Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 181 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

jaskynné sedimenty

jaskynné sedimenty — zvláštny typ sedimentov tvorených úlomkami sintrov a hornín zo stropov jaskýň, fosilizovanými časťami kostier a exkrementov zvierat, ale aj lokálnymi pozostatkami po ľudskom osídlení (ohniská, kamenné nástroje, úlomky keramiky a i.). Typickým jaskynným sedimentom je napr. guáno.

jasle

jasle

1. drevený žľab alebo rebriny, do ktorých sa zvieratám dáva objemové krmivo (napr. seno, slama). Vo výtvarnom umení sú jasle (aj jasličky) zobrazované v biblickom výjave narodenia Ježiša Krista; dieťa uložené v jasliach je centrálnou postavou výtvarného zobrazenia tohto výjavu vo forme (zväčša trojrozmerného) betlehemu;

2. → detské jasle.

Jasło

Jasło [-lo] — mesto v juhovýchodnom Poľsku v Podkarpatskom vojvodstve na severnom svahu Karpát na rieke Wisłok; 36-tis. obyvateľov (2017). Priemysel ťažobný (ropa, zemný plyn, stavebné suroviny), ďalej petrochemický (ropná rafinéria), potravinársky (spracovanie ovocia, zeleniny, výroba cukroviniek, mlynársky a mliekarský priemysel), chemický, drevársky, stavebných materiálov, sklársky. Železničný uzol. Turistické stredisko.

Prvýkrát písomne doložené 1185, od 1365 kráľovské mesto (mestské práva na základe magdeburského práva). V stredoveku významné obchodné centrum na križovatke ciest; v 14. – 16. stor. ekonomický, remeselný a obchodný rozvoj mesta. Neskôr postupne upadalo, čiastočné ekonomické oživenie nastalo v 1. polovici 18. stor. Pri prvom delení Poľska 1772 pripadlo Rakúsku. Od 2. pol. 19. stor. sa rozvíjalo v dôsledku objavenia ložísk ropy a následnej výstavby rafinérie (1856) v blízkych Ulaszowiciach (dnes súčasť Jasła). Rozsiahle škody utrpelo počas 2. svetovej vojny. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Nanebovzatia Panny Márie (pôvodne gotický z 15. stor., zreštaurovaný v 20. stor.), viaceré kostoly (napr. Kostol sv. Stanislava biskupa, 1892 – 93) a verejné a obytné budovy z 19. stor., židovský cintorín (19. stor.), regionálne múzeum.

Jaslovské Bohunice

Jaslovské Bohunice — obec v okrese Trnava v Trnavskom kraji na Trnavskej pahorkatine, 162 m n. m.; 2 292 obyvateľov (2018); miestne časti: Bohunice, Jaslovce, Paderovce. Pahorkatinné odlesnené a poľnohospodársky intenzívne využívané územie. V obci sa nachádzajú Atómové elektrárne Bohunice a prevádzka Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti, a. s.

Obec vznikla 1960 zlúčením obcí Bohunice (písomne doložená 1208 – 09, 1229 ako Bugvna, 1258 Baguna, 1307 Bagana, 1773 Bohunicz, Bohunitz, 1786 Bohunicz, 1808 Bohunicz, Bohunice, 1863 – 1907 Bohunic, 1913 Apátszentmihály, 1920 – 60 Bohunice) a Jaslovce (písomne doložená 1438 ako Jazloucz, Jaslowecz, 1773 Jaszlocz, Jadlowetz, Jaslowcze, 1786 Jaszlócz, 1808 Jaszlócz, Jasslowitz, Jaslowce, 1863 – 1907 Jászlóc, 1913 Jászló, 1920 Jaslovce, 1927 – 46 Jáslovce, 1946 – 60 Jaslovce); 1975 – 90 k nim bola pričlenená obec Radošovce, ku ktorej bola 1974 pričlenená obec Paderovce (súčasť Jaslovských Bohuníc aj po 1990; písomne doložená 1333 ako Padar, 1438 Paderowicz, 1773 Pagyerocz, Pagerotz, Pagerowcze, 1786 Pagyerocz, 1808 Pagyerócz, Pagirowitz, 1863 – 1907 Pagyeróc, 1913 Pagyár, 1920 – 73 Paderovce). Obec Bohunice pôvodne patrila zoborskému kláštoru, 1553 ju vlastnili Keménďovci a Farkašovci, 1787 Dezassovci a Brunšvikovci z Dolnej Krupej. Obec Jaslovce patrila panstvu Smolenice, obec Paderovce Lošonciovcom a neskôr panstvu Smolenice. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neskorej kamennej, bronzovej a laténskej doby a zo stredoveku. Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1832 – 36, upravovaný v 19. – 20. stor.), budova fary (pôvodne pravdepodobne zo 16. stor., klasicisticky prestavaná v 19. stor., nová časť pristavaná 1993 – 95), na cintoríne hrobka rodiny Dezassovcov (1825), viacero prícestných sôch a krížov (napr. pieta, 1773; socha sv. Vendelína, 1798; kríž, 1806; socha sv. Jána Nepomuckého, 1808, a i.), pôvodne neskorobarokový kaštieľ (koniec 18. stor., neorománsky prestavaný v poslednej tretine 19. stor., upravený v 20. stor.); v časti Paderovce rímskokatolícky Kostol sv. Martina biskupa (pôvodne neskorobaroková kaplnka, 1848 prestavaná na klasicistický kostol).

Jasná

Jasná — turistické a rekreačné stredisko v Nízkych Tatrách v hornej časti Demänovskej doliny na sev. svahoch Chopka a Derešov v katastri obce Demänovská Dolina. Jedno z najväčších a najvyhľadávanejších stredísk zimných športov na Slovensku s terénmi na zjazdové lyžovanie a snoubording a s lyžiarskymi bežeckými trasami rôznej náročnosti; oblasť hojne navštevovaná i priaznivcami paraglajdingu a pešej turistiky.

jasno

jasnometeorol., klimatol. obloha bez oblakov; → oblačnosť.

jasnovidectvo

jasnovidectvo, aj telegnózia — objektívne nepotvrdený parapsychologický jav vyvolaný ľudskými mimozmyslovými schopnosťami poznať a vnímať priestorovo vzdialené a neviditeľné predmety; paranormálne videnie nazývané aj vnútorný alebo druhý zrak. Na rozdiel od intuície je jasnovidectvo zriedkavé, pričom jasnovidec je schopný vidieť deje a predmety kompletne tak, akoby ich priamo pozoroval, spravidla bez zvuku. Výsledkom jeho činnosti je poznanie, ku ktorému nedospel na základe známych schopností zmyslov ani logickou cestou. O existencii jasnovidectva však dodnes neexistujú jednoznačné vedecké závery, parapsychológovia najčastejšie používajú vysvetlenie, že ide o činnosť nevedomia. Ako prejav mimozmyslového vnímania (popri telepatii a retrokognícii) sa jasnovidectvo niekedy využíva v kriminalistike (na hľadanie zmiznutých osôb), archeológii a diagnostike. Často však býva zneužívané na komerčné účely.

jasomer

jasomer — fotometrický prístroj na meranie jasu. Pri vizuálnom meraní (subjektívny jasomer) sa porovnáva meraná svietiaca plocha v zornom poli fotometra so známym jasom štandardnej (porovnávacej) plochy. V objektívnom jasomere sa meraná plocha zobrazuje na citlivú vrstvu snímača a hodnota jasu sa odpočíta na citlivom meracom prístroji. V súčasnosti sa využívajú moderné digitálne jasomery.

