Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 181 z celkového počtu 181 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Javari

Javari [ža-; portugalsky], španielsky Yavarí — rieka na hranici Brazílie a Peru, pravostranný prítok Amazonky; dĺžka 1 180 km, rozloha povodia 91 000 km2, priemerný ročný prietok v ústí do Amazonky 2 463 m3/s. Pramení v predhorí Peruánskych Ánd, tečie Amazonskou nížinou, do Amazonky sa vlieva pri meste Benjamin Constant (Brazília). Splavná okolo 500 km od ústia.

Javisko

Javisko — slovenský divadelný časopis. Založený 1969 v Bratislave ako pokračovateľ mesačníka Umelecké slovo (1962 – 68) a predchádzajúcich divadelných časopisov Slovenský ochotník (1925 – 27) a Naše divadlo (1928 – 51), ktorých podobu profilovali významní divadelní tvorcovia, historici a teoretici (V. K. Blahník, F. Hoffmann) a jazykovedci (H. Bartek). Prvým šéfredaktorom Javiska bol Martin Jančuška (*1912, †1979), neskôr jeho obsah formovali teatrológovia V. Štefko, Andrej Navara (*1946, †2018), A. Maťašík, Eva Vopálenská (*1946) A. Kret, Adela Demeková (*1948), Mária Jenčíková (*1972), Vladislava Fekete (*1973), Viki Janoušková (*1958), Ľubor Hallon (*1955), ako aj redaktori Žarka Lihositová-Poláková (*1947), Anna Vobrubová (*1924, †2013), Damian Vizár (*1941, †2010), Elena Antalová (*1938) a i. Po zániku časopisu Film a divadlo (1957 – 92) malo Javisko v 90. rokoch 20. stor. aj funkciu odborného časopisu pre profesionálne divadlo, čím však ustúpila do úzadia problematika amatérskeho a ochotníckeho divadla, ktorými sa časopis pôvodne zaoberal. Po roku 2000 sa časopis zmenil z informačného mesačníka na monotematický dvojmesačník o problematike divadla. Od 2005 vychádzal štvrťročne opäť so zameraním na amatérsku oblasť tvorby divadelníkov a recitátorov, od 2013 už len tri čísla ročne, avšak v predchádzajúcom rozsahu. Šéfredaktorkou je (od 2005) Jaroslava Čajková (*1957). R. 2018 sa uskutočnilo pri jubilejnom ročníku vydávania časopisu Javisko kolokvium 50 rokov Javiska.

javisková reč

javisková reč — jeden z najdôležitejších vyjadrovacích prostriedkov herca založený na funkčnom výbere jazykových a štýlových noriem. Predpokladom javiskovej reči je ovládanie techniky reči (zreteľná výslovnosť, temporytmus, správne dýchanie, tvorba hlasu) v súčinnosti s fyzickým konaním dramatickej postavy.

Jávor, Tibor

Jávor, Tibor, 18. 8. 1931 Malacky – 17. 7. 2000 tamže — slovenský stavebný odborník. R. 1957 – 91 pôsobil vo Výskumnom ústave inžinierskych stavieb v Bratislave, od 1990 na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach; 1985 DrSc., 1990 profesor. Zaoberal sa navrhovaním a experimentálnym overovaním stavebných konštrukcií, najmä tzv. diagnostikou mostov. Ako jeden z prvých využíval nedeštruktívne, najmä ultrazvukové metódy. Spoluautor viacerých publikácií, napr. Šikmé doskové a roštové mosty (1967), Nové metódy v navrhovaní a v stavbe mostov (1967), Analógie (1972), Krútenie (1975) a Vybrané metódy experimentálneho výskumu betónových mostov (1985). Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Javorčík, Ladislav

Javorčík, Ladislav, 19. 7. 1940 Trenčín – 25. 10. 2007 Bratislava — slovenský strojársky odborník. R. 1965 – 69 pôsobil v Chemických závodoch J. Dimitrova (dnes Istrochem) v Bratislave, 1969 – 2005 na Katedre výrobnej techniky (1990 – 2001 jej vedúci) Strojníckej fakulty SVŠT v Bratislave (dnes Ústav výrobných systémov, environmentálnej techniky a manažmentu kvality Strojníckej fakulty STU), 1982 – 85 ako expert v Nigérii; 1990 – 91 dekan Strojníckej fakulty, 2001 – 03 prorektor STU pre vzdelávanie; 1996 prof. Zaoberal sa strojmi a zariadeniami pre strojnícku výrobu. Autor 23 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a troch vysokoškolských učebných textov.

