Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 181 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

jednotný systém elektronických počítačov

jednotný systém elektronických počítačov, JSEP — spoločný projekt (1969 – 89) vývoja a výroby počítačov krajín RVHP (→ Rada vzájomnej hospodárskej pomoci) reagujúci na úspešný rozvoj počítačov v krajinách vtedajšej západnej Európy a USA.

Prvá etapa projektu (JSEP 1) bola zameraná na vývoj a výrobu počítačov tretej generácie (→ generácia) a riešila otázky kompatibility jednotlivých zariadení, jednotného programovania, ako aj inštalácie počítačov a ich údržby. Cieľom však bolo dosiahnuť kompatibilitu počítačov JSEP 1 s počítačmi radu IBM 360. Výsledkom práce prvej etapy boli počítače s typovým označením EC 1010 (vyrábaný v Maďarsku), EC 1020 (v Bulharsku a ZSSR), EC 1021 (v ČSSR), EC 1030 a EC 1050 (v ZSSR) a EC 1040 (v NDR), pre ktoré boli vytvorené štyri operačné systémy: OS 10 EC, MOS EC, DOS EC, OS EC. Počítač EC 1021 vyrábaný v ČSSR bol po maďarskom počítači EC 1010 najmenší univerzálny počítač radu JSEP 1 určený na hromadné spracovanie údajov. Pomerne veľký výkon dosahoval vďaka použitiu rýchlej zápisníkovej a riadiacej pamäte. Používal 65 inštrukcií, 16-bitové adresovanie, riadiacu pamäť s kapacitou 3 072 bajtov a s vybavovacou dĺžkou cyklu 300 ns a bol úplne kompatibilný s počítačmi Siemens 4004 a IBM 360.

Druhú etapu projektu (JSEP 2) tvorili počítače 3,5-tej generácie s typovým označením EC 1015 (vyrábané v Maďarsku), EC 1025 (v ČSSR), EC 1035, EC 1045 a EC 1065 (v ZSSR) a EC 1055 (v NDR). Čs. počítač EC 1025 používal virtuálnu pamäť s veľkosťou 16 MiB (mebibajtov), bol ovládaný pomocou konzolového displeja, záznam o chode systému a poruchových stavoch sa ukladal na pružný disk, operačná pamäť mala veľkosť 256 KiB (kibibajtov) a procesor pracoval rýchlosťou 30 – 40 tis. operácií za sekundu. R. 1985 – 86 bol s označením EC 1027 inovovaný. Jeho operačná rýchlosť dosiahla 200 tis. operácií za sekundu (s použitím operačnej pamäte veľkosti 2 MiB).

Po 1989 bol vývoj počítačov radu JSEP ukončený.

Jelinek, Frederick

Jelinek, Frederick, 18. 11. 1932 Kladno – 14. 9. 2010 Baltimore — americký informatik a počítačový lingvista českého pôvodu. Od 1955 občan USA, 1956 – 62 študoval v Massachusettskom technologickom inštitúte, 1959 – 62 tam pôsobil ako lektor, 1962 – 74 na Cornellovej univerzite v Ithace (od 1972 profesor), 1972 – 93 vedúci manažér vo Watsonovom výskumnom centre spoločnosti IBM (Thomas J. Watson Research Center) v Columbii, kde viedol výskum v oblasti automatického rozpoznávania reči, od 1993 profesor a riaditeľ Centra na spracovanie jazyka a reči na Univerzite Johnsa Hopkinsa v Baltimore. Priekopník a hlavný organizátor výskumu analýzy hovorenej reči pomocou štatistických metód. Jeho koncepcia a výsledky výskumu sú aj v súčasnosti základom všetkých významných systémov na rozpoznávanie reči, vďaka čomu sa počítače či mobilné telefóny dajú ovládať hlasom. Autor celosvetovo uznávaných základných prác Pravdepodobnostná teória informácie (Probabilistic Information Theory, 1968) a Štatistické metódy na rozpoznávanie reči (Statistical Methods for Speech Recognition, 1998), ako aj množstva štúdií. Člen viacerých vedeckých spoločností, napr. od 2006 Národnej akadémie technických vied (National Academy of Engineering, NAE) i redakčných rád významných časopisov. Získal množstvo ocenení, napr. Medailu tretieho tisícročia (Millennium Medal, 2000) spoločnosti IEEE. Významne prispel k rozvoju centier spoločnosti IBM v Prahe a Bratislave v 90-tych rokoch 20. stor., ako aj k rozvoju výskumu automatického rozpoznávania rečového signálu na Karlovej univerzite v Prahe, ktorá mu 2001 udelila titul Dr. h. c.

Jazygovia

Jazygovia, lat. Iazyges — pôvodne sarmatský kočovný kmeň (→ Sarmati), ktorý v 5. stor. pred n. l. sídlil okolo Maiótskeho jazera (gr. Maiótis limné, lat. Palus Maeotis, dnes Azovské more) pri dolnom toku rieky Tanais (Don) v susedstve iných sarmatských kmeňov. V 2. stor. pred n. l. sa Jazygovia presúvali na západ k rieke Dneper, po prekročení Karpát sa 40 – 45 n. l. pod tlakom Dákov (→ Dáci) usadili na území medzi Dunajom a Tisou, odkiaľ so spojencami Kvádmi Dákov vytlačili. Istý čas sídlili aj na území dnešného južného Slovenska. Počas Trajánových vojen s Dákmi (začiatkom 2. stor. n. l.) stáli na rímskej strane, neskôr spolu s ďalšími kmeňmi útočili na rímske územie (→ markomanské vojny). V 3. stor. útočili na územie provincie Moesia na dolnom Dunaji.

jazykový zväz

jazykový zväz — v areálnej klasifikácii jazykov skupina jazykov, ktoré majú veľké množstvo spoločných kultúrnych slov a veľkú podobnosť v syntaxi a morfologickej stavbe, pričom ich štruktúrne paralely nevyplývajú z príbuznosti (ako pri genetickej klasifikácii jazykov; → jazyková rodina), ale z konvergentného vývoja (vzájomného ovplyvňovania sa) na základe dlhodobých jazykových kontaktov v jednom geografickom regióne. Na tomto základe sa hovorí napr. o stredoeurópskom (podunajskom) jazykovom zväze, do ktorého patria nemčina, čeština, slovenčina, maďarčina, prípadne aj slovinčina a chorvátčina (ako jazyky bývalého Rakúsko-Uhorska), balkánskom jazykovom zväze, do ktorého patria bulharčina, macedónčina, rumunčina (moldavčina) a albánčina, prípadne aj srbčina a novogréčtina, a eurázijskom jazykovom zväze, do ktorého by patrili jazyky východnej Európy a bývalého Sovietskeho zväzu ap.

jazykové vedomie

jazykové vedomie — súhrn jazykových a metajazykových znalostí, ktoré sú základom ovládania jazyka a vyvodzovania úsudkov v jazykových štruktúrach a ich používaní. Tieto znalosti nadobúdajú používatelia jazyka predovšetkým zhromažďovaním jazykových skúseností v komunikácii a dopĺňajú si ich jazykovým vzdelávaním v škole, resp. štúdiom jazyka. Podľa toho má jazykové vedomie u jednotlivcov odlišnú úroveň, rozlišuje sa napr. bežné, poučené a odborné jazykové vedomie. Súčasťou jazykového vedomia sú aj znalosti, ktoré umožňujú používateľovi jazyka odlíšiť vyšší či nižší stupeň prirodzenosti (normálnosti, príznakovosti) jazykových štruktúr. Pri prirodzenom osvojovaní si jazyka používateľ nadobúda aj schopnosť vnímať isté štruktúry ako systémovo primeranejšie, resp. menej primerané ako iné štruktúry, čo sa prejavuje v jeho sklone preferovať menej príznakové jazykové javy. Napriek tomu, že ide o vedomie, zahŕňajú sa doň aj neuvedomované jazykové znalosti čiže aj jazyková intuícia. Práve preto sa niekedy rozlišuje medzi jazykovým vedomím a jazykovým povedomím (považuje sa len za knižný výraz s tým istým významom ako vedomie). Predpokladá sa, že popri individuálnom jazykovom vedomí jestvuje aj spoločenské jazykové vedomie, ktorého základom je celé jazykové znalostné bohatstvo daného jazykového spoločenstva.

jazykové pravidlo

jazykové pravidlo — implikačný vzťah, ktorého obsahom je opakovaný výskyt istého jazykového javu podmienený výskytom iného javu. Podkladom jazykového pravidla sú zákonitosti, ktoré fungujú ako organizačný základ jazykového systému. So zreteľom na svoju funkciu sa členia na štatistické, ktoré informujú len o rozsahu výskytu pravidelností v danom jazyku, generatívne, ktoré zobrazujú reálne utváranie jazykových štruktúr, a preskriptívne, ktoré majú funkciu jazykového predpisu, resp. odporúčania.

jazyková situácia

jazyková situácia — všeobecný spoločenský stav, v ktorom sa príslušné jazyky nachádzajú a vyvíjajú na určitom území (v krajine, teritóriu) v určitom časovom období a v určitých politických, sociálnych a kultúrnych podmienkach, napr. jazyková situácia vo Francúzsku, súčasná jazyková situácia na Slovensku, jazyková situácia v Európskej únii a jej budúcnosť alebo jazyková situácia v Južnej Amerike. Jazyková situácia je všeobecnejší pojem než komunikačná situácia predstavujúca súbor okolností, za ktorých sa odohráva rečová činnosť a ktoré túto činnosť spoluvytvárajú a ovplyvňujú (komunikačná udalosť, partneri komunikácie).

jazyková rovina

jazyková rovina, jazykový plán — relatívne uzavretá zložka jazykového systému (→ systém jazyka) alebo jazykového opisu zahŕňajúca inventár ich prvkov (t. j. jazykových jednotiek), vzťahy a súbor operácií medzi nimi. Rozlišuje sa viacero systémov jazykovej roviny, najjednoduchšie je delenie na zvukovú (fonetickú, resp. fonologickú, ktorá je vytvorená zo zvukových prvkov) a obsahovú (významovú) jazykovú rovinu. Podľa charakteru prvkov sa rozlišuje morfologická, ktorá zahŕňa morfémy, a syntaktická jazyková rovina, na ktorej sa pracuje so syntagmami a vetnými členmi. Jednotky vyššej jazykovej roviny sú zložené z jednotiek nižšej jazykovej roviny (napr. morfémy z foném a vety zo slov). V transformačnej gramatike sa rozlišuje syntaktická časť ako základná časť jazykovej roviny a fonologická a sémantická časť ako interpretačné časti jazykovej roviny. J. Horecký rozčlenil jazykovú rovinu trojstupňovo na syntaktickú, onomatologickú a fonologickú. Na syntaktickej jazykovej rovine sú základnými prvkami subjekt a predikát, na onomatologickej jazykovej rovine koreň, báza (→ základové slovo) a derivačná morféma a na fonologickej jazykovej rovine fonéma a dištinktívny (rozlišujúci) príznak. V jednotlivých jazykových rovinách sa konkrétne jazykové výrazy formujú pomocou operačných pravidiel.

jazyková poradňa

jazyková poradňa — služba v oblasti jazykovej kultúry poskytovaná širokej verejnosti pracovníkmi Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV telefonickou, listovou a novšie i elektronickou formou a formou rozhlasového vysielania (od 1971 sa ňou zaoberajú pracovníci oddelenia jazykovej kultúry a terminológie). Poradenstvo sa najčastejšie týka pravopisu, výslovnosti, skloňovania a časovania, významu, pôvodu a správnosti utvárania slov, vhodnosti ich použitia v určitom kontexte, správnosti štylizácie viet a súvetí ap. Verejne sa jazyková poradňa začala vysielať 1947 v Československom rozhlase v Bratislave (resp. od 1991 v Slovenskom rozhlase, dnes Rozhlas a televízia Slovenska), spočiatku (1947 – 48) ju viedli pracovníci Jazykovedného odboru Matice slovenskej v Martine (rubrika Hovoríte správne?), od 1952 pracovníci JÚĽŠ SAV (1956 – 2003 sa vysielala relácia s názvom Jazyková poradňa, od 2003 rubrika Slovenčina na slovíčko). Staršie príspevky jazykovej poradne vyšli knižne pod názvom Jazyková poradňa (1957 – 68, 5 zväzkov) a v publikáciách Jazyková poradňa odpovedá (1988) a Spytovali ste sa (2017). V súčasnosti sú príspevky jazykovej poradne uverejňované v časopise Kultúra slova a predovšetkým vo webovej databáze.

