Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 185 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jao

Jao, Yao — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Osaka v aglomerácii Osaky; 267-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, textilný (najmä bavlnársky), strojársky, (výroba textilných strojov a i.), chemický (výroba farieb, tukov, lakov a pigmentov), potravinársky. Cestný a železničný uzol, letislo.

Japan

Japan — anglický a nemecký názov Japonska.

japan

japan [vl. m.] —

1. aj waši (wa = jap., ši = papier) — v širšom význame označenie všetkých kvalitných, tradičným japonským spôsobom vyrábaných ručných papierov, v užšom význame hodnotný papier vyrábaný od 7. stor. v Japonsku tradičnými technológiami zo stoniek rastlín kózo (brusonécia papierová), gampi (Wikstroemia canescens), micumata (edgevortia papierová) a i. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou a ľahkosťou, je vláknitý, pomerne savý, tenký, jemný, trvanlivý, nebielený a glejovaný ryžovým odvarom. Jeho použitie je široké, odvíja sa od vlastností konkrétneho typu, napr. papier gampi, ktorý je vodovzdorný, farbostály a nenapáda ho hmyz, sa používa na vzácne dokumenty a knihy, papier kózo sa pre svoju pevnosť osvedčil ako dverová výplň;

2. typ skleníka, ktorého základným stavebným prvkom je modul z oceľových alebo z pozinkovaných profilov s rozmermi 1,5 – 1,9 m, príp. 1,9 – 2,0 m, a s výškou hrebeňa 2,1 – 2,2 m. Podľa konštrukcie sa delia na dva základné typy: oknové skleníky s pevnou konštrukciou a rozoberateľné skleníky. Zvyčajne sú nevykurované (umožňujú predĺženie vegetácie asi o 60 dní), pri vykurovaných treba počítať s vysokými stratami tepla (pre nedokonalé tesnenie okien). Japany slúžia na rýchlenie zeleniny alebo na predpestovanie priesad. Sú výhodnejšie ako pareniská, pretože mnohé pracovné operácie v nich možno mechanizovať.

Jápané

Jápané [sinhalsky], aj Jápanaja, tamilsky Jálppánam, anglicky Jaffna — prístavné mesto v sev. časti Srí Lanky na polostrove Jápané v lagúne Indického oceána, administratívne stredisko Severnej provincie; 89-tis. obyvateľov (2013, prevažne tamilské obyvateľstvo). Priemysel textilný (bavlnársky), potravinársky (o .i. spracovanie kuchynskej soli); remeslá (šperkárstvo). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, tabaku, kokosovníka a ovocných stromov). Obchodný (vývoz ovocia, bavlny, tabaku, dreva a i.) a rybársky prístav. V blízkosti saliny.

Jápané sa spomína už v historickej kronike Mahávamsa (Veľká dynastia) zo 6. stor., 1215 – 1619 hlavné mesto rovnomenného tamilského kráľovstva. R. 1619 podmanené Portugalčanmi ako posledná pozícia na ostrove Cejlón, 1658 obsadené Holandskom, 1795 – 1948 pod britskou nadvládou. Od vyhlásenia republiky Srí Lanka (1972) stupňujúce sa etnické napätie, od vypuknutia občianskej vojny (1983) až do 1995 hlavná základňa tamilskej separatistickej organizácie Tigri oslobodenia tamilského Ílamu usilujúcej sa o samostatný tamilský štát (→ Tamili, → Srí Lanka). R. 2004 mesto zasiahnuté cunami. Stavebné pamiatky: viaceré hinduistické chrámy (napr. Nallur Kandaswamy Kovil, založený pravdepodobne 948, súčasná stavba 1749), verejná knižnica (založená 1933, uchovávala bohatú zbierku tamilských kníh a historických dokumentov, počas etnických nepokojov koncom mája 1981 políciou vypálená a deštruovaná, čo bolo o. i. jedným z podnetov vypuknutia občianskej vojny; 2001 – 03 znovuvybudovaná). Viacero vysokých škôl, univerzita (1979), hinduistická vysoká škola (1890); sídlo rímskokatolíckeho biskupstva.

Japodovia

Japodovia, lat. Iapodes, aj Iapudes — pôvodne ilýrsky, od 350 pred n. l. s Keltmi zmiešaný balkánsky kmeň sídliaci v severozápadnej Ilýrii. Japodovia opakovane napádali rímske územie, v roku 29 pred n. l. ich ovládli Rimania.

Japonci

Japonci

1. vlastným menom Nihondžin, Nippondžin, oficiálny prepis Nihonjin, Nipponjin — národ tvoriaci základné obyvateľstvo Japonska (121 mil., 2016). Okrem Japonska žijú Japonci najmä v Brazílii, Kórejskej republike, USA (najmä štáty Havaj a Kalifornia), Peru, Spojenom kráľovstve, Mexiku, Singapure, Argentíne, Austrálii, Nemecku, Bolívii, Číne, Paraguaji a Thajsku. Začiatok etnogenézy Japoncov možno datovať približne do 1. tisícročia pred n. l., keď kmene, ktorých rečou už bola prajapončina, postupne prichádzali na ostrovy dnešného Japonska a vytláčali a asimilovali pôvodné obyvateľstvo. Ako etnikum sa Japonci sformovali v 8. stor. K prvým kontaktom Japoncov s Európanmi došlo v polovici 16. stor. (portugalskí moreplavci). Moderný štát vytvorili v 2. polovici 19. stor. (→ Japonsko, Dejiny). Náboženstvo: prevažujú vyznávači šintoizmu (pôvodné japonské náboženstvo) a buddhizmu, v malej miere je zastúpené kresťanstvo i viacero nových náboženských smerov (napr. sóka-gakkai, ktoré má najviac prívržencov). Ani jedno náboženstvo nie je dominantné, navzájom sa však ovplyvňujú. Mnoho Japoncov sa súčasne hlási k niekoľkým náboženstvám, najmä k šintoizmu a buddhizmu (→ japonské náboženstvá a mytológia). Japonci majú bohaté a svojrázne kultúrne tradície (často nadväzujúce na dávne vplyvy z Číny a Kórey; → čajový obrad), ktoré si udržiavajú (napr. príležitostné nosenie tradičného historického odevu, → kimono) aj napriek rýchlemu priemyslenému rozvoju a preberaniu euroamerického spôsobu života. Vynikli v mnohých oblastiach, najmä v architektúre (→ japonská architektúra), literatúre (→ japonská literatúra), vo výtvarnom umení (→ japonské výtvarné umenie, → japonský drevorez), v umeleckých remeslách (→ japonská keramika, → japonský porcelán), v špecifickej tvorbe papierových skladačiek origami, v kaligrafii (→ japonská kaligrafia), divadelníctve (→ japonské divadlo), hudbe (→ japonská hudba), tanci (→ japonský tanec), záhradníctve a aranžovaní kvetín (→ japonské záhrady, → ikebana), v tradičných japonských bojových umeniach a športoch (→ aikido, → džudo, → džú džucu, → karate, → kendo, → sumo, lukostreľba na koni jabusame a lukostreľba kjúdó nadväzujúce na bojové zručnosti samurajov) a od 20. stor. i vo vede a v technike. Väčšina Japoncov žije v mestách, menej ako štvrtina na vidieku. Najhustejšie obývané oblasti sú roviny a pobrežné nížiny. Jazyk Japoncov tvorí samostatnú jazykovú rodinu (→ japonský jazyk), zapisuje sa japonským písmom;

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Japonska bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

japonéria

japonéria [vl. m. > fr.] — vo výtvarnom umení a v umeleckých remeslách dielo zhotovené v Európe podľa japonských vzorov. Západné umenie ovplyvnené hlbším poznaním japonskej estetiky sa nazýva → japonizmus.

japonistika

japonistika [vl. m.], aj japonológia — časť orientalistiky zaoberajúca sa skúmaním japonského jazyka, literatúry, dejín a kultúry Japonska. Je orientovaná skôr filologicko-historicky a sprístupňuje japonské jazykové pramene. Do začiatočného obdobia japonistiky sa zaraďujú práce Luísa Fróisa (*1532, †1597), Joãa Rodriguesa (*okolo 1561, †1634) a Engelberta Kaempfera (*1651, †1716), významným prínosom sú aj diela Williama Georgea Astona (*1841, †1911), Ernesta Masona Satowa (*1843, †1929), Basila Halla Chamberlaina (*1850, †1935) a Jamesa Curtisa Hepburna (*1815, †1911), ktorý je autorom rozšírenej metódy transkripcie japončiny založenej na anglickej fonetike a prvého japonsko-anglického slovníka Japanese and English dictionary: with an English and Japanese index (1867). Prvé preklady z japonskej literatúry boli vydané 1847 (August Pfitzmaier, *1808, †1887). Významný bol aj výskum kultúry Ainuov, ktorému sa venovali britský misionár John Batchelor (*1854, †1944) a poľský antropológ Bronisław Piłsudski (*1866, †1918). Zakladateľom modernej japonistiky bol Karl Florenz (*1865, †1939). V období Meidži podnietilo ďalší vývoj japonistiky založenie Japonskej ázijskej spoločnosti (The Asiatic Society of Japan) 1872 v Jokohame a 1873 Nemeckej spoločnosti pre prírodnú a národopisnú vedu východnej Ázie (Deutsche Gesellschaft für Natur- und Völkerkunde Ostasiens) v Tokiu. Po 2. svetovej vojne sa japonistike venovali nemeckí vedci Oscar Benl (*1914, †1987), Horst Hammitzsch (*1909, †1991) a Wolfgang Hadamitzki (*1941) a izraelský lexikograf Jack Halpern (*1946). K významným americkým japonistom sa zaraďujú autor štvorzväzkovej antológie dejín japonskej literatúry Donald Lawrence Keene (*1922) a lexikograf Andrew Nathaniel Nelson (*1893, †1975), ktorý vydal jeden z najpoužívanejších japonských znakových slovníkov The Modern Reader’s Japanese-English Character Dictionary (1962). K významným českým japonistom patria Zdeňka Vasiljevová-Schäfflerová (*1935, †2004), Vlasta Hilská (*1909, †1968), Vlasta Winkelhöferová (*1932), Ivan Krouský (*1933, †2007), Zdenka Švarcová (*1942) a Jan Sýkora (*1961).

Na Slovensku vznikol 1960 Kabinet orientalistiky (dnes Ústav orientalistiky) SAV. R. 1961 – 2002 bol jeho riaditeľom zakladateľ slovenskej japonistiky V. Krupa, ktorý popri bohatej vedeckej a publikačnej činnosti v oblasti orientálnej jazykovedy, jazyka a kultúry Polynézie i typológie vydal aj preklady z japonskej literatúry, napr. výber z japonského folklóru Chlapec z broskyne (1969) a Japonské mýty Kodžiki (1979). K významným slovenským japonistom patrí aj Karol Kuťka (*1951), ktorý sa venuje štúdiu moderných dejín Japonska a výskumu i prekladu modernej japonskej literatúry (Hiró Onoda: Moja tridsaťročná vojna, 1981; J. Mišima: Smäd po láske, 1988). R. 1986 sa na Filozofickej fakulte UK v Bratislave po prvýkrát otvorilo štúdium japonského jazyka a 1994 zásluhou Štefana Pecha (*1958) oficiálne vznikla Katedra východoázijských štúdií, ktorá je v súčasnosti jediným akademickým pracoviskom na Slovensku, kde možno študovať japonský jazyk. K slovenským prekladateľom japonskej literatúry patria poetka Eva Lukáčová (*1965), ktorej preklady japonských básnikov (K. Abe; B. Jošimotová; Mači Tawara,*1962; Džiró Nitta, *1912, †1980) boli vydané časopisecky 1993 – 99, a Ivan Rumánek (*1967), ktorý sa špecializuje na klasickú japonskú poéziu (Kvety srdca, 2004; Japonská dráma nó, 2010). Básnik K. Strmeň preložil do slovenčiny zbierku heianskej poézie Kokinšú (1998) a Jana Šoucová (*1975) napísala učebnicu japonského zdvorilostného jazyka Sociolingvistický aspekt zdvorilej komunikácie v japončine (2004).

japonská kaligrafia

japonská kaligrafia, jap. šodó — dekoratívny zápis japonského písma, jedna z disciplín japonského umenia.

