Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 154 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jamagata

Jamagata, Yamagata — mesto v Japonsku v severnej časti ostrova Honšu, administratívne stredisko prefektúry Jamagata; 251-tis. obyvateľov (2018). Priemysel textilný (najmä hodvábnický), strojársky, kovoobrábací, papiernický, sklársky, drevospracujúci; umelecké remeslá (výrobky z laky). Obchodné stredisko oblasti chovu priadky morušovej. Cestný uzol, vysokorýchlostné železničné spojenie s Tokiom, letisko.

Jamal

Jamal, rusky poluostrov Jamal — polostrov v ázijskej časti Ruska v severozápadnej Sibíri v Jamalsku medzi Obským zálivom na východe a Bajdarackým zálivom na západe vybiehajúci do Karského mora, na juhu prechádzajúci do Západosibírskej nížiny; dĺžka 700 km, šírka do 240 km, rozloha 122 000 km2. Budovaný najmä morskými sedimentmi, nížinný reliéf (do 90 m n. m.), veľa jazier a močiarov, tundrové rastlinstvo prechádzajúce smerom na juh do lesotundry. Chov sobov, lov kožušinových zvierat, rybolov. Ložiská zemného plynu. Obývaný Nencami.

Jamalsko

Jamalsko, Jamalskonenecký autonómny okruh, rusky Jamalija, Jamalo-Neneckij avtonomnyj okrug — autonómny okruh v ázijskej časti Ruskej federácie na severe Západosibírskej nížiny pri pobreží Karského mora pri dolnom toku Obu a na viacerých ostrovoch, súčasť Ťumenskej oblasti a Uralského federálneho okruhu; rozloha 769 250 km2, 539-tis. obyvateľov (2018), administratívne stredisko Salechard. Nížinné, väčšinou močaristé pobrežie je rozčlenené Bajdarackým zálivom, Obským zálivom a Gydským zálivom oddeľujúcimi polostrov Jamal, Tazovský polostrov a Gydský polostrov. Zväčša nížinný povrch (50 – 100 m n. m.), na západe svahy Polárneho Uralu (do 1 520 m n. m.). Väčšina územia leží za severnou polárnou kružnicou. Výrazne kontinentálne podnebie s dlhými chladným zimami, priemerná teplota v januári -22 až -26 °C, v júli 4 – 14 °C; priemerný ročný úhrn zrážok 200 – 500 mm. Rieky patria do úmoria Karského mora, najväčšie sú Ob, Nadym, Pur a Taz. Väčšina územia patrí do pásma tundry s machovo-lišajníkovými a krovinatými porastmi, v južnej oblasti lesotundra prechádzajúca do tajgy. Nerastné suroviny: zemný plyn (odhadovaných 90 % zásob Ruska, → Jamburg), ropa (odhadovaných 10 % zásob Ruska). Priemysel ťažobný, ropný, potravinársky, rybný, drevársky, stavebných materiálov; remeslá (výrobky z kostí a parohov). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, významný je chov sobov (jedna z najdôležitejších oblastí chovu v Rusku) a kožušinovej zveri; rybolov. Ťažba dreva. Najvýznamnejšiu úlohu zohráva železničná doprava s dvoma hlavnými traťami (niekoľko ďalších vo výstavbe), ďalej riečna a námorná (Severná morská cesta) doprava, hustá sieť plynovodov (plynovod Jamal – Európa vedúci cez Rusko, Bielorusko a Poľsko do západnej Európy). Obyvateľstvo: 61,7 % Rusov, 9,7 % Ukrajincov, 5,9 % Nencov, 5,6 % Tatárov, 17,1 % ostatných (2010). Väčšie mestá: Novyj Urengoj, Nojabrsk, Nadym, Salechard.

Jamamoto, Isoroku

Jamamoto, Isoroku, vlastným menom Isoroku Takano, 4. 4. 1884 Nagaoka – 18. 4. 1943 ostrov Bougainville (Šalamúnove ostrovy) — japonský admirál flotily (1943), hlavný stratég japonského vojnového námorníctva. Pochádzal zo samurajskej rodiny, 1916 bol adoptovaný významnou dôstojníckou rodinou Jamamotovcov. Účastník rusko-japonskej vojny, absolvent japonskej akadémie generálneho štábu, americkej námornej akadémie a Harvardovej univerzity (1919 – 21). R. 1926 – 28 pôsobil ako námornícky atašé v USA, od 1928 slúžil vo vyšších veliteľských funkciách v japonskom námorníctve, kde presadzoval rozvoj námorného letectva. Prvý veliteľ flotily lietadlových lodí, od 1939 vrchný veliteľ kombinovaného loďstva, autor koncepcie námornej bleskovej vojny. Vzhľadom na priemyselný potenciál USA presadzoval ideu rozhodujúcej bitky, v ktorej chcel rýchlo rozdrviť americké loďstvo a prostredníctvom hrozby úderov proti ich západnému pobrežiu si vynútiť mier. V predvečer vojny zvolil ako jedinú možnosť porážky amerického námorníctva ochromujúci preventívny úder, naplánoval preto útok na základňu americkej tichomorskej flotily Pearl Harbor. Jeho priveľmi komplikované plány viedli v neskoršom priebehu vojny (1942 – 43) k rozptýleniu japonských síl. Poslednou významnou akciou Jamamota bola jeho účasť na obrane ostrova Guadalcanal. Na jar 1943 naplánoval na Guadalcanal i na Novú Guineu veľký letecký útok. Američania schopní dešifrovať japonské správy, zachytili plán Jamamotovho inšpekčného letu a lietadlo pri ostrove Bougainville zostrelili. Smrť jedného z najschopnejších japonských stratégov znamenala pre japonské námorníctvo veľkú stratu, podľa odborníkov by japonské námorné sily pod jeho velením bojovali omnoho vynachádzavejšie a pravdepodobne by sa neuchýlili k brutálnej a samovražednej taktike kamikadze, ktorú presadili jeho nástupcovia.

