Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 187 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Jahjá Chán, Ághá Muhammad

Jahjá Chán, Ághá Muhammad, 4. 2. 1917 Čakvál, provincia Pandžáb – 10. 8. 1980 Rávalpindí — pakistanský politik. Absolvent Indickej vojenskej akadémie v Déhrádúne, počas 2. svetovej vojny bojoval v armáde Spojeného kráľovstva v Taliansku, na Blízkom východe a v severnej Afrike. Po vytvorení nezávislého Pakistanu (1947) od 1951 brigádny generál, 1957 generál, 1966 vrchný veliteľ pakistanských ozbrojených síl; v marci 1969 zvolený za prezidenta. R. 1970 odmietol rešpektovať výsledok parlamentných volieb vo Východnom Pakistane, v ktorých zvíťazila Ľudová liga (Awami League) pod vedením M. Rahmána požadujúceho nezávislosť Východného Pakistanu (→ Bangladéš), a dal rozkaz vojenským jednotkám na zákrok, ktorý prerástol do masakry v Dháke. Po porážke vo vojne s Indiou (podporujúcou osamostatnenie Bangladéša) v decembri 1971 podal demisiu, 1972 – 77 v domácom väzení (obvinený z korupcie, zo zanedbávania povinností a z nekompetentnosti).

Jahn, Helmut

Jahn [ján], Helmut, 4. 1. 1940 Norimberg — americký architekt nemeckého pôvodu. Študoval v Nemecku a v USA. Jeho diela sa vyznačujú výrazným eklekticizmom. Spája v nich rozličné, často protichodné motívy (tradičné i exotické), hojne používa citácie z dejín architektúry i z kultúry 20. stor. Zrealizoval viacero vizuálne príťažlivých stavieb, v ktorých uplatnil moderné technológie a estetiku high-tech. Pre jeho diela je charakteristický silný výraz, expresívny pohyb architektonických hmôt aj isté napätie súvisiace s kombinovaním rozličných motívov. Významnú úlohu zohrávajú farba a svetlo. Navrhuje najmä výškové administratívne budovy – mrakodrapy a verejné stavby (napr. letiská, vládne budovy). K jeho najvýznamnejším realizáciám v USA patria mrakodrap Xerox Center v Chicagu (1977 – 80), 701 Fourth Avenue South office building v Minneapolise (1984), James R. Thompson Center v Chicagu (1985), State of Illinois Center v Chicagu (1985) a i., v Európe mrakodrap Messeturm vo Frankfurte nad Mohanom (1988 – 90) a Sony Center na Potsdamer Platz v Berlíne (2000). Významná je aj jeho pedagogická činnosť, prednášal architektúru na viacerých školách vo svete.

jahňa

jahňa — mláďa ovce (mláďa samčieho pohlavia sa nazýva baranček, mláďa samičieho pohlavia jahnička).

jahňačka najmenšia

jahňačka najmenšia, Arnoseris minima, jahňací šalát — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Jednoročná bylina pochádzajúca z Európy. Má početné prízemné listy v ružici, jednoduché, v hornej časti riedko rozkonárené oblé alebo pozdĺžne ryhované, smerom k vrcholovým úborom nápadne zhrubnuté stonky, ktoré tvoria husté trsy, a žlté jazykovité kvety v úboroch s priemerom okolo 1 cm, plod nažka. Zriedkavý druh, ktorý rastie na kyslých piesočnatých podkladoch, v riedkych presvetlených borinách alebo na okrajoch ciest, polí a úhorov, napr. na Záhorí.

jahňadka

jahňadka, Ciboria — rod z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), trieda Ascomycetes, čeľaď hľuznatkovité. Má čiaškovité apotéciá s priemerom do 14 mm a jednobunkové výtrusy; skleróciá zvyčajne rastú v kvetoch, plodoch alebo na listoch odumretých drevín, niektoré druhy môžu byť aj parazitické. Patria sem napr. druhy jahňadka obyčajná (Ciboria amentacea) rastúca prevažne na jar na spadnutých samčích jahňadách jelše, ale aj na jahňadách vŕb a topoľov, jahňadka Batschova (Ciboria batschiana) rastúca na žaluďoch duba, jahňadka liesková (Ciboria coryli) rastúca na jahňadách liesky a jahňadka hrdzavá (Ciboria rufofusca) rastúca na šupinách šišiek jedle.

Jahnn, Hans Henny

Jahnn [ján], Hans Henny, vlastným menom Hans Henny August Jahn, 17. 12. 1894 Stellingen, dnes časť Hamburgu – 29. 11. 1959 Hamburg — nemecký spisovateľ. R. 1915 – 18 žil v Nórsku, 1919 založil umelecké a náboženské spoločenstvo Ugrino ako reakciu na sklamanie po 1. svetovej vojne, 1934 – 50 žil na dánskom ostrove Bornholm. Aktívny odporca jadrového zbrojenia (divadelná hra Trosky svedomia, Die Trümmer des Gewissens, napísaná 1959, vydaná i uvedená 1961). Jahnn je považovaný za jedného z najoriginálnejších spisovateľov svojej doby, jeho ťažko zrozumiteľné dielo vyvolávalo časté spory. Bol ovplyvnený psychoanalýzou S. Freuda, expresionizmom a naturalizmom, v jeho tvorbe dominujú témy existenciálneho strachu a tragického upadnutia človeka do zúfalstva, z ktorého ho dokážu vymaniť iba hlboká viera, láska a súcit. Propagoval tzv. pohanský vitalizmus ako protest proti civilizácii a konvenciám. Autor románov Perrudja (2 zväzky, 1929) a Olovená noc (Die Nacht aus Blei, 1956; sfilmovaný 1985, réžia P. Weigl), románovej trilógie Rieka bez brehov (Fluß ohne Ufer) skladajúcej sa z častí Drevená loď (Das Holzschiff, 1949), Protokol Gustava Aniasa Horna (Die Niederschrift des Gustav Anias Horn, 2 zväzky, 1949 – 50) a Epilóg (Epilog, 1961), drám Pastor Ephraim Magnus (vydaná 1919, uvedená 1923; Kleistova cena 1920), Lekár, jeho žena, jeho syn (Der Arzt, sein Weib, sein Sohn, vydaná 1922, uvedená 1928), Ukradnutý Boh (Der gestohlene Gott, vydaná 1924, uvedená 1993), Chudoba, bohatstvo, človek a zviera (Armut, Reichtum, Mensch und Tier, vydaná 1934, uvedená 1948), Stopa tmavého anjela (Spur des dunklen Engels, vydaná 1952, uvedená 1969), Thomas Chatterton (vydaná 1955, uvedená 1956; sfilmovaná 1970, réžia Gustav Burmester a Lothar Trautmann) a i. Bol známy aj ako reštaurátor historických organov, 1918 identifikoval v Kostole sv. Jakuba v Hamburgu organ A. Schnitgera.

Jahnová, Soňa

Jahnová, Soňa, 17. 9. 1961 Bratislava — slovenská harfistka. R. 1975 – 81 študovala na bratislavskom konzervatóriu a 1981 – 85 na AMU v Prahe, 1985 – 86 štipendistka Slovenského hudobného fondu, 1986 – 87 pôsobila v orchestri Opery SND v Bratislave, súčasne 1985 – 87 vyučovala na VŠMU. Spolupracovala s flautistami V. Brunnerom ml. a M. Jurkovičom, sólisticky so Slovenskou filharmóniou a so Štátnou filharmóniou Košice, realizovala nahrávky pre Slovenský rozhlas i Slovenskú televíziu. Od absolvovania majstrovských kurzov na konzervatóriu v Norimbergu (1988) pôsobí v Nemecku ako slobodná umelkyňa a ako sólistka spolupracuje s viacerými nemeckými orchestrami, 1988 – 90 pôsobila v orchestroch Nürnberger Symphoniker, 1992 – 94 Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe a 1995 – 96 v Duisburgu, spolupracovala aj s orchestrami Kölner Rundfunk-Sinfonie-Orchester, Deutsche Kammerakademie a Neues Ensemble Klassik Pro. Jej široký repertoár obsahuje diela pre sólovú harfu, koncerty s orchestrom i skladby s rôznymi komornými zoskupeniami. Súkromne vyučuje hru na harfe. Nositeľka viacerých ocenení.

