Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 158 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jankovič, Jozef

Jankovič, Jozef, 8. 11. 1937 Bratislava – 6. 6. 2017 tamže — slovenský sochár.

R. 1952 – 56 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu a 1956 – 62 na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave u profesora J. Kostku. R. 1964 – 90 v slobodnom povolaní, v akademickom roku 1970/71 pedagóg na Vysokej škole úžitkového umenia vo Viedni, 1990 – 2007 pôsobil na VŠVU v Bratislave (1990 – 94 rektor), kde viedol sochársky ateliér; 1994 profesor.

V období socializmu predstaviteľ neoficiálnej výtvarnej scény. V 60. rokoch 20. stor. sa stal iniciátorom neverejného podujatia Konfrontácie. Svojou ranou tvorbou sa prihlásil k surrealizmu a informelu, v plastikách z tohto obdobia je zjavná nedokončenosť a surovosť charakteristická pre objet trouvé. Neskôr reagoval na pop-art a príbuzné európske tendencie i na novú figuráciu, v ktorých si vytvoril svoj štýlotvorný formálny výraz. Deformovaná figúra a jej fragmenty sa stali Jankovičovým emblematickým výtvarným prvkom, dokázal sa ňou citlivo vyjadrovať k historickým traumám 20. stor. a k dobovej politickej situácii (Svedectvo VI, 1965; Večné svetlo, 1965; Ruky, 1968; Veľký pád, 1968).

V 70. rokoch sa počas normalizácie venoval kresbe, prospektívnej architektúre, grafike i tvorbe šperku a začal experimentovať s estetikou počítačovo generovaných grafík. V 80. rokoch sa opäť vrátil k sochárskej tvorbe, vytváral komorné aj monumentálne plastiky. R. 1969 bolo v Pamätníku SNP (architekt D. Kuzma) v Banskej Bystrici odhalené jeho monumentálne súsošie Obete varujú (1972 z ideologických príčin komunistami odstránené, znovuosadené až 2004).

Vystavoval na mnohých domácih i zahraničných samostatných i skupinových výstavách, pričom k najvýznamnejším patrí jeho účasť na Bienále v Benátkach (1970 a 1995). R. 1998 vyšla monografia Jozef Jankovič, tvorba z rokov 1958 – 1997 (autori Z. Rusinová, A. Hrabušický, K. Bajcurová) a 2008 monografia Jozef Jankovič 1957 – 2007 (autor Juraj Mojžiš). Nositeľ viacerých významných ocenení a cien, napr. Herderovej ceny (1983) a Radu Ľ. Štúra II. triedy (2004).

Janské Lázně

Janské Lázně — kúpeľné mesto v Česku v Královohradeckom kraji v okrese Trutnov v Krkonošiach; 710 obyvateľov (2018). Rekreačné a športové stredisko. Rádioaktívne, termálne a minerálne pramene, liečba chorôb pohybovej a nervovej sústavy. Termálne pramene boli známe už od stredoveku, prvé doložené správy o nich pochádzajú zo 14. stor. a o ich využívaní na kúpeľné účely zo 16. stor., prvé kúpeľné budovy boli postavené 1680, súčasné sú z konca 19. – 21. stor. R. 1965 sa Janské Lázně stali mestom.

jánske piesne

jánske piesne — piesne, ktoré sa spájajú s tradičnými obradmi a zvykmi na sviatok Jána Krstiteľa. Na Slovensku patria k najstarším folklórnym prejavom, nadväzujú na predkresťanské, pohanské slávnosti letného slnovratu. Obsahovo sú charakteristické častým motívom ohňa a vody, ako aj úvodnými zvolaniami, príp. otázkami, obľúbenými námetmi boli vytváranie ľúbostných párov z prítomných aj neprítomných mládencov a dievčat a vzájomné prekáranie. Hudobným stvárnením sú jánske piesne podobné iným výročným obradovým piesňam spievaným v prírode (trávnice, žatevné piesne), nápevy sa regionálne aj lokálne odlišujú. K najarchaickejším patria magicko-rituálne nápevy (zväčša na jednej tónovej výške), najfrekventovanejšie boli kvart- a kvinttonálne melódie. Po vymiznutí magicko-rituálnej funkcie sa jánske piesne udržali až do polovice 20. stor. najmä na strednom a východnom Slovensku vo forme kolektívnych spevov okolo vatry (→ výročné ohne).

Janssen, Horst

Janssen, Horst, 14. 11. 1929 Hamburg – 31. 8. 1995 tamže, pochovaný v Oldenburgu — nemecký grafik a kresliar. R. 1946 – 51 študoval na Štátnej vysokej umeleckej škole v Hamburgu. Jeho tvorba obsahuje predovšetkým krajiny a obrazy kvetov, portréty, autoportréty, zátišia a erotické výjavy, ilustroval knihy, robil plagáty. Jeho početné kresby a grafiky, v ktorých vychádzal zo známych umeleckých diel, sú veľmi osobné, nachádzajú sa na rozhraní vypätej expresívnosti a surreálnosti. Mnohé dopĺňajú kratšie i dlhšie nápisy, odkazy alebo venovania. Janssen je považovaný za jedného z najzaujímavejších grafikov 20. stor. V Oldenburgu, kde strávil detstvo, je Múzeum Horsta Janssena (otvorené 2000).

Janssens, Abraham

Janssens, Abraham, nazývaný Janssens van Nuyssen, okolo 1575 Antverpy – pred 25. 1. 1632 tamže — flámsky maliar. Významný predstaviteľ klasicizujúceho prúdu vo flámskom barokovom umení na začiatku 17. stor., autor historických, náboženských a mytologických obrazov. Existujú písomné doklady o jeho pobyte v Ríme (1598 a 1601, v období 1601 – 10 navštívil Rím ešte raz). Pôsobil v Antverpách, kde bol najvýznamnejším predstaviteľom historického maliarstva (v 20. rokoch 17. stor. súperil o prvenstvo s P. P. Rubensom). V tvorbe sa inšpiroval severským manierizmom (Diana a Callisto, 1601), po 1610 sa v jeho diele pod vplyvom rímskeho baroka a Caravaggia prejavila práca s dramatickým svetlom a dôrazná modelácia. Jeho vrcholné práce vychádzajú z poznania tvorby bolonskej školy, ktoré Janssensa priviedlo k idealizovanej barokovej maľbe (Vyzdvihnutie kovového hada, okolo 1605 – 06).