Jamamoto, Šúgoró

Jamamoto, Šúgoró, vlastným menom Satomu Šimizu, 22. 6. 1903 Hacukari, prefektúra Jamanaši – 14. 2. 1967 Jokohama — japonský spisovateľ. Jeho literárnou prvotinou bola poviedka Okolie chrámu Suma (Sumadera fukin, 1926). Od 30. rokov 20. stor. písal poviedky pre deti a od 40. rokov prózy so samurajskou tematikou. Autor historických románov Jedľové stromy zostali (Momi no ki wa nokotta, 1954 – 58) a Príbehy doktora Červenofúza (Akahige šinrjótan, 1958; sfilmovaný pod názvom Červenofúz, Akahige, 1965, réžia A. Kurosawa), historického príbehu Sabu (Sabu, 1963) a príbehu s autobiografickými prvkami Príbeh modrej pramice (Ao beka monogatari, 1960). Vďaka citlivému prístupu k ľudským osudom patrí dodnes k čitateľsky obľúbeným autorom.

Jamantau

Jamantau — horský masív v európskej časti Ruska v Baškirsku, najvyšší masív Južného Uralu, 1 640 m n. m. Budovaný metamorfovanými horninami. Svahy rozčlenené hlbokými dolinami. V nižších nadmorských výškach zmiešané lesy, nad 1 250 m n. m. horská tundra.

Jamašita, Haruhiro

Jamašita, Haruhiro, 11. 11. 1938 Uwadžima, prefektúra Ehime — japonský gymnasta. Olympijský víťaz 1964 (preskok, družstvá), majster sveta 1962 (družstvá) a 1966 (preskok, družstvá). Je podľa neho nazvaný preskok, ktorý predviedol 1961.

Jamato

Jamato

1. historický názov oblasti (kotliny), neskôr i provincie (Jamato no kuni) v oblasti Kinai (dnes prefektúra Nara) na ostrove Honšu, kde na rovine Jamato (dnešnej Narskej kotline) 660 – 585 pred n. l. podľa tradície vládol cisár Džimmu, zakladateľ dynastie vládnucej v Japonsku dodnes. V období 4. – 8. stor. sa táto oblasť stala kolískou japonskej kultúry, z čoho je odvodený širší význam tohto pojmu označujúceho všetko japonské, a to najmä v kontraste s čínskou civilizáciou (napr. jamato gokoro, t. j. duša Japonska);

2. prvý historický doložený štátny útvar na území Japonska jestvujúci najneskôr od konca 3. stor. do 7. stor. s politickým centrom Asuka (→ Suiko) v Narskej kotline. Vznikol pravdepodobne vo forme kmeňového zväzu s jedným dominantným rodom a vodcom. Do 5. stor. si podmanil okolité rody a vnútil im vazalské postavenie. Počas 6. stor. tam vznikol panovnícky dvor na čele s vládcom (ókimi), ktorý od 2. polovice 7. stor. začal sporadicky používať titul vládca nebies (jap. tennó; → japonský cisár). Začiatkom 7. stor. sa princ Šótoku (Šótoku taiši) usiloval podľa vzoru čínskej dynastie Tchang zaviesť prvky byrokraticky riadeného štátu, ktoré však boli realizované neskôr počas tzv. štátu ricurjó (štát založený na trestoch a príkazoch). Neskôr si aj vďaka kultúrnym a diplomatickým stykom s Čínou začiatkom 7. stor. prisvojil používanie titulu cisár (tenši), ktorý dovtedy výhradne používal čínsky panovník;

3. a) japonský krížnik spustený na vodu 1885, poháňaný parným lodným strojom a oplachtením. Spolu s ďalšími 2 sesterskými loďami tvoril najväčšiu skupinu krížnikov japonského loďstva. Loď mala kompozitnú konštrukciu skladajúcu sa zo železnej kostry a drevenej obšívky prerušovanej delovými strieľňami umožňujúcimi paľbu nielen do strán, ale aj dopredu. Pôvodne niesla barkové oplachtenie, ktoré však pri modernizácii z roku 1900 zredukovali. Všetky 3 lode boli 1907 preklasifikované na prieskumné, Jamato sa od 1935 používal na vrtné práce a potopil sa počas búrky v prístave Kóbe v septembri 1935; b) najväčšia japonská bitevná loď (trieda lodí) spustená na vodu 1940 (výtlak 71 110 t, rozmery 263 x 36,9 x 10,3 m, hlavná výzbroj 9 diel kalibru 460 mm, 12 diel kalibru 155 mm a 12 diel kalibru 127 mm); hlavné veže vážili po 2 818 t a všetky delá mohli vystreliť každú minútu dva 1 473 kg granáty na vzdialenosť takmer 41 150 m. Podľa konštrukčných plánov lode Jamato bola vyrobená sesterská loď Musaši, 1 loď bola prerobená na lietadlovú loď Šinano a 2 zostali nedokončené). Po uvedení do prevádzky sa Jamato stala vlajkovou loďou admirála I. Jamamota. R. 1942 do priamych bojov nezasiahla, 1943 bola v rekonštrukcii, 1944 sa zúčastnila bitky o Filipíny, 7. 4. 1945 bola pri ostrove Okinava potopená.

jamb

jamb, gr. iambos — dvojslabičná vzostupná stopa (◡ — ) realizovaná v antickom časomernom veršovom systéme krátkou a dlhou slabikou a v sylabotonickom veršovom systéme neprízvučnou a prízvučnou slabikou. V gréckej poézii možno jamb doložiť v 7. stor. pred n. l. (Archilochos z Paru, Anakreón, Sapfó), prevzala ho rímska literatúra (Plautus, Terentius, Horácius, Seneca Mladší). Najčastejším antickým jambickým veršom bol jambický trimeter (lat. senarius), ktorý dominoval v dialogických častiach tragédií a komédií, a jambický dimeter, ktorý si osvojila aj kresťanská hymnografia (sv. Ambróz, Prudentius, Venantius Fortunatus). Jamb aplikovala aj sylabotonická poézia v národných jazykoch, napr. v starofrickom epose Pieseň o Rolandovi (Chanson de Roland). Na jambickom základe vznikli blankvers a alexandrín. Jamb ako vzostupná stopa protirečí prirodzenému rytmu slovenčiny, pretože v slovenčine je slovný prízvuk umiestnený na prvej slabike. V slovenskom sylabotonickom veršovom systéme možno stúpavý (vzostupný) rytmus jambu dosiahnuť len predsúvaním neprízvučných neplnovýznamových jednoslabičných, resp. trojslabičných slov na začiatok verša, aby prízvuk akcentoval ťažkú dobu na párnych pozíciách verša. Jamb sa uplatnil napr. v poézii J. Hollého, Vajanského, Hviezdoslava a i.