Jahodná

Jahodná, Eperjes — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji na agradačnom vale Malého Dunaja v Podunajskej rovine, 113 m n. m.; 1 564 obyvateľov; 15,9 % slovenskej, 81,5 % maďarskej národnosti (2018). Rovinné, prevažne odlesnené územie, len pozdĺž tokov sa zachovali lužné lesy. Obec písomne doložená 1539 ako Eperyes, 1773 Eperjes, 1786 Eperiesch, 1808, 1863 – 1907 Eperjes, 1913 Pozsonyeperjes, 1920 Bratislavský Eperješ, 1927 – 38 Eperjes, 1938 – 45 Pozsonyeperjes, 1945 – 48 Eperjes, 1948 Jahodná. Pôvodne patrila panstvu Šintava (Thurzovcom, od 1640 Esterháziovcom), od 1817 panstvu Bernolákovo. R. 1825 tam bola otvorená jednotriedna rímskokatolícka škola. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, roľníctvom, povozníctvom, rybárstvom a mlynárstvom. R. 1938 – 45 bola obec pripojená k Maďarsku, 1960 – 90 k nej bola pričlenená obec Dunajský Klátov. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1747, vysvätený 1750, prestavaný 1882), významná technická pamiatka kolový mlyn na Malom Dunaji (19. stor., zrekonštruovaný 1999); technické pamiatky: mlyn, píla a dom mlynára (okolo 1920).

jahodovec

jahodovec, Arbutus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vresovcovité. Vždyzelené stromy alebo kry pochádzajúce najmä z oblastí okolo Stredozemného mora a zo Severnej Ameriky. Patrí sem okolo 15 druhov, napr. do 20 – 30 m vysoký druh Arbutus menziesii s oranžovočervenou kôrou, s oválnymi lesklými kožovitými tmavozelenými listami, s bohatými strapcami drobných bielych kvetov a s početnými červenými plodmi (bobuľami), ktorý rastie na západnom pobreží Severnej Ameriky (kôru používali tamojšie domorodé kmene v ľudovom liečiteľstve), a krík alebo do 5 m vysoký strom jahodovec obyčajný (Arbutus unedo) so striedavými, na okraji pílkovitými kožovitými listami a s drobnými belavými kvetmi v ovisnutých strapcoch, jedlé plody, guľovité oranžové až červené, na povrchu bradavičnaté bobule s priemerom okolo 2 cm, sa konzumujú vo forme marmelády alebo sa z ich kvasu destiluje pálenka (napr. v Portugalsku a na Korzike); rastie v hustých a nepreniknuteľných porastoch (→ macchie). Ľahko horľavé drevo jahodovca je dobrým výhrevným palivom.

Jachimowicz, Marian

Jachimowicz [-vič], Marian, 12. 5. 1906 Schodnica, dnes Schidnycia, Ľvovský obvod, Ukrajina – 12. 11. 1999 Wałbrzych — poľský básnik. Debutoval 1946 básňou Neviem (Nie wiem) v časopise Odrodzenie (Obroda) a 1957 básnickou zbierkou Nevyhnutná cestička (Ścieżka konieczna). Hlásil sa ku Krakovskej avantgarde, najmä k tvorbe J. Przybośa. V básnických zbierkach Chcem sa zblížiť (Chcę zbliżyć, 1959), V čase chladu (W czas chłodu, 1960), Na dne vzduchu (Na dnie powietrza, 1963), Nad videným (Ponad widzianym, 1967), Háje tanca (Gaje tańczą, 1969), Železné studne (Żelazne studnie, 1972), Dom piatich sĺnc (Dom pięciu słońc, 1974), Biely cyprus. Dojmy z cesty po Grécku (Biały cyprys. Impresje z podróży po Grecji, 1980), Holubia rovnobežka (Równoleżnik gołębia, 1980) pranieroval politické deformácie, v básnických zbierkach V jase existencie (W blasku istnienia, 1994) a Po stopách zmyslu (Śladami sensu, 1995) sa prihlásil k demokratickým zmenám. R. 1996 vyšiel výber z jeho poézie pod názvom Lastovičky zajtrajška (Jaskółki jutra). Autor memoárov Môj Paríž na Dunaji alebo Rozhovory s tichom (Mój Paryż nad Dunajem czyli Rozmowy z milczeniem, 1991) a básnických zbierok Balvanom z Carrary (Głazom z Carrary, 1995) a Tak vtákom ako i anjelom (Jak ptakom i aniołom, 2006). Slovenský výber z Jachimowiczových básní pod názvom Keď hynú lesy (1971) pripravil P. Horov. Prekladal z maďarskej literatúry (L. Kassák, S. Petőfi).

Jáchymov

Jáchymov — kúpeľné mesto v Česku v Karlovarskom kraji v okrese Karlove Vary na svahu Krušných hôr v blízkosti hranice s Nemeckom; 2,5 tis. obyvateľov (2018). Textilný priemysel. Pôvodne banské mesto, 1510 doložená prvá štôlňa na ťažbu rúd striebra, 1516 banská osada Údolie (nemecky Thal), 1517 nazvaná podľa svätého Jáchyma (Joachimsthal), 1520 slobodné banské mesto, 1520 – 28 sa tam razili strieborné mince, tzv. jáchymovské toliare (česky jáchymovský tolar, nemecky Joachimsthaler, odtiaľ názvy niektorých mien, napr. dolára), 1534 – 1651 tam pracovala kráľovská mincovňa (potom preložená do Prahy). S postupným vyčerpaním ložísk striebra a v dôsledku tridsaťročnej vojny nastal úpadok a stagnácia. R. 1782 a 1873 mesto vyhorelo. Jeho ďalší rozvoj sa začal v polovici 19. stor. v súvislosti s ťažbou rúd uránu (uraninit, starší názov smolinec), ktorý sa pôvodne používal na farbenie skla a porcelánu (1854 – 1939 pracovala v Jáchymove továreň na výrobu uránových farieb); v jáchymovskom smolinci objavili 1898 P. a M. Curieovci rádioaktívne prvky polónium a rádium. Rozvoj ťažby uránovej rudy nastal v Jáchymove po 2. svetovej vojne, keď sa v súvislosti so sovietskym jadrovým programom (výroba atómovej bomby; → Projekt Arzamas) vyvážala v podstate všetka produkcia do Zväzu sovietskych socialistických republík. Na ťažbu v uránových baniach v Jáchymove a okolí boli po skončení 2. svetovej vojny okrem občianskych zamestnancov spočiatku nasadzovaní nemeckí vojnoví zajatci, od 1949 československí politickí väzni väčšinou odsúdení v politických procesoch. Ich životné a pracovné podmienky boli veľmi tvrdé, nemali k dispozícii žiadne ochranné prostriedky proti rádioaktívnemu žiareniu, nedodržiavali sa predpisy na prácu v baniach (1949 bolo v Jáchymove a okolí asi 1 130 politických väzňov, 1953 až 14-tis.; → pracovné tábory). Ich nasadzovanie sa skončilo 1961, keď pre nízku výnosnosť uránovej rudy bola ťažba zastavená. Jáchymov sa odvtedy rozvíja ako kúpeľné mesto so zameraním na liečbu chorôb pohybového aparátu, kožných chorôb, metabolických porúch a i. (prvý rádioaktívny prameň bol navŕtaný 1864, nový 1962; 1906 otvorené prvé rádioaktívne kúpele na svete; 1963 štatút kúpeľného mesta). Stavebné pamiatky: renesančný Kostol sv. Jáchyma (1534 – 40, obnovený v 19. stor., znovuvysvätený 1992), špitálsky Kostol všetkých sv. (1516, špitál z 1530 deštruovaný v 60. rokoch 20. stor.), renesančná budova bývalej kráľovskej mincovne (1534, dnes múzeum), renesančná radnica (1. polovici 16. stor., obnovená v 18. stor., prestavaná na začiatku 20. stor.), v centre mesta viaceré neskorogotické a renesančné meštianske domy (z konca 15. – 16. stor.), Knižnica latinskej školy (16. stor., dnes múzeum so zbierkou starých tlačí) a i. Kúpeľné budovy (viaceré stavby budované od začiatku 20. stor., napr. neobarokový liečebný dom Radium Palace z 1912 a liečebný dom Praha z 1902). Múzeum.