Javorec

Javorec — miestna časť obce Sobotište.

Javorianska hornatina

Javorianska hornatina — geomorfologický podcelok juhových. časti Javoria. Chrbty sú vo výškach 700 – 1 000 m n. m., najvyšší vrch Javorie, 1 044 m n. m. Územie budované pyroxénickými andezitmi a ich pyroklastikami je súčasťou rozrušeného stratovulkánu. Monotónny reliéf spestrujú vypreparované žilné telesá a lávové prúdy bralného charakteru. Pôvodná lesná krajina silno pozmenená antropogénnou činnosťou má dnes poľnohospodársku a lesohospodársku funkciu (lesy, lúky, pasienky, orná pôda). Rozptýlené osídlenie.

Javorie

Javorie — najvyšší vrch geomorfologického celku Javorie, 1 044 m n. m. Vznikol vypreparovaním odolných andezitov z okolitých, menej odolných sopečných hornín. Juž. od Javoria je vojenský výcvikový priestor Lešť.

Javorina

Javorina — starší názov Javorinskej hornatiny.

Javorina

Javorina — bývalý vojenský obvod v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v Levočských vrchoch. Vznikol 1. 1. 1953 z katastrálnych území obcí Blažov (doložená 1317 ako Sevnvalt, 1330 Blasinhaw, Blasnhow, 1410 Senwald, 1427 Balazuagasa, 1471 Balaswagasa, 1480 Balasswagasa, 1513, 1538, 1539, 1567, 1600 Balaswagas, 1773 Balasvagas, Blažow, 1786 Balaschwágásch, Blassow, 1808 Balásvágás, Blassow, Blažow, 1863 Balázsvágás, 1873 Balásvágás, 1877 – 1913 Balázsvágás, 1920 – 53 Blažov; založil ju Blažej, syn Stacha z Brezovice, bola majetkom šľachticov z Brezovice), Dvorce (doložená 1312 ako Durst, 1317 Dursth, 1328 Durst, 1773 Dvorecz, Burgerhoff, Dworcze, 1786 Dworecz, 1808 Dvorecz, Dvorcze, Bürgerhof, Dworec, 1863 – 1902 Dvorec, 1907 – 13 Szepesudvard, 1920 Dvorec, 1927 – 53 Dvorce; poddanská obec mesta Levoča), Ruskinovce (doložená 1277 ako Rusken, 1312 Risdorff, 1317 Ruzkini, 1412 Rwsdorff, 1786 Riszdorf, Ruszkinocz, 1808 Ruszkinócz, Rusquinium, Rie dorf, Ruskynowce, 1863 Ruszquin, 1873 Ruszkinóc, 1877 Ruszkin, 1882 Ruszkinóc, 1888 – 1913 Ruszkin, 1920 Ruskinovce, 1927 – 48 Ruskinovce, Ri dorf, 1948 – 53 Ruskinovce; pred 1412 získala mestské výsady, patrila do Spoločenstva Spišských Sasov, 1412 – 72 bola v poľskom zálohu, 1778 – 1876 patrila do správneho obvodu 16 spišských miest) a Ľubické Kúpele (vznikla 1950 vyčlenením z obce Ľubica, doložená 1950 – 53 ako Ľubické Kúpele), ktoré tým zanikli, a z častí katastrálnych území ďalších 22 obcí. Priestor Javoriny slúžil najmä na výcvik tankových vojsk a vojsk protivzdušnej obrany, ako aj sovietskych okupačných vojsk, ktoré 1968 prišli do Československa. Výcvik Ozbrojených síl SR tam bol oficiálne ukončený 31. 12. 2005, odvtedy sa na cvičenie vojsk nevyužíval. Vojenský obvod oficiálne zanikol k 31. 12. 2010 a územie bolo rozdelené medzi 26 existujúcich obcí v okresoch Kežmarok, Stará Ľubovňa, Levoča a Sabinov. Oblasť je v súčasnosti neobývaná.

Javorina

Javorina — miestna časť obce Lom nad Rimavicou.