V Japonsku rovnako ako v Číne sa kaligrafia považovala za jednu z troch znalostí, ktorú by mal každý kultúrny človek ovládať (spolu s poéziou a maľbou). História japonskej kaligrafie siaha približne do 5. stor. n. l., keď Japonci prevzali čínske znakové písmo a spolu s ním aj umenie kaligrafie (→ čínska kaligrafia), ktoré sa však nepridŕžalo iba čínskych vzorov. Za najstaršie kaligrafické nápisy sa považujú nápisy na zrkadlách alebo nápisy vytesané do kameňa. V 6. stor. sa s príchodom buddhizmu a konfucianizmu dostalo do Japonska viac podôb čínskeho písma. Najstarším známym rukou písaným textom je komentár k Lotosovej sútre, o ktorom sa traduje, že ho napísal princ Šótoku (Šótoku taiši). Od konca 7. a v priebehu 8. stor. si Japonci osvojili čínske kaligrafické štýly tchangského obdobia (618 – 907) a v Nare bol dokonca zriadený úrad na odpisovanie sútier. Na začiatku obdobia Heian (794 – 1185) bola japonská kaligrafia pod silným čínskym vplyvom, v duchu ktorého tvorili aj traja významní kaligrafi: mních Kúkai, cisár Saga (*786, †842) a Tačibana no Hajanari (*asi 782, †842). V priebehu 10. a 11. stor. sa zrodila japonská podoba kaligrafie wajó. Silný vplyv na vývoj japonskej kaligrafie mali zen-buddhistickí mnísi, ktorí vytvorili tzv. školu bokuseki (stopy tušu). Ďalšou významnou skupinou sa stala škola kaligrafov, ktorí boli zároveň i literátmi a básne nielen skladali, ale aj zapisovali a ilustrovali (bundžin-ga, → literátske maliarstvo).

Začiatky modernej japonskej kaligrafie siahajú do obdobia po 1868, keď sa japonskí kaligrafi opäť začali inšpirovať Čínou (starými majstrami i novšími podobami čínskej kaligrafie). Po 1945 vzniklo množstvo rôznych kaligrafických štýlov, niektorí kaligrafi dávajú prednosť minimalistickému štýlu, ktorého malý počet znakov umožňuje zdôrazniť piktografickú kvalitu a význam znakov, iní sa snažia výraznými ťahmi hrubého štetca zapôsobiť na predstavivosť diváka.

V priebehu histórie sa kaligrafické potreby na rozdiel od štýlov veľmi nezmenili, používajú sa štetce (dva základné typy — hrubý a tenký), tuš, trecí kameň, nádobka na vodu a papier (veľmi savý, najlepšie ručne vyrobený). Tuš v podobe tyčinky je uložený spolu s trecím kameňom v škatuli (obvykle z laky).

Japonská priekopa

Japonská priekopa — oceánska priekopa v severnej časti Tichého oceána severovýchodne od Japonských ostrovov v tzv. ohnivom prstenci (→ cirkumpacifický zemetrasný pás) medzi Kurilskou priekopou a Boninskou priekopou; maximálna hĺbka 10 374 m (v južnej časti). Jej vznik súvisí so subdukciou Tichooceánskej dosky s oceánskou litosférou pod kontinentálnu Eurázijskú dosku (prebiehajúca subdukcia je jednou z príčin vzniku zemetrasení a cunami v Japonsku). Hrúbka sedimentov je okolo 1,5 km. V októbri 2008 tam japonskí vedci získali unikátne zábery rýb druhu Pseudoliparis amblystomopsis žijúcich len v oceánskych priekopách Tichého oceána (prvýkrát sa podarilo spustiť kamery do hĺbky 7 700 metrov).

Japonské Alpy

Japonské Alpy, Nihon-Arupusu — pohorie v Japonsku v strednej časti ostrova Honšu skladajúce sa z troch horských pásem (Hida, Kiso, Akaiši) tiahnucich sa v smere sever – juh, najvyšší vrch Kita-dake (súčasť štítu Širane-san v Akaiši), 3 192 m n. m. Formované počas alpínskeho geotektonického cyklu, budované najmä granitmi, pieskovcami a vápencami. Alpínsky reliéf. Značná seizmická a vulkanická činnosť. Svahy porastené bukovo-dubovými a ihličnatými lesmi. Turistická oblasť.

japonské divadlo

japonské divadlo — v užšom a najčastejšie chápanom význame tradičné divadelné formy rozvíjané v Japonsku, v širšom význame divadlo zahŕňajúce tradičné, ako aj moderné (európske) divadelné formy.

Tradičné japonské divadlo sa podobne ako grécka tragédia vyvinulo z náboženského aktu rituálnej, a tým aj psychickej očisty (čistota patrí k základným hodnotám tradičného japonského náboženstva šintoizmu), ku ktorej neskôr pristúpil ideál súladu a harmónie pravdepodobne ovplyvnený čínskym myslením. Postupne sa vytvorilo niekoľko výrazných foriem líšiacich sa formou i obsahom. K najstarším domácim scénickým prejavom, ktorých existencia sa predpokladá už pred 7. stor., patrili rituálny tanec so spevom a s hudobným sprievodom kagura (božské vystúpenie), ktorý sa dodnes zachoval v podobe zdramatizovaných úsekov šintoistickej mytológie, a archaický zdramatizovaný modlitebný tanec Okina, ktorý sa rovnako dodnes predvádza pri špeciálnych príležitostiach a vo výrezovej verzii nazývanej Sanbasó býva aj slávnostným úvodom k mladším formám japonského divadla bunraku či kabuki najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu.

Predpokladá sa, že z tanca Okina sa od 12. stor. formovali zárodky budúcej frašky kjógen a lyrickej drámy nó, pričom na ich ďalší vývoj mali vplyv aj tanečné, humorné a kaukliarske divadelné formy prevzaté v 8. stor. z ázijského kontinentu, a to bábkové predstavenia kugucu, z Číny prevzaté scénky sangaku a tzv. ľavé časti tancov bugaku a z Kórey prevzaté tzv. pravé časti tancov bugaku (→ japonský tanec). Prvotný vzťah medzi fraškou kjógen a drámou nó nie je presne preskúmaný, spočiatku pravdepodobne prevažovala humorná stránka. Predpokladá sa, že pôvodné čínske scénky sangaku postupne získavali charakter japonských žartovných scénok a už okolo roku 1000 sa označovali pozmeneným názvom sarugaku (opičie hry). Kým vystúpenia Okina sa konali vo svätyniach počas šintoistických sviatkov, sarugaku mohli byť voľnejšou ľudovou zábavou, od 12. stor. však existujú náznaky užšej spolupráce medzi týmito dvoma skupinami tanečníkov, ktorých si začali najímať aj buddhistické kláštory na tzv. šúši-sarugaku (mantrovnícke hry; vystúpenia počas buddhistických pobožností, na ktorých sa metaforou odháňania zlých duchov spodobňoval proces buddhistickej mentálnej disciplíny). Pôvodné šintoistické jadro sa tým obohacovalo o buddhistický prvok a výsledkom tohto vývoja bolo, že v 14. stor. už pojem sarugaku označoval predfázu klasického divadla nó s hlbším nábožným a vážnejším charakterom, kým vystúpenia, ktoré si zachovali humorný charakter, sa objavovali pod názvom kjógen (bláznivé slová). K vývoju nó prispeli aj dengaku (roľnícke tance) a príbehy Heike monogatari (o ničivej občianskej vojne rodov Tairovcov a Minamotovcov, ktorou sa ukončilo zlaté obdobie Heian, 794 – 1185) spievané slepými rozprávačmi (biwa-hóši) so sprievodom lutny biwa. Vystúpenia nó a kjógen sa navzájom kombinovali a v 15. stor. sa ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó (po jednej hre z každej z piatich tematických kategórií nó), pričom na úvod sa predvádzal tanec Okina a medzi jednotlivými hrami nó boli ako interlúdiá vložené odľahčujúce frašky kjógen.

V období Edo (1603 – 1868) vznikli ako nové divadelné formy bábkové divadlo bunraku a meštianske divadlo kabuki ako zábava pre bohaté meštianske vrstvy v najväčších mestách Edo, Kjóto a Osaka, lutnu biwa koncom 16. stor. nahradil šamisen. Divadelná forma bunraku (starší názov ningjó-džóruri) sa vyvinula z rozprávačských vystúpení džóruri (príbuzných vystúpeniam rozprávačov biwa-hóši) so sprievodom šamisenu, ku ktorým sa okolo 1610 pridružilo bábkoherectvo. Asi 1734 sa zaviedli zložité bábky (ningjó) vysoké približne 100 – 150 cm, obsluhované troma ľuďmi, ktorí sú prítomní na javisku a majú rozdelené úlohy. Najvýznamnejšou časťou bábky je hlava, ktorá má rozličné možnosti mimiky. Recitátor (tajú), ako aj hráč na šamisene sedia priamo na javisku.

Divadelná forma kabuki (odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; pôvodne označenie tancov a scénok so silným erotickým podtextom) sa do dnešnej podoby sformovala v priebehu 17. stor. Hry bunraku a kabuki sa delia na historické (džidaimono; veľkolepé celodňové predstavenia ponímané ako historická paralela súvekých politicko-morálnych problémov) a súveké (sewamono; kratšie aktuálne hry, v rámci ktorých sú významné hry s tematikou šindžú – samovraždy milencov); štýl týchto divadelných hier v mnohom ovplyvnil aj súčasnú japonskú samurajskú a historickú kinematografiu. Jazykom hier nó je literárna japončina z 13. stor., dnešnému divákovi ťažko zrozumiteľná. Jazyk komediálnych frašiek kjógen je bližší súčasnej japončine, keďže prvýkrát boli písomne zaznamenané až 1642 (editor Ókura Toraakira, *1597, †1662) a dovtedy sa tradovali len ústnym podaním, čím ich jazyk prirodzene kopíroval vývoj hovorovej japončiny. Jazyk hier bunraku a kabuki je zo všetkých tradičných japonských divadelných foriem najzrozumiteľnejší (písané sú jazykom starým iba dve storočia).

Všetky tradičné japonské divadelné formy sú doménou mužských hercov, ale kým v nó sa ženskosť postavy naznačuje iba symbolicky, herec v kabuki sa vyznačuje nápadným zženšteným správaním a fistulovým hlasom. V hrách všetkých žánrov nosia herci bohaté kostýmy. Najstaršie divadelné masky (nómen) sú známe z buddhistických rituálnych vystúpení gigaku a z bugaku, masku máva obvykle aj hlavná postava v nó, pre kabuki je typické svojrázne výrazné líčenie. Javisko v tradičnom japonskom divadle má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi aj so strechou. V dráme nó je takmer štvorcové, umiestnené v pravom zadnom (z pohľadu diváka) rohu sály, doľava vybieha pozdĺž zadnej steny sály premostenie (hašigakari) lemované mladými umelými borovicami a vedúce k východu do šatne, ktorý je zakrytý tkaninou v piatich buddhistických farbách. Premostenie slúži na príchod postáv a na určité vrcholné scény. Na zadnej stene javiska je maľba rozložitej starej borovice, v niektorých hrách sa môže objaviť aj jednoduchá náznaková kulisa (cukurimono) umiestnená v strede javiska.