jazyková politika

jazyková politika — systém opatrení podložených dlhodobejšou koncepciou týkajúcou sa funkčného rozdelenia jazykov, ako aj jazykových podsystémov a jazykových noriem. Niekedy sa v rovnakom význame používa pojem jazykové plánovanie. V európskom kontexte sa jazyková politika týka: a) úprav vzťahu medzi jednotlivými jazykmi koexistujúcimi v rámci istej spoločnosti, teritória, regiónu ap., kde sa rieši problém úradného, oficiálneho, vyučovacieho, resp. aj liturgického jazyka, možnosti vydávania časopisov, kníh a odbornej literatúry v istom jazyku, prístupu istých jazykov do rozhlasu a televízie ap.; b) riešenia vzťahu medzi spisovným a nespisovným jazykom; c) riešenia vzťahu medzi písaným a hovoreným jazykom, t. j. otázok písma, pravopisných a výslovnostných noriem, transkripcie cudzích slov v jazyku ap.; d) regulácie tvorby slovnej zásoby, najmä preberania slov z cudzích jazykov; e) usmerňovania pri používaní medzinárodných prostriedkov jazykovej komunikácie, tzv. plánových jazykov (napr. esperanta) a tzv. svetových jazykov, ako aj pri ich výučbe ap. Obvykle aj v rámci tej istej spoločnosti, teritória či národa existuje viac prístupov k jazykovým otázkam, a teda aj viac jazykových politík. Všeobecne sa jazyková politika rozdeľuje na konzervatívnu, ktorá kladie dôraz na stabilitu jazykových noriem a striktne kontroluje slovnú zásobu spisovného jazyka, a jazykovú politiku otvorenú zmenám. Jazykové politiky puristického zamerania sa usilujú o jasné vymedzenie istého jazyka v oblasti lexiky a gramatiky voči príbuzným alebo svetovým jazykom, liberálnejšie jazykové politiky pripúšťajú vplyv iných jazykov na slovnú zásobu jazyka. Súčasťou demokratickej jazykovej politiky je aj podpora nerozvinutých jazykov (napr. rómčiny). Diskriminujúca jazyková politika sa usiluje o vytláčanie minoritných jazykov alebo nekodifikovaných jazykových foriem na okraj záujmu spoločnosti. Dejiny jazykovej politiky sú známe už od antiky, rozvíjali ju intenzívne najmä cirkvi. V sekularizovanej podobe sa jej začiatky spájajú s Talianskom v období renesancie a s Francúzskom v čase pôsobenia kardinála de Richelieu (1. polovica 17. stor.), keď vznikli prvé inštitúcie dbajúce na čistotu jazyka a vydávajúce slovníky spisovného jazyka i rôzne jazykové príručky.

jazyková typológia

jazyková typológia — systém (resp. viacero systémov) klasifikácie jazykov na základe gramatických znakov. Typologická klasifikácia sa líši od genetickej klasifikácie, ktorá triedi jazyky do jazykových rodín primárne podľa pôvodu, t. j. podľa prajazykov, a od areálnej (zemepisnej) klasifikácie, ktorá zoskupuje jazyky do jazykových zväzov na základe podobností vzniknutých ako výsledok kontaktov. K prvým typológiám patrí jazyková typológia vypracovaná A. W. Schlegelom a W. Humboldtom, podľa ktorých sa jazyky na základe morfologických kritérií členia na syntetické a analytické. Syntetické jazyky vyjadrujú vzťahy (aspoň sčasti) afixmi; patria sem flektívne (→ flektívny typ jazyka, napr. slovenčina), aglutinačné (→ aglutinačný typ jazyka, napr. maďarčina alebo turečtina) a polysyntetické jazyky (skladajúce rôzne kmene slov do slova, ktoré tak tvorí vetu, napr. irokézske jazyky). Analytické jazyky používajú na vyjadrenie syntaktických funkcií slovosledné pravidelnosti alebo neviazané funkčné slová; patrí sem skupina izolovaných jazykov (napr. čínština). Uvedené schémy sú len prototypové, v skutočnosti tzv. čisté typy jazykov nejestvujú. Vychádzajúc z tézy, že vlastnosti jazykov ako izolovanosť, aglutinatívnosť a flektívnosť sú zastúpené v jazykoch v rôznej miere, vypracoval Joseph Harold Greenberg (*1915, †2001) škálu 10 hodnôt morfologických a syntaktických vlastností, ktoré umožňujú presnejšie merať a exaktnejšie porovnávať jazyky navzájom. Túto koncepciu podrobnejšie pomocou numerickej taxonómie prepracovali Gabriel Altmann (*1931) a Werner Lehfeldt (*1943). Pokrok v jazykovej typológii predstavuje aj slovosledná typológia J. H. Greenberga, ktorý sa opieral o syntaktické kritériá a jazyky klasifikoval pomocou následnosti podmetu (subjekt, S), predmetu (objekt, O) a prísudku (sloveso, verbum, V) v jednotlivých jazykoch. Podľa toho potom rozlíšil jazyky SVO (napr. angličtina, čínština a slovenčina), jazyky SOV (napr. turečtina, japončina a latinčina) a jazyky VSO (napr. waleština a tagalogčina). Relačná typológia (morfosyntaktického typu) člení jazyky na akuzatívne, ktoré sa vyznačujú tým, že pôvodca deja (agens) je podmetom (patrí k nim väčšina európskych jazykov vrátane slovenčiny), a ergatívne, pri ktorých pôvodca deja (agens) nie je podmetom, ale predmetom v osobitnom páde ergatíve.

jazyková norma

jazyková norma — podľa teórie spisovného jazyka pražskej lingvistickej školy súbor jazykových prostriedkov, ktoré jazykové spoločenstvo pravidelne používa a považuje ich za záväzné. Postupom času sa tento pojem rozšíril o pravidlá spájania jazykových prostriedkov, napr. o väzby slovies a adjektív, tvorenie slov, syntaktické schémy, podľa ktorých sa vytvárajú vety, začleňovanie nových slov do morfologického systému jazyka ap. Do jazykovej normy nepatria slová a tvary, ktoré možno utvoriť, ale tie, ktoré sa skutočne používajú, t. j. tie, ktoré sú všeobecne prijateľné a pociťujú sa ako relatívne záväzné. Jazyková norma je variantná a zároveň implicitná (uložená v mysliach hovoriacich príslušným jazykom), dlhodobo patrí k centrálnym pojmom teórie a praxe jazykovej kultúry a je predmetom skúmania a poznávania. Prameňom poznania normy spisovného jazyka je spisovný úzus, ktorý v súčasnosti tvoria predovšetkým písané a hovorené verejné (publicistické) prejavy a jazykové prejavy vzdelaných vrstiev. Oproti minulosti je už menej významným zdrojom umelecká literatúra aj preto, že autori umeleckých textov v nich využívajú všetky jazykové prostriedky (spisovné i nespisovné). Niektoré javy spisovnej normy sú kodifikované (zaznamenané) v autoritatívnych príručkách, ktoré sa usilujú odrážať spisovný úzus čo najpresnejšie. Jazykovedci môžu do spisovného úzu zasahovať prostredníctvom kodifikácie, a podporovať tým jeho ustálenosť, systémovosť a dynamiku a rozhodovať, ktoré varianty do spisovnej normy patria a ktoré nie. Vývoj chápania jazykovej normy ovplyvnilo zavedenie tzv. komunikačných noriem vnímaných ako pravidlá a zásady, podľa ktorých sa intuitívne volia jazykové prostriedky považované v danej situácii za vhodné, primerané, prípadne kultivované, prestížne či správne. V tomto zmysle sú komunikačné normy nadradené jazykovej norme.

jazyková kultúra

jazyková kultúra

1. stav (úroveň) prostriedkov národného jazyka, najmä jeho funkčne a štýlovo najrozvinutejšieho útvaru, a to spisovného jazyka; rozvíjanie a kultivovanie vyjadrovacích možností spisovného jazyka prostredníctvom slovníkov, gramatík, pravopisných a výslovnostných pravidiel či odporúčaní; stav a úroveň jazykových prejavov v rôznych sférach verejného a súkromného dorozumievania v písanej a hovorenej podobe; kultivovanie a rozvíjanie vyjadrovacích schopností a návykov, ktoré používatelia jazyka uplatňujú v najrôznejších sférach verejného a súkromného vyjadrovania. Jazyková kultúra sa v pôvodnom chápaní obmedzovala najmä na sféru spisovného jazyka. Teória jazykovej kultúry sa preto od začiatku spájala s teóriou spisovného jazyka a funkčnej štylistiky, pričom dôležitými nástrojmi sú kodifikačná a popularizačná činnosť a školská a mimoškolská jazyková výchova;

2. jazykovedný odbor, ktorý si všíma nielen úroveň jazykového vyjadrovania, ale usiluje sa aj o skvalitňovanie alebo rozvíjanie daného stavu. S tým súvisí aj chápanie jazykovej kultúry ako priestoru na isté regulovanie a kultivovanie jazyka, ktoré smeruje buď k premenám (niekedy k zásadnejším, spravidla však len k čiastkovým úpravám), alebo k zachovávaniu či k fixácii (ochrane) existujúceho stavu jazyka, resp. jeho hodnôt (skutočných či zdanlivých). Vonkajšie zásahy do jazyka sa uskutočňujú najmä pri tvorení nových slov, v pravopise, vo výslovnosti a v gramatike. V minulosti boli na Slovensku iniciátormi týchto zmien významní jednotlivci (A. Bernolák, Ľ. Štúr, M. Hattala, S. Cambel, H. Bartek), v súčasnosti sú to zvyčajne jazykovedné inštitúcie, ktoré vydávajú slovníky, gramatiky, odborné časopisy, kodifikačné príručky a i. Teória jazykovej kultúry neskúma len vyjadrovacie možnosti, ktoré jazyk svojim používateľom poskytuje, ale aj spôsob, ako sa tieto možnosti konkrétne využívajú v jazykovej komunikácii, ktorá sa neobmedzuje iba na spisovný jazyk. Okrem jazykovej kultúry sa vyčleňuje kultúra vyjadrovania (kultúra rečových prejavov), v ktorej ide o rešpektovanie platnej kodifikácie, ale najmä o kultivovanosť založenú na primeranom používaní jazykových prostriedkov vzhľadom na istý komunikačný cieľ (v umeleckých a v dôverne či emocionálne ladených prejavoch vystupujú funkčne aj prostriedky nespisovných útvarov). Kým jazyková kultúra má prevažne inštitucionálnu povahu (výkladové slovníky a kodifikačné príručky vydávajú, resp. schvaľujú autoritatívne akademické či školské inštitúcie), kultúra vyjadrovania sa týka všetkých používateľov jazyka, a to najmä tých, ktorí svojimi verejnými prejavmi najviac ovplyvňujú súdobý jazykový úzus a postoje ľudí k nemu (pracovníci médií a vydavateľstiev, spisovatelia, prekladatelia, učitelia, politici a i.). Skúmanie predmetu teórie jazykovej kultúry spojené s normatívnymi aspektmi, t. j. s úsilím ovplyvňovať stav jazyka a správanie jeho používateľov, má dlhú tradíciu (od antiky), ale ako samostatný odbor sa teória jazykovej kultúry konštituovala až v 20. stor. Súčasťou tohto úsilia boli v jednotlivých obdobiach aj puristické tendencie (→ purizmus) vedúce buď k priamočiaremu spravidelňovaniu jazykových paradigiem, alebo k očisťovaniu domáceho jazyka od cudzích prvkov. Súčasná jazyková kultúra nenadväzuje na túto koncepciu, skôr vystupuje proti puristickým príkazom a zákazom, ktoré často obmedzovali rozvoj národného jazyka a jeho funkčnú diferenciáciu. Proti zväzujúcim puristickým kodifikáciám vystúpila už v 30. rokoch 20. stor. pražská lingvistická škola. Na Slovensku trval purizmus dlhšie, lebo v porovnaní s inými krajinami sa oneskoril jeho začiatok (jeho vrcholné obdobie bolo v 30. rokoch 20. stor.).

jazyková kritika

jazyková kritika — metajazyková aktivita zameraná na odstraňovanie jazykových chýb vo verejných prejavoch a na zvyšovanie ich celkovej úrovne. Jej účastníkmi sú bežní používatelia jazyka aj odborníci. Odborná jazyková kritika sa opiera o teoreticky podložené kritériá hodnotenia, ktoré sú totožné s kodifikačnými kritériami a kritériami rečovej kultúry. V súlade s teoretickými východiskami jazykovej kritiky buď inklinuje k puristickému posudzovaniu prejavov (→ purizmus), alebo k tolerantnejšiemu nazeraniu na ne.

