944).

Jensen-Klint, Peder Vilhelm

Jensen-Klint, Peder Vilhelm, 21. 6. 1853 Mineslyst, ostrov Sjælland – 1. 12. 1930 Kodaň — dánsky architekt, maliar a teoretik výtvarného umenia, otec K. Klinta. Študoval stavebné inžinierstvo a maľbu na akadémii v Kodani. Venoval sa najmä architektúre a úžitkovej tvorbe (navrhoval keramiku, nábytok, náhrobky a i.). Spoluzakladateľ viacerých umeleckých združení v oblasti architektúry a umeleckých remesiel. Zohral významnú úlohu v kultúrnom živote v Dánsku, a to najmä pri presadzovaní myšlienok ranej moderny. V tvorbe sa odvrátil od prevládajúceho súdobého akademizmu, pričom sa inšpiroval najmä tradičnými dánskymi umeleckými remeslami a stavebnými tradíciami, v architektúre aj dánskou gotikou, inovoval používanie tehly, ktorá bola tradičným stavebným materiálom dánskej architektúry. Usiloval sa vytvoriť moderný architektonický štýl inšpirovaný tradičnou dánskou regionálnou architektúrou, pričom ovplyvnil vývin dánskej architektúry v 1. polovici 20. stor. Navrhoval rodinné domy i sakrálne stavby. K jeho najvýznamnejším dielam patria kostoly Grundtvigskerken (projekt 1913, realizácia 1921 – 40) a Betlehemskirken (projekt 1930, realizácia 1935 – 37) v Kodani.

jenský plán

jenský plán, jenská škola — alternatívna pedagogická koncepcia zdôrazňujúca výchovnú funkciu školy a osobný vzťah učiteľa k žiakovi. Založená nemeckým pedagógom P. Petersenom a nazvaná podľa cvičnej školy v Jene, kde sa overovala. Jej hlavné pedagogické zásady a metódy práce zhrnul Petersen v diele Malý jenský plán (Der kleine Jena-Plan, 1927), ktoré predstavil 1927 na pedagogickom kongrese v Locarne. Hlavnou zásadou (pedagogickým cieľom) jenského plánu je zvládnutie poznatkov a poznávanie vlastného bytia žiaka. Vyučovanie má byť podriadené výchove (najprv je potrebné byť vychovávateľom, až potom učiteľom), čím sa jenský plán priblížil k pedagogickým koncepciám zameraným na osobnosť žiaka. Deti (bez ohľadu na stupeň ich nadania, pôvod a náboženské presvedčenie) žijú, vzdelávajú sa, pracujú a individuálne sa rozvíjajú v škole s domáckym prostredím. Úlohou školy je priblížiť sa k realite (životu), popri vyučovaní sa má každý žiak učiť aj styku s ľuďmi. Presadzuje sa funkcionálna výchova (prirodzená, ktorá je harmonickou súčasťou procesu vývoja dieťaťa), jej základom je činnosť, v ktorej si človek uvedomuje sám seba i existenciu a práva iných. Uznáva sa úloha vodcu (edukátora), ktorý pomáha žiakom prekonávať napätie (tenziu) medzi známymi a neznámymi skutočnosťami v poznávaní sveta a jeho vzájomných súvislostí. Učebná látka je rozdelená do troch oblastí: Boh, príroda, človek. K hlavným metódam patria rozhovor, hry, práca (učenie) a slávnosti, dôraz sa kladie aj na vytvorenie spoločenstva. Jenská škola zásadne mení tradičnú organizáciu vzdelávania. Výučba je organizovaná podľa týždenného plánu práce (vychádzajúceho z celospoločenskej situácie a zo životnej situácie vyučujúceho a rodiny) rozdeleného na satelitné kurzy rozličného zamerania. Žiaci sa nevzdelávajú v bežných triedach, ale sú rozdelení do štyroch heterogénnych kmeňových skupín (zodpovedajúcich dvom až trom triedam klasickej školy). V súčasnosti sa podľa jenského plánu vyučuje v niektorých školách v Holandsku, Belgicku a Nemecku.