Jáson

Jáson, gr. Iasón – v gréckej mytológii hrdina, syn kráľa Aisona, vládcu Iólku (dnes Volos) v Tesálii a jeho manželky Eteoklymeny. V obave pred Aisonovým nevlastným bratom Peliom, ktorý zbavil Aisona vlády, bol Jáson po narodení vyhlásený za mŕtveho a vychovávaný kentaurom Cheirónom ďaleko v horách. Keď dospel, dobrým skutkom si získal priazeň bohyne Héry a predstúpil pred Pelia bez sandála, čo podľa veštby znamenalo, že práve on pripraví Pelia o život. V snahe získať otcov trón sa podujal spolu s argonautmi na nebezpečnú výpravu za zlatým rúnom do Kolchidy (dnes čiernomorské pobrežie Kaukazu) na lodi Argo (gr. Argó). Kolchidský kráľ Aiétés Jásonovi rúno prisľúbil s neuskutočniteľnou podmienkou, že zapriahne do železného pluhu ohnivé býky, zorie ním pole boha vojny Area (Arés), zasadí dračie zuby a pustí sa do boja s vojakmi, ktorí z nich vyrastú. Pomocou čarov a rád Aiétovej dcéry Medey sa Jásonovi podarilo úlohu splniť a zmocniť sa zlatého rúna, ktoré mu Aiétés odmietol napriek splnenej úlohe vydať. Počas úteku zabil Medeinho brata Apsyrta, ktorý ich prenasledoval. Na ostrove Fajákov sa s Medeou oženil a priplával do Iólku, kde argonautov rozpustil. Iólsky trón však nezískal, ani keď s manželkinou pomocou prostredníctvom oklamaných dcér Pelia zabil. Tragicky sa skončilo aj jeho manželstvo s Medeou, keď si ju z túžby po kráľovskej korune popudil proti sebe plánovaným sobášom (podľa iných zdrojov uzavrel manželstvo) s dcérou korintského kráľa Glauké (nazývanou aj Kreusa). Medea z nešťastia zabila Glauké i svojich vlastných synov Mermera a Fereta. Jáson zomrel ako vyhnanec počas spánku, keď sa na neho zrútila spráchnivená časť lode Argo, pod ktorou odpočíval. Jásonove činy oslavujú Apollónios Rodský (epos Argonautika, 3. stor. pred n. l.) a Valerius Flaccus (Argonautica, 1. stor.), jeho egocentrickú obhajobu pred opustenou Medeou ironicky vystihol Euripidés (Medea, Médeia, 431 pred n. l.). Námet výtvarného umenia (antické vázové maľby; freska z Pompejí Jáson pred Peliom, asi 20 n. l.) i hudobných diel (F. Cavalli: opera Giasone, 1649).

Jasová

Jasová — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji v Podunajskej nížine v záp. časti Pohronskej pahorkatiny, 162 m n. m.; 1 149 obyvateľov (2018). Pahorkatinné odlesnené územie, miestami ostrovčeky dubových a agátových porastov. V katastri Jasovej sa nachádza minerálny prameň. Obec písomne doložená 1434 ako Tykeresnyek aliter Jászfalu, 1436, 1439, 1454 Jazfalu, Jazfalw, 1773 Jaszfalu, 1786, 1808, 1863 – 1913 Jászfalu, 1920 Jásová, Jásovice, 1927 – 38 Jásová, Jászfalu, 1938 – 45 Jászfalu, 1945 – 48 Jásová, Jászfalu, 1948 – 96 Jásová, 1996 Jasová. Počas tureckých nájazdov zanikla, 1699 bola znova osídlená. V 16. stor. patrila Čúziovcom, Ňáriovcom a Szentmiháliovcom, v 17. – 18. stor. Amadeovcom a Huňadyovcom, v 19. stor. Baťánovcom. R. 1938 – 45 patrila Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: v polohe Zvonárske kostrové hroby z raného a vrcholného stredoveku (10. – 11. stor.), v ktorých sa našli mnohé milodary a výbava mŕtvych (nástroje, šperky, mince); zaniknutá dedina zo 14. – 15. stor. (pravdepodobne pôvodná obec zničená v 16. stor. Turkami). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Vavrinca (1937 – 38, koncom 20. stor. obnovený), rímskokatolícka Kaplnka sv. Michala archanjela (pôvodne románsky Kostol sv. Vavrinca zo začiatku 13. stor., 1736 barokovo prestavaný a zväčšený, v 20. stor. upravený), Kaplnka sv. Urbana (koniec 19. stor.), budova rímskokatolíckej fary (1. polovica 18. stor., prestavaná 1933 a v 2. polovici 20. stor.), dve klasicistické kúrie (19. stor.), viaceré prícestné sochy a božie muky.

Jasovská jaskyňa

Jasovská jaskyňa — fluvio-krasová jaskyňa vo vých. časti NP Slovenský kras v Medzevskej pahorkatine v katastri obce Jasov v okrese Košice-okolie; dĺžka 2 811 m. Vznikla eróziou vôd Bodvy, ktoré vnikali do úzkych puklín, rozširovali ich a vytvorením podzemného toku formovali chodby pozdĺž tektonických porúch, na križovatkách ktorých vznikli rozsiahlejšie priestory – dómy (Dóm netopierov a i.), v čistých druhohorných vápencoch vznikla bohatá kvapľová výzdoba, typické sú jaskynné škrapy. Výskyt netopierov, paleontologické (hyena jaskynná, medveď jaskynný) a archeologické nálezy z mladšieho paleolitu a neolitu (bukovohorská kultúra), z bronzovej doby (pilinská a kyjatická kultúra), halštatskej, laténskej a rímskej doby a zo stredoveku (zachovaný bratrícky nápis o víťazstve nad J. Huňadym, 1452). Sprístupnená 1846 (najstaršia sprístupnená jaskyňa Slovenska), od 1995 sa v nej realizujú ozdravovacie a speleoklimatické pobyty. Národná prírodná pamiatka, jedna zo súboru Jaskýň Slovenského krasu a Aggteleckého krasu zapísaných 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Jasovská planina

Jasovská planina — geomorfologický podcelok vých. časti Slovenského krasu. Mierne klesajúca planina smerom na východ je slabo zvlnená, výšky 400 – 700 m n. m., najvyšší vrch Vysoká, 707 m n. m. Budovaná strednotriasovými svetlosivými vápencami prerušenými v str. časti spodnotriasovými pieskovcami a bridlicami; na juhu a západe ohraničená strmými bralnými svahmi so sutinovými kužeľmi. Vo vápencoch vznikli povrchové formy krasu (krasové jamy, úvaly, škrapy, vyvieračky) a jaskyne. Pestrá vegetačná pokrývka, výskyt suchomilných dubín, bučín a sutinových lesov, zastúpené sú teplomilné panónske druhy, ale i glaciálne relikty.

Jasovské dubiny

Jasovské dubiny — národná prírodná rezervácia v katastrálnom území obce Jasov v okrese Košice-okolie, súčasť NP Slovenský kras; vyhlásená 1950, rozloha 35,1 ha. Chránia sa v nej lesné spoločenstvá dubových, bukovo-hrabových a dubovo-bukových lesov, typické vysokokmenné bučiny, ako aj miestami sa vyskytujúce xerotermné spoločenstvá.

Jasper

Jasper [džes-], angl. Jasper National Park, fr. Parc national de Jasper — národný park v Kanade v provincii Alberta, najväčší NP v Skalnatých vrchoch; vyhlásený 1907 ako lesný park, status NP od 1930, rozloha 10 878 km2. Územie budované väčšinou usadenými silno zvrásnenými horninami. Charakteristický glaciálny reliéf, najväčšie súvislé ľadovcové pole v Skalnatých vrchoch. Najväčší a najsevernejšie položený národný park územia zapísaného 1984 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Kanadské parky v Skalnatých vrchoch, pozostávajúceho zo 4 NP (Banff, Jasper, Yoho National Park a Kootenay National Park, rozloha 23 049 km2).

Jaspers, Karl

Jaspers, Karl, 23. 2. 1883 Oldenburg, Nemecko – 26. 2. 1969 Bazilej, Švajčiarsko — nemecký filozof a lekár. Pôvodne študoval právo, neskôr medicínu so špecializáciou na psychiatriu. Po absolvovaní štúdia (1909) pôsobil ako asistent na psychiatrickej klinike v Heidelbergu. V tom období sa zoznámil so sociológom M. Weberom, ktorý ho významne ovplyvnil. Po odchode z psychiatrickej praxe (1913) začal prednášať na univerzite v Heidelbergu psychopatológiu (habilitačná práca Všeobecná psychopatológia, Allgemeine Psychopathologie, 1913), od 1916 profesor psychológie. Spolupracoval s filozofom H. Rickertom, zaoberal sa psychoanalýzou a výkladom filozofických názorov (Psychológia svetonázorov, Psychologie der Weltanschauungen, 1919). R. 1919 sa zoznámil s M. Heideggerom, s ktorým ho viazalo hlboké priateľstvo až do Heideggerovho vstupu do NSDAP. R. 1920 sa stal profesorom filozofie. R. 1932 vyšlo jeho najvýznamnejšie dielo Filozofia (Philosophie, 3 zväzky). Po nástupe NSDAP k moci musel 1933 pre židovský pôvod manželky z univerzity odísť, 1943 mu bola zakázaná aj publikačná činnosť. Sklamaný z povojnového vývoja v Nemecku odišiel 1948 do Švajčiarska, kde pôsobil na univerzite v Bazileji (do 1961).

