Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 26 z celkového počtu 26 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

jazdný obrys

jazdný obrys — obrys kolmého priemetu dopravného prostriedku (vozidla) pri pohľade v smere jazdy. Vymedzuje sa ním bezkolízny prejazd po dopravnej ceste daného prejazdného profilu (železničné a cestné vozidlá).

jazdný pruh

jazdný pruh — časť dopravného pruhu vyznačená vodorovnou dopravnou značkou. Počet jazdných pruhov sa stanovuje podľa intenzity dopravy. Osobitné jazdné pruhy predstavujú pripojovací alebo odbočovací jazdný pruh a vyhradený jazdný pruh (napr. pre vozidlá verejnej dopravy alebo jazdný pruh pre pomalé vozidlá).

Jazygovia

Jazygovia, lat. Iazyges — pôvodne sarmatský kočovný kmeň (→ Sarmati), ktorý v 5. stor. pred n. l. sídlil okolo Maiótskeho jazera (gr. Maiótis limné, lat. Palus Maeotis, dnes Azovské more) pri dolnom toku rieky Tanais (Don) v susedstve iných sarmatských kmeňov. V 2. stor. pred n. l. sa Jazygovia presúvali na západ k rieke Dneper, po prekročení Karpát sa 40 – 45 n. l. pod tlakom Dákov (→ Dáci) usadili na území medzi Dunajom a Tisou, odkiaľ so spojencami Kvádmi Dákov vytlačili. Istý čas sídlili aj na území dnešného južného Slovenska. Počas Trajánových vojen s Dákmi (začiatkom 2. stor. n. l.) stáli na rímskej strane, neskôr spolu s ďalšími kmeňmi útočili na rímske územie (→ markomanské vojny). V 3. stor. útočili na územie provincie Moesia na dolnom Dunaji.

jazyk

jazyk, lat. lingua, gr. glóssa —

1. anat. svalnatý značne pohyblivý orgán v ústnej dutine pokrytý sliznicou. Podieľa sa na mechanickom spracovaní potravy, posúva ju pri prehĺtaní, sprostredkúva chuťový vnem (→ chuť) a spolupôsobí pri vzniku zvukov i pri tvorbe artikulovanej reči. Jeho predná časť je uložená v ústnej dutine a skladá sa zo širšieho tela jazyka (corpus linguae) a z hrotu jazyka (apex linguae), ktorý sa zužuje a smeruje k rezákom, zadná časť smeruje do hltana a nazýva sa koreň jazyka (radix linguae). Telo jazyka je sploštené a rozlišuje sa na ňom horná plocha – chrbát jazyka (dorsum linguae), a spodná plocha jazyka (facies inferior linguae). Miesto, kde sa obidve plochy stretajú, sa nazýva okraj jazyka (margo linguae). Svaly jazyka sú priečne pruhované, zložené z jemných, vzájomne sa prepletajúcich snopcov, zabezpečujú pohyb a zmenu tvaru jazyka a zároveň ho upínajú k jazylke, sánke, tvrdému a mäkkému podnebiu, násadcovitému výbežku spánkovej kosti a k stene hltana. Sliznica prednej časti jazyka je ružová až červená, pokrytá viacvrstvovým dlaždicovým epitelom, nachádzajú sa v nej jazykové bradavky (→ chuťový ústroj). V zadnej časti jazyka prechádza sliznica do drobných výčnelkov miazgového tkaniva, ktoré vytvárajú jazykovú mandľu. V sliznici jazyka sú umiestnené slinné žľazy, ktoré ústia na povrchu jazyka. Na spodnej ploche jazyka v strednej rovine je uzdička jazyka (frenulum linguae) a pri jej zadnom okraji podjazyková bradavička, na ktorej ústia podjazyková a podsánková slinná žľaza;