Jenson, Nicolas

Jenson [žan-], Nicolas, 1420 Sommevoire, departement Haute-Marne, Francúzsko – september 1480 Benátky — francúzsky tlačiar, typograf a vydavateľ. Vyučený rytec matríc na razenie mincí, pôsobil ako majster kráľovskej mincovne v Tours. R. 1458 na príkaz kráľa Karola VII. Víťazného prišiel do Mainzu, aby sa oboznámil s novo vynájdenou Gutenbergovou kníhtlačou. Tam pravdepodobne pôsobil do 1462. Predpokladá sa, že asi 1468 odišiel do Benátok, kde si otvoril vlastnú tlačiarenskú dielňu, v ktorej vytlačil vyše 100 kníh. Vytvoril niekoľko nových typov tlačového písma, z ktorých najvýznamnejší je tzv. Jensonova antikva (1470) používaná v rôznych obmenách dodnes.

Jen-tchaj

Jen-tchaj, Yantai — mesto vo východnej Číne v provincii Šan-tung na pobreží Pochajského zálivu (Žlté more) v severnej časti Šantunského polostrova; 1,072 mil. obyvateľov (2015), so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry; 7,064 mil. obyvateľov (2017). Priemysel hutnícky, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov a poľnohospodárskych strojov), chemický, potravinársky (konzerváreň), vinársky, tabakový. Ťažba železnej rudy. Významný rybársky prístav.

V západných prameňoch známe aj ako Č’–fu (Zhi-fu, anglicky Chefoo). Od 1861 tzv. otvorený prístav, v ktorom mohli na základe dohôd podpísaných po ópiových vojnách sídliť a obchodovať západné mocnosti. V Jen-tchaj bola 21. 8. 1876 medzi Spojeným kráľovstvom a Čínou podpísaná Č’–fuská dohoda (angl. Chefoo Convention), ktorá posilnila britské privilégiá v Číne.

Jen-ti

Jen-ti, Yandi — v čínskej mytológii boh Slnka, liečiteľstva a lekárstva. Podľa legendy praveký kmeňový náčelník, ktorý naučil ľudí pestovať obilie a dbal, aby boli polia na slnečných miestach. Skôr než ľuďom odporučil užívať rôzne byliny a plody, vyskúšal ich na sebe. Svoje skúsenosti s jedlými, liečivými i s jedovatými bylinami a plodmi opísal v prvej veľkej knihe o lekárstve. Podľa tradície jedna z jeho dcér, ktorú zmietla do mora obrovská vlna, sa po smrti premenila na krásnu volavku a jej deti dodnes oblietavajú všetky moria. Jen-ti dodnes každý večer zostupuje na Zem hľadať jej telo. Býva zobrazovaný s ľudským telom a byvoľou hlavou, pretože pomáha ľuďom pri práci na poli.

Jen-ťi

Jen-ťi, Yanji, kórejsky Jon-gil — mesto v severovýchodnej Číne v provincii Ťi-lin v blízkosti hranice s Kórejskou ľudovodemokratickou republikou, administratívne stredisko kórejského autonómneho okruhu Jen-pien (Yanbian); 506-tis. obyvateľov (2012). Priemysel strojársky, drevársky, chemický, farmaceutický, keramický, textilný, potravinársky. Dopravná križovatka, medzinárodné letisko. Mesto založené v 19. stor. V súčasnosti centrum cezhraničného obchodu s KĽDR, ktorá tam spolu s Taiwanom začiatkom 21. stor. investovala do viacerých nových priemyselných podnikov. Sídlo Jenpienskej univerzity (1949) zameranej najmä na vzdelávanie kórejskej národnostnej menšiny.

Jequié

Jequié [žekie] — mesto vo vých. Brazílii v členskom štáte Bahia na rieke Contas (ústi do Atlantického oceána); 162-tis. obyvateľov (2017). Priemysel potravinársky (spracovanie mäsa), petrochemický (spracovanie ropy). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Cestná križovatka. Založené v 19. stor., v 2. polovici 19. stor. významné obchodné centrum, od 1910 mesto. R. 1914 takmer celé zničené povodňou.