Kam Váhu, kam ponáhláš?

— — / U — / U — / —

Kam tak sa zhurta rútíš?

— — / U — / U — / —

Až válané ňevinních

U — / U — / U — / —

Brehov kroví a hrádze,

U — / U — / U — / U

Až melňeních drobeski

U — / U — / U — / U

Skal pred sebú poháňáš!

— — / U — / U — / —

(J. Hollý: Hlas Tatri)

Keď zima na perutiach vetra vletí

U — /U — /U — /U — /U — / U

v náš Turiec, srdce moje divno splesá:

U — / U — / U — / U — / U — / U

ja vidím, ako tlstý Lysec pnie sa,

U — / U — /U — /U — / U — / U

jak úbeľovým snehom Kriváň svieti.

U — /U — /U — / U — / U — / U

(Svetozár Hurban Vajanský: Môjmu Turcu)

Jambi

Jambi [ďam-], predtým Djambi, Telenaipura — prístavné mesto v Indonézii v juhových. časti Sumatry na rieke Hari (aj Jambi), administratívne stredisko provincie Jambi; 586-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky, petrochemický (spracovanie ropy), papiernický, gumársky, drevársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej (pestovanie kaučukovníka, kokosovníka, ryže, batatov, kukurice, manioku jedlého) a ťažobnej (ťažba ropy) oblasti. Riečny prístav dostupný námorným lodiam, letisko.

Pôvodne súčasť buddhistického kráľovstva Sriwijaya, okolo 1100 jeho centrum. V 16. stor. tam vznikol samostatný sultanát Jambi. Od 17. stor. bola oblasť kolonizovaná holandskou Východoindickou spoločnosťou a Jambi sa postupne stávalo závislým od Holanďanov, ktorí 1904 získali kontrolu nad celou oblasťou. R. 1906 sa Jambi dostalo pod priamu koloniálnu správu a stalo sa centrom Holandskej Východnej Indie. Počas 2. svetovej vojny 1942 obsadené Japonskom, od 1945 súčasť Indonézie. Viaceré múzeá (napr. historické múzeum Museum Negeri Jambi otvorené 1981), v blízkosti mesta centrum tradičnej indonézskej batiky Sanggar. Asi 25 km od mesta sa nachádza rozsiahly archeologický park Muaro Jambi, bývalé hlavné mesto buddhistického kráľovstva Melayu (4. – 13. stor.) s viacerými odkrytými chrámami a palácmi.

Jambi

Jambi [ďam-] — niekedy používaný názov rieky Hari.

Jambol

Jambol — mesto v juhových. Bulharsku na rieke Tundža (prítok Marice), administratívne stredisko oblasti Jambol; 71-tis. obyvateľov (2016). Priemysel potravinársky (mliekarský, mäsový, spracovanie ovocia a zeleniny), tabakový, textilný, elektrotechnický, chemický, strojársky, stavebných materiálov, keramický, drevársky. Obchodné stredisko významnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie pšenice, ryže, bavlníka a i.). Kúpele s minerálnymi prameňmi. Dopravná križovatka, riečny prístav (preprava vlny, vína a i.).

Oblasť osídlená už v neolite. Dnešné mesto bolo pravdepodobne založené 293 a rímskym cisárom Diokleciánom nazvané Diospolis. V 10. – 14. stor. nazývané Diampolis. R. 1373 po dlhom obliehaní obsadené Turkami. Od 15. stor. nazývané Jambol. R. 1878 obsadené Ruskom, stalo sa súčasťou Východnej Rumélie a od 1886 Bulharského kniežatstva. Stavebné pamiatky: Chrám sv. Mikuláša (koniec 19. stor.), Chrám sv. Juraja (1737), pôvodne turecký bazár Bezisten (okolo 1509). Dve divadlá, historické múzeum, vysoké školy.

V blízkosti Jambolu sa nachádza významná archeologická lokalita, zrúcaniny bývalého tráckeho mesta Kabile (Kabyle), ktoré vzniklo koncom 2. tisícročia pred n. l. R. 342 – 341 pred n. l. ho dobyl Filip II. Macedónsky, stalo sa významným obchodným centrom. R. 72 pred n. l. si ho podmanili Rimania, v 2. a 3. stor. n. l. dôležité vojenské centrum, vo 4. stor. jedno z ranokresťanských centier v Trácii. R. 583 ho zničili Avari.

James

James [džejms], James Island — pôvodný názov (do 2011) ostrova Kunta Kinteh v Gambii na rieke Gambia.

James

James [džejms], James River — rieka v USA v štáte Virgínia; dĺžka 547 km, rozloha povodia okolo 25 000 km2. Vzniká sútokom riek Jackson a Cowpasture vytekajúcich z Apalačských vrchov z pásma Allegheny, estuárom cez Hampton Roads (vodná plocha a významná vodná cesta pri ústí viacerých riek) ústi do Chesapeackej zátoky (Atlantický oceán). Hlavné prítoky: Appomattox (pravostranný), Chickahominy (ľavostranný). Splavná od mesta Richmond. Menšie vodné elektrárne (spolu s výkonom okolo 100 MW, pre zastaranosť niektoré odstavené). Väčšie mestá na Jamese: Portsmouth, Norfolk, Hampton.

Jamesia

Jamesia [džejm-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď Hydrangeaceae. Patrí sem jediný, do 1,5 m vysoký druh Jamesia americana pochádzajúci zo západnej časti Severnej Ameriky. Opadavý ker s okrúhlymi sivozelenými listami a voňavými hviezdovitými 4- až 5-početnými bielymi alebo ružovými okrasnými kvetmi, plod tobolka. Nazvaná podľa amerického botanika Edwina Jamesa (*1797, †1861).

jamesonit

jamesonit [džejm-], Pb4FeSb6S14 — minerál, sulfid olova, železa a antimónu. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Zvyčajne tvorí celistvé masy alebo steblovité, zrnité a radiálne agregáty, vzácne aj ihličkovité a stĺpcovité kryštály. Je nepriehľadný, olovenosivý s kovovým leskom a s tmavosivým až s čiernym vrypom. Jeden z minerálov hydrotermálnych ložísk, ktoré sa ťažia spolu s ďalšími minerálmi antimónu ako jeho ruda. Náleziská: Rusko (Altajsko), Rumunsko, Španielsko (Katalánsko), Srbsko, Grécko, Kazachstan, India (Radžastan), Ghana, Namíbia, Ekvádor, Bolívia, Mexiko (Nayarit). Na Slovensku sa vyskytuje napr. v Malých Karpatoch (Pernek), Slovenskom rudohorí (Nižná Slaná, Zlatá Idka), Nízkych Tatrách (Dúbrava) a i. Nazvaný podľa škótskeho mineralóga a prírodovedca Roberta Jamesona (*1774, †1854).

