Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 187 z celkového počtu 187 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jakubovany

Jakubovany — obec v okrese Sabinov v Prešovskom kraji v doline Jakubovianskeho potoka v Spišsko-šarišskom medzihorí, 400 m n. m.; 956 obyvateľov (2018). Pahorkatinný reliéf s vystupujúcimi vápencovými bradlami bradlového pásma, čiastočne odlesnené územie, v severnej časti smrekové a jedľové porasty. Obec písomne doložená 1332 ako Jacobi, 1366 Jacapfolua, 1395 Jacobfolua, 1401 Lengeliacabfolwa, 1447 Jacabfalua, 1527 Jacabfalua, 1540 Jacobowen, 1600 Jakabfalua, 1773 Jakabfalva, Jacabs-Dorff, Uherske Jakubowecz, 1786 Jakabfalwa, Jakobsdorf, Uherské Jakubowce, 1808 Magyar-Jakabfalva, Jakobsdorf, Uherské Jakubowce, Uherské Jakubowany, Jakubovjany, 1863 – 1902 Magyarjakabfalu, 1907 – 13 Magyarjakabfalva, 1920 Jakubovany, Jakuboviany, 1927 – 48 Jakuboviany, 1948 Jakubovany. Založil ju Jakub nazývaný Poliak v chotári Šarišských Sokoloviec, v 15. – 16. stor. patrila zemanom z Úpora, Zápoľskovcom, Baranovcom, Vernerovcom, Tordaiovcom, Melcerovcom a od 2. polovice 16. stor. mestám Sabinov a Prešov. V 18. stor. tam mali majetky Péčiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Rímskokatolícky Kostol sv. Vavrinca (pôvodne gotický z 1320, barokovo prestavaný 1716, klasicisticky upravený 1856, veža secesne upravená 1913).

Jakubovany

Jakubovany — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji v severnej časti Liptovskej kotliny pod svahmi Západných Tatier, 715 m n. m.; 366 obyvateľov (2018). Pahorkatinný až vrchovinný reliéf na náplavových kužeľoch vychádzajúcich zo Západných Tatier, v severnej časti smrekové lesy. Obec písomne doložená 1474 ako Jakabfalva, 1536 – 1600 Jakwbowen, Jakuboweni, Jakubowani, 1540, 1571 – 73 Jakubowen, 1580 – 89 Jakwbowan, 1773 Jakabfalva, Jakubowany, 1786 Jakabfalwa, Jakubowani, 1808 Jakabfalva, Jakubowany, 1863 – 1913 Jakabfalu, 1920 – 46 Jakuboväny, 1946 Jakubovany. R. 1924 k nej bola pričlenená obec Hôra (doložená 1549 ako Huora, 1580 – 89 Huora, Hwora, 1600 Huora, 1773 Huora, Hwora, 1786 Huora, 1808 Hora, Huora, 1863 – 1913 Hóra, 1920 – 24 Hôra; patrila miestnym zemanom). V 14. – 15. stor. existovala v katastri dnešnej obce osada Javor (doložená 1360 ako Jauor, 1487 Jawor, 1492 predium Jawor). Jakubovany patrili v 15. a 16. stor. zemanom z Podturne a Ponkrácovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z eneolitu, sídlisko badenskej kultúry, zaniknutá stredoveká dedina Javor (14. – 15. stor.).

Jakubova Voľa

Jakubova Voľa — obec v okrese Sabinov v Prešovskom kraji v doline Torysy v Spišsko-šarišskom medzihorí, 375 m n. m.; 407 obyvateľov (2018). Pahorkatinné, prevažne odlesnené územie, len v južnej časti zmiešaný les. Obec písomne doložená 1315 ako Jacabfolua, 1327 Jacabfalua, Jacobfalua, 1330 Jacobsdorf, 1427 Jacabfalua, 1464 Wolyajcabfalwa, 1522 Jakabfalwa, 1543 – 1600 Jacobffalwa, Jakawolia, Volya, Jakabvagas, 1773 Jakab-Volya, Wolya, 1786 Jakob-Wolya, 1808 Jakabvolya, Jakubowá Wola, 1863 – 1902 Jakabvolya, 1907 – 13 Jakabfölde, 1920 Jakubova Voľa. Pôvodne ju založil šoltýs Jakub začiatkom 14. stor., do polovice 16. stor. patrila panstvu Kamenica, potom Dežöfiovcom, Horvátovcom, šľachticom z Rožkovian a Péčiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pastierstvom, sezónne drevorubačstvom a obchodom s obilím. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z eneolitu, predpokladané hradisko z raného stredoveku (10. – 11. stor.). Neskororománsky rímskokatolícky Kostol sv. Michala (50. roky 13. stor.).

Jakubovci

Jakubovci — rodina bratislavských richtárov. Počas ich pôsobenia v Bratislave prekvitali remeslá, obchod a vinohradníctvo, zaslúžili sa o jej hospodársky a kultúrny rozvoj. Zakladateľom rodiny bol Jakub I. (*polovica 13. stor., †1326), prvý známy bratislavský richtár, syn Ulricha, pravdepodobne obchodníka nemeckého alebo rakúskeho pôvodu. Po bitke na Moravskom poli (1278) získal Jakub I. od panovníka Ladislava IV. za vernosť prvé majetky v oblasti dnešnej Bratislavy. Ako bratislavský richtár (villicus Posoniensis) sa prvýkrát spomína v listine z 1279. Za jeho pôsobenia potvrdil panovník Ondrej III. Bratislave mestské privilégiá (1291). Najvýznamnejším predstaviteľom rodiny bol jeho vnuk a nástupca Jakub II. (*koniec 13. stor., †1374), ktorý značne rozšíril rodové majetky. Funkciu richtára zastával 1326 – 74. Počas jeho pôsobenia Bratislava hospodársky i kultúrne prosperovala. V Kostole zvestovania Panny Márie (kostol františkánov) dal vybudovať Kaplnku sv. Jána Evanjelistu s rodinnou hrobkou Jakubovcov. Z jeho meštianskeho domu sa neskôr vyvinul objekt dnešnej Starej radnice.

