Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 177 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Jawa

Jawa — najstaršia česká dodnes existujúca firma vyrábajúca motocykle. Založená 1929 v Prahe F. Janečkom, ktorý 1929 kúpil licenciu na výrobu nemeckých motocyklov Wanderer (z mien Janeček a Wanderer odvodený názov firmy) a začal vyrábať motocykle značky Jawa (prvý Jawa 500 OHV). R. 1931 bola vybudovaná nová továreň v Týnci nad Sázavou. Po 1948 po znárodnení vyrábala firma motocykle s dvojtaktnými motormi, z ktorých najznámejšie boli Jawa 50 Pionýr (vyrábal sa na Slovensku v Považských strojárňach), Jawa 500 OHC, Jawa 250 a Jawa 350. Motocykle Jawa vyrába v súčasnosti nástupnícka firma JAWA Moto, spol. s r. o., v Týnci nad Sázavou založená 1997.

jawara

jawara [dža-; jap.] —

1. druh japonskej sebaobrany využívajúcej najmä páčenie, pravdepodobne predchodkyňa džú džucu;

2. krátka drevená tyčka (aj koga, kubotan alebo olisi palad) používaná v niektorých sebaobranných technikách (bojovník ju drží v pästi); s obľubou sa začala využívať vo filipínskom bojovom umení (inosanto kali), ktoré na sebaobranu používa o. i. rôzne bežné predmety dennej potreby (napr. písacie perá).

Jawara, Dawda Kairaba

Jawara [dža-], Dawda Kairaba, sir (od 1966), 16. 5. 1924 Barajally – 27. 8. 2019 Bakau (miestna časť Fajara) — gambijský politik a prezident. Pôvodne moslim, 1955 sa stal kresťanom, 1965 konvertoval opäť na islam. Študoval veterinárne lekárstvo v Glasgowe, po návrate do Gambie (1953) pôsobil od 1958 ako hlavný veterinárny lekár britskej kolónie Gambia. V decembri 1959 založil Ľudovú pokrokovú stranu (People’s Progressive Party, PPP) a stal sa jej predsedom. Po voľbách v máji 1960 bol zvolený do parlamentu, 1960 – 61 minister školstva. Od víťazstva PPP vo voľbách 1962 ministerský predseda, túto funkciu vykonával aj po získaní autonómie (1963) a nezávislosti (1965, Gambia sa stala konštitučnou monarchiou v rámci britského Spoločenstva národov). Po vyhlásení Gambie za prezidentskú republiku (na základe referenda v apríli 1970) sa stal jej prvým prezidentom. Vo funkcii zotrval do 1994, keď ho nekrvavý vojenský puč zbavil moci.

Jawor

Jawor — mesto v západnom Poľsku v Dolnosliezskom vojvodstve; 23-tis. obyvateľov (2017). Priemysel chemický, kovoobrábací, potravinársky. Písomne doložené 1242, v období 1242 – 75 získalo mestské práva. Od 1392 súčasť českého kráľovstva, 1526 habsburskej monarchie. Počas tridsaťročnej vojny 1644 – 48 obsadené Švédmi, 1648 zničené. Od 1742 súčasť Pruska (nemecky Jauer), počas sedemročnej vojny 1756 – 57 obsadené Rakúskom. R. 1776 zničené požiarom. R. 1918 – 45 súčasť Nemecka, od 1945 Poľska.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. barokový hrazdený Kostol Sv. Ducha (1654 – 55, jedna z najväčších hrazdených stavieb v Európe s výnimočným barokovým interiérom a s emporami s maľovanou výzdobou; jeden z troch kostolov mieru; 2001 spolu s ďalším kostolom mieru, Kostolom Sv. Trojice vo Świdnici, zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO); gotický farský Kostol sv. Martina (prelom 13. a 14. stor., interiér barokovo upravený v 17. – 18. stor.); neorenesančná radnica (pôvodne z 2. polovice 14. stor., úplne prestavaná po požiari 1895 – 97, veža z 1394); zámok Piastovcov (pravdepodobne pol. 13. stor., renesančne prebudovaný v 16. stor., v 18. stor. premenený na barokovú rezidenciu, upravovaný v 19. – 20. stor.); baroková Kaplnka sv. Vojtecha (1729, na mieste synagógy z 15. stor., po 1438 prestavanej); Kaplnka sv. Barbory (koniec 13. stor., barokovo prestavaná v 17. – 18. stor.); v centre mesta meštianske a nájomné domy (v jadre stredoveké, upravované v 16. – 19. stor., na námestí s arkádami a s barokovými fasádami); zvyšky mestských hradieb (koniec 13. stor., prestavané v 1. polovici 16. stor., ich súčasťou bola pôvodná aj stredoveká tzv. Strzegomská veža prestavaná v 16. – 19. stor.); vodárenská veža (1889). Regionálne múzeum (založené 1929) sídliace v bývalom bernardínskom kláštore a v bývalom neskorogotickom Kostole nanebovzatia Panny Márie (1489), celý areál bol upravený a prestavaný na múzeum v 2. polovici 20. stor.

Jaworzno

Jaworzno [-vožno] — mesto v juž. Poľsku v Sliezskom vojvodstve na rieke Przemsza (ľavostranný prítok Visly) na vých. okraji Hornosliezskej priemyselnej oblasti; 93-tis. obyvateľov (2017). Priemysel banský (od 13. stor. sa tam ťažilo striebro a olovo, neskôr i železná ruda a od 1767 aj uhlie), chemický. Železničný uzol. Počas 2. svetovej vojny tam bola pobočka (pracovný tábor) koncentračného tábora v Osvienčime, po vojne komunistickou poľskou a sovietskou vládou zriadený pracovný tábor pre politických väzňov (do 1956).

Jaxartes

Jaxartes, grécky Iaxartés — v staroveku názov rieky Syrdarja.

Jayapura

Jayapura [ďaja-], starší pravopis do 1972 Djajapura, indonézsky Kota Baru, holandsky 1910 – 62 Hollandia, 1963 – 69 Sukarnopura — prístavné mesto v Indonézii na severnom pobreží západnej časti ostrova Nová Guinea v blízkosti hranice s Papuou-Novou Guineou, administratívne stredisko provincie Papua; 316-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky, drevársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Obchodný (vývoz dreva) a rybársky prístav, letisko. V blízkosti, pri jazere Sentari, ložiská rúd niklu a kobaltu.

Založené 1910 Holanďanmi. Počas 2. svetovej vojny obsadené Japoncami (1942), bola tam vybudovaná námorná základňa, ktorú 1944 obsadili Spojenci, až do dobytia Filipín (1945) sídlo generála D. MacArthura. R. 1962 bolo mesto pod správou OSN, 1963 obsadené Indonéziou. Univerzita Cenderawasih (založená 1962).

jazata

jazata, avestsky yazata — v staroperzských náboženstvách (→ perzské náboženstvá) označenie dobrých síl, resp. božských bytostí (jazatí = tí, ktorí sú hodní uctievania). Najväčším jazatom bolo najvyššie božstvo Ahura Mazda, k ďalším patrili napr. božskí sudcovia Mithra, Sraoša (božstvo poslušnosti, symbol svedomia) a Rašnu (vládca hromu, blesku a víťazstva). Už v najstarších zoroastristických náboženských veršoch gáthach (→ Avesta) sa pojem jazata používal ako protiklad pojmu daéva označujúceho temné a zlé sily (služobníkov Angru Mainjua); v tomto zmysle je možné k jazatom zaradiť aj šesť bytostí (personifikácií cností Ahuru Mazdu) nazývaných ameša spenta. V neskoršom chápaní sa jazatovia stali ochrancami jednotlivých dní v mesiaci, v modernom chápaní sú ich analógiou anjeli.

jazda

jazda

1. pohyb, prekonávanie vzdialenosti pomocou zvieraťa alebo dopravného prostriedku, ktorý sa pohybuje po zemi, napr. jazda na bicykli; jazda na lyžiach → lyžovanie; jazda na koni, jazdenie — cielený pohyb jazdca sediaceho na koni, pričom jazdec nesedí na koni pasívne, ale prostredníctvom základných (holeňou, rukou, sedom) a vedľajších pomôcok (hlasom, bičíkom, ostrohami) vytvára signál, na ktorý kôň reaguje určitým správaním, t. j. ovláda jeho pohyb, chod (→ krok, → klus, → cval). Keďže jazdec a kôň tvoria spoločnú hmotnú sústavu so spoločným ťažiskom, ktorej pohyb zabezpečuje kôň, základom každého správneho jazdenia je také držanie tela jazdca, ktoré pri určitom pohybe zaručí optimálnu rovnováhu koňa; jazdec ju podľa potreby mení polohou svojho trupu, spôsobom sedu alebo pohybom rúk. Napr. pri nájazde na prekážku musí kôň (aby pri odskoku mohol zdvihnúť celý predok) presunúť ťažisko dozadu, nad prekážkou sa natiahne, posunie krk a hlavu čo najďalej dopredu a dolu a po doskoku ich znova nadvihne, aby mohol preniesť aj zadné končatiny a udržal si rovnováhu. Tento pohyb musí jazdec sledovať svojím trupom, sedom i rukami. Sed jazdca sa musí čo najviac prispôsobiť pohybu koňa a umožniť koňovi udržiavať rovnováhu. Dostihový jazdec v úsilí odľahčiť zadok koňa si skráti strmene a sedí naklonený nad krkom koňa. Pri krajinnej jazde má jazdec dlhšie strmene, sedí vzpriamenejšie a rovnováhu udržiava tak, že sa posúva mierne dozadu. Pri skokoch sedí ešte vzpriamenejšie, lebo pri prekonávaní prekážok kôň cvála oveľa pomalšie a ťažisko má bližšie k zadným končatinám. Drezúrny jazdec musí ťažisko posunúť viac dozadu, preto sedí hlboko v sedle, má dlhšie strmene a trup mierne nachýlený dozadu. Výcvik koňa na jazdenie zahŕňa nesenie jazdca, nácvik poslušnosti (reagovanie na jazdcove pomôcky) a zlepšovanie atletických vlastností koňa. Kone na sedlové disciplíny možno cvičiť v anglickom alebo vo westernovom štýle. Pri anglickom štýle jazdenia sa používa anglický typ sedla a vyžaduje sa stále priľnutie (kontakt) papule koňa s rukami jazdca prostredníctvom uzdy, pričom hlavným cieľom je tzv. zhromaždenie (skrátenie) koňa (t. j. prenesenie ťažiska k zadným končatinám koňa; kôň musí znížiť zadok a zadné končatiny podsadiť pod trup). Pri westernovom štýle sa používa westernové sedlo a nevyžaduje sa stále priľnutie papule koňa a rúk jazdca ani zhromaždenie, pretože to bol pôvodne pracovný štýl jazdenia v teréne, kde by vysoký stupeň zhromaždenia prekážal. Pri jazde na koni musí mať kôň primeraný jazdecký výstroj, jazdci zvyčajne nosia jazdecký úbor. Jazda na koni je základom všetkých sedlových disciplín športového jazdectva, súčasťou moderného päťboja, rôznych druhov parforsnej poľovačky, ako aj vojenského jazdectva. Jazda môže mať aj rekreačný charakter, využíva sa aj v rámci hipoterapie ap.; jazda na koči ťahanom koňom (koňmi) sa nazýva záprahové jazdenie (záprah);