Javorinka

Javorinka — geomorfologický oddiel podcelku Zliechovská hornatina v Strážovských vrchoch. Chrbty dosahujú výšku 900 m n. m., najvyšší vrch Homôľka, 1 063 m n. m. Územie Javorinky je budované najmä druhohornými vápencami a dolomitmi strážovského príkrovu, bridlicami, slieňovcami a pieskovcami krížňanského príkrovu, na východe i kryštalickými horninami jadra. Má prevažne hornatinný reliéf, v sev. časti v menej odolných kriedových horninách je vyerodovaná Čičmianska kotlina s pahorkatinným reliéfom. Hornatinná časť povrchu je zalesnená prevažne bukovými lesmi, menšie zastúpenie majú smrek a borovica. Čičmianska kotlina je odlesnená a využívaná poľnohospodársky.

Javorinka

Javorinka — vodný tok v sev. časti Slovenska, pravostranný prítok Bielej vody (Białky); dĺžka 19,3 km, rozloha povodia 66 km2. Pramení na sev. svahoch Vysokých Tatier vo výške okolo 2 250 m n. m., tečie sev. smerom, na krátkom úseku (2 km) tvorí hranicu s Poľskom, kde vo výške 804 m n. m. ústi do Bielej vody.

Javorinka

Javorinka — mestská časť Galanty.

Javorníček

Javorníček — národná prírodná rezervácia v Považskom Inovci asi 1 km vých. od zrúcaniny hradu Tematín v katastrálnom území obcí Lúka, Stará Lehota a Hrádok v okrese Nové Mesto nad Váhom; vyhlásená 1982, rozloha 15,1 ha. Predmetom ochrany sú zachované sutinové lesy a vápencové bralá s bohatou flórou a faunou so zastúpením severských i teplomilných prvkov.

Javornícka brázda

Javornícka brázda — geomorfologický oddiel podcelku Nízke Javorníky v Javorníkoch; dĺžka 40 km, šírka 1 – 5 km. Javornícka brázda vznikla erózno-denudačnými procesmi na tektonickej poruche v mieste výskytu menej odolných flyšových ílovcov. Odlesnené, poľnohospodársky využívané územie (prevažne polia a lúky).

Javornícka hornatina

Javornícka hornatina — geomorfologický oddiel podcelku Vysoké Javorníky v severových. časti Javorníkov. Výška územia 500 – 1 000 m n. m. Javornícka hornatina je budovaná intenzívne zvrásnenými pieskovcami a ílovcami račianskej jednotky magurského flyšu. Reliéf je hornatinný, hladko modelovaný. Z masívneho ústredného chrbta vybiehajú na sever a juh rázsochy. Pôvodne ihličnaté lesy s prímesou buka boli značne zredukované a nahradené plochami trvalých trávnych porastov a polí.

Javorov, Pejo

Javorov, Pejo, vlastné meno Pejo Totev Kračolov, 1. 1. 1878 Čirpan – 29. 10. 1914 Sofia — bulharský básnik, dramatik, publicista, prekladateľ a revolucionár. R. 1893 – 1900 pracoval ako telegrafista a poštový úradník, od 1901 člen skupiny nového prúdu bulharskej literatúry okolo časopisu Misăl (Myšlienka) a vedúca osobnosť macedónskeho národnooslobodzovacieho hnutia (1902 – 03 sa zúčastnil povstaleckých bojov za oslobodenie Macedónska spod tureckej nadvlády), 1903 – 08 knihovník v Národnej knižnici sv. Cyrila a Metoda, 1908 – 13 dramaturg Národného divadla I. Vazova v Sofii a zároveň redaktor a publicista v revolučnej tlači (Delo, Svoboda ili smărt, Avtonomija a Ilinden). Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov, napr. vo Francúzsku, kde sa inšpiroval modernými literárnymi smermi, najmä prekliatymi básnikmi a symbolizmom. Pre jeho poéziu sú typické bohaté metafory a sugestívne emócie odrážajúce jeho vlastné tragické bytie i rozpornosť doby, v ktorej žil. Výrazne ovplyvnil smerovanie modernej bulharskej lyriky, pre hudobnosť verša a úprimnosť citov patrí k najobľúbenejším bulharským básnikom. Prvú báseň Vpred (Napred, 1895) uverejnil v novinách Glas makedonski, knižne debutoval básnickou zbierkou Básne (Stichotvorenija, 1901; slov. výber Dve pekné oči, 1974), ktorá okrem veršov s tematikou spoločenského protestu obsahuje aj básne s poetikou novoromantizmu a symbolizmu. Výrazové prostriedky básnickej moderny s prvkami mystiky, melanchólie a viacvýznamovej symboliky uplatnil v básnickej zbierke Bdenie (Bezsănici, 1907). Autor básnického cyklu Zbojnícke piesne (Chajduški pesni, 1903), biografickej prózy Goce Delčev (1904), memoárov Zbojnícke túžby (Chajduški kopnenija, 1909), antológie ľúbostnej lyriky Za tieňmi oblakov (Podir senkite na oblacite, 1910), drámy Na úpätí Vitoše (V polite na Vitoša, 1911; slov. 1959) a psychologickej hry Keď udrie hrom. Ako zaniká ozvena (Kogato grăm udari. Kak echoto zaglăchva, 1912).

