Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 180 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Jao

Jao, Yao — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Osaka v aglomerácii Osaky; 267-tis. obyvateľov (2018). Priemysel hutnícky, textilný (najmä bavlnársky), strojársky, (výroba textilných strojov a i.), chemický (výroba farieb, tukov, lakov a pigmentov), potravinársky. Cestný a železničný uzol, letislo.

Japan

Japan — anglický a nemecký názov Japonska.

japan

japan [vl. m.] —

1. aj waši (wa = jap., ši = papier) — v širšom význame označenie všetkých kvalitných, tradičným japonským spôsobom vyrábaných ručných papierov, v užšom význame hodnotný papier vyrábaný od 7. stor. v Japonsku tradičnými technológiami zo stoniek rastlín kózo (brusonécia papierová), gampi (Wikstroemia canescens), micumata (edgevortia papierová) a i. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou a ľahkosťou, je vláknitý, pomerne savý, tenký, jemný, trvanlivý, nebielený a glejovaný ryžovým odvarom. Jeho použitie je široké, odvíja sa od vlastností konkrétneho typu, napr. papier gampi, ktorý je vodovzdorný, farbostály a nenapáda ho hmyz, sa používa na vzácne dokumenty a knihy, papier kózo sa pre svoju pevnosť osvedčil ako dverová výplň;

2. typ skleníka, ktorého základným stavebným prvkom je modul z oceľových alebo z pozinkovaných profilov s rozmermi 1,5 – 1,9 m, príp. 1,9 – 2,0 m, a s výškou hrebeňa 2,1 – 2,2 m. Podľa konštrukcie sa delia na dva základné typy: oknové skleníky s pevnou konštrukciou a rozoberateľné skleníky. Zvyčajne sú nevykurované (umožňujú predĺženie vegetácie asi o 60 dní), pri vykurovaných treba počítať s vysokými stratami tepla (pre nedokonalé tesnenie okien). Japany slúžia na rýchlenie zeleniny alebo na predpestovanie priesad. Sú výhodnejšie ako pareniská, pretože mnohé pracovné operácie v nich možno mechanizovať.

Jápané

Jápané [sinhalsky], aj Jápanaja, tamilsky Jálppánam, anglicky Jaffna — prístavné mesto v sev. časti Srí Lanky na polostrove Jápané v lagúne Indického oceána, administratívne stredisko Severnej provincie; 89-tis. obyvateľov (2013, prevažne tamilské obyvateľstvo). Priemysel textilný (bavlnársky), potravinársky (o .i. spracovanie kuchynskej soli); remeslá (šperkárstvo). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, tabaku, kokosovníka a ovocných stromov). Obchodný (vývoz ovocia, bavlny, tabaku, dreva a i.) a rybársky prístav. V blízkosti saliny.

Jápané sa spomína už v historickej kronike Mahávamsa (Veľká dynastia) zo 6. stor., 1215 – 1619 hlavné mesto rovnomenného tamilského kráľovstva. R. 1619 podmanené Portugalčanmi ako posledná pozícia na ostrove Cejlón, 1658 obsadené Holandskom, 1795 – 1948 pod britskou nadvládou. Od vyhlásenia republiky Srí Lanka (1972) stupňujúce sa etnické napätie, od vypuknutia občianskej vojny (1983) až do 1995 hlavná základňa tamilskej separatistickej organizácie Tigri oslobodenia tamilského Ílamu usilujúcej sa o samostatný tamilský štát (→ Tamili, → Srí Lanka). R. 2004 mesto zasiahnuté cunami. Stavebné pamiatky: viaceré hinduistické chrámy (napr. Nallur Kandaswamy Kovil, založený pravdepodobne 948, súčasná stavba 1749), verejná knižnica (založená 1933, uchovávala bohatú zbierku tamilských kníh a historických dokumentov, počas etnických nepokojov koncom mája 1981 políciou vypálená a deštruovaná, čo bolo o. i. jedným z podnetov vypuknutia občianskej vojny; 2001 – 03 znovuvybudovaná). Viacero vysokých škôl, univerzita (1979), hinduistická vysoká škola (1890); sídlo rímskokatolíckeho biskupstva.

Japodovia

Japodovia, lat. Iapodes, aj Iapudes — pôvodne ilýrsky, od 350 pred n. l. s Keltmi zmiešaný balkánsky kmeň sídliaci v severozápadnej Ilýrii. Japodovia opakovane napádali rímske územie, v roku 29 pred n. l. ich ovládli Rimania.

Japonci

Japonci

1. vlastným menom Nihondžin, Nippondžin, oficiálny prepis Nihonjin, Nipponjin — národ tvoriaci základné obyvateľstvo Japonska (121 mil., 2016). Okrem Japonska žijú Japonci najmä v Brazílii, Kórejskej republike, USA (najmä štáty Havaj a Kalifornia), Peru, Spojenom kráľovstve, Mexiku, Singapure, Argentíne, Austrálii, Nemecku, Bolívii, Číne, Paraguaji a Thajsku. Začiatok etnogenézy Japoncov možno datovať približne do 1. tisícročia pred n. l., keď kmene, ktorých rečou už bola prajapončina, postupne prichádzali na ostrovy dnešného Japonska a vytláčali a asimilovali pôvodné obyvateľstvo. Ako etnikum sa Japonci sformovali v 8. stor. K prvým kontaktom Japoncov s Európanmi došlo v polovici 16. stor. (portugalskí moreplavci). Moderný štát vytvorili v 2. polovici 19. stor. (→ Japonsko, Dejiny). Náboženstvo: prevažujú vyznávači šintoizmu (pôvodné japonské náboženstvo) a buddhizmu, v malej miere je zastúpené kresťanstvo i viacero nových náboženských smerov (napr. sóka-gakkai, ktoré má najviac prívržencov). Ani jedno náboženstvo nie je dominantné, navzájom sa však ovplyvňujú. Mnoho Japoncov sa súčasne hlási k niekoľkým náboženstvám, najmä k šintoizmu a buddhizmu (→ japonské náboženstvá a mytológia). Japonci majú bohaté a svojrázne kultúrne tradície (často nadväzujúce na dávne vplyvy z Číny a Kórey; → čajový obrad), ktoré si udržiavajú (napr. príležitostné nosenie tradičného historického odevu, → kimono) aj napriek rýchlemu priemyslenému rozvoju a preberaniu euroamerického spôsobu života. Vynikli v mnohých oblastiach, najmä v architektúre (→ japonská architektúra), literatúre (→ japonská literatúra), vo výtvarnom umení (→ japonské výtvarné umenie, → japonský drevorez), v umeleckých remeslách (→ japonská keramika, → japonský porcelán), v špecifickej tvorbe papierových skladačiek origami, v kaligrafii (→ japonská kaligrafia), divadelníctve (→ japonské divadlo), hudbe (→ japonská hudba), tanci (→ japonský tanec), záhradníctve a aranžovaní kvetín (→ japonské záhrady, → ikebana), v tradičných japonských bojových umeniach a športoch (→ aikido, → džudo, → džú džucu, → karate, → kendo, → sumo, lukostreľba na koni jabusame a lukostreľba kjúdó nadväzujúce na bojové zručnosti samurajov) a od 20. stor. i vo vede a v technike. Väčšina Japoncov žije v mestách, menej ako štvrtina na vidieku. Najhustejšie obývané oblasti sú roviny a pobrežné nížiny. Jazyk Japoncov tvorí samostatnú jazykovú rodinu (→ japonský jazyk), zapisuje sa japonským písmom;

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Japonska bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

japonéria

japonéria [vl. m. > fr.] — vo výtvarnom umení a v umeleckých remeslách dielo zhotovené v Európe podľa japonských vzorov. Západné umenie ovplyvnené hlbším poznaním japonskej estetiky sa nazýva → japonizmus.