Jamesova zátoka

Jamesova zátoka [džejmso-], anglicky James Bay — morský záliv vnikajúci hlboko do pevniny Kanady, južné pokračovanie Hudsonovho zálivu, v širšom význame považovaný za jeho súčasť; dĺžka 400 km, šírka do 220 km, hĺbka do 12 m. Pobrežie Jamesovej zátoky patrí provinciám Quebec a Ontário, jej ostrovy (najväčší Akimiski Island, rozloha 3 002 km2) územiu Nunavut. Do zátoky ústi viacero riek, o. i. Albany, Rupert, Eastmain a Fort George River. Z hľadiska existencie a ekonomického rozvoja civilizácie má pobrežie Jamesovej zátoky najpriaznivejšie podmienky z celej oblasti Hudsonovho zálivu, bolo osídlené už v prehistorickom období. Pre Európanov bola Jamesova zátoka objavená 1610 H. Hudsonom, nazvaná podľa anglického námorného kapitána Thomasa Jamesa (*1593, †1635), ktorý 1630 – 31 túto oblasť skúmal. Od konca 17. stor. založila Spoločnosť Hudsonovho zálivu pôsobiaca na pobreží zátoky niekoľko obchodných faktórií. R. 1971 sa začala realizácia veľkého projektu (James Bay Project) založeného na využívaní hydroenergetického potenciálu riek ústiacich do Jamesovej zátoky, čo sa však stretlo s vlnami protestov tak miestneho indiánskeho obyvateľstva, ako aj ekologických aktivistov. Na západnom pobreží národný park Polar Bear Provincial Park (vyhlásený 1970, rozloha 23,5 km2) zriadený na ochranu bieleho medveďa.

Jamchad

Jamchad — staroveká amorejská ríša z obdobia asi 1800 – 1650 pred n. l. v dnešnom juhovýchodnom Turecku a severozápadnej Sýrii; hlavné mesto Aleppo (dnes Halab). Rozprestierala sa medzi pobrežím Stredozemného mora (resp. v súčasnosti už zaniknutým jazerom Amik) na západe a stredným tokom rieky Eufrat a mestom Karchemiš na východe. Územie Jamchadu bolo bohaté na zrážky potrebné na pestovanie obilia, čím sa zvyšovala jeho prosperita a moc. Najvýznamnejším panovníkom Jamchadu bol Jarim-Lim I. (→ Jarim-Lim). Významná križovatka obchodných ciest (vývoz o. i. jamchadských vlnených textílií). V 16. stor. pred n. l. ovládli Jamchad Chetiti.

Jamisonová, Judith

Jamisonová [dže-] (Jamison), Judith, 10. 5. 1943 Philadelphia, Pensylvánia — americká černošská tanečnica, choreografka a baletná riaditeľka. Študovala na tanečnej akadémii vo Philadelphii, kde ju objavila A. De Millová, v ktorej balete The Four Marys Jamisonová 1965 debutovala ako hosťujúca tanečnica American Ballet Theatre v New Yorku. Od 1965 jedna z vedúcich tanečníc súboru A. Aileyho American Dance Theater. A. Ailey pre ňu vytvoril sólo Cry (1971), čím sa začala jej medzinárodná kariéra. Vystupovala v choreografiách J. Neumeiera (Legenda o Jozefovi, Viedeň 1977), ako aj M. Béjarta (Le Spectre de la rose). Od 1980 sa osamostatnila, 1981 vystúpila v hlavnej role muzikálu Sophisticated Ladies na Broadwayi, založila (krátkotrvajúcu) spoločnosť Jamison Project. R. 1989 po smrti A. Aileyho prevzala umelecké vedenie A. Ailey American Dance Theater. Choreografie: Divining (1984), Just Call Me Dance (1984), Time Out (1986), Time In (1986), Into the Life (1987), Tease (1988), Forgotten Time (1989), Rift (1991), Hymn (1993), Riverside (1995), Sweet Release (1996), Double Exposure (2000), Reminiscin (2005), Among Us (2009) a i.

jamkatec pľúcny

jamkatec pľúcny, Lobaria pulmonaria — druh lichenizovaných vreckatých húb, rad štítnatcotvaré, čeľaď štítnatcovité. Má lupeňovitú olivovohnedú (za sucha) alebo svetlozelenú (za vlhka) stielku s výrazne jamkovitými lalokmi na povrchu. Rastie na kôre listnatých stromov v zachovaných poloprirodzených horských lesoch s vyššou vzdušnou vlhkosťou; na Slovensku kriticky ohrozený druh. Je považovaný za citlivý indikátor znečistenia životného prostredia (rastie len v biotopoch s nízkym znečistením vzduchu).

Jamm

Jamm — kanaánsky a fenický boh mora uctievaný najmä v Kanaáne, Ugarite a Mezopotámii. Podľa jedného z mnohých mýtov bojoval s Baalom, nakoniec bol však porazený. Zobrazovaný s jednou polovicou tela ako ryba a s druhou ako človek.

Jammeh, Yahya

Jammeh [dža-], Yahya, plným menom Yahya Abdul-Azzíz Jemus Junkung Diliu Jammeh, 25. 5. 1965 Kanilai — gambijský politik a prezident. Po úspešnej policajnej a vojenskej kariére sa pri nekrvavom vojenskom puči 1994 (tesne predtým sa vrátil z USA) dostal k moci, v septembri 1996 zvolený za prezidenta, založil vlastnú politickú stranu Aliancia pre patriotickú reorientáciu a výstavbu (Alliance for Patriotic Reorientation and Construction). Napriek kontroverznej domácej aj zahraničnej politike a kritike zo strany mocností (potláčanie opozície, obmedzovanie slobody tlače, streľba do protestujúcich študentov, odmietnutie zákazu ženskej obriezky) sa tešil podpore obyvateľstva, znovuzvolený 2001, 2006 (získal 67 % hlasov) a 2011 (získal 72 % hlasov). V prezidentských voľbách 2016 skončil ziskom 39,6 % hlasov až na 2. mieste (zvíťazil opozičný kandidát Adama Barrow, *1965). Výsledky najskôr akceptoval, neskôr ich odmietol, predĺžil si mandát o 90 dní a začiatkom 2017 vyhlásil v krajine výnimočný stav. Po hrozbe vstupu vojsk ECOWAS (→ Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov) do krajiny, ako aj zavedenia medzinárodných sankcií odstúpil a odišiel do exilu v Rovníkovej Guinei.