javorovec

javorovec, Negundo — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mydlovníkovité; v niektorých starších systémoch je zaradený v blízkom príbuznom rode javor (Acer) ako javor jaseňolistý (Acer negundo). Patrí sem jediný druh javorovec jaseňolistý (Negundo aceroides, Negundo fraxinifolia) pochádzajúci zo Severnej Ameriky, do 20 m vysoký opadavý strom s nepárnoperovito zloženými listami a s dvojdomými kvetmi bez korunných lupienkov usporiadanými do strapcovitých súkvetí, plod krídlatá dvojnažka. Javorovec bol prvýkrát dovezený do Európy 1688, vysádzal sa v lužných lesoch, na Slovensku najmä na juhu a východe; pre nenáročnosť na živiny a dobrú odolnosť proti mrazom a nepriaznivým vplyvom mestského prostredia sa v súčasnosti pestuje ako parková drevina.

javorovité

javorovité, Aceraceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. V starších botanických systémoch samostatná čeľaď, do ktorej patrí napr. rod javor (Acer), podľa najnovších poznatkov molekulárnej biológie sa však začleňuje do čeľade mydlovníkovité.

Javorskij, Stefan

Javorskij, Stefan, vlastným menom Simeon Ivanovič Javorskij, 1658 Javorov, Ľvovská oblasť, Ukrajina – 8. 12. 1722 Moskva — ruský pravoslávny cirkevný činiteľ a spisovateľ ukrajinského pôvodu. Študoval na Kyjevskej Mohylovej akadémii, na ktorej sa prednášalo v latinčine a v duchu scholastiky. R. 1684 odišiel z Kyjeva, a aby mohol navštevovať katolícke školy, konvertoval na katolicizmus (prijal meno Stanislav Simon). Filozofiu študoval vo Ľvove a v Lubline, teológiu v Poznani a vo Vilniuse, písal básne v latinčine, ruštine a poľštine. R. 1687 sa vrátil do Kyjeva a opäť bol prijatý do pravoslávnej cirkvi. R. 1689 vstúpil do kláštora (prijal meno Stefan), prednášal na Kyjevskej Mohylovej akadémii. R. 1700 riazanský a muromský metropolita. Po smrti moskovského patriarchu Adriana (†1700) a zrušení úradu patriarchu ho cár Peter I. Veľký v úsilí o etatizáciu ruskej pravoslávnej cirkvi vymenoval za administrátora (rus. mestobľustiteľ; exarcha) Moskovského patriarchátu a 1721 po jeho zrušení a ustanovení Sv. synody (Sviaščennyj sinod) ako najvyššieho orgánu ruskej pravoslávnej cirkvi (podriadeného cárovi) za jej prvého predsedu (→ Ruská pravoslávna cirkev). Písal poľsky a latinsky chváloreči, rusky náboženské barokové kázne, polemické spisy proti luteránom a na obranu pravoslávia. Jeho najvýznamnejšie dielo Kameň viery (Kameň very, 1728) je kritikou protestantizmu. Autor latinskej učebnice rétoriky.