japonistika

japonistika [vl. m.], aj japonológia — časť orientalistiky zaoberajúca sa skúmaním japonského jazyka, literatúry, dejín a kultúry Japonska. Je orientovaná skôr filologicko-historicky a sprístupňuje japonské jazykové pramene. Do začiatočného obdobia japonistiky sa zaraďujú práce Luísa Fróisa (*1532, †1597), Joãa Rodriguesa (*okolo 1561, †1634) a Engelberta Kaempfera (*1651, †1716), významným prínosom sú aj diela Williama Georgea Astona (*1841, †1911), Ernesta Masona Satowa (*1843, †1929), Basila Halla Chamberlaina (*1850, †1935) a Jamesa Curtisa Hepburna (*1815, †1911), ktorý je autorom rozšírenej metódy transkripcie japončiny založenej na anglickej fonetike a prvého japonsko-anglického slovníka Japanese and English dictionary: with an English and Japanese index (1867). Prvé preklady z japonskej literatúry boli vydané 1847 (August Pfitzmaier, *1808, †1887). Významný bol aj výskum kultúry Ainuov, ktorému sa venovali britský misionár John Batchelor (*1854, †1944) a poľský antropológ Bronisław Piłsudski (*1866, †1918). Zakladateľom modernej japonistiky bol Karl Florenz (*1865, †1939). V období Meidži podnietilo ďalší vývoj japonistiky založenie Japonskej ázijskej spoločnosti (The Asiatic Society of Japan) 1872 v Jokohame a 1873 Nemeckej spoločnosti pre prírodnú a národopisnú vedu východnej Ázie (Deutsche Gesellschaft für Natur- und Völkerkunde Ostasiens) v Tokiu. Po 2. svetovej vojne sa japonistike venovali nemeckí vedci Oscar Benl (*1914, †1987), Horst Hammitzsch (*1909, †1991) a Wolfgang Hadamitzki (*1941) a izraelský lexikograf Jack Halpern (*1946). K významným americkým japonistom sa zaraďujú autor štvorzväzkovej antológie dejín japonskej literatúry Donald Lawrence Keene (*1922) a lexikograf Andrew Nathaniel Nelson (*1893, †1975), ktorý vydal jeden z najpoužívanejších japonských znakových slovníkov The Modern Reader’s Japanese-English Character Dictionary (1962). K významným českým japonistom patria Zdeňka Vasiljevová-Schäfflerová (*1935, †2004), Vlasta Hilská (*1909, †1968), Vlasta Winkelhöferová (*1932), Ivan Krouský (*1933, †2007), Zdenka Švarcová (*1942) a Jan Sýkora (*1961).

Na Slovensku vznikol 1960 Kabinet orientalistiky (dnes Ústav orientalistiky) SAV. R. 1961 – 2002 bol jeho riaditeľom zakladateľ slovenskej japonistiky V. Krupa, ktorý popri bohatej vedeckej a publikačnej činnosti v oblasti orientálnej jazykovedy, jazyka a kultúry Polynézie i typológie vydal aj preklady z japonskej literatúry, napr. výber z japonského folklóru Chlapec z broskyne (1969) a Japonské mýty Kodžiki (1979). K významným slovenským japonistom patrí aj Karol Kuťka (*1951), ktorý sa venuje štúdiu moderných dejín Japonska a výskumu i prekladu modernej japonskej literatúry (Hiró Onoda: Moja tridsaťročná vojna, 1981; J. Mišima: Smäd po láske, 1988). R. 1986 sa na Filozofickej fakulte UK v Bratislave po prvýkrát otvorilo štúdium japonského jazyka a 1994 zásluhou Štefana Pecha (*1958) oficiálne vznikla Katedra východoázijských štúdií, ktorá je v súčasnosti jediným akademickým pracoviskom na Slovensku, kde možno študovať japonský jazyk. K slovenským prekladateľom japonskej literatúry patria poetka Eva Lukáčová (*1965), ktorej preklady japonských básnikov (K. Abe; B. Jošimotová; Mači Tawara,*1962; Džiró Nitta, *1912, †1980) boli vydané časopisecky 1993 – 99, a Ivan Rumánek (*1967), ktorý sa špecializuje na klasickú japonskú poéziu (Kvety srdca, 2004; Japonská dráma nó, 2010). Básnik K. Strmeň preložil do slovenčiny zbierku heianskej poézie Kokinšú (1998) a Jana Šoucová (*1975) napísala učebnicu japonského zdvorilostného jazyka Sociolingvistický aspekt zdvorilej komunikácie v japončine (2004).

japonská kaligrafia

japonská kaligrafia, jap. šodó — dekoratívny zápis japonského písma, jedna z disciplín japonského umenia.

V Japonsku rovnako ako v Číne sa kaligrafia považovala za jednu z troch znalostí, ktorú by mal každý kultúrny človek ovládať (spolu s poéziou a maľbou). História japonskej kaligrafie siaha približne do 5. stor. n. l., keď Japonci prevzali čínske znakové písmo a spolu s ním aj umenie kaligrafie (→ čínska kaligrafia), ktoré sa však nepridŕžalo iba čínskych vzorov. Za najstaršie kaligrafické nápisy sa považujú nápisy na zrkadlách alebo nápisy vytesané do kameňa. V 6. stor. sa s príchodom buddhizmu a konfucianizmu dostalo do Japonska viac podôb čínskeho písma. Najstarším známym rukou písaným textom je komentár k Lotosovej sútre, o ktorom sa traduje, že ho napísal princ Šótoku (Šótoku taiši). Od konca 7. a v priebehu 8. stor. si Japonci osvojili čínske kaligrafické štýly tchangského obdobia (618 – 907) a v Nare bol dokonca zriadený úrad na odpisovanie sútier. Na začiatku obdobia Heian (794 – 1185) bola japonská kaligrafia pod silným čínskym vplyvom, v duchu ktorého tvorili aj traja významní kaligrafi: mních Kúkai, cisár Saga (*786, †842) a Tačibana no Hajanari (*asi 782, †842). V priebehu 10. a 11. stor. sa zrodila japonská podoba kaligrafie wajó. Silný vplyv na vývoj japonskej kaligrafie mali zen-buddhistickí mnísi, ktorí vytvorili tzv. školu bokuseki (stopy tušu). Ďalšou významnou skupinou sa stala škola kaligrafov, ktorí boli zároveň i literátmi a básne nielen skladali, ale aj zapisovali a ilustrovali (bundžin-ga, → literátske maliarstvo).

Začiatky modernej japonskej kaligrafie siahajú do obdobia po 1868, keď sa japonskí kaligrafi opäť začali inšpirovať Čínou (starými majstrami i novšími podobami čínskej kaligrafie). Po 1945 vzniklo množstvo rôznych kaligrafických štýlov, niektorí kaligrafi dávajú prednosť minimalistickému štýlu, ktorého malý počet znakov umožňuje zdôrazniť piktografickú kvalitu a význam znakov, iní sa snažia výraznými ťahmi hrubého štetca zapôsobiť na predstavivosť diváka.

V priebehu histórie sa kaligrafické potreby na rozdiel od štýlov veľmi nezmenili, používajú sa štetce (dva základné typy — hrubý a tenký), tuš, trecí kameň, nádobka na vodu a papier (veľmi savý, najlepšie ručne vyrobený). Tuš v podobe tyčinky je uložený spolu s trecím kameňom v škatuli (obvykle z laky).

Japonská priekopa

Japonská priekopa — oceánska priekopa v severnej časti Tichého oceána severovýchodne od Japonských ostrovov v tzv. ohnivom prstenci (→ cirkumpacifický zemetrasný pás) medzi Kurilskou priekopou a Boninskou priekopou; maximálna hĺbka 10 374 m (v južnej časti). Jej vznik súvisí so subdukciou Tichooceánskej dosky s oceánskou litosférou pod kontinentálnu Eurázijskú dosku (prebiehajúca subdukcia je jednou z príčin vzniku zemetrasení a cunami v Japonsku). Hrúbka sedimentov je okolo 1,5 km. V októbri 2008 tam japonskí vedci získali unikátne zábery rýb druhu Pseudoliparis amblystomopsis žijúcich len v oceánskych priekopách Tichého oceána (prvýkrát sa podarilo spustiť kamery do hĺbky 7 700 metrov).

Japonské Alpy

Japonské Alpy, Nihon-Arupusu — pohorie v Japonsku v strednej časti ostrova Honšu skladajúce sa z troch horských pásem (Hida, Kiso, Akaiši) tiahnúcich sa v smere sever – juh, najvyšší vrch Kita-dake (súčasť štítu Širane-san v Akaiši), 3 192 m n. m. Formované počas alpínskeho geotektonického cyklu, budované najmä granitmi, pieskovcami a vápencami. Alpínsky reliéf. Značná seizmická a vulkanická činnosť. Svahy porastené bukovo-dubovými a ihličnatými lesmi. Turistická oblasť.

japonské divadlo

japonské divadlo — v užšom a najčastejšie chápanom význame tradičné divadelné formy rozvíjané v Japonsku, v širšom význame divadlo zahŕňajúce tradičné, ako aj moderné (európske) divadelné formy.

Tradičné japonské divadlo sa podobne ako grécka tragédia vyvinulo z náboženského aktu rituálnej, a tým aj psychickej očisty (čistota patrí k základným hodnotám tradičného japonského náboženstva šintoizmu), ku ktorej neskôr pristúpil ideál súladu a harmónie pravdepodobne ovplyvnený čínskym myslením. Postupne sa vytvorilo niekoľko výrazných foriem líšiacich sa formou i obsahom. K najstarším domácim scénickým prejavom, ktorých existencia sa predpokladá už pred 7. stor., patrili rituálny tanec so spevom a s hudobným sprievodom kagura (božské vystúpenie), ktorý sa dodnes zachoval v podobe zdramatizovaných úsekov šintoistickej mytológie, a archaický zdramatizovaný modlitebný tanec Okina, ktorý sa rovnako dodnes predvádza pri špeciálnych príležitostiach a vo výrezovej verzii nazývanej Sanbasó býva aj slávnostným úvodom k mladším formám japonského divadla bunraku či kabuki najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu.