2. ban. jazda mužstva — fáranie baníkov do hlbinnej bane zvislou dopravou v klietke alebo koľajovou dopravou vo vozňoch;

3. film. jazda kamery → pohyb kamery;

4. voj. útvar pozostávajúci z jazdcov na koni → vojenské jazdectvo.

jazdecký poník

jazdecký poník — plemeno jazdeckého koňa, ekvivalent hacka s menšou výškou v kohútiku (122 – 145 cm). Jazdecký poník bol vyšľachtený v Anglicku v 2. polovici 19. stor. prevažne z waleského poníka, z malého plnokrvníka (→ póloponík) a z arabského koňa. Je určený pre mladých jazdcov.

jazdecký výstroj

jazdecký výstroj — súbor predmetov slúžiacich na sedenie jazdca a na ovládanie koňa počas jazdy. Jazdecký výstroj tvoria sedlo so strmeňmi a podbrušníkom, sedlová podložka, uzdička, uzda, vôdzka (hovorovo oťaže), chrániče končatín a stajňová ohlávka.

jazdiareň

jazdiareň — priestor vyhradený na jazdenie. Jeho povrch je zrovnaný a upravený tak, aby bol pevný (ale nie tvrdý), primerane vlhký (kvôli zabráneniu prašnosti) a ohradený tak, aby sa kôň nemohol natlačiť na ohradu. Máva rôzne rozmery, štandardne 40 × 20 m a viac, ale nemusí mať vždy tvar pravidelného štvoruholníka. Ak je priestor jazdiarne krytý, ide o jazdeckú halu alebo krytú jazdiareň, ktorá býva prevádzkovaná celoročne alebo len v zime (preto sa niekedy nazýva aj zimná jazdiareň). Krytá jazdiareň je zväčša jednoduchá, pomerne rozľahlá krytá stavba bez vnútorných priečok a bez výzdoby, s oknami umiestnenými v hornej časti stien (aby sa koňom nedostalo do očí priame slnečné svetlo). Obvykle sa tam nachádzala aj galéria (tribúna) určená na pozorovanie výcviku.

Najstaršie kryté jazdiarne boli postavené v 16. stor. v Taliansku. V 18. stor. vznikli v Európe viaceré jazdiarne, ktoré sú spojené najmä s dvornou kultúrou. Často išlo o náročne poňaté, bohato zdobené stavby, ktoré boli navrhnuté významnými architektmi a boli súčasťou barokových zámkov a palácových komplexov. Slúžili na cvičenie mnohých koní a jazdcov a mohli pojať množstvo divákov (niekedy sa tam odohrávali verejné vystúpenia).

K najvýznamnejším jazdiarňam patria cisárska jazdiareň v Hofburgu vo Viedni (Winterreitschule; 1729 – 35, navrhnutá J. E. Fischerom z Erlachu), jazdiareň vo Versailles (1679 – 86, J. Hardouin-Mansart) a kráľovská jazdiareň v Turíne (La Venaria Reale; 1720 – 29, F. Juvarra). Baroková zimná jazdiareň vznikla 1767 aj na Bratislavskom hrade podľa návrhu J. Hillebrandta (zanikla pri požiari hradu 1811).

jazdná súprava

jazdná súprava — zostava vozidiel vytvorená z jedného alebo z viacerých ťažných vozidiel a z jedného alebo z viacerých prípojných vozidiel. Rozlišuje sa prívesová (ťažné vozidlo spojené s prívesom), návesová (ťažné vozidlo spojené s návesom), kombinovaná (ťažné vozidlo spojené s návesom a s prívesom) a špeciálna jazdná súprava (preprava veľkorozmerných nákladov).

jazdný dosah

jazdný dosah — vzdialenosť, ktorú vozidlo (dopravný prostriedok) dosiahne pri jazde za špecifikovaných podmienok (vietor, terén, prostredie, zaťaženie vozidla, spôsob jazdy) pri využití plnej kapacity zdroja pohonu (nádrže, akumulátorov ap.). V letectve a v lodnej doprave sa maximálna vzdialenosť, ktorú lietadlo (loď) preletí (prepláva) bez doplnenia paliva, označuje ako akčný rádius (→ akčný polomer), respektíve dolet (pri lietadlách) alebo nezávislosť plavby (pri lodiach).

jazdný obrys

jazdný obrys — obrys kolmého priemetu dopravného prostriedku (vozidla) pri pohľade v smere jazdy. Vymedzuje sa ním bezkolízny prejazd po dopravnej ceste daného prejazdného profilu (železničné a cestné vozidlá).

jazdný odpor

jazdný odpor — sila, ktorý pôsobí proti pohybu vozidla. Je výslednicou všetkých čiastkových druhov odporu, ktoré sú napr. pri automobile odpor prostredia (vzduchu), odpor valenia kolies, odpor zotrvačných síl pôsobiacich na vozidlo pri jeho zrýchľovaní, odpor stúpania pri jazde vozidla do kopca a odpor na háku v prípade ťahania prívesu. Poznanie hodnoty jazdného odporu, resp. priebehu jeho závislosti od rýchlosti je potrebné na stanovenie inštalovaného výkonu dopravného prostriedku.

jazdný pruh

jazdný pruh — časť dopravného pruhu vyznačená vodorovnou dopravnou značkou. Počet jazdných pruhov sa stanovuje podľa intenzity dopravy. Osobitné jazdné pruhy predstavujú pripojovací alebo odbočovací jazdný pruh a vyhradený jazdný pruh (napr. pre vozidlá verejnej dopravy alebo jazdný pruh pre pomalé vozidlá).

jazerné železné rudy

jazerné železné rudy — usadeniny jazier a močiarov tvorené hydratovanými oxidmi železa (najmä hematit a limonit). Vznikli bakteriálnymi, resp. biochemickými procesmi. Majú rôzne odtiene červenej až žltohnedej farby. V dôsledku premenlivého obsahu prímesí (ílové minerály, jemnozrnné piesčité sedimenty), ako aj nepravidelnej hrúbky majú len lokálny hospodársky význam. Vznikajú aj v súčasnosti (Škandinávia, najmä Fínsko).

Jazernica

Jazernica — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v strede Turčianskej kotliny, 460 m n. m.; 319 obyvateľov (2018). Pahorkatinné a rovinné odlesnené územie. Obec písomne doložená 1360 ako Zernouch melleke, 1361 Zarnouchamelleke, Sarnoczamelky, 1417 Jezernicha, 1422 Jezernicz, 1423 Jezermiche, 1446 Jezernice, 1534 Jezernicza, 1773, 1786 Jezernicza, 1808 Jezernicz, Jezernice, 1863 Jezernic, 1873 – 82 Jezernic és Markovic, 1888 – 1907 Jezernicmarkovic, 1913 Márkfalva, 1920 Jazernica-Markovice, 1927 Jazernica. Patrila Tybovi, predkovi rodu Jezernickovcov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Po 1863 bola k Jazernici pričlenená obec Markovice (písomne doložená 1412 ako Markfalua, 1554 Markowicz, 1773 Márkovicze, Markovicze, 1786 Markowicza, 1808 Markovicze, 1863 Markovic; patrila Trnovskovcom a od 15. stor. Markovickovcom), ktorého súčasťou bola obec Danková (písomne doložená 1293 ako Dankfelde). Archeologické nálezy z eneolitu, žiarové pohrebisko lužickej kultúry z mladšej bronzovej doby a slovanské sídlisko. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Anny Samotretej a sv. Barbory (1. polovica 15. stor., obnovený 1517, v interiéri neskorogotický hlavný oltár sv. Anny Samotretej a sv. Barbory, 1517), renesančná kúria (2. polovica 16. stor., upravená v 20. stor.).