Janta-Połczyński, Aleksander

Janta-Połczyński [poučiň-], Aleksander (Stanisław), pseudonymy Hipolit Zatwardziały, Jacek Lis, Jacek Miły, Stanisław Bończa, Wojciech Budzik, 11. 12. 1908 Poznaň – 19. 8. 1974 New York, pochovaný vo Varšave — poľský spisovateľ, publicista a prekladateľ. R. 1929 – 31 študoval v Paríži, ako reportér cestoval po Európe a zámorí, spolupracoval s periodikami Wiadomości Literackie (Literárne správy), Gazeta Polska (Poľské noviny), Kurier Warszawski (Varšavský kuriér), Dziennik Poznański (Poznaňský denník) a i., člen Poľského PEN Clubu. R. 1938 – 39 impresário hindského tanečníka R. Gopala. Počas 2. svetovej vojny bol vojnovým spravodajcom v Paríži, 1941 padol do nemeckého zajatia, 1942 sa mu podarilo utiecť (pamäti Klamal som, aby som žil. Spomienky na rok v zajatí, Kłamałem, aby żyć. Pamiętnik roku niewoli, 1945), 1942 – 44 sa zúčastnil francúzskeho hnutia odporu, 1944 – 45 bojoval v Belgicku a Holandsku, po vojne sa usadil v USA, od 1949 žil v Buffale, 1954 sa presťahoval do New Yorku, kde viedol antikvariát a bol literárne činný. Pozornosť vzbudil najmä reportážami zo ZSSR (Do ZSSR, W głąb ZSRR, časopisecky 1932 pod názvom Krížom-krážom po ZSSR, Wzdłuż i wszerz przez ZSRR, knižne 1933; Dívam sa na Moskvu, Patrzę na Moskwę, 1933), z Japonska (Made in Japan, časopisecky 1934, knižne 1935), z USA (Objavenie Ameriky, Odkrycie Ameryki, 1936; Hlavné mesto striebornej mágie, Stolica srebrnej magii, 1936, o ceste do Hollywoodu), z Ázie (Zem je okrúhla, Ziemia jest okrągła, 1936; Na samom konci Ázie, Na kresach Azji, 1939; Indické spomienky, Pamiętnik indyjski, 1970), z Poľska (Vraciam sa z Poľska 1948, Wracam z Polski 1948, 1949) i z Latinskej Ameriky (Kniha ciest, dobrodružstiev a pripomienok, Księga podróży, przygód i przypomnień, 1967), v ktorých sa prejavil ako vynikajúci pozorovateľ spoločensko-politických pomerov a výborný rozprávač. V elegických poémach Žalmy (Psalmy, 1943) a Bájka o tieni (Bajka o cieniu, 1954) a básnických zbierkach Stena mlčania (Ściana milczenia, 1944), Vidina viery (Widzenie wiary, 1946), Výstraha pre vnukov (Przestroga dla wnuków, 1971) a Na dno jestvovania (Po samo dno istnienia, 1972) sa vyrovnával s depresívnymi náladami exulanta. Autor politickej poézie Náhodné spisy (Pisma przygodne, 3 zväzky, 1950 – 52), spomienkových próz Nespokojný duch (Duch niespokojny, 1957), Nové objavenie Ameriky (Nowe odkrycie Ameryki, 1973) a biografických skíc a esejí Príjemne známi (Przyjemnie zapoznać, 1972). Prekladal z japonskej (S. Ihara: Dve novoročné poviedky, Dwa opowiadania noworoczne, 1939; antológia Hodina divokej kačky, Godzina dzikiej kaczki, 1966) a americkej (antológia Robert Frost a iní americkí básnici, Robert Frost i inni amerykańscy poeci, 1970) literatúry.

jantína

jantína, Janthina — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Littorinimorpha, čeľaď jantínovité (Janthinidae). Malé až stredne veľké mäkkýše, ktoré sa pelagicky vyskytujú na celom svete v tropických a subtropických moriach. Má tenkostenné fialkasté alebo bezfarebné ulity bez viečka. Nohou sa prichytáva na dno tzv. plte, ktorú si buduje z vlastného, na vzduchu tuhnúceho slizu vytvárajúceho tzv. penu; na plti sú zavesené kokóny s vajíčkami (až 2 milióny), ktoré jantíny do vyliahnutia starostlivo opatrujú. Pri podráždení vylučuje fialovú tekutinu, podľa čoho sa nazýva aj fialkový slimák alebo morská fialka. Sú dravé, lovia najmä medúzy, rúrkovníky a i. pomalšie planktónové živočíchy. Patrí sem napr. druh jantína fialová (Jantína janthina).

Jantra

Jantra — rieka v sev. Bulharsku, pravostranný prítok Dunaja; dĺžka 285 km, rozloha povodia 7 862 km2, priemerný ročný prietok na dolnom toku 48 m3/s. Pramení na sev. svahoch Starej planiny. Preteká viacerými prelomovými úsekmi, na dolnom toku početné meandre. Využívaná energeticky a na zavlažovanie. Väčšie mestá na Jantre: Gabrovo, Veliko Tărnovo.

Januária

Januária [ža-] — mesto v Brazílii v sev. časti štátu Minas Gerais na ľavom brehu rieky São Francisco; 68-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky (spracovanie poľnohospodárskych produktov, výroba octu, mäsokombinát), liehovarnícky (výroba rumu), textilný, obuvnícky, nábytkársky. Obchodné stredisko zavlažovanej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, sóje, cukrovej trstiny, kukurice, manioku, fazule, manga, pomarančov, kešu, chlebovníka, kokosovníka, avokáda, banánovníka a i.). Cestný uzol. Založené v 2. polovici 16. alebo začiatkom 17. stor., pôvodne nazývané Brejo do Salgado. Od 1860 mesto, 1884 premenované na Januáriu. Sídlo biskupstva.

januárové povstanie 1863 - 64

januárové povstanie 1863 – 64 — protiruské povstanie v Poľsku v tzv. ruskom zábore (→ Kongresovka) za obnovenie poľskej štátnosti. Vnútorná slabosť Ruského impéria potvrdená porážkou v krymskej vojne (1853 – 56) posmelila mladú poľskú generáciu k vlasteneckým manifestáciám, ktoré však režim razantne potláčal. V októbri 1861 bol na niekoľko mesiacov vyhlásený výnimočný stav, čo viedlo k vzniku rozsiahleho sprisahaneckého hnutia. Vo Varšave bol vytvorený Ústredný národný výbor, ktorý pripravoval povstanie a po jeho vypuknutí 22. 1. 1863 vydal manifest, ktorým sa vyhlásil za Dočasnú národnú vládu. Ruský miestodržiteľ, veľkoknieža Konštantín, odpovedal znovuzavedením výnimočného stavu. Povstalcom sa darilo šíriť revoltu aj mimo Poľska – do Bieloruska, Litvy a na Ukrajinu. Poľskej záležitosti bola priaznivo naklonená väčšina európskych štátov, veľmoci však nehodlali rozpútať vojnu a diplomatický plán z júna 1863 na zavedenie zásadných politických a národných slobôd Rusko odmietlo. Z vojenského hľadiska bolo povstanie pripravené nedostatočne, nikdy sa nepodarilo sformovať početnejšiu armádu a od porážky pri Opatowe (21. 2. 1864) postupne nadobudlo charakter partizánskej vojny. Cárskym oddielom sa podarilo zajať niekoľkých vodcov povstania, ktorí boli 5. 8. 1864 popravení vo Varšave, a potlačiť nepokoje (napr. hromadnými deportáciami na Sibír). R. 1867 cársky režim zrušil zvyšky poľskej autonómie a Poľské kráľovstvo bolo začlenené priamo do Ruského impéria (začiatok intenzívnej rusifikácie).

Janus

Janus, genitív Jana, lat. Ianus — starobylý italický boh počiatku, jeden z najstarších bohov rímskeho panteónu. Zobrazovaný s dvoma na opačné strany hľadiacimi tvárami (Ianus Bifrons i Ianus Geminus), ktoré podľa Ovídia symbolizovali jeho vládu na nebi i na zemi. Janus sa ako kráľ usadil v Latiu na pahorku Janiculum (nazvanom podľa neho). Pôvodných obyvateľov naučil obrábať pôdu, prichýlil Saturna, ktorý mu dal dar dvojakého vedenia (vnímal minulosť i budúcnosť), po smrti bol prijatý medzi bohov. Podľa Latinov strážil nebeskú bránu, neskôr všetky brány (ianuae) súkromných domov či verejné priechody (iani), ktoré ako Ianus Patulcius otváral i zatváral (Ianus Clusius). V modlitbách a obradoch vzývaný ako prvý (aj pred Jovom, → Jupiter). Ako bohovi počiatku (initium) mu Rimania zasvätili začiatok dňa (Ianus Matutinus), prvý deň každého mesiaca (→ kalendy, zasvätené aj Junóne), mesiac január (Ianuarius, od 153 pred n. l. prvý mesiac roku; → rímsky kalendár). Počas jeho hlavného sviatku 1. januára sa ľudia vzájomne obdarúvali a priali si šťastie. Zasvätený mu bol chrám s dvojitou bránou (v juhovýchodnej časti námestia Forum Romanum) so vstupmi na východe i na západe otváranou v priebehu vojen, aby Janus mohol prísť Rimanom na pomoc. Podľa Lívia boli brány od začiatku vlády Numu Pompilia v 8. stor. pred n. l. zatvorené iba sedemkrát, Augustus ich dal zatvoriť trikrát na znamenie mieru. Zachovaná tzv. Janova brána pochádza až z 3. – 4. stor. Podľa legendy o únose Sabiniek Romulovými vojakmi nechal Janus počas bojov so Sabinmi vytrysknúť pred vojskami sabinského kráľa Tita Tatia horúci prameň, čím zabránil ich vtrhnutiu do mesta. Stotožňovaný aj s rímskym Portunom, ochrancom brán (porta), prístavov (portus) i plavieb. Zobrazovaný (s provou) na rímskych minciach (bronzové asy z konca 4. stor. pred n. l.), jeho symbolmi sú kľúč a palica (odháňanie nevítaných hostí).