Od konca 19. stor. (éra Meidži) sa v Japonsku vyvíjalo aj divadlo západného typu (v súčasnosti rovnako rozšírené ako tradičné divadelné formy), v rámci ktorého je od konca 20. stor. pozoruhodný ženský muzikál Takarazuka (Takarazuka Kagekidan) s hlavnou scénou v meste Takarazuka v prefektúre Hjógo.

japonské éry

japonské éry — pôvodne osobitný letopočet používaný v Japonsku, založený na idei prevzatej z Číny, podľa ktorej cisár (tennó) je pánom času, a preto musí vyhlasovať aj jednotlivé éry (cisárske éry), pri ktorých sa roky vždy začínajú počítať odznova (od ich vyhlásenia). Podnetom na vyhlásenie novej éry bola spravidla významná udalosť, nástup panovníka na trón, šťastné znamenie, ale aj prírodná pohroma alebo nešťastná udalosť. Podľa tohto pôvodného pravidla mohol jeden cisár vyhlásiť i niekoľko ér. Názov éry (nengó) bol zostavený zo sinojaponského čítania dvoch znakov vyjadrujúcich jej myšlienku a z vybraných klasických čínskych textov. Napriek tomu, že éry vyhlasovali panovníci (aby sa tak potvrdila ich platnosť), navrhovali ich zvyčajne učenci a prerokúvali vysokí šľachtici. Historicky prvou japonskou érou bola Taika (Veľká zmena) vyhlásená 645 cisárom Kótokuom (vládol 645 – 654). Éry sa systematicky začali vyhlasovať až 701 po zavedení zákonníka Taihó (Veľký poklad). R. 1868 sa pri nástupe cisára Mucuhita na trón a pri vyhlásení cisárskej éry Meidži stanovilo, že počas vlády jedného cisára môže byť éra vyhlásená iba jedenkrát, a to pri nástupe nového panovníka na trón, po jeho smrti sa jej názov stane jeho posmrtným menom (→ japonský cisár). Napriek tomu, že 1872 bol v Japonsku zavedený gregoriánsky kalendár, letopočet založený na princípe vyhlasovania cisárskych ér sa používa dodnes; v súčasnosti je to éra Heisei (Nastolenie mieru), ktorá sa podľa gregoriánskeho kalendára začala nástupom cisára Akihita na trón (7. január) a bola vyhlásená 8. januára 1989; → Japonsko, tabubľka Japonské obdobia a do nich patriace cisárske éry.

japonské mená

japonské mená — s výnimkou japonského cisára a jeho rodiny majú Japonci dve mená, a to hlavné meno (prímeno alebo rodové meno; v slovenskej terminológii zodpovedá dnešnému priezvisku) a osobné meno (v slovenskej terminológii krstné meno), pričom menosled (poradie mien) pri prepisoch do slovenčiny je dvojaký. Pri starojaponských menách sa ako prvé uvádza hlavné meno (prímeno alebo rodové meno) a za ním osobné meno, napr. Oda Nobunaga, kde Oda je rodové meno a Nobunaga osobné meno, pričom v starojaponských aristokratických menách sa osobné meno pripája k rodovému menu genitívnou príponou no (napr. Minamoto no Joritomo, t. j. Joritomo z rodu Minamotovcov). Starojaponské ženské mená nemusia byť zložené z hlavného mena a osobného mena, ale môžu byť odvodené od názvu lokality či od hodnosti blízkeho príbuzného, príp. je to umelecký pseudonym; v slovenskom prepise sa uvádzajú bez prechyľovania (poetka Izumi Šikibu). Súčasťou mena umelca mohlo byť napr. meno umeleckej školy (sochári Unkei a Tankei boli príslušníci školy Kei). Podľa slovenského princípu osobné meno a hlavné meno (resp. osobné meno a prímeno, meno a priezvisko, napr. Džun’ičiró Koizumi) sa v slovenských textoch uvádzajú až mená osôb z moderného obdobia japonských dejín (od nástupu éry Meidži, 1868), pričom pri uzatváraní manželstva sa manželský pár dohodne na používaní spoločného priezviska, zvyčajne priezviska muža.

Japonské more

Japonské more — polouzavreté more Tichého oceána v jeho severozápadnej časti medzi východným pobrežím Ázie a ostrovmi Sachalin, Hokkaido a Honšu. Kórejským prielivom a Cušimským prielivom na juhu spojené s Východočínskym morom, Tatárskym prielivom na severe a La Pérousovým prielivom na severovýchode s Ochotským morom; plocha 978 000 km2 (podľa iných zdrojov 1,062 mil. km2), priemerná hĺbka 1 752 m (1 673 m), maximálna hĺbka 3 742 m (4 225 m). Teplota vrchných vrstiev vody v lete od 17 °C na severe do 27 °C na juhu, v zime od -1,7 °C na severe do 12 °C na juhu, salinita 27,0 – 34,8 ‰. Rozvinutý rybolov; ložiská ropy, zemného plynu, magnetitových pieskov; intenzívna námorná doprava, hlavné prístavy: Vladivostok, Aleksandrovsk-Sachalinskij (Rusko), Pusan (Kórejská republika), Čchongdžin, Wonsan (Kórejská ľudovodemokratická republika), Otaru, Maizuru, Šimonoseki (Japonsko). O názov Japonského mora sa vedú dlhoročné spory, Kórejská republika presadzuje názov Východné more a Kórejská ľudovodemokratická republika názov Východné kórejské more, súčasný štandardizovaný medzinárodný názov bol prijatý 1919, keď bola Kórea pod japonskou nadvládou.

Japonské ostrovy

Japonské ostrovy — súostrovie v Tichom oceáne pri vých. pobreží Ázie oblúkovito sa tiahnuce asi 2 500 km zo severu od ostrova Sachalin na juhozápad k juž. cípu Kórejského polostrova (zhruba medzi 30° až 46° sev. šírky a 129° až 146° vých. dĺžky). Tvorí okolo 98 % rozlohy Japonska. Skladá sa zo 4 veľkých (Honšu, Hokkaido, Kjúšu, Šikoku) a viacerých malých ostrovov a ostrovných skupín. Vymedzenie Japonských ostrovov je chápané nejednotne, v širšom ponímaní zahŕňajú i ostrov Sachalin na severe a súostrovie Rjúkju a ostrov Taiwan na juhozápade.

japonské výtvarné umenie

japonské výtvarné umenie — umenie na území Japonska od najstarších čias do súčasnosti. Vyvíjalo sa pod vplyvom ekonomických, politických a sociálnych faktorov, ale najmä špecifických prírodných podmienok (mierne podnebie, štyri ročné obdobia, vysoká vlhkosť, časté zemetrasenia a tajfúny), čo sa spolu s láskou obyvateľstva k prírode prejavuje tak vo výbere používaných materiálov (drevo, bambus, laka, papier), ako aj v motívoch dekoru (slivka, sakura, javorové listy, chryzantémy a i.). Okrem prírodných vplyvov bol najväčším činiteľom ovplyvňujúcim japonské umenie čínsky vzor, ktorému sa Japonci usilovali prispôsobiť. Niektoré umelecké štýly a technológie sa z Číny do Japonska dostali priamo, iné sprostredkovane cez Kóreu. V Japonsku však bolo všetko čínske prispôsobené japonskému vkusu a tradícii.

Najstaršia spoločnosť, v ktorej ľudia žili v rodových spoločenstvách (udži), praktikovala uctievanie prírodných síl, ktoré bolo neskôr nazvané šintoizmus; šintoistické zvyky a predstavy sa stali dôležitou súčasťou japonskej kultúry. K najstarším zachovaným artefaktom patria šintoistické rituálne predmety, predovšetkým tri, ktoré sa považujú aj za regálie (insígnie) cisárskeho rodu: zrkadlo, meč a drahokam (→ japonský cisár). Zrkadlá, najstaršie meče pochádzajúce z archeologických nálezov i zvony dótaku majú znaky vplyvu kontinentálnej Číny. Všetky tieto predmety spolu s kameňmi, hlinenými figúrkami dogú, keramikou (nádobami) a hrobovými plastikami haniwa pochádzajú z období džómon (8 000 – 300 pred n. l.), jajoi (300 pred n. l. – 300 n. l.) a kofun (3. – 6. stor. n. l.; → mohylová kultúra).

Najstaršími zachovanými príkladmi maľby sú jednoduché pomaľované figúry z obdobia jajoi a steny v hrobkách z obdobia kofun. Obrazy na stenách boli namaľované červeným hematitom, čiernym uhlím, žltou okrovou hlinou, bielym kaolínom alebo zeleným chloritom. V niektorých hrobkách sa našli namaľované kone, vtáky, ženy alebo magické špirály a iné ornamenty.

V šintoizme posvätným miestom, kde sa odohrávajú rituály, pôvodne nebola žiadna stavba, ale krásne miesto v prírode, strom, skala ap. Svätyne sa začali budovať až neskôr v obdobiach Asuka (592 – 645; → Suiko) a Hakuhó (645 – 710) a v období Nara (710 – 784), najstaršie sú svätyne v mestách Izumo a Ise. Interiér šintoistickej svätyne, ktorú tvorí obvykle komplex viacerých budov z prírodného dreva, nie je ničím pozoruhodný. Vo svätyniach sa pôvodne nenachádzali žiadne spodobnenia božstiev, takáto výzdoba sa v nich objavila až neskôr podľa vzoru buddhistických chrámov.

Postupné prenikanie buddhizmu v priebehu 6. stor. prinieslo do japonskej spoločnosti nový spoločenský poriadok, písmo, rituály a náboženský systém, ktorý bol svojím dôrazom na zákon príčiny a následku i na vyslobodenie z kolobehu životov celkom odlišný od pôvodného prírodného šintoistického kultu, preto doň boli integrované viaceré šintoistické božstvá (napr. Hačiman). Už pred prijatím buddhizmu však boli medzi Japonskom a okolitými krajinami živé kontakty, a tak je japonské buddhistické umenie miestnym variantom medzinárodnej kontinentálnej tradície. Do Japonska sa spočiatku dostal mahájánový buddhizmus (jap. daidžó bukkjó) a šíril sa tam pod patronátom vládnucej triedy. Najväčšiu zásluhu na jeho šírení mal princ Šótoku (Šótoku taiši), počas vlády ktorého sa na tlačenie mantier začala používať tlač z drevených dosiek. Prvé buddhistické chrámy boli na území Japonska postavené na prelome 6. a 7. stor. v oblasti Kjóta a Osaky, po 710 sa budovali v Nare, v meste, ktoré sa malo podobať svojmu čínskemu vzoru – mestu Čchang-an. Chrámy sa vyzdobovali sochami buddhov, bódhisattvov a ochranných božstiev, pri ktorých sa vykonávali najrôznejšie rituály a obrady, a dekorovali maľbami. Japonská maľba je typická širokým spektrom štýlov a formátov, vo všeobecnosti však platí, že vždy bola akýmsi kompromisom medzi kontinentálnymi vplyvmi a domácimi trendmi, a to v štýle i v technike. Pre potreby buddhistickej výučby sa maľovali inštruktívne zvitky emakimono (naratívne vyobrazenia na horizontálnych zvitkoch kombinujúce obraz a text). K najstarším dielam tohto žánru patrí životopis Buddhu Sútra o príčinách a následkoch (E inga kjó) z polovice 8. stor. Významnou pamiatkou je jeden z najstarších buddhistických komplexov kláštor Hórjúdži v Ikaruge v prefektúre Nara (1993 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorý je v súčasnosti pokladnicou najstaršieho maliarstva. Za najstaršiu sa považuje prenosná svätyňa Tamamuši (Tamamuši zuši) zdobená maľbami zo 7. stor., ktoré zobrazujú epizódy z Buddhovho života, ako aj bódhisattvov i ďalšie božstvá a vykazujú viacero znakov zreteľného vplyvu čínskej maľby neskorého obdobia Šiestich dynastií (220 – 420). Panely sú orámované jemnými bronzovými rámikmi polepenými meňavými krovkami chrobákov tamamuši (latinsky Chrysochroa fulgidissima). Hlavná sieň chrámu bola vyzdobená nástennými maľbami v štýle čínskeho maliarstva obdobia vlády dynastie Tchang (618 – 907). V rovnakom štýle sú aj maľby, ktorými je vyzdobená hrobka Takamacuzuka (7. stor.) v občasnom cisárskom sídle Asuka (dnes obec v provincii Nara), a maľby v klenotnici Šósóin vybudovanej pred 756 v kláštore Tódaidži v Nare (1998 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), napr. Bódhisattva sediaci na obláčiku (Sumie bosacu zó) a šesťdielny paraván známy ako Krásky pod stromom (Džuka bidžin). Kláštor Tódaidži (749) predstavuje vrchol klasického buddhistického umenia a architektúry. Hlavnou sochou je veľká, 15 m vysoká bronzová pozlátená socha Buddhu (Birušana Daibucu, 8. stor.) nazývaná Veľký Buddha z Nary (Nara no Daibucu), ktorá symbolizovala moc, bohatstvo a šírenie štátom prijatého buddhizmu.