jazero

jazero — prirodzená vnútrozemská uzavretá zníženina vyplnená vodou (bez priamej spojitosti s morom alebo s oceánom), resp. vodné teleso v tejto zníženine. Niekedy sa za jazerá považujú aj umelé vodné nádrže, jazerá však nie sú lagúny utvorené na okrajoch mora ani najmenšie vodné telesá (kaluže). Niektoré veľké jazerá sa označujú ako moria (napr. Kaspické more, Aralské jazero, Mŕtve more), naopak, ako jazerá sa niekedy označujú aj periodicky vyschýnajúce depresie (napr. Eyrovo jazero). Jazerá sa delia: 1. podľa obsahu minerálnych látok vo vode na sladkovodné (do 0,5 g/l), zmiešané či brakické (0,5 – 3 g/l) a slané jazerá (nad 3 g/l); 2. podľa spôsobu vzniku jazernej panvy na desiatky genetických typov, z ktorých najpočetnejšie sú riečne (mŕtve ramená) a ľadovcové jazerá (môžu byť erózne vytvorené eróziou ľadovca, hradené utvorené za akumuláciou morény a výtopiskové vzniknuté poklesom povrchu morény, v ktorej sa roztopil kus mŕtveho ľadu), menej početné sú sopečné (v sopečných a impaktných kráteroch), zahradené (vznikli zahradením riečnych dolín lávovým prúdom alebo zosuvom), krasové (v krasových depresiách s nepriepustnými ílovými sedimentmi na dne), eolické jazerá (v medzidunových depresiách po zmene klímy) a i.; najväčšie sú reliktné (zvyšky bývalých morí a oceánov, napr. Kaspické more a Aralské jazero), riftové jazerá (v riftových zónach predstavujú možné zárodky vzniku nových morí a oceánov, napr. jazerá Bajkal, Malawi a Tanganika) a jazerá ľadovcovo-tektonického pôvodu (napr. Veľké kanadské jazerá a Ladožské jazero); 3. podľa prítokov a odtokov na bezodtokové (bez povrchového prítoku a odtoku) a odtokové jazerá (s povrchovým odtokom; ak má aj povrchový prítok, resp. prítoky, je zároveň prietokové jazero). Pri zápornej vodnej bilancii (ročný výpar je vyšší ako ročný úhrn zrážok a prítok vody do jazera) jazerá vyschýnajú a menia sa na soľné bezodtokové panvy (Aralské jazero, Veľké soľné jazero); s výnimkou aktívnych tektonických jazier majú jazerá tendenciu zanikať aj prirodzeným zanášaním anorganickým a organickým materiálom (mnohé rašeliniská sú posledným vývojovým štádiom jazera) alebo prerezaním hrádze jazera odtekajúcim vodným tokom. Najväčším jazerom na svete je Kaspické more so slanou vodou, na Slovensku je najväčším jazerom Veľké Hincovo pleso (→ Hincove plesá).

jazídíja

jazídíja [arab.], aj jezídíja — tajná islamská sekta. Podľa niektorých islamských odborníkov je nazvaná podľa Jazída I. Členovia jazídíje (jazídi) sa pokladajú za samostatný ľud (sami seba označujú etnonymom Dásin, príp. Davásin, t. j. poslední), ktorý vznikol samovoľne z Adamovho semena. Učenie jazídíje obsahuje islamské (obriezka, pôst, púť, niektoré znaky súfizmu), kresťanské (krst, lámanie chleba, pitie vína), šamanské, zoroastristické a manicheistické prvky. Podľa jazídíjskej dualistickej náuky uchovávanej ústnym podaním stvoril svet Boh, ale nestará sa oň, preto jeho vôľu predstavuje druhý princíp a zároveň hlavný predmet kultu – padlý Páví anjel (Malak Tá’ús), ktorý zhrešil, ale kajal sa a slzami zahasil plamene pekla. Hriešnici nebudú večne zatratení, budú sa očisťovať prevteľovaním a môžu dosiahnuť aj stav božstva; doteraz tento stav dosiahlo sedem menších božstiev, resp. 7 hlavných anjelov (archanjelov), ktorých stvoril Boh, jedným z nich je Páví anjel. Najvyšší predstaviteľ jazídíje sa nazýva šajch názir alebo mír-e šajchán. Najposvätnejším a zároveň pútnickým miestom stúpencov jazídíje je hlavná svätyňa pri hrobke Adího (Adí ibn Musáfir al-Umaví, †1162, súfijský mystik považovaný za reformátora jazídíje, príp. aj za inkarnáciu Pávieho anjela) v lokalite Láliš severne od Mosulu. V minulosti zohrali jazídi dôležitú úlohu v kurdskej kmeňovej federácii, neskôr boli mnohí prenasledovaní a ušli do Arménska a Gruzínska. Jazídi vytvárajú endogamné uzavreté spoločenstvo, ktoré však islamská ortodoxia považuje za heretické. V súčasnosti ich je asi 60-tis., väčšina žije v severnom Iraku, menšie skupiny sú v severnej Sýrii, v Turecku, Arménsku, Gruzínsku a na Kaukaze.

jazvečíkovitý durič

jazvečíkovitý durič — plemeno psa zo skupiny duričov, farbiarov a príbuzných plemien vyšľachtené v Alpách na území Rakúska (1991 zaradené do sekcie farbiarov). V minulosti sa nazýval daxlkopov, v súčasnosti sa podľa Medzinárodnej kynologickej federácie nazýva alpský jazvečíkovitý durič. Nízkonohý poľovnícky pes s robustnou telesnou stavbou, so silnou kostrou a s pevným svalstvom. Má široké stredne dlhé na koncoch zaoblené uši, dlhý svalnatý krk, vysoko nasadený chvost na konci s kefovitým osrstením a veľmi hustú krátku tvrdú priliehajúcu zvyčajne dvojfarebnú srsť (červenohnedú alebo čiernu s hnedými odznakmi); výška v kohútiku 32 – 42 cm. Používa sa na dohľadanie raticovej zveri a na durenie (lov) zajacov a líšok. Múdry a priateľský pes, výborný stopár.

Jazviny

Jazviny — mestská časť Starej Turej.

jazýček

jazýček

1. bot., lat. ligula — a) blanitý alebo šupinkovitý útvar na rozhraní listovej pošvy a listovej čepele napr. pri niektorých palmách či trávach z čeľade lipnicovité (Poaceae); b) šupinkovitý útvar na listoch niektorých plavúňov, ktorý pomáha zachytávať vodné kvapky, napr. pri rode plavúnka (Selaginella);

2. hud. ohybný plátok z trstiny, kovu alebo z plastu, ktorý sa rozochvieva prúdom vzduchu, pričom pravidelným kmitaním vzniká tón jazýčkových hudobných nástrojov. Rozlišuje sa nárazný jazýček, ak vzduchový prúd naráža na okraje žliabka v náustku (napr. jazýček klarinetu a saxofónu), a prierazný jazýček, ak sa rozochvieva priamo nárazom vzduchového prúdu (napr. jazýček akordeónu a harmónia). Dvojitý jazýček (tzv. strojček) je súčasťou dvojjazýčkových dychových nástrojov (napr. hoboja, fagotu a anglického rohu);

3. tech. pohyblivá, na jednom konci upevnená tyčka (jednoramenná páčka), súčasť najrozličnejších mechanických prístrojov slúžiaca ako ukazovateľ hodnoty meranej veličiny, napr. jazýček na mechanických váhach.

jazýčkovec

jazýčkovec, Himantoglossum — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď vstavačovité. Patrí sem napr. 40 – 80 cm vysoká dekoratívna orchidea jazýčkovec kozí (Himantoglossum caprinum, Himantoglossum hircinum subsp. caprinum, jazýčkovec východný) s úzkymi kopijovitými listami a so strapcovitým súkvetím bizarne tvarovaných ružovkastých až purpurových škvrnitých kvetov s 5 – 9 cm dlhým a rozoklaným stredným lalokom pysku, ktorý sa zvyčajne vyskytuje na vápencovom podklade vo svetlých lesoch a lesostepiach i na krovinatých stráňach v nížinách a pahorkatinách v strednej a juhovýchodnej Európe.

jazýčkové hudobné nástroje

jazýčkové hudobné nástroje — drevené dychové hudobné nástroje, pri ktorých vzniká tón pomocou jazýčka. Rozdeľujú sa na jednojazýčkové s jednoduchým jazýčkom (klarinet, saxofón, basetový roh, tárogató) a dvojjazýčkové s dvojitým jazýčkom (hoboj, anglický roh, fagot, kontrafagot).

jazyčník

jazyčník, Ligularia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Patria sem napr. chránený druh jazyčník sivý (Ligularia glauca) s vajcovitými celistvookrajovými listami, ktorý rastie najmä na Sibíri v oblasti Altaja až po Mongolsko, na Slovensku sa vyskytuje iba na vrchu Veľký Radzim pri obci Vyšná Slaná, a 1 – 1,5 m vysoký trváci druh jazyčník sibírsky (Ligularia sibirica) so vzpriamenou nerozkonárenou stonkou, s veľkými prízemnými listami s trojuholníkovitou až srdcovitou čepeľou so zúbkatým okrajom a so žltými kvetmi usporiadanými v hustých úboroch s priemerom okolo 2 – 3 cm, ktoré tvoria vrcholový strapec, plod páperistá nažka; zvyčajne rastie na slatinných lúkach, prameniskách a v údoliach tokov (vyžaduje veľa vlahy, najmä vysokú hladinu spodnej vody) v strednej a vo východnej Európe, v Číne, Japonsku a na Sibíri, na Slovensku v Slovenskom raji, Nízkych Tatrách a na území Braniska; chránený európsky významný druh.