Jakubov rebrík

Jakubov rebrík — podľa Starého zákona (1M 28,12) rebrík, ktorý videl vo sne biblický patriarcha Jákob. Postavený bol na zemi, jeho vrchol sa dotýkal neba a zostupovali a vystupovali po ňom Boží anjeli. Symbol zjavenia Boha (teofánie), v Novom zákone v Evanjeliu podľa Jána (Jn 1,51) symbol spojenia ľudí s Bohom. Častý motív kresťanskej ikonografie.

Jakubov vankúš

Jakubov vankúš — kameň, ktorý si podľa Starého zákona (1 M 28,11) položil pod hlavu biblický patriarcha Jákob a na ktorom sa mu sníval sen o Božom zasľúbení (miesto, na ktorom kameň ležal, nazval Bétel, t. j. Boží dom); aj ľudový názov kultového kameňa často pokladaného za vtelenie Boha alebo za jeho príbytok. Podľa starej škótskej legendy je Jakubov vankúš identický s korunovačným kameňom zo Scone.

Jakubowska, Wanda

Jakubowska, Wanda, 10. 10. 1907 Varšava – 25. 2. 1998 tamže — poľská režisérka a scenáristka. R. 1929 spoluzakladateľka avantgardného združenia milovníkov filmu Štart. Od 1932 nakrúcala dokumentárne filmy, 1942 ju fašisti uväznili a poslali do koncentračného tábora. Zážitky z tohto obdobia stvárnila vo svojom prvom a najznámejšom diele Osvienčim (Ostatni etap, 1948), za ktorý získala 1950 Svetovú cenu mieru. Aj v jej ďalšej tvorbe dominovali filmy o protifašistickom odboji počas 2. svetovej vojny. Režisérka filmov Varšavská epopeja – Generál Świerczewski (Żołnierz zwycięstwa, 1953), Atlantická rozprávka (Opowieść atlantycka, 1955), Stretnutie v temnote (Spotkanie w mroku, 1960), Horiaca línia (Gorąca linia, 1965), Mazúrka za úsvitu (Biały mazur, 1978), Pozvanie (Zaproszenie, 1986) a Farby lásky (Kolory kochania, 1988).

Jakub VI.

Jakub VI. — škótsky kráľ (od 1567), → Jakub I. (anglický kráľ).

Jakub VII.

Jakub VII. — škótsky kráľ (1685 – 88), → Jakub II. (anglický a škótsky kráľ).

Jakub z Voragine

Jakub z Voragine, sv., aj Iacobus de Voragine, Giacomo da Varazze, medzi 1226 – 30 Varago, dnes Varazze, provincia Savona – 13. alebo 14. 7. 1298 Janov — stredoveký latinský spisovateľ. Asi 1244 vstúpil do dominikánskeho rádu, 1267 – 77 a 1281 – 86 provinciál v Lombardii, od 1292 arcibiskup v Janove. Počas konfliktu medzi guelfmi a ghibellinmi sa vyznamenal ako zmierovateľ znepriatelených janovských rodov Marscaratovcov (ghibellini) a Rampinovcov (guelfovia). V latinčine napísal okolo 700 kázní, ktoré sú obsiahnuté v zbierkach K evanjeliám (Super evangelia; aj názov Kázne k evanjeliám, Sermones super evangelia) a Mariánska zbierka (Mariale; aj názov Mariánske kázne, Liber Marialis), niekoľko hymnov, ako aj Kroniku mesta Janov (Chronica de civitate Ianuense; aj názov Janovská kronika, Chronicon Januense) opisujúcu históriu Janova od jeho založenia po 1297. Jeho najvýznamnejším dielom je zbierka takmer 200 legiend, resp. príbehov o svätcoch a sviatkoch Legenda aurea (1260 – 67). R. 1816 blahorečený.

Jakušima

Jakušima, Yaku-shima — ostrov vo Východočínskom mori (Tichý oceán) 60 km južne od Kjúšu patriaci Japonsku, súčasť prefektúry Kagošima, najväčší ostrov v ostrovnej skupine Osumi; rozloha 505 km2, 13-tis. obyvateľov (2017). Celý ostrov (spolu s malým sopečným ostrovom Kučinoerabu-džima ležiacim 15 km západne) administratívne predstavuje mesto Jakušima. Je budovaný väčšinou granitmi, hornatý povrch, maximálna výška 1 935 m n. m. Rybolov. Dva prístavy, letisko. Lodné spojenie s Kjúšu. Vzhľadom na špecifické klimatické podmienky (vysoký úhrn zrážok, 4 000 – 10 000 mm ročne), dobre vyvinutú výškovú zonálnosť vegetácie a značnú izolovanosť od civilizácie sa na ostrove zachovala rôznorodá pôvodná vegetácia, o. i. chránené porasty japonského cédra, tzv. kryptomérie japonskej (Cryptomeria japonica). Jakušima je súčasťou národného parku Kirišima-Jaku (vyhlásený 1934, rozloha 548 km2), 1993 bolo jeho vnútrozemie zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Vyhľadávaná turistická oblasť.