Ján z Benátok

Ján z Benátok, 9. stor. — diplomat a poradca Svätopluka I., pôvodne kňaz. R. 874 bol Svätoplukom I. vyslaný do Forchheimu, kde s cisárom Ľudovítom II. Nemcom uzavrel Forchheimský mier, ktorým Veľká Morava uznala svoj vazalský vzťah k Východofranskej ríši. R. 879 viedol posolstvo do Ríma k pápežovi Jánovi VIII., ktorý mal rozhodnúť v prípade Metoda a jeho žiakov obvinených bavorskými klerikmi z herézy. Reakciou na toto posolstvo bola pápežská listina Industriae tuae (880).

Jan zo Středy

Jan zo Středy, lat. Johannes Noviforensis, okolo 1310 Vysoké Mýto, okr. Ústí nad Orlicí – 23. 12. 1380 Modřice, okr. Brno-venkov — česko-nemecký kňaz, ranohumanistický vzdelanec a spisovateľ. Vzdelanie získal v Taliansku. Asi 1344 – 51 bol plebánom v Slezskej Střede (nem. Neumarkt in Schlesien, dnes Środa Śląska v Dolnosliezskom vojvodstve, Poľsko), 1352 – 74 protonotár a kancelár dvorskej (spojenej ríšskej a českej) kancelárie cisára Karola IV., zároveň jeho tajomník a dôverník, sprevádzal ho na početných cestách. R. 1353 – 64 bol biskupom v Litomyšli, 1364 – 80 v Olomouci. Patril k hlavným predstaviteľom raného zaalpského humanizmu, udržiaval styky s talianskymi humanistami (F. Petrarca, Cola di Rienzo), písal náboženské básne a kancelárske príručky, prekladal z latinčiny do nemčiny a z nemčiny do latinčiny. Na svojich hradoch Mírov, Kroměříž a Modřice mal pisárske dielne, kde podporoval rozvoj pisárskeho a knižného iluminačného umenia a kde pravdepodobne vznikol slávny rukopis cestovného breviára Liber viaticus (v súčasnosti je uložený v Národnom múzeu v Prahe).

Ján zo Žatca

Ján zo Žatca, aj Ján z Teplej, nem. Johannes von Saaz, Johannes von Tepl, po otcovi Henslinus, aj Johannes (Henslini) de Sitbor, asi 1350 Šitboř, dnes časť obce Poběžovice, okr. Domažlice – asi 1414 Praha — ranohumanistický nemecký spisovateľ v Čechách. Asi 1360 – 70 navštevoval kláštornú školu v Teplej (nem. Tepl), pred 1383 – 1411 pôsobil ako mestský pisár a rektor latinskej školy v Žatci (nem. Saaz), od 1411 bol na čele kancelárie Nového Města pražského. Pravdepodobný autor skladby Oráč z Čiech (Ackermann aus Böhmen, napísaná asi 1400, vydaná asi 1463), prozaického diela považovaného za prvé dielo napísané v novohornonemeckom jazyku a za jedno z najvýznamnejších diel neskorého stredoveku (dlho aj za začiatok humanizmu v nemeckej literatúre). Je napísané vo forme dialógu medzi Oráčom a Smrťou, ktorá mu vzala milovanú manželku. Prostredníctvom sporu (Oráč obhajuje právo človeka na život, Smrť ničotu pozemského života) v ňom Ján zo Žatca vyjadril nadčasový problém protikladu medzi životom a smrťou. Použil jazyk bohatý na rétorické figúry, metafory a slovné hračky, ako aj nemčinu vychádzajúcu z jazyka pražskej dvorskej kancelárie vytvoreného Janom zo Středy.

Ján z Prešova

Ján z Prešova, Johannes Brengyszeyn, aj Brengiszeyn, Brengzein, Jánoss Brengyssen, Johannes Lapicida, aj Hans Steynmecz, Steinmetz, ? – asi 1523 — staviteľ a kamenár pôsobiaci v regióne Šariša a Gemera v období neskorého stredoveku. Od 1492 richtár v Prešove, do 1519 člen mestskej rady a vlastník stavebnej dielne. Jeden z najvýznamnejších majstrov neskorej gotiky na území Uhorska, nasledovník majstra Štefana, staviteľa košického Dómu sv. Alžbety. V jeho dielach doznievala atmosféra korvínovskej epochy, odrážajú sa v nich aj kontakty so stredoslovenskými banskými mestami a bavorským i budínskym stavebným okruhom. Autor sieťovej klenby Kostola sv. Egídia v Bardejove (1502 – 03), dostavby Kostola sv. Mikuláša v Prešove (Konkatedrála sv. Mikuláša, 1502 – 15), zúčastnil sa dostavby radnice v Bardejove (1508 – 09). Upravoval aj farské kostoly v Lipanoch (1513), Ražňanoch a Rožňave (1514 – 16), ako aj v Sabinove (1523), nevylučuje sa ani jeho účasť na stavbe najstarších častí levočskej radnice.

Janžurová, Iva

Janžurová, Iva, 19. 5. 1941 Žirovnice, okres Pelhřimov — česká divadelná a filmová herečka. R. 1963 absolvovala herectvo na pražskej DAMU. R. 1963 – 64 pôsobila v Divadle F. X. Šaldu v Liberci, 1964 – 87 členka Divadla na Vinohradech v Prahe, od 1988 činohry Národného divadla. Výrazná osobnosť českého herectva 2. polovice 20. a začiatku 21. stor., vyniká v divadle i vo filme. Jej prirodzené vystupovanie a herecký talent sa uplatňujú rovnako v komediálnych i v tragických, ako aj v komplikovaných psychologických polohách, jej špecifickými hereckými prostriedkami sú herecký paradox, groteskná štylizácia a sebairónia. Janžurovej popularita u českého i slovenského publika sa intenzívne rozvíjala už od prvých filmových a divadelných postáv, ktoré boli charakteristické vycibrenou dynamickosťou, prienikom do podstaty charakteru, komickou kresbou i výrazným zmyslom pre situačný aj slovný humor. Z divadelných úloh vynikla ako Jana (J. Anouilh: Skřivánek, 1965), Josefína (V. Vančura, 1970), Regina (L. Hellmanová: Lištičky, 1980), Elmíra (Molière: Tartuffe, 1980), Malva (J. Topol: Sbohem, Sokrate, 1991), Winnie (S. Beckett: Šťastné dny, 1998), Alžběta II. (Peter Morgan: Audience u královny, 2015) a i. Vo filme začínala v 60. rokoch 20. stor. rolami súčasných obyčajných mladých dievčat (Jarní povětří, 1961; Spadla z měsíce, 1961; ... a pátý jezdec je strach, 1964). Väčšie úlohy stvárnila vo filmoch J. Krejčíka Pension pro svobodné pány (1967) a Svatba jako řemen (1967). Nezabudnuteľné dramatické hrdinky vytvorila vo filmoch J. Herza Petrolejové lampy (1971) a Morgiana (1972), v ktorom dokonca vytvorila dvojúlohu sestier. Presadila sa aj v zahraničí, hrala vo filme Zámok (Das Schloss, 1968, adaptácia prózy F. Kafku, réžia Rudolf Noelte). Za svoj herecký výkon vo fantastickej komédii V. Vorlíčka Pane, vy jste vdova! (1970) získala 1971 Cenu pre najlepšiu herečku na Medzinárodnom filmovom festivale fantastických filmov v Terste. Ďalej účinkovala vo filmoch Kočár do Vídně (1966), Čtyři vraždy stačí, drahoušku! (1970), Drahé tety a já (1974), Což takhle dát si špenát (1977), Ja milujem, ty miluješ (1980), Žiletky (1993), Co chytneš v žitě (1998), Ene bene (2000), Výlet (2002), Na psí knížku (2002), Štěstí (2005), Polčas rozpadu (2007), Vy nám taky, šéfe (2008), Teorie tygra (2016) a i., ako aj v televíznych seriáloch Eliška a její rod (1965 – 66), Sňatky z rozumu (1968), Nemocnice na kraji města (1978, pokračovanie 1981), Nemocnice na kraji města po dvaceti letech (2003) a i.