2. v najširšom význame súhrnný názov rozličných druhov komunikačných nástrojov. Podľa toho, či sú založené na neverbálnych (neslovných) alebo verbálnych (slovných) spôsoboch komunikácie, sa rozlišujú neverbálne jazyky zahŕňajúce pohybové alebo neartikulované zvukové prostriedky, napr. jazyky zvierat (→ komunikácia živočíchov), ale aj posunkový jazyk (→ posunková reč) a i., a verbálne jazyky založené na artikulovaných zvukových komplexoch, ktoré sú asociačne zviazané s významom, pričom zvukovo-významové asociácie sa ustaľujú konvenciou a sú nielen sociálnym, ale aj psychickým javom. Jazyk je predmetom skúmania predovšetkým jazykovedy, ale aj ďalších disciplín (filológie, filozofie, psychológie, logiky, informatiky a i.). Jazyky sa ďalej delia na prirodzené a neprirodzené (umelé). Prirodzené (etnické) jazyky vznikali a rozvíjali sa spontánne prirodzeným historickým vývojom na základe konvencionalizácie v súlade s vyjadrovacími a komunikačnými potrebami používateľov (napr. slovenský jazyk, slovenčina). Prirodzený jazyk, t. j. pojem jazyka v najčastejšie používanom význame, predstavuje historicky konštruovaný systém verbálnych a symbolických znakov (→ jazykový znak), ktorý má dorozumievaciu (komunikatívnu), poznávaciu (kognitívnu), estetickú a reprezentatívnu funkciu. V ústnom styku sa realizuje artikulovanými zvukmi (→ reč) a v písomnom styku grafickými značkami (→ písmo). Ako fonetický a symbolický systém, prostredníctvom ktorého človek hovorí, myslí a vníma, vytvára reč zloženú zo slov. Slová tvoria existenčnú formu pojmov, ktoré využíva myslenie. V procese myslenia sa jazyk prejavuje ako vnútorný jazyk, ktorý je na rozdiel od vonkajšieho jazyka zvukovo nerealizovaný a zjednodušený. Vnútorným jazykom sa formuje rudimentárne myslenie, ktoré sa rozvinie vonkajším jazykom, vďaka čomu pojmy získavajú myšlienkový obsah a slová svoj význam. Prirodzený jazyk potom možno chápať ako jednotlivé rečové akty alebo ako využívanie istej časti symbolického systému v podobe napr. diskurzu, alebo ako určitý jazykový systém (→ systém jazyka), ktorý v sebe zahŕňa všetky jazykové možnosti vrátane slovníka a gramatiky. Problematikou vzťahu jazyka a poznania, t. j. riešením otázky, či jazyk je alebo nie je vhodným nástrojom poznania sveta, sa zaoberá filozofia jazyka. Podľa L. Wittgensteina je jazyk jediným (výlučným) médiom, v ktorom sa odhaľujú naše možnosti porozumenia, chápania, vysvetľovania a dorozumievania. Z dejinno-filozofickej reflexie však vyplýva, že v jazyku možno vidieť podstatu poznania, ale možno ho tiež považovať iba za prostriedok na ceste poznania. Človek sa ako prvý jazyk naučí v detstve materinský jazyk, ktorý je prirodzeným jazykom v jeho najzákladnejšom význame. V procese poznávania sveta možno materinský jazyk označiť ako vstup, pretože človek sa neučí iba napodobňovať slová, ale aj uvádzať ich do nových súvislostí; podľa N. Chomského dieťa vníma slová a pravidlá, postupne ich internalizuje a samostatne aplikuje. Zavedenie písma znamenalo začiatok existencie kultúrnych jazykov ako ešte nekodifikovaných foriem jazyka zodpovedajúcich vyšším komunikačným potrebám spätým s administratívnou, právnou, odbornou, publicistickou i s umeleckou komunikáciou (v slovenskom kontexte kultúrna stredoslovenčina, kultúrna východoslovenčina, kultúrna západoslovenčina). Na základe kultúrneho jazyka sa konštituovali spisovné jazyky, ktoré sa vyznačujú kodifikovanosťou (→ kodifikácia) ich noriem. Keďže sa do spisovného jazyka prostredníctvom kodifikácie vedome zasahuje a reguluje sa aj jeho vývin, je poznačený istou mierou umelosti a plánovosti. Spisovný jazyk je prestížny jazykový útvar, čo vyplýva z toho, že je celonárodným dorozumievacím nástrojom, plní nadstavbové funkcie (neslúži len na bežné dorozumievanie v základných komunikačných situáciách), prejavuje sa ním spolupatričnosť príslušníkov národa a funguje ako integračná sila. Spisovný jazyk je jednou z existenčných foriem národného jazyka zahŕňajúceho všetky jazykové útvary (variety) vypracované generáciami daného národného kolektívu, napr. štandardný jazyk (t. j. jazyk blízky spisovnému jazyku; termín sa niekedy používa aj ako synonymum spisovného jazyka), interdialekty a územné nárečia, ako aj úradný jazyk (jazyk používaný v rámci štátu v úradnom styku; v slovenskom kontexte sa používa termín štátny jazyk; → jazykové právo, → jazykové zákony). Jazyk, ktorý prestal plniť funkciu národného jazyka, sa nazýva mŕtvy jazyk (sanskrit, latinčina, starogréčtina a i.). Viaceré z mŕtvych jazykov však aj naďalej plnia určité funkcie, napr. latinčina a starogréčtina sa využívajú pri tvorbe odbornej terminológie, cirkevná slovančina sa používa ako bohoslužobný jazyk ap. Útvary národného jazyka sú jedným z určujúcich faktorov jazykovej situácie a ich vzájomné pôsobenie je jedným z dynamizujúcich činiteľov tohto jazyka. Vonkajším dynamizačným činiteľom je kontakt daného jazyka s cudzími jazykmi, a to s príbuznými aj s nepríbuznými. Príbuzné jazyky majú spoločný pôvod, ich príbuznosť môže byť bližšia alebo vzdialenejšia, napr. slovanské, germánske a románske jazyky sú vzdialene príbuzné (majú indoeurópsky pôvod; → indoeurópske jazyky), slovenčina a čeština alebo srbčina a chorvátčina blízko príbuzné jazyky. Príbuzné aj nepríbuzné jazyky, ktoré sú v bezprostrednom styku, sa nazývajú kontaktové jazyky. Ich skúmanie patrí do sféry areálnej lingvistiky. Kontakt jazykov u jednotlivcov sa prejavuje ako bilingvizmus (dvoj-, resp. viacjazyčnosť).