Jajce

Jajce — mesto v centrálnej časti Bosny a Hercegoviny na sútoku riek Pliva a Vrbas južne od mesta Banja Luka; 8,1 tis. obyvateľov (2013). Priemysel hutnícky, elektrotechnický, kovoobrábací, chemický, drevospracujúci. Cestný uzol. Mesto je známe vodopádom na Plive. V blízkosti vodná elektráreň.

Oblasť osídlená už v rímskej dobe. Jajce vzniklo v 14. stor. ako sídlo bosnianskych kráľov; prvá písomná zmienka 1396. R. 1463 ho nakrátko obsadili Turci, 1463 – 1527 súčasť Uhorska, 1527 ho ako posledné bosnianske mesto znova získali Turci. Od 1878 patrilo Rakúsko-Uhorsku, po 1. svetovej vojne súčasť Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (od 1929 Juhoslávie), 29. – 30. 11. 1943 sa tam uskutočnilo zasadnutie Antifašistickej rady národného oslobodenia Juhoslávie (ANVOJ), ktoré o. i. navrhlo povojnovú ústavu a budúcu Socialistickú federatívnu republiku Juhoslávia (SFRJ). R. 1995 sa podľa Daytonskej mierovej dohody stalo súčasťou Bosny a Hercegoviny. Stavebné pamiatky: pevnosť (15. – 16. stor.), Kostol sv. Lukáša (15. stor.).

Jajla

Jajla — horské pásmo na Ukrajine na anektovanom území, v autonómnej republike Krym. Predstavuje južnú časť Krymských vrchov; dĺžka 110 km. Najvyšší vrch Roman-Koš, 1 545 m n. m. Budované druho- a treťohornými vápencami. Rozčlenené na široké ploché masívy, južné svahy príkro spadajú k Čiernemu moru. Rozvinuté krasové formy. V južnej časti subtropické, v severnej časti kontinentálne mierne teplé podnebie. Na južnom úpätí dubové lesy s prímesou borievky a vždyzelených drevín, vo vyšších nadmorských výškach borovicové a bukové lesy, chrbty sú zalesnené. Viacero prírodných rezervácií.

Jak

Jak — skratka novozákonného Listu Jakubovho (→ epištola; → Biblia).

Jakab, Dezső

Jakab, Dezső, aj Dezider, 4. 11. 1864 Vadu Crişului, judeţ Bihor, Rumunsko – 5. 8. 1932 Budapešť — maďarský architekt, popredný predstaviteľ uhorskej architektúry na prelome 19. – 20. stor. Po štúdiách pracoval v ateliéri Ö. Lechnera v Budapešti, ktorý významným spôsobom ovplyvnil jeho diela. R. 1897 spolu s architektom a teoretikom architektúry Marcellom Komorom (*1868, †1944) založil architektonickú kanceláriu Komor a Jakab v Budapešti, ktorá realizovala množstvo stavieb v celom Uhorsku (do 1918 a potom krátko na začiatku 30. rokov 20. stor.). Ich diela majú eklektický charakter a sú poznačené snahou o hľadanie originálneho uhorského architektonického štýlu v poslednom desaťročí 19. a v prvom desaťročí 20. stor. Prejavili sa v nich historizujúce (najmä neobarok, ktorý bol oficiálnym reprezentačným štýlom monarchie) i secesné tendencie nadväzujúce najmä na diela Ö. Lechnera. Secesná ornamentika ich stavieb vychádza z uhorských vernakulárnych foriem. V návrhoch stavieb sa sústredili na ich funkčnosť a prevádzku, z ktorých vychádzalo koncipovanie priestorov.

Najvýznamnejšie diela: synagóga (1902) a radnica v srbskej Subotici (1907 – 12, jedno z najvýznamnejších diel uhorskej secesie), radnica (1905) a palác kultúry v rumskom Târgu Mureşi (1910), na Slovensku Reduta v Bratislave (1911 – 19), zámok bulharského cára Ferdinanda I. na Prednej Hore v Muránskej Hute (1912 – 14, dnes Odborný liečebný ústav psychiatrický) a i.

Jakabčic, Matúš

Jakabčic, Matúš, 14. 9. 1961 Bratislava — slovenský džezový gitarista, skladateľ, aranžér, producent, hudobný režisér a pedagóg, syn M. Jakabčica a V. Žilinčanovej. Popri štúdiu hry na klasickej gitare na Ľudovom konzervatóriu v Bratislave absolvoval 1984 štúdium teoretickej kybernetiky na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK, 1991 kompozície na bratislavskom konzervatóriu a 1995 džezovej kompozície na Berklee College of Music v Bostone, kde spolupracoval s Big Bandom Grega Hopkinsa. R. 1993 – 2010 pedagóg na bratislavskom konzervatóriu, 2009 – 10 na Hudobnej a umeleckej akadémii Jána Albrechta v Banskej Štiavnici, od 2010 na JAMU v Brne, súčasne od 2011 riaditeľ Hudobného fondu v Bratislave. Od polovice 80. rokov 20. stor. patrí k významným osobnostiam slovenskej džezovej scény. Umeleckú činnosť začal 1983 v skupine Stop Time, 1985 – 89 člen Tanečného orchestra Československej televízie v Bratislave, v ktorom sa uplatnil aj ako skladateľ a aranžér pre veľký orchester, 1990 – 92 spolupracoval s Big Bandom Radio Bratislava, 1997 s Big Bandom Radio Praha, 1996 – 2005 s Big Bandom G. Broma a 2000 – 06 s Euro Jazz Big Bandom v Paríži. Od začiatku umeleckej kariéry pôsobí ako vynikajúci inštrumentalista so zmyslom pre improvizáciu aj v komorných zoskupeniach, napr. 1986 – 91 v gitarovom Triu Jakabčic – Burian – Jaro, 1987 – 94 v Kvintete Dušana Húščavu, 1990 – 93 v duu s klaviristom G. Jonášom rozšíreným na trio s českým kontrabasistom Robertom Balzarom (*1962) a v East European Artsemble Ľuboša Šrámka (2007). Zakladateľ viacerých džezových formácií, napr. Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, Matúš Jakabčic Tentet, Robo Opatovský 13 Piece Swing and Latin band, Stop Time, Bee Connection, Madhouse, Matúš Jakabčic Quartet a EU Big Band. Autor muzikálu Umrieť pre krásu (1993, na motívy Manon Lescaut abbého Prévosta), suít pre big band Last Piece, No Name Extension (obidve 1995), 1. 4. E. M. (2000) a Magic Zephyr (2011, s rakúskym džezovým hudobníkom Harrym Sokalom, *1954), scénickej hudby k viacerým televíznym inscenáciám a divadelným hrám, ako aj skladieb pre symfonický orchester a rôzne džezové formácie, najvýznamnejšie Between 2 Worlds (2009) a Jesenné trblietanie (2010), v ktorých prejavil aj zmysel pre veľkoorchestrálny aranžmán a kompozičnú racionalitu. Jeho rôznorodé domáce a zahraničné umelecké aktivity sú zachytené i na CD a DVD nosičoch: Stop Time (1990), Far and Yet Near (1991), Gustav Brom Big Band: Legenda (1996), Gustav Brom Big Band (1997); Matúš Jakabčic Tentet, featuring special guest Greg Hopkins (1998), Bee Connection (2000), Jonáš & Jakabčic: Live (2000), Madhouse (2000), Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band featuring Harry Sokal – Live (2007), Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band – Jazz na Hradě (2008). Nositeľ viacerých ocenení, napr.: laureát Medzinárodného džezového festivalu Karlove Vary (1988), Cena Ladislava Martoníka – Jazzman roka 1992 (1993), Cena Ch. Mingusa (1995), víťaz skladateľskej súťaže Roku slovenskej hudby (1996) so skladbou Lower East Boston Alcoholic Group, finalista Medzinárodnej súťaže džezových tém v Monaku (1997) so skladbou Rhythm.