Predpokladá sa, že z tanca Okina sa od 12. stor. formovali zárodky budúcej frašky kjógen a lyrickej drámy nó, pričom na ich ďalší vývoj mali vplyv aj tanečné, humorné a kaukliarske divadelné formy prevzaté v 8. stor. z ázijského kontinentu, a to bábkové predstavenia kugucu, z Číny prevzaté scénky sangaku a tzv. ľavé časti tancov bugaku a z Kórey prevzaté tzv. pravé časti tancov bugaku (→ japonský tanec). Prvotný vzťah medzi fraškou kjógen a drámou nó nie je presne preskúmaný, spočiatku pravdepodobne prevažovala humorná stránka. Predpokladá sa, že pôvodné čínske scénky sangaku postupne získavali charakter japonských žartovných scénok a už okolo roku 1000 sa označovali pozmeneným názvom sarugaku (opičie hry). Kým vystúpenia Okina sa konali vo svätyniach počas šintoistických sviatkov, sarugaku mohli byť voľnejšou ľudovou zábavou, od 12. stor. však existujú náznaky užšej spolupráce medzi týmito dvoma skupinami tanečníkov, ktorých si začali najímať aj buddhistické kláštory na tzv. šúši-sarugaku (mantrovnícke hry; vystúpenia počas buddhistických pobožností, na ktorých sa metaforou odháňania zlých duchov spodobňoval proces buddhistickej mentálnej disciplíny). Pôvodné šintoistické jadro sa tým obohacovalo o buddhistický prvok a výsledkom tohto vývoja bolo, že v 14. stor. už pojem sarugaku označoval predfázu klasického divadla nó s hlbším nábožným a vážnejším charakterom, kým vystúpenia, ktoré si zachovali humorný charakter, sa objavovali pod názvom kjógen (bláznivé slová). K vývoju nó prispeli aj dengaku (roľnícke tance) a príbehy Heike monogatari (o ničivej občianskej vojne rodov Tairovcov a Minamotovcov, ktorou sa ukončilo zlaté obdobie Heian, 794 – 1185) spievané slepými rozprávačmi (biwa-hóši) so sprievodom lutny biwa. Vystúpenia nó a kjógen sa navzájom kombinovali a v 15. stor. sa ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó (po jednej hre z každej z piatich tematických kategórií nó), pričom na úvod sa predvádzal tanec Okina a medzi jednotlivými hrami nó boli ako interlúdiá vložené odľahčujúce frašky kjógen.

V období Edo (1603 – 1868) vznikli ako nové divadelné formy bábkové divadlo bunraku a meštianske divadlo kabuki ako zábava pre bohaté meštianske vrstvy v najväčších mestách Edo, Kjóto a Osaka, lutnu biwa koncom 16. stor. nahradil šamisen. Divadelná forma bunraku (starší názov ningjó-džóruri) sa vyvinula z rozprávačských vystúpení džóruri (príbuzných vystúpeniam rozprávačov biwa-hóši) so sprievodom šamisenu, ku ktorým sa okolo 1610 pridružilo bábkoherectvo. Asi 1734 sa zaviedli zložité bábky (ningjó) vysoké približne 100 – 150 cm, obsluhované troma ľuďmi, ktorí sú prítomní na javisku a majú rozdelené úlohy. Najvýznamnejšou časťou bábky je hlava, ktorá má rozličné možnosti mimiky. Recitátor (tajú), ako aj hráč na šamisene sedia priamo na javisku.

Divadelná forma kabuki (odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; pôvodne označenie tancov a scénok so silným erotickým podtextom) sa do dnešnej podoby sformovala v priebehu 17. stor. Hry bunraku a kabuki sa delia na historické (džidaimono; veľkolepé celodňové predstavenia ponímané ako historická paralela súvekých politicko-morálnych problémov) a súveké (sewamono; kratšie aktuálne hry, v rámci ktorých sú významné hry s tematikou šindžú – samovraždy milencov); štýl týchto divadelných hier v mnohom ovplyvnil aj súčasnú japonskú samurajskú a historickú kinematografiu. Jazykom hier nó je literárna japončina z 13. stor., dnešnému divákovi ťažko zrozumiteľná. Jazyk komediálnych frašiek kjógen je bližší súčasnej japončine, keďže prvýkrát boli písomne zaznamenané až 1642 (editor Ókura Toraakira, *1597, †1662) a dovtedy sa tradovali len ústnym podaním, čím ich jazyk prirodzene kopíroval vývoj hovorovej japončiny. Jazyk hier bunraku a kabuki je zo všetkých tradičných japonských divadelných foriem najzrozumiteľnejší (písané sú jazykom starým iba dve storočia).

Všetky tradičné japonské divadelné formy sú doménou mužských hercov, ale kým v nó sa ženskosť postavy naznačuje iba symbolicky, herec v kabuki sa vyznačuje nápadným zženšteným správaním a fistulovým hlasom. V hrách všetkých žánrov nosia herci bohaté kostýmy. Najstaršie divadelné masky (nómen) sú známe z buddhistických rituálnych vystúpení gigaku a z bugaku, masku máva obvykle aj hlavná postava v nó, pre kabuki je typické svojrázne výrazné líčenie. Javisko v tradičnom japonskom divadle má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi aj so strechou. V dráme nó je takmer štvorcové, umiestnené v pravom zadnom (z pohľadu diváka) rohu sály, doľava vybieha pozdĺž zadnej steny sály premostenie (hašigakari) lemované mladými umelými borovicami a vedúce k východu do šatne, ktorý je zakrytý tkaninou v piatich buddhistických farbách. Premostenie slúži na príchod postáv a na určité vrcholné scény. Na zadnej stene javiska je maľba rozložitej starej borovice, v niektorých hrách sa môže objaviť aj jednoduchá náznaková kulisa (cukurimono) umiestnená v strede javiska.

Od konca 19. stor. (éra Meidži) sa v Japonsku vyvíjalo aj divadlo západného typu (v súčasnosti rovnako rozšírené ako tradičné divadelné formy), v rámci ktorého je od konca 20. stor. pozoruhodný ženský muzikál Takarazuka (Takarazuka Kagekidan) s hlavnou scénou v meste Takarazuka v prefektúre Hjógo.

japonské éry

japonské éry — pôvodne osobitný letopočet používaný v Japonsku, založený na idei prevzatej z Číny, podľa ktorej cisár (tennó) je pánom času, a preto musí vyhlasovať aj jednotlivé éry (cisárske éry), pri ktorých sa roky vždy začínajú počítať odznova (od ich vyhlásenia). Podnetom na vyhlásenie novej éry bola spravidla významná udalosť, nástup panovníka na trón, šťastné znamenie, ale aj prírodná pohroma alebo nešťastná udalosť. Podľa tohto pôvodného pravidla mohol jeden cisár vyhlásiť i niekoľko ér. Názov éry (nengó) bol zostavený zo sinojaponského čítania dvoch znakov vyjadrujúcich jej myšlienku a z vybraných klasických čínskych textov. Napriek tomu, že éry vyhlasovali panovníci (aby sa tak potvrdila ich platnosť), navrhovali ich zvyčajne učenci a prerokúvali vysokí šľachtici. Historicky prvou japonskou érou bola Taika (Veľká zmena) vyhlásená 645 cisárom Kótokuom (vládol 645 – 654). Éry sa systematicky začali vyhlasovať až 701 po zavedení zákonníka Taihó (Veľký poklad). R. 1868 sa pri nástupe cisára Mucuhita na trón a pri vyhlásení cisárskej éry Meidži stanovilo, že počas vlády jedného cisára môže byť éra vyhlásená iba jedenkrát, a to pri nástupe nového panovníka na trón, po jeho smrti sa jej názov stane jeho posmrtným menom (→ japonský cisár). Napriek tomu, že 1872 bol v Japonsku zavedený gregoriánsky kalendár, letopočet založený na princípe vyhlasovania cisárskych ér sa používa dodnes; v súčasnosti je to éra Heisei (Nastolenie mieru), ktorá sa podľa gregoriánskeho kalendára začala nástupom cisára Akihita na trón (7. január) a bola vyhlásená 8. januára 1989; → Japonsko, tabubľka Japonské obdobia a do nich patriace cisárske éry.