Jánošíkova kolkáreň

Jánošíkova kolkáreň — národná prírodná rezervácia v národnom parku Veľká Fatra v katastroch Ružomberka a Ľubochne v okrese Ružomberok; vyhlásená 1964, rozloha 243 ha. Vyhlásená na ochranu komplexu zachovaných pôvodných javorových a jarabinových smrečín pralesového charakteru.

jánošíkovská tradícia

jánošíkovská tradícia — ľudová tradícia spätá s ústrednou postavou slovenského zbojníctva Jurajom Jánošíkom. Vznikla pomerne krátko po jeho smrti a nadviazala na tradičný folklór. Rozvíja obraz legendárneho ľudového hrdinu a i. zidealizovaných zbojníckych postáv. Najvýraznejšie sa uplatnila v ľudovej slovesnosti, najmä v piesňach a próze. V ľudových piesňach sa premietla do lyrických skladieb, silnejšie sa prejavila v piesňovej epike, a to najmä v baladách, ktoré tematicky inklinujú k rodinným vzťahom, v romanciach prevažuje tematika väznenia zbojníkov a v novelistických piesňach opisy jednotlivých zbojníckych činov. V porovnaní s prózou sa v nich nevyskytuje tak často meno Jánošík, obľúbená je forma Janko, Janík, Janíčko, Janíček ap. V ľudovej próze je jánošíkovská tradícia zobrazená tematicky širšie. Žánrovo sa vyhranila takmer výlučne do povesťových útvarov, z ktorých vznikla biografia Jánošíka a i. zbojníckych postáv. Prvky jánošíkovskej tradície možno nájsť i v tanečnom a vo výtvarnom umení alebo nepriamo vo forme zbojníckych motívov napr. v zbojníckych tancoch a piesňach (→ zbojnícky folklór), v betlehemských, svadobných a detských hrách i v prísloviach. Ovplyvnila i folklórnu tvorbu okolitých národov, najmä Poliakov, Ukrajincov a Maďarov, východnú Moravu a južné Sliezsko, kde sa však vyvíjala aj samostatne a spätne pôsobila i na slovenskú tradíciu. Na ľudovú tradíciu nadviazala tematicky slovenská literatúra (v poézii, próze i dramatickej tvorbe), hudba, film i výtvarné umenie. V poézii štúrovcov je Jánošík symbolom protestu proti národnému a sociálnemu útlaku, napr. Výlomky z Janošiaka (1844 – 47) J. Kráľa, Likavský väzeň (1860) a Kráľohoľská (1868) S. Chalupku a Smrť Jánošíkova (1862) J. Botta, prózu reprezentujú napr. historické romány Jánošík (1934) J. Hrušovského a Jánošík (1978) M. Ferka, divadelnú tvorbu napr. veršovaná dráma Jánošík (1941) M. Rázusovej-Martákovej i parodické hry Jááánošííík (1970) S. Štepku a Jánošík podľa Vivaldiho (1979) Ľ. Feldeka, ktorí predstavujú postavu Jánošíka bez idealizácie. V slovenskej hudbe zastupujú jánošíkovskú tradíciu napr. kantáta Svadba Jánošíkova (1922, podľa poémy Smrť Jánošíkova J. Botta) J. L. Bellu, programová predohra pre malý orchester Jánošíkovi chlapci (1934) A. Moyzesa a opera Juro Jánošík (1953, na libreto Š. Hozu, prepracovaná 1956) J. Cikkera. Osobitný úspech mal na slovenských divadelných scénach muzikál Na skle maľované (1970) poľskej autorskej dvojice E. Bryll a Katarzyna Gärtnerová (*1942). Legenda o Jánošíkovi bola niekoľkokrát sfilmovaná vo verzii dlhometrážneho filmu aj v rámci československého a slovenského filmového umenia. Prvým bol nemý film Jánošík (1921, réžia Jaroslav Siakeľ), ďalej Jánošík (1935, réžia M. Frič), Jánošík I, II (1962, 1963, réžia P. Bielik), Jánošík. Pravdivá história (2009, koprodukcia, réžia Kasia Adamiková, Adamik, *1972; a Agnieszka Hollandová, Holland, *1948). Svojským filmovým spracovaním jánošíkovskej tematiky je dlhometrážny animovaný kreslený film Zbojník Jurko (1976) V. Kubala. Vo výtvarnom umení sa zobrazovanie Jánošíka a jeho života menilo v závislosti od spoločenských a politických pomerov na území Slovenska. Menilo sa jeho oblečenie, atribúty, a najmä spôsob, akým bol jeho život vykresľovaný. V 18. stor. sa jánošíkovské témy uplatňovali pri zdobení umeleckoremeselných výrobkov, pričom Jánošík bol zobrazovaný v pandúrskej alebo kuruckej uniforme. Zbojnícka tematika sa od konca 18. stor. začala objavovať na ľudových obrázkoch na skle a postupne sa stávala čoraz obľúbenejšou (po náboženských témach), Jánošíkovými atribútmi na nich už boli široký kožený opasok, valaška, pištoľ a paloš. Na prelome 18. a 19. stor. sa Jánošík začal zobrazovať ako goral (s vrkočmi, čiernym klobúkom a valaškou). Od pol. 19. stor., keď sa legenda o Jánošíkovi stala súčasťou národného obrodenia a jedným zo zdrojov národnej hrdosti, jeho obraz nadobudol zidealizovaný a heroický charakter. Jánošík bol dôležitou témou aj v umení výtvarnej moderny (J. Alexy, M. A. Bazovský, M. Galanda, M. Benka, Ľ. Fulla). Príkladom nezidealizovaného pohľadu na tému je napr. obraz M. Galandu Smutní zbojníci (1932). Jánošíkovská legenda pretrvala aj v povojnovom období, prebral ju socialistický realizmus a téma sa spracúvala na oficiálnej a monumentálnej úrovni (práce pre architektúru, mozaiky, vitráže, rozmerné gobelíny). Príkladom tvorby na oficiálnu objednávku je Pamätník Juraja Jánošíka v Terchovej, ktorý 1988 vytvoril J. Kulich. V undergroundovom prostredí sa však už objavili aj zaujímavejšie umelecké stratégie. R. 1985 na výzvu historika umenia R. Matuštíka a umelca A. Mlynárčika pri príležitosti 500. reprízy inscenácie S. Štepku Jááánošííík v Radošinskom naivnom divadle zareagovali viacerí neoficiálni výtvarníci (M. Adamčiak, M. Bočkay, K. Bočkayová, L. Čarný, M. Kern, R. Sikora, J. Meliš, Ľ. Lauffová, J. Želibská, V. Kordoš a i.), ktorí svojimi dielami obsiahli široké spektrum umeleckých prístupov.