Jequitinhonha

Jequitinhonha [žekitiňoňa], port. Rio Jequitinhonha — rieka vo vých. Brazílii; dĺžka 1 030 km, rozloha povodia 73 000 km2. Pramení v pohorí Serra do Espinhaço v Brazílskej vysočine v blízkosti mesta Diamantina, tečie severových. smerom a ústi do Atlantického oceána v blízkosti mesta Belmonte. Početné vodopády. Využívaná energeticky, splavná na dolnom toku 100 km od ústia.

Jer

Jer — skr. Knihy proroka Jeremiáša; → Jeremiáš, → Biblia.

jer

jer [slovanské jazyky], množné číslo jery —

1. jedna z dvoch redukovaných praslovanských samohlások, ktoré sa v slovenskej historickej gramatike i v slovanskej historicko-porovnávacej jazykovede označujú znakmi ь (mäkký jer) a ъ (tvrdý jer). Jery sa vyvinuli z indoeurópskeho krátkeho i (ь) a u (ъ) v neskoršej fáze praslovenčiny. Podľa pozície v slove sa rozoznávajú tzv. slabé a silné jery: nepárne jery boli slabé a párne jery silné (počítajúc od konca slova). Podľa tohto tzv. Havlíkovho pravidla (sformuloval ho 1889 český filológ Antonín Havlík; *1855, †1925) v 10. stor. slabé jery zanikli a silné sa zmenili na plné vokály (vokalizácia jerov). V (strednej) slovenčine sa mäkký jer zmenil na e (rekonštruované slovo dьnьsь > dnes) a tvrdý jer na o (posъlъ > posol);

2. v azbuke a v súčasnom cyrilskom písme jedno z dvoch písmen bez hláskovej platnosti. Rozlišuje sa mäkký (ь) a tvrdý (ъ) jer.

Jeřábek, Bedřich

Jeřábek, Bedřich, 16. 1. 1883 Vrbová Lhota, okres Nymburk – 21. 1. 1933 Praha — český herec, režisér a divadelný riaditeľ, prvý riaditeľ SND v Bratislave. Od 1909 viedol v Čechách viaceré divadelné spoločnosti. Ako riaditeľ Východočeského divadla podnikol v lete 1919 s ansámblom zájazd na Slovensko, na jeseň 1919 ich angažovalo Družstvo SND a 1. 3. 1920 začali pôsobiť v Bratislave pod názvom Slovenské národné divadlo. Jeřábek kládol dôraz skôr na podnikateľské a organizačné aspekty, než na kreovanie umeleckého profilu divadla. V apríli 1922 bol pre finančné problémy odvolaný a vrátil sa do českých divadiel (Plzeň, Praha, České Budějovice).

Jeřábková, Jarmila

Jeřábková, Jarmila, 8. 3. 1912 Praha – 21. 3. 1989 tamže — česká tanečnica, choreografka a pedagogička. R. 1929 – 32 absolvovala tanečné kurzy v škole E. Duncanovej na zámku Klessheim pri Salzburgu, následne počas dvojročného pôsobenia tejto školy v Prahe už bola asistentkou E. Duncanovej, ktorá ju 1935 – 37 poverila vedením letných kurzov. R. 1937 – 59 Jeřábková viedla v Prahe vlastné tanečné štúdio s názvom Škola uměleckého tance Jarmily Jeřábkové založena za osobního řízení Elizabethy Duncanové. Predstaviteľka novodobých tanečných tendencií, tvorkyňa ojedinelého systému v pedagogike tanca v Čechách založeného na metódach a filozofii I. Duncanovej, zakladateľka českého duncanizmu. Od 1931 vystupovala ako sólistka, 1935 založila tanečnú skupinu, s ktorou účinkovala i v zahraničí a 1935 – 46 s ňou uviedla tri celovečerné programy, pre ktoré vytvorila choreografie na hudbu českých autorov (napr. Slovanské tance a Moravské dvojzpěvy A. Dvořáka). Keďže komunistický režim považoval novodobé tanečné smery za nevhodné, v 50. rokoch 20. stor. sa Jeřábková venovala pedagogickej činnosti, ako lektorka v oblasti školstva i športu vypracúvala 1956 – 57 osnovy telesnej výchovy na školách a začiatkom 60. rokov spolupracovala s Jarmilou Kröschlovou (*1893, †1983) na novej koncepcii celoštátnych osnov estetickej výchovy pre kurzy v osvetových zariadeniach i pre ľudovoumelecké školy. K choreografickej tvorbe sa vrátila v 60. rokoch 20. stor., 1967 založila Skupinu Jarmily Jeřábkové, s ktorou usporiadala v Prahe tri celovečerné predstavenia pod názvom Večer tanečních a pohybových studií (1969, 1970, 1972). Autorka publikácie Taneční průprava (1979). Je podľa nej nazvaná cena (ustanovená 1999), ktorá sa od 2007 udeľuje v rámci medzinárodného festivalu súčasného tanca (Festival nové Evropy) v Prahe v odbore choreografia súčasného tanca a tanečného divadla.