jazyková komunikácia

jazyková komunikácia — ústne alebo písomné sprostredkovanie informácií rečou. Jazykový komunikačný proces pozostáva z prvkov, ktorými sú účastníci komunikácie (hovoriaci – emitent, počúvajúci – adresát), obsah informácie, kódovanie a dekódovanie informácie pomocou prirodzeného kódu (jazyka). Základný komunikačný model predstavuje vzťah medzi vysielateľom (hovoriacim) a prijímateľom (počúvajúcim), medzi ktorými sa prenáša istá informácia (obsah). Jazyk je kód, ktorý sa chápe ako komplex znakov (signálov, symbolov) a pravidiel ich spájania. Vysielateľom signalizovaný obsah sa po prijatí prijímateľom spracúva, t. j. dekóduje a identifikuje. Fyzikálne nosiče, ktorými sa prekonáva priestorová vzdialenosť, sú kanál alebo médium. Jazyková komunikácia sa skúma v rámci teórie sociálnej komunikácie, sociálneho správania a sociálnych vzťahov ľudí. V rámci teórie rečových aktov sa jazyková komunikácia chápe ako sociálna interakcia. Teória jazykovej komunikácie vznikala v súvislosti s rozvojom kybernetiky a informatiky, resp. teórie informácie (od 40. rokov 20. stor.). Formám a účinkom jazykovej komunikácie sa venovala aj rétorika a teória sociálnej komunikácie. V 50. – 60. rokoch 20. stor. prispela do tohto výskumu aj semiotika. Matematická teória komunikácie sformulovala tzv. komunikačný model. Jeho lingvistické aspekty rozvinul v rámci teórie jazykových funkcií najmä R. O. Jakobson, ktorý rozšíril oznamovaciu, výrazovú a apelovú funkciu jazyka o fatickú, t. j. kontaktovú a metajazykovú funkciu. V 60. rokoch 20. stor. sa zvýšil záujem aj o masovú komunikáciu, jej vzťahom k spoločnosti sa zaoberá najmä sociológia. Analýzu obsahu a spracovania obsahu oznámenia skúma tzv. kritická lingvistika.

jazyková kompetencia

jazyková kompetencia — súhrn jazykových znalostí nositeľa materinského jazyka, na základe ktorých je schopný vytvárať nekonečné množstvo gramaticky správnych viet, pripísať im primerané štruktúry a rozhodovať o stupni ich gramatickosti (gramatickej povahe). Jazyková kompetencia bola východiskom budovania generatívnej teórie jazyka založenej N. Chomským (→ transformačná gramatika). Vzťahovala sa len na vnútorný, systémový aspekt jazyka. Ďalšie aspekty jazykovej schopnosti sa presunuli do performancie, t. j. do oblasti používania jazyka. Reakciou na obmedzovanie výskumu jazykovej kompetencie bolo zavedenie pojmu komunikačná kompetencia, ktorý postupne nadobudol veľmi široké uplatnenie (sémantická, pragmatická, hodnotiaca a iná kompetencia).

jazyková kategória

jazyková kategória — trieda reprezentujúca najvyšší stupeň zovšeobecnenia v rámci jazykových štruktúr včlenených do opozičných vzťahov, resp. pojmy najvyššieho stupňa abstrakcie v danom výseku jazyka; základný organizačný činiteľ v jazyku. Napr. morfologickú kategóriu čísla (→ gramatické kategórie) pri substantívach reprezentuje trieda tvarov podstatných mien včlenených do opozície jednotné číslo – množné číslo, takže táto kategória je najvyššou abstrakciou v tejto oblasti jazyka.

jazyková chyba

jazyková chyba — podľa tradičnej jazykovedy individuálna odchýlka od všeobecne platnej, záväznej podoby používaných jazykových prostriedkov, t. j. od všeobecne platnej pravopisnej, výslovnostnej, tvaroslovnej a inej jazykovej normy (resp. kodifikácie), predstavujúca prekážku bezporuchovej komunikácie. Vyšší výskyt takejto odchýlky u vzdelaných používateľov jazyka sa však už niekedy nepovažuje za jazykovú chybu, pretože signalizuje posun v norme a prípadnú potrebu zmeny v kodifikácii; → jazyková kultúra.

jazykový zemepis

jazykový zemepis, lingvistická geografia, geografická lingvistika — čiastková jazykovedná disciplína skúmajúca územné rozšírenie jednotlivých jazykových javov. Uplatňuje sa najmä v dialektológii. Rozšírenie fonetických, morfologických, slovotvorných alebo lexikálnych javov sa znázorňuje na mapách buď istými značkami (geografickými symbolmi) v miestach ich výskytu (vo väčšej oblasti iba vo zvolenej sieti bodov), alebo čiarami ohraničujúcimi výskyt príslušných javov (→ izoglosa). Súbory máp územne diferencovaných jazykových javov vytvárajú atlasy, a to v regionálnom, národnom (napr. Atlas slovenského jazyka, 4 zväzky, 1968 – 84) alebo v širšom rozsahu, napr. Celokarpatský dialektologický atlas (úvodný nečíslovaný zväzok 1987, doteraz 7 zväzkov, z toho 5. zväzok 1997 na Slovensku) a Slovanský jazykový atlas vo foneticko-gramatickej a lexikálno-slovotvornej sérii (v obidvoch sériách 1. zväzok 1988, doteraz 15 zväzkov., z toho 4. zv. lexikálno-slovotvornej série 2012 na Slovensku).

jazykový relativizmus

jazykový relativizmus — teória, podľa ktorej jazyk ovplyvňuje myslenie. W. Humboldt v práci O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu (Über die Verschiedenheit des menschlichen Sprachbaues und ihren Einfluss auf die geistige Entwickelung des Menschengeschlechts, 1836; slov. 2000) rozvinul koncepciu vnútornej formy, ktorá sa niekedy interpretuje v zmysle jazykového relativizmu. Na neho nadviazali tzv. neohumboldtovci, najmä L. Weisgerber so svojím jazykovým obrazom sveta, ale aj Jost Trier (*1894, †1970), Gunther Karl Julius Ipsen (*1899, †1984), Walter Porzig (*1895, †1961), Walther von Wartburg (*1888, †1971) a i. Ďalší relativistický smer vznikol v 20. stor. v USA nezávisle od humboldtovského prúdu a stal sa známym ako teória jazykovej relativity alebo Sapirova-Whorfova hypotéza. Rozpracoval ju americký jazykovedec, pôvodne chemický inžinier B. L. Whorf, ktorý sa inšpiroval myšlienkami amerického jazykovedca E. Sapira. Sústreďoval sa najmä na výskum gramatiky a lexiky (sémantickej štruktúry) viacerých eskimáckych a indiánskych jazykov, najmä jazyka hopi. Na základe ich štúdia prišiel k názoru, že (materinský) jazyk určuje spôsob, akým ľudia vnímajú okolitý svet a štrukturalizujú skúsenosť. Podľa neho v jazyku jednotlivca jestvujú aj myšlienky, ktoré môže pochopiť iba ten, kto hovorí tým istým jazykom. Whorfove empirické výskumné výsledky exotických jazykov boli neskôr spochybnené, resp. vysvetlené inak (Ekkehart Malotki, *1938). V súčasnosti sa akceptuje tzv. mierny variant teórie jazykového relativizmu, ktorý uznáva prítomnosť obojstranných vplyvov medzi jazykom a myslením, pričom rozhodujúce je pôsobenie myslenia na jazyk a nie opačne. Mierny variant tejto koncepcie sa nazýva aj jazykový relativizmus (angl. linguistic relativism) a extrémny variant jazykový determinizmus (angl. linguistic determinism), ktorý používal už aj W. Humboldt, ale empirický dôkaz tejto teórie doteraz nejestvuje. Sapirova-Whorfova hypotéza v extrémnom variante navyše vedie k presvedčeniu o zásadnej nepreložiteľnosti textov z jedného jazyka do iného, a teda zasahuje aj do teórie prekladu.

jazykový kód

jazykový kód — systém jazykových znakov a pravidiel slúžiaci na dorozumievanie, podľa R. O. Jakobsona systém subkódov. Prostredníctvom jazykového kódu prebieha jazyková komunikácia, t. j. hovoriaci kóduje istú informáciu, ktorú chce odovzdať počúvajúcemu a ten ju musí v tom istom systéme dekódovať, aby nastalo porozumenie. Britský sociológ a jazykovedec Basil Bernstein (*1924, †2000) vyčlenil dva jazykové kódy (formy komunikácie): elaborovaný (rozvinutý), ktorý je charakteristický pre strednú spoločenskú vrstvu, a restringovaný (zjednodušený), ktorý je charakteristický pre ľudí z nižších sociokultúrnych vrstiev a prejavuje sa v jazykovom deficite, t. j. v obmedzenosti ich rečových a kognitívnych schopností (napr. nesprávna výslovnosť, neovládanie pravopisu, nedostatočná slovná zásoba ap.) a následne (v porovnaní s vyššími sociálnymi vrstvami) v ich sociálnom znevýhodnení. Jazykový deficit tak podľa B. Bernsteina predstavuje jazykovú bariéru, ktorá sa prejavuje ako prekážka pri sociálnom zrovnoprávňovaní členov spoločnosti.

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, JÚĽŠ SAV — hlavné vedecké pracovisko na Slovensku zaoberajúce sa výskumom slovenského jazyka, ako aj riešeniami otázok všeobecnej a konfrontačnej jazykovedy. Založené 1943 v Bratislave pod názvom Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU), 1952 premenovaný na Ústav slovenského jazyka SAVU, od 1966 súčasný názov. Prešiel viacerými organizačnými zmenami, v súčasnosti má šesť oddelení: oddelenie súčasnej lexikológie a lexikografie, oddelenie sociálnej lingvistiky, oddelenie jazykovej kultúry a terminológie, oddelenie dejín slovenčiny, onomastiky a etymológie, dialektologické oddelenie a Slovenský národný korpus. Pracovníci ústavu dosiahli najvýznamnejšie výsledky pri skúmaní gramatickej stavby slovenského jazyka (Morfológia slovenského jazyka, 1966), pohybu v slovnej zásobe (J. Horecký, K. Buzássyová, Ján Bosák a kolektív: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny, 1989), slovnej zásoby slovenčiny (Slovník slovenského jazyka, 6 zv., 1959 – 68; Krátky slovník slovenského jazyka, 1987, posledné, 4. vydanie 2003; Synonymický slovník slovenčiny, 1995; Historický slovník slov. jazyka, 7 zv., 1991 – 2008; Slovník slovenských nárečí, doteraz 2 zv., 1994, 2006; Slovník súčasného slovenského jazyka, doteraz 3 zv., 2006, 2011, 2015), pravopisného systému spisovnej slovenčiny (Pravidlá slovenského pravopisu, 1991, 3. upravené a doplnené vydanie 2000, posledné, 4., nezmenené vydanie 2013) a územnej diferenciácie slovenských nárečí v rámci Slovenska, slovanských krajín i karpatského areálu (Atlas slovenského jazyka, 4 zv., 1968 – 84; medzinárodné projekty Slovanský jazykový atlas, od 1965, doteraz 13 zv., a Celokarpatský dialektologický atlas, doteraz 8 zv., úvodný, nečíslovaný zv. 1987, 1. – 7. zv. 1987 – 2003, z toho 5. zv. 1997 na Slov.), pri konfrontačnom výskume slovnej zásoby slovanských jazykov (Česko-slovenský slovník, 1979; Veľký rusko-slovenský slovník, 5 zv., 1960 – 70; Veľký slovensko-ruský slovník, 6 zv., 1979 – 95), v oblasti teórie spisovného jazyka – J. Dolník: Teória spisovného jazyka (so zreteľom na spisovnú slovenčinu), 2010; v korpusovom výskume (Slovenský národný korpus, budovaný od začiatku 90. rokov 20. stor., v súčasnosti obsahuje viac ako 4 mld. tokenov – textových slov; → korpus) a v sociolingvistickom a etymologickom výskume (S. Ondrejovič: Jazyk, veda o jazyku, societa, 2008; Ľ. Králik: Stručný etymologický slovník slovenčiny, 2015). Ústav vydáva aj vedecké zborníky, napr. Jazykovedné štúdie (od 1956), Sociolinguistica Slovaca (od 1995), a zborníky z vedeckých konferencií (medzi pravidelné podujatia patria konferencie venované onomastike a počítačovému spracovaniu jazyka), vedecké časopisy Jazykovedný časopis (od 1953) a Slovenská reč (od 1950; časopis založený 1932) i vedecko-popularizačný časopis Kultúra slova (od 1967). Venuje sa aj vedecko-popularizačnej činnosti (jazykové rubriky v dennej a periodickej tlači i v rozhlase a odpovede na jazykové otázky verejnosti v písomnej, telefonickej i v elektronickej podobe; → jazyková poradňa).