Jánoška, Ondrej

Jánoška, Ondrej, 10. 2. 1985 Bratislava — slovenský huslista. Študoval na konzervatóriu v Bratislave u J. Kopelmana (od 1995 ako mimoriadny, 1999 – 2002 riadny študent) a od 2000 zároveň na konzervatóriu vo Viedni a na Univerzite pre hudbu a dramatické umenie v Grazi u ruského pedagóga Borisa Kuschnira (*1948). Nositeľ významných ocenení, napr. 1. ceny na Medzinárodnej súťaži mladých talentov v Budapešti (1995), na súťaži Prešporský Paganini v Bratislave (1996), na Medzinárodnej súťaži J. Kociana v Ústí nad Orlicí (1997) i na Fidelio-Wettbewerb vo Viedni (2003). R. 2003 – 04 držiteľ prestížneho štipendia udeľovaného Centrom H. von Karajana vo Viedni. R. 2009 – 12 člen Viedenskej štátnej opery a hosť orchestra Viedenskej filharmónie. Vo svojom repertoári sa orientuje na hudbu romantických skladateľov, úspechy dosahuje aj pri interpretácii diel 20. a 21. stor.

Jánošovka

Jánošovka — miestna časť obce Čierny Balog.

Janota, Imrich

Janota, Imrich, 5. 5. 1907 Turzovka, okres Čadca – 21. 3. 1987 Bratislava — slovenský drevársky a lesnícky odborník. R. 1933 – 34 pôsobil v Akciovej spoločnosti pre zužitkovanie dreva v Čadci, 1934 – 35 v Československej ústrednej predajni dreva v Prahe, 1935 – 37 v Štátnych lesoch v Podbrezovej-Štiavničke, 1937 – 38 v Štátnych lesoch Látky-Nový Svet a na píle Janov, 1939 – 45 na Ústrednom riaditeľstve Štátnych lesov v Bratislave, respektíve vo Zvolene, 1945 – 48 generálny riaditeľ Československých drevospracujúcich závodov v Prahe, 1948 – 51 vedúci plánovacieho odboru Oblastného riaditeľstva Štátnych lesov, 1951 – 55 vedúci výskumu, 1955 – 60 riaditeľ Drevárskeho výskumného ústavu v Bratislave, súčasne 1953 – 60 externý asistent a 1960 – 73 profesor na Drevárskej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene (1957 – 73 vedúci Katedry náuky o dreve, 1961 – 65 prodekan, 1965 – 66 prorektor pre vedeckovýskumnú činnosť; dnes Technická univerzita), od 1973 vedúci pracovník v Štátnom drevárskom výskumnom ústave v Bratislave (dnes Slovenský drevársky výskumný ústav pôsobiaci v rámci Výskumného ústavu papiera a celulózy, a. s.); 1960 profesor. R. 1926 – 70 absolvoval viaceré študijné pobyty a pracovné cesty v zahraničí, napr. vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Bulharsku, Rakúsku a Poľsku. Zaoberal sa rozvojom moderného drevárskeho priemyslu (lesnou ťažbou a distribúciou dreva), výskumu (podieľal sa na založení Drevárskeho výskumného ústavu) a školstva (spoluautor koncepcie vysokoškolského študijného odboru drevárske inžinierstvo) na Slovensku. Prispel k riešeniu plnšieho využívania drevnej suroviny (najmä bukového dreva) vyspelejšími technológiami, venoval sa aj vplyvu bielej hniloby na objemovú hmotnosť a ďalšie vlastnosti bukového dreva. Podieľal sa na projektovaní a výstavbe viacerých piliarskych závodov (napr. v Červenej Skale, Oravskom Podzámku a Liptovskom Hrádku) i na výstavbe jednej z prvých slovenských preglejkární v Žarnovici, navrhol projekty viacerých drevárskych kombinátov. Autor a spoluautor viacerých učebných textov, vysokoškolskej učebnice Ekonomika drevárskeho priemyslu (1963), 7 knižných publikácií, napr. Spracovanie dreva (1963) a Drevo – cenná surovina (1963), projektových štúdií a vyše 80 vedeckých a odborných prác publikovaných v zborníkoch a časopisoch.

Janoušek, František

Janoušek, František, 6. 5. 1890 Jesenný, okr. Semily – 23. 1. 1943 Praha — český maliar. R. 1918 – 22 študoval na pražskej Akadémii výtvarných umení, žiak V. Hynaisa, 1924 sa stal členom Spolku výtvarných umelcov Mánes. Po neoklasicistických začiatkoch sa koncom 20. rokov 20. stor. prepracoval k lyrickému kubizmu a začiatkom 30. rokov (po návrate z Talianska) sa jeho dielo stalo výrazne imaginatívnym. Pod vplyvom tvorby J. Miróa začal maľovať obrazy plné pohybu, rastu a vnútornej dynamiky, jeho embryonálne krajiny sú plné pokojnej atmosféry a zvláštnych organických útvarov, zárodkov a vlásočníc. V pol. 30. rokov sa jeho dielo zmenilo a citlivo reagovalo na hrozbu silnejúceho fašizmu. Maľba z tohto obdobia je námetovo desivá a rukopis exaltovaný a pastózny. Janouškovo dielo odzrkadľuje brutalitu silnejúceho fašizmu, je plné apokalyptických vízií, ničivej energie a deštruktívnosti.

Janov

Janov — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v doline potoka Svinka v juhovýchodnej časti Šarišskej vrchoviny, 305 m n. m.; 336 obyvateľov (2018). Vrchovinné územie zalesnené prevažne dubovo-hrabovými lesmi. Obec písomne doložená 1340 ako Janfolua, Janosfolua, 1341, 1374, 1388 Janula, 1392 Janola, 1427, 1435 Jano, 1600 Janochka, 1773 Jano, Ino, Janow, 1786 Janó, Janow, Inó, 1808 Janó, Janow, 1863 – 1913 Janó, 1920 Janov. Patrila miestnym zemanom, v 2. polovici 14. stor. šľachticom z Drienova a prepoštstvu v Nižnej Myšli, neskôr Kataiovcom. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, obchodom s obilím a poľnohospodárstvom. Gréckokatolícky neoklasicistický Chrám sv. Michala archanjela (1864).

Janova Lehota

Janova Lehota — obec v okrese Žiar nad Hronom v Banskobystrickom kraji na pomedzí Vtáčnika, Kremnických vrchov a Žiarskej kotliny, 425 m n. m.; 976 obyvateľov (2018). Pahorkatinné až vrchovinné prevažne odlesnené územie, vo vyšších polohách porasty buka a smreka.

Obec písomne doložená 1487 ako Leotta, 1559 Janowalehotha, 1570 Noua Lehotta, Jamowa Lehotta, 1571 Janova Lehota, 1773 Jano-Lehota, Tecksterhey, Janowa Lehota, 1786 Jánosch-Lehota, Tekserhay, 1808 Janó-Lehota, Drexelhey, Janowá Lhota, 1863 – 88 Janólehota, 1892 – 1913 Jánosgyarmat, 1920 Janová Lehôta, 1927 – 48 Janova Lehota, Drexlerhay, 1948 Janova Lehota.

Patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, od 1776 Banskobystrickému biskupstvu. Od 1560 bola samostatnou farnosťou. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, murárstvom a tesárstvom.

Archeologické nálezy: základy neznámej stavby a keramika zo 14. stor.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (pôvodne neskorogotický pravdepodobne z 1487, prestavaný na začiatku 19. stor., zväčšený a upravený 1932), Kaplnka Bolestnej Panny Márie (1739).