japonské mená

japonské mená — s výnimkou japonského cisára a jeho rodiny majú Japonci dve mená, a to hlavné meno (prímeno alebo rodové meno; v slovenskej terminológii zodpovedá dnešnému priezvisku) a osobné meno (v slovenskej terminológii krstné meno), pričom menosled (poradie mien) pri prepisoch do slovenčiny je dvojaký. Pri starojaponských menách sa ako prvé uvádza hlavné meno (prímeno alebo rodové meno) a za ním osobné meno, napr. Oda Nobunaga, kde Oda je rodové meno a Nobunaga osobné meno, pričom v starojaponských aristokratických menách sa osobné meno pripája k rodovému menu genitívnou príponou no (napr. Minamoto no Joritomo, t. j. Joritomo z rodu Minamotovcov). Starojaponské ženské mená nemusia byť zložené z hlavného mena a osobného mena, ale môžu byť odvodené od názvu lokality či od hodnosti blízkeho príbuzného, príp. je to umelecký pseudonym; v slovenskom prepise sa uvádzajú bez prechyľovania (poetka Izumi Šikibu). Súčasťou mena umelca mohlo byť napr. meno umeleckej školy (sochári Unkei a Tankei boli príslušníci školy Kei). Podľa slovenského princípu osobné meno a hlavné meno (resp. osobné meno a prímeno, meno a priezvisko, napr. Džun’ičiró Koizumi) sa v slovenských textoch uvádzajú až mená osôb z moderného obdobia japonských dejín (od nástupu éry Meidži, 1868), pričom pri uzatváraní manželstva sa manželský pár dohodne na používaní spoločného priezviska, zvyčajne priezviska muža.

Japonské more

Japonské more — polouzavreté more Tichého oceána v jeho severozápadnej časti medzi východným pobrežím Ázie a ostrovmi Sachalin, Hokkaido a Honšu. Kórejským prielivom a Cušimským prielivom na juhu spojené s Východočínskym morom, Tatárskym prielivom na severe a La Pérousovým prielivom na severovýchode s Ochotským morom; plocha 978 000 km2 (podľa iných zdrojov 1,062 mil. km2), priemerná hĺbka 1 752 m (1 673 m), maximálna hĺbka 3 742 m (4 225 m). Teplota vrchných vrstiev vody v lete od 17 °C na severe do 27 °C na juhu, v zime od -1,7 °C na severe do 12 °C na juhu, salinita 27,0 – 34,8 ‰. Rozvinutý rybolov; ložiská ropy, zemného plynu, magnetitových pieskov; intenzívna námorná doprava, hlavné prístavy: Vladivostok, Aleksandrovsk-Sachalinskij (Rusko), Pusan (Kórejská republika), Čchongdžin, Wonsan (Kórejská ľudovodemokratická republika), Otaru, Maizuru, Šimonoseki (Japonsko). O názov Japonského mora sa vedú dlhoročné spory, Kórejská republika presadzuje názov Východné more a Kórejská ľudovodemokratická republika názov Východné kórejské more, súčasný štandardizovaný medzinárodný názov bol prijatý 1919, keď bola Kórea pod japonskou nadvládou.

Japonské ostrovy

Japonské ostrovy — súostrovie v Tichom oceáne pri vých. pobreží Ázie oblúkovito sa tiahnuce asi 2 500 km zo severu od ostrova Sachalin na juhozápad k juž. cípu Kórejského polostrova (zhruba medzi 30° až 46° sev. šírky a 129° až 146° vých. dĺžky). Tvorí okolo 98 % rozlohy Japonska. Skladá sa zo 4 veľkých (Honšu, Hokkaido, Kjúšu, Šikoku) a viacerých malých ostrovov a ostrovných skupín. Vymedzenie Japonských ostrovov je chápané nejednotne, v širšom ponímaní zahŕňajú i ostrov Sachalin na severe a súostrovie Rjúkju a ostrov Taiwan na juhozápade.

japonský cisár

japonský cisár — v západnej kultúre zaužívaný titul hlavy štátu v Japonsku; jeho oficiálny japonský titul je tennó (syn nebies). Symbolom japonského cisára je štylizovaná žltooranžová chryzantéma so 16 lístkami (aj štátny znak Japonska), insígniami (regáliami) sú tzv. Tri posvätné poklady (meč Kusanagi, zrkadlo Jata no Kagami a drahokam Jasakani no magatama; → magatama). Podľa mýtickej tradície cisárska dynastia vládne v Japonsku nepretržite od 11. februára 660 pred n. l. (dátum oficiálne oslavovaný ako deň založenia japonského štátu), t. j. od údajného nástupu na trón zakladateľa dynastie a prvého japonského cisára Džimmua, pravnuka hlavnej šintoistickej bohyne Amaterasu-ómikami (cisár je zároveň aj najvyšším šintoistickým kňazom). Titul tennó je potom vyjadrením božského pôvodu svojho nositeľa a vzťahuje sa výlučne na japonského cisára. Bol prevzatý v 1. pol. 7. stor. z Číny, v Japonsku sa začal používať v 2. pol. 7. stor. počas vlády cisára Temmua (vládol asi 673 – 686). V súčasnosti sa označenie tennó používa aj pri panovníkoch vládnucich pred Temmuom, hoci tento titul nepoužívali. V japonskej dynastickej genealógii sú tennó uvádzaní pod tzv. posmrtným menom. Udeľovanie posmrtných mien zaviedol podľa čínskeho vzoru zákonník Taihó (701), pričom pre dovtedy vládnucich cisárov (počnúc Džimmuom až po cisárovnú Džitó korunovanú 690, nástupkyňu Temmua) ich v 8. stor. stanovili učenci a zaznamenali v kronike Nihongi (720), pričom vyberané boli tak, aby symbolizovali vlastnosti panovníka a charakter jeho éry (napr. Temmu = Nebeská udatnosť). V 9. stor. nastal postupný úpadok výkonnej moci cisára, faktickými vládcami sa stávali regenti alebo tzv. excisári a od konca 12. stor. do 1868 šóguni (→ Japonsko, Dejiny). Po formálnom obnovení politickej moci cisára (1868) bolo zároveň stanovené, že posmrtným menom cisára sa stane názov éry vyhlásenej pri jeho nástupe na trón a končiacej sa jeho smrťou, napr. 1868 nastúpil na trón cisár Mucuhito (osobné meno), ktorý vyhlásil éru Meidži (Osvietená vláda); názov Meidži sa zároveň stal aj jeho posmrtným menom. Označovanie cisára osobným menom nie je v Japonsku možné (nie je určené na verejné používanie), panujúci cisár sa tam označuje len ako tennó (bez mena) alebo tennó heika (jeho veličenstvo). Osobné meno sa používa len v západnej historiografii. Hoci má japonský cisár v súčasnosti len reprezentatívnu funkciu (ústava z 1947 obmedzuje jeho právomoci len na vyhlasovanie zákonov schválených parlamentom alebo japonskou vládou) a musel sa formálne zrieknuť božského pôvodu (1946 cisár Hirohito), je v Japonsku symbolom jednoty štátu a národa.

japonský čin

japonský čin — plemeno psa zo skupiny spoločenských plemien pochádzajúce z Číny, do Japonska sa pravdepodobne dostalo ako dar cisárskemu dvoru. Má veľkú hlavu s veľmi krátkym a širokým nosom, veľké tmavé, od seba ďaleko umiestnené oči oddelené malou bielou lysinou, malé uši v tvare písmena V prevísajúce mierne dopredu a na chrbát preklopený chvost s dlhou srsťou; hmotnosť 2 – 5 kg, výška v kohútiku 23 – 28 cm (čím je menší, tým je cennejší). Dlhá rovná mäkká srsť bez podsady je čistobiela s jasno ohraničenými čiernymi alebo červenými fľakmi. Japonský čin je inteligentný, živý, hravý, ľahko vycvičiteľný a neagresívny, vhodný na chov v byte.