Jemnice

Jemnice — mesto v Česku v kraji Vysočina v okrese Třebíč v Jevišovickej pahorkatine; 4-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, kovospracujúci (výroba automobilových súčiastok), stavebných materiálov, textilný, potravinársky (baliarne čaju). Mesto vzniklo pravdepodobne pred 1226 z malej banskej osady Podolí (dnes mestská štvrť Jemníc), od 1227 kráľovské mesto s právom opevnenia, 1345 potvrdené jihlavské banské právo, do 15. stor. sa tam ťažilo striebro, olovo a zlato. R. 1423 ho neúspešne obliehali husiti, 1468 spustošilo vojsko Mateja I. Korvína a ťažba bola pozastavená, poškodené bolo aj počas tridsaťročnej vojny, 1832 vyhorelo. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Stanislava (založený v polovici 14. stor., renesančne prestavaný v 60. rokoch 16. stor., barokovo upravený v 18. stor.), neskorogotický Kostol sv. Jakuba (postavený 1515 na mieste románskeho kniežacieho dvorca s rotundou z 11. – 12. stor., z ktorej je zachovaná románska valcovitá veža z 11. – 12. stor.; opravovaný v 19. stor.), neskorogotický Kostol sv. Víta (pôvodne súčasť františkánskeho kláštora založeného 1455 na mieste staršej kaplnky, prestavaný po 1468, kláštor zanikol v 16. stor., kostol barokovo upravený v 17. stor.), zámok (pôvodne hrad z 13. stor., v 16. stor. renesančne prestavaný, 1734 barokovo prestavaný podľa projektu A. E. Martinelliho, prestavaný v 19. stor.), zvyšky mestských hradieb (13. – 15. stor., prestavané v 16. stor.), mauzóleum rodiny Pallaviciniovcov (1902 – 04, oltár podľa návrhu J. Plečnika), v centre mesta meštianske domy (v jadre gotické zo 14. – 15. stor., zväčša barokovo prestavané v 17. – 18. stor., upravované v 19. – 20. stor.), židovský cintorín (založený v 14. stor., čiastočne zničený počas 2. svetovej vojny, reštaurovaný 1991 – 94, najstaršie náhrobky zo 17. stor.).

Jemenčania

Jemenčania — súhrnné označenie obyvateľstva Jemenskej republiky (24 mil., 2009). Najpočetnejší sú Arabi (93 %), svojou jedinečnou kultúrou sa z nich vyčleňujú obyvatelia súostrovia Sokotra a oblasti al-Mahra (región ležiaci na východe štátu pri hranici s Ománom) hovoriaci jazykmi sokotrí (suqutrí) a mahrí, ktoré sú priamymi pokračovateľmi sabejčiny (staršieho jazyka Južnej Arábie, ktorý po islamizácii ustúpil arabčine). Menšiny tvoria Somálčania (4 %), Indovia a Pakistanci (1 %), arabizovaní Afričania — Achdámovia (1 %), ako aj Peržania, Malajci, Amharovia, Tigraji a Židia (veľkomestá). Náboženstvo: 99 % moslimov (z toho 58 % sunnitov a 42 % šíitov), malé komunity kresťanov, židov a hinduistov. Viac ako pätina obyvateľstva žije v mestách. Úradným jazykom je arabčina.

jemenská architektúra a výtvarné umenie

jemenská architektúra a výtvarné umenie — architektúra a výtvarné umenie na území Jemenu od najstarších čias do súčasnosti.

Architektúra sa delí na predislamskú (od 8. stor. pred n. l. do 8./9. stor. n. l.) a islamskú (od 8./9. stor. do súčasnosti).

Predislamská architektúra sa zväčša nezachovala, zachované doklady sa vyznačujú rozmanitosťou a originalitou a poukazujú na vplyvy z viacerých oblastí. K najstarším stavbám patria malé obydlia kruhového alebo oválneho pôdorysu z bronzovej doby (2. tisícročie pred n. l.) na náhornej plošine v oblasti Damár. Monumentálna architektúra vznikala približne od začiatku 1. tisícročia pred n. l. Stavali sa najmä chrámy, verejné budovy a hrobky. Hlavným stavebným materiálom sakrálnej architektúry bol kameň, pričom technologická úroveň jeho spracovania bola mimoriadne vysoká. Monolitické kamenné, jemne opracované piliere podopierali stropy v interiéroch, fasády významných stavieb boli zdobené reliéfnymi panelmi a vlysmi (častým dekoratívnym motívom bola štylizovaná hlava kozorožca).

Originálna architektúra vznikala v kráľovstve Sába. Chrámy boli uzatvorenými architektonickými komplexmi pravouhlého pôdorysu pozostávajúcimi z trojpriestorovej cely a z nádvoria obklopeného krytou galériou s piliermi (tzv. klasický typ sabejského chrámu). K najvýznamnejším príkladom patria chrámy v blízkosti Ma’ribu z 8. stor. pred n. l. (Sirváh, Vádí Kutúta), v samotnom Ma’ribe sa zachovali zvyšky niekoľkých takýchto chrámov. Pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. vznikla mohutná Ma’ribská priehrada, ktorá slúžila ako rezervoár vody určenej na zavlažovanie (bola sústavne opravovaná, zanikla až koncom 7. stor. n. l., napájala sa na rozsiahlu sieť zavlažovacích kanálov). Na jej mieste je archeologicky doložená staršia priehrada, ktorá bola budovaná už okolo 1700 pred n. l. Klasický typ sabejského chrámu pretrval až do začiatku n. l. K významným stavbám patril aj Chrám boha Athtara v Ma’íne (pravdepod. 5. stor. pred n. l.) so stĺpmi zdobenými nízkym reliéfom. V meste Šabva, ktoré bolo hlavným mestom kráľovstva Hadramaut (od 4. stor.), bolo podľa Plínia St. okolo 60 chrámov.

Na prelome letopočtov a v prvých stor. n. l. sa na stavbách prejavil vplyv helenistickej a rímskej architektúry (napr. naturalisticky stvárnené rastlinné ornamenty). V Timna’, hlavnom meste kráľovstva Katabán, vznikli pravdepodobne začiatkom n. l. hrobky, ktoré pozostávali z chodby vedúcej k niekoľkým malým hrobovým komorám.

Islamská architektúra sa vyznačuje pomernou konzervatívnosťou, silno sa v nej prejavili staršie miestne predislamské tradície. Tradičnými stavebnými materiálmi boli kameň (používal sa najmä v horských oblastiach), nepálené, výnimočne aj pálené tehly, drevo a štuka. V obytnej architektúre bola bežná kombinácia kameňa (spodné podlažia) a tehál (horné podlažia). Drevo bolo veľmi vzácne, zväčša sa dovážalo a používalo sa skôr ako obkladový materiál, ktorý bol bohato zdobený ornamentálnymi rezbami a polychrómiou. Štuky sa uplatnili aj ako výplne okien v kombinácii s kúskami farebného skla komponovanými v zložitých geometrických obrazcoch. V sakrálnej architektúre sa stavali najmä mešity, madrasy a hrobky.

Približne v 10. stor. sa začala vyvíjať charakteristická islamská architektúra. Na stavbách sa uplatnili trámové stropy podopreté kamennými stĺpmi s hlavicami alebo s tehlovými piliermi. Kazetové drevené trámové stropy boli spravidla bohato dekorované maľbou, rezbou i zlátením. Používanie arkád sa rozšírilo od 8. stor. v sakrálnej architektúre (Veľká mešita v Saná, 8. stor.). Vonkajšie steny stavieb boli obvykle z kameňa alebo z tehál (pálených i nepálených), fasády boli zvyčajne pokryté štukami (zdobenými vyrezávanými ornamentmi) a štukovými omietkami. Glazovaná keramika sa uplatnila len výnimočne na fasádach sakrálnych stavieb (napr. malé keramické disky na fasáde al-Mansúrovej mešity v Dibajne v provincii Amrán, 13. stor.). Od 14. stor. sa zriedkavo používali mukkarny.

Vyvinulo sa niekoľko typov mešít. Najjednoduchším typom je uzatvorená kubická miestnosť s interiérom rozdeleným niekoľkými radmi podporných pilierov alebo stĺpov s jednoduchými hlavicami. Vstup je oproti mihrábu. Vnútri sa nenachádzajú okná (alebo len výnimočne malé okná pod stropom). Tento stavebný typ mešity je pravdepodobne odvodený od staršieho miestneho predislamského typu chrámu (v niektorých prípadoch bol priamo starší pohanský chrám prestavaný na mešitu, napr. mešita v Tamure, 1089). K zachovaným príkladom patrí napr. al-Abbásova mešita v Asnáfe v oblasti Chaulán (1126), ktorá má výnimočnú ornamentálnu výzdobu stropov pozostávajúcu z prepletených geometrických motívov. Ďalším typom mešity je rozľahlejšia stavba pravouhlého pôdorysu s viacerými vstupmi a zvyčajne s dvorom pred hlavným vstupom, ktorý však nebol integrovaný do komplexu mešity (hypostylový typ, pravdepodobne tiež nadviazal na staršie miestne chrámové stavby). Interiér je delený radmi stĺpov, ktoré stavitelia použili zo starších predislamských stavieb. K zachovaným príkladom patria Veľká mešita v Zabíde (okolo 820 – 13. stor.), Mešita Sulajmána ibn Dávúda v Ma’ribe (1089) a mešita v Damáre (12. – 13. stor.). Hypostylový typ mešity s dvorom, typický a najrozšírenejší v celom islamskom svete, sa v Jemene presadil pomerne neskoro. K prvým a najvýznamnejším príkladom patria Veľká mešita v meste Saná (705 – 715, neskôr niekoľkokrát prestavaná, 1986 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a mešita v Šibame (9. – 10. stor., 1982 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), k významným pamiatkam patrí aj Mešita Arvá bint Ahmada v Džible (1088 – 89), ktorá vznikla prestavbou pôvodného kráľovského paláca. Je to typ mešity s vnútorným dvorom obkoleseným arkádami a so stĺpovou modlitebňou s plochým stropom. Modlitebňa má 4 lode so širokou strednou loďou vedúcou od klenby arkád dvora k mihrábu. Širšia stredná loď modlitebne sa uplatnila pri stavbách neskorších mešít v celom Jemene (napr. al-Mansúrova mešita v Dibajne so zaklenutou loďou pred mihrábom a s drevenými kupolami strednej lode; okolo 1204). Monumentálny portál sa prvýkrát uplatnil vo Veľkej mešite v Saná (okolo 1158).

V období vlády vedľajšej línie dynastie Ajjúbovcov (1173/74 – 1228/9) sa v architektúre rozšírili viaceré nové prvky i stavebné typy. Najvýznamnejšie z nich boli kupolové klenby, ktoré sa uplatnili v mešitách (napr. v modlitebni je centrálna kupola obklopená menšími kupolami). Začali sa stavať aj minarety, najstaršie zachované sa nachádzajú vo Veľkej mešite v Zabíde (okolo 1200), vo Veľkej mešite v Saná (14. stor.) a vo Veľkej mešite v Zafár Dibajne (14. stor.).

Počas vlády sunnitských dynastií Rasúlovcov (1229 – 1454) a Táhirovcov (1454 – 1517) sa prejavil silný kultúrny a politický vplyv Egypta, čo je evidentné najmä v architektúre (napr. na minaretoch, ktoré kopírujú mamlúcke vzory). Sultáni, ich rodiny, vládni úradníci a učenci dávali budovať mešity, madrasy a hospice. Z obdobia Rasúlovcov sa zachovali najstaršie mešity zaklenuté kupolami (stredná, hlavná loď modlitebne bola obvykle zaklenutá kupolami, na jej stranách sa nachádzali bočné lode zaklenuté menšími kupolami, napr. v madrase Asadíja v Ibbe, pred 1258). Súčasťou mešity bol dvor obkolesený arkádami. Stena kibly, obvykle ponímaná ako hlavná fasáda stavby, bola zdobená slepými nikami a ornamentmi. Mihráb bol v exteriéri zvýraznený malou vežičkou s kupolou v hornej časti (tento originálny prvok jemenskej islamskej architektúry sa rozšíril v období Ajjúbovcov). Novým prvkom boli okná komponované v radoch, presvetľujúce interiér dovtedy tradične neosvetlený denným svetlom. Kupoly sa uplatnili aj na stavbách rozmerovo malých mešít, ktorých stropy boli v predošlom období rovné (mešita Malhuki v Ibbe, 1499). Madrasy sa začali stavať približne na konci 12. stor. V prvých madrasách sa uplatnil pravouhlý pôdorys s dvorom so 4 ívánmi (nezachovali sa). V období vlády Rasúlovcov sa uplatnili rozličné originálne typové a pôdorysné variácie madrasy (osobité pre ne bolo, že sa v nich nenachádzali obytné miestnosti a učitelia ani žiaci tam nebývali). Charakteristické boli vysoké portály a niekoľkoposchodové minarety, ktorých architektúra bola ovplyvnená súdobými islamskými stavbami v sev. Iraku a juhových. Anatólii. Steny interiérov boli bohato dekorované vyrezávanými štukami a maľovanými ornamentmi. Madrasa Mu’tabíja v Ta’izze (1392) má pravouhlý pôdorys a je rozdelená na dve časti (modlitebňu zaklenutú kupolami a dvor obstavaný malými zaklenutými miestnosťami určenými na vyučovanie). Originálnym prvkom je chodba v tvare písmena U, ktorá obkolesuje steny modlitebne a napája sa na dvor pred ňou. Podobný typ sa uplatnil aj na madrase Ašrafíja v Ta’izze (1397 – 1401), ktorej súčasťou boli aj kenotafy členov kráľovskej rodiny umiestnené pod bohato zdobenými baldachýnovými štruktúrami. V tom období sa začali stavať aj chániky (závija), z ktorých sa zachovala chánika v Hajse (1250 – 95) predstavujúca neobvyklý dispozičný typ dvojloďovej zaklenutej modlitebne s dvorom a s veľkým ívánom.

