Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 184 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

jaseň

jaseň, Fraxinus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď olivovité. Opadavé alebo vždyzelené listnaté stromy alebo kry pochádzajúce zo subtropického a mierneho pásma sev. pologule, patrí sem 50 – 60 druhov. Zvyčajne majú krížmo protistojné nepárnoperovito zložené listy a drobné kvety v bohatých metlinových súkvetiach, plod jednosemenná krídlatá nažka, ktorá je tvarom a nízkou hmotnosťou vynikajúco prispôsobená na rozširovanie pomocou vetra. Na Slovensku sa vyskytujú do 40 m vysoký jaseň štíhly (Fraxinus excelsior) s hladkou jasnozelenosivou, neskôr drsnou vráskavou kôrou husto popretkávanou plytkými ryhami, s riedkou nepravidelnou obrátenovajcovitou korunou (pri starších stromoch), protistojnými nepárnoperovito zloženými listami, čiernohnedými púčikmi a s tmavopurpurovými až fialovými kvetmi usporiadanými v hustých ovisnutých metlinách. Vyžaduje kvalitné, na živiny bohaté pôdy. Tvorí samostatné lesné porasty alebo sa pestuje spolu s inými drevinami. Vyskytuje sa do výšky 970 m n. m.; do 8 m vysoký jaseň mannový (Fraxinus ornus) s bradavičnatou kôrou a so svetlosivou borkou, s menšími listami v porovnaní s jaseňom štíhlym, s jasnosivohnedými púčikmi a bielymi kvetmi. Rastie na suchých, vápenatých pôdach; okolo 25 m vysoký jaseň úzkolistý (Fraxinus angustifolia), ktorý je dominantnou zložkou nížinných lužných lesov; a introdukovaný, do 35 m vysoký jaseň americký (Fraxinus americana).

Jaseňové drevo je pórovité s ružovkastou beľou, pomerne tvrdé, veľmi pružné, ohybné a ľahko leštiteľné. Používa sa v letectve, nábytkárstve, na výrobu športového náradia ap. Kôra niektorých ázijských druhov (napr. Fraxinus chinensis, Fraxinus rhynchophylla a Fraxinus stylosa) sa využíva v tradičnej čínskej medicíne. V niektorých kultúrach sa jaseň považuje za mýtickú rastlinu. Viaceré druhy jaseňa sa pestujú ako okrasné stromy a vysádzajú sa v alejach a parkoch.

Jarošová, Alexandra

Jarošová, Alexandra, 22. 2. 1952 Praha — slovenská jazykovedkyňa, lexikografka. R. 1970 – 75 študovala ruský a anglický jazyk na univerzite v Leningrade (dnes Petrohrad), 1994 – 99 slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od 1980 pôsobí v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave (1988 – 91 vedúca oddelenia slovanských jazykov, 1996 – 2002 vedúca oddelenia jazykových dát, 2007 – 12 vedúca oddelenia súčasnej lexikológie a lexikografie). Pracuje v oblasti jednojazyčnej a viacjazyčnej lexikografie, lexikológie, frazeológie, terminológie a korpusovej lingvistiky (→ korpus). Spoluautorka Veľkého slovensko-ruského slovníka (1996 – 2001) a monografie Porovnávací opis lexikálnej zásoby (1993), autorka monografie Slovo v slovníku z pohľadu času a normy (2015). Od 2005 vedúca projektu, spoluautorka a hlavná redaktorka viaczväzkového Slovníka súčasného slovenského jazyka (1. zv. 2006 a 2. zv. 2011, spolu s K. Buzássyovou; 3. zv. 2015).

Jaú

Jaú [žau], port. Parque Nacional do Jaú — národný park v Brazílii v štáte Amazonas v povodí rieky Negro asi 200 km severozáp. od mesta Manaus; vyhlásený 1980, rozloha 23 779 km2. Rozprestiera sa na pravom brehu rieky Negro, sev. hranicu tvorí rieka Unini, juž. hranicu rieka Carabinami, stredom národného parku tečie rieka Jaú. Množstvo riečnych ramien a jazier, na Carabinami niekoľko vodopádov. Predmetom ochrany je oblasť amazonských dažďových pralesov, najväčšia lesná rezervácia v Južnej Amerike. Ako jeden z biologicky najbohatších regiónov Zeme bol národný park 2000 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Jaurès, Jean Léonce

Jaurès [žore], Jean Léonce, 3. 9. 1859 Castres, departement Tarn, región Midi-Pyrénées – 31. 7. 1914 Paríž — francúzsky politik, sociológ, filozof, publicista a historik, hlavný reprezentant predvojnovej francúzskej ľavice. Po absolvovaní štúdia filozofie na parížskej École normale supérieure (1881) vyučoval na lýceu v Albi, 1883 – 85 prednášal filozofiu na univerzite v Toulouse, od 1885 sa angažoval v politike, 1885 – 89 poslanec francúzskeho Národného zhromaždenia, neskôr sa venoval lokálnej politike. R. 1893 bol opätovne zvolený do Národného zhromaždenia, kde si ako predstaviteľ umierneného reformného socializmu získal veľké uznanie. Aktívne vystupoval proti militarizmu, antisemitizmu (zasadzoval sa za revíziu procesu s A. Dreyfusom; → Dreyfusova aféra) a reakcii. R. 1904 založil a viedol denník L’Humanité. R. 1905 bol spoluzakladateľom a jedným z lídrov a ideológov politickej strany Francúzska sekcia Robotníckej internacionály (Section française de l’Internationale ouvrière, SFIO, predchodkyňa dnešnej francúzskej Socialistickej strany), ktorá vznikla združením viacerých socialistických strán. Pre svoju reformnú orientáciu (nastolenie demokracie parlamentnou cestou) sa však dostal do konfliktu s marxisticky orientovaným krídlom strany. Pred 1. svetovou vojnou podporoval mierové riešenie konfliktov, krátko pred jej vypuknutím zavraždený francúzskym nacionalistom.

jav

jav — úkaz, fenomén, vonkajší a dočasný prejav nejakej podstaty, to, čo možno poznať zmyslami;

1. filoz. pojem toho, čo sa nejako ukazuje, javí, t. j. všetko to, čo človek vníma zmyslami. Jav však nemožno stotožniť s pojmom zdanie, pretože na rozdiel od neho jav je to, čo sa človeku ukazuje očistené od jeho predstáv či potrieb. Jav je súbor vonkajších premenlivých vlastností vecí, vzťahov a procesov nejakého predmetu alebo objektov chápaný ako nediferencovaný celok, ktorý človek poznáva pomocou zmyslového nazerania, teda bezprostrednou skúsenosťou; poznanie javu sa odvíja od zmyslovej skúsenosti. Podľa G. W. F. Hegla sa v skúsenosti vedomia nevyhnutne realizujú javové formy ducha tak, ako sa javia. Jav je tak najdôležitejším znakom procesov, ktoré sa odohrávajú vo svete. Sú známe rôzne typy javov, napr. prírodné, spoločenské a psychické. V tomto prípade ide o komplex hmotných a ideálnych procesov a objektov. Známe sú aj premenlivé javy, teda tie, ktoré sa v určitom časovom úseku menia. Javy, ktoré sa v istom časovom rozmedzí nemenia, sa nazývajú stavy (→ stav). Termín jav vo filozofii začal výrazne používať až I. Kant. Vo filozofických teóriách sa jav (→ fenomén) stal centrom pozornosti fenomenalizmu, pre ktorý je práve svet javov (fenoménov) zdrojom ľudského poznania na základe bezprostrednej skúsenosti (stotožňuje svet javov so svetom pozorovateľného, a teda zmyslami uchopiteľného a daného), a fenomenológie (učenia o jave), ktorá rozvíja teóriu javu ako základ a zároveň predpoklad skúsenostného poznania. Jav sa pre svoj jednotlivý a premenlivý ráz stal protikladom bezprostredne ukazujúceho súcna, podstaty, veci osebe. Podľa I. Kanta je tak jav opakom noumenonu (veci osebe), ktorý nie je možné poznať zmyslami, ale len prostredníctvom rozumu. Tento rozpor medzi javom a podstatou sa prejavuje aj v dialektike. Úlohou vedy je však prekonávať rozpor medzi javom a podstatou. Naopak podľa E. Husserla je jav (fenomén) každý bezprostredne videný či prežívaný obsah bez toho, aby išlo o protiklad súcna; každú zmyslovú skúsenosť človek prijíma ako jav, fenomén. Pre ľudské poznanie je preto dôležité čo najpresnejšie uchopiť a zachytiť práve javy (fenomény). To sa dá docieliť uzátvorkovaním, teda fenomenologickou redukciou;

2. mat. → udalosť.