Javorský, Igor

Javorský, Igor, 31. 12. 1960 Bratislava — slovenský hudobný teoretik a publicista. R. 1980 – 84 študoval hudobnú teóriu na VŠMU v Bratislave, kde 1984 – 2000 pôsobil na Hudobnej fakulte ako pedagóg hudobnoteoretických predmetov. Od 2000 redaktor hudobného vysielania Slovenského rozhlasu (dnes RTVS) v Bratislave. Autor príspevkov z hudobného života v denných i v odborných periodikách.

Javorský Beskyd

Javorský Beskyd — geomorfologický oddiel severozáp. časti Kysuckých Beskýd. Chrbty vystupujú do výšok 700 – 800 m n. m., najvyšší vrch Javorské, 865 m n. m. Budovaný pieskovcami a ílovcami račianskej jednotky magurského flyšu. Prevažne hladko modelovaný hornatinný reliéf prechádza na severe do vrchovinného; časté zosuvy. Značná časť územia, najmä na severe, je odlesnená a pokrytá lúkami a pasienkami, masívne chrbty sú porastené sekundárnymi smrečinami.

javová forma

javová forma, forma javu — filozofický pojem, ktorý v Kritike čistého rozumu I. Kanta predstavuje to, čo spôsobuje, že sa rozmanitosť daná v jave môže usporiadať do určitých vzťahov. Okrem javovej formy Kant rozlišuje aj nazeraciu formu, ktorá je tým, čo spôsobuje, že javová rozmanitosť sa nazerá ako usporiadaná určitými vzťahmi. Javovou formou sa zaoberá aj fenomenológia (z gr. fainomenon = to, čo sa javí, jav), ktorej základnou ideou je skúmanie vecí vo vedomí (obsahov vedomia) tak, ako sa javia; ide o opisné skúmanie súborov javov. Úlohou fenomenológie je skúmať štruktúry životného sveta a zákony, ktoré ich ovládajú. Zakladateľ fenomenológie E. Husserl sa snažil vyvarovať psychologizmu (t. j., že poznanie je výlučne subjektívne, a teda relatívne) i objektivizmu (poznanie je bezproblémové a objektívne pri tom, ako vníma a poznáva subjekt), vo svojom prístupe (späť k veciam samotným, ako sa javia vo vedomí) si však bol vedomý, že poznávanie je poznačené predsudkami (subjektivizmom a objektivizmom), a tak vypracoval špeciálnu metódu na odstraňovanie týchto predsudkov a dosiahnutie čistej podstaty veci. Jedným z jej krokov je fenomenologická redukcia, v ktorej ide o tzv. uzátvorkovanie všetkých predsudkov vrátane existencie sveta a postihovanie samotného fenoménu vo vedomí.

jávska literatúra

jávska literatúra — literatúra písaná v jávčine. Formovala sa od 9. stor. n. l., pričom jej najstaršie diela, označované aj ako starojávska literatúra, boli napísané v starej jávčine (aj kawi; 9. – 14. stor.), čerpali námety prevažne zo staroindickej literatúry a prenášali ich do prostredia Jávy, napr. stručný prozaický preklad eposu Mahábhárata (koniec 10. a začiatok 11. stor.). Postupne vznikol aj väčší počet diel písaných viazanou rečou (kakawin) so zachovaným veršovým systémom typickým pre sanskrit, napr. Kakawin Ramayana (10. stor.) od neznámeho autora, Arjunov sobáš (Arjunawiwaha, 11. stor.) od Mpu Kanwu, Boj Bharatov (Bharatayuddha, 12. stor.) od Sedaha a Panuluha, Spálenie boha lásky (Smaradahana, zač. 12. stor.) od Mpu Dharmaju a Lovec (Lubdhaka) od Tana Akunga. Od 14. stor. sa starojávska literatúra formálne aj obsahovo zjednodušovala. Z hľadiska jávskej historiografie je významné dielo O usporiadaní štátu (Nagarakertagama, 1365) od Mpu Prapanca. Od 15. do začiatku 18. stor. vznikali diela v strednej jávčine, v poézii sa postupne prešlo k novej jávskej básnickej forme kidung a k metru macapat. Významným prozaickým dielom o dejinách Jávy bola Kniha kráľov (Pararaton) spísaná 1481 – 1600 neznámym autorom, v poézii vynikli rozprávania o dobrodružstvách národného hrdinu Radena Panjiho (princa Panjiho). Islamizácia Jávy priniesla aj zmenu v tematike, začali prevažovať témy islamskej mystiky a islamu ako náboženstva, z literárnych druhov vynikala epika, napr. Kniha o Menakovi (Serat Menak, 1715). Na začiatku 18. stor. začali autori písať novou jávčinou a opäť sa začali vracať k pôvodným tradičným témam, písali sa miestne kroniky, tzv. babady, napr. Jávska kronika (Babad Tanah Jawi). K najvýznamnejším básnikom tohto obdobia patria Yasadipura I. (*1729, †1803), jeho syn Yasadipura II. (*1756, †1844), Pakubuwono IV. (*1768, †1820), Ronggowarsito (*1803, †1875) a Mangkunegoro IV. (*1811, †1881). V 20. stor. začala nad jávskou literatúrou nadobúdať prevahu indonézska literatúra, naďalej však vychádzajú diela v jávčine (najmä romány zo súčasného života). Od 1945 sa jávska literatúra zapisuje latinkou, rozšírenými žánrami sú najmä romány a poviedky zo súčasnosti. K významným autorom 20. a 21. stor. patria Marbangun Harjowirogo (*1916), Any Asmara (*1913), Suparto Brata (*1932, †2015), Sulistyautami Iesmaniasitová (St. Iesmaniasita, *1933) a Djajus Pete (*1948).