Kým v období Nara sa striktne preberali čínske vzory z obdobia Tchang (v kultúre i vo sfére riadenia a správy štátu), v období Heian (794 – 1185) sa čínske vzory prispôsobovali špecifickým japonským podmienkam. R. 794 sa hlavným mestom stalo Heian-kjó (dnes Kjóto), ktoré bolo rovnako ako Nara budované podľa vzoru čínskeho mesta Čchang-an; dôvodom presídlenia bola čiastočne aj rastúca moc buddhistických chrámov a kláštorov v Nare. V tom čase sa začalo šíriť učenie dvoch nových siekt šingon-šú a tendai-šú označované ako tajné učenie (mikkjó). Ústredným bodom a hlavnou uctievanou postavou tohto ezoterického buddhizmu sa stal Buddha Dainiči (Veľké slnko). Podľa učenia šingon-šú nemôže byť pravý význam ezoterického učenia vyjadrený slovami, môže však byť vyjadrený umeleckým zobrazením (→ mandala). Dôležitú úlohu preto v učení obidvoch siekt zohrávali párové mandaly (Kongókai, Taizókai). Maľby mandál sa zachovali napr. v chráme Kodžimadera v Nare (mandaly z 9. a 11. stor.). V päťstupňovej pagode Daigodži v Nare sa zachoval súbor nástenných malieb predstavujúcich najrôznejšie ezoterické božstvá v podobe mandál. Estetika a štýl chrámových obrazov a sôch týchto siekt vyjadrovali náladu tajomných rituálov konajúcich sa v ťažko dostupných horských chrámoch, napr. drevené a polychrómované sochy piatich bódhisattvov v chráme Džingodži v Kjóte na úbočí hory Takao (okolo 834 – 848). V tom istom období sa začali sochy vyrezávať z jedného kusa dreva bez finálneho lakovania farebným alebo transparentným lakom, aby sa nerušila posvätnosť tzv. svätého alebo božského dreva (šimboku), napr. postava Buddhu liečiteľa (Jakuši) v chráme Gangódži v Nare a v chráme Džingodži v Kjóte (obidve zo začiatku 9. stor.). Predstava, že drevo, z ktorého sú vyrezané postavy bódhisattvov alebo buddhov, je sväté, má zrejme pôvod v šintoizme, ktorý uctieval nielen prírodu ako takú, ale napr. aj konkrétne stromy. Hoci ezoterický buddhizmus ostal naďalej súčasťou náboženského života, čoraz väčšiu váhu nadobúdal ľudovejší systém sekty Čistej krajiny (→ džódo-šú), ktorá sa zameriavala na Buddhu Amidu (sanskritsky Amitábha, → Amida, → amidizmus) a prostredníctvom neho na možnosť znovuzrodenia človeka v Západnom raji (jap. Gokuraku) – Čistej krajine (jap. Džódo, sanskritsky Sukhávatí). Sekta Čistej krajiny ovplyvnila po 10. stor. najmä maliarstvo, obľúbené boli obrazy Buddhu a jeho pomocníkov, ktorí vítajú zomretých na prahu raja (tzv. obrazy raigózu). Zaujímavým príkladom estetiky sekty Čistej krajiny je sieň Buddhu Amidu (nazývaná aj Pavilón Fénixov, jap. Hóódó) v kláštore Bjódóin (pôvodné letné sídlo Fudžiwarovcov) v Udži (postavená 1053, komplex 1994 v rámci pamiatok Kjóta zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), pre ktorý vytvoril sochu Buddhu Amidu (1053) hlavný predstaviteľ sochárstva tohto obdobia majster Džóčó (socha Buddhu Amidu v Udži je jeho jediným zachovaným dielom). Džóčó začal tvoriť sochy technikou spájaného dreva (časti sochy boli vytesané z jednotlivých kusov dreva a spojené do celku). Bol natoľko uznávaným umelcom, že mu cisársky dvor aj buddhistickí predstavení udeľovali najvyššie tituly. Veľký vplyv na umenie v duchu sekty Čistej krajiny mala rozprava mnícha sekty tendai-šú Genšina (známy aj ako Ešin Sózu, *942, †1017) Základy znovuzrodenia čistej krajiny (Ódžójóšú, 985) s vyčerpávajúcim prehľadom deviatich Amidových častí raja a deviatich stupňov znovuzrodenia. Toto dielo malo veľký vplyv na maľby raigózu, napr. na triptych Zostúpenie Amidu a nebeského zástupu (Amida šódžu raigózu, začiatok 12. stor.) v buddhistickom chráme na hore Kója (2004 spolu s ďalšími pamiatkami na polostrove Kii zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Genšin sa vo svojom diele nezaoberal iba opisom raja, jeho prvá časť je zameraná na hrôzostrašný opis šiestich ríš existencie (rokudó) a zvlášť rôznych druhov pekla. Koncom 12. stor. už boli predstavy o pekle a karmickej odplate rozvinuté. Slávnym príkladom tohto žánru sú Zošity hladných duchov (Gaki zóši, koniec 12. stor.) a Zošity pekla (Džigoku zóši, koniec 12. stor.).

Od polovice obdobia Heian začal čínsky vplyv v maliarstve (napr. tzv. kara-e, maľby čínskeho štýlu, imaginatívne krajiny) ustupovať domácemu štýlu nazývanému jamato-e (maľby japonského štýlu). Maľby na papieri sa rozdeľovali na obrázky ročných období, obrázky známych miest a obrázky činností vykonávaných v priebehu kalendárneho roka. Súviseli s poéziou a 31-slabičnými básňami waka (resp. tanka); poézia inšpirovala maľbu a japonskí maliari do obrazov verše aj kaligraficky vpisovali. Najstaršie príklady týchto malieb sa zachovali v podobe paravánov alebo posuvných dverí. Nové maliarske formáty predstavovali jednotlivé listy v albumoch (sóši) alebo horizontálne zvitky (emakimono) zložené z listov zlepovaných za sebou. Slávne sú horizontálne zvitky ilustrujúce román Príbeh princa Gendžiho (→ Gendži monogatari, okolo 1010), ktorý vytvoril v 12. stor. maliar Fudžiwara-no Takajoši (→ Fudžiwarovci), román však počas viacerých storočí ilustrovali aj mnohí ďalší umelci. Tieto ilustrácie sa niekedy nazývajú aj ženské obrázky (onna-e). Mužské obrázky (otoko-e) pochádzajú až z konca 12. stor., príkladom sú ilustrované historické zápisy z kláštorov (engi) a životopisy svätých a mníchov, napr. Legendy hory Šigi (Šigisan engi emaki) alebo Žartovné obrázky vtákov a zvierat (Čódžú giga) so zvieratami, ktoré sa správajú ako ľudia.

S presunom politickej moci z rúk cisára do rúk vojenskej šľachty v období Kamakura (1185, resp. 1192 – 1333) sa zmenil aj vkus: výpravné farebné horizontálne zvitky ustúpili tušovej maľbe (suibokuga) inšpirovanej čínskou maľbou období Sung (960 – 1279) a Jüan (1279 – 1368), ktorá sa pestovala v zenových kláštoroch, a polychrómnej maľbe portrétov (činsó), ktoré sa vyznačovali realistickou vernosťou a ktorých cieľom bolo zachytiť charakter a ducha portrétovaného (obvykle významného mysliteľa). Koncom 12. stor. sa začala dlhotrvajúca a veľmi náročná obnova dvoch najväčších chrámov v Nare zničených vo vojnách medzi rodmi Tairovcov a Minamotovcov, ktorá však podnietila vznik novej sochárskej tradície. Na základoch sochárskej školy majstra Džóčóa vznikla v Nare škola Kei (Kei-ha), jej významným predstaviteľom, ktorý výrazne ovplyvnil svojich nasledovníkov, bol Unkei. Sochári obdobia Kamakura sa inšpirovali u čínskych majstrov obdobia Tchang (618 – 907) a neskôr dynastie Sung, čo prinieslo väčšie zjednodušenie, jemnejšiu polychrómiu a živý výraz vrátane použitia kameňov tmavých farieb na zvýraznenie očí. Sochy sa tak stali realistickejšími, nie však na úkor spirituálnej hĺbky. Pokračovateľmi Unkeiovej tvorby boli jeho synovia, ktorí sa zamerali na sochársky prepracované detaily odevu sôch. Najnadanejší bol Tankei, z ktorého diel je najpozoruhodnejšia sieň Sandžúsangendó v kláštore Rengeó-in v Kjóte, kde spolu so svojimi žiakmi vytvoril tisícrukú bohyňu milosrdenstva Kannon a tisíc ďalších stojacich sôch bohýň milosrdenstva; všetky sochy boli pozlátené a zachovali sa dodnes.

V 13. stor. šírili japonskí a čínski mnísi učenie zen-buddhizmu, ktoré veľmi vyhovovalo vojenskej šľachte a do umenia prinieslo nové smery. Architektúra zenových chrámov bola odlišná od chrámov iných buddhistických siekt, boli odvodené od buddhistickej architektúry južnej oblasti strednej Číny. Súčasťou typického zenového kláštora (najmä autonómnych pobočiek taččú) bývali záhradky, v súlade so striedmosťou zenových doktrín však boli niektoré z nich vybudované bez malých rybníkov a potokov len s použitím piesku a kameňov (karesansui). Niektorá zo siení zenového kláštora bola obvykle ozdobená portrétom významného učiteľa (činsó). Filozofia zenu sa zaslúžila o vznik krajinomaľby (sansuiga), ako aj o rozvoj kaligrafie (šodó; → japonská kaligrafia) a tušovej maľby (suibokuga). Monochrómna maľba suibokuga sa pestovala najmä v zenových kláštoroch v Kamakure a v Kjóte a venovali sa jej predovšetkým zenoví maliari a ich patróni. Na japonských maliarov mali mimoriadny vplyv dvaja čínski umelci Mu-čchi (Muqi, jap. Mokkei, činný okolo 1250) a Lieng-Kchaj (Liang Kai, jap. Rjókai, *asi 1140, †1210). V priebehu 15. stor. priviedli tento maliarsky štýl do dokonalosti dvaja japonskí umelci Š. Tenšó (Tenšó Šúbun) a T. Seššú (Seššú Tójó). Významným Seššúovým dielom je maľba japonskej scenérie Amanohašidate (dnes v Kjótskom národnom múzeu).

Posledné roky Ašikagovského šógunátu pred zjednotením Japonska možno v oblasti umenia charakterizovať vznikom dvoch významných maliarskych škôl Ami a Kanó. Ami vznikla v Kjóte už v 15. stor. a po ničivých vojnách Ónin obnovila tradíciu tušového maliarstva v období Ašikaga (1338 – 1573). Názov Ami sa odvodzuje od mena Amida a jej predstavitelia patrili k umelcom v prostredí šógunovho dvora. Umelci si volili mená podľa svojej školy (napr. Nóami, *1397, †1471; Geiami, *1431, †1485; Sóami, *1455, †1525) a ich hlavným prínosom bolo nielen vyvinutie nového štýlu jemnej kresby na hodvábe, ale aj znalectvo (na šógunovom dvore pôsobili aj ako znalci sochárstva a maliarstva, oceňovali umelecké skvosty minulosti i prítomnosti). Škola Kanó bola nazvaná podľa jej hlavného predstaviteľa Kanóa Masanobua (*asi 1434, †asi 1530). Hoci sa témy maliarov tejto školy príliš nelíšili od tém čínskych škôl, zaviedli spôsob veľmi dekoratívnej a plastickej maľby, ktorá potom dominovala krajinomaľbe niekoľko ďalších storočí.

Neokonfuciánska filozofia v Číne a Kórei ovplyvnila aj Japonsko, kde bola v období Tokugawa (nazývanom aj obdobie Edo, 1603 – 1868) jedným zo zjednocovacích prvkov tokugawského šógunátu (→ Tokugawa). Buddhizmus stratil svoju ústrednú úlohu v politike a kultúre, a hoci buddhistické hodnoty zostali základným prvkom japonského vkusu a estetiky, buddhistické umenie bolo vytláčané svetským umením. Zjednotitelia Japonska N. Oda (Oda Nobunaga) a H. Tojotomi (Tojotomi Hidejoši) podporovali maliarsku školu Kanó a umožnili maliarom vytvoriť grandiózny štýl žiarivých farieb, ktorým boli pomaľované predovšetkým paravány a steny. Na Nobunagov podnet vyzdobil maliar Kanó Eitoku (*1543, †1590) aj hrad Azuči neďaleko jazera Biwa (1579, zničený 1582) a na Hidejošiho podnet aj palác Džurakudai v Kjóte (1587, zničený 1595). Eitoku je považovaný za prvého maliara, ktorý na svojich monumentálnych nástenných maľbách používal plátkové zlato. V čase, keď bol aktívny aj jeho vnuk Kanó Tanjú (*1602, †1674), bola už škola známa ako maliarska akadémia tokugawského šógunátu.

Významnou maliarskou školou jamato-e bola Rimpa, ktorá pokračovala v klasickej tradícii kladúcej dôraz na dekoratívnosť, jemné farby a abstrakciu, ale najmä na zachytenie toho, čo maliar mohol pozorovať svojimi očami. Hlavnými predstaviteľmi tejto školy boli S. Tawaraja (Tawaraja Sótacu) a Ogata Kórin, ktorí diela s klasickou tematikou stvárňovali v novom dekoratívnom štýle. Umenie obidvoch maliarov reprezentuje vkus edskej spoločnosti 17. a 18. stor.

Ďalší žáner patriaci k tradícii maľby jamato-e vyvinuli maliari školy Tosa (15. – 19. stor., nazvaná podľa maliara z 15. stor., ktorý sa podpisoval ako Tosa Šógen, vlastným menom Fudžiwara no Jukihiro, *1406, †1434), ktorých drobné obrázky často ilustrovali literárne diela zo skorších období. Ich diela sa vyznačujú jemnou, citlivou linkou, bohatým použitím farieb, ale aj trocha plochou kompozíciou. Častými námetmi boli vtáky a kvetiny. Škola Tosa dosiahla vrchol v maliarskom umení Tosu Micunobua (*asi 1434, †1525), významného maliara horizontálnych zvitkov (emakimono). Na konci 16. stor. sa v Japonsku stali veľmi populárne žánrové obrázky (fúzokuga), ktoré podnietili vznik slávnych ukijo-e, obrázkov pominuteľného sveta zachytávajúcich život v zábavných štvrtiach Eda (dnešné Tokio), ktoré boli veľmi populárne v stredných vrstvách.