javajka

javajka [vl. m.] — druh spodovej bábky (bábky ovládanej zdola). Názov je odvodený od ostrova Jáva v Indonézii, kde vznikli spodové bábky vodené na tyči. Javajka je modifikáciou trojrozmernej bábky s pohyblivými končatinami používanej v indonézskom bábkovom divadle wayang golék (→ indonézske divadlo). Bábkoherec drží javajku nad hlavou, pričom jeho ľavá ruka tvorí telo bábky (pod kostýmom) a zároveň ovláda kolík alebo mechanizmus jej hlavy, pravá ruka ovláda ruky bábky, a to dvoma drôtmi (čempurity) pripevnenými na nich. Javajka sa v 1. polovici 20. stor. stala populárnou v bývalom ZSSR, napr. v Štátnom akademickom ústrednom bábkovom divadle (GACTK) S. V. Obrazcova v Moskve, na Slovensku sa používala od 1950 v profesionálnych divadelných súboroch. R. 1954 vytvoril režisér J. Romanovský v Bábkovom divadle Nitra jednotný systém vodenia javajky.

jávanka

jávanka [vl. m.] — mäsovo-nosivé plemeno kúr vyšľachtené v 19. stor. v USA z kury dovezenej z Jávy. Má menší hrebeň a čierne alebo čierno-biele sfarbenie. Hmotnosť kohúta okolo 4 kg, sliepky 3,2 kg; ročne znáša okolo 160 hnedých vajec.

Javari

Javari [ža-; portugalsky], španielsky Yavarí — rieka na hranici Brazílie a Peru, pravostranný prítok Amazonky; dĺžka 1 180 km, rozloha povodia 91 000 km2, priemerný ročný prietok v ústí do Amazonky 2 463 m3/s. Pramení v predhorí Peruánskych Ánd, tečie Amazonskou nížinou, do Amazonky sa vlieva pri meste Benjamin Constant (Brazília). Splavná okolo 500 km od ústia.

Javisko

Javisko — slovenský divadelný časopis. Založený 1969 v Bratislave ako pokračovateľ mesačníka Umelecké slovo (1962 – 68) a predchádzajúcich divadelných časopisov Slovenský ochotník (1925 – 27) a Naše divadlo (1928 – 51), ktorých podobu profilovali významní divadelní tvorcovia, historici a teoretici (V. K. Blahník, F. Hoffmann) a jazykovedci (H. Bartek). Prvým šéfredaktorom Javiska bol Martin Jančuška (*1912, †1979), neskôr jeho obsah formovali teatrológovia V. Štefko, Andrej Navara (*1946, †2018), A. Maťašík, Eva Vopálenská (*1946) A. Kret, Adela Demeková (*1948), Mária Jenčíková (*1972), Vladislava Fekete (*1973), Viki Janoušková (*1958), Ľubor Hallon (*1955), ako aj redaktori Žarka Lihositová-Poláková (*1947), Anna Vobrubová (*1924, †2013), Damian Vizár (*1941, †2010), Elena Antalová (*1938) a i. Po zániku časopisu Film a divadlo (1957 – 92) malo Javisko v 90. rokoch 20. stor. aj funkciu odborného časopisu pre profesionálne divadlo, čím však ustúpila do úzadia problematika amatérskeho a ochotníckeho divadla, ktorými sa časopis pôvodne zaoberal. Po roku 2000 sa časopis zmenil z informačného mesačníka na monotematický dvojmesačník o problematike divadla. Od 2005 vychádzal štvrťročne opäť so zameraním na amatérsku oblasť tvorby divadelníkov a recitátorov, od 2013 už len tri čísla ročne, avšak v predchádzajúcom rozsahu. Šéfredaktorkou je (od 2005) Jaroslava Čajková (*1957). R. 2018 sa uskutočnilo pri jubilejnom ročníku vydávania časopisu Javisko kolokvium 50 rokov Javiska.

Jávor, Tibor

Jávor, Tibor, 18. 8. 1931 Malacky – 17. 7. 2000 tamže — slovenský stavebný odborník. R. 1957 – 91 pôsobil vo Výskumnom ústave inžinierskych stavieb v Bratislave, od 1990 na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach; 1985 DrSc., 1990 profesor. Zaoberal sa navrhovaním a experimentálnym overovaním stavebných konštrukcií, najmä tzv. diagnostikou mostov. Ako jeden z prvých využíval nedeštruktívne, najmä ultrazvukové metódy. Spoluautor viacerých publikácií, napr. Šikmé doskové a roštové mosty (1967), Nové metódy v navrhovaní a v stavbe mostov (1967), Analógie (1972), Krútenie (1975) a Vybrané metódy experimentálneho výskumu betónových mostov (1985). Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Javorčík, Ladislav

Javorčík, Ladislav, 19. 7. 1940 Trenčín – 25. 10. 2007 Bratislava — slovenský strojársky odborník. R. 1965 – 69 pôsobil v Chemických závodoch J. Dimitrova (dnes Istrochem) v Bratislave, 1969 – 2005 na Katedre výrobnej techniky (1990 – 2001 jej vedúci) Strojníckej fakulty SVŠT v Bratislave (dnes Ústav výrobných systémov, environmentálnej techniky a manažmentu kvality Strojníckej fakulty STU), 1982 – 85 ako expert v Nigérii; 1990 – 91 dekan Strojníckej fakulty, 2001 – 03 prorektor STU pre vzdelávanie; 1996 prof. Zaoberal sa strojmi a zariadeniami pre strojnícku výrobu. Autor 23 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a troch vysokoškolských učebných textov.

Javorec

Javorec — miestna časť obce Sobotište.

Javorie

Javorie — najvyšší vrch geomorfologického celku Javorie, 1 044 m n. m. Vznikol vypreparovaním odolných andezitov z okolitých, menej odolných sopečných hornín. Juž. od Javoria je vojenský výcvikový priestor Lešť.

Javorina

Javorina — starší názov Javorinskej hornatiny.

Javorina

Javorina — bývalý vojenský obvod v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v Levočských vrchoch. Vznikol 1. 1. 1953 z katastrálnych území obcí Blažov (doložená 1317 ako Sevnvalt, 1330 Blasinhaw, Blasnhow, 1410 Senwald, 1427 Balazuagasa, 1471 Balaswagasa, 1480 Balasswagasa, 1513, 1538, 1539, 1567, 1600 Balaswagas, 1773 Balasvagas, Blažow, 1786 Balaschwágásch, Blassow, 1808 Balásvágás, Blassow, Blažow, 1863 Balázsvágás, 1873 Balásvágás, 1877 – 1913 Balázsvágás, 1920 – 53 Blažov; založil ju Blažej, syn Stacha z Brezovice, bola majetkom šľachticov z Brezovice), Dvorce (doložená 1312 ako Durst, 1317 Dursth, 1328 Durst, 1773 Dvorecz, Burgerhoff, Dworcze, 1786 Dworecz, 1808 Dvorecz, Dvorcze, Bürgerhof, Dworec, 1863 – 1902 Dvorec, 1907 – 13 Szepesudvard, 1920 Dvorec, 1927 – 53 Dvorce; poddanská obec mesta Levoča), Ruskinovce (doložená 1277 ako Rusken, 1312 Risdorff, 1317 Ruzkini, 1412 Rwsdorff, 1786 Riszdorf, Ruszkinocz, 1808 Ruszkinócz, Rusquinium, Rie dorf, Ruskynowce, 1863 Ruszquin, 1873 Ruszkinóc, 1877 Ruszkin, 1882 Ruszkinóc, 1888 – 1913 Ruszkin, 1920 Ruskinovce, 1927 – 48 Ruskinovce, Ri dorf, 1948 – 53 Ruskinovce; pred 1412 získala mestské výsady, patrila do Spoločenstva Spišských Sasov, 1412 – 72 bola v poľskom zálohu, 1778 – 1876 patrila do správneho obvodu 16 spišských miest) a Ľubické Kúpele (vznikla 1950 vyčlenením z obce Ľubica, doložená 1950 – 53 ako Ľubické Kúpele), ktoré tým zanikli, a z častí katastrálnych území ďalších 22 obcí. Priestor Javoriny slúžil najmä na výcvik tankových vojsk a vojsk protivzdušnej obrany, ako aj sovietskych okupačných vojsk, ktoré 1968 prišli do Československa. Výcvik Ozbrojených síl SR tam bol oficiálne ukončený 31. 12. 2005, odvtedy sa na cvičenie vojsk nevyužíval. Vojenský obvod oficiálne zanikol k 31. 12. 2010 a územie bolo rozdelené medzi 26 existujúcich obcí v okresoch Kežmarok, Stará Ľubovňa, Levoča a Sabinov. Oblasť je v súčasnosti neobývaná.

Javorina

Javorina — miestna časť obce Lom nad Rimavicou.