Jamnická, Vilma

Jamnická, Vilma, 13. 11. 1906 Barchov, okres Pardubice, ČR – 12. 8. 2008 Bratislava — slovenská herečka, manželka J. Jamnického (1936 – 62). R. 1925 – 26 študovala na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1926 – 29 herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii (dnes konzervatórium) v Bratislave. R. 1929 – 68 členka Činohry SND, zároveň 1932 – 34 českej Činohry SND. R. 1950 – 52 pedagogicky pôsobila ako asistentka A. Bagara na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Svojím herectvom presnej, úspornej charakteristiky s dôrazom na krásu a poetickú moc slova vynikla v inscenáciách lyrických predlôh ako Silvia (P. de Marivaux: Hra lásky a náhody, 1940), Berta z Brünecku (F. Schiller: Viliam Tell, 1942), Poézia (J. Poničan: Štyria, 1942), Grófka Anna (P. Zvon: Tanec nad plačom, 1943, 1969) a Beatrica (F. Schiller: Messinská nevesta, 1944). Komediálny talent prejavila ako Tonka (Molière: Zdravý nemocný, 1943), neskôr ho rozvíjala aj v postavách zrelých žien, matiek, dám a roztomilých stareniek v divadle, vo filme i v televízii. Po odchode z divadla (1969) vytvorila vo filme mnoho postáv bosoriek, cigánok, stareniek a čudesných fantastických bytostí. Spolupracovala s režisérmi A. Lettrichom (Modlárka, Červené víno I. – III., 1972), V. Horňákom (Stará matka, Zojka a Valéria, 1970), Lászlóom Nemerem (*1928, †2005; Umierajúca starena, Dni pred koncom, 1987, podľa V. G. Rasputina), J. Jakubiskom (Babka Haňa, Postav dom, zasaď strom, 1979; Margita, Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, 1992; Richtárova babka, Nejasná správa o konci sveta, 1997). Celý život sa zaoberala aj indickou filozofiou, jogou, astronómiou a astrológiou. Autorka kníh Sny a videnia (1991), Astrologické aspekty alebo Vieš čítať vo hviezdach? (1993, rozšírená verzia v češtine) a Tranzity (2000, s G. Čeněkom), ako aj autobiografií Letá a zimy s Jánom Jamnickým (1985, s L. Lajchom) a Elixír môjho života (zostavila Marika Studeničová, 2005). Prekladala z francúzštiny a nemčiny.

Jamnícka dolina

Jamnícka dolina — ľadovcová dolina na južnej strane Západných Tatier; dĺžka 7 km. Preteká ňou Jamnícky potok, po stranách sú vodopády a v jej závere Jamnícke plesá.

Jamnícke plesá

Jamnícke plesá — dve malé karové jazerá, Nižné Jamnícke pleso (1,13 ha) a Vyšné Jamnícke pleso (0,41 ha), v závere Jamníckej doliny na južnej strane Západných Tatier.

Jamnický, Ján

Jamnický, Ján, pseudonym Gustáv Marro, 20. 5. 1908 Jasenová, okres Dolný Kubín – 4. 8. 1972 Poprad, pochovaný v Bratislave — slovenský avantgardný divadelný režisér, herec a pedagóg, manžel V. Jamnickej (1936 – 62), syn J. V. Jamnického. Študovať začal na Lekárskej fakulte UK v Bratislave (1926 – 28), 1932 absolvoval Právnickú fakultu UK. Ťažiskom jeho profesionálnej aktivity v 30. rokoch 20. stor. bolo herectvo, 1932 absolvoval Hudobnú a dramatickú akadémiu (dnes konzervatórium) v Bratislave, kde 1937 – 44 vyučoval hereckú tvorbu a teoretické predmety (sám bol o. i. vynikajúci recitátor). R. 1932 – 45 a 1949 herec a režisér činohry SND, 1945 – 49 režisér a scenárista Československého filmu, jeden zo zakladateľov Slovenského filmu (Filmové ateliéry Koliba). R. 1949 spoluzakladateľ VŠMU v Bratislave, kde 1949 – 52 pôsobil ako pedagóg na Divadelnej fakulte, 1957 – 58 externý pedagóg na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe. Režisér výnimočných inscenačných diel, ktoré významne ovplyvnili vývin slovenskej divadelnej réžie: H. Ibsen: Rosmersholm, Molière: Mizantrop, P. de Marivaux: Hra lásky a náhody (všetky 1940), I. Stodola: Keď jubilant plače (1941), A. V. Suchovo-Kobylin: Smrť Tanierika (1941), F. Schiller: Viliam Tell (1942), W. Shakespeare: Sen noci svätojánskej (1942), P. Zvon: Tanec nad plačom (1943), Molière: Zdravý nemocný (1943) a i. Zdroj inšpirácie našiel v českej a ruskej divadelnej avantgarde a v európskom divadelnom dianí, ale aj vo východnej filozofii a v dejinách. Slovenská divadelná réžia sa jeho zásluhou stala modernou, umelecky hodnotnou oblasťou. Národný umelec (1970).

Jamník

Jamník — obec v okrese Spišská Nová Ves v Košickom kraji v Hornádskej kotline, 460 m n. m.; 1 186 obyvateľov (2018). Pahorkatinné prevažne odlesnené územie, v juž. časti chotára smrekové a borovicové lesy. Obec písomne doložená 1277 ako Yempnik, 1287 Jemnuk, 1305 Gemnik, 1309 Yempnyk, 1311 Ympnyk, 1327 Jemnik, 1331, 1336, 1342 Jemnyk, 1773 Jamnik, Jamnick, 1786 Jamnik, 1808 Jamnik, Jamník, 1863 – 1902 Jamnik, 1907 – 13 Szepesárki, 1920 Jamník. Pôvodne patrila Spišskému hradu, od 1441 mestu Levoča (definitívne od 1453). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a roľníctvom. Archeologické nálezy: sídlisko z neskorej kamennej doby s kanelovanou keramikou, sídliská badenskej a pilinskej kultúry, sídliská z mladšej bronzovej doby, púchovskej kultúry, mladšej rímskej doby, raného (9. – 10. stor.), vrcholného (11. stor.) a neskorého stredoveku (13. – 15. stor.). Rímskokatolícky Kostol sv. Bartolomeja (pôvodne gotický z 1. polovice 14. stor., renesančne prestavaný začiatkom 17. stor., rozšírený 1951).