Údaje o počte jazykov, ktorými sa v súčasnosti hovorí na Zemi, sa rôznia (najčastejšie sa uvádza 6 000 – 7 000 jazykov), čo súvisí s problémom exaktného definovania jazyka ako osobitnej jednotky a jeho vymedzenia vo vzťahu k dialektu, ako aj s klasifikáciou jazyka. Hoci jazyk zohrával jednu z najvýznamnejších funkcií v procese formovania národov, jazykovú a národnostnú štruktúru obyvateľstva nemožno úplne stotožňovať. Vo svete existujú viaceré prípady, keď príslušníci niekoľkých národov hovoria rovnakým jazykom (napr. angličtinou v Spojenom kráľovstve, USA, Austrálii a i.), vyskytujú sa i prípady, keď príslušníci jedného národa hovoria viacerými jazykmi (napr. španielčinou a guaraníjčinou v Paraguaji). Najrozšírenejšími jazykmi sveta sú v súčasnosti čínština a angličtina. Čínsky jazyk sa však priestorovo viaže výlučne na územie vlastnej Číny, naproti tomu anglický jazyk je priestorovo rozptýlený na všetkých kontinentoch. Jazyky sa klasifikujú podľa viacerých hľadísk: 1. genetická klasifikácia rozdeľuje jazyky na základe ich príbuznosti vyplývajúcej z ich spoločného pôvodu (t. j. podľa prajazykov) do jazykových rodín; 2. areálna klasifikácia začleňuje jazyky do jazykových zväzov, pričom vychádza z toho, že vo vývine jazykov možno pozorovať dve línie: divergentný vývoj, ktorý viedol k viac alebo menej výraznému diferencovaniu jazykov so spoločnou genézou, pretože príslušné etniká sa od seba vzdialili, a konvergentný vývoj, ktorý, naopak, na základe areálneho susedstva etník vedie k vzájomnému ovplyvňovaniu aj geneticky nepríbuzných jazykov, ktoré nadobúdajú spoločné črty, štruktúrne sa zbližujú, a tak vytvárajú jazykový zväz; 3. typologická klasifikácia je založená na hľadaní spoločných štruktúrnych vlastností jazykov (gramatických znakov) bez ohľadu na ich genetické, historické či areálne vzťahy (→ jazyková typológia).

Na rozdiel od prirodzených jazykov sú neprirodzené jazyky skonštruované umelo, racionálne (niekedy sa označujú ako umelé jazyky v širšom význame). Delia sa na: 1. apriórne jazyky (t. j. umelé jazyky v užšom význame), ktoré vznikli bez opory v štruktúre prirodzených jazykov z potreby exaktného myslenia a zodpovedajúcej komunikácie spätej najmä s matematikou a formálnou logikou. Motivácia ich vzniku bola spojená s presvedčením, že nedokonalosť prirodzeného jazyka vylučuje jeho používanie v matematických a logických operáciách. Jazyk matematických a logických symbolov sa vyhýba nedostatkom prirodzeného jazyka, za najväčší nedostatok prirodzeného jazyka sa považuje neurčitosť významu jeho jednotiek; 2. aposteriórne čiže plánové jazyky, napr. esperanto, ido, interlingua, okcidentál a volapük, ktoré vznikli s využitím prvkov prirodzených jazykov. Na pomedzí prirodzených a plánových jazykov sú hybridné jazyky, ktoré vznikli zmiešaním niekoľkých jazykov (napr. pidžin a → kreolské jazyky) a používajú sa ako prostriedok dorozumievania medzi príslušníkmi rozličných etník (→ lingua franca).