Originálny dispozičný typ madrasy sa rozvíjal aj v období vlády Táhirovcov (1454 – 1517). Chodba v tvare písmena U obkolesovala nádvorie a prepájala jednotlivé časti budovy, rozšírená vytvárala lodžiu, v ktorej mohli byť fontány (madrasa Mansúríja v Džubane, 1482; madrasa v Rade, koniec 15. – začiatok 16. stor.). Architektúra tohto obdobia bola ovplyvnená aj islamskou architektúrou Indie, s ktorou bol Jemen dlhodobo kultúrne prepojený.

V architektúre hrobiek sa v období Ajjúbovcov rozšírili kupoly. Zachovali sa hrobky zajdovských imámov, ktoré sú bohato dekorované. Uplatnil sa typ jednoduchej kubickej stavby štvorcového pôdorysu zaklenutej kupolou. Hrobky boli na troch stranách otvorené alebo to boli pilierové baldachýnové stavby bez stien zaklenuté kupolou, zdobené bohatou štukovou výzdobou (s epigrafickým a geometrickým ornamentom). K najvýznamnejším príkladom patria komplex hrobiek pri Mešite imáma al-Hádího v Sa’de (14. – 15. stor.), ktoré sú výnimočné polychrómovanou štukovou dekoráciou klenieb, a hrobka imáma Saláhaddína v Saná (po 1391).

Počas tzv. prvej osmanskej okupácie (1538 – 1636) bola jemenská architektúra miestami ovplyvnená aj osmanskou architektúrou (napr. obytné domy v meste Zabíd, 16. – 17. stor.), napriek tomu však až do 20. stor. pretrvali miestne stavebné tradície. K významným pamiatkam z 20. stor. patrí palácový komplex, ktorý dal vybudovať imám Jahjá (al-Mutavakkil Jahjá Muhammad Hamíd ad-Dín, *1869, †1948) v 30. rokoch 20. stor. asi 15 km od mesta Saná (Dár al-Hadžar). Stavebné formy i dekor jednotlivých budov vychádzajú z tradičnej obytnej architektúry v Saná. V 2. polovici 20. stor. sa rozšírila moderná architektúra, pričom niektorí súčasní jemenskí i zahraniční architekti na svojich stavbách experimentujú s tradičnými stavebnými technológiami (napr. nepálené tehly) a snažia sa uplatňovať aj tradičné dekoratívne motívy.

Najoriginálnejšiu formu jemenskej architektúry predstavuje tradičná obytná architektúra, ktorej štýl i dekor sa líšia v závislosti od regiónov; stavby sú prispôsobené klimatickým podmienkam. Výnimočné sú 4- až 9-poschodové vežové domy v meste Saná a v jeho okolí, ktoré majú štvorcový pôdorys a sú obývané jednou rodinou (1986 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Domy tohto typu sa stavali pravdepodobne od prvých storočí n. l., pričom odvtedy sa menili len minimálne (dokázané je ich budovanie od abbásovského obdobia, najmladšie vznikali ešte v 1. polovici 20. stor.). Spodné podlažia majú vybudované z kameňa, horné z pálenej tehly, ich vonkajšie múry sú značne hrubé. Na prízemí sa nachádzajú vstupná hala a priestory pre zvieratá, na podlažiach nad ním malé obytné miestnosti, nad nimi kuchyňa a na najvrchnejšom podlaží rozľahlá slávnostná hala určená na prijímanie hostí (nazývaná mafradž). Tieto domy sú charakteristické bohatou ornamentálnou výzdobou fasád, ktorá je obyčajne symetricky komponovaná okolo vstupného portálu. Fasády horných podlaží sú zdobené pásmi ornamentov z tehál, výzdoba sa sústreďuje okolo okien, pásy ornamentov oddeľujú jednotlivé podlažia. Najčastejšie sa uplatňujú geometrické ornamenty, v spodných podlažiach aj rastlinné a zvieracie motívy. Plastický dekor fasád je bielej farby, čo na tehlovom podklade pôsobí mimoriadne dekoratívne. Obytné domy v meste Sa’da a v jeho okolí sú postavené z nepálených tehál. Majú tvar niekoľkoposchodovej, smerom nahor sa postupne zužujúcej veže. V hornej časti sú ukončené ornamentálnou balustrádou. Rady okien sú zvýraznené nízkym reliéfnym dekorom bielej farby. Okenné výplne boli pôvodne z alabastru, ktorý bol v neskoršom období nahradený farebným sklom. Originálna obytná architektúra sa vyvíjala aj v regióne Hadramaut, kde vežové domy dosiahli nezvyklú výšku. V meste Šibam sa zachovalo viac ako 500 vežových domov (17. – 19. stor.; 1982 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), z ktorých najvyššie majú až 8 podlaží.

Výtvarné umenie — k najstarším dokladom hrnčiarstva na území Jemenu patria nádoby zdobené jednoduchým rytým dekorom (horizontálne línie, vlnovky, bodky) z bronzovej doby nájdené v 80. rokoch 20. stor. vo viacerých jemenských lokalitách. V staroveku sa umelecká tvorba rozvíjala najmä v rámci prosperujúcich a navzájom súperiacich kráľovstiev (Sába, Hadramaut, Katabán, Ma’ín), ktorých bohatstvo pochádzalo z obchodu s vonnými živicami kadidlovníka a myrhy. Významným príkladom starovekého juhoarabského sochárstva sú kamenné objekty s votívnym charakterom, ktoré panovníci a bohatí obchodníci darovali chrámom, napr. kadidelnice zdobené jednoduchými reliéfnymi figurálnymi výjavmi a nápismi v jazykoch Južnej Arábie. Reliéfom sa zdobili aj náhrobné stély (k najkrajším patria mramorové a alabastrové), napr. alabastrová stéla z 2. alebo z 3. stor. n. l. (dnes v Louvri v Paríži) so sabejským nápisom vyrytým v hornej časti a s dvoma reliéfmi, z ktorých jeden zrejme zobrazuje pohrebnú hostinu a druhý zomretého sediaceho na koni a poháňajúceho ťavu. Pôsobivé sú aj vápencové a alabastrové hlavy nájdené v hrobkách v Timna’ (hlavné mesto kráľovstva Katabán), pôvodne osadené na podstavci s nápisom označujúcim zomretého. Vyznačujú sa tvarovou úspornosťou i frontálnym a symetrickým vyhotovením. Oči a obočie sa inkrustovali (polodrahokamy, živica ap.). Významnú skupinu plastík z tohto regiónu tvoria alabastrové a kalcitové postavy stojace alebo sediace na podstavci s inskripciou. Boli to votívne plastiky alebo plastiky umiestňované v hrobkách. Podobne ako hlavy aj tieto figúry boli výrazne štylizované a koncipované na čelný pohľad. Ich telo býva vytesané nahrubo, majú jednoduchý odev, ruky pripažené a v lakťoch ohnuté do pravého uhla, nohy bosé alebo v sandáloch. Sochárska, resp. kamenárska výzdoba sa uplatňovala aj v architektúre (reliéfy s jednoduchým zvieracím a rastlinným dekorom). K najkrajším bronzovým plastikám patrí socha Ma’díkariba (5. – 4. stor. pred n. l.) z chrámu v Ma’ribe (hlavné mesto sabejského kráľovstva), ktorý bol stvárnený spôsobom pripomínajúcim gréckeho hrdinu Herakla (napr. cez plecia prehodená levia koža, na hrudi zviazaná labami). Podarilo sa odkryť iba málo fragmentov nástennej maľby, napr. v Šabve (hlavné mesto kráľovstva Hadramaut) v paláci z 3. stor. n. l.

Prijatie islamu 628 v Jemene malo zásadný vplyv aj na vývoj umenia, islamské umelecké pravidlá vychádzali z domácej tradície. Jemenský textil (z bavlny i z hodvábu) bol pre svoju vysokú kvalitu cenený už v predislamskom období a jeho obľúbenosť pretrvala aj po dobytí územia Arabskou ríšou a po nástupe islamu. Mimoriadnej priazni sa tešil u panovníkov dynastie Umajjovcov. V 1. polovici 13. stor. sa v Jemene začalo obdobie vlády Rasúlovcov (1229 – 1454), počas ktorého Jemen zaznamenal kultúrny i hospodársky rozkvet. V tom čase sa rozvíjala literatúra i rôzne vedné oblasti (napr. medicína), postavilo sa viacero významných stavieb. Pre celý región boli typické zdobené drevené dvere, okenné rámy ap., máloktoré sa však (vzhľadom na netrvácny charakter materiálu) zachovali. Do sakrálnych stavieb sa umiestňovali aj drevené kenotafy a mimbáry. Kenotaf v Abharovej mešite v Saná (1748) je bohato zdobený vyrezávaným geometrickým a arabeskovým dekorom.

Polovica 70. rokov 20. stor. bola charakteristická vznikajúcim jemenským modernizmom, mnohí mladí umelci dostali možnosť študovať v zahraničí. R. 1987 bola v meste Saná otvorená prvá galéria v Jemene, ktorá usporadúvala výstavy jemenského i zahraničného umenia. Významnú úlohu v modernizácii umeleckého života má Spoločnosť jemenských umelcov, ktorá usporadúvala výstavy výtvarných umelcov. Spolu s ekonomickými a sociálnymi zmenami postupne dochádza k zániku mnohých tradičných remesiel.

Jelšovská pahorkatina

Jelšovská pahorkatina — geomorfologický oddiel juhozáp. časti Lučenskej kotliny. Nachádza sa vo výškach 200 – 300 m n. m. Územie budované málo odolnými neogénnymi slieňmi, štrkmi poltárskej formácie, na severe aj sopečnými neovulkanitmi s prevahou pyroklastík, na juhu kvartérnymi nivnými uloženinami Ipľa. Pahorkatina je prevažne odlesnená, na severe sú súvislejšie dubové lesy.

jelšovka

jelšovka, Alnicola — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď Cortinariaceae. Majú drobné smotanovohnedé až hnedé klobúky s priemerom 4 cm, lupeňovitú výtrusorodú vrstvu, do 3 mm hrubý hladký hlúbik bez prsteňa a bledohnedý výtrusný prach; mandľovité výtrusy sú jemne bradavičnaté. Patrí sem napr. v symbióze s jelšami, vŕbami alebo brezami rastúci druh jelšovka bledá (Alnicola melinoides).

Jelšovec

Jelšovec, Jelsőc — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji v záp. časti Lučenskej kotliny, 178 m n. m.; 330 obyvateľov, 86,8 % slovenskej, 9,5 % maďarskej národnosti (2018). Pahorkatinné čiastočne odlesnené územie so zvyškami dubových a agátových lesov. Obec písomne doložená 1573 ako Jelsewcz, Jelsoch, 1773 Jelsőcz, 1786 Jelschócz, 1808 Jelsőcz, Jelssowec, 1863 – 1913 Jelsőc, 1920 Jelšovec, 1927 – 38 Jelšovec, Jelsőc, 1938 – 45 Jelsőc, 1945 – 48 Jelšovec, Jelsőc, 1948 Jelšovec. Patrila hradu Šomoška, od 17. stor. panstvu Halič. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a povozníctvom. R. 1938 – 45 bol Jelšovec pripojený k Maďarsku.