Jazygovia

Jazygovia, lat. Iazyges — pôvodne sarmatský kočovný kmeň (→ Sarmati), ktorý v 5. stor. pred n. l. sídlil okolo Maiótskeho jazera (gr. Maiótis limné, lat. Palus Maeotis, dnes Azovské more) pri dolnom toku rieky Tanais (Don) v susedstve iných sarmatských kmeňov. V 2. stor. pred n. l. sa Jazygovia presúvali na západ k rieke Dneper, po prekročení Karpát sa 40 – 45 n. l. pod tlakom Dákov (→ Dáci) usadili na území medzi Dunajom a Tisou, odkiaľ so spojencami Kvádmi Dákov vytlačili. Istý čas sídlili aj na území dnešného južného Slovenska. Počas Trajánových vojen s Dákmi (začiatkom 2. stor. n. l.) stáli na rímskej strane, neskôr spolu s ďalšími kmeňmi útočili na rímske územie (→ markomanské vojny). V 3. stor. útočili na územie provincie Moesia na dolnom Dunaji.

jazyk

jazyk, lat. lingua, gr. glóssa —

1. anat. svalnatý značne pohyblivý orgán v ústnej dutine pokrytý sliznicou. Podieľa sa na mechanickom spracovaní potravy, posúva ju pri prehĺtaní, sprostredkúva chuťový vnem (→ chuť) a spolupôsobí pri vzniku zvukov i pri tvorbe artikulovanej reči. Jeho predná časť je uložená v ústnej dutine a skladá sa zo širšieho tela jazyka (corpus linguae) a z hrotu jazyka (apex linguae), ktorý sa zužuje a smeruje k rezákom, zadná časť smeruje do hltana a nazýva sa koreň jazyka (radix linguae). Telo jazyka je sploštené a rozlišuje sa na ňom horná plocha – chrbát jazyka (dorsum linguae), a spodná plocha jazyka (facies inferior linguae). Miesto, kde sa obidve plochy stretajú, sa nazýva okraj jazyka (margo linguae). Svaly jazyka sú priečne pruhované, zložené z jemných, vzájomne sa prepletajúcich snopcov, zabezpečujú pohyb a zmenu tvaru jazyka a zároveň ho upínajú k jazylke, sánke, tvrdému a mäkkému podnebiu, násadcovitému výbežku spánkovej kosti a k stene hltana. Sliznica prednej časti jazyka je ružová až červená, pokrytá viacvrstvovým dlaždicovým epitelom, nachádzajú sa v nej jazykové bradavky (→ chuťový ústroj). V zadnej časti jazyka prechádza sliznica do drobných výčnelkov miazgového tkaniva, ktoré vytvárajú jazykovú mandľu. V sliznici jazyka sú umiestnené slinné žľazy, ktoré ústia na povrchu jazyka. Na spodnej ploche jazyka v strednej rovine je uzdička jazyka (frenulum linguae) a pri jej zadnom okraji podjazyková bradavička, na ktorej ústia podjazyková a podsánková slinná žľaza;

2. v najširšom význame súhrnný názov rozličných druhov komunikačných nástrojov. Podľa toho, či sú založené na neverbálnych (neslovných) alebo verbálnych (slovných) spôsoboch komunikácie, sa rozlišujú neverbálne jazyky zahŕňajúce pohybové alebo neartikulované zvukové prostriedky, napr. jazyky zvierat (→ komunikácia živočíchov), ale aj posunkový jazyk (→ posunková reč) a i., a verbálne jazyky založené na artikulovaných zvukových komplexoch, ktoré sú asociačne zviazané s významom, pričom zvukovo-významové asociácie sa ustaľujú konvenciou a sú nielen sociálnym, ale aj psychickým javom. Jazyk je predmetom skúmania predovšetkým jazykovedy, ale aj ďalších disciplín (filológie, filozofie, psychológie, logiky, informatiky a i.). Jazyky sa ďalej delia na prirodzené a neprirodzené (umelé). Prirodzené (etnické) jazyky vznikali a rozvíjali sa spontánne prirodzeným historickým vývojom na základe konvencionalizácie v súlade s vyjadrovacími a komunikačnými potrebami používateľov (napr. slovenský jazyk, slovenčina). Prirodzený jazyk, t. j. pojem jazyka v najčastejšie používanom význame, predstavuje historicky konštruovaný systém verbálnych a symbolických znakov (→ jazykový znak), ktorý má dorozumievaciu (komunikatívnu), poznávaciu (kognitívnu), estetickú a reprezentatívnu funkciu. V ústnom styku sa realizuje artikulovanými zvukmi (→ reč) a v písomnom styku grafickými značkami (→ písmo). Ako fonetický a symbolický systém, prostredníctvom ktorého človek hovorí, myslí a vníma, vytvára reč zloženú zo slov. Slová tvoria existenčnú formu pojmov, ktoré využíva myslenie. V procese myslenia sa jazyk prejavuje ako vnútorný jazyk, ktorý je na rozdiel od vonkajšieho jazyka zvukovo nerealizovaný a zjednodušený. Vnútorným jazykom sa formuje rudimentárne myslenie, ktoré sa rozvinie vonkajším jazykom, vďaka čomu pojmy získavajú myšlienkový obsah a slová svoj význam. Prirodzený jazyk potom možno chápať ako jednotlivé rečové akty alebo ako využívanie istej časti symbolického systému v podobe napr. diskurzu, alebo ako určitý jazykový systém (→ systém jazyka), ktorý v sebe zahŕňa všetky jazykové možnosti vrátane slovníka a gramatiky. Problematikou vzťahu jazyka a poznania, t. j. riešením otázky, či jazyk je alebo nie je vhodným nástrojom poznania sveta, sa zaoberá filozofia jazyka. Podľa L. Wittgensteina je jazyk jediným (výlučným) médiom, v ktorom sa odhaľujú naše možnosti porozumenia, chápania, vysvetľovania a dorozumievania. Z dejinno-filozofickej reflexie však vyplýva, že v jazyku možno vidieť podstatu poznania, ale možno ho tiež považovať iba za prostriedok na ceste poznania. Človek sa ako prvý jazyk naučí v detstve materinský jazyk, ktorý je prirodzeným jazykom v jeho najzákladnejšom význame. V procese poznávania sveta možno materinský jazyk označiť ako vstup, pretože človek sa neučí iba napodobňovať slová, ale aj uvádzať ich do nových súvislostí; podľa N. Chomského dieťa vníma slová a pravidlá, postupne ich internalizuje a samostatne aplikuje. Zavedenie písma znamenalo začiatok existencie kultúrnych jazykov ako ešte nekodifikovaných foriem jazyka zodpovedajúcich vyšším komunikačným potrebám spätým s administratívnou, právnou, odbornou, publicistickou i s umeleckou komunikáciou (v slovenskom kontexte kultúrna stredoslovenčina, kultúrna východoslovenčina, kultúrna západoslovenčina). Na základe kultúrneho jazyka sa konštituovali spisovné jazyky, ktoré sa vyznačujú kodifikovanosťou (→ kodifikácia) ich noriem. Keďže sa do spisovného jazyka prostredníctvom kodifikácie vedome zasahuje a reguluje sa aj jeho vývin, je poznačený istou mierou umelosti a plánovosti. Spisovný jazyk je prestížny jazykový útvar, čo vyplýva z toho, že je celonárodným dorozumievacím nástrojom, plní nadstavbové funkcie (neslúži len na bežné dorozumievanie v základných komunikačných situáciách), prejavuje sa ním spolupatričnosť príslušníkov národa a funguje ako integračná sila. Spisovný jazyk je jednou z existenčných foriem národného jazyka zahŕňajúceho všetky jazykové útvary (variety) vypracované generáciami daného národného kolektívu, napr. štandardný jazyk (t. j. jazyk blízky spisovnému jazyku; termín sa niekedy používa aj ako synonymum spisovného jazyka), interdialekty a územné nárečia, ako aj úradný jazyk (jazyk používaný v rámci štátu v úradnom styku; v slovenskom kontexte sa používa termín štátny jazyk; → jazykové právo, → jazykové zákony). Jazyk, ktorý prestal plniť funkciu národného jazyka, sa nazýva mŕtvy jazyk (sanskrit, latinčina, starogréčtina a i.). Viaceré z mŕtvych jazykov však aj naďalej plnia určité funkcie, napr. latinčina a starogréčtina sa využívajú pri tvorbe odbornej terminológie, cirkevná slovančina sa používa ako bohoslužobný jazyk ap. Útvary národného jazyka sú jedným z určujúcich faktorov jazykovej situácie a ich vzájomné pôsobenie je jedným z dynamizujúcich činiteľov tohto jazyka. Vonkajším dynamizačným činiteľom je kontakt daného jazyka s cudzími jazykmi, a to s príbuznými aj s nepríbuznými. Príbuzné jazyky majú spoločný pôvod, ich príbuznosť môže byť bližšia alebo vzdialenejšia, napr. slovanské, germánske a románske jazyky sú vzdialene príbuzné (majú indoeurópsky pôvod; → indoeurópske jazyky), slovenčina a čeština alebo srbčina a chorvátčina blízko príbuzné jazyky. Príbuzné aj nepríbuzné jazyky, ktoré sú v bezprostrednom styku, sa nazývajú kontaktové jazyky. Ich skúmanie patrí do sféry areálnej lingvistiky. Kontakt jazykov u jednotlivcov sa prejavuje ako bilingvizmus (dvoj-, resp. viacjazyčnosť).

Údaje o počte jazykov, ktorými sa v súčasnosti hovorí na Zemi, sa rôznia (najčastejšie sa uvádza 6 000 – 7 000 jazykov), čo súvisí s problémom exaktného definovania jazyka ako osobitnej jednotky a jeho vymedzenia vo vzťahu k dialektu, ako aj s klasifikáciou jazyka. Hoci jazyk zohrával jednu z najvýznamnejších funkcií v procese formovania národov, jazykovú a národnostnú štruktúru obyvateľstva nemožno úplne stotožňovať. Vo svete existujú viaceré prípady, keď príslušníci niekoľkých národov hovoria rovnakým jazykom (napr. angličtinou v Spojenom kráľovstve, USA, Austrálii a i.), vyskytujú sa i prípady, keď príslušníci jedného národa hovoria viacerými jazykmi (napr. španielčinou a guaraníjčinou v Paraguaji). Najrozšírenejšími jazykmi sveta sú v súčasnosti čínština a angličtina. Čínsky jazyk sa však priestorovo viaže výlučne na územie vlastnej Číny, naproti tomu anglický jazyk je priestorovo rozptýlený na všetkých kontinentoch. Jazyky sa klasifikujú podľa viacerých hľadísk: 1. genetická klasifikácia rozdeľuje jazyky na základe ich príbuznosti vyplývajúcej z ich spoločného pôvodu (t. j. podľa prajazykov) do jazykových rodín; 2. areálna klasifikácia začleňuje jazyky do jazykových zväzov, pričom vychádza z toho, že vo vývine jazykov možno pozorovať dve línie: divergentný vývoj, ktorý viedol k viac alebo menej výraznému diferencovaniu jazykov so spoločnou genézou, pretože príslušné etniká sa od seba vzdialili, a konvergentný vývoj, ktorý, naopak, na základe areálneho susedstva etník vedie k vzájomnému ovplyvňovaniu aj geneticky nepríbuzných jazykov, ktoré nadobúdajú spoločné črty, štruktúrne sa zbližujú, a tak vytvárajú jazykový zväz; 3. typologická klasifikácia je založená na hľadaní spoločných štruktúrnych vlastností jazykov (gramatických znakov) bez ohľadu na ich genetické, historické či areálne vzťahy (→ jazyková typológia).