Javorinka

Javorinka — geomorfologický oddiel podcelku Zliechovská hornatina v Strážovských vrchoch. Chrbty dosahujú výšku 900 m n. m., najvyšší vrch Homôľka, 1 063 m n. m. Územie Javorinky je budované najmä druhohornými vápencami a dolomitmi strážovského príkrovu, bridlicami, slieňovcami a pieskovcami krížňanského príkrovu, na východe i kryštalickými horninami jadra. Má prevažne hornatinný reliéf, v sev. časti v menej odolných kriedových horninách je vyerodovaná Čičmianska kotlina s pahorkatinným reliéfom. Hornatinná časť povrchu je zalesnená prevažne bukovými lesmi, menšie zastúpenie majú smrek a borovica. Čičmianska kotlina je odlesnená a využívaná poľnohospodársky.

Javorinka

Javorinka — vodný tok v sev. časti Slovenska, pravostranný prítok Bielej vody (Białky); dĺžka 19,3 km, rozloha povodia 66 km2. Pramení na sev. svahoch Vysokých Tatier vo výške okolo 2 250 m n. m., tečie sev. smerom, na krátkom úseku (2 km) tvorí hranicu s Poľskom, kde vo výške 804 m n. m. ústi do Bielej vody.

Javorinka

Javorinka — mestská časť Galanty.

Javornícka brázda

Javornícka brázda — geomorfologický oddiel podcelku Nízke Javorníky v Javorníkoch; dĺžka 40 km, šírka 1 – 5 km. Javornícka brázda vznikla erózno-denudačnými procesmi na tektonickej poruche v mieste výskytu menej odolných flyšových ílovcov. Odlesnené, poľnohospodársky využívané územie (prevažne polia a lúky).

Javornícka hornatina

Javornícka hornatina — geomorfologický oddiel podcelku Vysoké Javorníky v severových. časti Javorníkov. Výška územia 500 – 1 000 m n. m. Javornícka hornatina je budovaná intenzívne zvrásnenými pieskovcami a ílovcami račianskej jednotky magurského flyšu. Reliéf je hornatinný, hladko modelovaný. Z masívneho ústredného chrbta vybiehajú na sever a juh rázsochy. Pôvodne ihličnaté lesy s prímesou buka boli značne zredukované a nahradené plochami trvalých trávnych porastov a polí.

Javorníček

Javorníček — národná prírodná rezervácia v Považskom Inovci asi 1 km vých. od zrúcaniny hradu Tematín v katastrálnom území obcí Lúka, Stará Lehota a Hrádok v okrese Nové Mesto nad Váhom; vyhlásená 1982, rozloha 15,1 ha. Predmetom ochrany sú zachované sutinové lesy a vápencové bralá s bohatou flórou a faunou so zastúpením severských i teplomilných prvkov.

Javorov, Pejo

Javorov, Pejo, vlastným menom Pejo Totev Kračolov, 1. 1. 1878 Čirpan – 29. 10. 1914 Sofia — bulharský básnik, dramatik, publicista, prekladateľ a revolucionár.

R. 1893 – 1900 pracoval ako telegrafista a poštový úradník, od 1901 člen skupiny nového prúdu bulharskej literatúry okolo časopisu Misăl (Myšlienka) a vedúca osobnosť macedónskeho národnooslobodzovacieho hnutia (1902 – 03 sa zúčastnil povstaleckých bojov za oslobodenie Macedónska spod tureckej nadvlády), 1903 – 08 knihovník v Národnej knižnici sv. Cyrila a Metoda, 1908 – 13 dramaturg Národného divadla I. Vazova v Sofii a zároveň redaktor a publicista v revolučnej tlači (Delo, Svoboda ili smărt, Avtonomija a Ilinden). Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov, napr. vo Francúzsku, kde sa inšpiroval modernými literárnymi smermi, najmä prekliatymi básnikmi a symbolizmom. Pre jeho poéziu sú typické bohaté metafory a sugestívne emócie odrážajúce jeho vlastné tragické bytie i rozpornosť doby, v ktorej žil. Výrazne ovplyvnil smerovanie modernej bulharskej lyriky, pre hudobnosť verša a úprimnosť citov patrí k najobľúbenejším bulharským básnikom. Prvú báseň Vpred (Napred, 1895) uverejnil v novinách Glas makedonski, knižne debutoval básnickou zbierkou Básne (Stichotvorenija, 1901; slov. výber Dve pekné oči, 1974), ktorá okrem veršov s tematikou spoločenského protestu obsahuje aj básne s poetikou novoromantizmu a symbolizmu. Výrazové prostriedky básnickej moderny s prvkami mystiky, melanchólie a viacvýznamovej symboliky uplatnil v básnickej zbierke Bdenie (Bezsănici, 1907). Autor básnického cyklu Zbojnícke piesne (Chajduški pesni, 1903), biografickej prózy Goce Delčev (1904), memoárov Zbojnícke túžby (Chajduški kopnenija, 1909), antológie ľúbostnej lyriky Za tieňmi oblakov (Podir senkite na oblacite, 1910), drámy Na úpätí Vitoše (V polite na Vitoša, 1911; slov. 1959) a psychologickej hry Keď udrie hrom. Ako zaniká ozvena (Kogato grăm udari. Kak echoto zaglăchva, 1912).

javorovec

javorovec, Negundo — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mydlovníkovité; v niektorých starších systémoch je zaradený v blízkom príbuznom rode javor (Acer) ako javor jaseňolistý (Acer negundo). Patrí sem jediný druh javorovec jaseňolistý (Negundo aceroides, Negundo fraxinifolia) pochádzajúci zo Severnej Ameriky, do 20 m vysoký opadavý strom s nepárnoperovito zloženými listami a s dvojdomými kvetmi bez korunných lupienkov usporiadanými do strapcovitých súkvetí, plod krídlatá dvojnažka. Javorovec bol prvýkrát dovezený do Európy 1688, vysádzal sa v lužných lesoch, na Slovensku najmä na juhu a východe; pre nenáročnosť na živiny a dobrú odolnosť proti mrazom a nepriaznivým vplyvom mestského prostredia sa v súčasnosti pestuje ako parková drevina.

javorovité

javorovité, Aceraceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. V starších botanických systémoch samostatná čeľaď, do ktorej patrí napr. rod javor (Acer), podľa najnovších poznatkov molekulárnej biológie sa však začleňuje do čeľade mydlovníkovité.

Javorskij, Stefan

Javorskij, Stefan, vlastným menom Simeon Ivanovič Javorskij, 1658 Javorov, Ľvovská oblasť, Ukrajina – 8. 12. 1722 Moskva — ruský pravoslávny cirkevný činiteľ a spisovateľ ukrajinského pôvodu. Študoval na Kyjevskej Mohylovej akadémii, na ktorej sa prednášalo v latinčine a v duchu scholastiky. R. 1684 odišiel z Kyjeva, a aby mohol navštevovať katolícke školy, konvertoval na katolicizmus (prijal meno Stanislav Simon). Filozofiu študoval vo Ľvove a v Lubline, teológiu v Poznani a vo Vilniuse, písal básne v latinčine, ruštine a poľštine. R. 1687 sa vrátil do Kyjeva a opäť bol prijatý do pravoslávnej cirkvi. R. 1689 vstúpil do kláštora (prijal meno Stefan), prednášal na Kyjevskej Mohylovej akadémii. R. 1700 riazanský a muromský metropolita. Po smrti moskovského patriarchu Adriana (†1700) a zrušení úradu patriarchu ho cár Peter I. Veľký v úsilí o etatizáciu ruskej pravoslávnej cirkvi vymenoval za administrátora (rus. mestobľustiteľ; exarcha) Moskovského patriarchátu a 1721 po jeho zrušení a ustanovení Sv. synody (Sviaščennyj sinod) ako najvyššieho orgánu ruskej pravoslávnej cirkvi (podriadeného cárovi) za jej prvého predsedu (→ Ruská pravoslávna cirkev). Písal poľsky a latinsky chváloreči, rusky náboženské barokové kázne, polemické spisy proti luteránom a na obranu pravoslávia. Jeho najvýznamnejšie dielo Kameň viery (Kameň very, 1728) je kritikou protestantizmu. Autor latinskej učebnice rétoriky.

Javorský, Igor

Javorský, Igor, 31. 12. 1960 Bratislava — slovenský hudobný teoretik a publicista. R. 1980 – 84 študoval hudobnú teóriu na VŠMU v Bratislave, kde 1984 – 2000 pôsobil na Hudobnej fakulte ako pedagóg hudobnoteoretických predmetov. Od 2000 redaktor hudobného vysielania Slovenského rozhlasu (dnes RTVS) v Bratislave. Autor príspevkov z hudobného života v denných i v odborných periodikách.