Prirodzené aj plánové jazyky majú javovú aj abstraktnú stránku. V jazykovede sa potom pojem jazyka štandardne používa ako opozičný člen vo vzťahu k reči, a to v duchu protikladu langue (jazyk ako abstraktný jazyk) a parole (reč ako javová stránka jazyka, t. j. realizácia abstraktného jazykového systému v konkrétnom komunikačnom akte), ktorý zaviedol F. de Saussure, pričom vzťah jazyka a reči sa najvýraznejšie prejavuje v podobe prirodzeného jazyka. Výraz jazyka v prísnejšom lingvistickom zmysle sa potom vzťahuje na jeho abstraktnú stránku, takže sa týka abstraktného jazyka. Abstraktný jazyk je kolektívny virtuálny jazyk, ktorý jestvuje v mysli každého jednotlivca ako individuálny virtuálny jazyk a prejavuje sa ako kolektívny realizovaný jazyk, ktorý zodpovedá uplatňovaniu jazyka v súlade s jeho normami a jazyku modifikovanému individuálnymi realizáciami v opozícii k normám. Tvoria ho všeobecniny vyabstrahované z reči, napr. fonémy, morfémy a lexémy, ktoré sú včlenené do siete vzťahov vytvárajúcich štruktúru ako organizáciu systému. Z hľadiska semiotiky, logiky, informatiky a matematiky potom predstavuje systém (sústavu) kódov, kde výrazy slovníka alebo z nich odvodené alebo utvorené zložené výrazy kódujú významy, spĺňajú syntaktické, sémantické a logické pravidlá. Syntaktické alebo formačné pravidlá určujú najmä spôsob, ako sa zo základných výrazov jazyka (jeho slovníka) utvárajú odvodené výrazy. Sémantické pravidlá stanovujú význam zložených výrazov na základe významov jednoduchších podvýrazov a spôsobu ich spojenia. Kódy systému umožňujú dvojitú signifikáciu, t. j. že v jazykovom výraze je zakódovaný istý význam (prvá signifikácia) a v danom výraze spolu s týmto významom je zakódovaný ďalší význam (druhá signifikácia), ktorý sa tradične nazýva konotácia. Skutočnosť, že jazyk sa skladá z výrazov a im priradených významov (čiže výrazy sú sémanticky interpretované), je základom jeho metaforického používania (→ metafora). V tomto zmysle sa na akúkoľvek množinu objektov a javov, ktoré sa sémanticky interpretujú, môže nazerať ako na jazyk, takže sa dá hovoriť o jazyku odevu, jazyku farieb, jazyku pohybu ap. Logické pravidlá stanovujú, ktoré tvrdenia daného jazyka logicky vyplývajú z iných tvrdení. Jazyk, v ktorom je presne definovaný slovník základných výrazov a stanovený ich jednoznačný význam, prehľadné pravidlá utvárania odvodených výrazov a nimi určených významov i správne pravidlá logického usudzovania, sa nazýva formalizovaný alebo symbolický jazyk. Na rozdiel od prirodzených jazykov, ktoré plnia veľa rozmanitých funkcií a môžu trpieť mnohými nejednoznačnosťami, paradoxmi a chybami, sú formalizované jazyky budované predovšetkým s cieľom jednoznačného a objektívneho zachytenia informácií a vyzdvihnutia všetkého, čo je dôležité pre logické vyplývanie tak, aby tento symbolický jazyk akoby myslel za človeka a umožňoval mu získavať nové analytické poznatky z vybraných axióm a postulátov danej teórie. Ak výrazy jazyka nie sú interpretované (nemajú zmysel), ide o formálny jazyk, z ktorého je vylúčená sémantika, skladá sa zo symbolov a pravidiel ich kombinácie čiže z asémantického slovníka a gramatiky a možno ho opísať formálnou gramatikou. Formálnymi jazykmi sú napr. programovacie jazyky konštruované na základe jazykovej striktnej logiky. Ak je jazyk ako systém kódov objektom skúmania, ide o objektový jazyk, pričom samotné skúmanie takého jazyka sa uskutočňuje v inom jazyku, tzv. metajazyku. Nerozlišovanie objektového jazyka a metajazyka môže viesť k paradoxom a antinómiám. Podobne je potrebné rozlišovať zmieňovanie sa o výraze jazyka a použitie výrazu jazyka. Jazyk formulujúci nejakú teóriu možno zakódovať pomocou jazyka aritmetiky (aritmetizácia jazyka). Podľa K. Gödela celá syntaktika (utvárajúce a odvodzovacie pravidlá) formalizovanej teórie istých vlastností je jednoznačne reprezentovateľná v jazyku aritmetiky, ak: 1. každému elementárnemu symbolu jazyka teórie T je v kódovaní priradené presne jedno číslo v metajazyku S (t. j. v aritmetike prirodzených čísel); podobne všetkým výrazom jazyka teórie T (chápaným ako určité postupnosti elementárnych symbolov) a postupnostiam takýchto výrazov sú priradené ako ich kódy prirodzené čísla. Kódovanie musí byť také, aby sa dal efektívne vypočítať kód (tzv. Gödelovo číslo výrazu) každého (aj zložitého) výrazu z jazyka teórie T; 2. pri každom čísle sa dá efektívne určiť, či je kódom niečoho, a ak je, tak presne ktorého symbolu, výrazu či postupnosti výrazov. K. Gödel pomocou metódy diagonalizácie dokázal, že v žiadnom systéme, ktorý má obsahovať aj svoj metajazyk a je konzistentný, sa jeho syntaktickými prostriedkami nedajú dokázať všetky pravdivé tvrdenia (→ Gödelove vety o neúplnosti);