Predstaviteľ nemeckého existencializmu, na rozdiel od J.-P. Sartra je jeho existencialistická filozofia teistická. V nadväznosti na M. Heideggera sa východiskom jeho existencialistických úvah stalo rozlišovanie medzi dasein (bytím tu, tu-bytím, pobytom) a existenciou (jestvovaním). Dasein chápe ako jednoduchú, číru danosť týkajúcu sa akejkoľvek reality, teda ako priebeh udalostí vo svete a v časopriestore, ako temporálny život človeka, a označuje ho ako nevyhnutné prostredie na existenciu. Existencia je podľa neho presahovanie vlastnej situácie, autentické bytie jednotlivcov na základe skúsenosti slobody a možnosti, považuje ju za nezávislú, nanajvýš osobnú, neredukovateľnú a neodovzdateľnú. V oblasti etiky rozvinul v diele Otázka viny (Die Schuldfrage, 1946) koncepciu viny, ktorú rozdelil na kriminálnu, politickú, morálnu a metafyzickú, zaoberá sa aj kolektívnou vinou Nemcov v 2. svetovej vojne. V otázke náboženstva explicitne odmietal náboženské doktríny vrátane osobného Boha, ovplyvnil však protestantskú teológiu prostredníctvom filozofie transcendencie a hranice ľudskej skúsenosti. Ďalšie významné práce: Rozum a existencia (Vernunft und Existenz, 1935; slov. 2003), Nietzsche: Úvod k pochopeniu jeho filozofovania (Nietzsche: Einführung in das Verständnis seines Philosophierens, 1936), Filozofia existencie (Existenzphilosophie, 1938), O počiatku a cieli dejín (Vom Ursprung und Ziel der Geschichte, 1949).

jaspilit

jaspilit [orientálne jazyky > gr.], aj jaspillit — metamorfovaná hornina typická mnohonásobným striedaním tenkých vrstvičiek kryptokryštalického kremeňa (jaspisu) a hematitu. Patrí medzi železné rudy. Nachádza sa predovšetkým v oblasti prekambrických štítov (napr. Kryvyj Rih na Ukrajine a Škandinávia), vyskytuje sa aj v Austrálii a USA (Michigan, Vermont). Novšie sa ako jaspilit označuje aj kremenno-hematitová hornina bez výraznej vrstevnatosti.

jaspis

jaspis [orientálne jazyky > gr.] —

1. minerál, rôzne sfarbená (červená, žltohnedá, zelená, modrá) tmavá odroda chalcedónu. Vzniká kryštalizáciou z hydrotermálnych roztokov v puklinách magmatických hornín, ale aj premenou sedimentárnych hornín bázickou lávou. Náleziská: Rusko (Čeľabinská oblasť), Španielsko (Galícia), Island, Nemecko (Sársko), Irán, Papua-Nová Guinea, Fidži, Zambia, Namíbia, Egypt, Ekvádor, Paraguaj, Brazília, Bolívia, Kuba, Mexiko (Michoacán). Na Slovensku sa vyskytuje napr. v Slovenskom rudohorí (Dobšiná), Zemplínskych (Zemplín) a Štiavnických vrchoch (Banská Štiavnica);

2. usadená, mikroskopicky zrnitá hornina tvorená kremeňom a jeho odrodami; → rohovec. Miestami obsahuje zvyšky rádiolárií (rádioláriový jaspis). Zafarbenie v obidvoch typoch jaspisu spôsobujú mikroskopické prímesi, najmä hydroxidy a oxidy železa.

Jassik, Viktor

Jassik, Viktor, 8. 5. 1904 Košice – 18. 3. 1991 Praha — slovenský tanečník, baletný majster, choreograf, stepár a parodista. Žiak M. Aubrechtovej a E. Fuchsovej-Lehotskej. R. 1924 – 26 pôsobil vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach, 1926 – 31 v Olomouci, 1931 – 33 sólista Baletu SND, 1933 – 34 vo Veľkej operete v Prahe, 1934 – 36 baletný majster v Kladne a v Tylovom divadle v Nusliach (dnes Divadlo na Fidlovačce, Praha) a i. Dlhoročný tanečný partner E. Fuchsovej-Lehotskej doma i v zahraničí (Poľsko, SRN, Švajčiarsko, Taliansko). Stvárnil o. i. Jozefa (Legenda o Jozefovi), Ivana Careviča (Vták ohnivák) a Pána Twardowského. V spolupráci s E. Fuchsovou-Lehotskou vytvoril choreografie operiet Rose Marie, Zem úsmevov, Veselá vdova, Gróf z Luxemburgu a i.

Jassin, H. B.

Jassin, H. B. (Hans Bague), 31. 7. 1917 Gorontalo – 11. 3. 2000 Jakarta — indonézsky literárny kritik a esejista. Pôsobil ako redaktor vo viacerých literárnych a kultúrnych časopisoch. Vo svojich kritikách sa zaoberal prevažne dielami spisovateľov zoskupených okolo časopisu Pujangga Baru (Nový spisovateľ, 1933 – 42) a dielami tzv. Generácie 45 (Angkatan 45). Autor literárnokritických diel Indonézska literatúra v kritike a esejach I-IV (Kesusasteraan Indonesia Modern dalam Kritik dan Esei I-IV,1954 – 67), A. Chairil, priekopník Generácie 45 (Chairil Anwar Pelopor Angkatan 45, 1956), A. Hamzah, kráľ básnikov Nového spisovateľa (Amir Hamzah Raja Penyair Pujangga Baru, 1962) a Indonézski spisovatelia a ich svet (Pengarang Indonesia dan Dunianya, 1983), antológií Ozvena vlasti (Gema Tanah Air, 1948) a Indonézska literatúra počas Japoncov (Kesusasteraan Indonesia di Masa Jepang, 1948). Až do smrti viedol Centrum literárnej dokumentácie H. B. Jassina (Pusat Dokumentasi Sastra H. B. Jassin, založené 1976 v Jakarte).

Jassinger, Alfréd

Jassinger, Alfréd, 24. 10. 1935 Viedeň — slovenský odborník v oblasti marketingu. R. 1961 – 68 vedúci odboru perspektívneho rozvoja v Celoštátnom odborovom riaditeľstve hydinárskeho priemyslu, 1968 lektor vo Vzdelávacom inštitúte, 1969 – 91 vedúci Katedry riadenia a námestník riaditeľa v Agroinštitúte Bratislava, od 1991 pôsobí na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, 1994 – 95 vedúci Katedry produkcie a manažmentu; 1993 profesor. Súčasne 1971 – 90 externe prednášal na Katedre teórie riadenia Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. Vo vedeckej práci sa zaoberá teóriou riadenia, manažmentom, marketingom, manažérskym rozhodovaním, ekonomicko-matematickými metódami a ekonomickými hrami, a najmä produkciou a manažmentom filmovej a televíznej tvorby. Autor publikácií Marketing a jeho uplatňovanie vo filmovom podniku (1996), Podnikateľský plán na založenie a prevádzkovanie malého súkromného podniku v kinematografickej oblasti (1996) a Rozhodovanie v manažmente filmového podniku (2000), spoluautor práce Finančný manažment filmového podniku (1998).

Jast, Louis Stanley

Jast [džást], Louis Stanley, 20. 8. 1868 Halifax, grófstvo West Yorkshire – 25. 12. 1944 Twickenham, dnes časť Londýna — britský knihovník. R. 1898 sa stal knihovníkom v Croydone (dnes časť Londýna), kde zaviedol nový systém práce na skvalitnenie knižničných služieb (lístkový katalóg, informačný servis, prednášky, čítanie, výstavy a i.). Neskôr pôsobil v Manchestri ako tajomník a vedúci knižnice, zároveň člen a funkcionár viacerých združení knihovníkov. V publikácii Plánovanie veľkej knižnice (The Planning of a Great Library, 1927) sformuloval hlavné zásady plánovania veľkých knižníc. R. 1931 zaviedol putovnú knižnicu (tzv. bibliobus).