japonský film

japonský film — prvé filmové projekcie sa v Japonsku uskutočnili 1896. O rok neskôr vznikli prvé reportážne filmy a 1902 bol nakrútený prvý hraný film Poďme sa prechádzať do javorového hája v štýle tradičného divadla kabuki. Do 20. rokov 20. stor. japonské filmy iba kopírovali kabuki (napr. aj ženské roly hrali muži). V Kjóte vznikali štylizované historické filmy (džidai-geki) a v Tokiu realisticky zamerané melodrámy (gendai-geki). R. 1920 existovali už dve veľké produkčné spoločnosti Nikkacu a Šóčiku, od 1932 aj Tóhó, po 2. svetovej vojne vznikla spoločnosť Šintóhó. K významným režisérom 20. – 50. rokov 20. stor. patrili K. Mizoguči a Teinosuke Kinugasa (*1896, †1982). Od začiatku 50. rokov 20. stor. pôsobí v Japonsku šesť veľkých filmových spoločností – Tóhó, Šintóhó, Nikkacu, Tóei, Šóčiku a Daiei, ako aj niekoľko významných nezávislých produkčných spoločností. K významným tvorcom obdobia po 2. svetovej vojne patria režiséri T. Imai (filmy Poludňajší súmrak, Príbeh čistej lásky), A. Kurosawa (Rašómon, Sedem samurajov, Krvavý trón), J. Ozu (Príbeh z Tokia) a K. Šindó (Ostrov, Onibaba). Film Rašómon (1950) režiséra A. Kurosawu získal Oscara za cudzojazyčný film, a uviedol tak japonskú kinematografiu do svetových súvislostí. Zároveň znamenal zlom v kariére japonského herca T. Mifuneho. Okrem A. Kurosawu boli v 60. rokoch 20. stor. významní režiséri K. Ičikawa (Barmská harfa, Požiar), Susumu Hani (*1928; Zlí chlapci, Africký príbeh), Nagisa Óšima (*1932, †2013; Krutý príbeh mladosti, Korida lásky) a Š. Imamura (Balada o Narajame, 1983, Zlatá palma na filmovom festivale v Cannes, 1983; Unagi, 1997, Zlatá palma na filmovom festivale v Cannes, 1997). Film Piesočná žena (Suna no onna, 1964; réžia Hiroši Tešigahara, *1927, †2001, podľa knihy K. Abeho Žena z dún) získal špeciálnu cenu poroty na festivale v Cannes a bol nominovaný na Oscara v kategóriách najlepší cudzojazyčný film a najlepšia réžia. Špeciálnu cenu poroty v Cannes získal i film Kwaidan (réžia M. Kobajaši, 1965). V 90. rokoch 20. stor. zaujal filmami Sonatine (1993), Deti sa vracajú (Kizzu ritán, 1996) a Ohňostroj (Hana-bi, 1997) režisér Takeši Kitano (*1947), ktorý je aj v súčasnosti významnou autorskou osobnosťou japonskej kinematografie. Jeho ďalšie filmy: Bábky (Dóruzu, 2002), Samuraj (Zatóiči, 2003), Achilles a korytnačka (Akiresu to kame, 2008). Japonská kinematografia vyniká v animovanom filme (anime), ktorý je inšpirovaný štýlom japonských komiksov manga (čisté línie, minimálne farebné prechody, disproporčné postavy, silné farebné kontrasty); väčšina tejto produkcie sa sústreďuje na dospievajúceho a dospelého diváka. Najvýznamnejšími štúdiami animovaných filmov sú Gainax a Ghibli.

japonský jazyk

japonský jazyk, japončina, japonsky nihongo, nippongo — geneticky izolovaný východoázijský jazyk tvoriaci samostatnú jazykovú rodinu; úradný jazyk v Japonsku a v Angaure (popri angaurčine, angličtine a palaučine), členskom štáte republiky Palau. Je materinským jazykom i japonských menšín v Brazílii, USA, Peru, Mexiku a i. Znalosť japonského jazyka ako druhého jazyka je rozšírená aj medzi najstaršou generáciou na Taiwane, v Kórei a Mikronézii, ktoré boli počas 2. svetovej vojny obsadené Japonskom. Otázka pôvodu a príbuznosti japonského jazyka s inými jazykmi nie je zatiaľ vyriešená. Príbuzenské zväzky sa hľadali napr. so sinotibetskou, s austronézskou, drávidskou a indoeurópskou jazykovou rodinou. Vierohodnejšie sú hypotézy o príbuzenstve japonského jazyka so susednými ázijskými jazykmi, predpokladá sa jeho príbuznosť s kórejčinou a s altajskou jazykovou rodinou (→ altajské jazyky). Hypotetické japonsko-kórejsko-altajské spoločenstvo sa údajne rozpadlo pred 6 tis. rokmi. Ani tento vzťah však nie je jednoznačne dokázaný, preto sa japonský jazyk klasifikuje ako izolovaný. Dejiny japonského jazyka sa zvyčajne členia na 4 obdobia: staré (do 8. stor.), neskoré staré (9. – 11. stor.), stredné (12. – 16. stor.) a moderné (od 17. stor.). V priebehu vývinu japonského jazyka sa syntax zmenila len málo, značné zmeny však nastali vo fonológii, v morfológii a v slovnej zásobe. Rozlišujú sa v ňom početné nárečia, z ktorých nie všetky sú navzájom zrozumiteľné. Hlavná deliaca čiara prechádza medzi súostrovím Rjúkju a ostatným Japonskom. Niektorí jazykovedci pokladajú rjúkjuské nárečia za osobitný, hoci blízko príbuzný jazyk (→ rjúkjuský jazyk) v rámci takzvanej japonickej jazykovej rodiny deliacej sa na japonskú a rjúkjuskú skupinu, podľa japonských lingvistov sú však tieto nárečia len jednou nárečovou vetvou spoločného kmeňa japonského jazyka. Základom súčasného spisovného japonského jazyka je tokijské nárečie. V dôsledku veľkej migrácie obyvateľstva z vidieka do miest a vplyvu elektronických médií sa stierajú rozdiely medzi nárečiami, ktoré zanikajú rýchlejšie ako predtým. V japonskom jazyku je 5 samohlások a 17 spoluhlások. Pred samohláskou i sa väčšina spoluhlások vyslovuje mäkko. Slabiky bývajú otvorené a jedinou spoluhláskou vo finálnej pozícii môže byť finálny nosový element n. Japonský jazyk je aglutinujúci s prvkami flexie. Podstatné mená nemajú kategóriu rodu, neskloňujú sa a pády sa vyjadrujú postpozitívnymi časticami. S číslovkami sa substantíva nespájajú priamo, ale pomocou takzvaných numeratívov alebo klasifikátorov. Slovesá a prídavné mená (majú slovesný charakter) sa časujú. Systém osobných zámen je veľmi zložitý, pretože sa v ňom odráža potreba diferencovať podľa zdvorilosti. Zdvorilostné synonymá a tvary slovies do istej miery nahrádzajú kategóriu osoby. V japonskom jazyku jestvujú dva rady čísloviek (japonské a čínske). Japonské číslovky sa okrem niekoľkých výnimiek používajú len do 10, inak sa používajú číslovky čínskeho pôvodu. Japonský jazyk má ustálený slovosled: na začiatku vety stojí podmet alebo téma, nasleduje predmet, na konci vety je prísudok. Pri spájaní viet do súvetí sa používajú spojovacie výrazy, najmä slovesné tvary prechodníkového typu. Slovná zásoba je nesmierne bohatá a tvoria ju tri základné vrstvy: wago (pôvodné domáce slová), kango (sinojaponské slová čínskeho pôvodu; tvoria približne 60 % slovnej zásoby) a gairaigo (slová prevzaté z európskych jazykov a z iných jazykov okrem čínštiny, najmä z angličtiny, ktoré tvoria asi 10 %, ďalej z portugalčiny, holandčiny, nemčiny, kórejčiny a ainčiny).