Jakušovce

Jakušovce — obec v okrese Stropkov v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine, 290 m n. m.; 43 obyvateľov (2018). Pahorkatinný až vrchovinný reliéf, prevažne zalesnené územie s prevahou bukových a dubových lesov. Obec písomne doložená 1430 ako Ipwagasa, 1454 Jakobswaga, 1557 Sequuntur Rutheni, Jakwssowecz, 1567 Jakossowcz, 1600 Jakusoc, 1610 Jakusocz, 1651 Jakusocz, Rutthenorum, 1773 Jakusocz, Jackussowcze, 1786 Jakuschocz, 1808 Jakusocz, Jakussowce, 1863 – 1902 Jakusóc, 1907 – 13 Jakabvölgye, 1920 Jakušovce. Vznikla na zákupnom práve medzi 1410 – 30. Pôvodne patrila panstvu Stropkov, od 16. stor. ju vlastnili Dežöfiovci, v 19. stor. Keglevičovci. R. 1944 bola sčasti vypálená. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a prácou v lesoch. Neskorobarokový gréckokatolícky Chrám Panny Márie ochrankyne (okolo 1790) s drevenou zvonicou (koniec 19. stor.).

Jakuti

Jakuti, Sachovia, vlastným menom Saxalar, slovenský prepis Sachalar — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Jakutska (466 -tis., 2010). Jakuti žijú aj v Chabarovskom, Krasnojarskom a Primorskom kraji, v Novosibirskej, Irkutskej a Magadanskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Moskve a Petrohrade; spolu 478-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Číne a na Ukrajine. Za ich predkov sa pokladá juhosibírsky turkický kmeň Kurykanov. Jakuti pôvodne žili v oblasti horského systému Sajany, odkiaľ ich v 12. stor. vytlačili Buriati na severovýchod do doliny rieky Lena. Ako národ sa sformovali v 17. stor. po pripojení Jakutska k Rusku (na jeho etnogenéze sa podieľalo tunguzské obyvateľstvo tajgovej Sibíri, napr. Evenkovia a Eveni, ako aj mongolské kmene). Zaoberajú sa najmä pastierstvom (soby, jakutské kone, hovädzí dobytok), lovom, rybolovom a poľnohospodárstvom (pšenica, ovos, zemiaky), z tradičných remesiel najmä spracovaním kovov (striebro, bronz, železo), kožušín a dreva, ďalej hrnčiarstvom, rezbou do kosti a výrobou šperkov. Ich pôvodným náboženstvom bol šamanizmus, ktorý u nich dosiahol jednu z najrozvinutejších foriem v severnej Ázii. V mytologických predstavách Jakutov existovalo mnoho dobrých (ochranných) i škodlivých duchov a démonov, ktorí obývali tri svety: horný, stredný a dolný. Vo vyšších vrstvách horného (nebeského) sveta žili priazniví duchovia (ajyy), napr. ženský duch plodnosti Ajyyhyt (Ajyysyt) a duch šťastia Iejiechsit, v strede horného sveta sídlil Ürüng Aar Tojon – biely posvätný náčelník považovaný za praotca a zodpovedajúci za chod a usporiadanie sveta, v nižších vrstvách horného sveta žili škodliví duchovia (abaahy, abaasy) spôsobujúci duševné choroby, búrky a víchrice, napr. Uluutujar Uluu Tojon. V strednom svete (prapôvodne matka zem) žili miestni a ochranní duchovia (ičči), napr. duch tajgy Baaj Bajanaj, duch ohňa Aan Uchchan nazývaný aj Chatan Temierije, ochranca koní Ďöhögöj Ajyy (Ďöhögöj Ajyy Tojon, Uordaach Ďöhögöj) i ochrancovia ďalších zvierat. V dolnom (podzemnom) svete sídlili škodliví duchovia, démoni a príšery kradnúci ľudí a spôsobujúci fyzické choroby. S duchmi mohli komunikovať šaman (ojuun) a šamanka (udagan), ktorí sa delili na čiernych (komunikovali prevažne so škodlivými duchmi abaahy a liečili nimi spôsobené choroby) a bielych (komunikovali s priaznivými duchmi ajyy a ičči, predovšetkým však boli veštci zosielajúci na ľudí i domáce zvieratstvo požehnanie). Z rituálov ročného cyklu bola najvýznamnejšia slávnosť letného slnovratu a dojivosti domácich zvierat (yhyach, ysyach), ktorá sa v pozmenenej forme zachovala do súčasnosti (patrí k nej pitie kumysu – nápoja z kvaseného kobylieho mlieka, tradičný tanec ohuochaj a tradičné športy, napr. kylyy – skok na jednej nohe). Od 1. polovice 19. stor. christianizovaní (prevažná časť vyznáva pravoslávie). Jakuti hovoria jakutským jazykom. Majú bohato rozvinutú ústnu tradíciu, z ktorých najvýznamnejšie sú epické povesti hovoriace o legendárnych hrdinoch a šamanoch (→ oloncho), ako aj literatúru (→ jakutská literatúra), obrodu zažíva hra na drumbli (chomus) v minulosti sprevádzajúca šamanistické rituály i prednes povestí.

Jakutsk

Jakutsk, jakutsky Ďokuuskaj — mesto na východe ázijskej časti Ruska na ľavom brehu Leny, hlavné mesto Jakutska; 312-tis. obyvateľov (2018). Priemysel kovoobrábací, potravinársky, odevný, drevársky, nábytkársky, stavebných materiálov, lodný, automobilový, energetický (tepelná elektráreň). Dopravná križovatka severovýchodnej Sibíri (Amursko-jakutským traktom cestné spojenie s Bajkalsko-amurskou magistrálou), riečny prístav, letisko. V okolí ťažba hnedého uhlia.