Jašteričie jazero

Jašteričie jazero — jazero na Silickej planine v Slovenskom krase severových. od obce Silica, najväčšie krasové jazero na Slovensku; maximálna plocha 1,22 ha, maximálna dĺžka 200 m, maximálna šírka 127 m. Vzniklo upchatím krasovej jamy. V lete vyschýna a zarastá vodným rastlinstvom.

jastorfská kultúra

jastorfská kultúra — označenie viacerých kultúrnych skupín so žiarovým spôsobom pochovávania z konca staršej a z mladšej železnej doby (6. – 1. stor. pred n. l.) rozšírených v oblasti sev. Nemecka (od str. toku Labe po juž. časť Jutského polostrova, najmä na severových. dnešného Dolného Saska, v Brandenbursku, Meklenbursku-Predpomoransku a Šlezvicku-Holštajnsku). Jastorfská kultúra je nazvaná podľa náleziska v obci Jastorf (dnes súčasť mesta Bad Bevensen) v Dolnom Sasku. Považuje sa za najstarší prejav materiálnej kultúry Germánov. Delí sa na štyri chronologické stupne, v najmladšom stupni je badateľný silný keltský vplyv.

jastrabec

jastrabec, Melierax — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď jastrabovité. Stredne veľké dravce s dlhými nohami a chvostom a so širokými krídlami podobné jastrabom. Sú stále, hniezdia na stromoch, v hniezdnom období sa ozývajú nápadným hlasom; samice kladú 1 – 2 vajcia. Živia sa menšími stavovcami. Patria sem najmä v Afrike sa vyskytujúce druhy, napr. jastrabec východoafrický (Melierax poliopterus, v starších zoologických systémoch jastrab bielotrtáčový), izolovaná populácia jastrabca pláštikového (Melierax metabates) žije v Saudskej Arábii a v Jemene.

Jastrabie nad Topľou

Jastrabie nad Topľou — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v severozápadnom výbežku Východoslovenskej pahorkatiny, 170 m n. m.; 473 obyvateľov (2018). Rovinné až pahorkatinné odlesnené územie, v sev. a vých. časti zvyšky porastov duba, buka a brezy. Obec písomne doložená 1363 ako Jestreb, 1410 Jeztres, 1493 Gyerthrab, 1499 Jeztreb, 1519 Toth Jeztreb, 1600 Jeztreb, 1689 Toot Jeztreb, 1786 Jesztreb, 1808 Tót-Jesztreb, Slowenský Jestřab, 1863 Tótjeszt(r)ebb, 1873 – 1902 Tótjesztreb, 1907 – 13 Tapolybánya, 1920 – 61 Jastrabie, 1961 Jastrabie nad Topľou. Pôvodne patrila panstvu Skrabské, od 1363 súčasť panstva Čičava, od 17. stor. patrila panstvu Vranov, v 18. stor. Suľovskovcom a Almášiovcom a v 19. stor. Coudenhovcom a Vladárovcom. Od 1599 a v 17. stor. tam pôsobili evanjelickí kazatelia. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a chovom oviec. Archeologické nálezy: osídlenie kultúry s lineárnou keramikou, bukovohorskej kultúry a z eneolitu, sídlisko gávskej kultúry a z halštatskej doby, nálezy z neskorej laténskej doby, z mladšej rímskej doby až z obdobia začiatku sťahovania národov a sídlisko z raného stredoveku. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Najsvätejšej Trojice (1940, postavený na mieste staršieho z 1745), gréckokatolícky Chrám zoslania Sv. Ducha (1934 – 38/39).

Jastrabie pri Michalovciach

Jastrabie pri Michalovciach — obec v okrese Michalovce v Košickom kraji v sev. časti Východoslovenskej roviny, 104 m n. m.; 282 obyvateľov (2018). Rovinné odlesnené územie. Obec písomne doložená 1448 ako Jeztheb, 1549 Jeztreb, 1567, 1588, 1599 Jestreb, 1773, 1786 Jesztreb, 1808 Jesztreb, Jestřeb, 1863 Jesztreb, 1873 – 82 Magyarjesztreb, 1888 – 1902 Jesztreb, 1907 – 13 Alsókánya, 1920 Jastrebie, 1927 – 60 Jastrabie, 1960 Jastrabie pri Michalovciach. R. 1337 sa spomína ako neosídlená obec, resp. lúka. Vznikla pravdepodobne medzi 1419 – 48. Patrila panstvu Michalovce, v 19. stor. Stáraiovcom. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom (1831 sa zúčastnili roľníckeho povstania) a poľnohospodárstvom. Rímskokatolícky Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho (1934), zvonica (1. polovica 20. stor.).

jastrabina

jastrabina, Galega — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Trváce kríky. Patria sem napr. okolo 1,2 m vysoká Galega orientalis pochádzajúca z Kaukazu, ktorá sa pestuje ako krmovina i ako dekoratívna záhradná rastlina, a okolo 1 m vysoká jastrabina lekárska (Galega officinalis) pochádzajúca zo Stredného východu, ktorá má hrubý podzemok, ryhovanú dutú stonku, nepárnoperovité stopkaté listy a zvyčajne fialovomodré alebo biele strapcovité kvety, plod struk; vňať a semená obsahujú horký jedovatý galegín, ktorý v malých množstvách pomáha znižovať hladinu cukru v krvi, v ľudovom liečiteľstve sa používa napr. ako močopudný a potopudný prostriedok, dvojfarebné odrody sa pestujú aj ako okrasné rastliny alebo sa používajú ako medonosné rastliny či krmoviny.

jastrabníkovec stopkatý

jastrabníkovec stopkatý, Calycocorsus stipitatus, vilemetka stopkatá, Willemetia stipitata — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Trváca, 20 – 50 cm vysoká bylina s prízemnou ružicou obrátenovajcovitých, na okraji zúbkatých listov, s mliečnicami a so vzpriamenou stonkou ukončenou 1 – 5 žltými kvetmi v úboroch, plod páperistá nažka. Rastie na prameniskách, rašeliniskách a slatinných lúkach západnej a strednej Európy.

jastrabovité

jastrabovité, Accipitridae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad sokolotvaré (Falconiformes). Stredne veľké až veľké biele, sivé, hnedé alebo čierne dravce alebo zdochlinožravce so silným ostrým zahnutým zobákom, s ostrými pazúrmi, so stredne dlhými nohami s neoperenými behákmi, s dlhými úzkymi alebo kratšími širokými krídlami a so stredne dlhým až dlhým chvostom; samice sú spravidla väčšie než samce. Väčšina druhov čeľade sú výborné letce. Obývajú rôzne biotopy na celom svete okrem Antarktídy, niektoré druhy sú stále, iné prelietavé alebo výhradne sťahovavé. Hniezdia na stromoch alebo v skalných stenách, výnimočne i na zemi alebo na vode. Živia sa rôznou živočíšnou potravou, ktorú lovia vo vzduchu, na zemi a vo vode, alebo zdochlinami. Patrí sem 56 rodov s približne 225 druhmi, na Slovensku sa bežne vyskytujú napr. rody jastrab (Accipiter), orol (Aquila), myšiak (Buteo) a kaňa (Circus).

Jastrabská vrchovina

Jastrabská vrchovina — geomorfologický podcelok juhozáp. časti Kremnických vrchov. Prevažne vrchovinný reliéf, výška chrbtov 500 – 700 m n. m. Územie budované neovulkanickými ryolitmi, ryodacitmi a ich pyroklastikami, miestami aj andezitmi. Krajina silno poznačená ľudskou činnosťou (stará banská oblasť). Povrch je značne odlesnený, len v záp. časti sa vyskytujú prevažne dubové lesy.

Jastrun, Mieczysław

Jastrun, Mieczysław, vlastným menom Mojsze Agatstein, pseudonymy Jan Klonowicz, Kandyd, Wiesław Karczewski, 29. 10. 1903 Korolówka, dnes Korolivka, Ternopiľská oblasť, Ukrajina – 22. 2. 1983 Varšava — poľský spisovateľ a prekladateľ. R. 1923 – 28 študoval polonistiku, germanistiku a filozofiu na Jagelovskej univerzite v Krakove, od 1930 člen Poľského PEN Clubu. Publikoval v časopisoch Skamander (1925 – 28 a 1935 – 37), Wiadomości Literackie (LIterárne správy, 1925 – 30), Ateneum (1938 – 39) a i. R. 1941 sa počas okupácie Varšavy zapojil do ilegálneho hnutia (básnická zbierka Strážená hodina, Godzina strzeżona, 1944), 1945 – 49 redaktor týždenníka Kuźnica (Železiarne) v Lodži, v ktorom podporoval princípy socialistickej literatúry, 1949 sa usadil vo Varšave.