Jánovce

Jánovce, Jánosháza — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v záp. časti Podunajskej roviny medzi vodnými tokmi Čierna voda a Malý Dunaj, 121 m n. m.; 486 obyvateľov, 76,3 % slovenskej, 21,1 % maďarskej národnosti (2018). Rovinné prevažne odlesnené územie, miestami sa zachovali zvyšky lužného lesa. Obec založili 1792 v chotári obce Veľké Úľany Pálfiovci, písomne doložená 1808 ako Jánosháza vel Apácza-Körmösd, 1863 – 1907 Jánosháza, 1913 Dunajánosháza, 1920 Jánošovce, 1927 – 38 Janovce, Jánosháza, 1938 – 45 Dunajánosháza, 1945 – 48 Janovce, Jánosháza, 1948 – 92 Janovce, 1993 Jánovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1938 – 45 bola súčasťou Maďarska. Kaplnka Ružencovej Panny Márie (1925).

Janovce

Janovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v záp. časti Ondavskej vrchoviny, 370 m n. m.; 454 obyvateľov (2018). Pahorkatinné prevažne odlesnené územie. Obec písomne doložená 1261 ako Belcella, 1277 villa Omnium Sanctorum, 1303, 1304 Belcella, 1332 Belsella, Welzella, Belcella, 1409 Belczellaka, 1427 Belcella, 1600 Belczella, 1773 Beczallya, Janowcze, 1786, 1808 Beczallya, Janowce, 1863 – 1913 Bércalja, 1920 Janovce. Patrila Mariášiovcom, Bornemisovcom, Darhalcovcom a i., v 19. stor. tam mali majetky Dežöfiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, výrobou dreveného náradia a kolovrátkov. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol najsvätejšieho srdca Ježišovho (barokovo-klasicistický z 1764, opravený v 19. – 20. stor.), drevená zvonica (okolo 1700).

Jánovce

Jánovce — obec v okrese Poprad v Prešovskom kraji na juhozápadnom okraji Levočských vrchov, 591 m n. m.; 1 690 obyvateľov (2018). Mierne členité prevažne odlesnené územie. Miestne časti: Jánovce, Machalovce. Obec písomne doložená 1314 ako Ianus, 1317 Bulmani, 1343 Iwanusfalua, Janusfalua, 1448 Janofalwa, 1465 Janfalwa, 1475 Janusfalwa, 1773 Janocz, Hansdorff, Janowcze, 1786 Janócz, Hansdorf, 1808 Janócz, Johannsdorf, Janowce, 1863 – 82 Janóc, 1888 Jánóc, 1892 – 1902 Szepesjánosfalu, 1907 – 13 Szepesjánosfalva, 1920 Jánovce, 1927 – 73 Janovce, 1973 Jánovce. R. 1964 bola k nej pričlenená obec Machalovce (písomne doložená 1289 ako Machal, 1305 Marsilii, 1312 Marsilii, 1336 Machalfeulde, 1349 Marsini, 1422 – 23, 1425 Machalfalwa, 1808 Machalfalva, Machelsdorf, Machalowce, 1863 Machalfalu, 1873 – 1902 Mahalfalu, 1907 – 13 Mahálfalva, 1920 – 64 Machalovce), ku ktorej bola po 1913 pričlenená obec Čenčice (písomne doložená 1303, 1318 ako Chanta, 1418 Chantafalwa, 1439 Santhafalua, 1808 Csenczicz, Zunkensdorf, Cženčice, 1863 – 1913 Csontfalu). Obce patrili do Stolice desiatich spišských kopijníkov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: sídliská z neolitu (volútová a bukovohorská kultúra), ojedinelé nálezy z eneolitu, sídlisko zo strednej bronzovej doby, sporadické nálezy z mladšej bronzovej doby a neskorej halštatskej doby, významné rozsiahle hradisko a sídliská púchovskej kultúry, germánske sídlisko z neskorej rímskej doby, osady z raného (9. – 10. stor.) i neskorého stredoveku (13. – 15. stor.). Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (13. stor.). Časť Machalovce je rodiskom Š. R. Hadbavného.

Janovič, Sakrat

Janovič, Sakrat, aj Sokrat Janowicz, 4. 9. 1936 Krynki, Podleské vojvodstvo – 17. 2. 2013 tamže — poľský prozaik, prekladateľ, novinár a politik. Patril k bieloruskej národnostnej menšine žijúcej v Poľsku, písal po bielorusky i po poľsky. Venoval sa riešeniu problémov białystockých Bielorusov. Od 1971 člen Zväzu poľských spisovateľov, 1981 – 87 zakladateľ a člen bieloruského nezávislého vydavateľstva. V bieloruštine vydal zbierku poviedok Záhony (Zahony, 1969) i prózy Strieborný jazdec (Siarebrany jazdok, 1978), Samosej (Samasej, 1992), Dlhá smrť Kryniek (Douhaja smerc Krynak, 1993) a Lístie (Listovje, 1995). V poľštine vyšli jeho miniatúry Veľké mesto Białystok (Wielkie miasto Białystok, 1973), prózy Bielorusko, Bielorusko (Białoruś, Białoruś, 1985) poukazujúca na problémy etnických Bielorusov v oblasti Białystoku, Terra Incognita: Bielorusko (Terra Incognita: Białoruś, 1985), Dolina plná osudu (Dolina pełna losu, 1994) a Našich tisíc rokov (Nasze tysiąc lat, 2000), zbierka esejí Domovina: bieloruské stopy a znamenia (Ojczystość: białoruskie ślady i znaki, 2001), román Vlastenecké storočie (Domowe stulecie, 2008) a dvojjazyčne Miniatúry (Minijaciury, 1984). Prekladal bieloruskú literatúru do poľštiny.

Janovík

Janovík — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v sev. časti Košickej kotliny v doline Torysy, 230 m n. m.; 318 obyvateľov (2018). Rovinné a pahorkatinné odlesnené územie. Obec písomne doložená 1330, 1332 ako Jan, 1351, 1406 Iwan, 1430 Jaan, 1498 Jan, 1507 Jany, 1600 Jan, Janoczka, Jano, 1747, 1749 Janovik, 1773 Janocska, Janowik, 1786 Janocschka, Janowik, 1808 Jánocska, Janowík, 1863 – 73 Jánocska, 1877 – 82 Jánoska, 1888 – 1902 Jánocska, 1907 – 13 Jánoska, 1920 Janovík. Pôvodne patrila Budunovi z ďurkovskej vetvy rodu Abovcov, v 15. stor. šľachticom z Ruskova a Rozhanoviec, v 2. polovici 16. stor. Pacotovcom, od 17. stor. Stáraiovcom a Péčiovcom. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a povozníctvom. Stopy osídlenia z praveku a neskorého stredoveku (13. stor.). Rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (1975).