Javorský Beskyd

Javorský Beskyd — geomorfologický oddiel severozáp. časti Kysuckých Beskýd. Chrbty vystupujú do výšok 700 – 800 m n. m., najvyšší vrch Javorské, 865 m n. m. Budovaný pieskovcami a ílovcami račianskej jednotky magurského flyšu. Prevažne hladko modelovaný hornatinný reliéf prechádza na severe do vrchovinného; časté zosuvy. Značná časť územia, najmä na severe, je odlesnená a pokrytá lúkami a pasienkami, masívne chrbty sú porastené sekundárnymi smrečinami.

javová forma

javová forma, forma javu — filozofický pojem, ktorý v Kritike čistého rozumu I. Kanta predstavuje to, čo spôsobuje, že sa rozmanitosť daná v jave môže usporiadať do určitých vzťahov. Okrem javovej formy Kant rozlišuje aj nazeraciu formu, ktorá je tým, čo spôsobuje, že javová rozmanitosť sa nazerá ako usporiadaná určitými vzťahmi. Javovou formou sa zaoberá aj fenomenológia (z gr. fainomenon = to, čo sa javí, jav), ktorej základnou ideou je skúmanie vecí vo vedomí (obsahov vedomia) tak, ako sa javia; ide o opisné skúmanie súborov javov. Úlohou fenomenológie je skúmať štruktúry životného sveta a zákony, ktoré ich ovládajú. Zakladateľ fenomenológie E. Husserl sa snažil vyvarovať psychologizmu (t. j., že poznanie je výlučne subjektívne, a teda relatívne) i objektivizmu (poznanie je bezproblémové a objektívne pri tom, ako vníma a poznáva subjekt), vo svojom prístupe (späť k veciam samotným, ako sa javia vo vedomí) si však bol vedomý, že poznávanie je poznačené predsudkami (subjektivizmom a objektivizmom), a tak vypracoval špeciálnu metódu na odstraňovanie týchto predsudkov a dosiahnutie čistej podstaty veci. Jedným z jej krokov je fenomenologická redukcia, v ktorej ide o tzv. uzátvorkovanie všetkých predsudkov vrátane existencie sveta a postihovanie samotného fenoménu vo vedomí.

jávska literatúra

jávska literatúra — literatúra písaná v jávčine. Formovala sa od 9. stor. n. l., pričom jej najstaršie diela, označované aj ako starojávska literatúra, boli napísané v starej jávčine (aj kawi; 9. – 14. stor.), čerpali námety prevažne zo staroindickej literatúry a prenášali ich do prostredia Jávy, napr. stručný prozaický preklad eposu Mahábhárata (koniec 10. a začiatok 11. stor.). Postupne vznikol aj väčší počet diel písaných viazanou rečou (kakawin) so zachovaným veršovým systémom typickým pre sanskrit, napr. Kakawin Ramayana (10. stor.) od neznámeho autora, Arjunov sobáš (Arjunawiwaha, 11. stor.) od Mpu Kanwu, Boj Bharatov (Bharatayuddha, 12. stor.) od Sedaha a Panuluha, Spálenie boha lásky (Smaradahana, zač. 12. stor.) od Mpu Dharmaju a Lovec (Lubdhaka) od Tana Akunga. Od 14. stor. sa starojávska literatúra formálne aj obsahovo zjednodušovala. Z hľadiska jávskej historiografie je významné dielo O usporiadaní štátu (Nagarakertagama, 1365) od Mpu Prapanca. Od 15. do začiatku 18. stor. vznikali diela v strednej jávčine, v poézii sa postupne prešlo k novej jávskej básnickej forme kidung a k metru macapat. Významným prozaickým dielom o dejinách Jávy bola Kniha kráľov (Pararaton) spísaná 1481 – 1600 neznámym autorom, v poézii vynikli rozprávania o dobrodružstvách národného hrdinu Radena Panjiho (princa Panjiho). Islamizácia Jávy priniesla aj zmenu v tematike, začali prevažovať témy islamskej mystiky a islamu ako náboženstva, z literárnych druhov vynikala epika, napr. Kniha o Menakovi (Serat Menak, 1715). Na začiatku 18. stor. začali autori písať novou jávčinou a opäť sa začali vracať k pôvodným tradičným témam, písali sa miestne kroniky, tzv. babady, napr. Jávska kronika (Babad Tanah Jawi). K najvýznamnejším básnikom tohto obdobia patria Yasadipura I. (*1729, †1803), jeho syn Yasadipura II. (*1756, †1844), Pakubuwono IV. (*1768, †1820), Ronggowarsito (*1803, †1875) a Mangkunegoro IV. (*1811, †1881). V 20. stor. začala nad jávskou literatúrou nadobúdať prevahu indonézska literatúra, naďalej však vychádzajú diela v jávčine (najmä romány zo súčasného života). Od 1945 sa jávska literatúra zapisuje latinkou, rozšírenými žánrami sú najmä romány a poviedky zo súčasnosti. K významným autorom 20. a 21. stor. patria Marbangun Harjowirogo (*1916), Any Asmara (*1913), Suparto Brata (*1932, †2015), Sulistyautami Iesmaniasitová (St. Iesmaniasita, *1933) a Djajus Pete (*1948).

jávska mačka

jávska mačka

1. v Severnej Amerike samostatné plemeno mačky uznané Americkou asociáciou chovateľov mačiek (Cat Fanciers Association, CFA), označované aj ako orientálna dlhosrstá mačka; v Európe považované len za varietu balijskej mačky (v odbornej literatúre nazývanej aj balinézska). Jávska mačka má rovnakú stavbu tela, srsť i povahu ako balijská mačka, má však iné sfarbenie (napr. červené; pri balijskej mačke uznáva CFA štyri sfarbenia: červenohnedé – seal, levanduľové, čokoládové a modré);

2. názov používaný v kontinentálnej Európe na označenie tzv. britskej angorskej mačky.

Jávska priekopa

Jávska priekopa, Sundská priekopa — podmorská priekopová prepadlina v severových. časti Indického oceána okolo 320 km juž. od ostrova Jáva; dĺžka 2 600 km, priemerná hĺbka 4 000 m, maximálna hĺbka 7 455 m (niekedy uvádzané hĺbky 7 729 m, 7 725 m, 7 125 m). Priekopa je považovaná za oblasť s maximálnou hĺbkou Indického oceána i napriek tomu, že Diamantinská priekopa má vo svojom najhlbšom mieste Diamatina Deep (v blízkosti juhozáp. pobrežia Austrálie) uvádzanú hĺbku 8 047 m. Jávska priekopa je výsledkom subdukcie Austrálskej dosky pod Eurázijskú dosku. Na východe je lemovaná menšími tektonickými doskami Burna a Sunda, na západe Indickou doskou.

Jávske more

Jávske more, indonézsky Laut Jawa — vnútorné more v záp. časti Tichého oceána medzi ostrovmi Sumatra na západe, Bangka, Belitung a Kalimantan na severe, Sulawesi na východe a Jáva na juhu, Sundským prielivom na juhozápade spojené s Indickým oceánom; plocha 310 000 km2, hĺbka 30 – 80 m. Šelfové dno, početné ostrovy a koralové útesy, seizmicky aktívna oblasť, teplota vrchných vrstiev vody 27 – 29 °C, salinita 30,0 – 33,5 ‰, výška prílivov od 1,0 m pri pobreží Jávy do 2,1 m pri pobreží Kalimantanu. Rybolov, lov perál. Značné zásoby ropy. Hlavné prístavy: Banjarmasin (Kalimantan), Makassar (Sulawesi), Jakarta, Surabaja a Semarang (Jáva).