Na rozdiel od prirodzených jazykov sú neprirodzené jazyky skonštruované umelo, racionálne (niekedy sa označujú ako umelé jazyky v širšom význame). Delia sa na: 1. apriórne jazyky (t. j. umelé jazyky v užšom význame), ktoré vznikli bez opory v štruktúre prirodzených jazykov z potreby exaktného myslenia a zodpovedajúcej komunikácie spätej najmä s matematikou a formálnou logikou. Motivácia ich vzniku bola spojená s presvedčením, že nedokonalosť prirodzeného jazyka vylučuje jeho používanie v matematických a logických operáciách. Jazyk matematických a logických symbolov sa vyhýba nedostatkom prirodzeného jazyka, za najväčší nedostatok prirodzeného jazyka sa považuje neurčitosť významu jeho jednotiek; 2. aposteriórne čiže plánové jazyky, napr. esperanto, ido, interlingua, okcidentál a volapük, ktoré vznikli s využitím prvkov prirodzených jazykov. Na pomedzí prirodzených a plánových jazykov sú hybridné jazyky, ktoré vznikli zmiešaním niekoľkých jazykov (napr. pidžin a → kreolské jazyky) a používajú sa ako prostriedok dorozumievania medzi príslušníkmi rozličných etník (→ lingua franca).

Prirodzené aj plánové jazyky majú javovú aj abstraktnú stránku. V jazykovede sa potom pojem jazyka štandardne používa ako opozičný člen vo vzťahu k reči, a to v duchu protikladu langue (jazyk ako abstraktný jazyk) a parole (reč ako javová stránka jazyka, t. j. realizácia abstraktného jazykového systému v konkrétnom komunikačnom akte), ktorý zaviedol F. de Saussure, pričom vzťah jazyka a reči sa najvýraznejšie prejavuje v podobe prirodzeného jazyka. Výraz jazyka v prísnejšom lingvistickom zmysle sa potom vzťahuje na jeho abstraktnú stránku, takže sa týka abstraktného jazyka. Abstraktný jazyk je kolektívny virtuálny jazyk, ktorý jestvuje v mysli každého jednotlivca ako individuálny virtuálny jazyk a prejavuje sa ako kolektívny realizovaný jazyk, ktorý zodpovedá uplatňovaniu jazyka v súlade s jeho normami a jazyku modifikovanému individuálnymi realizáciami v opozícii k normám. Tvoria ho všeobecniny vyabstrahované z reči, napr. fonémy, morfémy a lexémy, ktoré sú včlenené do siete vzťahov vytvárajúcich štruktúru ako organizáciu systému. Z hľadiska semiotiky, logiky, informatiky a matematiky potom predstavuje systém (sústavu) kódov, kde výrazy slovníka alebo z nich odvodené alebo utvorené zložené výrazy kódujú významy, spĺňajú syntaktické, sémantické a logické pravidlá. Syntaktické alebo formačné pravidlá určujú najmä spôsob, ako sa zo základných výrazov jazyka (jeho slovníka) utvárajú odvodené výrazy. Sémantické pravidlá stanovujú význam zložených výrazov na základe významov jednoduchších podvýrazov a spôsobu ich spojenia. Kódy systému umožňujú dvojitú signifikáciu, t. j. že v jazykovom výraze je zakódovaný istý význam (prvá signifikácia) a v danom výraze spolu s týmto významom je zakódovaný ďalší význam (druhá signifikácia), ktorý sa tradične nazýva konotácia. Skutočnosť, že jazyk sa skladá z výrazov a im priradených významov (čiže výrazy sú sémanticky interpretované), je základom jeho metaforického používania (→ metafora). V tomto zmysle sa na akúkoľvek množinu objektov a javov, ktoré sa sémanticky interpretujú, môže nazerať ako na jazyk, takže sa dá hovoriť o jazyku odevu, jazyku farieb, jazyku pohybu ap. Logické pravidlá stanovujú, ktoré tvrdenia daného jazyka logicky vyplývajú z iných tvrdení. Jazyk, v ktorom je presne definovaný slovník základných výrazov a stanovený ich jednoznačný význam, prehľadné pravidlá utvárania odvodených výrazov a nimi určených významov i správne pravidlá logického usudzovania, sa nazýva formalizovaný alebo symbolický jazyk. Na rozdiel od prirodzených jazykov, ktoré plnia veľa rozmanitých funkcií a môžu trpieť mnohými nejednoznačnosťami, paradoxmi a chybami, sú formalizované jazyky budované predovšetkým s cieľom jednoznačného a objektívneho zachytenia informácií a vyzdvihnutia všetkého, čo je dôležité pre logické vyplývanie tak, aby tento symbolický jazyk akoby myslel za človeka a umožňoval mu získavať nové analytické poznatky z vybraných axióm a postulátov danej teórie. Ak výrazy jazyka nie sú interpretované (nemajú zmysel), ide o formálny jazyk, z ktorého je vylúčená sémantika, skladá sa zo symbolov a pravidiel ich kombinácie čiže z asémantického slovníka a gramatiky a možno ho opísať formálnou gramatikou. Formálnymi jazykmi sú napr. programovacie jazyky konštruované na základe jazykovej striktnej logiky. Ak je jazyk ako systém kódov objektom skúmania, ide o objektový jazyk, pričom samotné skúmanie takého jazyka sa uskutočňuje v inom jazyku, tzv. metajazyku. Nerozlišovanie objektového jazyka a metajazyka môže viesť k paradoxom a antinómiám. Podobne je potrebné rozlišovať zmieňovanie sa o výraze jazyka a použitie výrazu jazyka. Jazyk formulujúci nejakú teóriu možno zakódovať pomocou jazyka aritmetiky (aritmetizácia jazyka). Podľa K. Gödela celá syntaktika (utvárajúce a odvodzovacie pravidlá) formalizovanej teórie istých vlastností je jednoznačne reprezentovateľná v jazyku aritmetiky, ak: 1. každému elementárnemu symbolu jazyka teórie T je v kódovaní priradené presne jedno číslo v metajazyku S (t. j. v aritmetike prirodzených čísel); podobne všetkým výrazom jazyka teórie T (chápaným ako určité postupnosti elementárnych symbolov) a postupnostiam takýchto výrazov sú priradené ako ich kódy prirodzené čísla. Kódovanie musí byť také, aby sa dal efektívne vypočítať kód (tzv. Gödelovo číslo výrazu) každého (aj zložitého) výrazu z jazyka teórie T; 2. pri každom čísle sa dá efektívne určiť, či je kódom niečoho, a ak je, tak presne ktorého symbolu, výrazu či postupnosti výrazov. K. Gödel pomocou metódy diagonalizácie dokázal, že v žiadnom systéme, ktorý má obsahovať aj svoj metajazyk a je konzistentný, sa jeho syntaktickými prostriedkami nedajú dokázať všetky pravdivé tvrdenia (→ Gödelove vety o neúplnosti);

3. súhrn vyjadrovacích prostriedkov charakteristický pre istú oblasť ľudskej činnosti, resp. používaný v rozličných komunikačných sférach (odborný, právny alebo umelecký jazyk) na pomenovanie typického spôsobu vyjadrovania sa sociálnych skupín (jazyk mládeže, seniorov alebo politikov), na označenie komunikačného nástroja špecifikovaného prostredím (mestský, vidiecky, regionálny jazyk) ap. Napr. jazyk vedy (jazyk vecnej literatúry) je tvorený fragmentom prirodzeného jazyka doplneného o niektoré špeciálne termíny danej disciplíny (o tzv. teoretické termíny) vyznačujúce sa presným a jednoznačným významom, ktorý je zvyčajne fixovaný definíciou. Jazyk vedeckej teórie tvoria najmä logické konštanty (napr. výrokovo-logické spojky a kvantifikátory), výrazy označujúce základné objekty z univerza úvahy (mená indivíduí alebo číselné konštanty), indivíduové alebo číselné premenné a výrazy označujúce funkcie, t. j. vlastnosti týchto objektov, vzťahy medzi nimi, resp. operácie, prípadne premenné vyšších rádov. Od jazyka vedy, ale aj hovorového jazyka sa odlišuje jazyk umeleckej literatúry (básnický jazyk), materiál, systém či štruktúra jazykových znakov slovesného umenia, ktoré plnia špecifickú estetickú funkciu. Od jazyka hovorového prejavu a jazyka vecnej literatúry sa jazyk umeleckého diela odlišuje tzv. literárnosťou. Básnický jazyk poézie treba ohraničiť ako protiklad nielen jazyka literatúry, ale i jazyka umeleckej literatúry, ktorá nie je poéziou. Básnický jazyk nie je dekoratívnym jazykom, takže jeho fonické elementy, lexika, štylistika či metaforickosť nie sú iba vonkajším ornamentom, ale štruktúrnym základom básnického diela. Svojráznosť jazyka poézie (básnického jazyka) je síce daná tvarom a prejavuje sa v tvare, ale prvky tohto tvaru možno vnímať iba vzhľadom na umelecký kontext, na štruktúru celku, básne, pretože každý prvok, každá zložka reprezentuje celok. V básnickom jazyku je bezprostredný, zákonitý vzťah medzi vnútornou, významovou a vonkajšou výstavbou. V poézii (dnes splýva s lyrikou) na rozdiel od „zobrazujúcich“ druhov slovesného umenia, akými sú epika a dráma, vyvoláva podobne ako v hudbe estetickú reakciu rytmus. Preto sa lyrika stáva fenoménom poézie, od ktorej je neoddeliteľná „viazaná forma“, verš.