Založené 1632 ako kozácka pevnosť so žalárom Jakutskij (Lenskij) ostrog asi 70 km severne od dnešného Jakutska, 1642 – 43 premiestnená na súčasné miesto a premenovaná na Jakutsk, ktorý získal štatút mesta. V 18. stor. stratil Jakutsk vojenskú a obrannú funkciu a stal sa administratívnym a obchodným centrom i útočiskom politických vyhnancov. Rozvoj mesta nastal v 80. a 90. rokoch 19. stor., keď boli v jeho okolí objavené ložiská zlata a minerálov. Najmä v 2. polovici 20. stor. tam vzniklo niekoľko táborov nútených prác. R. 1922 – 91 bol Jakutsk centrom Jakutskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, od 1991 hlavné mesto Jakutska (Republika Sacha), jeho kultúrne a vedecké centrum. Niekoľko múzeí, skanzen, divadlá, Ústav pre výskum permafrostu (založené 1941), univerzita (1956).

jakutská literatúra

jakutská literatúra — literatúra jakutského národa písaná v jakutčine. Od začiatkov vychádzala z bohatých jakutských folklórnych tradícií s množstvom ústne šírených žánrov ľudovej slovesnosti, napr. z prísloví, rozprávok, piesní a hrdinských epických povestí oloncho. R. 2005 bola tradícia žánru oloncho zapísaná do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO a dodnes z nej čerpajú mnohí autori. K najvýznamnejším a najrozsiahlejším dielam tohto žánru patrí hrdinská povesť Oloncho Ňurgun Bootur Streľhbitý (Ďulurujaar Ňürgun Bootur; slov. 1984). V 20. rokoch 20. stor. povesti oloncho zozbieral a zrekonštruoval spisovateľ a filológ B. Ö. Ojuunskaj, ktorý ich vydal 1931 – 32 ako reprezentatívnu verziu tohto žánru. Vznik umeleckej literatúry spadá do obdobia oživenia spoločenského a kultúrneho diania v Jakutsku na prelome 19. a 20. stor. Jakutská literatúra sa formovala ako realistická literatúra osvietenského typu s didaktickým zameraním, pričom významnú úlohu pri jej vývine i pri vývine žánrov zohrala tvorba ruských klasikov. Viacerí z jakutských spisovateľov 20. stor. boli pôvodne ľudovými rozprávačmi (olonchosuti), čo sa prejavilo aj v ich tvorbe. Začiatkom 20. stor. prevládal v dielach kritický pohľad na stav jakutskej spoločnosti. K zakladateľom jakutskej literatúry patrí básnik, folklorista a lingvista Öksökuleech, autor básne Zaklínanie Bajanaja (Bajanaj algyha, 1900), ktorá je pokladaná za prvé jakutské umeleckoliterárne dielo. Dramatickú i prozaickú tvorbu rozvíjali Alampa (rus. Anempodist Sofronov) a Nikolaj Denisovič Neustrojev (*1895, †1929), autor komédie Hlava Sojka (Kuaaky Kuluba, 1920). Pre jakutskú literatúru 20. rokov 20. stor., ktorá bola ovplyvnená ruskými revolúciami a občianskou vojnou (odrážala konflikt starého a nového), bola typická estetická a myšlienková diferencovanosť. V tom období začali tvoriť viacerí spisovatelia, napr. prozaik Amma Aččygyja (rus. Nikolaj Jegorovič Mordinov; *1906, †1994), dramatik S. Omolloon a básnik Uurastyyrap Kunnuk (rus. Vladimir Michajlovič Novikov; *1907, †1990), ktorí rozšírili jej žánrovú i tematickú pestrosť. V 30. rokoch bol v jakutskej literatúre (podobne ako v celej sovietskej literatúre) ako základ tvorivej metódy nastolený sociálny realizmus. Začali tvoriť Kulantaj, Buotyr Toburuokap (rus. Piotr Nikolajevič Toburokov; *1917, †2001) a i. Počas 2. svetovej vojny sa rozvíjala najmä publicistika, ale vznikali aj básne, piesne a krátke poviedky. Svoju umeleckú tvorbu rozvíjali aj predstavitelia staršej generácie, napr. Uurastyyrap Kunnuk, ktorý napísal zbierku poviedok Nôž neodreže rukoväť (Byčach ugun kystymmat), významné dramatické diela vytvorili S. Omolloon a Kulantaj, o rozvoj jakutskej románovej prózy sa zaslúžil Amma Aččygyja, ktorý v románe Jarný čas (Saasky kem, 1944) spracoval tému osudu indivídua a ľudu počas Októbrovej revolúcie 1917. R. 1947 vytvoril Nikolaj Jakutskaj (rus. Nikolaj Gavrilovič Zolotariov; *1908, †1995) prvý diel trojdielneho sociálno-historického románu Osud (Telke, 1960 – 64) o živote predrevolučného Jakutska. Začiatkom 60. rokov sa v jakutskej literatúre prejavili nové, progresívne tendencie, ktoré súviseli s politickým uvoľnením a s celkovým ekonomickým i kultúrnym rozmachom. V poézii sa hľadali nové formy epického žánru, niektorí autori, napr. Kyndyl (rus. Ivan Michajlovič Gogolev; *1930, †1998) a Rafael Bahataajyskaj (rus. Rafael Dmitrijevič Jermolajev; *1931), písali romány vo veršoch. V próze sa dostal do popredia román sociálno-historického typu. Sofron Danilov (rus. Sofron Petrovič Danilov; *1922, †1993) v spoločensko-psychologickom románe Kým bije srdce (Surech teberin tuchary, 1963 – 66) zachytáva tému súčasnosti, životných problémov i ostrých konfliktov, touto problematikou sa zaoberali aj prozaici 70. a 80. rokov, napr. Dalan (rus. Vasilij Semionovič Jakovlev; *1934, †1994). V tom období sa začali diela jakutskej literatúry prekladať do ruštiny a ďalších jazykov. V posledných rokoch sa jakutská literatúra vyrovnáva so svojou minulosťou, objavujú sa diela autorov dovtedy z politických príčin zakázaných, jakutskí literárni historici monograficky spracúvajú tvorivý odkaz B. Ö. Ojuunskaja a i. K významným súčasným spisovateľom patria napr. Nikolaj Luginov (*1948) a Jegor Nejmochov (*1950, †2011).