Jelšovce

Jelšovce — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji na Podunajskej pahorkatine na Nitrianskej nive, 148 m n. m.; 1 022 obyvateľov (2018). Pahorkatinné odlesnené územie. Obec písomne doložená 1326 ako Egurzegh, 1327 Egurzegh, 1329 Egerseg, 1332 Eguesseg, 1387, 1571, 1663 Egerszeg, 1773 Egerszegh, 1786, 1808, 1863 – 77 Egerszeg, 1882 Nyitraegerszeg, 1888 Egerszeg, 1892 – 1913 Nyitraegerszeg, 1920 Jagerseg, Egerseg, 1927 – 48 Jagersek, Egerszek, 1948 Jelšovce. Pôvodne patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, neskôr Nitrianskej kapitule, potom časť trnavskému panstvu Ostrihomského arcibiskupstva, 1579 vrátená Nitrianskej kapitule. R. 1664 bola poplatná Turkom. Od 17. stor. tam bola škola. R. 1747 obec vyhorela, 1783 bola poškodená povodňou. R. 1922 tam bola na rieke Nitre vybudovaná malá vodná elektráreň, 1953 nová vodná elektráreň. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: takmer nepretržité osídlenie od neolitu po stredovek; rozsiahle sídlisko ludanickej skupiny (neolitická lengyelská kultúra) s dlhými domami a hrobmi, eneolitické sídlisko badenskej kultúry s kanelovanou keramikou a pecami so zachovanými klenbami, opevnené sídlisko maďarovskej kultúry a najväčšie pohrebisko zo staršej bronzovej doby (616 hrobov) na juhozápadnom Slovensku patriace k nitrianskej, únětickej a maďarovskej kultúre, sídlisko z mladšej bronzovej a z laténskej doby, sídlisko z prelomu letopočtu s keltsko-dáckymi chatami a zo skorého stredoveku, slovanská osada z 9. stor. s dvoma drevom vyloženými studňami a priliehajúcim pohrebiskom. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Márie Magdalény (pôvodne renesančná kaplnka z konca 16. stor., 1733 barokovo zväčšená a prestavaná, kostol upravený v 20. stor.), prícestná socha sv. Jána Nepomuckého (2. polovica 18. stor.), socha sv. Vendelína (1889), pri kostole neskorobarokový kríž (1776) a stĺp Sv. Trojice (1924), na cintoríne kaplnka (19. stor.).

jelšiny

jelšiny — rastlinné spoločenstvá lužných lesov s prevahou jelše (Alnus) v tzv. stromovom poschodí. Jelšiny sa na Slovensku vyskytujú zvyčajne v naplaveninách stredných a horných tokov riek stredného a severného Slovenska (nížinné lužné lesy, resp. ich zachované zvyšky tvoria spravidla iné dreviny); ekologicky súvisia s oblasťami s prúdiacou podzemnou vodou alebo s častými povrchovými záplavami. Druhové zloženie jelšín závisí predovšetkým od nadmorskej výšky a klimatických podmienok: v pahorkatinnom a podhorskom stupni prevláda jelša lepkavá (Alnus glutinosa) s primiešanou vŕbou krehkou (Salix fragilis), jaseňom štíhlym (Fraxinus excelsior) a inými drevinami, vo vyšších horských polohách je rozšírená tzv. karpatská horská jelšina s dominanciou jelše sivej (Alnus incana), ktorú v stromovom poschodí dopĺňajú jelša lepkavá (Alnus glutinosa), jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), čremcha strapcovitá (Padus avium), vŕba krehká (Salix fragilis) a vŕba purpurová (Salix purpurea), v horských polohách zvyčajne aj smrek obyčajný (Picea abies) a jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia), z krovín lieska obyčajná (Corylus avellana) a z bylín spravidla vlhkomilné a na vysoký obsah dusíka náročné druhy, napr. kozonoha hostcová (Aegopodium podagraria), jarmanka väčšia (Astrantia major), krkoška chlpatá (Chaerophyllum hirsutum), škarda močiarna (Crepis paludosa), kuklík potočný (Geum rivale), praslička lesná (Equisetum sylvaticum) a deväťsil hybridný (Petasites hybridus), vo vyšších polohách aj mnohé horské druhy bylín, napr. trebuľka lesklá (Anthriscus nitida), kamzičník rakúsky (Doronicum austriacum) a kýchavica Lobelova (Veratrum lobelianum).

Špecifickou skupinou jelšín sú tzv. slatinné jelšové lesy, ktoré vznikli v procese prirodzeného zazemňovania terénnych zníženín so skoro celoročnou stagnujúcou vodou ako posledné štádium vývoja vlhkomilných spoločenstiev a ekologicky sa viažu na rašeliniská s pôdami zaplavenými stojatou vodou alebo vysokou hladinou podzemnej vody. Hlavnou drevinou v nich je jelša lepkavá (Alnus glutinosa), rastú tam aj breza plstnatá (Betula pubescens), topoľ osika (Populus tremula) a vŕba krehká (Salix fragilis), z krovín vŕba popolavá (Salix cinerea) a krušina jelšová (Frangula alnus), z bylín napr. ostrica predĺžená (Carex elongata), smlz sivý (Calamogrostis canescens), papradník močiarny (Thelypteris palustris), kosatec žltý (Iris pseudacorus), druhy rodu ostrica (Carex) a iné močiarne druhy.

Jelšavský kras

Jelšavský kras — najzápadnejší podcelok Slovenského krasu. Patrí k typu tzv. rozčleneného krasu bez krasových plošín a len s čiastočne zastúpenými krasovými javmi. Rozlišujú sa v ňom dve časti: štruktúrne krasové chrbty (500 – 600 m n. m., najvyšší vrch územia Slovenská skala, 622 m n. m.) v obvodových častiach a kotlina uprostred, ktorá je na severe a juhovýchode otvorená prielomami rieky Muráň. Jelšavský kras je budovaný spodno- a strednotriasovými vápencami s polohami nekrasových útvarov (pieskovce, sliene ap.), na dne kotliny sú štrky poltárskej formácie a uloženiny rieky Muráň. Chrbty sú porastené teplomilnými dubinami, dno kotliny je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Jelšavskovci

Jelšavskovci (Ilsvay) — uhorský šľachtický rod, ktorého príslušníci patrili k popredným krajinským hodnostárom. Za zakladateľa rodu sa považuje Dezider z rodu Ratoldovcov (syn palatína Rolanda II.), ktorý ako prvý začal používať predikát, ktorý odvodil od Jelšavy na základe jej získania do vlastníctva (po 1327). V 14. stor. získali Jelšavskovci ďalšie rozsiahle majetky predovšetkým v Gemerskej župe. Najvýznamnejším predstaviteľom rodu bol Leustach († po 1400), ktorý patril medzi najbližších mužov Žigmunda Luxemburského a od 1387 zastával úrad kráľovského dverníka. Pôsobil ako župan Bratislavskej, Nitrianskej, Tekovskej, Gemerskej, Liptovskej, Zvolenskej, Turčianskej, Šarišskej, Spišskej, Abovskej, Pilišskej, Stoličnobelehradskej a Šomodskej župy. R. 1392 – 96 zastával funkciu uhorského palatína. Koncom 14. stor. mu patrili napr. hradné panstvá Hrušov, Fiľakovo, Bojnice a Sivý Kameň. Po bitke pri Nikopole 1396 padol do tureckého zajatia, v ktorom zomrel. Rod Jelšavskovcov vymrel Leustachovým synom Jurajom (†1427), ktorý bol 1407 – 10 gemerským a 1419 – 27 zvolenským županom a zastával aj úrady kráľovského pohárnika a stolníka.

Jelšavské podolie

Jelšavské podolie — geomorfologický oddiel Revúckej vrchoviny medzi Revúcou a Jelšavou. Erózno-denudačná dolina leží vo výške 260 – 450 m n. m. Budovaná vrchnopliocénnymi štrkmi a pieskami poltárskej formácie pokrytými uloženinami rieky Muráň s prítokmi. Nižšiu, rovinnú časť tvorí niva Muráňa, vyššiu, pahorkatinnú terasy a náplavové kužele. Prevažne odlesnené územie je poľnohospodársky využívané (najmä orná pôda, menej lúky).

Jelšava

Jelšava — mesto v okrese Revúca v Banskobystrickom kraji na styku Revúckej vrchoviny a Slovenského krasu v doline rieky Muráň, 258 m n. m.; 3 216 obyvateľov (2018). Vrchovinné až hornatinné územie je pozdĺž rieky čiastočne odlesnené, v nižších nadmorských výškach pokryté dubovým, vo vyšších bukovým lesom. Ťažba a spracovanie magnezitu, výroba žiaruvzdorných materiálov v Slovenských magnezitových závodoch, a. s.

Mesto písomne doložené 1271 ako Elsua, 1291 Elswa, 1299 Ilsua, 1327 Ylsua, 1427, 1435, 1438, 1453 Ilswa, 1466 Elsva, 1469 Ilswa, 1564 Jelssawa, 1573 Jolssova, 1582 Ölch alias Ilschwa, 1594 Oltcz, 1598 Jelsowa, Josuach, 1773 Alnovia, Jolsva, Elesch, Jalssowa, 1786 Alnovia, Eltsch, Jelschau, 1808 Jolsva, Eltsch, Jelssawa, 1863 Jólsva, 1873 – 82 Jolsva, 1888 Jólsva, 1892 – 95 Jolsva, 1898 – 1900 Jólsva, 1902 – 13 Jolsva, 1920 – 38 Jelšava, 1938 – 45 Jolsva, 1945 Jelšava; 1938 – 45 pripojené k Maďarsku. Vzniklo ako banská osada asi v 1. polovici 13. stor., 1243 je doložený hrad Jelšava (castrum Illswa), ktorý vznikol na okraji osady ešte pred tatárskym vpádom. Od 1327 patrila Jelšava Ratoldovcom (neskôr získali prímeno z Jelšavy, → Jelšavskovci), ktorí nad ľavým brehom rieky Muráň asi 3 km severozápadne od Jelšavy vybudovali nový kamenný hrad (po 1327), ktorý bol v poslednej tretine 14. stor. výrazne prebudovaný palatínom Leustachom († po 1400). Pravdepodobne okolo 1327 získala Jelšava mestské výsady, nastal prílev nemeckých osadníkov a následne rozvoj baníctva (ťažba drahých kovov, medi a železnej rudy), neskôr tam boli v prevádzke huty a hámre (doložené 1435). Za vlády Ľudovíta I. Veľkého jeden z najdôležitejších producentov železa v Uhorsku. Koncom 1. polovice 15. stor. obsadili Jelšavu vojská bratríkov (doložené 1454). Po 1461 sa centrum panstva presunulo na hrad Muráň (po tom, ako ho Štefan Zápoľský vydobyl z rúk bratríkov). R. 1552 získala Jelšava právo meča, 1556 ju zničili Turci. R. 1567 je tam doložená mestská latinská škola. R. 1568 vznikol prvý cech (kováči), postupne ich bolo 20; od 16. stor. boli významní najmä zvonkári, ktorí vyvážali zvonce do celej Európy (zvonkárstvo zaniklo v polovici 20. stor.). R. 1576 zasiahla Jelšavu epidémia cholery. Koncom 16. stor. sa obyvatelia pridali k protestantizmu. Na začiatku 17. stor. mesto zničili Bočkajovi hajdúsi. Rozvoj Jelšavy podporoval palatín F. Vešeléni, ktorý do mesta zvolával snemy. R. 1659 bola Jelšava Leopoldom I. oslobodená od platenia dane, cla a desiatku. R. 1670 sa mesto stalo majetkom grófa Jána Rotthala. R. 1750 tam bola otvorená najstaršia lekáreň v Gemeri (existovala do 1997). Od 17. stor. Jelšava strácala banícky ráz a význam nadobudli remeslá. R. 1816 tam existovala verejná knižnica. R. 1829 mesto vyhorelo. R. 1880 bol v Jelšave objavený magnezit, ktorý sa začal ťažiť koncom 19. stor. spolu s mastencom, 1894 – 99 tam boli postavené tri pece a 1923 otvorená továreň na spracovanie magnezitu, v 50. – 60. rokoch 20. stor. rozšírená (v súčasnosti Slovenské magnezitové závody, a. s.). Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska bola v Jelšave 1968 – 91 umiestnená okupačná sovietska vojenská posádka. Archeologické nálezy: zvyšky dvoch stredovekých drevozemných hrádkov, v polohe Hrad zrúcaniny kamenného hradu z prelomu 12. a 13. stor., nad ľavým brehom rieky Muráň zaniknutý hrad Jelšavskovcov zo 14. stor. (postupne zanikol pravdepodobne v 2. polovici 15. alebo začiatkom 16. stor., z prameňov sa vytratil po 1461).

Stavebné pamiatky: kaštieľ (nazývaný koburgovský alebo aj koháriovský, pôvodne renesančný z 1. polovice 16. stor., klasicisticky prestavaný 1796 – 1801, v súčasnosti nevyužívaný), neoklasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1849, upravovaný v 20. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1784 – 85, veža z 1834) s klasicistickou budovou bývalej evanjelickej školy (1795), neskorobaroková radnica (1781, na mieste staršej, dnes sídlo Mestského úradu), neskorobaroková rímskokatolícka fara (80. roky 18. stor.) a rokoková budova bývalej rímskokatolíckej školy (2. polovica 18. stor., upravovaná v 2. polovici 20. stor.), neoklasicistická budova bývalého mestského hostinca Skalka (1845, opravovaná v 20. stor., dnes reštaurácia), v centre mesta v radovej zástavbe viaceré meštianske neskorobarokové a klasicistické meštianske domy (2. polovica 18. stor. – 19. stor., napr. Golosov dom z konca 18. stor., klasicistická budova mestskej knižnice z 1. polovice 18. stor.); na mestskom cintoríne niekoľko sochársky stvárnených náhrobkov z 19. stor. (napr. náhrobok Ľ. Greinera z 1882).