Jakál, Jozef

Jakál, Jozef, 28. 11. 1936 Bystričany, okres Prievidza — slovenský geograf, geomorfológ a speleológ. R. 1960 – 62 stredoškolský učiteľ v Spišskej Novej Vsi, 1962 – 2013 zamestnanec Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave (1990 – 98 zástupca riaditeľa) s výnimkou 1970 – 73, keď pôsobil ako riaditeľ Správy slovenských jaskýň v Liptovskom Mikuláši; externý pedagóg na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského; 1993 DrSc. R. 1990 – 2000 vedecký tajomník I. oddelenia vied SAV. Vo vedeckej činnosti rozpracoval metódy geomorfologického výskumu krasového reliéfu a krasovej krajiny ako špecifického prírodného geosystému, prehĺbil vedecké poznanie krasu a jaskýň Slovenska zaradených do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, riešil problémy antropických zmien krajiny Hornej Nitry. Čestný člen Slovenskej speleologickej spoločnosti (1969 – 70 jej predseda, 1971 – 89 podpredseda), Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV a komisie Carpatho-Balcan Geomorphological Commission (1983 – 87 vedecký tajomník), zakladajúci predseda Asociácie slovenských geomorfológov. Autor a spoluautor 10 knižných publikácií, napr. Kras Silickej planiny (1975), Národný Atlas SSR (1980, tajomník redakčnej a výkonnej rady), Karst geomorphology of Slovakia – Typology (1993), Caves of the World Heritage in Slovakia (2008, spoluautor), autor a spoluautor štúdií a prác v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých domácich i zahraničných ocenení.

jakanovité

jakanovité, Jacanidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad kulíkotvaré. Malé až stredne veľké vtáky s krátkym zobákom, zvyčajne s rôznymi rohovinovými platničkami na čele, s krátkymi zaoblenými krídlami s ostňovitým tŕňom a s dlhými nohami aj prstami uspôsobenými na pohyb po vodnej vegetácii. Dobre plávajú a potápajú sa, lietajú však ťažkopádnejšie. Rozšírené sú v jazerných a močiarnych oblastiach južnej pologule (v Afrike, Južnej Amerike, Austrálii). Zvyčajne sú stále, počas hniezdenia väčšinu rodičovských povinností preberajú samce, ktoré sedia na vajciach a vodia mláďatá. Jakanovité sa živia vodnými živočíchmi (prevažne hmyzom) a semenami vodných rastlín, na ktorých hniezdia. Patrí sem 6 rodov s 8 druhmi, napr. jakana modročelá (Actophilornis africanus) s hnedým trupom a bielou prednou časťou krku a tváre, ktorá sa vyskytuje v Afrike, a čierny druh jakana červenočelá (Jacana jacana) s hnedým chrbtom, krídlami so žltými letkami a so žltým zobákom s červeným čelovým lalokom, ktorý žije v Južnej Amerike.

jakaranda

jakaranda, Jacaranda — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bignóniovité. Dreviny pochádzajúce z tropických oblastí Južnej Ameriky a z Malých a Veľkých Antíl. Stromy s perovito zloženými listami a so svetlofialovými kvetmi, plod tobolka. Patrí sem okolo 50 druhov, napr. rýchlorastúca opadavá jakaranda mimózolistá (Jacaranda mimosifolia, synonymá Jacaranda ovalifolia a Jacaranda acutifolia) a Jacaranda copaia, ktorej mäkké drevo (nazývané aj palisander brazílsky, od 1992 patrí medzi chránené drevá) sa používa najmä v rezbárstve.

Jakarta

Jakarta [dža-], do 1942 Batavia, 1942 – 72 Djakarta — hlavné mesto Indonézie a provincia (špeciálny dištrikt hlavného mesta) v juhozápadnej časti krajiny na severozápadnom pobreží ostrova Jáva pri ústí rieky Ciliwung do zálivu Jakarta (Jávske more); 10,101 mil. obyvateľov (najväčšie mesto krajiny, jedno z najhustejšie zaľudnených miest na svete), aglomerácia 24,578 mil. obyvateľov, metropolitná oblasť Jabotabek (názov odvodený zo začiatočných slabík najväčších sídel – Jakarta, Bogor, Tangerang a Bekasi) okolo 30,217 mil. obyvateľov (2015). Obchodné, finančné, hospodárske, politické a kultúrne centrum štátu. Priemysel elektrotechnický, potravinársky, chemický, farmaceutický, potravinársky, strojársky, automobilový, drevársky. Dopravná križovatka, dve medzinárodné letiská, významný obchodný prístav (export čaju, kávy, cukru, tabaku, kaučuku a priemyselných výrobkov). Mestom preteká 13 vodných tokov, najväčší Ciliwung ho delí na východnú a západnú časť. Má kozmopolitný charakter, predstavuje zmes kultúr, dialektov a zvykov.

Doklady najstaršieho osídlenia z oblasti dnešnej Jakarty pochádzajú z 5. stor. pred n. l. Na mieste dnešnej Jakarty bola pôvodne rybárska osada Sunda Kelapa (Kokosová zátoka), v 12. stor. vďaka výhodnej polohe významný obchodný prístav. R. 1522 tam Portugalčania postavili faktóriu a pevnosť, 1527 (podľa niektorých prameňov 1526) dobyté sultanátom Demak a premenované na Jayakartu (t. j. víťazné mesto). R. 1619 ovládnuté Holanďanmi na čele s J. P. Coenom, stala sa novým centrom holandskej Východoindickej spoločnosti a bola premenovaná na Bataviu. Holandskou masakrou proti čínskemu obyvateľstvu Batavie, pri ktorej zahynulo takmer 10-tis. Číňanov, bola rozpútaná tzv. čínska vojna (1740 – 43). Po zániku holandskej Východoindickej spoločnosti (1798, resp. 1799) sa Batavia stala hlavným mestom Nizozemskej východnej Indie (do 1942). R. 1950 hlavné mesto Indonézie, od 1972 súčasný názov.

Stavebné pamiatky: v historickom jadre mesta (Kota Tua Jakarta, t. j. Staré mesto Jakarta) sa nachádza množstvo verejných budov a súkromných domov v koloniálnom štýle (16. – 1. polovica 20. stor.). K najvýznamnejším stavbám patrí bývalá radnica v štýle holandského baroka (1707, dnes Historické múzeum Jakarty otvorené 1974). Viaceré budovy sú zrekonštruované a nachádzajú sa tam múzeá a galérie. Starý prístav (Sunda Kelapa), v jeho blízkosti námorné múzeum (založené 1977, sídli v bývalých skladoch zo 17. – 18. stor.). V novej časti mesta mešita Istiqlal (1961 – 84, jedna z najväčších mešít na svete), neogotická rímskokatolícka katedrála (Gereja Katedral Jakarta, 1901), Národný pamätník (Monumen nasional; 1961/62 – 75), množstvo moderných mrakodrapov (napr. mrakodrap Wisma 46, 1996) a i. Početné divadlá, galérie, múzeá, napr. Národné múzeum (Museum Pusat, založené 1778) s archeologickými, etnografickými, historickými a prírodovednými zbierkami. Sídlo viacerých výskumných ústavov, vedeckých akadémií, vysokých škôl a univerzít, najvýznamnejšia je Indonézska univerzita (Universitas Indonesia, založená 1950).

Jakeš, Miloš

Jakeš, Miloš, pôvodne Milouš, 12. 8. 1922 České Chalupy, dnes súčasť obce Nová Ves, okr. Český Krumlov — český a československý komunistický politik. Pôvodne montér a konštruktér v Baťových závodoch v Zlíne. Od júna 1945 člen KSČ. R. 1948 – 52 predseda jednotného národného výboru (súčasne mestského i okresného) v Zlíne, 1952 – 55 tajomník Ústredného výboru (ÚV) Československého zväzu mládeže. R. 1955 – 58 študoval v Moskve, potom pracoval v aparáte komunistickej strany. R. 1966 – 68 námestník ministra vnútra a člen Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ. R. 1968 patril ku konzervatívnemu krídlu strany, ktoré podporovalo vojenskú intervenciu štátov Varšavskej zmluvy do Československa alebo sa na nej priamo podieľalo. V období normalizácie riadil ako predseda Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSČ činnosť previerkových komisií. R. 1977 člen Ústredného výboru (ÚV) KSČ, od 1981 Predsedníctva ÚV KSČ. R. 1971 – 89 poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR a člen jeho predsedníctva. R. 1987 – 89 generálny tajomník ÚV KSČ. V súvislosti s politikou M. S. Gorbačova v ZSSR presadzoval tzv. prestavbu (→ perestrojka) v československých podmienkach. Vzhľadom na narastajúci odpor obyvateľstva proti komunistickej totalite a čoraz častejšie prejavy nevôle (demonštrácie v Prahe pri príležitosti 20. výročia okupácie vojskami Varšavskej zmluvy, 70. výročie samostatnosti Československa v októbri 1988, Palachov týždeň v januári 1989) začal sľubovať program reforiem, vo väčšine prípadov však ostal iba pri politických proklamáciách. Z funkcie odstúpil 24. novembra 1989 po vypuknutí Nežnej revolúcie, 5. decembra 1989 vylúčený z KSČ. Od 90. rokov 20. stor. žije v ústraní. Trestné stíhanie, ktoré sa proti nemu viedlo za vlastizradu v súvislosti s činnosťou v čase vojenskej intervencie štátov Varšavskej zmluvy 1968, bolo zastavené. Autor vlastných memoárov Dva roky generálním tajemníkem (1996).