Jalapa

Jalapa [cha-], Jalapa de Enríquez, aj Xalapa de Enríquez — mesto vo východnom Mexiku vo Východnej Sierra Madre, 1 430 m n. m., hlavné mesto štátu Veracruz; 563-tis. obyvateľov (2015). Priemysel potravinársky (cukrovarnícky, mlynársky, spracovanie kávy), petrochemický, tabakový, textilný, kožiarsky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti. Železničné a cestné spojenie s hlavným mestom Mexiko a námorným prístavom Veracruz, letisko. Kúpele.

Vzniklo pravdepodobne začiatkom 14. stor. spojením viacerých indiánskych osád ako Xallapan, od 2. polovice 15. stor. súčasť ríše Aztékov. R. 1519 obsadené španielskymi conquistadormi na čele s H. Cortezom. Počas španielskej koloniálnej éry významné obchodné centrum, od 1824 hlavné mesto štátu Veracruz. Od 1830 mesto. R. 1920 a 1973 čiastočne zničené zemetrasením. Od 1978 sa používa aj názov Xalapa (z pôvodne indiánskeho Xallapan). Stavebné pamiatky: Katedrála nepoškvrneného počatia Panny Márie (Catedral Metropolitana de la Inmaculada Concepción de Xalapa, 1641, barokovo upravená 1772, neogoticky prestavaná koncom 19. stor.), Kostol kalvárie (Iglesia del Calvario, 1800 – 26); v centre mesta množstvo neoklasicistických obytných domov, verejných stavieb i kostolov (19. – 1. polovica 20. stor.). Stredisko vedy a kultúry. Viaceré divadlá, múzeá (napr. antropologické), galérie (napr. Pinakotéka D. Riveru, založená 1998), univerzita (napr. Universidad Veracruzana, založená 1944; Universidad de Xalapa, založená 1992), botanická záhrada. Sídlo rímskokatolíckeho arcibiskupstva.

jalec

jalec, Leuciscus — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), čeľaď kaprovité. Ryby so stredne veľkým valcovitým telom, ktoré je spolu s hlavou zo strán mierne stlačené, a s dvojradovými pažerákovými zubami; chýbajú im fúzy a kýl na bruchu. Jalce sa vyskytujú v Európe a v záp. a sev. Ázii, na Slovensku žijú tri druhy: od nížin až po podhorské oblasti vo všetkých typoch tečúcich aj stojatých vôd okolo 60 cm dlhý druh jalec hlavatý (Leuciscus cephalus) s hmotnosťou okolo 5 kg, v stredne veľkých potokoch podhorských oblastí v súčasnosti zriedkavý, do 35 cm dlhý jalec maloústy (Leuciscus leuciscus) a vo väčších riekach nížin do 50 cm dlhý jalec tmavý (Leuciscus idus) s hmotnosťou okolo 2,5 kg.

Jalguzidze, Ivan

Jalguzidze, Ivan, vlastným menom Ivan Gabarajev, osetsky Gabaraty, 1775 Zalda, Južné Osetsko – 5. 8. 1830 Tbilisi — osetský osvietenec a básnik. Vyrastal na gruzínskom kráľovskom dvore v Tbilisi. Bol učiteľom osetčiny, gruzínčiny a ruštiny v škole a v duchovnom seminári. Po podpísaní dohody Gruzínska s Ruskom o vojenskej pomoci (1783, Georgijevský traktát) zastával rôzne funkcie v ruskej vojensko-občianskej administratíve. R. 1821 vydal v Tbilisi prvý osetský šlabikár, kde použil gruzínske písmo. Venoval sa i prekladaniu cirkevnej literatúry z ruštiny a gruzínčiny do osetčiny. Autor prvého osetského literárneho diela, národnej básnickej poémy v gruzínskom jazyku Alguziani (publikovaná 1885; 1897 aj s doslovným ruským prekladom), v ktorej na tragickom príbehu lásky národnostne i nábožensky rozdelených milencov Alguza, syna gréckeho vládcu, a Ester, dcéry čerkeského kráľa, ospevuje dávnu minulosť obyvateľov Kaukazu, ale aj fiktívnych národov. Dielo sa pokladá aj za súčasť gruzínskej literatúry.

Jalingo

Jalingo [dža-] — mesto vo východnej Nigérii, hlavné mesto štátu Taraba; 499-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel (najmä mliekarský). Obchodné stredisko. Letisko.

Jalisco

Jalisco [chalisko] — štát Mexika v západnej a strednej časti krajiny na pobreží Tichého oceána; rozloha 80 836 km2, 7,844 mil. obyvateľov (2015), hlavné mesto Guadalajara. Vrchovinno-hornatinný povrch (Mexická plošina, Západná Sierra Madre, Južná Sierra Madre, vulkanické územie Sierry Nevady); hlavná rieka Río Grande de Santiago, na východe na hranici so štátom Michoacán jazero Chapala, najväčšie jazero Mexika. Značne zalesnené územie. Významný poľnohospodársky región, pestovanie kukurice, pšenice, strukovín (najmä fazule) a rajčín, v nížinách pri pobreží Tichého oceána pestovanie cukrovej trstiny, agáve, bavlníka a citrusov na plantážach; chov hovädzieho dobytka, hydiny a ošípaných. Ťažba dreva. Priemysel banský (ťažba rúd zlata, striebra, olova, zinku a medi), strojársky, chemický, elektronický (výroba počítačového príslušenstva), kozmetický, sklársky; remeslá (najmä tkáčstvo a výroba keramiky). Významná turistická oblasť (jazero Chapala, morské kúpeľné strediská Puerto Vallarta a Tenacatita).