jazyk C

jazyk Cinform. univerzálny procedurálny programovací jazyk vyvinutý 1972 D. M. Ritchiem v americkej spoločnosti Bell Telephone Laboratories pôvodne pre operačný systém UNIX, neskôr používaný aj v iných operačných systémoch na tvorbu systémového a aplikačného softvéru. Spája v sebe prvky strojovo orientovaných (napr. registre alebo operátory inkrementácie a dekrementácie) aj vyšších (napr. bloky, cykly alebo údajové typy) programovacích jazykov. Na rozdiel od strojovo orientovaných jazykov je možné kód v jazyku C preložiť do strojového kódu takmer všetkých počítačových platforiem. Pomerne malé jadro jazyka C využíva veľké množstvo štandardných funkcií uložených v knižnici kompilátora. Jazyk C pracuje s jednoduchým systémom údajových typov, s malým množstvom kľúčových slov, na vykonávanie niektorých úloh (napr. na definovanie makier alebo na viacnásobné vkladanie zdrojového súboru) používa preprocesor a na prístup k pamäti smerníky. Dôvodom efektívnosti a širokého uplatnenia jazyk C je skutočnosť, že sú v ňom často implementované kompilátory, knižnice programov a interprety iných vysokoúrovňových programovacích jazykov. Pridaním štruktúr objektovo orientovaného programovania do jazyka C vznikol jazyk C++. Na základoch programovacích jazykov C++ a Java vznikol v spoločnosti Microsoft objektovo orientovaný programovací jazyk C#.

jazyk C++

jazyk C++ [C plus plus] — inform. univerzálny viacparadigmový (podporujúci niekoľko programovacích štýlov) programovací jazyk, ktorý kombinuje črty vyšších programovacích jazykov a jazykov na systémové programovanie. R. 1979 ho v laboratóriách americkej spoločnosti Bell Telephone Laboratories vyvinul dánsky informatik Bjarne Stroustrup (*1950) ako rozšírený jazyk C (pôvodné označenie jazyk C s triedami); s jazykom C však nie je úplne kompatibilný. Ďalší vývoj jazyka C++ smeroval k jeho nezávislosti od počítačovej platformy a k podpore objektovo orientovaného, procedurálneho a generického programovania (nezávislého od použitých údajových typov). Existuje viac (aj voľne dostupných, t. j. bezplatných) kompilátorov jazyka C++.

jazyk jelení

jazyk jelení, Phyllitis scolopendrium, Scolopendrium officinarum, Asplenium scolopendrium, jelení jazyk celolistý — výtrusná cievnatá rastlina z oddelenia paprade (Monilophyta), rad leptosporangiátne paprade (Polypodiales), čeľaď slezinníkovité (→ papraďorasty). Trváca papraď, ktorej netypické nedelené listy s celistvým okrajom a na spodnej strane s podlhovastými kôpkami výtrusníc tvoria vejárovité, 50 – 60 cm vysoké ružice. Rastie na vápencovom podklade najmä vo vlhkých tienistých sutinových lesoch, v roklinách a na vlhkých skalných stenách; v záhradách sa pestuje ako okrasná rastlina.

jazyk na reprezentáciu znalostí

jazyk na reprezentáciu znalostíinform. prostriedok na reprezentáciu znalostí, ktorý pri riešení problémov pomocou znalostného systému umožňuje usudzovanie na ne. Znalosti zapísané prostredníctvom jazyka na reprezentáciu znalostí sú uložené v báze znalostí. Voľba spôsobu reprezentácie znalostí predstavuje jednu zo základných otázok pri tvorbe znalostného systému. Mechanizmus, ktorý sa použije na usudzovanie v znalostnom systéme, je určený jazykom na reprezentáciu znalostí (napr. výrokovou logikou alebo predikátovou logikou prvého rádu) alebo ďalšími jazykmi, ktoré vznikli zdôraznením niektorých z troch požiadaviek na ne: vyjadriteľnosť (expresívnosť), použiteľnosť a začleniteľnosť. Jazyky, ktoré sa vyznačujú vysokou vyjadriteľnosťou, využívajú na reprezentáciu znalostí produkčné pravidlá. Požiadavka použiteľnosti znalostí viedla k návrhu procedurálnych spôsobov reprezentácie znalostí (t. j. poznatky sa reprezentujú pomocou procedúr, ktoré majú povahu určitého procesu). Začlenenie znalostí do určitého systému umožňujú sémantické siete. Úsilie o podporu všetkých troch vlastností viedli k návrhu reprezentácie znalostí pomocou rámcov, ktoré v sebe spájajú procedurálny aj deklaratívny prístup k reprezentácii znalostí.

jazyk opisu dokumentu

jazyk opisu dokumentu, angl. Document Description Language — inform. jazyk na opis vlastností dokumentu používaný pri modelovaní a prístupe k informáciám v dokumente na abstraktnej úrovni, nezávislý od aplikácie alebo od systému, v ktorom sa dokument používa. Najznámejší jazyk opisu dokumentu je od 1986 všeobecný značkovací jazyk SGML (angl. Standard Generalized Markup Language) a jeho odvodené verzie (napr. HTML a XML).

jazyková bariéra

jazyková bariéra

1. dorozumievacia prekážka vyplývajúca z rozličnosti jazykov alebo jazykových útvarov (napr. nárečí);

2. v sociolingvistike nízka úroveň zvládnutia spisovného jazyka; → jazykový kód.

jazyková chyba

jazyková chyba — podľa tradičnej jazykovedy individuálna odchýlka od všeobecne platnej, záväznej podoby používaných jazykových prostriedkov, t. j. od všeobecne platnej pravopisnej, výslovnostnej, tvaroslovnej a inej jazykovej normy (resp. kodifikácie), predstavujúca prekážku bezporuchovej komunikácie. Vyšší výskyt takejto odchýlky u vzdelaných používateľov jazyka sa však už niekedy nepovažuje za jazykovú chybu, pretože signalizuje posun v norme a prípadnú potrebu zmeny v kodifikácii; → jazyková kultúra.

jazyková jednotka

jazyková jednotka — najmenšia jednotka jazyka vymedzená na danej jazykovej rovine formou, obsahom a funkciou, prvok (abstraktná jednotka) systému jazyka a jeho realizácia (konkrétne, individuálne použitie) v reči. Napr. najmenšou jednotkou zvukovej roviny je fonéma (zapisuje sa ako graféma), jej realizáciou v reči je fóna; najmenšou jednotkou slovnej zásoby je lexéma (slovo), jej význam predstavuje seméma. Lexéma a seméma sa realizujú ako konkrétna lexa a séma; tvary slova tvoria morfémy, t. j. najmenšie jednotky morfologickej roviny, ktorých realizáciou sú konkrétne morfy; najmenšími jednotkami systému syntaktickej roviny sú syntagma a veta ako abstraktný vzorec, ktorý sa v reči uplatňuje ako konkrétna výpoveď; na štylistickej rovine je to štyléma reprezentujúca alebo tvoriaca typ textu, ktorý sa realizuje ako konkrétny text (→ komunikát).

jazyková kategória

jazyková kategória — trieda reprezentujúca najvyšší stupeň zovšeobecnenia v rámci jazykových štruktúr včlenených do opozičných vzťahov, resp. pojmy najvyššieho stupňa abstrakcie v danom výseku jazyka; základný organizačný činiteľ v jazyku. Napr. morfologickú kategóriu čísla (→ gramatické kategórie) pri substantívach reprezentuje trieda tvarov podstatných mien včlenených do opozície jednotné číslo – množné číslo, takže táto kategória je najvyššou abstrakciou v tejto oblasti jazyka.

jazyková kompetencia

jazyková kompetencia — súhrn jazykových znalostí nositeľa materinského jazyka, na základe ktorých je schopný vytvárať nekonečné množstvo gramaticky správnych viet, pripísať im primerané štruktúry a rozhodovať o stupni ich gramatickosti (gramatickej povahe). Jazyková kompetencia bola východiskom budovania generatívnej teórie jazyka založenej N. Chomským (→ transformačná gramatika). Vzťahovala sa len na vnútorný, systémový aspekt jazyka. Ďalšie aspekty jazykovej schopnosti sa presunuli do performancie, t. j. do oblasti používania jazyka. Reakciou na obmedzovanie výskumu jazykovej kompetencie bolo zavedenie pojmu komunikačná kompetencia, ktorý postupne nadobudol veľmi široké uplatnenie (sémantická, pragmatická, hodnotiaca a iná kompetencia).

jazyková komunikácia

jazyková komunikácia — ústne alebo písomné sprostredkovanie informácií rečou. Jazykový komunikačný proces pozostáva z prvkov, ktorými sú účastníci komunikácie (hovoriaci – emitent, počúvajúci – adresát), obsah informácie, kódovanie a dekódovanie informácie pomocou prirodzeného kódu (jazyka). Základný komunikačný model predstavuje vzťah medzi vysielateľom (hovoriacim) a prijímateľom (počúvajúcim), medzi ktorými sa prenáša istá informácia (obsah). Jazyk je kód, ktorý sa chápe ako komplex znakov (signálov, symbolov) a pravidiel ich spájania. Vysielateľom signalizovaný obsah sa po prijatí prijímateľom spracúva, t. j. dekóduje a identifikuje. Fyzikálne nosiče, ktorými sa prekonáva priestorová vzdialenosť, sú kanál alebo médium. Jazyková komunikácia sa skúma v rámci teórie sociálnej komunikácie, sociálneho správania a sociálnych vzťahov ľudí. V rámci teórie rečových aktov sa jazyková komunikácia chápe ako sociálna interakcia. Teória jazykovej komunikácie vznikala v súvislosti s rozvojom kybernetiky a informatiky, resp. teórie informácie (od 40. rokov 20. stor.). Formám a účinkom jazykovej komunikácie sa venovala aj rétorika a teória sociálnej komunikácie. V 50. – 60. rokoch 20. stor. prispela do tohto výskumu aj semiotika. Matematická teória komunikácie sformulovala tzv. komunikačný model. Jeho lingvistické aspekty rozvinul v rámci teórie jazykových funkcií najmä R. O. Jakobson, ktorý rozšíril oznamovaciu, výrazovú a apelovú funkciu jazyka o fatickú, t. j. kontaktovú a metajazykovú funkciu. V 60. rokoch 20. stor. sa zvýšil záujem aj o masovú komunikáciu, jej vzťahom k spoločnosti sa zaoberá najmä sociológia. Analýzu obsahu a spracovania obsahu oznámenia skúma tzv. kritická lingvistika.