3. súhrn vyjadrovacích prostriedkov charakteristický pre istú oblasť ľudskej činnosti, resp. používaný v rozličných komunikačných sférach (odborný, právny alebo umelecký jazyk) na pomenovanie typického spôsobu vyjadrovania sa sociálnych skupín (jazyk mládeže, seniorov alebo politikov), na označenie komunikačného nástroja špecifikovaného prostredím (mestský, vidiecky, regionálny jazyk) ap. Napr. jazyk vedy (jazyk vecnej literatúry) je tvorený fragmentom prirodzeného jazyka doplneného o niektoré špeciálne termíny danej disciplíny (o tzv. teoretické termíny) vyznačujúce sa presným a jednoznačným významom, ktorý je zvyčajne fixovaný definíciou. Jazyk vedeckej teórie tvoria najmä logické konštanty (napr. výrokovo-logické spojky a kvantifikátory), výrazy označujúce základné objekty z univerza úvahy (mená indivíduí alebo číselné konštanty), indivíduové alebo číselné premenné a výrazy označujúce funkcie, t. j. vlastnosti týchto objektov, vzťahy medzi nimi, resp. operácie, prípadne premenné vyšších rádov. Od jazyka vedy, ale aj hovorového jazyka sa odlišuje jazyk umeleckej literatúry (básnický jazyk), materiál, systém či štruktúra jazykových znakov slovesného umenia, ktoré plnia špecifickú estetickú funkciu. Od jazyka hovorového prejavu a jazyka vecnej literatúry sa jazyk umeleckého diela odlišuje tzv. literárnosťou. Básnický jazyk poézie treba ohraničiť ako protiklad nielen jazyka literatúry, ale i jazyka umeleckej literatúry, ktorá nie je poéziou. Básnický jazyk nie je dekoratívnym jazykom, takže jeho fonické elementy, lexika, štylistika či metaforickosť nie sú iba vonkajším ornamentom, ale štruktúrnym základom básnického diela. Svojráznosť jazyka poézie (básnického jazyka) je síce daná tvarom a prejavuje sa v tvare, ale prvky tohto tvaru možno vnímať iba vzhľadom na umelecký kontext, na štruktúru celku, básne, pretože každý prvok, každá zložka reprezentuje celok. V básnickom jazyku je bezprostredný, zákonitý vzťah medzi vnútornou, významovou a vonkajšou výstavbou. V poézii (dnes splýva s lyrikou) na rozdiel od „zobrazujúcich“ druhov slovesného umenia, akými sú epika a dráma, vyvoláva podobne ako v hudbe estetickú reakciu rytmus. Preto sa lyrika stáva fenoménom poézie, od ktorej je neoddeliteľná „viazaná forma“, verš.