Jalná

Jalná — miestna časť obce Trnavá Hora.

Jalón

Jalón [cha-] — rieka v Španielsku, pravostranný prítok Ebra; dĺžka 224 km, rozloha povodia 9 338 km2, priemerný prietok v ústí 20,8 m3/s. Pramení v pohorí Sierra Ministra, na strednom toku sa prelamuje Iberskými vrchmi, do Ebra ústi asi 20 km severozápadne od Zaragozy. Využívaná na zavlažovanie. Dolinou Jalónu vedie železničná trať Madrid – Zaragoza.

Jalová

Jalová — obec v okrese Snina v Prešovskom kraji v Laboreckej vrchovine, 350 m n. m.; 64 obyvateľov (2018). Pahorkatinný až vrchovinný reliéf, prevažne zalesnené územie s prevahou bukových a brezových porastov.

Obec písomne doložená 1568 ako Jelowa, 1610 Jadlowa, 1657 Falwa, 1690 Jalova, 1773 Jalova, Jalowe, 1786 Jalowa, Jalowe, 1808 Jalová, 1863 – 73 Jalova, 1877 – 82 Jálova, 1888 – 1902 Jalova, 1907 – 13 Jármos, 1920 – 39 Jalová, 1939 – 45 Szinnajalova, 1945 Jalová. V polovici 16. stor. ju založil šoltýs s valašskými usadlíkmi. Patrila panstvu Humenné, v 18. stor. Révészovcom, v 19. stor. Beňovskovcom. R. 1939 – 44 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali povozníctvom, drevorubačstvom a uhliarstvom. Drevený gréckokatolícky Chrám sv. Juraja (pôvodná stavba z 1792 bola v 20. stor. úplne nahradená novostavbou, ktorá kopíruje formy i proporcie staršej stavby).

jalová hornina

jalová hornina — zastaraný, v súčasnosti už nepoužívaný termín na označenie → jaloviny.

Jalovec

Jalovec — obec v okrese Liptovský Mikuláš v Žilinskom kraji v doline Jaloveckého potoka v sev. časti Liptovskej kotliny pod svahmi Západných Tatier, 700 m n. m.; 294 obyvateľov (2018). Pahorkatinné až vrchovinné územie zalesnené prevažne smrekovým lesom.

Obec písomne doložená 1317 ako Jaloch, 1391 Ilochfeu, 1474 Yalocz, 1479 Jallowcz, 1515 Jelowecz, 1536 – 1600 Jalowecz, 1773, 1786 Jalocz, Jalowecz, 1808 Jalócz, Jalowec, 1863 – 1913 Jalóc, 1920 Jalovec. Vznikla v chotári obce Bobrovec, v 15. stor. patrila zemanom z Trsteného, od 16. stor. Bánovcom (do 1848). Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a prácou v lesoch. Začiatkom 20. stor. sa tam rozšírili tkáčstvo, kováčstvo, debnárstvo, kolárstvo a výroba drevených predmetov. Archeologický nález bronzových predmetov z mladšej laténskej doby. Drevená zvonica (1871).

Jalovec

Jalovec — obec v okrese Prievidza v Trenčianskom kraji v doline potoka Handlovka v severových. časti Hornonitrianskej kotliny na styku s pohorím Žiar, 351 m n. m.; 578 obyvateľov (2018). Prevažne pahorkatinný reliéf prechádzajúci do vrchoviny, väčšinou odlesnené územie.

Obec písomne doložená 1156 ako Ilut, 1235 Ylouch, 1325 Ilus, 1430 Alloc, 1773 Jalovecz, Jalowetz, 1786 Jalowecz, 1808 Jalovecz, 1863 – 1907 Jalovec, 1913 Parlag, 1920 – 74, 1990 Jalovec. V 13. stor. patrila Dobakovcom, potom panstvu Bojnice. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec, v 16. stor. výrobou metiel z prútia, v polovici 19. stor. šindľov a obručí z brezového dreva, neskôr fujár a píšťaliek pre bačov. V 15. – 16. stor. tam boli sklárske pece, 1749 tam Pálfiovci založili skláreň a 1831 vápenku. R. 1975 – 90 bola obec pričlenená k obci Ráztočno. Archeologické nálezy: osídlenie pravdepodobne lengyelskej a lužickej kultúry. Kaplnka Panny Márie (1927).

jalovica

jalovica — mladá samica z čeľade turovité od dosiahnutia pohlavnej dospelosti do prvého otelenia (pôrodu); prvôstka po prvom otelení.

jalovité

jalovité, Philepittidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré. Malé vtáky s krátkymi zaoblenými krídlami, s krátkym chvostom a zvyčajne so silným končistým alebo s mierne ohnutým zobákom so širokou bázou. Pri jalovitých je výrazný pohlavný dimorfizmus, samce sú modré, žlté alebo čierne so žltými škvrnami na krídlach a samice zvyčajne zelenkavé; v období hniezdenia sa samcom vyvíjajú na hlave rôzne laloky či iné ozdoby. Živia sa rôznymi plodmi a hmyzom; spôsob života a hniezdenie nie sú veľmi známe. Patria sem dva rody so 4 druhmi vyskytujúcimi sa výhradne v lesoch Madagaskaru, napr. druh jala tmavá (Philepitta castanea) čiernej farby.

jalový kvet

jalový kvet, flos sterilis — kvet bez gynécea aj andrécea (bez pohlavných orgánov rastliny).

jalový výkon

jalový výkon, reaktančný výkon — časť výkonu v elektrickom obvode so striedavými elektrickými napätiami a prúdmi, ktorý zodpovedá pulzujúcej energii medzi zdrojmi a spotrebičmi a neprispieva k činnému výkonu, ale ovplyvňuje efektívne hodnoty elektrických prúdov, resp. napätí. V energetických rozvodných sieťach je jalový výkon príčinou zvýšenia strát na vedení od zdroja k spotrebiču a dôvodom potreby dimenzovať vedenia na tzv. zdanlivý výkon. Zdanlivý výkon je daný súčinom efektívnych hodnôt elektrického napätia a prúdu: \(S = U \cdot I\) (udáva sa vo voltampéroch). Jalový výkon je potom daný vzťahom \(Q=\sqrt{S^2-P^2}\), kde \(S\) je zdanlivý výkon a \(P\) činný výkon (udáva sa vo wattoch). Na odlíšenie jalového výkonu od ostatných výkonov sa jalový výkon udáva v jednotkách var (VA reaktančný).