jazyková kritika

jazyková kritika — metajazyková aktivita zameraná na odstraňovanie jazykových chýb vo verejných prejavoch a na zvyšovanie ich celkovej úrovne. Jej účastníkmi sú bežní používatelia jazyka aj odborníci. Odborná jazyková kritika sa opiera o teoreticky podložené kritériá hodnotenia, ktoré sú totožné s kodifikačnými kritériami a kritériami rečovej kultúry. V súlade s teoretickými východiskami jazykovej kritiky buď inklinuje k puristickému posudzovaniu prejavov (→ purizmus), alebo k tolerantnejšiemu nazeraniu na ne.

jazyková kultúra

jazyková kultúra

1. stav (úroveň) prostriedkov národného jazyka, najmä jeho funkčne a štýlovo najrozvinutejšieho útvaru, a to spisovného jazyka; rozvíjanie a kultivovanie vyjadrovacích možností spisovného jazyka prostredníctvom slovníkov, gramatík, pravopisných a výslovnostných pravidiel či odporúčaní; stav a úroveň jazykových prejavov v rôznych sférach verejného a súkromného dorozumievania v písanej a hovorenej podobe; kultivovanie a rozvíjanie vyjadrovacích schopností a návykov, ktoré používatelia jazyka uplatňujú v najrôznejších sférach verejného a súkromného vyjadrovania. Jazyková kultúra sa v pôvodnom chápaní obmedzovala najmä na sféru spisovného jazyka. Teória jazykovej kultúry sa preto od začiatku spájala s teóriou spisovného jazyka a funkčnej štylistiky, pričom dôležitými nástrojmi sú kodifikačná a popularizačná činnosť a školská a mimoškolská jazyková výchova;

2. jazykovedný odbor, ktorý si všíma nielen úroveň jazykového vyjadrovania, ale usiluje sa aj o skvalitňovanie alebo rozvíjanie daného stavu. S tým súvisí aj chápanie jazykovej kultúry ako priestoru na isté regulovanie a kultivovanie jazyka, ktoré smeruje buď k premenám (niekedy k zásadnejším, spravidla však len k čiastkovým úpravám), alebo k zachovávaniu či k fixácii (ochrane) existujúceho stavu jazyka, resp. jeho hodnôt (skutočných či zdanlivých). Vonkajšie zásahy do jazyka sa uskutočňujú najmä pri tvorení nových slov, v pravopise, vo výslovnosti a v gramatike. V minulosti boli na Slovensku iniciátormi týchto zmien významní jednotlivci (A. Bernolák, Ľ. Štúr, M. Hattala, S. Cambel, H. Bartek), v súčasnosti sú to zvyčajne jazykovedné inštitúcie, ktoré vydávajú slovníky, gramatiky, odborné časopisy, kodifikačné príručky a i. Teória jazykovej kultúry neskúma len vyjadrovacie možnosti, ktoré jazyk svojim používateľom poskytuje, ale aj spôsob, ako sa tieto možnosti konkrétne využívajú v jazykovej komunikácii, ktorá sa neobmedzuje iba na spisovný jazyk. Okrem jazykovej kultúry sa vyčleňuje kultúra vyjadrovania (kultúra rečových prejavov), v ktorej ide o rešpektovanie platnej kodifikácie, ale najmä o kultivovanosť založenú na primeranom používaní jazykových prostriedkov vzhľadom na istý komunikačný cieľ (v umeleckých a v dôverne či emocionálne ladených prejavoch vystupujú funkčne aj prostriedky nespisovných útvarov). Kým jazyková kultúra má prevažne inštitucionálnu povahu (výkladové slovníky a kodifikačné príručky vydávajú, resp. schvaľujú autoritatívne akademické či školské inštitúcie), kultúra vyjadrovania sa týka všetkých používateľov jazyka, a to najmä tých, ktorí svojimi verejnými prejavmi najviac ovplyvňujú súdobý jazykový úzus a postoje ľudí k nemu (pracovníci médií a vydavateľstiev, spisovatelia, prekladatelia, učitelia, politici a i.). Skúmanie predmetu teórie jazykovej kultúry spojené s normatívnymi aspektmi, t. j. s úsilím ovplyvňovať stav jazyka a správanie jeho používateľov, má dlhú tradíciu (od antiky), ale ako samostatný odbor sa teória jazykovej kultúry konštituovala až v 20. stor. Súčasťou tohto úsilia boli v jednotlivých obdobiach aj puristické tendencie (→ purizmus) vedúce buď k priamočiaremu spravidelňovaniu jazykových paradigiem, alebo k očisťovaniu domáceho jazyka od cudzích prvkov. Súčasná jazyková kultúra nenadväzuje na túto koncepciu, skôr vystupuje proti puristickým príkazom a zákazom, ktoré často obmedzovali rozvoj národného jazyka a jeho funkčnú diferenciáciu. Proti zväzujúcim puristickým kodifikáciám vystúpila už v 30. rokoch 20. stor. pražská lingvistická škola. Na Slovensku trval purizmus dlhšie, lebo v porovnaní s inými krajinami sa oneskoril jeho začiatok (jeho vrcholné obdobie bolo v 30. rokoch 20. stor.).

jazyková norma

jazyková norma — podľa teórie spisovného jazyka pražskej lingvistickej školy súbor jazykových prostriedkov, ktoré jazykové spoločenstvo pravidelne používa a považuje ich za záväzné. Postupom času sa tento pojem rozšíril o pravidlá spájania jazykových prostriedkov, napr. o väzby slovies a adjektív, tvorenie slov, syntaktické schémy, podľa ktorých sa vytvárajú vety, začleňovanie nových slov do morfologického systému jazyka ap. Do jazykovej normy nepatria slová a tvary, ktoré možno utvoriť, ale tie, ktoré sa skutočne používajú, t. j. tie, ktoré sú všeobecne prijateľné a pociťujú sa ako relatívne záväzné. Jazyková norma je variantná a zároveň implicitná (uložená v mysliach hovoriacich príslušným jazykom), dlhodobo patrí k centrálnym pojmom teórie a praxe jazykovej kultúry a je predmetom skúmania a poznávania. Prameňom poznania normy spisovného jazyka je spisovný úzus, ktorý v súčasnosti tvoria predovšetkým písané a hovorené verejné (publicistické) prejavy a jazykové prejavy vzdelaných vrstiev. Oproti minulosti je už menej významným zdrojom umelecká literatúra aj preto, že autori umeleckých textov v nich využívajú všetky jazykové prostriedky (spisovné i nespisovné). Niektoré javy spisovnej normy sú kodifikované (zaznamenané) v autoritatívnych príručkách, ktoré sa usilujú odrážať spisovný úzus čo najpresnejšie. Jazykovedci môžu do spisovného úzu zasahovať prostredníctvom kodifikácie, a podporovať tým jeho ustálenosť, systémovosť a dynamiku a rozhodovať, ktoré varianty do spisovnej normy patria a ktoré nie. Vývoj chápania jazykovej normy ovplyvnilo zavedenie tzv. komunikačných noriem vnímaných ako pravidlá a zásady, podľa ktorých sa intuitívne volia jazykové prostriedky považované v danej situácii za vhodné, primerané, prípadne kultivované, prestížne či správne. V tomto zmysle sú komunikačné normy nadradené jazykovej norme.

jazyková politika

jazyková politika — systém opatrení podložených dlhodobejšou koncepciou týkajúcou sa funkčného rozdelenia jazykov, ako aj jazykových podsystémov a jazykových noriem. Niekedy sa v rovnakom význame používa pojem jazykové plánovanie. V európskom kontexte sa jazyková politika týka: a) úprav vzťahu medzi jednotlivými jazykmi koexistujúcimi v rámci istej spoločnosti, teritória, regiónu ap., kde sa rieši problém úradného, oficiálneho, vyučovacieho, resp. aj liturgického jazyka, možnosti vydávania časopisov, kníh a odbornej literatúry v istom jazyku, prístupu istých jazykov do rozhlasu a televízie ap.; b) riešenia vzťahu medzi spisovným a nespisovným jazykom; c) riešenia vzťahu medzi písaným a hovoreným jazykom, t. j. otázok písma, pravopisných a výslovnostných noriem, transkripcie cudzích slov v jazyku ap.; d) regulácie tvorby slovnej zásoby, najmä preberania slov z cudzích jazykov; e) usmerňovania pri používaní medzinárodných prostriedkov jazykovej komunikácie, tzv. plánových jazykov (napr. esperanta) a tzv. svetových jazykov, ako aj pri ich výučbe ap. Obvykle aj v rámci tej istej spoločnosti, teritória či národa existuje viac prístupov k jazykovým otázkam, a teda aj viac jazykových politík. Všeobecne sa jazyková politika rozdeľuje na konzervatívnu, ktorá kladie dôraz na stabilitu jazykových noriem a striktne kontroluje slovnú zásobu spisovného jazyka, a jazykovú politiku otvorenú zmenám. Jazykové politiky puristického zamerania sa usilujú o jasné vymedzenie istého jazyka v oblasti lexiky a gramatiky voči príbuzným alebo svetovým jazykom, liberálnejšie jazykové politiky pripúšťajú vplyv iných jazykov na slovnú zásobu jazyka. Súčasťou demokratickej jazykovej politiky je aj podpora nerozvinutých jazykov (napr. rómčiny). Diskriminujúca jazyková politika sa usiluje o vytláčanie minoritných jazykov alebo nekodifikovaných jazykových foriem na okraj záujmu spoločnosti. Dejiny jazykovej politiky sú známe už od antiky, rozvíjali ju intenzívne najmä cirkvi. V sekularizovanej podobe sa jej začiatky spájajú s Talianskom v období renesancie a s Francúzskom v čase pôsobenia kardinála de Richelieu (1. polovica 17. stor.), keď vznikli prvé inštitúcie dbajúce na čistotu jazyka a vydávajúce slovníky spisovného jazyka i rôzne jazykové príručky.