jávska mačka

jávska mačka

1. v Severnej Amerike samostatné plemeno mačky uznané Americkou asociáciou chovateľov mačiek (Cat Fanciers Association, CFA), označované aj ako orientálna dlhosrstá mačka; v Európe považované len za varietu balijskej mačky (v odbornej literatúre nazývanej aj balinézska). Jávska mačka má rovnakú stavbu tela, srsť i povahu ako balijská mačka, má však iné sfarbenie (napr. červené; pri balijskej mačke uznáva CFA štyri sfarbenia: červenohnedé – seal, levanduľové, čokoládové a modré);

2. názov používaný v kontinentálnej Európe na označenie tzv. britskej angorskej mačky.

Jávska priekopa

Jávska priekopa, Sundská priekopa — podmorská priekopová prepadlina v severových. časti Indického oceána okolo 320 km juž. od ostrova Jáva; dĺžka 2 600 km, priemerná hĺbka 4 000 m, maximálna hĺbka 7 455 m (niekedy uvádzané hĺbky 7 729 m, 7 725 m, 7 125 m). Priekopa je považovaná za oblasť s maximálnou hĺbkou Indického oceána i napriek tomu, že Diamantinská priekopa má vo svojom najhlbšom mieste Diamatina Deep (v blízkosti juhozáp. pobrežia Austrálie) uvádzanú hĺbku 8 047 m. Jávska priekopa je výsledkom subdukcie Austrálskej dosky pod Eurázijskú dosku. Na východe je lemovaná menšími tektonickými doskami Burna a Sunda, na západe Indickou doskou.

Jávske more

Jávske more, indonézsky Laut Jawa — vnútorné more v záp. časti Tichého oceána medzi ostrovmi Sumatra na západe, Bangka, Belitung a Kalimantan na severe, Sulawesi na východe a Jáva na juhu, Sundským prielivom na juhozápade spojené s Indickým oceánom; plocha 310 000 km2, hĺbka 30 – 80 m. Šelfové dno, početné ostrovy a koralové útesy, seizmicky aktívna oblasť, teplota vrchných vrstiev vody 27 – 29 °C, salinita 30,0 – 33,5 ‰, výška prílivov od 1,0 m pri pobreží Jávy do 2,1 m pri pobreží Kalimantanu. Rybolov, lov perál. Značné zásoby ropy. Hlavné prístavy: Banjarmasin (Kalimantan), Makassar (Sulawesi), Jakarta, Surabaja a Semarang (Jáva).