Jeremiáš, Jaroslav

Jeremiáš, Jaroslav, 14. 8. 1889 Písek – 16. 1. 1919 České Budějovice — český skladateľ a klavirista, brat O. Jeremiáša. R. 1906 – 10 študoval hru na klavíri a kompozíciu na pražskom konzervatóriu, 1909 – 10 absolvoval majstrovský kurz kompozície u V. Nováka. Vo svojich skladbách vychádzal z tvorby B. Smetanu, v harmónii a inštrumentácii ho ovplyvnil R. Wagner. Autor opery Starý král (1912), komorných a vokálnych skladieb, najvýznamnejšie je oratórium Mistr Jan Hus (1915).

Jeremiáš, Otakar

Jeremiáš, Otakar, 17. 10. 1892 Písek – 5. 3. 1962 Praha — český skladateľ, dirigent a violončelista, brat J. Jeremiáša. Študoval kompozíciu, hru na organe a na violončele na pražskom konzervatóriu a 1909 – 10 súkromne kompozíciu u V. Nováka. R. 1911 – 13 violončelista Českej filharmónie, 1913 – 29 riaditeľ hudobnej školy v Českých Budějoviciach, 1929 – 45 dirigent Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Prahe, 1945 – 50 šéf Opery Národného divadla v Prahe, súčasne pôsobil ako dirigent a súkromne vyučoval kompozíciu. Jeho skladateľské dielo tvoria symfonické, vokálno-inštrumentálne, operné, zborové a komorné diela. Dôraz kládol na programovú hudbu, využívajúc dramatické a vlastenecké témy. V opernom žánri uprednostňoval výrazový dramatizmus novoromantického monumentálneho štýlu, ktorý preniesol do symfonickej tvorby. V ranom tvorivom období (čiastočne pod vplyvom smetanovskej tradície) vznikli vlastenecká melodráma Romance o Karlu IV. (1917), piesňový cyklus Láska (1921) so sprievodom orchestra, Jen dál pre miešaný zbor unisono (1918) a rovnomenný inštrumentálny pochod (1937). Vo svojej tvorbe, napr. vo vokálno-inštrumentálnom diele Přísaha (1932), sa inšpiroval sociálnou tematikou a vychádzal z introvertných psychologických štúdií odzrkadľujúcich zložité životné situácie, napr. v opere Bratři Karamazovi (1922 – 27, libreto podľa F. M. Dostojevského) a v kantáte Vlčí stopa (1919). V medzivojnovom období sa prepracoval k originálnemu avantgardnému kompozičnému rukopisu s expresívnou melodikou, komplikovanou harmóniou a monumentálnym orchestrálnym zvukom. Počas okupácie sa v jeho tvorbe objavila aj protifašistická tematika, napr. v diele Chorální předehra (1943), v kantáte Píseň o rodné zemi (1941) a v opere Enšpígl (1940 – 44). Autor scénickej a filmovej hudby i teoretických prác Praktické pokyny k instrumentaci symfonického orchestru (1942) a Praktické pokyny k dirigování (1943). Jeho žiakmi boli V. Nejedlý, J. Hanuš, J. Doubrava a J. Burghauser. Národný umelec (1950).