Jakchainský štát

Jakchainský štát, bývalý Arakanský štát, barmsky Yakchain pyijne — štát v západnom Mjanmarsku pri pobreží Bengálskeho zálivu na severe hraničiaci s Bangladéšom; rozloha 36 778 km2, 3,188 mil. obyvateľov (2014), hlavné mesto Sittwe. Od ostatnej časti Mjanmarska oddelený Arakánskymi vrchmi tiahnúcimi sa zo severu na juh, zväčša hornatý povrch, najvyšší štít Sun Taung, 1 989 m n. m., nížinné oblasti jedine v strednej časti silno zabahneného pobrežia a na severe v estuári rieky Kaladan. V horských oblastiach vždyzelené rovníkové lesy, na zabahnených pobrežiach mangrovy. Pestovanie ryže, citrusov, tabaku, kokosovníka a i.; rybolov (hlavný rybársky prístav Sittwe). Textilný priemysel, ťažba dreva, získavanie živice (na výrobu farbív), na pobreží ťažba ropy a zemného plynu. Tri vodné elektrárne (spolu 687 MW). Slabo rozvinutá cestná sieť, päť menších letísk.

Prvým štátnym útvarom na území dnešného Jakchainského štátu bolo kráľovstvo Arakan, ktoré tam s prestávkami jestvovalo od 3. – 4. stor. až do 1785, keď bolo dobyté Barmčanmi (→ Mjanmarsko, Dejiny).

Jaklovce

Jaklovce — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji v doline Hnilca v severovýchodnej časti Volovských vrchov, 340 m n. m.; 1 878 obyvateľov (2018). Vrchovinné až hornatinné prevažne zalesnené územie. Obec písomne doložená 1282 ako Jekkelfalva, 1328 Jekelfalua, 1329 Jekyl, 1336 Jekul, 1344 villa Jekel, Jekelfalva, 1368 Jeclini, 1477 Jekelfalwa, 1560 Jokelsdorf, 1598 Jekelfalwa, 1773 Jekelfalva, Jeckelsdorf, Jaklowcze, 1786 Jeklsdorf, Jekelfalwa, Jaklowce, 1808 Jekelfalva, Jekelsdorf, Jaklowce, 1863 Jekelfalva, 1873 – 77 Jékelfalu, 1882 – 1902 Jekelfalu, 1907 – 13 Jekelfalva, 1920 Jakľovce, 1927 Jaklovce. Založil ju Jakul z Gelnice, ktorý získal toto územie od kráľa Ladislava IV. Patrila rodine Jekelfalušiovcov, od 1460 Imrichovi Zápoľskému, od 1533 Turzovcom a od 1636 Čákiovcom. Obyvatelia sa zaoberali baníctvom (ťažba železnej rudy), poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a tkáčstvom. R. 1726 bol v obci vybudovaný liehovar. Výstavbou priehrady na rieke Hornád bolo v 60. rokoch 20. stor. vodnou nádržou Ružín zaplavených 106 rodinných domov. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Antona Pustovníka (posledná tretina 13. stor.), neskorobaroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1772), barokový kaštieľ (2. polovica 18. stor., prestavaný na začiatku 20. stor.).

jakobínia

jakobínia [vl. m.] — poslovenčený názov rodu Jacobinia v starších botanických systémoch, ktorý sa v súčasnosti podľa výsledkov molekulárnej biológie zaraďuje do rodu → justicia.

Jakobsdóttirová, Svava

Jakobsdóttirová (Jakobsdóttir), Svava, 4. 10. 1930 Neskaupstaður, Island – 21. 2. 2004 Reykjavík — islandská prozaička, dramatička, politička a bojovníčka za práva žien. Pochádzala z rodiny evanjelického kňaza. R. 1952 ukončila štúdium anglickej a americkej literatúry na Smith College v Northamptone (Massachusetts), 1952 – 53 študovala starú islandskú literatúru na Oxfordskej univerzite a 1965 – 66 modernú švédsku literatúru na univerzite v Uppsale. R. 1955 – 60 pracovala na islandskom ministerstve zahraničných vecí a v diplomatických službách vo Švédsku, 1966 – 69 novinárka, v 60. – 80. rokoch 20. stor. členka rôznych domácich a medzinárodných politických i kultúrnych inštitúcií. V tvorbe sa zameriavala na kritiku konzumnej spoločnosti a nerovnocenného spoločenského postavenia žien. V 60. rokoch 20. stor. sa použitím odvážnych inovácií tematiky a rozprávačského štýlu zaradila k modernistickým autorom, napr. v poviedkach Dvanásť žien (Tólf konur, 1965) a Párty pod kamenným múrom (Veisla undir grjótvegg, 1967). Jej neskoršie diela, napr. poviedka Rozprávka pre deti (Saga handa börnum, 1967), sa vyznačujú striedaním realistických opisov s prvkami absurdného zobrazenia. Román Nájomník (Leigjandin, 1969) zobrazujúci krízu identity v spoločnosti ovládanej mocenskými záujmami je chápaný ako alegória absurdného sveta (inšpirovaná F. Kafkom), v ktorom sú utláčané ženy a malé národy (vojenská prítomnosť USA na Islande, 1941 – 2006). V ďalších dielach prevládajú fantastické motívy a grotesknosť. V románe Sága o Gunnlöð (Gunnlaðar saga, 1987) sa prelína archaický pohanský mýtus o Odinovi s konfliktným príbehom matky a dcéry v spoločnosti s dominantným postavením mužov. V divadelných hrách Čo je v olovenom valci? (Hvað er í blýhólknum?, 1970) a Generálna skúška (Lokaæfing, 1983) sa Jakobsdóttirová kriticky vyrovnala s materialisticky orientovanou súčasnosťou a zamýšľala sa nad možnosťou jadrového ohrozenia. Významné sú jej literárnovedné štúdie, napr. Hľadíš za oblak (Skyggnst á bak við skýin, 1999). Nositeľka viacerých literárnych ocenení.

Jakobson, Leonid Veniaminovič

Jakobson, Leonid Veniaminovič, 15. 1. 1904 Petrohrad – 17. alebo 18. 10. 1975 Moskva, pochovaný v Petrohrade — ruský tanečník a choreograf. Pokračovateľ reformátorských tendencií M. M. Fokina a F. V. Lopuchova. Absolvoval Leningradské akademické choreografické učilište (dnes Akadémia ruského baletu A. J. Vaganovovej), 1926 – 33 tanečník GATOB-u (dnes Mariinské divadlo) v Petrohrade, 1933 – 42 Veľkého divadla v Moskve (aj choreograf), 1942 – 50 a 1955 – 75 baletný majster leningradského Kirovovho (dnes Mariinské) divadla, 1969 – 75 umelecký vedúci a choreograf leningradského súboru Choreografické miniatúry. R. 1948 tvoril choreografie pre školu moderného tanca vedenú I. Duncanovou v Moskve. Zo začiatku odsudzoval klasický tanec, postupne sa však stal iniciátorom návratu tanečnej plastiky, rozvíjal vyjadrovacie možnosti tanca, pripúšťal žánrovú rôznorodosť, hľadal nové formy a využíval vyjadrovacie prostriedky aj iných druhov umenia, akrobatiku ap. V jeho choreografickej tvorbe dominujú miniatúry. Pre Leningradské choreografické učilište, Mariinské divadlo a i. vytvoril choreografie Till Eulenspiegel (R. Strauss, 1933), Romeo a Júlia (P. I. Čajkovskij, 1944), Španielske capriccio (N. A. Rimskij-Korsakov, 1944), Stratené ilúzie (B. Asafiev, 1944), Kamenný hosť (Ch. W. Gluck, 1946), Spartakus (A. Chačaturjan, 1956), Choreografické miniatúry (1959), Ploštica (D. Šostakovič, 1962), Dvanásť cyklov (B. Tiščenko, podľa A. A. Bloka, 1964) a i. Pre súbor Choreografické miniatúry vytvoril napr. cykly Klasicizmus – romantizmus, Ruské miniatúry a Mozartiana, ďalej Triptych na tému Rodin (C. Debussy), miniatúry Cvičenie (Exercice) 20. stor. (J. S. Bach), Pas de trois (G. Rossini) a Pas de quatre (G. Bellini), jednoaktové balety Jagavé divertissement (M. I. Glinka), Pytačky (D. D. Šostakovič), Symfónia nesmrteľnosti (B. Tiščenko), Túlavý cirkus, Kontrast, Černošský koncert (všetky tri I. Stravinskij), Mesto (A. Webern) a i.