Básnik intelektuálneho a reflexívneho zamerania ovplyvnený francúzskym symbolizmom najmä v zbierkach Stretnutie v čase (Spotkanie w czasie, 1929) a Prúd a mlčanie (Strumień i milczenie, 1937). V básnických zbierkach Pobyt v Alpách a iné básne (Sezon w Alpach i inne wiersze, 1948), Poézia a pravda (Poezja i prawda, 1955), Genezis (Genezy, 1959), Väčšie ako život (Większe od życia, 1960), Intonácia (Intonacje, 1962) a Ostrov (Wyspa, 1973) sa zamýšľal nad súčasnou civilizáciou, úlohou poézie a zodpovednosťou človeka za históriu. Autor životopisných románov Mickiewicz (1949; slov. 1951), Stretnutie so Salome (Spotkanie z Salomeą, 1951) o J. Słowackom a Básnik a dvoran. Reč o Janovi Kochanowskom (Poeta i dworzanin. Rzecz o Janie Kochanowskim, 1954), memoárov Denníky a spomienky (Dzienniki i wspomnienia, 1955), Pás svetla (Smuga światła, 1984), kníh esejí Obrazy. Literárne skice (Wizerunki. Szkice literackie, 1956), Medzi slovom a mlčaním (Między słowem a milczeniem, 1960), Stredozemnomorský mýtus (Mit śródziemnomorski, 1962), Poézia a skutočnosť (Poezja i rzeczywistość, 1965), Sloboda voľby (Wolność wyboru, 1969), Boj o slovo (Walka o słowo, 1973), autobiografického románu Krásna choroba (Piękna choroba, 1961), skíc o C. K. Norwidovi Hviezdny diamant (Gwiaździsty diament, 1971), cestopisných čŕt Cesta do Grécka (Podróż do Grecji, 1978) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie pod názvom Mĺkve monológy (1964). Prekladal z francúzskej (G. Apollinaire, L. Aragon, Ch. P. Baudelaire, P. Éluard, P. J. Jouve, S. Mallarmé, A. Rimbaud, Saint-John Perse), nemeckej (G. Benn, F. Dürrenmatt, J. W. Goethe, F. Hölderlin, T. Mann, R. M. Rilke), ruskej (B. Pasternak, A. S. Puškin) a španielskej (F. García Lorca) literatúry.

Jastrzębie-Zdrój

Jastrzębie-Zdrój [jastšembie zdruj] — mesto v juž. Poľsku v Sliezskom vojvodstve pri hranici s Českom; 90-tis. obyvateľov (2017). Významné stredisko ťažobného (ťažba čierneho uhlia a zemného plynu) a chemického (výroba plastov) priemyslu i priemyslu stavebných materiálov. Liečebné kúpele pri výveroch minerálnych vôd.

Prvýkrát písomne doložené v 2. polovici 15. stor. (1467). Od 1742 patrilo Prusku. Rozvoj mesta nastal po objavení minerálnych prameňov a po výstavbe kúpeľov (1861 – 62). Od 1918 bolo súčasťou Poľska. Objavenie bohatých ložísk čierneho uhlia (1951) a jeho ťažba mali za následok vyschýnanie prameňov a zánik kúpeľov. Od 1963 mesto. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Kataríny (1825), drevený barokový Kostol sv. Barbory a sv. Jozefa (17. stor.), barokovo-klasicistický Kostol všetkých sv. (prelom 18. a 19. stor.), viaceré kúpeľné budovy a sanatóriá z 2. polovice 19. stor. – začiatku 20. stor., múzeum.

Jasukaitytėová, Vidmantė

Jasukaitytėová (Jasukaitytė), Vidmantė, 10. 7. 1948 Pumpučiai (pri meste Šiauliai) — litovská spisovateľka a novinárka. R. 1967 – 71 študovala litovskú filológiu na univerzite vo Vilniuse. V 80. – 90. rokoch 20. stor. pôsobila v politike. Debutovala zbierkou básní Oheň, ktorým treba prejsť (Ugnis, kurią reikia pereiti, 1976). Vo svojej poézii zobrazuje náboženskú, psychologickú a ženskú problematiku. Odmieta deklaratívny feminizmus a využíva pôsobivý impresionistický opis ženského vnímania sveta v rôznych historických, sociálnych a náboženských kontextoch. V jej neskoršej próze dominuje sociálne a metafyzické videnie súčasného postmoderného sveta. Autorka básnických zbierok Tak ďaleko som (Taip toli esu, 1979), Brat môj, človeče (Mano broli žmogau, 1982), Príliš veľa slnka (Saulės per daug, 1986), Povedz zbohom nevykopanému striebru (Neiškastam sidabrui pasakyk sudie, 1999), Pravá tvár ničoty (Tikrasis nebūties veidas, 2002) a Ulica Subačiaus. Geto (Subačiaus gatvė. Getas, 2003), knihy esejí a modlitieb Hrozno z Golgoty (Golgotos vynuogės, 2001), zbierky poviedok Zázračná tráva pri plote (Stebuklinga patvorių žolė, 1981) a Holubica, ktorá bude čakať (Balandė, kuri lauks, 1989), románov Po nás už nebude (Po mūsų nebebus mūsų,1987), Mária Egyptská (Marija Egiptietė, 2002), Boh zomiera sám (Dievas miršta vienišas, 2003), Keď sme boli vlci (Kai mes buvome vilkai, 2007), Zabila som svoju dcéru (Aš nužudžiau savo dukterį, 2008) a Starec alebo listy Antikristovi (Senis, arba laiškai Antikristui, 2009), divadelných hier Žemaitė (1986), Žilvinas (1988) a Poľovačka na vlky (Vilkų medžioklė, 1990) a filmového scenára Korene trávy (Žolės šaknys, 1989).

Jasy

Jasy — starší názov mesta Turkestan v Kazachstane.

Jászberény

Jászberény [jásberéň] — mesto v sev. Maďarsku v župe Jász-Nagykun-Szolnok na rieke Zagyva (prítok Tisy) asi 100 km vých. od Budapešti; 26-tis. obyvateľov (2017). Priemysel elektrotechnický (výroba chladničiek), chemický (výroba plastov), potravinársky. Cestný uzol.

Oblasť pôvodne od 1. stor. n. l. osídlená sarmatskými Jazygmi (odtiaľ názov Jászberény i názov pôvodnej župy Jász). R. 1357 získali obyvatelia rôzne výsady a zvláštne privilégiá (napr. oslobodenie od daní a ciel) za vojenskú pomoc pri obrane proti Turkom. V 15. stor. tam františkáni založili kláštor. Jászberény bolo správnym, kultúrnym a náboženským centrom nezávislého regiónu (do 1876) Jászkun. R. 1536 bolo obsadené Turkami. Po skončení tureckej nadvlády Leopold I. 1702 predal územie Rádu nemeckých rytierov, čím obyvatelia stratili aj svoje privilegované postavenie. R. 1745 ho získala (vykúpila) späť Mária Terézia, ktorá obyvateľom privilégiá vrátila, postupne nastal rozvoj mesta. Stavebné pamiatky: františkánsky kláštor s kostolom (pôvodne neskorogotický z 1472, barokovo prestavaný v 18. stor.), mestské múzeum (založené 1873).

jatky

jatky

1. v súčasnosti menej používaný termín na označenie špecializovaného zariadenia na usmrcovanie a jatočné opracovanie zvierat (ich mäso je určené na ľudskú spotrebu; → jatočné zvieratá, → jatočné opracovanie zvierat a mäsa), ktoré má osvedčenie orgánu veterinárnej správy (→ Štátna veterinárna a potravinová správa SR); → bitúnok;

2. prenesene hromadné vraždenie ľudí (→ prešovské jatky).

jatočná výťažnosť

jatočná výťažnosť — percentuálny podiel hmotnosti jatočne opracovaného tela zabitého zvieraťa v teplom stave z hmotnosti živého zvieraťa pred zabitím. Spôsob jatočného opracovania závisí od druhu zvierat a určujú ho príslušné normy.