Jérémie

Jérémie [žeremi] — prístavné mesto v záp. časti Haiti na pobreží zálivu Gonâve v blízkosti ústia rieky Grande-Anse, administratívne stredisko departementu Grand’Anse; 42-tis. obyvateľov (2015). Obchodné stredisko úrodnej poľnohospodárskej oblasti. Vzhľadom na odľahlosť lokality a stav dopravnej siete krajiny je väčšinu roka po súši nedostupné. Prístav (vývoz kávy a kakaových bôbov, cukrovej trstiny, banánov, manga, dreva a koží), letisko. Založené 1756 na mieste pôvodnej rybárskej osady, spolu s prístavom (otvoreným 1807) predstavovalo obchodné centrum. R. 1954 poškodené hurikánom. R. 1964 tam pri pokuse o zvrhnutie režimu zabila haitská armáda 27 ľudí (tzv. Jérémieské nešpory).

Jereová, Hilda

Jereová [že-] (Jerea), Hilda, 17. 3. 1916 Iaşi – 14. 5. 1980 Bukurešť — rumunská skladateľka a klaviristka. R. 1929 – 35 študovala na konzervatóriu v Bukurešti kompozíciu u M. Joru a klavír u Florice Musicescuovej (*1887, †1969), neskôr v Paríži a Budapešti. R. 1936 začala koncertovať, 1942 – 44 pôsobila na umeleckej škole a 1948 – 49 na Hudobnej akadémii v Bukurešti. R. 1949 – 52 tajomníčka Zväzu rumunských skladateľov. R. 1965 založila komorný orchester Musica Nova pre avantgardnú hudbu v Bukurešti a stala sa jeho dirigentkou. Autorka klavírnych, komorných a iných skladieb, napr. Sonáta pre klavír (1934), Suita în stil românesc (1939), Dansuri româneşti pre husle a klavír (1946) a Koncert pre klavír a orchester (1946), ako aj baletov Haiducii (1956) a Casa Bernardei Alba (1966). Jej najvýznamnejším dielom je oratórium Sub soarele păcii (1951).

Jererujk

Jererujk — historická lokalita v blízkosti obce Ani-Pemza v západnom Arménsku neďaleko hranice s Tureckom (asi 10 km od tureckého mesta Ani) s ruinami ranokresťanskej baziliky predstavujúcej významný príklad arménskej architektúry. Stavba vznikla pravdepodobne v 5. stor., začiatkom 6. stor. bola úplne prestavaná, zreštaurovaná v 10. stor., v 1. polovici 11. a v 1. polovici 13. stor. Podľa arménskeho nápisu zo 7. stor. bola pôvodne zasvätená sv. Jánovi Krstiteľovi (arménsky Surb Karapet, t. j. v prenesenom význame predchodca). Trojloďová bazilika stála na stupňovitom pódiu, mala dva vstupné portály s portikmi a dvojvežovú západnú fasádu s predstavaným zaklenutým nartexom. Hlavná loď bola ukončená polkruhovou apsidou zaklenutou konchou, vnútorný priestor bol arkádami rozdelený na lode. Viaceré architektonické formy i dekor poukazujú na priamy vplyv súdobej sýrskej ranokresťanskej architektúry. Chrám bol odkrytý 1908 počas archeologického výskumu, reštaurovaný 1928 a po 1987.

Jerez de la Frontera

Jerez de la Frontera [cheres] — mesto v juhozáp. Španielsku v autonómnej oblasti Andalúzia severových. od Cádizu v blízkosti rieky Guadalete; 213-tis. obyvateľov (2018). Vinársky priemysel, mesto je preslávené výrobou likérového vína jerez vo svete známeho ako sherry. Obchodné stredisko vinárskej oblasti. Cestný uzol, medzinárodné letisko Jerez La Parra. Turistické stredisko známe o. i. spevákmi flamenca.