jávsky jazyk

jávsky jazyk, jávčina, jávsky basa Jawa, basa Jawi — západoindonézsky jazyk patriaci do malajskej podskupiny západoaustronézskej vetvy austronézskej jazykovej rodiny (→ malajsko-polynézske jazyky). Počtom asi 90 mil. hovoriacich zahŕňa okolo 70 % obyvateľstva Jávy a 40 % obyvateľstva Indonézie (status úradného jazyka v Indonézii nemá; v provinciách Jawa Timur, Jawa Tengah a na zvláštnom území Yogyakarta, ktoré majú najvyšší podiel etnických Jávanov, má status regionálneho jazyka – bahasa daerah). V rámci jazykov sveta sa jávsky jazyk z hľadiska počtu používateľov zaraďuje na 12. miesto. Používa sa najmä v strednej a vo východnej Jáve, ako aj na úzkom území pozdĺž severného pobrežia západnej Jávy okrem oblasti okolo Jakarty. Strediskami jávskej kultúry a jávskeho jazyka sú dve stredojávske mestá – Yogyakarta a Surakarta. Jávsky jazyk má dlhú históriu a bohatú literárnu tradíciu (→ jávska literatúra). Z hľadiska vývoja sa rozlišuje stará jávčina (kawi; jazyk najstarších literárnych pamiatok so silným vplyvom sanskritu; asi do 1400), stredná jávčina (1400 – 1700) a nová jávčina, ktorou sa hovorí a píše od začiatku 18. stor. v podstate až dodnes (jej základom je nárečie mesta Surakarta). Po islamizácii Jávy sa do jávskeho jazyka dostali arabské slová a neskôr s príchodom Európanov i početné slová z holandčiny, prípadne z iných európskych jazykov. Súčasný jávsky jazyk preberá niektoré moderné výrazy z indonézštiny a, naopak, indonézština preberá výrazy z jávskeho jazyka. Existujú v ňom tri hlavné zdvorilostné štýly (odlišné spôsoby reči, nie jazyky) založené na princípe s kým sa hovorí a o kom sa hovorí: krama (aj kromo; vysoký), madya (stredný) a ngoko (nízky). Najčastejšie sa používajú krama a ngoko. Výber štýlu závisí od sociálneho postavenia, stupňa príbuznosti a veku partnerov v rozhovore. Každý štýl má vlastný charakteristický súbor slovnej zásoby. Mladšie osoby v styku so staršími, deti v styku s rodičmi a služobne podriadení v styku s nadriadeným používajú štýl krama, staršie osoby v styku s mladšími, dlhodobí priatelia a mladí ľudia medzi sebou štýl ngoko, madya sa často používa v styku s neznámymi. Stupeň zdvorilosti sa vo všetkých štýloch vyjadruje prevažne lexikálne, morfologické rozdiely sú nepatrné. Okrem uvedených štýlov existuje aj najzdvorilejší štýl krama inggil (aj kromo inggil) charakteristický určitým konštantným počtom lexikálnych jednotiek, ktoré treba použiť v rozhovore s veľmi váženými osobami alebo v rozhovore o nich. Jávsky jazyk sa tradične zapisoval písmom kawi odvodeným pravdepodobne od juhoindického písma grantha. Po islamizácii sa od 14. stor. v obmedzenom rozsahu používalo aj arabské písmo. V 17. stor. sa z písma kawi vyvinula jávska slabičná abeceda čarakan (hanacaraka, carakan), ktorá sa však v súčasnosti používa už len výnimočne (napr. ako dekorácia na vývesných štítoch niektorých obchodov alebo inštitúcií). Od začiatku 20. stor. sa jávsky jazyk zapisuje latinkou.

Javúchulan, Begdzín

Javúchulan, Begdzín, 15. 3. 1929 sum (okres) Džavchlant, Zavchanský ajmak (kraj) – 17. 2. 1982 Ulanbátar — mongolský básnik a prekladateľ. Písať začal v 50. rokoch 20. stor. najmä lyriku s prírodnou a občianskou tematikou. Autor básnických zbierok Pod klenbou azúrového neba (Cencher mandlyn tenger dor, 1954), Pod striebornou lunou (Möngön sarny dor, 1955), Rolničky striebornej uzdy (Möngön chazaaryn čimee, 1961), Tŕstie na Čiernom jazere (Char us nuuryn šagšuurga, 1965), Luna nocujúca v stepi (Cheer chonoson sar, 1965), Kozorožec (Techijn zogsool, 1970) a Strieborné ráno jesene (Namryn möngön öglöö, 1977). R. 1981 vyšiel v slovenčine v preklade Rudolfa Čižmárika a Jiřího Šímu výber z jeho veršov Tulské lesy a 1974 v češtine v preklade Václava Daňka a Jiřího Šímu výber Hvězdy v poušti.