Janovskis, Gunārs

Janovskis, Gunars (Anatolijs), 8. 2. 1916 Helsinki – 27. 4. 2000 Leicester, Spojené kráľovstvo — lotyšský spisovateľ. Písal romány, poviedky i novely, jeho tvorba je silno ovplyvnená severskou prózou (najmä dielom K. Hamsuna) a vyznačuje sa poetickosťou a koncentrovaným výrazom. Venoval sa aj maliarskej tvorbe, viaceré svoje knihy ilustroval. R. 1933 – 38 študoval klasickú filológiu na univerzite v Rige, 1944 emigroval do Nemecka, 1945 – 47 študoval filológiu na univerzite v Bonne. Od 1947 žil v Anglicku. Jeho diela vychádzali v lotyšskom exilovom vydavateľstve Grāmatu Draugs v New Yorku. K jeho najznámejším dielam patria romány Ostrov Sol (Sōla, 1963), Bez cesty (Bez ceļa, 1965), Nad riekou Trent stúpa hmla (Pār Trentu kāpj migla, 1966), Súdny deň (Pēc pastardienas, 1968) a Hlasy v tme (Balsis aiz tumsas, 1972), v ktorých zobrazil tragický osud i pocity beznádeje lotyšských legionárov v 2. svetovej vojne, ich neľahký život v zahraničí a túžbu po vlasti. V zbierke noviel V cudzine (Svešumā, 1966) a románoch Kde kohúty nespievajú (Kur gaiļi nedzied, 1974), A čo tam po tom (Un kas par to, 1978) a Predvečer (Novakare, 1980) opísal život lotyšských emigrantov v Anglicku. V románoch Bez návratu (Uz neatgriešanos, 1973), Čajky signalizujú búrku (Kaijas kliedz vētru, 1977), Ines (1982), Človek, ktorý chcel viac (Cilvēks, kas gribēja vairāk, časopisecky 1983 – 84, knižne 1987; s Laimou Kalniņovou, Kalniņa, *1922) a Mesto pri rieke (Pilsēta pie upes, 1993) zachytil obdobie 20. – 30. rokov 20. stor. v Lotyšsku. Autor zbierok poviedok Smiechoty (Smiekliņam, 1967), Započúvaj sa do noci (Leklausies naktī, 1975) a Gunars Janovskis rozpráva (Gunars Janovskis stāsta, 1983) i jednoaktovky Vo výťahu (Liftā, 1971). R. 1997 – 2003 boli v Lotyšsku v 10 zväzkoch vydané Janovskisove zobrané spisy. Nositeľ vysokého štátneho vyznamenania Lotyšskej republiky Radu troch hviezd (Triju zvaigžņu ordenis, 1996).

Janovský záliv

Janovský záliv, taliansky Golfo di Genova — záliv Ligúrskeho mora (jeho najsevernejšia časť) pri severozápadnom pobreží Talianska; šírka okolo 125 km od mesta Imperia na západe po mesto La Spezia na východe, hĺbka do 1 000 – 1 500 m. Početné kúpeľné strediská, najväčším mestom a prístavom na pobreží Janovského zálivu je Janov.

Janowitzová, Gundula

Janowitzová [-co-] (Janowitz), Gundula, 2. 8. 1937 Berlín — nemecká operná speváčka (soprán). Študovala na konzervatóriu v Grazi, od 1959 elévka, 1963 – 87/90 sólistka Viedenskej štátnej opery a stály hosť významných svetových scén vrátane Metropolitnej opery v New Yorku (od 1967), Štátnej opery v Berlíne (1969), Opery v Paríži (1973) a Covent Garden v Londýne (1976). R. 1990 – 91 riaditeľka opery v rakúskom Grazi. Spočiatku sa uplatňovala ako interpretka talianskej opernej klasiky, neskôr najmä nemeckej tvorby. Stvárnila hlavné postavy v operách W. A. Mozarta (Grófka, Figarova svadba; Pamina, Čarovná flauta), L. van Beethovena (Leonóra, Fidelio), R. Wagnera (Sieglinda, Valkýra) a R. Straussa (Cisárovná, Žena bez tieňa; Ariadna, Ariadna na Naxe; Arabella). Spolupracovala s najvýznamnejšími dirigentmi svojej doby (H. von Karajan, K. Böhm, L. Bernstein, O. Klemperer, G. Solti a i.). Pravidelne účinkovala na festivaloch v Bayreuthe (1960 – 63) a Salzburgu (od 1963), ale aj koncertne ako oratórna (J. S. Bach, L. van Beethoven, J. Brahms, G. F. Händel, J. Haydn, W. A. Mozart, C. Orff a i.) a piesňová interpretka (W. A. Mozart, F. Schubert, J. Brahms, R. Strauss, H. Wolf a i.). Na hudobné nosiče nahrala mnoho piesní, piesňových cyklov a operných i oratórnych partov. Kammersängerin Viedenskej štátnej opery (1970).

Jansa, František

Jansa, František, 7. 6. 1903 Viedeň – 3. 6. 1998 Praha — český elektrotechnik. R. 1926 – 51 pôsobil v ČKD, 1951 – 52 v Elektromontážnych závodoch v Prahe, 1952 – 54 na Elektrotechnickej fakulte ČVUT a 1954 – 62 na Vysokej škole železničnej v Prahe, od 1962 na Vysokej škole dopravnej v Žiline (dnes Žilinská univerzita); 1954 profesor, 1956 DrSc. Zaslúžil sa o rozvoj a elektrifikáciu československých železničných tratí. Venoval sa elektrotechnike v doprave, podieľal sa na vývoji električiek, lokomotív a dieselelektrických koľajových vozidiel; zakladateľ študijného odboru elektrická trakcia a energetika v doprave. Autor 92 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 16 vysokoškolských učebných textov a troch celoštátnych vysokoškolských učebníc, napr. Elektrická trakcia (1976) a Vozidlá elektrickej trakcie (1983). Autor 42 vynálezov a patentov.

Janice

Janice, Jéne — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine na styku s Rimavskou kotlinou, 168 m n. m.; 297 obyvateľov, 5,1 % slovenskej, 93,4 % maďarskej národnosti (2018). Mierne členitý reliéf prechádzajúci do vrchoviny, prevažne odlesnené územie so zvyškami teplomilných cerových dúbrav.

Obec písomne doložená 1216 ako Yene, 1297 Nene, 1313 Iene, 1431 Jene, 1446 Jenye, 1480 – 83 Jene, 1773 Jéne, 1786, 1808 Jene, 1863 Jéne, 1873 – 82 Jene, 1888 – 1913 Jéne, 1920 Jená, Jeny, 1927 – 48 Jéne, 1948 Janice. Do 18. stor. patrila rodine Jeneiovcov a potom Koháriovcom. R. 1938 – 44 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Archeologické nálezy: sídliská z eneolitu, strednej a mladšej bronzovej doby, rímskej doby a neskorého stredoveku. Z porušeného kostrového pohrebiska z laténskej doby pochádzajú zlomky nádob a ľudské kosti. Stavebné pamiatky: secesný evanjelický a. v. kostol (1903), ľudové obytné domy (1. polovica 20. stor.).

Janiculum

Janiculum [-ku-], lat. Ianiculum, aj Ianiculus mons, tal. Gianicolo — jeden zo siedmich pahorkov v Ríme na pravom brehu rieky Tiber v blízkosti Martovho poľa (campus Martius) nazvaný podľa starobylého chrámu boha Jana (→ Janus). Vychádzala odtiaľ Aureliova cesta (Via Aurelia) vedúca na sever pozdĺž pobrežia Tyrrhenského mora. Dlho sa tam rozprestierali záhrady (Caesarove, Agrippinine), v posvätnom háji bol pochovaný druhý rímsky kráľ Numa Pompilius. Na tomto mieste spáchal samovraždu Gaius Sempronius Gracchus (121 pred n. l.; → Gracchovci).

Janigro, Antonio

Janigro, Antonio, 21. 1. 1918 Miláno – 1. 5. 1989 tamže — chorvátsky violončelista a dirigent talianskeho pôvodu. Študoval v Miláne a od 1929 v Paríži. V mladosti získal viacero národných i medzinárodných cien na parížskom konzervatóriu, od 1937 koncertoval ako sólista. R. 1939 – 54 viedol majstrovskú triedu konzervatória v Záhrebe. Po 2. svetovej vojne sa začal venovať aj dirigovaniu (debutoval 1948), 1953 – 64 viedol komorný orchester záhrebského rozhlasu, súčasne 1954 založil a do 1967 dirigoval súbor Záhrebskí sólisti, ktorý patrí k svetovým komorným sláčikovým orchestrom a interpretuje najmä staršiu komornú tvorbu. R. 1965 – 67 bol šéfdirigentom orchestra Angelicum v Miláne. R. 1965 – 74 viedol majstrovskú triedu hry na violončele na Vysokej hudobnej škole v Düsseldorfe a od 1975 v Stuttgarte. Od 1968 spolupracoval ako sólista a dirigent so Stuttgartským komorným orchestrom. R. 1971 profesor Mozartea v Salzburgu. Janigro patril k významným svetovým interpretom. Spolupracoval s D. Lipattim a s C. Zecchim. Na jeho počesť sa v Záhrebe od 1996 usporadúva Medzinárodná súťaž violončelistov (International Cello Competition ’Antonio Janigro’).