V Japonsku bolo vždy veľmi vážené a vyhľadávané umenie drevorezov (→ japonský drevorez), ktoré sa vyznačovalo vysokou technickou i umeleckou kvalitou. K najvýznamnejším umelcom, ktorí sa venovali tvorbe drevorezov, patria umelci školy Torii – Moronobu, Kijonobu I. (Torii Kijonobu, *1664, †1729), Kijomasu (Torii Kijomasu, činný 1697 – 20. roky 18. stor.), S. Harunobu (Harunobu Suzuki), Hokusai a i. Tematiku krajiny priniesol do japonského umenia práve Hokusai (36 pohľadov na horu Fudži, 1831), ktorého okrem grafickej tvorby preslávili aj kresby, napr. Hokusai manga (1814 – 34, posmrtne 1878). Ďalším slávnym autorom drevorezov ukijo-e bol Andó Hirošige (aj Utagawa Hirošige), ktorého 53 staníc na ceste Tókaidó (1833 – 34) napodobňovalo množstvo umelcov. Drevorezy boli integrálnou súčasťou kultúry obdobia Tokugawa, neskôr (v období Meidži) však ich obľuba klesala, pretože do popredia záujmu sa čoraz viac dostávali západné vplyvy (maliarstvo a iné techniky tlače).

Umenie v období neskorého obdobia Tokugawa sa vyznačovalo rozmanitosťou techník a žánrov i veľkým vplyvom európskej maliarskej tradície. K hlavným predstaviteľom maliarstva tohto obdobia patria Ó. Marujama (Marujama Ókjo) a Macumura Gošun (*1752, †1811), ktorí sa stali zakladateľmi školy Marujama-Šidžó, a Itó Džakučú (*1716, †1800). Posledným veľkým maliarskym štýlom neskorého obdobia Tokugawa bol literátsky štýl maľby, tzv. bundžin-ga, niekedy nazývaný aj nanga (→ literátske maliarstvo), ktorý sa do Japonska dostal v 18. stor. cez Nagasaki, kde podobný štýl pestovali čínski imigranti. Zakladal sa na čínskej tradícii, venovali sa mu literáti, ktorí čiastočne popierali vysoko dekoratívne štýly maliarskych škôl Kanó a Tosa a sústredili sa na krajinomaľbu i na motívy kačó (kvetiny, vtáky); svoje diela často dopĺňali aj vlastnou básnickou produkciou. K významným predstaviteľom patrí Buson (Josa Buson).

V tomto období sa v Japonsku začali aj prvé experimenty s fotografiou, 1848 sa sem holandskou loďou dostal dagerotypický aparát a za najstaršiu japonskú fotografiu sa považuje dagerotypia Portrét Šimazua Nariakiru (1857), ktorej autorom bol Ičiki Širó (*1828, †1903).

V období Meidži (1868 – 1912) sa presadzovala modernizácia a západný štýl maliarstva (tzv. jóga) bol podporovaný aj oficiálne. Mnohí maliari, napr. Harada Naodžiró (*1863, †1899), Jamamoto Hósui (*1850, †1906) a Asai Čú (*1856, †1907), cestovali do cudziny s vládnou podporou. Nápor nových trendov však zakrátko vyústil do návratu k pôvodnému japonskému umeniu, ktoré podporovali aj umeleckí kritici, napr. K. Okakura (Okakura Kakuzó) a americký vzdelanec Ernest Fenolloso (*1853, †1908). Do popredia záujmu sa opäť dostal japonský štýl maľby (nihonga) a jeho zástancovia ovládli všetky umelecké inštitúcie. V 80. rokoch 19. stor. boli japonskí umelci tvoriaci v duchu západných vzorov kritizovaní a bránilo sa im vystavovať – aj preto sa postupne vracali k tradičnej japonskej estetike. Tí, ktorí uprednostňovali západný štýl maľovania, vytvorili spoločnosť Krásne umenia doby Meidži (Meidži bidžucukai) a usporadúvali vlastné výstavy. Hlavným predstaviteľom spoločnosti bol Kuroda Seiki (vlastným menom Kuroda Kijoteru, *1866, †1924), ktorý do Japonska uviedol plenérizmus a založil vplyvnú skupinu Spoločnosť bieleho koňa (Hakubakai). Sochárstvo ako samostatná umelecká disciplína (plastiky z dreva, kovu a kameňa s rôznou tematikou) vzniklo v podstate až v období Meidži, dovtedy tvorili japonskí sochári na náboženské objednávky a vyrábali najmä drevorezby alebo buddhov a bódhisattvov odlievaných z kovu. Kamenné reliéfy boli veľmi zriedkavé. Okrem toho boli od konca 17. stor. obľúbené drobné jemne vyrezávané drevené, slonovinové alebo kostené predmety v podobe príveskov necuke. R. 1876 otvorila japonská vláda Technickú školu krásnych umení v Tokiu, na ktorej vyučoval taliansky sochár Vincenzo Ragusa (*1841, †1923). Škola existovala iba do 1882, na dlhé obdobie však podnietila záujem o európske sochárstvo. Na Tokijskej umeleckej škole založenej 1889 vyučovali členovia tradičných sochárskych rodov, napr. Takamura Kóun (*1852, †1934) z rodiny buddhistických sochárov alebo Takeuči Kjúiči (*1857, †1916) z rodiny rezbárov slonoviny. Obidvaja propagovali drobnú plastiku a vysoko dekoratívny štýl a podnietili nový záujem o západné sochárstvo. Veľký vplyv na japonské sochárstvo malo na prelome 19. a 20. stor. dielo A. Rodina, s ktorým sa mnohí japonskí sochári oboznámili počas európskych štúdií.

V období Meidži sa v Japonsku začali otvárať fotografické ateliéry (podobne ako iné umelecké druhy aj fotografia bola v tom čase pod silným vplyvom európskych vzorov), prvý otvoril 1865 v Jokohame taliansko-britský fotograf Felice Beato (*1832, †1909). R. 1880 tiež v Jokohame vo vlastnom ateliéri fotografoval Kusakabe Kimbei (*1841, †1934) portréty rôznych typov žien, herečiek a gejší. K významným fotografom patrili aj Esaki Reidži (*1845, †1910) a Ogawa Kazuma (*1860, †1929). R. 1880 začali niektorí amatérski fotografi pracovať s technikou želatínových suchých platní, k najznámejším priekopníkom patrili Kamei Koreaki (*1861, †1896) a Kašima Seibei (*1866, †1924). V záverečnej fáze obdobia Meidži vznikli viaceré fotografické kluby, dominantné postavenie si získal piktorializmus (Šinzó Fukuhara, *1883, †1948; Jasuzó Nodžima, *1889, †1964).

Na konci obdobia Taišó (1912 – 26) už existovali v sochárstve dva prúdy: tradičný a európsky. Bolo to obdobie veľkého vplyvu západného umenia na japonské sochárstvo a maliarstvo. Po dlhom pobyte v Európe sa do Japonska vrátili viacerí maliari, napr. Šintaró Jamašita (*1881, †1966), Jori Saitó (*1885, †1959) a Ikuma Arišima (*1882, †1974), a uviedli do Japonska impresionizmus a raný postimpresionizmus. Maliarsky eklekticizmus v období Taišó pripravil japonské umenie na plynulé a rýchle preberanie celej škály súčasných európskych štýlov. Taikan Jokojama (*1868, †1958), Kanzan Šimomura (*1873, †1930) a Šunsó Hišida (*1874, †1911) boli maliarmi, ktorí si v istej miere osvojili západný štýl poňatia priestoru a svetla.

R. 1925 bolo Tokio zničené silným zemetrasením, čo bola zároveň aj udalosť, ktorá vo fotografii definitívne ukončila obdobie piktorializmu a otvorila cestu rodiacej sa dokumentárnej fotografii (séria fotografií Tokia rok po katastrofe v magazíne Koga). Významnými osobnosťami nového štýlu fotografie boli J. Nodžima, Iwata Nakajama (*1885, †1949) a Ihei Kimura (*1901, †1974). Táto generácia fotografov objavila pre japonskú fotografiu aj nahé ženské telo, čo bolo dovtedy celkom neznáme.

Obdobie Šówa (1926 – 89), a predovšetkým jeho začiatočný, predvojnový úsek nesie názov Jasui-Umehara, ktorý vznikol spojením mien dvoch maliarov – Sótaróa Jasuiho (*1885, †1955) a R. Umeharu, ktorým sa podarilo do svojich diel zakomponovať číru umeleckú abstrakciu, a prekonať tak úsilie o zapracovanie západných vzorov. Najmä Umehara vniesol do západného spôsobu maľby aspekty tradičnej maľby nihonga, čím svoj štýl povýšil do novej dimenzie. Ďalším významným umelcom, ktorý bol väčším internacionalistom ako ostatní, bol Cuguharu Fudžita (známy aj ako Cugudži Fudžita, Léonard Foujita, *1886, †1968). V 20. a 30. rokoch 20. stor. študovalo veľa japonských umelcov v Európe a po návrate domov položili základy nových formálnych a koncepčných štýlov. R. 1919 bola v Tokiu založená Imperiálna umelecká akadémia, 1947 premenovaná na Japonskú umeleckú akadémiu s oddelením západného maliarstva (jóga) i s oddelením japonského maliarstva (nihonga). Vládou podporované umelecké výstavy sa už neusporadúvali, naopak, 1947 bola založená nová spoločnosť Nitten (Japonská spoločnosť pre usporadúvanie výstav), ktorá sa stala moderným protipólom staršej a japonskou vládou podporovanej spoločnosti Bunten (Mombušó bidžucu tenrankai, Umelecké výstavy Ministerstva výchovy, vedy a kultúry, založená 1907). Do medzinárodného umeleckého spoločenstva sa po 2. svetovej vojne zapojili aj japonskí sochári, ktorí reagovali na podnety prichádzajúce z celého sveta a aj v súčasnosti sú jeho aktívnymi členmi. V 60. rokoch 20. stor. absorbovalo japonské umenie podnety zo všetkých svetových avantgardných hnutí a postupne sa internacionalizovalo. Všetky povojnové trendy svetového umenia sa v Japonsku rýchlo udomácnili, a to od abstraktného impresionizmu 50. rokov 20. stor. až po neskoršie fenomény (antiumenie a dadaizmus, materiálové umenie, pop-art, op-art, primárne štruktúry, minimálne umenie, kinetizmus a i.). Súčasné japonské umenie už teda nie je iba prijímateľom vonkajších trendov, ale súčasnému publiku ponúka osobité podoby umenia.