Pôvodne fenické sídlo, neskôr rímska kolónia Asta Regia, začiatkom 6. stor. n. l. súčasť Vizigótskej ríše. R. 711 sa neďaleko mesta odohrala bitka (nazývaná aj bitka na rieke Guadalete), v ktorej arabský vojvodca Tárik ibn Zijád porazil vizigótskeho kráľa Rodericha (†711). Jej dôsledkom bolo rozvrátenie Vizigótskeho kráľovstva a do 715 pripojenie takmer celého Pyrenejského polostrova k Arabskému kalifátu. R. 1264 Alfonz X. Múdry pripojil mesto k svojej ríši (Kastília a León). V 14. stor. počas bojov s moslimskou nasrovskou Granadskou ríšou významná pohraničná pevnosť (odtiaľ názov de la Frontera = na hranici).

Stavebné pamiatky: katedrála Nuestro Señor San Salvador (17. stor., neskôr upravovaná), gotický kostol San Miguel (15. – 16. stor.), gotický kostol San Mateo (založený v 13. stor., úplne prestavaný v 14. – 15. stor., barokovo upravený v 17. stor.), kostol Santiago (15. – 1. polovica 16. stor.), kostol San Juan de los Caballeros (založený 1264, úplne prestavaný 1562 – 91), kláštor kartuziánov s kostolom Cartuja de Santa María de la Defensión (založený v 15. stor., renesančne prestavaný v 16. stor., barokovo upravený v 17. stor.), kostol San Lucas (na mieste mešity, 13. – 17. stor.), neskorogotický kostol San Marcos (15. – 16. stor.), kostol San Dionisio (gotický z 15. stor., barokovo prestavaný v 18. stor.), renesančný kostol Victoria (16. stor.), karmelitánsky kláštor s barokovou bazilikou Nuestra Señora del Carmen Coronada (1727), gotický kostol Santo Domingo (2. polovica 13. stor.), Alcázar (pôvodne maurská pevnosť z 12. stor., postavená na mieste staršej z 11. stor., v 14. stor. prestavaná; pôvodná mešita bola v 13. stor. premenená na Kostol Panny Márie; v 17. stor. vznikol v jednej z jeho častí barokový palác Villavicencio), zvyšky mestských hradieb s bránou Puerta de Rota (12. stor., neskôr prestavované), renesančná stará radnica (16. stor., dnes múzeum), renesančný mestský palác Casa-Palacio de Riquelme (16. stor., s fasádou v plateresknom štýle), barokový palác Marqués de Montana (1776 – 78), barokový palác Bertemati (1785), divadlo v štýle art déco Teatro Villamarta (1926 – 28, zrekonštruované koncom 80. rokov 20. stor.) a i.

Viaceré múzeá (napr. Mestské archeologické múzeum a Múzeá Atalaya s umeleckohistorickými zbierkami a vinotékou) a galérie (napr. Pescadería Vieja Sala de Arte, ktorá sídli v klasicistickej budove z konca 18. stor.). Sídlo kráľovskej andalúzskej školy jazdeckého umenia Real Escuela Andaluza del Arte Ecuestre, v okolí množstvo stajní s chovom plnokrvníkov. Botanická a zoologická záhrada. Severových. od mesta sa nachádza automobilový okruh Circuito Permanente de Jerez, v minulosti dejisko pretekov F1, v súčasnosti dejisko jedného z pretekov Majstrovstiev sveta cestných motocyklov.

Jergaly

Jergaly — miestna časť obce Motyčky.

Jerger, Alfred

Jerger, Alfred, 9. 6. 1889 Brno – 18. 11. 1976 Viedeň — rakúsky operný spevák (basbarytón) českého pôvodu. Pôvodne študoval hudobnú vedu a dirigovanie na Akadémii pre hudbu a dramatické umenie vo Viedni, od 1917 sa venoval opernému spevu. R. 1919 – 21 sólista Dvorskej opery (Hofoper) v Mníchove, 1921 – 53 Viedenskej štátnej opery, neskôr sa venoval aj opernej réžii a pedagogickej činnosti. Stvárnil okolo 150 postáv. Účinkoval najmä v operách W. A. Mozarta, ale preslávil sa aj ako Pizzaro (Fidelio) a Hans Sachs (Majstri speváci norimberskí). Vo svetovej premiére Arabelly R. Straussa (Drážďany, 1933) vytvoril postavu Mandryka. V romantických operách interpretoval i basové party, napr. Mefista (Faust a Margaréta) a Filipa (Don Carlos). Pravidelne vystupoval na festivale Salzburger Festspiele.