Pri hovädzom dobytku sa do hmotnosti jatočne opracovaného tela počítajú dve jatočné polovice, resp. štyri štvrte bez kože, hlavy, nôh, miechy, orgánov brušnej, hrudnej a panvovej dutiny vybratých aj s prirasteným lojom, bez pohlavných orgánov, obličiek a obličkového a panvového loja, ak ide o býky, mladé býky a voly bez mieškového loja, ak ide o samice bez vemena a prirasteného vemenného loja, ďalej bez blanitej a mäsitej časti bránice, podkožného loja nad vrchným šálom, bez chvosta a krčnej cievy vybratej aj s prirasteným lojom, pri ošípaných dve polovičky s hlavou, bez obličkového tuku, orgánov panvovej, hrudnej a brušnej dutiny vybratých aj s prirasteným tukom, ďalej bez jazyka, štetín, paznechtov, pohlavných orgánov, obličiek, bránice a chvosta, pri hydine vypitvané telo s použiteľnými časťami (drobkami; → droby ).

jatočné opracovanie zvierat a mäsa

jatočné opracovanie zvierat a mäsa — súbor technologických postupov využívaných pri opracovaní jatočných zvierat a mäsa. Pozostáva z troch základných výrobných fáz. Prvá zahŕňa usmrtenie (porážku) zvierat, ktorého súčasťou je omráčenie a vykrvenie, s následnou úpravou tiel jatočných zvierat na ďalšie spracovanie (vonkajšie opracovanie, pitvanie, rozhrudnenie, polenie); jej neoddeliteľnou súčasťou je aj dôkladná veterinárna prehliadka zvieraťa a chladiarenské uskladnenie (mäso je skladované v chladiacich komorách a tuneloch), počas ktorého dochádza k potrebným posmrtným zmenám (→ zrenie mäsa). Druhou výrobnou fázou je rozrábka mäsa, treťou mäsová výroba, t. j. spracovanie mäsa a iných požívateľných častí jatočných zvierat s prísadami a pochutinami na rôzne druhy varených, údených, solených, pečených a sterilizovaných mäsových výrobkov (zahŕňa rozličné výrobné operácie a postupy, napr. mletie, solenie, miešanie a tepelné opracovanie výrobkov).

Z jatočných zvierat sa získavajú aj významné vedľajšie produkty, napr. tuk, krv, vnútornosti, koža, rohovina a technické kosti.

jatočné zvieratá

jatočné zvieratá — hospodárske zvieratá rôznych druhov a plemien určené na jatočné účely (usmrtenie); zvieratá chované a vykrmované na produkciu mäsa (mäsové plemená hovädzieho dobytka, ošípaných a i.), ako aj z chovu vyradené plemenné zvieratá a úžitkové zvieratá chované na produkciu živočíšnych výrobkov (mlieka, vajec, vlny) a na prácu (napr. kone). Veľké jatočné zvieratá sú hovädzí dobytok, teľatá, domáce nepárnokopytníky, ošípané, ovce, jahňatá, kozy, kozľatá, pštrosy a iné druhy hospodárskych zvierat porovnateľné veľkosťou a hmotnosťou, malé jatočné zvieratá sú králiky, hydina a holuby. Základným ukazovateľom jatočnej hodnoty všetkých hospodárskych zvierat je jatočná výťažnosť. Jatočné zvieratá sa usmrcujú a spracúvajú na bitúnkoch (→ jatočné opracovanie zvierat a mäsa), choré a z ochorenia podozrivé zvieratá na sanitných bitúnkoch, resp. v sanitnom oddelení bitúnkov (ide o nutné zabitie).

V súčasnosti musia byť bitúnky budované a vybavené podľa noriem EÚ a ich prevádzka musí byť taká, aby ušetrila jatočné zvieratá akéhokoľvek vzrušenia, bolesti alebo utrpenia. Jatočné zvieratá musia byť po príchode na bitúnok zabité bez zbytočného odkladu. Ak je to potrebné z dôvodu pohody zvierat, musí sa im poskytnúť čas na odpočinok pred zabitím (prevádzkovatelia bitúnkov musia zabezpečiť pre jatočné zvieratá primerané a hygienické ustajnenie tak, aby sa zachovala ich pohoda a uľahčila veterinárna prehliadka pred zabitím). Za dobré podmienky jatočných zvierat počas procesu usmrcovania, za uplatňovanie štandardných pracovných postupov, ako aj za vymenúvanie inšpektorov ochrany zvierat sú zodpovední prevádzkovatelia bitúnkov. Personál, ktorý zaobchádza so zvieratami alebo ich zabíja, musí mať osvedčenie o spôsobilosti. Prevádzkovatelia bitúnkov musia oznámiť príslušnej regionálnej veterinárnej a potravinovej správe dátum a čas zabíjania a počet zvierat tak, aby úradný veterinárny lekár mohol vykonať zdravotnú prehliadku jatočných zvierat na farme alebo na bitúnku pred zabitím (ante mortem) a na bitúnku po zabití (post mortem). Pri vyšetrovaní pred zabitím zisťuje, či zvieratá netrpia chorobou prenosnou na človeka a na zvieratá alebo či sa pri nich neprejavujú príznaky takejto choroby, resp. príznaky choroby, ktoré by mohli spôsobiť nepožívateľnosť mäsa, ako aj to, či zvieratá nie sú unavené, rozrušené alebo poranené. Zdravotná prehliadka po zabití zahŕňa vizuálnu prehliadku zabitého zvieraťa, prehmatanie niektorých orgánov, najmä pľúc, pečene, sleziny, maternice, vemena a jazyka, narezanie orgánov a lymfatických uzlín, vyšetrenie odchýlok konzistencie, farby, pachu a chuti (podľa potreby), a, ak je to potrebné, aj laboratórne testy. Veterinárna prehliadka sa vykonáva podľa nariadenia EÚ a smerníc Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR.

Jatov

Jatov — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji v sev. časti Podunajskej roviny pri jej styku s Podunajskou pahorkatinou na ľavom brehu Cabajského potoka, 119 m n. m.; 751 obyvateľov (2018); miestne časti: Dolný Jatov, Kendereš, Malý Jatov. Záp. časť územia leží v odvodňovanej zníženine, v jej vých. časti sú vyššie terasy. Územie je odlesnené.

Obec vznikla 1951 odčlenením osád Dolný Jatov, Malý Jatov, Čierny vŕšok a Kendereš od obce Tvrdošovce. Historická obec na území chotára dnešnej obce Jatov existovala už v 13. stor. (spolu s ďalšími osadami), písomne doložená 1236 a 1295 ako Itou, 1379 Jatho, 1412 Jathow, 1527 Jatho, 1664 Jato, 1788 Jató, 1808 Jatow, Jatowce. V 14. stor. patrila šľachtickému rodu Farkašovcov, od 1464 Nehézovcom, od 1524 Zápoľskovcom, 1530 ju získal Alexej Turzo a Turzovci ju vlastnili do polovice 17. stor., po nich až do začiatku 20. stor. patrila Esterháziovcom. R. 1664 bola poplatná Turkom, 1841 je tam doložená škola. R. 1938 – 45 bola obec súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: územie dnešnej obce bolo osídlené v eneolite (badenská kultúra), v staršej bronzovej dobe (maďarovská kultúra), laténskej a rímskej dobe a v ranom i vo vrcholnom stredoveku. V chotári obce sa nachádza birituálne keltské pohrebisko a na viacerých polohách kostrové pohrebiská z 9. – 13. stor. V okolí bývalého poľnohospodárskeho družstva bolo nájdených 15 stredovekých obilnicových zásobníc so zvyškami zuhoľnateného obilia. Stavebné pamiatky: baroková Kaplnka sv. Vendelína (centrála oválneho pôdorysu postavená okolo 1752 – 53 ako šľachtická pohrebná kaplnka, približne od 1760 využívaná ako rímskokatolícky kostol, zrekonštruovaná 1958), klasicistická kúria (začiatok 19. stor., opravovaná v 20. stor.).

Jaú

Jaú [žau], port. Parque Nacional do Jaú — národný park v Brazílii v štáte Amazonas v povodí rieky Negro asi 200 km severozáp. od mesta Manaus; vyhlásený 1980, rozloha 23 779 km2. Rozprestiera sa na pravom brehu rieky Negro, sev. hranicu tvorí rieka Unini, juž. hranicu rieka Carabinami, stredom národného parku tečie rieka Jaú. Množstvo riečnych ramien a jazier, na Carabinami niekoľko vodopádov. Predmetom ochrany je oblasť amazonských dažďových pralesov, najväčšia lesná rezervácia v Južnej Amerike. Ako jeden z biologicky najbohatších regiónov Zeme bol národný park 2000 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Jaurès, Jean Léonce