jazyk C

jazyk Cinform. univerzálny procedurálny programovací jazyk vyvinutý 1972 D. M. Ritchiem v americkej spoločnosti Bell Telephone Laboratories pôvodne pre operačný systém UNIX, neskôr používaný aj v iných operačných systémoch na tvorbu systémového a aplikačného softvéru. Spája v sebe prvky strojovo orientovaných (napr. registre alebo operátory inkrementácie a dekrementácie) aj vyšších (napr. bloky, cykly alebo údajové typy) programovacích jazykov. Na rozdiel od strojovo orientovaných jazykov je možné kód v jazyku C preložiť do strojového kódu takmer všetkých počítačových platforiem. Pomerne malé jadro jazyka C využíva veľké množstvo štandardných funkcií uložených v knižnici kompilátora. Jazyk C pracuje s jednoduchým systémom údajových typov, s malým množstvom kľúčových slov, na vykonávanie niektorých úloh (napr. na definovanie makier alebo na viacnásobné vkladanie zdrojového súboru) používa preprocesor a na prístup k pamäti smerníky. Dôvodom efektívnosti a širokého uplatnenia jazyk C je skutočnosť, že sú v ňom často implementované kompilátory, knižnice programov a interprety iných vysokoúrovňových programovacích jazykov. Pridaním štruktúr objektovo orientovaného programovania do jazyka C vznikol jazyk C++. Na základoch programovacích jazykov C++ a Java vznikol v spoločnosti Microsoft objektovo orientovaný programovací jazyk C#.

jazyk C++

jazyk C++ [C plus plus] — inform. univerzálny viacparadigmový (podporujúci niekoľko programovacích štýlov) programovací jazyk, ktorý kombinuje črty vyšších programovacích jazykov a jazykov na systémové programovanie. R. 1979 ho v laboratóriách americkej spoločnosti Bell Telephone Laboratories vyvinul dánsky informatik Bjarne Stroustrup (*1950) ako rozšírený jazyk C (pôvodné označenie jazyk C s triedami); s jazykom C však nie je úplne kompatibilný. Ďalší vývoj jazyka C++ smeroval k jeho nezávislosti od počítačovej platformy a k podpore objektovo orientovaného, procedurálneho a generického programovania (nezávislého od použitých údajových typov). Existuje viac (aj voľne dostupných, t. j. bezplatných) kompilátorov jazyka C++.

jazyk na reprezentáciu znalostí

jazyk na reprezentáciu znalostíinform. prostriedok na reprezentáciu znalostí, ktorý pri riešení problémov pomocou znalostného systému umožňuje usudzovanie na ne. Znalosti zapísané prostredníctvom jazyka na reprezentáciu znalostí sú uložené v báze znalostí. Voľba spôsobu reprezentácie znalostí predstavuje jednu zo základných otázok pri tvorbe znalostného systému. Mechanizmus, ktorý sa použije na usudzovanie v znalostnom systéme, je určený jazykom na reprezentáciu znalostí (napr. výrokovou logikou alebo predikátovou logikou prvého rádu) alebo ďalšími jazykmi, ktoré vznikli zdôraznením niektorých z troch požiadaviek na ne: vyjadriteľnosť (expresívnosť), použiteľnosť a začleniteľnosť. Jazyky, ktoré sa vyznačujú vysokou vyjadriteľnosťou, využívajú na reprezentáciu znalostí produkčné pravidlá. Požiadavka použiteľnosti znalostí viedla k návrhu procedurálnych spôsobov reprezentácie znalostí (t. j. poznatky sa reprezentujú pomocou procedúr, ktoré majú povahu určitého procesu). Začlenenie znalostí do určitého systému umožňujú sémantické siete. Úsilie o podporu všetkých troch vlastností viedli k návrhu reprezentácie znalostí pomocou rámcov, ktoré v sebe spájajú procedurálny aj deklaratívny prístup k reprezentácii znalostí.

jazyk opisu dokumentu

jazyk opisu dokumentu, angl. Document Description Language — inform. jazyk na opis vlastností dokumentu používaný pri modelovaní a prístupe k informáciám v dokumente na abstraktnej úrovni, nezávislý od aplikácie alebo od systému, v ktorom sa dokument používa. Najznámejší jazyk opisu dokumentu je od 1986 všeobecný značkovací jazyk SGML (angl. Standard Generalized Markup Language) a jeho odvodené verzie (napr. HTML a XML).

jazyková bariéra

jazyková bariéra

1. dorozumievacia prekážka vyplývajúca z rozličnosti jazykov alebo jazykových útvarov (napr. nárečí);

2. v sociolingvistike nízka úroveň zvládnutia spisovného jazyka; → jazykový kód.

jazykový procesor

jazykový procesorinform. program, ktorý spracúva text zapísaný vo formálnom (napr. programovacom) alebo v prirodzenom jazyku (napr. v slovenčine), t. j. rozpoznáva jazyk, generuje vety v istom jazyku a prenáša ich na výstup počítača alebo prekladá text do ľubovoľného iného formálneho alebo prirodzeného jazyka. V prípade prekladu textu zapísaného v programovacom jazyku ide o interpreter, resp. kompilátor.