Jakobson, Roman Osipovič

Jakobson, Roman Osipovič, 23. 10. 1896 Moskva – 18. 7. 1982 Boston — americký jazykovedec, semiotik a literárny vedec ruského pôvodu, spolu s F. de Saussurom a N. S. Trubeckým vedúci predstaviteľ štrukturalizmu, jeden z najvplyvnejších lingvistov 20. stor. Venoval sa najmä funkčnej lingvistike, fonológii a semiotike. Podieľal sa na vypracovaní teórie ruskej formálnej školy a básnického jazyka, autor fonologickej teórie dištinktívnych príznakov (→ binarizmus). Jeho lingvistickú orientáciu ovplyvnili predovšetkým koncepcie F. de Saussura, E. Husserla, J. Baudouina de Courtenay, F. F. Fortunatova, A. A. Šachmatova a L. V. Ščerbu. Po absolvovaní Lazarevovho inštitútu orientálnych jazykov v Moskve študoval 1914 – 18 na moskovskej univerzite ruský jazyk, literatúru a folklór, porovnávaciu gramatiku slovanských jazykov a všeobecnú jazykovedu. Spočiatku sa venoval dialektológii, folklóru a ruskej etnografii. R. 1915 iniciátor, spoluzakladateľ a prvý predseda Moskovského lingvistického krúžku a zakladateľ Spoločnosti pre výskum básnického jazyka (Obščestvo po izučeniju poetičeskogo jazyka, OPOJAZ, zal. 1916). R. 1920 sa ako člen sovietskej diplomatickej delegácie presťahoval do Prahy, venoval sa však akademickej práci a 1926 spolu s V. Mathesiom, J. Mukařovským, N. S. Trubeckým a i. založil Pražský lingvistický krúžok. R. 1933 – 39 prednášal na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa venoval fonológii, morfonológii a morfológii v porovnávajúcich súvislostiach i v jednotlivých slovanských jazykoch, napr. v slovenčine (Z fonologie spisovné slovenštiny, 1931). Významná je aj jeho štúdia o konzervativizme a purizme v českej jazykovede O dnešním brusičství českém (1932). Spolu s N. S. Trubeckým vytvoril fonologickú teóriu, ktorá znamenala významnú metodologickú premenu lingvistiky a literárnej vedy v 20. stor. R. 1939 bol nútený odísť do zahraničia, do 1941 žil v Škandinávii (postupne v Dánsku, Nórsku a Švédsku), od 1941 v New Yorku. R. 1943 – 56 pôsobil na Kolumbijskej, 1949 – 67 na Harvardovej univerzite a súčasne od 1957 aj v Massachusettskom technologickom inštitúte. Od 60. rokov 20. stor. sa zaoberal najmä štruktúrnou poetikou, semiotikou a všeobecnou jazykovedou, najmä otázkami komunikácie (známa je jeho koncepcia šiestich komunikačných funkcií), detskej reči a rečových porúch, významný bol aj jeho prínos do lingvistickej typológie i univerzalistiky, bol jedným z iniciátorov teórie informácie. Spolupracoval s americkými jazykovedcami a antropológmi, napr. s C. Lévim-Straussom, F. Boasom, B. L. Whorfom a L. Bloomfieldom.

Autor prác Poznámky k fonologickému vývinu ruštiny v porovnaní s ostatnými slovanskými jazykmi (Remarques sur l’évolution phonologique du russe comparée à celle des autres langues slaves, 1929), Základy českého verše (1929), K charakteristike eurázijského jazykového zväzu (K charakteristike jevrazijskogo jazykovogo sojuza, 1930), K štruktúre ruského slovesa (Zur Struktur des russischen Verbums, 1932), Detská reč, afázia a fonologické univerzálie (Child Language, Aphasia and Phonological Universals, 1941), Afázia a všeobecné hláskoslovné zákony (Aphasie und allgemeine Lautgesetze, 1941), Šesť lekcií o zvuku a význame (Six Lectures of Sound and Meaning, 1978), šesťzv. Vybraných spisov (Selected Writings, 1971 – 85): Fonologické štúdie (Phonological Studies), Slovo a jazyk (Word and Language), Poézia gramatiky a gramatika poézie (The Poetry of Grammar and the Grammar of Poetry), Slovanské epické štúdie (Slavic Epic Studies), O verši, jeho tvorcoch a bádateľoch (On Verse, Its Masters and Explorers) a Rané slovanské chodníčky a križovatky (Early Slavic Paths and Crossroads), spoluautor diel Základy jazyka (Fundamentals of Language, 1956; s Morrisom Hallom) a Dialógy (Dialogues, 1983; s manželkou Krystynou Pomorskou). Nositeľ Radu T. G. Masaryka II. triedy (1991, in memoriam).

Jakoby, Július

Jakoby, Július, 28. 3. 1903 Košice – 15. 4. 1985 tamže — slovenský maliar, jeden z najvýznamnejších slovenských umelcov 20. stor.

Pôsobil v multikultúrnom mestskom prostredí Košíc. Navštevoval večerné kurzy E. Króna pri Východoslovenskom múzeu v Košiciach. R. 1926 – 28 študoval na akadémii v Budapešti u prof. Istvána Rétiho (*1872, †1945). Jeho raná tvorba vychádzala z košickej moderny a secesného postimpresionizmu K. Kőváriho, používal najmä techniku kresby pastelom na lúpanej lepenke. Neskôr u neho zosilnel vplyv nagybányskej školy a maďarského symbolizmu a syntetizmu. V dielach Žena v bielom (1929) a Autoportrét (1929) sa otvoril psychologizácii námetu prostredníctvom farebných škvŕn a chvejivých ťahov štetcom, pričom je citeľné rozšafné narábanie s maliarskou hmotou. Pokračoval v spájaní živelného maliarskeho rukopisu s námetmi, ktoré boli oslavou každodennosti (Pri holení, 1933), a dospel až k expresívnemu civilizmu. Jeho ľudské figúry postupne nadobudli povahu inotaja alebo groteskného sociálneho symbolu doby. Jakobyho medzivojnová tvorba čerpá námety z prostredia košickej periférie, v zobrazeniach pohrebov, krčmových výjavov, trhov a i. všedných súčastí života je citeľný humor a všeobecný humanistický postoj bez triednej angažovanosti. V 60. rokoch 20. stor. sa venoval predovšetkým autoportrétom a pracoval na vlastnej ikonografii cirkusových scén a klauniád.

Jakoubek ze Stříbra

Jakoubek ze Stříbra, okolo 1371 Víchov u Stříbra, dnes miestna časť Černošína, okr. Tachov – 10. 8. 1429 Praha — český reformný mysliteľ, husitský teológ, spolutvorca husitského programu. Po absolvovaní pražskej univerzity (1399) tam od 1400 pôsobil ako profesor. R. 1402 bol vysvätený za kňaza, spočiatku kázal v Kostole sv. Michala, po odchode J. Husa do Kostnice v Betlehemskej kaplnke. Od začiatku cirkevnej dráhy patril k reformistom, bol ovplyvnený učením J. Viklefa, po boku J. Husa odmietal predaj odpustkov a v kázňach bol zástancom chudoby kléru. R. 1414 zaviedol laické prijímanie pod obidvoma spôsobmi, a uviedol tak do praxe najznámejší symbol husitstva – kalich. R. 1417 dosiahol schválenie prijímania pod obidvoma spôsobmi od vedenia pražskej univerzity (napriek tomu, že tento spôsob kostnický koncil odsúdil). Prikláňal sa k názoru, že v prípade nevyhnutnosti môže byť slovo Božie bránené (nie šírené) i mečom, nesúhlasil s radikalizmom táboritov a J. Želivského, v husitských sporoch stál na strane pražskej univerzity. R. 1420 sa podieľal na vypracovaní základného programu husitov pražských artikúl. Po 1422 sa postupne stiahol z verejného života a venoval sa kazateľskej činnosti. Autor početných literárnych diel, najmä zbierok kázní a po latinsky písaných traktátov.