Jalšové

Jalšové — obec v okrese Hlohovec v Trnavskom kraji na styku Podunajskej pahorkatiny a Považského Inovca, 185 m n. m.; 493 obyvateľov (2018). Rovinný reliéf na riečnych uloženinách Váhu prechádza do vrchoviny na horninách Považského Inovca, ktorého svahy sú pokryté prevažne dubovými a hrabovými lesmi.

Obec písomne doložená 1352 ako Wlseu, 1356 Jelsew, 1453 Jalswa, 1773 Jalso, Jalschowe, 1786 Jalschócz, 1808 Jalsócz, Jalssowce, 1863 – 1913 Jalsó, 1920 Jalšové, Jalšov, 1927 Jalšové. Patrila hradnému panstvu Hlohovec. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a remeslami. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol Sv. Ducha (pôvodne románska rotunda z 12. – 1. polovica 13. stor., klasicisticky prestavaná 1813, kostol upravený 1957).

Jalšovík

Jalšovík — obec v okrese Krupina v Banskobystrickom kraji na Krupinskej planine v doline potoka Jalšovík, 348 m n. m.; 185 obyvateľov (2018); miestne časti: Dolný Jalšovík, Horný Jalšovík. Mierne členité, prevažne odlesnené územie, na strmších svahoch enklávy dubových lesíkov.

Obec písomne doložená 1418 ako Jelsouk, 1446 Utraque Elsko, 1470 Elsok, Felsewelsok, 1488 Jelsok, 1526 Elsok utraque, 1542 Also Alsok, Felsew Alsok, 1578 Also Jalsok, Felseo Jalsok, 1773 Alsok, Jalssowik, 1786 Alschok, Jalssowec, Jalssowik, 1808 Alsó-Alsók és Felső-Alsók, Jalssowík, 1902 – 13 Bozókalsók, 1920 Jalšovík. Vyvinula sa z Dolného a Horného Jalšovíka. Horný Jalšovík koncom 16. stor. zanikol a začiatkom 19. stor. bol obnovený ako osada. R. 1808 – 1902 bola obec rozdelená na Dolný (doložený 1863 – 1900 Alsóalsók) a Horný Jalšovík (1863 – 1900 Felsőalsók), ktoré boli 1902 zlúčené do jednej obce. Obec patrila panstvu Bzovík, neskôr viacerým zemianskym rodom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, výšivkárstvom, tkaním plátna a výrobou hustých, tzv. hontianskych paličkovaných čipiek.

Jalta

Jalta, v krymskej tatárčine Yalta — prístavné a kúpeľné mesto v južnej časti Ukrajiny na anektovanom území, v autonómnej republike Krym na severnom pobreží Čierneho mora amfiteátrovito rozložené na južných svahoch Krymských vrchov; 78-tis. obyvateľov (2014). Priemysel potravinársky (mäsový, rybný, spracovanie ovocia a zeleniny), vinársky, tabakový. Najvýznamnejšie morské kúpele Krymu, vďaka príjemnému stredomorskému podnebiu (Krymské vrchy chránia mesto pred chladnými severnými vetrami) vyhľadávané klimatické kúpele. Obchodný a osobný prístav, cestný uzol, unikátny medzimestský trolejbusový systém (dĺžka 86 km, považovaný za najdlhší nielen v Európe, ale i na svete) umožňuje spojenie Jalty s prímorskými strediskami južnej časti Krymu až po Simferopoľ.

Jalta vznikla na mieste pôvodnej gréckej osady. Prvýkrát písomne doložená 1154 ako byzantský prístav a rybárska osada Džalita. V 14. stor. sa stala súčasťou siete janovských obchodných kolónií. R. 1475 bolo územie obsadené Osmanskou ríšou a južné pobrežie Krymu s Jaltou prešlo pod priamu správu sultánovho dvora. Počas osmanskej éry význam Jalty výrazne poklesol, v polovici 18. stor. bola len malou rybárskou osadou. R. 1783 získalo územie Rusko, 1838 bol Jalte dekrétom cára udelený štatút mesta a stala sa centrom nového Jaltského kraja. V 2. polovici 19. stor. sa stala vyhľadávaným miestom ruskej aristokracie, veľa času tam trávili napr. spisovatelia L. N. Tolstoj a A. P. Čechov. R. 1920 počas občianskej vojny boľševici vykonali v Jalte a okolí masové popravy desiatok tisíc zajatých bielogvardejcov a odporcov revolúcie. R. 1921 bolo mesto premenované na Krasnoarmejsk, od 1922 znova Jalta. R. 1930 sa stala okresným mestom Krymskej autonómnej republiky. Počas existencie ZSSR známe rekreačné stredisko. Počas 2. svetovej vojny tam NKVD v novembri 1941 zlikvidoval všetkých väzňov v mestských väzniciach, 1941 – 44 bolo mesto okupované nacistickým Nemeckom, 1944 boli na príkaz J. V. Stalina z regiónu deportovaní Krymskí Tatári. Vo februári 1945 sa v Jalte uskutočnila konferencia Veľkej trojky (→ Jaltská konferencia). Po rozpade ZSSR 1991 sa Jalta stala súčasťou Ukrajiny. Stavebné pamiatky: Katedrála sv. Alexandra Nevského (1891 – 1902), arménsky Chrám sv. Ripsime (Hripsime 1909 – 14, kópia Chrámu sv. Ripsime v Ečmiadzine), Chrám sv. Jána Zlatoústeho (1832 – 37), Biela dača (dom, kde žil A. P. Čechov, vybudovaný 1898, dnes múzeum) a i. V meste a v jeho okolí vznikli v 19. – 20. stor. prepychové súkromné rezidencie ruskej aristokracie, hotely a rekreačné zariadenia (napr. monumentálny hotel Jalta Inturist, 1974 – 77). Prímorská promenáda bola obnovená začiatkom 21. stor. V blízkosti mesta palác Massandra (1881 – 1900, v štýle francúzskych renesančných zámkov, letné sídlo cára Alexandra III. i J. V. Stalina), palác Livadia (1910 – 11, letné sídlo cárskej rodiny, 1945 sa tam konala Jaltská konferencia), vyhliadková veža vo forme neogotického zámočka Lastovičie hniezdo (1911 – 12), v mestečku Alupka (asi 17 km západne od Jalty) neogotický Voroncovov palác (1828 – 48, dnes múzeum) s parkom založeným 1820. Botanická záhrada, viaceré múzeá a galérie.