Jergušová-Vydarená, Lýdia

Jergušová-Vydarená, Lýdia, 20. 7. 1940 Banská Bystrica — slovenská výtvarníčka. R. 1957 – 63 študovala na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes Slovenská technická univerzita) a 1964 – 68 u P. Matejku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. R. 1990 – 99 pôsobila na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, 2000 – 03 viedla Ateliér alternatívnej grafiky na Fakulte výtvarného umenia Akadémie umenia v Banskej Bystrici (2002 – 03 prorektorka). R. 2003 – 07 pôsobila v občianskom združení Slovenská výtvarná únia. Spočiatku sa venovala monumentálnej tvorbe v architektúre (vitráže, kamenné a keramické mozaiky, leptané sklo, leptaný plech), a najmä technike ručne tkanej tapisérie, v ktorej vytvorila vlastnú techniku (vrstvený útok), od 1990 sa venuje prevažne grafike, najmä sieťotlači, inšpiruje sa aj objavmi vo vede, najmä v matematike. Vystavovala na viacerých domácich i zahraničných výstavách celosvetového významu.

Jerichov

Jerichov — miestna časť obce Brezolupy.

Jermolajev, Alexej Nikolajevič

Jermolajev, Alexej Nikolajevič, 23. 2. 1910 Petrohrad – 12. 12. 1975 Moskva — ruský tanečník, choreograf a pedagóg. R. 1926 absolvoval choreografické učilište v Leningrade (dnes Petrohrad), 1926 – 30 sólista GATOB-u (dnes Mariinské divadlo v Petrohrade), 1930 – 58 sólista a 1960 – 75 aj pedagóg Veľkého divadla v Moskve. R. 1968 – 72 pedagóg a umelecký vedúci Moskovského akademického choreografického učilišťa (MACHU; dnes Moskovská štátna akadémia choreografie, MGACH). Zakladateľ nového heroicko-romantického štýlu mužského klasického tanca. Stvárnil napr. Franza (Coppélia), Princa (Spiaca krásavica), Alberta (Giselle), Li-šan-fua (Červený mak), Severiana (Kamenný kvietok), Filipa (Plamene Paríža) a Gireja (Bachčisarajská fontána). Choreografie: Slávik (Solovej, 1939), Horúce srdcia (Plamennyje serdca, 1954) a i.

Jermolovová, Marija Nikolajevna

Jermolovová (Jermolova), Marija Nikolajevna, 15. 7. 1853 Moskva – 12. 3. 1928 tamže — ruská činoherná herečka. Počas štúdia na Moskovskej divadelnej škole (dnes Vyššia divadelná škola M. S. Ščepkina) debutovala 1870 ako Emília Galotti (G. E. Lessing), od 1871 členka Malého divadla v Moskve. Výrazný typ tragédky so štýlom hry príbuzným E. Duseovej. Vynikajúco stvárnila najmä dramatické a tragické postavy klasického repertoáru (hry A. S. Puškina, A. N. Ostrovského, I. S. Turgeneva a A. K. Tolstého). Stvárnila napr. postavu Kataríny (A. N. Ostrovskij: Búrka), Panny Orleánskej (F. Schiller), Márie Stuartovej (F. Schiller), Faidry (J. Racine), Sapfó (F. Grillparzer) a Lady Macbeth (W. Shakespeare: Macbeth). Ovplyvnila ruské ženské realistické herectvo niekoľkých generácií i herectvo a tvorbu K. S. Stanislavského. Je podľa nej nazvané Moskovské divadlo M. N. Jermolovovej (založené 1925), asteroid č. 3657 (Jermolova) a kráter na Venuši.