Významnými predstaviteľmi japonskej fotografie 30. rokov 20. stor. boli napr. Kijoši Koiši (*1908, †1957) a Nakadži Jasui (*1903, †1942), ktorí síce boli ovplyvnení európskym modernizmom, ale ich fotografie už boli ovplyvnené špecificky japonskou estetikou a filozofiou. Okolo 1935 sa začala éra fotožurnalizmu, významnými predstaviteľmi sú napr. I. Kimura a v 50. rokoch 20. stor. Ken Domon (*1909, †1990). V tomto období ovplyvnila japonskú fotografiu americká fotografia, 1959 bola založená nezávislá agentúra Vivo, ktorej členovia (Ikkó Narahara, *1931; Eikoh Hosoe, *1933; Šómei Tómacu, *1930; Kikudži Kawada, *1933; Akira Tanno, *1925; Akira Sató, *1930, †2002) kritizovali masový žurnalizmus a komercionalizáciu umenia fotografie, všímali si negatíva prudkého hospodárskeho rastu v krajine a kritizovali aj zabúdanie na následky 2. svetovej vojny. Fotografii ako štúdii o zložitých medziľudských vzťahoch a sexualite sa venuje Nobujoši Araki (*1940). V 70. a 80. rokoch 20 stor. sa japonskí fotografi opäť začali zaoberať environmentálnou problematikou, fotografi ako Tošio Šibata (*1949) a Naoja Hatakejama (*1958) prekonali piktorialistický spôsob fotografovania prírody – príroda u nich už nie je len nositeľom krásy, ale stáva sa aj priamym komunikačným subjektom.

japonský cisár

japonský cisár — v západnej kultúre zaužívaný titul hlavy štátu v Japonsku; jeho oficiálny japonský titul je tennó (syn nebies). Symbolom japonského cisára je štylizovaná žltooranžová chryzantéma so 16 lístkami (aj štátny znak Japonska), insígniami (regáliami) sú tzv. Tri posvätné poklady (meč Kusanagi, zrkadlo Jata no Kagami a drahokam Jasakani no magatama; → magatama). Podľa mýtickej tradície cisárska dynastia vládne v Japonsku nepretržite od 11. februára 660 pred n. l. (dátum oficiálne oslavovaný ako deň založenia japonského štátu), t. j. od údajného nástupu na trón zakladateľa dynastie a prvého japonského cisára Džimmua, pravnuka hlavnej šintoistickej bohyne Amaterasu-ómikami (cisár je zároveň aj najvyšším šintoistickým kňazom). Titul tennó je potom vyjadrením božského pôvodu svojho nositeľa a vzťahuje sa výlučne na japonského cisára. Bol prevzatý v 1. pol. 7. stor. z Číny, v Japonsku sa začal používať v 2. pol. 7. stor. počas vlády cisára Temmua (vládol asi 673 – 686). V súčasnosti sa označenie tennó používa aj pri panovníkoch vládnucich pred Temmuom, hoci tento titul nepoužívali. V japonskej dynastickej genealógii sú tennó uvádzaní pod tzv. posmrtným menom. Udeľovanie posmrtných mien zaviedol podľa čínskeho vzoru zákonník Taihó (701), pričom pre dovtedy vládnucich cisárov (počnúc Džimmuom až po cisárovnú Džitó korunovanú 690, nástupkyňu Temmua) ich v 8. stor. stanovili učenci a zaznamenali v kronike Nihongi (720), pričom vyberané boli tak, aby symbolizovali vlastnosti panovníka a charakter jeho éry (napr. Temmu = Nebeská udatnosť). V 9. stor. nastal postupný úpadok výkonnej moci cisára, faktickými vládcami sa stávali regenti alebo tzv. excisári a od konca 12. stor. do 1868 šóguni (→ Japonsko, Dejiny). Po formálnom obnovení politickej moci cisára (1868) bolo zároveň stanovené, že posmrtným menom cisára sa stane názov éry vyhlásenej pri jeho nástupe na trón a končiacej sa jeho smrťou, napr. 1868 nastúpil na trón cisár Mucuhito (osobné meno), ktorý vyhlásil éru Meidži (Osvietená vláda); názov Meidži sa zároveň stal aj jeho posmrtným menom. Označovanie cisára osobným menom nie je v Japonsku možné (nie je určené na verejné používanie), panujúci cisár sa tam označuje len ako tennó (bez mena) alebo tennó heika (jeho veličenstvo). Osobné meno sa používa len v západnej historiografii. Hoci má japonský cisár v súčasnosti len reprezentatívnu funkciu (ústava z 1947 obmedzuje jeho právomoci len na vyhlasovanie zákonov schválených parlamentom alebo japonskou vládou) a musel sa formálne zrieknuť božského pôvodu (1946 cisár Hirohito), je v Japonsku symbolom jednoty štátu a národa.

japonský čin

japonský čin — plemeno psa zo skupiny spoločenských plemien pochádzajúce z Číny, do Japonska sa pravdepodobne dostalo ako dar cisárskemu dvoru. Má veľkú hlavu s veľmi krátkym a širokým nosom, veľké tmavé, od seba ďaleko umiestnené oči oddelené malou bielou lysinou, malé uši v tvare písmena V prevísajúce mierne dopredu a na chrbát preklopený chvost s dlhou srsťou; hmotnosť 2 – 5 kg, výška v kohútiku 23 – 28 cm (čím je menší, tým je cennejší). Dlhá rovná mäkká srsť bez podsady je čistobiela s jasno ohraničenými čiernymi alebo červenými fľakmi. Japonský čin je inteligentný, živý, hravý, ľahko vycvičiteľný a neagresívny, vhodný na chov v byte.

japonský film

japonský film — prvé filmové projekcie sa v Japonsku uskutočnili 1896. O rok neskôr vznikli prvé reportážne filmy a 1902 bol nakrútený prvý hraný film Poďme sa prechádzať do javorového hája v štýle tradičného divadla kabuki. Do 20. rokov 20. stor. japonské filmy iba kopírovali kabuki (napr. aj ženské roly hrali muži). V Kjóte vznikali štylizované historické filmy (džidai-geki) a v Tokiu realisticky zamerané melodrámy (gendai-geki). R. 1920 existovali už dve veľké produkčné spoločnosti Nikkacu a Šóčiku, od 1932 aj Tóhó, po 2. svetovej vojne vznikla spoločnosť Šintóhó. K významným režisérom 20. – 50. rokov 20. stor. patrili K. Mizoguči a Teinosuke Kinugasa (*1896, †1982). Od začiatku 50. rokov 20. stor. pôsobí v Japonsku šesť veľkých filmových spoločností – Tóhó, Šintóhó, Nikkacu, Tóei, Šóčiku a Daiei, ako aj niekoľko významných nezávislých produkčných spoločností. K významným tvorcom obdobia po 2. svetovej vojne patria režiséri T. Imai (filmy Poludňajší súmrak, Príbeh čistej lásky), A. Kurosawa (Rašómon, Sedem samurajov, Krvavý trón), J. Ozu (Príbeh z Tokia) a K. Šindó (Ostrov, Onibaba). Film Rašómon (1950) režiséra A. Kurosawu získal Oscara za cudzojazyčný film, a uviedol tak japonskú kinematografiu do svetových súvislostí. Zároveň znamenal zlom v kariére japonského herca T. Mifuneho. Okrem A. Kurosawu boli v 60. rokoch 20. stor. významní režiséri K. Ičikawa (Barmská harfa, Požiar), Susumu Hani (*1928; Zlí chlapci, Africký príbeh), Nagisa Óšima (*1932, †2013; Krutý príbeh mladosti, Korida lásky) a Š. Imamura (Balada o Narajame, 1983, Zlatá palma na filmovom festivale v Cannes, 1983; Unagi, 1997, Zlatá palma na filmovom festivale v Cannes, 1997). Film Piesočná žena (Suna no onna, 1964; réžia Hiroši Tešigahara, *1927, †2001, podľa knihy K. Abeho Žena z dún) získal špeciálnu cenu poroty na festivale v Cannes a bol nominovaný na Oscara v kategóriách najlepší cudzojazyčný film a najlepšia réžia. Špeciálnu cenu poroty v Cannes získal i film Kwaidan (réžia M. Kobajaši, 1965). V 90. rokoch 20. stor. zaujal filmami Sonatine (1993), Deti sa vracajú (Kizzu ritán, 1996) a Ohňostroj (Hana-bi, 1997) režisér Takeši Kitano (*1947), ktorý je aj v súčasnosti významnou autorskou osobnosťou japonskej kinematografie. Jeho ďalšie filmy: Bábky (Dóruzu, 2002), Samuraj (Zatóiči, 2003), Achilles a korytnačka (Akiresu to kame, 2008). Japonská kinematografia vyniká v animovanom filme (anime), ktorý je inšpirovaný štýlom japonských komiksov manga (čisté línie, minimálne farebné prechody, disproporčné postavy, silné farebné kontrasty); väčšina tejto produkcie sa sústreďuje na dospievajúceho a dospelého diváka. Najvýznamnejšími štúdiami animovaných filmov sú Gainax a Ghibli.

japonský jazyk

japonský jazyk, japončina, japonsky nihongo, nippongo — geneticky izolovaný východoázijský jazyk tvoriaci samostatnú jazykovú rodinu; úradný jazyk v Japonsku a v Angaure (popri angaurčine, angličtine a palaučine), členskom štáte republiky Palau. Je materinským jazykom i japonských menšín v Brazílii, USA, Peru, Mexiku a i. Znalosť japonského jazyka ako druhého jazyka je rozšírená aj medzi najstaršou generáciou na Taiwane, v Kórei a Mikronézii, ktoré boli počas 2. svetovej vojny obsadené Japonskom. Otázka pôvodu a príbuznosti japonského jazyka s inými jazykmi nie je zatiaľ vyriešená. Príbuzenské zväzky sa hľadali napr. so sinotibetskou, s austronézskou, drávidskou a indoeurópskou jazykovou rodinou. Vierohodnejšie sú hypotézy o príbuzenstve japonského jazyka so susednými ázijskými jazykmi, predpokladá sa jeho príbuznosť s kórejčinou a s altajskou jazykovou rodinou (→ altajské jazyky). Hypotetické japonsko-kórejsko-altajské spoločenstvo sa údajne rozpadlo pred 6 tis. rokmi. Ani tento vzťah však nie je jednoznačne dokázaný, preto sa japonský jazyk klasifikuje ako izolovaný. Dejiny japonského jazyka sa zvyčajne členia na 4 obdobia: staré (do 8. stor.), neskoré staré (9. – 11. stor.), stredné (12. – 16. stor.) a moderné (od 17. stor.). V priebehu vývinu japonského jazyka sa syntax zmenila len málo, značné zmeny však nastali vo fonológii, v morfológii a v slovnej zásobe. Rozlišujú sa v ňom početné nárečia, z ktorých nie všetky sú navzájom zrozumiteľné. Hlavná deliaca čiara prechádza medzi súostrovím Rjúkju a ostatným Japonskom. Niektorí jazykovedci pokladajú rjúkjuské nárečia za osobitný, hoci blízko príbuzný jazyk (→ rjúkjuský jazyk) v rámci takzvanej japonickej jazykovej rodiny deliacej sa na japonskú a rjúkjuskú skupinu, podľa japonských lingvistov sú však tieto nárečia len jednou nárečovou vetvou spoločného kmeňa japonského jazyka. Základom súčasného spisovného japonského jazyka je tokijské nárečie. V dôsledku veľkej migrácie obyvateľstva z vidieka do miest a vplyvu elektronických médií sa stierajú rozdiely medzi nárečiami, ktoré zanikajú rýchlejšie ako predtým. V japonskom jazyku je 5 samohlások a 17 spoluhlások. Pred samohláskou i sa väčšina spoluhlások vyslovuje mäkko. Slabiky bývajú otvorené a jedinou spoluhláskou vo finálnej pozícii môže byť finálny nosový element n. Japonský jazyk je aglutinujúci s prvkami flexie. Podstatné mená nemajú kategóriu rodu, neskloňujú sa a pády sa vyjadrujú postpozitívnymi časticami. S číslovkami sa substantíva nespájajú priamo, ale pomocou takzvaných numeratívov alebo klasifikátorov. Slovesá a prídavné mená (majú slovesný charakter) sa časujú. Systém osobných zámen je veľmi zložitý, pretože sa v ňom odráža potreba diferencovať podľa zdvorilosti. Zdvorilostné synonymá a tvary slovies do istej miery nahrádzajú kategóriu osoby. V japonskom jazyku jestvujú dva rady čísloviek (japonské a čínske). Japonské číslovky sa okrem niekoľkých výnimiek používajú len do 10, inak sa používajú číslovky čínskeho pôvodu. Japonský jazyk má ustálený slovosled: na začiatku vety stojí podmet alebo téma, nasleduje predmet, na konci vety je prísudok. Pri spájaní viet do súvetí sa používajú spojovacie výrazy, najmä slovesné tvary prechodníkového typu. Slovná zásoba je nesmierne bohatá a tvoria ju tri základné vrstvy: wago (pôvodné domáce slová), kango (sinojaponské slová čínskeho pôvodu; tvoria približne 60 % slovnej zásoby) a gairaigo (slová prevzaté z európskych jazykov a z iných jazykov okrem čínštiny, najmä z angličtiny, ktoré tvoria asi 10 %, ďalej z portugalčiny, holandčiny, nemčiny, kórejčiny a ainčiny).