jávsky jazyk

jávsky jazyk, jávčina, jávsky basa Jawa, basa Jawi — západoindonézsky jazyk patriaci do malajskej podskupiny západoaustronézskej vetvy austronézskej jazykovej rodiny (→ malajsko-polynézske jazyky). Počtom asi 90 mil. hovoriacich zahŕňa okolo 70 % obyvateľstva Jávy a 40 % obyvateľstva Indonézie (status úradného jazyka v Indonézii nemá; v provinciách Jawa Timur, Jawa Tengah a na zvláštnom území Yogyakarta, ktoré majú najvyšší podiel etnických Jávanov, má status regionálneho jazyka – bahasa daerah). V rámci jazykov sveta sa jávsky jazyk z hľadiska počtu používateľov zaraďuje na 12. miesto. Používa sa najmä v strednej a vo východnej Jáve, ako aj na úzkom území pozdĺž severného pobrežia západnej Jávy okrem oblasti okolo Jakarty. Strediskami jávskej kultúry a jávskeho jazyka sú dve stredojávske mestá – Yogyakarta a Surakarta. Jávsky jazyk má dlhú históriu a bohatú literárnu tradíciu (→ jávska literatúra). Z hľadiska vývoja sa rozlišuje stará jávčina (kawi; jazyk najstarších literárnych pamiatok so silným vplyvom sanskritu; asi do 1400), stredná jávčina (1400 – 1700) a nová jávčina, ktorou sa hovorí a píše od začiatku 18. stor. v podstate až dodnes (jej základom je nárečie mesta Surakarta). Po islamizácii Jávy sa do jávskeho jazyka dostali arabské slová a neskôr s príchodom Európanov i početné slová z holandčiny, prípadne z iných európskych jazykov. Súčasný jávsky jazyk preberá niektoré moderné výrazy z indonézštiny a, naopak, indonézština preberá výrazy z jávskeho jazyka. Existujú v ňom tri hlavné zdvorilostné štýly (odlišné spôsoby reči, nie jazyky) založené na princípe s kým sa hovorí a o kom sa hovorí: krama (aj kromo; vysoký), madya (stredný) a ngoko (nízky). Najčastejšie sa používajú krama a ngoko. Výber štýlu závisí od sociálneho postavenia, stupňa príbuznosti a veku partnerov v rozhovore. Každý štýl má vlastný charakteristický súbor slovnej zásoby. Mladšie osoby v styku so staršími, deti v styku s rodičmi a služobne podriadení v styku s nadriadeným používajú štýl krama, staršie osoby v styku s mladšími, dlhodobí priatelia a mladí ľudia medzi sebou štýl ngoko, madya sa často používa v styku s neznámymi. Stupeň zdvorilosti sa vo všetkých štýloch vyjadruje prevažne lexikálne, morfologické rozdiely sú nepatrné. Okrem uvedených štýlov existuje aj najzdvorilejší štýl krama inggil (aj kromo inggil) charakteristický určitým konštantným počtom lexikálnych jednotiek, ktoré treba použiť v rozhovore s veľmi váženými osobami alebo v rozhovore o nich. Jávsky jazyk sa tradične zapisoval písmom kawi odvodeným pravdepodobne od juhoindického písma grantha. Po islamizácii sa od 14. stor. v obmedzenom rozsahu používalo aj arabské písmo. V 17. stor. sa z písma kawi vyvinula jávska slabičná abeceda čarakan (hanacaraka, carakan), ktorá sa však v súčasnosti používa už len výnimočne (napr. ako dekorácia na vývesných štítoch niektorých obchodov alebo inštitúcií). Od začiatku 20. stor. sa jávsky jazyk zapisuje latinkou.

Javúchulan, Begdzín

Javúchulan, Begdzín, 15. 3. 1929 sum (okres) Džavchlant, Zavchanský ajmak (kraj) – 17. 2. 1982 Ulanbátar — mongolský básnik a prekladateľ. Písať začal v 50. rokoch 20. stor. najmä lyriku s prírodnou a občianskou tematikou. Autor básnických zbierok Pod klenbou azúrového neba (Cencher mandlyn tenger dor, 1954), Pod striebornou lunou (Möngön sarny dor, 1955), Rolničky striebornej uzdy (Möngön chazaaryn čimee, 1961), Tŕstie na Čiernom jazere (Char us nuuryn šagšuurga, 1965), Luna nocujúca v stepi (Cheer chonoson sar, 1965), Kozorožec (Techijn zogsool, 1970) a Strieborné ráno jesene (Namryn möngön öglöö, 1977). R. 1981 vyšiel v slovenčine v preklade Rudolfa Čižmárika a Jiřího Šímu výber z jeho veršov Tulské lesy a 1974 v češtine v preklade Václava Daňka a Jiřího Šímu výber Hvězdy v poušti.

Javorianska hornatina

Javorianska hornatina — geomorfologický podcelok juhových. časti Javoria. Chrbty sú vo výškach 700 – 1 000 m n. m., najvyšší vrch Javorie, 1 044 m n. m. Územie budované pyroxénickými andezitmi a ich pyroklastikami je súčasťou rozrušeného stratovulkánu. Monotónny reliéf spestrujú vypreparované žilné telesá a lávové prúdy bralného charakteru. Pôvodná lesná krajina silno pozmenená antropogénnou činnosťou má dnes poľnohospodársku a lesohospodársku funkciu (lesy, lúky, pasienky, orná pôda). Rozptýlené osídlenie.

Jávania

Jávania

1. vlastným menom Wong Jawa, Tiyang Jawi — národnosť tvoriaca väčšinu obyvateľstva Indonézie (42 %, 2010). Na Jáve tvoria asi 70 % obyvateľstva (žijú najmä v strede a na východe ostrova). Okrem toho žijú i na Sumatre, Kalimantane a Sulawesi, menšie skupiny v celej Indonézii (spolu asi 80 mil.), mimo Indonézie aj v Suriname, Singapure, Holandsku, Saudskej Arábii, vo Východnom Timore, v Austrálii, Novej Kaledónii a Malajzii. Predkovia Jávanov začali prichádzať na ostrov pravdepodobne 2000 pred n. l. z kontinentálnej časti juhových. Ázie a od začiatku n. l. boli pod silným kultúrnym vplyvom Indie. Na ostrove vytvorili niekoľko významných štátnych útvarov (spočiatku buddhistických, od 2. polovice 15. stor. moslimských), od začiatku 17. stor. bolo ich územie prevažne pod holandským vplyvom (až do 1945; → Jáva). Jávania sa zaoberajú prevažne poľnohospodárstvom (hlavnou plodinou je ryža), chovom domácich zvierat (byvoly, kozy, hydina), významný je aj rybolov. Vysokú úroveň majú tradičné remeslá (zhotovovanie a farbenie textílií, → batik, výroba keramiky, striebrotepectvo, rezbárstvo, garbiarstvo a i.), výtvarné umenie a architektúra (→ indonézska architektúra, → indonézske výtvarné umenie), divadlo (→ indonézske divadlo, → tieňové divadlo wayang kulit), tanec, hudba (→ indonézska hudba) i literatúra (→ jávska literatúra). Dominantným náboženstvom je sunnitský islam (jeho vyznávači sa delia na ortodoxnú vetvu santri – najmä obchodníci a remeselníci, a ľudovú vetvu abangan – dedinské obyvateľstvo; → indonézske náboženstvá), časť Jávanov vyznáva kresťanstvo. Jávania hovoria jávskym jazykom (jávčinou), väčšina z nich je však dvojjazyčná (okrem materčiny ovláda aj indonézštinu);

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Jávy, ktoré tvoria tri hlavné národnosti, a to vlastní Jávania (význam 1), Sunďania (žijú najmä na západe ostrova) a Madurčania (na východe ostrova), dve malé etniká Tenggeri a Badujovia, ďalej Betawiovia, ako aj prisťahovalci z rozličných častí Indonézie žijúci najmä v oblasti Jakarty a i. veľkých miest. Tenggeri bývajú vyčleňovaní aj ako osobitá etnografická skupina Jávanov, pretože hovoria dialektom jávčiny, žijú však oddelene od vlastných Jávanov vo východnej časti ostrova a nevyznávajú islam, ale zmes animizmu, buddhizmu a hinduizmu. Badujovia bývajú vyčleňovaní ako osobitá etnografická skupina Sunďanov, pretože hovoria archaickým dialektom sundčiny, žijú však vo vnútrozemí v horských oblastiach na západe ostrova a vyznávajú zmes animizmu, buddhizmu a hinduizmu, sami sa však považujú za buddhistov. Betawiovia, pôvodné obyvateľstvo Jakarty (ich pomenovanie je odvodené od historického názvu Jakarty Batavia), sú potomkami rôznych etník žijúcich v 17. stor. v oblasti súčasnej Jakarty, hovoria jakartskou indonézštinou/malajčinou nazývanou aj betawijský jazyk a vyznávajú najmä islam. Spoločným interetnickým komunikačným jazykom všetkých Jávanov je indonézština.