Jaurès [žore], Jean Léonce, 3. 9. 1859 Castres, departement Tarn, región Midi-Pyrénées – 31. 7. 1914 Paríž — francúzsky politik, sociológ, filozof, publicista a historik, hlavný reprezentant predvojnovej francúzskej ľavice. Po absolvovaní štúdia filozofie na parížskej École normale supérieure (1881) vyučoval na lýceu v Albi, 1883 – 85 prednášal filozofiu na univerzite v Toulouse, od 1885 sa angažoval v politike, 1885 – 89 poslanec francúzskeho Národného zhromaždenia, neskôr sa venoval lokálnej politike. R. 1893 bol opätovne zvolený do Národného zhromaždenia, kde si ako predstaviteľ umierneného reformného socializmu získal veľké uznanie. Aktívne vystupoval proti militarizmu, antisemitizmu (zasadzoval sa za revíziu procesu s A. Dreyfusom; → Dreyfusova aféra) a reakcii. R. 1904 založil a viedol denník L’Humanité. R. 1905 bol spoluzakladateľom a jedným z lídrov a ideológov politickej strany Francúzska sekcia Robotníckej internacionály (Section française de l’Internationale ouvrière, SFIO, predchodkyňa dnešnej francúzskej Socialistickej strany), ktorá vznikla združením viacerých socialistických strán. Pre svoju reformnú orientáciu (nastolenie demokracie parlamentnou cestou) sa však dostal do konfliktu s marxisticky orientovaným krídlom strany. Pred 1. svetovou vojnou podporoval mierové riešenie konfliktov, krátko pred jej vypuknutím zavraždený francúzskym nacionalistom.

jav

jav — úkaz, fenomén, vonkajší a dočasný prejav nejakej podstaty, to, čo možno poznať zmyslami;

1. filoz. pojem toho, čo sa nejako ukazuje, javí, t. j. všetko to, čo človek vníma zmyslami. Jav však nemožno stotožniť s pojmom zdanie, pretože na rozdiel od neho jav je to, čo sa človeku ukazuje očistené od jeho predstáv či potrieb. Jav je súbor vonkajších premenlivých vlastností vecí, vzťahov a procesov nejakého predmetu alebo objektov chápaný ako nediferencovaný celok, ktorý človek poznáva pomocou zmyslového nazerania, teda bezprostrednou skúsenosťou; poznanie javu sa odvíja od zmyslovej skúsenosti. Podľa G. W. F. Hegla sa v skúsenosti vedomia nevyhnutne realizujú javové formy ducha tak, ako sa javia. Jav je tak najdôležitejším znakom procesov, ktoré sa odohrávajú vo svete. Sú známe rôzne typy javov, napr. prírodné, spoločenské a psychické. V tomto prípade ide o komplex hmotných a ideálnych procesov a objektov. Známe sú aj premenlivé javy, teda tie, ktoré sa v určitom časovom úseku menia. Javy, ktoré sa v istom časovom rozmedzí nemenia, sa nazývajú stavy (→ stav). Termín jav vo filozofii začal výrazne používať až I. Kant. Vo filozofických teóriách sa jav (→ fenomén) stal centrom pozornosti fenomenalizmu, pre ktorý je práve svet javov (fenoménov) zdrojom ľudského poznania na základe bezprostrednej skúsenosti (stotožňuje svet javov so svetom pozorovateľného, a teda zmyslami uchopiteľného a daného), a fenomenológie (učenia o jave), ktorá rozvíja teóriu javu ako základ a zároveň predpoklad skúsenostného poznania. Jav sa pre svoj jednotlivý a premenlivý ráz stal protikladom bezprostredne ukazujúceho súcna, podstaty, veci osebe. Podľa I. Kanta je tak jav opakom noumenonu (veci osebe), ktorý nie je možné poznať zmyslami, ale len prostredníctvom rozumu. Tento rozpor medzi javom a podstatou sa prejavuje aj v dialektike. Úlohou vedy je však prekonávať rozpor medzi javom a podstatou. Naopak podľa E. Husserla je jav (fenomén) každý bezprostredne videný či prežívaný obsah bez toho, aby išlo o protiklad súcna; každú zmyslovú skúsenosť človek prijíma ako jav, fenomén. Pre ľudské poznanie je preto dôležité čo najpresnejšie uchopiť a zachytiť práve javy (fenomény). To sa dá docieliť uzátvorkovaním, teda fenomenologickou redukciou;

2. mat. → udalosť.

Jáva

Jáva, Jawa, do 1972 Djawa — ostrov v Malajskom súostroví v skupine Veľké Sundy patriaci Indonézii, tiahnuci sa takmer rovnobežkovým smerom; dĺžka 1 050 km, šírka 70 – 200 km, rozloha 129 307 km2, 145,013 mil. obyvateľov (2015), najväčším mestom a strediskom je hlavné mesto Indonézie Jakarta. Na západe je Sundským prielivom oddelený od Sumatry, na východe úžinou Bali od Bali, na severe je obmývaný Jávskym morom, na juhu Indickým oceánom. Pobrežie na juhu je strmé a skalnaté, na severe nížinné a močaristé, vo vnútrozemí horské masívy (priemerná výška 1 500 – 1 700 m n. m.) oddelené tektonickými depresiami. Predstavuje jedno zo sopečne a seizmicky najaktívnejších území na svete (súčasť tzv. ohnivého prstenca; → cirkumpacifický zemetrasný pás), asi 20 činných a okolo 100 vyhasnutých sopiek. Najvyššími sopkami Jávy sú Semeru, 3 676 m n. m., a Slamet, 3 428 m n. m., najaktívnejšou sopkou Jávy a celej Indonézie je Merapi, 2 968 m n. m. Tropické, extrémne vlhké podnebie, priemerné mesačné teploty na nížinách 25 – 26 °C, v horských oblastiach menej ako 10 °C, priemerný ročný úhrn zrážok na nížinách od 1 500 mm na východe do 2 000 mm na západe, v horských oblastiach 2 500 – 4 000 mm, obdobie dažďov od októbra do mája. Krátke vodnaté rieky s prudkým spádom sú využívané energeticky a na zavlažovanie, najväčšie sú Solo, Brantas a Tarum. V záp. časti Jávy vlhké vždyzelené rovníkové lesy, nad 1 500 m n. m. vždyzelené horské lesy, nad 2 200 m n. m. zakrpatené stromy a kríky, v najsuchších oblastiach savany, na pobreží mangrovy. Nerastné suroviny: ropa, rudy zlata a mangánu, fosfáty, síra, soli. Hospodársky najvyspelejší ostrov Indonézie, viac ako dve tretiny povrchu zaberá poľnohospodárska pôda (30 % je zavlažovaných) sústredená najmä v nížinných oblastiach. Najvýznamnejšími poľnohospodárskymi plodinami sú ryža (pestovaná na terasovaných poliach), kukurica, maniok, podzemnica olejná, sója a bataty, ďalej plodiny, ktorých produkty sa významnou mierou podieľajú na exporte, ako čajovník, kávovník (prvý indonézsky ostrov, kde sa kávovník začal pestovať, a to už 1699; producent svetoznámej kávy Kopi Luwak, tzv. cibetkovej kávy, ktorá svoju lahodnú chuť získava prechodom kávových zŕn tráviacim traktom cibetky ázijskej), tabak, kaučukovník, chinínovník (z Jávy pochádza väčšina produkcie chinínu na svete), cukrová trstina, kokosovník a vzácne dreviny, ďalej pestovanie sezamu, zeleniny, ovocia (mango, durian zapáchavý, citrusy, banány a i.). Chov dobytka (najmä byvolov ako ťažnej sily); rybolov; lesníctvo. Priemysel petrochemický, potravinársky (cukrovarnícky, olejársky), tabakový, textilný, gumársky, automobilový, obuvnícky, papiernický, cementársky; tradičné remeslá (batik, rezbárstvo, výroba bižutérie). Priemyselné strediská: Jakarta, Surabaja, Semarang, Bandung, Yogyakarta, Malang. Dobre vybudovaná dopravná sieť, hlavné námorné prístavy: Tanjung Priok (subdištrikt Jakarty), Surabaja, Semarang. Turistická oblasť medzinárodného významu s množstvom historických pamiatok. Najhustejšie zaľudnený ostrov a jedna z najhustejšie zaľudnených oblastí na svete (1 122 obyvateľov/km2), je tam sústredených 57 % populácie Indonézie, väčšina obyvateľov žije na vidieku.