japonský tanec

japonský tanec — spontánny alebo organizovaný tanečný prejav v Japonsku vyjadrujúci od najstarších čias dodnes radosť zo života (v ponímaní tradičného japonského náboženstva šintoizmu je život základnou hodnotou) a kolektívnu formu vďakyvzdania božstvám za všetko dobré. V priebehu historického vývoja sa vyvinulo niekoľko typov tancov – mai, odori, bujó, dansu a i. Tance typu odori majú výrazný zvislý rozmer, ich podstatnými zložkami sú dynamický krok, pohup a výskok. Pri kruhových tancoch bon odori tancujú ľudia odetí v ľahkom letnom župane (jukata) v rytme piesní tradičného ľudového štýlu okolo pódia s hudbou (zvyčajne speváci s plejbekom) v sústredných kolách rozličné zostavy krokov, podupov, mávaní a tlieskaní, ktoré predtancúvajú roztancovávači a ostatní sa usilujú ich napodobniť. Časovo sa viažu na augustový sviatok mŕtvych predkov (Obon) a tancujú sa po celom Japonsku. Každá časť krajiny má svoje špecifické typy tancov, piesne a skladby od svojich rodákov. Najznámejší z tancov bon odori je tzv. tanec bláznov Awa odori (tanec z Awy – starý názov dnešnej prefektúry Tokušima na východe ostrova Šikoku). V meste Tokušima sa koná medzinárodne známy niekoľkodňový festival tohto tanca, pri ktorom ulicami defilujú súbory aj odvážni jednotlivci posmelení refrénom hlavnej piesne Odoru ahó (jap. Tancujúci blázon). Súčasná tvorba nových skladieb bon odori je aj tradicionalistickým ohlasom na diskotéky a tvorbu populárnej hudby západného typu. Na profesionálnej aj poloprofesionálnej úrovni sa pestuje tanec bujó, ktorý sa predvádza (podobne ako divadlo) na javisku pred divákmi. Jednotlivé tance sú ucelené lyrické príbehy, ktoré sa spievajú so sprievodom šamisenu a ktorých dej tanečník alebo tanečníci predvádzajú v kimonách výrazných farieb a niekedy aj s rozličnými tematickými pokrývkami hlavy. Nazýva sa aj Nihon bujó (japonský tanec) a má spoločné korene s divadlom kabuki. V každej oblasti sa pestujú miestne druhy skupinových tancov, napr. banícky tanec tankó-buši či roľnícky tanec dengaku. Vznešenejšiu a starobylejšiu tradíciu majú tance typu mai, ktoré majú (na rozdiel od tancov typu odori) zvislý rozmer potlačený v prospech ladného posúvania sa po vodorovnej osi a chôdza v nich spočíva v typickom šúchaní chodidlami (suriaši). Tento druh je typický napr. pre tance drámy nó a pre tradičné vystúpenia tanečníc zábavných štvrtí v Kjóte (Kjó-no mai, tanec Cisárskeho mesta). Populárne sú aj dansu, moderné alebo spoločenské tance západného typu. Svojské formy tradičného tanca sa pestujú na ostrovoch prefektúry Okinava (súostrovie Rjúkju) ako dedičstvo z obdobia tamojšieho samostatného Rjúkjuského kráľovstva. Rjúkjuský kráľovský tanec kumi udui (jap. kumi odori) založil Tamagusuku Čókun (*1684, †1734) pod vplyvom japonskej tanečnej drámy nó. K šintoistickému rituálu patria rozličné náboženské tance, napr. kagura, ako aj blahoprajný tanec šišimai (leví tanec) predvádzaný najmä pri príležitosti Novoročných sviatkov (Ošógacu) vo forme koledovania od domu k domu. Rituálna šintoistická kagura má veľa podôb, v plnej forme trvá aj niekoľko týždňov, a to spravidla v období Novoročných sviatkov (Ošógacu). V centrálnej oblasti ostrova Kjúšu má svojráznu formu niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujúcich mýty zaznamenané v najstaršej kronike Kodžiki (712 n. l.). Tanec zohrával dôležitú úlohu už vo významnom mýte o bohyni slnka Amaterasu-ómikami, podľa ktorého sa Amaterasu pobúrená a urazená výčinmi svojho brata, boha búrok Susanoa (Susanoo-no mikoto), skryla do jaskyne, čím svetu hrozilo, že bez svetla a tepla zanikne. Bohyňa Uzume polonahá divoko tancovala a rozveseľovala ostatné skľúčené božstvá, ktoré sa začali zabávať a smiať, čím vylákali Amaterasu z jaskyne a zachránili svet. Tanec bohyne Uzume je rituálnym precedensom toho, že tanec je dobrý a žiaduci aj z náboženského hľadiska. Tento jeho prvok je markantný pri začiatkoch drámy nó najmä v jej archaickom modlitebnom tanci Okina (Starec) a v hrách o božstvách. Od 7. stor. prichádzali do Japonska z kontinentu rozličné podoby tancov označovaných bugaku, ktoré sa dodnes pestujú v cisárskom paláci. Patria k tancom typu mai, majú charakter pantomímy a tancujú sa so sprievodom inštrumentálnej hudby, ktorá sa môže predvádzať aj samostatne bez tanca – vtedy sa nazýva kangen, pričom tanečné vystúpenia bugaku aj inštrumentálne vystúpenia kangen sa v širšom zmysle považujú za súčasť najstaršej japonskej klasickej hudby gagaku. Tance pôvodom z Číny, juhovýchodnej Ázie či Indie (nazývané ľavé mai – samai) tancujú tanečníci najčastejšie v červených kostýmoch, kým tance pôvodom z Kórey či Mandžuska (nazývané pravé mai – umai) v modrých či zelených kostýmoch. Škála dvorských tancov sa neustále rozvíjala a rozširovala aj do oblasti večierkových tancov na hostinách dvorskej a neskôr (od 12. stor.) aj vojenskej šľachty. Vytvorila sa kategória profesionálnych zabávačiek (júdžo – predchodkýň neskorších gejší) predvádzajúcich tance, z ktorých sú väčšinou známe len názvy (sóga, širabjóši, kusemai). Tancovali sa s hudobným sprievodom so špecifickým podmanivým rytmom a s ucelenou piesňou lyrického či cestovného charakteru, ktoré si spieval väčšinou samotný tanečník. Tanec kusemai, obzvlášť obľúbený v 14. stor., zaradil do svojich diel dramatik Kannami, čím vytvoril základ klasickej drámy nó, v ktorej tanečný výstup odvodený od tohto tanca (pod skráteným názvom kuse) je dodnes epicko-tanečným vyvrcholením hry. Počas samurajských vojen v období bojujúcich kniežatstiev (1477 – 1568; → Sengoku) sa uplatnil epický Kówakov tanec (Kówaka-mai) založený na predvádzaní bojových príbehov; je príbuzný dráme nó. Po skončení vojen stratil na aktuálnosti a dodnes sa zachoval len v lokalite Setaka na severozápade Kjúšu, kde sa každoročne usporadúva kultúrny festival tohto tanca. Okolo 1600 si v Kjóte získali veľkú obľubu eroticky ladené tanečné vystúpenia mladých žien a chlapcov, z ktorých po sérii morálne motivovaných vládnych zákazov v priebehu 17. stor. vznikla nová rovnomenná divadelná forma kabuki čerpajúca z bohatej tradície nó a praxe súvekého bábkového divadla džóruri; → japonské divadlo.

Japurá

Japurá [ža-], portugalsky Rio Japurá, španielsky Río Caquetá — rieka v Kolumbii (departement Caquetá) a Brazílii (štát Amazonas), ľavostranný prítok Amazonky; dĺžka 2 280 km, rozloha povodia 267 730 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku okolo 7 000 m3/s. Pramení v Kolumbii v Strednej Kordillere (Severné Andy). Hlavné prítoky: Yari, Apaporis (ľavostranné). Splavná od kolumbijsko-brazílskej hranice.

Japygovia

Japygovia, lat. Iapyges — kmeň pravdepodobne ilýrskeho pôvodu, ktorý asi od 5. stor. pred n. l. sídlil v juhovýchodnej Itálii. Mýtickým prapredkom Japygov bol Daidalov syn a Ikarov brat Iapyx (genitív Iapyga, lat. Iapygis, odtiaľ názov kmeňa). Na ich území sa nachádzali významné grécke kolónie Tarent a Krotón. Vo 4. stor. pred n. l. sa ich územie stalo miestom bojov Rimanov a sabellských Samnitov. Po dobytí Tarentu 272 pred n. l. sa aj juhoitalskí Japygovia dostali pod rímsku nadvládu.

jara

jara, Aegithina — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď irenovité. Malé vtáky s tenkými nohami a dlhším zobákom. V ich sfarbení prevláda výrazný pohlavný dimorfizmus. Samce sú svetložlté alebo zelené, samice zelenkavé. Žijú a lovia prevažne v pároch alebo v kŕdľoch s inými druhmi. Obývajú lesy, kroviny, ale i poľnohospodársku krajinu a záhrady Indie a juhovýchodnej Ázie. Sú stále, živia sa rôznym hmyzom a pavúkmi. Zo 4 druhov je najznámejšia jara čiernokrídla (Aegithina tiphia).

Jarabá

Jarabá — obec v okrese Brezno v Banskobystrickom kraji na juž. strane Nízkych Tatier, 823 m n. m.; 40 obyvateľov (2018). Členité hornatinné územie prevažne zalesnené smrekovým lesom. V chotári sa nachádzajú minerálne pramene.

Obec písomne doložená 1501 ako Gerowa, 1540 Jaraba, 1563 Jeroba, 1786 Jeraba, 1808, 1863, 1882 Jaraba, 1888 – 1913 Jarabó, 1920 Jarabá. Vznikla na území mesta Brezno. Pôvodne banská osada, ťažilo sa tam striebro a meď, neskôr železná ruda. Do 1546 patrili bane a huty banskobystrickým ťažiarom, potom banskej komore. Začiatkom 19. stor. tam vznikli hámre patriace Hrončianskemu komplexu. Po 1804 sa výroba železa obmedzila a začiatkom 20. stor. sa postupne zastavila. Obyvatelia pracovali v baniach, neskôr v lesnom hospodárstve.