Jamník

Jamník — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji v sev. časti Liptovskej kotliny pod svahmi Západných Tatier, 695 m n. m.; 455 obyvateľov (2018). Na náplavových kužeľoch miernejší podhorský reliéf, na území Západných Tatier členitý hornatinný a glaciálny reliéf. S narastaním nadmorskej výšky prechádzajú smrekové lesy do kosodreviny a alpínskych lúk.

Obec písomne doložená 1346 ako Jemnek, 1360 Yemnik, 1536 Jamnik, Jemnyk, 1540, 1571 – 73 Jennyk, 1600 Jamnik, Jemnyk, 1773, 1786, 1808, 1863 – 1913 Jamnik, 1920 Jamník. Od polovice 14. stor. patrila zemanom zo Sv. Petra, v 15. – 19. stor. zemanom z Podturne. R. 1866 a 1906 vyhorela. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovčiarstvom a od 2. polovice 19. stor. aj murárstvom. Neoklasicistický evanjelický a. v. kostol (1906/07). V katastri sa nachádza prírodná rezervácia Švihrová (vyhlásená 1986, rozloha 5,6 ha), v ktorej sa chránia rašelinové fytocenózy s chránenými druhmi rastlín.

Jamrich, Dušan

Jamrich, Dušan, 25. 10. 1946 Bratislava — slovenský divadelný a filmový herec a pedagóg. R. 1965 – 70 študoval herectvo na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Od 1970 člen, 1991 – 96 riaditeľ SND, 1999 – 2006 generálny riaditeľ SND, súčasne 1982 – 90 pedagóg na VŠMU. Vytvoril mnoho výrazných divadelných, filmových, televíznych i rozhlasových postáv. Predstaviteľ hrdinských a historických postáv – Haimón (Antigona, 1971), Jochanan (Herodes a Herodias, 1970), Kráľ Richard II. (Richard II., 1980), Orestés (Ifigénia v Tauride, 1982), Princ Fridrich Artúr Homburský (Fridrich Homburský, 1983), Henry (Henrich IV., 1984), Vasilij Soľonyj (Tri sestry, 1984) a Richard III. (1987), ako aj postáv hier súčasných autorov, stvárňoval aj komediálne úlohy. Z ďalších postáv: Mešťanosta (Neznámy, 1995), Doktor Caius (Veselé panie z Windsoru, 1998), Brown (Opera za tri groše, 1999), Konrád (Popol a vášeň, 2006) i Gonzalo (W. Shakespeare, Búrka, 2000), Sir Thomas More (2001), Lord Caversham (Ideálny manžel, 2003), Ivan Kováč (Valeria Schulczová, Roman Olekšák: Rodáci, 2017), Immoos (G. Hauptmann: Pred západom slnka, 2018), Michail Kutuzov (L. N. Tolstoj: Vojna a mier, 2018) a i. Jeho herectvo sa vyznačuje hlbokým porozumením postave, eleganciou a noblesou. Popredný recitátor s výrazným podmanivým hlasom. Z televíznych postáv nezabudnuteľný ako Ľ. Štúr (Štúrovci, 1991). Významná je i jeho rozhlasová tvorba (postava Brnčalu v hre Hĺbkový rekord). R. 2002 zvolený za viceprezidenta medzinárodnej organizácie Európska divadelná konvencia (ETC).

jamsession

jamsession [džemsešn; angl.], jam session — spoločná hra džezových, bluesových, hiphopových alebo rockových hudobníkov (sólistov) profesionálne pôsobiacich v rôznych kapelách založená na improvizácii (angl. jam = žargónové označenie improvizácie; session = stretnutie, predstavenie). V džeze sa začala uplatňovať v neworleanskej zábavnej štvrti Storyville na prelome 19. a 20. stor., rozvinula sa v období chicagskeho džezu a swingu začiatkom 40. rokov 20. stor. v newyorskom Harleme. V modernom džeze sa jamsession stali stimulom ďalšieho hudobného vývinu a od 50. rokov 20. stor. sú pravidelnou súčasťou väčšiny džezových festivalov.

Jämtland

Jämtland — historické územie v západnej časti stredného Švédska; rozloha 34 009 km2, 116-tis. obyvateľov (2017). Pôvodní obyvatelia boli Jamtovia (starogermánsky húževnatý, vytrvalý) zaoberajúci sa poľnohospodárstvom a lovom. Od 12. stor. bolo územie súčasťou Nórska, po uzatvorení Brömsebroského mieru 1645 súčasťou Švédska. Obyvatelia krajiny žijú na osamelých statkoch, majú svojrázny folklór, žijú skromne a sú silno nábožensky založení. V oblasti dodnes prakticky neexistuje priemysel, jediné väčšie mesto je Östersund (založené 1786). Jämtland sa stal strediskom ekoturistiky a vďaka mnohým aktivitám sa darí zachovávať svojráznosť regiónu s jeho tradíciami.

Jamuna

Jamuna [dža-] — rieka v Bangladéši, → Džamuna.

Jamuna

Jamuna, Jamna, Jumna, Yamuna — rieka v severnej Indii, najdlhší pravostranný prítok Gangy; dĺžka 1 376 km, rozloha povodia 366 000 km2. Pramení v Nízkych Himalájach, preteká nimi a následne tečie cez pohorie Siválik a Indogangskú nížinu, do Gangy ústi v meste Allahábád. Hlavné prítoky: Čambal, Betwa (pravostranné). Splavná od Dillí. Využívaná na zavlažovanie. Väčšie mestá na rieke: Dillí, Mathura, Ágra, Allahábád.

Ján I.