jazyk symbolických inštrukcií

jazyk symbolických inštrukcií, jazyk symbolických adries — inform. programovací jazyk určený na zápis strojovej inštrukcie (→ inštrukcia) do tvaru vhodného pre človeka, založený na nahradení binárnych kódov strojových inštrukcií ich skrátenými názvami (tzv. mnemotickými kódmi). Jazyk symbolických inštrukcií patrí k jazykom s nízkou úrovňou abstrakcie, ktoré sa používajú na programovanie mikroprocesorov a mikrokontrolérov. Reprezentáciu jazyka symbolických inštrukcií spravidla definuje výrobca hardvéru a je (na rozdiel od jazykov vyššej úrovne) špecifická pre určitú počítačovú architektúru.

jedinec

jedinec

1. jednotlivý živočíšny alebo rastlinný organizmus;

2. jednotlivý človek, jednotlivec.

jednočinný stroj

jednočinný stroj — piestový hnací alebo hnaný stroj, v ktorom pracovný pochod prebieha na jednej strane piesta.

jednočipový počítač

jednočipový počítač, angl. microcontroller — inform. monolitický integrovaný obvod obsahujúci úplný mikropočítač. Na jednom čipe sú umiestnené procesor, pamäťový systém (pamäte RWM a ROM) aj periférne obvody (logické vstupy a výstupy, komunikačné kanály, analógovo-digitálne a digitálno-analógové prevodníky, počítadlá a časovače), a preto nepotrebuje ďalšie podporné obvody. Jednočipový počítač, ktorý sa spravidla vyznačuje veľkou spoľahlivosťou a kompaktnosťou, je určený na jednoúčelové aplikácie (riadenie, reguláciu ap.). Často býva súčasťou vnorených systémov.

jednookruhová brzdová sústava

jednookruhová brzdová sústava — jednookruhová brzda, t. j. brzda s jednookruhovým ovládaním, pri ktorej sú na rozdiel od dvojokruhovej brzdnej sústavy obidve nápravy brzdené spoločným hydraulickým (alebo pneumatickým) systémom (okruhom).

jednopruhová vozovka

jednopruhová vozovka — staršie, nepresné označenie cestnej komunikácie, ktorá obsahuje jeden jazdný pruh; zvyčajne je jednosmerná. Obojsmerná jednopruhová vozovka vyžaduje výhybne na vyhýbanie sa vozidiel. Slúži ako podružná komunikácia na sídliskách, v areáli priemyselných podnikov ap.

jednostopové vozidlo

jednostopové vozidlo — dopravný prostriedok s usporiadaním všetkých kolies v jednom rade za sebou, takže pri pohybe postupujú v jednej stope. Sú to najmä dvojkolesové vozidlá (motocykle, skútre, bicykle).

jednotný systém elektronických počítačov

jednotný systém elektronických počítačov, JSEP — spoločný projekt (1969 – 89) vývoja a výroby počítačov krajín RVHP (→ Rada vzájomnej hospodárskej pomoci) reagujúci na úspešný rozvoj počítačov v krajinách vtedajšej západnej Európy a USA.

Prvá etapa projektu (JSEP 1) bola zameraná na vývoj a výrobu počítačov tretej generácie (→ generácia) a riešila otázky kompatibility jednotlivých zariadení, jednotného programovania, ako aj inštalácie počítačov a ich údržby. Cieľom však bolo dosiahnuť kompatibilitu počítačov JSEP 1 s počítačmi radu IBM 360. Výsledkom práce prvej etapy boli počítače s typovým označením EC 1010 (vyrábaný v Maďarsku), EC 1020 (v Bulharsku a ZSSR), EC 1021 (v ČSSR), EC 1030 a EC 1050 (v ZSSR) a EC 1040 (v NDR), pre ktoré boli vytvorené štyri operačné systémy: OS 10 EC, MOS EC, DOS EC, OS EC. Počítač EC 1021 vyrábaný v ČSSR bol po maďarskom počítači EC 1010 najmenší univerzálny počítač radu JSEP 1 určený na hromadné spracovanie údajov. Pomerne veľký výkon dosahoval vďaka použitiu rýchlej zápisníkovej a riadiacej pamäte. Používal 65 inštrukcií, 16-bitové adresovanie, riadiacu pamäť s kapacitou 3 072 bajtov a s vybavovacou dĺžkou cyklu 300 ns a bol úplne kompatibilný s počítačmi Siemens 4004 a IBM 360.