jazyková poradňa

jazyková poradňa — služba v oblasti jazykovej kultúry poskytovaná širokej verejnosti pracovníkmi Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV telefonickou, listovou a novšie i elektronickou formou a formou rozhlasového vysielania (od 1971 sa ňou zaoberajú pracovníci oddelenia jazykovej kultúry a terminológie). Poradenstvo sa najčastejšie týka pravopisu, výslovnosti, skloňovania a časovania, významu, pôvodu a správnosti utvárania slov, vhodnosti ich použitia v určitom kontexte, správnosti štylizácie viet a súvetí ap. Verejne sa jazyková poradňa začala vysielať 1947 v Československom rozhlase v Bratislave (resp. od 1991 v Slovenskom rozhlase, dnes Rozhlas a televízia Slovenska), spočiatku (1947 – 48) ju viedli pracovníci Jazykovedného odboru Matice slovenskej v Martine (rubrika Hovoríte správne?), od 1952 pracovníci JÚĽŠ SAV (1956 – 2003 sa vysielala relácia s názvom Jazyková poradňa, od 2003 rubrika Slovenčina na slovíčko). Staršie príspevky jazykovej poradne vyšli knižne pod názvom Jazyková poradňa (1957 – 68, 5 zväzkov) a v publikáciách Jazyková poradňa odpovedá (1988) a Spytovali ste sa (2017). V súčasnosti sú príspevky jazykovej poradne uverejňované v časopise Kultúra slova a predovšetkým vo webovej databáze.

jazyková rodina

jazyková rodina — viacero geneticky (svojím pôvodom) príbuzných jazykov, ktoré vznikli z jedného spoločného prajazyka, a to skutočne jestvujúceho, napr. románske jazyky z ľudovej latinčiny (sermo vulgaris), alebo len predpokladaného a rekonštruovaného na základe spoločných znakov (napr. indoeurópsky prajazyk, praslovančina). V týchto jazykoch sú dokázateľné zhody vo zvukovej rovine, v gramatickej stavbe i v slovnej zásobe. Stupeň blízkosti (miera zhôd) medzi jazykmi patriacimi do jednej jazykovej rodiny môže byť rozličný, závisí od rozdielneho vývinu, geografických podmienok i od kontaktov s jazykmi iných jazykových rodín. Termín jazyková rodina sa začal používať v 19. stor. v tzv. rodostromovej teórii (A. Schleicher) pri pokusoch o rekonštrukciu indoeurópskeho prajazyka (→ indoeuropeistika) ako hypotetického genetického východiska indoeurópskych jazykov, pričom sa predpokladalo jeho postupné rozčleňovanie na jednotlivé jazyky, t. j. jednotlivé indoeurópske jazyky sa utvárali na základe divergentného vývoja (na základe konvergentného vývoja sa jazyky zaraďujú do jazykových zväzov). Jazyková rodina sa ďalej člení na vetvy (napr. jazyková rodina indoeurópskych jazykov sa člení na vetvu slovanských, germánskych, románskych a iných jazykov) a ako nižšia jednotka sa vyčleňuje jazyková skupina (napr. vo vetve slovanských jazykov sú to jazykové skupiny západoslovanských, južnoslovanských a východoslovanských jazykov), ktorá sa niekedy môže ďalej členiť na podskupiny. Jazyková rodina v takomto širšom význame sa nazýva jazyková rodina druhého stupňa. V užšom význame sa termínom jazyková rodina niekedy označuje vetva jazykov, ktoré majú spoločný prajazyk, vtedy ide o jazykovú rodinu prvého stupňa, napr. románska jazyková rodina (patria do nej jazyky, ktorých pôvod sa odvodzuje od ľudovej latinčiny, t. j. taliančina, francúzština, španielčina a i.) alebo slovanská jazyková rodina (jazyky, ktorých pôvod sa odvodzuje od rekonštruovanej praslovančiny, t. j. slovenčina, čeština, ruština a i.).

jazyková rovina

jazyková rovina, jazykový plán — relatívne uzavretá zložka jazykového systému (→ systém jazyka) alebo jazykového opisu zahŕňajúca inventár ich prvkov (t. j. jazykových jednotiek), vzťahy a súbor operácií medzi nimi. Rozlišuje sa viacero systémov jazykovej roviny, najjednoduchšie je delenie na zvukovú (fonetickú, resp. fonologickú, ktorá je vytvorená zo zvukových prvkov) a obsahovú (významovú) jazykovú rovinu. Podľa charakteru prvkov sa rozlišuje morfologická, ktorá zahŕňa morfémy, a syntaktická jazyková rovina, na ktorej sa pracuje so syntagmami a vetnými členmi. Jednotky vyššej jazykovej roviny sú zložené z jednotiek nižšej jazykovej roviny (napr. morfémy z foném a vety zo slov). V transformačnej gramatike sa rozlišuje syntaktická časť ako základná časť jazykovej roviny a fonologická a sémantická časť ako interpretačné časti jazykovej roviny. J. Horecký rozčlenil jazykovú rovinu trojstupňovo na syntaktickú, onomatologickú a fonologickú. Na syntaktickej jazykovej rovine sú základnými prvkami subjekt a predikát, na onomatologickej jazykovej rovine koreň, báza (→ základové slovo) a derivačná morféma a na fonologickej jazykovej rovine fonéma a dištinktívny (rozlišujúci) príznak. V jednotlivých jazykových rovinách sa konkrétne jazykové výrazy formujú pomocou operačných pravidiel.

jazyková situácia

jazyková situácia — všeobecný spoločenský stav, v ktorom sa príslušné jazyky nachádzajú a vyvíjajú na určitom území (v krajine, teritóriu) v určitom časovom období a v určitých politických, sociálnych a kultúrnych podmienkach, napr. jazyková situácia vo Francúzsku, súčasná jazyková situácia na Slovensku, jazyková situácia v Európskej únii a jej budúcnosť alebo jazyková situácia v Južnej Amerike. Jazyková situácia je všeobecnejší pojem než komunikačná situácia predstavujúca súbor okolností, za ktorých sa odohráva rečová činnosť a ktoré túto činnosť spoluvytvárajú a ovplyvňujú (komunikačná udalosť, partneri komunikácie).

jazyková škola

jazyková škola

1. inštitúcia celoživotného záujmového vzdelávania poskytujúca verejnosti formou jazykových kurzov možnosť študovať cudzie jazyky a získať jazykové vzdelanie na úrovniach stanovených Spoločným európskym referenčným rámcom pre jazyky (angl. Common European Framework of Reference for Languages) vydaným 2001 Radou Európy. Referenčný rámec obsahuje šesť stupňov verbálnej, komunikačnej a kompetenčnej úrovne v danom cudzom jazyku: A1 a A2 (používateľ základov jazyka), B1 a B2 (samostatný používateľ jazyka), C1 a C2 (skúsený používateľ jazyka). Činnosť jazykovej školy na Slovensku v súčasnosti upravujú zákon o výchove a vzdelávaní (pre jazykové školy zaradené do siete škôl a školských zariadení Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR), zákon o celoživotnom vzdelávaní (pre akreditované kurzy) a živnostenský zákon. Kvalita a obsah neformálneho jazykového vzdelávania sú garantované štátom (v rozsahu zákona, podľa ktorého je jazyková škola zriadená). Jazykové školy zaradené do siete škôl a školských zariadení Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR kontroluje školská inšpekcia a môžu mať oprávnenie vykonávať štátne jazykové skúšky, na jazykové školy (na ich prácu a obsah štúdia) zriadené ako podnikateľské alebo neziskové subjekty nemá ministerstvo vplyv.

Jazykové školy na Slovensku boli zriaďované štátom, rôznymi inštitúciami (napr. cirkvami) a súkromnými osobami. Po 1918 organizovalo jazykové kurzy kresťanské združenie YMCA. Po 1945 sa záujmové štúdium cudzích jazykov začalo rozširovať, organizovali ho kultúrno-osvetové a kultúrno-výchovné zariadenia, významnú úlohu mali aj jazykové oddelenie Slovenského stenografického a jazykovedného ústavu v Bratislave (založený 1953) a jazykové kurzy v hospodárskych školách pre pracujúcich (1955 – 58). Do 1989 pôsobilo na Slovensku sedem štátnych jazykových škôl (v Bratislave, založená 1953; Žiline, 1963; Prešove, 1963; Poprade, 1965; Banskej Bystrici, 1976; Liptovskom Mikuláši, 1986; Nitre, 1988) a dve ľudové školy jazykov (v Košiciach, založená 1963; Trenčíne, 1965), ktoré okrem osvetových činností zabezpečovali záujmové vzdelávanie cudzích jazykov, vykonávanie štátnych jazykových skúšok a vydávanie rôznych všeobecných a špeciálnych osvedčení. Po 1989 sa rozšírila ponuka rôznych intenzívnych, polointenzívnych, akreditovaných i neakreditovaných jazykových kurzov končiacich sa štátnou jazykovou skúškou, zahraničným certifikátom alebo osvedčením. Najstaršou a v súčasnosti najväčšou jazykovou školou na Slovensku je Jazyková škola (2008 pretransformovaná zo Štátnej jazykovej školy založenej 1953) v Bratislave, ktorá poskytuje neformálne záujmové vzdelávanie v cudzích jazykoch vo všetkých stupňoch jazykového vzdelania. Každoročne ju navštevuje okolo 5-tis. poslucháčov, štátnu jazykovú skúšku vykonáva okolo tisíc kandidátov skúšky. V súčasnosti (2018) vyučuje anglický, nemecký, francúzsky, španielsky, taliansky, dánsky, švédsky, ruský, slovenský (pre cudzincov), latinský, hebrejský, arabský, japonský, kórejský i čínsky jazyk a má oprávnenie vykonávať všetky druhy štátnych jazykových skúšok;

2. neoficiálny názov základnej alebo strednej školy s rozšíreným vyučovaním cudzích jazykov alebo s dvojjazyčným vyučovaním zaradenej do siete škôl a školských zariadení Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.