Ján I., 2. 2. 1455 Ålborg – 20. 2. 1513 tamže, pochovaný v Odense — dánsky (od 1481), nórsky (od 1483) a švédsky (ako Ján II. Dánsky, 1497 – 1501) kráľ, vojvoda Šlezvicka a Holštajnska, z oldenburskej dynastie, syn Kristiána I., brat Frederika I., otec Kristiána II. Po nástupe na trón musel čeliť odstredivým tendenciám voči celistvosti Kalmarskej únie v Nórsku a o suverenitu nad Švédskom musel súperiť s magnátskou rodinou Stureovcov. R. 1490 bol šlezvicko-holštajnskými stavmi donútený prenechať vojvodstvo mladšiemu bratovi Frederikovi (I.), oficiálne však vládli spoločne. R. 1500 utrpel pri Hemmingstedte (kraj Ditmarschen, dnes v Šlezvicku-Holštajnsku, Nemecko) porážku od švédskych povstalcov, ktorí bojovali za odtrhnutie od únie a v nasledujúcom roku stratil švédsky trón. V priestore východomorského pobrežia podporoval proti Hanze obchodné aktivity Nizozemcov. Po vojne s hanzovým mestom Lübeck (1510 – 12), do ktorej vstúpili aj odbojné švédske stavy, uzatvoril pre Dánsko výhodný mier v Malmö (1512).

Ján I. Albrecht

Ján I. Albrecht, 27. 12. 1459 Krakov – 17. 6. 1501 Toruň — poľský kráľ z dynastie Jagelovcov (od 1492), syn Kazimíra IV. a Alžbety Habsburskej, brat Vladislava II. Jagelovského, Alexandra I. a Žigmunda I. Starého. Od 1491 mal titul prvého kniežaťa Sliezska a Głogowska. Ako poľský kráľ sa vo vnútornej politike neúspešne usiloval obmedziť moc šľachty, v zahraničnej politike bol neúspešný pri pokuse o získanie Valašska a Moldavska a počas jeho vlády prenikli Turci hlboko na územie Poľska (1497 – 98).

Ján I. Nebojácny

Ján I. Nebojácny, fr. Jean sans Peur, 28. 5. 1371 Dijon – 10. 9. 1419 Montereau-Fault-Yonne, departement Seine-et-Marne — burgundský vojvoda (od 1404), syn Filipa II. Smelého, otec Filipa III. Dobrého. Ako gróf z Nevers sa zúčastnil v rámci križiackej výpravy bitky pri Nikopole (1396). Počas bojov o francúzsky trón po smrti Karola VI. (1404) dal zákerne zavraždiť svojho bratanca (pretendenta kráľovského titulu) Ľudovíta Orleánskeho. Vzápätí vypukla občianska vojna medzi burgundskou stranou na čele s Jánom a orleánskou stranou na čele s grófom Bernhardom VII. d’Armagnac (→ storočná vojna). Po porážke Francúzov v bitke pri Azincourte (1415) sa spojil s anglickým kráľom Henrichom V. (a so svojou milenkou, francúzskou kráľovnou Izabelou Bavorskou) a 1418 dobyli Paríž. O rok nato bol zabitý priateľom dauphina (budúci kráľ Karol VII.) Tannenguym III. du Chastel (*1369, †1449).

Ján I. Tzimiskés

Ján I. Tzimiskés [dzi-], okolo 925 Chozana, Arménsko – 10. 1. 976 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 969). Typický predstaviteľ vojenskej aristokracie, prívrženec cisára Nikefora II. Fóka, ktorému 963 dopomohol získať trón. Neskôr prešiel k opačnému táboru a stal sa milencom Nikeforovej manželky, cisárovnej Theofanó, s pomocou ktorej pripravil štátny prevrat a v noci z 10. na 11. 12. 969 dal Nikefora zavraždiť. Po dôraznom zásahu konštantínopolského patriarchu Polyeukta napokon svoju milenku zapudil a svoje postavenie zlegitimizoval sobášom s Theodorou, dcérou cisára Konštantína VII. Porfyrogenéta. Pokračoval v ofenzívnej vojenskej politike. R. 971 porazil kyjevské knieža Sviatoslava I. Igoroviča a vyhnal ho z Bulharska, ktorého východnú časť pripojil k Byzancii. Byzantskú hegemóniu úspešne rozširoval aj v Sýrii a Palestíne. Zlepšil vzťahy s rímsko-nemeckým cisárstvom, 972 dohodol s cisárom Otom I. Veľkým politický sobáš svojej netere Theofanó s následníkom rímsko-nemeckého trónu Otom II. Zomrel nečakane následkom náhlych zdravotných ťažkostí (týfus alebo otrava).

Ján II.

Ján II., 29. 6. 1397 Medina del Campo, provincia Valladolid – 19. 1. 1479 Barcelona — aragónsky kráľ (od 1458), syn Ferdinanda I. Aragónskeho (†1416), otec Ferdinanda II. Katolíckeho. Prostredníctvom sobáša s dedičkou Navarry Blankou (†1441) sa stal navarrským kráľom ako jej spoluvládca (od 1425). Na aragónsky trón nastúpil po smrti staršieho brata Alfonza V. Veľkodušného (→ Alfonz I.), neapolsko-sicílsku korunu však nezískal. Pokúšal sa upevniť kráľovskú moc, proti čomu sa bránila odbojná šľachta. R. 1462 – 72 musel čeliť povstaniu v Katalánsku. Na rozdiel od svojich predchodcov zmenil zahraničnopolitický kurz voči Francúzsku, s ktorým udržiaval výborné vzťahy.

Ján II.

Ján II., 3. 5. 1455 Lisabon – 25. 10. 1495 Alvor, oblasť Algarve — portugalský kráľ (od 1481) z avizskej dynastie, syn Alfonza V. Afričana. R. 1475 – 77 bol v čase neprítomnosti otca regentom. Podporoval námorné výpravy, pre Portugalsko získal územia v západnej Afrike. Výprava B. Diaza v jeho službách 1488 objavila a oboplávala Mys dobrej nádeje. R. 1494 uzatvoril s Kastíliou mierovú zmluvu o rozdelení záujmových sfér na mori (→ Tordesillaská zmluva). Vnútropoliticky sa usiloval o upevnenie kráľovskej moci a tvrdo potlačil šľachtickú opozíciu.