Jakova, Kolë

Jakova, Kolë, 1917 Skadar – 16. 11. 2002 Tirana — albánsky dramatik, básnik a prozaik, jeden zo zakladateľov albánskeho zväzu spisovateľov (založený 1945), 1945 – 46 prvý riaditeľ ľudového divadla a štátnej filharmónie v Tirane. Svojimi drámami prispel ku konsolidácii dramatického žánru v albánskej literatúre a k obohateniu domáceho divadelného repertoáru. V divadelnej hre Halil a Hajrija (Halili dhe H., 1949) spracoval tému protitureckého odboja, v dráme Naša zem (Toka jonë, 1954), ktorá je považovaná za klasické dielo albánskej dramatiky, zachytil sociálne a ideologické konflikty v Albánsku po 2. svetovej vojne.

Jakovany

Jakovany — obec v okrese Sabinov v Prešovskom kraji v doline Jakovianskeho potoka na rozhraní Spišsko-šarišského medzihoria a Čergova, 495 m n. m.; 344 obyvateľov (2018). Vrchovinné územie s bradlami je prevažne zalesnené (prevaha jedľo-bučín). Obec písomne doložená 1314 ako Iakorezy, 1332 Jacoris, Jakaresse, Jacovrefe, 1335 Jakorezy, 1342 Jacourechy, Jacowreche, 1427, 1438 Jakorese, 1535 Jakoresse, 1600 Jacoris, Jakoris, 1773 Jakoris, Jakowjany, 1786 Jakoricsch, Jakowjani, 1808 Jakoris, Jakowany, Jakovjany, 1863 – 1902 Jakoris, 1907 – 13 Jákórésze, 1920 Jakovany, Jakoviany, 1927 – 48 Jakoviany, 1948 Jakovany. Vznikla pravdepodobne koncom 13. stor. Patrila miestnym zemanom, neskôr kráľovi, od 1438 zemanom zo Šarišských Michalian, v 2. polovici 15. a v 16. stor. Rakacaiovcom a i. drobným zemanom, v 16. – 20. stor. tam mali majetok Péčiovci. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a prácou v lesoch. Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám ochrany presv. Bohorodičky (1865), Kaplnka sv. Juraja (1877).

Jakovlev, Alexandr Sergejevič

Jakovlev, Alexandr Sergejevič, 1. 4. 1906 Moskva – 22. 8. 1989 tamže — sovietsky letecký konštruktér. R. 1927 – 31 študoval na leteckom inštitúte (dnes Vojenská letecká akadémia N. E. Žukovského a J. A. Gagarina) v Moskve, potom pracoval ako inžinier v leteckom závode v Moskve, kde 1932 založil leteckú konštrukčnú kanceláriu, 1935 jej hlavný, 1956 generálny konštruktér, 1940 – 46 zástupca ľudového komisára (viceminister) leteckého priemyslu ZSSR, 1946 generálplukovník letectva, 1946 člen korešpondent, 1976 akademik Akadémie vied ZSSR. Naprojektoval celý rad lietadiel. Známe sú jeho stíhačky Jak-1, Jak-3, Jak-7 a Jak-9 nasadené v 2. svetovej vojne, 1945 konštruktér prvého sovietskeho prúdového lietadla Jak-15, civilných dopravných prúdových lietadiel Jak-40 a Jak-42, školských a výcvikových lietadiel Jak-11, Jak-18 a Jak-52, ako aj akrobatického lietadla Jak-50. Nositeľ viacerých vysokých štátnych vyznamenaní.

Jakovlev, Vladimir Igorevič

Jakovlev, Vladimir Igorevič, 15. 3. 1934 Balachna, Nižnonovgorodská oblasť – 10. 10. 1998 Moskva — ruský maliar a grafik, jeden z predstaviteľov ruského nonkonformistického umenia formujúceho sa od prelomu 50. a 60. rokov 20. stor. Maľovať začal až začiatkom 50. rokov pod vplyvom kontaktov s undergroundovými ruskými umelcami. Od mladosti mal problém so zrakom, neskôr úplne oslepol. Maľovať neprestal ani pre očné ochorenie, ani pre psychické problémy, pre ktoré bol opakovane hospitalizovaný. Spočiatku maľoval abstraktné obrazy, neskôr sa priklonil k naivisticky vyznievajúcemu figurálnemu umeniu, maľoval kvety, osamelé ľudské postavy, portréty a zvieratá.

jakšovia

jakšovia [sanskrit] — v hinduistickej, buddhistickej a džinistickej mytológii skupina nižších božstiev vystupujúcich v úlohe ochranných duchov určitých miest a strážcov pokladov. Sídlili v horách, lesoch a posvätných stromoch, vedeli vyliečiť neplodnosť; ich prítomnosť v dedine prinášala ľuďom blahobyt. Neskoršie literárne texty ich zaraďujú k družine boha bohatstva Kubéru. Jakšovia bývali niekedy zobrazovaní ako zakrpatení škriatkovia s vypuklými bruchami, ktorí podľa potreby menili svoju podobu.

Jakub

Jakub — tretí patriarcha Izraela; → Jákob.

Jakub

Jakub — mestská štvrť Banskej Bystrice.

Jakubany

Jakubany — obec v okrese Stará Ľubovňa v Prešovskom kraji v eróznej doline potoka Jakubianka na pomedzí Spišsko-šarišského medzihoria a Levočských vrchov, 610 m n. m.; 2 836 obyvateľov (2018). Prevažne vrchovinné odlesnené územie. V chotári sa vyskytujú sírne pramene. Obec písomne doložená 1408 ako Alsowiakabuagasa, Felsewiakabuagasa, 1498 Jacobi, 1808 Jakubján, Jakabfalva, Jakobsau, Jakobau, Jakubany, Jakubjany, 1863 Jakabfalva, Jakubjan, 1873 – 88 Jakubján, 1892 – 1913 Szepesjakabfalva, 1920 – 48 Jakubiany, 1948 Jakubany. R. 1412 – 1772 bola v poľskom zálohu. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom a do 2. polovice 19. stor. aj drevorubačstvom, uhliarstvom a voziarstvom (1760 – 1870 tam bola vysoká pec a hámre, ktoré spracúvali železnú rudu). Stavebné pamiatky: secesný gréckokatolícky Chrám sv. apoštolov Petra a Pavla (1904 – 11, navrhol staviteľ J. N. Bobula), klasicistická kúria (50. roky 19. stor.), viaceré pamiatky ľudového staviteľstva – drevené zrubové súkromné domy z 1. polovice 20. stor.

Jakubek, Imrich

Jakubek, Imrich, 1. 3. 1922 Rajec, okres Žilina – 9. 5. 1969 Hradec Králové, Česká republika — slovenský operný spevák (tenor). Študoval na konzervatóriu v Bratislave u D. Žuravlevovej. R. 1951 – 55 sólista spevohry DJZ v Prešove, 1955 – 58 sólista opery Štátneho divadla v Košiciach, 1958 – 63 sólista, 1963 – 65 externý člen Janáčkovej opery v Brne, od 1960 stály hosť a 1963 – 69 sólista Opery SND v Bratislave. Vynikal priebojným a voluminóznym tónom talianskej farebnosti, široko klenutými frázami a magickou kantilénou, ale aj expresivitou vokálneho prejavu. Stvárňoval najmä lyrické, ale aj dramatické party talianskej klasickej opery, predstaviteľ napr. Manrica (Trubadúr), Alfreda (Traviata), Riccarda (Maškarný bál), Dona Alvara (Sila osudu) a Radamesa (Aida), ďalej Cania (Komedianti), Rudolfa (Bohéma), Cavaradossiho (Tosca), Kalafa (Turandot), Dona Josého (Carmen) a Ondreja (Krútňava). Jeho poslednou javiskovou postavou bol André Chénier z rovnomennej opery U. Giordana. Vystupoval aj koncertne, napr. so Slovenskou filharmóniou (G. Verdi: Rekviem; L. Janáček: Glagolská omša).