Jarabá skala

Jarabá skala — národná prírodná rezervácia v Bukovských vrchoch v národnom parku Poloniny v katastroch obcí Runina, Stakčín a Zboj v okrese Snina; vyhlásená 1964, rozloha 360 ha. Zriadená na ochranu flyšových skalných útvarov s nelesnou vegetáciou a pestrými biocenózami s rastlinnými i so živočíšnymi druhmi.

jarabe

jarabe [charave; špan.] — španielsky ľudový tanec v 3/4 takte podobný mazúrke, odvodený zo zapateada. Skladá sa z dvoch častí, z ktorých prvá sa tancuje so sprievodom inštrumentálnej hudby a druhá aj so spevom.

jarabičiar

jarabičiar — starší názov nemeckého prepeličiara.

Jarabina

Jarabina, Oriabyna — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji na juž. okraji Ľubovnianskej vrchoviny, 587 m n. m.; 917 obyvateľov; 44,9 % slovenskej, 36,9 % rusínskej, 7,6 % ukrajinskej národnosti (2018). Vrchovinný až hornatinný reliéf, v katastri obce sa nachádza chránený prírodný výtvor Jarabinský prielom. Obec písomne doložená 1329 ako Ewer, 1342 Yerubina, 1360 Zombach, 1364 Jerubina, 1408 Gyrem alebo nemecky Zumbach, Sombach, 1808, 1863 Jarembina, Jarabina, 1873 – 1902 Jarembina, 1907 – 13 Berkenyéd, 1920 Jarembina, 1927 – 48 Jarabina, Orjabina, 1948 Jarabina. Pôvodne bola osídlená nemeckými osadníkmi, neskôr rusínskymi obyvateľmi. Patrila panstvu Ľubovňa. R. 1412 – 1772 bola v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali drotárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z paleolitu a praveku, zaniknutá stredoveká dedina (13. stor.), nálezy z neskorého stredoveku (13. – 16. stor.). Stavebné pamiatky: barokový gréckokatolícky Chrám Narodenia Presv. Bohorodičky (1803 – 1809, upravený 1869, 1894, 1895, 1995 a 2012), vých. od kostola zrubový ľudový dom (1924 – 1926).

jarabská skupina

jarabská skupina, aj jarabská séria, tatranská séria — mohutná (3 – 5 km) sekvencia sedimentárnych a magmatických hornín vystupujúca v jadrových pohoriach a v sev. veporiku Západných Karpát. Základnými horninovými typmi sú rôzne typy pararúl, amfibolitov a migmatitov. Jarabská skupina je preniknutá mohutnými telesami prevažne vrchnokarbónskych granodioritov – tonalitov, ojedinele aj granitov. Vek sa udáva v rozpätí prekambrium až staršie paleozoikum. Horniny boli metamorfované v podmienkach amfibolitovej fácie. V alpínskom tektonickom cykle boli miestami retrográdne (spätne) rekryštalizované. Nazvaná podľa obce Jarabá v Nízkych Tatrách.

jardang

jardang [turkménsky] — forma georeliéfu utváraná činnosťou vetra a koróziou najmä v slabo spevnených sedimentárnych horninách (ílovce, prachovce, bridlice) predovšetkým v arídnych a semiarídnych oblastiach; vyvýšenina pretiahnutá v smere prevládajúceho vetra. Jardangy môžu byť až niekoľko kilometrov dlhé a niekoľko sto metrov vysoké (megajardangy), ale aj vysoké iba niekoľko centimetrov (mikrojardangy).

Járdányi, Pál

Járdányi [-ňi], Pál, 30. 1. 1920 Budapešť – 27. 7. 1966 tamže — maďarský skladateľ a folklorista. Študoval kompozíciu u Z. Kodálya a hru na husliach u E. Zathureczkého na vysokej hudobnej škole v Budapešti, kde 1946 – 59 pôsobil aj ako profesor skladby a folkloristiky. Od 1960 vedúci hudobného oddelenia Maďarskej akadémie vied. Jeho tvorba nadväzuje na bartókovsko-kodályovskú tradíciu. Diela: Sonáta pre husle (1944), dve Sláčikové kvartetá (1947, 1954), symfónia Vörösmarty (1952), Borsodská rapsódia (1953), Dychové kvinteto (1955), Vivente e moriente (1963) a i. Autor viacerých hudobnoteoretických prác a štúdií.

Jariabek, Ondrej

Jariabek, Ondrej, 20. 2. 1908 Kráľova Lehota, okres Liptovský Mikuláš – 3. 2. 1987 Bratislava — slovenský herec, filmový režisér, pedagóg a spisovateľ. Pôvodne učiteľ v Čadci (1927 – 39) a Prešove (1939 – 41), kde ako herec (Paučo v Kráľovi Svätoplukovi od I. Stodolu, 1937; Galén v Bielej nemoci od K. Čapka, 1937) a režisér povzniesol na vysokú úroveň ochotnícke krúžky. R. 1941 – 46 a 1951 – 80 člen Činohry SND. R. 1947 – 48 režisér Československého filmu, 1949 – 51 člen činohry Novej scény Národného divadla. Dlhoročný interpret komických a tragikomických úloh najmä v klasických a súdobých hrách slovenských dramatikov, napr. Maušl (J. Palárik: Drotár, 1942), Básnik (P. Zvon: Tanec nad plačom, 1943), Mrňús (J. Záborský: Najdúch, 1949), Vinco Hŕstka (I. Bukovčan: Surovô drevo, 1954), Ignác (J. Solovič: Žobrácke dobrodružstvo, 1970), ako aj v hrách inonárodných autorov, napr. Teiresias (Sofoklés: Kráľ Oidipus, 1941), Spiegelberg (F. Schiller: Zbojníci, 1955), Canciano (C. Goldoni: Štyria grobiani, 1956), Lebedev (F. M. Dostojevskij: Idiot, 1965), Bubeník (J. D. Radičkov: Pokus o lietanie, 1980) a i. Hoci nevytváral rozsahom veľké ani titulné postavy, bol stredobodom mnohých inscenácií, množstvo výrazných postáv stvárnil napr. v televíznych inscenáciách (1958 – 87 viac než 130). V období 1946 – 83 vytvoril približne v 40 filmoch výrazné typy starcov (Varúj!, 1946; Čertova stena, 1948; Kozie mlieko, 1950; Pole neorané, 1953; V piatok trinásteho, 1953; Rodná zem, 1953; Zemianska česť, 1957; Jánošík, 1962 – 63; Orlie pierko, 1971; a i.). Autor pamätí Z pastierčaťa herec (1988, 2 zväzky), hier pre deti, námetov a filmových scenárov. Vyhľadávaný kabaretný humorista. Populárne boli aj jeho príhody Sváka Ondra v rozhlasovej Roľníckej besede (1955 – 84). Jeho spoločensko-umelecké aktivity sú zaznamenané v zborníku štúdií, spomienok a dokumentov Herec, ktorý sa rád smial (2006).

Jarila

Jarila, aj Jarilo — v staroslovanskej mytológii boh jari, úrody a plodnosti; jeho kult bol rozšírený u východných a južných Slovanov, neskôr bol pod vplyvom pravoslávia nahrádzaný svätým Jurajom (u južných Slovanov takzvaný zelený Juraj). Mýtus predstavoval Jarilu ako krásneho mladíka, ktorý bol uväznený v podsvetí, čím svet upadol do zimy. Po úteku na čiernom koni odomkol zlatým kľúčom nebo i zem a prostredníctvom padnutej rosy zabezpečil plodnosť zeme. Vo folklórnej tradícii v Bielorusku bol spodobený ako mládenec na bielom koni, v bielom plášti, s vencom z kvetín a so snopom obilia, v Rusku ho predstavovala figúra starca, ktorá bola na konci dňa vynesená na pole a tam pochovaná. Sviatok Jarilu sa slávil na jar. Mýtus podobný Jarilu sa spájal aj so suzdaľským Jarunom a s pomoranským bohom jari a vojny Jarovítom.

jarina

jarina — plodina, ktorej porast sa zakladá v jarnom období, zvyčajne obilnina siata na jar, napr. jačmeň siaty ap.

Jarjabek, Dušan

Jarjabek, Dušan, 4. 3. 1953 Bratislava — slovenský operný spevák (barytón) a politik. Po skončení štúdia spevu na VŠMU v Bratislave u A. Hrušovskej (1976) absolvoval 1977 – 78 študijný pobyt v Teatro del Parco v Palerme u G. Cigne. Od 1980 sólista spevohry Novej scény v Bratislave, k jeho profilovým postavám patria Merkúr (J. Offenbach: Orfeus v podsvetí) a Gróf Homonay (J. Strauss ml.: Cigánsky barón). Od 1991 stály hosť a sólista Opery SND a súčasne od 1990 Komornej opery Bratislava. R. 1995 – 98 riaditeľ Novej scény a sólista Opery SND. K jeho najvýraznejším postavám v SND patrí úloha Bogdanoviča v operete Veselá vdova F. Lehára. Od 1988 vyučoval spev na VŠMU, od 2002 na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Významná je aj jeho koncertná činnosť (piesne, árie). Od 1998 poslanec NR SR, venuje sa problematike kultúry a médií.

jarka

jarka — mladá ovca samičieho pohlavia od 8. mesiaca veku do 1. obahnenia (pôrodu).