Jáva

Jáva, Jawa, do 1972 Djawa — ostrov v Malajskom súostroví v skupine Veľké Sundy patriaci Indonézii, tiahnuci sa takmer rovnobežkovým smerom; dĺžka 1 050 km, šírka 70 – 200 km, rozloha 129 307 km2, 145,013 mil. obyvateľov (2015), najväčším mestom a strediskom je hlavné mesto Indonézie Jakarta. Na západe je Sundským prielivom oddelený od Sumatry, na východe úžinou Bali od Bali, na severe je obmývaný Jávskym morom, na juhu Indickým oceánom. Pobrežie na juhu je strmé a skalnaté, na severe nížinné a močaristé, vo vnútrozemí horské masívy (priemerná výška 1 500 – 1 700 m n. m.) oddelené tektonickými depresiami. Predstavuje jedno zo sopečne a seizmicky najaktívnejších území na svete (súčasť tzv. ohnivého prstenca; → cirkumpacifický zemetrasný pás), asi 20 činných a okolo 100 vyhasnutých sopiek. Najvyššími sopkami Jávy sú Semeru, 3 676 m n. m., a Slamet, 3 428 m n. m., najaktívnejšou sopkou Jávy a celej Indonézie je Merapi, 2 968 m n. m. Tropické, extrémne vlhké podnebie, priemerné mesačné teploty na nížinách 25 – 26 °C, v horských oblastiach menej ako 10 °C, priemerný ročný úhrn zrážok na nížinách od 1 500 mm na východe do 2 000 mm na západe, v horských oblastiach 2 500 – 4 000 mm, obdobie dažďov od októbra do mája. Krátke vodnaté rieky s prudkým spádom sú využívané energeticky a na zavlažovanie, najväčšie sú Solo, Brantas a Tarum. V záp. časti Jávy vlhké vždyzelené rovníkové lesy, nad 1 500 m n. m. vždyzelené horské lesy, nad 2 200 m n. m. zakrpatené stromy a kríky, v najsuchších oblastiach savany, na pobreží mangrovy. Nerastné suroviny: ropa, rudy zlata a mangánu, fosfáty, síra, soli. Hospodársky najvyspelejší ostrov Indonézie, viac ako dve tretiny povrchu zaberá poľnohospodárska pôda (30 % je zavlažovaných) sústredená najmä v nížinných oblastiach. Najvýznamnejšími poľnohospodárskymi plodinami sú ryža (pestovaná na terasovaných poliach), kukurica, maniok, podzemnica olejná, sója a bataty, ďalej plodiny, ktorých produkty sa významnou mierou podieľajú na exporte, ako čajovník, kávovník (prvý indonézsky ostrov, kde sa kávovník začal pestovať, a to už 1699; producent svetoznámej kávy Kopi Luwak, tzv. cibetkovej kávy, ktorá svoju lahodnú chuť získava prechodom kávových zŕn tráviacim traktom cibetky ázijskej), tabak, kaučukovník, chinínovník (z Jávy pochádza väčšina produkcie chinínu na svete), cukrová trstina, kokosovník a vzácne dreviny, ďalej pestovanie sezamu, zeleniny, ovocia (mango, durian zapáchavý, citrusy, banány a i.). Chov dobytka (najmä byvolov ako ťažnej sily); rybolov; lesníctvo. Priemysel petrochemický, potravinársky (cukrovarnícky, olejársky), tabakový, textilný, gumársky, automobilový, obuvnícky, papiernický, cementársky; tradičné remeslá (batik, rezbárstvo, výroba bižutérie). Priemyselné strediská: Jakarta, Surabaja, Semarang, Bandung, Yogyakarta, Malang. Dobre vybudovaná dopravná sieť, hlavné námorné prístavy: Tanjung Priok (subdištrikt Jakarty), Surabaja, Semarang. Turistická oblasť medzinárodného významu s množstvom historických pamiatok. Najhustejšie zaľudnený ostrov a jedna z najhustejšie zaľudnených oblastí na svete (1 122 obyvateľov/km2), je tam sústredených 57 % populácie Indonézie, väčšina obyvateľov žije na vidieku.

Územie Jávy bolo osídlené už v prehistorickom období (približne pred 1,8 mil. – 1,6 mil. rokov; lokality Mojokerto; Sangiran, 1996 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Trinil; Ngandong; Sambungmachan). Asi 2000 pred n. l. začali cez Taiwan a Filipíny prichádzať na Jávu prví Austronézania (dnes tvoria väčšinu populácie Indonézie), ktorí tam priniesli poľnohospodárstvo (najmä pestovanie ryže). Od začiatku formovania štátnych útvarov patrila Jáva spolu so Sumatrou k najvýznamnejším mocenským, politickým a kultúrnym centrám Indonézie; boli tam vybudované sakrálne stavby: buddhistické chrámy Kalasan (778) a Borobudur (8. alebo začiatok 9. stor.; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ako aj hinduistický chrámový komplex Prambanan (okolo 850; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), vznikol tam starojávsky epos Arjunov sobáš (Arjunawiwaha, asi 1030). Prvým štátnym útvarom v záp. časti Jávy bolo kráľovstvo Taruma (Tarumanagara, 5. – 7. stor.), v str. časti sa sformovalo kráľovstvo Kalingga (6. – 7. stor.) a neskôr hinduistické kráľovstvo Mataram (8. – 11. stor.; význam 1). R. 1222 vzniklo na vých. Jáve kráľovstvo Singhasari, ktoré dočasne ovládlo aj sumatrianske kráľovstvo Melayu, a 1293 bolo založené najvýznamnejšie indonézske kráľovstvo Majapahit, ktoré zahŕňalo str. a vých. Jávu, Maduru a pobrežie Kalimantanu, neskôr aj Sumatru, Bali, Lombok a oblasť Filipín i Malajzie; zaniklo približne 1514 – 27. Od 2. polovice 15. stor. bola Jáva islamizovaná, 1481 tam vznikol prvý jávsky sultanát Demak a v 2. polovice 16. stor. islamské kráľovstvo Mataram (význam 2). Kolonizácia Jávy sa začala koncom 16. stor., keď tam prišli Portugalčania, zakrátko ich však vytlačili Holanďania. R. 1602 bola založená holandská Východoindická spoločnosť (→ východoindické spoločnosti), ktorá získala výlučné právo na spravovanie už jestvujúcich a zriaďovanie nových holandských obchodných faktórií. R. 1619 založil neskorší jávsky guvernér J. P. Coen na mieste staršieho sídla pevnosť, ktorú nazval Batavia a ktorá sa stala hlavným mestom Jávy (dnes Jakarta). Holanďania využili rozpory a boje o moc vnútri jestvujúcich jávskych štátnych útvarov i medzi nimi a v 17. stor. dostali Jávu pod svoj vplyv. Po zániku holandskej Východoindickej spoločnosti (1798) sa dostala pod správu holandskej vlády, nakrátko (1811 – 16) ju ovládli Briti (tzv. britské interregnum). R. 1816 bola vrátená Holanďanom. Úsilie Holanďanov o podlomenie moci jávskej šľachty viedlo 1825 – 30 k tzv. jávskej vojne, k povstaniu proti kolonialistickej nadvláde vedenému princom Diponegorom, ktoré prerástlo do sv. vojny (džihádu) proti nemoslimským Európanom. Po jeho porážke zaviedli Holanďania okrem iných opatrení aj systém núteného pestovania kultúr (tzv. kultivačný systém, cultuurstelsel, fungoval 1830 – 70), napr. kávovníka a cukrovej trstiny na veľkej časti poľnohospodárskych plôch, čo vyvolávalo hladomor sprevádzaný častými nepokojmi. Nasledujúce obdobie, ktoré bolo poznačené zosilnením národnooslobodzovacieho hnutia, vyústilo do vytvorenia jednotného indonézskeho národa (→ Indonézania; → Indonézia, Dejiny) a spoločného indonézskeho jazyka (od 1945 úradný jazyk v Indonézii), ktorý je popri štyroch používaných hlavných jazykoch (jakartská indonézština, jávčina, sundčina, madurčina) jazykom interetnickej komunikácie jávskeho obyvateľstva (→ Jávania, význam 2).

jatočná výťažnosť

jatočná výťažnosť — percentuálny podiel hmotnosti jatočne opracovaného tela zabitého zvieraťa v teplom stave z hmotnosti živého zvieraťa pred zabitím. Spôsob jatočného opracovania závisí od druhu zvierat a určujú ho príslušné normy.

Pri hovädzom dobytku sa do hmotnosti jatočne opracovaného tela počítajú dve jatočné polovice, resp. štyri štvrte bez kože, hlavy, nôh, miechy, orgánov brušnej, hrudnej a panvovej dutiny vybratých aj s prirasteným lojom, bez pohlavných orgánov, obličiek a obličkového a panvového loja, ak ide o býky, mladé býky a voly bez mieškového loja, ak ide o samice bez vemena a prirasteného vemenného loja, ďalej bez blanitej a mäsitej časti bránice, podkožného loja nad vrchným šálom, bez chvosta a krčnej cievy vybratej aj s prirasteným lojom, pri ošípaných dve polovičky s hlavou, bez obličkového tuku, orgánov panvovej, hrudnej a brušnej dutiny vybratých aj s prirasteným tukom, ďalej bez jazyka, štetín, paznechtov, pohlavných orgánov, obličiek, bránice a chvosta, pri hydine vypitvané telo s použiteľnými časťami (drobkami; → droby ).