Jakubianka

Jakubianka — vodný tok v severnej časti Slovenska, pravostranný prítok rieky Poprad; dĺžka 23,5 km, rozloha povodia 105 km2. Pramení na severných svahoch Levočských vrchov vo výške okolo 1 100 m n. m., tečie na sever, do Popradu ústi v Starej Ľubovni.

Jakubianska brázda

Jakubianska brázda — geomorfologický podcelok Spišsko-šarišského medzihoria severne od Levočských vrchov tiahnúci sa v smere severozápad – juhovýchod, 600 – 800 m n. m.; dĺžka okolo 13 km, šírka do 3 km. Vznikol eróznou činnosťou v málo odolných ílovcových súvrstviach vnútrokarpatského flyšu. Patrí do mierne teplej až chladnej oblasti s teplotami v januári -4,5 až -6 °C a s ročným úhrnom zrážok okolo 700 mm. Prevládajúcim pôdnym typom je kambizem. Dno brázdy s pahorkatinným reliéfom je osídlené a silno odlesnené s prevahou lúk, pasienkov a ornej pôdy. Na okrajoch brázdy sú zachované najmä smrekové a zmiešané lesy.

Jakub II.

Jakub II., 16. 10. 1430 Edinburgh – 3. 8. 1460 hrad Roxburgh, južné Škótsko — škótsky kráľ (od 1437) z dynastie Stuartovcov, syn Jakuba I., otec Jakuba III. Počas jeho neplnoletosti bola jeho poručníčkou matka Jana Beaufortová zo Somersetu (*1406, †1445) spolu s koalíciou aristokratov. Pokračoval v politike svojho otca a usiloval sa posilniť kráľovskú moc a autoritu monarchie. Od začiatku 1452 viedol dlhotrvajúce vojenské a politické boje s rodom Douglasovcov (v čase regentstva jeho matky získal mimoriadny mocenský vplyv), ktoré sa skončili ich porážkou a likvidáciou (majetok pripadol korune). V Anglicku sa na strane Yorkovcov zapojil do vojny dvoch ruží, počas ktorej padol.

Jakubíková, Kornélia

Jakubíková, Kornélia, 20. 10. 1944 Banská Bystrica — slovenská etnologička. Od 1967 pôsobí na Katedre etnológie a kultúrnej antropológie UK v Bratislave (pôvodne Katedra etnografie a folkloristiky, neskôr Kabinet etnológie), 1998 – 2006 súčasne aj na Katedre etnológie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave; od 1997 docentka. Zaoberá sa výskumom obyčajových tradícií (najmä svadby), ako aj rodovej a etnickej problematiky (slovensko-poľské vzťahy v ľudovej kultúre). Autorka viac ako 70 štúdií a odborných článkov, spoluautorka syntetických vedeckých prác a publikácie Tradície slovenskej rodiny (1997). Členka domácich i zahraničných vedeckých rád a komisií, 1987 – 93 podpredsedníčka Slovenskej národopisnej spoločnosti.

Jakubiná

Jakubiná — vrch na Slovensku, druhý najvyšší vrch Západných Tatier vo výraznom skalnom hrebeni Otrhance vybiehajúcom z hlavného hrebeňa na juhu medzi záverom Račkovej doliny a Jamníckej doliny, 2 194 m n. m. Budovaný prvohornými kryštalickými horninami. Obľúbený cieľ turistov s výhľadom na všetky strany.

Jakubisko, Juraj

Jakubisko, Juraj, 30. 4. 1938 Kojšov, okres Spišská Nová Ves — slovenský režisér, scenárista a kameraman. Po štúdiu umeleckej fotografie na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave absolvoval 1966 štúdium réžie na FAMU v Prahe. Upozornil na seba už školskými filmami Každý deň má svoje meno (1960), Mlčanie (1963) a Čakajú na Godota (1965) i experimentálnym stredometrážnym filmom Dážď (1965), za ktorý získal viaceré uznania na festivaloch v Mannheime, Oberhausene a Bergame. Od 1967 v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave nakrúcal hrané filmy. Debutoval autorským filmom Kristove roky (1967) zachytávajúcim životné pocity ľudí prichádzajúcich do zrelého a súčasne kritického veku, ktorým sa zaradil k tvorcom novej vlny československej kinematografie 60. rokov 20. stor. Jakubiskove filmy sa vyznačujú svojskou poetikou a štýlom s dôrazom na obrazové riešenie, bizarnosť, hravosť a recesiu. Vo všetkých filmoch (najmä ako kameraman) výrazne uplatňoval vlastnú optiku využívajúcu rôzne optické deformácie, poetiku pop-artu, insitného umenia, secesie ap. Režisér filmov Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončený 1990), ktoré svojou symbolikou vyvolali protichodné interpretácie a boli zakázané. V 70. rokoch 20. stor. mohol nakrúcať iba krátkometrážne filmy, ale aj v nich uplatnil obrazotvornosť, fantáziu a vlastné výtvarné videnie sveta. K hranej tvorbe sa vrátil až filmom Postav dom, zasaď strom (1979). Medzinárodný úspech získal originálnym prepisom románu P. Jaroša Tisícročná včela (1983). Režisér filmov Nevera po slovensky (1981), Perinbaba (1985), Teta (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Sedím na konári a je mi dobre (1988), Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992), Post coitum (2004), Bathory (2008), Perinbaba 2 (2018) a i.

Jakubisová, Angela

Jakubisová, Angela, 2. 5. 1914 Štefultov, dnes časť Banskej Štiavnice – 7. 2. 1991 Zvolen — slovenská herečka. Ochotníckej divadelnej činnosti sa venovala už ako učiteľka v Podbrezovej, významné bolo jej pôsobenie v Divadelnom súbore J. Chalupku v Brezne. Zakladajúca členka Stredoslovenského divadla (dnes Divadlo J. G. Tajovského) vo Zvolene (1949). Stvárňovala prevažne postavy rázovitých dedinských žien v hrách slovenských klasických dramatikov (J. G. Tajovského, J. Palárika, S. Chalupku, J. Záborského), ktoré vždy ozvláštňovala zemitým humorom. Často stvárňovala aj energické mladé ženy v súdobých optimistických hrách slovenských aj inonárodných dramatikov. Mimoriadne zaujala ako Ranevská vo Višňovom sade A. P. Čechova (1954), Poncia v Dome Bernardy Alby F. Garcíu Lorcu (1957), Babjaková v dráme I. Bukovčana Kým kohút nezaspieva (1969) a Eva v Meridiáne J. Soloviča (1974). Hrala aj vo filmoch Panna zázračnica (1967) a Kosenie jastrabej lúky (1982). Laureátka Štátnej ceny (1951).

Jakubov

Jakubov — obec v okrese Malacky v Bratislavskom kraji pri riečke Malina v západnej časti Záhorskej nížiny, 154 m n. m.; 1 619 obyvateľov (2018). Rovinné, čiastočne odlesnené územie, v južnej časti pokryté borovicami, miestami porastené jelšou, dubom a agátom. Obec písomne doložená 1460 ako Jacabfalwa, 1773 Jacobi Villa, Jakabfalva, Jakobsdorff, Jakuben, 1786 Jakabfalwa, Jakobsdorf, Jakubow, 1808 Jakabfalva, Jakobsdorf, Jakubowá, 1863 – 82 Jakabfalva, 1888 – 95 Jakabfalu, 1898 – 1907 Jakabfalva, 1913 Nagyjakabfalva, 1920 Jakubové, Jakubov, 1927 Jakubov. Patrila Serédiovcom a plaveckému panstvu (Malacky). Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: osídlenie z mezolitu, neolitu, eneolitu, badenskej kultúry, bronzovej a laténskej doby, sídlisko z rímskej doby a zo stredoveku. Náhodný nález bronzovej kopije z bronzovej doby na dne vodnej nádrže. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Filipa a Jakuba (pôvodne neskororenesančný z 1641, upravený 1769, úplne neogoticky prestavaný 1903), socha Panny Márie (19. stor.).