Jarkand

Jarkand, čínsky Ša-čche, Shache — mesto v severozápadnej Číne v autonómnej oblasti Sin-ťiang v Tarimskej panve v úrodnej oáze na rieke Jarkand; 89-tis. obyvateľov (2015). Priemysel kovoobrábací, potravinársky; remeslá (tkanie kobercov a hodvábnych látok, spracovanie kožušín). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie pšenice, bavlníka, granátovníka a morušovníka; chov koní, ovcí, tiav a priadky morušovej). V blízkosti ťažba rúd medi. Železničné a cestné spojenie s inými mestami.

Od 2. stor. pred n. l. do 1. stor. n. l. významné obchodné a politické centrum na juž. vetve Hodvábnej cesty. V 2. polovici 18. stor. sa stalo súčasťou čínskej ríše. Stavebné pamiatky: mešita Altun (aj Altyn, Zlatá mešita, 10. – 19. stor.) na nádvorí s hrobmi jarkandských chánov (16. – 17. stor.) a s mauzóleom Amana Isa Chána (po 1560, reštaurované 1993), Veľká mešita (založená v 15. stor., súčasne stavba 16. – 19. stor.), mestské hradby (16. stor.).

Jarkand

Jarkand, čínsky Jie-er-čchiang-che, Ye’erqianghe, Yarkant He — rieka v záp. Číne v autonómnej oblasti Sin-ťiang; dĺžka 1 097 km. Vyteká z ľadovcov Karakoramu vo výške okolo 5 000 m n. m. (na hornom toku názov Raskemdarja), svojím tokom oddeľuje Karakoram od Kunlunu, tečie záp. časťou Tarimskej panvy, v záp. časti púšte Taklamakan vytvára sútokom s riekou Aksu a s periodickou riekou Chotan rieku Tarim (Jarkand je považovaný za hlavnú zdrojnicu Tarimu). Hlavný prítok: Kašgar (ľavostranný). Využívaná na zavlažovanie. Na Jarkande leží mesto Jarkand.

Jarkon

Jarkon, hebrejsky Nahal ha-Jarkon, arabsky Nahr al-Audža — rieka v strednom Izraeli; dĺžka 27,5 km. Pramení sev. od mesta Petach Tikva, tečie pobrežnou nížinou, ústi do Stredozemného mora v sev. časti mesta Tel Aviv-Jaffa. Najdlhšia rieka štátu vlievajúca sa do mora. Jedna z mála perenujúcich (stále tečúcich) riek Izraela.

Jarkovský, Ján

Jarkovský, Ján, 18. 7. 1919 Dražkovce, okres Martin – 11. 8. 1994 Bratislava — slovenský geológ. R. 1944 – 48 pôsobil v Mineralogicko-petrografickom ústave Slovenskej vysokej školy technickej, 1948 – 59 v Geologickom ústave D. Štúra (vedúci chemickoanalytického oddelenia), 1959 – 70 v Geologicko-geografickom ústave Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, 1970 – 86 na Katedre geochémie (1972 – 78 zástupca vedúceho katedry) Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského; 1980 DrSc. Zaoberal sa spektrochemickým stanovovaním najmä stopových prvkov v sulfidických mineráloch a vybranými problémami analytických metód stanovovania zloženia minerálov, rúd a hornín. Autor a spoluautor 7 monografií, napr. Analýza silikátových hornín (1960), Geochemický výskum hlavných sulfidických minerálov železa pomocou elektrónovej mikrosondy (1977), Rudnianske rudné pole – geochemicko-metalogenetická charakteristika (1985), vysokoškolského učebného textu a vyše 80 vedeckých prác. Zaslúžil sa o zriadenie a prístrojové vybavenie oddelení, v ktorých pôsobil. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

jarl

jarl [škandinávske jazyky] — titul v Škandinávii doložený na runových nápisoch z 5. stor., používaný v severogermánskej a západogermánskej oblasti v období raného a vrcholného stredoveku (do začiatku 14. stor.). Pôvodne označoval náčelníka družiny Vikingov, z 8. – 9. stor. sú však známe len ojedinelé príklady rodov s týmto titulom zo stredného Nórska (jarl z Lade, z Møre), neskôr označoval veľmoža stojaceho v hierarchickom systéme hneď po panovníkovi (vojvoda), prípadne kráľovského miestodržiteľa v určitom kraji. V Anglicku, kam ho priniesli Vikingovia, sa v podobe earl zachoval dodnes.

Jarlung Cangpo

Jarlung Cangpo, Yarlung Zangbo — tibetský názov horného toku Brahmaputry; čínsky Ja-lu-cang-pu-ťiang.

jarlyk

jarlyk [tur.] — výsadná listina udeľovaná mongolskými chánmi Zlatej hordy ruským kniežatám, potvrdzujúca ich teritoriálny mocenský štatút. Bola vyhotovená z kože a opatrená zlatou pečaťou.

Jarman, Derek

Jarman [džármen], Derek, 31. 1. 1942 Londýn – 19. 2. 1994 tamže — anglický filmový režisér, výtvarník a spisovateľ. Pôvodne študoval výtvarné umenie na londýnskej University College, čo sa prejavilo aj v jeho filmovej tvorbe. Vo svojich začiatkoch výtvarne spolupracoval na filmoch Diabli (The Devils, 1970) a Divoký mesiáš (Savage Messiah, 1972). R. 1976 vytvoril svoj dlhometrážny debut Sebastián (Sebastiane) na motívy kresťanskej legendy o sv. Sebastiánovi. Nasledoval hudobný film s punkovou tematikou Jasot (Jubilee, 1978). Najznámejším Jarmanovým filmom je Caravaggio (C., 1986), netradičný pohľad na tajomného talianskeho maliara. Film Wittgenstein (W., 1993) je viac kolážovitou mystifikačno-filozofickou esejou ako životopisom slávneho filozofa rakúskeho pôvodu. Jarmanov posledný film Modrá (Blue, 1994) je experimentom, ktorý šokoval divákov na celom svete (79-minútové premietanie jednoliatej modrej plochy sprevádzané audiozáznamom z čítania z Jarmanových denníkov). Jarman sa vo svojej tvorbe pokúšal o inovatívne poňatie sexuality (predovšetkým homosexuality), ľudského tela, výtvarného umenia, filozofie a svojej krajiny. Ďalej režíroval filmy Rozhovor anjelov (The Angelic Conversation, 1985), Posledný pohľad na Anglicko (The Last of England, 1988), Záhrada (The Garden, 1990), Eduard II. (Edward II, 1991) a i.

jarmanka

jarmanka, Astrantia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Patrí sem napr. trváci druh jarmanka väčšia (Astrantia major) s prízemnou ružicou dlaňovito troj- až päťdielnych listov s dlhými stopkami, z ktorej vyrastajú olistené, do 1 m vysoké stonky ukončené okolíkmi drobných bielych kvietkov podopretých bielymi alebo ružovkastými kopijovitými listeňmi, plod dvojnažka. Rastie v listnatých aj ihličnatých lesoch a na ich okrajoch, v kosodrevine i na horských lúkach. Niektoré vyšľachtené odrody jarmanky s ružovými kvetmi a s bohatším súkvetím sa pestujú ako okrasné rastliny najmä v tienistých záhradách a parkoch.

jarmilka

jarmilka, Erophila, jarmila — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jedno- až dvojročné, do 10 cm vysoké byliny, s lopatkovitými až kopijovitými listami umiestnenými v prízemnej ružici a s drobnými štvorpočetnými bielymi kvetmi usporiadanými v strapcoch, plod šešuľka, ktoré zvyčajne rastú na otvorených plochách bez súvislej rastlinnej pokrývky, na skalnatých, štrkovitých alebo piesočnatých substrátoch a v urbánnom prostredí (napr. v riedkych trávnikoch a na múroch). Patria sem napr. európske druhy jarmilka jarná (Erophila verna) s vidlicovitými až hviezdovitými chlpmi na listoch a s úzkymi elipsovitými až kopijovitými plodmi, jarmilka širokolistá (Erophila spathulata) s vidlicovitými až hviezdovitými chlpmi na listoch a so širokými elipsovitými až okrúhlastými plodmi a jarmilka včasná (Erophila praecox) s jednoduchýmim chlpmi na listoch a so širokými elipsovitými až okrúhlastými plodmi.