Jelka

Jelka, Jóka — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v Podunajskej rovine na nive Malého Dunaja, 122 m n. m.; 3 957 obyvateľov, 38,4 % slovenskej, 56,2 % maďarskej národnosti (2018). Rovinné odlesnené územie, pri ramenách Malého Dunaja zachované zvyšky lužných lesov.

Obec sa v 13. stor. delila na viacero častí, existovali tam osady (neskoršia Jelka, Malá Jelka a Nová Jelka) písomne doložené 1239 ako villa Ilka, tercia Ielka, quatra Ielka. Jelka (ďalej písomne doložená 1245 ako Ielqua, 1291 Ialka, Jelka, 1303 – 05, 1310 Ilka, 1311 Ilka, Ylka, 1312, 1317 Ilka, 1334 Ylka Maior, 1352 Nagilka, 1354 Ilka alio nomine Harmathel, 1562 Jolka, 1773 Nagy-Jóka et Kis-Jóka, 1786 Nagy-Jóka, 1808 Kis-Jóka et Nagy-Jóka, 1863 – 88 Kisjóka és Nagyjóka, 1892 – 1920 Jóka, 1927 – 38 Jelka, Jóka, 1938 – 45 Jóka, 1945 – 48 Jelka, Jóka, 1948 Jelka) bola pôvodne súčasťou panstva Bratislava, od 14. stor. patrila miestnym zemanom, od 1553 Farkašovcom, Hediovcom a neskôr Udvarnokiovcom. Na prelome 15. – 16. stor. ju spustošili vojská cisára Maximiliána I. a v polovici 16. stor. vypálili Turci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku. Malá Jelka (ďalej doložená 1339 ako Ylka Minor, 1352 Kisilka, 1786 Kisch-Jóka) splynula v pol. 19. stor. s Jelkou. Nová Jelka (ďalej doložená 1471 ako Ilka alio nomine Wyhel, 1553 Jóka-Újhely, 1773 Ujhel-Jóka, 1786 Ujhely-Jóka, 1808 Újhely-Jóka, 1863 Újhelyjoka, 1873 Újhelyjóka, 1877 – 82 Jókaújhely, 1888 – 1920 Újhelyjóka, 1927 – 38 Nová Jelka, Újhely-Jóka, 1938 – 45 Újhelyjóka, 1945 – 48 Nová Jelka, Újhely-Jóka, 1948 – 60 Nová Jelka) patrila 1553 klariskám v Budíne, neskôr v Bratislave, potom Esterháziovcom, Zičiovcom a Pálfiovcom; 1960 bola pripojená k obci Jelka. Ďalšia usadlosť Kisa (písomne doložená 1298 ako Kizey) patrila 1434 rodine Fraknóovcov, neskôr biskupstvu v Győri, v 18. stor. to bola už iba samota. Archeologický hromadný nález bronzových nástrojov a zbraní únětickej kultúry. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (okolo 1250, rozšírený v 15. – 16. stor., úplne barokovo prestavaný 1756, rozšírený 1921), baroková Kaplnka anjelov strážnych (18. stor., prestavaná 1774, pôvodne šľachtická pohrebná kaplnka), kalvínsky kostol (1930, na mieste staršieho z 1798 – 1800), evanjelický kostol (1969 – 71), klasicistický kaštieľ (okolo 1800, upravený v 19. – 20. stor.), neoklasicistická kúria (1847, v minulosti využívaná ako rímskokatolícka škola), kúria (1847, prestavaná v 20. stor.), viaceré prícestné sochy (napr. sv. Jána Nepomuckého z 1810), na cintoríne pamätník padlým v 1. a 2. svetovej vojne (1994). V katastri obce na ľavom brehu Malého Dunaja významná technická pamiatka Némethov vodný kolový mlyn (1894, 1906 prestavaný, rekonštruovaný 1992 – 94, dnes múzeum).

Jelínkovci

Jelínkovci — kníhtlačiarska rodina vlastniaca 1789 – 1841 tlačiareň v Trnave. Zakladateľ tlačiarne Václav (1. 9. 1731 Praha — 17. 7. 1823 Trnava) prišiel do Trnavy 1763 (doložené 1764) a od 1771 pracoval v akademickej tlačiarni, 1788 dostal povolenie založiť si vlastnú tlačiareň. V nej vytlačil 5-zväzkové dielo Kresťanské katolícke náboženstvo (1789 – 96) J. I. Bajzu i jeho ďalšie diela, ako aj spisy A. Bernoláka, J. Fándlyho a ostatných bernolákovcov. Jeho syn Ján Krstiteľ (23. 4. 1780 Trnava — 17. 4. 1841 tamže) viedol tlačiareň ešte za otcovho života, od 1820 tlačil pod svojím menom. Pokračoval vo vydávaní diel autorov bernolákovskej generácie. Ako stúpenec slovenského národného obrodenia udržiaval kontakty s J. Hollým, vydal väčšinu jeho diel. Vytlačil aj práce J. Fándlyho, Valaskú školu od H. Gavloviča, básne V. Šimka i kázne M. Rešetku, B. Rudnaya a i. Jelínkovci spolu vytlačili asi 571 titulov, z toho 148 slovenských. Svojou edičnou činnosťou výrazne podporovali kultúrne, literárne a národnobuditeľské snahy bernolákovcov. R. 1996 vyšla Bibliografia tlačí a kníhtlačiarne Václava a Jána K. Jelínka v Trnave 1789 – 1841 (autor Hadrián Radváni).

Jelineková, Elfriede

Jelineková (Jelinek), Elfriede, 20. 10. 1946 Mürzzuschlag, Štajersko — rakúska spisovateľka. Jej matka bola rumunsko-nemecká katolíčka, otec mal židovský pôvod. Študovala organovú hru na viedenskom konzervatóriu a neskôr divadelnú vedu a dejiny umenia na univerzite vo Viedni. Vplyv ambicióznej a autoritatívnej matky sa prejavil na jej duševnom zdraví (trpela silnými pocitmi strachu a sklonmi k sebapoškodzovaniu). Koncom 60. rokov 20. stor. patrila do okruhu ľavicovoorientovaných intelektuálov, 1974 – 91 bola členkou Komunistickej strany Rakúska. Istý čas žila v Berlíne, Mníchove a Ríme, v súčasnosti žije vo Viedni a venuje sa literárnej tvorbe.

Jelineková, považovaná za feministku a kritičku kultúry a politiky Rakúska, zobrazila vo svojich dielach vzťah mužov a žien ako boj pohlaví, sexualitu chápe ako uplatňovanie násilia muža na žene, experimentuje s jazykom, štýlom a formou, využíva paródiu a slovné hračky. V prvom románe sme volavky, baby! (wir sind lockvögel baby!, 1970) patriacom do kategórie popartového románu (je napísaný malými písmenami bez použitia interpunkčných znamienok) zobrazila vplyv masmédií na život človeka. Úspech získala románom Milenky (Die Liebhaberinnen, 1975; slov. 1999) o dvoch mladých ženách, ktoré sa usilujú vymaniť zo sociálne slabého prostredia. R. 1983 vyšiel jej psychologický román s autobiografickými črtami Klaviristka (Die Klavierspielerin; sfilmovaný 2001, réžia Michael Haneke) o nekompromisnej profesorke klavíra Erike Kohutovej, obeti svojej despotickej matky a svojich sadomasochistických neuróz. Hlavnou hrdinkou románu Žiadostivosť (Lust, 1989) je žena žijúca v kvázišťastnom manželstve, vystavená sexuálnemu zneužívaniu svojho manžela a túžiaca vymaniť sa z jeho despotického vplyvu. Hlavnými témami románu Deti mŕtvych (Die Kinder der Toten, 1995) sú fašistická minulosť Rakúska a spoločenské vyrovnanie sa s ňou, holokaust, ale aj turistický ruch v spolkovej krajine Štajersko.

R. 1979 v Grazi uviedli Jelinekovej divadelnú hru Čo sa stalo potom, ako Nora opustila svojho manžela (Was geschah, nachdem Nora ihren Mann verlassen hatte, vydaná 1980) o žene nespokojnej so svojím životom a postavením a hľadajúcej slobodu a naplnenie svojich snov. Jej ďalšie divadelné hry boli uvádzané najskôr v Nemecku a až potom v Rakúsku, mnohé z nich boli prijímané kontroverzne, napr. divadelná hra Burgtheater (vydaná 1984 v zbierke Divadelné hry, Theaterstücke) o pretrvávaní fašistickej ideológie v kultúre rakúskej spoločnosti uvedená 1985 v Bonne vyvolala v Rakúsku škandál (Jelinekovú označili za „tú, ktorá špiní do vlastného hniezda“). Po viedenskom uvedení divadelnej hry Odpočívadlo (Raststätte, 1994, vydaná 1996 v antológii Spectatulum 61. Moderné divadelné hry, Specatulum 61. Moderne Theaterstücke) plnej sexu zredukovaného na tovar a porno, ale aj ostrej kritiky kapitalistického zriadenia sa Jelineková po mediálnom prenasledovaní stiahla z verejného života. Zlom nastal 1998, keď viedenské divadlo Burgtheater uviedlo jej divadelnú hru Športová hra (Ein Sportstück, 1998 aj vydaná) o športe ako masovom fenoméne, ale aj o jeho spojení s vojnou a národným socializmom. R. 2000 po nástupe vlády koalície Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) a Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) udelila autorka generálny zákaz uvádzania svojich hier v rakúskych divadlách, ktorý zrušila po uvedení divadelnej hry Dielo (Das Werk, 2003, vydaná 2002 v zbierke V Alpách, In den Alpen) vo viedenskom divadle Wiener Akademietheater. R. 2003 uviedlo viedenské divadlo Burgtheater hru Bambiland (vydaná 2004 v rovnomennej zbierke), v ktorej Jelineková ostro kritizuje vojnu v Iraku a poukazuje na hospodárske pozadie tohto konfliktu. Autorka románov Chamtivosť (Gier, 2000) a Závisť (Neid, internetovo 2007 – 08), rozhlasových hier, libriet, filmových scenárov a kritických článkov o politickom a spoločenskom dianí v Rakúsku i vo svete. Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2004), Ceny Heinricha Bölla (1986), Ceny Georga Büchnera (1998), Ceny Heinricha Heineho (2002), Ceny Franza Kafku (2004) a iných literárnych ocenení.

Jelinek, Mikuláš

Jelinek, Mikuláš (Herbert), 16. 5. 1925 Kežmarok — slovenský huslista a pedagóg. R. 1943 – 46 študoval na konzervatóriu a 1949 – 53 na VŠMU v Bratislave u T. Gašparka, 1947 – 49 na Hudobnej akadémii F. Liszta v Budapešti u E. Zathureczkého a L. Weinera, 1961 – 65 súkromne vo Viedni u R. Odnoposoffa. R. 1945 – 47 člen Symfonického orchestra Československého rozhlasu (dnes RTVS) v Bratislave, 1949 – 51 Slovenskej filharmónie. R. 1958 – 59 umelecký vedúci a koncertný majster Komorného orchestra Slovenskej filharmónie. Popri koncertnej dráhe husľového virtuóza, komorného hráča a koncertného majstra vyučoval 1951 – 65 na VŠMU. R. 1965 odišiel z politických dôvodov do zahraničia. R. 1965 – 66 prvý koncertný majster Symfonického orchestra Sárskeho rozhlasu v Saarbrückene v Nemecku, 1966 – 68 koncertný majster Švédskeho rozhlasového symfonického orchestra v Štokholme (šéfdirigent S. Celibidache). Okrem sólistických vystúpení s viacerými škandinávskymi orchestrami (uviedol napr. husľové koncerty I. Stravinského, A. Dvořáka, A. Chačaturjana a F. Mendelssohna-Bartholdyho) nahral mnohé husľové sonáty a komorné skladby pre švédsky rozhlas. R. 1967 – 90 prvý koncertný majster Gürzenich Orchestra v Kolíne nad Rýnom (pričom v koncertnej sezóne 1967 – 68 pôsobil v obidvoch orchestroch súbežne). R. 1968 hral po prvý raz s týmto telesom aj ako sólista a uviedol Koncert pre husle a orchester č. 2 B. Bartóka, neskôr okrem kmeňového repertoára aj koncerty W. A. Mozarta. Pravidelne účinkoval aj na komorných koncertoch (napr. v spolupráci s klaviristom Günterom Ludwigom, *1931). Zároveň (do 1990) vyučoval hru na husliach na Rheinische Musikschule-Konservatorium v Kolíne nad Rýnom. Od 1974 člen medzinárodného združenia pedagógov sláčikových nástrojov ESTA (European String Teachers Association), 1992 – 2001 člen jeho európskeho predsedníctva. R. 1990 sa vrátil na Slovensko a usporiadal rad komorných koncertov (recitálov) v spolupráci s D. Varínskou. R. 1991 založil Združenie pedagógov sláčikových nástrojov na Slovensku (ESTA Slovakia) a zaslúžil sa o jeho prijatie do celoeurópskeho združenia ESTA. R. 1992 – 2009 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave; 1995 profesor; 2000 – 05 vyučoval aj na Žilinskej univerzite. Napísal autobiografickú knihu Cesty k sebe samému (2016).