japonský tanec

japonský tanec — spontánny alebo organizovaný tanečný prejav v Japonsku vyjadrujúci od najstarších čias dodnes radosť zo života (v ponímaní tradičného japonského náboženstva šintoizmu je život základnou hodnotou) a kolektívnu formu vďakyvzdania božstvám za všetko dobré. V priebehu historického vývoja sa vyvinulo niekoľko typov tancov – mai, odori, bujó, dansu a i. Tance typu odori majú výrazný zvislý rozmer, ich podstatnými zložkami sú dynamický krok, pohup a výskok. Pri kruhových tancoch bon odori tancujú ľudia odetí v ľahkom letnom župane (jukata) v rytme piesní tradičného ľudového štýlu okolo pódia s hudbou (zvyčajne speváci s plejbekom) v sústredných kolách rozličné zostavy krokov, podupov, mávaní a tlieskaní, ktoré predtancúvajú roztancovávači a ostatní sa usilujú ich napodobniť. Časovo sa viažu na augustový sviatok mŕtvych predkov (Obon) a tancujú sa po celom Japonsku. Každá časť krajiny má svoje špecifické typy tancov, piesne a skladby od svojich rodákov. Najznámejší z tancov bon odori je tzv. tanec bláznov Awa odori (tanec z Awy – starý názov dnešnej prefektúry Tokušima na východe ostrova Šikoku). V meste Tokušima sa koná medzinárodne známy niekoľkodňový festival tohto tanca, pri ktorom ulicami defilujú súbory aj odvážni jednotlivci posmelení refrénom hlavnej piesne Odoru ahó (jap. Tancujúci blázon). Súčasná tvorba nových skladieb bon odori je aj tradicionalistickým ohlasom na diskotéky a tvorbu populárnej hudby západného typu. Na profesionálnej aj poloprofesionálnej úrovni sa pestuje tanec bujó, ktorý sa predvádza (podobne ako divadlo) na javisku pred divákmi. Jednotlivé tance sú ucelené lyrické príbehy, ktoré sa spievajú so sprievodom šamisenu a ktorých dej tanečník alebo tanečníci predvádzajú v kimonách výrazných farieb a niekedy aj s rozličnými tematickými pokrývkami hlavy. Nazýva sa aj Nihon bujó (japonský tanec) a má spoločné korene s divadlom kabuki. V každej oblasti sa pestujú miestne druhy skupinových tancov, napr. banícky tanec tankó-buši či roľnícky tanec dengaku. Vznešenejšiu a starobylejšiu tradíciu majú tance typu mai, ktoré majú (na rozdiel od tancov typu odori) zvislý rozmer potlačený v prospech ladného posúvania sa po vodorovnej osi a chôdza v nich spočíva v typickom šúchaní chodidlami (suriaši). Tento druh je typický napr. pre tance drámy nó a pre tradičné vystúpenia tanečníc zábavných štvrtí v Kjóte (Kjó-no mai, tanec Cisárskeho mesta). Populárne sú aj dansu, moderné alebo spoločenské tance západného typu. Svojské formy tradičného tanca sa pestujú na ostrovoch prefektúry Okinava (súostrovie Rjúkju) ako dedičstvo z obdobia tamojšieho samostatného Rjúkjuského kráľovstva. Rjúkjuský kráľovský tanec kumi udui (jap. kumi odori) založil Tamagusuku Čókun (*1684, †1734) pod vplyvom japonskej tanečnej drámy nó. K šintoistickému rituálu patria rozličné náboženské tance, napr. kagura, ako aj blahoprajný tanec šišimai (leví tanec) predvádzaný najmä pri príležitosti Novoročných sviatkov (Ošógacu) vo forme koledovania od domu k domu. Rituálna šintoistická kagura má veľa podôb, v plnej forme trvá aj niekoľko týždňov, a to spravidla v období Novoročných sviatkov (Ošógacu). V centrálnej oblasti ostrova Kjúšu má svojráznu formu niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujúcich mýty zaznamenané v najstaršej kronike Kodžiki (712 n. l.). Tanec zohrával dôležitú úlohu už vo významnom mýte o bohyni slnka Amaterasu-ómikami, podľa ktorého sa Amaterasu pobúrená a urazená výčinmi svojho brata, boha búrok Susanoa (Susanoo-no mikoto), skryla do jaskyne, čím svetu hrozilo, že bez svetla a tepla zanikne. Bohyňa Uzume polonahá divoko tancovala a rozveseľovala ostatné skľúčené božstvá, ktoré sa začali zabávať a smiať, čím vylákali Amaterasu z jaskyne a zachránili svet. Tanec bohyne Uzume je rituálnym precedensom toho, že tanec je dobrý a žiaduci aj z náboženského hľadiska. Tento jeho prvok je markantný pri začiatkoch drámy nó najmä v jej archaickom modlitebnom tanci Okina (Starec) a v hrách o božstvách. Od 7. stor. prichádzali do Japonska z kontinentu rozličné podoby tancov označovaných bugaku, ktoré sa dodnes pestujú v cisárskom paláci. Patria k tancom typu mai, majú charakter pantomímy a tancujú sa so sprievodom inštrumentálnej hudby, ktorá sa môže predvádzať aj samostatne bez tanca – vtedy sa nazýva kangen, pričom tanečné vystúpenia bugaku aj inštrumentálne vystúpenia kangen sa v širšom zmysle považujú za súčasť najstaršej japonskej klasickej hudby gagaku. Tance pôvodom z Číny, juhovýchodnej Ázie či Indie (nazývané ľavé mai – samai) tancujú tanečníci najčastejšie v červených kostýmoch, kým tance pôvodom z Kórey či Mandžuska (nazývané pravé mai – umai) v modrých či zelených kostýmoch. Škála dvorských tancov sa neustále rozvíjala a rozširovala aj do oblasti večierkových tancov na hostinách dvorskej a neskôr (od 12. stor.) aj vojenskej šľachty. Vytvorila sa kategória profesionálnych zabávačiek (júdžo – predchodkýň neskorších gejší) predvádzajúcich tance, z ktorých sú väčšinou známe len názvy (sóga, širabjóši, kusemai). Tancovali sa s hudobným sprievodom so špecifickým podmanivým rytmom a s ucelenou piesňou lyrického či cestovného charakteru, ktoré si spieval väčšinou samotný tanečník. Tanec kusemai, obzvlášť obľúbený v 14. stor., zaradil do svojich diel dramatik Kannami, čím vytvoril základ klasickej drámy nó, v ktorej tanečný výstup odvodený od tohto tanca (pod skráteným názvom kuse) je dodnes epicko-tanečným vyvrcholením hry. Počas samurajských vojen v období bojujúcich kniežatstiev (1477 – 1568; → Sengoku) sa uplatnil epický Kówakov tanec (Kówaka-mai) založený na predvádzaní bojových príbehov; je príbuzný dráme nó. Po skončení vojen stratil na aktuálnosti a dodnes sa zachoval len v lokalite Setaka na severozápade Kjúšu, kde sa každoročne usporadúva kultúrny festival tohto tanca. Okolo 1600 si v Kjóte získali veľkú obľubu eroticky ladené tanečné vystúpenia mladých žien a chlapcov, z ktorých po sérii morálne motivovaných vládnych zákazov v priebehu 17. stor. vznikla nová rovnomenná divadelná forma kabuki čerpajúca z bohatej tradície nó a praxe súvekého bábkového divadla džóruri; → japonské divadlo.

Japurá

Japurá [ža-], portugalsky Rio Japurá, španielsky Río Caquetá — rieka v Kolumbii (departement Caquetá) a Brazílii (štát Amazonas), ľavostranný prítok Amazonky; dĺžka 2 280 km, rozloha povodia 267 730 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku okolo 7 000 m3/s. Pramení v Kolumbii v Strednej Kordillere (Severné Andy). Hlavné prítoky: Yari, Apaporis (ľavostranné). Splavná od kolumbijsko-brazílskej hranice.

Japygovia

Japygovia, lat. Iapyges — kmeň pravdepodobne ilýrskeho pôvodu, ktorý asi od 5. stor. pred n. l. sídlil v juhovýchodnej Itálii. Mýtickým prapredkom Japygov bol Daidalov syn a Ikarov brat Iapyx (genitív Iapyga, lat. Iapygis, odtiaľ názov kmeňa). Na ich území sa nachádzali významné grécke kolónie Tarent a Krotón. Vo 4. stor. pred n. l. sa ich územie stalo miestom bojov Rimanov a sabellských Samnitov. Po dobytí Tarentu 272 pred n. l. sa aj juhoitalskí Japygovia dostali pod rímsku nadvládu.

jara

jara, Aegithina — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď irenovité. Malé vtáky s tenkými nohami a dlhším zobákom. V ich sfarbení prevláda výrazný pohlavný dimorfizmus. Samce sú svetložlté alebo zelené, samice zelenkavé. Žijú a lovia prevažne v pároch alebo v kŕdľoch s inými druhmi. Obývajú lesy, kroviny, ale i poľnohospodársku krajinu a záhrady Indie a juhovýchodnej Ázie. Sú stále, živia sa rôznym hmyzom a pavúkmi. Zo 4 druhov je najznámejšia jara čiernokrídla (Aegithina tiphia).

Jarabá

Jarabá — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji na juž. strane Nízkych Tatier, 823 m n. m.; 40 obyvateľov (2018). Členité hornatinné územie prevažne zalesnené smrekovým lesom. V chotári sa nachádzajú minerálne pramene.

Obec písomne doložená 1501 ako Gerowa, 1540 Jaraba, 1563 Jeroba, 1786 Jeraba, 1808, 1863, 1882 Jaraba, 1888 – 1913 Jarabó, 1920 Jarabá. Vznikla na území mesta Brezno. Pôvodne banská osada, ťažilo sa tam striebro a meď, neskôr železná ruda. Do 1546 patrili bane a huty banskobystrickým ťažiarom, potom banskej komore. Začiatkom 19. stor. tam vznikli hámre patriace Hrončianskemu komplexu. Po 1804 sa výroba železa obmedzila a začiatkom 20. stor. sa postupne zastavila. Obyvatelia pracovali v baniach, neskôr v lesnom hospodárstve.

Jarabá skala

Jarabá skala — národná prírodná rezervácia v Bukovských vrchoch v národnom parku Poloniny v katastroch obcí Runina, Stakčín a Zboj v okrese Snina; vyhlásená 1964, rozloha 360 ha. Zriadená na ochranu flyšových skalných útvarov s nelesnou vegetáciou a pestrými biocenózami s rastlinnými i so živočíšnymi druhmi.

jarabe

jarabe [charave; špan.] — španielsky ľudový tanec v 3/4 takte podobný mazúrke, odvodený zo zapateada. Skladá sa z dvoch častí, z ktorých prvá sa tancuje so sprievodom inštrumentálnej hudby a druhá aj so spevom.

jarabičiar

jarabičiar — starší názov nemeckého prepeličiara.

Jarabina

Jarabina, Oriabyna — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji na juž. okraji Ľubovnianskej vrchoviny, 587 m n. m.; 917 obyvateľov; 44,9 % slovenskej, 36,9 % rusínskej, 7,6 % ukrajinskej národnosti (2018). Vrchovinný až hornatinný reliéf, v katastri obce sa nachádza chránený prírodný výtvor Jarabinský prielom. Obec písomne doložená 1329 ako Ewer, 1342 Yerubina, 1360 Zombach, 1364 Jerubina, 1408 Gyrem alebo nemecky Zumbach, Sombach, 1808, 1863 Jarembina, Jarabina, 1873 – 1902 Jarembina, 1907 – 13 Berkenyéd, 1920 Jarembina, 1927 – 48 Jarabina, Orjabina, 1948 Jarabina. Pôvodne bola osídlená nemeckými osadníkmi, neskôr rusínskymi obyvateľmi. Patrila panstvu Ľubovňa. R. 1412 – 1772 bola v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali drotárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z paleolitu a praveku, zaniknutá stredoveká dedina (13. stor.), nálezy z neskorého stredoveku (13. – 16. stor.). Stavebné pamiatky: barokový gréckokatolícky Chrám Narodenia Presv. Bohorodičky (1803 – 1809, upravený 1869, 1894, 1895, 1995 a 2012), vých. od kostola zrubový ľudový dom (1924 – 1926).

jarabská skupina

jarabská skupina, aj jarabská séria, tatranská séria — mohutná (3 – 5 km) sekvencia sedimentárnych a magmatických hornín vystupujúca v jadrových pohoriach a v sev. veporiku Západných Karpát. Základnými horninovými typmi sú rôzne typy pararúl, amfibolitov a migmatitov. Jarabská skupina je preniknutá mohutnými telesami prevažne vrchnokarbónskych granodioritov – tonalitov, ojedinele aj granitov. Vek sa udáva v rozpätí prekambrium až staršie paleozoikum. Horniny boli metamorfované v podmienkach amfibolitovej fácie. V alpínskom tektonickom cykle boli miestami retrográdne (spätne) rekryštalizované. Nazvaná podľa obce Jarabá v Nízkych Tatrách.

jardang

jardang [turkménsky] — forma georeliéfu utváraná činnosťou vetra a koróziou najmä v slabo spevnených sedimentárnych horninách (ílovce, prachovce, bridlice) predovšetkým v arídnych a semiarídnych oblastiach; vyvýšenina pretiahnutá v smere prevládajúceho vetra. Jardangy môžu byť až niekoľko kilometrov dlhé a niekoľko sto metrov vysoké (megajardangy), ale aj vysoké iba niekoľko centimetrov (mikrojardangy).