Ján III. Dukas Vatatzés

Ján III. Dukas Vatatzés [-dzés], sv., okolo 1192 Didymoteichon, dnes Didymoticho, Trácia, Grécko – 3. 11. 1254 Nymfaion (pri Smyrne), dnes Kemalpaşa, Turecko — nicejský cisár (od 1222). Úspešnou politikou vytvoril z maloázijskej Nicaey najsilnejší z nástupníckych štátov niekdajšej Byzantskej ríše, ktorá sa rozpadla v dôsledku 4. križiackej výpravy (1204) po dobytí Konštantínopola. Podarilo sa mu zastaviť expanzívne výboje Latinského cisárstva a vytlačiť ho takmer z celej Malej Ázie (1225). Postupne dobyl aj ostrovy Chios, Lesbos, Samos, Kos a Rodos. R. 1234 začal získavať stratené byzantské územia v Trácii, od Bulharov získal veľkú časť Macedónska, 1246 si podriadil strategický Solún a 1252 Epirský despotát. Jeho pokus o dobytie Konštantínopola (1236) bol neúspešný, zlyhali aj diplomatické pokusy dohodnúť sa s katolíckym Západom o únii výmenou za znovuzískanie Konštantínopola. Kanonizovaný Gréckou pravoslávnou cirkvou ako Ján Milosrdný (sviatok 4. novembra).

Ján IV. Laskaris

Ján IV. Laskaris, 25. 12. 1250 Konštantínopol, dnes Istanbul – okolo 1305 — nicejský cisár (1258 – 61), syn Teodora II. Laskarida. Po otcovej smrti nastúpil ako maloletý formálne na trón. Skutočnú moc v štáte však mala regentská rada a potom Michal Palaiologos (neskorší byzantský cisár Michal VIII. Palaiologos), ktorý ho po opätovnom obsadení Konštantínopola dal 1261 oslepiť a uväzniť v jednej z pevností na južnom pobreží Marmarského mora, kde zostal až do smrti.

Ján V. Palaiologos

Ján V. Palaiologos, 18. 6. 1332 Didymoteichon, dnes Didymoticho, Trácia, Grécko – 16. 2. 1391 Konštantínopol, dnes Istanbul — byzantský cisár (od 1341), syn Andronika III. Palaiologa. Počas jeho neplnoletosti stála na čele regentskej rady 1341 – 47 jeho matka Anna Savojská, ktorá musela čeliť viacerým vnútorným vzburám, náboženskému rozkolu (→ hésychazmus) a občianskej vojne s Ióannom Kantakuzénom. Po jeho víťazstve si Ján musel vziať za manželku jeho dcéru Helenu a uspokojiť sa len s nominálnou vládou v prospech Ióanna Kantakuzéna, ktorý 1347 fakticky prevzal v Byzancii moc ako nový byzantský cisár Ján VI. Kantakuzénos. Po jeho abdikácii 1354 sa Ján stal opäť jediným cisárom. V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa venoval predovšetkým diplomatickým aktivitám na latinskom Západe, kde hľadal podporu proti expanzívnym osmanským Turkom. R. 1366 navštívil uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého v Budíne a 1369 prestúpil v Ríme na katolícku vieru (bez vedomia svojej cirkvi). V poslednom období vlády sa dostal do sporu so svojím synom Andronikom (byzantský cisár ako Andronikos IV. Palaiologos, 1373 a 1376 – 79) a vnukom Ióannom (byzantský cisár ako Ján VII. Palaiologos, 1390), čo v konečnom dôsledku viedlo k decentralizácii zvyškových častí ríše a k jej faktickému rozpadu na polonezávislé útvary.

Ján VI. Kantakuzénos

Ján VI. Kantakuzénos, okolo 1295 Konštantínopol, dnes Istanbul – 15. 6. 1383 Mistra — byzantský cisár (1347 – 54). Pochádzal z aristokratickej rodiny, patril k podporovateľom a vysokým úradníkom byzantského cisára Andronika III. Palaiologa, po smrti ktorého si robil nárok na cisársky trón. V Byzancii rozpútal občiansku vojnu (1341 – 47) proti neplnoletému následníkovi trónu Jánovi V. Palaiologovi, po jej skončení bol v Konštantínopole vyhlásený za cisára. R. 1349 potlačil vzburu zelótov v Solúne a 1351 po zvolaní cirkevného koncilu v Konštantínopole oficiálne akceptoval hésychazmus. V obnovenej občianskej vojne 1352 si zabezpečil podporu osmanských Turkov, ktorí však 1354 obsadili Dardanely, čím odrezali Konštantínopol od Stredozemného mora a otvorili si cestu do juhovýchodnej Európy. Bol donútený abdikovať a vstúpiť do kláštora (pod menom Joasaf). Pod literárnym menom Christodulos napísal apologeticky ladené memoáre (Historiai).

Ján VII. Palaiologos

Ján VII. Palaiologos, okolo 1370 – 22. 9. 1408 Solún — byzantský cisár (1390), syn Andronika IV. Palaiologa. Spoluvládca svojho starého otca Jána V. Palaiologa. V apríli 1390 sa mu ho s podporou Janovčanov a Turkov podarilo zvrhnúť a získať byzantský trón, už v septembri toho istého roka sa však trónu musel vzdať v prospech vlastného strýka (neskoršieho cisára Manuela II. Palaiologa). R. 1399 sa po dohode s ním stal Ján v jeho neprítomnosti regentom a úspešne čelil obliehaniu Konštantínopola osmanskými Turkami (1402). Zvyšok života strávil v Tesálii.

Jana

Jana — rieka v ázijskej časti Ruska v Jakutsku; dĺžka 872 km, rozloha povodia 238 000 km2, priemerný ročný prietok v ústí 1 000 m3/s. Vzniká sútokom riek Dulgalach (dĺžka 507 km) a Sartang (620 km) vytekajúcich z Verchojanského chrbta. Tečie širokou plytkou dolinou, úzkou dolinou s prahmi prerezáva horský chrbát Kular a nadobúda horský charakter, na dolnom toku má charakter nížinnej rieky, tvorí deltu (rozloha okolo 5 000 km2), ústi do Mora Laptevovcov. Hlavné prítoky: Adiča (pravostranný), Bytantaj (ľavostranný). Zamrznutá od októbra do apríla na hornom a do júna na dolnom toku. Väčšie mesto na Jane: Verchojansk. Rybolov (najmä treskovité a lososovité druhy). Splavná od ústia po Verchojansk. V povodí náleziská rúd olova a volfrámu.