Jelinek, Hanns

Jelinek, Hanns, 5. 12. 1901 Viedeň – 27. 1. 1969 tamže — rakúsky skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. Študoval u F. Schmidta, A. Berga a A. Schönberga. Od 1930 vyučoval teoretické predmety a od 1958 aj kompozíciu na Hudobnej akadémii vo Viedni; 1965 profesor. V ranej tvorbe nadviazal na princípy neskorého romantizmu, od 1930 rozvíjal a teoreticky presadzoval dvanásťtónovú kompozičnú techniku (→ dodekafónia), ktorú od 1935 vo svojej tvorbe výlučne používal (s výnimkou populárnej hudby), najdôslednejší predstaviteľ dodekafonickej školy v 1. polovici 20. stor. V kompozičnom rukopise asimiloval štýlové prvky tvorby P. Hindemitha a džezu. Autor symfonickej, vokálno-inštrumentálnej, komornej a filmovej hudby, napr. 13 kleine Lieder für Gesang und Klavier (1919 – 27), Praeludium, Passacaglia und Fuge pre komorný orchester (1922), Suite für Streichorchester (1931), Zwölftonwerk (1947 – 52) a Sinfonia brevis (1948 – 50), Sonáta pre husle (1956), Zehn zahme Xenien pre husle a klavír (1960), Rai Buba Etüde pre klavír a veľký orchester (1962), ako aj dvojzväzkovej teoretickej práce Úvod do dvanásťtónovej kompozície vrátane dodatkov (Anleitung zur Zwölftonkomposition nebst allerlei Paralipomena, 1952 – 58). Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Jelgava

Jelgava, do 1917 Mitava — mesto v strednej časti Lotyšska 45 km juhozáp. od Rigy na rieke Lielupe (svojimi ramenami ústi do Západnej Dviny a Rižského zálivu), v rámci administratívneho delenia má štatút republikového mesta, stredisko historického regiónu Zemgalsko; 62-tis. obyvateľov (2016). Priemysel automobilový (výroba mikrobusov a nákladných vozidiel), nábytkársky, strojársky, kovoobrábací, potravinársky. Dopravná križovatka, riečny prístav. Turistické stredisko.

Mesto vzniklo v 2. pol. 13. stor. pod hradbami Mitavského hradu (vybudovaný 1265 – 66 Livónskym rádom), ktorý plnil obrannú funkciu pred Litovčanmi a od ktorého získalo aj pomenovanie Mitava. R. 1435 sa Mitava stala mestom (potvrdené 1573). R. 1561 počas livónskych vojen (1558 – 83) sa Livónsky rád rozpadol a Mitava sa stala súčasťou novovytvoreného Kurónskeho vojvodstva a neskôr jeho hlavným mestom. R. 1621 a 1625 mesto s hradom dobyl švédsky kráľ Gustáv II. Adolf a 1701 počas severnej vojny (1700 – 21) Karol XII., ktorému slúžilo ako vojenská základňa, preto bolo 1705 vystavené obliehaniu vojskami ruského cára Petra I. Veľkého. R. 1795 bolo celé Kurónsko pripojené k Rusku a Mitava sa stala centrom Kurónskej provincie (1796 – 1920). R. 1812 mesto obsadila armáda Napoleona I. Bonaparta. Počas 1. svetovej vojny okupované nemeckou armádou. R. 1917 premenované na Jelgavu, 1920 – 40 okresné mesto nezávislého Lotyšska a po jeho anexii ZSSR súčasť Lotyšskej sovietskej socialistickej republiky. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 44 okupované nacistickým Nemeckom, v lete 1941 tam došlo k masovému vraždeniu židovského obyvateľstva a komunistov. Väčšina budov v meste bola zničená alebo poškodená. Od 1991 súčasť nezávislého Lotyšska. Stavebné pamiatky: baroková Katedrála sv. Anny (1638 – 41), Katedrála Panny Márie (1906, 1992 rekonštruovaná), Chrám sv. Simeona a sv. Anny (1890 – 92 postavený na mieste staršieho z 1774, rekonštruovaný koncom 20. stor.), veža Kostola Sv. Trojice (1862, na mieste staršieho kostola z 1574 – 1625 zbúraného 1944, veža rekonštruovaná 2010), budova dnešného historického a umeleckého múzea Academia Petrina (1773 – 75, baroková s prvkami klasicizmu, prestavaná z barokového paláca 1718 – 22; od 1775 tam bolo akademické gymnázium fungujúce ako univerzita so 4 fakultami; do 1919 vo veži sídlilo observatórium), barokový Jelgavský palác postavený na mieste Mitavského hradu z 1265 – 66 (1737 – 71 podľa návrhu F. B. Rastrelliho; 1788 poškodený požiarom, rekonštruovaný 1920 a 1961, dnes sídlo Litovskej poľnohospodárskej univerzity založenej 1938), v mestskom parku časti bývalého opevnenia zo 14. stor., klasicistická Villa Medem (1835 – 36). Viaceré múzeá.

Jelenová

Jelenová — miestna časť obce Dolné Trhovište.

jelenkovité

jelenkovité, Hydnaceae — čeľaď z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, rad kuriatkotvaré (Cantharellales). Majú mäsité plodnice zvyčajne zložené z klenutého klobúka a hlúbika, hyménium pokryté krehkými ostňami a bezfarebné tenkostenné výtrusy. Patrí sem napr. rod jelenka (Hydnum) s okrovými alebo s oranžovými plodnicami s priemerom klobúka okolo 10 cm, s ostnatou výtrusorodou vrstvou na spodnej strane klobúka a s bielou mäsitou dužinou rastúci na zemi v listnatých a ihličnatých lesoch, napr. druhy jelenka poprehýbaná (Hydnum repandum) a jelenka ryšavá (Hydnum rufescens).

Jelenia Góra

Jelenia Góra [-ňa gu-] — mesto v juhozápadnom Poľsku v Dolnosliezskom vojvodstve v blízkosti hranice s Českom na sútoku riek Bobr a Kamienna; 80-tis. obyvateľov (2017). Významné priemyselné, obchodné a turistické stredisko vojvodstva. Priemysel farmaceutický, optický, papiernický, chemický (výroba plastov), kovoobrábací, elektronický. Cestný a železničný uzol

Podľa tradície vzniklo na mieste hradu, ktorý tam 1108 dalo postaviť poľské knieža Boleslav III. Krivoústy, prvýkrát písomne doložené 1281 ako Hirschberg, 1288 doložené ako mesto. R. 1392 sa stalo súčasťou českého kráľovstva, za vlády Jagelovcov získalo právo raziť vlastné mince, od 1526 súčasť habsburskej monarchie. Od 2. polovice 16. stor., a najmä v 17. a 18. stor. významné centrum výroby ľanového plátna a jedno z najbohatších miest v Sliezsku. R. 1742 pripadlo Prusku, 1871 sa stalo súčasťou Nemecka. Od 1882 názov Jelenia Góra. Od 1945 súčasť Poľska (nemecké obyvateľstvo bolo vysťahované a nahradené poľským). R. 1976 sa súčasťou mesta stali kúpele Cieplice Śląskie-Zdrój. Stavebné pamiatky: klasicistická radnica (1747 – 49, rozšírená začiatkom 20. stor.), barokový Kostol povýšenia Sv. kríža (1717 – 70), Kostol sv. Erazma a Pankráca (okolo polovice 16. stor., na mieste staršieho zo 14. stor., upravený v 18. – 19. stor.), barokový Kostol sv. apoštolov Petra a Pavla (1. polovica 18. stor.), Kaplnka sv. Anny (1. štvrtina 16. stor., vybudovaná v bývalej bašte, v 18. stor. upravená), v centre mesta barokové a rokokové meštianske domy na námestí s arkádami (17. – 18. stor., v jadre stredoveké, upravované v 20. stor.), baroková fontána so sochou Neptúna (18. stor.), zvyšky mestských hradieb (14. – 15. stor.) s vežou Grodzka (15. stor., prestavaná v 18. stor., dnes turistické informačné stredisko) a s Wojanovskou bránou a vežou (po 1480, prebudovaná v 18. stor., reštaurovaná koncom 20. stor.), secesné Divadlo Cypriána Kamila Norwida (1903 – 04), hrad Chojnik (50. roky 14. stor., prebudovaný v 15. – 16. stor.), Kostol sv. Martina (okolo 1305, barokovo prestavaný 1778 – 82), Kostol Najsv. srdca Ježišovho (1745), secesná vila spisovateľa G. Hauptmanna (1901, dnes múzeum), viaceré múzeá a galérie (napr. Múzeum Krkonôš).

Jelenec

Jelenec — geomorfologický podcelok Tribeča. Rozkladá so vo výškach 250 – 500 m n. m., najvyšší vrch Ploská, 575 m n. m. V centrálnej časti budovaný granodioritmi a dioritmi, po okrajoch veľmi odolnými spodnotriasovými kremencami. Na kryštalických horninách sa vytvoril ploský znížený reliéf, na kremencoch vyvýšeniny a bralá (Jelenec, Ploská, Veľká skala), v severozáp. časti v Kostolianskej kotline pahorkatinný reliéf, na ktorom vznikla odlesnená a poľnohospodársky využívaná krajina, ostatné územia sú pokryté dubovo-hrabovým a miestami aj bukovým lesom.

Jelenec

Jelenec, Gímes — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v sev. časti Žitavskej pahorkatiny na jej styku s Tribečom, 192 m n. m.; 2 103 obyvateľov, 70,3 % slovenskej, 24,8 % maďarskej národnosti (2018). Územie s pahorkatinným reliéfom je odlesnené, vrchovinné územie Tribeča porastené teplomilným listnatým dubovým a dubovo-hrabovým lesom.

Obec písomne doložená 1113, 1226 ako Gimes, 1253, 1256 Gymus, 1256 Gymes, 1310 Gymes, 1350 Noggymus, 1397 Kysgymes a Noggymes, 1406 Nodgymus a Kysgymus, 1579 Gimes, 1773 Ghymes, 1786 Gimesch, Ghymesch, 1808 Ghímes, Gímes, Gýmeš, 1863 Ghymes, 1873 – 77 Ghimes, 1882 – 88 Gimes, 1892 – 1913 Ghymes, 1920 Dýmeš, Gýmeš, 1927 – 48 Gýmeš, Ghymes, 1948 Jelenec. Pôvodne patrila zoborskému benediktínskemu kláštoru, 1226 ju uhorský kráľ Ondrej II. daroval Ivankovi z forgáčovskej vetvy Huntovcov-Poznanovcov, ktorého syn Ondrej tam v polovici 13. stor. dal postaviť hrad Gýmeš. Obec patrila rodine Forgáčovcov až do vzniku Československej republiky. R. 1295 ju tvorili dve osady – Dolný Gýmeš a Horný Gýmeš, ktoré boli od seba oddelené lesom. R. 1350 získala trhové a 1726 jarmočné právo. R. 1517 bola časť obce poplatná Turkom, ktorí ju 1576 a 1663 zničili. R. 1868 – 69 bola v obci založená muflónia zvernica, 1883 boli zvieratá vypustené do voľnej prírody. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy badenskej kultúry. Stavebné pamiatky: zrúcaniny hradu Gýmeš, v jeho blízkosti zvyšky stredovekého hrádku nazývaného Studený hrad (Várhegy; pravdepodobne 12. – 13. stor.), pôvodne barokový kaštieľ (1722, prestavaný 1760 – 70 a v 20. stor., rekonštruovaný koncom 20. stor., dnes múzeum rodiny Forgáčovcov), barokový rímskokatolícky Kostol povýšenia Sv. kríža (1720, prestavaný 1790, prestavaný a rozšírený v 2. polovici 20. stor.; veža a časť hlavnej lode v jadre stredoveká, pravdepodobne zo 14. – 15. stor.), prícestná Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (koniec 18. stor., opravovaná v 19. – 20. stor.), socha Piety (začiatok 20. stor.).