Járdányi, Pál

Járdányi [-ňi], Pál, 30. 1. 1920 Budapešť – 27. 7. 1966 tamže — maďarský skladateľ a folklorista. Študoval kompozíciu u Z. Kodálya a hru na husliach u E. Zathureczkého na vysokej hudobnej škole v Budapešti, kde 1946 – 59 pôsobil aj ako profesor skladby a folkloristiky. Od 1960 vedúci hudobného oddelenia Maďarskej akadémie vied. Jeho tvorba nadväzuje na bartókovsko-kodályovskú tradíciu. Diela: Sonáta pre husle (1944), dve Sláčikové kvartetá (1947, 1954), symfónia Vörösmarty (1952), Borsodská rapsódia (1953), Dychové kvinteto (1955), Vivente e moriente (1963) a i. Autor viacerých hudobnoteoretických prác a štúdií.

Jariabek, Ondrej

Jariabek, Ondrej, 20. 2. 1908 Kráľova Lehota, okres Liptovský Mikuláš – 3. 2. 1987 Bratislava — slovenský herec, filmový režisér, pedagóg a spisovateľ. Pôvodne učiteľ v Čadci (1927 – 39) a Prešove (1939 – 41), kde ako herec (Paučo v Kráľovi Svätoplukovi od I. Stodolu, 1937; Galén v Bielej nemoci od K. Čapka, 1937) a režisér povzniesol na vysokú úroveň ochotnícke krúžky. R. 1941 – 46 a 1951 – 80 člen Činohry SND. R. 1947 – 48 režisér Československého filmu, 1949 – 51 člen činohry Novej scény Národného divadla. Dlhoročný interpret komických a tragikomických úloh najmä v klasických a súdobých hrách slovenských dramatikov, napr. Maušl (J. Palárik: Drotár, 1942), Básnik (P. Zvon: Tanec nad plačom, 1943), Mrňús (J. Záborský: Najdúch, 1949), Vinco Hŕstka (I. Bukovčan: Surovô drevo, 1954), Ignác (J. Solovič: Žobrácke dobrodružstvo, 1970), ako aj v hrách inonárodných autorov, napr. Teiresias (Sofoklés: Kráľ Oidipus, 1941), Spiegelberg (F. Schiller: Zbojníci, 1955), Canciano (C. Goldoni: Štyria grobiani, 1956), Lebedev (F. M. Dostojevskij: Idiot, 1965), Bubeník (J. D. Radičkov: Pokus o lietanie, 1980) a i. Hoci nevytváral rozsahom veľké ani titulné postavy, bol stredobodom mnohých inscenácií, množstvo výrazných postáv stvárnil napr. v televíznych inscenáciách (1958 – 87 viac než 130). V období 1946 – 83 vytvoril približne v 40 filmoch výrazné typy starcov (Varúj!, 1946; Čertova stena, 1948; Kozie mlieko, 1950; Pole neorané, 1953; V piatok trinásteho, 1953; Rodná zem, 1953; Zemianska česť, 1957; Jánošík, 1962 – 63; Orlie pierko, 1971; a i.). Autor pamätí Z pastierčaťa herec (1988, 2 zväzky), hier pre deti, námetov a filmových scenárov. Vyhľadávaný kabaretný humorista. Populárne boli aj jeho príhody Sváka Ondra v rozhlasovej Roľníckej besede (1955 – 84). Jeho spoločensko-umelecké aktivity sú zaznamenané v zborníku štúdií, spomienok a dokumentov Herec, ktorý sa rád smial (2006).

Jarila

Jarila, aj Jarilo — v staroslovanskej mytológii boh jari, úrody a plodnosti; jeho kult bol rozšírený u východných a južných Slovanov, neskôr bol pod vplyvom pravoslávia nahrádzaný svätým Jurajom (u južných Slovanov takzvaný zelený Juraj). Mýtus predstavoval Jarilu ako krásneho mladíka, ktorý bol uväznený v podsvetí, čím svet upadol do zimy. Po úteku na čiernom koni odomkol zlatým kľúčom nebo i zem a prostredníctvom padnutej rosy zabezpečil plodnosť zeme. Vo folklórnej tradícii v Bielorusku bol spodobený ako mládenec na bielom koni, v bielom plášti, s vencom z kvetín a so snopom obilia, v Rusku ho predstavovala figúra starca, ktorá bola na konci dňa vynesená na pole a tam pochovaná. Sviatok Jarilu sa slávil na jar. Mýtus podobný Jarilu sa spájal aj so suzdaľským Jarunom a s pomoranským bohom jari a vojny Jarovítom.

jarina

jarina — plodina, ktorej porast sa zakladá v jarnom období, zvyčajne obilnina siata na jar, napr. jačmeň siaty ap.

Jarjabek, Dušan

Jarjabek, Dušan, 4. 3. 1953 Bratislava — slovenský operný spevák (barytón) a politik. Po skončení štúdia spevu na VŠMU v Bratislave u A. Hrušovskej (1976) absolvoval 1977 – 78 študijný pobyt v Teatro del Parco v Palerme u G. Cigne. Od 1980 sólista spevohry Novej scény v Bratislave, k jeho profilovým postavám patria Merkúr (J. Offenbach: Orfeus v podsvetí) a Gróf Homonay (J. Strauss ml.: Cigánsky barón). Od 1991 stály hosť a sólista Opery SND a súčasne od 1990 Komornej opery Bratislava. R. 1995 – 98 riaditeľ Novej scény a sólista Opery SND. K jeho najvýraznejším postavám v SND patrí úloha Bogdanoviča v operete Veselá vdova F. Lehára. Od 1988 vyučoval spev na VŠMU, od 2002 na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Významná je aj jeho koncertná činnosť (piesne, árie). Od 1998 poslanec NR SR, venuje sa problematike kultúry a médií.

jarka

jarka — mladá ovca samičieho pohlavia od 8. mesiaca veku do 1. obahnenia (pôrodu).

Jarkand

Jarkand, čínsky Ša-čche, Shache — mesto v severozápadnej Číne v autonómnej oblasti Sin-ťiang v Tarimskej panve v úrodnej oáze na rieke Jarkand; 89-tis. obyvateľov (2015). Priemysel kovoobrábací, potravinársky; remeslá (tkanie kobercov a hodvábnych látok, spracovanie kožušín). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie pšenice, bavlníka, granátovníka a morušovníka; chov koní, ovcí, tiav a priadky morušovej). V blízkosti ťažba rúd medi. Železničné a cestné spojenie s inými mestami.

Od 2. stor. pred n. l. do 1. stor. n. l. významné obchodné a politické centrum na juž. vetve Hodvábnej cesty. V 2. polovici 18. stor. sa stalo súčasťou čínskej ríše. Stavebné pamiatky: mešita Altun (aj Altyn, Zlatá mešita, 10. – 19. stor.) na nádvorí s hrobmi jarkandských chánov (16. – 17. stor.) a s mauzóleom Amana Isa Chána (po 1560, reštaurované 1993), Veľká mešita (založená v 15. stor., súčasne stavba 16. – 19. stor.), mestské hradby (16. stor.).

Jarkand

Jarkand, čínsky Jie-er-čchiang-che, Ye’erqianghe, Yarkant He — rieka v záp. Číne v autonómnej oblasti Sin-ťiang; dĺžka 1 097 km. Vyteká z ľadovcov Karakoramu vo výške okolo 5 000 m n. m. (na hornom toku názov Raskemdarja), svojím tokom oddeľuje Karakoram od Kunlunu, tečie záp. časťou Tarimskej panvy, v záp. časti púšte Taklamakan vytvára sútokom s riekou Aksu a s periodickou riekou Chotan rieku Tarim (Jarkand je považovaný za hlavnú zdrojnicu Tarimu). Hlavný prítok: Kašgar (ľavostranný). Využívaná na zavlažovanie. Na Jarkande leží mesto Jarkand.

Jarkon

Jarkon, hebrejsky Nahal ha-Jarkon, arabsky Nahr al-Audža — rieka v strednom Izraeli; dĺžka 27,5 km. Pramení sev. od mesta Petach Tikva, tečie pobrežnou nížinou, ústi do Stredozemného mora v sev. časti mesta Tel Aviv-Jaffa. Najdlhšia rieka štátu vlievajúca sa do mora. Jedna z mála perenujúcich (stále tečúcich) riek Izraela.

Jarkovský, Ján

Jarkovský, Ján, 18. 7. 1919 Dražkovce, okres Martin – 11. 8. 1994 Bratislava — slovenský geológ. R. 1944 – 48 pôsobil v Mineralogicko-petrografickom ústave Slovenskej vysokej školy technickej, 1948 – 59 v Geologickom ústave D. Štúra (vedúci chemickoanalytického oddelenia), 1959 – 70 v Geologicko-geografickom ústave Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, 1970 – 86 na Katedre geochémie (1972 – 78 zástupca vedúceho katedry) Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského; 1980 DrSc. Zaoberal sa spektrochemickým stanovovaním najmä stopových prvkov v sulfidických mineráloch a vybranými problémami analytických metód stanovovania zloženia minerálov, rúd a hornín. Autor a spoluautor 7 monografií, napr. Analýza silikátových hornín (1960), Geochemický výskum hlavných sulfidických minerálov železa pomocou elektrónovej mikrosondy (1977), Rudnianske rudné pole – geochemicko-metalogenetická charakteristika (1985), vysokoškolského učebného textu a vyše 80 vedeckých prác. Zaslúžil sa o zriadenie a prístrojové vybavenie oddelení, v ktorých pôsobil. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

jarl

jarl [škandinávske jazyky] — titul v Škandinávii doložený na runových nápisoch z 5. stor., používaný v severogermánskej a západogermánskej oblasti v období raného a vrcholného stredoveku (do začiatku 14. stor.). Pôvodne označoval náčelníka družiny Vikingov, z 8. – 9. stor. sú však známe len ojedinelé príklady rodov s týmto titulom zo stredného Nórska (jarl z Lade, z Møre), neskôr označoval veľmoža stojaceho v hierarchickom systéme hneď po panovníkovi (vojvoda), prípadne kráľovského miestodržiteľa v určitom kraji. V Anglicku, kam ho priniesli Vikingovia, sa v podobe earl zachoval dodnes.

jarlyk

jarlyk [tur.] — výsadná listina udeľovaná mongolskými chánmi Zlatej hordy ruským kniežatám, potvrdzujúca ich teritoriálny mocenský štatút. Bola vyhotovená z kože a opatrená zlatou pečaťou.

Jarman, Derek

Jarman [džármen], Derek, 31. 1. 1942 Londýn – 19. 2. 1994 tamže — anglický filmový režisér, výtvarník a spisovateľ. Pôvodne študoval výtvarné umenie na londýnskej University College, čo sa prejavilo aj v jeho filmovej tvorbe. Vo svojich začiatkoch výtvarne spolupracoval na filmoch Diabli (The Devils, 1970) a Divoký mesiáš (Savage Messiah, 1972). R. 1976 vytvoril svoj dlhometrážny debut Sebastián (Sebastiane) na motívy kresťanskej legendy o sv. Sebastiánovi. Nasledoval hudobný film s punkovou tematikou Jasot (Jubilee, 1978). Najznámejším Jarmanovým filmom je Caravaggio (C., 1986), netradičný pohľad na tajomného talianskeho maliara. Film Wittgenstein (W., 1993) je viac kolážovitou mystifikačno-filozofickou esejou ako životopisom slávneho filozofa rakúskeho pôvodu. Jarmanov posledný film Modrá (Blue, 1994) je experimentom, ktorý šokoval divákov na celom svete (79-minútové premietanie jednoliatej modrej plochy sprevádzané audiozáznamom z čítania z Jarmanových denníkov). Jarman sa vo svojej tvorbe pokúšal o inovatívne poňatie sexuality (predovšetkým homosexuality), ľudského tela, výtvarného umenia, filozofie a svojej krajiny. Ďalej režíroval filmy Rozhovor anjelov (The Angelic Conversation, 1985), Posledný pohľad na Anglicko (The Last of England, 1988), Záhrada (The Garden, 1990), Eduard II. (Edward II, 1991) a i.

jarmanka

jarmanka, Astrantia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Patrí sem napr. trváci druh jarmanka väčšia (Astrantia major) s prízemnou ružicou dlaňovito troj- až päťdielnych listov s dlhými stopkami, z ktorej vyrastajú olistené, do 1 m vysoké stonky ukončené okolíkmi drobných bielych kvietkov podopretých bielymi alebo ružovkastými kopijovitými listeňmi, plod dvojnažka. Rastie v listnatých aj ihličnatých lesoch a na ich okrajoch, v kosodrevine i na horských lúkach. Niektoré vyšľachtené odrody jarmanky s ružovými kvetmi a s bohatším súkvetím sa pestujú ako okrasné rastliny najmä v tienistých záhradách a parkoch.