Jatov

Jatov — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji v sev. časti Podunajskej roviny pri jej styku s Podunajskou pahorkatinou na ľavom brehu Cabajského potoka, 119 m n. m.; 751 obyvateľov (2018); miestne časti: Dolný Jatov, Kendereš, Malý Jatov. Záp. časť územia leží v odvodňovanej zníženine, v jej vých. časti sú vyššie terasy. Územie je odlesnené.

Obec vznikla 1951 odčlenením osád Dolný Jatov, Malý Jatov, Čierny vŕšok a Kendereš od obce Tvrdošovce. Historická obec na území chotára dnešnej obce Jatov existovala už v 13. stor. (spolu s ďalšími osadami), písomne doložená 1236 a 1295 ako Itou, 1379 Jatho, 1412 Jathow, 1527 Jatho, 1664 Jato, 1788 Jató, 1808 Jatow, Jatowce. V 14. stor. patrila šľachtickému rodu Farkašovcov, od 1464 Nehézovcom, od 1524 Zápoľskovcom, 1530 ju získal Alexej Turzo a Turzovci ju vlastnili do polovice 17. stor., po nich až do začiatku 20. stor. patrila Esterháziovcom. R. 1664 bola poplatná Turkom, 1841 je tam doložená škola. R. 1938 – 45 bola obec súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: územie dnešnej obce bolo osídlené v eneolite (badenská kultúra), v staršej bronzovej dobe (maďarovská kultúra), laténskej a rímskej dobe a v ranom i vo vrcholnom stredoveku. V chotári obce sa nachádza birituálne keltské pohrebisko a na viacerých polohách kostrové pohrebiská z 9. – 13. stor. V okolí bývalého poľnohospodárskeho družstva bolo nájdených 15 stredovekých obilnicových zásobníc so zvyškami zuhoľnateného obilia. Stavebné pamiatky: baroková Kaplnka sv. Vendelína (centrála oválneho pôdorysu postavená okolo 1752 – 53 ako šľachtická pohrebná kaplnka, približne od 1760 využívaná ako rímskokatolícky kostol, zrekonštruovaná 1958), klasicistická kúria (začiatok 19. stor., opravovaná v 20. stor.).

jatočné zvieratá

jatočné zvieratá — hospodárske zvieratá rôznych druhov a plemien určené na jatočné účely (usmrtenie); zvieratá chované a vykrmované na produkciu mäsa (mäsové plemená hovädzieho dobytka, ošípaných a i.), ako aj z chovu vyradené plemenné zvieratá a úžitkové zvieratá chované na produkciu živočíšnych výrobkov (mlieka, vajec, vlny) a na prácu (napr. kone). Veľké jatočné zvieratá sú hovädzí dobytok, teľatá, domáce nepárnokopytníky, ošípané, ovce, jahňatá, kozy, kozľatá, pštrosy a iné druhy hospodárskych zvierat porovnateľné veľkosťou a hmotnosťou, malé jatočné zvieratá sú králiky, hydina a holuby. Základným ukazovateľom jatočnej hodnoty všetkých hospodárskych zvierat je jatočná výťažnosť. Jatočné zvieratá sa usmrcujú a spracúvajú na bitúnkoch (→ jatočné opracovanie zvierat a mäsa), choré a z ochorenia podozrivé zvieratá na sanitných bitúnkoch, resp. v sanitnom oddelení bitúnkov (ide o nutné zabitie).

V súčasnosti musia byť bitúnky budované a vybavené podľa noriem EÚ a ich prevádzka musí byť taká, aby ušetrila jatočné zvieratá akéhokoľvek vzrušenia, bolesti alebo utrpenia. Jatočné zvieratá musia byť po príchode na bitúnok zabité bez zbytočného odkladu. Ak je to potrebné z dôvodu pohody zvierat, musí sa im poskytnúť čas na odpočinok pred zabitím (prevádzkovatelia bitúnkov musia zabezpečiť pre jatočné zvieratá primerané a hygienické ustajnenie tak, aby sa zachovala ich pohoda a uľahčila veterinárna prehliadka pred zabitím). Za dobré podmienky jatočných zvierat počas procesu usmrcovania, za uplatňovanie štandardných pracovných postupov, ako aj za vymenúvanie inšpektorov ochrany zvierat sú zodpovední prevádzkovatelia bitúnkov. Personál, ktorý zaobchádza so zvieratami alebo ich zabíja, musí mať osvedčenie o spôsobilosti. Prevádzkovatelia bitúnkov musia oznámiť príslušnej regionálnej veterinárnej a potravinovej správe dátum a čas zabíjania a počet zvierat tak, aby úradný veterinárny lekár mohol vykonať zdravotnú prehliadku jatočných zvierat na farme alebo na bitúnku pred zabitím (ante mortem) a na bitúnku po zabití (post mortem). Pri vyšetrovaní pred zabitím zisťuje, či zvieratá netrpia chorobou prenosnou na človeka a na zvieratá alebo či sa pri nich neprejavujú príznaky takejto choroby, resp. príznaky choroby, ktoré by mohli spôsobiť nepožívateľnosť mäsa, ako aj to, či zvieratá nie sú unavené, rozrušené alebo poranené. Zdravotná prehliadka po zabití zahŕňa vizuálnu prehliadku zabitého zvieraťa, prehmatanie niektorých orgánov, najmä pľúc, pečene, sleziny, maternice, vemena a jazyka, narezanie orgánov a lymfatických uzlín, vyšetrenie odchýlok konzistencie, farby, pachu a chuti (podľa potreby), a, ak je to potrebné, aj laboratórne testy. Veterinárna prehliadka sa vykonáva podľa nariadenia EÚ a smerníc Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR.

jatočné opracovanie zvierat a mäsa

jatočné opracovanie zvierat a mäsa — súbor technologických postupov využívaných pri opracovaní jatočných zvierat a mäsa. Pozostáva z troch základných výrobných fáz. Prvá zahŕňa usmrtenie (porážku) zvierat, ktorého súčasťou je omráčenie a vykrvenie, s následnou úpravou tiel jatočných zvierat na ďalšie spracovanie (vonkajšie opracovanie, pitvanie, rozhrudnenie, polenie); jej neoddeliteľnou súčasťou je aj dôkladná veterinárna prehliadka zvieraťa a chladiarenské uskladnenie (mäso je skladované v chladiacich komorách a tuneloch), počas ktorého dochádza k potrebným posmrtným zmenám (→ zrenie mäsa). Druhou výrobnou fázou je rozrábka mäsa, treťou mäsová výroba, t. j. spracovanie mäsa a iných požívateľných častí jatočných zvierat s prísadami a pochutinami na rôzne druhy varených, údených, solených, pečených a sterilizovaných mäsových výrobkov (zahŕňa rozličné výrobné operácie a postupy, napr. mletie, solenie, miešanie a tepelné opracovanie výrobkov).

Z jatočných zvierat sa získavajú aj významné vedľajšie produkty, napr. tuk, krv, vnútornosti, koža, rohovina a technické kosti.

jatky

jatky

1. v súčasnosti menej používaný termín na označenie špecializovaného zariadenia na usmrcovanie a jatočné opracovanie zvierat (ich mäso je určené na ľudskú spotrebu; → jatočné zvieratá, → jatočné opracovanie zvierat a mäsa), ktoré má osvedčenie orgánu veterinárnej správy (→ Štátna veterinárna a potravinová správa SR); → bitúnok;

2. prenesene hromadné vraždenie ľudí (→ prešovské jatky).

JAS Bardejov

JAS Bardejov — bývalý slovenský podnik na výrobu obuvi. Založený 1957 v Bardejove ako súčasť Závodov 29. augusta v Partizánskom (ZDA), od 1973 samostatný národný podnik JAS Bardejov. V období najväčšieho rozmachu (1973 – 75) zamestnával viac ako 5 tis. pracovníkov a vyrábal okolo 8 mil. párov obuvi určenej na domáci trh, ako aj na export do vyše 30 štátov, najväčšími odberateľmi boli ZSSR, NDR, Spojené kráľovstvo a USA. R. 1994 bol pretransformovaný na JAS, a. s. (1998 ukončenie výroby), 1999 – 2010 sa výrobou obuvi zaoberala spoločnosť JAS-EXPORT, a. s., v Bardejove, v súčasnosti (2018) pokračuje vo výrobe pod značkou JAS napr. firma JAS-EXPORT Sobrance, spol. s r. o. (založená 2000).

jasenec biely

jasenec biely, Dictamnus albus — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď rutovité. Trváca, okolo 100 – 120 cm vysoká bylina s výraznou aromatickou citrónovou vôňou, ktorú vydávajú nápadné čierne žliazky na stonke, kvetných stopkách a kalichoch; aromatické látky sú na intenzívnom slnečnom svetle ľahko horľavé a citlivým osobám môžu pri priamom kontakte s kožou a pri následnom oslnení spôsobiť alergické reakcie prejavujúce sa vyrážkami. Má nepárnoperovité listy, biele, ružové až purpurové, okolo 2 – 3 cm dlhé kvety usporiadané v dekoratívnych strapcovitých súkvetiach s nápadným tmavším žilkovaním a von vyhnutými, 3 – 3,5 cm dlhými tyčinkami, plod mechúrikovitá tobolka s lesklými čiernymi semenami. Liečivá rastlina, napr. vodný výluh z kvetov sa používa na zvýšenie zrážanlivosti krvi, vňaťová droga pôsobí močopudne a zlepšuje trávenie a koreňová droga má tonizačný efekt. Zvyčajne sa pestuje v záhradách ako okrasná trvalka.