Druhú etapu projektu (JSEP 2) tvorili počítače 3,5-tej generácie s typovým označením EC 1015 (vyrábané v Maďarsku), EC 1025 (v ČSSR), EC 1035, EC 1045 a EC 1065 (v ZSSR) a EC 1055 (v NDR). Čs. počítač EC 1025 používal virtuálnu pamäť s veľkosťou 16 MiB (mebibajtov), bol ovládaný pomocou konzolového displeja, záznam o chode systému a poruchových stavoch sa ukladal na pružný disk, operačná pamäť mala veľkosť 256 KiB (kibibajtov) a procesor pracoval rýchlosťou 30 – 40 tis. operácií za sekundu. R. 1985 – 86 bol s označením EC 1027 inovovaný. Jeho operačná rýchlosť dosiahla 200 tis. operácií za sekundu (s použitím operačnej pamäte veľkosti 2 MiB).

Po 1989 bol vývoj počítačov radu JSEP ukončený.

jednoúčelový stroj

jednoúčelový stroj — špeciálny obrábací stroj (sústruh, fréza, vŕtačka, brúska, preťahovačka ap.) osobitne určený na obrábanie súčiastok v hromadnej výrobe jednou alebo viacerými operáciami s malou možnosťou zmien geometrických rozmerov.

jednovalcový motor

jednovalcový motor — spaľovací motor s jedným valcom s vodným alebo vzduchovým chladením. Používa sa napr. ako motocyklový alebo stacionárny motor, ako aj na experimentálne skúmanie procesov spaľovania, respektíve merania napr. kvality pohonnej látky.

Jehuda

Jehuda [hebr.] —

1. → Júda;

2. → Judsko.

jejunektómia

jejunektómia [lat. + gr.] — chirurgické odstránenie lačníka (časti tenkého čreva).

Jelinek, Frederick

Jelinek, Frederick, 18. 11. 1932 Kladno – 14. 9. 2010 Baltimore — americký informatik a počítačový lingvista českého pôvodu. Od 1955 občan USA, 1956 – 62 študoval v Massachusettskom technologickom inštitúte, 1959 – 62 tam pôsobil ako lektor, 1962 – 74 na Cornellovej univerzite v Ithace (od 1972 profesor), 1972 – 93 vedúci manažér vo Watsonovom výskumnom centre spoločnosti IBM (Thomas J. Watson Research Center) v Columbii, kde viedol výskum v oblasti automatického rozpoznávania reči, od 1993 profesor a riaditeľ Centra na spracovanie jazyka a reči na Univerzite Johnsa Hopkinsa v Baltimore. Priekopník a hlavný organizátor výskumu analýzy hovorenej reči pomocou štatistických metód. Jeho koncepcia a výsledky výskumu sú aj v súčasnosti základom všetkých významných systémov na rozpoznávanie reči, vďaka čomu sa počítače či mobilné telefóny dajú ovládať hlasom. Autor celosvetovo uznávaných základných prác Pravdepodobnostná teória informácie (Probabilistic Information Theory, 1968) a Štatistické metódy na rozpoznávanie reči (Statistical Methods for Speech Recognition, 1998), ako aj množstva štúdií. Člen viacerých vedeckých spoločností, napr. od 2006 Národnej akadémie technických vied (National Academy of Engineering, NAE) i redakčných rád významných časopisov. Získal množstvo ocenení, napr. Medailu tretieho tisícročia (Millennium Medal, 2000) spoločnosti IEEE. Významne prispel k rozvoju centier spoločnosti IBM v Prahe a Bratislave v 90-tych rokoch 20. stor., ako aj k rozvoju výskumu automatického rozpoznávania rečového signálu na Karlovej univerzite v Prahe, ktorá mu 2001 udelila titul Dr. h. c.

Jelšina, Milan

Jelšina, Milan, 19. 5. 1934 Žilina – 6. 12. 2006 Košice — slovenský informatik. R. 1964 – 2006 pôsobil na Vysokej škole technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach, 1971 – 85 vedúci Katedry automatizácie a regulácie, 1985 – 90 dekan Elektrotechnickej fakulty, 1991 – 2001 vedúci Katedry počítačov a informatiky; 1982 profesor. Priekopník v oblasti počítačového inžinierstva a informatiky na Slovensku, venoval sa najmä problematike riadiacich a robotických systémov, ako aj architektúre počítačových systémov. Autor viacerých vysokoškolských učebných textov a učebníc, napr. Architektúra počítačov (1992), Architektúra počítačových systémov (2000) a Architektonické riešenie počítačového systému (2004). Nositeľ viacerých ocenení.

jemné obrábanie

jemné obrábanie — strojárska technológia (oblasť obrábania, dokončovacie technológie), pri ktorej sa obrábaním vytvára nový povrch obrobku odoberaním materiálu v stotinách až v tisícinách mm.