Jaltská konferencia

Jaltská konferencia, Krymská konferencia, krycí názov Argonaut — stretnutie troch (→ Veľká trojka) najvyšších predstaviteľov protihitlerovskej koalície F. D. Roosevelta (USA), W. Churchilla (Spojené kráľovstvo) a J. V. Stalina (ZSSR) v prímorských kúpeľoch Jalta na juhu polostrova Krym 4. – 11. februára 1945, na ktorej boli prijaté rozhodnutia týkajúce sa poslednej fázy 2. svetovej vojny a deklarované spoločné zámery pri povojnovom usporiadaní Európy a sveta. Na jeho začiatku sa Spojenci informovali o svojich strategických vojenských plánoch a dohodli sa na ich vzájomnej koordinácii s cieľom úplnej porážky nacistického Nemecka. Ďalšie rokovania viedli k dohode o okupácii a kontrole porazeného Nemecka. Mali vzniknúť tri okupačné zóny, ktoré obsadia armády troch veľmocí. K nim bolo pridané aj štvrté pásmo vyčlenené z americkej a britskej zóny, ktoré malo okupovať Francúzsko. Najvyššiu správnu funkciu mala mať Spojenecká kontrolná rada pre Nemecko v Berlíne, v ktorej by zasadali zástupcovia štyroch okupačných veľmocí. Cieľom okupácie mala byť likvidácia nacizmu a militarizmu. Súčasťou tohto procesu bolo aj potrestanie vojnových zločincov, riešenie tejto otázky však Veľká trojka odložila na rokovanie ministrov zahraničných vecí. Otázku vojnových reparácií Nemecka mala riešiť Spojenecká reparačná komisia so sídlom v Moskve. Základom jej rokovania mal byť sovietsky návrh, aby Nemecko zaplatilo 20 mld. dolárov, pričom polovica sumy by pripadla ZSSR. Spojenci sa tiež dohodli, že do troch mesiacov po skončení vojenských operácií v Európe vstúpi ZSSR do vojny s Japonskom, začo dostane južnú časť Sachalinu a Kurilské ostrovy, ako aj iné práva. Na Jaltskej konferencii vznikla dohoda o vytvorení svetovej Organizácie Spojených národov, ktorá mala byť založená. 25. apríla 1945 na pôde USA. Prerokovali sa hlavné zásady jej fungovania, o. i. vznik Bezpečnostnej rady OSN. Stalin presadil, aby do novej organizácie boli okrem ZSSR osobitne prijaté aj dve sovietske zväzové republiky (Ukrajina, Bielorusko). Z európskych záležitostí bola dôležitá poľská otázka. Rokovania v Jalte potvrdili predbežné dohovory, že vládou v Poľsku, ktoré celé oslobodila Červená armáda, sa stane dočasná vláda, ktorá bola pôvodne vytvorená v ZSSR (→ lublinská vláda) a budú do nej kooptovaní ministri exilovej londýnskej vlády. A hoci sa už na Teheránskej konferencii dohodlo tzv. posunutie Poľska na západ, západné poľské hranice mala riešiť až mierová konferencia s Nemeckom. Spojenci na Jaltskej konferencii rokovali aj o ďalších otázkach, o. i. o Juhoslávii, o jej budúcej vláde, hraniciach s Talianskom i o juhoslovansko-bulharských vzťahoch. Spoločný postup v európskych záležitostiach potvrdila Veľká trojka Deklaráciou o oslobodenej Európe, v ktorej vychádzala zo zásad Atlantickej charty a zaviazala sa pomôcť oslobodeným národom, ako aj bývalým satelitom tzv. Osi (→ fašistický útočný blok). Deklarácia bola stručná a viaceré jej formulácie boli všeobecné. Smrteľne chorý Roosevelt a zdravotne oslabený Churchill jej formulovaniu nevenovali dostatočnú pozornosť v nádeji, že všetci vrátane Stalina sa ňou budú riadiť a že po vojne bude dostatok priestoru riešiť v jej duchu konkrétne problémy. Už o niekoľko mesiacov sa však ukázalo, že Stalin interpretoval deklaráciu, ale aj ďalšie jaltské dohody po svojom. Z tejto skutočnosti a následných udalostí sa zrodila kritika obidvoch západných vodcov, že na Jaltskej konferencii prenechali strednú a východnú Európu Stalinovi, ktorý ju na nasledujúcich 40 rokov uvrhol do sovietskeho područia.