Jasenianska dolina

Jasenianska dolina — dolina na juž. strane Nízkych Tatier; dĺžka 15 km. Je prevažne erózna, vo vrchnej časti so stopami zaľadnenia. Preteká ňou Jaseniansky potok (pravostranný prítok Hrona; dĺžka 18 km). Väčšinou zalesnené územie, cenné sú smrečiny pralesovitého charakteru.

Jasenica

Jasenica — obec v okrese Považská Bystrica v Trenčianskom kraji na okraji Javorníkov v doline vodného toku Papradnianka, 311 m n. m.; 1 110 obyvateľov (2018). Pahorkatinné až vrchovinné územie s prienikom bradlových vápencov je značne odlesnené, len na strmších svahoch pokryté lesom. Obec vznikla 1924 pod názvom Jesenica zlúčením obcí Veľká Jesenica a Malá Jesenica, 1946 premenovaná na Jasenicu. Veľká Jesenica (písomne doložená 1269 ako Jezencha, 1271 Jezenche, 1318 Jestencha, 1332, 1337 Jatensia, Jasencia, 1366 Jezanche, 1375 Jezyniche, 1394 Jezenche, 1414 Jessenycza, 1462 Jezenyche, 1465 Jezenyche, 1466 Yezenyche, 1472 Hezhenycz, 1476 Jezenycze, 1479 Yesenycz, 1487 Jezenicz, 1494 Jezenyche, 1495 Gyezzenycz, 1496 Jesthenycz, 1497 Jesenycz, Jezenicze, 1498 Jezeniche, 1502 Jezenycze, 1503 Jessenycza, 1504 Jezenycza, Jessenycze, 1505 Jeznycz, 1506 Jezenycza, 1507 Jezenycze, Jezennycha, 1508 Kys Jezenycza, 1510 Jezenycze, 1516 Jezenycza, Jessenycza, Jezenycza, 1518 Jezenyche, Jezenycha, 1519 Jezennycze, 1522 Jezenycza, Jezenyche, 1525 Jesenicze, Jezenycza, 1526 Jezenycze, 1584 Gezzeniicze, 1586 Jeszenicze, 1625 Jesenica, 1712 Jeszenicze, 1773 Nagy-Jeszenicz, Welka Jesenica, 1786 Nagy-Jeszenitz, Sunyog-Jeszenitz, 1808 Nagy-Jeszenicz, Szunyog-Jeszenicz, Welké Jesenice, 1863 – 1902 Nagyjeszenic, 1907 – 13 Nagyjeszence, 1920 – 24 Veľká Jesenica) bola pôvodne majetkom nitrianskeho arcibiskupa a neskôr patrila panstvu Bytča. Malá Jesenica (písomne doložená 1568 ako Kys Jeszenieze, 1773 Kis-Jeszenicz, Mala Jesenica, 1786 Kisch-Jeszenitz, 1808 Kis-Jeszenicza, Malé Jesenice, 1863 – 1902 Kisjeszenic, 1907 – 13 Kisjeszence, 1920 – 24 Malá Jesenica) vznikla vyčlenením z chotára Veľkej Jesenice, patrila zemianskej rodine Sunekovcov. Obyvatelia obidvoch obcí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: možné osídlenie z praveku, výšinné opevnené sídlisko z bronzovej doby v polohe Hradište, popolnicové pohrebisko lužickej kultúry z mladšej bronzovej doby, osídlenie z laténskej doby a hrádok z laténsko-rímskej doby. Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1781, na mieste staršieho z 13. stor.), neskororenesančný kaštieľ (1618, zrekonštruovaný 2004 – 05, dnes sídlo prírodovedných expozícií Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici).

Jasenie

Jasenie — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji na rozhraní Nízkych Tatier a Horehronského podolia, 507 m n. m.; 1 176 obyvateľov (2018). Hornatinné, miestami vrchovinné územie je odlesnené len na juhu, ostatnú časť pokrýva prevažne smrekový les. V katastri zasahujúcom do Národného parku Nízke Tatry sú národné prírodné rezervácie Pod Latiborskou hoľou a Skalka.

Obec písomne doložená 1424 ako Jechene, 1441 Gesen, 1455 Jezen, 1465 Jassena, 1512 Jesene, 1663 Jeszenie, 1773 Jeszenye, 1786 Jeszenye, Jeszenow, 1808 Jeszenye, Jaseň, Jesení, 1863 Jaszena és Kramlistja, 1873 – 82 Jaszena, 1888 – 1913 Jecenye, 1920 Jasená, Jasenie, 1927 Jasenie. R. 1424 sa spomína ako banská osada, patrila ľupčianskemu hradnému panstvu, neskôr banskej komore. V 16. stor. sa v obci ťažili drahé kovy a antimónová ruda, v 17. – 19. stor. železná ruda, v prevádzke bol železiarsky hámor. V 18. stor. vznikla v chotári obce osada Kramlište (doložená 1863 ako Jaszena és Kramlistja, 1873 Krámlistje, 1877 – 82 Kramlistja), ktorá sa medzi 1863 – 82 vyčlenila ako samostatná obec; do 1904 tam pracovala skláreň na výrobu tabuľového skla. Obyvatelia sa zaoberali povozníctvom a chovom oviec, v 19. a 20. stor. bolo v obci rozšírené čipkárstvo. R. 1923 – 25 tam bola vybudovaná elektráreň. Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej (1765, upravovaný v 19. a koncom 20. stor.), baroková zvonica (1. polovica 18. stor.), na cintoríne rímskokatolícka Kaplnka povýšenia Sv. kríža (1833 – 35), viaceré pamiatky ľudového staviteľstva (obytné zrubové i murované domy z 19. stor., tradičná kováčska vyhňa z 1830), v Lomnistej doline pamätníky a pamätné miesta bojov SNP (napr. bunkre, v ktorých sa počas 2. svetovej vojny zdržiavali partizáni).

Jasenov

Jasenov — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v sev. výbežku Vihorlatských vrchov na ich prechode do Beskydského predhoria, 135 m n. m.; 1 199 obyvateľov (2018). V katastri sa nachádzajú prírodná rezervácia Jasenovská bučina (vyhlásená 1993, rozloha 21,5 ha) zriadená na ochranu lesných komplexov na karbonátových horninách a časť národnej prírodnej rezervácie Humenský Sokol. Obec písomne doložená 1317 ako Ieszenö, 1548 Jesenew, 1567 Jezeneu, 1582 Iezenö, 1610 Jezenieö, 1623 Jezeneő, 1690 Jaszeno, 1700 Jeszenyő, 1808 Jeszenő, Jesenow, 1863 – 1902 Jeszenő, 1907 – 13 Várjeszenő, 1920 – 71, 1990 Jasenov. R. 1971 – 90 bola pričlenená k mestu Humenné. Pôvodne patrila Petrovi Petenovi, ktorý dal nad obcou vybudovať hrad Jasenov, od 1. polovice 14. stor. spolu s hradom Drugetovcom ako súčasť panstiev Brekov a Jasenov, od prelomu 14. a 15. stor. panstvu Humenné, v 18. stor. Van Dernathovcom, v 19. stor. Andrášiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy z neolitu, sídlisko z neskorej bronzovej doby, osídlenie z raného až vrcholného stredoveku (10. – 12. stor.). Stavebné pamiatky: zrúcanina hradu Jasenov (nazývaný aj Jasenovský hrad alebo Jesenov, založený pravdepodobne okolo pol. 13. stor. alebo na prelome 13. a 14. stor., písomne doložený 1322, v 14. stor. rozšírený, na prelome 15. a 16. stor. prebudované a zosilnené opevnenie, v polovici 16. stor. opevnenie znova zosilnené baštami, začiatkom 17. stor. po celom obvode vybudované hviezdicové bastiónové opevnenie, 1644 deštruovaný vojskami Juraja I. Rákociho a opustený, čiastočne zakonzervovaný koncom 19. – začiatkom 20. stor.), neskororenesančný rímskokatolícky Kostol sv. Martina (okolo 1600, v 18. stor. barokovo upravený, obnovený 1884, zreštaurovaný 1924, upravený začiatkom 21. stor.).