Územie Jávy bolo osídlené už v prehistorickom období (približne pred 1,8 mil. – 1,6 mil. rokov; lokality Mojokerto; Sangiran, 1996 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Trinil; Ngandong; Sambungmachan). Asi 2000 pred n. l. začali cez Taiwan a Filipíny prichádzať na Jávu prví Austronézania (dnes tvoria väčšinu populácie Indonézie), ktorí tam priniesli poľnohospodárstvo (najmä pestovanie ryže). Od začiatku formovania štátnych útvarov patrila Jáva spolu so Sumatrou k najvýznamnejším mocenským, politickým a kultúrnym centrám Indonézie; boli tam vybudované sakrálne stavby: buddhistické chrámy Kalasan (778) a Borobudur (8. alebo začiatok 9. stor.; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ako aj hinduistický chrámový komplex Prambanan (okolo 850; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), vznikol tam starojávsky epos Arjunov sobáš (Arjunawiwaha, asi 1030). Prvým štátnym útvarom v záp. časti Jávy bolo kráľovstvo Taruma (Tarumanagara, 5. – 7. stor.), v str. časti sa sformovalo kráľovstvo Kalingga (6. – 7. stor.) a neskôr hinduistické kráľovstvo Mataram (8. – 11. stor.; význam 1). R. 1222 vzniklo na vých. Jáve kráľovstvo Singhasari, ktoré dočasne ovládlo aj sumatrianske kráľovstvo Melayu, a 1293 bolo založené najvýznamnejšie indonézske kráľovstvo Majapahit, ktoré zahŕňalo str. a vých. Jávu, Maduru a pobrežie Kalimantanu, neskôr aj Sumatru, Bali, Lombok a oblasť Filipín i Malajzie; zaniklo približne 1514 – 27. Od 2. polovice 15. stor. bola Jáva islamizovaná, 1481 tam vznikol prvý jávsky sultanát Demak a v 2. polovice 16. stor. islamské kráľovstvo Mataram (význam 2). Kolonizácia Jávy sa začala koncom 16. stor., keď tam prišli Portugalčania, zakrátko ich však vytlačili Holanďania. R. 1602 bola založená holandská Východoindická spoločnosť (→ východoindické spoločnosti), ktorá získala výlučné právo na spravovanie už jestvujúcich a zriaďovanie nových holandských obchodných faktórií. R. 1619 založil neskorší jávsky guvernér J. P. Coen na mieste staršieho sídla pevnosť, ktorú nazval Batavia a ktorá sa stala hlavným mestom Jávy (dnes Jakarta). Holanďania využili rozpory a boje o moc vnútri jestvujúcich jávskych štátnych útvarov i medzi nimi a v 17. stor. dostali Jávu pod svoj vplyv. Po zániku holandskej Východoindickej spoločnosti (1798) sa dostala pod správu holandskej vlády, nakrátko (1811 – 16) ju ovládli Briti (tzv. britské interregnum). R. 1816 bola vrátená Holanďanom. Úsilie Holanďanov o podlomenie moci jávskej šľachty viedlo 1825 – 30 k tzv. jávskej vojne, k povstaniu proti kolonialistickej nadvláde vedenému princom Diponegorom, ktoré prerástlo do sv. vojny (džihádu) proti nemoslimským Európanom. Po jeho porážke zaviedli Holanďania okrem iných opatrení aj systém núteného pestovania kultúr (tzv. kultivačný systém, cultuurstelsel, fungoval 1830 – 70), napr. kávovníka a cukrovej trstiny na veľkej časti poľnohospodárskych plôch, čo vyvolávalo hladomor sprevádzaný častými nepokojmi. Nasledujúce obdobie, ktoré bolo poznačené zosilnením národnooslobodzovacieho hnutia, vyústilo do vytvorenia jednotného indonézskeho národa (→ Indonézania; → Indonézia, Dejiny) a spoločného indonézskeho jazyka (od 1945 úradný jazyk v Indonézii), ktorý je popri štyroch používaných hlavných jazykoch (jakartská indonézština, jávčina, sundčina, madurčina) jazykom interetnickej komunikácie jávskeho obyvateľstva (→ Jávania, význam 2).

javajka

javajka [vl. m.] — druh spodovej bábky (bábky ovládanej zdola). Názov je odvodený od ostrova Jáva v Indonézii, kde vznikli spodové bábky vodené na tyči. Javajka je modifikáciou trojrozmernej bábky s pohyblivými končatinami používanej v indonézskom bábkovom divadle wayang golék (→ indonézske divadlo). Bábkoherec drží javajku nad hlavou, pričom jeho ľavá ruka tvorí telo bábky (pod kostýmom) a zároveň ovláda kolík alebo mechanizmus jej hlavy, pravá ruka ovláda ruky bábky, a to dvoma drôtmi (čempurity) pripevnenými na nich. Javajka sa v 1. polovici 20. stor. stala populárnou v bývalom ZSSR, napr. v Štátnom akademickom ústrednom bábkovom divadle (GACTK) S. V. Obrazcova v Moskve, na Slovensku sa používala od 1950 v profesionálnych divadelných súboroch. R. 1954 vytvoril režisér J. Romanovský v Bábkovom divadle Nitra jednotný systém vodenia javajky.

Jávania

Jávania

1. vlastným menom Wong Jawa, Tiyang Jawi — národnosť tvoriaca väčšinu obyvateľstva Indonézie (42 %, 2010). Na Jáve tvoria asi 70 % obyvateľstva (žijú najmä v strede a na východe ostrova). Okrem toho žijú i na Sumatre, Kalimantane a Sulawesi, menšie skupiny v celej Indonézii (spolu asi 80 mil.), mimo Indonézie aj v Suriname, Singapure, Holandsku, Saudskej Arábii, vo Východnom Timore, v Austrálii, Novej Kaledónii a Malajzii. Predkovia Jávanov začali prichádzať na ostrov pravdepodobne 2000 pred n. l. z kontinentálnej časti juhových. Ázie a od začiatku n. l. boli pod silným kultúrnym vplyvom Indie. Na ostrove vytvorili niekoľko významných štátnych útvarov (spočiatku buddhistických, od 2. polovice 15. stor. moslimských), od začiatku 17. stor. bolo ich územie prevažne pod holandským vplyvom (až do 1945; → Jáva). Jávania sa zaoberajú prevažne poľnohospodárstvom (hlavnou plodinou je ryža), chovom domácich zvierat (byvoly, kozy, hydina), významný je aj rybolov. Vysokú úroveň majú tradičné remeslá (zhotovovanie a farbenie textílií, → batik, výroba keramiky, striebrotepectvo, rezbárstvo, garbiarstvo a i.), výtvarné umenie a architektúra (→ indonézska architektúra, → indonézske výtvarné umenie), divadlo (→ indonézske divadlo, → tieňové divadlo wayang kulit), tanec, hudba (→ indonézska hudba) i literatúra (→ jávska literatúra). Dominantným náboženstvom je sunnitský islam (jeho vyznávači sa delia na ortodoxnú vetvu santri – najmä obchodníci a remeselníci, a ľudovú vetvu abangan – dedinské obyvateľstvo; → indonézske náboženstvá), časť Jávanov vyznáva kresťanstvo. Jávania hovoria jávskym jazykom (jávčinou), väčšina z nich je však dvojjazyčná (okrem materčiny ovláda aj indonézštinu);

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Jávy, ktoré tvoria tri hlavné národnosti, a to vlastní Jávania (význam 1), Sunďania (žijú najmä na západe ostrova) a Madurčania (na východe ostrova), dve malé etniká Tenggeri a Badujovia, ďalej Betawiovia, ako aj prisťahovalci z rozličných častí Indonézie žijúci najmä v oblasti Jakarty a i. veľkých miest. Tenggeri bývajú vyčleňovaní aj ako osobitá etnografická skupina Jávanov, pretože hovoria dialektom jávčiny, žijú však oddelene od vlastných Jávanov vo východnej časti ostrova a nevyznávajú islam, ale zmes animizmu, buddhizmu a hinduizmu. Badujovia bývajú vyčleňovaní ako osobitá etnografická skupina Sunďanov, pretože hovoria archaickým dialektom sundčiny, žijú však vo vnútrozemí v horských oblastiach na západe ostrova a vyznávajú zmes animizmu, buddhizmu a hinduizmu, sami sa však považujú za buddhistov. Betawiovia, pôvodné obyvateľstvo Jakarty (ich pomenovanie je odvodené od historického názvu Jakarty Batavia), sú potomkami rôznych etník žijúcich v 17. stor. v oblasti súčasnej Jakarty, hovoria jakartskou indonézštinou/malajčinou nazývanou aj betawijský jazyk a vyznávajú najmä islam. Spoločným interetnickým komunikačným jazykom všetkých Jávanov je indonézština.

jávanka

jávanka [vl. m.] — mäsovo-nosivé plemeno kúr vyšľachtené v 19. stor. v USA z kury dovezenej z Jávy. Má menší hrebeň a čierne alebo čierno-biele sfarbenie. Hmotnosť kohúta okolo 4 kg, sliepky 3,2 kg; ročne znáša okolo 160 hnedých vajec.