Janík

Janík, Jánok — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji na pomedzí Košickej kotliny a Bodvianskej pahorkatiny, 203 m n. m.; 633 obyvateľov, 56,9 % slovenskej, 38,0 % maďarskej národnosti (2018). Prevažne pahorkatinné odlesnené územie so zvyškami lesa na juhu chotára. Obec písomne doložená 1285 ako Ianuk, 1302 Ianuk, Ianok, 1307 Ianok, 1317 Januk, 1332 – 35 Janoc, Jenk, Januk, 1360 Januk, Ianok, 1427, 1492, 1553 Janok, 1773, 1786, 1808, 1863 – 1913 Jánok, 1920 Janov, 1927 – 48 Jánok, 1948 Janík. Patrila Huntovcom-Poznanovcom, potom Omodejovcom, od 15. stor. Jánokiovcom a od 18. stor. Sirmaiovcom, Sentimreiovcom, Péčiovcom, Véčeiovcom a Ňáriovcom. R. 1360 sa tam vyberalo mýto. Okolo 1640 ju zničili Turci a 1648 sa spomína ako ľudoprázdna. R. 1939 – 45 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu, ojedinelý nález z rímskej doby, sídlisko z raného stredoveku (9. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (pôvodne pravdepodobne neskororománsky alebo ranogotický zo začiatku 14. stor., opravený 1768, klasicisticky upravený 1835, rozšírený 1930), fara (pôvodne klasicistická z konca 18. stor., neskôr viackrát prestavaná).

Janíky

Janíky, Jányok — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v západnej časti Podunajskej roviny na agradačnom vale Malého Dunaja, 125 m n. m.; 913 obyvateľov, 26,4 % slovenskej, 70,8 % maďarskej národnosti (2018); miestne časti: Búštelek, Dolné Janíky, Horné Janíky. Rovinné odlesnené územie so zvyškami lužného lesa pozdĺž Malého Dunaja.

Obec vznikla 1940 zlúčením obcí Búštelek (písomne doložená 1360 ako Bwsthelek a. n. Kysjanok, 1773 Bustelek, 1786 Buschtelek, 1808 Bústelek, 1863 Bustelek, 1873 Bústelek,1877 – 82 Bustelek, 1888 – 1940 Bústelek), Dolné Janíky (písomne doložená 1301 ako Yanich, 1302 Ianuk, 1305 Ianok, Ianuk, 1306 Ianuk, 1307 Iannuk, 1308, 1309 Ianuk, 1310, 1311 Ianyk, 1339 Janok, 1343 Januk, 1773 Also-Jánok, 1786 Alschó-Janyok, 1808 Alsó-Jányok, 1863 – 1913 Alsójányok, 1920 Dolný Jánok, 1927 – 38 Dolné Janíky, Alsó-Jánok, 1938 – 40 Alsójányok) a Horné Janíky (písomne doložená 1311 ako Ianyk Superio, 1359 Felianyk, 1773 Felso-Jánok, 1786 Felschő-Janyok, 1808 Felső-Jányok, 1863 – 1913 Felsőjányok, 1920 Horný Jánok, 1927 – 38 Horné Janíky, Felső-Jánok, 1938 – 40 Felsőjányok). R. 1940 – 45 názov Jányok, 1945 Janíky.

Obec Búštelek patrila Jánokiovcom, obec Dolné Janíky domácim zemanom, od 16. stor. bratislavským klariskám a od 19. stor. Esterháziovcom a Zičiovcom, obec Horné Janíky domácim zemanom a časť iným rodinám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, poľovníctvom a rybárstvom. R. 1938 – 45 boli obce pripojené k Maďarsku.

Archeologické nálezy: v časti Dolné Janíky mohyly, opevnená osada a depot bronzových predmetov z mladšej bronzovej doby (čačianska kultúra), mohyly z halštatskej doby (kalenderberská kultúra) a stredoveká dedina z 12. – 15. stor., v časti Horné Janíky mohyly z halštatskej doby (kalenderberská kultúra).

Stavebné pamiatky: v časti Horné Janíky rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1914), pri kostole sochy sv. Michala a sv. Vendelína (1921, A. Rigele).

Janin, Pierre Thiébaut Charles Maurice

Janin [žanen], Pierre Thiébaut Charles Maurice, 19. 10. 1862 Paríž – 28. 4. 1946 tamže — francúzsky generál. Od 1893 vojenský atašé v Rusku, 1912 inštruktor ruskej akadémie generálneho štábu v Petrohrade. R. 1916 generál, 1916 – 17 veliteľ francúzskej vojenskej misie v Petrohrade. V decembri 1917 ustanovený za náčelníka Francúzsko-československej vojenskej misie (Mission militaire franco-tchécoslovaque), vo februári 1918 vymenovaný za hlavného veliteľa československého vojska (légií) v zahraničí. Od augusta 1918 (divízny generál) poverený aj velením česko-slovenských légií v Rusku, ktoré sa 7. februára 1918 na základe inštrukcie francúzskeho ministerstva vojny stali súčasťou autonómneho československého legionárskeho vojska vo Francúzsku. V novembri 1918 prišiel so zvláštnou francúzskou misiou na Sibír k československým légiám, spolupracovník a nadriadený M. R. Štefánika. Od 1920 po návrate légií do Európy, demobilizácii a návrate do Paríža pôsobil na francúzskom ministerstve zahraničných vecí.

Janiščycová, Javhenija

Janiščycová (Janiščyc), Javhenija, 20. 11. 1948 Rudka, Brestská oblasť – 25. 11. 1988 Minsk — bieloruská poetka patriaca k tzv. filologickej generácii bieloruských spisovateľov. Od 1983 redaktorka časopisu Maladosc, od 1971 členka Zväzu spisovateľov Bieloruska. Venovala sa najmä filozofickým témam, stav duše lyrickej hrdinky zachytávala prelínaním kontrastných emócií a javov, napr. lásky a bolesti, šťastia a zúfalstva, radosti a žiaľu, svetla a tmy. Jej intímna lyrika sa vyznačuje melodickosťou a nostalgickosťou. Básne venované matke, otcovi i synovi sú zároveň tzv. poetickou kronikou dejín bieloruského národa. Autorka básnických zbierok Snehové hromnice (Snežnyja hramnicy, 1970), Deň večerný (Dzieň večarovy, 1974), Jaseľda (1978), Na brehu pleca (Za beraze pľača, 1980), Obdobie lásky a žiaľu (Para ľubovi i žaľu, 1983) a Zimná kalina (Kalina zimy, 1987) a výberu lyriky V šumení ražného svetla (U šume žytňaha sviatla, 1988). Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. Nositeľka literárnych ocenení.

Jankovce

Jankovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v doline potoka Oľka na pomedzí Ondavskej a Laboreckej vrchoviny, 178 m n. m.; 265 obyvateľov (2018). Pahorkatinné, prevažne odlesnené územie, miestami hrabové a bukové porasty. Obec písomne doložená 1543, 1548 ako Jankowcz, 1567 Jankoc, Jankocz, 1601 Jankocz, 1773 Jankocz, Jankowcse, 1786 Jankócz, Jankowze, 1808 Jankócz, Jankowce, 1863 – 1902 Jankóc, 1907 – 13 Jánosvölgye, 1920 Jankovce. Patrila Drugetovcom, od 18. stor. Almášiovcom a od 19. stor. Lukovčovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol najsvätejšieho tela a krvi Pána (1769 – 70, opravovaný v 20. stor., rekonštruovaný 2003, znovuvysvätený 2004), vojenský cintorín z obdobia 1. svetovej vojny (čiastočne zachovaný, súčasť obecného cintorína).